FR. W. FOERSTER DO ŽIVOTA.

KNIHA PRE CHLAPCOV A DIEVČATÁ

Z  NEMČINY PRELOŽILI :

LENA KALCOKOVÁ A RUDO LUKÁČ

DRUHÉ NEZMENENÉ VYDANIE

VYDAL SPOLOK SV. VOJTECHA / TRNAVA 1943

FOERSTER.

DO ŽIVOTA.

KNIHA PRE CHLAPCOV A DIEVČATÁ.

Dobre spravia všetci rodičia a vychovávatelia, keď vložia do rúk svojich detí túto knihu ako nevtieravého radcu, k čomu je veľmi vhodná najmä svojou zábavnou formou a realistickým obsahom.

Svojim čitateľom.

O všeličo sa pokúšate vo svojom veku, aby ste dokázali silu a statočnosť: O skok strmhlav do vody, o veletoč pri telocviku a o mnoho iného. Každý z vás sa teší, keď objavil príležitosť, kde by sa ukázal silným a udatným.

Ale, iste viete, že dôležitejšia ako všetka sila telesná je sila vôle — ba že bez vytrvalej sily vôle nikto mnoho nedokáže v pestovaní telesných síl.

V svojich rozhovoroch vás upozorním, koľko príležitostí na cvičenie silnej vôle je ustavične a všade — nielen na ihrisku a na plavárni. Treba len vedieť tieto príležitosti vyhľadávať a použiť.

Hlboko v človeku sa ukrýva sila povedať pravdu aj tam, kde sa môžeme pomocou klamstva vyhnúť aj veľkým nepríjemnostiam. Je to sila, ktorá premáha hnev, aj keď už myslíme, že pukneme od zlosti. Ňou premáhame zakorenenú pohodlnosť ako jazdec spínajúceho sa koňa. Ona nám zatína pri bolesti zuby a umlčuje naše žiadosti, čo aj kričia ako hladné vtáčatá.

Ale, každá sila sa musí cvičiť, lebo ináč zakrpatie a človek sa stane slabochom. Koľkí slaboši sa skrývajú za veľkými slovami a gestami !

Aj láska je takou silou. Kto myslí len na seba a žije len pre seba, dokazuje, že má málo sily; stačí mu len pre seba samého a nemôže sa o ňu podeliť s iným. Kto má lásku, má nadbytok sily.

Láska a ochota pomáhať v maličkostiach aj dôležitých veciach je vlastnosťou dievčat a žien. V tom sú ich najvzácnejšie vlohy a sily. Ale, veľmi mnohé z nich nevedia, ako by maly tieto sily v srdci zobúdzať, rozvíjať a správne užívať. Nepoznajú príležitosti k cvičeniu a preto po celý svoj život reptajú a sú nespokojné. Lebo šťastným môže byť len ten, kto vie iných urobiť šťastnými. Táto knižka by chcela ukázať správnu cestu všetkým, ktorí chcú utužovať svoju silu vôle a lásky. To, čo sa v nej rozpráva, pochádza z rozhovorov, ktoré mávam už po nejaký čas s 11—15 ročnými dievčatami a chlapcami v  Zurichu. Rád by som vás mal všetkých pri tom. Keďže to nie je možné, napísal som vám to.

O náboženstve som nepísal iba preto, lebo chcem hovoriť aj k tým, ktorí boli vychovaní bez náboženstva.

Zurich

Fr . W. Foerster.

Samočinnosť.

1. Priekopníci.

Keď spomínam priekopníkov, iste sa všetci rozpamätáte na statočného stopára z  Cooperovej „Kožopunčochy", ktorý si vedel nájsť pravú cestu i v najneprístupnejšej divočine, alebo na všetkých bielych osadníkov, ktorí si kliesnili krok za krokom cestu pralesom. Alebo si pomyslíte na odvážnych objaviteľov, ako bol Kolumbus, ktorí odhalili kultúre a vede neznáme kraje a statočne vytrvali na osamelom chodníčku, kým nepresvedčili svet, že majú pravdu. Alebo vám prídu na um bádatelia najtemnejšej Afriky a Nansen, ktorý posvietil na hrôzy večného ladu a polárnej noci. Ja vám dnes niečo poviem o niekoľkých celkom skromných priekopníkoch pravej cesty.

Žilo raz dievčatko, ktoré rado konalo výskumné cesty po dome. Raz zablúdilo za neprítomnosti rodičov do podstrešnej izbietky slúžok. Užaslo nad tmavou a neradostnou komôrkou a zbadalo, že na sivých stenách nevisí ani jediný obraz. I ponáhľalo sa rýchle dolu, do svojej izbietky, vzalo dva pekné obrázky a zavesilo ich v komôrke slúžok. Vidíte, to dievčatko bolo priekopníčkou. Našlo cestu k vľúdnosti, na ktorú ešte dosiaľ nikto nemyslel, ba ani jej vlastní rodičia. Nemyslite si, že vľúdnosť je zemou, v ktorej je už všetko objavené a z ktorej sa treba už len učiť, čo iní dávno pred vami objavili. Naopak ! Je to ešte veľká, nepreskúmaná končina, známa len na samom pobrežnom okraji, kým vo vnútri je ešte všetko temné a nedotknuté. Tu môže ešte každý z vás objaviť nový svet a nepotrebuje k tomu ani vojnových lodí ani krviprelievania. Stačí len málo rozjímať.

Rozpoviem Vám niečo ešte aj o inom priekopníkovi. Istý chlapec sa s iným prudko pohádal. Napokon dostal od neho poriadne zaucho. Nahnevaný išiel domov a prisahal mu v duchu pomstu. Sedel vo svojej izbietke a zamračený sa díval na susedovu strechu. Náhle mu prišlo na um: Čo, keby som sa s ním teraz zmieril a všetku vinu vzal na seba ? Ale, čo povedia na to moji kamaráti ? Vysmejú sa mi a nadajú mi do bojkov. Ale, či je nie omnoho zbabelejšie, keď sa teraz hanbím ich výsmechu a neodvažujem sa spraviť, čo by som chcel ? A vidíte, naozaj sa dal na cestu do neznámych, temných končín zeme, hoci nevedel, ako sa mu tam bude dariť. A srdce mu zabúšilo od vzrušenia ako veľkému objaviteľovi. Rýchle vybehol schodmi k bytu svojho priateľa, zaklopal, ešte raz si zhlboka vydýchol a prehovoril k prekvapenému kamarátovi: „Možno sa čuduješ, že prichádzam. Ja tiež. Rád by som ťa však poprosil o odpustenie, že som ťa natoľko rozdráždil, že si ma musel udrieť." Ten, celkom zmätený, zakoktal: „Veď ja som vinný, nehnevaj sa na mňa". Na chvíľu nastalo úplné ticho v izbe. Obaja sa na seba zarazene dívali, ako by sa hanbili, že našli konečne lepšiu cestu ako päsť a hnev. Potom si podali ruky, hrali sa a prezerali si knihy, ale tak slávnostne, ako by boli práve pred chvíľou zažili niečo veľkého. Potom išiel prvý priekopník rozjarený domov a verím, že nebol menej povznesený ako Stanley, keď sa mu konečne podarilo nájsť cestu k temným končinám.

2. Majstrovské diela.

„To je majstrovské dielo" — vravievame, keď máme pred sebou skutočne skvelý výkon, krásnu maľbu, odvážny výstup horolezca alebo úchvatnú prednášku. Niekedy hovoríme aj o majstrovskom diele prírody, keď stretneme človeka dokonalej krásy, alebo zazrieme nádherne urastený strom. Viete, odkiaľ vlastne to slovo pochádza ? Kedysi musel tovariš, keď chcel byť majstrom, vykonať na skúšku nejaké dielo, aby dokázal, že sa skutočne niečomu naučil: To sa volalo majstrovské dielo.

Hovorili sme mnoho o sebaovládaní. Na tomto poli ostáva, žiaľbohu, väčšina ľudí po celý život len tovarišmi a nestávajú sa nikdy majstrami. Ba mnohí sú natoľko slabí, že sa z nich nestanú ani len učni. Myslia, že to príde samo od seba a ak nie, aj tak dobre. Ani netušia, ako nesmierne dôležité je pre všetky povolania a vzťahy človeka, aby sa ovládali. Je to skoro tak dôležité ako naučiť sa chodiť. Kto sa nevie ovládať, podobá sa človeku, ktorý stojí neisto na nohách, vráža do ľudí, tí ho odstrkujú a nevie nikdy, kam dôjde, lebo nevie udržať krok so všetkým, čo hovorí a koná.

Mám vám vymenovať niekoľko majstrovských diel sebaovládania ? Načim byť už dlho učňom a tovarišom, aby to človek dokázal. Vy ste azda ešte prislabí na to. Ale, predsa vám to rozpoviem. Paľo neskoro vstal a musí sa veľmi ponáhľať, keď chce ešte zavčasu dôjsť do školy. Pri obliekaní mu ide všetko naopak. Chce si obliecť košeľu a zbadá, že je prevrátená gombíkmi dovnútra a preto ju musí zlostne zhodiť. Pri obúvaní sa mu roztrhne šnúrka. Keď berie do ruky mydlo, vyšmykne sa mu a zafrkne pod stôl. Pri balení kníh mu jedna chýba. Zúrivé behá po izbách, prevráti kvetník a matka mu prísne rozkáže pozbierať zem a črepiny. Len len že nepraskne od zlosti. Konečne sa vydá na cestu. Už je na schodoch, ale musí sa vrátiť, lebo zabudol raňajkovať. Bez dychu a trasúc sa od rozčúlenia, zbehne konečne na ulicu. Tu sa nad ním otvorí oblok a starostlivá mamička naňho zavolá: „Paľko, vráť sa rýchle a obuj si galoše ! Dnes je mokro na ulici".

Čo by teraz väčšina chlapcov urobila ? Radšej to ani nepoviem. Dobre vychovaní vystúpia možno bez reptania zase hore, ale obličaj majú od potlačovanej zúrivosti skoro skamenený.

Ale Paľko — nevravím, že Paľko už žije, ale raz bude žiť v budúcnosti — Paľko vykonal majstrovské dielo, niečo neslýchaného. Mocne sebou trhne, ponáhľa sa hore schodmi, vstúpi s vyjasnenou tvárou a povie: „Ďakujem pekne, že si ma na to upozornila". Natiahne si galoše a pritom si pohmkáva peknú pieseň: „Keď rozkvitne prvý máj..." Potom pekne povie: „Zbohom buď, mamička" a od samej radosti letí do školy cez najväčšie kaluže.

Iné majstrovské dielo.

Anička si chce sadnúť k svojmu stolíku. I vidí na ňom Jankov nový atlas. Prudko doň vrazí a zhodí ho, takže atlas so značným vnútorným zranením zostane na zemi. Príde Janko a vidí, čo sa stalo. Čo bude teraz ? Všetci to viete. Odkedy je svet svetom, je to vždy rovnaké. Jeden sa zachová grobiansky a druhý sa mu zato odplatí dvojnásobne; počuť práskať a plieskať, hrmieť a blýskať, hučať a syčať a kto pritom zvíťazí, myslí, že podal majstrovské dielo. „Ale som mu dal", povie si hrdo. Jankovi je však ten priebeh svetových dejín príliš nudný. Už v škole ho nudili, prečo by ich mal ešte aj doma opakovať ? Pristúpi mlčky k svojmu atlasu, pohladí ho, vyzvedá sa na jeho stav, položí ho na miesto a povie potom Aničke: „Odpusť, že som bol taký neporiadny a položil ho na tvoj stolík". Čo povie Anička ? Sedela za stolom, pripravená k boju, zásobila sa príslušným slovným strelivom a mala tiež pohár vody naporúdzi. A teraz povie Janko niečo tak neočakávaného ! Celá sa zapýri. Nevie, čo na to odpovedať. Ale, predsa niečo nového a dobrého urobí skôr či neskôr aj ona, lebo jedno majstrovské dielo pri vodí ďalšie.

3. Hluchonemí.

Boli ste už v ústave hluchonemých ? Ako žijú títo úbožiaci ? Všetka krása a neha, ktorú človek môže človekovi povedať alebo od neho počuť, neznamená pre nich nič. Len trudnými okľukami obcujú s ľuďmi ako väzni, ktorí zo svojho väzenia dávajú znamenia. Čítal som báseň o hluchonemých deťoch, v ktorej bolo medzi iným toto:

Poď a povieš ustrašený: Je to život zúbožený ! V ich kostole nezvoní, piesne svoje neznejú, v ich myšlienkach žiadna brána, slovami cit nezohrejú. A ich hlas sťa mĺkve steny ! Je to život zúbožený !

Kedykoľvek čítam túto báseň, vždy musím myslieť na mnohých, ktorí sú nie hluchí ani nemí a predsa len žijú biednym životom hluchonemých. Nikdy sa nenaučili ozajstne používať svojich ušú a úst. Sú vždy natoľko sebou zaujatí, že počujú len vtedy, keď sa to ich týka. Ak sa to týka iných, ich sluch jednoducho zlyhá. Počujú znamenite, keď ich volajú k jedlu, ale keď im matka v reči naznačí, že je už unavená a majú jej pomôcť, to veru nepočujú. Keď im zatrúbia do ucha nejakú žiadosť, počujú to. Ale keď niekto ticho a bojazlivo prosí, vôbec si toho nevšimnú. Že vlastnej sestre ublížili a ju urazili, to počujú dobre, keď nahlas plače. Keď sa však jej hlas tíško chveje, pretože s ňou drsno zaobchádzali, to už sluchom svojím nevnímajú ! Behajú po lese a vyberajú hniezda, rozumejú hlasu každého vtáka, vedia, či je to lákanie, alebo výstraha, či hnev, alebo jasot — ale na ľudské hlasy je ich ucho nie naladené. Tu sú jednoducho hluchí. Ich ucho im nič neprezrádza z duše bližných, nepoznávajú, ako sa cítia a teda ani nevedia s nimi zaobchádzať. Sú bezradní ako tí hluchí. Či o nich nemôžeme práve tak vravieť:. „Je to život zúbožený" ?

Počuli ste už o Indiánoch, ktorí majú sluch tak vycvičený, že počujú na veľkú vzdialenosť dupot koni, keď položia ucho k zemi ? Tiež vypočujú zo ševelu lístia kroky blížiaceho sa človeka a to omnoho skôr, než to bledá tvár vôbec tuší. Dnes sa už nepotrebujeme takým veciam učiť. Ale kúsok takého umenia by sa nám predsa len zišiel. Uznávam za dobré, že by sme mali svoj sluch tak zbystriť a vyladiť, žeby sme z hlasu spoznali, čo sa odohráva v duši blížneho — či je skormútený, alebo rozčúlený, popudený, alebo znechutený, unavený, alebo zmorený. Tomu sa dá práve tak naučiť, ako sa svojmu umeniu naučil Indián. Načim len dávať dobrý pozor a všetko si pamätať, tak ako herci veľmi horlivé študujú, ako sa hlasom vyjadrujú rôzne city srdca. Veď ináč by sa nemohly predvádzať hry ! Keď napr. hráte divadlo a chcete vytvoriť osobnosť hrdého alebo bojazlivého človeka, najprv sa spytujete: Aký tón dostáva hlas, keď je človek hrdý, alebo úzkostlivý ? Indián užíva ušú, aby premohol svojho nepriateľa, alebo, aby včas pred ním zutekal. My by sme sa mali učiť, aby sme našim drahým neubližovali a neboli im na ťarchu. Či je nie žalostný pohľad na človeka, ktorý sám od seba nepočuje, keď druhého vyrušuje alebo unavuje, ale vždy čaká, kým onen nezareve: „Tisíc striel do toho !"

Všimnite si napr. niekedy presne, ako sa chová človek, keď poviete niečo, čo je mu nepríjemné a on to nechce dať na sebe znať. Keď napr. rozprávate niečo škaredého o niektorom kamarátovi alebo mu rozprávate o treste, ktorý dostal v škole. „Preglgne to", hovorí sa. Na jeho hlase môžete zreteľne vypozorovať preglgnutie a spoznáte, že ste mu ublížili. Keď už máte ucho dosť zbystrené, vypozorujete z jeho reči možno skôr, než dokončí, že je mu to veľmi nepríjemné a prestanete teda včas. Naproti tomu hluchý to vôbec nepozná a s veľkou rozkošou sa kochá na mukách druhého. Obyčajne pri takýchto príležitostiach strácame často najlepších priateľov, alebo získavame nových, kde sme to vôbec ani netušili. Dávajte niekedy pozor, ako hovorí človek, keď ho ustavične obťažujeme otázkami alebo prosbami a on má práve inú prácu alebo je ustatý. Je mnoho ľudí, ktorí tu nič nezbadajú a zarazia sa, až keď nastane výbuch. Je dôležité najmä pri návštevách nemocných, aby sme mali jemný sluch a únavu spozorovali prv, než si ju nemocný sám uvedomí. Je to tak, ako keď Indián počuje blížiaci sa dupot koni, keď ešte nie je široko-ďaleko ničoho vidieť. Niektorí ľudia sú tak dobre vychovaní, že, i keď sú zaujatí pilnou prácou alebo chcú ísť na prechádzku, predsa ešte prijmú návštevu s prívetivým obličajom. Náš jemný sluch však ľahko z ich hlasu vypozoruje, že prejavy potešenia im pôsobia určité premáhanie a rozpaky. Kto to necíti, ostane celé hodiny sedieť, čo si aj druhý nahlas vzdychá a zíva alebo otvorene povie, ako je práve dnes veľmi ustatý. Len nikdy nezabúdajte, že so somárskymi ušami nemôžete byť skutočne vzdelanými ľuďmi ! Uši nám nenarástli len preto, aby nám držal klobúk, ale aj aby konaly spravodajskú službu a nám včas hlásili, kde je treba lásky, pekného slova, srdečného stisku ruky, prosby a odpustenia, alebo rýchleho ústupu.

Teraz ešte niečo o nemých. Im platia verše: „Slovami cit nezohrejú a ich hlas — sťa mĺkve steny." Môžete si myslieť, koho mám na mysli. To sú ľudia, ktorí nikdy nevedia v pravý čas povedať vľúdne alebo vďačné slovo, ľudia, ktorí vo vnútri svojom skrývajú prítulné a vrúcne city, ale nikdy sa nenamáhajú niečo zo svojho vnútorného pokladu prezradiť. Niekedy je to ťažkopádnosť a lenivosť, niekedy zas ostýchavosť a nedostatok cviku. Keď ich niekam pozvú a skvele sa pobavia, pri odchode povedia iba „Zbohom" alebo najviac „Ďakujem pekne." Nikdy sa natoľko nepremôžu, aby hostiteľovi troška podrobnejšie povedali, ako ich potešil, čo sa im obzvlášť uňho ľúbilo, prečo je u neho tak pekne a že sa už vždy dlho tešia, ako si uňho posedia. Samozrejme, keď to nie je pravdou, nech to nehovoria — ale keď to cítia skutočne, prečo by to nemali aj navonok prejaviť ? Či azda je už priveľa srdečnosti vo svete ? Ja ju aspoň nevidím. Naopak. Prívetivé slovo, idúce od srdca, je veľmi zriedkavé a komu sa raz povie, ten no už nikdy nestratí. Nosí ho pri sebe s radosťou a opatrnosťou ako žiak dobré vysvedčenie alebo ženích list od svojej milej. Keď potom musí od iných ľudí vypočuť tvrdé slová, rýchle urobí tajný dúšok zo srdečného slova a splákne si ním horkú chuť. Ako často premeškáme príležitosť preriecť slovíčko útechy alebo sústrasti, keď iných trápia starosti a choroby alebo gniavi ich strata najbližších ! Nemo a nehybne stojíme a radi by sme aj niečo vraveli, ale akosi neprichádza nám pravé slovo na um; preto radšej mlčíme. A predsa, každé slovíčko útechy je ako kytička, ktorú kladieme na hrob. Načim len pozorne rozmýšľať, čím by blížny najviac pookrial — a potom veru sa poponáhľať a rýchle to vysloviť ! Čo by ste napríklad povedali, keby vaša matka stratila sestru alebo matku ? Asi toto: „Milá, dobrá moja mamička, budem ťa mať teraz dvojnásobne rád !" Alebo, keď príde váš kamarát po pohrebe otca zase do školy, tíško si k nemu prisadnete a podáte mu priateľsky ruku so slovami: „Je mi veľmi ľúto, že si taký nešťastný. Prosím ťa, príď ma niekedy navštíviť a rozpovieš mi niečo o svojom oteckovi''. Alebo mu povieme niečo iného — len nestojme ako nemí ! Veď predsa máme srdce a oči ! Mnohý z nás odcestuje a na dušu mu zaľahne smútok, že sa musí od príbuzných a drahých odlúčiť. Avšak svoj zármutok by ani za nič na svete neprejavil ! Tí druhí si pomyslia, že si ich veru málo cení a s ľahkým srdcom odchádza. A predsa to nič nestojí otvoriť ústa a povedať: „Prv som sa na cestu tešil, ale teraz ma veľmi trápi, že ťa musím opustiť. Veľmi sa mi bude divieť za tebou a už teraz sa teším na naše stretnutie !" Tým sa potom onen živí za jeho neprítomnosti a je hrdý, že značí niečo v živote iného. Prečo teda nevysloviť to jediné slovíčko ? Alebo, jeden druhému bolestne ublížime a cítime to veľmi dobre. Ale otvoriť ústa a povedať, že sme to už oľutovali a že sme to tak zle nemysleli — to veru nie ! K tomu sa neodhodláme a radšej vyčkáme, kým sa uňho hnev nepominie ako voda po daždi. Žiaľbohu, ublíženie nepominie tak rýchle ako dažďová voda, ale zažiera sa ďalej do duše a často usmrcuje všetku lásku. To všetko vzniká z nemoty, sťa máme aj k niečomu lepšiemu než len k naberaniu polievky. Neveríte, akých pekných a jemných línií nadobúdajú, keď si zvykneme vždy prehovoriť srdečné prívetivé slovíčko, keď cítime úprimnú srdečnosť ? Nevravím, že máme mať stále srdce na jazyku — lebo ochladne. Nie ! Ale mali by sme si zvyknúť zabúdať v pravý čas na všetku falošnú hanblivosť a ťarbavosť. Dávajme znať iným, že ich máme radi a že cítime k nim vďačnosť ! Tomu sa musíme jednoducho naučiť a je to pekné a oblažujúce umenie. Keď sa učíme spievať a hrať na husliach a na klavíri, aby sme iným spôsobovali radosť, prečo by sme tiež nemali vedieť vľúdne rozprávať ? Pritom je ešte aj to pekné, že pri hovore môžeme vždy vyjadriť, čo naše vlastné srdce vytvorilo, kým v hudbe musíme hrať, čo iní zložili. Všetko závisí len na tom, aby sme raz začali — potom nám to už ostáva navždy. Viete, ako sa nazýva strach, ktorý sa zmocňuje spevákov a hercov, keď prvý raz vystupujú pred verejnosťou ? Volá sa „divadelná tréma". Keď ju raz máme za sebou, sme zachránení a viac sa už neokúňame. Podobne je to s nami, keď sa po prvý raz nútime do niekoľkých prívetivých slov alebo keď prosíme o prepáčenie. Musíme sa k tomu odvážiť ! Ináč z nás nebude nikdy umelec a ostaneme naveky iba nemými ľuďmi. Preto nás varuje básnik:

Keď v srdci svojom lásku máš, neskry ju medzi štyri steny !

Vylieč ňou život ubolený, tým duši veľa, veľa dáš.

Svet nenávisťou sa len hmýri, srdce je plné bôľnych rán.

Jediné pekné slovko priam zaženie žiaľ a mútne víry.

Sebaovládanie.

1. Načo nám je sebaovládanie.

Sebaovládanie je naozaj suchopárne slovo. Mladý človek má pritom pocit ako bujný vraník, spútaný koženými uzdami alebo ako človek, ktorý stojí smädný pri prýštiacim prameni a nesmie sa napiť. Sebaovládanie je ako nepríjemná medicína, ktorú dospelí predpisujú deťom. Dnes vám dokážem opak toho. Alebo, veď na to prídete aj sami ! Aj keby vôbec nebolo dospelých a deti by samy žily na veľkom ostrove a na široko-ďaleko nebolo by učiteľa, už po niekoľkých týždňoch by objavili, že sebaovládanie je jedným z najcennejších dobrodení života. Veľmi dobre môžu ľudia vyžiť bez železníc, telefónu, plynových pecí a elektrického svetla, ale bez sebaovládania nie. Sami poviete, prečo.

Predstavte si len, že by ste prežili všetci také stroskotáme lode a zachránili by ste sa na osamelom ostrove. Museli by ste si spoločne vystaviť obydlie ako divosi a spoločne sa starať o potravu. Myslíte, že je k takej stavbe bydlísk treba len dreva, kameňa a mocných dlaní ?

Nie — dôležitejšie ako toto všetko je, aby sa každý vedel ovládať. Prečo ? Lebo ináč by sa všetko už po pol hodine dostalo do hádky. Pre spolužitie ľudí je sebaovládanie práve tak potrebné ako pre nebeské hviezdy prísny zákon pohybu; keby si každá hviezda poletovala po nebi ako lastovička, čoskoro by všetko ležalo v troskách. Len tú výhodu majú hviezdy, že nemusia si ešte len samy hľadať správnu dráhu, zatiaľ čo ľudia sa zväčša ešte len namáhavé učia pri mnohých zrážkach dbať vo svojom pohybe na to, že nie sú vo svete sami. Mnohý, čo sa tomu nechce naučiť, sa častými zrážkami tak otrieska, že sa už ďalej ani nehne.

Preto sa tu o tomto porozprávame, aby ste našli správnu cestu skôr, než dôjde u vás k zrážkam, pri ktorých si je nie človek istý, či vyjde z toho celý.

Počuli ste už v prírodopise o tom, že v ríši zvierat a rastlín zahynú všetky, čo sú nie prispôsobené svojmu prostrediu a potrave a len tie ostanú nažive, ktoré sú veľmi dobre vystrojené všetkými potrebnými článkami ? Predstavte si, že by bol lev nie žltý, ale belasý; bol by teda naďaleko viditeľný a nemohol by sa priblížiť k nijakej zveri. Keby bola lastovička červená, ani by len nemohla preletieť ponad pole, aby ju ihneď nezbadali dravé vtáky. Ešte aj vtáčie vajcia sú takto prispôsobené okoliu. Alebo, pomyslite si na obdivuhodne ostrý zrak vtáčích dravcov. Dravec s kalným zrakom by musel čoskoro zhynúť hladom. Ale v ľudskej spoločnosti jestvuje tiež také prispôsobovanie. Čo je levovi chrup, vtáčiemu dravcovi zrak a čo sú vtákom krídla, to je človekovi sebaovládanie. Kto nemá tejto schopnosti, zahynie v spoločnosti ľudskej — ako zahynie vo vode ten, kto nevie plávať. Pravdaže, ľudská spoločnosť je nie tak ukrutná ako príroda. Ak sa vie niekto len málo ovládať, nenechajú ho hneď padnúť a snažia sa ešte dodatočne ho vychovať. Dostane sa do polepšovne alebo internátu k prísnemu učiteľovi a aj keď odrastie, majú s ním ešte veľa trpezlivosti; ale opravdivé si ho už nikto neváži. A konečne dôjde aj tej trpezlivosti koniec. Kto si trvalé kadečo dovoľuje a nevie sa opanovať, čoskoro osamotne a nikto nechce mať s ním veľa do činenia. Spoločnosť ho vytvorí, tak ako krv vystrčí cudzie telesá alebo ľadovec vyhadzuje skaly na obe strany. Kto sa neudrží na uzde z ohľadu na pohodlie a želania iných, stratí priateľov. Je zle vystrojený pre život a keď to včas nezbadá a zameškané nedohoní, možno mu prorokovať biedny život.

Vidíte teda: Pre ľudské spolužitie je sebaovládanie tak potrebné ako vtákovi krídla, labuti plávacie blany a rybe plutvy. Keby teda niekto vravel: „Ja sa nebudem držať na uzde, budem si robiť, čo chcem", bolo by to isté, ako keby povedal orol: „Ja môžem lietať vo vzduchu aj bez krídel".

Ale tu nebudeme rozprávať len o ľudskej spoločnosti všeobecne a načo potrebujeme sebaovládania, aby nás v nej trpeli, ale aj o prípadoch, kedy človek v živote obzvlášť oľutuje, keď sa nevie opanovať.

K tomu si musíte predstaviť, ako sa má človek, ktorý nevie opanovať svoje svaly. Nejaké dieťa padne do vody, mohol by ho zachrániť, ale ruky mu ochabnú, keď je ešte len na 12 metrov od neho, sám musí volať o pomoc a dieťa sa pred jeho zrakom utopí. Ale ešte viac biedy a neúspechov stihne človeka, ktorý nemá dosť sily držať na uzde svoje náruživosti a zlé náklonnosti a je otrokom seba menšieho popudu, ktorý v ňom vznikne.

Najzjavnejším príkladom je pijan, ktorý vie celkom iste, že jeho cesta vedie ku skaze a predsa je prislabý odporovať tomu. Ale, zvoľme si radšej príklad zo svojho prostredia ! Pred dvomi rokmi som učil malého Francúza, ktorý sa poctivé namáhal rozprávať nemecky, ale robil pritom strašne smiešne chyby. Ostatné deti pritom vybuchli v hlučný smiech a to ho tak postrašilo, že už ďalej nemohol odpovedať. Keď raz nebol v škole, povedal som deťom, aby si predstavili, ako by im bolo, keby ich v cudzine vysmiali; nech spravia radšej všetko možné, aby toho malého povzbudili ! Uznali to, ale nabudúce znovu niektoré vybuchli v smiech. Im samým to bolo strašne nepríjemné a oľutovali toho — ale nemohli tomu zabrániť. Smiechové svaly nepočúvali rozkazu srdca a tak sa deti museli smiať, čo sa aj samy zato hanbili.

Viete, k čomu je treba najviac sebaovládania a kedy človek najviac oľutuje, že sa neopanoval ? Keď niekomu prisľúbil, že neprezradí tajnosť. Pod pečaťou mlčanlivosti povie sa niečo Eme, ona prisľúbi vážne a slávnostne, že to ponechá u seba a ledva príde domov, už šepoce sestre v kúte a zase len počuť: Ale, že to, preboha, nikomu nepovieš ! Sestra ale, samozrejme, povie to ešte toho večera priateľke, tá bratovi, ten to zvestuje celkom nahlas v triede a tak to koluje. Ale, viete tiež, že veľa dievčat a chlapcov sa už ponosovalo, že nenájdu vôbec opravdivého priateľa a priateľky a nemajú tušenia, že sú pritom na vine len ich klebetné jazyky. Len to pozorujte na sebe samých ! Kto chce mať priateľa, chce človeka, na ktorého sa môže úplne spoľahnúť. Ako vie, že každé ráno vyjde slnko, tak iste chce rátať aj na to, že priateľ bude mlčať, keď sa mu s niečím zverí. Keď len raz zbadá, že prezradil čo len maličkosti, spôsobí to trhlinu v jeho srdci. Vidí: To je nie človek, ktorému možno veriť, lebo keď sa nevie ovládať v jednom, ani v iných veciach nemožno na neho stavať. A ako potom toho oľutuje ten, kto si nevedel zachovať tajomstvo ! Ale on si nevycvičil silu sebaovládania a pravdaže, pôžitok z klebetenia bol silnejší ako priateľská vernosť.

Preto je dôležitejšie cvičiť sa v mlčaní a nadobudnúť v tom pevnosti, než dosiahnuť jazdením na kolobežke najpevnejších lýtok. Silné lýtka nám získajú len cenu pri závodoch, ale sebaovládanie získa nám dôveru iných a bez tej je človek vždy úbohým a opusteným.

Príde vám na rozum ešte veľa iných príkladov, kde je človeku v živote treba sebaovládania. Tu ich všetky nemôžeme vypočítať. Ovládať sa znamená vlastne to, aby bol človek jediným pánom v dome svojho tela a aby sa v ňom nepodriaďoval svojim služobníkom a čeľadníkom — smiechovým svalom, žalúdkovým nervom, žuvacím svalom, jazyku a všetkým iným. Čeľadníci a služobnici majú byť vedení pánom, lebo on má prehľad o všetkom, počíta príjem a výdavok a rozmýšľa o tom, ako každý jednotlivý čin súhlasí s celkom. Kto je otrokom svojich pudov a vášní a svojich vzťahov a nálad, zakúsi vždy tú najtrpkejšiu ľútosť, lebo čo tieto bezhlavé robia, nesúhlasí nikdy s celkom a spôsobí vždy len neporiadok a zmätok.

2. Boj s jazykom.

V starom Grécku bola skupina skromných, uvažujúcich ľudí. Volali sa Pythagorovci. Kto chcel vstúpiť do ich spolku, musel prisľúbiť, že bude najprv po celé 3 roky mlčať. Až po uplynutí tejto skúšobnej doby bol uznaný za hodného stať sa ich spoločníkom. Viete, prečo stanovili túto podmienku ? Myslím, iba preto, lebo na svete nie je nič ťažšieho ako ovládať vlastný jazyk. Komu sa to podarí, dokáže tým toľko duševnej sily a sebaovládania, že sa mu môžeme bez obavy aj v dôležitejších veciach zverovať. Je slobodným človekom a nie je už sluhom svojho zobáka. Čo pomôže všetka dobrosrdečnosť, keď nespútaný jazyk neposlúcha dobré srdce ? Uvoľnený jazyk zapríčiňuje vo svete najväčšie nešťastia a najväčší zmätok. Pre ľahkomyseľnú nádavku sa ľudia často strieľajú a staré priateľstvá sa lámu pre hlúpe klebety. Keď som svojho času o týchto veciach rozprával v istej triede, povzdychlo si zhlboka malé dievčatko: „Ach, áno !" Iste už samo zažilo, koľko biedy vo svete pochádza z nestráženého jazyka a ako slovo, rýchle vypustené z úst, neskoršie trpko oľutujeme. A nie je to priamo zarážajúce, keď sa veľký človek dá často ovládať týmto malým kúskom mäsa a je pod jeho dozorom ? Nedajme sa mu a postarajme sa, aby sme každé slovo, ktoré chceme vysloviť, najprv dôkladne prežuli ! Kto to neučiní, je ako cisár, ktorý oddal vládu svojim dvoranom. Všetci ste sa zaiste už učili naspamäť básničku, v ktorej sa hovorí:

Jazyk svoj vždycky dobre stráž !

Zlé slovo často von sa tlačí,

— nemyslíš to zle —

blížny však odchádza v zármutku a plači.

Rozpomeňte sa na rôzne prípady, v ktorých len ťažko udržíme jazyk za zubami ! To sa stáva najčastejšie vtedy, keď nás iní podráždia a rozhnevajú.

V takých okamihoch vyslovíte všeličo, čo sa vám potom zdá tak cudzím, že to ani nepoznávate. V zlosti si myslíte, že, vyslovia ošklivé slovo, si podstatne uľahčíte. V skutočnosti si tým iba priťažíte a často po celý život trpíte následkom nepremyslenej reči.

Čo teda robiť, aby ste tomu zabránili ? Najlepším východiskom by asi bolo, aby ste v jednom ťahu mlčali po celé 3 roky. Tak by ste sa tomu poriadne naučili. Ale, bolo by to pre vás priťažké. Ale čo, keby ste si založili aspoň malý spolok, kde by musel každý nový člen prisľúbiť, že neprehovorí ani slova, pokiaľ ním lomcuje hnev a vrie v ňom zlosť ? Alebo, nesmel by odpovedať na nijakú urážku ? Neskoršie by k tomu pristúpilo iné cvičenie jazyka. — Vždy si na tom veľmi zakladáte, keď sa 10 ráz za sebou vyšplháte po rebríku a máte železné svaly. Len mi verte, patrí k tomu viac mužnej sily mať železné svaly jazyka ako si vypestovať silné ruky a nohy.

Viete, ako sa chránil Július Caesar prenáhlených slov ? Kedykoľvek ho pochytil hnev, vždy napočítal v duchu do 20, kým odpovedal. Je to výborný prostriedok a ja ho odporúčam každému z vás.

A teraz iný prípad. Pomyslite si na výrok: „Blížny však odchádza v zármutku a plači." Kedy sa to stáva ? Obyčajne, keď nám zlý hlas nášho vnútra našepkáva nejaký špatný žart alebo urážlivé slovo na účet nášho priateľa, len aby sa iní na ňom riadne pobavili. Alebo, keď niekoho vysmievame pre vadu, ktorú si sám nezavinil alebo pre nejakú chybu, ktorá ho samého dosť skľučuje. Poznám to zo svojich vlastných žiackych čias: Človek má sa roztrhnúť, keď má niečo smiešneho zatajiť iba preto, že by sa to mohlo druhého bolestne dotknúť. Ale jediným zlomyseľným žartom strácame často svojich najlepších priateľov — lebo smiech je často bezohľadnejší ako pohana. Preglgnite to radšej a neuvoľňujte nikdy úplne uzdu svojmu jazyku, dokiaľ nezistíte, že sa ten žart nikoho nedotkne a bolestne mu neublíži! Toto nazývame vzdelaním srdca.

3. Jazyk — klebetník.

Je trojaký jazyk: volský, bravčový a — klebetný. Ten posledný je najťažšie dostať. Žiaľbohu, stretávame sa s ním často u malých dievčeniec — hoci tiež nezriedka aj u veľkých. Tiež si niekedy zaklebetíte ? Nepochybujem o tom. Verím však, že to nerobíte zo zlomyseľnosti, ale že váš jazyk hovorí, nevypýtajúc si vopred súhlas vášho srdca. A čo si myslí vaše srdce o klebetách ? Dozvedeli ste sa to už niekedy ? Nájde sa niekto medzi vami, kto myslí, že roznášanie ošklivých slov a vecí spôsobuje niečo dobrého ? „Človek sa tým aspoň upozorní na zlo !" Na čie zlo ? Na vlastné ? Nie, klebeta hovorí vždy len o zlých skutkoch alebo zámeroch iných. A teda myslíte, že máte niečo z toho, keď vám niekto pošepká do ucha, že Helenka zase oklamala svoju mamičku, alebo, že Aničkin brat deň čo deň prichádza len po polnoci domov ? Nič nám to nepomôže, pravý opak sa tým dokáže. Lebo, čím viac zlého počujeme o iných, tým lepšími sa zdáme sami sebe. Čím viac strkáte nos do cudzej kaše, tým skôr vám prihorí vlastná. A myslíte, že klebetením pomôžete blížnym ? Veď oni sa o tom nedopočujú, lebo sa to robí tajne ! A viete, čo je najhoršie ? Pretože klebeta nepochádza z lásky, nič nie je jej sväté, neostáva pri pravde, ale ju prekrucuje a verí každému hocičo, len keď sa jej to hodí. Sú aj také tlčhuby, ktoré by neublížili ani muške, ale zato vedia veľmi dobre svojmu blížnemu život otravovať. Okrádajú ho o dobrú povesť a z najmenšieho jeho poklesku vytvárajú hrôzostrašné kúsky. Čo priateľ ich strýka od svojej ženy počul, ktorej slúžka vyprávala, čo kedysi zachytila letmo práčka pri kľúčovej dierke — to roznášajú ako večnú pravdu. Keď sa potom príbeh konečne vráti k prvej klebetnici, sama už svoj vlastný výplod nepoznáva. Áno, vy sa tomu smejete. Ale, či viete, že týmto tlčhubám slúži veľká armáda ? Sú to totiž všetci nemysliaci ľudia, ktorí bez výčitiek svedomia roznášajú škaredé reči, len aby seba a iných pobavili.

Iste ste už všetci čítali v novinách oznam: „Reumatizmus dôkladne lieči... atď." Viete čo je osvedčeným liekom proti klebetám ? Hádajte ! Iste sa navždy vyliečime, keď začujeme klebety o sebe a spoznáme, ako je všetko pritom prekrútené a sfalšované, až hrôzou mimovoľne zbledneme, že sa o nás také fotografie dostali medzi ľudí.

Teraz vám chcem však poradiť dobrý prostriedok k jazykovému cvičeniu, ako som to vravel aj svojim žiakom. Pamätajte vždy na toto: Vaše srdce a rozum sú proti klebeteniu; váš jazyk je pre klebetenie. Tak teda stoja dvaja proti jednému. Preto musí jazyk prehrať. Ale prehrá len vtedy, keď budete stále ostražití. Tým, ktorí sa chcú ďalej vzdelávať, doporučujem: Nech je vám pravidlom o nikom nič ošklivého neroztrusovať ! A keď to robí niektorá priateľka, spýtajte sa jej: „Úbohá Lena, ako si ty k tomu prišla, aby si roznášala špinu ? Či nevykonáš aj ty niečo, čomu by som mohla omylom rozumieť, keby som ťa dobre nepoznala a nemilovala ?"

Veľký cirkevný Otec, sv. Augustín, opisuje na jednom mieste svojich spisov svoju matku, jednoduchú ženu z ľudu. Najkrajším rysom jej povahy bolo, že nikdy nerozširovala urážlivé alebo ošklivé reči. Počúvajte, čo hovorí: „Keď v prítomnosti priateľky dopadli prudké vlny vášnivej nenávisti na neprítomnú nepriateľku, nikdy nič z toho nevyzradila neprítomnej. Vždy len napomínala k dobrému, aby tým dosiahla zmierenie". Vidíte, odvtedy už uplynulí skoro 2 tisícročia a na všetky klebetné baby z onej dávnej doby sa zabudlo. Ale vernej matke vystavil syn večný pomník a myslím, že nie je takej medzi vami, ktorá by sa jej nechcela vyrovnať.

4. Vplyv ducha na telo.

Denne môžeme sami na sebe pozorovať, ako veľmi pôsobí náš duch na telo. Keď sme telesne unavení alebo chorí, vtedy ani náš duch nechce zotrvať v činnosti. A keď sme úplne zdraví a svieži, aj duch je ochotný a schopný pracovať. Telesne chorí ľudia mávajú aj chorého ducha. Duch je ako človek, ktorého nálada je ovplyvňovaná bydliskom, v ktorom po celý deň prebýva.

Ale na druhej strane pozorovali sme aj to, akú veľkú moc môže vyvinúť duch nad telom: Ako napr. mužovia i ženy vysokého veku a chorľavého tela deň čo deň žiaria sviežim a vyjasneným duchom. Ako ťažko chorí znášajú svoj údel veselo a trpezlivo, ba myslia stále ešte aj na iných a starajú sa o nich. A či sme to už aj na sebe nemohli pozorovať, ako silná vôľa prinútila naše ustaté telo k ďalším výkonom, aj keď sa zdalo, že naše sily boli už úplne vyčerpané ?

Tiež je podivuhodné, ako jediná dobrá zvesť môže vzbudiť u chorého radostnú náladu a môže mu dať zabudnúť na všetky bolesti. A vôbec — zázračný je vplyv radosti na telo. Aj to je známe, že podstatnou potrebou lekára je, aby si získal úplnú dôveru pacienta, lebo dôvera v lekára už často viac dopomohla k zmierneniu bolestí a k uzdraveniu ako lieky, ktoré mu predpísal.

Prečo je to ? Z väčšej časti zaiste preto, že celá naša nálada má mocný vplyv na obeh krvi. Už týmto sa môžu často poruchy z tela poodvádzať. Deje sa to však tiež pôsobením nervov na všetky orgány, čo nám je dosial ešte nie dosť známe. Ale najmocnejším vplyvom na nervy pôsobí práve duch. Celkom dobre vieme, k akým všelijakým telesným stavom možno dôjsť v ustrašenosti a zmäkčilej povoľnosti — a že by stačilo pevné slovo ducha, aby prišlo všetko hneď do poriadku.

Práve tak je známe, ako sa skutočne možno ubrániť pred nákazou a chorobou pevným chcením neochorieť a pokojnou, odhodlanou náladou. Pri veľkých epidémiách ochorejú prví práve tí, ktorí majú najväčší strach. Keď napr. sedí voľakto v prievane a pomyslí si: „Preboha, iste dostanem katar", má veru pravdu. Lebo strach stiahne všetky krvné cievy, krv sa zrazí a ide pomalšie a tak sa stane, že odolnosť tela prudko klesne a akákoľvek choroba má k nemu ľahký prístup.

Nejestvuje nič dôležitejšieho, než aby sa človek čo možno najskorej naučil výdatne používať moci svojho ducha nad telom a jednoducho, aby navykol telo poslušnosti. Keď je človek neskoršie závislý na každej telesnej slabosti a rozladení a tým kazí sebe i druhým náladu, preklína, že si v mladosti vždy povoľoval. Ale vtedy sú už nervy telu väčšinou natoľko podriadené, že je už prineskoro.

Načim ostať veselým a živým i pri silnom bolení hlavy a bolestiach zubov, nepodľahnúť každej únave, z priama a pevne sedieť pri stole, keby sme sa radšej pokrčili, pevne stúpať pri chôdzi, keby sme sa radšej ťahali, nedovoľovať si nijakých nárekov, nestať sa precitliveným voči chladu, nechutné jedlo hrdinsky prehltávať, nepodriadiť sa hneď každej malej nevoľnosti ! — Týmto všetkým si vydobyjeme slobody a môžeme dokázať vo svete veľa.

5. „A práve teraz nie !"

Veľmi popudliví ľudia hovorievajú často: „Ja zato nemôžem, som nervózny a preto, prosím, nedráždite ma !" Áno. Jeho telo je nervózne, to je pravda; ale človeku bol preto daný duch, aby nemusel byť poddaný telu. Aj z veľmi biednych, pod nárazmi vetra stonajúcich chalúp vykukuje často veselá, červenolíca dievčina a okno je plné kvetov. Tak môže tiež z popudlivej a chorľavej nervovej sústavy vyzerať najveselšia duša — len keď chce a keď sa s niekým v živote stretne, čo sa jej veselo pozrie do tvári a zašepká jej: „Počúvaj, netrp to trýznenie nervov a ukáž konečne, kto je tuná pánom. Veď máš viac sily ako všetky tie nervy dokopy !"

Poznáte príbeh o Demosthénovi a jeho zajakavosti ? Ja si celú vec vysvetľujem takto: Keď bol ešte chlapec a niekto sa ho spýtal, čím chce byť, odpovedal: „Veľkým ľudovým rečníkom !" Nato nasledoval veľký všeobecný výsmech. „Ty, so svojím ťažkopádnym jazykom a svojou zajakavosťou ?" Tu sa chlapec nazlostil a pomyslel si: „Tak, teda, moje telo bude rozhodovať o mojom povolaní a nie ja ? To už veru nie !" A išiel k morskému pobrežiu a konal usilovne cviky, ktoré všetci poznáte a predsa vyplnil svoju vôľu. Práve pre svoju telesnú vadu stal sa veľkým, lebo musel vynaložiť dvojnásobnú silu vôle, aby premohol odpor. Práve tak je to s nervozitou. Kto má popudlivé nervy, nie je preto ešte odsúdený k popudlivosti. Všetko záleží na tom, či svojmu telu povie: „A práve teraz nie ! Potom sa môže stať ešte aj hrdinom v sebaovládaní. Ba môže viac dokázať ako zdraví ľudia a to preto, že musí vyvinúť omnoho viac sily, premýšľania a bdelosti, aby v boji zvíťazil a za to víťazstvo ho čaká ešte aj odmena, na ktorú ani nepočítal. Aj nervy môžu vyzdravieť, keď sa im duch nepoddáva, ale ostáva pokojným a pevným. Duch je najlepšou ozdravovňou pre nervové choroby. Vytvára vnútorný pokoj, ktorý je dôležitejší ako všetok pokoj vnútorný. V duševnom pokoji sa často uzdravia aj najťažšie nedostatky, zdedené po mnohých pokoleniach. Sláva víťazovi !

Známy je tiež príbeh o nemeckom cisárovi, z ktorého sa možno mnoho naučiť. Mal čiastočne ochrnuté ľavé rameno, preto sa obával, že z neho nebude dobrý jazdec; lebo, aby sme koňovi zaimponovali, k tomu treba všetkých údov. On si však povedal: „A práve teraz !" Namáhal sa dvojnásobne a všetky sily vôle napnul, aby sa mu len podarilo telesnú vadu vyrovnať. Napokon stal sa z neho jeden z najlepších jazdcov armády. Dopracoval sa k tak ľahkému a istému sedeniu na koni, že iní toho ani so svojimi zdravými údmi nedosiahli. Prečo? Lebo duch a vôľa sa práve odporom tela vzpružujú k najväčším výkonom.

Kto má teda telesné chyby a slabosti, nemá si nikdy myslieť, že je predurčený, aby bol navždy slabochom. To práve nie ! Často v takom tele drieme poslanie hrdinu. Dáva sa mu veľká úloha, ktorej nie je dopriate zdravému a bezvládnemu. A silné úlohy vytvárajú silných ľudí !

Práve teraz!

6. Zlá nálada.

Vyskytuje sa istý návyk, ktorý — musím to žiaľbohu prezradiť — sa obzvlašť často vyskytuje u malých dievčat a ktorý už mnohému človekovi strpčil život, hoci je len malý a nepatrný. Mienim tým mrzutosť. „Dnes si vstala ľavou nohou z postele ?" spýtame sa takého dievčaťa, keď badáme, že si hneď všetko vo zle vysvetľuje, mračí sa, je nevľúdna a vôbec sa tvári, ako keby bola stratila naveky všetku radosť zo života. Má zlú náladu a všetko sa jej vyhýba s cesty. Často nepatrná maličkosť zapríčiňuje tento vrtoch: Priateľkin list, už dávno očakávaný, ešte nedošiel alebo mlieko prihorelo, alebo má niekam ísť a to sa jej neľúbi. Alebo brat búchal na dvere, kým ešte spala; alebo jej mamička nedovolila navštíviť poobede priateľku, s ktorou by si rada pohovoriť. Ako si tu pomôcť ? Nepovažujem za správne, keď sa potom všetko na ňu zosype a ju ešte viac nahnevá, alebo keď sa jej bratia pri obede spýtajú: „No, čo to za kyslú tvár dnes strúhaš ? Veď nám pokazíš chuť !" — atď. To nepomôže, lebo sama najlepšie vie, že je protivná a kazí všetkým náladu. Ba vie celkom dobre, aké je to smiešne, keď si kazíme maličkosťami dobrú vôľu. Veď vo svete je toľko mužov, žien i detí, ktorí aj v najväčšom nešťastí a pri každodennom nedostatku sú stále veselí a vľúdni. Áno, vie aj to, že ten návyk sa jej môže stať nebezpečným, keď sa pevnejšie zakorení a vryje sa jej do tvári. Takúto nebude nikto milovať. A predsa sa od toho vrtochu nemôže odvyknúť, lebo nepozná vhodného prostriedku. Ovládnu ju akési zlé čary a opúšťajú ju len po mnohých hodinách tak ako bolenie hlavy alebo iná nevoľnosť. Dám teraz radu vám i vašim priateľkám a priateľom — lebo si nesmieme myslieť, že by neboli aj chlapci a muži náladoví. Nedávno som vám povedal, že sa sebaovládanie podobá boju proti povodni. Mnoho ráz nestačí stavať hrádze, lebo tie sa často preboria. Ale dôležitejšie je ísť ku prameňom a postarať sa o včasné rozdelenie vôd, aby sa neprevalili s celou silou rozpútaného živlu k ľudským príbytkom. Toto poučenie použijem teraz v boji proti náladovosti. Keď sa už rozladenie zmocnilo celej duše, je často veľmi ťažké nútiť sa k prívetivosti a veselosti; badať pritom určitú nútenosť. Radšej by sme sa mali postarať, aby sa taká povodeň mrzkej nálady a hnevu rozdelila hneď v zárodku. Ako si to predstavujem ? Celkom jednoducho: Predstavte si napr., že chcete podniknúť výlet so svojimi priateľmi. Mamička sa však bojí o vaše zdravie a zháňa niečo teplého. Nájde to však neskoro. Letíte na stanicu a hľa, práve vlak odpískal a dal sa do pohybu. Vy zostávate na stanici. Nie je to zúfalé ? A mamička so svojím prílišným strachom je zase tomu navine ! Ako chmúrny lejak zahalí to vašu dušu a zaumienite si, že sa budete dlho hnevať. Pre všetky také prípady — môžete si ich sami ešte viac vymyslieť — dám vám tento predpis: Vo chvíli, keď sa vám niečo nepodarí, predstavte si rýchlo: Pozor ! Táto nepríjemnosť nech sa stane pre mňa a mojich blížnych prameňom požehnania ! Osvojím si miesto nej niečo dobrého — napr. budem včas vstávať a poriadne sa studenou vodou umývať. Alebo, odvyknem si nejaký zlozvyk: Napr. nebudem búchať dvermi a čarbať domáce úlohy ? alebo spôsobím milé prekvapenie niektorému z mojich drahých, poteším každého, kto je v biede a zármutku, alebo konečne aj sebe samému spôsobím radosť. Skúste to raz a spozorujete, že rozladenie sa hneď v zárodku rozdrobí na nepatrné čiastky, ktoré sa ľahko stratia. Razom cítite, že nepríjemné sa zmenilo v niečo príjemného. A keby sa nebolo prv zjavilo nepríjemné, azda by vám ani nebola prišla myšlienka pojať také nové predsavzatie ! Vďaka Bohu, že vlak odišiel. Talianske príslovie hovorí: Komu Pán Boh zavrie dvere, tomu otvorí oblok. Čo to znamená ? Značí to toľko, že z každého nešťastia môžeme učiniť niečo dobrého pre seba a svojich blížnych, len keď troška premýšľame a trpne sa mu neoddávame. Zväčša však hľadíme, žiaľbohu, len na zatvorené dvere, búchame do nich päsťami, zúrime a pritom si otvoreného obloka nepovšimneme. Aké je napr. smutné, keď práve na Vianoce ochorieme a musíme ležať v posteli. A predsa je oblok dokorán otvorený: Môžeme sa tu učiť trpezlivosti a tým sa rodičom a súrodencom ešte viac zaľúbiť ako prv. Máme tiež jedinečnú príležitosť v povznášajúcej tichosti zaoberať sa sebou a zahĺbať sa nad vlastným životom a konaním. Ako telu spánok, tak treba duši ľudskej niekedy v tichých chvíľach vnútorne pookriať.

Iným dobrým prostriedkom je, keď sa nám prihodí niečo smutného a už by sme pod tou ťarchou klesali, alebo by sme chceli od samej zlosti vybuchnúť, že si pomyslíme na všetkých tých, ktorí sa majú v živote omnoho horšie ako my a pritom sa im zdá, že už každé svetielko nádeje pre nich zhaslo. Keď si pomyslíme na tých nešťastníkov, zahanbíme sa, že sme svoju bolesť veľmi preceňovali. Videli ste už zaiste, ako usilovne sa v lokomotíve prikladá na oheň, keď má vlak dlhšie stúpať do kopca. Keď ráno vstávate a cítite, že ste znechutení a rozladení, musíte dvojnásobne priložiť: Musíte si predsavziať, že budete práve teraz láskavejšími a vyrovnanejšími. Uhlie, ktorým rozohňujete svoju dušu, sú myšlienky, aké som vám predtým spomínal. A musí ich byť veľmi mnoho, aby vystačili na celý deň ! Aj vo dne môžeme ešte prikladať. Väčšina ľudí však klesá a stráca pri najmenšej nechuti humor. Aké je to krásne, keď sa nájde aspoň jeden alebo jediná taká, z ktorej si ostatní môžu brať príklad a pri nej pookriať.

Neďaleko mesta Zúrichu je vysoký vrch, ktorý sa volá Utliberg. Tam svieti slnko, aj keď sa v zime dvíhajú od jazera hmly a zahaľujú ulice po celý deň. Aj on je objatý hmlou tak ako ostrov vlnami, ale vrchol mu predsa pyšno pnie nad šedivými mračnami. Keď sa v meste vyhlási: „Útliberg je jasný", všetci obyvatelia vystupujú horskou železnicou na jeho temeno, aby sa pokochali v slnku a belasom nebi. Buďte tiež takým vrchom, povznášajte sa nad zlosť a nešťastie, aby aj za najhustejšej hmly bolo na vašom čele napísané: „U Anky je jasno" alebo „U Rudka je jasno".

Čítal som raz rozprávku o malom dievčatku — dedinskej sirote, ktorá sa mala veľmi zle a často trpela hladom. A predsa bola taká veselá a milá, že si ju celá dedina obľúbila ako kráľovnú. Každý sa obzeral za ňou, keď spievajúc prichádzala po ceste. Deti jej bežali naproti, dospelí podišli k dverám a nemocní si otvárali obloky. Ľudia trpia vlastnou mrzutosťou, preto každému z hĺbky srdca ďakujú, kto im ukáže vyšší príklad. Tak sa môže najmenšie dievčatko stať požehnaním pre celú dedinu.

7. Dievčence a kvety.

Aký veľký je rozdiel medzi ružovým záhonom marcovým a júnovým ! V marci ešte len pohnojená čierna zem, mnoho nepríjemného zápachu a k tomu holý, na zelený krík. A potom, uprostred leta, nádherne planúce kvety, ktoré celú záhradu napĺňajú vôňou. Pomysleli ste si už niekedy, akým pretvárajúcim umelcom je taký ružový ker, ktorý z prsti vyčarí ružu ? Z čiernej a špinavej pôdy vie vysávať šťavy, potrebné pre zafarbenie a vôňu a tie ani najmenším náznakom neprezrádzajú svoj pôvod. Alebo, pozrite sa na fialku na pažiti ! Odkiaľ tá sladká vôňa a sýtosť farby ? Šedivá zem ju vyčarila ! Každá bylinka je vlastne akousi dielňou, v ktorej sa ustavične premieňajú zeminy v kvety. Náš, ľudí, často zahanbujú kvetiny a ich pretváracia schopnosť. Vo vôni kvetov nevycítime ani len stopy po zápachu pôdy. A ako je to s nami ? Našou zemnou podstatou je náš každodenný život. Náš obličaj by mal byť kvetom ružovým, vyrastajúcim z neho. Duša nás má pretvárať a postarať sa o to, aby sa všetko, čím sme v živote postihnutí, skutočne premenilo v ľúbezný, vonný kvet. Má tiež zabrániť, aby sa hneď na našej tvári zračilo všetko nepríjemné, bolestné a ošklivé bez vnútorného prepracovania. Mnoho dievčat, žiaľbohu, zabúda, že niet dievčenského kvetu bez premeňovacej činnosti v duši. Všetko odporné a mrzuté, čo so sebou donáša každodenný život, odzrkadľuje sa v ich obličaji úplne neočistené. Ako má teda vzniknúť kvet a vôňa ? Takí ľudia majú iba zápach zeme a jej farbu.

A práve nepríjemné v živote je najlepšou látkou, z ktorej získavame vzácne sily, ktoré vydávajú kvet a vôňu. Záleží len na pretvorujúcej sile, na tom, čo zo všetkého urobíme a ako sa zo všetkého toho naučíme trpezlivosti.

Viem si predstaviť dievča, ktoré sa práve v najväčšej zlosti opanuje a je prívetivejšie a veselšie ako inokedy — aby pretvorilo zápach zeme v ružový kvet. Tomu sa vraví v náboženskej reči: „Premáhať svet." Ľudia potom, možno, povedia: Dnes ju zaiste postihlo niečo ťažkého — poznáme to vždy podľa toho, že potom priamo vyžaruje z nej na všetky strany láskavosť a dobrota. Má veľkú silu premeňovaciu — je naozajstným dievčenským kvetom !

8. Drahocenné husle.

Počuli ste už niekedy, že jestvujú staré drahocenné husle, na ktorých veľkí umelci tak dlho a tak krásne hrávali, že aj pri dotyku nešikovného sa rozozvučia čistými a lahodnými tónmi ? Ako je to možné ? Rozpamätajte sa, čo som vám povedal o ľudskej tvári: Že vo svojich črtách a záhyboch prežíva s vami všetky rozpoloženia duše a nadobúda konečne takého výrazu, ktorý sa najčastejšie vrýva do nej. Tak je to aj s jemnými doskami husieľ: Stále zaznievajú čistými a krásnymi tónmi, až sa napokon tak zladia, že aj pri nečistom dotyku odpovedajú jemným zachvievaním.

Tak je to aj s ľudskou dušou. Keď v duši prebývajú len zlomyseľné a tvrdohlavé myšlienky, je veľmi ťažké, ba skoro nemožné drsnému a nevychovanému človekovi odpovedať prívetivo a mierne a na urážlivé chovanie sa nerozčúliť. Duša vaša je husľami a vy ste hráčmi. Keď vryjete do nej mnoho vľúdnych a dobrých myšlienok a dáte jej často možnosť rozochvievať sa veľkodušnosťou a súcitom, nevydá zo seba úplne škrípavé hlasy, aj keď sa jej niekto dotkne nešetrne. Možno smutne zakvíli — ale nezavreští. Najmocnejší človek je ten, ktorý nazhromaždí v svojej duši toľko jemnosti a dobroty, že už ho nikto nemôže vyniesť z rovnováhy a vypočuje aj to najhoršie pokojne. Jeho odpoveď vždy vyviera len z vlastnej hlbokej lásky.

To, prirodzene, ešte nedokážete. Ja tiež nie. Veď ešte nehráme dosť dlho. Vyžaduje to mnoho práce, kým sa v našom srdci usadí toľko šľachetnosti, že pohltí všetko nečisté. Čím neskoršie začnete, tým je to ťažšie. Poviem vám, ako sa to má robiť. Nie, aby ste sa najprv slepo rozzúrili, zubami zaškrípali, podopreli sa rukami a povedali si: „Ach, keby si len tušil, ako rád by som ťa vymlátil, až by si menil farby — ale, ovládnem sa !" To je veľmi namáhavé a je to len vonkajšie víťazstvo nad hnevom. Nie — s ovládaním musíte skôr začať ! Musíte sa spýtať, či chlapec, na ktorého sa hneváte, má sa v živote tak dobre ako vy sami, či sa mu venuje toľko starostlivosti a nežnosti ako vám, či je nie chorľavý, nervózny alebo slabý, či sa mu jeho rodičia mohli venovať tak ako vám a mohli ho odúčať od zlozvykov a či často dostával dobrú a poučnú knihu do ruky. Slovom, keď sa vynasnažíte ohliadnuť sa lepšie po našom malom živote, náhle sa vám v hlave vyjasní a skoro ľutujete, že ste s ním mali tak málo trpezlivosti a váš hnev zmení sa v súcit. Keď dostanete k narodeninám vtáčika alebo iné zvieratko, radi sa dozvedáte na jeho domovinu. Skúmate, ako žije, čo žerie a ako s ním treba zaobchádzať. Keď vám však dajú niekoho za kamaráta, myslíte, že viete s ním správne zaobchádzať a nezaujímate sa vôbec, z akého prostredia pochádza, čo mu chýba, ako žije, akú potravu dosiaľ jeho srdce dostávalo — atď. ... Preto potom nie je div, keď sa s ním po celé dni hneváte alebo ho bijete a nadávate mu — a to preto, že neviete, ako je založený. Tým si sami zapríčiňujete najväčšiu škodu, lebo vo vašej duši nezostáva voľného miesta pre priateľské myšlienky a dobrosrdečnosť. Na vašom obličaji sa potom jasne zračí vaša slabosť v boji proti hnevu a zlu — ste zlými hráčmi.

9. „Veselá svadba šla popri hore."

Dnes vám rozpoviem niečo o mužovi a žene. Pomyslíte si: Čo je nás po tom ? Veď sa nechceme ešte ženiť a vydávať ! Nuž, uvidíte sami, či sa vás netýka to, čo vám teraz rozpoviem.

Básnik Eichendorf napísal peknú báseň:

Veselá svadba šla popri hore,

vtáčikov roj tu spieval.

Jasot v svadobnom vládol zbore,

lesný roh rozoznieval.

Len chvíľka maličká a zbor už zmizol,

nad šírym krajom sa stmelo.

A čudný smútok v srdci ma hrýzol,

ním sa mi zachvelo telo.

Viete, čoho sa básnik zhrozil pri pohľade na veselú skupinu svadobníkov ? Myslím, že, vidiac blažený pár, pýta sa tíško: Ako dlho bude trvať tá blaženosť ? Ako dlho ju bude on nosiť na rukách a ako dlho bude sa mu ona dívať tak sladko a nežne do očú ?

Tisíckrát ľahšie je žiarivé a láskyplne prichádzať v svadobnom sprievode, ako veselým a láskyplným zostať, až zavíta zármutok a starosť, odhalia si jeden druhému chyby a nenájdu všetko tak, ako si to vysnili. Koľkí zosobášení vchádzajú do svojho nového domova ozdobení kvetmi a spevom a myslia si, že po celý život si budú tak milými a drahými ako v deň sobáša. Potom však zožltnú vence nad dverami a čoskoro počuť podráždené hlasy. Potom padnú prudké slová, dverami sa búcha a ako mráz ničí jarné kvety, tak ničí tvrdohlavosť všetku nehu a úprimnosť. Potom už mnohí nenájdu kľúče k srdcu a keď nadíde hodina ich smrti, nevedia vôbec, načo vlastne žili. Alebo povedia na smrteľnej posteli: „Ach, kiež by sme mohli žiť ešte raz, ako ináč by sme si to zariadili !"

Vidíte, deti, preto to hovorím, aby ste to nikdy nemuseli povedať ! Máte sa učiť nielen z dobrého príkladu dospelých, ale aj z ich omylov a chýb, aby ich slzy ľútosti predsa len nevyšli celkom nazmar. Majú vám pomáhať, aby ste život správnejšie pochopili.

V posledných hodinách sme si mnoho hovorili o sebaovládaní. Je to suché slovo, ale predsa len na ňom závisí celá vaša pozemská blaženosť. Kto ovláda sám seba, vládne nad svojím životom a môže ho viesť k dobrému. Myslíte, že by všetci manželia, ktorí sa dostávajú do zvady a sporov, ktorí sa rozchádzajú a menia si život v peklo, nežili tisíckrát radšej vo vzájomnej zhode a dobrote ? Nevedia to, žiaľbohu, preto, lebo sa to od malička neučili; sú teraz bezmocní voči svojej neviazanosti a hnevlivosti. Sebaovládanie nie je vecou, ktorá vekom sama prichádza ako fúzy a plešina ! Je to odmena za dlhý a udatný zápas v mladosti. Keď vám teda hovorím o sebaovládaní, nevravím to ako niekto, čo by vám nechcel v ničom ani na krok povoľovať a chcel len všetku radosť zo života kaziť. Hovorím to však preto, že žijeme žalostným životom, keď sa neovládame. Mnohokrát ste už iste počuli, že máme byť dobrí, aby sme sa dostali do neba. Je však nebo i na zemi a je všade tam, kde muž a žena tvoria naozaj jedno a žijú na slnku vzájomnej dôvery, povznesení nad škriepky a zvady. Do toho neba sa však dostane len ten, kto sa už v mladosti naučí, ako môže človek s človekom spolunažívať aj bez nadávok a hnevu a ako sa veselo a prívetivo dajú vzájomne znášať chyby a slabosti.

Kto z vás má sestru, nech si len nemyslí, že môže byť k nej teraz grobianom a môže sa s ňou škriepiť a že neskoršie stane sa náhle iným človekom. Veruže nie ! Teraz, kým je vaše srdce ešte mäkké, teraz kujete svoj vlastný osud a všetko, čo hrubého a bezohľadného hovoríte a konáte, vkladá sa pevne do všetkých vláken vašej duše a bude neskoršie peklom pre vás. A každé víťazstvo, získané nad sebou, uľahčí vám ďalšie víťazstvá, až sa raz stanete kráľmi nad svojou prchkosťou a nebudete nikdy potrebovať svoju kráľovnú bezuzdným chovaním ľakať a zarmucovať.

Pýtal som sa raz malého chlapčeka, čím chce byť. Odpovedal mi: „Chcel by som byť otcom." Iste si myslel, že otcovstvo je jediné povolanie, na ktoré sa netreba pripraviť a pre ktoré sa nevyžadujú skúšky. Človek si jednoducho navlečie na prst zlatý prsteň, vykoná svadobnú cestu do Talianska, prenajme si viac izbový byt, kúpi si župan a fajku a potom je už otcom. Na každé iné životné povolanie musí sa človek ťažko pripravovať, počnúc od mladosti a vravia mu často: „Vezmi rozum do hrsti a pripravuj sa každodenne, aby si mal raz šťastie a úspech v živote !" — Ale, žiaľbohu, zriedka sa povie: „Premýšľaj aj o tom, ako sa ti treba vzdelať, aby si sa raz stal poriadnym otcom, alebo aby si sa stala milovanou manželkou !".

Avšak mať ušľachtilé srdce je pre naše životné šťastie omnoho dôležitejšie, ako mať hlavu plnú zbytočných vedomostí a mať celú umeleckú zručnosť v malíčku.

Človek totiž vie preglgnúť mnohé trpkosti a strasti svojho povolania, len keď vie, že ho večer očakáva pokojná domácnosť. Avšak, keď doma panuje nepokoj, nepomôže nám ani tá naj krajšia životná dráha a sláva tohto sveta a v srdci našom sa ozýva hlas: Žiješ biednym, skazeným životom — a sám si tým vinný, lebo si síce preštudoval mnoho kníh a mnoho si sa naučil, ale nenaučil si sa byť človekom ! Vzdor a hnev sú návyky, ktoré si tak radi v mladosti prisvojujeme. Tie nám môžu často celý život skaziť. Je to falošná skromnosť a zbabelosť, že nikto nechce prvý pýtať o odpustenie. Myslí si, že je to poníženie pre toho, kto prvý prehovorí dobré slovo. Mnohí chlapci a dievčatá sa dlho na seba hnevajú a sú ešte aj hrdí na to, kto to dlhšie vydrží. A z toho vznikne konečne taký zlozvyk ako zlé strašidlo, ktoré milú ľudskú tvár spotvoruje v nevľúdnu. Tak pevne sa usalaší, že ani sami už nevieme ako sa toho zbaviť. V rozprávke sa objaví obyčajne osloboditeľ, ktorý zakliateho úbožiaka odčarí svojím kúzelným prútikom — čarodej ustúpi s veľkým hrmotom a všetko je opäť v poriadku. Ale v skutočnosti, žiaľbohu, chýba často taký osloboditeľ, alebo sa ešte sám stáva mrmľošom a tak sa pri každom pohľade začarujú obaja vždy znova. Áno, často je to smiešne, ale predsa veľmi smutné.

Lebo pre hnev často aj láska vychladla a viac sa nevzkriesila. Čítal som raz príbeh zo švajčiarskeho dvorca: Sedliak a jeho žena sa vždy pred spaním spolu pomodlili Otčenáš, až raz sa pre peniaze pohádali a celý deň sa spolu nerozprávali. Večer, keď sa chystali na odpočinok, s tlčúcim srdcom očakávali jeden na druhého, či začne. Lebo tým by sa bolo všetko udobrilo a čary, spočívajúce na ústach, by sa zrušili. Ale ani jeden sa nemohol premôcť, hoci si každý z nich prial, aby ho druhý vyslobodil z pod moci kúzla. Prvýkrát vo svojom živote teda mlčky usínali a odvtedy sa priepasť medzi nimi stále zväčšovala. Napokon si boli tak cudzí ako dvaja úplne cudzí ľudia. Teraz ste už, hádam, prišli na to, prečo sa vás to veľmi týka, keď sa s vami vyprávam trošku aj o mužovi a žene ! Muž a žena boli tiež kedysi deťmi — a už vtedy zasiali, čo dnes žnú. Tak to bude aj s vami. Dnes ste ešte pánmi svojich návykov, dnes môžete ešte voliť — ale keď dospejete, aj vaše návyky dospejú a zmohutnejú viac ako vy sami. Premôžte a nerozčuľujte sa, aj keď ste istí, že máte pravdu — veď sa len nebojte zakúsiť ten vznešený pocit! Tomuto podobný príjemný pocit máme, keď, sediac na bujnej paripe, ovládame ju úplne slabým stiskom nôh. K tomu pristupuje aj radosť, že tak aj druhého vyslobodíme z pod zlých čarov. Aký trápny je však pohľad na muža a ženu, ktorí by sa chceli udobriť, ale ani jeden nemôže premôcť svoje vlastné naduté ja a prehovoriť prvé slovo na zmierenie. Nemajú už vlastnej vôle, ale sú otrokmi svojich nerozumných detských návykov. Buďte na stráži a dozerajte včas na svoje zvyky, aby vás neolúpili o vládu nad sebou samými! Kto sa v tomto ohľade nezdokonalili nebude nikdy pravým otcom, nebude sa nikde na tejto zemi cítiť ako doma a tiež nikoho neobšťastni.

10. Ako máme zlo odplácať ?

a) Zaucho.

Všetci sa iste rozpamätáte na slová Kristove, ktoré povedal vo svojej reči na Hore: „Keď ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj ľavé !" Je niekto medzi vami, kto už poslúchol toto prikázanie ? Všakže, zdá sa byť nadľudský ťažké vyplniť ho. Istý slávny maliar kedysi povedal: „Keď ťa niekto udrie po pravom líci, udri ho ty dvakrát po ľavom !" Zaiste i vy všetci tak zmýšľate. Keď niekoho bijeme a to ešte po tvári, rozzúri sa a temná moc zlosti ho ženie k odplate. Vravím „temná moc", lebo ste už zaiste počuli, že ľudia, ktorí niekoho v hneve zavraždili, vravia potom, že konali ako v ťažkom sne — skoro bez zmyslov. Podobali sa ľuďom, ktorých sa nikto nepýta na ich mienku. Dostali úder a hneď nato sa im ruka pohla, aby zasadila protiúder. Sú ako staničné automaty na čokoládu: Hore sa hodí peniaz, vnútri to zarachotí a dolu vypadne čokoláda. Práve takíto sú prudkí ľudia; uderíme ich alebo im povieme zlé slovo, v ich duši to na chvíľu zarachotí a vyletí hneď odpoveď. Je dôstojné človeka, aby bol len automatom ? Keď budete nad tým viac uvažovať, možno už lepšie porozumiete, ako mohol Kristus hlásať myšlienku, že sa má zlo dobrom odplácať. Či nie sme otrokmi iných, keď jednoducho opakujeme zlo, ktoré činia a to len preto, aby sme sa nezdali slabochmi ? Nie sme omnoho silnejšími, keď sa nedáme nakaziť a konáme, čo sami za dobré a pekné uznáme ? Predstavte si, že by si niekto predsavzal, že sa stane jemným človekom a už nikdy nebude na iných nadávať a biť ich. Tu však dajú jeho kamaráti hlavy dokopy a radia sa: „Len nedávno povedal, že nenávidí nadávky a bitku, ale, stavíme sa, že už v piatich minútach svoju zásadu zradí !" A jeden z chlapcov pribehne k nemu, dá mu zozadu zaucho a pripojí k tomu ešte škaredú nadávku. A naozaj, urazený zabudne na svoje zásady a poníženie odplatí úderom. Chlapci vypuknú vo víťazný rev. Tu zbadá, čo chceli a veľmi sa zahanbí. Neostal sebe samému verný, dal sa strhnúť so svojej cesty, iní ho prekvapili a prepadli. Keď vás teda vaši kamaráti dráždia a na šepkávajú vám: „To nesmieš strpieť, to mu musíš poriadne odplatiť!" — vždy majte napamäti; Keď mu aj teraz urobíte po vôli, dáte sa nakaziť jeho surovým príkladom a on vám bude učiteľom, škoda sa len zväčší a on sa vám oprávnene vysmeje. „No, mám ja predsa len poslušných žiakov", môže si pochvaľovať, „vo všetkom ma napodobňujú a skáču, ako im ja pískam''. Nerobte to, buďte samostatnými a kráčajte svojou vlastnou cestou ! Pri vyučovaní som sa raz pýtal, prečo asi Kristus Pán ustanovil prikázanie neodplácať zlé zlým a úder úderom. Tu mi jeden chlapček celkom správne odpovedal: „Preto, že sa potom sami staneme zlými". Čo tým myslel ? Iste tú skutočnosť, že zauchá, ktoré rozdávame, škodia práve najviac nám, pretože si tým zvykáme na surovosť. Žiaľbohu, mnohí, natoľko slepí, si vždy myslia, že, čo iní ošklivého činia, škodí len tým a nie aj im samotným.

Pozorujte svoju tvár v zrkadle, keď vami lomcuje zúrivosť a poznáte hneď, komu zo všetkého vzniká najväčšia škoda. Vidíte už, že Kristovo podobenstvo o pravom a ľavom líci nie je tak úplne nezrozumiteľné a nepoužiteľné, ako sa z počiatku zdá. A k tomu Kristus bol ešte pevne presvedčený, že v jeho učení spočíva najvyššia pravda, lebo by preň nebol podstúpil mučenícku smrť. Hádam budete teraz namietať: No, dobre, už uznáme, že je pre nás samých najlepšie krivdy a zlo neodplácať — ale, aby sme okrem toho ešte svoju tvár druhému zauchu nadstavovali, to už nie ! Veď to je predsa šialené, tým sa vlastne zosmiešňujeme ! Ale, veď to netreba brať doslova ! Veď sú ešte aj iné výroky, ktoré tiež neberieme doslova a predsa majú veľmi jemný zmysel, ktorý nám môže pomáhať a svietiť. V čom teda pozostáva tento zmysel pri spomínanom podobenstve Kristovom ? Privediem vás na to, Uznávate, prečo nemáme zlo zlým odplácať ? Lebo sami sa zlom nakazíme. Tým sa zlo neodstráni, ale ešte zdvojnásobí. Zahniezdi sa potom v dvoch srdciach, miesto v jednom. Celkom inakší by bol svet, keby sme sa sami nedali nakaziť zlom, ale každého, kto nám spôsobuje niečo ošklivého, nakazili dobrom. Dobro by sa zdvojnásobilo, zakorenilo by sa v dvoch srdciach, miesto v jednom. Ale, ako to urobiť ? „Príkladom". Áno — len príkladom. A dobro nakazí tak isto ako zlo. Predstavte si len, do akých veľkých rozpakov upadne chlapec, ktorý svojho kamaráta zbije a ten mu potom celkom neočakávane odvetí: „Keď máš z toho potešenie, prosím, urob to ešte raz, len si nemysli, že ťa v takom niečom budem nasledovať !" Alebo, keď dievča potupilo a bolestne urazilo svoju družku a tá jej ako by na odplatu mlčky pripraví nejakú radosť a ju pred inými pochváli. Nenachádzate v tom znak omnoho väčšej sily a udatnosti, ako keď sa na zlomyseľnosť a drsnosť odpovedá jednoducho tou istou zbraňou ? A nezdá sa vám, že zlosyn si takou veľkodušnosťou a pokorou najskôr uvedomí svoj priestupok a v duši sa zahanbí, aj keď to navonok nedáva znať ? Keď však urobíte to isté, čo on, nenaučí sa od vás ničomu a bude pri najbližšej príležitosti svoj výčin opakovať. Vidíte už asi, kam smerujem: Kto odpláca zlo dobrom a urážku veľkodušnosťou a miernosťou, nie je ani zďaleka slabochom, ale naopak, víťazom a dobyvateľom, lebo premáha iného a vštepuje mu svoju jemnosť. Kto však za údery a nadávky vracia to isté, toho zotročí a premôže zlé kúzlo príkladu, je sám slabochom a premoženým — a to tým skôr, čím samopašnejšie prevedie svoju odplatu.

b) Mŕtva žaba.

Mnohí chlapci sa pýšia tým, že si nič nedovolia a odplatia dvoj- aj trojnásobne každú urážku, ústrk, úder. Mám vám ukázať na príklade z prírodovedy, že niet dôvodu zakladať si na takomto umení ? Keď sa dotknete nedávno zabitej žaby na určitom mieste chrbtovej kosti, pohne nohou, aby zabránila dráždeniu. Ba toto spraví ešte aj vtedy, keď má hlavu odrezanú. Ani je teda vlastne nie treba hlavy, aby niekto mohol odbíjať dráždenie. Keď hrozí oku silné podráždenie, mihalnice nám rýchle klesnú a ani sa na to neopýtajú hlavy (lebo potom by už bolo väčšinou prineskoro). Aj každá živá bytosť má v svojom tele zariadenie, ktorým koná pohyby k obrane a odrazeniu útoku, len čo sa jej ublíži alebo je ohrozená. Toto má človek spoločné so zvieraťom a nemá si na tom čo zakladať — práve tak ako na schopnosti jesť a piť. Len sa treba vždy schladiť slovami: Zdvihnúť nohu pri dráždení — to dokáže aj mŕtva žaba ! K tomu netreba byť hrdinom ! Ale my, ľudia, máme aj inú schopnosť, na ktorú môžeme byť pyšní. Ktorá je to schopnosť ? Je to práve opak toho odpovedať na každé podráždenie hneď prudkým pohybom alebo prchkým slovom, je to: „sebaovládanie". Veru áno, sebaovládanie ! Nuž, je to veľmi suchopárne slovo, ale rozpoviem vám niečo z prírodovedy sebaovládania a budete vidieť, koľko lásky a sily v ňom leží. Už ste iste počuli, že ľudský mozog porovnáva sa s telegrafnou stanicou, kde depeše neustále prichodia, odosielajú sa a ďalej sa dopravujú. Viete, čo sa tu vlastne telegrafuje ? Je to predovšetkým veľká oznamovaná služba. Všetko, čo sa človeka týka — niekedy aj to, čo sa ho vôbec netýka — oznámi sa mozgu. Načo sa to oznamuje ? Aby sa človek riadil podľa toho, čo sa okolo deje, aby dal pozor, keď treba a vedel, čo robiť. Nakreslím vám taký mozog na tabuľu; keď je tamto miesto, kde prichádza oznam o zauchu, je tuto zase miesto, odkiaľ vychádza pohyb k odplate toho zaucha. No, ale, čo sa vlastne deje v mozgu, ak niekto zaucho alebo nadávku vôbec nevráti ? Vysvetlím vám to. Vo svojom mozgu máme úrad cenzúry. Sú to totiž myšlienky, ktoré nedopustia, aby telegram bežal hneď na úrad zaúch, ale bedlia nad tým, aby sme si odpoveď na urážku najprv dôkladne premysleli a nespravili alebo nepovedali niečo, čoho by sme neskoršie ľutovali. Ľútosť prichádza, keď urobíme niečo a nespýtame sa svojho najlepšieho svedomia o radu, prichádza, keď sme nie nič lepšieho ako žaba s odrezanou hlavou alebo automat na čokoládu, o ktorom som vám predtým rozprával.

Také dobré myšlienky nedostaneme do daru len tak ľahko ako nos a uši, ale musíme si ich namáhavo získať. A keď ich už aj konečne v mozgu máme, dlho ešte trvá, kým si vydobyjú úcty a neprepašujú už telegramy, ktoré neopečiatkovali. Najkrajšie v dejinách sveta sú nie vojny, ale sú dejiny mozgu.

Myslím tým náhle zhŕňanie dobrých a šľachetných myšlienok, ktoré nám dopomáhajú k sebaovládaniu a zabraňujú, aby sme hneď na každé vonkajšie podráždenie odvetili. Tak to robí divoch. Ten odpláca každú urážku bezmyšlienkovite. Tiež ste už iste čítali o krvnej pomste na Korzike a o ostatných vražedných zvykoch, keď postihnutý nemá pokoja, kým nepomstí poranenie alebo urážku. Ale iste sa pamätáte aj na to, že si už aj najdivší Indiáni sebaovládania veľmi vážili a cvičili sa v ňom, zvlášť v znášaní bolestí a múk. Keď človek znáša muky, obyčajne kričí a hádže všetkými údmi. Zviera to tiež tak robí. Ale jediná myšlienka dopomôže Indiánovi k tomu, aby zniesol tú najnesmiernejšiu bolesť a nevydal zo seba ani jediný zvuk a nepohol ani brvou: On chce byť hrdinom, chce dokázať silu ! A sami Indiáni už vedia, že seba ovládať je väčším hrdinstvom ako pripraviť nepriateľovi krvavý kúpeľ. Konečne, pamätáte si zo svojich dejepisných učebníc, že aj mnohé kmene, ktoré pestovali krvnú pomstu, mali ešte vyšší zákon ako zákon pomsty ? Bol to zákon pohostinstva. Rozpráva sa tu napr., ako príde k istému mužovi cudzinec a keď sa mu domáci pán v noci lepšie prizrie, zbadá, že je to vrah jeho otca. Ale jeho divú túhu po pomste spúta pomyslenie na svätosť pohostinstva. V tom je nádherná sloboda človeka, že sa nemusí stať otrokom okamihu a slepej surovosti, ale môže sa podriadiť veľkodušným a tíšiacim myšlienkam. Také tíšiace myšlienky sú najväčším pokladom, ktorý si ľudia pomaly nazhŕňali zo svojho premýšľania, zo svojich trpkých skúseností a vzorného života veľkých mužov a žien. Preto iste tiež rozumiete, čo znamená, keď Kristus hovorí, aby sme si zbierali poklady, ktoré hrdza a mole nerozhryzú. Lebo naše dobré svedomie a celé naše šťastie závisí na tom, či sa bohatstvo dobrých myšlienok v našom mozgu zväčšuje natoľko, aby nás prudkosť a dychtivosť nikdy nestrhli k činu, ktorý by nám potom hrýzol srdce. Teraz nájdeme spoločne odpoveď na otázku: Ktoré sú to myšlienky, čo nám pomáhajú seba premáhal, urážky odpúšťať, ba dokonca odplácať ich dobrým ? Založíme si spolu malú pokladničku takýchto myšlienok! Som istý, že nájdete medzi vlastnými zážitkami mnohé, na ktoré som ja sám ešte vôbec neprišiel.

1.Už to môže človekovi veľmi spomôcť, keď si uvedomí, že sebaovládanie je znakom veľkej sily a že každé seba premáhanie, ktoré uskutočňujeme, našu vôľu zoceľuje a privádza k väčšej slobode.

2.Potom aj na to treba myslieť, že sme tesármi vlastného obličaja a že každé zúrivé a zlostné skrivenie vryje sa do našich čŕt, takže nakoniec náš obličaj, hlavne oči, prezradia všetku slabosť našej vôle a našu surovosť.

3.Spomeňte si na to, čo som vám povedal na začiatku. My sami sa skazíme a zhoršíme, keď odplatíme zlo, ktoré nám niekto prejavil. U neho sa nám to zdá byť grobianstvom a predsa ho nasledujeme a to jedine preto, že nás dráždi pomstychtivosť a prchkosť. Preto bude dobre, keď si v pokojných chvíľach jasne uvedomíme, že odplata a pomsta je to najhlúpejšie, čo len možno urobiť. Lebo len vtedy, keď nás protivník k tomuto zvedie, spôsobí nám ozajstnú škodu, no, svojimi urážkami a potupovaním spôsobuje škodu jedine sebe. Lebo dobre hovorí porekadlo: „Kto druhých haní, sám seba haní", to znamená, že všetkým podáva dôkaz svojej nevzdelanosti.

4.Vyznačíme si tu ešte jednu myšlienku, o ktorej sme už predtým rozprávali. Hovoril som vám: Surovosti sa najlepšie ubránime tým, že ju odplatím^ dobrým a dáme tak príklad veľkodušnosti a vzdelanosti. K tomu patrí už veľa sily, oveľa viac ako k stisnutiu zubov. Ale pripomeňte si vždy toto: Keď vypukne vojna medzi dvomi národmi, každý z nich beží čo najskôr k hraniciam, len aby sa bitky odohrali na území nepriateľa. Aj vy by ste to tak mali urobiť, keď vás niekto uráža. Keď sa poponáhľate odpustiť mu a budete veľkodušní a trpezliví, ste dobyvateľmi, ktorí vniknú do jeho duše a dosadia tam novú vládu. Ak sa mu odplatíte za rovné rovným, dáte znak, že on vtiahol do vašej duše a usídlil v nej vlastnú surovosť a nevychovanosť.

5.Človek, ktorého niekto zlostí, sužuje, prenasleduje a ohovára, nemá vždy myslieť len na to zlé, čo sa mu spôsobuje, lebo to ho pomaly natoľko otrávi, že stratí rovnováhu a povznesenosť. Nie ! Nech myslí na to, že naši nepriatelia sú vlastne naši dobrí duchovia, lebo nás nútia k sebaovládaniu a trpezlivosti práve tým, že nám ubližujú.

6.Kristus Pán povedal na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia." Táto myšlienka je najkrajšia, ale aj najťažšia. Lebo veľa času človek potrebuje, kým porozumie všetkému, čo sa ňou myslí. Keď je človek už na takom stupni, že ľuďom všetko odpúšťa, lebo vidí, že robia chyby z nevedomosti a nevzdelanosti a vie, že ich zdanlivá zlomyseľnosť je vlastne len smutnou zaslepenosťou, za ktorú sami nemôžu, vtedy je človek povýšený nad všetok hnev a roztrpčenosť. „Nevedia, čo činia", to znamená: Sú tak krátkozrakí, že ani nevedia, čo im slúži k dobru. Týrajú iných a nevidia, ako sa tým sami seba poškodzujú a týrajú. Vidia vždy len to najbližšie a tomu obetujú všetko ostatné. Preto „nevedia", čo činia. Keď aj nedôjdeme tak ďaleko, aby sme žili úplne podľa tejto myšlienky, predsa nás môže aspoň posvätiť, aby sme pri každom hneve a zlosti v duši zvolali: „Nevie to ináč, je nevychovaný, sám si tým najviac škodí."

7.Dobrým pomocným prostriedkom je tiež otázka:

Čím som sám vinný na chovaní druhého, na jeho nenávisti alebo pomstychtivosti ? Či je nie v mojom chovaní niečo vypínavého, neláskavého alebo nevšímavého, čo iných popudzuje proti mne ? Či neubližujem ľuďom ťažko slovom alebo pohľadom len z bezmyšlienkovitosti a nepozornosti ?

8.Už na inom mieste stretli sme sa s myšlienkou, ktorá nás môže tiež mocne posilňovať, keď je treba byť trpezlivým voči zlomyseľníkom a surovcom: Treba si pomyslieť, že aj on mal matku a treba si predstaviť, ako by nám bola všetko ospravedlňovala a ako by nám bola vďačná za každé odpustenie, ktoré mu preukážeme. Nielen v nebi, ale aj v každodennom živote je matka hovorcom za všetkých zblúdilých a zatvrdilých.

9.Pamätáte sa z nášho rozhovoru o záchrane na to, že len s trochu premáhaním a dobrotou sa môžeme ľahko stať záchrancami človeka ? — Ale môžeme byť nimi len vtedy, keď nemyslíme na to zlé, čo nám spôsobuje, ale len na smutný stav, do ktorého sa sám pri každej krivde uvrhuje. Tiež si pomyslíme na trest bez útechy, ktorý vnášajú zákony ľudského života na každého, kto iných prenasleduje a im škodí.

10.Spomeňte si ďalej aj na kapitolu „Za oponou" — ako môžeme premôcť svoj hnev a roztrpčenie proti druhým, keď nazrieme za ich tvár a hľadíme objaviť, aké životné udalosti sa skrývajú za ich tvrdosťou a nevychovanosťou a ako si možno veľmi zasluhujú nášho súcitu.

11.Ako posledný prostriedok k sebaovládaniu voči ľuďom, ktorí nás urážajú, trápia a dráždia, odporúčam vám toto: Prinúťte sa vždy myslieť na dobré stránky svojho protivníka a na dobrodenia, ktorá vám už možno preukázal a vôbec na všetko to dobré a radostné, čo ste sa od neho naučili. Všetko si to jasne sprítomnite a váš temný hnev sa zjasní.

Nazhŕňali sme tu hojnosť myšlienok, ktorými musí podráždenie prejsť, kým dôjde k úradu, odkiaľ sa odpláca rovné rovným. Táto úschovňa myšlienok je továrňou, v ktorej sa môže z podráždenia spracovať niečo vyššieho, takže je možné, že z dodaného zaucha vznikne dobré, ľudské slovo a láskavý čin. Takáto veľká je moc ducha nad telom.

11. Víťaz.

Rozhovor so žiakmi.

Juraj príde do novej školy a cez prestávku ide dolu schodmi, aby sa s ostatnými na dvore poprechádzal. Paľo a Jano dajú hlavy dovedna a vravia si: „Pozrieme sa, čo si dovolí !" Schádzajú dolu schodmi za ním. Naraz Jano postrčí Paľa, takže silne vrazí do Jurka. Ten vrazí do iných a tí ho za to poriadne vylátajú. Keď sa obzrie, stoja pôvodci so smiechom hore na schodoch a pasú sa na príbehu. Čo teraz urobí Juraj ?

Jakub: „Pôjde hore a postrčí ich tiež."

Vilo: „Postrčí ich."

Jano: „Áno, pravdaže !"

Fero: „Aj ja tak myslím."

Tak, vašu mienku už poznám. Porozprávajme sa teraz o tom ! V hodinách zemepisu počujete o hviezdnych dráhach, o zemi, o prameňoch a ústiach riek. Tu sa budeme učiť o dráhach alebo behu ľudských činov, o ich prameňoch a ústiach. Všetci ste počuli o Stanleyovom výskume rieky Konga — ako tá veľká rieka prúdi z počiatku k severu, takže sa vôbec nevedelo kde ústi — kým Stanley neobjavil veľký oblúk, v ktorom sa potom znovu otáča k západnému pobrežiu. Tak je to aj s niektorými ľudskými činmi. Ak pozorujeme len ich počiatočný beh, často sa poriadne oklameme v tom, čo skutočne v svete spôsobia. Pomyslite si napr. na takú lož. Zo začiatku sa zdá, že nám slúži k uľahčeniu. Ak sledujeme bedlivejšie jej beh, objavíme, ako spraví pozvoľna oblúk a údolím tajnosti vyústi v bezbrehom mori nespoľahlivosti, kde očakáva loď len stroskotanie. Nuž a ako je to s tým postrčením ? Sledujme ďalej beh tohto činu ! Keď Juraj tiež postrčí Jana a Paľa, bude už skutočne raz navždy uchránený pred ďalším napadnutím ?

Fero: „Nie !"

Prečo nie ?

Fero: „Navedú na to ešte aj iných a potom sa mu však naozaj zle povodí."

Jano: „Áno, tí si to nedovolia !"

Teraz iste porozumiete slovám Krista Pána: „Kto sa meča chápe, mečom zhynie." Každá surovosť vyvoláva v iných vždy ešte väčšiu surovosť a ak je aj voľakto na čas víťazom v nej, predsa konečne padne surovosťou, ktorú v iných vzbudil a posilnil.

Ale, čo sa stane, keď teda Juraj nepostrčí oboch vinníkov, ale len potrasie hlavou, ba ešte sa aj ospravedlní tým, do ktorých vrazil ? Nechajú ho už na pokoji ?

Jakub: „Áno, bolo by ich len to bavilo, keby bol zúril. Ale keď bol ticho, nechajú ho už".

Vilo: „Nie ! Pomyslia si, že si čokoľvek dovolí a tým viac ho budú dráždiť a strkať."

Jano: „Aj ja by som myslel, že je zbabelcom."

Fero: „Ja tiež."

No, dobre. Ale keby bol ostal pokojným nie zo zbabelosti a slabosti, ale z pevnosti, to jest z pevného rozhodnutia nebyť nikdy surovým k surovcom, nemyslíte, že by sa to predsa len časom v škole ukázalo a zadovážilo mu úctu ? Nemyslíte, že v škole vždy čoskoro vysvitne, aký kto má charakter ? Veľká energia je potrebná už k tomu, neodplácať zlé zlým. Lebo ľudia sa človekovi vysmejú a zle ho porozumejú a toho sa mnohí boja viac ako bitky. Kto teda má tú energiu, môže sa potešiť, že, veď to vyjde najavo. Čoskoro povedia: „Predsa je to len jemný človek ! Nikoho neohovorí a je dobrým priateľom." — A svojimi školskými výkonmi tiež len získa, lebo kto je pevným na jednom poli, prebije sa aj inde.

Nakoniec sa ho už nikto neopováži postrčiť — nie zo strachu, ale z tichej úcty. Jano a Paľo už nebudú ani druhých tak radi strkať, lebo príklad Jurov je niečo, pred čím sa hanbia; každý dobrý príklad je ako taký svätý obraz pri ceste — každý ho pozdravuje, kloní sa pred ním a cíti: Je v živote aj niečo vyššieho ako darebáctvo a žije to aj v mojom srdci; ó kiežby to zosilnelo !

Ale jedno je isté: Zo začiatku sa mu bude zle vodiť a bude dlho trvať, kým vyjde najavo, prečo vlastne neodplatil zlé zlým. Bude musieť trpieť za to, že to s dobrotou myslí vážne. Ináč by veru ani nebolo umením dobre činiť. Všetkých z prvu vysmejú, ktorí sa chcú v živote chovať ináč ako capy a byvoly. Ale, nakoniec predsa len ostanú tými silnejšími a pomaly sa nazbierajú tí, ktorí podľa tohto neochvejného príkladu znovu nájdu vlastné lepšie ja — a tí uvijú víťazovi veniec.

12. Sila dobroty.

Vianočná rozprava.

V dávnych časoch žil mocný kráľ, ktorý často tiahol s brannou mocou do cudzích krajín, pálil mestá a dediny a obyvateľov odvliekal do zajatia. Svoje činy dal vryť do kameňa a keď cítil, že sa mu blíži posledná hodina, dal si spraviť z obrovských balvanov nádhernú hrobku a kázal, aby bola jeho mŕtvola obložená drahými masťami, aby ju tak smrť nemohla porušiť.

Ale jeho meno nežije medzi nami a náš obličaj nezažiari a srdce nezabúši, keď o ňom počujeme. A príde deň, keď dážď a búrka zničí aj posledný kameň jeho hrobky a piesok púšte rozmetie jeho stopu, ako by ani nebol žil.

Pred dávnymi časmi žil tiež kráľ, ktorý nemal vojakov a neprelieval krv ani nepálil domy. Nevryl svoje meno do kameňa, ale do ľudských sŕdc. Podával hriešnikom ruku, chorých vľúdne hladkal po rozpálenom čele, osvetľoval núdzu chudoby svetlom zľutovania a zotrval v trpezlivosti a odpúšťaní až po kríž. Svojim najväčším prenasledovateľom venoval svoj najhlbší súcit a túžil po tom, aby ich svojím príkladom zbavil samovoľnosti.

Nepostavil si náhrobok ako starí králi — a predsa vidíte všade vo veľkých mestách aj v najmenších dedinách týčiť sa k nebu dom, zasvätený jeho pamiatke; ba aj vysoko nad obydliami ľudskými, blízko večného snehu, zvonia v kaplnke na pamäť diela jeho lásky — a dnes slávi sa na celom svete svätá noc jeho narodenia.

Vidíte: Moc dobroty je väčšia a trvalejšia ako všetok lomoz tohto sveta. Ona láka blúdiaceho ako svetielko otcovskej chaty v tmavom lese. Nikdy sa nebojte, že dobrota a srdečnosť vyjde nazmar ! Každé vľúdne slovo a každá veľká láska je nesmrteľná, víťazí nad posmechom a pohŕdaním a slávi sa ticho v opustených srdciach.

13. Víťazstvo človeka nad prírodnými silami.

Zaiste sú medzi vami takí, ktorí čítali nielen o vojnách a Indiánoch, ale mali už v ruke i veľkú knihu vynálezov a objavov. A tu vidíte, že vlastné dejiny sa tvoria ďaleko od rinčania zbraní a vojnového lomozu. Predstavte si divocha, ako sa bezmocne trasie pred prírodnými silami. Potom však krok za krokom ľudský duch a ľudská spolupráca sputnávajú prírodné živly a objavujú zákony sveta. Prales a divé zverstvo sa stráca a vyrastajú mohutné stavby. Brehy širokých prúdov sa spájajú oceľovými mostmi. Hučiace stroje v niekoľkých minútach upradú veľké balíky vlny. Človek sa stáva pánom nad nesmiernou silou elektrickou a poháňa ňou tisíce kolies vo všetkých končinách sveta. Snehobiele svetlo, ktoré sa ináč len na chvíľu zakmitlo na temnej, zamračenej oblohe, teraz žiari po uliciach, dielňach a slávnostných dvoranách a noc mení v deň. Para poslúcha strojvodcu, keď ľahko stlačí páčkou a ťahá nesmierne náklady s kopca do kopca; tiež ťahá plávajúce paláce so stovkami spiacich ľudí temnou nocou po mori. Dynamit otvára vrchy a skaliská, aby spojoval a zbližoval národy. Dejiny práce, vedy a objavov, to sú pravé dejiny ľudstva !

V nádvorí veľkej hamburskej dynamitky stojí socha ženy. V pravej ruke drží fakľu a jednou nohou stojí na sipiacom démonovi, ktorý sa zvíja na zemi a rukami sa zarýva do skaly. Je to víťazstvo človeka nad prírodnými silami. Fakľa je svetlom vedy. Ohromné veci vykonali naši otcovia v poslednom storočí v podmaňovaní prírodných síl. Po celej zemi rozprestiera sa sieť koľajníc, paroplavebných ciest a telegrafných línií. A vždy nové sily sa zapriahajú. Čo bude teda vašou prácou ? Myslím, že vás očakáva úloha nekonečne ťažšia, ale tiež omnoho dôležitejšia a väčšia. Keď sa však nevykoná, celá ostatná nádhera stratí cenu a zmení sa v biednu kliatbu pre ľudstvo. Musíte sa snažiť, aby sa už raz konečne skrotli divé živly vo vnútri človeka. Tie rúcajú ako démoni všetko, čo rozum a láska s námahou vytvorili. Dnes je dôležitejšie skrotiť slepé prírodné sily vlastného srdca a ovládnuť ich rozumom ako robiť stavby nových jaskov a ďalšie objavy v obore elektriny. Čo pomôže ľuďom, že môžu telefonovať z Berlína do Paríža, cestovať automobilom a užívať ústredného kúrenia — keď vládne popri jasnom elektrickom svetle hriešna lakota a keď sa ľudia vonkoncom nemôžu znášať, aj keď ich zbližujú rýchle lode a telegrafy ?

14. Ako sa stávame otrokmi.

Kto z vás sa nepamätá na peknú detskú knižku „Gulliver u Liliputánov" ? Možno ešte vidíte svojimi duševnými očami obraz, ako trpaslíci sputnali Gullivera. V bdelom stave by mu piadimužíci nič nemohli vykonať. Až keď zaspal, prišli a oplietli ho nespočetnými vláknami, takže už nemohol vstať.

Podobne je to s našimi zlozvykmi. Sú to trpaslíci, ktorí nás spútavajú, keď nebedlíme. Ani klamstvu a krádeži, hnevu a neporiadku, nenávisti a opilstvu nikdy nepodľahne človek hneď úplne. Malé a nepozorované prikrádajú sa k nemu a zamotávajú ho nebadane, čoraz pevnejšie, do svojej siete. Keď sa napokon preberie z driemot ľahostajnosti, s hrôzou zbadá, že vo spánku bol spútaný a premožený. Stáva sa vlastne otrokom trpaslíkov — svojich zlozvykov. Potom je už obyčajne neskoro.

Tak je tomu napr. aj s klamstvom. Luhárom sa človek nestane cez noc. Keby to tak ľahko prichádzalo, mohli by sme sa toho tiež ľahko zbaviť. Nie ! Na tisíce je tých neviditeľných vláken, ktorými nás ono pevne spútava. Často trvá veľmi dlho, kým sa zmeníme celkom v otrokov. Začíname celkom nepatrnými nepresnosťami a zveličovaním. Pavol, na ceste domov, nedbajúc prísneho zákazu, zdrží sa pri jednotlivých obchodných výkladoch. Konečne sa poberie domov. Tu ho stretne tetka a pošle ho do obchodu. Dôjde domov a matka mu už hrozí domácim väzením. On sa však vyhovára: „Tetka ma zdržala, musel som jej čosi vybaviť". Keďže dosial ešte nikdy neluhal, matka mu uverí a on sa teší, samozrejme, že sa tak ľahko vyhovoril. Tento raz bolo na tom ešte aspoň niečo pravdy — nabudúce azda už uvedie niečo úplne vyciganeného, ako napr.: „Pomáhal som pánu učiteľovi upratať triednu skriňu." Keby sme mu mohli teraz ukázať Gulliverov obraz, možno by sa ešte včas spamätal a zbadal by trpaslíkov pri zhubnej práci.

Podobne je to aj s opilstvom. Nikto sa hneď z počiatku neopíja do nemoty. Iba pomaličky si zvyká na pitie a na kúzlo alkoholu, až zrazu so zdesením spozoruje, že je už otrokom. Pijanská vášeň totiž natoľko zmohutnela, že jeho samého premohla. Básnik Fridrich Reuter, zúfajúc si nad svojím dlhým zajatím, stal sa pijanom. Neskoršie sa už nemohol zbaviť toho desivého zlozvyku. Svoje zotročenie vylíčil v básni, kde vystupuje pijanská náruživosť. Vraví:

„Ja som tá nákaza, ja som ten mor,

som stará choroba známa. Podľahol s'?

Tak sa mi večne už kor !

Som stará choroba známa."

A ku mne plazí sa pomaly tiež,

pazúrmi na mňa si siahne.

Nedaj sa, brániť kto pred ňou sa vieš !

No, mňa už naisto stiahne !

„Poklad môj, dieťatko, poď ku mne hneď,

nespriadaj so mnou tu sváry !" Už krv mi začína po žilách vrieť,

pekelný jed je to vari...!

Ako hrozne znejú slová: „Nedaj sa, brániť kto pred ňou sa vieš !" Áno, to je skutočne peklo na zemi, keď už seba samých musíme znevažovať a pritom nemôžeme inak konať, pretože naše zlozvyky spútali našu vôľu. Budete možno namietať: Načo nám to vyprávate, veď nám predsa nehrozí nebezpečenstvo, že budeme pijanmi ! Áno, ale odkiaľ to môžete vedieť ? Trpaslíci nezačnú svoju zhubnú prácu až potom, keď budete dospelí, ale ešte kým ste len deťmi. A práve teraz ! Vedia totiž dobre, že v detstve vás môžu najľahšie prepadnúť. Ľudia — teraz pijani — dali sa už v detstve ovládnuť svojím žalúdkom a jazykom. Chuťové nervy sú miestom, kde spútavame nenazdajky začína a to z počiatku v maličkostiach, napr. s cukorničkou. Už tu si môžu mnohé deti zaspievať: „Nedaj sa, brániť kto pred ňou sa vieš. no, mňa už naisto stiahne !" Nikdy nemôžeme byť dosť ostražitými proti tým všetkým pokusom o naše zotročenie. Keď bežíme k cukrárovi alebo sa dopúšťame nejakého priestupku z maškrtnosti, pripomeňme si ešte včas: „Pozor, trpaslíci !" Žalúdok by rád vládol nad vami — to majte vždy na mysli. Veď hovorí: „Ja som tvoj pán a boh a nebudeš mať iných bohov predo mnou" ! Neuškodí teda s času na čas mu nanútiť pôst — lebo tým sa naučí móresu — a odoprieť si nejakú maškrtu, keď sme sa na ňu už veľmi tešili. Skúste sami, aký nádherný pocit sily ovládne človeka, keď si vydobyje čo aj len maličké víťazstvo nad žalúdkom ! Aby nás Liliputáni spútali, používajú aj mnoho iných príležitostí. U mnohých je to fajčenie, ktoré ich olupuje o vládu nad sebou. Z počiatku je to jedna dve cigarety denne, potom to stále stúpa. V jeden deň pocítia, že sú už úplne bezmocní a že fajčiarska vášeň prerástla ich vlastné sily. Po dôkladnejšej úvahe spoznajú, že fajčením obťažujú svojich blížnych a vlastné zdravie si ničia. Predsa však toho už zanechať nemôžu. U detí sa objavuje iná vášeň — zbieranie poštových známok, ktorá si často celého človeka ujarmí. Táto vášeň ich natoľko ovládne, že zabúdajú na prácu. Potajomky predávajú knihy, len aby si pre svoju vášeň zadovážili peniaze. Ustavične sa hrabú vo svojich pokladoch ako lakomec v svojej mamone, keď už pre všetko iné stratil zmysel. Aj oni boli v spánku spútaní. Ten. kto bedlí, spozoruje, že by ho chcel podobný pud zotročiť, nepovoľuje mu a udrží si voľnosť.

Je aj iný druh zberateľskej vášne a tá je najnebezpečnejšia, lebo nielen človeka zotročuje, ale aj jeho súcit umŕtvuje. To je skupánstvo a hrabivosť. Aj tieto dve neresti nezmocňujú sa človeka ako už dospelí obrí a v otvorenom boji, ale ešte ako piadimužíci, keď ešte človek vôbec nemyslí, že by mu mohli uškodiť. Všetci tí dospelí nemilosrdní skupáni a hrabiví žgrloši za mladi čítavali práve tak s odporom ako vy teraz príbehy o takýchto otrokoch mamony. Ani vo sne by si neboli pomysleli, že k nim budú niekedy patriť. Slýchate o domácich pánoch, ktorí neľútostne vyhadzujú bedárov na ulicu, pretože im presne neplatia nájomné a o milionároch, ktorí nedarujú nikdy nič na dobročinné ciele. Ako to len môže ich svedomie pripustiť a ako sa pritom cítia ? — zadivíte sa veľmi. Avšak pritom nepozorujete, že sami klesáte do toho otroctva, keďže ste sa zaľúbili do neživého kovu a zabúdate preň na lásku k živým ľuďom. Tak ako najväčší strom vyrastá z malého semena, podobne vzniká choroba lakoty a chamtivosti z toho, že už pri nepatrnej príležitosti víťazí vo vás nad slušnosťou, priateľstvom alebo bratskou láskou láska k peniazom. Kto nedáva pozor, zotročuje sa na celý svoj život.

15. Trpezlivosť.

Za mladi sa ešte možno učiť trpezlivosti a na šťastie nepotrebujeme k tomu ani zvláštnych hodín ako na klavír a ručnú prácu. Možno sa jej učiť mimochodom — ba i v iných hodinách, hoci ináč nie je dovolené v hodine niečím vedľajším sa zaoberať. Keď vás pri hre na husle alebo na klavír opúšťa azda trpezlivosť, uvedomte si, že naučiť sa trpezlivosti je dôležitejšie ako ovládať hudbu. Hudba vám osladí neskoršie mnohú hodinku a zaplaší chmúrnu náladu — ale trpezlivosť je tá mohutná sila, ktorá vám umožňuje ľahko sa zmieriť so všetkými životnými ťažkosťami a zneškodňuje zlú náladu už pri samom jej vzniku.

Z počiatku sa môžeme učiť trpezlivosti len na malých veciach. Poviem vám príklad — ďalšie si iste už sami nájdete. Keď sa ráno obúvate a zistíte, že šnúrky na topánkach sú zauzlené, obyčajne zúrivo nimi potrhávate, vzdycháte a nadávate — a napokon schytíte nožík, alebo odhodíte topánku do kúta. Tak začínajú všetci, ktorí potom v živote nič nedokážu a sú bezradní, keď sa dostávajú do ťažkého a chúlostivého položenia. Ale je isté, že obúvanie topánok je dobrým prostriedkom na vzývanie dobrého ducha trpezlivosti, tak ako Aladin svojou divotvornou lampou rozkazuje veľkému duchu. „Povedz mi, ako zaobchádzaš so svojimi topánkami a ja ti poviem, čo z teba bude" — mohli by ste tu uviesť. Pokúste sa len bez prudkého mykania celkom pomaličky a pokojne rozuzliť šnúrky a spievať si pritom „Keď rozkvitol prvý máj" ! Keď sa vám to po 10. minútach podarí, môžete si smelo zagratulovať, lebo sa nazhromaždila vo vás veľká sila — nie výbušná a ničivá, ale pokojná sila vytrvalosti, ktorá je nevyčerpateľná a povyšuje vás za utvárateľov vlastného osudu. Inokedy si nemôžete zapnúť golier; pri písaní vám zase vnikne do pera vlas A zas nedajbože navliecť niť do ihly ! Tu zas počujete krik, pri ktorom len, že nevyletíte z vlastnej kože. K tomu vás niekto dopaľuje a radi by ste už vybuchli: „Teraz mám toho už ale dosť !" — Nie, braček, nemaj toho ešte dosť ! Považuj to za skvelý prostriedok cviku, iba za sonátu k hre trpezlivosti — a potom všetko ľahko prekonáš ! To sú, samozrejme, len maličkosti, ale niet iného prostriedku, ako by sme si získali drahocennú silu pre svoje služby.

16. Ako sa možno ovládať ?

Mnoho sme už hovorili o tom, prečo je sebaovládanie tak dôležité pre každého a iste všetci v tom so mnou súhlasíte. Spýtate sa ma však: Radi by sme sa ovládali, samozrejme, ale prv, než sa nazdáme, už nás zachvacuje zúrivosť alebo vkĺzneme do cukrárne a pod. Ako deti čítame všetci o starých Rimanoch, ako sa vedeli obdivuhodne ovládať, napr. o Muciovi Scävolovi, ktorý si dal pokojne nad ohňom spáliť ruku, aby dokázal nepriateľskému vojvodcovi na svojom príklade silu rímskej vôle. To znie nádherne a my by sme sa chceli tiež tak zoceliť ako títo hrdinovia zašlých časov, ale nevieme ako začať. To sa len tak nedá napodobniť ! A či ste už rozmýšľali o prostriedkoch a vhodných cvičeniach pre sebaovládanie ? Navrhnem vám niekoľko cvičení: Pokúste sa len raz, celkom v tichosti, z počiatku len v malých veciach, získať si drobné víťazstvá nad vlastným telom ! Kto raz okúsi tú radosť, bude sa chtivo dožadovať vždy väčších víťazstiev.

a) Opanovať smiech.

Pamätám sa na detskú hru, ktorá má celkom dobrý zmysel. Dvaja sa dívajú jeden druhému do tváre a skúšajú, ktorý sa dlhšie nezasmeje. Pritom sa už učíme ovládať vôľou smiechove svaly. Veď som vám už poukázal, ako je niekedy pre človeka dôležité vedieť sa v tomto ohľade ovládať ! Pamätám sa, že vydrží najdlhšie ten, kto sa celou svojou silou núti myslieť na niečo celkom iného. Hru si môžeme o niečo sťažiť. Chlapci si vyprávajú veselé príhody a pritom sa snažia vážne sa tváriť. Keď sú viacerí spolu a vtip je naozaj dráždivý, je to veľmi ťažké. Ale je to veľkolepé cvičenie ! Také cvičenie nám prospeje, keď musíme pracovať v huku a nevykonáme nič, pretože nemáme dosť sily sústrediť svoje myšlienky na určitý bod. Pri sebaovládaní je vôbec dobré, že cvičiac vôľu v jednej oblasti, zároveň ju posilňujeme aj pre ostatné úlohy. Sebaovládanie donáša úroky.

b) Opanovať hlad a smäd.

Iné dobré cvičenie je: Na vychádzke sa snažíme dlho premáhať smäd, aby sme sa nestali otrokmi svojho hrdla. To prospieva aj zdraviu, nakoľko pri chodení je nezdravé primnoho piť. Nemyslím, že by sme sa mali vždy zriekať pitia. Len niekedy sa máme presvedčiť, či sa vieme ešte dokonale ovládať. Dokonali horolezci skúšajú občas drep na jednej nohe a druhou sa snažia prednožiť. Chcú sa presvedčiť, či sa ešte kolenné svaly podrobujú vôli. Podobne máme aj my po určitom čase skúsiť, či je ešte naša vôľa natoľko silná, že sa vieme niečoho zrieknuť, alebo či sa už chuťové dráždidlo nezmocnilo vlády. Pôstne prikázanie, ktoré obsahujú mnohé cirkvi v svojich predpisoch, poskytuje nám jedinečnú príležitosť preskúmať časom silu svojej vôle. Vašich dospelých bratov zvolávajú každoročne na niekoľko týždňov k vojenskej službe, aby nezabudli jazdiť a strieľať. Teda aj vy sa musíte s času na čas cvičiť v dobrovoľnom pôste !

Chlapci sliezskeho internátu začali sa raz horlivo pretekať. Chceli vedieť, ktorý z nich sa dobrovoľne naje toho najošklivejšieho. Jedli chrústy, okusovali húsenice a žuvali veľké muchy. Ktorý toho najviac zniesol, toho oslavovali čo by hrdinu. Nechcem tým, pravda, povedať, aby ste ich v tom napodobňovali — veď je dosť iných nepríjemností, do ktorých sa môžete dobrovoľne nútiť. Svoju vôľu môžeme cvičiť tiež zriekaním sa. Príklad: Pri podávaní sladkého zákusku si nevezmeme, hoci sme sa už naň tešili a ponecháme ho sestričke. Tak sa cvičíme v ovládaní lákavých žiadostivostí. U Indiánov vládne povera, že vraj jedlom prichádzajú do človeka zlí duchovia a preto sa, vraj, nemá mnoho jesť. Ľahko sa dá do tejto povery vložiť zmysel, keď uvážime, že baživé a nemierne jedenie skutočne zobúdza v nás zlých duchov a strhuje nás do nebezpečenstva, že staneme sa poslušnými sluhami svojich žiadostí. Preto, pri prestretom stole môžeme sa skvele cvičiť v sebaovládaní !

c) Opanovať ospalosť.

Zaiste ste už niekedy počuli, že najväčším nebezpečenstvom pri unavujúcom blúdení v zasnežených horách je neodolateľná ospalosť. Tá zrazu prepadá človeka, takže zabúda na všetko nebezpečenstvo a sama smrť sa mu stáva ľahostajnou. Keď povolí, znamená to preňho istú smrť — viac sa nezobudí. Zachrániť ho môžu už len bernardíni, keď ho náhodou nájdu.

Vždy máme myslieť na to, že aj dolu na rovine stáva sa neovládaná únava osudnou. Z pohodlnosti totiž vzniká pozvoľna a nebadane viac zla a skazy ako zo všetkých iných zlých vlastností. Tu nehrozí človeku okamžitá smrť ako pri ospalosti v ríši večného snehu — ale sa nezadržiteľne prikráda, súc neuchopiteľná a príšerná, ba okráda ho o všetku dôveru v seba, lebo taký človek nič nerobí dôkladne a vždy niečo pokazí. Ospalosť ho, žiaľbohu, náhle prepadla a on podľahol lenivosti a záhaľčivosti. Koľkých dôležitých vecí si človek v svojom živote nevšimne len z lenivosti, koľko skvelých príležitostí zamešká a koľko biedy a zlosti pripraví sebe a svojim iba z prílišnej pohodlnosti ! Keby sa dalo vypočítať, koľko hrozného nešťastia a nezmieriteľnej viny vzniká len z pohodlnosti, zhrozili by sme sa priamo a prebrali by sme sa z driemot, podobne ako vojenská stráž, ktorú zo spánku vyrušil generál.

Ako sa proti tomu brániť ? Cvikom a zas len cvikom. Vypovedať pohodlnosti vojnu, aby sa vôľa zmocnila jej prináležajucej vlády, a to, kým ešte nie je neskoro. Ráno vždy v určitú hodinu vstávať, aj keď sa nám príjemne odpočíva a rezko sa obliecť bez motania a zívania. Tým rezkejšie sedieť pri stole, čím radšej by sme si pohoveli a chodiť vypäto, keď na konci výletu pociťujeme akýsi sklon k ťarbavému tackaniu, — to všetko sú víťazstvá ducha nad telom, ktoré posilňujú celého človeka. Alebo: Keď sme unavení po chôdzi, prebehnime ešte pružne 4 krát po schodoch hore i dolu ako mladý chlapec. Potom sa nestane, že by sme strúhali kyslú tvár, keď nás matka posiela do obchodu a sme unavení. Poznal som istého pána, ktorého kôň sa tak tešil pri návrate do maštale, že ho bolo ťažko udržať. On ho však práve pred dverami prinútil obrátiť sa a 3 krát s ním prebehol po ulici. Také cvičenia sily by sme mali častejšie dopriať lenivému koňovi — svojmu telu !

d) Ovládať hnev.

Proti hnevu používal Riman Caesar výborného prostriedku. Kedykoľvek mu vstúpil hnev do hlavy, vždy čítal v duchu do 20 a až potom odpovedal. Táto prestávka stala sa mu natoľko zvykom, že ju robieval neskoršie aj bez čítania — tak ako pri klavíri z počiatku čítame prestávky a neskoršie robíme ich aj bez toho. Tak dosiahol, že ho hnev nikdy nezviedol k nepremysleným rečiam. Ešte lepšie sa zaistíme proti hnevu — a o tom sme už beztak hovorili — keď premýšľame o ľuďoch, ktorí nás popudzujú k hnevu a keď si pomyslíme, čoho sa museli v živote zriecť (pravdepodobne nemali trpezlivých priateľov). Výrok: „Miluj nepriateľov svojich" je pre mnohých z vás, začiatočníkov, ešte možno priťažký. Z počiatku by som takýmto odporúčal: Rozmýšľajte častejšie aj o tých, ktorí vám škodia a vás huckajú ! Aspoň v duchu im nadŕžajte a majte na mysli ich dobré vlastnosti ! Tak sa upokojíte a možno vznikne vo vás aj láska — ako sa v jazere odzrkadlí obloha, keď sa vlny stíšia.

e) Opanovať strach pred vodou.

Aj strach pred vodou je dobrým prostriedkom pre cvičenie vôle. „Na človeka kláta najlepšie ísť klátom." V mnohom inom sa nám uľahčí, keď sa tu premôžeme a dobrovoľne si spôsobíme nepríjemné. Kto tu podľahne. tomu sa zas naopak všetko iné sťaží. Lebo život si požaduje od človeka v každý deň, ba v každý okamih niečo, čo je mu nepríjemné. A osud si nemilosrdne zahráva s takým, ktorý je v tom slabý a príliš ústupčivý voči sebe.

17. Jeden výstrel zadarmo.

„Jeden výstrel zadarmo, keď zasiahnete terč", bolo napísané na strelnici pri veľkej streleckej zábave. Jeden na druhého natlačení stáli ľudia okolo strelnice, lebo každý chcel skúsiť šťastie. Terč však chytrácky pripevnili na krídlo holuba, ktorý sa ustavične pohyboval, takže ho len zriedka niekto zasiahol. Tu sa však našiel dobrý strelec a ten trafil pri každom výstrele. Strieľal teda celú hodinu a zaplatil len 1 korunu a to len za prvý výstrel, keďže každý zásah mu dovoľoval jeden výstrel zadarmo. Majiteľ strelnice sa tešil, že každý nevie tak dobre strieľať, lebo vtedy by bol mohol zatvoriť búdu.

Viete, aká odmena za každý dobrý skutok, každé seba premáhanie vás čaká ? „Jeden výstrel zadarmo." O toľko ľahšie môžete vykonať iný dobrý skutok. Za prvý výstrel ešte musíte platiť, druhý je už zadarmo. Prvý skutok vyžaduje ešte mnoho námahy — druhýkrát to už ide ľahšie. Keď chceme svojmu kamarátovi darovať hrušku, ktorú by sme tak radi sami zjedli a musíme na to vynaložiť všetky svoje sily, ako odmenu za to získame nielen uspokojené svedomie, ale tiež sa nám podarí vykonať skôr iný dobrý skutok a to už s menšou námahou. A ešte viac: Nielen hrušku ľahšie darujeme, ale aj iné premáhame sa nám ľahšie podarí. Majiteľ strelnice dovoľuje víťazovi strieľať nielen na holuba, ale môže si sám ľubovoľne vyvoliť iný cieľ — a nemusí už viac platiť. Kto sa ráno núti včas vstávať, ľahšie vykoná aj ťažkú prácu. Kto vie rýchle odpúšťať svojej sestričke, alebo ju odprosovať, keď jej ublížil — získava zas jeden výstrel zadarmo, to jest ľahšie a bez námahy precvičí na klavíri celú nudnú sonátu, čo sa mu dosiaľ nikdy nepodarilo. Alebo, cvičte sa niekedy odkladať napínavú knižku, keď ste sa do nej najlepšie začítali! A ovocie toho — skoro bez námahy prerušíte príjemnú zábavu, keď je čas k práci. Poznáte príbeh o sprisahancovi Brutovi a jeho žene Portii ? Brutus kul s inými plány na usmrtenie Caesara. Jeho žena vypozorovala z jeho nepokojného výrazu, že ukrýva pred ňou čosi ťažkého v srdci. Trápilo ju veľmi, že sa jej nezveril. Vedela, že pred ňou mlčí iba preto, lebo sa obáva jej ženského jazyka, ktorý neuchová tajomstvo, čo aj ide o život jej vlastného muža. Preto si spôsobila nožom bolestivú ranu, aby svojmu mužovi dokázala, že sa vie dostatočne premáhať a teda aj tajomstvo uchová. Prosila ho o úplnú dôveru, vraviac:

Som dokázala svoju silu,

keď sama som sa zranila.

A myslíš, mlčať že ja neviem

a tajnosť by som zradila ?

Tu sa už Brutus viac nezdráhal a so všetkým sa jej zdôveril. Vedel: Ten jeden skutok silnej vôle ju uspôsobí byť aj v inej veci pevnou a nepoddajnou. Kto teda nepodľahne svojej bolesti, skrotí ľahko aj svoju zvedavosť.

Keď sa teda hovorí o odmene za dobré skutky, nezabúdajte, že najväčšou odmenou za vykonaný dobrý skutok je z toho vyplývajúca schopnosť utvoriť skutok ešte lepší. A preto naša trpezlivosť, láska a obeta nie sú daromné, aj keď sa nám svet nevďakom odpláca. Dostatočným zadosťučinením a dostatočnou odmenou pre nás je sila, takto získaná a zocelená.

Boj so žalúdkom

1. Vypudený kráľ.

Keď si lepšie všimnete niektorých rýb a polypov, zistíte, že sú vlastne iba plávajúcimi žalúdkami. Vpredu majú malý otvor, ktorým prehltávajú a vzadu a na brušku niekoľko plutvy, aby sa mohli ku koristi priblížiť. Keď sme to zbadali, uvidíme ľahko, že aj zvieratá a vtáky sú iba behajúcimi a lietajúcimi žalúdkami. Všetko ich konanie je usmernené iba k tomu, aby si ľahšie uchvátili korisť alebo ju prilákali a nepozorovane sa na ňu vrhli. Všimnite si napr. orla a jeho kráľovských spôsobov. Čo myslíte, na čo mu slúži jeho prenikavý zrak, mohutné krídla, ostré drápy a pevný zobák ? Iba pre žalúdok. A svoju celodennú činnosť venuje len na napchávanie žalúdka, či si, hádam, myslíte, že si pokladá za úlohu krúžiť v pekných kruhoch po belasom nebi a potešovať horolezcov ?

Aj sám človek v svojom divom stave nie je omnoho viac ako šplhajúci alebo blúdiaci žalúdok. Všetko svoje počínanie venuje iba hladu a smädu. Dieťa je vrieskajúcim žalúdkom. Poznáme teda: plávajúce, behajúce, lietajúce, šplhajúce a vrieskajúce žalúdky. Žalúdok je neobmedzený vladár, ktorý panuje nad všetkým, čo na tomto svete žije a vyje.

Pravda, už aj v ríši zvierat vzniká viac menej vzbura proti výlučnej službe žalúdka, a to v starosti rodičov o mláďatá. Tá však trvá vždy iba krátky čas, a to zvlášť vtedy, keď je pre všetkých dosť potravy.

Aj u človeka vzniká z počiatku len boj proti žalúdku, ale neskoršie aj pozbavovanie trónu a moci. Človek zakladá so svojimi blížnymi trvalú pospolitosť. Musí na nich myslieť pri každom svojom počínaní. Keby sa podľa toho neriadil, vylúčia ho zo svojho stredu. Tu človek objaví, že jeho žalúdok nechce byť uznanlivý. Ustavične vzdorovité poukazuje na svoje právo, aby sa plnilo vždy podľa jeho žiadosti. V podstate by to bol jeho prospech, keby sa podrobil týmto ohľadom, pretože takto by istejšie dosiahol svojho práva. Avšak žalúdok je na to veľmi krátkozraký a len čo je prázdny, kňučí a nemá veru ohľadu. To priviedlo človeka už často do najnepríjemnejšieho položenia. Žalúdok mu nedal pokoja a kázal mu ukradnúť zo susedovej koliby ovcu. Poslúchol a skoro by ho boli usmrtili. Potom mu zas rozkázal, aby zjedol všetok chlieb a vypil mlieko, čo bolo v chalupe. Zaplakala žena i deti a plač jeho milých mu bolestne zvieral srdce. Ba ešte aj to mu jeho pažravý žalúdok rozkázal, aby zabil v lese svojho priateľa a tak sa zmocnil rýb, ktoré si onen nachytal. Teraz však stratil pokoj. Zavraždený sa mu každú noc vo sne zjavoval a desil ho svojím zakrvaveným čelom. Napokon ho trpezlivosť opustila a spolčiac sa s rovnakými, odvážne zhodil žalúdok s trónu. Na jeho miesto posadil hlavu, ktorá si všetkého všíma, všetko porovnáva a vyberá len trvalé dobro. Súcit a seba premáhanie stali sa hlave hlavnými radcami. Človek teda vymenil vládu a myslel, že už teraz môže pokojne spať. Ale sa mýlil. Moci pozbavený kráľ striehne ustavične na hraniciach a využíva každej príležitosti, aby do kraja vpadol a spustoší ho. Na sebe môžete pozorovať, ako je nová vláda ešte málo odolná. Ustavične snuje vyhnaný vládca sprisahanie s ľuďmi, ktorí sa mali za jeho vlády najlepšie, napr. s cukrárom, ktorý má najväčší odbyt, keď je žalúdok výlučným pánom. Na našej hlave je vidieť, že je vládcom, ktorý aj pri najlepšej vôli nemôže ešte pevne vládnuť. Žalúdok sa však ešte stále chová ako opravdivý panovník a ustavične nám pripomína, že on panoval tisíce rokov a že sa ešte nechce vžiť do podradnej úlohy.

Čo všetko mu ešte stále robíme po vôli ! Vadíme sa so svojimi súrodencami o najväčší kus koláča a hneváme rodičov stálym vyžobrávaním lakôt. Lačným chovaním strácame lásku svojich priateľov, meníme sa v lakomých a to všetko kvôli starému kráľovi. Slovom, niekedy sa zamyslíme a spytujeme sa: Som skutočne ešte človekom alebo tiež len prechádzajúcim žalúdkom ?

Vláda žalúdka vohnala starých Rimanov do biednej záhuby. Počuli ste iste niečo o hostinách vtedajších boháčov. Po jedle užívali dávidla, aby po neprirodzenom vyprázdnení žalúdka sa mohli nanovo obžierať. Národ, ktorý natoľko upadá, je stratený, lebo predsa žalúdok práve tak nikdy nepovedie národy správnou cestou, ako lodný kuchár nemôže správne riadiť loď.

Jedno je isté: Práve vo vašom veku sa rozhoduje, či budete vo svojom živote otrokmi starého, mrmlavého tyrana a či sa podriadite osvietenému kráľovi s jasným čelom. Samozrejme, ľahšie je patriť k starému. Nový si vás neverbuje, keďže sa to nezrovnáva s jeho vznešenosťou. Vypudený kráľ však, chcejúc sa vás zmocniť, neštíti sa cigániť a vyhrážať a nešetrí klamstvom. Preto, otvorte oči a buďte na stráži ! Najedzte sa do sýtosti a pochutnajte si ! Avšak pritom nezabúdajte, že sa žalúdku podriaďujete, keď sa preň dopúšťate krivdy, neskromnosti a klamstva. Tiež závisť, ktorej dovoľujete objaviť sa len z náklonnosti k nemu a hoci aj malá ošklivosť, ktorá vzniká z lásky k nemu, sú stupňami, po ktorých stále viac upádate do otroctva tohto hrozného vládcu. Keď ste raz v ňom, ťažko sa z neho vyslobodíte !

2. Misa šošovice.

Iste ste všetci považovali Jozua za sprostého, keď za misu šošovice predal Jakubovi svoje právo prvorodeného. Radosť z jedla pominie, avšak právo prvorodeného značí, že celé dedičstvo dostane najstarší a tým sa stáva na celý svoj život majetným človekom. Všímajte si bedlivejšie beh života a v ňom seba samých a zistíte, že ľudia často pre bezvýznamnú misu šošovice zriekajú sa svojich výsostných práv. Možno to aj vy skoro každodenne robievate. Pre krátke potešenie spôsobíte si na celý život nešťastie alebo za vec bezcennú sa často zriekate 1000-násobnej hodnoty. Mohli by ste mi vymenovať príklady ? Najsamprv musíme uvážiť, že všetci, ktorí niekomu nejako krivdia, podobajú sa Ezauovi. Aby mohli rýchlo ukojiť nejakú žiadosť, obetujú svoje dobré svedomie a celé svoje životné šťastie. Radosť obyčajne veľmi skoro pominie a potom leží pred takým človekom celý život ako chmúrny novembrový deň. Potom si už môže iba povzdychnúť: „Ach, kiež by som to nebol...!" Navštívil som raz vo väzení 15-ročného chlapca, ktorý s dvomi svojimi priateľmi vykradol v obchode pokladnicu. Chceli ísť na výlet a takto si zadovážiť peniaze. Potešenie — výlet rýchlo pominulo a za jedno popoludnie si znivočil celý život. Koľko popoludní má taký život ? Predpokladajme, že by žil ešte 60 rokov. Pre jediné popoludnie by teda stratu 365X60 poldní, čiže 21.900 popoludní.

A ako to vy robíte doma ? V jeden jediný deň zjete toľko šošovice, že by sa ňou nasýtila chudobná rodina na celý týždeň. Týmto myslím toľko, že za krátky pôžitok sa vzdávate niečoho, čo má trvalú hodnotu. Niekto si pre ľahkomyseľnosť alebo neopatrné pitie zničí zdravie. Iný vyhádže peniaze na všakové maškrty a nie, aby šetril a spôsobil sebe a svojim veľkú radosť. Alebo sa nahí tá niečoho zakázaného, čo mu príjemne pošteklí hrtan na dve minúty, ale zato skazí sebe a svojim rodičom celý deň, to jest 720 minút. Okrem toho, z nedostatočného sebaovládania utrpí ešte zvláštnu škodu, keďže vôľa je ako divá paripa: Popustíš len raz uzdu a ťažko ju zas skrotíš !

Túha po šošovici je obrazné vyjadrenie chvíľkového pokušenia, ktoré zrazu naplní dušu človeka vábivými obrazmi a všelijakým kadidlom. Človek zabúda na všetko ostatné a najmä na vlastnú budúcnosť. Hlavné je, že ukojil svoju náladovú chúťku. Je to ako s čarovným lampášom. Všetko sa v izbe zatemní, aby bolo čo najzreteľnejšie vidieť len obrazy na stene. Proti tomuto čarovnému lampášu vlastných žiadostí sa iba tak ochránime, keď si zvykneme odporovať chvíľkovému pokušeniu. Dovtedy nepovolíme, kým sa v izbe nerozsvieti a nezazrieme okrem vyčarovaných obrazov na stene aj ostatné, doteraz ukryté predmety, napr. smutné následky toho pre nás a ostatných. Potom zmizne mátoha sama od seba. Niekto vás chce napr. prehovoriť, aby ste si nepravdou vykúpili nejakú zábavu, povedzme výlet. Najprv si osvieťte jasne všetky následky, vyplývajúce z nepravdy a uvážte dokonale ich závažnosť ! Uvidíte, ako sa vám v duši rozjasní a ako skvelé farby výletu vyblednú a stratia príťažlivosť. Žiaľbohu, predávajú mnohí ľudia svoje najlepšie vlastnosti za takúto misu šošovice. Robia to často ani nie zo slabosti vôle alebo z lačnosti, ale preto, že sú slepí a už nerozoznávajú hodnotné od bezcenného. Táto slepota vzniká z toho, že sa nikdy správne nepýtali: Čo je pre človeka vo svete prvejšie a dôležitejšie ? Keď sa to raz s istotou dozvedia, nedajú sa už potom tak ľahko premôcť klamnými a prchavými vnadami. Tak isto už nikdy viac nepomiešame dobré knihy zo zlými, keď sme raz čítali skutočne dobrú knihu a vieme, čo všetko osožného sme si z nej osvojili. Povedzte mi teraz sami, čo je najvznešenejšie a najhodnotnejšie v živote ? V „Malom oznamovateli" v novinách nájdeme často inzeráty, v ktorých je hrubo vytlačené „Najhodnotnejšie v živote je ..." Keď sa bližšie prizrieme, čo je teda tou hodnotou, čítame: „ ... zdravie, preto nikto nezabudni každé ráno vypiť šálku Bana-Coca !" Majú pravdu ? Zdá sa. Veď, čo môže človek vykonať bez zdravia ? Ani užívať, ani pracovať, ani pôsobiť pre iných.

Zdravie je teda najvyššou hodnotou. Je však ten dôkaz skutočne presvedčujúci ? Vnútorný hlas nám vraví, že v tom musí byť niekde chyba. Lebo by sa dalo tiež namietnuť: Keď človek neje, tiež nemôže pracovať a iným pomáhať, ale ochabne ako balón, ktorému uchádza plyn. Teda z toho vyplýva, že jedlo je najhodnotnejšie v živote — alebo aj spánok. Veď, keď si človek náležíte neodpočinie, je neschopný pracovať. Tak teda zdravie je len podmienkou pre život, nie je však najhodnotnejšie. Aj základy domu nie sú najcennejšie, hoci na nich spočíva celý dom ! Urobme skúšku: Že je ešte niečo vyššieho ako zdravie, dobre vidíme z toho, že mnohí obdivuhodne zdraví ľudia dopustili sa najsurovejších výčinov alebo žili celkom prázdnym a neosožným životom. Iným útle zdravie a predčasná smrť nezabránila vytvoriť najvznešenejšie diela. Vidíme tiež, že sú prípady, v ktorých sa zdravie obetuje pre niečo vyššieho. Z tých prípadov zrejme vyplýva, že zdravie nie je našou najvyššou hodnotou. Predstavte si len, že vám padne brat pri pokĺznutí do rieky a vy by ste vedeli plávať a mohli by ste ho zachrániť. Budete uvažovať: Studená voda uškodí môjmu zdraviu, zostanem teda radšej na suchom brehu ? Veruže nie ! Tak by ste iste neuvažovali ! Vrhli by ste sa do vody, aj keby vám bol predtým lekár povedal, že týmto si zapríčiníte zapálenie nervov. Keby ste však ostali a on sa utopil, vytýkali by ste si: Pre chvíľkové dobro — zdravie obetoval som niečo nekonečne hodnotnejšieho, a to dobré svedomie, svoju bratskú lásku a česť byť záchrancom. — Je teda bohatstvo najhodnotnejšie v živote ? Aspoň sa to zdá ! Veď mnohí ľudia po celý svoj život hrabú peniaze a považujú to za najcennejšiu prácu. Nezáleží im mnoho na tom, že peniazom obetujú svoj jemnocit, súcit a svedomie. A konečne, nepodobajú sa peniaze naozaj úslužnému pohádkovemu škriatkovi, ktorý človekovi vyplňuje všetky jeho žiadosti ? Iste ste už aj vy snívali o šťastnom žrebe a čo všetko by ste si potom kúpili. A či je to nie naozaj najkrajšie, keď sa nám vyplňujú všetky túžby ? Áno, keby bolo možné vyplniť skutočne všetky — vtedy by boli peniaze naozaj niečím veľkým. Háčik je však v tom, že nikdy nie sme nasýtení. S bohatstvom súčasne rastú nové potreby a každá potreba zas plodí nové túžby. Aj keby nám Pán Boh daroval samotný raj, už na druhý deň by sme boli nespokojní a priali by sme si, aby boli zlaté mreže okolo neho alebo niečo podobného. Keďže boháči majú toľko rôznych potrieb a vrtochov, je im veľmi ťažko znášať sa v pokoji. Veru, pričasto žijú v najnádhernejších záhradách a palácoch ľudia bez lásky a radosti ! A čo potom pomáha bohatstvo ?

3. Počiatky kradnutia.

V katechizme sa vraví: „Nepokradneš !" Učíte sa tomu nazpamäť a myslíte si pritom: Ako môže človek vôbec kradnúť ? A keď prichádza niekedy pred väznicu uzavretý voz a z neho vystúpia zviazaní zlodeji, dívate sa na nich ako na celkom iný druh ľudí, ktorí sa vám tak málo podobajú ako juhomorskí ostrovania alebo Karaibovia. Nezabúdajte, že tí zlodeji boli tiež kedysi deťmi ako vy a že sa vtedy ešte nevlamovali a neblúdili s lampášom po nociach. Kládli slabý a nedostatočný odpor štekleniu jazyka — to bolo jediné, čo sa dalo na nich vtedy pozorovať. Vždy ich pojala veľká túha zmocniť sa jedla alebo sladkostí, ktoré ich práve lákali. Žiadosť tá sa u nich vždy zväčšovala, až sa rozrástla do takých rozmerov, že sa jej ako zlému kúzlu bezmyšlienkovite poddávali a neuspokojili sa, kým nedosiahli cieľa. To je nie ešte natoľko zlé, že by sa každý, kto je v mladosti maškrtníkom, neskoršie mal dostať do väzenia. To by muselo byť viac väzníc ako obytných domov. U mnohých mohutnie súbežne s rokmi aj cit pre česť, rozum a súcit s rodičmi. Hanbia sa byť otrokmi svojej baživosti. Ako nie každý človek sa rodí so silnými nervami a mohutnými svalmi, tak sú aj sily ľudského rozumu a vôle nerovnomerne rozdelené. Sú ľudia dobrého srdca, ale pritom je ich duch neschopný vidieť stále pred sebou následky svojich skutkov. K tomu im aj vôľa kulháva, takže skoro sa ani nemôžu ovládať, hoci uznávajú, že je to pre nich veľmi nutné. Potom sú zas iní, ktorí síce majú hlavu v poriadku, a však túha pochutnať si je u nich tak mocná, že veľmi ľahko podľahnú. Všetci takí ľudia môžu so svojimi vlastnosťami nerušene putovať životom, kým sa nestretnú s prílišným pokušením.

Predstavte si však, že by tak museli hladovať alebo by sa ich zmocnilo priveľké pokušenie nečestným spôsobom si zadovážiť peniaze. Tu by upadli do veľkého nebezpečenstva.

Z toho je zrejme vidieť, že neradno s maškrtnosťou bezstarostne žartovať. Nikto nemôže vedieť, či nie je ohrozený a či stále povoľovanie žiadostiam ho konečne nepremôže. Je to nebezpečná hra, ba práve tak nebezpečná ako prežierame čerešňových jadier u deti. Niektoré dieťa má silné črevo a iné, zdanlivé zdravé ako buk, dostáva zápal slepého čreva a umrie.

Nemusíte si ešte zúfať, keď aj zbadáte, že ste málo odolní voči sladkostiam a jabĺčkam v susedovej záhrade. Ba naopak: Kto si sám všimne a uvedomí vlastné slabosti, môže sa pri správnom cvičení stať ešte aj silákom. On totiž na to vynakladá správnu starostlivosť, zatiaľ čo iní bezstarostne zaobchádzajú so svojimi náklonnosťami. Kto teda cíti, že je maškrtný, môže si pomocou tejto náklonnosti zadovážiť oceľovú vôľu. Môže sa cvičiť tak, že si položí na svoj pracovný stolík tri cukríky alebo iné pochúťky, 4 pralinky a 3 kúsky pocukrovaného ovocia a to tak, aby ich mal stále pred očami. Večer sa snaží všetky neporušene odovzdať. Keď môžeme vycvičiť leva, ktorý je svojou prirodzenosťou dravec a nevie pochopiť, prečo by sa mal cvičiť v ovládaní, že vezme do tlamy živú ľudskú hlavu a ani sa jej nedotkne, tým skôr sa musí človek navyknúť nestroviť hneď všetko, čo mu príde do rúk. Veď nie je dravcom a tiež dobre vie, pri čom všetkom môže použiť sebaovládania.

Nedávno "sme vraveli, že pod slovom kradnúť nerozumieme len krádež v pravom slova zmysle. Pod ten pojem spadajú aj iné veci, a to: Svojho blížneho pripraviť o zaslúženú mzdu vo svoj vlastný prospech alebo pod rúškom spravodlivosti urvať mu majetok a zničiť ho špinavou konkurenciou. Aj to je krádežou, keď za vylákané peniaze dávame tovar skazený a bezcenný Ako deti ste ešte všetci proti podobnému počínaniu a nepošpinili by ste sa takými vecami. Ale nezabúdajte, že veľké zlo vychádza priamo z malého. Len sa spytujte ustavične, či vo vás nedozrievajú zlozvyky, ktoré sa teraz dopúšťajú len nevinných prečinov, ale až dospejú, budú vás neodolateľne nútiť ku všetkým tým veciam, ktorými teraz opovrhujete. Ako dieťa by nikto z vás neskracoval svojej chudobnej učiteľke odmenu za hodiny. Keď sa však dieťa poddáva zvodom a obľúbi si peniaze, ktorými ľahko môže ukájať svoje chúťky, nespúšťa sa ich už a radšej obetuje súcit a slušnosť. Keď potom konečne to dieťa dospeje, bez studu povie malej, bledej slečne: „Všakže, slečna, budete ma učiť aj za päť korún, naši, žiaľbohu, nemôžu viac dávať !" Také dieťa ako študent nevyplatí obuvníkovi účet, lebo si vypočíta, koľko pohárov piva by si mohlo za to kúpiť. Ako továrnik znižuje taký človek plácu robotníkom a sporí na zdravotných a bezpečnostných opatreniach, len aby mohol ísť na jar do Talianska a aby nemusel mať o jedného sluhu menej. A všetci tí, čo teraz také niečo činia, boli zaiste v detstve milí a úslužní. Len jednej náklonnosti si nevšímali a to svojej náklonnosti k pôžitkárstvu. Nechceli sa ničoho zriekať a tak sa stala zmyslová rozkoš pánom v dome a hanobne znetvorila ich srdce.

Najdôležitejšie je, aby sme bdeli a nedôverovali čo aj najmenším počiatkom. Neverte, že vrah je človek, v ktorého srdci už od počiatku nebolo ani za máčik súcitu. Ba ako dieťa mal ho možno v sebe dosť, lenže ho časom udusila jeho nespútaná žiadostivosť. Lebo tie dve protivi sa vedľa seba v srdci ľudskom dlho neznášajú. Jedna z nich musí ustúpiť a to je obyčajne súcit. Žiadostivosť, nespútaná hneď v zárodku, zbĺkne v mohutnú vatru a dusí svojím otravným dymom všetko ostatné v srdci. Mal som priateľa, ktorý sa ešte ako chlapec v pravý čas obrátil. Neskoršie rozprával, že sa ho zmocnila v detstve taká veľká žiadosť po ovocí, že sa pustil aj do pokladničiek svojich súrodencov, len aby si mohol ovocie zadovážiť. Z počiatku bral len niekoľko korún a vraj ho dokonca trápilo, že ich oberá o trudné úspory. Po čase vraj zmohutnela v ňom táto žiadostivosť natoľko, že sa mu už zdalo, ako keby mu bola už úplne udusila súcit. Už sa v ňom ani svedomie nebúrilo.

Tak sa môže človek nebadane zmeniť v dravca a dopúšťa sa potom najhorších prečinov. Kto však denne svoju vôľu v maličkostiach cvičí, stane sa odolným proti pokušeniam, ktoré by ho chceli strhnúť do otroctva tela.

Návyky.

1. Prednosti a nebezpečenstvá návykov.

Prezreli ste si už niekedy vnútro veľkej lode a viete, ako sú v ňom jednotlivé práce účelne rozdelené ? U plachetnice sú každému stožiaru, ba každej plachte pridelení na obsluhu zvláštni námorníci; u parníka zas obsluhujú stroje najrozmanitejší ľudia — končiac kuričom a tým, ktorý stále leje vodu na zahriate súčiastky strojov. Rôzni dôstojníci majú tiež svoje určené miesto pri udržiavaní celku. Teraz si predstavte, že by kapitán dal znamenie k odchodu a pred ním by stálo mužstvo a nikto by nevedel, čo má robili ! Alebo si predstavte, že by musel kapitán stále behať od jedného k druhému a ukazovať, ako čo sa má robiť alebo dozerať, či sa to správne robí. V tom prípade by istotne už v prístave loď na niečo narazila. Lebo kapitán má svoje miesto na veliteľskom mostíku, aby mohol zhora vidieť, čo sa deje a len niekedy môže kontrolovať, či sa aj v maličkostiach zachováva poriadok.

Alebo si predstavte továrnika, ktorý by musel všetok svoj um venovať zbytočným maličkostiam. Musel by dozerať, či aj to najmenšie koliesko je dobre namazané a opravovať všetky pravopisné chyby alebo iné omyly celej závodnej korešpondencie. Čoskoro by vyšiel na mizinu, lebo by nemal času študovať, v ktorých končinách zeme je najväčší dopyt po jeho tovare, odkiaľ môže najlacnejšie objednávať stroje a suroviny a ktorých vynálezov môže upotrebiť s úžitkom vo svojom závode. Tak by to nešlo ! Musí mať zamestnancov, na ktorých sa môže spoľahnúť. Ináč by mohol radšej všetko sám robiť. Musí sa zbaviť ustavičného dozoru nad každým zamestnancom, aby vo svojom voľnom čase mohol skúmať svetový trh a venovať sa veľkým výpočtom. Toto sa nazýva „deľbou práce". Iste mi uznáte, že závod bude tým viac kvitnúť, čím svedomitejšie budú zamestnanci vykonávať svoje povinnosti a vedúci teda nebude hatený stálym kontrolovaním a bude môcť všetky svoje sily venovať premýšľaniu a počítaniu. Áno, musí mať možnosť odcestovať na niekoľko týždňov do cudziny, aby navštívil zákazníkov a prezrel si cudzie trhy a pritom mohol byť ubezpečený, že aj za jeho neprítomnosti pôjde všetko riadnym chodom. Teraz si predstavte, ako by všetko pomaly išlo, keby sa každý robotník, účtovník alebo pisár musel pri najmenšej práci najsamprv opytovať: „Mám to urobiť a ako ?" a pod. Nič by sa takto nevykonalo. Riaditeľ sa musí teda postarať, aby jeho zamestnanci konali svoju službu, aj keď im nepredpisuje každé jednotlivé pohnutie ruky. Z ich výkonov musia sa stať pevné návyky. Návyk je teda činnosťou, pri ktorej sa už rozum nemusí ustavične zúčastňovať. Rozum ju musí, prirodzene, nacvičiť a dbá potom, aby jednotlivosti súhlasili s celkom. Občas dozerá, či je všetko ešte v poriadku — ale už nepotrebuje byť stále pri tom. Predstavte si napr. učenie hry na klavír. Ako ťažko uvažujeme o každej note a ako veľmi svoj rozum namáhame, keď si máme každého krížika a každého b všimnúť na jeho patričnom mieste ! Hojným opakovaním sa však zmenia tie rôzne hmaty v nacvičené návyky — takže už nepotrebujeme pritom vôbec uvažovať. Oko vníma noty; vedenie od oka k prstom sa už tak často použilo, že netreba zvláštneho rozkazu mozgu, aby sa o vonkajšom popude uvedomilo príslušné ústredie, z ktorého sa riadia pohyby rúk. To vedenie sa podobá riečnemu korytu, ktoré sa tiež stále tečúcou vodou vždy viac upravuje a prehlbuje. Tak teda nemusí mozog každý jednotlivý pohyb kontrolovať a riadiť a získava silu a čas na myslenie na celkový výraz: na piano alebo forte na pravom mieste. Vidíte, že deľba práce pri klavíri sa celkom podobá práci na lodi alebo v továrni. Cieľom cvičenia je, aby vznikol návyk. Osoh z toho spočíva v tom, že duch sa oslobodí a môže sa dívať všetkými smermi do širokých diaľok. Takto získaný návyk vedie človeka k správnemu cieľu. Lodný kapitán sa tiež ohliada po vzdialených majákoch, skúma zrakom morskú mapu a hľadí do hĺbok svojich skúseností, aby správne viedol výkony celého mužstva Keď toľko hovoríme o dobrých návykoch a odporúčame vám ich, myslíme tým toto: Načim tak zariadiť vlastné ja, aby sme mali dobre vycvičené a spoľahlivé služobníctvo návykov a nemuseli zbytočne pre každú maličkosť obťažovať ducha; lebo ináč sa náš výkon zníži a spomalí a celý život tým utrpí, keďže kapitán - duch nemôže zotrvávať na veliteľskom mostíku a musí sa potulovať po všetkých chodbách. Keď si napr. navykneme na poriadok, získava hlava ohromne mnoho času, keďže všetko kladieme už ako vo sne na správne miesto. Keď sa navykneme čistotné a slušne jesť, nepotrebujeme už svojho ducha namáhať, aby dozeral na každý pohyb našich rúk, keď jeme u cudzích ľudí, ale môžeme sa spokojne zúčastniť zábavy. Zvykajme si vôbec všetko robiť v pravý čas a tak odbremeníme ducha, keďže nemusí dávať stále pozor, aby sme nezabúdali na určité nepatrné veci. Slovom, zlým hospodárom je ten, kto neoslobodzuje svojho ducha od starostí o všetky také maličkosti a nezíska si niekoľko dobrých a spoľahlivých návykov pre bežné záležitosti dňa. Jeho život nikdy nerozkvitne v celej plnosti. Návyky si vlastne získavame tým spôsobom, že každá činnosť sa opakovaním takrečeno osamostatňuje a nepotrebuje ju už rozum viesť. Ako kone hasičov pri zvuku sirény samy bežia ku vozom, aj v našom tele po dlhšom opakovaní prebieha mnohý vonkajší popud, zachytený zmyslami, priamo do pohybového ústredia, to jest mozog si ten vzruch už neuvedomuje. Správa prebieha po vyšliapanom chodníčku — tak by sa mohol opísať vznik návykov. Kto 100 krát zavesí na správne miesto svoj klobúk, spraví to aj pri najživšom rozhovore a nepotrebuje už k tomu rozumovej úvahy. Jeho oko zachytí obraz chodby a už beží táto správa po 100 krát použitej ceste do mozgu a bez okľuky priamo na miesto, ktoré vyvolá staré a známe pohyby, potrebné na zavesenie klobúka. Tak sa dá vysvetliť vec, ktorú už mnohý z vás iste zažil. Keď sa rodina presťahovala, žiačik, keď jeho duch práve nebedlí, beží zo školy priamo do starého bytu. Tá činnosť sa osamostatnila a vyslobodila sa z pod správy rozumu. Podobná roztržitosť je nám v takom prípade veľmi nepríjemná. Ale aj omnoho nebezpečnejšiu stránku má také osamostatňovanie opakujúcich sa činností. Je to schopnosť, ktorá nám môže byť veľmi osožná, ale tiež nám ľahko zapríčiňuje veľkú škodu. Po dlhšom opakovaní môžu sa totiž osamostatniť aj zlé a nezdravé činnosti. Potom je vláda rozumu ohrozená. Pretože činnosti prebiehajú často bez rozumovej kontroly, prirodzene, kontrolné vedenie vyšlo z cviku a nemôže už zadržať beh činnosti, zatiaľ čo cestička od pokušenia k podľahnutiu je dokonale vyšliapaná. Takto je to, keď sa zlá činnosť zmení v návyk a rozum stratí vládu buď úplne alebo si ju len s najväčšou námahou znovu nadobúda. Pritom však musí napnúť sily do krajnosti, aby pokušenie hneď pri vstupe do mozgu zviedol do svojej kancelárie. Tam ho už potom zneškodnia čisté myšlienky, tu nazhromaždené. Vidíte z toho, že prv, než rozum činnosti celkom osamostatní, musí ich dôkladne preskúmať. Veliteľ sa musí tiež osobne občas presvedčiť, či sa mu do mužstva nevkrádajú nečisté živly, ktoré možno zamýšľajú proti nemu vzburu na šírom mori. Tak aj náš duch, veliteľ nášho života, musí sa časom presvedčiť, či návyky pozostávajú len z dobrých živlov a či mu uľahčujú jeho prácu, alebo či azda vyvíjajú činnosť veľmi nebezpečnú a škodlivú pre jemu zverený ľudský život.

Nemyslíte, že duch musí aj trošku dozerať aj na dobré zvyky, aby sa tieto príliš neosamostatnily a nenamýšľaly si: „Nám sa už veru nikto nemusí pliesť do remesla" ? Nestávajú sa azda mnohí otrokmi dobrých zvykov ? Sú veru ľudia, ktorí sa veľmi napaprčia, keď sú nútení proti svojmu navyknutému poriadku požičať niekomu knihu a pritom musia prerušiť svoju pravidelnú prácu. A nestáva sa otrok sporivosti ľahko žgrlošom ? Teda aj dobré zvyky načim podriadiť dohľadu, aby bez reptania pripustili i výnimku, keď to najvyššie myšlienky uznajú za dobré. Aj najlepší zvyk zvrhne sa v škodlivý a nebezpečný, keď odoprie poslušnosť najvyššiemu pánovi. Lebo len ten najvyšší môže usúdiť, čo je pre celok nutné a všetko sa mu musí bezpodmienečne podriadiť, tak ako strojník musí poslúchať, keď mu veliteľ nariadil ísť pomaly alebo zastať.

2. Všetko vyjde na svetlo božie.

Je to skutočne pravda ? Niet mnoho zločinov a hanebnosti, ktoré by sa nikdy neobjasnili ? A nezapadnú mnohé detské klamstvá do zabudnutia ? Či sa nezabúda na mnohé povinnosti ? Či sú azda rodičia a učitelia vševediaci, že spozorujú všetko, čo nie je v živote detí v poriadku ? Všetci viete, že je to tak nie. Mnohé sa neobjaví a nie jedna lož, podvod a neporiadok ostane bez povšimnutia a trestu. Z toho iste súdite, že všetko nevyjde na svetlo božie. Každý žiak, keď luhá a nepríde sa mu na to, si obyčajne pomyslí: Teraz som dobre obišiel, nemalo to pre mňa zlého následku a nikto to nezbadal ! Hrozne sa však mýli. Možno, že jeho klamstvo neodhalili a nevymerali mu zaslúžený trest. Nemôže to ale jednoducho prečiarknuť, ako to robieva u zle vypočítaných príkladov. Tu to platí a lož" sa nedá vygumo-vať. Jasne sa zračí vo výraze našich očú a celého obličaja, ba aj na celej bytosti, či niečo skrývame a pred ľuďmi utajujeme. Každé klamstvo nás premieňa a robí z nás iného človeka. Vôbec: Myslíte, že sa nedá z obličaja vyčítať, či je človek spoľahlivý alebo vetroplach ? Zaiste ste už počuli o tom, že z rukopisu sa dá vyčítať charakter človeka. To sa zakladá na tom, že naša osobnosť sa prejavuje nielen v hovorenom slove, ale ešte lepšie v bezvýznamných maličkostiach, ktorých si práve nevšímame, ako v písme, v chôdzi, v tom, ako jeme, ako sa chováme k slabším, ako vystupujeme do električky a podobne. Môj priateľ mi tvrdil, že z rukopisu vie určiť, či pisateľ listu luže. Na ťahoch písma badať zdráhavosť, lživé vety sú bezvýraznejšie napísané, pretože ani pisateľ v tom okamihu necítil v sebe silu a istotu pravdy. Keď sa klamstvo zračí aj v písme, teda môžete byť uistení, že ho omnoho zreteľnejšie badať na očiach, ktoré právom nazývame zrkadlom duše. Nemyslím tým, že by azda každý z nás mohol priamo s tváre svojho blížneho vyčítať, čo je za človeka. Sami často nemôžeme určiť, čo sa nám v tvári niekoho nepáči a prečo je nám odporný, ale predsa cítime, že mu nemôžeme plne dôverovať. To preto, lebo nemá celkom určitý výraz v svojich očiach a na jeho čele a v jeho bytosti sa stále niečo skrýva. Už jedna jediná lož mení výraz očú v neistý a spôsobuje, že takému človekovi už úplne nedôverujeme a nie sme mu naklonení. Môžete teda vidieť, aké krátkozraké je domnievať sa, že lož neprichádza na svetlo, lén preto, že sa verejne neodhaľuje. Ba práve naopak, tým zreteľnejšie sa zračí na obličaji, čím viac sa pred verejnosťou ukrýva. Toto spôsobujú výčitky svedomia. Pohľad sa človeku vyjasní, keď sa niekomu zverí so svojou lžou; tým si akosi svoje vnútro prevetrá a odstráni z neho dusné výpary cigánstva. Zaiste preto vzniká u mnohých potreba vyspovedať sa v kostole, lebo si tak očistia svoje vnútro. Nielen na tvári sa lož odzrkadľuje. Kto raz luhal a teší sa, že sa na to neprišlo, pri inej vhodnej príležitosti zas nezotrvá pri pravde. V rečiach svojich bude preháňať a ich obmeňovať a navykne sa na malé nepresnosti. Spozorujeme — hoci on to azda ani netuší — že je luhárom. Také nepresnosti sa totiž priskoro odhalia — a podávajú sa ďalej. Tak teda si len nemyslite, že sa lož môže utajiť ! Tisícerými chodníčkami sa prediera na svetlo, vaše návyky ju rozširujú a uvedomujú o nej priateľa aj nepriateľa.

Práve tak isto vyjdú na denné svetlo aj iné návyky. Poznal som učenca, ktorý žil celkom v ústraní len so svojím sluhom. Každý deň ho vozil sluha na univerzitné prednášky — bol totiž profesorom — lebo nohy mal ochrnuté. Keď mu raz vytýkali, že nepozná ľudí, iba zakýval závažne hlavou: „Oh, poznám ich dobre, ba lepšie ako vy všetci, lebo si ich všímam, keď im to ani len zďaleka nepríde na um, totiž, keď sa bez ohľadu tlačia do električky. Presnejšie ako kde inde môžete práve tu rozlíšiť jemných od drsných. Tu vidno, ako je v mnohých vzdelanie len tenkým povlakom na samom povrchu. Len čo vedia, že si ich nikto nevšíma alebo veľmi chvátajú, už sa z nich vykľuje divoch." Mal úplnú pravdu. Väčšina ľudí sa domnieva, že nezáleží na tom, ako sa chovajú doma a ako obcujú s príbuznými. Hlavné, že sa pričinia pred verejnosťou a budú zdvorilí. Veď si potom doma zas oddýchnu po tej námahe! Ako keby sa mohol človek natoľko pretvarovať ! Priskoro vyjde najavo, aký človek je on vo svojom vnútri. V nepozorovanom okamihu mu vykĺzne veta alebo slovo, ktoré hneď prezrádza, že máme dočinenia s neukázneným človekom. Alebo nenazdajky vpadne pri zábave do hašterivého tónu, ktorý by ho nikdy neopanoval, keby sa mu doma nepoddával. Kto je doma grobianom, nikdy nebude medzi cudzími požívať povesti jemne vychovaného človeka. Preto činí tak nútený a neistý dojem, lebo stále musí bedliť nad sebou a okolie hneď spozná, že jeho vzdelanie je len ako kabát, ktorý si práve obliekol a nie jeho vnútornou prirodzenosťou.

Aj so správaním pri jedle je to podobne. Kto sa doma lakťami opiera o stôl, nahlas chlipká, oprskáva obrus a berie si stále viac, ako by naňho pri spravodlivom delení prišlo — nech si len nemyslí, že potom naraz bude pred cudzími jesť podľa najlepšieho mravu ! Ľudia hneď zbadajú, že tá spôsobnosť je len nanútená a nie je jeho vnútornou potrebou. Mnohí mládenci už dostali košom od dievčat, ktoré si chceli vziať, pretože nespôsobné jedli. Tie ich nebadane pozorovali a potom sa o nich vyjadrili takto: „Nie, desím sa človeka, čo tak nechutne je, lebo aj so svojou ženou nebude veru jemne zaobchádzať !"

Aj s poriadkom je to práve tak. Azda nič iné nepreniká tak rýchle na svetlo ako neporiadok. Neporiadny človek zaobchádza nedbalo a nečisto so svojimi vecami a mysli si: „Teraz na tom nezáleží, veď sa pred cudzími budem inak chovať !" Ako keby sme mohli svoje návyky ukrývať ! Prezradí sa, len čo chytí do ruky knihu alebo fotografiu. Keď ju položí na stôl, zabudne sa presvedčiť, či nie je azda mokrý alebo zašpinený. Pri vchádzaní do izby zabudne si dôkladne očistiť obuv. V listoch zabudne uviesť dátum a chvatne zloží list, zabudnúc ho osušiť. Tiež posledné písmená u slov len nedbalo naznačí. Slovom: Mohli by sme vymenovať na tisíce vecí, ktoré nám v niekoľkých minútach prezradia, aký je to človek. Známy priateľ mi povedal, že spôsob, akým kto rozrezáva knihu, odhaľuje nám celú jeho povahu.

Týmto príkladom chcel som vám len dokázať, ako je celkom pomýlené myslieť si, že sa môžeme bez následkov dopustiť niečoho zlého. Pravda, jednotlivé hriechy a chybičky nevyjdú hneď najavo. Ale jedno pomýlenie takrečeno upravuje cestu druhému. Je to tak ako pri hre na klavír; každá jednotlivá hodina robí prsty ohybnejšími pre hodinu ďalšiu. A každá nedbalosť, každé klamstvo a každá surovosť, ktorej sa dopúšťame hoci aj v ukrytej komôrke za hrubými stenami, je zjavná celému svetu a tým, ktorých lásku a úctu si chceme získať. Povoľujúc ošklivým náklonnostiam, ukrytým v nás, sa doslovne otravujeme a otrávená krv prúdi nám po celom tele a náhle sa objaví na mieste, kde sme to najmenej očakávali.

Kto si teda chce získať verného priateľa alebo priateľku, tomu nepomôže pretvárka. Musí sa v takého človeka prevychovať, akým by sa rád zdal. To sa mu podarí len vtedy, keď si utvorí hlboko v srdci šľachetné a pevné návyky. Tie mu budú svietiť na ceste životom a získajú mu dôveru a lásku. Toto je ten opravdivý raj na zemi.

3. Poriadok a neporiadok.

Pestalozzi vypráva v svojom románe „Linhard a Gertrúda", ako zlodej pod šibenicou, na ktorej mal byť obesený, prehovoril k svojmu katovi: „Ach, kiežby ma môj otec bol naučil každý večer si odkladať poriadne šaty na vešiak — veru by som tu teraz nestál !" V tých slovách sa ukrýva smutná pravda. Najväčšie a najhoršie zlo vyrastá z nepatrnej nedbalosti a to jednoducho preto, že aj nepatrný zvyk je nákazlivý — v dobrom i zlom. A azda ani jeden zo zvykov nie je tak nákazlivý pre konanie a myslenie človeka ako práve nedbalosť. Počuli ste už niekedy o tom, že v najprudšej bitke stačí, aby len jeden obrátil koňa a už všetci ustupujú, zvedení jeho príkladom ? A aj celý ustupujúci pluk zastaví jeden jediný, keď, vztýčiac zástavu, rúti sa odvážne na nepriateľa. Tak je tomu aj s nedbalosťou. Nedbalé počínanie pri jednej príležitosti a nepozorné zahodenie šiat pôsobí ako strašidlo aj na ostatné naše činnosti a zadrží ich na pol ceste; a zase najmenšia pozornosť pri nejakom bezvýznamnom výkone spôsobí, že sa ide na celej čiare vpred. Najlepšie sa vám to ozrejmí, keď vám opíšem, ako spomínaný zlodej klesal vždy hlbšie a hlbšie. Predstavujem si to takto: Zo začiatku zahadzoval nedbalo iba šaty. Tá choroba prešla aj na ostatné veci, ktoré dostal do rúk. Aktovku hodil do koša, topánky položil na oblok, golier sa povaľoval okolo kalamára, pančuchy pohodil na stôl a zošity na umývadlo. Spevník zabudol v rúre, takže do večera sa mu upiekol. Nič nepoložil na príslušné miesto, ale pohodil ta, kde bolo práve voľné miesto. Pozvoľna rozhlodala táto choroba aj jeho vnútro. Keď sa ho niekto vypytoval o výlete alebo iných príbehoch, nezáležalo mu na presnosti, nezachovával správne poradie udalostí podľa ich priebehu, ale nepozorne všetko poprehadzoval ako v svojej izbe. Nerobil to zo zbabelosti alebo, aby niečo ho dosiahol, ale len z lajdáctva. Keď sa ho spytujú, či videl, koľko chlapcov preliezlo nedávno plot a ktorí to boli, menuje aj neprítomných alebo zas iných vynecháva — lebo mu na tom nezáleží, či hovorí skutočnú pravdu. Na schôdzky prichádza vždy neskoro a sľuby nedodržiava — nie že by to robil zo sebectva, ale len čisto z lajdáctva. Keď ide rodičom nakupovať, zabúda vrátiť peniaze, ktoré dostal nazad a myslí si, že veď na niekoľkých halieroch nezáleží. Keď mu otec niekedy vyčíta, že je to sprenevera, zľakne sa na chvíľu, ale čoskoro na to zabúda. Veď ani v jeho hlave neleží všetko na správnom mieste, nič nemá svoju určitú priehradku. Sprenevera, lož, nevera a nespoľahlivosť, to všetko sa povaľuje na jednej kope s nevinnými vecami, ktoré sú dovolené — práve tak, ako v jeho izbe sú v jednej zásuvke pohodené vreckovky aj kefy na topánky. To všetko by neznamenalo skoro nič, keby po celý svoj život ostal v otcovskom dome. Matka vyprace po ňom izbu a vyčistí mu škvrny na šatách. A otec mu — svojmu jedináčikovi — v mnohom odpustí a keď ho aj niekedy pokarhá, nie je to nič hrozného. Ale skutočnosť mimo otcovského domu je, žiaľbohu, celkom iná. Neriadi za ním, neodstraňuje škvrny a najmä neodpúšťa. Pre každú ľudskú činnosť má stanovené pevné priehradky s veľkými čiernymi nápismi a potom má ešte aj iné oddelenie, nad ktorým je napísané: „Pokladňa". V nej sa každému s prísnou presnosťou vypláca, čo za svoje skutky zasluhuje. Doma sa povedalo: „Veď to tak zle nemyslel" a „Už to viac neurobí". Prísna skutočnosť sa však nezdržuje takými rečami a opytuje sa len: „Koľko škody narobí také počínanie ľudskej spoločnosti a aké nebezpečenstvo povstáva z toho pre iných ?" Podľa toho pravidla ho vyplatí, alebo prepustí, vyhadzuje na ulicu, olúpi o česť, privedie do väzenia a uvrhne do temnice. Keď sa chce potom človek požalovať, vraví mu prísnym hlasom: „Hja, braček, myslíš si, že by si bol mal v svojom detstve dosť chleba, mlieka alebo šiat, keby to bol každý tak robil ako ty ? Keby bol pekár zabudol včas objednať múku, mliekar zaspal a krajčír zabudol prísť na skúšku ? Alebo myslíš, že by niekto mohol cestovať vlakom, keby boli výhybkári takí ako ty ? Či nevidíš, že bez lásky a poriadku by sa celý svet rozpadol ? Predstav si len, že by sa čo i len na štvrť hodiny dali zo sveta odstrániť láska a poriadok — nestačilo by to, aby sa všetko zničilo ? Nebo by sa na červeno zakrvavilo od všetkých požiarov, koľajnice by sa pokryli mŕtvolami a moria troskami. Zrušili a otrávili by sa všetky vzťahy medzi ľuďmi doma i vo verejnosti — slovom, nie je to možné ani opísať. A ty si ešte aj teraz požaduješ, aby sa tvoje priestupky pokladali za nevinné ? Tak sa tváriš, ani čo by si bol prišiel z Marsu; a či sa tam tiež neoteplí, keď svieti slnko a nezvlhne zem, keď prší ?"

V evanjelickom katechizme je po Desatoro božích prikázaní uvedené: — „Čo hovorí Boh o svojich prikázaniach ? Vraví: Ja, tvoj Pán a Boh, som prísny a hnevlivý Boh a všetkých tých, ktorí mňa nenávidia, stíham hriechmi otcov až do tretieho a štvrtého pokolenia." Tu sa raz opýtal pri vyučovaní istý žiačik: „Veď sa učíme, že Boh je láska, teda ako sa môže hnevať, rozhorčovať a pomstiť ?" Áno. Povedzte mi ale, myslíte naozaj, že by to bolo láskyplné zaobchádzanie s ľuďmi, keby svet bol tak zariadený, že by zlo nemalo následkov ? Že by sa mohlo luhať a kradnúť, vraždiť a podvádzať, osočovať a zabíjať bez ťažkých následkov pre tých, čo sa toho dopúšťajú ? Predstavte si matku, ktorá by donášala svojmu synčekovi do školy zošity alebo raňajky, kedykoľvek by si ich zabudol a vzala by na seba jeho vinu, keď z vlastného lajdáctva niečo vykonal. Keby raz vstúpil do života, bol by jej zato povďačný? A nezbadal by skôr, že mu tým iba prekážala, aby sa z následkov svojich činov spamätal a včas sa vrátil s pomýlenej cesty ? A práve tak sa musíme pýtať: Mohli by sme si priať, aby dlhoročné lajdáctvo nemalo pre nás bolestivých následkov ? Alebo aby príroda bola tiež neporiadna a zabúdala účtovať naše viny a zo slabosti naše dlhy vymazávala ? Nezdivočeli a neupadli by sme tým ešte viac ? Žiadne napomenutie by nás už nepriviedlo k správnemu životu ! Zvláštna prednosť spočíva v tej skutočnosti, že aj v ľudskom dianí a osude presne a neúprosne nasleduje všetko po sebe ako noc po dni, hrom po blesku a žatva po siatbe. Tie prednosti sú tiež v tom, že dobré návyky rodia požehnané účinky. Predstavte si len, že by ste si každý večer veľmi poriadne, starostlivo odkladali šaty a že by sa vás ako následok toho zmocnilo neslýchané lajdáctvo. Tu by ste si iste nevedeli rady. Bolo by to tak, ako keby roľník zasial pšenicu a z jeho zrna by vznikli chrústy. Ba práve — je pre nás veľkým požehnaním, že sú prírodné zákony tak prísne a neúprosné. Nemohli by sme si ináč nič vykonať pre budúcnosť na nič počítať, na nič sa spoliehať alebo niečo očakávať. Museli by sme žiť biednejšie ako mravčí, ktorí sa aspoň na zimu zaopatrujú. Buďme preto povďační „prísnemu a hnevlivému Bohu", lebo podľa jeho večných zákonov vyrastá tiež dobro, keď ho len opatrujeme a pestujeme.

Vymenujte mi teraz zvyky, ktoré rodia poriadok ! O ukladaní šiat sme už hovorili. Aj tu záleží všetko na maličkostiach. Poznal som chlapca, ktorého sa občas zmocňovala priamo horúčka po poriadku. Vtedy celý deň riadil, všetko kládol na svoje miesto — ale na druhý deň bolo zas v jeho izbe ako v chlieve. Nepovšimol si, že pri všetkom načim začať od maličkostí. Keď ostávajú čo aj najmenšie stopy po lajdáctve, nepomáha potom veľkorysosť, lebo práve zhromažďovaním maličkostí vznikajú veľké veci. Kto chce byť poriadnym, musí si napred zvyknúť všetko, čo používa, odkladať na určené miesto a nepohadzovať to hocikde: Klobúk patrí na vešiak, aktovka na stoličku, dáždnik na stojan, knihy do zásuvky atď. Keď dostaneme list, odhoďme roztrhanú obálku hneď do koša a nenechávajme povaľovať sa po stole zdrapy papiera. Blahodarným účinkom vplýva na našu obyčaj, keď pri svojom odchode nezanechávame na pracovnom stolíku všetko poprehadzované. Zvykajme si usporiadať všetky veci pekne vedia seba ! Tento návyk si osvojujme často súčasne so zvykom odkladať si večer poriadne šaty na stoličku ! Z tých dvoch vyplýva skoro sám od seba tretí návyk, napr., že pri písaní pociťujeme zreteľnú potrebu po pravidelných formách písmen. Tiež štvrtý návyk sa dostaví v podobe peňažnej usporiadanosti a začneme zapisovať výdavky a príjmy. Spojenému úsiliu tých štyroch návykov podarí sa potom prebiť zas do nášho vnútra. Postaráme sa potom, aby aj v našom vnútri bolo všetko prehľadne usporiadané. Potom si hneď povšimneme následkov, z každého činu vyplývajúcich a vyhneme sa im. Výsledok toho všetkého je: Budeme žiť usporiadaným životom. Pomaly sa vyvinie aj v našej hlave riadne účtovanie, takže presne pozorujeme a riadne opisujeme, čo zažijeme a zazrieme a nie sme skrivodliví. Tak napr. jeden druhému nepovieme: „Ty mi veru tiež nikdy nepomôžeš" — iba preto, že nám to niekoľko ráz odoprel. Vzniká to tiež z neporiadku v hlave a mnoho inej nespravodlivosti a nevďačnosti vzniká tiež len z návyku zle účtovať v hlave. Vidíte teda, ako aj v dobrom musíme vychádzať od malého, keď chceme dosiahnuť niečoho naozaj pekného. Kto chce začínať s hrdinstvom, podobá sa staviteľovi, ktorý stavia zámok, ale vopred si pozemok neupraví a nevysuší. Iste dobre viete, že si slimák stavia dom z vlastných slín. Nuž, človek v podstate robí to isté. Nie vnútorné bydlisko, ale svoj vlastný osud a celý svoj budúci život si utvára znenáhla z vlastných návykov. Keď je už potom dom dohotovený a vysušený, spína rukami a volá: „A v takom niečom mám bývať ja aj moja rodina ? Ako som si len mohol vystaviť také nechutné hniezdo ?"

4. Spoľahlivosť.

Už mnoho ráz ma pre klamstvo vyhrešili, ale ja som sa nemohol od neho odpútať. Zdalo sa mi v mojom živote tak nevyhnutným ako dobrý dáždnik. Pomyslel som si: Prečo by som sa mal dať až do kosti zmoknúť, keď sa môžem tomu vyhnúť ? Dáždnik zaiste nie je krásnym predmetom, ale predsa chráni telo pred vodou. A keď aj klamstvo je nepekné — predsa nás tiež zbavuje mnohých nepríjemností a často nám ušetrí veľa mrzutostí. Tak som rozmýšlaľ kedysi. Tu som začul chválospev na pravdu. Prechádzal som sa s príjemným starým pánom po morskom brehu. Zvečerievalo sa a ďaleko nad morom zjavovali sa pomaly prvé hviezdy. Tu zastal a prehovoril ku mne: „Tam, hľa, pozri sa, vidíš, ako svieti pomedzi sivými chmárami tá večernica ? Na ňu sa môžeme vždy spoľahnúť. Kedykoľvek ju vidím, vždy by som spínal ruky. Pripomína mi nádheru, ktorá je vo svete najkrajšou: Človeka, na ktorého sa môžeme spoľahnúť. Na jeho reči možno si zakladať ako na žiariacej večernici. Nikdy nesklame. Skôr sa rozpadne celý svet, ako by povedal falošné slovo. Čo aj zblúdime v temnotách lží a stratíme každý chodníček v hmle tajomností — keď prehovorí taký človek, jeho reč je ako jasná hviezda, ktorá prežaruje mrákavy a vieme, na čom sme." Tak mi hovoril a díval sa ešte dlho na blikajúce svetlo nebeské. Ja som však umĺkol. A hanbil som sa, že moje myšlienky sa zastavili len u dáždnika, ako by mohol byť mojím poradcom pre život. Mlčky sme išli ďalej. Zotmilo sa celkom a už celé nebo bolo posiate večnými svetlami. Tu som razom pocítil, že v pravdivosti je niečo hviezdneho a nadzemského a ohromná láska k nej sa vliala do môjho srdca. Že je lož niekedy pohodlná, to som ešte aj teraz vedel. Ale stať sa človekom, podobným hviezdam, na slove ktorého možno skalopevne budovať tu na zemi, kde je všetko preplnené neverou a v živote, úplne presiaknutom lžou, javilo sa mi tak závideniahodným a nádherným, že nepatrné chvíľkové prednosti lži celkom vybledli pritom. Vravel som si: Nesmieš byť predsa polovičatý ! Chceš byť človekom, na ktorého najmenšie slovo sa spoliehajú ľudia rovnako ako na najslávnejšiu prísahu ? Teda nesmieš čo len jedno nepravdivé slovo vypustiť zo svojich úst, ani keby si vedel, že by si sa malou lžou zbavil veľkej ťažkosti. Jednoducho nesmieš, lebo úplnú dôveru budeš len vtedy požívať, keď u teba budú lož a klamstvo vylúčené, tak ako večernici je nemožné poletovať zrazu po nebi ako nejakej zatúlanej hviezdičke. Hovoriť pravdu musí sa ti stať pevnou zásadou a ľuďom sa musí pri tebe zdať, ako by si hovoril pravdu už po dlhé tisícročia. Byť celkom pravdivým človekom — je životnou dráhou, veľkým požehnaním, poslaním, lebo skutočnosť, že sú na svete ľudia, ktorí nikdy necigánia, je mnohým výdatnou oporou a posilou !

Kto teda chce tomu poslaniu zasvätiť svoj život, nesmie viac počúvať zvody ku klamstvu. Mnohí z vás čítali v Homérovej Odysei, ako sa plaví Odyseus so svojimi druhmi okolo ostrova Syrén, zapcháva všetkým uši a seba dáva pripútať tvárou k moru; lebo, kto len raz zachytí ich spev, nemôže im odolať. Tak je to aj s hlasom lži. Ľahko je mu ukázať, že príležitostne lepšie obídeme a nikomu neuškodíme, keď si vypomôžeme čo len maličkou nepravdou. Nemožno vždy v jednotlivostiach dokázať opak, lebo počítanie je príliš dlhé. Tu iné nepomôže ako zapchať si uši, tvárou sa odvrátiť, oči pozdvihnúť k večernici a pomyslieť si: Je celkom jasné a isté, že načim byť úplne a vždy pravdovravným, keď si chceme získať dôveru blížnych — podobnú dôveru, akú má plavec k nepohnutelným hviezdam.

Ale, hádam sa môže z núdze luhať ? Viete, čo na to povedal básnik našich čias ? Keď cigánime, vždy sme v núdzi. Pri každej lži by sme sa teda mohli ospravedlniť, že sme len z núdze luhali. Často sa uvádzajú chúlostivé prípady, ako napr.: Chorému môžeme luhať, aby sme ho ušetrili, prizerajúc na jeho vážny stav. Pritom sa však zabúda na jedno: Keď chorý len raz zbadá, ako sme ho oklamali, už sa viac neuspokojí. Kto raz luhal, tomu sa už viac neverí, čo by aj pravdu hovoril. Táto zásada platí aj o styku s chorými. Nemocný musí skalopevne dôverovať práve tým, ktorí sa s ním najviac stýkajú. Keď raz stratí dôveru, bude vo svojej vznetlivosti a pochmúrnej nálade hľadať za každým slovom a každým pohľadom niečo ukrytého. A tým, čo sa mu povie, sa naozaj uspokojí, len keď sa môže na nás nezvratne spoľahnúť, že mu hovoríme čistú pravdu. Lož je vždy len krátkozraká múdrosť, lebo predsa všetok styk medzi ľuďmi spočíva na tom, že považujeme slová za výraz opravdivej skutočnosti. Keď sa však niekto len raz sklame nepravdou blížneho, je to potom už zle, ba horšie, ako keby sa stýkal s hluchonemým, lebo rečiam luhára neprikladáme váhy. To je tá najstrašnejšia rozlúčka, ktorá oddeľuje od seba dvoch ľudí.

Nedávno som povedal, že niekedy si lžou troška odľahčíme. Kto však kráča touto cestou, ľahko pritom zabúda, že to malé uľahčenie prináša so sebou nedohľadný rad ťažkostí. Lebo, ako v starých povestiach si diabol pýta dušu, ktorá sa mu zapredala, tak isto prichádza aj duch lži pre dušu, ktorá sa dopustila klamstva a požaduje si stále väčšie lži, aby mohol prvú zakryť. Keď je už sieť lži dosť veľká, vynorí sa na svetlo. Niekde to totiž predsa nesúhlasí a aj najchytrejšie knieža lži nemôže všetko tak prehliadnuť, aby mohlo odpovedať hneď na každú otázku a aby táto odpoveď súhlasila so všetkými ostatnými. Konečne sa sami prezradíme, preto, nech si každý dobre uváži, keď sa dostane na rázcestie. V ktorejsi svojej činohre vraví Goethe:

... No, beda, lož ťa nezachráni,

tak ako chráni čistá pravda.

Len smútku otvoria sa brány

pred tým, čo útechu v nej hľadá.

Hľa ! Luk si spustil — Boh šíp vrátil,

neranil to, do čoho s' cielil,

do teba vpálil...

„Len smútku otvoria sa brány." — V tých slovách ukrýva sa tajná bieda lži, že nikdy nevieme, kde a kedy sa lož zrazí s pravdou. Je to tak, ako keby sme dali do obehu falošný peniaz a museli ustavične byť pritom, keď ľudia skúmajú jeho rytinu a konečne ho aj odvážia.

Keď hovorím s vami o lži, nechcem sa akosi povyšovať, ale úprimne sa s vami poradiť — alebo, keď chcete, činím to ako starý Indián z kmeňa Siouxov, ktorý sa pri táboráku radí so svojimi súkmeňovcami, ktorá cesta je najlepšia. „Bledé tváre" sú tu lži. Treba rozbúrať ich zruby. Zdá sa mi, že väčšina ľudí v svojej mladosti nedostatočne študuje podstatu a následky lži — lebo by sa ich tak ľahko nezmocňovala. Učíte sa o jedovatých hubách, vtáčích hniezdach, pavučinách, kryštáloch a o všetkom možnom, ale tak zaujímavého zjavu ako je lož, vôbec si nevšímate. A čo nového dá sa tu ešte objaviť ! A práve deti by mohli najskôr napísať knižku o lži, ako vzniká, kde sa najradšej zjavuje, čo spôsobuje, ako sa ukrýva a ako sa dá vyliečiť. Keď opisujete krta alebo ježka, môžete byť uistení, že to všetko je už v Brehmovom „Živote zvierat". Keď však opíšete poznatky zo svojej výskumnej cesty po temných končinách lži, azda aj s vlastnými kresbami — môžete byť presvedčení, že mnohé slovo nie je ešte uverejnené. Počuli ste už, že lekárska veda je v poslednom čase omnoho nedôverčivejšia k liekom a nepredpisuje už pri každej možnej príležitosti prášky a kvapky ? Prišlo sa na to, že kvapky a prášky na jednom mieste bolesti na nejaký čas zmierňujú, ale zas často pôsobia ničivo na srdce, nervstvo alebo žalúdok — sťažujú ich výkonnosť a zapríčiňujú trvalú škodu. Tento objav si vyžiadal, samozrejme, mnoho času, lebo prvotné blahodarné účinky lieku zaiste oklamali ľudí a len po čase sa zistilo, že ďaleko vzdialené zhubné následky súviseli s takým poľahčujúcim prostriedkom. V malom to možno pozorovať, povedzme, pri alkohole. Zdanlivo občerstvuje unaveného človeka, pretože mu rozprúdi krv na krátky čas, zato však napáda činnosť srdca a sviežosť hlavy. A práve na tých dvoch činiteľoch závisí ľudská vytrvalosť ! S klamstvom je to práve tak. Už dávno sa vie, že krátka úľava, získaná lžou, zapríčiňuje nám tie najväčšie škody. Ale predsa, nie je ešte vytvorená ozajstná veda o lži, ktorá by to konečne riadne osvetlila a rozobrala do podrobností: Ako nás ohromuje pocit, že sme zbabelci a že sme sa so svojimi skutkami skrývali. Ako jediné slovo lži mení nás v otrokov; podobne pôsobí dávka morfia, keď tomu neodporujeme celou silou. Ako lož potlačí a otravuje všetky ostatné dobré vlastnosti v človeku a znemožňuje odpor proti iným pokušeniam, práve tak, ako alkohol rozkladá najjemnejšie mozgové tkanivo a oslabuje silu vôle. Ako si podkopávame najmenšou nepravdou svoje postavenie v ľudskej spoločnosti a prečo je to nevyhnutné. — To všetko mali by sme už len z ohľadu na seba samých dôkladne prebádať do najmenších podrobností ako mikroskopom. Založme si zbierku rôznych prípadov klamstiev mladých i zastaraných ako zbierku hmyzu a zhromažďujme, kým nezískame pre každý druh dobrý exemplár: lož z horlivosti, zo slabosti, z lakoty a z falošne chápaného priateľstva, potom všetky tie skrášlujuce mená, ktoré radi prikladáme k jednotlivým nepravdám, všetko práve tak, ako sa to robí pri zbierkach zvierat. Ďalej tiež malé údaje, u ktorých ľudí sa tá-ktorá lož najčastejšie vyskytuje, tak ako udávame pri motýľoch: Vysáva najradšej púpavu. Keby ste sa náhodou dopustili veľmi mrzkej lži, nezabúdajte na ňu,, ale dajte si ju na večnú pamiatku vypchať a opatrujte ju v sebe s jasným udaním všetkých jej následkov — tak ako dávame vypchávať dravcov, ktorých sme vlastnoručne školili. Kto si zriadi také múzeum klamstiev — čo aj len vo svojom vedomí — nebude už viac tak neuveriteľne krátkozraký, akými sú, žiaľbohu, mnohí ľudia vzhľadom na lož. Z toho plynie aj ďalšia výhoda pre nás: Môžeme totiž pozvať svojich mladších súrodencov a kamarátov, aby si ho prezreli a požiadať ich pritom o spoluprácu pri ďalšom zbieraní.

Nakoniec by som sa vás ešte spýtal na prostriedky, ktoré môžeme v boji s lžou použiť. Lebo len správne poznanie a dobré predsavzatie nestačí nás ochrániť pred prepadnutím. Aj vojvodca môže svoju pevnosť len vtedy úspešne obhajovať, keď dokonale pozná mužstvo a ostatné pomôcky a vie, ako sa dajú najohrozenejšie body najlepšie ochrániť.

Najlepšie je, keď ustavične dávame pozor na každé zveličovanie a tak si navykáme na pravdivosť. Keď niečo vyprávame, všímajme si bedlivo každej nepresnosti a hovorme radšej pomalšie, len aby sme sa nemuseli potkýnať na cigánstve ! Dajme pozor, keď ide o vlastné zážitky a strojnásobme ostražitosť, keď máme zopakovať výrok niekoho iného. Videl som raz v „Lietajúcich listoch" zobrazený stroj na výrobu klobás. Hore sa vložil brav a dolu vyšla klobása. Práve tak rýchlo sa spracovávajú výroky, ak prejdú cez dvoch - troch ľudí a najmä, keď je im ten, kto to prvý vyslovil, nesympatický. Takí ľudia sú opravdivými strojmi na klobásy. Nútiť sa všetko presne ďalej podať tak, ako sme to počuli, je pravým a najdôležitejším prostriedkom, aby lož neprelomila pevnosť.

Ako na električkách sú okrem sprievodcov aj kontrolóri, aby nikto necestoval bez lístku, tak máme tiež ďalšie opatrenie, aby sme sa mohli kontrolovať v navykaní presnosti: Zaveďme si denník. Samozrejme si ho dobre ukryme ! Do neho zaznačujme všetko, čo sme luhali a preháňali, pričom sme sa pristihli. Aká nesmierna bude naša radosť, keď postupne budeme mať vždy menej čo zapisovať !

A tretie opatrenie: Prirodzene, čo najúprimnejšie odporúčam časté návštevy v hore menovanom múzeu.

5. Statočnosť a pravdivosť.

Počul som často hovoriť: „Keby prestali vojny, zbabelosť by sa rozšírila po svete." Nebolo by potom, vraj, príležitosti ukázať statočnosť a chrabrosť. Je to pravda ? Keby tomu bolo naozaj tak, boli by všetky ženy zbabelé, lebo mimo Amazoniek neprešli nikdy školou krviprelievania na bojisku. Kto sa však opováži tvrdiť, že ženy nie sú statočné ? Že by sa bály vystaviť nebezpečenstvu a bály sa podstúpiť smrť ? Alebo, že by nevedeli znášať bolesti ? Rozpomeňte sa na všetky tie mučenice a milosrdné sestry, spomeňte si na každú matku, ktorá sa sama prebíja životom pre svoje deti ! Na bojisku pri Metách stojí medzi vojenskými hrobmi tiež pomník devy — ošetrovateľky. Prihlásila sa totiž dobrovoľne za ošetrovateľku do nemocnice s čiernymi kiahňami, keď ani mnohí mužovia nechceli sa vydať nebezpečenstvu. Kto si pomyslí na ženy, spozná, že udatnosť a statočnosť vznikajú aj mimo bojiska. Ba, kto môže povedať, či práve vojny neprekážajú v tom, aby vznikol najvyšší druh hrdinstva, totiž, aby sa vyvinula statočnosť, ktorá vyviera z lásky ? Statočnosť je predsa nie nič iné ako nálada, v ktorej myšlienka na smrť, bolesť a pokorenie vôbec nepôsobí na naše konanie. Je azda smrť prachom a olovom najhroznejšie nebezpečenstvo pre život ? Či je nie mnoho iných nebezpečenstiev pre náš život, zdravie a šťastie, ktoré si od nás vyžadujú práve toľko statočnosti, ba mnohokrát ešte aj viac ? A možno sa obetovať, len aby sme iných zabili a nie tiež, aby sme ich zachránili ? A nie je láska práve tak výdatným prameňom statočnosti ako vojna ? Nevznikajú najväčšie hrdinstvá vo svete z lásky ? Neprichádza vám pritom na um myšlienka, že by bolo vo svete ešte viac statočnosti, keby bolo viac lásky ? A že vojny azda spôsobujú, že nemôže vznikať väčšia a stálejšia statočnosť ? A to práve preto, že tak mnoho lásky udúšajú ?

Ja si vôbec myslím, že neohrozenosť proti telesnej bolesti ešte nedokazuje, že človek je skutočne statočným. Sú totiž ľudia — a je ich mnoho — s otupenými nervami a málo vznetlivou obrazivosťou, ktorí sú preto pomerne dosť nevšímaví k telesnému nebezpečenstvu. Prírodné národy sú také. K tomu pristupuje vo vojne opojný pocit, ktorý vždy vzniká vo veľkom dave ľudí a tu sa nepovažuje smrť za najhoršie. A že pre mnohých je smrť nie najhorším zlom, vidíme z toho, že sa ich tak mnoho samo zabíja a hádže do vody, lebo ľudia majú omnoho bolestnejšie a neznesiteľnejšie ťažkosti ako len smrť. Lebo ináč by sme museli uznať, že samovrahovia sú najudatnejšími ľuďmi, lebo sa vedia dokonca sami usmrtiť. Mnohým ľuďom je hroznejšie znášať odsudzovanie, pohanu a pohŕdanie alebo sa priznať k malému prečinu alebo omylu ako podstúpiť smrť. Preto som presvedčený, že najväčší a najistejší dôkaz statočnosti netkvie v zľahčovaní smrti, ale v bázni pred ľuďmi. Preto som istý, že vždy najvyšším dôkazom statočnosti je pravdivosť. Každý človek má teda príležitosť — čo aj nepozná zbraní — cvičiť sa v udatnosti, v otvorenom a bezohľadnom priznávaní sa k pravde aj v maličkostiach. Je totiž omnoho pohodlnejšie vo veľkom nadšení zbaviť sa života jedným razom ako vytrvať do konca, keď nás priamo pudí vyhnúť sa nepríjemnému výjavu, hanbe alebo trestu. Tu sa práve ukáže, či a kto je pevným voči strachu a či je len zákerníkom, ktorý sa ukrýva, keď zbadá, že sa blíži útok.

V istej starogermánskej povesti sa hovorí, že bojovníkov, padlých na bojisku, odvádzajú panny do Valhaly, aby tam večne obcovali s bohmi. Kto neluže a prijme všetky protivenstvá kvôli pravde, je už tu na zemi vo Valhale a prebýva s bohmi, lebo ho všetci spravodliví budú uctievať a podajú mu pomocnú ruku. Tak mu zmenia svojou láskou a dôverou tento svet v raj.

6. Čistota.

Obliekli by ste si pri pohrebe milovaného priateľa pestré šaty a hlavu by ste si ozdobili vencami ? Alebo by ste si radi obliekli na Vianoce čierne smútočné šaty s čiernym závojom ? Prečo nie ? Všakže, aj svojím zovňajškom chceme vyjadriť city svojho srdca ! Oblek má byť takrečeno vonkajším znakom nášho duševného rozpoloženia. Nech sa ľudia dozvedia, ako sme naladení, aby s nami nežartovali, keď nás postihol ťažký smútok ! Ja sa aspoň pamätám zo svojich školských čias, že nikdy sme nedoberali spolužiakov, ktorí sa objavovali v smútku. Chovali sme sa k nim s určitou bojazlivou vážnosťou. A ako je to pekné na druhej strane, keď i svoju radosť zvestujeme oblekom. Tu sa potom aj iní tešia a radujú z nášho šťastia. Keď je taká hŕba veselých detí v bielych šatách a s pestrými klobúkmi na výlete, spieva si pritom a jasá, zastavujú sa starci a bolesť sa im zračí na tvári: „Ach, áno, tá mládež !". A v živých spomienkach zaletujú do časov, kedy sa aj oni tak bavili — a ešte dlho sa dívajú so zarosenými očami za deťmi. No — mládež !

Ľudia, ktorí sú schopní navonok vyjadriť všetko, čo hýbe ich srdcom, sú zaiste najšťastnejšími. Ja ich aspoň za takých považujem. Napr. maliar, ktorý vie tie najkrajšie hnutia a sny duše pretvoriť vo farby; alebo sochár, ktorý svoju dušu stelesňuje v mramore; alebo hudobník, ktorý dáva svojim citom výraz v nádherných tónoch. Šťastný preto, kto vie čo len málo hrať alebo spievať — šťastný i ten najbiednejší dedinský muzikant, ktorý večerom hráva na svojej ťahacej harmonike, čo mu vnukne nálada.

V stredoveku bol raz istý anglický šľachtic doživotne uvrhnutý od kráľa do väzenia. Z počiatku bol celkom zúfalý a zúril v svojej cele ako šialený. Neskoršie však zavládla v jeho duši pokora a trpezlivosť a dozorca ho často našiel zahrúženého v hlbokej modlitbe so zopätými rukami. Tu ho ovládla túžba svoje zbožné rozpoloženie vyjadriť nejako navonok. Vyžobral si od dozorcu dlátko a dlhé mesiace vykresával do väzenskej steny obraz Ukrižovaného. Konečne sa tento obraz jedného dňa tak dojímavo a tak plný vznešenej trpezlivosti díval na väzňa, že myslel, že sa stal zázrak a že tá postava ožila. Ale, nestalo sa nič zázračného, iba že jeho hlboký cit pretvoril chladný a šedivý kameň — a práve toto ho tak oblažovalo.

Okrem reči, maľby, spevu, hudby a farby šiat máme aj iné prostriedky, ako vyjadriť navonok svoje vnútro. Ľudia, ktorí chcú byť pokorní, budú sa pokúšať postupne dávať tomu svojmu prianiu výraz vo všetkých svojich každodenných ? zvyklostiach, svojom pozdrave, svojich odpovediach a v držaní tela. Konečne celá ich bytosť bude dýchať pokorou. Sú ako umelec, ktorý po dlhom tesaní konečne vytvorí obraz, ktorý je vlastne stelesnením jeho myšlienky. Povedzte, ako by ste vyjadrili svoju túhu po čistote ? Niet azda človeka na svete, čo by bol ako zdivočený, ktorý by neuchovával na dne svojej duše túto túžbu — túžbu po čistote. Azda ani sami nevieme presne určiť, čo tým mienime — ale akosi dychtíme zbaviť sa všetkých škvŕn, túžime byť čistého srdca, nepoškvrneného špinavými slovami, žiadosťami a myšlienkami. Ale, ako to teraz v svojej bytosti vyjadriť ? Azda špinavými rukami, neučesanými vlasmi a škvrnami na šatách alebo častým užívaním špinavých slov ? Myslím, že práve opačne. Kto nemá prirodzenú náklonnosť k čistote, mal by sa naozaj snažiť vyjadriť umelecky túhu svojho srdca po nepoškvrnenej čistote. Celý jeho zjav mu môže byť prostriedkom k tomu, tak ako je sochárovi kameň prostriedkom pre jeho účel. Týmto nemyslím, že by sme museli nosiť drahocenné šaty. Aj najchudobnejší človek si nájde dosť vody, aby mohol svoj šat vyprať a vyčistiť. Záleží len na dobrej vôli, aby naše zvyky vyjadrovali niečo vyššieho — to jest, musíme sa stať umelcami čistoty.

Kto raz tak začal a všimne si pozorne každého prášku a každej škvrnky na tvári, rukách a šatách — objaví k svojej veľkej radosti dôležitý poznatok: Ako naša vlastná hudba utišuje a povznáša naše srdce, tak má aj čistota veľký vplyv na naše vnútro. Takrečeno sa zaľúbime do nej. Nestrpíme potom nielen škvrnu na svojom kabáte, ale ani na svojom charaktere, ani špinavých slov, ktoré vychádzajú z našich úst a špinavých myšlienok, ktoré sa v našej duši zahniezdili.

Keď sa nad tým namyslíte, porozumiete ľahko, prečo zakladatelia veľkých náboženstiev kládli tak veľký dôraz na pravidelné zbožné umývanie. Vedeli dobre, že ten zvyk pôsobí aj na vnútro. Pomáha človeku a pripomína mu, aby aj čisto myslel a hovoril.

Naproti tomu, veľkým nebezpečenstvom je vonkajšia nečistota, lebo pôsobí ako nákaza aj na vnútro človeka. Iste ste už počuli, že škvrny od vitriolu sú preto tak nebezpečné, lebo sa prežierajú až na telo a zraňujú ho. Podobne je to aj s ostatnými škvrnami; prežierajú sa až na telo, ba až do jeho vnútra. Kto môže nevšímavo pobehávať v šatách, pošpinených atramentom, ten i vo svojom vnútri nebude vedieť použiť mydla. Stráca odpor k špine a ľahšie sa mu žije so škvrnami. Kto sa nehanbí za vlastné zašpinené ruky a nechty, nebude sa hanbiť ani za špinavé reči a napokon si zvolí k svojmu každodennému obcovaniu s ľuďmi i špinavé myšlienky.

Dobrí znalci ľudí všimnú si vždy u človeka najprv jeho čistoty, keď chcú vedieť, či sa mu môžu zdôveriť. Istý americký Černoch uverejnil nedávno svoj životopis. Ako dieťa bol ešte otrokom, teraz je váženým učiteľom a rečníkom. Ako 12-ročný chudobný chlapec putoval pešo celé tri dni, aby ho prijali do veľkej černošskej školy. Nemal peňazí, aby mohol platiť školné a dúfal, že si ich vyrobí vedľajším zamestnaním. Keď teda prosil dozorkyňu, aby ho prijala do školy, kázala mu najprv upratať dve izby. Túto úlohu vykonal s takou starostlivosťou, že nenechal za sebou ani jedinej smietky. Keď to videla dozorkyňa, bez slova ho prijala. Získal si jej dôveru. Pomyslela si: „Keď toto tak poriadne urobil, zaiste i jeho vnútro je tak čistotné. Ten ešte niečo v živote dokáže !" V tej istej knihe hovorí ďalej: Prvou a najdôležitejšou vecou, aby sa černosi vychovali a vzdelali, je naučiť ich používať kefku na zuby. To je vraj dôležitejšie ako naučiť ich čítať. Kefka na zuby bude pre nich akousi oporou. Keď sa naučia poriadne si čistiť zuby, nakazí tento návyk pomaly celé ich chovanie, vyčistí ho a urobí poriadnejším. Vidíte z toho, že čistota nie je niečo vedľajšie, čo môžeme ľahko odbaviť a na čo stačí najmenej vody, takže už v pondelok pozorovať na ručníku plno špinavých prstov. Nie ! Je to vec, od ktorej mnoho veľkého v živote závisí. Taký neporiadny chlapec si dosť často myslí, že celé jeho budúce šťastie v živote záleží len na tom, či bude mať niekde vplyvného strýka alebo bohatú tetku. Veď sa už pomocou ich peňazí a príhovorov dostane niekam ! Verte mi, že láska k čistote je najvplyvnejšia a najbohatšia tetka na svete. Keď sa s ňou znášame, daruje nám plné priehrštie šťastia a požehnania a jej príhovor uvedie nás aj pred najväčších pánov. Ale ufúľancom nepomôžu ani zámožní a vplyvní strýčkovia. Lebo, kto zazrie ich zašpinené šaty, zamastené doklady a nečisté ruky, utrie si sám ruky a povie: „Ľutujem — žiaľbohu, niet teraz voľného miesta." A svojej žene potom povie: „Vďaka Bohu. že nebolo práve voľného miesta — bŕŕŕ !"

7. Závisť.

Paľko dostane plný tanier polievky, Jožko však len pol a k tomu len jednu knedľu, kým Paľkovi vyčnievajú tri ako ostrovy z hlbokej vody. Tu vstúpi Jožkovi závisť do hlavy a cíti, že už nemôže svojho brata ani vystáť. Keď potom ešte zbadá, že matka je bratovi viac naklonená, azda preto, že potrebuje viacej starostlivosti, zahniezdi sa natrvalo závisť v Jožkovom srdci. Teraz nielen, že dostáva menej maškŕt ako brat, ale k tomu vzniká v jeho vnútri aj jed, ktorý mu strpčuje všetko jedlo. Začína už škúliť, lebo stále vykrúca očami len po bratovom tanieri. Neskoršie prišiel na to, že Paľkove topánky sú z lepšej kože ako jeho. Teraz musí jedným okom škúliť dolu na topánky a druhým na tanier a jeho hnev sa striedavo obracia s taniera na topánky a potom sa zas vydriape po Parkových nohách na stôl.

Hej, predstavte si: Poznal som takého Jožka a keď som raz rozprával o závisti, prišiel ku mne a povedal mi: „Dobre viem, aké je to odporné a ako mi to strpčuje všetko, ale nemôžem zato, keď vidím, že on dostane viac a všetko lepšie ako ja. Mamička ho má radšej, to som už dávno vybadal." Ja som mu odpovedal: Milý môj Jožko — veď je to celkom správne, že si povšimneš nerovnakých prídelov, keď začneš porovnávať ! Ale, načo vlastne porovnávaš ? Veď by si už vopred mohol vedieť, že niet ani dvoch ľudí na celom svete, ktorí by všetko dostávali rovnako. Niet ani dvoch kvetov, ktoré by dostávali rovnaké množstvo svetla, vody a zeme. Podľa toho by si už mohol prísť na to, že nebude v celom svete matky, ktorá by vedela v tom istom čase preukazovať viacerým svojim deťom rovnako veľkú opateru. Azda má teraz s jedným zvláštny súcit, lebo je chorľavé, alebo preto, že ho v detstve musela veľmi úzkostlivo opatrovať. Ten zvyk jej potom ostal. Alebo sa viac trápi pre neho ako pre teba, lebo zbadala v jeho charaktere určité črty, ktoré mu neskoršie veľmi sťažia život. Myslí si teda, že mu musí aspoň mladosť osladiť. Slovom: Či môžeš vedieť, čo sa deje v srdci matkinom ? A ako môžeš vedieť, či sa jej v neskoršom živote nestaneš milším ako Paľko, keď budeš silným mužom a ona spozná, akou si jej oporou ? Nie ! Odvrhni od seba závisť, lebo pri nej človek ako by mal morskú nemoc. Všetko sa mu javí v žlto-zelenej farbe a nemôže sa z ničoho tešiť, lebo si vždy všimne niekoho, komu je ešte lepšie ako jemu. Počul si už v starovekých povestiach o vtákoch stymfalidách ? Tieto netvory hnusne pošpinili ľuďom všetko, čo chceli zjesť. Takými vtákmi sú závistlivé myšlienky. Človek stáva sa pre ne najnešťastnejším medzi ľuďmi. Máš pravdu. Iba dobrými úmyslami nemožno tých vtákov zmámiť. V povesti museli zavolať Herkulesa, aby ich božskými šípmi zostrelil. Taký božský šíp chcem ti teraz dať aj ja. Je to vlastne dobrá myšlienka, ktorou môžeš vtákov závisti raz navždy usmrtiť, keby sa chceli na tvojom tanieri usadiť. Radím ti totiž: Nikdy nezabúdaj, že vôbec nie sú závideniahodní tí, ktorí sa zdanlivo lepšie majú ako ty, alebo ktorým sa venuje viac opatery, viac o hladu a pohodlia. Lebo obyčajne rozmaznaní, ktorým sa v mladosti každá túžba splnila, ťažko sa prebíjajú životom. Sú málo odolní proti nástrahám života, nevedia sa starať o iných a myslieť na nich. Bez tejto schopnosti nepoznávajú to najcennejšie a najnádhernejšie v živote, to jest blížneho svojho celým srdcom milovať a tiež byť ním milovaný. Preto často tí, „ktorí sa majú dobre", sú poľutovaniahodní. Budeš však namietať: Aj sirota, krčiaca sa pod ožiareným oblokom šťastnej rodiny, má tie šťastné deti poľutovať ? Nemá im skôr závidieť ? Nie, to nesmie nikdy ! Veď ešte nevie, ako sa im utvorí život v jeho druhej polovici. Keby to mohla predvídať, azda by tomu domu žehnala: „Ach, keby ste vedeli, čo vás ešte v živote stihne — ako vám zo srdca doprajem, že sa môžete teraz ešte poriadne potešiť !" A vie tá sirota, čo za život ju ešte čaká a či nebude bohato odmenená za to všetko, čoho sa dosiaľ musela zriekať ? Lebo nikdy sa vo svete nestáva, aby jeden mal všetko a druhý nič. Bohatstvo, šťastie, láska, zdravie a nadanie nikdy nie sú spolu u jedného. Jeden má určité prednosti, schopnosti a výsady — druhý zas niečo iného a každý si musí sám vedieť z toho vytvoriť, čo sa dá najlepšie. Keď ťa teda nerozmaznávajú ako Paľka, teš sa z toho a uč sa miesto toho stále myslieť na druhých. Na seba zabúdaj a buď k sebe tvrdým, aby si sa zocelil ! Keď raz zmohutnieš, budeš sa hanbiť za všetky svoje výlety na cudzie taniere a nebudeš sa už chcieť čarovať so svojím bratom. Ba, budeš ho ešte raz takto milovať, keď uvidíš, ako sa ťažko prediera životom. Azda ešte aj odprosíš svoju matku za všetky svoje hlúpe myšlienky — keď bude ešte totiž na šťastie žiť.

Básnik Gerok napísal pekné verše, na ktoré môžete vždycky spomínať, keď vás opustí šťastie a zažiari niekomu inému do života. Jemne v nich naznačuje, ako cudzie šťastie aj nás osvieti zvláštnym spôsobom, keď sa vieme tak premôcť, aby sme sa mohli na ňom s úprimným srdcom zúčastniť.

Nad krajom pomaly tmie sa,

deň prchá, stráca sa v diali,

lež domček susedov skvie sa

a oblok sťa rubín žiari.

Slniečko s krajom sa lúči,

oblok mu v ústrety hladí,

hreje sa v poslednom lúči,

skôr, než noc mrazom ho schladí.

Dom môj na východe leží,

slniečku prístup sa hatí,

no, predsa v náruč mi beží,

paprsok z susednej chaty.

Zato maj z života radosť,

i keď nejde lúč priamo k tebe !

Keď šťastia sused má zadosť,

teš sa mu, priviň ho k sebe !

Sebapoznanie.

1. Hodnota sebapoznania.

Či viete, deti, ktorý svetadiel je najtemnejší ? Afrika ? Ale, čoby, Afriku už odvážni cestovatelia prebádali všetkými smermi. Pozrite sa len na novú mapu Afriky ! Sotva ešte nájdete bielu škvrnu. Všade sú už vkreslené jazerá, pohoria a rieky, poznáme jej kmene, ba plánuje sa aj stavba veľkej železnice celým svetadielom.

Najtemnejšou končinou je veru ľudské srdce. Ľahšie je sledovať Níl až ku jeho prameňom, hoci k tomu ľudstvo potrebovalo vyše 1000 rokov — ako sledovať ľudský čin až k najtajnejšiemu prameňu v srdci. Prečo asi ? Práve by sa mohlo myslieť, že to bude naopak. Veď, chcejúc poznať žriedlo činu, potrebujeme sa len seba samých spýtať a nemusíme o to bojovať s divými kmeňmi a pochodovať do krajnej únavy za horúceho slnečného žiaru ! Aké sú teda tie neprekonateľné prekážky, ktoré nám prekážajú preskúmať vlastné naše vnútro ? Keď ste napr. pristihnutí pri nepravde a opýtajú sa vás, prečo ste sa jej dopustili, budete vedieť určiť správne jej žriedlo ? Veru nie ! A prečo ? Vidíte, ako slabo poznáte vlastné temné končiny, lebo by ste mi to ináč vedeli povedať ! Nemám pravdu, že sa obávame toho, čo objavujeme sami v sebe ? Bojíme sa, aby sme náhodou nenaďabili na ošklivé vlastnosti, preto to s tými výskumami nemyslíme tak celkom vážne. Aj najodvážnejší objaviteľ, ktorý sa nezľakne leva ani ľudožrúta, akosi divno sa bojí preniknúť až ku prameňom vlastného konania. Rád by veril, že všetko robí len z lásky k ľudstvu a že pritom nemyslí vôbec na seba. Keby sa však dôkladnejšie preskúmal, azda by objavil, že väčšina jeho činov vyviera v pohorí slávybažnosti a že mnohé iné majú svoje žriedlo v húšťave dobrodružnosti. Objavil by, že pravá láska k pravde je azda len celkom malou, slabou zurčiacou bystrinkou. Túto pohltia cestou hlavné prúdy. Nie je ale úplne jedno, z ktorého žriedla vyviera naše konanie ? Nie je hlavné, že konáme niečo vznešeného a užitočného ? Čo vy na to ? Veď predsa nezáleží na tom, či lokomotívu ženie para, alebo elektrina — hlavné, že ide ! Zaiste na tom nezáleží, či je to para, alebo elektrina — ale, predstavte si, že je nejaká iná, ešte nami neovládaná hnacia sila. Tá by cestou spôsobovala výbuchy a celý voz rozbíjala v trosky. Aj potom by bolo jedno, ktorú silu si volíme ? Práve tak je to, keď človeka pudia slávybažnosť a dobrodružnosť. Na kuse cesty vykonajú možno veľké a užitočné veci, ale nemáme ani na okamih istoty, kedy zničia seba a všetkých, ktorí sú im zverení. Lebo túha po sláve a dobrodružstvách mohutnie tým viac, čím viac sa podporuje a veľmi skoro premôže ľudské svedomie a udusí lásku k pravde. Potom je už človek stratený Preto je tak nesmierne dôležité, aby sme poznali sami seba. Tak totiž môžeme včas odhaliť všetko, čo v našom srdci bujnie a chce nás zotročiť. Viete, že jedovatým hubám najlepšie sa darí na temných miestach, kde sa len ťažko predierajú slnečné lúče ? Takto je tiež s jedovatými hubami v ľudskom srdci. Veľmi silne bujnejú v tých najtemnejších záhyboch nášho srdca, ktoré neosvieti nikdy svetlo sebapoznania. Rodičia spozorujú vaše špatné náklonnosti obyčajne neskoro. Vtedy už tak dospelý, že ich už sotva možno vykántriť. Len vy sami môžete burinu rozoznať, keď zapúšťa ešte len slabé výhonky do vášho srdca. Pamätajte si, že by sa dali niektoré prípady rakoviny operovať, keby sa to bolo objavilo, kým bol v tele ešte len nepatrný vriedok. Žiaľbohu, zbadáme ju až vtedy, keď je už celé tkanivo silne otrávené a celé telo je ňou nakazené.

Najväčšou prekážkou pre sebapoznanie je práve naša túha niečo si nahovoriť a tomu aj uveriť. Každý človek chcel by sa uctiť, preto sa zdráha vlastné chyby a smiešnosti pomenovať pravým menom. ,,Ach, ten robí všetko z márnivosti", hneď sme ochotní hovoriť o inom. Keď však vykonáme sami niečo len z márnivosti a slávybažnosti, radi si nahovoríme, že sme to všetko vykonali z čisto šľachetných pohnútok. Tak, ako rastliny vytvárajú rôzne ochranné opatrenia proti slimákom a húseniciam, aj človek si vytvára ochranné myšlienky, aby svoje skutky okrášlil a vyjasnil. Keď je niekto zábudlivý alebo neúslužný, ospravedlní sa: „Nemal som čas" a napokon tomu aj sám uverí. Keď niekto zje svojej mladšej sestre koláč, ktorý dostala k narodeninám a to len z pažravosti, neskoršie sa ešte aj pochváli: „Chcel som len zabrániť, aby si, chuderka, neskazila žalúdok !"

„Kto sa povyšuje, bude ponížený", vraví porekadlo. Ešte lepšie by sa dalo povedať: „Kto sám seba klame, bude ponížený." Blízko je veru úpadok, keď jednotlivec alebo celý národ schválne si nevšíma vlastných chýb. Je to tak ako pri lodi, ktorej veliteľ nemôže navlas presne vypočítať, nakoľko vo vetri a búrke odbočil od správneho smeru. Keď oklame cestujúcich, neuškodí tým aspoň lodi — ale keď aj sebe samému vo svojej kajute nahovorí, že loď ide správnym smerom —"potom zaručene všetko zhynie. Lebo oceán, vetry a bralá nedajú sa oklamať, tie sa vždy spravujú len pravdou.

2. Grécky chrám.

Iste ste už čítali o slávnej Apolónovej veštiarni v Delfách, kde sedela veštkyňa na trojnožke nad priepasťou, obklopená horúcimi zemnými plynmi a veštila. Nad vchodom do chrámu bolo vyryté: ..Poznaj seba samého !" To bolo prvé a najdôležitejšie, čo boh volal každému, kto sa chcel od neho dozvedieť niečo o svojej budúcnosti. Mohol by niekto namietať: Veď je ešte mnoho iných, ďaleko dôležitejších vecí, ktoré by skôr patrili na chrámový štít, napríklad heslo: „Miluj blížneho svojho !" alebo „Ovládaj seba !" Prečo teda vybrali práve sebapozorovanie ako najdôležitejšie a najmúdrejšie ? Z toho jednoduchého dôvodu, že sa nemôžeme ani ovládať, tobôž milovať svojho blížneho, keď samých seba nepoznáme. Kto napríklad vôbec nevie, že je vznetlivý a lakomý alebo, že je tlčhuba, tomu nikdy nepríde na um, aby sa krotil a dával si pozor. Myslí, že sa už nedá nič na ňom zlepšiť a že je skvelým človekom. Raz to o ňom povedala tetka Anna, on to zachytil a teraz sa na tento posudok spolieha — hoci veľmi dobre vie, že tetka nemá ani tušenia, akým človekom je v skutočnosti. Ľudí, ktorí nepoznajú vlastného vnútra, nazývame namyslenými. Podobajú sa hodinám, ktoré zastali. Keďže sa pokladajú za dokonalých, nechcú si priznať chyby, ale sa jednoducho vo vývoji zastavujú. Počuli ste niekedy muža s detským hlasom ? To nám tak divne znie v ušiach, že sa nikdy nemôžeme na to zvyknúť. Práve tak zvláštne je tiež, keď telo niektorého človeka rastie a dospieva, kým si pritom vo vnútri podrží detské chovanie a ostáva márnivým a nevychovaným chlapčiskom. Predstavte si: — Chlapčisko — a má fúzy a azda ho dokonca oslovujeme „Pán doktor" ! A to všetko zapríčiňuje nedostatočné sebapoznanie. Len kto sa pozná, môže sa aj ovládať — práve tak, ako stroj vodca len vtedy môže ovládať stroj, keď ho pozná do podrobností. Musí vedieť, koľko tepla vydrží kotol, ktoré záklopky treba otvoriť, ktoré zas zavrieť a ktoré súčiastky sa musia obzvlášť bedlivo mazať.

Aj s láskou k blížnemu je to tak; bez sebapoznania nie je možná. Predstavte si, že by ste sa pohnevali s niekým, napríklad so sestrou alebo s bratom. Príčinou toho je možno váš prudký a popudlivý hlas alebo aj pýcha. Vy to však ani nepozorujete a hľadáte ustavične vinu na druhom. Alebo ho svojím počínaním poraníte na citlivom mieste tak, že stratí rovnováhu. Ľúbite ho a želáte si, aby ste s ním mohli obcovať iným tónom — vždy však nanovo uviaznete v úvoze hádky. Je mnoho ľudí, ktorí znenáhla natoľko zatrpknú, že vyhľadávajú samotu. Prišli totiž na to, že ich nikto nemá rád, že od nich každý beží a odopiera im pomoc a súcit. Keby boli včas nastúpili na objaviteľskú cestu vo svojom vnútri, boli by tam možno naďabili na rôzne ošklivé a odpudzujúce vlastnosti, ktoré zavinili ich opustenosť. Preto má hlboký zmysel, že sa nad chrámom, v ktorom sa predpovedá ľuďom budúcnosť, skvie nápis: „Poznaj sám seba". Lebo človek, ktorý sám seba prezrel, už z veľkej časti pozná svoju budúcnosť. Môže sa totiž ešte včas zmeniť a tiež uznáva svoje chyby a poblúdenia a môže sa im v budúcnosti vyhnúť. Zaslepený však sa nikdy ničomu nenaučí, lebo stále vidí príčiny svojho osudu len v chybách svojich blížnych.

Predstavte si napríklad továrnika. ktorý daruje svojim robotníkom rôzne dobročinné vymoženosti a potom sa žaluje, že ľudia sú, vraj, nevďační. Sú, však vo všetkých stavoch nevďační ľudia — ale prv by mal uvažovať, či to sám nezavinil, že sa robotnici netešia jeho daru. Či si azda veľmi nápadne nezahral na milostivého pána ? Iste si nepomyslel, že vedieť darovať je opravdivým umením ! Alebo si predstavte, že sa niekomu nedarí v obchodovaní. Tu je jedine správne, keď si pomyslí: Akých chýb som sa dopustil ? Bol som azda nedbalý alebo nebol som dosť usilovný ? Bol som azda primálo zdvorilý k zákazníkom alebo dokonca nemám pre toto pracovné odvetvie dosť schopností a vedomostí ? Keď zodpovie poctivo na všetky tie otázky, môže sa stať šťastným. Keď však všetku vinu zvalí na zlé časy atď., nikdy sa k ničomu nedopracuje. Lebo ten, kto nepestuje sebapoznanie, bude sa mať zle za každých okolností.

3. Skúmanie seba

Keď stojíme o polnoci na niektorej z veľkých lodí, ktoré brázdia veľký oceán, počujeme zrazu ako by s neba zaznieť ťahavý hlas: „Všetko v poriadku !" To zvolal námorník z najvyššieho pozorovacieho koša, keď vykonal ešte poslednú obhliadku. Na cestujúcich, uberajúcich sa na lôžko, pôsobí to upokojúcim dojmom. Aj veliteľ skúma pred uľahnutím podľa máp a kompasu ešte raz celkom presne polohu lodi a či nevybočila z predpísaného smeru. Čím je veliteľ a námorník v koši pre loď, tým je svedomie a rozum pre človeka. Oba by mali pred usínaním presne skúmať, či človek vo svojom vnútri nezblúdil s pravej cesty, ktorú predpisuje vnútorný hlas a či je uňho „všetko v poriadku".

Pri tomto návrhu sa nemusíte zľaknúť. Nechcem tým povedať, aby ste celý deň iba rojčili o sebe a ustavične vyhľadávali všetko zlo, ukryté v najtajnejších zákutiach svojho vnútra. Ale, zdá sa mi neľudské a nerozumné, aby sme jednoducho zaspávali ako zajac alebo krava a nepozerali sa už na kompas svojho svedomia. Ako môžeme samých seba viesť a správne si určovať svoj vlastný smer, keď nikdy v tichej chvíli neuvažujeme o všetkých ľuďoch, s ktorými obcujeme ? Neopytujeme sa, či s nimi zachádzame a ich posudzujeme správne ? Keď nikdy nepreskúmame náklonnosti a pudy, ktoré v našom vnútri vznikajú a pôsobia ? Keď sa nikdy nezamyslíme nad sebou a inými, sme ako bájna loď strašidiel, ktorá bez vodiča, s roztrhanými plachtami poletuje v búrke po vlnách a nikto nevie, ktorým smerom pôjde a kde stroskotá.

„Som tvrdohlavý, namyslený, bezstarostný a bezmyšlienkovitý v láske, bezohľadný v svojich žiadostiach, drsný v slovách, príliš bezočivý v tóne hlasu, hovorím mnoho o sebe, myslím vôbec primnoho na svoje chúťky, som neporiadny a sám som si zapríčinil nešťastie a neúspech, ktoré mňa i mojich stíhajú'' — toto všetko sa treba pýtať a na to si statočne odpovedať. Kto si na to zvykne, je sebe samému vodičom a správcom a stane sa iným oporou v živote. Kto sa však tomu nenaučí, toho budú vždy vlny unášať a nebude nikdy vedieť, kde je a čo s nim bude.

Objavy.

1. Prečo sa máme pozrieť za kulisy.

Keď sedíte v divadle alebo v cirkuse a dívate sa na tanečný roj škriatkov, kde malé dievčatká vo vašom veku skackajú v trblietavých ozdôbkach a osvetľuje ich hneď červené, hneď modré, potom zas snehobiele svetlo, iste si pomyslíte, ako radi by ste boli tiež pri tom a aký nádherný by to bol život ! Vzali vás už niekedy rodičia za kulisy, kde by ste sa mohli pozrieť zblízka na škriatkov a vidieť, ako je v ich tvári badať únavu a strach ? A keby ste prišli k nim, domov, videli by ste, že sú to väčšinou chudobné deti. Musia už od mala zarábať, aby pomáhali rodine. K tomu sa s nimi aj drsno zaobchádza doma i na javisku. Hneď by ste spoznali, že život pred kulisami a za nimi je celkom odlišný.

Sú veru ľudia, ktorí majú pôžitok len z toho, čo je pred kulisami a ani len jedinú svoju myšlienku nevenujú životu za kulisami. Vidia ustavične len vonkajší lesk a povrch, o ďalšie sa nestarajú. Mačatá sú len deväť dní slepé, ale, veru, títo ľudia sú slepí po celý svoj život alebo aspoň vidia len to najbližšie, sú teda krátkozrakí. Počuli ste, čo pred viac ako sto rokmi povedala francúzska kráľovná Mária Antoinetta, keď hladný ľud pod oblokmi jej paláca kričal, že nemá chleba ? „Nech teda jedia koláče", povedala vraj. Nie, že by sa chcela úbožiakom vysmiať, ale nevedela si vôbec predstaviť, že človek nemá čo jesť. Žila iba v lesku a nadbytku a nepozrela sa nikdy za kulisy. A keďže ľuďom nerozumela a vôbec nič nevedela o ich živote, taktiež nesprávne s nimi zaobchádzala. Toto zavinilo jej smutný pád. Lebo, keď niečo nevidíme, nemôžeme to ani odstrániť a je preto pre nás dôležitejšie, aby sme videli, čo sa robí za kulisami než to, čo sa stáva na svetle. Lebo, čo nám prvý pohľad podáva, je často len zdanie a klam. Skutočný a opravdivý život sa skrýva až za tým. Kto však ostáva len pri klame a nesnaží sa preniknúť za povrch k jadru, nesmie sa potom diviť, keď sa budova jeho života zrúti. Vystavil ju totiž podľa svojich nesprávnych nákresov a výpočtov.

Urobíme spolu niekoľko výletov do zákulisia života, aby ste pochopili, čo týmto mienim a odvykli sa zavčasu od krátkozrakosti.

2. Pieseň o košeli.

Prezreli ste si už niekedy obchod s oblečením a jeho výklad, kde ležia pri sebe lesklé panské košele ? A najmä večer, keď na ne dopadá elektrické svetlo a jasne svietia na nich výnimočne lacné ceny ?

Ako vznikla Zem, Slnko a Mesiac, viete veľmi presne, ale viete vlastne, ako vznikli tieto košele ? Pozreli ste sa už niekedy za kulisy ? Čo všetko by vedela navyprávať takáto košeľa, keby mohla opísať svoj vznik ! Vyprávala by o bledých krajčírkach, bývajúcich v temných izbietkach, do ktorých sa len ťažko prederie kúsok belasého neba. Poobede prichádza kolovratkár a zavrčí pieseň o dávnej radosti a poézii, o prebdených nociach rok po roku, bez akejkoľvek zmeny, pri stálom hlade a usilovnej práci. Áno, to by bola jedna kapitola z dejín košele. A k tomu ako posledná spomienka košele bola by ešte sklamaná tvár krajčírky, keď dostáva skúpu plácu za celodenné šitie a vyratúva, ako z toho má žiť, šatiť sa a ešte aj platiť nájomné. Svojho času opísal biedu krajčírok anglický básnik, aby pohol srdcia boháčov. Niekoľko veršov vám z jeho básne prečítam.

V červenom zraku ťažoba

a ruka unavená —

tak šila na chlieb vozdajší

v chudobnom šate žena.

Pich, pich, pich !

Biedna a zmätená celá,

žalostne — hladná a v zármutku —

pieseň o košeli pela.

Robiť, robiť, robiť

od svitu až do mraku,

robiť, robiť, robiť,

nečakaj za to vďaku !

A pás a spodok a golier,

golier a spodok a pás,

už večne zohnutá hlava sa točí,

a ruka trpne mi zas.

Robiť, robiť, robiť,

nebo keď hmlou je kryté,

robiť, robiť, robiť,

za jara, v slnečnom svite.

A lastovička na strechu

keď švitoriac si sadne

a slncu spieva o jari,

mne srdce žiaľom vädne.

V červenom zraku ťažoba

a ruka unavená —

tak šila na chlieb vozdajší

v chudobnom šate žena.

Pich, pich, pich.

Biedna a zmätená celá,

žalostne — hladná a v zármutku —

ó, boháč, čuj že ju naskutku ! —

pieseň o košeli pela.

Od tých čias, čo to bolo napísané, sa už život robotníkov v mnohom zlepšil, ale krajčírky košieľ hladujú ešte stále najviac zo všetkých ľudí. Popri všetkom elektrickom svetle jestvuje ešte vždy toľko žalostného živorenia ! Keby to všetci vedeli, v mnohom by sa svet zmenil. Lebo továrnici to sami zmeniť nemôžu. Až keď bude v ľudských srdciach prebývať viac lásky a spojí všetkých na pomoc blížnemu, rozjasní sa aj v živote tým, ktorí pre nás bdejú a šijú. A to má väčšiu cenu ako všetko svetlo vo výkladoch !

3. Pod zemou.

Tu vám položím kus uhlia na stôl; mŕtve, tmavé a špinavé tu leží. A predsa, aké živé a zaujímavé sú jeho dejiny !

O tom vám dnes niečo rozpoviem.

Iste všetci poznáte starú povesť o potopenom meste Vinete. Leží, vraj, na dne morskom; básnik ju ospevuje takto:

Večerných zvonov temný hlas

z hlbočín mora znie,

o starom meste čarovných krás

podivné zvesti peje.

Kleslo, vraj, dolu, v lono vĺn,

more ho v trosky skvári.

Cimburia lesk, sťa zlatý spln

hladinou mora žiari.

Lodník, čo večer, v jase zôr,

čarovný lesk ten zočí,

nedbá na zradu skalných hôr,

loďku ta vždy znovu točí.

Nuž — potopené mesto je pravda len povesťou — ale nie je povesťou, že na dne morskom a hlboko v lone zeme spočíva prepadnutý svet. Je to obrovská ríša rastlín so zvláštnymi pravekými zvieratami. Potopa ju zaliala a zemetrasenie a iné prírodné sily ju zničili. Už sme všeličo vyskúmali o tomto prepadnutom svete, napr. z kúskov jantáru, ktorý je vlastne skamenenou smolou mnohých pravekých jedlí a často má v sebe ešte aj hmyz. Najviac sme sa však dozvedeli o tomto prepadnutom svete z veľkých vykopávok a baní. Tu možno celé dejiny stvorenia vyčítať z odtlačkov rastlín a zvierat na skamenelinách ! Veď ste o tom vo svojich učebniciach zaiste už mnoho čítali ! Ten prepadnutý svet je však pre nás nie bez úžitku ako mesto Vineta — lebo je veľkou zásobárňou svetla a tepla pre ľudstvo. Nekonečné, skamenené lesy praveku vynášame zas z útrob zeme na povrch v podobe uhlia, nimi kúrime v svojich peciach a továrňach a z nich vyrábame tiež svietiplyn. Uhlie má takrečeno dve minulosti. Jedna sa týka jeho odchodu zo sveta, jeho zapadnutia v tmu a zmeravenia a druhá zas jeho návratu na svetlo a znovu oživenia. Slnečné svetlo, ktoré ešte pred 1000 rokmi uhlie ožarovalo, osvetľuje ho nanovo ! Teraz sa budeme zaoberať len jeho druhou minulosťou. Povieme si niečo o baníkovi, ktorý ho vynáša z temnôt zemských na povrch.

Viete, ktorí robotníci sa majú najbiednejšie, ba tak zle, že je vôbec ťažko pochopiť, že si nezúfajú a nestrácajú chuť k životu ? Sú to baníci uhoľných baní. Keď blúdite zimným večerom po uliciach veľkomesta, vidíte nekonečnú hojnosť jasného svetla. Pozorujete rušne, ktoré supiac vchádzajú a vychádzajú z mora svetiel. Tiež si pomyslíte na všetky nespočítateľné továrne a na ich zuniace kolesá a uvedomujete si, že celý ten čulý život je vlastne podmienený len kamenným uhlím. Pri týchto úvahách mali by ste si pomyslieť: Veru, žiadna odmena nie je dosť vysoká pre tých, ktorí vynášajú v stálom nebezpečenstve života túto drahocennú látku z útrob zemských ! Ale, ako je to v skutočnosti ? Čo má úbohý baník zo svojho života ? Mnohí z týchto robotníkov vo všetkých skoro končinách sveta nedostávajú často taký plat, aby si v zime mohli poriadne zakúriť v izbe a večer rozsvietiť lampu. A sú to predsa ľudia, ktorí nám všetkým vytvárajú svetlo a teplo! Čítali ste už vôbec, ako vlastne pracujú títo baníci ? Často celé hodiny musia ležiačky kopať čakanom v najnižších a najtemnejších chodbách, pre veľkú horúčavu napolo nahí, aby uvoľnili jeden jediný balvan. Môžete si myslieť, aký je tam dolu nezdravý vzduch ! Čítal som kedysi vylíčenie dojmov istého muža, ktorý zostúpil do uhoľnej bane a bol v nej 4 hodiny. Vypočujte, ako potom opísal svoje zážitky pri svojom návrate: „Vytiahli ma v masívnom, ťažkom koši rýchlosťou šípu zas na povrch zemský. Aká veľká radosť z nádhery prírody ma pojala, keď sa mi opäť oči navykli na slnečné lúče ! Zabudol som celkom, že som zašpinený ako posledný haviar a blúdil som s blahým pocitom medzi poliami a lúkami. Aký hodvábne jemný bol dotyk vetra, aké povznášajúce švitorenie vznášajúceho sa škovránka, aká opojná vôňa, ktorú vydávali kopy sena ! Aký nezabudnuteľný, rozprávkový pohľad poskytovala družina hrabačiek, ktoré tam v slnečnom úpale hrabaly čerstvo pokosenú lúku !"

Tak teda píše ten návštevník už po 4 hodinovej návšteve. Cíti sa, ako keby z pekla ušiel. Baníci však musia pod zemou zotrvávať po celý deň — ba po celý život !

Dívajúc sa na uhlie, uvedomujte si stále, že to nie je ešte najvyššou ľudskou vymoženosťou, keď z temných útrob zeme vynášame na svetlo praveké skamenené lesy, aby zapaľovali svetlo a hriali teplom. Ľudský duch dotiaľ neoslávi najväčšie triumfy, kým bude musieť za uhlie ako za výmenu posielať do temných baní živých ľudí, aby sa na ich duši a tele usadila sadza a aby stvrdli ako kamenné uhlie. Až potom sa stane človek kráľom zeme, keď ľudia, pracujúci v špine a temnote, budú za to dvojnásobne odmeňovaní voľným časom, keď sa im umožní pobývať na slnečnom svetle a uctí sa ich práca tým, že sa im daruje pohodlný, milý domov a umožní sa im zúčastniť sa na kráse a vede.

V starej ľudovej piesni sa hovorí:

Či by ste, nevesty, prstene, korunky mali,

keby tí baníci v hlbinách temných nekopali ?

Nezabúdajte nikdy, že podmienkou pre vytváranie všetkej nádhery a lesku vo svete nie je jedine myšlienka umelcova a bádavý duch vynálezcu, ale že k vytváraniu veľkých hodnôt prispieva podstatne aj trudné strádanie jednoduchého robotníka. Nezabúdajte tiež, že zatiaľ nemá tá nádhera a lesk pre nás požehnania, kým budeme na robotníka zabúdať a jeho práce si neceniť a nespravodlivo ju hodnotiť.

4. Učiteľ.

V našej škole býval učiteľ so svojou rodinou. V každú prestávku sa potulovalo 500 žiakov v hustých klbkách okolo jeho dverí. Tu vždy prišlo niektorému z nich na rozum zabúšiť na dvere. Niektorí sa zas strkali, až o dvere narážali. Veľmi ich to bavilo, keď potom učiteľ vybehol z bytu zúrivo ako kukučka z hodín a chcel prichytiť vinníka. Však nikdy ho nemohol prichytiť, lebo ten sa už dávno stratil v množstve ostatných žiakov. Zrazu však ten zlozvyk prestal, hoci nikoho nedolapili, ani nepotrestali. Pýtal som sa pôvodcu toho všetkého, či sa azda prišlo na jadro veci. ,.Nie", odpovedal, ja som prišiel na jadro tej veci, ja som niečo objavil". „Ako to myslíš ?" opýtal som sa. „Teda — keď učiteľ nedávno zas tak rozčúlený vybehol, nazrel som otvorenými dverami do jeho bytu. Jeho žena, hlboko skormútená, so smutnou tvárou opierala sa o stenu a vedľa nej stály jej malé detičky. Každodenne museli počúvať a prizerať sa, ako dráždime a hneváme ich otca. Teraz som hneď porozumel, prečo sa vždy učiteľ tak hrozne rozzúril. Nie, že by sme tým len jeho samého rušili, ale hanbil sa pred vlastnou ženou a deťmi, že si voči nemu dovoľujeme také vtipy. I vravel som svojim kamarátom: „Chlapci, to je predsa od nás len podlé, zanechajme toho, tým ho len zosmiešňujeme pred jeho ženou a deťmi !" Tak hovoril vtedy hlavný pôvodca toho zlozvyku a ja som na to nikdy nezabudol. Pozrel sa za kulisy a preto sa napravil. Bol ako vymenený. Som presvedčený, že sa obyčajne ľudia vo svete nedopúšťajú surovostí a bezcitností preto, že by mali azda zlé srdce, ale obyčajne preto, že sa im nechce pozrieť za kulisy. Ani jedného učiteľa by nehnevali a nepopudzovali, keby sa našiel v každej triede čo len jeden objaviteľ — cestovateľ, ktorý by sa vedel dostať za kulisy. Potom by už ostatných poučil a to tak, že by napríklad navštívil niekedy učiteľa, opytoval sa ho, ako sa má a pritom uvidel, ako žije taký opustený v svojej izbietke. A keď je náhodou ženatý, videl by, ako ho žena opatruje a stará sa oň. Možno by mu prišlo na um, či je nie každý človek, o ktorého sa niekto iný trasie a stará, osobou posvätnou a či by chcel byť pritom, keď sa mužovi pri obede pozrie žena do očú a opýta sa ho: „Dnes ťa zas hnevali ?"

A keď nemáme učiteľa radi, pretože často zaobchádza s nami nespravodlivo a drsno — kto vie, ako to uňho vyzerá doma ? Azda má nepodareného syna alebo iné nešťastie v rodine.

Často sa nemusíme ani pozerať za kulisy. Načim sa len trochu zamyslieť a prídeme na všeličo, hoci sme to ani nevideli.

5. Ľudská tvár.

Kedysi žil v ruskom kláštore mních, ktorého si ľud široko ďaleko uctieval a miloval ho. Vedel totiž v každom životnom položení, aj v ťažkom, múdre poradiť a potešiť. Poznal obdivuhodné prostriedky i na to, ako sa môžeme zdokonaľovať v láske. Vedel dokonca, ako sa môžeme učiť láske aj k takým ľuďom, s ktorými je ťažko zaobchádzať, lebo sami majú v sebe málo lásky. Zažil totiž mnoho a skúsil veľa v svojom dlhom a požehnanom živote. Hovorieval: Kto sa chce zdokonaliť v láske — a každého v jeho blízkosti pojala taká túžba — musí sa pokúsiť predovšetkým vniknúť za tvár svojho blížneho. Tvár človeka prekáža mnohým v trpezlivosti a láskavosti. Má často alebo aj stále odpudivý a dráždiaci výraz. S mnohými ľuďmi musíme nažívať, čo sú aj omrzli alebo namyslení, škodoradostní alebo suroví, zlomyseľní a vzdorovití. Ba často ich musíme milovať, lebo to už patrí k prednosti človeka, že vie mať rád. Predsa si nemôžeme vždy vybrať takých, s ktorými by sme strávili život ! Ale veľmi často, keď si myslíme, že sme si takého našli, sklameme sa v ňom. Teda, za obličaj sa dostať! Čo tým myslel ten mních ? Iba to, že sa máme snažiť, aby sme poznali, ako ten človek prišiel k svojmu obličaju, ktoré utrpenie a sklamanie v ňom skamenelo — a ako trpel pre vlastné chyby. Aké nešťastné náklonnosti zdedil a koľko sa už asi musel za ne nevinne natrpieť. Ako asi prišiel k svojim nedorozumeniam a akú vinu sami na tom máme. Teda, pozorujme dejiny jeho tváre a potom sa nám stane už blízkym a pocítime súcit k nemu. Vzniká v nás pocit, ako by bol úbohým pocestným, ktorý putuje okolo nás a ako by sme ho museli zavolať do teplej izby. A hľa, sami sa podivíme, ako zrazu ináč znie tón, ktorým sa s ním zhovárame ! Vnikli sme za jeho obličaj. Prečítam Vám báseň, ktorú som bol svojho času našiel. Vyjadruje presne to, čo si myslím:

Keď stretneš srdce skľúčené,

daj mu kus svojej vrúcnej lásky,

či už hriech urval šťastia pásky,

či vina a či blúdenie.

Na strmom hôrnom úbočí

sa lesík týči pekný, mladý,

zelený, bujný, plný vnady,

no, zrak v ňom radosť nezočí.

Ako a kedy — nevieme —

zadula krajom búra hrozná

a bola k stromom neúprosná,

i majú hlavy sklonené.

Tak často sú tiež hodené

osudom v búrky srdcia mladé,

vietor ich skmáše v svojom chlade,

ako a kedy — nevieme.

A stopa po tom ostane.

Aj jazvu zhliadneš, ranu skoro

a nevieš, kým to srdce bolo

z koľají šťastia vyhnané.

Nuž, nezostaň len chladným, nie !

Daj mu kus svojej vrúcnej lásky,

či hriech umlčal šťastia hlásky,

či vina a či blúdenie.

Nemyslite si však, že poučenie toho ruského mnícha bude sa vás týkať, až keď dospejete. Nie, ono má byt prostriedkom k láske už vo vašom školskom veku, ba už v rodičovskom dome. Často sa stáva, že vás vo škole odpudzuje tvár niektorého kamaráta a iná zas priťahuje. Tu sa spytujte, či mal doma toľko lásky ako vy alebo či vplývali na neho rodičia tak blahodarne ako na vás. Či nebol ťažko chorý a nemá krehké nervy a preto je tak jedovatý a urážlivý. Ďalej, myslite na to, ako mu jeho obličaj strpčí nie jednu chvíľu v živote a koľko nepriaznivých predsudkov o ňom vzbudí. Keď na to všetko myslíte, nebude vám viac jeho obličaj odporný, ale vám ešte pomôže k tomu, aby ste mu preukazovali dva razy toľkú lásku. Ďalší prípad: Máte doma brata alebo sestru a nesmierne sa nazlostíte pre ich urážlivý a výsmešný pohľad. Tu si rýchlo spomeňte na všetky dobré a príjemné pohľady, ktoré ste už u nich videli. Alebo si pomyslite na niečo iného, čo sa vám na nich ľúbi. Napokon si vysvetlíte ich mrzké spôsoby celkom pokojne ako starý domáci lekár so zlatými okuliarmi, čo milým hlasom hovorí o príčinách choroby. Keď sa vám to podarí, prenikli ste už šťastne za obličaj.

6. Slúžka.

Ktorýsi chlapec sa často veľmi surovo choval k slúžke. Nedávno som ho videl čítať živočichopis. Práve čítal o zlatom bažantovi. Presne sa tam opisovalo, kde je jeho vlasť, ako žije, aké podnebie neznáša a ako ho treba v zajatí opatrovať, čím sa živí a z čoho si robí hniezdo. Stránky boli celkom ošúchané, lebo chlapec mal prírodopis nadovšetko rád. A keby mu ešte zlatý bažant prestrel stôl a ustlal posteľ miesto slúžky, zaiste by sa k nemu choval veľmi pekne. To preto, lebo vedel skoro naspamäť, čo bažant znesie a čo nie. Pýšil sa sám ako zlatý bažant — a keďže vedel viac ako jeho kamaráti, zdal sa sám sebe veľmi vzdelaný. Mali by ste voliť medzi dvomi chlapcami: Prvý z nich mimo školy nikdy nečíta knihy, ale rozmýšľa mnoho nad tým, ako sa cíti dievča, ktoré si musí po cudzích domoch zarábať a po celý deň nemá pre seba možno ani pol hodinky voľnej. Druhý chlapec naproti tomu prečíta každý deň celú knihu, ale zato nikdy nemyslí, ako sa musí služobné dievča zriekať. Teraz sa vás pýtam, čo myslíte, ktorý z nich je vlastne vzdelaný ? Zaiste prvý. Lebo vzdelaním je len to, čo naše drsné chovanie zošľachťuje a pomáha nám v láske a sebaovládaní. Všetko ostatné je len vedenie, nie však vzdelanie. Viete, ako možno spoznať človeka skutočne vzdelaného ? Podľa každého slova, čo prehovorí, podľa každej prosby, ktorú vysloví a z každej poznámky, čo urobí. Všetko to vyslovuje v takom tóne a takým spôsobom, že sa nám zdá, ako by každého, s kým sa stýka, dobre poznal a dokonale sa v jeho živote vyznal. Nikdy nikoho neurazí, neponíži a neublíži mu. Keď sa zhovára s nešťastným, sú jeho slová ako hojivý balzam a nikdy nerozjatruje rany. Keď sa zas rozpráva so služobníkmi, nedáva im nikdy zo svojho tónu vycítiť, že sú od neho závislí. Keď sa zhovára s inovercami, vystríha sa dotknúť niečoho, čo je im sväté Takými dokonalými môžu sa však stať len tí, ktorí sa už oddávna cvičia rozumieť tomu, čo iných rozveseľuje alebo rmúti Vedľa živočíchopisu mal by každý mať ešte akýsi „človekopis" — návod k poznaniu človeka. V ňom by mala byť stať pod heslom „O slúžke". Žiaľbohu, ešte nieto takej knihy; možno je to aj celkom dobre, musíme sa totiž všetci vydávať na objavné cesty. A to práve urobíme dnes. Ako sa to robí ? Máme ísť do kuchyne s botanickým batohom a so sieťkou na motýľov a potom pozorovať ? Azda by to ani neškodilo. Lebo len niekedy prichádzate do kuchyne a to zo zvedavosti, aby ste nazreli do hrncov — a o iné sa, samozrejme, nestaráte. Ale, keď pôjdete, aby ste pozorovali, ako žije slúžka, dozviete sa mnohé veci, ktoré dosial ušli vašej pozornosti: Často musí po celé hodiny pracovať v horúcom a dusnom vzduchu. Sotva oriadi taniere a hrnčeky — už sú zas nanovo zašpinené; už toto znechutí mnohému človekovi prácu, lebo každý by chcel v práci pokročiť. Nemá sa tak ako továrenské robotníčky, ktoré idú o 7. domov a potom môžu robiť, čo chcú. Ona však často ešte aj o 10. zmýva a obšmieta sa v kuchyni a po schodoch. Keď ochoriete, uložia vás hneď do teplej postele, hrozne vás ľutujú a čítajú vám na pobavenie rozprávky. Slúžka však musí ďalej pracovať, čo sa aj ako zle cíti a len v celkom vážnej chorobe smie si uľahnúť. A najmä vtedy trpko pociťuje, že je u cudzích ľudí a že tí nedočkavo čakajú, kedy sa uzdraví. Zriedka ju kto navštívi a aby sa jej predčítalo — chráňte i sa robí azda na mesiaci — ale tu na zemi, to by sme sa okúňali. Veď je „len" slúžka ! Áno, je ňou a pociťuje, žiaľbohu, pričasto, že je „len slúžkou". Ten trpký pocit je jedným z najdôležitejších znakov v „prírodopise" služobného dievčaťa, tak ako u zlatého bažanta je najdôležitejšie, aby dobre vedel o sebe: Ja som zlatý bažant, všetci ostatní sú len jednoduchí bažanti, najviac azda strieborní.

Keď príde hosť, veľmi sa potešíte. Jej sa však ešte viac rozpáli tvár od väčšej roboty, musí dva razy toľko umývať a v niektorých domoch sa vtedy ešte viac osopujú na ňu.

Aby jej to všetko ešte viac osladili, sú k nej aj deti veľmi dotieravé a pyšné. Doma — niekde na vidieku — pomohla by si v takom prípade niekoľkými mocnými a poriadnymi zauchami. Tu musí všetko iba prehltnúť.

V diele „Hermann a Dorothea" opisuje veľký nemecký básnik Goethe život a utrpenie slúžok:

Keď povieš „Chcem“, nuž, sľubuješ tým mnoho.

A ťažkosť nielen v stálej práci leží

a v tom, že musíš neúnavne behať:

veď rovnako tiež činný pán sa snaží.

Lež pritom znášať rozmary tiež jeho,

keď pre nič za nič skrivodlivo karhá

a prudkej panej vrtochy a hnevy

a spupných detí surovosť a drzosť –

to ťažko je ver, znášať, k tomu ešte

byť usilovným v práci, nezašomrať ani.

Keď si k tomu prezriete ešte chyže, ktoré sa v našich domoch dávajú slúžkam, viete už, na čom ste. Ktorýsi spisovateľ povedal: Keby sa chcel človek z Mesiaca dozvedieť, čo za bytosti sú pozemšťania, stačilo by mu, aby len raz zostúpil a prezrel si, v akých izbách musia bývať ich slúžky.

Samotné pozorovanie však ešte nestačí, aby ste správne pochopili prácu slúžky. Poproste ju niekedy, aby vám dovolila očistiť schody alebo ráno všetky topánky alebo po jedle umyť riad. Potom budete mať aspoň trochu poňatia o tom. Ostýchate sa azda, že by vás mohol niekto pri tom vidieť ? Veru, vravím vám že je najväčšou cťou pre človeka, keď sám pozná, čo neskoršie iným káže. O tom niečo vedieť je dôležitejšie ako poznať naspamäť, kedy vládli všetci králi a cisári.

Keď teda chceme správne zaobchádzať so slúžkou, musíme vedieť tiež niečo o jej pôvode a vlasti: Či je sirota, alebo má ešte rodičov. Či sa nemajú zle a ona azda dostáva z domu často smutné správy. Či nie sú chorí a potrebovali by dcérinej opatery, ale predsa ju nemôžu mať doma, lebo musí zarábať. Keď si o všetkom tom dáte niečo od nej vyprávať, nepoviete už tak často drsné slovo, ktoré ju uráža, hoci vám prv ľahko uniklo z úst.

Až doteraz sme hovorili o tom, ako sa môžete pozorovaním a otázkami mnoho dozvedieť zo života slúžky, čoho si ostatní, povrchní ľudia obyčajne nevšimnú. Teraz mi však povedzte úprimne: Je aj iný spôsob ako sa dozvedieť, ako sa taká slúžka cíti ? Celkom jednoduchý: Veď máte obrazotvornosť ! Predstavte si teda, ako by ste sa vy cítili, keby ste sa stali zrazu Robinzoni alebo by ste stratili rodičov. Práve tak dobre si môžete predstaviť, ako by ste sa cítili, keby ste museli zarábať na svoje živobytie v cudzích domoch, kde by si vás nikto nevšímal, ale by vás ešte k tomu nemilosrdne hrešili. Predstavte si tú túhu po domove, ktorá by sa vás potom často zmocňovala ! A vmyslite sa do toho, ako by ste potom tým trpkejšie prijímali každé tvrdé slovo a neskromné chovanie a ako by ste ďakovali za každú láskavosť a úctivé chovanie. A potom by ste si museli položiť ďalšie otázky a museli sa ešte ďalej spytovať: Kde je vôbec napísané, že by sa človek nato narodil na tento svet. aby po celý svoj život niekomu len aby umývali a upratovali po celé dni ! A keď pristúpi niečo vznešeného, ale aby sme stratili vlastnú vôľu a museli sa vydávať napospas vrtochom boháčov len preto, že sme sa narodili v chudobe ? Či to nevzbudí u služobníctva trpký pocit ? Zvlášť ťažko ponesú svoj trpký údel, keď sa páni v salónoch iba zabávajú a oni len aby umývali a upratovali po celé dni ! A keď pristúpi ešte k tomu všetkému neúctivé a drsné zaobchádzanie — potom sa nerovnosť stáva už neznesiteľnou.

Kto to raz domyslel do konca, tomu už viac netreba dávať zvláštne naučenie — vie sám, čo má robiť. Jeho srdce mu hovorí, že takému služobníkovi nemožno nijakými peniazmi na svete zaplatiť jeho vernosť, jeho pokorenie a jeho celé ťažké položenie. Spravodlivá mzda je len nepatrnou odmenou. Hlavné však je, aby sme takému človekovi spôsobovali radosť svojou vďačnosťou a úctivosťou k nemu. Tým ako by sme mu povedali: Vieme, čo všetko nám daruješ ! A keď príde do nášho domu dotieravý a samopašný služobník, uvažujme v tichosti: Rád by som vedel, u akého panstva dosial bol — potom by som azda porozumel, prečo sa takým stal.

Keď ste raz svoju výskumnú cestu ukončili a viete o slúžke a jej živote aspoň toľko ako o zlatom bažantovi — verím a som skalopevne presvedčený, že budete chcieť svoje nové poznatky upotrebiť. Dokážete zaiste svojím chovaním, že už nie ste nevedomými. Ako to môžeme dokázať ? Rozmýšľajte sami ! Buďte trocha vynaliezaví !

Ako môžeme posluhovanie zmierniť ? Už samozrejme tým, že dávame dievčaťu čo možno najmenej zbytočnej práce. Po prvé, nebudeme všetku špinu z ulice vláčiť priamo do izieb. Potom, že si sami vlastnoručne očistíme šaty, ďalej, budeme pri stole pomáhať zbierať taniere a podávať jej ich. Po štvrté, budeme jej otvárať dvere, keď bude vynášať mnoho mís, napokon, vlastné knihy a hračky si sami odložíme a neobťažujeme touto prácou Zuzku. Konečne, priskočíme jej na pomoc, keď jej pri odnášaní riadu padnú na zem lyžičky s tanierov — a nedívame sa na ňu s otvorenými ústami a nezachmúrime sa. Vôbec, najlepšie spríjemníme služobníctvu jeho prácu, keď budeme hľadať každú príležitosť, aby sme mu mohli poslúžiť. Tým ho zbavíme trpkého pocitu, že len chudobní sú stvorení na posluhovanie a že bohatí sa len nato narodili, aby sa dávali obsluhovať. Je mnoho príležitostí na to. Tie pravda nikdy nevidí ten, kto sa nestará o „prírodovedu" a dušu slúžky a zaoberá sa len životom a činmi zlatého bažanta. Dôležité: Musíte sa jej často spytovať, či by ste jej v meste nemohli niečo obstarať. Keď chce zaniesť list, zvolajte: „Ja to urobím, veď ste sa už dnes dosť narobili !" Alebo jej pomôžte niečo ťažkého odniesť. Ale, veď, na všetko to prídete už aj bezo mňa !

Starí Rimania mávali veľký sviatok, ktorý nazývali „Saturnálie". Na tento sviatok posluhovali páni všetkým svojim otrokom. Aspoň v jeden deň v roku bolo služobníctvo uctené. Iste sa ho príjemne dotkla obsluha vlastnými pánmi. A panstvo si aspoň v jeden deň pripomenulo, aký je veľký rozdiel v tom, či je človek pánom, alebo sluhom. Pýtam sa, prečo by sme nemali tento sviatok sláviť každý deň ? Vianoce sa zaiste nedajú každý deň svätiť. Iste by sa každý presýtil, keby mal celý rok tancovať okolo vianočného stromčeka a jedávať pritom samé sladkosti. Saturnálie nám tým viac poslúžia, čím častejšie ich slávime. Keď vám slúžka prináša misy s jedlom a predkladá ich, prečo by ste jej z vďačnosti nepomohli ich odniesť alebo jej v kuchyni prestrieť stôl, kým pre vás varí obed ? Sú to závideniahodné deti, ktoré si to včas uvedomia. Bude z nich vyžarovať svetlo dokonalejšej lásky, ktoré osvieti nielen útulnú izbu a jedáleň, ale rozjasní i chyže služobníctva. Osvieti a naplní ich ohľaduplnosťou a pozornosťou, takže sa zmenia v nádherné komnaty ľudstva. Kto sa niekedy pozrel na také dievča medzi zašpinenými taniermi, iste si pomyslel, aké je to smutné, keď musí byť každý deň obklopované takou nečistotou. Nám zatiaľ visia v izbách samé pekné obrazy a rýchlo dávame odstraňovať každú maličkú špinu. Akú proti odmenu môžeme dievčaťu poskytnúť za toto jej okolie ? Už aspoň takú že s ňou zaobchádzame čo možno najčistejšie a neobťažujeme ju mimo koštiaľov a zeleninových odpadkov ešte aj svojím grobianstvom, ale chováme sa k nej rozumne a ušľachtilo, ako keby sme boli v najlepšom salóne a v najlepšej spoločnosti. Potom jej už nebudú tak odporné špinavé odpadky. Keď sa chováme obzvlášť slušne k ľuďom, ktorí musia vykonávať špinavé práce, ako napr. k práčkam, prejavíme tým vlastne pravú ušľachtilosť svojho srdca. Tiež im ako za náhradu vzdávame vďaky — lebo len peniazmi nemôžeme ich prácu spravodlivo oceniť a odmeniť.

Viete, čoho potrebuje také dievča najviac — viac ako voľnej nedele a viac ako láskavosti a blahovoľnosti, ktorá sa jej preukazuje ? Potrebuje úcty. To sa vám javí smiešne. Možno ste veľmi úslužní a priateľskí k slúžke, ale úcta ? Nie je to už priveľa ? A prečo by to malo byť priveľa ? Každému dávajme to, po čom najviac túži a čo najviac potrebuje. A po ničom viac netúži služobník, ako, aby bol vážený. Prečo asi? Len preto, že v svojom povolaní je tak často ponižovaný. Len si uvedomte, že dospelý sluha musí v dome poslúchať ako malé dieťa a často ho aj poriadne vyhrešia. Aj iní ľudia musia pravda poslúchať — poslúchajú však vytlačené pravidlá alebo továrenský poriadok a nie osobné a chvíľkové vrtochy jedného človeka. Celý deň byť tak šikanovaný, to je predsa len pre dospelého človeka veľmi ťažké ! Len si uvážte, ako sa to už deťom zdá byť ťažké, hoci pritom vedia, že sa im rozkazuje len z lásky. Keď sa teda dokonale vžijete do duše sluhu, uznáte mi, že musí po úcte práve tak dychtiť ako cestovateľ na púšti po dúšku vody. Veľký kráľ francúzsky Ľudovít XIV. prejavoval svoje vysoké vzdelanie tým, že pozdravoval každú slúžku a uvoľňoval jej miesto. Keď sa zachováte podľa mojej rady, ste teda vo vysokej spoločnosti. Pozdravujte vašu slúžku na ulici práve tak úctivo, ako svoju učiteľku ! Dávajte jej vo dverách prednosť, poďakujte sa jej za každú úsluhu ! To všetko je len vám k úcte a tým dokážete ešte aj to, že ste uvažujúci ľudia a nie — lagani.

7. Úbohá Mária.

Rozpoviem vám poviedku, ktorú som vyčítal z ruskej knihy. Istý francúzsky kupec prišiel na svojich cestách do ruskej dedinky. Tu sľúbil chudobnej deve, že si ju vezme, len aby išla s ním do cudziny. Dala sa obalamutiť a tajne s ním ušla. On ju však cestou nechal a ďalej cestoval sám. Tu sa musela bez peňazí vrátiť. Musela celé dni putovať, až došla konečne na smrť unavená, lačná a v roztrhaných šatách do rodnej dediny. Matka sa k nej teraz chovala ako k pobehlici, nechávala ju spať v tenkých šatách v studenom pitvore a viac neprehovorila k nej vľúdneho slova. Potom matka ochorela a o niekoľko dní odpočívala v truhle. Keď kňaz v kostole rakvu vysvätil — povedal celkom otvorene pred celou obcou: „Tá, hľa, je vinná — žiaľ nad nepodarenou dcérou zabil matku." Dosiaľ sa jej všetci vyhýbali a odvrhli ju od seba. Teraz však sa k nej chovali ešte horšie. Nikto ju nevolal do roboty a deti, keď ju zočili, hádzali za ňou kamením a nahlas sa jej posmievali. Konečne jej dovolil dedinský pastier, aby mu pomáhala strážiť ovce a dal jej za to kúsok svojho chleba. Mala však už suchoty a už sa len pomaly pohybovala. Žalostný to bol veru pohľad na ňu, keď utekala pred deťmi, ktoré sa za ňou hnali s hlasitým pokrikom vždy, čo sa len zjavila. Videl to vznešený muž, ktorý býval neďaleko dediny. Poľutoval úbohú devu a rozhodol sa, že jej pomôže. Keď deti zas hádzali po nej kamením a vykrikovali za ňou potupné nadávky, zatarasil im cestu a povedal „Stáť, deti ! Počúvajte, poviem vám niečo." A zaviedol ich za kulisy; rozprával im, aká je Mária nešťastná, ako hrozne musí pykať za svoju ľahkomyseľnosť, ako ničomne sa k nej zachoval cudzinec a ako už teraz stojí blízko smrti. Deti počúvali s ústami dokorán otvorenými, lebo to dosiaľ nevedeli. Vedeli len to, že Mária je zlé a skazené dievča. Od toho okamihu boli ako premenené. Nazreli za kulisy. Chlapci sa jej počali pozdravovať a donášali jej jedlo, dievčatá prichádzali k nej a hovorili: „Máme ťa rady, Mária !" Tak srdečne a nežne sa k nej choval celý kŕdeľ detí, že bola celá blažená a zabúdala na svoje hrozné nešťastie. O mesiac zomrela. Výraz jej obličaja nebol už taký zúfalý a utrápený, ale ležala na svojom úbohom lôžku a pokoj a radosť sa jej zračili na zmeravenej tvári. V ruke držala posledné kvety, ktoré jej dievčatká doniesli. — Mnohý nešťastný a zúfalý človek bol by tiež tak pokojne zomieral ako Mária, keby sa mu bol včas zjavil záchranca. Ten by bol ostatným otvoril oči, rozpovedal im príhody jeho života a dal im nahliadnuť na jeho nešťastie.

Tiež ste sa už niekedy ľahkomyseľne smiali, hanili alebo dokonca hádzali kamením za tými, ktorých každý nenávidel a ktorých každý opustil ? Či sa nebojíte, že mohol by byť medzi nimi aj taký ako úbohá Mária — taký, ktorý hrozne trpel a tak nekonečne málo radostí v svojom biednom živote zakúsil ?

8. Zaplátané nohavice.

Chodil so mnou do školy chudobný chlapec, ktorý nosil tak pestro poplátané nohavice, že sme si až z toho robili posmech. Keď sme si už mysleli, že im bude koniec a že ich vystriedajú nové nohavice — vždy sa usadila na nich nová veľká záplata a všetky okolité záplaty dívali sa zas s novou, oživenou nádejou do budúcnosti. Bolo to tak, ako keď sa povzbudí zúfajúci národ, keď schytí nebojácny štátnik opraty vlády do svojich rúk. Po prázdninách sme sa ešte viac pobavili na Kováčových nohaviciach a ešte väčší výsmech zaznieval triedou, keď sa tieto ešte viac spestrili.

Ako sa dnes pre tento výsmech hanbím ! Nič zlého sa tým nemyslelo, ale bolo to predsa tak hrozne hlúpe a bezmyšlienkovité ! Videli sme len pestré záplaty, ale nerozumeli sme tomu, o čom svedčia: Nevideli sme celý svet materinskej lásky, prebdené noci a množstvo preliatych sĺz, pretože všetko to usilovné plátanie vytvorilo len niečo, čomu sa na synovi v škole iba vysmievajú. S akými skromnými prostriedkami iste vydržiavala tá matka celú domácnosť a ako starostlivo plátala nohavice, len aby vydržali ešte do roka ! Tie nohavice boli omnoho cennejšie ako najkrajšie a najmodernejšie nohavice z anglickej látky s dokonalými pukmi ! Počuli ste, že dnes sa často platia stá tisíce za obrazy starých majstrov, ktorí ešte ani nevedeli celkom správne kresliť ? Vkladali však do svojich výtvorov toľko lásky a zbožnosti, že sa nás to aj dnes — po mnohých storočiach — vrelo a vrúcne dotkne. Nuž — Kováčove zaplátané nohavice boli tiež takým umeleckým dielom a dnes by som dal za ne mnoho peňazí, keby som ich mohol dostať. Zavesil by som ich na tabuľu ako nástennú mapu a ukázal by som vám ukazovákom podivuhodnú vynaliezavosť materinskej lásky. A ďalej by som ukázal, koľko úvah a koľko starostlivosti je votkané do toho mizerného kusu oblečenia. Dokonca toľko, že by to nenapodobnil ani sám parížsky krajčír a zvolal by: „Toľko trpezlivosti nemá ani jeden krajčír a nijaký stroj, to dokáže len matka !"

Potom by ste pochopili, aká je to hlúposť vysmievať sa takým nohaviciam. Kto vie takto plátať, nie je veru obyčajným človekom; Kováčova matka bola zaiste neobyčajnou matkou. Ľutujem dodatočne, že sme Kováča nepoprosili, aby sme ju mohli navštíviť. Keď sa stretnete niekedy s takými zaplátanými nohavicami, spomeňte si, čo som vám dnes povedal ! Je veľmi dôležité, aby sme porozumeli vzniku takých zaplátaných nohavíc a vedeli vyčítať, čo je do nich votkané. Je to dôležitejšie, ako keď vieme prečítať celé folianty svetových dejín a vieme, ako vznikli sopky. Prečo je to dôležitejšie ? Lebo nič nie je zavrhnutiahodnejšie ako znevažovať láskyplnú a usilovnú prácu. Naše vzdelanie sa javí v tom, že sa nikdy nesmejeme na nepravom mieste. K tomu vzdelaniu nedopomáhajú ani svetové dejiny ani prírodopis — hoci sú ináč dôležité. Nie, osvojujeme si to len vlastnou úvahou o živote svojich blížnych !

Keď sa teda stretnete s chlapcami s tak pekne poplátanými nohavicami a uvidíte, ako ich kamaráti vysmievajú a oni sa zato hanbia, privolajte im len smelo: „Počúvajte, buďte len hrdí na svoju matku, veď nosíte najdrahšie nohavice na svete !" Nie je to pravda ? Či nie je do nich votkaná materinská láska a nie je to omnoho vznešenejšie a krajšie, ako keby boli popretkávané zlatom ? A keď ich dieťa nosieva s pýchou a vďačnosťou, nie sú potom nohavice skutočne oživené — opravdivý súhrn najlepších citov ľudskej hrudi ?

Sila nepatrného.

1. Ďalekohľad a drobnohľad.

Boli ste už niekedy za jasnej noci v prírode a videli ste jasné more hviezd, tak pokojné a nekonečne tajomné nad spiacim svetom ? Akí maličkí sa zdáme tu na našej zemi, keď si pomyslíme, že je len jednou svetelnou kvapkou v tom veľkom mori ! Vznešenosť hviezdnatého neba obracala od dávnych časov zraky človeka hore. Tiež najstaršou vedou nie je veru prírodopis alebo geológia, ale astronómia, náuka o hviezdach. Najprv si ľudia všímali veľkých a vznešených vecí a boli nimi uchvacovaní — a len hodne neskoršie objavili svet najmenších vecí a ich moc na našej zemi. Môžete tiež vidieť, že vo všetkých starých divadelných hrách a básňach sú hrdinami skoro výlučne len králi v purpurových plášťoch a princovia. Tiež v dejepise sa prv hovorilo len o skutkoch velikášov. Len v najnovšej dobe sa skúma a objavuje život malých ľudí; skúma sa, ktorými zákonmi sa riadi a čo vykonáva vo svete zlúčením síl. V knihách o objavoch a vynálezoch čítate tiež len o veľkých ľuďoch, ktorých úspechy sú zaznačené do knihy kultúry ľudskej. Nič sa však nehovorí o všetkých jednoduchých robotníkoch a majstroch, ktorí v svojom živote stále v niečom zlepšovali stroje. Tým vykonali často práve tak dôležité veci ako tí velikáši. Alebo čítate o veľkých kupcoch a podnikateľoch, ktorí založili obrovské závody a stali sa mocnými a bohatými ako králi. Ale aj pritom začíname dnes objavovať svet malých ľudí.

Čítal som nedávno knihu, v ktorej sa písalo, že obchodný dom udržujú a riadia dva milióny jednoduchých robotníkov. V polovici minulého storočia otvorili chudobní tkáči v úzkej uličke malého mesta konzumné družstvo za všeobecného výsmechu susedov. Viete predsa, že družstvo je obchod, ktorí spravujú sami zákazníci a ktorého zisky si zas zákazníci sami medzi sebou podelia. To malé družstvo sa stále viac a viac vzmáhalo a stále viac robotníkov sa prihlasovalo. Utvorili aj filiálne predajne a keď bolo takých obchodov už 1500, zriadili si vlastné továrne pre svoju potrebu. Mali vlastné zámorské parníky a prenajali si celé mestské štvrte, aby mohli uskladniť svoje veľké zásoby tovaru. Kto ta dnes príde, vidí s veľkým udivením, že najkrajšie a najväčšie obchodné domy a najlepšie vybavené továrne patria miliónu celkom malých ľudí. A kto bude raz písať dejiny továrenského robotníka, bude musieť uviesť, že nielen dobrodeniam dejinných velikášov máme čo ďakovať, ale azda ešte omnoho viac vernosti a obetavosti najmenších ľudí, že masy ľudstva sa pomaly vyzdvihovali z núdze a nevedomosti.

Viete, čo mi stále pripomína správa o týchto chudobných tkáčoch ? Vznik koralových ostrovov, ktoré z temných morských hlbín znenáhla, pomalou činnosťou nepatrných zvieratiek, vystupujú na hladinu morskú a stávajú sa pomaly bydliskom živých bytosti. Čítali ste už dejiny takého ostrova ? Ako sa, často až 700 metrov pod hladinou morskou, usadí malý korálový polyp a potom rastie vždy ďalej, až napokon vyčnieva nad vodou kruh útesov. Keď je ten prsteň uzavretý a morská voda nemôže viac pretekať, mení sa slané jazero a sladké, ktoré po čase vyschýna. Zo zvetraných rastlín, koralových úlomkov a morského piesku vzniká úrodná pôda. Voda priplaví na pobrežie kokosový orech, priletujú vtáky a donášajú z ďalekých zemí semená z krovín a stromov; každý príboj a ešte viac každá búrka priplaví niečo nového, až sa napokon celý ostrov pokryje rôznymi rastlinami a stromami. Ako vyvrcholenie diela prírody zjaví sa tu človek a usadí sa na prívetivom ostrovčeku, ktorý vystavil koralový polyp — bytosť asi tak malá ako kvapôčka vody.

Ešte veľkolepejšie je však zhromažďovanie najmenších bytostí vo svete baktérií. Je to opravdivý svet, ktorý objavili ľudia drobnohľadom len nedávno. „Svet v kvapke" — tak by sa mohol nazvať článok, v ktorom sa opisuje čulý život a pôsobenie týchto najmenších bytostí. Pozreli ste sa už na kvapku vody z kaluže cez ostrý drobnohľad ? Tu víria bezpočetné malé bytosti, náhle sa rozdelia na polovice — obe nové zvieratká rozdelia sa potom za pár sekúnd opäť a tak to ide stále. Môžete si teda predstaviť, v aké veľké množstvá sa rozrastú. Je vypočítané, že z jedinej takej bytosti, ktorá je viditeľná len drobnohľadom tisíc ráz zväčšujúcim, vzniká za jednu hodinu šestnásť a pol milióna podobných tvorov a za 4 a pol dňa vznikli by toľké milióny — v predpoklade, že je dosť potravy — že by vyplnili celé svetové moria.

Keď si to dobre uvedomíte, porozumiete, aké veľké účinky vychádzajú v celej prírode z najmenších bytostí práve tým, čo sa v počtoch volá umocňovanie. Že malé mikróby môžu skántriť ľudí a zvieratá — to je práve umožnené nevyčerpateľným hromadením najmenších vecí. Odkedy sa pomocou drobnohľadu prišlo na tieto poznatky, začalo si ľudstvo lepšie všímať úlohu, ktorú vo svete hrá maličkosť. Prv sa napr. predpokladalo, že veľké zmeny nášho povrchu zemského vznikli za veľkých prevratov. Dnes sa stále viac chýlime k presvedčeniu, že sa všetko premenilo pomalým hromadením najmenších účinkov.

Azda časom pripustíme, že aj v živote ľudskom všetko veľké sa získava a zaisťuje nielen veľkým treskom a fanfárami, ale najmä trpezlivosťou a drobnou prácou.

2. Len maličkosti.

V našej mestskej štvrti vypukol raz veľký požiar. Pritom sa niektorí hasiči tak hrdinsky zachovali, že o ich hrdinstve hovorilo celé mesto. Na druhý deň som videl malého chlapca s hadicou a malým rebríkom pobehávať ulicami. Keď som sa ho pýtal, čo s tým chce urobiť, odpovedal: „Chcem vykonať hrdinstvo." Väčšina chlapcov sníva, ako by mohla vykonať veľké skutky, o ktorých by hovoril celý svet, keďže v svojich knihách stále čítajú o veľkých vojenských skutkoch a hrdinstvách, o výskumných cestách a podobne. Potom si napokon myslia, že všetko veľké a dobré vo svete vzniká len z veľkých skutkov a že všetko na nich závisí. Keď raz vstúpite do živote, uvidíte, že máloktorí ľudia majú príležitosť k veľkým skutkom. Niet už totiž v nás medveďov a vlkov, aby sme ich mohli zabíjať. Tiež sa málokomu vyskytne príležitosť zachraňovať pri veľkých požiaroch alebo pri stroskotaní lodi. A je to aj dobre — lebo veľké činy často ľudí zaslepujú, takže potom nevidia, že aj veľké veci sa vo svete uskutočňujú z odriekavej práce a v nenáročnej tichosti. Preto sú skutky, tajne vykonané, vlastne najväčším hrdinstvom, lebo práve pritom niet vavrínových vencov a " opojenia z hlasného potlesku. V dávnych časoch, keď ešte Indiáni sídlili až po Niagarský vodopád, bolo u nich zvykom, že každoročne obetovali najkrajšiu devu Veľkému duchu. Tá, kvetmi ovenčená, plavila sa v člnku dolu dravým prúdom v náruč istej hroznej smrti. Na prvý pohľad sa zdá, že je to hrdinstvo, ktoré sa nedá prekonať. Môžem vás však uistiť, že niekedy je ľahšie vrhnúť sa do vĺn dravého vodopádu ako zotrvať nažive a každodenne obetovať Veľkému duchu svoj malý a hlúpy vzdor. Zdá sa mi omnoho hrdinskejšie, keď sa len jediný raz premôžeme a odprosíme, hoci je nám to veľmi ťažké, ako keď slávou opojení a všetkými obdivovaní vykonáme niečo ozrutného. A denne vo vlastnom dome chlácholením a pozornosťou utišovať rozhnevaných súrodencov a dospelých — to si vyžaduje zaiste nie menej obetavosti a námahy, ako pri veľkom požiari hrdinsky zachraňovať. Často sa stáva, že človek svojou chladnokrvnosťou a udatnosťou vykoná v daždi guliek a vojenskom hurhaj i pravé hrdinstvá. Neskoršie však doma nie je schopný svoje hrdinstvo dokázať seba premáhaním a obetavosťou v maličkostiach a to len preto, že mu k tomu nehrá vojenská hudba a hrdinstvo sa neodmeňuje Železným krížom.

Čítal som raz, že prišiel istý boháč do celkom malej rybárskej dedinky na pobreží Východného mora. Chcel tam za nejaký čas v pokoji pobývať. Večer sa pýtal v krčme, či by mu nepremenil niekto 1000 korún. Hostinský však nikdy ešte nevidel v jednom kuse 1000 korún a povedal: „S tisícovkou nemôžete tu nič platiť, musíte všetko kupovať za drobné." Potom sa zišlo v hostinci viac rybárov. Hostinský im ukázal bankovku a pýtal sa ich, či by mu ju niektorý nerozmenil. Rozosmiali sa: „čo, tisícovku ? Veď taký peniaz ani nejestvuje !" a pozerali sa nedôverčivo na cudzinca. Potom vstúpilo ešte niekoľko rybárov a tí boli tiež toho názoru, že sú najviac stokorunové bankovky a k tomu, že sú veľmi zriedkavé. Vydávajú sa vraj len po každých sto rokoch a to tiež len, keď vláda — upíše pôžičku. Cudzinec odišiel do svojej izby a počul, ako jeden chlap vravel ostatným: „Nemá vôbec peniaze, šudí nás a preto mu poriadne vyčistíme kožu." Toho cudzinec prirodzene nevyčkal, ale vyskočil ešte pred svitaním oblokom na ulicu, vzal nohy na plecia a bežal pustinou, kým mu para stačila. Po sedemhodinovom behu dorazil konečne do malého mesta, kde mohol svoju bankovku premeniť. Dal si naplniť dve vrecia samými haliermi, najal si voz a vrátil sa s ním do dedinky Teraz zaplatil hostinskému večeru haliermi. Keď ešte nezomrel, žije dosiaľ.

Čo mienim touto poviedkou ? Len to že aj náš každodenný život je takou chudobnou dedinkou, kde ľudia nad tisícovkou, t. j. nad veľkými hrdinstvami len hlavou významne pokrútia a nedôverujú im. Mnohí z nich len v knihách čítali o veľkých hrdinstvách, nikdy ich však v živote skutočne neprežili. Preto myslia, že také niečo ani nemôže byť. Nedôverujú láske a dobrote človeka, ktorý ju chce preukazovať len vo veľkých skutkoch a nie v bežných prejavoch. Tu obyčajne povedia: „Chce nás ošudiť a preto mu poriadne namerajme!" A títo ľudia majú pravdu. Kto nevie svoje šľachetné zmýšľanie premeniť v drobné, jeho veľké činy vzbudzujú podozrenie, že nie sú celkom pravé. Najlepšie urobí, keď v noci vyskočí oblokom, odíde a nevráti sa dotiaľ, kým neprinesie svoju lásku k ľuďom v drobných. Viete si predstaviť muža, ktorý by bol k svojej žene celý deň neláskavý a drsný a potom by povedal: „Keby malo u nás horieť alebo by si pri člnkovaní padla do vody — ó ako rád by som zhorel alebo sa zatopil, len aby som ťa zachránil !" Alebo by povedal syn svojej nemocnej mamke: „Teraz sa mi síce nechce ti predčítavať — ale keby lekár povedal, že sa uzdravíš mojou krvou, tak zo srdca rád ti ju dám." Áno, niet veru núdze o takých ľudí, ktorí prejavujú obetavosť v tisícovkách, ale na sebazapieranie v drobných ani nepomyslia, lebo to ani nevedia. A predka: Závisí na tých tisícoch maličkostí a nie na veľkej nádhere lásky, či náš život bude nebom, alebo peklom: Ako dievčina ráno vstupuje do izby, ako povie Dobré ráno, či položí kvety na stôl, či všetkou malou pozornosťou a ohľaduplnosťou vie sa nám zaľúbiť a s akou tvárou prijíma malé príkazy a vykonáva ich. A či má matka radosť zo svojho synáčika, to závisí na tom, či ten vie premeniť svoju povďačnosť a nežnosť v malé, ale stále a zreteľné znaky lásky a úcty, alebo či tieto sedia ďalej nepremenené v jeho srdci ako nepremenená tisícovka v peňaženke.

3. Čo znamená slovo kradnúť ?

Istý žiak zo strachu pred trestom neukázal doma svoje vysvedčenie a s veľkou námahou sa mu podarilo sfalšovať podpis otcov. Myslel si, že sa to nepozná. Učiteľ to však hneď zbadal a povedal: „Neuvedomil si pritom, že falšuješ úradnú listinu a že sa to veľmi trestá ?" Chlapec celkom zbledol a povedal: „Nie, to som nevedel." To isté sa stáva aj u mnohých iných ľudí: Dopustia sa rôznych podlých skutkov, malých i veľkých a jasne si neuvedomujú, do ktorej rubriky vlastne ich prečiny patria. Keď sa im to zrazu ukáže pred oči s ohnivým nápisom „Podlosť", „Slabosť", Klamstvo" alebo „Krádež" zhrozia sa veľmi, lebo také niečo nezamýšľali vykonať; alebo budú chcieť nasilu dokázať, že ich prípad je výnimkou a nepatrí do tejto rubriky. To dokazovanie je však práve nebezpečné, lebo potom budú výnimky opakovať. Keď už nerozoznávame čierne od bieleho, veru, naše skrášľovanie nepozná viac hraníc a blúdime ako na mori bez kormidla a kompasu. Preto je veru veľmi dôležité, aby sme si dobre vštepili do pamäti: „Nepokradneš"; „Nesmieš luhať"; „falošné svedectvo vydávať". Musíme tiež presne poznať, čo všetko patrí do rubriky „Kradnúť", „Luhať", „Zabíjať" atď. Pod krádežou rozumieme obyčajne tajné a protiprávne privlastnenie nejakého cudzieho majetku. Krádež sa stáva lúpežou, keď privlastňujeme násilne a zjavne. Nuž ale, povedzte: Nepatrí v skutočnosti ku krádeži všetko, čo pozbavuje blížneho jeho majetku? Len tým sa prehrešujeme proti cudziemu majetku, keď mu ho berieme, alebo sú aj iné možnosti ako spôsobiť na majetku blížneho škodu ? Je krádežou a lúpežou každý skutok, ktorým pozbavujeme druhého nejakým spôsobom o jeho majetok, aj keď s ním len nedbalo zaobchádzame? Sú chlapci, ktorí si požičiavajú od svojich priateľov knihy a potom ich nikdy nevracajú. Keby sa im povedalo: „Ukradli ste to", naľakali by sa. A či je to niečo iného ako krádež ? Namietnu, že tu ide len o zábudlivosť a nie o zlý úmysel. Dobre, ale predsa ste to ukradli! Postihnutému na tom nezáleží, ktorá vaša vlastnosť krádež previedla, či to bola závisť alebo nedbalosť. Pre vás utrpel jeho majetok ujmu. Alebo, keď mu knihu tak zašpiníte a zamastíte. že ju musí odhodiť — neprevinili ste sa tým na jeho majetku ? Moje za tvoje zamieňať značí jednoducho toľko, že sa obšmietame okolo cudzieho majetku ako by bol naším. Keď čmárate po cudzích stenách a používate cudzí majetok ako čo by vám patril — to je predsa zamieňanie môjho za tvoje. Prečo si neberiete hneď aj dáždnik pána Suchého, keď ste počarbali jeho dom ? Azda by vám radšej dal dáždnik, keby si mohol vybrať. Dáždnik ho totiž stojí 50 korún, očistenie domu však 60 korún. Ďalej: Potešenie z domu patrí tiež k jeho oprávnenému majetku a zlosť, ktorá ho pochytí pri pohľade na vaše čarbaniny, značí výdavok z jeho životnej sily. Tak ste mu teda pre svoje čarbanice spôsobili škodu asi tristo korún. Keby ste mu tie peniaze vzali v lese s pištoľou v ruke, ľudia by to považovali za zákerné prepadnutie — teraz však to považujú za dobrý žart. Kto však uvažuje, uzná, že pravý žart je len vtedy, keď sa môžu všetci smiať — keď však čo len jedinému človekovi uškodí a zarmúti ho, je to veru nepravý, falošný vtip. V skutočnosti je vlastne trpkou vážnosťou a patrí do rubriky „Prečiny na vlastníctve" Tu mi zas niekto povie: Ale, veď to sú také maličkosti ! Ach tak, naozaj myslíte, že krádež meriame ako ovocie: Kilo krádeže, dve kilá — a jeden gram krádeže je zadarmo ako by na skúšku ? Nie, ani ten najmenší skutok nie je zadarmo. Je to podobné, ako keď sme prijali miesto v obchode: Čo sme aj len poslíčkom na dve hodiny, predsa tým pracujeme pre obchod, patríme k nemu, veď sme povedali „áno". Odniesli by ste nečestnej firme čo len list na poštu ? Nie — však ? Nechceme k nej patriť. Medzi právom a neprávosťou je mohutná stena. Kto stojí na druhej strane, je už v krajine zločinu a viny, aj keď prestúpil ešte len vonkajšie pohraničné pásmo.

Azda budete teraz ešte namietať: A nenájdu sa mnohí, aj veľmi šľachetní a poriadni ľudia, ktorí sa takých malých neprávostí v mladosti dopúšťali ? Áno, samozrejme, sú aj ľudia, ktorí mali zápal pľúc, čo vznikol zo zanedbaného prechladnutia — úplne sa však vyhojili. Tí ľudia vystupujú teraz na najvyššie vrchy a nepociťujú nijakú bolesť. Ale, zaiste tiež viete, že sú aj ľudia, ktorých po celý život trápia bolesti pľúc a dokonca predčasne umierajú pre jediné zanedbane prechladnutie. Tak teda, použite toho pre našu otázku. Azda mi poviete aj toto: A nie je mnoho dospelých, ktorí sú bezúhonní v svojich povolaniach a rodine, ale často sa dopúšťajú malých prečinov proti cudziemu majetku ? No, veď hej, ale suchá ratolesť zostáva suchou, aj keď visí na buku, pod tieňom ktorého odpočívajú vtáky aj ľudia. Húsenica zostáva húsenicou, aj keď je len malá a sedí na najkrajšom jablku. A že pánu Lysému neškodí, keď sa pokojne ďalej prechádza s otvorenou ranou na nohe, nie je tým ešte povedané, že by si nemohol pán Piatok pre podobnú ľahkomyseľnosť spôsobiť otravu krvi. Nemali by sme byť takými nedbanlivými už len preto, že dávame zlý príklad. Nevyskytuje sa často, že aj veľká banka s úsporami početných malých ľudí zbankrotuje alebo že obchodníka uväznia len pre ľahkomyseľné zaobchádzanie s cudzím majetkom ? Takí ľudia sú práve tak poľutovaniahodní ako tí, ktorým uškodili. Často nie sú totiž skazenými — len nenašli včas pre každé svoje počínanie správnu rubriku; z ľahko vážneli v malých veciach a tak sa im zakalil pohľad aj pri určovaní veľkého. Preto sa hovorí: Kto je spoľahlivý v drobnostiach, bude ním aj v závažných veciach.

Je mnoho takých, ktorí dávajú veľký pozor, aby sa nedopustili ničoho proti trestným zákonom. Dopúšťajú sa však skutkov, ktoré patria do rubriky „Prečiny na majetku". Všimnime si napr. hoteliera, ktorý svojim hosťom draho poskytuje jedlá s najhoršími prísadami, ba aj nehodnotné náhradky miesto potravinových článkov, ďalej nečisté postele a rôzne iné veci. Či to nie je tiež svojho druhu krádež a olupovanie ? Berie od hostí niečo, čo mu nepatrí — ponúkané nemá toľkej hodnoty, koľkú on zaň požaduje. A mnohý to robí s pokojným svedomím a považuje sa pritom za poctivého človeka. Myslí si totiž, že človek je len vtedy zlodejom, keď sa nocou prikráda s lampášom v ruke alebo keď vyberá z vačkov a zásuviek peniaze. Tento hotelier azda ako chlapec pri výmene známok vymenil vzácnu známku za svoju, o ktorej vedel, že je bezcenná. Z takého chlapca sa teraz stane napr. továrnik. Tu neuzná, že je krádežou, keď dáva svojim zamestnancom pracovať v nezdravých miestnostiach alebo im platí tak málo, že musia so svojimi drahými hladovať. Kto však v sebe včas vypestuje úctu k cudziemu majetku, neprijme prácu nikoho bez náležitej odmeny. Vykoná tiež všetko možné pre zdravie a život jemu zverených a to všetko preto, aby si nemusel vyčitovať, že okradol svojich blížnych o zdravie, len aby sa sám mal lepšie.

Bol som vám teda povedal, že je dôležité, aby sme boli prísni k spomínaným rubrikám. Musíme vedieť všetko pomenovať správnym názvom a neslobodno si myslieť, že malá nepresnosť a nečestnosť patrí ešte do oddelenia „Právo" alebo „Poctivosť". Tým však nemyslím, aby ste kričali za svojím spolužiakom, ktorý vám knihu nevrátil alebo ju pošpinil: „Chyťte ho, zlodeja !" Musíme uznať, že často je to nedbalosť. Preto načim v čo naj priateľskejšom tóne vysvetliť kamarátovi, že kráča po nebezpečnom chodníčku, tak ako voláme na krátkozrakého, keď sa blíži k priepasti.

4. Umierajúci námorníci.

Neďaleko španielskych brehov narazil raz v búrke anglický parník na skaliská a potopil sa. Na nešťastie, lodné člnky vystačili len pre ženy a deti, takže väčšina mužov musela ostať na klesajúcej lodi, majúc pred očami istú smrť. Keď už zachránení preveslovali hodný kus cesty, začuli zrazu oduševnený spev. Prichádzal zo stroskotanej lodi. Vpredu na palube bolo vidieť všetkých mužov a bolo možno rozpoznať pieseň: ,.Bože, kráľovnú uchovaj..." Takto sa potopili, krásne a hrdinsky, bez divého zúfalstva a rúhania, ako ľudia, nad ktorými smrť nemá moci. Tí, čo sa na to z člnkov dívali, celkom zbledli a zmeraveli a stískali pery od nesmierneho dojatia. Na tento spev nezabudli po celý svoj život. A keď sa potom dopustili voľačoho nepekného alebo malicherného, prišlo im vždy na um: „Či nebola tých smrť krajšia ako náš život ? Kiež by sme sa tam radšej boli potopili s tým umierajúcim zborom !"

Teda, čo je vlastne veľkého na takej smrti ? To, že synovia smrti sa vôbec nenaľakali svojej poslednej hodiny, že sa mohlo o nich povedať: Tu nepanovali a nezvíťazili teraz smrtiace živly, ale človek. On tu bol víťazom. Zaiste aj vy takto zmýšľate a obdivujete ľudí, ktorí nám poslúžili takýmto príkladom. Ale, myslíte vari, že by ste ich len vtedy mohli nasledovať, keby ste tiež raz narazili na skaliská a nemali pritom záchrany? A nemyslíš, že skutok, považovaný za veľké hrdinstvo na búrlivom oceáne, môže sa prevádzať aj v každodennom živote ?

Ťažké a nepríjemné veci vykonávať pokojne a dôstojne — tomuto nás učia tí námorníci. Len taký celkom obyčajný príklad: Človek ochorie. Nezdá sa vám, že sa tu naskytá skvelá príležitosť dokázať, akú veľkú silu má človek povzniesť sa miesto stáleho mrnkania, šomrania a znepokojovania vysoko nad všetky mrzutosti, bôle a nepríjemnosti choroby ?

Ale poďme ďalej ! Všetky deti nemajú často príležitosť prestáť dlhú a bolestnú chorobu. No, tisícich drobných nepríjemností a mrzutostí sa už nikto neuchráni. Začnime takou najmenšou: Treba nám zjesť pripálenú polievku. Mnohý by to aj spravil na rozkaz rodičov, ale s akými nárekmi a grimasami ! Nemyslím tým, že by si deti mali miesto nárekov zaspievať „Čas radosti, veselosti", ale nech si len pomyslia na to, že je v človekovi kráľovská moc, ktorou môže aj v tých najväčších bolestiach a ešte aj v poslednej hodine smrti udržať svoje chovanie šľachetným a tvár pokojnou. Pri pomyslení na to sa aj tri razy zahanbia, že stratili rovnováhu už pri prihorenej polievke.

Alebo — matka vám prikáže niečo naozaj nepríjemného. Miesto prechádzky s ostatnými musíte byť pestúnkou maličkého alebo sa musíte zaoberať doma s niečím strašne nudným. — A sami sa iste rozpamätáte na všelijaké podobné drobnosti, ktoré sú, pravda, akiste nie také strašné ako stroskotanie lode na španielskych brehoch. Keď ste však nadšení príkladom zomierajúcich námorníkov a radi by ste ich nasledovať, neostáva vám nič iného ako posvietiť si týmto príkladom na všetky tie malé každodenné mrzutosti a ťažkosti. Lebo väčšina ľudí skusuje v živote len drobné ťažkosti a sklamania a nie veľké stroskotania lodí. Ale, pretože práve zo samých malých vecí vznikajú časom veľké, aj váš vlastný dobrý príklad, ktorý dáte pri tisícich drobnostiach, bude žiariť ako jediný veľký hrdinský skutok a ľuďom sa bude zdať váš život takým ako tá loď, z ktorej zaznieval cez rozbesnené vody spev zmužilosti.

5. Na cintoríne.

Videli ste už zaiste hroby slávnych mužov a žien. Sú ozdobené vencami a bohatá kvetinová výzdoba skvie sa na nich. Mnoho ľudí k nim každoročne putuje a pohružuje sa do spomienok na ich veľký život. V deň ich narodenín sa znovu pripomína žijúcim ich význam v slávnostných rečiach. A zaiste oprávnene — lebo ich vzor svieti ako jas hviezdy v tmavej noci. Mnohí zúfajúci vzpriamia sa znovu, keď si pomyslia na silu, ktorou títo premáhali svoj ľúty osud. Ďalej vidíte aj iné hroby — miesta odpočinku jednoduchých ľudí. ktorí zomreli nedávno alebo pred niekoľkými rokmi. Aj tie sa skvejú v čerstvej kvetinovej výzdobe a často vidieť pri nich stáť alebo kľačať smútiace postavy. Potom sú tu tiež hroby s krížami, od vetra a dažďa rozhlodanými a s dávnym letopočtom. Ozdobené sú riedko divokým kvetom, alebo sú už celkom zarastené trávnikom, lebo nikto ich už neopatruje. Pri pohľade na také opustené zanedbané hroby mi príde často na um: Za čo všetko máme veru ďakovať tým, ku hrobom ktorých už nikto neputuje ! Tu leží celkom neznáma, pokoja milovaná žena, ktorá zomrela pred dávnymi rokmi. Po celý svoj život však ťažko trpela, pre iných pracovala a trápila sa — žena, ktorá všetkým odpúšťala, ktorí jej krivdili a skonala s miernym úsmevom na tvári. Myslíte, že nežije ďalej v niektorom ľudskom srdci, i keď je jej hrob už opustený ? Áno, žije ďalej, hoci nikto nepozná jej meno. Kedykoľvek opanujete svoj hnev a z temnôt vášho srdca sa vynorí zrazu šľachetná myšlienka alebo súcit — verte, pochádza to z veľkého pokladu lásky, ktorú nazhromaždili pozvoľna tí najtichší ľudia, ktorých svet v živote najviac od- strkoval a vysmieval. Tí však po svojej smrti budili aj v tom naj surovejšom človekovi ostýchavú túžbu po všetkom dobrom. Podobajú sa neviditeľnému chóru, ktorého melódie zaznievajú tíško svetom a človek ich nepočuje, keď upadne do zúrivosti. V tichej chvíli však zaznievajú zas a vábia do výšin. Ľudia konajú často nesprávne — ale niet ani jedného, čo by svojimi ušami nezachytil jemné tóny tohto chóru. Verte mi, že nielen veľkým ľuďom máte čo ďakovať, keď dnes môžete pokojne spať a nemusíte sa obávať, že vám v noci niekto podpáli dom a že vám odvlečú matku a upália ju ako čarodejnicu — ako sa to stávalo v stredoveku. Nielen tí veľkí sa o to zaslúžili, keď bojovali proti tomu vo svetle verejnosti. Ešte viac máte čo ďakovať práve tým všetkým na oko bezvýznamným ženám a mužom, lebo z ich skromného a jednoduchého života prenikli slová milosrdenstva a príklady nehy do okolitých ulíc a pozvoľna zahnali tmu, sústrediac na ňu všetky svoje drobné lúče.

A keď teraz niekto ostáva aj pri veľkom pokušení statočný, nepodľahne a slúži pravde miesto klamstvu, nemá čo ďakovať len veľkým bohatierom nepodplatnosti, ale ešte viac jednoduchým, tichým ľuďom, ktorí bez úcty a uznania, v svojom biednom položení a v studených izbách, v ktorých sa mnoho namrzli, ostali pevnými a poctivými v rečiach a činoch — spoľahliví ako večné hviezdy a boli skalopevnou oporou pre svojich susedov. Zomreli — potom viseli ich obrazy ešte pol storočia s vážnym, sviatočným pohľadom nad pohovkami a dívali sa na svojich potomkov s prenikavou vážnosťou. Z ich pohľadu vyžarovalo kúzlo nepoškvrnenej priamosti. Teraz už nenaznačuje živým ani kniha, ani kríž, ani kvet, že boli tu a predsa nás vychovávajú a pomáhajú nám, lebo obraz poctivého života sa nedá vymazať a nikdy sa už nestratí.

Ľudská spoločnosť.

1. „Mňa sa to netýka."

„Mňa sa to netýka", hovorí sa veľmi často. U mnohých ľudí nesiaha srdce a sústrasť za plot vlastného domu. U iných zas končí láska a spravodlivosť pri pohraničných kameňoch. Zas iní prestávajú milovať, kde začína iná pleť. Keď im to vytýkame, užasnú a nechápu, prečo by sa mala pre vzdialených premárniť čo len jediná myšlienka a iskierka sústrasti. Čo je nás po nich ? Čím sme im zaviazaní ?

Takíto úzkoprsí ľudia sa mi zdajú, ako by nevedeli slabikovať, ani čítať. Vedia možno v šlabikári a novinách, ale nie v živote. Skoro na každom z našich užívaných predmetov a potravných článkov poznať stopy po práci ľudí, žijúcich mimo našej otčiny a našej pleti. Podniknite niekedy so zemepisným atlasom v ruke výzvednú cestu po svojom byte! Spytujte sa potom sami seba, či vás jednotlivé predmety a potraviny nezavedú do všetkých krajín, zakreslených na vašej mape a či je vôbec ľudský kmeň, ktorý by niečím neprispieval k vášmu životu. Kto vie rozlúštiť, čo všetko z ľudskej námahy zo všetkých končín sveta skrývajú v sebe tieto predmety, kto vysvetlí ľudský život a utrpenie, čo v takomto výrobku spočíva, ten spozná, že plot vlastného domu, mestské múry a pohraničné kamene sú len umelou medzou. Tí najvzdialenejší už dávno prenikli cez všetky tieto mreže, pomáhali nám vystaviť dom, zariadili nám záhradu, zhotovili naše každodenne užívané náčinie a tiež nám náš oblek priadli, tkali a vyšívali. Našu potravu oberali, lovili, vykrmovali, žali, lisovali a často ju z ďalekého zámoria prepravovali. Všimnite si napríklad len obyčajných zápaliek a objasní sa vám, koľko ľudí a krajín spolupracuje na ich zhotovení. V smrekovom lese dostanú trup. V horúcich krajinách sa zbiera s gumovníka guma, ktorou sa potiera ich hlavička. V sicílskych doloch dobýva sa síra, ktorá spolu s fosforom vytvorí zápalnú hlavičku. A fosfor opatruje chemik v svojom laboratóriu. Keby som vám ešte rozpovedal o biede sicílskych chlapcov, ktorí v sírnych doloch strácajú svoje zdravie — mohli by ste ešte pokojne zapáliť lampu a bezstarostne jesť s poznámkou: „To sa nás netýka ?" Nie, ten sicílsky chlapec je medzi vami a vy požívate kus z jeho života, ktorý on obetoval. Je vaším druhom a zaslúži si, aby prebýval vo vašom srdci. Samozrejme ho tým nezachránite — ale učíte sa povďačnejšie a súcitnejšie myslieť a cítiť a nezaviníte aspoň podobné utrpenie. Okrem toho váš príklad bude pôsobiť ďalej a azda príde raz deň, kedy láska i k najvzdialenejším ľuďom stane sa samozrejmou a tak zmohutnie, že už viac nikto nebude chcieť užívať, keď preň pracovala bieda s núdzou.

Rozpoviem vám príhodu, z ktorej zreteľne spoznáte ako aj ľudia najvzdialenejší sú nám často najbližšími a ako sa sami vydávame do nebezpečenstva, keď si ich ľahkomyseľne vôbec nevšímame. Asi v polovici minulého storočia boli obytné štvrte chudobných ľudí na východe istého mesta príkre oddelené od bydlísk bohatých tried na západe. Nikto zo západnej časti mesta sa nestaral o východ. Bolo to, ako by ležal medzi oboma polovicami mesta celý oceán. Tu vypuklo na západe súčasne viac nákazlivých chorôb. Po dôkladnejšom vyšetrení príčiny sa poznalo, že sa tie nemoce rozšírili z východnej časti — a to šatstvom, ktoré zhotovovali pre západ v krajčírskych dielňach na východe. Tieto dielne však boli opravdivou pelešou biedy a pareniskom nemocí. Často v jedinej izbe celá rodina bývala, varila, spala a pracovala. Keď aj niektoré dieťa ochorelo, predsa šaty pokojne rozprestreli na jeho posteli. Veď ani nemali inej miestnosti. Tak sa preniesla bieda východného mesta na jeho západnú časť — jednoducho preto, že to pracovalo pre toto. Tu sa ľuďom na západe otvorili oči, nakoľko sa ich to týka, akým životom žije chudoba na východe a ako sa nevšímavosť k ich blížnym začína pomstiť na nich samých.

Teraz možno zas poviete: Áno — ale ako sa má v nás láska k vzdialeným prejavovať ? Predsa je to nemožné, aby sme svoje srdce a myšlienky darovali každému človekovi, ktorý pracuje pre nás v niektorom z piatich svetadielov ! Alebo mu dokonca prispieť svojou pomocou ? Keď napr. nosíme austrálsku vlnu alebo jeme rybí tuk Eskimákov — nevyžadovalo by to už skoro pol nášho života, keby sme sa dopytovali na položenie všetkých tých, ktorí tu pre nás pracujú ? Či netrpí v tom prípade ujmu naša láska k blížnemu pre lásku k vzdialenému ? Samozrejme, ale tak to tiež nemyslím ! Ako sa snažíme pojať vo vrúcnu modlitbu všetkých, ktorí sú nám drahí a ktorým prajeme všetko najlepšie, bez uvádzania jednotlivých mien — tak má náš bratský a povďačný cit pojať v sebe tých najvzdialenejších a najposlednejších, aj keď nepoznáme každého, ktorého duševná alebo telesná práca preniká náš život. Nemôžeme každému pomáhať — ale ako s každým zaobchádzame, s kým nás osud zvedie a ako raz použijeme svojho vplyvu na svoju vlasť — to veru závisí na tom, či také želanie blaha v našom srdci pociťujeme a či ho vyslovujeme. Bol by pokoj na zemi, keby všetci ľudia to želanie vyslovovali. Každý by dostál aj tomu najvzdialenejšiemu a najposlednejšiemu v každom slove a v každom čine svojho každodenného života a povolania. Na dne duše svietil by mu obraz bratstva všetkých ľudí ako vzdialenému pútnikovi obraz jeho matky a zdržoval by nás od všetkého krátkozrakého sebectva a surovej namyslenosti. A láska k bližnému ? Ako ju môžeme zrovnať s láskou ku vzdialeným ? Myslíte, že sa tým oslabí ? Nie, lebo kto sa stane jemnocitnejším aj pre dobrodenia a pomoc, ktoré sa mu poskytujú z diaľky, kto svoje srdce navykne, aby nič neprijímalo, nevenujúc darcovi ani spomienky — ten príjme tiež dobrodenie svojich blížnych ešte úprimnejšie a srdečnejšie. Bezcitný človek nechce rozjímať o tom, čo dlhuje ostatným a len najväčšími darmi sa troška zburcuje. Kto dary vzdialených neprecíti a ich len tupo prijíma, bude tiež považovať všetko, čo mu jeho blížni poskytujú, za samozrejmé a lásku bude opätovať len suchou ľahostajnosťou.

Povďačnosť je najvyšším umením. Čím sme vďačnejší, tým lepšie poznáme dejiny všetkých svojich telesných i duševných darov, ich vznik a pôvod. Tieto dejiny sú pre srdce ľudské omnoho dôležitejšie ako všetky letopočty pozemných i námorných bitiek.

2. Naše raňajky.

No povedzte mi, deti, či tušíte vôbec, koľko ľudí musí pracovať na vaše raňajky a do koľkých svetadielov by ste museli ísť, keby ste im chceli podať ruku a sa im poďakovať ! Tu je najprv káva. Z kadiaľ pochádza ? Zväčša z Brazílie, azda aj z Jávy alebo Arábie. Len si predstavte, koľkými rukami prechádza, kým ju oberú, cez more prevezú, upražia, zmelú a kým konečne stojí na stole. Pšenicu na váš chlieb dostáva po mlatbe mlynár a potom pekár, ktorý pracuje v noci, aby vám upiekol k raňajkám čerstvé pečivo. Ešte ležíte v teplej posteli a už vám na bráne zazvonia. Keď slúžka otvorí dvere, stojí pred nimi kôš s chlebom a pekársky učeň na schodoch drieme. Potom si pomyslíte, koľko ľudí muselo pracovať, aby vyrobili z repy alebo trstiny cukor. Aj mlieko a maslo prešlo mnohými rukami, kým ste ho dostali. A čo, keby som sa tak vážne začal spytovať, kto zhotovil čaše, taniere a lyžičky, kto vykopal a priviezol uhlie, ktorým si hre jeme byty, kto zhotovil stôl a stoličky a odkiaľ si zas zadovážil drevo, trsť a lak, koľko rúk muselo kovať a trepať, aby nám vystavilo dom a koľkí premýšľali na tom — zišiel by sa nedohľadný dav ľudí, ktorí by sa prizerali na vás pri raňajkách. A keby teraz vstali z hrobov všetci tí, čo vynašli náčinie a stroje, ktorými si dnes môžeme ľahko vyhotoviť svoje potreby — celý svet by im bol malý. A to všetko len pre raňajky — lebo o ostatných jedlách alebo dokonca o šatstve sa ani neodvažujem hovoriť.

Priznajte sa celkom otvorene: Pomysleli ste si na to už niekedy pri raňajkách ? Alebo ste len pili a mysleli si: „Ech, ale chutí !" A viete, že také ľahkomyseľné požívanie je pre človeka ešte nebezpečnejšie ako rýchle prežierame pokrmu ? Pritom totiž zabúdame, ako každý jednotlivec závisí na svojich blížnych a že naše vnútorné šťastie, blaho a istota nášho života je výplodom spoločnej práce stoviek duší a rúk. Kto však na to zabúda alebo si to neozrejmí, bude sa v živote chovať, ako by tu bol len sám. S ľuďmi bude tak zaobchádzať, že stratia radosť a chuť preňho pracovať. Svojimi neohrabanými rukami pretrhne jemné tkanivo činností a náhrad. Na všetky strany bude nevďačným — lebo kto oslepne na jedno oko, ľahko stráca aj druhé. Tiež bude spokojne prijímať lásku rodičov a priateľov a pri dare si ani nepomyslí na darcu. Pod vďakou sa myslí to, že nemáme všetko tak bezstarostne srkať ako veľryba vodu, ale máme si všímať, ako všetko pekne spolu súvisí, ako, sami na seba c Ukázaní, sme úplne bezmocní. Nevďačných ľudí svet však skôr či neskôr vylúči, ako telo vylučuje zo seba cudzie látky. Nehodia sa do ľudského života — lebo celá stavba spoločnosti spočíva na pospolitosti a vzájomnosti a povďačnosť to stmeľuje; bez povďačnosti by sa všetko rozpadlo. Keď raz začne praskať a pukať v budove spoločnosti a škáry sa už uvoľňujú, môžete byť istí, že to pochádza z toho, že na niektorom mieste bola prislabá vrstva vďačnosti.

Preto, žehnajte vďačnosťou svoje raňajky — pomyslite si aspoň na pekárskeho učňa, ktorý pre vás obetuje svoj nočný pokoj a včas ráno blúdi studenými ulicami. Ten zvyk bude pre vás v živote požehnaním — lebo vaše myšlienky a obrazivosť si zvyknú mať čo možno najväčší kus skutočného života pred očami a nie len nepatrný jeho výsek. V mnohých rodinách sa pri jedle modlia: „Príď k nám, Pane Ježišu, za hosťa a požehnaj dary, ktorými si nás obdaril." To je zaiste veľmi pekný zvyk — ale viete tiež, že náš pokrm požehná Pán Ježiš Kristus len vtedy, keď budeme povďačné myslieť na všetkých ľudí, ktorých ruky stvorili a pripravili našu potravu ?

Kto myslí na prácu, nebude sa nikdy pyšno chovať k robotníkovi, keď sa s ním stretne. Uctí si aj jednoduchého nádenníka, lebo jeho práca je pre celok práve tak nevyhnutná ako výpočty staviteľa. Keď sa stretne s robotníkom, ktorý nesie na pleci bremeno, vyhne sa mu s cesty a nebude chcieť, aby preňho robil okľuku. Inokedy zas sa vracajú z práce električkou ťažko unavení robotníci a nemajú už miesta. Nedovolí, aby museli stáť vonku na plošine, ale ochotne im ponúkne svoje miesto; a aspoň tak slušne sa im pokloní ako oni jemu — skrátka, ukáže každým svojím slovom a každým svojím skutkom, že patrí do kruhu zasvätených a nie k tupým a slepým. Tí totiž práve tak ľahostajne prehĺtajú svoju polievku a obliekajú si šaty, ako kone žujú v maštali ovos a dávajú si zakladať riad. Život zasvätených je životom zbožných a blažených, lebo povďačnosť plodí zbožnosť a blaženosť.

3. Komu máme ďakovať za svoj duševný život.

Nedávno sme sa dozvedeli, koľko ľudí vo všetkých kútoch sveta musí spolupracovať, aby vytvorili naše telesné blaho. Ako je tomu s našimi duševnými statkami: vôľou a svedomím, umeleckými výtvormi a básnictvom — slovom, so všetkým, čo našu dušu obohacuje a posilňuje a naše srdce povznáša ? Ďakujeme za to všetko len sebe, alebo len obyvateľom nášho mesta alebo našej vlasti ?

Začnime s bibliou. Boli azda proroci, Mojžiš a apoštoli Slovákmi alebo Švajčiarmi ? A neboli zakladatelia kresťanskej cirkvi skoro výlučne Rimania a Gréci ? Skúmajte ďalej vznik našej vedy ! Lekárstvo, chémia a fyzika — kto pozná národy a spočíta mená mužov, ktorí všetci na tom pracovali ? Koľko národov už pracovalo len na najstaršej vede, na hvezdárstve ? Číňania, Asýrčania, Egypťania, Gréci. — A všetko, čo poznáme, pochádza zo spoločných pozorovaní a úvah všetkých kultúrnych národov sveta. Jeden národ sa učí od druhého. Na objave jedinej hviezdy a na určení jej dráhy pracujú často súčasne hvezdárne rôznych zemí. Dnes sa učíte, že sa zem krúti okolo slnka a súcitne sa vysmievate starým časom, v ktorých sa ešte verilo, že slnko krúži okolo našej nepatrnej zeme. Ale, uvážte pritom, koľkým ľuďom to vŕtalo v hlave a koľkí porovnávali svoje pozorovanie ? Tu konečne jeden prišiel na myšlienku, že by sa všetky ťažkosti vyriešili, keby sa prijalo, že slnko krúži okolo zeme. Bol to starý Grék, menom Aristarchos. Jeho učenie sa však nemohlo prijať bez preskúmania. Musel prísť ešte iný, ktorý ešte raz do podrobností vypočítal, ako by sa to všetko zhodovalo, keby sa prijalo, že slnko sa pohybuje okolo zeme. To bol Grék Ptolemaios. A kým sa konečne zas uznalo, že sa skutočnosť nezhoduje s touto domnienkou — uplynulo ešte mnoho storočí, až konečne kanonik Koperník previedol obrovské výpočty, aby dokázal, že sa zem pohybuje okolo slnka. Zo svojej smrteľnej postele poslal svoju prácu pápežovi. A zas uplynul dlhý čas, kým sa jeho učenie všeobecne uznalo — ba najprv ešte upaľovali a väznili tých, ktorí neohrozene hlásali nový objav bez ohľadu na prívržencov starej viery. Teda ťažko sa vykupuje pravda, ktorú sa dnes dozviete za minútu. — Áno, keby sme tak spočítali všetky tie prebdené noci, ktoré sa jej obetovali od začiatku hvezdárstva, napočítali by sme vyše milióna nocí — noci egyptské, babylonské, indické, grécke, anglické, francúzske, slovanské, nemecké a talianske. Keby nebolo tých prebdených nocí, nielen že by sme neboli našli ani jedinú závažnú pravdu, ale tiež by nebola v duši našej taká živá túha po pravde a radosť zo svedomitej práce. — To všetko vzniklo z oných nocí. Áno, uvážte len, ako by to bolo vo svete, keby boli ľudia od stvorenia sveta v noci len chrápali alebo sa zabávali a opíjali. Keby sme si boli stále toho vedomí, že vlastne všetko to najvyššie vedenie pochádza z tichých a posvätných nocí všetko, čo ľudí vykúpilo a oslobodilo — vzali by sme si to k srdcu a nepokúšali by sme sa viac s tak veľkým krikom a hukom uskutočňovať vlastné žiadosti.

Avšak nežijeme len z vedy, ale tiež z umenia. Kto z vás bol niekedy v múzeu alebo v obrazárni, bude zaiste vedieť, ako nás aj tu obdarovali všetky národy. Tak je tomu tiež v oblasti básnictva. Tiež naši veľkí básnici ďakujú za veľký diel svojho myšlienkového bohatstva darom, ktoré prevzali z Nemecka, Francúzska, Anglicka a Talianska. Tak sa zdá, veru, že v našich žilách prúdi krv celého ľudstva! Nie sme sami — nemôžeme sa od neho oddeliť, je našou spoločnou matkou. To majte vždy na mysli, keď sa kdekoľvek stretávate s jedným z jeho synov — svojím bratom.

4. Otčina.

Iste ste sa divili, že som si s vami nepohovoril o láske k rodičom. Nerobil som to preto, lebo vôbec nepokladám za potrebné, aby sme aj o niečom tak samozrejmom hovorili. Kto nemiluje svojich rodičov, s tým sa nedá vôbec o ničom hovoriť. Bolo by to podobné, ako keby sme sa chceli zhovárať s kameňom. Ale — ako máme svojich rodičov milovať a ako im môžeme lásku prejavovať — o tom si načim ešte troška pohovoriť. Tak, ako som nerozoberal prikázanie božie o láske k rodičom, práve tak nebudem hovoriť o láske k otčine. Neviem si totiž predstaviť človeka, ktorý by celým svojím srdcom neprirástol k rodnej hrude a k svojim krajanom. Človeka, ktorý by nemiloval národ, v ktorého reči mu vyjadrovali každú nehu a potechu, národ, ktorého ľudia sú mu ako súrodenci, lebo má s nimi spoločné spomienky, radosti a smútok. Človek nie je len dieťaťom svojich rodičov, ale aj dieťaťom vlasti, svojho národa a jeho dejín. A preto súhlasíme úplne so slovami Schillera: „Priviň sa k drahej rodnej svojej vlasti — a miluj túto celým srdcom svojím !"

Keďže je teda najprirodzenejšie, že každý človek miluje a váži si svoju otčinu, je pre nás veľmi dôležité bedliť nad tým, aby sme z lásky k vlastnej otčine neboli azda nespravodlivými a osobnými proti iným národom. Práve ohľad a spravodlivosť k cudzím národom nie je pre nás samozrejmosťou — preto musíme svoje city jemnejšou úvahou vychovať a rozšíriť. Čo si vlastne predovšetkým myslím pod jemnejšou úvahou ? O ktorom druhu bezmyšlienkovitosti sme si v posledných hodinách tak mnoho hovorili ? Videli ste, ako sú mnohí ľudia krátkozrakí, keďže si všímajú len najbližších dobrodincov, ale ani zbla nevedia o tisícoch vzdialených darcov, ktorým majú čo ďakovať za svoj blahobyt a bezpečnosť života. Pri takej nevedomosti nie je potom ani div, keď nemajú v srdci ani za máčik vďačnosti k tým dobrodincom. Je to tak, ako keď dostanete na Vianoce nejaký nádherný darček. Nemôžete však uhádnuť, kto to poslal a teda sa nemôžete darcovi ani poďakovať, hoci stojí s tajuplným pohľadom blízko vás. Keď však odhalíte rúško tajnosti a objavíte darcu, schytíte ho do náručia. Nuž, v posledných hodinách sme odhalili rúško s tisícov vzdialených dobrodincov, ktorí nasycujú a obdarúvajú náš telesný a duševný život. Objímať ich samozrejme nemôžete — ale, všakže, bude vám tak milo okolo srdca, keď sa už nikdy viac nebudete o nich tak nepriateľsky a pohrdlivo vyslovovať alebo tak konať, ako keby bola vaša vlasť sebestačná a nebola na nikoho odkázaná ! Také hovorenie zanecháte tým, ktorí ešte tápajú vo tmách nevedomosti — slepým a krátkozrakým. Čím je človek vzdelanejší, tým je skromnejší; tým skôr poznáva, ako málo vzniká jeho zásluhou a aký veľký je počet dobrodincov. To platí aj o vlastnej otčine.

Zodpovednosť.

1. Mám byť ochrancom svojho brata ?

Keď sa idú vaši rodičia na dlhší čas prechádzať a ponechajú vášho menšieho bračeka pod vašou ochranou, vravia: „Zverujeme ti ho a teda si teraz zodpovedný za to, aby sa mu nič zlého nestalo." Čo to znamená byť zodpovedným ? Značí: Keď sa mu vtedy niečo prihodí, ty si vinný, lebo od tvojej pozornosti závisí, aby nič nerobil, pri čom by si mohol ublížiť alebo, aby neodbehol z domu a neblúdil. Keď však vznikne búrka a blesk: ho zabije v izbe — aj v tom prípade ste za to zodpovednými ? Prečo nie ? Pretože je to nie vo vašej moci, kde blesk uderí. Zodpovedať budete len vtedy, keď príčina nešťastia spočíva vo vašej nedbalosti alebo pomýlení. Azda si myslíte, že ste za svojich súrodencov len vtedy zodpovední, keď vám ich matka zveruje so zvláštnym príkazom ? Alebo myslíte, že ste len za ich telo zodpovední ? Veru nie ! Ako zo slnka stále vyžaruje na svet svetlo a teplo, tak isto sila, z vášho príkladu neprestajne vyvierajúca, posilňuje a povzbudzuje ostatných v dobrom i zlom. Keď poviete alebo učiníte niečo dobré a čisté, tým ako by ste podávali svojim súrodencom ruku a pomáhali im. Keď sa však dopustíte niečoho zlého, je to, ako by ste im nohy podkladali, aby padli. Nič nerobíte vlastne sami, lebo všetky vaše činy a všetky vaše návyky sú súčasne darom pre ostatných. Mohli by ste mi na to nájsť niekoľko príkladov ? Všakže, kto užíva špinavých slov, nakazí nimi aj iných a kto prichádza s nečistými rukami do školy alebo ku stolu, zvedie aj ostatných, aby tak robili. Pri všetkom, čo človek robí, obzerá sa, či má nejakého spoločníka. Keď niekoho vidí, čo to podobne robí ako on, uspokojí sa. Keby človek vedel, nakoľko je kráľom každý, ku ktorému obracajú zraky a podľa ktorého sa riadia iní, celkom ináč by sa vzchopil a pevnejšie držal svoje žezlo, aby mohol správne viesť tých, ktorí sa dívajú na jeho príklad.

Pozorovali ste už niekedy, nakoľko je nákazlivé už samé zívanie, i keď ho úmyselne nenapodobňujeme ? Je to tak, ako keby viedli neviditeľné vedenia od človeka ku človeku a obstarávali výmenu názorov, aj keď to nechceme. Na dôkaz toho by som mohol zniesť mnoho príkladov — ale bude lepšie, keď budete sami pozorovať a podľa toho sa zariadite. Rozhodne vidíte, že ste strážcami svojho brata, aj keď vás tomu neučili. A správne ho strážime len vtedy, keď vieme, koľko si môže od nás prisvojiť a nakoľko je všetko nákazlivé, čo činíme a hovoríme.

Pri strážení nezáleží len na tom, aby sme bratovi predkladali iba dobré príklady, ale tiež, aby sme ho ochraňovali pred pokušením. Keď vám napr. rozkážu dávať pozor, aby si maličký nepokazil žalúdok alebo nezlomil nohu — ponecháte na stole tanier s maškrtou a dovolíte mu hrať sa na schodoch ? Veru nie, sladkosť skryjete a budete mu niečo vyprávať alebo nech sa hrá, čím sa odvráti od zla a nebezpečenstva. Nielen žalúdok a nohy svojho brata máte ochraňovať, ale tiež jeho dušu a srdce. Nemusíte tu byť ešte obozretnejšími ? Pomyslite si, že by mal váš braček veľkú náklonnosť k vznetlivosti a rodičia by sa vážne obávali, že mu to môže raz v živote zapríčiniť hrozné nešťastie. Keď ostanete s ním sami, ako ho pred tým uchránite ? Azda ho budete neustále dopaľovať, aby sa mu záchvaty hnevu zmenili v zvyk ? Nie — zaiste sa vyvarujete každej podobnej príležitosti a budete ho odvracať od všetkého, čo ho vynáša z rovnováhy. V opačnom prípade totiž môžu ešte aj vás ťahať na zodpovednosť, keby sa ten sklon zmenil v chorobný zjav, ktorý by mu v živote spôsobil veľké trápenie.

Raz v nedeľu som vravel chlapcom, že sa majú ovládať a nikdy sa nesmú drsno oboriť na svoje sestry. Tu som zbadal, ako sa k nim otočili dievčatá, ako by chceli povedať: „Vidíte, vy lagani tu to máte, ten sa vám konečne poriadne pozrel do duše !" Neskoršie som počul, že jedna sestrička po celej ceste domov dorážala na svojho brata a vždy k tomu podotkla: „Ovládaj sa predsa !" To znie veľmi veselo. Musíme sa však na to dívať celkom vážne, lebo toto ukazuje, že sestry nemysleli, že sú tiež zodpovedné za zlozvyky svojich bratov. Keď niektorá sestra brata ustavične trápi a dráždi a on potom stratí sebaovládanie, je spolu vinná na tom, že jeho zlosť sa stáva čoraz nespútanejšou. Vyprával som vám už o Pestalozziho sne o budúcnosti: Prial si, aby v budúcnosti boli nielen zlodeji potrestaní a do väzenia uvrhnutí. ale aby ich tam obsluhovali všetci tí, ktorí ich uviedli do pokušenia ! Teraz si predstavte, že by ste dotiaľ dráždili svojho brata, kým by sa mu v srdci prudkosť silne nezakorenila a on by potom vykonal v hneve niečo, za čo by musel ísť do väzenia. Netrápilo by vás svedomie ? Neuznali by ste, že by ste tiež mali sedieť na lavici obžalovaných, keďže vaše chovanie jeho popudlivosť zväčšovalo ?

Azda sa rozpamätáte z Odysey na čarodejnicu Kirké, ktorá premenila svojím kúzelným prútikom sprievodcov Odyseových na svine. Každý človek má vlastne takýto čarovný prútik, ktorý môže premeniť tých, ktorí s ním prídu do styku. Ufúľanec tiež veľmi ľahko premení svojich blížnych na prasiatka. Mnohé malé sestričky menia svojich bratov stálym podpichovaním a dopaľovaním v zlostne štekajúcich psov alebo zdivočených byvolov. Preto vám vravím: Nielen sestry sú zverené bratom, ale tiež naopak, bratia sestrám, aj keď sú sestry omnoho mladšie. Či bude z brata milý, láskyplný a šľachetný človek — to závisí nielen od jeho vrodených vlastností a od rodičovskej výchovy, ale tiež od toho, či sa budú jeho sestry usilovať, aby povzbudzovali vždy len jeho dobré vlastnosti a nepodporovali divokosť a drsnosť jeho vnútra. Lebo, čím viac ho dráždime, tým viac mohutnie dotyčná vlastnosť — podobne ako sval zosilnie stálym cvikom a koľajnice sa tým viac prehlbujú, čím viac sa po nich cestuje. Spomeňte si, ako sa cítite večer pri zaspávaní, keď sa vám chce kašlať. Keď kašeľ hneď potlačíme, skoro pominie — čím neskoršie sa však pokúsime ho udusiť, stáva sa to ťažším, pretože dlhším kašľom sa hrdlo viac zapáli a podráždi. Tak je to aj s náhle vzbĺknutým hnevom. Každý nový záchvat zúrivosti sťažuje utíšenie nasledujúceho, lebo nervy stávajú sa vždy vnímavejšími a neschopnejšími k odporu. Z toho dôvodu by sme mali s popudlivými ľuďmi zaobchádzať šetrne. Mnohé sestry chovajú sa však k svojim bratom ako ku psom na retiazke, ktoré chcú rozhnevať tak, aby štekali a preto im privolávajú „ks, ks". Nemyslíte ale. že je omnoho krajšie, keď si sestra tíško povie: „Chcem ochraňovať svojho brata ?"

2. Výchova mladších súrodencov.

Viete, čo robia Indovia, keď chcú skrotiť divé slony ? Zatvoria k nim niekoľko skrotených a tak ich vo veľmi krátkom čase skrotia. Tak isto malo by to byť i u ľudí. Keď rodičia vychovajú jedno, dve deti, predpokladali by sme, že sa už nemusia vôbec starať o výchovu ďalších detí a že stačí im spoliehať sa, že staršie, výchovou už skrotené, vychovajú tieto. Žiaľbohu sa to veľmi zriedka stáva. Často sa „divé slony" vplyvom „skrotených" ešte viac zdivočia, pretože tieto využívajú svoje sily. Berú im hračky a knihy, vysmievajú sa im alebo s nimi zaobchádzajú, ako keby to boli kúpené ťažné zvieratá. Mladším je potom vždy horšie ako starším. Spätne ich pripravujú pre život, pretože rodičia sa už nemôžu s každým toľko zaoberať a na každé dávať pozor, ako to robia s prvorodenými. A staršie deti im tiež nepomáhajú k dobrému, takže sa mladšie stávajú ľahko naničhodníkmi a navyknú sa na všeličo, čo sa už nedá neskoršie vykynožiť.

Dnes by som chcel poradiť tomu, kto uznáva, že by sa mali starší súrodenci starostlivo ujať výchovy svojich mladších bratov a sestier už zo samej lásky k rodičom. Budete už asi vedieť, že tá výchova súrodencov nie je taká jednoduchá. Nemôžeme predsa povedať svojmu mladšiemu bratovi: „Poď sem, budem ťa vychovávať a tu máš zaucho, že si cigánil a tu druhé za maškrtenie." Azda pritom potrebujeme väčšieho umenia ako rodičia. Najprv si musíme získať úctu, čo rodičia majú už od prírody. Preto je najdôležitejšie, aby starší súrodenci nevyžadovali hneď od začiatku, aby im mladší boli celkom poslušní. Tým si to kazia už hneď na začiatku. Potom podozrievajú maličkí starších, že im záleží len na tom, aby rozkazovali a hrali si na vládcu — a tomu sa, samozrejme, nechcú podvoliť. Nie — musíte sa u nich ohlásiť ako ich dobrí priatelia a tak zaobchádzať s nimi, že vás začnú napokon sami od seba poslúchať. Základom výchovy nie je karhanie a nadávka, ale uľahčovanie a sprístupňovanie cesty k dobrému. Načim vzbudiť v duši svojho blížneho želanie konať vždy, čo je správne. Povzbudiť ho máme, nie utlačiť. Objasním vám to na príklade: Keď sa niekedy prechádzate so svojím mladším bratom a on je hodinu pred návratom už veľmi ukonaný, veru mu nepomôžete, keď mu budete nadávať do leňochov, rozmaznancov a pod. Nie, musíte sa dovolávať jeho ctižiadosti, aby sa ukázal hrdinom a aby sa ešte svižnejšie vrátil domov. To ho povzbudí. Aj so špatnými návykmi je to tak. Keď ho náhodou prichytíte, ako maškrtí, nevolajte ho preto maškrtníkom, lebo to nie je správna výchova. On si totiž pomyslí: ,,Dobre, keď sem, tak som a budem sa teda aspoň podľa toho chovať." Musíte preto v jeho vnútri vzbudiť pomocné sily proti jeho žiadostivosti. Musíte v ňom vzbudiť žiadosť po sebaovládaní tým, že mu dáte znať a skúsiť, že sebaovládanie je sladšie ako čokoláda a predovšetkým, že má veľmi príjemnú príchuť. Povedzte mu napr.: „Drahý môj Janíčko, keď sa premôžeš a nevezmeš si z taniera koláč, aj keď ti bol vydaný na pospas alebo prejdeš okolo cukrárne, hoci by ťa dnu veľmi ťahalo, povedz mi to a ja ti potom poviem niečo pekného." V nasledujúci deň vstúpi Janko do izby. „Nože, Janíčko, ukáž mi svaly na svojich ramenách !" „Prosím." — „Skutočne, veľkolepé ! Ako si len k nim prišlo, ty chlapča malé ?"

„Každý deň sa 10 ráz vyšplhám po tyči."

„Všetka česť ! Je to skoro neuveriteľné. Na tvojich ústach a tvojej chôdzi nebadať ešte tú silu, obe sú ešte veľmi slabé."

„Naozaj? Áno, ale ako to mám zmeniť ? Mám silne dupať a zuby zaseknúť ?"

„To by vôbec nepomohlo a každý by zbadal tvoj úmysel a zasmial by sa nad tým. Nie, nemáš ešte vo vnútri svojom dosť sily. Neovládaš ešte sám seba. Dnes bolo badať po prvý raz v tvojom kroku celkom novú pevnosť a aj tvoje ústa sú ako by pevnejšie zomknuté. Viem, je to priamy dôsledok toho, že si sa dnes prvý raz ovládol. Hip, hop, hurrá ! Užívaj teraz cukrára ako tyč, myslím tým, aby si posilnil svaly sebaovládania !"

Po tejto zábave vybehne Janko z izby a v jeho kroku počuť hrdosť. A práve tú šľachetnú hrdosť sebaovládania musíte v ňom živiť. Ak máte náhodou vo svojich knihách obrázok rímskeho víťazného pochodu napr. Germanikovho, ukážte mu ho večer a povedzte:

„Pozri sa, Janko tu vpredu na koni, to si ty a tí zviazaní sú otroci za tebou, to sú podmanené národy — tvoje maškrtné žiadosti. Sláva ti, víťazný Caesar. A kto sú tie panie, ktoré so všetkých strán kývajú a sypú kvety pod nohy Ceasara ? To sú tvoje dobré vlastnosti, ktoré si oslobodil od nepriateľa a ktoré sa zas budú tešiť zo svojho života po dlhej úzkosti. Sláva ti Ceasar, sláva !"

Janko je celkom zahanbený, ale predsa vpíja do seba to porovnanie ako šálku čokolády. Chutí mu. Teraz si tú radosť častejšie zaopatrí. Veľmi je obťažné, keď mladšie deti začnú cigániť. Ale to je práve niečo pre starších. Klamstvo totiž často vzniká zo strachu pred tým, čo povedia rodičia. Tu je najdôležitejšie, aby ste si získali plnú dôveru najmenších. Potom vám nič nezamlčia. Nesmiete sa teda pohŕdavo chovať a prerúšať s nimi styk, keď luhali. Ba práve, máte ich privinúť k srdcu a činiť, ako by išlo pri klamstve o nešťastie, ktoré vás oboch postihlo. Hľadajte spolu východisko, ako sa budete môcť v budúcnosti klamstvu vyhnúť. Najhoršie by bolo však, keby ste povedali: „Teraz ti už viac neverím." — Nie, práve naopak. Dôvera uctí. Istá škola bola klamstvom priamo presiaknutá. Tu prišiel nový riaditeľ; veril každému na slovo a preto sa hneď povrávalo: „Toho nesmieme oklamať" a tak zachránil celú školu. Cit pre česť je práve jediným záchranným povrazom, po ktorom sa môže človek vytiahnuť hore. Keď ho odrežeme, padá nevyhnutne do záhuby. Pravá pomoc je v tom, aby ste u svojho brata vyvolávali predovšetkým túžbu po udatnosti; potom, aby ste sa s ním pokojne porozprávali o klamstve a jeho následkoch a poprosili ho, aby vás vždy upozornil, keď mu vykĺzne z úst nepravda. V prípade, že obaja trpíte touto chorobou, môžete sa jeden druhému zverovať a vzájomne sa podporovať; to sa darí ešte lepšie. Len sa nehrajte na hrdinu čnosti, lebo o tom má brat svoj vlastný úsudok. Tiež nezabúdajte pri malých deťoch, že ešte celkom neuznávajú, prečo nesmú luhať, keď im to zdanlivo ušetrí nejakú nepríjemnosť. Tu sa teda musíte namáhať a pokojne im to vysvetliť.

Pri menších slabostiach a nečnostiach je hlavné, aby sme nenadávali a nekarhali, keď sa vyskytnú. Radšej pochváľme a povzbudzujme, keď sa vykonalo niečo správneho. Napr. nekričme hneď: „Ty vresklúň" a tomu podobné, keď Jožko spadne a narieka, ale pochváľme ho, keď zatne zubami, hoci ho to veľmi bolí.

Alebo si predstavte prípad: Staršia sestra si pozvala priateľky a pije s nimi práve slávnostne kávu vo svojej izbietke. Tu jej mladší brat mocne uderí päsťou na dvere alebo vyrušuje jej spoločnosť iným laganstvom. Čo má urobiť ? Privolať políciu ? Nie, neostáva iné, ako vyčkať, kým pri niektorej príležitosti nevkročí úctivo do jej izbietky alebo nepreukáže jej priateľkám nejakú ochotu. Túto musí veľmi vyzdvihnúť a povedať: „Ale, toto, ty si sa naozaj zmenil, začínaš byť úslužným — a keby si vedel, ako ti to sluší ! Vôbec ťa nepoznávam !" Tak ho povzbudí a úslužnosť a spôsobnosť stane sa mu príťažlivou. Bude považovať za svoju povinnosť, aby sa druhý raz choval ešte úslužnejšie, práve tak, ako prv si pokladal za česť, keď sa mohol chovať lajdácky. Ako je to krásne, keď mu môže potom sestra povedať: „Zaiste si v úslužnosti už prekonal svojich rovesníkov — len chcem ťa ešte upozorniť na niektoré maličkosti !"

A nakoniec ešte rada. Keď napr. chcete svojho brata vychovať k sebaovládaniu a odučiť ho od prchkosti, tu naňho najviac zapôsobíte tak, že ho poprosíte o odpustenie, keď ste mu sami v niečom ublížili. „Jožko, keby som ta mohol navštíviť, rád by som si s tebou porozprával." Potom prídeme a povieme: „Chcel som ta len poprosiť, aby si mi odpustil, že som sa dnes choval k tebe tak neslušne. Vždy potom strašne ľutujem, keď sa v prenáhlenosti prerieknem." Také niečo veľmi zapôsobí na deti. Uvažujú: „Keď sa aj on kloní pred prikázaním sebaovládania, teda sa musím aj ja." Keď sa však neospravedlníte, pomyslia si: „Sebaovládanie je dobré len pre malých a slabých, veľkí a mocní môžu robiť, čo chcú." A pretože každý malý sa rád hrá na veľkého, napodobní ho aj v zlom a robí, čo sa mu zapáči. Keď však vidí, ako silní sami si pokladajú za svätú povinnosť ovládať sa, potom sa mu sebaovládanie javí tiež ako známka dospelosti.

Blahoslavený je preto každý, kto môže vychovávať mladších súrodencov. To spôsobuje omnoho väčšiu radosť ako mať vlastnú záhradu. Človekovi napomáhať vo vzraste, kynožiť jeho špatné pudy, stvoriť mu úrodnú pôdu, svetlo a vlahu a napokon sa pozerať, ako sa jeho duša rozvíja — nič nie je veru na tomto svete krajšieho !

3. Malá skrutka.

Anglický básnik vypráva v istej svojej poviedke o nepatrnej skrutke. Na obrovskej vojenskej lodi spájala s tisícmi inými práve tak malými skrutkami dve veľké oceľové platne. Tá malá skrutka začala na ceste Indickým oceánom zrazu povoľovať a chcela vypadnúť. Tu jej vraveli okolité skrutky: „Ak ty vypadneš, budeme ťa aj my v tom nasledovať." A klince na lodnom trupe vraveli: „Nám je tiež akosi clivo, uvoľníme sa tiež trošku." Keď to počuli ozrutné železné rebrá, zvolali: „Pre Boha, zostaňte, lebo keď nebudete držať, je s nami koniec." A správa o úmysle malej skrutky sa rozšírila bleskurýchle po celej lodi. Loď zastenala a zatriasla sa vo všetkých škárach. Tu sa uzniesli všetky rebrá, platne a najväčšie klince, že vyšlú spoločne posolstvo k malej skrutke a poprosia ju, aby len zotrvala na svojom mieste. Povedia jej, že sa ináč celá loď rozpadne a že sa nikto z nich nedostane do vlasti. To zalichotilo malej skrutke. Bola hrdá na to, že sa jej pripisuje taká obrovská dôležitosť a dala sa prehovoriť.

Nedávno sme hovorili o zodpovednosti. Teda, iste ľahko uhádnete, prečo som vám rozpovedal poviedku o malej skrutke. Malá skrutka si totiž myslela: „Keď si urobím troška pohodlia, bude sa to len mňa týkať a nikto mi nemôže v tom rozkazovať." Ale z hrôzy, ktorá sa zmocnila celej lode, hneď zbadala, ako vlastne celá loď závisí na jej príklade. Preto bola tiež zodpovedná. Lebo, čo vykonávala, malo veľký význam pre všetky súčiastky lode. Či nie je pravdou, že po uvoľnení jedného klinca vypadávajú hneď aj ostatné a uvoľňovanie postupuje ďalej ? Lebo jeden udržuje druhý. Keby sa bola loď potopila — azda by bola preto musela plavebná spoločnosť zbankrotovať a pre jej úpadok by boli zakolísali zas mnohé iné.

A nie je tomu práve tak v ľudskom živote ? Často počujete hovoriť o ľuďoch z niektorého závodu: „Ti sú poctiví, nedajú sa podplatiť !" Alebo zas o iných: „Na tých sa nemožno spoľahnúť, všetci sú zapredanci !" Myslíte, že taká skazenosť začína odrazu ? Veru nie ! Najprv sa uvoľní len jedna „skrutka". Len jeden jediný z nich príjme nepatrné „prepitné", dopustí sa nejakej nesprávnosti. Jeho kolegovia to zbadajú a pomyslia si: „Prečo by sme si tiež svoje príjmy trochu nezlepšili ?" V svojich rozhovoroch v hostinci budú už zhovievavejšími k úplatnosti. Veď sa hovorí: „Načim robiť tak, ako je to zvykom" a „Nemožno zostať navždy anjelsky čistým v tomto mrzkom živote". A netrvá to dlho a všetko je už otrávené. Žiaľbohu, tu je nie možné ako v poviedke o skrutke, aby ostatní ešte pred skutkom mohli vyslať posolstvo k tomu, kto povoľuje: „Preboha, zanechaj toho ! Keď ty neostaneš pevným, aj my podľahneme !" Príklad sa šíri pomaly ďalej ako pozvoľný jed a ešte sa len posledný kazí a už prvý osnuje novú a horšiu neprávosť. Každý, kto je už na ceste k malej nepoctivosti, mal by si v svojej obrazivosti predstaviť, že k nemu prichádzajú všetci ostatní v dlhom rade a kolenačky ho prosia, aby ich nezvádzal prvým zlým príkladom. Za nimi idú ženy a deti, ktorých ne svedomitosť otcova poškvrňuje, zneucťuje a pozbavuje pevného a poctivého otcovho pohľadu. Za tými všetkými stojí ešte nedohľadné množstvo ľudí. To sú všetko tí, ktorých sa zmocnil zlý príklad uvoľnenej poctivosti a ktorí poblúdili v počestnosti a povinnosti, ku ktorej sa zaviazali. Ktorýsi básnik povedal, že by nebolo v pekle najhroznejším trestom, keby človeka piekli alebo kliešťami štípali; hroznejšie by bolo, keby sa taký človek musel zhora na všetko dívať, čo na zemi vyplynulo z jeho zlých skutkov, ba už z jeho najmenších vín a keby sa musel dívať na ten nekonečný rad núdze, biedy a blúdenia a musel sa priznať: „Ty si zodpovedný za to, ty prvý si dal kameň do pohybu." To je predsa najhroznejšie, čo si len môžeme pomyslieť.

Zaiste je pre nás všetkých lepšie, keď následky svojich činov nevidíme len až vtedy, keď sa už nedá na nich nič zmeniť a keď už zlé svedomie ako elektrický svetlomet ožaruje reťaz kus po kuse, ale ich vidíme ešte skôr, ako sme sa ich dopustili. Ach, koľko bláznovstva by sa nebolo vykonalo, keby sme troška viac študovali, kým sme ešte pri zdravých zmysloch, ako jedna ľudská činnosť vyplýva z druhej a ako je každý človek osudom svojho blížneho, jeho prozreteľnosťou, ktorá je mu zverená.

Iste ste už čítali v gréckych bájkach o rodoch, na ktorých spočívala stará kliatba, napr. o rode Agamennona, kde jeden krvavý čin nasledoval za druhým. Tá kliatba nepozostáva len v tom, že sa zlo dedí, ale aj v tom, že desný príklad, ktorý ukázal rodu niektorý z predkov, vždy nanovo zvádza potomkov a tí poblúdia — tak ako človek sa zatacká a stratí rovnováhu, keď vstúpi na okraj veľkej priepasti.

Čo som vám tu povedal o rode a predtým o úradníctve, to môžete najlepšie pozorovať vo svojom školskom živote. Totiž, ako každý zodpovedá za svoj príklad a ako mnohí na ňom závisia, čo aj nie je riaditeľom alebo triednym učiteľom. Spomínam si zo svojich študentských časov, že istý starší žiak nakazil v krátkom čase celú triedu svojimi mrzkými rečami. V každom človekovi, aj keď je ako dobre vychovaný, striehne taký malý ufúľanec, ktorý chce mať zábavu. Každý však má vedia tohto ešte svoje lepšie ja, ktoré sa hanbí a nechce vysloviť prvé slovo — ale keď niekto začne a premôže svoj dobrý stud, potom za ním už nasledujú iní veľmi rýchlo. Ale práve tak má aj dobrý príklad obdivuhodnú moc. Pôsobí ako kúzlo. V ktoromsi nemeckom meste vypukol v divadle pri predstavení požiar. Obecenstvo sa hrnulo k východom a hrozilo nebezpečenstvo, že v šialenom stisku sa mnohí rozmliaždia a rozšliapu. Veľkovojvoda ostal pokojne na svojom mieste a rozkázal, aby hudba hrala ďalej. Jeho príklad tak zapôsobil, že sa obecenstvo zas upokojilo a opustilo divadlo v najväčšom poriadku. Iste sa pamätáte na podobnú príhodu zo svojho života. V škole som vypozoroval toto: Niekoľko chlapcov stojí pohromade. Tu príde k nim jeden, hovorí im neslušné vtipy a prirodzene, očakáva, že všetci prepuknú v smiech. Keď sa to stane, veľmi sa poteší a bude ten vtip aj ďalej roztrusovať. Keď sa však nájde čo len jediný, ktorý sa nezasmeje, ale sa tvári vážne, uvedie ho to do pomykova a vo svojom vnútri sa zahanbí a ostatní tiež. Azda to navonok neprejavia a budú doberať toho, ktorý sa nezasmeje. Ale vo vnútri to predsa pôsobí. Kto si je stále vedomý, koľko ľudí je mu v každom okamihu zverených a ako si každý ustavične všíma, čo iný hovorí alebo činí, ten môže naozaj kráľovský vplývať na svoje okolie.

4. Koľkých ľudí ovplyvňujeme.

V svojich románoch pre mládež čítali ste zaiste o nejednom kráľovi, ministrovi alebo o lodnom veliteľovi: „Skoro klesal pod ťarchou svojej zodpovednosti." Čo sa tým myslí ? Od jeho rozvahy a predvídavosti záviselo blaho tak mnohých ľudí, že sa stále obával, či robí naozaj správne. Lebo len jediný jeho nesprávny skutok alebo nedbalosť mohli zapríčiniť pre tisíce ľudí veľké nešťastie. Alebo si predstavte lekára, ktorý má vykonať ťažkú operáciu. Nemocný je otcom malých detí a celá jeho rodina by stratila svojho živiteľa, keby sa operácia nepodarila. Ako opatrne povedie operačný nôž, ako svedomite zabráni, aby mu do toho neprišla zlá náhoda! Keď si všímate takých životných položení, vidíte zreteľne, koľko ľudského šťastia závisí často od jediného človeka a ako jediný človek môže zapríčiňovať nekonečne mnohé a veľké následky.

Teraz mi však povedzte: Nie je vlastne každý človek, čo aj najmenší a najnepatrnejší, žriedlom nekonečne mnohých a veľkých účinkov na iných ? A to aj na mnohých, ktorých nevidí, ani nepozná ? Predstavte si rybník, do ktorého sa hodí kameň. Na hladine sa utvoria kruhy vĺn, ktoré sa stále zväčšujú. Keby sme to mohli presnejšie merať, spozorovali by sme vlny aj na najmenších kamienkoch pri veľmi vzdialenom brehu — tak ako citlivý merací prístroj zaznačí zemetrasenie, ktoré, vzdialené od nás na mnoho tisíc kilometrov, zachvelo zemou. Tak je tomu aj s ľudskými rečami a činmi, človek sa preriekne žartom v zlom alebo dobrom zmysle — už sa slová vlnia vždy viac a viac a okľukami sa dotknú ľudí — v dobrom alebo zlom — ktorých ani nepozná, ani nikdy nevidel. Keď idete do obchodu nakupovať, len si nemyslite, že predavač alebo predavačka dostáva iba vaše peniaze a dosť. Čoby, vy ich tiež ovplyvňujete. Keď sa zdvorilo pozdravíte a keď sa ospravedlníte, že ste ich zbytočne unúvali alebo sa im poďakujete, keď kvôli vám všetky zásuvky prezrú, zjemníte aj ich, hoci to oni ani nechcú. Zasiahne ich to preto, že to napodobňujú, pôsobí to na nich a tak ich to zjemňuje. Tak isto je to s čašníkmi a čašničkami. Kto na nich kričí nahlas a volá azda dokonca „pst", „pst" ako na psy a kto si potom rozkáže jedlo alebo nápoj tak, ako by mal dočinenia s vycvičenými opicami a nie s ľuďmi — ten ponižuje a otupuje ich cit pre česť. Previní sa však aj na tom, keď prestanú samých seba vážiť a podľa toho sa aj chovajú. Kto však objednáva skromne a zdvorilo, za obsluhu sa poďakuje a pri upratávaní stola tiež troška pomôže, aby sa obsluhujúci nemuseli cez celý stôl naťahovať, vykoná šľachetný vplyv. Keď je ten vplyv čo ako slabý, predsa posilňuje v ľuďoch cit pre česť a rozveseľuje ich. Stávajú sa potom priamejšími v celej svojej podstate.

Aj kto leží v svojej izbe nemocný a je zdanlivo odlúčený od ľudí, predsa ustavične na nich vplýva — často viac ako zdravý. Keď dáva príklad trpezlivosti a veselosti a dáva dobrý pozor, aby iní nemuseli pre každú nepatrnú žiadosť okolo neho deň a noc obskakovať — je učiteľom zdravých i chorých, aj keď pritom slova neprehovorí. Je vychovávateľom dospelých, aj keď je sám ešte dieťaťom. A kruhy vín z jeho príkladu sa šíria ďaleko za tých, ktorí ho opatrujú a nikto nevie, na ktorý breh ešte narazí správa o ich trpezlivosti.

Aj spôsobom, ako o iných súdime, vplývame mohutne na nich. Keď si niekto zvykne všímať, čo je na iných smiešneho a nepríjemného a hneď to ohovára, obyčajne myslí, že to nie je nič zlého a že sa to len jeho týka. Keby len vedel, koľko ľudí na to len tak striehne, aby vypozorovali slabosti a smiešnosti svojich blížnych a aby sa mohli potom nad nich povyšovať. Kto tu predchádzal ošklivým hovorom a klebetením, toho hneď iní nasledujú a to viditeľní i neviditeľní. Ale na tento sprievod nemôže byť pyšný. Lebo prvé, čo sa mu stane, je, že si aj z neho urobia žarty a očiernia ho. A keby mohol ešte vidieť tak prenikavo ako pri blesku, ako ľudí medzi sebou odcudzil, proti sebe popudil a naplnil vzájomnou nevraživosťou — bol by ešte menej hrdý. Máme sa navykať, aby sme v rozhovore o iných stále len ich dobré stránky vyzdvihovali a nedostatky sa usilovali zhovievavo vysvetliť. Tak môžeme niekoľkými slovami spôsobiť často mnoho dobra a priniesť do sveta lásku. Áno, keď si len predstavíte, koľko ráz sa cez jediný deň naskytuje príležitosť, aby ste mohli o neprítomných povedať niečo pekného alebo zas niečo protivného, tušíte v celom rozsahu, koľko požehnania alebo zlorečenia môže človek spôsobiť za jediný deň jediným slovíčkom a ako je preto jeho postavenie zodpovedné.

5. Trpiteľ.

Čítal som, že v minulých storočiach bolo na dvore francúzskeho kráľa zvykom, že nikdy nepotrestali samotného princa, keď spravil niečo neslušného alebo bol lenivý. Vybrali však niektorého z jeho kamarátov a toho potom v jeho prítomnosti zbili za výčiny, ktorých sa dopustil vlastne kráľovský synček ! Dúfali, že veľmi zapôsobí na mladého princa, keď bude musieť počúvať plač svojho nevinného kamaráta.

A mám vám prezradiť, že každý z vás má vlastne tiež takého chlapca alebo dievča, čo trpí nevinne za vaše darebáctvo ? Rozdiel je len v tom, že princ ten žalostný plač počul, kým vy ste tak zadubení, že ho vôbec nepočujete. Nevnímate ho, čo by sa to dialo priamo vo vašej izbe. Neveríte ? Tak mi teda povedzte, či naozaj myslíte, že sa môžete vo svete dopustiť nejakej krivdy alebo nedbalosti, pre ktorú by nemusel nikto trpieť, aj keď sa vy trestu vyhnete?

Keď napríklad vyslovíte špinavé a mrzké slovo — uisťujem vás, že niekto po ňom chmatne, užije ho doma a už je to tu: Dostane pre vás výprask. Alebo sa stane surovým a to mu potom uškodí vo svete inak. Ani nepočujete jeho nárek, ani sa nedozviete o jeho núdzi a jeho neúspechu a predsa ste ho vy zavinili. Alebo, ste nečistotní alebo neporiadni a zato vás hneď nepotrestajú. Iní sa však nakazia vaším príkladom a tiež sa opustia. Kde to povedie, o tom sme už hovorili. Okrem toho musia iní stále upratovať a umývať, čo ste znečistili. Tak sa stávajú vašimi obeťami, musia nevinne trpieť za to, čo ste zapríčinili. Keby mohli všetci ľudia, ktorí nevinne trpia za naše viny, naraz plakať, vznikol by taký vzlykot a nárek ako pri potope sveta. A to ešte nepočítame tých, ktorí budú za naše chyby trpieť, keď už dávno budeme mŕtvi. Viete, že vaše deti, ktoré budete raz mať a ktorým dožičíte zaiste všetko najlepšie, budú tiež nevinnými baránkami, lebo budú trpieť za chyby, ktorých sa teraz dopúšťate ? Všetka vznetlivosť, všetok neporiadok, všetko klamstvo a klebety, všetko, v čom máte teraz záľubu a čo je vaším zvykom, to všetko bude raz príkladom pre vaše deti. A nielen vy ich budete preto biť, ale oj ostatní ľudia ich potrescú, lebo im tým spôsobia škodu a zlosť. Tak vidíte, že nárek tých, čo pre vás nevinne trpia, zaznieva ďaleko do budúcnosti. Zaiste už chápete, čo to značí, keď sa v katechizme hovorí: „Pomstí hriechy otcov na deťoch až do tretier a štvrtého pokolenia." Preto si myslite, ako keby ste boli už teraz otcom alebo matkou a mali by ste sa starať o deti — hoci ste ešte sami deťmi. Nemusíte ešte pre nich opatrovať jedlo a pitie ani pančuchy pliesť a zarábať, ale mali by ste im už teraz našetriť dobré návyky a dávať na seba pozor, aby sa im niekedy stalo spolužitie s vami požehnaním.

Samostatnosť.

1. Naša závislosť.

Pozorovali ste niekedy, ako je zívanie veľmi nákazlivé ? Aj keď nechceme a neželáme si toho, už sám pohľad na zívajúceho dráždi náš príslušný sval k zívaniu a to aj vtedy, keď nie sme unavení a nenudíme sa. Tak silný je u človeka napodobňovaci pud a tak silne na nás vplýva to, čo iný robí. Želám vám, aby ste nemuseli nikdy zažiť, aký nákazlivý je strach a úzkosť — napr. v divadle pri požiari; tu sa zmocní ľudí takzvaná panika, jeden stupňuje hrôzu druhého a celú masu schytí pomätenie ducha ako nákazlivá choroba. Jediný silný muž, ktorý nestratí hlavu a nenakazí sa, môže potom svojou rozvahou zachrániť i sto iných. Keď sa v bitke útočí a každý beží vpred a len jeden sa zrazu dá na útek — ten príklad zapôsobí aj na ostatných bojovníkov, takže sa aj v nich zakolíše odvaha. Alebo si spomeňte, ako veselá alebo smutná nálada vo väčšom krúžku neodolateľne nakazí každého jednotlivca. To všetko poukazuje na to, ako silne ovplyvňuje človeka všetko, čo ostatní činia, myslia alebo cítia, aj keď si to neuvedomuje.

Nemusí to byť ešte škodlivé, keď iní náhodou kráčajú pravou cestou. Predsa je to však pre človeka veľmi nebezpečné. Ľahko sa totiž stáva otrokom každej hlúposti, prenáhlenosti a nesprávnosti, ktorej sa iní dopúšťajú, hoci je lepšie preňho zostať samostatným, aby sa i ostatní vzpriamili a spamätali, vedení jeho príkladom.

Všimli ste si už niekedy, ako sa ovplyvní vaše chovanie ku kamarátovi, keď sa dozviete o ňom niečo nepekného alebo počujete tvrdý posudok ? A všimli ste si, ako ľahkovážne tomu uveríte, miesto, aby ste povedali: „Tomu ja veru neverím, presvedčím sa o tom najprv sám !" Jedovatá klebeta je tiež svojho druhu panika. Zmocní sa nás, takže to ani nepozorujeme a nebránime sa tomu, stávame sa však nevľúdnymi a odmeranými k tomu, kto bol ohováraný. Veru, treba mnoho samostatnosti, aby sme mohli k ohováranému nezaujate pristúpiť a aby sme vyšetrili, nakoľko sa čo zhoduje so skutočnosťou.

Kto žije alebo vyrastá medzi ľuďmi, ktorí sú napr. veľmi zaujatí proti niektorému národu alebo náboženstvu, nakazí sa od nich nebadane jeho myslenie a cítenie. Tomu sa hovorí: „Díva sa na svet cudzími okuliarmi". Stále ho upozorňovali len na chybné alebo ošklivé znaky a vlastnosti, takže napokon už ani nevidí dobro a vznešenosť. Koľko silnej vôle a koľko lásky k pravde musí potom vynaložiť, aby sa oslobodil od pohľadu a presvedčenia iných ľudí a aby videl a usudzoval tak voľne, ako by ešte nikdy nebol počul cudzí názor !

Teraz sa ma možno opýtate: Ale, nie je to nebezpečné pokušenie povýšenosti, keď nedôverujeme tomu, čo pochádza od iných ? Či nemáme radšej rozumne uznať: Ja som len sám, ich je veľa, tak teda je pravdepodobnejšie, že väčšina má pravdu! Máte pravdu, určité nebezpečenstvo tu je, keď nedôverujete svojmu okoliu len z namyslenosti a z prílišnej úcty k vlastnému úsudku a vlastnému bystrozraku. Keď užívame len svojho malého rozumu, neoprávňuje nás to ešte, aby sme si vytvorili vlastné stanovisko proti iným a nedbali pomýlenia iných. Len keď sa dáme osvietiť slovom a príkladom najväčších a najvznešenejších osobností, ktoré kedy na tomto svete žily a trpeli a ktorých večnú pravdu opatrujú náboženské učenia, môžeme kriticky posudzovať počínanie iných. Týchto musíme nasledovať. Keď teda spozorujete, že ostatní sa v svojich rečiach a skutkoch nezhodujú s tou večnou pravdou, zaväzuje vás to, aby ste ostali pevnými a nenapodobňovali ich. To ste povinní urobiť nielen kvôli sebe, ale aj pre svojich blížnych, lebo sa azda ešte včas zarazia, keď zbadajú čo len jedného, ktorý sa ich stráni. Je to ako so strachom pri požiari v divadle. Iste viete, že mnoho ľudí pokladá za správne odplácať zlo zlom a nenávisť nenávisťou. A preto, že toľkí to pokladajú za správne, musí to skutočne aj tak byť ? Nie, lebo aj jediný človek vidí ďalekohľadom ďalej ako milión ľudí bez ďalekohľadu. A práve tie osobnosti, o ktorých som vám hovoril, sú vyššie povznesené nad hmlu túžob a vášní ako my všetci dokopy a preto zrakom svojím prenikajú hlbšie do právd života. Sú majákmi ľudstva. A aké svetlo nám poskytujú pre boj proti zlu? Pán Ježiš zvestoval: ,:Blahoslavení tichí, blahorečte tým, ktorí vám zlorečia a dobre čiňte tým, ktorí vás nenávidia." Budha, veľký zakladateľ indického náboženstva, povedal: „Nepriateľstvo sa nikdy nepriateľstvom neodstráni." A Platón, najväčší grécky filozof, hlásal: „Nie je správne, aby sa zlo odplácalo zlom. Lepšie je príkorie trpieť ako ho činiť " Mudrci všetkých časov v tomto súhlasia Podľa toho sa máme spravovať, to máme nasledovať, a čo by sa aj celý svet postavil proti nám. Kto však myslí, že prejavuje svoju samostatnosť najlepšie tým, keď sa postaví aj proti tomuto súhlasu mudrcov a keď sa domnieva, že to vie lepšie, tým len ukazuje, že sám seba nepozná. Ináč by totiž vedel, že sa nemôže nikdy len pomocou svojho vlastného úzkoprsého myslenia osamostatniť. Sme totiž, hoci to ani netušíme, otrokmi dojmov a vplyvov, ktoré náhodou na nás pôsobia a tie nám stále len neúplne a z jednej stránky ukazujú život. Tiež sme otrokmi vlastných túžob, náklonností a predsudkov, od ktorých sa oslobodíme len svetlom, ktoré vyžarujú veľkí duchovia.

2. Davisti.

Viete, že ľudí možno deliť rôznym spôsobom — napr. podľa pleti, podľa tvaru lebky, podľa reči a podľa náboženstva. Ale možno ich rozlišovať ešte aj podľa mnohých iných znakov, napr. podľa sily vôle. Podľa toho možno deliť všetkých ľudí na dva veľké tábory: Na davistov a samostatných. Oba tieto druhy ľudí môžeme zreteľne pozorovať už v škole. Davisti robia všetko, čo iní a tak ako iní a to aj vtedy, keď im vnútorný hlas ticho hovorí, že je to nie úplne v poriadku. Nemajú odvahu poslúchnuť tento svoj vnútorný hlas, lebo sa boja, že by ich ľudia vysmiali a ich odpor by si zlomyseľne vysvetľovali. Kto robí niečo ináč a nie tak ako iní, vždy sa zdá iným smiešnym. Preto „zvláštny" je ako by smiešny, hoci pôvodne znamená len to, že niekto stojí zvlášť, nie s inými. A toto môže byť veru zo zdravých, vážnych príčin; ba i tým všetkým ostatným môže poslúžiť k dobru, keď sa nájde niekto, čo nerobí a neschvaľuje bezhlavo všetko, čo robí väčšina. Ale dav zato nikdy neschvaľuje, keď niekto nekráča s ním; cíti sa tým znevážený a vysmeje ho, lebo nechce pripustiť, že ojedinelý by bol múdrejší. Preto spraví z neho radšej posmech a nadá mu do pavúkov. Preto je tak ťažko stáť človekovi samému a len máloktorí majú dosť sily zachovať vernosť svojim zásadám. Poznáte príbeh sv. Petra, ktorý svojho Pána tri razy zaprel, kým kohút zakikiríkal. Mal vtedy ešte príliš slabú vôľu, než aby povedal nepriateľom a posmechárom: „Áno, som jeho nasledovateľom a kto je jeho protivníkom, je aj mojím !" Takto zaprie každodenne veľa ľudí svoje najlepšie presvedčenie, lebo sa bojí výsmechu a prenasledovania. Toto sa začína už na školskom dvore. Príde do školy chlapec čistej duše a má pevné predsavzatie nerobiť a nehovoriť nič neprístojného. Ale, bohužiaľ, v škole je práve módou rozprávať nečisté reči a vtipy a keď sa chlapček nechce na tom smiať a sám sa k tomu nepridáva, začnú ho naťahovať a vysmievať. Preto, že je však spoločenským tvorom, pomyslí si: „Keď prídeš medzi vrany, musíš kvákať ako ony." Ba snaží sa stať aj obľúbeným tým, že ich hľadí ešte aj predstihnúť a zhromaždí vždy okolo seba veľký kŕdeľ smieškov. Aj toto je teda davista. Nemá v sebe sily na odpor. Je to tak ako pri chrípke: Keď chrípka zachváti mesto, mnohých sa ani nedotkne a iných zas uvrhne na lôžko, lebo nemajú v sebe sily odporovať proti chorobným zárodkom.

Nečisté reči sú tiež takou chrípkou a či nádchou duše, ktorá s času na čas prebieha po školách a hľadá si obete medzi tými, ktorí nemajú sily odporovať. Títo klesajú a robia to, čo iní. Tí druhí, samostatní, chodia pevne a isto pomedzi chorými, ba môžu ich ešte aj ošetrovať a nenakazia sa. Alebo iný príklad: Predstavte si chlapca, ktorý nebeží svetom len tak voslep a vie pozorovať nielen život salamandier a chrústov, ale aj život a utrpenie svojich blížnych. Tento chlapec vie, ako ťažko trpí učiteľ, keď si nevie udržať v triede ticho a vie, koľko učiteľov predčasne umiera preto, že ich jednoducho každodenný hnev zožral. Teraz príde taký chlapec do triedy, ktorá má záľubu baviť sa cez hodinu všelijakým rušením vyučovania a vynášať pritom učiteľa z rovnováhy. Ak je chlapec davistom, po čase bude robiť to isté a pomyslí si: Aj tak tomu nemôžem zabrániť, prečo by som sa nepobavil ? A prečo by som sa mal pripraviť o priazeň triedy ? Povedia len, že sa chcem učiteľovi zalíškať. Ak je však samostatným človekom, ktorý sa nedá nakaziť všetkým, čo robia iní a má silu ostať verný svojmu vnútornému hlasu a stáť sám, vtedy... no, vtedy viete, čo spraví a čo nie.

Bol som spomenul porekadlo: „Keď prídeš medzi vrany, musíš kvákať ako ony !" Toto je také pomocné heslo davistov. Treba súhlasiť so všetkými surovými, drsnými rečami, so všetkými klebetami a špinavosťami, treba udatné spolupôsobiť, keď iní berú pravdu a česť na ľahkú váhu, len aby nás považovali za seberovných. Ináč nás vrany pozobú ! Veľký, preveľký strach pred pozobaním má nám byť teda vodidlom v živote ? Chcelo by sa nám potom ešte žiť ?

Skutočne, keby toto príslovie bolo riadilo celé svetové dejiny, neboli by viac ako kvákanie vrán. Nebolo by v nich velikášov, ktorí by povznášali ľudské srdcia — nebolo by Krista Pána, sv. Pavla, ani starovekých a indických mudrcov a nebolo by ani šľachetných ľudí novoveku. Nebolo by Garrizona , osloboditeľa otrokov a všetkých ostatných, ktorí stáli pevne proti kvákaniu klebiet a skrivodlivého očierňovania, ktorí vytrvali až do konca v svojom presvedčení a ukázali všetkým slabochom, že sa konečne už ani vrany neodvážia kvákať, keď človek ostane pevným v železnej vernosti voči sebe. Preto vám podávam miesto toho príslovia o kvákajúcich vranách iné, presvedčivejšie: „Kto ostane pevne stáť na svojom, pretvorí svet."

3. Strach pred posmechom.

Istý chlap išiel raz so svojím synom a oslom po ceste. Istotne viete, ako to bolo ďalej. Stretli pocestného. Ten sa pristavil pri nich a povedal im: „No, toto je ale voľačo smiešne ! Načo máte osla ? Prečože naň neposadíte svojho syna ?" Muž ho poslúchol a bol s tým aj úplne spokojný, lebo im to išlo teraz skorej. Tu prišli k mlynu. Pod oblokmi ležal práve mlynár a nemal inšie nič na práci ako starieť sa do iných; i kričí: „Nuž a nehanbíš sa ty, chlapčisko, že tvoj otec musí chodiť a ty si sedíš ? Hanba !" Chlapec očervenel a chytro zosadol. Sadol si teda na osla otec a keď sa už blížili k mestu, stretli človeka, ktorý mal na čiapke nápis: „Spolok na ochranu zvierat v Lúčnej". S nazlostenou tvárou pristúpil k nim a vraví: „A nehanbia sa oni to úbohé zvieratko tak bičovať ? Čo by tak oni nato povedali, keby sa ono na nich vozilo ?" Tu chytro zišiel otec dolu s úbohého zvieratka a potom si už kráčali všetci traja vedľa seba do mesta. Tu sa zhŕkli uličníci a kričali za nimi: „Iste ich ten osol obidvoch zhodil, že idú všetci traja sprostáci vedľa seba !"

Iste budete hneď vedieť, ktorý druh ľudí sa myslí touto poviedkou. Sú to tí, čo nikdy nemajú odvahy byť vernými sami sebe, ale pri všetkom, čo robia, alebo nerobia, si kladú otázky, čo na to povedia ľudia a či sa im niekto za to vysmeje. A pritom nevidia, že ľudia sa majú vždy na čom smiať a niečo vytýkať, nech robíme čokoľvek. Len ten, kto sa o nich vôbec nestará a robí pokojne a pevne to, čo mu predpisuje srdce a rozum, zaistí si pozvoľna úctu; lebo všetko, čo má v sebe pevnosť a charakter, konečne predsa len ľuďom zaimponuje, čo by sa tomu akokoľvek bránili. Viete napr., že juhoamerický pardál neublíži ani len malému dieťaťu, keď pred ním neuteká, ale, len čo sa niekto obráti a dá sa do behu, čo je i dospelý, vrhne sa naň. Tak isto môžete pozorovať každodenne na ulici psy. Ak sa dá dieťa do kriku a začne bežať, hneď je za ním celý kŕdeľ psov. Keď sa však obráti a pozrie sa im pevne do očú, ako by to ani neboli ony, očuchajú zem a odbehnú. Možno to ešte urýchliť tým, že hodíme za nimi kameň, potom však štekajú z diaľky aj naďalej. Je ešte lepšie vôbec si ich nevšímať a tak ich zahanbiť. Bohužiaľ, ľudia sú v tomto ešte nie oveľa ďalej ako zvieratá, zvlášť keď sú viacerí spolu. To si treba pamätať raz navždy. Kto si myslí, že sa zaistí proti klebetám a ohováraniu a posmeškom, keď sa bude spravovať podľa iných, poriadne sa mýli. Lebo, len čo videli, že na nich človek dá a spravuje sa podľa nich, už sa budú s ním zahrávať ako mačka s myšou.

Sú napr. synovia, ktorí sa hanbia ísť s košom cez ulicu, keď ich o to prosí matka. Sami by to radi matke urobili, ale boja sa posmešného pohľadu niektorého chlapca a keď sa nakoniec predsa len k tomu odhodlajú, kráčajú s ustrašenými očami ako by mali zlé svedomie. A v škole pritom spievajú: „Voľnosť, ktorú mienim, tá v srdci mojom sídli" a oduševňujú sa za Vilhelma Tella, ktorý nechcel znášať cudzie jarmo a Stauffachovú, ktorá radšej chcela skočiť do vody, než by robila cudzím po vôli. Myslím, že smelý chlapec mal by priamo vyhľadávať príležitosti, aby mohol odrážať posmechy za svoje dobré a úslužné činy. A keď nesie kôš svojej matky, mal by si kráčať hrdo, ako by v ňom ležala koruna a mal by ísť s ním práve vtedy, keď idú deti zo školy a prejsť cez najhustejší kŕdeľ, len aby ukázal, že poslúcha svoje dobré svedomie a nespytuje sa, či ho chcú láskavé prepustiť bez posmechu a ohovárania. Kde by sme dnes boli, keby nebolo bývalo kedysi ľudí, ktorí sa nebáli posmechu? Neviete, ako posmievali Kolumba, keď sa vydal so svojimi loďami hľadať novú cestu do Indie ? „Pretože je zem guľatá, skotúľa sa na jej druhom konci" — tak a podobne na neho pokrikovali. Ale on ich len nechal smiať sa a — objavil Ameriku. A tak niet skoro ani jedného objaviteľa a vynálezcu, za ktorým by nebol zaznel prenikavý výsmech; tak je to už so všetkými, ktorí kráčajú na čele. Ale určite všetci títo ľudia sa ako chlapci nehanbili ísť svojej matke s košom ta, kde bolo treba. Ste teda v dobrej spoločnosti, keď sa nestaráte o výsmech a ľudské reči, keď niečo konáte správne. Keď som sa raz díval s istým chlapcom von oblokom, videli sme, ako sa nejakej starej panej vysypali na ceste všetky jablká z koša. Keď som povedal chlapcovi: „Bež jej ich chytro pozbierať," zbadal som, že sa bojí, aby nevzbudil pozornosť iných, keby tak pomáhal zbierať. Mal strach pred ľuďmi. A pritom celý deň čítal o hrdinoch a rytieroch. Čo robiť ? Doviesť ho za uši k tej panej ? Nebolo by to pomohlo, lebo som predsa chcel, aby to spravil z vlastnej dobrej vôle. Myslím, že som spravil najlepšie, keď som mu povedal: „Nože, sprav mi to, choď a pomôž jej — prezradím ti potom určitú tajnosť ! A keď sa vrátil, povedal som mu: „Ďakujem ti, že si premohol sám seba a išiel si. Poviem ti teda to tajomstvo: Keď sa odteraz jednoducho neprinútiš nepozerať sa ani napravo ani naľavo, keď ti tvoje svedomie a srdce niečo rozkazuje — môžeš si byť istý, že sa ti nijaká duša na svete s ničím nezdôverí. Strach pred ľuďmi sa ti stane zvykom, ktorého sa už nestrasieš. Raz zaprieš aj svojich priateľov a ľudské reči ťa budú hádzať, kam budú chcieť. A aj keď ti budú tupiť vlastných rodičov, dáš im za pravdu. Videl si už na ulici malého poslíčka, ktorý mal na čiapke napísané: Muller a spol. ? To znamená: Nie som pevným mužom, ktorý patrí sebe samému, ale som „Muller a spol.'", patrím každému, patrím ľuďom, som poslom kohokoľvek, kto na mňa zakýva a usmeje sa a som k službám s hlbokou úctou a ponížený služobník."

Ale, kto sa z toho neprebudí, nič mu už nespomôže a tiež musí nastúpiť službu u „Muller a spol." — ja mu nemôžem spomôcť. Lebo na muža sa môže vychovať každý len sám.

4. Moje vznešené známosti.

Hádam ste už počuli, že hviezdy rozdeľujeme na také, čo svietia samy od seba a také, čo si len vypožičiavajú svetlo. Napr. slnko má vlastné svetlo, naproti tomu zem svieti ostatným nebeským telesám ako hviezda len potiaľ, kým ju osvetľuje slnko. Nie je to teda hviezda s vlastným, ale len s vypožičaným svetlom. Práve tak aj na zemi je veľa ľudí, čo si myslia, že len vtedy sú voľačo hodní, keď sa môžu preukázať, že ich osvetľuje slnko nejakej vznešenej známosti. Keď rozprávajú o svojich zážitkoch z ciest, je to vždy na túto nôtu: „Môj priateľ, generál Polesný, mi odporúčal kúpele, nuž som ta odcestoval, no, na šťastie, nie sám, lebo, len čo vidím, vo vozni sedí skutočne tajný radca Suchý, známy mojej ženy. „Ach, dobrý deň, milý doktor", hovorí mi, „že už aj vás konečne vidím ! Pravda, veľa o vás počujem od jeho excelencie pána Hradčanského, nuž ale, vy sa teraz stále len v týchto kruhoch pohybujete a tak veru, my nemáme z vás veľa." A tak vyrukujú za dve minúty s tromi vznešenými známymi, ako by tým chceli povedať: Sám od seba som nie ničím, nie som hviezdou s vlastným svetlom, bohužiaľ, musím si svetlo vypožičiavať. A tak nezabudnú nikdy už pri prvom zoznámení upozorniť všetkých ľudí na veľké slnká, ktoré im dodávajú svetla. A; bohužiaľ, robia to už deti v škole. Pýšia sa titulmi rodičov alebo, keď majú príležitosť, hľadia dať na známosť bohatstvo svojich rodičov — ako by tým vystúpila ich vlastná cena. Niektorým takéto honosenie imponuje, ale v skutočnosti takíto nie sú hodní našej úcty a priateľstva. Každý, čo má hlavu len trochu na pravom mieste, povie s poľutovaním: Škoda ho — ale, kto takto svetlo zvonku berie a takto chce spraviť na ľudí požičaným leskom hlboký dojem, ten iste upadne do nebezpečenstva, že sa bude mimo toho zdobiť aj cudzím perím a že od samých starostí o vznešený dojem sa celkom zabudne spraviť svetlom s vlastnou žiarou. Nemá v sebe sebavedomia, lebo ináč by nepovažoval za potrebné omieľať vždy len svojich vznešených známych alebo svojho chýrečného otecka a ani múdrosti nemá, lebo nehľadal by tak horlivo uznanie ľudí a nenatískal by sa im so svojimi známosťami.

Najbiednejší človek, celkom pohrúžený do poctivej práce a obetavých činov, svieti ďalej a jasnejšie ako všetci zjavní a tajní pyšní, čo sa aj stýkajú s cisármi a ministrami a sú spriaznení so samými skutočnými tajnými radcami.

Ale, nemôže byť človek pyšný na poriadnych rodičov ? Pravdaže, ale len v srdci a v tichu a nie nahlas a pred ostatnými. A to len na ich poriadnosť a dobrotu a nie na pôvod, tituly a peniaze. Kto kladie váhu na vonkajšok, tým len ukazuje ostatným, že je nevzdelaný, lebo byť vzdelaným znamená: Vedieť odlišovať hlavné od vedľajšieho.

5. Samostatnosť.

Každý mladík dychtí túžobne po samostatnosti. Zdá sa mu, ako by sa stal človekom len vtedy, keď už môže žiť z vlastnej kapsy, zo svojho zárobku. A mnohému ani nestačí mať zamestnanie a dostatočný plat. Nie ! On by chcel mať vlastný obchod, i keď má oveľa neistejšie výhľady ako v zamestnaní u iného. Len nech je samostatný !

Túžiť po samostatnosti a nezávislosti je zaiste poctivé a mužné, ale, bohužiaľ, je veľa ľudí, ktorí si myslia: Tým, že človek už nemusí prijímať vreckové od iných a navonok stojí na vlastných nohách, je už aj skutočne nezávislý na iných. Ale, nie ! Opravdivá samostatnosť je niečo vnútorného a nemá vlastne nič dočinenia s vonkajšou slobodou. Môže byť človek hoci v služobnom a závislom postavení a predsa môže byť samostatný. Práve tak môže zas niekto stáť navonok na vlastných nohách a jazdiť na vlastnom koni a predsa môže byť otrokom iných. Byť samostatným znamená nekonať nič proti svojmu svedomiu a čo robíme pre iných a s inými, robiť len na základe vlastného rozumového poňatia o užitočnosti veci a nie zo samoľúbosti a slávybažnosti alebo zo strachu pred výsmechom, škodou alebo trestom.

Samostatný človek môže slúžiť, ak to považuje za dobré pre svoje živobytie, pre šťastie iných alebo pre vlastnú výchovu a vzdelanie. Slúži a poslúcha, lebo je samostatný; a pritom stále ostáva samostatným, ak len poslúcha vlastné svedomie a nerobí a nehovorí nič len zato, že ho iní k tomu podnecujú alebo dávajú mu zlý príklad. Naopak, môže by f napr. tá najbohatšia a najslobodnejšia pani nesamostatnou, keď rozpráva druhým po srsti, je otrokyňou módy, nemá vlastného svedomia alebo prijíma náhľady o dobrých a zlých stránkach hocijakej sprostej knihy alebo nadutej ohováračky. Aký divný pochop majú mnohí chlapci o samostatnosti, možno pozorovať, keď vyjdú zo školy. Myslia, že vyfajčiť prvú cigaretu a vypiť prvé pivo v hostinci je počiatkom samostatnosti. Pýtam sa: Čo je ťažšie mladému človekovi: Fajčiť, či nie ? Všakže, nefajčiť je ťažšie, lebo sa nám vysmejú a preto, že to robia aj iní a vládne názor, že to patrí k dospelosti, keď sa človekovi dymí z úst. Preto práve prejavom samostatnosti je nerobiť to a nezúčastňovať sa ani pitia, aj keď by nás všetci vysmievali a tupili. Kto to dokáže, o tom možno povedať: Ten sa vychová k samostatnosti, zatiaľ, čo väčšina ľudí ukazuje a oslavuje svoju samostatnosť nasledovaním pochabých zvyklostí, ktoré veľa ráz z celej duše nenávidí a považuje za nemúdre. Nemôže sa však odhodlať stáť osamote — a volá to potom „mužnosťou". Bojí sa, že by sa povedalo, že „sa drží mamičky za sukňu" — ale nepomyslí si, že je oveľa lepšie byť verným synom láskavej matky ako poslušným synčekom celého kŕdľa dymiacich a popíjajúcich pajácov.

To, čo som povedal o chlapcoch a mládencoch, vzťahuje sa aj na dievčatá. Aj ich najvyššou túhou je samostatnosť. Ale aj ony pritom veľmi často zabúdajú, že navonok možno byť úplne samostatným a predsa možno byť pritom otrokom každej výsmešnej tváre a nezmyselnej povedačky. Skutočne samostatné je dievča len vtedy, keď sa stane paňou svojej samoľúbosti, lebo samoľúbosť je tiež závislá na iných: Človek už vôbec nežije pre seba, ale len pre oči iných. Preto aj majú všetci samoľúbi ľudia vo svojich pohyboch čosi neslobodného, ako by nosili neviditeľné reťaze. Neurobia ani neprerieknu nič bez toho, aby si tajne nepomysleli: Ako sa to ľuďom páči ? Matka im s veľkou láskou a starostlivosťou ušije zo starých šiat nové, ktoré sú pravda nie vystrihnuté celkom podľa módy. Uznávajú za rozumné nosiť tie šaty, lebo sa tým hodne usporí a vedia, že boli by neláskaví a nevďační k matke, keby sa tvárili kyslo a odbojne, ale cestou do školy sa za nimi dve deti z vyššej triedy smiali a povedali: „Pozrite, šaty od starej mamy" — a teraz sú im už tie šaty odporné a doma sa chovajú neznesiteľne. Prečo ? Lebo sú nesamostatní a keby sa stály dnes také dievčatá kráľovnami, aj vtedy by boli nesamostatnými. Neodvážili by sa nosiť šaty podľa svojho vkusu, lebo by sa bály, že by si dve dvorné dámy pošepkali: „No, tá ale má vkus, mon dieu !"

Keď sa poobzeráte po svete, spoznáte, ako málo skutočne nebojácnej samostatnosti tu žije. Mnohí ostanú radi poctivými, pravdivými a milými, kým sú aj iní takí — ale, keď iní robia naopak, pomyslia si: Ak budem len ja sám konať správne, sám seba tým ukrátim a utŕžim si nakoniec ešte aj posmech. Takí ľudia nemajú samostatného svedomia — závisí na iných, či si ostanú verní, alebo nie. Napr., boli by ste zamestnaní vo veľkom, zle kontrolovanom obchode, kde sú zamestnanci nepoctiví a dopúšťajú sa všelijakých malých sprenevier. Pomyslíte si: „Nevezmem si ja, vezme si druhý a tak si to radšej ja vezmem a dobre sa mi to zíde ?" Keby ste takto spravili, boli by ste slaboši, ktorí musia vždy ešte len vyčkávať, čo spravia iní, prv než by mohli vedieť, čo spravia sami. Všimli ste si už, čo robia psy, keď nesú od mäsiara kôš s klobásami v papuli domov a napadnú ich na ceste iné psiská ? Najprv vrčia, potom položia kôš na zem a oháňajú sa papuľou okolo seba, ale keď toho niektorý z útočníkov využije a kôš prevrhne, takže klobásy vypadnú a všetci zlodeji sa teraz na korisť vyrútia, čo sa potom stane ? Bude rozumný psík ešte aj teraz brániť klobásy ? Nie ! Teraz aj on chňapne a zožerie, čo len môže. Povie si: Tak či tak bude po nich a ak ich nezožeriem ja, zožerú ich iní. Nuž, bol by som blázon, keby som tu len stál a zavýjal. Takto spraví aj najcvičenejší pes. Ako by sme aj mohli od psa žiadať samostatné svedomie ? Mal by pudlík povedať: „Nič ma do toho, čo robia iní, ja som ja a nedotknem sa ničoho, čo mi zverili? " Nie. To by sme od pudlíka veľa žiadali, lebo, veru, bohužiaľ, je veľa ľudí, ktorí sú ešte tiež takí nesamostatní, že len vtedy robia, čo je správne, ak majú pritom veľkú spoločnosť. Ale ak stoja so svojím dobrým svedomím sami, napadne ich strach ako dieťa vo tme a bežia chytro za inými.

Teda, nikdy nezabudnime: Vonkajšia samostatnosť je pekná a dobrá, ale oveľa dôležitejšie je mať samostatné srdce, ktoré ostane verné a poctivé, i keď sú iné neverné, srdce, ktoré ostane pravdivé, keď ostatné klesnú, ostane milé a trpezlivé, keď ostatné nenávidia a ohovárajú, srdce, ktoré ostane čisté, keď sú ostatné plné nečistoty. Preto sa hovorí v Písme svätom: „Je cenná vec, keď je srdce pevné."

6. Deti ulice.

Na osamelom majetku žila vdova so svojím jediným synom. Vychovávala ho s veľkou láskou a starostlivosťou a chránila ho od všetkého zla a surovostí. Chcela, aby z neho vyrástol taký šľachetný človek, aký bol jeho otec, ktorého podobizeň visela nad chlapcovým pracovným stolíkom a ktorého jasná, dobrotivá tvár hľadela odtiaľ s odhodlanou šľachetnosťou na svojich milých.

Aby mohol ísť chlapec do vyšších škôl, presťahovala sa vdova do mesta. Bývali tam pri veľkom parku. Matka sedávala pri obloku a pozerala sa na svojho jedináčka, ako sa na ceste veselo hrá s chlapcami z okolia. Bolo medzi nimi veľa detí z najbiednejších rodín. Matka si starostlivo kládla otázku, či koná v duchu svojho zomrelého muža, keď vystavuje chlapca nebezpečenstvu, že sa naučí od roztopašných a nevychovaných kamarátov grobianstvam, ba ešte horšiemu.

Raz už otvárala oblok, aby odvolala chlapca z ulice, keď jej vtom prišlo na rozum: „A čo mu poviem, keď sa ma opýta, prečo sa s nimi nesmie hrať ? Mám mu povedať, že sa môže medzi nimi skaziť a odučiť sa od nich surovostiam a rozličným škaredým veciam ? Nestane sa hrdým a nadutým voči chudobným deťom a nebude toto pre jeho srdce najväčšou skazou, aká jestvuje ? Veď či nežije v chudobe popri hlade a nedostatku veľa neochvejnej poctivosti, dobroty, zdravého ducha a rozumu ? A neleží za naším pekným, uhladeným chovaním a rozsiahlymi vedomosťami veľa ráz veľmi studené srdce, lenivý duch a nesprávny pochop o dobrom a zlom ? Keby som teraz svojmu synovi zakázala a znemožnila styk s deťmi z chudoby, či by si nemyslel, že v živote viac záleží na vonkajšom obale ako na jadre, viac na kabáte ako na srdci, na rukaviciach ako na ruke, na mydle ako na duši a na slovách viac ako na činoch ? Bože môj, ťažké je toto, ťažké !"

Pri týchto myšlienkach zatvorila oblok, zložila ruky do lona a dlho, dlho sa dívala do tvári svojho zomrelého drahého. Zhovárala sa s ním a pritom sa jej srdce upokojilo a rozjasnilo. Keď konečne vbehol do izby jej synček, celý rozhorúčený a rozveselený, poprosila ho, aby si k nej tíško prisadol. Posledná slza, čo sa jej ešte blyšťala v oku, naplnila ho sviatočnou náladou. S vážnou nežnosťou načúval, keď mu začala rozprávať: „Vilko môj drahý ! Máš teraz plno nových kamarátov a ja by som ti rada povedať, koľko dobrého to pre teba znamená. Vieš dobre, koľko opatery sme vždy mohli venovať tvojmu telu i duši. Mohol si stále žiť v najčistejšom vzduchu, čítať tie najlepšie knihy, jesť a piť všetko, čo lekár pre teba odporúčal. Ja som nikdy nemusela pracovať mimo domu a mohla som sa vždy venovať jedine tebe a tvojim potrebám. Teraz sa zas môžeš učiť hrať na husle a ani už neviem, čo všetko ešte spomenúť. Ale jedno si predsa nezakúsil, čo posilňuje často človeka viac než všetky možnosti blahobytu. To je bieda a núdza. Akými hrdinami sú veľa ráz už malí chlapci a dievčatká, keď musia pomáhať rodičom pri zarábaní chleba a zastupovať svojim mladším súrodencom otca a matku ! Ako zavčasu sa musia učiť ukájať svoj hlad a smäd biednymi omrvinkami, ale ako pritom vzrastá v boji proti týmto protivenstvám a nedostatkom sila ich vôle ! Aké úprimné a neskazené srdcia rastú v tomto skromnom, jednoduchom živote ! Koľko mocnej lásky a obetavosti zažiari koľko ráz za prázdnym stolom a v pochmúrnom bydlisku ! Z takéhoto ovzdušia sú aj deti, ktoré teraz poznávaš. Objavíš u nich vlastnosti, aké sa zriedkakedy rozvinú tak mocne a zavčasu v šťastných a blahobytných domovoch ako v tomto svete odriekania; veď aj nádherné plesnivce nerastú v žírnych záhradách, ale len na tvrdých skaliskách ! Pritom sa naučíš ctiť si všetko dobré, čo vzchádza z chudoby. Tak budeš vidieť, aká vysoká škola pre vzdelanie srdca a vôle je zavretá pre tých, ktorým je v živote dobre a spoznáš, koľko nebezpečenstva znamená pre ľudí blahobyt.

Ale aj chudoba má svoje nebezpečenstvá. Hlad a bieda doháňajú ľudí často k pijanstvu, pričom sa všetko dobré nivočí a ostáva len surovosť a tuposť. Veľmi často sa musia deti dívať na všetko, čo sa pred nimi odohráva a počúvať, čo sa rozpráva ! A vôbec — málo užijú otca a matky ! Večer prichádzajú domov obidvaja zmučení ťažkou robotou. Deťom sa pritom ujde veľa trpkostí a zármutku a len málo radostí. Tak rastú divoko na ulici a pod kôlňami. No, toto znesie len máloktoré ľudské srdce. Tak sa stane, že mnohí chudáci — zanedbaní chlapci z prvoti len špatné a grobiansky rozprávajú, potom tak aj konajú a nakoniec mnohý z nich skončí vo väzení. Či my vieme, čo by aj z nás bolo, keby sme boli museli tak vyrastať ?

A teraz, synček môj drahý, prichádzam k tomu najdôležitejšiemu. Pozri sa ! Viem, že veľa tých chudobných matiek má ustarané tváre nie tak pre svoj vlastný nedostatok a pre svoj vlastný bez radostný život, ale preto, že nemôžu ochrániť svoje detí pred všetkými surovosťami, s ktorými sa stretávajú od malička. Vždy sa sama seba pýtam, ako som si to len zaslúžila, že som ta mohla obklopovať všeličím krásnym a dobrým, zatiaľ čo ony majú pre svojich miláčikov len vresk ulice, trpké starosti a večer na smrť ustaté srdce. Aspoň máličko by som sa mohla zavďačiť za toto nezaslúžené šťastie, keby čo len jeden taký chlapec pri styku s tebou sa vzmužil a posilnil v boji proti sprostostiam a špinavostiam a vo vernosti k svojej matke. Len vtedy to bude možné, ak nikdy, ale nikdy nebudeš len pre ich chvíľkovú zábavu alebo ich kamarátstvo spolu činiť s nimi v niečom škaredom alebo hrať azda pritom hlavnú úlohu a prevyšovať ich v tom. Nie ! Svojím dobrým príkladom musíš v ich srdciach oživiť všetko najlepšie. Pomysli si vždy, že sú ti zverení a nezabúdaj, že iste majú medzi sebou zvodcu, ktorý sa dotiaľ necíti pevným, kým mu ešte niekto odporuje. Ty budeš medzi nimi možno jediným zástancom dobra, v ktorého prítomnosti sa budú ešte hanbiť a myslieť aj na krajšie veci. Nenasleduj ich v tom, v čom sú slabí a neskrotení a tým sa im zavďač za všetko dobré, čomu sa od nich učíš.

Možno, že budú dnes vo svojej komôrke o tebe rozprávať a ich ustatá, ustarostená mamička im povie: „Ďakovala by Bohu, keby sa môj malý od neho priučil niečomu dobrému!“ Nesklameš ju, pravda ?

Nedávno som našla báseň od talianskej spisovateľky Ada Negri „Dieťa ulice". Prečítam ti niekoľko veršov z nej. Idú zo srdca k srdcu.

„Keď uzriem dieťa úbohé,

srdce mi starosť stíska.

Je ako vetva tŕňová.

Po prachu ulíc si chodí, skáče, výska,

špinavé, v dierach, záplatách,

a predsa milé v každej chvíli.

Otec mu v žalári, chatrč prázdna

matka si v robote zodiera sily.

Ako si poradíš vo svete, malý,

svet plný je skazy a hany,

ty sám si a bez ochrany.

Čo bude z teba v dvadsiatom roku ?

Podvodník prefíkaný, zlodej,

či k práci budeš lipnú ?

Tak rad by ísť k nemu,

ho na hruď svoju pripnúť,

objať, svoj bôľ mu zjaviť,

svoj súcit a svoj žiaľ,

vtisnúť mu bozky na čielko, na líčka

sťa dobrá mamička

a tíško hovoriť:

Aj mne sa musí matka v práci

preťažkej o chlieb biť.

Nešťastie poznám, všetky bôle

aj ja tak ako ty.

Hľa ! Život nám chcel, dieťa drahé,

rovnaký osud prikovať:

Tiež ako vetva tŕňová som —

musím ťa milovať."

7. Bohatí priatelia.

Istý chudobný, starý remeselník, ktorý pracoval pre mnoho boháčov, mal milého, vrtkého vnuka. Každý ho mal rád. Boháči ho pozývali do svojich veľkých, krásnych záhrad, aby sa tam hral s ich deťmi a ukazoval im ako vyrezávať malé člnky z kôry borovíc a všeličo iného.

Keď sa už bol chlapec niekoľko ráz odtiaľ vrátil, celý oduševnený všetkými nádherami, vzal si ho starý otec do svojej dielne. Zatiaľ, čo posunoval hoblíkom sem a tam po stolovej doske, začal mu vyprávať: „Tak, teda sa ti tam páčilo ? No, veď ja ti to aj dožičím a myslím, že sa tam naučíš všeličo dobrého; veď sú to dobré deti ! A v takom krásnom, čistučkom dome, ďaleko od všetkej núdze a starosti, človek sa často cíti ako v kostole. Všakže, človek má akúsi takú sviatočnú náladu a aj srdce človeka by malo byť vždy také jasné, milé. čisté a spokojné. Ale, chlapec môj milý, ty istotne čoskoro zbadáš svojím bystrým zrakom, že blahobyt má aj veľké nebezpečenstvá. Potom budeš pomáhať svojim novým kamarátom chrániť sa pred nimi. Priznaj sa mi otvorene: Keď si tak videl tie krásne hračky, pil si čokoládu a jedol koláče, nepomyslel si si: Keby som to aj ja tak mal ? A keby som mal aj vlastné hodinky, aj svoje peniaze, farebné ceruzky, bicykel atď? Však si si to pomyslel ? Nuž, povedz mi ! Videl si už zahradníka obstrihávať v jeseni ružové kry a na jar zasa malé zelené výhonky, čo vypučaly z koreňa popri kmeni ? Prečo to robil ? Chcel azda, aby už ker ďalej nerástol alebo sa bál, že bude mať priveľa ruží a že tým klesne ich cena ? Nie ! Ba práve sa obával, že vypučí po stranách veľa zelených výhonkov a sila kríka sa tým roztriešti a vyčerpá. Nemal by potom dosť miazgy a sily rodiť ruže, čo je jeho najkrajšou a najvznešenejšou úlohou. Ale aj s ľuďmi je to tak. Keď sa majú dobre a môžu vyhovieť každej svojej chúťke a žiadosti, vypučia im na všetky strany zelené výhonky ako u ruží. Neostáva im potom dosť sily a možnosti rodiť ruže. A vtedy je načo celý ten ker ?

Tou ružou je u človeka veľká, skrytá sila vôle a rozumu, ktorá tiež len vtedy kvitne, keď sa zelené výhonky poriadne obstrihajú. Množstvom žiadostí sa sila človeka triešti a rozpadáva. Nemôže už potom rozpoznať hlavné od vedľajšieho a považuje vonkajšie láry-fáry za to najdôležitejšie. Pritom vždy zabúda na svoj vnútorný rozkvet. Každý odstrihnutý výhonok je ruži na osoh a posilňuje sa ním sila sebapremáhania. V nej pramení všetko veľké hrdinstvo a láska sveta. U chudobných tiež niet veľa ráz ruží, hoci sa výhonky obstrihávajú, pretože rastú v príliš suchom a tmavom prostredí. Ale to je zasa niečo iného než u boháčov. Teraz vidíš, že nie všetkému sa možno u boháčov učiť a všetko obdivovať. Preto, buď popri všetkej svojej skromnosti hrdý a spokojný so svojou chudobou ! Nezáviď boháčom a nezahŕňaj ich blaženými chválami, aby si tým nerozmnožil ich chúťky. Pýtaj sa ich radšej, prečo sa dáva prednosť ružiam pred výhonkami a prečo je to nie tak strašné závideniahodné mať všetko, čo len človek zachce.

Raz nám rozprával náš pán farár cez hodinu náboženstva o bohatom talianskom nládencovi, ktorý žil pred dávnymi storočiami a mohol si dopriať všetko, čo si len zažiadal. Tu začal pozorovať, ako tie chúťky a náruživosti dusia a škrtia jeho srdce a hoci stále mysli len na seba a svoje túžby, nemôže nikdy dôjsť uspokojenia. Toto jeho vnútorné rozpoloženie sa mu stávalo čím ďalej jasnejším. Keď sa ho potom raz pri veľkej slávnosti pýtali, ktorú zo všetkých krások si vyvolí, povedal: „La povertä" — chudobu. Odišiel, rozdal všetko bohatstvo a založil žobravý rád františkánov. Nerozprávam ti to preto, aby si sa domnieval, že každý by sa mal stať dobrákom, ale preto, aby si nemyslel, že najväčším požehnaním v živote je bohatstvo. Chcem len, aby si pochopil, aké nebezpečenstvá obsahuje bohatstvo. Jedine ten ich môže premôcť, kto o nich vie a ostáva celkom dobrovoľne uprostred veľkého blahobytu skromný. Tiež musí opatrne obstrihávať svoje žiadosti a túžby, aby sa sila, potrebná pre ruže, neroztratila v bujnej zeleni. Buď teda dobrým priateľom svojim bohatým kamarátom, odúčaj sa od nich dobrému a jemnému — ale chráň sa pred ich nebezpečenstvami !"

8. Silnejší.

Niet väčšej radosti pre chlapcov ako merať si sily Veľmi rýchlo sa vyskúša, kto je najsilnejším v triede alebo aj v celej škole. A keď príde do triedy niekto nový, strkajú a dráždia ho dotiaľ, kým sa len nepustí do bitky a neukáže, či je silnejší ako jeho noví priatelia a či ho možno ľahko položiť.

Viete dobre, že je veľa druhov síl. Možno mať veľmi silné svaly, ale pritom veľmi slabého ducha. Môžme mať zas silného ducha, ale veľmi malú silu vôle. Kto víťazí silou svalov, môže byť naskrze porazený, keď ide o silu ducha a vôle, či ste nepozorovali, že taký chlapec slabého tela, aie silnej vôle a jemnej, vážnej duše vplýva pozvoľna na triedu, zahanbí surovcov, obklopí sa tými lepšími ako by telesnou strážou a konečne nepozorovane zvíťazí nad všetkými ? Hlavné je, aby znášal porážky vo svete silných svalov statočne, bez zákernej pomsty, jedovatých nádavok a žalôb. Takéto sebapremáhanie zapôsobí mocným dojmom na tých lepších a potajomky mu získa ich srdcia. A čo by sa boli na ňom v škole aj smiali, predsa zvíťazí nad nimi ešte aj neskoršie v živote, keď ožije v ich spomienkach a donúti ich, aby sa sklonili pred jeho príkladom. Taká čarovná je moc silného srdca !

Pozorujte, ako sa v škole merajú srdcia ! Je to boj, ktorý sa vedie neviditeľne popri iných tuhých bitkách. V ňom často víťazia tí, čo vo viditeľnom boji ležia porazení. Kto však víťazí v neviditeľnom boji sŕdc, pretože má mocnejšie a pevnejšie srdce, zvíťazí nakoniec aj v boji pästí, lebo skrotí a zahanbí srdcia, ktoré bijú za tými päsťami.

Počuli ste už, že v stredoveku verili v biele a čierne kúzlo ? Tým bielym mala byť zázračná sila Kristova, silnejšia ako moc zlých duchov, ktorí sa boja znamenia kríža. Má to ten hlboký smysel, že v najväčšej láske a sebapremáhaní tkvie vlastne najväčšia sila. Kúzlo tejto šľachetnej sily vždy musí konečne zvíťaziť, i keď je na okamih zosmiešnené a odkopnuté. Ale, ak niet pevnej vôle zvíťaziť, lahko sa sám dobrý nakazí, stratí kúzelnú silu a podľahne. A nielen v škole, ale všade, kde sa len dvaja ľudia sídu, merajú sa sily. Čoskoro sa vie, kto je silnejším a či nakazil a „očaril" surovší jemnejšieho, hnevlivý pokojného, čistý nečistého a či naopak. Príde napr. do školy nový žiak a hneď v prvých dňoch sa mu prikmotrí jeden zo spolužiakov. Zatiahne ho do kúta a začne mu šeptať všeličo nečistého. Ale ten mu povie: „Nože, počkaj chvíľku, poviem ti potom voľačo dôležitého." A keď tamten napína uši, povie mu: „Azda budeš mať zajtra poobede trochu času prejsť sa so mnou do prírody. Vieš, tak veľmi túžim po čerstvom vzduchu a nestrpím ani reči o nečistých veciach ! Vždy mi to pripomína trus na cestách, nepríjemné výpary, skazené vajcia a hnojisko; prepáč teda, že ta nepočúvam, ale zato zajtra pôjdeš do lesa, pravda ?" Ten iste neodmietne a čerstvý vzduch bude zaiste tomuto malému prasiatku na osoh. Iste má izbu niekde vzadu na dvore s výhľadom na hnojisko a jeho čuch sa mu tu otupil. Kto vie, ako bude na neho pôsobiť les:

„Tajomnou rečou hora

ticho a vážne ti vraví,

ako máš činiť a ľúbiť,

ako žiť život pravý."

Kto tu zvíťazil ? Biele kúzlo nad čiernym. Ale, pradstavte si, že by ten nový bol mal len niekoľko dobrých predsavzatí, ale nie opravdivú silu srdca. Vtedy by sa to bolo skončilo celkom inak. Bol by sa musel zúčastniť vychádzky na hnojisko a bol by si doniesol domov chmúrny pocit porážky a poroby, hoci by hneď nebolo na ňom viditeľných stôp. A predsa, vonku veje cez rozkolembané vetvičky taký čistý a jasný vzduch !

„Dolina, hora, bujný háj, čo sviežosti je plný,

tam moje srdce vždycky sa zdravím a silou plní."

Alebo, druhý príklad. Predstavte si dvoch bratov asi rovnakého veku. S času na čas spolu bojujú, aby si zmerali sily. Ale pritom zápasia medzi sebou aj v niečom inom. O tomto nikto nič nevie. V tomto boji často zvíťazí ten, čo v telesnom zápase podľahne. Totižto, starší brat je veľmi hnevlivý. A teraz sa merajú sily: Ci ten hnevlivý skazí, rozruší a rozhnevá toho druhého a či tento bude mať takú silnú vôľu a srdce, že toho hnevlivého pomaly upokojí a svojím príkladom zahanbí a premení. A tak aj v každej rodine, triede aj v každom obchode je víťaz a je porazený. Zvíťazí ten, kto si podmaní toho druhého. Kto ostane trpezlivým, znášanlivým, zdvorilým a čistým v rečiach a činoch, aj keď ho myká vo všetkých svaloch, ten skrotí aj iných, prebudí ich k lepšiemu životu a jeho víťazná zástava zaveje na hradbách dobytého mesta.

Hádam máte sestru, čo rada celé dni škúli. Toto je veľmi nákazlivá vec. Keby som bol na vašom mieste a zbadal by som, že aj ja už začínam zaškuľovať, povedal by som si: „Ahá, to mi už pekne krásne moja drahá sestrička počarila. Ale, som ja len slabý chlapík, že si dám počariť takým malým dievčaťom ! No, však uvidíme, kto je silnejší ! Som zvedavý, či ju oslobodím od tohto zlého kúzla !" Ako zbiera vo vojne veliteľ svoje cúvajúce čaty a ženie ich k útoku, tak zosbierajte celý svoj rozum a všetky bratské city a podniknite útok. Keď už tak sestrička zasa raz má vôľu škúliť, poprosíte ju veľmi pokorne o prepáčenie a sami seba tak strašne potupíte, že sa musí zasmiať a zabudne na všetko. Bolo to ťažko dobyté víťazstvo, ale predsa, dosiahli ste teraz aspoň pevného bodu, odkiaľ môžete odstreľovať škúlenie. Po polročnom boji s radosťou zbadáte, že sa už aj ona raz premôže k ospravedlneniu a ešte skôr sa vám prihovorí ako vy jej. Po roku je už škúleniu koniec. Tu ju povoláte slávnostne na ovocnú hostinu a pritom jej poviete: „No, konečne som sa už odvykol od toho nešťastného škúlenia a to len zásluhou tvojho dobrého príkladu. Z vďačnosti som ti dnes prichystal túto hostinu. Túto hrušku, hľa, zjem na tvoje zdravie, ty môj anjel strážca, ty moje lepšie ja !"

Toho dňa ste vybojovali najväčšie víťazstvo. A nikto nič nevie, lebo Pavla je pevne presvedčená, že vás ona odvykla škúliť.

9. Kazitelia hier.

Niektorí chlapci a dievčatá večne kazia hry. Pri všetkom, čo iní navrhujú, pokrútia hlavou, buď preto, lebo považujú svoj návrh za lepší a nechcú od neho ustúpiť, alebo jednoducho preto, že je to cudzí a nie ich návrh. Hovoria: „Sme samostatní a nebudeme robiť vždy to, čo iní. Nie sme predsa davisti, ale máme vlastný rozum a vlastnú vôľu, zatiaľ čo iní vždy pokorne bežia s davom." Čo by ste im na to odpovedali ? Spomeňte si, čo som vám bol rozprával o vonkajšej a vnútornej samostatnosti ! Záleží samostatnosť len v ustavičnom uplatňovaní vlastnej vôle ? A môže byť samostatný človek aj ústupčivým ? Áno, pravdaže, môže, keď ustupuje nie zo strachu, alebo márnomyseľnosti alebo zo slabosti a opičenia, ale na základe mužného a ochotného sebazaprenia. Teda samostatnosť sa neposudzuje podľa toho, či sme sa niekomu poddali, alebo nie, ale prečo sme sa poddali — či zo zbabelosti, alebo z ochoty. Tvrdohlavosť je nie znakom samostatnosti, ale znakom slabosti; znamená, že sa nevieme vyšvihnúť k uplatneniu vlastnej vôle a v tom je každý počiatok nesamostatnosti. Tvrdohlaví bývajú ľudia, čo sú vtedy ochotní bežať s inými, keď majú vo výhľade niečo príjemného. V tom sa u nich práve tak prejavuje nedostatok sebazaprenia ako pri ich vzdorovitosti. Veď človek skutočne samostatný, zvyknutý nepoddávať sa sebe samému, ale mužne prevádzať práve aj tie nepríjemné veci, rád ustúpi a podriadi sa iným. Preto mu je ľahko pokojne sa s inými hrať, alebo pracovať, zatiaľ čo slaboch podlieha v každom okamihu svojej nálade a vrtochu a preto príde vždy do potýčky s vôľou iných. Najlepšie možno oboch takýchto vyskúšať, keď sa plánuje nejaký nepekný kúsok. Ten, čo vždy tak rád ustúpi, bude tomu odhodlane odporovať. Ten druhý, inokedy tak tvrdohlavý, rád sa toho zúčastní, lebo nepozná sebazaprenia. Preto, voľnosť pri styku s priateľmi je najlepšou školou samostatnosti. Učí nás byť tvrdými voči sebe a neustupovať sebe samým.

Záchrana.

1. Niet mu už pomoci.

Otriasajúcim dojmom pôsobí, keď odstúpi lekár so zachmúrenou tvárou od postele chorého a povie príbuzným: „Nemožno ho zachrániť, je už neskoro !" Niet lekára, čo by to vyriekol, kým je ešte čo len najslabší záblesk nádeje. Veď ako často sa na smrť chorému navrátily sily a ochrnutému rozhýbaly údy, hoci ich považovali lekári už za stratených. Ba ešte aj takí, čo boli už považovaní za mŕtvych, prišli v truhle k vedomiu. Nevie sa, či taký chorý nemá v sebe ešte nejakú skrytú, uzdravujúcu, dosiaľ neprejavenú silu alebo či ešte nejaký prostriedok nezapôsobí spásonosne na jeho chorobu. Niektorý zrazu ozdravel zmenou vzduchu, u druhého pôsobily byliny, u tretieho elektrina, u štvrtého posilujúci kúpeľ a u iného zas veľká radosť. Ba aj nemí už začali rozprávať pod dojmom veľkého ľaku a predsa, nebolo už nádeje na to ! Na základe takýchto skúseností treba byť nesmierne opatrným pri vyslovovaní ťažkého výroku: „Niet mu už pomoci — vzdávame sa všetkej nádeje !"

Ale ešte opatrnejší máme byť, ak sa chceme odvážiť povedať o voľakom: „Jeho viny sú tak ťažké a jeho vnútorná podstata tak skazená, že už nikdy nebude z neho dobrý človek. Niet mu už pomoci !" U chorého vidieť aspoň určité vonkajšie príznaky, keď sa mu už chýli ku koncu. Ale, kto môže natoľko vidieť do ľudského srdca, aby mohol povedať: „Všetko je stratené, náprava je už nie možná, už nikdy z neho nič nebude ?" A predsa, sme stále svedkami toho, ako sa ľudia pohotové a predčasne vzdávajú nádeje na záchranu spolubližných. Hádžu ich medzi nenapraviteľných zlosynov, s ktorými je už zbytočné sa zapodievať. Začína sa to už v škole. Takému zatvrdlivému a posmešnému luhárovi sa každý vo veľkom oblúku vyhne a opovrhne ním. Nikto sa s ním nehrá a všetci ho považujú za akéhosi zločinca, ktorého treba vystrčiť zo spoločnosti dobrých. Možno bude skutočne z neho zločinec, ale nie preto, že by bol nenapraviteľne skazený, ale preto, že ho všetci odstrčili a nikto mu už nepodal svoju priateľskú ruku.

Vidím v duchu pred sebou izbu, kde leží ťažko chorý, ktorého vyhlásili lekári za nevyliečiteľného. Tu vstúpi nový lekár, ktorý už vyliečil mnohých, čo im už zdanlivo nebolo pomoci. Dlho a vážne pozoruje chorého a potom povie pevným hlasom: „Uzdraví sa !" Koľko blaženosti môže rozšíriť takýto človek ! Ale ešte dojímavejšie je, keď človek so zatvrdnutým srdcom a ťažkými vinami zrazu stretne niekoho, čo verí v jeho uzdravenie a dobrotu a čo povie ostatným: „Buďte len trpezliví a milujte ho ! Uzdraví sa !" Takýmito lekármi by ste mali byť všetci !

2. Záchrana opilca.

Ukázali mi raz človeka, ktorý bol pre svoju neprekonateľnú pijanskú náruživosť už aj v blázinci a teraz, už ako úplne vyliečený, starostlivý otec rodiny, kráčal si pred nami. Pýtal som so správcu blázinca, ako sa mohla stať takáto zmena. Rozprával mi toto: „Dávno som sa už vzdal nádeje na jeho vyliečenie, lebo, len čo sme ho pustili na slobodu, už aj začal znovu piť. Tu som sa dopočul, že istý chudobný obuvník založil sdruženie ľudí, ktorí dali sľub, že už nikdy nepožijú ani kvapky alkoholu. Keďže alkohol spôsobuje vo svete toľko strašnej núdze, biedy a tuposti a ničí toľké rodiny, chceli týmto spôsobom poslúžiť svetu svojím dobrým príkladom. Pri výstupe na ľadovec sa ľudia pospájajú povrazom a tak sa jeden druhého držia a chránia pred pádom; aj oni uznali pri tomto predsavzatí za najlepšie pospájať sa v takomto sdružení a tak sa vzájomne upevňovať. Do tohto spolku som dal zapísať nášho nevyliečiteľného. A to ho úplne vyliečilo !" Zachránilo ho vedomie, že je prijatý do spoločnosti poriadnych ľudí, že je ich spolu členom a podpísal potvrdenie, kde sa zaväzuje čestným slovom nepiť už nikdy pivo, víno, ani pálenku. Potreboval sa chytiť záchranného povrazu, cítiť, že aj iní s ním kráčajú, naplnení rovnakými predsavzatiami a posilňujú ho svojím príkladom. Odvtedy sa už veľa a veľa „nevyliečiteľných" uzdravilo týmto spôsobom, teda nie vylúčením, ale „prijatím". Ak sa potom spýtate ženy takého zachráneného, ako je teraz s mužom spokojná, rozžiari sa jej tvár a povie: „Oj, veľmi, veľmi, veď složil ten sľub !"

3. „Chcem sa napraviť !"

Riaditeľ londýnskej vaznice bol celý zúfalý nad zdivočelou ženou, ktorá sa chovala vo vazení ako dravec a bola považovaná za nenapraviteaľného zločinca. Istá členka Armády spásy sa raz podujala ju navštíviť a napraviť. Strážcu nechala za dverami a vstúpila do cely celkom sama. Pristúpila k vaznenej, ktorá práve sedela na stoličke a hľadela do okna, uchopila ju za ruku a vtisla jej bozk na čelo. Tá nevedela prenadiviť, čo sa tu s ňou deje. Dalo sa s ňou rozprávať ako s dieťaťom. Keď ju prepustili z vazenia, bola už celkom zmenená. Odvtedy je jednou z najobetavejších spolupracovníčok Armády spásy. Ako by mohla takáto návšteva, plná úprimnej sesterskej a bratskej lásky, zachrániť mnoho zdanlivo nenapraviťeľných ! Kiežby milosrdný muži a ženy pravideľne navštevovali vaznice, kde sedia vazni sami sosvojimi chmúrnymi myšlienkami ! videl som raz na kazateľni vazenského kostola veľké tmavočervené súkno so zlatým nápisom: ,,Chcem sa napraviť !“ Odsedia si ten svoj trest v chmúrnej samote alebo v zlej spoločnosti iných zločincov a dozorca vie, že po prepustení sa zasa čoskoro vrátia a to možno ešte aj nadlhšie, než boli doteraz.

Raz ma vzal vazenský lekár so sebou medzi mladistvých previnilcov. Myslel som, že tu budem vidieť len samé malé dravčie tváre. Aký som bol prekvapený, keď som tu zhliadol celkom pokojné, príjemné tváre,ba aj veaĺmi milé, priateaĺské oči a jemné črty. Pravda,,niektorí mali drzý, divý výraz tváre, ale nie taký, že by sa mohlo povedať:,,Niet mu pomoci !“ Keď ich lekár hladkal po hlave a pýtal sa, ako sa majú,tak vďačne a pokorne sa mu usmievali, že to človeka hlboko dojímalo.Vačšinou boli trestaní pre hromadné krádeže. Som si však istý, že by neboly kradli, keby bolo bývalo pre nich včas trochu lásky, opateri a viac radosti. Ako by sa aj ináč mohlo stať, že vačšina zločincov pochádzala z chudobných vrstiev,kde dolieha na deti už od malička hlad a bieda a kde musia miesto hier a zábavy pomáhať pri zarábaní chleba ? Tam si rodičia nestačia vychovávať deti, keďže musia často obaja celý deň robiť v továrni alebo v obchode. Je pravda, že väčšina chudobných ostane poctivými až do konca života a odolá tým najväčším pokušeniam, i keď pritom hladuje a mrzne. Ale takíto mali iste aspoň matku, ktorej verné a dobrotivé oko neprestajne žiarilo nad ich životom alebo mali nejaké priaznivé sklony povahy. Ale, kde aj to chýba a dieťa počuje neprestajne len zvady, hádky a surovosti, ako sa tam môže usídliť dobro v jeho duši ? Pýtajte sa sami seba, aké by bolo vaše srdce, keby ste si neboli mohli napísať svoje vianočné želanie na lístok, ale by ste ho boli museli so smútkom uzavrieť do hĺbky svojho srdca! Kým druhým žiaril vianočný stromček, vy by ste boli museli predávať na ulici zápalky ! Či by ste neboli prišli do pokušenia vziať niečo, čo vám nepatrí ? Len si pomyslite, akí ste namrzení, keď sa vám nesplní čo len jedno túžobné želanie !

Preto vám toto všetko hovorím, aby ste videli, ako ľahko je zísť s pravej cesty, aj keď je nie človek výslovne zlý. Nie je teda našou zásluhou, že sme ostali dobrými ! Azda by sme tiež boli zdivočeli, keby sme neboli mali vo svojom detstve opravdivej lásky, radosti a niečí dobrý príklad. Ak je teda medzi vami niekto zatvrdlivý, surový a uzavretý, nevyslovte sa hneď o ňom: „Tomu už niet pomoci — nestojí za reč !" Takto možno aj vás viniť z toho, že raz skutočne upadne. Veď práve vy ho môžete uzdraviť svojou dobrotou a priateľstvom, ktoré dosiaľ jeho smädné srdce márne hľadalo. Keby vám rodičia povedali: „S tým sa nesmiete stýkať, mohol by vás skaziť svojimi zlými vlastnosťami", choďte k nim a povedzte im: „My ho chceme „nakaziť" svojou láskou — prosím vás, dovoľte nám pokúsiť sa o to !" — Veľa čítate v pohádkach o princoch a princeznách, ktorí, premenení zlou čarodejnicou na zvieratá, čakali na vyslobodenie. A vždy nakoniec príde niekto, kto ich veľmi miluje a ničoho sa nezľakne. Ten zruší kliatbu a vyslobodí ich. S mnohými ľuďmi je to tak aj v skutočnom živote. Zdá sa, ani čo by boli zakliati a premenení na zlé zvieratá, ovšem, nie skutočným čarodejníkom, ale vplyvom nešťastia, zlého príkladu a nesprávneho, neláskavého zachádzania. Vy ich môžete vyslobodiť a to nielen svojou láskavosťou a úctou, ktorú im preukážete, ale aj tým, že im vnesiete do života nejakú radosť.

Veľký ruský básnik bol dlho väznený na Sibíri a mal tam hojnú príležitosť pozorovať tých najhorších zločincov. Rozpráva, ako je tam ľahko dobrému dozorcovi. Len pár priateľských slov alebo prívetivé zachádzanie — a tí ľudia sú vraj úplne zmenení. Tešia sa ako deti a prejavujú neobmedzenú vďačnosť. Keď teda ešte aj tých najväčších surovcov možno zlepšiť dobrým a ľudským zachádzaním, máme potom právo povedať o priateľoch: „Len so surovosťou zvíťazí človek u neho — škoda tam každého pekného slova" ?

4. Spoznanie.

„Z ďalekej cudziny vandrovník prišiel, ustatý do rodnej dedinky vošiel." Kto z vás sa pamätá na túto peknú báseň ? Ako ho nikto nepoznal, ani jeho najlepší priatelia, ba ani vlastná žena. Ako si smutne kráčal po ceste a „po čiernej tvári mu stekala slza". A potom ďalej:

„Hľa ! mamka mu práve z kostola schádza.

„Pochválen", povie jej a viac slov nenachádza.

„Syn drahý !" — slzou sa oko jej lisne,

pobehne k nemu a k srdcu ho tisne.

Čo ako má líca od slnka čierne,

predsa ho poznalo to srdce verné !"

Áno! To matkino oko vidí hlbšie ako oči všetkých iných. I keď je tá tvár premenená slnkom a prachom, poblúdením a vinami, milujúca matka vidí v nej ten tisíc ráz žehnaný obličaj svojho dieťaťa a bude doň zas vkladať novú vieru a nádeje, i keď sa iní nechcú k nemu priznať. Z jeho pozdravu zaznieva k nej zvuk starých, dobrých čias, v jeho zraku vidí ešte lúč jeho bývalej vernosti a úprimnosti, áno, to je jej syn — čo ako má líca od slnka čierne !

Ako ináč by sme posudzovali mnohý nevľúdny a zdivočelý obličaj, keby sme sa naň pozreli očami matky ! Veru, nevzdávali by sme sa tak rýchlo všetkej nádeje ! Ale, bohužiaľ, oči matky si nemožno len tak vypožičať ako lupu alebo mikroskop ! A či azda predsa len ? Skúste to raz a keď budete chcieť voľakoho odsúdiť, pomyslite si na jeho matku ! Či ho nebudete potom úplne iným okom pozorovať ? Či naraz nespadne pred vami s jeho tváre všeličo, čo ho zmenilo ?

A keby ste aj nevnikli do jeho vnútra, myšlienka na jeho matku bude vo vás vždy hlasom svedomia, ktorý vpadne do vášho odsudzovania a pripomnie vám: „Zadrž, zadrž, veď keby to tak ona počula..

5. Debna na odpadky.

Viete, kde sa dostanú haraburdy z odpadkovej debny, ktorú v niektorých mestách vynášajú slúžky každú sobotu pred brány ? Či si, hádam, myslíte, že to zmizne na večné veky kdesi v podsvetí ? Pravda, sú tam len veci, ktorým „už niet pomoci", ktoré boly prehlásené za „nevyliečiteľné" a sú skrz naskrze skazené, nepotrebné a neupotrebiteľné. Sú to roztrhané bábky, porozbíjané hračky, hrnce, taniere, ďalej handry a kosti a — veď vám tu ani nemusím vyprázdniť celú odpadkovú debnu.

Poznám knižočku od Hermanna Wagnera: „Objavné cesty po dome a dvore." V nej sleduje autor osud všetkých rozličností, ktoré našiel v odpadkovej debne. Objavil, že temer všetko sa ľudskou šikovnosťou zase zmení na používateľné veci. Tak napr. kosti. Tie najväčšie a najkrajšie sa dostanú do tovární, kde ich vyčistia, vybielia a premenia na rukoväte nožov, klavírové klávesy a podobné veci. Z menších kúskov sa vyrába fosfor a ten nám potom horí na zápalkách. Ostatné sa zmelú na múčku, ktorá je cenným hnojivom. Aj v leštidle na topánky sú obsažené kosti, lebo ich pálením sa získava aj kostná čerň. Z teľacích paprčiek robí sa olej, ktorého používajú pri výrobe kože. Kúsky kože putujú ku glejárovi. Rybacie šupiny sa používajú na perly a ozdoby. Z rybacích očí sa napodobňujú nerozvité kvetinové púčky. Staré handry, z ktorých sa predtým vyrábal len papier, sa v továrňach rozdrvia, stmelia s novou vlnou a takto znovu nastúpia tú istú dráhu. Z handier, z ktorých sa už nemôže robiť ani papier, spraví sa papierová masa a z tej čajové tácne. Kúsky skla a rozbité fľaše sa znovu zvaria a utvoria z nich nádoby. Skrátka — členovia takej odpadkovej debny sa tak rozpŕchnu na všetky strany a prekonajú také rozmanité osudy, že sa môžu pri rozlúčke vzájomne pýtať: „Kedy sa, braček, zase uzrieme v takejto debne ?" — Keď sa tak zamyslíme nad tým, ako sa ľudskou šikovnosťou premenia najhoršie a najskazenejšie handry a odpadky na veci, cenné a užitočné pre ľudskú spoločnosť, zdá sa nám tým úbohejším, že s poblúdenými zachádzame tak nevšímavo a nesprávne. Vystrkujeme a odhadzujeme ich ako neužitočných a nepolepšiteľných zato, že sa trochu odreli a pootĺkali. Kiež by sme na nich použili aspoň polovicu toho umenia, ktorého sa používa pri premieňaní teľacích paprčiek, rybacích šupín a kostí !

Z odpadkov sa usilujeme starostlivým vypracovaním získať trvalo cenné veci a o ľuďoch by sme mali hovoriť: „Už sa s ním nebudeme hrať ani rozprávať — už sa z neho nič nedá vystrúhať" ?

6. Kukla.

Predstavte si, že by ste našli kuklu a nevedeli pritom, že na jar vyjde z tohto chladného, mŕtveho zámotku krásny motýľ. Mysleli by ste, že je to mŕtve zviera a zahodili by ste ju. Tak je to aj s niektorými ľuďmi. Celá ich bytosť je ako by zamotaná, uzavretá kukla a kto ich pozoruje len zvonku, myslí, že sa z nich už nikdy nemôže vyvinúť nič radostného. A predsa, chýba im jedine slnko, jarné slniečko, čo by v nich vzbudilo nový život. A čo je kukle slnko, to je zatvrdnutému a uzavretému človekovi úprimné pochopenie a prívetivosť. Ak necháte kuklu v temnej pivnici, nevyletí veru z jej zámotku pestrý motýlik ! A tiež, keď človek nezakúsi ani trochu nežnosti a lásky, ostane po celý svoj život len kuklou. Keď voľakedy stretnete takého zakukleného človeka, neodstrčte ho, ako to robí veľa bezmyšlienkovitých ľudí ! Vyskúšajte radšej na ňom silu svojho tepla a pokúste sa vyvábiť ho zo zámotku ! Ak sa vám to nepodarí, neskladajte vinu na neho, ale pýtajte sa, koľko chladu a pivničnej temnoty asi na neho pôsobilo, že tak raz navždy stuhol.

7. Maliar.

Dve veľmi zlé deti maly byť namaľované z príležitosti narodenín ich starej matky. Rodičia ich zaviedli k význačnému maliarovi a pýtali sa ho, či im to urobí. „Áno", odpovedal s kyslou tvárou; nevábilo ho veľmi zvečňovať na plátne také nevychované pulce. Dohovorili sa však a deti mu potom sedely pred plátnom každý deň. Keď po štyroch týždňoch priniesol hotový obraz, začudovali sa všetci nad ľúbezným a nevinným výrazom tváričiek. A predsa, nikto nemohol tvrdiť, že by nebola správne vystihnutá podobnosť. „Ale, ako ste len vykúzlili ten výraz tváre ?" spytovali sa maliara. „Nič som nemusel vykúzľovať" povedal. „Vyvábil som ho na deťoch. Počas maľovania som im rozprával veselé príbehy a aj ony mi ich rozprávaly. Vtedy sa im rozžiarila na tvári všetka ľúbeznosť a dobrota, čo sa skrývala v ich vnútri a ja som to chytro zachytil na plátno. Nič som neskrášľoval, len som vyzdvihol to, čo skutočne jestvuje. Nato sme tu my, maliari, aby sme objavovali skrytú krásu !"

Kiežby našiel každý človek takého objaviteľa ! Kto má len trocha trpezlivosti, môže sa stať takým umelcom. Nemusí byť ovšem maliarom, ale môže byť objavovateľom skrytej krásy. Keď vás rozčuľuje protivné chovanie vašich priateľov alebo súrodencov, pomyslite si, ako často sa vy sami celkom ináč chováte, než ste vo skutočnosti. Nikdy nemyslite, že ten druhý stojí za svojím grobianstvom bez ľútosti a hanby. Potom vám bude ľahšie nevidieť na ňom len tú jeho protivnosť, ale veriť aj v lepší život, čo sa za ňou skrýva. Tento sa potrebuje často len zobudiť, aby si víťazne prerazil cestu a premohol a napravil to, v čom bol chybil.

8. Hra na husle.

S istým jedenásťročným chlapcom sa od istého casu vôbec nedalo hrať, lebo pokazil akúkoľvek hru. Nemal väčšieho potešenia ako dráždiť, zlostiť, ba aj tupiť iných. Raz navštívili jeho bývalí spoluhráči a spoluhráčky jeho matku a žalovali sa jej naň. Vtedy videli, v akom smutnom a neradostnom príbytku býval. Jeho matka im ukázala staré, rozpuknuté husle a hovorila, že na nich jej chlapec hráva, lebo má hudbu nesmierne rád. Nemajú však peňazí, aby ho dali učiť alebo mu kúpili dokonca nové husle. Deti to rozprávaly doma a viacero rodičov sa uznieslo previesť medzi sebou zbierku, aby chlapec mohol navštevovať hodiny hudby. Zbierka sa podarila a chlapec sa mohol učiť. A hľa ! Odvtedy sa celkom zmenil ! Všetkým sa zdalo, ako by bol dostal celkom novú tvár. Mal teraz na svete voľačo, čomu sa mohol tešiť. To pôsobilo, že sa mu prelomil ľad v srdci a vystúpilo na povrch všetko milé a dobré, čo v ňom predtým spalo.

A predsa — priatelia ho už boli prehlásili za „nevyliečiteľného" ! Nakoniec si pomysleli, že najlepšou liečbou pre neho bude poriadny výprask. Ale jeho matka im hovorila: „Niet dňa, aby som ho nevyprášila a nič to nepomôže." A tak tu pomohly len milé husle ! „Na ľúbych zvukoch vlastných piesní škovrán si cestu k výškam kliesni", tak peje básnik. Tak aj malý Martin Šulc si kliesni na zvukoch svojich husieľ cestu k svetlu.

Mali ste už zarastený necht ? Ukrutne to bolí, všakže ? Keď mu úzka topánka nedáva dosť miesta rásť rovno, ohýba sa a z pomsty vrastá do vlastného mäsa !

Martin Šulc mal veľa bujnosti, radosti a chuti do života, ale to všetko nemohlo rovno rásť. Tak sa to ohlo, zarástlo sa do jeho vlastného mäsa a urobilo ho nespútaným a neznesiteľným. Čo potom pomáhaly výprasky a odstrkovanie?

9. Čomu sa učiť v stajni.

„Ten kôň je už raz navždy skazený", počul som povedať paholka. Kôň, o ktorom hovoril, bol pekný, urastený, ale nikto na ňom už nechcel jazdiť. Zdalo sa, že nemá na mysli už nič iného ako zhadzovať jazdca, pritláčať ho k plotu alebo stromu a pri nasadaní a zosadaní ho kopať a hrýzť. Pre toto ho každý paholok, ktorý mu zanášal potravu, klepol po nose a grobiansky ho okríkol. Koniar si veľmi zakladal na tom, že vydrží behať s ním celú hodinu a hoci sa mu kôň akokoľvek spína, ostane v sedle. Bol na to hrdý, zvlášť keď mal pritom aj divákov.

Jedného dňa ta prišiel svetaskúsený človek, ktorému sa kôň zapáčil. Povedal, že za mesiac koňa tak vycvičí, že si ho bude môcť okrútiť okolo prsta. Všetci mysleli, že ho bude ešte viac švihať a bodať ako koniar a že v koniarni bude dupotu až strach. Ale nie ! Keď mu osedlávali koňa, stále sa mu prihováral jemným, ba až nežným tónom a podával mu cukor. Potom si ho viac ráz previedol po koniarni a stále sa mu tíško prihováral. Zrazu sa naň vyšvihol. Kôň sa niekoľko ráz prudko vzopäl a potom čakal údery. Ale nič. Len oceľové nohy ho tiskaly kupredu. Ani prudké slovo, ani mykanie oprát, ani úder ! Tak to išlo za dva týždne. Potom však už ani nebolo možné koňa poznať. Pohyboval sa práve tak krotko ako muž, ktorý sa mu prihováral.

Opýtajte sa na to ktoréhokoľvek znalca koni a povie vám to isté. Preto sa arabské kone chovajú tak ušľachtilo, lebo sa s nimi zaobchádza ako s priateľmi. Najušľachtilejší kôň sa zničí surovým zachádzaním a najzdivenejšie zviera sa môže napraviť zachádzaním milým a pekným.

Z toho dobre vidno, že ušľachtilá dobrota nie je slabosťou, ale mocnou prirodzenou silou, ktorá môže skrotiť ešte aj zvieratá, s ktorými si najsurovejší koniar ťažko poradí. Mnohý, čo nechcel veriť v silu dobrého slova, naučil sa tomu nakoniec v stajni pre kone.

Teraz som vám niekoľkými obrázkami odpovedal na to, čo robiť s protivnými, neskrotnými ľuďmi. Rozprávali sme o takých, ktorí majú rôzné veľké a odporné chyby, takže nie je radosť stýkať sa s nimi. Nepovedal som vám len jednoducho: Chovajte sa k nim takto, alebo takto ! Chcel som, aby vám odpovedal sám život a preto som vám predložil tieto obrázky. Čože nám ony všetky hovoria ? Čo hovorí tá poviedka o uzdravení chorého, ktorý bol už prehlásený za nevyliečiteľného, o opilcovi, ktorý bol prinavrátený svojej rodine, o sile dobroty voči padlým, o premene chlapca vplyvom radosti, o maliarovi, o očiach materských, o kukle, o debne na odpadky a konečne o skrotení skazeného koňa ? Rozprávajú všetky o tom, že môže byť zachránená každá bytosť, čo by bola aká zmŕtvelá, zatvrdnutá, skazená a zdivená a čo by sa zdala ako nenapraviteľnou, nevyliečiteľnou a nezachrániteľnou.

Keď toto platí o veľkých, či možno u mládeže, kde všetko ešte len rastie a pučí, vyrieknuť o niektorom chlapcovi alebo dievčati: „Všetko je márne — nedá sa s ním nič robiť — necháme ho tak" ? Či je nie oveľa krajšie podať mu ruku a stať sa mu záchrancom ? Nebudeme pritom namyslení, ale pokorní, lebo budeme mať vždy na mysli: Čo by bolo zo mňa, keby som nebol stretol na ceste svojho života toľko milosrdných záchrancov ?

10. Dvanásti bratia.

Pamätáte sa z detstva na pohádku o dvanástich bratoch ? Ako boli bratia zakliati, keď sa im narodila sestra a ako sa ona potom dala na cestu, aby ich vyslobodila ? Ako už prišla do ich blízkosti a odlomila v záhradke dvanásť bielych kvetín, aby ich darovala svojim bratom. Tu pristúpila k nej akási starenka a povedala: „Dieťa moje, čo si to spravilo ? Tých dvanásť bielych kvetov bolo dvanásť tvojich bratov, ktorí sa teraz naveky premenili na havrany." Dievča sa s plačom opýtalo: „A či nie je prostriedku ako ich vyslobodiť ?" „Nie", povedala starena, „niet na celom svete takého prostriedku, len jeden jediný a ten je taký ťažký, že tým ich nevyslobodíš. Lebo za sedem rokov by si musela mlčať a nerozprávať ani sa nesmiať. Keby si prehovorila čo len jedno slovo, i keď by chýbala už len hodina do tých siedmich rokov, všetko bude márne. To jediné slovo usmrtí tvojich bratov." Dievčina si v duchu povedala: „Som si istá toho, že ich vyslobodím !" Odišla sama do veľkej hory a tam priadla. Tam ju našiel kráľ, odviedol si ju do zámku a hoci bola nemá, vzal si ju za ženu. Tak spolu žili niekoľko rokov. Tu ju ohovorili, že je čarodejníčka. Kráľ tomu zo začiatku nechcel veriť, ale konečne uveril klebetám a zvolil, aby bola ako bosorka spálená. Ale keď už bola priviazaná o kôl a červené jazyky plameňov už olizovaly jej šaty a predsa ešte neotvorila ústa, práve uplynul posledný okamih siedmich rokov. Vo vzduchu niečo zahučalo a zasvišťalo, objavilo sa dvanásť havranov, premenily sa na bratov, tí chytro poodhadzovli drevo a rozviazali povraz. Kráľovná už mohla rozprávať a vysvetliť kráľovi tajomstvo svojho mlčania a nastala veľká radosť.

Povedzte ! Stáva sa to len v pohádke, že by sestra oslobodila mlčaním svojich bratov a či je to možné aj vo skutočnosti ? Možno človeka mlčaním vyslobodiť, t. j. oslobodiť ho zpod kliatby zlých zvykov ? Napr., môže sestra oslobodiť brata od neústupnosti a prudkosti, ktorá od neho odpudzuje priateľov a znamená velké nebezpečenstvo pre jeho budúci život ? Áno, môže, ak je jej láska taká mocná, že vie prinášať aj obete. Aké obete ? Také, že nebude chcieť mať pri každej hádke posledné slovo, i keď má pritom pravdu, ale bude celkom priateľsky mlčať. Ó ! Ako skvele vie zahanbiť takýto príklad ! Prenikne on aj cez najtvrdšiu kožu a privedie k rozumu aj toho najväčšieho hádkára. Ovšem, nestane sa to jedným razom, ale niekedy aj len po takých siedmich rokoch. V tom mala tá starenka pravdu, že je toto ten jediný prostriedok a že je nesmierne ťažký a málokto sa ho chopí. Nesmiete si namýšľať, keď budete mlčať, že si brat pritom pomyslí, že on má pravdu. Nie ! Každému človekovi povie jeho vnútorný hlas, kedy nemá pravdu, kde priďaleko zašiel a kedy sa nepekne zachoval. Preto aj stredoveký básnik Dante opisuje vo svojej básni o pekle, že nikoho, kto príde do pekla, nemusia ta čerti privádzať, lebo každý vie celkom presne, ako zhrešil a kde podľa toho patrí. — Ľudia však majú tú slabosť, že nechcú navonok pred inými ukázať, že nemajú pravdu. Preto, keď sa sestra vadí, háda a bojuje o posledné slovo, zaryje sa brat tým väčšmi do svojej obhajoby, zatvrdne a nebude hádke konca kraja. A to je niečo strašného ! Počuli ste už cez oblok, ako sa dvaja ľudia vadia ? Myslím, že to je to najodpornejšie a najsmutnejšie, čo len na svete jestvuje. Zdá sa, ako by už ani nesvietilo na nebi slnko, ale petrolejová lampa s rozbitým cylindrom a bledým svetlom. Niektorí ľudia sa takto vadia po celý svoj život a keď zomrú, zdá sa, ako by nemali ešte ani v hrobe pokoja a schádzali sa ako duchovia na nejakej lúke a jeden vraví „vidí — bum" a druhý „vidi — bam" — tak ako za svojho života. A pritom každý myslí, že bude mať pravdu na večné veky. Preto, nech sú požehnané všetky sestry, ktoré, uzavrúc sľub mlčania vo svojom srdci, vydajú sa na cestu ako tá sestra z pohádky a povedia si: „Som si istá, že ho vyslobodím !"

Všimli ste si, že v pohádke je tiež veľmi dobré podobenstvo, ako sestra už stojí v ohni, plamene ju olizujú a predsa ešte mlčí ? Aj v živote je to tak. Mlčanie človek strašne ťažko znáša. Často sa zdá, ako by to už ani chvíľku nevydržal a priam všetko v ňom blčí. Veď cíti sa nespravodlivo obvinený a odsúdený a rád by sa očistil ! Aspoň jedným slovom vybuchnúť ! Ale práve takto sa vrtí hádka dokola, lebo taký mrmľoš a hádkár len tak striehne na príležitosť, kde môže niekoho obviňovať a vylievať na ňom svoju zlosť. Takto teda možno mlčaním vyslobodzovať !

A keby aj vaši bratia krákali na vás ako dvanásť havranov, sovrite pery a pomyslite si: „Len čakajte, úbohé havrany, ste predsa len moji bratia ! Len trpezlivosť, ja nebudem krákať ako vy, ale vás vyslobodím !"

11. Šípková Ruženka.

Rozprávali sme o tom, ako môže sestra vyslobodiť bratov. Nuž, povedzteže, môže aj brat vyslobodiť sestry ? Bolo by to veru zvláštne, keby nemohol, lebo taký brat je predsa len silnejší ako sestra a čo môže ona, mohol by aj on dokázať. Pravda, tam nepomôžu tvrdé päste a silný hlas, ale niečo iného. Je k tomu treba veľmi veľa lásky a tej majú ženy už v mladosti obyčajne viac ako muži. Ale, keby bratovi nevystačila jeho láska k oslobodeniu dvanástich sestier, jednu už len predsa oslobodiť môže !

Taká belasooká, zlatovlasá, červenolica sestrička je roztomilá. Skoda len, že je taká štiplavá. Pri všetkom najmenšom utŕžiš od nej narážku, pri hre ta dráždi a doberá a keď dôjde k hádke, nedá sa to s ňou už ani vydržať. Je ružou v tŕňoch — Šípkovou Ruženkou, ktorá je zakliata a sedí v hustom tŕní. Pohádka o Šípkovej Ruženke mi vždy pripomína takú štipľavú sestru, ktorá je natoľko obklopená tŕňmi, že ani nebadať u nej ruží.

Akože ju oslobodiť od tejto pichľavej ohrady ? „Bozkať ju !" Áno, ale sú aj také, čo ešte aj potom pichajú ! Myslím, že pod tým bozkom v pohádke sa mieni toto: Treba ju nesmierne milovať a dokázať jej to. Jedine takto ju možno pozvoľna oslobodiť z pod jej tŕňového príkrovu Tiež jedine takto uzná svoju chybu. Ale brat, čo s nádavkami udiera do tŕnia, celkom iste sestru nevyslobodí. Ba práve naopak ! Nesmie si preto všímať jej narážok, ale aj naďalej chovať sa k nej rovnako prívetivo a ochotne. Tŕňové vetve sa potom samy roztrhnú a spravia mu cestu k nej ako tomu princovi v pohádke. Lebo nič tak nezahanbuje ako odpúšťajúca dobrota. . Ona pôsobí takým kúzlom ako slnko, ku ktorému sa obracajú korunky všetkých kvetov. Veľmi dobre zapôsobí tiež. keď sa hneď po takej štípačke vyberie brat do mesta alebo do hory a donesie sestre kytičku, ovocie alebo iné prekvapenie so slovami ,,Nešetrno som s tebou zachádzal, tu máš náhradu za to !"

To zapôsobí ako bozk v pohádke.

12. Slzy ľútosti.

Rozpoviem vám starú taliansku legendu zo stredoveku. Za časov krála Maurícia žil v starej byzantskej ríši ukrutný lúpežník, ktorý nepoznal milosrdenstva ani božských a ľudských zákonov. So svojou malou družinou sa usídlil na istom vrchu a odtiaľ opanoval celú krajinu, ničiac a pustošiac ju. Kto mu nechcel dávať poplatky, mohol byť istý, že jednej noci vzblkne jeho majetok v plameňoch a on sám bude v ňom strašlivo usmrtený. Vždy ďalej a ďalej sa rozširovala hrôza pred zbojníkom. Konečne sa ľud obrátil k mocnému cisárovi o pomoc. Cisár poslal sto vojakov, ale skoro všetci boli zabití a tí, čo sa vrátili, rozprávali, že zbojník je, nebodaj, spojený s čertom. Ľud odvtedy začal veriť, že je nepremožiteľný. Keď sa toto cisár dozvedel, veľmi zosmutnel a dlho sa prechádzal po svojej izbe. Konečne v ňom skrsol plán.

Vzal zo svojich pokladov to najčistejšie zlato, dal si zavolať pobožného mnícha, najväčšieho umelca v celej krajine a kázal mu spraviť z tohto zlata nádherný svätý obraz. Mních pracoval dňom a nocou vo svojej cele. Bol to svätý muž, ktorý nepracoval za odmenu, ale len pre Boha. Celé svoje srdce zlúčil so svojou prácou. Už spravil kríž, postavu Spasiteľa, aj holubicu mieru s olivovou ratolesťou. Počas práce sa neustále modlil a s hlbokým súcitom myslel vo svojich modlitbách na to čierne, tvrdé, beznádejné a bezbožné srdce, pre ktoré bol obraz určený. Keď bol obraz hotový, poslal s ním cisár svojich poslov k zbojníkovi. Bolo to v prostriedku zimy, keď už poslovia vystupovali na zbojníkov vrch. Hory boly stuhnuté od ľadu a snehu, len kde tu kvapkal pod lúčami poľudňajšieho slnka sneh so stromov. Konečne došli k zbojníkvi. Zachmúreno stál v kruhu svojich a pýtal sa, načo prišli. Jeden z poslov predstúpil pred neho, podal mu svätý obraz a povedal: „Tento dar ti posiela cisár ako prejav svojho milostiplného srdca." Zbojník uchopil drahocenný obraz do svojej ruky, poškvrnenej krvou a stŕpol. „Mne ?" vykríkol, „ale, mne ?" Tri razy musel zopakovať posol svoje posolstvo. Len potom si zavesil zbojník reťaz s obrazom na hrdlo. Avšak tých tisíc modlitieb, ktoré boly vtelené do obrazu, sa nestratilo. Každým dňom prekonával zbojník vo svojej duši väčšiu a väčšiu premenu. Už sa nevedel tešiť z ničoho, po čom predtým túžieval. Zo svätého obrazu vychádzalo kúzlo, ktoré uchvátilo celú jeho dušu; plný dosiaľ nepoznaného pokoja noril sa do jednotlivých svätých znamení. Ale, nebolo to zlato a vonkajšia nádhera, čo mu dodávalo pokoja; bola to svätá duša mnícha, ktorá žila v každej čiare. Pomaly sa preberal zbojník zo svojho ťažkého sna a napĺňal sa novými citmi a myšlienkami. V ich svetle uzrel pred sebou celý svoj krvavý život a opanovala ho otriasajúca ľútosť. Z hrobov zabudnutia vstávaly jeho zločiny a hľadely naň. Pocítil takú hrôzu a hnus nad sebou samým, že tajne opustil svojich druhov a celý deň putoval, kým došiel do cisárskeho mesta. Bolo to práve na počiatku Veľkej noci. Pred očami všetkého ľudu vrhol sa cisárovi k nohám a prosil o odpustenie. Cisár videl jeho skrúšenosť a povedal: „Nech mi Otec nebeský odpustí hriechy, tak ako ich ja odpúšťam tebe !" Ale nešťastník si sám už nikdy nevedel odpustiť. Dňom a nocou ho prenasledovaly tône jeho zločinov. Ochorel a nakoniec v chorobinci zomrel. Nad ránom sa snívalo lekárovi, ktorý bdel nad ním do poslednej chvíľky, že diabli a anjeli bojovali o jeho dušu. Náčelník diablov držal vážky a nakládol na jednu stranu všetky jeho zlé skutky. Potom posmešne ukazoval anjelom druhú misku, ktorá vyletela chytro hore, lebo nebolo na nej ani jediného dobrého činu. Tu však uchopil anjel plachtu mŕtveho, celú premočenú slzami ľútosti a hodil ju na prázdnu misu. Misa klesala hlbšie a hlbšie — a čerti s revom utiekli odtiaľ. Lekár sa prebudil a videl, ako osvetľuje prvý lúč ranného slnka uspokojenú tvár mŕtveho.

Aké tajomstvo ľudského srdca nám odhaľuje táto rozprávka ? Nepýtam sa: Čomu sa z nej môžme učiť ? Lebo takéto rozprávky nie sú na to, aby sa z nich učilo ako z gramatiky alebo počtovnice. Vytvorili ich ľudia, ktorí vidia do ľudského srdca a do temnôt života hlbšie ako my ostatní. Keď pobožné vnímame tieto ich výtvory, ako by sa nám zväčšovaly a zjasňovaly oči a my sme počínali vidieť všeličo, čo nám bolo predtým skryté.

Keď čítam túto starú legendu, vždy sa mi zdá, že ešte veľa ľudí žije v takomto ohradenom tábore a tým táborom je ich vzdor a zatvrdnuté sebectvo. Na ďaleko široko niet zbožného mnícha, ktorý by im doniesol svätý obraz. To znamená, že niet dobrého človeka, ktorý by si venoval námahu a trpezlivosť, aby sa sám očistil od všetkej zaťatosti a sebeckosti a potom v znamení hlbokého súcitu vyslobodil a priviedol na správnu cestu aj ich. Väčšinou len lietajú kamene, hrozby a nádavky za ohrady tábora a potom sa povie: „Nič mu už nespomôže — neobráti sa ten !" Pýtajte sa sami seba, koľko ráz ste sa už od svojho priateľa alebo vlastného brata zúrivo odvrátili, miesto aby ste mu darovali svätý obraz, t. j. nejaký dôkaz svojej naozaj veľkej a účinnej lásky a skromnosti ? Keď napr. čítame alebo počujeme o niekom takom, ako bol onen zbojník, prechádza nám hrôza po chrbte. Myslíme si: Je to divá šelma. Treba ho len zabiť ako besného psa ! Ale, kto vie, či v hĺbke tej temnej duše neleží semienko dobra, ktoré možno len preto ostalo v tme, že ho nemal kto zobudiť ? Je pravda — čo nám dokazuje mnoho príkladov —, že ten kto vie nájsť kľúčik k srdcu, môže vyslobodiť aj naj'zatvrdnutejších surovcov. Či si potom nemusíme doznať, že väčšinou je len naša nemotornosť na príčine, keď sa nevieme s niekým znášať a ustavične sa s ním hádame ? Váš brat je nie zbojníkom, utáboreným v horách a spojeným s diablom. A predsa sa chováte často tak, ako by sa u neho už nič nedalo dokázať dobrotou a láskavosťou, ale len surovým násilím, sršiacou nenávisťou a neprestajným škúlením. Viem, že poviete: Nedávno som sa s ním rozprával celkom milo a pokojne a — nič to nepomohlo ! Myslím, že ste si to trochu zľahčili. Byť takým milým, aby sa to skutočne dotklo srdca, môžeme byť jedine vtedy, keď sme si napred dôkladne očistili srdce od všetkého hnevu a povyšovania a myslíme len na to, ako by sme bratovi pomohli. Slová sú výplodom duše a keď je duša tvrdá a studená, necítiť ani v slovách srdečnej láskavosti. Tak nemajú potom nijakého vplyvu. Najzbožnejší súcit a najobetavejšiu lásku možno vložiť nielen do svätého obrazu, ale takým umeleckým dielom môže byť aj spôsob, akým rozprávame. Z neho môže sálať toľko vrúcneho súcitu a poníženej ochoty, že môže práve tak zapôsobiť na srdce niekoho ako svätý obraz na zbojníka. Ale toto umenie rozprávať je azda najťažším umením na svete. Vyžaduje toľko cvičenia a dobroty srdca a rozumu ako cvičenie hlasu. Málo ľudí má k tomu dosť sily a lásky. Ale skutočne veľkí a silní ľudia poznajú sa vždy podľa toho, že majú nadbytok sily pre iných, sú osloboditeľmi slovom i skutkom a tam, kde iní našli len vzdor, hnev a chladné sebectvo, oni vylúdili tisíce slz ľútosti.

13. Umenie rozprávať.

Na hodine spevu ste iste zbadali, ako neobyčajne ťažko je uhádnuť správny tón. Viete, čo je ešte ťažšie ? Uhádnuť správny tón reči, keď niekoho napomíname na jeho chyby. Prečo je to také ťažké ? Preto, že človek sa dá opanovať hnevom a tým sa tón reči zaťažuje. Nejde k srdcu, lebo nejde ani od srdca, ale z veľkého arzenálu podráždenosti, z mrazivej siene pýchy, z tesnej komôrky sebectva alebo zo všetkých troch spolu. Ktosi bol raz povedal: „Nikdy sa človek nedopúšťa väčších chýb, ako keď voľakoho upomína na jeho chyby." Je to preto, že väčšina ľudí sa pri svojom napomínaní a karhaní nikdy nerozpomnie, ako sa sama cíti, keď jej niečo vytýkajú. Nevie, čoho je treba, aby si pokarhanie našlo cestu do duše, miesto aby ju ešte viac zatvrdilo. Kto sa nad tým poriadne zamyslí a sám seba dobre pozoruje, čoskoro sa dozvie, čo je to umenie rozprávať.

Aby ste videli príklad, ako sa nesprávne rozpráva, prečítam vám list, aký dnes mnohí píšu. Je to list chlapca priateľovi; rád by odvykol svojho priateľa od sebachvály a rečí o sebe samom. Píše:

„Milý Gusto ! Už dávno som Ti chcel povedať poriadnu pravdu do očí. No, teraz je už mojej trpezlivosti koniec. Tisíc ráz som Ti už hovoril, že nemáš neprestajne rozprávať len o sebe a svojich záležitostiach a chváliť vždy len svoje perie. Keď si bol včera u nás, bolo to niečo ohavného. Bez prestania si bol zaujatý len svojou úbohou osôbkou. „To som robil, toto viem, to som sa naučil, toto chcem" a tak to išlo za celú hodinu. Skutočne, hanbil som sa za takého priateľa. Matka mi hovorila: „Pavol, ozaj, nechápem tvoj vkus, keď si volíš za priateľa takého nadutca !" A musím sa Ti priznať, ani ja to nechápem ! Ak sa naskutku úplne nezmeníš, preruším všetky styky s tebou; veď aj iní hovoria, ze si na nevystátie. S pozdravom — Tvoj priateľ Pavol."

Myslíte, že sa Gustáv po tomto liste naskutku a úplne zmení ? Samozrejme, nie ! Miesto toho napíše Pavlovi veľkými zúrivými písmenami: „Si prinajmenej tak namyslený ako ja a máš ešte inakšie, oveľa ohavnejšie vlastnosti. Mimo toho, máš ešte na šatoch vždy aj fľaky od omáčky a vôbec, pískam na tvoje veľactené priateľstvo !"

Povedzte, v čom je vlastne chyba toho prvého listu ? Ako by to bolo treba povedať a napísať, aby sme niekoho skutočne pohli k obratu ?

Jedno ste iste hneď zbadali: V Pavlovom liste chýba milý a láskavý tón. A už hneď to mu znemožňuje pohnúť Gustáva k tomu, aby sa zamyslel nad sebou a uznal, že sa musí napraviť. Len si spomeňte na vlastné skúsenosti ! Všakže, keď vás niekto napomnie na nejakú chybu drsným spôsobom, zavrú sa všetky brány vášho srdca a celé vaše vnútro sa pobúri ako mravenisko, keď sa doň vhodí kameň. Nemáte náladu priznať sa k chybe, ale myslíte len na svoju urážku, na grobianstvo toho druhého a na to, ako odrazíte útok. Cítite totiž, že si on chcel len odľahčiť a nie vám preukázať skutok lásky. Myslíte si, že je to u neho odpor a nenávisť voči vám, keď vždy len sliedi za vašimi chybami a vytýka vám napr. nadutosť, keď poviete len niečo celkom nevinného a pod. Ani si toho teda nevšimnete — naopak, pokračujete ešte namyslenejšie ako predtým. Ale s týmto súvisí ešte niečo z Pavlovho listu. Viete, že keď má niekto oznámiť druhému smrť jeho príbuzného, hovorí sa mu: „Podajte mu tú smutnú zprávu čo možno najšetrnejšie !" Zpráva o skutočnej chybe charakteru je tiež takou smutnou zprávou. Treba ju teda podať šetrne, aby nezapríčinila v duši nemoc. Práve takí ľudia, ktorí majú zmysel pre česť, pracujú na svojom povznesení, veľa sa starajú o seba a potrebujú len nepatrný pokyn, aby sa zmenili, môžu byť surovou paľbou výčitiek úplne vynesení z rovnováhy. Uvedomte si dobre, že nikto nemôže žiť, keď musí opovrhovať sebou samým. Viac ako jedlo a nápoj, viac ako slnko a vzduch, potrebuje človek úctu pred sebou. Len pozorujte sami seba, keď vám budú voľačo vytýkať. Povedia vám napr., že ste zbabelí, keďže ste sa dopustili klamstva. Budete sa usilovať sami pred sebou sa očistiť a svoje klamstvo skrášliť. Budete si nahovárať, že to nebola zbabelosť, ale len ohľad na niekoho alebo na niečo a všetko možné — len nie zbabelosť. Predstavte si, že by vás bol váš dobrý priateľ alebo brat predsa len viac ráz prichytil pri menšom klamstve zo zbabelosti a chcel by vás od toho odučiť. Ako by si mal počať, aby si vás získal a predsa nič pritom nezamlčal ? Musel by to povedať tak, aby ste pritom nestratili úctu pred sebou. Zato, že vám na jednej strane musí ubrať kus úcty, tým viac vám jej musí celkove pridať. Musí vás dvojnásobne povzbudiť, miesto aby vás ponížil. Musel by to teda povedať asi takto: „Často som sa radoval, že sa v tebe skrýva kus udatnosti v tom, ako znášaš bolesti a podstupuješ nebezpečenstvá. Veľmi si toho vážim. Ale, nehnevaj sa, keď ťa upozorním, že ešte v istej maličkosti si nedbalý a robíš niečo, čo prýšti jedine zo strachu pred nepríjemnosťou. Som si istý, že keď si to riadne uvedomíš a zbadáš, že ozaj sa skrýva za tvojím chovaním trochu zbabelosti, hneď sa tomu postaví na odpor tá tvoja krásna udatnosť. Ona nestrpí, aby sa na nestráženom mieste všuchla do tvojho charakteru nejaká slabosť. Však je tak ?"

Vidíte, čo chcem ukázať týmto príkladom. Môžte toho užiť aj pri výchove svojich mladších súrodencov. Nevyrukujte na nich zle nedobre hneď s tými najsilnejšími výrazmi ! Naopak ! Musíte ich práve vzpriamiť, povzbudiť a ukázať im, že majú aj dobré, chvályhodné vlastnosti, medzi ktorými lahko premôžu takúto chybu.

Tak je to aj, keď sa niekomu vytýka grobianstvo alebo bezohľadnosť. Nikto by nechcel byť nevychovaný a aj sám by sa nerád za takého považoval. Preto, keď ho upozorníme na jeho chybu prenáhleným a pohŕdavým tónom, vydriape chvatne zo všetkých kútov svojho vnútra spomienky, ako sa voľakde a voľakedy jemno a ohľaduplne choval a tým sa ohradí proti pohane. Veď všetka jeho radosť a pýcha spočíva na tom, že sa nepovažuje za kadejakého neotesanca ! Keď sme teda nútení ho upozorniť na väčšiu menšiu nedbalosť alebo netaktnosť, musíme mu ako náhradu za pokorenie a znechutenie hneď dodať väčší prídavok sebadôvery a sebaúcty. Povieme mu napr., že menej jemnému človekovi by sme nič nevytýkali, ale práve preto, že už viac ráz dokázal svoju neobyčajnú jemnosť a ohľaduplnosť — chceme ho upozorniť len na toto maličké previnenie.

Mohli by ste sa spýtať: „Ale, načo sa pritom tak namáhať ? Čože, uškodí niekomu poriadny výprask ? Keď bol grobian, má si za to aj vypočuť svoje. A keď bral pravdu na ľahkú váhu, tiež mu to netreba anjelsky nežne pošeptať do ucha !"

Veľmi pekne znie tá námietka, ale nie je výstižná. Veď aj ja som za to, aby sa mu jeho škaredý čin alebo chyba predstavila pred oči so všetkou zreteľnosťou. Ale, nejde tu jedine o to, predviesť mu to pred oči, ale predovšetkým o to, aby to vniklo do jeho srdca a duše. Ináč je všetko objasňovanie a všetok lomoz nanič. Aby vnikla výčitka do duše, k tomu je potrebné ochotné spolupôsobenie jej majiteľa. Keď si dušu uzavrie, nevynúti si prístup do nej ani jazdecká polícia ! Kto teda chce v duši svojho spolubližného naozaj niečo napraviť a nielen vybúriť na ňom svoj hnev, musí sa už spôsobom svojej reči postarať o to, aby sa mu dobrovoľne otvorilo. Musí teda priniesť popri nepríjemnom aj niečo potešujúceho a oživujúceho, tak ako sa dáva horká pilulka do sladkého obalu. Netreba pritom vôbec klamať ani lichotiť. Treba sa len s troškou lásky v myslieť do jeho dobrých vlastností. Nikdy nezabudnime, že nestačí len upozorňovať človeka na jeho slabosti; treba mu, pokiaľ len možno, dodať sily a chuti k tomu, aby premohol svoje chyby. Treba teda posilniť jeho sebadôveru. Preto je veľmi bezmyšlienkovité a neláskavé karhať niekoho opovržlivým tónom a použiť pritom ponižujúcich poznámok. Tým sa mu dáva cítiť, že je nie dosť ctený a tak sa už ani sám nemôže dostatočne ctiť.

Tu prichádzam k najdôležitejšiemu bodu. Ujasnili sme si, aká dôležitá je pre človeka sebaúcta, keď má vôbec považovať za hodné pracovať na svojom povznesení. Ale sebaúcta potrebuje k svojej výžive aj úcty iných. Keď teda máme niekomu dopomôcť k polepšeniu a zbaviť ho nejakého zlého návyku, je nesprávne rozprávať sa s ním opovržlivým tónom, ako by bol človekom druhej triedy. S kým sa tak rozprávajú, ten sa aj chová ako človek druhej triedy. V Benátkach žil v stredoveku známy lakomec Shylok. Každý ho tupil a ponižoval. Keď mu raz vytýkali jeho nízke zmýšľanie, odpovedal: „Voláte ma psom a preto ním aj budem !" Toto si máme pamätať aj pre najmenšie prípady každodenného života. Keď vášho priateľa alebo brata rodičia a učitelia veľa karhajú, nepomôžete mu, ak mu ešte aj vy budete vykrikovať „leňoch" alebo „popolvár". Len tak ho môžete napraviť, keď mu dáte celým svojím chovaním cítiť, že je niečo lepšieho ako leňoch alebo popolvár. Musí vedieť, že si ho vysoko ceníte a veríte v jeho jemné a dobré vlastnosti. Veľa ludí, ktorí padali so stupňa na stupeň, od jednej zlej vlastnosti k zločinom, by sa bolo mohlo zachrániť, keby boli včas našli niekoho, čo by bol v nich veril a ctil si ich. Potom by aj oni boli verili v seba a ctili samých seba a to by ich bolo uzdravilo. Ľudia ich však veľa a nešetrno karhali a tak stratili všetku úctu pred sebou. Preto sa teraz odráža od nich akékoľvek napomínanie. Je im už všetko jedno. Sú ako chorý, ktorému netrávi; všetko jedenie veľa nepomáha, lebo telo nemá sily spracovať jedlo k svojej výstavbe.

Sú ľudia, ktorí vždy začnú hneď s tou najsurovšou streľbou a pre chyby iných volia vždy najtvrdšie slová. Vravia, že treba podať pravdu tak, ako je. Ani čo by tá najsurovšia pravda bola aj najsprávnejšou a ani čo by mohol vždy človek preniknúť do duše blížneho a vedieť, čo ho pohlo k činu. „Buď prísny k sebe a mierny k druhým" je pekná životná zásada.

Tiež veľmi dôležité pre správny tón reči je očistiť sa vždy pred karhaním od všetkého povyšovania. Nič viac karhaného nepobúri a nezatvrdí, ako keď používa niekto jeho chýb nato, aby sa pritom sám nafúkol za hrdinu čností. Je celkom správne, keď dostane odpoveď: „Zametaj si najprv na svojom dvore !" Veď si spomeňte aj na podobenstvo Krista Pána o človekovi, ktorý vidí mrvu v oku svojho brata, ale brvno v svojom nevidí. Niekedy je to celkom osožné, keď človek zbadá fľak na kabáte alebo charaktere svojho brata skôr ako u seba. Týmto spôsobom si možno dobre vzájomne pomáhať. Ale zdôrazňujem slovo „vzájomné". Keď človek mysli vždy na to, aká potrebná je práve táto vzájomnosť, ľahko už uhádne správny tón. Takú priateľskú radu by mohol začať napr. takto: „Dobre viem, že aj ja mám veľké chyby, ba aj horšie ako ty a v mnohom sa môžem ešte veľa od teba učiť, napr., obdivujem tvoj zmysel pre poriadok a tvoju presnosť — ale...." Nezáleží na tom, či sa to povie, ale treba to aspoň hlboko cítiť. Potom ten správny tón príde už sám od seba.

Vidíte teda, koľko šťastia a nešťastia závisí od spôsobu, akým človek prejednáva zlé a nepríjemné vlastnosti spolubližného. Vidíte tiež, že umeniu rozprávať sa naučíme len tak, keď budeme pozorovať na sebe, kedy na nás pokarhanie pôsobí a kedy nie. Potom sa už budeme chovať podľa receptu: „Ako nechceš, aby sa s tebou rozprávali iní, nerozprávaj sa ani ty s nimi !"

Ovšem, vedomie, aký má byť tón našej reči, nám ešte nepomôže skutočne niekoho pohnúť a priviesť k tomu, aby sa vzpamätal. Človek má, tak ako zviera, mocný pud sebaobrany. Keď niečo rušivo zasiahne do jeho života, je prudko hnaný to rušivé odbiť, zaplašiť a zatlačiť hlasným, hrozivým krikom a mračením sa. Preto, keď ľudí rušia chyby ich spolubližných, cítia vždy potrebu po ponižujúcich slovách. V tom sa ozýva u nich zviera. Aby to potom nejako skrášlili, hovoria o „spravodlivom hneve". Ale, verte mi, spravodlivé je len to, čo pochádza z ríše lásky; hnev však prichádza z ríše, kde moriak hundre, bujak bučí a mačky mňaučia. Len si to nezatajujme ! A — zaujímavé ! O „spravodlivom hneve" hovoríme len vtedy, keď sa ním sami dávame uchvátiť. Ale, keď nájdeme iných v „spravodlivom hneve", hovoríme, že sú grobiani a že svoju sebavýchovu ďaleko nepriviedli.

Keď si toto ujasníme, nebudeme s takou smelosťou a tak nafúkano syčať pri obrane proti cudzím chybám a priestupkom. Budeme však vždy chcieť vystúpiť z ríše zvierat do ríše ľudskosti. A ľudskosť znamená pomoc, súcit a skromnú spomienku na všetko, čo nám samým uľahčovalo životnú cestu a pri našom potkýňaní nás podpieralo a vzmužovalo.

Teraz už viete všetko, na čo treba myslieť, keď chceme uhádnuť pravý tón, aby sme spolubližného oslobodili od jeho chýb a tvrdohlavosti. Teraz už tiež viete, prečo je v takých prípadoch tak ťažko ten správny tón uhádnuť a prečo je na tomto poli tak málo umelcov.

14. Nepríjemní ľudia.

Nedávno sa ma pýtal istý chlapec, čo treba robiť, keď príde nepríjemná návšteva. Ukázať jej radosť nad jej príchodom by bolo vlastne lžou a pretvárkou a tiež predsa nemožno zvolať: „Pre Pána Boha, už ste zasa tu ? Nie je človek nikdy istý pred vami ? Už ste predsa dávno mohli zbadať, že vás nemôžem zniesť !"

Odpovedal som chlapcovi takto: Samozrejme, netreba ukazovať radosť, keď ju necítime. Ale, keď sa trochu zamyslíme, azda predsa len prídeme na to, že aj návšteva nepríjemného človeka sa môže považovať za potešujúcu. Potom sa nám už vôbec nebude treba nútiť k milému výrazu tváre. Myslím to takto: Zamysli sa nad tým, aký smutný osud je byť „nepríjemným človekom", teda mať alebo si získať vlastnosti, iným neznesiteľné. Kto zažil, ako sa naň tešia, keď sa blíži, mohol by sa pýtať: Ako by to bolo, keby sa miesto toho pri mojom príchode všetci rozutekali alebo strašne hundrali, hromžili a potom mi s nastrojeným úškľabkom otvorili dvere ? Takáto myšlienka je ako zlý sen, pravda ? A keď ľudia niečo takého spozorujú, je isté, že sa stanú ešte nepríjemnejšími a zatrpklejšími. Čo mohlo byť prvou príčinou ich neradostnej bytosti ? Možno smutné detstvo, nedostatok domova a lásky, ťažké osudy a sklamania ! Keď o tom rozmýšľame, vy vrie v nás súcit a temer akási hanba pre naše nezaslúžené šťastie. Nepríjemná návšteva sa nám stane pomaly príjemnou. Bude nás nútiť spraviť dobro tam, kde to život zameškal a skúsiť, či sa pod neutešenou maskou neskrýva šľachetné jadro. Pravda, je oveľa ľahšie prijať príjemnú návštevu. Ale práve to by nás malo nutkať, aby sme vyskúšali svoje sily na nepríjemnom človekovi a usilovali sa svoje malé ja s jeho nechuťou a razmarmi podriadiť službe lásky. Bude nám to na osoh po celý náš život. Lebo človekovi nie je nikdy možné zariadiť si svoje styky s ľuďmi celkom podľa svojej chuti a aj naši najbližší a najdôvernejší sú často takí, že spolužitie s nimi vyžaduje veľa našej trpezlivosti a sebazaprenia.

Neveríš ešte, že sa už potom netreba viac nútiť ukázať pri takej návšteve celkom úprimne milú tvár ?

Rozpoviem ti starú legendu, ktorá zahaľuje všetko, čo som povedal, do pekného obrazu:

Raz, v letnej noci, navštívil istý svätec opustený cintorín, aby sa tam pomodlil za zabudnutých zomretých. Utekala hodina za hodinou a jeho modlitba bola čím ďalej vrúcnejšia. Bola už polnoc, mesačné lúče osvetľovaly staré kríže, svetielka v dedine už dávno vyhasly a on sám jediný bdel nad mŕtvymi. Tu zrazu vstúpil cez bránu cintorína zástup anjelov. Ich biele rúcha sa jagaly v svetle mesiaca. Oči svätého ich udivene sledovaly, keď tíško zastali pred zapadnutým, zamachnateným kameňom a kývali kadidlami, ako by stáli pred svätým obrazom; veru, nikdy pozemské kadidlo tak rúbezno nevoňalo. Potom kráčali ďalej cez rad hrobov a kadidlo zase zažiarilo pred bezmenným dreveným krížom. Ďalej putovali k múrom cintorína, kde bujnela vysoká žihlava a nebolo už ani stopy po hroboch. Hlboko sa skláňali a dym kadidla stúpal do výšky. Potom išli ešte k dvom trom zabudnutým hrobom — a ako ticho prišli, tak odišli...

Nuž, vidíš: Anjeli sa modlia na hroboch zabudnutých zomretých a my, živí ľudia, mali by sme chladne prechádzať okolo živých zabudnutých a odstrčených ? Mali by sme im ukazvať nevrlú tvár a chladno sa s nimi rozprávať ? Nie ! Pokľaknúť by sme mali pred rozšliapanými kvetmi ich života a dožičiť im zo svojho šťastia čo len trochu lásky. Potom nám už nebudú nepríjemnými.

Kto sa k tomu nevie dopracovať, tomu by sa mohlo stať, že úlohy sa zamenia, sám sa stane nezbadane „nepríjemnou návštevou" a bude neznesiteľným pre svojich spolubližných.

Rodičia a deti.

1. Správanie a mravy.

„No, ten sa ale tiež nevie správať", povie sa často o neohrabanom človekovi. Ale, načo je vlastne treba vedieť správať sa ? Vždy sa predsa zdôrazňuje: „Hlavný je len obsah a vonkajšok je vlastne niečo bezcenného, ba často vonkoncom nebezpečného, lebo veľa ráz len zakrýva vnútornú prázdnotu !

Pamätáte sa ešte na náš rozhovor o čistote ? Zistili sme, že čistota je tiež len takým vonkajškom. Môže byť ona však aj prostriedkom k vyjadreniu niečoho vnútorného napr. k vyjadreniu túžby po nepoškvrnenej čistote srdca. Vonkajšia čistota je cestou k vnútornej čistote. Ruckert hovorí:

„Maj v čistote vždy svoje šaty,

nech čistota ti ústa zláti,

nech čistotou sa ruka skveje

a čistota ti telo hreje.

Ten vonkajšok tvoj vždycky čistý

vnútornú čistotu zaistí."

Čo by z nás bolo, keby nám nebolo dovolené vyjadriť svoje vnútorné cítenie a túžby aj vonkajšimi prejavmi ? Čo, keby sme sa nemohli svojim zrakom a sluchom kochať a posilňovať tým, čo by sa ináč len neviditeľne skrývalo v tmavej hĺbke našej duše ? Keby sme nemohli rozprávať, písať, spievať, básniť, maľovať — a nepoznali by sme hudbu ? Aký úbohý a mlkvy bol by náš život ! Áno, aj náš vnútorný život by zaspal, lebo by sme ho nemohli prejaviť. Vonkajší prejav je teda nielen prázdnou formou, ale ním sa oživuje a roznecuje aj vnútorný život.

Viete si napr. predstaviť, že by sa niekto modlil s rukami vo vreckách ? Aj tu by sa predsa mohlo povedať: Čo záleží na vonkajšku a vonkajšom chovaní, hlavné je, aby bol človek skutočne nábožný a dôstojný v cítení ! A predsa, záleží na tom vonkajšku, lebo vonkajším chovaním sa posilňuje a zaisťuje aj pobožnosť vnútorná.

Poznám veľa ľudí, ktorí si celým srdcom ctia svojho otca a matku, ale svojím chovaním to navonok neprejavujú. Zhovárajú sa s nimi nedbalo ako s kamarátmi, rozvaľujú sa v ich prítomnosti po stoličkách a pohovkách, povrchno ich pozdravujú, neskromno im odvrávajú, skrátka, necítia potrebu prejaviť svoju úctu aj navonok. Každá pinka vie vyjadriť kdesi na bukovej vetve, čo hýbe jej vnútrom — len oni to schovávajú v sebe. A predsa, každý človek, čo je aj nie maliarom, hudobníkom, sochárom alebo básnikom, mohol by byť veľkým umelcom, keby si dal námahu vyjadriť svoje cítenie a zmýšľanie pekným správaním, a to takým spôsobom, aký si pritom sám vynájde.

Keď ide napr: o úctu k otcovi, mali by sme pri svojich odpovediach alebo protirečení hovoriť tónom, naplneným pokorou a skromnosťou. Malo by to pôsobiť takým dojmom ako napr. Beethovenove piesne, o ktorých sa hovorí: Akýkoľvek jednoduchý pocit je v nich vyjadrený tak dokonale, že sa nám temer zdá, ako by sme ho ešte len teraz dobre poznávali. Aby syn povstal, keď sa s ním otec stojac rozpráva, vyšlo, zdá sa, už dávno z módy. Miesto toho sa ujala neslýchaná ľahostajnosť. A predsa, koľko úcty vzdá syn aj sám sebe, keď taký starý zvyk považuje za svätý a obnoví ho ! Držať jazyk za zubami, keď otec rozpráva a neskákať mu do reči a vôbec, celým svojím správaním navonok mu preukazovať pozornosť — takýto spôsob správania mal by byť opravdivým potešením pre toho, kto má len malý nábeh k umelectvu.

Kedysi panovaly oveľa krajšie mravy. Dnes sme o ne ochudobneni. Každú malichernosť dnes zachytíme štetcom, slovom, hudbou, ale pre najbohatší a najkrajší zo všetkých citov, pre úctivosť k matke, nachádzame čim ďalej, tým menej jemných spôsobov vyjadrenia. U Arabov si musí syn vyzuť topánky, keď chce vkročiť k matke. Je to pekná obyčaj a veľa je ňou vyjadrené: Človek nedonáša do izby svojej matky ničoho z ulice, pôda v jej blízkosti je pre neho svätá, okolo nej chce chodiť len ticho a skromne. Ale u nás syn často ani len na to nemyslí, aby si vonku topánky poriadne očistil a vnáša do izby svojej matky všetku špinu. Toto má byť úctivosť ? Kto z túhy vyjadriť šľachetným spôsobom to, čo skrýva v srdci, poriadne si očistí vonku topánky a potom sa dnu nevrúti, ale vkročí ticho a skromne, ten stvoril báseň, t. j. vlial niečo neviditeľného do viditeľnej podoby a je umelcom.

Mohol by som uviesť ešte veľa príkladov. Napr., je veľa ľudí, ináč priateľsky a dobre zmýšľajúcich, ktorí sa však nevedia správať. Sú ako ľudia, ktorí sa nevedia prejaviť písmom alebo rečou. Keď sa s takými ľuďmi niekto rozpráva, dívajú sa na obrus alebo von oknom, vrtia sa na stoličke alebo listujú v „Ovocinárovi". Lež k vonkajším prejavom vľúdnosti náleží aj vyjadrovať svoj záujem a svoju pozornosť výrazom tváre, postojom a posunkami. Ale správnym správaním tiež nemožno nazvať príliš nápadné správanie a neustále rozprávanie o sebe. Tým neukazujeme, akí sme sami o sebe malí a ako veľa musíme iným vďačiť. Ovšem, mnohí celým svojím správaním ani nechcú nič iného povedať, ako že sa považujú za výkvet stvorenstva. Celá takzv. zdvorilosť je nie nič iného ako ušľachtilý a krásny prejav nášho zmýšľania. Pritom môžeme pozorovať to isté, čo sme pozorovali pri čistote: Pekné vonkajšie návyky oživujú a posilňujú aj naše vnútorné city. Niekto si napr. osvojil milý a skromný spôsob správania sa k ľuďom. Jeho dobrota a ochota sa tým natoľko povzbudí a uchová, že bude milý aj pri styku s človekom, ktorý je mu z duše protivný. Povedalo by sa, že je pokrytectvom byť milým k niekomu, koho nemôžeme zniesť. To však nie je pravda; návyk byť vľúdnym je výrazom nášho lepšieho a krajšieho ja. Vystačí nám aj na čas, keď je ono nie na svojej obvyklej výške. Je to tak ako s umením, ktoré tiež dvíha a utešuje v smutných časoch.

Počul som raz o istom maliarovi, že sa nevládal odpútať od svojich obrazov, hoci mu za ne ponúkali vysoké ceny. Boly mu drahé, lebo každý z nich zachycoval niektorý jeho dojem tak dokonale, že kedykoľvek sa na ne pozrel, znovu v ňom tento dojem ožil. Preto ich všetky rozostavil okolo seba — sem Ráno v lese, tamto Matku s deckom a tam zas Scénu v lese.

Kto sa už raz naučil peknému a ušľachtilému správaniu, ktorým, prejavuje a stelesňuje svoje lepšie city, nikdy už nebude môcť od neho upustiť. Bude mu tak drahé ako tomu maliarovi jeho obrazy. Bude ho stále upomínať na jeho krajšie city a predstaví mu ich vo viditeľnom svetle. Takto bude pptom žiť svoj vlastný život dva razy: Raz v hĺbke svojho srdca a raz vo viditeľných zvyklostiach svojho života.

2. Matka a dcéra.

V električke bol som svedkom tohto prípadu: Istá známa a preslávená herečka tu sedela so svojou matkou, ktorá ju prišla pravdepodobne na nejaký čas navštíviť. Bohužiaľ, matka asi nebola dobre vychovaná a bola k tomu ešte aj úžasne nervózna. Ustavične nahlas a netrpezlivo rozprávala a hnevlivo karhala svoju dospelú dcéru. Tým obracala na seba pozornosť všetkých spolucestujúcich. Dcéra sa však nerozzlostila, ako to, bohužiaľ, býva a nepovedala: „No, mama, ale buď už konečne aj ticho !" Zato predviedla spolucestujúcim predstavenie, ktoré možno zapôsobilo na divákov viac ako všetky jej divadelné úspechy. Stelesňovala láskavosť a úctivosť, na každú podráždenú otázku odpovedala s najnežnejšou pozornosťou, neustále matku uspokojovala a v jej hlase a duši sa neobjavil ani najmenší hnev. Toto divadlo mohli cestujúci sledovať plných desať minút. Keď potom obe vystúpily, iste mali všetci pocit, že by vlastne mali zaniesť tej dcére veniec a tri razy ju vyvolať. Ale, samozrejme, tým by boli urazili matku a ani električka by nebola zatiaľ čakala.

3. Matka.

Mnohí z vás iste poznajú sixtínsku Madonu od Rafaela. Jestvujú v skutočnosti takéto ženy ? Zaiste nie. Keď teda niet takých žien, ako mohol Rafael stvoriť ten obraz ? Sám raz rozprával, ako obraz vznikol. Pozoroval veľa matiek a u každej našiel niečo krásneho. Tak ako včela med, aj on všetko zozbieral a slúčil v tomto nádhernom obraze. Nuž, vidíte, tá vznešenosť a čistota nie je tam len vymyslená, ale je vybraná zo skutočného života. A čo sa aj nemôže zrovnávať pozemská žena s najvznešenejšou čistotou Madony, predsa je v každej matke, čo sa skláňa nad svojím dieťaťom, niečo svätého a nebeského. Treba sa len naučiť vidieť to na nej. Väčšina ľudí to nevidí, pretože matka má obyčajne chorobný a ustatý vzhľad, máva prácou stvrdnuté dlane a drsnú tvár a niekedy je od samých starostí a únavy aj zlostná a nahnevaná. Preto ľudia jej svätožiaru nevidia. Ale človek, čo vidí viac než ostatní, je veľkým umelcom. Takýmto bol aj Rafael. Keby ste pozorovali len vonkajšiu krásu jeho maľby, veľa by ste sa od neho nenaučili. Najkrajšie, čo nám podáva, záleží v tom, že nás učí jemnejšie a hlbšie pozorovať. Keď ste sa dívali na tento obraz, budete už celkom inými očami hľadieť na vlastnú matku. Len pozorujte jej obličaj, keď sa skláňa večer nad vašou posteľou alebo nad vašimi súrodencami alebo keď vás opatruje v chorobe. Či nevidíte nad jej hlavou svätožiaru ? Nie je to, pravda, skutočná svätožiara, ale akýsi nebeský výraz, ktorý vyplýva z toho, že v tom okamihu vôbec, ale vôbec nemyslí na seba. A čím menej človek na seba myslí, tým viac sa zdá, ako by už ani nežil na tejto zemi. Preto sa často hovorí: „Moja matka je anjel !"

Viem, že niektoré matky nie sú anjelmi a že mnohé veľmi dobré matky, keď niekedy ochabnú, sú prudké a nahnevané. Vtedy zachádzajú s dieťaťom aj nespravodlivo. Myslíte, že toto Rafael nevedel a nevidel ? No, on všetko prehľadel a videl len prebdené noci, úzkosti a núdzu. A keď tak uvažoval nad tou nekonečnou hojnosťou lásky a nežnosti, s ktorou tisíce a tisíce matiek na celom svete každým dňom a nocou bozkáva svoje spiace deti, zdala sa mu nádhera matky tak veľkou, že sa mu v nej rozplynulo všetko nedokonalé. Lúč tejto nádhery padol aj na matky, chudobné silou lásky a obeti. Preto, kto z vás považuje svoju matku za svätú a chová sa k nej vždy milo a úctivo, aj keď je nevrlá, prudká a nahnevaná, ten je umelcom z milosti božej. Jeho zraky vidia cez všetku pozemskú nedokonalosť veľkosť a svätosť matky. Kto je v každom okamihu rytiersky a jemný voči svojej matke a zachádza s ňou ako s kráľovnou, o tom hneď môžem povedať: „Ten má oči Rafaela, vie, čo znamená matka." Počul som, že istý muž, ktorého matka bola tak zlá a nespútaná ako bosorka z pohádky, zachádzal s ňou nežno ako anjel a úctivo ako s voľajakou kňažnou. Pýtali sa ho: „Prečo ju už konečne neumlčíš podobným spôsobom ?" ,,Ja sa ničoho takého nedopustím", hovoril im. „Každá matka, ktorá nosila dieťa v náručí, je mi svätou; je človekom, ktorý si obliekol posvätné rúcho; budem sa pred ňou kloniť, kým len budem žiť."

Často vidím, že dospievajúci synovia a dcéry začínajú byť pomaly netrpezlivými a neúctivými voči svojej matke. Keď sa im to vytýka, hovoria: „Ale, veď mama si je sama na vine; ustavične nás karhá a je k nám taká netrpezlivá a prudká !" Hej, ale čímže sa stala takou dráždivou a nervóznou ? Len si spomeňte, akí ste mrzutí a nahnevaní, keď nespíte dobre len cez jednu jedinú noc. A koľkože nocí nespala pre vás vaša matka ? Nemyslím tu len noci, v ktorých ste boli chorí, ale aj tie, v ktorých nemohla spať od starostí nad vašimi výčinmi. A či viete, koľko starostí musela ešte mimo toho znášať, o ktorých sa dozviete len voľakedy neskoršie, alebo azda nikdy ? Celý rok, dňom nocou by musela spať, aby dohonila všetko, čo pre vás prebdela Ale, pretože na to nemá času, jej nervy, prirodzene, zoslably a to sa teraz prejavuje v dráždivosti a netrpezlivosti. Nuž, kto z vás si je vedomý toho, že pre vás stratila svoje zdravie, musí sa vždy začerveňať až po uši, keď jej odpovie neúctivo a bezočivo.

4. Keď otec kuľhá.

„Cti otca svojho a matku svoju, aby sa ti dobre viedlo a aby si dlho živý bol na zemi" — tak znie štvrté prikázanie. Ale, bohužiaľ, už ste asi počuli alebo videli, že nie sú všetci otcovia takí, akými ich predstavujú v čítankách pre deti. Sú aj tvrdí a neláskaví otcovia, ktorí bijú svoje ženy a deti. ktorí prepijú svoju mzdu, ba často ešte aj to, čo zarobila matka. Áno, sú aj otcovia, ktorí sedia pre nejaký priestupok vo väzení. Sám som učil pred tromi rokmi chlapca, ktorého otec sedel pre krádež vo väzení; úbohému dieťaťu, samozrejme, nebolo ľahko ctiť svojho otca. Preto som sa raz, keď už chodil posledný rok do školy, cez vyučovanie pýtal: „Môže ešte vôbec dieťa ctiť a milovať svojho otca, ktorý sedí vo väzení ?" Za určitý čas vládlo hrobové ticho. Potom preriekla dcéra istého robotníka: „Áno, môže, lebo, ak ho ešte aj my opustíme, stane sa už celkom zatvrdilým." Myslím, že to bola jedine správna odpoveď. Nielen deti sú zverené otcovi, ale aj otec je sverený deťom. Každý človek je zverený svojmu spolu bližnému, aby mu tento podal ruku, keď sa potkne. Nikto na svete nemôže sa cítiť strateným, kým ešte má niekoho, kto verí, že je v ňom niečo dobrého. Bol som raz pri nedeľnej pobožnosti istej veľkej školy v New-Yorku. Na počiatku pobožnosti deti odriekavaly: „V každom človekovi, ktorý na svet príde, je niečo dobrého." Áno, niečo dobrého je aj v tom, ktorý sa zdá byť celkom zatemnený bludmi a vinami. Vidieť to môžu však len tí, čo ho milujú a veria v neho. Zriedka je to štátny zástupca, sudca alebo dozorca väzňov — a väčšinou sú to len jeho deti, tie jeho detičky. Tie možno vedia, aké mal smutné detstvo, ako zavčasu mu umrela matka, ako zle sa mu viedlo v živote, ako často nocou vzlykal — a preto je im vo svojom nešťastí posvätným a úctyhodným. Poznal som muža, ktorý si vždy sňal klobúk, keď vedia neho prešiel väzenský voz. Hovoril: „Všetci sme vinní na tom, že tento muž ide do väzenia; je na svete ešte priveľa nenávisti a primálo bratstva a milosrdenstva a tak, veru, ľahko taký človek síde s pravej cesty."

Deti, viete, bohužiaľ, aj to, že niektorý otec prichádza večer domov opitý; či sú deti nato, aby vtedy svojím otcom opovrhly ? Istotne nie. Predstavte si len otca, ktorý raz, možno ako dieťa, nešťastne spadol. Odvtedy má slabú a zmrzačenú nohu, ale zvonku je to nie vidno. Jeho chôdza je však preto veľmi smiešna a nedôstojná, takže sa mu deti na ulici vysmievajú. Myslíte, že aj svojim vlastným deťom sa bude zdať smiešnym ? Prečo nie ? Lebo poznajú jeho skrytú chybu a vedia, ako k nej prišiel. Tak isto je to, keď otec pije. Deti možno vedia, že je to jeho zdedená slabosť alebo že mu v detstve ťažká choroba odňala silu vôle. Alebo možno poznajú inú príčinu, ktorá ho k tomu doviedla. Istý farár hovorieval vždycky, keď sa rozprávalo o opilcovi: „Rád by som vedel, čo za tým trčí; prečo len ten chlap pije ?" A temer vždy potom vyskúmal že chlap sa opíjal, aby zabudol na svoj mylný krok alebo preto, že nemal radosti zo svojej práce a primálo zarobil. Možno mu tiež ležal na srdci iný bôľ a nenachádzal krajšieho prameňa útechy. Samozrejme, nebudeme opilstvo skrašľovať — veď je to niečo ponižujúceho a odporného ! Ale, kto neuvažuje nad tým, ako ľudia k tomu došli, nenájde ani správneho prostriedku k liečbe. Preto, neodsudzujme nikdy bezmyšlienkovite človeka, ktorý sa oddal pitiu, zvlášť keď je nám blízky a poznáme cesty jeho života a srdca. Opovrhnutie len tiská hlbšie do zanedbanosti. Často som videl v chudobných mestských štvrtiach, ako ženy, celé zúfalé, snažily sa odviesť svojich mužov z krčmy — niekedy s plačom, inokedy s nádavkami. Samozrejme, nie sú na takéto niečo deti. Zato však môžu odviesť otca z krčmy ináč a to neustálou láskou a úctou voči nemu; keď bude vidieť, že mu iní preukazujú úctu, iste aj on sám bude mať opäť viac úcty k sebe. Dá si potom trochu viac záležať na sebe. Deti môžu veľa dopomôcť aj k tomu, aby sa otec lepšie cítil doma ako v krčme. Poznám malú jedenásťročnú dcéru robotníka, ktorá sa naučila hrať na citare, aby spríjemnila otcovi večery. Keď začala zprvu len brnkať, pobral sa, samozrejme, tým skôr do hostinca. Ale potom začala hrávať staré, zasnené ľudové piesne a vtedy si už pritom posedel aj zafajčil. A zatiaľ, čo zadumano hľadel do belasého dymu a ticho si pohmkával, vynorilo sa v jeho srdci voľačo, čo dlhé roky driemalo.

Myslíte, že deti, ktoré nemajú doma všetko krásne, znášajú nešťastia so svojimi rodičmi a nemajú dobrého príkladu, sú strašne poľutovaniahodné ? Pravdaže, je mi ich ľúto, lebo veľa krásneho je im odopreté. Ale predsa, majú niečo tak veľkého, že, na moju pravdu, začne človekovi srdce klopať, keď si na to pomyslí. Môžu ukázať, čo je to skutočne láska a čo všetko láska dokáže. Kým druhé deti berú, ony môžu dávať. Bystrými nohami, nežnými rukami, láskyplným hlasom sa môžu stať anjelmi strážcami svojho otca. Ach a ak nedôjdu porozumenia a stretne ich veľké nešťastie, nech si len nemyslia, že ich láska je stratená ! Lebo láska ostáva aj v srdci toho, ktorý ju rozdáva a tým viac v ňom rastie, čím viac jej daruje.

5. Padol mráz.

Mnohí z vás už iste počuli pieseň:

„Za jarnej noci padol mráz,

a nežné jarné kvieťa

zlámal a zbavil všetkých krás.

Mal mladík svoje dievča rád,

utiekli tajne spolu,

po cestách, plných bôľu,

zlomil ich temný smrti chlad."

Utiekli tajne spolu — v tom je všetko. Nemohli dôjsť šťastia a radosti, lebo bez vernosti niet šťastia na zemi. A kto otca a matku len pre vlastné zámery bez slova a bez lásky opustí, tomu chýba požehnanie vernosti v akomkoľvek priateľstve a láske, ktoré chce vo svete nadviazať. Čoho sa dopustil voči svojim rodičom, dopustí sa aj voči iným. Preto sa vraví: „Požehnanie rodičov stavia deťom domy." Tým sa vôbec nemysli ich pomoc alebo peniaze, ale tá veľká pravda, že človek, čo nevedel v živote venovať rodičom toľko lásky, aby sa mohli v úplnom pokoji odobrať na večnosť, je v živote odsúdený k zániku. Lebo voči cudzím ľuďom sa bude vedieť ešte oveľa menej zapierať a správne správať a tak bude žiť aj zomrie bez radosti a pokoja. Pomer k rodičom je dobrou skúškou, v ktorej získa človek vysvedčenie dospelosti, alebo nedospelosti pre život a osud.

Sú zaiste aj prípady, kedy dospelé deti nemôžu obetovať svoju vôľu rodičom. Ale, kto v takom prípade utečie z domu tajne alebo v zatrpklom rozpore s rodičmi, toho zlomí temný chlad smrti. Práve v takých prípadoch treba obetovať všetku svoju trpezlivosť a treba uskutočniť takú nevyhnutnosť s nesmiernou láskou a umiernenosťou. Len na základe najvyššieho a najčistejšieho úmyslu a presvedčenia má vôbec dcéra alebo syn právo ísť vlastnou cestou. A kde by bola lepšia príležitosť dokázať šľachetnosť svojich šľachetných úmyslov než v spôsobe, akým si vyprosíme slobodu od rodičov ?

Kristus Pán hovorí: „Kto neopustí pre mňa otca a matku..." Ale dobre si všimnite, že povedal „pre mňa". Preto každý, kto chce kráčať vlastnou cestou v rozpore s rodičmi, musí sa tisíc ráz pýtať: „Je to skutočne pre Najvyššieho a nie len zo svojhlavosti, chvíľkového vrtochu alebo sebectva ? Preto má mladík v takých chvíľach dôkladne sám sebe spytovať svedomie a čítať nábožné, povznášajúce knihy, aby bol pevným v láske a nestratil pri svojom odchode šťastie a radosť.

6. Smrť — priateľ.

Včera som išiel okolo obchodu, kde obyčajne nakupujem. Pred dvermi stál pohrebný voz, výklad bol zastretý čiernym súknom a vyvesený bol oznam: „Pre úmrtie zatvorené." Po dome chodily plačúce deti a zo všetkých oblokov hľadely na ulicu žalostné obličaje Zomrela matka. Ešte pred dvoma dňami predávala v obchode a teraz už zavrela oči na večnosť. Aké strašné to musí byť pre deti, keď im tak zrazu, celkom neočakávano, odíde ich pozemská ochrana ! Ale ešte strašnejšie to musí byť pre dieťa ktoré si musí doznať v najtajnejšom kútiku srdca: Ako často som ju zarmucoval a zlostil a už to nikdy nemôžem napraviť ! Je už neskoro ! Býval som k nej nevrlý a neochotný a keď som to oľutoval, pomyslel som si vždy: Veď, potom, keď sa ožením, vezmem si ju k sebe a budem sa o ňu starať ! — Videli ste stredovekú maľbu, ktorá znázorňuje posledný súd a muky pekelné ? Jedného pečú, druhému prištipujú jazyk, tretieho bičujú metlami. To všetko je nič proti mukám srdca, ktoré svoju lásku a vďačnosť dotiaľ odkladá, kým mu je nie odňatá milovaná osoba, ktorej by chcel pôsobiť radosť. Preto, keď prechádzate okolo domu smútku, nemyslite si nikdy: Čo nás po tom, veď u nás sú, chválabohu, ešte všetci živí ! Uvedomte si, ako málo času máte prejavovať slovami aj činmi nehu a lásku svojho srdca ! Smrť potom už nebude pre vás strašlivým prízrakom, ale priateľom, ktorý k vám prichádza a hovorí hlbokým, vážnym hlasom: Máte dosť času spať, keď budete v hrobe. Teraz žijete, roztvorte teda dokorán svoje oči a srdce ! Ó milujte, kým môžte milovať !"

Čo z nás robia naše činy.

1. Bumerang.

Mnohí z vás už iste počuli o trhacích strelách austrálskych černochov, ktoré sa vracajú vo veľkom oblúku k tomu, kto ich vymrštil. Ba, možno ste už aj niektorí dostali do daru takýto „bumerang" a veru, museli ste sa bleskurýchle ukloniť, keď po vrhu zas zavíril nad vašou hlavou.

Pozorovali ste už, že vlastne všetky ľudské činy možno porovnávať s takouto austrálskou strelou ? Všetky naše činy, či dobré alebo zlé, nevymršťujú sa len tak do prázdna, udrúc toho onoho, aby potom zmizly naveky, ale vracajú sa s dvojnásobnou silou k nám samým, aj keď to hneď nezbadáme. Ba ešte aj keď zlo, ktorým chceme zasiahnuť iného, mu náhodou vôbec neuškodí, nás samých zasiahne tak určito, ako že slnko večer zapadá. Videl som raz chlapca, ako vykríkol z okna za druhým chlapcom nádavku. Keď ho zato matka karhala, povedal: „No, veď to ani len nepočul !" A skutočne, ten to nepočul. Ale tupiteľ nevedel, že každá nádavka je bumerang, ktorý celkom isto vletí na hlavu tomu, kto ho vyslal. Keby si bol vtedy, ked ju vyriekol, uzrel tvár v zrkadle, hneď by bol vedel, kde ho strela zasiahla. Zakričal slovo „vôl", ale sám mal skutočne v tom okamihu v sebe čosi volského, niečo tak neohrabaného, neomaleného, ťarbavého. Bohužial, neobjavilo sa to na ňom len na tú chvíľu, ale niečo z toho mu aj naďalej ostalo, tak ako v človeku ostáva vždy niečo z každého vrúcneho slova lásky alebo zbožného slova úcty a ako po každom telesnom cvičení zosilnejú vždy tie svaly, ktoré sa boly pohybovaly.

Alebo, keby vás napr. spolužiak udrel alebo postrčil, odplatili by ste sa mu za rovné rovným. „Dobre sa mu stalo, zaslúžil si to, nemal začínať", poviete. Dobre. Ale, ako ste si to vlastne zaslúžili vy, aby ste sami sebe uškodili a tiež sa dopustili takej surovosti ? Jeho úder vám neuškodil — uškodil vám ten, ktorý ste dali vy jemu. Bol to bumerang, ktorý sa k vám vrátil. Nerozkazujem vám: Neodplácajte sa za úder alebo útisk tým istým ! Pýtam sa vás len: Už ste mysleli na to, že všetko, čo robíte, netýka sa len iných, ale aj vás ? Či je odplata úderu taká dôležitá, žeby ste sa preto museli stať byvolmi ? Vtedy by veru mohol ten druhý vyraziť skutočne víťazný pokrik ! Najprv priviedol z rovnováhy len vaše telo a teraz už aj dušu, ktorá je predsa oveľa silnejšia. Dosiahol, čoho chcel: Porúcal všetko ako všetkých „deväť kolkov". Ale, ak ostanete pevní a pozrúc sa na neho, len potrasiete hlavou, dopomohol vám ten jeho úder k tomu, že budete ešte pevnejší, než ste boli dosiaľ.

Alebo, predstavte si, že by ste sa dopustili pri skúške v škole malého klamstva alebo nepoctivosti. Nikto by to nezbadal a vy by ste pekne preklzli cez skúšku. Ale, pozor ! Pri všetkej svojej šikovnosti ste na voľačo zabudli ! Nebolo nikoho, čo by to bol zbadal. A predsa — zbadala to vaša vlastná duša. Dostala tvrdý náraz, ba veľa ráz znamená taká prvá nepoctivosť smrteľný náraz, ktorý potom už vedie človeka k ďalšiemu. Rozmýšľali ste už, čo znamená pre človeka strach pred prvou malou nepoctivosťou ? Čo je sklovina pre zuby. to je táto bojazlivosť pre človeka. Keď už niet skloviny, nezabráni vzniku hniloby akékoľvek čistenie a špáranie. A keď už zmizol strach pred prvou malou bezprávosťou, začne sa človek pomaly už aj vo väčších veciach ospravedlňovať. Nemá už ochrany, stratil už sklovinu, je už bezbranným proti všetkým pokušeniam, ktoré ho omamujú svojou sladkou príchuťou. A tak, ako pozostáva zubná sklovina z tvrdej kostnej hmoty, aj tento jemný a útly strach pred tou najmenšou nepoctivosťou, jediná to ochrana proti zárodkom hniloby, pozostáva z pevného a tvrdého materiálu. Je to tvrdosť človeka voči sebe samému, voči svojej mäkkosti, pohodlnosti a zbabelosti. Táto tvrdosť vôle sa rovná tvrdosti tejže látky, z ktorej pozostáva chrbtová kosť a smelé klenutie ľudského čela. Buďte teda pevní a myslite vždy na to, čo spôsobí tá najmenšia nepoctivosť vo vás samých, i keď to nikto nezbadá. Celý život je jedinou veľkou skúškou, vážnym exámenom, v ktorom neobstojí nikto, čo sa dal na nepoctivé cesty. Tu nám trvalo pomôže len to, čo človek má skutočne v svojom najvnútornejšom jadre. Pri tejto skúške vyjdú najavo všetky podfuky, ktoré človek vykonal v najskrytejšom kútiku a odmení sa nám všetka vernosť a prísnosť, s ktorou sme sa postavili proti svojim slabostiam. Táto odmena nebude mať vonkajších znakov, ale bude to pokoj nášho srdca, dôvera našich spolubližných a radostný pocit vlastnej sily.

2. Neochotný a žiadostivý.

Keď poviete niektorým deťom: „Buďte že ochotné a úslužné !" myslia, že to neznamená nič iného ako: Dajte svoje jablko Maxovi a vypite menej kakaa, aby ho mala Pavla tým viacej ! A k tomu, veru, nemajú chuti ! Myslia si: Načo vždy len na iných myslieť ? Nech sa starajú sami o seba ! Každý si je sám sebe najbližší — a veď iní si tiež vždy uchvatnú, čo môžu ! Láska a dobrota znamená u nich vlastnú stratu v prospech iných. Je to pravda ? Áno, znamená stratu. Ale len na jednej strane. Na druhej činí človeka tisíc ráz bohatším, pravda, nie o jedlá a podobné veci. Veď tie sa aj tak strácajú pár minút neskoršie, čo zmizly v žalúdku a jazyk na ne už dávno zabudol. Budeme však bohatší o silu dávania a to dávania toho, čo nám je vždy najmilšie. Táto sila je najväčší a najvzácnejší dar, ktorý len človek môže obsiahnuť. Lebo od prírody sa púta človek k všetkému, čo ho teší a baví a je otrokom všetkého, čo má.

Čím viac človek daruje, tým väčšie a silnejšie je jeho srdce Keď dávame peniaze, ubúda nám ich. Keď zapaľujeme jedným svetlom druhé, ostáva plameň taký istý, i čo by sme ním tisíc sviečok rozsvietili. Ale, keď rozdávame lásku, rastie tým viac, čím viac jej darujeme. Preto, všetko dávanie je aj darom pre toho, kto dáva. Ved nie nadarmo sa hovorí v Písme sv.: „Blahoslavení milosrdní." Kto to nezakúsi, prirodzene, nič o tom nevie.

3. Menší kúsok.

„Musíš si vziať vždy najmenší kúsok z misky !" poučovala raz matka svojho syna. „A prečo by som ío mal robiť ?" pýtal sa tento. Co by ste mu boli odpovedali ? Aby ostalo viacej pre ostatných ? Áno, ale to je práve to, čo nechce uznať. Keď to jemu samému tak výborne chutí, prečo by to mal iným nechávať ? „Kto prv príde, ten prv melie", hovorí porekadlo. Tiež by sa mu mohlo napr. povedať: Pretože človeka viac teší a povznáša, keď radšej spraví s niečím bližnému dobrodenie, než by si ho mal sám pre seba ponechať. Ale pre takéto potešenie je, zdá sa, ešte primladý. Na to už musí byť dospelejšia, zrelšia duša. On si predsa myslí: Práve vtedy sa viem najväčšmi zlostiť, keď si iní uchytia väčší kúsok ! Ako ho teda možno primäť k tomu, aby si vzal menší ?

Ja by som mu toto povedal: „Nuž, vieš, pravdu máš, že najväčší kus najlepšie teší a že sa môže tešiť, kto si ho uchváti. Ale radosť z toho sa čoskoro stratí. Mimo toho, kto sa tak honí za veľkými kusmi a svoju ulovenú korisť tak hltavo z cviku je, ľahko nadobudne opičieho alebo dravčieho výrazu. Tie veľké kusy ako by obsahovaly kúzelný jed, ktorý mení na zvieratá všetkých, ktorí po nich siahnu. Činí to pozvoľna a to tým väčšmi, čím viac sa ohliadajú na všetky strany po veľkých kusoch. Naproti tomu malé kúsky majú v sebe zase iné kúzlo: Keď po nich niekto siaha skutočne zo skromnosti a nielen tak naoko, dostávajú jeho oči a ústa výrazu, ktorý mu získa dôveru, kdekoľvek sa ukáže. Len si niekedy všimnite skromných ľudí, či nemám pravdu ! Toto tajomstvo pozná len málokto — ale, kto ho pochopí, nesiaha už po veľkých kusoch. Vie: Zdanlivo stráca, v skutočnosti však nadobúda tajomnej sily a opravdivo ľudského a nie zvieracieho výzoru.

4. Prezident Linkoln.

Americký prezident Linkoln zazrel raz na svojej prechádzke prasa, ktoré sa malo zadusiť v bahne a márne sa namáhalo vymaniť sa z neho. Tu zostúpil prezident s koňa a pomohol prasaťu dostať sa von. Pritom sa, pravda, skrz naskrze umazal. Povesť o tom sa chytro rozšírila a každý sa čudoval, ako si mohol taký prezident venovať tolko námahy pre prasa. „Neurobil som to len pre to prasa", hovoril, „ale aj pre seba samého." Čo chcel tým povedať ? Zaiste to, že preukazovanie súcitu a dobrodenie sa netýka len iných, ale aj nás samých. Takýmto cvičením totiž oživuje a zosilňuje všetko, čo prýšti z nášho nepatrného ja. „Nehľaď nečinne na utrpenie akejkoľvek živej bytosti !" by malo byť heslom každého. Lebo opak je pre človeka kliatbou,, pod akou ľudia v starých pohádkach skameneli. Súcitiť znamená spolužiť a kto už nemá v sebe súcitu, nemá ani života. Keby bol Linkoln nechal prasiatko v bahne, bol by umlčal v sebe hlas súcitu — tak ako možno umlčať svedomie, keď ho nepočúvneme. Ale tak by bol, hádam, nechal aj černochov hádzať sa v bahne otroctva a biedy a nikdy by sa nebol stal osloboditeľom otrokov. Lebo, veď aj pri tom bol skrz naskrze obhádzaný blatom a často bol blízky zúfalstvu. No, kto nevie inšie ako dobre jesť, po obede si vypiť jemnú kávu, vyfajčiť cigaru a potom sladko spať, ten sa, ovšem, musí zriecť lásky a súcitu, ale aj ostane potom len veľmi, veľmi úbohým človekom.

5. Pokušenie.

„Pokušenie" je malá rozprávka od Pestalozziho. Teraz vám ju tu zkrátka zopakujem, aby vám lepšie objasnila, čo mienim svojím tvrdením. Hovorím totiž, že všetko dobré a správne, čo robíme, má svoju cenu nielen pre iných, ale azda najviac pre nás samých. Nie je teda dôvodu robiť niečo nesprávneho alebo nerobiť, čo je správne, v tom, že to iní nezbadajú. Na nás zanechá všetko svoje stopy: Najmenšie sebazaprenie nás posilní a najmenšie uvolnenie zoslabí. Od najmenšej nevernosti a nepoctivosti budeme pokryteckejšími, chamtivejšími, neistejšími pre celý život. Preto nesmieme nikdy myslieť, že krádež a lož je dovolená, keď ide o vec, ktorú majiteľ vôbec nepotrebuje a ktorá mu neodchýba; alebo, že môžeme byť surovými, keď nám zavdal druhý príčinu k tomu a myslíme, že je nie možné ináč s ním vychádzať. Nie ! Všetky naše činy sa nedotýkajú len iných, ale aj nás samých, nimi jednáme sami so sebou, so svojou vnútornou podstatou a zjemňujeme alebo zdrsňujeme ju všetkým, čokoľvek robíme.

Vráťme sa k poviedke Pestalozziho: Dobré, poriadne dievča z dediny sa dostalo do služby za nepatrný plat k bohatým, rozmarným ľuďom. Svoj plat posielalo svojej staručkej matke a radšej chodilo v najbiednejších šatách, než by bolo peniaze spotrebovalo pre seba. Raz sa k dievčaťu priplichtil prefíkaný sluha Rakolt a líškavým hlasom mu hovoril, že je to hanba, aby také pekné dievčatko chodilo v takých handrách. Dievča vravelo, že nemá peňazí a čo dostane, posiela matke. Ale Rakoli nadhodil, že, veď, čo človek potrebuje, môže si aj inou cestou zadovážiť. Keď sa dievčina ustrašeno odvrátila, pošeptal jej: „Treba práve vedieť rozlíšiť malú a veľkú krádež. Jednoducho, treba si vziať veci, ktoré sú pánom nepotrebné a nevrátiť im nájdené maličkosti." — „Ja, veru, zanesiem svojej panej aj najmenšiu sponku, ktorú nájdem v izbe" vravelo dievča. Vtedy už však prepukol Rakoli v naozajstný posmech: „Čo, tejto osobe, čo vydá mesačne na svojho psíka viac ako za celý rok na teba, čo vyhadzuje peniaze von oblokom, kde sa jej len naskytne príležitosť a takémuto pánovi, čo za jeden večer aj desať ráz prehrá celý tvoj plat — takýmto ľuďom ty ešte odkladáš sponky ? Blázon !" S týmto odišiel. Zprvu sa dievča bránilo všetkými svojimi silami proti pokušeniu. Ale teraz už dobre otvorilo oči a videlo, ako páni márnia peniaze, zatiaľ čo jej matka hynie biedou a ona sama musí chodiť ako žobráčka. A keď ju páni ešte aj hrešili, že dá tak málo na seba, vtedy sa už jej odpor zlomil. Keď potom raz, pri domácej slávnosti našla prsteň, miesto aby ho vrátila, nechala si ho a rozhodla sa predať ho. Ale, pretože to bol veľmi drahocenný prsteň, hľadali ho a podľa jej zmäteného vzozrenia ihneď vedeli, kde je. Obvinili ju nie z nálezu, ale z krádeže a uvrhli do väzenia a biedy. A predsa — bola to celkom dobrá, poriadna dievčina, ktorá by iste nikomu nebola odňala, čo mu patrí, keby mu tým bola skutočne spôsobila škodu. Vtedy však si pomyslela: „Čo to uškodí boháčom — aj tak to len prekartujú !" Iste by bola bývala zachránená, keby po reči Rakoliho bol k nej pristúpil rozumný človek a bol by jej povedal: „Milá Karolína, len ty nemaj starostí o to, čo iní robia so svojimi peniazmi a či im uškodí, alebo nie, keď im vezmeš, čo im patrí. Mysli vždy jedine na toto: Kto kradne, okráda sám seba. Áno, okráda sa o svätú a neochvejnú spoľahlivosť, ktorá radšej volí núdzu a smrť než najmenšiu spreneveru cudzieho majetku a na ktorú sa možno zdôveriť s takou istotou ako na beh slnka na vysokom nebi. Kto tejto spoľahlivosti nemá alebo si ju neudrží, čoskoro ho vystrčia z ríše ľudskej dôvery ako divú zver, ktorú treba strážiť a na ktorú sa poľuje. Preto nie si blázon, keď sa bojíš privlastniť si neprávom čo len tú najmenšiu sponku. Vôbec nezáleží na tom, či ju tvoja pani potrebuje, alebo nie. Túto vernosť v malom však potrebuješ ty a celá tvoja blaženosť závisí od toho, aby si si neponechala túto sponku. Lebo, kto je nedbalým v maličkostiach, nepozná jednu z najväčších a najdôležitejších životných právd: Všetka skaza na svete pochádza z malých a nepatrných počiatkov. Preto, blázon je práve ten, čo myslí, že len vo veľkom treba byť poctivým a pri maličkostiach tak veľmi na tom nezáleží. V skutočnosti však veľká nepoctivosť leží už v tej malej nepoctivosti. Poctivosť nemá vôbec nič dočinenia s veľkosťou alebo množstvom odcudzeného, ale len s tým, či máš čistý zrak a istú ruku pri určovaní prísnej hranice medzi mojím a tvojim, alebo máš kalný zrak a neistú, nestráženú ruku. V čistote tvojho zraku a istote ruky leží tvoja česť, tvoj pokoj, tvoje šťastie."

Pozrite si na glóbuse svetadiele Afriku a Ameriku. Sú od seba oddelené ohromným oceánom. Kto prejde cez oceán a vstúpi do Afriky, je v Afrike a nie v Amerike, hoci vystúpil len na najkrajnejší okraj brehu. Medzi ním a Amerikou leží teraz celý oceán. Práve tak leží aj medzi svetadielom poctivosti a svetadielom nepoctivosti celý oceán, i keď sme vkročili len na najkrajnejší okraj nepoctivosti. Medzi nami a vzdialenými brehami poctivosti leží celý oceán. Vo veciach poctivosti nejestvuje nič veľkého, ani malého, lebo ten, kto už raz prekročil ostrú hranicu, nevie sa viac zastaviť. Lebo jedinou zástavkou je pravidlo: Nedotýkaj sa ničoho, čo je nie tvoje !

To, čo z nás môžu spraviť hoci tie najmenšie činy, ako nás môžu zmeniť a naraz presadiť zo sveta svetla do sveta tmy, pripomeňme si vždy vtedy, keď sme v pokušení považovať za dovolené, čo bolo od vekov zakázané, pretože práve nevidíme v tom škodu pre bližného a ani mu ju nežičíme.

6. Ukradnutá guma.

Rozpovedal som vám poviedku o chudobnej Karolíne a teraz vám rozpoviem skutočný príbeh malého dievčatka, z ktorého možno tiež raz bude taká Karolína, ak nenájde včas dobré priateľky, čo by ju upozornily na jej omyly skôr, než bude neskoro.

Malá žiačka odňala tajne svojej spolužiačke gumu. Keď ju preto karhali a potrestali, hovorila, že, veď to tej spolužiačke neuškodilo, lebo je bohatá. Vidíte, že v základe má každý vo svojom srdci takého malého Rakoliho, ktorý ho chce lacnou prefíkanosťou odvábiť z rovnej cesty. Ako by ste odpovedali tej malej zlodejke ? Je dovolené okradnúť človeka, ktorý je tak bohatý, že mu taká maličkosť vôbec nechybuje ? Všakže, krádežou v prvom rade vždy sami sebe uškodíme ! Byť človekom znamená vedieť dodržiavať hranice; len kravy a ovce sa dotiaľ pasú na cudzej ďateline, kým ich pes neodoženie; aj kôň mliekárov sa popasie na záhradnom kroví, kým mliekár nevyjde z domu, neskríkne „Hej, počkaj !" a neudrie ho päsťou po nose. Kto nevie dodržať jemnú hranicu medzi mojím a tvojím je ako opilec, čo sa tacká po ceste a nemôže už ísť rovno. Či sa zatacká naľavo, alebo napravo, či stupí na zemiakové pole, alebo do priekopy, na tom už nezáleží; je opitý a podľa toho sa zariadime. Či vezmeme gumu bohatej, alebo chudobnej susedke, či jej to uškodí, alebo nie — jednoducho, kto prekročil hranice poctivosti, je neistým človekom, ktorý stratil pevný krok. Tým spôsobil sám sebe škodu, ktorá sa nedá vôbec zmerať peniazmi a je skutočne k plaču pre všetkých, ktorí vedia, k čomu to vždycky vedie. Preto, keby som mal v triede alebo medzi súrodencami takú malú bytosť, ktorá už trochu stratila svoj pevný postoj, láskavo by som jej rozprával príbeh o zubnej sklovine a mimo toho ešte asi toto: Povedz, Terka, videla si už v novinách alebo vo výklade oznam: „Ochrana proti zlodejom ! Tu dostať nedobytné pokladnice ?" Sú to tak pevne obrnené skrinky, že niet šperháka, čo by ich otvoril. Je to zaiste dobrá vec, ale človekovi je potrebná ešte aj inakšia „ochrana proti zlodejom". Je to ochrana proti malému zlodejovi vo vlastnom vnútri, ktorý chce pod samými malými, neškodnými zámienkami vylákať človeka na krivé cesty. Tento malý zlodej ťa teraz zviedol k tomu, aby si sa dopustila prvej malej nepoctivosti. Vieš, ako sa proti nemu chrániť ? Môžeš sa ochrániť jedine tým, že budeš vzďalovať prsty aj od sebamenšej cudzej veci, ako by bola obkľúčená ohňom. Toto je jediná „ochrana proti zlodejom". Nenechaj si jediný halier, ktorý je nie tvoj a čo by to bol hneď aj halier milionára a nemal preňho cenu. Pre teba nebude maličkosťou, ale najdôležitejším peniazom na svete, lebo na tom, aby neostal v tvojich rukách, závisí celá tvoja česť a všetka tvoja úcta pred sebou.

V New-Yorku kúpil istý milionár u malého predavača noviny a dal mu dolár. Chlapec mu nemal vydať. Ale milionár dal kočišovi znamenie, aby pokračoval v ceste, lebo nemal čas čakať, kým si chlapec v obchode premení. Keď zastal pred svojím domom, stál tam už aj udychčaný chlapec; keď si bol chytro premenil, bežal až do úmoru za vozom, aby vydal peniaze, ktoré mu nenáležia. Milionár ihneď prijal chlapca do svojich služieb. Myslel si: Tento maličký je bezpečný, na neho sa môžem spoľahnúť. Nehľadí ani na svoje handry, ani na moje bohatstvo, len na to, aby sa nepošpinil cudzím majetkom. Vie dobre: Milionárovi neuškodí, čo by mi dal aj sto dolárov — ale ja malý smrteľník, sa jedine tým môžem odlíšiť od psov na ulici, že si nepodržím nič, čo mi nepatrí.

Tak, milá Terka, pre seba samú sa nedotýkaj ničoho, čo je nie tvoje ! Vlastníkovi to možno neuškodí, no, — uškodí to tebe.

7. Nivočenie kvetov.

Už ste iste počuli príslovie: „Šetri zvierat životy, cítia bolesť ako ty." Mnohí chlapci však nikdy netrápia mačky, ani psov, ba ani muche by neublížili — ale, keď idú s palicou cez pole na prechádzku, s obľubou zrážajú kvetom hlavy. Pritom si myslia: „Čože, veď je to len kvetina, tá necíti bolesť a je jej jedno, či odpadne dnes alebo zajtra." Nuž, majú pravdu, kvetina to necíti. Ale je otázka, či to neškodí tomu, kto ju láme. Rozmýšľali ste už o tom ? Nielen svaly sa cvičením posilňujú, ale aj každý pud sa tým viac zosilňuje, čím častejšie sa mu dá príležitosť vybúriť sa. Aký je to pud, čo nás ženie váľať po ceste kvety a lámať vetvy ? Je to ničivý pud. Keď sa v človeku rozrastie, zoslabne pud šetrenia a opatery a veľmi ľahko sa stane, že taký človek bude potom aj voči svojim spolublížnym surovým a nevšímavým, bude búrať ich radosti, šliapať po ich bolestiach a srážať hlavy ich nádejam; lebo zvyk je tak nákazlivý ako otrava krvi — začína sa pomaly len z jedného miesta a čoskoro zachváti celé telo. Chcete v sebe živiť radšej ten ničivý pud. či pud nápomosi, dobroty, šetrenia a opatery ? Myslím, že zaiste ten druhý, tak isto, ako by ste boli radšej v nebi ako v pekle. Kto však je nevšímavý k iným, príde už za svojho života do pekla, lebo si sám takto zadováži život bez lásky a súcitu. Kto nemá pre svojich bližných starostlivé srdce a nežnú ruku, s tým budú aj iní surovo zachádzať a opustia ho. Mnohý sedí vo svete opustený a nadáva na ľudskú sebeckosť a pritom nevidí, že len žnie, čo si bol zasial.

Poviem vám niečo, o čom je hodno uvažovať: V Amerike zriaďujú teraz pri veľkej väznici ohromný skleník pre všetky druhy kvetov, aby sa väzni mohli učiť a cvičiť v ich pestovaní. Už dávnejšie sa totiž pozorovalo, aký dobrý, zjemňujúci účinok má aj na tých najsurovších väzňov možnosť pestovať kvety. Zo začiatku to robia len pre ukrátenie dlhej chvíle. Pomaly nadobúdajú aj radosti z toho a zatiaľ, čo kvetiny starostlivo polievajú, obstrihujú im suché listy a vystavujú ich na slnko, v nich samých ožíva niečo, čo sa už zdalo mŕtvym. Je to radosť z pestovania a kvitnutia, záujem o cudzí život. Iste nemali nikdy v svojom detstve príležitosť sa v tom cvičiť a poznávať to a tak nebolo v ich úbohej duši ničoho, čo by im pomáhalo v boji proti rozvratným, zlým pudom. Takto klesali so stupňa na stupeň !

Vidíte, akú dôležitosť má pre ľudské srdce starostlivá opatera kvetín, keď aj najhorší zločinci sa tým polepšia ! Môžete si predstaviť, ako práve tak ľahko surové zachádzanie s kvetmi môže vyvolať v pokojnom chlapcovi divé, bezohľadné pudy. Kto sa teda pristihne pri ničení kvetov, nech sa teší, že je včas upozornený na taký nebezpečný zvyk a nech si hneď žiada k narodeninám malú kvetníkovú rastlinu, cvičí sa polievaniu pravidelne každé ráno, obracať ju vždy k slnku a prinášať jej dobrú pôdu. Bude to vlaha a slnko nielen pre kvetiny, ale aj pre jeho vlastné srdce a úrodná pôda, z ktorej mu vypučí veľa nových, dobrých pudov, tak radostne prekvapujúcich ako prvá zeleň jari.

8. Osamelý stolovník.

V predmestí Berlína býval samostatný pán, ktorý pracoval celý deň doma a mal pri sebe len starú hospodyňu. Táto nosila snehobielu zásteru a práve tak biely čepček a keď nadišiel čas k jedeniu, vždy tichúčko vkĺzla s príborom a jedlami do miestnosti, povedala: „Dobrú chuť želám, pán Kulháň" a práve tak ticho zas vykĺzla von. Hádam si myslíte, že, len čo vytiahla päty, pán Kulháň sa s chvatom vrhol do jedenia. Nemusel sa predsa pred nikým ostýchať ! Ale nie ! Pán Kulháň išiel najprv do svojej spálne, umyl si ruky a vyčistil nechty, takže sa mu skvelý na prstoch ako kvapky rosy. Potom si obliekol čistučkú kazajku a vstúpil slávnostne do jedálne, kde ho nečakal nikto iný ako jeho prestretý stôl. Tam sa práve tak slávnostne posadil a s úklonom vďaky vzal misky do ruky. Potom si nabral, ale nie hltavo, lež tak spôsobne a skromne, ako by ich musel podať ešte šiestim bieloodeným dámam. Potom začal jesť. Myslíte hádam, že už si teraz, po všetkých týchto ceremóniách, konečne dožičil trochu pohodlia ? Že rozložil lakte a pohodlne mliaskal, srkal a fŕkal fľaky po obruse ? Nie. Práve naopak ! Jedol tak ticho, ako by načúval vzdialenú hudbu a nechcel si dať ujsť ani jediný tón. Lakte si položil tak skromne vedľa seba, ako by sedel pri stole, prestretom pre dvanástich, hoci tam bolo miesta len pre piatich. Z každého jedla si nabral dva razy, ale keď bral misu už tretí raz do ruky, zaďakoval a položil ju nazpät. Po jedle zložil úhľadne svoj obrúsok, slávnostne sa zdvihol a išiel zas za svojou prácou.

„Ale, pán Kulháň", zvoláte, „prečo sa pohodlno nerozložíte — ste predsa celkom sám! Načo to jemné správanie, to umývanie a čistenie nechtov ? Pre koho je to ? Nože si trochu povoľte, starý pán !" S tým by ste však pekne pochodili u pána Kulháňa ! „Tak, vy ste, hádam, len vtedy poctiví, keď sa vám niekto díva na prsty ?" spýtal by sa vás. „Podľa vás by som si teda mal azda zasadnúť k stolu v plavkách a jesť prstami, čo ? Myslíte si, že jemné chovanie je len na ukážku pre druhých a nie je pre nás samých ? Tak, isto sa tiež čudujete, že mám na stole kyticu, hoci tu sedím len sám ? Viete, svojimi čistými rukami a peknými spôsobmi si svoje jedenie práve tak okrašľujem ako najkrajšími ružami. Čo osoží voňavá kytica, keď by sme pri nej mliaskali, fŕkali a vznášali nad miskami svoje špinavé ruky ? Bolo by to tak, ako keby sa pásla krava na záhone astier. Veru, bolo by to to isté !"

Takto by nám odpovedal pán Kulháň — lebo on odpovedá práve tak dôkladne, ako dôkladne si umýva ruky. A má pravdu. Kto sa cvičí v slušnosti len pre iných, je človekom s vonkajšou pozlátkou. Pán Kulháň pestuje čistotu a jemnosť preto, lebo jeho duša po tom túži. Duša totiž cíti všetko, čo sa vonku okolo nej deje, tak ako cíti lastovička jar alebo jeseň. Duša by rada byť pôvabnou a čistou vo svojom vnútri, ale takým by chcela mať aj celé svoje okolie — chcela by žiť v dobrej spoločnosti.

Naša práca.

1. Čomu sa učiť pri utieraní prachu ?

Veru tak. pýtam sa vás: Čomu sa možno naučiť pri utieraní prachu ? Iste sa veľmi začudujete nad takouto otázkou. Lebo veľmi dobre viete, že sa možno niečomu naučiť z kníh, z ciest, zo styku s múdrymi ľuďmi — ale, že by sa človek aj pri utieraní prachu mohol niečomu naučiť ? Myslíte si: Iste sa možno naučiť, aké je to zdĺhavé, koľko prachu pritom človek prehltne a ako ]e opäť chytro všetko špinavé, čo sme ešte len včera boli vyčistili. Ale, čo ešte iného ? Vidím v duchu staršieho brata, ako sedí ráno pri stole s latinskou gramatikou a jeho sestra zatiaľ chodí po izbe a utiera prach. „Aký budem múdry", myslí si brat, „a aké hlúpe ostane takéto dievča s jej bezduchým čistením prachu ! Panis, pulvis, crinis, finiš... á, práve, veď pulvis je prach, pulveris, pulveri, pulverem. Ona utiera prach a ja ho viem skloňovať ako nejaký starý Riman. Ty, Gizela, nože počúvaj, vieš ty vlastne, ako sa povie prach po latinsky ?" — „Neviem a je mi to konečne aj celkom jedno. Musí sa očistiť, či má latinské meno, alebo nie." — „No, veď takéto ste vy, nemáte záujem o vyššie vzdelanie, ostávate vždy len pri malichernostiach. Ale, ostatne, vďaka Bohu, musia tu byť aj ľudia, čo čistia prach, ináč by sme my ostatní vôbec nemali času pre vyššie vzdelávanie." Potom sa znovu zahľadí do knihy a učí sa ďalej. Gizela sa na chvíľu zastaví a pozoruje svojho brata. „Keby som ho len mohla očistiť od jeho učenej nevedomosti", myslí si. „Fraňo", začne potom, „strašne ľutujem vás mužov. Nemáte vôbec záujmu na vyššom vzdelaní. Radi ostávate pri svojej učenosti a zabúdate pritom na svoje vyššie vzdelanie." Mali ste vidieť Fraňa v tejto chvíli ! „Ach, ty nehanebné dievča akési", vykríkne a prevrhne knižkou kávovú tácňu, „čo ... čo ... čože, čo sa ti pletie v hlave ? Povedz to ešte raz a aká si dlhá, tak vyletíš ! Neopováž sa ešte voľačo takého povedať ! Že som, vraj, nevzdelaný — k popukaniu !" — „Ďakujem ti, Fraňo, že mi tak chytro podávaš dôkaz toho, že mám pravdu. Či azda nazývaš vyšším vzdelaním takú zlostnú búrku voči slabej žene ? Veď ani ti to nezazlievam, veď sebaovládaniu sa nemožno naučiť z latinskej gramatiky a vy, úbohí muži, ani nemáte od samého čítania času pracovať na svojom vyššom vzdelaní." Fraňo je trafený a nerád by podal ďalšie dôkazy svojej nevzdelanosti. Teraz chce zachrániť aspoň česť svojej latinskej gramatiky a vraví: „Že sa nemožno naučiť z mojej latinskej gramatiky sebaovládaniu ? Tuto, hľa na strane 23. je povesť o Muciovi Scaevolovi, ktorý si dal pozvoľna spáliť ruku nad ohňom. To by si len tak nedokázala, veru, také niečo — chcel by som počuť, ako by si pritom nariekala !"

Gizela prehltne aj tento posledný útok a povie len: „Povedz mi, Fraňo, budeš sa vedieť vytiahnuť dvadsať ráz za sebou na hrazde preto, že si čítal v novinách, že to dokázal Jano Okatý z Mníchova a získal za to odmenu ? Nie. Sám by si to musel denne cvičievať, používať hrazdy alebo tyče a začať od prvopočiatkov. Moje slová sa ani zďaleka nepodobaly žeravému uhliu a predsa si ich nemohol zniesť bez hlasného výbuchu. Myslím, že vaša nevedomosť popri všetkej vašej učenosti leží v tomto: Neviete si dať rady v tom najdôležitejšom, zvlášť, ako sa vzdelávať tam, kde je toho najviac treba, a to v láske, trpezlivosti a sebaovládaní. Ty sa len blahosklonne usmievaš nad mojím čistením prachu, ale, aby si vedel, ono je priamo svalovým cvičením pre moje sebapremáhanie. Je mi ho treba práve tak, ako je cvičiteľovi potrebná hrazda a nie latinská gramatika. Vaša učenosť je zaiste tiež dobrá a krásna vec, ale nie je to pri vzdelaní to najdôležitejšie. Kto toto nevie, ostane pri všetkej svojej učenosti nevzdelaným. Prepáč, že tak dlho rozprávam."

Fraňo rád prepáči, veď je v základe dobrý chlapec a má poctivú túhu po vyššom vzdelaní. Dosiaľ však mýlno myslel, že človek je tým vzdelanejší, čím viac vie a že vlastne všetka telesná práca je ponižujúca a otupujúca. No, teraz sa prebudila jeho zvedavosť a rád by sa dozvedieť aj viac. „Počkaj, ale, ako to myslíš s tým vzdelávaním pri utieraní prachu ?" „Sprav so mnou okružnú cestu po izbe !" hovorí sestra. „Ukážem ti, ako pozoruhodne sa môžeme vzdelávať pri správnom zachádzaní s utierkou."

„Hneď na začiatku utierania si dobre uvedomím, aký pohodlný a netrpezlivý človek je vo mne. Už tu sa začína moje vzdelávanie. Keby išlo len o moju ruku, tá by hneď ochabla a popretierala by všetko len tak povrchne. Treba je tu dobrého predsavzatia a silnej vôle, aby človek sám seba ukáznil a vstrčil handru do každého kútika, aj medzi všetky drevené zárezy. Myslíš, že len vy duševne pracujete ? Nie ! Každá telesná práca je aj duševnou, keď je ruka vedená premýšľaním, trpezlivosťou a starostlivosťou, z čoho ruka nerozumie ničomu. Poznáš príslovie: „Kto je verný v malom bude verný aj vo veľkom ?" Toto príslovie nám práve hovorí, ako všetko vzdelávanie v najdôležitejších predmetoch a v najvyšších úlohách životných musí sa začať v najmenších a najnepatrnejších cvičeniach a činoch. Preto si nemysli, že čistenie prachu má čo dočinenia len s nábytkom a prachom a nie najviac s tebou samým !

Kto nosí toto príslovie o vernosti v malom hlboko v srdci a ním riadi svoje ruky, ten sa duševne vzdeláva, lebo sa usiluje všetky svoje sily utvárať a sprevádzať svojím duchom. Takto sa môže stať človekom skutočne duchovne vyspelým, i keď vôbec nerozumie učeným knihám. A kto číta učené knihy, ale neučí sa napĺňať duchom svoje skutky a slová tak, aby z neho nevyšlo nič zvieracieho, nemotorného a netrpezlivého, ostane nevzdelaným, i keby ovládal všetky živé i mŕtve reči.

Ešte druhé príslovie mi pritom prichádza na um: „Blažený, kto vytrvá do konca." Toto príslovie neplatí len o vytrvalosti vo veľkých, ale aj v najdrobnejších činoch. Lebo len vtedy si získame túto vytrvalosť vo veľkom, keď počneme od malého. Kto vytrvá trpezlivo až do konca, kto neutečie, keď sa začne nudiť alebo ho láka niečo iného, ale utiera verne ďalej všetko až do posledného kútika, bude blažený, t. j. vyrastie v ňom tá najužitočnejšia svätá spoľahlivosť, bez ktorej vždy upadne človek v živote do ťažkostí a chýb.

Vidíš teda, koľko príležitostí k vzdelávaniu je práve v najnepatrnejších domácich prácach. Kto sa svojou pevnosťou premôže natoľko, že za sebou nenechá ani prášok, bude aj inde svedomitejším, bude sa dívať na pravdu prísnejšie a nenechá na nej ležať ani prášok nepresnosti alebo prekrucovania, bude spoľahlivejším pri opatere chorých, čistejším v celom svojom živote — a to všetko len od tých nepatrných počiatkov.

Vieš, čomu ešte sa možno učiť pri utieraní prachu ? Pozri sa len na tieto sošky ! Vpredu som ich teraz poriadne očistila, ale vzadu sú ešte pokryté prachom. Nevidno ho, lebo je na zadnej strane. Teraz záleži na tom, či sa navyknem pracovať len pre vonkajší lesk a pre ľudí, a či pre požehnanie spravodlivej práce. Ak ten prach vzadu neutriem, naučím sa aj pri všetkom ostatnom ostávať len pri vonkajšom vzhľade a nedbať o skutočnú vnútornú hodnotu. Keby som potom bola obchodníkom, nestarala by som sa, aký je môj tovar v skutočnosti, ale len o vzhľad, ktorý klame kupcov. Keby som mala stavať domy, naplnila by som múry najhorším murivom a použila by som aj všade inde najnestálejšieho materiálu, ale zvonku by som dala najjemnejšie sádrové ozdoby a napodobené kamenné kvádry."

„To je pravda", prerušil ju Fraňo. „Nedávno som videl v kúpeľoch dvoch pánov, ktorí chodia po ulici vždy celí novučkí, čistí, vyparádení, na moju pravdu — ale keď sa tí vyzliekli a videl som ich košele ..."

„Dosť. dosť, nechcime sa nikdy na to dívať, čo chce tma a šero milostivé skrývať ! Ale, keby boli bývali dotyční v detstve prekonali včas takú čistiacu kúru, bolo by im bývalo ešte pomoci !"

„Consuetudo est altera natura", vraví Fraňo.

„Čo je to ?" pýta sa sestra.

„To je z mojej latinskej gramatiky: „Zvyk je druhá prirodzenosť." Ešte len teraz poriadne chápem, čo to znamená. Prichádza mi na um ešte čosi z mojej gréckej učebnice, čo tiež až teraz začínam dobre chápať: Na sochách, ktoré boly umiestené vysoko na štítoch chrámov, vypracovali grécki umelci zadnú stranu, ktorú nikdy nikto neuzrel, práve tak starostlivo ako prednú. Vyjadrovalo to túto myšlienku: Dielo je venované bohom, ktorí vidia všetko. Odmenia a potrescú aj to, čo sa deje na zadnej strane našej práce a čo ľudia nevidia. Nám samým sa vypomsti, alebo odmeňuje to, ako svoju prácu urobíme."

Veru, tak je to", hovorí sestra, „a človek by mohol každú prácu, v ktorej sa cvičíme a posilňujeme v dobrom, považovať za službu Bohu. Každá, aj tá najmenšia a najnepatrnejšia práca môže sa nám stať osudnou, keď ju odbavíme nedbalo a môže nás posilniť v dobrom, keď sa prinútime spraviť ju dobre. Od toho závisí všetko.

A ešte niečo ti ukážem, čistiť malé porcelánové sošky je skutočne veľmi ťažko. Niekto to robí tak nešikovne, že im odrazí ruky nohy, ba odletí mu z nich aj hlava. Treba chytiť každú sošku pevne a zároveň jemne, kde je najsilnejšia a potom ju so všetkých strán dobre skefovať a poutierať. Pritom sa možno naučiť, ako zachádzať s ľuďmi. Človek je tiež taká porcelánová soška, krehká zvlášť vtedy, keď ju chceme očistiť. Mnohý chcú oklepať prach so svojho blížneho, t. j. jeho chyby a zlé zvyky a pritom ho tak nešikovne udrie, že ten oprašovaný stratí všetku úctu pred sebou a potom už skutočne speje len ku skaze. Človeka treba uchopiť pevne, ale láskyplne na jeho najsilnejšom mieste a potom veľmi opatrne utierať zaprášené miesta. Takto s ním možno veľa dokázať."

„Aha, tak si to aj ty dnes so mňou spravila, však ?"

„Nič som nespravila — len čistím tieto sošky každé ráno už po dva roky a ty hovoríš, že zvyk je naša druhá prirodzenosť.

Tak, bola by som hotová. Čo spraviť teraz s utierkou ? Vytriasť ju, aby sa prach rozletel po celej izbe ? Nie, vyprášim ju von oblokom, ale tiež nie tak, aby vletel do otvorených oblokov na dolnom poschodí. Kto vytrasie handru jednoducho len v izbe, vytrasie tiež všetky nepríjemnosti a škriepky vždy hneď nahlas pred otcom a matkou a zvíri všetok prach v izbe, miesto aby všetko potichu odstránil niekde naboku.

Však že je utieranie prachu skutočným gymnáziom pre vyššie vzdelávanie a to nielen gymnáziom dievčenským, ale aj pre chlapcov ? Čo ty na to, Fraňo ?"

Fraňo chce byť ihneď prijatý do nového gymnázia.

2. Oduševnené ruky.

Má „oduševnené" ruky, počul som vravieť o istej ošetrovaterke. Čo sa tým myslí ? Môže vystúpiť ľudská duša zo svojich tajuplných hlbin a rozprestrieť sa až po konce prstov ako krv, ktorá sa ženie tlakom srdca až do najodľahlejších tepničiek tela ? Pravdaže nie. Ale — ako dobrý syn aj ďaleko c d svojej matky zachová vernosť jej odkazu a koná, ako by na ňom spočívalo jej oko, tak môže byť aj ľudská ruka tak úprimno poslušná duši, ako by bola sama duša prítomná až vo všetkých koncoch prstov a v každom ich pohybe. Vtedy sa vraví, že je ruka oduševnená. Hladká čelo nemocného, prevažuje rany a ustiela lôžko tak, že chorý cíti v každom okamihu, že táto ruka neslúži želaniu byť čím skorej hotová alebo len jednoducho zadosťučiniť svojej povinnosti, ale že ju vedie tá najnežnejšia láska a vrcholná starosť a ohľad na všetko, čo môže chorému uľahčiť a upokojiť ho.

Lež takéto oduševnenie nie je dielom jediného rozhodnutia, ale výsledkom neúnavného cvičenia v malom. Švajčiarsky básnik Jeremiáš Gotthelf rozpráva o malom chudobnom dievčati, Jahodovej Marienke, ktorá vydržiavala svoju matku sbieraním jahôd. Zachádzala s jahodami tak jemno, že pri zbieraní nepoškodila a nerozšklbala ani jednu jahodovú bylinku. Neodtrhla zelené jahody ani neroztlačila zrelé a nepošliapala pritom ani iné rastlinky. Tou starostlivosťou sa stala cela jej bytosť tak jedinečne jemnou, ako sú nie často am deti z najlepších rodín. Pre toto si ju vzala istá pani, ktorá ju videla v lese, do svojho zámku za komornú. Šľachtičná na svoj veľký údiv videla, aká je Jahodová Marienka zručná a jemná aj pri opatrovaní chorého, hoci sa tomu nikdy neučila. Práve tým jemným zachádzaním s jahodami získala si oduševnené ruky. Preto básnik vo svojej rozprávke hovorí o nej: „Teraz prinášala tá nežnosť, s ktorou Marienka trhala jahody, dobré ovocie. Jej pani tvrdila, že ešte nikdy v živote nepocítila takú ľahkú ruku, ktorú by nebolo pri opatrovaní ani cítiť."

Učte sa preto oduševňovať svoje ruky pri malých veciach, lebo vzdelaná ruka môže vo svete činiť práve také divy ako vzdelaný duch. A vzdelaný duch s nevzdelanou rukou pôsobí, veru, smutným dojmom. Cvičte svoje ruky pri prikrývaní stola, umývaní riadu, polievaní kvetín, pri zatváraní dverí alebo tiež ráno pri umývaní, keď ešte matka alebo brat spia a všetko oduševnite láskou a trpezlivosťou. Alebo tiež, keď nalievate atrament do kalamára, ba ešte aj keď jete — vždy myslite na to, že niet na svete činu, ktorý by bol primalý alebo ničomný na to, aby ste ho sprevádzali ostražitou mysľou a považovali za hodný povýšiť zo stavu nedbalosti a nešikovnosti do stavu oduševnenia.

3. Prečo pracujeme.

Povedzte, deti, prečo vlastne sa máte vo škole usilovať ? Menujte mi svoje dôvody k tomu ! „Z teba, veru, nikdy nič nebude", povie veľa ráz otec pri čítaní vysvedčenia. Alebo učiteľ povie: „Nehanbíš sa tak zarmucovať svojich rodičov ?" A rodičia zas: „Ako len môžeš toho svojho učiteľa toľko zlostiť ?" Teda, treba sa usilovať, aby boli z nás raz usilovní ľudia, ďalej z lásky k rodičom a preto, aby sme spôsobili učiteľovi radosť. Ale, často som počul aj toto: „Chlapče, že tak vydržíš v tej svojej koži, keď si vždy len medzi najhoršími v triede !" Aký dôvod k usilovnosti by tu bol ? Zmysel pre česť a ctižiadosť, však ? Veľa žiakov zaiste len z veľkej ctižiadosti podáva tie najlepšie výkony. Ako niektorý kôň nestrpí, aby ho druhý predbehol, tak aj oni deň čo deň pracujú, aby len ostali prvými. Ale, zabúdate ešte na jeden dôvod, hlavný a dôležitejší než všetky ostatné, lebo môže platiť aj pre tých, čo už nemajú rodičov, ani učiteľa, ktorého by mohli milovať, ani žiadosť byť prvými a získať pochvalu a česť. Aký dôvod je to ? Treba si pomyslieť, ako pôsobí na vás samých, keď si spravíte úlohu poriadne, alebo neporiadne. Keď napíšete školskú úlohu povrchne a nečisto, možno si myslíte: „Teraz učiteľ nebude prezerať a ak sa aj nahnevá, prejde to zas a ja to neskoršie dohoním." Ale, voľačo pri tom nevidíte: Každá nečistá a neporiadna práca škodí vám samým, i keď to nezbadá nikto na svete. Zkazí vás a budete už zbehlejšími v povrchnosti a nevšímavosti aj pri iných veciach a aj tam, kde to potom trpko odpykáte. V klavírnych hodinách ste už iste všetci hrali „Školu zbehlosti". Vedzte: „Každá zle vykonaná práca je školou zbehlosti, v ktorej sa učíme lajdáctvu a navykáme sa nerobiť už poriadne ani to, čo by sme mali za každú cenu dokonale spraviť. Preto si včas položte otázku, či skutočne chcete navštevovať túto školu zbehlosti ! Malý príklad: Nejaké dievča sa zvykne vždy len nedbalo načmárať svoje počtové úlohy a väčšinou vždy pri tom zabudne na to hlavné. Naraz jej ochorie matka a dievča jej musí preukazovať službičky, pri ktorých všetko záleží na starostlivosti a čistotnosti v najmenšom. Akiste vynaloží na to dcéra všetku svoju námahu. Avšak ani najväčšia pozornosť nemôže zneškodniť v niekoľkých minútach vžitú nedbalosť. Len na niečo sa zabudne, len niečo sa spraví povrchne a už môže mať taká malá chyba za následok dlhotrvajúce bolesti, o tom najhoršom ani nehovoriac. Alebo napr. koľko ráz už lekárnický pomocník nesprávnym namiešaním lieku zapríčinil ťažkú chorobu alebo človeka celkom otrávil. Buď prečíta recept nedbalo alebo položil fľašku na miesto, kde nepatrila. Za svoj omyl môže viniť svoju zhovievavosť voči svojmu prvému lajdáctvu vo škole. Alebo si predstavte lekára, ktorý vynechá pri písaní receptu dôležitú maličkosť ! A možno ešte aj sami si spomeniete na podobné príklady. Tak, či tak, vidíte, ako nesmierne veľa znamená pre človeka nedať sa ovládať lajdáctvom a povrchnosťou. Preto, ak vám je predsa len niektorá školská úloha nepríjemná, odporúčam vám použiť ju len ako prostriedok v cvičení starostlivosti a presnosti. Nezabudnite nikdy, že úlohy sú nielen pre školu a učiteľa, ale môžu vám samým nesmierne osožiť alebo škodiť. Pri práci v základe nejde tak o to, čo sa človek učí alebo čo robí, ale ako to robí — či to robí tak dokonalo a starostlivo, ako je to len možné. Napr. učenec, ktorý napíše veľké dielo o hviezdnych dráhach, ale v maličkostiach ho vypracuje ne svedomito, utrpí tým škodu na svojom charaktere a vykazuje tým vlastne neúspech, hoci aj všetky noviny jeho knihu vynachvália. Ale chudobná žena, ktorá len schody domu očistila a to tak dokonalo a starostlivo, že neostane na nich ani prášku, veľa získala na svojom charaktere a svojej duševnej sile a jej práca je požehnaná. Možno, že za hodinu už deti schody znovu zamažú, ale to, čo vo svojej duši vyčistila, vyumývala, vyriadila a vycvičila svojou vernou, dôkladnou prácou, nemôžu už zablatiť ničie topánky. To je tá opravdivá odmena za jej prácu.

4. „Som tu ja !"

Rozpoviem vám príbeh herečky, ktorá opakovala svoju úlohu v istom novšom kuse už deväťdesiaty raz. Autor diela bol práve prítomný vo svojej lóži, ináč však bolo celé divadlo skoro prázdne. Zato však hrala herečka tak nádherne a s toľkou oddanosťou, že sa jej za to prišiel autor po ukončení poďakovať.

„Dnes ste saini seba prevýšili", povedal jej, „hrali ste tak, ako by to bolo ešte len prvý raz — a pritom tieto prázdne sedadlá ! Neskazilo vám to náladu ?" „Nie", odpovedala herečka. „Predsa len bol tu človek, pre ktorého sa vyplatí vydať zo seba všetko to najlepšie !" Tým chcela povedať autorovi niečo príjemného. „A keby som tu ja nebol býval ?" pýtal sa. „Bola by som bývala tu ja", odpovedala.

Bola to skvelá odpoveď. Sama si bola príliš dobrá na to, než aby vydala zo seba niečo špatného. Hrala pre rozkoš z dokonalého výkonu. Kto chcel, mohol tam byť, kto nechcel, nemusel: Bola tam ona. Tak si treba myslieť aj pri každej práci: „Som tu ja !"

5. Čomu sa možno naučiť pri písaní.

„Ach, keby už len bolo po týchto nudných písačkách", myslíte si, „človek pracuje ako robotník a duch pritom nemá čo robiť !" Je to pravda ? Myslím, že od vás závisí, či sa pritom aj váš duch vzdeláva, alebo nie. Pamätáte sa na slová majstra z Schillerovej Piesne o zvone ?

V nás leží schopnosť odveká,

v tom, že jak srdce cíti, horí,

tak naša ruka robí, tvorí —

tá schopnosť zdobí človeka.

Keď sa teda zúčastní aj srdce na tom, čo tvorí ruka a celá vaša myseľ je pri nej, takže ani čiarka nejde vlastnou cestou, ale každý ťah ruky je vedený duchom, vtedy sa cvičí aj váš duch. Prebúdza sa pritom z ospanlivosti, učí sa byť bdelým a spoluúčinkovať pri všetkom, čo robíte. Toto ho posilňuje, tak ako sa vôbec všetko v človeku posilňuje činnosťou. Preto vyučovanie písania je aj vyučovaním ducha a najkrajšie pri tom je, že nie učiteľ, ale vy sami vyučujete svojho ducha tým, že ho nútite dozerať na všetko, čo robia prsty.

Pri slove „nútite" mi prichádza na um, že písaním sa cvičí ešte aj niečo iného, nekonečne dôležitého pre nás. Cvičí sa to, čo núti a rozkazuje v človeku: jeho vôľa. Duch sa veľa ráz nudí pri takých jednoduchých veciach ako je písanie a radšej číta indiánske poviedky. Preto ho musí k tomu donútiť pevná vôľa a týmto sa opäť aj ona posilňuje. Jej nijaké množstvo úloh nie je primnoho a ak ich nemá, čím ďalej, tým viac slabne ako oheň, keď ho nik neudržuje. Po každej dôkladnej námahe, ktorú svojej vôli pripravíme — a čo by bola tým výkonom vôle len bezchybne napísaná stránka písanky — prebudí sa v človeku plno ohňa a sily ako v rozhrabanej pahrebe. Tak, ako po výstupe na vrch sa v človekovi zdvojnásobí jeho energia, rozjasní sa mu zrak a spevnejú všetky svaly; aj každé, čo aké malé napätie vôle, má za následok oživenie celého človeka a prejaví sa v pevnejšom kroku, v pevnejších ústach, v pevnejšom stisnutí ruky. Práve tak sa to javí v opačnom prípade: Pri písaní môže byť pre silu vôle veľkým nebezpečenstvom zanedbávanie rukopisu. Ono pôsobí ako všeobecný postrach pre všetky dobré zvyky, ktoré ostanú ako bez hlavy a človek počína lajdáčiť vo všetkom. Keby ste tak pomaly začínali nedoťahovať pri písaní posledné písmeny, uvidíte, ako chytro sa vám zdarebáčia aj bodky nad „i" a mäkčene nad „n", až konečne bude celá čmáranina ako jarmok, keď naň vtrhol lev. A potom pozorujte ďalej, ako takáto maza-nica nakazí aj všetky ostatné činy človeka, až nakoniec nič, čo robíme, nevvkonáme skutočne dôkladne až do konca. A — obráťme to teraz ! Skúste raz spraviť háčik na „n" naozaj poriadne a umiestiť ho správne a uvidíte, ako budú ešte aj nasledujúce písmeny cítiť požehnanie tejto starostlivosti; aj ony sa vám zvlášť dobre vydaria. A zvyk poriadne písať neostane ležať v človeku len ojedinele a bez vplyvu. Nie ! Tento zvyk zanechá stopy aj na všetkom inom, čo vezmeme do ruky. Na základe tohto možno právom povedať: Kto zbadá, že upadá do malátnosti a lajdáctva, nemusí cestovať do kúpeľov pre posilnenie, ani si robiť naraz tisíc dobrých predsavzatí. Nie ! Nech len začne s mäkčeňom na „n", s bodkou na „i", potom s písmenami, atď. Výsledok tejto kúry je zaručený.

Aby som vám dobre ujasnil, aký veľký vplyv môžu mať také dobré počiatky cvičenia vôle na celé vnútorné zriadenie človeka, poukážem vám na príklad z prírody. Na ostrove, zničenom zemetrasením, začne po určitom čase znovu ožívať rastlinstvo. Nedeje sa to razom. Zprvu začnú len celkom pomaly kľúčiť najskromnejšie lišajníky a riasy, pripravia takto pôdu iným a keď opäť tieto skypria svojimi korieňkami skalnatý povrch ostrova, usídluje sa pozvoľna aj väčšie rastlinstvo. Tak je to aj s človekom a všetkými jeho drobnými návykmi.

Všetci ste už iste počuli, že mnohí ľudia vraj vedia z rukopisu posúdiť charakter. Je niečo takého možné ? Prezrádza sa človek v ťahoch svojho písma ? Pravdaže _ a to práve preto, že sa všetky návyky človeka vzájomne spodobňujú. Keď má človek napr. nedbalý charakter, prejaví sa to aj v jeho rukopise a to v spôsobe, akým kreslí písmeny. Či má pevnú vôľu, alebo nie, či je pomalého, alebo prudkého temperamentu, to všetko sa ukáže v písme tak isto ako v chôdzi a reči. Ovšem, ani zďaleka to nevie z písma vyčítať každý, kto to o sebe tvrdí. Avšak, práve tak, ako vyjde najavo celý charakter v rukopise, možno práve zas rukopisom pôsobiť na celý charakter. Tu ho možno doslovne polapiť, keďže tu vychádza navonok, tak ako myš možno najlepšie chytiť, keď vyjde z diery Ba aj radím chlapcovi, ktorý zbadá, že je v nebezpečenstve siahnuť na cudzí majetok alebo prekročiť hranicu prudkosti a surovosti, aby sa naozaj starostlivo zvykal písať do riadkov a pritom robiť všetky písmena tak presne, aby ani malé, ani veľké neprekročily svoju hranicu. Lebo nechybí mu možno dobrá vôľa, ale len cvičená vôľa a takéto maličkosti sú práve ako by riasy a lišajníky na pustom ostrove. Pripravujú pôdu pre väčšie rastlinstvo — privádzajú vôľu človeka do správnych koľají a na správne miesto.

Kto sa starostlivo a trpezlivo cvičí v písaní, čoskoro už možno uzrie u seba aj väčšie rastlinstvo. Zbadá totiž, ako sa u neho usídli a zakorení pevnosť a trpezlivosť v rozličných veciach. Už nevykoľají tak ľahko pri protirečení matke alebo pri hádke so súrodencami a aj nad svojimi slovami získa takú nadvládu ako nad prstami. Konečne prídu vtáci nebeskí a nájdu uňho prístrešie — krásne a vznešené myšlienky a predsavzatia usadia sa u neho a ostanú mu navždy verné.

Silný a slabý.

1. Ako poznáme jemnosť.

Zaiste všetci viete zo starých gréckych povestí, že sa Gréci kedysi veľa plavievali po svete a prinášali odtiaľ domov nezvyklé zprávy o cudzích národoch, na ktorých brehy boli zahnaný alebo s ktorými pestovali obchodné styky. Čítali ste aj o tom, podľa čoho rozlišovali Gréci v tých časoch vzdelané národy od obyčajných barbarov ? Podľa toho, ako prijal taký národ bezbranných cudzincov a ako s nimi zachádzal. Prečo asi ? Len sa rozpomeňte na svoje vlastné zážitky zo školy. Keď sa niekto chová voči silnejšiemu skromne a priateľsky, ste si už istí, že má jemné a šľachetné srdce ? Pravdaže nie ! Nuž a prečo ? Pretože sa nemôže vedieť, či to nerobí len zo strachu alebo podlizačstva. Správne. Nevie sa, či tá jeho láskavosť prýšti ozaj zo srdca a či ju nepreukazuje len navonok, aby si získal priazeň silného. No, ak je milý k bezbrannému a slabému, tu sme už načistom: To vychádza z vnútra, je to jeho prirodzenosťou, lebo tu sa nemá čo báť, že bude s ním zle, ak bude namyslený a drsný.

Je ešte mnoho iných príležitostí ako vyskúšať jemnosť ľudí. Napr., keď chcem vypoznať, či je určitý chlapec jemný, alebo je len grobiansky naničhodník, mám azda pozorovať, ako sa rozpráva s učiteľom alebo či vystupuje slušne voči svojmu silnému strýkovi ? Nie ! Budem striehnuť, ako sa rozpráva so slúžkou, keď si práve mysli, že ho nikto nepočuje. Alebo ho budem pozorovať na školskom dvore, ako tam zachádza s menšími. Dakedy v niekoľkých minútach uzrie človek toľko, že má hneď úsudok hotový.

Alebo, prišla by ku mne nejaká matka a vravela by: „Tento mladík, zdá sa, bude chcieť moju dcéru za ženu. Nepoznáte ho bližšie, neviete, aký je to vlastne človek a neviete, či mu môžem zveriť svoje dieťa ?" Ak si teraz chcem utvoriť úsudok o tomto človekovi, nám počúvať, ako sa rozpráva s predstaveným alebo, čo šepká dievčaťu, keď mu podáva kvetiny ? Nie ! Vystriehnem, ako sa zhovára s podriadenými, kde to nemá pre neho zlých následkov, keď rozpráva príkro a tvrdo.

Požiadam ho, aby si zašiel so mnou do hostinca, aby som videl, ako zachádza s tými, ktorí ho obsluhujú a nesmú šomrať, lebo by nedostali prepitné. Podľa možnosti si budem hľadieť zadovážiť aj obraz o tom, ako zachádza so svojou staručkou matkou. Ak zbadám, že si voči slabším veľa dovoľuje a rozpráva sa s nimi surovo a neslušne, môže mi ešte rozprávať, koľko chce, akou šťastnou on spraví svoju manželku — neuverím mu ani slova. Pomyslím si: Kto vie, keď ona raz tak ochorie a nebude už taká pekná, ale bude len slabým človekom, o ktorého sa bude musieť starať — či sa potom nevyvalí z jeho vnútra všetka tá nevzdelanosť a bezohľadnosť, ktorá je teraz spútaná, lebo je uchvátený jej pôvabom alebo peniazmi ?

Alebo, vidím úradníka, čo robí svojmu predstavenému tie najkrajšie poklony a každú vetu začína slovami: „Môžem si čo najpokornejšie dovoliť vás čo najzdvorilejšie na to upozorniť, vysokoctený pán riaditeľ..." Mám na to povedať: „To je ale voľajaký vzdelaný človek, tak jemne jedná, no, a tie jeho slušné spôsoby !" Nie ! Skôr, ako to poviem, vyskúmam si, či je jeho jednanie tak jemné aj voči jeho podriadeným. Lebo len vtedy je pravé.

Aj podľa toho, ako zachádzajú rozličné národy so ženami, možno bezpečne súdiť, ako pokročilý vo vzdelanosti. Šetrné zachádzanie si ženy nemôžu vynútiť. Teda, kde je žena ctená a zachádza sa s ňou ohľaduplne, tam sa to deje dobrovoľne a možno podľa toho uzatvárať, ako je tenže národ vnútorne vzdelaný. Aj u jednotlivých mužov môžeme použiť príslovia: „Povedz mi, ako zachádzaš so svojou ženou a ja ti poviem, kto si !" Suroví muži a surové národy si vylejú na ženách všetku nespútanosť, ktorá by im pri styku s rovnako silnými neprešla beztrestne.

Dobrým prostriedkom k správnemu poznaniu ľudí i národov je ich zachádzanie so zvieratmi. Práve preto, že sa zvieratá vôbec nemôžu brániť alebo dokonca za chrbtom človeka ohovárať a ponosovať sa naň, prezradí sa tú najzreteľnejšie, ako hlboko sa v človeku zakorenilo milosrdenstvo, alebo koľko surovosti sa v ňom ešte skrýva.

2. Nebezpečenstvo silného.

Iste sa divíte, že sa chcem s vami rozprávať o nebezpečenstve silného. Hovorí sa predsa vždy len o nebezpečenstve slabého ! „Silný je najmocnejší sám", hovorí Vilhelm Tell — nikoho nepotrebuje k svojej ochrane a môže ju len poskytnúť, ak ju iní potrebujú. Aké nebezpečie by to teda mohlo byť ? Privediem vás na to prirovnaním. Počuli ste už niečo o nebezpečenstvách pri lete balónom ? Ktoré sú to ? Keď balón vyletí až do výšok, kde je už vzduch tak riedky, že nemôže poskytovať odpor tlaku krvi, tu vyteká človekovi krv z nosa, úst aj uší. Teda krvné cievy sú samy o sebe nie dosť silné na to, aby krv zadržaly, ale potrebujú silný protitlak, hustú atmosféru, ktorá nás obklopuje. Hádajte, prečo vám to rozprávam ! Čo to má spoločného so silným ? Či je azda aj on v podobnom rozpoložení ako balónový letec uprostred riedkeho vzduchu ? Áno, myslím, že pri obcovaní so slabými a bezbrannými sme vždy v nebezpečenstve, že naše divé, surové pudy a vášne sa nespútano vyrútia, lebo im chýba protitlak rovnako silných ludí, ktorí si nič takého nedovolia. Všade, kde žije vedľa seba slabý a silný alebo kde sa stýkame s človekom, proti ktorému si môžeme niečo dovoliť, lebo závisí na nás alebo našich rodičoch, všade tam stojí v oveľa väčšom nebezpečenstve silný ako bezbranný. Tento musí trpieť namyslenosťou druhého, vnútorne však ostane neporušený. Ale srdce a duša silného sú v nebezpečenstve, lebo im chýba protitlak a môže sa z nich vyvaliť všetka zúrivosť a sebectvo ako dravá voda z roztrhaných hrádzí. Preto, svätá bojazlivosť pred zneužitím práva slabých a najväčší ohľad pri styku s nimi sú oveľa potrebnejšie pre duševné zdravie silného než k ochrane slabého. Hovorím — pre duševné zdravie, lebo veľa ich už stratilo rozum, pretože nebolo protitlaku pre ich pudy a rozmary. Iste ste už počuli slovo „cisárske šialenstvo", zvlášť v spojitosti s cisárom Nérom. Aj on bol zprvu celkom mierny panovník. Ale konečne sa tak opil svojou mocou, že sa stal naskrze beštiou. Aj z poviedok zo sibírskych väzení možno spoznať, aké nebezpečné je pre charakter človeka byť obklopený samými bezbrannými. Dobromyseľní, jemne vychovaní dôstojníci, vymenovaní za veliteľov väzníc, majú tam trestancov úplne vo svojich rukách a môžu im naložiť akýkoľvek trest. Pritom veľa ráz celkom zdivejú a rozzúrivejú sa ako zvieratá, lebo sa celý deň stýkajú len s ľuďmi, voči ktorým si nemusia klásť uzdy. A toto človek neznesie. V malom to môžte tiež celkom dobre spoznať, keď porovnáte deti, ktoré majú len starších súrodencov s deťmi, ktoré majú zas len mladších bratov a sestry. Najstaršie deti sú v oveľa väčšom nebezpečenstve, že budú sebecké, bezuzdné a namyslené, keďže majú len samých slabších pod sebou a môžu dosiahnuť všetkých svojich žiadostí päsťou alebo surovým osopovaním. Preto, rozumný človek si preskúma všetkých, s ktorými sa každodenne stýka, či je nie medzi nimi niekto bezbranný a na ňom závislý a či je nie v nebezpečenstve, že si veľa proti nemu dovolí. Ak to vynašiel, je už zpola zachránený, lebo teraz sa už môže poistiť proti nebezpečenstvu. Tak ako v krajoch, kde zúri horúčka, užíva sa k posilneniu chininu, i on užije k poisteniu voči nebezpečenstvám silných svojho predsavzatia jednať s týmito slabými obzvlášť pozorne a ohľaduplne. Teraz už možno tiež chápete, prečo je ochrana zvierat tak dôležitá a to nielen pre zvieratá, ale predovšetkým pre samých ľudí. Zvieratá sú proti nám najbezbrannejšie a najslabšie a preto je tu najväčšie nebezpečenstvo, že divosť a mrchavosť sa v nás proti úbohým zvieratám vyvalí ako krv v riedkom vzduchu, lebo jej chýba protitlak. Tento protitlak nám môže poskytnúť jedine milosrdenstvo.

Počul som raz príslovie: „Nerob nikoho otrokom, lebo ním budeš sám." Ako sa to myslí ? Koho otrokom sa staneme, keď zneužijeme bezbrannosti druhých a veľa si dovolíme voči podriadeným ? Spomeňte si na to prirovnanie s balónom ! Naše vlastné zlé rozmary a vášne budú vždy nespútanejšie, keďže si nekladieme hraníc, budú nás v živote sprevádzať a budú robiť s naším životom, čo budú chcieť. Tak sa staneme ich otrokmi a takto sa na nás vypomstia bezbranní.

3. Kto je slabý ?

Keď rozprávam o slabých, ktorých máme chrániť a šetriť, myslíte si iste len na ľudí telesne slabších alebo menších, než ste sami. Ale, skutočne len vtedy môžeme rozprávať o silnom a slabom, keď stoja proti sebe veľký a malý, zdravý a chorý ? Napr., rozprával som predtým o tom, že už u detí možno posúdiť šľachetnosť srdca podľa toho, ako sa chovajú voči služobným. Ale či je taká služobná naozaj „slabá" voči dvanásťročnému chlapcovi ? Myslím, keby došlo medzi nimi k boju, jedna jediná zdatná kuchárka by mohla nabiť aj troch takých chlapcov. A predsa — prečo to neurobí ? Lebo sa bojí, že by ju vypovedali a dali jej na cestu zlé vysvedčenie s poznámkou: Zachádza s deťmi surovo a zlostne. Pre toto sa neopováži použiť svojich síl. Je bezbranná, lebo, keď niekto nemôže použiť svojich zbraní, ako by ich ani nemal. Keď je lev v klietke, môžu ho dráždiť palicami aj tí najmenší šarvanci — je proti nim bezbranný a slabý. Silní sú tí, čo si môžu všetko beztrestne dovoliť. Teda slabí sú nielen ľudia telesne slabí alebo aedospelí, ale všetci tí, ktorým je znemožnené použiť svojich síl.

Všimnime si niekoľkých príkladov ! Keď som preukázal alebo preukazujem veľmi silnému a zdravému veľkú službu alebo pomoc, je mi, samozrejme, za to veľmi vďačný a rád by svoju vďačnosť aj prejaviť. Ak využijem tejto príležitosti a budem sa k nemu chovať namysleno a nezdvorilo alebo budem s ním robiť všelijaké drzé žarty, musí si to dovoliť. „Má ruky zviazané", hovorí sa. Je slabý proti mne, nemôže sa brániť, lebo je na mne závislý. Preto, aj podľa toho možno obvzlášť dobre poznať charakter toho oného, keď pozorujeme, ako sa chová voči tým, ktorým preukázal službu alebo dobrodenie. Ak použil tej príležitosti, aby bol neskromný a drzý, vidno z toho, že jemnosť a skromnosť je u neho len rúškom, ktoré si navlečie podľa toho, s kým má dočinenia. Je, ovšem, bohužiaľ, mimoriadne málo ľudí, ktorí by boli v tomto ohľade celkom jemní. Keď k nám príde človek, ktorého sme obdarili alebo sme mu pomohli, človek, ktorý očakáva od nás nejakú službu alebo je nám nejako zaviazaný, sme vo veľkom pokušení chovať sa k nemu nedbalejšie a pohodlnejšie ako k ostatným, ktorí na nás vôbec nezávisia. Ešte si spomínam na spolužiaka, ktorý už ako chlapec prejavoval na tomto poli dokonalú jemnosť. Keď k nemu niekto prišiel, aby si dal vysvetliť úlohu, bol k nemu práve tak zdvorilý a pozorný, ako by bol prišiel jemu samému preukázať nejakú službu. Uvítal každého s milou tvárou, hneď mu priniesol stoličku a odprevadil ho potom až na ulicu. Druhý by si bol proti nemu veľa dovolil a bol by si ušetril takej pozornosti, mysliac, že ten druhý môže byť rád, že mu vôbec pomôže. Tento sa tým však cíti pokorený, vidi, že sa mu dostáva menej úcty, pretože je závislý a toto pokorenie mu strpčí všetko, čím sa mu pomohlo.

Keď sa zamyslíte, nájdete ešte veľa iných príkladov, kde stojí silný proti slabému. Tak napr. boháč a chudobný. Keď sú deti bohatších rodičov spolu s chudobnými, naskytá sa tu tiež mnoho príležitostí poznať pravú vzdelanosť srdca. Bohatý sa má totiž chovať k chudobným s toľkou skromnosťou a úctivosťou ako k seberovným, aby sa nezdalo, že sníma klobúk len pred peniazmi. Nikdy nepoukazuje na jemnosť a láskavosť, keď dávame druhým cítiť, že sme silnejší, nadanejší alebo zámožnejší. Starí Gréci uvažovali o tomto často ovela viac než my, deti novoveku, ktoré si tak zakladáme na svojom pokroku. Pravda, starí Gréci nepoznali ešte bicykle ani vlaky, ale my od samého bicyklovania a cestovania ani nedôjdeme k premýšľaniu nad tým, čo je to skutočná vzdelanosť. Keď sa napr. v Aténach slávily veľké slávnosti Eleuzisove a všetok ľud sa hrnul do chrámu, nepovažovalo sa za jemné, aby sa bohatšie mešťanky prevážaly vo vozoch, lebo 1ým by boly zatienily chudobnejšie. Istý slávny rečník bol raz verejne pokarhaný za to, že sa dal niesť v nosidlách cez štvrte chudobných a takto sa rúhal ich biede. Dnes sa žiaden boháč neostýcha prejsť cez najchudobnejšie kraje vo voze na gumových kolesách.

Poviem vám ešte iný príbeh. Už ste iste všetci počuli o veľkom rímskom vojvodcovi Scípiovi, ktorý podmanil a vypálil Kartágo. Poznám o ňom malú poviedku, ktorá je mi cennejšia ako všetky jeho vojnové úspechy. Po svojom návrate do vlasti bol pozvaný na večierok do malej spoločnosti, ktorá sa vždy pravidelne schádzala v dome istého Rimana. Tento Riman rozprával, že najkrajšie na Scípiovi bolo jeho chovanie uprostred tejto spoločnosti. On, slávny hrdina a víťaz, stále sa najväčšmi usiloval, aby nesmelých svojou vlastnou skromnosťou povzbudil; keby sa to nebolo vedelo, ani by nikto nebol zbadal, že je veľký Scipio medzi hosťmi. On tu bol silným a jeho jemnosť záležala v tom, že svoju silu nedal nikomu pocítiť, ale choval sa s dvojnásobnou nenáročnosťou. Ako málo ľudí sa dnes takto chová ! Kto má len trochu úspechov a veľa ho chvália, má pri vstupe do miestnosti napísane na čele: „Haló, pozor ! Hlavná osoba prichádza. Ja som tu !"

Keď som chodil do školy, pozoroval som často, ako, bohužiaľ, zriedkakedy nasledujú nadanejší a lepší žiaci čo len trochu príklad Scípiov. Slabších obyčajne veľmi ponižujú, keď im dávajú cítiť, že sú viac ako oni, miesto, aby to radšej skromne zakryli.

Je ešte iné pole, kde možno hovoriť o silnom a slabom. Keď sa totiž niektorý náš súrodenec alebo priateľ dopustil mrzkého, zlého činu alebo ináč poblúdil s pravej cesty a doma aj v škole je potom s ním zle, tu tiež hneď možno vidieť na vašom chovaní, či ovládate to, čo sa volá takt srdca. Kto ho nemá, bude sa chovať ako silnejší a na previnilca sa bude dívať zvysoka: „Vidíš, ja som dobrý, bez viny a ty si poškvrnený !" Ten ponižovaný nemá, samozrejme, nijakých priaznivcov, všetci sa len zapierajú doňho a každý ho beztrestne pokorí. Každý chce pritom poriadne vychutnať radosť z toho, že sám nič takého na seba neuvalil. Viete už, čo očakávam v takom prípade od toho. kto má srdce na pravom mieste ? Kto je dobrotivý a skromný aj tam, kde môže byť beztrestne namysleným a opovržlivým, je človekom, v ktorého možno dôverovať. Vidno, že skromnosť je u neho skutočnou vnútornou potrebou.

Z príkladov, o ktorých sme sa tu porozprávali, vidíte, že silný je nie ten, kto má silnejšie päste, ale ten, kto je proti inému vo výhode. Niekedy má takú výhodu po celý svoj život, napr., keď je veľmi nadaný, ale niekedy ju má len nakrátko. Včera bol Michal poriadne vyhrešený a zavretý a Andrej si kráčal pyšno ako hrdina čnosti. Dnes zasa nesmie Andrej sedieť pri stole, lebo luhal a Michal si myslí, že je nesmierne čistý a dobrý. Teda, každý z vás môže byť v rôznych časoch silný, alebo slabý. Ak ste silní, záleží na tom, aby ste nikdy nedali pocítiť tým menej úspešnejším ich porážku alebo zaostalosť, ale aby ste jednali tak, ako by boli oni mocnejšími. Ak sa v škole bijete s niekým rovnako silným, nemožno proti tomu nič povedať — hoci pravda, bitka patrí do ríše zvierat a nie ľudí. Ale, len čo sa pripojí ešte druhý a napadne vášho protivníka zozadu, stane sa slabým a vy okamžite musíte útok zanechať — ak sa chcete ovšem považovať za šľachetných a slušných. Psy to, samozrejme, robia ináč. Tam naháňa vždy aj celý kŕdeľ jedného. To, čo sme hovorili, neplatí len pre bitky, ale aj pre slovné potýčky. Keď viacerí napadnú jedného, ohovárajú a zosmiešňujú alebo hania ho, vždy musíme odmietnuť účasť na tom, lebo, kto je skutočne silný, hanbí sa útočiť na bezbranných.

4. Ako pomáhať slabým.

Viete, čo bolo v stredoveku najdôležitejším sľubom rytiera ? Ochraňovať slabých. Preto ešte i dnes nazývame „rytierskym" toho, kto je napr. ochotný a ohľaduplný voči dámam. Človeka, oplývajúceho bohatstvom, uznávame len vtedy za správneho, keď rozdáva zo svojho prebytku a utvorí z neho prameň pomoci pre množstvo slabých. Aj silného človeka označujeme len vtedy za rytierskeho, keď väčšiu časť svojej sily použije k pomoci a záchrane slabých. Dokonalý muž sa nemeria podľa toho, koľko ľudí pošliapal, ale koľko ich pozdvihol. Ináč by museli byť vzorom mužnosti nosorožec a byvol a ich obrazy by sa museli vyvesiť v školách, aby ich mládež horlivo nasledovala. Keď človek vidí niektorých chlapcov, ako na ulici zúrivo do všetkého vrážajú, myslel by si, že nosia ve vrecku fotografiu takého nosorožcá a s času na čas sa posilňujú týmto svojím „ušľachtilým vzorom". V určitom veku si chlapci obyčajne myslia, že pravá mužnosť a hrdinstvo prejavuje sa v čo najroztopašnejšom povyku a lomoze. „Servus, ty fučiaci parný stroj !" mohli by sme im zavolať, keď prichádzajú. Bohužiaľ, mnohí si to uchovali pre celý svoj život, lebo nemajú nikoho, kto by ich na ich omyl včas upozornil.

Keby som vedel maľovať, namaľoval by som symbol ženy a muža takto: Žena — pekná, pokojná postava, v náručí drží spiace dieťa a hladká ho nežno po čele; muž — postava živá, pohyblivá, ktorá jednou rukou, vystretou do hĺbky, vyťahuje padlého a druhou, vystretou nad ním, ho chráni.

Viete dobre, že dnes už máme celý rad pekných obyčajov, ktoré majú muža takrečeno neustále upomínať a uvádzať na to, aby svoju silu zasvätil pomoci iných. Čo je pre kresťanské dieťa krst, to je pre dospelého muža pravidlo pomáhať. Keď chlapec oblečie prvý raz kabát svojej sestre, odnesie starenke na ulici ťažký košík, urobí v električke miesto dáme, staršiemu mužovi alebo aj obťaženej služobnej, aby nemusela stáť, — tým dokazuje svoju počínajúcu dospelosť. Zato veľa mladíkov si myslí, že dospelými stávajú sa v chvíli, keď prvý raz vyfajčia kdesi v tmavej chodbe cigaretu, po ktorej im príde poriadne zle. No, tak lacno sa dospelosť nezíska a kto kladie dôraz na takéto vonkajšie veci, mysliac, že sa tým stane dospelým, ukazuje týmto najlepšie, že by sa mal vlastne ihrať s bábikami.

Ktoré že sú to pravidlá, čo prikazujú pomoc a ohľad voči dievčatám a ženám ? Už som sa zmienil, že v električke a v iných miestnostiach sa nemá sedieť, kým žena stojí. Ďalej, treba jej podať veci a pomôcť jej obliecť sa do nich. Tiež jej máme odobrať všetko, čo unavuje a vyžaduje telesnú námahu. Keby človek chcel rátať na všetky príklady, musel by pre ne vytvoriť tisíc pravidiel. Hlavné je len mať správny názor o tom a už potom vie človek v každom prípade, čo robiť. Spôsob, akým sa dajú ešte niektorí jedenásťroční chlapci obsluhovať matkou a sestrou, poukazuje len na to, aký dlhý čas potrebujú niektorí ľudia, než sa stanú dospelými. Takýchto chlapcov ospravedlňujem len tým, že tiež pravdepodobne ešte len v štvrtom roku začali chodif a ešte v šiestom roku pili mlieko z fľašky.

Ďalším pravidlom je pustiť ženu na ulici vždy na pravú stranu. Dnes to už vlastne nemá významu, lebo práve na pravej strane môže byť najšpinavšia a najnepohodlnejšia cesta. Preto tiež vládne v Amerike obyčaj, že muž nechá ísť ženu po vnútornej strane, aby nemusela vhupnúť do špiny, keď sa cesta zúži. Aj tomuto obyčaju možno prikladať symbolický význam. Aj na životných cestách má muž ochotne na vlastné plecia prevziať všetky ťažkosti a krivdy.

Veľa ľudí si myslí, že sú už dokonalými rytiermi, keď plnia určité pravidlá zdvorilosti voči ženám. Sú však na veľkom omyle. Tieto prejavy zdvorilosti sú len ako svetelné lode, ktoré ukazujú lodi cestu do prístavu. Aj ony slúžia len k tomu, aby nám ukázaly smer, ktorým máme vplávať do prístavu rytierskosti a ohľaduplnosti. Aby sme sľub rytierskosti neplnili len navonok, musíme aj ďalej premýšľať ako usmerniť svoje každodenné činy a slová.

Kto teda chce byť skutočne ochotným a rytierskym voči ženám, nesmie sa uspokojiť len s niekoľkými pravidlami, ale musí samostatne ďalej premýšľať, čo všetko ]e ešte zahrnuté v slove „pomoc". Predovšetkým treba rozmýšľať o tom, v čom treba ženy najviac šetriť. Pozorujte napr. svoju matku. Na čo sa ponosujú vari všetky matky, sú ich nervy. Sú priveľmi zodraté nočným bdením, detským krikom a starosťami. Oveľa dôležitejšie ako držať nad hlavou ženy dáždnik alebo dať jej miesto k sedeniu, je pomáhať jej upokojiť nervy a zachádzať s ňou tak, aby neznervóznela ešte viacej. Čo sa však toho týka, mnohé deti sú celkom bezohľadné.

Vrieskajú a plieskajú dvermi, tak že by tu mohol byť aj slon nervózny. A keď sú láskavo doma, bzučia ako komáre a obťažujú matku večne opakovanými žiadosťami, alebo hádajú sa s ňou a chcely by mať posledné slovo, čo by hneď musela vyčerpať pri ustavičnom zavrávaní a vyvrávaní posledné sily svojich nervov. Čo na tom, keď aj skutočne máte pravdu a matka sa mýli ? Tisíce šľachetných mužov a žien zomieralo vo svete nevinne a pritom s pevnou a radostnou tvárou a vy by ste raz nemohli pokojne prehltnúť nespravodlivú hanu alebo neporozumenie ? Potom mi však spravte aspoň to potešenie a neobdivujte hrdinov a hrdinky, ktorí pokojne zomierali, ale obdivujte si radšej nejaké štekajúce psisko na ulici, ktoré musí vždy ešte raz zašteknúť za niekým.

Vôbec, zdá sa mi, že slovo „pomoc" je najbohatšie slovo na svete, keď ho chápeme v celej jeho úplnosti. Niekomu pomôcť a podporiť ho neznamená len darovať mu peniaze, podať ruku alebo udeliť dobrú radu. Sú napr. ľudia, ktorí chcú druhému pomôcť a spravia to tak jemne, že ho hlboko pokoria a ponížia a tak mu, prirodzene, odoberú silu, aby sa znovu pozdvihol. Skutočne pomáha len ten, kto posilní sebadôveru druhého a dopomôže mu k tomu, aby si sám mohol pomôcť. Preto musíme byť nesmierne obozretnými v spôsobe, akým dávame chudobným — aby sme totiž šetrili ich citlivosť a pomohli im preniesť sa cez nepríjemnosť prijímania. Toto je pomoc.

Opatrovanie chorých je tiež pole, na ktorom možno poznať nevyčerpateľné bohatstvo slova „pomoc". Opatrovanie chorých je oveľa viac než obväzovanie rán a podávanie medicíny. Sami povedzte: Čo všetko treba robiť, aby sme chorým skutočne pomohli ?

Po prvé: Rozprávať sa s nimi tak, aby sme pôsobili na nich uspokojivo a neunavovať ich vlastným štebotaním.

Po druhé: Obsahom svojej reči odvrátiť ich čo najviac od ich choroby a predstavovať ich fantázii príjemné obrazy.

Po tretie: Povedať a dať im cítiť, akí sú pre nás nevyhnutní a ako sa všetci tešia na ich uzdravenie.

Po štvrté: Prinášať im kvetiny a iné malé pozornosti.

Po piate: Neprejaviť nikdy únavu alebo netrpezlivosť, ale dať im znať, akou radosťou je pre nás opatera chorého a tichý pobyt s ním. Konečne tiež robiť s nimi plány pre časy, keď budú zdraví, lebo to ich najistejšie odvráti od myšlienok na chorobu a dodá im istoty, že budú opäť zdraví.

Po šieste: Upozorniť ich na dobré stránky ich choroby; aký závideniahodný je pokoj a tichosť izby chorého a aké je nebezpečné pre dušu človeka, keď sa jej nikdy nedostane takýchto tichých dní.

Ešte posledný príklad: Už sa nám iste často stalo na našich túrach a vychádzkach, že niektorých opanovala únava alebo vôbec bol zlým chodcom a preto stále zaostával. Je to opravdivá pomoc, keď mu neustále kričíme: „Leňoch, hlupák, kde si zasa — no, veď teba už tak ľahko so sebou nevezmeme" ? Nie ! Musíme ho povzbudiť, lebo pri únave nesmierne veľa činí duševná nálada. Pri túrach nechajme ísť slabých popredku, lebo byť posledným je veľmi skľučujúce. Keď je slabý vpredu, môže takto aj udávať tempo. Tiež sa treba usilovať odvrátiť ho od jeho únavy veselým pobavením. Dávať zo svojho nadbytku, to je povinnosťou silného. Akým vďačným je potom taký slabý, keď mu niektorý jemný silný potajme pomohol, takže to nikto nespozoruje — áno, tak, žeby to predovšetkým sám nezbadal !

5. Boj s učiteľom.

Teraz sme už toľko rozprávali o silnom a slabom, že rád by som vedel, či ste skutočne aj všetkému porozumeli. Porozprávame sa ešte o jednom prípade zo školy a rád by som počuť o tom váš názor a dozvedieť sa, či mi dávate za pravdu v tom, čo som hovoril o povinnostiach a nebezpečenstvách silného.

Viem, ako sa žiaci vždy tešia, keď je uvedený do triedy opäť jeden mladý kandidát na pokusné vyučovanie. Nastane pohyb ako v kŕdli vlkov, keď sa korisť blíži. Len čo učiteľ s triedou osameje, vypukne útok. Papierové gule lietajú, vrčí a škripoce sa, hrachová traskavina vybuchne a každým možným spôsobom ruší sa vyučovanie. Ako sa má teraz učiteľ postaviť proti útoku ? Azda sa rozoženie tak mocne zauchami a hrmiacim hlasom, že huk raz navždy ustane a on si získa úctu. Alebo má v svojom postoji a v celom chovaní niečo tak pevného a imponujúceho, že už popredku všetko pred ním utíchne. Toto je však ťažko. Väčšina kandidátov je ešte neskúsená a bojazlivá, áno, veľa tých veľmi jemných, nadaných a láskyhodných sa vôbec nerozumie do zauškovania a hromženia a tak často sa stáva, že práve títo stoja bezradno uprostred takéhoto hurhaju. Pritom to nechcú hlásiť riaditeľovi, lebo ten by si hneď poznamenal, že nemajú vlohy k ukázneniu detí; hľadia teda predsa len učiť najlepšie, ako len vedia, prídu však domov ustatí a smutní, lebo nevedia, ako to s nimi bude. Z celého srdca sa tešili na svoje povolanie — ale budú sa ho musieť pravdepodobne zriecť, tak ako sa musí zriecť niekto kočišstva, keď neovládne kone. Teraz si však predstavte, čo to znamená u takého učiteľa meniť povolanie. Päť rokov študoval a s tým, čo sa učil, nemôže byť staviteľom ani kňazom.

Predstavte si, že by takto prišiel domov váš starší brat. Ako by ste sa usilovali ho povzbudiť a ako by ste zatínali päste proti tým žiakom ! A predsa, možno, že ste to už aj vy práve tak urobili a nemysleli ste na to, že takýmto nešvárom sa neocitne v smútku a zúfalstve len jeden jediný, ale aj všetci, ktorí ho milujú a na ňom závisia. Predstavte si, že jeho matka túžobne čakala, kým bude samostatným, aby mohol potom pomáhať svojim mladším súrodencom. A teraz príde domov a povie: „Nemôžem ďalej, zničí ma to — hlava ma páli a nemám už potešenia". Možno ostane pri svojom povolaní, aby vyhovel matke, ale stratí všetku radosť zo života.

Povedzte teraz — keď stojí takto proti sebe učiteľ a žiak — kto je tu silný ? Dúfam, že nepoviete „učiteľ", len zato, že je väčší a má silnejšie svaly ako chlapci ! V takomto prípade je slabým učiteľ. A to prečo ? Lebo je bezbranný, bez pomoci a ešte k tomu trpiaci. Nie je umením pre takú triedu bezohľadných chlapcov znemožniť vyučovanie jednému jedinému mužovi, keď nechce biť alebo privolať riaditeľa. Preto, aj tu možno tých skutočne jemných poznať podľa toho, že sa takého huku nezúčastnia a už vopred s tým nesúhlasia. Najdivejšie chlapčenské kúsky možno prepáčiť — ale ten najmenší, urobený voči bezbrannému, nikým nechránenému, to je nie viac veselosť, ale sprostosť. Myslíte, že treba byť rytierskym len voči ženám ? Nie, aj voči učiteľovi, zvlášte vtedy, keď je v nevýhode a ťažkom postavení. Kto vykoristí túto príležitosť k svojmu vybúreniu a odhodí vzhľadom na bezbrannosť učiteľovu všetky uzdy, vchádza do nebezpečného ovzdušia, o ktorom som vám už rozprával. Je to ovzdušie surovej prevahy, kde panuje skazonosná horúčka, ktorá môže uškodiť človekovi na celý život. Kto už niekedy vysmial a premohol bezbranného, ťažko sa z toho zotaví. Vylieči sa dôkladne len potom, keď dostane poriadnu zimnicu zo svojej úbohosti a keď mu vždy potom vystúpi pot pri čírej spomienke na všetky ohavné a smutné obrazy takého boja proti slabému. Najkrajšie však bude, keď navštívi svojho učiteľa a prizná sa mu, ako ho mrzí, že sa zúčastnil takého povyku.

Láska k ľuďom.

1. Ako zachádzať s prchkými a rozčúlenými.

Hádam nič na svete nie je ťažšie ako byť spokojným a miernym, keď máme dočinenia s nahnevanými a rozdráždenými ľuďmi. Aj keď máme dobré predsavzatia — na všetko zabudneme, len čo sa už zasa náš prchký blížni rozčúli a začne soptiť. Jeho vzrušenie a surovosť nakazia skôr ako osýpky alebo šarlach a nakazený potom často zúri ešte besnejšie ako ten, čo začal. Neskoršie človeka mrzí, že si už opäť veľa dovolil a predsa nevie, ako by tomu mohol zabrániť. Co tu robiť ? Poradím vám dnes prostriedok, ktorý je tiež nie neomylný, ale predsa môže robiť človeku dobré služby. Treba si predstaviť, že som lekárom a predo mnou je chorý. Prchký človek je skutočne ani nie celkom zdravý, iste trpí nejakou nervovou slabosťou a v okamihu jeho záchvatu treba s ním jednať dokonca ako s duševne chorým. Treba ho len ľutovať, ale neodpovedať mu ako zdravému, aby sa tak jeho boľavé nervy ešte viac nerozdráždily.

Akože sa to zachádza s ľuďmi duševne chorými ? Usilujeme sa nenápadne ich odvrátiť od ich utkvelých predstáv k niečomu inému. Neprotirečíme im, ale pristupujeme veľmi ochotne na ich názory, robíme, ako by sme celkom s nimi súhlasili a hľadíme ich touto cestou nepozorovano upokojiť. Môj priate! navštívil raz blázinec a stál tu s istým duševne chorým na balkóne so štyrmi schodkami. Tento mu povedal: „Skočte teraz dolu ! Ja som Pán Boh a postarám sa, aby ste sa dolu dostali zdravý !" Keby bol „Pánu Bohu" protirečil, iste by ho bol postrčil dolu. Preto priateť povedal: Pánbožko, viem iste, že by som sa dostal dolu neporušený, ale vieš, tak pekne je tu u teba, v nebi, že by som rád trošku ešte tu ostal." Polichotený „Pán Boh" sa usmial a uspokojil sa. Vidíte, takto možno najlepšie jednať aj s prchkými a rozčúlenými. Netreba sa im vrhnúť príkro na odpor, ale upokojiť ich svojím súhlasom s ich myšlienkami a nápadmi a nepozorovane sa ich snažiť odviesť od ich nerozum-nosti alebo vôbec čakať na iný, pokojnejší čas, kedy by sa dalo na nich zapôsobiť. Keď stretneme na ceste povoz so splašenými koňmi, nevrhneme sa predsa rozbesneným koňom priamo do cesty, ani ich hneď nechytíme za uzdy, ale najprv budeme určitý kus bežať s nimi. Ináč by nás len strhly a nemohli by sme ich zastaviť. Tak je to aj s ľuďmi, ktorí stratili uzdu rozvahy, takže strach alebo hnev ich uchvátil. Aj tu musíme s nimi na kúsku bežať, lebo ináč sa ešte viac rozdivočejú a nás samých strhnú. Rozčúleným a podráždeným ľuďom by sme mali preukazovať predovšetkým vela lásky a nežnosti, zvlášte v okamihu ich vykoľajenia. Ich vzkypenie vychádza v podstate odtiaľ, že takíto citliví ľudia si pri každej príležitosti myslia, že na nich útočia, ubližujú im a urážajú ich. Preto sa hneď horúčkovito stavajú k obrane, tak ako slabé telo niektorých ľudí odpovedá už na najmenšiu poruchu horúčkou a klopaním srdca.

Keď vám odporúčam takúto zhovievavosť a miernosť, nechcem tým nijako povedať, že si máme dovoliť od rozčúlených a nespútaných ludí jednoducho všetko. Tým by sme im samým najhoršie poslúžili. Vravím len: Všetko v pravej chvíli ! Karhanie a napomínanie v chvíli rozčúlenia je len olejom na oheň; rozčúlený si potom uvedomí, že sa nedôstojne choval, ale to ho ešte viac rozčúli proti tomu, kto ho k tomu vydráždil. Ak budeme však láskaví a pokojní, čo je zaiste niekedy neobyčajne ťažké — hlboko ho to neskoršie zahanbí a bude nám vďačný. Naše vážne slová o našom zármutku a údive nad odohraným výjavom nájdu potom prístupnú pôdu u neho. Ale aj tu musíme „prchajúcemu nepriateľovi zlaté mosty stavať" a nesmieme priďaleko zájsť v jeho ponižovaní. Radšej treba vyjadriť presvedčenie, že bol vtedy trochu chorý. Dokázal už predsa toľko ráz o sebe, ako sa vie pevne ovládať a tiež vie dobre, že s ním nikto nesmýšľa zle a nikto ho nemá v úmysle urážať.

Domácimi lekármi sú nielen tí, ktorí prichádzajú, keď sa objaví choroba. Nie ! Tými opravdivými domácimi lekármi sú ľudia, ktorí sú vo vlastnom dome nie buričmi a štváčmi, ale láskavými, múdrymi pôvodcami pokoja, ktorí sa vyznajú v rozumnom zachádzaní s naježenými a vedia im správne pomôcť pri náhlych záchvatoch zúrivosti a vedia tiež povedať chlácholivé slová, keď horúčka duší dosiahla už 39. stupňa.

Sláva takýmto domácim lekárom a lekárkam !

2. Tykadlá.

Pozorovali ste už tykadlá slimákov a motýľov ? Tieto zvieratá nečakajú, kým narazia svojím telom do nejakého cudzieho predmetu, ale vysielajú jemné tykadlá, ktoré sú oveľa a veľa citlivejšie a jemnejšie, ako ich ostatné telo a preto môžu hneď hlásiť, aký je to predmet, ku ktorému sa blížia.

Veľa ráz si myslím, že aj ľuďom by neškodilo vystrkovať také tykadlá a to nielen na vlastnú ochranu, ale aj k trochu jemnocitnejšiemu vyhmatávaniu duševného rozpoloženia ľudí, s ktorými sa stýkajú, aby potom vedeli s nimi správne zachádzať a aby ich na každom kroku neurážali a neobťažovali.

Nedávno som videl v električke paniu, ktorá asi práve zažila niečo veľmi smutného, lebo mala oči celé vyplakané a ani pred ľuďmi nemohla zadržať slzy. Dvaja chlapci, sediaci naproti nej, sa šťuchali, vyvaľovali na ňu oči a s drzou zvedavosťou sa jej dívali do obličaja. Títo nemali tykadiel. Neprišlo im na um, že toto čumenie je tej panej asi veľmi na obtiaž a že by bola zo srdca povďačná naproti sediacim, keby hľadeli inde alebo sa robili, ako by to u nej ani nezbadali. A myslím, keby ta bol vstúpil človek s hrbom, s nadutou štítnou žľazou alebo žena s fúzami, práve tak by boli dali hlavy dokopy a boli by vyvaľovali oči. Vôbec si neuvážia, že človek, ktorý má na sebe niečo rušivého alebo nápadného, bude tým skľúčenejší a bojazlivejší, čím častejšie zbadá, že už zase na to niekto upozornil druhého alebo prejavil svojím pohľadom, aké mu je to zvláštne. Vôbec nevedia, ako sa niekto môže cítiť v takomto položení. Keby vedeli, aký dar by to bol pre toho nápadného človeka, keby jeho smiešnosť, chorobnosť alebo mimoriadnosť prehľadeli, ako by to ani nevzbudilo ich pozornosť — nespravili by nič s väčšou radosťou ako toto. Ale tykadlá im chýbajú.

Nemohol by si človek zaopatriť miesto tých telesných pár takých duševných tykadiel ? Či by to nedokázal, keby sa napr. cvičil vžívať sa vždy do položenia iných z rozličných vonkajších znakov uzatvárať, čo sa deje v ich vnútri, tak, ako sa učí mladý Indián spoznávať zo sotva nalomeného stebla trávy stopu nohy ? Poznám Iudí, ktorí majú takéto duševné tykadlá. S nimi vyhmatávajú hneď s obdivuhodnou jemnocitnosťou náladu a potreby spolubližného a podľa toho s nimi zachádzajú. Predsa však, je to ťažké umenie. Možno si spomínate na kráľa Alkinoa z Homéra, ktorý kázal spevákovi mlčať, keď zbadal, že Odysea privádza obsah piesne k slzám ? To bolo temer pred tritisíc rokmi a zdá sa mi, že naše duševné tykadlá odvtedy veľmi nenarástly, ba možno ešte trochu zakrpately, lebo si dávame väčšinou primálo času na myslenie na svojho bližného. Starí Egypťania boli už dokonca tak pokročilí, že mali prikázanie: „Nesmej sa pri plačúcich a neplač pri smejúcich sa !" Ešte dnes, po viac tisíc rokoch, čítame toto príslovie v hrobkách pyramíd. Akí sme my v tomto ohľade ? Ako často sa vám už možno prihodilo, že ste rušili veselú spoločnosť svojou mrzutosťou a plačlivosťou alebo, že ste ranili zarmútených ľudí svojou prihlučnou veselosťou ?

V každodennom živote je veľa, veľa príležitostí, kde je nám treba dvoje dobrých tykadiel. Keď napr. hrešia niektorého z vašich súrodencov, bude od vás jemné a láskavé ostať v izbe a načúvať, ako je ponižovaný ? Viac sladkosti ako cent bonbónov mu dáte, keď sa celkom tíško vytratíte z izby. Kto však nevysiela tykadlá, aby vyhmatal, aké nepríjemné je tomu druhému, keď jeho brat všetko počuje, ten, prirodzene, celkom bezcitne ostane v izbe.

Práve s takou obozretnosťou treba vysielať svoje tykadlá, keď rozprávame o svojom vlastnom šťastí a svojich nádherných cestách, aby nebol náhodou naším poslucháčom človek, ktorý je sám nešťastný a musí si všeličo odoprieť, lebo vtedy by sa mu zdal osud dvojnásobne ťažkým. „Aké skvelé je mať sestru" — kto to povie v prítomnosti priateľa, ktorý ešte len pred niekoľkými týždňami stratil sestričku, dokazuje tým, že ani trošičku nevie vyhmatať, čo iných môže zraniť a bolieť.

Keď sa dospelí medzi sebou hádajú, dieťa by sa vždy malo vzdialiť; malo by si pomyslieť, že neskoršie dospelí trpko oľutujú, že mali v takých chvíľach poslucháčov.

Veľmi málo detí sa chová voči svojim rodičom naozaj jemne a ohľaduplne. Dobrú vôľu zaiste majú — ale kto nevycíti, čoho je rodičom treba, ten im ani nemôže robiť po vôli. Deti by si maly zvyknúť na tykadlá, ktorými by mohly vybadať, kedy otec potrebuje pokoja alebo kedy je matka trochu podráždená množstvom práce v domácnosti, aby potom načas rodičov ušetrily od kriku a otázok. Aj pri ošetrovaní chorých, keď je chorý rozhovormi často príliš unavený, nepomôžeme mu, keď nevieme vycítiť z celého výrazu jeho tváre, čo potrebuje.

Tiež je surové smiať sa na poplátaných nohaviciach a na veľkých topánkach alebo smiešnom obleku svojich spolužiakov. Veď predsa, deti nemajetných rodičov môžu dostať len zriedkakedy nový oblek a musia si len s námahou posprávať niečo z obnosených vecí tak, ako sa im to dá. Kto sa na tom smeje, je práve tak málo jemnocitný ako ten, kto vysmeje chudobného za to, že nemá peniaze.

Dostať dvoje tykadiel je iste oveľa dôležitejšie pre celý život než dostať dvoje korčúľ alebo bicykel. Najlepšie pritom je, že nás nič nestoja a nikto nám ich nemôže ukradnúť.

3. Materinská starostlivosť.

V určitom veku sa začínajú chlapci oddeľovať od dievčat a hrať sa vlastné hry. V Schillerovom „Zvone" sa hovorí: „Od dievčat hrdo delí sa chlapec a letí divo v sveta zhon." Keď aj väčšina chlapcov vášho veku môže si doma pekne sedieť a nemusí ísť do zhonu života, predsa vyletí divo z detskej izbičky a baví sa miesto toho rozbíjaním hrncov alebo oblokov v susedstve alebo sa hrá o zbojníkov a Indiánov. V tomto čase stávajú sa tiež chlapci často neúctivými k svojej matke. Chovajú sa tak, ako by sa od nej už vôbec ničomu nemohli naučiť a ako by im už odteraz bol v ich živote vzorom len „Posledný Mohykán", „Wonnadonga, postrach apačov" alebo iný skalpovač z prérie.

Rád by som vás teraz trochu zasa priviedol k uvažovaniu. Pamätáte sa ešte z posledných hodín, čo bolo v stredoveku najdôležitejším sľubom rytiera ? Bola to ochrana slabých a utláčaných. Tak, ako sa pravé bohatstvo prejavuje v tom, že možno z neho dávať a rozdávať, keďže je ho ďaleko viac, než by mohol človek sám pre seba spotrebovať — tak sa aj pravá sila zrkadlí v tom, že možno z nej dávať aj iným. Pomoc a ohľad na iných je vždy dôkazom sily, sebectvo a surovosť dôkazom slabosti. Preto sú chlapci v rokoch vzrastu, takzvaných laganských rokoch, tak často suroví a sebeckí, lebo tento čas vyžaduje všetky sily človeka, takže málokedy ostáva aj prebytok pre spolubližných. Len veľmi silní ľudia sú už v týchto rokoch rytierski a plní starosti o druhých. Preto je tiež pochopiteľné, že práve silný mladík bude ctiť svoju matku, nielen za to, že je mu matka, ale aj za to, že nám láska materská najdokonalejšie stelesňuje hrdinskú silu nezištnej pomoci a pretože nás jej obraz upomína na to, že akákoľvek sila človeka dosiahne rozkvetu a posvätenia len vtedy, keď sa rozvinie v slúžiacu a starostlivú lásku. V povolaní muža napr. sa pravá sila taktiež nebude javiť v prudkom rozháňaní sa lakťami, v získavaní výhod na úkor iných a v myšlienkach a starostiach o svoju osobu. Bude sa však odrážať v jeho rytierskosti a usilovnosti, t. j., bude plný starostí o všetkých, ktorí závisia na jeho práci — či je to už najvyšší úradník štátu, či výhybkár alebo továrnik. Preto by mali všetci, ktorí sa na svoje povolanie dívajú so svätou vážnosťou, seba i svoju každodennú prácu požehnávať obrazom najvyššej lásky materskej.

Mnoho ráz sa povie o malých dievčatkách: „Ajhľa, má už v sebe čosi materského !" Keby to povedali o chlapcovi, považovalo by sa to za urážku. Ale, to je to práve to nesprávne. Veď, čože iného je rytierskosť ako mužná sila v službe materskosti ? Muž a chlapec sú tým vzácnejší a dôveryhodnejší, čím viac sa ich veľká sila zošľachtí a spúta „materskosťou". Zdá sa, ako by boli chlapci len vtedy pasovaní za rytierov, keď to už boli pochopili celým srdcom. U Malajcov je chlapec len vtedy považovaný za muža, keď odreže nepriateľovi hlavu. U nás by mal byť chlapec len vtedy považovaný za muža, keď sa prestane napĺňať len sám sebou. Ako robí materinskosť mladíka mužom, možno pozorovať v rodinách, kde otec zavčasu umrie a najstarší syn musí zaujať úlohu matky a ochrancu súrodencov. Z týchto budú neskoršie väčšinou tí najpevnejší a najšľachetnejší muži. Najväčším nepriateľom mužnosti je totiž súcit so sebou samým a od toho sa odvyknú zväčša len tí, ktorí musia zavčasu myslieť a cítiť s inými. Chlapci s veľkou hubou a bezočivým chovaním nebudú obyčajne nikdy opravdivými mužmi. Pretože sú tak nadmieru zamestnaní sami sebou, v ohňovej skúške neskoršie sa prejavujú strašne mäkkými voči sebe a preukážu sa ako zbabelci a slabosi. Keďže vydali všetku svoju paru na povyk a lomoz, samozrejme, nemajú z nej už nič, keď dôjde k činu.

Viete si predstaviť materského vrátnika hotelu ? Ja velmi dobre: Jeho spôsob, akým nakladá batožinu, ako pomáha ľuďom do omnibusu a von z neho a ako zachádza s domácimi služobníkmi. To všetko poukazuje na to, či má za svojho anjela strážcu matku a či je len hromžiacim nádenníkom. Aj majiteľ hotela, ktorý má v sebe čo len kvapku materskosti, bude celkom inakším človekom ako taký, čo behá po chodbách a okrikuje sa na obsluhujúcich ako ručiaci lev. „Materskosťou" voči hosťom by bolo: Nepredkladať im falšované potraviny, neposkytovať im ľadové postele, starať sa o opravdivý pokoj v dome, udržovať v dome všetko naozaj čisté. Materskosť voči služobníkom by sa prejavovala takto: Nielen im vyplatiť príslušnú mzdu, ale postarať sa aj o dostatočný nočný odpočinok pre nich, o výživnú stravu a aj o nejaké voľné popoludnie !

Nielen v zamestnaní, lež aj v celom každodennom živote a styku s ľuďmi má sa prejavovať materskosť: Je to nežná a účinná starostlivosť, ktorá ráta popredku aj na to najmenšie, uhádne želanie prv, než sa vysloví a každým slovom je plná ohľadu a ochoty. „Povedal otec, že mäsiari sú surovci'", povie Milan nahlas v triede, i keď vie, že otec jeho kamaráta je mäsiarom. Je toto materské ? Je v tom ohľad a súcit k bližným ? Tiež sú chlapci a dievčatá, ktorí si robia posmech z iného náboženstva alebo sa vyslovujú o ňom nepriateľsky. Aj toto je surovosťou. Znamená to ako by úder do obličaja. Pod materskosťou však sa myslí zabraňovať úderom a nežne rukou hladkať zranené a citlivé miesta.

Raz som počul, ako niekoľko dievčeniec strašne zlomyseľne a bezcitne klebetilo v besiedke o neprítomných spolužiačkach. Preberaly jednu za druhou. Potom som k svojej hrôze zbadal, že dovolily malej osemročnej sestričke, aby ich počúvala. Bolo to materské ? Nie je v takejto bezmyšlienkovitosti ešte oveľa viac nebezpečenstva, ako keby sme vystavili krehké dieťa mrazivému vetru ?

Materskosti sa však nenaučíme pri hre s bábikami a pri ich opatrovaní. Naučíme sa jej, keď sami seba vychováme k tej najväčšej starostlivosti pre všetko, čo by mohlo iných ponížiť a pokoriť a budeme vynaliezavými v každom druhu drobnej i veľkej pomoci. A verte mi, nie je ľúbejšieho a krajšieho nad ľudskú tvár, rozjasnenú opravdivou s útrpnosťou a ohľaduplnou láskou. Nie je však ničoho smutnejšieho než úzky, ustrašený obličaj človeka, ktorý sa vždy trápi len o svoje malé ja.

Mnohý z nás má ako by vrodený dar obetavej lásky. Ale, či viete, že láske sa možno aj učiť ? Že svoj zrak možno vychovať náležitej pozornosti a celú bytosť privyknúť materinskej starostlivosti a že hrdinskou službou iných možno sa zbaviť strachu o vlastné malé ja ?

Cvičte sa ticho zatvárať dvere, nehlučne ukladať taniere a tácne, chytať všetko s akousi úctivou nežnosťou a predsa pritom pevne. Pri stole majú vaše oči neustále sliediť nie po väčších kúskoch, ale po tom, či práve nepotrebujú niečo otec, matka alebo hostia. Odstúpte sa dievčaťu, keď kladie na stôl ťažké, horúce misky ! Dajte pozor, aby ste nerozprávali o veciach, ktoré by vášho ustatého otecka rozčuľovaly a hnevaly, ale len o tom, čo by ho pobavilo a rozptýlilo.

Uvidíte, že takto sa pozvoľna sťa kvet rozvinie z vašej mladistvej sily bytosť rytierska a materská.

4. Milosrdná sestrička.

Nedávno som sa zišiel s boháčom, ktorý precestoval celým svetom a videl a zažil všeličo, o čom našinec nemôže ani len snívať. Spýtal som sa ho: „Kedy ste boli vlastne najšťastnejším v živote ?" „Keď som mal týfus a ležal som v mníchovskej nemocnici," povedal. „A to boly vaše najkrajšie časy ?", pýtal som sa celý udivený. ,.Áno. Ošetrovala ma milosrdná sestrička, ktorej anjelská milota a trpezlivosť mi nevymizne z pamäti nikdy, po celý môj život. Bol som jej cudzí a mimo mňa mala ešte iných chorých a ťažkú službu vo dne v noci. No, predsa, po celých osem týždňov bolo vidieť jej tvár rovnako žiariť dobrotou. Nikdy som na nej neuzrel ani najmenšieho tieňa mrzutosti alebo podráždenosti. Áno, vtedy som bol v nebi !"

Teda, v nemocnici prežil svoje najšťastnejšie chvíle ! Predstavte si teraz, ako tomuto boháčovi všetci chudobnejší závidia, „Ten si žije v nebi !" myslia si všetci. Denne môže minúť viac tisíc korún. Viac ráz cez deň môže obedovať, môže si kúpiť všetko, čo chce a môže cestovať, kde len chce. Životom cestuje prvou triedou ! A tomuto človekovi je clivo za mníchovskou nemocnicou, kde mal týfus a kde ho ošetrovala jedna milosrdná sestrička ! Prečo sa mu cnie za ňou ? Preto, lebo nebo leží v láske a nie v peňaženke. Najkrajší a najdojímavejší pohľad na celom svete je milosrdná láska, ktorá nežiada ničoho pre seba a chce jedine slúžiť a uzdravovať. Všetko, čo si možno kúpiť za peniaze, nie je ničím proti dobrotivej tvári, ktorá sa skláňa nad nami a šeptá nám slová útechy. A čím viac kto má peňazí, tým menej opravdivej lásky mu býva údelom. Lebo ako v povesti magnetová hora pritiahne k sebe všetko železo z okoloidúcich lodí, tak pritiahnu aj peniaze k človekovi všetku lakomosť a surovosť.

Preto taká milosrdná sestrička so svojou vždy rovnako nenáročnou ochotou žiari ako hviezda v tomto temnom pozemskom údolí boja a nespokojnosti a roznecuje hlbokú túhu po všetkom, čo je dobré a sväté.

Myslíte si, že len tento boháč clivel za milosrdnou sestričkou ? Nie ! Clivie ich ešte veľa a veľa iných, ktorí ju ani nikdy nepoznali a čo sú suroví a nemilosrdní, takže im nevidieť na tvári clivosť. Lebo v najhlbšom kútiku srdca vie každý, že jedine trpezlivá láska činí človeka blaženým a že jedine ona je nebom. Cestu k nej si však nevedia nájsť. Lebo, bohužiaľ, je veľmi málo milosrdných sestier a aj tie sú určené len pre chorých; zdraví ich ešte nemajú. A predsa, potrebujú ich možno práve tak veľmi ako tí chorí. Veď často majú v duši choroby a rany, pri ktorých jc treba ešte oveľa viac trpezlivosti a obetavosti ako pri telesných chorobách. Keď je niekto namyslený, samozrejme to nevidieť tak ako napuchnutú nohu, ale, či je azda preto menej chorý ? Veď má napuchnutú dušu a tú treba opatrovať ešte oveľa vážnejšie a láskavejšie ako napuchnuté líce alebo nohu. Ani noha sa nevylieči tým, že na ňu pristúpime a duša tobôž nie. Alebo, keď je niekto navonok zdravý, pritom však prchký a precitlivelý alebo nedôverčivý, či je tu tiež nie časť jeho bytosti rozjatrená a boľavá ? Či takýto nepotrebuje osobitnej starostlivosti a či nemôže zahynúť svojou vnútornou chorobou pri nešetrnom a nemilosrdnom zachádzaní ? A vôbec — kto je z nás úplne zdravý ? Tí, čo ležia v nemocnici, majú veľa ráz oveľa zdravšie duše a nervy ako tí, čo sa prechádzajú po slnku. Každý je na jednom mieste zranený a boľavý a na inom mocný a pevný.

Preto, kladiem vám na srdce: Buďte milosrdnými sestričkami ! Nemyslím tým, že máte ísť do nemocnice. Nie. Chcem len, aby ste sa rozpamätali na tú sestričku z mníchovskej nemocnice a spýtali sa sami seba, či by ste nemohli byt jej podobnými. Veď, je niečo krajšieho na svete ako vyžarovať také svetlo ? Aký inakší by bol svet, keby také sestry nevládly len v nemocniciach, ale aj pri zdravých a silných, hnevlivých a namyslených, lakomých a úzkoprsých, vzdorovitých a zatvrdlivých ? Čo, keby títo všetci raz zakúsili na vašom príklade, čo znamená láska a obeta a keby zatúžili po nej ?

Nesmiete si však myslieť, že sa môžete stať milosrdnými sestričkami bez všetkej prípravy! Čomu sa musí učiť ošetrovateľka chorých ? Musí sa naučiť, ako nežne a šetrne zachádzať s chorým, ako ho upokojiť a povzbudiť, ako mu postielať a obväzovať ho. Pritom musí všetko svoje pohodlie utopiť v mori trpezlivosti. Byť milosrdnou sestrou pre zdravých je temer ešte ťažšie, lebo tí tak veľmi nebudia náš súcit a rozčuľujú nás viac ako bezvládni chorí. No, cvikom sa tomu možno naučiť. A kto túži z celého svojho srdca, aby bol slnkom svojim bližným, na toho čele skutočne raz, konečne, konečne, počnú svietiť lúče toho slnka. Začnite napr. vtedy, keď budú o iných špatné rozprávať alebo budú o vašich známych nemilosrdne klebetiť a vy budete v pokušení pripojiť sa k nim. Staňte sa tu milosrdnými sestrami ! Povedzte o tom posudzovanom, že je nie tak zlý, ako sa zdá, že má aj dobré stránky, z ktorých sa možno učiť, že to, čo povie, nemyslí ani azda tak zle, ako sa to vysvetľuje. Skrátka — rozprávajte o ňom pekne a upokojte rozčúlenie. A keď jednáte s precitlivenými a hašterivými ľuďmi, vždy si zopnite potajomky ruky pod stolom a sľúbte si, že budete verní láske, trpezlivosti a veselosti. Nech aj o vás môže potom raz niekto povedať; „Veru, vtedy som bol v nebi !"

5. Príhovorkyne.

Budem vám dnes rozprávať o najkrajšom zo všetkých ženských povolaní a to o takom, ktoré možno zastávať ešte aj vedia všetkých iných.

Počuli ste už iste, že v katolíckej cirkvi si všetci kajúci hriešnici ctia preblahoslavenú Pannu Máriu ako svoju príhovorkyňu. „Svätá Panna Mária, Matka Božia, oroduj za nás !" Takto sa modlia veriaci v nádeji, že Mária, ktorá vystúpila z bôlov pozemského života do najväčšej slávy, prehovorí teraz pred trónom božím za smrteľníka slovo láskavého zľutovania.

Nezdá sa vám, že najkrajším povolaním ženy na zemi je byť príhovorkyňou a vždy, keď niekoho obžalujú alebo súdia, zastať sa ho a zmierniť krutosť rozsudku ? A či je nie celý ľudský život so svojou nenávisťou, svojím krutým ohováraním a slepým nedorozumením nekonečným poľom pre prihovorenie ? Keď o niekom nemilosrdne klebetia a odsudzujú ho, stavajú sa vždy pred nás dve možnosti. Z nich použijú ľudia, bohužiaľ, väčšinou len tej prvej. Buď možno súhlasiť s nimi a pripojiť sa k potupeniu a odstrčeniu bližného — alebo ho môžeme chrániť, očistiť a ospravedlniť, poukázať na jeho dobré stránky a odstrániť nedorozumenia. O čo lepši pocit hreje človeka v srdci, keď si zvolil to druhé a stal sa anjelom strážcom neprítomného a tým spolu aj anjelom strážcom tých, čo ho neľútostne a výsmešne posudzovali. Ba, myslím si, i keď ide o nepriateľa a protivníka našich najdrahších, nemala by žena nikdy hnev a roztržku medzi nimi rozduchávať. Aj tu má byť príhovorkyňou. Nech postaví chovanie protivníka do miernejšieho svetla a usiluje sa ho spraviť pochopiteľným. ba položiť otázku, či sa aj jemu nestalo bezprávie. Takto pomôže aj svojim. Lebo všetko, čo hovoríme a činíme zo slepého nepriateľstva a nenávisti, vypomstí sa na nás raz niekde, čo by hneď tak, že nás to oslepí a otupí pre všetky vyššie úlohy ľudského spolunažívania.

Aj na povolanie príhovorkyne treba študovať, učiť a cvičiť sa. Treba otvoriť oči a preskúmať raz život a reči ľudí, keď bude príležitosť mierniť posudky a obraňovať iných. Tu vidíme viac všeličoho ako hviezd na nebi ! Pritom sa musíme k vlastnej hrôze priznať, ako sme boli v tisícich veľkých i malých prípadoch podnecovateľkami a tupiteľkami miesto príhovorkyňami. Tiež uvidíme, koľko sebapremáhania a udatnosti vyžaduje prihovorenie !

Privlastnime si pre svoje nové povolanie nádherné slová, ktoré vložil kedysi pred viac ako dvetisíc rokmi grécky básnik Sofokles do úst svojej hrdinky Antigony:

„Nie nenávidieť — lež milovať prišla som !"

6. Nemožno sa od dievčat nič naučiť ?

Dnes vám opíšem veselý obrázok, ktorý som videl nedávno. Pod dedinskou lipou sa shromaždili chlapci a dievčatá a pozerajú sa teraz na malé, pôvabné dievčatko, ktoré so šumné nadvihnutou sukienkou predvádza nový tanec. Iste sa ho práve naučila v tanečnej hodine. Poza ňou sa krúti chlapec, drží si nohavice roztiahnutými prstami a hlavu sa snaží práve tak ľúbezne nakloniť ako dievča. Samozrejme, nedarí sa mu to a je pri tom strašne nemotorný. Predsa však musím povedať, že by vôbec neškodilo, keby chlapci chodili trochu do školy k dievčatám a naučili sa od nich viac pôvabu a slušnosti v pohyboch. No, zišlo by sa im to nielen v pohyboch, ale aj v hlase a celom vystupovaní. Alebo si hádam myslíte, že je hanba pre chlapca odkukať niečo od dievčaťa ? A myslíte si, že mužnosťou je len neohrabane a lajdácky chodiť, strašne neskromne revať a povykovať a plieskať za sebou dverami, až sa múry otriasajú ? Viete, prečo myslím, že je tomu práve opačne ? Lebo často som pozoroval ľudí pri korčuľovaní a videl som pritom, že najväčší huk robia pritom tí najnešikovnejší a najslabší; škriabu sa po ľade, ako by vyškrabovali misu od kompótu a nevedia, čo s rukami a nohami. Mimo toho sa ani nevedia nikomu vyhnúť, ale divoko sa preháňajú a každou chvíľou sa s niekým zrazia, takže vznikajú veľké hromady. Ale silný a cvičený človek so železnými svalmi sa vznáša po ľade tak ľahko a krásne ako tanečnica a nevidieť pritom u neho ani námahy. S nikým sa nezráža, ale šikovne sa prešmykne cez najhustejšie zástupy. Ale keď sa predsa len zrazí s voľaktorým nešikovným, nepovie len „Hopla !" a nebeží s mrmľaním preč, ale pomôže mu aj vstať, očistí ho, ospravedlní sa a len potom sa sebavedome odkĺže ďalej. Takto možno poznať silného, ktorý ovláda svoje svaly. Toto však neplatí len pre korčuľovanie, ale aj pre celý život. Lajdáckym a krikľavým chovaním a neskromnými, bezohľadnými spôsobmi neukáže sa mužnosť, ale len slabosť: Sme vtedy len začiatočníkmi a drngáčmi, ale nie majstrami. Niektorí ostanú po celý svoj život takými drngáčmi a ako nešikovný klzač vrazí do každého tretieho, tak aj oni dostanú sa v každú chvíľu do hádky. Sú vo svojej duši tak lajdácki, že nikdy sa nemôžu včas uhnúť, ale musia vletieť priamo do nejakej príležitosti k zvade.

Nemyslite teda, že ohľaduplnosť, tichosť a skromnosť sú azda znakmi slabosti a nepristanú chlapcovi. Nie — čím viac sily má niekto, tým môže byť jemnejším a milším. Drsné chovanie prenecháme len lajdákom. ktorí nevedia ovládať svoje ruky, nohy a jazyk a na ktorých je už od ďaleka vidieť, že v ničom nevedia panovať nad sebou.

7. Sny o budúcnosti.

„Pohľad do roku 2000" alebo „Cesta do budúcnosti" — takéto nadpisy mávajú knihy, v ktorých sa rozpráva o zázračných vynálezoch a objavoch budúceho storočia, ktoré majú človekovi uľahčiť a skrášliť život. A takéto báječné veci sa nám nesľubujú len v týchto fantastických knihách, ale ešte aj vážne vedecké knihy často naznačujú, čo všeličo sa v budúcnosti dokáže s elektrinou a chémiou, o čom my teraz ešte nemáme ani potuchy. A pritom sa to všeobecne rozpráva tak, ako by vlastne všetka blaženosť človeka závisela jedine na elektrine, riaditeľnom balóne a dĺžke telefonných drôtov a ako by to už vysušilo ľudstvu všetky slzy a zbavilo ho všetkých starosti. Aj vy si to myslíte ?

Myslím si, keď už tak snívame, snívajme radšej o omnoho krajších snoch, ktoré sa týkajú oveľa dôležitejších vecí než všetko toto vonkajšie. Vypočítam vám tu niektoré sny tých vynálezcov a objaviteľov a pritom vždy poviem, o čom by som ja miesto toho sníval.

Počuli ste už, že sú neďaleko časy, keď nás chémia uschopní premieňať uhlie na výživnú polievku a robiť chlieb z dreva ? Zaiste by sme sa mohli tomu len tešiť. Ja si však po pritom myslím: Aké závideniahodné je to drevo a uhlie, keď má niekoho, kto z neho vie vyťažiť niečo celkom nového a cenného, čo v ňom nikto predtým nepredpokladal. Veď, či by ste si boli niekedy pomysleli, že táto čierna hmota, od ktorej sa špinia ruky, bude sa raz môcť požívať ako tekutina ? A my, ľudia, rozumné tvory, ktorí ani nenechávame špinavých stôp, tak málokedy nájdeme niekoho, kto by z nás vyniesol napovrch všetky naše najskrytejšie dary a sily a premenil nás v niečo celkom nového a cenného ! Ba dokonca, ťažko nájdeme voľakoho, kto vôbec verí, že my všetci skrývame v sebe ešte niečo celkom iného, než čo práve predstavujeme a záleží len na tom, aby sa s nami previedla správna premenná kúra. Ako to, že vôbec možno premýšľať na premene uhlia vo výživnú polievku ? Preto, lebo je známe, že uhlie obsahuje všetky látky, potrebné k polievke — len sú neuvoľnené a v inom složení. Ale, či aj v nás neležia všetky látky, potrebné k dobrote, lenže neuvoľnené, driemajúce a spojené s toľkým zlom a falošnosťou ? A nebolo by nádherné vynájsť kúzelnú formulku premeny a aj medzi ľuďmi spraviť zo surových klátov užitočných ľudí ? Nebolo by to oveľa nádhernejšie ako pieseň o novej posilňujúcej polievke ? Lebo, konečne, čo pomôže celé umenie premieňať drevo a uhlie, keď nad novou polievkou a novým chlebom budú ešte sedieť stále len tí starí ľudia so svojím hnevom a svojou neprajnosťou ? Či sa raz objaví v budúcnosti umenie uvoľňovať pri obcovaní s ľuďmi tajné sily dobra z moci zlých živlov ? Potuchu o posvätnosti tohto umenia mávame niekedy pri stretnutí požehnaného človeka, keď už len jeho prítomnosť pôsobí tak, že vypovieme to najlepšie, čo len v sebe máme a v jeho prítomnosti cítime sa lepšie. Takýto človek môže od nás dosiahnuť, čo chce, lebo spôsob jeho reči pôsobí, že zabudneme na všetko, čo je v nás surové a divé a túžime žiť a dýchať len tak ako on. Či nastanú raz časy, keď sa všetci naučia tajomstvu premieňať ľudí a všetci sa vzájomne budeme každým slovom a činom vyslobodzovať k vyššiemu životu ?

Tiež počuť rôzne dohady o tom, ako ďaleko budeme v budúcnosti vidieť, keď sa zas vybuduje veľký ďalekohľad. Či uzrieme konečne hemžiť sa ľudí na Marse alebo aspoň ich námestia a domy ? A čo všetko nám ešte ukáže zväčšovacie sklo vo svete drobností a či raz prídeme na stopu všetkých maličkých nepriateľov človeka, bacilov ?

Keď premýšľam o týchto vynálezoch, vždy si musím so smútkom pomyslieť, ako sa tým ľuďom málo pomôže. Lebo, oveľa viac ako od bacilov a hviezd závisí ich osud od dejov ich vlastnej duše, do ktorej neprenikne nijaký ďalekohľad ani drobnohľad. Áno — keby sme mali zväčšovacie sklo, ktoré by nám ukázalo, aké budú o dvadsať rokov naše najmenšie zlé náklonnosti a čo spôsobia v živote a keby sme vynašli drobnohľad, ktorý by nám ukázal v našej najpokojnejšej reči zárodok lži a samoľúbosti a v našich najnepatrnejších návykoch zárodok bezohľadného sebectva — áno, vtedy by sme boli pánmi svojho bytia !

Snívam o tom, že azda raz, spoločným pozorovaním a premýšľaním nad sebou samými tak sa naučíme hľadieť na svoje vnútro zväčšovacím sklom, že zvíťazíme nad mnohými vkradnutými chybami, ktorým teraz bezmocne podliehame. Dnes sme ešte ďaleko od toho, lebo pozorujeme svoje nebezpečné pudy ešte zmenšovacím sklom a chceme ich vidieť už len vtedy, keď vzrastú natoľko, že je už temer neskoro k záchrane.

Práve sa zasa pracuje na vynáleze, ktorý bude zaiste veľkým požehnaním pre všetky poľnohospodárske úsilia človeka, ak sa skutočne podarí. Usilujú sa totiž rozptýliť mračná výstrelmi z kanónov a také kanóny volajú „povetrnostnými". Iste každý, kto to počuje, žehná vynálezcu, ale pritom si tiež pomyslí: Aké ohromné by bolo vynájsť také povetrnostné kanóny, ktorými by sa rozohnaly búrky ľudských náruživostí, skôr, než ničivo vtrhnú do domov a dedín. Ba, zdá sa mi trápnym, že žijeme v časoch, keď musíme stáť ešte celkom bezradne voči nečasu ľudskej krehkosti a rozčúlenia, zatiaľ čo vieme zaplašiť na oblohe za niekoľko minút obrovské búrky. Áno, je to pekný sen veriť vo vynález, ktorý nám raz bude bezpečným prostriedkom k spútaniu divých živlov ľudského srdca. Lebo, je skutočne pravda, že krupobitím a bleskom nebolo ani zďaleka toľko rolí spustošených a toľko výsledkov ľudskej práce zničených ako búrkou našich vlastných bezuzdných vášní.

Najviac si ľudia sľubujú v budúcnosti od elektriny. Vraj za niekoľko hodín prídeme električkou z Paríža do Petrohradu a telefonicky sa budeme môcť dohovoriť s celou zemeguľou. Takto už nebudú ľudia vôbec od seba odlúčení, budú sa môcť vždy spolu rozprávať a vždy budú vedieť, za aký čas môže prísť jeden k druhému.

Všetko to veľmi pekne znie a tí, čo nás tým obdarujú, zaslúžia si slávy. Ale, čo pomôžu všetky telefonické rozhovory okolo zemegule, keď si nevieme povedať nič iného ako grobianstva a keď teraz preniknú bezcitné klebety do všetkých končín zeme rýchlejšie ako predtým ? A čo, keď sa bude používať električiek len na to, aby sa mohlo skôr než dosiaľ pritiahnuť násilím ta, kde by sa ináč bolo muselo zdvorilé prosiť ?

Svätejšou a dôležitejšou bude budúcnosť, v ktorej sa láska k najbližším rozšíri na lásku k vzdialeným, kedy zľutovanie a spravodlivosť sa nezastavia už na hraniciach vlastnej otčiny, ale sa rozídu ako elektrická iskra telegrafu do všetkých končín zeme. Bude to budúcnosť, kedy bude nielen telefónom spojený každý dom a krajina s inými domami a krajinami, ale kedy aj ku každému náreku a opustenosti sa pripojí slovo útechy a útrpnosti a ani jeden úzkostlivý vzdych nezanikne bez záchrany. Budú to časy, keď nikto neopustí svojho brata v hneve a nedorozumení, ale všetko sa zasa udobrí a oľutuje prv, než sa do toho vložia dni a týždne a kým vzdor zatvrdne.

Vtedy bude srdce srdcu blízke. Avšak, akou trápnou a zbytočnou je bez takejto lásky spleť drôtov od domu k domu, pískanie rýchlikov a zvonenie telefónu !

Z hodiny spevu.

1. Starý klavír.

V istej útulni v Čiernom lese stál starý klavír. Každú nedeľu hral na ňom učiteľ pre sedliakov, ktorí si ta prišli zo svojich kopaníc zatancovať. A z večera, keď tam boli zhromaždení turisti, pocítil úbohý starý klavír mocné údery a musel doprevádzať študentské piesne a neúnavne sledovať každú náladu, kým konečne neprišla hostinská a nevyhasila lampu. Potom stál osamelý v začadenej izbe a čakal, kým opäť ráno nezačal niektorý študent prvý nôtiť: „Ráno, ráno, ráničko, už vychodí slniečko---"

Kto by sa čudoval, že takýmto zachádzaním zanedlho stratil svoju zvučnosť a mohol doprevádzať spevákov už len tenučkými, tlmenými tónmi ?

Jedného večera prišiel do útulne veľký umelec. Prišiel práve vtedy, keď slnko vrhalo posledný svoj lúč do Rýna a potom sa sklzlo za Vogézy. Umelec pristúpil k obloku a ešte raz sa pozrel na všetku tú krásu pred sebou. Potom sa posadil ku klavíru a udrel niekoľko tónov. Klavír odpovedal ticho a hanblivo ako dieťa, keď ho osloví veľký pán. Ale tento mal srdce príliš plné na to, aby sa s tým uspokojil. Mohutne začrel do strún; bolo to, ako by ich chcel zároveň pohladiť aj otriasť až do hlbin. A tu zrazu sa stalo, ako by sa bol starý klavír prebudil. Hostia pri stole načúvali; kúzelná plnozvučnosť sa počala linúť do stmievajúceho sa hostinca. Zdalo sa ako by chcel starý klavír zrazu vyspievať z celého srdca všetko, čo musel zamlčovať po roky pri tanečných melódiách a odrhovačkách. Hosťom sa zdalo, že všetky struny ich vlastných sŕdc sa musia tiež rozozvučať, ba až rozskočiť sa. Koľdokola načúvalo všetko bez dychu. Ešte jeden jasavý výkrik všetkých tónov — a umelec zrazu prestal.

Aj keď sa už boli všetci hostia dávno uložili na odpočinok, stál ešte dlho starý klavír rozochvený vo svojom kúte. Ráno vravela hostinská, že celú noc tichúčko zaznieval.

Umelec však odišiel už pred východom slnka. Klavír znovu vydával len bezduché, suché tóny. „čo je to za starú, rozladenú truhlu ?" vraveli ľudia a bezcitne búchali do kláves.

Viete, práve tak ako ten starý klavír má sa veľa ľudí na tomto svete ! Večne do nich rozliční drngáčí surovo udierali a špatné s nimi jednali, nikdy nenašli velkého umelca lásky, ktorý by bol vedel vzbudiť ich skrytý život a keď aj prišiel, znovu odišiel už pred východom slnka.

Nielen u klavírov, nie, ešte oveľa viac u ľudí záleží nekonečne mnoho na tom, kto hrá na nich a ako hrá, či vie správne udrieť na toľko tých strún a to s plnou silou a predsa nežne--. Áno, v tomto spočíva celé to tajomstvo.

2. Druhý hlas.

Tak, dnes to bol náš prvý pokus dvoj hlasne spievať. Pravda nie je to tak strašne ľahké ? Čo je pritom vlastne ťažkého ? To, že nesmieme vpadnúť do toho druhého hlasu, všakže ? Je to neustály boj medzi prvým a druhým hlasom. Ide o to, kto má väčšiu istotu v svojej melódii a kto sa dá tým druhým zlákať. Nuž, pokúša to človeka, keď mu tak mocne doráža do uší druhá nôta ! Treba to však jednoducho nepočúvať a myslieť len na vlastné noty. Samozrejme, treba si aj často cvičiť svoju melódiu a vtedy budeme pevnými už aj pri sborovom speve.

Viete, že sa aj v živote často dobre vyplatí človekovi, keď si vie udržať svoj hlas bez ohľadu na to, ako spieva druhý ? Keď sa brat na vás osopí rozdráždeným alebo namysleným tónom — je tiež nesmierne ťažké nevpadnúť do jeho hlasu, ale byť verným svojej vlastnej melódii. Predstavte si, že by takýto rozhovor počuli z druhej izby. Ak sa budete jednohlasne hádať, bude počuť len samé prudké tóny. Ak je tam však jeden, ktorý si vie udržať druhý hlas, je počuť vždy surový hlas, potom zas pokojný, vážny. Nakoniec bude počuť, ako ten tichý, trpezlivý hlas víťazí nad tým druhým a ako sa aj tento tíši.

To, čo sa učíte v hodine spevu o pevnosti hlasov, zíde sa vám, keď vás bude pri styku s bližným hlas druhého dráždiť, aby ste vypadli zo svojho tónu. A keď dokážete vo styku so súrodencami a kamarátmi pri surovom hlase spievať aj naďalej nerušene svoje vľúdne odpovede, stanete sa pevnejšími aj pre dueto a sborový spev.

Povedzte mi: Načo je vlastne dvojhlasý spev ? Azda len nato, aby to krajšie znelo ? Zaiste predovšetkým nato, lebo môžeme ním viacej vyjadriť. Práve tak, ako v orchestri slúžia rozličné nástroje na to, aby vyjadrily rozličné nálady, aj pri speve slúžia rozličné hlasy nielen k bohatšiemu zvuku, ale aj k lepšiemu vyjadreniu. Zahrám vám niečo od Beethovena. Tu môžete zreteľne počuť, ako sa jednotlivé hlasy a melódie vzájomne prepletajú; jedny znejú veselo a víťazne, zatiaľ čo druhé sú ako by ešte temné a plné bojovnosti. Takto sa prejaví duša človeka a jej vnútorný život opravdivejšie a dokonalejšie ako len jediným hlasom. Práve tak je to aj pri speve. Napr. vezmime do úvahy pieseň: „Už slniečko vychodí". Čo vyjadruje jej melódia ? Vyjadruje naozajstnú, jasavú životnú radosť. Naopak, keď spievate len druhý hlas tejto piesne, máte pocit, že vlastne znie smutne a žalostne. Ten, kto spieva tento druhý hlas ako by nás chcel uprostred všetkej radosti upomínať na to, aké pominuteľné je všetko kvitnutie; alebo, koľkí dnes, kým my jasáme, ležia v tichej bolesti na lôžku alebo žijú v ťažkých starostiach a hľadia do kvitnúceho sveta so slzavými očami. Keď spievate oba hlasy naraz, aj vtedy to znie pevne a veselo — ale pritom sa celkom ticho ozýva zbožná žalosť, že nie všetci majú svoj máj. Len takýto vážny spodný hlas posväcuje vlastne tú radosť.

Vidíte teda, že druhý hlas je nie hádam len služobníkom prvého, aby popri jeho temnom znení tým lepšie vynikol jasný hlas vedúcej melódie. Má on svoju celkom zvláštnu úlohu a to dokonca väčšiu a jemnejšiu. Slúži najvernejšej pravde, upomína na všeličo, na čo človek zabúda a čo prehliada, keď je uchvátený mohutným citom — tak, ako zabúdate, keď sa chystáte klzať, od samej radosti očistiť si vonku obuv a pripravíte slúžke ťažkú robotu.

Myslím si pritom vždy na ľudský život. Aj tu sú ľudia, ktorí hrajú, ako sa hovorí, prvé husle alebo spievajú prvý hlas a ľudia, ktorí musia prevziať druhý hlas. Je tomu tak v každom dome, v každom povolaní, všade. Sú mnohí, ktorí sú strašne nešťastní, keď nedostanú vedúcu melódiu, ale musia zachovať len nepatrnú, podriadenú prácu a stáť v úzadí. Takíto by vždy mali myslieť na to, že druhý hlas môže vyjadriť nesmierne mnoho takého, cez čo musí prvý hlas prebehnúť a je to často prive to najjemnejšie a najnežnejšie. Tak aj keď je niekto v podriadenom, skromnom postavení a je málo vážený pre svoj zjav a svoje dary, predsa môže v svojom živote a konaní vyjadriť dobrotu a vernosť v malom. Môže napraviť a doplniť to, čc veľkí, slávni ľudia, opojení svojím vedúcim postavením, prehľadia, nevykonajú alebo spravia zle. Preto vraví štajerský básnik Stieler:

To, v živote čo veľký

často prehľadí,

zas malý svojou prácou

Bohu nahradí.

3. Piano.

Čo je vlastne ľahšie, spievať nahlas, či potichu ? Nahlas spievať je ľahšie. Každý vôl v maštali to dokáže. Spievať piano je však ťažšie, lebo pritom potrebujeme oveľa väčšej vlády nad svojím hlasom ako pri hlasnom spievaní. Tiché spievanie je vlastne proti našej prirodzenosti, lebo prirodzený je nám krik — tak isto, ako je našou prirodzenosťou všade sa čo možno najhlasnejšie uplatňovať.

Skúste to raz: Čím tichšie budete spievať, tým väčšie napätie bude pocitovať vaše hlasové svalstvo. Zvlášť, keď chceme nasadiť hlas pri piano — tón sa žiada vydrať ako horská riava a je veľa cviku treba hneď na začiatku ho tak stlmiť, aby vyhovel presne úlohe, ktorá je mu určená.

Viete vlastne, že spievať piano sa možno učiť aj mimo hodín spevu ? Áno — možno sa tomu učiť všade. Tak napr., keď váš otec alebo matka spí vo vedľajšej izbe alebo vás niektorý zo súrodencov rozdráždi a vy máte chuť začať ale poriadne nahlas a svojhlave nadávať a vadiť sa. Treba len vždy pritom nosiť pri sebe ako tajný ochranný amulet myšlienku, že hlasný krik je nie znakom sily, ale slabosti. Je znakom, že nevieme ovládať svoj hlas, ktorý lieta s nami ako kôň so sviatočným jazdcom.

Spievať piano možno teda aj v styku s bližným. Kto v tom ďaleko postúpi, hneď to na ňom vybadám v hodine spevu.

4. Dejiny hlasu.

Porozprávame sa dnes o hlasovom prejave. Pritom vám ovšem nebudem tajiť, že správny prejav musí vždy vychádzať zo srdca. Učiteľ to nemôže naučiť, môže najviac len ukázať prostriedky, ako zachádzať s hlasom, aby sa uplatnil cit srdca aj navonok. Napr., kto chce správne zaspievať slová: Ó aký milý posol, čo prináša nám pokoj !" musí skutočne cítiť vnútornú lásku k pokoju a vtedy sa to samovoľne aj prejaví v jeho hlase. Kto však nemá lásky k pokoju, ten ani pri najlepšej vôli to nebude môcť prejaviť. Tón jeho hlasu nemá potom v sebe pokoja. Lebo zvuk ľudského hlasu si osvojuje vždy ten druh tónu, ktorého človek najčastejšie používa: Ak sa často vadí a rozčuľuje, do hlasu sa mu dostane niečo ostrého, škrípavého, studeného. Každý hlas má takrečeno svoje dejiny, ktoré môže skúsený pozorovateľ hneď vyčítať, či skorej vypočúvať. Dá sa vycítiť, čo tento hlas najradšej hovorieval. Počuli ste už raz napr. cudzí hlas v telefóne, kde počuť jedine tón a nič iného nás nepomýli ? Ako zreteľne tu možno zo zvuku hlasu vypočuť rozličné druhy ľudí a ako nás jedni odpudzujú a iní priťahujú ! Prejav hlasu závisí práve na jeho dejinách. Na šťastie, máme tieto dejiny aj trochu v rukách. Kto sa chce naučiť pekne a radostne spievať, mal by chrániť svoj hlas nielen od hlasného kriku a škreku, ale ešte viac od všetkých škaredých hádok a nečistých rečí. Potom sa dostane jeho hlasu dobrého zvuku !

5. Uhádnuť tón.

Ako je často ťažko uhádnuť správny tón ! Niekto jednoducho nemá k tomu potrebný sluch a vždy zatiahne zle. No, predsa sa možno veľa naučiť cvikom a pozornosťou. Ale, toto všetko, ešte aj keď celkom bezvadne uhádneme tón, je ešte len začiatkom hlasového výcviku. Oveľa dôležitejšie a, bohužiaľ, ešte oveľa ťažšie je uhádnuť správny tón pri styku s ľuďmi. Je ťažké uhádnuť vždy v pravej chvíli správny prízvuk, ktorý upokojí a nerozruší, ktorý vie chybu tak pokarhať, aby neponižoval a neubíjal, ktorý vyslovuje tvrdenie, iným nevhodné, skromne a tázave alebo aspoň bez namyslenej istoty. Áno, v tomto ohľade potrebujeme všetci najnaliehavejšie hlasového výcviku ! Lebo, neuveriteľne mnoho zdarov a nezdarov závisí v živote len od správneho uhádnutia tónu. Bohužiaľ, nepomôže tu veľa, keď nás to bude niekto učiť. Sami sa musíme učiť tak, že sa vždy skutočne dôkladne vžijeme do postavenia iných; potom si už srdce nájde správny tón.

Boj s nešťastím.

1. Anjelské krídla.

Pamätáte sa iste všetci zo svojho útleho detstva na pohádku o hrbáčkovi, ktorého vždy chlapci vysmievali pre jeho veľký hrb a vylúčili ho pre jeho slabosť z veselých detských hier. Úbohý chlapček nežil dlho. Istého pekného jarného dňa umrel. Ale, keď ho kládli do hrobu, uzreli na mieste jeho hrbu dve veľké anjelské krídla, ktorými vyletel hore, do neba. Všetci sa udivene dívali za ním a pýtali sa jeden druhého: Ako len mohly vyriasť z toho škaredého hrbu dve také pekné krídla ?

Aj ja sa vás to pýtam. Myslím, že táto pohádka má veľmi jemný zmysel a kto ju napísal, nazrel hlboko do života. Keď ju čítam, všeličo mi príde na rozum — a o tom by som vám chcel teraz rozprávať. Nevšimli ste si dosiaľ, že ľudia prekrásnych tvárí majú často veľmi studené a tvrdé srdce, zatiaľ čo iní s veľmi nezdarenými ťahmi mnoho ráz tak žiaria dobrotou, že sa zdajú byť anjelmi v ľudskom tele ? Prečo je tomu tak ? Myslím, že pekní si získavajú ľudí už svojím vonkajškom a preto sa ich srdce nepotrebuje namáhať. Tak sa ľahko zlajdáčia a zanedbajú svoj vnútorný život. Spätní však nemajú na svete ničoho, čím by si naklonili duše svojich spolubližných, jedine kúzlo krásy svojho srdca. Tak si nájdu ľahšie cestu k dobrote ako iní. Ich škaredosť je ako by požehnaním s neba, ktoré ich chráni pred samoľúbosťou a pýchou a udržuje ich čistými a skromnými.

Či ste už tiež pozorovali, že veľmi rozmaznaní ľudia myslia len na seba, žijú len pre seba a hneď sú zatrpkli a netrpezliví, len čo sa im v živote povedie ináč, než si želali ? A skúsili ste už tiež, akí milí, trpezliví a ochotní sú často ľudia, ktorí znášajú veľký žiaľ alebo vlečú so sebou ťažkú telesnú vadu ? Takíto nemohli tancovať v kruhu radostí a omamovať sa vlastným úspechom ! Učili sa zriekať a obetovať svoje túžby a nádeje a takto sa im otvorily oči a uši pre iných. Stali sa láskavými anjelmi pre svojich spolubližných. Poznal som dcéru z početnej rodiny, ktorá mala skutočne veľký hrb a teraz pred nedávnom zomrela. Svojou veselosťou bola svetlom celej rodiny a z jej duše sa prenášalo na všetkých bratov a sestry požehnanie tichej a neúnavnej lásky. Verím, že v jej hrbe sa skrývaly anjelské krídla už dávno predtým, než vkročila do ríše smrti.

Veľmi veľa ľudí má takýto hrb, totiž majú nejaký telesný bôľ, zármutok, sú ťažko sklamaní alebo utrpeli strašnú stratu. Či im z toho vyrastú anjelské krídla, alebo len zatrpklý obličaj a nevrlá duša závisí na tom, či vzbudí v nich to nešťastie silu trpezlivosti a pohotovej lásky. Je to podivuhodná sila, ktorá sa v človeku málokedy rozvinie, keď sa mu vyplní príliš veľa žiadostí a len málo z nich je mu odopretých.

Bolesť a rany osudu nedopadajú len na dospelých. Aj deti navštívi ťažká choroba alebo im v útlom veku odumrú ich najdrahší alebo sa nasťahuje do domu bieda a nepokoj. Vtedy záleží všetko na tom, čo spravia zo svojho utrpenia. Ak by niekedy tiahly nad vami a vaším domom také temné mračná, složte ruky a v posvätnom očakávaní si povedzte: Teraz sa budem môcť naučiť to najvyššie, čo je človeku dané. Budem sa učiť trpezlivosti, ktorá sa nikdy nežaluje a nikdy neklesá, súcitu, ktorý nikdy nenadáva a nikdy sa nehnevá, tichej pomoci, ktorá si nájde vždy nové cesty k záchrane iných — naučím sa veľkému zázraku a tajomstvu silného srdca.

2. Blahoslavení trpiaci.

Počuli ste už slová Krista Pána: „Blahoslavení trpiaci ?"

Ako rozumieť týmto slovám Kristovým ? Ako predsa môže byť človek blaženým, keď ho stihne nešťastie ? Či nepodnikáme všetko, aby sme len nešťastie odvrátili ? A tu sa nám naraz hovorí: Je to len dobre pre vás, keď vás stihne utrpenie. Ako si to vysvetľujete ? Ako nám môže utrpenie slúžiť k dobru ?

Povedzte, čím zosilnejú väčšmi naše svaly, či, keď vystúpime na končiar vrchu lanovkou a či peši ?

Odpoveď je jasná. Je pre nás lepšie, keď sami musíme prekonávať odpor pri stúpaní, než keď to robí za nás lanovka. Nemyslíte, že aj to môže byť len dobre pre nás, keď musíme v živote bojovať s ťažkým osudom a prekážkami, miesto aby sme len ľahko prekĺzli cez nešťastie a aby sa nám bez námahy vyplnilo všetko, čo si žiadame ? Či sa takto v nás nezocelia nové sily, ktoré by sa ináč neboly vycvičily a nespoznáme tak všeličo, prečo by sme boli ináč slepými ? Aj rokliny spoznáme lepšie, keď vystupujeme na vrch peši, než keď prechádzame ponad ne vysoko na mostíku lanovky.

Kto napr. nikdy nebol chorý, nevie, ako sa chorý človek cíti. Preto ani nemôže mať opravdivý súcit k svojim chorým bližným a nemôže im opravdivo pomáhať. Kto je nie nikdy chorý, nikdy neskúsi, aká veľká je moc ducha nad telom. Nemá príležitosť, aby to vyskúšal. Preto, blažený, kto má v živote príležitosť v boji s telom duševne sa zoceliť. Taký chorý často veľmi trpí svojou nečinnosťou. A či tichá trpezlivosť a láskavé, skromné zachádzanie s tými, čo ho opatrujú, je tiež nie činnosťou ? A nerobí ho táto činnosť učiteľom a duchovným vodcom všetkých, ktorí ho musia opatrovať ? Takto sa môže stať aj jeho utrpenie požehnaným osudom pre neho aj pre iných.

Preto, hrdinský človek sa nebude dívať ani na chorobu len ako na nešťastie, ale aj ako na osoh pre seba.

Alebo si predstavte, že rodine zomrie otec. Toto je zaiste najťažším utrpením, aké môže človeka stihnúť. Ale Kristova útecha by aj tu znela takto: „Zo svojho utrpenia môžeš teraz získať blaženosť, keď zastúpiš otca u svojich mladších súrodencov a poskytneš svojej matke mužnú pomoc. To, že bude život pre teba ťažký, je šťastie, ktoré ti bolo dané ako útecha pri tvojom nešťastí. Tvoja vôľa a láska zosilnejú a zbohatnú väčšími úlohami, ktoré sa im uložia." — Alebo, vezmime do úvahy prípad, že v rodine nastanú ťažké peňažné starosti. Kde je tu blaženosť pri takom utrpení ? Môže byť v tom, že núdza užšie zviaže všetkých členov rodiny, vzbudí u nich horlivosť v nezištnosti a odriekaní a posilní a požehná súrodencov pre celý život. A osoh z takéhoto nešťastia leží aj v tom, že naučíme sa včas poznávať núdzu a búrky životné, budeme zrelšími pre čoskorý vlastný boj s osudom a zhovievavejšími pre nedostatky iných.

Goethe povedal raz o liečivom účinku nešťastia tieto slová:

Kto v slzách chlieb svoj nepožíval

a nikdy strastiplné noci

na lôžku svojom neprežíval,

ten nepozná vás, božské moci.

Božské moci — to sú všetky tie spásonosné myšlienky, vzory ochotnej pevnosti a trpezlivosti, ktoré vyplývajú z myšlienok a života veľkých ľudí. Jedine v nešťastí nám začnú opravdivé svietiť, tak isto ako hviezdy nevidno cez deň, len keď už slnko zapadne. Kto v slzách chlieb svoj nepožíval — nepozná tie božské moci.

3. Budíček.

Spomínate si iste z povesti o trójskej vojne, ako sa Odyseovi podarilo dostať Achila na bitevné pole. Achila vychovala jeho matka medzi kráľovskými dcérami v dievčenských šatách, aby ho takto nenašli. „Hneď budem vedieť, ktorý je medzi dievčatmi chlapec", povedal Odyseus, a kázal, aby v kráľovskom paláci, kde bol Achiles ukrytý, zatrúbili na poľnice. Dievčatá v divom strachu utiekly, chlapec sa však chopil zbraní, ktoré visely na stene. Takto ho spoznali.

Kto je medzi ľuďmi hrdina a kto zbabelec a slaboch, spozná sa hneď, len čo zaklope nešťastie na dvere.

Udatný človek siahne hneď po zbrani ducha a nedá sa prepadnúť. Bude nezraniteľný ako Achiles, lebo má silu spraviť z každého nešťastia šťastie. Lebo boj proti nešťastiu spočíva v tom, že vieme z neho vyťažiť vyšší osoh, miesto aby sme mu podľahli alebo s krikom utiekli.

Nedávno spáchal akýsi žiak sebevraždu, lebo prepadol. Trúba nešťastia zaznela do jeho života. Pojal ho strach, miesto aby sa chopil zbraní a prinútil nešťastie, aby mu dopomohlo k šťastiu, tak ako v starej rozprávke prinútil čarodejník zlých duchov, aby mu slúžili a donášali peniaze a drahokamy.

Čo je zbraňou proti bolesti z prepadnutia v škole?

Po prvé, pevný úmysel čerpať z tejto porážky silu k novým rozhodnutiam, ku ktorým by azda nebolo došlo nikdy, keby mu bolo všetko hladko prešlo. A potom rozhodnutie, že na inom poli dohoní dvojnásobne to, čo tam zameškal: Bude oporou matke, vzorom lásky a trpezlivosti pre súrodencov, pomocníkom poriadku v celom dome. Celý rad zbraní visí pohotovo, treba sa ho len chopiť. Sú to samé nové predsavzatia a návyky.

Videli ste už kováča, ako spracúva silnou päsťou železo, alebo továreň, kde na jednej strane prichádza do pece surový kov. a na druhej strane vychádza krásne náčinie a nástroje ?

Človek má byť takou vyhňou, kde sa premení každá surovina na nástroj k práci. Tou surovinou je nešťastie, kováčom si ty a ty spracúvaš surovinu na nástroj udatnej, pevnej vôle !

„Keď osud ťa skúša — nepýtaj sa prečo,

osožného z toho vždy vzíde ti niečo."

Pokora.

1. Nebezpečenstvá bohatstva.

Skôr prejde ťava cez ucho ihly, ako boháč do kráľovstva nebeského."

Rozumiete, čo myslí Kristus Pán týmito slovami ?

Povedzte: Je v tom nebezpečie, keď dostáva niektorý chlapec príliš veľa vreckového ? A aké ?

Učí sa ukájať všetky svoje žiadosti a veľmi ľahko sa stane otrokom svojho tela. Jeho túha po maškrtách a blahobyte konečne natoľko vzrastie, že bude silnejšia ako ohľad na spolubližných. Tým jeho srdce ochladne a stvrdne a v mysli mu bude žiť len jeho milé ja.

Nehovorím, že sa takým musí stať každé dieťa, ktoré dostáva veľa vreckového. Ale nebezpečie je veľké. Je nesmierne ťažké klásť uzdy sebe samému a byť nenáročným a zdržanlivým. Preto, aby sa mohlo stať bohaté dieťa človekom nesebeckým a nebolo otrokom žalúdka a maškŕt, musí si dať tisíc ráz viac na seba pozor ako chudobné dieťa. Chudobnému dieťaťu život odopiera maškrty a bohaté si ich musí odopierať samo. K tomu je však treba už veľmi silného ducha a každý ho nemá. Preto: Je ľahšie ťave prejsť cez ucho ihly ako... Maškrtenie je však nie jediným nebezpečenstvom. Myslite na to, čo prežíva dieťa, ktoré sa narodilo bohaté ! Z každej strany ho všeličo pokúša, aby jednalo s ľuďmi namyslene a drzo, lebo neustále sa všetko korí pred peniazmi jeho rodičov a prepáči sa mu všeličo, čo by sa chudobnému dieťaťu neodpustilo. Takto úbohé bohaté decko ani nepozoruje, ako sa mu za mladi jeho vlastné chyby zakrývajú, až sa jedného dňa dostane do šíreho sveta a pre svoje nedbalé návyky utŕži si všade hnev a nenávisť.

Čítali ste už Schillerovu báseň: „Polykratov prsteň ?" Starí Gréci verili, že ten, kto sa má v živote príliš dobre a vyplnia sa mu všetky žiadosti, prepadne pomste bohov. Schillerova báseň rozpráva o kráľovi Polykratovi zo Samu, ktorému sa zdarilo každé podujatie a ktorý preto zo strachu pred pomstou bohov hodil do vody svoj drahocenný prsteň, aby ich udobril. Prsteň prehltla ryba a rybár, ktorý ho našiel v jej žalúdku, priniesol ho v nasledujúci deň Polykratovi. Tu opustili Polykrata všetci jeho priatelia. Čoskoro potom sa rozpadla jeho ríša. Touto rozprávkou sa chce v základe povedať to, že šťastie a zdar činí človeka namysleným a odoberá mu pravú ohľaduplnosť a skromnosť, takže nad jeho hlavou sa zhŕkne všetok hnev a nenávisť zanedbaných a odstrkovaných a zatemní a zničí mu život. Aby sme sa proti tomu poistili, nestačí, pravda, len hodiť do vody prsteň. Na to potrasú bohovia hlavou. A keby niekto z vás, kto je z bohatej rodiny, hodil o zem drahocennú porcelánovú vázu a rozbil ju na tisíc kúskov a matke, ktorá by naľakaná pribehla, by povedal: „Chcel som bohov zmieriť s naším šťastím", zle pozná bohov. Nie, treba je spraviť oveľa viac: Treba priniesť v obeť vlastnú drzosť a nadvyšovanie sa a denne sa cvičiť v myslení na iných a chovať sa k ľuďom nižšie postaveným jemne. Toto je oveľa ťažšie ako hádzať prstene do vody — ale takáto obeť potom aj „bohov" uspokojí. Znamená to, že láska, ktorá v nás žiari, nám bude svätou ochranou, ktorá bude panovať nad všetkými našimi činmi a podujatiami.

2. Nebezpečenstvá vzostupu.

Mnoho čítame o nebezpečenstvách horolezectva.V lete neprejde dňa, aby nevyšla v novinách zpráva o nejakom nešťastí. Laviny, skaly, hmly, trhliny v ľadovcoch— to je tak niekoľko tých nebezpečenstiev, o ktorých sa najviac dopočujeme. Ale najväčším nebezpečenstvom pri horolezectve je a bude závrať. Keby sa horolezec díval pokojne na vysokú skalnú stenu, na ktorú sa má vyšplhať, istotne by na ňu bezpečne došiel. Ale, vábi ho pohľad do hĺbky, k obydliam ľudí. Chce vidieť, ako ďaleko už došiel a ako vysoko nad zemou sa už vznáša. Ale, len čo sa obráti, ako by kúzelná moc ho strhla do strašlivej hĺbky, stratí rovnováhu a zrúti sa za niekoľko sekúnd do priepastí, z ktorých vystupoval za celé hodiny. Maliar pohádok Móric Schwind to úchvatne zobrazil vo svojej maľbe: Hôrny lovec škriabe sa na skalu, hmlistá postava sa blíži k nemu, vábivo ho objíma okolo hrdla a chce ho stiahnuť.

Avšak nielen pri horolezectve je tomu tak. Aj keď má človek žiadosť byť lepším a čistejším a vystúpiť cez hmlisté údolie nízkych žiadostí hore k najvyššiemu cimburiu sebaovládania — aj tu naň striehnu nebezpečenstvá. A aj tu hrozí najväčšie nebezpečenstvo zrútenia, keď človek nehľadí dopredu na najvyšší cieľ, ale sa obracia, aby s hrdosťou vychutnal, ako ďaleko už predbehol iných, ako hlboko v údolí sa ešte temnejú malé chalúpky, zatiaľ čo jeho už ožaruje ranné slnko. Kto chce byť lepším, nesmie sa pozerať ani za seba ani pod seba, aby sa potešil, ako je vysoko nad ostatnými. Ináč sa priblíži k nemu namyslenosť ako závrat a strhne ho bez záchrany do hĺbky. Lebo, keď sa ctnosť spojí s pýchou, je to to najhoršie, čo sa môže človeku stať. Darmo vystúpil vysoko, všetko vyjde navnivoč. Zrúti sa potom do temnej hĺbky chladu srdca a pre výšku je nadlho stratený. Pred týmto závratom sa môže človek uchrániť len tak, keď nebude nikdy myslieť na to, čo už spravil a vybojoval, ale len na svoj cieľ vo výške. Nech uprie zraky na najvyšší a najčistejší príklad a celkom sa naplní myšlienkou, ako ešte putuje v temnom údolí a koľko cesty ešte pred ním leží. To je čarovná ochrana proti závrati.

Je staré, múdre porekadlo, určené človekovi, ktorý mieni, že z vlastnej sily sa môže stať dokonalým:

„Zanechaj svoju námahu !

Nech vôľa božia odteraz

má v tvojej práci prevahu !"

Obsah:

Svojim čitateľom --------------------------------------------------7

Samočinnosť ------------------------------------------------------ 9

Priekopníci----------------------------------------------------------9

Majstrovské diela-------------------------------------------------11

Hluchonemí -------------------------------------------------------13

Sebaovládanie ----------------------------------------------------19

Načo nám je sebaovládanie--------------------------------------19

Boj s jazykom-----------------------------------------------------23

Jazyk-klebetník---------------------------------------------------26

Vplyv ducha na telo----------------------------------------------29

„A práve teraz nie !"---------------------------------------------30

Zlá nálada --------------------------------------------------------31

Dievčence a kvety ----------------------------------------------35

Drahocenné husle ----------------------------------------------36

„Veselá svadba šla popri hore"-------------------------------38

Ako máme zlo odplácať ? ------------------------------------43

Víťaz ------------------------------------------------------------52

Sila dobroty ----------------------------------------------------54

Víťazstvo človeka nad prírodnými silami------------------56

Ako sa stávame otrokmi -------------------------------------57

Trpezlivosť ----------------------------------------------------61

Ako sa možno ovládať ? ------------------------------------62

Jeden výstrel zadarmo ---------------------------------------67

Boj so žalúdkom----------------------------------------------70

Vypudený kráľ -----------------------------------------------70

Misa šošovice ------------------------------------------------73

Počiatky kradnutia ------------------------------------------77

Návyky---------------------------------------------------------81

Prednosti a nebezpečenstvá návykov --------------------81

Všetko vyjde na svetlo božie -----------------------------86

Poriadok a neporiadok ------------------------------------90

Spoľahlivosť -----------------------------------------------95

Statočnosť a pravdomluvnosť ---------------------------102

Čistota ------------------------------------------------------104

Závisť ------------------------------------------------------108

Sebapoznanie -----------------------------------------112

Hodnota sebapoznania-----------------------------------112

Grécky chrám---------------------------------------------115

Skúmanie seba--------------------------------------------117

Objavy --------------------------------------------------119

Prečo sa máme pozrieť za kulisy ----------------------119

Pieseň o košeli -------------------------------------------120

Pod zemou ------------------------------------------------122

Učiteľ ------------------------------------------------------126

Ľudská tvár -----------------------------------------------127

Slúžka -----------------------------------------------------130

Úbohá Mária ---------------------------------------------138

Zaplátané nohavice -------------------------------------139

Sila nepatrného-------------------------------------------142

Ďalekohľad a drobnohľad ------------------------------142

Len maličkosti -------------------------------------------145

Čo znamená slovo kradnúť ? --------------------------148

Umierajúci námorníci ----------------------------------153

Na cintoríne ----------------------------------------------155

Ľudská spoločnosť---------------------------------------157

„Mňa sa to netýka"---------------------------------------157

Naše raňajky ----------------------------------------------160

Komu máme ďakovať za svoj duševný život --------163

Otčina ------------------------------------------------------165

Zodpovednosť----------------------------------------------168

Mám byť ochrancom svojho brata ?--------------------168

Výchova mladších súrodencov -------------------------172

Malá skrutka ----------------------------------------------177

Koľkých ľudí ovplyvňujeme ---------------------------180

Trpiteľ -----------------------------------------------------183

Samostatnosť ---------------------------------------------186

Naša závislosť --------------------------------------------186

Davisti -----------------------------------------------------189

Strach pred posmechom ---------------------------------192

Moje vznešené známosti --------------------------------195

Samostatnosť ---------------------------------------------197

Deti ulice --------------------------------------------------200

Bohatí priatelia -------------------------------------------205

Silnejší ----------------------------------------------------207

Kazitelia hier ---------------------------------------------211

Záchrana ---------------------------------------------------213

Niet mu už pomoci --------------------------------------213

Záchrana opilca ------------------------------------------214

„Chcem sa napraviť"------------------------------------215

Spoznanie ------------------------------------------------218

Debna na odpadky --------------------------------------219

Kukla -----------------------------------------------------221

Maliar ----------------------------------------------------222

Hra na husle ---------------------------------------------223

Čomu sa učiť v stajni ----------------------------------224

Dvanásti bratia -----------------------------------------226

Šípková Ruženka --------------------------------------228

Slzy ľútosti ---------------------------------------------230

Umenie rozprávať -------------------------------------234

Nepríjemní ľudia --------------------------------------241

Rodičia a deti -------------------------------------------244

Správanie a mravy ------------------------------------244

Matka ---------------------------------------------------248

Matka a dcéra -----------------------------------------248

Keď otec kuľhá ---------------------------------------251

Padol mráz --------------------------------------------254

Smrť-priateľ ------------------------------------------255

Čo z nás robia naše činy -----------------------------257

Bumerang ----------------------------------------------257

Neochotný a žiadostivý ------------------------------260

Menší kúsok -------------------------------------------260

Prezident Lincoln -------------------------------------262

Pokušenie ----------------------------------------------262

Ukradnutá guma --------------------------------------266

Nivočenie kvetov -------------------------------------268

Osamelý stolovník ------------------------------------270

Naša práca-----------------------------------------------272

Čomu sa učiť pri utieraní prachu ? -----------------278

Oduševnené ruky--------------------------------------278

Prečo pracujeme---------------------------------------280

„Som tu ja" --------------------------------------------282

Čomu sa možno naučiť pri písaní------------------282

Silný a slabý --------------------------------------------286

Ako poznáme jemnosť-------------------------------286

Nebezpečenstvo silného ----------------------------288

Kto je slabý ? -----------------------------------------291

Ako pomáhať slabým -------------------------------295

Boj s učiteľom ---------------------------------------300

Láska k ľuďom----------------------------------------303

Ako zachádzať s prchkými a rozčúlenými ------303

Tykadlá ----------------------------------------------305

Materinská starostlivosť --------------------------309

Milosrdná sestrička ----------------------------------313

Príhovorkyne -----------------------------------------316

Nemožno sa od dievčat nič naučiť ? -------------317

;Sny o budúcnosti -----------------------------------319

Z hodiny spevu ---------------------------------------324

Starý klavír ------------------------------------------324

Druhý hlas -------------------------------------------325

Piano -------------------------------------------------328

Dejiny hlasu ----------------------------------------329

Uhádnuť tón ----------------------------------------330

Boj s nešťastím --------------------------------------331

Anjelské krídla -------------------------------------331

Blahoslavení trpiaci -------------------------------333

Budíček ---------------------------------------------335

Pokora -------------------------------------------------337

Nebezpečenstvo bohatstva ------------------------337

Nebezpečenstvo vzostupu -------------------------339

Obsah ------------------------------------------------341

Tlačou kníhtlačiareň Spolku sv. Vojtecha v Trnave.