Matej Dietz, S. J.

Svätý Alfonz Rodriguez

Svätý Alfonz Rodriguez brat zo Spoločnosti Ježišovej.
Výkvet španielskej mystiky. Vzor a ochranca kresť. robotníkov, najmä reh. bratov.
Dľa španielskej pôvodiny P. CASSANUOVU S. J. napísal MATEJ DIETZ S. J.

Vydáva Posol Božského Srdca Ježišovho v Trnave,
Imprimi potest. (Smie sa tlačiť.) Bratislavae, 30. oct. 1934. Rudolphus Mikuš S. J. praep. Vprov.
Nihil obstat. (Niet prekážky.) Laurentius Gramantik S. J., censor dioec. Nr. 2925/934.
Imprimatur. (Vytlačiť dovolujem.) Scepusii, 9. nov. 1934. JOANNES, eppus.

1934
Tlačil LEV kníhtl. a nakl. spolok účast. spol. v Ružomberku.

Svätý Alfonz, vypros nám chuti a odvahy k svätej práci.

Obsah

MILÝ ČITATĽU!

Stránky tejto knižky vedú do kvetnatej záhrady španielskej mystiky,*) v ktorej kvitne toľko voňavých ruží. Dovolia nám trošku nazrieť do duše milosťou osvieteného božieho dieťaťa, čo zakúsilo sladkosť Božej blízkosti už v tomto slzavom údolí.
V dneskajšom čase mnohí sa ženú za drahocenným darom mystiky, lebo bôľna skutočnosť otvorila im oči pre pravdu, upútala pozornosť na večné hodnoty, ktoré prekleňujú všetko, čo je zemské a menlivé. Chcú vniknúť do posvätnej zeme mystiky, ale chýba im hrdinská odvaha, keď zazrú pustatiny a vysoké pohoria, ktorými skoro vždy treba prejsť, lebo sú uzavierajúcou bránou na žírne polia pobožnosti.
Život sv. Alfonza Rodrigueza môže silne povzniesť a povzbudiť snaživé duše tých, ktorí prechovávajú v sebe tichú a vrelú túžbu po mystike.
Vo vyskúšanej mužskej čnosti, ktorá ustavične bojovala so skazenou prírodou, vystupuje Alfonz z prachu všednosti svojho vrátnického zamestnania do výšin, na ktorých v radosti obcuje Boh so svojimi vyvolenými podľa nepochopiteľných zákonov večnej lásky. Boh sostupuje k nám a vo svojej víťaznej sile pripravuje povznesenie ľudských sŕdc.
Vo Valkenburgu, na deň sv. brata Alfonza, 30. októbra 1924.
P. MATEJ DIETZ S. J.
------------------------------
*) Mystika = hlbší duchovný život.

MLADOSŤ.

Stretnutie s blah. Petrom Fáberom.

Roku 1514 prišiel Peter Fáber, prvý priateľ sv. Ignáca z Loyoly, do Segovie, malého mestečka Starej Kastílie. Obchodník so súknom Diego Ro-driguez a jeho pobožná manželka Maria Gómez prijali ho do svojho domu. Keď videli, ako veľké námahy vyčerpávajú sily neúnavnému a odušev-nelému kňazovi, pozvali ho do svojho domu na vidiek neďaleko mesta, aby si oddýchol. P. Fáber prijal tento prejav šľachetného pohostinstva. Tešilo ho, že bude môcť nejaký čas stráviť uprostred dedinskej tichosti a samoty v dôvernom obcovaní s Bohom. Pobyt na vidieku mu spríjemňoval malý Alfonz, 10-ročný synček Diega Rodrigueza. Duša kňaza kypela radosťou pri pohľade na neho, lebo hlboko nahliadol do úprimnej detskej duše a videl v nej ohnivú lásku ku Panne Márii, ktorej semienka, zasiate zbožnými rodičmi rozvíjaly sa v nádherné kvetiny a nemalý v živote Alfonzo-vom nikdy uvädnúť.
P. Fáber vyučoval prebudeného chlapca náboženstvu. Objasnil ma význam sv. ruženca a naučil ho ako sa možno ľahko a dobre modliť túto krásnu modlitbu. Poukázal mu na to, aký úžitok má častá sv. spoveď a aká je to česť posluhovať kňazovi pri sv. omši. Takto voviedol malého Alfonza do duchovného života a otvoril mu bránu veľkej cesty, ktorá sa mala skončiť nebeským triumfom.
Učinil z malého chlapca veľkého a presvedčeného katolíka, dušou a telom, celým chápaním ľudského života. Otec Fáber bol výborný duševný vodca pre svoju veľkú znalosť ľudí a dôvtip. Týmto možno objasniť prenikajúci vplyv jeho osobnosti na iných. Veď povzbudenie, ktoré Alfonz dostal od svojho prvého učiteľa, bolo tak mohutné, že nevymizlo z jeho duše. Dobrý znalec ľudskej duše môže sledovať v Alfonzovej povahe pevné a povedomé ťahy, ktoré sa tiahnú už od jeho stretnutia s Petrom Fáberom.

Alfonzove štúdia.

Roku 1543 prišiel František z Villanueva, člen nedávno založenej Spoločnosti Ježišovej do Alkaly pri Madride. Ignác z Loyoly prijal ho pred dvoma rokmi do svojej rehole a sám ho voviedol do duchovného života. Villanueva bol teraz tridsaťštyriročný, štúdia nemal ešte nijaké a preto, ako kedysi jeho učiteľ Ignác, začal sa aj on teraz učiť počiatky mluvnice medzi žiačikami prvej triedy.
Svetská učenosť chýbala tomuto mužovi, ale nie učenosť svätých. Mal veľkú znalosť v duchovných veciach a bol zvláštne súci pôsobiť na druhých priamymi a jednoduchými duchovnými rozhovormi, čím sa stal skoro známym v celej Alkale. Profesori slávnej univerzity pokladali si za veľkú česť byť žiakmi takého muža a nazývali ho „Doktorom Villanuevom". Ignác ustanovil ho za rektora novozaloženého kolégia,*) hoci nebol ešte kňazom a sotva si osvojil prvé základy vedy. Loyoly znal drahocenný poklad ukrytý vo svätej duši tohoto človeka a nebál sa ho vymenovať za rektora v tom presvedčení, že v apoštolskom pôsobení viac rozhoduje svätosť, ako učenosť.
Villanueva v slobodnom čase sám nosil v noši kamene na stavbu svojho kolégia, aby tým stavbu urýchlil a robotníkov povzbudil. Potom šiel s chlapcami do školy, alebo sa venoval tým, ktorí boli pod jeho duchovným vedením. — Žiaci obcovaním s Villanuevom sa celkom premenili, lebo nebolo možné vymknúť sa zpod jeho vplyvu.
Obchodník Diego Rodriguez počul o sv. mužovi Villanuevovi a o jeho mimoriadne dobrom vplyve na študujúcu mládež. Preto poslal svojho syna do Alkaly. Alfonz mal vtedy asi 13 rokov.
Kto by neobdivoval v stretnutí Alfonzovom s významnými duchovnými učiteľmi s P. Fáberom a Villanuevom tajomné cesty Božej prozreteľnosti na tvorení budúceho svätého? Ona pracuje nebadane, používa obyčajné okolnosti na dosiahnutie svojich cieľov -— ale jej účinok je tým istejší: ona všetko riadi.
Hlboký vnútorný život v Bohu, bezohľadné a dôsledné premáhanie seba sú hlavnými ťahmi v dokončenom obraze karakteru sv. Alfonza. Obidva ťahy nás vedú k jeho duchovným učiteľom. P. Fáber bol mu vzorom svojou precítenou a na božské veci sostredenou osobnosťou. Doktor Villanueva zase svojím sebaopanovaním nútil všetkých, aby ho nasledovali. Keď neskôr nekonečná Božia vznešenosť všetko prevyšujúcim osvietením dala Alfonzovi znať, že Boh, ako prameň všetkej krásy, žiada od neho úplné odovzdanie a odvrátenie sa od stvorení, Alfonz videl nevšedný význam svojich prvých učiteľov pre seba, a v stretnutí s nimi poznal prvú cestu vyvolenú božou láskou, ktorá hľadala jeho dušu, aby ju silnejšie k sebe pripútala.

Alfonz obchodníkom.

Alfonz v Alkale dlho nepobudol. Nepredvídané okolnosti veľmi často hlboko zasahujú človekovi do
života, spôsobujú netušené obraty a udávajú mu celkom iný smer. Roku 1545 zomrel Diego Rodri-guez a zanechal vdovu s jedenástimi deťmi. Jeho :mrť bola spojená s najťažšími následkami pre rodinu. Matke nebolo možno samej viesť súken-nícky obchod. Povolala teda svojho miláčka Alfonza z Alkaly, aby sa stal oporou celej rodiny. Rol to rozhodujúci krok, lebo Alfonz musel vstúpiť do takých pomerov, ktoré boly nad silu jeho mladosti a neboly priaznivé ani pre neho, ani pre obchod. Ak sa 11a náhly obrat v živote nášho svätého dívame s čisto ľudského stanoviska, vtedy znamená on ozaj poľutovania hodné nešťastie. — Keď však pozeráme na najsvätejšie úmysly Rožie, objaví sa nám 011 ako prvý krok, ktorý Alfonz musel spraviť, aby došiel slobody ducha.
Hneď po návrate do Segovie Alfonz začal sa vžívať-do svojho nového povolania. Chybujú nám podrobnosti o jeho teraz nastúpenom živote ako obchodníka. Nie je však ťažko si predstaviť jeho každodenný život. V dosiaľ zachovaných obchodných knihách sú všade podpisy matky ako majiteľky obchodu, kým jej syn nemal 23 rokov. Odvtedy prevzal sám celé vedenie podniku. Isté je, že mu bolo treba veľmi sa usilovať, aby svoju živnosť zachoval v dobrom stave. A predsa, keď sledujeme stály úpadok domu Rodriguezovcov, právom musíme pochybovať o jeho a o matkiných obchodníckych schopnostiach. Naozaj Alfonz mal veľmi malé obchodné nadanie — a u matký nachádzame rovno odpor oproti každému obchodovaniu. Preto na rozkvet obchodu nedalo sa ani myslieť, tým menej, že Alfonz bol neobyčajne svedomitý a skoro úzkostlivé presný. Pre tieto vlastnosti nemohol svoju podujímavosť slobodne uplatňovať, ani v dovolených veciach. Odvážny kupec okrem svojej živej tvorivosti a čulej podnikavosti musí vždy pozor dávať na každú príležitosť dovoleného zisku.
lebo ináč ho celkom zničí stále sa vzmáhajúca konkurencia. Takého obchodníckeho ducha náš Alfonz nemal. Po tejto stránke vôbec nemal nadania pre život vo svete. Takto vychádzal dom Rodriguezov-cov už-už na vnivoč. Rodina bola veľká a bolo ju treba udržať. Starostlivá matka hľadala iné východisko. Dôrazne a neprestajne naliehala na syna, aby sa oženil s bohatým dievčaťom. Alfonz konečne privolil. Ako 27-ročný vzal si za manželku zbožné dievča Máriu Juarez a na svoje meno otvoril nový obchod. No, ani toto posledné opatrenie nezachránilo živnosť od zániku. Len ho na krátky čas oddialilo.
Ako sa to už stáva v ľudskom živote, tak i Alfonza nezastihlo len jedno nešťastie. Prvým úderom bola smrť dcérušky, ktorej patrilo celé jeho srdce a ktorú nazýval svetlom svojich očí. 0 krátko ochorela mu aj manželka. Jej choroba bola veľmi dlhá a ťažká. Viac už z nemoce nepovstala. Pekná, v Rohu oddaná smrť ju oslobodila od všetkých bolestí. Svojmu tak ťažko skúšanému manželovi zanechala veľmi malé dieťa.
Alfonz bol 32-ročný, keď ho toto nešťastie zastihlo. Teraz celkom zanechal svoje zamestnanie a so synáčkom sa utiahol do domu staručkej matky. O mesiac mu nemilosrdná smrť vytrhla aj synčeka a skoro potom zomrela mu aj matka.
------------------------------
*) Kolégium sa volá taký dom Spoločnosti, kde majú jezuiti aj školy.

MILOSŤ BOŽIA VOLÁ.

Nový život.

Týmto sa uvoľnily posledné sväzky, ktoré nášho svätého pútaly k životu vo svete. Teraz už má urovnanú cestu pre slobodu ducha. Hlas Rožej milosti ho pobádal, aby sa dal touto kráľovskou cestou. Rude poslúchať tento hlas a ho nasledovať?
Alfonz bol pred rozhodujúcim medzníkom svojho života. Prvá časť jeho života sa celkom skončila. A druhá sa asi teraz začne. Svetský život už skončil — začína život pre večnosť, život, ktorý sa riadi len večnými hodnotami.
V druhom roku nového života začal písať de-ník, v ktorom sa verne zrkadlí jeho duša. Tento deník je dôkazom úplného zanechania všetkého, čo bolo prv. Sám o tom píše: „Človek žijúci naozaj duchovným životom, ktorý si sriaďuje život podľa zásad evanjelia, uskutočňuje na oko protirečiace si slová: ,Kto stratí svoju dušu nájde ju.' Najprv som sa musel dožiť zániku svojho obchodu, skazy rodiny, aby som mohol začať Bohu milý život a stať sa naozaj novým človekom." Zo všetkého ľahko vidno, že veľký Alfonzov duch nepocítil šťastia zo zemských vecí. Jeho šťastie bolo vysoko nad týmto svetom a čakalo ho tam, už oddávna.
Táto doba Alfonzovho života trvala 6 rokov. Je to čas, v ktorom sa vzdáva života menej dokonalého a znepokojovaného rozličnými časnými starosťami, venuje sa novému životu, ktorého stredom je Boh. 0 týchto časoch sám hovoril: „V tridsiatom prvom alebo druhom roku života ovládly ma celkom svetské starosti a ľudské záujmy. V tom zastihlo ma veľké nešťastie. A jednak to bolo mojím najväčším šťastím. V utrpení prišla mi v ústrety božia Velebnosť a ukázala mi moje nesprávne žitie. Po tomto poznaní opanovalo ma hlboké opovrhovanie svetom. Porozumel som, ako málo som sa staral o Boha pre svetské smýšľanie, a tým dostal sa do nebezpečenstva, že spustím s očú svoje večné spasenie. Všetko prevyšujúce a nepochopiteľné poznanie Boha, ktoré žiarilo v mojej duši, spôsobilo, že som celkom a opravdivé poznal sám seba. Predo mnou stála božia, nesmierna Veľkosť a pred ňou v prachu ležala moja bieda. Týmto zakúsením Božej milosti moja duša bola veľmi otrasená. Vo dne i v noci som plakával ako malé dieťa
a trpko ľutovával nad svojimi hriechami, lebo som nimi obrazil božiu Velebnosť. Pripadal som si ako druhý Dávid a jeho úchvatné „Zľutuj sa..." bolo výrazom mojej duševnej nálady. A moje bôle nechcely sa hojiť, neprestával som roniť slzy. — V takomto stave prežil som 3 roky."
Tieto 3 roky, plné horkých slz, boly zorami jeho svätosti. Podivné! Slzy ho zaviedly do svätého výslnia božej lásky! Hodne sa vyplakal na srdci božej lásky, ktorú našiel navždy.
Toto Alfonzovo prebudenie je spojené s vnútornou potechou a s opravdivým srdečným šťastím. Boh dal Alfonzovi okúsiť trochu zo svojho nadprirodzeného šťastia, aby tak navždy zabudol na svetské radosti a túžil len po opravdivých radostiach, ktoré dáva život v Bohu. Ako pri mnohých svätých, tak aj pri ňom je spomienka na tieto prvé blažené hodiny plná nebeskej slasti. Veď v nich sa duša rozplývala v posvätnej radosti, cítila znovunadobudnuté šťastie. Pre duše svätých povedomie, že si nezaslúžily znovu nájdené šťastie, je zázračnou bylinkou, z ktorej im Boh pripravuje opojný nápoj svojej lásky.
Ale zlý život, o ktorom Alfonz v deníku rozpráva, nebol život hrubých poblúdení a hriechov. Kresťanské povinnosti si vždy plnieval svedomite. Chýbala mu len celkovitá odovzdanosť Bohu, ktorá i najmenšie udalosti vzťahuje na neho. Keď teda hovorí o svojom obrátení, treba nám to rozumieť o úplnom odovzdaní sa božej ruke. V úzkom spojení s Bohom pozoroval svoj minulý život. Všetky menšie i väčšie priestupky videl pri svetle božej Velebnosti. Hlboké poznanie Boha nútilo ho povedať slová: „Keby sme aj celý svoj život prežili v najprísnejšom pokání, aby sme čo len za jeden všedný hriech zadosť učinili — nebolo by to dosť." Život svätého, ktorý' teraz nasleduje, je celkom
preniknutý veľkou myšlienkou božej Velebnosti. Ona mu určuje každý skutok, každú myšlienku, podobne, ako u sv. Ignáca. Všemožúcim rukám Božím sveril každodenné trápenia. Svätý mier, sladký pokoj a šťastlivá bezstarostnosť naplnila mu srdce.
Alfonz sa nesklamal, keď sa celkom odovzdal Pánu Bohu. Božia prozreteľnosť viedla ho k cieľu, ktorý mu bola určila podľa večných nevýskuma-teľných plánov.
V júni 1559 prišiel do Segovie otec Santandér S.J. s troma spolubratmi založiť dom Spoločnosti Ježišovej. Sv. Terezia, ktorá sa tam zdržovala, našla v ňom spoľahlivého a múdreho duchovného radcu. Práca prvých jezuitov v Segovii prinášala na duševnom poli veľmi krásné ovocie. Ich príklad a horlivosť za spásu duší priviedla náboženský život v meste do nového rozkvetu. Alfonz si vyvolil za duchovného vodcu P. Santandéra a neskoršie P. Jána Martineza. V obidvoch mužoch našiel to, čo hľadala jeho božou láskou rozohriata duša. — Teraz hľadal len cestu, na ktorú ho milosť božia volala. Pri jej pôsobení duša sa najprv dokonale odovzdá Bohu, potom sa pomaly naučí poslúchať jej nežný hlas, veľkodušne nasleduje s kroka na krok jej pokyny a tak v stálej a poníženej neistote ohľadom toho, čo má prísť, rozlúšti svoju veľkú úlohu.

Boží hlas v utrpení.

Alfonz počul hlas, ktorý ho volal bližšie k Bohu. Bol to ten istý hlas, ktorý zavznel kedysi tak mohutne a prenikave z, úst Božieho Syna, Ježiša Krista s vrchu osmoro blahoslavenství, keď zvestoval svoj zákon o opravdivom šťastí, ktorý' chce pozdvihnúť ľudí od čisto zemského smýšľania a svetského pochopovania žitia k jasným výšinám neko-
necnosti: k čistučkému prameňu opravdivého blaj ha. Ale človeka, bytnosť smyselnú jednak vábia zemské veci so svojimi radosťami a pôžitkami — hoci do pohára radostí je vždy primiešané toľko trpkostí! — Tieto pominuteľné veci zastierajú oči aj vznešeným dušiam a nebeský hlas často zostáva nepovšimnutý. Boh v niektorých dušiach skryje spanilú žiaru svojej lásky a odhalí ju len skrze chladnú a vážnu velebu bolesti a zármutku, aby takto pre vyššie porozumenie otvoril márnivou svetskou márnosťou zaslepené oči. Šťastlivý ten, kto pozná v boľastiach ukrytú velebnosť božej lásky, neodstrčí od seba jej sladké volanie a nezablú-di do tmavého zúfalstva nevyriešených otázok tým, že vzdoruje svätému pozvaniu Božiemu. Alfonz poznal velebu božskej lásky v bolestiach, a teraz už neznal inej túžby, len ju nasledovať. Žiarila v ňom ako jasná žiara slnka, ktorá zastretá čiernymi chmárami náhle nimi prenikne a svojím zlatistým svetlom hojne zaplavuje kvetúcu jarnú prírodu.

Kajúcnik z lásky.

Pod skúseným vedením svojho vodcu Alfonz začal vážny duchovný život. K sv. sviatostiam pristupoval každý ôsmy deň. Po dlhšej príprave odbavil si generálnu spoveď. Pri tom ho pojala toľká ľútosť, že neprestajne ronil slzy a nemohol sa ani len spamätať. S pravidelným prijímaním sv. sviatostí začal aj prísny život pokánia. Postieval sa každý piatok a sobotu, častejšie sa bičovával a nosieval na sebe kajúci pás z pichľavého drôtu. Znovu a znovu oplakával svoje hriechy. O vnútornom osvietení, ktoré vtech zažil, hovorí: „Vo sne sa mi zjavil náš Kristus Pán, sprevádzaný niekoľkými svätými; bolo ich asi dvanásť. Poznal som z nich sv. Františka Xaverského. Tento svätý, pohnutý nado mnou, s akousi útrpnosťou prišiel ku mne a spýtal sa ma: ,Prečo tak horko plačeš?' Keď som počul tie slová, moja vnútorná bolesť sa stupňovala a slzy sa mi ronily ešte hojnejšie. — ,Ach, akože by som neplakal. Ako mi môžeš kázať neplakať, keď vieš, aké veľké sú moje hriechy! Keby som sa bol čo len jediného všedného hriechu dopustil a tým obrazil môjho Boha, bolo by primálo, aby som horko plakal za celý svoj život.' Nato som bol zase sám. Jednako mi zostalo toto všetko tak živo v pamäti, ako by som to bol len včera zažil."
Jediná pohnútka Alfonzovej hlbokej ľútosti bola, že obrazil Velebnosť božiu. Nejakej inej pohnútky, ako na pr. večné pekelné tresty, nenachádzame v jeho spisoch vôbec. Tak isto nikde nieto výrazu jeho bôľu nad ťažkými údermi osudu, ktoré ho zastihly azda ako pokuta za jeho hriechy; ani časného ani večného Božieho trestu nebál sa vôbec. Čo len robil a myslel, všetko bolo popretkávané niťami oddanej lásky. „Keď som raz bol — hovoril — v nebezpečenstve upadnúť do hriechu, prosil som Boha, aby mi radšej dal pretrpieť tisíc ráz pekelné tresty, ako by som Ho čo len najmenším hriechom obrazil. Toľká bola vo mne láska k Bohu, že ma nútila takto Ho prosiť." Na inom mieste, kde hovorí o slzách, plný svätej lásky k Bohu, volá: „Ó, spáso-nosné slzy pokánia, vy drahocenné perly môjho bo-hamilujúceho srdca! Akou slasťou pozerá Boh na vás! Akým prekrásnym svetlom mi ožiaruj ete dušu! ó Bože, ako často plakala moja duša, keď sama v tichu bola s Tebou v srdečnom rozhovore. Čože mám robiť, ak nie roniť slzy, keď mi v zemskom poznaní odhaluješ svoju neprístupnú veľkosť! Nemôžem zadržať slzy, lebo sa hrozím nad plnosťou Tvojej vznešenosti, ktorou si ma prenikol. Duša mi je preplnená Tvojou mohútnosťou, ktorú som poznal v blaženom nazieraní Teba. A tu zase sa mi zalievajú oči slzami nad priestupkami, ktoré ma od-dialily od Teba ...!" Toto je dokonalé pokánie. Potoky horúcich slz, ktoré pôsobením všemožúcej lásky k Bohu valia sa z ohnivého mora veľkej duše ako láva z rozbúrenej sopky.

Modlitba svetlom a silou.

Alfonz podľa vlastných slov mnoho času strávil v modlitbe. Veď z modlitby prúdi silné svetlo, ktoré tak veľmi potrebuje Bohu oddaná duša na svojej ťažkej, často tmavej ceste. V tejto žiare nazrie do novej nadprírodnej ríše: sám Boh jej prichádza v ústrety. Preto je prirodzené, že takáto duša, ktorú Boh k sebe ťahá, pocíti v sebe neobyčajne veľkú lásku k modlitbe, ktorá celkom roztrhá sväz-ky, pútajúce dušu k zlu a márnosti, a viac a viac ponoruje ju do tajomství Božstva. Preto sa veľmi správne menuje modlitba mannou. Veď modlitba živí všetkých zemských pútnikov, ktorí putujú do zasľúbenej zeme, aby nestratili sily. Je to podivný pokrm, ktorý sa prispôsobuje ku zvláštnym potrebám a ku rozličným okolnostiam jednotlivcov a ponúka sa hladujúcej duši v najrozmanitejšom výbere. Raz je občerstvením slabučkého dieťaťa a vyžitého starca, hneď posilňuje bojujúceho mladíka a tvorivého muža a hneď zase otužuje nežnú, od sveta -odvrátenú, Boha hľadajúcu dušu.
Alfonz so svojím úplným odovzdaním sa Bohu započal aj nový život modlitby. Nasledoval v tom hlas piilosti a vedenie duchovného vodcu, ktorý ho viedol do života modlitby podľa zásad sv. Ignáca. Boh miluje poníženú poslušnosť a žiada, aby sme kráčali cestou, ktorú nám ako smerodajnú naznačuje skrze svojich Duchom svätým osvietených služobníkov. Poslušnosť duše k vodcovi odmeňuje takou milosťou, že obom dá poznať zvláštné cestičky, ktorými chce viesť svojich vyvolených. V tej podivnej ríši milosti je vlastne Duch svätý, podstatná láska, žriedlom vodcovskej múdrosti a stutnicou nikdy nevyčerpateľnej, nadprírodnej duševnej sily. Za nástroje používa osvietených mužov, ale dal nám aj pevné smernice, asketické zásady, schválené svätou Cirkvou.
Alfonz sa často a rád modlieval ruženec. Istého dňa rozprával svojim sestrám veľmi milý prípad: „Keď som sa modlil ruženec, videl som, že mi z úst vystupujú voňavé ruže: Pri Otčenáši červená, pri každom Zdravasi snehobiela." Šťastný Alfonz, že si bol hodný skladať k nohám svojej nebeskej Matky také voňavé a skvelé ružence!
Alfonz bol mužom hlbokej vnútornej modlitby a preto, hneď ako sa začal ústne modliť, býval pozvaný k vyššiemu nazieraniu. Hľa, jeho vlastné slová: „Keď som sa modlil bolestný ruženec a v duchu rozmýšľal nad tajomstvami utrpenia a smrti Boha-Spasiteľa, bol som často poctený nebeskou návštevou. Božie utrpenie ma naplnilo veľkým poľutovaním. Každé ráno som zotrvával v takomto rozjímaní aspoň 2 hodiny. Potom som robil dlhšie poďakovanie a zakončil som ho sv. omšou. Tú som slyšieval každý deň. Celý deň som potom dôverne obcoval s Bohom. Tento ma ťahal k sebe pomaly, vždy bližšie a bližšie ... Len neskôr som tomu porozumel. Veď akože som mohol tušiť Božie cesty!"
„Keď som už celkom vnikol do tajomství utrpenia, moja láska ku Kristovi neznala hraníc. Naraz prestalo rozmýšľanie. Celý som sa tomu oddal, čo mi Kristus dával zakusovať, vnútorne. Moju dušu naplnil Pán a doprial jej znať, čo pretrpel za ňu. Srdce mi bolo rovno premožené touto božskou láskou, ktorá sa javí v preukrutnom utrpení Ježišovom. Prichádzaly na mňa nevýslovné bôle. Videl a cítil som sa pribitým na kríži so svojím Spasiteľom. Moja duša sa ponorila do Krista... Keď sa mi prihovoril, v duši mojej nastala posvätná tichosť a v blaženej samote odpočíval som na Jeho presvätom Srdci." Alfonzova duša sa tešila vyššiemu spôsobu modlitby. Ním ho Boh posilňoval na ceste úplného odovzdania sa Jeho Velebnosti a dal mu poznať, že sa Mu táto cesta veľmi páči.
„Na sviatok Nanebovzatia P. Márie — tak rozpráva Alfonz — šiel som na sv. prijímanie. Tento čestný sviatok mojej nebeskej Matky bol mi vždy veľmi milý a vzácny. Keď som si kľakol na poďakovanie, našiel som sa zrazu v nebi. Duša mi odpočívala v materinskom náručí mojej nebeskej Matky. Pri boku stál anjel strážny a sv. František Xaverský, ktorého som zvlášte miloval. Moja nebeská Matka s veľkou nežnosťou, akú môže len matka mať, ukázala mi nebeského Otca. Bol som opojený prúdom šťastia a blaženosti. Viac o tom ani nemôžem napísať! Ani to neviem, či moja duša bola odlúčená od tela alebo ostala s ním. Zdalo sa mi, ako by som pritom ani nebol mal tela. Nebol som celkom pri sebe ešte ani vtedy, keď som šiel ulicami domov. Rozplýval som sa blaženou rozpomienkou na podivné šťastie."
Alfonz nasledoval hlas milosti a podrobil sa jej blízkemu pôsobeniu. S jasným povedomím a veľkodušným rozhodnutím vôle kráča cestou, na ktorú ho povolal hlas milosti. Ako ďaleko zájde na tejto ceste, to mu ukáže milosť, ktorá ho vedie a ktorá chce triumfovať.

Pri cieli.

Milosť božia volala Alfonza k dokonalému životu v Spoločnosti Ježišovej. Dej jeho povolania, je poučný pre tých. ktorí po mnohých životných skúsenostiach a po dlhom skúmaní seba udatné idú, za cieľom, ktorý im Boh ukázal. Duch sv. prispôsobuje sa až dopodrobna rozmanitým životným okolnostiam a konečne víťazí aj tam, kde sa už malomyseľná povaha nazdávala, že jej treba zúfať.
Duch sv. priberá si do plánov s priehľadnou múdrosťou aj ľudskú obmedzenosť a jednostrannosť. Nejeden človek sa raz zadiví, keď uvidí, že aj proti vlastnej vôli vykonal Bohu znamenité služby. Keď sledujeme vývoj Alfonzovho povolania, musíme zvolať: Tu zakročil Boh! Jeho svätá vôľa je tu jediným riešením!
Alfonz dva razy prosil o prijatie do Spoločnosti Ježišovej. Ale otcovia, ktorí ho skúšali, pokladali ho za nesúceho. P. provinciál Anton Cordeses, bol iste pod vlivom osobitného osvietenia, keď ho prijal so slovami: „Hoci je slabý na ťažké telesné práce, jednako zdá sa, že má dostatočnej sily stať sa svätým." Neskôr Alfonza, keď už bol v Spoločnosti Ježišovej, dlhší čas trápila myšlienka, že je celkom neužitočným členom rehole. Tu ho Pán potešoval slovami: „Moja vôľa je, aby si bol vo Spoločnosti a to stačí!"
Keď pozorujeme vývoj povolania len z vonkajšej stránky, zdá sa nám, že sa vôbec neodchyľuje od obyčajných zákonov svetového poriadku. Avšak vlastné zákony, podľa ktorých sa deje tento vývoj, patria už do celkom iného poriadku, do poriadku milosti a múdrosti božej. Múdrosť božia riadi svetový pohyb s neporovnateľnou láskavosťou, s velebnou spokojnosťou a Božskou všemožúcno-sťou, ale násilne neruší vonkajší vývoj. Proti všetkým ľudským výpočtom vie náhlych a nečakaných výrsledkov dosiahnuť. Rozoberať takéto riadenia až do podrobnosti je úloha, akú môže riešiť jedine vševediaca božská Múdrosť. Je to tajomstvom večnej Lásky. Závoj tohoto tajomstva neodhalí sa nám v tomto živote. Božia otcovská dobrota ukáže našej blaženej duši až vo večnosti nejeden nejasný chodník a zákrutu, ktorou viedla svojich miláčkov do zasľúbenej zeme. Toto odhalenie bude patriť k najkrajším nebeským radostiam. Vodcovskú múdrosť božiu budeme môcť potom len s povďačnosťou obdivovať a hlboko sa jej klaňať.
Celý Alfonzov život bol podriadený vysokej myšlienke svätosti. S tohoto stanoviska každá udalosť má v ňom veľký význam. Nad stroskotaním obchodu a trpkými údermi, ktoré sa nad ním pre-valily, ako ľudia povieme: Hľa, zase bolo zničené šťastie jedného človeka! — Ale kresťanský pochop o živote vie si vysvetliť takéto tvrdé prípady pohľadom na večnosť, kde všetko nachádza konečné riešenie. Kresťanské smýšľanie hovorí vo sv. oddanosti, ako trpezlivý Job: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal." Opravdivé kresťanské presvedčenie nielen nedá nikdy upadnúť pre nešťastie do tmavého hrobu zúfania, ale vie použiť všetky zemské starosti za schodíky k dokonalej láske, ku žriedlu tichého pokoja, k Bohu. Svätá duša oslávi chudobu, bôle a zaznávania zlatou žiarou lásky k chudobnému, bôľami zasypanému a zaznávanému Božiemu Synovi Ježišovi Kristovi. Cíti sa byť poctenou a nekonečne blaženou, že sa stala podobnou svojmu Spasiteľovi, Ježišovi Kristovi. Toto veľkodušné smýšľanie a životné uskutočnenie čistej lásky ku Kristovi je víťazstvom Božskej milosti a drahocenným ovocím šľachetnej ľudskosti. V Alfonzovej duši v lúčoch nebeského slnka zrelý takéto plody.
Malicherný ľudský duch často si predstavuje povolanie k stavu dokonalosti ako výsledok pochybeného života, úplného zúfalstva a trpkého sklamania. To všetko môže byť príležitosťou pre milosť, ale zažité udalosti nemôžu dať nikdy povolanie. Boží hlas je ako kvetinka. Len sám Boh ju sadí do srdca a dá jej rásť pod ohrievajúcimi lú-čami svojej lásky, kým dokonalým odovzdaním sa Mu neotvorí svoj kalištek v nádhernej kráse a vôni.
Alfonzovi Boh vo sne naznačil povolanie, ako sám vypráva: „Keď som sa už bol celkom oddal Pánovi, snívalo sa mi, že vidím poletovať dookola veľké kŕdle čiernych vtákov. Odrazu v bystrom ú-toku hodila sa na nich biela ligotavá holubica, ktorej na prsiach svietilo jasným a strieborným písmom meno Ježiš. Nastal urputný boj. Videl som veľa peria vzduchom poletovať. Čierny chumáč sa rozvinul a vtáci sa rozpŕchli na všetky strany. Ale hneď nato sa shromaždili a husto pri sebe znovu prileteli. No, smelý holub s menom Ježišovým ich rozohnal. A keď čierni vtáci ešte aj tretí raz obnovili útok, už viac neobstáli. Ligotavá holubica o-strým zobákom jedných zabíjala, druhých pazú-rami poriadne driapala. Jedni ako chumáče padali na zem, ostatní prestrašení odlietli preč. A biela holubica povzniesla sa víťazoslávne vysoko do oblakov. Na jej jemnom perí velebne trblietalo strieborné meno Ježiš."
Tento sen rozpovedal svojmu spovedníkovi P. Martinezovi. Ten videl v ňom výslovné povolanie do Spoločnosti Ježišovej. Sám Alfonz si ho tak vysvetľoval. Hneď zmizly všetky znepokojujúce pochybnosti, ktoré už dávno tlačily jeho dušu. Veď Alfonzovým nezlomným rozhodnutím bolo stať sa svätým! V mužoch Fáberovi, Villanuevovi, Santan-dérovi, videl v živej ľudskej podobe opravdivú svätosť. Niet sa teda čo diviť, že pozornosť jeho obrátila sa na Spoločnosť, ktorá svojim členom vedela dať taký vysoký stupeň svätosti! Zpočiatku považoval sa za nesúceho a neopovážil sa predostrieť svoju prosbu. Ale sen priniesol mu svetlo a dobrozdanie P. Martineza ho posmelilo. V jezuitskom kolégiu v Segovii prosil o prijatie do rádu. Štyria skúsení pátri skúšali jeho prosbu, ako to predpísal zakladateľ rehole pre prijatie nového člena. — Všetci štyria boli tej mienky, že Alfonz je nesúci. Príčiny boly samozrejmé. Bolo nemožné pripustiť 38-ročného muža bez vyšších štúdií, aby sa začal len teraz pripravovať na kňazský stav. A
práve lak ťažko bolo prijať Alfonza za brata. Nemal na to potrebných telesných síl.
Ale toto zamietnutie Alfonza vôbec nezronilo. Vo všetkom videl riadenie Božie. Jeho veľkodušné rozhodnutie obetovať Bohu svoj život zostalo neotrasené. Roztrhal všetko, čo ho k svetu pútalo. Zbytok svojho majetku rozdelil bratom a sestrám. Odišiel spokojne zo svojho rodného mesta. Jeho cieľom bola Valencia, kďe sa zdržoval Otec Santandér. Rolo to asi koncom roku 1569.
Milosť Rožia viedla Alfonza do celkom nejasnej budúcnosti. Ona žiada veľkodušnú odovzdanosť a slepú dôveru.
Keď Alfonz prišiel do Valencie, rozprával Otcovi Santandérovi krátko a jasne o svojom povolaní a prosil ho rozhodnúť, čo Roh od neho žiada. Otec mu radil študovať. Ak mu nebude chýbať potrebné nadanie, cesta do Spoločnosti mu bude ako kňazovi otvorená. Ale ak nebude môcť vyplniť požiadavky teologickej vedy, vtedy táto cesta nie je vôľou Rožou. Však tjm by sa ešte nestratila možnosť iným spôsobom posvätiť sa službe božej. A ako kedysi sv. Ignác z Loyoly, tak aj náš tridsaťosemročný Alfonz chodil s deťmi do gymnázia. Stravu a iné potrebné veci si vypýtal pri bránach kláštorov a dverách dobročinných rodín. Neskôr býval v dome všeobecne váženého kupca Ferdinanda Conchillos a potom ho prijala do domu Markýza z Terranovy.
Pokušiteľ nečakal s vábením od jasno poznaného cieľa, a aby čím ľahšie dosiahol svoj cieľ, premenil sa v anjela svetla. S Alfonzom sa spriatelil akýsi študent, ktorý bol v tom istom veku ako on. Obaja sledovali ten istý cieľ. Často sa rozprávali o duchovnom živote a o svojich spoločných plánoch. V prázdninách roku 1570, druhého.roku Alfonzo-vých štúdií priateľ zrazu zmizol. O niekoľko dní dostal od neho list. Prosil ho, aby prišiel do mestečka asi na 10 míľ od Castellonu. Neďaleko mestečka mali si obidvaja odpočinúť po namáhavých štúdiách a okúsiť pustovnícky život. Žilo tam viac pustovníkov pod vedením portugalského mnícha, o ktorom sa čudné veci rozprávaly.
Alfonz sa rozhodol a nepovedal P. Santandérovi ani slovka. V posvätnom tichu a uzavretosti cítil sa doma a duša mii tam našla veľa útechy. Priateľ ho chcel už na celkom zadržať a zariadil pre neho pustovnícku celu. Alfonzovi to nebolo proti vôli, ale nejaký vnútorný hlas ho napomínal a odvádzal. Po mnohom namáhaní presvedčil priateľa, že najprv sa mu treba odobrať od svojho spovedníka a štedrých dobrodincov. Priateľ predstavoval mu rozlúčku ako pokušenie, ktoré ho chce zadržať od dokonalého života, preto nech len istotne zostane v pustovni. Rodriguez však zvíťazil a to bolo jeho záchranou.
Keď došiel Alfonz do Valencie, zdôveril sa svojmu duchovnému pastierovi so svojím rozhodnutím stať sa pustovníkom. P. Santandér bol neobyčajne prekvapený týmto nečakaným obratom. Po dôkladnom premyslení spokojne mu povedal: „Obávam sa, že zahyniete!" Alfonz nanajvýš prekvapený, nedočkavé pýtal si vysvetlenie. „Vidím, počínate si podľa svojej hlavy..." Tieto slová silne Alfonzom otriasly v najhlbších základoch jeho bytnosti. Veď dlhé roky po ničom inom netúžil, iba odovzdať sa dokonale Bohu a vo všetkom len Jeho svätú vôľu plniť a s najväčšou pozornosťou počúvať každýr pokyn milosti božej. A teraz musí počuť takéto tvrdé slová od svojho spovedníka, ktorý poznal všetky jeho snahy! Ani čo by hrom bol doňho uderil, padol na tvár a slzy roniac zvolal: „Chcem radšej zomrieť, ako nasledovať svoju vlastnú vôľu! Nechcem ja rozhodovať! Celú vec svojho povolania skladám do rúk Vašej Dôstojnosti!"
P. Santandér láskavé a jasno vyložil Alfonzovi, čo mieni. Vysvetlil mu prednosti spoločného života v reholi a nevýhody pustovníckeho života. Počas rozhovoru Alfonz poznával vždy jasnejšie, že sa pomýlil a preto podrobil sa celkom rozhodnutiu P. Santandéra, aby neústupne kráčal cestou do Spoločnosti Ježišovej. Po obapolnej vrelej modlitbe k Bohorodičke, páter sa rozhodol ešte raz Rodrigue-za odporúčať svojim predstaveným, aby ho prijali. Predstavil ho P. provinciálovi, P. Cordesesovi, veľmi svätému a skúsenému mužovi. Tento po dôkladnom skúmaní presvedčil sa o jeho zrejmom povolaní do Spoločnosti Ježišovej, o snahe po čnostiach a úprimnej túžbe slúžiť Bohu. Pravda, ostatní štyria pátri, ktorí skúmali Alfonzovo povolanie podľa rádových predpisov, došli k tomu istému náhľadu, ako otcovia v Segovii, že Alfonza nemožno prijať. Ale P. Cordeses osvietený mimoriadnym svetlom milosti,-predsa ho prijal. 31. januára 1571 začal no-viciát v kolégiu vo Valencii.
Toho istého dňa k nemalému Alfonzovmu podiveniu objavil sa vo Valencii aj pustovník. Skromný a do seba uzavretý mních išiel mu až pod samý otvorený oblok a začal mu nadávať a ho haniť. V silnom rozhorlení vyčitoval Alfonzovi, že nezadržal sľub stať sa pustovníkom. Veľmi rozčúlený odsudzoval jeho vstúpenie do Spoločnosti Ježišovej a búrlivé žiadal, aby sa vrátil k pustovníckemu životu. No celé jeho počínanie Alfonzovi pripadalo veľmi podivným. V ďalšom rozhovore s týmto neobyčajným mníchom videl pokušenie proti svojmu, konečne nájdenému povolaniu a preto bez slova zatvoril oblok.
Touto príhodou Alfonz sa cítil veľmi posilnený a prosil Boha, aby mu chránil povolanie a neopustil ho nikdy v klamlivých a úlisných pokušeniach ...

TRIUMF BOŽEJ MILOSTI.

Alfonz vo Spoločnosti Ježišovej.

Alfonz je tedy novákom Spoločnosti Ježišovej vo Valencii. Ako isto ho Boh viedol všetkými zauzlenými vírami života!
Do najhlbších nižín svojej duše bol preniknutý duchom sv. Ignáca. Ako sa ho dotkol prvý šepot milosti božej, hneď sa jej odovzdal a neľakal sa nijakých obetí. Prísnym kajaním a vnútorným stykom s Bohom, túžil hlboko vniknúť do tajomstva božích plánov. Stal sa chudobným a malým, aby bol čím podobnejší Spasiteľovi... Vzdal sa i svojej vlastnej vôle a v poníženej pokore sveril sa rukám svojich duchovných vodcov. Jeho chcenie sa sostredilo na jediný bod: plniť vôľu božiu. A Ježiš ho chcel mať bratom vo Svojej Spoločnosti. Popri všetkých úkladoch Boh vrcholne previedol svoje plány. Ako podivne a neprekonateľne vyvracia Boh ľudské výpočty v živote Svojich svätých! Alfonza na prvú prosbu do Spoločnosti Ježišovej neprijali pre telesnú slabosť, pre ktorú by nemohol plniť povinnosti rehoľného brata. Po prvých sľuboch sa však ukázalo, že táto obava nemala základu. Bol súci na každú prácu a dožil sa 86 rokov.
Veď večná láska ho povolala do Spoločnosti Ježišovej. Kto by bol tak odvážny, aby sa postavil oproti duši, ktorú ona chráni! Neskôr brat Bodri-guez bcl zmietaný búrkou pochybností o svojom povolaní. Sám Boh osobne mu podal pomocnú ruku slovami: „Keby celý svet bol proti tebe, stačí, že j a chcem! Pre teba mimo moj ej vôle niet nič smerodajného ani na nebi, ani na zemi!"
Z Valencie Alfonz odišiel do montesiónskeho kláštora v Palme na ostrove Majorke, kde vyplnil dva skúšobné roky noviciátu. A tu znovu horkosť neistoty pre Alfonza, lebo predstavení váhali ho pripustiť k sľubom pre nalomené zdravie, ako sa im zdalo. Až páter provinciál Cordeses prelomil ľady a dovolil Alfonzovi složiť sv. sľuby dňa 5. apríla 1573. Rozkoš tichého pokoja, vyčarovala mu na oblohe duše hviezdy nezakúseného šťastia. Ale len 11a čas. Duša mu bolestne krvácala v súžení, či ho predsa navždy právoplatne príjmu do Spoločnosti Ježišovej.
Vo svojom deníku jemnými ťahmi znázornil svoj duševný stav: „Niečoho... sa trochu bojím ..." Ale Boh tvrdou neistotou skúma a priťahuje k Sebe vyvolených miláčkov a chce rozmnožiť v nich lásku a odovzdanie Sebe samému. I Alfonz vyšiel otúžený a potešený. Po utrpení tým ohnivejšie privinul sa ku Spoločnosti. Mučivá starosť a hryziaci strach zmizol pred svetlom Rožej lásky. Deník je o tom najlepším svedkom. Alfonz píše: „Boh ma tak silno pútal k Sebe a naplňoval takým posvätným pokojom, že som si už iného nežiadal, len plniť Jeho najsvätejšiu vôľu, či v Spoločnosti alebo inde. Precítil som, že svätá láska božia je jedinou istou hviezdou môjho života!" To už nie sú slová súmraku a hmly, ale tichej a vyjasnenej pohody. Pokoj a radosť sa stále stupňovala poznaním, že Roh ho chce mať v Spoločnosti, ktorá je teplou záhradou mnohých svätých a žia-roviskom svetla a milosti pre ľudské duše.
Dej Rodriguezovho života podľa povrchu je jednoduchý. Udalosti v ňom nie sú vôbec mimoriadne. Ale bohatstvo vnútorného života neobsia-hly by ani mnohé sväzky! Najviac sa to týka jeho života v reholi. Často ani nemožno perom vylíčiť zvláštnosti jeho osoby. A najmä vtedy je záhadný, keď jeho vnútorný život dostúpil vrcholu. Svojou vnútornou duševnou dokonalosťou vyniká nielen nad priemerného človeka, ale sotva ho dohonia i mnohí veľkí svätí. '
Brat Alfonz svojou prácou, ktorú konal, nijako sa nelíšil od iných bratov. Jeho vnútro však prekypovalo neobyčajnou činnosťou. Iskrenie jeho lásky k Bohu nás núti zatieniť si oči pri pohľade na to ohnivé more. Sila Alfonzovej duše nie je len náhlym zábleskom alebo priechodným výbuchom; trvá s ním v plnej žiare až do konca.
Moc jeho vnútorného cítenia obrazí sa v účinných slovných výrazoch. Trochu úzkostlivá povaha ľahko sa pozastaví na tom, keď vo svojej poníženosti prirovnáva ošklivosť, ktorú oproti svojej osobe cíti, s hnusom, aký budí hnij úca psia zdochlina. Jak výstižne, plasticky vyjadril svoje ponížené city! V jeho výraze zaráža nás dvojaká krajnosť: bezohľadná tvrdosť, keď hovorí o sebapremáhaní, a najcitnejšia nežnosť pri spomienke na lásku k Bohu a najsvätejšej Matke. Vtedy jeho svätá a detinský pobožná duša hľadá predmetom primerané, krásne a útlé vyjadrenia. Alfonz však ide ďalej. Všeobecné slová mu nestačia. V prívale citu tvorí si nové. Myšlienkami kypiace vnútro tisne mu pero do ruky. Jednako len poslušnosť ho prinútila písať pre verejnosť. Od počiatku svojho rehoľného života písal si deník, ktorý sa končí posledným rokom jeho zemského pobytu. Len na výslovnú žiadosť predstavených písal o rozličných predmetoch asketického života. A jednako jeho spisy nie sú bezdušnými písačkami, ale živými j plodmi bohatého vnútra. Zásady, ktoré v nich podáva, sám svedomite vyskúšal. Veľkú a svätú osobnosť bolo vidno z každého počínania a je badať dosiaľ v jeho dielach. Tie sú navždy plné oživujúcej vody pre duše, čo chcú byť svätými.

So dňa na deň...

Ak chceme poznať tajomstvo Alfonzovej svätosti, musíme ho vidieť pri každodenných prácach a všednom zamestnaní. A veru každá hodina hovorí neodolateľne, presvedčivo.
Vstával dve hodiny skôr ako jeho spolubra-tia. Prvé slová boly posvätené Bohu a Bohorodičke. „Bože môj, pomáhaj mi! Pane môj, ponáhľaj sa mi na pomoc! Sláva Otcu i Synu i Duchu svätému. Amen." Keď sa obliekol, odporúčal nebeskému Otcovi svoje starosti. Preniknutý povedomím hriešnosti prosil o povolenie predstúpiť pred božiu Velebnosť a smieť ju odprosiť. Nadprírodnou ľútosťou dojatý klesol na zem a prosil o odpustenie ... a o pomoc, aby celým svojím počínaním len Boha oslavoval a uctieval.
Po trojnásobnej poklone vo svätej bázni začal rozhovor s Bohom ... Takto deň po deň zlatým kľúčom modlitby otváral si bránu dňa, ako sám hovorí vo svojom deníku. Modlitba vôbec tvorí najvýznamnejšiu čiastku jeho denného života. V nej našiel všetko to, po čom mu duša smädila. Keď sa išiel modliť, uzavrel sa pred ostatným svetom do samoty srdca. Svet akoby preňho nebol. Oheň, ktorý ho v modlitbe zapálil, prežiaroval ho celý deň. Druhou významnou udalosťou dňa bola Alfonzovi sv. omša. P. Colin, jeho dôverný priateľ, rozpráva o ňom, že ho nijaká zámienka, ani zamestnanie, ani nemoc nikdy neprinútila ju vynechať, ba čo len neskoro prísť. Alfonzova sostre-denosť a svätá radosť v tvári, keď išiel na sv. omšu, bola povestnou v celom kolégiu. Zjav takýto, najmä keď posluhoval kňazovi, zažíhal duše povzbudením. Kňazi, ktorým posluhoval, boli jeho zbožnosťou uchvátení. Keď prosili Boha o nejakú vec, požiadali sv. brata, aby im miništroval. Boli presvedčení, že Boh pre jeho zásluhy neobíde pokornú prosbu. Dľa slov Alfonzových Ježiš láskavé sa ujímal záležitostí a zahrňoval mu dušu šťastím a osvietením pri každej sv. omši.
Prijímal kedykoľvek mu len dovolili. Ako vrelo sa pripravoval prijať Spasiteľa! Deň pred prijímaním chodil často pred svätostánok do kaplnky vyjaviť Bohu radosť nad príchodom Eucharistického Ježiša. Srdce mu zahorelo takou túžbou, vierou, nádejou a láskou, že ho nič nemohlo zastaviť na ceste k Spasiteľovi. „Po rozjímaní — ako sám rozpráva — pristúpil som k sv. prijímaniu. Cestou prosil som Pána, aby mi sám pripravil dušu na Svoju návštevu. Sám od seba som sa cítil slabým a chatrným. Volal som k presvätej Panne a všetkým svätým božím o pomoc. Chcem prijať Boha v Eucharistii ako len možno najlepšie! Keď Ježiš prišiel, srdce mi horelo od lásky a rástlo od viery. Spojenie s ním ma naplňovalo nevýslovným šťastím ... Veci a osoby mimo mňa zmizly. Boli sme len sami: Ježiš a ja. Môj duch vedel len ďakovať za dar svätého pri j imania. Bol som v duši ako oslepený od velebného lesku božej jasnosti. Dych mi zastával údivom nad slávou Velebného. Už mi netreba ani viery. V jasnom svetle vidím Ho pred sebou! Ježiš a Jeho presvätá Matka počúvajú moje prosby a potešujú ma v utrpení!"
Alfonz vo svojich spisoch zanechal dva návody na prípravu k sv. prijímaniu a na dobré poďakovanie po ňom. V nich vidno jeho dojímavú starostlivosť prijať sviatostného Spasiteľa čo najdôstojnejšie. Neustále mu pripravoval vo svojom srdci svätostánok, pred ktorým horela jeho láska ako večné svetielko. U Alfonza k príprave na sv. prijímanie patrila sv. spoveď, ktorú si vážil neobyčajne vysoko. Pri spovedi vždy si vzbudil horúcu túžbu po sviatostnom Spasiteľovi. Tvrdil, že toto -duchovné prijímanie ho naplňovalo práve takým nadšením lásky ako skutočné. Alfonz miloval sv. spoveď. Bola mu očisťujúcim kúpeľom, bez ktorého nik hodne a bez svätokrádeže nemôže sa k Bohu priblížiť, kto má dušu pokrytú hnisom smrteľného hriechu.
Poznal tak jasne nekonečnosť božej Velebnosti, že za malinký hriech zdalo sa mu malým i najprísnejšie pokánie za celý život. Z tohoto poznania vyplývala aj Alfonzova svedo-mitosť pri sv. spovedi. Jeho nábožnosť vtedy nebola len vonkajšou, ale mala hlboký koreň. Osemdesiatročný starec Alfonz pravidelne v deň sv. spovedi stával pri dverách svojho spovedného otca. Niekedy čakal dlho, lebo páter bol veľmi zamestnaný inými prácami za duše. Staručký brat však nedal znať ani tieň omrzelosti. Spovedníkove rady poslúchal dokonale. Istého dňa zachvátil ho hrýzavý nepokoj. Dôkladne, až úzkostlivé sa prichystal na generálnu spoveď a tak chcel dosiahnuť mier duše. Ale duchovný otec nedovolil... Alfonz poslúchol. To stačilo. Duša sa mu utíšila v hlbokom pokoji.
Opravdivá nábožnosť ovievala každú myšlienku, slovo a čin nášho svätého ako milá vôňa smolného czonu v hore. Boh bol jediným predmetom jeho lásky, pre ktorého myslel, cítil, hovoril, pracoval.
Nikdy neprišiel neskoro na spoločné duchovné cvičenia. Naopak, práve tieto boly mu najmilšie. Ježiš odmenil jeho horlivosť. Neraz sa mu zjavil uprostred modliacich sa bratov podľa svojho sľubu: „Kde sú dvaja alebo traja shromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi."
Veľká čiastka jeho modlitieb patrila najsvätejšej Panne. Svedectvom jeho úcty a lásky k nej je spis, v ktorom povzbudzuje horlivé dietky Máriine chváliť Bohorodičku tak ako nebeskí anje-O spôsobe, akým živil v sebe Máriinu úctu sám vypráva: „Ruženec mojej nebeskej Matky je pre mňa žriedlom duševnej rozkoše, stal sa mi druhou prirodzenosťou. Litánie a hodinky o nepoškvrnenom počatí viem nazpamäť. Svoju Matku pozdravujem denne viac ako dvanásť ráz zvláštnymi modlitbami, ku ktorým zakaždým pripojím jeden
Zdravas. Každú hodinu modlievam sa jeden Zdra-vas na česť Jej nepoškvrnenému počatiu, aby mi vyprosila u Svojho Syna milosť varovať sa hriechu."
„Zdravas Maria ..." bol Alfonzov naozaj večný pozdrav. Táto modlitba mu bola taká potrebná ako dýchanie pre život. Bez nej by umieral. Teraz ľahko rozumieme, čo píše P. Colin, že Alfonz mal od ruženca na palci a ukazováku mozole. Len noc bola mu prekážkou. Nemohol sa modliť Zdravas. Alfonz si pomohol. Prosil svojho anjela, aby sa modlil miesto neho.
Duševný oheň svätého vylieval sa aj inými "jarčekami. Trestal citeľne svoje telo, nakoľko len mohol podľa dovolenia. Choroba alebo vysoký vek mu neboly výhovorkou.
S kresťanskými pravdami uvádzal do súvisu aj najnepatrnejšie úkony: Niekto stojí pri bráne a chce vojsť do domu. Alfonz si myslí, že je to sám Pán Boh a preto sa ponáhľa otvoriť bránu a prichodiaceho uvítať. Tu, hľa slová Alfonzove: „Keď ma prichodiaci pošlú niečo vybaviť — to nie oni ma posielajú, ale Boh. Keď som splnil úlohu, vrátim sa nazpäť celý zaliaty vlnou radosti. Veď kto má takého dobrého pána ako ja? Potom pokorne a s láskou otváram bránu a návštevníka prepustím." Takto svätý svojou húževnatou trpezlivosťou nielen nestratil vnútornú sobranosť, ale robil pokroky i pri svojom roztržitom úrade. „Akonáhle zvonec zacengá, modlím sa chytro a z hĺbky duše: Pane, chcem ti otvoriť dvere, lebo ťa mám rád! Rýchlo sa poberiem k bráne a radostne šeptám v srdci: Bože, tu som!"
„Keď niekto zvoní dlho a netrpezlivo, najprv utíšim mrzutosť a len potom idem. Ak sa mi to nedarí, prosím Boha ... a jeho milosť ma premôže a učiní krotkým, ako ostrohy a zubadlo bujného koňa. Toto vnútorné víťazstvo nad sebou ma uspokojí. Dvere otvorím tak vľúdne a láskavo, ako by hosť bol len raz spokojne zazvonil."
„Pri zvuku zvonca predstavím si Spasiteľa, ktorý čaká na mňa. Ach, koľká radosť sa mi zažne v duši. Neviem sa dosť poponáhľať, aby som mu otvoril! Pri myšlienke, že dnu vstúpi Ježiš so Svojou panenskou Matkou v nebeskom sprievode, sa mi srdce od rozkoše zmätie. Ak ma niekto prosí, aby som sa pre neho v dome čosi spýtal, konám to tak chytro, ako len môžem. Keď sa mi to nedarí, spokojne a ponížene sa vrátim."
Alfonz ostarel. Nemoc mu žrala sily. Už nemohol byť vrátnikom. Veď ten úrad má toľko požia-davok, najmä vo veľkom ústave. Osemdesiatročný dedko považoval túto úľavu za nebezpečenstvo a zaháľanie. Ustarostený nad sebou vyžaloval raz svoje trápenie predstavenému. Jeho žiadosťou bolo vždy veľa, preveľa pracovať pre Božiu lásku. Teraz zaháľať? Dobrý starček to nijako nechápal. P. rektor milo dojatý zronenosťou brata, dovolil mu na ten deň cez obed vypomáhať vrátnikovi.
Alfonz či zdravý, či chorý — dával spolubratom najkrajší príklad opravdivých čností. V chorobe bol samá trpezlivosť. Neponosoval sa, na nič si nerobil nároky. Keď sa ho opýtali, Či niečo potrebuje, stále odpovedal: „Tak, ako uzná predstavený..." Ba trápil sa i pre nepatrnú jemu preukázanú výnimku. Myslel, že zato bude musieť trpieť v očistci. Omdlieval už pri myšlienke, že by hoci len na okamih nemal vidieť Boha. Pre vysoký vek predstavený dal mu osobitnú izbu a obsluhu. Dostával sebe primerané jedlo. Iný starec by sa tomu tešil. Alfonz sa však hanbil a horko zarmucoval. Nemohol pochopiť toľkú lásku a starostlivosť o seba. Detinský, prostodušne riekol P. rektorovi: „Dôstojný otče, ako sa to len skončí? Jeden brat mi riadi izbu, druhý mi postiela, tretí mi nosí osobitný pokrm. Tým si vôbec nenadobudnem zásluh pre neho."
Alfonz do smrti sa cvičil v láske k bratom. „Kedykoľvek ma prosia o nejakú službu, ak môžem, hneď to s radosťou vykonám. Inokedy prejavím lásku aspoň milým slovom. Nikdy nesmú sa mi ústa zašpiniť neláskavou rečou. Láskavé slová sú sladké ako med. Nemilé páchnu ako zdochlina." Týmto prejavovala sa v duši rozpálená láska k bratom. Vždy si zamyslene opakoval plno-duché slová svojho slávneho spolubrata sv. Františka Xaverského: „Keby ste mi pozreli do srdca, všetci by ste sa v ňom našli. Ale neviem, či by ste sa poznali pre vysokú mienku, akú mám o každom z vás."
O spôsobe, akým rozhojňoval v sebe lásku k bratom, rozpráva Alfonz sám. „Každý spolubrat ligoce sa svojou osobitnou čnosťou. Stretnem niektorého. Ten je stelesnenou poníženosťou. Budem ho milovať pre jeho krásnu vlastnosť! Inde vidím živé sebapremáhanie, u iného sostredenosť v Bohu, tu zas lásku k bližnému. Jeden je poslušný, druhý vľúdny, tretí verný v zachovávaní pravidiel. Budem ich obdivovať pre krásne čnosti, v ktorých vynikajú. Ich príklad ma posmeľuje horlivé hľadať, čo mi chýba. Keď som medzi svojimi bratmi, myslím, že kráčam po záhrade, kde zaváňa ruža pri ruže. Keď sa stretnem s predstaveným, zdá sa mi, ako by som videl Serafína, ktorý horí láskou k Bohu a chce aj iných rozplameniť. V hlbokej úcte k nemu odkryjem si hlavu."
Podľa svedectva spolubratov bol Alfonz skromný a milý ako anjel. Nebeský pôvab láskavosti zahaľoval ho ako závoj. Takúto skromnosť si nadobudol neobyčajným spôsobom. „Istého dňa — píše — posluhoval som pri sv. omši. Nebol som možno dokonale sobraný a skromný. Odrazu na strane evanjelia v dlhom splývajúcom rúchu stojí Ježiš.
Vyzeral ako za svojho pobytu na zemi. Ťahy Jeho tvári prezradzovaly nevysloviteľnú velebu Jeho božstva. V celom zjave sa zrkadlila až zarážajúca vľúdnosť. Čar jeho skromnosti ma celkom uchvátil. Ježiš dal mi na vedomie, že mi chce byť vzorom v skromnosti. Skromnosť Ježišovho pohľadu prebudila v mojej duši veľké poznanie a neopísateľnú duchovnú rozkoš. Hneď som sa prísne skúmal, či moje myšlienky, slová a skutky zodpovedajú zjavenej skromnosti. Pripadal som si ako muž, ktorý sa vážne priberá k modlitbe. Ježišov vznešený a skromný zjav sa mi nevymazateľne vryl do duše. Jeho obraz mi nedal pokoja. Znovu a znovu mi bol popudom napredovať v skromnosti !"
Bratia Spoločnosti Ježišovej môžu slovami pôsobiť na bližných a ío duchovným rozhovorom. Podľa názoru sv. Ignáca taký rozhovor je pre každého člena hlavným prostriedkom pracovať na spáse duší. Odporúča ho u potreboval' všade, kde to múdrosť a takt dovoľuje. Slová odhaľujú dušu, vnútorné" smýšľanie človeka. Aká krásna bola podľa toho duša Alfonzova! P. Torres žil 40 rokov so sv. bratom v najdôvernejšom styku. Zaiste jeho svedectvo je závažné. „Ako veľmi miloval Boha! Jeho jednoduché slová porážaly i vzdorné srdcia a zapaľovaly ich láskou k Bohu a blížnemu. Nikto neodolal presvedčivosti jeho reči, lebo vyrážala z hĺbky Boha milujúcej duše. Mňa nikdy ani svätá kniha tak nepohla ako niekoľko slov so svätým bratom. Keď som ho poprosil, aby sa za mňa modlil, celý som sa osviežil v sladkej úteche. Cítil som pokoj, ktorý by mi nijaká protiveň nezničila. Keď AÍfonz ku mne prišiel, vždy som ho prosil o spomienku v modlitbe. Mal som dôveru. Veď mnohí moji bratia sa mi zdôverili, že im vyprosil mnoho milostí.
Hovoril vždy len o Bohu, alebo o tom, čo k Nemu vedie. Iné mu ani neprišlo na myseľ. Na múdrych slovách bolo badať duševné sostredenie. Hovoril úprimne. Slová sa trhaly akoby od srdca. Dušou žil opravdu nadprírodne. Bol to život anjela, ktorý neprestajne v poklone stojí pred Bohom." Miestodržiteľ Coloma je iným očitým svedkom! „Na Majorke som prežil asi šesť rokov. Brata som nevidel mimo rehoľného domu nikde inde. Pátrov som často navštevoval. Na veľké sviatky pozvali ma aj na obed. Chvíľka rozhovoru so svätým vrátnikom bola mi vždy veľmi radostnou. Alfonz hovoril len o tom, čo sa týka Boha • a jeho svätej služby. Pokojne, ale presvedčivo hovorieval o božej dobrote ku nám a o povinnej vďa-ke. Pri rozhovore tvár sa mu tak vyjasnila a jeho slová ma neraz tak dojaly, že som až zaslzil. Predo mnou stál muž odovzdaný Bohu, ktorý dosiahol úplného súladu. To pôsobilo na mňa najhlbšie."
Alfonz všetko posvätil snahou po vysokej svätosti, ešte i telesnú činnosť ako jesť a spať. Očitý svedok, P. Ramohi hovorí: „Alfonz si v jedle predsavzal stále sebamŕtvenie, a to aj uskutočňoval prísne a dôsledne. Chuti nechcel nikdy lichotiť. Jedol len preto, aby obnovil sily. Ale i tu sa riadil poslušnosťou, ktorou dusil svoje zdanie. Za 24 rokov nikdy si pokrm neokorenil. Myslel, že musí jesť protivné jedlá, lebo tu nebolo nebezpečenstva, že povolí maškrtnosti. Vidno, aká bola jeho vôľa dosiahnuť svätosť! Jeho zákonom bolo, že mimo duchovného potešenia v styku s Rohom nesmie zakúsiť nijakej rozkoše, čo i dovolenej. Rol si vedomý svojej nadpriemernej milosti, ktorá to žiadala. Alfonz hlboko poznal človeka. Preto sebe nedôveroval. Kým sa na niečo odhodlal, musel poznať Roží súhlas alebo výslovnú žiadosť." — Vo svojich spisoch vykladá, ako ho Roh viedol v spôsobe života, ktorý je jednou z mnohých ciest ku svätosti.
Boh odmenil i tu Alfonza. „Pri stole, píše, ma často navštevuje Spasiteľ so Svojou panenskou Matkou. Pocit môjho šťastia je vtedy nevysloviteľný. Jem, ale duša mi je hlboko ponorená v Bohu. Niekedy zabudnem, čo robím. Opovažujem sa tvrdiť, že jem len z poslušnosti. Prirodzenej rozkoše pri tom vôbec nemám!" Stolové modlitby a krátka návšteva po jedle bola pre Alfonza časom hlbokého nazierania a duchovnej rozkoše, ktorú nemožno prirovnať k ničomu zemskému.
„Raz, — spomína P. Colin, — mi bolo dopriate vidieť, ako svätý brat trávi noc. Bol chorý, a predstavení ma poverili, aby som bol pri ňom. Na môj veľký údiv Alfonz celú noc sa modlil vzdychami alebo krátkymi rozhovormi s Bohom. Keď som myslel, že spí, modlil sa tichúčko žalmy a iné dlhšie modlitby. Ako si to vysvetliť? Alfonz sa modlil i vo spánku!" Niečo k tomuto dodáva sám brat: „Keď idem spať, prežehnám sa svätenou vodou, pokropím i posteľ so slovami: ,Požehnanie Otca, i Syna, i Ducha svätého.' Po srdečných vzdychoch, ako: ,Sláva Otcu, i Synu, i Duchu svätému, Bože ponáhľaj sa mi na pomoc', ticho zaspím pod o-chranou Bohorodičky a môjho anjela strážneho."
To hľa, zhustený prehľad všedného života sv. Alfonza. No netreba ísť do podrobností. Ide nám len o svetonázor, ktorý sa v ňom javí. A to je o pravdivý katolícky svetonázor, ktorý vzťahuje na Boha a Jeho vôľu každú udalosť a akúkoľvek o-kolnosť života, nech sa človeka dotkne v akejkoľvek podobe. Žiť dľa vôle božej znamená dokonalú svätosť — a túto dosiahol prostý rehoľný brat — Alfonz.

Strom života.

Modlitba je stromom života. Z nej sa živia všetci obyvatelia raja svätosti. Výstižne pomenovali ignaciánske duchovné cvičenia — školou svätosti a modlitby. Jedno od druhého sa nesmie oddeliť. Bez modlitby niet svätého života. Nezáleží na vonkajšej podobe — tá je podivne rozmanitá, ale na podstate modlitby, a tá je obcovať s Bohom. Z modlitby pramenia milosti, sila nadprirodzeného života. Bez tohoto stáleho obnovovania síl pomaly slabnú vonkajšie prejavy vnútorného, nadprirodzeného života, čnosti. Svätosť oslávených v nebi je v tom, že sú ustavične v najvrúcnejšom spojení s Bohom. Na zemi stupeň spojenia s Bohom v modlitbe je spolu stupňom svätosti. Čín\ užšie sme na zemi s Bohom spojení, tým sa viacej blížime k nebeskej svätosti.
Alfonz miloval modlitbu. Nikdy nemohol nájsť dostatočných slov, aby nimi vyjadril svoju lásku ku modlitbe a poukázal na jej vysokú cenu. Je mu veľkou, vzácnou, oblažu j úcou, svätou, uspokojením a občerstvením. Hromada názvov nie je a-kýmsi pobožným vychvaľovaním z prepiatej horlivosti, ale výrazom úprimnej lásky k modlitbe. Tieto Alfonzove slová, ktorými vyjadruje svoju lásku k modlitbe, sú úprimné ako myseľ dieťaťa, ktoré vzácnemu verejnému hosťovi podáva uvítaciu kyticu, alebo ktoré svojím prostým spôsobom chváli prednosti svojej matky. U Alfonza je to všetko pravdivé. Slová a skutky u neho sú v najbližšom súlade a nesú pečiatku svätej osoby. V Bohu nachádzal život, odpoveď na otázku a ukojenie túžby po šťastí. Boh božský odmenil Svojho sluhu. Ani spánok nezahalil jasné poznanie božej velebnosti, ktoré trvalo v jeho duši.
Chvíle mimoriadneho precítenia Božej blízkosti boly pre Alfonza najkrajšími a najmilšími. Vtedy rozjímaval asi po dve hodiny ráno i popoludní. V reholi vstával na modlitbu dve hodiny včaššie ako Ostatní. Neraz prestál niekde v kúte, alebo prekľačal pred svätým obrazom ponorený
do rozjímania celý svoj voľný čas. Obyčajné všetkým predpísané duchovné cvičenia Alfonzovi ne-stačily. Vídali ho rozjímať pred sochou nepoškvrneného Počatia a pred veľkým krížom neďaleko brány. Pohľad na krucifix ho často dojal až k slzám. Keď Alfonz s rukami na prsiach a so slzami v očiach kľačal pred týmto krížom, každému sa začala duša rozpúšťať vo svätej pobožnosti.
Donna Praxedis de Paz žila ako dieťa na zámku Bellver. Brat Alfonz niekdy sprevádzal pátra, ktorý išiel na hrad vybaviť rozličné veci. Donna vypráva s veľkou úctou svoje pamäti o Alfonzovi. Sotva si sadol niekde na lavičku, alebo sa utiahol niekde do kútika, hneď sa modlil. — Reči nepočul, osoby a predmety nevidel. Raz sedel na zámockom dvore a modlil sa. Holúbky priletely k nemu, po-sadaly mu na plecia a hrkútaly okolo ušú. Jediný, kto to nezbadal, bol sám Alfonz.
V modlitbe bratovi nič neprekážalo. Ani čas, ani miesto. „Kdekoľvek som, píše, bez namáhavého myslenia môžem sa ľahko- modliť. — Predtým som musel dlhšie rozjímať. Teraz mi stačí chvíľka, každý duševný pohľad k Bohu naplňuje ma pokojom a dokonalou potechou. — Stalo sa, že som v modlitbe zaspal, ale modlil som sa ďalej. Tak sa mi stal spánok modlitbou. Splnily sa na mne slová: „Spím, ale srdce moje bedlí."
Zprvoti Alfonz si k rozjímaniam vybral Kristovo utrpenie. Neskôr pod vedením milosti božej prešiel ku vlastnostiam božím. Boh nekonečne veľký a velebný bol vlastným a stálym predmetom jeho hlbokého duševného života. Všetko myslenie a chcenie sa nieslo k tomuto vznešenému cieľu. Bol, ako sám vraví, celkom premenený v Krista. V desiatom roku svojho pobytu na Majorke naznačil si niečo o svojej modlitbe. „Keď sa modlím, Spasiteľ ma podvihne k sebe a za veľkého ticha
sme celkom sami. Vidím na kríži krvácať božiu Lásku ... pre mňa. Neodolná túžba ma ťahá k tej veci nevýslovného milovania. Srdce mi nemá pokoja, kým sa s ním nespojí, ako kúsok železa s ohromne silným magnetom. — Už sme spolu. Kristus a ja. On mi daruje všetko, čo len má, — ja tiež — tak prosto a tichúčko, ako to robieva opravdivá láska. Som vrhnutý do priepasti božskej slasti, ktorú plnými dúškami pije nielen duša, ale i smysly.
Pre objasnenie môže slúžiť tento obraz: Železo od prírody je' chladné, nemá ohňa. Keď ho položíme do žiary, pomaly sa rozpaľuje, až ho skoro nevieme rozoznať od ohňa. Keď pálčivosť dostúpi vrcholu, oheň a železo sa slejú. Vidíme len jednu iskriacu sa žiaru.
Podobne sa deje i sjednotenie duše s Bohom. Duša spočinie v Bohu a prijme toľko božského na seba, že stratí svoju stvorenú prirodzenosť. Láska k Bohu je ako oheň. Ňou sa duša rozžeraví viac a viac. Skoro vidí Boha v sebe sídliť a odpočívať so všemožúcnosťou svojej lásky, ktorá všetko trávi a sjednocuje. Často som videl v sebe osobu môjho Pána tak živo, že ma celkom pripútala k Sebe. Ľudia, ktorých som stretol, zdali sa mi ako letiace tiene.
Istého dňa modlil som sa ruženec. Odrazu som videl prichádzať svoju nebeskú Matku so svojím Synom. Spasiteľ šiel po pravej ruke svätej Matky, ó, aké šťastie! V srdci sa mi usídlil Pán. Medzi svojím srdcom a Srdcom Ježišovým videl som svoju drahú nebeskú Matku.
Od tých čias je už dvanásť rokov, ale príhodu som nezabudol. Žije mi v pamäti tak jasno, ako včerajší deň."
Alfonzova modlitba však hneď od počiatku nebola taká vysoká. Zdokonaľovala sa pomaly: so stupňa na stupeň. Svätý brat v svojich duchovných zápiskoch naznačuje cestu, ktorú prekonal, kým dosiahol vrcholu. „Najprv, píše, začínal som uvažovať hnusobu a ťarchu svojich hriechov. Tri roky mal som oči mokré od horkých slz. Ach, veď som urazil nesmiernu Velebnosť božiu, tak ťažko! Táto doba, ktorej vedúcou myšlienkou bol urazený Boh, bola pre mňa cestou očistenia.
Neskôr som začal pozorovať trpiaceho Boha v našom Spasiteľovi. Rozmýšľal som o Jeho namáhavom živote, bolestnej smrti a slávnom vzkriesení. Trvalo to viac rokov. Bola to cesta osvietenia, ktorou idú všetci pokročilejší v duchovnom živote. Nezastal som ani tu. Krása, moc a láska nesmierne vznešenej Velebnosti božej upútala môj duchovný zrak. To bola pre mňa cesta najvnútornejšieho spojenia s nesmiernou láskou Ježišovou. Zlatým chodníkom milovania kráčal som vždy bližšie a bližšie k Bohu. Pohrúžil som sa do mora božej krásy a musel som celý zahorieť. Duchovným okom videl som Boha, ktorý prevyšuje všetko stvorené. Stál predo mnou a ja som na Neho hľadel v nemom obdivovaní. Pozoroval som večnú a nestvorenú lásku božiu, ktorá ma zasypávala dobrodeniami, hoci jej za to nemôžem nič dať. Čím hlbšie som poznával Boha, tým jasnejšie som videl svoju bezcennú bytnosť. Ustrnul som. Jediné, čo som mohol, bolo milovať. Moja vôľa pohnula sa prudkou túžbou pre Boha pracovať, k'oriť sa a trpieť. Čím viac som poznával Boha, tým viac som túžil po potupe, zaznávaní a utrpení, keby to žiadalo vytrvanie a vzrast v Jeho milovaní. Úprimne som hovoril k Bohu: „Pane, ty znáš, čo som; ale akože ja môžem poznať Teba?" Hneď som sa cítil vytrhnutým nad hmotnú prírodu a zastal som vo svätej blízkosti božej. Boli sme sami. Okolo mňa bol iný svet. Moja úbohosť bola zaliata žiarou božského svetla. Ach, božia Velebnosť! Pozoroval som sa. Bol som ako tma proti slnečnej žiare Boha. Zrazu prudko vybuchla vo mne celá sila lásky k Nemu a vzmáhala sa stále viac a viac. Týmto sa skončila podivná hra spojenia Boha a duše.
Boh dvíha dušu do bezhraničnej výšiny svojho bytia a hneď ju aj ponoru j e do hlbín jej vlastnej ničoty. Čím hlbšie sa hrúži do svojho nič, tým vyššie sa nesie orlím letom lásky.
Takto vzniklo medzi mnou a Ním priateľstvo nevyjadriteľnej dôvernosti. Niekedy som myslel, že ma už ide obdariť blaženosťou svojich svätých.
Často jediný vzdych vyvierajúci z hlbín duše. ako: „Pane, milujem Ťa, Ty si môj a ja Tvo j", vrhla ma do náručia božieho. Zatopil som sa v mori nevýslovnej Jásky, čo ako požiar večne blkoce. Boh ma spútal svojimi sladkými reťazami. Bol som bezmocný. Onemel som od krásy a údivu. Oh, keby som vedel vylíčiť pálčivosť lásky, ktorá sa mi rozliala v duši! Kto pochopí jej velebu? Požíval som j ti a opojila ma. Ale znázorniť slovami — nie — nemožno.
V takom stave všetko, čo má Boh, má i duša a čo má duša, má i Boh. Duša je u svojho miláčka a miláček je pri duši. Sú svoji a sami v posvätnom tichu.
Všetky myšlienky a akty spia v božom lone. Nič zemského ma nehatí byť pri Ňom. Vôľa chce, čo chce On a nezdráha sa.
Duša na tomto stupni miluje Boha vytrvale a dokonale, modlitba jej je slasťou, uspokojením a príjemným osviežením. Niet tu námahy a únavy, akú pociťujú začiatočníci. Bada sa baví pri Bohu v nedotknuteľnej tichosti.
Po ťažkej dennej práci človek sa teší chvíľke odpočinku. Mne je príjemným oddychom pár minút, ktoré prežijem v modlitbe na prsiach božích. Najmä tri duchovné cvičenia mi prinášajú najviac útechy.
Trojakým spôsobom sa mi roznecuje duša k vysokej duchovnej radosti: Prvý je v tom, že si predstavím božiu Nesmiernosť. Duch v obdive zaleje sa láskou k tak nevýslovnej osobe, akou je Boh.
Druhý spôsob nie je v mojej moci. Sám Boh zvestuje sa mojej duši, ako keď plnosť jarného slnečného jasu vrúti' sa oblokami do izby. Ako len môžem, tak plesám a vítam božiu lásku. Aká je blaliosklonná! Keď príde ku mne, v duši mi zavládne pokoj, lebo sa splnila moja túžba.
Tretí spôsob je zvrúcnením a znežnením druhého. Božia blahosklonnosť-ikle tak ďaleko, že zachádza s dušou ako matka s dieťaťom. Dieťa je rado a celé bez seba v náručí matkinom. Matka sa nad tým teší. Laská, bozkáva a prihovára sa svojmu miláčkovi. Nakoniec už ani nevie, čo má od lásky robiť a hovoriť. Dieťa bľaboce* Matkinmu srdcu je to sladkou hudbou. Toto šťastie by neza-menila za nič na svete.
Tak robí Boh s mojou dušou, ktorá je ešte ú-boliejšia od dieťaťa. Počína si čo naj nežnejšie, len aby ma rozohrial Svojou láskou.
S čím detinskejšou poníženosťou predstupuje duša pred Boha, tým mu je milšia. Veď ktože je pred Bohom veľkým? Len ľuďom dobrej vôie a úprimného srdca odhaľuje Svoje tajné pravdy. Boh mi preukazoval tým viac lásky, čím prostej-šie som hovoril.
Moja láska k Bohu rastie so stupňovaným poznaním Jeho nepochopiteľnosti. Vidím všetky stvorenia v celej ich kráse a vznešenosti. Ale Boh je krajší, omnoho vznešenejší a nekonečne väčší!
Zavrhujem všetko, čo je a čo by mohlo byť, lebo nič neprevýši božiu Velebnosť. Čím viac pozorujem, čo Boh je, tým viac poznávam Jeho hodnotu. Je tak nesmierny, že nikto iný Ho nemôže celkom pochopiť, len On sám.
Vidím ohromnú ríšu jestvujúcich vecí a bytností. Nado mnou krúžia svety a pod mnou sa plazia zemské tvory v celom množstve a rozmanitosti. Nie! — Preč! To nie je Boh! On je väčší! Boh je väčší, väčší... Moja nevedomosť o Bohu rastie bez konca a hraníc. Poznávam, že Boh je nad všetko poznanie. On je nevyspytateľný a ja nevedomý. Táto nevedomosť robí mi dušu slobodnejšou a stúpam takto vždy vyššie a vyššie do krajiny poznania. Ako to? Áno, poznávam čím ďalej tým jasnejšie nekonečnú tajomnosť božiu a svoju nevedomosť i slabosť."
Z týchto slov díva sa na nás túžba veľkej výbojnosti, žiadosť dôverného styku s Ním, s Tajomným, s Bohom, s hádankou, ktorá je priveľká na krehučký ľudský rozumok. K takejto veľkej mystickej výšine prebojoval sa Alfonz ozaj železnou vôľou a šľachetnou veľkodušnosťou. — To je zákonom Božím skoro pre každého. Boh skúša bolestnými navštíveniami, lebo len v nich sa dokáže, kto Mu je verný, a kto hľadá Jeho a nie nejaké časné alebo smyselné dobro. Veľmi ťažká skúška bola pre Alfonza, že roky a roky mal práve pri rannej modlitbe prudké pokušenia modlitbu si skrátiť. „Asi dvanásť rokov — hovorí — musel som prudko bojovať, aby som si odbavil rannú modlitbu. Sotva som si pokľakol, napadla ma taká slabosť, že som len s napnutím všetkých síl neklesol na kľakadlo. Táto nemoc (a či pokušenie — neviem) trápila ma i na tele i na duši. Niekdy mi prišlo tak zle, akoby som mal už zomrieť.
Ale Boh chcel, aby som žil. žiadal odo mňa ako dôkaz lásky nielen slová, ale hlavne skutky. Poznanie božej vôle dodalo mi síl vytrvať, ba víťazne sa prebojovať. — Za modlitby som trpel, ako keby som bol s Kristom ukrižovaný. Nemal som nad sebou vlády. Zronenosť ma obklopovala so všetkých strán. Á čím udatnejšie som bojoval, tým ukrutnej šie boly moje bolesti. Kľačal som strápený vlastnou biedou ako slabé dieťa pod ťarchou o-zrutnej hory. Srdce mi bolo presiaknuté bolesťou a zármutkom ako namočený kúsok chleba vodou.
Po modlitbe zmizla slabosť a každý vnútorný i vonkajší bôľ. Cítil som sa ľahkým a veselým. Bol som hotový na všetko dobré a čnostné. Boh pre-bohate odmeňoval moju vytrvalosť za rána duchovným občerstvením. Zabudol som celkom na raňajšie útrapy, keď ma povzniesol k najvznešenejšiemu nazieraniu a dával mi okúsiť plnosť Svojej lásky."

MODLITBY SV. ALFONZA K UKRIŽOVANÉMU SPASITEĽOVI.

1. Za pravú prostotu srdca.

Ježišu, Pane môj! Daj mi do duše dar svätej prostoty. Nech zmizne z nej pokrytecká a zvedavá nespokojnosť.
Spoj ma so Sebou, najvyššou Dobrotou, tak vnútorne, aby som mohol čo najlepšie porozumieť, že všetko dostávam z Tvojej požehnanej ruky a že všetky stvorenia sú v službách jedine Tvojej najsvätejšej vôle. Túto Tvoju najsvätejšiu vôľu pomáhaj mi vždy a všade plniť, či už sám mi budeš v srdci hovoriť a či skrze stvorenia.
Daj mi poslúchať v ozajstnej prostote, aby som sa cvičil v poslušnosti, hľadiac v úprimnom
podrobení len na Boha, a vykonávajúc všetko, čo mi ona káže, s láskavosťou a bez rozčuľujúcej náhlosti.
Takáto prostota zosilnie vo mne len vtedy, keď som ponížený a malý pred Bohom a odtrhnutý od všetkých stvorení. Prostota sa mi usídli len vtedy, keď budem naozaj stále pred Tebou, ó Bože, kráčať a keď budem vyhľadávať len Tvoju väčšiu česť, ó Bože, a nie svoju. Táto čnosť robí dušu veľmi neprístupnou zlému, ale vynajdivou v dobrom a nevinnou ako deti.
Takto pochopená, ponížená prostota spraví moju dušu pred Tebou, ó Bože, prostučkou ako útle dieťa, ktoré nevie ináč matku prosiť len slzami. Z tejto prostoty potom príde mi do duše dokonalá dôvera, lebo vo všetkom a všade závisím od Boha a sám v seba nedôverujem.
Tak som, ó Bože, vo všetkom podrobený Tebe a z lásky k Tebe aj všetkým tvorom. Takto dáva moja duša sama od seba a neličene prednosť všetkým; slúži všetkým a poslúcha všetkých, nič nehľadá, nič si nežiada, ale je spokojná s Tebou, ó Bože, ako dieťa $o svojou matkou.
Moju dušu nezachváti už potom ani hnev, ani mrzutosť, ani pomstivá myšlienka.
Konečne môže na moju dušu, ktorá sa stala prostou, prísť hockoľko nepríjemností, na nič sa nebudem ponosovať.
Ó Bože, akou múdrou sa stala moja duša svätou prostotou. Ako malé dieťa poznáva teraz už len dobré a o zlom nevie nič.

2. Za dosiahnutie božej múdrosti.

Milovaný Spasiteľu! Prosím Ťa pre hrozné múky, ktoré trápily Tvoju sv. hlavu a pre nesmiernu lásku, ktorá Ťa pohla tieto boľasti za mňa znášať, nakloň ku mne Svoju tŕnim korunovanú hlavu, aby si moja hlava odpočinula na Tvojej, a prenikni ma Svojou božskou múdrosťou natoľko, nakoľko uznáš za dobré na Svoje oslávenie a na moje obšťastnenie.
Tvojej múdrosti pre svoj duchovný život veľmi potrebujem. Touto Svojou múdrosťou riad i vnútro i vonkajšok môj. Všetky výkony mojich síl uveď s ňou do svätého súladu. Ani v najmenších veciach nebudem nič robiť, myslieť, hovoriť alebo trpieť skôr, akoby som rozumom Tvojou múdrosťou osvieteným dôkladne nepreskúmal všetky o-kolnosti a príčiny. Vo všetkom budem sa riadiť len vedením Tvojej svätej múdrosti, ktorá mi vnútri milo a nežne hovorí.
Daj mi v jasnom svetle Tvojej múdrosti poznať Tvoju krásu a nekonečnú láskavosť. V tejto slnečnej žiare ukáž mi moju a všetkých vecí biednu ničotu. Ponor moiu dušu do mora Tvojej lásky a Tvojho božského šťastia, aby sa ním opojila. Nech moja duša len tú jednu žiadosť pozná, Teba mať za stred myslenia a počínania a zabudnúť na vlastné ja. Pokiaľ len žijem, daj, aby som bol slepý, hluchý a nemý pre všetko, čo nie si Ty. Amen.

Alfonzov život v prítomnosti božej.

Alfonz dosiahol vo svojom modlitbou presiaknutom živote ideál svojho duševného otca, svätého Ignáca: Žil neprestajne v obcovaní s božou Velebnosťou. „Náš svätý otec, píše P. Ribadeneira, bol tej mienky, že žiť v Božej prítomnosti je dôležitejšie, ako venovať veľa času modlitbe. Lebo tak každý skutok lásky a poslušnosti premení sa vraj »a modlitbu a všetko naše počínanie bude celkom dľa svätého úmyslu božieho."
Touto zásadou riadil sa svätý brat vo svojom živote dopodrobna. Boh ho obdaril najvyšším stupňom modlitby, — no jeho vonkajšia činnosť pri tom vôbec netrpela. Robil všetko rozmyslene a sve-domite bez natupenia svojej horlivosti v obcovaní s Bohom, lebo podľa zásady svojho svätého duševného otca premenil všetko na modlitbu.
„Keď som sa nemodlil, predsa som nič nestratil. V príjemnom, veselom a priateľskom rozhovore s Behom, utekala práca za prácou. — Toto dôverné obcovanie ma nestálo nijakej námahy. Do duše mi vtiahla radosť a pokoj, ktorý prešiel i na moje vonkajšie skutky. — K nespokojnosti nemal som príčiny. Vedel som pracovať pred Božími zrakmi a neprial som si, len aby som vo všetkom rozmnožil česť svojho Boha. Takto sa modlievam pri práci."
Otec Aguirre, bratov dôverný priateľ, prednášal istého dňa, ako treba vždy žiť v Božei prítomnosti. Hovoril, akou veľkou čnosťou je, keď svoje práce nekonáme dobre pre svoje osobné u-spokojenie, ale preto, lebo to chce Boh. Ustavične myslieť na Boha, je Boží dar, ktorý majú v najvyššej miere duše v nebi. Na druhý deň sa Alfonz o tomto rozprával s p. rektorom. Povedal mu: „Pripomínať si stále prítomnosť Božiu a dľa toho aj žiť je nad ľudské sily, ale s božou pomocou je možné, — ba ľahké a príjemné."
„Braček, povedzte mi, ako dlho môžete myslieť na Boha?" — opýtal sa ho na to páter rektor. „Žijete vari stále v Božej prítomnosti?" Alfonz sa odmlčal ako vždy, keď mal povedať niečo čisto osobného, a po chvíľke s úsmevom riekol: „Myslím, že áno . .."
Popísané listy deníka dovoľujú nám nazrieť do tejto čiastky jeho duševného života. „V prítomnosti božej som sa cvičil trojako. Mal som stále na pamäti, že nikdy nesmiem učiniť nič, čo by sa Bohu nezdalo, lebo všetko vidí. Druhý spôsob bol v tom, že som myslel na Boha, ktorý mi prebýva v duši, ale bez akéhokoľvek nútenia a námahy, skôr na spôsob duševného nazierania. Videl som Boha i v sebe i na každom mieste. Zdalo sa mi, že Boh má veľkú radosť, keď sa duša snaží stále si uvedomovať Jeho prítomnosť, zaoberá sa s ním v myšlienkach a obracia sa na neho v krátkej, ale vrelej modlitbičke. Boh dá duši všetko, čo potrebuje k neprestajnému obcovaniu. Duša má len jednu starosť, aby si milosť zachovala plnením vôle božej a ju využila cvičením sa v čnosti.
Tretí spôsob, ktorým kráčam v prítomnosti božej je v tom, že vzbudzujem srdečné city lásky. Božia prítomnosť v duši pôsobí akúsi mdlobu všetkých duševných schopností. Duša nevie nič iného len ísť s radosťou v Jeho prítomnosť. Láska prechádza z duše na telo, ktoré sa celé rozochveje nežným vnútorným citom a ten zaujme pre seba celého človeka. Boh býva v duši tak, ako v každej stvorenej bytnosti; ale duša ho nevidí, len si je vedomá Jeho prítomnosti a pamätá sa, že zakúsila s nim mnoho mimoriadnych a radostných chvíľ. Toto vedomie prenesie na všetky iné ju obklopujúce veci, v ktorých Boh tiež prebýva určitým spôsobom a zvelebuje Jeho velebnú bytnosť, ktorá je základom všetkého bytia.
Raz mi predstavený zakázal stále kráčať v Božej prítomnosti. Vo svojej otcovskej starostlivosti myslel, že sa priveľmi namáham a si škodím. Poslúchol som. Snažil som sa uniknúť Rohu. Utekal som pred ním. Ale márne. Oči môžem zavrieť, aby som nevidel predmety. Nevidieť však Boha, necítiť Jeho svätú prítomnosť, to mi nebolo možno! Medzi ranou a Bohom nastal zápas, v ktorom som bol premožený... V skutočnosti obcovanie s Bohom ma nestálo nijakej námahy, tak ako nikoho neunavuje pohľad na milý zeleňajúci sa a rozkvitnutý kraj."

Prítomnosť božia — školou svätostí.

Bez slnka zhynuly by všetky rastliny a s nimi všetko ostatné žijúce stvorenie. Ale v teplom g e-lektrízuj úcom slnečnom kúpeli rastlinstvo kľúči, mohutnie, kvitne a prináša svoje ovocie. Na zlatom slniečku kvetiny rozpustia plnú svoju nádheru farby a vône, ale za noci a zamračených dní ka-líšky sa sklonia, listy ovisnú, akoby celá príroda smútila ťažkým bôľom. Niektoré kvety pri východe slnka radostne otvárajú svoje kalíšky a pri západe slnka skrývajú svoju nádheru. Hádam smútia?
Týmito kvetinám sa podobajú ľudské duše. Bez slnka, ktorými je Boh, sú smutné, úbohé a ich život trpký, bez radosti. Veď kto ich má potešiť?
Duša je stvorená na to, aby z celej svojej sily milovala jedine Boha. Duša bez lásky k Bohu musí byť smutná, lebo stratila svoj najväčší poklad, záruku večnej existencie, lásku k Bohu. Podobá sa domu, v ktorom vymreli obyvatelia. Stojí smutný, ošarpaný a ide v ústrety neodvratnej skaze. Smutnú dušu môže potešiť len sám Stvoriteľ. Keď však neprichádza k nemu a neporadí sa s ním vo svojich ťažkostiach, upadá do chýb a biedy. Zoslabne. Nevládze pretrhať osidlá rozkoší. Neobnovuje oheň svojho ohniska, až pomaly vymizne zo srdca i viera i nádej i láska. — Celkom inak má sa duša, ktorá kráča v prítomnosti božej! Hodia sa na ňu slová žalmistu: „Radujem sa, lebo neustále myslím na Bolia."
Boh ju teší a štedro jej dáva zo svojho vlastného šťastia; oblieka ju deň po deň do krásnejúceho odevu čností a upevňuje v dobrom a svätom ú-mysle. — Taká duša stáva sa príbytkom najdrahších pokladov viery, nádeje a lásky. Horí len jednou túžbou, aby uvidela Boha; pamätá len na veci božie a rozmýšľa len nad veľkosťou božej velebnosti a vlastnej ničoty.
Všadeprítomnosť Boha ju učí sklopiť oči, o-vládať uši a jazyk, dobre usporiadať svoje vnútro i vonkajšok, nikdy nedávať prednosť pred Bohom, ani sebe, ani nijakému inému stvoreniu, a konečne mať Stvoriteľa za stred svojho myslenia a počínania. — Duša, ktorá kráča v prítomnosti božej, stane sa pomaly dokonalou. S hnusom sa odvráti od každej polovičatosti v milovaní Boha. — Vyhýba i najmenšiemu všednému hriechu. Boh ju naučí žiť čistým úmyslom. Osvojí si pravú zbožnosť, nie povrchnú, pokryteckú, ale pravú, vnútornú, ktorá pôsobí, že človek žije dľa zákona božieho.
Takáto duša sa vôbec neprestáva modliť. Nezačne nijakú prácu, kým sa neporadí s Bohom, necíti ani najmenšiu radosť alebo bolesť, ktorú by neobetovala Darcovi. Veď z Jeho dobrotivej ruky pochádza všetko, či šťastie, či nešťastie. Naučí sa podriadiť svoju vôľu a úsudok, kedy treba, lebo Boh jej tichúčko pošepne a ona poslúchne. V tejto božej škole i horký blen stáva sa sladunkým medom a pre márnu pozlátku, ktorej sa svetáci tešia ani malé deti, má len pohŕdlivý úsmev.
Hej! Miluje len Boha.
Pre nebeské veci naučí sa zniesť prenasledovania a protivenstvá, strpieť chyby bližného, tešiť zarmútenú dušu a nikdy nikde nikoho neurážať!
Všadeprítomný Boh je dobrým učiteľom hrdinského boja proti všetkým chybám a trpezlivosti v utrpení. Utrápenú dušu chce očistiť a prístupnejšou učiniť Svojej láske. Kto porozumie tento boží úmysel a neklesá v bôli, dáva jasný dôkaz pravej lásky k Bohu.
Duša žijúca v prítomnosti božej dáva dovolenie Bohu, aby ju učinil podobnou Svojmu Synovi Ježišovi Kristovi. Pravda, musí pozorne načúvať boží šepot a poslúchať ho s pokornou láskou ako svojho učiteľa.
Sama večná múdrosť učí dušu!
Aká dobrota, že sa nám stáva učiteľom, ktorý sa nikdy nemýli! Ticho a bez hrmotu veľa slov rieši všetky pochybnosti. — Dáva poznať večné pravdy života. Len jedno žiada: cvičiť sa v láske k Nemu, aby sme niekdy mohli prijať odmenu nekonečných nebies.

Modlitba a sebapremáhanie — krídlami duše.

Žiť sväto bez sebapremáhania nie je možno. Sv. Alfonz hovoril, že sa cvičil v modlitbe a seba-premáhaní, lebo vraj takto s milosťou božou vyletí do výšin kresťanskej dokonalosti. Sebapremá-haním náš svätec došiel až k vedomému sjedno-teniu s Bohom. Kde mu len prišla pod pero táto čnosť, vždy píše o nej s veľkým obdivom. Sotva je spisovateľ, ktorý by sebazaprenie tak cenil a odu-ševneno chválil. — Spomína dva druhy sebapremáhania: telesné a duchovné.
V tejto kapitole nejdeme vypočitovať jednotlivé prípady, ktoré sú u každého svätého iné, ale len o vedúcu myšlienku, ktorá kraľovala v jeho živote sebazaprenia.
„Prvé sebazaprenie vidím v tom, že všetku starosť o svoje telo prepustím svojmu predstavenému. O telo sa nestarám viacej, ako o nejakú mŕtvolu, lebo som všetkým jeho túžbam celkom odumrel. Ach, Bože môj, ako často ma pod kepienkom čnosti omámila a oslepila povoľnosť môjmu telu!"
Svätý brat v mŕtvení svojho tela zašiel často tak ďaleko, že ďalej ísť ani nemožno. Ukladal si
najprísnejšie tresty, len aby sa stal pánom svojho tela a jeho chútok.
Na začiatku svojho duchovného života Alfonz neznal mieru, nakoľko sa môže premáhať, a málo chýbalo, že si celkom nepochoval zdravie. Nevedel, že sebazaprenie tela nesmie priveľmi a trvalé podkopať telesné sily. Očividome slabol a mizol. V reholi však učinili koniec tejto nerozumnosti. Každý mesiac musel napísať soznam všetkých skutkov pokánia, ktoré chcel vykonať. Niečo mu dovolili. A v tomto potom bol Alfonz neúprosný a do krajnosti dôsledný.
Keď v posledných rokoch pre chorobu nemohol ísť k predstavenému prosiť o dovolenie, poprosil spolubrata o túto službu. Takto dal na javo, že jeho srdce bolo nenásytné v láske k Bohu a tým i k sebapremáhaniu. Nezameškal ani jednej vedomej príležitosti k sebazapreniu. Odsúdil svoje telo hrdinským rozhodnutím oživujúcej duše na trvalé a preto tým bolestnej ši e mučeníctvo, ktoré ho učinilo povoľným duši v takej miere, že mohla neustále prebývať na úslní božej lásky.
Alfonzovi bolo sebazapieranie akoby druhou prirodzenosťou. Krivdili by sme mu, keby sme mysleli, že hybnou silou jeho činov bola ctižiadosť a náruživosť človeka, ktorý nezná cieľa, tedy fanatika. Nie hlavatá namyslenosť, ale heroická láska k Bohu! Len pre ňu vedel byť tak bezohľadným oproti sebe!
Duševný vodca a milosť božia bola upravo-vateľkou jeho krokov. Nežil pre seba, ale pre Boha. Ísť cez všetky prekážky priamou cestou lásky, Urobil pre seba zákonom, ktorý nesmel nikdy prestúpiť!
V svojom sebamučení zašiel do takých podrobností, že ich obyčajný človek v tejto miere stále a takým silným sebanútením nemôže, ba nesmie
robiť, aby neprestúpil hranice svojich síl a neupadol do smútku, znechutenia, neistoty a nepokazil si tak nervy. Stratil by duševný pokoj a tým by zabil a na dlhý čas zastavil svoj duševný vývoj. Niekto môže lietať ako orol, iný zas bežať ako strela, tretí sa môže ponáhľať ráznymi krokami, ale niekto smie sa len plaziť a už to vyčerpáva jeho slabulinké svallcy. Tým však nie je nik o nič u-krátený. Boh je správcom svojich darov pre každý obor života podľa svojho nevyspytateľného súdu.
Alfonz sa rozhodol nechcieť a nehľadať nijakej rozkoše, mimo priameho obcovania s Bohom v modlitbe. Keď zazrel kvetiny v ich južnej oslepujúcej kráse, odvrátil zraky. Božie dokonalosti boly pre neho nesmierne krajšími kvetami! Pred svätým bratom rozľahlo sa nádherné, hýrivé jaro, plné sýtej krásy, ktorú azda nikdy nézachytí štetec umeleckej ruky maliarovej, a Alfonz nad očakávanie zavre blýskavé oči a ticho sa vnorí do ešte voňavšej prítomnosti božej Veleby. — Nové šaty nechcel strpieť, zdaly sa mu až veľmi neprimeranými a prosil o staré. Nechcel v ničom pripustiť k sebe radosť, ktorá nebola celkom nadprirodzená. Dobré, chutné jedlá sa mu nepáčily z obavy, že popustí smyselnosti a jeho vysoký pomer k Bohu utrpí nejakú stratu. Vyhľadával len protivné pokrmy. A ak sa niekedy tešil, že ide jesť alebo piť, bolo to vtedy, keď išiel užiť nejaký trpký nechutný liek. Túžba čo najužšie sa spojiť v láske s Bohom, hnala ho k takémuto počínaniu.
Svätec pochopil Boha, poznal Jeho osobnosť tak znamenite, ako hádam len malinký počet svätých v celých dejinách kresťanstvas Preto tak silno túžil milovať a byť milovaným od bezhranične nekonečnej Velebnosti božej.
Avšak Alfonzov život sebazapierania obsahuje ešte viac, ako telesné mŕtvenie. Je to práve naj-
cennejšia čiastka sebapremáhania, lebo sa týka ne-sriadených túžob duše a kladie na vôľu ešte väčšie požiadavky. Život vonkajšieho sebazapierania bez tíšenia vnútorných hnutí bol by klamom.
V tomto vnútornom sabazapieraní cvičil sa Alfonz tak, že všetky nepríjemnosti denného života znášal najsamprv trpezlive, neskôr radostne, išiel im v ústrety, objímal ich ako drahocenné príležitosti dokázať lásku k Bohu a bližnému. Horlivým cvičením dosiahol náš svätý podivnej vlastnosti hodnotiť všetko celkom opačne, ako to svet robí. Horké a trpké príhody, nedorozumenia, za-znania, nevšímavosť, dodržiavanie poriadku ustanoveného predstaveným, zachovávanie i najmenších zvykov a predpisov stalo sa mu sladkým a príjemným. I to je istou odmenou Boha milujúcej duše, že mrzuté veci a trápenia stanú sa jej pomaly prameňom najčistejšej rozkoše.
„Istého dňa", píše Alfonz, „Boh mi dal zvlášť jasne poznať, že všetko nepríjemné a protivné pochádza od neho a nie od ľudí. Jeho láskavá ruka riadi všetko. Pripadalo mi, že všetky urážky od bližnélio podáva mi sám nebeský lekár ako trpký liek a povďačné som bozkával jeho požehnanú ruku. Oči som uprel k nebu a duša mi hovorila so slzami vďaky: „Vďaka, vďaka, tisícnásobná vďaka Ti buď Pane, za veľké šťastie, že smiem trpieť niečo za Teba!" Takto vidím v každom trápení dôkaz nežnej a otcovskej lásky."
Alfonz v jednej svojej knižočke vysvetľuje prosbu Otčenáša: „Príď kráľovstvo Tvoje", takto: „Prvým kráľovstvom Božím je kráľovstvo nadovšetko vzácneho božieho priateľstva, ktoré je potrebné, aby sme sa vôbec mohli dostať k Bohu. Druhým kráľovstvom je kráľovstvo božieho pokoja; tretím najvyšším na zemi dosiahnuteľným kráľovstvom je mystické spojenie s Bohom. Ďo štvr-
tého kráľovstva vchádzajú len blahoslavení, ktorí vidia Boha z tvári do tvári." V mnohých kapitolách knižočky vysvetľuje Alfonz krásu a podstatu jednotlivých kráľovství a poukazuje na prostriedky, ktorými došiel do troch prvých kráľovství. Nijaká iná cesta nevedie do týchto rozkošných rajských záhrad, iba veľkodušné sebazapieranie a trpezlivosťou a láskou znášané utrpenia. Bohatier-ske duše, ktoré sa vyznačily v hrdinskom boji na tejto ceste, budú niekdy v nebi zaradené medzi anjelské sbory podľa miery a veľkosti premože-ných trápení. ' i ; - |
„Z lásky ku Kristovi poduj atým a húževnate prevádzaným sebapremáhaním duša nezadržateľne kráča k najvnútornejšiemu spojeniu s Kristom a pripodobneniu sa Jeho svätej osobe. Na tejto ceste prvým stupňom je dať lásku za lásku. Milujem Boha, beriem na seba z lásky k Nemu bolesť a jedýiou odmenou mi je čisto láska Božia a nijaké iné dobro! V druhom stupni milujem Boha, podstupujem najväčšie námahy, ale mi je jedno, či ten koho milujem, odpláca mi rovnakou láskou. Najväčšou slasťou v tomto stupni je trpieť čisto z lásky k Bohu, bez ohľadu na akúkoľvek odmenu. Láska v obidvoch stupňoch je rýdze zlato. Na druhom stupni však je to zlato očistené v ohni lásky."
Čím viac hovorí o tomto stupni, tým ohnivej-šie horí v ňom túžba po ňom a ku koncu nevie sa zdržať v pokojnom postupe myšlienok. Nevie sa udržať v pevných medziach rozumového vysvetľovania, ale sa pustí prúdom citov lásky, ktoré veľriekou vyrazily z hlbín duše:
„Ježišu, rozkoš a moje šťastie! Povedz, ako mám opísať perlistú krásu, diamantový lesk, slnečnú žiaru tvojej lásky?
Kto by si nepokladal za zisk trpieť i najväčšie bôle za Teba, keď Ty sám si trpel za nás, nie pre seba, ale z čistej lásky k nám?
ó, vy bolesti, kde ste sa podely? Zostaňte mi v srdci, veď ste mi občerstvením! Vami vnikám do Srdca môjho ukrižovaného Spasiteľa a tam zostávam bývať.
Ó, vy utrpenia, prečo sa okúňate prísť? Hľa, čakám vás s otvoreným náručím! Príďte a dovoľte mi trpieť s mojím Spasiteľom! Potupa a zneucťo-vanie, prečo ma chcete zanechať? Nie, nepustím vás od seba! Musíte so mnou byť a okrašľovať moju dušu, len tak sa budem podobať svojmu Ježišovi! Smrteľné úzkosti milujem vás, príďte na mňa, túžobne túžim po vás, aby som bol skrze vás ukrižovaný so svojím Spasiteľom.
Vy námahy, čo vysúšate život z útrob, poďte! Nech vás je mnoho a strašných!
Túžim po vás, budete mi občerstvujúcim nápojom, drahocenným posilnením! Trpieť, trpieť za Neho je najväčším šťastím mojej duše!
Ó, kríže, kríže, prečo neprídete?
Volám vás, vábim, nahováram... Hľa, s otvoreným náručím vás objímam!
Tvory, príďte a prenasledujte ma až do krvi a ukojte môj smäd po utrpení! Keď umriem z lásky k Ježišovi, iste sa utíši moja páliaca a spolu i blažiaca túžba!"
Toto, hľa, je teória Alfonzovho sebapremáha-nia! A nezostala mŕtvou, neplodnou... Mnohí zastanú pri teórii, protivia sa milosti a neprejdú od túžob k činom, ale Alfonz ju hrdinskými činmi u-viedol pomaly do života. Čo bol jeho život? Myšlienka utrpenia dokonale uskutočnená. Boly to činy 2 lásky k Bohu, ktorými sa rozvinul v opravdivého veľ ducha pred Bohom a ľuďmi!
Smýšľanie Alfonzovo dokonale sa odzrkadľuje v jeho knižočke o duchovnom živote, ktorá dobre poukazuje na základné body jeho svätosti.
Hovorí: Duša sa spojuje s Bohom dvojakou cestou: modlitbou a sebapremáhaním. V modlitbe duša hovorí s Bohom, prosí, ďakuje, hovorí mu o svojej láske, uisťuje o vlastnej oddanosti, sľubuje mu hrdinské činy, vyjavuje mu svoj obdiv, pro-stredkuje za iných, svojich bližných, či živých či zomrelých, veď smrť nepretrhla sväzky obcovania svätých, odprosuje za priestupky mravného zákona, prosí o radu. V sebapremáhaní však triumf duše je ešte velebnejší otoľko, okoľko je skutok vznešenejší ako slovo. Hrdinské slová vie hovoriť i slabúch, ale konať činy, vie len hrdina! Tento triumf zažíva duša, keď ani v najväčšej znechutenosti smútku a nešťastí nezanechá modlitbu, trpezlivé prijíma pohromy, dôsledne plní svoje povinnosti, odpúšťa, teší, koná obety pre lásku k blížnym, nedá sa nahovárať márnivou telesnou žiadosťou, ale podrobuje lelo panstvu duše, a vôbec, keď nasleduje Ježiša nielen v reči, ale i v skutkoch.
Modlitba a sebazaprenie sa neustále doplňujú, a jedno z druhého čerpá sily k vzrastu. Bez modlitby nemožno sa ani chcieť zaprieť, robiť násilie svojej vôli pre lásku k Bohu, lebo práve modlitba dodáva sily. Dobre sa modliť bez sebazapierania je tiež nemožnosťou. Sebazapieraním rastie sila modlitby a naopak. Modlitba učiní všetko ľahkým a sladkým. Premáha bôle a trápenia. Žič a blen mení na najsladší med. Nešťastie stáva sa šťastím. Modlitba posilňuje bohumilý život, do ktorého sa neustále vlieva viac posväcujúcej milosti. Čo je však bohumilý život, ako život plný sebazaprení pre lásku k Ježišovi?
Svätosť je stromom, ktorý musí mať tieto dva korene. Zo svätého života nie je možno vylúčiť ani jedno bez nebezpečia, že sa náš život stane hádam i tragickým klamom. Opravdivá svätosť nie je v sladkých citoch, videniach, mystickom nazieraní na Boha, ani nie v dlhých a častých modlitbách.
To všetko je podozrivé, ak niet v tom ducha o-pravdivej lásky, viery a nádeje, ktorá sa prejavuje silnou vôľou zriekať sa milých vecí, obetovať ich, utrhnúť si a učiniť si násilie, keď to žiada učenie Ježiša Krista. Kristus nežiada len modlitbu, ale predovšetkým skutky!
Opravdivá svätosť túži mnoho trpieť, aby dosiahla Ježiša. Volá po rinkote ostrých zbraní a nebojí sa vlastnej krvi, biedy a bôľa pre veľk>r ideál. Blčí nenávisťou oproti svojim prevráteným náklonnostiam. Na jej zástave velí neúprosné heslo: „Nech žije duša, kráľovná! Dolu s tyranskými chútkami! Nech žije pravá sloboda, zhyň otroctvo hriechu a náruživostí!"
Duše sabazaprenia sú domácimi dvoranmi samej božskej Velebnosti. Na ich hlavách diamantí sa diadém opravdivej lásky k Bohu. Platí o nich slávne slovo: „Sebe odumrely, aby povstaly k ta-jemríému vyššiemu životu v Kristu."

Hra Boha s dušou.

Naozaj krásna a potešujúca je hra Boha s dušou a prispôsobená každému stavu a stupňuduše.
Na začiatku duchovného života Boh sa hrá s dušou ako matka s dieťaťom, ktoré jej v sladkej bezstarosti spočíva na lone.
Nežne ho ubije, uštipne na buclaté líčka a ukazuje nahnevanú tvár. V nevinných očkách za-perlia sa slzy a ústočká stiahnu sa k muzike. Dosť strojeného hnevu! Materinská láska sa nezdrží. Zasype dieťa bozkami a menuje ho naj nežnejšími menami, aké si môžu vymyslieť len matky. Naposledy úsmevy zaženú každý mráčok a „mamičkin* miláček" znovu sa uškiera, čo pôsobí matke slastnú rozkoš,
Podobne Boh posiela malé utrpenia a skúšky. Duša-dieťa dá sa do usedavého fmkania. Jaj, jaj... Pán Boh ma už opustil... Nerozumie Bohu, ktorý jej v bôli dáva príležitosť, aby sama niečo pre Neho vykonala a zocelila svoje spojenie s Ním. Údery bolia, dieťatko plače a Pán ponáhľa sa ako -matka utrieť slžičky vnútornými útechami.
Dieťa podrastie — už nemôže stále píjavať detské nápoje a ľahké jedielka. Niekedy prichodí zahryznúť i do tvrdého ovsenálca. Človek musí už bojovať mečom a to tvrdo. Na ramená naváľajú sa — aspoň sa zdá — celé Himaláje, človeče, dokáž, i ako miluješ Boha a ako si ceníš Jeho lásku! V tomto boji a či hre duša stráca život, aby ho ne- I skôr dokonalejší prijala od svojho Skúmateľa.
Dieťa »je mužom, hra dostáva ešte tvrdší vzhľad. Duša stráca všetok pôžitok a občerstvenie zo zemských vecí, za utrpenie dostáva sa jej novej bolesti s bohatou odmenou vnútorného uspo- i kojenia.
V ďalšom stupni hry dušu zasahujú ešte pri- 1 krejšie rany. So všetkých strán jej krivdia a utŕ-hajú. Nespravodlivé obvinenia sa sypú ako žeravý ; popol. Boli a duša hrajú o seba. Duša, ak vyhrá, i prehrá samú seba. Prestane byť svojou. Patrí len Bohu, bez výhrady j eho nekonečnej láske... A vtedy slávi svoj najväčší triumf. Deň prehry je j dňom výhry. Boh príde v ústrety hrdinskej duši, j oddá" sa jej celý, celučký, tak, ako ona Jemu. Duša | prehrala svoju ničotu a dostala sa k samému pra- j meňu nikdy nevyschýňajúceho života. Je paňou smyslami nezakúsiteľného šťastia v náručí božom až na veky vekov ...
Pravá čnosť — svätým bláznovstvom.
Alfonzovi vytýkajú, že vo svojej snahe po svätosti dopustil sa kde-tu prepínania. Takto vraj jeho svätosti chýbe súlad. Vo svojom bezohľadnom sebazapieraní bol vraj nerozumný, v dôvere v Prozreteľnosť božiu opovážlivý, aj jeho poslušnosť že by bolo ťažko ospravedlniť vo všetkom. Slovom, že v jeho čnostnom živote bolo veľa nerozumného.
Neideme rozoberať mnohé podrobnosti z jeho života, ktoré kladú ako dôkazy. Myslíme, že aj tak málokoho presvedčia. Veľmi ľahko je vytrhnúť z Alfonzovho života jednotlivé, od obyčajného života odchylné príhody a predstaviť ich samé o sebe, vytrhnuté zo súvislosti ako prepínania.
Ak chceme svätého brata po pravde oceniť, musíme pozorovať súvislé jeho celý život. Starý, hrčovitý strom s ošarpanými, holými konármi, keď ho majster postaví do správneho úzadia a okolia, môže celkom dobre vyvolať naozaj umelecký pôžitok. Tak je to aj s mnohými jednotlivými ťahmi na obraze. A aj obraz karakteru daktorého svätého treba pozorovať v jeho spojitosti a v jeho celko-• vom účinku.
Pri svätosti je smerodajné vnútorné smýšľa-nie. To predovšetkým treba sa nám učiť poznávať. Keď sa nám však podarí v náhľadoch niektorého svätého objaviť bludy, z ktorých potom treba vysvetľovať prepiatosti a chybné praktiky v čnostiach, vtedy zaiste chybí úplná harmónia, akú sme oprávnení požadovať pri obraze pravej svätosti.
Ale takých poblúdení u Alfonza vôbec nenachádzame. Je svätý vo všetkých svojich čnostných cvičeniach. To vieme z výroku sv. Cirkvi. Ak nevieme porozumieť niektoré zvláštnosti v jeho živote, vysvetlia nám to jeho spisy.
K skúmaniu života svätého brata neslobodno Pristúpiť s mylným náhľadom, že ho treba vo všetkom nasledovať. Brat Alfonz žil len raz, a to pod zvláštnym vedením milosti božej. Kto by ho chcel
mechanicky vo všetkom napodobňovať, dopustil by sa veľkého nerozumu. Boh nemiluje mechanické napodobňovanie bez ducha. On je vždy nový a naozaj originálny. Na čo nám Alfonzovým životom chce poukázať, je duch nezfalšovanej svätosti a triumf Jeho milosti.
To aj Alfonz dobre vedel, že rozumný a svätý čnostný život vždy zostane pre mnohých hádankou a plný tajností, keď sa len prirodzeným okom naň požierajú. Preto napísal článok s nápisom. „Tajomstvo opravdivej čnosti." Tu podáva jasnú teóriu opravdivej dokonalosti, a poukazuje na to, ako ľahko sa môžu vykladať niektoré veci v usilovaní po dokonalosti za nerozum a prepiatosť. Táto úvaha vedie nás do tajomného paláca jeho myšlienok o čnostiach a o svätosti. Pravda, tu môžeme uviesť len veľmi zhustený výňatok.
„Niekto má čnosť v najvyššom stupni. Iný, čo nevie oceniť vnútorné hodnoty, bude ju u dotyčného pokladať za výplod nerozumu a znak duševnej poruchy. Ale Boh miluje takúto čnosť. Povzbudzuje dušu vnútorným našeptávaním, aby rozmnožovala svoje poklady. Učí ju nestarať sa o porozumenie ľudí a nedať sa hatiť ich súdom. Ľudskému ú-sudku zdá sa to smiešnym a akoby zrieknutím sa života, keď duša celkom sverí Bohu všetky svoje starosti a plány budúcnosti a žije len prítomnosti, využijúc ju pre Boha čo najlepšie. A veru ešte menej ľudí si vie predstaviť slasť duše, ktorá pre Boha nielen trpezlivo trpí, ale rovno hľadá boľastné uponíženia."
„Dokonalosť čnosti prejavuje sa často ako po-divínstvo, pravda, zdánlivé, lebo tu duša nekoná z pýchy, ale z vnútorného poznania vôle božej, ktorá ju takto povzbudzuje ku svätosti.*Ak Boh nedá duši sily na takého skutky, teda ani nechce, aby ich konala a nedá jej ani podnet osvietenia, vtedy by bolo opovážlivosťou niečo takého začínať. Pra-
meňom skutkov nad vlastné schopnosti bola bv namyslenosť. Ale duša, ktorú Boh vyvolil a osvietil, je istá svojho práva, vie jasne a urči to, že Boh si to praje, a preto všetko robí čisto z najsvätejších ú-myslov, smelo odbíjajúc každé pokušenie pýchy."
Ak nachádzame u Alfonza neobyčajný spôsob v cvičení čností, zaiste aj on dostal na to mnoho svetla a sily. Boh sám určuje cestu duši, po ktorej sa má stať svätou. Ale toto vedenie nebije do očú. Boh sa usídlil až hlboko v duši a odtiaľto radí, posmeľuje a posilňuje bytnosť, ktorá sa sverila Jeho rukám. Duša sa pritom ničím iným nelíši od okolia, jedine svojimi neobyčajnými skutkami, ktoré ľudia, náchylní k zlému, obyčajne pokladajú za podivínstvo. Sudcovia takého druhu sú ako tí, čo vidia v diaľke niekoho tančiť, ale nepočujú, akú pieseň hrá orchester, podľa ktorého sa riadia pohyby tanečníka. Divno by bolo vysmiať sa tancujúcemu, že je pomätený, že zle tancuje a prepína. Veď nepočuješ hudbu!
Posúdiť vysokú čnosť v jej vnútornom základe a vonkajšom prejave vyžaduje mnoho osvietenia. Konať veľké veci z čistej lásky a nenaraziť na primúdrych kritikov je veľmi ťažko. Čo je svetu nesmyslom, Bohu býva múdrosťou. Čnostný život je iný svet, svet lásky a nadprirodzených osvietení božích, je prítomné požívanie večnosti, kde dušu neťahajú už náruživosti, ale jedine pohnútky viery' dúfania a milovania Boha. Duša sa pýta, čo chce Boh, a nie, čo sa páči vlastnej vôli. V krajine čnostného života niet nič takého, ona má len dvoch obyvateľov, Boha a dušu. Boh je jej kráľom a duša poddaným.
Duša, ktorá robí pokrok v čnosti pre božiu lásku, cíti, že jej skutky majú v sebe mnoho taj u. Uvedomuje si, že každý skutok čnosti je krôčkom sblíženia sa s Bohom, záhadou Boha, ktorej vzne-
šenosť len nejasne cíti vo svojom cite. Na ruke cíti dotyk prstov Neznámeho a predsa tak Drahého, ako ju nesie do inej krajiny, do ktorej sama od seba by sa nedostala. Svätec má dvoch majstrov: jedným je sám a podobá sa záhradníkovi, ktorý okopáva a polieva, a druhý Boh, čo oživuje a dáva vzrast. A práca tohoto božieho činiteľa má na sebe znamenie tajomstva.
Je to naozaj čosi naj výš tajomného, že sa Boh a božia Láska skláňa ku krehkému stvoreniu a povznáša ho do. celkom iného sveta, kde z vlastnej sily ľudská noha nikdy nevkročila.
Nesmieme sa votierať ku svätosti, ku ktorej nie sme povolaní. Ale je nespravodlivé a ukazuje na nedôsledné smýšľanie popierať svätosť alebo zosmiešňovať ju povrchnou kritikou preto, že nechápeme jej veľké a zvláštne tajomstvá.

Martýr lásky.

Alfonza poctil Boh darmi najvyššej modlitby a mimoriadnou láskou. Preto mu chcel dať veľa príležitostí dokázať svoju vernosť k Nemu v ťažkých vnútorných bojoch. U Alfonza mal Boh šťastie skúsiť, že nemárnil nadarmo naňho svoju lásku. Víťazstva nad víťazstvá sa dobojovával, a každé víťazstvo bolo oslavovaním božej Velebnosti, pre ktorú jedine žil, pracoval a trpel.
Svätý brat bol hrdinom. Z ťažkých vnútorných bojov vychádzal ako hrdina víťazstva, ktoré veľkodušne kládol na obetný oltár.
Láska takto použije pokušenia, aby narástla na svojej sile a kráse. Človek je slobodným tvorom. Má moc milovať Boha alebo nie. Pokušenia sú na to, aby túto moc osvedčily láskou ku Stvoriteľovi. Človek je osobou, predstavujúcou určitú jednotku s j akosťou a množstvom síl a schopností. Z tohoto zjavu možno poznať, že musíme my sami tvoriť perly, diamanty, rubíny do svojej koruny, ktorá nám za jasá na hlave pred zrakom večnej Svätosti. BoŽia Múdrosť nerozsýpa nadarmo. Keď niečo dá, to určí na presný cieľ. Boh — nekonečná šľachetnosť— nikoho nenúti, ale milo zve, hovoriac: z večnej nekonečnosti prišiel som k tebe až na dosah ruky, urob svoj krok a obaja spojíme sa v svätom objatí. Urobiť krok znamená dlhú a ohnivú reťaz samých bojov. Touto bolestnou cestou duša môže vojsť do svojej slávy. Aj Kristus kráčal touto cestou. Doloróza je obrazom životnej cesty každého kresťana. Krvavé stopy naznačujú cestu, ktorou sa ubierala vyvolená duša.
„Boh mi dovolil, píše svätý brat, putovať takými cestami, na ktorých som sa stretal s bôľami, že väčšie si neviem ani predstaviť. Boh dovolil satanoví, aby ma pokúšal, a ako! Celých sedem rokov trvalo prenasledovanie. Nemám slova, aby som vyjadril silu, podlosť a zlobu pekelných nástrach. Trpel som, domnieval som sa, že zomriem. Ale Boh urobil koniec diabolským výčinom a moje vyčerpané sily doplnil svojimi milosťami."
Inú, ešte hroznejšiu úzkosť pretrpel za 10 rokov. Duševný obzor sa mu zatemnil. Celá jeho minulosť ostala mu nejasná. Smyselné predstavy spú-taly mu obrazotvornosť. Napadol ho strach a všetky predošlé utrpenia boly kamienkom proti terajšiemu balvanu.
Aby sme porozumeli veľkosť trápenia, predstavme si jeho anjelsky čistú dušu, do ktorej sa teraz násilne vtiera kal smyselnosti. Obyčajne modlitba upokojí. Na miesto úzkosti zasvieti lampa Božieho mieru ...
Utrápený Alfonz pokľakol, sopnul ruky, naladil srdce k modlitbe v nádeji, že v nej nájde ochranný prístav. Ruka, ktorá ho dosiaľ držala vo výšinách, obyčajným ľuďom neprístupných, dotkla sa ho... či mu prinesie útechy a šťastia?

Sotva.

Alfonza zachvátila zvláštna slabosť a neobyčajný odpor k modlitbe. Ku tomu sa pridružila ohrómná opustenosť, ktorá mu bola najväčšou múkou . Ježiš dal okúsiť svätému bratovi z pohára, ktorý On kedysi vypil až do dna v pošmurnej getsemanskej noci. Dopustil na Alfonza naj ohnivéjšiu skúšku, prebolestný krst najdokonalejšej svätosti.
Boh nedovolí nikoho pokúšať nad sily. Veru len neobyčajná svätosť mohla prejsť cez bralá takýchto bolestí. Z veľkosti utrpenia môžeme vidieť, koľko dôveroval Ježiš v svojom priateľovi, keď mu dal piť zo svojho kalicha.
I u Alfonza útrapy maly úlohu, akú majú u každého človeka aby ho priviedly k Bohu, ako len možno najbližšie. Svätý brat pre svoju desnú opustenosť mohol sa neskôr nebesky tešiť velebnej prítomnosti božej.
Hrdinskú vernosť v smútku odmenila mu nežným prejavom lásky sama Matka Božia.
Baz — za rána — Alfonz sprevádzal pátra idúceho na zámok Bellver slúžiť svätú omšu. Výstup na hrad bol strmý a namáhavý. Na tvári a čele ri-nuly sa mu hojné kvapky potu. Vtedy mu Panna Maria prišla v ústrety a voňavým jemným ručníkom utrela spotené čelo. Aké blaho pre trpiaceho riiartyra lásky! Od dávna znovu mohol nazrieť do oslávených a nebesky láskavých očú svojej Matky! Čo je proti tomu desať rokov strašnej kalvárie?
Tento dôkaz nepremerateľne útlej materinskej lásky rozprúdil mu v duši celé bystriny radostí. Okrial na duchu, ani príroda po májovom dáždi. Nová smelosť rozpäla mu srdce k neústupnému odporu. Dôvera dostala novej sviežosti. Plný radostnej rozpomienky vykračoval hore vrchom ani na krídlach.
Táto udalosť bola len — zdá sa — posmelením a úvodom k najťažšiemu obdobiu tejto skúšky. Boj vzrastal. Potechy nikde a od nikoho. Boh mu jej nedával, lebo ho skúšal a ľudia, hoci sa im i naskrz zdôveril, mu jej nemohli a nevedeli dať, čo mu boli i najlepšími priateľmi.
Zmietaly ním najhroznejšie pochybnosti. Či neprivolil nejakému pokušenia alebo, či mu Boh odpustil hriechy minulého života? Alfonz bol prudko otrasený v samých základoch. Nebo sa zavrelo a ľudia boli slabí. Slzy boly jeho rečou. S nárekom, ako sám píše, volal vo svojej biede k Pánovi.
Boh vyslyší prosbu trpiacich, ktorí s celou dôverou obracajú sa k Nemu, ak im je ich prosba na väčšie dobro.
Svätý brat metal sa deň a noc v hrozných duševných mukách ako pristúpený červík. — Vtedy začul jasne potešiteľný hlas samého Boha: „Alfonz, Alfonz, odpustil som ti!" Tri razy zavznely slová božích úst, hlas vykúpenia. „A odrazu rozdrapily sa mračná a moju sužovanú dušu osvietila žiara božej Velebnosti, do doráňaného srdca vstúpila liečivá útecha. Toto blažené navštívenie božie trvalo osem alebo desať dní. Posilnený a plný dôvery, očakávam nové boje."
Inokedy musel zas podstúpiť inú tvrdú a strašnú skúšku. Zdalo sa mu, ako by pekelní duchovia útočili na neho v rozličných telesných podobách, vyhrážali sa mu, strašili ho a tak svádzali k hriechu. — Okolo zostrašeného brata točily sa hrozivé podoby. — Bolo mu, ako keby už ani nebolo Pána Boha, len sami čerti. Musel počúvať hrozné rúhania a nadávky pekelných obyvateľov oproti Bohu a nemal sa kde podieť. Alfonz bol na kraji zúfalstva. Domnieval sa, že len smrť osloboditeľka, vytrhne ho z tohoto strašného kruhu.

Záznamy Alfonzove sú najlepším zrkadlom týchto horkých hodín.

„Upadol som do bezvládneho zármutku a o-pustenosti. Ako je ťažko, keď úbožiak trpí bolestné násilie a nemôže hnúť ani vĺčkom oka, nieto malým prstom! Nevládzem vyjadriť, čo som vytrpel uprostred satanových druhov. Mučili ma. Nemal som ani najmenšej vnútornej radosti a pote-chy. Blížilo sa nadmieru desivé vyvrcholenie múk. Volal som, spínal ruky ku svojej nebeskej Matke, ale ona ako by neslyšala svojho Alfonza. Kričal som v bôli ku svätým a blahoslaveným, ale ani oni neprišli na pomoc svojmu bratovi. Volal som na svojho Pána a Boha — no neodpovedal...
Prestať zápasiť? Poddať sa mučiteľom, aby s víťazstvom odišli do svojej ríše plaču? Nie, neopustím svojho Pána. Alfonz nebude zbabelcom. Pre trochu utrpenia nezradím svojho nesmrteľného Pána, Kráľa večných vekov! Horkosť duše vylial som s opovrhnutím na diablov, ich mučenie som trpel, aby som chválil a velebil Boha, Jeho dobrotu, že mi dala možnosť zvíťaziť. Prežrel som i najhnusnejší kal pekelného nápoja, len aby som ne-privolil ich hanebným úmyslom.
Bolesti boly horšie ako najťažšia smrť. Ale ... Hej, tisíc ráz by som chcel zomrieť v mukách, aké len môžu vymyslieť spolu všetci diabli, ako sa vydať, hoci i malinkému nebezpečenstvu utratiť Boha ! Čo by som horel za živa v ohnivom mori až do súdneho dňa, svojmu Pánovi a Bohu neverným nestanem sa nikdy!"
Alfonz hrdinsky miloval a preto i vytrval a bol verný i v búrlivej noci hroznej opustenosti. Boh len málinko poodišiel od dieťaťa. A keď volalo v plači za otcovským náručím, vrátil sa k nemu a priniesol mu odmenu zo svojej večnej blaženosti v takej miere, že Alfonz mohol napísať: „Nevládal som uniesť prehojnosť blaženosti, ktorú mi ráčil darovať môj Boh a Pán. Topil som sa v mori rozkošnej nebeskej útechy. Bľabotal som ako dieťa, čo nevie, kde sa podieť od šťastia: .Pane, daj mi zomrieť! Nevládzem to už zniesť... Veľa, veľa .. Ale Boh ma posilnil, že som mohol zniesť prítok Jeho potešenia."
„Muky lásky" a „Muky pre vieru" sú nápisy dvoch článkov z roku 1594. Alfonz ich napísal na nátlak spovedného otca. Opísal v nich svoje duševné boje. Hovorí: „Pokušenia a skúšky sú mi horšími ako všetky muky, ktoré vymysleli tyrani za prenasledovania kresťanov. Milosrdný Pán dal mi niekedy zažiť Svojho potešenia. V ňom rástla moja láska k Nemu v neohraničenú záplavu ohňa. Niet muky a trýzne, ktorú by som s radosťou nebol pretrpel pre svojho Spasiteľa. Či mučeníctvo nie je v tom, ze vyznavač zomre za Krista? A mňa tak často súženie postavilo na kraj hrobu! Áno, ako rád by som bol umrel! Neviem si predstaviť väčších bôľov nad tie, ktoré mi diabli pôsobili. Keby som bol súhlasil s ich hanebnými pláňami, hneď by boly prestaly. No jednako radšej tisíc ráz zomrieť ako obraziť dobrého Boha! Myslím, že človek nemôže trpieť viac, ako ja od satana za desať rokov. Ale Kristus mi zvíťazil v duši! Buď Mu česť, chvála a sláva na veky."
V niektorých obdobiach, prerušovaných obdobiami pokoja, diabli mali nad biednym Alfonzom mimoriadnu moc. Neskôr ich útoky zredly, ale neubudlo im nič na ostrosti. Brat vypráva o jednom z roku 1607. Nemoc ho uložila na posteľ. Vtedy ho napadly strašné pekelné bytnosti. Dočkal sa však osobitnej nadprirodzenej pomoci. „Stred rozpútaného boja volal som plný túžby, oddanosti a lásky na svoju nebeskú Matku: .Kdeže si mi matka, drahá matka moja, pozri svoje dieťa!?' Matka trpiacich odmenila túžbu mučeníka. Jej postava zastala pri Alfonzovi. Svetelný oblak oblieval ju od päty až po okorunovanú hlavu. Úbožiak
vedel vybľabotať len sladké slovo ,Matka!' Odrazení duchovia zmizli."
Iná rana pálila svätca ešte väčšmi. Pokojná hladina svedomia, ktorá jasno, isto a celkom urči-to hovorí, čo je hriechom a čo nie, sa mu zakalila. Obával sa o čistotu svojich činov za pokušení a skúšok ako i za celého predošlého života. Sám kreslí stav vnútra ako pálčivú bolesť a bezútechu. Cítil sa ako loď bez všetkých prístrojov v nočnej chmáre uprostred búrky. Na každej strane tušil porážku. K tomu zdalo sa mu, že ho prepustia zo Spoločnosti Ježišovej. Dojímavé je, ako dôverne bežal pre posilu k svojej Matke, Matičke trpiacich.
„V úzkosti bežal som k nej ako naplašené dieťa k svojej rodičke. A moja nebeská Matka ma potešila: ,Alfonz, vôbec sa neboj — veď som tu pri tebe!' — Matkina reč ma uspokojila tak, ako to vie len matka."

Podstata svätosti.

Omyl je myslieť, že svätosť je vo videniach, zjaveniach alebo zázrakoch. Tieto dary božie nikoho ešte nerobia svätým. Boh ich, pravda, často dáva svätým dušiam, ale nikdy a nikdy nesmieme sa na ne dívať ako na mieru opravdivej svätosti. Opravdivá svätosť je vo spojení sa duše s Bohom láskou. Čím viac duša miluje Boha, tým je svätejšia. Preto mimoriadne veľká láska k Bohu je mimoriadnou svätosťou.
Alfonz je veľký svätý. Mal takú lásku, že často nenašiel slova pre jej vyjadrenie. Nie je priveľa, keď tvrdíme, že Alfonz bol obdarený najvyšším stupňom mystického spojenia s Bohom. Jeho záznamy sú preplnené naj nežnejšími výrazmi, ktorými stále volá k Bohu. Túži po ňom ako ranený volajúci po nápoji.
Stupne sjednotenia s Bohom vidno najistejšie v jeho živote modlitby. Vnútorné spojenie Alfon-zovo s Bohom neprestalo ani v záplave radosti. Rovnako miloval, keď bol zachvátený hmlou a bol blízko zúfalstva, ako keď hojnosť slasti budila v ňom zdanie, že musí od nej zomrieť. Utiekal sa k Bohu i za jasných dní šťastia i v čiernej noci skúšok. Všetko ho viedlo do predu ...
Smrteľná nenávisť oproti sebe a prísne seba-mŕtvenie mohlo vzniknúť len z neobyčajnej lásky, ktorá si cez bludištia nespratných náruživostí ľudskej prírody razí priamu cestu k svetlu. Láska napájala každodennú obrovskú prácu vymaniť si dušu zo všetkého zemského i sebeckého a dať jej vyšvihnúť sa do čistých výšok božej blízkosti. Veľká práca predpokladá veľkú lásku. Milovanie Boha je kľúčom, ktorý nám vysvetľuje Alfonzov život. Poznal len jedno nešťastie: Odtrhnúť sa od Boha. Všétko, s čím prišiel do styku, posudzoval a cenil jedine so stanoviska božieho. Mimo Boha nejestvuje preňho nič. Nikoho nevidí, nečuje, ani nikomu nežije, — len a len Bohu, svojej výlučne jedinej radosti. Celý svet sa mohol odrazu premeniť na obláčok dymu a Alfonz by nebol stratil ani kvapku svojho pokoja.
Azda myslíš, že takýmto vnútorným odtrhnutím sa od sveta utrpel Alfonzov pomer k bližným, že je azda roztržitý, svoj úrad nezastáva dobre, nemožno sa s ním shovárať, vždy je do seba utiahnutý, vo vykonaní povinnosti nešikovný, mrzutý. Nepoznáš Alfonza! Daj mu niečo vybaviť a buď istý, že sa všetko stane na sekundu. Ak sa neusmeješ, nepovzbudíš k podobnej láske, nerozveselíš v jeho prítomnosti, vtedy si nie živý tvor, s citlivým srdcom, ale kamenná socha bez života.
Áno, Alfonz je radosťou svojho okolia. Uskutočnil ideál sv. Ignáca z Loyoly: „Milovať Boha vo všetkom a všetko v Bohu". To je najdokonalejšia
svätosť, vyvrcholenie lásky. To je viac ako prorokovať alebo kriesiť mŕtvych. Prečo? Lebo jediný akt lásky k Bohu v jednej chvíľke získa nám nestvorenú a nekonečnú bytnosť, P. Boha.
Alfonz vedel, že svätosť je jedine v láske k Bohu a bližnému. Naproti tomu nenávidel a bál sa všetkého, kde by sebaláska našla pasienku. Pred vysokými mystickými stavmi utekal ako pred nešťastím. Táto obava Alfonza nikdy neopustila. My-slieval si, že pod pláštikom osobitných milostných darov božích diabol ho klame, alebo azda vlastná obrazotvornosť zaslepu j e.
„Keď ma Boh obšťastňoval videniami, často som sa domnieval, že sa klamem. Na počiatku mi boly dary božie viac na bolesť ako na radosť. Nepokoj a pochybnosti zakalily blaženosť nejednej chvíle. Prosil som lio, aby ma neviedol cestou, ktorá skrýva pre mňa v svojej vznešenej závratnosti toľké nebezpečenstvá. Veď jedinkou túžbou mojej duše je milovať velebnosť božiu cez celý život láskou, ktorá nezná hraníc vo svojom rozpálení!"
„Prišlo mi na um, či azda neurážam Boha. Veď svätosť nie je vo videniach, kypiacej duchovnej rozkoši a v zázrakoch; lebo ony nestoja dušu nijakej obety lásky, ba naopak, sú milé, ctené a spôsobujú radosť. Duša si ich nemôže dať, ani zväčšiť, lebo pochádzajú z bohatej dlane večného Darcu. Svätosť žiada od duše sebapremáhanie, stály a trpký boj, aby si mohla ovládať vlastné ne-sriadené chútky a náklonnosti, a zošľachtiť ich dľa najsvätejšej vôle božej. Kto miluje Boha a bližné-ho, je naozaj svätý. Svätosť je pokora srdca, vľúdnosť k bratom, podrobenie vlastnej vôle vôli Stvoriteľovej. Život svätého musí byť čo najpodobnejší životu nášho Spasiteľa, Ježiša Krista. Na tejto ceste nikdy som nevidel nebezpečenstva a sklamania, ani necítil som pochybnosti a úzkosti, ale skôr na druhej strane. Trápil som sa pochybnosťami,čo maly tieto neobyčajné veci aj výzor svätosti. Nie, nechcel som sa sklamať, žiť na prázdno, nie!"
„Nevyhľadával som ich. Utekal som ... Na ú-íeku však chopila ma štedrá ruka Pánova a —• dusil som sa celý v mori vysokého nazerania. Predo mnou stálo, čomu som chcel s napnutím všetkých síl uniknúť. Vtedy som často detsky dohováral Bohu hovoriac:
„Pane, vieš, že Ťa milujem a preto vyhýbam tomuto. Nechcem hľadať tieto veci. Ach, Pane, nie, nikdy Ťa nesmiem uraziť samoľúbym kla-mom! Milujem Ťa... Pane, Pane, nechcem Ťa stratiť." „Celým svojím životom som hľadal len a jedine čisto milovať Boha a naopak nenávidel som všetko, čo súviselo s niečím osobným. Preto som bol celý v obave a strachu, keď prišly mystické zážitky. Prosil som Ho, aby mi poslal radšej ťažké bôle a prenasledovania. V tých som mal istotu. Nebál som sa klamú."
„Keď sa mi zjavil môj Spasiteľ alebo Madon-na, chcel som utiecť, hoci chceli so mnou hovoriť. Nuž bál som sa. Nebeské osoby ma tíšily, uspoko-javaly moje rozvírené city."
„A váhal som veru často i potom. Neprajem si vôbec nič, mimo opravdivého, činného milovania Boha a bližných."
„Chcem sa oddať do rúk božích a Jeho svätej službe v dôkladnom zachovávaní evanjeliumových rád. Nech Pán robí so mnou, čo len chce. Tak som cítil, myslel, hovoril. Keby ma hodil aj do temnôt večného zatratenia, i tie muky by som rád prežil, všetky, všetky s Jeho milosťou. Ba, nikdy by som si neprial ovlažiť jazyk čo len kvapkou večernej rosy, nieto ich prerušiť, ak by to nebola vôľa Božia!"
Ale Boh doprial Alfonzovi pochopiť význam nepokojov a strachu. Dal mu poznať, že tieto úzkosti sú najistejším znamením, že kráča na pravej ceste.
„Mnohé rokv trápil som sa obavou, že som sa azda oddal samoľúbym klamom. Veľa som rozmýšľal. Istého dňa prišlo mi jasné poznanie. Keby som zaslepený od sebalásky sám seba klamal, miloval by som tieto veci, neutekal by som pred nimi, naopak bál by som sa o ne. Keď však hľadám svojho Pána a čisto len Jeho vôľu, vtedy sa bojím všetkého, čo by mohlo byť pokrmom samoľúbosti, hoci i nie je."
.,Toto vedomie Boh nevymazateľne zaštepil mi do srdca. Aj dnes je rovnako ostré a žiariace ako vtedy — dávno. Veru, mám pevnú istotu, že sa neklamem. Pán môj a Boh môj svojimi mimoriadnymi milosťami vedie ma k určitému cieľu."
Nebeské zjavy často, či pohľadom či slovom dávaly Alfonzovi znať, na čom stojí, uisťova-ly ho o svojej priazni, aby sa prestal báť, dôverujúc, že kráča pravou cestou. Keď ho raz diabol trápil zúfalými myšlienkami, Alfonz zreteľne počul hlas: „Alfonz je mojím priateľom!"
Inokedy zas Matka Božia dotkla sa materinskými slovami jeho trápenej duše: „Neboj sa, veď som tu — ja!"
Raz, trasúc sa nepokojom, opýtal sa Spasiteľa: „Pane, prosím, povedz mi, či som v Tvojej milosti?"
Odpoveď znela: „Hej. máš moju milosť a nikdy ju nestratíš!"
..Istého dňa" — hovorí nám svätý brat —- „videl som spolubratov, ako opúšťali jedáleň. Miloval som ich. ach, preveľmi miloval. Pripadali mi ako anjeli. Zrazu ma zachvátila mocná túžba vidieť ich v nebi. Vtedy mi, nie raz, ale viac ráz Boh vyjavil, že ich všetkých v nebi uvidím."
„Teraz moja láska a úcta k nim spevnela. Ach, ako si ich cením, vysoko hodnotím, oveľa vyššie ako predtým, kým mi Boh neukázal budúce veci. Musím sa hlboko pokoriť, keď moje oči zbadajú
ich čnostné skutky. Veď toľko mi chýba, aby som sa im mohol ako-tak prirovnať ... Nech mi Pán prijde na pomoc, aby som sa stal ako moji spolu-bratia. Potom . . . hej, potom ... i ja istotne prídem do neba s nimi. Zárukou sú mi horespomenuté slová Božie."
„Inokedy kľačali sme pred bohostánkom. Bolo to po prvom stole na obvyklej návšteve Najsvätejšieho. Bratia boli predo mnou ako húfik sera-fínov, zahĺbených dc vnútornej modlitby. Pán znovu prehovoril: Všetci, každý z nich bude dedičom večného a slávneho života. Nielen títo, ale všetci členovia celej Spoločnosti. Pravda pod jedinou podmienkou, že skonajú ako jezuiti".
„Nechcem týmito povedať, že človek iného zamestnania a povolania nebude spasený alebo len ťažko. Chcem poukázať len na to, ako bezpečne môže pracovať na svojom spasení, kto ostane verný až do smrti Spoločnosti, do ktorej ho povolal starqstlivý a láskavý hlas nebeského Otca."

Alfonz vefký ctiteľ Nepoškvrneného Počatia.

Alfonzov karakter je obrazom nadzemskej krásy. Z bohatstva iných čností vystupuje neobyčajnou nežnosťou, akú majú len dietky, láska nášho svätého k nebeskej Matke, preblahoslavenej Panne Márii. Len s tlkotom srdca vieme načúvať rozhovorom Matkiným s dieťaťom, ktoré vo svätom °hni a milunkej bezočivosti opovážilo sa povedať Madonne: „Milujem Ťa oveľa väčšmi ako Ty mňa!" Zavrátenie na pravú cestu Alfonzovi nebolo pohárom trpkého lieku, ale naopak studničkou radosti, lebo bolo uistením o ešte väčšej láske nebeskej Matky k nemu:
„Ale Alfonz! Ako to môžeš povedať? Ty ma vôbec nemôžeš tak milovať ako ja teba!"
Dieťa pohliadlo do materinských očú. Dve lásky sa stretly. Láska matky — to magnet, ktorému nikto neodolá. I Alfonz podľahol — a ani nechcel odporovať. Nechal sa opojiť nebom, čo mu Bohorodička priniesla vo svojich pohľadoch. Neodolal, nemohol. Náručie Matky ukrylo v sebe blaženého miláčka, ktorý v tomto šťastí sotva vládal hovoriť a oslovovať Matičku menami, aké vie vynájsť len láska dieťaťa.
Raz na sviatok Nanebevzatia v hlbokom nazeraní videl vznešený triumf Bohorodičky ... Inokedy zas našiel sa v kruhu blahoslavených pri svojej Matke. A toto vytrženie trvalo päť dní... Keď sa vrátil, nevedel povedať, čo videlo oko a opísať vznešenosť Matkinu.
Ako zvláštnu výsadu treba nám pripomenúť jeho úctu k nep. počatiu Panny Márie. Uctieval túto krásnu prednosť svojej Matky nielen sám, ale usiloval sa aj iných získať tejto úcte tým, že horlivé rozširoval hodinky o' Nepoškvrnenom Počatí. S detinskou radosťou opisoval v prázdnych chvíľach tieto hodinky, aby mohol opisy aj iným rozdávať.
Raz v rekreácii prišlo do reči tajomstvo nepoškvrneného počatia P. Márie. Vtedy ešte nebolo článkom viery a boly o ňom rozličné mienky. Alfonz počúval napnuto. Zrazu povstal, sopial ruky, oči zdvihol k nebu a povedal povýšeným hlasom: „Nie je to tak s milou Bohorodičkou! Jej božský Syn obháji česť svojej matky a nebeské vojská budú bojovať za nepoškvrnenú čistotu svojej Kráľovnej !" Trochu neskôr ešte povedal určito: „Hájiť na kazateľnici, opravdivosť Nepoškvrneného Počatia, dopomôcť mu k víťazstvu je z najdôležitejších úloh Spoločnosti. Boh aj preto povolal ju k životu." Svätec hovoril presvedčivo, s veľkou radosťou a nadšením.
Jeden z prítomných otcov, akiste zarazený určitosťou výroku, opýtal sa horliaceho Alfonza: „Bratku, ako môžete s takou určitosťou tvrdiť, že Spoločnosť má dôležitú úlohu vystúpiť a hájiť túto pravdu?"
Sv. brat odvetil skromne, ale nie menej pevne: „Veď mi to povedala... Ona sama!"
Na chvíľku sa odmlčal. Potom s predošlým rozhorúčenim vôle a odvahy doplnil svoje slová: „A keby mi predstavený dovolil, sám, hej, sám by som vyšiel na ulicu mesta a hájil pravdu o Nepoškvrnenom Počatí!
O niekoľko mesiacov Alfonz ťažko ochorel. Smrť čakala pri bráne, ktorú svätý už dávno neotváral. Nemohol. Bol už len pár metrov od hranice, kde sa zemský život rúti v hrobovú priepasť. Bozhovor o Nepoškvrnenom Počatí zunel stále v ušiach P. Bektora. Na jeho návod, brat Franko o-pýtal sa chorého na smrť, ako je to vlastne s tou výpoveďou. „Milý bratku, pamätám sa výborne, čo som vtedy povedal. Do posledného slova najčistejšia pravda! Nikdy som si nebol taký istý a to bez akejkoľvek obavy ako vtedy, keď mi to povedala Ona sama, moja Matka!"

Apoštol.

Alfonzove srdce horelo neobyčajnou horlivosťou za spásu duší. Vrátnikova izba bola školou čností. V nej viac vykonal za duše, ako mnohý' kazateľ kázňami. Stará pravda! Duše sa neobracajú učenou vedou, ani dokonalou výrečnosťou, ale len a len skutočnou svätosťou!
Dôkaz o Alfonzovej činnosti podávajú nám osoby, na ktoré pôsobil a okolnosti, v akých sa to dialo. Niektoré rodiny, ktoré si veľmi vážily svätosť rehoľného brata, vyprosily si, aby mohly k nemu posielať svoje dietky. Svätý ich učil čítať a písať.
Kráľovský námestník Don Carlos Coloma píše: „Šesť rokov som posielal svojho synka k svätému vrátnikovi, aby ho učil čítať a písať. Keď syn bol už starší, nevedel vynachváliť Alfonzovu svätosť, ani opísať svoje šťastie, že mal takého učiteľa."
Tajomstvo Alfonzovho zdaru bola láska, veselosť a trpezlivosť. So zrnkami vedomostí sial aj semienka čností, najmä lásky k Bohu. Druhým nie menej výdatným prostriedkom apoštolovania mu bol duchovný rozhovor. Jeho ovocie zakúsili v pre-hojnej miere študenti v kolégiu. Vrátnikov úrad jp akoby stvorený pre rozhovory o duchovných veciach. Ku bráne musí každý, či ide von alebo dnu. Toto bohatstvo príležitostí vie využiť len svätý, milý a trpezlivý muž. Alfonz svojou veselou a úprimnou povahou vedel sa dostať k detskej duši tak blízko a pritom nie dotieravo. K veselým slovám primiešal vždy niečo ohňa večných myšlienok o Bohu, duši, spáse, odmene, vznešenosti čnosti...
V aktoch svätorečenia nachádzame mnoho svedectví práve z kruhu týchto mladých navštevo-vateľov brány. Všetci spomínajú pôsobiacu silu Alfonzovho príkladu na ich život. Rozhovory so svätým bratom zošľachtily však najmä srdcia žiakov. Nimi svätec upevnil v ich smýšľaní kresťanské zásady, ktoré sú tak rozhodujúce pre opravdivý7, skutočný a bohumilý život.
Pre rozhovory mal Alfonz osobitnú izbičku hneď pri bráne. Tu svätý rozpaľoval duše chovancov, ktorým P. Rektor dovolil styky so svätým vrátnikom. Čítal im z dobrých kníh a povzbudzoval ich. Zdôrazňoval potrebu poslušnosti, jej cenu pre mladú dušu, pre ešte nevyvinutý karakter, ktorý ľa-hulinko podlieha prirodzenej náchylnosti k zlému a preto musí sa opierať o karakter vychovávateľa. Tento rozkazmi a zákazmi určuje smer skutkov, až človek stvrdne v čnosti : sám si môže byť určo-vateľom činnosti: už nebud robiť dľa náruživosti,
ale dľa vychovanej čnosti... Alfonz prosieval žiakov, aby nikdy nezanedbali školské povinnosti. Veď tým škodia sebe, a to nielen pre časnosť, ale i pre večnosť. Nedbalé štúdia sú často boľavou ranou cez celú zemskú púť. Svätý rehoľník vedel oduševniť. Hľa, akým hrdinom je gymnazista, ktorý premáhajúc nechuť a odpor, sebavedome plní si povinnosť. Bude hrdinom aj na inom mieste. A pokolenia, ktoré prídu, budú mu blahoželať v dojímavej vďake.
Pre mladú dušu zhubným škodcom je zlý priateľ. Istý mladík bol ideálny, mal smysel pre najvyššie hodnoty mravnosti. Zrazu sa premenil. Začal milovať, hľadať to, čo predtým pokladal za o-povrhnutia hodné. Ako? Zlá spoločnosť. Alfonz varoval študentov pred týmito na pohľad príjemným, ale tým záhubnejším nebezpečenstvom. No nezastal len pri varovaní. Do mladých pästí vtisol zbraň, ktorou sa môže každý vysekať z útočiacej záhuby: úctu P. Márie, najmä Jej nepoškvrneného počatia. Ružencovou modlitbou naučil žiakov roz-jímavo sa modliť. Objasňoval spôsoby, ako sa môžeme s veľkým osohom spovedať, prijímať. Starším vysvetľoval osožnosť každodenného spytovania svedomia a oduševňoval ich za rozjímavú modlitbu, aj bez sv. ruženca. Dobrými, poriadnym odporúčal vstúpiť do Marianskej kongregácie a aby si zachovali čistotu duše i tela, denne sa modliť hodinky Nepoškvrneného Počatia.
Žiakom sa to veľmi páčilo. Radi ho poslúchali. Hodinky pečlivo opisovali a rozširovali.
Ak daktorý robil veľký pokrok, vtedy mu dával čítať väčšie úvahy o duchovných veciach, ktoré sám napísal a holý tak pristrihnuté týmto mladým dušiam, ako by mu ich sám Boh bol vnukol v modlitbe.
Zdá sa, že styky s blahoslaveným Petrom Fá-berom maly účinok i na túto časť Alfonzovho života. Ako chlapec chodil k nemu do školy a odpozoroval od svätého kňaza, ako treba správne zachádzať s mládežou, že najviac pomáha láska a trpezlivosť.
Mnohí z návštevníkov Alfonzovej hovorné o-pustili svet a zasvätili si život * Bohu v rozličných reholiach. Učiteli novákov obdivovali duševnú zrelosť mladíkov. Videli v nej zrejmý vplyv svätého vrátnika. Máme zprávu o troch, ktorí vstúpili do Spoločnosti Ježišovej. Rafael Oller, jeden z nich, prosil Alfonza o radu. Brat si pokladal za veľmi význačnú vec hovoriť s mladíkmi o voľbe povolania. V modlitbách dlho a často predkladal božej velebnosti tieto ťažké a tak rozhodujúce záležitosti. Každého oduševňoval, aby sa oddal službe božej.
Ale ponechal to božej múdrosti, akým spôsobom Jej budú jednotliví slúžiť. Alfonz bol osvietený, aby nekrižoval božie plány. Vo všetkom, čo sa úzko spájalo s Bohom, mal zriedkavý rozhľad. Ľudské malichernosti mu vôbec neprekážaly. O Rafaelovom povolaní Alfonz nám nechal písomnú zprávu: „Prosil som božiu velebnosť, aby ráčila zjaviť svoju svätú vôľu tomuto mladíkovi, ktorého sama ráčila priviesť na krížne cesty rozhodovania. A ešte som prosil, aby mu dala sily aj vykonať Jej najsvätejšie želania. Mládenec počúvnul boží hlas a stal sa jezuitom. Neskôr znovu začal váhať, pochybovať o svojom povolaní. Potešoval som ho a posilňoval. Pán mi bol na pomoci. Oller zostal verný svojmu stavu. Boh pritiahol si ho ešte užšie k Sebe a zachoval vo Svojej svätej službe."
Alfonz hovorí aj o povolaní P. Salvátora Costu-rera. Tento mladý človek bol veľmi nadaný. Sľuboval veľkú prácu na rozšírení evanjelia. Svätec dlho a veľa sa modlil za Salvátora ... Keď Costu-rera konečne prijali, Alfonz ho nazýval „synom svojich modlitieb".
Žiakom pritom nikdy nehovoril, ako sám píše, aby vstúpili do určitej rehole. Len ich oduševňoval k bezvýhradnej oddanosti naproti Bohu. Keď sa vraj vnútri ozve Jeho hlas, nech ho počúvajú veľmi pozorne, lebo len tam sa stanú svätými, kde ich On volá i keď sa to' zdá neprimerané terajšej túžbe srdca.
P. Colin vypráva, že žiaci, čo vstupovali do iných rehôľ, veľmi vďačne spomínali svätého vrátnika.
Medzi chovancami sotva bol niekto, kto by nebol prosil Alfonza o pomoc vo vážnej chvíli, keď si volil povolanie. A brat pomáhal, či už poznať vôľu božiu alebo ju nasledovať. Bobil to nielen svojimi prirodzenými schopnosťami, ale predovšetkým ú-činnými modlitbami.
Svätý vrátnik neobmedzil sa len na žiakov. I starší, čo prichádzali do kolégia, zakúsili šťastie, ktoré plynulo z jeho rečí. Tu však nemohol vyvinúť tak silnú činnosť ako medzi žiakmi. Všetko sa muselo konať v koľaj ách múdrosti a taktu. Alfonz nebol dotieravý. Vedel výborne podať zlaté jablko na zlatej mise, pravé slovo v príhodnú chvíľu.
Alfonzov deník nám označuje, o čom sa sho-váral. „Hovorievam o márnosti sveta, o krátkom živote na zemi, o večnosti a veľkosti pekelných niúk. často poukazujem na podlžnosť ochotne slúžiť Bohu a zdôrazňujem, že musíme byť pripravení nasledovať pokyny milosti. Niekedy pripomínam odmenu dobrého kresťanského života, pokoj duše, čo sa nebojí ani smrti, lebo sa nemá prečo."
Alfonz vedel aj zaútočiť. Neváhal, neokúňal sa ani chvíľku. Píše: „Pedro Santacilia bol bohatý a vážený šľachtic. Šťastie mu prialo. Keď mal asi 30 rokov, stratil náhle ženu. O dakoľko dní prišiel pozrieť do kolégia. Nádherné šaty nesvedčily práve o veľkom smútku. Zdalo sa, ako by sa chystal na novú svatbu. Bez okolkov som mu povedal: „Či milý Boh vám preto odňal družku?" Rozhovor trval dlho a rozpriadol sa do podrobností. V Santaciliovom nútri nastalo mocné hnutie. Porozumel, že smrť drahej osoby je vyzvaním. Božia velebnosť upravila mu cestu k slobode ducha. Utiahol sa a rozmýšľal. Milosť božia viedla ho ešte ďalej. Rozhodol sa ísť na teologiu a venovať sa celkom službám Cirkvi."
Neskôr Santacilia doznal, že tento šťastlivý obrat ďakuje hlavne svätému vrátnikovi.
V montesiónskom kolégiu bola založená kongregácia pre pánov. Patrili do nej najhorlivejší a naj prednejší katolíci. Medzi inými aj kráľovský miestodržiteľ Majorky. Alfonz veľmi miloval tento sbor šľachetných ľudí. Mnoho sa modlil za rozkvet tejto družiny, lebo videl, koľko dobrého plynie z nej pre mesto a pre celú krajinu. Členovia kongregácie sa pokúsili nahovoriť skromnučkého brata, aby k nim v istý deň povedal reč. Vedeli, že to budú slová osvietenej duše, celkom preniknutej milosťou božou. Ale Alfonz dlho vyhýbal tejto pocte ako veľkému zlu. No, neunikol. Raz vstúpil do sálu, aby účastníkom rozdal mesačných ochrancov. Vtedy P. prezes požiadal Alfonza, aby mal reč k shromaž-deným. Ponížený brat, celý v akomsi zmätku, zprvoti nechcel nijako privoliť. Veď ho žiadali o reč k najvznešenejším osobnostiam, jeho obyčajného, ako si myslel, rehoľného brata. Naveľa sa dal nahovoriť. Členovia kongregácie rozradostení, že počujú svätého, zanechali svoje miesta, stali si okolo brata, aby nestratili ani jediného slova a mohli pozorovať výraz oduševnenej tvári. Alfon-zova veľká duša sa rozpálila. Prišla mu na myseľ velebnosť božia a povinnosti k Nej. Slová boly čím ďalej plnšie, kypiace láskou, oddanosťou, vďakou. Pomaly prešiel na iný predmet svojich túžob, rozmýšľania a najvrúcnejšej lásky. Slová, ovenčené iskrami svätosti, najúčinnejšie hýbaly srdcami. O kom by vedel hovoriť tak nežne ako o svojej nebeskej Matke a Jej nepoškvrnenom počatí?
Vysoko vyškolení mužovia najvyššej spoločenskej triedy, cirkevní hodnostári, zástupci cirkevnej a svetskej vedy tlačili sa okolo prostého brata a dychtivo pili slová, ktoré boly svetlom, aké sa trblieta len na poľanách večného života. Tak vie hovoriť len svätá duša. Ona hľadí Pánovi priamo do tvári, už tu na zemi číta v nej slová neodolateľných právd. Sväté pomazanie pravdy očarovalo, strelilo až do duše a osvietilo silnou žiarou to, čo bolo prikryté, hoc i len malou tôňou.
Alfonz dohovoril. Mužovia pohnutí do hĺbky srdca stáli so zarosenými zrakmi a prežívali svätcove slová. Vyškolený šľachtic, už starec, rozniete-ný nadšením, zvolal akoby v mene všetkých: „Tak môže hovoriť len muž, ktorý priamo od Boha má svoju vedomosť."
Rozhovormi, pravda, mohol vplývať len na malý krúžok Svojich oddaných, známych, ktorí prichádzali ku bráne a tak sa stýkali so svätým vrátnikom. Poslušnosť mu vymedzila presné hranice, za ktoré nemohol ďalej. Bol len bratom Spoločnosti. Pôsobiť priamo na duše mohol len pobočné popri svojom hlavnom povolaní.
To bolo pritesné miesto. Jeho duša horela a-poštolským ohňom, chcela každému stvoreniu priniesť blažiacu zvesť o Kristovej láske, rozopiať krýdla nad šíro-šírou zemou, vytrhnúť bratov zo smrteľnej tmy nevery a hriechu, duše zachrániť, Podporovať, viesť ku svätosti!
Alfonzova duša, plná posväcujúcej milosti, stánok Boží, nemohla inak, ako milovať dľa Božieho spôsobu, milovať bez hraníc, bez oddychu, ce-1ým napätím síl, každou kvapkou krvi. Smäd po dušiach svätý brat usiloval sa hasiť modlitbu. Horúca láska zanechala nám pamiatku v deníku, kde ustavične prosí, pýta, žobre od Boha čím viac trpieť, znášať všetky možné bolesti za duše, aby sa zachránily pred ťažkým hriechom. „Ponúkol som sa Bohu pretrpieť s Jeho milosťou všetky pekelné muky, len nech duše žijú ... plesa j ú na veky! Rád podstúpim ešte viac za ich spásu! ó, by poznaly a staraly sa o lásku, ktorou ich Boh miluje!"
„Myslel som, že už zomriem. Túžba po záchrane duší spôsobovala mi až smrteľné bôle. Ale Pán mi ukázal osoh, ktorý dušiam tečie z môjho utrpe-nia...
„Znovu som zahorel. Zmocnila sa ma neuskutočniteľná túžba osobne vyzvať každého človeka na zemi, aby sa celkom oddal slúžiť Bohu a nehľadal nič iného na tomto pominuteľnom svete."
Pán uskutočnil Alfonzovo žičenie mimoriadnym spôsobom. „Tak som bol rozhorúčený horlivosťou, že som odrazu videl pred sebou všetkých na svete žijúcich ľudí. Všetkým spolu a hneď aj každému osve som začal hovoriť o krátkosti života, o pekelných mukách, o vznešenosti a nekonečnej dobrote božej velebnosti, o povinnosti a cti Jej slúžiť a o spasení duše. Keď som tak horlil, Boh mi dal vedieť, že dostanem tú istú odmenu, ako keby som bol naozaj kázal celému svetu. Spokojný bol s mojou veľkou túžbou a považoval ju za skutok.".
Modlitba bola Alfonzovi hlavnými prostriedkom horlivosti za duše. Keď niekde sprevádzal pátrov, ktorí šli kázať, horlivo sa modlil za zdar ich námah. Sám spomína neočakávané a mimoriadne výsledky. Predovšetkým prosil Madonnu, svoju nebeskú Matku, aby žehnala práce kazateľov, pripravila na siatbu božieho slova ľudské srdcia, často suché, neúrodné, zarastené tŕnim a bo-j dľačou. Matka božia prisľúbila svätému bratovi, že ho vyslyší. Raz mu ukázala ako požehnala prácu jj dvoch kazateľov, za ktorých sa modlil. Božia šte-l drosť udelila Alfonzovi neobyčajnú milosť. V mo-l dlitbe poznal chyby svojich známych, ktorí pracovali na spasení duší. Hnaný čistou a svätou láskou k Bohu, vyjavil im ich bez okolkov. Osvietený nadprírodným poznaním poukázal, ako môžu také chyby prekážať duševnej siatbe.
Takto sa dozvedel v modlitbe o známom kazateľovi, že môže svojou učenosťou mimoriadne pôsobiť, len aby ju spojil s čnosťami, najmä s poníženosťou. Na rozkaz predstaveného zjavil svoje poznanie kazateľovi a poučil ho, ako si môže ešte lepšie prispôsobiť svoj život službe božej. Kazateľ, P. Blanch, ho vypočul s veľkou poníženosťou, poďakoval sa a prisľúbil, že bratovo žičenie vyplní do podrobností. Na druhý deň Alfonz poznal veľké výsledky, ktoré kazateľ dosiahol v dušiach poslucháčov.
Baz kázal P. Ján Biko, predstavený nášho svätého. Alfonz sa utúlil na schody kazateľne a vo svojom skromnom položení počúval veľmi pozorne. Horlivosť pátra Bika spôsobila mu neopísateľnú radosť. Po kázni s najväčšou vrúcnosťou sa pomodlil za kazateľa tri Anjelské pozdravenia. Tu počul vo svojom vnútri: „Tvoja modlitba ho zachránila od očistca, ktorý by bol dostal za kázeň."
Alfonz sa zarazil a nevedel si tieto slová vysvetliť. Len keď sa vracal do kolégia, porozumel tajomným slovám. P. rektor kázal v nárečí, akým sa hovorilo vo Valencii. Pokladalo sa všeobecne za lepšie. Na Majorke však hovorili ináč. Táto slabosť sa Bohu nepáčila. Kazateľ je v službách duší. Ak si'chce otvoriť čím skôr cestu do ich sŕdc, musí sa im prispôsobiť.
Brat svoje vnuknutie oznámil P. rektorovi. Prijal ho veľmi vďačne ako láskavé napomenutie s hora a odteraz kázaval v domácej ľudovej reči. P. rektor si veľmi vážil sv. Alfonza. Často sa s ním shováral o duchovných veciach a vyznal, že nie bez veľkého zisku.
Ani v návale dennej práce, nezabúdal sv. vrátnik na duše, ktc-ré biedia, potrebujú pomoci, Modlil sa vytrvale, nezanenedbal ani najmenšej príležitosti. Štyri dary prosil si od Boha. „Často som prosil Boha — píše svätý, aby mi dal silnú lásku k božej velebnosti; neohraničenú prí-tuľnosť k najsvätejšej osobe P. Ježiša; nežnú a detinskú lásku k mojej nebeskej Matke a veľkú lásku k dušiam. Moja túžba zachraňovať duše bola taká, že som viac ráz cez deň prosil Pána s hojnými slzami o veľa milostí na ich záchranu."
Horlivosť za duše ho nútila k listovnému styku s tými, s ktorými sa nemohol shovárať. Tieto listy ruka Pánova požehnala. Meno svätého roznieslo sa na široko-ďaleko. Listy putovaly z ruky do ruky a všetkých rozohňovaly k pravému čnostnému životu. Neskôr ich zaradili do sbierky „Duchovné diela sv. brata Alfonza", a tak ich učinili prístupnými i nasledujúcim vekom.
Aby páter provinciál vyskúšal jeho poslušnosť a čnosť, na dlhší čas mu zakázal písať takéto listy. To bol tvrdý úder a ťažký kríž pre bratovo horlivosťou roznietené srdce! No Boh odmeňoval štedro svätcovu príkladnú poslušnosť veľkými vnuknutiami ä s ničím neporovnateľnými útechami. Po niekoľkých rokoch skúšky, dostal Alfonz znovu dovolenie apoštolovať tak ako dosiaľ- Aj z druhého sveta prišiel mu láskavý pokyn. Nech však sám brat hovorí.
„Istého dňa som sa modlil v káplnke, ako obvčajne. Bolo po obede. Odrazu prišla ku mne moja nebeská Matka. Jej príchod nebol zriedkavosťou. Veď, ako často ma navštevovala aj inokedy, pri obede a inej príležitosti! Teraz mi povedala, že je to na oslávenie Jej Syna a Jej na časť, keď naznačím svoje pobožnosti k Nej, ako ich odbavúvam. Mňa to trochu zarazilo. Ale Ona ma potešovala a uisťovala, že naozaj oslávim Boha, keď poslúchnem nebeský povel."
Alfonz sa týmto neuspokojil celkom. Ešte raz odporúčal celú vec P. Bohu a prosil o svetlo. Nevedel, či by to bolo na slávu božiu, keby písal. Prosil Pána, aby mu zreteľne označil, či zákaz pátra pro-vinciála vzťahuje sa len na písanie listov vonkajším a či vôbec na každé písanie, keď je to aj len pre vlastnú potrebu. Matka Božia sa mu znovu zjavila a potešila ho slovami: „Alfonz, choď k predstavenému, rozpovedz mu svoje pochybnosti a popros ho, aby ti vysvetlil vôľu pátra provinciála. Povie ti práve to, čo som ti povedala i ja. Uvidíš!"
Keď išiel a vyložil svoj prípad, náramne sa potešil. Dostalo sa mu toho istého vysvetlenia ako v modlitbe od Matky Božej.
Dľa prirodzeného poriadku a vôle božej jeho horlivosť týkala sa v prvom rade spolubratov. Tu vykonal pre svoju rehoľu neoceniteľné služby. Svätý a tichý brat bcl veľkým jezuitom a zaujíma predné miesto v dejinách Spoločnosti Ježišovej. Len Boh vie, koľko vykonal svojím príkladom, modlitbou a duchovným rozhovorom. Z vrátnickej izby sršaly na všetky strany lúče milostí. Blažený, kto im otvoril obloky svojej duše! Alfonz bol pre spolubratov učiteľom duchovného života dľa pevných, jasných a jednoduchých zásad sv. Ignáca ako svojimi spismi, tak aj pravou a jadrnou čnosťou, ktorá bez hrdze prestála aj najťažšie skúšky.
Mt>ntesiónsky koleg pôsobením svätého vzrástol nevídane. Jemu ďakoval za ducha, aký v ňom panoval. Prišiel do Majorky, keď koleg založili a neodišiel viac. V jeho múroch skončil svoj hrdinský život. Vo vyššom veku chceli ho poslať na pevninu. Mysleli, že mu lepšie padne tamojšie podnebie. Predstavení mimo toho mienili obrodiť aj iné rehoľné domy vplyvom Alfonzovho ducha. Ale o-hyvatelia montesiónskeho kláštora plány prekazili.
Báli sa už len myšlienky, aby svätý vrátnik odišiel niekam inde. Prosili predstaveného, aby nebral domu dušu. Bez Alfonza kláštor im pripadal ako mŕtvy. Svätý vraj privoláva na dom rieky milostí a božieho požehnania. Preložiť brata na iné miesto znamená olúpiť celý dom!
Predstavený nevládal odporovať toľkému nátlaku, Alfonz zostal v Montesióne až do smrti.
Už samá prítomnosť Alfonzova pôsobila na všetkých neopísateľným dojmom. Bola to tajomná a potichu pôsobiaca moc svätosti, ktorá takto od zeme trhala ťažké srdcia. Ona nedá sa porovnať ani vedou, ani ničím iným čisto prirodzeným, čo o-byčajne imponuje. Nad slnko je jasnejšie, aký dar j e pre spoločnosť, keď Boh v j e j strede vzbudí svätého... Svojou svätosťou Alfonz vládol nad všetkými. Dosvedčujú to všetci, čo s ním žili dlhé roky pod jednou strechou.
Každý si pokladal za veľké šťastie, keď sa mohol trochu poshovárať so sv. bratom. Starí a skúsení pátri pýtali si v duchovných veciach od neho radu. Kládli mu často ťažké teologické otázky a prosili ho o mienku. Pokorný vrátnik sa vzpieral. Považoval za nedôstojné poučovať duchovného o duchovných veciach. Len na výslovný rozkaz predstaveného odložil okúňavosť. O najťažších otázkach hovoril s nebeským pomazaním a na podiv j asno.
Neobyčajne rád pobYidól medzi novákmi. Napísal pre nich niekoľko praktických návodov, ako možno v sebe vypestovať pevnú čnosť. Jeho spolu -brat píše: „Dosť často som sa mohol rozprávať s preslávenými vrátnikom. Priznám sa, že som vždy odišiel vnútorne povznesený a celý oduševnený žiť čnostne. Ak som predtým bol suchý a cítil nechuť k modlitbe, teraz ma schválila veľká túžba po nej. Keď som nebol prv ani studený ani teplý k božiemu slovu dokonalosti, nuž Alfonz nalial do mňa ohňa
i chuti, rozdúchal iskru lásky k Bohu, rozohrial dušu ideálmi apoštolského povolania."
Takto pôsobily aj jeho listy. Ak niekto potreboval rady, hneď písal „pokornému doktorovi z Majorky" a dostal odpoveď, plnú svätého pomazania, ako svedčia dosiaľ zachovalé listy.
Prostučký vrátnik Alfonz požíval v reholi neobyčajnú úctu. Učení pátri, kedykoľvek mali mať prednášku o duševných veciach pred shromažde-nými členmi rehole, radi popretriasali predmet s neučeným, ale nadprírodne múdrym rehoľným bratom. A aká to bola radosť počúvať ho! Ba dokonca vznikla túžba, aby prehovoril nielen s jednotlivými, ale aj celému domu. Aby sa tejto túžby vyhovelo, dovolil, ba radšej rozkázal predstavený Alfonzovi v jedálni kázať. Niekoľko kázní sa nám zachovalo. Povedal ich pri obede. Veje z nich dych opravdivej a hlbokej svätosti. Obyčajne sa pripravoval asi pol hodinky. Ale často na neočakávané vyzvanie predstaveného i hneď bez akejkoľvek prípravy prehovoril v jedálni. Sväté oduševnenie vedelo strhnúť každého. Svedok píše: „Začali sme obedovať. Alfonz vstal a hovoril k nám asi štvrť hodiny. Precítenosť, dieťa vrelej lásky k Bohu, tiekla ako farebný vodomet z jeho srdca. Líčil vznešenosť prítomnosti božej a poukázal, ako jej cvičenie obšťastňuje a posilňuje".
Vstúpme ešte do Alfonzovej asketickej školy. Dvaja bratia, na ktorých výnimočne pôsobil slovom i príkladom, zomreli vo zvesti veľkej svätosti. František Moray zomrel ako obeta lásky. Hovorievali spolu veľa o duchu opravdivého sebazapierania a o pravej láske. Pod neustálym vplyvom svätého František vytvoril si ideál božej krásy a večnej lásky, ktorá ho nepremožiteľnou silou pripútala k sebe navždy a urobila svätým. Druhý brat Diego Huiz, kuchár, bol zaujatý inou myšlienkou. Bozpá-lila sa v jeho svätej duši túžba po sebazapieraní a
utrpení z lásky k P. Ježišovi. Bola mu vedúcou hviezdou na vysokú horu veľkej svätosti. Keď u mieral, Alfonz sa práve modlil zaňho ruženec. Na raz upadol do vytrženia. Aké šťastie, aká radosť! Pri Matkinom boku vo veľkej nádhere plesal priateľ Ruiz. Keď Alfonz končil ruženec, Matka Božia mu povedala: „Dobre, Alfonz, tvoj priateľ Diego už nepotrebuje, aby si sa zaňho modlil; ako vidíš, ostane pri mne na veky!"
O P. de Saurovi píše P. Colin, ktorý bol s ním na Majorke a neskôr aj na Filipínach: „P. de Sau-ra bol z najčistejších a milosťou zahrnutých duší, aké vôbec niekdy žily a pracovaly v Spoločnosti. Sľubom sa zaviazal, že bude pravidlá čo najpres-; nejšie a najdokonalejšie zachovávať a voliť si vždy len to, čo bude na väčšiu slávu božiu. Svoj hrdinský sľub naozaj verne dodržal. Bol dokonalým vzorom vernosti k sv. pravidlám a stelesnením vytrvalej snahy za ideálom evanjeliovej dokonalosti. Dľa svojho sľubu žil spokojne v prekvitajúcej láske ku Kristovi."
Bartolomej de Saura bol Alfonzovým žiakom. Už ako študent často, veľmi často a veľa sa s ním shováral a rád počúval jeho povzbudenia. Aj keď sa stal jezuitom, čulo si dopisoval so sv. bratom. Z jeho listov čerpal mnoho posily pre duchovný život. Keď Alfonz umrel, bol P. de Saura cez dvadsať dní takou láskou k Bohu zachvátený, že sa mu zdalo akoby sa modlil celé dni a celé noci.
Nie je možno všímať si bližšie všetkých Alfon-zových žiakov. Spomenieme iba niekoľko známych osôb. P. Riko a Torres, obaja rektori svätého, pilne sa stýkali s pokorným bratom a ako žiaci sedávali pri jeho nohách. V Amerike blahodarne pôsobili ako misionári v Paraguayi a Mexiku Anton a Hie-ronym de Moranta. Aj oni boli z Alfonzovho krúžku. P. Hieronym zomrel 19. novembra 1616. ako mučeník vraždiacou rukou pohanských Indiánov.
Na Filipínach na preveľký osoh duší účinkoval P. Colin, veľký priateľ Alfonzov, ktorý aj napísal život svätého.
0 P. Aguirreovi píše sám Alfonz: „Veľmi som ho miloval. Viazalo ma k nemu srdečné priateľstvo dľa vôle Spasiteľovej. Pri jeho odchode som trpko zaplakal. Tak vrúcne som ho odporúčal nebeskej Matke do ochrany, ako mi len srdce vládalo. A ona ma uistila, že sa bude ako matka starať o svojho sverenca."
Brat-učiteľ nadmieru nežne miloval si žiakov. Mnoho sa modlil a tým ich chránil od číhajúcich nebezpečenství pre dušu a telo. Dosvedčujú to misionári, ktorí z lásky ku biednym dušiam v neznámych a divých krajinách ohlasovali Kristovo evanjelium a zachránili sa modlitbou svojho bývalého majstra. Alfonz videl mnohých svojich odchovancov vstúpiť do nebies v jagote večnej slávy. Všetci, ktorým pomáhal v duchovnom živote, boli mu celý život vďační. Jeho listy a úvahy schovávali ako drahocenné poklady, ktoré im v ťažkých chvíľach života dávaly pokoja, útechy a posilnenia. P. Hie-ronym de Moranta spomína: „Keď som ukázal bratove listy, všetci zahoreli túžbou byť čnostnými a svätými. Tieto listy pôsobily priamo zázračne. Iste nemálo dopomohly k tomu, že po Alfonzovej smrti na široko-ďaleko rozšírila sa povesť o jeho svätosti."

Sväté priateľstvo.

Nie je možno spomenúť si na Alfonza a zabudnúť na druhého bohatiera svätosti, sv. Petra Klaveraľ Nežná páska dôvernej lásky sväzovala obe veľkodušné srdcia. Bolo to spojenie v Kristu, aké vidno aj u iných veľkých duší, na vzor útleho Priateľstva medzi P. Ježišom a sv. Jánom. Alfonz a Peter mali sa sjednotiť dľa plánov večnej Lásky Vo sv. priateľstve, aby z tohoto voňavého kvetu priateľstva dvoch harmonicky naladených duší dozrelo nesmrteľným dušiam nádherné ovocie.
Dve srdcia, Alfonzovo a Petrovo, spoj íly sa navzájom v Kristovom Srdci. Preto ich milovaniu neprekážal ani priestor ani čas, nestroskotalo ono ani vtedy, keď ich delily moria a krajiny. Milovali sa ako kedysi Ignác a František Xaverský, hoci jeden hol v Ríme a druhý v ďalekej Indii.
Peter Klaver mal dvadsaťpäť rokov, keď ho poslali na Majorku študovať filozofiu. Počul mnoho o svätom bratovi a preto horel túžbou oboznámiť sa s ním. Prosil predstaveného, aby sa smel s Alfonzom shovárať o duchovných veciach. Predstavený schválil Petrove plány. Už pri prvom stretnutí poznal Alfonz v Klaverovi spolubrata nevšedne obdareného milosťami, ktorý je povolaný vykonať veľké veci pre Krista. Peter zas našiel v Alfonzovi živý ideál jezuitu, ako ho sv. Ignác v konštitúciách zobrazuje.
Nezameškajúc si iné povinnosti deň po deň prichádzal ku bráne. Vždy hlbšie a hlbšie viedla ho Alfonzova ruka krajinami duchovného života. Raz pýtal sa brata: „Čo robiť? Srdce mi horí od túžby celkom sa oddať Spasiteľovej láske, ale som ako bezmocné dieťa a neviem začať. Rrat môj, pomôžte mi a naučte ma, ako to mám robiť!"
Sv. Alfonz dojatý takým šľachetným bôľom, začal hovoriť o láske k Ježišovi, jej moci a vznešenosti. Opravdivý7 učeník nepraje si nič len Ježiša; vo všetkých okolnostiach vidí Jeho sväté ruky. Kristova vôľa jej edinou a bezvýhradnou smernicou jeho života. Hýbadlom každého činu je mu čistá láska k Ježišovi. Touto kráľovskou čnosťou o-tužuje slabú a skazenú prírodu, aby vedela pretrpieť aj najťažšie bolesti.
Klaverovi však najviac pomohla Alfonzova modlitba. Modlil sa stále k Bohu a Jeho svätej Matke, aby sa k veľkej svätosti povolaný spolubrat Peter celkom oddal tomu, na čo ho volá hlas milosti.
Istého dňa anjel strážca ukázal mu neprehľadné množstvo kresiel, kde si maly posadať spasené duše. Jedno sa lesklo zlatom a drahokameňa-mi. Alfonz v podivení opýtal sa, kto bude na ňom sedieť. „To trón pripravený tvojmu priateľovi a žiakovi za veľkú svätosť a nesmierny počet duší, ktoré svojou horlivosťou zachráni v misiách." Svätý rozpovedal vec len duchovnému vodcovi. Priateľa miloval odteraz ešte väčšmi. Zdvojnásobnil námahu, aby ho voviedol do všetkých čností, ktoré mu boly treba na toľkú úlohu. V ďalších rozhovoroch usiloval sa prebudiť v budúcom svätom čím väčšiu horlivosť za spásu duší. Obracal mu pozornosť na biedu pohanov, ktorí ešte nič nevedia o P. Ježišovi a Jeho láske.
Tri roky, čo spolu prežily obe sväté duše, zna-menaly dobu nebeského šťastia, prírastu darov a milostí. Ježiš bol pri nich s plnosťou Svojej všetko zahrňujúcej lásky. Peter Klaver závodil s Alfonzom najmä v dvoch karakteristických čnostiach, vo veľkodušnom sebazapieraní a v plamenistej láske k Bohu. Tieto čnosti otvorily mu neskôr v Kartagé-ne srdcia opustených a úbohých černochov.
Klaver nikdy nezabudol na svojho učiteľa a priateľa. Svätcov obraz bol mu na mysli v časoch najväčších bôľov a trápení. Keď mu telesné a duševné sily hrozily vypovedať, anjeli prišli ho posilňovať milosťami, ktoré mu ďaleko v montesión-skom kláštore zasluhoval ružencovou modlitbou tichý brat Alfonz. A iste i vtedy, keď Alfonz odišiel ku svojej nebeskej Matke, nevidíteľne stál pri svojom žiakovi a pomáhal mu získavať duše pre nebo.
Osem mesiacov pred Klaverovou smrťou prišiel do Kartagény prvý životopis svätého brata. Priniesli ho aj chorému Klaverovi. So slzami v očiach vzal knihu, zamyslene ju bozkával a vložil pod hlavu. Vďačne a horúcim srdcom začal vyprával o svojom učiteľovi a priateľovi. Predtým to nikdy nerobil. Brat Alfonz mu vraj poradil hlásiť sa do misií, aby mohol hrdinsky pracovať na spáse nesmrteľných duší. Na jeho radu aj odišiel. Svätý brat vraj svojimi rozhovormi zažal v ňom plamennú lásku k Ježišovi. Jeho.písané slovo zas neprestajne ho vraj povzbudzovalo odovzdane vytrvať v Spasiteľovej láske, aby splnil svoj sľub venovať sa dušiam celý — celučičký.
„Veď koľkí zaháľajú v Európe", zvolal ku mne Alfonz, ktorí by mohli byť apoštolmi!" „Nádherné dielo! Sväté podujatie!" volával a vzdychal oduševnene. „Či láska k Bohu nemá konať cesty cez oceán, cesty, ktoré koná lakomstvo? Či nie sú duše pohanov hodné krvi Božieho Syna? Veď Kristus nevylial krv za ne len zo zábavy!"
„Ach, Peter, drahé dieťa moje, prečo nejdeš zachrániť krv Kristovu? Kto nevie trpieť, nevie veru, čo je láska božia! Oj, keby si len vedel, aká odmena ťa čaká vo večnej radosti!"
Že Klaver na smrteľnej posteli dostal životopis brata Alfonza, pokladali to jeho spolubratia za •zvláštnu útechu, ktorú Spasiteľ prichystal svojmu vernému služobníkovi v posledných dňoch života. Onedlho aj 011 smel zanechať zem a odísť k svojim dušiam prijať odmenu, ktorú kedysi Pán ukázal Alfonzovi, jeho priateľovi vo svätom vytržení.
Keby pokorný vrátnik nebol Spoločnosti preukázal nijakú inú službu len tú, že oduševňoval Petra Klavera, stačilo by, aby sme ho právom mohli pripočítať k jej najväčším synom.
Ach, koľké požehnanie značí život týchto dvoch mužov! Hoci pracovali na rozličných poliach, ďaleko od seba, oddelení morom i pevninou, jednako zostali v Kristu spojení v najužšom sväz-ku lásky!
Spoločnosť Ježišova triumfovala, keď svätá Cirkev neomylným svätorečením ovenčila toto priateľstvo ligotajúcim diadémom božích bojovníkov a vyhlásila obidvoch v ten istý deň za svätých.

Predzvesti nebeských radostí.

Poďme ku posteli chorého Alfonza prizerať sa. ako zomiera svätý a či, aby sme ho videli ožívať; veď pre svätých smrť je začiatkom života! Ponáhľal sa k Bohu a k svojej Matke celý svoj život. Teraz stojí pred bránou a čaká. Za ním sú bojištia, žehnané miesta svätého triumfu, kde ho volala milosť božia. Alfonz poslúchol a zvíťazil! Odznaky hrdinstva nadprírodným jagotom venčia mu dušu, ach, len chvíľku, pár hodín a veľký bojovník bude pochodovať slávobránami večného života! Milosť zvíťazila božsky, dokonale ...! K Ježišovi a Márii, hej, ta stroji sa odlietnuť očistená Alfonzova duša! Nesmierna slasť zalievala vždy tichšie a tichšie bijúce srdce hrdinu.
„Tri dni pred smrťou — hovorí očitý svedok P. Marimon — Alfonz naposledy prijal sviatostné-ho Krista. Hneď, ako zázrakom, prestal trpieť. Tvár mu očervenela, akoby išiel ozdravieť. Nepamätáme sa, že by bol kedy, j ako ho len známe, vyzeral podobne milo a dobre. Mysleli sme, že už teraz okusuje vopred čosi z rajských rozkoší. Kedy-vtedy otvoril usmievavé oči a hovoril:
„Ó, Ježišu!" Nám vôbec neodpovedal, či sme sa mu už prihovárali nahlas alebo potichu a ani nedával nijakého znaku, že rozumie naše slová. Keď mu brat opatrovník podával niečo na občerstvenie, otvoril ústa. Aj prežierať mohol bez ťažkostí.
Cez tieto tri dni nebadali sme na ňom nijakého znaku bolesti, hoci predtým hrozne trpel. Ešte Pred pár dňami odpovedal na naliehavé otázky len toto: „Celú noc okrem jednej štvrťhodinky som trpel z milosti svojho Pána a Boha." Tieto tri dni puls chorému neoslabol, ale bil silne.
Všetci bratia ponáhľali sa radostne k posteli svojho drahého chorého hľadieť mu na tvár, na ktorej sa odrážaly nebeské sny duše. Koľké potešenie pre nás! Aké sväté pocity zahraly nám žilkami pri pohľade na umierajúceho svätého! A veru boly to len omrvinky budúceho šťastia. Zavolali sme maliara, ktorý namaľoval zatiaľ vernú Alfon-zovu podobizeň.
Tak spokojne ležal tri dni až do noci 31. októbra 1617. Bola vigília pred sviatkom Všechsvätých. Tu sa zrazu prebudil. Zdalo sa, ako by ho anjeli a svätí pozdravným spevom boli zobudili, aby už nastúpil cestu do otcovského domu. Vtedy Alfonz s neopísateľnou vrúcnosťou vyslovil meno Ježiš. Zrazu sme zbadali, že celé telo sa mu trasie v bolestných kŕčoch. Kríže sa vrátily. Alfonz žalostným hlasom opakoval meno Ježišovo. Dych sa krátil, trhal, chripel, puls slabol, raz prestal a zas chvel sa v rýchlom bití. Meno Ježiš už len slabo, proseb-ne zvonilo z bezkrvných úst. Videli sme, že prišla posledná hodinka. Smrteľný zápas netrval však dlho, len pol hodiny. Začali sme sa modliť modlitby umieraj úcich. Svätý otvoril oči, ktoré mal predtým vždy privrené, a jasným, dlhým pohľadom pozrel na nás. Potom bozkal krížik a ťahavo, vrúcne, radostne vyslovil meno Toho, ktorý bol heslom jeho života: „Je-ž-i-š!" To bol posledný výdych."

Záver.

Ideál jezuitského rádu — totiž pracovať na väčšiu chválu božiu — dokonale uskutočnil sv. Alfonz posvätením seba a iných. Spoločnosť Ježišova má členstvo v troch skupinách dľa druhu práce. Prvá skupina sú rehoľní bratia, druhá, ktorí sa pripravujú na kňažstvo, a tretia kňazi. Všetci spolu svojím spôsobom pracujú na posvätení nesmrteľných duší. Bratia konajú domáce práce, škola-stici hľadia si nadobudnúť čo najviac čností a všestranného, hlbokého vzdelania jak v cirkevných tak i vo svetských vedách. Kňazi zas slovom i písmom, na kazateľnici, pri písacom stroji, v misiách, v exercičných domoch, ako organizátori, profesori gymnázií a univerzít, — vysluhovaním svä-tých sviatostí — pracujú vo vinici Pánovej. Každý člen hociktorej skupiny má rovnakú povinnosť u-silovať sa dosiahnuť ideál svätosti, aký mu podáva ústava Spoločnosti a spolupracovať na spasení svojich bližných. Hoci organizácia žiada rozdelenie, jednak vnútorne všetci sú spojení zákonom lásky. Láska je najvyšším kresťanským zákonom v každej kresťanskej spoločnosti a tým viac v reholi. Jezuita len vtedy splní svoj sľub Kráľovi vekov, nesmrteľnému a neviditeľnému Bohu, keď sa u-siluje celou silou, každou chvíľkou rehoľného života zodpovedať cieľu svojho povolania.
O Alfonzovi stačí, keď povieme: Muž, ktorý všetko vykonal! Ako brat vyplnil vonkajšou prácou celý život. Dlhé roky bol vrátnikom. Tichou a nenáročnou robotou bez prestania plnil vôľu božiu. Svoje práce posväcoval vytrvalým sebapremáhaním. Jeho skutky boly sväté, lebo vyvieraly z božích prikázaní. Obyčajná práca v jeho rukách premenila sa na modlitbu chvály, vďaky, obety a zadosťučinenia.
Alfonz je vzorom, ako možno sväto pracovať, nielen pre bratov Spoločnosti a rehoľníkov vôbec, ale aj pre všetkých, ktorí pracujú rukami. Vidieť, že nezáleží na druhu práce, ale na tom, akou láskou k Bohu plníme svoje povinnosti. Pre svätosť je smerodajné len vnútorné smýšľanie. Aj naj jednoduchej ší robotník môže svojím vznešeným smý-šľaním ožiariť aj najnepatrnejšiu prácu a stať sa veľkým svätým. Svätý Alfonz to odvážne vykonal!
Svätý brat, vypros nám chuti a odvahy k svätej práci!

KRÁTKY PREHĽAD ALFONZOVHO ŽIVOTA.

1531 25. júla. Alfonz narodí sa v Segovii vo Španielsku. Deň narodenia je len pravdepodobne udaný, lebo matrika sa stratila.
1545. Zomre mu otec Diego Rodriguez. Alfonz prevezme obchod po otcovi.
1558. Alfonz vstúpi do stavu manželského s Máriou Juarez.
1563. Zomre mu manželka. Alfonz utiahne sa od vonkajších zamestnaní a venuje sa cvičeniam zbožnosti.
1570. Ako 38-ročný začne sa znova učiť mluvnicu.
1571. 31. jan. Vstúpi do Spoločnosti Ježišovej (v kolégiu sv. Pavla vo Valencii).
1571 v júli. Pošlú ho do kolégia Montesión v Palme, hlavnom meste Majorky.
1573 5. apr. Skladá prvé sľuby.
1580. Alfonza ustanovia za vrátnika v montesión-skom kolégiu.
1585 5. apr. Skladá posledné sľuby (profes).
1605. Peter Klaver príde do Montesióna a zostane tam do 1608.
1617. V noci z 30—31. okt. Alfonz zomre 86-ročný.
1888. S Petrom Klaverom za svätého vyhlásený Levom XIII.

SPISY SV. BRATA ALFONZA.

Sv. brata Alfonza nezmýľme so známym spisovateľom diela: „Kresťanská dokonalosť", s pátrom Alfonzom Rodriguezom zo Spoločnosti Ježišovej, ktorý zomrel r. 1616 v Sevilli.
Sosbierané spisy sv. brata Alfonza obsahujú osem sošitov in 4° a päť sošitov in 8°.
I. Sošity in 4°:
1. 251 strán. Je jeho deník, ktorý na rozkaz predstavených pisal od r. 1604—1616.
2. 212 strán. Obsahuje rozličné články o čnostiach a duchovných veciach.
3. 143 strán. O modlitbe a sebapoznaní.
4. 117 strán. O poníženosti, sebazapieraní, láske k Bohu, pobožnosti,k Matke Božej.
5. 107 strán. Prosby Otčenáša.
6. 182 strán. O modlitbe. Ako kráčať v prítomnosti Božej.
7. 45 strán. Listy. Sebazaprenie.
8. 167 strán. Tri evanj eliumové rady.
II. Sošity in 8°:
1. 176 strán. Cvičenie v čnosti. (Toto sú čiastočne opísané veci z iných duchovných kníh.)
2. 84 strán. Návod k nasledovaniu Krista.
3. 134 strán. O láske k Bohu. Odpísané od P. Granadu.
4. 64 strán. Spojenie sa s Bohom.
5. 73 strán. Prítomnosť Božia. Poníženosť.