Prevelebná obeta sv. omše.

stále zjavenie Božského Srdca Ježišovho.

Napísal.

František Hattler, kňaz Spoločnosti Ježišovej.

Poslovenčil Pavel Herrmann,

kňaz banskobystrického biskupstva.

= S povolením cirkevnej a rehoľnej vrchnosti =

Vydáva Posol B. Srdca Ježišovho V TRNAVE 1931.

Nihil obstat. (Niet námietky.)

Laurentius Gramantik S. J., censor dioec.

Nr. 5617/930.

Imprimatur. (Vytlačiť dovoľujem.) Tyrnaviae, 2. julii 1930.

Dr. Paulus Jantausch, eppus, adm. apost.

Tlačil LEV kníhtlač, a nakl. spol. úč. spol. v Ružomberku. 1931.

Zvonia na sv omšu

Neďaleko domu, kde toto píšem, je vprostred hory osamotená skala. Shora je plochovite okresaná a zdola má otvor, ako nejaká jaskyňa. Učenci hovoria, že to bol kedysi oltárny kameň (obetište), na ktorom dávni pohani obývajúci tento vidiek, svojim bohom obetovali. Iní zasa tvrdia, že tam dolu pod skalou je skrytý poklad ešte z napoleonských časov. A naozaj pred niekoľkými rokmi raz v noci mládenci hľadali tento poklad. No nenašli nič. Len čo si posmeškov utŕžili.

Nedávno však istý človek bol šťastlivejší. Ten naozaj našiel veľký poklad pri ktoromsi oltári, a to taký bohatý, že sa vôbec nebojí, žeby mu z neho ubudlo, keď si aj iní z neho berú. Ba prosí ešte pomoc, aby mohol svet s tým pokladom oboznámiť. Týmto pokladom je svätá omša na oltári. Spomínaný šťastlivec píše toto:

My svetskí máme, bohužiaľ, veľmi slabý pochop o veľkej hodnote sv. omše. Môžem to tvrdiť z mnohých zkúseností. Takíto ľudia zdajú sa mi, akoby stáli pred veľkou baňou, preplnenou rýdzym zlatom, ale nepoznajú nástroje, ktoré sú potrebné pri vykopaní neobyčajne vzácneho pokladu. Ani nevedia oceniť hodnotu zlata. Stoja tam, nevedia si poradiť, a odchádzajú práve takí chudobní, ako keď prišli. Preto treba ľudí poučiť, ako slyšať čo najlepšie a najužitočnejšie sv. omšu. Keby všetci katolíci, aspoň všetci nábožní katolíci vedeli, akú cenu má sv. omša, a keby vedeli, ako si môžu získať tieto nekonečne veľké poklady, hneď by bolo lepšie na svete, hnev Boží by sa ukrotil a milosti by tiekly v hojných prúdoch.

Keď som toto čítal, pomyslel som si: áno ten človek má pravdu. Ľudia nevedia a nerozmýšľajú, akú cenu má pre nich jedna jedinká sv. omša. Keby si to uvedomili, kostoly by boly zaraz preplnené. Ľudia by chodili každý deň čo len pol hodinky pracovať do tejto nevyčerpateľnej bane a vždy by z nej odchádzali za svojou dennou prácou pokladmi štedro obohatení. — Nevedomých poučovať je vzácny skutok duševného milosrdenstva, ktorý skutok Boh nenechá bez odplaty. Túto odplatu chcel by som si získať, a preto som si zaumienil, že tento šľachetný a bohumilý skutok kresťanom preukážem, že ich zavediem k zlatej bani sv. omše, a že im ju otvorím a ukážem, ako majú z nej vyzdvihnúť skryté poklady. Jednotlivé odstavce tejto knižky nech sú akoby zvonmi, ktoré čitateľov volajú a povzbudzujú usilovne chodievať na sv. omšu.

Zvony však majú čosi zvláštneho v hlase. Tie isté zvony raz slávnostne a radostne hlaholia, ako na pr. na veľké sviatky, inokedy však bolestne a smutno, ako na pr. pri pohrebe rodičov. To nezáleží na zvonoch, ale na tvojej duševnej nálade. A tak je to aj s odstavcami tejto knižky. Aj tieto len vtedy vyvolajú v čitateľovi dobrú a radostnú ozvenu, keď ich číta v pravej duševnej nálade. Aby som aj v tebe vzbudil takúto náladu, treba mi predbežne čo-to poznamenať.

Milý Kresťan! To, čo pri čítaní tejto knižky predovšetkým potrebuješ, je katolícka viera. Táto knižka nie je napísaná pre nevercov a kacírov. Keby som takýmto ľuďom chcel vyprávať o sv. omši, musel by som celkom inak písať. Ja hovorím tu len ku katolíckym kresťanom. Sv. omša je tajomstvo viery. Kto tejto viery nemá, nemôže porozumieť vnútornému obsahu tohoto tajomstva, ba nemôže mať pravého pochopu ani o význame obradov pri sv. omši. A preto taký človek nemohol by porozumieť tomu, čo je v tejto knižke o sv. omši napísané. Poníženému veriacemu srdcu však tieto náuky zaznejú ako známe zvuky zvonov milého rodiska; ony lahodia srdcu a zvestujú mu mnoho milého a radostného.

Tajomstvo viery, presvätá omša, je tajomstvom lásky. Vo sv. omši totižto zjavuje sa sám Spasiteľ, a čo on tam robí, to veľmi jasne prejavuje jeho najsvätejšie Srdce. Keď pri sv. omši veriacim okom hľadíš na Pána, uvidíš najväčšiu lásku jeho Srdca, najhlbšiu poníženosť a uponíženie, naj láskavejšie milosrdenstvo jeho Srdca, — tu nájdeš nevyčerpateľné poklady jeho Srdca. — Preto hovorím: sv. omša je naozaj zjavením najsv. Srdca Ježišovho. A keby sme o tomto Srdci len toľko vedeli, čo nám o ňom sv. omša hovorí, už i vtedy by sme dosť vedeli o ňom.

A čo toto zjavenie nadovšetko milým robí, je okolnosť, že sa ono neobnovuje len raz za sto rokov nejakému svätému ďaleko od nás. To sa deje v tvojej bezprostrednej blízkosti, deje sa to aj pre teba, keď len chceš, a obnovuje sa to každý deň, ba každú hodinu.

Dnes je na svete do tristotisíc kat. kňazov, ktorí môžu slúžiť sv. omšu. Títo kňazi sú rozídení po celom svete a slúžia sv. omšu dľa predpisu za rána, keď slnko vychádza. Slnko však v jednotlivých častiach zeme v inom a inom čase vychádza, čiže keď slnko u nás zapadá, inde práve vtedy vychádza. Na našom svete každú hodinu niekde vychádza slnko, a tak sa aj každú hodinu slúži sv. omša. Tak so slnkom na nebi prechádza aj sv. omša na zemi, každú hodinu na iné miesto, a sv. omšou prechádza slnko duchov, to milostné slnko najsvätejšieho Srdca od národa k druhému, z krajiny do krajiny. Teda pravda je, že v sv. omši sa každú hodinu obnovuje zjavenie najsv. Srdca Ježišovho.

Sv. omša trvá asi pol hodiny. Teraz je však otázka, v ktorej chvíli sa toto zázračné zjavenie uskutočňuje?

Aj o tomto chcem, a aj treba mi hneď na začiatku niečo povedať, aby si prišiel do pravej nálady a dobre porozumel všetkému, čo bude nasledovať.

Každý rok na Božie Telo, všade, po celej kat. Cirkvi, kde je len možné, je slávnostná procesia. Zvony slávnostne hlaholia, veriaci za zvukov hudby nábožné piesne spievajú, v rukách nesú horiace sviece, na čele sprievodu vyčnieva sv. kríž, zástavy vejú, vôňa temianu sa vznáša, cesta je kvietim vystlatá a kresťania v sprievode svojho nebeského Kráľa, vo sviatočnom rúchu kráčajú ozdobenými uliciami.

Veriaci obkľučujú tohoto svojho Kráľa, pre Neho bije každé srdce — radosťou, láskou, povďačnosťou a pokorou naplnené, a všetko, čo sa tu deje, smeruje len k Nemu. Ježiš Kristus v monštrancii je stredom celej slávnosti. Bez Neho by táto procesia nemala vôbec smyslu, významu.

Niečo podobného je aj pri sv. omši. Čo je tu stredom? S v. premenenie. Pred ním sú mnohé modlitby, náuky, spevy, ktoré nás naň pripravujú. Po ňom zas nasledujú vrúcne modlitby a spevy, ktoré sa naň vzťahujú. Hlas zvonov, horiace sviece, ozdoba oltára, vystupujúci dym temiana, kňazské rúcho — to všetko pri sv. omši smeruje len k premeneniu. Ako náhle táto svätá chvíľa príde, zatíchne organ i spev. Nastane hlboké, úctyplné ticho. A keď zaznie zvonček pri oltári, prítomní padajú na kolená, skláňajú hlavu, sklopia oči a bijú sa v prsá.

Už sa neraz stalo, že aj kacírov a nevercov, ktorí len zo zvedavosti prišli na omšu sv., táto chvíľka v srdci natoľko dojala, že mimovoľne padli na kolená a so slzami v očiach začali sa modliť.

A keď zvonček na veži aj ľuďom mimo kostola oznamuje túto svätú chvíľku, katolícky pocestný zastane na ceste a obnaží si hlavu, roľník na poli a nábožná matka v dome prestanú pracovať a aj pastier na stráni obráti tvár ku kostolu; kľaknú si, prežehnajú sa a modlia sa. Niečo mimoriadne veľkého a zázračného sa muselo stať v tejto krátučkej chvíľke.

Áno, premenenie je stredom svätej omše. Všetko ostatné sa naň vzťahuje. Učený a slávny pápež Innocent III. pomenoval premenenie srdcom omše. Mohli by sme ho pomenovať aj dušou omše. Bez premenenia sv. omša bola by ako telo bez obživujúcej duše. Ba ešte viacej môžem o ňom povedať. Bude sa ti to možno z počiatku zdať prehnaným a prismelým, a predsa je to tak! Sám to uznáš neskoršie. Sv. premenenie — je vlastne sama obeta svätej omše. Keď teda chceš porozumieť sv. omši, treba ti porozumieť aj svätému premeneniu. Treba ti vedieť, čo je to a čo sa vtedy deje. O tomto ťa teda predovšetkým musím poučiť.

Úprimne sa priznám, že radšie by som odložil pero a prestal písať. Mám na ume, čo sa raz bolo stalo so sv. Augustínom, veľkým cirkevným učiteľom. Chcel vyskúmať nepochopiteľné tajomstvo naj sv. Trojice, aby ho mohol veriacim pochopitelnejšie podať. V myšlienkach hlboko pohrúžený vybral sa raz k moru na prechádzku. Tu videl chlapčeka lyžičkou jamku robiť v piesku. Augustín sa ho spýtal, čo robí. Chlapček odpovedal: „Chcem more preliať do tejto jamky". Svätý sa usmial a povedal: „Milé dieťa, to je márna práca. More je priveľké a tvoja lyžica a jamka je na to primalá." Nato mu chlapček — zaiste anjel — veľmi múdro povedal: „Tak, ako ja nemôžem toto nesmierne more preliať do tejto jamky, tak sa ani tebe nepodarí tvojím ľudským rozumom vyskúmať nepochopiteľné tajomstvo najsv. Trojice."

To isté si musím povedať aj ja. Sv. omša a sv. premenenie v nej je také nekonečne veľké dielo, že ho nikto nemôže rozumom pochopiť, tým menej slovami vysloviť. A keď sa predsa podoberám niečo o tom povedať, nie je to viacej, ako malinká kvapôčka z veľkého mora. Musíš však byť aj s tým spokojný. Len o jedno ťa prosím:

Ak sa ti obsah tejto knižky bude zdať nepatrným, chatrným, nemysli si, že taká je aj sv. omša; ale radšie si pomysli, že pisateľ najhlavnejšiu vec nepredniesol dosť dôkladne a dôstojne, že ju nevyčerpal. Veď to nijaký človek nevie urobiť, ba ani najostrovtipnejší anjel v nebi. Pravdu hovorí sv. Tomáš Akvinský v krásnej piesni o Božom Tele:

„Chváľ Sione Spasiteľa,

Chváľ pastiera, voditeľa,

Chválospevom srdečným.

Chváľ ho dľa svojej možnosti,

Bo ctiť zarovno hodnosti,

Nie si ty dostatočným."

To je zaiste prekrásny chválospev o tomto hlbokom tajomstve, keď všetci stvorení duchovia uznávajú, že sa nemôže nadostač chváliť, ctiť a zvelebovať. Ja teda budem celkom spokojný, keď ty, milý kresťan čitateľ, po prečítaní tejto knižky uznáš, že všetko, čo je v nej povedané, je síce pravda, ale že to na dostatočné chválenie a zvelebovanie presvätého tajomstva sv. omše ani z ďaleka nestačí.

Nasledujme teda volanie zvona. Poďme spolu do kostola a kresťansko-katolíckym okom hľaďme a rozjímajme, koľko prekrásneho, milého a požehnaného koná pre nás nekonečne dobré Srdce nášho Božského Spasiteľa vo svätom premenení. Začínam, ako kňaz pri oltári: „V mene Otca i Syna i Ducha svätého. Amen. Pristupujem k oltáru Božiemu, k Bohu, ktorý obveseľuje moju mladosť. Sošli svoje svetlo a svoju pravdu; tie ma povedú a dovedú na tvoju svätú horu a do tvojich stánkov."

Vzácna návšteva.

Pán Boh si dvojako počína s ľuďmi. Keď ich chce odstrašiť od zlého alebo potrestať pre ich bezbožnosť, narobí hluku, a to neraz takého, že to ľudia musia dobre pocítiť. Tak na pr. keď chcel odstrašiť od prestúpenia Jeho príkazov, dal im tieto prikázania pri hromobití a blýskaní, za vznášania strašných oblakov dymu na hore Sinai, tak že prestrašení židia prosili, aby na miesto P. Boha Mojžiš hovoril k nim. A keď P. Boh v posledný súd príde odlúčiť dobrých od zlých, vtedy nastane také morské vlnobitie, také zemetrasenie a oheň, že ľudia budú schnúť od strachu.

Keď však Pán Boh chce ľuďom niečo dobrého a milého oznámiť, robí to v tichosti, bez všetkého hluku. Pán Ježiš bol raz s učeníkmi na Genezaretskom jazere. Od ťažkej roboty ukonaný, ľahol si v lodičke a zaspal. Zrazu nastalo veľké vlnobitie. Vlny lodičku metaly sem a ta, ako škrupinu, učeníci si mysleli, že im udrela posledná hodinka, a za veľkého strachu budia Pána a prosia Ho o pomoc. On vstane, a velebnou tichosťou rozkazuje vlnám; búrka prestane a jazero sa utíši.

Inokedy zasa stál pri hrobe verného priateľa, Lazára. Chcel mu preukázať veľký skutok lásky; taký veľký, že by to nijaký človek, ba ani všetci ľudia spolu nemohli urobiť. P. Ježiš chvíľku stojí pri hrobe a plače, tak ako to aj my robievame pri hrobe našich milých. Potom povie len niekoľko slov, a veľké dielo lásky je uskutočnené: mŕtvy ožije, vstane, a chodí ako predtým. Hej, Pán Boh všetko môže, lebo On je všemožúci.

Podobný zázrak sa deje aj pri každej sv. omši. Asi v polovici sv. omše kňaz z nariadenia a dľa predpisu Cirkvi v najväčšej tichosti povie niekoľko slov a stane sa zázrak nad všetky zázraky; taký veľký zázrak, taký obsažný, taký ďaleko siahajúci, že celé nebo a zem obkľučuje. Čože sa to stalo?

1. Tajomstvaplné zjavenie.

Keď panovník navštevuje krajiny svojej ríše, poddaní ho čo najslávnejšie uvítajú. Idúc mu oproti, sprevádzajú ho do hradu a na znak radosti a oddanosti oduševneným hlasom mu volajú na slávu. Toto volanie na široko-ďaleko oznamuje, že ich milovaný panovník prišiel medzi nich.

Podobné volanie na slávu sa ozýva aj pri sv. omši. Keď kňaz dokončí prefáciu a s naklonenou hlavou vysloví tri razy „svätý", potom znovu sa vyrovnajúc hovorí radostné slová: „Hosanna na výsosti! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Hosanna na výsosti!" (Hosanna toľko znamená, ako sláva, chvála mu, teda ako naše: nech žije, sláva mu!). Toto jasne dokazuje, že ktosi prichádza do kostola. Ten, ktorému patrí žehnajúci pozdrav. A ktože je Ten, kto prichádza v mene Pánovom? To je Kráľ všetkých kráľov, najvyššia bytosť, najmilší ľuďom, Bohočlovek, Ježiš Kristus. On je to, čo tu prichádza, a to vo chvíli premenenia. Či je to možné?

Pred tisíc deväťsto tridsiatimi rokmi v Nazarete v Azii žila chudobná panna. Keď raz samotná bola vo svojej izbietke do vrúcnej modlitby pohrúžená, zjavil sa jej anjel, odovzdal jej pozdrav s neba, a s pozdravom aj odkaz od Pána Boha. Odkaz znel, že ona, panna, má sa stať matkou Syna Božieho, ktorý sa v jej prečistom živote stane človekom. Panna takouto neočakávanou zvesťou veľmi prekvapená spýta sa, ako je to možné? A anjel jej vysvetlil, že Duch Svätý sostúpi na ňu, že moc Najvyššieho ju zatieni, a že táto moc uskutoční zázrak: Vtelenie Syna Božieho. A skutočne tak sa aj stalo. Ako náhle Panna povedala: „Staň sa mi podľa slova tvojho", Večné Slovo, Syn Boží stal sa človekom a prebýval medzi nami. „Boh všetko môže", povedal anjel.

A teraz, Milý čitateľ, sober svoju myseľ, a daj pozor. Už si zaiste neraz videl, keď sa kňaz pri oltári, po obetovaní kalicha, pri modlitbe najprv nakloní, potom vzpriami ruky a oči k nebu pozdvihne a hovorí: „Príď Posvätiteľu, všemožúci, večný Bože a požehnaj túto obeť, ktorá je pripravená na zvelebenie Tvojho svätého mena." Posvätiteľ, ktorého vzýva, je Duch Svätý, všemožúci a večný Boh, a táto prosba býva pri premenení vždy vyslyšaná.

V tej chvíli, keď kňaz nad hostiou vysloví presväté slová Kristove: „toto je telo moje", a nad vínom: „toto je krv moja", premení sa chlieb v najsvätejšie telo Kristovo a víno v Jeho presvätú krv. Veriaci kresťan sa nepýta, „ako je to možné?" On vie, že Duch Svätý vyslyšal prosbu kňazovu a sostúpil na obetovaný chlieb a víno a že moc Najvyššieho tieto dary zatienila a uskutočnila zázračné premenenie. „Lebo u Boha nieto nič nemožného."

Teda týmto premenením stane sa Bohočlovek, Ježiš Kristus, naozaj a podstatne prítomným. Naň sa vzťahovalo kňazovo volanie: Sláva, chvála Tomu, ktorý prichádza v mene Pánovom! Jemu k vôli nastalo sviatočné ticho v kostole. Jemu sa kloní každé koleno, každá hlava. Jemu zvoní zvonček pri oltári a zvon na veži. Jemu bijú srdcia všetkých veriacich. Všetko nám pripomína, že teraz je Boh medzi nami.

Keď aj nemáš šťastia, vidieť Ho svojimi telesnými očami, máš iné šťastie, iné blahoslavenstvo. Len sa rozpamätaj, čo sám Spasiteľ povedal apoštolovi Tomášovi: „Blahoslavení tí, čo nevidia a predsa veria." Len ver, a ver pevne, že pri premenení Ježiš Kristus prichádza, a že na oltári pod svätými spôsobami naozaj je prítomný. To rozmnoží tvoju zásluhu pred Bohom. Len sa pohrúž do myšlienky: tu je ten istý Spasiteľ, o ktorom evanjelium toľko pekného a milého vypráva. Pohovorme si o tom niečo v krátkosti.

2. Teraz ako kedysi, dnes ako včera.

Milý Čitateľ, ty si už neraz hľadel na obraz Kristovho narodenia, alebo si kľačal pred vianočnými jasličkami. Pri takejto príležitosti možno ti napadla myšlienka: Škoda, že som nebol jedným z tých pastierov, a že som nekľačal s nimi pred živým Ježiškom. Povedzme však, žeby to tak bolo, žeby si bol žil v tom čase, a žeby si bol prišiel aj s ostatnými pastiermi do betlehemskej maštaľky práve v tej chvíli, keď Matka Božia svoje Božské Dieťatko uspávala a jemným závojom prikrývala, tak žeby si tvár Ježiškovu nebol mohol vidieť. Pýtam sa ťa: či by preto Ježiško nebol ležal naozaj a opravdivé pod závojom a či by si sa zahalenému Dieťaťu nebol poklonil s najväčšou úctou? Hľa! aj spôsoby chleba a vína po premenení sú len závojom. To, čo pod nimi zahalené a skryté odpočíva, je naozaj ten istý Ježiš Kristus, ktorého prebi. Panna v Betleheme plienkami ovinula, a do jasličiek vložila.

Predstav si ďalej, aký láskavý bol Pán za svojho tuzemského života k chorým, k deťom a k úbohým hriešnikom. Ako priateľsky volal k sebe všetkých utrápených a obťažených a ako im sľuboval občerstvenie. Nikoho neodpravil od seba, kto sa s vierou a dôverou obrátil k Nemu. Ako sladko a milo tešil svojich učeníkov pri poslednej večeri, keď sa mal už s nimi rozlúčiť. Nuž, ten istý Spasiteľ s tým istým dobrým srdcom prichádza pri premenení aj k tebe, a k vôli tebe, a ostáva pri sv. omši až po kňazovo prijímanie. Vtedy si mu ty a aj On tebe tak blízko, ako keď bol medzi apoštolmi pri poslednej večeri. Či ťa táto potešiteľná myšlienka nemá úprimne tešiť a povzbudzovať?

Predstav si ďalej, že Spasiteľ zo samej lásky k tebe išiel v ústrety smrti, a k tebe krv a život obetoval na kríži. Sv. Anzelm, cirkevný učiteľ, stál raz pred krížom a pozorne naň hľadiac, povedal: ó, aký milý je Ježiš na kríži. Aký je milý so sklonenou hlavou, aký je milý, keď rozprestiera ramená; aký milý je s otvoreným bokom, aký milý, keď si dovolil pribiť nohy. Hej, naozaj milý je Ježiš, keď rozprestiera ramená, lebo tým poukazuje na to, ako veľmi si žiada, aby sme ho aj my objali; akoby pritom chcel povedať: „Ó, vy všetci, ktorí ste utrápení a obťažení, poďte ku mne, a ja vás občerstvím. Pozrite sa, ako vás chcem vziať do náručia. Teda poďte všetci; nech sa nikto neobáva, že ho odpravím; veď nechcem smrť hriešnika, lež, aby sa obrátil a žil." Milý je Ježiš s otvoreným bokom. Lebo toto otvorenie objavilo nám bohatstvo Jeho dobroty, totižto lásku Jeho Srdca k nám. Milý je konečne aj preto, že dovolil pribiť svoje nohy; akoby pritom chcel povedať: Prizrite sa, ak sa nazdáte, že chcem utiecť pred vami, a ak sa preto zdráhate ku mne prísť, nuž, prizrite sa na moje nohy, ktoré sú klinom tak mocne pribité, že vôbec nemôžem utiecť pred vami. Milosrdenstvo drží ma celkom a naskrz spútaného. Hej, Spasiteľ nechce utiecť pred nami; naopak, Ukrižovaný každodenne prichádza k nám. Láska, ktorá Ho priviedla na kríž, privádza nám Ho podnes na oltár; milosrdenstvo Ho tu drží mocne pod spôsobami chleba a vína, a volá: „Poďte ku mne všetci..."

Ďalej si spomni, ako na tretí deň po smrti s osláveným telom z mŕtvych vstal, a ako sa viac razy zjavil na potešenie učeníkom, a ako im vždy to najmilšie a najsladšie prinášal slovmi: „Pokoj s vami!" Niektorí z apoštolov boli raz na jazere Genezaretskom. Tu sa im zjavil na úsvite, kráčajúc po vode, že sa ho naľakali, ako nejakého strašidla. Ale Ján Ho poznal, a povedal: „To je Pán!" — Teraz pozoruj! Aj kňaz pod sv. omšou častejšie hovorí k prítomnému ľudu: „Pán s vami!" Ale po prefácii, keď sa začína tichá sv. omša, až po prijímanie to nikdy nepovie; lebo vtedy už nepotrebuje povedať, aby Pán bol s nami, vtedy nám už všetko hovorí: Pán je už tu, medzi nami.

A ešte niečo: Za ten čas, čo Pán Ježiš je prítomný vo sv. omši, mnohí ľudia zomrú a hneď po smrti bývajú súdení. A kto ich súdi, je Ten, čo pri premenení prichádza. Raz, možno už onedlho, bude súdiť aj teba. Ak si bol dobrý za života, vysloví nad tebou sladké slovo: „Dobrý a verný sluha, vojdi do radosti svojho Pána!"

Keď si na sv. omši, a o tomto všetkom rozmýšľaš, nie je možné, žeby si nepocítil pravdivosť slov: „Blahoslavení, ktorí, hoci nevidia, predsa veria."

Premenenie je nám skutočnou Božou návštevou. Boh je tam na oltári so všetkou svojou láskou a nežnosťou, so všetkou svojou mocou a dobrotou, so všetkými pokladmi svojho bohatého božstva. On je tam s tým istým dobrotivým, poníženým a milosrdným svojím Srdcom. Áno, práve to Jeho Srdce, Jeho dobrota a láska je to, čo Ho ťahá s neba na oltár. Môžeš tu celkom smele povedať so sv. Pavlom: „Zjavila sa dobrotivosť a láskavosť nášho Spasiteľa." A On sa zjavuje pri premenení k vôli tebe, a pre teba, On ťa navštevuje.

Preto ver pevne, čo sa pri sv. premenení deje, ver v prítomnosť Spasiteľa, v návšteve tvojho Boha. Vezmi si príklad od malého Janka. Tento pobožný chlapček, keď mal päť rokov, navštívil raz s matkou predstavenú istého kláštora. Táto práve vykrajovala hostie. Keď to malý Ján videl, hneď zvážnel, potom opatrne vzal jednu hostiu do ručičiek a pobožné ju bozkal. Predstavená mu povedala: „Ale, Janko, veď Spasiteľ je tam ešte nie prítomný." A malý Janko odpovedal: „Ó, ja to dobre viem, ale zajtra pri sv. omši príde ta Pán Ježiš a nájde tam môj bozk." Hľa, toto malé dieťa pevne verilo v prítomnosť a návštevu Pána za premenenia.

Ak aj ty máš takú vieru, aj ty sa budeš usilovať, prichádzajúceho Pána Ježiša hodne prijať a mať osoh z jeho návštevy; inými slovami, pousiluješ sa, sv. omšu s dôležitou pobožnosťou slyšať. Teraz ťa poučím, ako máš omšu sv. nábožne slyšať.

3. Pravidlá kresťanskej slušnosti.

Prvé pravidlo. Vezmime prípad, žeby si bol doma nejakou prácou zaujatý. Tu zrazu vkročila by ti do izby nejaká nebeská postava, a ty by si zbadal, že je to tvoj Boh a Spasiteľ. Povedz mi, čo by si vtedy urobil? Zaiste hneď by si prestal pracovať, išiel by si v ústrety svojmu Pánovi a úctivé by si Ho privítal azda slovmi sv. Tomáša: „Pane môj a Bože môj!"

Hľa, a dľa katolíckej náuky je isté, čo som už povedal, že pri premenení každý deň naozaj prichádza tvoj Pán a Boh k tebe a navštevuje ťa. Či je to priveľa, keď žiada od teba, aby si aj ty odložil všetku prácu a išiel do kostola na sv.omšu, privítať Ho? Slyšať sv. omšu je najlepšia a najvznešenejšia návšteva Najsvätejšieho. Práve tieto dni som čítal o istom starcovi, ktorý mal boľavé nohy a preto nemohol chodiť do kostola, na hodinu vzdialeného. Preto dal si v blízkosti svojho domu na malom kopci postaviť kríž, a keď v nedeľu a vo sviatok počul hlaholiť zvony farského kostola, s modliacou knižkou pod pazuchou horko-ťažko vyšiel ku krížu, odkiaľ bolo vidieť kostol. Tam vykonal svoju omšovú pobožnosť, a keďže už telesne nemohol, aspoň v duchu navštívil Spasiteľa na oltári. Hej, ten vedel, čo je premenenie, a vedel si oceniť vzácnu návštevu svojho Boha.

Druhé pravidlo treba dodržiavať od začiatku sv. omše až po premenenie. Vezmime prípad, žeby si mal priateľa lekára, ktorý ťa častejšie navštívi pri dobrom zdraví. Isteže ho slušne privítaš a pohovoríš si s ním o všedných a iných podobných veciach. Ale celkom inakšie ho prijmeš, keď ochorieš, keď cítiš bolesť. Vtedy budeš túžiť a vzdychať: Ó, len aby čím skôr prišiel. A keď príde, povieš mu: Ach, milý priateľ! dnes si mi veľmi vítaný! Potom mu obšírne rozpovieš, čo ťa bolí, budeš ho naliehavé prosiť, aby ti pomohol, a budeš dávať pozor, čo ti predpíše a ako to máš užívať.

Milý Kresťan! tak prichádza vo sv. premenení aj tvoj nebeský lekár, a aby ti Jeho návšteva bola spasiteľnou, musíš po ňom túžiť. To docieliš veľmi ľahko, keď si uvedomíš, aký si biedny a chorý a ako veľmi potrebuješ lekára. Na vzbudenie tejto túžby naj súcejšia je sv. omša, od začiatku až po premenenie. Kňaz, slúžiaci sv. omšu, dáva ti v tom príklad. Začína sv. omšu so spytovaním svedomia a vyznávaním svojich hriechov v „Konfiteor" e, potom však vrúcne prosí P. Boha o milosrdenstvo v „Kyrie eleison e.

Podobne rob aj ty. Nahliadni do svojho predošlého života, spočítaj všetky svoje hriechy, ktorých si sa dopustil proti Pánu Bohu, pohliadni na choroby a, svojej duše, kým celkom neprecítiš a neuznáš: veru, som naozaj úbohý hriešnik, som ťažko chorý, ktorý sám sebe spomôcť nevládze, a pomoc mocnejšieho preveľmi potrebuje. Ctihodný Tomáš Kempský podáva ti duševné zrkadlo, v ktorom môžeš vidieť, nakoľko si ty Prašivý a chorý. Takto hovorí: „Máš si zoškliviť všetky hriechy vôbec, a svoje každodenné priestupky oželieť, oplakať zvlášť. Vyznaj pred Bohom v srdci svojom celú nízkosť svojich náruživostí. Oplač a precíť bolestne, že si ešte vždy taký telesný a svetu oddaný, že si ešte vždy tak málo umŕtvil svoje náruživosti, že si ešte vždy taký netrpezlivý a žiadostivý; taký neopatrný v užívaní vonkajších smyslov; taký náklonný k samopašnosti a telesným pohodlnostiam; taký žiadostivý mnoho mať, taký skúpy dávať, taký húževnatý podržať si svoje, taký nerozvažitý v reči, taký nezdržanlivý v mlčaní, taký neporiadny v mravoch, taký prenáhlený v skutkoch, taký chytrý hnevať sa, tak ľahko mrzutý proti bližným, taký náhly v posudzovaní, taký prísny v karhaní; taký veselý v šťastí, tak}" slabý v nešťastí; tak často ochotný mnoho dobrého si pred seba vziať a tak málo z toho uskutočniť."

Myslím, že keď sa budeš s takými a podobnými myšlienkami zaoberať, mimovoľne pocítiš v srdci útrpnosť nad celou svojou úbohosťou, a že sa ťa zmocní vrelá túžba a silná žiadosť po Spasiteľovi. Budeš vzdychať a volať, ako pobožní patriarchovia pred príchodom Krista. Títo boli ako vypálená, vyschlá zem, ktorá už nič dobrého nemôže vydať, a túžili po rose, po dáždi nebeskom a po úrode zemskej, volajúc: „Roste nebesá Spravodlivého, a vy oblaky pršte Ho; nech sa otvorí zem a vydá Spasiteľa!"

Keď budeš takejto mysli, ó, ako milo a potešiteľne sa ti potom ohlási za premenenia zvonček pri oltári, a oznámi ti: „Hej, už je tu tvoj Spasiteľ a Osloboditeľ. Nech je pochválený, ktorý prichádza v mene Pánovom!"

Tretie pravidlo treba dodržiavať od premenenia až do konca omše. Sotva, že Spasiteľ prišiel na tento svet, stalo sa čosi zázračného. Ďaleko na východe žili traja mudrci a králi. Staré proroctvo, hviezda na nebi a vnútorné vnuknutie im oznámily, že ďaleko na západe narodil sa veľký, zázračný kráľ a Boh.

Teraz uvažuj, ako si počínali títo traja vznešení páni na východe. Aby mohli navštíviť oznámeného veľkého kráľa židovského, museli sa na ďalekú cestu podujať. Možno, že ich, preto niektorí z ich krajanov aj vysmiali. Tá cesta bola nielen ďaleká, ale aj nebezpečná a nepohoda. V tom čase ešte nebolo železníc alebo autiakov, ani hostincov na cestách. Ani to nevedeli iste, kde sa to vlastne narodil ten kráľ židovský.

Títo šľachetní mužovia predsa len dali sa na cestu. Ich nábožná túžba navštíviť Božské dieťa bola väčšia, ako všetky posmešky, ťažkosti, výdavky a nebezpečenstvá. A práve taká silná bola aj ich viera. Keď prišli do mestečka, hviezdou označeného, a uzreli chudobnú maštaľku, a keď vkročiac, našli matku s dieťaťom a videli, koľká chudoba je tam, nezačali pochybovať, a nepovedali: „Zaiste sme zablúdili. Toto nemôže byť to pravé dieťa a ten pravý dom." No mudrci nedali sa odstrašiť vonkajškom, ale verne sa klaňali Dieťaťu. Neprišli tým úmyslom, aby od Dieťaťa niečo dostali, ale preto, aby sa Mu vo svojej viere poklonili a odovzdali prinesené dary.

Hľa, Milý Kresťan! Tento vznešený skutok viery môžeš konať aj ty každodenne. Tebe zvony na veži a jasná hviezda kat. viery oznamujú, že tvoj Pán a Boh zjaví sa v kostole pri premenení, a to k vôli tebe a pre teba. Ako nasleduješ tento volajúci hlas? Niektorý čitateľ azda i preto zanedbal sv. omšu, že sa bál zimy alebo dažďa alebo iného nepohodlia. Niektorý si zasa myslí, že pre prácu nemôže ísť na sv. omšu. Iný zasa sa obáva, že keď aj v robotný deň pôjde na sv. omšu, že to bude ľudom nápadné a že sa mu preto vysmejú. A z tých, ktorí naozaj idú na sv. omšu, navštíviť Spasiteľa, koľkí idú s takým úmyslom, ako išli traja králi: aby sa Mu poklonili, aby Mu niečo obetovali, a nie preto, aby tam žobrali?

Nezazlievam nikomu, keď každý deň pri sv. omši aj o almužnu prosí u bohatého Boha. Veď almužnu potrebujeme všetci a Boh nám ju chce dať. Ale veľmi milé by bolo Pánu Bohu, keby kresťan niekedy aj s takým šľachetným úmyslom išiel na sv. omšu, ako išli traja králi do Betlehema, a keby si nič inšieho nežiadal, len navštíviť Krista Pána, Jemu úctu a poklonu preukázať. Aké pekné by bolo navštíviť Ho tam aj vtedy, keby to aj s ťažkosťami, so ztratou času alebo s výsmechom bolo spojené. A ešte krajšie, ešte vznešenejšie a opravdu po katolícky by bolo, keby si Mu tam aj ty obetoval dary, ktoré Mu radosť spôsobujú.

Rozmýšľaj trošku po premenení, čo by si Mu mohol v ten istý deň obetovať: na pr. trpezlivosť pri práci alebo v nejakom protivenstve; skutok milosrdenstva k blížnemu; vernú poslušnosť k rodičom alebo predstaveným, opustenie nejakej nebezpečnej schôdzky, alebo vynechanie nejakého čítania, ktoré by ti mohlo podkopať vieru a dobré mravy.

Hľa, keď si všimneš tohoto napomenutia a zaumieniš si, že to aj dodržíš, prinášaš svojmu Spasiteľovi dar, ktorý Mu je tisíc ráz milší, ako zlato, kadidlo a myrha. Dávaš Mu srdce za srdce, a to je tvojmu Spasiteľovi zaiste najmilšia a pre teba naj spasiteľnejšia pobožnosť k Jeho Božskému Srdcu.

Štvrté pravidlo je každému dobre vychovanému kresťanovi natoľko jasné, že ho vôbec netreba vysvetľovať, a predsa dosť často býva nepovšimnuté. Toto pravidlo je v druhom cirkevnom prikázaní, ktoré nakladá: „V nedeľu a vo sviatok sv. omšu s dôkladnou pobožnosťou slyšať." Čo tie slová „s dôkladnou pobožnosťou" znamenajú, objasním ti príkladom, z ktorého si ľahko môžeš vziať poučenie.

Nedávno v istom veľkomeste, v kaplnke večnej poklony k pobožnosti prevelebnej Sviatosti shromaždily sa deti. Pobožnosť sa začala s vyložením Sviatosti Oltárnej. Potom sa kňaz obrátil k deťom, a upozornil ich, aby sa slušne spravovaly, aby sa neobzeraly a neshováraly, lebo — „Ježiš je tu" a ukázal pritom na sv. hostiu v monštrancii. Potom im povedal krátku kázeň, žatým odspievaly niektoré piesne, napokon dal im požehnanie a rozdal im nábožné obrázky.

Po pobožnosti prišla ku kňazovi istá pani so svojim štyriročným chlapčekom, a povedala: Dôstojný pane! dnes ste obrátili môjho chlapca. Dosiaľ býval v kostole nepokojný, shováral sa, obzeral sa, hneď vstal hore a hneď si zasa sadol a hľadal nejakú zábavu. Všetko moje namáhanie s ním bolo dosiaľ márne. Keď ste však dnes na začiatku pobožnosti ukázali na Sviatosť Oltárnu a povedali: „Deti! Ježiš je tu" — zrazu stíchol a bol pokojný za celej pobožnosti. Ba, keď som mu po zakončení pobožnosti čosi potrebného chcela povedať, položil si prst na ústa, a pošepnul mi: „Mama, ticho! Ježiš je tu!"

Obeta Jeho lásky.

Neďaleko mesta Ríma pri ceste je káplnka, so zvláštnym nápisom: „Kam ideš?" Pôvod tohoto nápisu je tento: Vieme, že dobrý náš Spasiteľ pri poslednej večeri jasne povedal svojim učeníkom, že ich musí opustiť. Tu sa Ho sv. Peter apoštol, spýtal, kam ide. A Pán mu odpovedal: „Kam ja idem, ty teraz nemôžeš ísť so mnou, ale neskoršie prídeš za mnou." Tým mu predpovedal, že ako Jeho pribijú na kríž, tak neskoršie aj sv. Peter zomrie tou istou smrťou na kríži. To stojí vo Svätom Písme.

Sv. Ambróz však vypráva, že keď v Ríme za panovania Cisára Nera vypuklo hrozné prenasledovanie kresťanov, vtedy sv. Peter bol v Ríme ako prvý pápež. Na naliehanie a na prosby veriacich dal sa konečne nahovoriť, že mesto opustí, aby sa tak zachránil pre Cirkev. Už bol von z mesta, keď sa zrazu stretol s Pánom Ježišom, obťaženým ťažkým krížom na pleci. Sv. Peter sa ho spýtal: „Kam ideš, Pane?" A P.Ježiš mu odpovedal: „Idem do Ríma, aby ma znovu ukrižovali." Peter z toho vyrozumel, že nadišiel jeho čas, aby nasledoval majstra; preto sa vrátil, aby ho chytili a ukrižovali, ako mu to Pán predpovedal. A dnes na íom mieste, kde sa mu zjavil Spasiteľ, stojí káplnka s nápisom: „Kam ideš?"

Teraz na chvíľku spomni si na to, čo som ti dosiaľ povedal o sv. premenení pri sv. omši. Tu prichádza Pán Ježiš, zjavuje sa ti v podobe chleba a vína, a navštevuje ťa vo vašom kostole. Toto je to prvé, čo sa pri premenení deje. A keby si sa ako sv. Peter aj ty spýtal Spasiteľa, kam ide, a prečo prichádza na oltár, či vieš, čo by ti odpovedal? Povedal by ti, čo ťa učí kat. katechizmus; povedal by ti: „Prichádzam a idem, aby som sa, ako predtým na kríži, znovu obetoval za teba."

A toto je to druhé, čo sa deje vo veľkej, svätej a tajomstvaplnej chvíli premenenia pri každej sv. omši: Ježiš Kristus sa obetuje za teba! Pravda, telesným okom to nevidíš. Preto potrebuješ tu oka viery, aby si mohol vidieť, čo sa tu deje v tichosti. Teraz ti chcem pomôcť porozumieť a ukázať, ako sa pri sv. omši v premenení srdce tvojho Spasiteľa v podivuhodnej láske zjavuje.

K obeti sv. omše potrebné sú tri veci: niekto, ktorý obetuje; niečo, čo sa obetuje a konečne skutočné obetovanie. Keď v Starom zákone obetovali baránkov, touto obeťou bol živý a bezchybný baránok; ten, kto ho obetoval, bol od Boha na ten cieľ ustanovený kňaz a obetovanie prevádzalo sa tak, že baránok bol zarezaním a vykrvácaním života pozbavený. Toto troje musíš mať pred očami aj počas premenenia, aby si mu celkom a dobre porozumel.

1. Kňaz.

Keď chudobnému, ktorý ťa prosí o almužnu, dáš niečo peňazí, chleba alebo nejakú odev, vtedy ty niečo odoberáš zo svojho a dávaš inému, čiže prinášaš k vôli chudobnému nejakú obetu. Či to dávaš osobne, alebo mu to posielaš skrze tvoje dieťa alebo sluhu, to na veci nemení; tú almužnu dávaš za každým ty sám. To je dobrý skutok, ktorým dokazuješ, že máš sútrpné, milosrdné srdce. Ale tá láska tvojho srdca prejaví sa o veľa krajšie, keď toho chudobného v jeho chudobnej chate navštíviš a osobne mu odovzdáš almužnu. — Či by si sa vedel natoľko uponížiť, neviem, ale to viem, že tvoj Pán a Boh sa natoľko uponižuje, že ti osobne udeľuje bohatú almužnu. Kedy a j ako? V každodennej sv. omši.

Čo ťa kat. katechizmus učí o sv. omši? To, že sv. omša je opravdivá obeta, preto sa aj menuje obetou svätej omše. A obetovanie sa deje pri premenení, a ten, čo ti túto obetu prináša, je tvoj Boh a Pán, je sám Bohočlovek, Ježiš Kristus. Čo On tu obetuje, to dáva zo svojho. On k vôli tebe prináša obetu, a činí to dobrovoľne, lebo nikto Ho nemôže k tomu prinútiť.

A najvážnejšie pritom je, že osobne prichádza, aby ti túto obetu, túto almužnu priniesol. Nech je to, čo ti prináša, čokoľvek, to zaiste dokazuje, že má k tebe sútrpné a milosrdné Srdce. Premenenie je zjavením Jeho Srdca. To, že túto obetu skrze kňazove ruky udeľuje, nemaní na veci. Veď kňaz to nedáva zo svojho; čo obetuje, to je Kristovou vlastnosťou. Teda vždy sám Kristus k vôli tebe obetu prináša. teraz si predstav, žeby nejaký panovník ochotný bol raz za teba sv. "omšu slyšať, alebo by dal za teba sv. omšu odslúžiť. Predstav si, žeby biskup alebo sám pápež chcel zvlášť za teba sv. omšu obetovať. Veľmi by si sa tešil tomu, a všade by si sa s tým pochválil, hovoriac: „Len si predstavte, panovník dal za mňa sv. omšu odslúžiť, pápež obetoval za mňa sv. omšu." — Nuž vidíš, Ten, kto za teba každodenne obetuje obetu sv. omše, je o veľa väčší, ako panovník a pápež. To je tvoj Boh, tvoj Spasiteľ. Ako na kríži, tak aj na oltári On sa za teba obetuje. On dobrovoľne zomrel za teba na kríži, lebo keby to nebol chcel učiniť, nikto by Ho k tomu neprinútil. Keď sa pri sv. premenení na slová kat. kňaza chlieb a víno premieňa na presväté telo a predrahú krv Ježiša Krista, neuskutočňuje to kňaz, ale sám Kristus Pán, ktorý na slová svojho sluhu berie na seba podobu chleba a vína a obetuje sa z úcty svojmu Otcu nebeskému a na spasenie ľudského pokolenia.

Či teda nemám pravdu, keď hovorím, že pri sv. premenení zjavuje sa dobrota, pokora, milosrdenstvo a láska Srdca Kristovho k tebe? A či ty máš aj radosť z toho? Či a i ty pochvalne hovoríš: „Povážte ľudia Boží, dnes ten najsvätejší a najvyšší kňaz na svete obetoval za mňa sv. omšu?"

2. Obeta.

Počul som o istom dievčati, ktoré malo už len matku, a tá bola veľmi chudobná a k tomu ešte aj ťažko chorá. Dieťa muselo zaniesť posledný kus nábytku do záložni, aby mohlo kúpiť nejaký pokrm. A potom už nemalý čo jesť. Dievčatko malo ešte bábiku, ktorá mu bola veľmi milá. Už aj tú zanieslo do záložni, aby mohlo matke zaopatriť trošku polievky. Pravda, bola to maličkosť, čo dieťa obetovalo, ale bolo to jediné, čo mohlo dať. Keby bolo malo viacej, bolo by aj to vďačne založilo. Páni v záložni boli touto láskou dieťaťa a núdzou úbohých natoľko dojatí, že dieťaťu dali za bábiku bohatú zámenu, a tak vypomohli matke i dieťaťu z núdze.

Teraz zasa obráť svoju pozornosť na premenenie vo sv. omši. Tu Spasiteľ obetu prináša za teba. A čo je to, čo obete .Telo na kríži usmrtené telo, Jeho na kríži vycedená krv a Jeho na kríži nadobudnuté zásluhy. Je to teda ta ista obeta, čo predtým na kríži za teba obetoval. Ty síce telesným okom nevidíš túto obetu, ale vidíš podobu chleba a vína. V oddelení týchto spôsobov ti je akoby obrazne znázornené oddelenie Jeho krvi od Jeho tela na kríži.

Obetu Spasiteľa teda už poznáš. Teraz ju oceňme a skúmajme v nej lásku Jeho Srdca. Spomenuté dievča síce dalo niečo zo svojho za matku, ale predsa nedalo seba samé. Tvoj Spasiteľ však obetuje a zakladá pri premenení seba samého, svoje telo a krv za teba. Keby bol stvoril nejaký zázračný svet, ktorý by aj Jemu bol na najväčšiu radosť a keby bol tento svet obetoval za teba, bol by dal niečo zo svojho, ale predsa nie zo seba. Bolo by to len ako tá bábika v porovnaní s tým, čo v premenení za teba dáva zo seba, totižto svoj naj opravdivejší majetok, svoje telo a svoju krv. On mal kedysi niečo veľmi vzácneho, totižto svoj život; ale tento na kríži za teba obetoval. Tento život, pravda, teraz už nemôže znovu obetovať, „lebo vieme, že Kristus po svojom zmŕtvychvstaní už viacej neumiera" (Rim. 6.). Ale čo ešte aj teraz môže zo seba obetovať, to obetuje pri premenení. On nemá nič väčšieho, nič lepšieho, nič svätejšieho, čo by mohol ešte obetovať, ako svoje najsvätejšie telo a krv a svoje nekonečné zásluhy — a toto dáva za teba. — Hovorím: za teba!

Keď kňaz pri obetovaní dvíha paténu s chlebom, prosí Boha, aby prijal tú nepoškvrnenú obetu za seba, kňaza, za všetkých pri omši prítomných, a konečne za všetkých veriacich kresťanov, živých i mŕtvych, aby jemu a týmto všetkým bola na spasenie. O to isté prosí aj pri obetovaní vína. Z tohoto vidíme, že obeta sv. omše obetúva sa za celý svet, za všetkých veriacich kresťanov, teda aj za teba, práve tak, ako sa Spasiteľ na kríži obetoval za všetkých ľudí, teda aj za teba. Toto činí pri každej omši, a keďže v každú hodinu dňa slúžia sa po svete sv. omše, z toho nasleduje, že Spasiteľ sa každú hodinu za teba obetuje, teda aj teraz, v tejto chvíli, keď toto čítaš.

Možno, že v tejto chvíli nikto nemyslí na teba, ale Bohočlovek hej. Nielenže myslí na teba, ale má aj poľutovanie s tebou, miluje ťa, a preto v tejto chvíli, niekde na oltári obetuje za teba to najlepšie, to jediné, čo vo svojom terajšom oslávenom, nesmrteľnom živote ešte obetovať môže :svoje telo a krv a svoje zásluhy

Istého dňa Pán zjavil sa sv. Margite Alacoque a ukážuc jej svoje láskou rozplamenené Srdce, povedal: „Pozri toto Srdce, ktoré ľudí tak veľmi milovalo, že sa celkom vyčerpalo, len aby im ukázalo svoju lásku." Túto lásku svojho Srdca ukazuje ti každý deň pri sv. premenení. Aj tu sa vyčerpáva, keď všetko, čo len môže, v každú hodinu za teba obetuje. Preto znovu prízvukujem: premenenie je zjavením Jeho Srdca. On tu zjavne a jasne dokazuje svoje milosrdenstvo, svoje poľutovanie, svoju lásku k tebe, keď telo a krv a celý poklad svojich prebohatých zásluh za teba zakladá v záložni svojho Otca nebeského, aby ti tak získal od neho prehojné dobrodenia.

Či si už dakedy v živote rozmýšľal o tomto? Urob tak aspoň teraz. Pamätaj, že tvoj Spasiteľ práve teraz, obetujúc sa, myslí na teba. A kedykoľvek počuješ zvoniť pri premenení, pomysli si: „Teraz prichádza môj Boh a Spasiteľ, teraz ide, aby sa za mňa založil, teraz sa za mňa obetuje." Takto smýšľaj a potom Mu povedz slovíčko lásky a vďaky, a ukáž, že aj ty máš srdce pre Neho, ktorý svoje Srdce každú hodinu k tebe obracia, aby sa za teba obetoval.

3. Obetovanie.

Milý Čitateľ! Zaiste si už videl, ako pri slávnej sv. omši, kde levíti obsluhujú, miništrant kladie temjan do kadidla. Temjan sa v ohni roztopí, zhorí, z čoho potom vznáša sa Fubovonný dym hore k oltáru. Teda zrnká temjanu opúšťajú svoj prirodzený stav a prechádzajú do iného stavu, premieňajú sa v dym. Tak to bolo v Starom Zákone pri všetkých obetách. Zvieratá zarezali, víno vyliali a tak zničili. Práve v tom je podstata obety, že viditeľný dar musí sa nejakým spôsobom zničiť, musí prejsť do iného, nižšieho stavu, ako bol predtým.

Keď teda pri sv. premenení obetuje sa pravá obeta, a touto obetou je telo a krv Pánova, tak aj s touto obetou musí sa stať taká premena. A v čom pozostáva táto premena, toto vlastné preloženie do stavu obetného? Pri odpovedi na túto otázku prichádzame na to najdojímavejšie zjavenie lásky Srdca Ježišovho pri premenení. Pozoruj teda, aby si to dobre porozumel:

V presvätej a slávnostnej chvíli precenenia dľa kat. náuky premení sa chlieb na telo a víno na krv Kristovu, a pod oboma spôsobami je celý Kristus prítomný. Týmto rozdielnym zobrazením obetného tela a obetnej krvi Kristovej predstavuje sa nám vlastná obeta na kríži, ktorá sa stala vyliatím krvi z umučeného tela. Ale Kristus na oltári je prítomný nie už vo svojom bolestiam prístupnom a smrteľnom človečenstve, ako bol na kríži. Jeho človečenstvo je tu prítomné v Jeho terajšom oslávenom stave. V tomto oslávenom stave Spasiteľ nemôže viacej trpieť, ani zomrieť. Jeho oslávené telo má pravda aj tú vlastnosť, že sa môže ľahko a bez prekážky všade pohybovať, ako sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom cez zamknuté dvere. Okrem toho skvie sa podivným svetlom a jasnosťou. Takéto je oslávené a presväté telo Pánovo v nebi.

Teraz však obráť pozornosť na toto oslávené telo, keď ono je v stave obetnom na oltári. Tu nič nevidíš z tej jasnosti Jeho osláveného človečenstva. Spasiteľ ju tu zakrýva. Tu nič nevidíš z voľnej pohyblivosti jeho presvätého tela. Práve naopak: dá sa dvíhať, nosiť a uložiť ako kňaz chce. Ba ešte viacej! Bohoslovci vravia: Kristus Pán v tomto obetnom stave nemôže bez zázraku telesnými očami vidieť, nemôže telesnými ušami počuť, nemôže ústami hovoriť, nemôže rukami niečo chytiť, nohami chodiť. Ako keď raz ako dieťa v jasličkách ležal a bol do plienok zavinutý, nemohol bez zázraku vstať a chodiť. Alebo keď bol na kríži klincami pribitý, nemohol s kríža sostúpiť. Podobne je Jeho oslávené telo vo sv. premenení spôsobami chleba a vína takrečeno priviazané tak, že dokiaľ je pod spôsobami prítomné, nemôže bez zázraku s oltára ani odísť, ani zmiznúť.

Pravda, Spasiteľ je živý na oltári, a Jeho sväté človečenstvo oplýva neopísateľnou blaženosťou. Ale pod sviatostným závojom nevidíme Ho ako živú bytnosť, lež v stave pokrmu. Nevídať na ňom znaku života. Tak býva teda oslávené človečenstvo Pána pri premenení naozaj preložené do iného, nižšieho stavu, ako je v nebi. Aby sa stal obetným baránkom Božím za nás, Pán ukrýva na oltári svoju vznešenosť, svoju nebeskú jasnosť, svoju moc a velebnosť, svoje božstvo a človečenstvo pod chudobnú, poníženú a chatrnú podobu chleba a vína. A tak je uponíženie Kristovo na oltári v istom ohľade ešte väčšie, ako na kríži. Lebo tam bolo skryté len jeho božstvo, kdežto jeho sväté človečenstvo bolo viditeľné. Tu však skryté je tak jeho božstvo ako aj človečenstvo. Toto je opravdivý stav obetovaného.

A kto prenáša oslávené človečenstvo Pánovo do takého stavu? Bezprostredne kňaz, ktorý to slovami premenenia uskutočňuje. Ale on túto moc a právo nemá sám od seba. To mu dal sám Bohočlovek. Je to sám Kristus, ktorý sa dobrovoľne dáva preložiť do tohoto stavu.

Jeho láska to bola, ktorá ho pohla k tomu, aby sa dal v jasľách ako útle dieťatko svojej matke plienkami ovinúť a uložiť, ako to za dobré uznala. Jeho láska to bola, ktorá ho pohla k tomu, že sa dal klincami na kríž pribiť a na kríži povýšiť. Jeho láska to bola, ktorá na kríži zo všetkých rán a z Jeho Srdca krv vyprúdila. „Jazvami tela — píše svätý Bernard, cirkevný učiteľ — odhalené je to veľké tajomstvo lásky a naj srdečnejšie milosrdenstvo Božie." A tá istá láska je to, ktorá ho pri sv. premenení do obetného stavu prenáša, že je tu pod spôsobami akoby sviazaný, bez hmatateľného znaku života, bez znaku svojho osláveného človečenstva. K tomu, aby sa na kríži mohol obetovať, nepotreboval zázraku; aby sa však v omši sv. mohol obetovať, treba Mu konať mnohé a veľké zázraky.

A On prechodí do tohoto stavu pri každej omši, teda každodenne, v každú hodinu, vo dne i v noci, a ostáva v tomto stave od premenenia až po prijímanie, a ostáva aj vo svätostánku zavretý vo dne v noci v tom istom stave. Láska ho tam drží uväzneného a sviazaného. Či je to nie nesmierne uponíženie a nevysloviteľná láska Pánova k svojmu Otcovi a k nám? či teda nemám pravdu, keď tretí raz tvrdím: premenenie je podivným zjavením Srdca Ježišovho?

4. Premenenie kresťana.

Keď veriaci katolík poprosí kňaza, aby odslúžil zaňho sv. omšu, obyčajne mu dáva za to niečo. Toto je len milodar na výživu kňaza, ktorý pre blaho veriacich celý svoj život len službe oltára venuje. To je teda nie cena vysokej hodnoty samej omše svätej. Lebo tou obetou, ktorú kňaz prináša, nie je ale Kristus Pán, a vlastne tento je spolu aj kňazom, ktorý sám seba obetuje rukami kňaza. Teda vlastne Pánovi by sme mali zaplatiť za sv. omšu. takú obetu však pravda nemožno zaplatiť niekoľkými korunami, čo dávaš omšu slúžiacemu kňazovi. Akože sa teda máš hodne odplatiť Najvyššiemu Kňazovi, Kristu, za takú veľkú obetu? V odpovedi na to podám ti najprv spôsob, ako máš byť s dokonalou pobožnosťou prítomný na sv. omši.

Pekným zvykom je, keď sa veriaci katolík pri premenení modlieva: „Ježišu, tebe žijem, Ježišu, tebe zomieram, Ježišu, tvoj som v živote a v smrti!" Keď ti tieto slová idú naozaj zo srdca, a keď to aj životom dokazuješ, hľa, toto je tá jedine pravá odplata za obeť, ktorú ti Kristus pri premenení prináša. Takáto odplata Mu patrí celým právom. Lebo tu prichádza Pán, aby za teba žil; aby za teba tajomstva plným spôsobom zomrel a tvojím bol v obetnom stave. Preto sa Mu aj ty máš obetovať, a to sa stane vtedy, keď budeš plniť, čo hovoríš: „Ježišu, tebe žijem, Ježišu, tebe zomieram." Vysvetlím ti, čo tieto slová znamenajú.

„Ježišu, tebe žijem." Krátko pred premenením, na začiatku prefácie, kňaz dvíha ruky k nebu a hlasne hovorí všetkým prítomným: „Hore srdcia!" Tým vyzýva veriacich, aby svoje srdce, svoju lásku, svoju vôľu od zemských hriešnych žiadostí a náklonností odtrhli a Bohu, a Jeho láske venovali. — Sv. Tomáš Kempský pýta sa Spasiteľa, čo má robiť, aby mohol veľkú a Božskú obetu sv. omše hodne sláviť. Odpoveď Kristova znie: „Ako som sa ja na kríži s vystretými ramenami a obnaženým telom za tvoje hriechy Bohu Otcu dobrovoľne obetoval, tak že vo mne ničoho neostalo, čo by som nebol celkom obetoval ako obetu Božského smierenia, tak sa máš aj ty dobrovoľne obetovať mne v obetu čistú a svätú každý deň vo sv. omši so všetkými tvojimi silami a náklonnosťami, tak úprimne, ako len vládzeš. Nič inšieho od teba nežiadam, len aby si sa mi celkom odovzdal. Čokoľvek by si mi dal okrem teba samého, o to nestojím; ja nehľadám tvoje dary, ale hľadám teba samého."

Hľa, Milý Kresťan, keď takto robíš, vtedy aj plníš to, čo hovoríš: Ježišu, tebe žijem! Vtedy už opravdu nežiješ sám sebe, svojej vôli, svojej falošnej láske, ale Jemu. Vtedy svoju vôľu podrobuješ Jeho vôli, vtedy dávaš srdce za srdce, život za život, vtedy uskutočňuješ to, čo hovorí miništrant pri oltári v tvojom mene na kňazovu výzvu: Hore srdcia!, keď odpovedá: „Máme srdcia pozdvihnuté k Pánovi!"

„Ježišu, tebe umieram." Keď si Spasiteľovi takto obetoval svoje srdce, svoju lásku, svoj ďaľší život, nemôže byť, žeby si preň ustavične aj nezomieral. Potom už svoju vôľu nesmieš uplatňovať v nijakých iných veciach, len v tom, čo ti tvoj Spasiteľ dovolí. Oči, jazyk, ruky, nohy, celé svoje telo nesmieš viacej upotrebovať na hriech. Musíš byť akoby slepý, nemý a krivý pre všetky veci, ktoré sa neľúbia Bohu. Tak učiníš telo a dušu neupotrebiteľnými na všetko, čo sa Bohu protiví. Ľútosť, ktorou si sa rozhodne odvrátil od hriechu, a láska, ktorou si sa k Bohu obrátil, ťa pribijú na kríž, aby si nemohol robiť, čo chceš, ale len to, čo On chce. To znamená opravdive odomrieť sebe samému, údy si umŕtviť, telo i s jeho žiadosťami ukrižovať, svoje telo obetovať Bohu, ako živú, svätú a ľúbeznú obetu, ako to učí sv. Pavel.

Keď to pri premenení skutočne činíš, vtedy a len vtedy sa odplácaš Spasiteľovi naozaj pravým spôsobom za obetu, ktorú na kríži za teba priniesol a ktorú pri premenení zasa prináša. Vtedy dávaš oko za oko, jazyk za jazyk, telo za telo, srdce za srdce. Vtedy umieraš sebe a umieraš z lásky k svojmu Pánovi. Ježišu, tebe umieram! Od premenenia nepatríš viacej sebe, ale Jemu: Ježišu, tvoj som v živote a vo smrti." Práve v tom je podstata, jadro pobožnosti k Božskému Srdcu Ježišovmu. Vtedy bude každé premenenie zjavením aj tvojho srdca, tvojej lásky k Spasiteľovi, ako ti každé premenenie zjavuje úprimnú, obetavú lásku aj Jeho Srdca.

Hej, isté je, že keby to, čo ti tvoje ústa hovoria, vždy bola úprimná pravda, keď vyslovuješ túto krátku peknú modlitbu, vtedy by sa aj s tebou stala premena pri každej sv. omši.

Po sv. omši išiel by si domov celkom zmenený. A keby celá kresťanská farnosť v nedeľu pri veľkej sv. omši nič inšieho nevykonala, len túto jedinú kratučkú modlitbu úprimne uskutočnila, bola by nielen cez celú nedeľu, ale aj cez .celý týždeň do nepoznania zmenená. Nežila by viacej sebe, ale len Kristovi, svojmu obetovanému hlavnému Kňazovi.

Milý Kresťan, na všetko toto pamätaj keď sa sberáš na sv. omšu. Keby sa ťa, sberajúceho sa na hlas zvona do chrámu Božieho niekto spýtal: ..Kam ideš?", hľaď, aby si mu mohol povedať: „Prichádza môj Pán a Boh, aby obnovil za mňa obetu kríža. Aj ja idem, aby som sa zaň ukrižoval, a na kríži zomrel za Neho." — A keby sa ťa niekto na zpiatočnej ceste spýtal: „Kam ideš teraz?", aby si mu mohol odpovedať: „Idem, aby som dnes žil pre Ježiša, aby som za Ježiša zomrel, a aby som jeho bol celkom."

A teraz sa ťa, Milý Kresťan, vážne pýtam: Či si už v takomto duchu slyšal aspoň jednu jedinú sv. omšu za celého svojho života? Či si sa od posledného sv. premenenia, na ktorom si bol prítomný, aj skutočne premenil v iného človeka, ktorý je stvorený- v svätosti a spravodlivosti, v Kristu Ježišu? Či žiješ od toho času len preň, len pre zaľúbenie Jeho Srdca?

Kedysi priniesol mi poštár list. V ňom bola opísaná táto udalosť: Istá osoba mala príbuzného, ktorý žil bezbožne. Nechcel vôbec počuť o Bohu a o úcte Matky Božej. Istého dňa dotyčná osoba ho prosila, aby jej občas niečo prečítal z knižky o sv. omši od P. Kochema, že ho za to dobre odmení. Odmena ho lákala. Každý deň jej čítaval asi za hodinu, za čo dostal vždy sľúbenú odmenu — a ešte niečo vzácnejšieho. Pri čítaní vždy mu niečo utkvelo v pamäti, až napokon pocítil, že aj on má akési povinnosti k Pánu Bohu, ktoré dosiaľ veľmi zanedbával. Uznal, že sv. omša je síce jednoduchý, ale tým výbornej ši prostriedok vyrovnať si dlh u Boha. Od vtedy aj on usilovne chodieva na sv. omšu, a necíti sa dobre, keď musí byť bez nej. Raz pri zaopatrovaní chorého veľmi pekným spôsobom preukázal svoju vieru a pobožnosť k prev. Sviatosti oltárnej. A akoby mu Pán Boh chcel zjavne dať na vedomie, že je na pravej ceste, vyslobodil ho zo strašného položenia, a veľkú radosť mu pripravil, ktorá je tým väčšia, že po predošlom jeho hriešnom živote nedalo sa nič dobrého očakávať.

S tým človekom stala sa požehnaná premena pomocou sv. omše. Daj že, Bože, aby sa tak stalo aj s tebou, ktorý toto čítaš, a aby sa kedykoľvek ideš na sv. omšu, vždy vyplnilo na tebe, čo Kristus Pán povedal o pokornom mýtnikovi v chráme. Tento ako veľký, neprávosťami zohvzdený hriešnik prišiel do chrámu na služby Božie a j ako svätý sa navrátil domov. „Mýtnik sostúpil ospravodlivený do svojho domu."

Kráľovská hostina.

Tvoj život začal sa vo chvíli, keď Pán Boh stvoril tvoju dušu a spojil ju s telom na celý život. Vtedy si začal byť človekom. Vtedy si bol ešte primalý a nič si o tom nevedel. Aby si ostal na žive, aby si rástol a sosilnel, rodičia ti museli dávať všelijaký pokrm. A teraz, keď si už veľký, sám užívaš pokrm a nápoj, aby si ostal na žive, aby si sosilnel. Teda pokrm a nápoj udržujú telo a dušu dovedna, hlad ich však rozlučuje. Od hladu ľudia zomierajú. Po smrti telo príde pod zem a zhnije, ale duša ďalej žije na druhom svete, lebo ona zomrieť nemôže. Tento nesmrteľný život má už od prírody.

Tvoja duša však dostala aj iný, oveľa šľachetnejší a vyšší život. To sa stalo, keď si sa vo svätom krste z vody a z Ducha Svätého znovuzrodil. Vtedy j si sa z hriešneho ľudského dieťaťa premenil v nevinné, nebeskými silami obdarené dieťa Božie. V tomto živote milosti máš vyrásť, zmohutnieť a pracovať za Boha a za seba, aby si raz, keď sa ti časný život skončí, bol prijatý do kráľovstva Božieho. Toto je ten nadprírodný život, o ktorom Spasiteľ hovorí: „Ja som prišiel, aby mali život a hojnejšie ho mali."

No tento vyšší život môže človek práve tak ztratiť, ako telesný život — a to od hladu. Môžeš ochabnúť v dobrom, môžeš ztratiť silu ku kresťanskému životu a k práci, a konečne môžeš aj zomrieť. Toto sa stáva vtedy, keď sa dopustíš smrteľného hriechu. Aby ťa niečo takého hrozného nestihlo, treba sa ti dobre zaopatriť pokrmom a nápojom na ceste zemského života až do večnosti. A kdeže nájdeš tento duševný pokrm? Kde je hostinec, v ktorom sa máš posilňovať za svojho zemského putovania, aby si šťastlivé dosiahol posledný cieľ?

1. Živý chlieb.

Vkročiac do ktoréhokoľvek kat. kostola, všade nájdeš jedon alebo viacej oltárov. Dľa predpisu oltár má byť prikrytý bielymi plaehtami a vrchná plachta ma siahať s oboch strán až k podláhe, aby oltár bol podobný prikrytému, stolu. Preto sa oltár v cirkevnej reči menuje aj „mensa", oltárny stôl. Prikrytý stôl však poukazuje na hostinu, ktorá sa na ňom požíva. A tak je to aj pri oltárnom stole. Pripravený je pre duševnú hostinu, ktorá sa na ňom koná.

Pri obetovaní kňaz kladie chlieb a víno na oltár, a potom sa modlí: „Príď Posvätiteľu, všemožúci, večný Bože a požehnaj túto obetu, tvojmu sv. menu pripravenú." Túto prosbu neskoršie, po prefácii opakuje ešte raz: „Prosíme Ťa, ó Bože, ráč tieto dary vo všetkom učiniť v požehnanú, posvätenú, rozumnú a príjemnú obeť, aby sa nám stala telom a krvou najmilšieho Syna tvojho, Pána nášho Ježiša Krista." Toto je veľká, silná prosba, smelá stolová modlitba. Kňaz prosí o presväté telo a predrahú krv Kristovu, za pokrm a nápoj.

A hľa, táto prosba naozaj býva od Boha vyslyšaná. Sám Duch Svätý požehnáva chlieb a víno, a toto požehnanie pôsobí zázrak tisíc razy väčší, ako bolo zázračné premenenie vody na víno pri svadbe v Káne Galilejskej, a j ako bolo zázračné rozmnoženie chleba na púšti. To, čo bolo pred týmto zázrakom pokrmom a nápojom pre telo, premieňa sa na pokrm pre dušu „na svätý chlieb života večného a na kalich spasenia nekonečného."

Toto je tretie, čo sa deje pri sv. premenení. Tu sa nebeská hostina pripravuje, a na prikrytý oltárny stôl sa kladie, aby ju dietky Božie pri sv. prijímaní mohly požívať. Bez premenenia niet prijímania. Pri premenení kostol mení sa v jedálňu, dom Boží na svätý hostinec. A toto všetko deje sa k vôli tebe, Milý Kresťan, a je tu veľa vzácneho a dôležitého. Teraz ťa vovediem do tejto nebeskej reštaurácie, a ukážem ti to najhlavnejšie.

2. Hostiteľ.

Prvé, na čo treba pri tejto nebeskej hostine pozornosť obrátiť, je hostiteľ. U sv. Jána v 21. hl. stojí, ako sa Pán po zmŕtvychvstaní zjavil učeníkom pri Genezaretskom jazere.

Niektorí z apoštolov vybrali sa v noci na jazero loviť ryby. Na svitaní P. Ježiš čakal ich na brehu, i spýtal sa ich, či majú nejaké ryby na jedenie? Odpovedali mu, že nemajú, a len vtedy zbadali, že je to Spasiteľ. Naplnení radosťou hneď priveslovali k Nemu na breh. Tam bol už oheň rozložený a pri ňom ryba a chlieb. Pán Ježiš vyzval apoštolov: „Poďte a jedzte!" Pán tu bol hostiteľom apoštolov, lebo On sám im pripravil pokrm. Z tohoto vidíš, aké dobré a opravdu otcovské Srdce mal k učeníkom.

Čo vtedy učinil apoštolom, to robí aj teraz každý deň vo sv. omši. Dobre vie, že duše veriacich bez duševného pokrmu nemôžu žiť, že nemôžu kresťansky pracovať. Preto on sám je naším hostiteľom. Ako pri poslednej večeri, aj tu hovorí ústami kňaza: „Vezmite a jedzte, toto je telo moje; vezmite a pite, toto je kalich mojej krvi." V tej chvíli pripravuje nám nebeský pokrm duševný a dáva nám ho na oltár. Takto On sám sa stáva každý deň naším hostiteľom, a dokazuje, že má k nám naozaj veľmi dobré, láskavé, otcovské Srdce.

Táto dobrota Jeho Srdca ešte väčšmi sa javí v tom pokrme, ktorý nám pripravuje pri premenení.

Sv. František raz za horúceho dňa v lete išiel z Assisi aj s rehoľným bratom cez pole. Obaja boli ustatí a smädní. Konečne prišli k čerstvému prameňu, vyvierajúcemu zpod košatého stromu. Sadli si, vzali z kapsy kúsok tvrdého chleba a jedli, i pili. Zrazu svätý začal srdečne plakať; hojné slzy stekaly mu dolu lícami. Brat celý prekvapený spýtal sa ho, čo sa mu stalo? A svätý odpovedal: „Braček môj drahý, akože nemám plakať od veľkej radosti a povďačnosti? Hľa, Pán Boh vedel, že raz smädom umorení touto cestou pôjdeme; tu prichystal nám tento prameň, aby sme si ním dnes smäd zahasili. Či je otcovská dobrota Božia nie podivná?"

Ty, Milý Kresťan, máš tisíc razy viacej príčiny každý deň pri premenení roniť slzy radosti a povďačnosti. Tvoj Spasiteľ vedel, že ty na dlhej púti za zemského putovania budeš ustatý, hladný a smädný, a preto ti každý deň predkladá pokrm, a jaký pokrm?! Je pravda, že Pán je nekonečne bohatý na poklady a dary. On by mohol ešte tisíce iných a tisíc razy krajších svetov stvoriť tebe na obývanie a užívanie, ale to by bolo jednako len pominuteľným dielom Jeho rúk, a porovnajúc to s Ním, bolo by to len práškom v slnečnom svetle popri velikánskom slnku. To, čo ti pri premenení za pokrm dáva, je On sám, Jeho presväté telo, Jeho predrahá krv, Jeho celé človečenstvo a božstvo. Viacej a niečo lepšieho rozumne nemôžeš si žiadať a prosiť od Neho; lebo viacej a niečo lepšieho, ako je On sám, ani nemá. Ak je toto nie láska a dobrota Jeho Božského Srdca, vtedy vôbec niet nijakej lásky. Hostince mávajú nad dvermi istý nápis, dľa ktorého sa potom menujú: „ku Bielemu krížu", ku „Červenému orlovi", ku „Zlatému baránkovi", atď. Keby sme chceli aj na hostinec, v ktorom je Spasiteľ hostiteľom, na katolícky kostol, niečo podobného dať, myslím, najlepšie by bolo namaľovať zlaté srdce. Áno, Spasiteľ celým právom si zaslúži meno: Hostinský k Zlatému Srdcu."

Tretia vec, ktorú si nám treba pri tejto sv. hostine povšimnúť, je jej cena. Čo to stojí tvojho Spasiteľa, aby ti mohol pri sv. premenení tento vznešený a vzácny pokrm predložiť? Odpoveď na to dávajú ti spôsoby chleba a vína, pod ktorými sa ti dáva. Tieto spôsoby majú hlboký význam a sú symbolami veľkej pravdy.

Predstav si len, čo všetko je potrebné, aby si dostal kúsok chleba. Najprv treba zrno zasiať, ktoré musí vyrásť a v klasoch dozrieť. Klasy treba sožať a vymlátiť. Vymlátené zrno treba zomlieť na múku, múku na cesto vymiesiť a toto potom v horúcej peci upiecť. Tak aj nebeské pšeničné zrno, telo Pánovo, muselo byť zasiate Duchom Svätým do panenskej pôdy, Márie, potom rásť v detinskom a uzrieť v mužskom veku. Keď už celkom dozrelo, bolo mnohými zármutkami a strašným bičovaním vymlátené, rozdrvené, a konečne na kríži v horúcej peci boľastí upražené. Toto všetko muselo predísť, aby si presväté telo ako pokrm požívať mohol. Na toto ťa upomína podoba chleba.

A koľko j e práce okolo viniča a hrozna, kým je z neho víno? Vínovú révu treba zasadiť, a keď podrastie, obrezať a priviazať, aby rodila hrozno. Hrozno musí v slnečnej horúčosti dozrieť, potom ho soberú, vytlačia a jeho šťavu vlej ú do sudov, kde musí vykysnúť, a len potom sa môžeš napiť vína. Spasiteľ však, ako vieme, sám sa pomenoval viničom. Toto šľachetné hrozno, jeho presväté telo, dozrelo v žeravých bolestiach na dreve kríža, že mohol povedať: „Dokonano je." Láskou a bolesťami natoľko bol pritláčaný, že Mu všetka krv vytiekla z tela a Srdca. A toto všetko preto podstúpil, aby ti pri premenení mohol položiť na oltár svoju sv. krv za nápoj. Toto ti pripomína podoba vína.

Ale, pozoruj ďalej. To, čo ti pri sv. premenení za pokrm dáva, je síce Jeho kedysi na kríži obetované telo, ten zabitý Baránok Boží, ktorý sa chce stať tebe pokrmom. V oltárnom tajomstve však je to nie Jeho mŕtve telo, ale Jeho zmŕtvychvstalé, živé a oslávené telo. Ale ani v tomto oslávenom stave by si ho nemohol požívať. Preto znova mení čiastočne tento stav. V premenení zasa prechádza do obetného stavu, do stavu pokrmu, v ktorom je síce živý, ale nijakého viditeľného znaku života neprezradzuje. Slovom, tvoj Spasiteľ musí sa v premenení najprv znovu obetovať, aby sa mohol stať tebe pokrmom.

Hľa, toľko to stojí tvojho Spasiteľa, aby sa ti vo sv. oltárnom tajomstve mohol dať za pokrm. Či je to nie opravdu vzácny pokrm, naozaj vzácny nápoj ? Či ti to všetko nedokazuje dosť jasne, aké zlaté Srdce má tvoj Boh a Pán k tebe? A ešte som ti všetko nepovedal. Treba ešte štvrtú okolnosť vziať do ohľadu.

Pravda, každému hostinskému záleží na tom, aby mal čím viacej hostí. Preto vynakladá všetku svoju láskavosť a pozornosť, aby ich prilákal. Ale nerobí to z lásky k hosťom, lež k vôli obchodu, aby zarobil. Vymeriava síce pokrm a nápoj, ale nie zdarma. Dáva si ho poriadne zaplatiť.

Akože to však robí tvoj Božský hostiteľ? On povoláva svojich s najväčšou láskavosťou, ale aj so všetkou vážnosťou, aby prišli na Jeho hostinu. Toto pozvanie deje sa skrze Jeho sluhov, kňazov, pri každom premenení. Vtedy kňaz musí vysloviť Jeho slová: „Vezmite a jedzte, vezmite a pite."

Ale Spasiteľ nepovoláva k vôli sebe, lež jedine pre blaho svojich hostí. Dobre vie, že sa v nadprírodnom stave milosti bez tohoto pokrmu nemôžeme udržať, žeby sme od hladu do smrteľného hriechu mohli upadnúť, a že sa preto za nášho zemského putovania musíme tento nadprírodným pokrmom posilňovať a občerstvovať. Preto pri poslednej večeri ustanovil prev. Sviatosť Oltárnu, a slávnostne povedal: „Veru, veru, hovorím vám: ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe života. Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný a ja ho vzkriesim v posledný deň." — „Poďte ku mne všetci, ktorí sa ustávate a ste obťažení, a ja vás občerstvím." Preto aj kňaz pri udeľovaní sv. prijímania hovorí: „Telo Pána nášho Ježiša Krista nech zachová tvoju dušu pre život večný."

Toto je teda, čo tvoj Pán a Božský hostiteľ jedine a výlučne chce: aby si mal nadprírodný život, aby si ostal dieťaťom Božím, aby si raz s telom i dušou slávne z mŕtvych vstal a večne blažený uňho v Jeho a tvojej nebeskej vlasti prebýval. On to práve tak robí, ako matka. Ani tá nekŕmi dieťa za peniaze, ale z lásky, aby ho mohla pri živote udržať. Práve tým dokazuje, že má materinské srdce ku svojmu dieťaťu. A práve tak zjavuje aj Spasiteľ, že má naozaj zlaté, lásky plné Srdce ku tebe, keď sa ti pri toľkej obete každý deň vo sv. omši za pokrm dáva, jedine len pre tvoj osoh.

Či teda nemám celkom pravdu, keď hovorím, že sv. premenenie je zjavením prehojnej lásky Srdca Ježišovho? Ba ono je zjavením lásky celej najsvätejšej Trojice. Veď Otec je to, ktorý ti svojho jednorodeného Syna za pokrm dáva. Tým zasa dokazuje pravdu slov: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal zaň."

Potom je to Syn, Bohočlovek, ktorý sám chce byť tebe za pokrm. Je to pravda neslýchaný zázrak, ako to spieva aj Cirkev sv. na Božie Telo: „Ó, podivné tajomstvo! Chudobný, ponížený sluha požíva svojho Pána." Kto by sa to opovážil, keby to sám Pán nebol tak chcel?

Konečne je to Duch Svätý, ktorý v premenení svojou všemožúcou vôľou dáva slovám kňazovým moc, aby mohol chlieb a víno premeniť v nebeský pokrm tela a krvi Kristovej. On je to, ktorý ti tento pokrm pripravuje a na oltár na požívanie predkladá. Ó, človeče! kto si ty, že sa trojjediný velebný Boh tak veľmi stará o teba? Akú veľkú cenu má tvoj duševný život, že Bohu tak veľmi záleží na tom, aby ho udržal? A čímže sa mu odplatíš za všetku túto lásku, za všetky obety, ktoré On pri každom premenení dobrovoľne prináša, aby ťa zaopatril na ceste do večnosti? Je slušné a spravodlivé, aby si sa touto otázkou vážne zaoberal. Chcem ti byť pri tom na pomoci.

3. Najkrajšia povďačnosť za najväčší dar.

Keď kňaz pri sv. prijímaní prijal telo Pánovo, poshovie trošku a rozjíma o veľkom dobrodení, ktoré mu štedrý Boh udeliť ráčil. Potom však pýta sa slovami žalmistu: „Ako sa mám odplatiť Pánovi za všetko to, čo mi udelil?" — Odpoveď na to je pozoruhodná. Naozaj hodná, aby si si ju aj ty dobre zapamätal a dľa nej činil. — Boh, čo sa jeho týka, od nás nijakých darov nepotrebuje. A keď sa Mu predsa chceme niečím odplatiť, On sám nám dá, čo k tomu potrebujeme.

To kňaz vie, a vie aj to, že takýto dar Boží má pred sebou na oltári. Je to kalich s jeho nekonečne vzácnym a drahocenným obsahom. Tento teda berie do ruky a hovorí: „Kalich spasenia prijmem a budem vzývať meno Pánovo. Áno, chválu vzdávajúc budem vzývať Pána." A na to prijíma presvätú krv Pánovu.

Toto je odpoveď kňazova na otázku, čo je podlžný. Toto je jediný spôsob, akým sa môžeme Bohu hodne odplatiť za Jeho dobrodenia. Jeho láskavému Srdcu najmilšou vďakou a najsladšou radosťou je to, keď v pokore vysoko si vieme ceniť Jeho dobrodenia; keď ich s úprimnou túžbou a duševným hladom prijímame, a keď ich na Jeho chválu a službu verne upotrebujeme.

Každý otec a matka zo srdca si želá, aby im deti žily a zdravé boly, aby rástly, aby boly silné a pekné. Preto im dávajú za pokrm a nápoj to najlepšie, čo majú. Tešia sa, keď vidia, že ich dieťa s chuťou jedáva. A naopak: veľmi ich mrzí, keď sa dieťa dá do jedenia núkať, alebo keď pri stole nič nechce užiť. Takí rodičia vedia, že ich dieťaťu niečo chybuje, že je choré, alebo že potajomne niečo nedovoleného z jedlo. Práve tak veľmi leží na srdci aj tvojmu Spasiteľovi, aby si si život dieťaťa Božieho v sebe udržal, aby si bol silný vo všetkom dobrom a pekný na duši. Preto ti pripravuje pri každej sv. omši v premenení takú skvostnú hostinu, a Jeho Srdcu je najväčšia radosť a najmilšia vďaka za premenenie to, keď usilovne chodievaš na sv. omšu a prijímaš tento Jeho najvzácnejší dar na svoje spasenie.

To prví kresťania dobre vedeli, a preto každý deň chodievali na sv. omšu, a každý deň prijímali Spasiteľa vo sv. prijímaní do svojho srdca. Bohužiaľ táto láska k Pánovi časom u kresťanov ochladla, a preto Cirkev sv. musela veriacim prísne nariadiť, aby aspoň raz v roku prijímali tento svätý, nebeský pokrm. Toto veľmi zarmútilo Srdce Pánovo, ba raz sa preto aj horko ponosoval pred svojou službnicou, sv. Margitou Alacoque, a žiadal si, aby Mu ľudia Jeho lásku láskou odplácali, a aby vo sviatok Jeho naj sv. Srdca, ako aj v prvý piatok každého mesiaca na sv. prijímaniu pristupovali. Toto že je zvlášť milý spôsob uctievať Jeho Srdce.

Dobre vychované a povďačné deti po jedení bozkávajú rodičom ruku, ktorá im pokrm a nápoj dala. Keď ty, Milý Kresťan, dľa vrelej žiadosti Spasiteľovej zbožne užívaš pokrm, ktorý ti v premenení predkladá, tak je to preň najmilšou povďačnosťou za to. Je to akoby vrelý bozk Jeho Srdcu, ktoré ti tento nebeský chlieb darovalo.

S veže neraz počuješ hlas najmenšieho zvončeka, a hneď na to vidíš odchádzať kňaza s prev. Sviatosťou Oltárnou. Ide zaopatriť chorého. Spasiteľ dá sa niesť k ťažko chorému dieťaťu Božiemu, aby ho na poslednej ceste pri priechode z časnosti do večnosti tým najpotrebnejším zaopatril. To najpotrebnejšie však a čo zomierajúci jedine ešte potrebuje, to je sám Vykupiteľ, a Jeho najvyššia pomoc.

Taký zvonček, Milý Kresťan, ozýva sa aj tebe, a to každý deň, keď počuješ zvoniť na sv. omšu. Tu Spasiteľ sostupuje s neba, a prichádza k tebe. Zvonček ozýva sa tri razy, a hovorí ti slovami Spasiteľa. Prvý raz zvoní pred omšou a volá so Spasiteľom: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa ustávate a ste obťažení, a ja vás občerstvím"; prichádzam vás zaopatriť na jedon deň cesty. Druhý raz zvoní pri premenení, a vtedy Spasiteľ hovorí: „Ja som chlieb živý, ktorý som sostúpil s neba. Kto bude jesť z toho chleba, bude žiť na veky." Po tretí raz zvonček sa ozve pri sv. prijímaní, a vtedy Spasiteľ na oltári hovorí: „Vezmite a jedzte, toto je telo moje; vezmite a pite, toto je krv moja. Veru, veru, hovorím vám, keď nebudete jesť telo Syna človeka a nebudete piť jeho krv, nebudete mať v sebe života." Tak je každá sv. omša a v omši každé premenenie napomenutím a pozvaním na sv. hostinu, na prijímanie. Ako kedysi anjel k prorokovi Eliášovi, tak hovorí aj trojnásobné zvonenie zvončeka každému kresťanovi: „Vstaň a jedz, lebo ešte máš ďalekú cestu pred sebou." Hej, každý deň znamená ďalekú, obťažnú cestu cez rozličné tŕnisté húštiny, po tvrdých, ostrých kameňoch, popri nebezpečných priepasťach. Tu človek ľahko ustane v dobrom, a tak treba sa mu obávať, že podľahne, že padne, a zabije sa. Tu potrebuje posilnenia, občerstvenia, duševného pokrmu. Teraz už vieš, kde tento pokrm môžeš nájsť. To je sv. hostina, ktorá sa ti pri premenení pripravuje.

Kríž a oltár

V troch predošlých úvahách obdivovali sme tajomstvo presvätej omše len j v celosti akoby jedným pohľadom, a už tu sme videli, aká nádherná a zázračná j je sv. omša. Videli sme, že Bohočlovek v tichej, svätej chvíli premenenia sostupuje, aby ťa navštívil; prichádza, aby sa za teba obetoval; prestiera ti stôl a pripravuje ti nebeskú hostinu. Pri tom všetkom jeho vznešené Srdce zjavuje sa nám v celom svojom uponížení, v celej láskavosti, v obetivej oddanosti a otcovskej starostlivosti o naše spasenie a o našu večnú blaženosť.

A teraz môžeme prikročiť k podrobnejšiemu pozorovaniu tohoto sv. tajomstva. Je nekonečne hlboké, vznešené a rozsiahle, a každý nový pohľad na premenenie zakaždým nám objavuje nejakú novú krásu, vždy viacej a viacej sa nám odhaľuje šľachetné a predobré Srdce Spasiteľovo. Sv. Pavel kedysi písal o výške, hĺbke, šírke a dĺžke lásky Kristovej. Aj ja ti chcem v tomto článku ukázať dĺžku dobroty a lásky Srdca Ježišovho.

Pred niekoľkými rokmi sišiel som sa v Tirolskú s istým pruským generálom. Bolo to na Nanebevzatie Panny Márie. Generál bol protestant a predpojatý proti katolíckemu učeniu a životu i vypakoval predo mnou s kadejakými predsudkami. Medzi iným povedal: „Vy katolíci zasvätili ste dnes slávnostne smrť Máriinu. Ale prečo neoslavujete aj smrť Spasiteľovu?" U protestantov totižto je Veľký piatok sviatkom, kým u nás je len robotným dňom. Na to som mu odpovedal: Ponajprv, v deň smrti milých príbuzných nikto sa neteší. Nám katolíkom je výročitý deň smrti Kristovej dňom najhlbšie! zármutku. Avšak tento deň aj my opravdu vážne a úprimne zasvätíme.o tom sa môže pán generál presvedčiť na Veľký piatok v každom katolíckom farskom kostole pri službách Božích. V ten deň od veľkého žiaľu ani len nezvoníme. Po druhé, povedal som mu: My katolíci smrť Pánovu zasvätíme každý deň, a to pri sv. omši. — Tomu, pravda, generál nerozumel — i umĺkol.

Ty Kat. Čitateľ, tomu zaiste rozumieš, a tak netreba mi o tom písať dlhé, vedecké články, ale jednak upozorním ťa na katolícke učenie, že v premenení slávime pamiatku smrti Pánovej. Na to poukazujú aj mnohé obrady a kríže pri sv. omši, a pri všetkom, čo je s ňou spojené.

To je predovšetkým oltár. Keď biskup posviaca oltár, na ktorom sa má slúžiť sv. omša, predtým do oltárneho kameňa treba vytesať päť krížov. Potom biskup na stred oltára položí päť krížov utvorených z posväteného temianu a päť krížov z voskových sviec, ktoré na oltári dohoria. Ďalej predpis káže, aby sa na oltár, na ktorom sa má slúžiť sv. omša, postavil kríž s umučením. Aj na omšovom rúchu vidieť znak kríža všelijako a často vyšitý. Okrem toho kňaz pri sv. omši veľmi často žehná seba i obetné dary znamením sv. kríža, viacej razy, ako pri udeľovaní iných sviatostí. Či vieš, Milý Kresťan, prečo vídať pri sv. omši toľko krížov? To je preto, aby kňaz a ľud živo a stále boli upozorňovaní na Spasiteľovu obetu na kríži. Ale ešte viacej. Tieto kríže sú nielen upomienkou na minulosť, ale aj viditeľnými odznakmi udalostí prítomných. Ony oznamujú to, čo sa kedysi stalo na Golgote, a čo sa deje teraz v kostole na oltári. Ony jasne oznamujú, že sa obeta kríža pri premenení obnovuje. Čože sa stalo na Kalvárii, a čo sa deje na oltári?

Možno ti už dávnejšie odumrel otec, matka alebo niektorý z tvojich príbuzných. Ale vo výročitý deň ich smrti tvoje myšlienky vždy sa vracajú k ich smrteľnej posteli. Nuž, rozpomniže sa teraz aj ty na tú zašlú dobu, na to ďaleké miesto, kde Syn Boží v ľudskej podobe zomrel za teba.

1. Kedysi a raz.

Keby si bol býval v Jeruzaleme vtedy, keď Spasiteľ zomrel na Kalvárii, a keby si bol ako kresťan -katolík stál pod krížom, ako Magdaléna a Ján, čo by bolo videlo moje oko, čo by bolo počulo tvoje ucho a čo by ti bola viera vyprávala? Bol by si tam videl, ako Ježiš Nazaretský, klinmi na kríž pribitý, visí medzi nebom a zemou. Bol by si videl Jeho telo, ranami pokryté a j ako vyteká z Jeho rán čerstvá krv, až do poslednej kvapky. A napokon bol by si videl, ako mizne so ztratou krvi aj Jeho životná sila, až celkom vyhasne, a Ježiš v hrozných mukách zomiera.

Tvoje ucho bolo by z úst zomierajúceho počulo, ako sa ponosuje na opustenosť ešte aj so strany Otca nebeského. Bol by si počul, že je Jeho srdce ponorené do mora naj trpkejšieho zármutku a smrteľného zápasu.

A keby si sa bol spýtal svojej viery, ako sa toto všetko mohlo tak stať, keby si sa bol spýtal, že čo znamená táto prehorká smrť najnevinnejšieho a najsvätejšieho človeka, viera by ti bola odpovedala: To všetko sa preto stalo tak, lebo sám Ježiš to tak chcel. Vrahovia by Mu nič neboli mohli urobiť, keby sa im sám nebol vydal do rúk. Krv Mu tečie z rán a mizne život, lebo sám tak chcel. „Nikto mi život nevezme, ale ja ho položím sám od seba, a mám moc položiť ho, a mám moc zase ho prijať!" (Ján 10, 18.)

A keď sa ďalej spytuješ svojej viery, prečo a načo dáva Ježiš svoj život, odpovie ti: Spasiteľ na kríži je kňazom, ktorý obetuje svoju obetu nebeskému Otcovi.

To, čo obetuje, je Jeho telo, Jeho krv a život. To je Jeho obetný dar. Kríž je oltárom; oddelenie krvi od tela je zabitím obety, a láska Jeho Srdca k Otcovi a ľuďom je ohňom, ktorý má stráviť túto najšľachetnejšiu obetu. Tento oheň spolu ničí aj veľký dlžobný úpis, ktorým pokolenie ľudské od spravodlivosti Božej bolo odsúdené na večné muky. Výkupné je složené, spravodlivosť Božia je vyplatená, a zamknutá pokladnica milostí Božích je znovu otvorená: „Dokonané je!" Tu sa otvorilo a zjavilo Srdce Spasiteľovo, tu sa zjavila Jeho láska a poslušnosť k Otcovi, Jeho dobrota, útrpnosť a smilovanie nad ľuďmi.

Toto sa stalo v najvýznamnejší deň sveta, v naj požehnanejšiu hodinu časov, na najsvätejšom mieste sveta, na kopci Golgoty. Na to myslí každý veriaci kresťan, keď v cirkevnom roku prichádza Veľký piatok. Ale táto rozpomienka na smrť Kristovu je predsa len obrazom v našej duši, a nič viacej. A hoci by si aj bol vo Veľký piatok tam v Jeruzaleme, a keby si stál na tom istom mieste, kde kedysi Spasiteľ život za nás obetoval, videl by si tam síce mohutný obraz Ukrižovaného, hlavu ktorého zdobia skvosty. Videl by si sochy prebi. P. Márie a sv. Jána, rúcho ktorých je z najčistejšieho striebra. Videl by si sedemramenný svietnik a mnohé iné lampy; ktoré osvecujú svätyňu. Ale samého Spasiteľa visiaceho na kríži by si tam nenašiel. Ak Ho chceš naozaj a v skutočnosti nájsť, a ak si žiadaš aj teraz tam byť, kde sa za teba skutočne obetuje, môžeš Ho ako kresťan- katolík nájsť v tvojej blízkosti, a to každý deň. Kde a kedy? Tam vo farskom kostole, v tú hodinu, keď sa zvoní na sv. omšu, a vo chvíli sv. premenenia.

2. Teraz a vždy.

Spasiteľovi to nebolo dosť, že sa raz na kríži za nás obetoval. A neskorším kresťanom nechcel zanechať len slabú rozpomienku na túto obetu. On chce túto obetu aj naďalej konať a obnovovať, a to aj činí, vo sv. omši. Porovnaj len premenenie vo sv. omši s tým, čo sa stalo na kríži. Čo vidí oko pri premenení, čo počuje ucho a čo učí viera?

Kňaz, berúc do ruky chlieb a kalich s vínom, žehná ich znakom sv. kríža, a potom vyslovuje nad nimi tie sväté slová, ktoré sám Kristus Pán povedal pri poslednej večeri. Žatým si kľaká a zasa vstáva, pozdvihuje hostiu a kalich do hora, potom ich kladie na oltár, a zasa si úctivé sohýba koleno až k zemi. Toto je to, čo vidíme a počujeme pri premenení. Čože to znamená? Či je to len suchá ceremónia a či niečo viacej ? Čo nás učí o tom viera?

1. Viera učí, že v premenení chlieb a víno premieňa sa neviditeľným spôsobol na telo a krv Kristovu. Tým sa sám Kristus Pán prítomným stáva nie obrazne, lež osobne, opravdivé a skutočne. Na oltári je teda ten istý Bohočlovek, ktorý bol predtým na kríži na Golgote. Tam bol očiam ľudským viditeľný vo svojom človečenstve; Jeho božstvo však aj tam bolo skryté. Tu, na oltári je aj Jeho človečenstvo skryté pod závojom dvoch spôsobov. Ako na kríži pod rúškom viditeľného človečenstva opravdivé prítomné bolo aj Jeho božstvo, tak opravdivé je prítomné na oltári Jeho božstvo a človečenstvo pod závojom chleba a vína.

2. Na kríži Pán dal sa celkom dobrovoľne preložiť do stavu obetného, a to čo vtedy obetoval, bolo Jeho telo a Jeho presvätá krv. Viera ťa učí, že aj v premenení sa dáva Pán preložiť do stavu obetného slovami kňaza, a že aj tu obetuje svoje presväté telo a svoju presvätú krv. Sú to teda tie isté obetné dary a tá istá dobrovoľná oddanosť, ako na kríži.

3. Viditeľné obetovanie na kríži stalo sa tak, že krv Pána bola od tela násilne oddelená. Tým nastala smrť Pánova, a zabitie nevinného Baránka Božieho bolo dokonané. Aj v premenení je v istom smysle oddelenie krvi od tela. Tu sú oddelené nielen viditeľné spôsoby chleba a vína; viera učí, že mocou slov Kristových: „toto je telo moje", zvlášť telo Pánovo býva prítomné, a potom mocou slov: „toto je kalich mojej krvi", zase zvlášť presvätá krv Pánova býva prítomná. Cirkevný učiteľ, sv. Gregor Nazianský, hovorí: „Slovo kňazovo je akoby meč, ktorý rozdeľuje telo a krv Pánovu." Pravda, Pán pri premenení netrpí a nezomiera znova, ináčej obeta premenenia by zakaždým bola novou a od obety kríža rozdielnou obetou. Toto však Pán nechce; On chce, aby obeta sv. omše bola tá istá, čo na kríži. Na kríži krvavá, na oltári však nekrvavá.

4. Ďalej, keď hlbšie nazrieš do Srdca Ježišovho, viera ti pri premenení ukazuje ten istý oheň, ktorý strávil obetu na kríži. Tá istá láska, ktorá ho tam na kríž pribila, privádza Ho aj na oltár. Tá istá láska k Otcovi, ktorá sa tam pred Ním uponížila v najhlbšej poslušnosti, aby Ho pred celým svetom oslávila a Jeho meno zvelebila, tá istá láska uponižuje sa znovu na oltári v stave obety na Jeho česť, pochvalu a povďačnosť. A j ako Ho láska k ľuďom tam na kríži učinila smiernou obetou, tak je to zasa tá istá láska, ktorá to isté činí aj na oltári.

5. A ešte niečo ťa učí viera. To prehojné ovocie, ktoré nám smrť Pánova na kríži vydobyla, nemá byť nikdy ztratené a vyčerpané. Aj teraz má ho nájsť každý, kto ho hľadá; a nájde ho vo sv. omši. Skoro by som povedal, že nebeský mincovník na kríži zaopatril zlato a striebro, ktoré v ohni utrpenia roztopil a zhotovil z neho peniaze, a vo sv. premenení každý deň predkladá ti ich na oltári, aby si si za túto cenu mohol kúpiť všetky nebeské poklady, ktoré potrebuješ.

Keď teraz všetko to, čo sme dosiaľ povedali, shrnieš dovedna, sám sa presvedčíš, že Tridentský cirkevný snem mal pravdu, keď učil, že obeta omše sv je jedna a tá istá obeta, ako obeta na kríži, že ten, kto sa rukami kňaza obetuje, je tu i tam ten istý, len spôsob obetovania je rozdielny. — Za cirkevného roku všetky hlavnejšie udalosti zo života Pánovho zasväťujeme: na Zvestovanie P. Márie svätime Jeho vtelenie, na Vianoce Jeho narodenie, na Veľkú noc Jeho zmŕtvychvstanie, atď. Všetky tieto sviatky sú len výročnou rozpomienkou na patričné tajomstvá, ale samé tajomstvo sa v tie dni viacej neopakuje. Na Vianoce sa Kristus Pán znovu nenarodí, na Veľkú noc nevstáva znovu z mŕtvych. No celkom ináč je to vo sv. omši. Ona je nielen rozpomienkou na to, čo predstavuje, lež v nej sa znovu aj opakuje to, na čo upomína. Pri sv. omši obnovuje osobne prítomný Bohočlovek to, čo pri poslednej večeri a na kríži vykonal. Tak svätí Cirkev sv. tieto dve tajomstvá nielen raz v roku, ale každý deň, a pri každej sv. omši. V tomto ohľade je pre nás každý deň Zeleným štvrtkom a Veľkým piatkom.

Tu je však jedna vec veľmi podivná a pozoruhodná. Keď je tomu tak, že vo sv. omši obnovuje sa obeta kríža, niekto by mohol prísť na tú myšlienku, že ani jedon deň v roku nie je natoľko primeraný k obnoveniu tejto obety, ako práve Veľký piatok, kedy táto obeta bola po prvý raz uskutočnená. Ale Cirkev kat. práve vo Veľký piatok a len v tento jediný deň neslúži sv. omšu. V Zelený štvrtok posviacajú sa dve hostie: jedna z nich sa uloží na bočnom oltári pre nasledujúci deň. Na Veľký piatok kňaz ju prenáša v sprievode na hlavný oltár. Po niekoľkých modlitbách potom dvíha ju jednou rukou hore a žatým prijíma ju vo sv. prijímaní. Na Veľký piatok teda niet premenenia, a tak niet ani obnovenia obety Kristovej na kríži, inými slovami: niet sv. omše. A prečo je to?

Preto, aby každý kresťan- katolík vážne a živo bol upozornený na tú dôležitú pravdu, že sv. omša má svoj pôvod, svoju celú podstatu, svoju vysokú cenu od obety kríža. Preto Cirkev kat. vo Veľký piatok pri službách Božích hlavnú váhu kladie na to, aby nám pred oči živo predstavila obetu kríža. Toto sa deje pomocou spevov o umučení Pánovom, ďalej odhalením kríža, stavaním Božieho hrobu, atď.

Ale Cirkev nezabúda pri tom, že Ukrižovaný aj na Veľký piatok v nej žije. Preto kňaz ukazuje veriacim svätú hostiu, v ktorej je Ukrižovaný prítomný vo svojom oslávenom stave. Takto má katolík vo Veľký piatok pri službách Božích nielen rozpomienku na obetu kríža, lež aj samého Ukrižovaného, hoci sa obeta kríža v ten deň neobnovuje.

Slávnostná poklona.

Len dieťa alebo blázon sa namáha a trápi za nič — pre nič. Rozumný človek však, keď má vynaložiť peniaze, alebo podujať dajakú prácu, za každým najprv uváži, aký osoh bude mať z toho a podľa toho sa drží.

Takéto rozumné počínanie nezazlieva ani Pán Boh. Hej, aj On, kedykoľvek od nás niečo žiada, vždy poukazuje na osoh, ktorý nám z toho kynie. Za našu vernú službu sľubuje nám hojnú odplatu, aby sme tým ochotnejšie plnili Jeho svätú vôľu.

V tom teda niet nič zlého, keď si aj ty predložíš otázku: čože mám zo sv. omši? Čo budem mať z toho, keď ju budem nábožne slyšať? Akú cenu má sv. omša pre mňa? Veru, bolo by to veľmi dobré a chvályhodné, keby si sa častejšie zaoberal touto otázkou, a keby si vedel dať na ňu pravú a určitú odpoveď. Budem ti v tom na pomoci. V nasledujúcom ti dokážem, že vo sv. omši máš pravý a nevyčerpateľný poklad. Od teba závisí, či ho chceš zdvihnúť a na svoj osoh upotrebiť. Už to, čo ti v prvom odstavci poviem, je také nádherné, také bohaté a krásne, že pri pozornom uvažovaní srdce ti zaplesá, predpokladajúc, že máš živú vieru.

1. Tri nekonečné a nevyhnutné podlžnosti.

Istý dávny kresťanský učenec napísal významné slová: „Duša človeka je od prírody kresťanská." Príkladmi ti objasním, čo to znamená.

Od nepamäti sveta bolo vždy obyčajou, že poddaní svojmu panovníkovi, keď nastupoval na trón, slávnostným spôsobom preukazovali vernosť, oddanosť a poklonu. Tým uznávali jeho zákonitú najvyššiu moc v krajine a že sa jeho moci aj podrobujú. Na dôkaz toho prinášali mu aj drahocenné dary. Týmito jasne chceli poukázať na to, že krajina a ľud patria panovníkovi. To by bolo prvé.

Ďalej, vždy bolo zvykom takým ľuďom, ktorí sa niečim, na pr. hrdinstvom, umením alebo vedou vyznačili, stavať pomníky na ich počesť. Dnes takýchto ľudí odmeňujú cisárskymi odznakmi, pochválnymi dekrétmi, čestnými diplomami, alebo ich vymenujú za čestných občanov niektorého mesta, alebo niektorú ulicu mesta pomenujú dľa ich mena. Táto pochvala poukazuje na to, že zásluhy tých ľudí sú všeobecne známe, že sú dobre ocenené, a že občania majú z toho veľkú radosť. To by bolo druhé.

Tretie je ešte jasnejšie. Keď pomôžeš núdznemu, keď na pr. lačného nasýtiš, keď chudobnému dáš almužnu, povzbudíš ho k povďačnosti. Pekne sa ti za to poďakuje, alebo ti ruku bozká.

A po štvrté: s určitosťou môžeme tvrdiť, že všetky národy zeme vzdelané i nevzdelané uznávaly, že nad svetom a nad ľudmi je akási najvyššia bytosť. Pohani síce boli v tomto na omyle. Tí totižto namiesto jedného pravého Boha verili v mnohých bohoch \e v tom sa nemýlili, že si za povinnosť pokladali svojim bohom poklonu, pochvalu a vďaku preukazovať. A túto povinnosť aj plnili rozličným spôsobom. K tomu ich pobádal ich zdravý rozum, ich prirodzenosť. To isté hovorí a učí aj kresťanstvo.

Dľa kresťanskej náuky je len jedon pravý Boh, a tento je stvoriteľom a preto aj pánom a majiteľom všetkého, čokoľvek je na nebi a na zemi. Nad všetkým vládne, všetko Jemu patrí, všetko od Neho závisí. Preto našou povinnosťou a podlžnosťou je toto aj uznať a vyznávať, inými slovami: preto povinní sme klaňať sa Pánu Bohu.

Ďalej, dľa kresťanskej náuky je Boh nielen Pánom a najvyššou bytosťou všetkého, čo jestvuje, lež On má aj také prednosti a vlastnosti, ktoré hodne prevyšujú všetko, čokoľvek je ešte velebného a vznešeného na svete. On je najmúdrejšia, najsvätejšia, všemožúca, najspravodlivejšia, naj láskavejšia a milovania najhodnejšia bytosť. Keďže to vieme, povinní sme to aj uznať a vyznávať, to je: povinní sme Pána Boha chváliť a zvelebovať pre Jeho prevznešené vlastnosti.

Konečne dľa kresťanskej náuky je Pán Boh aj darcom všetkého dobrého, čokoľvek človek má: života, zdravia, vlohov, sily a všetkého, čo ho teší. Preto povinní sme toto aj uznať a voči Bohu povďačnými sa preukazovať. Inými slovami: povinní sme Mu za to ďakovať.

Z tohoto vidíme, že aj zdravý rozum ľudský to isté žiada, čo káže kresťanstvo, aby sme sa totižto Pánu Bohu klaňali, Jeho chválili, zvelebovali, a Jemu ďakovali. Teda už aj z tohoto ohľadu je čistá pravda, že duša ľudská je už od prírody kresťanská.

A teraz prichádzame na to najhlavnejšie. Tá istá príroda pobádala aj pohanov, aby túto trojnásobnú povinnosť k Bohu plnili. Robili to tým, že to najlepšie z toho, čo mali, dávali svojim bohom, tak, že tieto dary zničili, inými slovami: oni svojim bohom obetovali na pr. temjan, víno, olej, zbožie, ba aj živé zvieratá. Duša ľudská cíti a za potrebné má, aby Bohu obetami preukazovala poklonu, chválu a vďaku. Aj tu sa znova dokazuje, že duša ľudská je už od prírody kresťanská. Veď aj kresťanstvo učí, že úcta Božia najdokonalejšie sa javí v obetiach.

Preto sám Pán Boh ľuďom výrazne oznámil, aby svoju trojnásobnú podlžnosť k Nemu, svoju povinnú poklonu, chválu a vďaku obetami preukazovali. O prvých synoch našich prvých rodičov, o Kainovi a Ábelovi, vieme zo sv. Písma, že Kain obetoval Bohu zo svojej poľnej úrody a Ábel zasa najlepšieho baránka zo svojho stáda. Teda jedon Mu obetoval nekrvavú, druhý krvavú obetu. Aj to vieme zo sv. Písma, že v Starom zákone sám Boh ustanovil a predpísal mnohé obety. V tom teda my, kresťania, vôbec nemôžeme mať pochybnosti, že aj my sme podĺžní Pánu Bohu prinášať obetu poklony, chvály a vďaky. Otázkou je však, kde vziať také obety, ktoré by boly dôstojné Božskej velebnosti. Lebo, čože sú všetky obety pohanov a židov v porovnaní s nekonečnou vznešenosťou a velebnosťou Božou? To je len toľko, ako keby dieťa svojmu najlepšiemu otcovi z úcty a povďačnosti gombík s kabáta chcelo vrátiť. Keby celé ľudské pokolenie všetko to, čo má, i život, obetovalo P. Bohu, dalo by Mu síce všetko, čo Mu môže dať, ale ani zďaleka nie toľko, čo si Boh zaslúži. Lebo On je nadovšetko veľký, nadovšetko mocný a spravodlivý, dobrý a naj láskavejší.

To vie najlepšie sám Boh. Preto, aby Mu človek nemusel dlhovať až do konca sveta, On sám nám dal do rúk obetu, ktorou sa riadi rovnováha medzi Jeho veľkosťou a našou podlžnosťou; obetu, ktorá má práve takú cenu, ako sám Boh, a to je Bohočlovek, Ježiš Kristus.

2. Prebohatý pokladník.

Nedávno blízo domu, kde bývam, na peknom okolí medzi lúkami a horami postavili veľký kríž. Je zo železa; na ňom umučenie, bohato v ohni pozlátené, ktoré sa na ďaleko skvie. Hovorí sa, že je to najdrahší poľný kríž v celom Tirolskú. Dolu na podstavci je tabuľka, na ktorej so zlatými písmenami stojí toto: „Vo velebnom chráme prírody — vidíš veľkého Boha stopy. — Ak ho chceš vidieť ešte väčšieho — hľa, prizri sa tu na Jeho dielo." Tieto slová majú hlboký význam.

Keď vidíš veľký, velebný kostol, ako je na pr. kostol sv. Alžbety v Košiciach, sv. Víta v Prahe, alebo bazilika sv. Petra v Bime, vidíš síce dielo chýrečného staviteľa, samého staviteľa však nevidíš; ten už dávno zomrel. Ale po kráse a veľkosti jeho diela môžeš usudzovať, že staviteľ bol zručný a múdry človek. Podobne poznávaš aj neviditeľného Boha z Jeho diela, z prírody, ktorú On stvoril. Príroda ťa učí, že ten, ktorý ju stvoril, musí byť múdrejší, mocnejší, velebnejší a krajší, ako všetci ľudia. Veď všetci ľudia spolu nemôžu stvoriť ani jediný zemiak.

Keď teda vidíš vrchy a hory, keď pozoruješ prameň v doline a žblnkotajúci potôčik na nížine, keď vidíš veľké a milé slnko, nekonečné hviezdnaté nebo za jasnej noci; keď za jara počuješ milý spev drozda alebo slávika, keď v lete vidíš vystupovať tmavé oblaky, z ktorých sa blýska a hromy bijú, keď toto všetko vidíš, a pritom rozjímaš: vtedy si môžeš utvoriť pochop o majstrovskom diele Božom. Nebo a zem sú plné Jeho velebnosti. Každé dielo Božie ti vypráva o Bohu, každé svojím spôsobom. V jednom sa zrkadlí Jeho všemožúcnosť, v druhom Jeho múdrosť, tretie poukazuje na Jeho dobrotu a lásku, a všetky zvestujú ti Jeho vyvýšenosť nad celým tvorstvom. Naozaj : „vo velebnom chráme prírody, vidíš veľkého Boha stopy". No, pravda, len stopy, ako keď po stopách v snehu alebo v piesku poznávaš, či to bol človek, alebo zviera. Tieto stopy sú len odtlačky nohy dotyčného, ale nie sú obrazom jeho postavy. Celkom iné by bolo, keby človek, ktorý tade kráčal, ešte vždy tam stal, a keby si ho mohol z tvári do tvári vidieť a s ním hovoriť.

Takto však tu na zemi nikto nemôže Boha vidieť, len jedon. Ten, ktorý povedal: „Nikto nepozná Otca, iba Syn", ale doložil k tomu: „A komu ho Syn chce zjaviť." A toto Syn Boži aj učinil. Vo väčšej miere, ako nebo a zem a všetky, od Boha stvorené veci, zjavil nám Bohočlovek velebu a slávu svojho Otca.

Keď chceš, aby na vážkach jedna miska bola hore, musíš druhú stlačiť. Čím táto hlbšie klesne, tým vyššie sa dvíha druhá. Týmto podobenstvom chcem povedať: Syn Boží chcel svojho Otca u ľudí povýšiť a zvelebiť. Preto sostúpil na zem, a uponížil sa až k nízkosti ľudskej. Takto sa vo svojom človečenstve čo najhlbšie upokoril pred svojím Otcom a touto svojou podrobenosťou vôli Otcovej ukázal, aký veľký je Boh a čo si On od ľudí zaslúži. On sa Mu čo naj úctivejšie klaňal, zveleboval Ho a ďakoval Mu za všetko. Z celého života Bohočloveka žiari velebnosť Jeho Otca. Keď sv. Písmo hovorí: Nebesá hlásajú velebnosť Božskú", nuž, pokorný a poslušný život Pánov ešte mohutnejšie nám oznamuje lásku, múdrosť a svätosť Jeho Otca; najkrajšie a najjasnejšie však tam, kde sa jednorodený Syn Otca najhlbšie uponížil pred Bohom. To sa stalo vtedy, keď dobrovoľne v mukách položil život a podstúpil smrť z poslušnoťou poddanosti k svojmu Otcovi.

Ó, aký nekonečne vznešený a veľký musí byť Boh, a jaká nevysloviteľne svätá, spravodlivá a krásna musí byť Jeho vôľa, že sa mu len Jeho vlastný Syn, ktorý je tej istej podstaty, môže hodne klaňať a Jeho ctiť, a to v toľkej poddanosti a pokore.

Ak teda chceš vidieť Boha v Jeho veľkosti, postoj pri kríži Kristovom, a rozmýšľaj, čo kríž znamená. Obeta kríža je jedinou obetou poklony, zvelebovania, chvály a vďaky, ktorá je hodná Boha. Tu Kristus Pán dokázal to, čo kedysi povedal: „Ja si ctím svojho Otca." Tu skutkom dokázal, čo nás učil: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a čo je Božie, Bohu." Tu zaplatil Pánovi všetkých cisárov svoju daň krvi, a obetoval Bohu všetko, čo Bohu patrí, všetko, čo od Neho dostal: vôľu a život.

Čo však náš obdiv ešte zväčšuje, je podivná skutočnosť, že Bohočlovek to, čo kedysi na kríži vykonal, podnes obnovuje každý deň a každú hodinu, vo dne v noci, na niektorom mieste sveta. Deje sa to v každej sv. omši pri premenení. Tu sa obeta kríža vždy znova a znova obnovuje. Tu, ako aj tam, ten istý kňaz, tá istá obeta, ten istý pokorný úmysel poklony, chvály a vďaky k Bohu. Aj tu zakaždým potvrďuje svoje slovo: „Ja si ctím svojho Otca." Pri premenení koná svoju večnú poklonu. Tu vidíme Jeho šľachetné, ponížené, poddané a povďačné Srdce k Bohu. Čím hlbšie sa tu uponižuje v chatrných podobách chleba a vína, tým viacej povyšuje svojho Otca, a ukazuje, čo všetko sme my ľudia Jeho Otcovi podlžni. Čo kedysi po prvej sv. omši pri poslednej večeri povedal, to môže aj teraz po každej sv. omši povedať: „Otče, ja som ťa zvelebil na zemi; ja som zjavil meno tvoje ľuďom, ktorých si mi dal." V spomenutom nápise stojí napísané: „Ak Ho chceš vidieť ešte väčšieho, hľa, prizri sa tu na Jeho dielo." Teda: Ak chceš Boha vidieť v celej Jeho veľkosti, hľaď porozumieť premenenia tajnosti!" Hej, vo sv. omši javí sa nám láska a moc Božia v najväčšej miere. Obetou, ktorú Bohočlovek tu prináša, poučuje ťa, aký veľký je Boh, a čo si Mu aj ty dľa všetkého práva a zákona podlžný. Premenenie je pre teba vyzvaním zaplatiť si dlh, a zvonček pri premenení volá ti do svedomia: „človeče, kresťane, zaplať, čo si podlžný."

To, pravda, neznie veľmi príjemne, ale pozri len: zvonček vedie ťa aj k Tomu, ktorý chce ten dlh za teba zaplatiť. Tvoj Spasiteľ na oltári okrem svojho príkladu chce ti dať aj to, čím si budeš môcť vyrovnať dlh u Boha. To už znie príjemne, ako milá hudba. Pozoruj teda, a hľaď porozumieť, čo ti zvonček zvestuje.

3. Vyrovnanie.

Roku 1896 Tirolsko v sprievode veľa pekných slávností vyslovilo Božskému Srdcu Ježišovmu verejné poďakovanie za mnohé veľké milosti, ktoré od Neho dostalo. Na týchto slávnostiach sa aj sv. Otec skrze svojho vyslanca srdečne zúčastnil. Za to sa mu Tirolčania srdečne zavďačili tým, že koncom roku vyslali do Ríma vyše sto osôb, duchovných i svetských zo stavu sedliackeho, meštianskeho a zo šľachty. Keď prišli pred sv. Otca, vodca deputácie prečítal reč v mene všetkých prítomných a celej krajiny, v ktorej námestníkovi Krista Pána vzdal úctu, sľúbil vernosť, oddanosť a vďaku, a odovzdali mu dar. Takéto deputácie k vysokopostaveným mužom sú teraz časté. Deputáciami ľudia predným mužom blahoželajú, ďakujú alebo ich o niečo prosia. Tak to robí aj kat. ľud, kat. Cirkev po celom svete každý deň, a to pri sv. omši.

Hlas zvonov kat. ľudu oznamuje deputáciu a povoláva ho, aby išiel s ňou pred Trojjediného Boha. Na čelo všetkých tých, ktorí sú v chráme, ako aj tých, ktorí by sa chceli zúčastniť, ale pre vážne príčiny nemôžu, stavia Cirkev sv. svojho, na ten cieľ vysväteného a ustanoveného vodcu, kňaza. V omšových modlitbách predkladá mu reč, ktorú on za seba a v mene prítomných Pánu Bohu má prečítať a predriekať. V tejto reči Cirkev sv. prednáša Pánu Bohu aj svoju úctu, poklonu, chválu a vďaku. Tu kňaz viac razy opakuje: Sláva Otcu, i Synu i Duchu Svätému, ako bolo na počiatku, i teraz, i vždycky, až na veky vekov. Krásna modlitba „Glória" je rovno oslavujúcou piesňou. „Chválime Ťa, dobrorečíme Ti, klaniame sa Ti, oslavujeme Ťa, vďaky Ti vzdávame pre veľkú slávu Tvoju. — Ty sám si Svätý, Ty sám Pán, Ty sám Najvyšší." A Cirkev sv. ani s týmto nie je ešte spokojná. Pri prefácii pomocou kňaza vyzýva ešte raz prítomných, aby svoje srdcia k Bohu pozdvihli, a aby Mu radostnú vďaku vzdávali so všetkými svätými sbormi blahoslavených duchov v nebesách. Celé nebo a zem má spoluúčinkovať pri jej oslavovaní, vďakov vzdávaní a pri jej poklone.

Ale Cirkvi sv. je ešte aj toto málo. Ona vie, že robí síce všetko, čo môže, ale ani zďaleka nie to, čo si Boh zaslúži. Vie, že ani zďaleka nie je jej úcta primeraná k nekonečnej sláve a dobrote Božej. A túto rovnováhu, túto primeranosť predsa len treba akosi uskutočniť. Ako si Cirkev sv. pomáha? Milý Čitateľ! Teraz daj pozor. Prichádzame k najhlavnejšej veci.

Katolícky kňaz z nariadenia Cirkvi sv. a z Božieho plnomocenstva pri premenení volá Bohočloveka, Ježiša Krista na oltár, pred shromaždených veriacich. Tu stavia samého Bohočloveka na čelo celého ľudu ako svojho zástupcu. A Kristus Pán dobrovoľne prijíma tento úrad. Veď On je hlavou svojej Cirkvi, On je od samého Boha ustanovený za jediného Najvyššieho Kňaza sveta. Tu vo chvíli sv. premenenia z Jeho Božského Srdca vznáša sa poklona, chvála a vďaka k nebeskému Otcovi v mene všetkých veriacich. A j ako spomenutí rímski pútnici odovzdali sv. Otcovi dar, tak aj Bohočlovek vo chvíli sv. premenenia dáva nekonečne bohatý a vzácny dar Trojjedinému. Dáva obeť svojho tela a krvi a všetkých svojich zásluh, slovom dáva seba samého, ako to bol na kríži urobil, s tou istou úctou, poslušnosťou, pokorou a láskou. — A teraz je vyrovnanie už dokonané. Aký veľký je Boh, taká veľká je aj poklona, chvála a vďaka. Teraz už ani sám Boh nemôže viacej žiadať; rovnováha je uskutočnená.

O tomto je kat. Cirkev tak presvedčená, že po sv. premenení kňaz dvíha najprv svätú hostiu a potom kalich k Bohu, a hneď na to už smelo a plný dôvery hovorí: „Skrze Neho, a s Ním a v Ňom je Ti, Bože, všemožúci Otče, v jednote Ducha Svätého všetka česť a Sláva po všetky veky vekov. Amen." Hej, tak je to, a tak sa to deje pri premenení. Náš vodca, Kristus Pán, shromažďuje city a úmysly všetkých veriacich a prijíma ich do svojho Srdca, spája ich so svojimi najvrúcnejšími a najsvätejšími úmyslami poklony, chvály a vďaky. Tým ich zväčšuje a sošľachťuje do nekonečna, a obetuje ich za svoj ľud, v mene svojho ľudu, a so svojím ľudom Trojjedinému Bohu v spojení s najšľachetnejšou obetou svojho tela a krvi. Či je to nie skvelým zjavením Jeho najšľachetnejšieho Srdca k nám a k Bohu?

Teraz už zasa trochu lepšie porozumieš, čo je premenenie. Teraz už zaiste pochopuješ reč zvončeka a hlbokej sviatočnej tichosti a mlčanlivosti veriaceho ľudu vo chvíli premenenia. Nebude od veci, keď ti o tom ešte niečo poviem.

4. Krásna odpoveď človeka na otázku Pána Boha.

Pán Boh kedysi odkázal židom skrze proroka: „Syn si ctí svojho otca a sluha svojho pána. Keď som teda Otec, kde je moja úcta, a keď som Pán, kde je bázeň predo mnou?" Milý Kresťan, keby sa to Pán Boh aj teba spýtal, mohol by si ísť jednoducho na sv. omšu a pri premenení mohol by si P. Bohu spokojne povedať: „Otče, tu je Tvoja česť a úctivosť k Tebe. Tvoj jednorodený Syn je ten, ktorý Ťa vo svojej obeti tak ctí, tak sa Ti klania, ako to Ty zasluhuješ pri Tvojej velebnosti."

Ctihodná Františka Farnese rozmýšľala raz o mnohých dobrodeniach, ktoré jej Pán Boh už bol preukázal, a potom chcela Ho za to primerane zvelebovať a úprimne sa Mu za to poďakovať. Po dlhom uvažovaní videla, že svojimi silami to nemôže. Preto sa veľmi zarmútila a žalosťou celkom zronená ležala na tvári pred oltárom. V tom sa jej zjavila Matka Božia a položiac jej na ramená Božské Dieťatko, povedala: „Vezmi toto Dieťa, tebe ho dávam, lebo len s ním môžeš Boha primerane chváliť a Mu ďakovať." Hľa, Milý Kresťan, tohoto šťastia si účastný aj ty pri každom premenení. Aj tebe sa tu zjavuje tvoj Vykupiteľ a zástupca, Ježiš Kristus. Necháva sa položiť na oltár ako tvoja obeta. Smieš Ho vziať, s Ním predstúpiť pred Boha a povedať: „S Ním, skrze Neho a v Ňom je Ti všetka česť a sláva." Urob tak, ako to robieval cirkevný učiteľ sv. Bonaventúra.

Tento svätý chcel raz vykonať hodinovú poklonu pred Bohom. Kľakol si teda pred kríž a rozjímal o ranách Spasiteľových, o ranách na Jeho rukách a nohách, a konečne o rane na Jeho Srdci. A tu našiel, čo hľadal: to najlepšie miesto na poklonu a klaniaceho sa v duchu a v pravde. Sv. Bonaventúra píše: „Keď sme sa raz sblížili k najsladšiemu Srdcu, a dobre je, že sme tu, nedajme sa ľahko odlúčiť od Neho. V tomto chráme, pri tejto arche úmluvy chcem sa klaňať, chcem chváliť meno Pánovo a s Dávidom volať: „Našiel som moje srdce, aby som sa modlil k Bohu môjmu." Hej, našiel som srdce kráľa, brata, naj láskavejšieho priateľa, Srdce môjho Ježiša. A nemal by som sa Mu klaňať? Hej, klaniam sa Mu, lebo Jeho srdce je moje, a Ježiš Kristus je mojou hlavou. Ó, ja presťastný, lebo moje srdce je s Ježišom. Keď som teda našiel Tvoje Srdce, ó naj láskavejší Ježišu, ktoré je aj moje, chcem sa modliť k Bohu môjmu."

Tak rob aj ty, Milý Kresťan! Ak sa chceš Bohu primerane klaňať, Jeho hodne chváliť, Jemu čo najlepšie ďakovať, odovzdaj Pánu Ježišovi city svojho srdca. On ich prijme a spojí so svojím srdcom, zošľachtí ich a pridá im Božskej ceny. Tým sa vyplní tvoja často opakovaná prosba: „Posväť sa meno Tvoje!" A keď uznávaš, že dobrodenia, ktoré ti Pán Boh preukázal a každý deň preukazuje, sú premnohé a nevysloviteľne veľké a tvoje srdce ťa pobáda, aby si sa Mu raz za ne hodným spôsobom poďakoval, vtedy daj odslúžiť sv. omšu. To je to najkrajšie: „Pán Boh zaplať!" Áno, vo sv. omši odpláca večnému, láskavému a naj dobrotivejšiemu Otcu nebeskému sám Boh, Ježiš Kristus, za všetko, čo dobrého ti Boh činí. Preto mi bolo veľmi milé, keď ma minulého roku istý vojanský kapitán požiadal, aby som zaň odslúžil sv. omšu na poďakovanie. Bol totižto práve na manévroch, keď jeho malý synček spadol s druhého poschodia na kamennú dlažbu — a nič sa mu nestalo. Táto zjavná ochrana Božia tak ho dojala, že sa chcel za to Pánu Bohu čo najšľachetnejšie a najkrajšie poďakovať tým, že dal odslúžiť sv. omšu a nábožne bol na nej prítomný.

Nasleduj tento príklad. Buď pobožný, ponížený a povďačný pri sv. omši. Spomni si, ako hlboko sa uponižuje tvoj Spasiteľ, Bohočlovek vo sv. omši pred svojím Otcom, ako sa temer zrieka slávy a velebnosti, aby Mu za teba ďakoval. Hovoria, že kto ďakuje, znova prosí. Tak aj poďakujúca omša, ktorú dáš odslúžiť, je novou prosbou pred Bohom. A Duch Svätý hovorí: „Boh oslavuje tých, ktorí Jeho oslavujú."

Ty oslavuješ Boha pri každej omši, ktorú nábožne slyšíš, ty sa Mu tu klaniaš v duchu a v pravde samého Srdca Ježišovho. Tým splácaš nielen svoj dlh, ale robíš Boha temer svojim dlžníkom, že ti zase uštedrí nové milosti a dobrodenia. Boh ti dáva z toho, čo si Mu ty zaplatil. Povedz mi, či je to nie výnosná a skvelá kúpa? A z tohoto už teraz ozaj môžeš poznať, aký úžitok máš zo sv. omše.

Omilostený zločinec

Vo Viedni na hlavnom, námestí kedysi stála väznica. Na tejto budove bol zvon, ktorým zvonili, keď na smrť odsúdeného zločinca viedli na odpravisko. Na tom zvone bol pravdivý, ale strašný nápis: „Šťastlivému nebije". To bol zvon úbohých hriešnikov.

Milý Priateľ, skoršie alebo neskoršie príde deň, že aj tebe budú zvoniť na takom zvone. To bude vtedy, keď budú o tebe hovoriť: „Teraz zomrel." Vtedy umieračikom oznámia tvoju smrť. Aj umieračik je zvonom úbohého hriešnika, lebo smrť je tak tebe, ako aj všetkým ľuďom pokutou za hriech, či ti umieračik pri smrti bude zvoniť ako šťastlivému alebo nešťastlivému, to bude závisieť od stavu, v akom bude tvoja duša. Ak sa z tohoto sveta odoberieš s Bohom smierený, bude ti zvoniť na večné šťastie. Ak zomrieš v nepriateľstve s Bohom, vtedy ti bude zvoniť na večné a strašné nešťastie. Keby vtedy umieračik mohol svojim kovovým hlasom po ľudsky povedať, kde bude tvoja duša, to by bola mohutná kázeň pre ľudí; bola by to sviatočná kázeň volajúca po radosti, alebo kázeň o dušičkách vyzývajúca sľutovať sa nad nimi, alebo pekelná kázeň, ktorá by vyvolala kvílenie.

Je však zvon, ktorý síce tiež úbohým hriešnikom zvoní, ale nie k smrti, lež k životu, ak ho dobre porozumejú a jeho hlas nasledujú. To je zvon, volajúci na sv. omšu. Aj tento je umieračikom, lebo vo sv. omši Spasiteľ sveta tajuplne obnovuje svoju obetnú smrť na kríži, a zvon volá všetkých veriacich, aby sa zúčastnili slávnosti tejto smrti. Kto nasleduje hlas tohoto zvona, bude mu to slúžiť k životu. Počujme náuku, ktorú nám zvestuje hlas zvona, volajúceho na sv. omšu.

1. Strom smrti.

Neraz sa už stalo, že strom bol človekovi škodlivým, ba že mu aj smrť zavinil. Nejedon spadol so stroma, na iných zasa strom padol a usmrtil ich. Neraz aj ovocie stroma je človekovi nebezpečné, ba aj osudné. Len pred niekoľkými mesiacmi pochovali jedného mojeho známeho, ktorému jedna jedinká čerešňová kôstka zapríčinila skorú smrť.

Avšak jedon strom zavinil smrť nielen jednému človekovi, ale mnohým ľuďom a to nielen telesnú, lež aj duševnú. A bol to veru dobrý strom, so zdravým, krásnym ovocím. Stál vo veľkej rozkošnej záhrade, v raji. Pán Boh našim prvým rodičom zakázal jesť s neho. Oni však opovážlivé prestúpili tento ľahký príkaz. Tým doniesli hriech na svet a ním natrávili všetkých potomkov, počnúc od Kaina ako najstaršieho syna, až po ostatného človeka na svete.

A čo je hriech? Na krátko: hriech je pre človeka najväčším zlom a príčinou všetkého zlého; pred Bohom je hriech jediné, čo nenávidí a nenávidieť musí zo samej bytosti svojho Božstva. V každom ťažkom hriechu je štvoraká zlosť. Keď sa dopustíš ťažkého hriechu, páchaš po prvé krádež na Bohu, lebo Mu odnímaš, čo si Mu povinný preukazovať: poslušnosť. Zneucťuješ P. Boha, znevažuješ Ho, opovrhuješ Bohom, si nevďačný a neláskavý k Bohu. Hriech je najväčšia krivda, akej sa človek môže dopustiť.

Keďže hriech nie je v povetrí, ale vo vôli človeka, preto hriech po druhé robí človeka ošklivým pred Bohom. Boh hriešneho človeka musí nenávidieť a hnevať sa naň pre ošklivosť jeho hriechu a pre krivdu, ktorú činí hriešnik Pánu Bohu. Po tretie hriech činí človeka pokuty-hodným pred Božskou spravodlivosťou. Boh nemôže prijať hriešnika do svojho večného kráľovstva, ale musí ho vytvoriť z neho, musí mu dať pocítiť svoju spravodlivosť, musí ho od seba odsotiť a odsúdiť na časné a večné tresty. Konečne hriech je najväčším zlom aj preto, že hriechom úbohý hriešnik stáva sa celkom slabom a nemožným na to, aby sa mohol sám od seba zbaviť hriechu. Hriechom si sa usmrtil a ako mŕtvy nemôžeš sa sám vzkriesiť. Hriechom si si narobil nesmierny dlh, ktorý nevládzeš zaplatiť. Lásku a milosť Božiu si ztratil, a nemáš, čím by si ju znovu získal. Bohatý testament Boží, v ktorom ti bolo nebo za dedictvo poručené, sám si opovážlivé zničil, a nemôžeš ho vlastnoručne znovu zrobiť. Nepozostáva ti teda nič iného, ako v hriechu žiť, časne trpieť, trápne zomrieť a po smrti upadnúť do nevysloviteľnej biedy.

Ale či vôbec niet výhľadu ratovať sa? Či niet nikoho, kto by ti mohol a chcel pomôcť? — Pravda, jedon by bol, ale tým jediným je sám urazený Boh. Ak to On neurobí, niet iného. Otázka je však, či Boh to chce učiniť??

2. Strom života.

Ako z jedného stromu a z jeho ovocia vyšla zkaza, tak mala z iného stromu a jeho ovocia prísť spása. A tým stromom je strom sv. kríža, na ktorom visel Baránok Boží, opravdivý Syn Boží, Ježiš Kristus.

On sa ponúkol spravodlivosti nebeského Otca, že zasa napraví všetko, čo zlého sa stalo so strany úbohých hriešnikov. Za to mal aj nebeský Otec zasa všetko napraviť, čo človek vlastnou vinou zkazil. Nebeský Otec prijal toto ponúknutie, a tak Bohočlovek začal svoje sväté dielo vykúpenia sveta a dokonal ho na kríži. V poslednej chvíli života hlasne zvolal: „Dokonané je!" — a potom zomrel. A čože bolo dokonané? Čože sa vtedy stalo?

Stala sa nevysloviteľne veľká vec! Bohočlovek dobrovoľne obetoval svoj svätý drahocenný život a svojou hlbokou pslušnosťou, naj úctivejšou poníženosťou, nevyčerpateľnou trpezlivosťou a najvrúcnejšou láskou prehojne nahradil a navrátil spravodlivosti Božej všetko, čo jej bol kedysi hriech odňal; bola to celkom primeraná náhradná a smierna obeta. Tu Ukrižovaný svojím nesmiernym utrpením prevážil všetky tresty, ktoré si hriešny človek tu a vo večnosti zaslúžil. On na seba vzal naše pokuty a tak aj v tomto ohľade urobil zadosť Božej spravodlivosti. Obeta kríža bola dostatočnou a dokonalou zadosťučiňujúcou obetou. „Dokonané je!" — Umierajúci Kristus tu, na kríži, ukrotil hnev nebeského Otca a pohnul Ho k tomu, že znova ponúkol človekovi svoju pomoc, aby sa zachránil, že ho znovu chce prijať na milosť. Obeta kríža bola dostatočnou a dokonalou smiernou obetou. „Dokonané je!"

Takto splnil Bohočlovek svoje slovo, dané Otcovi, a preto aj Otec splnil svoje prisľúbenie. On zasa k ľuďom obrátil svoje srdce, svoju lásku, roztrhal veľký dlžný úpis a vyhotovil pre úbohých hriešnikov odpustkový list. Otec nebeský spravil nový testament, podpísal a zapečatil ho, a v ňom znovu vymenoval a ustanovil človeka za svoje dieťa a za dediča. Znovu otvoril nadprirodzenú pokladnicu všetkých svojich milostí, ktoré človek na svoje spasenie potrebuje. Toto sa stalo a bolo dokonané na kríži, v najsvätejšej a najvážnejšej hodine sveta.

Chceš na to jasné dôkazy? Pohliadni len na Golgotu, a prizri sa, čo sa tam robí. Tu otvoril smierený nebeský Otec svoje Srdce pohanom, a stotníkovi, ktorý stál pri kríži ako svedok, daroval milosť pravej viery, že otvorene a hlasne vyznáva: „Naozaj tento muž je Syn Boží!" — Tam otvoril nebeský Otec svoje Srdce divému lotrovi a vrahovi, ktorý bol po boku Krista Pána ukrižovaný. Tento za chvíľku dostal vieru, nádej a lásku ku Kristovi, dostal pravú ľútosť nad hriechami a tým mu Boh odpustil večný pekelný trest a otvoril mu nebo, čo mu aj Spasiteľ oznámil slovami: „Ešte dnes budeš so mnou v raji."

Tu otvoril Boh Otec svoje Srdce židom. Títo spáchali hrozný zločin, keď Bohočloveka zavraždili. Tým stiahli na seba hnev a súd Boží, ktorý sa mal hneď aj splniť. Strašné zemetrasenie zatriaslo bezbožným mestom, slnko prestalo svietiť a po celom kraji nastala hrozná tma. Vinníkov opanoval veľký strach. Ešte chvíľočka a Jeruzalema niet viacej na zemi. Ale v tom do náručia rozhnevanej a trestajúcej spravodlivosti Božej padne Ukrižovaný, prednáša Mu svoju detinskú prosbu a svoju obetu, a hľa, ruka Otca nebeského je odzbrojená, zemetrasenie prestane, slnko zasa zasvieti, a časná pokuta bola od Jeruzalema na ten čas ešte odvrátená. A aby sa hriešny ľud aj od večného trestu zachránil, nebeský Otec dáva mu milosť ľútosti. Mnohí ju prijímajú, kajúcne sa bijú v prsá, a so skrúšeným srdcom sa vracajú do mesta, Jeruzalema. A na dôkaz, že nebeský Otec chce oslobodiť ľudí aj od smrti a priviesť ich k životu a slávnemu zmŕtvychvstaniu, otvorily sa hroby a telá mnohých svätých vstaly v deň veľkonočný- Z mŕtvych vstali prišli aj do mesta a mnohým sa zjavili.

A tak Boh zjavne ukázal v tento deň, že krížovou smrťou svojho Syna je celkom smierený, a že chce ľudí z hriechu, smrti a pekla vykúpiť, ak si to aj oni želajú. To je to veľké dielo, ktoré sa dokonalo na kríži. A kto to dokonal? Láska Srdca P. Ježiša. Áno, z tohoto prameňa vyteká všetka spása.

Ale možno povieš: „To je síce všetko pravda, a verím to, ale to sa už dávno stalo, a len raz. Čože mám z toho?" — Čo máš z toho? Všetko! To, čo sa vtedy stalo, stáva sa podnes. Ukážem ti, kde a j ako sa to opakuje.

3. Prvé ovocie so stromu života.

Pred niekoľkými rokmi žil istý vysokopostavený pán. Jeho rodičia boli chudobní a len ťažko vedeli seba a svoje deti živiť. Aj ich syn sa za svojej mladosti veľa trápil a namáhal. Ale, keďže mal pekné vlohy a bol usilovný, v krátkom čase nadobudol si výborné miesto. Pre seba bol by mal dosť na výživu. Jednako však s napnutím síl aj vyše pracoval, aby čím viacej peňazí zarobil. Keď sa ho raz spýtali, prečo to robí, odpovedal: „Nepracujem pre seba, ale pre svoje deti. Nechcem, aby prežily núdzu, akú som ja pretrpel." A opravdu, po smrti zanechal deťom pekný majetok. Každé z nich malo vyše, ako potrebovalo a ani jedno sa nepýtalo: Čože mám z roboty a namáhania svojho otca? Všetky žijú z nahromadeného kapitálu, čo im otec v testamente zanechal.

Podobne pracoval aj náš Pán a Spasiteľ za celý život až po bolestnú smrť, a tým nashromaždil nesmierny poklad zásluh. Jeho smrťou uplynul čas nadobúdania zásluh, od toho času nemôže už viacej zásluh získať ani pre seba ani pre nás. Ale nie je to ani potrebné, keďže sa to už stalo v dostatočnej, ba prehojnej miere. Tento nevyčerpateľný poklad ešte vždy jestvuje a je v rukách Spasiteľových. Veď Spasiteľ aj dnes žije práve tak, ako žil kedysi v zasľúbenej zemi. A každý deň znovu prichádza so svojím pokladom blízo k tebe. Nepotrebuješ k Nemu ďaleko na zemi a na mori putovať. Nájdeš ho tam, kde sa slúži sv. omša. Prichádza a donáša so sebou všetky svoje poklady, celé bohatstvo svojich nashromaždených zásluh, a čo je najhlavnejšie, donáša aj svoje Srdce, svoju večne novú lásku. Ako to isté slnko, ktoré vtedy osvietilo Golgotu, svieti aj dnes, tak aj to samé slnko lásky, ktoré na kríži zo Srdca Ježišovho jasne zasvietilo, vychádza ti každý deň, ukazuje sa ti a zjavuje sa v podivných skutkoch sľutovania nad celým svetom, čo On na kríži vykonal, to tu znovu koná. Pri každej omši koná sa veľké dielo vykúpenia od hriechov. Rozjímajme tu o tom dôkladnejšie.

Aby si sa od hriechu oslobodil, k tomu je predovšetkým potrebné, aby si nahradil, čo si Bohu odňal. Boh musí mať náhradu. Nuž, a čože Mu ty chceš a môžeš dať? Veď ty ničoho nemáš. Ak si mal niečo dobrého pred spáchaným ťažkým hriechom, to si tým hriechom ztratil. Čo robíš v ťažkom hriechu, to je mŕtve, a konečne, čo chceš teraz a vždy na česť Božiu vykonať, to si Mu vlastne i tak dlžný, keby si aj nemal splácať nijaký dlh. Veru, ty si naozaj len biedny hriešnik. A bez náhrady niet oslobodenia od hriechu. Hriech ostáva v tebe, a ty ostávaš v ňom.

A teraz si pozri dobrotivosť a sľutovanie Srdca Ježišovho. Čo je tebe zhola nemožné, to chce učiniť Pán Ježiš za teba v premenení. On chce za teba zaplatiť všetko do posledného haliera. Vo sv. omši pri premenení je tak veľa poníženosti, poslušnosti, úctivosti, lásky a úcty Božej, že to milión razy prevažuje všetko, čo tvoje hriechy Bohu odňaly. Sv. premenenie napravuje a nahraďuje všetko, čo celý svet Bohu nespravodlivým spôsobom svojimi mnohými hrie-chami odníma. Premenenie vo sv. omši je náhradná obeta, je dostatočná smierna obeta.

V Benátkach v kostole sv. Marka cez dlhé storočia horievala každú noc lampa. Či je to podnes tak, neviem. Nariadili to kedysi sudcovia toho mesta. Títo raz nerozvažite, z náruživosti odsúdili istého človeka na smrť, a potom v noci ho dali usmrtiť. Na druhý deň ráno sa dokázalo, že odsúdený bol nevinný. Nemilosrdní sudcovia sa preto veľmi báli súdu Božieho. Prosili Boha za odpustenie, a složili sa na fundáciu, aby v noci vždy horievala lampa v kostole sv. Marka. Jej oheň mal byť znakom ľútosti, ktorá horela v ich srdci, a jej svetlo malo byť náhradou a smierením pred Bohom za svetlo života, ktoré nevinnému vyhasili.

Aj my, biedni, vinní hriešnici vo sv. omši pri premenení kladieme pred Boha lampu. Ale to nie je mŕtve, bezdušné svetlo, ktoré môže byť len symbolom. To je živé, bohoľudské Srdce najmilšieho Syna nášho obrazeného Boha. Oheň Jeho lásky nahraďuje z prehojného Jeho pokladu na kríži nashromaždených zásluh všetko, v čom si sa svojimi hriechami previnil. Obrazený Boh nemôže odoprieť toto smierenie, túto náhradu, lebo Mu ju Jeho Syn donáša, v ktorom má večné zaľúbenie. Ako veľmi musí Boh hriech človeka nenávidieť, tak veľmi musí milovať Spasiteľa a Jeho obetu, ktorú prináša za nás vo sv. omši pri premenení.

Všetko len od toho závisí, či ty, biedny, hriešny človek, chceš to dobrovoľne tak zariadiť, aby tvoj Spasiteľ pri premenení mohol skutočne za teba zaplatiť. On to chce urobiť, o tom niet vôbec pochybnosti. Veď práve preto prichádza, aby namiesto teba dal náhradu, a aby ťa predovšetkým oslobodil od hriechu, a aby tak naozaj bol tvojim Vykupiteľom. A teraz ťa dôkladne poučím a poučným príkladom ti vysvetlím, čo máš ty robiť.

4. Ako sbierať toto prvé ovocie?

Sú ľudia, ktorí vôbec nechodia na sv. spoveď alebo len veľmi zriedka. Títo hovoria, že sa nemajú z čoho spovedať, hoci ich domáci a súsedia vidia a pozorujú na nich mnohé neporiadky. Len oni sami to nepozorujú. Títo sa totižto pozerajú clo falošného zrkadla zlých ľudí a keďže nie sú práve vrahmi, lúpežníkmi a verejnými cudzoložníkmi, považujú sa za poriadnych kresťanov. A naopak: kresťania, ktorí častejšie chodievajú na spoveď, vždy najdú niečo na sebe, čo sa im neľúbi, a preto majú sa za biednych hriešnikov. Títo sa pozerajú v čistučkom zrkadle svätosti Božej.

Takáto bola aj sv. Alžbeta z Türingu. Táto vždy mala pred očami to, čo je velebnosti a láske Božej podlžná. A keď aj mohla dúfať, že je čistá od ťažkého hriechu, jednako nachádzala na sebe chyby, kde-tu zanedbanie povinností k Bohu, alebo odchýlenie od Jeho najsvätejšej vôle. Čím viacej si ctila a milovala P. Boha, tým bolestnejšie jej bolo, že Ho hriechami rozhnevala.

Keď raz o tom rozmýšľala, a nad chybami sa veľmi rmútila, nevediac, ako by ich mohla napraviť, zjavil sa jej Spasiteľ a sladkými slovami takto ju tešil: „Netráp sa, milá dcéra, všetky tvoje hriechy sú odpustené. Veď ja som vo všetkých svojich údoch trpel za teba. Ak si svojho Stvoriteľa rukami a nohami obrazil a, bol som na rukách a nohách na kríž pribití." A tak Spasiteľ pospomínal všetky jej chyby, ale aj všetky utrpenia, ktoré za ňu znášal. Konečne jej povedal: „Ak si obrazila Boha svojím srdcom, moje Srdce bolo kopijou prebodnuté. Či teda nevidíš, že za tvoje hriechy dal som dostatočné zadosťučinenie ?"

Tieto slová sv. Alžbetu veľmi potešily, a keďže dobre vedela, že Spasiteľ to zadosťučinenie vo svätej omši znovu a znovu chce aj za ňu dať, každý deň chodievala na túto drahocennú obetu, aby tam pomocou Pána Krista zaplatila svoje dlhy. Akonáhle počula, že zvonia na sv. omšu, s takou horlivosťou sa ponáhľala zo zámku dolu do kostola, že panie, ktoré ju sprevádzaly, ledva vládaly za ňou kráčať. Príduc do kostola, v povedomí, že je ubohou dlžníčkou, uponížila sa a ešte pred sv. omšou viac razy sa poklonila Pánu Ježišovi. A keď aj k vôli slušnosti v kniežacom rúchu prišla do kostola, pred premenením složila všetky svoje ozdoby: korunu, prstene, zlaté retiazky, rukavičky. Potom pri premenení so živou vierou a pevnou nádejou hľadela na Spasiteľa, ktorý sa na oltári za ňu obetuje a namiesto nej náhradu dáva za jej hriechy. Takto slyšievala šľachetná a svätá kňažná sv. omšu a drahocennou obetou Kristovou dávala Bohu zadosťučinenie. Takto splácala P. Bohu svoje dlhy.

Tak máš aj ty, Milý Kresťan, robiť pri sv. omši. Vždy musíš prichádzať na sv. omšu ako taký, ktorého predvolali na súd, aby zaplatil svoj dlh, a ktorý nemá ničoho, čím by ho mohol zaplatiť; tak ako ide na súd ten, ktorý obrazil svojho mocného kráľa a povstal proti nemu, a teraz ho vyzývajú, aby učinenú krivdu napravil, alebo podstúpil svoj zaslúžený trest. Slovom: musíš ísť na sv. omšu celkom preniknutý tým povedomím, že si pred Bohom naozaj biedny hriešnik. Nie sú to prázdne slová, keď hovorím, že zvon, ktorý zvoní na sv. omšu, je zvonom úbohých hriešnikov, na ktorom zvonia, keď zločinca vedú na odpravisko.

Na to ťa upomínajú mnohé veci, ktoré hneď na začiatku sv. omše vidíš a počuješ. Vidíš, ako kňaz sostupuje k najnižšiemu stupňu oltára a počuješ, ako verejne a hlasno vyznáva svoju vinu pred Bohom, celým nebom a pred celou farnosťou. Ďalej počuješ, že aj miništrant v mene všetkých prítomných vyznáva svoj n vinu. Na to sa kňaz s miništrantom modlí za seba, za ľud, aj za teba, aby Pán Boh láskavé odpustil vinu hriechu. A zasa obaja, kňaz a miništrant pri Kyrie elejson deväť razy prosia Boha a P. Krista o sľutovanie a smilovanie; práve tak, ako by zločinci, odsúdení na smrť volali a vzdychali: Milosť! Milosť!

A či ty, Drahý Kresťan, nemáš vôbec príčiny práve tak ponížene a skrúšene volať, stonať a modliť sa zo strachu pred súdom Božím? Alebo azda nemáš hanby, keďže si namýšľaš, že tvoje hriechy sú celkom nepatrné? Že nemusíš dať Bohu nijakú náhradu? Alebo si možno vo svojej pýche myslíš, že sa Boh musí už aj s tým uspokojiť, keď sa v kostole ukážeš a tam sa postavíš pred Neho ako nejaká drevená socha? Vtedy Kristus Pán k vôli tebe márne by sostúpil na oltár, márne by sa pre teba tak hlboko uponížil pred Otcom a priniesol smiernu obetu. Keď si myslíš, že si Bohu nič nie dlžný, alebo že svoje dlhy sám môžeš vyplatiť, vtedy len to nemôžem pochopiť, prečo ideš ešte na sv. omšu. Či azda chceš hrať pyšného farizeja v kostole? Pamätaj si, že o tomto večná pravda povedala, že nešiel domov ospravedlnený a polepšený. O mýtnikovi však, ktorý v kúte skrytý netrúfal si oči pozdvihnúť, v prsia sa bil a prosil o milosť, Písmo sväté hovorí, že ospravedlnený sa vrátil domov. Teraz už zaiste vieš, s akým povedomím máš chodievať na sv. omšu. — Cesta na sv. omšu je veru vážna cesta, nie je to do smiechu, nie do žartu, ale skorej do plaču! A hlas zvona, volajúceho na sv. omšu, je trúchly hlas; on volá: vina! vina! a: pokánie! pokánie! Ale blahoslavený si, ó človeče, ak si tento hlas pripustíš k srdcu a v poníženom, skrúšenom duchu slyšíš svätú omšu. Ten zvon bude ti oznamovať pokoj a Spasiteľ bude aj tebe Vykupiteľom.

5. Druhé vzácne ovocie so stromu života.

K tomu, aby si sa očistil od hriechu, h je po druhé nevyhnutne potrebné, aby si sám hriech od seba odhodil. Hriech sa do teba vkradol tvojou vôľou. Kto nechce, ten nezhreší. Veď hriech je dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu. Teda, ak sa ho chceš zbaviť, musíš svoju vôľu od neho odvrátiť. Dokiaľ je ti ľahostajné, ba skoro milé, že si zhrešil a Boha obrazil, a dokiaľ chceš aj naďalej hrešiť, slovom: dokiaľ nemáš pravej ľútosti nad spáchanými hriechami a úprimného predsavzatia viacej nehrešiť, dotiaľ ostáva hriech v tebe a ty v ňom. Dotiaľ nemôže byť ani reči, aby si sa ho zbavil.

Niektorí kresťania majú v tomto veľmi bludnú mienku. Mnohí si myslia, že nechcieť hriech, a oľutovať ho je práve také ľahké, ako ľahko je chcieť hriech a hriech spáchať. Preto človekovi, ktorý ide hriech spáchať, ľahko napadne myšlienka: veď to môžem zasa oľutovať. To je ohromná lož a klamanie seba. To je práve také nerozumné, ako keby si si myslel: teraz sa usmrtím, a po smrti zasa sa môžem vzkriesiť. To sa ti nikdy nepodarí! A práve tak nemôžeš sám od seba ani spáchaný hriech dostatočne nenávidieť, úprimne oľutovať a silné predsavzatie učiniť viacej nehrešiť. K tomu je potrebná sila, akej od prírody človek v sebe nemá, ako nemá ani sily, aby sa vzkriesil, keď je mŕtvy. K tomu je potrebná nadprirodná sila. Túto ti však nemôže dať ani človek, ani anjel, ani nijak}7 svätý. Táto sila je len u Toho, ktorého si hriechom obrazil a rozhneval, u tvojho Boha a Pána. Ak ti ju On nedá, na večné veky neprídeš k platnej ľútosti ani k výdatnému silnému predsavzatiu, práve tak nie, ako zatratený v pekle, ktorý preto na veky ostáva v hriechu a preto právom na veky trpí pekelné tresty. Ale či ti Boh musí dať takúto nadprírodnú silu? Vôbec nie. Ba čo viac, Boh dľa svojej svätosti a spravodlivosti mal by ti ju nedať, lebo sa musí hnevať na teba pre tvoje hriechy. Aby si túto nadprírodnú silu a milosť od Neho dostal, musíš najprv Jeho hnev ukrotiť, musíš sa s Ním smieriť. Ale ani to sám od seba nevládzeš spraviť, a tak hriech ostáva v tebe a spravodlivý hnev Boží na tebe.

Avšak, buď chvála a vďaka Pánu Ježišovi na večné veky! On môže a chce ťa s Otcom smieriť, chce Jeho hnev ukrotiť, a k tebe zasa Ho milostivým učiniť. A robí to každý deň, ba každú hodinu, v každej sv. omši pri svätom premenení. Sv. omša je nielen náhradou, a zadosťurobením, ale aj dokonalým smierením Otca s hriešnikom. Keď krv nevinného Ábela volala o pomstu k Bohu proti Kainovi, nuž v premenení volá krv nevinného Baránka Božieho o milosť a sľutovanie k Bohu za všetkých úbohých hriešnikov. A prvá milosť, ktorú potrebujeme, je práve tá, aby naše srdce, naša vôľa boly naklonené hriech zanechať, nenávidieť, oľutovať a nechcieť viacej hrešiť. — Táto milosť je teda, ktorú nám drahý Spasiteľ pri premenení od Boha vydobýja, a ktorou nám zasa tak jasne preukazuje lásku a sľutovanie svojho Srdca. Tento článok katolíckej viery aj Tridentský snem jasne vyslovil takto: „Touto obetou býva Boh tak udobrený, že milosť a dar ľútosti udeľuje a potom neprávosti a hriechy odpúšťa, čo by boly akékoľvek veľké." — Na kríži útrpné Srdce Vykupiteľovo túto milosť od Boha vydobylo pravému lotrovi a v každej sv. omši chce ju aj nám úbohým lotrom vydobyť.

Možno si už čítal alebo počul, ako sa žid Herman Kochem obrátil a stal sa katolíkom. Bol výborný muzikant. Zarábal si veľa peňazí, ale ich aj chytro premárnil, lebo viedol bezbožný, pohoršlivý život. Jeho rodina bola nad tým veľmi zarmútená. V máji r. 1847 k vôli akémusi pánovi hral pri májovej pobožnosti v istom katolíckom kostole v Paríži. Už tu mu mimovoľne prišla myšlienka, že musí byť katolíkom. A niekoľko dní po tejto pobožnosti počul zvony toho istého kostola. Čosi ho ta ťahalo. Sobral sa a išiel. V kostole sa práve začala sv. omša. Ďalej nech nám sám vypráva, čo sa tam s ním stalo:

„Pozorne a bez pohnutia som slyšal sv. omšu. Slyšal som jednu, dve, tri sv. omše, a ani mi len nenapadlo z kostola sa vzdialiť. Sám som nevedel pochopiť, čo ma zdržiavalo. Po svätých omšiach išiel som domov. Podvečer znova ma čosi ťahalo do kostola. Hlas zvonov znova ma priviedly ta. V kostole bola vyložená prevelebná Sviatosť Oltárna. Čosi ma ťahalo až k mrežkám, kde sa prijíma. Tu som padol na kolená. Keď kňaz dával požehnanie s prev. Sviatosťou, sklonil som hlavu. Keď som vstal, cítil som v srdci veľmi sladké uspokojenie. Príduc domov, hneď som si ľahol, ale v tú noc, či som spal a či bedlil, vždy som sa v mysli zaoberal prevelebnou Sviatosťou. Netrpezlive som čakal ráno, aby som zasa mohol ísť na sv. omšu.

Odvtedy hlas milosti Božej účinkoval na mňa čo raz silnejšie. Usilovne som začal čítať náboženské spisy a každú nedeľu som slyšiaval sv. omšu. V prvú nedeľu augusta (8.) r. 1847 Boh mi dal milosť nadprírodnej ľútosti. To sa stalo takto:

V spomenutú nedeľu išiel som na sv. omšu. Ako obyčajne, sv. obrady som pozorné sledoval. Čochvíľa však cirkevný spev, modlitby a prítomnosť nadprírodnej, neviditeľnej moci, ktorú som zjavne cítil, priviedly ma do takej rozčúlenosti, a do takého zmätku, že som sa triasol na celom tele. Slovom, milosť Božia účinkovala na mňa celou svojou silou. Pri premenení, keď kňaz dvíhal svätú hostiu, zrazu som pocítil, že sa mi oči zalievajú slzami, ktoré mi neprestajne tiekly po rozpálených lícach. Ó, blažená, nezapomenuteľná hodina mojej duše! Nikdy predtým som nepoznal také slzy." O tri týždne neskoršie Herman prijal sv. krst, vstúpil do rehole bosých karmelítov, stal sa kňazom, a tak svojimi spismi ako aj ohnivými kázňami veľmi blahodarne účinkoval.

V tejto udalosti sú dve veci celkom jasné. Po prvé, že Spasiteľ vo sv. omši naozaj vydobýja úbohým hriešnikom milosť ľútosti, ktorou hriešnik svoje hriechy znenávidí a býva od nich oslobodený. Tu sa splňuje cirkevná modlitba pôstneho času, ktorá znie: „Pane, daj sa udobriť prijatím našich obetí a pritiahni k sebe láskavé aj našu odbojnú vôľu." — Po druhé je jasné, že Pán Boh túto milosť obrátenia nedáva vždy hneď, lež časom, kedy sa Mu ľúbi. Herman síce už pri prvej sv. omši pocítil blízkosť milosti, ale dostal ju až potom, keď niekoľko sv. omší nábožne slyšal.

Teraz, čo sme počuli, obráťme vo svoj úžitok. Si úbohý hriešny človek. Neodtajíš to, ak si len nie farizejom. Vieš aj to, že bez nadprírodnej ľútosti nemôžeš sa oslobodiť ani od ťažkých ani od všedných hriechov. Aj to vieš, že k nadprírodnej ľútosti sám od seba prísť nemôžeš. Môžeš si ju však kúpiť. Jej kúpnu cenu nájdeš v pokladnici oltára, v obeti tvojho Vykupiteľa pri sv. omši. A keby vôbec nebolo inej pohnútky chodievať na sv. omšu, postačí mohutná pohnútka, že potrebuješ ducha obrátenia sa, skrúšenú ľútosť a silné predsavzatie, a že toto tam nájdeš. Preto ti radím, aby si pred sv. spoveďou častejšie išiel na sv. omšu. Tam si kúp Kristovou obetou v premenení najvážnejšiu a najpotrebnejšiu čiastku sviatosti pokánia, pravú ľútosť a silne predsavzatie. A neuspokoj sa len jednou sv. omšou, lež slyš ich niekoľko. Viem síce, že hodnota jednej jedinej svätej omše je väčšia, ako hodnota všetkých kajúcich skutkov, utrpení a múk svätých, že hodnota jednej jedinej svätej omše je nekonečná, ale to nemáš nikde napísané, že ti Boh naraz musí privlastniť celú hodnotu, a vyplatiť milosť obrátenia. Veď aj Boh, nielen raz, ale zaiste často musel klopať na tvoje srdce, kým si Mu ho otvoril. Tak aj ty častejšie klopaj smiernou obetou Kristovou na Jeho Srdce, kým ti otvorí a dá ti žiadanú milosť. Ak si na to lenivý alebo pripyšný, ak sa preto neobrátiš, tak si si sám na vine. Keby Herman nebol nasledoval hlas zvona, ktorý ho volal na sv. omšu ako aj vnútorný hlas, a keby nebol spoluúčinkoval s milosťou, bol by ostal a zomrel vo svojich hriechoch, a to len vlastnou vinou.

Ako jemu zvonil, tak aj tebe každý deň zvoní zvon na sv. omšu; ty ho dobre počuješ, a teraz ešte lepšie porozumieš jeho hlasu. On ti oznamuje potešiteľné slová smieriť sa s Bohom pomocou Ježiša Krista a jeho silnej obety vo svätom premenení. Pritom však oznamuje ti aj inú radostnú zvesť o Srdci tvojho Vykupiteľa.

6. Tretie drahocenné ovocie na strome života.

Aby si bol od svojich hriechov opravdu vykúpený a oslobodený, k tomu je potrebné po tretie, aby si bol aj od zaslúžených časných pokút a od večnej pokuty oslobodený. Spravodlivosti Božej musí sa celkom zadosť urobiť. Nedaruje sa ani najmenšie pokánie za najmenší hriech. Na tento alebo iný spôsob musí sa všetko vyrovnať. Toto nikto lepšie nevedel, než ten, ktorý vie všetko, Pán Ježiš. On predvídal, do akej dlhej reťazy pokút a trestov ťa tvoje hriechy zamotaly a do akej ukrutnej biedy máš byť časne a večne pohrúžený. Vedel aj to, že ty sám z vlastných síl nevládzeš od seba tieto pokuty a tresty odvrátiť. A teraz prizri sa len, k čomu Ho pohla sústrasť a sľutovanie Jeho Srdca, aby ti prišiel na pomoc.

Kedysi na kráľovských dvoroch bola zvláštna obyčaj. Kráľovskí synovia boli v takej vážnosti, že sa ich nikto neopovážil potrestať, i keby to aj boli zaslúžili. Ale, aby v tých mladých pánoch predsa len vzbudili ošklivosť oproti ich chybám, držali pri nich chlapca z nižšieho rodu, ktorého dobre kŕmili a platili, za to však musel sa dať zakaždým potrestať, keď to kráľovský syn zaslúžil. To bol takzvaný buchátčok. Raz sa na istom kráľovskom dome stalo čosi podivného. Buchátčok sám ťažko sa previnil proti jeho veličenstvu, kráľovi. Za to mal dostať zaslúžený trest. V tej chvíli však, keď buchátčok mal dostať, kráľov syn pristúpil k otcovi a neprestal ho prosiť, kým neprivolil, aby princ prevzal pokutu za previnilca. A tak sa aj stalo.

Toto je teraz nielen dajaké podobenstvo, ale číra pravda a čitateľ nepotrebuje iného, len chytiť si pravou rukou ľavú a chytil vinného buchátčka. Aj teba povolal Boh vo svätom krste do svojho kráľovského dvora, ty si sa však nielen raz, ale zaiste veľa razy opovážil rozličnými hriechami hrubo obraziť kráľovskú velebnosť Božiu, a za to si zaiste zaslúžil spravodlivý trest. Ale tu zakročil Syn večného Otca, Ježiš Kristus, a dal sa na miesto teba potrestať, pri čom Mu boly ruky, nohy a bok hlboko ranené a mnoho krvi sa Mu pri tom vycedilo. Dobre vieš, kedy, kde a j ako sa to stalo. Teba síce vtedy ešte nebolo na svete, ale teraz si a keď teraz má prísť na teba trest Boží, Syn Boží predstupuje pred svojho Otca, prináša Mu svoju krv, ktorú vycedil za teba, a ukazuje Mu hlboké rany na svojom tele, ktoré utrpel na miesto teba. Toto robí pri každej sv. omši. Treba ti len pristúpiť a so skrúšeným, ľútostivým srdcom predstaviť sa spravodlivosti Božej, a večná pokuta sa ti odpustí, ba aj časné pokuty. Tu naozaj získaš od samého Boha plnomocné a neplnomocné odpustky svojich zaslúžených trestov.

O portugalskom kráľovi Jánovi II. hovoria, že päť svätých rán Spasiteľa mal v toľkej úctivosti, že sa sľubom zaviazal nijakú prosbu neodoprieť, keď ho budú prosiť pre päť svätých rán Kristových, ak len nebude v tom nič nespravodlivého. I stalo sa raz, že, keď práve šiel na sv. omšu, hodila sa mu istá žena k nohám a pre Kristove rany ho prosila, aby jej manželovi, ktorého išli sťať, daroval život. A kráľ povedal: Nech sa stane, ako si žiadaš. Áno, keby si bola aj niečo o veľa väčšieho žiadala pre sväté rany Kristove, nebol by som ti odoprel.

A niet pochybnosti, že nebeský Otec si tisíc razy viacej ctí a cení rany a krv svojho jediného, najmilšieho Syna, ako portugalský kráľ. Preto pri sv. omši smelo môžeš k Nemu pristúpiť a prosiť Ho pre tieto rany, aby ti pokutu večnej smrti, pekla a časné pokuty, ktoré ťa či už tu na svete, či už v očistci čakajú, odpustil. Veď pri sv. omši neprosíš len pre sväté rany, ale ukazuješ Mu ich na svätom oslávenom tele Pánovom pod spôsobom chleba, a ukazuješ Mu aj krv v kalichu.

Preto sv. Pavel hovorí: „Pristúpmeže s dôverou k trónu milosti, aby sme obsiahli milosrdenstvo a našli milosť k príhodnej pomoci." Preto Tridentský snem učí: „Táto Božská obeta, čo sa v omši vykonáva, obetuje sa dľa apoštolského podania za hriechy, pokuty a zadosťučinenia a za iné rozličné potreby žijúcich veriacich." Preto kňaz krátko pred premenením rozprestiera ruky nad hostiu a kalich, skladá temer vinu a pokutu za svoje hriechy a hriechy všetkých kresťanov na nevinného Baránka Božieho, a hovorí: „Pane! prosíme Ťa, ráč milostivé prijať túto obetu našej služobnosti, ale i celej Svojej čelade, spravuj dni naše v Svojom pokoji a ráč nás od večného zatratenia vytrhnúť a k zástupu Svojich vyvolených pripočítať." A čože mu dodáva smelosti k takej veľkej prosbe? Kňaz to dobre vie, a preto dokladá: „Skrze Krista Pána nášho", ktorý svojím umučením a krvavou smrťou zadosťučinil Božskej spravodlivosti, a obnovuje toto zadosťučinenie v obeti sv. omše.

A ešte niečo veľmi potešiteľného ti chcem teraz povedať, aby si videl a poznal, aké veľké a úprimné sľutovanie Srdca Ježišovho sa zjavuje každý deň vo sv. omši. Každodenné a nesčíselné hriechy ľudi znovu a znovu vyzývajú Božskú spravodlivosť, aby soslala na svet mimoriadne časné tresty a dopustila naň choroby, vojnu, hlad, zemetrasenie, mor, oheň, vodu, biedu a všelijaké súženie. Tu však so sto a tisíc oltárov padá Spasiteľ, milosrdenstvom pohnutý, hnevu Božiemu do náručia a zadržuje trestajúcu ruku Božieho sudcu, aby mal ešte trpezlivosť, aby čakal, či sa bezbožníci nenapravia. Svätý Leonard povedal: „Myslím, že keby nebolo sv. omše, svet by už bol na vnivoč vyšiel, lebo by nebol mohol ďalej znášať ťarchu toľkých hriechov." Premenenie vo sv. omši je síce krátka tichá chvíľa, ale v tú chvíľu deje sa pre celý svet nekonečne veľa vznešeného. Pravda, my to teraz nevidíme, ale raz bude nám zjavené, čo máme zo sv. omše a čo by bolo so svetom bez sv. omše.

7 Rozumní a usilovní sbieratelia ovocia.

Teraz v krátkosti shrňme všetko, čo sme v tejto kapitole o sv. omši povedali, aby si si to ľahšie mohol zapamätať. — Keď kňaz dokončil sv. omšu, obracia sa k prítomným veriacim a hovorí alebo spieva: „Ite, missa est!" „Iďte, omša je dokončená." Tieto slová majú ten istý význam, ako slová, ktorými Kristus Pán svoju obetu na kríži zakončil. Pán Ježiš hlasno zvolal celému svetu: „Dokonané je!" Čo sa tam na Golgote dialo, to sa deje aj pri sv. omši, totižto vykúpenie človeka od hriechu. Ako tam na kríži, tak aj na oltári prináša sa Bohu náhrada alebo smierenie za hriechy. Tu sa hnev Boží skrocuje, smieruje a zasa sa dáva milosť ľútosti a polepšenia a odpúšťajú sa pokuty za hriechy. Tu sa dáva zadosťučinenie spravodlivosti Božskej za zaslúžené časné a večné tresty. Vo sv. omši teda sú opravdu veľké poklady skryté, ale ak nevieš, ako ich máš vyzdvihnúť, budeš na sv. omši prítomný a nezískaš si z týchto pokladov pranič. Musíš teda vedieť, ako si poklady vyzdvihnúť. Naučím ťa tomu umeniu. Nie je to také ťažké, ako si myslíš. Rob len to, čo robí chorý človek, ktorý veľa trpí a rád by sa zbavil svojich bolestí. Chorého bolesti ženú, aby si pomoc hľadal. Ide teda k lekárovi, alebo si ho zavolá, potom žalostne mu rozpovie svoje utrpenie a prosí ho o pomoc. Práve tak treba robiť aj tebe na sv. omši.

Po prvé musíš uznať, že si pred Bohom úbohý, vinný hriešnik, ktorému sa zle povedie, ak padne do rúk rozhnevanému Bohu. Keď teda počuješ zvoniť na sv. omšu, pomysli si, že je to zvon úbohého hriešnika, že ti zvoní k súdu, od ktorého závisí život alebo smrť. Pre tvoje hriechy v obeť spravodlivosti Božej musíš sa dať alebo ty, alebo tvoj Spasiteľ. Koľké šťastie! Spasiteľ chce to za teba učiniť. Zvon oboch vás volá na sv. omšu: Jeho i teba. Jeho volá s neba, teba z domu — oboch do kostola. Tam sa vám prichodí sísť obom. Tvojho Vykupiteľa volá k ozajstnej nekrvavej obeti, teba volá k životu. — Keď si to dobre uvážiš, veru neostaneš doma. V nedeľu a sviatok nebudeš sa parádiť, aby si sa ľúbil ľuďom, na ceste do kostola nebudeš sa veľa smiať a darobne vyprávať. Cesta na sv. omšu je kajúcna púť na Golgotu. Je to čas vážnymi myšlienkami sa zaobierať a zo srdca sa modliť: „Vysloboď nás od zlého!" — „Baránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, smiluj sa nado mnou!" Maj na mysli sv. Alžbetu a to, čo som ti o nej vyprával.

Po druhé, keď si už v kostole, v dome svojho lekára, svojho Vykupiteľa a sv. omša sa začína Konfiteorom a Kyrie elejsonom, vyžaluj svojmu Spasiteľovi svoje choroby, predostri mu všetky rany svojej duše a otvorene sa vyzná j pred Ním zo všetkých svojich hriechov. Hovor aj ty, ako hovorieval ctihodný Tomáš Kempenský: Pane, tu ti prinášam všetky hriechy a previnenia, ktorých som sa dopustil pred Tebou a pred Tvojimi anjelmi, od toho dňa, čo som začal hrešiť, až po tento deň. Prinášam ti ich na Tvoj smierny oltár, aby si ich všetky zapálil a spálil ohňom Svojej lásky, aby si smazal všetky škvrny mojich hriechov, aby si očistil moje svedomie od každého previnenia, aby si mi znovu dal Svoju milosť, ktorú som hriechami ztratil, aby si mi všetko celkom odpustil a k bozku pokoja milosrdne ma pripustil. Čože môžem iného učiniť za svoje hriechy, ako pokorne sa z nich vyznať, ich oľutovať a Teba bez prestania o smilovanie prosiť? Všetky svoje hriechy mám v najväčšej ošklivosti. Nechcem sa ich nikdy viacej dopustiť. Ľutujem za ne a budem ľutovať po celý svoj život. Hotový som za ne pokánie robiť a dľa možnosti zadosť učiniť. Hľa, odovzdávam sa Tvojmu milosrdenstvu, porúčam sa do Tvojich rúk. Nakladaj so mnou podľa Svojej dobroty, nie dľa mojej zlosti a neprávosti." Takto alebo podobne hovor otvorene so svojím Vykupiteľom.

Po tretie, keď si sa tak dobre zahĺbil do svojej biedy a cítiš celú ťarchu svojich hriechov, ó aký milý ti bude hlas zvončeka pri svätom premenení. Tu sa teraz dokoná tvoje vykúpenie. Tu vykoná tvoj Božský lekár spasonosnú operáciu na tvojej chorej duši. Tu sa ti otvorí celé smilovanie, dobrotivosť a láska Srdca tvojho Spasiteľa. „Či sa dá niečo milosrdnejšieho čo len pomyslieť — hovorí sv. Anzelm — ako keď Boh Otec povie hriešnikovi odsúdenému na večné múky a nemajúcemu ničoho, čím by sa vykúpil, potešiteľné slová: Vezmi môjho Jednorodeného a daj Ho za seba! A keď Syn povie: Vezmi mňa, a daj ma za seba!"? Nasleduje toto Božské vyzvanie.

Kňaz dľa cirkevného predpisu musí hľadieť na sv. hostinu a na kalich, keď ich po svätom premenení pozdvihuje. Pozdvihni si aj ty hlavu, obráť ta aj ty oči, a predstav si so živou vierou, čo sa tam pozdvihuje. To je duša Kristova, to je telo Kristovo, to je krv Kristova, to je utrpenie Kristovo, to je voda z boku Kristovho. Tu je teda pravý čas, aby si sa modlil k pozdvihnutému Spasiteľovi prekrásnu modlitbu: Duša Kristova posväť ma! Telo Kristovo spas ma! Voda z boku Kristovho obmy ma! atď.

Spasiteľ kedysi sedel pri studni Jakubovej a shováral sa s úbohou hriešnicou. Ona hneď nepoznala, že je to Vykupiteľ sveta, a preto jej Pán temer žalostne povedal: „Ó, keby si poznala dar Boží!" Milý Čitateľ, aj ty si pri každej sv. omši blízo Vykupiteľa, ktorý by to, čo učinil tej úbohej žene, rád aj tebe urobiť, totižto oslobodiť ťa od hriechov. — Pousiloval som sa, ukázať ti, aký poklad Boží máš pred sebou vo svätom premenení. Samaritánka, hneď ako poznala Pána, prosila: „daj mi tej vody, o ktorej hovoríš." — Úfam, že teraz si už tiež spoznal Vykupiteľa v premenení; pros teda aj ty: Ó, voda z boku Kristovho, obmy ma! — Keď Samaritánka prišla k úplnej viere v Krista, plná radosti bežala do mesta, vyprávala ľuďom, koho našla. A ľudia išli k Pánovi a bolo im dobre pri Ňom natoľko, že potom povedali žene: teraz už veríme, nie k vôli tvojej rozprávke, lež sami sme počuli a vieme, že tento je naozaj Spasiteľ sveta. Milý čitateľ, ak spravíš, čo som ti dnes povedal, ak budeš chodievať na sv. omšu v takom duchu, ako som ti to dnes ukázal, vtedy aj tebe bude dobre pri Pánu Bohu, vtedy mi aj ty povieš: teraz už verím nie k vôli tvojej knižke, čo si napísal; lebo som sám zkúsil, že vo sv. omši, pri premenení, je naozaj Vykupiteľ sveta, môj Vykupiteľ. Vtedy ti zvon, ktorý ťa volá na sv. omšu, bude vždy radostným zvonom, a najblaženejšou hodinou celého dňa bude ti tá, keď môžeš byť so svojím Spasiteľom pri sv. omši, keď sa očistíš sľutovaním Jeho Srdca a mocou Jeho presvätej krvi a vody od nečistoty, viny a trestu svojich hriechov.

Istý kňaz navštívil chorú deväťdesiatročnú ženičku, ktorá musela na posteli ležať, a pritom bola aj slepá a skoro celkom hluchá. Keď kňaz od nej odchádzal, povedal jej, že na druhý deň ráno o šiestej hodine odslúži za ňu sv. omšu. Dobrá ženička mala nevýslovnú radosť. Keď ju kňaz neskoršie zasa navštívil, spýtal sa jej, či sa duševne zúčastnila sv. omše. A starenka odpovedala: Velebný Pane, od radosti nemohla som celú noc spať; každú chvíľu som bola v myšlienkach v kostole. A keď prišiel čas sv. omše, od radosti nemohla som sa modliť; len som plakala, že teraz môj Spasiteľ obetuje sa za mňa. — Tejto žene nepotreboval Pán žalostne povedať: Ó, keby si poznala dar Boží! Kým bola zdravá, usilovne chodievala na sv. omšu. Teraz je už vo večnosti, a tam zaiste neľutuje, že často chodievala na sv. omšu. Milý Čitateľ, či aj ty tak smýšľaš? Ale koľko je takých na druhom svete vo večnosti, čo horko, ale už neskoro, ľutujú, že si daru a milosti sv. omše nevšímali. Skôr alebo neskôr aj ty sa odoberieš na večnosť. Tam ti už nebudú zvoniť na sv. omšu!

Všemožúca modlitba.

Sú kvety, ktoré sa večer, keď slnko zachodí, zatvárajú a ráno, keď slniečko vyjde a teplými lúčami začne kvietky sohrievať, znovu sa otvárajú; potom priletúvajú včielky a motýle a berú z nich pokrm a sladunký napoj. Tak je to aj s pravou láskou. Aj táto otvára ľudské srdce, aby mnohí v ňom našli miesto a účastnými sa stali jeho pokladov.

Takú lásku mal český kráľ sv. Václav. Súsedný kráľ, Radislav, chcel mu odňať krajinu a ľud a preto s veľkým vojskom išiel proti nemu. Václav bol smelý, udatný panovník, i postavil sa so svojím vojskom proti Radislavovi. Ale sv. Václav miloval svoj ľud a preto zabolelo ho srdce, keď si pomyslel, koľkú biedu vojna prináša a koľko nevinnej krvi sa vo vojne vycedí. Chcúc teda od svojho ľudu odvrátiť túto pohromu, postavil sa proti svojmu protivníkovi sám. Navrhoval Radislavovi, aby len oni dvaja bojovali proti sebe a aby tak ušetrili ľud. Táto veľkodušnosť Václavova natoľko dojala Radislava, že sa s Václavom smieril a uzavrel s ním pokoj. Takýmto činom odvrátila láska sv. kráľa veľkú pohromu od ľudu. Sv. Václav sa považoval za hlavu svojho ľudu, a svojich poddaných za údy svojho tela. Cítil, že je s nimi čo najužšie spojený. Mal s nimi sútrpnosť, ba ešte viacej, lebo bol hotový radšie seba obetovať, ako dovoliť, aby sa ublížilo jeho poddaným. Taká láska je zriedkavá. Ani sv. Václav nemal jej sám od seba. Aj on ju čerpal tam, kde je nevyčerpateľný prameň šľachetnej a silnej lásky — v Srdci Vykupiteľa sveta.

Kristus Pán Boh a človek spolu, je kráľom nielen jednej krajiny. Jeho Otec ustanovil Ho za kráľa všetkých krajín sveta, a On toto poverenie Otca z veľkej lásky k ľuďom aj prijal. Keď sa kňaz vo sv. omši modlí „Krédo", výslovne hovorí, že Syn Boží pre nás a pre naše spasenie sostúpil s neba. Od prvej chvíľky svojho vtelenia je On náš a my sme Jeho. My sme s Ním tak sopiati, ako zákonitý kráľ so svojím ľudom, ako otec a matka s rodinou.

Otec však nemá srdce len pre seba samého; patrí ono celej jeho čeľadi. Preto spoluprežíva blaho i žiaľ všetkých členov svojej rodiny, a láska ho pobáda k tomu, aby každý žiaľ od nich odvrátil a blaho im zaistil. Tak je to aj s Pánom Ježišom. Od tej doby, čo nám Ho Otec nebeský daroval, a nás Jemu, aj láska Jeho Srdca patrí celému svetu. Od tej doby záleží Mu na každom človeku, nech by to bol aj najbiednejší mrzák. Tak blaho ako aj žiaľ ľudí hlboko sa Mu vrýva do Srdca; raduje sa s radujúcimi a plače s plačúcimi, a horiaca láska Jeho Srdca pobáda ho k tomu, aby svojim ľuďom všade, kde len môže, dobre robil. O Jeho živote tu na zemi vydávajú apoštolovia krátke, ale veľa hovoriace svedoctvo: „chodil medzi nami, dobre činiac."

Keď zomieral, prijal súboj s peklom a smrťou, aby nás od nich oslobodil. A teraz, keď s Otcom v jednote Ducha Svätého slávne panuje, vždy má otvorené oko a srdce pre blaho a žiaľ ľudí. Ako Ho láska predtým s neba k nám stiahla, tak je to aj teraz každý deň a každú hodinu. To sa stáva v hodinu sv. omše, vo chvíli premenenia. Tu je zasa naozaj medzi svojimi, aby bol prostredníkom medzi nami a nebeským Otcom. Tu predkladá svojmu Otcovi našu poklonu, naše chválospevy a vďaky so svojim Srdcom spojené, zošľachtené, obohatené a zbožnené. Tu dáva náhradu za nás, činí spravodlivého, rozhnevaného Otca láskavým a milostivým, a vypláca naše dlhy. Spomni si len na to, čo som ti na predošlých stranách o sv. omši povedal.

Ale dobrý Spasiteľ s vyrovnaním našich dlhov sa ešte neuspokojuje; On nám chce aj bohatú almužnu získať od Otca. Hovoria, že láska má bystré oči. Teda aj láska Srdca Ježišovho ostrí Jeho oči; On vo svojej všetkovediacnosti vidí celý svet a všetky jeho duševné a telesné potreby. Vidí, akí sme biedni a že bez Božej pomoci, ochrany a milosti ani len za chvíľku nemôžeme ostať. Táto naša bieda leží Mu na Srdci a pobáda ho, aby apeloval na všemožúcnosť svojho Otca, a aby získal všetko, čo pre nás potrebuje. On to robí práve aj teraz, v tejto chvíli, keď toto čítaš. Veď už vieš, že sa každú hodinu vo dne i v noci slúži niekde na svete sv. omša. Tu Ho nachádzame pri šľachetnom, dobrotivom diele Jeho útrpného Srdca, pri Jeho prosiacej obeti za nás. Poď, prizrime sa Mu; veď sa to týka aj nás dvoch.

1. Prosiaca všemožúcnosť

Neviem, do akej triedy ľudí ty patríš, či medzi chudobných alebo bohatých. Ale nech je tomu akokoľvek, viem, že ti zavše niečo chybuje, čo by si predsa potreboval. Vtedy ideš k iným, aby si si to zadovážil. To môžeš urobiť štvorako: alebo poprosíš iných o to, alebo im zrobíš niečo po vôli, čo im je milé a vzácne a tak ich pohneš k tomu, aby aj oni vyplnili tvoju žiadosť, hoci to aj nemuseli urobiť; alebo si kúpiš od nich, čo potrebuješ, alebo môžeš si to dľa smluvy od iných vyrobiť, zaslúžiť prácou pre nich vykonanou. V tomto poslednom prípade musia ti dať zaslúženú mzdu. Robotník je hodný svojej mzdy.

Je síce pravda, že náš Pán a Spasiteľ teraz pre seba viacej nič nepotrebuje. Aj ako človek má všetko, čo si len môže žiadať. Ale Jeho veriaci, ľudia na zemi, ktorým je on kráľom a pastierom, títo každý deň, každú hodinu a minútu veľmi veľa potrebujú pre telo a dušu, pre časnosť a večnosť. A keďže On má pre nich také dobré, široké a otvorené Srdce, hľadí im potrebné veci zaopatriť od Toho, ktorý má všetko, od svojho Otca nebeského, a aj činí to vo sv. omši štvorakým spôsobom.

Po prvé: Prosí nám od Otca hojnosť dobrých darov. Keď Pán Ježiš prvý raz na zemi slávil sv. premenenie pri poslednej večeri, vtedy hneď po tomto úkone uprostred svojich apoštolov predstúpil pred Otca a predniesol Mu veľmi krásnu a vážnu prosbu za svojich milých učeníkov a všetkých, ktorí budú v Neho veriť. Čo vtedy urobil, to robí aj teraz po každom premenení. Tu hľadí svojím všetkovidiacim okom na všetkých, čo sú na sv. omši a na všetkých, čo by radi boli, ale nemôžu, a na celú svoju sv. Cirkev. Tu vidí silne pokúšaných, chorých, zarmútených, starosťami ťažko skľúčených, najväčším nebezpečenstvám hriechu vystavených, úzkostlivých, ťažkou prácou obťažených, pod ťarchou hriechov stonajúcich, so smrťou zápasiacich — a sú to všetci Jeho, a On patrí im. On vidí, ako všetci z tohoto plačlivého údolia vrúcne k Nemu volajú a prosia Ho, aby im pomohol v súžení, biede a núdzi. A On všetky tieto prosby berie a vkladá do svojho vlastného Srdca, predstupuje na oltári pred svojho nebeského Otca a prosí Ho láskavé, vrúcne a dobýjavo o almužnu Božského sľutovania a o pomoc pre všetkých svojich.

Teraz si predstav, akú moc má už táto prosba sama. Veď je to jediný Syn, ktorý klope na Srdce Otcovo. Už o našej modlitbe povedal: „Klopte, a otvorí sa vám." Pri sv. omši však klope Ten, o ktorom sám Otec povedal: „Toto je môj milý Syn, toho poslúchajte!" Myslíš, že Ho Otec nevyslyší, že Mu azda dakedy povie: to a to ti nedám? Akože by sa to srovnávalo s tým, čo Syn Boží, večná pravda, povedal: „Otče, viem, že ma vždy vyslyšíš!" S nami je to, pravda, ináčej. My zavše neprosíme o pravú vec, preto niekedy nebývame vyslyšaní. Ale Spasiteľ vie určite, čo je pre nás najlepšie, a čo sa srovnáva s vôľou Jeho Otca. On Mu teda predkladá len také prosby, o ktorých vie, že ich Otec vyslyší. Preto sa zakaždým, pri každej sv. omši plní Jeho neomylné slovo: „Otče, viem, že ma vždy vyslyšíš."

Ale Spasiteľ sa s touto prosbou neuspokojuje. On vo sv. omši, pri premenení preukazuje svojmu Otcovi mnohé láskavosti, v ktorých má Otec nebeský najväčšie zaľúbenie. Tu vzdáva česť Otcovi v najhlbšej poníženosti, tu sa Mu klania, tu Ho chváli a oslavuje, tu zvelebuje Jeho meno pred anjelmi a ľuďmi, tu Mu ďakuje z celého srdca, a to všetko robí k vôli svojim. Keď modlitba poníženého preráža oblaky, aká mohutná a dojímavá musí teda byť modlitba Syna z Jeho naj úctivejšieho Srdca, ktorá Otca pobáda k tomu, aby aj On dal Synovi všetko to, o čo Ho prosí pre svojich.

Čo však prosbám Syna Božieho najväčšiu silu dodáva, je to, že si On všetky milosti a všetku pomoc smluvne odkúpil od Otca. On za celého života tu na zemi a vo svojom krvavom umieraní na kríži, pracoval a trpel z poslušnosti k svojmu Otcovi. V tej odplate, ktorú si od Otca vyjednal, je aj poistenie každej pomoci a všetkých milostí, ktoré pre svojich potrebuje. Krvavú obetu, ktorú na kríži v službe Božej vykonal, zasa obnovuje teraz nekrvavým spôsobom pri premenení. Tu skladá svoj ťažko zaslúžený peniaz, kúpnu cenu, svoje umučené telo, svoju predrahú krv a svoje nekonečné zásluhy na oltár. Tu je teda Otec smluvne zaviazaný vyplatiť Mu mzdu a vydať pre Jeho veriacich kúpenú pomoc a milosť. Vo sv. omši Kristus je obetou a obetujúcim kňazom, prosiacou všemožúcnosťou, preto je sv. omša všemožúcou prosiacou obetou. Čokoľvek tu Pán Ježiš pre svojich chce od Otca nebeského, vždy to dostane celkom neomylne, istotne.

A preto, Milý Kresťan, daj si teraz niečo veľkého a potešiteľného povedať. Ak si nakloníš Spasiteľa k tomu, aby pri sv. omši tvoju prosbu do svojho Srdca uzavrel a ju svojmu Otcovi ako svoju vlastnú vec predniesol, vtedy to, o čo prosíš, v pravom čase istotne dostaneš. Všetko teda závisí od toho, či si získaš pri sv. omši Srdce Spasiteľovo pre seba a pre svoju vec. Vysvetlím ti, ako to urobiť.

2. Múdry žobrák.

Milá Matka Božia povedala vo svojom nábožnom chválospeve „Magnifikat" medzi iným aj túto veľkú pravdu: „Hladných nakŕmil dobrými vecmi, a bohatých prepustil na prázdno." To je stará Božia obyčaj, staré pravidlo: kto si myslí, že si je sebestačný, že má v sebe a od seba všetko, čo potrebuje, tomu Boh nedá nič. A keď takí ľudia aj prídu v nedeľu a vo sviatok na sv. omšu, neprichádzajú ako úbohí a biedni žobráci. Vidieť na nich zďaleka, že sa nepokladajú za biednych. Títo v kostole alebo pred kostolom stoja, ako ľudia v divadle alebo pri komédii. Preto sa plní na nich predpovedanie milej Matky Božej: akí biedni prichádzajú, takí zasa odchádzajú.

Ale ty, ak chceš pri sv. omši dostať almužnu z ruky Božej, musíš po nej predovšetkým lacnieť a žížniť. „Blahoslavení, ktorí lacnejú a žížnia po spravodlivosti, lebo budú nasýtení." Ak teda chceš ísť na sv. omšu, najprv sa prizri, aký si prázdny, chudobný a biedny. Či nepotrebuješ viacej trpezlivosti, odovzdania sa do vôle Božej, viacej lásky k Bohu a bližnému a k sebe samému? Či nepotrebuješ potechy v utrpení, sily v pokušeniach, väčšej ošklivosti naproti hriechu? Či nepotrebuješ poníženosti, čistoty, tichosti a vernosti v plnení stavových povinností, či nepotrebuješ vytrvanlivosti až do konca a blaženej smrti v milosti a priateľstve Božom? To všetko patrí k spravodlivosti. Okrem toho potrebuješ ešte aj v časných veciach ochrany a požehnania Božieho, pre každú prácu a podujatie. Od požehnania Božieho závisí všetko. Hej, preskúmaj sa len dobre, vnútorne i zovnútorne, a ak si nie pýchou zaslepený, uvidíš, ako hrozne biedny a úbohý si vo všetkom. Potom už sám od seba budeš lacnieť a žížniť po almužnej Božej. Len tak možno úfať, že predpovedanie Kristovo sa aj na tebe uskutoční, že budeš nasýtený.

Táto žížeň a tento hlad po spravodlivosti budú ťa potom povzbudzovať k tomu, aby si nielen v nedeľu, ale aj v robotné dni častejšie chodieval na sv. omšu. A toto je to druhé, čo je žiaducne. Načim Ti chodiť ta, kde je tvoj pomocník a Spasiteľ, totižto na sv. omšu. Ta ťa volá hlas zvona. V Taliansku v kláštoroch, ktoré sa udržujú len z milodarov dobrých ľudí, majú zvláštny zvonček, ktorý menujú „hladozvoncom." Keď v kláštore už nemajú čo jesť, keď vyžobraná zásoba už nestačí, vtedy obyvatelia kláštorov hladozvoncom oznamujú mestu svoj nedostatok, a tak privolávajú dobrodincov. Ale so zvonom, čo volá na sv. omšu, je to celkom ináčej. Tento volá všetkých chudobných a núdznych, aby prišli k bohatému Pánovi. Je to hlas Kristov, ktorým svoláva k sebe všetkých týmito slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí ste obťažení, a ja vás občerstvím." Nepovedal: ostaňte len pekne doma a čakajte, až prídem. On chce, aby si ty prišiel k Nemu, ak chceš, aby ti spomohol. A keď si nezdravý, alebo v robotný deň pre súrne práce nemôžeš ísť do kostola, nuž pošli ta svoje myšlienky a žiadosti svojho srdca, alebo odovzdaj svoju prosbu anjelovi strážcovi, aby ju zaniesol na oltár.

To tretie, čoho sa ti treba pridŕžať, aby ti veľká, prosebná obeta Spasiteľova bola osožnou, rozumie sa síce samo sebou, ale mnohí to predsa nezachovávajú. — Na ktoromsi dome v Tirolskú som čítal tento nápis: „Keď činím, čo Boh chce, činí aj Boh, čo ja chcem. Keď však činím naopak, aj Boh činí, čo On chce." Inými slovami: keď hriechami obrážaš a hneváš Boha, a potom niečo od Neho potrebuješ, musíš najprv vyplniť Jeho vôľu. Jeho vôľa je, aby hriešnik nezahynul, lež aby sa k Nemu obrátil a žil. Kým to neurobíš, a ostávaš odvrátený od Boha, kým hriech zo srdca neoľutuješ a z duše nevypáliš, dotiaľ sa Boh musí na teba hnevať. Preto sa pri každej sv. omši musíš najprv obrátiť, musíš najprv smiernou obetou Boha ukrotiť a s Ním sa smieriť. Keď mnohé prosby, sv. omše, púti a deväťdňové pobožnosti ostávajú bez výsledku, hlavnou príčinou toho je to, že sme Boha hriechami od seba odstrčili. Bob teda najprv to, čo Boh chce, odstráň od seba zlú vôľu, lásku k hriechu, a potom aj Boh urobí ti, čo ty chceš.

Po štvrté pros vždy len o to, čo je spravodlivé. Tvoje podlosti, nesriadené telesné žiadosti, pýchu života Pán Boh nikdy nenapomáha, a vôbec nič, čo by mohlo blahobytu a spáse tvojej duše škodiť. On vo svojej láske k tebe hľadí predovšetkým na to, čo je pre teba najpotrebnejšie, aby si sa od hriechu celkom oslobodil a vyliečil, aby si udatné rástol vo viere, láske, dôvere, tichosti, trpezlivosti, čistote, vernosti a vo všetkých iných kresťanských čnostiach.

Čo sa týka časného blahobytu, ochotne ti dá všetko, čo potrebuješ. Aj prosiť Ho môžeš o to. Veď po sv. premenení na oltári je ten istý Spasiteľ prítomný, ktorý všetkým chorým, chudobným a zarmúteným vždy preukazoval také dobré a láskavé Srdce, a ktorý rád pomáhal. Toto Srdce chce aj na oltári mocne prosiť svojho Otca v každej ľudskej núdzi a biede. Preto Mu len dôverne prednes každé svoje trápenie, a ak máš nejakú ťarchu na srdci, môžeš sa pred Ním aj vyplakať.

Ako vrele bilo za teba kedysi Srdce Pánovo, to ti vypráva obeta, ktorú na kríži za teba priniesol. A j ako vrele bije ešte aj teraz za nás, úbohých ľudí, vo sv. omši, to dokazujú mnohé príklady, z ktorých ti aspoň jedon uvediem: V istej rodine už osem mesiacov ležalo ťažko choré, päťročné dieťa. Lekár si nevedel dať rady a rodičia i príbuzní dieťaťa museli nahliadnuť, že všetka ľudská pomoc je márna. Preto dôverne začali Boha prosiť. Najmúdrejšie však smýšľalo samo dieťa. Keď sa ho krátko pred Vianocami otec spýtal, čo mu má Ježiško doniesť, dieťa vo svojej prostote a silnej viere odpovedalo: „Len jednu sv. omšu si žiadam za vianočný dar." Onedlho nato dievčatku bolo už lepšie a konečne celkom vyzdravelo.

Pravda je, čo učí sv. Pavol, že často nevieme, o čo máme slušne prosiť, najmä v časných veciach. Tu nám však naša Bohom osvietená Cirkev katolícka prichádza na pomoc. Ona nám krátko po premenení predkladá prosbopis, ktorý složil pre nás sám Spasiteľ. Tu kňaz hovorí: „Spasiteľným prikázaním poučení opovažujeme sa hovoriť: Otče náš" atď. Milý, núdzu trpiaci Kresťan, dľa tejto vzorky zhotov svoj prosbopis a odovzdaj ho Srdcu svojho Spasiteľa. On už vie, čo je v ňom milé a vzácne Jeho Otcovi. On v tvojom prosbopise prečiarkne, čo ta nepatrí a na miesto toho pripíše to, čo je pre teba najužitočnejšie. Taká modlitba skôr-neskôr donesie zdravé ovocie.

Ale ešte aj piate je potrebné. Dľa učenia sv. Pavla musíš k trónu milosti pristúpiť s dôverou. Táto čnosť možno už dávno drieme alebo aj spí v tebe, a preto ju chcem v tvojom srdci vzbudiť.

Blahoslavená Angela z Foligno mala raz vážnu vec, ktorú predniesla milej Matke Ježišovej a sv. Jánovi. Keď sa raz veľmi vrúcne modlila, prišiel na ňu tuhý sen, v ktorom sa jej ukázalo Srdce Kristovo. Pri tom počula slová: V tomto Srdci je všetko pravdivé. Zaiste, veď Spasiteľ celkom jasne povedal: Ja som pravda. Čo On povie, to je tak, ako hovorí. Preto sú a ostanú navždy, dokiaľ svet stojí, neomylne pravdivé slová: „Všetko, o čo prosíte Otca v mene mojom, dá sa vám." — No nikdy nemôžeš lepšie prosiť v jeho mene, ako práve pri sv. omši. Tu už neprosíš sám, tu Ježiš prijíma tvoju prosbu do svojho Srdca a predkladá ju svojmu Otcovi. Tu sa On modlí s tebou a za teba; preto všetky modlitby sv. omše bývajú zakončené, potvrdené a spečatené slovami: Skrze Pána nášho Ježiša Krista. A ešte niečo.

Keď veriaci kresťania chcú dosiahnuť od Pána Boha nejakú milosť, svoju modlitbu obyčajne spojujú s nejakou obetou. Obetujú sviece, vzácne ozdoby pre kostol a podobné. Keď ty pri sv. omši prosíš o niečo, ani ty neprichádzaš pred Boha s prázdnymi rukami; veď mu obetuješ to najvzácnejšie. Keby si bol kráľom a obetoval by si Bohu celé svoje kráľovstvo, alebo keby si bol tisícnásobným milionárom a obetoval by si mu všetky svoje milióny, aby si od Neho nejakú milosť dostal, dokázal by si tým veľkú dôveru a silnú nádej k Pánu Bohu. Ale, čože je kráľovstvo, čože sú milióny zlata pred Bohom popri tej obeti, ktorú Mu prinášaš vo sv. omši? Áno, keby si mal svätosť všetkých Božích svätých a zásluhy všetkých mučeníkov, a keby si tak ozdobený predstúpil pred Boha, to všetko, v porovnaní so svätosťou a so zásluhami obety Kristovej vo sv. omši by jednako bolo len ako kvapka popri mori. Keď sa teda na oltári jednorodený Syn Boží za teba a s tebou obetuje ako prosiaca obeta, vtedy ty Otcu nebeskému dávaš nekonečne viacej, ako všetko, čo ti On dať môže. Teda plný dôvery môžeš pred Neho predstúpiť a povedať: Koľko stojí tá alebo tá milosť? Chcem Ti ju prehojne zaplatiť tým, čo si mi sám dal do ruky.

3. Tri dobré rady.

Kresťania, keď sú v ťažkom kríži, vykonávajú aj deväťdňové pobožnosti na česť niektorému svätému, ku ktorému majú zvláštnu dôveru. To je celkom v poriadku, a odporúčania hodné. Ale ja viem pre teba prostriedok o veľa účinlivejší, ktorý už aj poznáš z toho, čo som dosiaľ povedal. Brat svätej Margity Alacoque bol farárom. Tento raz veľmi ťažko ochorel. I prosil svoju pobožnú sestru, aby sa zaň modlila. Ona mu na to odporúčala v liste, aby ku cti umučenia Kristovho a Jeho Božského Srdca odslúžil alebo dal odslúžiť deväť svätých omší. Brat poslúchol radu a vyzdravel. Ani ja nepoznám lepšej deväťdňovej pobožnosti, ako je slyšať sv. omšu. Veď túto pobožnosť koná Spasiteľ s tebou, a za teba, a každý deň prináša pre tvoj blahobyt najdrahocennejšiu a Bohu najmilšiu obetu.

Keď je v obci nejaká choroba, alebo keď nepriaznivé počasie škodu robí na poli, ľudia konajú procesie. Na čele procesie nosievajú kríž s umučením. Povezdme, žeby sa niekde na miesto obraza zjavil sám Spasiteľ, a kráčajúc pred zástupom a prosil by nebeského Otca s vystretými rukami o pomoc. Čo myslíš, či by sa pri tom celá obec nemodlila s najväčšou dôverou? A čože sa robí pri sv. omši? Tu, pri premenení, skutočne a podstatne prichádza sám Kristus Pán, stavia sa na čelo všetkých veriacich, ktorí sú na sv. omši nábožne prítomní, ukazuje Otcovi svoje rany na rukách, na nohách a na Srdci, obnovuje obetu kríža a znovu sa Otcovi obetuje. Keby kresťania na to mysleli, nemohli by sv. omšu nepovažovať za niečo oveľa vznešenejšieho a výdatnejšieho, ako všetky svoje prosby a modlitby, a v každej núdzi by sa predovšetkým k tomuto prostriedku milosti obracali.

Niekedy kresťania vo svojich potrebách aj putujú na nejaké milostivé miesto. Keď sa také púti konajú v pravom kresťanskom duchu, nič nemožno proti nim namietať. Ale aj vtedy musia byť rozumní a nezanedbávať najúčinlivejší prostriedok, svätú omšu. Medzi všetkými milostivými miestami na svete naj milostivejším je oltár, na ktorom sa slúži sv. omša, lebo na oltári je sám majiteľ všetkých milostí, a to nielen na obraze, ale v živej osobe, so svojím naj láskavejším, naj útrpnejším a najštedrejším Srdcom. A preto chodievať na sv. omšu je naj milostivej šou a spolu aj najkratšou a najlacnejšou púťou. Hovoria, že tí, čo veľa putujú, málokedy sa stanú svätými. Ale o tom, kto so živou vierou a s pravou pobožnosťou chodieva na sv. omšu, môžno s istotou povedať, že sa odtiaľ vždy svätejší navracia.

Keď teraz dovedna shrnieš všetko, čo som ti v posledných troch kapitolách dľa náuky katolíckej Cirkvi povedal, nikdy viacej nepovieš: čože mám zo sv. omše? ale budeš musieť úprimne povedať: Veru, mám v nej nesmierne bohatý poklad, ktorým si môžem všetky dlhy u Boha vyrovnať a všetky potrebné milosti a pomoc zadovážiť.

Zlatý kľúč od neba.

Čo tak veľa a tak slávnostne vyzváňajú dnes zvony na farskom kostole? Čo hrmia tak silno a neprestajne mažiare? Čo sa tak valí so široka-ďaleka ľud a čo znamená krásna slávobrána pred kostolom zelenými vencami a kvietkami tak bohato ozdobená? A čo ten nápis na nej čiernymi a červenými písmenami namaľovaný? Veď je dnes len obyčajná nedeľa!

Dnes bude sláviť syn tejto obce, novovysvätený kňaz, svoju prvú sv. omšu; sú primície. Čím zriedkavejšie býva vo farnosti takáto slávnosť, tým hlbšie zasahuje do života ľudu. Predovšetkým rodičia a príbuzní primiciantovi slávia s ním tento deň s vnútornou srdečnou radosťou a pobožnosťou. Už koľké dlhé roky túžili otec a matka po tejto hodine, keď ich syn na najvyššiu hodnosť čo len je na tomto svete, bude povýšený, po prvý raz svolá Syna Božieho s neba na oltár, bude Ho mať v rukách a bude Ho po prvý raz za nich obetovať! A jeho bratia a sestry, čo sú doma, akí sú dnes hrdí, že môžu byť bratovi pri boku blízo oltára. Ale aj tí, čo sú ďaleko, alebo azda pre chorobu doma ležia, aj tí berú srdečnú účasť na preveľkom šťastí primicianta. Áno aj celá obec stala sa dnes akoby jednou rodinou. Školská mládež, družičky, muzikanti, speváci, všetko, všetko sa dnes vyparádilo a sprevádza novovysväteného v zbožnom sprievode do kostola, aby bolo účastné prvej sv. obeti primiciantovej. Ba aj z ďalekých súsedných obcí došli horliví veriaci. U nás celkom správne hovoria: Za primície je hodno jedny nové krpce zodrať. Ľud totižto veľmi dobre vie, že novovysvätený nielen pre svoju vlastnú osobu stal sa kňazom, ale že patrí im všetkým a že si všetci môžu z bohatých požehnaní primícií hodne nabrať domov.

Avšak primície s ich slávnosťami pominú. Nasledovný deň a potom ešte často slúži kňaz len tichú sv. omšu. Ale ona zo svojej veľkej sily neztratila nič. Svätá pravda je, že kňaz s obetou svätej omše je nielen pre seba samého, nielen pre svojich príbuzných a svoju osadu, ale pre celú kresťanskú rodinu, pre celú Cirkev Kristovu, ktorá siaha vysoko do neba, hlboko do očistca a aj tu na zemi široko-ďaleko sa rozprestiera. Preto každá omša kňazova vysoko zasluhuje a účinkuje vo víťaznej Cirkvi v nebesiach, siaha a účinkuje hlboko na trpiacu Cirkev v očistci, siaha a účinkuje tu na zemi široko-ďaleko na celú bojujúcu Cirkev Kristovu. Hej, v plnej miere možno povedať: Omša svätá je srdcom v kráľovstve Božom; lebo jej jadrom je preláskavé a preštedré Srdce Toho, o ktorom sv. Pavel hovorí: „Skrze Neho stvorené je všetko na nebi i na zemi, viditeľné i neviditeľné; a On je hlavou Cirkvi." Tu veriacemu čitateľovi chcem predložiť, ako môže účinkovať toto Božské Srdce a my s Ním na celé toto trojjediné kráľovstvo Božie. Prizrime sa najprv, aká moc vychádza zo svätej omše a vniká do najvyššieho neba, kde trojjediný Boh žije a kráľuje od večnosti na veky.

1. Najrozkošnejší pohľad pre Boha.

Za starodávna, keď niekto chcel dačo do cudzej krajiny odkázať, zakaždým musel čakať na dobrú príležitosť, kým niekto cestoval v tú stranu. A na to bolo treba čakať niekedy aj niekoľko mesiacov. Neskoršie sa to už napravilo. Sriadili poštové úrady, ktoré rýchle doručovaly listy. Dnes to ide ešte chytrejšie. Ľudia píšu a hovoria pomocou drôtu, ba najnovšie aj bez drôtu, a v niekoľkých minútach zasielajú zvesti ponad hory a doliny, ponad zem a more i do najďaľších končín. Čo sa dnes ráno u nás stalo, to už večer za morom, v Amerike môžu vedieť. Takým spôsobom sa ľudia sblížili jedon k druhému a tak ľahko môžu spolu obcovať. V najkratšom čase môžeš svojim v cudzine oznámiť, ako sa máš; dozvedia sa o tvojich radostiach a žalostiach, berú účasť na nich a zaiste ti aj chytro pomôžu, ak toho potrebuješ a ak ti môžu pomôcť.

Pravda, bolo by ešte lepšie, keby si nepotreboval ani listu ani telegrafu alebo telefónu a keby tvoji vzdialení v tej chvíli, keď na nich myslíš, mohli sa dozvedieť o tvojich myšlienkach. A či sa dá niečo takéto uskutočniť? Hej, dá sa, a aj stáva sa to neprestajne každú minútu. Kde a j ako?

Ty teraz čítaš tieto riadky a tajné myšlienky idú tvojou dušou. Avšak je niekto, kto vidí a pozná všetky tvoje myšlienky. To je tvoj Pán a Boh na nebi, a aby si mohol s Ním obcovať, k tomu nepotrebuješ nijakého listu ani drôtu. K tomu potrebuješ len svoje myšlienky na Neho upraviť a v duchu povedať: ó, dobrý Bože, pozdravujem ťa! — a On to už vie. Bez toho, žeby si pohol jazykom, môžeš sa s Ním rozprávať o všetkom, čo sa ťa týka. Áno, môžeš siahnuť i do Jeho Božského Srdca, ktoré môžeš naplniť radosťou alebo sútrpnosťou, a pohnúť k tomu, aby ti pomáhalo. Pravda, môžeš Ho aj zarmútiť, môžeš sa Mu zneľúbiť natoľko, že sa od teba odvráti, prísne ťa odsúdi a potrestá. Hľa, takto siahajú do neba všetky tvoje myšlienky, všetky tvoje žiadosti, všetky 'slová a skutky; siahajú ony až po samú bytosť Božiu. Tak ľahko a chytro nemôžeme obcovať s nikým iným na zemi.

Pravda, v tomto všetkom nevidíš nič nového. No treba bolo ťa na to upozorniť, lebo teraz pôjdeme k oltáru do kostola, aby sme videli, ako hlboko a mohutne siaha odtiaľ sv. omša, a ako ona j účinkuje v najvyššom nebi, ba až v j Srdci trojjediného Boha.

Pri premenení môžeš vidieť, ako 1 kňaz, nahnutý nad chlebom a vínom, í v tichosti vyslovuje sväté slová, kľaká j si až na zem a potom pozdvihuje sv. 1 hostiu a kalich. Toto môžeš vidieť otvorenými očami. A kým ty hľadíš hore, aj oko trojjediného Boha hľadí s neba na hostiu a kalich, a vidí to, čo nám hovorí sv. viera, ale čo nijaké smrteľné oko nemôže bez zázraku vidieť. Boh vidí tuto, čo mu je najmilšie, najkrajšie, najlepšie a najsvätejšie. Boh Otec vidí tu Svojho jednorodeného Syna, Bohočloveka, Ježiša Krista na oltári. Už tento pohľad siaha mu hlboko do srdca a pôsobí mu Božskú radosť.

Túto radosť ešte zväčšuje to, čo Syn Boží na oltári robí. Tu sa z Jeho Srdca vznáša, ako ľúbežná vôňa temjanu, najhlbšia poklona v duchu a v pravde, a naj velebnejšia chvála Božia. Tu sa vznáša najvrúcnejšia vďaka za všetko, čo Otec Jemu a celému svetu v daroch a milostiach dal. Tu dáva náhradu a smierenie za všetko, čo ľudia na celom šírom svete deň po deň odnímajú Jeho Otcovi z podlžnej úcty, bázne a lásky. Už vtedy, keď Bohočlovek, ako novonarodené dieťatko ležal v jasličkách a prvý raz tu na zemi z Jeho najsvätejšieho Srdca vystúpila obetná modlitba k nebu, už vtedy zvelebovanie Boha bolo také krásne, také hojné a také veľké, že anjeli radostne volali: Sláva Bohu na výsosti! A vtedy Srdce Pánovo nebolo ešte rozkvitnuté v celej kráse. Vtedy ešte neprejavilo celý bohatý obsah úctivosti a lásky k svojmu Otcovi, ešte nedokončilo krvavú obetu svojho života. Ale na oltári sú všetky zásluhy, ktoré Pán Ježiš pri svojom vteleni a narodení, cez celý svoj život a svojou smrťou nashromaždil. Pán Ježiš na oltári obnovuje krížovú obetu s najšľachetnejšou láskou svojho Srdca k Otcovi. Toto všetko vidí trojjediný Boh po premenení a v tom má najväčšie zaľúbenie. Svätá omša je najväčšia radosť, akú Mu zem môže urobiť.

V lete často bývajú búrky. Čierne mračná zastierajú nebeskú oblohu a blesky, hromy, kamenec a lejak hrúzou naplňujú ľudí. Keď búrka pominie, stáva sa, že sa čierne oblaky kde-tu rozídu. Tam sa objaví kus modrej oblohy a na nej tvár milého slnka, ktoré znova uspokojí a rozveselí ľudí. Niečo podobného sa stáva každý deň pri sv. omši. Pred najsvätejšou tvárou Božou leží celá zem, pohrúžená v tmavej noci hriechov. So dňa na deň, s hodiny na hodinu Boh inšieho temer nevidí, len podlosť ľudskú. Z milionov ľudských sŕdc vystupuje zápach síry a hnilej mŕtvoly. Páchajú sa premnohé zločiny, ktoré musí vidieť a ktoré sa Mu zo srdca ošklivia, protivia, ktoré nenávidí a ktoré vyzývajú Jeho svätosť a spravodlivosť, aby rozšliapal bezbožníkov. Ale túto tmavú noc hriechov sveta preráža ľubežné svetlo. Raz tu, raz tam na oltári katolíckeho kostola zasvieti k nebesám slnko spravodlivosti, krásna tvár a láskou žiariace Srdce Bohočloveka. Vtedy sa utíši hnev Trojjediného. Boh vtedy býva zasa láskavý a shovievavý k ľuďom. V Sodome a Gomore ľudia boli veľmi zkazení a Pán Boh by im bol predsa odpustil hrozný trest, keby tam bolo bývalo aspoň päť spravodlivých. Radosť a zaľúbenie v týchto nevinných srdciach bolo by Mu tak lahodilo, žeby nebol cítil natoľko naj ošklivejšie hriechy ostatných tisícich. Teraz však ten istý Pán Boh na veľa, po celom svete roztrúsených miestach má Toho, ktorý prevažuje milióny spravodlivých. Má svätosť a nevinnosť Bohočloveka, svojho Syna vo sv. omši, a to Mu je toľko, ako čoby hľadel do prekrásneho sveta, ba to Mu je ešte milšie a príjemnejšie, ako pohľad na všetkých nevinných anjelov a svätých v nebi.

Tak mohutne účinkuje a siaha sv. omša do neba a otvára nám Srdce P. Boha. Ježiš Kristus vo sv. omši s vychádzajúcim slnkom putuje každý deň po celej zemi a tak zo všetkých čiastok sveta svojou veľkou obetou teší Boha, smieruje Ho a nakloňuje, aby sa sľutoval nad ľudmi. On a Jeho obeta je opravdivým kľúčom od neba.

2. Bohu najmilšia služba.

Aj dnes je ešte dosť pohanov, ktorí ctia falošných bohov a ktorí k svojim modloslužbám upotrebúvajú modlitbu a obety. Povedzme, žeby sa niektorý kresťan zúčastnil takejto modloslužby. On sám by sa síce nemodlil k modle, ale predsa by tam ostal, a v srdci by súhlasil s modloslužbou. Každý uzná, že taký kresťan by sa už týmto schvaľovaním a svojou prítomnosťou ťažko prehrešil proti kresťanskej viere.

A naopak: Vo sv. omši preukazuje sa pravému Bohu najväčšia bohoslužba. Je to sám Bohočlovek, ktorý sa tu obetuje a kňaz je tým, ktorý' namiesto Neho vykonáva bohoslužbu. Keď teda ideš na túto presvätú obeť, keď si tam prítomný a v srdci schvaľuješ, že sa touto bohoslužbou vzdáva česť Pánu Bohu, hľa, už touto svojou prítomnosťou a svojím schválením berieš účasť na tejto bohoslužbe a robíš niečo dobrého, hoci si sa pritom aj nemodlil a spolu neobetoval, len by si sa tam slušne spravoval. Ako sa zúčastňujeme cudzích hriechov, keď tieto v srdci schvaľujeme, tak sa zúčastňujeme sv. omše už tým, keď sa v srdci tešíme, že sa ňou Boh uctieva.

Ba čo viacej, túto účasť môžeš mať aj vtedy, keď pre chorobu alebo nejakú neodkladnú prácu na poli nemôžeš ísť do kostola. Keď v takomto prípade počuješ zvoniť na sv. omšu a keď si pomyslíš: teraz sa koná Pánu Bohu v kostole svätá a vzácna bohoslužba, a keď s tým súhlasíš a zo srdca sa tomu tešíš, hľa, už berieš účasť na sv. omši a na jej požehnaní. Boh hľadí s neba do tvojho srdca, vidí tvoju dobrú vôľu a to Mu pôsobí radosť.

Ešte väčšiu radosť má však Pán Boh z teba, keď naozaj ideš na sv. omšu, keď sa tam spolumodlíš a obetuješ Spasiteľa. Veď i k vôli tebe prichádza a predstavuje sa ti, aby si Ho ako svoju obeť Prijal a obetoval. Dobre vie, že sám nemáš ničoho, čo by si mohol Bohu obetovať, ako hodnú obetu poklony, chvály. vďaky, smierenia a prosby. Preto seba samého sa ti dáva temer do rúk, a hovorí: teraz iď, a obetuj ma.

Tak urob pri každej sv. omši. K tomu ťa vyzýva aj kňaz, keď hovorí: Orate fratres, t. j. modlite sa, bratia! Odpovedaj mu s miništrantom: „Nech prijme Pán túto obetu z tvojich rúk na česť a slávu svojmu menu, ako aj nám a celej svojej svätej Cirkvi na osoh." A po svätom premenení, keď už svätá obeta je na oltári, vezmi Spasiteľa a obetuj Ho večnému Otcovi. Rozpomeň sa v krátkosti na všetko, čo bohumilého tvoj Spasiteľ vykonal v živote, v utrpení a v smrti. Uvij si akoby krásnu kytku z bohatých čností Jeho Srdca, z Jeho poklony, chvály, vďaky, trpezlivosti a iných čností, a podaj ju trojjedinému Bohu. To zaiste vystúpi k Bohu ako najšľachetnejšia ľubovôňa, ktorá tak vnikne do Jeho Srdca, že so zaľúbením shliadne na teba.

Sv. Gertruda raz pri premenení obetovala pozdvihnutú sv. hostiu nebeskému Otcovi na smierenie všetkých svojich hriechov a na doplnenie všetkých svojich nedostatkov. Boh jej potom zjavil, ako to od nej prijal. Zdalo sa jej, že jej duša stojí pred tvárou Božou, a že Boh hľadí na ňu s takým zaľúbením, ako hľadel na Ježiša Krista, nevinného Baránka, ktorý sa práve obetoval na oltári. Lebo cez najnevinnejšie človečenstvo Kristovo Boh Otec videl aj ju čistú a nepoškvrnenú od každého hriechu a cez božstvo Kristovo videl ju ozdobenú rozličnými čnosťami. Keď Gertruda za túto milosť vrúcne ďakovala, Boh jej dal na vedomie toto: Kedykoľvek niekto nábožne slyší svätú omšu a hľadí na Spasiteľa, ktorý sa obetuje na oltári, na toho opravdu milostivé vzhliadne Boh Otec pre to zaľúbenie, ktoré má v obeti Svojho Syna.

Konečne, aby tvoja obeť pri svätej omši bola úplná, prines aj ty aspoň to, čo máš a čím môžeš Bohu slúžiť. Prines Mu temian detinskej dôvery, zlato povďačnej lásky a horkú myrhu svojich denných prác, svojho denného utrpenia. Tvoj Spasiteľ to spojí so Svojimi skutkami, pridá k tomu zo Svojich zásluh a tak to obetuje Bohu.

Keď sv. Mechtilda na smrteľnej posteli ležala a veľké bolesti trpela, zjavil sa jej Pán Ježiš a tešil ju týmito slovami: Všetky tvoje bolesti vezmem na seba, budem všetko v tebe trpieť a tvoje utrpenie spojené s mojím obetujem Otcovi na Jeho najväčšie zaľúbenie, a budem s tebou až do tvojho posledného dychu, ktorý vydýchni len do môjho Srdca, aby si v Ňom na veky odpočívala.

Tak i ty, Milý Kresťan, prinášaj každý deň ráno na sv. omšu svoje drevené krížiky k nebeskému zlatníkovi, k svojmu Vykupiteľovi, aby ich pozlátil a aby ich mohol dať svojmu Otcu nebeskému za hojné milosti, a aby si sa tak požehnaním Božím obohatený mohol domov navrátiť. Tá istá kňazská ruka, ktorá pri premenení s tebou a za teba obetovala nebu najvzácnejší dar, na konci sv. omše udelí ti naj hojnejšieho požehnania s neba týmito slovami: Požehnaj vás všemožúci Boh Otec, Syn a Duch Svätý. Amen.

Bratské obcovanie medzi nebom a zemou.

Hovoria, že komu česť, tomu česť. To uznáva nielen sväté Písmo, ale aj zdravý rozum. Jasné je, že Pánu Bohu, ako najväčšiemu a najvyššiemu, patrí najvyššia úcta. Po Ňom patrí primeraná úcta tým, ktorí sú najbližšie k Bohu. To sú anjeli a svätí v nebi. Sám Boh ich miluje a má v úctivosti, vyznačuje ich, slávou ich korunuje a odpláca ich zásluhy večnou blaženosťou. Boh teda zaiste nemá nič proti tomu, ba naopak, musí mať v tom zaľúbenie, keď si aj my vážime a ctíme Jeho miláčkov a priateľov, ako On sám. Okrem toho, milí anjeli a svätí nie sú nám cudzími, ba práve naopak: oni sú našou najbližšou rodinou, aj oni patria, tak ako my, k veľkej rodine kráľovstva Božieho. Keďže sme však povinní bližného milovať, ako seba samých, nesmieme z tejto lásky vytvoriť ani tých, ktorí našu lásku na j viacej zasluhujú a ktorí sú aj samému P. Bohu veľmi milí. To P. Boha len poteší, keď vidí, že všetky Jeho deti na nebi i na zemi v láske a v obapolnej úcte pevne spoludržia.

Toto všetko je kresťanovi katolíkovi tak jednoduché a jasné, ako pravda, že jedon krát jedon je jedon. Preto rozumní kresťania mali svätých vždy vo veľkej úctivosti. Ani otázka, ako môžu svätí v nebi vedieť niečo o našej úcte ku nim, nerobí nám nijakých ťažkostí. Veď anjeli vedeli o narodení Kristovom, o čom betlehemskí pastieri v najbližšom súsedstve nič nevedeli, a svätí v nebi, hovorí sám Kristus Pán, vedia o tom, keď sa hriešnik k Bohu obráti a majú z toho radosť. Konečne Pánu Bohu nerobí to ťažkosti, keď chce Svojim milým priateľom oznámiť, čo sa tu na zemi robí z lásky a úcty ku nim. Slovom, my kresťania katolíci máme dobre odôvodnenú a rozumnú vieru, že anjeli a svätí v nebi vedia o našej láske, pobožnosti a úcte, ktorú im preukazujeme, že Boh a oni majú v tom zaľúbenie, a konečne, že majú k nám toľko láskavosti, aby sa nám za to svojím spôsobom odplatili.

Po tomto všeobecnom rozhovore, vráťme sa teraz k nášmu predmetu. Ku rozličným katolíckym pobožnostiam, ktoré konáme na česť anjelom a svätým, patrí aj sv. omša. Pravda, túto neobetujeme svätým. Obetou v omši je sám Kristus, Bohočlovek a Stvoriteľ všetkých vecí, a bol by to nesmysel, keby sme chceli Stvoriteľa obetovať stvoreným bytostiam, aké sú anjeli a svätí v nebi. Presvätá obeta svätej omše môže a smie sa vždy len samému Bohu obetovať, ako sa aj Spasiteľ na kríži len svojmu Otcu nebeskému obetoval. Túto obetu vždy a výlučne len Pánu Bohu obetujeme Jemu na poklonu, pochvalu, úctu, smierenie, a aby sme si Ho k milosrdenstvu naklonili. Ale toto nám neprekáža obetovať ju Pánu Bohu aj z lásky a úcty k svätým. V nasledujúcej kapitole poukážem, ako je to možné a ako my z našej zeme pomocou svätej omše vplývame na anjelov a svätých v nebi.

1. Najpríjemnejšia vôňa temjana.

Starodávnou obyčajou je, že ľudia stavajú pomníky a pamätné tabule hrdinom, umelcom, štátnikom a vôbec významným osobám. Robia to z povďačnosti a úcty k nim, aby ich skvelú pamiatku ďalšiemu potomstvu zachovali. Či ich duše na druhom svete z toho niečo majú, a či sa tomu tešia, to nemôžeme vedieť, ale iste nemajú z toho nič, ak pri Božom súde po smrti zle obstáli, totižto ak v ťažkom hriechu prišli pred Boží súd.

V tom ohľade sme my kresťania- katolíci lepšie. Vieme, že duše mnohých a mnohých, ktorí za života k našej Cirkvi patrili, a ktorí sa svätým životom a smrťou vyznamenali, teraz po skvelom víťazstve nad hriechom, nad svetom a peklom, večne sú u Boha. Preto celkom rozumné a správne je, keď ich pamiatku zachovávame v milej rozpomienke a keď im staviame rozličné pomníky. Z lásky a úcty k nim staviame káplnky a kostoly, aby sme v nich obetou sv. omše Boha chválili a zvelebovali. Už to im musí radosť spôsobiť, že im k vôli staviame chrámy Božie, a že ich svätý život ešte aj teraz na nás účinkuje a nás povzbudzuje postaviť a zariadiť miesta, kde sa kresťanská bohoslužba odbavuje a sv. omša slúži.

A robíme ešte viacej. V týchto kostoloch dávame na oltár, kde sa slúži sv. omša, obraz Ukrižovaného, ale vedľa neho aj obraz patróna kostola a iných svätých. Jedno i druhé má byť pre nás tichou kázňou pod svätou omšou, a má nás pobádať a vyzývať, aby sme hlboko vnikli do obetného ducha Spasiteľa a Jeho verných nasledovníkov. Takéto úzke spájanie svätých s obetou svätej omše pripravuje svätým novú radosť.

A robíme im aj tretiu radosť. V Ríme pod mestom sú rozsiahle chodby a skrýše. Keď za prvých časov kresťanstva zúrilo krvavé prenasledovanie kresťanov, tu pochovávali svätých mučeníkov. Tu sa v tajnosti schádzali aj kresťania na spoločné bohoslužby. Na hrob mučeníka položili plochý kameň, a na tom slúžili sv. omšu. Odtiaľ je podnes zvykom a prísnym nariadením, aby v oltárnom kameni boly kosti svätých mučeníkov, a aby sa na nich slúžila sv. omša. Takto svätí ešte do užšieho spojenia prichádzajú so sv. omšou a to celým právom. Tí, ktorí krv za Krista vycedili, majú odpočívať tam, kde sa slávi obeta Kristova, ktorá im dala sily a udatnosti na mučenícku smrť. Oni sú víťaznou korisťou utrpenia a smrti Kristovej. Na oltári je Ten, ktorý trpel za všetkých; pod oltárom sú tí, ktorí sú vykúpení Jeho utrpením. Toto miesto odpočinku patrí mučeníkom. A to je pre týchto priateľov Božích veľkým vyznačením, ktoré im zvláštnu česť a radosť pôsobí. Ale svätí aj inakšie prichádzajú do spojenia so sv. omšou.

Nedávno istý človek prečítal mi list, ktorý bol dostal z domu od rodiny. Medzi iným tam stálo, ako často ho doma spomínajú, a že pri spoločnej modlitbe ráno i večer vždy zvláštnu modlitbu zaň odbavujú. Keď to čítal, slzy sa mu perlily v očiach od radosti. Tak dobre mu padlo, že príbuzní v modlitbách naň pamätajú. Tak robievame aj my, kresťania-katolíci, keď sme pri spoločnej bohoslužbe na sv. omši shromaždení. Vtedy aj my pamätáme na svojich, ktorí sú už u Boha. Niekedy hneď na začiatku omše máme milú a radostnú rozpomienku na svätých. Tak na pr. kňaz vo sviatok nanebovzatia Panny Márie hneď na začiatku svätej obety takto vyzýva shromaždených veriacich: „Plesajme všetci v Pánu, sláviac sviatok na česť prebi. Panne Márii, pri nanebovzatí ktorej anjeli plesa j ú a chvália Syna Božieho." A každý deň, v každej sv. omši .pred premenením a po premenení spomíname niekoľkých svätých. Kde Boha najviacej ctíme a kde Mu prinášame najvznešenejšiu obetu, tam pripomíname aj Jeho priateľov a aj ich si uctíme rozpomienkou. A to je už štvrtý spôsob, ktorým uctievame svätých pri sv. omši.

Táto radosť svätých sa ešte zväčšuje piatym spôsobom. My totižto sv. omšu obetujeme Pánu Bohu ako obetu chvály, aby sme Ho chválili v Jeho svätých. Keď kňaz pri oltári k shromaždenému ľudu hovorí: „Modlite sa bratia", miništrant mu v mene všetkých odpovedá: „Nech Pán prijme obetu z tvojich rúk na česť a slávu svojmu menu" atď. Ale kdeže prejavil Boh krajšie svoje meno, svoju moc, svoje milosrdenstvo, svoju lásku a vernosť ako v živote svojich milých svätých? Ako sa v dúhe odzrkadľuje krása a velebnosť slnka, tak sa zrkadlí veľkosť P. Boha vo svätých. To my kresťania- katolíci vieme a pamätáme na to pri každej sv. omši, a preto zo srdca chválime a zvelebujeme Boha a obetujeme Mu jednorodeného Syna, ako najmilšiu pochvalnú obetu, aby sme Ho chválili za všetku lásku, ktorú svätým preukázal, za všetku silu, ktorou ich vyzbrojil v bojoch, za všetky čnosti, ktorými ich ozdobil a za všetku blaženosť, ktorou ich zásluhy korunoval. Svätí dobre vedia, v akej veľkej miere si Boh zaslúži, aby bol za to chválený a preto i v nebi na veky oslavujú milosrdenstvo Pánovo. Keď teda svätí v nebi vidia, že i my s nimi držíme, že i my tu na zemi obetujeme za nich Pánu Bohu vo sv. omši najvznešenejšiu obetu chvály, to im srdce veľou radosťou naplňuje.

Ďalej uvážme, že svätú omšu obetúvame Pánu Bohu aj ako obetu vďaky za svätých. Nemysli si, že svätí v nebi nemajú už nijakej povinnosti a podlžnosti. Práve naopak: majú tam ešte mnohé, a to veľmi milé a sladké povinnosti. Sem patrí najmä povinnosť Pánu Bohu ďakovať za všetko dobré, čo im za ich života preukázal. A táto ich povinnosť rastie každou chvíľou, lebo veď Pán Boh ustavične vylieva na nich prúdy blaženosti. Preto to, čo kňaz vo sv. omši hovorí, opakujú aj svätí v nebi: „Naozaj hodné a spravodlivé, slušné a spasiteľné je, Tebe, ó Bože, vždy a všade vďaky vzdávať skrze Krista Pána nášho."

Keď teda sv. omšu obetujeme Bohu na úctu svätým, pomáhame im každú hodinu splácať Bohu podlžnú vďaku. Tu sa vznáša s oltára, zo Srdca Vykupiteľa všetkých svätých, najšľachetnejšia, najsladšia a najdokonalejšia vďaka k trojjedinému Bohu, a to je tisíc razy vyše, ako vďaka všetkých anjelov a svätých spolu. Toto je pre nich už šiesta radosť.

Siedma a posledná radosť svätých je v tom, že sv. omšu svätým na česť obetujeme Pánu Bohu aj ako prosebnú obetu. Tu azda povieš: čože máme prosiť pre svätých, veď svätí v nebi majú celú blaženosť a slávu. To je pravda. Svätí v nebi majú úctu a slávu v plnej miere, ale s našej strany môžu ešte dostať všeličo, čo ich teší a čo im slúži na česť. Veď si zaslúžia, aby sme si ich tu na zemi vážili, ich milovali a ctili; zaslúžia si, aby sme to učenie, ktoré nám za svojho života hlásali, verne zachovávali a ich príklad nasledovali. Keď tak robíme, tešia sa z toho veľmi.

A teraz počúvaj, čo ti poviem. Ctiť milých svätých tak, ako si to oni zasluhujú, sami od seba nemôžeme. I to nám musí dať Pán Boh, skrze Krista, Pána nášho. Preto pristupujeme k oltáru a obetujeme Mu vo svätej omši najúčinlivejšiu prosebnú obetu, Jeho Syna, a prosíme Ho mocou tejto obety o milosť, aby sme mohli Jeho svätých hodne a dľa ich zásluh ctiť a ich učenie a príklad stále nasledovať. A keď Pán Boh dá veriacim túto milosť, a keď tak vzbudí a rozmnoží v nich pravú pobožnosť k svätým, vtedy sa vzmáhame v dobrom a stávame sa Bohu milšími. A to je to, čo svätým pôsobí novú radosť, totižto že ich príklad a ich slovo ešte aj teraz účinkuj e na česť a slávu Božiu a na spasenie duší.

Keď všetko to, čo som dosiaľ povedal, shrnieš, porozumieš, čo znamená: obetovať sv. omšu trojjedinému Bohu na česť svätým. Pochopíš, akým rozličným spôsobom ich môžeme tu na zemi potešiť. Úžitok, ktorý z toho máme, uvidíme v následujúcom.

2. Najsilnejšia príťažlivosť.

Milí svätí v nebi nie sú takí, ako poniektorí páni na kráľovských dvoroch, ktorí sa vo vysokom postavení dobre cítia, veselo a bezstarostne si žijú, ale o ľud sa nestarajú. Svätí v nebi nemajú chladné a tvrdé srdce. Už za života tu na zemi boli vždy plní lásky a milosrdenstva k svojim bližným a nejeden z nich obetoval nielen majetok a sily, ale aj život v službe bližných. A táto ich láska k nám, núdzu trpiacim bratom, ani v nebi nevychladla, ba sa zväčšila, odkedy sú blízo ohniska a prameňa všetkej lásky, blízo Srdcu svojho Boha.

Dobré dietky sa modlievajú svojich vzdialených bratov, sestry a priateľov, a prosia Boha, aby ich chránil a požehnal. Podobne to robia za nás aj svätí v nebi, a to tým radostnejšie a ochotnejšie, keď vidia, že my z lásky a pobožnosti k nim Pánu Bohu svätú omšu obetujeme ako obetu chvály a vďaky a na rozšírenie ich úcty. Toto ich povzbudzuje a pobáda k tomu, aby sa nám za to odmenili. Takto sa stávajú akoby našimi dlžníkmi, ktorí nám podlžnú vďaku a lásku odplácajú tak, že nám od Boha vyprosia milosť, pomoc, sľutovanie a ochranu.

Naša svätá Cirkev je o tom tak presvedčená, že to pri každej sv. omši vyjavuje. Keď si kňaz po obetovaní umyl ruky, uprostred oltára pokorne naklonený sa modlí: „Prijmi, svätá Trojica, túto obetu, ktorú Ti prinášame na pamiatku umučenia, vzkriesenia a nanebovstúpenia Ježiša Krista, Pána nášho a na česť Petra a Pavla, a týchto i všetkých svätého Jána Krstiteľa, svätých apoštolov Petra a Pavla, a týchto i všetkých svätých, aby im slúžila ku cti, nám však k spaseniu, a aby tí za nás orodovať ráčili v nebesiach, ktorých pamiatku slávime na zemi: skrze Krista, Pána nášho. Amen."

Podľa tohoto pevne môžeme úfať, že svätí sa nám láskou odmenia za sväté omše, ktoré im na česť obetujeme. Hovoria, že kto ako zavolá do hory, takú ozvenu dostane. Sv. omšou voláme do hory anjelov a svätých v nebi, a oni odpovedajú tým, že nám od Boha vyprosujú, čo žiadame. Že je tomu tak, dokážem ti príkladmi.

Roku 1630 roľu Michala Sancheza, mešťana zo Sevilly v Španielsku zaplavilo veľké množstvo kobyliek. Vinohrady, olivové stromy a všetko ovocie bolo vo veľkom nebezpečí. Spomenutý roľník, vidiac blížiacu sa záhubu, išiel do kostola, v ktorom je svätý kráľ Ferdinand pochovaný. Tu dal na česť tomuto svätému odslúžiť sv. omšu, na ktorej aj sám bol nábožne prítomný a pod ktorou do ochrany sv. Ferdinanda odporúčal svoj majetok. Hneď na to prišiel k nemu sluha a povedal: Pane, vaše peniaze na sv. omšu ste si dobre uložili; kobylky s vašej role odletely a všetky sa v jazere utopily. A skutočne: roľník sa o pravdivosti sluhových slov čoskoro sám presvedčil.

Roku 1869 v Taliansku istý muž ležal na smrteľnej posteli. Tento si časné veci síce včas usporiadal, ale na svoju dušu skoro celkom zabudol. Ani mu nenapadlo, dať sa zaopatriť svätými sviatosťami. Istá blízka mu osoba bola preto veľmi zarmútená a veľa sa modlila, aby mu Pán Boh dal dobrú myšlienku. Ale chorý sa akosi nepolepšoval. Konečne spomenutá dobrá osoba dala po tri dni slúžiť sv. omšu za obrátenie hriešnika a na česť sv. Jozefovi pri oltári tohoto. A hľa, na štvrtý deň chorý si sám žiadal kňaza, vyspovedal sa z celého života a s príkladnou pobožnosťou prijal Sviatosť Oltárnu a sviatosť posledného pomazania a od tej chvíle s veľkou trpezlivosťou a oddaním sa do vôle Božej, znášal utrpenia až do posledného dychu.

3. Najvýhodnejšia a najmocnejšia pobožnosť k svätým.

Deti v rodine už aj to úzko spája, že sú od jedných rodičov, avšak obapolná láska ich ešte väčšmi spája. Tak je to aj vo veľkej Božej rodine, v Cirkvi Kristovej. Kto je nie mŕtvym, ale živým údom Cirkvi, ten sa s láskou vinie k ostatným milionom svojich spolubratov a spolusestier. Táto láska je darom Ducha Svätého. Duch Svätý ju vlieva do sŕdc kresťanských rodín, aby boly jedno srdce a jedon duch. Od neho je aj tá láska a úcta, ktorú kresťania prejavujú k milým svätým Božím. Odtiaľ je, že v katolíckej Cirkvi je veľa krásnych a povzbudzujúcich pobožností na česť svätým, ako sú: slávenie ich sviatkov, deväťdňové pobožnosti, púti, stavanie chrámov a obrazov im na úctu atď. Keby sme sa však samých svätých mohli spýtať, ktorá je im z týchto pobožností najmilšia, čo myslíš, akú odpoveď by nám dali? Zaiste tú, že najkrajšou, najctihodnejšou a najžiadúcnejšou pobožnosťou je im sv. omša, ktorú Bohu k ich úcte obetujeme. Ak teda chceš na česť svojmu alebo inému svätému zvlášť milú pobožnosť vykonať, niet lepšej a výbornejšej nad sv. omšu. Tvoj ruženec a tvoja májová pobožnosť je Kráľovnej nebies zaiste milou pobožnosťou. No, tu si predsa len ty, ktorý Boha chváliš a Mu ďakuješ za všetko to, čo veľkého Matke Božej preukázal. Keď však na jej úctu svätú omšu obetuješ, vtedy je to sám Kristus Pán, ktorý vzdáva chválu a vďaky za svoju matku. A to je predsa nekonečne viacej, ako všetky tvoje pobožnosti, nech by si ich akokoľvek vrúcne vykonal. Sama Cirkev nevie nič lepšieho dať svätým, ako práve obetu sv. omše.

Z tohoto aj tebe kynie veľká výhoda, lebo sv. omša, ktorú obetujeme na česť svätým, je aj najužitočnejšia a najúčinlivejšia pobožnosť. Niet ničoho, čím by si mohol na srdce svätých tak mohutne pôsobiť a ich priazeň si získať, ako keď z lásky k nim a im na česť obetuješ Bohu svätú omšu.

Keď teda chceš milú Matku Božiu alebo niektorého iného svätého srdečne dojať a pohnúť k tomu, aby sa nad tebou sľutovali, iď na svätú omšu, buď na nej nábožne prítomný a obetuj ju Pánu Bohu na spomenutý spôsob, alebo postaraj sa o to, aby ju kňaz na česť patričnému svätému obetoval. Aj v tomto nám naša matka, katolícka Cirkev, dáva najkrajší príklad. Aby si prímluvu svätých získala a ich orodovanie čím účinnejším učinila, obetúva Bohu v deň ich sviatkov svätú omšu, a k tomu vo sviatočných modlitbách výslovne prosí Boha, aby nás ráčil skrze Krista, Pána nášho, účastnými učiniť zásluh a prímluv svätých. Nasleduj tento príklad svätej Matky Cirkvi, čím častejšie poteš srdce svätých a nakloňuj ich k sútrpnosti obetovaním svätej omše im na česť. Buď listý, že márne a darobné to nikdy nebude. Milí anjeli a svätí v nebi majú šľachetné a povďačné srdce.

Ako hasí horiaca láska oheň.

Pestovatelia viníc majú zvláštnu zkúsenosť: Keď sa otvára jar, a vinič začne kvitnúť, vtedy aj víno v pivnici ožije a začne vrieť. Robí to slnko, ktoré vždy viacej a viacej prihrieva. Teplota vniká do miazgy viniča, aby sa zazeleňal a kvitol, a vniká aj do tmavej pivnice, kde víno v sude prináša do pohybu, aby sa vždy viacej a viacej čistilo a zjemňovalo.

Toto je všeobecne známo. Ale zaiste celkom novým bude pre nejedného čitateľa porovnanie, aké viaže k tomu svätý Efrem hneď na začiatku kresťanstva. Sv. Efrem totižto hovorí, že ako účinkuje slnko na vinič v slobodnej prírode a na víno v pivnici, tak účinkuje Kristus Pán vo svätej omši. Tou istou obetou, ktorou obveseľuje živých veriacich tu na zemi a svätých v nebi, blahodarne účinkuje aj na duše v očistci, potešujúc, očisťujúc a zošľachťujúc ich. Tento výklad sv. Efrem zanechal v testamente, v ktorom na srdce kladie svojim priateľom: „Pochovajte moje telo so spevom žalmov, s modlitbou a obetou; lebo zomrelí dostávajú pomoci z obety živých. Vezmite si príklad z prírody. Keď vinič kvitne vo vinici, vtedy vrie aj víno v sude. Tým vínom v sude som ja, vy ste viničom vo voľnej prírode. Keď sa zelenie cibuľa v záhrade, vtedy vyháňa aj suchá cibuľa v pivnici. Avšak ešte viacej sa tešia zomrelí z obety živých."

O tomto blahodarnom účinkovaní sv. omše na duše v očistci chcem teraz niečo povedať. To je zasa novým zjavením preláskavého Srdca Ježišovho.

1. Smutná pravda.

Navštívme najprv v duchu úbohé duše v očistci, a prizrime sa, ako im je tam. Dobre nie, to vie každý z nás. Cirkev však vo sv. omši hlavne tri veci spomína, ktoré duše v očistci veľmi trýznia. Kňaz totižto pri rozpomienke za mŕtvych modlieva sa, aby ich Boh k vôli Kristovi priviedol na miesto, kde by maly občerstvenie, svetlo a pokoj. To je teda, čo im v očistci chybuje. Z toho usudzujeme, že sú tam v horúčosti, tme a v nepokoji.

Horúčosť zaviňuje oheň. Nie je to síce článkom viery katolíckej Cirkvi, ale skoro všetci cirkevní učitelia majú za pravdepodobné, že duše v očistci mučí opravdivý oheň. O jednom ohni však, ktorý duše v očistci celkom iste páli, môžem ti niečo povedať. Vieme, že do očistca dostanú sa tie duše, ktoré za všedné alebo ťažké hriechy zaslúžené časné pokuty ešte nevytrpely. A práve tieto hriechy pália ich na duši ako horúci oheň.

Sv. Pavol apoštol píše: „Kto svojim nepriateľom dobre robí, žeravé uhlie shromažďuje na hlavu nepriateľovi." To znamená: keď človek vidí, že sa mu niekto za zlé dobrým odpláca, taká láska a veľkodušnosť páli ho v duši ako žeravý oheň. Ľúto mu je, že svojmu dobrodincovi krivdil. Neraz sa stane, že ľudia, kotrí za dlhý čas žili v hriechoch a náboženskej vlažnosti oproti Pánu Bohu, keď sa konečne k Bohu obrátili — aj po odpustení hriechov vo sviatosti pokánia — mávajú hlboký žiaľ. Uznávajú, aký nekonečne láskavý, dobrý a milosrdný bol už Boh k nim a jakí nevďační, chladní a bezbožní boli oni k tomuto dobrému Bohu. Z ich lásky k Bohu a z poznania ich hriechov potom povstáva silná bolesť ich srdca, ktorá dušu páli ako oheň.

Tak je to aj s dušami v očistci. Ony si zachovalý vieru v Boha. Vo svetle tejto viery vidia teraz o veľa lepšie, čo je Boh, aký veľký a láskavý, aký dobrý a milosrdný bol k nim. Ale teraz o veľa jasnejšie vidia aj to, aký hnusný a odporný je už aj jedon-jediný všedný hriech, ktorým Boha v živote obrazily. Pri tomto stálom pozorovaní na ľúbeznosť Božiu a ošklivosť hriechov povstáva v nich veľký žiaľ. Dobre vedia, že ich bolesti sú pokutou za hriechy, a tak neprestajne si pripomínajú svoje hriechy, kým trvá pokuta. Tento oheň dokonalej ľútosti vyhasne a ochladne len Potom, keď konečne po vytrpení všetkých zaslúžených pokút medzi nimi a Bohom všetko sa vyrovná, a keď zadosťučinia spravodlivosti Božej.

Druhou mukou, čo trápi duše v očistci, je tma. Veľkým trápením je už aj pre živého človeka, keď je slepý, keď nevidí. A j ako veľmi bolí, keď sa na dlhý čas, ba azda navždy musíme rozlúčiť s našimi milými; ešte posledný láskavý pohľad — a nikdy viac sa s nimi neuvidíme!... Vtedy nám je tak smutno v srdci, hoci slnko vonku milo svieti.

Tak je to aj s dušami v očistci. To, čo o tomto svete vedia, ich veľmi neteší. Koho by si jedine a výlučne žiadaly vidieť, je Boh. Je pravda, že majú svetlo viery, ale to čo im viera o Bohu hovorí, ešte zväčšuje ich túžbu po Bohu, a keďže Ho ešte nevidia, to ešte zväčšuje ich muky. Túžia a vzdychajú po pohľade na Boha, ako túži slepý po zraku, a do tmavého žalára zatvorený po slnečnom svetle, ako túži dieťa v ďalekej cudzine po otcovi a matke, aby ich konečne mohlo vidieť z tvári do tvári. Boha, po ktorom jedine túžia, nemôžu ešte vidieť a to je tá tma, ktorá mučí duše v očistci. Keď sa za ne modlíme, aby im svietilo „večné svetlo", vtedy prosíme, aby ich Boh k svojmu videniu pripustiť ráčil.

Treťou mukou pre duše v očistci je nepokoj. Sv. Augustín skúmal srdce ľudské, a prišiel na to, že je ono celkom pre Boha stvorené, ako oko pre svetlo, a že ho teda nič na tomto svete nemôže celkom uspokojiť, len Boh. Sv. Augustín hovorí: „Stvoril si nás pre seba a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe, ó Bože!" Kým duše zomrelých boly na tomto svete, maly všeličo, čím sa aspoň čiastočne mohly potešiť, čo ich žiadosti aspoň na čas mohlo ukojiť a ich trápenie aspoň trošku utíšiť. Po smrti ich telo síce našlo odpočinutie, spočíva v hrobe, ale ich duša nemá pokoja. Všetka ich túžba vznáša sa hore k Bohu, u Neho si žiadajú odpočinúť po toľkých zármutkoch a bolestiach. Ale pokuta za hriechy im v tom prekáža. Hladujú a smädujú po Bohu, ale Ho nemôžu ešte požívať. To ich trápi, v tom je ich nepokoj a hrozná, ba najukrutnejšia muka pre duše v očistci. My kresťania- katolíci to dobre vieme, a Preto tak často voláme k Bohu: „Odpočinutie večné, daj im Pane!", preto píšeme na kríže zomrelých to najlepšie želanie: R. I. P. „Nech odpočíva v pokoji!"

Na tieto trojaké muky úbohých duší v očistci Cirkev sv. upomína kňaza a veriaci ľud pri rozpomienke na zomrelých, a káže sa nám modliť, aby Boh tieto trpiace duše z ohňa do občerstvenia, z tmavého žalára do svetla, z trápneho nepokoja do pokoja priviesť ráčil. Táto modlitba nech nás povzbudzuje poľutovanie mať so zomrelými, aby sme im dobre pomáhali. V nasledujúcom uvidíme, ako im najlepšie pomôžeme práve svätou omšou.

2. Verná priateľská láska.

Ako dobre sa cítime, keď na jar, po mnohých studených a chmúrnych dňoch znova sa ukáže slnko na čistej modrej oblohe a svojimi jasnými lúčami všetko osvieti a zohrieva. Celí ožijeme, hlava je nám voľnejšia, srdce radostnejšie a robota nám ide ľahšie, rýchlejšie od ruky. Či je potom div, že ľudia vtedy nehovoria o inom, len o milom slnku.

Tak vystúpil kedysi vo svete aj Spasiteľ po smutných a bolestných tisícročiach, aby slnečným svetlom Svojho preláskavého Srdca ožiaril chudobných, chorých, hladných a smädných, nevedomých a hriešnikov, živých i mŕtvych. Tak dobre sa cítili v Jeho blízkosti, že sa hrnuli za Ním vo veľkých zástupoch, a celé dni s Ním ostávali. Aj milému Spasiteľovi nebolo po vôli, keď núdzni neprišli k Nemu, a keď im nemohol pomáhať. Preto sám ich vyzýval a volal k Sebe, aby prišli, že ich vďačne občerství.

Ešte aj vtedy, keď sám bol v najväčšej núdzi, v úzkostiach smrti, usiloval sa iným pomáhať, ako na pr. svojej matke, učeníkovi Jánovi, pravému lotrovi, ba ešte aj svojim vrahom, za ktorých sa modlil k Otcovi. A akonáhle Jeho dobrá duša opustila telo, už zasa podujala nové veľké dielo lásky. V predpeklí boly duše spravodlivých, ktoré veľa rokov a storočí tam čakaly, lebo ešte nemohly byť pripustené k blaženému videniu Božiemu. V predpeklí túžily po konečnom vykúpení a otvorení neba. Teraz, keď sa smrťou Pánovou na kríži už všetko vyrovnalo, prišla konečne aj ich radostná hodina. Božstvo Ježišovo, spojené s Jeho dušou, sostupuje k týmto úbohým dušiam, objavuje sa nad nimi ako milé slnko, odhaľuje im Svoju velebnosť, ako kedysi apoštolom na hore Tábor, a vysiela na ne celé prúdy najblaženejších radostí. To bola pre tieto spravodlivé duše radostná Veľká noc. Vtedy im zasvietilo „večné svetlo", vtedy im nastalo „večné odpočinutie" v ich Bohu a Spasiteľovi.

To, čo spravil Pán pri krvavej obeti kríža, to robí aj teraz každý deň v nekrvavej obeti sv. omše. Po premenení kňaz modlí sa za zomrelých, obetuje za nich svätú omšu, a prosí Boha o vyslobodenie úbohých dušičiek z očistca. Pri posledných slovách tejto modlitby „skrze Krista Pána nášho", skláňa hlavu na prsia dľa predpisu, čo inokedy pri slove „Kristus" nikdy nerobí. Učitelia bohovedy hovoria, že sa to deje 11a rozpomienku toho, že Spasiteľ, pri dokončení obety na kríži, umierajúc sklonil hlavu na prsia, dušu však poslal do predpeklia na potechu duší spravodlivých. Tým sa naznačuje aj to, že aj teraz, vo sv. omši, znova posiela pomoc dušiam do očistca.

A tak je to naozaj. Spasiteľ všetky zásluhy, ktoré si získal kedysi na kríži utrpením a krvácaním, znova predkladá vo sv. omši pred oči Svojmu Otcovi, tú istú krv, to isté telo, ten istý bohatý poklad zásluh. Tu sa On o veľa horlivejšie modlí, ako kňaz a ľud: „Odpočinútie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti!" A s touto modlitbou Srdca prináša spolu aj najvzácnejšiu obetu na zadosťučinenie za ostávajúce ešte pokuty. Niektorí kresťania celkom zabúdajú na svoju zomrelú rodinu. Srdce Pánovo nezabúda na nikoho. Veď úbohé duše sú tak Jeho, ako aj živé, však sú to samé sväté duše. Ony sú Mu odplatou za Jeho utrpenie a namáhanie. Najvernejším a naj ochotnejším priateľom úbohých duší je dobrý Spasiteľ so Svojím sútrpným Srdcom. Každá sv. omša dosvedčuje, ako oheň Jeho lásky a krv Jeho Srdca umenšuje alebo celkom vyháša očistcový oheň.

Preto, kedykoľvek katolícky kňaz slúži svätú omšu, vždy spôsobí to pravú radosť Jeho Srdcu, a dáva Mu príležitosť, aby obnovením obety kríža priniesol potechu, uľahčenie alebo konečné vyslobodenie týmto milým dušiam v očistci. Už za smrteľného života mal veľkú radosť, keď Ho volali k chorým, umierajúcim a mŕtvym. Tak aj teraz milerád sostupuje s neba na oltár, aby odtiaľ Svojim priateľom, úbohým dušiam v očistci mohol byť na pomoci. A aby Cirkev túto Jeho žiadosť vždy ochotne plnila, vložil jej do srdca bohatý poklad z lásky a sútrpnosti Svojho Srdca k ubohým dušiam v očistci. Vyplatí sa nám, aby sme teraz o tomto dôkladnejšie rozjímali, aby sme takto ešte lepšie porozumeli sv. omši.

3. Pravá materinská láska.

Keď kresťanskej matke umrie muž alebo niektorí z milých dietok, hlboký zármutok preniká jej materinské srdce. Plače, narieka, oblečie sa do smútočných šiat a nič jej nechutí. Tento žiaľ je celkom prirodzený; ale takáto matka hľadí pri tom predsa len na seba. Plače nad ztratou, ktorú ona utrpela, a nie preto, že jej muž alebo dieťa umreli; veď títo už svoje vytrpeli. Tento zármutok je, bohužiaľ, často taký, že sa pri tom zabúda na stav umretého, duša ktorého azda práve teraz potrebuje najviacej pomoci.

Celkom inak smýšľa katolícka Cirkev, matka všetkých veriacich. Aj ona smúti, keď umrie niektoré z jej dietok; kňaz pri pohrebe a pri službách Božích za mŕtvych oblieka sa do smútočného rúcha. Ale príčinou jej smútku nie je to, že jedno zo svojich detí smrťou ztratila. Ona pri tom nemyslí na seba, ale na dušu zomretého, obávajúc sa, že tá duša azda pri súde Božom celkom neobstála, a že je teraz v horúčosti, tme a nepokoji. Toto je to, čo jej srdce zármutkom naplňuje; je to úzkostlivá starosť o dušu umretého. Pri službách za mŕtvych skoro všetky modlitby Cirkvi smerujú ta, aby sa všetko ovocie sv. omše venovalo zomretému.

Táto úzkostlivá starosť Cirkvi o dietky je taká veľká a hlboká, že im obetou sv. omše pomáha nielen v deň smrti a pohrebu, ale aj v 7. a 30. deň, ako aj vo výročný deň ich smrti. Ba ani tým sa neuspokojuje. Mnohí veriaci nemôžu dať odslúžiť sv. omšu za svojich zomretých, a mnohí zasa hoci by mohli, nemyslia na to. Ale svätá Cirkev pamätá na všetky svoje dietky. Každý rok zvláštny deň venuje úbohým dušičkám, a ten deň za všetky duše, trpiace v očistci, obetuje Bohu sv. omšu a všetky svoje modlitby.

Ba ani týmto sa neuspokojí. Každý deň, ba každú hodinu na niektorom mieste vo svete obetuje presvätú obetu omše za všetkých zomretých. Toto obetovanie deje sa po premenení pri rozpomienke na mŕtvych. Je to síce krátka, ale útla a vrelá modlitba, plná zármutku a lásky, plná poľutovania a nádeje, ktorou nám naša matka Cirkev dáva príklad, aké srdce máme mať k úbohým dušiam v očistci. Keď raz umrieš, túto modlitbu bude sa modliť Cirkve sv. aj za teba každý deň, kým to budeš potrebovať. Táto modlitba znie: „Pane! Rozpomeň sa aj na Svojich služobníkov a služobnice, ktorí nás predišli so znamením viery, a ktorí odpočívajú vo spánku pokoja. Pane, prosíme Ťa, dopraj týmto a všetkým v Kristu odpočívajúcim miesto občerstvenia, svetla a pokoja, skrze Krista, Pána nášho. Amen."

Tak sa rozprestiera láska sv. Cirkvi a kňaza neprestajne na všetky úbohé duše v očistci. A ktože im zaštepil do duše túto sútrpnosť? Je to dielo Spasiteľa sveta, ktorý pred kňazom na oltári spočíva so svojím veľkým, láskyplným a útrpným Srdcom k trpiacej Cirkvi v očistci. Keď sa kňaz modlí horespomenutú modlitbu, musí mať dľa predpisu Cirkvi oči upreté na svätú hostiu. Hľadí na Spasiteľa, skrytého pod spôsobom chleba, ktorý kedysi tu na zemi toľko trpel za úbohé duše. Vidí, ako Kristus Pán tú istú obetu kríža za ne Bohu znovu obetuje. V Jeho Božskom Srdci vidí prameň krvi, ktorá má vytiecť na občerstvenie utrápených duší. Z tohoto sa kňaz učí podobnej sútrpnosti k týmto, Spasiteľovi tak milým dušiam; z toho má čerpať poklad zásluh, za ktorý má kúpiť od Boha dušiam v očistci odpustenie hriechov a pokút. Preto mu Cirkev káže, aby pri tom zrak uprel na prevelebnú Sviatosť Oltárnu, a aby sa vhĺbil do ducha a Srdca Spasiteľovho.

Hľa, tak účinkuje Cirkev, tak účinkuje kňaz s Kristom a skrze Krista na trpiacu Cirkev v očistci. Od omšového oltára každú hodinu vytekajú prúdy občerstvenia, svetla a pokoja na miesto ohňa, tmy a nepokoja. Niektorým svätým dušiam Boh zjavil, ako výborne pomáha táto obeta úbohým dušiam v očistci. Viďme niekoľko príkladov na to.

Svätý Mikuláš z Tolentina mal veľmi dobré a ľútostivé srdce ku všetkým núdznym, a tak aj k úbohým dušičkám. Modlieval sa, postil sa, a aj iné skutky kajúcnosti konal za ne, a duše mu boly za to často veľmi povďačné. Raz počul hlas takejto duše: „Otče Mikuláš, muž Boží! Ja som duša toho človeka, ktorý ti na zemi za istý čas slúžil. Teraz mi prichodí v očistci veľa trpieť. Prosím ťa o jednu svätú omšu. Posiela ma veľký zástup iných duší, ktoré ťa všetky prosia o tú istú milosť. A aby si mi skôr uveril, poď so mnou." Na to duch vyviedol svätého na priestranné pole. Tu videl množstvo úbohých duší, obkľúčených plameňmi, ktoré jednohlasne volaly: „Svätý otče, smiluj sa nad nami! Svätý otče, smiluj sa nad nami!" Tento pohľad veľmi dojal Božieho muža a cez celý týždeň slúžil sväté omše za trpiace duše, a konal za ne rozličné skutky kajúcnosti. Na ôsmy deň zasa sa zjavila duša toho človeka, a oznámila mu, že nielen ona, ale všetky duše, ktoré videl na poli, vyslobodené sú z očistca, a srdečne mu ďakovala za to v mene všetkých.

Ako Mikuláš, tak aj svätý biskup Malachiáš bol veľkým priateľom úbohých dušičiek. Raz v noci počul vo sne hlas, ktorý mu hovoril, že jeho zomretá sestra stojí pri kostolných dverách, a že už tridsať dní nič nejedia. Keď sa prebudil, rozpamätal sa, že je tomu práve 30 dní, čo ostatný raz slúžil sv. omšu za zomretú sestru. Z toho vyrozumel, že jej duša túži po občerstvení. Od vtedy častejšie slúžieval za ňu sv. omšu. Onedlho na to zasa ju videl vo sne v čiernom rúchu zahalenú prichádzať do kostola, ale ešte nemohla vkročiť dnu. Neskoršie videl ju znova. Vtedy už mala biele šaty a bola v kostole, ale ešte nesmela pristúpiť k oltáru. Konečne a posledný raz videl ju v jasnom svetle ožiarenú v sprievode bieloodeného zástupu, z čoho usudzoval, že dušu sestrinu, teraz už celkom očistenú, pripustil Boh k Sebe do neba.

Túto udalosť spomína cirkevný učiteľ sv. Bernard a dáva k nej túto potešiteľnú poznámku: „Z tohoto je jasné, že sv. omša má silu hriechov zbaviť, nepriateľské mocnosti premôcť a dušiam, opúšťajúcim túto zem, nebo otvoriť."

4. Katolícka láska k.spolubratom.

V terajšom čase uvádzajú zvláštnu obyčaj. Keď v dome niekto umrie, vystroja parádny pohreb jeho mŕtvole. Objednajú pekný pohrebný voz, do ktorého zapriahnu čierne kone v šírach striebornými plieškami vybíjaných. Do čiernych šiat oblečení muzikanti zahrajú smútočný pochod, a velikánske nezmyselne drahé vence z umelých alebo živých kvetov nakopia na truhlu a na hrob. Toto znamená u nich, poslednú česť preukázať zosnutému. Uznávam, že príbuzní takýmto činom chcú umretému dokázať svoju lásku. Aj najchudobnejší milerád zasadí na hrob svojich rodičov alebo dietok nejaký kvietok. Ale taká láska nech je aj rozumná a nech hľadí aj pomôcť zomretému. Veď čože má mŕtvy zo skvelého pohrebu, z parádnej hudby a kopy vencov? Jeho mŕtvola nič necíti a duša vo večnosti, či je už v nebi, v očistci alebo pekle, z toho nemá vôbec nič. Ak je v očistci, a ak jej chcú tam dožičiť nejakého poľahčenia, tak to celkom inak treba zariadiť.

Pred niekoľkými rokmi istý bezbožník v španielsku zavraždil vysokopostaveného kráľovského úradníka Kanovasa. Jeho mŕtvolu v kostole vystavili. Na pohreb s mnohými inými prišlo aj knieža zo Soto-Majora, ako zástupca kráľovnej. Keď ho vdova zavraždeného uvidela, pristúpila k nemu, a povedala: „Volám Vás, ako zástupcu jej veličenstva, za svedka, že tu, v prítomnosti všetkých, zo srdca odpúšťam vrahovi, čo mi zabil muža. Je to moja najväčšia obeť, ktorú prinášam za duševné spasenie môjho manžela. Je to obeť, ktorá zodpovie jeho veľkému srdcu." Hľa, táto kresťanská pani najvhodnejšie vedela umretému manželovi preukázať svoju poslednú česť a pomôcť jeho duši. Vrahovi preukázala skutok duchovného milosrdenstva, a jeho zadosťučiniacu zásluhu venovala svojmu manželovi.

Podobne môžeš aj ty rozličnými dobrými skutkami pomáhať úbohým dušiam v očistci. Dl'a katolíckej náuky pomáhaš im almužnou, ktorú v ich mene dávaš chudobným; modlitbou, pôstom, obetovaním záslužných prác a utrpení, a konečne venovaním svätých odpustkov. Ale toto všetko je len akoby si kvapku vody frkol do očistcového ohňa. Ak chceš hojný, účinlivý prúd úľavy vliať do očistcového ohňa, tak iď na sv. omšu a obetuj za dušičky túto drahocennú obetu. To, čo im tu venuješ, nie je len tvoja modlitba a zásluha, ale aj modlitby, práce, utrpenia a zásluhy samého Krista Pána. To už zaváži, tým už tisíc razy lepšie a rýchlejšie môžeš pomáhať dušiam v očistci, ako všetkými inými dobrými skutkami. Lebo všetky tvoje dobré skutky môžu sa uplatniť len pomocou zásluh Kristových.

Chodievaj teda často na sv. omšu, a obetuvávaj ju za úbohé duše v očistci, navštevuješ väzňov, tešíš zarmútených, občerstvuješ smädných a kŕmiš hladných. Ukáž, že úctou Božského Srdca Ježišovho naučil si sa aj sútrpnosti a milosrdenstvu. Tu nasleduješ Jeho príklad a zakaždým Mu spôsobuješ veľkú radosť, keď Mu pomáhaš niektorú z Jemu tak milých a vzácnych duší vyslobodiť z očistcového ohňa. A ak sa kedysi aj ty dostaneš do očistca, splnia sa na tebe Jeho slová: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstvo obsiahnu", ako aj slová: „Akou mierou vy meriate, takou sa aj vám odmerá." Sv. omše, ktoré teraz obetuješ za úbohé dušičky, pripíšu sa kedysi aj tebe a prinesú ti hojný úžitok.

Ako sme boli spomenuli, istá duša volala k svätému Mikulášovi: „Muž Boží! prosím ťa o jednu sv. omšu." Keď počuješ zvoniť na sv. omšu, pomysli si, že je to duša tvojho otca, tvojej matky alebo iného tvojho príbuzného, ktorá hlasom zvona volá k tebe: „Prosím ťa o jednu sv. omšu!" A potom iď, a obetuj ju; ak ti je možné, tak ešte dnes. alebo istotne zajtrá, a potom aj na budúci týždeň a cez celý november.

Svetová mocnosť bez hluku.

Keď Pán Boh chce pre blaho ľudí a na Svoje oslávenie niečo veľkého zrobiť, nepotrebuje hlučných a silných prostriedkov. Stačia Mu na to celkom nepatrné prostriedky, ktoré sa zdávajú svetu hlúpymi a slabými. O tejto skutočnosti a o takomto počínaní Božom píše sv. Pavol v liste Korinťanom takto: „čo je pred svetom hlúpe, zvolil si Boh, aby zahanbil múdrych; a čo je svetu slabé a nepatrné, zvolil si Boh, aby zahanbil silných." Na dôkaz tohoto spomína obetnú smrť Kristovu na kríži, ktorá pohanom bola hlúposťou, židom Pohoršením, ale v skutočnosti stala sa celému svetu „múdrosťou od Boha, a spravodlivosťou, a posvätením, a vykúpením".

Táto obetná smrť Kristova na kríži 20 svojej Božskej moci nič neztratila. Jestvuje dosiaľ v nekrvavom obnovení, vo svätej omši. Je taká veľká, že nielen sám Kristus Pán, ale aj veriaci kresťan, keď ju vie správne upotrebiť, na široko-ďaleko, po celom svete a hlboko do ľudského života môže ňou blahodarne zasiahnuť. O tejto moci a sile svätej omše, o jej blahodarnom pôsobení na osoh bojujúcej Cirkvi a na spasenie celého sveta chcem teraz prehovoriť.

1. Pán sveta.

„Človek mieni a Boh mení." Zo zkúsenosti vieme, že je tomu tak; to je aj článkom kresťanskej viery.

Či si si už niekedy spočítal vlasy na hlave? Možno sa zasmeješ na tejto otázke, a pomyslíš si, že ti takáto detskosť veru nikdy ani len na um neprišla. Ale, Milý Čitateľ! je niekto, kto ti ich naozaj spočítal, a kto celkom určite vie povedať, koľko ich máš a koľko ti ich už vypadlo. Týmto jediným znalcom je tvoj Boh a Pán. To povedal sám Kristus Pán, neomylná pravda, doložiac k tomu, že Jeho Otec nebeský stará sa aj o vrabcov, a že ani jedon z toľkých milionov nezahynie bez Jeho vedomia a dopustenia. Keď niektorého z nich mačka chmatne a ho zožerie, stane sa to len, že to Boh dopustil. Keby nechcel, nestalo by sa to. Teda určitým článkom našej kresťanskej viery je, že Pán Boh riadi a spravuje všetko, že sa nijakému stvoreniu nič nestane bez Jeho vedomia a dopustenia.

Rozumie sa, že toto ešte väčšmi platí o človekovi. My na udalosti nášho života hľadíme obyčajne len povrchne a keď sa niekomu niečo stane, pomyslíme si, že je to len prírodnou udalosťou. Keď do niektorej obce alebo krajiny príde nejaká choroba, lekári hneď hľadajú príčinu, a pripisujú to obyčajne nezdravému povetriu, škodlivým zvieratám alebo rastlinám. Keď niekde vypukne vojna, veľa sa hovorí a píše o tom, kto ju začal a ako sa skončí.

Takéto posudzovanie udalostí môže byť správne, ale jednako je len jednostranné. Bohom osvietení ľudia hľadeli na veci o veľa hlbšie, a s každej strany, aby im mohli dobre porozumieť. Uvediem na to aspoň niekoľko príkladov zo svätého Písma.

O Jozefovi Egyptskom vieme, že mu bratia závideli, že ho nenávideli, na život mu číhali a konečne ho predali do otroctva. Vieme, ako ho potom Faraón v Egypte vysoko povýšil a keď nastal hlad, Jozef krajinu od záhuby zachránil.

Toto všetko sa zdá byť na prvý pohľad prírodným. Jozef však vidí v tom riadenie Božie, a preto pekne a presvedčive hovorí bratom: Nie vôľou vašou, ale vôľou Božou som sa dostal sem. Váš úmysel proti mne bol zlý, ale Boh to obrátil na dobré, keď ma povýšil a tak veľa ľudí zachránil od hladu.

Alebo druhý príklad: Keď raz starý Tobiáš prácou ukonaný prišiel domov, ľahol si pred dom k stene, a zaspal. Keď sa prebudil, bol na obe oči slepý. Z lastovičieho hniezda, ktoré bolo práve nad ním, padol mu trus do očú. To sa zdá byť celkom prirodzeným: Tobiáš bol trochu neopatrný. Jeho rodina to brala za znamenie, že mu bohabojný život nič neosoží. No starý Tobiáš bol celkom inej mienky. On svoje oslepnutie privlastňoval Bohu, a volal: „Spravodlivý si, ó Pane, a všetky tvoje cesty sú milosrdenstvo, pravda a právo." A mal pravdu. Archanjel Ráfael po zázračnom vyliečení mu oznámil, že slepotu sám Boh dopustil na neho, aby ho ňou zkúšal.

A akože to bolo s Jóbom? Nešťastie za nešťastím ho stíhalo. Zbojníci prepadli niektoré jeho deti a pobili ich; ostatné usmrtil strašný víchor, privaliac na ne dom; hrom pobil mu aj pastierov a stádo, a on sám upadol do strašnej choroby. Teda víchor a hromobitie, choroba a zlí ľudia povstali proti nemu, a to pomocou diabla. Ale silnej viery trpiteľ oveľa hlbšie hľadí na koreň veci. On za diablom, za búrkou a za zbojníkmi vidí Pána Boha, bez ktorého sa mu nič nemohlo stať. A volá: „Pán dal, Pán vzal; nech je meno Pánovo pochválené."

Hľa, toto je pravý spôsob, dľa ktorého treba hľadieť a posudzovať každodenný beh života a celé svetové dejiny. Je síce pravda, že najbližšie príčiny všetkých udalostí sú celkom prírodné, ale jednako len moc Božia riadi a spravuje všetko. Ľudia vymyslia jedno-druhé, ale konečný výsledok závisí od Pána Boha. On riadi a spravuje všetko — od najmenšieho až po najväčšie, — od vypadnutia vlasa až po najväčšie činy zemských mocnárov. Sväté Písmo hovorí, že srdce kráľovo je v moci Božej. On ho riadi a spravuje, ako roľník malý potôček na svojej lúke dľa najlepšieho vedomia. Čokoľvek dobrého sa robí na svete, to Boh začal, chránil a šťastne dokončil. Čokoľvek zlého ľudia vymyslia, alebo keď sa stane nejaké nešťastie, Boh to vidí, mohol by tomu zabrániť, ale dopúšťa to, lebo aj zo zlého vie dobré utvoriť. Človek má rozličné plány. Usiluje sa, aby ich previedol, ale mnohé z nich sa mu nevydaria, a tak človek často býva veľmi sklamaný. Niečo podobného sa Pánu Bohu nikdy nestane. Čo si On raz zaumieni vykonať, to sa neomylne aj stane. To je článok viery o Božskej Opatere. Teda toto všetko by bolo dobre a správne. Teraz však ti predložím otázku:

Predstav si, Milý Čitateľ, veľkú loď, ktorá sa plaví po mori. Pán, ktorému loď patrí, je spolu aj kapitáňom lodi. Má dobre premyslený, určitý cestovný plán, dľa ktorého pevnou rukou spravuje loď k určenému cieľu. Zrazu ktorýsi zo spolucestujúcich prosí kapitána, aby mu dovolil z lodi vystúpiť pred konečným cieľom, že za to dobre zaplatí. A stane sa tak, ako si žiada. Prosba a peniaze obmäkčia kapitána: pripláva s loďou ku brehu, dovolí cestujúcemu vvstúpiť, a potom pokojne ide ďalej.

Takouto loďou je aj svet; cestovatelia sú ľudia, a kapitánom je sám Boh, Pán celého sveta, ktorý všetko spravuje dľa najmúdrejšieho plánu. Čo myslíš? Či môže človek vplývať na Pána Boha tak, aby jemu na osoh a dľa jeho žiadosti niekde zmenil beh sveta? Ak by to bolo možné, vtedy by človek mohol nie síce svojou vlastnou mocou, ale pomocou Pána Boha vplývať na beh sveta. Čo nás o tomto učí pravá viera? Jasnú odpoveď na to nám dáva obeta svätej omše.

2. Sv. omša je srdcom a tepnou sveta.

Zaiste si už videl, Milý Čitateľ, Spasiteľa tak vyobrazeného, že v ruke pred Srdcom drží zemeguľu, na ktorej je kríž. To znamená, že Spasiteľ svojou smrťou na kríži vykúpil svet, že sa tak stal kráľom a pánom sveta, že svet z láskou nosí na Srdci, že navždy chce byť jeho Vykupiteľom a Spasiteľom. Áno, svet Mu na Srdci leží, neprestajne sa stará o jeho blaho aj pri každodennej svätej omši.

Spasiteľ vidí, že často vyzývajú ľudské hriechy spravodlivosť Otcovu, aby trestal. Preto Spasiteľ vo svätom premenení každý deň stáva sa prostredníkom medzi Svojím Otcom a ľuďmi. Seba samého prináša za smiernu obetu, aby dal náhradu a naklonil Otca k sľutovaniu. Rozpomeň sa, Milý Čitateľ, čo som o tomto v predošlých úvahách obšírne napísal. Predstav si, ako s oltára nielen najvrúcnejšie prosby, ale aj seba samého, ako najúčinlivejšiu všemožúcu prosebnú obetu predkladá, aby z bohatej pokladnice Svojho Otca vyprosil a zakúpil pre Svojich milých ľudí všetky potrebné milosti.

Teda isté je, že Pán Ježiš v láske Svojho Srdca pri svätej omši ustavične odvracia od úbohých hriešnikov , veľa zaslúžených trestov, nadobúda kajúcim vytrvalosti, spravodlivým a nevinným hojnej sily, trpiacim potešenia a pomoci, a takto spásonosne účinkuje pre celú bojujúcu Cirkev na zemi. Bez svätej omše bol by beh sveta celkom iný, ako je teraz; tresty boly by pre jednotlivých a pre všetkých častejšie a hroznejšie, milosti boly by zriedkavejšie, a dobré by sa menej darilo.

Ale i to musíme vedieť, že Spasiteľ v dobrotivosti Svojho Srdca tak sa odovzdal Svojej bojujúcej Cirkvi na zemi, že Ho ona má za výlučne svoju a jedine pravú obetu, ktorú nebeskému Otcu predkladá. Kristus je vo svätej omši obetou Cirkvi. Preto Ho aj Cirkev ako svoju obetu prináša. Čo teda Spasiteľ vo sv. omši robí, to robí aj Cirkev skrze Neho, s Ním a v Ňom. Preto právom môžeme povedať: bojujúca Cirkev na zemi pôsobí a zasahuje sv. omšou na celý svet. Sv. omšou smieruje svet s Bohom a odvracia od sveta veľa trestov; pôsobí, že neverci a hriešnici sa obracajú, kajúcnici v predsavzatí vytrvávajú, spravodliví sa v dobrom vzmáhajú, že sa kráľovstvo Božie rozširuje, nevinnosť býva chránená, trpiaci posilnení a zomierajúci šťastlivé nastupujú cestu do večnosti.

O tejto pravde je katolícka Cirkev pevne presvedčená. Ona v každej sv. omši čo najúčinlivejšie využíva túto moc na požehnanie a na osoh celému svetu. Od stupňovej modlitby až do posledného požehnania sa stará a namáha o blahobyt ľudí skrze Pána nášho Ježiša Krista. Pri rozpomienke na živých Pamätá na pápeža, biskupov, panovníka krajiny a na celý veriaci ľud. Pamätá aj na ich starosti a práce. Potom v duchu lásky a sľutovania, ktoré čerpá zo Srdca Ježišovho, ide pred trojjediného Boha a predkladá Mu s mocnou a hojnou smiernou a prosebnou obetou všetky veľké záležitosti a prosí Ho, aby ráčil na všetkých láskavé, ľútostivé, šetrne a s požehnaním pamätať. Počuj len, ako sa kňaz dľa cirkevného predpisu modlieva:

„Najmilostivejší Otče! Pokorne Ťa vzývame a prosíme skrze Ježiša Krista, Tvojho Syna, nášho Pána, aby si milostivé prijal a požehnal tieto dary, tieto služby, tieto sv. nepoškvrnené obety, ktoré Ti obetujeme predovšetkým za Tvoju svätú katolícku Cirkev, aby si ju na celom svete upokojiť, chrániť, sjednotiť a spravovať ráčil, spolu so služobníkom Svojím, naším pápežom N., naším biskupom N. (a naším panovníkom), a so všetkými pravoveriacimi a pestovateľmi katolíckej apoštolskej viery. Rozpomeň sa, Pane, aj na Svojich služobníkov a služobnice N. N., a na všetkých okolo stojacich, ktorých viera je Tebe vedomá a pobožnosť známa, za ktorých Ti obetujeme, alebo ktorí Ti obetujú túto pochvalnú obetu za seba a za všetkých svojich, za vykúpenie svojich duší, za nádej svojho spasenia a svojej neporušenosti, a splňujú svoje sľuby Tebe večnému, živému a pravému Bohu."

Cirkev sv. by si netrúfala predkladať takéto obsažné prosby, keby nebola presvedčená, že jej Boh sv. omšou dá všetko, o čo prosí. Jej dôvera je toľká, že tieto záležitosti sveta nielen vo všeobecnosti predkladá Pánu Bohu, ale pri každej sv. omši dľa okolností má aj zvláštne prosby, v ktorých Boha prosí o rozličné milosti. Áno, sv. Cirkev má zvláštne omše za chorých, zomierajúcich, cestujúcich, za mladoženíchov, za obrátenie hriešnikov, za odvrátenie rozkolníctva a pohanstva, proti moru a vojne. Slovom môžeme povedať, že Cirkev vo svojej láske a sľutovaní nezabúda na nijakú potrebu sveta. Na konci omšovej knihy je 35 modlitieb, z ktorých si kňaz príležitostne môže vybrať, čo práve potrebuje: modlitby včas hladu, zemetrasenia, moru, modlitby za dážď, za pekné počasie, za odvrátenie škodlivej búrky, za priateľov a nepriateľov, za uväznených, za ťažko pokúšaných atď.

To je omšová kniha, tá veľká, bohatá modlitbová kniha, z ktorej sa naša matka, sv. Cirkev každý deň a každú hodinu modlieva za telesné a duševné blaho sveta. A aby tieto jej materinské modlitby boly tým silnejšie a účinlivejšie, kladie ich k drahocennej obeti, ktorú vo svätom premenení prináša. A teraz niektorými príkladmi zo svätého Písma ti ukážem, čo úfa tým Cirkev sv. každodenne obsiahnuť pre celý svet.

Ľudia prečasto obrážajú Boha jazykom, neraz aj ťažko, a tým vyzývajú Pána Boha, aby ich trestal. Takýchto hriechov sa dopustili aj priatelia Jobovi, keď ho Pán Boh ťažkým krížom navštívil. Boh sa na nich preto veľmi rozhneval, a už-už dvíhal na nich trestajúcu ruku. Ale z lásky k Jobovi zjavil im, ako môžu Jeho ruku zadržať. Jobovi museli zo svojho majetku priniesť a Jób to potom svojou modlitbou Bohu obetoval. Pán Boh sa touto obetou a modlitbou smieril a nepotrestal Jóbových priateľov.

A čože sa stáva pri sv. omši? Aj tu je trpiteľ, ale oveľa svätejší a Bohu milší, ako Job. Je to ukrižovaný Syn Boží. Aj on prináša Bohu obetu, ale tá je oveľa drahocennejšia a nekonečne vzácnejšia, ako bola Jobova. A Spasiteľ s touto Svojou obetou prináša Bohu aj Svoju modlitbu na smierenie za hriechy ľudí a na ukrotenie rozhnevanej spravodlivosti Božej. Preto Cirkev právom úfa, že touto obetou odvráti od ľudí oveľa viacej a väčších pokút, ako Job.

Viďme iný príklad. Pán Boh prisľúbil Izraelitom Palestínu a dal im ju. Ale vôľa Božia bola, aby do nej nevnišli len tak ľahko, bez všetkého namáhania; mali si ju veľkými bojmi vydobyť. Raz, keď boli v krutom boji s nepriateľmi, a všetko poukazovalo na to, že podľahnú, Mojžišovi napadla výborná myšlienka. Pomyslel si: ten zvíťazí, komu dá Boh, Pán zástupov zvíťaziť. Preto Mojžiš hľadel Pána Boha na svoju stranu nakloniť. Išiel a s rozpiatymi ramenami sa modlil za víťazstvo svojho ľudu. A naozaj zdalo sa, že Boh je akoby sviazaný jeho modlitbou. Keď sa prestal modliť, Izraeliti museli ustupovať pred nepriateľom, keď však Mojžiš znovu zdvihol ramená k modlitbe, Izraeliti znova napredovali, až konečne celkom zvíťazili.

Aj katolícky ľud, bojujúca Cirkev na zemi je v stálom boji za kráľovstvo Božie. Naším vodcom, naším Mojžišom je Kristus Pán. Ako na kríži, keď s rozpiatymi ramenami zomieral, zvíťazil nad svetom, smrťou a peklom, tak stojí i teraz, každý deň, na svätej hore oltára a dvíha k Otcovi nebeskému vo sv. omši ruky, aby Boh Jeho veriacim bol na pomoci v boji za pravdu, za právo, za čnosť v živote a v smrti. Tejto Jeho prosebnej obeti ďakuje každý kresťan a celá Cirkev svoju silu v boji, a víťazstvo nad viditeľnými a neviditeľnými nepriateľmi.

Túto moc svätej omše raz očividome zkúsil svätý kráľ Eduard z Anglicka. Dánovia totiž išli s veľkým vojskom proti Anglicku, a časť krajiny boli už ohňom a mečom spustošili. Onedlho na to zamýšľali nový, ešte prudkejší a strašlivejší útok proti Anglicku. Sv. Eduard, dozvediac sa o tom, v úzkosti srdca išiel do kostola, a dal odslúžiť sv. omšu, aby Boh odvrátil nepriateľa. A svätá omša hneď v tú hodinu účinkovala. Eduard v duchu videl, ako v ten istý čas dánsky kráľ už vystupoval na vojenskú loď, ale pošmyknúc sa padol do mora a utopil sa. Eduard rozpovedal toto videnie celému svojmu dvoru, a onedlho prišla zvesť, že sa tak skutočne stalo, a že sa Dánovia vrátili domov. Takto sa oslobodil svätý kráľ mocou sv. omše od nepriateľov.

Uvediem zo svätého Písma aj tretí príklad, v ktorom jasne môžeme vidieť pravdu výroku: „Človek mieni, Pán Boh mení." Človek, ktorý tu mienil a plány robil, bol kráľ Herodes. Ako jeho starý otec, tiež Herodes, ktorý dal usmrtiť toľko nevinných detí, tak i tento Herodes, jeho vnuk, dal k vôli židom usmrtiť apoštola Jakuba, za čo ho židia pochválili. Aby sa židom ešte viac zaľúbil, chcel usmrtiť aj apoštola Petra, a hneď sa aj dal do toho. Petra dal chytiť, sviazať a do žalára odvliecť. Tu pre väčšiu istotu postavil k nemu šestnásť vojakov a chcel ho po Veľkej noci usmrtiť. Takto smýšľal a koval plány Herodes, ale svoj mi plánmi vyšiel na posmech. V Jeruzaleme žijúci prví kresťania si totiž pomysleli: Pán Boh mení, čo človek mieni, a preto spoločne začali prosiť Pána Boha, aby svojou všemožúcnosťou zachránil Petra. Ich modlitbu Pán vyslyšal. Poslal anjela, ktorý vyviedol Petra popri silnej stráži zo žalára a priviedol ho k shromaždenému ľudu. Herodes a veľkňazi mohli zúriť, koľko len chceli.

To síce nevieme, či jeruzalemskí kresťania aj pri sv. omši obetovali modlitby za vyslobodenie Petra, ale isté je, že sa splnilo na nich slovo Kristovo: „Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene shromaždení, tam som uprostred nich." Ježiš teda bol neviditeľne prítomný uprostred jeruzalemských kresťanov. Modlil sa s nimi a zmaril bezbožný plán nepriateľov Svojej Cirkvi. A tak je On aj teraz každý deň uprostred Svojich veriacich, kdekoľvek a kedykoľvek sa sídu na svätú omšu. Tu nielenže sa modli s nimi a za nich, ale prináša Svojmu Otcovi seba samého v obeť, ako kúpnu cenu za všetky potrebné milosti. Potom nie je div, keď Otec nebeský dá, o čo Ježiš prosí, keď niekedy i podivným činom zasiahne do behu sveta. Veru skôr by to bol div, keby to nikdy a nikde neurobil.

O svätom Václavovi, českom kniežaťu, vyprávajú podivuhodnú udalosť. Cisár Otto I. vydržiaval raz veľký krajinský snem vo Wormsi. Všetky krajinské kniežatá boly už pospolu, len Václav nebol tam. Chvíľku ešte čakali, a keď neprichádzal, páni začali byť netrpezliví. Cisár si zaumienil, že za to Václava potrestá. Chcel mu totižto odoprieť obvyklú úctu a čestné miesto. Konečne svätý prišiel. A čo sa stalo? Cisár, akonáhle ho zazrel, išiel mu priateľsky v ústrety, posadil ho vedľa seba, sľúbil, že mu dá všetko, čo si len bude žiadať, daroval mu drahocenné pozostatky svätých, a chcel mu dať aj kráľovský titul. Akože sa to len stalo? Celkom jednoducho. Svätý Václav preto sa oneskoril, lebo bol na svätej omši, a služba Božia mu bola prednejšia ako cisár. Preto sa Pán Boh postaral, aby ho cisár a krajinské kniežatá blahosklonne prijali. Biskup z Mainzu, ktorý bol zpočiatku tiež namrzený na Václava, neskoršie sa priznal, že keď Václav vstúpil do siene, videl dvoch anjelov pri ňom, čo keď videl, strach a radosť ho prenikly.

Toto, úfam, postačí, aby si jasne poznal, že sv. omšou môžeme pôsobiť na Boha, ktorý spravuje celý svet, a že môžeme ho pohnúť k tomu, aby Svojou mocou a láskou zasiahol do behu sveta na blaho ľudstva.

3. Kresťan — dobrodinec sveta.

Keď je krajina zamiešaná do vojny, každý občan musí čo-to pomáhať. Jedni musia ísť na bojište, iní musia úbohých ranených opatrovať, alebo aspoň obväzky robiť na rany. Veď ide o šťastie alebo nešťastie celej krajiny.

A katolícka Cirkev na zemi nie bez príčiny sa menuje bojujúcou. Nielen celá Cirkev, ale aj každý kresťan- katolík je v neprestajnom boji proti viditeľným a neviditeľným nepriateľom. Ide nám tu všetkým o to, aby sme si krásne kráľovstvo nebeské násilím vydobyli. V tom nám každodenne prekáža telo, svet a diabol. Jedon tu veľa nevykoná — všetkým treba spoludržať. Všetci za jedného a jedon za všetkých. Ako ty potrebuješ pomoc iných kresťanov, tak aj iní právom pocitu j ú na tvoju spoluprácu.

Najsilnejším pomocným prostriedkom k blahu tvojich spolubližných na celom svete je práve svätá omša. To ti musí byť jasné z toho, čo si doteraz čítal. Aby si tomu lepšie porozumel, niečo ti ešte pripomeniem.

Predovšetkým pamätaj si: Keď Ježiš Kristus vo svätom premenení sostupuje na oltár, a tam sa Otcovi nebeskému obetuje, robí to aj k vôli tebe. Chce byť aj tvojou obetou; ty Ho máš vziať, a Bohu obetovať. Nie je potrebné, aby si to urobil vlastnými rukami. Keď chceš Bohu obetovať peknú sviecu k službám Božím, nemení na veci, či sviecu sám prinesieš do kostola a tam ju zažneš, a či ju dáš kostolníkovi, aby ju dal na oltár a aby ju tam zažal. Je to vždy tvoja obeta, lebo ju prinášaš so svojím srdcom a vôľou. Tak je to aj s obetou svätej omše. Pred premenením kňaz sa výslovne modlí: „Rozpomeň sa ó Pane, na všetkých, za ktorých Ti obetujeme, alebo ktorí Ti obetujú túto obetu chvály za seba i za všetkých svojich! Teda drž sa toho silne: Kristus Pán je v premenení tvojou obetou, ktorú máš obetovať ako svoju obetu. Touto obetou teda aj ty môžeš smieriť Božskú spravodlivosť, môžeš na Boha pôsobiť, aby sa sľutoval nad tebou a nad biednym hriešnym svetom. Môžeš Mu dať zadosťučinenie, aby stiahol Svoju trestajúcu ruku. Touto svojou obetou môžeš od Boha vyprosiť potechu a pomoc pre svojich núdznych súsedov a pre všetkých ľudí.

Po druhé: Keď takto použiješ obetu svätej omše, konáš naj výbornejšiu pobožnosť na česť Božskému Srdcu. Prečo? Lebo tým nasleduješ Jeho krásny príklad. Veď Božské Srdce práve vo svätom premenení preukazuje Svoju nekonečnú lásku celému svetu. Zaň sa obetuje každodenne, ba každú hodinu, ako najmocnejšia a najúčinlivejšia smierna a prosebná obeta. Keď teda Spasiteľ vidí, že ani ty nemáš úzke srdce, ktoré pamätá len na seba a na svojich, ale že máš široké a veľkodušné srdce, ako On, keď sa ujímaš mocou tejto obety za potreby a záležitosti celého sveta, nemožno, aby Ho to veľmi netešilo. Vidí, že Jeho príklad účinkuje na teba a ty svoje srdce činíš podobným Jeho Srdcu.

Svätá Mechtilda videla raz v duchu Pána Ježiša, ako sedel za stolom, a ona Mu predkladala rozličné dobré a Jemu milé jedlá, to jest dobré skutky, ako je na príklad povďačnosť za všetky dobrodenia a milosti. I spýtala sa Ho: Môj Najmilší, čo Ti dávam vtedy, keď prosím za Tvojich priateľov? A Pán Ježiš odpovedal: Vtedy mi dávaš dobré víno, ktoré mi obveseľuje Srdce, ako je písané: „Víno obveseľuje srdce človeka." Sv. Mechtilda spytovala sa ďalej: Čo Ti dávam vtedy, keď prosím za hriešnikov? Pán odpovedal: Vtedy, keď prosíš za mojich nepriateľov, ktorí sú v stave nemilosti, aby sa ku mne obrátili, dávaš mi najsladšie víno, ktoré prevyšuje čistý mäd. — Nuž, nalej aj ty, Milý Kresťan, Pánovi takého dobrého, sladkého vína, keď Ho na nemalú radosť Jeho Srdca pri svätej omši obetuješ za Jeho priateľov a nepriateľov, za spravodlivých a hriešnikov celého sveta. Vieme, že najužitočnejšou pobožnosťou úcty Božského Srdca Ježišovho je modlitbové apoštolstvo v spojení so Srdcom Ježišovým. Kdeže však môžeš lepšie uplatniť toto spojenie svojich modlitieb, prác a utrpení na blaho sveta, ako práve pri svätej omši, kde Spasiteľ sám obetuje Svoje utrpenie a smrť, Svoje modlitby a práce, všetky Svoje zásluhy, aby tým opravdu po apoštolský účinkoval, to jest na spáse duší celej bojujúcej Cirkvi a celého sveta? Takto môžeš aj ty svätú omšu učiniť výbornou pobožnosťou k Božskému Srdcu.

Po tretie: Učil si sa, že je sedem telesných a sedem duševných skutkov kresťanského milosrdenstva. Tieto môžeš vo svätej omši naraz všetky vykonať. Hľaď! Ty si hádam sám chudobný, a nemôžeš dať almužnu núdznym; ale z milosrdenstva k nim poprosíš majetných ľudí, ktorí im potom dajú hojnú almužnu. Ako vidíš, v tomto prípade aj ty si vykonal skutok milosrdenstva. Ty sám azda nemôžeš lačných nasýtiť, nevedomých poučiť, pochybujúcim dobre radiť, zarmútených potešiť atď; ale môžeš sa obrátiť obetou svätej omše, skrze Ježiša Krista k prebohatému Bohu, aby to On na miesto teba vykonal. Takto zaiste dokážeš, že máš sútrpné srdce pre každú telesnú a duševnú núdzu, ktorá trápi ľudí vo všetkých čiastkach sveta. Preto prijmi moju radu, ktorú ti dávam; je veľmi praktická, a ľahko sa dá uplatniť.

Spasiteľ kedysi za tri dni kázal veľkému zástupu na púšti. Ľud natoľko túžil po Jeho slovách, že si zabudol vziať dostatočného pokrmu, a tak hrozilo nebezpečie, že na zpiatočnej ceste ľud od hladu zahynie. Pán vidiac túto núdzu, natoľko bol dojatý, že zvolal: „Ľúto mi je toho ľudu!" Potom však zázračne a láskavé odpomohol hladu. Sprav tak aj ty, Milý Kresťan. Keď ideš na svätú omšu, pohliadni v duchu na celý svet, na jeho biedu a núdzu; pripusť si to k srdcu, aby si aj ty mohol povedať: „Ľúto mi je toho ľudu", a potom daj sa do toho, a pomáhaj mu.

Zaleť v myšlienke k pápežovi do Ríma, k biskupovi svojej diecézy, k duchovnému správcovi svojej farnosti, k pracovníkom svojej vlasti a spýtaj sa ich, ako sa im vedie. Oni sa ti požalujú, aká ťažká úradná ťarcha ich tlačí, ako so všetkých strán kladú prekážky ich dobrým úmyslom a prácam, ako dobré semeno, čo zasiali, nepriateľské mocnosti zasa pošliapaly. Potom sa rozpomeň na súsedov, kde možno leží chorý, alebo sa tam zahniezdila núdza, bieda, nepokoj. Spomni si ďalej na toľké špitále po celom svete, a pripusť si k srdcu milióny bolestí a utrpení, čo v nich panujú. — Neraz počuješ alebo čítaš, že niekde zúri hrozný hlad, zemetrasenie, krupobitie alebo víchor. Neber to tak ľahko, ako by sa ťa to netýkalo; veď aj tam sú ľudia, ktorí si zaslúžia tvoje poľutovanie.

A ešte niečo. Onedlho azda zasa budú rozčuľujúce voľby do obce, do okresov, alebo do krajinského shromaždenia. Všade sa najdú bezbožníci, ktorí pracujú podplácaním, násilím a podvodom, aby si získali ľudí na Svoju stranu. Často aj dobre smýšľajúci ľudia zabúdajú na to, že Pán Boh ľahko môže zmariť pláný bezbožníkov, a že namáhanie katolíkov za spravodlivé voľby skvelým zdarom môže korunovať, — len keby bolo viacej takých ľudí, ako Mojžiš, ktorí by Boha rozpiatymi ramenami prosili za víťazstvo volebného boja. — Ďalej, zle je to aj so školami, počnúc od najnižšej až po najvyššiu. Bezbožný duch skoro všade účinkuje a otravuje hlavu i srdce kresťanskej mládeže. Mnohí sa na to ponosujú! Rozumnejší a svedomitejší ľudia veľa pracujú, aby sa lepšie školské zákony vynášaly, a aby lepší duch vnikol do školstva. K tomu je však predovšetkým potrebná pomoc Ducha Svätého. Za túto pomoc a ešte za mnohé iné duševné a telesné potreby celého širokého sveta treba sa nám modliť pri sv. omši. Nehovor, že proti týmto škodám a utrpeniam ľudského pokolenia nemôžeš nič urobiť. Naopak, veľmi mnoho môžeš čo by si aj bol len prostučkým školským dieťaťom. Len si, keď ideš na sv. omšu, pripusť k srdcu všetky tieto potreby a potom ich predlož s kňazom na oltár pri rozpomienke za živých pred premenením, a polož ich Spasiteľovi, keď sa zjaví na oltári, na Srdce, a volaj skrze Neho a s Ním a v Ňom k trojjedinému Bohu, aby sa nad úbohým ľudom zasa smiloval a láskavé mu pomohol. Veď neprichádzaš s prázdnymi rukami pred Boha. Prinášaš Mu v obeť najmilšie, najdrahšie a najdrahocennejšie na svete, Jeho vlastného Syna. Takú obetu On nemôže odmietnuť a nikdy ju nenechá bez odplaty.

Kláštor, kde žila sv. Gertrúda, napadli kedysi nepriateľskí vojaci. Sv. Gertrúda začala sa modliť za celú svätú Cirkev. V tom jej Pán zjavil svoje milostiplné Srdce, a povedal: „Hľa, odovzdávam ti celé bohatstvo dobrotivosti Svojho Božského Srdca, aby si z Neho, koľko len chceš, všetkým štedre rozdávala." Nato akoby rukou čerpala zo Srdca Pánovho a kropila množstvo nepriateľských vojakov. A hneď spozorovala, že každý, ktorého zasiahla kvapka, bol pohnutý, skrúšene do seba vstúpil a dal sa úprimne na pokánie.

Pravda, ty vždy neuvidíš tak chytro a tak zjavne, ako sv. Gertruda, výsledok svojej omšovej pobožnosti, keď ju obetuješ za blaho celého sveta. Ale, ponechaj to len na Pána Boha. On v pravom čase a na pravom mieste zaiste nejako zasiahne svojou všemožúcnosťou do osudov tých, za ktorých si sv. omšu obetoval. Preto aj svätá Cirkev tak krásne prosí v modlitbe na štvrtú nedeľu po Svätom Duchu: „Daj nám, Pane, aby nám pod Tvojím riadením i beh sveta v pokoji ubiehal, aj aby sa Tvoja Cirkev z pokojného vykonávania náboženstva tešila."

Pripusť si teda, Milý Čitateľ, túto poučnú úvahu k srdcu, a každý deň blahodarne účinkuj sv. omšou na celý svet. Áno, buď aj ty, ako Spasiteľ vo sv. omši, skrze Spasiteľa tichým, neznámym dobrodincom úbohého ľudstva a pomáhaj so Spasiteľom vykúpiť svet, ako dobrý vojak bojujúcej Cirkvi na zemi.

Záloh a sväzok lásky.

Večer, akonáhle slnko zapadne, na jasnej oblohe objavujú sa hviezdy, najprv len jedna, potom vždy viacej a viacej, až sa nám ich zaskvie toľko, že ich nevládzeme spočítať. Tak je to aj s presvätou obetou svätej omše. Čím viacej ju človek obdivuje, tým krajšia a velebnejšia je, tak že všetky jej velebnosti sotva by sme mohli spočítať, tým menej opísať. Tu si musí človek pomáhať, ako pri obdivovaní hviezdami posiatej oblohy: tu človek hľadí len na väčšie, jasnejšie hviezdy, a aj tých má už dosť. Tak aj pri rozjímaní o sv. omši treba sa nám obmedziť len na jej naj znamenitejšie zázraky, tajomstvá a krásy. Na jednu takúto veľmi jasnú hviezdu na oblohe sv. omše chcem v ďalšom tvoju pozornosť upútať.

Vieme, že svätú omšu Pán Ježiš ustanovil a po prvý raz slávil pri poslednej večeri. Vzal chlieb a víno, premenil ich Svojím všemožúcim slovom na Svoje presväté telo a krv, a nekrvavým spôsobom priniesol tú obetu, ktorú nasledujúci deň krvavým spôsobom na kríži vykonal. Potom apoštolom dal moc a rozkaz, aby budúcne aj oni to isté robili, aby nekrvavú obetu stále obnovovali. Konečne povedal im dôležité a veľavýznamné slová: „Kedykoľvek toto budete činiť, čiňte to na moju pamiatku." Jeho srdečnou žiadosťou teda je, aby sme každou svätou omšou Naňho pamätali. Sv. omša má nám byť stálou upomienkou na Neho.

Tu nám mimovoľne prichádza na myseľ otázka: Prečo si Spasiteľ tak srdečne žiada a nakladá, aby sa sv. omša na Jeho pamiatku slávila, a to vždy, kedykoľvek sa bude sláviť? Na túto otázku v nasledujúcej stati dostaneme odpoveď.

1. Olej na oheň.

Človek má Pána Boha milovať, a má ,to považovať za prvý, najväčší a nevyhnutný príkaz. To je také jasné, žeby vlastne ani nebolo treba, aby to Pán Boh výslovne a dôrazne prikazoval. Veď Boh je milovania najhodnejšia bytosť, teda z toho plynie, že Ho máme nadovšetko milovať. Ale práve preto, že tomu nerozumieme, a že na tú pravdu tak ľahko zabúdame, prikázal nám Boh čo najdôraznejšie: človeče, miluj Boha z celého srdca svojho!

Avšak tento príkaz nám Boh nedal preto, akoby azda Jeho blaženosť závisela od našej lásky k Nemu. Práve naopak: dal nám ho preto, lebo my túto lásku nevyhnutne potrebujeme, lebo ona je najväčším blahom nášho srdca a bez nej nikdy by sme nedošli k blahoslavenstvu, pre ktoré je celá naša bytosť určená. Teda nie Boh potrebuje našej lásky, lež my jej potrebujeme pre svoje vlastné blaho a osoh. Prísny príkaz lásky k Bohu jej teda istým znakom, ako dobre nám Boh žičí. To je práve tak, ako keby otec predložil dieťaťu dobré a zdravé jedlo, a povedal mu: Dieťa moje, teraz len jedz, aby si žilo, rástlo a zosilnelo.

Ale akože prídeme k tejto láske? Na to nám dal sám Spasiteľ najkrajšiu odpoveď, keď po ustanovení prevelebnej Sviatosti vyslovil hlbokého smyslu slová: „Ja som viničný kmeň, vy ste ratolesti". Toto v prvom rade znamená: ako viničná ratolesť živo je spojená a srastená s viničným kmeňom, tak sú aj apoštolovia a všetci pravoveriaci v duševnom a živom spojení s Kristom, ponajprv vierou, potom však láskou, ktorú Pán Ježiš zo Svojho Srdca prenáša do sŕdc kresťanom, aby Ho aj oni mohli milovať. — Po druhé tie slová znamenajú, a sám Pán Ježiš to výslovne dokladá: „Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, keď neostane na kmeni, tak ani vy, keď neostanete vo mne. Kto neostane vo mne, odhodí sa, ako odlomená ratolesť, a uschne, a vezmú ho, a hodia na oheň, a bude horieť." A potom Spasiteľ toto krásne podobenstvo končí s napomenutím a temer so súrnou prosbou: „Ostaňte teda v mojej láske."

On dobre vie, čo Ho to stálo, priviesť nás k naprirodnému životu milosti, a spojiť nás so sebou — a vie aj to, že budeme ztratení, ak Ho nebudeme milovať. Preto nás tak láskavé napomína: Ó, kresťan, ostaňže v mojej láske. A ani ty nič lepšieho nemôžeš žiadať, chcieť a hľadať, ako aby si v Ňom ostal, a preto často a súrne pros: Len nedopusť, Pane, aby som sa odlúčil od Teba — od Tvojej lásky.

Ale s láskou je to tak, ako s ohňom. Ak zavše nepriložíš na oheň, alebo neprileješ oleja, nuž pomaly vyhasne. Ak si lásku ku Kristu Pánovi zavše nerozduchujeme a neudržujeme, pomaly ochladne a vyhasne. Čo však našu lásku najlepšie udržuje a pestuje, to je stála rozpomienka na prehojnú dobrotivosť a lásku P. Ježiša k nám. Aby táto stála rozpomienka na Neho a na Jeho lásku ustavične sa udržiavala, rozhodol sa, že nám zanechá pamiatku, aby sme na Neho nikdy nezabudli, a aby sme tak v Jeho láske zotrvávať mohli. Toto rozhodnutie splnil pri poslednej večeri, keď ustanovil svätú omšu pre všetky časy — až do skončenia sveta. Vo svätej omši býva premenením osobne prítomný. Tu býva On, skrytý pod svätými spôsobami chleba a vína, najmilším a najdrahocennejším prostriedkom upomínania na Seba a na Svoju lásku, stálou a živou pamiatkou, vždy čerstvou nezabúdkou.

Preto tak súrne nakladá: „Kedykoľvek budete toto činiť, čiňte to na moju pamiatku." On vie, že kto to zachováva, ten nezabudne na Jeho lásku a vyplní Jeho najvrúcnejšiu žiadosť: „Ostaňte v mojej láske." Milý Kresťan, ak ti záleží na tom, aby si v láske ku Kristovi neochladnul, lež aby si ostal a rástol v nej, ak hľadáš olej na oheň tejto lásky, nuž vo svätej omši máš hlavný prostriedok na to. Len ju upotrebuj, na čo ju Spasiteľ ustanovil, aby si pamätal na Neho. To bude vždy viacej a viacej viazať tvoje srdce k Jeho Srdcu, sv. omša ti bude sväzkom lásky.

Tomu ešte lepšie porozumieš, keď uvážiš, čo ti teraz poviem. Je to podivné, ale predsa číra pravda. Svätá omša upomína ťa nielen na osobu Pánovu, lež Jeho zjavenie a prítomnosť vo svätej omši sú také, že ti pripomnú celý beh Jeho života, a predložia ti najjasnejšie a najdojímavejšie dôkazy Jeho lásky. Predstav si, že sme teraz spolu v kostole na sv. omši, a že ti môžem ukázať, čo všetko sa tam robí. Teda pozoruj!

2. Zjavenia Božského Srdca vo svätej omši.

1. Keď príde chvíľa premenenia, kňaz vezme hostiu a kalich s vínom a vysloví nad nimi presväté slová. V tom stane sa veľký zázrak. Boh Duch Svätý vo Svojej vsemožúcnosti uskutočňuje slová kňazove. Po kňazových slovách naozaj sú prítomné telo, duša a božstvo Ježiša Krista pod spôsobami chleba a vína.

Či ti tu mimovoľne neprichádza na myseľ podobný, veľký zázrak, ktorý ten istý Duch Svätý vykonal, keď dľa slov archanjela Gabriela sostúpil na Pannu Máriu a Jeho sila zastienila ju a Syn Boží stal sa človekom? Či ťa teda premenenie neupomína dosť živo na prvý veľký zázrak lásky Syna Božieho, na Jeho vtelenie? Keď sa kňaz vo svätej omši modlí vyznanie viery, a rozpomenúc sa na toto tajomstvo, vyslovuje slová: „ktorý pre nás a pre naše spasenie sostúpil s nebies, a vtelil sa skrze Ducha Svätého z Márie Panny a stal sa človekom", s hlbokou úctivosťou pokľakne. Tak ho vidíš pokľaknúť aj pri premenení, lebo Syn Boží zasa je tu prítomný. Tak je každé sväté premenenie živou pamiatkou na vtelenie Syna Božieho.

2. Ak potom ďalej rozjímaš o Spasiteľovi, keď je už na oltári, vidíš podobné veci tým, ktoré sa udaly pri Spasiteľovom narodení. Ako v jasľách, tak aj na oltári prítomné je Jeho božstvo, ale i tu i tam skryté. V jasľách leží ako malé dieťa; na oltári je takrečeno ešte menší; tu je i so svojím človečenstvom skrytý v malinkom spôsobe chleba a vína. V jasľách ležal plienkami ovinutý; tu je ovinutý spôsobami chleba a vína. Ako dieťa dal sa zdvihnúť, nosiť, položiť, dľa ľubovôle Svojej matky, práve tak, ako to dáva so sebou robiť aj kňazovi. Keď ležal v jaslách plienkami ovinutý, bez zjavného zázraku nebol by sa mohol pohnúť, vstať a chodiť, a podobne musel by spraviť zázrak, keby sa chcel vo svätej hostii na oltári sem-tam pohybovať alebo vo vzduchu sa vznášať. Jeho narodenie ako aj Jeho premenenie smerujú len k tomu, aby sa Boh zveleboval a pokoj medzi Bohom a ľuďmi uzavrel. Toto hlásali anjeli pri Jeho narodení, a to robí aj kňaz pri svätej omši, kedykoľvek spieva alebo sa modlí Glória: Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Pri slúžení svätej omše sú teda niektoré veci, ktoré ťa dosť živo a zjavne upomínajú na druhé, veľké dielo lásky Božského Srdca Ježišovho, na Jeho presväté, milostiplné narodenie.

3. Pán Ježiš väčšinu Svojho tuzemského života strávil, v Nazarete. Bohužiaľ, primálo myslíme na tento skrytý život Pána Ježiša v Nazarete, a primálo pamätáme na to, že všetko, čo vtedy robil, bolo životom čírej lásky k nám ľuďom. Nuž každodenná svätá omša dáva nám veľmi ľahký a príjemný prostriedok k tomu, aby sme na toto niekoľko rokov trvajúce dielo Jeho láskavého Srdca pamätali. Len porovnajme Jeho život v Nazarete s Jeho životom vo svätej hostii na oltári.

V oboch prípadoch toho istého všemožúceho Boha vidíš vo veľkej skrytosti. Len živá viera Matky Božej a svätého Jozefa poznala Jeho prítomnosť, a podobne len veriaci kresťan vie, že je prítomný na oltári. Duchovný život Pána Ježiša v Nazarete bol životom neprestajnej modlitby na česť nebeskému Otcovi a na spasenie ľudí. Tak isto žije aj na oltári. Len preto je tu, aby ako kňaz a obeta spolu bol neprestajným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.

O Jeho viditeľnom živote v Nazarete vypráva nám sväté evanjelium len to, že bol poddaný rodičom. Na oltári je každý deň, každú hodinu poddaný toľkým ľuďom na svete, koľko kňazov slúži svätú omšu. Na ich slovo prichádza na oltár, a dľa ich vôle dáva sa zdvihnúť, položiť, zatvoriť do svätostánku, podávať za pokrm, nosiť k chorým a zomierajúcim.

Tak sa tichý život Spasiteľa na oltári podobá Jeho tichému životu v Nazarete, a tak je Jeho prítomnosť vo svätej omši živou pamiatkou lásky, ktorú za toľké roky v Nazarete k ľuďom preukazoval.

4. Po skončení skrytého života v Nazarete, Spasiteľ začal svoj trojročný misionársky život po celej Palestíne. Čo všetko vykonal P. Ježiš za ten krátky čas! Toho bolo toľko, že svätý Ján, očitý svedok, myslí, žeby ani celý svet nevládal pojať do seba všetky tie knihy, ktoré by sa mohly o Ňom napísať. Druhý svedok, svätý Lukáč píše o Ňom v krátkosti len toľko: „Chodil, dobre činiac." (Skut. Ap. 10, 38.)

Aj na toto ťa upomína každá svätá omša, keď ju s pozornosťou sleduješ. To dobré, čo Pán Ježiš v posledných troch rokoch života po celej zasľúbenej zemi robil, pozostávalo v tom, že hlásal večné pravdy, objasňoval ich Svojím príkladom a potvrďoval nesčíselnými zázrakmi každého druhu. Nuž a toto Jeho sväté učenie nájdeš v každom čítaní a evanjeliume svätej omše. O Jeho krásnom príklade, ktorým sa skvie na oltári, neskoršie obšírnejšie budem hovoriť. A čo sa týka zázrakov, čo ich Ježiš robí v každej svätej omši, svätý Tomáš Akvínsky, cirkevný učenec, hovorí, že je ich desať, ktoré Ježiš pri premenení len na chlebe a víne činí, aby mohol byť prítomný. A že aké zázraky lásky, sľutovania a milosti koná Ježiš v každej svätej omši na hriešnikoch a spravodlivých, na núdzu trpiacich tu na zemi i v očistci, o tom som už v predošlých statiach hovoril.

Preto každý deň, keď hľadíš na farský kostol vašej obce, alebo na ktorýkoľvek katolícky kostol po mestách a dedinách, v ktorom sa slúžila svätá omša, môžeš právom povedať: Tu bol dnes Spasiteľ, a prešiel dobre činiac.

A potom ešte jedno. Pán Ježiš začal svoj učiteľský úrad s krstom, ktorý prijal v Jordáne od svätého Jána. Keď onedlho nato zasa ta prišiel, veľký zástup bol okolo Jána Krstiteľa, ktorý práve o Ježišovi kázal. Akonáhle Ho z ďaleka zazrel, ukázal naň so slovami: „Hľa, tam je Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!" Tým upozornil svet, že ozajstným dielom Pánovým bude smierenie ľudí s Bohom krvavou obetou, pri ktorej sám Baránok bude usmrtený. Nuž vidíš, keď kňaz po premenení pozdvihuje svätú hostiu a ukazuje ti ju, vtedy je tam ten istý Spasiteľ, na ktorého Ján ľud upozorňoval. Vo svätej omši je skutočne Baránok Boží, ktorý každý deň obnovuje svoje dielo, sníma hriechy a smieruje ľudí s Bohom. A aby kňaz i ľud na to živo pamätali, omšu slúžiaci kňaz musí pred sv. prijímaním tri razy hlasne opakovať slová sv. Jána Krstiteľa.

A tak je svätá omša zasa pohodlným prostriedkom, aby si sa upamätal na všetky skutky lásky dobrotivého Srdca Ježišovho, ktoré On za Svojho verejného života v Palestíne konal. On je a ostáva všade tým istým, dobrým a milosrdným Spasiteľom sveta.

5. Dietkam, ktoré po prvý raz pristupujú k svätému prijímaniu, dávame nejakú pamiatku, aby nezabudly na ten veľký deň svojho života a na lásku, ktorú im Syn Boží vtedy preukázal. Veď je to predsa len slušné a spravodlivé, aby človek nezabúdal na toľkú lásku Pána Boha, a aby Mu za to ďakoval.

A tak je aj slušné a spravodlivé, aby celé kresťanstvo zachovalo pamiatku na samoprvé sväté prijímanie, ktoré mu bolo dané a ktoré prijalo. Deň tohoto prvého prijímania bol vtedy, keď Pán Ježiš a Jeho apoštolovia sedeli pri poslednej večeri. Vtedy sám Ježiš vykonal prvé premenenie a podal učeníkom Svoje telo za pokrm a Svoju krv za nápoj. Aby ľudia nikdy nezabudli na tento nevysloviteľný skutok, na ustanovenie prevelebnej Sviatosti, Pán Ježiš zanechal svätú omšu ako pamiatku. Ona je nielen obrazom, lež aj obnovuje sa v nej naozaj to isté, čo sa dialo pri poslednej večeri. Potrebné je len s vierou pozorovať na to, čo robí a hovorí kňaz pri premenení. Čo robí a hovorí vtedy kňaz? Najprv dopodrobna rozpovie všetko to, čo činil Pán Ježiš pri poslednej večeri, ako ustanovil prevelebnú Sviatosť Oltárnu. Potom presne napodobňuje Spasiteľa, a robí všetko čo On robil: berie chlieb a kalich do rúk, pozdvihuje oči k nebu, žehná chlieb a víno, a pri tom hovorí tie isté sväté slová, ktoré Kristus hovoril. Keď kňaz vyslovuje tieto slová, Spasiteľ robí to isté, čo robil pri poslednej večeri: premieňa chlieb a víno na Svoje presväté telo a na Svoju predrahú krv, a tým prejavuje v našom kostole tú istú veľkú lásku Svojho Srdca, ako vtedy v sieni jeruzalemskej, kde ostatný raz večeral s apoštolmi. Tak sa plnia pri každom premenení slová Pánove: „Kedykoľvek to budete činiť, čiňte to na moju pamiatku." Muselo by to byť niečo zvláštneho, keby človek ani vtedy nemyslel na Spasiteľa, keď sa o 5íom vypráva, a keď On sám zasa to robí, čo sa o Ňom vypráva.

6. Na niekoľkých miestach predstavujú s času na čas takzvané pašiové hry, pri ktorých niekto predstavuje i Spasiteľa ako trpí na hore Olivovej, ako nesie kríž a umiera na kríži. To má upomínať divákov na utrpenie Kristovo a na Jeho smrť. Ale väčšina divákov obyčajne tak sa zahĺbi do hry a zahľadí na človeka, ktorý predstavuje Spasiteľa, že na samého Krista a na Jeho utrpenie si ani nepomyslí a nepamätá na lásku, ktorú im preukázal na kríži, a čo ako sú hrou dojatí ani len jedinkým slovíčkom Mu za to neďakujú. Pri pašiovej hre málokto má pobožnosť k ukrižovanému Ježišovi. Celkom ináč by to bolo, keby Kristus Pán sám, vo Svojej osobe prišiel, a keby On sám predstavoval v hre svoje predošlé utrpenie. A keby pritom aj skutočne netrpel a nezomrel, jednako prítomní nemohli by zabudnúť na Jeho bolestné obety, ktoré kedysi v Jeruzaleme v deň Svojej smrti priniesol. Veriaci diváci Pri takej pašiovej hre nemohli by sa zdržať, žeby Ho po hre hromadne neobkľúčili, neklaňali sa Mu a neďakovali.

A teraz daj pozor, čo ti poviem. Vo svätej omši deje sa veľmi veľa, čo napodobňuje a obrazne predstavuje smrť Ježišovu na kríži, a čo ťa na ňu upomína. Pozdvihovanie svätej hostie a kalicha označuje povýšenie Spasiteľa na kríži. Rozdelenie spôsobov chleba a vína veľmi dobre znázorňuje oddelenie predrahej krvi od tela Pánovho. Kalich je takmer Srdcom Pánovým, v ktorom sa zachováva Jeho predrahá krv. Kňaz s rozprestretými ramenami upamätúva ťa na Spasiteľa na kríži rozpiateho a modliaceho sa. Toto všetko je len obrazom a obrazným napodobnením Jeho smrti na kríži. Ale vo svätej omši je ešte o veľa viacej. Tu je sám Kristus Pán. On sám obetuje, ako na kríži, Svoje utrpenie za ľudské pokolenie. Okrem toho je tu v opravdivom obetnom stave, ako na kríži. Vo svätej omši je to isté telo, to isté Srdce s tou istou krvou, ako na kríži. A j ako na kríži sa obetoval Otcovi s poníženým a milujúcim Srdcom, tak to robí aj vo svätej omši. Vo svätom premenení teda nie je len obraz, lež skutočnosť; tu sa obnovuje obeta smrti na kríži nekrvavým, ale opravdivým spôsobom. Ak teda chceš pri svätom premenení vôbec myslieť, čo je sväté premenenie a čo ono znamená, nemôžeš na iné myslieť, iba na lásku, s ktorou sa Srdce Spasiteľovo kedysi za teba obetovalo.

7. Spasiteľ na tretí deň po smrti v oslávenom a nesmrteľnom tele vstal z mŕtvych a častejšie sa zjavil Svojim veriacim. Keďže však neboli by mohli hľadieť na Jeho jasnosť, zjavil sa im akoby preoblečený. Tak na pr. vieme, že sa Magdaléne zjavil ako záhradník; učeníkom, idúcim do Emausa zjavil sa v podobe cestujúceho a j ako taký, dal sa im poznať. Pravda, takto nemohli Naň zabudnúť; s každým novým zjavením vždy hlbšie sa vtláčala do ich sŕdc pamiatka na Neho.

A keby sa tebe, Milý Kresťan, ten istý Spasiteľ častejšie zjavil, ani ty by si zaiste nemohol Naň zabudnúť. A hľa: Spasiteľ sa ti skutočne zjavuje každý deň vo svätom premenení, pravda, tiež v cudzej podobe, v podobe chleba a vína. Ale On je tam naozaj a to s tým istým osláveným a nesmrteľným telom, a s tou istou oslávenou dušou, ktorú mal v deň zmŕtvychvstania, a ktorú má aj v nebi, kde vystúpil v deň nanebovstúpenia. A čo tam v nebi robí, to robí každý deň na zemi vo svätej omši: „Žije tam, aby neprestajne prosil za nás", ako to píše sv. Pavol.

Je pravda, že pred nami zakrýva tento Svoj oslávený stav, lebo by sme nemohli hľadieť na Neho. Ale veriace oko a srdce poznáva ho vo svätých spôsoboch a klaňajúc sa Mu hovorí so svätým Tomášom: „Pán môj a Boh môj!" Veriaci kresťan poznáva lásku Jeho Srdca, ktorá ho každý deň znova na oltár privádza, ktorá nechce, aby sme na Neho zabúdali, lež chce, aby sme slávili svätú omšu na Jeho pamiatku, na pamiatku Jeho zmŕtvychvstania a neprestajného primlúvania sa za nás v nebi. A veru Cirkev svätá nezabúda na Neho. Lebo pri každej omši, keď kňaz pri premenení už opakoval slová Pánove: „Kedykoľvek to budete činiť, čiňte to na moju pamiatku", ďalej pokračuje a modlí sa: „A preto pamätliví, Pane, my Tvoji služobníci, ale i Tvoj ľud svätý, blahoslaveného umučenia Krista, Tvojho Syna, nášho Pána, ako aj Jeho zmŕtvychvstania, ale i slávneho nanebovstúpenia: prinášame pre jasne j Tvojej Velebnosti z Tvojich darov a dobrodení obetu čistú, obetu svätú, obetu nepoškvrnenú, chlieb svätý života večného a kalich spasenia nekonečného."

Shrň teraz všetko, čo som ti v tejto úvahe o sv. omši povedal. Ako vidíš, omša svätá obsahuje mnohé veci, ktoré ťa upomínajú na veľké a najväčšie skutky lásky Kristovej. Ona je sedmorakou nezabúdkou, pamiatkou na Jeho vtelenie, na Jeho narodenie, na Jeho skrytý život v Nazarete, na ustanovenie prevelebnej Sviatosti Oltárnej, na Jeho prehorké umučenie a smrť, na Jeho slávne zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie. Je to sám Pán, ktorý svätú omšu na takúto pamiatku ustanovil, a chce, aby sme sa ňou rozpamätúvali na Neho, aby sme Naň nezabudli. Tu sa opravdu uplatňujú slová svätého Písma: „Pamiatku Svojich zázrakov — zázrakov Svojej lásky ustanovil milosrdný a sľutujúci Pán." Hej, zaiste, sľutovanie Srdca Ježišovho to bolo. Nový dôkaz a záloh Jeho lásky to bol, že nám zanechal svätú omšu ešte aj na takú Svoju pamiatku. Aj to ti teraz ukážem.

Je tomu vyše 200 rokov, čo sa Spasiteľ zjavil svojej služobnici, svätej Margite Alacoque, a súrne žiadal, aby sa daly shotoviť obrazy Jeho najsvätejšieho Srdca dľa toho, ako jej Ho bol ukázal: s krížom, s ranou, tŕňovou korunou a celé ožiarené plameňmi. Žiadal, aby tento obraz bol horlivé rozširovaný a v kostoloch i domoch na úctu vystavený. Pohľad na tento obraz nech kresťana upomína na najväčší skutok lásky Srdca Pána Ježiša, na Jeho utrpenie a smrť. Tým nech sa naše srdce povzbudzuje k povďačnosti a obapolnej láske.

Ako vidíme, Spasiteľovi vždy a vždy len to jedno leží na Srdci, aby sme totižto nezabúdali na Jeho lásku. Celá pobožnosť k tomuto Srdcu smeruje len k tomu, aby sa ňou láska k Ježišovi v našich srdciach roznietila a upevnila. Aj o tejto pobožnosti platia slová: Čiňte to na moju pamiatku." Kedykoľvek hľadíte na obraz môjho Srdca, vždy pamätajte na moju lásku. Pán Ježiš nám teda pobožnosťou k Svojmu Srdcu a k obrazu Svojho Srdca preukázal veľké dobrodenie, keď chce takto lásku k Sebe vzbudiť, pestovať a zdokonáliť. Bez tejto lásky k Nemu všetko iné kresťanstvo je len ako cvendžiaci zvonec.

Avšak dobrodenie svätej omše je o veľa väčšie. Obraz Srdca Ježišovho v porovnaní so svätou omšou je predsa len namaľovaným obrazom. Je pravda, že i v prevelebnej Sviatosti Oltárnej je obraz, vlastne sú tam dva obrazy: spôsob chleba a vína. Ale kým v obraze Srdca Ježíšovho vidíme len obraz, a živého srdca niet v ňom, zatiaľ pod svätými spôsobami naozaj a skutočne je to, čo predstavujú: chlieb života, víno spasenia, presväté telo a predrahá krv Pánova. A kým obraz Srdca Ježišovho s ranou, krížom a tŕňovou korunou len obrazne predstavuje obetnú smrť Spasiteľovu, vo svätej omši obnovuje sa ona opravdivé a skutočne. Tu sa vždy znova vykonáva pred očami veriacich najväčší skutok lásky Spasiteľovej.

Premenenie vo svätej omši oveľa hlasnejšie a silnejšie káže a oznamuje lásku Srdca Ježišovho, ako obrazy toho Srdca. Svätá omša je ustavičným zjavením Jeho lásky, Jeho Srdca, je dľa celej svojej podstaty súca na to, aby v nás budila, pestovala a upevňovala lásku k Ježišovi, a pôsobí, aby sme ostali v Jeho láske, a aby sme tou láskou zachránení boli časne i večne.

Či teda nemám pravdu, keď hovorím, že omša svätá je pre nás veľkým dobrodením, že je každodennom dôkazom, zálohom a sväzkom lásky Spasiteľa k nám? Pravda, aby ťa svätá omša mohla skutočne rozohriať láskou Kristovou, a aby ťa v tej láske mohla zachovať, to závisí aj od teba. Treba ti zachovávať všetko, čo Spasiteľ naložil. Musíš svätú omšu tak slyšať, aby si sa pri nej rozpamätal na Neho, aby si myslel na veľké skutky lásky, na ktoré ťa ona tak živo upomína.

3. Preužitočné a dotklivé modlitby.

Keď raz sv. Mechtilda slyšala sv. omšu, ukázal sa jej Pán s horiacou lampou v hore pozdvihnutých rukách, ktorá bola tak preplnená olejom, že veľké kropaje padaly von. Pán zjavil jej, že táto lampa znamená Jeho Srdce, ktoré je preplnené milosťami a hotové každému z nich dať, kto si ich z Neho vo sv. omši so živou vierou a pobožnosťou čerpá. Ďalej videla svätá ešte veľa iných lámp. Z týchto niektoré boly rovno, plné oleja a horely krásnym svetlom. Iné zasa boly prekotené, olej vyliaty, svetlo vyhasnuté. Pán vysvetlil jej toto videnie takto: Lampy znamenajú srdcia ľudí, čo sú na sv. omši. Niektorí sú celkom prázdni pobožnosti, láska u nich už vychladla. Títo nemajú nijakého úžitku zo sv. omše, nemôžem im nijakej milosti dať. Iní sú plní viery, poníženosti, ľútosti, povďačnosti, svätej túžby po Božích daroch. Títo obsiahnu z môjho Srdca bohaté milosti pri sv. omši.

Teraz už vieš, Milý Čitateľ, čo ti robiť, aby si so sv. omše vždycky nebeskými darmi obohatený prišiel domov. Naplň si na sv. omši srdce vierou, nádejou, láskou, ľútosťou, svätou túžbou a povďačnosťou. K tomuto ti práve veľmi dopomôže to, čo som ti v predošlom odseku hovoril, že sv. omša je rozpomienka na sedem najväčších skutkov lásky B. Srdca. Môžeš ich pri slyšaní sv. omše všelijako použiť.

Niekedy môžeš všetkých sedem dôkazov lásky Pánovej na celú sv. omšu rozdeliť. Keď vidíš kňaza pristúpiť k oltáru, pomysli si na príchod Krista Pána vo vtelení. Glória upomína ťa na Jeho narodenie, keď tento chválospev prvý raz zavznel nad betlehemskými lúkami. Po sv. premení máš dosť času myslieť na Jeho skrytý život v Nazarete a na tri roky Jeho verejného života. Sv. Premenenie ti živo predstavuje ostatnú večeru a ustanovenie prev. Sviatosti. Od pozdvihovania po prijímanie môžeš uvažovať umučenie a smrť Krista Pána. A od prijímania do konca sv. omše môžeš sa vhĺbiť do rozmýšľania slávnostných tajomství zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia.

Inakedy môžeš sa pod sv. omšou sv. ruženec modliť. Veď ten tiež obsahuje veľké skutky lásky Spasiteľovej od vtelenia až po soslanie Ducha svätého. Keďže veriaci ľud už i tak rád spojuje túto krásnu ružencovú pobožnosť so sv. omšou, nechcem o tom veľa vyprávať, len toto: Najhlavnejšia vec pri modlení sv. ruženca je myslieť nie na jednotlivé Zdravase, ale skôr na tajomstvá života, utrpenia, smrti a oslávenia Krista Pána. Aj sama sv. Cirkev na toto kladie najväčšiu váhu. O týchto tajomstvách nám treba rozmýšľať. Len ten, kto takto robí, modlí sa ruženec v duchu a dľa žičenia sv. Cirkvi. Aj tu platí: „Kedykoľvek toto budete činiť, čiňte to na moju pamiatku."

Tretí krát môžeš sa celkom a celkom vhĺbiť len do horkého umučenia a smrti svojho Spasiteľa a modliť sa krížovú cestu.

Štvrtý raz zasa, a to ti zvlášť odporúčam, prispôsob sa dľa príkladu sv. Cirkvi cirkevnému roku. Sv. Cirkev prejde za cirkevného roku všetky jednotlivé skutky lásky Pánovej a slávi ich na rozličné sviatky vo sv. omši zvláštnymi modlitbami. Tak obnovuje s roka na rok láskavú rozpomienku na Spasiteľa. Od nej sa uč aj ty, ako dobré, verné dieťa tiež tak robiť. Na Zvestovanie P. Márie na pr. rozmýšľaj o nevysloviteľnej láske Pánovej, že prijal našu úbohú ľudskú prírodenosť a prišiel, aby sa stal ako jedon z nás, aby nás spravil dietkami Božími. Na slávny deň Narodenia Pánovho, keď si prítomný na troch sv. omšiach, uvažuj nepochopiteľnú lásku Jeho Srdca, lebo z lásky k nám prišiel v chudobe, v nízkosti a v mnohých nepohodlnostiach na svet. A tak rob aj na ostatné sviatky cirkevného roku.

Ak ti táto rozpomienka na Spasiteľa má aj úžitok priniesť, treba ti to vážne brať. Musíš si nezabúdky, ktoré ti sv. omša núka, vsadiť do duše, do srdca. Na to je potrebná trojaká robota. Najsamprv pošli si pamäť na to miesto, kde Pán dotyčný skutok lásky na zemi spravil a Predstav si, ako by sa to robilo práve teraz pred tvojimi očami. Tak ti kostol bude raz nazaretským domčekom, inakedy betlehemskou maštaľkou, večeradlom, Golgotou, alebo Olivovým vrchom a uvidíš Pána očami svojej pamäti raz ako dieťa, potom v Jeho mukách na kríži, zasa inakedy v Jeho sláve. — Potom nech sa dá do roboty rozum. Usiluj sa porozumieť, koľkú lásku ti Pán dokázal vo vtelení, v narodení atď. — A konečne nech ti pracuje aj srdce a vôľa tak, že vyslovíš Pánu svoju povďačnosť za túto Jeho lásku, prosíš Ho za odpustenie, že si dosiaľ tak málo zodpovedal tejto láske, uisťuješ Ho, že Ho na budúce lepšie budeš milovať a prosíš Ho, aby ti túto lásku v srdci zapálil a rozduchoval.

Keď pri každej sv. omši takto budeš sláviť rozpomienku na lásku Božského Srdca, vtedy naozaj naplníš lampku svojho Srdca olejom a plamienok tvojej lásky nevyhasne.

Na náuke u Pána Boha.

Za dávnych časov, keď ešte boly staré hrady obývané, bojovní rytieri vydržiavali v nich zábavy a zbrojné hry, zvané turnaje. Tieto hry odbavovaly sa obyčajne veľmi slávnostne a rytieri mali možnosť preukázať svoju silu a šikovnosť a získať si slávu a ,česť. Raz sa stalo, že niekoľko takýchto veselých, mladých rytierov prišlo do kláštora, kde svätý Bernard a jeho mnísi vzorný život viedli. Bolo to koncom svätého pôstu. Svätý Bernard prijal ich Po priateľsky, ale v srdci bol zarmútený, vidiac, že mladí ľudia práve vo svätom čase sa oddávajú márnym veselostiam. Najprv sa modlil k Bohu za nich, potom ich napomínal a skromne prosil, aby tieto zábavy vydržiavali až po Veľkej noci. Ale veselí svetáci nechceli o tom ani počuť. Keď sa najedli a napili, odobrali sa od sv, Bernarda a.pokračovali vo svojej ceste na turnaje. Ale mimovoľne si odniesli z kláštora niečo, o čom sa len neskoršie dozvedeli.

Ako to už býva, besedovali po ceste o tom, čo videli a počuli v kláštore. Ale to bolo všetko dobré a kresťanské, pravý opak toho, čo oni zamýšľali. Ich rozhovor pomaly zvážnel. Porovnávali svoj marnomyseľný život s vážnym a ctihodným životom nábožných mníchov a ich svätého opáta. Pri tom svedomie ich čo raz silnejšie znepokojovalo. Zdalo sa im, že svätý Bernard je neviditeľne medzi nimi a napomína ich.

Túto duševnú náladu si potom spoločne vyjavili a boli natoľko dojatí, že začali plakať. Konečne sa všetci rozhodli, že sa navrátia k svätému Bernardovi. A skutočne to aj urobili. Složili bohaté rúcho a zbrojnú ozdobu, padli k nohám svätému opátovi, a prosili ho, aby ich prijal do kláštora za mníchov. Od toho času svoj život venovali tichým cvičeniam duševného boja a našli v ňom hojnú náhradu za márne veselosti sveta. To spravil mocný príklad svätého, pamiatku ktorého si vzali so sebou z kláštora.

Milý čitateľ, či nepovstala aj v tebe už taká túžba, aby si sa raz dostal k nejakému svätému, aby si za nejaký čas s ním žil a zkúsil, čo a j ako si on počína? To by zaiste väčší dojem zrobilo na teba, ako najkrajšia kázeň, lebo slová len pohnú človeka, ale príklady ho strhnú sebou. Keď už tichý príklad svätého Bernarda tak mocne pôsobil na srdcia veselých rytierov, že sa oddali dokonalému kresťanskému životu, čo by sa bolo muselo stať s tebou, keby si bol mohol žiť v Nazarete, a prizerať sa na krásny a bohumilý život svätej Hodiny a na Pána Ježiša, ako na dieťa a na mladého muža pri Jeho každodenných modlitbách, prácach a námahách a pri Jeho obcovaní so súsedmi!

A teraz počúvaj, čo ti poviem: ak sa chceš poučiť na živom príklade svojho Spasiteľa, môžeš si tú radosť dovoliť každý deň. Iď len, a hľadaj Ho tam, kde býva. Nájdeš ho v kostole, kde prichádza každý deň vykonávať svoju najšľachetnejšiu a naj výbornejšiu prácu, to jest obnoviť vo sv. omši veľkú obetu, ktorú priniesol na kríži. V tejto Svojej každodennej službe Božej ustavične vykonáva tie naj skvelejšie čnosti. Tu ukazuje rozmanitým spôsobom, aké má bohaté Srdce na čnosti; a môžeš sa na Ňom a na Jeho príklade učiť, ako môžeš svoj každodenný život dľa Jeho ducha a Srdca zariadiť, posvätiť a záslužným učiniť. Tu je Jeho Srdce nebeským diamantom, z ktorého neprestajne vychádzajú naj skvelejšie lúče čnosti. Áno, svätá omša je škola čnosti, v ktorej učiteľ všetkých učiteľov dáva Svojim tú naj spasiteľnejšiu náuku nie slovom, ale skutkom.

Je síce pravda, že Ho telesnými očami nemôžeš vidieť, ani ušami počuť. Ale pozri, už tisíce kresťanov si osvojilo náuku príkladu Pána Ježiša, ktorý nám dal na kríži pred skoro dvetisíc rokmi, hoci títo aj nestáli s Jánom alebo Magdalénou na Kalvárii. Oni čítali o utrpení Pánovom, a pri tom putovali v duchu na Golgotu a uvažovali, čo, za koho a j ako trpel Pán také nevysloviteľné muky. Rozjímaním Jeho utrpenia sa poučili, pohli a polepšili. Keď teda ideš na sv. omšu, netreba ti posielať myšlienky na ďalekú Kalváriu, ani do dávno prešlých časov, veď máš Spasiteľa, Jeho obetu, Jeho účinkovanie, Jeho ducha pred sebou na oltári. Treba ti len rozjímať o tom, čím je On tu a čo robí, a máš každý deň pred svojimi očami živý príklad najkrajších čností Pánových a ak len chceš, môžeš sa od Neho poučiť. Aj s oltára volá ako kedysi: „Nasleduj ma!"

Nuž, poďme teraz spolu do tejto vysokej školy Svojho Božského, kráľovského Učiteľa, a pozrime si aspoň čo-to z toho, čo nám tu pre každodennú potrebu kresťanského života prednáša.

Prvá nauka. — U vzdelaných ľudí je obyčajou, že poddaný, keď príde 1c predstavenému, pokloní sa pred ním. Čím vyšší je predstavený, tým hlbšie sa pred ním ukloní. Vo východných krajoch poddaný pred svojím panovníkom skláňa sa až k zemi a padá mu k nohám. Tým chce dokázať, že je poddaným a že si vysoko váži a ctí predstaveného.

Pán Boh však vo Svojej večnej velebnosti nekonečne vysoko stojí nad každým človekom a nad všetkými ľuďmi na svete. Čože je v porovnaní s Ním aj najvyššia dôstojnosť ľudská? Je ako červíček v prachu pred velikánskym obrom. Všetko, čokoľvek je na nebi a na zemi, je Jeho neobmedzeným majetkom. Preto je slušné a spravodlivé, aby sa pred Ním všetci ľudia až do prachu skláňali, aby uznali Jeho vysokosť a nadvládu, aby Ho ctili, alebo, ako hovoríme, aby sa Mu klaňali. To je povinnosťou a podlžnosťou všetkých ľudí.

A teraz pozri na oltár a prizri sa, čo podivného sa tam pri svätom premenení deje. Tu sostupuje sám Bohočlovek, Ježiš Kristus, s neba vo Svojom oslávenom človečenstve a v tomto hlbokom uponížení podrobuje sa celkom Svojmu Otcovi, obetuje sa Mu, a dokazuje, ako vysoko si Ho váži. Toto je najhodnejšia úcta Božej velebnosti, je to opravdivá poklona v duchu a v pravde, ktorú preukazuje vo svätom premenení Bohočlovek každý deň a každú hodinu na celom svete.

Tým ti ukazuje aj to, ako veľmi si máš aj ty vážiť Svojho Pána a Boha, a seba samého pred Ním považovať za takého chatrného, ako si naozaj; ukazuje ti, ako sa máš aj ty dobrovoľne oddať tomu, ktorému i tak patríš, slovom: tvoj Spasiteľ učí ťa Bohu sa klaňať. Veď vieš, že ti zdravý rozum a Pán Boh výslovne prikazuje: „klaňať sa budeš len Pánu Bohu svojmu." A sám tento Boh je prítomný v premenení.

Povedz len, ako konáš túto svoju poklonu? Svätá Alžbeta, keď išla do kostola dľa svojho stavu oblečená v kniežatských šatách, všetku svoju ozdobu: korunu, prstene, rukavičky pred svätým premenením, keď Pán Ježiš mal sa zjaviť vo Sviatosti, odložila. Teraz však vídať v nedeľu kresťanov, ktorí ani kravičky nemajú, a hanbia sa pred svojím Pánom a Bohom koleno sohnúť, a keď je pozdvihovanie, stoja v kostole alebo pred kostolom, akoby ten veľký Boh bol im celkom rovný. Tu o poklone ani reči!

Druhá nauka. — Za našich časov často čítame v novinách o bicyklistoch, ktorí pri nezbednom cválaní a slepej rýchlosti posrážajú deti, starých alebo hluchých ľudí, a pri tom ich pokaličia. Oni však ďalej letia, a vo svojej surovosti nedbajú nič o poranených, o ich dlhotrvajúcej bolesti a dolámané údy a pretvárajú sa, ako by sa celkom nič nebolo stalo.

A čo chcem tým povedať? To, že práve tak si počínajú so dňa na deň mnohí ľudia proti Pánu Bohu. Vo svojom cválaní a shone za peniazmi, za slávou a hriešnymi rozkošami nič nehľadia na Boha, svojho najvyššieho Pána; odstrkujú Ho od svojho srdca pre márnu rozkoš, ťažko Ho urážajú na cti, velebnosti a moci, a pritom ďalej uháňajú so svojím hrozným hriechom na srdci, akoby sa nič nebolo stalo, akoby Pán Boh musel byť spokojný so všetkým, čo robia, a akoby sa vôbec nemali čo báť Jeho moci a spravodlivosti.

Milý Čitateľ, ak máš na svedomí čo len jedon ťažký hriech, tak aj ty patríš k týmto ľahkomyseľným, samopašným cválačom a motocyklistom, a tak dobre by bolo, keby ti niekto oči otvoril a ukázal, čo si zavinil svojím hriechom, aby si mohol ešte v pravom čase pred Bohom všetko napraviť, skôr ako ťa zachváti Jeho mocná ruka. Lebo sväté Písmo hovorí: „Strašná vec je padnúť do rúk živému Bohu."

Jasný pochop, aké hrozné zlo je hriech, môžeš si každý deň nadobudnúť, keď ideš na svätú omšu. Tam ti Bohočlovek, Ježiš Kristus, zjavne ukazuje, čo znamená obraziť veľkého všemožúceho Boha. Za smrteľný hriech môže sa len dvojakým spôsobom zadosťurobiť: večným ohňom v pekle alebo ohňom umučenia Kristovho. A toto Kristovo umučenie živo sa ti predstavuje pred oči práve vo svätej omši. Vo svätom premenení vykonáva sa tá istá obeta, ako na kríži, a jej podstatným a hlavným cieľom je, zadosťurobiť spravodlivosti Božej, dať jej náhradu za hriechy sveta, udobriť ju, aby s vinou aj večnú pokutu odpustila. Preto v istom smysle môžeme celkom smele povedať: človekovi, v ťažkom hriechu, neostáva inšie, ako večná pokuta, alebo nekonečné zadosťučinenie Kristovo — peklo, alebo svätá omša.

Treba spomenúť, že tisíce ľahkomyseľných ľudí sa obrátilo, keď rozjímali o večnom treste v pekelnom ohni. Dostali strach pred hriechom a zošklivili si ho. Rozjímanie o tajomstve svätého premenenia musí to tým ľahšie docieliť, keďže tu horká a prestrašujúca myšlienka na spravodlivosť Božiu spojená je so sladkou potechou milosrdenstva Kristovho. Len si pomysli: Kristus platí a skladá vo svätom premenení prenesmiernu cenu — svoje prehorké utrpenie a smrť za mňa; akej veľkej viny som sa teda musel dopustiť už i jedným jediným ťažkým hriechom, a tým väčšej niekoľkými ťažkými hriechami?! Čo ma teda očakáva, ak nezaplatím dlh? Áno, sväté premenenie je mohutná kázeň pre každého, kto mu chce porozumieť.

Pred niekoľkými rokmi žila v Paríži istá sedemnásťročná deva. Otec jej zomrel, a keďže nenechal nijakého majetku, prichodilo jej samej sa starať o výživu. Stala sa slávnou hráčkou. Ľudia ju obdivovali, oslavovali a peniaze sa jej sypaly. O svoju dušu a spasenie sa vôbec nestarala. Ale jej dobrej, poriadnej priateľke to nedalo pokoja. Často jej opatrne dohovárala, aby si plnila kresťanské povinnosti. Dlho to trvalo, až ju konečne pohla k tomu, že išla na svätú omšu. Aké myšlienky ju na sv. omši opanovaly, neviem. Dosť na tom, že už pri prvej svätej omši dostala veľký strach o svoju dušu. Pri druhej svätej omši strach sa ešte zväčšil a svedomie j ej robilo trpké výčitky. Od tých čias každé ráno chodievala na svätú omšu — a večer hrala v divadle. Svet sa jej za to vysmieval, z čoho j ej povstal v srdci veľký boj. Jej šťastie bolo, že neprestala chodievať na svätú omšu, lebo tu dostávala toľko svetla a sily, že sa konečne celkom odovzdala Bohu. Celá sa venovala svojmu duševnému spaseniu, zriekla sa divadla a utiahla sa do kláštora, kde sväto žila až do smrti. Tak sa svätá omša stala jej ochranou.

Tretia nauka. — Umenie chýrneho maliara nejaví sa len na veľkých obrazoch, ale aj v nepatrných veciach, na príklad v tom, ako zobrazuje záhyby šiat, alebo vlasy na hlave. Tak dokázal aj Spasiteľ Svoje vysoké umenie vo všetkých čnostiach, nielen pri veľkých nápadných skutkoch, ale i pri maličkých veciach, z ktorých nejednu sotva si všimneme, ak ju len zvlášť nepozorujeme. Tak pri istej príležitosti vykonal veľký zázrak, keď niekoľkými chlebami nasýtil tisíce ľudu, predtým však poďakoval sa Svojmu Otcovi. Pri inej príležitosti vzkriesil Lazara, ktorý už tri dni ležal v hrobe, ale aj pred týmto zázrakom sa poďakoval Svojmu Otcovi. Tretí raz učinil zázrak nad zázraky, premeniac chlieb a víno na Svoje živé telo a Svoju krv, skôr sa však poďakoval.

Toto Svoje povďačné Srdce ukazuje ti každý deň pri každej svätej omši. Veď ona je veľká, nekonečná poďakujúca obeta. Tu ďakuje Spasiteľ za seba a za všetko, čo dobrého preukázal nebeský Otec Jeho človečenstvu. Tu ďakuje za všetkých Svojich verných a za všetky dobrodenia, ktoré Otec skoro od dvetisíc rokov veriacim preukázal. Tu ďakuje aj za teba, za tvoje stvorenie, vykúpenie a posvätenie. A robí to pri každej svätej omši na svete, teda každú hodinu, aj v tejto chvíli niekde na širokej zemi. Áno, P. Ježiš dáva seba samého na oltár, aby si Ho vzal, a s Jeho obetou zaplatil dlh svojej povďačnosti.

Keď o tom pri svätej omši rozmýšľaš, a pri tom pamätáš na krásnu, milú čnosť povďačnosti Srdca Ježišovho, musel by si byť ozaj surovým a nevzdelaným, ak by si nechcel mať povďačné srdce k Pánu Bohu. Každá čnosť ťa pred Bonom robí krajším a šľachetnejším a vymôže, aby ti Boh vždy hojnejšie milosti dával. Ale keď myslíš, že nemáš za čo Bohu ďakovať a tak ani len nepomyslíš, aby si Mu vďačné srdce preukázal, či vieš, čo to znamená? Poviem ti to otvorene.

Kto je nevďačný, ten má nerozumné srdce; veď práve preto je nevďačný, lebo vo svojej nevedomosti nepoznáva, koľké sú tie dobrodenia, ktoré mu Boh deň čo deň preukázal a preukazuje. Nevďačný človek má pyšné srdce, lebo pýcha to dobré, čo má, nepripisuje svojmu darcovi, ale sebe a nechce na to pamätať, koľko má iným za to ďakovať. — Nevďačník má chladné srdce, to jest hoci ustavične prijíma lásku a dobrodenia, to mu jednako nevládze rozohriať srdce k láske k Bohu a bližnému. Také srdce podobné je kope snehu, ktorá sa nezohreje, keď aj slnko na ňu svieti. — Nevďačník má surové srdce. Surovým menujeme toho, kto sa ťažko dáva pohnúť k šľachetnému citu a smýšľaniu. Keď je človek nevďačný, nuž práve tým dokazuje, že ho nič, ani najväčšie dobrodenia nevedia pohnúť k láske k Bohu, nasledovne že má surové srdce. — Tvoj Spasiteľ teda chce ťa zachrániť od takého surového srdca a preto ťa pri každej svätej omši tak vnímave učí Svojím príkladom, aby si vedel nakoľko si povinný ďakovať svojmu najväčšiemu dobrodincovi, trojjedinému Bohu.

Čo sme si dosiaľ povedali, to nám ukazuje, že Srdce Pánovo je plné detinskej povďačnosti k Svojmu Otcovi. Svätá omša je dokonálou školou lásky Božej.

Len usilovne chodievaj každý deň na svätú omšu, a dokonale študuj Srdce svojho Majstra, ktoré ti vo svätej omši ukazuje. Ranný čas je najlepší na študovanie. Za polhodinku tichej svätej omše nájdeš najčistejšie zlato lásky Božej v najbohatšej rude, v Srdci Ježišovom. A nájdeš tam aj zlato čistej lásky k bližnému.

Štvrté nauka. — Na tretiu nedeľu po svätých Troch kráľoch čítame evanjelium o stotníkovi. Tento mal ťažko chorého sluhu. Stotník mal dobré, útrpné srdce, a keďže sluhovi sám nemohol pomôcť, išiel k Ježišovi a predložil Mu stav úbohého sluhu. Na to láskavý Spasiteľ povedal: „Prídem a uzdravím ho." To, že chýrny učiteľ a divotvorca chce sa natoľko uponížiť a vkročiť do jeho domu k sluhovi, tak ho prekvapilo, že povedal: „Pane, nie som hodný, aby si vnišiel pod strechu moju!"

Teraz sa v myšlienke postav do kostola, kde sa práve slúži svätá omša. Čo sa tam robí? Kňaz a ľud potrebujú Spasiteľa a Jeho silnú pomoc. Tu vysloví kňaz, síce na rozkaz samého Ježiša, ale aj dobrovoľne nad chlebom a vínom niekoľko svätých slov. V tej chvíli sostupuje velebnosť Bohočloveka na zem. Sostupuje pod strechu kostola a vchádza do chatrných spôsobov chleba a vína, aby kňazovi a ľudu dopomohol k službe Božej. Tu sa Ježiš ešte oveľa podivnejšie uponižuje, ako sa uponížil k stotníkovi a jeho sluhovi. Tu sa vždy znovu uskutočňuje slovo svätého Pavla: „Zjavila sa prívetivosť a dobrotivosť Boha, Spasiteľa nášho." A toto preláskavé a úslužné uponíženie Pán opakuje každý deň toľko ráz, koľko svätých omší sa slúži po celom svete.

Teda, dá sa tu niečomu naučiť, pravda, musia byť usilovní učeníci. Takým bol svätý, anglický kráľ Eduard. Tento, keď mohol, denne chodieval na svätú omšu a príkladom Božského Srdca naučil sa čo najkrajšie spojovať veľkú moc panovnícku s úslužnosťou a láskou k poddaným. V tom čase žil akýsi úbohý človek, ktorý nevládal chodiť, len po zemi sa plazil. Tento raz istému sluhovi svätého kráľa povedal, že má veľkú dôveru k svätosti kráľovej, a že ozdravie, keď ho kráľ vezme na plecia a zanesie do kostola. To oznámili kráľovi. Kráľ sa najprv poďakoval Bohu, a potom vzal úbohého lazára na ramená. Ľudia, ktorí to videli, posmech robili z kráľa, ale nie dlho, lebo akonáhle položil kráľ lazára v kostole pred oltár, tento celkom ozdravel: mohol rovno stáť a chodiť.

Často počujeme, že významnejší ľudia sú skromnejší, láskavejší k úbohým a chudobným ľuďom, ako menej významní. Aký bol kráľ Eduard, to sme teraz počuli. Ale naj prívetivejší a najvľúdnejší je Pán neba a zeme. Naproti tomu nejedon roľník, vojak, úradník alebo robotník si myslí, že tým lepšie dokáže svoju mužskosť, čím mrzkejšie zahreší a čím surovším sa ukáže. A kto má čo len aký malý úradoček, často si myslí, že to mu dodá vážnosti, keď ukáže nadutú tvár a keď poddaných surovo okríka. Ty však, Ctiteľ Božského Srdca, nehľad na tento pyšný hmyz, a neber si ho za príklad, lež hľaď na svätých a povzdvihni si oči k Bohu.

Boh, Ježiš Kristus, snižuje sa k nám každý deň vo svätej omši, aby na seba prijal naše neprávosti, dlhy a biedy, aby Svojou poníženou obetou sňal hriechy sveta a uzdravil naše duše. Na Neho teda hľaď, aké ponížené a láskavé Srdce má. Potom iď, a čiň podobne svojmu bližnému. Skloň sa k nemu ponížene a vľúdne.

Piata nauka. — Svätý Eduard sa od Spasiteľa vo svätej omši naučil aj niečo iného, totižto: ako má byť tichého srdca. Hovorí sa o ňom, že nijaká urážka ho nemohla nazlostiť. Keď raz istý nevzdelaný človek surovo si pred kráľom počínal, Eduard povedal: „Za to by som ťa mal teraz dať ubiť, keby mi to srdce dovolilo." Náklonnejší bol odpúšťať, ako trestať.

Ľahko sa môže stať, že aj proti tebe niekto surovo vystúpi a ťa urazí. Čo máš vtedy učiniť? Iď na svätú omšu, Tvoj Spasiteľ ťa naučí, čo máš robiť. Aj on má veľa nepriateľov na svete. Títo neraz sedia alebo stoja pred Ním aj v kostole, celkom blízko. To sú tí, ktorí Ho ťažkým hriechom hrubo obrazili. A čože robí Jeho Srdce? To, čo sám učil: „Milujte svojich nepriateľov, modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú." To Božské, najtichšie Srdce modlí sa vo svätej omši za hriešnikov, ktorí ho od seba odsotil. Ono to neraz už aj za teba urobilo.

Iď teda, a čiň podobne. Obetuj svätú omšu za svojich nepriateľov, aby našli milosrdenstvo u Boha, aby sa na dobre obrátili, a aby boli spasení. Po tom ťa Spasiteľ pozná, že si naozaj Jeho učeníkom, keď svojich nepriateľov budeš milovať, ako ťa On miluje vo svätej omši.

Šiesta nauka. — Povedzme, žeby si mal doma alebo v súsedstve chorého, ktorý je odkázaný na pomoc iných. Nepovedz: čo ma do toho? Iď na svätú omšu, a uč sa od Spasiteľa, čo ťa do toho. Hľa, i ty si chorý a chudobný na duši. A tvoj Spasiteľ sostupuje k tebe každý deň, a podáva sa ti za bohatú almužnu nebeskú, ktorou si môžeš kúpiť hojné milosti. Vo svätej omši dáva ti svoju predrahú krv a svoje telo za liek, ktorým môžeš svoju chorú dušu vyliečiť z rán, ktoré jej zavinily tvoje hriechy. Pán nie je povinný ti to ďať, ale Jeho dobré Srdce predsa to robí. Teda iď, a čiň aj ty podobne svojmu chudobnému a chorému spolubližnému.

Siedma nauka. — Najbližšími sú ti domáci. Azda si otcom, matkou, máš rodinu a služobníkov. Ak chceš počuť krásnu, dojímavú kázeň o tom, čo si im dlžný, iď na svätú omšu, a pozoruj, čo tam robí tvoj Spasiteľ. Hľaď, každodenne sa tam obetuje za tvoje deti a tvojich sluhov. Viacej ti nemusím povedať. Rozmýšľaj sám o tom, a potom iď a čiň podobne. Staň sa každý deň obetou za nich, alebo učiň aspoň to, čo kedysi Job. Jeho synovia a dcéry sa často veselo zabávali, a Job z obavy, žeby pri zábavách mohli Boha obraziť, v čas ráno vstával a za každého prinášal zápalnú obetu. Tak to robieval Job vždy.

Či sa nemusíš aj ty obávať, že tvoji domáci Boha často obrážajú? Nuž iď teda aj ty včas ráno, a obetuj za nich Bohu smiernu obetu svätej omše, aby tvojim domácim dal pravého ducha kajúcnosti a potom odpustenie hriechov a pokút.

Ôsma nauka. — Ešte niečo. Na svete je preveľa súženia, biedy a núdze. Je niekto, ktorý si to hlboko k srdcu pripúšťa, a ktorý ešte vždy tak smýšľa, ako predtým, keď povedal: „Ľúto mi je toho ľudu!", a ktorý sa usiluje ľudskej biede odpomôcť. Je to Spasiteľ vo svätej omši. Tu si berie k Srdcu núdzu celého sveta, a j ako Veľkňaz prináša Bohu hojnú prosebnú obetu za sľutovanie, milosť, potešenie a pomoc. Keď ty pri svätej omši na to myslíš, nie je možné, žeby ťa ohromná bieda celého sveta nechala chladným a ľahostajným. Krásny príklad láskavého Srdca Pánovho volá k tebe silnejšie, ako slová: „Buďte milosrdní, aby ste aj vy došli milosrdenstva!"

Teda iď, a čiň podobne. Vo svätej omši je veľká svetová moc. Jej pomocou môžeš sa stať s Kristom a skrze Krista aj ty malým spasiteľom sveta. Keď Pán Ježiš ešte viditeľne chodil po našej zemi, často Mu prinášali chorých, slepých, zlým posadlých, aby ich uzdravil — a On to aj urobil. Tak prinášaj i ty rukách svojej modlitby k všemožúcemu a láskavému Srdcu Pána Ježiša Pri svätej omši všetkých chorých, chudobných, zarmútených, pokúšaných, všetky milióny pohanov, nevercov, od Cirkvi odlúčených a konečne aj trpiace duše v očistci. Vezmi prosbopis, ktorý ti On sám sostavil v „Otčenáši", a pros a modli sa za Ním: chlieb náš vozdajší daj nám dnes, odpusť nám, naše viny, ako aj my odpúšťame našim vinníkom; neuvoď nás v pokušenie, ale zbav nás od zlého. Amen. Tak sa modlievaj za všetkých. Nepochybuj o moci tejto modlitby, veď sám Ježiš sa modlí s tebou. A svätá Cirkev nie bez príčiny vložila túto modlitbu Pánovu do svätej omše po premenení.

Ukázal som ti, ako ti môže byť príklad Srdca Ježišovho vo svätej omši mohutnou kázňou, a to nielen každú nedeľu, ale každý deň. Ešte veľa iného by si sa tam mohol naučiť, ale to najhlavnejšie o láske k Bohu a bližnému som ti povedal. A teraz poviem ti niečo pre život.

Pred niekoľkými rokmi žila v Graci istá osoba, ktorá čítaním bezbožných kníh a novín a obcovaním s nevercami ztratila vieru. Neskoršie začala páchať hriechy a neprávosti, a čoskoro upadla do zúfalstva. Len modlitbe svojej dobrej matky ďakovala, že poznala nebezpečný stav svojej duše, a že sa odhodlala zanechať škodlivé zamestnanie a začať nový život. To bolo na jar roku 1891. Radili jej, aby vytrvala v.službe ešte do jaseni, že vtedy ľahšie nájde inú službu.

Stalo sa, že v meste práve zkúšali nové zvony na kostole Srdca Ježišovho. Keď počula to zvonenie, zdalo sa jej, ako by v srdci počula hlas: i tebe volá hlas týchto zvonov: obráť sa! Nasledovala toto napomenutie, vystúpila zo služby, išla do kostola Srdca Ježišovho, a počúvala kázne, ktoré boly za niekoľko dní pri slávnej posviacke nového chrámu. Týmito kázňami posilnená vo viere po dlhom čase znova sa dobre vyspovedala a prijímala. To bol pre ňu po mnohých rokoch najblaženejší deň. Teraz jej prichodilo postarať sa, aby si našla nejaké miesto. Odporúčali jej do istého obchodu. Keď ta prišla, miesto už bolo obsadené. Cestou nazad plná dôvery išla na svätú, omšu, aby tam Spasiteľovi odporúčala svoju vec. Keď o hodinu prišla domov, prišiel sluha a oznámil jej, aby sa vrátila, a aby sa ešte raz predstavila pánovi, že ju hľadajú. A naozaj, prijali ju do služby a cítila sa tam celkom blaženou, keďže bez prekážky mohla si plniť kresťanské Povinnosti.

Pre túto úbohú dušu opravdu bolo veľkým šťastím, že nasledovala hlas zvonov. Aj ty, Milý Kresťan, môžeš počuť zvony, keď každodenne zvonia na svätú omšu. Dľa týchto naúk sú to školské zvony, ktoré ťa volajú do školy Kristovej na náuku. Keď Lazar zomrel v Betanii, Spasiteľ sa vybral na cestu, aby Svojho priateľa vzkriesil. Marta, sestra zomrelého Lazara, išla mu v ústrety, kým Maria, druhá sestra doma ostala. Marta sa onedlho vrátila, a povedala Márii: „Majster je tu a volá ťa." Maria hneď vstala a išla k Pánovi, ktorý jej brata vzkriesil.

Tak aj ty, keď počuješ zvoniť na sv. omšu, pomysli si, že je to hlas, ktorý ti hovorí: „Majster je tu, a volá ťa!" Sober sa potom, a iď k Nemu. Majster ťa chce poučiť. Ako, a o čom, to som ti v týchto ôsmych náukách označil.

Kňaz sa viac razy obracia od oltára k ľudu s pozdravom: „Pán s vami!" To sa na tebe uskutoční, ak budeš nasledovať náuky, na ktoré som ťa v tejto úvahe upozornil. Pán bude s tebou pri každej svätej omši, Svojím príkladom ako Učiteľ, Svojou milosťou ako Vykupiteľ. Tak ti bude každá svätá omša školou, z ktorej vyjdeš ako opravdivý bohoslovec.

Duševný vzrast.

Pred mnohými rokmi žil istý maliar, ktorý sa svojím umením veľmi preslávil. Keď sa ho spýtali, ako to dosiahol, že tak krásne obrazy vie maľovať, odpovedal, že to môže ďakovať každodennému cvičeniu: nebolo toho dňa, v ktorý by nebol urobil maliarskym štetcom aspoň čiarku. Dobre porozumel prísloviu: „Majstrom nebýva, kto sa necvičieva."

To platí o každom odbore. Kto sa niečo naučil, musí sa v tom častejšie cvičiť, ináč zabudne, čo sa naučil; pomaly ztratí šikovnosť a odbornosť, až celý znechutený zanechá všetko. Naproti tomu kto sa naučí hrať na organe, alebo šiť, alebo vyšívať, a cvičí sa v tom usilovne, získa si vždy väčšiu zkúsenosť; býva mu to vždy ľahším a príjemnejším, a konečne dosiahne v tom majstrovstvo.

Preto sa zakladajú školy, v ktorých sú dobré vzorky a predlohy, a tu človek pod vedením odborného učiteľa môže sa ďalej vzdelávať a niečo aj preukázať. To sú cvičné školy.

Čo som tu povedal, to platí aj o kresťanstve. Nám všetkým je povinnosťou v kresťanskom živote dosiahnuť majstrovstvo. „Buďte milosrdní, ako je milosrdní váš nebeský Otec." Tak máme byť dokonalí aj v iných čnostiach, v trpezlivosti, tichosti, poslušnosti, vernosti atď. „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec v nebesiach."

Ale nikto neprichádza na svet vystrojený všetkými týmito čnosťami. Ba naopak: ľudské srdce je od detinstva naklonené k zlému. Preto sa človek musí učiť kresťanským čnostiam, kresťanskému životu, a čo sa naučí, v tom sa ustavične cvičiť, aby si nadobudol potrebnej šikovnosti. Naučil si sa na príklad, že ti treba ako kresťanovi trpezlive znášať chyby bližného. Keď ti teda niekto urobí niečo na protiveň, a ty sa to ticho a láskavé usiluješ znášať. druhý raz ti to už bude ľahšie, a čo raz vždy ľahšie. Ale ak dáš svoju netrpezlivosť najavo surovými slovami, škaredým pohľadom a nevľúdnosťou, v tom prípade sa tiež vyznačíš: môžeš sa stať strašným vzorom hašteriaceho a odporného, nesnášanlivého človeka. Teda potrebné je, aby sme sa v kresťanských čnostiach ustavične cvičili. Mali by sme to robiť, ako ten maliar: každý deň aspoň čo-to urobiť v troch Božských čnostiach, v trpezlivosti, ľútosti, milosrdenstve, pracovitosti — a v iných čnostiach.

A takto sa cvičiť máš každý deň dosť príležitosti. Ale, či to tak aj činíš a či to činíš správne? Nie všetko, čo sa zdá byť na príklad poníženosťou, tichosťou, láskou k Bohu a bližnému, je aj skutočne tým. Je veľa zdanlivých čností a Pretvárania. Preto je potrebné, aby sme 1 v kresťanskom živote ustavične chodili do cvičnej školy, kde nájdeme dobré vzory a majstra, ktorý nám ukáže, ako máme usporiadať svoj kresťanský život, aby sme dosiahli šikovnosti a dokonalosti.

Teraz ti ukážem školu, v ktorej sa môžeš každý deň cvičiť v tých najrozličnejších, najkrajších a naj vznešenejších čnostiach kresťanského života. Tou školou je kostol a svätá omša je prednášková hodina, Za vzor a príklad všetkých čností nájdeš tam samého Spasiteľa, ako som ti to už ukázal. A ktože je tým majstrom, pod vedením a dozorstvom ktorého máš nasledovať príklad a cvičiť sa v čnosti? Tým majstrom je katolícky kňaz, ktorý slúži svätú omšu dľa nariadenia svätej Cirkvi. Len sa presne dľa neho spravuj, a rob, čo on činí dľa predpisu. Za krátky čas, kým trvá svätá omša, môžeš sa vycvičiť v rozličných a najdôležitejších čnostiach poriadneho kresťana.

Predtým som ti povedal, že svätá omša je výbornou školou čnosti, a teraz ti ukážem, že je aj celkom znamenitou cvičnou školou čnosti. Ale najprv musím ti ešte niečo veľmi dôležitého povedať.

Je to niečo hrozného, ako chytro vznikne ťažký hriech a s ním to najväčšie nešťastie, aké človeka môže zastihnúť. Niekoho predvolajú pred súd, a má prisahať. Dobre vie, že to, čo ma prísahou potvrdiť, je falošné, a predsa prisahá a hovorí: „Tak mi Pán Boh pomáhaj!" Alebo niekto zabáva sa v spoločnosti, kde napádajú náboženstvo.

Aj on chce niečo povedať, i povie: „Neverím v Boha, niet Boha." Málo slov, krátka reč, a predsa, aké hrozné rúhanie sa Bohu v oboch prípadoch. Srdce a vôľa robí tieto slová takými hriešnymi. A spáchaš hriech, aj keď slová na hlas nevyriekneš i keď si to len pomyslíš. Sväté Písmo hovorí: „Bezbožný hovorí vo svojom srdci: niet Boha."

Ale na tvoje potešenie chcem poznamenať, že práve tak je to aj v dobrom. Mimoriadne chytro môžeš vykonať veľkú čnosť, ktorou sa môžeš Bohu zaľúbiť, a hojnú zásluhu si nadobudnúť. Úbohý mýtnik v kúte chrámovom len sa bil v prsia a zvolal: „Bože, buď milostivý mne biednemu hriešnikovi!", a hľa, táto skrúšenosť v tej chvíli tak sa zaľúbila P. Bohu, že mu odpustil hriechy — a mýtnik ospravodlivený sa vrátil domov. Tomáš apoštol dlhší čas pochyboval v zmŕtvychvstaní P. Ježiša. Ale akonáhle pred sebou videl zmŕtvychvstalého, veril nielen v Jeho zmŕtvychstaní, ale aj v Božstve Kristovom a zvolal: „Pán môj a Boh môj!" Za krátku chvíľočku toľko čnosti!

Toto učenie musíš si dobre zaštepiť do srdca; často ho budeš potrebovať. Veľmi sa mýli, keď si niekto myslí, že k tomu, aby sa mohol Bohu zaľúbiť, potrebné je veľa a dlho hovoriť. Tak smýšľali pohani. Preto Pán Ježiš tak ostro vystupuje proti tomu, keď hovorí: „Keď sa modlíte, nehovorte mnoho, ako pohani; lebo sa domnievajú, že pre mnohé mluvenie budú vyslyšaní." (Mat. 6,7.)

Kým modlitba, ktorú nás P. Ježiš učil, „Otčenáš" je veľmi krátka modlitba, a predsa aké mohutné prosby obsahuje v sebe, a v akých vznešených čnostiach sa cvičíš, keď sa ho modlíš v duchu a pravde.

Dobre si to zapamätaj navždy, ale najmä teraz, keď ti chcem povedať, že svätá omša je cvičná škola naj výbornejších čností.

1. Hojné siatie.

Zajdime v duchu do kostola. Po vyzvánaní kňaz s miništrantom pristupuje k oltáru, usporiada kalich, otvorí knihu, potom sostúpi pred oltár, a začína svätú omšu.

1. Na katolíckych krajoch sa stáva, že roľník Pánu Bohu alebo niektorému svätému obetuje baránka. Prv, akoby ho zaniesol do kostola, umyje ho do čistá, keď treba, aj mydlom. Hanbil by sa pred Bohom a ľuďmi priniesť špinavého baránka. Veď chce obetovať baránka a nie špinu.

Podobne robí aj kňaz pri oltári. Najprv preskúma seba samého, pohliadne do svojej duše, kde vidí, bohužiaľ, všeličo, čím Pána Boha obrazil. A tu vezme mydlo, vodu a kefu, to jest úprimnú ľútosť a najprv seba očistí od špiny. To je obsah modlitieb od začiatku stupňovej modlitby až do ostatného Kyrie eleisona. To je zpytovanie svedomia, žiaľ a ľútosť a verejná spoveď pred ľudom a prosba o sľutovanie a o rozhrešenie od samého P. Boha.

Nuž, tak rob aj ty. Na začiatku svätej omše dôkladne umy svoju dušu. Preskúmaj svoj život a uznáš, že si často a mnoho zhrešil myšlienkami, slovami, skutkami a opustením dobrého — vlastnou vinou. Pán Boh zaiste neprijíma obety od takého človeka, ktorý sa špinavý pred Ním zjavuje. Veď aj tebe by sa hnusilo, keby ti niekto chcel dať krásne Jablká trusom zašpinené. Teda aj ty si musíš srdce očistiť od každej špiny hriechov. A to sa stane, keď úprimne oľutuješ a zošklivíš si svoje hriechy, a keď budeš prosiť Boha za odpustenie.

K tomu nepotrebuješ dlhej modlitby, ale dobrej vôle. Kráľ Dávid spáchal cudzoložstvo a vraždu. Keď si uvedomil veľkosť svojej viny, povedal len niekoľko slov, ale tie išly zo srdca. Povedal len: „Áno, zhrešil som!" A hneď nato počul v mene Pánovom od proroka Náthana: Pán ti hriech odpustil. — Keď i ty, ťažkým hriechom obťažený, prídeš do kostola, a vzbudíš v sebe opravdivú, dokonalú ľútosť so silným predsavzatím, že sa vyspovedáš, Pán Boh ťa v tej chvíli rozhreší, a tak s čistým srdcom môžeš svoju obetu priniesť. — Toto je prvá čnosť, ktorej sa máš cvičiť, dokonalá ľútosť.

2. Teraz hľaďme zasa na kňaza pri oltári. Po poslednom Kyrie eleisone, kňaz celkom iným hlasom pokračuje. Dosiaľ myslel len na svoju biednosť, teraz však myseľ dvíha k Bohu, a tu, pravda, vidí len samú krásu a dobrotu, velebnosť, všemožúcnosť, svätosť, dobrotivosť a lásku, v ktorej sa Boh zjavuje..Tu sa mu srdce rozohreje, a celý dojatý začne sa modliť najvznešenejší chválospev k Bohu, „Glória".

Tento čas je na to, aby si svoje srdce k podobnému povzbudil. Pomysli si, nakoľko prevyšuje Boh Svojou krásou všetku krásu tohoto sveta, Svojou mocou všetku moc ľudskú, Svojou veľkosťou všetkých vznešených anjelov a svätých — a ty si proti Nemu taký malinký, biedny a slabý. Vyznaj to srdcom a ústami pred Ním tak ako kňaz, alebo ako to vieš, a vtedy sa cvičíš v druhej čnosti, v čnosti chváliť Boha.

3. Po zakončení Glória kňaz svoje prosby vysiela k Bohu, prosí o veľké veci, a robí to s veľkou dôverou, lebo prosí skrze Ježiša, Pána nášho. Za svätej omše veľa takýchto modlitieb sa koná.

Nemusím ti hovoriť, koľko ti chybuje k poriadnemu životu. Podobne nemusím ti vravieť, koľko súženia máš a jaké veľké starosti ťa tlačia, v ktorých ti len sám Pán Boh môže pomôcť, teda že si celkom odkázaný na pomoc a dobrotivosť Božiu. Nuž otvor Mu svoje srdce, povedz, a vyžaluj Mu všetko, čo ťa tlačí. Svätá omša je tým časom, keď Pán Boh prijíma ľudí na výsluch. Ale £ tvojom vlastnom záujme ti hovorím, huď múdry! Nežiadaj, nepros márnosti svetské, a veci pominuteľné. Pros veľké a bohaté veci; pros, aby ti odpustil hriechy, aby ti bol milostivým, pros si nebo a Jeho samého. A hovor s Ním, ako dieťa so svojím otcom, úprimne a dôverne. Keď tak učiníš, vtedy sa cvičíš v novej základnej čnosti, v čnosti Božskej nádeje a detinskej dôvery. Keďže sa však tieto prosby vzťahujú na tvoj duševný a večný blahobyt, staráš sa aj o svoje spasenie a tým sa cvičíš aj v bohumilej čnosti, v dobre zriadenej samoláske.

4. K tejto reťazi čností pripoj novú čnosť: cvičenie vo viere. Tak robí aj kňaz pri oltári. Najprv číta epištolu a evanjelium, teda niečo zo svätého Písma, ktoré nám zjavil pravdumilujúci a neomylný Boh. Potom sa modlí „Krédo", tojest „verím". — Učiň tak aj ty; krátko ale dobre v apoštolskom vyznaní viery vzpomeň si na najvážnejšie zjavenie Božie, na stvorenie, vykúpenie, na založenie Cirkvi, na obcovanie svätých, na odpustenie hriechov, na zmŕtvychvstanie a na život večný. Vyznaj že to všetko prijímaš s poníženým srdcom, ako učenie Božie. Tak sa cvičíš vo viere.

5. Po Krédo pripravuje kňaz svätú obetu. Berie chlieb a víno a už teraz obetuje Bohu to, čo má byť skrze premenenie telom a krvou Kristovou. Potom hovorí: „Prijmi Otče svätý, všemožúci, večný Bože, túto nepoškvrnenú obetu, ktorú ja, tvoj nehodný služobník, prinášam Tebe, svojmu živému a pravému Bohu, za nesčíselné hriechy a urážky a nedbalosti svoje." Kedykoľvek si prítomný pri svätej omši, kňaz to činí aj za teba, lebo hneď dokladá: „a za všetkých prítomných". Keď sa i ty pripojuješ k tomuto jeho úmyslu, to je toľko, ako by si Bohu povedal: „Hľa, chcem Ti všetko zaplatiť čím som sa za celého života u Teba zadĺžil svojimi hriechami a nedbalosťami; a chcem to zaplatiť najdrahocennejším na svete: nepoškvrnenou obetou Tvojho Syna. To prevažuje všetky moje viny a vynahradil j e všetko, čo som Ti odňal." Ak ti to ide zo srdca, vtedy sa zasa cvičíš v novej krásnej čnosti. Zaplatiť, čo sme Bohu dlžní, patrí ku kresťanskej spravodlivosti — to robíš vo svätej omši.

6. K tejto čnosti patrí aj to, aby sme k svojim dobrodincom boli povďační. Toto robí kňaz onedlho po obetovaní, Pri prefácii, a vyzýva k tomu aj teba celkom hlasne, keď hovorí: „Ďakujme Pánu Bohu nášmu!" Na to miništrant odpovedá: „To je slušné a spravodlivé." »Veru slušné a spravodlivé a spasiteľné je, — hovorí ďalej kňaz — aby sme Ti, svätý Pane, všemožúci Otče, večný Bože, v každom čase a na každom mieste ďakovali skrze Krista, Pána nášho."

Pripoj sa aj ty, Milý Čitateľ, k tomuto vyzvaniu. Keď si nazrieš do predošlého života, nenájdeš dňa, ba ani minúty, kedy by ti Boh nebol preukázal veľa dobrodení. Nuž, zaplať svoju podlžnosť a pripoj sa k modlitbe kňazovej. Aký ošklivý je nevďak, taká pekná je povďačnosť. Cvič sa teda v tejto peknej čnosti pri svätej omši.

7. Stotník, o ktorom hovorí sv. evanjelium, nemohol pomôcť chorému sluhovi, ale mu predsa dopomohol k zdraviu, keď prosil všemožúceho lekára, Spasiteľa sveta o pomoc. To pravda nestálo stotníka peniaze, ale bol to predsa skutok pravej lásky k bližnému.

V takýchto okolnostiach si aj ty vždy. Okolo seba na blízku i ďalej máš rozličných núdzu trpiacich. Žiješ vo svete, ktorý je plný všeliakej biedy a núdze a trápenia, a málokedy môžeš sám pomôcť. Nuž urob, čo môžeš; nasleduj stotníkov príklad. Iď žobrať a prosiť Pána Boha, žeby On pomáhal. On veľmi rád slyší a vyslyší také prosby. Najlepším dôkazom toho je náhle uzdravenie chorého sluhu stotníkovho.

Kňaz pri oltári dáva ti v tom najkrajší príklad. On si k srdcu pripúšťa núdzu tých, za ktorých slúži svätú omšu, a núdzu všetkých tých, ktorí sú na svätej omši nábožne prítomní, ako aj núdzu v očistci trpiacich duší a kladie ju s vrelými slovmi samému Pánu Bohu na srdce. To je Memento (rozpomienka) za živých a mŕtvych. Toto je čas, keď aj ty máš preukázať spolucítiace srdce s potrebami bližných, za nich prosiť, novou čnosťou sa ozdobiť a Bohu ešte milším sa stať. Láska k bližnému, idúca z čistého srdca, je rúchom a farbou, po ktorých Pán poznáva Svojich sluhov a učeníkov. Obleč sa teda pred premenením do tohoto rúcha, aby ťa Pán, keď príde, hneď uznal za Svojho.

8. Z katechismusu vieš, že meno Božie svätíme aj tým, keď si svätých správne a rozumne ctíme, keď na nich Pamätáme, za nich Boha chválime a Mu ďakujeme, že ich tak láskavé viedol a slávne korunoval. Taká pobožnosť o úcta k svätým je pravou úctou Božou, teda zasa cvičením sa v bohumilej cnosti. Kňaz sa v nej cvičí pred premenením a po ňom, keď hovorí: „Obcujúc a pamiatku sláviac nadovšetko slávnej vždy Panny Márie, Rodičky Boha a Pána nášho Ježiša Krista, ale aj blahoslavených apoštolov a mučeníkov Tvojich Petra a Pavla atď. a všetkých Tvojich svätých." Kňaz pri premenení prináša Pánu Bohu najšľachetnejšiu a najbohatšiu obetu chvály a vďaky za svätých. — Pripoj sa k nemu, ukáž, že i ty veríš v obcovaní svätých, chváľ za nich Boha, ďakuj Mu za nich, a obetuj Mu aj na tento cieľ presvätú obetu Jeho Syna. To svätých poteší, keď si pri svätej omši spomenieš na nich v modlitbách; oni ťa potom tiež zahrnú do svojej modlitby a svojimi zásluhami učinia tvoju modlitbu silnou a účinnou.

Dosiaľ sme sprevádzali kňaza až po premenenie. Trvalo to asi štvrť hodiny, a už za tento krátky čas mohol si sa cvičiť v deviatych čnostiach: v dokonalej ľútosti, oslavovaní Boha, v dôvere k Bohu, pravej samoláske, viere, v pokání, povďačnosti, v láske k bližnému a v úcte svätých. Druhá čiastka svätej omše nám tiež núka bohatú príležitosť cvičiť sa v iných výborných čnostiach. Sprevádzajme teda ešte ďalej kňaza v presvätom výkone.

9. Čo robí kňaz, keď sa vo svätom premenení zjaví na oltári Kristus Pán s božstvom a človečenstvom? Skláňa pred prítomným Pánom koleno na znak veriacej poklony, pozdvihuje k Bohu spôsoby, potom ich kladie na oltár, znova si kľaká a hovorí: „My, Tvoji sluhovia, ale i Tvoj ľuď svätý, prinášame Tvojej pre jasne j Velebnosti obetu čistú, obetu svätú, obetu nepoškvrnenú, chlieb svätý života večného a kalich spasenia nekonečného." Takto hovorí kňaz a potom priamo vyzýva Boha, aby vzhliadnul láskavé a radostne na tú obetu, ako vzhliadol kedysi na obetu spravodlivého Ábela, patriarchu Ábrahama a na obetu veľkňaza Melchizedecha, a aby všetkých prítomných ráčil naplniť plnosťou svojho požehnania a všetkou milosťou.

A tu nadišla chvíľa aj pre teba, aby si sa cvičil v tých najrozličnejších čnostiach. Veď Kristus na oltári, ten Baránok Boží, je aj tvojou obetou. On je na oltári, aby si Ho aj ty obetoval nebeskému Otcovi. Nuž, urob to. Na to nepotrebuješ veľa slov, len si zo srdca vzdychni: Nebeský Otče! tu, na oltári je í voj najsvätejší Syn a moja obeta. To Je moja vďaka, moja poklona, moja chvála Tvojej velebnosti, moje zaplatenie za všetky moje dlhy, a moja prosba. Prinášam Ti a dávam, čo môžem. Nič lepšieho nemám, lebo lepšieho niet, ani Ty sám nemáš nič lepšieho. Viacej teda ani nemôžeš odo mňa požadovať.

10. Po premenení poslednou hlavnou čiastkou svätej omše je prijímanie kňaza. Čože cítiš vtedy, keď vidíš, že bohatý pán dáva niekomu drahocenný dar, aký by si aj ty potreboval? Zaiste povstane v tebe túžba, aby si aj ty dostal niečo. Táto túžba môže byť taká silná, že pocítiš pokušenie k závisti. To najvyššie dobro, ktoré ti je aj najpotrebnejšie, je tvoj Boh a Vykupiteľ. Keď to vieš a keď si to dobro dľa jeho hodnoty vieš aj oceniť, a teraz vidíš, že kňaz to najvyššie dobro prijíma, v srdci ti sama od seba povstane túžba: Ach, keby som to aj ja dostal! Ó, keby teraz aj ku mne prišiel Spasiteľ a uzdravil moju dušu zo všetkých chorôb!

Takáto túžba je Pánu Bohu veľmi milá a môžeš si ju vzbudiť vždy s veľkým osohom. To by bolo zasa cvičiť sa v krásnej čnosti, — v duchovnom prijímaní.

11. Sme už teraz hotoví? Ešte nie. Pozrime si ešte raz kňaza pri oltári. Keď sa presne pridŕža cirkevných predpisov, je kňaz za času sv. omše naozaj obetovaným človekom. Treba sa mu v mnohých veciach zaprieť, premôcť, obetovať. Nesmie si oči pozdvihnúť alebo sklopiť, ako kedy chce. Ruky si nesmie složiť alebo rozprestrieť dľa samovôle. Nesmie k omšovým modlitbám nejakú zvláštnu ústnu modlitbu pridať, čo sv. Cirkev nepredpísala. Slovom kňaz za svätej omši takrečeno nepatrí sebe, musí sa telesne i duševne sobrať a predpísanú slušnosť a skromnosť zachovávať.

Od teba to nikto nežiada, aby si napodobňoval v tomto kňaza, ale to už doista vyžaduje svätosť výkonu a velebnosť Božia, aby si sa na sv. omši cvičil v čnosti kresťanskej skromnosti a slušnosti. Aby si mal na úzde myšlienky, oči, a jazyk! Aby si sa chránil v celom svojom vonkajšku márnivosti a pretváračstva. Na miesto toho, aby sa javila poníženosť a úctivosť na celej tvojej osobe. Nezbednosť a roztopašnosť nikdy nie je ohavnejšia, ako na sv. omši. U niektorých práve to je príčina, prečo neidú radi na sv. omšu, že sa im zdá priťažkým pol hodinu úctivé, skromne a slušne sa spravovať v kostole. Nechcú pohodlnosť svojho tela, slobodu svojich smyslov P. Bohu v obeť priniesť. Sem patrí i to, aby sme sa čo najslušnejšom obleku, ktorý ani zďaleka neuráža kresťanskú skromnosť a stydlivosť, dostavili na sv. omšu.

12. A teraz chytro ešte jedno. Ty si vždy a všade povinný dávať dobrý príklad bližnému. Nikdy a nikde nie ti je dovolené zlým príkladom ho pohoršovať. Či je to teda tiež cvičením sa v čnosti, keď sa usiluješ bližnému dávať dobrý príklad, a keď ho k tomu povzbudzuješ? Hej, je! Nuž vidíš, to môžeš robiť pri každej svätej omši. A čo je k tomu potrebné? Treba ti len byť nábožne na svätej omši s úmyslom, že chceš svojím nábožným počínaním aj iných povzbudiť, aby nábožne slyšali sv. omšu. Tvoje pokojné, slušné počínanie, tvoja nábožná modlitba nevyhnutne povzbudí prítomných, aby sa aj oni podobne spravovali.

Keď svätý Stanislav Kôstka bol ešte žiačikom vo Viedni, každý deň bol na svätej omši — ako anjel. Ľudia často len preto išli do kostola, aby ho tam videli modliť sa; a rodičia vodievali dietky, aby sa povzbudzovaly na príklade malého Stanka. A predsa Stanislav nie iného nečinil, len to, čo bol povinný učiniť, a čo si aj ty povinný učiniť pred Bohom a ľuďmi pri svätej omši. Usilovať sa teda pri svätej omši pobožnosťou povzbudiť bližného je tiež šľachetné a bohumilé cvičenie sa v čnosti.

Teraz úfam, uznáš, že svätá omša je naozaj výbornou cvičnou školou mnohých kresťanských čnosti. Potrebné je len, aby si často do nej chodieval a v nej sa cvičil tak, ako som ti to ukázal. Aby som ťa na to povzbudil, ukážem ti aký veľký osoh môžeš mať z každodenných cvičení za krátku polhodinu.

2. Prehojné ovocie svätej omše.

Keď budeš usilovne chodievať na sv. omšu a budeš ju slyšať tak, ako som ti to už opísal, keď sa pri tom budeš cvičiť v spomenutých čnostiach, staneš sa vždy zdravším, vždy silnejším, vždy bohatším a krajším pred Bohom. Nesľubujem ti nič takého, čo by nebola pravda. Teda pozoruj.

Staneš sa vždy zdravším. Keď si bol dieťaťom, učil si sa čítať. Išlo ti to zpočiatku ťažko. Hodne času ubehlo, kým si sa naučil poznať jednotlivé litery, a ako ťažko ti to išlo, keď si ich mal skladať v jednotlivé slabiky a slová. Ako často si sa pri tom pomýlil. Ale čím častejšie si čítal, tým menej chýb si urobil — a teraz už bez chyby vieš prečítať celú knihu.

Bez chyby mal by byť aj tvoj celý život. To je nie nové pred tebou; to si už dávno počul. Ale, bohužiaľ, tvoj život v skutočnosti má veľa rozličných chýb. Len raz, večer, skúmaj si svedomie. Nájdeš v ňom veľa, čo bude pred Bohom proti tebe hovoriť. Tieto chyby sú však duševnou chorobou. Sú ranami, ktoré si zavinil svojej duši. Ak ich zavčasu neodstrániš, stanú sa čím ďalej tým nebezpečnejšími, a môžu ťa vohnať do večného zahynutia. Ich vyliečenie medzi iným vyžaduje, aby si mal pravú a ozajstnú ľútosť nad nimi. Bez tohoto lieku nezbavíš sa ani najmenšieho hriechu. Čím častejšie však ľutuješ si chyby a odprosuješ Boha, tým čistejšie bude tvoje srdce, tým lepšie a rýchlejšie sa zahoja rany tvojej duše.

Nuž chodievaj na sv. omšu usilovne a slyš ju tak, ako som ti povedal. Na jej začiatku urob zakaždým tak, ako robí kňaz. Vyznaj sa pred Bohom a pred Jeho svätými zo všetkých hriechov a nedokonalostí, zoškliv si ich, cvič sa v ľútosti — a istý účinok nevystane: budeš od chýb vždy viacej a viacej očistený a tak postupne aj na duši zdravší.

Staneš sa vždy silnejším. — Keď záhradník zasadí ružový výhonček do kvetníka, ten je zo začiatku veľmi malý a útly. Keď ho však dľa potreby polieva a vystaví ho teplým slnečným lúčom, pomaly zmeňuje svoju podobu. Postupne rastie a silnie, vzmáha sa, a o niekoľko mesiacov, keď sa presadí do záhrady, vyrastie v pekný ružový ker.

Ty si azda myslíš, že také krátke cvičenia vo viere, v poďakovaní, v láske k bližnému atď., ako ich dľa daného návodu konáš pri svätej omši, sú prikrátke na to, aby mohly priniesť väčší výsledok. Len sa odhodlaj na to ešte dnes, cvič sa v nich dľa možnosti každý deň pri svätej omši, a o rok už spozoruješ očividomý výsledok. Uvediem ti príklad. Zpočiatku budeš azda Pri svätej omši pamätať len na seba a na svoje vlastné potreby, len za seba sa budeš modliť a obetovať. Ale pri rozpomienke za živých a mŕtvych naučíš sa poznávať aj potreby iných ľudí. Tieto ti pri každej svätej omši vždy jasnejme prídu pred oči, vždy viacej a viacej si ich budeš k srdcu pripúšťať. Každodenný príklad kňaza a Krista Pána, ako teplé lúče slnečné, zohrejú aj tvoje srdce, aby si aj ty častejšie obetoval obetu svätej omše za iných núdzu trpiacich, za živých a mŕtvych. Pomaly neuspokojíš sa len tým, že sa za nich len modlíš, ale dľa príkladu tvojho Spasiteľa budeš sa vedieť aj obetovať za nich, alebo dáš za nich na svätú omšu. Slovom: budeš rásť a vzmáhať sa v kresťanskej láske k bližnému. A tak to bude aj s inými čnosťami, v ktorých sa budeš cvičiť pri svätej omši.

Staneš sa postupne bohatším. V ktorejsi obci boly sväté misie. Istý zámožný sedliak a kresťanský otec chcel, aby všetci jeho dorástli synovia a dcéry usilovne chodievali na tieto pobožnosti. Preto každému dieťaťu, ktoré bude s ním chodiť na sväté misie, prisľúbil strieborný toliar, a s radosťou ho vyplatil. Nuž, keby si aj ty za každú svätú omšu, ktorú nábožne slyšíš, dostal strieborný toliar, alebo zlatý dukát, myslím, žeby si ani jednej svätej omše nezanedbal a išiel by si každý deň nielen na jednu, ale i na viacej svätých omší. A teraz daj pozor, čo ti poviem.

Kristus Pán sám povedal: „Ten, kto pracuje v službe iného, hodný je odplaty." Nuž a čože robíš vtedy, keď nábožne slyšíš svätú omšu? Slúžiš Bohu. Svätá omša je tou najšľachetnejšou bohoslužbou. Tu ďakuješ, tu sa klaniaš, tu preukazuješ lásku k Bohu a bližnému. Každou čnosťou, v ktorej sa cvičíš pod svätou omšou, ako som ti povedal, slúžiš Bohu. Nuž, dľa slov Kristových, robíš sa hodným odplaty Božej. Zaslúžiš si niečo u Neho, a tak každým cvičením v čnosti staneš sa bohatším na zásluhách.

Boh je nie skúpy, ba naopak je veľmi štedrý. On neutŕha Svojim verným služobníkom ani najmenšie so mzdy, ale hojne a verne ju vypláca každému. Čím? Milosťami, ktoré sú ti tisíc razy potrebnejšie, ako zlato a striebro, alebo iné bohatstvo. Dá ti na príklad milosť, že v najbližšom pokušení do hriechu neupadneš. Alebo ti dá milosť, aby si mohol so silným srdcom a odovzdaný do vôle Božej znášať nastávajúce utrpenie, alebo žeby si sa zdokonalil v tichosti, svätej čistote, pravdomluvnosti, atď. A toto je len jedna čiastka odplaty na tomto svete. Väčšiu a bohatšiu čiastku ti Boh dá na druhom svete, keď prídeš do neba. Tu ti verne a bohato odplatí každý krok, čo si urobil na svätú omšu, každý pohľad, ktorým si živou vierou pozeral na svätú hostiu, každú poklonu, keď si sohol koleno pred prítomným Bohočlovekom, každé i to najmenšie cvičenie v ľútosti, vo viere atď. Teda po každej svätej omši stávaš sa bohatším na milosti a na radostiach v nebi.

Tu mi práve prichádza na pamäť, čo vypráva starý františkán Pellwarth. Kedysi žil istý pobožný roľník, ktorý mal krásnu obyčaj, že každý deň chodieval na svätú omšu. Keď pracoval na poli a počul zvoniť na svätú omšu, nechal prácu a išiel do kostola. Tak to robieval každý deň až do svojej staroby. Čím bol starší, tým ťažšie mu bolo chodiť.

Jedného dňa zasa bol na poli, keď zvonili na svätú omšu. Kostol bol trochu ďaleko, počasie plané, a bol aj ukonaný od práce; no predsa len išiel. Na ceste začal takto rozmýšľať: „Som starý a nevládzem už tak dobre chodiť, ako za mladi. Pán Boh mi to nebude zazlieval keď budúcne nebudem s poľa odchádzať na svätú omšu. Keď budem doma. nuž pôjdem, ale keď budem na poli nuž v mene Božom budem ďalej pracovať."

Ako takto v myšlienkach pohrúžený kráča, zdá sa mu, že počuje krok) za sebou. Obráti sa a zbledne. Pred sebou vidí anjela v skvelej podobe, ktorý mu takto prehovoril: „Neradím ti, aby si to urobil, čo si si práve zaumienil. Chodievaj i naďalej na svätú omšu, ako dosiaľ. Koľko krokov spravíš do kostola, toľko ruží vyrastá po tvojich šlapajách. Hľa, pozri sa, tu sú ruže, čo som dnes natrhal." Anjel mu ukázal ruže a povedal: „Ak v tejto chválitebnej obyčají vytrváš až do konca, po tvojej smrti ovenčím ti hlavu ružami večnej slávy a radosti." Nato anjel zmizol. Môžeš si predstaviť, s akou radosťou prijal nábožný roľník tútu radu, a ako ju nasledoval.

Tak prijmi túto radu aj ty, a sbieraj si krásne ruže a skvelé diamanty pre večný život. Nájdeš ich na ceste do kostola, kde sa slúži svätá omša. Svätou omšou sa nič nezamešká. Ba, ak ťa iné vážne povinnosti nezdržujú, nielen že nič nezameškáš, ale nasbieraš si pokladov pre život a pre večnosť, a staneš sa kamdiaľ bohatším.

Konečne staneš sa vždy aj krajším. » terajšom čase je veľa hrobov, ozdobených peknými kvetami, ale pod kvetami je pach a hniloba. Tak aj nejedon človek má, peknú tvár a pekné šaty, že Sa niektorý, alebo niektorá môže na smrť doňho zblázniť. Ale vo vnútri, v srdci a duši má často veľa ošklivého, divého, a to sa príležitostne objaví, a zo hyzďuje aj najkrajšiu tvár. Čo robí človeka naozaj a trvanlivé pekným, to najlepšie vie najkrajší Boh. A čo ťa robí krásnym v Jeho očiach? Boh hľadí na srdce. Jemu sa ľúbi pokorné, kajúcne, vďačné, veriace, láskavé a dôvery plné srdce. Keď teda vidí, ako sa pri svätej omši týmito čnosťami ozdobuješ, musí so zaľúbením hľadieť na teba. Tým staneš sa Jemu samému kamdiaľ podobnejším, dokonalším, a krajším na duši a na srdci.

Hľa, aký sladký a pôvabný hlas má zvon, volajúci na svätú omšu! Zaiste, ale mu treba porozumieť, treba ho poslúchať. Teraz mu už pravda lepšie porozumieš, ale či ho aj nasleduješ?

Podivuhodné veľdielo.

My, spisovateli, bývame často o samote a tu nadídu človeka ľahko rozličné myšlienky, ktoré by mu ináč nenapadly. Sedím dnes pri okne a dívam sa na blízke vŕšky a nad nimi na ďaleké, vysoké vrchy a vtedy mi zaletia myšlienky ďaleko po celej krajine a po všetkých čiastkach sveta. Koľko asi ľudí žije dnes na celej našej zemeguli? Hovoria, že vyše tisícpäťsto milionov: 1500,000.000.

A premýšľam ďalej, čo robí a stvára každý z týchto toľkých milionov ľudí dnes. Čo aké myšlienky a žiadosti motajú sa tento deň v hlave už jedinkého šesťročného dieťaťa? Aké nesčíselné žiadosti a túžby budia sa dnes v srdciach ľudí jedného jedinkého mesta! Koľké slová a reči vychádzajú dnes z úst smrteľníkov. A čo všeličo robia a stvárajú ľudia po celom šírom svete!

Ostanem len pri skutkoch. Ani myslieť na to, aby si ich spočítal; dostaneš závrat', keby si sa išiel do toho chytiť. Radšej čosi iného. Vylúčme z tých nesčíselných ľudských skutkov dnešného dňa všetky tie, ktoré sú naničhodné, zlé, ohavné a škodlivé. Slušných, dobrých a užitočných skutkov ostane pomerne málo. Z týchto málo je veľa bezvýznamných. Niekoľko kravičiek alebo kozičiek pásť, doma v kuchyni pre niekoľko ľudí obed chystať, háby opravovať alebo nové robiť, v kancelárii niekoľko strán papieru zapísať, roľu obrobiť, zasiať a podobné. To sú zaiste slušné denné práce. Ale nikto nepovie, že sa tým niečo veľkého za svet vykoná. Keď však niekto na slávnom umeleckom diele pracuje, nejaké nádherné stavisko buduje, nejakú duchaplnú a vedeckú knihu píše a iné podivné diela robí: to sú síce veľké, významné práce, ale nie skutky dnešného dňa. Na tých treba pracovať veľa mesiacov, ba celé roky, kým sa dohotovia. Ale teraz je reč len o skutkoch, ktoré sa dnes začínajú, pokračujú a dokonajú.

Prichádza mi na myseľ otázka: Zo všetkých tých milionov a milionov diel dnešného dňa, ktoré je to najvýznamnejšie a najväčšie? Čo myslíš, Milý Čitateľ? —

Čo sa mňa týka, ja hneď môžem dať na túto otázku jasnú a určitú odpoveď. S hlbokým presvedčením a pevným odôvodnením môžem povedať: Najnádhernejšie, najšľachetnejšie, naj spasiteľnejšie a naj obsažnejšie dielo, ktoré sa deje dnes a každý deň na svete, je svätá omša, a v nej krátke ale nevysloviteľne veľké premenenie.

Duch Svätý nech mi dá milosti, aby som dôstojne mohol o tom hovoriť, a aj tebe, aby si to mohol dôkladne porozumieť. Je v tom viac tajomství, ako v celej prírode.

1. Zázrak všemožúcnosti.

Predstav si, že je teraz zima, že stojíš pri okne a že vidíš zimný obraz. Nebo je hustými oblakmi a hmlou zahalené a zem pokrytá na široko-ďaleko hrubou vrstvou snehu. Nikde nevidieť zelenej trávičky, ani lístka ani kvetu na stromoch. V lese nepočuť vtáčieho spevu„ ešte aj potôčik zamrzol, onemel. Takto, stojac a smutne hľadiac na mŕtvu prírodu, zažmúril by si na chvíľku oči. Potom by si ich znovu otvoril, a povedzme,, že by sa zrazu všetko premenilo pred tebou. Slnko by jasne svietilo na nebi, lúka by sa pred tebou zeleňala, na roliach by sa vlnily siatiny, slávik alebo škovránok šveholil by sladkú pieseň, potôčik by veselo žblnkotal medzi trávou a kvietkami, slovom: leto bolo by nad tebou, na nebi, pod tebou, na zemi, a všade okolo teba, a to všetko by sa zrazu stalo za chvíľku, kým si oči zažmúril a zas otvoril. Možno by si sa zľakol náhlej premeny a nevedel by si, či si okúzlený ty, alebo vidiek. Bol by to nevídaný zázrak. Ľudia by o tom veľa hovorili, noviny by sa rozpísaly o podivnej premene a ty by si do smrti na to nezabudol. Čo myslíš: či by niečo takého bolo možné?

Nuž, vezmiže do rúk sväté Písmo Starého zákona, a otvor ho na prvej strane. Čo tam stojí? „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem, ale všetko bolo ešte pusté a prázdne. Tu riekol Boh: Nech je svetlo! a stalo sa svetlo." A tak hovoril Boh ďalej a na Jeho púhe slovo stalo sa všetko, čo si žiadal: slnko svietilo na nebi, zo zeme vyrastala tráva, kvety a stromy, a raj stál v celej nádhere. Myslím, a každý katolícky kresťan myslí so mnou: Keď Boh mohol stvoriť túto krásnu prírodu z ničoho, či by nemohol práve tak ľahko premeniť zimu na leto?! Pravdaže by to bol zázrak, ale nie väčší, ako stvorenie sveta z ničoho. Obe veci boly by dielom, aké by nijaký anjel, nijaký človek nevedel spraviť, ale len Ten, kto môže všetko a u koho niet nemožnej veci.

A takýto zázrak stal sa dnes — skoro sa zhrozím, keď na to myslím — vo svätej omši, ktorú som slúžil pred dvoma hodinami, a stal sa pri presvätom premenení. Dľa predpisu vzal som do ruky hostiu a z nariadenia Pánovho vyslovil som nad ňou tie isté slová, ktoré vyslovil On sám pri poslednej večeri nad chlebom, čo mal v ruke. A Duch Boží vznášal sa nad tou hostiou, ako predtým pri stvorení sveta nad vodami, a zázračne krásne premenenie sa uskutočnilo. Miesto mŕtveho chleba zrazu držal som v rukách presväté živé telo Ježiša Krista, spojené s Jeho božstvom; pozdvihol som ho hore, a ukázal prítomným veriacim. Cirkevní učitelia hovoria, že keby Syn Boží už predtým nebol vzal na seba ľudskú prírodu, stalo by sa to pri premenení, lebo tie Jeho slová: „toto je telo moje, toto je krv moja", musia sa na chlebe a víne uskutočniť.

Nuž čože je aj najkrajšia letná panoráma v porovnaní s presvätým osláveným človečenstvom a ešte viacej s večným božstvom Ježiša Krista? A na toto sa premenil chlieb a víno nielen jedným jediným zázrakom, ale mnohými zázrakmi naraz, ktoré sa stávajú pri každom premenení. A teraz mi vyznaj sám: či vieš o väčšom diele, ktoré sa stalo dnešného dňa, ako je toto? Keby dnes tie mnohé milióny ľudí všetku svoju múdrosť a moc vynaložily, nevládaly by zrobiť takú premenu, jaká sa stáva pri svätej omši. Veď na to je potrebná celá múdrosť a všemožúcnosť samého Boha. Nejedon človek povie, že dnes sa už nestávajú zázraky. Ak je premenenie pri svätej omši nie zázrak, tak už vôbec niet zázrakov. Preto hovoríme celkom správne a pravdivé, že medzi všetkými dielami dnešného dňa naj zázračnejšie, najpodivnejšie a najväčšie dielo je premenenie pri svätej omši, ktorú slúži katolícky kňaz.

Pravda, aby si tomu porozumel, na to ti treba silnej viery, jednako nie silnejšej od tej, akú máš vo stvorení sveta z ničoho, alebo akú máš vo vzkriesení mŕtveho Lazára k novému životu, alebo v premenení vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej. Všetko sa zakladá na slove Božom a Jeho slovo nemôže klamať. Tvoje oko pravda nič z toho nevidí. Ako ono nemôže vidieť ani to, čo sa deje tam za vysokým vrchom, práve tak nemôže vidieť ani cez spôsoby chleba, čo sa skrýva pod nimi. Ale tvoje ucho počuje slovo Božie: „toto je telo moje!" A viera v toto slovo a v premenení, ktoré sa na slovo Božie od kňaza vypovedané stalo, je vzácnym čnostným skutkom pred Bohom. Boh si to vysoko cení u človeka, a tak bohaté to odpláca, že sám Kristus hovorí: „Blahoslavení, ktorí nevidia, a predsa veria."

2. Zázrak lásky.

Ľudia na tomto svete páchajú veľa hlúpostí, bezbožností a zloby proti spolubližným. Čo sa toho len dnešný deň popácha na svete, to je hrozné a strašné. No predsa aj dnes najdú sa na svete dobrí ľudia, ktorí preukazujú blížnym mnoho dobrého, šľachetného a láskavého.

Myslím tu na matku a na jej dieťa, ako ho chráni, pestuje, chová a odieva, ako bedlí nad ním i v noci, ako pracuje a sporí preň a v modlitbách Bohu ho odporúča, aby sa mu len dobre viedlo. Ale konečne je to predsa jej vlastné dieťa. Keby tú istú lásku cudziemu dieťaťu venovala, bola by J ej láska nezisknejšia a šľachetnejšia.

Myslím ďalej na veľa tisíc spolkov svätého Vincenta, ako sa zriekavajú mnohých vecí pre iných, a to celkom cudzích. Pre nich chodia žobrať po domoch, navštevujú ich v chudobných chatrčiach, donášajú im pokrm, odev, hoci za to často nielen že im neďakujú, ale ešte sa na nich aj zlostia a šomrú. — Ďalej myslím na mnohých mládencov a panny, ktoré v kvitnúcom veku, keď iní začínajú voľný život viesť, opúšťajú rodičovský dom a v rehoľnom povolaní trávia pri posteli rozličných chorých a za nich obetujú svoj mladý život a najlepšie sily. — Myslím na veľa iných, ktorí opúšťajú nielen rodičov, ale aj vlasť a idú do vzdialených krajín, aby tam medzi pohanmi a divými ľuďmi rozširovali pravú vieru, nehľadiac na to, že im tam hrozia nesčíselné nebezpečenstvá, ba i smrť, a že im tam prichodí trpieť núdzu, hlad a smäd.

Toto všetko sa stáva i dnes, a sú to krásne, šľachetné a bohumilé skutky lásky. Ťažko by sa dalo povedať, ktorý z týchto je najkrajší a najväčší. Tu treba uvážiť tri veci: ponajprv lásku samú v sebe, ktorá ten skutok bližnému vykonáva. Pri malom dobrodení môže sa javiť veľká láska a pri veľkom dobrodení malá láska. Keď chudobný človek dá ešte chudobnejšiemu svoj posledný kúsok chleba, to je viacej, ako keby milionár tomu istému dal tisíc korún. Po druhé, treba tu do povahy vziať, sám skutok lásky. Čím väčšej biede sa ním odpomôže a čím väčšiu obeť vyžaduje, tým väčší je skutok lásky. Konečne treba tu do ohľadu vziať, či ten skutok len jednému slúži k dobrému, alebo či je taký, že naraz mnohým prináša blaho a požehnanie. Tak raz v Portugalsku mala vypuknúť vojna medzi kráľom a jeho synom. Už-už malo začať hrozné krviprelievanie, keď sa matka, svätá Alžbeta, hodila medzi manžela a syna a všemožne sa pričinila, aby ich smierila, čo sa jej aj podarilo. Tým zachránila život veľa tisícom a priniesla pokoj celej krajine.

Teraz shrň dovedna všetky tieto tri veci, a povedz mi, ktorý skutok zo všetkých skutkov lásky dnešného dňa má najväčšiu lásku, ktorý vyžaduje najšľachetnejšie obety, a ktorý pomáha najväčšiemu počtu v núdzi postavených. Ja s mojej strany bez váhania môžem povedať, že je to svätá omša, a v nej presväté premenenie. Čože je láska všetkých ľudských sŕdc oproti nesmiernej láske Božského Srdca? A toto Srdce, táto láska uskutočňuje nádherné dielo obety svätej omše. A čo tu Spasiteľ obetuje, to je to najlepšie, čo má, a to najvzácnejšie, čo len môže byť na svete: Svoje vlastné telo a Svoju krv, a Svoje nekonečné zásluhy. Ako radi myslievame na blažené dni, keď toto Srdce ešte tu na zemi pre nás žilo a bilo, a keď Jeho láska hnala Pána, aby všetkým núdzu trpiacim dobre činil.

A toto Pán chce činiť ešte aj teraz, každý deň, ba každú hodinu všetkým ľuďom; preto prichádza na naše oltáre, preto sa na nich obetuje v presvätom premenení.

Toto On raz svätej Mechtilde veľmi láskavými slovami vyložil, keď jej povedal: „Pri premenení prichádzam s takou hlbokou poníženosťou, že pri svätej omši niet takého opovrhnutého, ku ktorému by som sa ponížene neschýlil a neprišiel, ak si to len žiada. — Po druhé, prichádzam s takou veľkou trpezlivosťou, že každého prítomného, hoci by bol aj mojím najväčším nepriateľom, trpelive strpím, a ak si žiada smieriť sa so mnou, s radosťou mu odpustím všetky jeho viny. — Po tretie, prichádzam s takou veľkou láskou, že každého, hoci by bol aj chladného a zatvrdilého srdca, ak len chce, môžem k slzám pohnúť a Svojou láskou zapáliť. — Po štvrté, k svätej omši prichádzam s takou štedrotou, že niet takého chudobného na milosti, ktorého by som nechcel bohatým učiniť. — Po piate, prichádzam s takým sladkým pokrmom, že niet takého biedneho a lačného, ktorého by som nemohol občerstviť a nasýtiť. — Po šieste, prichádzam s takou jasnosťou, že niet takého zaslepeného a tmou zahaleného srdca, ktoré by nemohlo byť mojou prítomnosťou osvietené. — Po siedme, prichádzam s takou hojnosťou slávy a milosti, že niet takého vlažného a nepobožného, ktorého by som nechcel zbudiť z jeho spánku."

Či teda nemám celkom pravdu, keď hovorím, že najväčším dielom lásky, ktoré sa deje dnes na celom svete, je obeta Kristova vo svätom premenení?! Je to najväčšia láska, najdrahocennejší dar, najšľachetnejšia obeta, prinesená pre všetkých núdzu trpiacich a pre potreby celého sveta.

A teraz prichádzame k najkrajšiemu: Predstav si, žeby sa dnes sišli pápež a cisári, králi a veľkí páni, aby sa o teba postarali, žeby k vôli tebe všetku svoju múdrosť a moc vynaložili a v tvoj osoh nejaký šľachetný skutok zrobili. Aké veľké prekvapenie by to bolo pre teba! Zaiste by si sa zarazil nad toľkým vyznačením, chytil by si sa za hlavu a zvolal: Ale, ktože som ja, že sa dnes najvyšší páni o mňa starajú!

Niečo takého sa dnes pravda s tebou nestane; takí páni majú vážnejšie starosti. Ale niečo ešte o veľa podivnejšieho stáva sa aj dnes s tebou. Povedzže mi: pre koho koná Bohočlovek dnes vo svätej omši to naj zázračnejšie dielo? Zaiste aj pre teba. A komu na úžitok vystupuje dnes k Bohu naj príjemnejšia vôňa najsvätejšej obety Kristovej? Aj za teba, ak len chceš. Zaiste, aj k vôli tebe sostupuje Bohočlovek na oltár, Jeho myšlienky, Jeho obeta, Jeho modlitby a celé Jeho účinkovanie pri svätej omši sú k vôli tebe.

A ty čo? Tieto slová sú akoby údery zvona, volajúceho na svätú omšu, ktorý sa ťa svojím hlasom prísne pýta: ako prichádzaš ty k najväčšiemu dielu dnešného dňa, ktoré sa koná aj pre teba? Ako?

Najvzácnejšia denná práca kresťana.

Drahý čitateľ, čo myslíš, či sa najdú aj v terajšom čase ešte svätí medzi ľuďmi na svete? Zaiste, a možno, že aj ty si jedon z nich. Nežartujem. Skúmajmeže túto vec pri svetle viery.

Svätá viera nás učí, že človek pri svätom krste dostáva posväcujúcu milosť Božiu, ktorá nás robí svätými pred Bohom. Teda každé dieťa, ktoré po platnom krste domov prinesú, je sväté a ostáva svätým dotiaľ, kým ťažkým hriechom Boha neobrazí a posväcujúcu milosť Božiu neutratí. Kedykoľvek teda vidíš pokrstené nemluvniatko, môžeš povedať: To je teraz sväté a ak zomrie v tom stave, nepochybne príde do neba. Túto pravdu nech si všetci rodičia dobre zapamätajú, a nech dávajú bedlive pozor, aby ich sväté dieťa ich nedbanlivosťou alebo vinou nepremenilo sa na čerta.

Svätá viera nás ďalej učí, že vo sviatosti pokánia, nakoľko ju hodne prijímame, Boh nám odpúšťa všetky ťažké hriechy a pravý kajúcnik znova dostáva posväcujúcu milosť, teda tú milosť, ktorá ho zasa posväcuje, a pred Bohom činí spravodlivým a svätým človekom. Tak je dnešného dňa každý človek, ktorý je v stave milosti, naozaj svätý, a ak zomrie v tom stave, nebo ho neminie. Všedné hriechy neusmrcujú túto svätosť.

Koľko je teda dnes kresťanov, čo majú posväcujúcu milosť Božiu, toľko svätých je dnes na zemi; aj ty si opravdu svätý, ak máš túto milosť pred Bohom. Ak dnes ešte zomrieš v milosti Božej, nebo máš zabezpečené, hoc by si musel ísť do neho cez očistec.

A čokoľvek dobrého myslíš, hovoríš, robíš alebo trpíš v takomto stave, je bohumilé, je svätá myšlienka, sväté slovo, svätá práca, sväté utrpenie. Pravda, tieto veci nie sú všetky jednako sväté; jedna je viacej, druhá menej, dľa toho, ako sa ona Bohu ľúbi.

Ale zo všetkých dobrých, svätých a bohumilých skutkov, ktoré dnešného dňa a vôbec za celého svojho života môžeš učiniť, tým najšľachetnejším, najvzácnejším, Bohu najmilším a najsvätejším je, keď sa hodne zúčastníš obeti svätej omše. Tu mi teda treba teraz o dvoch veriacich prehovoriť: po prvé, ako býva obeta svätej omše, keď si hodne na nej, tvojím dielom, a po druhé, že toto tvoje dielo je Bohu najmilšou a najsvätejšou bohoslužbou.

1. Keď slyšíš sv. omšu ako sa patrí, stane sa tvojím dielom.

V týchto úvahách už častejšie som podotknul, že obeta sv. omše je aj tvojou obetou. To to celkom istá, nepodvratná pravda, ktorú sama sv. Cirkev vyslovuvuje pri každej sv. omši. Pri „Orate Fratres" hovorí kňaz dľa cirkevného predpisu: „Modlite sa, bratia, aby moja a vaša obeta bola príjemná Bohu Otcu všemožúcemu!" Pri rozpomienke za živých, pred premenením, kňaz sa modlieva: „Rozpomeň sa, Pane, na svojich služobníkov a svoje služobnice, a na všetkých prítomných ... ktorí Ti obetujú túto obetu chvály za seba i za všetkých svojich." Hneď po premenení hovorí: „My, Tvoji slúžobníci, ale i ľud Tvoj svätý obetujeme preslávnej Velebnosti Tvojej z Tvojich darov obetu čistú, obetu svätú, obetu nepoškvrnenú." Z tohoto jasne nasleduje, že svätá omša je naozaj dielom a obetou aj tých veriacich, ktorí s pravým úmyslom slyšia svätú omšu a spolu s kňazom ju obetujú.

K tomuto celkom určitému učeniu Cirkvi by som vlastne ani nepotreboval nič pridať. Ale zo zkúsenosti viem, že mnohí kresťania nepoznajú túto pravdu, alebo ju dobre nerozumejú, hoci obsahuje veľkú útechu. Preto ju chcem tu vysvetliť a ukázať, ako a čím sa stáva obeta svätej omše aj tvojou obetou.

Pamätaj si po prvé, že obeta sv. omše je predovšetkým dielom a obetou Krista Pána. Čo sa vo svätom premenení obetuje, to je telo a krv Krista Pána, sám Kristus je teda obetným Baránkom. Ale On je spolu aj hlavným obetujúcim kňazom. On sám sa dáva slovami kňaza do stavu obetného. Preto je sv. omša predovšetkým Jeho obetou, a ako taká, je takým svätým, takým Božským a takým výborným dielom, že sa jej nevyrovná nijaké iné dielo na svete.

Vezmi dobré skutky všetkých svätých, ktorí kedysi žili na zemi; veľké práce svätých apoštolov a misionárov všetkých krajín, prísne kajúce skutky zbožných pustovníkov, mníchov a kajúcnikov, nesčíselné utrpenia a muky všetkých mučeníkov, hrdinské čnosti vyznávačov, víťazné boje a stálosť všetkých svätých pannien. Shrň to všetko spolu. Je to zaiste nesmierny počet veľkých, svätých, šľachetných, krásnych a bohumilých skutkov. A tieto predsa ani len zďaleka neprevažujú dielo, ktoré Bohočlovek koná pri jedinkom jednom premenení vo sv. omši. Hľa, toľká je obeta sv. omše, nakoľko ju sám Kristus Pán prináša, ako Svoje dielo.

Po druhé si pamätaj, že obeta sv. omše je aj dielom a obetou toho kňaza, ktorý ju slúži. On je viditeľným námestníkom Krista Pána. Na jeho rozkaz a Jeho mocou vyslovuje slová premenenia, čím Krista Pána uvedie do obetného stavu, teda Ho obetuje. Keby kňaz nechcel, nebolo by ani obety sv. omše. Keď však uplatňuje od Boha mu udelenú moc a uskutoční sväté premenenie, vtedy celým právom môže povedať: to je teraz moja obeta, obetovanie je mojím dielom.

A tak aj skutočne hovorí, keď obetuje chlieb: „Prijmi svätý Otče, všemožúci večný Bože, túto nepoškvrnenú obetu, ktorú ja, nehodný' služobník Tvoj, obetujem Tebe, svojmu živému a pravému Bohu, za svoje nesčíselné hriechy, urážky a nedbalosti a za všetkých okolo stojacich, ale i za všetkých verných živých a zomrelých kresťanov, aby mne a im bola na spasenie k životu večnému. Amen."

Po tretie si pamätaj: Z tejto modlitby ako aj z iných, ktoré sa odbavujú pri sv. omši, jasne vyplýva, že táto obeta koná sa aj za všetkých, pri sv. omši prítomných, ba i za všetkých kresťanov na celom svete a v očistci, teda aj za teba. Ale tým ešte nehovorím, že sv. omša je aj tvojím dielom, tvojou obetou. Keď tvoja matka ďakuje Bohu za teba, prosí Ho, aby ti hriechy odpustil, ešte nemôžeš povedať: to je teraz moja vďaka a moja prosba. Aby teda sv. omša naozaj mohla sa stať aj tvojou obetou, k tomu treba ešte niečo iného pripojiť.

Po štvrté si pamätaj: Keď ráno a večer konáš svoje modlitby, alebo ináčej sa klaniaš Bohu, zvelebuješ Ho, ďakuješ Mu alebo Ho prosíš o odpustenie, nuž to je, pravda, tvoja modlitba. Ale táto tvoja modlitba nie je ešte obetou Kristovou. Pri týchto tvojich modlitbách neobnovuje sa krížová obeta Krista Pána a tým ešte nemôžeš učiniť obetu Kristovu svojou obetou. Ako teda a čím to môžeš učiniť?

Odpovedám po piate: Obeta sv. omše stáva sa na trojako tvojou obetou. Aby si naozaj mohol povedať, že toto alebo tamto je tvoja obeta, musíš niečo takého obetovať, čo je tvoje, čo už alebo pred tým patrilo tebe, alebo ti to niekto iný daroval. Povedzme, žeby si chcel obetovať na kostol sto korún, ale ich nemáš. Tu ti niekto daruje sto korún na ten cieľ, aby si ich mohol obetovať, a ty ich skutočne obetuješ na kostol. Vtedy môžeš plným právom povedať: to je moja obeta, to ja obetujem.

Nuž a či je Kristus ako obeta naozaj tvoj ? Zaiste. Lebo On sám sa ti daroval, aby si Ho obetoval. Snem tridenský, medzi iným takto sa vyslovil o sv. omši: „Kristus Pán ustanovil pri poslednej večeri seba samého, ako nového veľkonočného baránka, aby Cirkvi, Svojej neveste, zanechal viditeľnú obetu." Táto obeta teda naozaj patrí Cirkvi. Ona je darom Kristovým jej obetou.

Pod slovom „Cirkev" treba rozumieť nielen kňazov, ale všetkých veriacich kresťanov. Keď Spasiteľ prichádza v premenení, vtedy akoby povedal: Tu som, ako vaša obeta, vezmite ma a obetujte ma. K týmto veriacim kresťanom, k tejto Cirkvi patríš aj ty, Kresťanský Čitateľ. Teda aj ty môžeš právom povedať: Ako sa mi Kristus pri premenení dáva za pokrm, tak sa mi dáva aj ako obeta. Čo mi niekto dal, to je moje. On je teda vo svätej omši aj mojou obetou, tak ako je vo svätom prijímaní mojím pokrmom.

Okrem toho treba tu podotknúť ešte inú vec. Keby si bol v cudzine a niekto z tvojej spoločnosti by sa navracal do tvojej vlasti, a ty by si mu povedal: „Buď taký láskavý a pozdrav tam všetkých mojich príbuzných a priateľov" a keď ten patričný to aj skutočne vykoná, vtedy si svojich príbuzných vlastne ty pozdravil. Bol to zaiste tvoj pozdrav, hoci si ich nie osobne, lež cestou iného pozdravil.

Nuž vidíš: kňaz je na to ustanovený, aby obetu sv. omše nielen ako svoju obetoval, ale aby bol aj zástupcom veriacich. Jemu je sverená sv. obeta, aby ju nielen za ich blaho, ale aj v ich mene a namiesto nich obetoval. A on to aj robí, keď opätovne hovorí: „My, Tvoji služobníci, Tvoj svätý ľud, Tvoja Cirkev Ti obetujeme" atď. Hoci vo vlastnom smysle slova len kňaz koná obetu, predsa môžeš aj ty, keď aj nie v rovnakom, ale predsa v pravom smysle povedať: svätá omša je mojou obetou; kňaz ju obetuje na miesto mňa.

Teraz ešte niečo. Vysvetlím ti dôkladne pravdu, na ktorú som už raz poukázal. Z katechizmusu vieš, že sú i cudzie hriechy, ktoré síce iní páchajú, ale tým, že sa na nich nejako zúčastňujeme, stávajú sa i našimi hriechami a pripočítajú sa nám. Na príklad, cestoval by si do cudzej krajiny, kde ešte pohani bývajú, a prišiel by si ta práve vtedy, keď sa hotujú na modloslužbu. Keby si sa tomu len tak zo zvedavosti prizeral, nebolo by to ešte hriechom, ani zúčastnením sa pohanskej modloslužbe. Keby si však s tou modloslužbou v srdci súhlasil a ju schvaľoval, keby si si s inými pred modlou kľakol a s nimi sa modlil, zaiste by si spáchal ťažký hriech. Hoci by si sám nepoložil obeť na oheň, jednako by si sa dopustil modlárstva a musel by si vyznať: to bola teraz moja modloslužba, aj ja som spoluúčinkoval.

Teda, ako berieme podiel na zlom, keď pri ňom spoluúčinkujeme, tak môžeme spoluprácou podiel brať aj na dobrom. A to sa stáva tak aj pri obeti sv. omše. Zúčasťnením sa na sv. omši robíš si ju v pravom smysle svojou. Môžeš mať pri tom v srdci vôľu Bohu sa klaňať, Jemu ďakovať, Jeho prosiť a smieriť. Môžeš sa tešiť, že Boha touto obetou čo najdokonalejšie uctíme a zvelebujeme. Môžeš sa pri nej slušne spravovať a nábožne modliť. Môžeš aj kňazovi niečo obetovať, aby svätú omšu odslúžil za teba. Takýmto činom staneš sa spoluobetujúcim s kňazom.

Či teraz žu rozumieš, že prečo a v akom smysle sa modlieva kňaz, aby Boh ráčil jeho a tvoju obetu prijať so zaľúbením? Ako a prečo môžeš obetu sv. omše aj svojou obetou menovať?

2. Byť na svätej omši je Bohu najmilšia a najsvätejšia bohoslužba.

Povedal som, že medzi všetkými dobrými skutkami, ktorými môžeš Bohu poslúžiť, najmilšou a najsvätejšou bohoslužbou je hodne slyšať sv. omšu. Aj toto je dobre odôvodnená pravda.

Všetci cirkevní učenci jednohlasne tvrdia, že naj výbornej šou a najdokonalejšou bohoslužbou je obeta. Zo všetkých možných obetí však je obeta Kristova vo svätej omši tou najnajsvätejšou, najdokonalejšou a Bohu najmilšou. Táto obeta — ako som povedal — je aj tvojou obetou. Hodným zúčastnením sa na nej prinášaš ju aj ty Bohu s kňazom a skrze kňaza. Natoľko je teda sv. omša aj tvojím dielom. Teraz počuj, čo hovorí cirkevný snem tridentský o tomto diele: „Musíme vyznať, že kresťanskí veriaci nemôžu nijaký iný taký svätý a taký Božský skutok vykonať, ako je to bázneplné tajomstvo, v ktorom sa živá obeta, ktorou sme s Bohom Otcom zasa smierení, obnovuje skrze kňazov denne na oltári."

Pamätaj, že cirkevný snem tu jasne hovorí, že sv. omšu nielen kňazi, ale aj veriaci skrze kňazov obetujú a tak je ona aj ich dielom. Pamätaj ďalej i to, čo sa tu jasne hovorí, že pre kresťana niet nijakého takého svätého a takého Božského skutku, ako je slyšať sv. omšu.

Teraz ti to vysvetlím. Často sa stáva, že umelec vyreže z dreva krásnu sochu, a iný ju zafarbí alebo pozláti. Každý z nich vykonal svoju vlastnú prácu, ale ich práca spája sa v jediné dielo, vo vyhotovení krásnej a drahocennej sochy. — Alebo niečo iného. V kostole je spievaná omša. Na chóre hrá organista, dolu spieva ľud sväté piesne. Hlas organa a spev ľudu sú dve rozdielne veci; ale tu spojujú sa v jedno spoločné sväté dielo. Alebo tretí príklad: Chceš Bohu obetovať, čo práve máš — halier. Niekto ti však dá tisíc zlatých, aby si ich k tvojmu halieru priložil a oboje ako spoločnú obeť obetoval.

Niečo podobného stáva sa aj pri sv. omši, keď si prítomný ako sa patrí. Tu treba dve veci rozoznávať: to, čo ty pri nej robíš, a to, čo robí Kristus Pán. Ty prednášaš Pánu Bohu svoju poklonu, chválu, vďaky, smiernu a prosebnú modlitbu. To je ten tvoj halier. Čo Kristus prináša a obetuje, to je tých tisíc zlatých. On je nekonečná velebnosť, On je Bohočlovek a Jeho obeta je tým najsvätejším a najdokonalejším darom nekonečnej ceny. Jeho dielo vo sv. omši je naozaj Božským dielom. Keď teda nábožne slyšíš sv. omšu, prikladáš svoju obetu k Jeho obeti a On prikladá Svoju k tvojej, takže obe tvoria jednu spoločnú obetu, ako spev a hra na organe spoja sa pred Bohom k spoločnému chválospevu.

Také spojenie predrahej obety Kristovej s tvojimi bohumilými dobrými skutkami stáva sa jedine a len vo sv. omši, lebo len vo sv. omši obnovuje Kristus svoju obetu na kríži. Môžeš sa okrem sv. omše pred prevelebnou Sviatosťou modliť, Boha chváliť, môžeš Mu ďakovať, Jeho milovať, prosiť, môžeš chodiť na púť, môžeš pristupovať k sv. prijímaniu, môžeš sa celé dni postiť, môžeš sa rehoľnými sľubami zaviazať na celý život. To sú zaiste veľmi dobré, šľachetné, sväté a bohumilé skutky. Ale to sú vždy len tvoje skutky, ľudské dielo; hoci sú nadprirodzene zošľachtené, jednako majú len konečnú cenu. Avšak vo sv. omši prináša Kristus Svoju obetu nekonečnej ceny, a tu sa tvoje dary a obete spojujú s Jeho darmi a obetami. Tu pokrýva tvoju drevenú sochu rýdzim zlatom, tu prikladá Svoje milióny zásluh, ktoré smrťou na kríži vydobyl, k tvojim chatrným halierom a predkladá ich Svojmu nebeskému Otcovi.

Tu by ti mohla napadnúť myšlienka: keď kresťan- katolik dobrovoľne podstúpi mučenícku smrť, aby vyznal pravdu katolíckej viery a robí to tým úmyslom, aby sa tým Bohu klaňal, Jeho zveleboval a za nejaké hriechy zadosť urobil, nuž to predsa len je doista o veľa vznešenejší skutok, ako akokoľvek slyšať sv. omšu. Na to ti zasa odpovedám po prvé: ak to, čo ty sám robíš pri sv. omši, ak tvoje vyznanie viery, tvoju poklonu, modlitbu porovnáš s mučeníctvom, vtedy zaiste je mučeníctvo o veľa väčší, šľachetnejší, vznešenejší a pred Bohom vzácnejší, ba najväčší skutok, aký kresťan pre Boha vykonať môže.

Ale, odpovedám po druhé: tak ako všetka tvoja modlitba pri svätej omši sama v sebe, tak aj mučeníctvo je vždy len skutkom konečnej ceny. Ty a mučeník môžete síce s milosťou Božou veľa urobiť, ale predsa nikdy nebudete môcť svojím skutkom Boha tak zvelebovať, Jemu sa tak klaňať, Jeho chváliť, Jemu ďakovať a zadosť urobiť v takej miere, ako to Jemu patrí a j ako si to On zaslúži. To môže urobiť len taká osoba a taký skutok, ktoré sú samy v sebe ako Pán Boh, nekonečnej hodnosti a velebnosti. Takou osobou je Bohočlovek a takým dielom je Jeho obeta, ktorú vykonal na kríži a vo svätej omši obnovuje.

A teraz, hovorím po tretie: keď si pri svätej omši ako sa patrí prítomný a spolu obetuješ, tak sa tu už neberie do povahy len to, čo ty pri tom so svojej strany robíš, ale tu je predovšetkým obeta Kristova, ktorú ty s kňazom a skrze kňaza Bohu obetuješ, ako svoju obetu. Táto obeta Kristova je nekonečnej ceny, tak dľa osoby, ako aj dľa daru. Touto obetou môžeš už naozaj vzdávať Bohu takú poklonu, takú chválu, také vďaky, zadosťučinenie a náhradu, aké Mu patria a aké si zaslúži od teba. Ty si Bohu nesmierne veľa podlžný; On je tvojím najväčším veriteľom. Ale sv. omšou môžeš všetky svoje dlhy vyrovnať a Ho celkom uspokojiť.

Z toho nasleduje, že táto obeta je pre ľudí tou najväčšou milosťou a dobrodením Božím. A komuže môžeme ďakovať za také veľké dobrodenie? Jedine sľutovaniu, láske a milosti Srdca Pána Ježiša, ktorý túto obetu ustanovil a zanechal Svojej Cirkvi a každý deň, ba každú hodinu prichádza na naše oltáre, aby sa tam za nás obetoval, a dáva sa nám, aby sme Ho ako úplne platnú obetu prijali a ju Bohu Otcu nebeskému obetovali. Hej, zaiste svätá omša je skvelým zjavením Srdca Ježišovho. A Ty, Kresťan, akože prijímaš toto ponúknutie? Ako používaš tento drahocenný dar?

Ale mohol by si mi na to povedať: Keď je tomu tak, keď slyšať sv. omšu je najšľachetnejším, naj spasiteľnejším a najvýhodnejším dielom celého dňa, vtedy bude najlepšie nechať všetky iné práce a zamestnania a každý deň čím viacej svätých omší slyšať.

Na to odpovedám: ak máš slobodný čas a môžeš ním nakladať dľa samovôle, a nezanedbáš si pri tom iné povinnosti, vtedy urob tak. Zaiste nič svätejšieho a Bohu milšieho nemôžeš spraviť.

Ak však nemáš toľko slobodného času, hovorím ti: rob vždy len to, čo Boh od teba žiada. Ale On azda chce, aby si aj niečo iného robil, čo nie je také vzácne ako nábožne slyšať sv. omšu. Aj v tomto nasleduj príklad svojho Božského majstra, Ježiša Krista. Najväčším, najvznešenejším a najsvätejším dielom Jeho života bola zaiste Jeho krvavá obeta na kríži. Ale On ju predsa len raz vykonal, práve v tom čase a v tú hodinu, keď sa to Jeho Otcovi nebeskému ľúbilo. Inakedy za Svojho tuzemského života robil aj iné veci a veľa razy aj celkom jednoduché, každodenné, ako na príklad tesárske práce v Nazarete. Ale všetko to bolo len dľa vôle Jeho Otca nebeského. Nasleduj Ho v tom. Vôľa Božia je, aby si Mu nielen presvätú obetu sv. omše obetoval, ale aby si plnil aj iné svoje povinnosti ako dieťa, sluha, otec, matka, robotník alebo remeselník. Akonáhle aj ten najlepší skutok nesrovnáva sa s vôľou Božou, už je nie viacej dobrým. Keď ideš na svätú omšu v takom čase, keď Boh chce, aby si doma opatroval deti alebo chorého, tvoja omšová pobožnosť nemôže sa Mu ľúbiť. Najlepšie je vždy robiť to, čo Boh chce. To si dobre pamätaj .

Ináčej na sv. omši môžeš mať podiel aj vtedy, keď pre vážnu príčinu nemôžeš byť na nej osobne. Pamätáš sa ešte, čo som ti bol povedal, ako sa nám môžu pripočítať cudzie hriechy a čnosti? Bol by to zaiste strašný hriech, keby si niekto hneď za rána celkom dobrovoľne zaumienil a v srdci si žiadosť vzbudil, že chce mať účasť na všetkých bezbožnostiach, čo sa cez deň proti P. Bohu budú páchať. Tešiť sa z hriechu iných a vo vôli s tým súhlasiť, je už samo v sebe bezbožnosťou, hriechom. A v dobrom je to tiež tak. Keď ráno vzbudíš v sebe vôľu, a rád by si bol, keby si osobne mohol byť na všetkých sv. omšiach čo sa na celom svete slúžia, a keď ich potom všetky Bohu obetuješ, aby si sa Mu klaňal, ďakoval a Ho prosil a Pán Boh vidí túto tvoju dobrú vôľu, teší Ho to, a máš podiel na svätých omšiach. Ako môžeš duchovne prijímať, tak môžeš byť aj duchovne prítomný na svätej omši, ak si naozaj tak zamestnaný, že skutočne nemôžeš byť na nej.

Teraz si zase niečo nového počul, čomu ťa učí omšový zvonček. On ťa volá k najšľachetnejšiemu, najsvätejšiemu a Bohu najmilšiemu skutku, ktorý ten deň môžeš vykonať, volá ťa, aby si sa zúčastnil najvznešenejšej služby Božej, veľkej obety Bohačloveka na oltári. Zbožne slyšať sv. omšu je naozaj najužitočnejším obchodom, naj osožnej-šou a naj výbornej šou dennou robotou.

Obrady omše svätej milá obrázková kniha.

Kresťanský Čitateľ, nebolo ti troška podivné, keď si na začiatku tejto knižky čítal, že obeta sv. omše je vlastne v premenení? Ale keď si už pozorne prečítal všetko to, čo som ti dosiaľ povedal, nemáš sa čomu diviť; lebo pravda je, že len vo svätom premenení sa koná obeta Kristova. Všetky modlitby, pohyby, výkony a obrady, ktoré sú pred premenením a po premenení, nie sú vlastne obetou Kristovou. V poslednom čase tu i tam zasa začali protestanti vybavovať niečo omši podobného, ako to poniektorí z nich už dávno robia. Ich' omša má stupňovú modlitbu, Glóriu, Epištolu a Evanjelium, Prefáciu atď., ale nemá premenenia. Pri ich „omši" nebýva Kristus prítomný, preto ani nemôže byť nekrvavým obnovením, krvavej obety na kríži. Protestanti môžu tieto svoje modlitby nazývať omšou, ale zato obety sv. omše nemajú. U nás, katolíkov, na Veľký piatok odbavujú sa skoro všetky obrady a modlitby, ako inokedy pri sv. omši; v ten deň kňaz aj prijíma Telo Božie, ako inokedy. A predsa na Veľký piatok niet obety sv. omše, lebo vtedy niet premenenia.

Keby ale pri našej katolíckej omši všetky iné modlitby a obrady vystaly, a len sv. premenenie by sa previedlo, bola by to predsa pravá a ozajstná obeta, pravé nekrvavé obnovenie krvavej obety Kristovej na kríži. Spasiteľ po smrti ostal ešte za malú chvíľu vysieť na oltári kríža, to však nebolo pokračovaním Jeho obety. Obeta bola dokončená smrťou Pánovou. A keď v našej sv. omši Spasiteľ po premenení ešte ostáva na oltári až po kňazovo prijímanie, to tiež nie je pokračovaním nekrvavej obety. Táto obeta stáva a končí sa premenením. Po tomto spočíva na oltári už obetovaný Baránok Boží.

Úplnou pravdou teda je, že sv. premenenie, ktoré sa v strede svätej omše za niekoľko chvíľok stáva, ono a len ono je celkom a úplne obetou sv. omše. Tu prechádza telo a krv Krista Pána pod spôsobami chleba a vína do obetného stavu, a skutočne sa obetuje.

Keď je tomu tak, azda mimovoľne sa ti nadohodí otázka, na čože sú potom pred a po premenení toľké a rozličné modlitby, čítania, spevy, výkony, kríže, poklony atď., slovom, na čo sú pri sv. omši také rozličné obrady? Odpoviem ti na to hneď, ale najprv krátku poznámku.

Dobre vieš, že náš Spasiteľ predkladal Svoje učenie vo veľa obrazoch a podobenstvách, aby Mu všetci ľahko porozumeli. Podobne aj katolícka Cirkev predkladá vznešené pravdy a tajomstvá veľkej, presvätej obety vo viditeľných znakoch, ktoré smyslove predstavujú neviditeľné premenenie — tajomstvo viery. Neverci a kacíri vysmievajú sa z prekrásnych a hlbokého významu obradov sv. omše. Hovoria, že je to všetko len hokus-pokus, len vonkajšia nádhera bez vnútorného obsahu. Aj medzi katolíkmi sa najdú, čo podobne smýšľajú O všetkých týchto môžeme celkom správne povedať, že im je nie dané, tajomstvá sv. premenenia porozumieť, lebo majú zatvrdnuté srdce. Kto premenenie neporozumie, tomu, pravda, zdá sa všetko len prázdnou parádou a náboženskou hračkou.

Ty však, Katolícky Čitateľ, máš živú vieru v presvätú obetu Spasiteľovu v premenení. Tebe je dané Jeho tajomstvá porozumieť. Ty teda ľahko pochopíš aj príčiny, pre ktoré Cirkev rozličné obrady sv. omše predpisuje. — Všetky tie obrady nemôžem tu dopodrobna vysvetlovať, na to sú iné knihy. Ale v niekoľkých príkladoch chcem ti ukázať, že aj tie nepatrné obrady svätej omše nie sú mŕtve, darobné znaky, prázdne úkony, ale že v nich sú hlboké pravdy a vážne učenia. K vôli tomu prednesiem ti niečo zo začiatku, niečo zo stredu a niečo z konca svätej omše.

Kňaz začína svätú omšu tým, že síde oltárnymi stupňami až celkom dolu, prežehná sa, a pri tom hovorí: V mene Otca, i Syna i Ducha Svätého. Tento malý, viditeľný znak je celou kázňou o svätom premenení v.tajomstva plnej obeti. Lebo čože je premenenie dľa katolíckeho učenia? Opakovanie a nekrvavé obnovenie krvavej obety Kristovej na kríži. A kto je ten, kto v premenení prináša obetu? To je sám Ježiš, ktorý seba samého dobrovoľne na kríži obetoval.

A odkiaľže má obeta premenenia všetku moc a silu? Zasa len z krvavej obety kríža. Na Golgote Spasiteľ shromaždil veľký poklad milostí a pri svätej omši rozdáva sa ten poklad nábožným účastníkom. To sú tri pravdy, ktoré tvoria jadro svätého premenenia. Teda kríž, ktorým sa kňaz značí, je najlepším prostriedkom, kňazovi a ľudu hneď na začiatku omše viditeľne predstaviť tieto sväté pravdy.

Ďalej, pýtam sa, od koho má kňaz moc premieňať chlieb na telo Ježišovo? Kto dáva kňazovi právo a hodnosť, aby slúžil svätú omšu? Katolícky kňaz prijal tú moc a úrad od trojjediného Boha v posvätení kňazstva. A kto je ten, ktorý kladie kňazovi do rúk nekonečne drahocennú obetu? To je Boh Otec, ktorý dáva Svojho jednorodeného Syna; to je Syn, ktorý vydal Svoj život za spásu sveta; je to Duch Svätý, ktorý pri slovách kňazových sám vo Svojej všemožúcnosti prevádza premenenie. A komu sa má a smie táto svätá obeta prinášať? Jedine a výlučne samému trojjedinému Bohu. — Teraz mi povedz, či by sa mohly tieto tri veľké pravdy kňazovi a ľudu hneď na začiatku omše jadrnejšie a jasnejšie predložiť, ako práve týmito slovami: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého."

Pri premenení však vidíme, že kňaz hneď, akonáhle vyslovil nad hostiou sväté slová, kľaká si pred teraz už prítomným Bohočlovekom, potom pozdvihuje Ho hore, nakoľko len môže a ukazuje Ho pod spôsobom chleba skrytého veriacemu ľudu. Toto pozdvihovanie je zasa veľmi výstižný a duchaplný obrad. Svätý Bonaventura našiel v ňom deväť krásnych a ducha pozdvihujúcich myšlienok. Hovorí: Telo Pánovo sa pozdvihuje a veriacim ukazuje ponajpru a predovšetkým preto, aby sme od Boha Otca získali milosť, ktorú sme hriechami ztratili. Lebo len hriechom býva obrazený a rozhnevaný, ako čítame v 105. žalme: „Boztrpčili Boha svojimi neprávosťami." Kňaz teda pozdvihujúc Telo Pánovo akoby hovoril: Ó, nebeský Otče, zhrešili sme a zlostili sme Ťa. Ale teraz vzhliadni na tvár Kristovu, Syna Svojho, ktorého Ti tu predstavujeme a skrze ktorého voláme k Tebe: nehnevaj sa na nás, ale sľutuj sa nad nami. Neodvracaj teda tvár Svoju od Svojho Syna, lež pamätaj na to, čo si sám o Ňom povedal: Toto je môj milý Syn, v ktorom mám Svoje zaľúbenie. Naprav teda z lásky k Nemu v nás, čo napraviť treba, obráť nás k sebe a odvráť od nás Svoj hnev.

Po druhé, telo Pánovo sa pozdvihuje, aby sme si vyprosili a dostali všetko, čo pre časnosť a večnosť potrebujeme. Čo my hriešnici v tomto časnom živote predovšetkým potrebujeme, je pokoj, ktorý môžu mať len ti, čo sú hriechov zbavení. To je ten pokoj, o ktorom Kristus hovorí: „Pokoj môj dávam vám." Druhé, čo potrebujeme pre tento a budúci život, je láska. Láska totižto spravuje človeka v tomto živote a vedie ho do života večného. Preto hovorí sv. Ján: „Kto zotrváva v láske, zotrváva v Bohu". Kňaz teda pozdvihujúc telo Pánovo akoby hovoril k prítomným: ak chcete dosiahnuť, čo hľadáte, majte pokoj medzi sebou, milujte sa vospolok, lebo Kristus Svojou smrťou priviedol nás k pokoju s Otcom a láskou pripravil nám večnú radosť.

Po tretie, telo Pánova sa pozdvihuje, aby sme pamätali na naše právo k nebu, ktoré teraz máme v nádej i, a ktoré raz skutočne budeme mať. Naše právo na nebo je život večný, preto uvádza svätý Ján slová Kristove: „Ja som prišiel, aby mali život, (tu na zemi), a aby ho hojnejšie mali" (tam vo večnosti). Naše právo napísané je v našej listine, v Kristovi a napísané je železným perom; lebo kopija otvorila Jeho bok a Jeho ruky, a nohy prebodnuté boly klincami. Kňaz teda keď pozdvihuje telo Pánovo, akoby hovoril: Vy svätí anjeli, ktorí nás tu obkľučujete, vy ste svedkami, že máme právo na život večný. Na potvrdenie toho pozdvihujeme našu listinu, pre nás obetovaného Krista.

Po štvrté, telo Pánovo sa pozdvihuje na dokázanie moci Božej. Zaiste veľká je všemožúcnosť Božia, lebo týmito slovami: „Toto je telo moje", chlieb sa premení na Telo Kristovo. Kňaz teda pozdvihujúc telo Pánovo akoby hovoril: Predtým ste na oltári videli chlieb, teraz po premenení vidíte pravé telo Kristovo. Keď teda Boh s takou mocou mohol uskutočniť toto premenenie, tak zaiste aj nás, hriešnikov môže prijať na milosť a potom do slávy nebeskej.

Po piate, telo Pánovo sa pozdvihuje na dokázanie múdrosti Božej. Lebo Kristus ukazuje sa tu podivným a nevysloviteľným spôsobom zahalený, ako Izaiáš hovorí: „Opravdivé, ty si skrytý Boh, Boh, Vykupiteľ Izraela." Treba vedieť, že Boh a Pán náš, Ježiš Kristus z niekoľkých príčin sa skrýva pod spôsobom chleba, lebo keby sa zjavil na oltári tak, ako je teraz alebo j ako bolo Jeho telo rozpiate na kríži, mnohí, ak nie všetci by sa Ho naľakali a odišli by. On pri poslednej večeri skryl Svoje telo a Svoju krv pod viditeľné spôsoby, aby sa nám mohol dať za pokrm.

Po šieste, telo Pánovo sa pozdvihuje na dokázanie Jeho štedrosti. Či môže byť väčšej štedrosti, ako je tá, že človek požíva chlieb anjelský? Keď teda kňaz pri oltári pozdvihuje telo Pánovo, akoby hovoril: Kresťania, radujte sa a hľaďte! To je ten nebeský chlieb anjelov, ktorý vám Kráľ nebies posiela, aby ste všetkými milosťami a požehaním boli naplnení. Ale beda tým, ktorí sa neusilujú prijať telo Pánovo a odťahujú sa od neho. O týchto prorok Elizeus hovorí: „Uzrieš ho očami, ale ho neokúsiš." (IV. Kn. kr. 7, 2.) Lebo mnohí vidia Telo Pánovo, ale ho nepožívajú a odťahujú sa od neho, žijúc v ťažkých hriechoch.

Po siedme, telo Pánovo sa pozdvihuje na dokázanie dobrotivosti Pánovej, či je to nie veľká dobrotivosť, že Kristus Pán sostupuje, aby bol na oltári naším väzňom? Pán ústami proroka Jeremiáša hovorí: „Hľa, ja som v rukách vašich, učiňte so mnou, čokoľvek sa vám zdá dobrým a spravodlivým" (Jer. 26, 14.). Pamätaj, že knieža, ktoré je uväznené pre poddaných, neprepúšťa sa bez veľkého výkupného. Tak ani my nemáme prepustiť uväzneného Krista, kým nám neudelí odpustenie hriechov a kým nedostaneme od Neho nebo. Kňaz teda telo Pánovo pozdvihujúc, akoby hovoril: Hľa, ktorého svet objať nemôže, Ten je naším väzňom; nepusťme Ho teda, kým nedostaneme, čo si žiadame.

Po ôsme, telo Pánovo sa pozdvihuje, aby sme Cirkev svätú potešili vojenskou zástavou. Všetci teda, ktorí bojujú pod touto zástavou, majú dosiahnuť radosti a smelosti. My všetci sme vojaci na bojišti, lebo život človeka je ustavičný boj, hovorí Job. Kňaz teda pozdvihujúc telo Pánovo, akoby hovoril: Nebojte sa, bojujte dôverne! Hľaďte na našu zástavu, ktorá pre nás bola na kríži na červeno zafarbená. Hľa, Pán Ježiš je uprostred nás!

Po deviate, telo Pánovo sa pozdvihuje, aby sme príklad Kristov nasledovali. Aby Ho hriešnici nasledovali a neztratili nádeje na odpustenie hriechov. Kristus, Syn Boží predstavuje Otcovi Svoj otvorený bok, aby Mu ukázal ranu. Preto hovorí Bernard: „Máme bezpečný prístup k Bohu; Syn ukazuje Svoje rany, Matka Svoje prsia." Kňaz teda keď pozdvihuje telo Pánovo, akoby chcel povedať hriešnikom a iným veriacim: Dívajte sa na Syna Božieho, ktorý bol pre nás na kríži povýšený a rozpiaty. Nasledujte Jeho príklad a aspoň niečo trpte pre Neho, keď On pre nás tak veľa trpel. Preto hovorí sv. Peter: „Kristus trpel za nás, aby sme nasledovali Jeho šľapaj e." Teda musíme s Ním trpieť, aby sme nezabudli na dobrodenie Jeho utrpenia.

Z tohoto už teraz jasne vidíš, koľké bohatstvo dojímavých a potešiteľných myšlienok sa javí pri takom jednoduchom obrade, pri pozdvihovaní svätej hostie. Ale aj koniec svätej omše dáva nám veľa vznešeného na rozjímania a povzbudenia. Svätá omša končí sa začiatkom evanjeliuma, ktoré napísal sv. Ján. A prečože práve tým?

Keď statočný človek príde do hostinca, a keď ho tam dobre obslúžia, pri odchode sa pýta, čo je podlžný, a zaplatí čo treba. Naše kostoly právom sa menujú domami Božími. V tomto dome Božom prijíma Boh nás, zemských pútnikov a predkladá nám to najdrahocennejšie, čo len má. Keď si. Milý Kresťan, pripomnieš všetko, čo som dosiaľ o sv. omši povedal, sám musíš uznať, že sv. omša je najväčší a naj výbornejší dar Boží. Obnovenie krvavej obety na kríži má tú istú cenu, ako mala sama obetná smrť Kristova na kríži. Ona je prameňom, z ktorého vyvierajú prehojné milosti a požehnania na celý svet, a z ktorých zakaždým dostávaš podiel, kedykoľvek máš šťastie nábožne slyšať svätú omšu.

Nuž, a čože si podlžný za toľkú lásku a milosť? Pravda, podlžní by sme boli nekonečne veľa, ale čím to zaplatiť? Veď my všetci spolu sme len žobráci pred Bohom. Jednako ten najbiednejší žobrák má niečo, čím aspoň dáva na javo, žeby rád zaplatil, keby mohol. A to je srdečná vďaka. Ďakovať znamená Ponajprv myslieť, pamätať na to, čo dobrého človek dostal a čo dobrého sa Preň bolo spravilo. Po druhé ďakovať znamená uznať, vyznať a vysloviť, že darca mal dobré srdce a že nám naozaj preukázal dobrodenie. Oboje robí kňaz na konci sv. omše, keď sa modlí začiatok evanjeliuma dľa svätého Jána. V týchto slovách sa predkladá celé veľké dielo vykúpenia Krista Pána od večnosti až po hodinu svätej omše. Tu vyznáva kňaz, že na počiatku bolo Slovo, Syn Boží, a že je On pravý Boh. Vyznáva, že všetko je skrze Neho stvorené a učinené. Vyznáva, že Syn Boží prišiel na svet a stal sa človekom a prebýval medzi nami, ba že i včuľ vo svätej omši prebýval medzi nami; že sme videli slávu Jednorodeného od Otca, videli a zkúsili, aký bohatý je na milosť a pravdu. Takto uznáva a vyznáva kňaz pred celou obcou nekonečne veľké dobrodenie vykúpenia Kristovho, ktoré sa obnovuje pri svätej omši; takto ďakuje na nariadenie Cirkvi. A s ním súhlasí celá obec, keď ústami miništranta hovorí: Deo gratias! Buď Bohu vďaka! — A teraz mi povedz, či by si vedel niečo lepšieho, niečo šľachetnejšieho, niečo šikovnejšieho, čím by sa mala zakončiť svätá omša, ako je tá modlitba kňaza a ľudu?

Spasiteľ raz povedal: „Boh je duch, a ktorí sa Mu klaňajú, majú sa Mu klaňať v duchu a v pravde." Z toho, čo si teraz počul, sám vidíš, aké bohaté je na ducha a na pravdu celé katolícke slávenie svätej omše, a že v nej skutočne máme uctenie Boha, aké sám Spasiteľ požaduje.

Farská svätá omša.

Je nedeľa. Zvony volajú ľud na služby Božie do farského kostola. Miestami ľudia radi chodievajú na služby Božie, lebo vedia, aký drahocenný poklad tam nachádzajú, a dobre im padne, keď sa tam tak dôverne sijdu pred svojím Božským Spasiteľom.

Ale nie je to tak všade. Miestami môžu zvony v nedeľu akokoľvek pôvabne zvoniť a vábiť, mohlo by tisíce zvonov zvoniť, predsa mnohí si nevšímajú ich hlasu. Títo síce dobre vedia, že je prísny cirkevný príkaz, ktorý pod ťažkým hriechom zaväzuje každého, aby keď niet spravodlivej prekážky, v nedeľu a vo sviatok sv. omšu nábožne slyšal. Ale takýmto ľuďom je nedeľný príkaz taký nemilý, ako lenivému a sprostému chlapcovi príkaz matkin, aby išiel do školy. A predsa ten cirkevný príkaz len dobre nám chce. Keby všetci kresťania len trošku viacej rozmýšľali o tom, čo získajú, keď budú ten príkaz zachovávať, zakaždým by sa tešili, keď počujú hlas zvona v nedeľu, a volali by: chvála Bohu! teraz zasa môžeme ísť na svätú omšu.

Neviem, do ktorej triedy ľudí patríš ty, ktorý tieto riadky čítaš, či ti radostne a či smutne znie hlas zvona v nedeľu. Ale akokoľvek sa vec má, zaiste bude dobre, keď si túto vec i s tejto strany rozmyslíš a rozvážiš, aké veľké šťastie je to pre teba, že môžeš aspoň v nedeľu a vo sviatok sv. omšu slyšať; čo získaš, keď ten príkaz zachováš a čo ztratíš, keď ním opovrhneš.

Veľkí páni, králi a cisári majú právo panovať nad svojou krajinou a všetci poddaní povinní sú ich poslúchať. V tomto smysle sú všetci poddaní sluhami svojich najvyšších pánov. Ale títo páni majú na svoju obsluhu ešte aj svojich vlastných ľudí, takzvané dvoranstvo. Z týchto niektorí sú stále v kniežatskom paláci, iní však môžu bývať na svojich majetkoch, ale občas volajú ich do dvora, aby tam svoje dvorné služby konali. Za to dostávajú plat; ale mnohým tá česť, že patria k dvoranstvu a že môžu svojho pána obsluhovať, je o veľa vzácnejšia, ako ročný plat za ich obsluhu.

Najväčším pánom nad celou zemou je trojjediný Boh. Široký svet a široké nebo je Jeho krajinou a kráľovstvom, všetci anjeli nebeskí a ľudia na zemi sú od prírody Jeho poddanými, Jeho sluhami a tak povinní sú Ho vo všetkom poslúchať a Mu slúžiť. Prvý a najhlavnejší zo všetkých zákonov Božích je: „Klaňať sa budeš Pánu Bohu svojmu a Jemu samému slúžiť." Náš Pán a Boh nám dovoľuje, aby sme za šesť dní v týždni žili, — povedal by som na svojich majetkoch — vykonávali svoje práce dľa Jeho nariadenia, ale v siedmy deň výslovne chce, aby sme sa sišli okolo Jeho osoby a konali dvorné služby. Nedeľa a nariadené sviatky majú byť vlastne dňami služby Božej.

Tieto dni sú teda nie na to ustanovené, aby sme vtedy zaháľali. Naopak, práve v tieto dni máme veľa práce a to tej najšľachetnejšej, najvýbornejšej. Sú to pre nás opravdu čestné dni. Nie bez príčiny sa obliekame v nedeľu a vo sviatok do lepšieho alebo najlepšieho rúcha. V tie dni dostáva sa ti šťastia predstaviť sa nie nejakému krajínskému panovníkovi, ale nekonečne vyššiemu pánovi, samému Najvyššiemu a s Ním sa shovárať a to v Jeho vlastnom dome, v dome Pánovom. Preto vyzváňajú zvony v tieto dni tak slávnostne; vyzývajú všetkých kresťanov, aby prišli vzdať svojmu Bohu a Pánovi podlžnú poklonu a úctu.

A čímže Ho máš uctiť? Zaiste tým najlepším, čo máš. Ale to najlepšie je práve obeta sv. omše, nekrvavá obeta Jeho Jednorodeného, Ježiša Krista. Keby si mal všetky drahokamy a všetky peniaze sveta, a keby si ich složil k nohám svojmu Bohu a keby si mohol svojím menovať všetko, čo svätého dobrí ľudia od začiatku sveta pre Boha vykonali, a to všetko by si Mu obetoval, bolo by to v porovnaní s obetou sv. omše, ako kúsok olova proti diamantovej korune. Keď pri sv. premenení obetuješ Pánu Bohu to, čo Mu je najmilšie, aby si sa Mu klaňal, ďakoval a Jeho chválil, môžeš byť istý, že to s najväčším zaľúbením prijme, lebo nemôže to odmietnuť.

Tu by si človek myslel, že k takej počestnej a šľachetnej službe netreba výslovného a prísneho príkazu cirkevného, ba naopak, že kresťania katolíci s veľkou radosťou so všetkých strán sa budú hrnúť na túto službu Božiu na dvore Pánovom. Bohužiaľ, nie je to tak. Poniektorí katolíci aj deň Pánov zneužívajú na všelijaké sebecké ciele, keď robia zakázané práce, alebo po celonočnej zábave v nedeľu drichmú a zaháľajú, alebo sa sháňajú po vychádzkach a tak sa odťahujú od služieb Božích. Nešťastníci! Namiesto toho, aby svätou omšou uctili Pána Boha a tým seba samých sošľachťovali, zneucťujú seba samých tak, že robia po vôli diablovi, svojmu najväčšiemu nepriateľovi.

Svätý Štefan, kráľ uhorský, vydal bol zákon, dľa ktorého boli až do kože oholení tí, ktorí bez vážnej a dostatočnej príčiny zanedbali v nedeľu a vo sviatok sv. omšu, aby ich každ>r po holej hlave poznal ako bezbožníkov. Keby tento zákon aj za našich časov bol v platnosti, stavil by som sa, žeby obava pred oholenou hlavou všetkých katolíkov hnala do kostola, i tých, ktorých strach pred obrazením Boha a pred Jeho trestami neprivádza na sv. omšu.

O tebe, Milý čitateľ, predpokladám to najlepšie. Nedaj si od nikoho odňať tú vysokú česť a sväté právo k tomu, aby si v nedele a vo sviatky na svätej omši mohol byť prítomný a tam zastávať svoj vznešený úrad. Keď v robotný deň poslúžiš niekomu svojou prácou, dostávaš za ňu slušnú plácu. Keď v nedeľu a vo sviatok slúžiš Pánu Bohu tým, že nábožne slyšíš svätú omšu, tiež dostaneš slušnú odmenu. Pravda, Pán Boh nepotrebuje tvojej služby, ale On je taký štedrý a dobrý, že aj to naj chatrnejšie, čo sa pre Neho vykoná, statočne a hojne odpláca, a to peniazmi Božskej hodnoty, ktoré aj tam majú platnosť a úplnú cenu, kde kov nemá nijakej, tojest na druhom svete, kde ťa onedlho smrť uvedie. Kresťania katolíci často prosia kňaza odslúžiť svätú omšu na ich úmysel, a za to mu dávajú štipendium, almužnu. Tebe však Pán Boh chce dať veľkú almužnu, ak v nedeľu a vo sviatok nábožne slyšíš svätú omšu. Tak máš teda až dvojnásobný osoh z toho, keď verne plní š tento Božský a cirkevný príkaz: po prvé, máš veľkú, ba najväčšiu česť dvornú službu konať Pánu Bohu, a po druhé, hojnú odmenu za službu Bohu preukázanú.

Túto odplatu Božiu však ztráca ten, kto sa v nedeľu a vo sviatok z vlastnej viny odťahuje od svätej omše. Taký človek si škodí trojnásobne: po prvé, zbavuje sa najväčšej cti, spojenej so službou Božou, po druhé, okrádza sa o hojnú odmenu, ktorú by mu bol Pán Boh dal za to ; a po tretie pre ťažké obrazenie Boha prestúpenim cirkevného príkazu upadá do nemilosti spravodlivého Boha. Ak si taký svojvoľný šuster alebo krajčír, alebo hocikto iný myslí, že mu taká nedeľňajšia a sviatočná práca osoh prinesie, ten sa veľmi mýli. To je nespravodlivé zarobený groš, a taký groš nie je nikdy požehnaný. Pán Boh takú ú j mu na svojej službe nenechá bez trestu. Na to môže celkom iste rátať.

Panovníci dávajú s času na čas dobrovoľný výsluch, audienciu poddaným. V taký čas jedni prichádzajú, aby sa panovníkovi poďakovali za udelené vyznačenie; iní zasa, aby ho prosili za príbuzného, odsúdeného na ťažkú pokutu, alebo aby si pre seba vyprosili nejakú milosť. Ľudia musia veľa za tým chodiť, kým si vymôžu taký výsluch. A keď dosiahnu nielen výsluch ale aj vyslyšanie svojej prosby, veľmi sa tomu tešia a celý život nezabudnú na túto milosť.

Také vysluchové dni dáva aj nám všetkým láskavý Boh; sú to nedele a sviatky katolíckej Cirkvi. On svojich poddaných nielen povoláva, ale im aj prísne nakladá, aby v tieto dni so svojimi veciami k Nemu prišli. A hodina výsluchu je práve čas svätej omše. Tu sa stavia Jeho jednorodený Syn na čelo všetkým, čo hľadajú prístup k trónu Božiemu. Tu prijíma všetky naše prosby, aby ich predostrel Svojmu Otcovi nebeskému, podporujúc ich Svojou prímluvou. Tu chce na miesto nás aj splatiť u Boha naše veľké a malé dlhy. Je to naozaj šťastná hodina pre teba, ak ju len dobre použiješ a pri slávnom výsluchu slušne sa zadržíš. Preto ti majú byť nedeľné zvony, ktoré ťa na to volajú, vždy veľmi milé a vítané. Tu s radosťou môžeš zvolať: I ja smiem predstúpiť na výsluch pred môjho milostivého Pána a Boha a s požehnaním zasa domov sa vrátiť.

Teraz si však predstav škodu, akú si sám zaviňuje ten, kto napriek rozhodnému rozkazu nechce sa zjaviť na výsluchu. Taký človek nielenže neumenšuje svoj dlh pred Bohom, ale ešte novú vinu uvaľuje na seba. Namiesto milosti Božej priťahuje si kliatbu Božiu. On sám si je na vine, že u Boha nenachádza podpory, ba že mu Boh i to odníma, čo mu už bol dal, ako: zdravie, milých príbuzných, poľnú úrodu a najmä Svoje požehnanie. Čítaj len vo svätom Písme, čím hrozil Boh v Starom zákone takým, ktorí znesväcovali sabbat. Ale kresťanská nedeľa sa už aj tým znesväcuje, keď katolík dobrovoľným zanedbaním svätej omše pácha ťažký hriech. Všetkých milých čitateľov tejto knihy rád by som láskavé varovať, aby sa tejto veľkej neprávosti bedlive chránili. Je to veľmi nebezpečná vec, okrádať Pána Boha o ten deň, o tú hodinu, a o tú obetu, ktorú si určil pre seba. Kto však verne zachováva tento cirkevný príkaz o slyšaní svätej omše v nedeľu a vo sviatky, ten nachádza v tom ešte aj tretiu výhodu, a tá je, že sa kresťanské srdcia spojujú so Srdcom Božím.

Krásny a milý je život rodiny, keď jej členovia nažívajú v pokoji a svornosti. Spoločne žijú, spoločne pracujú, trpia a modlia sa, a to spojuje ich srdcia vždy užšie. Zarmútená je celá rodina, a plače, keď jedon z nich musí ísť do cudziny alebo do hrobu. A zasa ako sa teší syn a dcéra, keď príde nedeľa a sviatok, keď môžu prísť zo služby domov. Potešiteľné sú im chvíľky, keď sa môžu aspoň vospolok vyžalovať. Tu sa znova roznieti oheň lásky, srdcia sa ešte úprimnejšie spájajú.

A to isté činí aj svätá omša v nedeľu a sviatok. Práca v robotné dni tak otupuje hlavu a srdce ľudí, že hoci by radi, nemôžu srdečne a dôverne s Bohom obcovať. V robotné dni kresťanská duša je akoby v cudzine, vzdialená od Boha. Ale v nedeľu prichádza domov k svojmu Vykupiteľovi, ktorý k vôli nej sostupuje s neba na oltár. Tu sa môže dôverne porozprávať so svojím Spasiteľom. Tu vidí, ako sa jej Spasiteľ v nekonečnej láske Svojho Srdca obetuje za ňu, a ako ju zastáva u Boha Otca. A to zasa roznecuje oheň lásky, viery a dôvery. Srdce Božie a srdce kresťana sa úprimnejšie spájajú, a to dušu chráni, aby pokušeniam tak ľahko nepodľahla a od Boha sa neodtrhla. Preto nedeľné zvony sú pre katolíka zvonmi otčiny, otcovského domu, ktoré ho sladko volajú, aby prišiel ta, kde môže opäť za chvíľku byť pri svojom otcovi a bratovi.

Ale teraz pozri sa na tých kresťanov, ktorí v nedeľu a vo sviatok svojvoľne zanedbávajú služby Božie. Nie je to očerňovanie, ale číra pravda, čo hovorím. Akonáhle začína katolík zanedbávať služby Božie, začína aj chladnúť vo viere, nádeji a láske. Jeho srdce sa vždy viacej a viacej odcudzuje od Boha. Ťažký hriech, ktorý pácha prestúpením cirkevného príkazu, odtrhuje ho celkom od Boha a ťahá ho vždy hlbšie do bahna veľa iných hriechov.

Dobre viem, že nie sú všetci nevinné deti, ktorí sú v nedeľu a vo sviatok na svätej omši. Aj farizej bol v chráme. A j ako farizej neodišiel z chrámu ospravodlivený, tak aj niektorí katolíci neodchádzajú z kostola ospravodlivení. Mýtnik v kúte chrámovom bol azda horší od farizeja, ale predsa sa zjavil v chráme, tam ľutoval za svoje hriechy, pokánie činil a tak našiel Boha a Jeho posväcujúcu milosť. Pri tomto podobenstve nech si každý sám nazrie do srdca. Ja len to poviem: že medzi tými, ktorí v nedeľu a vo sviatok slyšia svätú omšu, sú aj hriešni, to ešte nikoho neoprávňuje, aby preto zanedbával svätú omšu. Podlosť iných ani o vlas nevyhovára vlastnú podlosť.

Ba naopak, nikto nemá toľko príčin, chodiť na sv. omšu ako práve ten, kto je v hriechoch pohrúžený. Ak nechce časne a večne zahynúť, musí sa očistiť od hriechov. Ale na to treba rozhodne ľutovať a odvrátiť sa od hriechu. Toto však úbohý hriešnik sám od seba nikdy nedokáže. Iba Boh mu to môže dať. A najvýdatnejším prostriedkom Boha k tomu nakloniť, je práve smierna obeta svätej omše. Pre katolíka, ktorý sa stane ťažkým hriechom nepriateľom Božím, nedeľa je smiernym dňom a hodina svätej omše časom, v ktorom môže zasa Boha milostivé nakloniť, aby mu dal pravej ľútosti a aby mu vinu hriechov odpustil. Teda či si spravodlivý a či hriešnik, máš dosť príčin aspoň v nedeľu a vo sviatok chodievať na svätú omšu, aby si pokoj so svojím Bohom obnovil, alebo potvrdil.

V istej dedine pred niekoľkými rokmi všetci obyvatelia usilovne chodievali každú nedeľu a vo sviatok na služby Božie. Zriedka sa stalo, žeby bol niektorý vystal; takého lenivca by boli považovali za planého človeka. Ale neskoršie všetko sa zmenilo. Jedného leta prišli ta „páni" z mesta na letovisko a veriaci ľud veľmi pohoršili. Na službách Božích sa nikdy nezúčastnili, hoci sa považovali za katolíkov. Keď veriaci ľud išiel do kostola, oni lozili po horách a po vrchoch, vozili sa, jazdili, alebo išli ryby chytať.

Ich zlý príklad o krátky čas nasledovali aj niektorí svojvoľní, nezrelí šarvanci; k týmto sa onedlho pridružili aj iní, ešte aj školské deti, a od toho času boly služby Božie v nedeľu a vo sviatok slabo navštevované. Kňaz ich napomínal, karhal v kostole, i mimo kostola, ale na to dostal od istého bezočivého mládenca túto odpoveď: „Páni nemajú iného neba, ako my; keď oni bez omše úfajú sa dostať do neba, dostaneme sa ta bez nej aj my." Hoci takáto reč je veľmi sprostá, držali sa jej aj naďalej a nechodili v nedeľu a vo sviatok na služby Božie.

Zavinili to „páni". Oni majú na svedomí nielen svoj vlastný hriech, že znesvätili nedele, ale aj to, že svojím zlým príkladom sviedli aj iných. Ani oni, ani ich nasledovníci nedostanú sa do neba, ak nebudú činiť prísne pokánie a ak sa nepolepšia. Keby aj nijakých iných hriechov nemali na svedomí, iba ten jeden, že v nedeľu a vo sviatok bez vážnej príčiny zanedbali služby Božie, práve tak budú vytvorení z neba, ako kmíni, zbojníci, vrahovia, skupáni a cudzoložníci.

Ty však, Milý Kresťan, zapamätaj si zlaté príslovie, že slová len pohnú, ale príklady so sebou strhnú. Nie je potrebné, aby si kázal ako nejaký farár o zasvätení nedele a sviatkov. Chodievaj len usilovne na služby Božie a buď na nich prítomný s náležitou pobožnosťou, ako to presvätá obeta sv. omše vyžaduje. Bob to aj z tej príčiny, aby si svojim domácim a celej farnosti dával dobrý príklad. Ako tichý dáždik nejednu polovädnutú rastlinku k novému životu prebúdza a svieže v ich vzraste posilňuje a napomáha: tak môžeš aj ty svojím dobrým príkladom nejedného vlažného sohriať a tých, čo sú i tak horliví, v ich horlivosti potvrdiť. To je kázeň ktorou môže aj služobník a služobná na svojich pánov vplývať, bez toho žeby ich smel alebo smela pre zanedbávanie sv. omše karhať. To je kázeň, ktorou môže aj jednoduchý, neučený katolík učencovi do svedomia hovoriť, a kázeň, ktorou môžu dietky na rodičov, veriaci na duchovného, poddaní na predstavených dobrý dojem robiť. Týmto činom budeš osožiť nielen sebe samému, ale aj všetkým tým, s ktorými žiješ. Takto konáš dobrý skutok duševného milosrdenstva svojmu bližnému, a Pán Ježiš to nenechá bez odplaty. Aj sväté Písmo hovorí: „Tak nech svieti vaše svetlo, aby ľudia videli vaše dobré skutky a velebili Otca, ktorý je v nebesiach."

Pri zakončení tejto úvahy prichádza mi ešte na myseľ niečo zvlašť milého. Každá sv. omša sa síce obetuj e za všetkých, ktorí ju nábožne slyšia, ale celkom zvláštny a mimoriadne hojný podiel na nej má menovite ten, za koho kňaz slúži sv. omšu, na príklad ten, kto dá kňazovi na sv. omšu, aby ju za neho odslúžil.

Ale takých, ktorí by mohli každý týždeň dať si odslúžiť za seba zvláštnu svätú omšu, je málo. O tých, ktorí to nemôžu, láskavé sa postarala svätá Cirkev. Farár totižto z nariadenia Cirkvi prísne je povinný každú nedeľu a sviatok sv. omšu slúžiť za všetkých svojich farníkov. Môžeš teda každú nedeľu a vo sviatok ráno povedať: „Dnes slúži náš pán farár svätú omšu za mňa." Svätá omša preto nič neztratí na svojej nesmiernej cene, že ju aj za ostatných farníkov obetuje. Preto snem tridentský láskavé napomína, aby veriaci v nedeľu a vo sviatok svätú omšu slyšali vo svojom vlastnom farskom kostole, kde sa svätá obeta koná práve za nich a za ich potreby. Už aj preto sladko, milo a radostne hlaholia zvony v nedeľu s veže farského kostola pre každého verného a poučeného katolíka.

Úprimní priatelia sv. omše.

Keď je reč o nejakom milovníkovi umenia alebo kvetov, rozumieme pod tým takého človeka, ktorý má zlváštnu radosť z drahocenných obrazov alebo z pekných kvetov. Čím lepšie vie oceniť krásu a vzácnosť obrazov alebo kvetín, tým väčšiu radosť má z nich, tým väčšiu starostlivosť im venuje.

Podobne, kto má radosť z presvätej omše, toho menujeme priateľom sv. omše. Táto jeho radosť a úcta k nej býva tým väčšia, čím lepšie pozná jej krásu a vysokú cenu. O takýchto priateľoch svätej omše chcem teraz hovoriť. Je to veľmi dôležité, aby si sa s nimi obznámil. Lebo musím poznamenať, žeby to veru nebolo dobre s tvojím katolícstvom, keby si aj ty nemal radosti z najdrahocennejšieho a naj spasiteľnejšieho, čo máme ako kresťania-katolíci vo svätej omši. V takom prípade alebo by si neznal jej cenu, a to by bola hanba pre teba, alebo, poznajúc jej cenu, nevážil by si si ju, nedbal by si o ňu, a to by bolo ešte horšie. V oboch prípadoch dobre bude, keď ti príklad iných uvediem pred oči, z čoho môžeš poznať, čo si aj ty podlžný tomu najšľachetnejšiemu daru Božiemu a tým sa povzbudíš stať sa úprimným, vrúcnym priateľom a milovníkom sv. omše.

Predpokladám, že si doterajšie náuky o sv. omši pozorne čítal, že si im dobre porozumel a že si si ich k srdcu pripustil. Nasledujúca úvaha je krátkym prehľadom toho, čo som doteraz povedal, ale v novom osvetlení. Teraz ti teda ukážem, nie síce všetkých, ale predsa hodný počet priateľov svätej omše.

1. Predovšetkým vystúpme do neba, kde sú len samí osvietení, rozumní duchovia, ktorí vedia, akú cenu má svätá omša. Tu nachádzame najdávnejšieho a najvrelšieho priateľa sv. omše. To je trojjediný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý. Jemu a len Jemu donáša sa tá presvätá obeta. Svätá omša je tá jediná vec zo všetkého, čo je a čo sa deje na svete, v ktorej má Boh najväčšie zaľúbenie, a ktorá je celkom hodná Jeho Božskej velebnosti. Je zaiste veľa svätých duši na zemi, na ktoré s radosťou hľadí. Ale najsladšiu, najšľachetnejšiu radosť pôsobí mu Jeho jednorodený, milý Syn vo svätej omši. Tu Mu prináša najpríjemnejšiu obetu poklony, chvály, vďaky, smierenia a prosby za celý svet. Toto je najkrajší kvet, ktorý Cirkev katolícka denne tisíce a tisíce ráz podáva Trojjedinému do neba. Preto začína kňaz svätú omšu slovami: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého", akoby chcel povedať: Tebe, ó Bože, na česť, na najmilšiu ľubovôňu a na najväčšie zaľúbenie.

Zaiste, ani ty, ani celý svet nemôže ničím Bohu Trojjedinému spôsobiť väčšej radosti, ako obetou svätej omše. Preto môžeš byť istý, že ti On túto radosť hojne odplatí. Obeta, ktorú Abraham so svojím synom hotový bol priniesť, bola Bohu taká vzácna a milá, že ukázal patriarchovi na hviezdy nebeské a povedal: „Keďže si učinil tú vec, a neušetril si ani svojho jednorodeného syna k vôli mne, požehnám ťa a rozmnožím tvoje semeno, ako hviezdy nebeské." Ty však obetuješ vo svätej omši Pánovi nie svojho syna, ani svoje peniaze, ani svoj život, ale to, čo Mu je tisíc razy milšie, Jeho vlastného, najmilšieho Syna. Aké hojné bude požehnanie Trojjediného v časnosti a ešte viacej vo večnosti, ktorým ti túto drahocennú obetu odplatí!

2. Druhým priateľom svätej omše je sám Kristus Pán. Veď On je vlastne tým veľkňazom, ktorý ju prináša. Nenúti Ho k tomu nijaký človek, nijaké stvorenie; prichádza dobrovoľne na slovo kňazovo. Len láska Jeho vlastného Srdca Ho povzbudzuje k tomu, aby obetu kríža neprestajne obnovoval. Veď to bolo vždy Jeho najväčšou radosťou a túžbou, aby Otca zveleboval a ľuďom celého sveta dobre činil. A to môže teraz najlepšie vo svätej omši pri premenení. Pred prvou nekrvavou obetou svätej omše, pri poslednej večeri povedal apoštolom: „Túžobne som si žiadal jesť tohoto veľkonočného baránka s vami, skôr ako by som trpel." Táto túžba privádza Ho ešte aj teraz každý deň na naše oltáre. Preto Mu robí kňaz, ktorý Mu svätou omšou príležitosť dáva, aby sa táto Jeho túžba vyplnila, zakaždým veľkú radosť.

Keď teda vidí, že i ty sa hodne zúčastňuješ tejto Jeho obety a obetuješ Ho na česť Jeho Otcovi a na spásu svoju a spásu celého sveta, či to nemá byť milé Jeho Srdcu, či Ho to nemá pohnúť k tomu, aby sa aj On prihováral za teba u Svojho Otca?

3. Ďalej všetci milí anjeli a svätí v nebi, najmä ich Kráľovná, slávna Matka Božia, sú najúprimnejší priatelia sv. omše. Veď sv. omša obetuje sa vždy Pánu Bohu, aj im na česť. Oni vidia, ako v nej sám Bohočlovek, Kristus za nich Boha chváli, Jemu poklonu preukazuje, a ďakuje za všetké dobrodenia, ktoré im kedysi preukazoval a neprestajne ešte vždy v nebi preukazuje.

Keď teda aj ty s takýmto úmyslom obetuješ svätú omšu, to je svätým stotisíc razy milšie, ako j akákoľvek iná pobožnosť, ktorou ich uctievaš. Nezabúdaj na to. Opakujem, čo som už predtým povedal: Ak chceš ku niektorému svätému v nebi zvlášť vzácnu pobožnosť vykonať, aby si si získal jeho prímluvu u Boha, nenájdeš nič výbornejšieho, ako keď obetuješ alebo dáš odslúžiť jemu na česť svätú omšu.

4. Teraz sostúpme s neba do očistca, a uvidíme ho naplnený úprimnými priateľmi sv. omše. Možno, že nájdeme tam niektoré duše, ktoré za života nemalý pravého pochopu o svätej omši a preto málo radosti maly z nej. Ale teraz, ó, teraz vedia dobre, čo je svätá omša; ako túžia teraz po nej všetky. Len jedna jediná sv. omša — akej útechy, akého občerstvenia by im doniesla! No v očistci niet omše svätej, čo by tam bolo na tisíce kňazských duší.

Ale ty im ju môžeš zaobstarať, keď dáš za ne odslúžiť svätú omšu, alebo ju aspoň obetuješ za ne. Takto nielen kropíš svätenou vodou hrob, v ktorom ich telo spočíva, ale dávaš krv Kristovu na ich vykúpenie. Preto chodievaj často na túto presvätú obeť. Urob tú preveľkú radosť úbohým, opusteným a v plameňoch očistcových smädujúcim dušiam tvojich rodičov, príbuzných, dobrodincov, ktorí tam azda aj pre teba niečo trpia. Ony na to zaiste nezabudnú, keď raz s tvojou pomocou dostanú sa do neba. Či by si to nemohol ešte dnes alebo zajtra spraviť?

5. Z očistca vystúpme zas na našu zem a navštívme verných priateľov svätej omše. Tu sa stretneme najsamprv so svätou katolíckou, vierou. Pýtaj sa jej, čo vie o svätej omši a jaká je jej milá a vzácna. A ona ti zo srdca odpovie slovami svätého Vavrinca Justiniana: „Zaiste, nijaká ľudská reč nemôže vysvetliť, aké hojné ovocie, aké veľké duševné dobrodenia vyplývajú zo svätej omše. Tu sa hriešnik smieruje s Bohom a spravodlivý sa ešte viacej ospravedlňuje. Tu sa anjeli radujú, zásluhy rozmnožujú, krivdy odpúšťajú, čnosti zveľaďujú. Tu sa neprávosti vyplieňujú, úklady diabolské premáhajú, chorí uzdravujú, padlí sa pozdvihujú, slabí občerstvujú, zomrelí veriaci sa vysloboďujú." Tak hovorí katolícka viera.

6. S vierou vystupuje ako veľký priateľ svätej omše duch kajúcnosti a ľútosti. Keď sa úbohý človek zamotá do kadejakých ťažších a ľahších hriechov, bojí sa trestu. To potom strašne trápi jeho svedomie, nemôže nájsť nikde pravého pokoja, a uznáva, že sa do toho času neoslobodí nepokoja, kým sa nezbaví hriechu a trestu. Lenže on sám svojou vlastnou silou nemôže roztrhať reťaze, ktorými je spútaný. Čo si len počne taký úbohý človek?

Tu mu svätá Cirkev prichádza v ústrety a hovorí mu hlasom snemu tridentského: „V Božskej obeti, ktorá sa koná vo svätej omši, je ten istý Kristus prítomný a ten istý Kristus býva v nej nekrvavým spôsobom obetovaný, ktorý kedysi seba samého obetoval na oltári kríža krvavým spôsobom. Táto obeta je teda naozaj smierna obeta, ktorou sa stáva, že nájdeme milosrdenstva a milosti k príhodnej pomoci, ak len úprimným srdcom a s pravou vierou, s bázňou a úctivosťou, ľútostivé a skrúšene pristúpime 1c Bohu. Touto obetou smierený udeľuje Pán milosť pokánia a odpúšťa previnenia a hriechy akékoľvek veľké."

Teraz už vieš, úbohý hriešny človeče, kde sa skrýva poklad, ktorým môžeš všetky svoje dlhy zaplatiť. Zvon, ktorý ťa volá na svätú omšu, zvoní ti na smierenie s Bohom, na vyslobodenie z reťazí hriechov, na uspokojenie svedomia, a preto ochotne nasleduj jeho hlas.

7. Ďalej účinlivá kresťanská láska k bližnému má tiež veľkú radosť zo svätej omše. Ako všetkým dobre žičí, tak by chcela aj všetkým dobre robiť a okolo seba požehnanie rozširovať. Od požehnania Božieho závisí všetko. To vie láskavý kresťan a usiluje sa pritiahnuť to požehnanie Božie na svoj dom, na svoju obec, na svoju vlasť a na celý katolícky svet. A tým najsilnejším a najvýdatnejším prostriedkom nakloniť Boha, aby vystrel svoju všemožúcu ruku na požehnanie, je obeta Jeho jednorodeného Syna. Tomu Boh nemôže odolať.

Týmto mocným prostriedkom môže každé dobré školské dieťa, ako aj slabý starčok a starenka každý deň nesmierne veľa dobrého vykonať pre celý svet, a ich láskavé srdce povzbudzuje ich tento prostriedok čím častejšie upotrebúvať. Preto nemáš príčiny ponosovať sa, že nemôžeš nič dobrého vykonať pre svojich blížnych. Veď máš svätú omšu. Nech ti len nechybí lásky k blížnemu.

8. Teraz ti predstavím ešte jedného z najúprimnejších a najvernejších priateľov svätej omše. To je pravá láska k Bohu. Láska by rada dať Pánu Bohu to najlepšie, čo môže. A to nachádza práve vo svätej omši. — Tú najvznešenejšiu chválu, najvrúcnejšiu vďaku, najdokonalejšiu náhradu za všetky hriechy celého sveta, to najsvätejšie, najčistejšie a Bohu najľúbeznejšie Srdce Bohočloveka s Jeho horiacou láskou k Bohu. Svojmu milému Pánovi radosť spôsobiť je i samej láske najväčšou radosťou, a to je, čo ju tak veľmi ťahá ku svätej omši.

O svätom kapucínovi Vavrincovi z Brindisi sa vypráva, že veľa- veľa cestoval. Na cestách často sa mu prihodilo, že musel v osamelých, odľahlých chalupách prenocovať. Keď nebolo na blízko kostola, vstal včašie v noci, vybral sa na cestu, a išiel tri a viacej hodín, kým našiel kostol, kde mohol slúžiť svätú omšu. I keď bol chorý, nedalo mu to pokoja; horko-ťažko dovliekol sa k oltáru, aby nebol bez svätej omše.

A keď bol pri oltári, nemohol sa odlúčiť od neho. Svätá omša mu trvala niekedy dve, päť, ba i sedem hodín. Tu sa v ňom prebudil duch lásky, a chcel byť ukojený. Srdce mu kypelo svätou radosťou, okolo hlavy mu žiaril nebeský lesk a slzy sa mu tisly do očú tak hojne, že potreboval viacej ručníkov, aby si ich sotieral. Preto nie je div, že i vysokopostavení páni pokladali si za veľké šťastie, keď mohli byť na jeho svätej omši a keď mu mohli miništrovať.

A keď som už začal vyprávať, chcem pokračovať a ukázať ti v živých obrazoch, aká živá bola v pobožných kresťanoch viera, poníženosť, nádej, ľútosť, láska k Bohu a k bližnému, a ako ich učinila vrúcnymi, udatnými a vernými priateľmi svätej omše.

Pohanský cisár, Galerius, pod pokutou smrti zakázal kresťanom ísť na sv.omšu. V meste Alute v Afrike mnohí kresťania predsa boli na sv. omši, preto ich chytili a pred sudcu zavliekli. Keď jedného z nich ukrutne mučili, jeden kresťan, menom Telika, kričal na kata: „Čo mučíš len toho? My všetci sme slyšali sv. omšu a robíme to na rozkaz Boží."

Medzi pochytanými kresťanmi bola aj sv. Viktória. Keď jej sudca vytýkal, prečo sa dala zvábiť od radného pána ísť na sv. omšu, odpovedala: „Dobrovoľne, bez ľudského nahovárania som bola na sv. omši a prijímala prevelebné Tajomstvo."

Potom sa pýtali kňaza Saturína, prečo shromaždil kresťanov proti zákazu cisárovmu. Odpovedal: „Shromaždil som ich na rozkaz Boží. Odbavovali sme služby Božie, lebo bez sv. omše nemôžeme byť. Ja som pôvodca shromaždenia a ja som slúžil sv. omšu."

Potom sa spýtal sudca majiteľa domu, kde sa slúžila sv. omša, prečo pustil kresťanov dnu. „Lebo sú mi bratia" — odpovedal mu — „a lebo bez sv. omše nemôžeme žiť; preto som im to nemohol prekaziť."

Potom sa pýtal sudca iného kresťana, menom Felixa: „Bol si na shromaždení a na obeti?" — Sv. Felix odpovedal: „Čo je to aká sprostá otázka, akoby kresťan mohol byť bez sv. omše, alebo akoby sa sv. omša mohla odbavovať bez kresťanov! Ty napajedený protivník! To ti hovorím, že sme shromaždenie so všetkou pobožnosťou odbavovali a na sv. omši sme sa usilovne modlili."

Aj chlapčeka, Hilariana, sa pýtali, či azda len na rozkaz otcov bol na bohoslužbe. So svätou otvorenosťou odpovedal chlapec: „Som kresťan a bol som na shromaždení zo slobodnej vôle a nesilený."

Podobne odpovedali aj všetci iní kresťania, hoci vedeli, že toto priznanie bude ich život stáť. Ukrutne ich mučili a potom hladovej smrti vydali, lebo nechceli zanechať sv. omšu.

Za panovania od katolíckej viery odpadlého anglického kráľa, Henrika VIII. boly najprísnejšie pokuty ustanovené proti tým, ktorí sa opovážili ísť na svätú omšu. Istý bohatý katolícky pán nedal sa odstrašiť a tajne slyšieval svätú omšu, za čo bol odsúdený na päťsto dukátov pokuty. Že bol teda na svätej omši, musel to draho zaplatiť. Vzal najkrajšie portugalské dukáty, na ktorých bol vyrytý kríž, a zaniesol ich protestantskému sudcovi. Tento si vtipkoval, že také krásne peniaze dáva na zaplatenie pokuty. A spomenutý pán dal mu peknú odpoveď: „Za hriech by som si pokladal dať planšie peniaze za takú veľkú milosť, že som sa stal hodným byť na svätej omši a klaňať sa svojmu Pánovi a Spasiteľovi vo Sviatosti oltárnej. Potom ukázal sudcovi kríž na dukáte a povedal: „Pamätajte, že medzi krížom a svätou omšou je veľmi blízka príbuznosť. Lebo ten, ktorý sa raz na kríži krvavým spôsobom za nás obetoval, obetuje sa za nás každý deň nekrvavým spôsobom vo svätej omši. Kríž a svätá omša sú pomníkmi nekonečnej lásky nášho Spasiteľa."

Tiež v Anglicku žila istá žena, ktorá mala už sto rokov. Hoci sa ju všemožne usilovali odviesť od katolíckej viery, ostala verná. Najväčšiu bolesť jej spôsobilo to, že už šesťdesiat rokov nemohla slyšať svätú omšu. Raz sa sišla s istým katolíckym šľachticom, a tomu rozpovedala svoj žiaľ. Tu jej šľachtic povedal: ,Poďte so mnou do môjho zámku; tam mám ukrytého katolíckeho kňaza, tam môžete každý deň slyšať svätú omšu." Pri týchto slovách srdce starenky takou radosťou vzplanulo, že ju nemohla zniesť, a ešte ten istý deň zomrela. Keď sa šľachtic na druhý deň dozvedel o jej krásnej smrti, zaplakal a povedal: „Keď táto úbohá starenka zomrela od veľkej radosti, že po takom dlhom čase zasa bude môcť svätou omšou Bohu slúžiť, akú radosť cíti teraz, keď Mu môže navždy slúžiť bez obavy, že umrie."

Čo som ti teraz povedal o priateľoch svätej omše v nebi, na zemi a v očistci, obsahuje pre teba veľmi spasiteľné naučenie. Tu máš akoby zkúšobný kameň, aby si na ňom zkúsil zlato svojho kresťanstva. Ty pripúšťaš, že Ježiš Kristus, náš Boh, náš Pán a Vykupiteľ je strediskom nášho svätého katolíckeho náboženstva. Aj to pripúšťaš, že Ježiš počas svätej omše sa zjavuje medzi nami na oltári, aby vykonal na nás dielo vykúpenia. Musíš i to pripustiť, že viera v Neho, nádej v Neho a láska k Nemu sú hlavnými čnosťami, pravým odznakom katolíckeho kresťana. Z toho teda, ako sa spravuješ oproti svätej omši, môžeš jasne poznať, akým katolíkom si. Čím viacej si vážiš presvätú obetu, čím radšie chodievaš na ňu, čím pobožnejšie bývaš na nej, tým viacej sa dokazuje tvoja katolícka viera v tvojho tam prítomného Boha a Vykupiteľa, tým úprimnejšie sa osvedčuje tvoja nádej v Jeho sľutujúcu moc, tým jasnejšie sa skvie tvoja láska k Nemu, tvojej najvyššej dobrote. Nuž, akože je to s tebou v tomto ohľade? Či máš toľko radosti z tejto veľkej obety, že ju aspoň v nedeľu a vo sviatok nikdy bez vážnej príčiny nezanedbávaš, a že na nej vždy s náležitou pobožnosťou bývaš prítomný?

Pri založení tejto Božskej obety Spasiteľ svojim apoštolom dal rozkaz: „Toto čiňte na moju pamiatku". V krásnej kázni, ktorú potom mal apoštolom, povedal i toto: „Moji priatelia ste, keď budete činiť, čo som vám prikázal." Ak teda chceš vedieť, či si priateľom Božím, uváž, ako sa spravuješ oproti svätej omši. Lebo veď tam je On sám, ktorý sa z lásky k tebe celkom obetúva.

Diví nepriatelia svätej omše.

Ako kedysi pod krížom na Golgote prítomní boli priatelia a nepriatelia Vykupiteľa sveta, tak je to i teraz pri svätej omši, pri nekrvavom obnovení krížovej obety. Aj tu sa shromažďujú priatelia i nepriatelia Ježiša Krista. Na priateľov svätej omše som už poukázal v predošlej stati. Teraz musíme pozornosť obrátiť aj na jej nepriateľov. Je potrebné, aby sme ich poznali. Ich cieľom totižto je, človeka olúpiť o jeho najvzácnejší poklad, o najšľachetnejší a naj výbornej ši dar Boží, o svätú omšu.

Jedno z najvznešenejších a naj potešiteľnejších slov svätého Písma hovorí: „Boh je láska". Pravda tejto vety dokazuje sa na každej strane svätého Písma. A keby jestvovala bytosť Pánu Bohu celkom a zrovna protivná, museli by sme o nej povedať: To je samá nenávisť.

A takáto bytosť naozaj jestvuje. To je diabol. Ten je celkom a samá nenávisť a v najväčšej nenávisti má Boha, svojho Pána a Stvoriteľa. Keby to bolo diablovi možné, už by bol dávno zničil Pána Boha. Tajiť jestvovanie Boha, ako to robia sprostí a bezbožní ľudia na svete, na to je on primúdry. „Diabli veria a trasú sa", píše sv. Jakub apoštol.

Ale diabol vie veľmi dobre čo je sv. omša a čo sa robí vo chvíli premenenia; akú nevysloviteľne slávnu obetu poklony, chvály, vďaky, lásky a úcty preukazuje tam jednorodený Syn Boží Svojmu nebeskému Otcovi. A to ho ukrutne trýzni a sužuje. Zubov nemá, ináčej by škrípal tak, žeby to bolo počuť z pekla až po každý oltár, na ktorom sa sv. omša slúži. Pre diabla je medzi všetkými činmi dnešného i každého dňa svätá omša tým najodpornejším, najneznesiteľnejším a naj viacej nenávideným dielom.

Ďalej diabol dobre vie, hoci sa katechizmus neučil, akú silu a moc má sv. omša na rozbúranie jeho najvlastnejšieho diela, t. j. hriechu; na smierenie hriešnych ľudí s Bohom, na odpustenie hriechov, ako nás môže zachrániť pred peklom a získať nám lásku a milosť Božiu. To on zasa nijako nemôže zniesť. Jeho závisť a nenávisť oproti ľuďom robí, že mu je spasiteľný prostriedok svätej omše na najväčšiu muku a trápenie.

Vieme, že sv. Benedikt, ako mládenec utiahol sa do istej, ťažko prístupnej jaskyne, aby tam pustovníčil. Na to diabol nemohol hľadieť a namáhal sa svätého mládenca všeliakými pokušeniami priviesť do úpadku. Ale keď sa mu to nepodarilo, chcel ho hladom zmámiť. Legenda hovorí, že svätému Benediktovi istý dôverný priateľ prinášal s času na čas potrebný pokrm. Tento priateľ musel sa s vysokej skaly spúšťať na povraze dolu k jaskyni a na povraze upevneným zvončekom dával mu na vedomie, že je už tu. Diabol, ako čítame v legende, opätovne vraj hádzal kameňami do zvončeka a usiloval sa ho rozbiť, aby sv. Benedikt nedostal pokrmu.

Keď už teda obetný život sv. mládenca bol diablovi takým neznesiteľným, o koľko viacej má v nenávisti sväto-svätú obetu, ktorou sa Bohu taká veľká česť, ľuďom také hojné milosti dávajú. Keby mohol, roztrepal by všetky zvony na vežiach, ktoré ľudí na svätú omšu povolávajú. Aké veľké zaľúbenie má v tanečnej hudbe, taký protivný je mu hlas vyzváňajúcich kostolných zvonov; protiví sa mu ako psovi, ktorý pri tom zavýja.

A ešte väčšiu zlosť má diabol na katolíckych kňazov, ktorým je daná moc, obetu sv. omše konať. Keby to od neho záviselo, pozabíjal by ešte dnes všetkých katolíckych kňazov. To je hnev a nenávisť diablova proti svätej omši.

Pamätaj si, Milý Kresťan, že čo tvoj úhlavný nepriateľ tak hrozne nenávidí, to musí byť pre teba čosi zvlášť dobrého. Preto maj svätú omšu v najväčšej úctivosti, ako mimoriadne drahocenný poklad, a nakoľko len možno, využi ju na svoje spasenie. Sprav tým diablovi opravdivú a pekelnú mrzutosť, nech sa aj rozpučí od zlosti. To zaiste nie je hriech, ba slávne víťazstvo nad ním. Je to akoby si starému drakovi hlboko do pažeráka vrazil kopijou svätého kríža.

Avšak, musíš sa pred ním mať dobre na pozore. Čo on totižto sám z.pekla nemôže zrobiť, to sa mu môže podariť pomocou jeho spoločníkov tu na zemi. Môže ľudí nadchnúť svojím duchom, aby oni prekonali proti svätej omši to, čo on sám nemôže. Preto je na tomto svete veľa nepriateľov svätej omše. Ukážem ti hneď jedného z tých najhorších.

Poďme zasa na Golgotu, čo tam vidíme? Tu pri krížovej obeti Spasiteľa sveta vidíme predovšetkým a bezprostredne účinkovať neveriacich pohanov. Ich nevera to bola, čo taký posmech robila z Pána, čo Ho urážala, mučila, na kríž pribila a usmrtila. Od toho času, hovorí apoštol, je kríž a ukrižovaný Bohočlovek pohanom bláznivosťou.

Takých bezbožným duchom nevery presiaknutých ľudí bolo vždy dosť od ustanovenia kresťanstva. Ako kríž, tak im je aj obnovenie obety na kríži, sv. omša, bláznivosťou; tú oni vystáť nemôžu. Takí boli pred sto rokmi aj francúzski revolucionári. Oni naj besnejšie zúrili proti katolíckej bohoslužbe, proti svätej omši a proti katolíckym kňazom.

Len v samom Paríži ukrutným spôsobom zavraždili 1135 duchovných. ošklivá ohava, menom Carriére, dal v meste Nantes 300 kňazov zastreliť a 460 utopiť. Na ostrove Rhé nechali títo ukrutníci tisíc sto, a na inom ostrove asi sedemsto kňazov za strašných múk zahynúť. Ako na divú zver, tak sa poľovalo na kňazov. A to isté robili slobodnomurári a židovskí komunisti nedávno v Mexiku a v nešťastnom Rusku.

Ako v dobe naj ukrutnejšieho prenasledovania kresťanov skrze pohanov, tak aj vtedy kňazi boli prinútení sv. omšu slúžiť v podzemných pivniciach, v stodolách a jaskyniach. Ak ich a veriacich pri tom pristihli, naj ukrutnejšia smrť čakala na nich a prevelebná Sviatosť Oltárna bola čo naj ošklivejšie zneuctená. Nevera učinila z týchto divých ľudí akoby vtelených diablov.

Od sto rokov sa šíri tento nákazlivý mor nevery vždy viacej a viacej, zachvátil už mnohých aj z obecného ľudu a z robotníkov, a to naj viacej zlými, bezbožnými časopismi a knihami. Komu raz vytrhnú zo srdca vieru v Boha a vo večnosť, tomu je pravdaže katolícka sv. omša nič iného, ako bláznivosť. Či už teraz vieš, čo je to za duch, ktorý začína v terajšom čase tu i tam odstraňovať svätú omšu pre školskú mládež?

Poďme ešte raz na Golgotu. Tam stálo okolo kríža aj veľa židov. Títo síce verili v jedného, pravého Boha, ale nie v Jeho Syna, Ježiša Nazaretského. Hoci im tento tak často, tak jasno a vážne povedal, že je Syn Boží, hoci na dôkaz toho zrobil toľké zázraky pred ich očami, predsa neverili Jeho slovám; nenávideli Ho, prenasledovali a tupili. Pán Ježiš im raz rovno do očí povedal: „Vy máte diabla za otca, a vynasnažujete sa robiť dľa jeho žiadosti." A skutočne robili, dľa jeho žiadosti; hľadeli Pána Ježiša usmrtiť, a keď ho už videli na kríži, rúhali sa Mu a radovali sa z Jeho smrti. Od toho času je židom tajomstvo kríža, obetná smrť Kristova na pohoršenie.

Takýchto nepriateľov mala neskoršie aj obeta sv. omše častejšie. Našli sa takí, ktorí síce verili v Krista ako Bohočloveka, ale jeho jasným slovám nechceli veriť. Pán Ježiš pri poslednej večeri dosť jasno ustanovil a prikázal sláviť svätú omšu. Ale títo ľudia potom jasné slová Božie všeliakým spôsobom tak vykladali a prekrúcali, že dľa ich náuky sv. omša nemá nijakej ceny, nijakého miesta. To boli všeliakí kacíri rozličných časov.

Martin Luter svätú omšu zo svojho náboženstva jednoducho vyhodil. Ako prišiel k tomu tento človek, ktorý predsa za pätnásť rokov ako katolícky kňaz slúžieval svätú omšu, to on sám vypráva. Raz vraj prebudil sa o pol noci, a tu sa začal diabol s ním vadiť a oddišputoval mu svätú omšu, že je to vraj len modloslužba a povera.

Podobne tajil aj Zwingli vo Švajčiarsku, že je Kristus Pán po svätom premenení prítomní v prev. Sviatosti; a tak aj jemu bola sv. omša len modloslužbou. Aj tento tvrdil, že to učinil na zjavenie akéhosi ducha, lenže nevie, či ten duch bol biely a či čierny. Od toho času nemajú ani luteráni, ani zwingliáni omše. Ona je im na pohoršenie; stali sa nepriateľmi svätej omše.

Aké veľké a besné je toto ich nepriateľstvo, o tom by sa dalo veľa hrozného vyprávať. Zwingli a jeho prívrženci napadli katolícke kostoly, rozbúrali oltáre, pokradli sväté kalichy a monštrancie a roztopili ich. Katolíkom bolo pod ťažkou pokutou zakázané sv. omšu slyšať. — V škótsku vyhrážala sa protestantská vláda, že kto by sa opovážil svätú omšu slyšať, že sa mu odoberú všetky majetky, že pôjde do vyhnanstva, hej, že bude i na smrť odsúdený. Kráľovná Maria bola katolíčkou a kázala vo svojej domácej káplnke sv. omšu slúžiť. Proti tomu povstal kacírsky kazateľ Knoks, vyhrážal sa jej rozličnými trestami Božími, a vyslovil sa, že radšie vidí v krajine 10.000 nepriateľov, ako jednu svätú omšu.

V Anglicku bola sv. omša ako bohorúhavá vymyslenina odmietnutá a kto chcel byť úradníkom, musel odprisahať, že neverí v prepodstatnenie vo svätej omši.

V Hollandsku kalvíni uväznili a ukrutne trýznili devätnástich katolíckych kňazov, svetských i rehoľných, a že nechceli tajiť prepodstatnenie, na smrť ich odsúdili. Po dvoch ich spolu sviazali a viedli k šibenici. Tam im kacírski kati svliekli šaty a robili s nimi tie najhanobnejšié žarty. Potom ich obesili, ale pri tom ešte vždy ich mučili. Poniektorí z nich viseli ešte za niekoľko hodín v hrozných mukách na šibenici. Áno, ešte aj proti mŕtvolám zúrili besní kacíri; odrezali im nos, uši a iné údy, nastrčili si ich na klobúky a tak tiahli ako v slávnej procesii cez mesto. Títo zamordovaní kňazi sú svätí mučeníci gorkumskí.

Že husiti, adventisti, metodisti a iní cirkvičkári sú tiež nepriatelia sv. omše, netreba zvlášť spomínať, veď práve preto ju zavrhli.

Zanechajme však už kacírov a pozrime sa medzi katolíkov. Či sú aj medzi týmito nepriatelia svätej omše?

Kto sa právom menuje katolíkom a je ním, ten verí v najsvätejšiu obetu sv. omše a že sa v nej obnovuje krvavá obeta kríža nekrvavým spôsobom. Jasné je, že v tomto smysle nemôže byť ani jeden katolík nepriateľom svätej omše. Ale v nás katolíkoch sú takíto nepriatelia, ako sú v nás zlé žiadosti, ktoré dľa slov sv. Pavla bojujú proti zákonu Božiemu a sú mu nepriateľské.

Takýchto nepriateľov omše máme v sebe niekoľko. Ja ti ich tu predvediem a ty potom pilne uvažuj, či sa neskrýva i v tebe jedon alebo druhý z nich, a či ťa nechce olúpiť o prevzácny poklad svätej omše? Keďže diabol nemôže kresťanovi- katolíkovi svätú omšu oddišputovať, usiluje sa v našom srdci zahniezdené neporiadky vyskúmať a nimi nás od svätej omše odvrátiť. Natoľko nám závidí tento poklad.

Tu je hneď prvý nepriateľ svätej omše v nás — nevedomosť. Mnohí veria síce vo sväté premenenie a v katolícku náuku o sv. omši, ale nezná j ú jej vysokú cenu a jej veľké požehnanie pre nás. Preto sú leniví vo využitkovaní sv. omše natoľko, že len cirkevným prikázaním, hroziacim pod ťažkým hriechom dajú sa komandovať v nedeľu a vo sviatok na sv. omšu. To, čo sa kedysi v škole učili, už dávno zabudli, alebo tomu ani nikdy dobre nerozumeli. Kňaz tiež nemôže vždy len o svätej omši kázať, a tak ostane síce viera v srdci, ale tá spí, nie je dosť živá a nepovzbudzuje takého zúčastniť sa na požehnaniach sv. omše. Práve preto usiloval som sa v tejto knihe oživiť vieru v srdciach čitateľov.

Poznám istú väčšiu farnosť, kde i v robotné dni za svätej omše kostol je plný veriacimi, ale v súsedných farnostiach to už nevidieť. Či je tam azda sv. omša lepšia ako inde? To iste nie, ale tamojšia farnosť je lepšie poučená o sv. omši. Pred rokmi mali takého duchovného, ktorý veľmi často poučoval farníkov v škole, na kazateľnici, v spovedeľnici o sv. omši a pri každej príležitosti budil ospalú vieru. A odkedy títo farníci vedia, že nemôžu lepšiu, svätejšiu, spasiteľnejšiu a aj pre časný život požehnanejšiu prácu vykonať, ako nábožne sv. omšu slyšať, sami od seba chodievajú tak usilovne na sv. omšu.

Akože je to s tebou, Milý Čitateľ, v tomto ohľade? Či poznáš natoľko vysokú cenu tejto veľkej obety, že sa cítiš byť povinný ju pre seba využitkovať?

Druhým nepriateľom svätej omše v nás je nechuť k službám Božím vôbec, siedmy hlavný hriech — lenivosť. Takíto ľudia nasýtili sa časnými rozkošami, a tak pravdaže ztratili všetku chuť k duševným veciam. Keď sa takto zapomenie na Boha, na dušu a duševné spasenie, potom sa i sv. omša stane ľahostajnou a protivnou. „Nechce sa mi", povie také presýtené dieťa; „nechce sa mi", povie aj vlažný, lenivý katolík, keď ho zvony volajú a napomínajú na svätú omšu.

Táto nechuť a lenivosť robí, že ľudia, keď aj idú v nedeľu na sv. omšu pre obyčaj alebo aby neprišli do zlej povesti, ju obstrihujú a ukrácajú. Neskoro prichádzajú a utekajú preč ešte pred požehnaním, ako by to požehnanie bolo kliatbou pre nich. Takíto kresťania nehanbia sa verejne pred celou farnosťou ukázať, že patria k tým, o ktorých Boh hovorí: „Keďže si nie ani studený, ani vrelý, lež vlažný, začínam ťa vypľúvať zo Svojich úst."

Tretím nepriateľom omše svätej v nás je: prehnaná samoláska. Takíto katolíci radi majú pohodlný život a preto stránia sa každého i najmenšieho namáhania, s akým je nábožné slyšanie sv. omše spojené. Jednému je cesta do kostola ďaleká, druhému počasie nepohodlné, tretiemu vraj škodí kostolný vzduch, v zime je mu zima v kostole, v lete sparno, štvrtému je ťažko telo a smysle za pol hodiny na úzde držať, piaty sa bojí namáhania, spojeného s modlením, šiesty chce radšie dlho spať, všetky sväté omše sú mu priskoro, siedmi sú výletníci, ktorí putujú či už sami, či húfne na rozličné zábavné miesta. Všetkým týmto zdá sa byť priveľa maličkú obeť priniesť, kým ich Pán a Boh naschvál sostupuje s neba vo svätej omši, aby sa stal obetou i za nich.

Štvrtým nepriateľom svätej omše v nás je lakomstvo, nemierna túžba a starosť o časné veci, o časný zisk. „Nemám kedy", hovoria. Takto sa vyhovárajú zväčša remeselníci, ktorí proti zákonu Božiemu a cirkevnému v nedeľu a vo sviatok zavčasu ráno svoje práce dohotovujú.

A akože sa má vec so svätou omšou v robotné dni? Viem, že niet nijakého príkazu, sv. omšu slyšať v tieto dni; aj to viem, že sú všelijaké neodkladné práce, ktoré to niektorým nedovoľujú. Ale poviem len to: Keby za rok zakaždým, keď v robotné dni na svätú omšu vyzváňajú, okolo kostola dukáty pršaly a mohol by si ich ísť každý posbierať, nazdáš sa, žeby sa našiel čo len jedon v meste alebo na dedine, ktorý by povedal: „Nemám na to času?" Ja myslím, žeby taký roľník alebo remeselník, ktorý vraj nemá kedy na sv. omšu, vyhnal ženu a všetky deti, keby bolo treba aj korbáčom do kostola, a sluhovia i slúžky pracovali by neskoršie mileradi tým usilovnejšie, aby si len mohli za tú polhodinku ísť zlata nasbierať.

Nuž, zlato síce neprší pri svätej omši, ale celkom isté je, že pri nej splýva Božie požehnanie i na časné veci pre tých, ktorí sú nábožne na nej prítomní. Na Božom požehnaní ale viacej záleží, ako na tvojej polhodinovej práci. Božie požehnanie môže teba alebo tvojich zachrániť od nejakej choroby, alebo od iného nešťastia, ktoré ti viacej škody zapríčiní, ako ti tvoja polhodinová práca prinesie. Poznal som v istej chudobnej obci medzi horami roľníka, ktorý bol najbohatší medzi všetkými, mal sa asi na dvadsaťtisíc zlatých. Tohoto roľníka vídal som každodenne na svätej omši. Tak to robieval vraj už aj jeho otec, povedal. Udalosť o svätom sluhovi Izidorovi, za ktorého anjeli orali, kým bol na svätej omši, môžeš si v legendách prečítať.

Kresťanský Čitateľ, azda i tebe leží veľmi na srdci nejaká časná starosť, a chcel by si sa jej zbaviť. Zkús to raz a chodievaj za dlhší čas každý deň na sv. omšu, a slyšievaj ju s vrúcnou pobožnosťou. Uvidíš, že Božie požehnanie ti nevystane; tak alebo inak, ale zaiste sostúpi na teba, na pr. že konečne predsa raz nahliadneš, že sa ti treba základne k Pánu Bohu obrátiť a zanechať niektorý tebe dobre známy hriech, ktorý je azda príčinou tvojej núdze. Či vari neveríš týmto mojim slovám? Tak si daj pozor. Možno trčí v tebe ešte jedon tajný nepriateľ svätej omše, totižto polovičatá, slabá viera v moc tejto veľkej obety.

Povedzme, žeby si mal pri sebe človeka, ktorý by ti bol veľmi nepriateľský a ktorý by ťa chcel dnes okradnúť, alebo inú škodu ti spraviť. Ja by som vedel o tom, a upozornil by som ťa na neho. Som istý, žeby si mi bol za to veľmi povďačný a odstránil by si od seba toho planého človeka. Nuž, tak poďakuj sa mi aj teraz. Prezradil som ti nie menej, ako osem nepriateľov, ktorí ťa chcú oklamať a obrať o drahocenný poklad svätej omše. Teraz záleží na tebe, aby si vyskúmal, ktorý z nich najviacej číha na teba. Zdrap ho, vyšmar ho preč od seba, nedaj sa od nikoho olúpiť o prehojný poklad obety sv. omše.

Tu mi na konci ešte čosi prichádza na um. Keď náš drahý Spasiteľ visel na kríži, vysilil sa takrečeno celkom vo Svojej obetavej láske, aby vyslobodil ľudské pokolenie od časného i večného zahynutia. Keď však pozrel s kríža okolo seba a smerom k Jeruzalemu, musel vidieť, že pre mnohých — ach, pre veľmi mnohých bude márna všetka Jeho obeta a láska, lebo neverne a zlomyseľné odsotili od seba Jeho veľkú obetu, ktorá Ho stála toľké muky. To istotne zapríčinilo Srdcu umierajúceho Vykupiteľa nadovšetko ťažkú a trpkú muku.

Či sa to nestáva ešte aj dnes a každý deň? Drahý Spasiteľ v nesčíselných každodenných svätých omšiach obnovuje veľkú obetu kríža na blaho všetkých ľudí. A títo si ju málo všímajú, ba mnohí ňou opovrhujú a spravujú sa nepriateľsky, chladno a ľahostajne oproti nej. Či Ho nemá, ľudsky povedané, Srdce ešte aj dnes rozbolieť, ako Ho rozbolelo kedysi na kríži? Či sa nemusí na niektorých katolíkov ponosovať, ako kedysi na Jeruzalem: „Ó, koľko razy chcel som vás — keď zvony vyzváňaly na svätú omšu — shromaždiť okolo seba, tak ako sliepka shromažďuje svoje kurence pod krýdla — ale vy ste nechceli." Na poslednom súde nebude môcť síce nikto dostatočnú, odôvodnenú výhovorku predniesť proti zatracujúcemu výroku, najmenej však odsúdený katolík. Na všetky jeho výhovorky bude môcť večný Sudca povedať: „Veď si mal svätú omšu!"

Ite! Missa est.

Na pútnických miestach je obyčajne aj takzvaná pokladnica, kde drahocenné dary nábožných pútnikov bývajú za sklom každému na ukážku vystavené. Aj ja som tu zaviedol ctených čitateľov do pokladnice našej katolíckej Cirkvi, k svätej omši. Ona je nekonečne bohatá; lebo obsahuje poklad nad všetky poklady, — Bohočloveka s Jeho všetky zemské poklady prevyšujúcimi bohatstvami lásky, milosti a zásluh. A tie nie sú zatvorené, ale celkom otvorené pred tebou, nielen na ukážku, ale aby si si plnou hrsťou nabral z nich toľko, koľko len vládzeš.

Kedykoľvek vyzváňajú na svätú omšu, otvára sa ti táto pokladnica. Maj teda rozum, iď a naber si z nej. Čím viacej si z jej pokladov naberieš, tým milšie je to pokladníkovi.

Týmto končím. Len jednu poznámku ešte. Nepísal som túto knižku, aby si ju v kostole pod sv. omšou čítal. Drahocenný čas sv. omši nie je na duchovné čítanie, ale na modlitbu. Čítaj si teda knižku doma, aby si sa čím lepšie pripravil na sv. omšu. Ako každý deň na konci svätej omši, tak i teraz žehnám všetkých čitateľov tejto knižky slovami: „Požehnaj vás všemožúci Boh, Otec i Syn i Duch Svätý."

Amen.

OBSAH.

Zvonia na sv. omšu. Predhovor 3

Vzácna návšteva. Vo sv. premenení prichádza Ježiš Kristus k nám 13

Obeta Jeho lásky. Vo sv. premenení obetuje sa Kristus Pán za nás 32

Kráľovská hostina. Vo sv. premenení pripravuje sa Kristus Pán nám za pokrm. 52

Kríž a oltár. Sv. omša obnovenie obety na kríži 68

Slávnostná poklona. Sv. omša ako obeta poklony, chvály a vďaku 80

Omilostený zločinec. Sv. omša ako smierna obeta 100

Všemožúca modlitba. Sv. omša ako prosebná obeta 137

Zlatý kľúč od neba. Sv. omša pôsobí na Boha 156

Bratské obcovanie medzi nebom a zemou. Sv. omša — radosť svätých v nebi 169

Ako hasí horiaca láska oheň. Sv. omša potecha a pomoc dušičkám v očistci 184

Svetová mocnosť bez hluku. Sv. omša — veľký pomocný prostriedok bojujúcej Cirkvi na zemi 203

Záloh a sväzok lásky. Sv. omša udržuje a zosilňuje lásku k P. Ježišovi 228

Na náuke u Pána Boha. Sv. omša — škola čností 253

Duševný vzrast. Sv. omša — najlepšie cvičenie znamenitých kresťanských čností 275

Podivuhodné veľdielo. Sv. omša ako obeta Kristova — najvznešenejšie, najväčšie dielo dňa 301

Najvzácnejšia denná práca kresťana. Sv. omša ako obeta kresťana, najužitočnejšia, najsvätejšia práca 314

Obrady sv. omše — milá obrázková kniha. Význam a duch obradov sv. omše 332

Farská svätá omša. Povinní sme v nedeľu a vo sviatok sv. omšu slyšať a aké máme z toho výhody . 346

Úprimní priatelia sv. omše 361

Diví nepriatelia sv. omše 376

Obsah 395