Garrigou-Lagrange, Reginald, OP.

Cesta dokonalosti podľa svätej Kataríny Sienskej

Z francúzštiny preložil R. ZÁLES, OP.
DOMINIKÁNSKA EDÍCIA V E R I T A S,
KOŠICE, 1946.

Nihil obstal: P. Reginaldus Dacik. OP.
Imprimi permittitur: Prague. die 16. III. 1946. P. Thomas M. Dittl OP. Prior Provincialis.
Imprimatur. Jozef ČÁRSKY. biskup, apošt. Admin.

Digitalizácia: Dominikánsky knižný klub, 2012
Sken a úprava: Ľubo Hricišin, azylový dom Štart, Žilina
V texte je ponechaná pôvodná gramatika i citácie Svätého Písma

Obsah

Cesta dokonalosti podľa svätej Kataríny Sienskej.

Ak je niečo v božích plánoch, čo nás má zaujímať, tak je to cesta dokonalosti, určená od večnosti Bohom. Všetci veľkí spisovatelia duchovného života opísali stupňovitý vývoj tejto cesty. Medzi nimi niektorí mali zvlášť úzky vzťah s Prozreteľnosťou, ako napríklad svätá Katarína Sienská. V nasledujúcich riadkoch odhalíme aspoň hlavné črty jej svedectva, ktoré dostala z neba.
Y tejto otázke dávame jej prednosť pred ostatnými svätými, lebo svätá Katarína Sienská má široký rozhľad o konkrétnej skutočnosti, ktorý dáva možnosť ľahšie preniknúť jej duchovné rady pre osoby rozličného povolania. Jej spôsob vyjadrovania zodpovedá všetkým, najväčším realistom aj najväčším praktikom, a pritom jej reč neprestáva byť povzdvihujúcou. Približuje sa k ním s výškou a jednoduchosťou Evanjelia.
Často sa hovorí, že medzi náukou svätého Tomáša Akvinského a náukou svätej Kataríny Sienskej — vykladanou vo vytržení — je dokonalý súlad a že je opísaná tak, ako nám ju podáva kniha nazvaná Dialóg.
Predmet, v ktorom sa súlad týchto dvoch náuk dopodrobna ukazuje, je náuka o kresťanskom živote a o ceste, ktorá k nemu vedie podľa božích plánov. My sa uskromníme len s týmito otázkami:
1. V čom spočíva kresťanská dokonalosť?
2. Je dokonalosť najvyšším príkazom, alebo len radou?
3. Stačí ku kresťanskej dokonalosti svetlo viery, alebo sa vyžaduje aj svetlo daru múdrosti? A či toto svetlo je primerané ku stupňu božej lásky alebo prirodzenej lásky k Bohu?
4. Aké očistenia sú potrebné podľa božích plánov na dosiahnutie dokonalosti? Možno sa k nej dostať bez trpného očisťovania? Bez lásky a bez trpezlivého znášania prekážok smyslov aj ducha?
5. Či všetky vnútorné duše sú povolané Prozreteľnosťou k vliatej kontemplácii tajomstiev viery v svetle daru múdrosti a k jednote s Bohom, ktorá vychádza z tohto nazerania a ktorá je rozhraním mimoriadnych milostí, ako sú zjavenia a videnia? Okrem toho: či podľa božích plánov vrchol pravidelného rozvinutia života milosti na zemi — predohra života večného — patrí do poriadku asketického alebo mystického? Či charakteristickým znakom tohto života je naša vlastná činnosť podporovaná milosťou, alebo skôr naša súcosť prijať dary Ducha Svätého?

Aby sme na tieto otázky dali primeranú odpoveď, budeme postupovať podľa citátov prevzatých z Dialógu, kde sa priamo hovorí o tomto predmete.

1.V čom spočíva kresťanská dokonalosť.

Spočíva hádam v telesnom umŕtvovaní alebo v cvičení sa v zbožnosti, alebo ešte lepšie v poznaní večných právd? Svätá Katarína Sienská odpovedá so svätým Tomášom Akvinským (II—II. ot. 184. čl. 1.), že dokonalosť podstatne spočíva v láske, najmä v láske k Bohu a potom v láske k bližnému.
Táto náuka je jasne vyjadrená v Dialógu (hl. 1.), kde sa dočítame toto: „Jestli sa pamätáš, nedávno som ti povedal — keď si prijala veľké pokánie, hovoriac: Čo by som urobila, pre teba, o Spasiteľu? — jednoducho toto: „Ja som ten, ktorý miluje krátke reči a veľké skutky“, aby som upozornil i toho, ktorý sa uspokojí volaním ku mne: „Pane, chcem niečo pre teba vykonať“; i toho, ktorý chce pre mňa umŕtvovať svoje telo rôznym pokáním, ale bez zrieknutia sa vlastnej vôle a pri tom si myslí, že je mi jeho obeta príjemná. Ja, nekonečný, hľadám skutky nekonečné, čiže úmysel nekonečnej lásky.1 Žiadam teda, aby skutky pokánia a iných telesných cvičení boly užívané ako prostriedky a aby v náklonnostiach nezaujímaly predné miesto. Teda to, čo je nadovšetko milované, nech sa mi obetuje ako konečný skutok. Ako slová zostávajú iba slovami, jestli nevyvierajú z vnútornej náklonnosti duše, tak opravdivá duša je len tá, ktorá chápe a rodí ctnosť v pravde; a to, že konečný skutok je spojený s láskou, je zásluhou vnútornej ctnosti.
Bez duše a vnuknutia vnútorného života by zostala iba hmotná stránka dokonalosti. Preto dodáva: „Nesmiete vidieť svoj cieľ v pokáni alebo iných vonkajších úkonoch, ktoré — ako som ti už povedal — sú konečné. .., ktoré načim niekedy zbúrať, buď z potreby alebo z poslušnosti (kým život lásky k Bohu nesmie sa zbúrať). Tieto cvičenia sú prostriedky a nie základy; páčia sa mi len vtedy, keď sa v nich vidí prostriedok a nie základ ctnosti. (Tieto posledné slová ukazujú, že nesmieme upadnúť do druhej krajnosti, zanedbávajúc telesné umŕtvovania, v ktorých sa cvičil každý svätý).
„Ctnosť, pokračuje Dialóg, je zakorenená úplne v láske, osvietenej svetlom opravdivej skromnosti. Bez lásky ctnosť stráca hodnotu. Skromnosť ma miluje bez konca, bez miery, lebo som najvyššia a večná Pravda. Preto láske, ktorú ma miluje, nekladie sa nijaká prekážka ani zákonom, ani príkazom; ale blížnemu ju meria spravodlivo, podľa príkazu lásky. Tak je to s láskou: nesmie sa nechať oklamať hriechom a podľa práva má sa odplatiť za službu bližného. I keby hriech mohol vytvoriť nejaké dokonalé dobro, nepochádzalo by to z pokornej lásky.
„Hľa, poriadok, ktorý žiada svätú pokoru. Duša tak riadi všetky svoje mohutnosti, aby mi mužne a veľkodušne slúžily, a jej láska k bližnému je hotová aj telesný život položiť za spásu duše, hoci tisíckrát, keby to bolo možné. A vôbec sa netrápi a nesužuje, že nemá sily posilniť život milosti iných.“
Hľa, v čom spočíva kresťanská dokonalosť: ponajprv v šľachetnej láske k Bohu a potom v láske k bližnému. Pravda, táto láska k bližnému nie je iba citová, ale skutočná, duševná.
Preto svätá Katarína Sienská rada hovorí, že láska oživuje ostatné ctnosti;2 láska činí ich skutky záslužnými života večného;3 že je ako matka všetkých ctnosti; že je svadobným rúchom služobníkov božích;4 a — zasiata do zeme pokory — je podobná stromu, ktorý kvitne a prináša hojné ovocie, ovocie života večného.5 Svätica často zdôrazňuje, že láska k bližnému je neoddeliteľná od lásky k Bohu, že je jej lúčom, znakom, istým dôkazom; a že túžba po spáse duší vnuká všetky ctnosti.6 Pripojuje tiež, že nie je možné účinne milovať bližného iba pre Boha. „Láska k bližnému je ako nádoba, naplnená u prameňa. Jestli sa odíde napiť od prameňa, vyprázdni sa hneď. Keď však ju drží ponorenú v prameni, môže piť vždy a zostáva vždy plná."7
Chcete, aby priateľstvo trvalo, chcete na dlhú dobu uhasiť smäd z tohto poháru? Nechajte ho stále sa napĺňať u prameňa živej vody, ináč by nepomohol vášmu smädu.
Je to presne tá istá náuka ako náuka bohovednej Sumy svätého Tomáša Akvinského. Podľa neho dokonalosť spočíva v láske, ktorá oživuje všetky ctnosti a sjednocuje nás s posledným cieľom — Bohom, pôvodcom milosti, ktorá nás zase núti milovať nadovšetko Boha, viac ako seba, a ktorá nás núti všetky bytosti milovať pre Boha.
Bez lásky nejestvuje večný život; aj veda, hoci sa týka priamo božích právd, je úrodná iba spojením s Bohom v láske.8 Môže byť otrávená pýchou, hovorí svätica, ale často viac dostáva svetla z modlitby ako zo štúdia. A toto svetlo života, hoci veľmi, jednoduché, predsa je ostré, je základ nazerania, ktoré sjednocuje a zúrodňuje vedu.

2. Dokonalosť a prikázanie lásky.

Dokonalosť, spočívajúca vo vysokej láske, je príkazom, alebo len radou?
Svätý Tomáš učí, že je najvyšším príkazom, pravda, nie ako látka alebo vec bezprostredne na uskutočnenie, ale ako cieľ, ku ktorému musia kráčať všetci kresťania, každý podľa vlastných schopností: v živote rehoľnom alebo vo svete.9 Anjelský Učiteľ výslovne hovorí, že kresťanská dokonalosť spočíva podstatne v dokonalom zachovávaní príkazov, najmä príkazu lásky k Bohu a k bližnému a druhotne, prípadkove, spočíva v uskutočňovaní troch rád, totiž chudoby,
dokonalej čistoty a poslušnosti, lebo tieto sú iba prostriedky k istejšiemu a ľahšiemu dosiahnutiu dokonalosti lásky k Bohu. Takáto dokonalosť je teda prístupná aj osobám žijúcim v manželstve, v svetskom postavení, ako to ukazuje život mnohých svätých.10
Tu istú náuku nájdeme u svätej Kataríny Sienskej. Jej Dialóg svedčí o tom, že najvyšší príkaz nemá hranice, a je vyjadrený takto : „Milovať budeš Pána Boha svojho z celého srdca, z celej duše, z celých síl a z celej mysle svojej" (Luk. 10, 27). Tento zákon nezaväzuje len po určitý stupeň, nad ktorým jestvuje už len rada lásky; ale zaväzuje každého kresťana k dokonalosti v láske. V Dialógu sa číta: „Vidíš, aká je úloha tvojej duše. Musíš ma milovať bezhraničnou láskou."11 A sama svätá Katarína zdôrazňuje, že hoci sa môžu zachovávať príkazy aj bez uskutočňovania troch evanjelových rád, nie je možné dokonale splniť príkazy bez ducha týchto rád, bez ducha odlúčenia od stvorenia, čo je možné len z lásky k Bohu, ktorá má v nás stále rásť.
Svätica to vysvetľuje slovami Spasiteľa(hl. 47): „Ako rady sú viazané k prikázaniam, tak nikto nemôže zachovať prikázanie bez zachovania rád. Jestli sme pánmi nad svetskými bohatstvami, musíme byť pokornými pánmi, nie nadutými, ako nad vecou požičanou, nevlastnou, lebo moja Dobrota vám ich len prepožičia na užívanie. Užívajte ich s vedomím, že ste ich dostali odo mňa a zachovávam ich len preto, lebo sú užitočné k vašej spáse. Teda máte ich užívať... ; zachovávajúc ducha rád Evanjelia a orezávajúc výhonky nezriadenej lásky."12 Máme ich užívať ako by sme ich neužívali, hovoril svätý Pavol, To znamená „držať svetské dobrá v panstve a nie oni nás v okovách", nie slúžiť im ako lakomý svojmu pokladu. V celom živote sa máme riadiť podľa hviezdy večného života a zväčšovať v sebe so dňa na deň lásku, ako to žiada najvyšší príkaz a ako nám to dovoľuje sväté prijímanie, posilňujúc dušu podľa miery jej túžby.13
Aj duša, žijúca vo svete mohla by nasledovať tento hlas a mohla by dosiahnuť dokonalosť v láske k Bohu a k dušiam najčistejším a najsilnejším, ba prijala by aj nespravodlivosti, pohŕdania, potupy, výsmechy a prenasledovania — keby boly na ňu dopustené, hovorí svätica — a to z úcty k Spasiteľovi a pre spásu duší.14

3.Dokonalosť a svetlo daru múdrosti v rozume

Spasiteľove návštevy.
Stačí na dosiahnutie tejto vysokej lásky, v ktorej spočíva kresťanská dokonalosť, svetlo viery a ústna modlitba? Nie je potrebná tiež modlitba rozjímavá, v ktorej Duch Svätý osvieti dušu svetlom darov?
Svätica hovorí: Modlitba je dôležitý prostriedok na dosiahnutie dokonalosti.15 Skutočná modlitba, založená na poznaní Boha a seba samého,spočíva v ohnivej túžbe.16 Ústna modlitba musí byť spojená s rozjímaním, ináč by bola telom bez duše.17 A keď nám Boh vnuká modlitbu rozjímavú, musíme nechaf modlitbu ústnu. Výnimku tvorí božské ofícium. V Dialógu čítame: „Duša má pripojiť k slovám poznanie mňa a seba. Tak môže prejsť z nedokonalej modlitby slovnej k dokonalej modlitbe rozjímavej, jestli v tomto cvičení vytrvá. No ak sa obmedzuje len na odriekávanie určitého počtu formúl, tým zanedbáva modlitbu rozjímavú, ba takto nikdy sa k nej nedostane. .. Táto modlitba musí byť pozorná, nech už dušu navštívim akýmkoľvek spôsobom. Niekedy ju zalejem svojím svetlom, aby sa lepšie poznala a naozaj oľutovala svoje hriechy; inokedy ju obdarujem svojou láskou. Inými slovami: predstavujem duši prítomnosť svojej Pravdu rôznym spôsobom, ako sa mi páči alebo ako si to duša žiada...
Akonáhle je duša odvrátená od blízkosti mojej návštevy, nech zanechá ústnu modlitbu. Výnimku tvorí božské oficium, ktoré kňazi a rehoľníci sú povinní odriekavať. Jestli cítia v hodine odriekávania tohto ofícia, že ich duch je nadchnutý a pozdvihnutý túžbou, vtedy môžu sa modliť oficium pred alebo po hodine rozjímania. Tak v cvičení a vytrvalosti duša ochutnáva sladkosť opravdivej modlitby a nasýti sa krvou môjho Syna. A preto niektorí majú účasť na Tele a Krvi Kristovej, hoci nie sviatostne, ale predsa prostredníctvom svätej modlitby okusujú pôsobenie božskej lásky, podľa sily túžby prosiaceho. Kto prinesie málo, málo nájde. Kto prinesie mnoho, mnoho dostane. Čím viac duša sústreďuje — skrze svetlo rozumu — svoje schopnosti a sjednocuje ich s mojimi, tým viac ich poznáva. Kto viac poznáva, viac miluje a kto viac miluje, viac okusuje!"18
Svätá Katarína jasne ukazuje, že rozum tých, čo prichádzajú k ceste sjednotenia, je osvietený nadprirodzeným vlastným svetlom: „Ich rozum smeruje ku mne, hovorí,19 aby rozjímali o mojom Božstve, a rozum nasleduje vôľa, túžiaca po mojom spojení, v ktorom sa nasýti. Je to cesta vliatej milosti, na ktorú uvádzam duše, ktoré ma milujú a vyznávajú." To sa hovorí aj o svätom Tomášovi, že viac osvetlenia dostal z modlitby ako zo štúdia.20
Je to vliaté nazeranie, o ktorom hovorí svätý Ján od Kríža, a ktoré patrí všeobecne dušiam pokračujúcim a dokonalým.21 Svätica dodáva : „To je to vliaté svetlo, ktorým boli osvetlení učitelia, vyznavači, panny a mučeníci. A každý dostal z neho inou mierou, podľa požiadavky svojej spásy a spásy bližného. .. Toto nadprirodzené svetlo sa dáva skrze milosť pokorným, ktorí ho chcú prijať. .., pravda, pyšní sú tým svetlom oslepení. Ich pýcha a tieň sebelásky sa skrývajú pred touto jasnosťou. Preto neokúsia z Písma iba písmená, hoci sa v ňom neprestajne hrabú. Nepoznávajú jadro, lebo im chýba svetlo, ktoré ho stvorilo a ktoré tiež zjavuje smysel."22
Z toho vidieť, že toto svetlo života, ako dar múdrosti, dáva sa pravidelne, ako povedal svätý Tomáš,23 podľa stupňa lásky. To chce povedať aj svätica. „Týmto svetlom sa miluje, lebo láska nasleduje rozum. Viac pozná, viac miluje a čím viac miluje, tým viac poznáva. Láska o poznanie sa navzájom živia."24 Keď tí, čo písali o Rafaelovi a Michelangelovi, nezanedbali nič pri prehlbovaní svojho predmetu, tak ani my nesmieme zanedbať prehĺbiť Evanjelium a svätú omšu!
V hlave 28. čítame toto: „Radosť, ktorú pociťuje ten, čo nasleduje večný hlas, nijaký jazyk nemôže vyjadriť, nijaké ucho nemôže počuť; nie je oko, čo by ju mohlo vidieť, lebo ten už má predchuť dobra, ktoré je mu pripravené v nebi."25
„Est quaedam inchoatio vitae aeternae — je akýsi začiatok večného života," povedal svätý Tomáš.26
Tento život sjednotenia je opísaný v hlave 89, v ktorej je tiež rozdelenie medzi videním a zjavením, o čom bola reč v hlave 70. Y tomto živote sa sjednocuje skutočné poznanie našej biedy a akési vyskúšené poznanie nekonečnej božej dobroty. To sú, hovorí svätica, najzákladnejšie a najistejšie piliere rozhľadu, ktorý sa bude zväčšovať až do nášho vstupu do neba.27 Tento krásny obraz ukazuje, ako sú tieto dve vyskúšané poznania — seba samých a Boha spojené; líšia sa od poznania abstraktného a špekulatívneho.
Tak sme došli k srdcu skutočného duchovného života.
„Cvičením sa a pokračovaním v poznaní tohto života duša začína sebou opovrhovať, začína seba nenávidieť, akonáhle prichádza ku skutočnému poznaniu mojej dobroty; tu sa zapáli láskou. Od tej doby začína sjednocovať a pripodobňovať svoju vôľu mojej vôli, ba zakusuje v sebe radosť a celkom nové spoluutrpenie. Táto radosť je príznakom lásky. Zároveň sa bičuje láskou za chyby, spáchané proti mne, a za škodu spôsobenú bližnému. Zarmucuje sa, že nemôže dostatočne vrátiť úctu a slávu môjmu menu ako by chcela, a v agónii svojej túžby jej jedinou útechou je sýtenie sa pri stole svätého kríža, aby sa pripodobnila dokonale pokornému a trpezlivému Baránkovi — môjmu Synovi!“28
Nazeranie, ktoré je zárodkom spojenia s Bohom, charakterizuje plnosť dokonalosti kresťanského života, a je to nazeranie vliate, ako je to na konci hlavy 60 a v hlave 61: „Keď moji služobníci zanechajú cestu nedokonalosti a zamilujú si ctnosť, a keď vytrhnú koreň sebelásky..., stanú sa mi tak milými, že sa im ukážem. Ba čo viac, ochutnajú a poznajú, okúsia a pocítia moju lásku v hlbine svojej duši. Druhý prejav mojej lásky vzniká v tej istej duši vtedy, keď ma vyzná pred sebou citom lásky. Niekedy sa zjavím duši a dám jej pritom dar proroctva!"29
No z hlavy 70 vysvitá, že táto posledná milosť je mimoriadna.

4.Prozreteľnostné skúšky a sjednotenie s Bohom.

Toto sjednotenie s Bohom, o ktorom budeme hovoriť, predpokladá umŕtvovanie alebo činné očistenie, ktoré konáme sami, totiž: umŕtvovanie žiadostí tela, očú a pýchy. Predpokladá sa hádam aj trpné očistenie, čiže trpezlivé a dobrovoľné prijatie utrpení?
Rozhodne ! Náuka svätej Kataríny je aj v tomto ohľade presná, keď hovorí o pokušení, o utrpení a o rozličných druhoch pokánia, ktoré pochádzajú buď zo sebelásky alebo z čistej lásky.
Duša môže vždy zvíťaziť nad pokušeniami ctnosťou. Boh nikdy nežiada nemožnosť. Pokušenia môžu nám aj osožiť, a to tak, že odporujúc im, lepšie ich poznávame, aj seba samých a dobrotu Boha, ba tým sa posilňuje aj ctnosť.30
Konečne Boh posiela na nás utrpenia, aby nás očistil od chýb a nedokonalostí a ukázal nám potrebu zdokonalenia sa v láske, lebo iba v nej môžeme dýchať.31 Dobrovoľné prijatie týchto skúšok je skúšobný kameň dokonalosti duše.32
Teda s kroka na krok, po očisťujúcich slzách sebelásky a služobníckeho strachu, ktorý sa bojí viac trestu ako hriechu, duša končí slzami čistej lásky, ako sa o tom hovorí v hlave 89. „Po premožení smyslovej lásky (umŕtvovaním a po prvých skúškach), ostáva duchovná sebeláska po duševných útechách, ktoré pochádzajú alebo priamo odo mňa, alebo od ktoréhokoľvek stvorenia, milovaného z duchovnej náklonnosti. Preto, keď sa skúšaná duša cíti opustená od toho, čo miluje, či už od útechy vnútornej — pochádzajúcej odo mňa, alebo vonkajšej — pochádzajúcej od stvorenia, a keď sa cíti na vrchole pokušení a ľudských prenasledovaní, jej srdce strašne trpí. Podobne aj oči, ktoré sympatizujú s bolesťou srdca, začnú plakať. To sú slzy lásky a utrpenia: duša sa rozlieva síce v duševnom utrpení, ale toto už nepochádza zo sebelásky. Pokračujúc v tomto poznávaní, začína sebou pohŕdať a to vždy dokonalejšie, a trápi sa skutočne a vášnivo iba pre urážky spáchané voči Bohu a za stratu duši. Jej oči sa zalejú slzami čistej lásky; a v tomto stave je šťastná a strápená. Šťastná, lebo je sjednotená so mnou, okusuje víno božskej lásky; a strápená pre urážky mojej Dobroty a Veľkosti, ktorú kontempluje v poznaní seba a mňa. Avšak tento zármutok vôbec neprekáža životu sjednocujúcemu.33 Nazýva sa zármutkom nášho Spasiteľa, ktorý sa spojil na kríži s dokonalým pokojom.34
Tieto očisťovania, ktoré vedú na cestu sjednocujúcu, sú trpné očisťovania, o ktorých obšírne rozpráva svätý Ján od Kríža; stačí si o tom prečítať hlavu 24: Preto Boh odrezáva živé výhonky vinnej révy, aby priniesly viac ovocia; a v hlave 43: o užitočnosti pokušenia; hlava 45: ktorí sú tí, ktorých tŕnie neporaní; hlava 20: je možné páčiť sa Bohu bez utrpenia trpezlive znášaného?

5. Záver: všeobecná výzva.

Čo z toho vyplýva? Citované texty jasne ukazujú, že sjednotenie s Bohom, v ktorom spočíva pravidelná dokonalosť kresťanského života, nie je len činným sjednotením, nie je len ovocím našej osobej námahy, podporovanej milosťou, ale je to tiež sjednotenie trpné, je to ovocie pôsobenia Ducha Svätého, božských vnuknutí prostredníctvom siedmych darov, ktoré sa zväčšujú pomocou lásky.
Takto prichádza duša pravidelne ku kontemplatívnej modlitbe, k čítaniu svätého Písma, k účasti na svätej omši; vždy viac a hĺbšie kontempluje nekonečnú cenu obety kríža.
Prichádza ku kontemplatívnemu spôsobu uskutočňovania apoštolátu, nestrácajúc nritom sjednotenie s Bohom, ba naopak, tým viac ho zachováva, aby ho mohla dať aj iným.
Sú všetky duše povolané k tomuto životu? — Svätá Katarína neodpovedá na túto otázku, vykladajúc v hlave 53 slová nášho Spasiteľa: „Kto má smäd, nech príde ku mne a nech pije a potoky živej vody sa vylejú z jeho útrob:' (Ján, 7, 37).
„Všetci ste povolaní, hovorí Dialóg, jak vo všeobecnosti tak jednotlivo skrze moju Pravdu, môjho Syna, keď k vám volá plný horiacej túžby: „Kto má smäd nech príde ku mne a nech pije."35 Tak ste povolaní ku prameňu živej vody — milosti. Musíte preto trpieť s mojím Synom, ktorý je náš most, a musíte ísť vytrvalo vpred aj cez tŕnie, hoci aj proti vetru a na úkor vlastného úžitku; proti protivenstvám alebo nech je to už čokoľvek. Vytrvajte dokiaľ ma nenájdete. Mňa, ktorý vám dá živú vodu skrze Prostredníka — môjho jediného Syna. Prvá podmienka je byť smädným. Lebo smädní sú povolaní: Kto má smäd, hovorí, nech príde a nech pije. „Ten, kto nemá smäd, nevydrží na ceste, najmenšia námaha ho srazí k zemi; strašné prenasledovania nie raz mu zohnú chrbát. Bojí sa, lebo je sám. Preto je treba, aby ste boli smädní.
Akonáhle sa človek naplní láskou k Bohu a láskou k bližnému, zároveň je spojený so skutočnými ctnosťami. A to preto, lebo duša smädí po ctnosti, po mojej sláve a po spáse bližného: duša vstúpila na cestu, vedúcu k prameňu živej vody. Keď príde k nemu, okúsi ju a zapadne do mňa, lebo som oceán pokoja."36
Tú istú ideu vyjadruje svätá Katarína v hlave 26, len v inej forme. Tu Boh jej hovorí, že načim prejsť cez most, ktorý spojuje nebo so zemou, a tým mostom je Ježiš Kristus ako cesta, pravda a život. „Nohy Spasiteľove, prebodnuté klincami majú ti byť stupňom k boku. To je druhý stupeň, kde ti bude zjavené tajomstvo srdca. A duša, vidiac, ako je milovaná, naplní sa láskou. Tým sa už pozdvihuje na tretí stupeň, čiže k ústam plriým sladkosťou, kde nájde pokoj."
Napokon, aký je znak pre dušu, že dosiahla dokonalú lásku? Spasiteľ to vysvetľuje svätej Kataríne, ktorá hovorí v hlave 74 a 79: „Zostáva mi ukázať ti znak, podľa ktorého sa poznáva dokonalá duša. Je to ten istý znak, ako u apoštolov po soslaní Ducha Svätého. Odídu z modlitby, oslobodení od strachu, uskutočňujú moje slová, hlásajú náuku môjho Syna. Neboja sa utrpenia, naopak, tieto im prinášajú slávu. Tí, čo trpia pre moju slávu a čo smädia po spáse duší, tí bežia k stolu svätého kríža. Chcú trpieť a pracovať v službách bližného. Títo radostne bežia na cestu Krista ukrižovaného; nasledujú jeho náuku a nič ich nemôže zastaviť v tomto behu: ani nespravodlivosť, ani prenasledovanie, ani radosti sveta. Znášajú toto všetko nepremožiteľnou silou, so srdcom zapáleným večným ohňom lásky, okusujúc a pocíťujúc ľúbeznú vôňu zachránených duší, hotoví zniesť všetko pre duše. Jasný dôkaz, že taká duša miluje svojho Boha dokonale a so záujmom. A keď títo dokonalí sa milujú, milujú sa pre mňa; keď milujú bližného, milujú ho pre mňa, aby uctili a velebili moje meno. V strede nespravodlivosti žiari trpezlivosť. Týmto som dal milosť pocítiť, že som vždy s nimi, kým k ostatným sa vraciam — nie aby som im vzal milosť, — ale pocit mojej prítomnosti. S dokonalými nekonám takto. Stále som s nimi skrze milosť a zo skúsenosti, ktorú majú z mojej prítomnosti." (hl. 78).
Je to zaiste zvláštne cvičenie lásky a daru múdrosti, ktorá nám dáva, hovorí svätý Tomáš (II-II, ot. 45. čl. 2.), akési skúsenostné poznanie o prítomnosti Boha v nás. Toto je skutočný život mystický, vrchol pravidelného vývoja života milosti a predchuť večného života.
Tí, čo poznajú náuku svätého Tomáša o duchovnom živote, môžu vidieť, ako sa jej podobajú v extáze povedané slová svätej Kataríny Sienskej. Sú, myslím, výrazom tradičnej náuky, ktorá sa uspokojuje zdôraznením významných miest svätého Písma. „Qui manet in caritate, in Deo manet, et Deus in eo — Kto zostáva v láske, v Bohu zostáva a Boh v ňom" (1 Ján, 4, 16). „Unctio eius decet vos (de omnibus — Jeho pomazanie vás učí o všetkom" (1 Ján, 2, 27). „Jestli sme dietkami, teda i dedičmi, dedičmi božími, a spoludedičmi Kristovými; lebo keď i spolu trpíme, aby sme boli i spolu oslávení" (Rim. 8, 17). „Lebo ste zomreli, a váš život je skrytý s Kristom v Bohu. Keď sa zjaví Kristus, váš život, tedy aj vy zjavíte sa s ním v sláve" (Kolos. 3, 3, 4).
Prekrútili sme smysel textu Dialógu? Naopak, môžeme povedať, že by sme ho nemohli ani dokonale pochopiť. Ako povedal Rafael: „pochopiť znamená vyrovnať"; a aby sme mohli dokonale pochopiť smysel citovaných textov, museli sme byť ozbrojení takým duchom viery a takou láskou, akú mala svätá Katarína Sienska.
Taká je cesta dokonalosti v plánoch Prozreteľnosti, určená od večnosti Bohom pre duše, ktoré hľadajú svoj cieľ. Je to cesta, vedúca k prameňom živej vody : „Keď je niekto smädný, nech príde a nech sa napije, a potoky živej vody vylejú sa z jeho útrob!" „Voda, ktorú ja dám, premení sa v ňom v prameň, vytryskujúci do života večného."37