- no title specified

DEJINY

ŽIDOVSKÉHO NÁRODA

Spracoval

ARMIN FRIEDER

hl. rabín

vo Zvolene

I. DIEL

VYDALO NAKLADATEĽSTVO „ACADEMIA“ V BRATISLAVE

Tlačou kníhtlačiarne Karla Prochasku v Českom Tešíne

Úvod k prvému dielu.

Poznaním dejín rôznych národov približujú sa národy viac k sebe a ich — často nie veľmi priateľský — pomer, mení sa ľahšie v priateľský. Táto myšlienka pohla ma k tomu, aby som napísal dejiny židovského národa, ktoré v slovenskom jazyku ešte vôbec nejestvujú. Len niektoré časti ich sú povrchne, nesystematický v učebniciach spracované.

Odovzdávam týmto prvý diel dejín československej verejnosti. Po tomto nasleduje vydanie celých dejín, v ktorých zvlášte za-ujmem svoje osobné stanovisko k židovskej histórii.

Zvolen, v septembri 1935.

Autor.

OBSAH

ČASŤ PRVÁ.

I. Začiatok židovských dejín

1. Doba Sudcov — Šoftim ......................... • 9

2. Samuel........................................ 12

II. Doba kráľovstva

1. Šaul.............................................. 13

2. Kráľ Dávid (1010—970) 17

3. Šalamún (970—930)................................. 22

4. Rozdelenie židovskej ríše......................... 25

5. Prvý kráľ izraelskej ríše — Jerobeam (930—908) . • 25

6. Prvý kráľ ríše .íudskej — Recbabeam (930—914) . • 26

7. Asa (912—874) 26

8. Nepokoje v Izraelskej ríši ....................... 27

9. Omri (885—875) .'............................... 27

10. Omriovci a judskí kráľovia......................... 30

11. Jehuidi v Izraelskú ............................... 32

12. Judsko za panovania Jehuidov v Izraelskú........... 33

13. Pád ríše Izraelskej................................ 34

14. Ríša Judská pod asýrskou a babylonskou nadvládou

(720—586) ................................... 36

III. Babylonské vyhnanstvo a vláda Peržanov ' (586—332)

IV. Znovuzriadenie Judey

1. Za Zerubabela-Jeošuu (537—516)................ 46

2. Za Ezru-Nechemiu (458—420) ................. 48

ČASŤ DRUHÁ.

I. Židia pod vládou Grécka (332—140)

1. Vláda Alexandra Veľkého a jeho nástupcov .... 54

2. Židia pod vládou Ptolemaiovcov............ 55

3. Judea za Ptolemaiovcov ......................... 57

4. Židia za vlády Seleukovcov (198—168) ........... 58

5. Povstanie Chašmonejov (167—140) ..........•. . • 60

6. Smrf Judova — Jonatan........................... 63

II. Judské kráľovstvo (140—63)

1. Vláda Chašmonejov .............................. 65

2. Juda Aristobulus a Alexander Janaj (104—79) ... 70

3. Boj dvoch bratov, Rím a Judea................... 73

III. Judea pod rímskym protektorátom

1. Hyrkanos- II. a Antipater......................... 75

2. Antigonos (40—37) 77

3. Herodes (37—4)................................... 78

4. Herodovi nástupcovia ............................. 82

IV. Rímske panstvo a zánik judské h o štátu (6—70)

1. Rímski prokurátori ............................... 84

2. Caligula a Agripa I.............................. 86

3. Agripovi I. nástupcovia........................... 88

4. Národný boj a zánik Judey......................... 92

5. Dobývanie Jeruzalema............................. 94

ČASŤ PRVÁ.

I. Začiatok židovských dejín.

Prehľad

Vlastné dejiny židovského národa začínajú sa postavou praotca Abrahama. O ňom prvý raz počujeme meno „Ivri“ (Hebrej — žid). Abraham je v sv. Písme zaznamenaný pod menom „Avrom hoivri“ (Gen. 14, 13), t. j. žid Abraham. Praotec tento stane sa hlásateľom čistého monoteizmu, čo je základom celého židovstva, a smerodajcom historického vývoja židovského národa. Svoje mravné zásady čistej ľudskosti a viery vštepuje do duše svojho syna Izáka, ktorý pokračuje v šľapajoch zbožného otca a tak sa snaží vychovať i svojich synov Jakuba a Ezaua. Jakub, ináč i Izrael zvaný, bol požehnaný veľkou rodinou. Jeho štyri manželky porodia mu 12 synov a jednu dcéru (Dínu). Títo synovia tvoria 12 hlavných kmeňov židovského národa, ktoré sú rozdelené podľa princípu matriarchátu na štyri skupiny.

1. Synovia prvej manželky, matky Ley: Ruben, Šimon, Lévy, Jehuda, Isachar, Zebulon.

2. Synovia druhej manželky, matky Rachel: Jozef a Benjamín. Kmeň Jozef sa rozvetvil na dva vedľajšie kmene: Efraim a Menaše.

3. Synovia manželky Zilpa: Gad a Ašer.

4. Synovia manželky Bilha: Dan, Naftali.

Židia v egypte

Celá veľká rozvetvená rodina Jakuba žila v zemi Kanaanskej. Pre hlad a mor, panujúci v Kanaane, museli však B’ne Jisrael (synovia Izraelu) túto zem opustiť a usadili sa v zemi Gošen v severnom Egypte. Toto presídlenie stalo sa Židom osudným, pretože egyptský kráľ Faraón zachádzal s nimi veľmi kruté. Museli ťažko pracovať hlavne pri budovaní pyramíd.

Mojžiš

Po dlhých, ťažko prežitých rokoch narodil sa osloboditeľ, apoštol pravdy, otec prorokov a služebník Boží, Mojžiš. Jeho rodičia Amrom a Jochebed pochádzajú z kmeňa Lévy. Mojžiš, hebrejsky Moše (t. j. z vody vytiahnutý), so svojím bratom Áronom vyslobodí židovský národ z otroctva egyptského. Židia striasli so seba ťažké bremeno ujarmenia, oslávili deň slobodneho žitia, ostávalo len vliať do formy tohoto života kus obsahu!

Jošua

I to sa stalo. Zjavenie na vrchu Sinaj, desatoro prikázaní Božích, kamenné dosky Mojžišove, vlialy do duše všetkých Židov nový duch a občerstvily ich umorenú myseľ. Mojžiš nebol iba vodcom Izraelitov, ale predovšetkým ich učiteľom. Židia nevolajú ho vodcom ani kráľom, vladárom či panovníkom, ale „rabénu“, svojím učiteľom, duchovným vodcom. Ťažkú túto úlohu prevzal po smrti Mojžišovej jeho žiak Jošua ben (syn) Nun. Nový tento vodca, ktorý pokračoval v duchu mojžišovskom, mal zaviesť Izraelitov do zasľúbenej zeme Kanaanskej, do Palestíny. Nad Kanaanitmi vládli kniežatá,ktorí boli vazalmi egyptského kráľa. Väčšieho významu dosiahli Feničania, ktorí obývali kraj medzi Libanonom a Stredozemným morom. Mnohí sa sústredili okolo pobrežných miest Sidon a Tyrus, preto sa menovali i Sidoniti a Tyršania. Na druhej strane Mrtvého mora žili Moabiti a Am-moniti. Menšie národné celky tvorili tu Edomiti, Midjaniti a Keni ti.

Cesta do Kanaanu

Jošua tiahnuc cez Jordán, prišiel k silne opevnenému a husto zaľudnenému mestu Jericho, ktorého dobyl a usadil sa v meste Gilgal (hebr. pahorok). Tu postavil pomník na pamiatku svojho víťazstva. Gilgal sa stal strediskom Židov, zkadiaľ niekoľko razy útočili proti ostatným obyvateľom Kanaanu. Takto bojovali sedem rokov, kým konečne obsadili celú Kanaanskú zem, ktorú si potom medzi jednotlivými kmeňmi rozdelili. Kmene Ruben a Gad usadily sa v Transjordánii, Juda v južnom Kanaane a vedľa neho i Šimon. Stred zaujaly kmene Efraim a Menaše, Dan a Benjamín. Kmene Isachar, Zebulon, Ašer a Naftali obsadily územie medzi Jordánom a fenickým morským pobrežím. Len jediný kmeň Lévy nedostal vlastného podielu, preto sa museli oň postarať ostatní súveriaci. Bolo ustálené, že sa Lévy stane kňazským kmeňom. Ako takí, bývali Leviti vždy pri arche smluvy, ktorá bola najskôr umiestnená v Gilgalu, potom, keď už bol mier zabezpečený v zemi a pomery sa o mnoho zlepšily, priniesli archu smluvy do mesta Šilo. Čast Levitov sa potom tiež usadila v Šilo, druhá časť sa roztrúsila po celej zemi medzi ostatnými kmeňmi.

Charakter a celkový ráz zeme Kanaanskej, alebo ako sa po usadení Židov menovala „Erec Izrael“ (zem Izraelská), sa úplne zmenil. Židia stelesnili a prísne zadržali zákony sv. Písma a považovali túto Izraelu zasľúbenú zem posvätnou pôdou. K pobožnosti tejto ich navádzal Jošua, ktorého i posledné slová znejú tendenčne: „Slúžte verne Hospodinovi! Ak by ste Ho opustili a cudzím bohom obetovali, obráti sa proti vám a prinesie skazu na vás a na celú zem.“

Činnosť a práca Jošuova bola temer nadľudská. Vynikol ako dobrý vodca a vychovávateľ. Pôsobením jeho utvrdila sa pravá židovská viera vo všetkých srdciach a dušiach židovských.

Predpokladal by sa teraz ďalší vzostupný vývoj celého národa izraelského. No, nestalo sa tak. Po smrti Jošuovej nenašiel sa tak nadaný a schopný muž, ktorý by na jeho pevných základoch vedel ďalej budovať. V tomto období interregna počínal si každý kmeň samostatne. Mnohé z nich, súc unavené dlhými bojmi, uzavieraly smluvy so súsedným pohanským obyvateľstvom, ktorému povolily i bývať medzi nimi. Tento priamy styk s pohanmi pôsobil veľmi neblaho, zvlášte na mladšie pokolenie, ktoré bolo uvedené k modloslužbe. Takto vnikol medzi Židov kult Baala a Astartin. Trpela tým nielen jednota viery, ale aj jednota národná. Keď nepriateľsky smýšľajúci súsedi zosilneli, začali považovať Židov za prišelcov a dotieravcov a často ich aj preto napádali. Tu v nastávajúcom nebezpečí vystupovali uvedomelí mužovia, ktorí svojou odvahou a dôverou v Boha opäť sjednotili všetky kmene v jeden súveriaci národ a tak oslobodili Židov pred určitým pádom. Títo mužovia menovali sa šoftim, čiže sudcovia, a asi štyristoročná doba ich panovania sa menuje doba sudcov.

í. Doba sudcov — Šoftim.

Prvým takýmto sudcom bol Otniel ben Kenezi z kmeňa Jehuda, ktorý víťazne bojoval proti mezopotamskému kráľovi Kušan Rišataj a zabezpečil v zemi 40ročný mier. Nástupca jeho Ehud z kmeňa Benjamín zvíťazil nad moabitským kráľom Eglonom. Nasledujúci sudca Šamgar bojoval proti Fili-štinským, nedosiahol však veľkej slávy a v chronike židovskej nie je vôbec ako „sudca“ zaznamenaný.

Väčšej slávy a obľuby si získala významná osobnosť tejto doby, prorokyňa Debora, ktorá zastávala aj sudcovský úrad. Toho času podmanil kanaanský kráľ Jabin severné židovské kmene Naftali, Ašer, Zebulon a Isachar. Títo Židia, nemohúc sa samostatne uhájiť, požiadali kmene Efraim a Menaše o pomoc. Debore sa podarilo ich získať a tak sjednotení tiahli pod vedením Baraka a Debory proti udatnému vojvodcovi nepriateľského kráľa Sisrovi, ktorého vojsko bolo úplne porazené. Sám Sisra dal sa na útek a ukryl sa u ženy menom Jael. Táto, dozvediac sa o osobe hosťa, ktorý únavou zaspal, vrazila mu klinom smrteľnú ranu do spánkov. Tak stratil kráľ Jabin svojho najobratnejšieho vodcu, ktorého smrť znamenala úpadok jeho ríše. Takto dobytú zem Židia opäť zabrali a Debora darovala zeme, týmto svojím víťazstvom štyricaťročný mier. Smelý tento boj ospevuje Debora v krásnom chválospeve, ktorého niektoré verše znejú:

„Slyšte, kráľovia, čujte, kniežatá, spievať chcem Pánu, žalmom, oslavovať Všemohúceho, Boha Izraela. V dňoch

Debora

Šamgara, v dňoch Jahela, odpočívaly cesty; a tí, čo preca chodili, išli len po postranných chodníkoch. Mizli silní v Izraelu a ostávali bez činu, až keď povstala Debora, vstala Matka v Izraelu . .. Hor sa, hor, Deboro, hor sa, a zaspievaj pieseň slávy! Vstaň, Baraku, a zajmi svojich zajatcov, synu Abi-noeniov. Pozostalí premôžu silných, ľud Boží zvíťazí nad hrdinami. Tak, nech zahynú, ó Pane, všetci Tvoji nepriatelia a tí, ktorí Ta milujú, nech sa skvejú na zemi, ako sa skveje jasavé slnko na nebi.“

Gideon Vynikajúcim sudcom bol i Deborin nástupca Gideon z kmeňa Menaše. Bol prísny, pri tom však spravedlivý, veľmi múdry a udatný. Víťazne bojoval proti Midjanitom, ktorí pustošili zem.

Abimelech Gideon mal mnoho synov. Z nich Abimelech, ktorého matka pochádzala zo Sichem, mal sa stať sudcom. Avšak ctižiadostivý Abimelech neuspokojil sa týmto úradom a chcel sa stať kráľom. Preto zavraždil svojich bratov, ktorí by mu v lom prekážali. Zo sedemdesiat bratov zostal iba jediný Jotám, ktorý sa tajne skrýval na žive. Abimelecliovi podarilo sa založiť kráľovstvo, ktoré však netrvalo dlho.

Jotám Keď sa Jotám dozvedel, že sichemskí obyvatelia chcú mať Abimelecha za kráľa, vystúpil na vrch Garizim, ako to popisuje „Kniha sudcov“ (kap. 9), tam silným hlasom povolal k sebe ľud a preriekol k nemu: „Raz sišly sa stromy, aby si zvolily kráľa. I ponúkly vládu olive. Táto však odoprela: ,Mám opustiť svoju tučnú šťavu, ktorou uctievajú Boha i ľudí, aby som sa povzniesla nad ostatné stromy?' Podobnou odpoveďou odmietly i figový strom a vinič. Napokon išly stromy k tŕňovému kríku: ,Panuj ty nad nami? I odvetil tŕňový ker: ,Keď opravdivé a úprimné sú slová vaše, nuž odpočívajte kľudne v tôni mojej, ak však nie, vyjde plameň zo mňa a spáli cedry libanonské!'

I vy, Sichemčania,“ pokračoval Jotám, „ste zabudli na veľké činy môjho otca a povraždili ste jeho synov. Abimelecha, tŕňový ker, ste si za kráľa vyvolili. Urobili ste to úprimne, tak sa tešte s ním, ak nie, lak oheň vyjde z Abimelecha a zničí vás, váš oheň zničí však jeho!“

A skutočne vláda Abimelecha nebola zdarná. Po trojročnom panovaní bol sám jednou ženou zavraždený.

Po ňom nastúpil Tola Izacliarský, ktorý sudcoval 23 rokov, a Jair z Gileadu, ktorý súdil ľud 20 rokov.

Jiftach Medzi významnejších sudcov ráta sa i Jiftach, ktorý ako vyhnanec žil so svojimi bratmi na čele družiny v zemi Tob. Keď Ammoniti ohrožovali Židov, odobrali sa starci z Gileadu k Jiftachovi a ponúkli mu vodcovstvo a sudcovskú hodnosť. Jiftach prijal dôstojnosť sudcovskú a tiahol proti Ammoni-tom, ktorých pobil a pokoril. Podobne premohol i Efraimcov.

Po jeho smrti nasledovali Ibzan z Betlehemu (súdil 7 rokov), Elon z rodu Zebulon (10 rokov) a Abdon ben Jelel, ktorý bol sudcom 8 rokov.

Pekné rozprávky viažu sa k osobe silného sudcu, abstinenta Šimšona z kmeňa Dan. Bol obdarený nadľudskou telesnou silou, ktorú však ako vodca ľudu nevedel využiť. Obidve jeho manželky boly Filišlinky. Druhá manželka Delila ho zradila a Filištinskí, sputnajúc ho železnými okovami, vyklali mu obidve oči a uväznili ho v Aze. Naposledy podarilo sa mu pomstiť tým, že zrútil preplnený filištinský chrám, ktorý v svojich rumoch pochoval vyše 300 Filištinských. Pri tom sám Šimšon tiež zahynul.

Od tých čias boly medzi Židmi a Filištinskými stále zápasy a celá krajina zmietala sa samými bojmi. Najviac bol ohrozovaný kmeň Dan. Daniti chceli sa však bojom vyhnúť, preto tiahli na sever od filištinských hraníc a podmanili si mierumilovné obyvateľstvo mesta Lais, obsadiac tiež celé jeho okolie. Filištinskí začali sa teraz tlačiť do strediska Palestíny. Obsadili dolinu Saron a takto ohrožovali najmocnejší kmeň židovský El'raim. Efraimovci boli i strážcami archy smluvy, ktorá bola umiestnená v Šilo. Dočasnou blízkosťou Filištinských nebola táto dosť v bezpečí. V nebezpečí tomto pre-cítily mnohé kmene pocit osamotenosti a hľadaly nejaké pojítko, ktoré našly v arche smluvy. Táto stala sa symbolom jednoty židovskej a svätyňa v Šilo, v ktorej slúžil veľkňaz Eli, stala sa strediskom jednotlivých kmeňov.

Eli, nástupca Šimšona, ako kňaz a sudca bol veľmi obľúbený. Celý národ si ho vážil a poslúchal jeho rozkazom. Eli sám tiež miloval svoj národ a preto ho chcel vyslobodiť zpod jarma filištinského. Židia sa sišli pod vedením najstarších kniežat a tiahli proti Filištinským, ktorí však o mnoho slabších Židov porazili. Nato starci židovskí poslali dvoch synov Eliho, Ilofni a Pincliasa, pre archu smluvy, od ktorej očakávali pomoc. Posolstvo malo však hrozné následky. Filištinskí sa ešte viac pobúrili a neočakávane napadli židovský tábor, ktorý porazili. So 3000 mužov, medzi nimi Pinchas a Hofni, zostalo na mieste mrtvýcli a čo bolo pre Židov ešte hroznejšie, ukoristili Filištinskí aj archu smluvy. Keď sa Eli dozvedel o tejto strašnej porážke, o smrti svojich synov a o zajatí archy smluvy, s podlomenými údmi klesol starec tento so stolice a v okamihu zomrel.

Filištinskí zbúrali Šilo a svätý chrám. Kňazi sa len útekom zachránili pred istou smrťou. Tým stratil kmeň Efraim svoj bývalý veľký význam. Filištinskí odniesli ukoristenú archu smluvy do chrámu modly svojej a postavili ju vedľa Dagona. Keď archa smluvy tu zhubne pôsobila, ako ťo popisuje kniha „Šamuel“ (kap. 5—6), odvážali ju z mesta do mesta, ale

Šimšon

Eli.

Boje proti Filišfanom

archa všade priniesla len skazu a nešťastie; ťažké nemoci zjavily sa v meste, ktorým prešla. I rozhodli sa filištinskí kniežatá, že archu vrátia Židom čo najdôstojnejším spôsobom. Tak aj učinili. Naložili archu na nový voz, obťažiac ho mnohými vzácnymi darmi a poslali ju Židom do pohraničného mesta Bet Šemeš. Ztadiaľ odviezli si ju Židia do Kirjat Jearim.

Takto sa stali Filištinskí pánmi stredného a južného Kanaanu. Najvyšší ich vodca sídlil v benjaminskom meste Gibea. Ztadiaľ vydával svoje rozkazy, ktoré obmedzovaly práva Židov. Zakázal pod ťarchou prísneho trestu zbrojiť a odňal im všetky doterajšie zbrane. Toto vyvolalo veľké rozhorčenie medzi Židmi, z radov ktorých vystupovali mnohí rečníci, proroci. Títo sa snažili sústrediť všetkých Židov do jedného veľkého tábora a takto spoločnými silami pripraviť boj proti Filištinským.

2. Samuel.

Najväčším z týchto prorokov bol Samuel, syn Hannin a Elkanaho, ktorý sa stal ako nástupca Eliho sudcom v Izraele. Samuel dobre pochopil svoju dobu a vedel, čo jej chýba. Predovšetkým sa postaral, aby sa Židia opäť vrátili k čistej viere Božskej. Preto povolal všetkých Židov na veľké shro-maždenie do Micpy. Všetky izraelské kmene uznaly Samuela za proroka Božieho a preto ho poslúchly a húfne prichádzaly do Micpy poslúchať slovo Božie. Samuel horlivé kázal a napomínal národ, aby slúžil Hospodinu a odpudil od seba cudzích bohov a pohanské modly. Celý národ židovský sa nato jednomyseľne kajúcne osvedčil, že sa navráti k Hospodinovi.

Židia utvorili týmto skutkom nielen náboženský, ale aj národnostne v svornosti žijúci celok. Ako každý sjednotený národ potrebuje silného vodcu a nestačí iba vodca duchovný, tak i Židia pocítili v tejto dobe potrebu silného vojvodcu, ktorý by vládol nad nimi a ktorý by už konečne urobil konec dlhoročným bojom s nepriateľskými súsedmi.

II. Doba kráľov.

Židia boli obkľúčení mocnými národmi, ktoré malý svojich panovníkov a vodcov. Tvorili len rozorvaný ostrov vo veľkom mori súsedných nepriateľov. Nemali ani splnomocneného vladára, ktorý by mal možnosť spojiť ich tesno v jednotnú frontu. Z tej príčiny trpela jednota a svornosť jednotlivých kmeňov stále klesala. Spomenutí sudcovia pokúsili sa síce

zaviesť túto bratskú jednotu, avšak nikdy sa im to úplne nepodarilo. Mnohí z nich často neboli ani všeobecne uznaní za sudcov celého národa, pretože neboli vždy volení z vôle celého národa, ale zvolily ich len tie kmene, ktoré boly nepriateľmi ohrožované. Ináč žil každý kmeň pre seba a staral sa vždy len o vlastné záujmy. Táto nejednota a mimo toho i nárok niektorých silnejších kmeňov na akúsi superiorilu rozptýlily sily židovstva a oslabily ho úplne. Túto slabosť využili vždy súsedi, zvlášť Filišťania, ktorí stále napádali židovské kmene.

Židia predpokladali, že len kráľovi sa môže podariť ich sjcdnotiť a takto spoločnými silami tiahnuť proti nepriatelí . ľovi. Preto prišli poprední zástupcovia kmeňov k svojmu

predstaviteľovi Božskej viery k Samuelovi s prosbou, aby im vyvolil kráľa. Neponúkli jemu samému kráľovstvo, ktoré by si snáď ako pravý sjednotiteľ a dobrý vodca i zaslúžil, pretože sám Samuel bol protimonarchistickv založený, ba skôr chcel Židov od tejto myšlienky odvrátiť a takto zachrániť teokráciu. Židia však dobre pochopili zásadný rozdiel medzi sudcom a kráľom a preto pevne stáli na svojom slove a pri svojej žiadosti. „My chceme byť ako iné národy, náš kráľ nech nás súdi a nech nás vedie v boji!“, holo ich heslom, ktoré, keď sa i prorocký duch Samuelov k tejto myšlienke priklonil, aj

úplne zvíťazilo.

/. Šaul.

V meste Gibea, na území benjaminskom, žil statný, ako svieca urastený mladík Šaul. Jeho otcovi, Kišovi. stratily sa oslice, preto vyslal svojho syna s družinou vyhľadať tieto. Cestou dostal sa tiež k Samuelovi, ktorému sa silák tento veľmi zapáčil a pozdal sa mu byť hodným za kráľa. Preto svolal všetok ľud do Micpy, kde bol Šaul vyvolený za kráľa celého židovského národa. Slávnostné pomazanie previedol sám Samuel. Zakrátko preukázal Šaul svoju ozajstnú zmužilosť, ktorou sa zároveň osvedčil, že je hodným byť vládcom a kráľom izraelským. Nachaš, král Ammonitov, vpadol totiž do Gileadu a obliehol mesto Jaheš. Ťažko ohrožení obyvatelia, ktorí sa už nemohli ubrániť, ponúkli Nachašovi mier, avšak krutý tento vládca chcel najprv všetkých Židov pohaniť, vv-klaľ každému pravé oko a len za túto podmienku uzavrieť mier. Toto Nacliašovo rozhodnutie sa rýchlo rozchýrilo a dostalo sa i k ušiam Šaulovým. Tento v hneve rozsekal dve hovädá a rozposlal kúsky do všetkých končín zeme židovskej s týmto odkazom: „Tak bude rozsekaný dobytok každého, ktorý nepôjde do hoja so Šaulom a Samuelom.“

Chytro sa nato sohnalo vyše 330 tisíc bojovníkov okolo Šaula, ktorý vytiahol proti nepriateľovi a úplne ho porazil. Ľud

Šaul

s jasotom uvítal svojich ochrancov a Šaul bol všeobecne uznaný za dobrého vojvodcu. S vífazným vojskom odišiel Šaul do Gilgalu, kde bol znovu pri veľkých slávnostiach korunovaný. Bolo to asi v roku 1030 pred občianskym letopočtom. Touto historickou udalosťou začína sa význačná doba v dejinách židovského národa: doba kráľov.

Šaula, ktorý panoval od roku 1030 do roku 1010 pred obč. Víťazstvo letopočtom, čakala ťažká úloha. Filišťania neobmedzene utlá-Fiiištírm^ čali Židov, preto musel Šaul proti nim rozhodne vystúpiť a bo-s nmi jovať. Založil si keď i malú, ale silnú vojenskú armádu, ktorej veliteľom sa stal Šaulov najstarší syn Jonatan. Udatný tento vojvodca začal boj proti Filišfanom. Porážkou filištinskej posádky v Gibei povzbudil i ostatných Židov, ktorí sa spojili proti Filišfanom. Filištinské vojsko táborilo v Machmasu. Keď sa však vojsko rozišlo po okolí a tábor chránila len slabá stráž, Jonatan ju napadol a čiastočne zničil. V posádke nastal veľký zmätok a Filišťania mysliac, že Jonatan má za sebou silné vojsko, dali sa na útek. Šaul so svojimi bojovníkmi v Gibei rýchle sa dozvedel o Jonatanovom úspechu a vidiac, ako Filišfa-nia utekajú, začal ich prenasledovať. Ií nim sa pridružili i ostat-

ní Židia, ktorí sa dosiaľ pred nepriateľmi skrývali, a takto sa podarilo Židom poraziť o veľa silnejších Filišfanov.

Židia mali krátky čas pokoj od týchto ukrutných nepriateľov, nie však navždy, pretože Filišťania čakali len na vhodný okamih, aby ich mohli úplne zničiť. Sám Šaul bol si toho vedomý a preto bolo jeho snahou celú ríšu čím lepšie posilniť. Kto sa len pokúsil ohrožiť jeho krajinu, ihneď tiahol proti nemu do války. Už v zárodku udusil každé protištátne hnutie.

Podobne ako Filišťania, ohrožovali i Amalekiti, na čele s kráľom Agogom, južnú čiastku kmeňa Juda. Šaul však vystrojil silné vojsko proti nim, dobyl ainalekitského hlavného mesta, celú zem spustošil a samotného kráľa Agona odviedol do zajatia.

Šaulov Po tejto víťaznej válke dostal sa Šaul do sporu s prorokom sP°r Samuelom. Podľa knihy „Šamuel I“ (kap. 15) je príčina sporu

Samuelom v tom’ že $aul neposlúchol úplne príkaz Boží, ktorý zakazoval použiť korisť z amálekitskej války a nezničil ju, ako to Boh prikázal. Pravá príčina väzí však v tom, že Šaul pracoval viac za vnútornú jednotu, zanedbával však život náboženský, čo bolo hlavným cielom Samuelovej činnosti. Šaul sa nepostaral o nové duchovné mesto, miesto rozboreného náboženského strediska Šilo. Sám nekráčal po Samuelových stopách a nebudoval ďalej na jeho ťažko postavených základoch. K tomuto nedostatku náboženskej práce pridružily sa i iné politické nesrovna-losti, ktoré ešte väčšmi rozbúrily nespokojenosf Samuelovu.

Za dobu sudcov zaujal kmeň Efraim akúsi superioritu, ktorú však stratil hneď po zborení svätyne v Šilo. Politická moc tohoto kmeňa oslabla ešte viac, keďže sám kráľ Šaul bol zvolený

z iného kmeňa, benjaminského, ktorý medzitým tiež politicky zmocnel. O víťazstvo nad Ámalekitmi sa najviac zaslúžil kmeň Juda, pretože bol nimi najviac ohrozovaný. Takto sa stal kmeň Juda, ktorý v dobe sudcov žil celkom izolovane, tiež dôležitou složkou židovského národa. Z tohoto kmeňa pochádzal tiež pilný, statný muž, ktorý žil na kráľovskom dvore a svojou hrdinskosľou a statočnosťou upozornil celý národ na seba. Bol to. z ôsmich synov najmladší syn Išaja z Betlehemu, Dávid.

Kronika zaznamenáva túto udalosť o Dávidovi: Filišťania vytiahli zase s veľkým vojskom proti Židom. Zunovali však už dlhoročné vojenčenie, preto sa usniesli, aby boj a víťazstvo "bolo rozhodnuté súbojom. Ktorý z bojovníkov bude porazený, toho národ bude druhému poddaný. Filišťania honosili sa s dobre vyzbrojeným obrom Goliášom, v ktorom videli stelesnené víťazstvo.

Obor Goliáš vyzýval Židov k súboju. Keď sa Dávid o tom dozvedel, požiadal Šaula, aby mu dovolil bojovať proti Goliášovi. Šaul skôr sa síce zdráhal, nemal dosť dôvery k mladému Dávidovi, ale keď mu tento rozprával o víťazných bojoch proti ľvovi a medveďovi, ako napadli jeho stádo, tak privolil k súboju. Dávid sa obliekol do silného panciera a opásal sa mečom. Nezvyklá táto výzbroj znemožňovala mu však voľný pohyb, preto složil túto vojenskú výzbroj, vzal si svoju pastiersku palicu a kapsu, do ktorej si vložil päť hladkých kameňov, nájdených v blízkom potoku, a takto bol hotový bojovať proti silnému Goliášovi. Keď ho tento zazrel, zvolal naňho posmešným hlasom, či snáď ide proti psovi s tou pastierskou palicou. Dávid však vyňal kameň z kapsy, vložil ho do praku a mieril na obra. Kameňom trafil mu do čela tak silne, že omráčený klesol Goliáš na zem. Nato utekal Dávid k nemu, vytiahol meč z Goliášovej pošvy a vlastným niečom odsekol mu hlavu. Zpráva o slávnom víťazstve Dávida nad Goliášom sa rýchle šírila po celej zemi a Dávid bol všade slávnostne vítaný slovami: „Šaul porazil svojich 1000, ale Dávid svojich 10.000.“ Šaul nato povýšil Dávida za hlavného veliteľa.

Dávid bol prírodou obdarený neobyčajnými vlastnosťmi a nadaním. Dobrý, udatný bojovník tento obveseľoval na kráľovskom dvore celú kráľovskú rodinu svojím ľubozvučným spevom a krásnou hrou na harfe. Neskôr ťažkomvseľného kráľa potešoval i svojou krásnou poéziou. Takto nadaného Dávida si veľmi obľúbili. Jonatan, syn Šaulov, stal sa jeho najvernejším priateľom a Michala, kráľovská dcéra, zaľúbila sa do Dávida a vydala sa zaň.

Dávida si národ tiež viac obľúbil a prorok Samuel, ktorý býval v meste Rama, vymenoval ho tajne za nástupcu trónu. Samuel nezabudol ani na okamih, že kráľovstvo nie je hlavným cieľom, ale len nástrojom. Preto chcel Šaulovi, ktorý to ne-

Goliáš

Dávid

Šaul

prena-

sleduje

Dávida

Smrf

Šaula

Jonatana

pochopil, prekaziť založenie kráľovskej dynastie. Šaul však náhle spoznal nebezpečie, preto začal svojho zaťa Dávida prenasledovať. Keď raz Dávid vyhrával kráľovi na harfe — čítame v kronike —, hodil Šaul po ňom kopijou, lež Dávid jej uhnul. Nato poslal v noci zákerných vrahov, ktorých najal, aby zavraždili Dávida. Len jeho manželka Michala ho zachránila tým, že mu pomohla k úteku. Spustila ho oknom a Dávid utiekol k Samuelovi do Rámy. Nepriateľstvo Šaula bolo tak veľké, že keď sa Jonatan pokúsil pri novolunnom sviatku Dávida obhajovať, zúrivo ho okríkol: ,,Pokiaľ Dávid žije, ani ty, ani kráľovstvo tvoje nepotrvá. Ihneď ho priveď, lebo prepadol smrti...“ Jonatan až teraz dobre spoznal Dávidovo smutné položenie, preto oddal sa k nemu a radil mu, aby sa od kráľa vzdiaľoval. Dávid ho poslúchol a nevrátil sa na kráľovský dvor, ale putoval po mestách. Prišiel do kňazského mesta Nobe ku kňazovi Achimelechovi, ktorý ho veľmi srdečne privítal a dobre vyzbrojil. Šaul, dozvediac sa o tom, dal za to kňaza a jeho synov usmrtiť. Dávida však ľud neprestal si vážiť a našli sa niekoľkí dobrí bojovníci, ktorí sa k nemu pridružili a spolu oslobodili mesto Keila od Filišťanov. Túto okolnosť chcel Šaul tiež využiť, preto obľahol mesto, mysliac, že teraz už iste zničí Dávida. Nepodarilo sa mu to však ani tentoraz. Dávid zase utiekol a túlal sa so svojimi druhmi v púšti Cif. No, nenašiel ani tu pokoja. Melancholický kráľ ho prenasledoval ani divú zver. Dávid v zúfalstve nenašiel iného východiska, než nájsť útočište u najväčšieho nepriateľa Šaula, u Filišťanov. Udatnosť Dávidova bola Filišťanom dobre známa a preto ho sám filištinský kráľ Akis veľmi srdečne privítal. Očakával totiž od neho dobrú pomoc v chystanej vojne proti Šaulovi. Ako sídelné mesto udelil mu Ciklas, zkadiaľ podnikal útoky proti Amalekitom, ktorých aj podmanil.

Filišťania medzitým silne zbrojili proti Židom a Dávid so svojimi bojovníkmi mal byt tiež vradený do vojska. Dávid sa nachádzal vo veľmi kritickom položení, sám nevedel, ako sa z toho duševného zmätku a napätia vyslobodiť. Musel totiž s Filišťan-mi tiahnúť do boja. Jeho položenie spozorovali však niektorí filištinskí kniežatá, ktorí mu nedôverovali a požiadali kráľa, aby Dávid okamžite vojsko opustil. Dávid sa vrátil do zeme Fiíišťanov, ale našiel svoje sídelné mesto spustošené, vypálené a ženy zajaté. Dávid porozumel, že je to pomsta Amalekitov, preto tiahol proti nim. Porazil ich, odobral im lúpež a vrátil sa do Ciklagu.

Filišťania bojovali medzitým na hore Gilboe proti Židom, ktorí utrpeli silnú porážku. V prudkom boji padol Jonatan a ostatní synovia Šaula. Sám kráľ bol tiež ťažko zranený a preto požiadal svojho zbrojnoša, aby ho mečom prebodol. Zbrojnoš nechcel sa však svojho pána dotknúť, preto sa vrhol Šaul sám

na ostrý meč, ktorý mu zasadil smrteľnú ranu. Druhého dňa, keď Filišťania našli mŕtvolu Šaulovu, odťali jej hlavu a takto pohanené telo pribili na múry Betsanu. Keď sa táto smutná zpráva dostala do blízkeho Jabeša, ktorého obyvateľov sám Šaul kedysi zachránil od nepriateľov, odniesli si v noci mŕtvolu kráľa a mŕtvoly jeho synov a dôstojne ich pochovali.

Tragická smrť Šaula a Jonatana je v kronike (Šamuel II, 1) takto zaznamenaná:

„Slávni, ó Izraelu, pobití sú na tvojich horách. Beda, ako padli tí udatní. Neoznamujte to v Get, ani neohlasujte to na uliciach Askalonu, aby sa azda netešily z toho dcéry Filišťanov a neplesaly dcéry neobrezaných. Hory Gilboe. Ani rosa, ani dážď nepadaj na vás a nebuď tu pole prvotín, lebo tam bol odhodený štít, ako keby nebol olejom pomazaný. Od krvi zabitých a tuku udatných strela Jonatanova nikdy zpäť neodskočila a meč Šaulov nevracal sa prázdny. Šaul a Jonatan, milí a utešení v živote svojom, ani v smrti sa nerozlúčili. Rýchlejší boli nad orlov, silnejší nad ľvov. Dcéry izraelské, oplakávajte Šaula, ktorý vás rozkošne odieval purpurom, ktorý dával zlaté klenoty k vašej okrase. Beda, ako padli udatní v boji. Jonatan bol zabitý na tvojich výšinách. Žialim za tebou veľmi, brat, môj Jona-tane. Bol si plný spanilosti a láskyhodnejší nad lásku žien. Jako padli tí udatní a zahynula zbraň válečná . .

Takto sa končilo prvé obdobie židovského kráľovstva, od ktorého sa viac očakávalo než v skutočnosti prinieslo. Meno Šaulovo sa zachovalo v pamiatke celého národa, ako meno hrdinského rytiera, ktorý sa snažil zachrániť svoj národ, nepodarilo sa mu však povýšiť štát na zodpovednú úroveň vtedajších politicky aj duchovne vyvinutých štátov. Vybudovanie takto vyspelého štátu vzal si za úlohu Šaulov nástupca, zať jeho, kráľ Dávid.

2. Kráľ Dávid (1010—970).

Po smrti Šaulovej vrátil sa Dávid k judskému kmeňu a usadil sa v Hebrone. Silný kmeň Juda zvolil si ho za kráľa. Kmeň Benjamín sa však spojil s ostatnými kmeňmi a spolu si zvolily Esbaala (hebrejsky Išbošet), syna Šaula, za kráľa. Išbošet bol slabý pre tieto pomery a nie súci za panovníka. Benjaminovci sami uznali jeho neschopnosť a zvolili ho len z ctižiadostivosti, aby ich kmeň bol kmeňom kráľovským. Sami dobre pochopili, že židovský národ potrebuje vladára pevnej vôle, bystrého rozumu a nadľudskej sily, ktorý by rozkladné pomery náležíte napravil.

Esbaal preložil svoje sídlo do Machanajim. Židia mali teda dvoch kráľov, medzi ktorými došlo často k bojom. V týchto

Esbaal

2 Frieder: Dejiny židovského národa I.

Jeruzalem

mesto

Dávidovo

Vojna

Filištinmi

bojoch Esbaal podľahol. Jeho kráľovstvo stále slablo a konečne, keď sa so svojím vojvodcom Abnerom povadil, úplne zaniklo. Abner sa oddal Dávidovi, ktorého začal podporovať a sľúbil mu i vernosť. Nahováral i ostatné kmene, aby odpadky od Esbaala a zvolily tiež Dávida za svojho kráľa. Esbaal živoril ešte päť rokov, kým nebol dvomi dôstojníkmi vo vlastnom dome zavraždený. Takto stratila celá severná časť zeme svojho kráľa a pripadla teraz automaticky Dávidovi, ktorý už sedem rokov panoval nad judským kmeňom. Dávid, ktorý panoval od r. 1010 až do r. 970 pred obč. let., snažil sa hneď na začiatku svojej vlády slabú ríšu upevniť a jej hranice proti toľkým nepriateľom uhájiť. Predovšetkým musel však vytvoriť nové politické, duchovné a náboženské stredisko, o čo sa Šaul vôbec nestaral. Prelo obliehal kraj Jebušitov, ktorý až doteraz tvoril prekážajúcu priečku medzi severom a juhom zeme. Konečne dobyl hlavného mesta Jeruzalema, ktoré bolo chránené hradom Cion. Jeruzalem mal dobrú polohu a bol kedysi už za nadvlády Egypťanov sídelným mestom kanaanských kniežat. Vtedy sa menoval Uru-solim. Dávid vyhnal Jebušitov, opevnil mesto silnými márami, vybudoval pekné paláce a takto upravený Jeruzalem povýšil za hlavné mesto zeme židovskej. Nové toto sídelné mesto kráľovo menovalo sa i Jr-Dávid (to jest mesto Dávidovo) a stalo sa strediskom národnej svätyne. Dávid priviedol do Jeruzalema archu smluvy, ktorá až dosiaľ bola v Kirjat-Jearim a umiestnil ju v novom provizórnom chráme. V tomto novom chráme postavil i oltár a od tých čias konala sa tu slávnostná, každodenná bohoslužba. Hlavným kňazom sa stal Ebjatar, syn zavraždeného veľkňaza Achimelecha.

Začiatok Dávidovej vlády bol kľudný, pretože ešte stále nepriateľsky smýšľajúci Filišťania videli v ňom svojho podriadeného vazala. Neskôr, keď Dávid bol všetkými kmeňmi za kráľa uznaný a zem začala sa pekne rozvíjať, so závisťou hľadeli Filišťania na celý tento rozkvet a nasilu chceli sa zmocniť Palestíny. Kým v židovskej ríši nepanovala jednota, ničili Filišťania len územie pohraničných kmeňov. Teraz však spoznali Filišťania, že budúca vojna bude vojna dvócli silných národov. Filišťania sa preto silne vyzbrojili a vyslali výpravu proti Židom. Vojsko sa rozložilo v údoli Rafaim. Dávid bol tiež pripravený uhájiť svoju samostatnosť, preto tiahol proti Filišťanom a porazil ich. Bojachtiví Filišťania útočili ešte raz proti Židom, ale títo nadobudli i v tomto boji veľkej prevahy. Dávid vyhnal Filišťanov zo svojho kráľovstva. Ale to mu ešte nestačilo. Chcel výbojnosť Filišťanov podvrátiť navždy. Vtrhol preto do ich zeme a dobyl mesta Gat a jeho okolia. Rozhodným týmto víťazstvom sproslili sa Židia svojho najväčšieho nepriateľa, Filišťanov, ktorých snaha bola podmaniť si

Palestínu. Táto snaha bola teraz po storočných bojoch úplne zmarená.

Po tomto zdarnom boji obrátil Dávid svoju pozornosť na juhovýchodných susedov (Ammonitov a Moabitov), ktorí ohrožovali transjordánskych Židov.

Príčina vojny proti ammonitskému kráľovi podľa kroniky (Samuel II, kap. 10) bola nasledujúca: Ammonitský kráľ zomrel a Dávid vyslal k nástupcovi synovi Ilanonovi poslov, ktorí mali vyjadriť najhlbšiu sústrasť nad smrťou veľkého kráľa. Ammonitskí kniežatá však tvrdili, že židovskí poslovia neprišli kondolovať, lež vyzvedať mesto, ktorého chce Dávid dobyť. lianou nechal sa kniežatmi naštvať a rozkázal, aby oholili cudzincom polovicu brady a roztrhali ich šaty. Takto potupení poslovia vrátili sa k Dávidovi, ktorý na to veľmi nahnevaný, rozhodol sa tiahnuť proti Ammonitom do boja. Joab, veliteľ Dávidov, zorganizoval silné vojsko, ktoré rozdelil na dve skupiny. Veliteľom druhej skupiny stal sa Joabov brat, Abizaim. Medzitým utvorili si Ammoniti a Moabiti silnú koalíciu s aramejskými a syrskými kniežatmi, takže boli na vojnu tiež dobre pripravení. Joab nečakal na útok, ale tiahol sám proti syrskému vojsku, ktoré sa dalo na útek. Druhá skupina išla proti Ammonitom, ktorí sa pokúsili tiež utiecť, ale boli preca porazení a prinútení stať sa vazalmi Židov. Ten istý osud stihol i Moabitov.

Opätným týmto víťazstvom nebol však ešte stálym vojnám učinený konec. V severovýchode prvý raz vystupujú menšie kniežatstvá, bývajúce na území dnešnej Sýrie: Rohob, Hamat, Maacha. Kráľ Adarezer spojil sa s kniežatmi Damaska proti Židom.- Dávid viedol teraz sám svoje vojsko a porazil spojencov. Tak sa stane Damaskus tiež poplatným štátom židovským a sídlom Dávidovho správcu.

Tretím týmto víťazstvom ríša židovská sa veľmi zmohla a ako taká veľmi postrádala morského pobrežia. Preto porazili Židia južných Edomitov a uvoľnili si takto prístup k Červenému moru.

So severozápadnými súsedmi, Feničanmi, žil Dávid spokojne a Iliram, kráľ týrsky, bol jeho osobným priateľom.

Ríša Dávidova stala sa veľmocou, ktorá sa rozprestierala od Eufratu až k Červenému moru na juh a od Arabskej púšti až k Stredozemnému moru na západ. Splnily sa slová nežidovského proroka: „Vyjde hviezda z Jakuba a povstane berla z Izraela, poláme kniežat moabských a vyhubí všetkých synov Šéta, Edom mu bude majetkom, Seir za dedictvo prijde svojim nepriateľom, Izrael však zmužile sa držať bude.“

Dávid po týchto vojnách došiel k presvedčeniu, že mocná ríša nemôže jestvovať bez stáleho vojska, preto dbal o to, aby jeho armáda bola dosť silná a k boju vždy pripravená. Sriadil

Vojny

Dávidove

Dávidov

rodinný

život

Batšeba

Natan

si preto stále vojsko z povolania. Mimo tohoto plateného vojska, bol povinný každý kmeň posiaľ v čas války určitý počet vojakov. Najvyšším veliteľom bol Joab, ktorý sa svojou udatnosťou mnoho rázy vyznamenal. Veľkého významu dosiahol i Dávidov druhý veliteľ, Benaja ben Jojadja.

Na kráľovskom dvore boly umiestnené i najvyššie politické úrady, a to: úrad štátneho tajomníka (mazkir), štátneho pisára (sofer) a úrad kráľovského radcu (joec). Vynikajúcim radcom Dávidovým bol Achitofel. V náboženských otázkach rozhodovali dvaja proroci, žijúci na kráľovskom dvore, Gad a Natan.

V armáde, ako aj na dvore kráľovskom žili mnohí cudzinci, ku ktorým sa sám kráľ veľmi tolerantne choval. Z vojenských i hospodársko-politických dôvodov previedol Dávid sčítanie ľudu, podľa ktorého počet obyvateľstva stúpol až na 6 miliónov.

Rodinný život Dávidov bol často kritizovaný. Mal niekoľko žien. Prvá jeho žena bola Michala, dcéra Šaula. Táto nezanechala žiadneho potomka. Keď utiekol pred kráľom Šaulom, viedol potulný život a mal niekoľko žien, a to: vdovu Nabala, Abigail a Achinoam. Ako kráľ vzal si za manželku Machu a Chagit. Veľmi nedôstojným, ba až nemravným spôsobom získal si vydatú ženu Batšebu. I v kronike (Šamuel, kap. 11) je pre toto nedôstojné jednanie odsudzovaný.

Dávid totiž pozoroval so svojho nástrešia krásnu ženu, ktorá sa práve umývala. Bola to Batšeba, manželka Uriáša, ktorý sa nachádzal na bojišti. Dávid si ju priviedol do kráľovského paláca a smilnil s ňou. Smilstvo toto nezostalo bez následkov. Dávid snažil sa zo začiatku skrývať svoj tajný hriech, predpokladal však sám, že časom vyjde všetko najavo. Rozhodol sa preto odstrániť Uriáša. Dávid odkázal svojmu vojvodcovi Joabovi, abý postavil Uriáša v čelo vojska tam, kde bude prudká bitka, aby bol zabitý. Joab poslúchol rozkaz kráľov a Uriáš, manžel Batšebin, v boji za vlasť padol. Dávid priniesol si potom Batšebu do svojho paláca a táto stala sa jeho manželkou.

Prorok Natan sa čoskoro dozvedel o tejto nepeknej histórii, preto odobral sa ku kráľovi a rozprával mu toto podobenstvo:

,,V jednom meste žili dvaja mužovia. Jeden bol bohatý, druhý chudobný. Prvý z nich honosil sa veľkým bohatstvom, mal veľké stádo oviec aj dobytka. Chudobný nemal nič okrem jednej ovečky, ktorú si len ťažko kúpil a opatroval ju ako vlastnú dcéru. Táto rástla spolu s jeho deťmi, jedávala z jeho chleba, píjala zo spoločného pohára a spávala v lone chudobného. Raz prišiel pocestný k boháčovi a prosil ho o pohostenie. Boháč však šetril svoje ovce, preto vzal ovcu chudobnému človekovi a pripravil z nej hostinu pocestnému.“ 20

Kráľ prerušil zaujímavé vyprávajúceho proroka a preriekol: ..Muž len, ktorý to učinil, je hoden smrti!“ Natan však odvetil Dávidovi: „Ty si ten muž. A toto hovorí Pán Boh izraelský: ,Ja som fa pomazal za kráľa v Izraele a vyslobodil fa z ruky Šaulovej; dal som ti dom tvojho pána a dom Izraelov a Judov, prečo si zabil Uriáša a manželku jeho si vzal za ženu? Preto teraz meč neodstúpi z tvojho domu!“ Dávid uznal svoj hriech a povedal: „Zhrešil som proti Hospodinovi!“

Dávid mal niekoľko detí. Achinoam porodila mu najstaršieho syna, Amnona. Macha darovala život Abšaloinovi a Tamare. Adonija bol syn Chagitin. Batšeba, najmilšia žena kráľova, porodila Šalamúna.

Amnon, najstarší syn Dávidov, mal sa stať nástupcom trónu. Keď však v svojej vášni zneuctil nevlastnú sestru Tamar a potom ju ešte vyhnal, rozhodol sa Tamarin vlastný brat Ab-šalom, že sa na Amnonovi pomstí. Abšalom tak dlho kul pomstu, až ju previedol pri jednej hostine, kde Amnona zavraždil. Zo strachu však ušiel a tri roky žil vo vyhnanstve u kráľa Talmaja. Neskôr prehovoril Joab Dávida, ktorý mu polom povolil návrat do Jeruzalema a napokon mu všetko odpustil.

Ctižiadostivý Abšalom nevedel si vážiť dobroty Dávidovej a chcel sa teraz násilím zmocniť trónu. Za tým účelom chodil medzi ľud, ktorému sľuboval, že mu dopomôže k právu. Takto si získal mnoho prívržencov, medzi inými i kráľovského radcu Achitofela. Abšalomovi prívrženci shromaždili sa v Hebrone, kde si prisahali vernosť.

Dávid, dozvediac sa o lom, opustil so svojím služebníctvom a telesnou strážou Jeruzalem. Nato Abšalomovo vojsko zaujalo Jeruzalem, vodca sám pustil sa za Dávidom. Dvaja títo protivníci stretli sa u lesa Efraim, kde v prudkom boji Abšalomovo vojsko úplne podľahlo. Abšalom sám utiekol na mulici. Keď sa však dostal pod nízky dub, zachytil sa náhodou za vlasy na jeho konároch a zostal viseť. Joab ponáhľal sa k tomu miestu a zabil Abšaloma.

Medzitým sprisahal sa Šeba z rodu Benjamín proti kráľovi. „My nemáme podielu na Dávidovi, ani dedictva v synovi Išaj.“ Takýmito heslami štval ľud proti kráľovi. V dôsledku týchto štvanie väčšina ľudu odklonila sa od kráľa. Jedine celý kmeň judský zostal verný svojmu kráľovi. Dávid vyslal preto Joaba, aby podmanil odbojníkov a prinútil ich k poslušnosti. Joab vykonal svoje poslanie dôkladne, iba jediné mesto Abel-bet-Maka odoprelo. Joab obľahol toto mesto. Obyvateľstvo sa veľmi zľaklo a v zmätku zavraždilo Šebu. Mŕtvolu Šebovu odovzdali potom Joabovi, ako symbol poslušnosti voči kráľovi. Tým sa zakončily všetky občianske války a v zemi nastal mier a pokoj.

Amnon

Tamar

Abšalom

Šeba

Šalamún Nástupcom trónu mal sa stať Šalamún, syn Dávidov a Batšebin. Šalamún bol totiž obdarený všetkými vlastnosťami a ctnosťami dobrého vladára. Adonija, druhý syn Dávidov, cítil sa v svojich právach ukrátený, prelo sa rozhodol zmocniť sa vlády tajným spiknutím. Jeho nároky uznával aj vojvodca Joab a kňaz Eviatar. Adonija, vidiac, že jeho strana je dosť silná, usporiadal veľkú slávnosť, pri ktorej sa nechal vyhlásiť za kráľa.

Batšeba chcela však trón pre svojho syna Šalamúna, prelo poprosila Dávida, aby on sám vyhlásil svojho nástupcu. Dávid rozkázal kňazovi Cadokovi, Natanovi a všetkým šľachticom, aby vyviedli Šalamúna k prameňu Gichon a tam ho pomazali za kráľa. Takto bol za prítomnosti veľkého davu a zástupcov kmeňov zvolený a pomazaný budúci židovský kráľ Šalamún. Na zpiatočnej ceste do Jeruzalema ľudia radostne kričali: „Nech žije náš nový kráľ Šalamún!“

Takto zabezpečil sedemdesiatročný Dávid svojmu synovi vládu nad sjednoteným židovstvom. Dávid bol nielen vynikajúcim vojvodcom a dobrým panovníkom, ale má veľký význam i ako básnik. Jemu sa pripisujú umelecké žalmy, ktoré sú odkazom svojmu národu. Dávid stal sa pýchou židovského národa a vzorom ostatným panovníkom.

3. Šalamún (970—930).

Šalamún chcel si hneď na začiatku svoje postavenie zaistiť, preto odstránil všetkých svojich protivníkov. Najväčšieho nepriateľa videl v svojom bratovi Adonijovi, ktorý ešte stále neodstúpil od svojich nárokov. Preto, keď požiadal mladú krásnu opatrovateľku Dávidovu Abišag, aby sa stala jeho manželkou, využil Šalamún príležitosť a zavraždil soka svojho, brata Ado-niju. Podobne odstránil i jeho prívrženca, vojvodcu Joab. Ten istý osud stihol i Sernei, ktorý chcel iného kráľa z rodu Benjamín. Za vrchného veliteľa vojska vymenoval Šalamún Benaja a za veľkňaza Cadoka:

Šalamún nebol bojovníkom a nechcel ani válčiľ. Jeho úsilím bolo len udržať ríšu v tých rozmeroch, v akých ju od svojho otca zdedil. Chcel, aby sa národ po dlhých krvavých bojoch zotavil a venoval sa len vnútornému rozvoju. Preto podporoval zemedclstvo a zveľadil obchod s cudzinou. Za jeho panovania objavujú sa Židia prvý raz na medzinárodnom obchodnom trhu. Uzavrel obchodné smluvy s najbohatšími zemami starého sveta, s Feniciou a Babylonom. V prístave Ecjon Geber na Červenom mori vybudoval obchodné lode, na ktorých dovážali drahocenný tovar: zlato, striebro, slonovinu, vzácne drevo a iné.

Šalamún chcel upevnil’ vnútornú medzikmeňovú jednotu, čo sa jeho otcovi úplne nepodarilo, a preto bol konec jeho života tak zlrpčený. Za týmto účelom rozpustil všetky kmeňové sväzy, zrušil kmeňové hranice a rozdelil celú ríšu na 12 správnych obvodov. Na čele každého obvodu stál jeden kráľovský správca a jeden výberčí dane, ktorým boli povinní obyvatelia odvádzať dane v hotovosti i v naturáliách. Nad týchto obvodných správcov ustanovil hlavného správcu, akým bol Azaria ben Natan. Každý obvod musel raz v roku zaplatiť mesačné výdavky kráľovského dvora.

Mnoho peňazí vynaložil Šalamún na majestátne stavby, aká bola na príklad stavba svätého chrámu v Jeruzaleme na vrchu Morija. Sedem rokov trvala táto stavba a pracovalo na nej tisíce robotníkov. Mnoho robotníkov pracovalo i na vrchoch Libanonu, zkadiaľ dodával týrsky kráľ Iliram cédrové drevo za pšenicu a olej.

Chrám sa skladal z troch hlavných čiastok: z predsiene (hechol), zo svätyne a z najsvätejšej svätyne. Obklopený bol dvormi a vedľajšími budovami pre kňazov. Vlastný chrám Boží rozprestieral sa v prednej časti a v zadnom menšom priestore, v ktorom sa nachádzalo i najsvätejšie miesto. Tu bola umiestnená i archa smluvy a dve dosky Božieho prikázania. Svätyňa bola v prednej časti, v nej stál zlatý kadidlový oltár, stôl a desaframenný svietnik (menora). Kamenné steny boly zvnútra vyložené cédrovými doskami, ozdobené umeleckými rezbami a rýdzim zlatom. Chrámové náčinie bolo tiež z rýdzeho zlata.

Okrem tohoto skvostného chrámu vystavil Šalamún dva krásne paláce pre seba a pre svoju manželku, dcéru egyptského kráľa. Takto ozdobené mesto lákalo k sebe mnoho cudzincov, ktorí boli na skvostnom kráľovskom dvore často pohostení. Títo obdivovali nádheru kráľovského dvora a hlavne múdrosť kráľovu. O jeho bystrom duchu hovorilo sa na celom východe, takže onedlho dostal prímeno .,múdry“. Tak ako mnohí iní panovníci, navštívila Jeruzalem i kráľovná zo Šáby, ktorá chtiac osobne spoznať „múdreho kráľa“, prichádzala s mnohými darmi a s celou svojou družinou. Kráľovná bola celkom okúzlená a keď odchádzala, rozlúčila sa týmito slovami: „Šťastný je ľud tvoj, ktorý múdrosť tvoju môže vždy počúvať.“

K najpopulárnejším poviedkám o jeho múdrosti patrí rozsudok v spore dvoch žien: Dve ženy bývalý spolu v jednej izbe a naraz porodily každá jedného syna. Keď novorodeniatko jednej ženy náhle zomrelo, vzala táto svoje mrtvé dieťa a zamenila ho so živým deckom súsedy, ktorá práve spala. Z toho vznikol spor, ktorý mal kráľ rozsúdiť. Šalamún rozkázal slu-žebníkom, aby priniesli meč a rozsekli dieťa. Pravá matka sa však zľakla a vykríkla: „Dajte jej živé dieťa, len ho nezabite!“

Správne

obvody

Stavby

Chrám

Šala-

múnov

rozsudok

Druhá žena bola však s kráľovým rozsudkom spokojná. Nato odpovedal kráľ: „Dajte živé dieťa tej, ktorá sa nad ním srnilo-vala, lebo ona je jeho pravou matkou.“

Šalamúnovi pripisuje židovstvo autorstvo duchaplných kníh:

Mišle (Porekadlá), Kohelet (Kazateľ) a Šir ha šírim (Pieseň piesní).

Sala- Šalamún mal podľa zvyku orientálnych kráľov mnoho žien rodinný z cudzozemska. Vedľa dcéry egyptského kráľa vzal si ešte život dcéry súsedných kráľov z Ammonu, Moabu, Kanaanu, Chiti a Arameje. Týmito sňatkami utvrdil zároveň mier v zemi. Manželky jeho zostávaly verné svojmu vierovyznaniu a Šalamún nechal ich modlám i chrámy vystaviť, v ktorých potom cudzie

tieto ženy svojim bohom i obete prinášaly.

Touto skutočnosťou utrpela jednota židovstva, aj autorita

kráľa. Ľud sa presvedčil, že sa Šalamún o vybudovanie jednotného, pravého národného kultu dosť vážne nepostaral. Šala- * mún vybudoval síce chrám v Palestíne, ale povolil tiež svojim manželkám vystavať na návršiach sochy Molocha, Baala a Astarty, čo mu Židia veľmi zazlievali. Náklady týchto sôch a stavieb ako aj prepychového kráľovského dvora musel niesť ľud, zväčša roľnícky, ktorý bol nútený platiť vysoké dane. Zrejme ozývaly sa hlasy, ktoré prejavily nespokojnosť so Šalamúnovou vládou.

Avšak táto okolnosť nebola hlavnou príčinou nespokojnosti. Hlavným dôvodom nespokojnosti bola tá okolnosť, že sa Efraimovci ešte stále nemohli spokojiť s judským kmeňom a závideli mu preto jeho vládne postavenie.

Hnev Efraimovcov natoľko stúpol, že začali pod vedením efraimského vodcu Jerobeama ben Nebot osnovovať vzburu proti kráľovi. Jerobeam stál doteraz ako obvodový správca v službách kráľových a preto tým prísnejší mal byt jeho trest. Šalamúnovi podarilo sa vzburu potlačiť a chcel sprisahanca popraviť. Jerobeam však utiekol do Egypta.

V Egypte nevládol už vtedy Šalamúnov tesf, ale so židovskou ríšou nespriatelený Fáraon Šišah (Sosenh) a preto srdečne privítal uprchnuvšieho Jerobeama. Už predtým žil na faraónskom dvore veľký židovský nepriateľ Adad, z kráľovskej rodiny edomskej, ktorého Šišak v jeho protižidovských snahách výdatne podporoval, lebo v židovskej ríši videl svoje nebezpečie. Adad preto sa vrátil do svojej vlasti a podujal útok proti južnej časti ríše židovskej. Aj Aramejci využili vojenskej slabosti Židov a dobyli Damaska, odkiaľ osnovali ďalšie útoky.

Vnútorný nekľud a vonkajšie vyhrážky boly dosť zrelé, aby po smrti „múdreho“ Šalamúna nastala katastrofa. Po štyricaf-ročnom panovaní zomrel Šalamún v 60. veku svojho života. Ním zomrelo i nádherné jeho kráľovstvo, ktorého základom nebol organický vývoj, lež zdedená korisť, ktorá mala byť ešte

pevne vybudovaná a nebola ešte dosť zrelá, aby bola panovníkom len využívaná.

4. Rozdelenie židovskej ríše.

Po Šalamúnovi nastúpil jeho syn Rechabeam (930—914), ktorý nebol vôbec nadaný a zvolili ho len z lásky k Dávidovej dynastii. Uznávali ho i Juda aj Benjamín. Len stredné a severné kmene, ktoré ťažko znášaly daňové bremená Šalamúnom uložené, váhaly a svolaly manifestačné shromaždenie do Si-chemu. Shromaždenia zúčastnil sa sám kráľ, aby prijal hold uvažujúcich kmeňov. Spojené kmene odoprely mu však poslušnosť, kým im nesníži vysoké dane. Nesamostatný Rechabeam neposlúchol na radu starších, ale dal sa nahovoriť mladými a absolutistický mysliacimi priateľmi a po trojdennej lehote takto odpovedal: „Otec môj uložil na vás ťažké bremeno, ja vám to ešte priťažím. Otec môj trestal vás bičmi, ale ja vás budem trestať škorpiónmi!“ Táto nerozvážlivá odpoveď vyvolala veľké rozhorčenie a znovu sa ozvalo revolučné heslo: „Aký podiel máme v Dávidovi a jaké dedictvo v synovi Jišajovom? K stánkom svojim, Izraele!“

Po smrti Šalamúnovej vrátil sa k svojmu kmeňu Jerobeam a stal sa vodcom vzbúrencov. Jeho pričinením rozdelila sa židovská ríša na dve samostatné ríše. Efraimovci spolu s 10 severnými a transjordánskymi kmeňmi vyvolili si Jerobeama za kráľa a utvorili ríšu Izrael, kdežto kmene Juda a Benjamín zo-staly pod dynastiou Dávidovou a tvorily druhú ríšu židovskú,

Juda. , . , v .

Traja kráľovia vládli nad všetkými židovskými kmeňmi izraelskými: hrdina Šaul, žalmista Dávid a mudrc Šalamún. Avšak ani jednému nepodarilo sa dať židovskej ríši takého pevného základu, ktorý by zaistil jej trvanie i do budúcnosti.

5. Prvý kráľ izraelskej ríše — Jerobeam (930—908).

Jerobeam povýšil Sicliem, kde bol vyhlásený za kráľa, na hlavné mesto izraelskej ríše. Jemu nestačilo však len politické rozdelenie, snažil sa zaviesť i náboženskú rozluku. Obával sa totiž, že hlavné mesto protivníckej ríše Judskej, Jeruzalem, a jeho svätý chrám, ktorý sa stal symbolom židovskej jednoty, spojí zase židovstvo dovedna. Preto vybudoval nové náboženské strediská v mestách Dan a Bet-el. Jerobeam spoznal, že ľud sa s abstraktným pojmom nového Boha neuspokojí, preto ho zobrazil v podobe dvoch teliat. Keď kňazi z kmeňa Lévy nechceli týmto modlám slúžiť, vymenoval Jerobeam kňazov z obecného ľudu. Pri sviatočných boho- či

Recha-

beam

Jerobeam

modloslužbách obetoval sám kráľ zlatým teľaťom. Jcro-beamovi sa podarilo vnuknúť túto vieru len pospolitému ľudu. Presvedčenejší Židia a kňazi Leviti boli nad týmito novotami rozhorčení a preto sa presťahovali do ríše Judskej.

Boje

dvoch

kráľov

6. Prvý kráľ ríše Judskej — Rechabeam (930—914).

Judská ríša bola síce menšia ako Izraelská, ale nebola v nej taká kmeňová roztrieštenosť a preto celú ríšu ovládla jednota a svornosť. Nebolo tu vnútorných bojov o trón ako v Izraele, poneváč nástupnícky rád bol určený zákonom. Ríša Judská je vlastne menšou časťou veľríše Dávidovej, ktorá bola budovaná na základoch viery. Veď Dávid prvý prejavil snahu vybudovať chrám v Jeruzaleme, čo sa však podarilo len jeho synovi Šalamúnovi. Mnohí kráľovia trpeli síce i modloslužbu v zemi, ktorá však vôbec neovlivňovala pravú vieru židovskú. Je isté, že tejto jednotnej viere môžeme pripisovať dlhšie trvanie ríše Judskej, ktorá sa stala zárodkovou buňkou významného až dodnes žijúceho židovského národa.

Prvý kráľ Rechabeam neuspokojil sa s tak malou ríšou a prelo tiahol proti Jerobeamovi. Tomuto však poskytol nepriamu pomoc bývalý jeho hostiteľ, egyptský kráľ Šišak, ktorý vtrhol s veľkým vojskom do zeme Judskej, pobral poklady svätého chrámu a vrátil sa do svojej vlasti. V tomto boji neišlo mu o dobytie ríše Judskej, ale o vynútenie veľkého poplatku a chcel tým zároveň pomôcť svojmu vazalovi Jerobeamovi. Takto nedosiahol Rechabeam žiadneho výsledku a musel sa uspokojiť so svojou malou ríšou.

Jeho nástupca Abia pokračoval v boji proti Jerobeamovi s väčším šťastím. Zvíťazil nad ním vo veľkej bitke na Efraim-ských horách a dobyl niekoľko izraelských miest, medzi nimi i Bet-el. Abia nepanoval dlho. Po trojročnej vláde zomrel a nástupcom sa stal syn jeho Asa.

7. Asa (912—874).

Asa bol panovník múdry. Predovšetkým chcel posilniť svoju ríšu a obnoviť čistý náboženský život. Jeho predkovia ešte stále povoľovali modloslužbu. Napriek tomu však Asa vystupoval rázne proti nežidovskej viere, odstránil cudzie oltáry, zničil modly a dal vysekať ich posvätné háje.

Za jeho panovania vpadol do zeme etiopský kráľ Serach. Nastal boj, v ktorom Asa porazil svojho nepriateľa. Vyhnal ho zo zeme a prenasledoval ho potom ešte až po Gerar, zkadiaľ sa vrátil s bohatou korisťou.

Väčší a nebezpečnejší bol boj proti Baašovi, kráľovi izraelskému, ktorý tiež napadol Judsko. Asa, súc vo veľkom ne-bezpečí, hľadal spojenca, ktorého našiel v sýrskom kráľovi Benhadadovi. Benhadad bol síce už predtým uzavrel smluvu s kráľom izraelským, keď ho však Asa podplatil vzácnymi darmi z chrámu i kráľovského dvora, rád sa k nemu priklonil. Benhadad spolu s Asom vtrhli do ríše Izraelskej a zničili tam mnoho miest. Baaša. musel ustúpiť a spokojiť sa s porážkou.

S. Nepokoje v Izraelskej ríši.

Kým malá Judská ríša sa kľudne oddala svojmu organickému vývoju, panovaly vo väčšej ríši Judskej stále nepokoje, ktoré končily vždy vraždou. Pri voľbe kráľa nikdy nebola rešpektovaná vola obyvateľstva: v boji o trón zvíťazil vždy najsilnejší, často len svojou ukrutnosťou a surovosťou. Takýto násilník prinútil polom celý národ uznať ho za kráľa.

Po smrti Jerobcama nastúpil na trón jeho syn Nádab (908 až 906). Po dvojročnom panovaní pri obliehaní mesta Gibeton zavraždil ho zradný jeho vojvodca Baaša, ktorý vyhubil celý Jerobeamov dom. Baaša vyhlásil sa nato za kráľa a panoval dvacať rokov (906—886). Svoje sídlo preložil do severného efraimského mesta Tirša. V boji proti Judsku (viď hore) bol porazený. Po ňom nasledoval na tróne jeho syn Ľla. Úplne neschopný panovník tento oddal sa pitiu a po krátkej vláde bol dôstojníkom Zimrim zavraždený. Na krátky čas vládol polom Zimri v Tirši. Dlho sa netešil svojmu víťazstvu, lebo vojsko zvolilo si nového kráľa, vojvodcu Omriho. Nový tento kráľ tiahol proti sídelnému mestu Zimriho a dobyl ho. Nato podpálil Zimri kráľovský palác, ale v pohoreništi našiel i svoju smrť. Omriho vojenskú diktatúru neuznával však celý národ a preto boje o trón pokračovaly ďalej. Po dvojročnom spore zmocnil sa preca len Omri trónu a stal sa zakladateľom silnej kráľovskej dynastie.

Nádab

Éla

Zimri

9. Omri (885—875).

Nastúpením Omriho konečne zavládol opäť mier a pokoj v zemi Izraelskej. Omri bol dobrým vojvodcom a múdrym diplomatom, preto ľahko spoznal nedostatky ríše. S Judskom i s Feniciou žil v priateľskom pomere. Priazeň Fenicie zaistil si uzavretím sňatku svojho syna Achaba s dcérou fenického krála, Izebelou.

Onedlho znepokojovali izraelskú ríšu Moabiti, ktorí napadli Transjordániu. Omrimu podarilo sa však ich vytlačiť: Nebezpečnejšieho nepriateľa mal v sýrskom kráľovi Benha-27

dadovi, ktorého sa veľmi obával a preto mu postúpil niekoľko miest zo svojej ríše.

Samaria Za vlády Omriho stala sa sídelným a hlavným mestom Samaria (Šomron). S týmto trvalým hlavným mestom je osud Izraelskej ríše tak tesne spojený, že od týchto čias menuje sa celá ríša Omriho i samaritskou ríšou alebo Samariou.

Achab Druhý Omriovec bol Achab (875—853), ktorý mal za manželku fenickú princeznú, venoval sa kultúrnemu vývoju svojej ríše. Izebel, žena povahy despotickej a silnej vôle, činne sa účasť-nila na štátnej správe. Spolu prinútili ľud k asimilácii. Vzorom im bola spriatelená Fenicia. Do zeme povolali celú hromadu fenických kňazov, ktorí prenasledovali Božích prorokov a zavádzali kult Baala a Astarty. Týmto dal kráľ vystaviť v Samarii nádherné chrámy, v ktorých sa konaly bohoslužby ako vo Fenicii. Ľud chodil do týchto chrámov a slúžil tak Baalovi ako aj Hospodinovi. Nastal akýsi náboženský dualizmus. Ľud uznával všemohúcnosf najvyššieho národného Boha-IIospodina, pri tom však slúžil i Baalovi, ako bohovi Hospodinovi podriadenému. Ľud nebol dosť vyspelý k tomu, aby vyznával jediný kvalitatívny monoteizmus.

Ale práve táto okolnosť stala sa pre „izraelské“ židovstvo veľmi nebezpečnou. Kazatelia Boží, i „prorokmi“ zvaní, obávali sa, že práve tento dualizmus, ktorý sa ani nepovažoval za protináboženský, zničí pravú židovskú vierouku.

Utvorily sa preto sekty, ktoré chcely zachrániť to, čo sa ešte zachrániť dalo. Sami títo proroci žili vzorným, mravným spôsobom a k takému životu chceli priviesť i pospolitý ľud.

Rechabiti Takto vznikla sekta Rechabitov, pomenovaná podľa jej vodcu Jonadab ben Rechab, ktorej prívrženci boli naziri (abstinenti). Proti nezdarnému vývoju Samarie hlásali títo návrat k prostému patriarchálnemu životu a znovuzrodenie starých zvykov a mravov. Naziri zdržiavali sa liehových nápojov a stravovali sa veľmi skromne, len koľko ich telo k životu potrebovalo.

Na čele bojovníkov Božích proti modloslužbe stál prorok Eliáš Elijahu (Eliáš) z Tišby, ktorý stelesnil postulát Rechabitov a askézu nazirov. Ako víchor preletel krajinou, všade kázal, hrozil, napomínal a znovu zmizol ako víchor, aby sa podal do iného kraja a opäť tu zdarné pôsobil. Elijahu bol človek odvážny, spravedlivý^ a úprimný. Bojoval vždy za pravdu náboženskú a hájil tiež pravdu štátnu. Najlepšie je charakterizovaný nasledujúcou udalosťou, ktorú čítame v knihe Kráľov

(I. hlava 21).

Nabot Jeruzalemský mal vedľa paláca kráľa Achaba vinohrad. Achab si chcel na tomto mieste sriadiť záhradu, preto požiadal Nabota, aby mu prepustil vinicu za druhú lepšiu. Nabot to však nechcel učiniť z pietných dôvodov, lebo vinicu 28

________________________________________________________________________. _________________________________________________________________________________________,____________________________________________

zdedil od svojho otca. Kráľa to veľmi mrzelo a keď sa to Izebela dozvedela, uistila svojho manžela, že mu vinicu zaopatrí. Izebel poslala dopis starším mesta, v ktorom žiadala, aby sa postarali o dvoch falošných svedkov, ktorí by svedčili, že Nabot rúhal sa Bohu i kráľovi a aby ho potom ako ruhača zo sveta odpratali. Izebelinej žiadosti vyhoveli a kráľ sa takto zmocnil vinice. Keď sa o tom Elijahu dozvedel, išiel priamo ku kráľovi a otvorene protestoval proti tejto nespravedlivosti a prorokoval, že tam, kde psi lízali krv Nabotovu, budú lízať i krv kráľovu; telo Izebelino však úplne sožerú. Takto vystupoval Eliáš veľmi mnohokrát proti kráľovi a prísne karhal jeho nemravné jednanie.

Okrem týchto vnútorných náboženských sporov musel Achab prekonať ťažký boj proti arainejskému kráľovi, proti ktorému musel silne zbrojiť. Benhadad II. vniknul do ríše Izraelskej a obliehal hlavné mesto Samariu. Achab, . súc vo veľkom nebezpečí, sa vzdal, ale Benhadad II. si žiadal, aby mu vydal všetky kráľovské poklady. Achab nemohol však tomu vyhoveť, preto sa rozhodol vypraviť proti nemu vojsko. Benhadad II. ležal práve opitý po hostine, keď Achab vpadol do jeho táboru, ktorý potom ľahko rozohnal. Benhadadovi sa len horko ťažko podarilo z bojišťa utiecť.

O rok vytiahol Benhadad znovu proti Izraelskej ríši. Keď v boji v údolí Afek utrpel opätnú porážku, vyslal poslov k Achabovi, ktorého prosil o milosť. Izraelský kráľ sa nad Benliadadom smiloval a uzavrel s ním mier. Benhadad II. vrátil všetky izraelské mestá, ktoré kedysi dobyl jeho otec, Benhadad I.

Izraeliti však za tento mier kráľa veľmi odsudzovali. Vytýkali mu, že práve teraz mal využiť príležitosť a podmaniť si tohoto nebezpečného nepriateľa. Achabovi však lichotilo, že tak mohutný kráľ prosil ho o milosť. No, na túto ctižiadostivosť čoskoro doplatil. Benhadad II. nezadržal svoj sľub a ponechal si opevnené mesto Rama. Vyzbrojil silné vojsko a bol opäť pripravený do boja. Achab musel teraz hájiť česť svojho národa. Spojil sa s judským kráľom Jozafatom a tiahol proti Benhadadovi. Achab bol však ťažko zranený a umrel vykrvácaním. Vojsko s Jozafatom sa vrátilo bez výsledku do vlasti.

Achabov syn Achasia (853—852) panoval len krátku dobu. Po jeho včasnej smrti nastúpil na trón jeho brat Jehoram (852—842). Jeho panovanie bolo veľmi nešťastné, viedlo k úpadku ríše a k zániku Omriovcov.

Moabitský kráľ odoprel zaplatiť Izraelu náležitý poplatok a vyhlásil neodvislosť svojej ríše. Jehoram vypravil sa preto za pomoci judského kráľa Jozafata proti Moabitom. Vtrhli do ich zeme a spuštošili ju. Sám kráľ sa ohradil v Kir-Hareset, ktorý Jehoram tiež obľahol. Nato Mesa — podľa kroniky — obetoval

Boj

s Ben-hadadom

Jehoram

svojho prvorodeného syna bohom, aby ich uprosil. Týmto vedomím posilnilo sa moabitské vojsko, kdežto židovské vojsko bolo odstrašené a preto opustilo mesto. Takto si Moab preca vydobyl svoju samostatnosť.

Podobným neúspechom stretli sa Izraeliti v boji s Aramcj-cami. Títo vtrhli do Izraelská a obliehali Samariu. Celé mesto by bolo hladom vymorené, keby vojsko nemuselo okamžite odstúpiť. Do Aramejska vtrhol totiž nejaký nepriateľ, ktorý takto poskytol nepriamu pomoc Jehoramovi. Jeho ríša si trochu oddýchla, ale mier nepanoval dlho v zemi.

Po smrti arainejského kráľa Benhadada II. nastúpil na trón jeho vojvodca Hasael. Tento si robil nároky na tie mestá, ktoré mierom Achabovým pripadly izraelskej ríši. V boji o tieto mestá bol Jehoram poranený a odvezený do svojho paláca. Za vojvodcu bol vymenovaný Jehu.

Nezdar Jehorama a silný vliv jeho matky Izebel, ktorá sa vo vláde ešte stále veľmi uplatňovala, vyvolal veľkú nedôveru v celom národe. Ozvaly sa hlasy, ktoré celý štátny neúspech pri-pisovaly len kráľovskému dvoru, ' pretože tento podporoval cudzí, nežidovský kult. K nastávajúcemu rozvratu mnoho prispeli židovskí proroci, ktorí nenávideli Omriovcov. Veľkej zá-

Eliša sluhy si získal Eliša, žiak proroka Eliáša, ktorý sa rozhodne postaral o zánik dynastie Omriovcov. Eliša postupoval odlišnou a lepšou metodou ako jeho učiteľ. Kým Elijahu sa snažil, aby priviedol kráľa a jeho celú rodinu k pravej viere, pokladal to Eliša za úplne nemožné a preto kliesnil svojmu cieľu novú cestu. Eliša bol presvedčený, že Omriovci sú natoľko nakazení baalizmom, že sa z neho neočistia. Prelo sa snažil svrhnúť Omriovcov a vyvoliť nového kráľa, ktorý by potrel modloslužbu a zaviedol by všeobecné uctievanie jediného Boha. Eliša sa spolčil s vojvodcom Jehu. sprisahali sa proti kráľovi a vymenovali

Jehu Jehuho za nového kráľa v Izraele. Jehu, veľkým zástupom podporovaný, vzbúril sa proti Jehoramovi, tiahol do hlavného mesta a vyhubil celú kráľovskú rodinu.

Nato usporiadal novozvolený kráľ sviatočnú bohoslužbu v najväčšom chráme Samarie. K tejto bohoslužbe povolal všetkých kňazov a ctiteľov Baala. Keď chrám bol už úplne preplnený, dal ho kráľ podpáliť a takto zahynuli všetci prívrženci a ctitelia baalizmu. Jehu vyvrátil tým nielen Omriovcov, ale aj ich úsilie, ktoré smerovalo k asimilácii židovského národa a založil novú, silnú dynastiu izraelskú: so štyrmi panovníkmi (Jehu, Joachaz, Joaz, Jerobeam II.).

ÍO. Omriovci a judskí kráľovia.

Od panovania Omriovcov zmenil sa pomer medzi dvoma židovskými ríšami na úkor ich nepriateľov. Izraelskí panovníci

uznali, že slále vojny soslabujú postavenie štátu a preto sa snažili nájsť nejakého spojenca, ktorého aj našli v judských kráľoch. Jozafat, nástupca kráľa Asu, uzavrel i sňatok svojho syna Jehorama s dcérou izraelského kráľa Achaba, s Atáliou. Takto príbuzné rodiny si polom vzájomne pomáhalv v boji proti židovským nepriateľom.

Judský kráľ Jozafat (874—850) sa všemožne staral o svoju ríšu. Predovšetkým poučoval ľud Božím zákonom. Potom ustanovil v každom meste spravodlivého sudcu, ktorý stál pod kráľovským dozorom. Zveľadil obchod v celej zemi a dal vybudovať pevné námorné lode.

Achabovi pomohol v boji proti arainejskému kráľovi (viď sir. 29) avšak nedosiahol tu žiadneho úspechu.

Po ňom vládol Jehoram (850—843). Bol neschopný ako bratranec jeho Jehoram, kráľ izraelský. Edomiti za jeho panovania sprostili sa vazalstva a Židia tým stratili prístup k Červenému moru a priame spojenie s Arabiou a Indiou.

Nebály sa ho ani filištinské a arabské kmene, ktoré vtrhly do zeme, napadly kráľovský palác, kde pobraly najdrahšie predmety a kráľových synov odviedlv do zajatia. Po neblahej sedemročnej vláde zomrel roku 843.

Jeho syn Achazja vládol iba rok. Ako kráľ navštívil totiž svojho strýca, izraelského kráľa Jehorama, práve, keď sa proti nemu sprisahal vojvodca Jehu. V krvavom boji bol náhodou tiež zranený a tomuto zraneniu podľahol.

Po Achazjovi zmocnila sa vlády jeho matka Atalia (842 až 836). Dala vyvraždiť celú kráľovskú rodinu a takto si zabezpečila trón. Len jedine jedenročný princ Joaš bol Jehošebou (sestra Achazju a manželka veľkňaza Jehojadu), ktorá ho 6 rokov ukrývala, zachránený.

Atalia vládla podľa vzoru svojej matky Izebel. Dala tiež vystaviť chrám v Jeruzaleme a zasvätila ho Baalovi. Podobne uctila i bohyňu Astartu. Kňazom sa Atalina krutovláda sprotivila, preto sa veľkňaz Jehojada, tajný vychovávateľ sedemročného princa, rozhodol svrhnúť kráľovnú a nastoliť na trón mladého Joaša. Prezradil niekoľkým spoľahlivým mužom svoje tajomstvo. O prevedenie zamýšľaného prevratu sa dobre postarali. Keď už bolo všetko pripravené, shromaždili sa Leviti a ozbrojení náčelníci vojska do Jeruzalema, kde za jasotu ľudu vyviedol Jehojada z chrámu korunou ozdobeného Joaša a pomazal ho za kráľa. Keď Atalia počula plesanie ľudu, ponáhľala sa ku chrámu, kde, uvidiac korunovaného kráľa, skríkla: „Sprisahanie, sprisahanie!“ Oduševnený národ vrhol sa na ňu a usmrtil ju. V pohnutých týchto chvíľach vrútil sa celý národ do chrámu Baala a zboril ho úplne. Nato zničili ešte aj iné modly a zavraždili ich kňaza, Matana.

Takto sa stalo, že v oboch židovských ríšiach sa skoro sú-

Jozafat

Jehoram

Alalia

Joaš

časne znovuzrodil čistý náboženský dueli monoteizmu, podľa ktorého sa celý národ spravoval.

11. Jehuidi v Izraelskú.

Jehu Jeliu (842—814) nastúpil trón vo veľmi kritickej dobe. Ríšu opäť ohrozoval aramejský kráľ, ktorý plienil transjordánske zeme Gilead a Bašan a zotročil si obyvateľov z kmeňov Ruben, Gad a Menaše. Jehu preto sa spojil s veľkým nepriateľom Ara-mejcov, s asyrským kráľom Salmanazarom II., ktorému sľúbil ročný poplatok a vazalstvo Izraelskej ríše. Salmanazar vyhnal arainejského kráľa Hazaela zo zeme, ale odstrašil ho len na krátky čas.

Joachaz Za Jehuho syna a nástupcu Joachaza (814—797) začali Aramejci, pod vládou Benhadada III., opäť znepokojovať ríšu. Joa-chazovo vojsko bolo veľmi slabé a nie súce do boja. Z tohoto nebezpečia vyslobodil ho asyrský kráľ Adad-Nirari (812—783), ktorý si podmanil všetky národy okolo ríše Izraelskej a zajal aramejského Benhadada III.

Joaš Väčšie šťastie proti Aramejcom mal Joachazov syn Joaš (797—781). Porazil ich v údolí Afek a prinútil ich k vydaniu dobytých miest. Toho času strhla sa vojna zase s ríšou judskou (viď ďalej na str. 33).

Jero- Najsilnejší Jehuovec bol Joašov syn Jerobeam II., ktorý pa-beam íl. novaí štyricaf rokov v Izraelu (781—740).

Z bojov s nepriateľskými súsedmi odniesol si vždy víťazstvo. K svojej ríši pričlenil všetky transjordánske mestá. Zvíťazil v Damasku a úspešne bojoval i v Moabu. Takto prinavrátil ríši jej pôvodný rozsah a hranice sa zase tiahly od Libanonu až k Mrtvému moru.

V celej zemi panoval trvalý mier a obyvatelia mohli sa nerušene venovať svojej práci. Upadnutý obchod aj priemysel znovu vykvitol a blahobyt šíril sa po celej zemi. Boháči si vybudovali krásne paláce a žili prepychovým životom.

Počet bohatých síce stúpol, ale vzrástla i chudoba pracujúceho ľudu. Nastal veľký shon po majetku a borba o peniaze. Pri tom nehľadelo sa na to, akým spôsobom si tento majetok zaopatriť. Úžera, úplatkárstvo, zotročenie, nemravnosť kňazov sú na dennom poriadku. Celá táto ríša neodlišovala sa od súsedných ríš ani formou svojho kultu a kultúry. Náboženské stredisko bolo síce v Betelu, ale popri ňom boly skoro v každom meste a hlavne v Samarii, Dane, Gilgalu, Micpe a Gileadu chrámy, v ktorých slúžili kňazi, ktorí v svojom povolaní prevádzali akési svätokupectvo.

Ako vždy, tak i teraz vystúpili proti týmto nezdravým pomerom Boží proroci, ktorí karhali prepychový a nemravný život boháčov a vôbec celého obyvateľstva. Najúčinnejšie boly

slová proroka Amosa, ktorý ako roľník žil v mestečku Tekoa, neďaleko Betlehemu. Jeho kázeň prehovorená v Betelu najlepšie vystihuje úpadok tejto doby: „Pretože olupujete chudobného a berete od neho korisť vybranú, budete stavať domy, ale nebudete v nich bývať, obrobíte si najlepšie vinice, ale vína z nich piť nebudete! Spoznal som mnohé vaše nešľachetnosti a ťažké vaše hriechy! . . .“

Panovanie Jerobeama II. bolo posledné tiché obdobie Izraelskej ríše. Po jeho smrti nastúpil na trón jeho syn Zacharja, bol však už v šiestom mesiaci svojho panovania Salumom zavraždený. Jehuidi zmocnili sa trónu vraždou, podobne boli i oni zbavení vraždou.

12. Judsko za panovania Jehuidov v Izraelskú.

Mladoletý Joaš (Jehoaš 836—796), ktorý nastúpil na trón pomocou svojho vychovávateľa, veľkňaza Jojadu, nechal sa týmto svojím strýcom vo vláde zastupovať. Aj keď Joaš dorástol, ukázal sa Jojadovi povďačným a snažne ho v jeho podujatiach podporoval.

Joaš nechal z dobrovoľných príspevkov opraviť chrám a postaral sa o dôstojnú bohoslužbu. Opravy však nemohol dovŕšiť, vyrušoval ho v tom aramejský kráľ Chazael, ktorý vpadol do ríše, dobyl mesta Gat a tiahol do hlavného mesta Jeruzalem. Joaš nebol na boj pripravený a v nastalej núdzi podarilo sa mu len bohatými darmi z chrámového pokladu nepriateľa usmierniť.

Po Jojadovej smrti prestal bývalý dobrý pomer medzi kráľom a veľkňazom. Joaš zabudol na veľké zásluhy svojho strýca-veľkňaza a nechal jeho syna Zacharju ukameňovať. Trpký tento kráľov nevďak vyvolal však nespokojnosť i medzi ľuďom, ktorý opustil kráľa. Joaš upadol nato do boľastnej nemoci a za tohoto stavu zavraždili ho jeho služebníci.

Jeho syn a nástupca Amacia (796—782) odsúdil vrahov otca na smrť a snažil sa zaviesť do ríše nový poriadok, čo sa mu však nepodarilo. Ctižiadostivý kráľ túžil po válečnej sláve, preto podujal niekoľko výprav. Tiahol proti Edomitom a porazil ich v Slanskom údolí. Po tomto víťazstve opustilo ho však válečné šťastie navždy.

Za panovania Omriovcov žily obidve židovské ríše v priateľskej shode. Slávybažný Amacia neuspokojil sa však so svojou menšou ríšou a vypovedal Joašovi, kráľovi izraelskému, vojnu. Toto nerozvážne rozhodnutie stalo sa kráľovi osudným. Joaš tiahol proti judskému kráľovi, ktorého u Betšemešu zajal a vojsko úplne porazil. Nato obsadil ešte aj Jeruzalem, srútil jeho múry a vykoristil chrámový bohatý poklad. Sám kráľ Amacia bol nútený nechať sa vykúpiť svojim vzácnym kráľovským po-

Amos

Joaš

Amacia

3 Frieder: Dejiny židovského národa I.

Uzia

Jotám

Spory

trón

kladom. Nespokojný ľud sprisahal sa proti kráľovi, prelo sa tento pokúsil o útek. Dostihli ho však pri meste Lachiš, kde ho zavraždili.

Za nástupcu zvolili jeho šestnásťročného syna Uzia (Azarja; 782—740). Nový panovník pôsobil blahodarne k povzneseniu svojej ríše, v ktorej sa šíril blahobyt. Hlavné mesto znovu opevnil silnými hradbami, ktoré opatril vežami, na nich boly umiestnené metacie prístroje, ktorými vrhali veľké kamene a šípy do diaľky proti nepriateľovi. Previedol opravy i vo vojsku, ktoré dobre ozbrojil. S týmto nacvičeným vojskom podujal niekoľko bojov, v ktorých zvíťazil. Tieto víťazstvá osožili obchodu, ktorý znamenite rozkvitol. Proti Edomitom bojoval tiež úspešne. Odobral im Elat, prístavné mesto na Červenom mori. Tým si Židia zase uvoľnili prístup k dôležitým prístavom Arabského zálivu. Uzia snažne podporoval rozvoj roľníctva, vinohradníctva a chovu dobytka.

V druhej polovici svojho dlhého panovania dostal sa kráľ s veľkňazom do rozkladných pomerov. Kronika vypravuje, že raz kráľ vošiel do svätyne, kam nekňazovi bol vstup zakázaný a sám chcel priniesť zápalnú obeť. Keď však vzal kadidlo do ruky, stal sa malomocným, takže musel okamžite chrám opustiť. Malomocenstvom nakazený kráľ bol vyobcovaný z domu Hospodinovho a býval vo zvláštnom oddelenom dome až do svojej smrti.

Po ňom nastúpil jeho syn Jotám (740—735), ktorý si podmanil Ammonitov a prinútil ich k ročitému poplatku. Jotám upevnil Jeruzalem a založil mestá v pohorí Judskom; v lesoch vystavil hrady a veže.

Na sklone jeho panovania nastaly pre celú ríšu vážne časy. Asyrský kráľ Tiglat-Pilešer III. ohrožoval všetky sýrske aj palestínske" ríše. Jotám sám nedožil sa tých bojov, ktoré viedol jeho syn a nástupca Achaz (735—720). Tiglat-Pilešer podmanil si Ächaza, ktorý sa stal od neho závislým. (Viď ďalej.) Následky tohoto podmanenia boly pre judské židovstvo veľmi osudné: zavedená bola asyrská kultúra a modloslužba.

13. Pád ríše Izraelskej.

V ríši izraelskej nastaly veľké spory o trón. Posledný kráľ z dynastie Jehuovcov, Zacharja, bol vojvodcom Salumom zavraždený. Salum chcel na seba strhnúť moc, čo sa mu ale nepodarilo. Keď však Menachcm ben Gadi z mesta Tirsa (740 až 736) tiahol do hlavného mesta, vyhlásila ho časť obyvateľov za kráľa. Druhá časť obyvateľstva nechcela ho za takého, uznať, preto vypukla medzi nimi občianska vojna, ktorá by sa krvavo zakončila, keby zahraničný nepriateľ neohrožoval celú ríšu.

Asýrske kráľovstvo so sídlom v hlavnom mesle Ninive stále rástlo a kvitlo. Kráľovia sa snažili rozšíriť svoju moc a chceli sa siať vládcami od Mezopotámie až k pobrežiu Stredozemného mora. Asyrský kráľ podmanil si už Babylon. Syrsko, Mezopotámiu a preto sa teraz chystal proti Palestíne, odkiaľ by polom priamo mohol útočiť proti svojmu najnebezpečnejšiemu sokovi, egyptskému kráľovi.

Menachcm, musiac i vnútorné boje utlačiť, necítil sa dosť schopným bojovať proti tak mocnému kráľovi, zaplatil mu radšej desaťtisíc hrivien, aby ho usmiernil. Za to mu asyrský kráľ pomohol i v utvrdení jeho kráľovstva. Bola to prvá etapa asýrskej nadvlády nad Izraelskom.

Menachemov syn, Pekachja (736—735), nastúpil panovnícky trón len na krátku dobu. V druhom roku jeho vlády zavraždil ho jeho vojvodca Pekach, ktorý sa potom zmocnil i trónu.

Pekach hen Remalja (735—733) viedol protiasyrskú politiku. Chcel utvoriť koalíciu tých národov, ktorí majú záujem o pokorenie Asýrska. Členmi tejto veľkej koalície mali sa stať Aram-čania, Feničania, judskí a izraelskí Židia a Egypťania.

Režim, kráľ Damaška, spojil sa s Pekachom a spolu chceli si získať spojenie judskej ríše, keďže sa k ním už aj Feničania pridružili.

Mladý judský kráľ, Achaz (735—720), nemal však toľká zmužilosti, aby šiel bojovať proti asyrskému kráľovi, preto odoprel koalícii spojenectvo. Rozhodnutí spojenci videli v tom proti nim smerujúce nepriateľstvo, vtrhli preto do Judská, ktoré plienili a pustošili. K spojencom pridružili sa Edomiti, dávni nepriatelia Judská, a obsadili svoje bývalé prístavné mesto Elat, z ktorého judských obyvateľov úplne vyhnali. Pekach a Rezin bojovali veľmi šťastne a približovali sa aj hlavnému mestu. Olirožovaný Achaz, nevediac si ináč poradiť, požiadal asyrského kráľa, Tiglat-Pilešera, o súrnu pomoc. Vyslal k nemu posolstvo s bohatými darmi z chrámového i kráľovského pokladu, na čo Achazovej žiadosti rád vyhovel. Tiglat-Pilešer vytiahol so silným vojskom do Damaska, ktorý dobyl a jeho kráľa zajal a potom aj zavraždil. Nato tiahol do Izraelská a podmanil si jeho severné kraje a východmi časť Gilead; zajatých obyvateľov odviedol do Asýrie.

Izraelská ríša utrpela v tejto vojne silnú porážku. Stratila severné a východné kraje a Pekachovi zostala len stredná časť s hlavným mestom. Vojenský tento nezdar pripisoval ľud len zlej politike nerozvážlivého kráľa. Túto nespokojnosť celého národa využil vodca sprisahancov, Ilošea ben Ela; zavraždil v svoj prospech kráľa a stal sa vazalom Tiglat-Pilešera.

Ilošea (733—725) hol asyrskému kráľovi verný a presne mu platil ročitý poplatok. Po smrti Tiglat-Pilešera spojili sa

Pekach

Achaz

Hošea

Zánik

Izraelskej

ríše

722—720

Chizkia

720—690

však utlačované národy znovu proti asýrskej nadvláde. K týmto národom pripojilo sa teraz i Judsko, ktoré očakávalo pomoc od Egypťanov.

Keď izraelský Hošea prestal platiť novému asyrskému kráľovi Salmanasarovi povinný poplatok, vypukla medzi nimi nová vojna. Egypťania neprišli na pomoc a Asyrčania ľahko porazili judské vojsko. Samaria sa hrdinsky obhajovala, ale po trojročnom obliehaní bola Salmanasarovým nástupcom, Sargonom, preca len dobytá. Kráľ aj obyvatelia celej ríše boli odvedení do zajatia. Touto ukrutnou pohromou zanikla ríša Izraelská na veky. Len malá časť „Izraelitov“ navrátila sa z tohoto zajatia do Judská. O moc väčšia časť desiatich kmeňov izraelských, súc od ostatných Židov celkom oddelená, pomiešala sa v cudzích zemiach s pohanmi a nezanechala po sebe žiadnej stopy. Asyrský kráľ priviedol do dobytej Izraelskej zeme obyvateľov z Babylona a z iných krajov jeho veľkej ríše a usadil ich v Samarii a v ostatných mestách. Títo noví obyvatelia Samarie smiešali sa so zbylkom domorodého izraelského obyvateľstva a nazvali sa Samaritánmi.

Judská ríša sosilnela a jestvovala ešte pol druha storočia, kým nebola Babylončanmi zaujatá. Preca však nezastihol ju tak smutný konec, akého sa dožila ríša Izraelská. Judská ríša nezanikla úplne, lebo stratila len svoj bývalý politický význam a svoju politickú samostatnosť; duchovne však neupadla, lebo stelesnila židovskú vieru a kultúru. Možno, že práve politický nezdar napomínal Židov k jednotnej spolupráci, ktorá znovuzrodila starý duch židovský.

Ríša Judská pod asýrskou a babylonskou nadvládou (720—586).

Kráľ Chizkia, nástupca Achazov, dostal sa na trón v časoch veľmi pohnutých. Bratská ríša Izraelská žila v znamení zániku a jeho ríša tiež len živorila. Judsko muselo sa rýchle pozdvihnúť, aby dôstojne reprezentovalo židovstvo a zachovalo mu bývalé čestné miesto medzi ostatnými národmi. A Chizkia boi k tomu ako stvorený. Už ohnivý prorok Jezaiaš takto prorokoval o Chizkiovi: „Chlapec sa nám narodil a syn je nám daný a kniežatstvo je položené na jeho ramená. Jeho panovanie sa rozmnoží a pokoja nebude konca; sadne na stolicu Dávidovu a na královstvo jeho, aby ho upevnil a utvrdil súdom a spravedlivosťou od toho času až na veky. Horlivosť Pána zástupov to učiní.“

Vláda Chizkiu bola vždy ovlivnená zbožnými prorokmi. Spomenutý prorok Jezaiaš (Ješajahu) stal sa aj kráľovým

radcom a snažil sa pevne udržať autonómiu ríše a duchovnú jej nezávislosť.

Kráľ odstránil z chrámu i mesta pohanské sochy a zakázal obetovanie na návršiach. Vyhubil tiež Astarte zasvätené háje, v ktorých ľud ešte slále obetoval a znovu obnovil kult chrámový. Kňazi a Leviti zase konali pravidelné bohoslužby.

Chizkiovi sa vazalský pomer k asyrskému kráľovi nepáčil a čakal len na vhodný okamih, aby sa mohol vyslobodiť z nepríjemného jarma asyrského. Previedol niektoré opravy hlavného mesta; opevnil jeho múry a zavádzal vodovod. Polom sa snažil posilniť svoju armádu, aby bol do boja vždy pripravený. So súsednými panovníkmi, ktorí tiež len ťažko zniesli asyrskú nadvládu, naviazal priateľské styky a uzavrel s nimi válečné smluvy.

V prvých rokoch svojho panovania neopovážil sa ešte Chizkia vystúpiť proti asýrskej veľmoci. Len nedávno zanikla Izraelská ríša a práve jej pád napomínal ho k uváženiu. Celý judský národ sa tiež obával, aby ich nezastihol ten istý osud. Roku 711, keď sa asdodský kráľ, Azuri, vzbúril proti asyrskému kráľovi, ozvaly sa síce i v Judsku proliasyrské hlasy, ktoré však po porážke filištinského kráľa na niekoľko rokov zamíkly. Až roku 705, keď Babylončania využili asyr-ské spory o trón, vystupovaly proliasyrské snahy do popredia. Súsedné národy: Babylončania, Filišťania, Feničania, Egypťania a judskí Židia utvorili koalíciu, v ktorej Chizkia zaujal vodčie miesto.

Obyvatelia Judská stáli pri boku svojho kráľa. Len Jezaiaš, ktorý bojoval ustavične so zbraňou svojho veľkého ducha a ktorý sa nedal sviesť slepým nacionalizmom, videl veľmi jasno do budúcnosti a preto nesúhlasil so vstupom do koalície.

„Beda vám, synovia odtrhnutí,“ hovoril Jezaiaš, „ktorí shľa-dáte radu, ale nie od Pána, a osnujete tkanivo, ale nie z môjho ducha, aby ste hriech ku hriechu pridávali. Ktorí chodíte dolu do Egypta a nespýtate sa mojich úst; úfate pomoc od sily Faraónovej a dôveru shľadáte v tieni egyptskom. Faraónova sila bude vám na hanbu a dôvera v tieni egyptskom na potupu. Hoc sú kniežatá tvoji v Tanisi a poslovia tvoji prišli až do Ilanes, všetci zahanbení budú pre ľud, ktorí im nemôže osožiť, ani nebude k pomoci alebo k nejakému úžitku, ale na potupu a hanbu. Lebo toto hovorí Pán Boh: jestliže sa obrátite a ostanete na pokoji, budete zachránení, v utíšení sa a v nádeji bude vaša sila. Ale vy ste nechceli, vy ste riekli ku koňom: utečieme, preto utekať budete; a rýchle vysadneme, preto budú rýchlejší tí, ktorí vás budú stíhať.“

Slová prorokove nenašly však porozumenia a žiadnej ozveny. Ríša judská musela sa vskutku presvedčiť o pravdivosti

Jezaiaš

Asyrská

veľmoc

prorockých slov. Sancherib, kráľ asyrský, • premohol Babylo-ňanov, Feničanov a tiahol proti Filišťanom, ktorým Egypťania ponáhľali sa na pomoc. Sancherib obsadil Ekron a Egypťania zo strachu utiekli. Takto zostalo Judsko bez spojenca a Sancherib radom dobyl všetky opevnené mestá. Nepriateľ sa blížil s vojskom až k hlavnému mestu, ktoré bolo posledným útočišťom prenasledovaných obyvateľov z okolitých krajov. Stiesnený Chizkia videl, že sa nachádza v moci asyrského kráľa, preto sa podrobil zaplatiť mu tristo hrivien striebra a tricať hrivien zlata ako válečnú náhradu. Ale Sancherib sa tým ešte neuspokojil. Keď tiahol proti Egyptu, obával sa, že sa Judsko sprisahá proti nemu a vyliahne 11a pomoc Egypťanom. Prelo vyslal svojho vojvodcu Rabsaka ku Chizkiovi s rozkazom, aby sa vzdal hlavného mesta.

V druhej knihe „Kráľov“ (hlava 18) je popísaný celý rozhovor, ktorý dôverne charakterizuje politické pomery onoho času a superioritu asýrskej veľmoci. Kráľ asyrský poslal Tar-Lana, Rabsara (Rabsaris) a Rabšakcho z Lachiša ku Chizkiovi s veľkým vojskom do Jeruzalema. Títo vydali sa na cestu a keď prišli do Jeruzalema, zaslali vedľa vyšného rybníka, ktorý je na ceste poľa valcharovho. Ztadiaľ volali na kráľa, ktorý k nim poslal Eliakima, predstaveného domu, pisára Šebnu a kancelára Joacha. Rabšakc im hovoril: „Povedzte Chizkiovi, že toto hovorí mocný kráľ asyrský: Jaká je to dôvera, na ktorej si zakladáš? Snáď si si premyslel a chystáš sa k boju? V kom dúfaš, že sa opovážiš sprotiviť? Snáď dúfaš v trstenej v Egypte nalomenej palici, ktorá, keď sa človek na ňu opre, zlomí sa na kúsky, zadrie mu do ruky a prebodne ju? Taký je Faraón, kráľ egyptský, ku všetkým, ktorí v ňom dôverujú. — Prejdite preto k môjmu pánovi, kráľovi asyrskému.“ Eljakim, Šebna a Joach riekli k Rabšakovi: „Prosíme, hovor s nami, svojimi služebníkmi, po syrsky, veď rozumieme tejto reči a nehovor k nám hebrejsky, keď poslúcha ľud, ktorý je na múre!“ Rabšake však odpovedal, že práve tým mužom, ktorí sedia na múre, chce hovoriť a žalo vstal a silným hlasom prehovoril hebrejsky: „Počúvajte slová veľkého kráľa asyrského. Nech vás nesvádza Chizkia, lebo nebude môcť vás vyslobodiť z mojej ruky. Ani nech vám nekáže dúfať v Pána, keď povie: istotne nás vyslobodí Roh a nebude vydané toto mesto do ruky asyrského kráľa. Nepočúvajte svojho kráľa! Či vyslobodili bohovia národov svoju zem z ruky kráľa asyrského? Kde je Roh z Chamata a Árfadu? A kde sú bohovia zo Sefarvaim, Ana a Ava? Či vyslobodili Samariu z mojej ruky? Ktorí že sú to zo všetkých bohov v zemí, ktorí vyslobodili svoj kraj z mojej ruky, že by snáď Hospodin mohol vyslobodiť Jeruzalem z mojej moci?“

Nastrašený judský kráľ, Chizkia, požiadal proroka Jezaiaša

o pomoc. Jezaiaš spoznal nebezpečie, ktoré hrozí hlavnému mestu, ale preca potešoval kráľa a posilnil celý národ týmito slovami: ,,Neboj sa slov, ktoré si počul a ktorými sa rúhali služebníci kráľa asyrského. Nevojde nepriateľ do tohoto mesta, ani jeho strely sem nevniknú, Cestou, ktorou príde, sa vráti a nevojde do tohoto mesta, hovorí Pán; obhajovať budem toto mesto a zachránim ho pre seba a pre môjho slu-žebníka Dávida.“

A skutočne: predpovedený osud Jeruzalema sa splnil, keď Sancheriba opúšťalo válečné šťastie. Babyloňania sa totiž vzbúrili proti asyrskému kráľovi a prinútili ho vrátiť sa do svojho hlavného mesta Ninive. Takto musel Sancherib opustiť Jeruzalem a ponechať ho Židom. Rozbúrené mestá boly znovu vybudované a obyvateľstvo žilo spokojným náboženským životom, na ktorý účinne pôsobilv slová proroka Jezaiaša.

Po Chizkiovi nastúpil jeho syn Menaše (690—640), ktorý Menaše však nekráčal v stopách svojho zbožného otca, čo badať na kultúrnom i náboženskom vývoji celej ríše. Za jeho vlády zmenil sa i pomer k asyrskému kráľovstvu.

Sancheriba zavraždili jeho synovia a ňa trón nastúpil Asar-hadon, ktorý sa obrátil proti Egypťanom. Vyhnal egyptského kráľa Tirhu a jeho ríšu si úplne podmanil. Pádom egyptskej ríše stratilo judské vojsko veľkého spojenca a bolo tiež nútené podrobiť sa víťazovi. Vnútorné pomery Judská silne pod-liehaly asyrskému vlivu. Asyrská kultúra sa rýchle šírila aj medzi Židmi a znivočila základy Božej viery, o ktorú sa tak obetavo postarali Jezaiaš a Chizkia. Cudzí kult Baalov a Astartin sa znovu vzkriesil a modloslužba sa opäť zakorenila v celej ríši. Sám kráľ svádzal mnohých židovských obyvateľov k modloslužbe. Proroci stratili v Jezaiašovi svojho duchovného vodcu a sami nevzmohli sa natoľko, aby svojimi kázňami odvrátili ľud od tohoto praliriechu. V druhej knihe „Kráľov“

(hlava 21, 11—15) sú predpovedané následky Menašeho kráľovstva, ktoré sa neskoršie splnily:

„Pretože Menaše, kráľ judský, páchal tieto ohavnosti, ktoré sú ešte horšie ako tie, čo činili pred ním Amorejskí, prelo praví Boh izraelský: privediem zlo na Jeruzalem i Judu, aby každému, kto čuje, hučalo v oboch jeho ušiach. Vyliahnem nad Jeruzalemom povraz samarských a vy trém Jeruzalem, ako vytierá niekto misu a potom ju obráti. . .,

. . . a budú na pustošenie a lúpež všetkým svojim nepriateľom!“

Nasledujúci kráľ Amon (640—638) pokračoval v politike Amon svojho otca a podobne podporoval i modloslužebníclvo. Po dvojročnom panovaní sprisahal sa ľud jeruzalemský proti kráľovi a jeho služebníci ho zavraždili. Dedičom trónu sa stal

osemročný kráľovský princ Jošia (Jošihaju), ktorý panoval Jošia tricať rokov v Jeruzaleme (638—608).

Za jeho vlády značne upadla moc asyrského kráľa. Asyrčania netvorili už tú kedysi silnú veľmoc, ktorá ovládala všetky súsedné kraje. Prvý pokles utrpeli, keď sa za panovania asyrského kráľa Psameticha I. oslobodili Egypťania z nepriateľského jarma. K oslobodeniu pomohol i ostatným národom vpád Skytov (650—620). Divý tento národ ohrožoval Asyrsko a pokoril ho. Zdalo sa, že prišla doba, v ktorej sa uskutočnia slová vtedy žijúceho proroka Cefanju, ktorý na asyrské hlavné mesto prorokoval: „Toto je to slávne mesto, ktoré bezpečne bývalo a v srdci svojom si hovorilo: ja som a okrem mňa niet iného viac. Ale veď sa obráti na púšť a peleš divej zvery. Každý, kto prejde vedľa neho, bude hýkať a dvíhať ruku.“

Oslabnulím svetskej moci asyrského kráľa poklesol i kultúrny a náboženský jeho vliv. Judskému kráľovi Jošiovi bolo teda ľahšie umožnené previesť prorokmi žiadané opravy. V tomto

Jeremiaš čase vystupoval jeden z najväčších prorokov Jeremiaš, ktorý svojimi ohnivými kázňami a vlastným životom povzbudzoval ľud k pravej viere. Jošia rád podporoval jeho snahy a spoločnými silami podarilo sa im odstrániť všetky modly nielen v Jeruzaleme, ale aj v ostatných judských mestách. V celej ríši rozbúrali sochy Baala a iných cudzích bohov, všade odstraňovali každú stopu pohanstva a zavádzali pražidovskú monoteistickú vieru. Kráľ vyzval veľkňaza Chilkiu (Chilkijaliu), aby odovzdal ľudom venované dary k oprave chrámu. Pri opravovaní chrámu našiel sa závitok túry (náuky) Mojžišovej. Táto náuka (túra) veľmi pôsobila na kráľa, lebo boly v nej uložené humánne zákony: lásky k bližnému, svornosti, hromada sociálnych predpisov a príkazov, ktoré podporovaly chudobných, utlačovaných, vdovy a siroty. Joaš svolal preto do opraveného chrámu veľké shromaždenie ľudu, pred ktorým prečítal nájdený závitok a dôrazne napomínal ľud k prísnemu zadržiavaniu predpisov Božích.

Po dlhej dobe znovu ožily v národe i staré židovské sviatky, ktoré sa dosiaľ nesvätily dosť dôstojným spôsobom. Zvlášť Pe-sach (sviatok prekročenia — Veľká noc) dosiahol veľkého významu. Náboženský život tesne spojil všetkých Židov dovedna a upevnil tým jednotu. Kráľ sa veľmi tešil týmto kľudným pomerom a rád by bol spojil k svojej ríši i bývalú ríšu Izraelskú, aby sa tak dožil znovuzrodenia veľríše Dávidovej. V tomto ho veľmi podporoval Jeremiaš, ktorý v svojom proroctve toto hovoril: „Hľa, prídu dni, hovorí Boh, a uzavrem s domom Izraela a s domom Juda novú smluvu. Tak ako som sa vynasnažil ich plieniť, rúcať, rozmetať, hubiť a trápiť, tak sa vysnažím znovu ich vybudovať, tak vravel Boh!“

Tieto snahy nemohly sa však splniť; narazily 11a egyptský odpor. Faraón Neko II. tiahol proti Asyrčanom a vyvolil si cestu cez Judsko. Jošia, obávajúc sa, že Neko II. podmaní i jeho ríšu, nedovolil mu prechod. Z toho došlo k bitke u mesta Megido, v ktorej Jošia utrpel smrteľné poranenie. Mrtvého kráľa odviedli jeho sluhovia do Jeruzalema, kde ho v kráľovskej hrobke pochovali (roku 608). Celý národ ho dlho oplakával, lebo stratil v ňom nielen svojho kráľa, ale aj ochrancu, osloboditeľa a dobrodinca.

Po smrti Jošiovej pomazali Židia za kráľa jeho syna Ša- šalum luma, ktorý ako kráľ nastúpil pod menom Joachaz. Nový kráľ vystupoval proti egyptickým snahám, preto po trojmesačnom panovaní ho Neko, kráľ egyptský, zajal a odviedol so sebou do Egypta. Za kráľa ustanovil jeho brata Eljakima, ktorého meno zmenil na Jojakim.

Jojakim (607—597) musel uznávať nadvládu egyptského Jojakim kráľa a zaviazať sa zaplatiť ustanovený ročitý poplatok.

Ledva sa Judská ríša oslobodila z jarma asyrského, už sa dostala pod nadvládu Egypťanov a to práve vtedy, keď Židia pomýšľali vytvoriť nový sjednotený judsko-izraelský -štát. Jojakim, ktorý nezdedil schopnosti svojho otca, oddal sa prepychovému, pohodlnému životu a priklonil sa k svojmu ochrancovi egyptskému kráľovi, ktorému sa úplne prispôsobil. Nechal vybudovať nádherné stavby, pri ktorých musel ľud otrocký pracovať. Zavádzal v celej zemi nový kultúrny život, podľa egyptského spôsobu.

Jeho počínanie ostro odsudzovali proroci, ktorí za panovania jeho otca Jošiu dosiahli veľkého vlivu i na kráľovskom dvore.

Jojakim ich preto horlivo prenasledoval a jedného z nich (Uriu) nechal i zabiť. To však neodstrašilo proroka Jeremiaša, ktorý, navzdor všetkým vyhrážkam, v svojich rečiach ešte ostrejšie vystupoval proti kráľovi: „Beda tomu,“ hovoril, „ktorý stavia svoj dom v nespravedlivosti a večere strávi v skrytosti, ktorý svojho priateľa preťažuje darmo a mzdy jeho mu nedáva. Či len prelo budeš kraľovať, že sa prirovnávaš cédrom? Či tvoj otec nejedol a nepil? A či vtedy, keď konal súd a spravedlivosť, nebolo mu dobre? Ale tvoje oči a srdce idú za lakomstvom a za vylievaním nevinnej krvi; za utiskovaním a za cestou zlých skutkov!“

Jeremiaš práve tak prísne karhal i jednanie falošných občanov, ktorí navonok sa ukazovali ako dobrí vlastenci, vskutku boli však títo najnebezpečnejším živlom v židovstve. „Polepšite cesty a snahy svoje!“ kázal im Jeremiaš v mene Boha.„Hľa, vy shľadáte nádej svoju v lživých rečiach, ktoré vám neprospievajú; kradnete, zabíjate a cudzoložíte, krivo prisaháte, obetujete Baalovi a chodíte za cudzími bohy, ktorých neznáte, a

potom prichádzate a stojíte predo mnou v tomto dome, v ktorom vzývané býva meno moje a hovoríte: zachránení sme, pre-to sme páchali všetky tieto ohavnosti!“

Keď raz Jeremiaš rečnil v nádvorí chrámu a vyhrážal ľudu záhubou mesta aj chrámu, keď bude sotrvávať pri svojom hriešnom živote, chceli ho usmrtiť. Len bohabojnému Acliika-raovi, nachádzajúci sa medzi kniežatmi, ktorí mali proroka odsúdiť, môže ďakovať, že bol od istej smrti zachránený.

Za panovania Jojakima zanikla asyrská veľmoc, ktorej južná časť, teda Mezopotámia, pripadla Babyloňanom. Babyloňania náročili i na Sýriu, ktorá bola v egyptskej držbe. Z tohoto rušenia držby došlo k válke proti Egypťanom, ktorí boli v Kar-

Nebukad- kamesi babylonským kráľom Nebukadnecarom porazení a pri-necar nútení odovzdať Sýriu. Týmto víťazstvom Babyloňanov dostala sa však aj ríša Judská, ako čiastka syrsko-palestínskej provincie, pod ich nadvládou. Ľud sa touto okolnosťou neuspokojil a osnovoval vzburu proti Nebukadnecarovi. Jeremiaš horlivé odhováral celý národ a chcel ho utíšiť, lebo videl vopred hroziace

nebezpečie, ale nik ho nepočúval.

Nato vytiahol Nebukadnecar proti Jeruzalemu. Jojakim ne-

mal ani toľko odvahy, aby mu odporoval, radšej sa mu dobrovoľne poddal. Po trojročnej poddanosti odpadol však od neho. Nebukadnecar, súc inde zamestnaný vojnami, nemohol sám tiahnuť proti Jeruzalemu,' preto vyslal sem zástupy Moabitov, Amonitov, ktorí pustošili krajinu.

V týchto tvŕdziach zomrel Jojakim a za kráľa bol vyvolený

Jehojachin jeho syn, Jehojachin (597), ktorý však panoval len tri mesiace.

Keď sa totiž Nebukadnecar dozvedel, že Jehojachin (čiže Je-chonja), bol za kráľa zvolený, tiahol sám proti Jeruzalemu a podmanil si novozvoleného kráľa. Jehojachin sa mu síce sám poddal, ale Nebukadnecar ho preca zajal a s 10.000 najvážnejšími obyvateľmi odviedol do Babylona. Nepriateľ vykoristil i chrámový a kráľovský poklad a s bohatou korisťou vrátil sa do svojho kráľovstva. Na miesto Jehojachina ustanovil Nebukadnecar za kráľa jeho strýca, Matanju, ktorý, ako kráľ, sa pomenoval Cidkia.

Cidkia Cidkia (597—586) bol pre tak vážnu dobu príliš slabý panovník. Židovský národ nenávidel babylonského kráľa, ktorému sám kráľ bol oddaný. Ľud stále túžil po voľnosti a slobode. Cidkia, muž nerozhodný, bol často ovlivňovaný jednotlivými stranami a súsednými kráľmi. Keď sa kráľovia Moabu, Amona a Sidona pokúsili odvrátiť ho od Nebukadnecara, už sa chcel chopiť zbrane a tiahnuť proti tak mocnému kráľovi. Len prorokovi Jeremiašovi sa horko ťažko podarilo presvedčiť kráľa o nerozvážnom činu, ktorý hodlal vykonať.

Tento mierový stav netrval však dlho. Keď Egypťania tiahli proti Nebukadnecarovi do boja za Sýriu, spojil sa s nimi i jud-

ský kráľ a zrušil svoje poddanstvo. Nebukadnecar tiahol s veľkým vojskom proti Judsku, obsadil mnoho miest, ktorých obyvateľov poslal do zajatia. V zime roku 587 (10 tebet) obkľúčil hlavné mesto, ktoré sa však hrdinsky bránilo. Egypťania zadržali svoj sľub a bojovali proti Babyloňanom. Utrpeli však porážku, ktorou bol zároveň aj osud Judská spečatený. Po tomto víťazstve pokračoval Nebukadnecar v obliehaní Jeruzalema. Nepriateľ znemožnil prívoz potravín a chcel takto celé mesto hladom vymoriť. Zásoby sa už natoľko minulý, že nemluvňatá a starci hladom mreli. Nebukadnecar vyčkal ešte niekoľko dní, aby hlad dosiahol vrcholu a až potom v mesiaci lamuz roku 586 prelomil pevné hradby niesla a vnikol do Jeruzalema. Cidkia dal sa na útek, bol však zlapaný a privedený ku Nebukadnecarovi, ktorý sa na svojom protivníkovi vypomstil. Pred Cidkiom nechal celu jeho rodinu usmrtiť. Jeho samého však polom oslepili, sputnali a takto potupne odviedli ho do Babylonu, kde aj zomrel.

S týmto sa však pomstychtivý nepriateľ ešte neuspokojil. Deviateho dňa nasledujúceho mesiaca ah zjavil sa v hlavnom mesle náčelník kráľovskej telesnej stráže, Nebuzradon. Tento vylúpil skvostné nádoby a poklady svätého chrámu a iných významnejších budov, ktoré potom nechal podpáliť. Po tomto vykoristení zajal bohatých šľachticov a vážených obyvateľov, z ktorých veľké množstvo nechal úžasným spôsobom popraviť.

V Jeruzaleme zostal len chudobnejší ľud, ktorému Nebukadnecar pridelil polia a vinice k obrábaniu. Za miestodržiteľa ustanovil Gedalju, ponechajúc mu i vojsko na obranu a k uhájeniu jeho vážnosti. Za sídlo si vyvolil historické mesto Micpu, v ktorej bol kedysi prvý židovský kráľ zvolený. Keď sa pomery trochu ukľudnily, vrátili sa zpäť do vlasti početní uprchlíci, ktorých Gedalja posmeľoval, aby sa bez každej obavy len usadili. Medzi nimi vrátil sa aj Išmael, pochádzajúci z kráľovského rodu, ktorý zo žiarlivosti striehol na Gedalju, chcejúc ho vo vhodnom okamihu zavraždiť. Pri jednej slávnostnej hostine, na ktorú pozval Gedalja aj Išmaela, prepadol ho tento žiarlivý a pomocou svojich spoločníkov, zavraždil i všetkých prítomných.

Medzi obyvateľstvom nastala zase obava, že sa Nebukadnecar zase pomstí, preto mnohí z nich utiekli do Egypta a usadili sa v meste Daphne. S týmito ubehlíkmi prišiel i Jeremiaš do Egypta, kde aj zomrel.

Po smrti Gedaljovej poslal Nebukadnecar zase Nebuzradona do judskej zeme a odviedol niekoľko sto rodín do vyhnanstva.

Takto zanikla po Izraelskej i ríša Judská a Židia dostali sa zase do tých krajín, v ktorých bývali pôvodne. Pre židovstvo povstala diaspóra — nová to forma bývalého nomadského života.

Obliehanie

Jeruza-

lema

9. ab 586

Gedalja

III. Babylonské vyhnanstvo a vláda Pcršanov (586—332).

Rozbúrenie Jeruzalema Nebukadnecarom a odvedenie obyvateľstva do Babylonie pociťovali vyhnanci, ako svoje najväčšie nešťastie, do ktorého sa nemohli vžiť.

Prví vyhnanci, ktorí boli zajatí ešte pred rozbúraním Jeruzalema, stále úfali, že sa ešte vyslobodia a prelo sa vôbec nesnažili prispôsobiť sa Babyloňanom. Keď však ten istý osud postihol i ostatných judských obyvateľov, museli sa čiastočne vžiť do týchto pomerov. Ich zovňajšie, spoločenské postavenie nebolo pomerne tak nepriaznivé. Kráľ zachádzal s nimi mierne; dovolil im bývať v rodových skupinách, ktoré často tvorily menšie obce. Stýkali sa i s čiastkou izraelského ľudu, ktorý tu našiel ústrešia.

Vo vyhnanstve zmenil sa i židovský náboženský ráz. Bývalé obetovanie v svätom chráme zaniklo úplne a bohoslužba sa prevádzala len modlitbou. Sobota sa stala hlavným sviatkom a synagóga tepnou a ústredím židovstva. Na svoju domovinu však nezabudli a ich žiaľ nad jej zánikom je v nasledujúcom žalme pekne vyjadrený:

Túha po „Pri babylonských riekach, tam sme sedeli a plakali, keď sme vlasti sa rozpomínali na Cion. Na topole zavesili sme nástroje svoje. Lebo tam žiadali od nás tí, ktorí nás zajatých viedli, slov pesničiek, a ktorí nás odviedli, riekli: Radostnú pieseň nám spievajte z pesničiek cionských. Ako by sme mohli spievať pieseň Pánovu na cudzej zemi? Keby na teba, Jeruzaleme, zabudol, nech zabudnutiu prepadne pravica moja. Nech jazyk môj prilipne k podnebiu môjmu, jestliže nebudem pamätať na teba, jestliže nebudem považovať Jeruzalem za vrchol krásy (radosti)— Pamätaj, Pane, na osudný deň Jeruzalema, na edom-ských synov, ktorí vraveli: ,Ničte, znivočte ho až do základu! Dcéro babylonská, nešťastnica! Blažený, kto ti odplatí, čo si

spáchal zlého na nás!“‘

Týmito a podobnými slovami vyjadrili Židia svoju vnútornú nespokojnosť. Všetko, čo ich približovalo k vlasti, pestovali s láskou a nežnosťou. Zato sa znovuzrodili duchovné poklady židovského národa. Židia sa začali zaoberať svojou slávnou minulosťou a tak vznikli nové knihy, ktoré opisovali dejiny židovského národa. Veľmi si vôbec vážili učencov takzvaných šoférov (t. j. knihár) a prorokov. Z posledných zvlášte vynikol,

Ezechiel tiež vo vyhnanstve žijúci prorok, Ezechiel (Jechezkel), ktorý po zborení Jeruzalema účinne pôsobil na zbožný život Židov. Sám vynikal svojou mravnou zbožnosťou, spravedlivosťou, ale predovšetkým láskou k svojmu národu. Ako taký spôsobilý vodca poučoval svoj ľud, do ktorého vštepil nový duch a do

jeho srdca vlial pravú zbožnosť, aby tak vzkriesil židovský národ a nehlivel v jarme zajatia.

Ezechiel vystúpil svojou veľkou víziou, ktorá mala poteší f polozúfalých Židov a dodá C im životnej sily. „Vidím,“ hovoril,

„v údolí samé ľudské telesné údy a kosti.“ Hospodin sa ho spýta, či ožijú opäť tieto kosti? On však nemohol na to odpovedať; medzitým sa ale suché kosti a údy sblížily a vzkriesily.

„Tieto kosti sú celý dom izraelský. Mnohí z nich hovoria: Kosti naše uschly, nádeje naše zmizly, ach, už je po nás! Preto vám hovorí Boh, ožijete a usadím vás vo vašej zemi a potom spoznáte, že ja som Večný!“

Židia sa takto posilncli a úfali, že sa čím skôr vrátia do svojej vlasti. Ich postavenie sa nezmenilo ani za vlády Evil-Merodacha (Amel Marduk), syna Nebukadnecara. Tento sňal putá bývalému judskému kráľovi Jojachinovi, preukázal mu kráľovskej úcty a hostil ho pri svojom stole. Avšak už po dvoch rokoch bol Evil-Merodach roku 560 zavraždený a na uprázdnený trón nastúpil jeho švagor, Neriglisar. Tento vládol tiež len krátky čas — štyri roky. Po ňom nastúpil usur-pátor Nebunaid, ktorý nebol Židom naklonený. Vôbec nestaral sa mnoho s monarchiou, hoci jej hrozilo nebezpečie.

V polovici VI. storočia vzbúril sa perský kráľ Kyros proti Kyros medskému kráľovi Astiagovi, s ktorým bol doposiaľ vo vazalskom pomere. Kyros dobyl medského hlavného mesta Ek-batan, a vyhlásil sa za medsko-perského kráľa. Chcel si však zaistiť aj prístup k Egejskému moru, preto tiahol proti Lýdii, ktorá sa spojila s egyptskou a babylonskou ríšou. Kyros bojoval i teraz šťastne a obsadil lydské hlavné mesto Sardes, v ktorom sa nachádzal i kráľ Krosus. Takto rozšíril Kyros svoju moc cez grécku Malú Áziu až k Egejskému moru. Po tomto slávnom víťazstve obrátil sa proti Babylonii. Odrazil útok kráľa Nabunaida a pod dobrým vedením Gobrya zmocnil sa celej Babylonie. Židia dobre vedeli, že Babyloňci ich neprepustia dobrovoľne na slobodu, preto sa Kyrovmu víťazstvu tešili, lebo úfali, že ich tento mocný kráľ vyslobodí. Túto nádej ešte väčšmi podoprelo staré prorokovanie veľkého proroka Jezaiaša.

„Vyjdite z Babylonu,“ zvolal tento prorok k svojmu národu, „a utekajte od Kaldejcov, zvestujte hlasným plesaním, ohlasujte to až do končín zeme! Rieknite: Pán vykúpil služebníka svojho Jakuba! Poteš sa, poteš, ľudu môj, vraví .

Boh váš. Mluvte k srdcu Jeruzalemu a oznamujte mu, že sa doplnila jeho bieda a odpustená je jeho nepravosť ...“

Jezaiaš videl v perskom kráľovi, Kyrovi, božieho bojovníka, ktorý príde vyslobodiť Židov z babylonského zajatia. Preto prehovoril: „Toto vraví Boh, svojmu pomazanému Kyrovi, ktorého pravicu chytím, aby som podmanil pred ním národy,

chrbáty kráľov ohnul a otvoril pred ním vráta a brány, ktoré nebudú zavierané. Ja pôjdem pred tebou a ponížim slávnych zeme, brány medené roztlčiem a železné zátvory polámem.“

Kyros ochotne splnil prianie Židov a povolil im návrat do vlasti. Dúfal, že v židovskom národe bude mať spoľahlivú oporu a vernú stráž proti Egyptu. Kyros povolil tiež znovu-vybudovanie svätého chrámu v Jeruzaleme a v Babylonii pozostalým Židom dovolil podporovať oslobodených bratov. Všetkých Židov zmocnila sa nesmierna radosť a asi ,50.000 osôb, medzi nimi kňazi a Leviti, vrátili sa, ze vedenia Zerubabela, vnuka posledného židovského kráľa, do svojej vlasti. Zemským správcom novej tejto provincie v Judei sa stal Zeru-babel, ktorý dostal i zlaté chrámové náčinia, vylúpené kedysi Neb u k a d neca rom.

Takto sa podarilo jednej čiastke Židov vrátiť sa do vlasti, ktorú si išli žiarivým oduševnením znovu vybudovať.

IV. Znovuzriadenie Judey za Zerubabela-Jeošuu (537—516) a Ezru-Nechemiu (458—420).

Židia našli svoju vlasť vo veľmi smutnom stave. Staré sídla boly spustošené, zčiastkv obsadené cudzím obyvateľstvom z okolia. Edomiti obsadili južnú časť Judey, Samaritáni severnú. Východ zaujali Ammoniti, na západe sa však usídlili z filištinského pobrežia prichádzavší Ašdodi.

Predovšetkým postarali sa Židia o bohoslužbu. Veď práve túlia po svätom chráme ich hnala do starej vlasti, aby tu mohla svojmu jedinému Bohu pravidelne obetovať.

Na mieste, kde kedysi stál Šalamúnov chrám, postavili si Židia skromný, provizorný oltár, na ktorom každý deň prístavba nášali obete. Za veľkých slávnosti, ku ktorým sa dostavili po-nového prední náčelníci všelijakých obcí, položili potom základy cbránm j< novému chrámu. Avšak celá stavba nemohla byť prevedená.

Náčelníci zpola pohanských Samaritánov, ktorých asyrský kráľ usadil v bývalom Izraelskú, požiadali totiž Zerubabela, aby im povolil zúčastniť sa stavbe svätého chrámu. Zeru-babel odmietol ich žiadosť z obavy, že by sa tým mohol do bohoslužby zakoreniť aj pohanský kult Samaritánov a zatlačil by čisté uctievanie jediného Boha. Tým sa cítili Samaritáni urazení a spojili sa preto s inými kmeňmi, aby spoločne zmarili plán stavby. Na kráľovskom dvore podarilo sa im vzbudiť podozrenie, jako by sa Židia odtrhnúť chceli, a dosiahli tým zákaz v pokračovaní stavby. Zastavenie stavby ťažko postihlo celé židovstvo. K tomuto neúspechu pridružil sa ešte boj Kyrovho nástupcu, Kambysa (529—522), proti

Egypťanom. Celý boj sa odhrával v Palusii na judských hraniciach, prelo ho súsedné kmene využily k vpádu a plieneniu Judey. Následkom sucha holá aj veľmi zlá úroda, takže sa celá zem dostala do núdze. Nádeje Židov klesly a ľud netrpezlivé očakával pomoc.

Nový perský kráľ Darius I. a proroci Chagaj a Zacharia doniesli im však nové nádeje. Proroci svojou neúnavnou horlivosťou nadchli ľud natoľko, že tento, po pätnásťročnej prestávke, podujal pokračovať v stavbe chrámu. Perský satrap Tatnaj pokúsil sa síce prekaziť ich podujatie, žiadajúc, aby Židia predložili povolenie pokračovania stavby. Vo vládnom archívu ekhatanskom bola však nájdená listina, v ktorej Kyros povolil previesť stavbu. Nato perský kráľ Darius nielen že obnovil povolenie, ale aj sám podporoval stavbu. Sedemdesiat rokov po zničení chrámu kráľa Šalamúna, teda roku 516, bola nová svätyňa židovského národa znovu vybudovaná a vysvätená.

Dokončenie chrámu malo pre židovstvo veľký význam. Chrám hol jediným strediskom židovského zbožného života. Proroci považovali svätý chrám za základný prostriedok k hudúcemu vzkrieseniu všežidovslva. Zvlášť Zacharia sľuboval Židom lepšiu budúcnosť: ,,Toto hovoril Pán zástupov: Navrátil som sa k Cionu a budem prebývať uprostred Jeruzalema, ktorý nazvaný bude mestom verným a hora Pána, horou svätou. Prebývať hudú starci a stareny na uliciach jeruzalemských a každý bude mať pre vysoký svoj vek, palicu v ruke svojej. Ulice mesta plné hudú chlapcov a dievčat. Vyslobodím ľud môj z východnej zeme a zo zeme na západ slnca. Privediem ich a hudú bývať uprostred Jeruzalema; oni hudú mojím ľudom a ja budem ich Bohom v pravde a spravedlivosti. Nech sa posilnia vaše ruky, ktorí slyšíte v tieto dni reči tieto z úst prorokov odo dňa, v ktorom je založený dom Pána zástupov!...“

Tento obrat k lepšiemu netrval však dlho. Pôda judská bola veľmi zanedbaná, pretože dlhé roky nebola vzdelávaná. Ne-urodilo sa ani toľko, koľko sa k skromnému živobytiu potrebovalo. Ľud hol však trpezlivý a pracovitý, ale suché letá hatily tiež vývoj zemedelstva. K tomu znepokojovaly ľud i časté vpády nepriateľov. Takto bojovali chudobní s veľkými ťažkosťami. Časom zadížili títo svoj majetok u boháčov, ktorí z ich biedy len korisfovali. Nemajetní roľníci zakladali boháčom svoje polia, vinice a často i deti svoje, aby takto mohli nahradiť poplatok, ktorý im hol naložený.

Za týchto neblahých hospodárskych pomerov zmenil sa i spoločenský život, ktorý hol židovstvu na úkor. Židia vyhľadávali totiž priateľské styky so súsednými národmi a s ich ženami uzavierali i sňatky. Aj kňazi a hodnostní šľachtici hrali si pohanské manželky. Mnohí dopustili sa i toho, že zneuctili židov-

Zacharia

Nábožen

ský

úpadok

Maleachi

Ezra

Listina

Artaxerxa

ské ženy, nechali sa potom rozviesť a vzali si manželky pohanské. Cudzie tieto ženy priniesly so sebou svojské zvyky a obyčaje, ktoré sa medzi Židmi rýchlo zdomácnely. Toto prirodzene viedlo k židovsko-náboženskému úpadku. Chrám stratil svojej vážnosti a svojho vlastného významu, lebo účinkujúci kňazi, porušujúc zákony Božie, vykonávali svoj úrad len z povinnosti svojho povolania.

Proti tomuto nemravu vystupoval prorok Maleachi, ktorý obviňoval kňazov z ľahkomyseľnosti a ľahostajnosti pri službách božích: „Obetujete na oltári mojom chlieb poškvrnený a opy-tujete sa čím sme ľa poškvrnili? Tým, že hovoríte: stôl Pánov je opovrhnutý! Rty kňaza majú striehnuť poznanie a zákon sa má vyhľadávať z úst jeho, lebo on je poslom božím. Ale vy ste sa odchýlili s cesty a pohoršili ste mnohých v zákone, zrušili ste smluvu levitskú!“ Maleachi obviňoval ľud, ktorý si ešte stále vzal pohanky za ženy a karhal ich vierolomstvo.

V tomto svätom boji ho podporoval učenec Ezra (458—445), ktorý pochádzal z kňazského rodu a celý svoj život zasvätil štúdiu a rozšíreniu svätých spisov. Hĺbaním došiel k poznaniu, že zbytok veľkého židovského národa môže sa v pohanskom svete udržať len vtedy, keď sa od týchto modloslužebníkov bude čím viac vzďaľovať a príkazy Písma svätého budú prísne zadržiavané. Len takto izolovaná národná a náboženská obec môže sa pevne zakotviť vo veľkom mori pohanstva. Ezru ha-sofera (sofer, t. j. učenec) vážil si a ctil celý národ: čoskoro kolovaly o ňom chýry, ktoré vyclivaľovaly jeho učenosť a zbožnosť. Chcel prelo svoje poznania a presvedčenia i prakticky previesť. Za tým cieľom vymohol si od perského kráľa, Artaxerxa I. Longimana, listinu tohoto znenia:

„Ärtaxerxes, kráľ nad kráľov, Ezrovi, kňazovi a pisárovi, najučenejšiemu v zákone Boha nebeského, pozdravenie!

Ustanovené je odo mňa, že každý, kto by v mojom kráľovstve z ľudu izraelského, z kňazov i levitov chcel ísť do Jeruzalema, aby s tebou išiel. Lebo si od kráľa a jeho sedem radcov poslaný preskúmať Judsko a Jeruzalem podľa zákona Boha, ktorého príkazy ty stelesňuješ; a aby si doniesol zlato i striebro, ktoré kráľ a jeho radcovia dobrovoľne obetovali Bohu izraelskému, ktorý má svoj stánok v Jeruzaleme. Všetko striebro a zlato, ktoré nájdeš v krajine babylonskej, ktoré chce ľud obetovať a čo kňazi dobrovoľne darujú domu Boha svojho, prijmi vďačne a nakúp za tie peniaze teliat, škopcov, baranov a obetuj ich na oltári v chráme vášho Boha. So zbytkom zlata a striebra učiň tak, ako sa tebe a bratom tvojim nejlepšie páčiť bude. Urobte všetko podľa vôle vášho Boha.

A odo mňa, ktorý som Ärtaxerxes kráľ, vyjde rozkaz všetkým vyberačom kraju za riekou, aby všetko, čo Ezra žiadať bude, bez meškania dali. Až do 100 hrivien striebra a do 100 kovov

obilia, 100 bátov vína a oleja, soli však bez miery. Tiež vám oznamujem, že nemáte práva na služebníkov domu izraelského Boha clo, daň a úroky nakladať. A ty, Ezra, podľa múdrosti tvojho Boha, ktorá je v tebe, ustanov sudcov a. úradníkov, ktorí by súdili všetok ľud ... a každý, kto by usilovne neplnil zákony Boha a kráľa, nech je odsúdený buďto na smrť, do vyhnanstva, nech je hmotne alebo žalárom potrestaný.“

S loulo listinou, ktorá mu zaručovala veľkej moci, podnikol roku 458 v sprievode asi 1500 ľudí cestu do Jeruzalema. Tu bol však veľmi nemile prekvapený. Videl v náboženskom živote veľký pokles, čoho hlavnou príčinou bola tá, že židovské rodiny vychovávaly v duchu nežidovskom. Židovskí mužovia, ktorí si vzali manželky pohanské, sami nepochopili, aké neblahé následky môže priniesť ich miešané manželstvo. Rodina, otcovský dom je hlavným základom národa a tento základ bol teraz pre židovský národ tiež rozbúraný. Preto si Ezra predsavzal zakázať a vykoreniť miešané sňatky.

Svolal veľké shromaždenie ľudu, na ktorom sa musel každý Cinnosf zúčastniť, lebo neprítomnosť bola prísne trestaná konfiškáciou Ezrova majetku. Na tomto významnom shromaždení vymohol usnese-nie, podľa ktorého malý byť pohanské ženy prepustené a aby bolo zakázané uzavrenie sňatkov s pohankami. Ezra sa potom vynasnažil, aby toto rozhodnutie bolo i presne zadržiavané.

Vyhnaním pohanských žien, ktoré sa i so svojimi deťmi vrá-lily k rodičom, cítily sa súsedné národy byť urazeným a po-mýšľaly preto na pomstu. Na to sa im čoskoro poskytla dobrá príležitosť. Využili boje, v ktorých bol Ärtaxerxes vzbúrením syrského satrapu, Megabiza, zapletený. Pomstitelia prelomili slabé hradby, spálili brány a domy hlavného mesta a tak spustošili Jeruzalem, v ktorom bol len svätý chrám ušetrený. Obyvateľstvo muselo mesto opustiť a usadiť sa na okolí. Jeruzalem zostal bez ochranných hradieb, preto nebol dostatočne zabezpečený. Mnohí Židia, obávajúc sa súsedných nepriateľov, prijali zpäť vyhnané manželky, aby sa takto s nimi smierili. Ba našli sa aj takí, ktorí zavierali úplne nové pohanské manželstvá. Zdalo sa, že Ezrove rozhodnutie, keďže nebolo presne zadržiavané, bude úplne zabudnuté; tu však vystúpil nový muž činu, Nechemia, ktorý v ťažkej úlohe dopomohol Ezrovi.

Nechemia (445—433) bol čiašnikom u kráľa Artaxerxesa I., Nechemi ktorý si ho veľmi vážil. Bol veľmi nadaný, odhodlaný, človek pevnej vôle, svojmu ľudu a viere verný. Vyžiadal si od kráľa povolenie k ceste do Judey, kam roku 445 prišiel ako kráľovský miestodržiteľ. Ärtaxerxes mu povolil vystaviť mestské hradby, ako aj vybudovať rozbúrené mesto. Od kráľa dostal i odporúčanie k súsedným miestodržiteľom, v ktorom zároveň rozkázal, aby na stavbu potrebné drevo bolo dodané z kráľovských lesov.

I Frieder: Dejiny židovského národa I.

Nechemia preskúmal najprv stav hradieb a len potom, tri dni po svojom príchode, oznámil cieľ svojho príchodu; vyzval totiž obyvateľstvo k stavbe nových hradieb. Toto vyzvanie vzbudilo u nepriateľských súsedov nevôľu, pretože videli v upevnení Jeruzalema akúsi povýšenosť a izoláciu. Najprv sa snažili posmechom podlomiť židovskú myseľ, hovoriac: „Či aj kamenie z hromád rumu kriesiť budú? Nech len stavajú, keď príde líška, preskočí ich kamenný múr!“ Keď však videli, že v stavbe sa rýchle pokračuje, ushovorili sa Samaritáni s Ammonitmi, že prepadnú pracujúcich. Nechemia však postavil ozbrojenú stráž, ktorá chránila usilovne pracujúci ľud. Takto boly po dvojmesačnej nepretržitej práci múry jeruzalemské znovu vystavené a mesto bolo od nepriateľských vpádov zabezpečené. Aby vyprázdnené mesto opäť zaľudnil, nariadil Nechemia, že sa musí každý desiaty lósom určený muž z vidieku prisťahovať do mesta.

Nechemia chcel opraviť aj hospodárske pomery. Chudobní roľníci aj robotníci boli veľmi zadížení a boháči zachádzali s nimi veľmi kruto. Nechemia prehovoril k nim raz takto: „My v Babylonii sme vykupovali svojich židovských bratov, ktorí boli pohanom predaní, kedykoľvek nám to len možné bolo a vy chcete svojich bratov predávať!?“ Jeho napomenutie nezostalo bez úspechu. Chudobným boly dlhy odpustené a zálohy vrátené. Sám Nechemia daroval svoje miestodržiteľské dôchodky obci aj chudobnému ľudu. Týmto počínaním soskupil Židov pospolu atakto sa stalo židovstvo opäť životaschopným národom.

Po týchto politicko-hospodárskych úpravách pristúpil Nechemia k opravám cirkevným, pri ktorých sa presne pridržiaval zákonov svätého Písma. Nechemia svolal na deň 1. tišri r. 444 veľký tábor ľudu, ktorý sa konal pod šírym nebom pri Vodnej bráne. Na žiadosť ľudu vystúpil Ezra na tribúnu a čítal iní z tóry Mojžišovej (zákoník čiže nauka Mojžišova). Jeho slová pozorne načúvalo celé shromaždenie, ktoré sa nemohlo ubrániť až nadmiernej dojatosti. Tri týždne neskoršie, dňa 24. tišri, p0 skončení sviatkov bol slávený deň pôstu o pokánia. Leviti čítali zo sv. Písma a shromaždený ľud sa zaviazal presne zadržiavať príkazy, ktoré boly napísané na zvláštnej listine a potvrdené podpismi a pečaťmi kniežat, kňazov a starostov. Listina bola takto osnovaná: „Budeme kráčať podľa Božieho zákona, ktorý bol daný skrze Mojžiša, služebníka božieho. Dcéry, svoje nedáme cudzím národom a ich dcéry nevezmeme pre svojich synov. Keď prinesú obyvatelia zeme zbožie v sobotu na predaj, nevezmeme toto od nich. Otrokov prepustíme každého siedmeho roku na slobodu a zriekneme sa každej zálohy. Dávky budeme riadne odvádzať chrámu, kňazom aj Lcviloni.“

Nechemia myslel, že poslanie svoje už dokončil, preto sa aj po dvanásťročnej neúnavnej práci opäť vrátil na kráľovský dvor.

Účinok a výsledky jeho neúnavného pôsobenia neboly však trvalé. Hneď po jeho odchode zabúdali niektorí ľahkomyseľní Židia na svoj sľub, ktorý nezadržali dôsledne. Sobota sa často verejne znesvätila a smiešané sňatky počaly sa zase rozširovať. Sám vnuk kňaza Eljašibu, Menaše, oženil sa s dcérou samaritánskeho kniežaťa Sanbalata, nepriateľa národnej strany.

Nechemia podujal preto znovu cestu do Jeruzalema. Zakročil proti všetkým tým, ktorí sa prehrešili proti zákonom. Nariadil, aby mestské brány boly celú sobotu zatvorené, aby dedinčania a iní obchodníci nemohli prinášať tovar do mesta. Ľud sa musel novou prísahou zaviazať, že si nevezme pohanské ženy. Kto od pohaniek nechcel ustúpiť, bol zo židovskej cirkvi vyobcovaný. Medzi týmito bol aj Menaše, vnuk Eljašiba.

Takto očistili Ezra a Nechemia národ židovský zo zlého, čo do neho doniesly pohanské ženy zo súsednej zeme. Pohanský živeľ pôsobil veľmi ničomné na Židov, u ktorých, keď trpela viera, uvoľnila sa aj jednota a vtedy hrozilo celému židovstvu nebezpečie zo všetkých strán. Avšak práve táto izolácia, ktorú teraz zaviedli menovaní vodcovia, dodala Židom v každom položení, vždy toľko životnej sily, že sa mohli z prípadného pádu znovu povzniesť. Len vďakou tejto národnej izolácie zostali Židia jediným orientálnym národom, ktorý nežije len v historických pomníkoch a v starých dejinách, ale ktorý sa ešte až dodnes nábožensky aj národnostne zachoval a pokúša sa dnes znovu vybudovať svoju historickú vlasť.

Ostatní Židia, žijúci v diaspóre v Persii, Babylonii a v Egypte, prekonali žiaľ nad stratou vlasti a prispôsobili sa svojmu okoliu. So svojou starou domovinou stáli však ešte dlho tak v národnom, ako aj v obchodnom styku. Ich osud bol závislý od panujúcej vlády, ktorá bola pre nich často nepriaznivá.

V Persii chcel na príklad kráľovský minister Ilaman všetkých Židov zničiť. Na naliehanie žida Mordechaja podarilo sa jeho krásnej netere Ester, ktorá sa stala manželkou kráľa Xerxesa (Achašveroša), Židov od tejto pohromy zachrániť. Zlosyna Hamana nechal potom kráľ obesiť. Toto rozhodnutie sa stalo dňa 14. adara a preto je tento radostný deň u všetkých Židov svätený pod menom Purim.

V Egypte sa Židom neviedlo zle. Usadili sa v meste Daphne a Jeb čiže Elefantine. Tu si vystavili i svoj vlastný chrám, v ktorom obetovali ako v chráme jeruzalemskom. Pol druha storočia bol ich chrám strediskom egyptského židovstva, kým ho chnubskí kňazi nerozbúrali. Stalo sa tak nielen z dôvodov náboženských, ale aj politických. Židia sa totiž spriatelili s Per-šanmi a títo kňazi Chnubu boli veľkí nepriatelia Peršanov. V roku 410, keď satrap Arsam odišiel na perský kráľovský dvor, zbúrili sa proti Židom, ako proti perským spojencom a srútili ich chrám. Elefantská židovská obec požiadala roku 407 miesto-

Život

diaspóre

držiteľa Judey, Bagoa, aby tento poskytol podporu k vybudovaniu nového kostola. V listinách nie je spomenuté, či Judea vyhovela tejto žiadosti, je však jasné, že aj egyptskí Židia boli v úzkom styku so starou vlasťou.

Správne charakterizoval prorok Jezaiaš položenie židovského národa slovami: „V ten deň bude Izrael s Egypťanmi a Asyr-čanmi (rozumej Peršania = dediči Asýrie) tretí požehnaný na zemi, lebo im požehná Pán zástupov a riekne: Požehnaný ľud môj egyptský a dielo mojich rúk Asyr a Izrael moje dedictvo.“

ČASŤ DRUHÁ.

I. Židia pod vládou Grécka (332—140).

Osud Židov súvisel vždy s politickými pomermi súsedných národov. V prvom tisícročí sa stýkali s egyptským, asyrským, babylonským a perským národom. Pomer k týmto národom bol premenlivý. Niekedy panovali nad Židmi, časom však viedli samostatný neodvislý život. Po tomto období dobyl Alexander Macedónsky veľkého víťazstva a stal sa pánom orientu. Takto sa Židia dostali do úzkeho styku s Grékmi a Rimanmi.

Toto nové obdobie, počínajúcu rokom 332 pred obč. letopočtom, vyvolalo veľké obavy. Kým v prvom tisícročí žili Židia v súsedstve s národmi, v ktorých videli niečo seberovného, niečo spoločného: či spoločný pôvod semitský, pribúznosf jazyková, alebo rovnaký ich osud, bol im grécky národ celkom cudzí. Židia, vyznávači prísneho monoteizmu, stretli sa s typickým polyteiztickým národom. Židia viedli prísny, mravný život, ktorý bol diktovaný náboženskými dogmami, naproti tomu Gréci, hlásatelia voľného, slobodného života, neuznávali dogmatá, nedržali sa etiky, ale estetiky. Židovská viera kázala ctiť a vážiť každého človeka, i príslušníka cudzieho národa, kým grécky národ pokladal každého cudzinca za „barbara“. Už v tomto slove je dobre znázornené nedemokratické smýšľanie celého národa. Pre túto charakteristickú rozdielnosť obávali sa Židia celkom oprávnene, že ohromný, nebezpečný tento národ pohltí celé židovstvo a nezanechá po sebe ani stopy.

Nestalo sa však tak. Židovstvo sa stále utvrdzovalo v svojom predsavzatí, zachovať svoju kultúru a svoje čestné miesto i v strede tohoto veľkého národa, ktorého kultúra sa stala svetovou. Len tieto nezvyklé pomery mohly stvoriť hrdinov, akí boli chrabrí Makabejci, ktorí bojovali pre zachovanie leokrácie proti nepriateľovi, ktorý nepochopil mentalitu židovského národa.

Prehľad

Alexander

Víťazstvo

nad

Palestínou

Ptole-

inaios

Antigonos

/. Vláda Alexandra Veľkého a jeho nástupcov.

Alexander bol mysli vznešenej, ale ctižiadostivý, chcel naplniť svet slávou veľkých svojich činov. Chcel vytvoriť svetovú monarchiu v Európe, ku ktorej by patrila aj Afrika a Ázia. Keď utíšil vzbury v Európe, obrátil sa proti Ázii, aby si podrobil ríšu perskú. Bez väčších prekážok zmocnil sa i Malej Ázie. Po víťaznej bitke neďaleko Issa (333) podrobil si z\lc-xander Syrov a Feničanov: Týros po sedmimesačnom obložení vyvrátil.

Alexandrov vojvodca Parmenion. podmanil južnú Sýriu (Coelesyriu) a Palestínu. Takto sa dosiali Židia pod grécku nadvládu. Židovský dejepisec Jozef Flavius popisuje víťazstvo Alexandra nad Palestínou nasledovne: ..Alexander poslal počas obliehania mesta Týrus k veľkňazovi Jadduovi, aby mu Židia poskytli pomocné vojská, potraviny a poplatok, ktorý doteraz platili Peršanom. Keď však Židia pod zámienkou, že sú verní vazali perského kráľa, žiadosti nevyhoveli, vyliahol Alexander proti Jeruzalemu. Židia, uznajúc veľkú moc Alexandra, vyslali deputáciu kráľovi naproti. V čelo posolstva išiel veľkňaz, dôstojný to starec v nádhernom zlatom ornáte odený. Alexander už z ďaleka zbadal blížiaci sa sprievod, ponáhľal sa k veľkňazovi a poklonil sa pred ním. Vojvodcom, ktorí neporozumeli jeho divné chovanie, potom vysvetlil, že postava tohoto veľkňaza zjavila sa mu vo sne už v Macedónii a predpovedala mu slávne víťazstvo. Alexander vošiel potom po boku veľkňaza do Jeruzalema, kde potvrdil Židom všetky práva, ktoré požívali za vlády Peršanov.“

Keď aj snáď táto povesť nezodpovie úplne skutočnosti, je však dokázané, že Alexander povolil židovskému národu úplnú svobodu a nemiešal sa vôbec do náboženskej otázky podmaneného národa. Nebolo teda prvé stretnutie sa s gréckym národom tak hrozné, ako sa predpokladalo.

Alexander netešil sa dlho svojho víťazstva. Vrátivši sa do Babylonu, chystal sa k novým vojenským výpravám, ale uprostred príprav zastihla bo smrť v Babylone roku 323 v 33. roku jeho veku. Veľká ríša, ktorú Alexander založil, rozpadla sa zas po jeho smrti. Poneváč nebolo zákonného dediča, vojvodcovia Alexandrovi zápasili medzi sebou o nástupníctvo.

Za týchto bojov zmocnil sa Ptolemaios Lagi, bývalý miestodržiteľ a vtedajší vladár egyptský, Jeruzalema. Do zeme vtrhol práve v sobotu, ktorú Židia i pri veľkom nebezpečí nechceli znesvätiť. Ptolemaios zajal veľký počet Židov a odviedol ich do Egypta.

V tej istej dobe vyhlásil sa Alexandrov najstarší vojvodca Antigonos za vladára v Prednej Ázii a chceí ostatných voj-54

vodcov ztadiaľ vyhnať. Títo sa za vedenia Ptolemaia a Seleuka proti nemu spojili a v bitke u Gazy aj zvíťazili. Od tých čias vládol v bývalej perskej ríši nový panovnícky rod Seleukovcov. Stalo sa to roku 312 a od tohoto roku počítaly prednoazijské národy nový letopočet, tak zvaný seleukovský, ktorý prijali i Židia v smluvách a dôležitých listinách.

Antigonos pokúsil sa ešte raz so svojím synom Demetriom získať si vladárstvo, avšak v bitke u Ipsus roku 301 Antigonos padol a Uemetrios bol nútený sa vzdať. Seleuka nazvali potom prímenom Nikator (t. j. víťaz). Seleukovci vládli nad ďaleko sa prestierajúcou krajinou — Áziou. Len Coele-syria (t. j. Palestína a Fenicia) zoslala pod vládou Plole-maiovcov. Takto vládly nad celým orientom silné dve panovnícke rody: Ptolemaiovci a Seleukovci, ktoré medzi sebou malý časté boje.

Toto pohnuté obdobie nájde i ozvenu v prorockej vízii Daniela: ,,Videl som vo videní svojom, keď som bol na brade Susa. .. Hľa, jeden škopec, majúci vysoké roby, stál pred močiarom! - Jeden jeho rob bol vyšší ako druhý a ešte stále rástol. Potom som videl škopca, rozháňajúceho sa robami proti západu, severu a juhu, a ani jedno zo zverí nemohlo mu odolať, ani z moci jeho sa oslobodiť. A lďa, cap prichádzal od západu a medzi svojmi očami mal nápadne veľký rob. A prišiel až k tomu rohatému škopcovi, ktorého som videl stáť pred bránou, a bežal proti nemu s celým návalom sily svojej. A keď sa priblížil ku škopcovi, rozohnal sa naň tak divo, že, keď udrel škopca, dolámal mu obidve roby, hodil bo o zem, pošliapal a nikto nemohol škopca vyslobodiť z ruky jeho. A cap sa stal náramne veľkým, ale keď vyrástol, odlomil sa mu veľký rob a pod ním vyrástly štyri roby podľa štyroch strán neba... Tu mi riekol Gabriel: ,,Škopec, na ktorom si videl dva roby, je kráľ médsky a perský. Gap je kráľ grécky a veľký jeho rob medzi očami je prvý grécky kráľ (Alexander Veľký), že sa však ten zlomil a na jeho mieste štyri vyrástly, znamená, že z jeho ľudu povstanú štyri ríše, v ktorej však on sám nebude mať žiadnej moci.“

Tieto štyri ríše skutočne i vznikly. Ríša Ptolemaiovcov v Egypte a Coelosyrii; Seleukovcov v Sýrii a Mezopotámii; Lyzimacha v Tbracii a ríša Antigona v Macedónii.

Daniel

2. Židia za Ptolemaiovcov.

Židia boli s egyptskou vládou zväčša spokojní. Poskytli im vždy toľko slobody a práva, koľko im povolili bývalí per-skí panovníci.

Ptole- Ptolemaios I. Lagi, ktorý sa zmocnil Jeruzalema, bol po maios I. skončení vojen vľúdnym panovníkom a s veľkým porozume-

Lagi nim jednal i so Židmi.

V Judei bol účinkujúci veľkňaz zároveň i politickým prednostom, ktorému Ptolemaios úplne dôveroval. Veľkňaz sa mal riadne postarať o ročitý poplatok.

V samom Egypte sa Židom tiež dobre viedlo. Osada v sídelnom meste, v Alexandrii, bodne rozkvitla. Židia dostali politickú rovnoprávnosť. Svojou pilnosfou domohli sa značného blahobytu a tak sa stali veľmi dôležitým činiteľom vo verejnom ako aj v hospodárskom živote. Miesto starej aramejskej reči hovorili teraz jazykom gréckym, do ktorého preložili i sväté knihy židovského národa.

Ptole- Ešte väčšiu priazeň preukázal Židom Ptolemaios II. Fila-maios II. delfos (285—247), ktorý vydal dekrét, podľa ktorého mali Filadelfos sa sjaf slobodní všetci Židia, ktorí boli počas války jeho otca Ptolemaia I. zajali alebo až zotročení. Robil to síce z politických a diplomatických dôvodov, preca však prejavil tým Židom veľkú priazeň. Chcel si tým istejšie zabezpečiť Coelo-

syriu, o ktorú sa uchádzali Seleukovci.

Preklad Za jeho vlády preložila sa i Biblia do gréčtiny. Údajne po-

biblie žiadal Filadelfos veľkňaza Eliezera, aby mu poslal učencov, ,v ,do ktorí by vedeli preložiť sv. Písmo do gréckeho jazyka. Eliezer gréčtiny Vyjlovej žiadosti a poslal na kráľovský dvor 72 učencov, ktorí tento preklad previedli. Grécku bibliu nazvali: „Septuaginta“.

Ptole- Za vlády jeho nástupcu, Ptolemaia Euergeta (246—221), sa maios pomer medzi panovníkom a Židmi zhoršil. Vtedy sa totiž spor

Euergeta so Seleukovcami zostril a čiastka Židov prilnula k Seleukov-com. Keď na radu Seleuka židovský veľkňaz Oniáš II. odoprel zaplatiť dlžný poplatok, rozhodol sa Ptolemaios III. tiahnuť proti Židom. Preto pospiechal veľkňazov synovec Jozef ben Tobias do Alexandrie ku kráľovi a podarilo sa mu svojou múdrosťou a krásnymi darmi usmierniť ho. Jozef, ako priaznivec a priateľ kráľovského dvora, stal sa nájomcom všetkých miest. Ako taký nadobudol si veľkého bohatstva a prispel tiež k rozšíreniu blahobytu medzi svojím ľudom.

Za panovania Ptolemaia IV. Filopatora (221—204) dosiahol boj proti Seleukovcom svojho vrcholu. Ptolemaios IV. bol mužom slabej vôle. Židom nebol naklonený a preto títo podporovali snahy Seleukovca Antiocha III. Po smrti Filopatora, ktorý zanechal nedospelého syna Ptolemaia V. Epifana, obnovil Antiochos boj o Coelosyriu. I< boju došlo v meste Pa-neion (Paneas), v ktorom bolo egyptské vojsko porazené. Antiochos vyhnal Egypťanov z Coelosyrie a zmocnil sa jej. Židia uvítali s veľkou radosťou novú dynastiu Seleukovcov.

3. Jadea za Ptolemaiovcov.

V dobe veľkých politických udalostí a krvavých bojov ne-previedly sa v Judei žiadne zmeny. Ešte za perskej vlády založená teokrácia panovala i naďalej. Veľkňazstvo bclo stále dedičným úradom rodu Cadok. Veľkňaz bol nositeľom moci duchovnej aj politickej a prelo sa panovníci snažili udržiaval' s ním priateľský pomer. Za Ptolemaiovcov panovali v Judei nasledujúci kňazi: Jadua a jeho syn Chonia (Onia.š I.). Po ňom nastúpili jeho synovia Šimon I. a Eleazar a ich strýko Menaše. Konečne Šimonov syn Oniaš II. a najvýznamnejší Šimon II., syn Oniaša II. Posledného menovali i Šimon hacadik (Šimon Spravodlivý). Ústne podanie (Mišna) ho považuje za posledného muža veľkej synody (Kneset hagdola). Menovali ho i dobrodincom ľudu. Jeho najpopulárnejší výrok je tento: „Celý svet spočíva na troch stĺpoch (veciach): na Túre (sv. Písmo), bohoslužbe a na dobrodení.“ Podľa neho upevňuje svet len, kto tieto tri veci verne zadrží.

Politicky stál Šimon II. na strane Seleukovcov. Veľkňazom sa sial ešte za panovania Antiocha, ktorý mu venoval väčší obnos peňazí na prevedenie opravy svätého chrámu a na povznesenie Jeruzalema. Šimon II. previedol opravy v bohoslužbe, ktorej dal dôstojnejší ráz. Krásne nám popisuje chrám a jeho veľkňaza Šimon hacadika jeho rovesník Jošua ben Sirach:

„Ako dennica v prostred oblakov a plný mesiac vo svojich dňoch svieti a jako slnce vo svojom jase, tak skvel sa veľkňaz Šimon v chráme Božom. Ako dúha jasná medzi slávnymi oblakmi, jako kvet ružový v jarných dňoch, jako ľalia pri lekúcej vode a jako voňavé kadidlo v letnom čase, ako oheň plápolajúci a kadidlo horiace na ohništi, jako z rýdzeho zlata nádoba, ozdobená drahokamy; ako úrodná oliva a vysoko sa pnúci cyprus, takým bol, keď na seba vzal rúcho slávne a obliekol sa do všetkej ozdoby.“

Po Šimonovi začali veľkňazi zanedbávať vysokú svoju misiu, nepochopili vážnosť a dôstojnosť svojho vysokého úradu. Nežili podľa vzoru svojich zbožných predchodcov a nečerpali svoje poznania z minulosti, ale vytvorili si nezdravý, nekňazský spôsob života, čím ťažko trpela dôstojnosť ich povolania. Vliv gréckej kultúry, so všetkými jej výrastkami a výtržnosťami, zmocnil sa i kňazov. Nastala teraz i u nich kultúrna kríza a postavenie ich kleslo až na stupeň jednoduchých úradníkov, stojacích v službe panujúceho režimu. Dlhé roky účinkovali takíto kňazi, ktorí sa starali len o svoj blahobyt a nevyhoveli svojmu vysokému poslaniu. Prevrat nastal až vtedy, keď na veľkňazský stolec nastúpil člen z vysokopostavenej, poprednej rodiny, ktorá túžila po ideálnej židovskej mentalite a preto sa vo všetkom

Šimon II. hacadik

riadila len podľa vzoru židovskej tradície. Tento veľkňaz z rodiny Makabi dobre pochopil Spravodlivého Šimona, preto kráčal po jeho stopách, aby takto opäť povzniesol židovstvo.

4. Židia za vlády Seleakovcov (198—168).

Prvý z dynastie Seleukovcov, Seleukos I., sídlujúci v Anlio-chii, neuspokojil sa len so severnou čiastkou sýrskeho pobrežia Stredozemného mora, ale túžil i po južnej časti, na ktorej sa rozprestierali Fenícia s jej veľkými prístavmi a Palestína. Narazil tým síce na prudký odpor Ptolemaiovcov, ktorých však Antiochos III. porazil a Palestíny sa zmocnil.

Antiochos Antiochos III. Veľký (223—187) uznal a ocenil pomoc Judey, III. voči ktorej prejavil i svoju vďačnosť. Obyvateľom Jeruzalema poskytol väčšiu peňažitú podporu k vybudovaniu rozbúrených častí mesta a prispel k ďalšiemu udržaniu bohoslužby v chráme. Kňazi, Leviti a členovia vysokej rady nemuseli platiť dane a ostatnému obyvateľstvu veľkú ťarchu daní tiež značne uľavil. Všetkých Židov, ktorí boli včas války zajatí alebo ako otroci predaní, oslobodil a prinavrátil im ich imanie. Židom veľmi dôveroval a prelo usadil z nich asi 2000 rodín v Lýdii a vo Fri-

gii, ako strážcov proti revolučne založenému obyvateľstvu. Kľudný, pokojný život obyvateľov bol čoskoro novou vojnou

prerušený. Rímska republika prekážala Antiochovi vo vybudovaní veľkej ríše. Došlo k boju u Magnesie 190, v ktorom Antiochos utrpel porážku. Antiochos musel Rimanom zaplatiť veľký válečný dlh, ktorý si chcel zaopatriť z pokladu pohanského chrámu v Elymais. Obyvatelia sa však stavali proti tomu a v nastalej vzbure bol kráľ zavraždený.

Vláda Antiocha Seleuca IV. (187—175) bola od Rimanov celkom závislá. Musel im platiť vysoké poplatky, ktoré boly jeho úradníkmi prísne vyberávané. Kráľ bol stáie v peňažnej núdzi, preto sa pokúsil zmocniť sa chrámového pokladu v Jeruzaleme, čo sa mu však nepodarilo.

Pre židovstvo nastaly smutné časy. Celý národ bol s vládou Antiocha nespokojný až nakonec bol jeho ministrom zavraž-

Antiochos dený. Na trón nastúpil jeho brat Antiochos V. Epifanes (175 až Epifanes 164). Nový tento panovník stelesnil v sebe chyby Rimana aj Gréka. Žil v nepretržitých radovánkach a rád sa vychluboval svojou vojenskou slávou. Dejiny ho menujú nielen Epifanes-Osvietený, ale aj Epimanes-Bláznivý. Jeho predným úsilím bolo presýtiť celý východ gréckou kultúrou. K tomu sa mu poskytla príležitosť v Judei, kde bol veľký spor medzi helenisty a cha-

sidmi.

Tieto jeho helenistické snahy stretly sa v Sýrii s veľkým porozumením a zdarné šíril všade grécku kultúru. Gréčtina sa

stala obcujúcim jazykom. Nielen v obchodoch, ale aj v syrských rodinách hovorili po grécky. Kraje a mestá dostávaly grécke názvy a mnohí obyvatelia si dávali tiež nové grécke mená. Na Židov pôsobil helenizmus už v dobe Ptolemaiovcov. Za sýrskej vlády stáva sa helenizmus židovskému duchu nebezpečným. Čulé styky obchodníkov medzi Jeruzalemom a Anliochom za-viedly do bohatých rodín jeruzalemských grécke zvyky aj mravy. Títo obľúbili si nielen grécky telocvik, zápasy, ale aj rozpuslilé pitky a nesmierne pôžitky. V týchto uvádzaných novotách videli pobožní národné nebezpečie a účinne vystupovali proti nim. Tak vznikli v Jeruzaleme dve strany, a to: národná, zákonom a ústnemu podaniu verná strana „Chasidov , ktorej v čelo stál veľkňaz Oneáš III., syn Šimon hacadika, a strana rozširovateľov gréckej, lepšie, nežidovskej kultúry „Ilele-nistov“, ktorej vodcom sa stal Oneášov brat Jošua, grécky Jason.

Tieto dve strany stály nepriatelsky proti sebe. Strana hele-nislov bola o moc silnejšia, lebo podporovala snahy kráľove. Ich vodca chcel svoju nepriateľskú stranu chasidov porazí f, preto podplatil kráľa mnohými peniazmi a získal si veľkňazstvo. Kráľ mu polom na jeho prosbu povolil sriadiľ grécke gymnázium (telocvičný ústav) a efebium (škola pre výcvik válečny), ktoré malý úpíne pogréčtiť židovstvo. Oneáš bol sosadený a Jason uskutočnením svojich plánov šíril medzi Židmi helenizmus. Shrnul celú mládež a sústredil ju v novom gymnáziu. Helenizmus zasiahol lak hlboko, že sám veľkňaz Jason poslal príspevok na slávnostnú obeť Herakla.

Jason sa len tri roky tešil svojmu draho zakúpenému uiadu. Nástupcom sa stal Menelaos, ktorý ako jeho predchodca dosiahol zase za mnohé peniaze sosadenie Jasona. Menelaos pokračoval v stopách Jasonových ešte hanobnejším spôsobom. V druhej knihe Makabejcov je týmito slovmi najlepšie charakterizovaný: „Nemajúc síce nijakej vlastnosti hlavného kňaza hodnej, ale majúc myseľ ukrutného tyrana a hnev divej zvery...“ Keď kráľovi nemohol odviesť sľúbené poplatky, rozhodol sa vylúpiť svätý chrám jeruzalemský. Oneáš III., ktoiý sa vydal do Antiochie obžalovať svätokrádežníka, bol z jeho návodu Andronikom zavraždený. Táto vražda vyvolala v celom národe veľké rozhorčenie. Sám kráľ nechal vraha popraxif, avšak návodcovi nič neublížil, zostal ďalej vel kňazom.

Židia sa presvedčili, že ich pranepriatelom je kráľ sám. Preto s radosťou prijali Židia nepravdivú zprávu, že král bol vo vojne proti Egypťanom zavraždený. Nato vytiahol Jason do Jeruzalema a vyhnal Menelaosa. K Jasonovi sa priklonila síce len malá časť ľudu, preca bol len obľúbenejší ako Menelaos. Keď sa však Antiochos živý z Egypta navrátil, rozhnevaný vtrhol do Jeruzalema, kde za hrozného krvipreliatia vyplienil chrámový poklad, pri čom mu pomohol Menelaos.

Chasidi

Ilelenisti

Boj

proti

Judaizmu

Matatiaš

O mnoho väčšie nešťastie zastihlo židovstvo o dva roky neskoršie, roku 168, keď Antiochos rozkazom z Ríma donútený vrátiť sa z druhej výbojnej výpravy proti Egyptu. Chcel teraz svoj hnev aspoň na ním nenávidenú Judeu vyliať. Preto vyslal svojho vojvodcu Apollonia s veľkým vojskom proti Jeruzalemu, do ktorého neočakávane v sobotu vtrhol, prepadol nič netušiace obyvateľstvo, vraždil, lúpil a pálil. Domy boly rozbúrané, mesto vypálené a staré sídlo Dávidovo bolo premenené na pevnosť Akra, v ktorej sídlila stála posádka.

Antiochos však chcel židovstvo úplne vykynožiť a preto pokračoval v svojich výbojoch. A to nielen proti Judei, ale aj proti judaizmu. Dobre vedel, že sila židovstva je vo viere, preto zakázal zadržiavať náboženské príkazy, menovite svätiť sobotu a ostatné sviatky. Zastavil i kult chrámový a zasvätil ho olympskému Dyovi. Jeho obraz postavili na hlavný oltár a 25. kisleva (decembra) roku 168 prinášali mu prvýkrát obete.

Antiochos nedosiahol však očakávaného úspechu. Židia odporovali kráľovi celou svojou silou a mocou. I v tých, ktorí boli skôr helenizmom nadchnutí, prebudil sa cit a židovské povedomie. Kto mohol, ten utiekol do púšti a okolitých hôr, komu sa to nepodarilo, umrel radšej mučeníckou smrťou, než by bol od viery odpadol. Židia stratili radšej život, ako obsah života. Takto vystupujú v židovských dejinách prví mučeníci viery. Národnej strane sa potom podarilo spojiť Židov proti nepriateľovi, na ktorom sa chceli pomstiť a vybojovať svoje práva.

5. Povstanie Chašmonejov (167—140).

V roku 167 bol Jeruzalem pod mocou gréckeho národa.

V chráme bola postavená ich modla a na hrade Akra sídlila silná syrská posádka. Grécki vodcovia závodili medzi sebou v násilnom prinútení Židov k odpadnutiu od viery svojich otcov. V tejto smutnej dobe žil v horskom mestečku Mociiim medzi Jeruzalemom a Jaffou kňaz Matatiaš, syn Jochananov z rodu Chašmonejov, čiže Makabeovcov.

Keď si Gréci postavili pre svoju modlu oltár v Modiim, požiadali i Malaliaša, aby tu obetoval pohanskému bohu a osvedčil sa ako odpadlík. Tu sa Matatiaš na to tak rozčúlil, že v hneve zabil so svojimi synmi kráľovského úradníka a jeho ozbrojenca. Týmto skutkom správne pochopil, že nestačí len púhe nariekanie a prosenie Boha o pomoc, ale upozornil tým všetkých Židov, aby činne vstúpili do hrdinského boja za národ.

V púšti so svojimi synmi: Jochanan, Šimon, Juda, Eleazar, Jo-natan a s malým počtom odhodlaných mužov sa Matatiaš pilne pripravoval k tuhému boju proti nepriateľovi a odpadlíkom. Keďže nepriatelia obyčajne začali útočiť v sobotu, povolil veľ-

kňaz v sebeobrane bojovať i v svätý tento deň. So svojím číselne síce malým, ale svojho cieľa vedomým vojskom podnikol vpády do dedín a miest, v ktorých ničil syrské posádky, trestal odpadlíkov a povzbudzoval verných svojich súveriacich k spolupráci. Ale Matatiovi nebolo dopriate dožiť sa korunovaného víťazstva, zomrel roku 166 a bol pochovaný v meste Modiim.

Vodcom židovského národa sa stal Juda s prímenom Makabi. Makabi znamená kladivo, ktoré malo symbolizovať moc a rozhodnosť boja. V tomto mene je shrnutý celý obsah, smvsel a cieľ boja. Hebrejským pravopisom napísané slovo Makabi vzniklo zo začiatočných písmien vety: „Mi kamocha baelim Ad.“ (Kto je mocnejší ako Ty, ó Bože!) Jeho vojny neboly výbojného rázu, ale smerovaly len k obrane viery židovských praotcov. Juda neprikázal svojim bojovníkom, aby lúpili, vraždili a vykorisťovali zeme,pretože tento boj mal o mnoho mravnejšiu podstatu. Podľa historika Jozefa Flavia (Židovské starožitnosti) prehovoril Juda Makabi k svojmu ľudu takto: „Buď si vybojujeme slobodu a nadobudneme pokojného a šťastného života, alebo utrpíme najpotupnejšiu pohromu a budeme vyhladení do poslednej ratolesti svojho pokolenia. Ak uvážite teraz, že vás očakáva smrť i bez boja, a ak máte trochu dôvery, že si získate večnú slávu v boji za najvznešenejšie statky: za slobodu a vlasí, za vieru a zákon, tak sa pripravte k významnému tomuto boju s najväčším oduševnením, preto, že sami chápete, prečo sa zajtra utkáte s nepriateľom!“

A práve toto veľké nadšenie pre národnú a náboženskú myšlienku prinášalo v boji mnoho úspechu a víťazstva. Nie telesná, ale duševná moc, ani nie zbraň, ale sila duchu dopomohla hŕstke Židov k víťazstvu proti mocnému syrskému vojsku.

Juda Makabi pokračoval zpočiatku v boji podlá spôsobu svojho otca, napadajúc len jednotlivé posádky. Rozhodný bol jeho boj proti vojsku Apollonia, v ktorom udatný tento syrský vojvodca padol. Mravný úspech tohoto víťazstva bol nesmierny. Teraz sa postavila židovská zbraň prvý raz proti obávanému silnému nepriateľovi. Nato bolo proti Židom vyslané nové vojsko za vedenia Serona, ktoré bolo u Bethorona tiež na hlavu porazené.

Protižidovská nenávisť a nepriateľstvo Antiochovo touto porážkou ešte väčšmi vzrástlo. Preto vyslal proti Židom mnoho silnejšiu dobre ozbrojenú armádu, ktorú viedli najosvedčenejší jeho vojvodcovia Nikanor a Gorgias za velenia Lysiasa. Víťazstvo Syrov sa očakávalo všade s takou istotou, že do syrského tábora prichádzali už početní cudzí ľudokupci a vopred kupovali židovských zajatcov.

Židia shromaždili sa v Micpe, kde sa celý deň modlili a postili a Juda, ktorý opäť prevzal vedenie vojska, v svojej horlivej reči rozohňoval ich k boju.

Juda

Makabi

Nepriatelia vystavili si svoj tábor u Emaus neďaleko Jeruzalema. V noci vyrazil Gorgias s malým poetom mužov z tábora, aby prepadol Židov. Juda dozvedavší sa o tom, vyhnul nepriateľskému vojsku a tiahol do jeho tábora, ktorý prekvapene prepadol a víťazne ho prenasledoval. Keď sa Gorgias vrátil bez výsledku a svoj tábor našiel v plameňoch, dal sa s celou posádkou tiež na útek. Takto dosiahol Juda roku 165 nad ďaleko mocnejším vojskom opäť zdarného víťazstva. Ale už nasledujúceho roku vpadol sám Lysias do Judy. K boju došlo u Bet-Cur, južne od Jeruzalema, v ktorom Židia porazili syrské vojsko tak rozhodne, že Lysias hol nútený ustúpiť a vrátiť sa do Antiochie, kde sa opäť pripravoval k novej výprave.

Túto okolnosť vedel Juda znamenite využiť. Tiahol do Jeruzalema, z ktorého už odtiahli nepriatelia; len na pevnosti Akra hospodárila ešte syrská posádka. Celé mesto holo hrozne spustošené, chrám hol znesvätený a zohavený. Juda nechal odstrániť Dyov obraz, rozbúril znesvätený oltár a na jeho miesto postavil nový. Postaral sa i o nové chrámové náčinie. Takto znovu upravený chrám hol po presných troch rokoch zase posvätený dňa 25. kisleva roku 165 a odovzdaný svojmu po-

Posviacka slaniu. Osem dní slávili posviacku chrámu; z tej príčiny osla-chránm vujú i dnes Židia 8 dni trvajúci sviatok posviacky chrámu — Chanuka. V tieto dni s radosťou a vďačnosťou spomínajú Židia

na hrdinský hoj Chašmonejov.

Juda zabezpečil mier i ostatným Židom. V severnej Palestíne,

v tak zvanej Galilei, utlačovali Židov pohania. Preto poslal tam svojho brata Šimona s vojenskou výpravou a pokoril ich. Nepriateľských Ammonitov porazil Judov druhý brat Jonatan. Ten istý osud zastihol aj Edomitov. Juda vtrhol do edomského Ilebronu a filištinského Asdodu a zničil ich.

Medzitým zomrel roku 164 Antiochos Epifanes, ktorý iste ťažko zniesol víťazstvo Židov. Jeho maloletý syn Antiochos V. Eupator mal sa stať kráľom. Až do jeho plnoletosti vymenoval kráľ za jeho regenta svojho vojvodcu Filipa. Avšak obľúbený miestodržiteľ Lysias strhol trón do svojej moci, čím nastaly v ríši dlhé spory, takže výprava proti Židom bola na neurčitú dobu odložená.

Keď však Juda ohľahol Akru a stiesnená posádka volala o pomoc, vpadol sám Lysias s veľkým vojskom do Judey. Juda musel zanechať obliehanie Akry a vypravil sa do poľa proti prichádzajúcemu nepriateľovi. U Bet-Zacharja sa s ním stretol a prudko bojoval proti nemu. Vojsko síce bojovalo dosť udatné, ale muselo preca veľkej presile ustúpiť. V tomto boji padol Judov brat Eliezer. Židovské vojsko sa vrátilo zpäť do Jeruzalema, ale nepriateľ sa hnal za ním. Zdalo sa, že Židia podľahnú úplne, avšak Lysias bol nútený uzavrieť s Judom mier. V Antiochii pripravoval totiž Filip násilný

štátny prevrat a domáhal sa regentstva. Lysias sa musel náhle vrátiť a vyhovel preto mierovým požiadavkom, podľa ktorých dostali Židia úplnú náboženskú slobodu. Všetky dekréty Antiocha Epifana boly zrušené a znehodnotené. Židovskí liele-nisti stratili svoju moc a ich vodca Menelaos bol zavraždený. Syrská vláda musela navždy uznať, že starú svojráznu a v srdciach židovských zakorenenú kultúru nemohli dekrétmi a prenasledovaním znivočiť, pretože Židia boli vždy pripravení svoju vieru i krvou obhájiť.

6. Smrť Jndova — Jonatan.

Po uzavreli mieru nastala zmena 11a sýrskom tróne. Lysias a Antiochos V. boli zavraždení a za kráľa sa vyhlásil Demetrios I. Soler. Za jeho vlády vzmohli sa zase židovskí hele-nisli, ktorých snahy začal i tento kráľ veľmi podporovať, pretože sa silnej národnej strany Judovej obával. Demetrios vymenoval helenistického vodcu Alkima (Jojakim) za veľkňaza miesto Judu. K jeho dosadeniu vyslal svojho vojvodcu Rakchida. Alkimos hneď po nastúpení svojho úradu nechal 60 chasidov popraviť, čím prejavil svoju neukrotiteľnú nenávisť, ktorú mal k národnej strane. Tým sa pomer medzi dvoma stranami ešte 'väčšmi napäl. Keď Juda chcel Alkima prísne potrestať, prehol tento do Antiochie a požiadal kráľa o pomoc. Demetrios poslal vojvodcu Nikanora s veľkým vojskom do Judey, aby tu urobil poriadok. Nikanor vtrhol do Jeruzalema a žiadal od kňazov, ktorí ho úctivé privítali, aby mu vydali Judu, ináč po svojom víťazstve spáli chrám. Kňazi žiadosti nevyhoveli a preto došlo pri dedine Adasa k boju, v ktorom Nikanor padol a ostatné vojsko bolo Judom porazené. Stalo sa to dňa 13. adara (marca) roku 161. Tento deň bol z príležitosti slávneho víťazstva oslavovaný ako deň Nikanorov.

Takto zvíťazila zase národná strana. Juda, chcejúc zabezpečiť ríšu pred ďalšími útokmi, uzavrel s Rimanmi smluvu. Rímska vláda vyzývala síce Úemetria, aby sa so Židmi u-smiernil, avšak výzva táto došla už pozde. Nahnevaný kráľ poslal hneď po porážke Nikanorovej Rakchida s veľkým vojskom proti Židom. Juda nebol na taký chytrý boj pripravený, mal len 800 bojovníkov, ktorí museli bojovať proti 20.000. Juda bojoval hrdinsky ako lev. Avšak márne. Hŕstka židovských bojovníkov bola ohromnou prevahou porazená a sám Juda s mečom v ruke padol roku 160. Pochovali I10 v jeho rodisku Modiim.

Preslávny tento hrdina získal si nehynúce zásluhy, pretože celý svoj život zasvätil svojmu národu, pre ktorý žil a zomrel.

Judova

smrf

Po jeho smrti utlačoval Alkimos národnú stranu ešle väčšmi. Potrebovala preto dobrého vodcu, ktorý by vedel od-

Jonatan porovať Alkimovi. Za takého si zvolila Jonatana, víťaza trans-jordánskej výpravy, ktorý bol najsúcejší prevzal úrad svojho brata.

Jonatan bol dobrým politikom a diplomatom a vedel dobre využiť každý neúspech svojho nepriateľa.

Po náhlej smrti veľkňaza Alkima vrátil sa i jeho ochranca Bakcliides do Antiochie. Jonatan využil tejto príležitosti a shromaždil okolo seba veľké vojsko, ktoré dobre vyzbrojil a náležíte vycvičil. Týmto vojskom podnikol potom, podľa príkladu svojich predchodcov, menšie útoky proti obyvateľom menších väčších miest. Na prosbu ohrozovaných obyvateľov vyslal kráľ Bakchida zpäť do zeme židovskej. Bakcliides narazil však na dobre zorganizované vojsko Jonalanovo, ktoré ho prinútilo uzavrieť mier. Podľa neho uznali síce Židia svrchovanosť sýrskej vlády, ale táto nesmela sa miešať do vnútorných záležitostí, menovite do volieb židovského veľkňaza. Tento mier znamenal nový úspech národnej strany, lebo lielenisli stratili tým svoju najsilnejšie oporu — syrskú vládu. Kým národná strana stále rástla a sosilnela, klesal význam helenistov očividome. Národná strana oddala sa potom práci pre znovuzrodenie Judey.

Päť rokov trval tento mier. Potom" nastaly zase spory o trón. Roku 153 vystúpil Alexander Balas. vydajúc sa za syna Antiocha Epitana, ktorému sa nápadne podobal, proti Demetriovi a chcel si privlastniť trón. Alexander sa ujal Atlalos. pergamonský kráľ, a vyhlásil ho za prolikráľa. Ďe-metrios spoznal nebezpečie a obával sa teraz i Jonatana, ktorého preto požiadal o spojenectvo. O také spojenectvo uchádzal sa i jeho sok, Alexander Balas. Jonatan nemohol však dôverovať dlhoročnému nepriatelovi národnej strany, preto rozhodol sa pomôcť Alexandrovi na trón.. Po dvojročnom boji stal sa skutočne Alexander Balas roku 150 syrským kráľom. Z vďačnosti udelil Jonatanovi veľkňazskú dôstojnosť a neskoršie povýšil ho i za vojenského a civilného náčelníka Judey.

Alexander však nebol zvlášť schopným panovníkom. Roku 147 povstal proti nemu Demetrios II.. syn Demetria I.. a ako zákonitý dedič domahal sa trónu. Coelosyrský miestodržiteľ ho v týchto snahách veľmi podporoval, jednako Jonatan zostal verný svojmu kráľovi. Medzi nimi došlo k vojne, v ktorej bol miestodržiteľ Jonatanom zavraždený. Za toto víťazstvo daroval mu Alexander filištinské mesto Ekron.

Alexander bol však preca len sosadený a na trón nastúpil Demetrios II. pod menom Nikator (víťazf. Toho času Jonatan obliehal Akru. útočište Syrských a helenistov. Nový kráľ videl v tom akési revolučné snahy, zato povolal Jonatana na

kráľovský dvor. Tu spoznal v ňom kráľ svojho verného prívrženca a udelil mu ešte tri samaritánske okresy. Tento sľub však kráľ nesplnil, keď sa už cítil dosť pevným na tróne. Dokonca snažil sa i hatiť Jonatana v jeho národnej práci.

Jonatan sa však kráľovi rovnako odmenil. Alexandrov bývalý vojvodca Didotos Tryfon chcel svojho sverenca, Antiocha VI., syna Alexandra, na trón posadiť. V tom ho podporoval Jonatan, ktorý sa vtedy tešil veľkým právam. Jonatan dobyl Antiochovi VI. Askalon a Gazu. Vyhnal nepriateľov až za hranice a vrátil sa do Jeruzalema. Tu zvýšil a opevnil hradby mesta a opevnil okrem toho ešte niekoľko dôležitých miest v Judei. Jeho brat Šimon stál tiež v službách Tryfona, ktorému obsadil Betsur a dobyl i Jaffu.

Jonatan, keď obnovil smluvu s Rimanmi, zdal sa i novému kráľovi veľmi nebezpečným, preto ho chcel Tryfon zničiť. Bol presvedčený, že násilným bojom to nepôjde, pokúsil sa preto ísť naňho ľsľou. Zaviedol ho do pevnosti Ptolomaidy, kde ho zajal. Keď sa o tom dozvedel Šimon, vytiahol proti Tryfovi, ktorý mu sľúbil, že ho za vysoké výkupné (300 hrivien) vypustí. Tryfon však zase nezadržal svoj sľub a nechal hrdinského Jonatana roku 143 popraviť.

Tak potupne končil sa život veľkého diplomata, ktorý svojou bystrou múdrosťou povzniesol národnú myšlienku a dal novému židovskému štátu pevný základ, na ktorom jeho brat a nástupca mohol ďalej budovať.

Šimon pokračoval šťastne v diele slobodiacom. Oslobodil Židov zo sýrskej poplatnosti, zmocnil sa Akry a vyhnal syrskú posádku zo zeme. Roku 140 bol veľkým národným shro-maždením vymenovaný veľkňazom a najvyšším veliteľom.

II. Judské kráľovstvo (140—63).

1. Vláda Chašmonejov.

Po babylonskej, perskej, gréckej, egyptskej a grécko-syr-skcj nadvláde oslobodila sa Judea opäť z poddanského jarma. Kým ešte Jonatan prijal veľkňazskú dôstojnosť z rúk syrského kráľa, nastúpil už Šimon tento úrad bez toho, že by čakal na svolenie dvora.

Prvý panovník oslobodeného Judska, Šimon, nastúpil medzi všetkými Chašmonejmi za najpriaznivejších pomerov v čelo ríše. Judea bola síce celkom malá, lebo prostredná časť, Sa-maria, severná Galilea a východná Transjordánia, stály pod mocou syrského kráľa. Avšak táto malá Judea bola od ne-

Šimon

5 Frieder: Dejiny židovského národa i.

priateľov úplne oslobodená, takže Šimon mohol ušku točni f posledný cieľ makabejských bojov, zabezpečiť samostatnosť a nezávislosť zeme.

Šimon sám sa s touto malou ríšou uspokojil, lebo vedel, že ľud túži už po dlhých bojoch po miere a pokoji. Jeho vládu chváli kniha Makabejov týmito slovami: „Obyvatelia kľudne obrábali svoju pôdu, ktorá dávala veľkú úrodu a stromy plo-dily dobré ovocie. Každý býval pod svojou révou alebo pod svojím figovníkom a nik ich v tom nevyrušoval.“

Z kľudnélio života boli však Židia dosť rýchlo vyrušení. Keď Antiochos Sidetes, brat sýrskeho kráľa Demelria íl., sa zmocnil vlády, žiadal od Židov, aby mu vydali mestá: Jaľfa, Gazara (Gezer) a Akra, alebo mu zaplatili 1000 hrivien striebra. Šimon mu v tom nepovolil, chcejúc zaplatiť len 100 hrivien, preto vtrhlo sýrske vojsko, ktoré plienilo celú zem. Šimon, súc už veľmi starým, odovzdal vodcovstvo svojim synom Judovi a Jochananovi. ktorí s 20.000 vojakmi vyliahli proti ohrožujúcemu nepriateľovi. U Ekronu došlo k bitke, ž ktorej si Jochanan odniesol víťazstvo, takže je v dejinách známy pod menom Jochanan Ilyrkanos (víťaz). Týmto víťazstvom pokoril Antiocha, ktorý sa musel zrieknuť svojich nárokov.

Antiochos chcel sa na Šimonovi pomstiť. Nechcel sa s ním však v boji sotkať, prelo dával prednosť ľstivej pomste. I< prevedeniu pomsty užil cližiadoslivosti Ptolemaia, zaťa Šimona, ktorý bol v Jerichu veliteľom vojenskej posádky. Ptolemaios chcel sa stať vládcom nad celou Judeou, prelo sa znažil odstrániť kráľa a jeho potomkov. Keď Šimon so svojimi synmi precestoval celú krajinu a prišiel i do pevnosti Dok (Dagon) u Jericha, pripravil na počesť príchodu kráľovskej rodiny veľkú hostinu, pri ktorej dal nič netušiaceho Šimona a jeho dvoch synov zavraždiť a Šimonovu manželku

Jochanan zajať. Tretí syn Šimonov, Jochanan Ilyrkanos, dozvediac sa Hyrkanos o strašnej smrti svojej rodiny, dal vrahov popraviť a tiahol potom do Jeruzalema, kde ho národ za veľkého jasotu srdečne uvítal. Ptolemaios, vidiac, že jeho plány nie sú ešte uskutočnené, tiahol do Jeruzalema, aby ho dobyl. Keď sa však priblížil k mestu, vzchopil sa Jochanan a začal ho prenasledovať. Mladému hrdinovi, ktorý obliehal pevnosť Dok, nebolo by ťažko jej dobyť, ale koľkokrát sa o to prudkým útokom pokúsil, vždy vyviedol Ptolemaios svoju testinú, matku Hyrkanovu, na hradby a hrozil, že ju svrhne do priepasti, ak neustúpi od svojho úmyslu. Takto cítil sa Hyrkanos núteným ustúpiť od obliehania a dobytia pevnosti. Ptolemaios dal preca

svoju testinú zavraždiť a ušiel potom k Ammonitom.

Šimonom vymrel posledný z piatich synov kňaza Matatiaša,

ktorí ešte za vlády Antiocha Epifana rozvinuli hrdinský boj

za slobodu svojho národa. Všetci títo chašmonejskí bratia zaslúžili sa o znovuzrodenie svojej vlasti, za ktorú hrdinsky bojovali, neľutujúc ani svojho života. Ich krv nebola nadarmo vyliala, cieľ svojho heroického boja dosiahli. Úlohou nástupcov bolo teraz — ťažko dobytú slobodu naďalej uhájiť, celú ríšu vnútorne sjednotiť, aby mohla svojim nepriateľom hockedy odolať.

Chašmoncji vskutku obmedzili sa na toľko, že viedli len politiku obhajovaciu. Ich úkolom bolo zachrániť vlasť pred útokmi nepriateľov. Avšak už nástupca Šimonov, Jochanan Hyrka-nos (Jochanan-Ján), usiloval sa rozšíriť hranice ríše, musel sa prelo chopiť zbrane a podmaniť si súsedné položidovské kmene, ktoré sa potom prispôsobily svojmu okoliu a slúčily sa s národom judským.

Jochanan Ilyrkanos (135—104) stretol sa na začiatku svojej vlády s veľkými ťažkosťami. Lcdvaže odrazil útoky Ptolemaia, už vystúpil znovu Antiochos s nárokmi na vydanie Jaffy a ostatných miest. Antiochos tiahol proti Jeruzalemu a cestou spustošil mnoho miest. Jeruzalemské hradby boly však veľmi pevné, preto neopovážil sa Antiochos Sidetes vtrhnúť do mesta. Radšej sa rozhodol obliehať mesto, ktoré by po minulí potravných zásob vymrelo. Ilyrkanos nebol na to pripravený, preto, keď sa zásoby jedla minulý a hlad sa pocítil v celom meste, rozhodol sa ponúknuť Antiochovi mier. Za výhodných podmienok uzavrel syrský kráľ s Hyrkanom mier, podľa ktorého museli obyvatelia Jeruzalema vydať všetky zbrane a zaplatiť 500 hrivien ako vazalský poplatok. Zato mu však Ilyrkanos zakázal syrskú posádku v Jeruzaleme.

Tento vazalský pomer netrval dlho. Antiochos musel tiahnuť proti súsedným Parlhanom. Jochanan, ako vazal, musel tiež vypraviť celú četu vojska kráľovi na pomoc. Celá výprava sa skončila nešťastne, lebo sám syrský kráľ, Antiochos Sidetes, v prudkom boji padol a Parthania ukrutne porazili jeho vojsko. V Sýrii nastaly polom spory o trón, čím porazená ríša ešte viac upadala. Tieto okolnosti nezabudol využiť Ilyrkanos. Odvolal bývalú s Anliochom uzavrenú smluvu a oslobodiac sa takto od poplatkov, zadovážil si opäť úplnú samostatnosť.

Ilyrkanos chcel byť odteraz pripravený uhájiť si slobodu i niečom, založil si prelo stále vojsko, ktoré pozostávalo hlavne z gréckych žoldnierov. S týmto vojskom tiahol proti súsedným Edomitom (Idumeovci), ktorých si podmanil a prinútil ich prijať vieru židovskú. Takéto počínanie nezodpovedalo ani duchu židovskému a nepáčilo sa ani zbožnému židovskému ľudu, ktorý preto neskôr sa od kráľa úplne odklonil.

Ináč sa choval Ilyrkanos voči poloizraelským Samaritánom, ktorí často halili vývoj židovského národa. Vyslal proti nim silné vojsko, ktoré dobylo hlavného mesta Sicliem a rozborilo

Mier

Antiochom

Organizo

vanie

armády

Boj proti Samaritánom

i jeho chrám na vrchu Garizim, ktorý bol sjednotiteľom všetkých Samaritánov. Touto porážkou stratili Samaritáni svoj význam ako samostatný národ a vystupovali odteraz len ako sekta, ktorá sa pevne primkla k svojim náboženským tradíciám.

Joclianan Hyrkanos chcel si ešte uvoľniť priechod z južnej Palestíny do severnej, preto si umienil dobyť nepriateľskú priečku, ktorú utvorili sýrski Gréci, obývajúci mestá Samaria a Skythopolis. Na čele vyslaného vojska stáli Jochananovi dvaja synovia, Aristobulus a Antigonus. Títo bojovali víťazne proti, na pomoc došlému syrskému kráľovi, Antiocliovi IX. Kysikenovi, a po jednoročnom obliehaní dobyli Samarie, ktorú srovnali úplne so zemou.

Takto rozšíril Hyrkanos svoju ríšu skoro do tej miery, akú mala ríša Dávidova. Po týchto zahraničných úspechoch mohol sa kráľ venovať oprave pomerov vnútorných.

Podobne ako Šimon nebol ani Joclianan Hyrkanos, dobyvateľ šírych krajín, nositeľom kráľovského titulu, ale uspokojil sa s titulom veľkňaza a kniežaťa. Ako knieža (Naši) a veľkňaz (kolien gadol) reprezentoval najvyšší magistrát takrečený „Cheber ha’jehudim“, ktorého právomoc sa v dobe Chašmo-neovcov o mnoho zväčšila. Od tolioto času menuje sa najvyšší

Synhe- správny a súdny úrad po grécky Synhedrion (shromaždenie, drion rada). Toto pomenovanie použilo sa i v hebrejčine a kryje sa úplne s hebrejským „Bet-din ha’gadol“ (Veľký súdny dvor). Synhedrion pozostával zo 71 členov, ktorým v čele stál predseda, takzvaný „Naši“ (za Chašmoneovcov bol to panovník-veľkňaz). Nasiho obyčajne zastupoval jeho námestník „Av bet-din“ (otec súdneho dvora). Hyrkanos povzniesol právomoc synhedria natoľko, že tento mohol súdiť aj odsúdiť veľkňaza i panovníka. Veľký synhedrion určoval deň nového mesiaca, čo bolo veľmi dôležité pre svätenie sviatkov. Synhedriu pripisujú (podľa talmudu) ešte rôzne oprávnenosti. Mal, vraj, právo rozhodovať o vojne a miere, vymenovať miestnych sudcov aj úradníkov a iné. Rozhodnutiu tolioto veľkého súdneho dvoru podrobili sa nielen vnútrozemskí Židia, ale aj Židia, žijúci v diaspóre. Veľký synhedrion zasedal v takzvanej „Liškat ha’gazit“ — kvádrovej sieni vo vnútornom dvore chrámu jeruzalemského. Okrem tohoto Veľkého synhedria hol ešte vo väčších mestách Malý synhedrion. pozostávajúci z 23 členov, ktorý tiež rozhodo-

val v trestných záležitostiach.

Členovia súdu, ktorí zastávali svoj úrad bezplatne, museli byť dobrí znalci zákona, bezúhonného pôvodu, bezvadnej pôvaby a v každom ohľade dokonalí ľudia.

Znovuzrodené Judsko, ktoré bolo dosiaľ štyri storočia pod Vnútro- cudzou nadvládou, stretlo sa teraz s veľkými vnútropolitickými politické ťažkosťami. Mala sa totiž riešiť otázka ústavnej formy judského fažkosti štátu. Židia mali utvoriť národnostný politický celok, teda štát

podobný iným štátom, ktoré vedú vojny, uzavierajú smluvy a zúčastnia sa na medzinárodnom politickom živote, alebo by mali Židia zostať duchovným národom teokratického rázu v smysle „civitas Dei“, Božieho štátu, ktorý by užil svoju nezávislosť a slobodu len k zdokonaleniu vnútorného zbožného života a nezávodil by v zahraničných úspechoch so súsednýini národmi.

Joclianan Hyrkanos stál pred dilemou, nevediac sa sám rozhodnúť, avšak jeho výbojná povaha bola viac k prvej štátnej forme priklonená. Ľud sa rozdelil na tri strany. Jedna, indo-lenlná čiastka ľudu, utvorila samostatný celok, ktorý sa vzďaľoval, každej politiky a nezúčastnil sa národného a štátneho života, bola to strana esejov. Ďalšie dve strany, medzi ktorými Eseji kolísal Hyrkanos, tvorili farizeji a saduceji.

Prvá strana farizejov (hebrejsky perušim — oddelení), ktorí Farizeji holi potomkovia bývalých chasidov, vystupovala síce i v politickom živote, ale len vtedy, keď sa jednalo o náboženské otázky. Chceli, aby sa Židia i naďalej oddali svojskému vývoju, aby si zachovali známku „vyvoleného národa“. Žiadali, aby sa Židia úplne odlúčili, zriekli sa pohanského spôsobu žitia. Ďalej hlásali pravú vieru židovskú, ktorej príkazy majú sa až do najmenších krajností zadržať.

Je prelo veľkým omylom a dôkazom neznalosti dejinných faktov tých, ktorí pod menom farizeus označujú pokrytca. Isteže holi medzi farizejmi aj pokrytci, ktorých však praví farizeji hanohne pomenovali (cehuin) „nalíčení“. Farizeji holi veľmi úprimní, praví potomkovia chasidov, z ktorých pochádzali i Makahejci.

Proti tejto konzervatívnej strane vystupovali saduceji, ktorí Saduceji utvorili vypovedane politickú stranu. Chceli zachrániť štát iba obratnou politikou, výhodnými smluvami a silným vojskom.

O presné zadržiavanie zákonov sa vôbec nestarali a ústne podanie úplne zavrhovali. Na ich strane stála šľachta a vysokí hodnostári, ktorí mali veľký vliv vo verejnom živote.

Medzi obidvoma stranami nastaly veľké boje. Obe sírany sa snažily získať si priazeň Ilyrkana. Zpočiatku holi farizeji silnejší, ich strana bola aj vo Veľkom synhedriu väčšmi zastúpená, lenže práve ich úprimnosť a zbožnosť priviedla ich k tomu, že Jochanan-Hyrkanos od nich odpadol a priklonil sa k sa-ducejom.

Pri jednej hostine (tak vypravuje talmud i dejepisec Jozef Hyrkanas Flavius), ktorú pripravil Hyrkanos a ktorej sa zúčastnili lak °dpa ne farizeji ako aj saduceji, vyzval knieža hosťov, aby mu smele farjzejov vytkli, či sa vo vláde nedržal presne podľa príkazov sv. Písma.

V tom prípade prosí hosťov, aby ho upozornením priviedli na pravú cestu. Nato všetci vychvaľovali svojho vladára, len farizej, menom Eleazar, sa pozdvihol z miesta a hovoril: „Keď

chceš byť spravodlivým, slož dôstojnosť veľkňazskú a uspokoj sa s hodnosťou kniežaťa!“ Ked sa knieža opýtal na príčinu jeho vyzvania, odvetil smelý farizej: „Dozvedeli sme sa od starých, že tvoja matka bola za Antiocha Epifana zajatá“ (syn zajatej nesmie, podľa židovského zákona, zastávať úrad veľkňaza). Tento pohanný prejav, ktorého nepravdivosť bola zvláštnym skúmaním dokázaná, kniežaťa veľmi urážal a preto žiadal farizejov, aby Eleazara prísne potrestali. Saduceji vedeli však túto okolnosť využiť v svoj prospech. Keď totiž farizeji potrestali Eleazara bičovaním, presvedčili saduceji Ilyrkana, že Eleazar bol preto pomerne dosť miernym trestom potrestaný, lebo sami jeho prívrženci súhlasili s jeho výrokom. Joclianan vedel asi už aj skôr, že farizeji nesúhlasia s tým, aby politický vodca bol zároveň duchovným vodcom — veľkňazom. Teraz ho však saduceji úplne presvedčili a preto vypudil farizejov zo Synhedria a obsadil ich miesta saducejmi. Od tých čias zostrilo sa nepriateľstvo týchto strán ešte väčšmi.

Aristobulus — kráľ

Smrf

Aristobula

2. Juda Aristobulus a Alexander Jana j (104—79).

Joclianan Hyrkanos po tricafročnej vláde zomrel roku 104. Zanechal manželku a päť synov. Podľa jeho poslednej vôle mala sa stať jeho manželka vladárkou a najstarší syn, Juda, ktorý sa grécky menoval Aristobulus, zdedil dôstojnosť veľkňazskú. Avšak ctibažný Aristobulus zajal svoju matku a troch bratov a osvojil si i moc vladársku. Len svojho najmilšieho brala Antigona uznal za spoluvladára. Aristobulus (104—103) sa neuspokojil s titulom kniežaťa (Naši) a preto sa vymenoval za kráľa (melecli). V zahraničnej politike pokračoval vo výbojoch svojho otca. Dobyl severnú časť Galileje a jej obyvateľov, arabských Iturejcov, prinútil prijať vieru židovskú. Aristobulus však ochorel a nemohol vo vojne pokračovať a preto odovzdal velenie svojmu bratovi Antigonovi.

Aristobulus bol veľmi vrtkavý a chorľavý. Jeho vláda netrvala dlho, lebo v druhom roku svojho panovania zomrel. O jeho smrti a o tragickom skone Antigona zachovala sa táto povesť. Kráľ Aristobulus ležal v svojom paláci chorý a jeho brat Antigonos, vrátiac sa z bojišfa, šiel v plnej výzbroji do chrámu, aby Bohu vzdal vďaky za víťazstvo a zároveň sa pomodlil za zdravie svojho brata, kráľa. Avšak nepriateľskí služebníci išli pomlúvat u kráľa, že, vraj, “Antigonos pripravuje vzburu a chce so zbraňou vtrhnúť do paláca. Kráľ nato odkázal stráži, aby bol každý ozbrojenec, ktorý by sa opovážil vstúpiť do paláca, zabitý. K Antigonovi poslal poslov s odkazom, aby do paláca prišiel bez výzbroje. Avšak nepriateľsky namierení služebníci vybavili odkaz opačne, že si kráľ žiada vidieť svojho brata vo

výzbroji. Nie netušiaci Antigonos oddal sa vyzbrojený do paláca, ked' však prišiel do tmavej chodby, bol kráľovskou strážou prepadnutý a zavraždený. Smutná zpráva o smrti milovaného brala rozčúlila veľmi kráľa, takže sa jeho choroba zhoršila. Za veľkých boľastí a duševného trápenia zomrel potom aj Aristobulus, židovský kráľ, v druhom roku svojho panovania.

Vdova po zomrelom kráľovi prepustila svojich troch švagrov, bratov Aristobulových, zo žalára. Najstarší Jonatan čiže Janaj stal sa kráľom aj veľkňazom. Ako kráľ prijal, podľa vtedajšieho zvyku, ešte druhé meno Alexander. Keďže jeho brat Arislobulos nezanechal potomkov, oženil sa, podľa predpisu sv. Písma, s manželkou zomrelého kráľa Salome-Alexandrou (Salomil). Nový kráľ vytýčil si za cieľ: rozšíriť panstvo Judey nad celou Palestínou, preto počas celého svojho panovania zúrily boje a vojny, a to nielen v zahraničí, ale aj vo vnútrozemí.

Najskôr tiahol na sever a obliehal Akko. Ohroženým prišiel na pomoc egyptský princ Ptolemaios Laturus, ktorý prinútil Alexandra k mieru. Ptolemaios Laturus bol však so svojou matkou Kleopatrou znepriatelený, preto sa k nej obrátil Alexander a požiadal ju o pomoc. Keď sa o tom dozvedel egyptský princ, tiahol proti Alexandrovi Janajovi a porazil ho pri Aso-ľone. Kráľ dal sa na útek, ale nepriateľ ho ďalej prenasledoval, vypaľujúc a spustošiac cestou židovské mestá a dediny. Laturus obsadil ešte mestá Plolemais a Gaza, ale tu už prišla Kleopalra Alexandrovi na pomoc. Kleopatra porazila syna a oslobodila tak Alexandra od hrozného nebezpečia.

Alexander Janaj, ledvaže precítil túto porážku, dal sa znovu do boja. Na východných hraniciach neďaleko Jordánu dobyl Gadaru a obrátiac sa potom na západ, dobyl gréckeho mesta Gazy, ktorá sa v predošlej vojne spojila s egyptským princom Ptolemaiom.

Vojenné šťastie doprialo mu posledne úspechu v zahraničí, ale tieto víťazné boje priniesly vzápätí vnútorné nepokoje. Farizeji boli totiž veľmi nespokojní s kráľom, ktorý ako veľkňaz svätého chrámu nemal by stále len bojovať, krv prelievať a takto svoj svätý úrad zanedbávať, ba aj pohaniť. Čakali preto len na vhodnú príležitosť, aby sa mohli proti kráľovi vzbúriť. Táto sa im čoskoro aj naskytla.

Keď raz vo sviatok stánkov pri vodnej obeti vylial v zlatej mise mu podanú vodu na zem a nie — ako to predpisujú liturgické príkazy — na oltár, vzbúril sa proti kráľovi-veľ-kňazovi ľud, ktorý hádzal po ňom etrogmi (citrónmi), prinesenými k bohoslužbe. Rozzúrený kráľ obklopil však ľud svojimi žoldniermi a asi šesťtisíc vzbúrencov povraždil.

Tým vražedný veľkňaz ešte väčšmi rozzúril svojich protivníkov, ktorí začali proti nemu tajne bojovať. Na východ-

Alexander

Janaj

Vojny

Nepokoje

vlastnom

kráľovstve

Sa lome Alexandra

ných hraniciach rozmohli sa Arabi, preto Alexander, chliac ich pokoriť, tiahol proti nim, ale utrpel strašnú porážku, ledvaže vyviazol z nebezpečenstva životom. Tento neúspech využili farizeji a pokračovali v boji proti kráľovi. Plných šesť rokov trvala táto občianska válka, ktorej v obeť padlo asi 50.000 Židov. Nakonec chcel sa s nimi kráľ smierif, ale farizeji mu odpovedali: „Len tvoja smrf mohla by nás usmier-nif!“ Revolučná strana farizejov sa potom spojila so syrským kniežaťom Demelriom III., ktorý vtrhol do Judey. U Sichemu došlo k nezvyklému boju, v ktorom bojovali Židia proti Židom. Demetrius III. porazil Alexandra Janaja a prinútil ho k úteku. Syrský knieža splnil tým svoju úlohu, preto odtiahlo jeho vojsko zpäf do svojej vlasti. Kráľ Alexander nato obnovil boj, v ktorom sa farizeji udatné bránili, ale utrpeli picca len porážku, ktoia mala za následok ich krvavé potrestanie.

Ked Alexander Janaj potlačil vnútorné revolučné hnutia obnovil zase zanedbané zahraničné výpravy. Dal sa do boja s Arabmi, ktorí ale nad ním opiif zvíťazili. Náhradu za túto porážku našiel v novodobytýcb Íroch mestách na Jordáne

Alexander Janaj strávil väčšiu časí svojho života na bo-jisti. I keď ochorel, hľadal svoje ozdravenie na hojišii Striedavou zimnicou trpiaci kráľ obliehal ešle pevnosť Ragabu, kde ho však prepadla ťažká choroba, ktorej aj podľahol. Zomrel po dvacaťrocnom panovaní v 52. veku' svojho života.

Na smrtelnej posteli vymenoval ešte krát Alexander Janaj svoju manželku Saloine Alexandru za regentku a poradil jej hez, aby sa s farizejmi smierila. Kráľovná Saloine Alexandra (76-67) prejavila lined na začiatku vlády svoje schopnosti panovnícke a ukazala sa hodnou svojho úradu. Vládla mierne a spravedhye. Svojho staršieho syna, Hyrkana, ustálila za veľ-■naza, * ez o jej í ru y s\ n, Aristobulus, prívrženec saducc-jov sa na vláde nezúčastnil. Alexandra mala neobyčajne dobrý smysel pre politiku takže si získala priazeň ľudu. Farizejov povolávala do synhedria a tak zase zaujali lílo svoje bývalé postavenie. ■’ ■'

Zomrelý kráľ Alexander Janaj zanechal svojej manželke r.su veľkeho rozsahu It,sa bola skoro tak veľká ako za vládv kraľa Davida a nadana kráľovná vední-, n • y

udržať. Okolo roku 70 obsadil arménsky kráľ Tirgaňos ňäčš'hi casf Sýrie a vtrhol polom i do Judey, ktorú si chcel liež nod manif. Kráľovná chcela zamedziť hoie nr/. j , táciu s bohatými darmi ku kráľovi Tirganovi. IUo^ý VnSIo smieril a odtiahol s vojskom do svojej vlasti ’ ‘Y

Aristobulus II.. syn kráľovnej, snoiil f.,.i • •

žiadal matku-kráľovnu, aby dovolila jeho privrženconi účast na vláde, lebo inak sa spoja s arabským kráľom. Kráľovná

vyhovela saducejom a vymenovala z nich vojvodcov aj veliteľov. Týmto požiadavkom začaly sa vlastne spory o trón, ktoré vyvrcholily, kecľ kráľovná ochorela.

Na sklonku Salome Alexandrinej vlády cítila sa opozičná saducejská strana, ktorá podporovala snahy Aristobula, tak silnou, že mohla previesť už dávno pripravené sprisahanie. Aristobulus sprisahal sa proti kráľovnej i bratovi-veľkňazovi, obsadil 22 miest a rozmnožil svoju armádu.

Zvesť o tomto povstaní olriaslo ešte väčšmi zdravie kráľovnej, ktorá nato čoskoro zomrela, zanechajúc svoju ríšu v hrôzach občianskej války.

5. Boj dvoch bratov — Bim a Judea.

Po smrti Salome Alexandry vypukly veľké boje dvoch bratov o dediclvo svojej matky. Nebol to však len boj osobných záujmov vrtkavého Ilyrkana II., ale bola to zároveň občian-ska válka dvoch národne-polilických strán. Národná strana iarizejov hájila záujmy Hyrkana a bojovala proti politickej strane saducejov, ktorá podporovala Aristobula o vliv a nadvládu v ríši. Na rovine u Jericha došlo k bitke, v ktorej Aristobul II. zvíťazil. Bratia sa potom dohodli, že Ilvrkan postúpi Arislobulovi vládu a sebe ponechá veľkňazstvo.

Nový kráľ Aristobul II. nariadil rôzne zmeny vo vláde, medzi inými i zmeny osobné. Prednou snahou kráľa bolo: vytlačiť iarizejov z vlády a ich miesta obsadiť saducejmi. Tak hol aj ukrátený Hyrkanov dobrý priateľ Antipater, ktorý pochádzal síce z Edomu, ale prijal židovskú vieru ešte za vlády Jochanana Hyrkana. Antipater vystupoval preto tajne proti kralovi. Vo vyšších spoločenských kruhoch dokazoval, že kráľ nastúpil na trón nezákonnou cestou a prelo žiadal, aby bol s neho sosadený a na jeho miesto nastúpil oprávnený dedič, Hyrkanos II. Antipater svojím vystupovaním povzbudil veľkňaza Hyrkana k boju a utvorili tajný spolok s arabským kralom Aretasom, ktorý sídlil v svojom hlavnom meste Petra. Jednej noci utiekli Hyrkanos aj Antipater ku kráľovi Areta-sovi, ktorý za určitých podmienok znovu prisľúbil pomoc.

Nato vytiahol Aretas so silným vojskom, ktoré sprevádzal aj Hyrkanos, proti Aristobulovi. Tento utrpel hroznú porážku, pretože veľká časť jeho vojska prestúpila na stranu Ilyrka-novu. Aristobulus bol prinútený skrývať sa so svojimi prívržencami dlhší čas v pevnosti, ktorá bola na chrámovej hore. Arabi a Hyrkanovi straníci obklopili celú chrámovú horu a tak vypukol nový boj v strede hlavného mesta.

V tejto dobe vnútorného úpadku Judey začala sa znenáhla

Sprisaha-

nie

saducejov

Vliv

Antipatera

Rimania

Pompejus vtrhne do Jeruzalema

šíriť moc Rimanov i v Ázii. Najprv si dobyli za vedenia veľkého rímskeho vojvodca Pompeja Malú Áziu a Armeniu, zka-diaľ potom dobývali i Sýriu. Tu sa čoskoro dozvedeli Rimania o všetkých rozbrojoch v Judei, ktoré hodlali čoskoro využiť.

Medzitým trvalý stále boje v Jeruzaleme. Aristobulus, súc vo veľkej tiesni, rozhodol sa požiadať Rimanov o pomoc. Sľúbil im ohromnú odmenu (400 hrivien), ak mu pomôžu proti bratovi. Avšak ani Hyrkanos nemeškal požiadať Rimanov o podporu a prisľúbil im tiež ten istý obnos. Ako dočasné rozhodnutie vydali Rimania rozkaz, aby arabský kráľ Aretas opustil Jeruzalem, ak sa nechce znepriateliť s Rímom. Proti odstúpivšiemu arabskému vojsku vytiahol potom Aristobulus a porazil spojencov u Papyronu nad Jordánom.

Okolo roku 63 preložil Pompejus svoje, sídlo do Damaška. Sem prichádzali poslovia rôznych orientálnych kráľov a prinášali Pompejovi cenné dary. Medzi inými poslal mu skvostný dar aj kráľ Aristobulus a to: majstrovsky prevedený zlatý vinný ker. Myslel si, že takto skôr získa priazeň silného vojvodcu. Onedlho prišli obaja bratia k Pompejovi, predložili svoju obžalobu a čakali na rozhodnutie. Vojvodca požiadal stránky, aby sa na čas smierily, kým dokončí pripravenú výpravu proti Arabom, potom však príde do Judey a rozhodne ich spor. Aristobulus, netušiac v odklade nič dobrého, ponáhľal sa do Judey a silne opevnil svoj hrad Alexandrium. Náhle zmiznutie židovského kráľa vzbudilo však v Pompejovi nedôveru, preto nasledoval kráľa, ktorého pozval k sebe a rozkázal mu, aby odovzdal Rimanom najdôležitejšie judské pevnosti. Aristobulus mu na oko všetko prisľúbil, avšak tajne so svojimi prívržencami predsavzal si odporovať rímskym dotieravcom a osnoval proti nim vzburu. Pompejus sa však skoro dozvedel o jeho snahách, preto tiahol proti Jeruzalemu. Tu klesla odvaha a myseľ kráľova natoľko, že sa znovu odobral k Pompejovi a prisľúbil mu, že zanechá všetky vojenné úmysly, zaplatí náhradu, ba dokonca odovzdá mu i Jeruzalem. Keď však jeruzalemskí obyvatelia nechceli splniť sľub kráľov, dal ho Pompejus zajať a on sám vyliahol proti Jeruzalemu.

Hyrkanovi stúpenci otvorili Pompejovi brány Jeruzalema, len vlasteneckí prívrženci Aristobula uchýlili sa na opevnenej chrámovej hore, kde sa tvrdošijne bránili. Po trojmesačnom obliehaní bola celá opevnená hora v Deň smierenia (Jom kipur) roku 63 dobytá. Kňazi, ktorí práve konali svoju obetnú službu, boli rímskymi vojakmi pri oltári zavraždení. Pompejus vnikol do najsvätejšej svätyne, do ktorej smel len raz v roku veľkňaz (v Deň smierenia) vstúpiť, a veľmi sa divil, kecľ tu nenašiel ani obraz Boží, ani jeho sochu. Prejavil potom chrámu úctu a postaral sa, aby obetná služba nebola pre-

rušená. Avšak pôvodcov vojny zo sírany Aristobulovej dal popraviť a kráľa zajať.

Po tomto víťazstve postaral sa Pompejus o zmenu celej vlády. Judea stala sa poplatným štátom pod protektorátom Ríma, avšak jej štátna autonómia tým vôbec neutrpela. Hyrkanos II. obdržal dôstojnosť veľkňaza aj kniežaťa (etnarch), musel sa len zrieknuť kráľovského titulu. Jeho moc sa ne-rozprestierala na území celej vtedajšej Judey, pretože mnohé mestá (Jaffa, Gaza. Dóra a iné), ktoré malý väčšinu gréckeho obyvateľstva, ako aj mestá syrské nad Jordánom (Gadara, Pella, Dium a iné), boly pridelené novodobý tej rímsko-syrskej dŕžave.

Keď Pompejus všetky tieto zmeny previedol, vrátil sa cez Malú Áziu do Ríma a vzal so sebou sosadeného kráľa Aristobula, jeho dve dcéry a synov Alexandra a Antigona.

Takto upadol po SOročnom trvaní chašmonejský štát, ktorý si židovskí hrdinovia ťažko vybudovali, ale tým ľahšie zapríčinili nesvorní bratia jeho zánik. Pre židovstvo nastáva smutná doba rímskeho protektorátu.

III. Judea pod rímskym protektorátom.

/. Hyrkanos II. a Antipater.

Judea pod rímskym protektorátom nemohla byť spravovaná podľa vlastnej vôle židovských panovníkov, lebo im v lom často prekážal rímsky miestodržiteľ Sýrie. Preto panovala v Judei veľká nespokojnosť, ktorá vzápätí priniesla časté vzbury.

Hyrkanos II. sa síce rýchle spriatelil s rímskym protektorátom, ale nenadaný tento knieža vskutku ani nepanoval, lebo všetky vládne nariadenia prevádzal vlastne Hyrkanov radca Antipater, ktorý sa usiloval získať si priazeň Rimanov.

Keď v roku 61 Pompejus odviedol zajatú kráľovskú rodinu do Ríma, podarilo sa jednému kráľovskému synovi, Alexandrovi, utiecť a navrátiť sa do vlasti. Po šesťročnej rímskej nadvláde zhnusila sa mnohým Židom rímska panovačnosť, preto podporovali smelého princa, ktorý, chtiac oslobodiť svoju vlasť, pripravoval vzburu proti Rimanom. Dobyl síce niekoľko hradov, ale miestodržiteľ Gabinius sa čoskoro dozvedel o vzbure, preto vyslal proti nemu Marca Antónia, ktorý porazil Alexandra na celej čiare..

Avšak ani po tejto porážke neuspokojil sa ľud a pripravil novú vzburu, ktorej v čele stál teraz sám švihnutý kráľ Ari-slobulus, ktorý s druhým synom, Antigonom, tiež utiekol

Vzbury

proti

Rimanom

Július Caesar — priateľ . Židov

Sebecká

činnosť

Antipatera

z rímskeho zajatia. Aristobulus postupoval tak, ako nedávno jeho syn Alexander, avšak vojenné šťastie nedoprialo ani jemu väčšieho úspechu. Porazený kráľ hol opäť zajatý a do Ríma odvedený.

Skoro nato vypravil sa miestodržiteľ Gabinius do Egypta. Horkokrvný princ Alexander využil aj túto príležitosť a obnovil boj o slobodu. Náhle vrátivšiemu sa miestodržiteľovi sa však podarilo vzburu potlačiť. Židov stále opúšťalo vojenné šťastie, ale oni chovali v sebe vždy nádej. Ešle raz sa pokúsili o vzburu, táto sa však stala osudnou. Rimania najprv zhabali skvostný chrámový poklad, potom predali okolo 30.000 Židov do otroctva. Tým však Židia tvrdošijne dokázali, že sa Rimanom dobrovoľne nepodrobia, ale sú ešte vždy pripravení do boja za slobodu.

Po týchto vnútorných bojoch v Judei začala sa veľká občianska válka v Ríme, ktorá premenila rímsku republiku v cisárstvo. Boj medzi Pompejom a Juliom Caesarom odohrával sa tak v Itálii ako aj v rímskych provinciách. Július Caesar sa najprv zmocnil Itálie a potom pripravoval boj proti Pompejovi v oriente. Sem chcel poslať veľkého Pompejovho nepriateľa, židovského kráľa Aristobula, ktorého nielen že prepustil zo zajatia, ale i podriadil mu dve silné legie, ktorými mal tiahnuť do Sýrie proti Pompejovi. O tomto spojenectve sa však dozvedeli Pompejovi prívrženci, preto otrávili Aristobula, a jeho panovačného syna Alexandra, ktorého sa obávali, dali v Antiochii zavraždiť.

Vláda Hyrkana a jeho radcu Antipatra sa medzitým zase prispôsobila novým pomerom. Po bitke u Farsala (Pharsa-lus r. 48), v ktorej Caesar zvíťazil, poskytol mu Antipater svoje cenné služby v boji proti Egypťanom a získal si tým jeho priazeň. Caesar ponechal Hyrkanovi jeho doterajšiu hodnosť, Antipatrovi však udelil rímske štátne občianstvo a vymenoval ho za prokurátora (epitropa) Judey.

Antipater využil svojej moci a hájil svoje osobné ako aj rodinné záujmy často i 11a úkor židovského národa. Svojim synom zabezpečil vysoké úrady: staršieho Fasaela vymenoval za miestodržiteľa jeruzalemského okresu a druhý syn Herodes stal sa miestodržiteľom v Galilei. Herodes bol človek nadaný, dobrý bojovník a obratný politik. V svojej provincii panoval ako samostatný vládca. Keď sa vzbúrili pozostalí prívrženci Aristobula proti Rimanom, potlačil Herodes vzburu a ich vodcu Ľzechia (Chizkia) a jeho priateľov dal samovoľne popraviť. V predných jeruzalemských kruhoch sa však na Herodovu samostatnú panovačnosť veľmi nahnevali a obžalovali ho pred synhedriom. Herodes dostavil sa tiež k súdu, ale nie ako obžalovaný, ale skôr ako víťaz, v rímskej tóge oblečený a v sprievode ozbrojených vojakov. Predsedajúci veľ-

kňaz Hyrkanos nemal toľko odvahy vystúpi f proti drzému Ilerodovi. Tu sa však pozdvihol jeden z najvzdelanejších sudcov, farizej Šemaja, a karhal drzé vystúpenie a chovanie Herodovo. Zároveň predpovedal záhubu židovstva, ktorú pripraví Herodes a preto žiadal, aby bol odsúdený. Synhedrion práve ho chcel odsúdiť, keď sa zdvihol Hyrkan a odložil ďalšie pojednávanie na budúcu schôdzu. Medzitým však Herodes utiekol do Damaška, zkadiaľ sa chcel na synhedriu pomstiť. Vtrhol s vojskom do Jeruzalema a len jeho otcovi, Antipatrovi, podarilo sa pohnúť ho k odchodu do Galileje.

Po zavraždení Caesara nastúpil v oriente v čelo syrských légií Cassius, ktorý naložil Judei poplatok 700 hrivien. Ľstivý Antipater a Herodes vedeli si zase získať priazeň nového vladára a ochotne mu pomohli v jeho zlodejskom vy-dieračstve. Židia týchto vydieračských votrelcov veľmi nenávideli a preto otrávili Antipatera na jednej hostine. Nato sa Židia pokúsili pokoriť aj Ileroda. Antigonos, syn kráľa Aristobula, tiahol proti nemu, avšak utrpel hneď na hraniciach Judey porážku. Herodes chcel si zaistiť vládu, preto sa uchádzal u veľkňaza Hyrkana II. o ruku jeho vnučky, dcéry popraveného princa Alexandra, Miriamy, s ktorou sa aj zasnúbil.

V tom istom roku (42) došlo v rímskom štáte k novému prevratu. Republikánska strana Gassia a Bruta bola u Filipi vojskom Antónia a Octaviana porazená. Pánom Sýrie stal sa Antonius, ktorého Židia požiadali, aby odstránil Heroda. Tento však predbehol Židov a získal si skôr jeho priazeň. Antonius odmenil Ileroda svojou dôverou a vymenoval ho, ako aj jeho brata, za tetrarcha. Tým ovládli títo dvaja bratia celú Judeu a veľkňaz Hyrkanos stratil svojho politického významu.

Celý židovský národ ťažko znášal túto politickú ranu, lebo Židia videli vo vláde Antipatrovcov ukrátenie svojich práv a blízky svoj pád. Preto s nádejou sa obracali k vlasteneckému princovi Antigonovi, v ňom videli hrdinskú postavu, ktorá ich môže vyslobodiť z rúk nenávidených Antipatrovcov.

Antonius — Herodes

2. Antigonos (40—37).

Antonius, pán veľkého rímskeho orientu, viedol veľmi ľahkomyseľný a prepychový život. Zvlášť rád obdivoval a uctieval čarodejnú egyptskú kráľovnú Kleopatru. K tomuto luxusnému životu potreboval mnoho peňazí, ktoré si získal vysokými daňami. Občania však nemohli dlho zniesť ťarchu vysoko naložených daní, preto sa chystali k odboju. Obyvatelia Sýrie, Palestíny a Malej Ázie spojili sa s Parthanmi, ktorí

Antigonos — král Judey

Herodes vtrhne pomocou Rimanov do Jeruzalema

sídlili u rieky Eufrat. Na začiatku roku 40 vniklo silné parthské vojsko do Sýrie a vyhnalo rímskeho miestodržiteľa. Všetky ujarmené národy uvítaly Parthanov ako svojich ochrancov. Tak sa s radosťou pripojili k nim i Židia, ktorí očakávali od nich najväčšiu pomoc. Partliania skutočne vtrhli do Palestíny, zajali Hyrkana a vyhlásili Antigona za nezávislého krála Judey. Herodes, obdržiac zprávu o tomto prevrate, utiekol v noci do Arabie.

Triadvacať rokov po svrhnutí Chašmonejov s trónu nastúpil opäť chašmonejský kráľ Antigonos, ktorý ako veľkňaz prijal meno Malatia. Nastúpil vo veľmi rozvrátenej dobe, ktorej sa nemohol stať pánom. Chýbalo mu tiež určitej popularity, ktorej sa tešili predošlí Chašmoneji. Preto si nevedel získať ani priazeň ľudu a tým nebola ani jeho moc opevnená.

Z Antigonovej panovníckej neschopnosti ťažil najviac Herodes. Precestoval rôzne zeme a hľadal spojenectvo, ktoré i našiel v Ríme u Antónia a Octaviana. Títo ho na slávnostnej schôdzi senátu vymenovali za židovského kráľa. Herodes tiahol potom s rímskym vojskom proti Jeruzalemu. Dobyl Ga-liley a obsadil i Jaľľu, tu ho však prinútil Antigonos k návratu. Rimania potom vytiahli proti Parthanom, ktorých porazili. Po tomto víťazstve odišla veľká časť vojska Ilerodovi na pomoc. Rímski vojaci nebojovali tomuto cudziemu štátnikovi dosť udatné a preto utrpeli porážku. Napokon však dostal Herodes od Antónia veľkú posilu, aby už raz urobil koniec dlhým vojnám. Na jar roku 37 obliehal Jeruzalem, ktorého obyvateľstvo sa síce hrdinsky bránilo, podľahlo však presile Rimanov, ktorí potom ukrutne vraždili obyvateľov a vylúpili celé mesto. Herodes sa teraz obával, že sa stane kráľom v spustošenej a vyprázdnenej krajine, preto požiadal Rimanov, aby opustili mesto. Rimania si však nevšímali jeho žiadosti, ale pustošili mesto ďalej. Herodes obdaril Rimanov mnohými peňazmi a takto s bohatou korisťou opustili Jeruzalem. Vzali so sebou i zajatého kráľa Antigona, ktorého polom v Antiochii hanohne popravili. Smrťou Antigona zaniklo panstvo Chašmonejov navždy.

3. Herodes (37—4).

Po krvavých dlhých bojoch nastúpil na panovnícky stolec nový kráľ, ktorý však nebol vyvolený z vôle židovského ľudu, ale čistou chašmonejskou krvou poškvrneného tohoto kráľa vymenovali Rimania. Herodes pochádzal z edomského rodu, farizeji ho prelo menovali „položid“; svojou povahou podobal sa viac Rimanovi ako Židovi. Nový tento rímsky vazal nezodpovedal vôbec smýšľaniu a mentalite ani jednej z dvoch dô-

ležitých židovských strán. Židia potrebovali kráľa, ktorý by ich i naďalej spravoval podľa príkazov svätého zákona a nie despotického rímskeho diktátora, ktorý svoju moc a vládu len popravami a vraždami upevnil.

Po poprave kráľa Antigona pokračoval Herodes v krvi-preliatí tým, že dal povraždiť päfaštyricať predných jeruzalemských občanov, ktorých majetok v svoj prospech zhabal. Herodes však dobre vedel, že ho Židia nenávidia, preto sa obával, že sa títo proti nemu vzbúria a znovu vyvolia ešte stále žijúcich Chašmonejov na trón. Tak žil ešle v Babylonii starý veľkňaz Hyrkanos II., na kráľovskom dvore žila kráľova test iná, matka kráľovny Mariamy, Alexandra, a jej syn Ari-stobulos III. Alexandra si priala, aby bol jej mladistvý syn zvolený za veľkňaza. Herodes sa však obával, že by tento Chašmonej, ako veľkňaz, mohol strhnúť na seba i svetskú moc, preto vymenoval radšej istého Žida Chanaela. Alexandra, matka Aristobula III., cítila sa tým urazenou a ukrátenou, prelo sa obrátila k svojej priaznivkyni, egyptskej kráľovné Kleopalre, ktorú požiadala, aby sa primlúvala u svojho milenca Antónia za Aristobula III. Herodes na prísne naliehanie Antónia sosadil Chanaela a proti svojej vôli vymenoval mladého Chašmoneja za veľkňaza. Vo Sviatok stánkov (Su-kol) uvítal lud v nádhere oblečeného veľkňaza s veľkým jasotom. V chráme privolávali Židia na slávu nového chašmonej-ského velknaza. Tým dosiahly kráľove obavy svojho vrcholu a preto sa postaral, aby jeho švagor-veľkňaz bol čím skôr odstránený. Ked Alexandra pozvala kráľa na pripravenú hostinu, navrhol tento po obede, aby sa celá spoločnosť išla trochu ochladiť do kúpeľa. Tu už mal Ilerodos svojich spojencov, ktorí v kúpeli potopili Aristobula III. Herodes sa po jeho smrti pretvaroval a smútil na vonok za veľkňazom, avšak jeho manželka, sestra potopeného, Mariama a jej matka Alexandra sa skoro dozvedeli, že tá „nešťastná náhoda“ bola kráľom pripravená. Tým sa spory v kráľovskej rodine pre-hĺbily v roztržku. Alexandra obžalovala Heroda prostredníctvom Kleopatry u Antónia z vraždy. Herodes musel sa íst pred ním očistiť. Nádhernými darmi a lichotivými výhovorkami podarilo sa mu dosiať na slobodu. Podobne odstránil tiež z Babylonie sa vrátivšieho Hyrkana II., ktorého na základe ničomnej veľzrady dal odsúdiť na smrť, a svojho druhého švagra, manžela sestry Salome, Jozefa.

Medzitým došlo roku 31 k boju medzi Octavianom a An-toniorn, ktorý bol u Aktia porazený a Octavianus Augustus stal sa imperátorom v Ríme. Herodes ako spojenec Antónia dostal sa tým do vážneho nebezpečenstva, z ktorého sa však. ako vždy, i tentokrát vyslobodil. Rýchle sa vydal k rímskemu mocnárovi, pred ktorým sa ponížene pokoril a prisľúbil mu

Vraždy

Ilerodov

Aristobu los III. veľkňaz

Stavba

chrámu

verné vazalstvo i pomoc v jeho ďalších bojoch. Oclavianus utvrdil mu potom jeho kráľovskú dôstojnosť a vrátil mu ešte niektoré mestá, ktoré kedysi Pompejus odtrhol od územia judského.

Avšak hneď ako sa Herodes vrátil domov, bola jeho radosť zo skvelého úspechu strpčená. Kráľ totiž odviedol ešte pred svojím odchodom Alexandru aj Mariamu do hradu Alexandrium a nariadil hlavnému hliadačovi Soemovi, aby na ne bedlive striehol a v prípade, že by sa od Octaviana nevrátil, aby tieto chašmonejské ženy tajne zavraždil. Mariaminou krásou okúzlený Soemus prezradil však toto tajomstvo kráľovnej, ktorá od týchto čias ešte viac nenávidela svojho manžela-kráľa, vraha svojho brata. Herodes, ktorého manželka veľmi nevľúdne, ba nepriateľsky prijala, bol hneď pánom situácie. Illiadača Soema dal okamžite odpraviť a Mariamu obžaloval z cudzoložstva. Herodes miloval svoju krásnu manželku až vášnivé a bol presvedčený, že stratouMariamy ublíži najviac sebe, jednako chcel sa na nej pomstiť. O to usilovala tiež jeho sestra Salome, ktorá pomluvala Mariamu u kráľa, ako by, vraj, táto chcela kráľa otráviť.

Herodes sa potom zbavil manželky, ale z ľútosti a žiaľu nad jej smrťou upadol do ťažkej nemoci. Túto situáciu chcela využiť Alexandra, ktorá už dávno kula pomstu proti kráľovi. Chcela sa zmocnil vlády a preto nadviazala styky s prednými veliteľmi jeruzalemských pevností. Herodes nebol ešte ani uzdravený, už vydal rozkaz, aby bola Alexandra a ostatná rodina chašmonejská popravená.

Herodes založil celkom nové mesto, ktoré sa malo stať vzorným grécko-rímskym strediskom v Judei, a nazval ho podľa rímskeho vladára „Caesarea*. V prostriedku tohoto nového mesta vypínal sa na vŕšku krásny chrám Augusta. Aj Samariu pre-budov al od základu, novopostavené mesto prijalo i nové grécke meno „Sebaste , čo znamená toľko, ako latinské „Augustus“ (svätý).

Ciel všetkých prevádzaných stavieb bol ten, aby si kráľ získal uznania svojich predstavených a aby bola jeho sláva i v zahraničí čím viac známa. Zato však sa menej staral ° ° svojho ľudu, s ktorým zachádzal veľmi ukrutne.

Židia prejavili svoju nespokojnosť častými vzburami, ktoré síce kiál vždy potlačil, ale preca vzbudily v ňom obavu, že by sa inohly prehĺbiť v štátny prevrat. Preto chcel Herodes ukľudniť lud a vystavil mu celkom nový chrám na mieste starého jeruzalemského chrámu. Celú stavbu riadili kňazi, ktorí sa posta-iali, aby bola prevedená podlá židovského zákoníka. Nový tento chrám sa počítal, pre jeho rozmery a nádhernú architektúru, k najkrajším stavbám vtedajšieho sveta. „Kto nevidel chrám Ileroda, nevidel nikdy niečo’ krásneho“, kolovalo vtedy

príslovie. Avšak ani teraz nevedel si získať ľud. Narazil na odpor ľudu, lebo nad hlavnou chrámovou bránou umiestnil zlatého orla. Týmto symbolom rímskej vojennej moci chcel dokázať vernosť k svojim spojencom.

Ináč Herodes vôbec nerešpektoval židovsko-náboženských predpisov. Svojich synov dal vychovávať v Ríme, kde sa im nedostávalo zvláštneho židovského vzdelania. Na dvore kráľovskom žili mnohí cudzí básnici aj učenci, z ktorých si často vybral svojich radcov. Synhedrion stratil tiež svojho významu, za sudcov vymenoval len svojich priateľov, ktorí stáli v službách kráľovskej politiky. Dôstojnosť veľkňazská stala sa tiež len politickým nástrojom, kráľ podľa vlastnej vôle dosadzoval a sosadzoval veľkňazov. Po odprave Aristobula III. dosadil zase Chanaela a po ňom nastúpil akýsi Jošua hen Phiabi. Po odstránení kráľovnej Mariamy zaľúbil sa do dcéry (menovala sa tiež Mariama), alexandrijského kňaza Šimona ben Baethos, ktorého potom vymenoval aj za veľkňaza.

Na rozdiel od chašmonejských kráľov mal Herodes, podobne ako kráľ Šalamún, viac žien. Ešte ako galilejský miestodržiteľ vzal si manželku Boris, ženu nízkeho pôvodu, ktorá mu porodila syna Antipatera. Keď sa zasnúbil s chašmonejskou Ma-riamou, vyhnal zo svojho domu Boris a jej syn Antipater smel sa tiež len pri slávnostných príležitostiach objaviť. Mariama darovala život päť deťom, z ktorých v dejinách vystupujú len Alexander a Aristobulos. Po jej hanebnej smrti vzal si druhú Mariamu, ktorá ho obdarila jediným synom, zvaným tiež Herodes. Od týchto čias žil kráľ s viacerými ženami. Z nich Samaritánka Malthake porodila dvoch synov: Archelausa a Ilerodes-Antipasa, Jeruzalemčanka Kleopatra porodila Filipa.

Alexander a Aristobulos boli vychovávaní v Ríme, a keď sa vrátili do Jeruzalema, privítal ich ľud veľmi slávnostne, lebo videl v nich deti Chašmonejky-Mariamy. Títo dvaja princovia mali sa stať nástupcami kráľa. To sa však kráľovej sestre Salome, ktorá bola veľkou nepriateľkou Mariamy, nepáčilo, preto presvedčila kráľa, že títo chašmonejskí potomkovia sú mu zle naklonení a zavolala domov Antipatera. Tento pomlúval svojich nevlastných bratov, ktorých obžaloval z údajne pripravovanej otcovraždy. Herodes dôveroval Antipaterovi a dal jeho dvoch sokov popraviť.

Antipater dosiahol tým svojho cieľa a teraz by sa už bol najradšej videl na tróne. Preto sa spojil s Pherorom, ktorý sa dostal so svojím bratom-kráľom do sporu a sprisahali sa proti nemu. V tom sa však podarilo Antipaterovi pohnúť svojho otca k testamentu, v ktorom mu zaistil nástupníctvo a poslal teraz svojho syna do Ríma k schváleniu závete. Medzitým však zomrel Pheroras a kráľ sa dozvedel o zrade, ktorú Antipater pripravoval. Len čo sa sprisahanec vrátil, ihneď ho priviedli

Vnútorné

pomery

Rodinný

život

C l'ricdcr: Dejiny židovského národa I.

k súdu, ktorý ho po vyšetrení odsúdil z velezrady proti svojmu otcovi a nevinne zahynutým bratom, na smrť. Antipatera odviedli do žalára a práve päť dní pred smrťou kráľa dal ho tento smrteľník popraviť.

Smrť tohoto „nežidovského“ kráľa vyvolala v celom národe skôr radosť než žiaľ. Židia teraz úfali vo víťazstvo židovskej idey, mysliac, že už je učinený koniec dlhoročnému utláčaniu. Herodom zomrel, ako to charakterizuje talmud (Baba-batra): „zradný sluha Chašmonejov, ktorý povraždil všetkých svojich pánov.“

Rozdelenie

Herodovej

ríše

Archelaus

Sabinus

4. Herodovi nástupcovia.

Herodes v svojej záveti, ktorú niekoľko rázy zmenil, rozdelil celú ríšu svojim trom synom. Archelaus mal sa stať kráľom v Judei, Herodes-Antipas obdržal Galileu a Pereu pod titulom tetrarcha (kniežaťa) a Filip (najmladší syn Herodov a Kleopatrin) stal sa tiež tetrarchom v Transjordánii. Herodova sestra Salome, ako aj ostatní členovia kráľovskej rodiny, mali zaručenú ročitú sumu z kráľovských dôchodkov.

Po jednotýždňovom smútku objavil sa Archelaus v chráme, kde v svojej reči pozdravil, ako nastupujúci kráľ, svoj národ. Po jeho reči vyznely hlasité výkriky ľudu, ktorý dôrazne žiadal: sníženie neznesiteľných daní, odstránenie bývalých kráľovských radcov a voľbu nového veľkňaza. Archelaus, ktorý toho času nebol ešte ako kráľ Rímom uznaný, sľúbil, že všetkým týmto žiadostiam zadosťučiní.

Keď vo sviatok Pesach, kedy Židia húfne putujú do Jeruzalema, opäť ozývaly sa protikráľovské hlasy a celý národ demonštratívne žiadal splnenie svojich požiadavkov, vyslal Archelaus ozbrojených vojakov do chrámu, aby tu udržali poriadok. Ľud sa nato ešte viac rozhorčil a takto medzi ním a vojskom strhla sa hrozná bitka, v ktorej prišlo asi 3000 Židov o život. Celý judský národ videl v tomto počínaní obnovenie krutovlády a preto sa úplne odvrátil od Ilerodejcov.

Archelaus ponáhľal sa preto po krvavom potlačení vzbury do Ríma, aby mu cisár Augustus potvrdil IJerodovu závef. Na dobu interregna vyslal však rímsky cisár dočasného prokurátora Sabina, ktorý miesto toho, aby zaviedol v ríši poriadok, zapríčinil svojím lúpežným vydieračstvom nové vzbury. Oduševnení židovskí vlastenci bojovali nielen v Jeruzaleme, ale aj v Galilei a 1 ransjordánii proti krutému prokurátorovi. Sabinus sa takto dostal do veľkého nebezpečenstva, preto mu prišiel rímsky miestodržitel Varus na pomoc. Tento vtrhol do Galiley, vypálil hlavné mesto Ciporu a potrestal vzbúrencov. Podobne zachádzal i s jeruzalemskými buričmi, z ktorých asi 2000 popravil.

Za týchto ukrutných bojov mal Augustus potvrdiť Herodov testament. K tomu účelu dostavili sa všetci členovia kráľovskej rodiny do Ríma. Neočakávane prišla aj židovská delegácia, ktorá prosila, aby cisár žiadneho člena z rodiny Herodovej nepotvrdil za židovského kráľa; radšej by, vraj, chceli autonomnťi republikánsku ústavu pod priamym dozorom Ríma, pretože vláda Herodova bola najkrutejšia a najsmutnejšia v dejinách židovského národa a vláda jeho synov tiež nemôže byť lepšia. Augustus však neveril Židom a uznal Archelausa, ale len za etnarcha.

Vláda tohoto židovského nepriateľa bola skutočne veľmi krutá, absolutistická. K cisárovi neprestajne prichádzaly obžaloby proti Archelausovi a keď sa Augustus o ich pravdivosti presvedčil, sosadil etnarcha a poslal ho do vyhnanstva. Judea sa polom stala rímskou provinciou, nad ktorou vládli v Caesarei sídliaci prokurátori. Tým sa končila sedemdesiatročná perióda rímskeho protektorátu a Judea dosiala sa priamo pod rímsku vládu.

IV. Rímske panstvo a zánik judského štátu.

(6—70 obč. letop.)

Židovský národ ťažko zniesol filorímsku vládu položidov-ských Herodejov, tým menej sa mohlo očakávať, že sa pod priamym panovaním Rimanov tieto vládne pomery zlepšia. V celom dejinnom vývoji židovského národa zrkadlí sa jeho cieľ, za ktorý stále bojoval: prísne zadržiavanie svätých príkazov v slobodnom svojom štáte, preto ľudia ako farizeji neradi robili Rimanom, ktorí im v tom prekážali, nejakého ústupku. Takýto cieľuvedomý malý národ, dostavší sa pod panstvo Rimanov, ktorých zákon bol založený na moci a ktorých ambície boly len víťazné boje, musel by byt preto silnejšie pripravený na tento urputný boj za slobodu a vieru svojich otcov. Avšak Židia, hoci predvídali svoj neúspech a zánik, nezriekli sa tak ľahko svojich práv, preto sa mocnej sile nepriateľskej zbrane podarilo len pokoriť tento slobodumilujúci národ, ale nie navždy zničiť!

Rimania zničili Judeu, rozbúrili jej svätyňu, srdce a udržo-vateľku sily židovstva, prísne zakazovali zachovávanie božích príkazov, avšak cit náboženský, lásku k monoteistickej viere sa im nepodarilo vyrvať so sŕdc utlačovaných. Oheň ešte plápolal nad rumami chrámu a už sa pozdvihol židovský velikán, starec Joclianan ben Zakaj, a založil si v malej dedinke skromnú teologickú školu, ktorá občerstvila zádumčivú myseľ utlačených Židov. Týmto dobyli Rimania židovský štát, ale

Ťažký

osud

Židov

pevná židovská viera dobyla vieru neprialeľov-pohanov. Takže sa právom hovorilo: „victi victoribus leges dederunt“ (utlačení dali zákony vífazom).

Caesarea— nové sídlo

Coponius

Valerius

Gratus

Pontius

Pilatus

1. Rímski prokurátori.

Po sosadení Archelausa stala sa Judea rímskou provinciou, v ktorej vládli prokurátori. Svoje sídlo preložili z Jeruzalema do Caesarey, kde bola ubytovaná aj silná armáda. Právomoc prokurátorov bola veľmi obsiahla: udržiavali poriadok v zemi (moc policajná) a boli prednými veliteľmi vojska; mali dozor nad rôznymi daňami (pozemková daň — tributum agri — a daň z hlavy — tributum capitis), clom a mýtom, ktorých vyberanie prenajali často za vysokú arendu. .Konečne mali aj právo súdne: sami mohli na smrf odsúdiť a bolo im tiež povolené kontrolovať rozsudky židovských súdov všetkých inštancií, teda aj synhedria. Zpočiatku osobovali si prokurátori aj právo vymenovať a sosadzovaf veľkňazov. Tohoto práva museli sa však skoro zrieknuť.

Už za panovania prvého prokurátora, Úoponia, došlo k vzbure ludu, keď rímsky cisár rozkázal previesť sčítanie ľudu (census) cieľom prísneho vymerania daní. Len veľkňazovi Joazarovi sa podarilo utíšiť ľud a umožnil tým previesť cisárov rozkaz.

Židia sa však nemohli spriateliť s rímskou správou, prelo znovu vystupovali hlavne galilejskí vlastenci, ktorí sa ešte nedávno, pred smrťou Heroda I., pokúsili oslobodiť svoju vlasť zpod cudzieho jarma a obnovili svoju revolučnú činnosť. Ich vodca, Juda Galileus, spojil sa so zástupcom prehnanej frakcie farizejov, Cadokom, a založil stranu celotov (horlivcov), ktorá si vzala za cieľ oslobodiť vlasť od svojich utlačovateľov.

Prokurátori nezostávali zpočiatku dlho na svojom pôsobišti. I o troch íokoch bol Coponius odvolaný a za krátku dobu (9—tá) vystriedali ho dvaja iní [Marcus Ambibulus a Anius Rufus (12 15) J; až po smi ti cisára Augusta vymenoval nový cisár,

Tiberius, za judského prokurátora Valéria Grata. ktoréhó na tomto mieste ponechal jedenásť rokov (15—26). Cisár Tiberius, hoci bol nepriateľom Židov (vyhnal asi štyritisíc Židov z Ríma), preca upozornil Valéria, aby so svojimi poddanými zaobchádzal mierne a vľúdne.

Veľmi smutné spomienky zanechal v dejinách židovských (taktiež i v kresťanských) Valeriov nástupca, Pontius Pilátus (26 36), ktorý sa, podlá charakteristiky jeho rovesníka, zná-

meho lilozoía Filona z Alexandrie, týmito vlastnosťami vyznamenal: „násilím, vydieračstvom, lúpežníctvom, vražedníctvom a špatným zachádzaním.“

Pilátus urážal náboženský cit Židov. Chcel nasilu zaviesť v Jeruzaleme kult (uctievanie) cisára, a to nie snáď z pravej úcty k cisárovi, ale viac zo zášti k Židom. Židia však účinne protestovali proti lomu, lebo ako obrazoborci zavrhovali každé ctenie obrazov, tak aj uctievanie obrazu cisárskeho, a žiadali prelo jeho odstránenie. Keď však Pilátus odoprel, zažalovali ho u samého cisára Tiberia, ktorý potom nariadil odstránenie cisárskej korúhvy.

Avšak Pilátus štval ďalej Židov do boja. V Jeruzaleme zavádzal z ďalekých prameňov vodovod a nemajúc k tomuto ohromnému podniku dosť peňažných prostriedkov, nahradil tieto z pokladného majetku jeruzalemského chrámu. Tento majetok slúžil k hradeniu chrámových svätých potrieb a nie k nasýteniu prokurátorových chúťok. Toto tvrdiaci Židia nahnevali sa preto na Piláta a hatili jeho robotníkov k ďalšej práci. Pilát preto vydal tajný rozkaz svojim vojakom, aby sa preobliekli do civilných šiat a takto ľstivo vzburu potlačili. Týmto spôsobom „civilní“ vojaci krvavo potlačili odboj.

Pontius Pilátus zanecháva i veľmi smutné spomienky vo vývoji novej viery kresťanstva. Ježiš z Nazaretu, rodený žid a vychovávaný v prísnom židovsko-náboženskom duchu, vystúpil prísne proti panujúcim, nemožným náboženským a sociálnym pomerom. „Príde kráľovstvo Božie,“ povedal, „ale musíte sa k tomu pripravovať mravným a bohuľúbym životom.“ Hlásal vlastne slová starých prorokov, ktoré však nenašly takej ozveny a toho výsledku, jako hlásanie jeho. On pripútal mnoho prívržencov, ktorí v ňom videli Mesiáša. Toto nové hnutie, ktoré ostro vystúpilo proti rímskemu vydieračstvu, stalo sa Rimanom veľmi nebezpečným, preto odsúdilo Rimanmi menované syn-hedrium Ježiša k smrti a Pilát rozsudok potvrdil a dal rozkaz k poprave, podľa rímskeho obyčaju, ukrižovaním.

Čoskoro sa Pilát opäť dopustil neoprávneného jednania, tentokrát sa však tým sám zbavil svojej moci. V tej dobe nechali sa totiž Samaritáni sviesť istým pseudoprorokom, ktorý tvrdil, že na končiare vrchu Garizim nachádzajú sa sväté chrámové náčinia z dôb Mojžišových. Samaritáni sa preto shro-maždili v blízkej dedine pod týmto svätým vrchom, aby potom spoločne mohli hľadať vzácne relikvie. Pilátus, ktorý v tom videl prípravy akejsi vzbury, tiahol proti Samaritánom, z ktorých veľkú časť pozabíjal a inú časť zajal. Zo zajatcov tiež popravil najprednejších. Porazení zažalovali vražedného prokurátora u syuského miestodržiteľa ktorý ho odpravil do Ríma, zkadiaľ sa už tento nenávidený ukrutník nevrátil.

V tej istej dobe, keď strednú Judeu spravovali vydieračskí prokurátori, panovali v pohraničných markách Ilerodovi I. synovia, tetrarchovia Herodes-Antipas a Filip. Po Filipovej smrti 85

Vznik

kresťan-

stva

-______- -_____

Agripa

Kult

cisára

Prenasledovanie Židov v Alexandrii

zdedil jeho tetrarchiu s titulom kráľa Agripa syn nešťastného Aristobula. Agripa prežil svoju mladosť na kráľovskom dvore v Ríme. Bol v dobrom priateľskom pomere s rímskym nástupcom trónu, Gajom Caligulom, ktorý ho za svojho panovania (po Tiberiovej smrti) veľmi vyznamenal. K bývalej Filipovej tetrarchii pridelil mu ešte Galileu a Pereu a keď lleroda-Antipala poslal do vyhnanstva, dostal i jeho tetrarchiu; takže sa Agripa stal kráľom nad väčšou časťou Palestíny.

2. Caligula a Agripa I.

Agripa ovládal skoro celú Palestínu, ostávalo len pripojiť k jeho ríši ešte centrálnu Judeu a tak by bola celá židovská zem opäť sjednotená. Skôr než k tomu došlo, postihla Židov veľká pohroma, ktorej podnecovateľom bol sám Agripov priaznivec, cisár Galigula.

Už za vlády Augusta začali v Ríme zavádzať kult cisára. Skôr bolo to len číre politické holdovanie, ktoré však časom prijalo ráz náboženský. Slávomamom posadlý Galigula neuspokojil sa však s titulom „divus“ (božský), ktorým sa honosili i jeho predchodcovia, ale chcel svoju osobnosť stotožniť s pojmom boha a žiadal si preto, ako „deus“, i božskej úcty. Pohanskí polyteisti, ktorí si všetkých bohov vytvorili v podobe heroických ludí, samozrejme vzdávali i cisárovi božskú úctu. Horšie však pripadlo to typicky monoteistickým Židom, ktorí v žiadnej fyzickej osobe nemohli si predstaviť božskú bytosť. Židia preto aj naďalej slúžili len svojmu jedinému duchovnému Bohu, ktorému holi oddaní svojou dušou, srdcom aj majetkom.

Za týchto okolností zhoršili sa vzťahy medzi gréckym a židovským obyvateľstvom v Alexandrii. Židia tvorili tu dôležitú spoločenskú a zvlášť hospodársku súčiastku obyvateľstva, čo im Gieci vclmi závideli. Títo, suc presvedčení o židovskej hohabojnost i, užili Galigulov kult k ich prenasledovaniu a pokoreniu. Postavili sochu cisárovu do synagógy a prinútili Židov, aby sa jej klaňali. Zarazení Židia hľadali pomoc u rím-sko-egyptského miestodržiteľa Flacca, avšak márne. Tento podporoval ešte nepriateľov vydaním ediktu podľa ktorého Židia stratili rovnoprávnosť občiansku. Od tých čias nesmeli Židia verejne slúžiť Bohu a pobyt v meste im bol tiež len vo zvláštnej štvi ti. povolený. Gréci vyháňali Židov z vnútorného mesta, kde s nimi ako s cudzincami barbarsky zaobchádzali. \ raždili, lúpili ich majetok, ženy hanobne zneužili a ich domy podpálili. Flaccus sám nechal tricaťosem členov súdu verejne bičovať. Jedna časť bičovaných zahynula ihneď, druhá nebezpečne ochorela a podľahla bolestnej smrti.

Tu sa stretávame s typickým príkladom antisemitizmu, ktorého pôvod musíme hľadať v hospodárskych príčinách. Keby alexandrejskí Židia neboli prevýšili hospodársku aj kultúrnu úroveň gréckeho obyvateľstva, nikdy by nedošlo k podobným n e ľ u d s k ý m výtržnosti a m.

Medzitým však upadol miestodržiteľ Flaccus do cisárskej nepriazne; na rozkaz cisára odviedli ho do Ríma, zkadiaľ ho z vlasti vyhnali a napokon i popravili. Tým však nebola ešte riešená otázka bohoslužby. Prelo sa alexandrejskí Židia rozhodli poslať do Ríma priamo k cisárovi deputáciu, ktorej v čelo stál filozof Filon. Zároveň však vyslala aj protižidov-ská strana podobné posolstvo, ktoré viedol grécky antižidov-ský spisovateľ Apion. Tento intrigou sa dostal skôr k audiencii a zabezpečil hneď neúspech Židov. Starostliví Židia so žiaľom v srdci vrátili sa do Alexandrie a čakali, čo osud ďalej prinesie. Tento im bol čo najpriaznivejší: Caligula zomrel a na jeho miesto nastúpil Claudius, ktorý obnovil židovskú rovnoprávnosť a potrestal pôvodcov nepokoja.

Podobne sa ani v Judei nesplnila vôľa cisára Caligulu. Pohania síce postavili v Jeruzaleme caligulský oltár, avšak Židia ho onedlho zrútili. Keď sa cisár o tom dozvedel, rozkázal syr-skéniu miestodržiteľovi, Petroniovi, aby postavil jeho obraz v jeruzalemskom chráme. Židia snažme prosili miestodržiteľa, aby rozkaz tento nesplnil, lebo ináč sa všetci vzbúria a budú bojovať do poslednej kvapky krvi. Petronius, clicejúc týmto bojom vyhýbať, oznámil cisárovi, že vôľa jeho nemôže byť prevedená a preto odtiahol z Jeruzalema. Nahnevaný cisár odsúdil síce Petronia pre neposlušnosť na smrť, avšak túto predstihla vlastná smrť cisárova.

K voľbe Glaudia za cisára mnoho prispel kráľ Agripa I., ktorý získal všetkých republikánskych senátorov pre neho. Za to sa mu Claudius odmenil a pridelil mu ešte aj Judeu. Takto bola teraz ríša Judská po päľašlyriciatych rokoch opäť sjednotená pod vládou jedného panovníka.

Agripa (41—44) prispôsobil sa náboženským požiadavkom a bol preto všeobecne obľúbený. Za tejto novej éry dosiahla tradícii verná strana farizejov svojho náležitého významu. Kráľ prísne dbal, aby holý všetky zákony sv. Písma bedlive zadržiavané. On sám zachovával všetky predpisy,hoci skôr rád pestoval zvyky a obyčaje súsedných grécko-rímskych obyvateľov.

Agripa vedel, že jeho vláda závisí od priazne rímskeho cisára, prelo hľadal prostriedky, ktorými by sa mohol z jeho vlivu vymaniť. Preto začal budovať veľké múry okolo Jeruzalema, aby takto dobre opevnil mesto. Avšak Rimania čoskoro spoznali jeho úmysel, preto mu v stavbe prekážali. Podobne, prerušili aj jeho úmysle spojiť sa so súsednými vazalmi a utvoriť blok proti Rimanom.

Potresta-

nie

Flacca

Agripa S£

snaží

získať

samostat

nosf

Agripa udržoval svoju ríšu vo vzornom poriadku a dosiahol i obmedzenej nezávislosti. Židia sa cítili ako kedysi v svojskej Judei. Avšak tento pokojný život nebol im dlho dopriany, lebo po trojročnej Agripovej vláde rozšírila sa smutná zpráva o náhlej smrti obľúbeného kráľa. Celé židovstvo bo právom oplakávalo, lebo jeho smrťou zanikla i slávna kedysi Judea, ktorá si v predvečer svojho žitia len na chvíľu svoje krídla rozopnúc, voľnejšie vydýchla, aby potom odletela do náručia svojich večných nepriateľov.

3. Agripovi L nástupcovia.

Rímski Agripa I. mal jediného syna, Agripa II., ktorý bol vychová-prokuni- vaný v Ríme a tesil sa velkej oblubenosti i u cisaia Glaudia. lori Tento ho chcel po smrti Agripu I. vymenovať za jeho nástupcu, avšak cisárski radcovia, poukazujúc na neskúsenosti sedemnásťročného tohoto mladíka, radili Claudiovi, aby mu vládu v tak nekľudnej provincii nesveril. Cisárska rada preto rozhodla, že sa cela terajšia Judea, teda aj Galilca a Trans-jordánia,’ podriadi vláde rímskych prokurátorov. Len Herodes II.. brat zomrelého kráľa, dostal politicky bezvýznamné

právo: vymenovať veľkňazov a dozerať nad chrámom.

Židovstvu bolo toto rozhodnutie osudné, lebo teraz zase na-

stala doba krutých, vydieračských prokurátorov, ktorých vládne územie sa ešte o dve nové tetrarchie (Galilea a Trans-jordánia) zväčšilo. Títo novonastupu júci prokurátori urážali často náboženské cítenie a národný svojráz židovského ľudu; ich vláda bola surová, ziskuchtivá, vydieračská. Už prvý z tej-

Cuspius to éry, Cuspius Fadus (44—46) znepokojil Židov tým, že chcel Fadus Svoju moc uplatniť aj v ich vnútorných náboženských záležitostiach. Osobil si totiž, ako symbol svojej moci, právo uschovať najsviatočnejšie veľkňazské rúcho v hrade Antónia. Preto rozhodli sa židovskí vyslanci odcestovať do Ríma, kde za podpory Agripu II. dosiahli svojho cieľa. Cisár prísne zakázal

Cuspiovi miešať sa do židovských náboženských záležitostí.

V lej dobe zomrel chalkizský knieža, Herodes II. Cisár

Claudius odovzdal jeho malé kniežatstvo, ako aj právo vymenovať veľkňazov a dozerať nad chrámom, jeho synovcovi Agripovi II.

Po Tiberius-Alexandrovi (46—48) nastúpil zase nový pro-

Cumanus kurátor, Cumanus (48—52), ktorý svojím protizákonným jednaním a židovským nepriateľstvom pripravil pôdu novým búrkam a rozbrojom. V poslednej dobe vysielali prokurátori v putovné sviatky ozbrojené vojsko do chrámu, aby tu udržali poriadok a potlačili eventuálne vzbury. Už toto mrzelo .veľmi Židov, keďže v ozbrojených vojakoch videli, ešte aj v chráme,

odznak nepriateľského jarma. Horšie však to dopadlo, keď raz vo sviatok oslobodenia, Pesach, začalo sa v chráme Cumana vyslané vojsko veľmi nedôstojne chovať a vyvolalo tým rozhorčenie shromaždeného ľudu. Židia ponosovali sa u Cumana a žiadali potrestanie vojska. Keď však tento proti nim vôbec nezakročil, strhla sa medzi davom a vojskom veľká bitka, v ktorej tisíce Židov prišlo o život.

K podobnej srážke došlo, keď Samaritáni zavraždili jedného židovského pútnika z Galiley a obžalovali ich u Cumana z vraždy. Podplatený prokurátor nepodnikol nič k potrestaniu vraha, preto chceli sa Židia sami pomsti f. Cumanus však išiel Samaritánom na pomoc a zavraždil mnoho Židov. Týmto skutkom pripravil sa ale sám o svoj úrad. Cisár, dozvediac sa o jeho vražednosti, zbavil ho úradu a poslal ho do vyhnanstva. V samaritánskej spornej veci rozhodol cisár, aby boli traja prední Samaritáni popravení.

Cumanovu planosf predstihol jeho nástupca, Antonius Felix (52—60). K jeho neľudskému chovaniu prispela akiste i tá okolnosť, že v treťom roku jeho vlády zomrel cisár Claudius, ktorý bol známy ako židovský priaznivec, a na trón nastúpil Nero, ktorý Felixove protižidovské snahy rád podporoval.

Felix potlačil už v zárodku každý pokus o národné oslobodenie. Neštítil sa pri tom ani ľsti, ktorou sa mu podarilo zajať revolučného vodcu celotov, Eleazara, ktorého spútal a takto nechal odviesť do Ríma. Toto despotické utláčanie každého slobodnejšieho pohybu povzbudilo ešte väčšmi niektorých výstredných celotov a utvorili si tajnú frakciu sikarejov. Pomenovali sa tak, pretože pod kabátom nosili rímske dýky — „sica“. Tito extrémni sikareji bojovali za slobodu tak proti Rimanom, ako aj.proti politickým protivníkom z rady svojich súveriacich. Mravne pokleslý Felix neštítil sa využit tejto stránky svojich protivníkov, ktorých nabádal, aby zavraždili svojho veľkňaza Jonatana. Za jeho správy došlo i k občianskej vojne medzi grécko-rímskym a židovským obyvateľstvom Cae-sarey. Ako v Alexandrii, tak i tu pokúsili sa caesarejskí obyvatelia odobrať Židom občianske práva. Proti tomu sa títo udatné bránili a keď boli v prevahe, tiahol proti nim Felix so svojím vojskom, ktoré vydrancovalo židovské domy a rozbíjalo ich majiteľov. Teprv po tomto svojmocnom zákroku predložil celý spor cisárovi. Avšak skôr než celá záležitosť došla k najvyššej inštancii bol Felix z Judey odvolaný. Za prokurátora vymenoval Nero Porcia Festa (60—63).

Felix bol by iste pre zneužitie svojej moci potrestaný, keby sa mu v Ríme nebolo podarilo podplatiť cisárskeho tajomníka. Tento potom vymohol od Nera výnos, podľa ktorého dostali Heléni nadvládu a Židom bolo odňaté občianske právo.

Antonius

Felix

Sikareji

Občianska

vojna

Caesarei

Albinus

Gessius

Florus

Toto rozhodnutie vyvolalo medzi Židmi krajné rozhorčenie a bolo tiež príčinou pozdejšiej vzbury proti rímskemu despotizmu.

Prokurátor Porcius Festus bol vcelku človek dosť mierny, lenže do doby jeho spravovania pripadá vydanie spomenutého cisárskeho rozkazu, ktorý musel z úradnej povinnosti previesť a preto je v spomienkach ľudu tiež zakalený. Po jeho smrti nastúpil Albinus (62—64), o ktorom jeden dejepisec, jeho rovesník, takto píše: „Niet zlomyseľnosti, ktorej by nespáchal ... za jeho správy sa trestnice síce vyprázdnily, ale krajina bola zbojníkmi preplnená. . Albinus prepustil

totiž každého zločinca na slobodu, keď mu to dobre zaplatili.

Touto dravosťou podobal sa mu i jeho nástupca Gessius Florus (64—66), ktorý sám lúpil a znivočil mestá, obce a verejné podniky. Obyvatelia sa preto obávali, lebo za takýchto okolností nebol nik istý svojho života a majetku, preto sa mnohí vysťahovali z Judey.

Za jeho režimu došlo v Gaesarei k predvídanému povstaniu, lo Neiovom rozhodnutí začalo caesarejské obyvateľstvo hrozne pienasledovať Židov; hlavne vyrušovali ich v bohoslužbách. A jednu sobotu objavil sa pred preplnenou synagógou schválne najatý stvač a v jej bezprostrednej blízkosti priniesol obeť. aku prinasaju z malomocenstva vvliečení. Chcel tvm symbolicky narážať že vraj Židia pochádzajú z egyptských malomocných. Z toho sa strhla ruvačka, ktorú Floius svojím Hcteenym chovaním ešte podporoval. Židia ho niekoľkokrát požiadali o pomoc avšak prosbu vždy strmo odmietol.

Caesarejske udalosti vyyolaly aj v Jeruzaleme rozhorčenie, ktoré sa ešte stupňovalo, keď Florus žiadal v mene cisára 17 hiivien z pokladu svätého chrámu. Ľud v svojom rozhorčení preklínal a hanobil prokurátora, ktorý sa však nad tým pomstil. vpadol do Jeruzalema a ozbíjal jednu časť mesta. Florus sa týmto štvaním ešte stále neuspokojil. Rozkázal predným

občanom mesta, aby pripravili slóvuneín/, • • i „

i. <■ _ , .slávnostne privítanie vojska,

ktoré pravé prichádzalo z Caesarov * t . •

, d- i , r ^jicbaiev Židovskí vlastenci najprv

n o«’ľ r Ikcí Sa vsolci. kňazi objavili v chrámovom íuchu a pi silí lud, aby sa na slávnosti zúčastnili, lebo celému mestu aj chrámu hrozí inač zánik, pridružili si slávnostnej procesu aj on, a ocakaval, príchod dvoch rímskych kohort Vojaci však preši, mestom a nevšímali si vôbec slávnostného prívetu. Rozhorčenie shromaždeného ľudu dosiahlo tým svojho vrcholu; lud reptal proti prokurátorovi, ba ozývaly sa proti nemu , ohavne vykriky, lebo v ňom videli pôvodcu lohoto celonárodného pokorenia. Mnohí naštvaní Židia chopili sa aj zbrane a so striech strielali a vrhali kamene „a Rimanov. Po'-tom sa niektorí smelsi mužovia ponáhľali k chrámu a roz-

búrili časť s chrámom spojeného hradu Antónia. Florius a rímski vojaci neboli na takýto odboj pripravení, preto sa utiahli zpäť do Caesarey.

Medzitým dosiahol Agripa II. veľkého vlivu na cisárskom dvore. V roku 53 udelil mu cisár Claudius bývalú tetrarchiu Filipa v léno a k tejto dŕžave pričlenil teraz Nero ešte niekoľko perejských a galilejských miest (Tiberias, Tarichea a i.). Vo verejnosti vystupoval ako kráľ, vskutku bol však kráľom bez kráľovstva. Do politiky sa málo miešal, len tu a tam obhajoval rímske práva. Niektorí Židia videli však v ňom „svojho“ kráľa, preto sa obrátili k nemu a požiadali ho o pomoc. Agripa, súc viac Riman ako Žid, im poradil, aby len pokorne sniesli jarmo veľkého, nedobytného Ríma, a aby sa uspokojili i tou autonómiou, ktorú im „milostivý“ suverén ponechal. Takto sa Agripa vyjadril v svojej reči pred shromaždeným ľudom, v ktorej ešte upozornil Židov, aby zanechali všetky revolučné myšlienky, lebo Rimanom podľahli najšľachetnejšie a najsilnejšie národy celého sveta, preto sa musia i oni s nimi spriatelí f a poslúchať nadriadených úradníkov.

Židia, neočakávajúc takúto odpoveď, sa zase sklamali. Ľud nadával a ohrožoval kráľa, takže bol prinútený odcestovať z Jeruzalema. Povstalci sa teraz presvedčili, že sú odkázaní iba na svojpomoc, preto sa k celolom pripojil i syn bývalého veľkňaza z miernejšiej strany, Eleazar hen Chananja, a.za jeho vedenia zakázali nežidom obetovať v sv. chráme cisárovi na počesť. Tým vlastne vypovedali v teokratickej forme rímskej vrchnosti vojnu. Proti tomuto rozhodnutiu stavala sa miernejšia strana šľachticov, ktorá požiadala Agripu II. o pomoc. Tento vyslal tri tisíc dobre vyzbrojených vojakov, ktorí mali bojovať proti spojeným celotom a sikarejom. Za vedenia Me-nachema, posledného syna Judu Galilea, dobyli sikareji v severnej Judei pevnosť Masadu a podpálili Agripov palác ako aj archívnu budovu, v ktorej boly uložené dlhopisy, čím oslobodili dlžníkov od poplatkov. Potom obliehali Herodov palác, v ktorom sa ohradili rímski aj Agripovi vojaci. Rimania hájili sa síce hrdinsky, ale po trojtýždennom obležení museli sa preca vzdať. Rozhorčení Židia vrhli sa potom na nepriateľov, ktorých väčšinou povraždili.

Keď syrský miestodržiteľ Gestius Gallus videl, že sa počet povstalcov značne zväčšil, rozhodol sa proti nim osobne zakročiť. Posbieral silné vojsko, ktoré doprevádzal i Agripa a zastavil sa u Ptelemais, zkadiaľ pustošil severnú Galileu. Z Caesarey vyslal jednu časť vojska do Jaffy, kde zabili mnohých Židov, ich domy vypálili a majetok zhabali. Medzitým sa celoti v Jeruzaleme ostro pripravili na obranu svojho mesta. Cestius dobyl síce jeruzalemské predmestie, Bezethu, ale keď vnikol do vnútorného mesta, prepadli ho udatní celoli a pri-

Agripa žiada Židov, aby sa pokorili

Boj

proti

Rimanom

nútili ho k odchodu. Židia, spozorujúc ústup nepriateľov, začali ich za vodcovstva Šimona bar Gioru prenasledovať, takže-sa Rimania, ako zbabelci dali na útek. Víťazi polom pobrali Rimanmi zanechané válečné prístroje a vrátili sa do Jeruzalema.

Nadšených bojovníkov uvítalo celé obyvateľstvo s veľkým jasotom a víťazným spevom. Prvý odboj sa im podaril: Židia premohli „nepremožiteľných“ Rimanov. Tento úspech povzbudil i ostatných Židov v Palestíne a spoločnými silami začali zbrojiť k ďalším vojnám za slobodu.

Josef

Flavius

4. Národný boj a zánik Judei],

Následky prvého víťazstva bolv pre židovstvo na krátky čas priaznivé^ Rímska posádka zmizla z Jeruzalema, ukrutný prokurátor Florus, bol navždy odstrčený a Cestius Gallus nechal sa svojím neúspechom tiež odstrašiť. Židia dobre vedeli, že toto víťazstvo je vlastne začiatkom dlhých bojov, ktoré budu vyžadovať mnoho ľudských obetí. Jednako, s veľkým politickým i náboženským entuziazmom rozhodli sa vybojovať si slobodu Uznali ohromnú moc Ríma, avšak silu židovského Boha pokladali za mocnejšiu. V tomto nadšení svolali prední vlastenci ľudové shromaždenie, na ktorom boli pre každý obvod zvolení vodcovia, ktorí sa stali zároveň veliteľmi odboja. V hlavnom meste sverili toto vodcovstvo dvom veliteľom: bývalému veľkňazovi Chananovi a Jozef ben Gorionovi. Za gali-lejskeho veliteľa bol vyvolený vzdelaný Jozef ben Mathias,

Tn°oť fh \cdCpimilC 1 znamy ako dejepisec pod menom obvody^ Podobne zvolily svojich vodcov aj ostatné

Títo velitelia mali sa postarať o riadne zorganizovanie národnej obranv. Avšak hneď na začinlkn vnim, i ' i

v ŕ„„i“ ~ •• t ť zaciaiku vojny sa preukázalo,

ze tuto funkciu pujah mužovia, ktorí sami pochybovali o uspechu povs tan.a Z mch Jozef ben Mathias (Flavius) nielen ze nebol dobrý vojvodca, ale nebol ani rozhodný prívrženec odboja za slobodu. Jozef, pochádzajúc z kňazskej rodiny, bol vychovávaný v duchu farizejskom, hoci sa stretával ■ so saducejm., preca zostal verný svojej viere. Na jeho svetový názor mal vacs. vl.v dvojročný pobyt v Ríme. Tu ho jeden r’r.líl.l.el “viedo1 do Poprednej rímskej spoločnosti, v ktorej bližšie spoznal grecko-rimsku kultúru a táto pôsobila akiste dojemne na mladého jeruzalemského učenca. Jozef veľmi obdivoval rímsky národ a videl v ňom akéhosi predestinovaného pána ce eho sveta. A tento zvláštny židovsko-rímsky patriot stal sa teraz vodcom rozptýleného galilejského luduľ Niet sa

čomu divil', že sa nepriateľovi podarilo premôcť silnú galilejskú armádu, ktorá počítala so stotilíe mužov.

Porážka rímskej legie pozdala sa Nerovi veľmi neslávnou, ba i dosl” nebezpečnou. Cisár sa totiž obával, že by židovský príklad mohly nasledovať i ostatné národy. Preto vyslal proti Jeruzalemu svojho najlepšieho vojvodcu, Flavia Vespaziana, ktorý roku 67 tiahol do Antiochie a jeho syn Titus do Alexandrie, kde posbieral všetké vojsko. Rímske legie sústredily sa v Ptolemais, kde sa sišlo asi šesdesiattisíc vojakov. Ledva, že sa celá armáda usadila, už prišli galilejskí občania z Ci-pory a požiadali Vespaziana o pomoc proti židovským povstalcom. Žiadosti verných poddaných veľmi rád vyhovel a poslal im proti nepriateľom sedem tisíc vojakov. Čoskoro však vytiahol Vespazian s celou armádou proti Galilei. Už zpráva o priblížení rímskeho vojska vyvolala medzi galilejským obyvateľstvom zmätok a zúfalý Flavius požiadal Jeruzalem o pomoc, alebo o dovolenie uzavrieť s Rimanmi mier. Neodborné vedenie židovského vojska bolo patrné hneď v jeho počínaní. Jozef i s vojskom shromaždili sa v najsilnejšej pevnosti Jota-pata, ktorú začali Rimania obliehať. Židia sa všemožne bránili, kým ich sily neboly vyčerpané. Za jedného ranného brieždenia preliezli niekoľkí Rimania hradby, pobili ospanlivú stráž a zmocnili sa pevnosti. Rimania nešetrili teraz žiadneho ľudského života: vojakov pozabíjali a ich ženy a deti odviedli do zajatia. Jozefovi a štyricať bojovníkom podarilo sa skryť v jednej jaskyni, keď ich však jedna žena zradila, rozhodli sa, že sa radšej sami zbavia života, než by sa mali vzdať nepriateľovi. Šťastnou „náhodou“ zostal Jozef s jedným súdruhom posledný na žive. Títo sa teraz rozhodli, že sa Rimanom vzdajú. Svojím lichotivým hovorom podarilo sa Flaviovi získať priazeň Vespaziana, ktorý si potom tohoto diskvalifikovaného židovského vojvodcu vyvolil za predného radcu.

Galilejskí Židia obnovili však vzburu a bojovali proti veľmoci nadľudskými silami. Vespazian, ktorý sa už medzitým usadil v Caesarea-Philippi na odpočinok, vytiahol znovu proti Tiberias. Keď mu niektorí mierumilovní občania otvorili mestské brány, udelil celému mestu milosť a tiahol hneď do Tarichey, kde narazil na prudký odpor. Celý boj sa tu odohrával hlavne na Gcnezaretskom jazere. Hŕstka židovských bojovníkov sa síce udatné bránila, ale preca podľahla veľkej prevahe Rimanov. Zbývalí vlastenci ohradili sa v neprístupnej pevnosti Gamala, ktorá sa rozprestierala na strmom vrchu na pobreží Genezaretského jazera. Bojovní Rimania dobyli však aj Gamalu a podobne padli do ich ruky aj ostatné pevnosti, takže sa roku 67 zmocnili celej Galiley. Vespazian poslal potom vojsko do zimného tábora na odpočinok, aby potom na jar mohol pokračovať v boji proti Jeruzalemu.

Rímske

výpravy

proti

Jeruza-

lemu

Flavius

rímsky

radca

Vzbury

Galilei

5. Dobývanie Jeruzalema.

Nepokoje v Jeruzalemu

Vespazian — cisár tiahne do Ríma

Titus žiada odovzdanie Jeruzalema

Rýchly pád Galiley zarmútil jeruzalemských občanov, medzi ktorými kolovala nepravdivá zpráva o hrdinskej smrti Jozefa. Keď sa však dozvedeli, že sa tento ubehlík šikovne vlúdil do priazne Vespazianovej, začali revoluční celoti pochybovať o úprimnosti vládnucej šľachty, ktorých považovali odteraz za vlastizradcov. Niektorí extrémni celoti prepadali v svojom rozhorčení šľachtické domy a väznili Rimanom naklonených aristokratov. Z toho vypukla v Jeruzaleme veľká občianska vojna. Celoti zmocnili sa opevneného chrámu a zvolili si nového veľkňaza, chudobného roľníka Pinchasa. Proti ním bojovala šľachtická a farizejská vláda, ktorej hlavnými reprezentantmi boli bývalí veľkňazi: Chanan a Jošua ben Gainala. bohatý Jozef hen Gorion a vodca farizeov Šimon ben Gamliel. Títo napomínali ľud, aby neposlúchali svodným celotom, ktorí, spoliehajúc na svoju chrabrosť, pripravujú skazu a zánik Ju-dey. Celotom podarilo sa však získať súsedných Edomilov, pomocou ktorých dosiahli silnej prevahy a tak sa stali pánmi mesta. Spojenci vyhubili potom šľachtu, ktorých vodcov Cha-nana a Jošuu hanobne popravili.

Vespazian sledoval všetky tieto jeruzalemské boje s veľkou pozornosťou. Čakal na okamih, v ktorom hudú obidve strany natoľko oslabené, že s ľahkosťou dobyje mesta. Medzitým dobýval mestá okolo Jeruzalema: Gadara, Lydda, Jamnia, Je-richo holý už v jeho moci a už sa pripravoval proti Jeruzalemu. A tom nastaly však v Ríme veľké zmeny, ktoré upútaly pozornosť Vespaziana.

\ júni roku 68 zomrel totiž cisár Nero a tým nastaly v Ríme veľké spory o trón. V krátkej dobe nastúpili a holi sosadení niekolkí vojvodcovia-cisari. Nakonec však zvíťazila strana azijsko-al rieke j legie, ktorá kandidovala Vespaziana. Keď potom nov ozvolený cisár odtiahol s vojskom do Ríma, využili tú okolnosť celoti, ktorí za vodcovstva Šimona ben Gioru dobyli mestá okolo Jeruzalema.

1 o nastúpení trónu odovzdal Vespazian vrchné velenie vojska svojmu synovi Titovi, ktorému zároveň rozkázal abv čím prv dokončil boje v Judei. ’ 5

V Jeruzaleme ešte stále nepanovala jednota, keď Titus všemožne pripravoval vojsko na dobývanie mesta. Podľa rozkazu svojho otca, chcel týmto dlhým bojom urobiť rýchly konec, preto navrhol jeruzalemským obyvateľom, aby odovzdali mesto dobiovolne. Celoti však tuto nabidku s opovržením odo-pieli a hľadali stále nove spôsoby, ako by mohli Rimanov napadnú I a prekáža, im obliehanie. Vystavili válečné prístroje, ktoré ukoi istili pii pienaslcdovaní miestodržiteľa Cestia Galia, a ostro strielali proti Rimanom. Bojovali všemožnými pro-

striedkami; podpálili ich obliehacie nástroje, zničili okolo hradieb rímske násypy, hádzali po nich kamením, šípmi a horiacimi fakľami. To všetko im však nepomohlo, lebo Titovi bola i hrozná živelná sila na pomoci: prísne dbal o to, aby sa do mesta nedoslaly žiadne potravy. V Jeruzaleme nastal hrozný hlad, lebo aj bohatým šľachticom sa minulý nashromaždené zásoby potravín. Hladom umorení ľudia klesali často na ulici a mnohí sa rozhodli tajne utiecť. Týchto zbehov nechal však Titus nemilosrdne ukrižovať. Keď Rimania videli úspech hladu, využili slabosť obyvateľov a dobyli hrad Antóniu. Tým sa dostali blízko svätého chrámu, v ktorom sa už vôbec ne-obetovalo, lebo Židia nemali dobytka pre obete. Na porade sa Titus rozhodol vyslať Jozefa Flavia k Židom s požiadavkom, aby odovzdali chrám a zachránili takto jeho znivočenie. Tvrdohlaví celoti nechceli sa však poddať a so strechy chrámu začali po nich vrhať kamene aj fakle. Ich spôsob nasledovali aj Rimania a keď jedna ich horiaca fakľa vznietila v chráme oheň, nastal medzi protivníkmi veliký zmätok a krvavý boj. Mnohí Židia sa radšej mučenícky vrhli do plameňov chrámu, než by sa poddali ukrutnému nepriateľovi. Pri pohľade na horiacu svätyňu pozbudol i ten najsmelší svojej odvahy. Polom vnikli Rimania do vnútorného mesta, kde potlačili vzbúrencov, ktorých zčasti zavraždili, zčiastky zajali. Na ostatné obyvateľstvo rútili sa ako divá zver: ozbíjali ich, spustošili a vydrancovali.

Po päťmesačnom obležení dosialo sa celé rozbúrené mesto do rímskej moci. Pozostalé obyvateľstvo predali za otrokov a žijúcich vodcov Šimon ben Gioru a Jochanana zGišaly odviedli v okovách sputnaných do Ríma. Titus ponechal v Jeruzaleme rímsku posádku a s ostatným vojskom vrátil sa do Ríma, kde juž pripravovali slávnostné privítanie. Víťazovi vystavili ohromnú slavobránu, na jeho počesť razili sa jubilejné mince, usporiadali sa obľúbené gladiatorské zápasy a veselé divadelné predstavenia. Vo víťazoslávnom sprievode kráčali so svesenou hlavou židovskí hrdinovia, ktorí spolu s bohatou korisťou skvostného chrámového zariadenia upútali pozornosť Rimanov.

Židovský štát zanikol. Na bojišti zanikla však len jeho národná samostatnosť, lebo dávno ešte predtým než táto úplne vykrvácala, vybudovali si izraeliti učilištia, v ktorých pestovali taký duch židovský, ktorý ich jestvovanie umožnil ešte na nové dve tisícročia.

Hlad v meste

9. ab