ERNEST HELLO.

ŽIVOT.

VYDALA OBRODA V RUŽOMBERKU.

ZÁKLADY Sv. 1.

ERNEST HELLO.

ŽIVOT

PRELOŽIL VALENTÍN KALINAY.

 

VYDALA OBRODA V RUŽOMBERKU.

            Kniha Ernesta Hellu ŽIVOT. kniha prvá diela ČLOVEK (L' homme, Livre premier: La vie; Librairie académique Perrin éditeur; Paris, 1936. 36. vy d.), preložil Valentín Kalinay; vyšlo ako 1. sv. edície ZÁKLADY, ktorú rediguje Fr. Skyčák a vydáva Obroda, naklad. spoločnosť s r. o. v Ružomberku. — Cirkevné povolenie udelil Bisk. úrad v Sp. Kapitule č. 2207/1943.

               — Vytlačil „Lev" v Ružomberku. — Roku Pána 1944.

PÔVODCOV PREDSLOV.

            Kniha, podobne ako Spoločnosť, ako rodina, ako svet i ako Umenie, môže mať dvojakú Jednotu: Jednotu organickú a Jednotu mechanickú.

            Mechanická jednota vyplýva, podobne ako v klasickej tragédii, zo zachovania alebo obchádzania pravidiel, určitých umelých pravidiel, medzi ktorými sa pôvodca, napoly vzbúrený, napoly premožený, zmieta, kým s nimi neuzavrie hanebný mier.

            Keby mi bolo záležalo na takej jednote, bol by som musel pouhládzať tie rôznorodé state, ktoré tvoria tento sväzok. Pouhládzať ! To nešťastné slovo označuje rovnako biednu robotu, ktorou sa ľudia usilujú pestovať vznešené umenie prechodov. Slovo „umenie" sa musí v tejto vete písať bez veľkej litery.

            Jednota, vyplývajúca z pouhládzania, je jednota mechanická, jednota, ktorá sliepa rad fragmentov. Sbierky, ktoré sostavuje mechanická jednota, stoja napohľad pevne, v skutočnosti však nestoja.

            A naopak, čiastky celku, ktorý oživuje a posväcuje organická Jednota, vpravde stoja. Niekedy však napohľad nestoja.

            State, ktoré tvoria tento sväzok, všetky napospol uberajú sa k tomu istému cieľu, hoci Fozmanitými cestami. Vnukol ich jediný závan; majú sa mu len poddať a prídu na svoje miesto. Tomuto vanu ich odovzdávam. A miestom je Jednota: Jednota, ktorá je pečaťou Pravdy, Krásy a Dobra, pečaťou, ktorá visí na každom steble trávy a na každej sfére nebeskej.

            Kresťanstvo ustavične hovorí o Jednote a epiteton Unam patrí medzi tie, ktoré si Cirkev v Credo sama dáva. A všimnite si pri tejto príležitosti, že Cirkev svoju Jednotu nielen hlása, ale aj ospevuje, pretože Jednota je známkou Zákona a známkou Slávy. Pravá a živá Jednota má právo spievať a volať, pretože je priam tlkotom srdca.

            Teda Jednota je v podstate, ak i nie vo forme, predmetom tohto diela.

            Táto kniha je jednotná podstatne a rozmanitá vo vedľajšom smysle. Jej Jednota je v tom, že v celom rozsahu predstavuje upotrebenie jednej a tej istej Pravdy a sliedi za jej obrazmi a symbolmi v Živote, vo Vede a v Umení. Predstaviť som chcel Život, Vedu a Umenie ako tri zrkadlá, v ktorých sa odráža tá istá tvár, ako tri konáre toho istého stromu a tri články toho istého zákona.

            Jednota v poriadku prirodzenom.

            Jednota v poriadku nadprirodzenom.

            Pretože podstatou tohto diela je organická Jednota, ktorá je jeho počiatkom, prostriedkom i koncom, nechcel som porušiť pravú Jednotu pokusom jednoty falošnej. Pretože má skutočnú Jednotu, nechcel som ju obetovať jednote zdanlivej. Nedbajúc na mechanizmus, pokúsil som sa postaviť Život, Vedu a Umenie do lúčov organickej Jednoty. Dúfam, že každý vyšší duch ma porozumie.

            Ešte slovo — nie o knihe samej, ale o okolnostiach, v ktorých ju uverejňujem.

            V chvíli, čo tu hovorím, hovoriť je akosi čudné a strašné. Čo sa postáva medzi chvíľou, čo toto píšem, a chvíľou, keď to vy budete čítať ? Tajomstvo Božie leží medzi mojím perom a vaším pohľadom. Osud tejto knihy bude závisieť od udalostí, ktoré budúcnosť skrýva. Chmára, v ktorej striehne Hrom, je práve taká tajomná ako strašná. Veruže, skryté je, čo ona skrýva v sebe! Prítomná situácia sveta je mystérium. A hrôza ma prechodí, keď mám hovoriť v blízkosti tohto mystéria. Keď vzduch o ťažie, keď sa prach zvíri, keď sa na zemi i na nebi zjaví tá zvláštna farba, ktorá býva predzvesťou búrky, keď sa dejú všetky tie znaky, vtedy zamĺkajú nielen ľudia, ale i zvieratá, ba takmer i rastliny. Chcelo by sa povedať, že miazga potichšie prúdi pod kôrou ohrozených dubov, a vtáctvo neosmeľuje sa ozval svojím ľahkým hláskom. Akási temrava ťaží jeho srdiečko.

            A jednako... Na svadbe v Káne, keď sa Všemohúcnosť priberala zakročiť voľnosťou svojej svrchovanosti, sluhovia nalievali do krčahov tú slávnu vodu, ktorá bola vyvolená, aby sa čoskoro stala vínom. To, čo urobili sluhovia, nalievajúci vodu, bola malá vec. Predsa však urobili veľkú vec, lebo poskytli prirodzenú spoluúčinnosť človeka a pripravili to, čo chcel urobiť Ježiš Kristus.

            A keď Lazár ležal v hrobke, ľudia smeli tiež odvaliť kameň, ktorý zavieral prístup k hrobu.

            Ten odvalený kameň bol sám v sebe maličkosť. A jednako bol veľa, lebo predstavoval ľudský čin, ktorý nemohol síce vzkriesiť mŕtveho, mohol však odvaliť kameň.

            Slovo je čin. Preto sa pokúšam hovoriť.

1872.     E. H.

ZLATÉ TEĽA.

I.

            Červené more sa bolo otvorilo a Sinai sa bol zahalil do chmár. Uprostred vyžitých rás jeden národ zachoval Jednotu Boha. A práve to ho osamotilo na zemi. Jeho mimoriadne dejiny zaviedly ho do Egypta. Ale i v samej krajine modlárstva zachoval si oprávnenosť na jestvovanie; odolal vplyvu prostredia; potvrdil svoje poslanie. Uprostred tohto národa povstala prostá a obrovská postava Mojžiša, ktorý mal zvestovať a uskutočniť jeho vyslobodenie. Mojžiš videl Horiaci ker, keď pásol ovce. A tam, na úpätí Horebu, spýtal sa Pána, ako sa volá. Tam mu Pán povedal svoje meno. A Mojžiš vzal so sebou toto meno ako bojovník, ktorý si odieva brnenie. Pred Menom, ktoré niesol Mojžiš, rozostúpilo sa s hrôzou Červené more.

            Mojžiš niesol Tetragrammaton i púšťou a tvorstvo sa skláňalo pred jeho krokom, ako by bolo v ňom poznalo strážneho anjela hrozného Mena.

            To ešte nebolo všetko. Aj Sinai sa bol rozhorel. Mojžiš sa postavil zoči voči sláve a zastal na hore.

            V tej istej chvíli modlártsvo sa zahryzlo do srdca národa židovského, národa, ktorý stál neďaleko Sinai, národa, ktorý čakal na Mojžiša, zatiaľ čo Mojžiš a Boh boli spolu.

            A Zlaté teľa ostalo typom modlárstva, ostalo jeho menom, jeho symbolom. Zlaté teľa — to je samo modlárstvo s najhrubšou zúrivosťou a s lžou, najnepodobnejšou pravde, na akú sa vari dovtedy opovážilo.

II.

            Navykli sme hľadieť na zástoj, ktorý má modlárstvo na svete, ako na vec celkom prostú. A uctievanie démonov nie že nenaplňuje ľudí hrôzou, ale u väčšiny z nich sa bezprostredne približuje k najživšiemu obdivu. Ako deti sa učíme, že národy boly modlárske. Počúvame túto novinu vo veku, keď sme ešte nie schopní precítiť úžas, ktorý by jej vlastne patril; a spomíname si na túto novinu vo veku, keď sme už nie schopní precítiť ohromenie, ktoré zasluhuje. Mnohí ľudia medzi týmito dvoma vekmi nemajú veku prostredného, a len málo ľudských bytostí má kedy za svojho krátkeho pobudnutia na zemi myslieť na modlárstvo, zaraziť sa pred ním a najmä zhroziť sa nad ním. Máme toľko všelijakej roboty a dni sú také krátke !

            Niektorí zpomedzi tých, čo sa čudujú, dvíhajú za letných nocí hlavu a hľadajú útočište u hviezd: zdá sa im, že ďaleké svetlá, ktoré až do hĺbok oblohy prenasledujeme svojimi prístrojmi a výpočtami, svojimi sklami a číslicami, zdá sa im, že sľubujú útočište unavenému pohľadu. Ale stalo sa, čo sa nemohlo predvídať: zem dala hviezdam mená, a tie mená sú mená démonov.

            Prejdime ponad stáročia. Sme v Júdsku a rybár Peter rozostiera siete: modlárstvo zahaľuje zem. A osemnásťsto rokov po rybárovi Petrovi vonkoncom nemusím povedať: Pozrite na Čínu a na jej bohov z kameňa alebo z kovu, ale vravím: Pozrime kamkoľvek po svete, všade uvidíme to, čo sme videli na úpätí Sinai, všade poznáme Zlaté teľa.

III.

            Svätý Pavol stručnou hĺbkou svojho tak plného slova vyzdvihol ho tam, kde je. Svätý Pavol, ktorý najnetušenejším spôsobom preplieta skutočnosti najviditeľnejšie s tajomstvami najskrytejšími; svätý Pavol, ktorý sa teraz zapodieva s jednou vecou a prechádza na inú, nezastavujúc sa dlhšie, ako by sa potreboval zastaviť iný človek, aby nakreslil čiarku medzi dve časti vety, tento svätý Pavol jediným slovom kreslí moderné modlárstvo: volá sa Lakomstvom.

            Láska k peniazom je modlárstvo, na ktoré treba upozorniť tým väčšmi, že je maskované.

            Toto modlárstvo má dve tváre: chtivosť a lakomstvo. O chtivosti sa často hovorieva. Menej sa hovorieva o lakomstve v pravom smysle. Toto je dôvod toho rozdielu.

            Chtivosť ľahko podesí ľudí, lebo chtivosť je rušná a hlučná. Chtivosť má vášne vonkajšie, má záujmy, smeruje k niečomu. Chce mať viac, než má, a potom ešte viac, a potom zas viac ! Tým, pravda, vzbudzuje pozornosť ľudí, ktorí sa jej niekedy boja, lebo im hrozí. Človek, ktorý pohýbe všetko na svete, len aby mal viac, či viac pôct alebo viac peňazí, ohrozuje seba samého aj iných; ohrozuje ich v pravom odpočinku alebo v lživom podriemkávaní. Preto si ľudia dávajú na takého človeka pozor. A keďže sú presvedčení, že najmúdrejšie je nerobiť nič, nezazlievajú mu, ako by mali, zneužívanie činnosti, ale mu zazlievajú samu činnosť. A takto prituľujú neresť pod kúzlo činu.

            Chtivosť, podobne ako aj ctižiadostivosť, sa prejavuje. Ale Lakomstvo si strežie svoje tajomstvo. Preto môže byť užitočné vyrvať mu ho.

            Vášne majú takmer napospol výraznú fyziognomiu, ktorá im často znemožňuje prejsť nebadane. Prejavujú sa očiam toho, kto ich skusuje, i očiam toho, kto hľadí na ne, prízvukom a pohybmi, ktoré ich menujú. Pravdaže, omyl je tu ľahko možný a častý. Ale predsa, keď hnev násilne posadne nejakého človeka, on sám i tí, čo sú vôkol neho, ľahko uhádnu meno vášne, ktorá ho zachvátila. Vášne rady rúcajú a na týchto zrúcaninách ostáva napísané ich meno. Úspešná ctižiadostivosť nemá vôbec výhľadu, že ostane skrytou.

            Lakomstvo sa chová inakšie.

            Jeho základ i jeho účinky sú rovnako skryté. Nežiada vzletu, nežiada vonkajšieho výbuchu: vyhľadáva prítmie, ako ho vyhľadávajú aj isté ctnosti. Vyhýba sa hurhaju, smeruje ku koncentrácii, skrýva, zahrabáva, stíska miesto mrhania; tvrdí, že rozmnožuje, nie ničí. Berie na seba výzor i mená predvídavosti, honobenia, opatrnosti. Hovorí možno aj o rodine, o deťoch, ktorých budúcnosť núti sa vraj uskromniť. Ba je schopné zašeptať aj meno lásky. Lebo napokon, keď honobí, robí to bezpochybne pre dakoho.

            Ostatné vášne ako by sa svojím chodom usilovaly ohlásiť, že vedú ku katastrofe. Lakomstvo zdá sa však svojím chodom oznamovať, že vedie k múdremu a trvalému šťastiu, vytvorenému z trpezlivosti a opatrnosti. Keď však nastane katastrofa, vidiaci človek by veľmi dobre mohol počuť smiech obludy pod zrúcaninami: Lakomstvo to bolo, a nik ho nezbadal.

            Človek, ktorý skúma sám seba, ľahko spozná v svojej duši základné neresti, a ich mená sú známe. Medzi hlavnými hriechmi sú niektoré, ktoré priťahujú pozornosť oveľa viac než iné. Na Lakomstvo sa však málo myslieva. Niekto môže byť cez celý život lakomý a môže i zomrieť bez toho, žeby to bol zbadal.

            Sú neresti, z ktorých sa ľudia smejú. Na iné sú ľudia pyšní. Z Lakomstva sa ľudia ani nesmejú, ani nie sú naň pyšní, a predsa ho tak dlho chovajú v svojej krvi, kým naň nezomrú.

Skrytá Modla je smutná, pochmúrna, hrozivá, zlovestná. A jednako musíme vniknúť až do najtajnejších a najintímnejších detailov života, ak chceme uzrieť jej pochmúrnu tvár: táto Modla žiada od svojho zbožňovateľa totiž ustavičnú obetu života. Nemožno ju vyplatiť slovami; chce skutočnú, efektívnu obetu. Je veľmi tvrdým pánom: nadužíva svoju moc a nepozná zľutovania.

IV.

            Lakomec, ako každý zbožňovateľ, má svoj tajný a dôverný predsudok, podľa ktorého všetko meria.

            Predstavte si jemného, snášanlivého, vychovaného človeka, ktorý sa neopovažuje protirečiť a bojí sa nahlas hovoriť. Bolo by treba preniknúť až do najhlbšej podstaty vecí, ak by sme chceli dôjsť k bodu, kde sa stane jeho Modla otáznou. Ale on vidí už veľmi naďaleko blížiť sa tento bod, a jeho tvár, doteraz zahalená akousi všednou blahovoľnosťou, svraští sa trošku ako tvár človeka, ktorého sa niekto dotkol na mieste, kde mal ranu. Obluda, ktorú nosí v sebe, sa pohla a človek sa zachvel. Keď sa ešte viac približujeme, obluda sa znovu pohne, pohne sa odrazu, hoci ťažkopádne, a v lakomcových očiach sa zjaví zlovestný svit, hoci ho napohľad nič zlovestného nerozrušuje. Rozhovor nemá vážny ráz, kĺže sa po vonkajších veciach. Ale lakomec akosi zacítil, zacítil v nejakom slove, v nejakom závane blízkosť hrozby. Zazrel ju tam, kde by iný nebol nič videl, a pocítil v svojom vnútri pohyb obludy, ktorú nosí. Táto obluda raz spí a raz žerie. Keď spí, vtedy je lakomec mrzutý. Keď žerie, lakomec je vzrušený.

V.

            Ostatné vášne rady hovoria o osobe alebo o veci, ktorá je ich predmetom. Lakomec ľúbi mlčať. Takmer sa ani neopováži pomenovať peniaz, a keď ho menuje, nerobí to preto, aby hovoril o svojej láske.

            Výšky milujú slovo. Priepasti ľúbia ticho.

            Väčšina vášní napodobňuje posmešne výšky a vďačne ľapce.

            Lakomstvo napodobňuje posmešne hĺbku; vášnivo mlčí.

            Lakomec skrýva svoje tajomstvo nielen pred inými; skrýva ho i pred sebou samým. Rád by bol možno, keby ani sám nevedel o mieste, kde je zakopané to, čo zbožňuje.

            Nečudoval by som sa, keby sa lakomec napokon začal báť i seba samého ako súpera, ako zbojníka. Také žiarlivé je zbožňovanie !

            Sú v ňom možno dvaja ľudia, a jeden z nich má pred druhým tajnosti. Lakomec často preratúva veci, hoci už dávno vie, koľko ich je: nespúšťa rúk s vecí, ktoré ráta, lebo sa možno bojí, že zatiaľ, kým jedny ráta, druhé sa stratia.

            V lakomcovi sa skrývajú strachy súčasne meštiacke i fantastické. Peniaz, ktorý vyplňuje jeho dni, vyplňuje i jeho noci. Peniaz zaplavuje oblasť jeho snov a lakomec bdejúc sníva. Hrozné je vidieť, ako sa haliere miešajú do najvšednejších potrieb a do najbiednejších detailov vonkajšieho života; hrozné je vidieť, ako vstupujú do vnútorného života, ako presakujú do krvi duše, ako zapaľujú v očiach zlovestný svit, ako zafarbujú líca a zachvievajú perami. Svätyňa duše je obsadená.

            A vtedy je už všetko možné, ešte i sosbieranosť.

            Lakomec v tichosti noci zbožňuje to, čo je skryté pred všetkými zrakmi.

VI.

            Každé náboženstvo, či pravé, či falošné, žiada obetu. Lakomec obetuje svojej Modle, obetuje veľa, obetuje všetko: obetuje jej svoju rodinu, svoju radosť, svoje zdravie, svoj život. Ak sa v ňom zjavia iné vášne, ktoré sú v rozpore s Lakomstvom, ktoré mu prekážajú, ktoré mu protirečia, je pravdepodobné, že vyhrá Lakomstvo.

            Zvrátenosť lakomcovej obety je v tom, že vždy obetuje cieľ, nech je akýkoľvek, tomu, čo je nie nikdy cieľom, ale iba prostriedkom.

            Je zrejmé, že peniaz má len predstavujúcu hodnotu. Je cenný iba vzhľadom na veci, za ktoré ho možno dať. Sám v sebe je vonkoncom nič. Človek, ktorý by vlastnil všetky peniaze a všetko zlato sveta, nemal by však možnosti vydať toto zlato a tieto peniaze, bol by najbiednejšou bytosťou.

            A lakomec sa rúti do tejto biedy. Prináša peniazom obeť bohatstva. Lebo bohatstvo a peniaze nie sú lakomcovi vonkoncom spojené, ale predstavujú mu krajné členy absolútneho protirečenia. Čím väčšmi miluje peniaz, tým biednejším sa stáva, tým väčšmi sa ochudobňuje. Bohatstvo je obeťou, ktorú žertvuje na oltári svojej Modly. Keď vec, ktorá je len prostriedkom, stane sa mu cieľom, vtedy všetko, čo je cieľom, stane sa prostriedkom.

            Lakomec pokladá všetky bytosti, živé i mŕtve, len za prostriedky, ktoré smerujú k jedinému stredu. A týmto stredom je nehybný, studený, jalový peniaz. Tento peniaz je mu srdcom vesmíru a toto srdce nebije.

            Lakomec však obetuje peniazu nielen svoje bohatstvo, ale i peniaz obetuje peniazu. Keby pre veľký zisk bolo treba niečo vydať, lakomec, ak je celkom posadnutý svojou vášňou, to odopre. Neprítomný peniaz, hocako hojný, nechá pre peniaz prítomný, hoci i skromný. Peniaz, ktorý nevidí, necháva pre peniaz, ktorý vidí.

            Tieto ostatné slová nás vedú na samé dno Lakomstva, do stredu jeho hrôzy. Lakomec fyzicky miluje kov.

            Miluje zlato a striebro samé v sebe a samé pre seba. Miluje ich hmotne. Priťahujú ho. Dotyk kovu mu spôsobuje radosť a potešenie fyzické.

            Čím väčšmi sa ponára do zabudnutia na bohatstvo, čím väčšmi sústreďuje svoju vášeň na zlato samo v sebe, tým hroznejšou sa stáva fyzická príťažlivosť kovu.

            Ak si má lakomec vybrať medzi istým množstvom zlatých mincí, ktoré už má a ktoré vidí, a väčším počtom zlatých mincí, ktoré ešte nemá a ktoré nevidí, vtedy je ako rozčesnutý. Lebo zlato, po ktorom baží, priťahuje ho zďaleka. Možno by však radšej volil menší počet, ktorý už pozná a vidí, ako počet väčší, ktorý je však ešte neviditeľný. Zlaté mince, ktoré má, už ohmatal. Vzbudzujú v ňom osobnú vášeň. Lež zlaté mince, na ktoré len myslí, ešte neohmatal, tie mu ešte nespôsobilý radosť. A, vedený hroznou uznanlivosťou, rozhoduje sa pre tie, ktorým sa vďačí za potechu už zažitú. Lakomec by možno s radosťou oživil myšlienkou zlaté mince: neraz im dáva mená, neraz ich hladká. A zvuk, ktorý vydávajú vzájomným dotykom, ho zachvieva.

VII.

            Každý zbožňovateľ cíti potrebu zhustiť všetky lásky do lásky jedinej. Peniaz preukazuje lakomcovi tú úžasnú službu, že mu predstavuje skratku všetkých vecí.

            Zbožňovateľ má, alebo sa aspoň nazdáva, že má všetko, keď má to, čo zbožňuje. Nuž a peniaz je veľmi vhodný na vytvorenie takejto ilúzie, lebo predstavuje, i keď nie všetky veci, tak aspoň množstvo vecí. Lakomec vlastní v duchu tieto veci, keď sa ihrá so svojimi zlatými mincami, v ktorých — ako verí — shrnutá je podstata všetkých radostí do radosti jedinej. A z tohto sna sa živí jeho modlárstvo.

            Keby mal veci samé, mal by ich po jednej, s obmedzeniami, a jedny by vylučovaly druhé.Možno sa nazdáva, keď ohmatáva svoje zlaté mince, že má všetky tie veci a že ich má naraz.

            A keď skončil ohmatávanie, môže začať odznova. Zlaté mince sa neošúchajú tak chytro, ako sa spotrebujú radosti, ktorých sa zrieka pre zlato. Možno v ňom vzbudzujú úžasnú paródiu trvácnosti.

            Ale, hoci sa peniaz ošucháva pomaly, lakomec sa spotrebúva rýchle. Príde smrť a lakomstvo práve pri smrti pomenuje sa svojím pravým menom. Láska k peniazom v tejto chvíli zdvojnásobní alebo zveličí neužitočnosť peňazí. V okamihu smrti vidí lakomec, ktorý ešte vždy miluje peniaz, hoci nemá viac nádeje, že by ho mohol kedy upotrebiť, svoje modlárstvo v celej jeho smiešnej vernosti a odpornom nedbalstve.

            Keby zlaté mince vedely opätovať lásku, ktorú vzbudzujú, istotne by boly dojaté pri pohľade na človeka, ktorý im obetoval život a teraz im obetuje i svoju smrť a ktorý, nemajúc viac ilúzií, že by ich mohol ešte použiť, ustavične ich ďalej zbožňuje očami, ktoré už nevidia, a rukami, ktoré ich už čoskoro nebudú môcť pohladkať.

            Lakomec by mohol byť symbolom vernosti: umiera pri svojom zlate ako pes pri svojom pánovi.

VIII.

            Lakomec má medzi svojimi ilúziami i také, ktoré sa vzťahujú na Zlodeja. Zlodej mu je fantastickou bytosťou, lebo striehne nie na hocaký predmet, ale na Modlu.

            Lakomec a Zlodej žijú spolu dosť dôverne. Lakomec myslí na Zlodeja s hrôzou, ktorá je možno premiešaná s rešpektom: veď Zlodej je tiež človek, ktorý vie zbožňovať Modlu a uhádnuť miesto, kde sa Modla skrýva.

            Lakomec a Zlodej patria do toho istého bratstva. Obidvaja opustili veci svetské a zasvätili sa úcte Modly. Lakomec je oddelený od ostatných ľudí. Nezaujíma sa o ich veci. Nikdy sa nezdôverí. Zlodej — hovorím o Zlodejovi myslenom, nie spozorovanom, o Zlodejovi v diaľke na obzore ducha — teda Zlodej je Lakomcovi kýmsi, kto sa ponáša takmer na dôverníka.

            Ale medzi Lakomcom a Zlodejom sú ešte hlbšie a tajnostnejšie vzťahy. Zlodej je Lakomcovi akýmsi reálnym fantomom, ktorý striehne na zbožňovanú vec. Zlodej mu nie je prostým hriešnikom, ktorý vykonáva na tuzemských veciach svoje remeslo. Je skôr obludou, ktorej odvaha má ráz svätokrádeže a ktorá chystá útoky na veci neporušiteľné.

            Lakomec, pretože zbožňuje, nevyhnutne splieta medzi Modlou a sebou tajné spojenia. Má svoje skrýše. V týchto skrýšach, do ktorých uzavrel svoje srdce, s potešením narúša zákony života: lebo väzní kov, ktorý má obiehať. Sústreďuje vec, ktorá má byť rozdaná. A nakoľko len môže, stavia sa proti kolovaniu krvi. Táto lakomcova Skrýša je úžasnou paródiou Svätyne. Zbožňovanie je však žiarlivé a Lakomec sa ustavične domnieva, že jeho skrýša je ohrozená.

            Bojí sa. Tento strach však, pretože ide o zbožňovanie, neponáša sa vonkoncom na obavy, ktoré sa vzťahujú na viditeľné veci. Má fantastický výzor. Ponáša sa na strach, aký mávame v sne. Bojí sa bez dôvodu; bojí sa bez hrozby; bojí sa bez nebezpečenstva. Bojí sa, lebo sa bojí. Bojí sa toho, kto je tu. Bojí sa toho, koho niet tu. A keďže, ako sa zdá, modlárstvo prenáša Modlu do sveta vecí neviditeľných, lakomec sa bojí, aby nejaká ruka bez ramena alebo rameno bez tela nepodniklo v prítmí nehmatateľný útok proti zbožňovanej veci. Zlodej nahrádza lakomcovi tú bytosť bez mena a podoby, ktorej sa boja deti, keď sú večer samé.

IX.

            Lakomstvo sa najväčšmi ponáša na Márnotratnosť.

            Lakomý otec môže umierať, skrývajúc pokladnicu pred vlastnými deťmi. Márnotratný otec môže zomrieť, rozmrhajúc majetok svojich detí.

            Účinky sú navzájom podobné preto, lebo podobné sú i príčiny.

            Lakomec odpiera životu pohyb navonok, odpiera mu rozpätie; chce len sústreďovať, pretože všetko vzťahuje na seba a pretože sústreďovanie je jeho koníčkom.

            Márnotratník odpiera životu pohyb dovnútra, odpiera mu sústredenie; chce len, aby sa rozpínal, pretože všetko vzťahuje na seba a pretože rozpínanie je jeho koníčkom.

            Lakomstvo a márnotratnosť sú dve podoby sebectva.

            Isté porekadlo vraví: Lakomému otcovi márnotratný syn. Ak je to pravda, tak to platí preto, že syn, utekajúc pred otcom, vrátil sa na pôvodné východisko.

            Otec je lakomý: syn trpí pre túto neresť. Otec mu odpiera život. Syn cíti hrôzu pred otcom a ide do druhej krajnosti. Stáva sa márnotratným. Ale čo sa tu prihodí ? Hnaný hrôzou, nezastaví sa na ceste. Prebehne celý kruh a, obehnúc veci, nájde sa na východisku. Zoči voči svojmu otcovi. Otec mu chcel všetko odňať; bol lakomý; takýmto spôsobom miloval pôžitok. Syn, pozbavený pôžitku lakomstvom, pomstí sa pomocou márnotratnosti a dôjde k tej istej biede, k tej istej smrti, hoci v inej podobe.

x.

            Na začiatku tejto štúdie hovoril som o Zlatom teľati. Hovoril som o jednom z najznámejších zločinov, ktorého sa ľudstvo dopustilo v jednej z najslávnejších chvíľ svojich dejín. Teraz sa však zdá, keď uvážime pospomínané podrobnosti, že štúdia o Lakomstve sviedla ducha s vrchu do doliny.

            No nie je to tak. A ten sostupuje tiež viac zdanlivý než skutočný.

            Veď keď hľadíme na nejakú vec v jej typickej podobe, vtedy sa zjavuje so slávožiarou svojej krásy alebo špatnosti. Keď na tú istú vec hľadíme pod zorným uhlom praktických detailov, pod zorným uhlom súčasného upotrebenia, keď ju zachytíme v dejinách a chceme preniesť do dôvernej každodennosti, vtedy by sa chcelo povedať, že stráca čosi zo seba samej: nepoznávame ju. Nezdá sa nám už takou krásnou alebo špatnou pri pohľade zblízka. Keď ju poobchádzame so všetkých strán, vtedy by sa chcelo povedať, že nemá už tie isté rozmery, ako keď sme ju videli zďaleka. Ale tento dojem je klamlivý. Vec je vždy tá istá, či ju vidíme v typickej podobe alebo vo zvyčajnej každodennosti.

            Veľa ľudí by sa triaslo, keby sa im hriechy ich domácich kruhov ukázaly zďaleka v slávnostnej žiare dejín. Netrasú sa však, lebo tieto hriechy sa pášu v úzkom priestore, na malom javisku. Malosť ich života a malosť ich osoby zmenšuje im aj rozmery ich neprávosti. Lebo veľký hriech — to nie je hriech s nejakou veľkosťou, ale hriech, ktorý striehne na veľkú vec. Hriech má veľkosť len v zápornej podobe. Zlo nie je bytie, ale nedostatok bytia.

            Nuž a lakomstvo i v svojich zvyčajných a takrečeno domáckych prejavoch číha na to, čo je najväčšie. Číha na poklonu. Sinai nikdy nie je ďaleko od nás. Hlas, ktorý sa ozval medzi bleskami, znel ďaleko. Neznel len malej hŕbke ľudí, čo stála na úpätí vrchu. Desatoro sa ozýva zo storočia do storočia a staroba nepoložila svoju ruku na bezvrásčitú tvár Toho, ktorý hovoril s Mojžišom na končiari Sinai. Synagóga zostarla. Ale Cirkev vzala do rúk prikázania a rozniesla ich po svete. Čas a priestor ich vedú zpät k Tomu, ktorý ich dal, a ich moc sa zjaví v údolí Jozafatskom.

            Kult modiel ostáva tým, čím bol, ba po dvadsiatich storočiach je ešte hnusnejší. A užívaním sa nezmenšila hrôza zbožňovania Zlatého teľaťa.

SDRUŽOVANIA IDEÍ.

            Sú vyslovené lži, ktoré letia svetom, lži v svojej podobe dokonalé. Sú však i lži, ktoré sú čiastkou náražiek, lži ledva naznačené, lži nepovedomé, ktoré rozvláča po svete rozhovor, čítanie, návyk toho, čo voláme životom, a toho, čo je skutočne smrť. A tieto lži ovládajú svet. Spočívajú na falošnom sdružovaní ideí.

            Človeka zriedka vedú dobré alebo zlé úsudky, ktoré si tvorí. Tieto úsudky ostávajú v ňom často v stave formúl. Živá sila však, ktorá ho spravuje, to sú sdružovania ideí, úsudky nepovedomé a svrchované, prostredníctvom ktorých jedna idea vyvoláva v našom duchu ideu druhú.

            Sdružovania ideí (hovorím o sdružovaniach nedobrovoľných, prudkých, nepovedomých, nevyhnuteľných) neusmerňujú to, čo voláme čistým rozumom, ale vedú obrazotvornosť, tú úžasnú mohutnosť, ktorá má svoje návyky v oblasti života alebo v oblasti smrti.

            Pripomnite si len osoby a veci, ktoré ste poznali. Uvidíte, že podoba, ktorú dostali vo vašej myšlienke, nie je veľmi často nakreslená úsudkom, ale obrazotvornosťou. Pýtajte sa svojich spomienok. Priznajú sa vám, že nie spravodlivosť sa stará o ich trvanie. Nejaký človek robil možno zle, a vy si ponechávate o ňom peknú myšlienku. Iný človek robil možno dobre, a vy ste ho zabudli.

            Prameňom tohto neporiadku je obrazotvornosť.

            Ste navyknutí myslieť, že hriech môže byť znakom veľkosti, že sú vznešené lži a že robiť dobre je plytké.

            Hoci vás tieto veci aj vonkoncom neučia, jednako ich aspoň preciedzajú do vás. Neukazujú ich vášmu rozumu, ale v románoch a melodrámach ich predkladajú vašej obrazotvornosti, a táto ich prijíma.

            Moc, ktorú má nad nami obrazotvornosť, prevyšuje nesmierne všetko, čokoľvek možno o tom myslieť a povedať. Predstavte si človeka, sputnaného nejakou hroznou, napohľad hlbokou, trvalou, večnou vášňou. Vzdoruje všetkým radám svojich priateľov, prosbám svojej rodiny, všetkým zaklínaniam, všetkým slzám, všetkým hrozbám. A takého človeka môže odrazu prebudiť zo sna i najmárnejšia okolnosť, nejaké slovo, jediný pohyb, nejaké sdruženie ideí, nejaká spomienka, nejaký žart, nejaký smiešne malicherný dojem. To preto, že jeho obrazotvornosti, rozohnenej radom prekonaných bojov, dotkne sa odrazu nejaký ľahký závan, ktorý prišiel nevedno zkade a ktorý už i prešiel.

            Keď nejakému mladému človekovi dokazujete učene, že spáchať nejaký zločin je krásne, mladý človek vám neuverí. Predložte mu však v mnohých melodrámach vznešených zločincov a jalových počestných ľudí. Mladík navykne na myšlienku, že človek musí mať veľa zla v svojom živote, ak má byť veľkým.

            Ľudská reč, ktorá je vždy spoluvinná na všetkom, má výrazy, ktoré svedčia hrozným spôsobom proti človekovi. Keď nejaký mladý človek porobil na svojej životnej ceste veľa hlúpostí, keď zmrhal veľa času, keď má dlžoby, keď je priemerným, neužitočným a znudeným hlupákom, vtedy sa o ňom vravieva, že veľa prežil.

            Popravde by sa malo povedať, že veľmi umrel. Veď to, čo spravil, nie je nič. Nič nevykonal. Nechal kysnúť v sebe nič. A nič splodilo zas nič. Nadišla nuda — toť všetko !

            Nič je koreň, ktorý ako kvet prináša nudu a ako ovocie zúfalstvo.

            Zúfalstvo — to je dozretá nuda. Preto tí, čo veľa prežili, radi končievajú tak, že sa obesia. A obesenci majú napodobňovateľov. Obesiť sa stáva zvykom, nákazou. To však vonkoncom nie je čudné: nič ide svojou cestou.

            Z čoho sa teda zrodila táto veta: Veľa prežil ?

            Zrodila sa z falošného sdružovania ideí. Zrodila sa zo skrytej lži. Nezrodila sa v rozume, ale v obrazotvornosti, ktorá navykla sdružovať obraz života s obrazom nezriadenosti.

            Obrazotvornosť odvykla spájať ideu krásy s ideou dobra.

            Tejto skutočnosti by som chcel venovať trošku pozornosti. Je základná, nesmierna, takmer všeobecná, zrejmá i skrytá. Obrazotvornosť odvykla spájať ideu krásy s ideou dobra.

            A keďže sa tak odvyklo, preto prichádza to, čo vidíme. Keďže sa takto odvyklo, ľudia sa domnievajú, že vznešenosť a čistotu nemožná nájsť v tej istej oblasti a že si treba voliť jedno, alebo druhé.

            Obrazotvornosť ťahá oklamaného človeka k vznešenosti. A človek na dne priepasti nachádza znechutenie, ktoré ho tam čakalo.

            Vnútornému svetu obrazotvornosti zodpovedá vonkajší svet umenia. Umenie je jedna zo síl, ktoré pokazily obrazotvornosť, pretože umenie vravelo, že zlo je krásne.

            Umenie musí byť aj jednou zo síl, ktoré uzdravia obrazotvornosť. Musí povedať, že zlo je špatné.

            Umenie vonkoncom stratilo hlavu. Hľadajúc svoje typy v oblastiach tône, zabúdajúc, že slnečný jas je jeho pravou vlasťou, pokúšajúc sa o apoteózu zla, oslavujúc svojím zneucteným slovom samovraždu a cudzoložstvo, snažiac sa oddeliť pravdu od krásy — obrátilo sa proti kráse. Útočiac na pravdu, ktorá je jeho koreňom, útočilo na krásu. Napred si zranilo srdce, a potom sa chcelo celkom zmámiť. Presviedčalo ľudí, že krása spočíva v neporiadku, to jest vo falši, až napokon vykríklo podľa logiky svojho delíria: Krása — to je špatnosf !

            Hodno sa zahľadieť do tejto logiky delíria. A treba ju sledovať s kroka na krok. Keby človek vždy bol sdružoval v svojej mysli Krásu a Dobro, vtedy by Krása bola ostala Krásou a Dobro by bolo ostalo Dobrom. A človek, verný jednému, bol by cítil, že ostal verným i druhému. Ale keď človek povedal, keď dovolil spisovateľom, aby mu vraveli, že typy Krásy treba hľadať tam, kde nieto už dobra, to jest v smelých zločinoch a hlučných škandáloch; keď povedal a dovolil povedať, že nezriadenosť a génius sú jedno a to isté; teda keď došiel k myšlienke, že idea krásy a idea dobra sú dve protichodné idey — došiel napokon k myšlienke, že idea krásy protirečí sebe samej, došiel k výroku: Krása — to je špatnosť ! Nádherný hold jednote od tých, ktorí zabudli jej pojem! Dokázali nám, že sa idea krásy, ak nie je sdružená s ideou poriadku, pravdy, dobra, sama popiera a nepozná. Dokázali nám, že keď človek chce siahnuť rukou po kráse, ktorá je -odtrhnutá od poriadku, ktorá je sdružená s neporiadkom, vtedy tá krása, za ktorou sa vystiera, uteká pred ním večným útekom. Predmet sa zachveje, a v ruke oklamaného človeka ostáva ľadový fantom.

            Zlo a špatnosť sú tak nevyhnutne totožné, že sa všade hľadajú. Chcú sa sliať. A človek, ktorý začal s náhľadom, že krása je zlo, končí slovami: Krása — to je špatnosť ! Sila vecí strhuje jeho slová, núti ho nahradiť jedno slovo druhým a vyhlásiť synonymitu, ktorú jeho slová ani netušily, vyhlásiť totožnosť, o ktorej nevedely.

            Falošné sdružovanie ideí vytvára načas protirečenia, ktoré sa neopovážia prezradiť. Neskoršie však, vo vhodnej chvíli, keď blud je už zrelý, slová puknú a absurdnosť sa prezradí tým, že sa pomenuje.

            Či nám nechceli nahovoriť, či nechceli, aby sme uverili, že jasnosť je podobná smrti a že zmätok má ráz života ? Takto hovorí slabosť, aby sa zdalo, že žije. Keďže nemohla vyliečiť svoju horúčku, začala ju zbožňovať. Ukázala ju svetu a povedala: Hľa, život ! A svet počúval. A tí, čo nemali horúčku, začali ju napodobňovať, lebo sa domnievali, že takto napodobňujú zanietenosť. Zabudli, aké studené sú zimnice.

            Grécke umenie nepoznalo toto bláznovstvo. Celá jeho krása spočívala v pokoji. Jeho pokoj nie je však pokojom, ktorý zakončieva, nie pokojom trvalým, nie pokojom rozuzlenia, nie pokojom bytosti, ktorá zakúsila hnev a zriekla sa ho. Je to pokoj bytosti, ktorá sa ešte nehnevá.

            Znakom umenia je, že pripravuje harmóniu, ktorá nie je ešte dosiahnutá, a pripravuje ju tým, že nám predstavuje obraz v zrkadle. Už predom skladá prvky, ktoré sa v živote ešte boria a usilujú sa složiť. Kým vzrušený a zadychčaný život ešte pracuje na kráse, ktorú prenasleduje, ale obyčajne nedostihne, zatiaľ umenie, ktoré má život viesť a podopierať, vyberá z neho prvky vznešenosti, ktoré skrýva v sebe, a ukazuje mu jeho budúcnosť i jeho ideál. Z toho zrejme vychodí, že podstatným znakom umenia je jasnosť, pokoj, zavŕšený výboj, vyhratá bitka, mier, už za vojny predom tušený a vyhlásený.

            Pravda, klamlivé hlasy ustavične opakujú, že umelec je a musí byť hračkou všetkých vzrušení, všetkých bludov, všetkého násilenstvá. Či človiečik, menom Horác, ktorého vyhlásili za básnika a za človeka, ktorý vedel žiť — zaiste preto, že práve tak nepoznal život ako ani poéziu — či nepovedal kdesi zlý žart: Genus irritabile vatum, ktorý by pre správne porozumenie bolo treba preložiť takto: Popudlivý národ prorokov ?

            Ak má umenie nájsť pokoj, musí znovu nájsť vzlet a hĺbku. Pena sa vždy chveje, vždy je rozrušená, rozkypená, zúrivá. Ale pena nie je Oceán. More je hlboké: to je tajomstvo jeho vznešenosti. Čo aké je veľké, keby nebolo hlboké, nebolo by vznešené. Pohľad môže spočinúť na ňom bez únavy dlho len preto, lebo pod vlnami, ktoré vidí, tuší prúdy, ktoré nevidí. Tuší, že Oceán má hĺbku, dôstojnú svojej veľkosti. A preto aj spočinie. Sám povrch mora by ho však rozrušoval. Všetky povrchy sú rozrušené: len hĺbky majú a dávajú pokoj.

            Ty svätá zblúdilá sila, ty dieťa bohatého domu, ktoré si hľadalo svoj život ďaleko od otca a nenašlo si ho, ktoré si tiež chlípkalo z pokrmu ošípaných, ty, o ktorom sa povrchnosť opovažuje hovoriť tak ľahko, a ktoré predsa nosíš meno Umenia, ty neverné dieťa, kedyže sa obrátiš ?

            Rozpamätaj sa, že Luther zavrel pred tebou dvere, a že Otec ťa pritúlil pri úpätí svojich oltárov. Boh ťa prijíma v svojich chrámoch. Smieš sa modliť.

            Protestantizmus opustil obrazotvornosť človeka. Nedovolil Bohu — Vykupiteľovi prijať ju. Zabudol, že Boh — Stvoriteľ utvoril i večerné zore a poveril žiarivé noci, aby rozprávaly človekovi o jeho vznešenosti.

            Osemnáste storočie, storočie lži — lebo treba ho nazvať jeho vlastným menom —, malo na svet vplyv, ktorý ťažko vysvetliť. Diela, ktoré nám dalo čítať, sú divy hlúposti. Hľadiac na toto studené šialenstvo, ktoré sa stalo krvavým, hľadiac na tieto vlažné a nudné hlúposti, musíme sa vskutku pýtať, ako sa mohlo stať to všetko nákazlivým.

            Stalo sa nákazlivým preto, lebo vzbudilo isté sdružovanie ideí. Osemnáste storočie presvedčilo ľudí, nie rozmýšľaním, ale falošným spájaním ideí, že veda a náboženstvo si protirečia, že Vieru drží len Nevedomosť. Táto vec, ktorej neviem mena a ktorá ostatne mena ani nemá, bo nemôže ho mať, táto ne idea, táto negatívna kvantita vsiakla do oblastí obrazotvornosti a otrávila ich. Nato osemnáste storočie, ovládajúc pole, „dokázalo", že Boh nie je Otcom celého stvorenstva, že jeho zámery sú síce dobré, ale nudné a studené, že človek, keď je vzrušený, musí robiť zle. Slovom, človek alebo aspoň ľudská obrazotvornosť začala myslieť, že Satan je Actus purus, číry Kon.

            Už som to povedal, ale opakujem to a neprestanem opakovať.

            Keď vravím, že osemnáste storočie falošne sdružovalo idey, preukazujem mu, tak sa mi zdá, priveľkú česť. Lebo popravde ono ich vonkoncom nijako nesdružovalo. Potratilo ešte i pojem jednoty. V intelektuálnom svete vytvorilo vákuum. Domnievalo sa, že dýchanie je otroctvom, predsudkom. Preto privalilo na svet pneumatickú mašinu: zadusilo vtákov, oslobodených od vzduchu. Ale vákuum nemôže trvať. Púšte sa napokon musia zaľudniť. A zaľudnily sa obludami. Keď osemnáste storočie, zadusené prázdnotou, krvou a blatom, zomrelo, vzduch intelektuálneho sveta, ktorý pošpinilo, potreboval — tak by sa chcelo povedať — istý čas odpočinok, aby ho zas bolo možno dýchať.

            Idey, ktoré osemnáste storočie násilne roztrhlo, nevedely sa istý čas spojiť. Storočie devätnáste ich nespoznalo a celkom náhodne ich metalo jednu proti druhej. Hlasy, ktoré zavýjaly včas orgie, vyslovovaly mená vedy a náboženstva, nevedely však, čo tieto mená značia, a vyslovovaly ich ako dve nepriateľské mená. Devätnáste storočie si musí načas vydýchnuť v šírom ovzduší prv, než zabudne na tento zmätený krik.

            Osemnáste storočie, keď umrelo, nechalo nám závetom návyk sdružovať ideu snílka s ideou človeka, ktorý verí v neviditeľno a ráta s ním.

            Nezbadalo, že idea sna by sa mala sdružovať s ideou ilúzie, a že ilúzia je údelom človeka, ktorý popiera neviditeľno. Dať sa zmiasť, dať sa podviesť — to značí veriť len v to, čo vidíme. Ilúzia je to, keď pokladáme fantómy za skutočnosti a skutočnosti za fantómy.

            Snílko je ten, kto sa nikdy neprebudí, kto sa nikdy neobráti k svetlu nestvorenému, kto prebýva vždy a výlučne iba v krajine tôni. A jednako, oklamaná a klamajúca ľudská reč, najmä od sto rokov, volá snílkom človeka bdelého, ktorý vidí a vie !

            Keď sa devätnáste storočie prebudí, keď sa smieria v jeho duchu i v jeho reči myšlienky, ktoré prirodzene súvisia, vtedy bude možno dúfať, že človek, sblížený s Jednotou, priblíži sa i k sebe samému a že tak ľudský život ako i ľudská veda pokročia k pokoju.

ĽUDSKÉ OHĽADY.

            Najčudesnejší cit, aký hocaká bytosť môže skúsiť, je pohŕdanie dobrom a uctenie zla. Tento cit jestvuje. A dali mu práve také absurdné meno, aký absurdný je i sám, meno, ktoré právom nič neznačí, lebo vyjadruje nič. Toto meno je „ľudské ohľady".

            Podivná vec ! Odkedy je zdravý smysel zmútený až po dno a ohrozený medzi svojimi zrúcaninami, odvtedy sú v ľudských rečiach strašné absurdnosti. Pretože cit, o ktorom hovorím, je najradikálnejším protizdravým smyslom, aký mohla splodiť len Satanova myšlienka, preto si vynútil šialený výraz, ktorý môže značiť čosi iba v blázinci.

            Často si predstavujem akéhosi cestujúceho Génia, bytosť, prevyšujúcu človeka a nepoznajúcu ho, ktorú by som mal poučiť o tom, čo sa deje na zemi. Predstavujem si nejakého ducha, ktorý by prišiel z neba a oboznámil sa s týmto nízkym svetom. Vidím, ako upadá do extáze žasnutia, keby som mu povedal veci, ktoré sa nám zdajú celkom prosté.

            ,,— Ty vieš lepšie než ja, povedal by som mu, čo je pravda a čo je krása. Ale i ja viem o nich dosť, aby som vedel, že by som musel zomrieť od obdivu, keby som vedel o nich viac. Rozlial by som sa ako vosk pred čírym ohňom. A preto nevidím ešte všetko to, čo raz uvidím ... Ale hľa, pán môj a žiak môj, toto ty nevieš a toto ti môžem povedať.

            Hádaj, čo cítia mnohí ľudia pred tým, ktorý Je, pred tým, ktorého Meno vysloviť slobodno len s poklonou, pred ktorým zahalení a trasúci sa serafíni sotva že hýbu chvejúcimi sa krídlami. Hádaj ! Myslíš na strach, myslíš na lásku. Neuhádneš. Ó, pán môj a žiak môj, ľudia sa pred tvárou Boha slávy hanbia."

            Cestujúci Archanjel by mi to kázal zopakovať. Nerozumel by. Povedal by mi: „— Kto z nás dvoch šalie ?" A ja by som sa vyčerpával vysvetleniami. Povedal by som mu:

            „— Áno, pán môj, ľudia sú hrdí na to, že nepoznajú Pravdu, Súcno, Krásu. Pohŕdajú ňou a sú hrdí na svoje pohŕdanie. Ak niekto tomu nekonečnu, na ktoré myslím, ktorým si ty presiaknutý a ktoré sa z teba takrečeno rinie, dáva prednosť pred hromadou smetia, povedia mu: Skry sa, neprizná j sa k svojej záľube, lebo ťa vysmejeme.

            A tí, čo dali prednosť hromade smetia, tí nie sú spokojní s tým, že sa v ňom váľajú, čo by bolo ešte pochopiteľné, ale váľajú sa v ňom s hrdosťou. Čľapkajúc sa v bahne, hľadajú podobu opice, a predsa pohŕdajú tými, čo na končiaroch hľadajú podobu Boha. Ba objavili i to, že vyhnúť sa pravde je krásne. Vidím, pán môj, nerozumieš to. Ani ja to nerozumiem. Vynašli, že neresti a zločiny, ktorých pravú tvárnosť, keby sa nám zjavila, by sme nemohli zniesť, lebo by sme museli zomrieť ako bleskom zasiahnutí, vynašli teda, že neresti a zločiny sú vraj KRÁSNE. O kráľovskej a vznešenej podobnosti stvorenej duše s Bytím božím však, o tej tymiánovej vôni, vznášajúcej sa k trónu božiemu, ktorá je čistejšia a silnejšia nad vôňu všetkých pozemských ruží, o tom nebeskom diamante, ktorý je samý oheň a samá vôňa, o tom si ľudia povedali medzi sebou, že sú to všetko veci malé, malicherné, špatné. A tí vraj, ktorí majú tak nízkeho ducha, že dávajú týmto veciam prednosť pred slávnymi cudzoložstvami, ktoré sa zbožňujú v románoch, tí by sa mali aspoň skryť."

            Dlho by som hovoril. Ale čím rozumnejší by bol môj spoločník, tým menej by rozumel. Lebo rozum chápe Bytie, ne rozum chápe Nič. Človek sa veľa odnaučil v ten deň, keď ho Satan oklamal. A práve to, čo sa vzťahuje na znalosť zla, odnaučil sa najväčšmi. Nerozum chápe nič ... Toto slovo je kľúčom k veciam tohto sveta. Vysvetľuje ľudské ohľady. Mnohí ľudia budú už, pravda, asi prinízko, aby ho ešte porozumeli. Iní však, ktorí sú na jeho úrovni, ho porozumejú.

            Možno však cestujúci Génius, pretože je nad ním, by ho neporozumel. A ja, ktorý som sa y živote toľko natrpel preto, že som musel vidieť, ako nechápe veci rozumu množstvo bytostí, stojacich príliš pod nimi, ja by som sa tešil pri pohľade, že veci nerozumu nechápe bytosť, stojaca príliš nad nimi. A keby som predsa vyslovil pred ňou meno tej veci, ktorá by popravde nemala mat mena, keby som povedal: „Toto nevysvetliteľné a všeobecné pohŕdanie všetkým tým, čo je, volajú ľudia ohľadom", tu by sa náš rozhovor bezpochybne skončil. Videl by som, ako rozostiera cestujúci Duch svoje diamantové, ľahké a ohnivé krídla. Unavený absurdnosťou by odletel odpočinúť si. Domnievajúc sa, že zo žartujúcej zavzatosti .som mu odoprel povedať pravé meno, šiel by hľadať do vyšších régií veci jasné, veci prosté, veci porozumiteľné ...

ĽAHOSTAJNOSŤ.

            Ide o Áno a Nie.

            Veľa ľudí, ktorí nič nevedia, vyčíta pravde, že je nesnášanlivá. Treba sa na to pozrieť.

            Keď ich tak počujeme hovoriť, chcelo by sa takmer povedať, že pravda a blud sú dve bytosti, ktoré môžu rokovať ako rovný s rovným; že sú dve kráľovné, obidve legitímne, ktoré majú žiť na pokoji každá v svojom kráľovstve; že sú dve božstvá, ktoré si rozdelily svet tak, že jedno nemá práva vyrvať druhému jeho oblasť. Z takého náhľadu vyrastá ľahostajnosť, ktorá je triumfom Satanovým. Nenávisť sa Satanovi páči, ale nie je mu dosť. On potrebuje ľahostajnosť.

            Ľahostajnosť je nenávisť zvláštneho druhu: nenávisť studená a trvalá, ktorá sa pred inými i pred sebou samou ukrýva za výraz snášanlivosti, — lebo ľahostajnosť nikdy nie je opravdivá. Je to nenávisť, podšitá lžou.

            Ľudia by museli mat istú odhodlanosť, aby mohli každý deň kydať proti pravde prúd krívd. Nemajú jej však v svojom charaktere.

            Ich rozhodnutie je, že sa nerozhodnú. A jednako nenávisť kričiacu, keď uvážiš skutočnosť dedičného hriechu, vysvetlíš ľahšie než nenávisť mlčiacu. Nie to ma zaráža, že počujem hrnúť sa z ľudských úst rúhania. Tu je dedičný hriech, tu je sloboda. Rúhanie má vysvetlenie. Čo ma však pohružuje do úžasu, ktorý vonkoncom neviem vyjadriť, je nestrannosť.

            Ide o ľudskú budúcnosť a o večnú budúcnosť všetkého vo vesmíre, čo má rozum a slobodu. Ide iste a nevyhnutne i o teba, ako vôbec o každú osobu a každú vec. Ide teda iste a nevyhnutne o tvoj svätý záujem, iba že sa vari nezaujímaš ani sám o seba, ani o nikoho, ani o nič. Ak žiješ, vzbuď v sebe život. Schyť si dušu do rúk a prines ju do borby ! Zdrap svoje túžby, zdrap svoje myšlienky, svoje modlitby, svoju lásku ! Vezmi do rúk nástroje, s ktorými vieš narábať, a hoď sa celý na váhu, kde všetko zaváži.

            Ak si zaspal, prebuď sa. Ak si mŕtvy, vstaň zmŕtvych. Pohľadaj v svojom minulom živote, v svojom vyhasnutom živote svoju najkrajšiu spomienku. Rozpamätaj sa na rannú vôňu rosy, ktorú si musel kedysi zacítiť, a pozri, či máš sily povedať: Čo na tom ?

            Stojíme medzi ohňom tých, čo milujú, a ohňom tých, čo nenávidia. Preto musíme podať pomocnú ruku jedným, alebo druhým. Uvedom si: výzva znie nie človekovi vo všeobecnosti, ale osobitne tebe. Lebo všetky mravné, rozumové, hmotné sily, ktoré máš naporúdzi, sú zbrane, ktoré ti Boh dal do rúk spolu so slobodou, aby si ich použil pre neho, alebo proti nemu. Treba sa ti biť. Nevyhnutne sa musíš biť. Vybrať si môžeš len bojište.

            Ježiš Kristus, keď prišiel na svet, všetko pýtal od ľudí. Stal sa chudobnejším než ten najchudobnejší. Pýtal si miesto, kde by sa narodil: odopreli mu ho. Hostince boly zaplnené. Iba maštaľ sa mu otvorila. Pýtal si miesto, kde by mohol žiť: odopreli mu ho. Syn Človeka nemal kde skloniť hlavu. A keď šlo o jeho smrť, nemal ani tých päť stôp zeme, kde by sa vystrel. Zem ho vyhodila medzi nebo a seba, na kríž.

            A ten, ktorý prosil, i teraz prosí. Prosí si miesto, kde by sa narodil: — ľudia, ktorí boli obsadili hostince, a ktorí bez najmenšieho pohnutia poslali Ježiša narodiť sa medzi vola a osla, tí ľudia obdivuhodne predstavujú neslýchanú bezvýznamnosť nudných malicherností, ktorým sa človek obetuje v žertve nevysloviteľnej.

            Človek, ktorý robí knihu, ktorý má k službám tlačiareň, má naporúdzi nevypočitateľnú moc. Nik nezmeral a nik nikdy nezmeria tie vnútorné alebo vonkajšie činy, ktoré vyvoláva alebo zahatáva. Ale opýtajte sa len nejakého cudzinca, nejakého cestovateľa, ktorý nie je oboznámený s návykmi zeme, ktorý nepozná ľudskú tuposť, opýtajte sa ho, ako používajú vo všeobecnosti moc, ktorú majú v rukách, tí, čo takto nosia slovo pred svetom.

            Predstavte si jeho odpoveď a predstavte si jeho prekvapenie, keby tak celkom náhodou otvoril nejakú knihu alebo nejaké noviny. Povedzte však, do akých rozmerov by sa rozrástlo jeho prekvapenie, keby pôvodca takto otvorenej knihy písal: „Je síce pravda, že som hovoril, aby som nič nepovedal. Ale viedol ma úmysel, aby som pobavil svojich čitateľov. Lebo my všetci napospol sme presvedčení, že verejnosť zaujímajú jedine veci bezvýznamné, ktoré sa v ničom netýkajú ani Boha ani človeka, a že pravda je nudná."

            Hľa, šialenstvo, najhodnejšie diabla zpomedzi všetkých bláznovství, ktoré vnukáva ! Pravda je nudná ! Pravda ! Ale veď pravda je blaženosť! Pravda! Ale veď pravda je základ nadšenia ! Veď ju sa snažia symbolizovať všetky známe nádhery! Veď jej vzdialené lúče spôsobujú všetky neznáme vzlety !

            Ona spôsobila, že jagavý rozum vyhnaného svätého Atanáza sa rozplýval od šťastia uprostred púšte, zatiaľ čo tí, ktorí ho ta za trest vyhnali, nudili sa na smrť v svojich palácoch !

            Ľudská duša je stvorená pre božskú pašu: tak v čase, ako i vo večnosti. Nejestvujú dve žriedla šťastia, jestvuje len jedno. A toto žriedlo nevyschne, a všetci môžu piť z neho ! Milujete teda nudu ? Obráťte sa k ničote. Milujete však Šťastie ? Milujete Lásku ? Obráťte sa k Bytiu !

            Chceli by ste teraz ešte hovoriť o ľahostajnosti, na ktorú má blud právo ? Čo by ste povedali o lekárovi, ktorý pri posteli vašej chorej manželky odoprel by ju opatrovať s ohľadu na chorobu, pretože to žiadajú slušné spôsoby nestrannosti ? „Lebo viete, povedal by ten lekár, ja som medzi chorobou a zdravím nestranný. Som eklektik: nuž prečože by choroba nestála za zdravie ? Cholera by vám umožnila poznať kŕče, ktoré bez nej nepoznáte. Všetko treba ochutnať, všetko treba pripustiť, všetko treba skúsiť. Prečo teda neskúsiť i choleru ? Posudzujete ju podľa skúsenosti iných: to sa však na filozofa nesvedčí! Sami ju musíte oceniť, aby váš odhad bol rozumný. Záškrt vám môže naplniť pažerák vegetáciou, ktorú vám zdravie odopiera. To je predsa bohatstvo a pokrok. Pravda síce, táto vegetácia je len napoly oprávnená, ale nebolo by to trošku priveľa, keby ste ju celkom odsúdili? Značilo by to, tak sa zdá, upadnúť trošku do fanatizmu."

            Cítite, aké je to hrozné a smiešne, keď ide o viditeľné veci.

            Nuž vedzte, že choroby, všelijaké výrastky v ľudskom tele, huby, raky atď., sú následkom tých neviditeľných hrôz, ktoré Apoštol nazýva nadbytočnými výtvormi hriechu. Uvážte, že fyzické zlo, ktorého hrôzu nemôžete poprieť, je následkom, odrazom, výstrahou bludu a zla neviditeľného.

            Čože je teda blud, keď plodí také potomstvo ?

            A teraz, prosím, súďte o ľahostajnosti, o tej ľahostajnosti, ktorá žiada, aby bol i blud!

            Ja sa neopovažujem o tom ani myslieť.

            Satan je kniežaťom nudy, zúfalstva a všetkej bolesti.

            Boh je pánom radosti.

            Nech teda ľahostajnosť pozre na seba a nech sa súdi !

            Toľkoto o teoretickej a dogmatickej ľahostajnosti.

            Čo sa týka ľahostajnosti praktickej, nuž tá hovorí takmer takouto rečou:

            „Mám mor ! Nie je nemožné, že mor je následkom bludu a zla: vy to tvrdíte a ja to nepopieram. Isté je, že som na ceste k smrti. Je možné, že som na ceste k peklu a že to všetko pochádza z bludu. Pravda je, že sa nudím, že smysly sa vekom otupujú a že smrť príde. Táto myšlienka je nepríjemná. A jednako, keby mi Boh navrhol zanechať na chvíľu tieto nudné, jednotvárne, klamlivé, umierajúce a mŕtve veci, ktoré ma vedú do zúfalstva prítomného i do zúfalstva večného, a potom keby mi navrhol zameniť ich za život, za radosť a za blaženosť, ja by som to predsa odmietol. Ba ani počuť by som ho nechcel. Šiel by som sa ihrať s hrou, ktorá ma nudí, a povedal by som mu: Iď preč ! Iď preč, pán nadšenia a majiteľ radosti, iď preč ! Iď preč, slnko, ktoré vychodíš v záplave purpuru a zlata! Iď preč, velebnosť ! Iď preč, velebnosť ! Iď preč, nádhera ! Iď preč ! Iď preč, ty, ktorý si sa krvou potil v záhrade Olivovej ! Iď preč, ty, ktorý si sa premenil na hore Tábor ! Iď preč ! Ja idem do kaviarne, kde sa nudím."

            Prečo idete ta ?

            Lebo som navykol na ňu.

SMIECH A SLZY.

            Medzi najzvláštnejšie, najcharakteristickejšie, najzarážajúcejšie, najtajnostnejšie zjavy ľudskej prirodzenosti musíme rátať smiech a slzy.

            Čo značí smiech ? Čo značia slzy ?

            Nemienim sa pokúsiť odpovedať na celú túto otázku. Je nesmierna, neriešiteľná, nezvládnuteľná. Ukážem len jednu z tvárí, ktoré predstavuje.

            Smiech a slzy sú ako dvaja milenci opačného mena, ako dva náprotivné póly akejsi tajnostnej elektriny.

            Je táto Elektrina vari Silou, ktorá ovláda súčasne dni i noci tohto vzťažného sveta a ktorá sa volá Vzťahom ?

            Ak by to bolo vskutku tak, vtedy — tak sa mi zdá — smiech by bol Slovom zlomeného Vzťahu a slzy Slovom Vzťahu cíteného.

            Vysvetlime to niekoľkými príkladmi. Čo je smiešne, ak nie rozbitý vzťah medzi vecami ?

            Nepomernosť je to, čo vyvoláva smiech.

            Nejaké dieťa chce byť strašné a nemá na to prostriedkov. Vzbudzuje smiech ... Príčina sa tvári, ako by bola veľkou, výsledok je nijaký, chybuje vzťah.

            Irónia je odstup, ktorý sa vytvára medzi tým, čo hovorí, a tým, čo počúva alebo tým, o ktorom sa hovorí. Preto tak zaráža.

            Irónia ako by vravela: Ty si z iného sveta ako ja. Pozerám na teba z takej vzdialenosti, že necítim to, čo chceš vo mne vzbudiť. Vidím to síce, lebo mám dvoje očí, ale necítim, pretože vzťah medzi tebou a mnou je rozbitý. Ja som privysoko, a ty si prinízko.

            Toto je zvyčajná irónia, ktorá pravidelne zahrnuje v sebe väčšiu alebo menšiu dávku sebalásky.

            Kto vie však, či niet aj irónie mimoriadnej, ktorá by lámala vzťah v opačnom smere a ktorá by vravela niekomu:

            Medzi tebou a mnou niet nič spoločného. Ty si privysoko, a ja som prinízko.

            Táto obrátená irónia by vychádzala z Priepasti a máme na ňu v dejinách len veľmi málo príkladov ! No jednako by som nechcel povedať, že takýchto príkladov vôbec niet.

            Smiech vo všeobecnosti pochádza z ľahkosti. Kto sa veľa smeje, je ľahký alebo sa robí ľahkým náhodne, z nevyhnutnosti či pre okolnosti.

            Smiech naznačuje, že človek ostáva na povrchu veci, o ktorej hovorí. Hľadí na ňu zvonku. Je podivná. Preto sa smeje ! Keby sme však prenikli trošku hlbšie, kto vie, čo by sa stalo, a či miesto smiechu by sme nenašli čosi iného.

            Bláznovstvo je hrozná vec a jednako môže vyvolať smiech. Smiech sa tak málo ponáša na radosť. Bláznovstvo môže vyvolať smiech, pretože láme Vzťah a soskupuje idey, ktoré sa navzájom nesoskupujú. Opitý človek môže vyvolať smiech, hoci aj vzbudzuje odpor, pretože stratil smysel pre Vzťah. Prepiata dôvernosť, prepiaty výraz úcty, tykanie, tituly, absurdnosť sna alebo opojenosti — všetky tieto zlomy Vzťahu môže privádzať k smiechu.

            Lebo vzťah je vážna vec. Vzťah je dôverný, hlboký. Kto vie, aké miesto má v poriadku vesmíra ?

            Kto ho zláme, poruší možno svet. A smiech vyzerá ako výbuch radosti kohosi nad zničeným svetom.

            Divokosť sa môže smiať; človek, ktorý bez pohnutia vraždil, sa môže smiať; ľahkosť sa môže smiať; ľahostajnosť sa môže smiať; bezstarostnosť sa môže smiať.

            Ale nejestvuje vari i triumfujúci smiech, ktorý by bol pyšným prejavom prekročenia Vzťahu ? Čo by sa stalo, keby Podstata .. .?

            Dosť ... Ticho !...

            Dvaja ľudia mali vzťahy. (Tu sa objavuje slovo vzťah v množnom počte.) Začnú rozhovor. Rokovanie sa zvrhne v škriepku.

            Naberajú sa; smejú sa jeden z druhého.

            Potom sa obidvaja vrátia domov. A v tichu samoty sa vráti spomienka na minulosť.

            Tí, čo sa pred chvíľou smiali, tíško plačú.

            Pocítili Vzťah.

            Smiech bol spôsobený povrchom vecí, slzy však ich hĺbkou. Slzy sú vody z priepasti; rinú sa z miest veľmi nízkych, veľmi hlbokých, veľmi skrytých; a často zjavujú tomu, kto ich prelieva, alebo tomu, kto ich vidí, jestvovanie hĺbok, ktoré netušil v sebe alebo v iných.

            V neznámych hĺbkach, kam človek vo všeobecnosti zabúda sostúpiť, v týchto hĺbkach neznámych sa hýbu vzťahy, ktoré mal, ktoré má a ktoré bude mať k vesmíru vecí. Spomienka je miesto plné sĺz, pretože spomienka je plná vzťahov.

            Prítomnosť je niekedy miestom smiechu, lebo často skrýva hĺbku pod povrchom a Vzťah pod jeho neúplnosťou. Prítomnosť ukazuje vzťah ako neprítomný; Prítomnosť ukazuje to, v čom vzťah nie je úplný; ukazuje ho, ako mizne pod prípadnosťami, ktoré ho zavaľujú. Preto je smiech. Prítomnosť je složená z kúskov a čiastok; je strakatá a zahaľuje tajné vzťahy vecí do vonkajšieho šatu, do šatu rozmarného a menlivého, ktorý im obliekajú rozmanité okolnosti. Prítomnosť vyzerá ako rozmar. Skrýva svoje pravé meno pod fantastičnosť svojej masky.

            Ale Minulosť hovorí inou rečou. Minulosť slávnostne zbavuje veci zdania. Čudesnosť mizne pred ich vážnou skutočnosťou.

            Minulosť odstraňuje náhodné príhody, ktoré ich osamocovaly, a ukazuje ich pospolu vo vzťahu, ktorý ich sjednocuje. Minulosť ukazuje pásky, ktoré spájajú veci navzájom. Prítomnosť skrývala toto drobné nepostihnuteľné pletivo; spomienka ho odkrýva, a slzy, vystupujúc z tajnostného zákutia, kde spia a čakajú na zavolanie, prichádzajú na svetlo a vravia: Tu sme.

            Vravia: Tu sme, keď človek spomína; lebo spomienka vyvoláva Vzťah. Vravia: Tu sme, keď sa človek vnorí do horkosti vôd hlbokých: lebo nachádza tam zmotanú hŕbu predmetov, ktoré kedysi poznal. Vravia: Tu sme, keď človeka navštívi Radosť, vznešená Radosť ako príval, ktorá sťa blesk ožaruje hlbokú temnotu nocí a v svetle jediného zablysknutia ukazuje tvár zeme, tvár mora i tvár oblohy. Vravia: Tu sme, keď človek obdivuje; lebo Obdivovanie je Výbuch Jednoty, ktorá zakazuje osamotenie všetkému, čo len postretne na svojej ceste. Obdiv objíma všetko, čo len vidí, a prekvapeným stvoreniam ukazuje miesto, kde sú všetky pospolu, miesto, kde všetky kľačia . ..

PRÁCA A ODPOČINOK.

            Rok sa končí, rok sa začína. Nadišla hodina omladnúť: Adveniat regnum tuum ! Omladneme za hučania zvonov, ktoré spievajú pochod času, keď budeme nasledovať hviezdu, ktorú zazreli traja mudrci- králi. Omladneme, keď opustíme veci malé, ktoré sú vždy staré, a žiť budeme v Nesmiernom; keď priblížime vedu i umenie k večnej Kráse, ktorá je večnou Mladosťou, ad Deum qui laetificat iuventutem meam.

            Omladnete všetci, čo stenáte pod časom, ktorý vám je súčasne ťažký i rýchly, omladnete v deň, keď sa rozhodnete slúžiť záujmom pravdy na zemi a boriť sa za ňu. Omladneme všetci, keď obsiahneme od Boha i od seba samých dvoje vecí, ktoré prosím od Boha a ktoré Boh žiada odo mňa: prácu a odpočinok.

            Pracovať, to je jednoduchá vec. Ale odpočívať je ťažké. Žíznime po práci. Odpočinok však žiada úsilie. Človek pracuje bez odpočinku, keď pri svojej robote ráta len na seba. Pracuje a odpočíva, keď pri svojej robote ráta predovšetkým na Boha.

            Bezo mňa nič nemôžete urobiť, povedal Ježiš Kristus.

            Kto z nás si môže vlastnými silami získať čo i len minútku života ? Keby človek chcel byť nespokojný, všetko by ho muselo znepokojovať, lebo všetko ho ohrožuje prevahou drviacej sily, ktorá sa privalila na trstinu. Vzduch, ktorý dýcha, môže ho otráviť. Boh ho na nitke drží nad priepasťou. Keď človek vyhúta nejaký plán, uskutočnenie tohto plánu žiada určitý počet hmotných a mravných hnutí v množstve bytostí, ktoré sú nezávislé od neho. Musí určiť. Vonkajší svet mu musí prispieť na pomoc silou, ktorú si sám nemôže zadovážiť. Rátať so silou vlastného malíčka pri rozhýbaní planiet v priestore bolo by to isté, ako podujať sa na nejaké dielo a spoliehať sa len na vlastné sily, alebo vlastnými silami bojovať proti prírode a ľudstvu. Ale tu sa deje zázrak! Ľudský čin — a sem zahrnujem i jeho utrpenie — sa môže spojiť s činom Toho, ktorý Je. A každý ľudský čin, i najnemohúcnejší, prestáva byť nemohúcnym, keď sa spojí s činom Vykúpenia. Boh sám umožňuje a prikazuje prijať plodnú slávu činnosti, ktorú spojil so svojou činnosťou. Pracujeme spolu s ním, a naša práca odpočíva v ňom.

            Kto z nás by mohol zmerať nesmiernosť svojho činu ?

            Museli by sme môcť sledovať odrazy našich činov a počuť ozveny našich modlitieb. Nie sme schopní zmerať sa.

            Dve veci sú, popri iných, človekovi nepochopiteľné: jeho moc: Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje; jeho bezmocnosť: Bezo mňa nič nemôžete urobiť.

            Upadnutý Východ zabudol na moc človeka; odtiaľ fatalizmus, ktorý zabúda na ľudský čin.

            Upadnutý Západ zabudol na moc božiu a bezmocnosť osamelého človeka; odtiaľ pýcha a nepokoj, ktoré zabúdajú na boží čin.

            Tieto dve previnenia pritiahly ľahostajnosť, ktorá je vlastne praktickým popieraním.

            Pravda tvorí pokoru, ktorá stojí proti západnému hriechu, proti nepokojnej pýche, i čin, ktorý stojí proti východnému hriechu, proti fatalistickej lenivosti.

            Pravda naraz tvorí i prácu, ktorá je svojráznou ctnosťou Západu, i odpočinok, ktorý je svojráznou ctnosťou Východu.

            Západný život, Rím, obrátený smerom k Východu, vyhlásil Nepoškvrnené Počatie tej, ktorá odpovedala anjelovi Gabrielovi Fiat; tej, ktorú Cirkev nazýva: Porta orientalis. Svätá Mária, matka Božia, oroduj za obidve hemisféry sveta !

ČESŤ.

            Čo značí toto slovo ?

            Kým som to nevedel, dlho som bol náklonný myslieť, že neznačí nič. Vravel som si: Je dobro a je zlo, ktoré je popieraním. Avšak česť je prázdne slovo. Všetko dobré je ctihodné, všetko zlo je zneucťujúce. Avšak česť nie je nič osobitného a nemá iného zákona, ako zákon, ktorý prikazuje dobro a zakazuje zlo. Teda česť je meno, ktoré dostáva mravnosť v ústach tých, čo ju nepoznajú. Česť je modla. Je bohom tých, ktorí nemajú Boha.

            Reč, ktorú som si takto hovoril, nie je celkom bez pravdepodobnosti. A jednako som náklonný myslieť, že nemá pravdu. Všetky slová majú smysel. Dôležité je objaviť ho. Keď blud znesvätil nejaké slovo, vtedy ho veľmi ťažko vyslobodiť. Vtedy by sa chcelo povedať, že rozložilo svoj stánok v temnotách a že len násilím ho možno vyrvať nepriateľovi. Česť je jedno z takýchto slov. Lož sa ho zmocnila a nakladala s ním ako so svojím imaním, ako so svojím vlastníctvom. Lož chcela natoľko zhabať meno cti, aby mu odňala i zdanie vážneho mena. Česť postavili do susedstva súboja. A táto maska tak dokonale zakryla jej tvár, že ju takmer nahrádzala.

            Ale slová majú právo na spravodlivosť. Ani tie, čo boly poosočované, neslobodno odhodiť. Treba ich vrátiť reči a znovu ich postaviť do svetla.

            Ľudstvo je nesmierne shromaždenie hriešnikov. Ktokoľvek pozre na seba, zhrozí sa nad tým, čo vidí, a cúvne pred vecami, ktoré sa mu zjavujú. Čím lepšie pozná človek človeka, tým väčšmi sa prehlbuje pred jeho očami priepasť. Strašný pohľad, kamkoľvek len pozreme. Lebo človek všade zanechal svoju značku, kade len prešiel, a jeho značka je hrozná.

            Ľudstvo však, ktoré i v blúdení uchováva smysel pre spravodlivosť, toto ľudstvo i na pochode hovorí. Hovorí s prírodou, hovorí samo so sebou, hovorí s Bohom. A jeho slov si treba všimnúť, hoci by boly vyslovené priam i .v delíriu, lebo smysel pre spravodlivosť je pod zrúcaninami len zakopaný, a nie je nemožné zbadať ho, hoci i v noci. I za mesačného svitu možno objaviť orlie hniezdo pod troskami starého pomníka.

            Teda človek hovorí z dna svojho zrúcaniska. A ak je úprimný, povie, že je vinný. A keď mu povedia, že je vinný, nepoprie to, a cíti, že vinní sú i jeho bratia. V tom množstve sú však niekoľkí, ktorých nenazýva ani vinníkmi ani hriešnikmi, ale vyhlasuje ich za nečestných.

            Tento nesmierny rozdiel, ktorý robí medzi ľuďmi a ľuďmi reč, keď jedných nazýva hriešnymi a druhých nečestnými, keď vyhlasuje, že všetci stratili nevinnosť a niektorí stratili česť, tento nesmierny rozdiel, ktorý robí ľudská reč, musí mať základ a dôvod v nejakom nesmiernom rozdiele, ktorý robia veci samé. Lebo reč má málo vrtochov. Je na to, aby menovala veci. A vždy sa trošku rozpamätúva na svoj pôvod. Dýchala rodný vzduch pod tôňami Edenu v ten deň, keď Adam, ktorý prenikol do najhlbšieho vnútra vecí, súdil stvorenia, dávajúc zvieratstvu mená.

            Pretože ľudská reč tak hlboko rozlišuje nečestnosť od viny, vskutku musí byť priepasť medzi týmito dvoma priepasťami. Človek, ktorý upadne, vzbudzuje poľutovanie u toho, kto ho vidí padnúť. Čo je to však za cit, ktorý vyvoláva ten, kto pred vašimi očami príde o česť ? Slovo, ktoré by bolo odpoveďou na túto otázku, možno ani nejestvuje. Alebo možno jestvuje, ale ja ho nepoznám. No jednako, čo robí človek, ktorý stráca česť, a v čom sa líši od človeka, ktorý inakšie upadne ? Lebo každá nečestnosť zahrnuje v sebe vinu. Každá vina však nezahrnuje nečestnosť.

            Neviem, či odpoveď, ktorú predložím, bude sa zdať ľubovoľnou, alebo naopak, či poviete, že spočíva v prirodzenosti samých vecí. Prvé čitateľovo hnutie sa možno prikloní k prvému z týchto dvoch tvrdení; druhé sa však prikloní k druhému !

            Čo je teda to, čo spôsobuje, že vinovatý človek je nielen vinovatým, ale nečestným ? A keby nečestnosť mala nejakú podstatu, čo by bolo tou podstatou nečestnosti ? Ak sa nemýlim, bolo by to: sľúbiť, a nedodržať.

            Hanba má veľa podôb, veľa výzorov, veľa tvárí. Tisícorako sa možno zneuctiť. Ale každá mnohorakosť sa napokon sníma v nejakú jednotu. Hriech má najrozmanitejšie účinky, a jednako na dne každého hriechu je jedna jediná obluda: pýcha. Hanba má všemožné úbory. Často ich mení, často sa oblieka podľa okolností. Jej fyziognomia je pohyblivá: raz sa smeje, raz plače. Keby sme však medzi všetkými týmito hnusnosťami hľadali so svetlom v ruke, čo je typ, ktorý ich shrnuje, a čo je počiatok, z ktorého sa všetky rodia, zbadali by sme, že nečestný človek sľúbil, a nedodržal.

            Keby sme sa opýtali pohŕdania, aby nám prezradilo svoje tajomstvo, pohŕdanie by odpovedalo: Poznám človeka, ktorý sľubuje, a nedodŕža.

            Keď poviete niekomu: Ťažko si ukrivdil, si zločinec -— vtedy ten človek cíti, že ho karháte. Ale môže si to pokladať i za poctenie. A pretože pohana neskľučuje, môže sa stať, že vám bez veľkej námahy podá ruku a poďakuje sa vám bez bolesti. Keď však poviete niekomu: Luhal si — vtedy ten človek cíti, že pohŕdate ním, cíti to i vtedy, keby šlo o najbezvýznamnejšiu vec na svete. Dal slovo, a to, čo povedal, nebolo pravda. Slovo dať znamená: sľúbiť. Tieto dve slová sú synonymné. Ale možno sú i sľuby zahrnuté, ktoré ani nemusíme výslovne vyjadriť. Nesľubuje človek, že nebude luhať, už tým samým, že sa rodí človekom, človekom, a nie psom, nesľubuje to už tým samým, že prijíma slovo ako znak svojej prirodzenosti, ako znak svojej dôstojnosti, nesľubuje to vari už pri narodení ?  Dvaja ľudia sa nenávidia; prenasledujú sa neúprosným nepriateľstvom. Pritom sa možno i ťažko previnia. Chcejúc zničiť jeden druhého, môžu sa zničiť i jeden i druhý. Aj jeden, aj druhý môže upadnúť do osídla, ktoré mu nepriateľ vystiera. A to sa stáva možno oveľa častejšie, než si myslíme. Ale ich vzájomný postoj, ktorý často spôsobuje veľa previnení a krívd, jednako netvorí to, čo voláme zneuctením.

            Predstavte si však človeka, ktorý opustil priateľa. Taký človek vonkoncom nemá cti. Lebo sľúbil, výslovne alebo mlčky, že bude verným. Vernosť je česť vzťahov.

            Vernosť a úprimnosť prebývajú spolu na tom istom mieste, lebo slovo a sľub sú synonymá. Zradný priateľ luhal už pred zradou.

            Šavol sa stal Pavlom. Šavol bol nepriateľom Ježiša Krista. Ježiš Kristus mu povedal, čo možno povedať len naozaj vyslovenému nepriateľovi: Prečo ma prenasleduješ ?

            Šavol sa stal Pavlom. To neznačí, že nestál za svojím slovom. Len sa bol mýlil.

            Ale pozrite na Judáša ! Pohŕdanie, ktoré sa vystupňovalo až na hrôzu, urobilo z jeho mena výkrik hnusu. Lebo hnus, keď už nemá slov, vydáva výkriky. Judáš — to nie je už meno, to je výkrik ! To nie je už slovo, je to posunok hrôzy. Preto, lebo zradil bozkom. Jeho pery luhaly spôsobom celkom osobitným. Vynašiel si lož a svojmu výmyslu pribral na pomoc čosi, čo je dôvernejšie nad slovo. Bozk je sľubom, vyjadreným vznešenejšie, než sa vyjadruje reč. Bozk nesľubuje len to, že nezradí. Sľubuje, že urobí opak toho. Je znakom vernosti samej. A Judáš si vybral práve bozk za znak svojej zrady. „Dederat autem traditor ejus signum eis, dicens: Quemcumque osculatus fuero, ipse est... tenete eum et ducitecaute."

            Treba pripomenúť, že na predposlednom stupni ani to najsmutnejšie poblúdenie nevylučuje akýsi smysel pre nejakú česť. Tento smysel sa tratí len na poslednom stupni. Človek, ktorý tonie vo falši, na predposlednom stupni hovorí ešte o cti, ba hovorí o nej veľmi často a hovorí o nej vždy v smysle daného slova. Nemá nič proti tomu, keď si ľudia myslia, že je schopný na všetky zločiny a že ich aj popáchal, nechce však, aby pochybovali o jeho slove. Nedbá, že ho ľudia pokladajú za zločinca. Nechce však, aby sa vravelo: tento zločinec márne sľubuje. Jeho slovo nič nestojí. Nedbá, že napr. hra zničí majetok jeho i majetok iných; opováži sa vsadiť viac, než má. Predsa však za čestnú dlžobu pokladá dlh, ktorý nemá iného podkladu, ako jeho slovo, ktorý nemá inej hodnoty, okrem tej, ktorá spočíva na jeho slove. Nechce, aby si ľudia mysleli, že v súvislosti s touto dlžobou žartuje. Hotový je spôsobiť smrť, hotový je prijať ju, ba spôsobiť ju i sebe samému. Nechce však, aby manželka nedodržala slovo, ktoré mu dala. Možno sa posmieva z manželstva. Nechce však, aby ho manželka zradila. A hoci nič neverí, predsa verí, že jeho manželka by bola nečestná, keby porušila svoje slovo. Hoci nič nedá na nijaký zákon, jednako bezpodmienečne žiada, aby jeho manželka bola viazaná sľubom, ktorý mu dala. Toto, hľa, ho možno ešte spája s ľudskou spoločnosťou. Úcta pred daným slovom je v ňom niekedy tým živšia, že je možno jediným hlasom, ktorý na samom dne jeho bytosti pripomína dôstojnosť jeho prirodzenosti. Keď utonie v bahne, keď dosiahne posledný stupeň nízkosti, smysel pre česť možno odumre v ňom. Ale je pravdepodobné, že odumre posledný. Keď tento smysel umre, keď sa človek posmieva svojmu slovu, vtedy sa nesmierne zmenší odstup, ktorý ho delí od zvieraťa. Jeho tvár dostane zvierací výraz a bude nebezpečné stáť pri ňom, ak nebude na reťazi. Na tomto stupni je možné už iba jedno poklesnutie ľudskej prirodzenosti, ktorá smeruje k prirodzenosti zvieracej: slovo, ktoré sa obráti k nemu, pravdepodobne nič viac nepostretne. Ľudské slovo nevzbudí v ňom ozveny. Keď odumre v ňom smysel pre dané slovo, neostane v ňom už miesta, kde by sa ho bolo možno dotknúť. Keď sa bude smiať z toho, že márne sľúbil, potom ho už nebude možno pohnúť k slzám.

            Vojak na bojišti tiež hrá drámu cti. Dejiny sú preplnené ľuďmi, ktorí tomuto druhu cti dali prednosť pred životom. Lebo dejiny sa veľa zapodievajú s bojišťami, a vojna je na tomto svete slávna vec. Vojak ako by si uvedomoval, že na neho sa upiera množstvo pohľadov. Cíti, že Európa hľadí na neho. Vravím Európa, lebo ostatný svet je ako tvár bez pohľadu. Vojak teda cíti, že Európa hľadí na neho, a ako keby zabúdal na tých, ktorí ho možno čakajú v dedinke, kde bol roľníkom, cíti odrazu, že ho somkýňa a vedie akýsi jedinečný prúd k zázračnej žertve, ktorú jeho detstvo ani nepripravovalo ani netušilo, a dáva svoj život, len aby nemusel ustúpiť. A predsa sa bil bez nenávisti! Nebil sa so svojím osobným nepriateľom. Bil sa za vec, ktorú nepozná. Jeho mŕtvy alebo živý veliteľ dosiahne možno to, čo sa tu volá slávou. On sám však bude mať len česť. Jeho obeť nebude mať účasti na nádhere víťazstva. Nikto nebude vedieť, čo on vykonal zaň, a dejepisci nebudú rozprávať o            jeho detských hrách, o jeho hrách v dedinke, kde ho viac neuvidia. Dejepisci povedia, koľko mužov padlo v bitke, a on bude jedným v tomto počte. A jednako umiera, aby sa nezneuctil. Prečo umiera ? Umiera preto, lebo vtedy, keď prijal meno vojaka, hoci možno i proti svojej vôli, vtedy súčasne sľúbil, že umre, keď bude treba umrieť, ale neopustí zástavu.

            Mohli by sme povedať, že ho zneuctí strach, a nie zradený sľub ? Ale veď ten istý muž, keď pásol ako chlapec kravy svojho otca alebo keď žal, mohol utiecť pred nebezpečenstvom, mohol utiecť pred ním i vtedy, keď nebolo vari ani veľmi skutočné. Tisícorakým spôsobom si smel zabezpečiť život a nemusel sa snažiť zatajiť to. A keby bol svoju opatrnosť vystupňoval až do krajnosti, nemusel by sa červenať, sadajúc k rodinnému stolu a prosiac Boha, aby požehnať ráčil svoje dary. Mohol by to urobiť preto, lebo vtedy nič nesľuboval. Robotník, ktorý pracuje na nebezpečnom mieste, napr. v bani, smie utiecť. Nedal slovo, že bude smelý. Vojak je však viazaný. A keby za boja priam zazrel v duchu, ako kedysi Ulixes v Odysei, vznášať sa kúdol z domku, kde ho čakajú, vznesie sa v ňom výkrik, výkrik mohutnejší nad výkrik prirodzenosti, a on sa postaví zoči voči smrti, ktorej by sa mohol i vyhnúť.

            Bol možno bojazlivý ... kým nenastúpil. Vtedy však ešte nebol dal svoje slovo.

            Zaužívané výrazy takmer vždy pomáhajú objasniť veci tajomné. Tak povieme napr. o nejakom človekovi, že spravil česť svojmu podpisu. Reč ustavične spája slovo česť a slovo podpis.

            Čo je podpis ? Je to sľub.

            Kto sa podpisuje, zaväzuje sa niečo urobiť.

            A aký znak dáva ?

            Znakom je meno. Podpis človeka, to je jeho meno; jeho meno, to je jeho slovo; a jeho slovo, to je jeho česť. Preto vraví reč: zneuctiť si meno.

            Kto nedodrží slovo, zneucťuje si meno.

            Lebo meno, meno človeka, to je vlastne človek sám. Dať svoje meno, to je zaviazať svoju česť.

            Meno je obraz človeka. Vyjadruje to, čo je v človekovi najvnútornejšie; vyjadruje jeho podstatu. Kto útočí na meno istého človeka, robí v istom smysle viac, než keby napádal jeho samého, čo by bol síce útok rovnejší, ale nie tak slávnostný. Kto ublíži človekovi na mene, ublíži mu na mieste, kde má byť najbezpodmienečnejšie rešpektovaný.

            Ak zaucho podľa náhľadu ľudí zneucťuje, nie je to preto, že meno človeka je napísané na jeho tvári ? Tvár je, podobne ako meno, zjavenie podstaty. Ľudia sa poznávajú predovšetkým podľa tváre. Tvárou sa rôznia jeden od druhého. Jedným z tajomstiev stvorenia je i to, že, hoci všetky tváre sú v rysoch, ktoré ich tvoria, podobné, jednako nieto na svete dvoch tvárí celkom podobných tvarom týchto rysov. Jednotnosť ľudskej tváre naznačuje, že spoločné meno „človek" patrí všetkým ľuďom. Rozmanitosť tvárí zas naznačuje, že každý človek má svoje vlastné meno. O človekovi, ktorého nemôžeme poznať, vravíme: Neviem spojiť meno s touto tvárou.

            Medzi mužom a ženou, medzi manželom a manželkou jestvuje istá vzájomnosť cti, ktorá vyplýva zo spoločného mena. Manželka prijíma manželovo meno: od tej chvíle nosí i jeho česť. Ak česť ženy je obzvláštne jemná, ak sa k nej nesmie priblížiť čo i najmenšie podozrenie, nuž nie je to vari preto, že sa v nej obzvláštnym spôsobom prejavuje tajomstvo mena ? Lebo česť, ktorú nosí, spočíva na mene, ktoré prijala. V tú chvíľu, keď zmenila meno, zmenila i osud. Meno ženy, to sú dejiny dvoch životov: jej vlastného života a života jej manžela.

            Podpis zrejme súvisí so slovom písať, značiť. Preto je podpis človeka jeho značkou, jeho pečaťou, jeho tvárou, jeho charakterom, obrazom jeho podstaty, priloženým na sľub. Dať slovo a podpísať sa, to je jeden a ten istý čin, a tento čin, hľa, zaväzuje česť.

            Prečo je nečestnejším človek, ktorý zneužíva sverenú vec, než človek, ktorý spácha nejaké iné násilenstvo ? Preto, lebo sverená vec bola osobitne sverená jeho slovu. Dobrý alebo zlý čin, ktorým zachoval alebo nezachoval sverenú vec, udial sa osobitným spôsobom v oblasti cti.

            Porušenie tajomstva je násilenstvom toho istého druhu. Tajomstvo sa sveruje cti priateľovej. Kto prijíma tajomstvo, sľubuje, že ho nevydá. Sľubuje to ak i nie výslovne, tak už tým samým, že prijíma toto sverenie. Lebo tajomstvo je sverenie. A česť je tu tým väčšmi viazaná, že na násilenstvo, ktoré vydá sverené tajomstvo, nieto ľudskej sankcie. Kto zradí priateľovo tajomstvo, nevystavuje sa ničomu. Zrádza v bezpečí.

            Za mlčanlivosť zodpovedalo jeho slovo, a nie jeho záujem. Pohŕdanie je tu vo všeobecnosti tým hlbšie preto, že človek, ktorý si ho zaslúžil, nepritiahol si iného ľudského trestu. Pohŕdanie je trest osobitného druhu, trest, ktorý stíha meno.

            Človek, ktorý zradí tajomstvo, spácha útok ako by v noci. Zrádza toho, ktorý dôveroval, toho, ktorý sa vydal, toho, ktorý sa odovzdal. Jedným z najnečestnejších previnení na svete je zneužitie spánku. Spánok odzbrojuje človeka a bez obrany ho vydáva cti jeho okolia. Zrada v takomto prípade sa dopúšťa špatnosti, ktorá poburuje dušu až do dna. Dôvera však je istý druh spánku. Človek, ktorý vydal svoje tajomstvo, takrečeno usína v náručí priateľovom. Ako teda vyjadriť jeho rozhorčenie, keď sa prebudí a zbadá, že je zradený ?

            Meno, to je česť. A keď kročíme trošku vyššie, vtedy meno je sláva. Sláva, to je zvýšená česť, to je česť ovenčená, česť, priodiata purpurom. Bez cti sa človek nemôže zaobísť. Sláva je potrebná len niekoľkým. Keď česť vstúpi do oblasti vznešenosti, nazýva sa slávou a prináša veľkodušnosť. Česť dáva, čo sa sľúbilo; to je spravodlivosť. Sláva dáva navyše sľúbeného; to je veľkodušnosť. Česť rátala, a nedala nič menej, ako náležalo. Sláva neráta. Dáva naslepo. Dáva veľkodušne. Keď sa človek vyšvihne nad oblasť cti a vkročí do oblasti slávy, vtedy sa jeho meno stáva synonymom nejakej veľkodušnosti. Vtedy jeho meno nie je už len menom istého človeka, ale akýmsi spôsobom označuje to, čo je vznešené. Vtedy jeho meno opúšťa oblasť vecí súkromných a stáva sa časťou dedičstva celého ľudstva. Vtedy sa ho už zmocňuje poézia a stáva sa súčiastkou rytmu.

            A kto vie, či slávny človek, keď vykonáva čin slávy, nesplňuje nejaký mlčky daný sľub, sľub, ktorý sa prezrádza v jeho mene, sľub, že splní požiadavku, ktorú ľudia zriedka splnievajú, totižto požiadavku obdivovania, ktoré si na holých kolenách prosí niečo vznešeného. Lebo obdivovanie je chudák, ktorý si tak isto prosí chlebík ako ostatní chudáci.

            Akže česť dáva to, čo náleží, a sláva čosi navyše, ľahko zbadáme, prečo je sláva podstatne milosrdná. Páter Faber vraví kdesi, že Boh je hrdý na svoje milosrdenstvo. Toto nádherné slovo vonkoncom neprekvapuje. Milosrdenstvo, ktoré koná viac, než žiada len spravodlivosť, prenáša moc do oblasti blahovoľnosti. V tejto oblasti dýcha nový vzduch, ktorý jej dáva novú tvár.

            Ľudská reč má tu veľkú krásu. Urobiť milosrdenstvo sa povie po francúzsky jedným slovom. Na vyjadrenie činu, ktorým odpúšťame podlžnosti, je jedno slovo.

            Toto slovo je „pardonner" (odpustiť).

            „Par — donner", dať navyše !

            Už i spravodlivým byť je ťažko. Človek však musí byť veľmi veľký, ak sa mu sláva odpúšťania má stať zákonom. Zviera neodpúšťa. Človek však, pretože je stvorený na obraz boží, môže sa vyšvihnúť nad presnosť spravodlivosti. Človek odpúšťa a v tejto chvíli zvýrazňuje na svojej telesnej tvári, na svojej stvorenej tvári obraz a podobenstvo Boha, ktorý mu dal schopnosť odpúšťať. A pretože odpúšťajúci človek sa vyšvihuje nad česť a nad prirodzenosť, i samo odpúšťanie vznešenosťou svojej presnosti láme všetku obmedzenosť, všetku malichernosť, všetku studenosť, všetky hranice. Odmieta šporovlivosť, sype plnými priehršťami. Toto márnotratné dieťa mrhá samu svoju podstatu. Dáva i to, čo by ľudia nemali práva očakávať. Veľkodušnosť je vlastnosťou milosrdenstva.

            Milosrdenstvo ! Ktože ho raz pomstí za ten hlúpučký výzor, ktorý mu neraz dávame? Kedyže pochopia ľudia, že milosrdenstvo je neoddeliteľné od účinnej nenávisti, nenávisti zúrivej, spaľujúcej, nesmieriteľnej, vykoreňujúcej a večnej, od nenávisti zla! Kedy pochopia, že milosrdný musí byť neoblomným; že iba tak môže byť nežným oproti prosiacemu, ak je krutý voči nepriateľovi ľudí, ktorý sal krv z tohto kľačiaceho človeka, ak je krutý voči bludu, smrti a hriechu ! Milosrdenstvo je strašné ako do boja sriadený šík. Milosrdenstvo prijalo raz na seba postavu Judity, a Betulia, ktorá umierala od smädu, zas prišla k vode.

            Zlomyseľnosť a hlúposť sa už dávno sprisahaly, že budú dávať ctnostiam výzor hlúpučký a mútny, hmlistý a žalostný. Nik nevie, až kam siaha nemravnosť a nebezpečnosť tohto bludu. Nik nevie, nakoľko malé knižky, ktoré i Boha robia malým, odohnaly od Boha ľudí, ktorí lačnejú a žíznia po veľkosti.

            Sú i takí, čo sa domnievajú, že česť značí neodpúšťať. Iní myslia, že odpustenie je ústupok, ktorý česť musí priniesť morálke. Kedyže zbadajú, že milosrdenstvo je veľkodušnosť zanietenej cti ? Každá vec sa snaží povzniesť nad samu seba, zlomiť svoje hranice. Krása a extáza (έϰϭtalϭ) sú pokušením pre každú vec. Keď česť vystupuje v tomto horstve, pobliže končiara stretáva slávu. A vtedy prichádzajú slzy. Česť zatvára tvár človeka, sláva však vedie k plaču.

            Končím pohľadom do púšte, kde Mojžiš pásol ovce.

            Človek sa vždy domnieval, že tajomstvom moci je meno Pánovo. V Písme svätom častejšie stretávame ľudí, ktorým Boh sveruje nejaké poslanie alebo ktorým niečo sľubuje A títo ľudia odpovedajú:

            Ako sa voláš ?

            Základom odvahy srdca je dôvera, ktorú má v mene Božom. A Boh si dal meno „Žiarlivý", lebo mu záleží na vlastnej sláve.

            Keď Mojžiš počul hlas z Horiaceho kra, pýtal sa na meno hovoriaceho.

            Odpoveď, ktorú dostal, hlaholí zo storočia do storočia, a celá večnosť nie je dosť dlhá, aby vvšlabikovala Tetragrammaton. Meno JAHVE má veľa významov, ako to vidíme u takmer všetkých hebrejských mien. Značí Toho, ktorý bol, ktorý je a ktorý bude. Tajnostne naznačuje trojicu osôb a jednotu podstaty božej. Je alfa a omega. A ani sama nádej, ktorá sa nebojí vystupovať čoraz vyššie a vyššie, nedôjde nikdy po výšku toho, čo obsahuje.

            Toto meno Jahve okrem iného značí podľa Kornélia a Lapide:

            Ten, ktorý dodŕža svoje prisľúbenia.

            Adam počul nahováranie hada. Pokušiteľ však nedodržal prisľúbenie, ktoré dal našim prarodičom. Preto je nečestný ! Keď Boh — Žiarlivý, ktorý neprepúšťa inému svoju slávu, zjavil sa v Mojžišovej osobe Adamovmu pokoleniu, aby si vydal svedectvo, vyhlásil štyrma literami svojho hrozného mena, že sa volá:

            Ten, ktorý dodŕža svoje prisľúbenia.

PRIEMERNÝ ČLOVEK.

            Povedzte v nejakom salóne, že ten či tamten chýrny muž je priemerným človekom, a vzbudíte všeobecný údiv. Povedia, že ste paradoxný. Povedia to preto, lebo nevedia, čo je to priemerný človek.

            Je priemerný človek hlúpy, sprostý, obmedzený ? Vonkoncom nie. Hlúpy človek je jedna krajnosť sveta, geniálny človek krajnosť druhá. Priemerný človek je uprostred. Nevravím, že zaberá stred intelektuálneho sveta — to by bolo čosi celkom iného. Zaberá v ňom priemer.

            Je teda priemerný človek tým, čo sa volá vo filozofii, v politike, v literatúre človekom „na správnej strednej ceste"? Zaujíma nevyhnutne a isto postoj „správneho stredu"?

            Tiež nie.

            Človek, ktorý zaujíma postoj „správneho stredu", vie o tom. Je to jeho zámerný postoj. Priemerný človek však patrí k „správnemu stredu" bez toho, že by to vedel. Patrí ta od prírody, nie na základe mienky. Patrí ta charakterom, nie náhodou. Môže byť násilný, výbušný, prepiaty, môže sa akokoľvek odchýliť od mienok „správneho stredu" — jednako vždy bude priemerným. Priemerné bude i jeho násilenstvo.

            Charakteristickým, absolútne charakteristickým rysom priemerného človeka je jeho úcta k verejnej mienke. Priemerný človek nikdy nehovorí, vždy len opakuje. Ľudí posudzuje podľa veku, podľa postavenia, podľa úspechu, podľa majetku. Cíti najhlbší rešpekt pred tými, čo sú z akejkoľvek príčiny známi, pred tými, ktorí veľa popísali. Bude dvoriť svojmu najkrutejšiemu nepriateľovi, ak by sa stal chýrnym; nebude však veľa dbať o svojho najlepšieho priateľa, ak ho nik nevychváli. Nechápe, že človek ešte celkom neznámy, chudobný, ktorého odstrkujú lakťami, s ktorým zaobchodia bezohľadne, ktorému tykajú, by mohol byť geniálnym človekom.

            Keby ste boli aj najväčším medzi ľuďmi, priemerný človek, ak vás pozná od decka, bude presvedčený, že vám preukazuje priveľkú česť, keď vás porovná s takým Marmontelom.[1] V ničom neurobí prvý krok. Jeho obdiv je opatrný, jeho nadšenie oficiálne. Pohŕda mladými. Až keď sa všeobecne uzná vaša veľkosť, zvolá: Tušil som to ! Nikdy však nepovie pred úsvitom slávy nejakého ešte neznámeho človeka: Hľa, tomu patrí sláva a budúcnosť ! Len ten, kto môže povedať neznámemu robotníkovi: Syn môj, si geniálny človek, iba ten si zaslúži nesmrteľnosť, ktorú sľubuje. Pochopiť — to je vyrovnať sa, povedal Rafael.

            Priemerný človek môže mať tú alebo onú vlohu: môže mať talent. Ale intuícia mu je neprístupná. Nemá „druhý pohľad"; nikdy ho nebude mať. Môže sa všeličo naučiť, tušiť však nemôže. Niekedy uzná nejakú ideu, ale za jej rozmanitými upotrebeniami už nejde. A keď mu ju predložíte inými slovami, nepozná ju. Odmietne ju.

            Niekedy pripustí nejakú zásadu. Ale keď stiahnete z nej dôsledky, povie, že prepínate.

            Keby nejestvovalo slovo prepínať, priemerný človek by ho vynašiel.

            Priemerný človek sa domnieva, že kresťanstvo je užitočná obozretnosť a že by nebolo múdre zriecť sa ho. No vnútorne ho jednako nenávidí. Niekedy hľadí naň s určitou konvencionálnou úctou, s tou istou úctou, s akou hľadí na vychytené módne knihy. Pred katolicizmom však cíti hrôzu: prichodí mu prepiatym. To už radšej vidí protestantizmus, ktorý pokladá za umiernený. Je priateľom všetkých zásad a všetkých ich opakov.

            Priemerný človek si môže vážiť ľudí ctnostných a nadaných.

            Bojí sa však svätcov a ľudí geniálnych a cíti pred nimi hrôzu. Prichodia mu prepiatymi.

            Pýta sa, načo sú náboženské rehole, najmä rehole rozjímavé. Môže mat porozumenie pre sestričky svätého Vincenta z Pauly, lebo účinkujú, aspoň čiastočne, vo viditeľnom svete. Ale načo sú vraj takí karmeliti ?

            Ak človek od prírody priemerný stane sa vážne kresťanom, vonkoncom prestáva byť priemerným. Možno sa nestane človekom vznešeným, no z priemernosti ho vytrhne ruka, ktorá drží meč. Človek, ktorý miluje, nikdy nie je priemerný.

            Človek naozaj priemerný obdivuje tak trošku všetky veci, ale nič neobdivuje so zápalom. Ak mu predostriete jeho vlastné myšlienky, jeho vlastné city, ale s istým nadšením, bude ho to mrzieť. Ustavične bude opakovať, že prepínate. Radšej bude milovať svojich nepriateľov, ak sú studení, než svojich priateľov, ak sú teplí. Teplotu, áno, teplotu nenávidí nadovšetko.

            Priemerný človek má iba jednu vášeň: nenávidí krásu. Možno často bude opakovať nejakú všednú pravdu všedným hlasom. Vyjadrite však tú istú pravdu skvele, bude vás preklínať. Preto, lebo stretáva tu krásu, svojho osobného nepriateľa.

            Priemerný človek miluje spisovateľov, ktorí o ničom nepovedia ani áno ani nie, ktorí nič netvrdia, ktorí majú ohľad na všetky protichodné mienky. Miluje súčasne Voltaira, Rousseaua i Bossueta. Nič nemá proti tomu, keď sa kresťanstvo popiera, len nech sa to deje slušne, s istou umiernenosťou v slovách. Cíti istú lásku k racionalizmu, a — podivné — i k janzenizmu. Zbožňuje Vierovyznanie savojského vikára.[2]

            Každé tvrdenie pokladá za bezočivosť, pretože každé tvrdenie vylučuje opak. Ak ste však tak trošku priateľom i tak trošku nepriateľom všetkého, bude vás pokladať za múdreho a zdržanlivého človeka. Bude obdivovať jemnosť vašich myšlienok a povie, že máte nadanie pre prechody a odtienky.

            Ak by ste sa chceli vyhnúť námietke nesnášanlivosti, ktorú priemerný človek hádže proti všetkým tým, čo silne myslia, museli by ste sa utiecť k absolútnemu pochybovaniu. Ale ani vtedy by ste nesmeli nazvať pochybovanie jeho vlastným menom! Museli by ste mu dať podobu skromnej mienky, ktorá má ohľad na práva opačnej mienky, ktorá sa tvári, ako by niečo vravela, v skutočnosti však nevraví absolútne nič. Ku každej vete by ste museli dodať zmierňujúce: ako sa zdá, ak smiem povedať, ak sa smiem takto vyjadriť.

            Priemerný človek pri každom čine, pri každom výkone cíti istú nespokojnosť: obáva sa, že sa skompromituje. Povie síce aj niekoľko myšlienok, ktoré ukradol od pána de La Palisse, [3]ale povie ich s rezervou, bojazlivo, s opatrnosťou človeka, ktorý sa obáva, že svojimi prismelými slovami by mohol porušiť rovnováhu sveta.

            Keď priemerný človek posudzuje nejakú knihu, jeho prvé slovo sa vždy vzťahuje na nejakú podrobnosť, obyčajne na nejaký slohový detail. Dobre napísané, povie, keď je sloh plynný, teplastý, bezfarebný, bojazlivý. Zle napísané, povie, keď vo vašom diele prúdi život, keď hovoriac si tvoríte reč, keď podávate svoje myšlienky tou drsnou smelosťou, ktorá svedčí o spisovateľovej úprimnosti. Miluje neosobné písačky. Nenávidí knihy, ktoré nútia uvažovať. Ľúbi tie knihy, ktoré sú také isté ako ostatné, ktoré vyhovujú jeho návykom, ktoré nerozbíjajú jeho formičky, ktoré neprekročujú jeho rámec, ktoré človek už pred čítaním vie nazpamäť, lebo sú podobné všetkým ostatným knihám, ktoré prečítal, odkedy len vie čítať.

            Priemerný človek vraví, že Ježiš Kristus by sa bol mal uspokojiť s ohlášaním lásky a nemal robiť zázraky. Ešte väčšmi však nenávidí zázraky svätcov, najmä zázraky moderných svätcov. Ak mu pripomeniete nejakú skutočnosť razom nadprirodzenú i súčasnú, povie vám, že legendy môžu mať síce dobrý účinok v životopisoch svätých, ale že tam ich treba aj nechať. A keď ho upozorníte, že moc božia je dnes taká istá ako kedysi, odpovie vám, že prepínate.

            Priemerný človek vraví, že v každej veci je niečo dobrého a niečo zlého, že neslobodno vynášať bezpodmienečné úsudky atď., atď.

            Keď mohutne tvrdíte pravdu, priemerný človek povie, že si príliš dôverujete. Hoci je v ňom toľko pýchy, jednako nevie, čo je pýcha ! Je skromný i pyšný, podrobuje sa Voltairovi a proti Cirkvi sa búri. Jeho heslom je Joabov výkrik: Smelo, ale len proti Bohu!

            Priemerný človek, ktorý sa bojí vecí vyšších, tvrdí, že nadovšetko si cení zdravý rozum. Ale popravde nevie, čo je to zdravý rozum. Rozumie tým popieranie všetkého, čo je veľké.

            Priemerný človek veľmi ľahko môže mať tú bezcennú vec, ktorú v salónoch nazývajú „espritom", ale nemôže mať inteligenciu, čo je schopnosť čítať ideu v skutočnosti.

            Inteligentný človek dvíha hlavu, aby obdivoval a klaňal sa. Priemerný človek dvíha hlavu, aby sa posmieval. Všetko, čo ho prevyšuje, pokladá za smiešne, nekonečno sa mu zdá ničotou.

            Priemerný človek neverí v diabla.

            Priemerný človek ľutuje, že kresťanské náboženstvo má dogmy. Oveľa lepšie by sa mu páčilo, keby učilo len morálku. Keď mu však poviete, že kresťanská morálka vyplýva z kresťanských dogiem tak, ako dôsledok vyplýva z princípu, odpovie vám, že prepínate.

            Mätie falošnú skromnosť, ktorá je oficiálnou lžou nízko stojacich pyšných ľudí, s pokorou, ktorá je detinskou a božskou ctnosťou svätcov.

            Medzi pokorou a skromnosťou je tento rozdiel:

            Falošne skromný človek si namýšľa, že jeho rozum prevyšuje božskú pravdu a je od nej nezávislý, súčasne však verí. že stojí pod rozumom pána Voltaira. Pokladá sa za nižšieho, než boli najplytší hlupáci 18. storočia, ale zato sa posmieva svätej Terézii.

            Pokorný človek pohŕda každou lžou, pohŕda ňou i vtedy, keby ju zveleboval čo i celý svet, a padá na kolená pred každou pravdou.

            Priemerný človek obyčajne vyzerá skromný. Pokorným však nemôže byť, iba keby prestal byť priemerným.

            Priemerný človek zbožňuje Cicerona, zbožňuje ho slepo a bez výhrad. Nevolá ho menom, ale nazýva ho rímskym rečníkom. A časom si zacituje: ubinam gentium vivimus ?

            Priemerný človek je najstudenejším a najdivším nepriateľom geniálneho človeka.

            Stavia proti nemu silu zotrvačnosti, ukrutný to odpor. Stavia proti nemu svoje mechanické a nepremožiteľné návyky, hradbu svojich starých predsudkov, svoju zlomyseľnú ľahostajnosť, svoju zlú pochybovačnosť, túto hlbokú nenávisť, ktorá sa tak ponáša na nestrannosť. Stavia proti nemu zbrane ľudí bez srdca: tvrdosť a hlúposť.

            Génius ráta s nadšením. Žiada, aby sme sa celkom oddali. Priemerný človek sa nikdy neoddáva. Nieto v ňom nadšenia ani zmilovania, lebo toto dvoje vždy ide ruka v ruke.

            Keď sa geniálny človek cíti ako podlomený, keď myslí, že mu prichodí umrieť, vtedy sa priemerný človek s potešením díva na neho. Táto agónia ho teší. Vraví: Tušil som to, tento človek šiel zlou cestou, príliš si dôveroval. Keď geniálny človek triumfuje, vtedy závisťou a nenávisťou preplnený priemerný človek pripomenie mu aspoň veľké klasické príklady, ako vraví, to jest „slávnych" ľudí z minulého storočia, a kŕčovite sa pokúša veriť, že budúcnosť ho pomstí za prítomnosť.

            Priemerný človek je oveľa horší, než sa sám nazdáva a než sa nazdávajú iní, lebo zloba sa v ňom skrýva pod studenosťou. Nikdy nevzbĺkne. Popravde najradšej by zničil pokolenie vyšších ľudí. Keďže to však nemôže, pomstí sa tak, že dobiedza do nich. Zahrnuje ich drobnými pohanami, ktoré ani nevyzerajú ako potupa, pretože sú malé. Pichá ihličkami a raduje sa, keď tečie krv. Vrah naproti tomu sa bojí krvi, ktorú prelieva. Priemerný človek sa nikdy nestrachuje. Cíti oporu v množstve tých, ktorí sú mu podobní.

            Priemerný človek v literárnej oblasti je to isté, čo v spoločenských vzťahoch nazývame úspešným človekom. Ide len za ľahkými úspechmi. Zabúda na podstatnú stránku vecí, zachytáva len ich stránku náhodnú. Beží za príležitosťami a striehne na príležitosti. A keď dosiahne úspech, stane sa ešte desať ráz priemernejším, než bol. Seba i ostatných ľudí posudzuje podľa úspechu. Kým vyšší človek cíti svoju silu vnútorne a cíti ju najmä vtedy, keď ju iní necítia, zatiaľ priemerný človek je ochotný veriť, že by bol bláznom, keby ho iní pokladali za blázna, a v poklonkovaní, ktorým ho zahrnujú, nachádza potvrdenie svojho sebavedomia. Čím je významnejší, tým je priemernejší.

            Nuž, poviete mi, prečo a ako má predsa úspech?

            Keď ste tak niekedy sedeli pri stole a čítali knižku, podpísanú nejakým tým „známym" menom, na ktorú obrátila vašu pozornosť ozvena vo verejnosti, neprišla vám nikdy myšlienka zavrieť ju s nespokojným zármutkom a povedať si: — Ako je to, že tieto stránky vyniesly pôvodcovi povesť, hoci popravde by ho boly maly odsúdiť na zabudnutie ? A prečo je toto alebo ono meno, ktoré by smelo mohlo stáť po boku veľkých mien, prečo je ľuďom vonkoncom neznáme ? Prečo tí niekoľkí priatelia, tí zriedkaví priatelia človeka, na ktorého myslím v tejto chvíli, len tak bojazlivo šepcú jeho meno v svojom úzkom krúžku a neopovážia sa ho vysloviť pred všetkými ľuďmi ? Preto vari, že nie všetci ho uznali ? Má sláva tajomstvá, a či má vrtochy ?

            Odpovedám: Sláva a úspech sa neponášajú na seba. Sláva má tajomstvá, úspech má vrtochy.

            Priemerný človek nebojuje: zprvoti môže mať úspech, potom však vždy stroskotá.

            Vyšší človek napred bojuje, a len potom má úspech.

            Priemerný človek má úspech, pretože pláva s prúdom; vyšší človek triumfuje, pretože pláva proti prúdu.

            Cesta k úspechu: kráčať s ostatnými. Cesta k sláve: kráčať proti ostatným.

            Každý človek, ktorý urobí svoje meno známym, dosiahne ten výsledok preto, lebo je predstaviteľom istej časti ľudstva.

            Toto je kľúč k všetkým záhadám.

            Pokolenia vyššie si volia za predstaviteľov ľudí veľkých. Pokolenia nízke majú za predstaviteľov ľudí malých.

            Obidve majú svojich poslancov v sneme vesmíra.

            Jedny dávajú svojim poslancom úspech, druhé však dávajú svojim poslancom slávu.

            Ľudia, ktorí mojkajú predsudky a návyky svojich súvekovcov, sú tlačení a idú k úspechu. Toto sú ľudia svojho času.

            Ľudia však, ktorí odmietajú predsudky a návyky; ľudia, ktorí už predom dýchajú vzduch nasledujúcich stáročí — títo ľudia tisnú ostatných a idú k sláve. Toto sú ľudia večnosti.

            Preto je, hľa, odvaha, vec to pre úspech celkom zbytočná, tak bezpodmienečne potrebná pre slávu. Veľkí sú tí, ktorí sa ľuďom nanucujú, nie že by sa im podrobovali. Tí sú veľkí, ktorí jediným a tým istým úsilím udúšajú i vlastnú malomyseľnosť i vonkajšie odpory. To, čo nazývame veľkosťou, je žiarenie svrchovanosti.

            Priemerný človek, ktorý má úspech, odpovedá na prítomné želania ostatných ľudí.

            Vyšší človek, ktorý triumfuje, odpovedá na neznáme tušenia ľudstva.

            Priemerný človek môže ukázať ľuďom tú ich stránku, ktorú už poznajú.

            Vyšší človek zjavuje ľuďom tú ich stránku, ktorú nepoznajú.

            Vyšší človek hlbšie preniká na naše dno, ako ta zvyčajne sostupujeme my sami. Dáva našim myšlienkam slovo. Je s nami dôvernejšie oboznámený než my sami.

            Vzrušuje nás a oblažuje ako človek, ktorý by nás vyburcoval zo spánku preto, aby sme šli s ním obdivovať východ slnka. Znepokojuje nás, lebo nás vytrhúva z našich príbytkov a zaťahuje do svojich oblastí. Súčasne však nám dáva i vznešený pokoj.

            Priemerný človek, ktorý nás necháva tam, kde sme, vyvoláva v nás mŕtvu uspokojenosť, ktorá však nie je pokojom.

            Vyšší človek, ustavične znepokojovaný, rozodieraný rozporom medzi ideálom a skutočnosťou, cíti oveľa lepšie než ktokoľvek iný ľudskú veľkosť, a cíti oveľa lepšie než ktokoľvek iný i ľudskú biedu. Cíti v sebe mohutnejší pozyv k ideálnej vznešenosti, ktorá je cieľom nás všetkých, a cíti, že je smrteľnejšie zranený dávnym pádom našej úbohej prirodzenosti. Preto nás vie oboznámiť s obidvoma týmito citmi, ktoré prežíva. Zažíha v nás lásku k bytiu a bez ustania prebúdza v nás povedomie vlastnej ničoty.

            Priemerný človek necíti ani veľkosť ani biedu, necíti ani Bytie ani ničotu. Ani ho neočarujú ani nestrhujú. Ostáva na predposlednom šteblíku. Vystúpiť vyššie nie je schopný, a prilenivý je sostúpiť. V svojich úsudkoch a dielach nahradzuje skutočnosť všeobecným náhľadom. Uznáva to, čo si nájde miesto v jeho priehradkách, zamieta všetko, čo sa vymyká označeniam a kategóriám, ktoré pozná. Obáva sa prekvapenia a, pretože nikdy sa nepriblíži k hroznému mystériu života, vyhýba sa horstvám a piepastiam, cez ktoré život vedie svojich priateľov.

            Geniálny človek je nad tým, čo vykonáva. Jeho myšlienka prevyšuje jeho dielo.

            Priemerný človek je pod tým, čo vykonáva. Jeho dielo nie je uskutočnením myšlienky: je to vlastne len robota podľa istých pravidiel.

            Geniálny človek vždy pokladá svoje dielo za nedokončené.

            Priemerný človek je preplnený svojím dielom, preplnený sebou, preplnený ničotou, preplnený prázdnotou, preplnený márnosťou. Márnosť ! Áno, tento hnusný človek je celkom vyčerpaný týmito dvoma slovami: studenosť a márnosť.

VÁŠEŇ  NEŠŤASTIA.

            Jedna z najnepravdepodobnejších a jednako- najskutočnejších vášní, ktoré sužujú ľudstvo, je vášeň nešťastia. Kto by nepoznal človeka, tomu by sa to zdalo nemožným. Kto však človeka pozná, tomu je to zrejmé. Jestvuje istá skazenosť, ktorá nesie ľudí k určitému druhu hroznej rozkoše. Táto rozkoš je modla, ktorá už šesťtisíc rokov požaduje a dostáva ľudské obety. Človek chce vychutnať čosi, čo spôsobuje smrť. Všetka skazenosť literatúry a poézie, všetko sníženie divadla a lásky musí mať predsa nejaké vysvetlenie. Toto je vysvetlenie: človek má vášeň nešťastia.

            Rímsky ľud kričieval významne: Panem et circenses, chlieb a hry na aréne !

            Čo to značí ? Hľa, preložené: život a smrť. Rímsky ľud, predstaviteľ pohanskej civilizácie, nežiadal len to, čo treba k životu. Žiadal i to, čo treba k umretiu. A spojenie týchto dvoch požiadaviek skrýva v sebe vážnu náuku.

            Vedený svojou divou vôľou kládol na tú istú rovinu to, čo tvorí krv človeka, i to, čo krv človeka prelieva.

            Tento výkrik je typický. On vytvoril najväčšiu časť modernej literatúry. Niekedy sa miesto krvi žiadaly slzy. Ale podlá slov svätého Augustína slzy sú krvou duše a ony aj vypočuly krik ľudu- kráľa.

            Záľuba v krvi a záľuba v slzách je jedna a tá istá záľuba. Rozdiel je iba v tom, že záľubu v krvi má národ surovší, kým záľubu v slzách cíti národ vychovanejší. Záľuba v slzách je vlastne len zjemnená záľuba v krvi. Keď v ukrutnosti prevláda prvok telesný, človek cíti záľubu v krvi. Keď prevláda v ukrutnosti prvok duchovný, človek cíti záľubu v slzách.

            Radosť zo spôsobeného utrpenia, ktorá prevláda u nevzdelaného barbara, mení sa niekedy u zvráteného spisovateľa na radosť takmer podobnú, predsa však nie celkom podobnú: na radosť z pohľadu na utrpenie.

            Táto druhá radosť má pred tamtou prvou jednu prednosť: je menej unavujúca.

            Lukrécius v svojich chýrnych veršoch: Suave mari magno, etc. etc." spája radosť z pohľadu na utrpenie s pocitom osobnej bezpečnosti divákovej, s pocitom, ktorý vzbĺka z kontrastu, keď divák v bezpečí hľadí na nebezpečenstvo iných.

            Lukrécius, ktorý chcel byť hlboký, je nesmierne povrchný. Lebo v radosti, o ktorej hovorí, je všetko iné, okrem pocitu osobnej bezpečnosti. Je v nej záľuba v krvi i záľuba v slzách.

            Pravda, kontrast je podstatný pre radosť, o ktorej hovorí Lukrécius. Je to však kontrast oveľa hlbší, než Lukrécius tuší. Nie je to kontrast nebezpečenstva a bezpečia. Je to kontrast muk a rozkoše.

            Človek tak hlboko nepozná sám seba, že nevedomky vlastne každú chvíľu zažíva dojmy, ktoré pokladá za zriedkavé a ktoré nazýva obludnými.

            Rozprávajte sa len s nejakým človekom o radosti zo spôsobeného utrpenia alebo o radosti nad utrpením videným. Bude sa nazdávať, že po príklad čohosi takého by sa bolo treba vrátiť až ku Kaligulovi. Ten istý človek to tisíc ráz skúsil v svojom vlastnom živote. Nezbadal však v sebe tento druh radosti, lebo nepomenoval ho pravým menom.

            Ba ešte viac: blahoželal si k tejto radosti, ďakoval za ňu, obdivoval ju. Pripisoval ju veľkej citlivosti svojej duše.

            Poviete mi, že to všetko, nakoľko sa odohráva v oblasti literatúry, stratou skutočnosti stráca i ráz.

            Odpovedám, že, hoci aj stráca niečo zo svojho rázu morálneho, jednako nestráca svoj ráz psychologický. Ak aj nie je tým istým s hľadiska praktickej vinovatosti, predsa je tým istým s hľadiska svojej pomyslovej prirodzenosti.

            Ostatne my máme veľmi nesprávne idey o tom, čo je skutočné a čo nie je skutočné. Či vieme naisto, aké činy vykonávame zakaždým, keď prijímame nejakú myšlienku, nejaký dojem, nejakú túžbu ? Umelec, ktorý si po prvý raz vytvorí v mysli návrh nejakej sochy, vykoná dobrý alebo zlý čin, ale čin vždy skutočnejší než ten, ktorým sochu prevedie: jeho idea je skutočnejšia než bronz alebo mramor. Kto teda môže zmerať skutočnosti, ktorých je pôvodcom ?

            Vášeň nešťastia sa však nevzťahuje len na cudzích ľudí. Človek, ktorý ju má, miluje svoje vlastné nešťastie.

            Táto čudesná chúťka, nepravdepodobná v očiach človeka, ktorý neuvažuje, je predsa zrejmá človekovi, ktorý vie čítať. Naše storočie, ktoré položilo prst do rán človeka hlbšie než iné storočia, dbalo doteraz oveľa viac o to, aby ich prehĺbilo, ako o to, aby ich liečilo. S rozkošou vrazilo päsť do rán, ktoré nebolo vidieť, aby ukázalo, aké sú hlboké.

            Úspech chorých duší, ktoré sa od šesťdesiatych rokov zrútily na svete v takom množstve, že ich už nemožno spočítať, by bol nevysvetliteľný, keby človek nemal tej čudesnej vášne: závodenia v nešťastí.

            Ste nešťastný, preto vykračujete na piedestál a voláte všetkým pokoleniam ľudským: Hľa, aký som nešťastný ! A zahaľujete sa svojím nešťastím ako nejakým plášťom.

            Váš sused vás začne napodobňovať, domnievať sa, že je nešťastný, a začne sa robiť nešťastným, lebo vaše nešťastie je zvrátená rozkoš. Rozkoš vzala na seba podobu nešťastia. A pretože priepasť volá priepasť, i rozkoš volá pýchu. A pretože rozkoš u vás dostala podobu nešťastia, vaše nešťastie volá pýchu, a pýcha mu odpovedá.

            Akože by sme poznali meno Werther, keby to bolo inakšie ?

            Koľko žien si želalo od šesťdesiatych rokov, aby boly bledé ! Zdravie pokladaly priam za uponíženie ! Koľko sĺz sa vylialo nad nešťastiami bez príčiny, ktoré sa stály skutočnými len preto, že ich ľudia milovali ?

            Hrozná záľuba v srdcelomných veciach prešla zo zlých divadiel do zlých životov. A ľudská márnosť sa neuspokojila s tým, že zahnala radosť. Chcela ju i zneuctiť.

            Vášeň, o ktorej hovorím, neupotrebuje utrpenie ako prostriedok radosti. Nie, ona chce utrpenie ako cieľ, ako výsledok, ako koniec. Chce, aby nešťastie bolo stále. Chce spočinúť v ňom.

            Kdekoľvek sa zjaví pravda, vypukne hneď i jej protiva. Utrpenie, ak sa privalí na človeka, prichádza vždy iba ako prostriedok. Vedie k radosti — ak sa, pravda, nezjavuje ako večný trest. Vtedy však má osobitný ráz, ráz vznešený a žiarivý. Vstupuje do veľkej radosti spravodlivosti nekonečnej, neunavujúcej a neochabujúcej.

            Zatratení túto radosť nikdy nepocítia. Spravodlivosť sa však naplní.

            Medzi priateľmi nešťastia má lord Byron miesto, po ktorom aj iní bažili. Ach, koľkí úbohí ľudia by boli bývali radi, keby boli mohli tak škrípať zubami ako tento človek !

            Lord Byron cez celý svoj život sníval o akomsi ideálnom zločincovi, o zločincovi divom, neúprosnom, tajomnom a fantastickom. Tento zločinec bez bázne, nie však bez hany, je prenasledovaný ustavičným hryzením svedomia. Desí, vraždí, páli všetko, čoho sa len dotkne. Manfréd je jednou ašpiráciou lorda Byrona na ceste k tomuto ideálnemu nešťastiu. Chcelo by sa takmer povedať, že toto nešťastie je v jeho očiach priveľké, prikrásne, než by sa mohol nádeji t, že ho dosiahne. Lord Byron zaujíma k ideálnemu nešťastiu, o ktorom sníva, postoj mladého muža, ktorý vidí cválať pred sebou arabského koňa. Chcelo by sa povedať, že je zajatcom svojho skutočného nešťastia a že obidve ramená vystiera k nešťastiu ideálnemu, ktoré ožarovalo jeho krásne dni a hladkalo jeho mladosť. Lord Byron pohŕda pokojom a pred nádejou cíti hrôzu. Miluje stratu nenávratnú, skazu nenapraviteľnú, hrôzu nepotešiteľnú. Keby tento muž bol len smiešny, už i to by bola veľká škoda, lebo nenarodil sa na to, aby bol smiešny. Ale to ešte ani zďaleka nie je koniec škody. Lebo lord Byron luže o podstate vecí; dáva lož do úst poézie. Klame ohľadom prirodzenosti dobra, ohľadom prirodzenosti krásy, ohľadom prirodzenosti vznešenosti, ohľadom prirodzenosti života. Klame, a verí sa mu a mal nasledovníkov !

            Ak sa nemýlim, lord Byron povedal výslovne, že ctnosť je nudná. Táto veta je úžasná nielen sama v sebe, ale hrozné je i všetko, čo v sebe mlčky zahrnuje. Hrozný je stav, ktorý predpokladá u toho, čo ju vyslovuje, hrozný je nedostatok zarazenia, s ktorým ju väčšina čitateľov prijíma. Úžasné je nielen to, čo vraví, ale i to, čo sa v nej skrýva. Je niekoľko viet, ktoré otrávily v ľudstve žriedla života, a jednou z týchto myšlienok je tá, že ctnosť je nudná, že zlo je liekom proti nude.

            Táto nepravdepodobná ilúzia je veľmi rozšírená, ešte i medzi ľuďmi, ktorí na prvý pohľad by mali byť pred ňou uchránení. I medzi ctnostnými ľuďmi jesto niekoľko — až sa to hanbím povedať —, ktorí sa domnievajú, že ich život by bol zaujímavejší, rozmanitejší, slobodnejší, keby sa v ich každodennom účinkovaní častejšie primiešalo trošku zla k dobru. Títo úbohí ľudia sa často chránia zla, lebo myslia, že sa ho musia chrániť. Chránia sa ho však bez pohŕdania; chránia sa ho :s akýmsi poľutovaním. Čosi z nich ostáva s ním, i keď sa ho zriekajú. Nenechávajú ho celkom. Nevedia, aké je suchopárne, aké je nudné. Necítia pred ním hrôzu.

            Istá náklonnosť k tomu, čo vedie k pádu; isté poľutovanie nad tým, že sa neslobodno dotknúť zakázaného ovocia; istá nerozhodnosť duše medzi dobrom a zlom; istý pocit, hoci možno i neurčitý a nepovedomý, že poézia je vylúčením hriechu a nešťastia ukrátená; istý nedostatok zhrozenia pred pekelnou obludou, najmä vtedy, keď hovorí rečou vyberanou, keď má vyfarbenú tvár, keď predstupuje so skromnými požiadavkami — všetky tieto hnusné myšlienky neovládajú len ľudí, zahrúžených v blude. Vlúdia sa, nahovárajú sa i do duší poctivých, ktoré chcú byť dobré a statočné. Štrbina, ktorou presakujú, je rozčesnutie jednoty. Duše, o ktorých tu hovorím, chcú dobro. Ale nevedia dosť totálne, dosť plne, dosť prakticky, dosť bezpodmienečne, čo značí jednota pravdy, krásy a dobra. Nepoznajú úžasnú špatnosť všetkého, čo nie je číra pravda. Nepoznajú hroznú hanebnosť, hanebnosť nepomenovateľnú, bezhraničnú a bezvýhradnú hanebnosť všetkého toho, čo sa volá cťou, ak táto česť nie je dôstojnosťou pravdy; hanebnosť všetkého toho, čo sa volá slávou, ak táto sláva nie je vznešenosťou čistoty. Nepoznajú tú hlbokú jednotu pravdy, krásy a dobra, jednotu, ktorá má byť nielen našou myšlienkou, ale naším životom, a ktorá má hnať v našej krvi hrôzu pred každou lžou, najmä lžou maskovanou.

            Mnohí ľudia sa domnievajú, že z ctnosti sa treba zdržať šťastia, lebo šťastie je nebezpečné. Nevedia, že z ctnosti sa treba chrániť zla, lebo zlo je nebezpečné.

            Jedným z charakteristických znakov záľuby v nešťastí je jalovosť toho nešťastia, neužitočnosť pohľadu, ktorý sa mu venuje. Nešťastie je potrava márnosti, zvedavosti, ilúzie, ničoty. Niet v ňom ani poučenia, ani svetla, ani lieku. Nie je na nič, iba aby sa hovorilo o ňom a aby vyvolávalo plač, hoci popravde slovo je pridôstojné i slzy sú pridôstojné, než by ich smelo pohaniť svojím priblížením. V takýchto okolnostiach sa nešťastie stáva stanoviskom a melancholickým postojom nahrádza prácu, ktorú takýto človek nespraví. Lebo záľuba nešťastia je jedna z podôb lenivosti. A pretože súčasná literatúra bola v svojej skazenej časti apologiou lenivosti, propagovala súčasne a vychvaľovala i záľubu nešťastia. Lenivosť, o ktorej hovorím, je lenivosť, prispôsobená ľuďom, ktorí si namýšľajú, že sú veľkí, je mnohovravná, rečnícka, učenecká a emfatická lenivosť, ktorá pohŕda činom. Táto lenivosť sa neuspokojuje s praxou, ale sa povznáša na výšku teórie. Nič nerobí, lebo je privznešená, aby niečo robila. Obdivuje sa v svojej hlúposti a najmä v svojej bolesti. Pokúša sa plakať a vystavuje na obdiv jalové slzy, ktoré sa snaží prelievať. Táto lenivosť berie niekedy do rúk i pero, aby vzbudila v ľuďoch vášeň nešťastia. Náreky, ktoré sa takto rodia, nie sú ani silné ani pekné. Nenaprávajú a neoživujú. Rozčuľujú a nadúvajú.

            V súvislosti s vášňou nešťastia chcel by som upozorniť na istý druh poézie, ktorá žije zo sĺz, ktorá sa živí ľudskou krvou, ktorá sa opája zúfalstvom. Jej meno je dobre známe. Je to takzv. ľahká poézia. Nad tým, čo poviem, začudujú sa iba tí, ktorí nikdy neuvažovali o ľahkomyseľnosti, ktorá sa skrýva v zúfalstve. Ľahká poézia hovorí o sklamaných láskach, o stratených životoch, o večných bolestiach, o smútkoch beznádejných, o snoch neuskutočniteľných. Ľahká poézia oslavuje nešťastie, lebo nemá vážnosti. Vážna poézia, ktorú treba milovať, oslavuje radosť, pretože radosť prichádza od Boha. Laetetur cor meum ut timeat nomen tuum, vravieval kráľovský prorok a kajúcne žalmy sú preplnené menom radosti, pretože Dávidovo kajanie bolo vážne a božské. Keby Dávidova ľútosť bola bývala povrchná a ľudská, bol by chvastúnsky povedal nádeji sbohom. Radosť je vážnosťou poézie.

            Ak už rosa je zúrodňujúca, tým zúrodňujúcejšie musia byť slzy. Medzi všetkými darmi stvorenstva nieto možno bohatstva, ktoré by bolo bývalo sprznené väčšmi než slzy. Svätá Roza z Limy vravievala, že slzy patria Bohu a že človek, ktorý ich dáva inému, kradne ich Pánovi. Nuž a tieto slzy sa stály ohavnosťou. Slzy, ktorých podstatou je skrývať sa, stály sa parádou, pózou, postojom. Slzy, ktoré sú vlastne vzlykmi pravdy, keď už nemôže hovoriť, stály sa lžou. Slzy, ktoré sú silou, stály sa rozpúšťadlom. Slzy, ktoré sú žriedlom života, vyvierajúcim vyššie než myšlienka, tieto slzy stály sa prameňmi smrti, skrytými hlbšie než ochablosť.

            V sprznených slzách je čosi, čo sa ponáša na ľudské obety.

            Kresťanstvo vrátilo slzy, podobne ako i krv, Stvoriteľovi nebies a vôd. Postavilo ich do blízkosti žriedel života! Ježiš Kristus plakal pri Lazárovom hrobe. Slzy Márie Magdalény stály sa veľkou spomienkou ľudstva. Maliari by urobili dobre, keby sa ich netýkali napoľahky a nemýlili si ich s opačnými slzami, a to už i z bázne, aby ich neporušili. Slzy sa vyšvihly tak vysoko, že sú na svojom mieste pri súdnej stolici pokánia, kde celkom blízko povedľa nich s absolúciou spadá na hriešnikovu hlavu krv Ježiša Krista.

            Boh urobí, čo chce, z vecí, ktorých sa dotkne ! Používa ich niekedy ohromujúcim spôsobom ! Ak sa dotkne slz, robí z nich silu slabých a hrôzu silných.

            Kresťanská reč silným slovom vyjadruje bolesť nad hriechom. To slovo je skrúšenosť, čo značí zmrvenie. Keby návyk nezakrýval všetky veci sivým závojom ľahostajnosti, toto nádherné slovo muselo by ľudí jedinečne zaraziť. Ja som však chcel vlastne to povedať: skrúšenosť je preplnená radosťou. Skrúšenosť srdca je rozkošnejšia nad všetky veci, i najvyhľadávanejšie. Nehovorím o neurčitých slastiach istých citov, ktoré sa ponášajú na sny, o slastiach jalových a ochromujúcich. Slasti, o ktorých hovorím, sú skutočnosti posilňujúce, činné, plodné. Sú to radosti, ktoré vedú k činu.

            Čin, vykonaný v pravde, najlepšie oceníme, keď ho vidíme vykonaný v blude. Vedľa ľútosti, čo je vlastne len menej krásnym menom skrúšenosti, stojí hryzenie svedomia. Ľútosť je dobrá; hryzenie svedomia je zlé. Preto darúva ľútosť radosť a hryzenie svedomia spôsobuje smútok. Je to preto, lebo v ľútosti je Boh a v hryzení svedomia niet Boha.

            Ľútosť uspokojuje hriešnika; hryzenie svedomia ho ženie do zúrivosti. Ľútosť mu otvára bránu nádeje, hryzenie svedomia mu ju zatvára. Ľútosť je plná slz, hryzenie svedomia je plné hrôzy. Hryzenie svedomia ukazuje fantómy, ľútosť ukazuje pravdu.

            Mne sa však slovo skrúšenosť páči ešte väčšmi než slovo ľútosť. V skrúšenosti nachádzam oveľa viac radosti a jasu. A v tejto súvislosti by som chcel upozorniť aj na kresťanský spôsob reči, spôsob, ktorý prekvapuje svojou hĺbkou a ktorý by mohol otvoriť nášmu umu i našej duši cesty bez konca, keby vždy nepristúpil návyk, ktorý zaznáva dary božie, ktorý bez podvihnutia hlavy kráča popod hviezdy a popod slová nebies. Kresťanstvo nám totiž vraví svojou rečou:

            „Vykonaj čin skrúšenosti !"

            Čin skrúšenosti ! Aký zázrak, keby nebolo — návyku !

            Človekovi, ktorý nepozná svoju dušu, skrúšenosť by sa mohla zdať čímsi vonkoncom trpným, ako je napr. ľudský smútok. Mohla by sa mu zdať umenšením, stratou síl. Ale práve opak je pravda ! Zázračná vec ! Skrúšenosť je čin !

            Istá nízka múdrosť by mohla povedať hriešnikovi :

            „Neoddávaj sa bolesti; buď mužom. Dokáž mužnú odvahu."

            Kresťanstvo mu vraví:

            „Vykonaj čin skrúšenosti."

LÁSKA.

I.

            Mali by sme sa rozumieť. Čím je niektoré slovo krajšie, tým je nebezpečnejšie. Ani povedať nemožno, aká je reč významná. Slová sú chlebom alebo jedom a všeobecný zmätok patrí medzi význačné rysy nášho veku. Rečové znaky sú pre svoju úslužnosť hrozné nástroje. Kedykoľvek ich možno podľa ľubovôle zneužiť: nesťažujú sa. Dovoľujú sa zneuctiť a zmena slov zjavuje sa len v hlbokom zmätku, ktorý spôsobuje vo veciach.

            Od svätého Pavla máme isté slovo, ktorého hĺbka je vonkoncom neznáma. Apoštol národov vyhlasuje, že, hoci by vierou i hory prenášal, bez „lásky" nie je nič.

            Kto vie, až kam siahajú tieto posledné slová ? Muž, ktorý ich povedal, poznal neznáme tajomstvá.

            Satan nemiluje, vravievala svätá Terézia, a svätá Brigita počula toto strašné priznanie z úst diabla. Keď satan hovoril s Ježišom Kristom, povedal mu tie slová: O, Sudca, som studenosť sama.

            Kto nemiluje, nie je nič, vraví svätý Pavol.

            Aký je vzájomný vzťah medzi ničotou a hriechom ? Ako by sa volala láska v reči vyššej, než je reč naša, a ako by sa v nej volala podstata ? Nebolo by to to isté slovo ? Tu nechceme skúmať, aké tajomstvá skrýva v svojom lone dôvernosť, ale rozhodne je isté, že v mravnej oblasti láska je životným zákonom. Láska je priamo základom činnosti. Keby ľudia neboli zaujatí toľkými starosťami, mohli by na chvíľu uvažovať o tejto veci, ktorá je natoľko všedná, že ju takmer ani nebadajú, ale i taká hlboká, že ju nemožno vyvážiť.

            Práve preto však, že láska je najvznešenejšou vecou, že je skutočnosťou vo výsostnom smysle a špikom v kostiach stvorenstva, práve preto zneužitie lásky a zlé upotrebovanie jej mena musí byť obzvláštne a jedinečne nebezpečné. Optimi corruptio pessima. Čím je to meno krajšie, tým je hroznejšie. A keď sa všetkou tou silou, ktorú dostalo pre život, obráti proti pravde, aké by mohly byť služby, ktoré by nepreukázalo smrti ?

            Ľudia však vskutku obracajú meno lásky proti svetlu, obracajú ho vždy vtedy, keď nedrvia blud, ale sa s ním jednajú pod zámienkou ohľadu na ľudí. Obracajú meno lásky proti svetlu vždy vtedy, keď oslabujú ním prekliatie zla. Človek vo všeobecnosti rád oslabuje. Nemohúcnosť sa zalieča akosi padnutej prirodzenosti. Ba ešte viac: nedostatok hrôzy pred bludom, pred zlom, pred peklom, pred démonom ako by sa stával ospravedlnením zla, ktoré v sebe nosíme. Keď menej nenávidíme zlo samo v sebe, pripravujeme si možno prostriedok, ako ospravedlniť zlo, ktoré mojkáme v duši. Pôvodne všeobecné zastieranie sa sústreďuje a človek postupne stráca odolnosť proti slabosti, ktorá ho ide zaplaviť, keď navykne nazývať láskou všeobecné prispôsobenie sa každej slabosti, i slabosti vzdialenej.

II.

            Medzi slovami, ktoré povedal Dávid, je jedno, na ktoré sa málo myslieva. Znie: qui diligitis Dominum, odite malum.

            V deň, keď zlo vstúpilo na svet, zrodilo sa čosi nesmieriteľného. Láska k Bohu žiada, predpokladá, zahrnuje, káže nenávisť proti nepriateľovi Boha.

            V ľudskej oblasti priateľstvo nemeriame ani natoľko podľa živosti nežnosti, ako skôr podľa sympatie k utrpeniu. Ak je váš priateľ šťastlivý, v určitej chvíli ani nemusíte cítiť k nemu nejakú nežnosť, a predsa mu môžete byť priateľom. Ak je však váš priateľ, či v svojej osobe alebo v svojej cti, obetou nehody alebo akéhokoľvek útoku, a vy len slabo cítite jeho nešťastie, nie ste mu viac priateľom.

            Qui diligitis Dominum, odite malum.

            Predstavte si matku. Predpokladám, že jete dobrá a rozumná matka. Bojí sa v záujme svojho syna istého vzťahu; chcela by prervať isté návštevy; trasie sa pre isté sblíženie. A jednako človek, ktorý spôsobuje v nej ten nepokojný strach, je napohľad priateľom jej syna. Napohľad nič neoprávňuje túto nemú výstrahu, ponášajúcu sa na vrtošivú antipatiu, ktorá hrozí, ale nedáva vysvetlenia. Keď sa objaví tento stav, obyčajne netreba dlho čakať a príde chvíľa, ktorá dáva matkinmu strachu za pravdu. Dieťaťu vskutku hrozilo nebezpečenstvo. Matka to cítila, hoci ani nevedela, ako; zrodila sa v nej hrôza pred vecou vonkoncom neznámou. Tá hrôza sa zrodila bez poznania; zrodila sa plná svetla a bez vedomosti. Z čoho sa zrodila hrôza pred zlom? Zrodila sa z lásky.

III.

            Jozafat je jedna z najtajomnejších osobností dejín. Písmo sväté je také striezlivé, také skúpe na podrobnosti, také slávnostné v svojom mlčaní ! Tí, ktorých len z neho poznáme, ostávajú v žiarivej tôni, plnej hrôz a tajomstiev ! Meno Jozafat značí Spravodlivosť. Jozafatove údolie je miesto stretnutia stvorenstva, posledného stretnutia, ostatného stretnutia najvyššej spravodlivosti ! Koľko pohľadov sa dvíhalo k nemu ! Koľko výkrikov ! Koľko udusených vzdychov ! Koľko žeravého a hrozného mlčania! Koľko vecí vzývalo bez slov Jozafata !

            Jozafat videl, ako sa jeho nepriatelia sami zničili. On povedal to hlboké slovo, ktoré znie ako výkrik z priepasti, slovo Spravodlivosti, ktoré vyzýva Moc a ktoré by zúfalo, keby nebolo Moci: Domine Deus, ergo non judicabis eos ? Potreba spravodlivosti dostúpila vrcholu a tí, čo prišli bojovať proti nemu, zničili sa navzájom. Sami sa posúdili. A svojím množstvom vykonali to, čo Jozafat nemohol pre ich množstvo urobiť.

            Moc totiž robieva obyčajne tak, že prekážky mení na prostriedky. Jozafat sa v svojej pokore cítil prislabým odolať množstvu. Množstvo samo pomstí Jozafata: trhá si hruď zbraňami, ktoré prinieslo proti nemu; svojou vlastnou krvou píše meno svojho nepriateľa. Opakujem: Jozafat značí spravodlivosť, a množstvo, proti ktorému vyzýva Boha Jahve, samo vykonáva na sebe Spravodlivosť, na samovraždu mení zločin, ktorý chcelo spáchať.

            Miesto, kde sa Jozafat modlil a zvíťazil, stalo sa hrobom Panny, totižto Panny Márie, Matky Božej.

            Mená ľudí majú neslýchaný význam, význam, ktorý ľudia nebadajú, pretože prevyšuje ich rozum. Meno vyjadruje ich bytosť; v ňom sa prejavuje ich podstata. Akýže význam má teda človek, ktorého meno je Jozafat ! (Jozafat Súd !) Je priam zarážajúce, že ľudské pokolenia, od toľkých stáročí zamestnávané údolím, v ktorom bola pochovaná Mária, údolím, v ktorom obete stretnú svojich katov, údolím, v ktorom lož bude premožená a temnota odhalená, zabudly predsa natoľko na toho človeka, pravdepodobne nesmierneho, ktorého meno stalo sa menom údolia, kde sa navždy vykoná Spravodlivosť.

            A toho veľkého Jozafata, ktorého neznáme rozmery hrôzou naplňujú myseľ, toho veľkého Jozafata Pán predsa pokarhal.

            Uzavrel totiž spojenectvo s kráľom izraelským. Spolčiť sa s nepriateľom — toto je zločin tajomný, hlboký zločin.

            Sú zločiny zjavné, zločiny hlasné. Dôvernosť však, ktorá má všetko, má tiež svoj zločin. Jej zločinom je: spolčiť sa s nepriateľom.

            Mierou lásky je nenávisť proti veciam priateľovho nepriateľa. Izraelský kráľ bol nepriateľom Božím; Jozafat zabudol na to, čo Boh nenávidí.

            Spolčenie, sblíženie, duchovné susedstvo s nepriateľom — to sú zločiny proti dôvernosti ! Dôvernosť je však to isté ako sláva, keď ide o Boha. S Bohom je najdôvernejší ten, kto cíti najslávnostnejšiu triašku pred tvárou Velebnosti. Preto hriech proti svätému Menu venčí čelá svätých hrôzou. Kto raz zacítil závan slávy, stáva sa nesmieriteľným nepriateľom zločinu proti Sláve.

            Láska ho ženie, preto je neústupný, lebo láska ho zaväzuje ako vyššie šľachtictvo nesúhlasiť s vecami nenávisti. Kto sa jedná s bludom, nepozná lásku v jej celej plnosti, svrchovanej sile.

IV.

            Po dlhej vojne, keď už nieto síl, keď únava spôsobuje dojem upokojenia, neraz sa stávalo, že bojmi unavení králi si odstupovali tú alebo onú pevnosť. Takéto ústupky poskytujú prostriedok prestať s kanónmi. S pravdami však nemožno zaobchádzať ako s pevnosťami. Ak má nastať mier v duchu a pravde, potrebné je obrátenie, nie prispôsobenie. Spravodlivosť je celkom tým, čím je.

            Keď sa vo vzťahoch medzi ľuďmi zdá, že nastalo sblíženie, srdce vinníkovo sa však nezmenilo, keď sa vinník domnieva, že stisnutie ruky nahradí ľútosť a vedomie previnenia, to lživé sblíženie sa čoskoro otvorí a ukáže semä, ktoré skrývalo v sebe. A druhý rozchod je oveľa hlbší, než bol prvý. Tak isto je aj s náukami. Zdanlivý pokoj, kúpený a zaplatený ústupkami, protiví sa rovnako láske ako spravodlivosti, pretože vyberá priepasť tam, kde dosiaľ bola len jama. Láska chce vždy svetlo a svetlo sa vyhýba i tôni kompromisu. Každá krása je plnosť. Pokoj je možno v podstate víťazstvo, ktoré je isté o sebe samom.

            Čo by sme povedali o lekárovi, ktorý by z lásky mierne zaobchádzal s chorobou svojho pacienta ? Predstavte si len tú nežnú osobu.Vravel by chorému: Priateľ môj, človek musí byť predsa láskavý. Rakovina, ktorá vás zožiera, robí to možno dobromyseľne. Buďte teda milý, preukážte jej trošku- priateľstva. Človek nesmie byť neúprosný. Uvážte, to je jej prirodzenosť. Vo vašej rakovine sa možno skrýva nejaké zvieratko: živí sa vaším telom a vašou krvou. Vedeli by ste mu odoprieť to, čo potrebuje ? Chúďa, zvieratko, mohlo by predsa zahynúť od hladu ! Ostatne, nazdávam sa, že vaša rakovina je dobromyseľná a že ja tu pri vás vykonám poslanie lásky.

V.

            Zločinom devätnásteho storočia je, že nemá nenávisti proti zlu a jedná sa s ním. Zlu možno dať len jeden návrh: nech zmizne. Každá dohoda, uzavretá s ním, značí, že zvíťazilo nielen čiastočne, ale úplne, lebo zlo nežiada vždy, aby sme vyhnali dobro; prosí si dovolenie spolu s ním prebývať. Akýsi tajný pud mu vraví, že, keď žiada niečo, žiada vlastne všetko. Lebo, keď ho človek nemá v nenávisti, už sa cíti zbožňovaným.

            Povedal som, že pokoj je víťazstvo, ktoré je isté samo o sebe. Pokoj je zničenie. Je zničením natoľko úplným, že sa viac nemusí namáhať.

            Spánok, tak sa zdá, býva na vrchole ľudskej činnosti: keď vonkajšie úsilie uskutočnilo svoje dielo a dosiahlo svoj cieľ, človek zaspáva. V spánku sa sbiera život; úsilie, ktoré zvíťazilo vonku, vracia sa v spánku do seba, aby zvíťazilo aj vo vnútri, lebo odpočinok je víťazstvo, vydobyté silou, ktorá nahradzuje, nad silou, ktorou rozdáva. Pokoj je podobný spánku. Je sústreďovaním sa víťaza, ktorý, vykonajúc svoje dielo a dosiahnuc svoj cieľ, prichádza k životným prameňom po vnútorné obrodenie a očakáva od nich víťazstvo najvnútornejšie po skvelom vonkajšom víťazstve.

            Aby to však vskutku bolo tak, aby mier bol mierom, musí byť ukojená spravodlivosť a uvoľniť sa musia svetlo i teplota, ktoré zničily nepriateľa. Lebo nepriateľom je studenosť. Zlý prvok treba vyrvať, nielen zakryť. A nijaké zapýrenie nesmie hroziť čelám tých, ktorí sa chcú objať. Absolútno je čistotou víťazstva.

TAJOMSTVO A 18. STOROČIE.

I.

            Ak vôbec je niečo zrejmé, tak je to skutočnosť tajomstva. Človek je tak postavený na hierarchickom rebríku bytostí, že nemôže otvoriť oči a nevidieť tajomstva. Úmyselne upotrebujem výraz: otvoriť oči. Aby tajomstvo nezbadal, musel by zažmúriť oči, zažmúriť ich násilne. Vtedy tajomstvo, pravda, zmizne, pretože zmizne i svetlo, lebo tieto dva výrazy: tajomstvo, svetlo — výrazy, ktoré nevedomosť pokladá za protichodné — sú pre nás, ak hľadíme očami vedy, pojmy súvzťažné.

            Čím viac svetla má človek, tým väčšmi mu rastie s ním i tajomstvo. Každá pravda, ktorá sa zjavuje, zjavuje sa i skrýva: lebo sa nezjavuje celkom, a čím väčšmi ju človek vidí, tým väčšmi vidí, že ju nevidí. Čím ďalej pokročí po ceste, tým dlhšia je cesta pred ním. Čím väčšmi sa šíri obzor pred našimi očami, tým viac významu majú pre nás veci, ktoré sú za nami, pretože sú čoraz vzdialenejšie a hlbšie. A keď sme sa hodne hlboko vnorili do priepasti svetla, jednou z našich odmien je, že môžeme zavrieť oči a za videnými veľkosťami obdivovať nesmiernosti, ktoré nevídame. To je natoľko pravda, že ľudská reč, ktorá vie toľko všeličoho, pokladá takmer za synonymá tieto dve slová: Tajomstvo, Pravda.

II.

            V dejinách je však storočie, ktorého charakteristickým znakom je, že popiera tajomstvo. Čo vykonalo ? Čo oprávňuje jeho bytie ? Zadrapilo sa do zrejmosti, ktorú som práve naznačil, a urobilo z nej dôkaz per absurdum. Ukázalo, nakoľko môže stratiť svetlo človek, ktorý popiera tajomstvo. Toto storočie je ako prerušenie dejinného toku. Len tak porozumieme, že má tiež nejaké miesto, len tak mu môžeme priznať nejaký čin, nejakú funkciu, nejakú úlohu, len tak si môžeme spomenúť naň spokojne, s kľudom poznania, keď si uvedomíme, že sa podujalo na dôkaz per absurdum. Keďže musí, ako aj iné storočia, datovať svoje zrodenie a zaujať miesto v poradí stáročí postupujúcich od kríža, menuje sa storočím osemnástym. Patrí do kategórie oblúd a v dejepise sa mu dostáva vysvetlenie, aké sa dostáva obludám v zoologii.

            Istý predsudok, veľmi rozšírený v oblastiach, kam ešte svetlo nepreniklo, predsudok, v ktorom má nevedomosť obzvláštne zaľúbenie, predstavuje 18. storočie ako storočie vzletu, odvahy, intelektuálnej smelosti, predstavuje ho ako žeravého a hrdého novotára, ktorý -— i keď sa mýlil — mýlil sa vznešene, z veľkosti duše a z prebytku myšlienky.

            Tento predsudok je nebezpečný, osudný. Dáva 18. storočiu vzhľad veľkosti, ktorý môže vzbudiť obdiv a záľubu vo všetkých nevedomcoch. Tento predsudok spôsobuje, že 18. storočie je v očiach davu zaujímavé, ako isté melodrámy a isté romány by v očiach tých istých davov chcely urobiť zaujímavými zločincov.

            Sú ľudia, ktorí by nám chceli nahovoriť, že zločinci sú veľké duše, duše žeravé a vykoľajené, ktoré zaplavily oblasť zla, pretože boly priveľké na to, aby mohly byť uväznené v dobru. Takéto veci ľahko možno nahovoriť úbohému svetu. Pravda však je, že zločinci sú vo všeobecnosti ľudia mdlí, chabí, studení, ľudia, ktorí sa brodia v blate a krvi.

            To isté robilo aj 18. storočie. Je to bytosť mdlá, chabá a studená, ktorá sa brodila v bahne a krvi. Bolo tupé, nedbalé a robilo to, čo robia zvieratá.

            A jednako, hľa, urobiť by ho chceli predmetom nášho obdivu ! Zorganizovali obrovský podfuk, aby presvedčili svet, že zlo je krásne a že je údelom veľkých duší. Ľudia sú natoľko ľahkoverní, že vôbec nie je nemožné presvedčiť ich o tom. Tá ľahkovernosť prevyšuje všetko, čo by mohly očakávať od nej aj najsmelšie plány. Keď istá generácia stratí vieru, vtedy už nemožno povedať, až kam bude siahať jej ľahkovernosť. Vtedy nemá už viac brnenia, nie je už prepásaná. Možno s ňou spraviť čokoľvek.

            Keď istá generácia stratí vieru, vtedy ju možno vodiť za nos, ovládať, vláčiť po zemi, vyhadzovať v plachte, ako španielski krčmári vyhadzovali Sancha Panzu, a ona všetko znáša bez odporu. Hovorí sa jej o myšlienkach 18. storočia, ba o prebytku jeho myšlienok; hovorí sa jej o patriarchovi z Ferney: a ona sa nestrasie výbuchmi smiechu, a ona nepovstáva v hneve, aby tým, čo takto hovoria, ukázala stopu krstu na svojom čele.

            Táto úslužnosť, toto sploštenie čela, toto rozumové zbiednutie — to je, hla, jeden z naj netušenejších, najneznámejších a najvýraznejších znakov ducha súčasnosti. Lebo veruže: na Boha musíme byť alebo hrdí, alebo sa musíme hanbiť za neho. Musíme sa chváliť v ňom a chváliť ho, alebo zniesť tú úžasnú hanbu, že slúžime Bohu, ktorému sa neklaniame, a pri pokľaknutí závidieť tým, čo nekľakajú.

            Preto musíme opovrhovať blud všetkými silami našej zbožnenej duše a odkopnúť ho ako hnoj, alebo sa nám bude zdať napokon ctihodným, zaujímavým v svojich nešťastiach, tak trošku i pekným a takmer pravdivým.

III.

            Vskutku, ak bolo kedy ľahké splniť povinnosť pohŕdania, tak je to voči 18. storočiu. Pozrime sa naň trošku s hľadiska prirodzeného poriadku.

            Čo robí Rousseau vo filozofii, Voltaire v literatúre, Montesquieu v dejepise, Buffon v prírodopise ? Všetci pracujú na tom istom diele. Všetci robia jedinú vec. Potláčajú tajomstvo.

            Vec je jasná i bez vysvetlenia. Ba, obávam sa, že ju len zatemním, keď ju rozvediem.

            Rosseau sa nazdáva, alebo sa tvári, ako by bol presvedčený, že človek vie ostatné slovo o veciach.

            Odmieta všetko, čo ho prevyšuje. Odmieta všetko, čo nemôže pojať. Vystiera Boha, človeka a prírodu na Prokustovu posteľ, ktorú sbil svojimi biednymi rukami. Keď si urobil takého malého Boha, takého malého človeka, takú malú prírodu, že nič v nich ho už neprekvapuje, uspokojuje sa a kochá v sebe, nebadajúc v svojej duši obludu, ktorú pripúšťa a ktorú obdivuje: toto je priepasť jeho hriechu a jeho nesmierne upadnutie.

            Pokorne znáša túto hroznú tyraniu, miluje tohto pána, totiž svoj hriech, neprieči sa — a hoci nie je schopný poznať ho a pojať a pochopiť, jednako ho nezamieta.

            Voltaire v literatúre (nechcem ani vysloviť Umenie v súvislosti s týmto bláznom), Voltaire v literatúre pozná iba jediný záujem: odstrániť vznešenosť. Preto, lebo vznešenosť je nevyhnutne tajnostná. Tajomstvá slova sú hlboké, lebo slovo je vec svätá.

            V upadnutom človekovi je akýsi sklon k hanbe, ktorý ho vedie k tomu, aby sa vysmieval zo svojej vlastnej slávy. Tento sklon, prekvapujúci pre tých, čo nepoznajú človeka, ale zrejmý pre tých, čo ho poznajú, tento sklon je to, čo bolo nazvané voltairovským espritom. Táto snaha uponížiť človeka vyplýva z hlbokej nenávisti voči Bohu. Tá nenávisť má istý druh jasnovidectva, ktoré nenávidí človeka, pretože je obrazom Božím. Pohŕda ním, pretože je slávou Boha, a chce, aby sa i sám opovrhol a tak zriekol sa dôstojnosti byť slávou Boha.

            Tá záľuba v zneuctení, tá slasť uponižovať seba i iných, tá slina, ktorá všetko špiní, tá základná hanba, ktorou je voltairovský esprit, táto hanba je ovocím pýchy. Pre pýchu sa nechce človek spoľahnúť na Boha. A pretože jedine v Bohu by našiel slávu, zrieka sa jej, len aby ju nemusel v ňom hľadať, a radšej sa vrhá do hanby. Človek, ktorý sa klania, nemôže sa vysmievať sám zo seba. Preto teda chce Voltaire, aby sa človek vysmieval zo seba, aby sa totiž nemohol klaňať. Voltaire stína človeka a zneucťuje stvorenstvo, aby rozdrúzgal obraz Boží a zničil stopu jeho krokov. Veruže, prišiel čas, aby nastala spravodlivosť, prišiel čas, aby sa s týmto človekom i všetkými tými, čo ho milujú, zaobchodilo podľa ich skutkov. Haniť ho ohľaduplne je spoluvina! Opovrhnúť ho treba ako bahno v potokoch, a jeho meno, ak ostane v ľudskej reči, nech slúži na označenie hanebností bez mena, hanebností, na ktoré obyčajný hnev nie je dosť.

IV.

            V dejinách ľudskej priemernosti jestvuje meno, ktoré tu možno pripomenúť. Hoci v skutočnosti nepatrí do 18. storočia, podľa práva jednako patrí ta. Je to Ovídiovo meno. Tento človek je básnikom podľa Voltairovho spôsobu. Keby sa niekde uzavrela stávka, keby sa vypísala neslýchaná odmena tomu, kto vynájde nejakú neznámu hlúposť, mohly by sa zakladať ústavy, mohlo by sa pracovať deň i noc, roky, stáročia: O vidia by nik neprevýšil. Ovídius — to je anticipované 18. storočie. Je hroziacim veršotepectvom, z ktorého akýkoľvek bystrejší duch môže vytušiť budúcu Henriádu.

            Nuž, akýže má ráz — ak vôbec slobodno povedať, že mal ráz — tento Ovídius, ktorý stojí tak nízko na rebríku stvorení, že musím prosiť za odpustenie, že sa tu s ním zapodievam ? Odpoveď: niet tu tajomstva. A predsa rozprávanie metamorfóz na prvý pohľad ako by pripúšťalo tajomstvo. Nie je zarážajúce, že človek môže rozprávať tie hrozné sprostosti a neodvrátiť sa od nich ani na chvíľku, aby zazrel predmety, ktorých sú paródiou ? Je možné, že človek, ktorý sa vyhlasuje za básnika, vedel tak dlho rozvláčať tie šašovstvá a cestou ani náhodou nenaraziť na nejakú myšlienku ? Ovídius a 18. storočie rovnakým okom vidia Prírodu, Umenie a Náboženstvo. Či nenapísali obaja Umenie milovať ? Nenamáčali pero do tej istej tekutiny ?

            Jestvoval istý človek, ktorý sa volal Pierre-Joseph Bernard. Voltaire ho volal „Roztomilým Bernardom". Tento Bernard napísal l'Art d'aimer (Umenie milovať). Voltaire ho raz takto pozval na obed k istej dáme de la Valliere:

To v mene Cytery a Pinda opäť

má Roztomilý Bernard znať,

že Umenie, jak milovať

má u Umenia páčiť sa obed zjesť.

           

            Nie sú to Ovídiove verše ? Nie je to sloh Metamorfóz ?

Voltaire je černejší, útočnejší; jeho jed prúdi hlbšie; predsa sa však stretáva so svojím predchodcom, a to na pôde galantnosti. Má podobne ako Ovídius povahu lokaja a šatu šaša. Obidvaja ruka v ruke stvárajú takmer tie isté úškľabky, rovnaké skoky i rovnaké poklony pred tým istým očarovaným obecenstvom.

            Delile ? A Saint-Lambert ? A Lebrun ? A Crébillon ? A Guimond dela Touche ? A Lemierre ? A Marivaux ? A Piron ? A Fabre d' Églantine ? A Dorat ? Hľa, akých obrov splodilo to 18. Storočie !

            Keď hľadíme na jeho filozofiu, noríme sa do strašných hĺbok Condillacových. Helvétius nás strhuje na výšiny, na ktorých prebýva. Či nesložil Helvétius — ako slepec, ktorý by chcel ospevovať farby — báseň v šiestich spevoch na šťastie ? Nešťastník ! A Dupuis ? A Domet ? Či takáto spoločnosť nie je priamo fenomenálna ?

            Ako sa teda mohlo stať, že ľudia videli 18. storočie a neskryli sa pod zem, ale vedia sa s ním pýšiť ešte aj v storočí devätnástom ?

            Čo robí Montesquieu v Dejinách ? Usiluje sa vysvetliť všetko bez tajomstva a neprekročiť pritom hranicu známych vecí, ani nepostrašiť súčasníkov. História mu je bez obzoru, bez vrchov a dolín, bez výšky a hĺbky. Človek sa javí v nej ako uzavretý medzi dve steny, okyptený, sploštený, bez snahy a slabosti, sám a studený, vzdialený od Boha a netrpiaci pre túto vzdialenosť. Tieto dejiny sa tak podobajú Dejinám, ako sa úradné predstavenie podobá dráme ľudského života.

            Buffon celkom tak postupuje v Prírodnej vede. Hladí na prírodu cez ovzdušie, ktoré 18. storočie vytvorilo vôkol človeka. Táto príroda sa veľmi podobá kulise v Komickej opere. Tento človek bol iste v plnej toalete, keď písal: do plnej toalety oblieka zvieratá, o ktorých píše. Pod jeho perom všetko je vyfarbené. Buffon oberá stvorenstvo o tú velebnú jednoduchosť, ktorou nás ono zalieva poučením, lenže málo ľudí má z neho osoh.

            Stvorenstvo má hlboký, vysoký, nežný a tajomný hlas. Ako by strážilo nejaké tajomstvo a vážne vyzývalo ľudí, aby mali v úcte to, čo nevedia. Pud zvierat je neurčitým odrazom vôle, ktorá je privysoká, aby pohŕdla malými, a zázračné udržovanie druhov, ktoré žijú bez starostlivého predvídania, a predsa nachádzajú potravu v čas príhodný, keď sú hladné, svedčí o pozornosti Toho, ktorý všetko vidí. Napätie malých a veľkých síl spôsobuje medzi smrťou a životom zázračnú rovnováhu — a naše kolená sa samy od seba ohýbajú, a my sa skláňame pod váhou nádhery poriadku. Zpoza toho, čo vidíme, počujeme nejasne harmóniu divov, ktoré nepoznáme. Keď sa blížime k morskému pobrežiu, ktoré je zastreté vrchom, počujeme hukot Oceánu prv, než ho vidíme, a za letných nocí, keď strácame s dohľadu posledné žiarivé stopy, ktoré sa trbliecu ponorené v oceáne svetla, zabúdame takmer na priestory, ktoré objavujeme, natoľko nás strhuje ich veľkosť k tým, ktoré nevidíme, a poza dosah pohľadu sa noríme do hlbočiny vecí tajomných. Takto robí všade príroda. Vedie nás ďalej za seba.

            Čo je to teda, keď symbolizmus, zažarujúci nad ňou ako blesk v noci, hádže nové a tajnostnejšie svetlo na všeobecný poriadok, ktorý rozširuje, ale ho nemúti? Symbolizmus, spájajúc viditeľný svet so svetom neviditeľným, odchyľuje podivné tajomstvo, ktoré je vzťah vzťahov a harmónia harmónií; a cez túto novú složitosť jednoduchosť poriadku javí sa ešte mohutnejšou. Keď nám naše veľmi úzke hľadisko umožňuje uzrieť a tušiť také nádhery, raz štrbinami otvorených brál na morskom pobreží, raz v kvietkoch nežnej vône, raz cez záclony oblohy, roztrhnutej svetlom za májových nocí, raz za spevu slávika, keď letný vávok povieva hložím ako kaditeľnicou — čo teda môžu vidieť v prírode alebo tušiť za ňou rozumové bytosti, prevyšujúce človeka hĺbkou alebo čistotou ?

V.

            Falošný pochop prírody takmer vždy vzbudzuje sentimentálny tón. Možno je to tak, že človek, ktorý by mal vážne brať stvorenstvo a hľadieť naň ako na skutočnosť, je odsúdený uponížiť ho falošnosťou reči, keď pozerá naň nečistým okom. Poézia, v tom smysle, ako to slovo chápalo 18. storočie, je jednou z najsmiešnejších a najhanebnejších vecí na svete; je to hanebný úškľabok, ktorý sa spiera vidieť veci tak, ako sú, a chcel by ich vidieť tak, ako nie sú, a ktorý przní slzy, upotrebujúc ich na svoju nešlachetnú hru. Slzy — aké to hlboké tajomstvo ! — slzy, ktoré zatrácajú, keď neslúžia spáse.

            Okrem článkovanej reči má človek dve jedinečné, tajomné, neznáme slová: smiech a slzy. 18. storočie sa neuspokojilo s tým, že lživou urobilo článkovanú reč, ale luhať dalo i smiechu a luhať dalo slzám. Voltaire dovŕšil toto trojité dielo; zavŕšil ho hojne až do konca, a neoslabol, ani sa nezastavil pri tom. Sprznil smiech, keď chcel ním zneuctiť tajomstvo vecí nadprirodzených; sprznil slzy, keď chcel nimi zneuctiť tajomstvo vecí prirodzených. Ten istý človek, ktorý sa vysmieval z Písma, rozciťoval sa na Orosmanovi. Písal:

           

Ach, ja som nečakal, Zaira krásna, mladá,

tie nové pocity, čo srdce vaše hľadá.

To nádej prchavá a osudové šťastie

jas daly vášmu dňu, že v novom svetle rastie ?

Mier vášho srdca zas do kúzel vašich skĺza,

jas očú zasnených už nezalieva slza,

 

už na zem blaženú nimi nehľadíte,

a Francúz statočný ich neuzrie viac skryte,

už vidieť nechcete kraj toľko velebený,

kde ľudu slušného obdivované ženy

prijmú tie pochvaly, čo patria očiam vašim

v sprievode manžela a vládnúcim, jak načim.

 

Na takú mieru vystupňovaná hlúposť by si

žiadala výraz, ktorého reč ani nemá; ale či

galantnosť, ktorá dojímala citlivých divákov

starých tragédií, galantnosť, ktorá dovolila

sultánovi a muzulmanovi Orosmanovi takto

sa obrátiť k predmetu svojej pále:

Ó, ctnostná Zaira, kým sme tu nesvoji

a srdce s osudom sa vedno nespojí,

 

či tá galantnosť nie je hlúpou a hanebnou paródiou lásky, zbavenej tajomstva, ktoré je základom všetkej pravdy ?

            18. storočie tak zaobchádzalo s ľudskou dušou, ako zaobchádzalo so všetkým: všetky viditeľné alebo neviditeľné priestory mu boly budoármi. Ľudia, ktorí sa zo všetkého smiali, plakali nad Floriánovými selankami. Nemohla by nám však práve táto dvojitá zbabelosť pomôcť zacítiť zázračnú a veľmi hlbokú podobnosť medzi smiechom a slzami ? Kto vie, či tieto dve slová nestoja za článkovanou rečou, aby vypovedaly to, čo jej uniká ? Kto vie, či nezatlačujú pre človeka hranicu výrazu ? ... Sára sa rozosmiala, keď jej bolo predpovedané narodenie Izáka; a Izák nosil meno Smiech. Izák po hebrejsky značí Smiech.

VI.

            18. storočie nechcelo zahynúť a nezanechať svoju podobizeň. Tou podobizňou je jeho maliarstvo. Keby bol niekto v pokušení pripisovať týmto zlým školákom rozmery veľkých ľudí, som presvedčený, že by ho ich podobizeň, ktorú si sami namaľovali, mohla z tej nemoci vyliečiť. Maliarstvo 18. storočia je nielen smiešne, je hanebné. Watteau, Boucher, Fragonard sú deťmi tej zhnitej spoločnosti, a tie deti sú „enfants terribles", ktoré prezrádzajú chodcom tajomstvá svojej matky. Všetky tie nahé a vyfarbené postavy nie sú len špatné, ale sú nechutné. Keby boly tie mŕtvoly aspoň zelené, bolo by možné vidieť v nich mŕtvoly. Ale preto, že sú ružové, vskutku nevieme, akým menom ich pomenovať.

            Poznám tu iba jedno meno: sú obrazom 18. storočia, storočia zhnitého, vykaderaveného, vyfarbeného, páchnuceho a sentimentálneho. Watteauovi pastieri sa tak podobajú dedinčanom, ako sa Voltairove tragédie podobajú drámam, ako sa Orosman podobá sultánovi, ako sa popredie kozuba podobá východu slnka: a jednako, nezmerateľná vzdialenosť, ktorá delí všetky tie veci od skutočnosti, zdá sa malou v porovnaní so vzdialenosťou, ktorá ich delí od ideálu. Nechže povstane konečne spravodlivosť Umenia a jej meč nech sotne hlavy, ktoré si uzurpujú miesto v ľudskej pamäti.

VII.

            Všetky storočia videly veľké zločiny, a starovek ich popáchal také, že prekvapujúco by pôsobily na bytosť, ktorá by nepoznala človeka. Vo všeobecnosti však človek tak v živote ako vo vede a v umení cítil tajomnú hrôzu, ktorá vydávala svedectvo o neznámom Bohu; potupujúc ho, dosvedčoval prítomnosť Toho, ktorý nespí, Toho, ktorý vidí skutky noci, Toho, ktorý sa volá večným odplatiteľom a pomstiteľom.

            18. storočie robilo inakšie. Nechcelo Boha len potupovať, ale chcelo ho veselo zabudnúť. Chcelo vymazať jeho meno a vytvoriť prírodu, vytvoriť ľudstvo, v ktorom by jeho meno nebolo vpísané. Chcelo nevinnosti odňať dôvod jestvovania a zločinu vážnosť. Chcelo sa ihrať na zrúcaninách Boha a na zrúcaninách človeka.

            Istí ľudia myslia, že 18. storočie prepínalo a to že je jeho chyba. 18. storočie nielen že neprepínalo, ale ani nedokončilo svoje dielo. Zastalo na pol cesty. Istí ľudia, ako som vyššie povedal, sa domnievajú, že zločinci sú vznešené duše, ktoré nevedia ovládnuť vzkypenie svojich vášní a dostávajú sa na bludné cesty pre prebytok veľkosti a energie. Títo ľudia obdivujú 18. storočie. Ale práve opak je pravda. Zločinci vo všeobecnosti a 18. storočie zvlášť sú bytosti mäkké, chabé, netečné, studené ako hady, a nadovšetko bezvýznamné. — Rád opakujem toto zistenie. Veď opak toľko ráz opakovali, vyhlasovali, ospevovali !

            Medzi jedy, ktoré sú v ovzduší, dôrazne rátam tú štipku obdivu, ktorá sa mieša medzi niekoľko zrniek hany, keď treba povedať: Hľa, zlo! Našou úlohou je vypáliť znak potupy, a nie urobiť niekoľko jemných výhrad. Zlo je obluda, pred ktorou treba cítiť hrôzu, a nie pozerať naň ako na zaujímavú vec, pozerať s polovičným zaľúbením. 18. storočie siaha až k Estelle a Némorinovi, a čudujem sa, že hýrenie, ktoré toľko rokov trvalo, hýrenie emfatické, ktoré sa kochalo v svojej špinavosti, splodilo na staré dni tú neporovnateľnú hlúposť.

            Hadi, pokolenie vreteničie, čo ste vy pripravili v svojej pýche, to bola rytina módneho žurnálu !

BÁZEŇ A STRACH.

            Príznačným rysom čias, v ktorých žijeme,, je, že blud stratil v sebe rovnováhu.

            Moderný blud mätie zázrak a fantastickosť.

            Keď chceme obnoviť poriadok, skúmajme najsamprv prirodzenosť strachu v človekovi.

            Strach je synom hriechu.

Pozemský raj bol chrámom bezpečnosti. Hrozba, ktorá sa vzťahovala na zakázané ovocie, vnášala doň bázeň, nie však strach. Lebo bázeň a strach sú v skutočnosti dva veľmi rozmanité city. Bázeň sprevádza radosť, lásku a slávu. Strach je ochablosť, ktorá pramení z nedôvery a nenávisti.

            Písmo sväté spomína slovo, ktorého hĺbku nikdy nevyvážime. Laetetur cor meum ut timeat nomen tuum: Moje srdce nech sa teší, aby sa bálo mena tvojho! Radosť vzbudzuje bázeň mena neprenositeľného, bázeň mena Jahve! Radosť, o ktorej hovorí Písmo sväté, je cit hlboký, horúci, ľahký a vznešený, je cit prítomnosti a moci Božej. Radosť sa spolieha na Všemohúcnosť, ktorá sa prejavuje slávou, keď ustupuje do pozadia a odovzdáva sa kľačiacim dietkam. Preto sa bojí radosť mena. Božieho. Báť sa mena Božieho, to značí nemať pred ničím strach.

            Strach je paródia bázne. Strach vylučuje pokoj a privádza zmätok. Bázeň predpokladá hlbokú úctu k poriadku, ktorý by človek mohol porušiť, ale nechce ho porušiť. Strach predpokladá zmätok, ktorý sa rodí z neporiadku, z pomútenia, z motanice, z nedostatku jasnosti, triumfu náhody.

            Bázeň vyrastá z velebnosti Božej.

            Strach vyrastá zo zmätku, ktorý sa rodí z porušenia zákona.

            Božské veci neznepokojujú; veci pekelné vždy znepokojujú. To je napríklad rozdiel medzi ľútosťou a hryzením svedomia.

            Ľútosť prináša nádej, ktorá utišuje žiaľ.

            Hryzenie svedomia prináša beznádejnosť, ktorá zhorčuje a rozjatruje žiaľ.

            Ľútosť je svah, ktorý vedie k slzám; má svoju sladkosť, ako každá cítená pravda. Hryzenie svedomia vedie k priepasti; je neľútostné, bez sĺz a hlasu, slepé, hluché a nemé. Ľútosť môže spievať; kajúcne žalmy naznačujú zvuky, ktorými sa ozýva, keď búrka prechádza.

            Hryzenie svedomia ubíja; ľútosť povznáša.

            Hryzenie svedomia sa rodí zo strachu; ľútosť sa rodí z bázne.

            Mnohí ľudia, ktorí mätú zázrak so satanským dielom, či skôr s ľudskou šaľbou, lebo diabol im je len výtvorom našej hrôzy, mnohí ľudia znamenite predstavujú výrazný znak 19. storočia, to je zmätenie Bytia a Ničoty.

            Mätú hrôzu, ktorá pochádza zo šaľby, s hrôzou, ktorá môže pochádzať zo zázraku; oblasť fantastickosti mätú s božskou oblasťou.

            Život má svoje prapôzvodné svedomia však ani len nehovorí; zúfa a umiera zákony, ktoré ovládaly nevinnú prírodu v pozemskom raji.

            Zákony života sú teraz zamieňané zákonmi smrti.

            Všemohúcnosť môže zmeniť a zvládnuť terajšie práva smrti k dobru život, a zmiasf neporiadok k dobru vyššieho poriadku. To je, hľa, vzkriesenie.

            Pred ním uznávam možnosť bázne a hrôzy, sliatych v láske.

            Predstavte si však — čo si ľudská obrazotvornosť vždy predstavovala —, predstavte si bytosť, ktorá sa vymyká zpod zvyčajných zákonov smrti, nevracia sa však do poriadku života, a ktorá mätie neporiadok nie k dobru poriadku, ale v záujme iného neporiadku: To je, hľa, strašidlo. To je, hľa, fantastická bytosť. Pred ňou cítim strach a hrôzu bez lásky.

            Lebo strašidlo nie je vyslobodené: uniká bezprávne.

            Vzkriesený je víťazom nad smrťou.

            Strašidlo nie je víťazom nad smrťou: klame ju na chvíľku, je však pod jej vládou. Prestupuje jej zákon, neostáva na mieste, ktoré mu vykázala. Ale jednako jej náleží viac ako hocikedy. Odbehne na chvíľku, ale práve tým úplne ostáva v moci smrti.

            So vzkrieseným je Boh.

            Strašidlo je samo.

            Vzkriesený je skutočnosť oveľa vyššia než zvyčajné skutočnosti. Lazár druhého života má v sebe viac bytia, než mal Lazár prvého života.

            Strašidlo je ilúzia; jeho oblasťou je oblasť tône. Preto sa zdá zdávať v noci. Skutočnosť vyššieho poriadku neslobodno zamieňať s ilúziou.

            Telo, poctené návštevou Všemohúcnosti, a telo obnovené neslobodno zamieňať s tôňou.

            Ak vzkriesenie vzbudzuje bázeň, tak tá bázeň uspokojuje, lebo pramení z cítenej prítomnosti Boha živého, ktorý vie súčasne udeliť bázeň i hrôzu.

            Strašidlo, to je ilúzia, ktorú toto slovo predstavuje, prináša svoj studený strach. Toho strachu niet ani v Bohu, ani v človekovi, ani v prírode.

            Vzkriesený prináša plnosť a predstavuje prebytok.

            Strašidlo by bolo formou prázdnoty, keby vôbec bolo niečím.

            Vzkriesený je obzvláštnym spôsobom synom Boha, ktorý je život.

            Strašidlo je výtvorom našej ničoty.

            Ako sa len mohlo stať, že tieto slová diablov a zázrakov spojily sa vo vete, myslenej a napísanej človekom ?

            Kozmos značí súčasne svet i poriadok. Až kam teda dospeje na tomto svete triumf zmätku ?

            Strach je ten hnusný cit, ktorý z dieťaťa Božieho robí trasúceho sa otroka ľudí a vecí. Bázeň darúva pokoru. Strach, o ktorom hovorím, prináša uponíženie: toto uponíženie však neničí pýchu, ktorá je sprievodkyňou všetkej lži. Strach spôsobuje hanbu; človek, ktorý sa hanbí a strachuje, vypína sa a hrdo sa tvári. Radosť ho však vedie k tomu, aby padol na kolená.

            Bázeň uspokojuje: darúva mier, opiera človeka o svrchované tajomstvo Božie. Strach zabúda na Boha a rozdeľuje všetky stvorené veci; strach je panteistický: všetko robí bohom, okrem Boha samého.

            Bázeň a strach sa boria v tomto neviditeľnom svete na pohraničí dvoch nepriateľských kráľovství.

            Je človek, ktorého hrôza zvečnila: Pascal. Pascal mal strach, nemal bázne. Keby bol mal bázeň, bol by cítil radosť. Pretože mal strach, bol smutný; tá duša, ktorá cítila nesmiernu potrebu rozpätia, nesmiernu potrebu svetla, zúžila sa a stiahla do seba. Pascal, ktorý sa jedinečným spôsobom usiloval za svätosťou, nestal sa svätým. Strávil svoj život pohľadom na seba, hoci ho mal stráviť pohľadom na Boha. Zúrivo sa vrhol na svoju vlastnú podstatu a seba samého si urobil pašou, hoci popravde Nekonečnosť je potravou človeka. Janzenizmus skazil, zvrátil, otrávil bázeň: premenil ju na strach. Sv. Augustín vravel: Vis fugere a Deo, fúge ad Deum: Chceš utiecť pred Bohom ? Ukry sa do náručia Božieho !

            Toto je, hľa, bázeň: ak je aj odlišná od lásky, predsa nie je oddelená od nej.

            Naproti tomu strach, utekajúc pred Bohom, uteká ďaleko preč od Boha. Tým sa však nezachraňuje, ale padá do záhuby; nerozveseľuje človeka, ale ho uväzňuje. Pascal, ktorý toľko pohovoril proti márnosti, stal sa sám obeťou veľkej márnosti, ktorá ho ošialila: lebo nemal jednoduchosti a lásky. V svojom smútku našiel iba človeka; v svojej radosti by bol našiel Boha.

            O, Skutočnosť najvyššia, vzkriesenie naše a pokoj náš, udeľ mi radosť, aby som sa bál mena tvojho ! Lebo len ty, Bože, ktorý skúmaš srdcia, len ty poznáš hĺbku slov: Laetetur cor meum ut timeat nomen tuum. Ty vieš, akými tajomnými, nežnými a vznešenými páskami sú späté radosť a bázeň; ty vieš, ako ma v tej istej chvíli opustí aj bázeň tvojho mena, keď ma opustí radosť. Jahve, ktorého Eliáš vzýva na hore Karmel, Jahve, ktorý si i teraz tým, kým si bol vtedy, Jahve, ktorý naveky budeš tým, kým si, Jahve, ktorý sám poznáš svoju plnosť a moju slabosť, Jahve, Bože verný, ktorý si sľúbil dať tým, ktorí ťa prosia, prosím si radosť, prosím si bázeň mena tvojho! Jahve, vzdiaľ odo mňa smútok a strach. Lebo taký som biedny, že sa môžem strachovať pred niekým alebo niečím, — a keď sa strachujem, prestávam sa báť. Keď sa strachujem pred niekým, prestávam sa báť teba; smútok a strach pohŕdajú tvojím menom. O, Ty, ktorý Si, udeľ mi bázeň a radosť, aby som živo cítil v sebe nevysloviteľný význam tvojho neporovnateľného Mena; osloboď ma od všetkého zla minulého, prítomného a budúceho. Aké to slovo: byt oslobodený od zla minulého ! Lepšie ho rozumiem, než ho viem preložiť. Osloboď ma od spomienok, ktoré vzbudzujú strach, osloboď ma od hrozieb nepriateľa ! Nech zomriem spomienke na móry minulosti ! A timore inimici eripe animam meam. Nech Meno tvoje zdrví toho, kto chce vzbudzovať strach a zahlušiť bázeň; nech Meno tvoje vládne a panuje v slobode oslobodených duší našich !

            Ut sine timore de manu inimicorum nostrorum liberati, serviamus illi, in sanctitate et justitia, coram ipso, omnibus diebus nostris.

            Nech nás pritúli Meno tvoje do lúčov svrchovanej slávy svojej, aby sme bez strachu a plní bázne klaňali sa mu v istote, v sile svetla ! Amen radosti a bázni ! Keď vravím Amen, vravím Fiat, a obzvláštnou prozreteľnosťou stretávam sa takto znovu s tvojím Menom, o, Ty, ktorý si bez hraníc a ktorý sa voláš Amen.

SVET.

I.

            Čože je teda svet ? To hnusné slovo napohľad ako by nič neznačilo, a predsa je hnusné.

            Etymologia nám tu napohľad neveľmi poslúži. Mundus v latinčine značí čistý; svet — to je nečistota sama.; po grécky značí súčasne poriadok i svet.

            Terajší význam slova „svetár" nesúvisí teda, aspoň zdanlivo, ani s mundus ani s.

            K etymologii sa ešte vrátime, ale okľukou.

            Je svet hriech ? Zrejme nie. Je tu nesmierny rozdiel. Isteže, svet je v hriechu, no jednako vždy stojí v zvláštnej oblasti. Má svoje oblasti zla a práve tieto oblasti by bolo treba vymedziť alebo aspoň vyznačiť.

            Vrah je hriešnik; zbojník, striehnuci pri hradskej, je hriešnik. Svätá Mária Egyptská bola pred obrátením hriešnica.

            Toto sú hriešnici. Nie sú však svetári.

II.

            V Evanjeliu je niekoľko strašných slov a najstrašnejšie jej toto: Non pro mundo rogo. Neprosím za svet. Takto hovorí Ten, ktorý pozná veci až na dno a ktorý ide zomrieť za hriešnikov. Neprosí za svet — svätý Ján nám to rozpráva. Svätý Ján počul Pravdu: „Neprosím za svet" práve pri tej večeri, keď spočíval na prsiach Ježiša Krista, v tú slávnostnú chvíľu, keď ramená Boha maly sa už čoskoro rozopäť na kríži, pri tejto večeri, v tú chvíľu to počul ! Viete, čo je napísané na inom mieste o vlažných. Nemienim sa tu zahĺbiť do týchto dvoch slov, len by som chcel aspoň približne vedieť, keď tak hladím na svet, ako sa obyčajne chápe, o čom sa to hovorí, keď sa hovorí o ňom.

            Hriech je neporiadok, neporiadok zrejmý, priznaný, násilný, neblahý. Vášne rúcajú a neskrývajú sa. Ba niekedy sa tým i chvália. Teda ešte raz: Čo je svet ?

            Je svet vari oblasť hriechu, zvlažnená opatrnou múdrosťou ?

            Je svet vari oblasť hriechu, ohraničená určitou vlažnosťou ovzdušia ?

            Svet siaha tak ďaleko, ako ďaleko siaha vlažnosť ovzdušia. Kde je ovzdušie teplé alebo chladné, odtiaľ svet s pohoršením odchádza.

            A takto, pretože si v hĺbkach neporiadku robí zdanlivý poriadok, ktorému záleží na jeho vlažnosti, — a v hĺbkach nečistoty zdanlivú čistotu, ktorej záleží na jeho vlažnosti, — takto sa stretáva možno podľa vlastného chápania s etymologickým významom slov mundus a;, lenže tie potrebujú veľkú dávku irónie, aby poznaly vo francúzštine „le monde" (svet), hnusobu to vo výsostnom smysle, ktorá sa volá svetom.

III.

            Priehrady vlažnosti delia svet od hriechov,, ktoré nepatria k nemu.

            V kategórii teplôt vlažnosť zodpovedá priemernosti. Priemernosť je však priestorom sveta. Hriešnik má zlé vášne, svet má však chuť na zlo, záľubu v zlom, nie nadšenie.

            Svet má záľuby a mienky; nemá ani lásky,, ani nenávisti.

            Jeho záľuby smerujú k veciam priemerným. Jeho mienky sa boja byť absolútnymi, aby sa neponášaly na presvedčenia. Ich zvláštnosť je, že nevylučujú opačné mienky; vravím mienky,, nie presvedčenia. Mienky sveta sa rady jednajú, s inými mienkami podobného druhu. Či sa rozchádzajú alebo nerozchádzajú, jednako sa dobre snášajú, lebo ich čosi spája: hlboká, a vlažná nenávisť proti spoločnému nepriateľovi, to je proti Pravde.

            Mienky sveta, i keď sa medzi sebou rozchodia, sú spolčené proti Pravde. Toto spojenectvo je paródiou jednoty.

            Rímsky Panteón prijal do seba všetkých bohov, okrem Ježiša Krista. Panteón sveta prijíma do seba všetky mienky; iba Pravdu vyhodil za dvere.

IV.

            Svet sa podobá hostincu, v ktorom cestujúci nachádzajú prístrešie. Keď zvonku prichádza nejaký blud a chcel by vojsť, spolustolujúci sa somknú a urobia mu pri hostine miesto. Keď však zaklope na dvere Pravda, vtedy sú zaujaté všetky miesta, a určitých pútnikov, dokonale vybraných, čaká odohnatie: Quia non erat eis locus in diversorio.

            Čo aký obmedzený a slepý je svet, jednako má zázračný inštinkt, keď treba poznať a odohnať. Nemýli sa, správne mieri. Sám si vymeriava spravodlivosť, posiela sa do vyhnanstva. Vyháňa sa dobrovoľne, lebo cudzinec, ktorý odchádza, odnáša so sebou obývateľné mesto.

            Svet sa sám vyháňa na púšť. Zato nič, že púšť sa tu volá davom! Preto ešte nie je menej púšťou, to je prázdnotou, to je smrťou.

            Púšť, prázdnota, smrť — to bol Rím, keď svätý Ján bol na Patmose. Patmos bol životom. Patmos bol mestom. Preto, hľa, obdivoval svätý Dionýz spravodlivosť sveta, ktorý utekal, ako sa vyjadroval, pred tvárou svätého Jána.

            Svet je púšť, po ktorej chodí dav. Má veľmi naponáhlo. Povedal by si: divo utekajúca armáda. Čo robí táto utekajúca armáda ? Pokračuje v tom, čo sa začalo od Patmosu; pokračuje v zadychčanom úteku, uteká pred tvárou svätého Jána. Uteká v neporiadku, v zmätku. Utekajúci sa obracajú proti sebe a blúdiac hrdúsia sa navzájom: bijú sa totiž v noci. Ale aj hrôza ich oslepuje: utekajú pred tvárou svätého Jána.

            Táto utekajúca armáda mýli si cestu; blúdi po púšti, klamú ju sny a preludy. Trúsi sa všetkými smermi; ide, kade ju ženú vetry, ktoré jej hádžu piesok do očí — jednako však ženie ju jediná fixná myšlienka: uteká pred tvárou svätého Jána. Všetko ostatné je len detail.

            Pozrite len na tých ľudí: odchádzajú, prichádzajú, predávajú, kupujú, shovárajú sa, hýbu sa, rokujú, pozdravujú sa, sú úctiví, sú zdvorilí, lužú, tárajú, líškajú sa, očerňujú, rozbíjajú, vraždia, ničia, trávia. Ale ich hlavnou prácou je utekať pred tvárou svätého Jána.

            Utekať pred tvárou svätého Jána, áno, to je ich najvnútornejšia práca, ich vnútorný život, špik ich kostí, esencia, ktorá spôsobuje všetky ich vône. Ostatok je detail, ozdôbka, šata, ktorá sa mení podľa módy dňa alebo podľa vrtochu osoby.

V.

            Hriech nie je natoľko maskovaný ako svet. Zrejmejšie ukazuje, čo je a čo robí. Svet vždy luže. Nikdy nerobí to, čo napohľad robí.

            Svet rád napodobňuje. Je opicou múdrosti; vyrobil si svoju múdrosť. Tá múdrosť sa tak ponáša na Múdrosť ako orangutan na človeka.

            Pravá múdrosť nachádza pokoj na výšinách, pretože stojí nad protirečeniami. Múdrosť sveta nachádza pokoj, ktorý sa ponáša na pokoj sveta v jame, do ktorej tiež padla, pretože z tej jamy už nevidí, v čom je rozdiel medzi bielym a čiernym.

            Pravá múdrosť sa usiluje sjednotiť. Múdrosť sveta sa usiluje posliepať prvky, ktoré sa nemôžu sjednotiť, a keď ich vidí poukladané jeden pri druhom, domnieva sa, že ich svarila. Kde svet vidí spolubývanie, tam to hneď pokladá za sjednotenie.

            Svetár sa nebojí spáchať zlo. Bojí sa však pohoršiť. Nepozná harmóniu, pozná však konvenčnú slušnosť.

            Konvenčná slušnosť nahrádza v svete harmóniu.

            Svet ľúbi nenávisť; tá nenávisť však, zvlaž-nená temperatúrou salónov, musí sa vyhýbať istým výbuchom. Musí si pribrať na pomoc isté lži. A keď ju tie lži už obkľúčily, vtedy sa môže predstaviť svetu so sebavedomím osoby v primeranom úbore.

            Keď sa nenávisť vyobliekala, vtedy už patrí do poriadku sveta, vtedy vyhovuje všetkým pravidlám, vtedy môže vstúpiť.

            Zákonom sveta je možno bezvýznamnosť. Ak sa nejaký živý človek náhodou nájde v svete, musí sa urobiť bezvýznamným, ešte bezvýznamnejším než ostatní, lebo je podozrivý. Ak zakryje všetku pravdu a všetko svetlo, vtedy ho svet možno na chvíľu strpí. Keďže sa však podstata vecí nikdy nemôže nadlho zradiť, istotne nadíde chvíľa, keď sa svet v svojej jasnovidnosti odvráti a v svojej spravodlivosti oddelí.

            Bezvýznamnosť je svetu natoľko drahá a jeho cestám natoľko potrebná, že i samé zlo, hoci mu je prirodzene sympatickým, stane sa mu nesympatickým, keď sa smieša s nejakým princípom dobra a silou tohto smiešania rozbije kruh, ktorý smrť rysuje vôkol sveta. Ak zlo pod účinkom nejakého veľkodušného hnutia vzkypí a vybúši, ostáva ešte niekedy v oblasti hriechu, ale už neostáva v oblasti sveta.

            Svet miluje zlo, ale musí byť ocukrené, vyfarbené, vyčesané, vyobliekané podľa jeho návykov; miluje hriech, ale musí byt čistučký, spôsobný, vyšnurovaný.

            V oblasti hriechu sa luže zo záujmu, z vášne, z hanby, zo strachu. V oblasti sveta sa luže bez záujmu, bez vášne, bez hanby, bez strachu. Ľudia tu lužú preto, lebo patria k svetu, lužú zo samolásky, z márnivosti, lužú z vlažnosti. V oblasti sveta sa luže, lebo sa luže, luže sa tak, ako sa dýcha, lebo lož je v tejto oblasti totožná so slovom.

            Čo by sa hovorilo vo svete, keby sa neluhalo ?

            Hriešnik, ktorý luhal, môže zas povedať pravdu.

            Ale svet neprestáva luhať, keď raz luhal; a keď vraví pravdu, i vtedy luže. Pravda sa stáva lžou, keď sa dotkne jeho úst. Keď svet niekedy vyslovuje nejakú pravdu, nazdáva sa, že vyjadruje mienku, ako sú aj iné; chce, aby tá pravda bola obkľúčená lžami, aby žila s nimi v dobrej shode. Chce, aby bola zneuctená hanebným susedstvom. A keď ju natoľko pošpinil, že ju už nepoznáva, vtedy ju strpí, pretože sa stala lžou. A taká lož je vzácna, lebo prituľuje iné lži, oprávňuje ich, ochraňuje ich, odstraňuje z nich všetko, čo by bolo príliš násilné, príliš surové, príliš jasné. Taká pravda, ktorá sa tónom, prízvukom, prostredím stala lžou, taká pravda dovršuje zmätenie dobra a zla, a svetári sú spokojní.

            Keď svetár hovorí niekedy pravdu, robí to protektorským tónom. Vyzerá to, ako by chcel povedať, že nemieni vždy luhať, a že z nestrannosti súhlasí s ňou. Vyzerá to, ako by z poľutovania chcel pravde láskavé dovoliť, aby sa na chvíľku spustila na jeho pery. Dovoľuje jej tú česť, ale hneď jej dáva za ňu aj zaplatiť tým, že ju kladie na úroveň lži, ktorá nemešká znovu sa zmocniť svojho práva a ktorá si berie, čo je jej.

            Zdanie nestrannosti je jedným z najhnusnejších osídel, čo vlažnosť vystiera tým, ktorých ošialila. A svet veľmi rád vystiera toto osídlo. Hnusník, tvári sa spravodlivým ! Nič neklame takou hroznou silou a autoritou ako zle povedaná pravda. Dáva bludom, ktoré ju obklopujú, váhu, ktorej by samy od seba nikdy nemalý. Robí ich impozantnými. Pomiešanie pravdy a bludu má v ústach sveta hrozné následky. Dáva pravde vzhľad bludu a bludu vzhľad pravdy. Dáva bludu účasť na úcte, ktorá náleží pravde.

            Keď sa pravda nájde na perách svetára, vždy je spletená s bludom. A spletené sú tak dokonale, že ich nemožno rozoznať. Objímajú sa — a ľudia, ktorých pohľad je nízky, pokladajú ich za sestry.

VI.

            Svet, to je staroba. Ťažko si i predstaviť, akí sú svetári starí. Najmä na mladých ľuďoch je nápadná strhanosť, lebo na nich je obludnejšia, preto výraznejšia. Všetci tí dvadsaťroční starci bez vzletu a túžby, ktorí utekajú pred tvárou svätého Jána, utekajú pred ňou ťažkopádne, pomaly, smutne, žalostne. Utekajúc pred ňou, vlečú sa cestou, na ktorej nemožno vydýchnuť, cestou bez rozhľadu, bez hôr, bez vzduchu a bez obzoru. Odsudzujú sa nielen na ochablosť, ale na zúfalstvo. Utekajúc pred tvárou svätého Jána, obracajú sa chrbtom k Bohu, žijú bez zbožňovania a večne sa nudia.

            Istotne jestvuje tajomstvo omladnutia. Toto tajomstvo má Boh, ktorý obveseľuje mladosť. Boh je pánom času, a čas zastáva, keď On hovorí, ako meravejú voly, keď zhučí hrom. Boh, ktorý vládne nad ohňom, je strážcom mladosti. Svätá Panna, obľúbenica Božia, nezažila ubudnutie svojej večnej mladosti. Vykročila z detstva, nevykročila však z mladosti. Mladosť je podobná pokladu, ktorý možno s ver i ť len Bohu, lebo nijaká iná ruka nevládze ho udržať. Preto nenávidia boží nepriatelia mladosť, ako by videli v nej odblesk toho, ktorého nenávidia. Nenávidia mladosť a miesto toho, aby ju mocou Večného udržali v chvíli, keď čas ju bude chcieť odniesť, prosia čas, aby urýchlil krok a predčasne ju odniesol. Svet nenávidí mladosť, pravú mladosť. Rád sa zdá starým a rád je starým. Svet robí svoje dietky starými.

VII.

            Nemyslite, že duch sveta je obmedzený na salóny a miesta, kde ho podlá všeobecnej mienky prijímajú a uzavierajú. Salóny, ak sú živé, môžu byť celkom bez sveta a naplnené pravdou, kým svet môže naplňovať a často vskutku i naplňuje hojnosťou svojej potupy domy osamelé, prosté, nepohostinné, domácnosti bez tepla, kde cudzinca nemilujú, hrozné príbytky, ktoré odmietajú ľudstvu vospolnosť a lásku.

            Na bretonskom pobreží, kde býva v lete niekoľko kúpeľných hostí a kde v zime niet nikoho (len niekoľko rybárskych rodín obýva tú púšť, kde i výživa je zriedkavá a ťažká), na tomto pobreží som sa raz rozprával s istou ženičkou, ktorá sa mi zdôverila s túžbou, že by chcela už opustiť tento svet. Obdivoval som hĺbku jej slov a skutočnosť, ako poznala svet v pravom smysle slova. Svet mohol byť aj v jej chatrči možno tým hnusnejší, čím bližšie bolo šíre more. Šumenie ľudí možno ešte nechutnejšie znelo v slávnostnom hukote vín.

VIII.

            Zákonom sveta je zahládzanie. Hoci svet nič nemiluje, predsa miluje rovnakú úroveň. Chce zohnúť všetky hlavy pod svoje jarmo a jeho sympatiu si získava to, čo je prirodzene nízke. Veľkosť nenávidí — nech je akákoľvek a nech sa zjavuje kdekoľvek. Priemernosť ho priťahuje. Vďačne otvára dvere, ku ktorým má kľúč, a priemernosť vstupuje so sebavedomím, ktoré dáva vedomie práva. Priemernosť sa cíti vo svete doma a so všetkým ostatným nakladá svojou príznačnou bezočivosťou a svojou príznačnou zaslepenosťou. Priemernosť je bezočivá práve tak prirodzene, ako prirodzene je slepý svet. Keď sa v ich blízkosti niečo deje, priemernosť uráža a svet to nevidí.

            Svet má takú výraznú záľubu v zahládzaní, že jej možno vyhovieť i vtedy, keď sa nezachádza priďaleko, a to ani v jej smere nie. Netreba príliš horlivo robiť to, čo sám svet robí. Netreba ho príliš predbiehať, netreba prepínať jeho návyky, ani vtedy nie, keby mu to bolo rovno osožné. Jeho živlom je vlažnosť, a ktokoľvek by vykročil z tejto oblasti, vzbudil by jeho nevôľu. Jeho záujmom netreba venovať viac horlivosti, než im on sám venuje. Tým by človek dostal totiž výzor čohosi, nemá však mať výzoru. Tým by sa človek líšil totiž od svojho suseda, má sa však ponášať na neho.

            Keďže rázom svetárov je, že nemajú rázu, ich oblasťou je mnohorakosť. Robia tisíc vecí: predávajú, kupujú, shovárajú sa, čítajú, píšu atď., atď. Aká páska spája svetárove činy ? Chcelo by sa povedať, že nijaká; jeho skutky len nasledujú jeden za druhým a nespájajú sa. Aká páska spája svetárov ? Chcelo by sa povedať, že nijaká. Strkajú sa lakťami, nedotýkajú sa však. V skutočnosti jednako jestvuje medzi nimi miesto dotyku, majú spoločné bojové heslo. Ja vravím, že jednota má paródiu, a tou je spolčenie. Svetári nie sú si priateľmi: sú však spolčení. Jednota žije z lásky. Spolčenie žije z nenávisti. Spolčení ľudia sú nepriatelia v súkromí, ktorí sa spolčujú proti verejnému nepriateľovi. V svetároch žije spoločná nenávisť, ktorá im ukladá spoločnú robotu, ktorá určuje ústredný bod ich činnosti.

            Svet mal tisíc záujmov, kým Orol písal na Patmose svoje Zjavenie. Pri všetkých tých tisícerých záujmoch mal však svet popravde iba jediný záujem: vyhnúť sa Patmosu a zabudnúť naň. Svetári majú tisíc záujmov; popravde však majú iba jediný záujem — lebo majú len jedinú nenávisť a len jedinú hrôzu: utekajú pred tvárou svätého Jána !

SFINGA.

I.

            Starovek, ktorý všetko kazil, mohol by poslúžiť jedinečným poučením človekovi, ktorý by sa mu nedal ošialiť. Obdiv, ktorý nám nanucujú voči nemu, klame nás dvojnásobne. Obdiv ten káže nám predovšetkým ctiť to, čo je hodné opovrhnutia. A potom nám bráni objaviť na dne lži pravdu, ktorú tá lož zahrnuje. Veď lož musíme poznať až do dna, ak máme mať z nej úžitok; musíme ju celkom preniknúť; musíme byť pravým opakom človeka ošialeného; musíme byť chemikom, ktorý od jedu oddeľuje látku, ktorú jed v sebe skrýva a kazí. Arzenik, tak sa zdá, obsahuje zlato. Ako hlboko treba však nazrieť do arzenikovej hmoty, keď chceme objaviť zlato ! Ako sa treba boriť s ňou, keď jej chceme vyrvať tajomstvo !

            K jedu možno zaujať trojaký postoj.

            Prvý je, že ho človek prehltne; toto sa robieva obyčajne. Tu človek obdivuje starovek, prežiera arzenik, a umiera.

            Druhý je, že ho človek bez preskúmania odhodí. Vtedy sa stáva neužitočným. To robia tí, čo v týchto ostatných časoch zamietli vcelku celý starovek.

            Tretí je, že človek ho rozoberie, zmocní sa jeho tajomstva, vyrve mu jadro.

            Takto nájsť zlato v arzeniku a pravdu v dejinách.

II.

            „Je nejaká pravda, ktorá by sa neskrývala v pohanstve ?" hovorieval de Maistre. A na dôkaz tejto svojej vety uvádza množstvo príkladov. Vyratúva tajomstvá, ktoré starovek zradil. Lebo starovek zrádza tajomstvá, ktoré mu boly sverené: zrádza ich dvojako. Prezrádza ich a kazí ich.

            Medzi tajomstvá, ktoré starovek zrádza, de Maistre bol by mohol zaradiť i sfingu.

            Sfinga je obluda, ktorá predkladá hádanku Osudu: človek musí hádanku uhádnuť, alebo ho obluda zožerie. Je možné niečo nesmyselnejšieho ? Čo je však hlbšie, len keby ľudia vedeli čítať !

            „Hádaj !" Toto slovo je v ľudskej reči vskutku jedinečné. Lebo tak sa zdá, že vec, ktorú vyjadruje, nie je v moci človeka. A jednako je pre človeka taká významná, že tŕpneme pred ňou. Nieto známeho návodu, ako ju splniť, a predsa nemožno ani vypovedať, akému utrpeniu sa vystavuje človek, ktorý ju nesplní.

            Dejiny pravdy a dejiny bludu sú naplnené stretnutiami a udalosťami, ktoré sú napohľad náhodné.

            Život mieša pospolu ľudí i veci: dobré, zlé, priemerné, veľmi dobré, veľmi zlé, vznešené, hnusné, to všetko sa strká po uliciach. Sivá zem ako by všetko prikrývala sivým plášťom. Ľudia sa napohľad veľmi ponášajú jeden na druhého. Oblek spôsobuje umelú rozmanitosť, inú spôsobuje návyk, inú bojazlivosť, inú pretvárka, inú nevedomosť: žije sa podľa zdania.

            Nespočetné množstvo závojov skrýva skutočnosť. Ľudia nehovoria svoje tajomstvá; držia sa svojej uniformy.

            Človek, ktorý hľadí z obloka na veľmi rušnú ulicu, žasol by, keby uvažoval o nádherných alebo hrozných skutočnostiach, ktoré sa popred neho uberajú, nepovediac svojho mena, maskované, zahalené, hlboko zababúšené, — podobné jedna druhej, ak sa súdi len podľa zdania.

            Úžas tohto rozumného pozorovateľa, ktorý nehovorí, by však vzrástol, keby si povedal:

            — Môj život závisí možno od niektorého z týchto ľudí, čo tu idú pred mojimi očami, pred mojou bránou je možno človek, ktorého čakám, človek, ktorý ma čaká. Pred mojou bránou je však veľa ľudí. — Ak ten, o ktorom hovorím, je tu, ako a po čom ho poznám ?

            Súkromný život ľudí, verejný život národov, tajný pud, literatúra, román, dejepis, spomienka na minulosť, potreby prítomnosti, očakávanie budúcnosti, všetko, všetko upozorňuje človeka, že možno musí hádať: a on nevie pravidlá, aby dobre uhádol.

            Z toho je sfinga.

III.

            Pohľad na veci, ktoré treba uhádnuť a ktoré nevieme uhádnuť, priviedol starovek na pokraj priepasti a priepasť si pritiahla svoju korisť. Tá priepasť je — osudovosť. Na pokraji osudovosti sedí sfinga, naklonená nad prepadlisko, sedí tajomne a hrozne.        

            Keby osudovosť bola vskutku pravdou, všetky otázky by boly neriešiteľné a jediná odpoveď, ktorá by vyhovovala všetkým, bolo by zúfalstvo.

            Vo všeobecnosti však otázky, ktoré napohľad žiadajú zúfalú odpoveď, sú otázky zle postavené a zúfalé odpovede sú často práve také povrchné, akými hlbokými sa zdajú byť.

IV.

            Na tomto svete každú chvíľu treba riešiť nejakú neznámu, nejaké x, nejaké veľké X, ktoré vzdoruje pomôckam algebry.

            Antická sfinga chcela, aby nebolo odpovede.

            Odpoveď je a sfingu môžeme zabiť.

            Čo treba urobiť, aby sme uhádli ?

            Povedzme, že sa blíži nejaký bedár a prosí si prístrešie.

            Keby to bol tak anjel Boží !

            Ale keby to bol tak vrah !

            Čo urobiť, aby sme uhádli ? Treba tu nejaké myšlienkové úsilie, nejaký mimoriadny výkon rozumu ?

            Nie. A tajomstvo je:

            Uhádnuť, to je — milovať.

            Opýtajte sa všetkých tých, ktorí uhádli, ako to urobili. Milovali, to je všetko.

            Rozum, nechaný na seba, vyberá sa na oceán myšlienok. Pred ním sa týči problém života. Keď magnetka stratí vedomie severu, keď buzola je pobláznená, rozum veľmi ľahko môže upadnúť v praxi do pochybovania, v teórii do osudovosti.

            Staroveká sfinga, to je bezmocný rozum, ktorý došiel k zúfalstvu a rúti sa smrti do náručia.

            Láska lepšie pozná svoju cestu. V praxi dochádza k svetlu, v teórii k spravodlivosti.

V.

            Hľa, podivuhodná pravda: odmena, určená tomu, kto uhádne, a odopretá tomu, kto neuhádne, odmena, ktorá pred chvíľou poburovala zblúdený rozum diváka, ktorého som predstavil, ako stojí pri obloku a hľadá kohosi, táto odmena priznaná alebo odmietnutá zahrnuje v sebe najvyššiu spravodlivosť, spravodlivosť, prevyšujúcu tú spravodlivosť, ktorá, vyhlasuje svoje pravidlá.

            Kto uhádne, je odmenený, pretože ten, kto uhádne, miluje.

            Kto neuhádne, nie je odmenený, pretože kto neuhádne, nemiluje.

            Kto miluje veľkosť a kto miluje opusteného, zbadá veľkosť, keď pôjde popri opustenom, ak veľkosť tam vôbec je.

            Kto ide popri človekovi, ktorý niečo potrebuje, zbadá potrebu, ak miluje človeka, popri ktorom ide. Kto ide popri človekovi, ktorého sám potrebuje, pozná v ňom toho, koho hľadal, ak miluje nadostač, aby mu nezávidel miesto, ktoré má, totiž miesto dávajúceho a odpúšťajúceho.

CESTOVANIE.

I.

            Život bol často porovnávaný s cestovaním. Hoci to porovnanie je staré, jednako neprestalo byť výstižným.

            Ilúziu túžby cítime na ceste väčšmi než kdekoľvek inde. Človek, ktorý túži a uvedomuje si svoju túžbu, pristihne sa, ak chce, na ceste in flagranti pri priestupku ilúzie.

            Keď je človek v Paríži, predsa by nechcel, i keby to bolo možné, vynechať cestu a bez cestovania dôjsť k cieľu. Človek je ako La Fontainov holub: chce vidieť...

            Čo chce vidieť ?

            Ja o tom neviem nič a vy tiež nie.

            Keby bola tu na svete nejaká vec, ktorú by bolo hodno hľadať pre ňu samu, oslobodila by nás od hľadania iných vecí a zakončila by cestovanie človeka. Ale ja takúto vec nepoznám a ani vy ju nepoznáte.

            Teda človek v Paríži, ktorý sa chystá odísť, kochá sa myšlienkou na cestovanie a nechcel by už byť pri cieli. Cestou dúfa vidieť.

            Keď nasadol na vlak, obyčajne želie za starými kočiarmi, za pohľadom na kone, za hlasom postilióna atď., atď., atď.

            Keď ho na pol cesty železnica nechá, keď musí dokončiť cestu v starom voze, myslí na prednosti železnice. Starý voz mu ide veľmi pomaly a obyčajne túži po nasledujúcom prepriahnutí. Tisíc ráz som videl tú nevinnú hlúposť, ba i sám som sa jej dopustil, že som na ceste túžil po najbližšej dedine, ako by ma tam na prepriahacej stanici čakalo šťastie.

            Keďže sa však šťastie na tú schôdzku nedostavuje, po prepriahnutí začína sa hlásiť želanie, aby sme už boli na konci cesty. A keď dôjdeme k cieľu, keď nacelkom vystúpime z voza, v duši nám vyrastá pocit smútku.

            To je preto, lebo očakávanie — nech je akékoľvek — je vždy sklamané.

            Je sklamané i vtedy, keby bolo priam prevýšené. Lebo, ak je prevýšené v jednom smere, vonkajším leskom toho, čo vidíme, sklamané je vo významnejšom smere, totiž neprítomnosťou plnosti, ktorú sme hľadali.

            Brehy Býna, vrchy Švajčiarska sú možno krajšie, než si myslíte. Nemôžu však zapôsobiť na vás dojmom, ktorý ste čakali, keď ste čakali plnosť a uspokojenie.

            Človek cez celý svoj život zakusuje tieto pocity a nikdy ich nepozná.

            Nijaké cestovanie mu neukáže skutočnosť vecí. A kým hľadí na nádheru prírody, obzerá sa a želie za domom, ktorý opustil, za domom, ktorý je domom práce, za domom, v ktorom v hodinách únavy často túžil odísť; za domom, do ktorého po odchode často túži vrátiť sa.

            A keď sa vráti doň, neručím, že sa ho nezmocní pocit smútku, ak videl na ceste len viditeľné veci. Nebude to ten istý pocit, ktorý zažil, keď prišiel do cudzieho kraja, bude iný. Nebude to smútok cestovania, bude to smútok návratu.

            Neručím, že nezatúži poznovu odísť, aby videl čosi iného, a keď odíde, neručím, že nezatúži vrátiť sa, aby bol doma.

II.

            Pravdaže, klame sa, pretože vždy hľadá, a nikdy nenachádza. Ale na dne tohto klamú, ako na dne každého bludu, skrýva sa veľká pravda. Tou pravdou je dvojitá potreba, vyplývajúca zo všeobecného zákona, potreba vyhovieť všeobecnému striedaniu, potreba rozšíriť sa a potom zas sústrediť, potreba prílivu a odlivu.

            Je to potreba srdca ľudského i krvi ľudskej; je to potreba dňa i noci; je to potreba všetkých harmónií, ktoré uprostred svojich slov túžia po mlčaní; je to potreba Oceánu, ktorý tokom svojich premenlivých hnevov udržuje život tejto zeme, ktorú kúpe, ktorú zvlažuje, ktorú hladká, ktorú bije, ktorú zožiera.

            Láska k prílivu a odlivu vedie nás na morské pobrežie. Potreba prílivu a odlivu vyhnala nás z domu a priviedla obdivovať príliv a odliv mora — obraz to nášho prílivu a odlivu.

III.

            Prečo je teda človek klamaný, keď odchádzajúc a prichádzajúc nasleduje v svojom dvojitom pohybe skutočnú potrebu ? Prečo nenachádza uspokojenia ? . .. Preto, lebo ho nehľadá v svete neviditeľnom, ale ho hľadá v svete viditeľnom.

            Preto, lebo ho nehľadá v neviditeľnom a živom zákone, ktorého je svet symbolom, ale ho hľadá v stvorení samom, ktoré zákon síce symbolizuje, ale ho nedáva.

            Koho hľadá, je Ten, ktorý Je.

            Tento je jedine potrebný, a nespokojná ťažoba, ktorá nás ženie po všetkých cestách, je pocit jeho neprítomnosti a ňou spôsobená bolesť.

            Ale hladné oči cestovateľa nevidia ho v novom obzore ani s končiara zvládnutého Montblancu. Ba ani panenský sneh, ktorý pokrýva končiar Himaláje, nedostupný sneh, ktorého sa nemožno ani rukou dotknúť ani obdivovať ho pohľadom, ani tento sneh nevidel jeho tváre.

            Lebo keby ju bol videl, bol by sa stal ohnivou riavou.

IV.

            Hoci je cestovanie klamom, ba hoci napohľad veľmi dobre shrnuje sklamania celého života, keď žiadame od neho to, čo nemá — totiž cieľ a šťastie —, predsa môže splniť naše očakávanie, keď žiadame od neho to, čo má, totiž symboly a prostriedky, nie však nejaký koniec.

            Cestovanie má tú cennú prednosť, že ponúka nášmu pohľadu množstvo rozmanitých predmetov, že predstavuje život v novom svetle, že násilne drúzga návyky, že v istej miere obnovuje krv, že rozmnožuje zásoby človeka.

            Lebo takí sme chudobní, že všade musíme žobrať: žobreme chlieb telesný i chlieb rozumu.

            A keď nám nejaký kraj dáva deň čo deň za istý čas svoje plody, svoje výhľady, svoje zvyky, svoje rozhovory, svoju pomoc, svoje myšlienky a svoju reč; keď nás deň čo deň za istý čas zásoboval duchom i chlebom, potom nám už nemá čo dať a my cítime potrebu ísť inam žobrať. A keď prejdeme novým krajom, aj ten sa nám bude zdať vyčerpaným. Takí sme veľkí, že niet ničoho, čo by nás mohlo uživiť, a takí sme biedni, že ustavične sa musíme ponáhľať k týmto nedostačujúcim veciam a obnovovať zásoby, ktoré sa vyčerpávajú, sotva si ich nasbierame.

            Často sa vravieva, že cestovanie poučuje,, a v tom smysle, ako sa to slovo rozumie, vyslovuje sa tým obrovská hlúposť. Lebo poučením sa vo všeobecnosti rozumie ťažkopádne, jalové a zmätené poznávanie množstva neusporiadaných skutočností.

            Tak chápané poučenie, ktoré dáva cestovanie, slúži len na to, aby poskytlo látku na rozhovor hlupákov, ktorí sa ustavične kŕmia rozprávaním faktov. Toto poučenie dáva človekovi, ktorý si ho na nešťastie získal, smutnú moc zdrviť poslucháča váhou príhod, ktorých bol hrdinom. Tohto poučenia, ak je len trošku prihojné, treba sa báť, a upozorňujem vás, zabezpečte sa proti nemu, keď sa naskytne naň; príležitosť. Toto poučenie je márnomyselné, lebo samoláska si všade nájde miestečko, ešte i v nehode voza. Sú ľudia, ktorí sú hrdí na nešťastia, ktoré sa im prihodily. A sú zas iní, ktorí sú hrdí na to, že videli krásne kraje napokon sa začnú domnievať, že stvorenstvo je ich dielom a že sláva jeho krásy právom má padnúť na nich.

            Toto poučenie nie je len márnomyselné, ale je i ukrutné. Chce mať poslucháčov, to je- obety. Usiluje sa obnoviť ľudské obety, a neraz je strašné stýkať sa s človekom, ktorý veľa cestoval.

            Hoci cestovanie dáva hlupákom poučenie, ktoré len zväčšuje ich hlúposť, iným ľuďom

môže dať iné poučenie, ktoré pôsobí opačným smerom. Lebo každý človek vyberá z faktov a vecí to jadro, ktoré je výtvorom nie faktov a vecí, ale jeho vlastnej prirodzenosti. Vonkajšie vplyvy však rozmanito pôsobia na jednotlivé povahy. Čo jedného ničí, druhého obohacuje. Čo jedného človeka vedie do skazy, to jeho suseda zachraňuje. Všetko, čo sa prihodí hlupákovi, zväčšuje jeho hlúposť. Všetko, čo sa prihodí márnomyseľnému človekovi, zväčšuje jeho márnomyseľnosť.

            Dojmom, ktoré je človek schopný prijať, poddáva sa obzvláštne pružne najmä cestovanie, a to pre mnohorakosť a ohybnosť prvkov, ktoré ho tvoria. I keď stotisíc ľudí podnikne tú istú cestu, ani jeden z nich neurobí tú istú cestu ako jeho sused; ani jeden z nich neuvidí, ani nevykoná, ani nezacíti, ani nepochopí, ani nebude hľadať, ani nenájde, ani nebude milovať, ani nebude nenávidieť, ani nebude obdivovať tie isté veci.

            Ak všetci prídu naraz na morské pobrežie, viacerí hneď sklonia hlavu a prvý pohľad, zastrašený rozsiahlosťou Oceánu, venujú hľadaniu drobných lastúrok. Sú oči a duchovia, ktorí sa pudovite odvracajú pred veľkosťou a ktorí sa snažia zabezpečiť tak, že hľadajú iný vzhľad obrazu, vzhľad drobností, ktoré vidia izolované.

            Sú ľudia, ktorí v stebielku trávy hľadajú útočište pred libanonským cédrom, a v kremienku na pobreží útechu proti ťažiacej veľkosti mora, hoci vlastne všetko by mali objať tým istým obdivujúcim pohľadom.

            Prvý pohľad týchto ľudí smeruje vždy k detailu. Pozorujte len ten pohľad, ktorý uteká pred oblohou a morom a obzerá sa za drobnohľadom, chcejúc skúmať stebielko trávy, ktorá pučí pri skalisku. Keď sa človek, ktorý takto hľadí, vráti do Paríža, stojac pred géniom, bude pozerať na tvar klobúka a v dielach génia bude rátať čiarky s nádejou, že niektorá predsa len bude chybovať.

            Je isté, že veľkosť priestoru je obrazom inej veľkosti. Lebo je isté, že končiar hory hovorí obzorom, ktorý odkrýva, o oslobodení. Preto bývame dojatí. Toto dojatie by bolo hlúpe, keby sa vzťahovalo len na väčší okruh videnej zeme. Nie je však hlúpe, lebo rozširujúci sa obzor strhuje so sebou i múry nášho väzenia a pred takou diaľavou cítime hlbokú radosť. Táto radosť je hlboká, pretože je symbolická. Sme stvorení pre nesmiernosť a naša duša sa šíri, keď nebo a zem rastú pred našimi očami. Táto veľkosť by nebola ničím, keby bola celkom sama; ona však hovorí o inej veľkosti, a toto je zásluha priestoru. Podobne hovoria o večnosti aj vekovité zrúcaniny, a toto je zásluha času.

            Obzor nám rozpráva o tom, čo nemá hraníc, a to je zásluhou obzoru.

            Cestovanie je let cez obzory, a to je zásluha cestovania.

V.

            Obzor vyslovuje nad ľudskou hlúposťou rozsudok, ktorý by som chcel tu objasniť.

            Hlupáci sa vždy boja zapodievať s vážnymi vecami, lebo sa strachujú, že sa unavia; a popravde hrozne sa unavujú tým, že myslia na ničoty. Vyčerpávajú sa ustavičným a jalovým úsilím; pretože však toto úsilie sa vzťahuje na veci bezvýznamné, neboja sa ho. Keby to isté úsilie malo veľký cieľ, ľudia, o ktorých hovorím, odvrátili by sa so slovami: „Do toho ma nič". Dobrovoľne sa zavaľujú hroznými mukami, ak sú tie muky, pravda, súčasne i hlúpe a jalové, ak len ide o ich domácnosť, o ich čas na jedenie, o škriepky medzi chyžnou a kuchárkou, ak len ide o pletky a hádky, ak len ide o nič. Malomešťan sa rád i nesmierne unaví, ak len jeho domov je javiskom jeho zápasu; dal by sa umučiť, ak, pravda, jeho domov by bol javiskom jeho agónie.

            Ale odmietol by urobiť dvadsať krokov, keby bolo treba poslúžiť niekomu alebo niečomu.

            Hlupák, bál by sa, že sa unaví, hoci bez ochabnutia nosí deň i noc najhroznejšie z jariem — svoje vlastné jarmo.

            Nuž a priestor hovorí takto:

            Ľudské oko je stvorené pre priestor. Priložte nejaký predmet celkom blízko k oku, a oko ho neuvidí, nemôže ho rozoznať a poznať. \k máte na niekoľko krokov pred oblokom biely múr, vaše oko ho rozozná, ale sa unavuje; jeho činnosť je hatená: pohľad je prikrátky, ústroj neúčinkuje plne.

            Zájdite však na voľné pole, a vaše oko si odpočíva, pretože obzor sa rozširuje a pretože farby sú rozmanité. Vystúpte na horu: odpočinok vášho oka sa prehlbuje v tej miere, ako sa odhaľuje rozhľad. A napokon hľaďte na more: vaše oko sa uspokojuje a čistí, čo by ste aj nechceli; hlboko sa teší, že hranice tak ustúpily; nebo a more mu nanucujú odpočinok.

            Takto, hľa, hovorí obzor.

            Veľmi blízky predmet oslepuje oko; zblízka ho unavuje; ak je vzdialený, uspokojuje ho; ak je nesmierny, očarúva ho.

            A telesný pohľad je obrazom iného pohľadu.

            Dosah dáva pohľadu krásu, spokojnosť, svrchovanosť a čistotu.

OBSAH.

Pôvodcov predslov                                                                                                                             7

Zlaté tela                                                                                                                                            11

Sdružovania ideí                                                                                                                                28

Ľudské ohľady                                                                                                                                 39

Ľahostajnosť                                                                                                                                    43

Smiech a slzy                                                                                                                                   50                                                                                                                                 

Práca a odpočinok                                                                                                                            55

Česť                                                                                                                                                 58

Priemerný človek                                                                                                                              75

Vášeň nešťastia                                                                                                                                89

Láska                                                                                                                                               102

Tajomstvo a 18. Storočie                                                                                                                 111

Bázeň a strach                                                                                                                                127

Svet                                                                                                                                                135

Sfinga                                                                                                                                             148

Cestovanie                                                                                                                                      154

 

Úsmev a úšklabok , krása a špatnosť , nežnosť a tvrdosť , veľkosť a nízkosť , hĺbka a plytkosť , výšiny a prepadliská ako obrázky v kaleidoskope sa mihocú odpovede , keď zaznie prastará otázka „Čo je človek ? No i storaký výraz predpokladá jednotnú tvár. Ernest Hello ( 1828- 1885) priam zavzato hľadá túto tvár. Odvahu , príznačnou pre génia a pohľadom , ostrým ako blesk , sa prebára cez povrchové vrstvy prejavov ľudského života a ponára do hlbočiny , kde všetky vyvierajú z jedného žriedla . Nedal sa zmiasť pestrosťou žiarenia , hrdinským náporom odolal pokušeniu ihrať sa žonglérskym slovičkárením na periferii života , ako to robili mnohí pred ním a vôkol neho. Vyhmatal jadro a jasným , no bezohľadným slovom ho predstavil duchu. To je veľkosť jeho činu. A veľkosť jeho zásluhy je, že znovu upozornil na široký prúd bytia, v ktorom má jadro ľudského života svoje miesto so vzťahmi i nadol na tú i onú stranu. Lebo uvedomiť si toto miesto značí shodu medzi mravným snažením a bytostnou zaradenosťou .Pravda vás vyslobodí . A nazvať veci pravým menom , ako to robí E .Hello v tejto knihe, je služba pravde.

 

Nakladateľstvo Obroda vydalo „ v edícii problémy.

Dr .Ladislav Hanus rozprava o kultúrnosti essaye o nás broš .24 ks, viaz 39 ks.

Valentín Beniak Sebe i vám essaye o umení a národe broš 27. Ks , viaz 42 ks.

Prof Lad .Stanček kapitoly o hudobnom umení.

Dante Alighieri Nový život lyrický ,román , ilustrovaný ,broš 30 ks , viaz 45 ks .

Mihail Eminescu Výber z poézie preklady z rumunčiny , ilustrované broš,21 ks , viaz 36 ks.

Léon Bloy chudobná žena román z francúzštiny broš 74 ks , viaz 92 ks.

Mesačník Obroda , časopis slovenskej kultúrnosti . Ročné predplatné 80 ks.

 



[1] Priemerný franc. spisovateľ z 18. storočia. — Pozn. prekl.

 

[2] Profession de foi du vicair savoyard — časť z Rousseauvho Emila, v ktorej dokazuje potrebu svojského náboženstva, spočívajúceho na obdivovaní prírody a vnútornom cítení. — Pozn. prekl.

 

[3] De La Palisse, franc. dôstojník, o ktorom vojaci složili pesničku, že „ešte štvrť hodinky pred smrťou žil". Pravda pána de La Palisse — zrejmá vec. — Pozn. prekl.