SVÄTÝ JÁN BERCHMANS S. J.

VZOR MLÁDEŽE.

NAPÍSAL:

KOLOMAN GRIEGER S. J.

S POVOLENÍM CIRKEVNEJ A REHOĽNEJ VRCHNOSTI.

VYDÁVA :

POSOLBOŽSKÉHO SRDCA JEŽIŠOVHO

V TRNAVE, 1929.

TLAČIL „LEV“ KNÍHTLAČIARSKY A NAKL. SPOL. ÚČASŤ. SPOL.

V RUŽOMBERKU.

IMPRIMI POTEST (Môže sa tlačiť).

Prapae, 18. jan. 1929.

METHODIUS ŘIHÁK S. J.,

praep. prov.

NIHIL OBSTAT (Niet námietky).

RUDOLPHUS MIKUŠ S. J.

censor dioec.

No 827/929.

IMPRIMATUR (Vytlačiť dovoíujem).

Tyrnaviae, 28. jan. 1929.

CAROLUS NEČESÁLEK,

vicarius generalis.

Úvodom.

Tento životopis mal vyjsť ešte pred ôsmimi rokmi, keď celý katolícky svet slávil tristoročné jubileum príkladnej smrti svätého Jána Berchmansa. No všelijaké okolnosti prekazily, aby mohol byť sriadený pod tlač.

V tomto životopise, ktorý je po prečítaní viac kníh o sv. Jánovi Berchmansovi pojedná* vajúcich sostavený, nájde čitateľ krásny príklad a mocné povzbudenie. Sv. Jána Berchmansa nielen obdivovať možno, ale i nasledovať. A to nie je ťažká vec. Nerobil v živote nič mimoriadneho. On bol v tom velký, že svoje obyčajné drobné povinnosti mimoriadnou horlivosťou konal. Tým jasno ukázal, že svätosť života nie je v mimo riadnych skutkoch, lež v mimoriadnej horlivosti.

Tento životopis je venovaný v prvom rade našej drahej mládeži. Ale zato odporúča sa čítať aj starším najmä rodičom, vychovávateľom, ktorým naozaj na srdci leží zaistiť dobrú budúcnosť svojich detí.

Boh daj, aby sv. Ján Berchmans aj u nás videl čím viac nasledovníkov so svojej nebeskej vlasti.

Ružomberok, 15. februára 1929.

Koloman Grieger S. J.

I. Vo svete.

1. V rodine.

Rodisko.

V úrodnom kraji južného Brabantska (v Belgicku) leží prastaré mestečko Diest. Kto prejde cez hlavný rýnok tohoto mestečka a vníde do úzkej ulice »Beverstraet,« zazre neobyčajný trojposchodový dom.

Preddom je obnovený. Rámy na oblokoch a dvere sú tmavo=červeno zabarvené. Nad bránou vo výklenku je prostučká socha. Predstavuje mladíka v kňazskom obleku. V sopiatych rukách drží knižočku, krížik a ruženec, a pobožné pozerá na ne. Pod sochou je nápis: »Dom svätého Berchmansa.«

Za starých časov nad bránou ligotal sa po« zlátený mesiac, preto ho nazval ľud domom k »Zlatému mesiacu.« Zaujímavé je, že práve pred narodením Jána Berchmansa »Zlatý mesiac« pre* menili na »Zlaté slnko.« Či azda opatera Božia chcela týmto ľudí upozorniť, že v tom dome sa zjaví to slnko, čo svojím svetlom ožiari celý svet?!

Rodičia.

Kto bol sv. Ján Berchmans ? Z akej rodiny bol? Rodičia svätého Jána neboli boháči, hoci obaja boli zo šľachtických rodín. Boli a ostali chudobní cez celý svoj život. Otec Karol za mladi chodil do školy, ale nie dlho. Vypukla revolúcia.

Obyvateľstvo kalvínske povstalo proti španielskej katol. vláde. Mnohé katolícke rodiny vyšly na vnivoč v tejto revolúcii. Tak sa stalo i s Berchmans sovou rodinou. Mladý Karol nemohol už viacej do školy chodiť. Musel ísť na remeslo. Syn a vnuk mešťanostov, radcov mesta Diest, stal sa teda obuvníkom. Tým ale nič neztratil na vážno* sti u svojich spoluobčanov. Ba sverili mu i vážné mestské úrady.

Jeho žena Alžbeta »van der Hove« bola ešte z poprednejšej rodiny, ako on. Istý kardinál a poíný maršal boli jej pokrevní. Sestry Alžbetine povydávaly sa za bohatých a popredných pánov a preto jej vydaj za Berchmansa, chudobného remeselníka, rodičia neschvaľovali.

Aká podivuhodná je opatera Božia! Kým mená bohatých »van der Hove«, »van der Straeten«, (ujka sv. Jána) sú málo známe, meno chudobných Berchmansov je slávne po celom svete. Ján Berchmans postavený je na oltároch za vzor mládeže so sv. Alojzom, synom Castiglionského grófa a so sv. Stanislavom, synom šľachetného senátora Kôstku.

Milé dieťa.

Ján Berchmans narodil sa 13. marca 1599. Hneď druhý deň po narodení odniesli chlapčeka do kostola, aby ho sv. Cirkev krstom čím skôr prijala medzi svojich údov.

Na zvláštnu prosbu matkinu dali mu meno Ján. Dieťa dokázalo, že nie je nehodné tohoto mena.

»Už ako mladý chlapček« — rozprávajú o ňom jeho známi — »bol Janko taký spokojný a trpezlivý, že všetci, ktorí ho videli, divili sa«.

Tak sa zdalo, že nemá prirodzených detských necností. Spokojný úsmev hral mu stále na ústočkách. Ba ani vtedy ho nebolo počuť plakať alebo stonať, keď mu osýpky celkom zohyzdily telo a tvár.

Tieto šťastlivé prírodné vlastnosti tvorily pôdu, z ktorej starostlivosťou bohabojných rodičov neskoršie vyrástly voňavé kvety čností.

Kostol bol prvé miesto, kde sa Jánova matka vybrala po chlapčekovom narodení. Ďakovala Pánu Bohu za milosti, ktoré obsiahla a prosila o nové pre seba i pre svojho synáčka. Potom kľakla pred oltár P. Márie. Dobre vedela, že Matka Božia vyprostredkovala jej tie milosti a preto skrze P. Máriu obetovala P. Bohu svojho synáčka. P. Maria mala byť dieťaťu odteraz patrónkou a nebeskou matkou.

Pri takej bohabojnej matke ssalo dieťa lásku k Bohu a P. Márii už skoro s mliekom matkis ným.

Prvé slová, ktoré sa Ján v matkinom lone naučil, boly najsvätejšie mená, Ježiš a Maria. Prvé miesto, kde ho rodičia zaviedli, bol dom Boží.

Anjelik.

»Človek sa len tešiť a povzbudiť mohol«, svedčia súčasní, »keď videl Jána v kostole s ro» dičmi. Kľačiaval tam ako anjel so sopätými rukami; oči upieral na oltár a modlieval sa vrele, z hlbokosti detinského srdca, nedajúc sa ničím vyrušiť«.

Ako magnét ťahá k sebe všetko čo je zo železa, tak ťahal i jeho srdce P. Boh. Neraz ho vidievali či už modliť sa ruženec, či iné modlitby odbavovať.

»Nikdy ho nebolo treba napomínať alebo karhaťa — svedčia jeho rodičia. Usiloval sa už napred všetko urobiť, o čom vedel, že sa rodičom páči. Pán Boh ho preto už tu na zemi ob« daril veľkými milosťami a darmi. Spokojnosť a veselosť srdca odrážala sa na jeho peknej tvári; celé jeho spravovanie bolo také, že si nejedna rodina žiadala a pýtala »anjela« do svojho kru» hu, aby bol vraj za príklad ich deťom. Ale či ho mohli dať? Veď anjelik bol ich najväčším pokladom. Nemohli ho dať i preto, lebo potrebovali pestúna.

Po Jánovi narodily sa ešte dve deti: Adrián a Maria. Kto by sa bol s nimi bavil, ich učil, im príklad dával, chránil ich, ak nie Ján? Akú radosť mali rodičia, keď videli Jána so sestričkou a s bračekom sa modliť! Neraz sa im zjavily slzy radosti v očiach pri tom pohľade.

2. Žiak.

Príkladný chlapček.

Keď prišiel čas, starostliví rodičia dali Jána do školy. Vtedy ešte nebolo zákona, čo by bol predpisoval školu. Ale rodičia usilovne sa starali o výchovu svojich dietok. Ako sme videli Jána, bol doma veľmi úžitočný, ba potrebný. Rodičia však priniesli tú prvú obeť veľkodušne. Nie oni chceli mať úžitok z dieťaťa, ale naopak: chceli, aby syn mal z nich. Na šťastie chlapec dostal dobrého učiteľa, čo popri vedách bohabojnosť nezanedbal.

Počujme, čo hovorí ten dobrý učiteľ o Jánovi: »Ján nie je taký, ako iné dieťa, raz spokojný, raz nespokojný, tu pozorný, tam nepozorný, roztržitý; ale vždy bedlivý, skromný a tichý. Natoľko poslúcha, že ho všetkým iným za príklad môžem postaviť. Starosti mi nerobí; »jeho pokroky sú podivuhodné.« Ján bol, i keď sa bavil príkladný chlapec. Neodťahoval sa od nevinných zábav, veď zábava nevinná a mierna neprotiví sa Bohu, ale sa Mu páči, keď sa jej preto oddávame, aby sme potom súcejší boli na vážnu prácu.

»Pri zábave«, hovoril zas jeho učiteľ rodičom : »Ján sa hráva veselo a bystré, ale nikdy nie rozpustile. Hoci je živej povahy, nikdy ho nevidieť vadiť sa alebo šarapatiť s kamarátmi. Vždy je láskavý a trošku zdržanlivý.«

Tajomstvo napredovania.

»Raz prišiel chlapček zo školy domov, — hovoria o ňom svedkovia — a našiel dvere zamknúté. Skromne zaklopal. Keď náhodou nikto nebol doma, čo by mu bol otvoril, išiel do najbližšieho kostola, kľaknul si pred oltár Matky Božej a pomodlil sa ruženec«.

Doma ešte žila jeho stará matka, babka, prostá, pobožná duša. Za svoju úlohu si považovala napomáhať hmotnými a duševnými silami svojho syna a jeho manželku, najmä vo vychovávaní dietok. Ona budievala deti každé ráno a to najmä »Anjelika«, aby sa neoneskoril do školy. Neraz sa stalo, že Jána nenašla už v postieľke. To ju vôbec neprekvapilo, lebo dobre vedela, že Ján je už pri rodičoch a pomáha im. Inde nemohol byť. Raz vstal ešte včašie ako obyčajne a vyšiel z domu. Keď sa o poldruhej hodiny vrátil, stará matka sa ho spýtala, prečo išiel tak včas z domu, a kde bol. Ján sa začerveňal a skromne odpovedal: »Milá stará matka! Azda by som bol lepšie urobil, keby som bol napred povedal, kde idem. Vidíš, teraz sa musím usilovne učiť v škole a potrebujem pomoci s neba. Keď ma mamička so sebou beráva do kostola po nes deliach, vždy mi hovorieva, že sa nám treba veľa modliť a často na svätú omšu chodievať, aby P. Boh mňa a nás všetkých požehnal. Odteraz pôjdem každé ráno do kostola a budem slúžiť pri dvochstroch omšiach«.

Ján mal vtedy ešte len 7 rokov. Nevieme, čo viacej obdivovať na ňom; či múdrosť v takom veku, alebo spoluúčinkovanie s milosťou Božou.

»Non scholae, sed vitae discimus« — »nie pre školu, ale pre život sa učíme«, hovorí staré latinské porekadlo.

Ján len práve čo sa naučil čítať, už chcel tú vedu uplatňovať pre seba a pre iných. V slobodnom čase vyhľadal si užitočné knižky a čítaval ich s veľkou pozornosťou, aby mohol na poučenie a povzbudenie aj iným rozprávať.

Dobrý syn.

P. Boh ťažký kríž dopustil na rodinu. Matka ochorela a to tak ťažko, že sa už obávali o jej život. Co znamená v rodine, keď matka ochorie, pochopí, kto to prežil. A keď je choroba dlhšia, ako ľudská trpezlivosť, ťažko je to nielen pre rodinu, ale i pre matku. Starostlivá láska, čo sa na začiatku ukazuje u muža a dietok, pomaly slabne, mizne. Chorá to cíti, vidí a veľmi ju to bolí. Jánova matka to nezkúsila, aspoň od svojho »anjelika« nie. Podivuhodnou trpezlivosťou stá* val a bedlil pri matkinej posteli. Pozoroval na každý pohyb chorej, aby každú jej žiadosť a prosbu mohol splniť. Či nemala teda i v tých najväčších bolestiach radosť z malého opatrovníkka? Raz, keď Ján nebol pri posteli, bolesti chorej sa zväčšily a taký smútok zavládnul v jej duši, že skoro o rozum prišla. » Kde je môj anjelik ?« — volala. A akonáhle pribehnul Ján, bolesti sa zmenšily, duševný smútok a nepokoj zmizol a chorá odovzdala sa spokojne do vôle Božej. Od vtedy Ján vždy bol pri chorej.

Predznaky povolania.

Ján sa však neuspokojil len vysluhovaním a bedlením. Už vtedy sa cvičil v tom, čo neskôršie malo byť jeho povolaním. Jeho najväčšou radosťou bolo pečovať o spásu nesmrteľných duší, napomáhať, čo je najkrajšie a najvyššie, Bohu najmilejšie a ľuďom najužitočnejšie.

Detinskou úprimnosťou a prostotou tešieval a rozveseľoval matku, a posilňoval ju v trpezlivosti a v odovzdanosti do vôle Božej. Porozprával jej všetko, čo pekného a dobrého čítal v knižkách a čo počul v škole o svätých a o P. Ježišovi. Istý svedok takto hovorí o ňom: »Ani najlepší kazateľ by nebol krajšie a dokonalejšie rozprával a povzbudil k trpezlivosti a oddanosti, ako osem ročný Ján pri posteli svojej milej matky«.

Ján tu ukázal, čo sa naučil. Rodičia iste ne? ľutovali, že ho dali do školy, vidiac, že ich obeť je stonásobne odmenená.

Matka ozdravela. Pripisovala to vrúcnej modlitbe a bedlivému opatrovaniu svojho synka. Ján bol potechou a radosťou tak rodičov, ako i učiteľa a príkladom všetkých, čo sa s ním stýkali.

Túžba túžob.

Ján mal 10 rokov. Jeho duševné a telesné schopnosti za 10 rokov sa pekne vyvinuly. Jeho príjemná povaha, mimoriadny pochop v učení, jasný' a bystrý rozum, dobrá pamäť, cit pre všetko dobré a vznešené naplňovaly srdcia rodičov veľkou nádejou. Nemúdre by boli urobili, keby ho neboli dali do vyšších škôl. Ján takto prišiel do latinskej školy.

V tomto čase v Dieste žil kanonik Peter Emerich, ktorý ku sklonku svojho života sa venoval výchove mládeže. Najlepších chlapcov zvolal, ubytoval ich na fare a ich vyučoval s V. Siphoutom, kňazom.

Keď Berchmansa sv. Stolica vyhlásila za blahosláveného, jeden z nich ešte žil a toto svedectvo dal o svojom bývalom žiakovi: »Ján mal 10 rokov, keď sa stal mojím žiakom; jeho usilovnosť bola príkladná, vytrvalosť nepremožitelná, pokrok taký, že v krátkom čase i najlepších žiakov predbehol. Ošklivosť, ku každej i tej najmenšej nedokonalosti stala sa jeho druhou prirodzenosťou; a hriech, ktorému nejeden mladík podľahne, nepoznal«.

Ako sa tešili rodičia, keď dobrý učiteľ vyslovil svoju mienku o Jánovi: »Váš syn je môj najlepší žiak. Treba mi ho pochváliť pred všetkými žiakmi za dobré držanie a za usilovnosť. To je zázračný chlapec! Všetky jeho vlastnosti sú výborné a chvályhodné. Môžete sa tešiť, že máte takého dobrého syna. Budete mať z neho veľkú radosť a škole bude tiež na česť«.

Chlapci, čo na fare bývali, chodievali v kňazskom rúchu. Mali i tonzúru. Ján ich často vídal v kostole a v škole, keďže chodieval do tej istej školy. Vzbudila sa v ňom túžba dostať sa medzi nich, nielen k vôli kňazskému rúchu, ale aj pre nábožnú výchovu, ktorú dostávali.

Ale ako, keď je otec chudobný a rodina velká ? Istého dňa profesor V. Siphout pochválil Jána pred otcom, že zo žiakov on odpovedá najlepšie a najkrajšie úlohy robí. »Škoda by bolo nedávať ho ďalej učiť«. Otec sa tomu zaradoval a spýtal sa syna, čo by si žiadal za usilovnosť a za dobré držanie. »Milý otče, — odpovedal syn — vieš, že väčšiu radosť mi nemôžeš urobiť, ako keď mi dovolíš v konvikte P. Emericha bývať a kňazské rúcho nosiť«. Otec dobre vedel, že to bude vela stáť, ale privolil. »Ján pôjde do konviktu našej milej Panej. Pán Boh nám pomôže« — povedal svojej žene. A P. Emerich ochotne prijal usilovného a dobrého chlapca.

3. V ústave.

Pekné dni.

Ján teda prišiel do konviktu. Stav mu v istom ohrade bol ešte milším, ako rodičovský dom. Prečo? V súsedstve ústavu bol kostol, kde býval drahý Spasiteľ, učiteľom a vodcom mu bol vzorný kňaz a príkladní chlapci jeho priateľmi.

Tu sa ešte horlivejšie venoval učeniu a nábožnosti. Vo vedách napredoval tak bystro, že onedlho všetkých svojich spolužiakov predbehol. Stal sa prvým nielen v škole, ale i miláčkom učiteľov a spolužiakov.

V konvikte P. Emericha bolo vo zvyku, že chovanci často hrávali divadlá. Tak sa učili verejne vystupovať a rečniť.

Berchmansovi hneď pri prvej príležitosti dali najvážnejšiu rolu. Mal hrať proroka Daniela. Rolu tak dobre hral, že obecenstvo bolo ako očarované. P. Emerich sám poznamenal, že v Jánovi ako by samého Daniela bol videl na javišti. Od vtedy v každej hre Ján hral najhlavnejšiu rolu. Pritom ostal skromným a spokojným; nikdy sa nevypínal nad druhých a nedržal sa za schopnejšieho. Pre jeho skromnosť každý ho rád mal.

Modlitba a práca.

Ešte väčšmi obdivovali jeho nábožnosť. Radosť bola ho vidieť v kostole alebo doma sa modliť. Srdce mal také čisté, že dľa učiteľových slov hriechy oproti čistote ani po mene nepoznal. Ľahkomyseľným chlapcom vyhýbal, ako morovej rane a tak jeho nevinnosť nikdy neutrpela škodu. Z tohoto sa dá vysvetliť jeho veselosť a prostota v obcovaní s predstavenými a priateľmi. Veľká bola aj jeho láska k bližnému. Každému, kde len mohol, pomáhal: Pri obede často predčítaval miesto iného. V konvikte totižto bolo vo zvyku čítavať pri obede. Každý žiak v označený čas predčítaval. Ján niekedy robil i na miesto sluhov, aby si títo mohli oddýchnuť. Modlitbu a učenie miloval a cenil nado všetko. Niekedy zriekol sa i odpočinku, aby modlitbe viac času mohol venovať. O tom svedčí i tento prípad: Istého dňa chlapci hrali sa na dvore. Zrazu jeden zvolá: »Kde je Berchmans?« Obzerajú sa, ale nikde ho niet. Niekoľkí zabehnú do kostola, iní zasa do izby, ale Jána niet. Napokon ktorýsi otvorí veľkú, starú skriňu, čo stála na chodbe — a hľa, našli tam Jána, učupeného, s knižkou v ruke. Začerveňal sa a mlčal. Na otázku, prečo sa skryl, odpovedal: »Mojou najmilšou zábavou je čítať nábožné knihy alebo modliť sa«. Predstavený sa s odpoveďou uspokojil, ale nedovolil mu, aby sa na miesto oddychu modlil alebo iné duchovné veci konal.

Na dôkaz Jánovej pobožnosti spomenieme i tento prípad: V konvikte bolo vo zvyku, že cho* vanci, večer pred spánkom išli k P. Emerichovi, aby ich požehnal. Potom si ľahli. Berchmans však ešte dlho kľačieval na posteli a modlil sa k P. Márii. Raz ho oblečeného našli ležať nad ránom: »Čo to má znamenať?« — spýtal sa ho buditeľ. »Takto som usnul a keď som sa prebudil, nechcel som sa už sobliekať, aby som chlapcov nezobudil.« Berchmans bol zdravý a silný a tak predstavený neodoprel mu tejto radosti.

Slovo Božie počúval opravdivým pôžitkom. Pri kázňach bol veľmi pozorlivý. Pri obede tak sa vhĺbil do predčítania, že na jedenie skoro zabudol. Chlapci vtipne poznamenali: »Berchmans cestuje«.

Prvé sväté prijímanie.

Ján už od dávna túžil po šťastí prijať do srdca Spasiteľa. Ale deti vtedy len po 12. roku pristupovaly ku stolu Pánovmu. Istého dňa Ján prišiel k svojmu duchovnému otcovi s prosbou: »Otče! Mám síce len 11. rokov, ale veľmi prosím, aby som mohol pristúpiť k prvému sv. prijímaniu. Pravda, takú milosť si nezaslúžim, ale moje srdce horí túžbou po Spasiteľovi«. Na to duchovný odpovedal: »Milerád ti dožičím tohoto veľkého šťastia. Priprav sa na sv. prijímanie prikladným držaním a dobrou sv. spoveďou«. »Už som sa pripravil« — radostne odpovedal Ján.

»V tieto dni preskúmal som celý svoj život a bol by som Vám otče veľmi povďačný, ked by ste mňa hned vyspovedali«. Túto vrelú žiadosť P. Emerich nemohol Jánovi odoprieť.

Pred sv. prímaním Ján myslel len na božského hosťa. Jeho srdce plné bolo radosťou a pokojom. Rodičia už včas ráno boli v kostole, aby videli svojho synka pristupovať k stolu Pánovmu.

P. Emerich, ktorý Jánovi podával Božie telo, po chlapcovej smrti vyznal, že čosi nadprírodného bolo badať na Berchmansovi, keď prímal. Ján od tej chvíle ešte príkladnejšie sa držal. Bol celkom Bohom preniknutý. Zdalo sa, že žije len pre Boha. Od teraz spovedal sa každý týždeň, ale prímať smel len dva razy do mesiaca okrem sviatkov. Každý deň si prísne zpytoval svedomie. Pred spoveďou vždy prosil svojich predstavených o odpustenie, ba ešte aj svojich priateľov.

Ťažké navštívenie.

Berchmans bol už tretí rok v konvikte, keď ho zastihlo veľké nešťastie. Rodičia pre nedostatok hmotných prostriedkov vzali ho zo školy. Matka chorá, otec slabo zarábal a výdavky veľké. P. Emeiich, keď sa o tom dozvedel, veľmi ho to bolelo a bol by Jána vďačne i bezplatne vychovával, ale čo robiť, veď sám musel zápasiť s biedou.

Poslal teda Jána domov. Ten už vedel, že čosi nepríjemného čaká naň. Na ceste zašiel do kostola a prosil Matku Božiu o pomoc. Potom spokojne kráčal domov. Otec a matka ho privítali. Matka, keď ho uzrela, slzy sa jej zjavily v očiach. Vedela, aký smútok ho čaká. Otec trasľavým hlasom začal: »Synu, mám ti niečo povedať. Si už dosť dospelý na to, aby si pochopil naše položenie. Treba, aby si nám pomáhal. Vďačne by sme boli priniesli všetké obete, aby si sa stal kňazom, ale to je nemožné. Treba, aby si nám pomáhal, a preto vyučíš sa nejakému remeslu«. Ján bol, ako skamenelý. Keď sa spamätal, hodil sa otcovi k nohám a plačúc prosil: »Otče, otče, sľutuj sa! Vieš že Boh ma za kňaza volá. Ó, nezbav ma radosti, ktorú mi P. Boh dal. Úfaj v Bohu a v Matke Božej! Keď nás dosial napomáhali, neopustia ma ani v budúcnosti. O výdavky sa netráp, ja sa uspokojím s chlebom a vodou, viacej nepotrebujem. Len v povolaní ma nechaj«. Nastalo hrobové ticho. Len matkine vzdychanie a Jankov plač bolo počuť. Napokon ozvala sa chorá matka: »Karol, zkús ešte; úfajme v Bohu, istotne nám pomôže«. Otec sa zamyslel a potom spokojne povedal: »Dobre, ešte si to rozmyslím«. Ján vyobjímal rodičov a potom bežal do kostola, ku Pomocníci kresťanov a odporúčal sa jej. Kým otec rozmýšľal, čo urobiť, prišla pomoc.

Noví ochrancovia.

V Dieste žil staručký dekan, Šimon Timermans, človek veľmi dobrosrdečný. Akonáhle počul, čo je s Berchmansom, hneď odkázal otcovi, že príjme chlapca a dá ho ďalej učiť. Otec to vďačne prijal. Ján sa presťahoval k svojmu dobrodincovi a usilovne sa učil ďalej. Onedlho stal sa miláčkom a potechou staručkého kňaza. Ale otec bol akýsi nespokojný. Neraz si pomyslel: »Dekan je už starý, čochvíľa umre — a čo bude potom s chlapcom ?«

Istého dňa zavítal k Berchmansovcom starý známy. Otec mu rozpovedal svoju starosť a tu známy zvolá: »Výborne! V Mechelne je kanonik Froidmont, ktorý práve hľadá takého chlapca«. Rodičia sa potešili. Plán bol hneď hotový. Ján pôjde do Mechelnu ku kanonikovi Froidmontovi. Profesori a staručký dekan, keď sa o tom dozvedeli, zarmútili sa. Každý mal Jána rád, najmä však staručký dekan. Jánov učiteľ, V. Stiphout ťažko sa lúčil so svojim najmilším žiakom. Svoj žiaľ dal najavo týmito slovami: »Môj život ostane bez potechy, keď ztratím tohoto svätého chlapca«. Jánovo srdce bolo plné nádejou — veď túžba jeho bola na prahu splnenia. Bude môcť ďalej študovať a to v Mechelnu, v biskupskom meste.

4. V službe.

V meste Mecheln.

Ján bol hotový na cestu. Rodičia mu nedali veľa, ale Ján bol i s máličkom spokojný. Tešil sa, že sa môže ísť učiť do Mechelnu. Keď sa s milými rodičmi, bratkom Adriánom a sestričkou Máriou lúčil, srdce sa mu bolestne svieralo, avšak ovládajúc sa, vykročil v mene Božom. Bolo to v januári r. 1613.

Mecheln je od Diestu asi na 30 km. Bolo to významné mestečko už vtedy. Jeho obyvatelia boli zväčša remeselníci a obchodníci. Mesto malo i biskupa a seminár s latinskou školou. Od roku 1611 usadili sa tu i jezuiti a otvorili noviciat. Latinská škola nebola ich. Len neskoršie, r. 1615, keď mesto a biskup ich požiadali, založili svoju latinskú školu nielen pre tých žiakov, čo sa chceli stať kňazmi, ale i pre iných. Takto si to žiadalo i mesto. Jezuitská škola za krátky čas nadobudla si veľkej vážnosti tak u žiakov, ako aj u obyvateľov.

Ján, príduc do mesta, predovšetkým spýtal sa, kde býva pán kanonik Ján Froidmont. Dozvedel sa, že býva blízo kostola sv. Petra, v Befferovej ulici, v úhľadnom, hranatom dome.

Ján hľadal i našiel označený dom. Pred ním veselo žblnkotal neveľký potôčik. Chlapec s úzkostlivým srdcom vstúpil do domu.

Nové bývanie.

Kanonik Froidmont ho radostne privítal. Hneď zbadal, že je to neobyčajný chlapec. Jemné ťahy na tvári a celé jeho držanie prezradzovaly veľký rozum a neobyčajnú nevinnosť srdca.

Ján mal obsluhovať pána domu a žiakov, čo boli u kanonika na chove. Boli to chlapci z popredných rodín.

Ján sa hneď dal do práce: obriadil izbu, omietol schody a posluhoval pri stole.

Všetko robil s najväčšou ochotou.

Kanonik čochvíľa nahliadol, že škoda nadaného, múdreho a zbožného chlapca nechať sluhom. Zaumienil si, že Jána zaradí medzi chlapcov — žiakov, avšak obával sa, že tým chlapca zarmúti, vidiac, že je Ján šťastný, keď si prácou svojich rúk zarába každodenný chlebík. Jednako však na miesto vysluhovania sveril mu zo svojich menších žiakov troch bratov, priezviskom Roon. Ján im bol vodcom a ochrancom; s nimi sa modlieval, pomáhal im obliekať sa, s nimi chodieval na sv. omšu, učieval ich katechizmus a vodieval na prechádzku. Chlapci sa pod jeho vedením celkom zmenili na veľkú radosť rodičov a kanonika. Dotiaľ totižto boli neposlušní a hlavatí.

Kanonik si Jána natoľko obľúbil, že ho často brával so sebou na prechádzku a na návštevy. Berchmans sa spravoval nenútene a prirodzene. Šaty mal chudobné, ale vždy čisté. Keď boly trošku otrhané, sám si ich opravil. Nechcel, aby rodičia mali výdavky.

Malý apoštol.

Pri tom Berchmans usilovne navštevoval i školu. V každú voľnú chvíľu sa učil. Hneď po škole poupratúval po dome, aby sa čím skoršie mohol dať do učenia. Často, keď iní ešte spali, Ján bol už pri knihách. Niekedy i celé noci strávil pri nich. Kým iní odpočívali a veselo sa rozprávali, utiahnuté sa učil alebo modlil.

Modlitba bola mu odpočinkom. Nikdy nešiel do školy, kým by nebol navštívil prevelebnú sviatosť oltárnu a prosil o pomoc Matku Božiu. Denne býval prítomný na sv. omši, modlieval sa ruženec, raz do týždňa sa spovedával, v nedeľu a vo sviatok pristupoval ku sv. prímaniu. Bol ozdobou celého ústavu. Spolužiaci ho ctili, hoci mal chudobných rodičov. Rozumom a usilovnosťou prevýšil všetkých svojich spolužiakov a slúžil im dobrým príkladom.

V kanonikovom dome býval aj protestantský mladík, František Boels. Jeho otca, ako novoverca vyhnali z mesta. Išiel do Amsterdamu, ked onedlho aj zomrel. Sirotu vzal k sebe kanonik, ktorého veľmi bolelo, že mladík nie je v pravej Cirkvi. Nechcejúc naň vplývať a naliehať, modlil sa zaň.

František spriatelil sa s Jánom. Poznajúc jeho čnosti a nábožnosť, bol šťastlivý, že mu je Ján priateľom. Jankov príklad ho priťahoval, vidiac v ňom stelesnenú kat. Cirkev.

Koncom roku František prišiel k svojmu predstavenému, prosil o prijatie do kat. Cirkvi, a 28 - ho januára prestúpil na pravú vieru. Matka sa preto naň veľmi rozhnevala. Prosbami a hrozbami chcela ho zasa získať kalvinizmu. Ale František bol neochvejný. Neskoršie vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a často ďakovával Bohu za milosť za Berchmansov príklad, ktorý mu otvoril oči. Zo žiakov, ktorých Ján obsluhoval, traja vstúpili do Spoločnosti Ježišovej.

Kongreganista.

V Berchmansovi vzplanula túžba dostať sa do Jezuitskej školy. Ľúbilo sa mu ich vyučovanie. Zo seminárskeho, arcibiskupského gymnáziuma mnohí prešli k ním. Ale Jánovi to išlo ťažko. Jeho predstaveným sa neľúbilo, že chce opustiť ústav. Vedel, že ich zarmúti, ale nezriekol sa svojho úmyslu. Čosi ho silne volalo do kolegiuma Spoločnosti Ježišovej. Navštívil rektora jezuitského ústavu a prosil o prijatie. Zkúšku složil tak znamenite, že ho prijali do vyššej triedy, na rétoriku. A tým bol i prijatý do ústavu. Hneď od začiatku svojho prijatia túžil vstúpiť do Marianskej kongregácie, ktorá prekvitala v ústave.

Marianská kongregácia je náboženský spolok. Tí, čo sú v ňom sdružení, pečujú o sebazdokonalenie a apoštolujú tým, že pestujú a rozširujú úctu P. Márie.[1]) Ján vždy bol horlivým ctitelom Matky Božej. Preto túžil, aby čím skorej bol údom jej družiny. Avšak podľa stanov hneď ho neprijali, lebo o každom kandidátovi bolo sa treba presvedčiť, či je hodný, aby bol prijatý.

U Berchmansa prekážok nebolo, ba každý tamojší kongreganista si želal, aby bol čím skorej prijatý.

Ján bol veľmi šťastný medzi toľkými ctiteľmi P. Márie. P. Cepari píše o ňom, že svietil svojím príkladom, pobožnosťou a verným zachovávaním stanov kongregácie. Ján k doterajším svojim modlitbám pripojil i hodinky bl. P. Márie. Každý mesiac jeden deň venoval duševnému obnoveniu; išiel ku prézesovi a prosil ho o radu, ako má pokračovať ďalej v úcte P. Márie a v úcte svojho anjela strážcu. A spolu prosil, aby ho upozornil na chyby, ktoré má zanechať, a na čnosti, v ktorých sa má cvičiť. Takto sa chcel zaľúbiť svojej nebeskej Matke. Ku svojim pobožnostiam pripojil i sebamŕtvenie.

Každý piatok konával krížovú cestu; z útrpnosti k Spasiteľovi odbavoval ju boso. Aby to iní nezbadali, natiahol si obuv, ktorá nemala podošiev. Keď sa modlil, vždy kľačal, aj v najväčšej zime. Pred sviatkami Panny Márie i každú sobotu prísne sa postieval. V tomto spravoval sa vždy podľa rady svojho duchovného otca. Ten bedlil, aby si Ján prísnym sebamŕtvením neškodil na zdraví. Hneď vyslovil svoje »veto« (nedovolím), keď niečo zbadal.

Apoštolovanie v kongregácii.

Dobrý kongreganista stará sa nielen o svoj duševný pokrok, ale aj iných chce úctou P. Márie k dokonalejšiemu životu priviesť.

Vliv Jánovho príkladu bol veľký. Celý jeho vonkajšok ukazoval, že P. Máriu si zvolil za príklad a vzor a že jej čnosti chce napodobňovať. Veľmi sa tešieval, keď v divadelných kúskoch, čo v jezuitských ústavoch hrávali, mohol oslavovať panenskú čistotu.

Takúto rolu mával často. Už v Dieste hral rolu Daniela proroka, ochrancu panenskej čistoty. V Mechelne na pr. hral rolu Natalie panny a mučenice. Inokedy zasa kráľa Henrika II. Vtedy sa naučil nazpamäť vyše 100 veršov. Najväčšmi sa však tešil, keď nahlas mohol deklamovať sľub čistoty.

Ján rozširoval úctu P. Márie nielen príkladom, ale i slovom a písmom. Peknú modlitbu »Zdravas kráľovno« upravil do verša hexametrového, a napísal o P. Márii aj iné diela, ako to spisovatelia jeho časov spomínajú.

Príkladom a slovom mnohých chlapcov získal kongregácii. »Nemôžem tajiť, — povedal — že zvláštnu lásku mám k tým, čo uctievajú a milujú P. Mariu.«

5. Povolanie.

„Učiteľu, čo mám robiť?"

Ján bol 17. ročný, keď sa vážne začal zaoberať myšlienkami o budúcnosť. »Učiteľu, čo mám robiť ?« — spýtal sa aj on. Veľký vliv maly. naň listy sv. Hieronyma a životopis vtedy ešte len blahoslaveného Alojza. Vliv listov sv. Hieronyma prezradzujú i jeho básne, v ktorých píše: »Čo hľadáš, dychtíš po zemských majetkoch a sláve? Práve vtedy, keď ich chytáš, vysmejú ťa a uletia ... a tebe ostane v ruke len hriech. Nebeské hľadaj!« Listy sv. Hieronyma naučily ho opovrhovať všetkým, čo je svetské, a život sv. Alojza upozornil ho na rehoľný stav.

Pod vlivom týchto kníh nastal v ňom tuhý boj. Krátko predtým bol povedal Pátrovi Rektorovi, že zamýšľa ísť na univerzitu do Lovenú, ale teraz už celkom ináč smýšľal. Bola to ťažká chvíľa. Čosi ho ťahalo do rehole, najmä do Spoločnosti Ježišovej. »Ale či je to i vôľa Božia« — spytoval sa sám seba. Veľa sa modlil, častejšie pristupoval ku sv. sviatostiam, zdvojnásobil svoje kajúcne skutky, a tak prosil Ducha Sv. o vnuknutie. Týždenne dva razy išiel sa poradiť s duchovným otcom. Ale akosi sa nemohol rozhodnúť. Dosť starostí mu narobilo i to, že rodičia sú mu chudobní a že čakajú na jeho podporu.

V tom čase dostal od kanonika 25 zlatých. Rozdelil ich na tri čiastky. Jednu čiastku dal chudobným, druhú poslal pútnickému miestu P. Márie do Montaigu a tretiu dal P. Emmerichovi, aby slúžil sv. omšu na jeho úmysel pri oltári Matky Božej.

Vážna chvíľa.

Po niekoľkých dňoch Ján sa rozhodol, hovoriac: »Boh ma volá do Spoločnosti Svojho Syna. Neuspokojím sa, kým nebudem v Spoločnosti Ježišovej.« — Svoje rozhodnutie oznárnil duchovnému otcovi a s jeho svolením zrobil sľub, že vstúpi do riadu Spoločnosti Ježišovej. Tento sľub onedlho i splnil. Išiel k predstavenému jezuitského kláštora a predložil mu svoju žiadosť. Po zvyklých zkúškach, P. Provincial, P. Scribani prijal ho bez všetkých ťažkostí a len to žiadal od Jána, aby prosil o dovolenie rodičov.

Ján teda napísal otcovi a mátke tento pekný list:

»Ctihodný Otče a premilá Matko!

Uplynuly zo 3-4 mesiace, čo náš milovaný Pán jasne zaklopal na moje srdce, ktoré som mal skoro celkom zavreté. Ale či som sa hral, či som sa učil, či som odpočíval alebo pracoval, cítil som, že mi treba nejaký stav si zvoliť. Po mnohých sv. prímaniach a dobrých skutkoch som sa rozhodol a sľúbil, že budem nášmu Pánovi s Jeho milosťou v rehoľnom stave slúžiť. Lebo ktože by sa nerozhodol takto, vidiac biedy, nebezpečenstvá, a strašné hriechy všetkých iných stavov? Kto by nevstúpil do rehole, pohliadnuc na dokonalý poriadok, na poníženosť atď. a plápolajúcu lásku k Bohu a k bližným v reholi? Rodičom a pokrevným pravda ťažko je rozlúčiť sa so svojimi deťmi a bratmi. Ale čo by robili, keby milý Pán ich dietky a bratov k sebe po volal? Na jednej strane vidím otca, matku, sestry a bratov atď., — a na druhej strane Pána so svojou — a úfam, že i s mojou — blahoslavenou Matkou. Rodičia a príbuzní hovoria: Milé dieťa, prosíme ťa pre starosť a robotu, čo sme s tebou mali atď., poď s nami. Na druhej strane však volá Kristus: Ja som sa i k vôli tebe narodil, bol som bičovaný, korunovaný a ukrižovaný, pohliadni na mojich päť rán. Či ich nemám i k vôli tebe? Vedel by si byť nevďačným? — Keď si na to pomyslím, drahí rodičia, moje srdce zahorí takou túžbou, že v túto hodinu by som utekal do kláštora, keby to bolo možné. Moja duša, moje srdce nebudú mať pokoja, kým nenajdú svojho Najmilšieho.

— Vy však namietate: na to máš ešte dosť času; počkaj až budeš promovaný (t. j. kým nedokončíš štúdia). Spytujem sa Vás však, moji najmilejší, čo odpoviete na toto: Pred Vašimi dvermi stojí chudobný človek a prosí o almužnu; práve mu ju chcete dať, keď sa zrazu zvrtne a povie, že si po almužnu príde o rok-dva. Či sa nepreráta? Či je isté, že mu ju o dva roky dáte? A či sme nie všetci žobrákmi pred Bohom? — Náš Pán vo svojej dobrote na mnohé moje prosby, ráčil mi dať teraz najlepšiu almužnu, povolanie do rehoľného stavu, a to do Spoločnosti Ježišovej, ktorá je kladivom všetkých bludov, a nádobou všetkých čností a dokonálostí. Ci by som mohol tento vzácny dar odkopnúť alebo si ho vôbec nevšimnúť? Kto vie, či mi ho náš milý Pán po dvoch rokoch dá, či nepočujem strašné slová: Nepoznám ťa! -Preto z celého srdca už teraz sa chcem obetovať Ježišovi, chcem Mu v Jeho vojsku slúžiť. Dúfam, moji Najmilejší, nebudete sa stavať proti vôli Kristo vej, ba naopak, budete sa radovať, Pána Boha chváliť a jemu ďakovať, že Váš syn bol hodný, aby bol Pánu Bohu nie obetovaný, ale vrátený, lebo, Najmilší Váš syn nebol Vašim vlastným. Modlite sa za mňa vrúcne, aby mi Boh dal vytrvanlivosti až do konca života a potom s Vami večný život. — Ján Berchmans, Kristovi a Vám oddaný syn. — R. 1616«.

Následky listu.

Na tento list Jánov otec prišiel do Mechelnu, a izba P. Greeffa stala sa javišťom zaujímavého výstupu. — »Vy ste chlapcovi vbili takéto myšlienky do hlavy« — vybuchlo z otca. »Ale ja, jeho otec mu to zakazujem. Dal som celý svoj majetok, aby sa vyučil. On je nádejou rodiny. Doma mám ešte veľa detí!«

P. Greeff celkom spokojne odpovedal: »Konal som len svoju povinnosť, keď som mu bol na pomoci. V podobnom položení i ja by som vďačne prijal dobrú radu.« A potom vy« rozprával, čo a ako bolo s Jánom. Ale otec sa akosi nemohol uspokojiť, Pátrovi čiernymi farbami nakreslil obraz smutnej budúcnosti svojej rodiny. Bez Jána rodina príde do veľkej núdze. »Pozrite — povedal Páter — i ja som synom chudobných rodičov. Môj otec bol ševcom, ako Vy a rátal na mňa, na jedináčka. I môj otec tak uvažoval, ako Vy, jednako však presvedčil som ho slovami: Čo Bohu obetujeme, neostane bez požehnania Božieho; ale čo od neho bez súrnej potreby vezmeme, budeme to mať vždy neisté.«

Silný boj.

Ale otec sa neuspokojil. Keď tu nezvíťazil, zkúsil inde.

Matka mala v kláštore otcov kapucínov v Mechelne pokrevného. Tu mali Jánovo povolanie skúmať. Na to pristal i Ján. Predstavený, P. Guardian namietal, že reholnícky život je ťažký, že človek potrebuje veľa duševných a telesných síl, že to Ján nevydrží atď, Ján však namiesto zľaknutia skromne, ale presvedčene odpovedal: »Všetko budem môcť s pomocou Toho, ktorý ma posilňuje.«

Guardiana Jánova odpoveď uspokojila a preto povedal otcovi: »Niet pochybnosti, že Boh volá vášho syna do Spoločnosti Ježišovej. Matka nech radostne chváli Boha, že ju zvolil za matku svätého.« Druhý Páter, Jánov pokrevný, nehovoril tak. Ten silou mocou naliehal na Jána, aby sa stal neverným svojmu povolaniu, a rodičov nahováral, aby mu nedovolili vstúpiť do rehole. Dotiaľ odhováral Jána, až tohoto opustila trpezlivosť. »Otče«, — zvolal so svätým hnevom — »ja som od Vás iné rady očakával. Dosť dlho som mlčal a svoju nechuť premáhal. Myslel som si, že konečne prestanete a nebudete sa jasne vôli Božej ďalej protiviť. Ale to sa nestalo, a preto nezazlievajte mi, keď Vám ukážem, kde spravil tesár dvere. Tade ste vnišli dnu, tade môžete aj von.«

Ešte jedno pokušenie.

Rodičia vidia, že Ján sa nepoddáva. Len to žiadali, aby sa neprenáhlil. Ale Ján ani tomuto pokušeniu nepodľahnul a napísal rodičom tento list: »Ctihodný Otče a premilá Matko! Veľmi sa teším, že sa dobre máte. Úfam, že Vás P. Boh v tomto položení bude aj naďalej udržiavať. Často Ho prosím o to. Divné je však, že Vy — na miesto toho, žeby ste Boha chválili a Mu ďakovali za dobrodenie, čo mne a Vám preukázal tým, že ma na rehoľný život volá, do rehole, kde žijú životom anjelským, — ma nahovárate, aby som neuposlúchnul hneď Pána, a aby som čakal ešte 6 mesiacov. P. Boha hneď neuposlúchnuť — ako to i sami dobre viete — sa nesvedčí. Keď náš Pán istého mladíka, ktorému práve otec zomrel, volal, aby Ho nasledoval, nedovolil mu ísť na pohreb, hoci sa to sluší a nepotreboval na to veľa času; a zasa inému nechcel dovoliť, aby sa od svojich odobral, hovoriac: ,Kto položí ruku na pluh a sa obzerá, nie je hodný kráľovstva Božieho'; Čo myslíte, prečo to urobil? Či nie preto, aby nám ukázal, že Jeho volanie hneď treba poslúchnuť? Teda ctihodní rodičia, i preto, aby som P. Bohu poslušný bol, spásu svojej duše docielil a konečne aby sa nevzťahovaly na mňa strašné slová: Vocavi et renuistis, ego quoque in interritu vestro ridebo, — volal som vás a vy ste ma odmietli a ja sa budem smiať nad vašou zkazou, (Prov. 1, 24, 26.), uposlúchnem Pána. Úfam, že s milosťou Božou o 14 dní budem sa radovať v rehoľnom dome so svojimi spolubratmi v Kristu a že mojou úbohou modlitbou obsiahnem, o čo P. Boha prosím. Vám oddaný syn, Ján Berchmans«.

Lúčenie.

Rodičov tento list natoľko pohol, že Jána už len o to prosili, aby ich ešte raz navštívil. Ján, nevedieť prečo, nesplnil ich žiadosť. I p. kanonik tak mienil, aby Ján ostal v Mechelne a aby ho radšie rodičia prišli navštíviť. Do Diestu posial od posla list, v ktorom Ján prosí rodičov, aby ho čím skorej navštívili, keďže každá hodina mu je taká vzácna, ako deň. Odporúča im, aby cestou do Mechelna išli aj do Scherpenheuvelu na púť k Milostivej Panne, ale len tak, ak sa im cesta tým nepredĺži. K Jánovým riadkom i kanonik pripojil týchto niekoľko slov: »Príďte čím skorej, neobanujete«. Váš priateľ, J. Froidmont.

Rodičia prišli. Ťažko sa lúčili so svojim synom. I Ján cítil, že rodičia veľkú obeť prinášajú, ale dobre vedel, že im to Pán Boh hojne odmení ...

Dojmy lúčenia sa mu hlboko vryly do duše. Stále videl otcove slzy, počul matkin sladký hlas a sám sa divil, že tak neochvejne vytrval vo svojom predsavzatí a že tak odhodlane sa vedel vyslobodiť zo sväzkov, čo ho ešte s ľudskými srdcami spájaly.

»Áko by som mohol Božiemu povolaniu odpierať« — hovoril svojmu priateľovi Henrikovi de Vriese pri lúčení — »volaniu Toho, Ktorý sa mi celučičký daroval a i poslednú kvapku krvi za mňa vycedil«.

Ján ostatný deň pred vstúpením do kláštora išiel do kostola, poďakoval sa P. Márii za obsiahnutú pomoc, prijal Božie telo a potom sa rozlúčil so svetom.

II. V škole čnosti.

1. Vzor novicov.

Pamätný deň.

24. sept. 1616 Ján vstúpil do kláštora a začal reholný život. Takýto deň je pamätným každému rehoľníkovi. Pamätným bol i Jánovi Berchmansovi. Do kláštora neprišiel sám. Pri bráne stretol sa s mladíkom, Theodorom van der Meerom. Hneď boli dobrými priateľmi.

Ako vkročili do domu, zbadali frátra, pracujúceho v záhrade. »Poďme mu pomáhať«, navrhuje Berchmans. Shodili kabáty a dali sa do roboty. »Lepšie nemôžeme začať noviciát, pomyslel si Ján, »ako skutkami poníženosti a lásky«. Keď sa už napracovali, išli k P. Rektorovi, ktorý bol spolu i magistrom (učiteľom novicov) a predstavili sa mu. P. Suekuet, tak sa rektor menoval, ich veľmi vľúdne prijal, čo Jána až k slzám dojalo. Dľa vtedajšieho rehoľného zvyku, predstavený umyl im, ako hosťom nohy. Ján len horko - ťažko privolil k tomu pod tou podmienkou, že aj on umyje predstavenému nohy. Jána povzbudilo všetko, čo videl a počul v kláštore. Veľmi sa tešil, vidiac, že novicov je hodne. Bolo ich do 100. Piati boli až z írska, kde v tom čase strašne prenasledovali katolíkov. Jeden z nich bol veľmi nadaný a neskoršie stal sa chýrnym kazateľom. Bol to P. W. Stanihurst S. J., známy svojimi výbornými dielami. Dvanásti z týchto novicov obetovali sa za blížnych, keď zúril mor. Jeden z nich, brat Filip Nottin, stal sa mučeníkom. Sidronius Hoschius stal sa zasa chýrnym básni« kom, ktorému jeho vďační krajani v XIX. stor. postavili pomník. Bol frátrom Spoločnosti Ježišovej, lebo slabé zdravie mu prekážalo v učení. Ale všetci nevytrvali až do konca v povolaní. Dvadsiatitraja vystúpili zo Spoločnosti Ježišovej. Dvaja zasa ešte v noviciáte zomreli. Ján sa medzi týmito mladíkmi dobre cítil. Vo svojom srdci a vo svojej duši stále opakoval: »Ó, Bože, čím som si zaslúžil toto šťastie ?«

Láska k povolaniu.

Jánova túžba sa splnila. Stal sa jezuitom. — Duch Spoločnosti Ježišovej najlepšie sa javí v exercíciach.

Teraz každý novic musí hneď v prvom roku svojho noviciátu 30 dňové exercície konať. Či ich aj Berchmans konal, nevieme. Toľko je isté, že vtedy vo Spoločnosti ešte neboly tak vo všeobecnom zvyku 30 dňové exercície, ako teraz. Exercície keď aj nie 30 dňové, ale zaiste konal aj on. V duchovných cvičeniach sa naučil Ján poznať a milovať Spoločnosť Ježišovu. »Treba sa mi považovať za žobráka« — hovoril — »ktorého len z milosrdenstva prijali do Spoločnosti Ježišovej. Nič si nezaslúžim z toho všetkého, čo tu dostávam«. Vždy lepšie a lepšie sa usiloval vhĺbiť do ducha Spoločnosti. Už v prvých týždňoch toto bol písal do svojho denníka: »Nemôžem sa stať opravdivým jezuitom, keď nebudem ukrižovaný s Kristom. Spoločnosť Ježišovu chcem milovať, ako svoju matku. Hej, radšiej chcem všetky muky pretrieť, ako čo i len jedno pravidlo prestúpiť. Svetu musím celkom odumrieť, aby som mohol len Kristovi žiť«. O Spoločnosti vždy s najväčším oduševnením hovoril. Sväté rúcho vždy veľmi úctivé bozkával, ked sa vyzliekal, alebo obliekal. Stále sa modlieval za vytrvalosť v povolaní. »Ó, Bože, daj, aby som vytrval v Tvojej Spoločnosti — vzdychaval si často.

Chudobný, ako Ježiš.

Ján, keď vstúpil do rehole, neobetoval veľké bohatstvo, ako na pr. sv. Alojz, a predsa mohol povedať, že sa stal chudobným pre Krista a v Kristu. Ani obrázok, ba ani kúsok papieru neprijal, alebo nedal bez dovolenia predstaveného. Rád nosieval staré, ošúchané šaty. Všetko mal v najväčšej čistote a v poriadku. Keď mu raz istý rehoľný brat dal obrázok na pamiatku a on ho bez dovolenia prijal, cítil sa nespokojným a do svojho denníka zaznačil to za chybu.

Keď sa raz vrátil z návštevy kardinála Bellarmina, spýtali sa ho, čo dostal. »Nič« — odpovedal — »a keďby mi bol chcel niečo dať, bol by som to z poďakovaním neprijal.«

Čistota.

O jeho čistote svedčia slová, ktoré bol povedal spovedelníkovi: »Dve veci ma veľmi tešia : že som neporušene zachoval panenskú čistotu a že som nikdy nespáchal ani ľahkého hriechu oproti nej.« Ba vyznal, že ani myšlienka mu neprišla oproti čistote. Bola to naozaj veľká milosť, ale aj Ján si chránil tento poklad celou svojou silou. »Nestrpím ani najmenšej nedokonalosti — hovorieval —, ktorá by ohrozovala anjelskú čnosť. Preto budem v jedení mierny, v pohľade opatrný, a dôverného priateľstva sa budem chrániť, lebo nečistý je horší od diabla!«

Vyznania sv. Augustína priniesol svojmu duchovnému nazad s poznámkou, že mu nevyhovujú. »Nepochopujem, ako môže rehoľník hriech spáchať, veď ho k tomu nič nepobáda! Nie, nie to je nemožné, aby rehoľník zhrešil!«

Pokorný.

V noviciáte bolo vo zvyku, že každý novic mal niektorého svojho spolubrata za »anjela strážcu«, ktorý pozorovával vonkajšie chyby svojho »chránenca« a upozorňoval ho na ne. Takto si novici obapolne dopomáhali k dokonalosti. Avšak Berchmansov »anjel strážca« vôbec nevedel nájsť chýb u svojho zverenca. Jána to bolelo. Prosil teda »anjela strážcu«, aby ho len dobre pozoroval a upozornil na všetko, čo je nie dosť dokonalé. Sľúbil mu, že sa pomodlí zaň ruženec, keď ho čo i na najmenšiu chybu upozorní. Ale »anjel strážca« darmo sa namáhal nejakú chybičku na ňom nájsť. Nepodarilo sa mu to. Ján však bol celkom presvedčený o svojej nedokonalosti, a preto si myslel, že sa mu »anjel strážca« bojí pravdu povedať do očú. Išiel teda k P. Magistrovi a prosil ho, aby mu niekoľkých vyznačil, čo by mu pomáhali poznať jeho nedokonalosti. Magister vyznačil mu štyroch starších novicov, ale ani títo nezbadali nič na Jánovi, v čom by sa bol mal polepšiť. Raz sa však predsa podarilo »anjelovi strážcovi« niečo zbadať. Ján totiž dobrým skutkom lásky zaujatý neskoršie prišiel na spoločné cvičenie. Na druhý deň mu to spomenul »anjel strážca«.Ján sa nevyhováral, ale ďakoval a sľúbil mu za to a za každé budúce napomenutie tri ružence.

Inokedy zasa magistra prosil, aby sa verejne spýtal všetkých novicov, aké vonkajšie chyby spozorovali na ňom. P. magister vyhovel jeho žiadosti, ale zo 100 novicov ani jeden nemohol nájsť chyby na Berchmansovi. Inokedy zasa p. magister spýtal sa novicov, aká čnosť chybuje Jánovi. Výsledok bol ten istý. Ján bol vzorom novicov.

Svedectvo p. magistra.

Jeho magister svedčí o ňom: »Všetci čo sme mali šťastie s Berchmansom byť, sme rovnakého náhľadu. Žil uprostred nás anjelským životom, javiacim sa nielen v neobyčajnej nevinnosti jeho srdca, v skromnosti, vo spravovaní, v dokonalej rehoľnej zdvorilosti a milých zvykoch, ale aj v spokojnom dokončení všetkého, čo robil. Ďalej v ustavičnej odhodlanosti, ktorou sa dobrému a milému P. Bohu oddal, v jeho dokonalej poslušnosti, zriedkavej múdrosti a horlivosti vo všetkom, čo podujal bez toho, žeby čo len i na chvíľu nebol mal na mysli Boha, v prítomnosti ktorého ako anjel kráčal. Skrátka — podľa slov Sv. Písma: »Požehnanie Najvyššieho spočívalo nad ním. Vylúčil ho zo všetkého tela. Dal mu príkazy; smer života a poučenie; opásal ho opaskom spravedlivosti a viedol ho cestou najpresnejšieho zachovávania rehoľného života. Učinil ho svätým, korunoval ho korunou slávy«.

2. Abeceda svätosti.

Prostriedok dokonalosti.

Kto chce byť dokonalý, ten musí i v malých veciach verným byť, t. j. svoje každodenné i drobné povinnosti, čo najdokonalejšie plniť. Preto si Berchmans velký pozor dával pri každom cvičení. Pravda, potrebné je k tomu sebazaprenia. Berchmans to dobre cítil. Popri modlitbe usilovné sa cvičil v sebazaprení. Vo svojom denníku píše: »Keď sa za mladý nestanem svätým, nikdy ním nebudem. Predovšetkým teda treba mi byť človekom modlitby a sebazaprenia. Kým si nenadobudnem ducha modlitby, dotiaľ nemôžem byť šťastlivým. V duchovnom živote len natoľko napreduješ, nakoľko si násilia učiníš. Preto, nakoľko len môžem, budem zapierať svoju vôľu. Sveta a jeho skutkov treba sa mi celkom zrieknuť. Čo by mi osožilo, keby som aj celý svet získal, ale na svojej duši škodu utrpel? Tvoje povolanie je byť Ježišovým spoločníkom. Avšak nikdy sa nestaneš pravým spoločníkom Ukrižovaného, ak nebudeš s Kristom ukrižovaný.

Ježiša chcem milovať nadovšetko. Maria, moja matka, bude mi v tom pomáhať. Z lásky k Ježišovi chcem všetko, nakoľko len môžem, čo najdokonalejšie robiť. Mojou zásadou je: »všetko na väčšiu slávu Božiu!« »Dnes budem myslieť, hovoriť, a robiť, len na väčšiu slávu Božiu. Najmä o túto čnosť (tu ju pomenoval) sa budem starať. Pomocou milosti Božej ani jeden Ľahký hriech nechcem spáchať, ani najmenší predpis vedome prestúpiť«. Tieto a podobné myšlienky ho nadišly ráno, keď vstal z postele. Potom si usporiadal svoju izbu a ponáhľal sa do kaplnky navštíviť prev. Sviatosť oltárnu. Tu prosil o milosť pre svoje predsavzatia.

Rozjímanie.

Po krátkej návšteve nasledovalo ranné rozjímánie. To by nebol opustil, alebo skrátil ani za svet. Ba ani na iný čas nechcel toto vážne cvičenie preložiť. Raz mu novici odporúčali, aby si pýtal dovolenie ráno dlhšie spať, kedže je slabý. »Radšie nech som slabý« — odpovedal — »ako by som mal bez potreby výnimku robiť v dennom poriadku. K tomu, veď beztoho} som taký nedokonalý, že potrebujem modlitby spolubratov. Za spoločného rozjímania pravda zvlášťnymi milosťami sú obdarení tí, čo sa spolu modlia.«

Len z poslušnosti zmenil čas rozjímania. Rozjímanie nie je ústna modlitba, ale vnútorná. Človek v rozjímaní rozmýšľa nad pravdami viery a zpytuje sa, či žil dosial podľa večných právd. Keď nie, oľutuje svoje chyby a vezme si pred seba, že na budúce bude svoj život riadiť podľa týchto právd.

Sv. Terezia hovorí, že kto každý deň aspoň pol hodiny rozjíma, môže byť istý, že bude spasený. Sv. Ján Berchmans nie pol hodiny, ale celú hodinu venoval tejto modlitbe. Z nej nabral sily a zápalu k veľkému a rýchlemu pokroku v čnostiach.

Svätá omša.

Po rozjímaní išiel s ostatnými novicmi do kaplnky na svätú omšu. Viďme, ako ju slyšieval: »Postav sa v duchu« — píše vo svojom denníku — »so všetkými svätými a anjelmi a s P. Máriou na Kalváriu. Pohliadni na Krista, svojho Pána ako nesie ťažký, krvavý kríž. Židia ho tlčú, strkajú. — Do pozdvihovania rozmýšľaj nad veľkými tajomstvami, ktoré sa pred tvojimi očami obnovujú. Kristus P. skladá ťažký kríž... Dávajú mu piť myrhu. Kati strhnúc s neho šaty, prihotujú nástroje k umučeniu. Položia ho na kríž. On poslušne vystrie najprv pravú ruku, potom ľavú, potom sväté nohy, aby ich ukrutnými klincami prebodli. Hlad ako pozdvihne Kristus svoje oči a obetuje sa za tvoje hriechy svojmu nebeskému otcovi. Shováraj sa s ním pobožné až do pozdvihovania.

Po pozdvihovaní pohliadni, ako dvíhajú kríž. Počúvaj, ako sa Kristus modlí za svojich nepriateľov. Hľaď, ako tečie krv z jeho najsvätejšieho tela. Hľaď na jeho rany a pros ho o milosť. Pri pohľade na Jeho sv. hlavu modli sa za cirkevných predstavených, pri tŕňovej korune za svetských; pri pravej ruke za rodičov, za spolubratov a vlastných bratov, za dobrodincov a priateľov; pri ľavej ruke modli sa za svojich nepriateľov a za tých, čo teba alebo tvoju matku »Spoločnosť« zneuctili; pri bočnej rane chcem sa za seba modliť: 1. aby som Boha z celého srdca miloval, 2. aby som veľkým zápalom horlil za spásu duší, 3. aby som vytrval v jeho Spoločnosti, 4. aby som tri sľuby dokonale zachovával, 5. za úprimnú lásku k bl. P. Márii a prev. sviatosti Oltárnej. Pri nohách modli sa za Spoločnosť a za všetkých rehoľníkov; dobrých a zlých, a za všetkých svetských ľudí. Za sv. prijímania hľaď na P. Máriu, sprevádzanú anjelmi a tvojimi ochrancami, ako Krista Pána, svojho Božského syna prináša do srdca. Budem ho prímať čo najponíženejšie, čo najvrelšie. Vzbudím v sebe vieru v skrytého Spasiteľa, poďakujem sa mu a obetujem sa mu celý. Ponúknem mu svoje služby, poprosím a prisľúbim. Kňazské požehnanie nech prinesie mojim predsavzatiam Božie požehnanie.

Sväté prijímanie.

Popri sv. omši najväčšmi sa tešil sv. prijímániu. Tak ako sv. Alojz, tri dni sa pripravúval na prijatie nebeského pokrmu a za 3 dni dakovával zaň. Deň pred prijímaním horel túžbou po Spasiteľovi a neraz zvolal: »Drahí bratia, zajtra môžeme pristúpiť k nebeskej hostine«. Potom s takým zápalom hovoril o tejto sviatosti, a o láske Božej, že v každom novicovi vzbudil túžbu po nej.

3. Anjel pokoja.

Zkúška.

Jeho predsavzatia už po niekoľkých týždňoch boly ťažko zkúšané. Prišla zvesť, že mu ťažko ochorela matka, ktorú vždy nežne a detinský miloval. Teraz ju miloval ešte väčšmi. Ved už nemiloval prirodzene, sebecky. Už nehľadel na hmotné, zemské a pominuteľné výhody, ale na nadprirodzené, duševné a večné dobro. Modlil sa teda za matku a prosieval pre ňu od P. Boha predovšetkým nadprirodzené milosti.

O tejto pravej láske svedčí jeho list, čo písal matke. »Teším sa a plesám — píše v tom liste — »keď si pomyslím na milosti, ktoré P. Boh — nech Mu je chvála a vďaka na veky — dával našej rodine až dosial. Mňa, nehodného, povolal, aby som nasledoval Jeho Syna tu na zemi, a teba, milá matko, volá k svadobnej hostine do neba.«

Tak pripravoval matku na smrť. A matka onedlho dokonala, dakujúc P. Bohu za dobrého syna. Odovzdajúc sa do vôle Božej, spokojne sa rozlúčila s mužom a deťmi. Jej duša zaiste je účastná svadobnej hostiny, ako jej to syn želal. Umrela l - ho decembra 1616.

Berchmansov otec ťažko znášal veľký kríž. Ostal sám s drobnými deťmi. Nevedel si pomôcť. Zaumienil si, že odcestuje do Mechelnu k synovi a že ho zavolá domov. A skutočne. Nahováral syna, aby Opustil reholu a aby ako svetský kňaz pomáhal rodine. Pokušenie bolo veľké. Syn však tak rozhodne a tak múdre odpovedal otcovi na všetke ťažkosti, že tento prestal s nahováraním. Ba čo viacej, synove slová natoľko účinkovaly na otca, že ostal niekoľko dní u syna, konal duchovné cvičenia a rozhodol sa, že pôjde za kňaza a vstúpi za synom do rehole. A opravdu, neskoršie, keď mu to už rodinné pomery dovolily, dal sa vysvätiť za kňaza. Zomrel ako správca kostola sv. Sulpiciusa v Dieste. Do tohoto kostola často chodieval so svojím synom.

Musíme pripomenúť, že Berchmansov otec za mladi študoval a len z núdze ostal ševcom. Bohoslovecké štúdia pravda vtedy netrvaly tak dlho ako teraz.

Svätý Hilarius.

Ján bol vždy veselý. Spolubratia ho nazvali svätým Hilariusom (Veselým). Blaženosť a ra« dosť zračila mu z tvári, hoci oči mal vždy skromne sklopené. Jeho veselosť však bola vždy mierna. Nikdy nevypukla v hlasný smiech. Na Berchmansa zaiste veľký vliv mal starý páter, Coster. Tento ešte za svätého Ignáca vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Svätý Ignác si ho veľmi vážil. Mnohí sa nad tým divili, lebo Coster bol živej, veselej povahy. Raz sa tiež bol práve na niečom dobre zasmial, keď zrazu uvidel pred sebou zakladateľa, sv. Ignáca. Zľakol sa. Ale sv. Ignác ho láskavé uspokojil slovami: »Františku, viem dobre, že všade a vždy sa smeješ. Neboj sa! Každému povedz, že ja chcem, aby si sa smial. Buď veselý v Pánu! Rehoľník nikdy nesmie byť smutný. Veď všetko ho pobáda, aby sa tešil. Františku, — vstaň veselý a smej sa — pri tom však !buď vždy ponížený a poslušný.« Tieto slová P. Coster si zaiste dobre zapamätal a kde mohol, povzbudzoval nimi aj iných. P. Coster býval v tom istom dome, kde Berchmans. Ján sa usiloval i v tejto čnosti vynikať. Neišlo to však bez sebazaprenia. Veď ľudské povahy sú rozličné a len človek veľkých čností môže dobre obcovať s inými. Berchmans si zaumienil: Stoj čo stoj, neupokojím sa, kým nebudem každého človeka rovnako milovať, aby som potom vedel na spáse všetkých ľudí bez výnimky pracovať a všetkých získať pre Krista. Najväčšou penitenciou mi je spoločný byt s inými. Toto boly jeho zásady.

Pax vobiscum. Pokoj s vami.

Raz sa dvaja novici, ktorí ešte neboli dávno v noviciáte, povadili, na prechádzke. Cestou stretli sa s Berchmansom. Hľadel ich smieriť, ale slovami sa mu to nepodarilo. Tu naraz kľakol si medzi nich a prosil ich pre lásku Ježiša Krista a pre úctu k matke, spoločnosti Ježišovej, aby sa prestali vadiť. To pôsobilo; bolo po hádke. Jeho prosbám nemohli odolať, keďže si ho veľmi vážili a ctili pre príkladné spravovanie a pre láskavosť ku všetkým.

Berchmans sa usiloval vysoko si ceniť každého. Keď niečo dobrého videl u iných, to nasledoval. »Budem sa chrániť« — píše v denníku — iných odsudzovať alebo do cudzích vecí sa miešať. Keď niečo zbadám, čo už nemôžem zahladiť, alebo prekaziť, sústrasť vzbudím v sebe oproti vinníkovi a pohliadnem na mnohé svoje hriechy a nedostatky, a pomodlím sa. »Zdravas Maria« alebo niečo iného na zadosťučinenie.

Bernard Vittorio spolunovic Berchmansov toto svedčí o ňom: Nikdy ho nebolo počuť hovoriť o cudzích chybách. Keď také veci prišly do reči, hneď dal najavo, že mu je to nemilé a šikovne i láskavé na iné obrátil reč.

Z plnosti srdca hovoria ústa.

O čom sa Berchmans obyčajne rozprával? Takrečeno len o Bohu a o božských veciach. »Obchodník — hovorieval — rád sa rozpráva o svojom obchode, vojak o vojne, učenec o vede, prečo by teda kresťan a rehoľník nehovoril rád o Kristovi, o Jeho príklade a o nebeskom učení?« Aby užitočne a bohumilé strávil čas oddychu, vyhľadal si pekné príklady zo životopisov svätých, z dejín Spoločnosti Ježišovej, príklady o Matke Božej, o láske Božského Spasiteľa v prevelebnej Sviatosti a o týchto hovorieval. Takéto rozhovory ho len posilnily v láske k P. Bohu. Sám vyznal svojmu duchovnému otcovi: »Poludňajší odpočinok ma povzbudzuje, aby som deň do konca obetoval P. Bohu. Večerný odpočinok zasa je dobrou prípravou na ranné rozjímanie a na sv. prímanie.«

Dokončenie noviciátu.

Prvý zpomedzi rovných.

Berchmans stal sa prefektom spolunovicov. Jeho úlohou bolo oznámiť rozkazy magistra a zastupovať ho v niektorých veciach. S Berchmansovým prefektstvom všetci boli spokojní. Vždy bol pokorný, mal sa za sluhu a za ne? hodného obcovať so spolubratmi. Jeho zásadou bolo. »Treba sa mi mať za žobráka, ktorého len z milosrdenstva prijali do rehole.« »Treba mi byť sluhom všetkých; toto má byť mojou slávou.« A neboly to prázdne slová. Dokazujú to výpovede iných. »Potajomky nám čistieva obuv, najmä vtedy, keď sme ju mali najviacej zablatenú, po prechádzke a po dáždi.« »Keď Berchmans bol prefektom, hovorí P. Bauters, jeho majster, neraz padol na kolená predo mnou a prosil, aby som sám oznámil trest označeným, keďže preň je to veľmi ťažké.«

O veľa milšie mu bolo čistiť lampy za iných ako im oznamovať rozkazy, tresty.

Základ lásky.

Nemôže úprimne milovať blížneho ten, čo je nie ponížený. A kto je ponížený? »Opravdive ponížení sú len tí, — hovorí Berchmans, — čo nepoznajú sebachválu a pochvalu od iných«. A Berch? mans bol v tomto veľmi príkladným. Prosil si najhoršie šaty, čo boly v dome, takzvané »Sta? nislavove«. Veľmi sa zarmútil, keď ho verejne pochválili. »Bolo nám ho ľúto, — svedčí jeho spolunovic, — keď našiel lístok, na ktorom maly byť naznačené od spolunovicov jeho chyby, celkom prázdny; tak sa zarmútil, že sme ho museli potešovať, ako v nejakom veľkom nešťastí«.

Jeho obcovanie s inými pekne opisuje Pius IX., ktorý Berchmansa za blahoslaveného vyhlásil: »Naplnený chatrnou mienkou o sebe, s radosťou v srdci robieval najnižšie práce. Bol skromný, tichý a láskyplný k iným, ale tvrdý a prísny oproti sebe; trýznil svoje telo a sotva mu doprial potrebného pokrmu«.

Sľuby.

Berchmans už po prvom roku noviciátu mal takzvané devocionálne, t. j. z pobožnosti vykonané súkromné sľuby. Ale tieto ho neuspokojili a ani ho nemohly. Túžil po sľuboch, ktorými sa stane údom rehole a Ježišovým spoločníkom. Konečne túžobne očakávaný deň po celých dvoch rokoch noviciátu prišiel. V ten deň nevýslovné city opanovaly Berchmansovo srdce, dôkazom čoho je list, v ktorom otcovi oznamuje svoju radosť: »Svetsky smýšľajúci rodičia, ktorých srdcia sú plné falošnou ctibažnosťou, veľmi sa tešia, keď ich deti s pánovníkmi alebo s velikášmi tohoto sveta vstupujú do manželstva... Daj Bože, aby títo rodičia neskoršie, azda i cez celú večnosť neoplakávali osud svojich detí. Tebe, drahý otče, celkom inú radosť zvestuje môj list. Zvestuje Ti radosť, ktorá nemôže byť ničím kalená. Teš sa! Hej, raduj sa! Tu je kalich, plný pravej radosti! Čo to má byť? Tvoj syn úfa, že 25 - eho septembra zomrie. Zomrie? Áno odumrie tomuto svetu smrťou spravodlivých. Kde a ako? Chcem umrieť na kríži Ježišovom, s Ježišom, pribitý troma klincami: Večnou chudobou, čistotou a poslušnosťou. Ó, ako sladko je umierať v Ježišovom náručí! Raduj sa, ctihodný otče, po tej smrti bude tvoj syn žiť, šťastlivé žiť. Či jest blaženejší, radostnejší život ako život po boku takého ženícha (Krista)? Ó, daj Bože, aby moja duša bola ozdobená rúchom čnosti tak, aby bola hodná takého ženícha! Daj Bože, aby moja duša túto hostinu dobre pripravila sv. Trojici, P. Márii a anjelom. Takou láskou a úctou, ako sa patrí.

Budem sa v tieto dni o to usilovať. Ale moje slabé sily na to nestačia. Preto Ťa, drahý Otče, vrúcne prosím, vypros mi troma sv. omšami na česť sv. Ducha v montaigenskej kaplnke mocnú ochranu a pomoc P. Márie. Úfam, že aj starý otecko aj stará matka, ujkovia, tetky a priatelia budú sa modliť za mňa.

Ešte raz z celého srdca sa odporúčam do sv. omše Vašej dôstojnosti [2]).

Mechelnu, v noviciáte Spoločnosti Ježišovej, roku 1618, 2. sept. Vašej Dôstojnosti ponížený a poslušný syn v Kristu Ján Berchmans«.

25. septembra, Berchmans kľakol si pred oltár a za prítomnosti predstaveného nahlas prečítal sľuby a obetoval sa P. Bohu celkom takto: Všemohúci večný Bože, ja Ján Berchmans.... sľubujem. Tvojej božskej Velebnosti, chudobu, čistotu a večnú poslušnosť vo Spoločnosti Ježišovej....

Týmto Berchmans stal sa na veky opravdivým údom Spoločnosti Ježišovej. Teraz už bol scholastikom Spoločnosti. Takto totižto menujú tých, čo po prvých rehoľných sľuboch idú študovať.

III. V škole vedy.

1. Cestovanie.

Štúdia.

Mladému jezuitovi treba si nadobudnúť aj dostatočnej vedy, aby mohol čo najúspešnejšie pracovať na spasení nesmrteľných duší. Čnostný život je pravda predovšetkým potrebný každému kňazovi a nedá sa nahradiť ničím, ale to nepostačí. Kňazovi treba byť aj učeným, aby vedel iných vyučovať. To mal pred očami aj sv. Ignác, zakladateľ Spoločnosti Ježišovej, keď predpísal reholi dlhé a dôkladné štúdia. Aj Berchmansovi sa bolo treba podrobiť tomuto predpisu a rozlúčiť sa s noviciátom, kde toľko milých chvíľ prežil v duchovných cvičeniach.

Predstavený poslal ho do Antverpenu filozofiu študovať. Cestou z Mechelnu do Antverpenu urobil pešo s inými. Dom, kde sa Berchmans ubytoval, stojí podnes. Nateraz je vojenským špitálom.

Antverpenskí scholastici nových bratov srdečne prijali. Berchmans išiel k predstavenému. Už predtým sa bol zdvorilé predstavil pátrovi rektorovi, ktorý mu mal byť odteraz otcom, ale Berchmansa to neuspokojilo. Príduc k svojmu predstavenému, otvoril mu svoje srdce a prosil ho, aby bol k nemu čo najprísnejší. Páter rektor sa aj usiloval vyhovieť tejto žiadosti. Často ho pokutovával za malé priestupky, ktoré sa prihodily i Berchmansovi, keďže ešte nepoznal domáci poriadok a obyčaje. Bol blažený, že mal predstaveného, ktorý je k nemu taký, ako si to zaslúži. Ale táto radosť netrvala dlho. Páter rektor čochvíľa sa presvedčil o Berchmansovej dokonalosti. Zkúšať Berchmansovu poslušnosť bolo zbytočné a preto ho viacej takýmto skúškam nepodroboval.

Do Ríma.

Berchmans neostal dlho v Antverpene. Boh chcel, aby svojím sv. životom svietil celému svetu. Páter provincial poslal ho do hlavného mesta katolíckej vzdelanosti, do Ríma. Tam sa schádzavali najnadanejší mladíci Spoločnosti Ježišovej z celého sveta, aby sa vycvičili v rýdzich, katolíckych vedách a otužili sväzkom bratskej lásky, ktorá spája údov Spoločnosti Ježišovej z celého sveta. Berchmans nemohol pochopiť, prečo práve jeho posielajú do Ríma. »Nemám na to po? trebných čností a schopností, — a iní vynikajú v nich« — hovoril. Ale poslušnosť mu bola nadovšetko a preto hneď sa dal na cestu. Pred odchodom treba sa mu bolo rozlúčiť od príbuzných. Tak to žiadal predstavený domu.

Cestou do Diestu išiel cez Mecheln. Tu v dome Spoločnosti Ježišovej sa dozvedel, že mu otec pred niekoľkými dňami ochorel, a po krátkom trápení zomrel. Bol to veľmi ťažký úder. Nikto mu to neoznámil, nenapísal. V Mechelne, od cudzích ľudí sa dozvedel, že sa mu otec bez rozlúčenia odobral na druhý svet. Ale Berchmans hneď sa potešil myšlienkou, ktorá nedovolila, aby ho nesmierny žiaľ celkom ovládal. Katolíkovi a tým väčšmi rehoľníkovi treba sa i v žiali ovládať. Berchmans sa uspokojil a povedal: »Pán Boh mi ho dal, Pán Boh mi ho aj vzal; nech bude pochválené Jeho Meno!«

Po tejto trúchlivej zvesti, nevedieť prečo, neišiel domov. Namiesto návštevy napísal rodine pekný dlhý list. Potešoval ich a prosil, aby neopustili siroty. Aj kanonikovi Froidmontovi poslal list s prosbou, aby sa láskavé ujal jeho bratov a sestričiek.

A P. Boh, pre ktorého Berchmans opustil svojich, dobrotivé sa postaral o všetkých. Bratia Adrián a Karol s pomocou Božou doštudovali. Adrián potom vstúpil do rehole augustiniánov a Karol nasledoval Jána do Spoločnosti Ježišovej. Bol usilovným pracovníkom a veľmi nábožným jezuitom. Dožil 61 rokov. O treťom bratovi, Bartolomejovi, len toľko vieme, že bol vojakom. Jediná sestra Alžbeta vydala sa za istého advokáta v Mechelne.

Putovanie.

24. októbra r. 1618 Berchmans s Bartolomejom Pennemannom, tiež scholastikom dal sa na cestu do Ríma. Išli cez Francúzsko, lebo katolíckym kňazom, najmä jezuitom cez Nemecko nebolo radno ísť. Katolícku Cirkev a najmä jej horlivých sluhov vtedajší nemeckí protestanti veľmi nenávideli.

Cestou cez Francúzsko navštívili nejeden dom Spoločnosti Ježišovej. Všade si ich veľmi oblú* bili, a dlho ich spomínali. Obdivovali najmä Berchmansovu poníženosť a neobyčajnú pobožnosť. Pohľad na tieto čnosti každého povzbudil. Keď po roku išiel tade do Ríma P. Bauters, pátri mu blahoželali, že takého dobrého mladíka vy choval.

Cesta z Mechelnu do Ríma trvala dlho. V útrapách cestovania a súženia povzbudzovali sa nábožným rozjímaním a rozhovorom. Rozjímali, ako kedysi cestovala sv. Rodina z Betlehema do Egypta. Pravda, ich očakávala v Ríme radosť, sv. Rodina ale s úzkosťou pospiechala do Egypta.

Loretto.

V talianskych mestách neostávali dlho. Krása palácov a rozličných zriedkavostí ich nevábily. Ponáhľali sa, aby ešte pred Vianocmi boli v Lorette. V deň pred Štedrým večerom boli v Lorette. Berchmans, hoci bol veľmi ustatý, jednako vyprosil rektora tamojšieho kolegiuma Spoločnosti Ježišovej o dovolenie zúčastniť sa utierni v Nazaretskom domčeku. Cez omšu kľačal ako vo vytržení. Jeho pobožnosť obdivovali všetci, čo ho videli. Z jeho tvári zračila taká čistota a šľachetnosť, že si ľudia mysleli: to je zaiste kniežatský syn, preoblečený za pútnika, aby ho nepoznali. V Lorete strávili dva dni. S »Nazaretským domčekom« sa citlivé lúčili. Ale treba sa im bolo pobrať ďalej, do Ríma. Po päťdňovom putovaní shliadli prekrásnu vežu chrámu sv. Petra. Večer boli vo večnom meste. Hneď vyhľadali dom Jezuitov. Privítal ich sám páter generál, najvyšší predstavený Spoločnosti Ježišovej a srdečne ich objal. Na druhý deň bol práve sviatok mena Ježišovho. Naším milým pútnikom bolo treba cez tento deň ostať a byť hosťami p. generála. Len nasledujúci deň mohli ísť do kolegiuma, kde mali začať študovať filozofiu. Berchmansov spoločník sa netešil dlho večnému mestu. P. Boh ho povolal do večného Jeruzalema. Nevedieť, či pre útrapy cesty a či z inej príčiny, ochorel a onedlho zomrel.

2. Nová domovina.

Rimské kollegium.

Berchmansa v kollegiume už poznali. Jeho chýr ho predbehol; jeho svätosť sa rozniesla po mnohých domoch Spoločnosti Ježišovej. Nevedieť, či úmyselne, alebo náhodou mu dali práve tú izbu, v ktorej i sv. Alojz býval. Táto okolnosť ešte viacej roznietila v ňom túžbu podobným sa stať svojmu patrónovi, sv. Alojzovi. Niektorí hneď po jeho príchode hovorili: »Alojz je zasa na zemi, Alojz je medzi nami«. Ba boli i takí, ktorým sa Berchmans pozdával ešte milším ako sv. Alojz. V dome boli mnohí, čo poznali sv. Alojza; veď ani tridsať rokov neminulo, čo Alojz žil medzi nimi. Čo robilo Berchmansa takým milým? To, že nemal na sebe nič odstrašujúceho. Nezdal sa byť taký chudý a vypostený, ako sv. Alojz. A Boh obdaril ho pritom aj príjemným charakterom a peknou postavou. »To je nepochopiteľné, — hovorili niektorí, — že k takej milej povahe druží sa i toľká skromnosť. Počkajme len, až sa osmelí«. Ale sklamali sa, čo takto hovorili. Berchmans ostal stálym a verným svojím predsavzatiam, hoci mal i ťažkosti a pokušenia so strany niektorých netrpezlivých spolubratov. P. Oliva, Berchmans sov spolužiak a neskorší generál celej Spoločnosti Ježišovej rozpráva: Ktoréhosi dňa p. Minister, P. Camilus Jori takto napomínal mladých školastikov: »Nepokazte mi môjho malého Flamčana; hovorím vám, on je dobrý a jeho čnosť bude sa skvieť v jasnom svetle«. »Ja som sa čudoval, hovorí P. Oliva, že p. minister takto chváli Berchmansa hneď po jeho príchode, ale mal pravdu. Berchmansova čnosť bola stála. Onedlho, hovorí P. Gori, rozšírila sa vôňa Berchmansovho sv. života po celom dome, ba i za kláštorné múry, po celom meste«.

Usilovný žiak. (1619—1621.)

Pohliadneme teraz na rímske kolégium, kde Berchmans prebýval. Založil ho sv. Ignác, zakladateľ Spoločnosti Ježišovej. Sv. Ignác, bývalý vojak a 33 ročný muž nehanbil sa sadnúť si medzi mladých žiakov a sa učiť latinčinu a iné predmety, ako to vtedajší čas vyžadoval. Vedel, že bez vedy nemôže úspešne pracovať za spásu duší a za väčšiu slávu Božiu. Neskoršie teda išiel na parížsku univerzitu, aby si nadobudol potrebných vedomostí. Za spolupracovníkov zvolil si tamojších, najlepších univerzitných poslucháčov, Gonzalera, ba aj niekoľkých profesorov, jako Františka Xavierského, Petra Fabera atď. Vedu a pobožnosť, týchto mužov obdivoval aj pápež, ktorý im neskoršie zveril veľavýznamné a veľmi dôležité veci. Sv. Ignác za študiumu veľa skúsil. Videl, že sa žiak nemôže celkom venovať učeniu, keď sa mu treba starať aj o živobytie. Preto neskoršie Vo svojej reholi predpísal, aby domy, kde sa mladí reholníci učia, maly primerané majetky, aby školastici nemali starostí okrem štúdiumu. Takým domom bolo aj rímske kolégium.

Kedysi a teraz.

Rimské kollegium, kde Berchmans býval, stojí podnes. Pravda nie je už také, ako za časov Berchmansových. Kostol sv. Ignáca vtedy ešte nebol pri kollegiume. Bol tam len kostolík, zvaný »Annuntiata«, »Zvestovanie P. Marie«. Kostolík vystavila pre sestry, Zvestovania marchionessa delia Valle, vnučka Pavla IV. Keď sestry kostolík a dom opustily, darovala ho Spoločnosti Ježišovej. Tento kostolík bol prvým sídlom Marianskych družín. Podľa neho sú pomenované prvé kongregácie »Zvestovania P. Marie.« (Viď Marianska Kongregácia r. 3. č. 1 [3]) Kollegium bolo štvorhranná mohutná budova s dvormi. Okrem profesorov bývalo v ňom veľa školastikov.

Poriadok.

Filozofické štúdia vo Spoločnosti Ježišovej trvajú tri roky. Prvé dva ročníky bývalý od* delené od tretieho. V prvých dvoch ročníkoch boli »iuniores« (mladší). Ako takíto bývali v »ritiramento di sopra — vysoko hore«. Toto prísne oddelenie bolo preto, aby si mladší škoastici, ktorí len nedávno prišli z noviciátu, lepšie mohli zachovať prvotu, oheň horlivosti a aby bol neaký priechod z noviciátu do školastiky.

Tretí ročník býval dolu »da basso«. Boli to »veteráni« (starší). V každom oddelení bol páter - predstaveným zvaný ministrom. Tento sa staral o poriadok a o mladých rehoľníkov. Páter - minister obyčajne veľmi dobre poznal svojich sverencov, o veľa lepšie, ako vyšší predstavení. Veď človek v drobných každodenných veciach, prácach a robotách najlepšie prezradzuje svoju povahu a niekedy i svoje čnosti a nečnosti.

Iní predstavení.

Na čele celého domu stál P. Virgil Cepari, spolubrat a autor životopisu sv. Alojza, ktorý po Berchmansovej smrti vydal i životopis tohoto. Bol niekolko rokov spovedelníkom sv. Magdaleny de Pazzi a dával jej i duchovné cvičenia sv. Ignáca. Tridsať rokov neúnavne pracoval v procesoch svätorečenia niekolko svätých. Napísal niekoľko diel, ako: Benedikom XVI. schválené dielo o svätorečení, ďalej životopis sv. Magdalény de Pazzi, sv. Františka Borgiasa a sv. Františky Rímskej. Za Berchmansových časov bol so šesťdesiatročný a s obdivom pozoroval, že život sv. Alojza sa opakuje pred jeho očima. Berchmans miloval svojho hlavného predstaveného, ako otca a každý mesiac dva razy išiel k nemu, aby mu odhalil svoju dušu.

Okrem hlavného predstaveného duchovným otcom a vodcom bol mu v prvých rokoch P. Ján Ceccotti. Tento vtedy už štyridsiaty rok bol špirituálom duchovným a vodcom mladých rehoľníkov po skalnatej ceste dokonalosti. Bol výborným duchovným a svätým človekom. Hriechu sa vedome nedopúšťal, denne raz jedával, prísny poriadok držal, čas dobre využíval, a len o Bohu rád vy prával.

V treťom roku Berchmansovým špirituálom bol P. Tomáš Massucci, predtým dlhé roky profesor bohoslovia a filozofie v poľskej provincii. Napísal dve knihy: »Život sv. Pavla« a » O nebeskom»obcovaní« (de coelesti conversatione).

3. Okolie.

Filozofia.

Zaujímavé je, ako vyučovali vtedy žiakov Spoločnosti Ježišovej, a ako vychovávali z nich dobrých bojovníkov sv. Cirkvi. Profesori filozofiu prednášali latinským dialektom. Žiaci si predovšetkým osvojili pravidlá správneho myslenia (logika), potom treba im bolo poznať neviditeľný svet pojmov, pochopov (metafyzika), ďalej viditeľný svet v jeho základných čiastkach a pohyboch (kozmologia, matematika, fyzika) a konečne základ a príčinu všetkých vecí, týkajúcich sa Boha (Teodicea) ako aj pomer človeka k Bohu a k stvoreniam (ethica).

Profesorský sbor bol z výborných ľudí. Profesorom logiky a ontologie bol P. František Piccolomini, neskorší generál Spoločnosti Ježišovej. Berchmans ho takto charakterizuje: »P. Piccolomini usiluje sa žiakov vycvičiť nielen vo vede, ale — a to tým väčšmi — aj v čnosti.« P. Grasse, ktorý je podnes známy vo vedeckom svete a ktorý veľa dišputoval s chýrnym Galileim, vyučoval matematiku. P. Galuzzi, veľký učenec a zaslúžilý vedátor, učil etiku. Na pohrebe bl. kardinála Bellarmino roku 1615 on povedal pohrebnú reč a r. 1619 on bol v pôste kazateľom v Sixtinskej kaplnke pred pápežom.

Vidiek.

Rímske kollegium malo hospodárstvo pri Frascati, kde mal kedysi chýrny rímsky rečník a štátnik Cicero svoje »Tusculanum.« Časom toto miesto nazvali »Villetta Borsarim«, po jeho neskoršom majiteľovi. Tam chodievali školastici odpočinúť si na niekoľko týždňov po ťažkých štúdiách. Pekná poloha miesta, krásny výhľad, rozličné stromy a rastliny blahodarne účinkovaly na dušu a telo. Veď už nejeden človek pri pohlade na krásy prírody velebil Boha a zhlbín srdca Mu ďakoval, že už tu na zemi, v tomto slzavom údolí, tak otcovsky sa stará o svojich. A zaiste aj sv. Alojz a po ňom aj Berchmans podobne sa modlili.

Cesta z kollegiumu do Frascati je dosť dlhá, školastici teda každý týždeň nemohli ta ísť. Avšak sv. Ignác, zakladateľ rehole predpísal, aby mladí študujúci rehoľníci mali v týždni voľný deň, aby mohli ísť na vidiek odpočinúť si. Predstavení teda kúpili blízko mesta dom s vinicou pod menom »Vigna Balbina«. Ta chodieval i Berchmans každý týždeň.

Dojmy v novej domovine.

Ako sa cítil Berchmans v Ríme? Svojmu dobrodincovi, kanonikovi Froidmontovi napísal 23. novembra 1619 list, v ktorom mu úprimne opisuje svoje dojmy z novej domoviny: Najdôstojnejší Pane! Pokoj Kristov! Bol by som nevďačníkom, keby som pri tejto priaznivej príležitosti neposlal Vašej veľkomožnosti pozdrav. Toľko dobrého ste mi urobili. Vám, najdôstojnejší Pane, a Vašej bohabojnej výchove ďakujem za výsledky v učení, bohabojnosti a pobožnosti. Povďačný som Vám za všetko, čo som ako nebeské mlieko mohol požívať. Vám ďakujem, že patrím do Spoločnosti Ježišovej. Ja nehodný a ničomný som účastný tej milosti. Rád sa pri? znám a uznám, že som len trpeným spoločníkom Ježišovým — ale zato som spokojný.

Tu v Ríme, kde ma predstavení z Mechelnu poslali, je mi veľmi dobre. Už mám prvý ročník skončený. Bývam v rímskom kollegiume našej Spoločnosti, kde je pátrov a školastikov vyše 200. To je podivuhodné. Sú rozličných národností. Sú tu: Španieli, Poliaci, Nemci, Portugali, Dalmatínci, Sicílčania, Neapolčania, Belgičania, Litevci, Francúzi ... atď. a predsa spája ich taký silný sväzok lásky a dobroprajnosti, akoby boli synmi jednej matky. Milý Bože! A medzi nimi som aj ja.

Dávnou mojou túžbou je vedieť, koľko rokov mám. Dosial to neviem. Veľmi by som bol povďačný Vašej milosti, keby ste poslali niektorého z mojich bratov do Diestu, aby dôkladne vypísal z matriky pokrstených deň a rok môjho narodenia a mňa o tom upovedomil. Nikdy na Vás nezabudnem a veľmi prosím Vašu milosť o vzpomienku pri sv. omši. Vašej Milosti oddaný sluha v Kristu, Ján Berchmans.

Obdivovaný.

Medzi Berchmansovými spolužiakmi boli i nejezuiti, bývajúci v meste po rodinách. Títo len na prednášky chodievali do kollegiumu. školastikom podľa predpisov nie je dovolené shovárať sa s inými žiakmi bez dovolenia predstaveného, a s dovolením môžu sa vyprávať len o školských a nábožných veciach. Berchmans tento predpis prísne dodržiaval. Len zriedka sa rozprával s cudzími žiakmi a predsa ho všetci dobre poznali. Niektorí sa ponáhľali čím skôr do školy len preto, aby mohli pozorovať Berchmansa a povzbudzovať sa jeho príkladom. Aj Berchmans na daný znak zvoncom hneď sa pobral do školy. Po prednáškach cudzí žiaci shŕkli sa v menšie skupiny a zopakovali si prednášky. Každú skupinu viedol niektorý nadanejší školastik. Aj Berchmans mal na starosti niekoľkých žiakov a to práve synov najpoprednejších rodín. Títo ho radi počúvali, poslúchali a veľmi si ho ctili. Keď zaznel zvonec, Berchmans hneď prestal, keďže podľa pravidla poslušnosti ani započatú písmenu nie je dovolené dopísať.

4. Učenie.

Dokonalý filozof.

Berchmansovi bolo sa treba celkom venovať filozofii a pri tom nezanedbať duchovný život. Ťažká to úloha. Viďme, ako zodpovedal Berchmans tejto úlohe, ako sa učí svätý.

Pri výborných profesoroch mal najlepšej prú ležitosti nadobudnúť si potrebných vedomostí. Celým zápalom mladistvej duše dal sa do učenia. Pred očami mal stále cieľ, na ktorý sa pripravoval. Sv. zakladateľ, predpisujúc reholi dlhé štúdia, mal pred očami to, čo bolo jeho cieľom: »Omnia ad maiorem Dei glóriám et salutem animarum«. Na väčšiu slávu Božiu a na spásu nesmrteľných duší hľadel aj Berchmans pri učení. »Všetko tak chcem vykonať, ako by to bolo mojim posledným skutkom«, hovoril si. Vo svojom denníku píše: »Vstúpil si do rehole, aby si pracoval. Keď vidíš, že kacíri celou silou bojujú oproti Kristovi a Cirkvi, či sa nemáš všemožne pousilovať, aby si sa dobre pripravil na neskôršiu obranu Krista a Jeho Cirkvi. Preto nič bohumilejšieho nemôžeš urobiť, ako že sa celou silou a dobrým úmyslom dáš do učenia. Preto študuj čo najhorlivejšie a neustúp od svojho predsavzatia ani na chvíľku«.

»Berchmans opravdu verne zachoval svoje predsavzatie« — povedal P. Cepari. Svedomite využil každú minútku štúdiumu. A aby mu ani chvíľka neušla, vždy nosieval nejakú knižku a čítal i vtedy, keď mu zavše bolo treba čakať predo dvermi profesorov, ktorých často navštevúval a o radu prosil, alebo keď čakal na prednášku.

Vždy viacej a viacej.

Všetké predmety učil sa jednakou pilnosťou. Raz povedal svojmu profesorovi: »Jezuita si má vedou obohatiť srdce, aby mohol dať z neho celému svetu. Preto jezuita nikdy nemôže povedať, že sa už dosť naučil«. Okrem filozofie učil sa i reči. Francúzsky vedel už z Mechelnu. Taliančinu si za krátky čas v Ríme natoľko osvojil, že z cudzích jezuitov on hovoril najlepšie taliansky. Predstavených zamýšľal poprosiť, aby ho neskoršie poslali do nemeckého a anglického kollegiumu, aby si mohol osvojiť angličtinu a nemčinu.

Človek má radosť, keď sa naučí cudziu reč, lebo novou rečou otvorí sa mu nový svet. Ale Berchmans neučil sa reči preto. O veľa usilovnejšie sa učil povinné predmety. Filozofia, najmä na začiatku, je trošku suchá. Nejeden žiak rád by ju odložil a chytil niečo iné, zaujímavejšie. Aby sa žiak pri takomto štúdiume nezaoberal iným a aby takto povinnosť nezanedbal, potrebné je sebazaprenie. Sv. zakladateľ to dobre vedel, veď sám to zkúsil. Aj jemu prichádzali v učení na um rozličné, zbožné myšlienky a plány, a preto v pravidlách školastikov veľmi múdro nariadil, aby školastici nerozmýšľali, či im to, alebo ono učenie bude potrebné, ale aby sa poslušne učili, čo je predpísané.

„Nunquam ero otiosus — nikdy nebudem záhaľčivý".

Berchmansovou zásadou bolo: »Pati, otium fugere« — »Trpieť, lenivosti vyhýbať«. »Nun« quam ero otiosus« — »Nikdy nebudem záhalči? vý«. Dokiaľ som školastikom, milovať budem svoju izbu a v nej, nakoľko možno, skutočne aj bývať«.

Fr. Alsaroli sa raz Berchmansa spýtal, koľko času venuje učeniu. »Všetok, čo je na to určený« — odpovedal. Celkom podľa pravidiel školastikov.

Profesori nenašli dosť chvály na Berchmansovu usilovnosť. P. Grassi poznamenáva, že keď niekedy zavolal školastikov, aby im mimo školy niečo úžitočného predniesol, Berchmans ho hneď nasledoval a do konca čo najpozornejšie počúval. Avšak akonáhle odbočil od štúdiumu, Berchmans sa zdvorilé odporúčal a ponáhľal sa, aby ani chvíľky neztratil. Aj čas oddychu veľmi úžitočne ztrávil. »Hoci sme sa zbožne a dôverne rozprávali, — hovorí Cornelius Lapide — predsa prerušil rozhovor, a opásal si zásteru, aby ešte pred štúdiumom vyčistil lampy«.

Nepreháňal ?

Horlivosť nesmie byť prehnaná. Berchmans to vedel a aj zaznačil takto: »Kto viac pracuje (t. j. vyše síl), málo vykoná«. Odpoludňajšieho spánku, ktorý je v horúcom Ríme potrebný, nedoprial si viacej, ako štvrť hodinky. Po odpočinku pomodlil sa ruženec, sediac alebo kľačiac pritom. Hneď po ruženci dal sa do učenia. Pri učení pero mal stále v ruke. Tento spôsob učenia už vtedy veľmi odporúčali. Po 2. hodinovom učení išiel do kaplnky navštíviť prev. Sviatosť oltárnu. Sv. Ignác v predpisoch pre školastikov neodporúča vyše 2. hodinového učenia neprestajne. Berchmans cez prestávku navštívil najmilšieho priateľa, P. Ježiša a porozprával sa s ním.

5. Pravidlá.

Váž si zdravie !

Vráťme sa k veľmi rozumnému predpisu sv. Ignáca, o ktorom už bola reč. Spomenuli sme, že školastici v každom týždni mali voľný deň. Berchmans v tento deň neštudoval. V takýto čas vypožičal si dobré duchovné knihy a čítaval z nich, alebo inými ľahšími prácami sa zaoberal. Tak iste si počínal i vtedy, keď ho bolela hlava a nevládal sa učiť. Berchmans si šetril zdravie, ba často sa aj modlil za dobré zdravie: »Patrona sanctitatis, sanitatis et studiorum tu es, mea mater virgo Maria« — »Patrónka svätosti, zdravia a učenia, Ty si, moja matka, Panno Maria.«

Non multa, sed multum. — Nie veľa, a jednako veľa.

Žiaci Spoločnosti Ježišovej nemôžu sa učiť dľa ľubovôle. Kto chce byť pátrom, treba mu filozofiu a teologiu celkom skončiť. Okrem týchto môže sa aj iným vedám venovať, jestli má na to čas, ale bez dovolenia to nemôže. Predpísané je to preto, aby nebolo povrchnosti a nedôkladnosti. Mladý človek keď sa trošku soznámi s vedou, hneď by chcel všetko vedieť, naraz. Obyčajne potom vie zo všetkého niečo, ale dôkladne nič. Správne je: neštudovať veľa pred metov, ale z niekoľkých veľa sa naučiť. Berchmans veľmi dbal na túto zásadu. O tomto hovorí: »Dobrý školastik nemá svojej vôle tak ohľadom predmetov ako aj ohľadom profesorov. Nesmie sa zaoberať knižkami, ktoré nemá predpísané.

Ctí si učiteľov.

Berchmans vždy bol spokojný so svojimi učiteľmi. Neponosoval sa nikdy, že ten alebo ten tak alebo inak prednáša. Za prednášok bol ticho, ako to pravidlo predpisuje, a keď ho niekto oslovil, vážne pohliadol, ale neodpovedal. V pochybných veciach stal si na stranu profesorov a bránil ich mienku. Jeho spolubratia radi pozorovali, keď živo a vážne dišputoval, a preto niekedy aspoň zo žartu zastávali opačnú mienku.

Keď v škole niečo hneď neporozumel, išiel k profesorom a spýtal sa, ako to treba rozumieť. Tak to predpisujú pravidlá školastikov. Školaštici, keď im treba vyprávať medzi sebou, hovoria latinsky. Výnimkou je len čas odpočinku. Berchmans tak svedomite dodržiaval tento predpis, že ešte i s profesormi vyprával latinsky, hoci je to nie predpísané. Stalo sa, že niekedy ani po vysvetlení profesora neporozumel veci. Vtedy úprimne a otvorene povedal: »Vere, páter, non intellexi« »Naozaj, otče, nezrozumel som.« Tomu sa nečudujme. Filozofia je veda, jednotlivé state ktorej niekto chytro pochopí, kým iný dosť sa natrápi, až to porozumie, a naopak: čo bolo ľahko porozumiteľným tomuto, to dá dosť trápenia predošlému. Často i najvtipnejší žiak nevie si rady.

Berchmans, akonáhle nejakú vec pochopil, poďakoval sa profesorovi a hneď odišiel. Každý týždeň dal svojmu profesorovi cedulku, na ktorej bolo napísané, aké dobré skutky chce obetovať zaň. Denný poriadok prísne dodržiaval, lebo vedel, že bez denného poriadku nemožno dobrý duchovný život viesť.

Talenty sú rozličné.

Berchmans bol nadaný; nadanejší ako iní a preto v učení vždy s dobrým výsledkom napredoval. Jeho rozum bol skorej vnímavý, ako tvorivý, t. j. neobjavil niečo nového a mimoriadneho, ale čo počul, alebo čítal, to si ľahko zapamätal a usporiadal v mysli, alebo zaznačil na papier. Jeho výťahy z filozofie boly veľmi cenené a hľadané. P. Grassi takto opisuje Berchmansa: Talent mal mimoriadny a pamäť podivuhodnú. Čo raz počul, verne vedel ako by stvorený na štúdium; sám som sa o tom presvedčil.

Školastici podľa predpisu týždenne raz, alebo dva razy dišputujú. Konajú to obyčajne takto: Profesor dvom, alebo trom školastikom určí, z čoho sa majú pripraviť na dišputu. Jednému z nich potom treba brániť pravdu, a ostatní označení ju napádajú. Pri takejto dišpute sa najlepšie dokáže, kto má rozum na mieste a kto vie ovládať svoje náruživosti. Berchmans tíško a spokojne dočkal, kým protivník nedokončil námietku, potom námietku verne zopakoval, a hneď na to odpovedal, a to vždy prísne a v školastickej forme. Podobne sa zadržal i pri zkúškach, kde mu už profesori dávali námietky a on ich podvracal. »Pri zkúške — píše — budem pozorný, chytro dám odpoveď a vždy vo forme.

Čo mi bude treba vysvetľovať, prednesiem jasne a krátko. Na dlhé reči nebudem brať ohľad, kým nebudú skrátené a v prísnej forme pred? nesené, tak so strany profesorov ako aj s vlastnej strany.«

Apoštol.

Mladý jezuita často počuje o veľkej cene, i čo len jedinej, nesmrteľnej duše. To ho po? báda, aby čím skôr mohol pracovať na spáse duší. V Berchmansovi bola táto túžba horúca. »Berchmans« — hovorí jeho spolubrat Viliam van Aelst — »vyjavil horúcu túžbu spät priviesť k stádu Kristovmu bratov, čo sa odtrhli od pravej viery, a často hovorieval, o tom so mnou s. »Náš Pán« (Boh) — poznamenal raz Berchmans žartovne — »drží nás na reťazi; ešte sa nemôžeme vrhnúť na jeho nepriateľov. Dobre, že aspoň niekedy nás pustia do mesta pohrýzť hriešnikov.« Školastikom totižto bolo dovolené po nedeliach v meste na námestiach kázať.

Berchmans miloval každého; v každom videl obraz Boží a brata Ježišovho. Aj domácich slu? hov rád vyučovával v náboženstve. Rád im tiež vypomáhaval pri rozličných robotách. Povzbu? dzoval ich k častej sv. spovedi, a raz za mesiac viedol ich i k sv. prímaniu. Vtedy pravda ešte nebolo uvedené časté sv. prímanie.

6. Výsledky.

Dôvera.

V Spoločnosti Ježišovej nejeden mladík vidí čierne mrákavy budúcnosti. »Čo bude so mnou?» Či budem môcť urobiť zadosť povinnostiam, ktoré mi predstavení určia? Za rečníka som nie veľmi súci, perom tiež neviem narábať a na misionárstvo nemám silného zdravia. Berchmans si vždy vedel pomôcť v takýchto pokušeniach: »Nikdy nebudem uvažovať, čo bude so mnou« — píše vo svojich predsavzatiach. — »Bohu budem žiť a v neho dôverovať.« »Budem žiť dňu a hodine bez toho, a o ďalšie sa nebudem starať. Všetko sverím opatere Božej a predstaveným.« Neviaž sa k ničomu, ani k svojim profesorom, atď, a nespoliehaj sa na nikoho. Len na Boha a predstavených.«

Berchmansovu dôveru P. Boh odmenil tým, že veľké veci urobil ním. Jeho príklad »nám svietil, ako hviezda na nebi«, hovoril tri roky po Berchmansovej smrti P. Cornelius a Lapide. »Berchmans bol dokonalým obrazom opravdivého školastika.« Aj Berchmansov spolužiak Fr. Marchiavelo, tvrdil toto: Keby nám P. Boh anjela poslal, aby nám predstavil obraz dobrého, bezchybného školastika, bol by taký, ako kedysi Berchmans medzi nami.«

Jeho dôvera sa javila najmä v modlitbe. Aká vzácna bola jeho modlitba! Nielen jeho spolubratia, ale aj cudzí žiaci ho prosili, aby sa za nich modlil.

Čas je drahý.

Berchmans popri učení aj inými užitočnosťami sa pripravoval na apoštolovanie. Robil si výťahy z prečítaných kníh, sbieral pekné príklady o prev. Sviatosti, o Matke Božej, nakrátko spísal si životopisy mučeníkov, vynikajúcich jezuitov a zapisoval si aj myšlienky, ktoré mu Duch Sv. v rozjímaní vnuknul. Tak si zaznačil aj dojímavejšie slová duchovného otca, ba i z listov p. generála si vypisoval zaujímavšie veci.

Zkúška.

Na konci tretieho roku filozofie každému školastikovi treba sa podrobiť zkúške z celej látky filozofie, čo sa tri roky učil. Zkúšajú štyria a predseda. Povzbudzujúce je, ako sa Berchmans pripravoval na túto zkúšku. V svojom denníku píše: »19. marca, vo sviatok sv. Jozefa skladám poslednú zkúšku z filozofie. Sv. Jozef mi bude patrónom a P. Maria orodovnicou. »Pred zkúškou konal kajúcne skutky a modlil sa, aby ju dobre složil. Za úspešnú zkúšku slúbil tri ružence na česť sv. Jozefa. A zkúška sa mu aj výborne podarila.

Verejná dišputa.

8. júla profesori usporiadali verejnú, filozozofickú dišputu z celej látky filozofie. Za obrancu zvolili Berchmansa, ako najlepšieho žiaka v celom ústave. Zpočiatku sa obával prijať túto čestnú úlohu, ale na radu svojho duchovného otca podrobil sa vôli predstavených. O tejto dišpute P. Cepari toto hovorí: »Jeho dôkladné vedomosti, neobyčajné schopnosti, jeho príkladná skromnosť a hlboká poníženosť sa skvelý. P. Ján Brisselius, p. generálov tajomník, toto povedal Berchmans sovi po dišpute: »Optime, promptissime, religiosissime defendisti«. »Veľmi dobre, šikovne, celkom po rehoľnícky si bránil.« Keď už hostia s dišputy odchádzali, p. A. Carillo, asistent španielských provincií, toto povedal svojmu spoločníkovi: »Keby boli za jezuitu oblečeného anjela poverili v dišpute obranou, ani ten by to nebol skromnejšie a velebnejšie vykonal, ako Berchmans.«

IV. V škole svätých.

1. Najkrajšia čnosť.

Anjel v tele.

Najkrajšou čnosťou mladíka je čistota srdca a tela. Tieto mu dávajú anjelskej krásy, ba ešte väčšej, lebo anjeli sa nemôžu previniť, netreba im stálym bojom si chrániť čistotu, ako je to u mladíka.

Berchmans bol presvedčený o veľkej cene a vznešenosti tejto čnosti. »Radšej tisíc razy zomriem — hovorieval — ako by som mal čo i najmenší hriech spáchať. Keď sa raz rozprával s istým bratom o P. Márii, rozohrialo sa mu srdce. »Ó, milý bratku — hovoril — uctievajme, chváľme a milujme P. Máriu. Milosti Božej a ochrane P. Márie ďakujem, že som sa nikdy, ani v mysli, neprehrešil oproti anjelskej čnosti.

Ohrada.

Berchmans žil naozaj ako anjel v tele, ale pritom stále bedlil a dodržiaval všetko, čo sa na ochranu tejto čnosti odporúča. Modlil sa a mŕtvil.

Každý deň prosil o milosť zachovať si čistotu. Často sa modlil k sv. Alojzovi, k anjelovi strážcovi a predovšetkým ku Kráľovnej panien.

Ohľadom čistoty veľmi opatrný bol aj vo vyberaní kníh. Nikdy nevzal do ruky knihu, ktorá by bola, čo i najmenším tieňom, ohrožovala túto čnosť.

V jedení nielen že bol mierny, ale sa aj postil. K svojemu telu bol natoľko prísny, že mu sotva dal, čo potrebovalo. A bol by býval v tom ešte prísnejší, ale predstavení mu to nedovolili.

Najväčší pozor si dával na oči. Jeho zásadou bolo: bez potreby na nič nehľadieť.

Aby bol skromný v držaní, čo tiež patrí k ohrade sv. čistoty, zaznačil si desať pohnútok. Jedna z nich je: »Aby som sa stal P. Márii podobným.« Za šiestu pohnútku naznačil si toto: »skromnosťou a dobrým spravovaním zaslúžime si pre jednotlivé údy tela zvláštnu slávu.« Skromnosť veľmi cenil, čo dokazujú i tieto jeho slová: »Skromnosť je čnosť, čo všetké pohyby duše a tela riadi. Túto čnosť treba mi osvojiť si.«

Tichý apoštol.

Nižeuvedený prípad nám ukáže, aký účinok mal Berchmansov zjav na iných.

V kollegiume školastici obyčajne každú nedeľu a každý sviatok chodili do kostola na kázeň a na pobožnosti. V kostole Berchmans utiahol sa do kútika, padol na kolená, sklopil oči a vrúcne sa modlil.

Krása a ozdoba oltárov, sochy, obrazy a maľby ho nezaujímaly; jeho celá pozornosť obrátená bola len na jednu bytosť, na P. Boha, skrytého v tabernákulume. Aknáhle sa však objavil kazateľ, celou pozornosťou a dychtivé počúval slovo Božie.

Istý pán ho raz v kostole dlho pozoroval. Neskoršie ktorémusi pátrovi bol povedal: »Či viete, velebný otče, prečo chodievam rád práve do toho kostola ?« »Zaiste kvôli krásnemu spevu« odpovedal páter. »Ó, nie, — povedal pán — Chodím ta preto, aby som sa kochal v istom mladíkovi, ktorý je tam každú nedeľu a sviatok. Skrúšene kľačí a modlí sa utiahnutý v kúte a nehybne, ako nejaká velebná socha. Tak je skromný a utiahnutý, že ani očí nepozdvihne. Mám pocit, akoby som videl anjela a preto ne* môžem sa dosť nakochať v ňom.«

Berchmansa okrašľovaly: čistota srdca a tela, sebazaprenie a skromnosť, a to tak súladne, tak harmonicky, že si ho každý obľúbil a rád obcoval s ním.

»Nikdy som nepoznal dušu — hovoril istý starší páter — čo by sa bola skvela vo väčšej čistote a úprimnosti ako Ján Berchmans. Som silne presvedčený, že jeho šťastlivá duša, akonáhle opustí telo, pôjde rovno do nebeských radostí.«

2. V službách P. Márie.

Miláček P. Márie.

Berchmansa pred jeho smrťou boli sa spýtali, ktorou pobožnosťou docielil najväčšie úspechy v dokonalosti. »Úctou P. Marie« — odpovedal krátko.

Často hovorieval: »Maria je mojou matkou a ja som jej synom«. »Keď Máriu milujem, som istý, že budem spasený a že od Jej Syna obsiahnem, čo len chcem. Takto budem v istom zmysle všemôžúci«. »Každý musí mať nejaké útočište; istejšieho nad sv. rán Kristových a ochranného plášťa P. Márie nepoznám«.

V jeho denníku najčastejšie je zaznačená táto veta: »Neodpočiniem si, kým nebudem mať veľkú lásku k P. Márii.«

Rozširovateľ jej úcty.

Berchmans nenašiel peknejšieho a príjemnejšieho predmetu na rozhovor, ako úctu svojej milej Matičky, P. Márie. Akýkoľvek rozhovor tak šikovne vedel priviesť na úctu P. Márie, že mu to nikto nemohol zazlievať. Niekedy závodil so spolubratmi vo vyprávaní o čnostiach a krásnych vlastnostiach P. Márie. Kto vedel najviacej spomenúť, bol víťazom. »Berchmans — svedčia jeho spolubratia, — keď iní už dávno umĺkli, mal ešte plno krásnych výpovedí«.

Aj odpočinok Jej venuje.

Berchmans, ako sme už boli spomenuli, chodieval každý týždeň na »villu«. I tento deň venoval P. Márii. Veď preň najlepším oddychom bolo byť blízo Matky svojej. Sotva boli za mestom, začal rozprávať o P. Márii a modlil sa so svojím spoločníkom hodinky P. Márie. Keď mal kňaza za spoločníka, prosil ho, aby mu vysvetľoval žalmy z hodiniek P. Márie. Na ville po obede svolal spolubratov a usporiadal s nimi akadémiu na česť Prebi. P. Márie. Role im vopred určil. Jeden deklamoval nejakú báseň o P. Márii, druhý rečnil o jej úcte, tretí rozpovedal nejakú udalosť zo života P. Márie a podobne. Po vyčerpaní programu zrobili si program na budúci týždeň. — Tento krásny, Berchmansom uvedený spôsob uctievania P. Márie podnes je v kollegiumoch vo zvyku.

Ako každé dobré dieťa často spomína matku, tak aj Berchmans často spomínal svoju Matku a nikdy na ňu nezabudol. »Ty si mi matkou, ó Maria, chcem ťa na veky milovať«. Každé ráno a každý večer obnovoval tento svoj sľub, ktorý urobil, keď ho prijali do Marianskej kongregácie.

Láska je vynajdivá.

Berchmans vynašiel sv. ruženec, ktorý je podnes známy pod menom »Ruženec Nepoškvrneného Počatia P. Marie«, alebo »Hviezdový ruženec.« Pozostáva z troch otčenášov a dvanásť zdravasov. Pri každom zdravase treba rozjímať o niektorej z dvanástych čností P. Márie a prosiť o milosť nasledovania tejto čnosti P. Márie. Dvanásť hviezd okolo hlavy P. Márie značí dvanásť čností a preto i tento ruženec nazvali hviezdovým ružencom.

3. Syn P. Márie.

Sv. Ruženec.

Najmilšou modlitbou mu však bol obyčajný ruženec. Mal ho vo dne v noci pri sebe a každý deň sa ho modlil veľmi pobožné. »Keď sa Berchmans ruženec modlil — hovorí P. Cepari — nevedel o svete. Popri ňom prechodiacich ani nezbadal. Sv. Ruženec sa modliť bolo mu radosťou a odpočinkom. Keď ho bolela hlava a nemohol sa učiť, vzal ruženec a modlil sa.

Dôvera.

Popri tejto nežnej láske mal aj silnú dôveru v P. Márii. Raz prišiel k nemu istý spolubrat a prosil ho o radu vo velmi vážnej veci. Berchmans mu povedal: »Pomodlite sa k P. Márii, napíšte svoju prosbu a ceduľku položte k soche P. Márie. Ona to vybaví.«

Inokedy zasa poslali ho so spolubratom katekizmus vysvetľovať na ulicu. V Taliansku to vtedy bolo vo zvyku. Keď prišli na miesto rečnenia, našli tam dvoch vojakov, ktorí sa do? hadovali, a niekoľko chlapcov čo sa hrali v loptu. Teda nebolo veľkej nádeje, že títo budú počúvať. A skutočne. Prudkí Taliani kričali: »Nechceme kázne!« a vyvrátili im stôl, čo mali namiesto kazateľnice. Čo robiť? Berchmans sa utiahol do blízkeho kostola P. Márie a vrúcne prosil o pomoc. Potom posilnený vrátil sa na miesto s určitým úmyslom, že bude kázať. »Dajte si pozor« — napomínal ho spolubrat — s ohnivými Talianmi neradno je sa zapodievať, keď sa hrajú. »Nebojte sa, bratku — odvetil Berchmans — našu vec som sveril P. Marii.« Vyšiel na stôl a, kým sa pomodlil zdravas, boli všetci ticho. Vojaci sa prestali vadiť, chlapci zanechali hru, a všetci shŕknuc sa okolo stola slušne a pozorne do konca vypočuli rečníka.

Nepoškvrnené Počatie.

Za Berchmansových časov Nepoškvrnené Počatie P. Márie ešte nebolo vyhlásené Cirkvou sv. za článok viery. Učenci vtedy ostro dišputovali, či P. Maria sa narodila s dedičným hriechom a s náklonnosťami k hriechu, alebo nie. Náš Berchmans sa už vtedy zvláštnym sľubom zaviazal, že prve jeho dielo, čo napíše, bude o Nepoškvrnenom Počatí P. Márie. Po jeho smrti našli tento sľub. Bol napísaný jeho vlastnou krvou a znie takto: »Ja Ján Berchmans, najnehodnejší syn Spoločnosti Ježišovej, sľubujem Tebe a Tvojmu Božskému Synovi, o ktorom vyznávam, že je v prevelebnej Sviatosti pritomný, že budem vždy vyznávať a zastávať Tvoje Nepoškvrnené Počatie, predpokladajúc, že Cirkev sv. nevyhlási opak.«

Dary P. Márie.

P. Maria obsypala svojho miláčka takými darmi, akých iní svätí neboli účastní.

Pohľad na Berchmansa nielen že zahnal všetké pokušenia, ale bol aj silnou pohnútkou k čistému životu. Istý pán, meno ktorého listiny nespomíňajú, povedal: »Často som mal veľké pokušenia. Pohliadnuc však na anjelského mladíka, pocítil som veľké obľahčenie; niekedy som sa schválne priblížil k nemu, aby som spokojne a z blízka mohol obdivovať toto zrkadlo čistoty. Sila pokušenia bola hneď zlomená.«

Ten istý pán aj iné milosti dostal Berchmansovým prostredníctvom. Aj po Berchmánsovej smrti bol účastný veľa milostí. Berchmansa, kým tento žil, veľmi si ctil.

Berchmans vedel o účinku pohľadu na neho, keďže si túto milosť vyprosil. Medzi jeho predsavzatiami je i toto. »P. Maria zahnala nečisté myšlienky zo sŕdc tých, ktorí pohliadli na Nu; pros aj ty o milosť, aby tvoje obcovanie s inými vzbudilo lásku k čistote.«

4. Medzi svätými.

Similis simili gaudet.

»Každý sa teší sebe rovnému« —, hovorí latinské porekadlo. Tak to bolo i s Berchmans som. Dobre sa cítil len medzi svätými. Medzi nimi bol opravdu doma. Žil, obcoval a rozprával sa s nimi, akoby bol v nebi.

Ale po P. Márii najčastejšie navštevoval v duchu sv. Jozefa. K nemu sa v niektorých veciach utiekal s takou dôverou, ako k P. Márii. Istého dňa takto sa vyslovil pred bratom Viliamom Bologninom: »Odkedy uctievam sv. Jozefa, nepamätám sa, žeby som nebol dostal hned milosť, o ktorú som prosil.«

Zvláštnou usilovnosťou uctieval aj anjela strážcu, na česť ktorého sostavil si peknú modlitbu, ktorú sa denne modlieval. Úctu k anjelovi strážcovi odporúčal aj iným, najmä deťom, ked im vysvetľoval katekizmus. O prítomnosti anjela strážcu bol tak živo presvedčený, že neraz si aj klobúk sňal, aby ho takto pozdravil. Anjelovi strážcovi odporúčal všetké skutky, myšlienky a žiadosti, celý svoj telesný a duchovný život.

Často sa modlieval aj k iným svätým: k sv. Jánovi apoštolovi, k sv. Stanislavovi, k sv. Ignácovi, k sv. Františkovi Xavierskemu, ktorého chcel nasledovať v apoštolovaní. Každému z nich venoval v týždni jeden deň a ráno toho dňa prosil patričného svätca o pomoc.

Úcta k sv. Alojzovi.

Alojz v tom čase ešte nebol vyhlásený za svätého. Jeho pozostatky spočívaly v rímskom kolégiume, v drahocennej truhle pod oltárom kaplnky P. Márie. Berchmans sem často chodieval. Vábily ho najmä dve veci: P. Maria a pozostatky sv. Alojza. Denne aj 6—7 razy išiel do káplnky navštíviť Spasiteľa. Pritom nikdy nezameškal pozdraviť Matičku Božiu a uctiť pozostatky sv. Alojza.

V Ríme v tom čase žili ešte niektorí pátri a bratia, ktorí dobre poznali sv. Alojza. Starý P. Croce, asistent talianskych provincií, žil so sv. Alojzom v Miláne a v Ríme; ako chlapec vídaval aj sv. Ignáca. Aj rektor rímskeho kolegiumu, P. Cepari, ako sme už boli spomenuli, dobre poznal sv. Alojza. Berchmans sa veľmi tešil, keď od týchto očitých svedkov počul niečo o sv. Alojzovi. Akoby aj nie, veď mu bol patrónom. Lepšieho si ani nemohol zvoliť. Veď žil v tej istej krajine, v tom istom meste, a v tom istom dome a v tej istej izbe, kde sv. Alojz. Jeho životopis mal pri ruke a často ho čítaval. Nakreslil si obraz sv. Alojza a často ho obdivoval. Či je teda div, že tí, čo poznali sv. Alojza, hovorili, že v Berchmansovi ožil Alojz?!

V liste, čo zaiste svojmu bývalému učiteľovi P. Greefovi písal, s veľkou nadšenosťou oznamuje, ako sa šíri úcta sv. Alojza, hovoriac: »Ako sv. František Xaviersky názvom apoštolský získal Spoločnosti Ježišovej veľkej slávy«, tak jej získal aj sv. Alojz názvom .anjelsky mladík.' Potom opisuje slávnosti, ktoré sa odbavovaly v novej káplnke sv. Alojza. Počujúc, že Alojz má byť za blahoslaveného vyhlásený, tešil sa nesmierne.

P. Cepari po Berchmansovej smrti našiel medzi rukopismi aj tieto riadky: »25. mája 1621 som P. Bohu sľúbil, že sto skutkov poníženosti obetujem na väčšiu česť sv. Alojza.«

Pozostatky sv. Alojza 15. júna 1620. s veľkou slávnosťou preniesly z káplnky P. Márie do káplnky jemu zasvätenej. Bola z čistého mramora a pekne ozdobená. Aj Berchmans sa zúčastnil tejto slávnosti. Bol akolitom v procesii. Kráčal s horiacou sviecou popri kríži na čele procesie. Jeho tvár prezradzovala hlbokú pobožnosť a radosť; bol ako anjel v ľudskej podobe. P. Croce, idúc v procesii s P. T. Bussem, asistentom nemeckých provincií, a vidiac Berch? mansa, nemohol sa zdržať, aby nepoznamenal: »Opravdu, tento mladík je druhý Alojz.«

5. Obcovanie s Najvyšším.

Modlitba a povolanie.

Kým sa človek v rehoľnom živote celkom presvedčí, že pokrok na ceste dokonalosti závisí od toho, ako sa vieme modliť, treba hodne času. Modlitba je teplomerom dokonalosti.

»Keď sa dobre modlím — píše Berchmans — netreba sa mi obávať, že ztratím povolanie; každé vystúpenie zo Spoločnosti Ježišovej sa na tomto zvrtne. Preto Spoločnosť bedlí nad našou modlitbou ako matka a predpisuje, aby sme sa už v predvečer pripravovali na raňajšiu modlitbu; dozoruje, či ju svedomite konáme, atd.« — »Kto sa dobre modlí — píše Berchmans vo svojom denníku — obsiahne dve nebá: jedno tu na zemi v potechách a druhé vo večnosti.« »Keď sa pri modlitbe necítim doma, cudzím sa budem cítiť i vo Spoločnosti Ježišovej.

»Musím byť vždy presvedčený o tom, že duchovný život a čnosti sú o veľa významnejšie, ako učenosť a prírodné dary, alebo svetské veci, ktoré si ľudia veľmi cenia.«

Modlitba a učenie.

Aj učenie posväcoval modlitbou. Pred učením takto sa modlieval: »Pane môj, — Ty vieš, — že bez Tvojej pomoci nič nemôžem porozumieť. Prosím Ťa, pomôž mi! Daj mi, ó Pane, múdrosti, sídliacej na Tvojom tróne, aby som mohol s ňou spolupracovať. Daj, aby som porozumel tomu, čo sa idem učiť.«

Čas, čo P. Bohu obetoval, nikdy nepovažoval za ztratený. Tak n. pr. páter minister ho často volával miništrovať, keď prišiel nejaký cudzí kňaz a chcel sv. omšu slúžiť. Páter minister sa divil Berchmansovej stálej pohotovosti a ochote. »Čas, ktorý venujeme duchovnému cvičeniu — hovorí — nie je ztratený; P. Boh to vynahradí.« Jeho ochota k P. Bohu bola neobyčajná.

Dni sv. prímania (boly to nedele a sviatky; každodenné prímanie vtedy ešte nebolo dovolené) usiloval sa dvojnásobnou horlivosťou osláviť. »Zkúsil som — píše — že neškodí štúdiám, keď zo dňa sv. prímania polovičku, v iné sviatky jednu hodinu, a každý mesiac jeden celý deň venujem duchovnému životu.« V takýto deň Berchmans tri - štyri razy rozjímal.

P. Piccolomini nesúhlasil s ním. Jemu sa to zdalo priveľa: »Bratku, viem, že to nevydržíte. Štúdia vás dosť umoria a vy pritom ešte veľa predsavzatí máte. Šetrite sa, neberte si toľko predsavzatí.«

Druhý by to bol pocítil v štúdiách, bol by zaostal. Berchmansovi však pritom všetkom išlo to výborne.

Stredište.

Stredišťom jeho pobožnosti bola prev. Sviatosť oltárna. Pri sv. prijímaní vzbudil v sebe takú živú vieru, že ho nič nemohlo vyrušiť z pobožností. P. Ježiš ako by mu bol viditeľne pritomný v prevelebnej Sviatosti. Keď sa ho raz Jozef Finali, brat zo Spoločnosti Ježišovej spýtal, ako vzbudzuje vieru, povedal: »Zlému duchu poviem: »keď to, čo mám na jazyku, nie je opravdivé telo Pána... vezmi si ma hneď s telom a dušou.«

Pri každej návšteve prev. Sviatosti sa pripravoval k hodnému sv. prijímaniu a vzbudzoval v sebe túžbu po sv. prijímaní. Treba pripomenúť, že denne šesť—sedem razy navštívil prev. Sviatosť.

Pri modlitbe jeho vonkajšok prezradzoval hlbokú, vnútornú zbožnosť. Veru, nejeden mal výčitky svedomia, keď modliaceho sa Berchmansa porovnal so sebou.

Rozjímanie.

U rehoľníka, ba i u každého, čo duchovný život pečlive pestuje, veľkú rolu hrá rozjímanie. Bez rozjímania nemožno napredovať v dokonálosti. Veď aj duchovní otcovia radia, aby si človek presne určil čas rozjímania a aby bol v tomto prísny sám k sebe.

Berchmans mával spokojné noci. Nezobudil sa na akýkoľvek malý hrmot, ale keď ráno zaznel zvonec a brat ho budil, hneď odpovedal: »Deo gratias—Chvála Bohu.« Po prebudení nerozmýšľal nad snom, alebo o tom, čo bude robiť celý deň, ale — ako to sv. Ignác predpisuje v exercíciach — celú myseľ obrátil na predmet rozjímania.

V rozjímaní usiloval sa zachovať všetky predpisy sv. Ignáca. Vrúcna modlitba roznietila mu srdce. Spolubratia neraz ho videli akoby vytrženého v modlitbe. V tvári býval rozžiarený a sv. obrázok, nad ktorým rozjímal, obsypal vrelými bozkami a vzdychami. Duševnej suchoty, v akej boli niektorí svätí dlhé roky, nezažil. Z rozjímania vždy mával potechu a mystikum bolo mu skoro neznámo. Mimoriadnych radostí a milostí zriedka mával. Len raz bol spomenul predstaveným, že sa mu dostalo mimoriadnej milosti, že bol vo vytržení.

Pri modlitbe usiloval sa zachovať pokoj a radosť srdca. Každá nespokojnosť je z neuspo* kojenej sebalásky, ktorú zlý duch využíva« — hovorieval.

Najradostnejšími dňami mu boly každoročné exercície a trojdňová príprava na obnovenie sľubov.

Spojený s Bohom.

Berchmans bol ustavične spojený s P. Bohom. Pri každej práci, čo aj štvrť hodinovej, vzbudzoval dobrý úmysel. Už v noviciáte si osvojil pekný zvyk, na znak zvonca pozdraviť Spasiteľa slovami: »Pozdravujem ťa, svätý krížu; a dobrý Ježišu, Ty si sa dal na kríž pribiť za mňa; čím mám uľaviť Tvoje bolestiplné muky? Odpusť mi, ó Pane, čo nebolo dobré, a pomôž mi najbližšiu hodinu dobre stráviť!«

Takéto pobožnosti, ktorými hladal stále spojenie s P. Bohom, stály sa mu zvykom. Prekážkou spojenia s Bohom sú dobrovoľné roztržitosti. Berchmans, aby im vyhýbal, hľadal, kde a kedy len mohol, samotu. I v kostole rád sa utiahol do kútiku, kde myslel, že ho nikto neuvidí.

Samota.

Miloval svoju izbu. »Ked chceš byť v srdci svojom skrúšený, vníd do svojej izby a vylúč z nej svetský hluk, ako je napísané: V izbách svojich skrúšení budte« (Žalm 4, 5). — hovorí Tomáš Kempenský v »Nasledovaní Krista« (kn. 1. hl. 20.).

Aj Berchmans sa dľa tohoto spravoval. »Nikdy som ho nevidel z izby vyjsť bez potreby« — svedčí o ňom Fr. Orlandíni.

Istému spolubratovi, na otázku, ako treba obcovať s P. Bohom, povedal: »Predovšetkým žiarlivé treba strážiť srdce. To by však nebolo možné, keby oči slobodne blúdily a preto mám ich na úzde.«

»Načo chceš vidieť to — hovorieval si neraz — čo nesmieš mať. (Nasl. Kr. K. 1, hl. 20.). Úzdenie očú zachráni od mnohých nepokojov a to je základom zbožnosti.«

Aby si sobranosť ducha uchránil, nielen, že nechcel vidieť, čo bolo škodlivé alebo zbytočné, ale niekedy zriekol sa i toho, čo bolo užitočné. Tak n. pr. na procesiu Božieho Tela len raz pohliadol, hoci bola veľmi pekná.

Keď po Piusovi V. Kardinál Ludovisi bol zvolený za pápeža ako Gregor XV., a keď v slávnostnom sprievode išiel do Lateránu, aby tam akoby z rúk Matky všetkých kresťanov prijal pápežskú korunu, jezuiti podľa vtedajšieho zvyku stáli pred svojím kostolom a čakali na pápežské požehnanie. Aj Berchmans bol medzi nimi. Keď sa ho po slávnosti Fr. Ratkai (rodom Madar), spýtal, ako sa mu slávnosť páčila, priznal sa, že veru nevidel nič. Skryl sa za čísi široký chrbet a tichúčko sa modlil. Z toho viacej radosti mal ako z krásy tohoto sveta.

Najradšie rozjímal v izbe. Tam bol celkom v pokoji a v tichosti a nič ho nevyrušovalo z pobožnej nálady. Na väčšie vychádzky nerád chodieval, keďže pri takejto príležitosti na dlhší čas mu bolo treba opustiť izbu a rozjímanie. Preto na dlhšie výlety ťažko sa dal nahovoriť. Ba ani do mesta neišiel rád ráno, po sv. prijímaní. Berchmans to zaiste dobre myslel, ale či by nebolo bývalo lepšie, keby sa bol i v tomto prispôsobil všeobecným, od predstavených schváleným zvykom k vôli svojim spolubratom? Obcovanie s ním bolo by totižto spolubratom veľmi osožilo a jeho príklad, pri tejto príležitosti by ich bol povzbudil.

V. V chorobe a vo smrti.

1. Posledný raz.

Tušenie.

Ako sv. Alojz a sv. Stanislav, hoci za mladi umreli, jednako boli oslávení, tak aj Berchmans ako tretí z trojhviezdy za mladi mal zomrieť a večnú korunu obsiahnuť. Nebeskému záhradníkovi zaľúbilo sa i túto ľaliu do nebeskej zá« hrady presadiť, hoci bola ešte v púčku.

Berchmans slávne skončil trojročnú filozofiu. V Spoločnosti Ježišovej školastikov po filozofii obyčajne posielajú do nejakého ústavu Spoločnosti, aby sa cvičili vo vychovávaní mládeže. Po 2—3 rokoch, strávených v takomto ústave, študujú teologiu, čiže bohoslovie.

I s Berchmansom to tak malo byť. Kde ho poslať? Temer všetci rektori ústavov si ho žiadali, keďže jeho sv. život a nadanosť bola známa v celej provincii. I jeho vlastný provinciál (belgický) si ho žiadal. — Ale P. Boh mal iné plány s Berchmansom. Hoci iným svietil svojim sv. životom, hoci bol potrebný za príklad iným, P. Boh rozhodol vziať ho k sebe v kvetúcom veku, aby ho v nebi korunoval korunou vyznavačov za krásne a hrdinské čnosti.

Kto by si "bol pomyslel, že Berchmans náhle opustí zem? Či aj on sám tušil, že sú mu dni života spočítané?

Zdá sa, že Berchmans cítil blízkosť najvážnejšej hodiny. Po zkúške často hovorieval o smrti a o blaženom spojení s Bohom. Raz P. Stradu sprevádzal do kostola »Maria Mágiore.« Na ceste sa rozprávali, aké velké šťastie je v reholi zomrieť. »Ako pokojne a spokojne zomiera rehoľník« — Povedal P. Strada, ktorý za dvadsaťdeväť rokov už nejedného videl rozlúčiť sa so svetom. »Milý bratku, prosím Boha, aby som aj ja zomrel smrťou spravodlivého.« »Hej, dôstojný otče, ale ešte lepšie je takto povedať: Nech naša duša žije životom spravedlivého, aby sme mohli zomrieť smrťou svätého.« »Treba sa mi priznať — poznamenal neskôr P. Strada úprimne — že som sa veľmi zahanbil na tie slová a na tú vážnosť, ktorou ich povedal; hanbil som sa za moju chabosť a chúlostivosť, že som žiadal, túžil po odmene svätých, bez toho, žeby som sa bol namáhal najprv ich život nasledovať.« Berchmans asi mesiac pred smrťou vyprával sa s istým pátrom o smrti. Keď sa ho páter pýtal, či by rád zomrel, odpovedal: »Keď by ma Boh teraz chcel zavolať na druhý svet, tento svet opustil by som bez všetkej starosti.« Po niekoľkých dňoch P. Savignanovi, ktorý sa rád vyprával s ním o duševných veciach, vyznal svoju veľkú túžbu čím skôr sa spojiť s P. Bohom.

Žiadost žiadostí.

»Chcem sa rozpadnúť — hovoril neraz — aby som bol s Kristom.« »Jeho život — hovorí P. Cepari — viacej sa podobal životu Božieho vyvoleného, ako životu smrteľníka v posledných dňoch tuzemskej púti.

V Spoločnosti Ježišovej obyčajne v posledný deň mesiaca členovia volia si na celý mesiac patróna. Každý rehoľník vytiahne si ceduľku, na ktorej je označené meno niektorého svätca, ktorého má nasledovať a jeho úctu rozširovať. Ďalej je označená niektorá čnosť, v ktorej sa má cvičiť, a konečne veta zo sv. písma, alebo iná myšlienka, ktorú označený svätý často mával na pamäti v živote. Bolo posledného júla. Berch mans si vytiahol ceduľku, a hľa, čo stálo na nej ? »Bedlite a modlite sa, lebo neviete, kedy príde hodina.« S veľkou radosťou bežal k milému profesorovi, P. Piccolominiovi, a hovoril: »Dôstojný otče, onedlho zomriem.«

Prvé znaky.

Berchmans bol od učenia trošku ustatý a utrá* pený, ale ináčej sa celkom zdravým cítil. Práve sa sberal s inými na svieže povetrie, aby si trošku odpočinul a sily nasbieral k ďalšej práce.

5. augusta na sviatok Sňažnej P. Márie bol akýsi slabý. Nič si z toho nerobil, lebo taká slabosť často prišla aj na iných od teploty, a išiel so spolubratmi na vilu. Ako obyčajne, deň strávili nevinnými a pobožnými zábavmi. Berchmans navštívil milostivý obraz P. Márie v jaskyni pri Terrata; zúčastnil sa i schôdzky, akademie, usporiadanej na česť P. Márie a všetké pobožnosti konal ako inokedy.

Posledný blisk.

6. augusta ostatný raz sa zaskvely jeho pekné vlohy. V gréckom kolégiume mala byť verejná dišputa, ktorú mal istý univerzitný profesor, doktor otvoriť. Ale tento pre čosi neočakávaného nemohol prísť. Predstavení hladali primeraného učenca, ktorý by namiesto neho mohol začať dišputu bez prípravy. Zvolili Berchmansa, absolventa filozofie. Pravda, o chorobe nič nevedeli. Berchmans poslúchol bez vyhovárania, a hoci sa na dišputu nepripravoval a bol chorý, predsa tak skvele vykonal svoju úlohu, že ho všetci prítomní obdivovali a dovolili mu celú hodinu svoje náhlady prednášať. Pravda, touto namáhavou duševnou robotou sa nadobre presilil. Z gréckeho kolégiumu do kolégiumu S. J. bolo ďaleko a Berchmans túto cestu prekonal bez pomoci. Ale ako prišiel domov, prišla naň velká horúčka. Nasledujúceho dňa bol taký slabý, že už si dla rehoľných stanov za po? vinnosť pokladal upovedomiť svojich predstavených o svojej slabosti. P. Cepari, rektor kolégiumu zaraz poslal k nemu ošetrovateľa. Ten mu nariadil, aby si hneď ľahol do postele. O nie koľko hodín neskoršie p. rektor ho navštívil. Horúčka síce trošku klesla, ale bol taký slabý, že starostlivý predstavený rozkázal, aby ho do domáceho špitálka preniesli. Bolo to v sobotu, 7. augusta 1621.

2. Prípravy.

Choroba.

»Čo to bude, drahý bratku ?« — oslovil ho ošetrovateľ, keď ho priniesol do špitálka. »Čo Boh chce« — odpovedal Berchmans s úsmevom. — »Sme v Božích rukách.« Prišiel ho navštíviť aj profesor p. Piccolomini, ktorému len pred niekoľkými dňami bol ukázal cedulku, na ktorej mal označeného svojho mesačného patróna. Berchmans mu hneď spomenul slová, čo na nej stály a ktoré mu bol prečítal: »Bedlite a modlite sa, lebo neviete, kedy príde hodina.« »Úfam« — pridal — »že nie je už ďaleko«.

Nasledujúce ráno chcel vstať, aby mohol prijímať v kaplnke, ale pre slabosť mu to nedovolili. Božie telo musel prijať v posteli. Celý deň strávil v modlitbe a v pobožnom rozhovore. Večerom sa horúčka vrátila a tak chorý nespal celú noc. V pondelok mu lekár predpísal liek. Prv, než by ho bol užil, pomodlil sa obyčajnú modlitbu predobedňajšiu a prosil prítomného kňaza, aby mu ho požehnal. Choroba javila známky zapálenia pľúc. Berchmans veľa trpel, ale neprezradil to ani slovíčkom. Vždy bol veselý a s každým sa vyprával srdečne a rezko, ako by mu nič nebolo. Večer sa jeho stav natoľko zhoršil, že sa obávali o jeho život. Zavolali predstaveného, ktorý hneď prišiel. Predstavený p. Cepari vidiac, že je s Berchmansom zle, spýtal sa ho, či by mu nebolo ťažko odlúčiť a odobrať sa od svojich a od tohto sveta. »Nie, p. rektor« — odpovedal. Po týchto slovách trošku rozmýšľal a potom povedal: »Dôstojný otče, len toho sa bojím, že moji belgickí predstavení, keď uvidia, ako chytro som nasledoval toho, čo prišiel so mnou, rozvážia si budúc* ne, či majú ešte Belgičanov do Ríma poslať. Týmto by sa pekné spojenie medzi provinciami S. J. pokazilo. Ale P. Boh vie, čo je najlepšie. Čo sa mňa týka — hovoril celkom úprimne a prosto — celkom sa odovzdávam do vôle Božej. Keby som však ja mal rozhodnúť, radšej by som išiel, ako tu ostal.«

Obavy.

P. rektor na tieto slová nevedel si rady. S jednej strany sa tešil, že má takého svätého poddaného a divil sa nad jeho múdrosťou, s druhej strany sa rmútil, uvážiac, že tento príklad, vzor celého domu, ba celej provincie ne bude už viacej svietiť svojím pekným životom tu na zemi. Ošetrovateľovi teda rozkázal, aby učinil všetko, čo len môže za vyzdravenie chorého. Celú noc bedlili pri ňom, aby mu stále boli po ruke.

Chorý nemohol spať. Telo veľa trpelo, ale duša bola preplnená nebeskou radosťou. O nebeských veciach tak oduševnene vyprával, že brat ošetrovateľ sa obával, aby sa chorý nepresilil. Preskúmal teda bitie srdca a potom povedal: »Drahý bratku, či vám p. rektor nič nepovedal ?« »Čo tým myslíte ?« — spýtal sa chorý spokojne. »Hádam by bolo dobre — hovoril ošetrovateľ — keď by ste zajtra prijímali.« »Teda zaopatrenie na cestu ?« — prerušil ho Berchmans. »Hej, zaopatrenie na poslednú cestu — odpovedal ošetrovateľ trasúcim hlasom — lebo nemám veľa nádeje.«

Chorému na tieto slová vyjasnila sa tvár. Objímal brata ošetrovateľa a volal: » Vďaka, sto razy vďaka, ľúby bratú, za túto zvesť.« Ošetrovateľovi vyhŕkly slzy. Darmo sa premáhal, svoju dojatosť nemohol ukryť. Chorý ho tešil, hovoriac: »Lúby bratú, ešte raz srdečná vďaka. Radujte sa so mnou; lepší chýr, väčšiu radosť mi ešte nikto neoznámil. No ale teraz sa celkom vážne pripravím, aby som svojho Spasiteľa ako len možno, hodne prijímal.«

Testament.

Potom vzal do ruky krížik, bozkal ho a neprestajne sa modlil k Ukrižovanému. Ošetrovateľ sa obával, že sa presilí a preto ho prosil, aby sa šetril. Ale chorý odpovedal; »Ľúby bratú, buďte presvedčený, že rozhovor so Spasiteľom len otužuje a posilňuje moju dušu!« Potom ho prosil, aby písal, čo mu bude diktovať. Chorý pomaly hovoril a brat ošetrovateľ písal:

»Prosím najmilejšieho otca, p. generála, aby mi odpustil všetké viny, ktoré som vo Spoločnosti spáchal. Ľutujem veľmi, že som bol takým nedokonalým synom Spoločnosti Ježišovej. Spolu ďakujem najmilšej matke, S. J. za zvláštne dobrodenia, ktoré mne, najnehodnejšiemu synovi, preukazovala. Ďakujem p. rektorovi, p. p. profesorom... za námahu a starosti. Ďakujem p. ministrovi a všetkým ošetrovateľom za neobyčajnú lásku a dobrotu ku mne. Ďakujem všetkým, čo ma za krátkej, choroby láskavé navštevovali.«

»Prosím o dovolenie na zemi kľačiac prijať Božie Telo ako zaopatrenie na cestu a aby pri tomto z mojich spolužiakov mnohí boli pritomní a aby mi svojimi modlitbami na pomoci boli. Keďže sa od každého nemôžem odobrať, prosím p. rektora, aby touto službou lásky niekoho poveril, kto by za mňa dľa zvyku S. J. každému s ,Pánom Bohom' povedal. Napokon prosím o milosť, aby som mohol zomrieť v rúchu S. J.« Prosil list oddať p. rektorovi a potom sa ďalej modlil.

Posledné sviatosti.

Ráno ešte pred svitaním navštívil ho p. rektor Cepari. Berchmans sa ho spýtal, či má konať generálnu sv. spoveď, alebo len z chýb do ostatnej sv. spovedi. P. Cepari, ktorý tak videl jeho svedomie ako keď človek do čistej vody hľadí, odporúčal mu len na obyčajnú sv. spoveď sa pripraviť. Potom vypočul jeho vyznanie.

Po spovedi vstúpil do izby ošetrovateľ a p. rektorovi odovzdal, čo Berchmans diktoval. P. rektor prečítajúc list bol veľmi dojatý. Chorému prisľúbil, že jeho žiadosti splní. Bratovi rozkázal, aby všetkým, akonáhle stanú, bol oznámený Berchmansov stav, aby všetci išli do kostola a aby prevelebnú Sviatosť k chorému v procesii sprevádzali.

Tak sa i stalo. O štvrtej ráno buditeľ každému oznámil smutný chýr a rozkaz predstaveného. »Akoby bol mečom prebodol srdce každého.« — píše P. Cepari. Každý na to isté myslel a hovoril: »Ó, koľká ztrata, ó akého svätého spolubrata zatratíme!« Potom všetci sa zobrali do kostola.

Za ten čas pri posteli chorého položili kos berec na dlážku, chorého obliekli do rúcha S. J. a pomohli mu kľaknúť, ako si to žiadal. Procesia, s Prev. Sviatosťou sa blížila. Berchmans nemohol utajiť dojatosť a zápal. Hlasne sa modlil k Pánu Ježišovi a k P. Márii. Predstavený s Prev. Sviatosťou, obkľúčený pátrami, bratmi a školastikmi, vstúpil do izby. Keď vyzdvihol sv. Telo, chorý nahlas zvolal: »Vyznávam, že toto je opravdivý Syn Boha, všemohúceho Boha a BI. P. Márie. Vyyznávam, že chcem žiť a umrieť, ako dieťa P. Márie. Chcem žiť a umrieť, ako opravdivý syn S. J.«

Nevídané divadlo.

Všetci prítomní boli hlboko dojatí a keď predstavený po tomto vyznaní akoby na odpoveď povedal tieto slová: »Prijmi, bratú, na cestu Telo nášho Pána, Ježiša Krista, aby ťa chránilo pred zlým duchom, a priviedlo do večného života«, nastal taký plač a nariekanie, že, dľa svedectva prítomného p. Cepariho; »Kto tam nebol, ten si to nevie ani predstaviť.«

Pri prijatí Božieho Tela, sklonil hlavu, ruky si zložil krížom na prsia, a bol taký, akoby ani nevedel, že je ešte na tomto svete. Celkom bol pohrúžený do Svätého Hosťa, ktorého mal onedlho uvidieť skutočne a nielen pod podobou chleba a vína.

Potom ho uložili na posteľ a p. rektor mu dal posledné pomazanie. Dobrý predstavený od žiaľu a dojatosti ledva mohol potrebné modlitby odriekať. Každý mlčal a nikto mu nemohol od* povedať na obradné slová. Odpovedal sám Berchmans. Spokojne a pobožné, ba s radosťou prijal Božie Telo.

Po poslednom pomazaní prosil ešte p. rektora, aby mu dovolil verejne vyznať chyby. Predstavený mu nemohol odoprieť túto ostatnú prosbu. Aké chyby vyznal? O tom píše prítomný svedok, P. Oliva, toto: »Svätý sa s najväčšou ľútosťou obviňoval, že sa neusiloval dosť vzbudiť v sebe vrelú žiadosť trpieť pre Krista.« Čí nemal každý slzy roniť pri takomto vyznaní?

P. rektor sa ho spýtal, či si ešte žiada niečoho. Na to mu ešte súkromne toto povedal: » Velebný otče, mojou najväčšou potechou teraz je, že ani jeden dobrovoľný všedný hriech som nespáchal, a ani jedno nariadenie predstavených neprestúpil, čo som v Spoločnosti Ježišovej. Ak myslíte, že to bude dobre, oznámte to spolubratom.

P. rektor súc presvedčený, že mu to Boh vnukol, lebo Berchmans nikdy nehovoril o sebe chválitebné, obrátil sa k prítomným a povedal im, čo mu chorý oznámil.

3. Posledný, víťazný boj.

Láska a sútrpnosť.

Nebezpečenstvo smrti ešte nehrozilo, a tak všetci odišli do kostola na sv. omšu. Pri chorom ostal len p. Piccolomini.

Berchmans si trošku odpočinul. Potom sa obrátil k pátrovi a povedal: » Velebný Otče, páter rektor bojuje za mňa u Boha, ako kedysi Jakub.« Onedlho na to vkročil do izby p. rektor, nevediac, čo chorý hovoril, a povedal: »Ľúby bratú, ja som sa trochu vyponosoval u P. Boha, že Vás tak skoro chce vziať z nášho kruhu.« Chorý na to nič nepovedal, len skromne sklopil oči a sa usmial. — Potom ešte niekoľko razy opakoval: »P. rektor bojuje za mňa, ale nezvíťaží. Obávam sa, že sa protiví vôli Božej.« — Akoby bol videl, čo p. rektor robí.

Predstavení všetko urobili, aby Berchmans vyzdravel. Okrem domáceho lekára zavolali aj iného, istého Angelusa Bagnarea. Ten bol svätosťou chorého tak dojatý, že sa nemohol zdržať slz. »To je druhý Alojz,« — povedal p. rektorovi. »Ó, akí šťastliví sú rehoľníci, že tak veselé a pripravene môžu zomierať!«

Chorého táto starostlivosť a veľké výdavky skormútily. Veď tak veľmi miloval chudobu. »Moja choroba, bohužiaľ, je pridrahá — povedal p. Jánovi Grandtovi. — Dobre, že dlho nepotrvá.« »Ale, ľúby bratku, — odpovedal mu páter — nepamätáte sa, čo hovorí náš sv. Otec Ignác o opatrovaní chorých v Spoločnosti Ježišovej ?« Na tie slová sa chorý celkom uspokojil.

Návštevy.

Berchmans bol ešte len školastikom Spoločnosti Ježišovej, verejne teda ešte nevystupoval, a predsa bol mnohým známy. Sám p. generál, M. Vitelleschi, najvyšší predstavený Spoločnosti Ježišovej ho navštívil, aby sa povzbudil na jeho príklade. A aby mu svoje vážne veci do modlitieb odporúčal.

P. Lugo, chýrny bohoslovec, neskôr kardinál, bol vtedy práve v Ríme. Aj on chcel vidieť sv. mladíka a sa mu odporúčať. Podobne ho navštívil aj Angelus Cesi, syn kniežaťa z Aquaperta, ktorý už predtým obdivoval Berchmansovu svätosť a neraz sa vkradnul do záhrady, aby »P. Modestus«a« videl. Tento mladík vidiac chorého skromne ležať na posteli, tak bol dojatý, "že povedal: »Zdalo sa mi, že vidím anjela v ľudskej podobe. Taký nebeský pokoj, taká nadprírodná radosť, veselosť a anjelská nevinnosť mu zračily z tvári, že som vôbec nepocítil, že som pri smrteľnej posteli.« Aj mnohí iní ho navštívili a sa mu do modlitieb odporúčali. Z domácich každý mu chcel byť na pomoc a ho opatrovať i cez noc, predstavený však len kňazom dovolil cez noc pri ňom byť.

Ešte raz sv. Alojz.

Berchmans telesne vždy viac a viac slabol. Len duša ostala sviežou. Ustavične bol s Bohom spojený. Neraz si hlboko vzdychnul. Páter, ktorý pri ňom bedlil, spýtal sa ho, čo mu je. »Ďakujem Bohu — odpovedal — za dar povolania. Ó, ako sladko je v Spoločnosti Ježišovej žiť a umierať.« Potom spokojne pokračoval v modlitbe.

Chorý nemohol spokojne spať, a preto sa ho páter spýtal, či mu nemá niečo čítať. »Hej, dôstojný otče, prosím Vás, čítajte mi zo životopisu sv. Alojza to, čo je o jeho smrti napísané.« Keď mu páter čítal, že Alojz cez celú svoju chorobu ani trošku netrpezlivosti nepreukázal, chorý sa obrátil ku krížu a povedal: »Ó, Pane, keby som sa bol v tom azda previnil — hoci sa nepamätám — odpusť mi.« Potom páter čítal, že Alojz, keď sa už blížila smrť, začal spievať »Te Deum«. Berchmans i v tom chcel nasledovať svojho Patróna. Prosil všetkých prítomných, aby zaspievali s ním »Te Deum«.

Ošetrovateľ mu pozrel pulz a zbadal, že je už veľmi slabý. »No, čo nového ?« — spýtal sa ho chorý spokojne. »Ach« — odpovedal smutne ošetrovateľ — »blíži sa už koniec«.

Na to Ján prosil prítomných, aby nemárnili, nemrhali lásku na neho, lebo že s tým len súria jeho smrť. Na žiadosť mu potom dali do rúk krížik, knižku rehoľných pravidiel a ruženec. Tieto veľkou úctou pobozkal a povedal: »Tieto tri veci sú mi najmilšie; s nimi rád zo mriem.«

Áno, tieto sv. veci mu boli najmilšie. Ony boly zrkadlom celého jeho života. Avšak nemyslel si, že mu pred smrťou budú štítom a zbraňou v poslednom boji proti zlým duchom.

Lúčenie.

Ráno, akonáhle sa trošku rozvidnilo, zasa prišly návštevy, trvajúce celý deň. Podvečer prišli lekári. Chorý zbadal vážnu tvár domáceho lekára, a aj sám cítil, že ho sily opúšťajú. Poďakoval sa teda lekárom za starostlivosť a potom povedal: »Pán lekár, teraz už odcestujem.« »A kde?« — spýtal sa ho Dr. Filander, domáci lekár. »Do neba!« — odpovedal Berchmans.

Od mnohých návštev bol veľmi ustatý. Predstavený teda zakázal ďalšie návštevy. Ale keď otvorili dvere, chorý zbadal, že mnohí spolubratia stoja pri dverách a chcú vnísť. Prosil teda p. rektora, aby sa aspoň od svojich spolužiakov mohol odobrať. P. rektor nemohol prosbám chorého dlho odporovať, preto hneď dal zavolať všetkých, pri dverách stojacich mladíkov. Jedon za druhým prichádzali. Každý mu mal niečo povedať, niečo spýtať a podobne aj chorý. Tu povzbudzoval, tam prorokoval, napomínal, odprosoval. Na smrteľnej posteli dal tri základné poučenia: »Milujte, uctievajte bl. P. Máriu; opravdivá horlivosť v modlitbe je najistejšou cestou do neba; svedomité plnenie pravidiel vedie k najvyššej dokonalosti.« »Jedným slovom — píše P. Cepari v Berchmansovom životopise — umierajúci mladík hovoril tak, že sme museli uznať, že nehovorí Berchmans, ale Boh skrze neho.«

Zápas.

Zkúsení kňazi, ktorí často vidia chorých lúčiť sa so zemským životom, dobre vedia, že zlý duch práve v poslednú chvíľu chce zachytiť, aby človeka vrhol do hriechu a tak zbavil večného šťastia. Pokúšenia ani jedného človeka, ani najsvätejšieho neušetria pri smrti. Toho sa obávali aj u Berchmansa.

Duchovný otec sa bál, že satan využije veľkú úctu, preukázanú Berchmansovi spolubratmi. Preto sa spýtal chorého, či nemá pokušení ohladom pýchy. Berchmans ho uspokojil, že nie.

Potom prišiel k nemu p. rektor, a aj on sa ho spýtal, či je všetko v poriadku.

Keď mal medecinu užiť, poprosil p. rektora, aby sa spoločne modlili stolovú modlitbu.

Deň sa už chýlil k večeru. Každý išiel na odpočinok. Berchmans prosil pátra, ktorý pri ňom bedlil, aby sa neoddialil, ale s ním ostal, lebo že tej nocí príde naň bojovná hodina.

Niekoľko pátrov teda ostalo pri ňom. Mnohí chceli byť prítomní, keď sa svätý bude lúčiť so svetom. No, Berchmans ich uspokojil, že dotiaľ nezomrie, kým zasa neprídu. Ba i to povedal, že do poslednej chvíľky bude môcť hovoriť.

V noci o desiatej prosil okolostojacich, aby sa začali modliť modlitbu umierajúcich. Potom chcel trošku zaspať, ale nemohol. Začal teda spievať pekným, čistým hlasom. » O hviezdo morská«. Keď prišiel k tretiemu veršu »ukáž nám, žes' ty naša matka« — prestal, vyrovnal sa v posteli a povedal: »Milí otcovia, modlite sa, tuším, že sa blíži zúrenie zlého ducha.«

Všetci ho posmeľovali a jeden z nich začal hovoriť o láske k P. Márii, aby mu myšlienky na dobré odvrátil. »Keďby som mal tisíc sŕdc, všetkých tisíc by som P. Márii daroval,« — povedal oduševnene.

O pol noci zrazu v posteli vstal, a z tvári zračil sa mu akýsi strach a hrôza. Oči pozdvihol k nebu, perný sa mu zatriasly a srdcervúcim hlasom skríkol: »Nie, nie to neurobím! Ó, Pane, mal by som ťa uraziť? Ó, Maria, nie, tvojho Syna neurazím! Bože, chráň ma od tohto zlého! Radšej zomriem 1 Hej, radšej tisíc razy zomriem, stotisíc razy, milión razy radšie zomriem!«... Ešte niekoľko razy opakoval: »Milión razy zomriem, milión razy radšej zomriem.« Na toto všetci prítomní pribehli k nemu, padli na kolená a vrúcne sa modlili. Naraz sa chorý v posteli obrátil na ľavú stranu a smelo skríkol: »Ach, preč odtiaľto, satane!« V tom schytil krížik, ruženec, knižočku rehoľných pravidiel a relikvie svätých, a držiac ich k neviditeľnému nepriateľovi, povedal: »Toto sú moje zbrane. Čoho sa mám báť? Kríž! Veď kríž premohol peklo! — Svätý ruženec! Nepoškvrnená Panna rozšliapala hlavu satana! — Tieto pravidlá sú na to, aby jeho moc zničily. — Relikvie! Svätí zvíťazili nad satanom!«

Víťazstvo.

Potom kríž a relikvie položil vedľa seba, ruženec si zavesil na krk a začal prezerať knižočku rehoľných pravidiel. Len nápisy a názvy čítal; keď v čítaní prišiel k osnove svätých sľubov, začal ju nahlas čítať. Tak sa zdalo, že boj sa už skončil a Berchmans zvíťazil.

Mohlo byť asi päť hodín ráno 13. augusta 1613. Ako keď sa nebo vyjasní po búrke a slniečko ešte peknejšie a príjemnejšie zasvieti, podobne sa vyjasnila aj Berchmansova tvár po krátkom, víťaznom boji. Nebeská radosť mu preplnila srdce a rozplynula po celej jeho bytosti. Zrazu pozdvihol hlavu s podušiek a nespokojne hľadal sem a tam, akoby niekoho hľadal. »Koho hľadáte, drahý bratku ?« — spýtal sa ho pri ňom bedliaci páter Piccolomini. — »P. rektora« — odpovedal. Zaraz ho zavolali a keď ho chorý vo dverách uvidel, spokojne sa usmial. Prečo? Lebo to bol znak, že už môže zomrieť. Predpovedal totižto, že dotiaľ neumrie, kým sa p. rektor nenavráti. Všetci prítomní začali sa nahlas modliť Loretanské litánie. Berchmans sa hlasne modlil s nimi. Na slová »Panno Panien, Matko čistá, Kráľovno panien« pozdvihol hlavu a pohnute pozrel na obraz P. Márie.

Ostatná chvílka jeho tuzemského života sa blížila. Ruženec, kríž, relikvie a knižočku rehoľných pravidiel kŕčovite držal v rukách, pobožne pozeral na ne a častejšie si ich pritisol k ústam. »Ježiš, Maria, Ježiš, Maria«, — opakoval ustavične, avšak stále tichšie a tichšie, až celkom zamĺkol a jeho duša zaletela do nebeskej vlasti.

4. Po smrti.

Prvé dojmy po smrti.

Keď zaznel umieračik oznamujúci Berchmans sovu smrť, 2.000 žiakov rímskeho jezuitského kolegiumu práve bolo na prednáškach. Všetci umĺkli, keď počuli vážny hlas zvona. Prednášky prestaly. Svätý smútok a slzy sa zjavily na tvárach všetkých. Veď im najlepší priateľ zomrel. Ale z úst profesorov namiesto žalostných rečí odznely prvé chvaloreči.

»Nie, netreba sa nám za jeho dušu modliť. To by bola nedôvera v prisľúbeniach Božích. Bol miláčkom P. Márie, jej milým dieťaťom. Bol samá vernosť v zachovávaní príkazov Božích a pravidiel rehole. Teraz je už vysoko v nebi; v tom som taký istý, ako keby som ho tam vlastnými očami videl.« Takto chválil P. Diego Seco, profesor teologie pred svojimi žiakmi Berchmansa.

Prvá úcta.

Chýr, že »Svätý zomrel!« — rozniesol sa čoskoro po celom meste. Mnohí sa ponáhľali do kostola kolegiumu, kde bol »svätý« vystretý. Každý si chcel nejakú relikviu vziať. K jeho telu dotýkajú ružence, knižky, rúcha, ba aj z vlasov mu ustríhali a z rúcha trhali.

Či máme preto ohnivých Rimanov odsúdiť? Veď jedna myšlienka, jedno presvedčenie opanovalo všetkých: »Tento mladík bol svätý.«

Najmä, čo s ním obcovali, čo ho denne vídavali, jeho slová počúvali, boli veľmi dojatí. Všetkých zachvátila mimoriadna horlivosť nasledovať Jána Berchmansa vo svätosti.

Jeho telo bolo celé dva dni, 13. a 14. augusta, vyložené na úctu. Popri študentoch pri márach kľačali rehoľníci, biskupi a kardináli. Najviacej ale bolo chudobného ľudu. Veď Berchmans bol z ich triedy.

Pohreb mohli odbaviť len večer 14. augusta, práve na vigiliu Nanebevzatia P. Márie. Novým bydliskom tohoto sv. tela bola jednoduchá drevená truhla. Najprv ho uložili v kaplnke sv. Alojza, potom ale preniesli ho do krížovej ká« plnky, v ktorej kedysi i telo sv. Alojza odpočívalo. Jeho srdce dvaja pátri odniesli do Flanderi, do jeho rodiska; jeho telo jezuitské kolégium v Lovaine podnes stráži, ako drahý poklad.

Večná je jeho pamiatka.

Verný obraz svätého sa nám nezachoval. Myšlienka, spraviť gypsovú masku svätého, sa oneskorila. Rímskí a belgickí umelci závodili čím vernejší obraz spraviť o ňom dľa pamäti a výpovedi iných, a tak za krátky čas zhotovili dvanásť obrazov s jeho podobou a z týchto zrobili niekoľko tisíc malých obrázkov, ktoré rozširovaly úctu svätého v Ríme a v jeho rodisku.

Jeho spolubratia v Mechelne a v Antverpene dozvediac sa o jeho smrti, sa veľmi zarmútili. Dvojnásobný bol ich zármutok, veď zomrel milý brat a to ďaleko od nich. City krajanov opisuje nám chýrny exeget (skúmač Sv. Písma) P. Cornelius a Lapide (van den Steen): »Stále myslím na neho; vo dne, v noci akoby som ho pred sebou mal a videl. Jeho obraz ma nestraší, nie, ba srdečnou radosťou ma naplňuje. Povzbudzuje ma P. Bohu lepšie slúžiť. Nemôžem sa modliť za jeho dušu, viac si žiadam, to, aby sa on modlil za mňa.«

»Svätý bol« — toto presvedčenie ovládalo všetkých, čo boli svedkami jeho života a smrti. Toto presvedčenie ostalo a púšťalo vždy silnejšie korene. O jeho svätom živote a svätej smrti rozprával Rím, rozprávaly Antverpen, Mecheln, Diest a iné talianske, belgické, nemecké a Španielske mestá. Jeho chýr študenti rímskeho kolégiumu rozniesli po celom svete.

Onedlho už dozrievala túžba vidieť Berchmansa na oltároch so sv. Alojzom a Stanislavom. Najmä vo Flandrii si to žiadali jeho krajania; A biskupi, kniežatá a univerzita zadali do Ríma prosbu, aby sv. Stolica Berchmansa vyhlásila za blahoslavené ho. Ich prosbu podporovali i cudzozemskí pánovníci a cirkevní hodnostári. Spoločnosť Ježišova v tomto ohľade vykonala, čo mohla. Ale proces svätorečenia len pomaly napredoval.

5. Povýšený na oltár.

Blahorečenie.

Sv. Alojz bol po 14. rokoch po smrti za blahoslaveného vyhlásený. Ctitelia Berchmansovi však 250 rokov čakali na túto slávnostnú chvíľu.

Ale jeho pamiatka za tie dlhé roky nevymizla. Je večná, ako jeho koruna slávy v nebi.

Už v roku 1745, za Benedikta XIV. vážne začali o procese pojednávať. Otázku, či Berchmansove čnosti boly hrdinské, nechali nerozhodnutou. Asi o 100 rokov, 5. jan. r. 1843 vyšiel dekrét pápeža Gregora XVI., v ktorom sa Berchmansove čnosti uznávaly za hrdinské. Proces bol týmto velmi uľahčený, ale ešte nie dokončený. Cirkev ku blahorečeniu žiada nielen hrdinské čnosti, ale aj svedectvo P. Boha v podobe nejakého zázraku.

A zázraky prišly. Zpomedzi mnohých spomenieme preskúmané tri vyliečenia z ťažkých organických chorôb. Vyšetrovanie trvalo tri a pol roka. 28. februára 1865 sv. Otec Pius IX. uznal zázraky a 9. mája prisľúbil, že Berchmansa vyhlási za blahoslaveného. 11. mája vyzdvihli pozostatky, aby mohly byť vyložené na verejnú úctu. Pre rímsky jezuitský ústav znamenalo to veľkú radosť. 28. mája potom splnila sa túžba jeho ctiteľov, keď v chráme sv. Petra bol blahorečený. Takto uctieva Cirkev tých, ktorých P. Boh zázrakmi vyznačil, aby boli od všetkých uctievaní.

Slávnosti blahorečenia sa dokončily prenesením Berchmansových pozostatkov do káplnky P. Márie.

Nové zázraky.

Berchmans neuspokojil sa s blahorečením, hoci v živote bol veľmi skromný. Aj P. Boh chcel vyše. Už hneď po blahorečení prišiel chýr o novom zázraku až z ďalekej Ameriky.

Maria Wilsonová.

Patrila k sekte presbyteriánov. Bývala v Kanade, ale sa narodila v írsku. Mala 16 rokov, ked sa oboznámila s katolíckou Cirkvou v St. Louis. Raz bola na sv. omši v jezuitskom kostole. Bolo práve »Requiem« za zomrelého rehoľného brata. Keď po sv. omši s inými vychádzala popri truhle, pocítila, že všetké jej predsudky proti katolíckej Cirkvi v tej chvíli zmizly a že je celkom presvedčená o pravdivosti kat. náboženstva. Po niekoľkých týždňoch stala sa katolíčkou a pristúpila prvý raz k sv. prijímaniu. Ale to ju veľa stálo. Rodičia sa ňa ňu nahnevali a vyhnali ju z domu.

Maria, Matka Božia zmilovala sa nad ňou. »Nebuď smutná, ja som tvojou matkou« — šepkálo jej v srdci. Zaumienila si stať sa rehoľníčkou. Prihlásila sa do konventu panien Božského Srdca v New - Orleansu. Prijali ju a tak o niekoľko mesiacov mohla už začať noviciát v Grand Cotean, Louisiana. Len jedno ju znepokojovalo v šťastí; totižto že jej zdravie nezodpovie tomuto povolaniu. A naozaj ochorela a tak treba sa jej bolo zobrať do izby chorých. Lekár ju preskúmal a vyhlásil za nevyliečiteľnú.

Zázračné uzdravenie.

Predstavená práve čítala nový životopis blah. Jána Berchmansa, na prímluvu ktorého sa už toľko zázrakov stalo. 6. decembra 1866 sestričky začaly konať novénu na česť blah. Jána Berchmansa. Ale choroba sa zhoršovala. Lekár sa vyslovil, že smrť je blízka; každý liek len nové zbytočné bolesti zapríčiní úbohej chorej. »Neviem si rady. Ďalšie liečenie nemá významu. Potešujte umierajúcu!« — povedal smutne.

A mal pravdu. Smrť bola veľmi blízka. Ruky chorej už začaly chladnúť, perný blednúť; všetké znaky umierajúcich sa javily na nej. Bolo 13. decembra, 8. deň novény.

Ráno 14. decembra, v ostatný deň deviatniku priniesol jej kňaz ešte raz Božie telo. Chorá mohla horko-ťažko prijať malý kúsok sv. hostie, aj to len s veľkými bolesťami a s veľkou námahou. Sestry stály hlboko dojaté okolo postele. Predstavená so slzami v očiach opustila izbu, kde bolo toľko bolestí, ale i hrdinskej trpezlivosti.

O hodinu sa vrátila rozlúčiť sa s chorou. Vstúpila do izby, a hľa, chorá ju čaká s rozopätými rukami a hovorí: »Matko, som vyliečená. Môžem vstať!«

Onedlho prišiel lekár. Treba mu bolo uznať, že Maria Wilsonová je celkom vyliečená. »Ja a moje lieky Vás nevyliečily« — povedal.

Ako sa to stalo ?

A teraz vyliečená porozprávala, čo sa stalo: »Po sv. prijímaní, keď som už nemohla hýbať ústami, v srdci som prosila milého Spasiteľa, aby ma, ak je to jeho sv. vôľa, vyliečil na prímluvu blah. Jána Berchmansa. A potom som sa obrátila ku blahoslavenému, aby ukázal svoju moc na mne. A počula som hlas: »Otvor ústa!« Ktosi mi položil čosi na jazyk, čo mi hneď pomohlo. V duchu som videla stáť mladíka s anjelskou tvárou, ožiarenou nebeským svetlom.

Blahoslavený Ján? spytujem sa v duchu. ,Hej, Boh ti odkazuje, že ti muky prestali. Otvorila som oči, ale zjavenia už nebolo«.

Iné milosti.

Potom sa jej zjavil i druhý raz a vtedy odpovedal jej na otázku, či môže rátať na dlhý život. »Zomrieš, ako novicka«. — A skutočne. 17. augusta 1867 dokončila život slovami: »Sladký Ježišu, už idem!« Zaiste i túto blaženú smrť vy« prosil jej Ján Berchmans.

Svätorečenie.

Stály sa aj iné zázraky. Pius IX. na to dovolil, aby sa v procese pokračovalo. Zázraky dôkladne preskúmali: dva z nich uznali za pravdivé, medzi nimi i spomenuté vyzdravenie Márii Wilsonovej. Na Všetkých svätých r. 1887, sv. otec Lev. XllI. potvrdil svedectvo kongres gácie. V nasledujúci, jubilejný to rok sv. Otca bola slávnosť vyhlásenia za svätého. S ním boli vyhlásení za svätých siedmi zakladatelia servitov, Peter Claver, apoštol černochov, sv. Alfonz Rodriguez, ponížený brat. Títo ostatní dvaja boli tiež zo Spoločnosti Ježišovej.

Deň svätorečenia bol dňom katolíckej mládeže, ktorá aj slávila tento deň po celom svete. A či ho nemala sláviť? Či Berchmans nie je celkom jej? Či jej ho Cirkev nepostavila za patróna popri sv. Alojzovi a Stanislavovi?

Koho môže mládež väčšou dôverou vzývať, koho môže vernejšie nasledovať, ak nie Jána? Sv. Jáne, oroduj za nás! Sv. Jáne, veď nás! znie hlas z úst tisícich a tisícich mladých ľudí po celom svete a bude znieť až do skončenia sveta.

OBSAH.

Úvodom........................................................................................................................... 1

I. Vo svete......................................................................................................................... 2

1. V rodine.................................................................................................................... 2

Rodisko..................................................................................................................... 2

Rodičia...................................................................................................................... 2

Milé dieťa.................................................................................................................. 2

Anjelik....................................................................................................................... 3

2. Žiak........................................................................................................................... 3

Príkladný chlapček..................................................................................................... 3

Tajomstvo napredovania............................................................................................ 3

Dobrý syn.................................................................................................................. 4

Predznaky povolania.................................................................................................. 4

Túžba túžob.............................................................................................................. 4

3. V ústave.................................................................................................................... 5

Pekné dni.................................................................................................................. 5

Modlitba a práca....................................................................................................... 5

Prvé sväté prijímanie................................................................................................. 6

Ťažké navštívenie...................................................................................................... 6

Noví ochrancovia....................................................................................................... 7

4. V službe.................................................................................................................... 7

V meste Mecheln....................................................................................................... 7

Nové bývanie............................................................................................................ 7

Malý apoštol............................................................................................................. 8

Kongreganista........................................................................................................... 8

Apoštolovanie v kongregácii....................................................................................... 9

5. Povolanie.................................................................................................................. 9

Vážna chvíľa.............................................................................................................. 9

Následky listu.......................................................................................................... 10

Silný boj.................................................................................................................. 11

Ešte jedno pokušenie............................................................................................... 11

Lúčenie................................................................................................................... 11

II. V škole čnosti.............................................................................................................. 12

1. Vzor novicov............................................................................................................ 12

Pamätný deň........................................................................................................... 12

Láska k povolaniu..................................................................................................... 12

Chudobný, ako Ježiš................................................................................................. 13

Čistota.................................................................................................................... 13

Pokorný................................................................................................................... 13

Svedectvo p. magistra.............................................................................................. 14

2. Abeceda svätosti...................................................................................................... 14

Prostriedok dokonalosti........................................................................................... 14

Rozjímanie.............................................................................................................. 14

Svätá omša.............................................................................................................. 15

Sväté prijímanie....................................................................................................... 15

3. Anjel pokoja............................................................................................................ 15

Zkúška..................................................................................................................... 15

Svätý Hilarius........................................................................................................... 16

Pax vobiscum. Pokoj s vami...................................................................................... 16

Z plnosti srdca hovoria ústa...................................................................................... 16

Dokončenie noviciátu.................................................................................................. 17

Prvý zpomedzi rovných............................................................................................ 17

Základ lásky............................................................................................................. 17

Sľuby....................................................................................................................... 17

III. V škole vedy............................................................................................................... 18

1. Cestovanie............................................................................................................... 18

Štúdia..................................................................................................................... 18

Do Ríma.................................................................................................................. 18

Putovanie................................................................................................................ 19

Loretto.................................................................................................................... 19

2. Nová domovina........................................................................................................ 20

Rimské kollegium..................................................................................................... 20

Usilovný žiak. (1619—1621.).................................................................................... 20

Kedysi a teraz.......................................................................................................... 20

Poriadok.................................................................................................................. 21

Iní predstavení......................................................................................................... 21

3. Okolie..................................................................................................................... 21

Filozofia.................................................................................................................. 21

Vidiek...................................................................................................................... 22

Dojmy v novej domovine.......................................................................................... 22

Obdivovaný............................................................................................................. 22

4. Učenie..................................................................................................................... 23

Dokonalý filozof....................................................................................................... 23

Vždy viacej a viacej.................................................................................................. 23

„Nunquam ero otiosus — nikdy nebudem záhaľčivý"................................................. 23

Nepreháňal ?........................................................................................................... 24

5. Pravidlá................................................................................................................... 24

Váž si zdravie !......................................................................................................... 24

Non multa, sed multum. — Nie veľa, a jednako veľa.................................................. 24

Ctí si učiteľov........................................................................................................... 24

Talenty sú rozličné................................................................................................... 25

Apoštol................................................................................................................... 25

6. Výsledky.................................................................................................................. 25

Dôvera.................................................................................................................... 25

Čas je drahý............................................................................................................. 26

Zkúška..................................................................................................................... 26

Verejná dišputa....................................................................................................... 26

IV. V škole svätých........................................................................................................... 26

1. Najkrajšia čnosť....................................................................................................... 26

Anjel v tele.............................................................................................................. 26

Ohrada.................................................................................................................... 26

Tichý apoštol........................................................................................................... 27

2. V službách P. Márie.................................................................................................. 27

Miláček P. Márie...................................................................................................... 27

Rozširovateľ jej úcty................................................................................................. 27

Aj odpočinok Jej venuje............................................................................................ 28

Láska je vynajdivá.................................................................................................... 28

3. Syn P. Márie............................................................................................................ 28

Sv. Ruženec............................................................................................................. 28

Dôvera.................................................................................................................... 28

Nepoškvrnené Počatie............................................................................................. 29

Dary P. Márie........................................................................................................... 29

4. Medzi svätými......................................................................................................... 29

Similis simili gaudet.................................................................................................. 29

Úcta k sv. Alojzovi.................................................................................................... 29

5. Obcovanie s Najvyšším............................................................................................. 30

Modlitba a povolanie............................................................................................... 30

Modlitba a učenie.................................................................................................... 30

Stredište.................................................................................................................. 31

Rozjímanie.............................................................................................................. 31

Spojený s Bohom..................................................................................................... 31

Samota.................................................................................................................... 32

V. V chorobe a vo smrti.................................................................................................... 32

1. Posledný raz............................................................................................................ 32

Tušenie................................................................................................................... 32

Žiadost žiadostí........................................................................................................ 33

Prvé znaky............................................................................................................... 33

Posledný blisk.......................................................................................................... 33

2. Prípravy................................................................................................................... 34

Choroba.................................................................................................................. 34

Obavy..................................................................................................................... 34

Testament............................................................................................................... 34

Posledné sviatosti.................................................................................................... 35

Nevídané divadlo..................................................................................................... 35

3. Posledný, víťazný boj................................................................................................ 36

Láska a sútrpnosť..................................................................................................... 36

Návštevy................................................................................................................. 36

Ešte raz sv. Alojz...................................................................................................... 36

Lúčenie................................................................................................................... 37

Zápas...................................................................................................................... 37

Víťazstvo................................................................................................................. 38

4. Po smrti................................................................................................................... 38

Prvé dojmy po smrti................................................................................................. 38

Prvá úcta................................................................................................................. 39

Večná je jeho pamiatka............................................................................................ 39

5. Povýšený na oltár..................................................................................................... 39

Blahorečenie........................................................................................................... 39

Nové zázraky........................................................................................................... 40

Maria Wilsonová...................................................................................................... 40

Zázračné uzdravenie................................................................................................ 40

Ako sa to stalo ?...................................................................................................... 40

Iné milosti............................................................................................................... 41

Svätorečenie........................................................................................................... 41

---

[1] Dobre poučí o tom knižočka: »Čo treba vedief o kongregácii — od P. L. Eisella, S. J. — Dostaf u Vydavateľstva »Posla« v Trnave.

[2] Poznamenať treba, že Berchmansov otec stal sa kňazom ešte za noviciátu svojho syna.

[3] Časopis vychádza v Trnave, Štefánikova ul. č. 4.