Dr. Velemír Deželič - P. E. Cubínek

Vybral si Sofiu.

Vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave 1941.

Román z 9. Storočia.

Čislo členovských knih 186.

VYDAL SPOLOK SV VOJTECHA V TRNAVE 1941.

Tlačou kníhtlačiarne Spolku sv. Vojtecha v Trnave.

V meste Soluni.

„Všetci Solunčania čisto slovansky hovoria." (Z. sv. C. kn. V.)

        V rokoch Pána 827 — 842.

        V tom čase, pred tisíc a sto rokami, bolo mesto Solun najsilnejšou pevnosťou sveta, druhé sídelné mesto Východného Rímskeho Cisárstva a jedna z troch bášt kresťanstva.

        Skryté v hlbokom zálive najkrásnejšieho mora Egejského, neďaleko ústia mohutnej rieky Vardaru, mesto Solun chránila sama príroda vodou a svojimi brehami. Nakoľko bol okrem toho opevnený vysokými a silnými hradbami. Solun vedel vydržať všetky búrky a nápory v strašnej vojnovej vrave sťahovania národov a ostal slobodným mestom uprostred slovanských osád: Vojniča, Bržiča, Sakulata, Drahoviča a Strumľana.

        Egejské more, rieka Vardar, znamenitá Egnatijská cesta a úrodné a bohaté úzadie, Makedónia, urobily Solun strediskom veľkého obchodu a mestom blahobytu. „Cudzinec, ktorý prvý raz vošiel do mesta,“ — napísal súčasník — „musel byť udivený, vidiac široké ulice, veľké a nádherné budovy, krásne pomníky, ktoré sa dvíhaly na všetky strany, vidiac mnohé vodomety, záhrady bohaté na stromy a štíhle a tenké cyprusy, rozložené okolo početných chrámov. Solun ukája telesné a duševne potreby, preto ho cestovateľ právom nazval nádherným bydliskom.“ Básnici pomenovali Solun Matkou rajskej Makedónie a Perlou Egejského mora.

        Najčestnejší názov Soluna bol: mesto pravej viery. Kresťanstvo tam priniesol sám apoštol Pavol, a viera Sólunčanov bola jasná a pevná. Keď sa šíril blud obražoborstva, Solun bol na strane obrancov svätých obrazov; on skrýval všetkých, ktorí boli prenasledovaní; solunský biskup bol nepoddajný, keď carihradský patriarcha povoľoval násiliu cisárov; Solun živo stál za hrdinským svätcom Teodorom Studitom, najvynikajúcejším bojovníkom za slobodu Cirkvi a prvenstvo rímskeho pápeža.

        Zbraňou nepremožený grécky Solun musel uprostred slovanských osád prijať slovanskú reč, ako to dosvedčuje sám cisár Michal III. hovoriac: „Všetci Solunčania čisto slovansky hovoria.“ Ale Solun odchoval „Slovanov tým istým mliekom nábožnosti a získal ich ľudu kresťanskému.“ Z toho mesta vyšli ich prví vzdelávatelia, zakladatelia domácej knihy, vierozvestovia a svätcovia, Konštantín, ako rehoľník nazvaný Cyril a jeho brat Metod.

Mesto, ktoré nám dalo svätých bratov, slovanských apoštolov, Cyrila a Metoda, nech je požehnané !

Sen.

„V siedmom roku mal chlapec sen.“ (Z. sv. C. kn. III.)

        V Soluni roku 834.

        Sofia ? Sofia ?

        Toto meno trápilo dobráka Milu celý deň.

        — Sofia ?

        Sedemročný Konštantín — Cyril rozprával slovanskou rečou a zvučným detským hlasom svoj sen:

        — Hľadel som pozorne na všetky dievčatá, ale jedna sa mi zdala najkrajšia zo všetkých, prekrásnej tváre, náramkami, zlatom a perlami ozdobená a jej meno bolo Sofia.

        Záhradník Milo prestal orezávať svieži ker zimozelene a zahľadel sa na chlapca, ktorý mu rozprával. Páčil sa Milovi malý Konštantín, tak slabučký v rannom odeve narcisovej farby, pod starým figovým stromom, ktorý nad ním rozkladal svoje listie, ako by ho žehnal mnohými rukami.

        Sofia ?

        Chlapec odskočí mramorovými schodaini do izby svojej matky, aby jej prial dobré ráno a záhradník Milo ďalej usporaduje záhradu — alebo, ako by on povedal: perivoj — lebo domáci hovorili grécky: peribolos.

        —  Sofia ? — Tak nevolali žiadnu devu, ktorá prichádzala do domu pána Leva; tak sa nevolala ani jedna susedka, ba Milo si nemohol spomenúť na žiadnu ženskú osobu takého mena v celom širokom Soluni.

        — Sofia ? — To slovo vyriekol Konštantín-Cyril zvonivým detským hláskom a Milovi neraz to isté meno zazvučalo v spomienke hlbokým zvukom mužského hrdla. Prišlo mu na um, že práve minulej nedele solunský biskup z katedry kostolnej mnoho ráz opakoval slovo: Sofia.

        Milo bol Slovan a hoci nerozumel dobre grécky, predsa rád počúval kázne. Počúval čistý zvuk gréckych slov a hlas kazateľov a očami pritom pozoroval sväté obrazy nad oltárom, po stenách a na klenbe chrámov. Unášala ho krása !

        Okrúhly chrám svätého Juraja má podobu hradby a kazateľ v ňom hovorí vysokým a jasným hlasom rytierskej trúbky. Rečník v starej svätyni svätej Paraskevy vyslovuje slová, ako by ukladal zlatiaky na mramorových tabuľkách. V nádhernom chráme svätého Dimitrija, patróna mesta Soluna, reční kňaz hlbokým, mužským hrdlom tak, že sa podobá učiteľovi, sudcovi a vojvodcovi. Ale nado všetko bol pekný hlas biskupa v chráme Hagia Sofia. Z počiatku biskupov hlas bol tichý a veľmi hlboký, ale potom sa stával vždy silnejším, zvučnejším a plnším, až konečne sa rozliehal v celom chráme a zaletel ku kupole, hore medzi mozaiky svätých apoštolov a anjelov.

        Sofia ? — zvolal hodnostár a zdvihol ruky smerom ku kupole, ktorá žiarila tisícami lesklých kamienkov a skiel, obložených lístkami suchého zlata. S rukami biskupovými i Milo zdvihol pohľad a tam hore sa zadíval na obraz svätej Panny. A Panna Maria s rozšírenými rukami a dlaňami obrátenými k nebu ukazovala ešte vyššie, a aj sama pozerala hore. I pohľady všetkých apoštolov a anjelov, okolo Nej boly upreté k výšine. Milo ešte viac vzopäl hlavu a zbadal na samom vrchu kupole obraz všemohúceho Krista na tróne.

        — Sofia ! — opakoval biskup čim ďalej, tým sladšie, a Milo si pomyslel, ako raz pri kázni svätého Jána Zlatoústeho priletely do chrámu včely, aby z úst rečníka sbieraly med sladkých slov. Pritom Milo pocítil vôňu medu a vosku zo svojho útleho detstva v slovanskej domovine. Obával sa, aby nezajakal nahlas od miloty a ďakoval v duši Bohu, že mu dal oči, aby videl a uši, aby počul. Bolo mu v duši tak prijemne.

        — Sofia ? Kto je to ? Čo je to ?

        Keby bol Milo nedávno úplne porozumel grécku biskupovu reč, možno by teraz lepšie chápal smysel sna drahého chlapca Konštantína-Cyrila. Tak si myslel Milo a tá myšlienka ho mučila. Pozrel aj mnoho ráz ku schodom, čo vedú z izby do záhrady. Čakal, že sa vráti chlapec Konštantín, alebo že príde aspoň Metod alebo niekto iný z jeho súrodencov. Ale toho dňa nesišiel už do perivoja nikto.

        Milo mal neobyčajne rád deti svojho pána; zo všetkých detí najradšej mal krehkého a milého chlapčeka Konštantína-Cyrila. A Milo ani nemal koho iného mať rád. Do tohto domu prišiel, keď mu bolo deväť rokov. Ešte nikto nevedel o tajomstve, čo sa tak strašne odohralo v srdci mladého Slovana, že sa skoro odtrhol od svojho domova a sám samotný sišiel s hôr ku mestu Solunu. Prišiel, aby sa nikdy viac nevrátil domov, a oči mu vždy zaslzily, keď si spomenul na domov. Na Egnatijskej ceste ho našiel rovesník Grék Pímen, krčmárov syn a priviedol ho do domu svojho otca. Tu ho zbadal ded pána Leva a vzal ho k sebe. Odvtedy žije Milo v Soluni, v dome urodzeného Leva, vlastne v záhrade a v záhradnom domku pri schodoch, ktoré vedú z perivoja do pánskych izieb rodiny drungaria Leva.., V tom čase pán Lev bol ešte chlapcom, a teraz je otcom siedmich detí a vysokým bizantským úradníkom, zástupcom stratéga, podveliteľom pevnosti a mesta Soluna, drungáriom, alebo ako Milo preložil ten grécky názov: cisárovým spoločníkom.

        Do predvečera Milo orezal celý zimozeleňový živý plot: odrezané vetvičky posbieral, hodil na jednu kopu a spálil, len niektoré najkrajšie odložil, aby ich zaniesol známemu Pimenovi, aby si zeleňou ozdobil krčmu k zajtrajšiemu sviatku. Milo si u Pimena vypije pohár medoviny a porozpráva si s Grékom o tom, čo ho celý deň trápilo.

        Pimenova krčma bola na velmi dobrom mieste, keďže ležala pri západnej bráne na rušnej Egnatijskej ceste. Na západ od mesta tečie rieka Vardar, po ktorej bohatá Makedónia Sekunda priváža zbožie do Soluna, k moru a do sveta; a cestou (ktorú Gréci volajú Hodos Egnatia) bez prestania prechádzali mnohí cestujúci, vozy a početné karavány mulíc, somárov, volov, koni a tiav. To bola totižto najlepšia a najkratšia suchozemská cesta, ktorá spojovala dve sídelné mestá sveta: Rím a Carihrad. Známa hradská Via Appia viedla z Rímu do Egnatije, prímorského dalmatského mesta a odtiaľ ďalej šla Egnatijská cesta úplne priamočiare cez Balkán z Dirahiuma (Drača) do Soluna a potom ďalej do Carihradu. Na rušnom mieste vedel obratný Grék zvábiť do svojej krčmy mnohého pocestného, a prichádzal k nemu i domáci svet, túžiac po novinkách, ktoré zo všetkých strán sveta prinášali cudzinci. Pimen stal sa známym, lebo točil najlepšie grécke vína, a mal aj pravú slovanskú medovinu a egyptské pivo. V zime Pimen nejedného hosťa zohnal vareným vínom, osladeným medom a navoňaveným škoricovou kôrou, a labužníkom pripravoval pelyňkovec a všelijaké vína pomiešané s voňavými zelinami a s korením.

        Keď Milo odchádzal k Pimenovi, pred jeho krčmou sa tlačilo množstvo ľudí. V dave stál obor, ktorý ostatných prevyšoval o celú hlavu. Akýsi človek dvíhal do výšky svinskú nohu a kričal. Pimen vyliezol na kamenný stôl a čosi rozkladal. Milo sa poponáhľal, aby videl, čo sa to robí.

        — Ľudia Solunčania a bratia pocestní ! — hovoril krčmár Pimen na stole. — Sľubujem a zaväzujem sa dať tomu tvrdohlavému Makedóncovi Bazilovi mastnú večeru, krčah vína a nocľah, ak urobí to, čím sa vystatuje !

        Tak ! Tak — zajasal dav a potom sa začaly sypať výkriky: — Ja mu dám sviňskú nohu na cestu ! Ja mech vína ! . .. Luhá Makedónec ! Luhá Bazil ! Luhá hlavatý ! Nech dokáže ! Vid'me !

        Zástup sa rozostavil po ľavej a pravej strane cesty a akýsi človek začne vypriahať pár silných koni zo svojho voza.

        — Čo je to? — opýta sa Milo človeka, o ktorom vedel, že hovorí slovansky.

        — Tento vrdohlavý Makedónec sa vystatuje svojou silou. Tvrdí, že mu sopnuté ruky nerozdvojí ani pár koni !

        Mladý silný Bazil rozkročil sa uprostred cesty bosonohý, holohlavý a zakrytý iba surovou zvieracou kožou. Ruky pevne sopnul, založiac prsty medzi prsty a dlaň pritisnúc o dlaň.

        Dvaja mäsiarski pomocníci pristúpili a začali viazať remene na Bazilove ruky. Ťahali celou silou a trhali každý na svoju stranu, a Makedónec sa len usmieval.

        Ktosi nadhodí nepodarený žart a zasmeje sa sám sebe.

        Privedú kone, dvoch plnokrvných vrancov a postavia ich v protivných smeroch, po ľavom a pravom boku mladého Bazila.

        — Roztrhajú strapatého luhára na koňských chvostoch ! — podotkne niekto.

        Kone priviažu o remene na Bazilových rukách.

        Dav zatíchne.

        Gazda chytí opraty jedného koňa, a druhého dá sluhovi. Obidvaja držia v rukách remenné biče.

        — Máme začať ? — pýta sa gazda.

        Makedónec zadupká chodidlami nä zaprašenej ceste, ako by sa upevňoval o zem, kývne veľkou hlavou a zamrmle:

        — Poďme !

        Pohoniči skríknu na kone, a vranci potiahnu, ako by mali ťahať naložený voz, ale hneď, keď zbadali, že nemôžu z miesta, ostali stáť. Pohoniči skríknu silnejšie, šibnú bičami, kone zaprú lepšie do zeme, ale nadarmo.

        Diváci tŕpnu.

        — Roztrhajú ho moje kone na dvoje ! — rozzlostí sa majiteľ a šľahne vranca po bedrách. Zviera skočí, strhne Bazila a druhého koňa o krok — dva, ale Makedóncove ruky ostaly sopnuté.

        Dav sa hlasno zadiví.

        Teraz gazda i sluha naraz trhnú opratmi a pritiahnu železné zubadlá v pysku. Kone zaerdžia, vypľujú slinu a poskočia, Makedónec očervenie, svaly a žily mu nabehnú, ale vydrží a nerozdvojí ruky.

        Pohoniči začnú hlasno kliať a bičiskom tĺcť zvieratá po slabinách, ale kone poskakujú ako vzteklé na mieste a nechcú potiahnuť.

        Dav zreve a zakľaje.

        Znovu priskočia mäsiarski pomocníci s päsťami udrú kone po nozdrách. Jeden kôň sa zmätie, zakreše strašne kopvtami o kamennú cestu, druhý sa toho zľakne, vypne sa na zadných nohách, sklzne a padne celou svojou ťarchou na zem. Bazila zaleje pot, musel klaknúť, ale ruky mu ostaly pevne sopnuté, ako by sliate.

        Zástup zavýska od oduševnenia, zatlieska rukami a prihrnie sa bližšie. Všetko darmo; Makedónec držal ruky i ďalej sopnuté a nechcel ich nijako rozdvojiť.

        Tu pristúpi krčmár Pimen, hodí na Bazila akúsi prikrývku a začne ho tlieskať po ramenách a bokoch, ako videl robiť zápasníkom v cirkuse. Makedónec naň pozrie, kývne tlstou hlavou, strasie remene s rúk a vyskočí ťažkým krokom ku krčme.

        Celý zástup sa hrnie za obrom vykrikujúc a blahosklonne rozhadzujúc rukami. Pri povalenom koni na ceste ostal len gazda a sluha.

        Pimenova krčma v krátkom čase bola preplnená a tí, ktorí nemohli vojsť dnu, stáli dlho pred ňou.

        Bažil si sadol v krčme do kúta na akési vrece plné vlny. Neobzrel sa na nikoho. Spustil oči a zvoľna sa nakláňal napred i nazad a fučal ako kováčsky mech, dýchajúc hlboko a hlasno. Dlho neokúsil jedla ani pitia, kým sa mu večera neochladila a víno nezohrialo. Na všetky otázky zánovite mlčal.

        Krčmár Pimen sa tešil plnej krčme, ale množstvu mešťanov takto pohromade sa zaradoval i gymnaziálny učiteľ Sofron.

        O niekoľko dní bude voľba učiteľov pre solunské gymnázium, preto treba Solunčanov upozorniť, že Sofron je vynikajúci rečník a dejepisec. Bol on síce už pät ráz za sebou vyvolený za učiteľa rečníctva a dejín, ale svet ako svet, ak ho človek neupozorní, mohol by zabudnúť, kto je a čo je Sofron.

        Pred voľbou museli kandidáti učiteľstva prisahať, že mešťanov neprosili, nenahovárali, alebo nepodplatili, aby ich za učiteľov zvolili, ale takto „upozorniť“ ľudí Solunčanov, že Sofron je rečník a dejepisec — to nie je ani prosba, ani nahováranie, ani podplácanie.

        Tak teda Sofron vošiel do Pimenovej kŕčmi medzi Solunčanov-voličov a sadol si na popredné miesto, aby ho mnohí videli a hovoril hlasno, aby ho čuli aj tí, ktorí ho nevidia. Uviaznu mu slová len o chvíľu, ked zbadal, že v krčme je už aj jeho druh, gymnaziálny učiteľ, jazykovedec a krasopisec, ktorého  posmešne nazývali Ostrakon - Črepinár.

        Ostrakon prišiel medzi mešťanov voličov za tým istým cieľom ako Sofron, i keď v minulom školskom roku obstál najlepšie zo všetkých svojich kolegov gymnaziálnych učiteľov. Dostal živé teľa ! Ostrakon trafil na výborných žiakov a na skúške mu všetci rad radom tak pekne odpovedali, že žiaci dostali vavrínové vetvičky a ich učiteľ živé teľa. Okrem tohto daru ešte jeho meno a mená najlepších žiakov úradne zapísali na školskú stenu, aby žili v pamäti, dokiaľ bude stáť táto gymnaziálna budova.

        Krásopisec Ostrakon prišiel do krčmy, aby Pimena nahlas popýtaj, či azda nemá nejaké črepy a kúsky z rozbitých amfor, džbánov a hlinených nádob. Býva toho po krčmách dosť a na tých črepinách sa deti najpohodlnejšie cvičia a učia písať.

        — Lebo kde by, ľudia Solunčania, v tieto drahé časy vystačili na detské čmáraniny s voskovými tabuľkami, doštičkami, alebo aspoň s egypským - papyrusom alebo pergamenom ! Ostraká, črepiny, tie najnebezpečnejšie smeti sú podivuhodným pomocným prostriedkom osvety. — Tak vykladal učiteľ krasopisec, — to jest bývalý učiteľ — a budúci, ak sa Solunčania blahosklonne uráčia znovu ho vyvoliť.

        Ostrakon skončil svoju prácu a mohol odísť k iným voličom, keď vstúpil Sofron, ale on sa nehýbal od svojho prázdneho pohára či už zo zlomyseľnosti, alebo opravdu preto lebo chcel počuť, ako hovorí druh Sofron, učiteľ rečníctva. Preto sa Sofron ešte viac usiloval zaskvieť a preto tak strihal ušami na všetky strany dávajúc pozor, či by sa na niečie slová nedalo niečo trefného nadviazať a v tom pokračovať.

        V jednom kúte krčmy dvaja Solunčania rozprávali najprv ticho, potom čím ďalej tým hlasnejšie, až nakoniec po dlhom škriepení a naťahovaní sa jeden z nich vykríkol celkom hlasno.

        — Dnešný svet je krátkozraký a nevie nič predvídať.

        Sofron sa chytil toho slova a ukázal prstom na tú dvojicu.

        — Čulí ste ľudia Solunčania, múdru reč našich spoluobčanov ?

        Tí z dvojice sa zľakli, lebo nemysleli, že ich niekto počúva, a bolo im nemilé, že všetci sa zahľadeli na nich. Sofron pokračoval:

        — Naši spoluobčania povedali, že dnešný svet je krátkozraký, že nepredvída, ako sa rodia udalosti, že nevie posúdiť a oceniť dosah skutočnosti. A ja sa vás, ľudia Solunčania, pýtam: prečo je dnešný svet taký ?

        Rečník sa schválne na chvíľu zamlčal, ale keď zbadal, že ti dvaja mudrlanti v kúte krčmy sú hotoví odpovedal na túto rečnícku otázku, poponáhľa sa a pokračuje on sám:

        — Poviem vám. Ľudia sú krátkozrakí, oni nepredvídajú ničoho vopred, lebo nepoznajú dejiny. A pravdu vám hovorim: Dejiny sú učiteľkou života, lebo pod slnkom sa nič nového nedeje, všetko sa len opakuje, a keby ľudia vedeli, čo sa už raz v minulosti stalo, predvídali by a spoľahlivo by vedeli, čo príde potom. Ach, keby ľudia vedeli dejepis, vtedy by istone prekazili mnohý nezdar, biedu, nešťastie, hrôzu a úžas !

        Sofron spustí ruky poniže bokov a sústredí sa ako by bol ochabol. Potom kývne hlavou, obráti tvár k povale krčmy, zasvieti očami a začne silnejším hlasom:

        — Keby ľudia poznali dejiny, podobali by sa námorníkom, ktorí vystupujú na vrchol stožiarov a bystrým okom pozerajú vôkol, a nemusia mrkať na svet iba cez diery pri veslách, ako to robia nešťastní veslári prikutí na dno galeje. O ľudia Solunčania, aká škoda, že pred tridsiatimi a niekoľkými rokami naši štátnici nevedeli z vysoká hľadieť okolo seba a na svet !

        Každý zamĺkol, lebo Solunčania už od dávna radi robili výčitky štátnikom a panujúcemu Carihradu, ba dokonca v najväčších prenasledovaniach skrývali v svojich hrdých hradbách vzbúrencov a protivníkov cisárských. A Sofron slobodne hanobil minulosť, lebo odvtedy bola na tróne už tretia dynastia.

        — Veľkému cisárovi Karolovi umrela štvrtá žena, — hovoril šťavnato Sofron, — i padlý mu oči na našu cisárovnu vdovu Irenu. Mocný Karol, ktorý rozšíril svoj štát po celej západnej polovici zeme opanujúc Longobardiu, zlomiac húževnatých a odbojných Sasov, rozbijúc divokých Avarov, cisár Západu chcel si vziať za ženu Irenu, cisárovnu východnej polovice sveta. A ako pápež Lev III. zlatou korunou korunoval Karola za cisára celého Západu, práve tak by zlatým snubným prsteňom sviazal Západ s Východom. S rímskej loďky sa pozeralo otvorenými očami do širokého sveta, pozerali práve tak i naši rozumní solunský biskup Jozef a hrdinský a svätý jeho brat Teodor Studita, ale naši carihradskí veslári boli krátkozrakí. Oni miesto hrdej cisárovny Ireny radšej strkali na trón jej maloletého syna, slabocha Konštantína; oni miesto posla cisára Západu radšej prijali vyhnaného longobardského kráľoviča Uldelgisa, syna Deziderovho: oni konečne zlomili zlatý prsteň jednoty celého sveta.

        — Hovorí sa, že rozhnevaná cisárovná Irena dala oslepiť niektorých svojich protivníkov, ale ona to nemohla urobiť, lebo tí všetci boli od narodenia slepí a bez očí, keď nevideli, čo robia !

        — Ľudia Solunčania ! My sa do dnešného dňa nazývame slávnym menom Romajoj — Rimania na pamiatku starej slávy jedného jednotného, katolíckeho štátu celého sveta, v ktorom vládla rímska kázeň a grécky duch. Ale ten čestný názov — hoci nám pred tridsiatimi a niekoľkými fokami bol opäť na dosah — unikol ďaleko, veľmi ďaleko. Niet jednoty. Východ sa čím ďalej tým viac odpútava od duše sveta, od Ríma, kde sídli nástupca Petrov. Východ rozvŕtajú jedovaté červy. Ďaleký Západ sa rozpadáva. Karolovo cisárstvo trhajú a rozdrobujú maličkí vnukovia veľkého deda. A medzi dve zhnilé polovice sveta sa zbíja ako železný klin do kmeňa nový pohanský národ. Od severného mora ku moru Egejskému a Jadranskému, až ku nášmu Solunu, pred Carihrad a Rím sa predrali Slovania.

        V krčme všetko pozorne počúvalo, ale Sofron dobre vedel, že je lepšie podarenú reč skôr zakončiť, ako mnohými peknými slovami unaviť poslucháčov, preto niekoľkým zvučnými vetami zakončil a prijal potlesk.

        — Pekne je vedieť, ale ešte krajšie je takto vysloviť, čo človek vie ! — vzdychol si prefíkaný krčmár Pimen, drgol Mila a vyprázdnil pohár gréckeho červeného vína do dna; všetci hostia ho nasledovali. Krasopisec Ostrakon využije chvíle kým všetci pili, a nadhodil:

        — Pekné je rečnícke umenie, ale ...

        — Čo, ale? — opýta sa Sofron odstrčiac pohár od úst.

        — Hľa ! — usmeje sa Ostrakon. — I samému rečníkovi Demosténovi i slávnemu Cicerónovi (ktorý, ako viete, súc vyhnaný z Ríma žil v našom meste Soluni), ba i samému Jánovi Zlatoústemu mohol by razom odňať krásny dar reči jeden jediný vredík, ktorý by im vyskočil navrch jazyka.

        Niekoľkí prepuknú v smiech, ale Pimen, ktorý nemal rád nepríjemnosti vo svojej krčme, skoro sa vynájde a nadviaže:

        — Pekne je vidieť, pekne je vysloviť, čo človek vie, a pekne je môcť zapísať, čo človek povie a vie ! Preto my Solunčania posielame svoje deti do školy. A aby ste vedeli, poviem vám niečo ! Včera tu v mojej krčme bol jeden vinikajúci pocestný. Sedel práve tu, kde teraz sedí môj priateľ Milo. Prešiel mnoho sveta a videl všeličo krásneho. A viete, čo povedal ten vynikajúci cestujúci ? Hľa títo tu dosvedčia, že hovorím čistú pravdu. Vynikajúci pocestný obdivoval naše gymnázium a povedal, že solunské gymnázium svojou krásou a veľkosťou by mohlo stáť uprostred Ríma, Carihradu, alebo bohatého Bagdadu. Ozaj povedal: uprostred bohatého Bagdadu. A ja som dodal: a v tom našom solunskom gymnáziu máme najznamenitejších učiteľov ! Traja sú učiteľmi polimatie (všeobecného vzdelania), jeden matematik, jeden učí dejiny a rečníctvo — Pimen sa ukloní Sofronovi — jeden je jazykovedec a krasopisec, — tu sa Pimen pokorne obráti k Ostrakonovi, — potom máme filozofa, dvoch učiteľov telocviku, jedného učiteľa šermu, a jedného pre luk a oštep . ..

        Pimen, zbadajúc, že pred niektorými hosťami sú poháre prázdne, zmätie sa; zato dokončí niekto druhý:

        — I na citaru máme učiteľa na našom gymnáziu, i na spev.

        Krčmár poskočí, aby obslúžil hosťov.

        Onen cestujúci, ktorého kone nemohly rozdvojiť Makedóncove ruky, pozrie na cestu a zaraduje sa:

        — Mesačný svit ! Egnatijská cesta sa belie. Krásne sa bude cestovať v nočnom chlade.

        Mnohí cestujúci dopijú na dúšok, zaplatia a ponáhľajú sa ku svojim vozom a karavánam. Za cudzincami sa z krčmy vytratia i niektorí domáci a s nimi i gymnaziálny učiteľ Ostrakon. Sofron ostane, lebo sa zaplietol do reči s niektorými mešťanmi a jedným mladým plavovlasým Slovanom.

        — To je dobré, — spomenul si niekto, — že Slovania sú klin, ktorý sa vbíja medzi Východné a Západné Cisárstvo.

        — Bazový klin ! — rozhnevá sa jeden povedomý Solunčan. — Zlomil sa zaostrený klinec na našich hradbách. Slovania sa predrali k našim bránam, ale ďalej ani o mačný mak.

        — Už dvestopäťdesiat rokov stoja Slovania pred solunskými bránami !

        — Pevný Solun si ešte nikdy nikto nepodrobil !

        — Nie nadarmo, — ozve sa učiteľ dejín Sofron, nie nadarmo staviteľkou Soluna je krv hrdinov nad hrdinami, sestra Alexandra Veľkého.

        — Nestoja Slovania práve pokorne pred vašimi bránami, zasmeje sa mladý plavovlasý Slovan. — Vyliezli vám i na múry, a preto mnohým slovanským kmeňom platíte výkupné a daň.

        — Svätý Dimitrij, — zasyčí bezzubý starček, — srazil a shodil s rebríka Slovana, ktorý sa prvý pokúsil vyliezť na naše múry ! A padajúc strhol so sebou i ostatných, ktorí sa driapali po rebríku za ním, aby sa cez múry dostali do mesta !

        — Prvý útok Slovanov na Solun — vykladá učiteľ Sofron, — prvý nával, ktorý sme pravda, hrdinský odrazili, bol práve v nedeľu, dňa 22. septembra roku 597. A treba spomenúť a zdôrazniť, že útok Slovanov bol rýchly a strašný, kým naši praotcovia boli unavení, pretože v Soluni v tom čase pustošil mor. Je to zapísané v životopise a zázrakoch svätého Dimitrija, patróna mesta Soluna. A či viete, ľudia Solunčania, prečo Slovania prvý raz napadli naše mesto ? Pre slona ! Ich prevrátený vladár a pán hagan Bajan zatúžil vidieť slona ! Počul totiž, že na ďalekom východe žijú niektoré také ohromné zvieratá, nuž sa mu ich zachcelo vidieť. A slovanský chán rozkáže nášmu cisárovi v Carihrade, aby mu poslal do Sirmia (Mitrovce) jedného pravého, živého slona. Cisár Mauritius sa zasmeje a haganovi odkáže, aby si po slona prišiel sám. Bajan sa rozzlostí a naženie svojich poddáných, čatu úbohých Slovanov, na Solun, a to všetko pre jedného slona.

        Poslucháči sa zarehotali a vyzývavo hľadeli na mladého Slovana, ale on im neostal dlžný:

        Vy Solunčania hovoríte dnes čisto slovansky !

        Museli ste sa naučiť reč svojich živiteľov, lebo všetky výdatné potraviny sa do vášho mesta privážajú po riekach, ktoré pramenia v slovanských krajoch.

        — I to je pekné, — ozve sa opäť bezzubý starček, — ako solunské ženy zabily slovanského pohlavára.

        — To ja viem ! — hlási sa niekto z poslucháčov a zdvihne hore ruku ako školské dieťa. — Viem nazpamäť; predpisoval a čítal som to toľko ráz. že som sa to naučil ! — Nečakajúc, čo kto na to povie, začne rozprávať hlasno a spevavo ako deti v škole: — Slovania udreli na Solun a hnali sa naň mnohými a rožnými dobývacími nástrojami. Solunčania pomocou svätého Dimitrija statočne vzdorovali. Po tridsiatich a troch dňoch žiadajú Slovania výkupné so sľubom, že upustia od obliehania. Po krátkom rozmýšľaní Solunčania na to pristanú a smieria sa. Slovania žiadali tisíc hodvábnych ženských šiat. . .

        — Zachcelo sa Slovankám parády ! — podotkne ktosi, ale rečníka to pomýli a strašne rozhnevá. Už sa oduševnil pž mu sliny tiekly pri rozprávaní, a teraz nevedel nadviazať. Bol by azda začal znovu, keby mu učiteľ Sofron nebol pomohol zopakovať poslednú vetu.

        — Keď Slovania dostali výkupné, spyšneli. A ich pohlavár sa pýta veštiarne, či sa dostane do mesta, ak znovu udrie na Solun. Veštiareň mu odpovie, že sa dostane. On zaútočí, ale Solunčania ho chytia a privedú do mesta. Niektorí ľudia vyšieho postavenia ho skryjú, dúfajúc, že dostanú zaň od Slovanov pekné výkupné. Ale keď solunské ženy zvedia, že chytili toho slovanského pohlavára, pre ktorého toľké musely svliecť svoje hodvábne šaty, sídu sa, vynajdú úkryt, vytiahnu ho, strhnú s neho šaty a vyženú ho, aby nahý bežal solunskými ulicami za to, že toľkým vzal šaty. Hádžuc do neho kamene, ženy zabijú slovanského pohlavára.

        Mladý Slovan, ktorý načúval so zaťatými perami, zakončí napodobňujúc Solunčanove vyspevovanie:

        — A Solunčanom „vyššieho postavenia“, ktorí pohlavára ukryli, aby dostali pekné výkupné, sa nestane nič. Bolo v tom čase v Solune práve tak ako dnes !

        Žart trafil do živého. Niektorí Solunčania pristúpia k mladému Slovanovi a zatnú päste. Strhne sa krik. Zamrmle čosi i obor Makedónec Bazil, na ktorého, zatiaľ čo sedel pri stene na vreci a zánovite mlčal, zabudol už každý.

        Sofron sa veľmi zľakne. Je predvečer voľby vychovávateľov gymnaziálnej mládeže, a nech sa tak po meste roznesie, ako on obchádza krčmy a búri svet, aby sa bil ! Sofron napne celú svoju pamäť, lebo každý okamih mohol byť osudný, a pri spomienke na to, naraz vyskočí podobný viac hercovi ako učiteľovi rečníctva:

        — Čujte, ľudia Solunčania, čujte najkrajší zo všetkých zázrakov svätého Dimitrija !

        Rečník začne značne vyšším hlasom, než ako to dovoľujú pravidlá správneho rečníctva na počiatku reči, a slová mu tiekly ako bystrina:

        — Bol posledný výpad Slovanov na náš Solun, a bol to výpad i najstrašnejší. Slovania útočili početnými dobývacími strojami, ktorých údery boly tak silné a mocné, že sa od nich rúcaly steny. Solunčania hádzali s múrov na slovanské stroje grécky oheň, ale ani ten ich nespálil, lebo Slovania ich zakrývali čerstvou kožou zo zabitého dobytka. Vtom čase jeden Slovan vymyslí akúsi vežu so zariadením na hádzanie. Slovania boli presvedčení, že ňou dobyjú Solun. Slovanskí pohlavári sa sišli, vyskúšali ten prístroj a zistili, že je veľmi dobrý a že ho znamenite upotrebia.

        — Ale pri útoku, ktorý Slovania hneď previedli, stane sa zázrak stroj uviazne a nechce hodiť na naše mesto ani jeden kameň.

        Na hradbách mesta Soluna sa ukázal duch nášho svätého Patróna. Svätý Dimitrij oblečený do vojenských šiat, s hrudou prebodnutou mnohými kopijami, práve tak, ako umrel umučený za Krista, svätý Dimitrij ukázal, že ešte vždy krváca z mnohých rán čerstvou krvou. A Slovania vidiac veľkého, jasného a krásneho Svätca, nemohli hodiť smrtonosnú strelu na rany Mučeníka a na Jeho mesto.

        — A ten Slovan, ktorý vymyslel a sostrojil tú vežu, padne na kolená, pokloní sa svätému Dimitrovi, odíde do hôr, aby pripravený pôstom, oblečený do kozej kože, bosý a holohlavý vstúpil do nášho mesta, do chrámu svätého Dimitrija, prosiac biskupa, aby ho pohrúžil do vody a pokrstil. A stalo sa, ako si prial.

        — Tak svätý Dimitrij zachránil Solun a zachránil i duše mnohých Slovanov, ktorí sa dali pokrstiť. A svätým krstom stali sme sa jedno, lebo Apoštol hovorí: „Niet tu ani Židov, ani Grékov, niet ani otrokov ani slobodných, niet ani mužských ani ženských, lebo ste všetci jedno v Ježišovi Kristovi“.

        Apoštol Pavol hovorí takto, Apoštol Pavol ktorého kazateľnicu my opatrujeme, uctievame a bozkávame. Apoštol Pavol to povedal, on, ktorý poctil naše mesto do konca sveta, lebo napísal Solunčanom: ,,Vy ste vzor všetkým veriacim v Makedónii a v Achaji a na každom mieste.“

        Rečník Sofron svojou rečou natoľko oblažil poslucháčov, že mnohí pocítili v srdci túžbu ísť pri prvej príležitosti do chrámu Apoštola a pobozkať ambon  drahú kazateľnicu, s ktorej kedysi svätý Pavol kázal Solunčanom.

        Dobrákovi Milovi sa zdalo, že všetko okolo seba vidí cez hustý závoj, lebo nevedel, čo tie mnohé reči znamenajú. Sedel tichý pri svojom pohári medoviny a premýšľal o sne malého chlapca Konštantína-Cyrila.

        Iba keď sa svet celkom rozišiel, mohol si krčmár Pimen prisadnúť ku Milovi; prišla i Pimenova žena, rozviazala sväzok zimozelene, čo doniesol Milo, a načúvajúc slovanský rozhovor a aj sama pomaly rozprávajúc, piietla červenými rukami zelený veniec, ktorý zajtra zavesí nad vchodom do krčmy.

        — Čudný sen malo dieťa, sedemročný Konštantín, nahlas vyslovil svoju myšlienku Milo.

        — Môj Milo, — zasmial sa krčmár, — ty vždy o tom chlapcovi svojho pána Leva !

        — Vyšiel chlapček skoro ráno do perivoja, — pretiahne reč Milo, a mne prvému, prvému zo všetkých, vyrozprával svoj sen. A odvedy stále myslím a premýšľam, čo by ten sen mohol značiť.

        — A čo sa maličkému snívalo ? — poponáhľa sa s otázkou Pimenova žena.

        — Zdalo sa mu, ako by veliteľ shromaždil všetky devy nášho mesta a povedal mu: „Vyber si z nich, ktorú chceš, za družku !“

        — No a ... ?

        — I povie chlapec: „Hľadel som pozorne na všetky, ale jedna sa mi zdala najkrajšia zo všetkých, prekrásnej tvári, zlatom, náramkami, perlami a všetkou krásou ozdobená a jej meno bolo Sofia. Sofiu som si vybral !“

        — Prisnilo sa tak chlapcovi, — vysvetľuje krčmár, — lebo azda niekto počul, ako cisárovná Eufrozina ženila syna Teofila, nášho terajšieho cisára. Cisárovná shromaždila na dvor všetky krásavice cisárstva, dala synovi do ruky zlaté jablko a povedala mu: „Vyber si a daj jablko deve, ktorú chceš za ženu.“

        — Tak rýchlo si mal vybrať ? — opýta sa krčmárova žena.

        — A bola by dostala zlaté jablko krásna Kasija, — obráti sa Pimen k svojej žene a zdôrazni: — keby nebola mala pridlhý jazyk. Mladý cisár bol uchvátený Kasijinou krásou, zastal pred ňou a vzdychol si: „Odkiaľ to, že skrze krásnu ženu prišiel hriech na svet ?“ A Kasija ako strela odvetila: „Skrze ženu prišiel i Spasiteľ !“ Otvorená a rýchla odpoveď rozhnevá Jeho Veličenstvo, i podá zlaté jablko deve, ktorá stála pri Kasiji. Pre túto hanbu krásna Kasija odíde do kláštora, kde teraz píše pobožné piesne a satiry.

        Keby som ja bola na Kasijinom mieste ... — rozhorčí sa krčmárka, ale jej muž ju preruší:

        — Pred tebou, krásavica moja, by mladý cisár ani nezastal ani nevzdychol.

        Krčmárka zvyknutá na mužové posmechy, kývne rukou a drgne ho lakťom.

        — Ale odkiaľ vo sne mladého Konštantína, — pokračuje Milo vo svojom, — odkiaľ to meno Sofia ? Ja aepoznám žiadnu devu toho mena.

        — Kto by nazval devušku tak nespôsobne ? — uľaví si Pimenová žena.

        — Prečo nespôsobne ?

        — Či nevieš, čo značí to grécke slovo ?

        — Sofia znamená Múdrosť, — vyloží Pimen. — Hagia Sofia je svätá Múdrosť.

        — Múdrosť, múdrosť, — opakuje Milo — sedemročný Konštantín si vybral za družku Sofiu, a Sofia znamená Múdrosť !

        — Och, pred niekoľkými dňami, — rozpamätáva sa krčmárka — rozprával nám akýsi cestujúci strašný sen a proroctvo. Spomenul aj mená, ale ja som ich zabudla. Počkaj ! Ma ... Ne ... So . . . Sergius ! Myslím, že cestujúci povedal, že sa ten človek volá Sergius, Sergius, alebo ako sa už nazýva, je človek z vynikajúceho rodu, ale ženu si uniesol z kláštora, kde bola mníškou. Keď sa im z toho hriešneho sväzku, povedal cestujúci, narodil syn, mladá matka pozvala k sebe svojho brata rehoľníka, hodila sa mu s dieťaťom k nohám prosiac a zaprisahajúc ho, aby jej pre Boha dieťa pokrstil. Lebo keď toto dieťa nosila pod srdcom, snívalo sa jej, že z materského lona jej vychádza hnusný drak. A akýsi opát ju preklial, lebo jej materský život splodí diabla, ktorý sa stane patriarchom a zavedie na krivú cestu polovicu kresťanského sveta. A brat sa sľutuje nad hriešnou sestrou, povie cestujúci a pokrstí jej dieťa a dá mu meno Fócius, čo značí: Žiariaci, Svetlý. Chcel totiž takto odvrátiť od neho pekelné tmy.

        — A ďalej — rozpráva Pimonova žena — povedá cestujúci, Fócius má teraz asi štrnásť rokov. Pocestný povedal, že ho videl a že sám čul všetko, čo nám rozprával. Videl mladého Fócia, povie pocestný, na púti v kláštore na hore Olympe v Ázii. Mladík je pekný, povie cestujúci, silný a veľmi rozumný. Ale keď ho na Olympe zazrel ctihodný pustovník Joanik, rozplače sa nad ním a zabeduje: ,,Pane, Pane, Fócius nepôjde tvojou cestou !“ Fóciov otec, čujúc to zľakne sa a opýta sa ctihodného pustovníka: „Otče, prečo takto hovoríš o mojom synovi ?“ A starec odpovie: „Pozerám, čo raz bude.“ Vtedy otec vykríkne: „Či azda Fóciova matka neni tá mníška, o ktorej hovoria Židia, že porodí Antikrista ? Ak je tomu tak, zabijem ženu i syna !“ Na to pustovník zdvihne oči k nebu a zašepce: ,,Ty neprekazíš, čo Pán dopustí. Staraj sa, aby si spasil svoju dušu !“

        — I mne je predpovedané vo sne, i mne je predpovedané ! — ohlási sa nečakane surovým hlasom Makedónec Bazil, až sa všetci strhli, lebo nikto ani netušil, že on počúva a rozumie.

        — Svätý Diomed sa mi ukázal vo sne a povedal: „Vstaň, silný Bazile ! Cisárstvo je slabé i cisári sú slabí. Vstaň, silný Bazile a iď do Cisárovho mesta; ľahni si na prah môjho chrámu ako žobrák, a keď príde tvoj čas, dostaneš cisársky purpur. Vstaň, silný Bazile Makedónče, posilni cisárstvo !“ Ja poslúcham hlas svätého Diomeda a idem !

        Kým v krčme dunel hrubý Makedóncov hlas, Pimenova jediná myšlienka bola, že tento divoch úžasnej telesnej sily je blázon a že by vo svojom bláznovstve mohol pre čokoľvek vzplanúť hnevom, napadnúť a všetko okolo seba rozmrviť a pozabíjať.

        Ale Bazil, povediac si svoje, zamlkne a sadne si znovu na vrece vlny, spustí oči a začne sa kývať raz napred, zas nazad.

        Nikto potom nevypustí z úst veľmi dlho ani slova.

        Konečne sa spamätá Milo, ale tak ticho, ako keby myslel:

        — Niekto sníva o drakovi a o blúdení krésťanovi niekto o sile a o panovaní; a náš malý Konštantín sníva o Sofii, a Sofia znamená Múdrosť. Sedemročné decko, a o Múdrosti ! Nie je dieťa ako sú druhé deti.

        — Keď ho pani matka porodila, dala ho ošetrovateľke, aby ho dojila, ale dieťa sa nijak nechcelo dotknúť ústami iných pŕs ako matkiných, ako by od počiatku dávalo pozor na svätú čistotu.

        — Po narodení malého Konštantína sa pobožní rodičia dohovoria, že odteraz budú žiť mníšskym životom, a žijú ctnostne ako brat a sestra do dnešného dňa sedem rokov. S tým dieťaťom do pobožného domu drungaria Leva vošla svätosť.

        Milo zastane, lebo vycíti, že nie je súladné vysloviť tieto myšlienky tu pred krčmárom v krčme. I zahanbí sa a čoskoro vyjde. Vonku bola noc plná mesačného svitu a sviežosti.

        Pod hviezdnatou klenbou, v perivoji plnom kvetov. Smie sa myslieť o tomto, — hovoril si Milo sám sebe, — alebo v chráme, keď hľadí na obraz Svätej Panny, ktorá rozšírenými rukami a dlaňami obrátenými k nebu ukazuje hore, vysoko, čo najvyššie.

        — To je Hagia Sofia, Svätá Múdrosť !

Obrazy.

„Bystrou pamäťou predstihol chlapec všetkých svojich druhov.“ (Ž. sv. C. kn. III.)

        V Soluni medzi rokom 835 — 839.

        Ide ctihodný mních ! Ide otec Epifan ! — zaradoval sa chlapec Konštantín-Cyril a sbehol dolu mramorovými schodami do záhrady, lebo starec rehoľník vždy prichádzal cez záhradné dvierka a ostal v perivoji.

        Chlapec vedel, že ctihodný mních príde; preto ho aj čakal hore na schodoch. A prichádzal otec Epifan k deťom blahorodého drungaria Leva každý týždeň a už mnoho rokov, odkedy začal učiť kresliť Metoda a potom rad - radom všetkých jeho súrodencov. Ale tento raz prichádza ctihodný učiteľ kreslenia prvý raz ku Konštantínovi-Cyrilovi, aby začal kresliť práve s ním, siedmym a najmladším dieťaťom pána Leva.

        Bystrý chlapec vedel i to ako sa vyučovanie začne; naučil sa všetkému od starších bratov, ale dosiaľ musel pred staršími mlčať, lebo ešte neprišiel jeho čas.

        Mních Epifan nosí pod pazuchou do plátna zabalených osemnásť doštičiek z rôzneho dreva. Tie doštičky rozloží na kamenný stôl v perivoji a rad-radom poklepe každú prstom, pohladí dlaňou, privonia a dýchne na ňu ako by ju bozkával a potom povie novému žiakovi:

        — Hovor, dieťa, za mnou slovo za slovom:

        Doštička ebenová je najlepšie drevo pre obraz, na to však príde javor, hrab, jaseň a potom gaštany.

        Starec pri hovore počítal slabiky; pri prvých piatich stopách tĺkol palcom na klby ukazováčka a pri poslednej stope ukazováčkom na palec. A tú „pesničku“ vedely už oddávna všetky deti doma i v susedstve a hovorily ju poskakujúc na jednej nohe:

— Doštička  ebenová je najlepšie  drievco na obraz,

však na to príde javor, hrab, jaseň až po platány.

Dobré sú brest a tiež buky  i žlkasté dubové drievco,

a  drievco brané z orechov, tiež aj z hrušky a

gaštanov lesných.

Smolnaté  dosky sú horšie, ako zo smrekov dosky a jedle,

najhoršie však  z jelše, brezi a, toporov a vodnatej vŕby.

        Učiteľ kreslenia, ctihodný mních Epifan, prichádzal k deťom pána Leva vždy záhradnými dvierkami a ostával v perivoji.

        Dom blahorodého drungaria Leva dvor, chodby a izby sú vydláždené a vyložené sivým mramorom, všetky schody v predsieni sú z tmavozeleného kameňa. Nábytok a všetky ozdoby sú z bronzu. Podušky sú kožené, koberce a záclony sú drahocenné tmavé tkaniny. Sluhovia sú vyslúžili vojaci. Tí, ktorí sem prichádzajú, prinášajú prosby. Hostia sú vznešení, vážení zo Soluna. Tu sa hovorí šeptom, a pýta a odpovedá i ďakuje sa akýmisi predpísanými gréckymi vetami a titulami.

        V perivoji je plno svetla, pestrosti a radosti. V perivoji je záhradníkom dobrák Milo. V perivoji sa kvôli Milovi hovorí vždy slovansky. Tu i ctihodný mních Epifan preložil svoje grécke meno a vyhlásil, že sa vola Slávko. Kreslenie sa učilo v perivoji a pri učiteľovi okrem žiakov sa shromaždily všetky deti.

        Kým ešte Metod bol chlapec, všetci jeho menší bratia strkali nosy a oči k doštičke, na ktorej kreslil. Hľadeli bez dychu a obdivovali „veľkého brata.“ Tak vyčkali, kým im otec Epifan každému nedal suchú figu, „lebo boli tichí a rozumní.“ Otec a pani matka by sa možno i nahnevali, že ich deti čakajú na tie figy, ktoré dobrý rehoľník nosieval pre chudobné deti v hlbokom vrecku svojich šiat ale potomci blahorodého Leva medzi ovocím na strieborných miskách na bohatom otcovskom stole nikdy nenašli tak krásnych suchých fíg, ktoré znenáhla zaváňajú tymiánom, voskom a farbou a ktoré sú potrúsené omrvinkami požehnaného chleba, ktorý ctihodný mních tiež nosil vo vrecku.

        Teraz, keď Metodovi ide už na osemnásty rok a najmladšiemu Konštantínovi-Cyrilovi na deviaty, teraz sa chlapci a dievčatá schádzajú v perivoji pri ctihodnom maliarovi Epifanovi, lebo radi počúvajú ako rozpráva o svojich zážitkoch, ktoré ako by tiež zaváňaly tymiánom a farbou a ako by bolo potrúsené požehnanou naforou.

        Pri kreslení bol zamestnaný i záhradník Milo. On pripravoval a bielil vosk, do ktorého sa miešaly práškové farby, ktoré ctihodný Epifan vyťahoval v maličkých balíčkoch z hlbokého vrecka. Milo sa radoval tej práci. Na malom ohnisku v záhradnom domku zohrieval vodu a topil v nej vosk a pretápal ho toľkokrát, kým z tmavožltej tvrdej hrudy nevznikla mäkká, biela, priehľadná látka. A izbička sa pri tej práci rozvoňala medovinou a pripomínala Milovi útle detstvo, ktoré strávil pri včelích úľoch v svojom slovanskom domove.

        Všetky dokončené obrázky dostával dobrák Milo. On sa im tešil a ozdoboval nimi svoju izbičku. V nádherných rodičovských izbách nebolo ani miesta pre tieto detské diela. Len niektoré lepšie obrazy smeli malí maliari zavesiť hore v izbe panej matky, za čo dostali bozk. Blahorodému otcovi sa ukazovalo len to najlepšie. Milo naproti tomu videl všetky kresby; i tie najhoršie mu boly milé, lebo na vlastné oči videl, koľko sa malé rúčky natrápia, kým obraz zhotovia.

        V Milovej izbe, na stene, ktorá bola najlepšie osvetlená, visel rad obrazov, ktoré Metod prekreslil z akejsi veľkej knihy a ktoré malý Konštantín-Cyril pekne usporiadal a Milovi vysvetlil. Povedal, že je to „Biblia pre chudobných“, lebo tie obrazy predstavujú príhody zo svätého Písma aj tým, ktorí nevedia čítať a nerozumejú dobre grécky.

        Opravdu ! Na počiatku, na prvých šiestich obrazoch je zobrazené, ako Boh stvára nebo a zem. Nad pustou, tmavou vodou sa vznáša duch Boží v podobe bielej holubice a z Neho žiaria svetlé papršleky prvého dňa. Na druhom obraze je obloha nebeská so zorami rána, s bielym svetlom poludnia, s tmavým azurom večera a s pošmurnou farbou noci. Potom je zobrazená zem so zelenou trávou a s ovocnými stromami každého druhu. Na štvrtom obraze je zlaté slnko, strieborný mesiac a množstvo strieborných a zlatých hviezdičiek. Ešte ďalej sú nakreslené všeliake ryby a zvieratá, čo sa plazia a lietajú nad zemou. Na šiestom obraze sú zvieratá a dobytok každého druhu a medzi nimi pán všetkého: človek, muž a žena. Pokojná ruka Božia žehná všetko, aby rástlo, aby sa množilo a naplnilo zem.

        Milo každé ráno rozjímal nad tými obrazmi a tou rannou modlitbou oslavoval Stvoriteľa.

        Jeden obraz predstavoval raj a v raji jabloňový strom. Na jabloň sa okrútil had. Had bol strieborný a ozdobený mnohými pestrými sklíčkami, ktoré sa blyštia ako drahokamy a perly. Ten had je zlý duch. Ten had je hriech, ktorý vábi a blyští sa, ale spolu i klame a otravuje.

        Milo si mnoho ráz myslel, že sníme toho hada so steny a že ho odstráni zo svojej izby, ale opäť si to rozmyslel, aby na nešťastie nezabudol, aký je hriech. — A strašný je trest Boží za hriech !

        Hľa obraz Sodomy. Horí červeným plameňom, ohnivý dážď ju spaľuje s oblakov a blesky a hromy bijú do nej.

        — Strašný je trest Boží za hriech, ale spravodlivých miluje Boh !

        Na vodách potopy sveta pokojne pláva koráb spravodlivého Noema. Boh zňičí skazené pokolenie a vykorení ho vodou potopy, ale Noe nájde milosť pred Bohom, lebo bol spravodlivý a dobrý.

        Ešte na jednom obraze bol zobrazený strieborný had podobný onému: blyští sa a je ozdobený pestrými sklíčkami, ktoré sa lesknú ako drahokamy a perly. Ale tento had sa neovíja okolo jablone, ale sa plazí na bruchu po zemi a jeho hlavu pätou šliape žena Panna, svätá Panna z chrámu Hagia Sofie, Svätej Múdrosti, ktorá rozšírenými rukámi a dlaňami obrátenými k nebu ukazuje hore, vysoko, čo najvyššie.

        Milo nesčíselnekrát prezrel tie obrazy a so sopnutými rukami premýšľal o nich; pred nimi vždy ho napadly nové podnety, nové rozhodnutia pre život a nové myšlienky.

        — Metod kreslí tak pekne ! — pomyslí si Milo. — Metod by svojimi obrazmi mohol urobiť zázrak. Hľa, neznabohovia Bulhari napádajú naše Cisárstvo; keby tak Metod zašiel k pohanskému vladárovi Bulharov a keby pred ním nakreslil Súdny deň a na oblakoch Krista Pána ako súdi a ako stavia spravodlivých na svoju pravicu a prekliatych vrhá do pekelného ohňa, kde je večný plač a škrípanie zubov, keby Metod všetko to nakreslil, bulharský vladár by sa zľakol a zachvel obavou o svoje spasenie — zatúžil by po krste a zamiloval by si pokoj a spravodlivosť.

        S takými myšlienkami vyšiel Milo do perivoja pred mnícha maliara Epifana a opýtal sa ho:

        — Prečo, ctihodný otče, prečo obrazoborci nenávidia naše sväté obrazy ?

        — Preto, lebo nevedia, čo je krása ! — odpovie mních. — Cisár Kopronym, najzúrivejší obrazoborec nosil vždy pri sebe puzdro s hnojom, ktoré privoňiaval. To sa zapáčilo ničomnému hnojárovi ! Suroví vojaci nenávidia naše sväté obrazy. Suroví vojaci a násilníci, ktorí skropili svoje ruky krvou, aby sa dostali na cisársky trón; nenávidia, shadzujú, tupia a ničia sväté ikony, lebo neznesú, aby so sôch a svätých obrazov hľadely na nich oči svätcov a oči Božie.

        Veru do mnohej krvi je zamočený purpur carihradských cisárov za uplynulých sto rokov !

        Prvý obrazoborec, vojvodca Lev, dostal sa na cisársky trón, ked dôstojníci usmrtili zákonitého cisára Filipika a svrhli s trónu cisára Anastázia. Jeho syn Kopronym-hnojár zaistil si cisárstvo tým, že vylúpil oči všetkým protivníkom i vlastným svojim deťom. Cudzoložník Konštantín VI. vyhnal svoju matku a oslepil bratov svojho otca. Nikefor bol dvoranín a slúžil cisárovne Irene; ako sluha násilne strhol korunu s hlavy svojej vladárky, vyhnal cisárovnu, že zomrela na potupnom ostrove Lesbu a jej korunou korunoval sám seba. Druhý vojvodca, tiež menom Lev, zúrivý obrazoborec, tyran nad tyranmi, stal sa cisárom tak, že zatvoril do kláštora cisára Michala a celý jeho rod. Po krvavom zavraždení tohto Leva, v chráme na samé Vianoce, nastúpil na trón i otec terajšieho nášho cisára Teofila ...

        Otec Epifan sa nevdojak obzrel na dvere, ktoré vedú z izby do perivoja, a zamlknul. Uvedomil si, že všetko to hovorí deťom vysokého cisárského úradníka Leva, podveliteľa pevnosti a mesta Soluna.

        — Ale Solunčania mali vždy radi sväté obrazy ! — zašepce malý Konštantín-Cyril.

        — Áno ! — pohladí starec chlapca po mäkkých vlasoch. — A Solunčania cez celých sto rokov brali do ochrany všetkých tých, ktorí boli prenasledovaní pre sväté obrazy.

        Starec Epifan sa zamyslel, a nikto sa ani nepohnul, lebo všetci vedeli, že teraz začne rozprávať:

        — Bolo to roku 726., keď prvý obrazoborec cisár Lev vydal edikt proti svätým obrazom. Zakázal uctievať kríž a obrazy Kristove, uctievanie obrazu Nepoškvrneného Počatia a uctievanie obrazov anjelov, svätcov a svätíc Božích. Nariadil, aby sa z kostolov, z kaplniek a všetkých verejných miest odstránily sväté obrazy a sochy. A vtedy bolo zrúcané najkrásnejšie dielo ľudského umu a ľudských rúk, božský obraz Kristov v carihradskej Chalkoprateji.

        — Ale proti cisárovmu nariadeniu povstal nebojacný a svätý mních Ján z Damasku.

        — „Niet cisára, aby dával zákony Cirkvi !“ — povedal svätec. „Lebo apoštol napísal: Boh dal Cirkvi prorokov, apoštolov, pastierov a učiteľov — ale cisára nespomína nikde. Preto my ťa, cisáru, poslúchame a podrobujeme sa ti, kým vládneš štátom, ale Cirkev spravujú biskupi, ktorí prijali Ducha svätého.“

        — „Vtedy ja chcem byť aj cisár aj biskup !“ odpovie vzdorovitý obrazoboreč Lev a začne prenasledovať všetkých tých, ktorí zastávajú Cirkev. A jeho nastupcovia si berú príklad z neho.

        — I začaly sa ťažké prenasledovania veriacich, ako by pokrstení carihradskí cisári závodili s pohanmi Herodesom, Nerónom a Diokleciánom. — Obrazoborci začnú bez srdca ničiť najkrásnejšie umelecké pamiatky sveta. Lámu a trhajú sväté obrazy a sochy. Robia zvláštne nástroje, aby čím prv odstránili z kostolných stien freská a mozaiky, ktoré pobožní umelci roky a storočia tvorili. Obrazoborci lámu a topia v ohni všetky nádherné kalichy a kostolné nádoby. Trhajú a pália obrázkové knihy, ba zničili i nenahraditeľnú knižnicu svätej Sofie v Carihrade, ktorú založil Konštantín Veľký, posbierajúc po svete najdrahocennejšie rukopisy a knihy.

        — A tých, ktorí sa opovážili brániť tieto posvätné pamiatky — tých obrazoborci prenasledujú, zle s nimi zachádzajú, usmrcujú ich. Ó beda, koľkej ošklivosti sa dožili umelci, sochári, maliari, a všetci tí, ktorí žijú pre krásu Božiu.

        — Celé kláštory, ktoré sa zaoberaly umením, sú rozohnané, spuštošené, spálené alebo premenené na kasárne. Pobúrený dav prepadal tieto monastiere a rozbíjal sväté obrazy a sochy o hlavy biedných mníchov. Zdivočela luza mazala voskovými a olejovými farbami mníchom brady a tak ich pálila. Mnohým nadaným pracovníkom odsekli pravé ruky, aby nikdy viac nemarovali obraz a nevykresali sochu; mnohým sú vylúpené oči, aby nikdy nevideli ani formy ani farby.

        Hlas otca Epifana sa zatriasol, všetci načúvali bez dychu a malý Konštantín-Cyril si zapchal rukami obe uši.

        — Aj vás, ctihodný otče, vyhnali z Carihradu ? — placho sa opýta záhradník Milo.

        Čo som ja zažil, to je maličkosť proti tomu — obhajuje sa rehoľník.

        — Najsilnejší štít Cirkvi a bašta pravej viery v Carihrade bol kláštor Studion. Hlavou monastieru bol podivuhodný starec, opát Platón a prední bojovníci synovci Platonovi: Jozef, neskoršie solunský biskup a mních Teodor nazvaný Studita ! Svätý Teodor Studita ! On bol svetlo naše a oheň náš, ktorý spaľoval hnilobu a zpráchnivevosť bludárstva; hromovládca náš, ktorý šľahal bleskom spravodlivého hnevu do srdca tyrana cisára a slabocha patriarchu; olej náš a liek náš, ktorý hojil rany druhom spolubojovníkom! on nás povzbudzoval a miloval, spievajúc piesne bratú kňazovi a nám obyčajným mníchom i poslednému bratovi kuchárovi, vrátnikovi a sluhovi. Ja som dva razy nosil písma Teodora Studitu do Ríma. — „Svätý, vznešený otče otcov !“ — písal Teodor. „Keďže Kristus Pán veľkému Petrovi dal kľúče a moc a úrad, aby pásol ovce a baránky Jeho, preto treba, aby Peter a jeho nástupcovia čuli a rozsúdili, kedy sa do Cirkvi Kristovej zavádzajú novoty.“ — A Studita prosil o mienku, rozsudok a pomoc hlavu Cirkvi Kristovej, rímskeho pápeža; prosil o silu proti bludom obrazoborcov a zvoli i násiliu cisárov, ktorí Chcú byť nad biskupami, patriarchami a ktorí chcú dávať zákony Cirkvi.

        Nášho Teodora Studitu a opáta Platóna a mníchov klaštora Studionu si chcel získať nový ľstivý cisár, Konštantín VI., ktorý, aby sa zmocnil trónu, oslepil bratov svojho otca a vyhnal svoju matku, cisárovnú Irenu. Cisár sám prišiel do nášho kláštora a poslal k náin cisárovnú Teodoru, príbuznú nášho Teodora Studitu. Cisár a cisárovná nás sladko nahovárali, podplácali všetkým a všeličím, sľubovali zlaté hory. Potom cisár začal vyhrážať strašnými trestami. Nakoniec tyran rozkázal, aby ctihodného starca opáta Platóna, Teodora Studitu a mnohých iných vynikajúcich mníchov vojaci odvliekli pred súd a zbičovali.

        — Ale ani podplácanie, ani zlé zaobchádzanie nezlomilo Platóna, Teodora a ich verných druhov. Ba oni tým prudkejšie hovorili proti bludárstvu a proti miešaniu sa cisárov do svätých práv Cirkvi, odvolávajúc sa na rímského pápeža, na svätých otcov a na evajelium.

        — Vtedy cisár Konštantín VI. vyženie z Carihradu sedemsto mníchov a spustoší náš kláštor Studion. A rehoľníci sa rozišli šírym svetom, aby bránili pravú vieru. Niektorí odišli do Ríma a založili tam grécke kláštory svätej Márie, svätého Anastázia, Juraja, Praxedy, Erazma. Opát Platón a svätý Teodor Studita a jeho najvernejší sa uchýlili do Soluna k bratovi biskupovi Jozefovi, Bolo to pred deväťatridsiatimi rokmi na počiatku jari roku Pána 797.

        Starcovi Epifanovi sa sgúľajú dve slzy dolu striebornou bradou. Malý Konštantín-Cyril v tichej úcte pohladkával záhyby jeho šiat.

        — Deti, — vytrhol sa z dúm ctihodný mních a vstal, — dnes sme mnoho rozprávali, budúci ráz budeme viac kresliť. Pokoj s vami !

        Keď odišiel učiteľ kreslenia, ctihodný Epifan, šli domov aj synovia a dcéry pána drungaria Leva; len chlapec Konštantín-Cyril ostal v perivoji pri záhradníkovi Milovi.

        Milo kľačal na zemi a plel záhon a oberal truskavec z lodýh ľalií; ale túžil pritom, aby sa malý Konštantín-Cyril pozrel na neho a vyčítal mu z očí jednu prosbu.

        Chlapec stál kľudne, složil ruky, očima hladel k nebu a perami ľahko pohyboval. Modlil sa za všetkých tých, ktorí trpia násilím bludárov. Spomenul si, ako mu povedali, že hrdinský Teodor Studita umrel v tom čase, keď sa on narodil; nuž modlil sa za veľkého bojovníka, alebo sa modlil k nemu, lebo si zapamätal, že ctihodný mních povedal: svätý Teodor Studita.

        — Prosím ťa, svätý Teodore, vypros od milého Boha, aby nebolo viac prenasledovnia, bludárstva a zla ...

        Milovi napadne, aby sa tiež modlil, lebo kľačiac na  kolenách a pozerajúc na chlapca cez množstvo ľalií tak sa mu zdalo, že je v kostole pred sochou malého miláčka Božieho.

        Chlapec sa prežehnal a jeho pohľad sa stretol s pohľadom Milovým; malý Konštantín uhádol záhradníkove prianie:

        — Milo, chceš, aby som ti niečo čítal z „našej knihy“?

        Tou knihou, ktorú chlapec nazval „naša kniha“ bol výbor zo spisov Gregora Nazianského. Tú knihu Konštantín a Milo prezerali a listovali v nej, keď chlapcovi boly dva roky, lebo v knihe bolo mnoho krásnych a pestrých obrázkov. Z tej knihy a prostredníctvom tých obrázkov Konštantín naučil sa čítať už vo štvrtom roku, že nikto nevedel kedy a ako. Z tej gréckej knihy chlapec preložil dobrákovi Milovi nejednu stranu do slovanskej reči.

        — Spomenul som si na jeden obraz, — povie Milo. — Keď ctihodný otec rozprával o starcovi opátovi, ako smelo stál pred cisárom, prišiel mi na um obraz a ako krásne píše o ňom v našej knihe.

        — Viem už ! — pomáha mu chlapec. — Prišiel ti na um obraz, ktorý predstavuje Bazila Veľkého pred súdom cisára Valenta.

        Krásne je počúvať o hrdinstve kresťanov, — vzdychne si Milo, — krásne a poučne !

        — Mám ti teda prečítať a preložiť to miesto ? — ponúkne sa chlapec Konštantín, hneď sa aj poponáhľa a prinesie veľkú knihu Gregora Nazianského.

        — Počúvam, — ohlási sa Milo ostávajúc kľačať, keď videl, že Konštantín-Cyril našiel pravú stranu a chystal sa začať.

        — Cisár Valent zúrivo prenasledoval katolíkov, lebo bol bludár, prívrženec Áriov, — vysvetľuje chlapec pred čítaním, — a Modest bol surový sudca a cisársky dvoranín. A pred tohto cisárskeho sudcu Modesta priviedli biskupa Bazila Veľkého, priateľa nášho Gregora Nazianského. Počúvaj teraz, čo píše Gregor.

        „Ako správne by sa dal opísať vztek sudcu Modesta, ktorý hrmel proti Cirkvi a reval ako lev, že sa ľudia neopovážili k nemu priblížiť; ako dôstojne načrtať rozvahu a hrdinstvo biskupa Bazila, keď bol privedený pred tohto sudcu ?

        — „Ty si Bazil,“ — zareval sudca Modest a neuznal; ho ani za hodného, aby ho nazval biskupom, — „ktorému prišlo na um, že si sa opovážil odporovať cisárskej moci a jediný zo všetkých vzdorovať cisárovým nariadeniam ?“

        — „Prečo ?“ pýta sa hrdina.

        — „Si príliš smelý !“ — zahrmí sudca.

        — „Nerozumiem !“

        — „Nevážiš si,“ — vysvetľuje Modest, — „viery cisárovej, a predsa všetci sa mu poklonili a podrobili.“

        — „Nemôžem sa klaňať stvoreniu, keď som sám tvor Boží a Boh je nado mnou a nad cisárom.“

        — „A čo myslíš, čo sme my ?“ — skríkne cisárov sudca. — „Či cisár, ktorý rozkazuje, nie je pre teba niečo veľkého ?“

        „Česť tebe a česť cisárovi, ale vy nie ste väčší od Boha. Nie je tu reč o osobách, ale o viere.“

        Tu sa sudca Modest zarazí, vztek vzkypí v ňom silnejšie, vstane zo stolice a ostrými slovami sa osopí na biskupa:

        „Čo ? A nebojíš sa našej moci ?“

        „Čoho sa mám báť ? Čo sa mi stane ? Čo ?“

        „Z mnohého, čo mám v moci, aj jedno ti bude primnoho !“

        „Čo ? — zasmeje sa biskup sudcovi. — „Povedz mi !“

        „Zhabanie majetku, vyhnanstvo, muky, smrť !“

        „A ničim iným nevieš sa už vyhrážať ? To sa ma netýka.“

        — „Prečo ? Ako ?“ — zadiví sa sudca.

        — „Zhabaním majetku nemôžeš postihnúť toho, ktorý nič nemá, iba ak sú ti k úžitku tieto moje handry a tých niekoľko kníh, ktoré sú celým mojím bohatstvom. Vyhnanstvo nepoznám, lebo celá zem je mojím domovom; alebo lepšie: táto zem je Božia, a ja som na nej cudzinec, pocestný. A muky ? Čo chceš, keď je telo tak starecký slabé ? Alebo či myslíš prvý úder ? Len ten je v tvojej moci. A smrť je dobrodením ! Privedie ma k Bohu, ktorému žijem a slúžim a ku ktorému sa ponáhľam, pretože som už skoro mŕtvy starec.“

        To šľahne sudcu, že povie biskupovi: — „Dosiaľ nikto so mnou, s cisárovým sudcom Modestom, tak a s toľkou slobodou nebojácnosťou nehovoril !“

        — „Možno si sa nestretol s biskupom, lebo ten by celkom tak hovoril, aby hájil podobnú vec. Ináč sme my, sudca, tichí a poníženejší ako hoc kto iný, lebo nám to ukladá zákon; a nezdvíhame nos pred nikým, nech je to ktokoľvek. Ale kde sa napáda Boh a kde ide o Boha, tam spúšťame všetko ostatné z očú a hľadime len na Neho. A oheň, meč, dravci a pazúry, ktoré trhajú mäso, sú nám skôr slasťou než postrachom. Preto haň, vyhrážaj, rob všetko, čo sa ti páči; použi všetkej svojej moci. Nech to počuje aj cisár, aby ťa pochválil a povýšil. Nás neprehovoríš, aby sme súhlasili s bezbožnou vierou, i keby si nám hrozil hrôzou nad hrôzami !“

        Chlapcovi Konštantínovi-Cyrilovi pri čítaní o hrdinstve Bazila Veľkého horely oči a zčervenaly líca a Milo zas zatlieskal rukami a vykríkol:

        — I ten tvrdohlavý Makedónec, ktorému pár koni nemohlo rozdvojiť ruky, sa volal Bazil; ale sila tohto Bazila je krajšia, krajšia, omnoho krajšia !

        Jedného dňa k večeru, keď chlapec Konštantín znovu čítal dobrákovi Milovi veľkú knihu Gregora Nazianského, stane sa, že Milo vyrozpráva chlapcovi to, čo nepovedal ešte nikdy nikomu. Milo vyzná tajomstvo, ktoré pred tridsiatimi rokmi zapríčinilo, že tak mladý opustil svoj dom a ako deväťročný sám samotný sišiel so slovanských hôr ku mestu Solunu.

        Konštantín Milovi prečítal a preložil jednu stránku z Gregorovej reči ,,Otcovi“.

        Na spodku tejto stránky bol obrázok a na obrázku Sém a Jafet ako idúc nazad zakrývajú plášťom nahého svojho otca, ktorý, napijúc sa vína, opil sa a odokryl.

        — Abys mohol ctiť rodičov, — preruší Milo, musíš ísť niekde nazad, s odvrátenou tvárou, alebo sa vyhnúť, ujsť, bežať ďaleko, ďaleko !

        — Nerozumiem, Milo, čo hovoríš ?

        Dieťa moje, i keď si si vybral za družku Sofiu a Sofia znamená múdrosť, i keď si bystrou pamäťou prevýšil všetkých svojich druhov, že ťa obdivujú, predsa si mladý životom, a v živote je všeličo, čo nepochopí ničia pamäť, ničia múdrosť.

        — Neupieraj, Milo, pohľad do diaľky. V diaľke je žiaľ, nuž vojde ti do srdca !

        Keď mu chlapec Konštantín zastrel rukou oči, Milove pery sa zdvíhly k jeho malej dlani a šepkaly:

        — Bol som chlapec v tvojich rokoch, keď mi umrela babička. Matky som nepoznal a babička bola najstaršia v dome, lebo i dedo už umrel. Hore v horách žijú Slovania vo veľkých domoch. Rodičia a všetci synovia so svojimi ženami a deťmi a celý rod, všetci žijú v spoločnom dome. Tak sme spolu žili aj my, môj ovdovelý otec a ja.

        Mňa volali „sirotou“, ale som nevedel prečo, hoci ma milovali všetci a najviac babička. Preto ma volali tiež Milo, a zabudli moje pravé meno. Babička hovorievala: Zlé vily odňaly dieťaťu matku a pomiatly otca, preto ich treba prezývkou „Milo“ oklamať, aby nevedely, že je to to isté dieťa !“

        — Jednu sobotu sa babička veľmi rozhnevala na môjho otca; v nedeľu si ľahla a žalovala sa; v pondelok ticho umrela.

        — Bol som sám pri babičke. Dýchala hlboko a ťažko. Raz vydýchla veľmi zhlboka, a potom sa ukľudnila. Ja som ja zaradoval, že chudera trochu zaspala, ale keď som na bielej vreckovke zbadal krvavú slinu z jej úst, zmeravel som a zaplakal.

        — Ľudia hovorili: „Krásne zomrela starenka. Krásne umrela, bez bolesti.“ — Domáci mlčali. A mňa zožierala myšlienka:  Nepekne umrela; od bolestí umrela babička: zabil ju — on !

        Milovi sa triasly pery. Chlapec Konštantín-Cyril, aby naň nepozeral, spustil oči a oprel čelo o kamennú tabuľu stola.       

        — Vtedy som zbadal, — vzlykal Milo, — zbadal som prvý raz, aký mi je otec ďaleký a neznámy, ako mi je cudzí, viacej ako hoc kto druhý z rodu. A keď ešte začal vykrikovať: „Moje ! Moje !“ a vadiť sa a dvíhať ruky na bratov a sestry, vtedy som sa hanbil za neho a od hanby som sa skryl. Kŕmil som sa nezomletým pšeničným zrnom z klasov, hladoval som a nocoval som v poli, aby som nevidel dom.

        Raz ma našli a priviedli domov. Celý rod stál pohromade mlčky, a proti všetkým on, môj otec a akísi čierni Gréci. Gréci hovorili, ako podľa písaného cisárskeho zákona môj otec má právo odňať diel spoločnej zeme, odviesť čiastku stáda, odniesť čiastku všetkých vecí, ktoré sa doteraz nenazývaly ani moje ani tvoje, ale naše.

        — Gréci s otcom a my všetci za nimi ako v sprievode, obišli sme naše polia a lesy. Gréci ukazovali na niektoré stromy, na úvaly, a na niektorých miestach pošliapali trávnik a udupali oráčinu a nariadili, aby tam privalili kameň ako na hrob. Vtedy najstarší Grék nezbadane prešiel ku mne, tri razy ma udrel rukou po líci a povedal zlou výslovnosťou:

        — „Medza ! To je medza ! Zapamätaj si, to je medza !“

        — A keď sa mi ešte viac krvi nahrnulo do rozpálenej tvári, vtedy som spozoroval, že pri otcovi stojí akási žena, cudzinka.

        — Grék ma sotil k otcovi a k tej žene a pokročil k tým, ktorý boli viac moji, ale stáli z onej strany. Tu Grék vzal za ruku môjho vrstovníka bratanca, udrel ho po tvári a povedal ako mne:

        — „Medza ! To je medza!  Zapamätaj si, to je medza !“

        — Odpočítali ovce a barany a vyhnali ich za novú medzu, a ja som odteraz musel dávať pozor, aby sa ani jedna ovca nevrátila k stádu, od ktorého bola odvedená. Ovce hlasno bľačaly a ja som ronil tiché slzy.

        — Tu jedného dňa prišiel otec a vzal mi najmenšie a najmilšie biele jahniatko. Odniesol ho ta, kde začali stavať základy nového samostatného domu. Čiernym nožom zaklal jahniatko a kým sa v bolestiach trhalo, prikladal otec jeho hrtan na všetky uhly základu, aby ich pokropil a zfarbil čerstvou krvou. Teprv potom tým istým i nožom odsekol jahniatku hlavu a zakopal ju na miesto, kde bude prah a vchod do nového domu.

        — Nový dom musí niekomu vziať život ! — povedala otcova žena. — Alexander Veľký obetoval na základy  svojho dvora dievča. To dievča sa volalo Makedónia.

        — A keď bol dom dostavený a keď sme sa do neho presťahovali, otcova žena rozložila na ohnisku prvý oheň, lebo v ňom, — povedala — žije otec a matka. Medzi kolenami držala čierneho kocúra, a keď sa oheň na domácom ohnisku rozhorel plným plameňom, hodila žena živého kocúra do ohňa a kričala: „Ak kocúr nezúteká, dobre pre domácich !“ To vrieskala žena a poskakovala dotiaľ, kým sa úbohé zviera svíjalo a trápilo a kým živé mäso škvrčalo a od horúčosti práskaly oči, vnútornosti a črevá. Smrad spáleniny naplnil nový dom a vpof�Vpof�V�v7�V0o7�V�of�V�of�VTU
�of�Vpan class="T8">        V noci, keď otec i žena zaspali, ja som nezažmúril oka. Naopak, čím viac sa stmievalo, tým viac som otváral oči. Noc bola veľmi tmavá. Sadol som si na ovčiu kožu, schúlil som sa, pritisnul som si chrbát ku stene v kúte, lebo som sa triasol. Myslel som na to, čo hovorievala babička: „Zlé víly odňaly dieťaťu matku a pomiatly otca, preto ich treba prezývkou „Milo“ oklamať, aby nevedely, že je to to isté dieťa !“ Bál som sa, že sa zlé víly nedaly oklamať a že ma nájdu. Chcel som na niekoho volať. Keby žila babička, ona by čula a prišla by a privinula by ma k sebe. Ale moja babička umrela. Spomenul som si na krvavú slinu na bielej vreckovke a musel som zastenať: „Babička ! Babička !“ Nikto ma nečul. Naraz sa mi zazdalo, že dolu chrbtom mi tečie prúd krvi, ktorou sú pokropené uhly domu, prúd krvi z mojho bieleho jahniatka. Odtrhol som chrbát od steny, ale nemohol som viac vydržať v tomto dome. Zutekal som von, do noci — a nikto ma nezadržal.

        Okraj neba na juhu bol osvetlený. Uvedomil som si. ze tam je more a pri mori veľké mesto Solun. Pustil som sa tým smerom bosonohý, holohlavý, bez plášťa a s prázdnymi rukami. Neviem ako dlho som bežal. Svitnul deň a pripekalo slnko, keď ma na Egnatijskej ceste vysileného našiel chlapec rovesník, Grék Pimen, a priviedol ma do Soluna k svojmu otcovi a odtiaľ ma tvoj nebohý praded, Konštantín-Cyril, vzal do tohto domu, kde žijem.

        — Zutekal som z hôr, od svojich slovanských bratov, povzbudzujúc sám seba: ,,Obráť tvár a utekaj, utekaj, aby si mohol ctiť rodičov, a tak aby si dlho žil a dobre ti bolo na zemi.“ Boh nech mi odpustí, ak som aj teraz týmto  vyznaním urazil otca.

        Chlapec Konštantín-Cyril sa placho opýtal:

        — Milo, veľmi ti je ľúto za otcom ?

        Milovi sa sgúľajú po tvári slzy.       

        Chlapec dojatý objíme dobráka Milu a povie rozhodne a dôrazne:

        — Milo chceš, aby som ti ja bol otcom ? Tebe a všetkým tvojim slovanským bratom ?!

        Milo sa usmeje cez slzy a z úctou bozká chlapcovi ruku.

Krahulec.

„Pustí sa vietor a odnesie chlapcovi najmilšieho krahulca.“ (Ž. sv. C. kn III.)

        V Soluni okolo roku 840.

        — Synovia a dcéry solunských pánov odchádzajú i dnes na lov so sokolami, nech idú i naši ! — Tak rozkázal  pán drungarios Lev a ako obyčajne šiel do chrámu svätého Dimitrija na ranné služby Božie.

        Toho sa mladí sotva dočkali. Boli už i sami hotoví prosiť, ale sa neodvážili — nie zo strachu pred otcom, ale z úcty a súcitu. Otec im pochorieval. V plnosti mužských síl naraz pánu Levovi zbelely vlasy, do tvári sa mu vryly bolestné vrásky a chrbát sa mu ohnul. I onemel akosi. Bolesť tela zlomila silného ducha, alebo duševné utrpenie mu odňalo telesnú silu.

        — Všetko jedno ! Deti nesmú cítiť všetky otcove bolesti ! — vysvetľoval pán Lev sám sebe svoje nariadenie a požaloval sa ďalej ako kedysi Jób: — „Složil som veniec s hlavy, pováľal som v prachu slávu. Štiepú sa mi ľadviny žič ma trápi; tvár mi opuchla od plaču, na váčkach mám sen smrti. Ak prehovorím, či sa mi uľaví v mojom bôli ? Moji domáci pozerajú na mňa ako na cudzinca, cudzím som v svojom dome. A opravdu niet nespravodlivosti v mojich rukách a modlitba moja je čistá.“

        Pán Lev bol podveliteľom pevnosti a mesta Soluna, teda prvý zo stratégov, drungarius, „cisárov druh“; jeho dom je vážený a bohatý; deti sú poriadne a dobre vychované takže rad-radom začaly vstupovať do verejného života. Syn Metod len čo vkročil do dvadsiateho štvrtého roku, bol povolaný za cisárskeho zástupcu do Ohridu alebo Strumice, a to je postavenie také, že Metod stane sa čoskoro kniežaťom jednej z tých slovanských provincii. — Ale práve toto postavenie, tá služba, tá zodpovednosť pred ľudom, štátom, cisárom, a Bohom, to trápilo pána Leva mukou nad mukami, preto si hovorieval s Jóbom:

        — „Ja mám srdce a vidím všetko, ale kto vylúči čisté z nečistého ? Lebo hľa rečníci sú bez slov, starci bez rozumu, radcovia sú pomätení. Sudcovia sú nerozumni mladíci rozpustení, predstavení nemajú srdca a chodia potme bez svetla a túlajú sa ako opilci. A vladár pije nespravodlivosť ako vodu. Tvár si pokryl tučnotou a na boky nabral sadla. Zdvihol ruku na Boha a oprel sa Všemohúcemu.“

        Keď cisár Teofil zasadol na trón, robil sa spravodlivým a bohabojným. Každú nedeľu verejne chodieval do kostola, spieval nábožné piesne, ba sám riadil kostolný sbor. Prísne trestal vrahov cisára Leva V., hoci vlastne oni priviedli na trón jeho otca, aj jeho samého. Zlopovestnú cisárovnú Eufrozínu poslal do kláštora a nehanbil sa jej hriešne manželstvo so svojím nebohým otcom vyhlásiť za cudzoložstvo; a odstránil preto aj kňazov a patriarchu Antona, ktorí ten nedovolený sväzok požehnali. Cisár Teofil mnohými stavbami okrášlil Carihrad a zosilnil mestské múry, lebo bol skúsený a šťastný vojvodca. Preto mu spievali na slávu:

Cisár vládne a udržuje štát

a dvorania dvoria vladárovi;

služobníci slúžia cisárovi

a poddaní sa mu podrobujú.

Maličké sú, maličké sú hviezdičky,

slnkom je pri nich cisár Teofil.

Cisár náš jasný chce a rozkazuje,

aby slnečné papršleky s trónu

všade vnikly a každého hrialy,

všetko osvietily a pozlátily.

Nech sa hanbí kalif hoci aj z Bagdadu

pred kresťanským naším Carihradom !

        Žena cisára Teofila bola Teodora, dcéra pobožnej Floriny, veľkej ctiteľky svätých obrazov a sôch. Logotétom, prvým námestníkom cisárovým bol Teoktist príbuzný solunského drungaria Leva. Výborní spolupracovníci, s ktorými sa cisár delil o prácu i o česť, boli jeho švagor Teofobos a zať Alex, muž najmladšej dcéry Márie. Cisár obidvoch miloval a malo ich rado i vojsko i národ; každý vedel, že jeden z nich bude budúci cisár, lebo cisárovná Teodora rodila len samé dcéry: Teklu, Annu, Anastáziu, Pulchériu a Máriu. Ale druhí zaťovia a švagrovia zo závisti usilovali sa zoškliviť cisárovi týchto dvoch jeho obľúbencov; a všetkých spolu znepriateľoval zloduch cisárstva, cisárov učiteľ Janis, mních, učenec, kúzelník, obrazoborec a — patriarcha, odvtedy, čo bol sosadený patriarcha Anton.

        U cisára Teofila bola viera prázdna a on bol veľmi poverčivý. To najlešie zo všetkých vedel cisárov učiteľ Janis. A on, patriarcha carihradský, obrazoborec a čarodejník, priviedol jednej noci k cisárovi Teofilovi potajomkv ženu mohamedánku, čarodejnicu a vešticu, aby mu veštila.

        Keď priniesli do predsiene svetlo, cisárovu pracovnú dvoranu ožiaroval iba mesačný svit, ale aj to bolo mnoho svetla na kúzla. Preto Janis, čarodejnica a cisár odišli do tmavšej pracovnej izby cisárovnej.

        Veštica sa odpáše, rozpustí čierne, dlhé vlasy a sadne si do kresla cisárovnej.

        Sám Janis natiahne ruky a začne koncami prstov Iahučko hladiť čarodejnici rozpletené vlasy. Nehovoril nič. Vo tme bolo vidieť modrasté svetielkovanie vlasov čarodejnice, ako svetielkujú niekedy bariny a parezy v lesoch.

        — Chcem, abys' zaspala ! :— rozkáže Janis rozhodným ostrým šeptom a opakuje ten rozkaz jedno za druhým niekoľkokrát.

        — Nemôžem ! Nedajú mi ! — zastená žena.

        — Kto ti nedá ? — rozhnevá sa Janis.

        — Obrazy !

        — Aké obrazy ?

        — Skryté obrazy. Obrazy pod záclonou. Prineste svetlo !

        Cisár sám prinesie z predsiene svetlo, ale ruky sa mu triasly.

        Žena uprie svoje sklené oči na stenu nad pracovný stôl cisárovnej, a Janis odhrnie purpur, ktorý visel okolo celej izby, a nájde svätý obraz Bohorodičky s dieťaťom Ježišom.

        Cisár Teofil nezakazoval zvlášť úctu obrazov, ale chcel, aby sa plnily cisárske zákony jeho predchodcov, preto nedovolil, aby sa obrazy vrátily, kde ich už nebolo; a z cisárskych dvorov boly sväté obrazy odstránené ešte pred sto rokmi.

        — Vo svätom Písme — zasyčal obrazoborec patriarcha Janis — v knihe o Estere je napísané: ..Nielen proti cisárovi chybila cisárovná, ale i proti všetkým pohlavárom a proti všetkým národom po všetkých provinciách cisárových. Lebo skutok cisárovnej sa roznesie medzi všetký ženy, takže budú pohŕdať svojimi mužami hovoriac - cisár rozkazuje, a ona neposlúcha ! A od dnes budú všetky ženy, ktoré počujú, čo robí cisárovná, tak robiť svojim mužom a bude mnoho vzdoru a svady.“

        Cisár nepovie ani slovo. Tvár mu zbledne a zozelenie. Sníme zo steny svätý obraz Bohorodičky, polárne ho na kolenách a hodí na zem.

        Tu zachváti vešticu kŕč, ústa sa jej skrivily; tak začne veštiť strašným, priduseným hlasom:       

        — Manželka je prsteňom sviazaná s tebou, cisáru, ale duchom je podrobená mníchom: maliarovi Lazárovi, hymnografovi Jozefovi, básnikovi Teofanovi a nadovšetko jeho bratovi Teodorovi, obrancovi obrazov.

        — Modly sú obrazy ! — zasyčí Janis. — Drevu sa klania, kto uctieva obrazy svätcov. Polámeme, zničíme, spálime modly, ako zničil cisár Lev veľký Kristov obraz v Chalkoprateji. Maliari a ikonopisci nech oslepnú !

        — Manželka je prsteňom sviazaná s tebou, cisáru, — pokračuje veštica, — ale keď si ju s dôverou a láskou vodil k stolu a k posteli a otváral svoje srdce, v jej srdci bola zatvorená tajnosť a skryté myšlienky na slová mníchov: maliara Lazára, hymnografa Jozefa, básnika Teofana a nadovšetko jeho brata Teodora, obráncu ikon.

        Cisár nahlas zaškripel zubami.

        — Manželkou ti je a prsteňom je sviazaná s tebou, cisáru, ale keďže nikdy nebola celkom tvojou, nepočne s tebou mužského potomka. A rodiac ti samé dcéry, ty, cisáru si ostal bez syna a cisárstvo bez následníka trónu.

        Janis prehodí veštici okolo hlavy čierny plášť; ona zamlkne, ale on povie: — Kto má uši. počul, kto má oči, uvidí ! — a zanesie svetlo do odľahlého kúta a ženu ešte lepšie zakryje pláštom, nechajúc jej odkryté len ústa.

        Veštica vykríkne, začne sa trhať silnejšie a silnejšie ako žena v najväčších bolestiach a vzdychať, stonať a kliať.

        Naraz začnú z ďasien okolo čarodejniciných zubov pomaly vychádzal akési svetlé rozťahujúce sa niti. Niti sa složia v sliznatú priehľadnú šnúru na dva prsty širokú, ktorá sa spustí na kolená veštice a plazí sa ako červ. Cisárov pohľad ju zastraší; šnúra unikne a vtiahne sa do seba ako nočný plaz alebo mäkký bezobratlovec. Znovu výjduc šnúra sa rozšíri ako dierkované cesto a opäť sa náhle trhne a soskupí. Potom sa zas naduje a znovu natiahne. Tu i tam vyjdú z cesta predlženiny ako nejaké tykadlá, ktoré sa o chvíľu stanú podobnými ľudským prstom, prvému začiatku detskej rúčke, ale čoskoro prejdú v cestovitú hmotu. Vtedy sa znovu všetko soskupí v šnúru a padne čarodejnici do lona. Jeden koniec sa zdvihne, oddiali sa od čarodejniciných kolien a vypne sa k cisárovi.

        Cisár Teofil zastaví dych, napne zrak a spozoruje ako sa koniec šnúry zhusťuje v akúsi navretú hmotu a tá sa rozvíja v mäkkú detskú ruku. Cisár sa dotkne tej ruky a nahmatá prsty, ktoré majú nechty. Znenáhla sa objavia i ramená, prsia a hlava a celé detské telo, nahé a zdravé. Cisár sa pozrie lepšie a vidí, že je to chlapec.

        — Cisárský syn ! Cisárský syn ! Cisárský syn ! — prehovorí čarodejnica.

        — Cisárský syn ! — zachveje sa cisár Teofil.

        Chlapcovo telo sa trhne, pohne, zmenší, stlačí na cesto zúži na šnúru a vráti do ďasien čarodejniciných úst. Za okomih zmizlo všetko.

        Videl si svoiho syna novorodeného, pane cisáru ! — vydýchne veštica.

        Syna nenarodeného ! — doplní patriarcha a kúzelník Janis.

        A aby sa tvoj syn, cisárský syn, narodil, to znemožňujú mnísi ! Predĺží čarodejnica. - Znemožňuje básnik Lazár ! Znemožňuje hymnograf Jozef ! Znemožňuje nadovšetko jeho brat Teodor, obranca ikon.

        — Syn môj žiadaný, a nenarodený ! zaupie cisár ! Syn môj cisárský ! Syn následník trónu ! Syn !

        A celú noc sa cisár Teofil prechádza po tmavých dvoranách. Túžba za synom sa premení v nenávisť, ktorá, čim viac sa blížilo ráno, tým sa stavala čiernejšou.

        Pred svitom cisár Teofil nariadi, aby verejne bičovali všetkých kláštorníkov a mníchov, obrancov svätých obrazov. Na dvesto úderov odsúdi cisár miliara Lazára, hymnografa Jozefa a básnika Teofana. A Teodorovi dá cisár na čelo a na tvár rozpáleným železom vypáliť pismeny dvanástich jambických stôp potupnej satiry, v ktorých sa hanobia obrazy svätcov: „Nech takto tento spravodlivý svojou tvárou vždy ukazuje potupu svätých veci, ktorej sa nechcel dopustiť svojimi myšlienkami a ktorú nechcel vyriecť svojimi ústami !“ Pre vypálené znamenie na tvári nazvali smelého mnícha: Teodor Graptos, čo značí „Poznačený“ na rozdiel od spolubojovníka Teodora Studitu.

        — I stalo sa cisárovi Teofilovi — hovorili si ľudia — ako zvieraťu majúcemu mláďatá v klietke a skrotenému, že keď uzrel raz ľudskú krv — zdivočel.

        Odvtedy začne cisár Teofil po celom cisárstve prenasledovať spravodlivých, hľadal všade vinníkov, že mu žena Teodora nerodi syna. Vo svojom šialenstve cisár neušetri ani svojho zaťa Alexa, ktorého ešte nedávno miloval a povýšil na patricia, prokonzula, magistra a cízava. Cisár zbaví Alexa všetkých hodností a hodí ho do ťažkého žalára nedbajúc že tomuto od žialu umrie žena, miláček cisárov, dcéra Mária. Arcibiskup Kritin, logotét Teoktist a drungarios solunský pán Lev nahovárali Alexa, aby šiel do Carihradu a skúsil zmierniť vztek cisárov — a tak mimovoľne priviedli do nešťastia človeka a usmrtili dobrú cisárovnú Máriu. Následkom toho sa arcibiskup Kritin zriekne biskupstva, následkom toho sa pán Lev premení z muža na starca, ba ako by trpel muky podobné i Jóbovým celý sa vlastne zmení.

        Cisár strašne trýznil i cisárovnú Teodoru. Raz ju odháňal od seba, raz ju zas nútil, aby mu porodila syna. Celé cisárstvo sa modlilo za úbohú trpitelku a za všetkých, ktorí trpia. A stane sa zázrak. Cisárovná Teodora porodí šieste dieťa a to bol chlapec, syn Michal, cisárský syn.

        Ale zdivelý cisár, zvyklý na zápach ľudskej krvi, neuspokojí sa, ale ako prv prenasledoval tých, ktorí sú vraj vinní, že nemá syna, tak teraz všade videl nepriateľov svojho jedináčka; Preto sa rozhodol, že zničí všetok mužský rod, aby jeho milovaný syn Michal nemal soka o cisársky trón.

        Ale deti nemajú vedieť o všetkých otcových bolestiach; nech nevidia všetkú ošklivosť služby cisárských sluhov, nech nepoznajú všetok hnus života ! — To si prial pán solunský drungarios Lev a preto povedal a nariadil: — Synovia a dcéry solunských pánov idú dnes so sokolami na lov nech teda idú i naši !

        Dostanúc dovolenie od otca, synovia a dcéry drungaria Leva nestrácali čas. Za okamih sa obliekli do poľovných šiat, vysadli na kone a odcválali ku Galeriovmu víťaznému oblúku, kde sa shromažďovala mládež, aby potom v sprievode prešla hlavnou solunskou ulicou a ďalej západnou mestskou bránou von k rieke Vardaru, na lov v barinách žijúcich vtákov.

        Solunčania už dávno plnili ulice, aby videli výkvet dievčat a chlapcov svojho mesta; aby sa pozreli na jazdcov a jazdkyne a na radosti mladých.

        Mali čas zabaviť sa s vodičmi psov a sokolov. Prezerali vtákov a psov. Vypytovali sa a počúvali roprávanie o obratnosti, o tom ako sa učia psi, aby našli zver a aby ju v pravý čas zdvihli, a ako sa zas cvičia sokoly, aby vedely loviť.

        Sokolice sú väčšie a rozumnejšie ako sokoly, — vysvetľoval jeden sokoliar piskľavým hlasom, ako by on bol tým dravým vtákom.

        Táto sokolica - je moja pýcha a radosť, — povie druhý a ukáže nohou na jedného zo štyroch vtákov, ktorých niesol na veľkom drevenom ráme. Táto sokolici chytí každého drozda, ak chceš, prepelicu, kačicu, zajaca; ona sa vrhne na srnku, gazelu, ba i na najväčšiu volavku.

        — Ako si ju cvičil ? — opýta sa niekto z divákov; sokoliar ho najprv okom odmeria, ako by váhal, či má alebo nemá odpovedať, potom sa rozhodne a začne so samochválou:

        — Táto sokolica sa nevyliahla doma pod kačicou, ani ju neukradli z hniezda holú. Chytili ju divú a odrastenú a priniesli ju ku mne .

        — Ako ? Kto ju chytil ?

        Sokoliar sa nahnevá, lebo nemal úmysel rozprávať o obratnosti toho, kto sokolicu živú chytil, ale o sebe ktorý ju odrastenú a divú naučil loviť.

        — Keď stále skáčete do reči, kto vám môže rozprávať ?

        Poslucháči sa ukľudnili. Sokoliar potiahne sokolicu trochu za chvost; ona zapiští a rozšíri dlhé krídla.

        — Videli ste aké má krídla ? A bije krídlami ako by ťa fackoval, mlátil, že ťa môže priviesť do nešťastia. Ako ju potom chceš priučiť, aby kľudne sedela na ruke a dala sa nosiť na lov ? Ale ja som vzal dlhú palicu, dal som sokolicu na koniec palice a tak som ju učil sedieť kľudne a navykať, aby ju nosili.

        — A ako, že z palice neodletela ?

        — Ty nevieš celkom nič ! Asi som ju priviazal remeňom na palicu a na hlavu jej nasadil koženú čiapočku, aby nevidela. Tak sa robí aj so sokolím mláďaťom v klietke vyliahnutým, tak sa nosia aj skrotení sokoli, ako vidíš.

        Ten, čo sa pýtal, zahanbil sa, lebo všetci pozerali na neho, ako by vedeli a ako by len on jediný to nevedel.

        — Nosím ja tak sokolicu na dlhej palici, nosím hodiny a hodiny, dni a dni, ale ona vždy-rovnako trepe krídlami, že pukneš od vzteku.

        A čo si ju nepretiahol palicou, aby si to zapamätala ?

        Čo za múdre to zas prehovoril ? — hodí sokoliar očima po ľuďoch — Keby si raz udrel pyšného sokola, nikdy viac by ho nikto ničomu nenaučil.“ Ale ja som sokolicu nechal hladovať a povedal som žene: „Nos ju ty vo dne a ia budem v noci. Nech hladuje a nech nezaspí, kým nepopustí. Moja hlava je tvrdšia od vtáčej !“

        — A podarilo sa ?

        — Hľa ako pekne sedí !

        — Potom som učil sokolicu loviť, — predĺži sokoliar a ukáže krátku palicu, na ktorej boly pripevnené dve roztiahnuté havranie krídla. — Učil som ju najprv týmto vnadidlom. Nechce sokol zdochlinu ale ja viažem živú myš na vnadidlo medzi havranie krídla. Vyhadzujem vnadidlo, aby letelo ako nejaké vtáčisko, a sokolica za ním. Nasledoval výcvik so živými kačicami, ktorých sokolica do päťdesiat zadusila.

        Svet sa stal nekľudným, lebo ku Galeriovmu víťaznému oblúku prijachalo sedem jazdcov, bratia a sestry najvznešenejšej solunskej rodiny drungaria Leva. Siedmy bez páru a útly ako dievčatko, jachal trinásťročný Konštantín-Cvril.

        — Kto by vám všetko rozprával ! — mávne sokoliar rukou a ponáhľa sa ku mladému pánovi, aby mu podal slávnu sokolicu, lebo mladík už navliekol hrubú koženú rukavicu, na ktorej ponesie vtáka na lov.

        Mladí jazdci a jazdkyne sa rýchlo usporiadali do sprievodu. Radosť na takých mladých pozrieť. Všetci rovnakí v šedozelenom poľovnom obleku, na sivých koňoch, so sokolami v ľavej ruke; a sivkastí sú aj poľovní psi, ktorí poskakovali okolo pánov.

        Cez mesto sprievod šiel krokom. Slečny a mladí páni sa usmievali napravo a naľavo hrdí, mladí a veselí. Veď to je zriedkavá príležitosť, že vznešení mladíci a devy smú na spoločnú hru. Ľud sa z nich tešil.

        Keď vyšli i mesta a prešli ešte kúsok Egnatíjskou cestou, pustia sa mladí jazdci dolu po širokom solunskom polij po poli žlkastosivom, pokrytom riedkou trávou, premiešanom bielym kameňím posypanom kríčkami tmavozeleného rozmarínu a pažiťou voňavej bielej šalvie. Cválajú kone, pred kopytami im uhýbajú rýchle malé jašterice, z krovia prchajú drozdy. Kone erdžia, sokolí pištia.

        Mesto Solun ostáva za chrbtom celé ponorené do morskej hmly, jednofarebne, ako vyrezané z jedného kameňa, v diaľke podobné hračke, akú kedysi dobrák Milo urobil deťom z mokrého piesku.

        I vrchy na východe sú zastreté tenkým závojom morskej peny; zato jasnejšie sú hory na západe a na juhu, a nad všetkými vypína sa vysoký vrch Olymp so striebornou prilbou večného ľadu.

        Vonia zem, rozmarín, šalvia, plesnivec; vonia more — kľudné, modré Egejské more, na ktorom malé loďky režú vždy dve brázdy; jednu tmavo modrú a druhú striebornú.

        Dievčenský hlas zaspieva:

Slnko, širokosť, vôňa a sviežosť !

I ja bych chcela pod nebom letieť,

vinúť sa hore, hore vysoko,

ako sokol vták.

        Deve zaspieval chlapec:

Ó aké šťastie, keby sa vtáčik

vrátiť chcel shora s nebeských výšin,  

keby chcel sletieť, ach sletieť a prísť

na moju ruku.

        A dievča odpovie chlapcovi:

Plachý je vtáčik tá sokolica,

treba ju držať, chrániť a strážiť,

už v samom strachu mohla by udrieť

krídlom po tvári.

        Mládež prepukne v hlasitý smiech. Mladík sa rozhnevá, bodne koňa, aby ho zaniesol ďaleko pred ostatných; a družka sa posmieva druhovi:

Sivý sokol si hrdo odletel,

hrdo letel do boja s volavkou,

volavka mu však ostrým zobákom

srdce zranila.

        — To nie je pekný žart ! — vzoprie sa mladík Konštantín-Cyril, ale všetci sa naraz pustia do neho:

        — Nie si ani na lov, ani na žarty ! My všetci nesieme sivých sokolov, a ty jediný malého krahulca !

        — Mne je najmilší malý krahulec, — odpovie Konštantín-Cyril, pohladí svojho pestrého vtáka, ktorý ako by mu rozumel.

        — Krahulec loví vrany a havranov ! — posmieva sa niekto.

        — Škodliví sú havrani a vrany, — vysvetľuje Konštantín.

        — Ohromný úžitok má cisárstvo z teba a z tvojho krahulca !

        Konštantín zamlkne.

        Jazdci zmiernia krok. lebo prišli k prvým močiarom zarasteným hustým ostrým trstim.

        Vodiči psov, skoro tak rýchli ako panské kone, dobehnú, rozviažu netrpezlivých psov a pustia ich hľadať zver. Psi nenašli dlho ničoho. Na akejsi zdochline sa shromaždilo niekoľko havranov, psi ich vyplašili, ale nikto nehodí za nimi sokola aby začiatok nebol zlý.

        Tu jedno psiča vysliedi malú mladú volavku a vyplaši ju. Volavka zakrúži do výšky. Lov podľa poriadku má začať najvznešenejšia slečna.

        Najstaršia dcérka pána drungaria Leva odviaže svojmu sokolovi z nôh remeň, sníme mu z hlavy ozdobenú čiapočku a o chvíľu, ked si vták zvykol na denné svetlo a zbadal volavku, hodi deva sokola za volavkou.

        Sokol sa zdvihne, rovnako zakrúži a prudko trepoce krídlami. Usiloval sa nadletieť volavku, aby sa jej potom z výšky vrhol na chrbát. Volavka i sokol sa v lete pohybovali smerom k juhozápadu, preto aj jazdci aj sokoliari sa ponáhľali za vtákmi, aby ich zdvihli, keď padnú na zem.

        Krídla mladej volavky boly slabšie od sokolích. Sokol zapiští, vznesie sa nad volavkou, spustí sa jej na chrbát, zadrapí sa pazúrami do mäsa a zobákom chytí chochol na volavkinej hlave. Volavka bôľne zaškreči a oba vtáci začnú padať z výšky ako kameň. Až pred samou zemou sokol rozšíri krídla, a volavka soberie posledné sily a obráti ostrý zobák na sokola. Ale to už bolo na zemi, preto priskočili sokoliari, strčili volavkin zobák do zeme a sokolovi podali na vnadidle kus čerstvého mäsa. chytia ho a zakryjú čiapočkou, aby nehľadel viac na korisť.

        Slečna prijachá celkom blízko. Pohladí sokola, ale ho nevezme na ruku. Ba stiahne hrubú koženú rukavicu a soskočí s koňa. Sluha jej podá volavku a slečna jej na ľavú nohu priviaže striebornú tabuľku so začiatočnými písmenami svojho mena a s dátom dnešného lovu. Sestre pri tej práci pomáhal brat Konštantín-Cyril; keď držal volavku, cítil pod prstami ako úbohému vtákovi silno bije srdce.

        Pustili volavku na slobodu.

        Na zemi ostalo jedno svetlé volavkine pierko. Slečna sa nim ozdobila a všetci jej blahopriali.

        Psi vyplašili ešte niekoľko volaviek, ale sokoli chytili už len jednu. Jedna volavka dokonca aj zranila sokola lovca a odletela. Potom dlho nenašli nič.

        Oznámili si vtáci, že prišiel mor, — hovorili sokoliari a vodiči psov, a mladi lovci sa smiali a zabávali  a nestarajúc sa mnoho o lov.

        Keby aspoň nejaká vrana alebo havran — spomenie si jedna slečna, — aby sa preslávil krahulec a Konštantín.

        Konštantínovi-Cyrilovi nabehnú slzy do očí, a keďže ich nemohol zakryť, nastane ešte väčšie dopaľovanie. Ale nikto sa nenájde, aby sa zastal trinásťročného chapca, ktorý nie je už dieťa a nie je ešte mládencom a preto má takú citlivú dušu.

        Všetko, čo Konštantín-Cyril domysli, bolo, že sa vyhne; obráti trocha koňa, ale vtom pred ním sama od seba vyletí divá kačica.

        Konštantín neuvažujúc, čo robí, rozviaže a odkryje svojho krahulca a hodí ho proti vetru na kačicu.

        — Nemá ceny proti vetru ! — napomína ho brat Metod, ale ani Konštantín ani krahulec na to nedbali.

        Zlaté krídla kačice sa blyštia na slnku a krahulec sa pestrie bielo-čierny, červený, žltý a modrý.

        — Pozri ho malého ako letí ! — divia sa všetci, a Konštantín-Cyril ho ticho prosil:

        — Milý krahulec, drahý krahulec, ukáž im, čo my môžeme.

        Rýchla kačica krúžiac sa dvíhala výš a výš. Krahulec celým rozmachom letel za ňou a čoskoro sa s ňou vyrovnal. Závodenie trvá dlho; kačica sa usiluje utiecť, krahulec zas kačici nadleteť a zaskočiť.

        Sokoliari sa nemôžu zdržať, aby neposkakovali a nepovzbudzovali krahulca.

        Konštantínovi-Cyrilovi bije srdce azda ako kačici a krahulcovi.

        Všetci pozorujú zápas vtákov a upravujú chôdzu podlá nich nedávajúc pozor, kam idú.

        A keď znenazdania kone zastanú, všetci zbadajú sú na okraji morského pobrežia. I strhne sa krik:

        — Hotovo ! Vtáci padnú do mora !

        — Krahulec ! Krahulec ! — zlakne sa Konštantín.

        — Uchytil ho a odniesol vietor, — pochopi Metod

        — Krahulec milý ! Najdrahši môj ! Vráť sa mi !

        — Nemôže proti severáku !

        — Krahulec ! Krahulec ! Krahulec ! Pomôžte mi ! Volajte ho !

        Všetci sokoliari zakývajú vnadidlami a vykriknú:

        — Krahulec ! Krahulec ! Krahulec !

        Ale vtáka uchytil a odniesol vietor. Na modrom nebi bolo ešte vidieť dva tmavé krížiky, potom dve čierne bodky, a nakoniec aj tie zmizly.

        Konštantín-Cyril soskočil s koňa, sám vzal vnadidlo a začal mávať s dvoma čiernymi havraními krídlami na okraji morského pobrežia volajúc svojho najdrahšieho krahulca.

        — Nechaj, Konštantíne ! Vidíš, že nastal vietor a odniesol a vzal krahulca ! Poďme ! Poďme !

        Tak hovorili bratia a sestry, druhovia a družky. Ale Konštantín-Cyril nechcel ísť hovoriac:

        — Len iďte ! Ja prídem ! Ešte počkám trochu !

        I odišli.

        A Konštantín-Cyril ostane sám na okraji mora, ktoré mu k nohám vyhadzovalo kamienky a štrk; mladík s dvoma čiernými havraními krídlami v ruke začne sa žalovať:

        — I tam medzi nimi všetkými, i tu na okraji veľkého mora som taký maličký, tak snížený a samotný. Veselý som šiel na lov, a oni mi povedali, že nie som ani na lov ani na žarty. Tešil som sa pestrému krahulcovi, a severák mi ho odnesie a vezme. Smial som sa, a teraz roním slzy do mora. ó či je taký život náš, že radosť so žiaľom chodí ?

Kríž.

„I urobiac na stene znak kríža, pomodlí sa." (Ž. sv. C. kn. III.)

        V Soluni roku 841. a 842.

        Postarali sme sa o deti, len o najmladšieho Konštantína mám ešte veľkú starosť, ako ho vychovám. — Táto materinská bolesť trápila paniu nemocného drungaria Leva.

        Ešte do lanského roku žiarlivo stála na tom, aby všetky deti boly okolo nej. Neuvedomele poverčivo sa bála, že sa potrhá jemné tkanivo rodinnej lásky, len čo jej zo siedmich deti len jedno jediné odíde z domu. Každé dieťa sa jej zdálo ešte také mladé a zvyklé na materinské teplo, že zo dňa na deň prosila Boha, aby nedal, aby sa jej dcéry priskoro vydaly a synovia nastúpili povolania a odišli do chladného sveta.

        Ale vlani, vo veľkom týždni to bolo, vojde naraz do jej duše tušenie jasné ako videnie, a ona vycíti a pochopí, že do ich domu čoskoro príde smrť. A ako pred trinásť rokmi, dohovoriac sa s mužom, sľubom sa zaviazala, že bude žiť mníšskym životom a ako brat a sestra, tak teraz sa vo svojom srdci rozhodne, že bude žiť ako vdova. Nemocného muža zahrnie svojou pozornosťou, akou sa ctí nebožtík a miluje drahý hrob, a o deti sa začne starať, ako by boly sirotami a ako by na nej ležala všetka starosť, aby ich vystrojila a založila im domácnosť a nie, aby ich iba sebecky milovala.

        Vlani vo veľkom týždni sa predstavovalo „Umučenie Ježišovo“ v solunskom chráme svätej Sofie. Solunčania velmi radi pozerali a počúvali kostolné predstavenia; milá im bola „Večera desiatich Panien“, — potom „Čistá Zuzana“ ale najmilšie „Christos Paschon“ — „Umučenie Ježišovo“. Túto nábožnú hru opakovali nespočetne krát už od času Gregora Nazianského, o ktorom mysleli, že ju on napísal. Pri hre účinkovala všetka lepšia mládež mesta Soluna. Vlani hraly a spievaly i deti blahorodého drungaria Leva.

        Chrám Hagia Sofia bol plný sveta. Zprava mužskí, zľava ženské a v predu sedadlá pre vynikajúcich ľudí. Tu bol i pán drungarios Lev a z druhej strany jeho pani.

        Hra trvala už hodne dlho. Jeden mladík hovoril predhovor. Spievaly sbory kňazov a sbory nábožných žien. Vystúpila deva predstavujúca Bohorodičku; bola oblečená práve tak, ako Matka Božia v kopule chrámu. I ruky rozšírila i dlane obrátila k nebu, keď rozprávala o svojej veľkej radosti, že porodila Ježiša Kráľa. Aj sbory kňazov a sbory nábožných žien sa radovaly s Bohorodičkou a v mene všetkého ľudu spievaly na slávu Ježišovi Kristovi. Vtedy sa objavil posol oblečený do čiernych šiat. Všetci zamĺkli, a prv ako posol vypustil z úst slovo, Bohorodička začala nariekať.

        — Neviem, ale tuším, cítim, chápem a ako by som videla: Tento čierny posol prinesie zprávu o smrti.

        Sbor pobožných žien zakvíli:

        — Beda, o beda ! Smrť príde čoskoro medzi nás.

        Vtom okamihu drungariova pani náhodou pozrela na svojho muža a videla, že jeho tvár je bledá ako u mŕtvoly,

        — Bože !

        Odkedy složili mníšsky sľub, žena pred mužom spúšťala oči a nevšimla si, ako jeho vlasy zbelely a ako sa mu do tvári vrezaly hlboké vrásky bolesti a smrti.

        — Beda, o beda ! Smrť príde čoskoro medzi nás !

        On, podveliteľ pevnosti a mesta Soluna; on, ktorý ramenami prevyšoval vojvodcov; on, ktorého oči pálily ako horúci oheň a ktorého hlas znel ako vojenská trúba — on, drungarios Lev, sedí tu zohnutý, so spustenými očima zlomený a bledý ako mŕtvola.

        — Beda, o beda ! Smrť príde čoskoro medzi nás !

        Do čierneho oblečený posol bol syn blahorodého Leva. V sbore nábožných žien nariekaly Levove dcéry. A aj jeho žene prichodilo zakvíliť s nimi.

        — Neviem, ale tušim, cítim, chápem a ako by som videla: Tento čierny posol prinesie zprávu o smrti.

        Tieto slova vyriekla deva, ktorá predstavovala Bohorodičku, tie slova v hlbinách duše prežila pani drungaria Leva.

        Čierny posol hovoril ďalej:

        — Mária, vždy sa divím Ježišovi, tvojmu synovi, vidiac ho ako všade premnohé robí zázraky.

        Milujem ho, lebo on aj mne otvoril zrenice očí, očí slepých od narodenia, očí biednej siroty.

        — Sirota moja, syn môj, — pomyslí si pani drungaria Leva, — skoro budeš sirotou bez otca. Aj vy, dcéry moje, ktoré spievate naučený žalospev, čoskoro budete plakať pri márach rodiča svojho.

        Idúc tak z poľnej už práce cez mestskú som vošiel ja bránu, našiel tam národ som mnohý, jak beží a kamsi sa ženie.

        Idem, nech vidím. A videl som. Kiež by som nebol !

        Videl som strašný výjav: On, Ježiš, stojí a mlčí.

        Lúza tam okolo Neho otvorila hrdlá a kričí.

        Brešú psici, čo túžia po krvi: — Nech umrie ! Nech umrie !

        Posol hovoril, ale paniu drungaria Leva ohlušila myšlienka:

        — Umrie! Umrie ! Umrie otec mojich detí !

        I chcela pozrieť na muža, ale slzy jej zakalily zrak.

        V perivoji pána Leva kvitly a vädly kvety. Dobrák Milo darmo čakal, že niekto príde, aby ich videl a bral.

        Pán ležal na posteli, pani nevychádzala z izby, synovia a dcéry sa rozišly svetom, a najmladší Konštantín-Cyril, ktorý ešte ostal pri rodičoch, sedel doma pri knihe, učil sa a nechcel užívať života.

        — Toho dňa, — hovoril záhradník Milo, — keď Boh, vo svojej prozreteľnosti dovolí, aby vietor odniesol a vzal Konštantínovi najmilšieho krahulca, mladík sa rozžiali a dva dni nevezme nič do úst. Od toho dňa mladík vykročí inou cestou, cestou najcennejšou. Ide domov a začne sa učiť. Na love ho Boh ulovil pre seba ako kedysi Placida, ukážuc mu jeleňa s krížom medzi rohami.

        Brat Metod potešil nedávno Konštantína-Cyrila v žiali. Našiel ho bledého v tmavej izbe bez svetla, ako smutne hladí pred seba. Metod ohnivo, aký sám bol, zapáli na svietniku všetky štyri uhlíky, chytí brata za úzke plecia, aby sa obrátil, a povie mu slovo svätého Jána Zlatoústeho:

        — I keby ťa zastihlo akékoľvek jedovaté súženie, bratú, tu vo svätých Knihách nájdeš liek. Ony sú pôvabnejšie od lúk a záhrad, lebo tam sú kvety, ktoré vädnú, kdežto tu sú svieže a živé myšlienky; tam fúka vietor, tu dych Ducha svätého; tam cvrlikajú cvrčkovia, tu spievajú proroci. Záhrada sa mení s ročnými dobami, sväté Knihy sú v lete i v zime plné sladkého ovocia. Vezmi, bratú a čítaj ! Budeš sa prechádzať s Bohom po raji.

        — Útly mladík Konštantín-Cyril bol vždy hrdý na svojho brata, omnoho staršieho, silného, a rozumného, ale v tom okamihu sa mu brat Metod zdal silnejším ako vojvodca, múdry ako učiteľ, a dobrý nadovšetko.

        — Opravdu ! — pomyslí si Konštantín-Cyril. — Pravdu hovorí brat Metod. V našom perivoji krajšie od samého perivoja je čítanie Knihy. Onej Knihy Gregora Nazianského, v ktorej sme prezerali obrázky dobrák Milo a ja. keď som bol dvojročné dieťa; onej Knihy, z ktorej som sa učil čítať; onej Knihy, z ktorej som mnoho a mnoho stránok preložil Milovi do jeho slovanskej reči.

        Mladík si spomenie, že v otcovej knižnici je ešte niekoľko kníh, na ktorých plamenno-červenýml písmenami je napísané meno Gergora Nazianského.

        Všetky tie knihy napísal svätý bohoslovec, môj drahý Gregor ! On, ktorý dávno umrel, chce ku mne hovoriť z kníh a chce ma učiť. Život svoj strávil písaním, aby poučil tých, ktorí chcú vedieť.

        Konštantín-Cyril odbehne a donesie všetky knihy svätého Gregora do svojej izby, chtiac sa učiť z úst svätého bohoslovca. Jeho si vyvolil za patróna a pomodlil sa k nemu.

        V dome cisárskeho úradníka nesmelý byť sväté obrazy, i keď pán Lev bol pobožný a pravoveriaci, preto Konštantín vyryje a urobí na stene znak kríža a pomodlí sa spievajúc:

Ó Gregore !

ty človek Telom,

dušou však anjel !       

Ty človek telom,

no Anjel zjavom:

lebo ústa tvoje Pána chvália, ako bys bol Serafín;

rozum tvoj osvetľuje Kristovu vieru, ako bys bol

Cherubín.

Buď mi učiteľom,

buď osvieteteľom !

Vierou a láskou

Tvoj som, Gregor môj,

prijmi ma !

        Učiac sa s kníh Gregora Nazianského, našiel mladý Konštantín veľa i bystrému rozumu ťažko srozumiteľných vecí; a keď nemohol pochopiť hlbku, vtedy sa mu i nepokoj vkrádal do srdca.

        Kým brat Metod bol pri ňom, rozprávali o všetkom dlho a obšírne; ich myšlienky ako krahulec mierne krúžiaci dvíhaly sa výš a výš, až pozorujúc širší a širší okruh spúšťaly sa ako šíp a isto k zočenému clelu. Ale Metod odišiel zo Soluna za cisárského poddržiteľa do akejsi slovanskej provincie a Konštantín ostal sám. S chorým otcom nerozprával o knihách. Myslenie a viera drungaria Leva boly podobné vojenským predpisom, o ktorých sa nedebatuje, ale ktoré treba plniť. S otcom mladík vyslovoval pevné slová Vyznania: — Verím v Boha, Otca všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného i neviditeľného; i v jedného Pána Ježiša Krista ... — Ani s matkou Konštantín - Cyril nerozprával o svojich ťažkostiach a pochybnostiach, lebo matkine pozeranie sa na svet a jej viera bola piesňou, do ktorej nesmieš vnášať cudzie slová, aby si nepokazil jej krásu. S matkou Konštantín navštevoval tiché chrámy a modlieval sa večernú modlitbu. Aj viera ctihodného otca maliara Epifana bola ako matkina. Učiteľ Sofron odpovedal na všetko veľmi odborne a mnohými slovami, ale reč mu znela z hrdla a z pŕs a nie zo srdca. Dobrý starý kňaz, Konštantínov spovedník, zbytočne mnoho sa divil vedomosti a bystrému rozumu štrnásťročného chlapca a nevedel tento svoj obdiv potlačiť. Všetkých svojich vrstovníkov Konštantín-Cyril dávno prevýšil a keďže ho druhovia volali: Solunský Mudrc, Konštantín sa hanbil pred nimi hovoriť.

        Ale keď mladík Konštantín-Cyríl počul, že do mesta Soluna prišiel veľmi učený a známy Gramatik z Carihradu, šiel k nemu, poklonil sa mu a prosil ho, aby ho učil.

        Gramatik viac ležal ako sedel v pohodlnom kresle plnom mäkkých vankúšov; za ním stála otrokyňa, ovievala ho a odháňala od neho dotieravé muchy.

        Mladý Konštantín-Cyril chvíľu čakal, ale keďže sa mu zdalo, že ho Gramatik ani nepočul, ani nespozoroval, zopakuje skromne svoju prosbu:

        — Učiteľu, prosím ťa, aby si ma učil svojim vedomostiam.

        Gramatik zas nepovie ani slova; mladíkovi je to veľmi nepríjemné a krv mu udrie do tvári, ako by bol urobil niečo neslušného.

        — Neobťažuj ma ! — ohlási sa napokon Gramatik. — Nebudem ťa učiť.

        Konštantín sa začervenie ešte viac a sotva sa opováži opýtať:

        — Učiteľu, čím som ti ublížil ?

        — Ublížil si mi tým, že si človek ! — skríkne Gramatik a vzpriami sa v kresle. — Zapovedal som sa učiť ľudí.

        — Či ty nie si, — zapochybuje mladík — či ty nie si známy Gramatik z Carihradu ?

        — Známy alebo neznámy; zapovedal som sa kohokoľvek z ľudí učiť, dokiaľ budem žiť.

        Konštantín nepovie nič, ale sa spustí k jeho nohám.

        — Budem ešte azda učiť jedine psov ! — zavrčí človek a prudko udrie dlaňou otrokyňu ao chrbte, a aby potrápil aj útleho mladíka, vysype pred neho priehrštie zloby:

        — Nevieš, chlapče, že pravda, krása a dobrota pozdochýňaly ? Načo ti je, do čerta, vedomosť ? Chceš azda dosiahnuť vyššiu hodnosť v službe ? Ó tak ti treba vedieť obratne podstrčiť stoličku, keď mocnár príde k stolu a chce si sadnúť. Je dôležitejšie, s opičou rýchlosťou podať držadlo, než vedieť písať. Vavrínom zdobia bežcov, zápasníkov a cirkusových bláznov. A či boli v cisárstve poctivejší ľudia od cisárovho švagra Teofila a zaťa Alexa ? A aký majú z toho úžitok ? Cisár Teofil vo svojej otcovskej starostlivosti o svojho jedináčka jedného hodil do žalára a vyhnal do kláštora a druhému dal odťať hlavu. Na smrteľnej posteli sa cisár Teofil kochal pohľadom na odťatú hlavu svojho švagra a cisárova manželka Teodora a námestník lopotét Teoktist museli sa zaprisahať, že vo všetkom budú poslúchať obrazoborcu a kúzelníka patriarchu Janisa, ktorý je zloduchom cisárstva. I umrel cisár Teofil pred niekoľkými dňami, a teraz vládne cisárstvom žena a trojročné dieťa — ,,svetá“ Teodora a „svätý“ Michal III. Zohni sa, pokloň sa, pribehni k nim štvornožky !

        — Učil som ľudi milovať pravdu, krásu, dobrotu, a zato mi zhorel dom a prepadol majetok a česť. Alebo, čo ja viem, učil som luhať a luhal som, nuž som srástol s cigánstvom. Všetko jedno ! Musel som utiecť a uchýlil som sa do mesta Soluna, ktorý oddávna prijíma vyhnancov — od hubatého Ciceróna až po Teodora Studitu, ktorému nemohli zaviazať jazyk.

        — I evanjelium platí dnes naopak ! Poznáš podobenstvo o talentoch ? Človek odchádzajúci na cestu odovzdal peniaze svojim sluhom; dvaja s nimi pracovali a tretí ich zakopal. Nuž onen, ktorý svoj talent zakopal, obstál v podobenstve najhoršie. Ja naopak peniaze som len tak zúžitkoval, že som ich schoval a zakopal. Keď mi spálili dom a vzali službu, vykopal som hrniec so zlatiakmi, ktoré som kedysi skryl do zeme a s nimi som prišiel sem do Soluna. Teraz žijem zo zakopaných talentov !

        — Chceš, učiteľu, — vykríkne mladík Konštantín cez slzy, — chceš podiel, ktorý mi pripadá po otcovi ? Vezmi si celé moje dedictvo ale ma uč !

        — Rozpočítal som, — osopí sa Gramatik, — viem, koľko mám utrácať, aby zakopané talenty stačily do konca môjho života. Nepotrebujem od nikoho nič, ani nikomu nič nedám. Neobťažuj ma ! Odstúp !

        Gramatik si ľahol do kresla; otrokyňa silnejšie zamávala vejárom.

        Mladík sa vrátil domov, kľakol si a dlho sa modlil pred krížom na stene.

        V dome drungaria Leva sa zišla celá rodina už len jeden ráz, a ani vtedy už neboli všetci, lebo pán domu a otec bol už na márach.

        Umierajúc držal ruku svojej ženy, a ona šepkajúc modlitby znenazdania a mimovoľne vyslovila svoju materinskú bolesť:

        Postarali sme sa o deti, len o najmladšieho Konštantína mám veľkú starosť, ako ho vychovám ?

        — Uver mi, žena ! — vydýchol si Lev, a to boly jeho posledné slová: — Dúfam v Boha; On dá Konštantínovi opatrovníka, ktorý sa stará o všetkých kresťanov.

        A tak sa stane.

        Na pohreb podveliteľa pevnosti a mesta Soluna prišli mnohí vysokí hodnostári cisárstva. Príbuzný nebožtíkov, logotét Teoktist, zastupoval samu cisárovnu Teodoru a jej neplnoletého syna Michala — a Teodoru národ nazýval: Cisárovnou, ktorá sa stará o všetkých kresťanov.

        Príduc z Carihradu, logotét Teoktist priniesol odkaz a povedal:

        — O kráse mladíka Konštantína, o jeho múdrosti a statočnosti prišiel chýr do Cisárovho Mesta. A cisárovná čujúc dobrú zvesť o mladíkovi, zve ho na svoj dvor, aby sa s jej synom učil.

        — Dá Boh Konštantínovi opatrovníka ! — prehovorí matka, — I o neho je postarané Odíde mi ...

        Zamĺkla, ale perami pohybovala, ako by šepkala modlitbu. A synovia a dcéry vycítia že v tejto chvíli ich matka dokončila veľkú obetu materinstva a že ďalší život sa jej zdá pustým.

        Nikto nevedel, čo povedať alebo urobiť; i nastalo ticho ako na pohrebe.

        Ticho zavládne na tomto kameňom vyloženom dvore a v sieňach, v ktorých sa rozliehalo volanie matky, detské hry a kroky detí, keď sa učily, rozprávaly alebo besedovaly. Ich izby ostanú prázdne. Prázdnych bude sedem pohoviek a sedem sedadiel pri stole a ôsma pohovka a sedadlo otcovo.

        Logotét, cisársky námestník, zvyklý, aby radil a navrhoval, začne prvý niečo hovoriť. Ale matka ukáže, že nepočúvala, lebo zaprosí:

        — Deti, sľúbte mi ! Ten, ktorý z vás bude najdlhšie žiť, nech shromaždí všetky hroby synov a dcier mojich okolo hrobu otcovho a môjho.

        — Nech ti je po vôli !

        Vo vymretom dome nebožtíka Leva pestovať záhradu — pozdáva sa záhradníkovi Milovi — to je svätokrádež.

        On prišiel sem ako desaťročný chlapec a tu prežil vyše tridsať rokov. Žil s každým stromom v perivoji, s každým ozdobným kríčkom, so záhonkami ruží a kvetov. Alebo presnejšie, záhradník Milo žil s jasnými pohľadmi detí nebohého pána, s ich úsmevom, keď pozeraly na kvety, s ich radosťou, keď sa tešily peknému perivoju. A zo všetkých najkrajšie sa vedel radovať kráse mladý Konštantín-Cyril.

        Keď mladík dlho neprichádzal do perivoja, záhradník vedel, že je hore vo svojej izbičke a že sa učí; vtedy si Milo prial, aby každý kvietok ostal v plnom kvete, aby perivoj bol ako raj, keď raz Konštantín bude môcť do neho prísť. Ale teraz vedel, že mladý pán Konštantín-Cyril odchádza do Carihradu a že viac nepríde do perivoja.

        Milo odhodí motyku a vojde do svojho záhradného domku a tam hľadá útechu v modlitbe; keďže nevediac dostatočne grécky, modlieval sa tak, že rozjímal nad svätými obrázkami, ktoré mu kedysi nakreslily  deti nebohého Leva. Pozrel šesť obrázkov, na ktorých mu Metod nakreslil, ako Boh stvoril nebo a zem; ale nevedel spievať chválospev, lebo bol smutný. Pozeral na pestrého hada na jabloni, na oheň v Sodome a na potopu sveta, ale nespytoval svoje hriechy, lebo myslel na svetlú podobu mladíka Konštantína-Cyrila. Vtedy sa Milo zahľadí na obraz svätej Panny; onej Panny, ktorú Metod premaľoval z chrámu Hagie Sofie; onej svätej Panny, ktorá rozšírenými rukami a dlaňami obrátenými k nebu ukazuje hore, vysoko, čo najvyššie.

        — Keď bolo Konštantínovi sedem rokov, — rozpamätá sa Milo, — chlapec mal a videl sen. Zdalo sa mu, ako by veliteľ shromaždil všetky devy a povedal mu: Vyber si z nich, ktorú chceš, za družku. A chlapec pozoruje všetky a zbadá jednu najkrajšiu zo všetkých a ozdobenú všetkou krásou a jej meno bolo Sofia. Sofiu si vybral, a Sofia znamená Múdrosť.

        — Zaiste ! Konštantín si vybral za družku života Múdrosť; Konštantín nasleduje Múdrosť.

        Milo sa pokloní a pobozká na obrázku nohu svätej Panny, ktorou ona šliape hlavu pestrého hada.

        Potom si umyje ruky, sníme obraz svätej Panny so steny a zabalí ho do bieleho plátna. Vytiahne zo skrine nedeľné šaty, preoblečie sa a odíde mramorovými schodami do domu svojho pána. A nájduc mladého Konštantína a jeho matku, padne im k nohám a zaprosí:

        — Mladý pán, budem ti sluhom najvernejším; dovoľ mi ísť s tebou a nasledovať ťa ... A ak dovolíš, vezmeme so sebou ten najkrajší z mojich obrazov: Pannu z Hagie Sofie — Pannu Svätej Múdrosti.

        — Amen !

V cisárovom meste.

„Príduc do Cisárovho Mesta, žil utiahnuto, prosiac Boha.“ (Ž. sv. C. kn. XIII.)

        V rokoch Pána 843 — 862.

        Na najkrajšom mieste sveta, kde morská úžina, zvaná Volský Priechod-Bospor, spája moria: Čierne, Egejské a Stredozemné, ktoré zas viažu pevniny: Európu, Áziu a Afriku; na siedmich vŕškoch kedysi neznámeho Byzantu, osady rybárov a dobytkárov — vystaví cisár Konštantín Veľký druhé sídelné mesto svetského rímskeho cisárstva, nový Rím a nazve to mesto po sebe Konštantínovým mestom, Konstantinopolis.

        Sťahovanie národov prinútilo cisárov, aby trvalé presídlili do tohto nového Ríma; preto ľud toto mesto pomenoval Cisárovým Mestom alebo Carihradom. A cisár v tom čase bol štátom. Okolo neho sa shromažďovali všetci štátnici a vysokí hodnostári, všetci mocnári a učenci. Boly predpísané zvlášne obrady na to, ako sa má ctiť cisár, ktorého srovnávali so slnkom, kým všetko ostatné sú len drobné hviezdy, ktoré sa pohybujú okolo slnka.

        Cisárovo mesto bolo strediskom všetkých náuk a vied kresťanských a pohanských, všetkých umení a rozkoší, všetkého bohatstva a bezúzdnosti, veľkej svätosti a veľkého bludárstva.

        Do tohto Carihradu príde mladík Konštantín-Cyril. A bol pozvaný na sám dvor, aby sa učil a priatelil s cisárskym synom.

        Bola to veľká česť, ale aj príležitosť, aby mladíka odniesol niektorý zlý prúd vedecký, aby ho strhla bystrina pôžitkov veľkého mesta, aby ho pohltil vír cisárskej pocty, nenávisti a zloby.

        Ale mladý Konštantín-Cyril sa neprestal modliť;

        — Bože otcov našich a Pane milosrdenstva ! Bože, ktorý si všetko stvoril slovom a múdrosťou svojou; Pane, ktorý si stvoril človeka aby vládol nad všetkými stvoreniami; Pane Bože, daj mi múdrosť, ktorá stojí pri tróne Tvojom, daj mi múdrosť, aby som poznal, čo Ti je príjemné a čo je mne potrebné, aby som sa spasil. Lebo ja chcemi byť otrokom Tvojím a synom otrokyne Tvojej. Amen !

Filozof.

„Filozof, chcel by som vedieť, čo je filozofia ?“  (Ž. sv. C. kn. IV.)

        V Carihrade roku 843 — 848.

        V Carihrade pred cisárskym dvorom stoja na stráži Vardarioti s koženými bičami v ruke. Oblečení sú do červených šiat ako diabli a na hlave majú perské žlto vrúbené čiapky. Oni stoja pred vchodom, ked je cisárovná a jej syn na dvore, a keď vojdú, oni kráčajú pred nimi a máchajú korbáčmi, aby sa ľud príliš nepribližoval.

        Otvorenými dverami vidieť v nádvorí strnulý rad strelcov s lukami a strelami, s ťažkými kyjakmi a jazdcov s vytasenými mečami. Strážci sú v tmavomodrom brnení, na prsiach ktorého sú bieli levi.

        Ranná bohoslužba sa skončila, preto aj cisárska telesná stráž prehodila svoje široké plášte a odišla s dvornými kľučiarmi, ktorí otvárajú dvoranu za dvoranou a odmykajú napokon medené, strieborné a skvostné biele dvere zo slonoviny, ktorými sa prichádza pred trón.

        Vo dvorane, ktorá sa volá Lausiakos, shromaždili sa na dennú rannú poklonu všetci hodnostári dvora vo svojich bohatých hodvábnych šatách. Pri čakaní rozprávajú sa najtichším šepotom, kým im dvoranín zlatou palicou nedá znak, že môžu vojsť do trónnej siene; podľa radu najprv magistri, potom patriciji, senátori a konečne dôstojníci. V trónnej sieni, pred trónom zakrytým purpurovými záclonami, usporadujú sa všetci hodnostári prísne podľa svojho postavenia a hodnosti v cisárskej službe.

        Vo dvorane Lausiakos ostanú na chvíľu sami mladíci, ktorí sú vybraní, aby sa učili s mladým cisárom. Po hodnostároch aj oni cisárovi predstavia sa a poklonia. Učiteľ pekného chovania a dvorných obradov využije príležitosť a poučí Konštantína-Cyrila a jeho druhov:

        — Oddávna je na dvore mnoho postavení a hodnosti ktoré rozlišovať je niekedy dosť ťažko. Časom niektoré služby alebo pocty stály sa menej srozumiteľné; preto kto bedlivo nedáva pozor a nepamätá si, ten by si mohol spliesť drobné ich rozdiely a krásny obraz dvorného súladu by bol podobný pomotanému tkanivu. Ale nezáleží len na pozorovateľoch, ale ešte viac na ich Veličenstve a na nás samých. Lebo treba vedieť, mladí priatelia, že ak nastane nesúlad pred trónom alebo v sprievode, pri cisárskom stole alebo niekde inde — to veľmi kazí nielen cisársku slávnosť, ale i naše osobné postavenie. My sa stávame smiešnymi a pre každú cisársku službu nespôsobilými. Preto sa treba učiť a cvičiť, aby sme vedeli umelecky rozlišovať postavenie od postavenia a hodnosť od hodnosti.       

        Tri údery drevenou palicou na mramorovú podlahu naznačovaly, že mladíkom treba vstúpiť do trónnej siene. Učiteľ obradov ich ešte narýchlo upozorní:

        — Kráčajte súladne ! Zastaňte na tabuľkách z červeného mramoru ! Keď počujete výzvu: — Záclona ! — padnite na kolená.

        Keď mladíci vojdú, prejde ešte dosť času, a trón ešte ustavične ostáva zastretý záclonami a mladý cisár a cisárovná sa neobjavujú.

        Všetko je slávnostné, strnulé a tiché. Mladíci z celého lesku nevidia mnoho, lebo ich učiteľ pekného chovania upozornil, že v trónnej sieni musia stáť so spustenými očami.

        Mladík Konštantín-Cyril vidí iba sbor do zelena oblečených spevákov, ktorí stoja pri ňom. Prezerá čudný štvoruhlový drevený nástroj s akýmisi šesťdesiatimi medenými píšťalami a s veľkými mechami po strane. Na mechoch sú dve trúbky ako na gajdách, do ktorých budú azda fúkať tí dvaja mládenci, ktorí ich držia. Konštantín si uvedomí, že je to hudobný nástroj, o ktorom mu rozprávali pri opisovaní cisárskych slávností, a volá sa „ta organa“ — organ. Strana zelených má pozlatený organ, a na druhej strane dvorany stojí strana modrých s takým  istým organom, lenže ten je postriebrený.       

        — Záclona ! — zaznie dvoranou. Všetci padnú na kolená. Organ zahrá. Speváci, striedavo modrí a zelení, zaspievajú na slávu cisárovne Teodore, mladému cisárovi Michalovi a ich radcom: Bardovi, starcovi Manuelovi a logotétu Teoktistovi.

Boh otec nech nám chráni cisárovnú jasnú;

Boh Syn jej syna, mladého cisára;

Boh Duch svätý nech stojí pri radcoch;

A Božská Trojica nech ochraňuje cisárstvo !

        Speváci zamlknu uprostred slova a hudba zatíchne naraz. To cisárovná dala znak šatôčkou.

        Konštantín-Cyril zdvihnúc sa s druhmi zo zeme, vidí, že záclona na tróne je rozhrnutá a že na tróne sedí cisárovná vdova v tmavofialovom plášti so striebornou palmou v ruke a po jej pravici päťročný chlapec v cisárskom purpure. Pri nich stoja traja radcovia cisárstva, z ktorých jeden, logotét Teoktist, je Konštantínov príbuzný.

        Magistri prví pristúpia k trónu a padnú k nohám mladému cisárovi a cisárovne, aby pobozkali ich papuče rad-radom podľa svojich hodností a veku. Za magistrami prídu na kolenách patriciji, senátori a potom dôstojníci.

        — S tým cisárom chlapčekom sa budeme učiť my, odrastení mladíci ? — zamračia sa niektorí Konštantínovi druhovia, lebo dosiaľ od radosti si málo kto uvedomil, že mladý cisár Michal je teprv päťročné dieťa. — Ale zas: — je to ohromná pocta smieť sa priateliť s mladým cisárom; a múdre je, aby si budúci cisár od detstva navykal na svojich budúcich cisárskych služobníkov.

        Na znak dvorného rozostúpia sa dvoranínovia naľavo a napravo, a mladíci pokročia do stredu dvorany a padnú znovu na kolená.

        Logotét Teoktist síde s trónu a prehovorí:

        — Ako sa majú vaši blahorodí rodičia ? Jasné Veličenstvá sa milostivé tešia, ak žijú a sú zdraví a ak sa im dobre vedie. Jasné Veličenstvá ráčily prijať ich pokorné poklony a ich pozdravy, ktoré ponížene predstierajú jasnému mladému cisárovi Michalovi, jasnej cisárovnej Teodore, svätému ekumenskému patriarchovi a magistrom, patricijom, senátorom a dôstojníkom a celému vojsku jasného mladého cisára a cisárovny.

        Mladíci ostanú stále na kolenách a mlčky, a logotét pokračuje:

        — Zaľúbilo sa korunovanej, múdrej, spravodlivej a jasnej cisárovnej vybrať učiteľov svojmu synovi v purpure narodenému: výbrala múdreho Leva a veľmi učeného mladého Fócia.

        — A vy, ktorí ste z mnohých vybraní, aby ste sa učili s mladým cisárom, buďte si vždy vedomí, odkiaľ ste prijali túto poctu. Vedzte a pamätajte si navždy že  veľkú česť a nesmiernu milosť pri jímate z rúk cisárskych. Prechovávajte teda v srdciach úctu a vďačnosť, oddanosť a vernosť voči svojim dobrodincom.

        — Teraz vstaňte a pristúpte k trónu, aby ste znovu padli na kolená, lebo je vám dovolené pobozkať nohy svojich dobrodincov.

        Mladíci prídu rýchlo a ticho a pohybujúc sa na kolenách, rad-radom dotknú sa perami veľkej perly na purpurovej obuvi cisárovej a cisárovninej.

        Ani mladý cisár, ani cisárovná, ani nikto z dvoranov ani z mladíkov, nikto, okrem logotéta, nevypustí z úst ani slova.

        Dvorný ľahko udrie zlatou palicou o zem, a do dvorany vojdú sluhovia s darmi, ktoré mladému cisárovi a cisárovne posielajú rodičia vyvolených mladíkov.

        Konštantín-Cyril zbadá svojho Milu a vidiac jeho dobré oči, zaraduje sa v srdci, lebo tie oči sa mu ždaly krajšie od klenotov, čo sa skvelý na šatách dvoraninov.

        A znovu zahrá organ a zaspievajú speváci modrí a zelení.

        Purpurové záclony sa spustia cez trón, aby nikto a nikdy z poddaných nevidel, ako veličenstvá sostupujú s trónu.

        Štyristo krokov je dlhé a štyristo krokov široké krásne palácové nádvorie, vyložené zeleným mramorom, kde stojí ohromný pomník cisára Justiniána na koni. Socha je celá pozlátená suchým zlatom, oči koňa sú dva rubíny.

        Z tohto nádvoria sa vchádza do veľkej ozdobenej dvorany, ktorú nazývajú Dekaénnea Kubita. To meno nie je bez podkladu. Grécke slovo „deka“ značí: desať, a „ennea“ je deväť; „kubita“ sú stoly, pri ktorých sa nesedí ale akosi z polovice leží. Názov dvorany Dekaénnea Kubita pochádza odkiaľ, že je v nej devätnásť stolov, pri ktorých cisár a jeho hostia jedia napoly ležiac, podopretí na ľavý lakeť, a nesedia, ako je to zvykom. V tej dvorane sa jedlá a nápoje prinášajú len v zlatých nádobách a nie v obyčajných strieborných. Po obede, po množstve teplých a studených jedál, kladie sa na stôl ovocie na veľkých zlatých misách, ktoré sú s ovocím tak ťažké, že ich nenosia ľudia, ale ich vozia na vozíkoch. Otvorom v povale dvorany spustia sa okrem troch pozlatených povrazov aj remene s obrúčkami a nimi sa ťažké zlaté misy s ovocím dvíhajú na stôl. A všetky stoly sú z čiernej cedroviny, ozdobené slonovinou, zlatom, perlami a červenými rubínami. Najkrajšie sú tri stolíky, z ktorých sa neje, ale sú v dvorane len na okrasu — jeden je, hovoria, stôl Šalamúnov, druhý Dávidov, a tretí cisára Konštantína, ktorému prišlo na um z Byzantu urobiť nový Rím.

        Na najprednejšom mieste je prirodzene mladý cisár Michal, vedľa neho cisárovná matka Teodora, a pri tom istom stole ešte aj radcovia, strýc Barda, praujec Manuel a logotét Teoktist.

        Pri obede hrá organ a spievajú cisárski speváci zelení a modrí, a po nich krasovedcovia, spievajú, hrajú a predstavujú všelijaké hry a umenia rôzni umelgi a herci.

        Mladému cisárovi Michalovi zo všetkého sa najviac páči, že sa až narovná a prestane jesť, keď do dvorany vojde pestrý blázon, majúc na čele dvadsať stôp dlhú tyč.

        Na vrchu tyče je upevnená priečna priečka. Tyč stojí na čele rovno bez toho, že by ju držal rukami. Dvaja nahí chlapci skáču za bláznom a na znak rukou vylezú na vrch tyče, chytia sa za konce priečky, prevracajú sa na nej, a tyč predsa stojí rovnako na bláznovom čele. Tu sa jeden naháč pustí, prevráti sa vo vzduchu a obratne skočí na zem, kým druhý ostane hore. Tyč sa silne nahne a zachveje, ale nepadne, ako by bola vbitá do bláznovej hlavy.

        Mladý cisár Michal čosi vykríkne a všetci hostia sa na pohovkách zdvorilo narovnajú a celkom umĺknu, aby počuli, čo jeho Veličenstvo ráči povedať.

        Barda sa pýta mladého cisára:

        — Čo sa Veličenstvu viac páči ? Ten, čo drží tyč na čele, alebo chlapci, ktorí sa prevracajú ?

        — Neviem, — zívne malý cisár, a Barda sa hlasno zasmeje:

        — Naozaj, ani ja neviem !

        Všetci hostia sa zasmejú — sú šťastní, že je tak dôvtipný ich malý, päťročný cisár.

        Sám Barda svojou rukou vezme od čašníka krčah s vínom a podá ho mladému cisárovi. Dieťa vypije víno na dúšok a hodí zlatý džbán ako dar pestrému bláznovi.

        Všetci hostia, okrem cisárovnej a logotéta Teoktista, vypijú po pohári vína, zatiaľ čo organ hral a speváci spievali:

Korunovaného, múdreho, svätého cisára

nech Boh živí mnoho, mnoho rokov !

        — Teraz, s dovolením Veličenstva, povie malú reč mladík Konštantín zo Soluna, syn nebohého drungária Leva ! — To oznamuje učiteľ Leon a pozrie pritom na svojho miláčka, ako dobrí učitelia pozerajú na svojich najlepších žiakov.

        — Po príchode z mesta Soluna do Carihradu, mladý ; Konštantín za tri mesiace ovláda celú gramatiku, Homéra, ; aritmetiku a geometriu, astronomiu a ostatné helénske vedy a umenia. Jedna vedomosť prevyšuje u neho druhú, tak rýchlo a výborne sa učí. Ja a môj ctený druh, mladý Fócius, bo teraz vyučujeme retorike, dialektike a filozofii, nech teda ukáže, čo vie !

        V dvorane s devätnásť štólami zjedlo sa už dosť studených a teplých jedál a vypilo mnoho druhov vína, takže hostia hučali i potom, keď bolo povedané, aby bolo ticho.

        Mladík Konštantín-Cyril, pekný ako dievčatko, prehovorí hlasom mužským, a logotét Teoktist upozorní úctivo samu cisárovnú Teodoru, že Konštantín je jeho príbuzný. Cisárovná sa láskavo usmeje, ale pozorujúc chovanie svojho syna Michala a svojho brata Barda, opäť zvážnie. Strýc Barda vzal mladého cisára na kolená a robil mu guľôčky z chleba, aby ich hádzal na všetky strany po vynikajúcich hosťoch.

        Konštantín pocíti, že sa mu od nepríjemnosti trasie pravá ruka a pomyslí si na rečnícke pravidlo: že rečníkovi treba očima medzi poslucháčmi hľadať toho, kto najpozornejšie počúva a tomu treba reč hovoriť, potom že príjemný pocit prejde a istotne príde i rečnícke oduševnenie.

        Druhovia Konštantína-Cyrila mu príliš závidia, že zo všetkých práve on hovorí. Logotét Teoktist je vždy unavený a úradný. Pohľady ostatných blúdia dvoranou bez cieľa, alebo ich pohľad zachytí pohľad, aby jeden druhému oznámil niečo tajného.

        Len jednu bledú tvár s chorobne žiariacimi očima zbadá Konštantín-Cyril a vidí, že zrenice tých očí sú rozšírené od pozornosti, že viečka sa mihajú s jeho myšlienkami a bledé pery že sa pohybujú, ako by si opakovaly jeho slová. Mladý Konštantín prednáša teda svoju reč tomuto poslucháčovi, ktorý ho najpozornejšie počúval. A bolo to krstniatko a chránenka logotéta Teoktista, deva Mirijam.

        Hovoria, že chrám Hagia Sofia v Soluni je akýsi vzor najkrajšieho chrámu sveta: Hagie Sofie v Carihrade.

        — Hagia Sofia, — premýšľal dobrák Milo, — chrám Svätej Múdrosti, to je pravý chrám pre nášho Konštantína. On si ako sedemročný chlapec vybral za družku Sofiu, a Sofia značí Múdrosť, ktorú on nasleduje.

        Milo vedel, že v Carihrade začali Konštantína-Cyrila pre jeho rozum a múdrosť volať čestným názvom: filozof. Milo vedel, že Sofia je Múdrosť a že grécke slovo „filein“ značí milovať, preto mu bolo celkom jasné, že títo Gréci jeho mladého pána musia volať: milovník Múdrosti, Konštantín-filozof.

        Milovník Múdrosti, filozof Konštantín-Cyril mal naozaj rád chrám Svätej Múdrosti. Prichádzal často do chrámu Hagie Sofie — nielen aby sa tu ticho a skrúšene modlil, ale aby obdivoval krásu, aby sa radoval a spieval vo svojej duši chválospev, ako kedysi vo svojom nádhernom chráme spieval Šalamún Pieseň piesní.

        A krása chrámu Hagie Sofie v Carihrade je väčšia od krásy Šalamúnovho chrámu v Jeruzaleme. Cisár Justinián, ktorý ho dal vystaviť, vidiac ho dokončený a nádherný, právom zvolal: — Šalamún, ja som ťa prevýšil !

        Lebo celé veľké cisárstvo shromaždilo tu zlato, slonovinu a klenoty, aby postavilo chrám Hagia Sofia. Tristošesťdesiatpäť centov zlata sa naň vydalo. Desaťtisíc robotníkov ho stavalo. Stavitelia, sochári a maliari vložili celú svoju vedomosť a celé svoje umenie, aby vytvorili najkrajší chrám sveta, alebo „aby utkali spievajúce čipky z mramoru“, — ako hovorí Prokop, — „lebo to nie je budova složená z kameňa na kameni, tu sa všetko vznáša hore, ako by kopula, klenba, oblúky, steny a stĺpy boly zlatými lúčmi slnka pripevnené na samu klenbu nebeskú.“

        Mladý Konštantín filozof si tu opakoval verše básnika Pavla Silenciária, ktorý oslavujúc Hagiu Sofiu oduševnene volá:

Môže kto ospievať perivoj z mramoru krásny ?

Z mramoru stĺpy sú dvojradom zakvitlých stromov

tam jarných,

farbami steny kvitnú a dlážka je ako kvetná poľana !

Podpierne štyri sú stĺpy a na nich sa oblúky vinú,

oblúky nesmierne smelé a nad nimi oblúky nové.

Pohľad sa dvíha čím vyššie a vyššie od klenby ku

klenbe,

sotva že dosiahne veniec a na venci zas okien

mnoho.

Tade sa sype už svetlo a lúč sa pohráva s iným.

Blyští sa kopula v žiare ako prilba ohromná zlatá.

Temä sa kopuly tej, tak si myslím, dotýka neba !

        Na pieseň o kráse chrámu Svätej Múdrosti Konštantín filozof nadviazal slová prísloví Šalamúnových:

        Nie lesk a striebio, prijmite radšej Poučenie Božie, a Vedomosť radšej, ako najlepšie zlato !

        — Lebo lepšia je Múdrosť od drahokamov a akékoľvek najmilšie veci, sa nemôžu srovnávať s ňou.

        Či nevolá Múdrosť ? Či rozum nevydáva svoj hlas ? Na výšinách, na ceste, na križovatkách stojí Múdrosť. Pri dverách, pri vchode do mesta, kde sa otvárajú dvere volá ona:

        „Nerozumní, zmúdrite, naučte sa, hlúpi Múdrosti !“

        A keď raz Konštantin-Cyril vychádzal z chrámu Svätej Múdrosti, stretol ho logotét Teoktist a opýtal sa ho:

        — Filozof, chcel by som vedieť, čo je pravá Múdrosť, čo je filozofia ?

        A filozof Konštantín odpovie hneď rýchlou svojou pamäťou a málo slovami povie mnoho:

        — Pravá filozofia je hľadanie všetkého božského a ľudského, ako by sa človek, ktorý je obrazom Božím, viacej priblížil k Bohu.

Obrazoborec.

„Janis patriarcha vzbudil kacírstvo, hovoriac: Netreba ctiť obrazy svätých.“ (Ž. sv. C. kn. V.)

        V Carihrade okolo roku 849.

        Pobožná cisárovná Teodora poslúchajúc radu logotéta Teoktista príbuzného Konštantina-Cyrila, svolá do Carihradu veľký cirkevný snem a tá synoda prehlási obrazoborstvo za bludárstvo, sosadí obrazoborcu a kúzelníka patriarchu Janisa a 19. februára 843 slávnostne oslávi Nedeľu Pravej Viery.

        Po storočných prenasledovaniach obnoví sa spustošený carihradský kláštor Studion, ten štít Cirkvi a bašta pravej viery. Rozohnaní rehoľníci pomaly sa vrátia zo všetkých strán sveta; okrem nich príjmu i nových, ostrihajú im vlasy a oblečú ich do dlhého čierneho drsného rúcha.

        Obyvatelia juhozápadnej časti Carihradu znovu počujú, ako denne šesťkrát znejú údery na zvonce (semantron), ktoré svojím znamením volajú mníchov ku spoločnej modlitbe. O polnoci, pred svitom, ráno, na poludnie, v podvečer a pri prvom mraku rozlieha sa v kláštornom chráme na stá hlasov hovoriacich a spievajúcich žalmy, spevy a hymny na slávu Božiu. Raz sa modlia všetci spolu; druhý raz delia sa na dva sbory a striedavo spievajú jedni, potom druhí; potom sa zas modlí jeden jediný hlas a všetci mu spoločne odpovedajú.

        Krásne je chváliť Boha a spievať Jeho menu: Najvyšší !

        Ohlasovať ráno milosť Jeho a pravdu Jeho v noci.

        — Zaiste, — hovorí Zlatoústy, — modliť sa môže aj každý sám pre seba vo svojej izbe, ale nemôže sa modliť tak, ako sa dá modliť v chráme, spoločne, keď sa viacerí sdružia a jednomyseľne volajú k Pánovi. A samotár neuude vyslyšaný tak, ako Boh vyslyší tých, ktorí sa modlia spoločne. Lebo tu je súlad viacej hlasov, jednota mnohých, puto v láske. Tu sa volania bratov sjednocujú. Kňazi sú vodcovia v modlitbe a hlas ľudu smeruje rovno a isto do neba k Bohu.

        Túžba po modlitbe vo veľkej spoločnosti shromaždila ľudí do kláštora Studion. Modlitba, práca, nemajetnosť, pôst a mnohé bdenie sviaže stá rehoľníkov v bratstvo. A tí, ktorí sa zriekli všetkého, nachádzajú tu hodnoty nad hodnotami.

        „Vznešenou filozofiou a žitím anjelskym“ volajú Carihradčania život v kláštore Studionu, lebo mnísi trávia dni v modlitbe a v práci.

        Mnísi sú remeselníci všetkého druhu: tkáči, krajčíri, obuvníci, košikári, rezbári, a najviac ich prepisuje a zhotovuje knihy a premaľúva obrazy. Niektorí sú aj umelci, spisovatelia a učenci. Hierodiakonov, ktorí prijali diakonský stupeň svätenia, je málo, a ešte menej je hieromníchov alebo kaludierov, to jest kňazov.

        Túžba popof�Vpof�V�v7�V0o7�V�of�V�of�VTU
�of�Vihodného mnícha, maliara Epifana. I dá Boh, že sa na konci života aj on vráti zo Soluna do Carihradu a do carihradského monastieru Studionu. Ba pre úctihodnú starobu a svätý život dovolili Epifanovi, aby tých málo svojich dní prežil v tej istej cele, v ktorej kedysi žil veľký vzor a jeho učiteľ, svätý Teodor Studita.

        Starec sa tomu tešil ako dieťa, ba v starobe sa stal aj trochu detinským. Opustil ho zrak a ruky sa mu už veľmi triasly, ale on predsa ešte teraz chcel, ako hovorieval: — V plnej zraiosti života namaľovať svoje najlepšie dielo ! — Schovával a všade už od dávna so sebou nosieval krásnu, čistú doštičku ebenoviny a konečne sa rozhodol, že na tú tabuľku namaľuje obraz. Opatrovateľke všetkých kresťanov, pobožnej cisárovne Teodore rozhodne sa Epifan zhotoviť obraz. Cisárovnej, ktorá bola mučenicou za života cisára Teofila; cisárovnej Teodore, ktorá za krutých prenasledovaní v samom dvore pod purpurovými záclonami skrývala sväté obrazy; jej začne ctihodný starec, mních Epifan maľovať písmená, nadpis, pieseň zo samých ruží, kvetov, motýľkov a zlatých chrobáčkov. Starec si tú pieseň ku cti svätých obrazov složil sám, a teraz ju zapisoval, maľoval a zdobil na ebenovej doštičke. A ako kedysi cisárovná Teodora skrývala sväté obrazy pod purpurovými záclonami, tak teraz dôvtipný starček Epifan skryl medzi svoje verše kríž z purpurových ruží, ktoré boly složené v písmená, dávajúce tento smysel:

        Ctíme sväté obrazy !

Uctievajúc Svätcov obrazy a sochy,

nie k obrazom, ale k svätým na nich sa modlíme.

Obrazy a sochy svätých nám k nebu /dvíhajú dušu.

Ctíme úctou, ctíme sväté obrazy

Svätými obrazmi

Veľkému Pánu a Bohu sa klaniame pokorne.

Pannu a Bohorodičku oslavujeme,

Prorokov, anjelov, svätých ctíme,

keď srdcom a z celej duše ctíme obrazy svätých.

        Vedľa cely starca mnícha Epifana je cela druhého starca, otca Teofana. Aj on bol bezprostredným žiakom svätého Teodora Studitu, a bratia mnisi žartovne hovorievali, že sa v jeho cele bude raz konať Súdny Deň.

        Starec Teofan nemohol viac vychádzať zo svoiej cely do chrámu a k spoločnému stolu, aie predsa vedel všetko, čo sa deje v kláštore Studione; ba čo viac, on ako by duševným okom hľadel každému na dno duše.

        Starec Teofan zval bratov mníchov a kaludierov jedného po druhom do svojej cely, posadil ich vedľa seba na širokú lavicu, pokrytú koženou poduškou a ponúkol každého dúškom akéhosi neobyčajne silného bieleho vína, do ktorého boly namočené višne, polynok a smrekové bobule. Po tomto nápoji dával starec kaludier na dlani po kúsku čohosi tvrdého a sladkého, pripraveného z fíg a sušených jabĺk, navoňavených vavrínom a okorenených čiernym korením. A kým sa ústa návštevníkov lepily a sťahovaly od sladkosti, horkosti a trpkosti zároveň, starý kaludier ako by náhodou, rozprával niektoré myšlienky svojho veľkého učiteľa Teodora Studitu. A vždy dobre cielil:

        — Proti tým, ktorí trpia nespravodlivosť a hovoria nepekne o svojom bratovi, — vysvetľoval otec Teofan, hovorí svätec: Kto si spomína na nespravodlivosť, ten stavia vo svojom srdci stan hnevu a lôžko nenávisti. Utrhačstvo sa však liahne práve v takej izbe, lebo ono je dcérou nenávisti. Utrhačstvo je pijavicou lásky, ktorá seje krv z duše. Ak je niekto náklonný pamätať si nespravodlivosť a nepekne hovoriť o svojom bratovi, nech sa štyri mesiace postí, kým druhí jedia a nech sa stokrát skloní až k zemi.

        Druhému otec Teofan povedal znenazdania: — Svätý Teodor Studita hovorí: Kto mnoho rozpráva, má chybu na jazyku. Povedavosť je znakom nevedomosti, dvermi klebiet, slúžkou cigánstva. Táto chyba je veľmi nebezpečná dokonca aj tým, ktorí sú ináč úcty hodní. Kto mnoho hovorí, ten nech sa každý deň stopädesiatkrát skloní až po zem, aby si zapamätal chybu na svojom jazyku.

        A inokedy starý kaludier zas hovorieval: — Veľký náš Teodor učí: Nenasytník je podobný hrobu plnému mäsa, ktoré hnije. Lakomosť je lož žalúdka, ktorý vie, že je sýty, a predsa kričí, že je hladný. To je klamanie očí. Pažravosť stravuje vnútro človeka. Lakomosť je prikrývkou slabosti, dcéra nevery, otročenie nepravým bohom, dobrovoľný odpad od Krista. Kto nájde na sebe tú náklonnosť, nech sa pre Boha celkom odriekne užívania vína, a oleja nech užíva málo a štyridsať dní nech sa živí suchým chlebom.

        Opátom carihradského kláštora Studionu bol v tom čase ctihodný starec Naukratios, ale pravý predstaviteľ a vodca mníchov bol otec Mikuláš, obyčajne nazývaný Ryšavý.

        Otec Ryšavý je skalopevný duch zo skalnatých hôr ! — hovorievali bratia v kláštore Studione ako nejaké príslovie; a to bolo všetko, čo sa vedelo o rode Mikulášovom, lebo on nikdy nehovoril o sebe. Keď sa ho raz práve na to pýtali, kaludier Mikuláš zažartoval a povedal:

        — Svoj životopis by som mohol vyrozprávať len v izbičke s drevenou povalou a hrubými brvnami, ale predo mnou by musela byť veľká misa zeleniny a na nej na kocky pokrájaná slanina a vedľa krčah červeného, trochu kyslého vína.

        Raz sa však predsa stalo, že otec Ryšavý sa rozhovoril a vyrozprával svoj životopis mníchom Štefanovi a Eirenonu, keď raz celý deň unášaní na veľkej plachetnici búrkou, blúdili po Mramorovom mori.

        — Kdesi v balkánskych horách — ukázal otec Ryšavý rukou — sú zrúcaniny, ktoré kedysi boly veľkým kláštorom rehoľníkov; tam nad jedným oblúkom je do kameňa vytesaný nápis :

Tuláci, lúpežníci, zbojníci a Sakulati

nikdy neuvidia slávy nebeskej !

        — Tí Sakulati sú zbojníckym rodom z vrcholov skalnatých strání, ktorýl žije z hrdinstva a z dobytka a obilia ulúpeného chudobným súkmeňovcom v dolinách. Tým súkmeňovcom vládli Avari; Sakulati tvrdili, že idú k Avarom na lúpež — ale v skutočnosti plienili svoje slovanské dediny, grécke mestečká a kláštory. Hrdinovia nie sú zvyklí na prácu.

        — To je teda plemeno Sakulatov, z ktorého pochádzam aj ja ! — prekvapí kaludier Mikuláš Ryšavý bratov poslucháčov. — Narodil som sa práve z Markovho rodu, a to z Malých Markovcov, ktorí sú väčší, bohatší a silnejší od Veľkých Markovcov. Narodil som sa ako všetci ostatní Sakulati, vo veľkom dome, kde spí celá rodina, a keď sa kto narodí alebo umrie, rozbehnú sa všetci domáci, kde ktorý vie, do hôr. Otec novonarodeniatka odbehne do hôr od hanby, že jeho žena má dieťa, a druhí odídú zo slušnosti. Len dve tri ženy ostanú a zakryjú lôžko rodičky huňami; potom tri dni nenazrie nikto k nej. Len drobné deti tam občas nakuknú, lebo pri posteli rodičky stojí z jednej strany krčah vína a z druhej bielučký chlieb. A biely chlieb je lahôdkou, lebo v horách sa obyčajne jedáva kukuričná kaša.

        — Keď som sa narodil, — pokračuje Ryšavý po oddychu, — ktorási tetka povedala, že moja hlava má dve temienka, preto, že to bude múdra hlava.

        — Rástol som v hrdinskom prostredí. Ach, koľko ruvačiek bolo v mojom rode ! Najviac bitiek sa strhlo pre vodu. Hlboko a ďaleko je ísť z úskalí Malých Markovcov po vodu, preto ľudia kopú jamy, kde nájdu kvapkať trochu vody. Deti, ktoré nie sú na lepšiu prácu, vedia čakať celú noc, aby im do vedra nakvapkala voda, ktorá kvapká pomaly ako slzy z oka. A potom prídu väčší chlapci a často odnímu menším a slabším ťažko shromaždenú vodu. A v plemene sa dobre vie, kto je od koho silnejší, a kto je najsilnejší zo všetkých. Vie sa o každom volovi, krave, mulici, škopovi a človekovi. A potom sa merajú domy a rody medzi sebou. Dlho bol najsilnejším domom ten, ktorý sa volal Vlci. Ale z Markovcov, práve z tých väčších Malých Markovcov, vyrástol mládenec veľký a silný, že by na pleciach uniesol ohradu s ovcami, ako druhí nosia klietku s kuriatkami. Teda, keď ten mládenec — a volali ho Reve, lebo pri zborovom speve zmiatol každého a reval si svoje celým hlasom — keď Reve zmeral svoju silu so všetkými, vyzve na zápas najsilnejšieho junáka z rodu Vlkov. Za ranného svitu chytili sa Reve Markov a junák Vlkovcov, držali sa a nosili, ale do poludnia nepremôže ani jeden druhého. Do súmraku sa ruvali a pol trávnika pošliapali, ale nikto nezvíťazil. A tak Vlkovci a Malí Markovci stali sa rovnakými hrdinami v plemene Sakulatov.

        — Bola to česť, ale Malí Markovci zatúžili ešte po väčšej sláve. A jeden môj strýc, — hovoril šťavnato otec Ryšavý, — jeden strýc, ktorý bol v Solune a v Carihrade, a kto vie kde ešte, myslel a vymyslel si niečo. Ako by nevymyslel, keď videl obrovský diel sveta. Videl aj Indov, ktorý majú hlavičku malú ako päsť a nohy tri siahy dlhé ! Teda ten strýc sa dovtípil, že Malí Markovci sa stanú slávnejšími od Vlkovcov, ak niekto z ich rodu pôjde do mesta a do školy. Dovtedy nikto zo Sakulatov ani nepočul o škole, ani nevedel, čo je to. I vybrali troch chlapcov od najsilnejších otcov a vypravili nás s torbou a v torbe s vareným bôbom do mesta. Ale zatiaľ z nás troch len jeden to priviedol tak ďaleko, že sa naučil grécky a že ostal v škole.       

        — Ja som bol telesne najslabší, — rozprával otec Mikuláš Ryšavý, — a veľká bola rozopra v rode, či to má cenu takého zakrpatenca posielať do mesta. Ale môj otec sa vzoprel, že je to od toho, že mám hlavu s dvoma temienkami a že mnoho myslím a premýšľam.

        — V skutočnosti som bol chorý iba raz. Šiel som so sestrou po obilie, a keď som sa vrátil, mal som hlavu ako oheň. Otec si hneď spomenie, že som natrafil na. čierne vily, alebo že som stúpil na handru, ktorú čarodejnice nechaly na rázcestí. Sestra sa aj rozpamätala, že videla akési handry na ceste. Ležal som, a otec priniesol na miske vody, v ktorej plával uhlík a na dne proso. „Dobre bude !“ povedal otec a dal mi piť vodu od úreku. Na druhý deň mi bolo lepšie. Bolel ma už len žalúdok. — Otec Ryšavý sa zasmeje a vysvetľuje: — „Žalúdok sú pľúca, črevá a brucho. Ale že ma bolí žalúdok, to som nepovedal nikomu. Videl som raz, ako mi sestru liečia, keď ju bolel „žalúdok“, preto som zatajil bolesti. Sestra mi asi ochorela na zápal pľúc. Otec jej povedal, že zjedla s jahodami žltého mravca, ktorý jej teraz hryzie črevá. Dali jej piť čosi hnusného, a keď ani to nepomáhalo, povedali, že dostala zvláštne bolenie brucha. Zaviazali jej preto pod nohami košeľu, dvaja bratia jej zdvihli nohy a chodidlami dotiaľ bili o brvno povaly — kým chudera nepovedala, že jej je — lepšie.

        Otec Ryšavý sa chvíľami zamyslel, mysliac na svoju sestru, ktorú mal najradšej ako to sám priznal: — Sestra mi bola drahá. Jeden Štedrý večer sme preplakali v ohrade medzi ovcami. Slávil sa Štedrý večer a otec držal dlhú a nudnú reč, pripíjajúc na zdravie všetkým počnúc od rýb vo vode a vtákov v horách; ja a sestra sme sa nudili a občas sme jeden druhého štuchli. Na koniec otec zapáli hrsť boroviek a prikladá to každému pod nos. Všetci sa chovajú vážne a pobožné, len ja a sestra sa nemôžeme zdržať smiechu. To otca veľmi rozhnevá. Zaklial „rozzúreného diabla a všetko do blchy“, — čo podľa jeho mienky bolo najväčšou kliatbou. Vyhnal nás do ohrady. Smutný to bol Štedrý večer ! Ani matka, ktorú si otec ctil, poslúchal a ktorú nikdy nebil, nám nepomohla vyprosiť smilovanie. Musela nám potajomky priniesť osúch do ohrady medzi ovce.

        A opäť zastal kaludier Mikuláš, a dotkol sa očí palcom a ukazováčkom: — Moja matka a ešte dve ženy z rodu zachránily svojou počesnosťou a pobožnosťou Malých Markovcov od zlodejstva a sporov. Veľkí Markovci zmizli, lebo boli lotri a neznabohovia.

        — Povedal som, — poponáhľal sa otec Ryšavý, aby dokončil, Malým Markovcom sa podarilo prevýšiť Vlkovcov a všetky ostatné rody a domy plemena Sakulatov, nie silou, ale tým, že som ja skončil školy, že som sa stal mníchom a hierodiakonom a konečne kaludierom.

        — Bolo to mnoho trápenia !

        — Do mesta do školy ma priviedol strýc, ktorý bol v Carihrade a videl Indov. Prišiel som do mesta bosý a vo vlnenej košeli, akú nosia horali Sakulati. Strýc kamsi odišiel, a ja som dlho čakal na ceste, ale keď sa vrátil, začal mi rozprávať, ako bude všetko dobre, lebo predstavenému školy sa zapáčilo jeho chovanie. Strýc totižto nechcel piť víno, ktoré mu priniesli, ale vytiahol si z torby to, čo si doniesol so sebou.

        — Prijali ma teda do školy. Strýc mi našiel noclah u akéhosi stolára, na stružlinách, kde som spával a živil som sa v kláštore. Čakal som ešte s inými chlapcami pred dverami kláštora, kým sa mnísi .naobedujú, aby sme sa útočne vrhli na zbytky jedál, chleba a čo sa už našlo.

        — Vďaka Bohu ! Dnes sedím na najprednejšom mieste pri ctihodnom mníšskom stole a usilujem sa byť povďačný všetkým.

        Čujúc životopis otca Mikuláša Ryšavého, bratom mníchom sa zdá, že teraz lepšie rozumejú, prečo sa on tak zapiera, prečo je taký obetavý, vytrvalý, smelý a širokého rozhľadu. Keďže sa narodil na horniackych skalnatých strániach, bolo mu akosi prirodzené objímať pohľadom šírku a neľakať sa ostria, prekážok a úskalí. Potomok hrdinského rodu má srdce, aby sa vedel prieť a bojovať. Od malička zvykol na tvrdosť života a utrpenie, a keď sa štal mníchom, ešte viac sa zdokonalil v sebazapieraní a celkom sa venoval spoločnému dobru. Otec Mikuláš je dôstojným nasledovníkom smelého Teodora, Studitu a onoho druhého Teodora, nazvaného Poznačený, ktorému cisár Teofil na nahováranie obrazoborcu Jahisa dal na. tvár vypáliť obrazy haniacu satiru, lebo bol smelým obráncom svätých obrazov, čistej viery, práv Cirkvi a prvenstva rímskeho pápeža.

        Otec Mikuláš bol bojovníkom a otec Rafael zas svätcom carihradského kláštora Studionu.

        Akojmetai, nespiaci — nazývali Carihradčania mníchov kláštora Studionu pre ich mnohé bdenie; otec Rafael v advente a v pôste si ani neľahol na lôžko, ale trochu si iba zdriemnul opretý na stole o svoje knihy. Otec Rafael trávil dni a noci pri knihách, hľadajúc najkrajšie a najpoučnejšie príhody zo života vzorných mníchov, miláčkov Božích a svätcov. Lebo ako bratia kuchári pripravovali mníchom telesnú stravu, tak im otec Rafael na každý obed a na každú večeru pripravoval duševný pokrm. A kým rehoľníci vo veľkej spoločnej jedálni jedli, otec Rafael im nahlas čítal duševne čítanie.

        — Už za času prvých prenasledovaní kresťanov — čítal otec Rafael — odchádzali kresťania do samoty, aby nerušene slúžili pravému Bohu. Poslúchli evanjeliumové rady, a aby sa stali dokonalými, šli a predali všetko, čo mali a rozdali chudobným, aby mali poklad v nebi.

        — Pozrite a všimnite si, bratia mnísi, obraz na stene vo veľkej sieni nášho kláštora. Tí chudí, kostnatí pustovníci, zakrytí iba okolo bokov pásom, čo je z lístia spletený, tí pustovníci s dlhými vlasmi cez ramená a chrbát a s bradami po zem, — to sú eremíti a anachoreti v egyptskej púšti. A onen storočný starec medzi nimi, to je svätý Anton pustovník, zakladateľ prvých mníšskych spoločností.

        — Pozrite sa, bratia mnísi, na obraz svätého pustovníka a opáta Antona a všimnite si jeho očí a tvár. Hoci mu je už sto rokov, zdá sa, že v mladosti musel byt neobyčajne krásny a ohnivý. A bol jediným synom najváženejších a najbohatších rodičov v hornom Egypte. Anton žil v hojnosti a v úcte a všetko mu bolo dovolené, ale on vidí, že to všetko nič mu neosoží. Nechce, aby ho niečo ovládalo. A hoci po smrti rodičov stal sa najbohatším dedičom a váženým človekom v Egypte, zriekne sa všetkého a odíde z mesta na egyptskú púšť, aby žil ako chudobný a pustovník.

        — I shromaždil svätý Anton okolo seba mnohých žiakov a hovoril im: „Verte mi, bratia, diabol sa bojí bdenia, modlitieb a pôstov pobožných ľudí !“

        — A boli medzi jeho žiakmi takí, ktorí pochybovačné namietli a sa pýtali: „Hľa, my sme opustili všetko a šli sme za tebou, čo teda bude s nami ?“ — A svätec im povie to, čo povedal Ježiš Petrovi: „Opravdu vám hovorím, že vy, ktorí ste šli za mnou, pri znovuzrodení, keď Syn Človeka zasadne na trón svojej slávy, budete sedieť pri Ňom. Lebo každý, kto opustí dom alebo bratov, alebo sestry, alebo matku, alebo synov, alebo polia pre meno Kristovo, príjme stokrát toľko a dostane život večný.“

        A znovu čítal otec Rafael bratom mníchom:

        — Kto z vás, bratia nepozná meno Bazila Veľkého, ktorý dal a napísal návod a pravidlá rehoľného života všetkým našim kláštorom ? Pre svoju veľkú múdrosť mal Bazil miesto medzi kniežatmi, ale on nezdvihol hlavy, ale bol skromný a priatelil sa s chudobnými.

        — Bol hlad, najväčší, čo si pamätali ľudia. Trpelo mesto, v ktorom žil Bazil, ani pomoci, ani lieku odnikiaľ nebolo. A k tomu pristúpilo, čo je v takých okolnostiach najhoršie: nemilosrdenstvo a lakomstvo majetných. Číhajú na takú príležitosť a koristia z biedy. Nešťastie je pre nich žatvou.

        — Bazil nemohol modlitbou vykonať, aby s neba chlieb pršal; nemohol ani piatimi chlebmi nasýtiť tisíce. Toho bol schopný Mojžiš a náš Pán Ježiš Kristus. Ale Bazil slovami a napomínaním otváral obilnice zámožných a nútil tých, ktorí majú, aby podelili s hladnými svoj chlieb.

        — Hľa, čo urobil náš Bazil ! Na jednom mieste shromaždil hladom zmorených; niektorí už sotva dýchali. Mužov, ženy, deti, starcov, úbožiakov každého veku shromaždil Bazil a vezme kotol a ide na čele sprievodu hladných, aby vyžobral akejkoľvek stravy, čo tíši hlad.

        — Ošetrujúc telá chudákov, ošetroval Bazil aj ich duše a duše tých, ktorí boli predtým nemilosrdní.

        Hľa, takto čítaním životopisov miláčkov Božích otec Rafael kŕmil svojich bratov mníchov duševným pokrmom, kým oni v jedálni používali stravu telesnú. A učiac druhých a žijúc trvalo so životmi svätých, otec Rafael sa sám zdokonaľoval v čnosti a čím ďalej tým viac sa stával podobný svojim vzorom, o ktorých hovoril. Bratia mnísi nevideli otca Rafaela jesť a piť s nimi, ale počúvali z jeho úst iba slová duševnej výchovy, a preto čím ďalej tým viac ho držali za bytosť duchovnú. Jeho žitie bolo krásne a jeho tvár sa podobala postavám na kostolných freskách a mozaikách. V Rafaelovej cele celú noc horelo svetlo; on bdel a pracoval, a Carihradom sa rozniesol chýr, že je to Večné Svetlo, ktoré horí zo srdca otca Rafaela pred Najsvätejším. A Carihradčania hovorili o kláštore Studione:

        — Blažení sú tí, medzi ktorými žije svätec, lebo majú dôkaz a vzor živej viery.

        V Carihrade, na protiľahlej strane kláštora Studionu, boly kasárne, dôstojnícke byty a vila sosadeného patriarchu Janisa, obrazoborcu. Tá vila bola postavená v ozdobnom arabskom slohu a bola opatrená všetkým prepychom Východu.

        Janis miloval Východ, odkedy sa poznal so všetkým vábivým bohatstvom Bagdadu, kam bol poslaný od cisára Teofila, aby vyjednával s kalifom. Spriatelil sa bývalý patriarcha s inovercami, lebo bol povoľný vo viere, obrazoborec a márnotratné štedrý na ťarchu zlata cisárstva Aj v Carihrade sa bývalý patriarcha najradšej priatelil s úradníkmi z kalifovho vyslanectva, so Židmi a s nevercami dôstojníkmi. Janisové slúžky a otrokyne boly všetky samé Saracénky a černošky, ktoré ho zasväcovaly do všelijakých východných kúziel a veštieb. V skutočnosti on naviedol cisára Teofila, aby pozval z Bagdadu arabských staviteľov, aby postavili nové krídlo cisárského dvora, Brios, v orientálnom slohu. Títo stavitelia postavili Janisovu vilu, cisárov dar obľúbencovi patriarchovi-kúzelníkovi, ktorý jednej noci veštením upozornil cisára, prečo mu žena Teodora rodí samé dcéry, miesto, aby mu porodila syna, následníka trónu. A keď sa Teofilovi v starobe narodil syn Michal, dostal Janis túto prepychovú a rozkošnú vilu ako znak vďaky a dôkaz veľkej radosti cisárovej.

        Na východný spôsob postavená vila z vonkajšej strany bola celá zatvorená a bez okien na ulicu. Jedny jediné ťažké železné dvere viedly do tmavej predsiene Janisovho domu, a nikto nepozvaný nenazrel do tajomného vnútra. Fr.eto si Carahradčania všeličo pošepkávali o živote v „ohradenom perivoji“, a každý veril, že pravé vchody do tohto domu sú akési podzemné chodby, ktoré idú až zpod morského Zlatorohého zálivu ...

        Patriarcha Janis rád sa zaoberal skúmaním prírody, čarodejníctvom a kúzelníctvom. Čítal diela starých pohanských prírodopiscov Grékov, indickú prírodopisnú knihu Surija-Sidhantu a spisy arabských spisovateľov Hunajin Ibn Isaka, Tabit Ibn Kuroha, Kusta Ibn Luku a iných. O bohosloví Janis hovoril a písal len vtedy, keď chcel niekomu dokázať bludárstvo, aby ho mohol zbaviť hodnosti a služby hovoriac: „V kresťanskom cisárstve niet miesta pre bludárov !“ — Janis bol nebezpečný, nakoľko vedel samými zlomkami z viet cirkevných Otcov a Svätého Písma očerniť i ten najpoctivejší skutok každého, koho nenávidel. I proti svätým obrazom a proti mníchom kláštora Studionu bývalý patriarcha narábal iba zlomkami viet z Biblie. V svojom srdci sám bol ďaleko od kresťanstva, smelo podozrieval pravú vieru každého.

        Janis niektorých ľudí nenávidel bez miery, a pre druhých bol zas sama úslužnosť a veľmi skromný. On sa vedel urobiť nevyhnuteľne potrebným, lebo svojim priateľom ukazoval celé rady zámkov a úkladov, o ktorých oni nemali ani tušenia a že vraj sliedia na nich tí, ktorých Janis nenávidel. Janis sa priatelil so svojimi priateľmi tak, že hovoril len o nepriateľoch. On sa vedel dozvedieť nejaké drobné „spoľahlivé udania“ a spliesť ich v tak vieryhodné a nevývratné „dôkazy“, že sa tomu priatelia divili, a tak mu museli byť veľmi povďační, že on nad nimi bdie a že ich chráni od zlého.

        Týmito svojimi schopnosťami Janis vedel odstrániť všetkých tých, ktorí mu prekážali a. tak pomaly začal vystupovať a vznášať sa až k trónu samého silného cisára Teofila. Stal sa cisárovým radcom, učiteľom, priateľom, vodcom a „druhým človekom cisárstva“. Cisár Teofil ho konečne tak miloval a bezpodmienečne mu veril, že ležiac na smrteľnej posteli, dal odťať hlavu svojmu švagrovi a Janisovmu protivníkovi Teofobovi. A ešte viac !

        Keď cisárovi na smrteľnej posteli priniesli odťatú švagrovu hlavu, jeho posledné nariadenie bolo, aby jeho žena cisárovná Teodora omočila prsty v krvi, ktorá kvapkala z odťatej hlavy jej brata a aby sa krvavou rukou prežehnala a zaprisahala, že vždy a vo všetkom bude poslúchať „svätého“ patriarchu Janisa, lebo on je anjelom strážcom jej a ich trojročnému synkovi, následníkovi trónu Michalovi. Pred cisárom na smrteľnej posteli musel aj námestník cisárov logotét Teoktist sľúbiť trvalú poslušnosť a vernosť patriarchovi Janisovi.

        Pochovávajúc cisára Teofila, kým sbor mníchov a kňazov spieval trúchlospevy, patriarcha Janis, ktorý viedol pohreb, unášal sa príjemnou myšlienkou, ako odteraz stáva sa on „prvým človekom cisárstva“! Na trón prichádza dieťa a žena: rozmaznaný chlapec Michal III. a jeho matka Teodora, ktorá troma do krvi svojho brata namočenými prstami na kríž prisahala, že vždy a vo všetkom bude poslúchať jeho patriarchu. Pri dieťati a žene na tróne budú ešte traja mužovia: logotét Teoktist, ktorý už pred cisárom na smrteľnej posteli sľúbil poslušnosť patriarchovi, bezpečný starček ujec Manuel a oslavovaný cisárovnin brat Barda. Janis sa rozhodne, že sa s Bardom spriatelí.

        V myšlienkach pohrúžený Janis potkne sa o kameň na ceste, vytrhne sa zo snenia, zľakne sa a rozzlostí. V zástupe mníchov, ktorí spievali pohrebné trúchlospevy, zazrie znenazdania ryšavú bradu otca Mikuláša a zatúži ju poliať smolou a zapáliť ako obrazoborci pália brady maliarom svätých obrazov. Tak poverčivý však predsa nebol, i keď nezabudol hneď na tento malý predznak osudu.

        Vedel, aká je cisárovná pobožná, prvou prácou patriarchu Janisa bolo, že napísal rad útokov, aby úryvkami, zlomkami viet z cirkevných Otcov a Svätého Písma obvinil mnohých z bludárstva. Medzi prvými sa vrhne na otca Mikuláša Ryšavého, vodcu kláštora Studionu a na všetkých tých, ktorí bránia sväté obrazy.

        Nábožná cisárovná sa zhrozí, že jej cisárstvo je pustošené toľkým bludárstvom, a poslúchne radu logotéta Teoktista a svolá veľký cirkevný snem, lebo o bludárstve toľkých osôb nemôže viac súdiť jednotlivec, ale sbor biskupov.

        Janis zasyčí od jedu, lebo bol zaskočený. Sbor biskupov rozoberie jeho tvrdenia a dokáže jeho zlobu. Preto ešte tej istej noci napísal veľkú rozpravu, aby cisárovne ukázal do akého ťažkého bludu podlá, že polsúchla radu zlého radcu logotéta Teoktista, lebo cirkevné snemy nesmú svolávať svetskí vladári, ale len patriarchovia a biskupi.

        Cisárovná sa zmätie a chvíľami zakolísa, ale logotét Teoktist ju poučí, že sa prísne držali starých zvykov a že svolanie synody je oznámené rímskému pápežovi, nástupcovi prvého z apoštolov a že Rím už povie svoje.

        Keď Janis počuje tieto slová, padne pred cisárovnou na kolená a prosí o odpustenie. Na kolenách odvolá všetko, čo napísal proti svolaniu synody a vysloví sa, že spis o bludárstve otca Mikuláša a iných nenapísal preto, aby bol prejednaný na cirkevnom súde, ale pre jej osobné poučenie, lebo Pani Cisárovná má vedieť o svojich poddaných aj to, čo nie je venované pre sudcov.

        Žena cisárovná videla, ako sa ponížil muž, starec kňaz a patriarcha, odvrátila tvár a vyšla zo siene, aby nevidela, ako bude vstávať zo zeme.

        — Táto žena je kamienkom, na ktorom som sa potknul, — zašomre Janis a zanevrie na ňu nadovšetko.

        A Janis sa skutočne potknul a padol.

        Sbor biskupov na carihradskej synode navždy odsúdil bludné obrazoborstvo a 19. februára 843. slávnostne zasvätili Nedeľu Pravej Viery. Toho dňa bol Janis sosadený so stolca carihradského patriarchu.

        Zpráva o rozsudku zničí Janisa natoľko, že stareckými nohami začne dupkať po mramorovej dlažbe súdneho dvora a päsťami sa biť po bedrách. Celá hlava mu úplne očervenie a z očí mu vypadnú slzy jedu. Miesto slov ústa mu vypustia sliny. Peši sa ponáhľa domov potácajúc sa cestou ako pijan a ústami chytajúc vzduch ako morská ryba vyhodená na sucho. Doma behá po všetkých izbách, rozhádže nábytok a odoženie sluhov. So stola, na ktorom písal obžaloby, shodí všetky knihy a spisy a sám sa hrudou rozvalí naň, vykrikujúc proti cisárovnej v chorobnej nenávisti najošklivejšie kliatby. Besniac čím ďalej tým viac hodí sa na zem, zaškrípa zubami a zahryzie si do rúk. Blázniac nájde tupú arabskú dýku a začne sa zraňovať na prsiach a rezať si žily na rukách, a keď sa objaví krv, vyletí na cestu a v behu zavýja:

        — Zabila ma ! Zabila ma krivoprísažná cisárovná ! Ľudia ! Cisárovná Teodora zabíja carihradského patriarchu ! To je svätokrádež ! Na pomoc ľudia !

        Carihradský ľud sa zarazí, ale arabská dýka v ruke Janisovej a svedectvá jeho čeľadi oslobodia cisárovnu Teodoru od každého podozrenia. Sudný dvor a ľud radi zbavia cisárovná Teodoru a logotéta Teoktista aj od prísahy poslušnosti bývalému patriarchovi, lebo on, zloduch cisárstva a bludár, nie je viac patriarchom, a prísaha neplatila, lebo bola vynútená cisárom Teofílom násilím, kým sa na smrteľnej posteli kochal pohľadom na odťatú hlavu svojho švagra.

        Od toho dňa tajomný Janisov dom sa stal ešte tajomnejším. Keďže vila bola so všetkých strán ohradená, zatvorená a bez okien, susedi videli iba, ako ponad strechóu často vyšľahne dym rôznych farieb, cítili všelijakú vôňu a čuli čudné škrípanie, praskanie, hlasy mučených zvierat a pridusený krik slúžky.

        Do Janisovho domu prichádzali dôstojníci, niektorí dvorania, židia a mohamedáni. Uchyľoval sa k nemu i cisárovnin brat a radca cisárstva Barda. Dôstojníci a vojsko stáli vždy pri obrazoborcoch a proti mníchom a teraz ich mrzelo, že cisárstvom vládne žena a dieťa. Dvorania do domu pomstychtivého Janisa prinášali všetku špinu dvorného života. Mohamedáni vychvaľovali kalifa a silu jeho ríše, a židia predpovedali skorú záhubu zhnilého cisárstva.

        Carihradčania si rozprávali, že shodený patriarcha Janis narobí ešte veľa zla cisárstvu, lebo verili, že je spojený s diablom.

        Piateho roku odvtedy, čo je sosadený patriarcha Janis, rozhlásia jeho spoločníci po Carihrade, že ho s hodností nesvrhla cirkevná synoda, ale sama cisárovná Teodora a jej obľúbenec logotét Teoktist; že Janisa nikdy nikto nevypôčúval; že nikdy nikto neprezrel jeho spisy o obrazoch, tým menej sa stalo, žeby niekto dôkazmi vyvrátil jeho tvrdenia. Carihradčania už zabudli, čo a ako to v skutočnosti bolo; a vojsko v tom čase pre niektoré neúspechy na bojišti na Východe bolo rozhnevané, že cisárstvom vládne žena a dieťa, miesto spôsobilého Bardu, Teodorinho brata a Michalovho ujca.

        Citlivá cisárovná preto nariadi, hoci to mnohí neschvaľovali, aby sa vo veľkej sieni Magnaura v cisárskej vysokej škole konala verejná rozprava, kde Janis slobodne vyloží svoje tvrdenia, a kde mladý učiteľ, veľmi učený Fócius bude brániť sväté obrazy a vyvracať jeho dôvody. Nech sa verejne povie a rieši všetko to, o čom sa šepce za chrbtom.

        Ako prišlo k tomu, že cisárovná vyvolila práve Fócia, aby sa prel s Janisom, to nevedel nikto. Učenosťou a spôsobilosťou bol rozhodne prvý, ale dosiaľ sa nechcel príliš ukazovať a vyniknúť. V sporných otázkach vždy hovoril zapletene, hádankársky a dvojsmyselne. V dvornom živote sa nerozhodol ani za Teoktista ani za Bardu, ani za dôstojníkov ani za mníchov, ani za modrých ani za zelených. Usiloval sa, aby všetkým bol vítaným človekom-učencom. Janisovi prívrženci boli príjemne prekvapení, lebo boli presvedčení, že Fócius je na dne duše predsa ich, pretože je pri nich a pri vojsku, ktoré raz bude rozhodovať, keď príde k zúčtovaniu. Mnísi sa báli, že by Fócius v rozhodujúcom čase mohol ich zradiť, zaviesť a sklamať. Za podarený vtip by mohol zradiť priateľov. Veď Fócius nedávno pred veľkým množstvom poslucháčov nečakane, miesto toho, aby vyskúšal svoje rečnícke umenie a vtipnosť, začal dokazovať, že človek má dve duše, jednú anjelskú a druhú zvieracú. Vtedy vstal jeho mladý žiak Konštanín-Cyril a napomenul ho pred všetkými:

        — Učiteľu, prečo ubíjaš šírením tohto bludu mnohé duše poslucháčov ?

        Fócius odpovie so smiechom:

        — Chcem trochu spliesť starca patriarchu Ignáca !

        A Konštantín-Cyril vzplanie na to božským hnevom a opováži sa vzoprieť:

        — Ó slepé a podkopávajúce múdrosti ! Ako telesné oči, i keby boly ako veľké a roztvorené, nevidia do diaľky, ak sú zastreté dymom a prachom, práve tak aj veľké a otvorené oči tvojich vedomostí nevidia pravú cestu, lebo sú zaslepené dymom ctižiadosti ä závisti. Učiteľu, zaslepený si vášňou a nevidíš, koľkých ľudí zraňuješ svojím učením !

        Jeden mních sa vtedy rozpamätal na proroctvo ctihodného pustovníka Joanika, ktorý sa na Olympe nad Fóciom rozplakal a zabedákal:

        — Pane, Pane, Fócius nepôjde tvojou cestou !

        V ten deň, keď mala byť rozprava, včas ráno príde pred cisárovnú dvorný lekár a oznámi, že Fócius zachripol a že má prudké bolenie v krku, preto že. nebude môcť hovoriť vo veľkej sieni Magnaura.

        Táto zpráva cisárovnú veľmi rozruší, ale otec Mikuláš Ryšavý čujúc a vidiac žiaľ cisárovnin, vykríkne ako by mal vnuknutie:

        — Konštantín ! Mladý filozof, náš Konštantín bude hájiť sväté obrazy pred Janisom ! Dá Boh, že mladučký Dávid premôže zápasníka Goliáta.

        A otec Mikuláš sa sám poponáhľa, aby hneď vyhľadal Konštantína-Cyrila, ale keďže ten bol na ranných Službách Božích, zavolá Milu:

        — Ponáhľaj sa, veď ma, aby sme našli mladého pána ! Treba mu povedať, že bude pred obrazoborcom Janisom brániť sväté obrazy a nás všetkých, pre Krista !

        Našli ho skoro, lebo dobrák Milo vedel, kde Konštantín-Cyril v Hagii Sofii najradšej stojí a sa modlí.

        A svojho mladého pána Milo videl len dvakrát tak rozčúleného ako teraz. Raz pri smrteľnej posteli otcovej a druhý raz, keď mu matka na šťastnú cestu do Carihradu krížom poznačila čelo, ústa a srdce.

        A ako Milo pred chvíľou bol hrdý, že ctihodný otec Mikuláš a všetci statoční a rozumní Carihradčania vybrali práve jeho mladého pána, aby obhajoval sväté obrazy pred obrazoborcami, — tak teraz sa chvelo jeho srdce, ako bude útly drahý mladík stáť pred surovými násilnými bludármi.

        Milo pocítil neodolateľnú potrebu, aby vykonal niečo za svojho pána. Vynaložil na to všetky sily svojho priprostého umu a dobrého srdca a vymyslel niečo: Vzal ten najkrajší obraz, ktorý doniesol zo Soluna; onen obraz Svätej Panny, ktorý kedysi Metod premaloval zo solunského chrámu Hagia Sofia; onej Svätej Panny, ktorá rozšírenými rukami a dlaňami obrátenými k nebu ukazuje hore, vysoko, čo najvyššie.

        — Panna z Hagie Sofie, Panna Svätej Múdrosti bude chrániť mladého rečníka, svojho vyvolenca !

        Veľká dvorana Magnaura v cisárskej vysokej škole je preplnená svetom. Väčšina prišla, aby sa pobavila hádkou domýšľavých rečníkov, aby videla tajomného starca, o ktorom sa v Carihrade hovorilo, že je čarodejníkom a druhom diablovým, a aby si pozrela Fócia, o ktorom sa vždy viac a viac šírila sláva pre jeho veľkú krásu. Málokto vedel, že Fócia v posledný čas vymenil mladý filozof Konštantín-Cyril, preto, keď sa to rozhlásilo, nastalo v dvorane rozčúlenie. Niektorí sa namrzia, lebo si myslia, že hádka bude menej zaujímavá; niektorí sa zadivia, odkiaľ to, aby sa nováček Konštantín-Cyril prel so skúseným starcom; ctitelia obrazov sa zľaknú; a tajní stúpenci obrazoborstva sa viditeľne zaradujú, lebo čakajú od tejto verejnej rozpravy obnovu borby. Keď vošla cisárovná Teodora, bolo vidieť, že aj ona je silne rozrušená, a čo je ešte čudnejšie. Barda sa vyzývavo usmieval logotétovi Teoktistovi do tvári, kým ten rozmrzele potrhoval svojím perlovým náhrdelníkom. Teoktist sa vôbec protivil teito verejnej rozprave, ktorou sa znovu obnovuje vieroučný spor, ktorý riešila cirkevná synoda a v ktorom teraz tie otázky bude rozobierať obratný, prefíkaný starec s rýchlo vybraným, skromným a otvoreným mladíkom, s jeho príbuzným.

        Samolúbeho Janisa namrzí voľba takého súpera, preto začne svoju reč urážkou Konštantína, vyhadzujúc mu na oči pred všetkými:

        — Nie je dôstojné mne starému sa prieť s mladíkom. Nesiahaš k podnožiu mojej katedry, Konštantín, a mladý si ešte telom.

        Cisárovná hľadá pohľadom otca Mikuláša, Barda zasvieti očima a logotét Teoktist si zahryzie do pery. Niektorých poslucháčov poteší taká výzva a niektorých zas urazí. Konštantín-Cyril sa zarumení a stane sa ešte krajším, drahším a milším. Teplým, zvučným hlasom odpovie mladík starcovi:

        — Z blata zemského je telo naše, a ducha nám vdýchol Boh. K božskému obráť pozornosť, starče. a nie k zemskému.

        Janis ostane pri svojom a pokračuje:

        — Nesluší sa starca hnať na vojnu a aby v jeseni sbieral kvety.

        Konštantín-Cyril sa pokojne opýta:

        — V ktorom čase života je duch silnejší od tela: v mladosti, či v starobe ? Povedz mi, starče !

        — V starobe je duch silnejší ako telo, mládenec môj !

        Niekto sa hlasno zasmeje a zopakuje: „Mládenec môj !“ Ale mladík si toho nevšimne a nadviaže:

        — Keď teda u starca je duch silnejší, a toto je boj duchovný, tak víťazom budeš — ty ! Preto nehovor rozprávky o vojne a o sbieraní kvetov. Ja telom mladý ani ťa neženiem k vojsku, ani ťa nenútim sbierať kvety !

        Dvoranou zahrmí mladíkovi nečakaný potlesk; starec sa zahanbi a zmätie.

        Otec Mikuláš šepkal ako modlitbu:

        — Zápasník Goliát chce potupiť vojsko Boha živého, ale vyjde pred neho mladučký Dávid. I vysmial sa obor mladíkovi, ale dá Boh, že Dávid premôže Goliáta.

        Nastane o svätých obrazoch učená' a dlhotrvajúca rozprava. Prie sa skúsená staroba so živoumladosťou, rozumkovania so slovami viery. Janis sosype za priehrštie zlomkov, viet z Biblie a z cirkevných Otcov, Konštantín doplní štrbiny tam, čo bolo len z polovice povedané a napraví, čo bolo zle podané. Ani na jednu starcovu otázku neostane mladík dlžný odpoveďou a dokáže, že preštudoval všetko, čo cez sto. rokov o svätých obrazoch bolo povedané a napísané. Potom sa začne vypytovať Konštantín-Cyril. Janis razom vycíti, že Konštantín si získava čím ďalej tým viac poslucháčov, a kým mladíkov hlas zvučal ako strieborná trúba víťaza, starcova réč pre hnev a prudkosť stala sa podobnou rozmäknutej píšťale.

        Vtedy sa stane pohoršenie.

        Dobrák Milo vošiel do dvorany za svojím mladým pánom a cez celý čas šepkal teplú, tichú modlitbu a rukami vysoko vyzdvihol obraz Svätej Panny Múdrosti, aby blahosklonne chránila rečníka, obrancu obrazov, svojho Konštantína-Cyrila.

        Janis znenazdania spozoruje ten svätý obraz a ako bol rozzúrený, zaútočí na Milu, odníme mu obraz, napľuje naň a vytiahnuc dýku prepichne na obraze oči Blahoslavenej Panne Márii.

        Všetci ustrnú a stíchnu úzkosťou. Milo nemý od ľaknutia padne na kolená; za ním pokľaknú všetci, aj sama cisárovná Teodora.

        Ctihodný otec Mikuláš hlasno zaplače:

Poškvrnený je obraz Nepoškvrnenej

Zneuctený je obraz Krásnej.

Oslepené sú oči dobrotivé !

Nemstí sa, Svätá, pre svätokrádež !

Nepoškvrnená.

Prekrásna,

Blahoslavená, oroduj za nás !

        Kňaz vezme poškvrnený obraz, pobozká ho a zdvihne ho vysoko nad hlavu, aby ho zaniesol do chrámu, na oltár Boží. A všetok ľud ide za ním modliac sa hlasno a spievajúc:

Nepoškvrnená.

Prekrásna,

Blahoslavená,

oroduj za nás !

Skúšky.

„Raz povie logotét: Hľa, mám dcéru duchovnú, ktorá je krásna.“ (Z. sv. C. kn. IV.)

        V Carihrade po roku 851.

        Cesta od cisárského dvora do chrámu, kadiaľ na Popolnú stredu prechádza procesia, je vystlaná rohožou, posypaná rozmarínom, šalviou, bazalkou, majoránom a inými voňavými trávami. Steny domov popri ceste, zľava a zprava, sú ovešané drahocennými tmavými kobercami.

        V sprievode prví idú starci: je ich mnoho sto, všetci sú oblečení do fialového brokátu, sú holohlaví a dlhé vlasy im padajú na ramená. Za nimi idú muíovia v bielom brokáte a mladíci v zelenom. Za tými kráčajú s palicami tisíce cisárskych sluhov v modrých šatách a práve toľko eunuchov v žltkastom polohodvábe s veľkými, zlatými krížami v ruke. Po tých ide jedna légia vojska v pozlátených pancieroch so štítmi a kopijami.

        Dvorný ceremoniár udrie zlatou palicou na chodník a volá: „Utíchnite !“ — aby ľud zamlkol.

        Sto patriciov v dlhých šatách z rôznofarebného brokátu máva kadidelnicami, z ktorých sa dvíhajú obláčky ľúbeznej vône.

        Prichádza cisárovná Teodora, majúc na sebe hodvábny plášť prebohato posypaný perlami. Dlhý vlek jej nesie sto chlapcov v červených úboroch. Cisárovná má na hlave korunu a na nohách purpurovú obuv.

        Mladého cisára Michala niet pri nej; toho si každý všimne a mnohí podotknú, že mladé Veličenstvo včera večer veľmi oslavovalo mäsopust, nuž nemôže dnes aj Popolnú stredu.

        Cisárovnej Teodore po ľavom boku ide dievča so džbánom vody a bielym uterákom. To je slečna Miriam, krstniatko a chránenka logotéta Teoktista. Po pravom boku cisárovny ide mladý Konštantín-Cyril a nesie mnohými klenotami okrášlenú popolnicu s popolom spálených olivových ratolestí, požehnaných na minuloročnú Kvetnú nedeľu.

        Tesne vedľa cisárovny idú radcovia: logotét Teoktist, Barda a Manuel.

        Potom prichádza sbor mníchov z kláštora Studionu. Za každých sto krokov zastane cisárovná a celý sprievod.

        Konštantín-Cyril zdvihne prikrývku z popolnice a sbor mníchov zaspieva:

— Spomeň si, že si prach a popol a že sa na prach obrátiš !

        Cisárovná berie trochu popola z popolnice a prikladá ho k ústam a čelu.

        Sbor spieva:

— Napravme, čo sme v nevedomosti zhrešili,

aby sa nám nestalo, že prekvapení dňom smrti

budeme hľadať čas k pokániu a nenájdeme ho.

Kyrie eleison !

        Deva Miriam naleje trochu vody zo zlatého džbánu cisárovnej na ruky, pričom cisárovná hovorí:

— Opravdu, ja nie som vinná na krvi všetkých odsúdených,

nech sa ma Pán nepýta na ich krv,

lebo vždy som chcela, aby sa konalo spravodlivo.

Kriste eleison !

        A kým si cisárovná utierala ruky bielym uterákom, spieva stor mníchov:

— Vyslyš nás, Pane, lebo je dobrotivé milosrdenstvo Tvoje;

a podľa množstva svojich smilovaní pozri na nás !

Pomôž nám, Bože, Spasiteľu náš,

pre česť mena Svojho, Pane, spas nás !

Kyrie eleison !

        S mníchami spieva i Konštantín-Cyril; jeho hlas je zvonivý a svieži, že sa zdá ako by on sám spieval a hlboké hlasy mníchov, ako by ho len sprevádzaly.

        Tak sa aspoň zdá deve Miriam, onej Miriam, ktorá nedávno na cisárskej hostine zo všetkých najpozornejšie počúvala Konštantínovu slávnostnú reč.

        A deve vždy viac a viac sa trasú ruky, keď cisárovnej leje vodu na prsty a keď jej podáva biely uterák. — A Miriam sa hanbí. Hanbí sa a hovorí sama sebe:

        — Hľa, cisárovná si myslí, že Miriam je plachá a hanblivá deva a preto, že sa jej trasú ruky, a Miriam je roztržitá a bezbožná. Miriam sa nemodlí. Miriam počúva hlas mladíka, a kým on pobožné spieva žalospevy, ona sa kochá v kráse jeho hlasu. Miriam len perami šepká mníšske: „Kyrie eleison !“ ale v ušiach jej zvučí druhý refrén: „Ju, Himeneju !“ V nábožnom sprievode ona nemôže zahnať od seba myšlienku na sprievody svadobníkov, čo včera večer prechádzaly mestom. Miriam túži zapchať uši dlaňami, utiecť z procesie, zaplakať, hlasno vykríknuť, ale všetko jedno, predsa slyší a čuje odkiaľsi včerajšiu svadobnú pieseň:

Ona je jablko, čo sa červenie,

hore na vrchu, na vetvičke krajnej.

Siahni, mládenče, a vezmi si ho !

Ju, Himeneju !

Ako Pandóra, nevesta mladá,

dary nosí; ty k sobášu sa náhli.

Svadba to bude ako tá v Káne.

Ju, Himeneju !

Vysoko zdvihnite povalu, tesári,

zo zlata stĺpy postavte všade.

Prestrite purpur ! Ozdobte dvory !

Ju, Himeneju !

Zať vstúpi ! Ju, Himeneju !

Starosta vstúpi ! Ju Himeneju !

Obor vstúpi ! Ju Himeneju !

Ju, Himeneju !

        Miriam sa vždy a príliš rýchlo klaňala, keď nejaký mladý človek prišiel k jej ochrancovi logotétu Teoktistovi — ale tento raz ostala a počúvala rozhovor do konca.

        Sinkrit Juraj Polata rozprával logotétovi a slečne Miriam o poslaní filozofa Konštantína-Cyrila do Bagdadu.

        Bagdad je rozkošné sídelné mesto mladej bohatej a silnej ríše Arabov, ktorí menom Alaha, šíriac mečom vieru jeho proroka Mohameda, podrobili si časť Indie, Turkestanu, Perziu, Arméniu, Sýriu, Palestínu, Egypt, celé africké pobrežie Stredozemného mora a v Španielsku vstúpili už i na europskú pôdu. A sľúbená myšlienka hrdých bagdadských kalifov bola, aby aj kresťanskej Európe chtiac nechtiac miesto Kristovho evanjelia nanútili Mohamedov al korán a svoju moc.

        Tyran bagdadský kalif Mutavakil, aby pokúšal cisárovná Teodóru, a aby sa jej vysmial, alebo aby sa s ňou vadil, pošle do Carihradu svoje posolstvo; tí vstúpiac pred trón pobožnej cisárovny, oznámia kalifovu žiadosť:

        — My Arabi, zvani Saracéni, veľmi pochybujeme o vašej viere kresťanskej, a myslíme, že pochybujete aj vy sami a že nie ste práve príliš horliví veriaci. Ale ak nám môžete vyvrátiť naše pochybnosti, a presvedčiť nás i ukázať, že vaša viera je živá, pošlite k nám muža, aby rozprával s našimi učencami a aby sa s nimi prel. Bude to možno na úžitok nám aj vám, a najmä tým kresťanom v našich krajoch, ktorí, ani keď ich zabiješ, neuveria, že syn Máriin, Kristus je len vyslancom Božím, ktorý prišiel, aby utvrdil učenie Mojžišovo a aby zvestoval šťastný príchod proroka Mohameda, ako je to napísané v al koráne.

        Slová kalifových poslov podráždia pobožnú cisárovnú a zabolia ju pre múky kresťanov, ktorí trpia pod vládou Saracénov. A premýšľajúc, ktorého muža by poslala do Bagdadu, aby rozumne rozprával, aby sa smelo prel a ukázal vieru stálu a živú, príde jej na um filozof Konštantín-Cyril, hoci mu bolo teprv dvadsaťštyri rokov. I vysloví cisárovná pred ním svoju myšlienku;

        — Čuješ, filozof, čo hovoria Saracéni, tupitelia našej viery ? A ak čuješ a rozumieš a ak si žiakom a sluhom svätej Trojice, iď, postav sa proti nim. Boh, stvoriteľ všetkých vecí, dá ti silu rozumu a reči, že zvíťazíš a vrátiš sa nám pričom staneš sa hodným kráľovstva nebeského.

        A Konštantín-Cyril čujúc to, odpovie:

        — S radosťou idem pre Kristovu vieru, lebo čo mi je sladšie na celom svete, ako za svätú Trojicu žiť a umrieť ?

        I dajúc Konštantínovi-Cyrilovi za spoločníka na ceste mladého pohyblivého zapisovateľa Juraja sinkrita Polatu, odoslali ho kalifovi do Bagdadu ku Saracénom.

        Po dlhom čase, vrátiac sa z ďalekej, úmornej a nebezpečnej cesty, prišiel sinkrit Juraj Polata k logotétu Teoktistovi, aby mu podal zprávu o úspechu poslania a aby doplnil, čo Konštantín-Cyril zo skromnosti zamlčal. Sinkrit Juraj svoju zprávu napísal a čítal, ako hovorí ,,Z úcty voči poslucháčovi a aby bol dostatočne jadrný a aby mu nič vážneho neuniklo !“ — Ale zbadajúc ako ho slečna Miriam rada počúva — medzi priateľmi sa chválil, ako ho slečna Miriam počúvala so „zaľúbenou pozornosťou“ — Juraj hneď ako dočítal, začal ústne pridávať, rozťahujúc a ozdobujúc všetko. Mal pekné biele zuby, ktoré, keď dlhšie hovoril, stisol a vtiahol cez ne vzduch. Oči mal bledé a tvár červenú.

        A teraz, — povedal Juraj odložiac svitok pergamenu, — musím ešte nakrátko doplniť, čo nie je a čo sa nedá tak dobre povedať písomne !

        — Konštantín filozof a ja, preplaviac mnohé moria na „vozíkoch morských“ , ako nazýva lode básnik Meleagar a prejdúc mnohé zeme na „galejách púšte“, to jest na ťavách, prišli sme medzi rieky Eufrat a Tigris, kde bol kedysi zemský raj a dnes je — Bagdad ! Príduc tam, naraz sme spozorovali čudné a hnusné veci, ktoré porobili neveriaci Saracéni, aby vysmievali a tupili trpiacich kresťanov, ktorí žijú v tých miestach. Odpusťte mi, prosím, krásna slečna Miriam, čo musím vysloviť: Aby potupili nasledovateľov Kristových, na každom dome, kde bývajú kresťania, Saracéni zvonku na dverách pomaľovali ošklivé obrazy pekelných diablov.

        Juraj vtiahne vzduch, pohladí sa po líci a zvýši hlas:

        — Ja som sa hneval ako rozzúrený Achilles a filozof Konštantín, aby som povedal so starcom Homérom:

        ...pozeral stranou a do zeme upieral oči, riekol by som, že to človek hlúpy alebo blázon, ale keď veliký hlas z pŕs mladických vypustí svojich, slová ním sypať začne ako sa sype páperie snehu.

        Juraj znovu vtiahne vzduch.

        — I pýtali sa Saracéni filozofa: „Filozof, môžeš porozumieť, aké sú to znaky vonku na dverách tých domov ?

        A on povie: „Vidím podoby diablov a domnievam sa, že tu vnútri bývajú kresťania; čerti preto utiekli von, lebo nemajú miesta v kresťanskom dome. A kde tých znakov nieť, tam žijú diabli vnútri spolu s obyvateľmi domu.“

        Teoktist sa zasmeje, zasmeje sa i Miriam, a Turaj sa smial na plné ústa, lebo sa mu podarilo vyvolať smiech.

        — Sediac raz po obede — pokračuje naradostený sinkrit Juraj — múdri a učení ľudia Saracéni, ktorí sa naučili geometriu, astronómiu a iné vedy, aby vyskúšali nášho filozofa a aby sa nám vysmiali, opýtali sa Konštantína: „Uváž, filozof, podivuhodný zázrak, ako nám náš prorok Mohamed priniesol radostnú zvesť od Boha a ako sa my všetci držíme jedného zákona prorokovho. A, vy kresťania slová svojho Krista vysvetľujete jedni tak, druhí ináč a škriepite sa a priete a rozumkujete medzi sebou.“

        — U nášho Konštantína, aby som opäť povedal s Homérom: „Je srdce vždy nezlomené ako sekera“ — i on im odsekne: ,,Boh náš je ako šíre more. Hľadajúc ho mnohí vyplávajú na to more, ale preplávať ho môžu len tí najsilnejší. Váš zákon je ako voda v brodoch; ľahko prechodia cez ňu aj slabí. Ľahko je plniť zákon Mohamedov, keď vám nezakazuje ani hnevu, ani nezriadených náruruživostí. A Kristus chce, aby sa človek z nížin dvíhal vždy vyššie a vyššie. Medzi anjelom a dobytkom stojí človek; rečou a rozumom sa líši od zvieraťa, vášňami a náruživosťami od anjela. Koľko sa kto ktorej strane približuje, o toľko je nižší alebo vyšší.“

        Juraj spozoruje, ako by logotét Teoktist, chytiac sa operadla na kresle, chcel vstať a náhle zakončiť hovor, preto sa obráti ku slečne Miriam, ako by nič nevidel, a rýchle pokračuje:

        — I to je dobre, ako nás neveriaci, vezmúc naše sväté evanjelium, pokúšali ako zlý duch !

        — Povedali Saracéni: ,,Ak je Kristus váš Boh, prečo nekonáte, čo vám prikazuje ?“ — I otvoriac knihu čítali Lukášovu hlavu šiestu, riadok dvadsiatyšiesty. Zapamätal som si to a budem si to pamätať vždy !

        Juraj rozvinie pergamen, ktorý pred chvíľou čítal, aby prečítal vetu Písma Svätého znovu a hneď opraví sám seba:

        — Podľa Lukáša hlava šiesta, riadok dvadsiatysiedmy a ôsmy: „Ale povedám vám, ktorí počúvate: Milujte svojich nepriateľov, dobre čiňte tým, ktorí vás nenávidia ! Žehnajte tým, ktorí vás preklínajú, a modlite sa za tých, ktorí vás ohovárajú !“ — To nám prečítali Saracéni a dodali: „Hľa, tak vám prikazuje váš Kristus, a vy ho neposlúchate, ale proti tým, ktorí vám činia tak, ako je tu písané — ostríte zbrane !“

        — Filozof na to bez slova otvorí druhé miesto v evanjeliu a ukáže prstom. I to miesto som si zapamätal.

        Juraj vtiahne vzduch a rozvinie znovu svoju zprávu, aby opäť čítal:

        — Podľa Jána, hlava pätnásta, riadok trinásty: „Nikto nemá od tejto väčšej lásky, iba kto položí život svoj za priateľa.“ — Prečítajúc to, vysvetlí filozof: „Hľa, pre veľkú lásku k priateľom našim robíme toto dávajúc svoje životy, lebo sa chvejeme o nich. Ak totiž upadnú do telesnej poroby, mohol by nepriateľ náš, ich a Kristov zotročiť aj ich duše.“

        — Hľa, takto filozof neostane dlžný neveriacim odpoveďou ani na jednu otázku ale obdivuhodnou výrečnosťou odhalí nevedomosť a zlobu saracénsku Konštantín nebol ako Janis poddajný, ale nezvratne pevný preto ho kalif Mutavakil strašne znenávidel a nariadil, aby mu podstrčili jed, keď pije.

        — Ale dobrotivý Boh hovorí: „Ak niečo smrtonosného vypijete, neuškodí vám“, — a Pán nás zbavil zla a vrátil nás zdravých do tejto našej zeme kde:

Drienka už kvitne a kvitne kosatec tiež modrý

a žltý,

kvitne i ľalia biela, po horách rastie, už kvety

i zenofila, drahým, tak. drahá, krásny kvet medzi

kvetami...

        Sinkrit Juraj sa obrátil ku slečne Miriam, keď hovoril verše, potom srkne po dvakrát a nadviaže:

        — V Bagdade nám ukázali podivuhodné výtvory: záhrady na vysokých strechách, že sa zdá, ako by visely vo vzduchu a domy zo samého zlata a striebra, drahokamov a perál. I pochválili sa tým: „Vidíš, filozof, podivuhodný zázrak ! Veľká je sila a veľké je bohatstvo našej ríše.“

        — A filozof povie: „Vďaka a sláva Bohu. ktorý stvoril svet a dal človekovi, aby užíval zo všetkého a aby mu vrátil ...“

        — Pekne ! — preruší logotét Teoktist sinkrita Juraja, chytiac ho jemne za lakeť. — Ale to sme už počuli, čítal si nám to.

        — Juraj sa zarazí a ospravedlňuje, že mnohými slovami musí opakovať to isté, pretože by chcel dôstojne znázorniť to, čo v skutočnosti je tak pekné, živé a súladné. Uklonic sa slečne Miriam, zakončí:

Spanilá slečna sa istotne pamäta na Luciliove verše:

Človeče, mnoho máš rečí ! V hrobe raz navždy

celkom onemieš.

Mlč a na smrť si mysli tiež, kým ešte žiješ !

        I sinkrit Juraj Polata i slečna Miriam boli spokojní: Juraj si predstavoval, že sa veľmi zapáčil slečne Miriam, a Miriam čujúc mnoho pekného o filozofovi Konštantínovi-Cyrilovi radovala sa čistým nadšením, že taký človek je a že ho ona pozná, hoci on nepozná ju.

        Na závodišti je všetko pripravené !

        Mnohotisíc divákov zaplnilo všetky miesta do posledného. Závodníci modrí a zelení postavili sa do radu. Vyvedené sú všetky kone na dostihy.

        — Na závodišti je všetko pripravené !— oznamuje hlavný poriadateľ dvornému, ten zase logotétu Teoktistovi a logotét zas chlapcovi-cisárovi Michalovi III.

        Dovoľujem, aby ma ustrojili, — prehovorí stareckou vážnosťou dvadsaťročné Veličenstvo. Logotét kývne rukou dvornému, a ten udrie zlatou palicou o zem. Dvanásť dvoranov hneď pribehne do izby, aby obuli mladému cisárovi Michalovi purpurové boty, ozdobené perlovými orlami, aby mu dali na ramená slávnostný plášť a aby ho korunovali zlatou korunou.

        Dvorný koniar už dávno nariadil vyviesť sedem osedlaných koni, aby si cisár ráčil sadnúť, na ktorého chce, a druhých šesť koni povedú vedľa neho. Cisárov sprievod ide peši do závodišťa, ale šesť koni bez jazdcov musí byť v sprievode. To nariadenie pochádza ešte od cisára Teofila, nebohého otca Michalovho. Cisárovi Teofilovi raz jedna žena zakričala, že jachá na jej koni, a skutočne tomu tak bolo, lebo mestský prefekt jej toho beluša odňal a daroval cisárovi. Potupený cisár Teofil sostúpil vtedy s koňa, vrátil sa peší do dvora a v hneve nariadil, aby prefektovi stali hlavu a aby v cisárskom sprievode vždy a na veky vekov boly „núdzové kone“; ak sa stane niečo jednému, nech cisár má po ruke druhého.

        Keď cisár vsadne na koňa, ozvú sa trúby a cymbaly, strieborné trúby a zlaté cymbaly, nech každý vie, že sú cisárske.

        Hlasateľ podbehne pred všetkými, a len čo vstúpi na závodište, zamáva purpurovou zástavkou; za ním zamávajú všetci poriadatelia a zatrúbia trubači. Celé veľké množstvo ľudu vstane zo sedadiel a razom zamlkne. Závodníci ustrnú ako sochy. Koniari pritiahnu pevne uzdy, aby sa ani dostihové kone nepohly.

        Keď cisár chlapec Michal vstúpi do vchodu závodišťa, dvorný udrie zlatou palicou o zem, a dva organy zahrajú a sbory zelených a modrých spevákov zaspievajú:

Korunovaného, múdreho, svätého cisára,

nech Boh zachová mnoho, mnoho rokov !

        Pred bielymi mramorovými schodami pomôžu chlapcovi cisárovi zo sedla. Sám ujec Barda mu pridrží strmeň a logotét Teoktist zdvihne okraj plášťa, aby ľahšie vystúpil na sedadlo.

        Keď okolo sedadla cisára Michala stál celý jeho sprievod, patriciji a vojvodcovia, prehovorí Veličenstvo nahlas:

— Dávam ľudu chlieb a hry !

        Ten výkrik zopakujú hlásatelia rozdelení po celom závodišti, aby národ počul !

Korunovaný, múdry, svätý cisár,

dáva ľudu chlieb a hry !

        Vodcovia zelených a vodcovia modrých, prinesú vence z čerstvých kvetov, predvedú behom všetkých závodníkov, ktorí sa poklonia a ostanú dlho kľačať na červenkastom piesku závodiska.

        Zatiaľ závodišťom rýchlo prevezú mnoho vozov naplnených chlebom, zeleninou, ovocím a koláčmi, nech ľud vidí, že to všetko dostane od cisára, keď sa hry skončia.

        — Poďakuj sa, ľude, cisárovi na kolenách ! — vykríkne dvorný a všetci hlásatelia to zopakujú.

        Národ pokľakne a chlapec cisár Michal III. ho požehná urobiac kríž smerom k severu, západu a juhu.

        I práve v tom čase sa najohnivejší dostihový kôň vypne, povalí oboch koniarov, jedného hneď odhodí a druhého strhne so sebou, vlečúc ho po zemi a utekajúc cvalom. Obožiak držal opraty pevne, ale ako tlkol o zem raz prsami, raz slabinámi, raz bokami, popustí a odkotúľa sa k prvému radu sedadiel. Nezauzdený kôň potrasie hrivou zaerdží spupne a rozbehne sa ako blesk pozdĺž závodišťa.

        Kľačiaci zástup rýchlo sa vzpriami a v prvom okamihu ustrnie; potom sa poobzerá a pustí šialeným behom plnokrvného arabského vranca.

        Kôň sa priblíži k okraju závodišťa; diváci mávnu rukami a vykríknu. Zviera sa splaší a. odbehne opačným smerom. I tu ho dočkajú mávaním rúk a krikom. Kôň sa splaší ešte viac a ženie sa ďalej. Vtedy zakýva rukami, šatkami, svrchníkami a plášťami celé hľadišťe, zavýjajúc a vreštiac. Kôň zošalie a vzteká sa.

        I cisár Michal kýva rozčúlený; potom vysokým detským hlasom, aby ho čuli na ďaleko, vykríkne:

        — Kto sadne na toho koňa, bude poctený ako cisár !

        I rýchlejšie ako sa mohlo pomyslieť a tak že v skutočnosti nikto nevedel, ani odkiaľ ani ako, kde sa vezme tu sa vezme v sedle jazdec, stisne silne kolenami koňa a po niekoľkých skokoch ho skrotí. Zviera zastane, zahrabe prednými kopytami v piesku závodišťa, práve pred cisárskym sedlom. Silný jazdec soskočí, kľakne na pravé koleno, držiac stále uzdu pri samých konských zubadlách.

        Národ vystúpi na sedadlá nohami a údivom otvorí ústa.

        Každý videl, že jazdec je jednoduchý sluha a cudzinec, ale nadšením opojený cisár síde dolu mramorovými schodami a zakryje ho svojím cisárskym plášťom.

        Dvorania sa znepokoja.

        Logotét Teoktist poponáhľa sa za cisárom, potľapká jazdca po pleciach, sníme mu pri tom purpur, prehodí si ho cez ruky a opýta sa cudzinca:

        — Hrdina, povedz nám, kto a zkadiaľ si ?

        — Makedónec som, aj ma volajú Makedóncom, tiež aj Hlavatým pre trochu veľkú hlavu, a pokrstený som na meno Bazil. Som sluhom u dôstojného kapitulského vikára mansionára Mikuláša, ktorý ma pred mnohými rokmi našiel osirelého, ako som spal na prahu chrámu svätého Diomeda. Prišiel som vtedy do Cisárovho mesta, okrem svojej sily nemám ničoho ! Prišiel som, lebo sa mi prisnilo, aby som prišiel.

        — Sadni si k mojim nohám, Bazil Makedónec ! — vyzve ho cisár.

        Barda vezme purpur z Teoktistovej ruky, zahalí ním i Michala a pichne logotéta:

        Nesvedči sa pred davom opravovať cisárovo počínanie.

        Dvorný blázon Grilo povie verš:

— S ramien na ramená, až nakoniec pod pazuchu

ide purpur;

vrtiac sa za pravým cisárom, stane sa ešte vrtohlavým.

        Makedónec Bazil si sadne skromne na posledný ; schod a smelo si pomyslí:

        — Svätý Diomed ukázal sa mi vo sne a povedal mi: Vstaň, silný Bazil ! Cisárstvo je slabé, i cisári sú slabí. Vstaň, silný Bazil, iď do Cisárovho mesta, ľahni si na prah môjho chrámu ako žobrák, a keď príde tvoj čas, dostaneš cisársky purpur. Vstaň, silný Bazil Makedónec, posilni cisárstvo. A ja poslúcham svätého Diomeda, a môj čas sa približuje a príde !

        Zatiaľ sadli na kone modrí i zelení a postavili sa do radu. Všetky kone dotýkajú sa nozdrami napätej zlatej i stuhy, ako by boli na ňu navlečení. Čakajú chvíľu, keď poriadateľ slávnosti dá znak, aby sa stuha spustila a dostihy sa začaly.

        Keďže sa dostihami 11. mája oslavuje pamiatka založenia Carihradu, musia byť na závodišti aj tí, ktorí nemajú radi dostihy.

        Slečna Miriam sadla si v cisárovninej lóži celkom nazad, lebo nemôže hľadieť na nebezpečné závodenie zvierat a ľudí. Keď ju zazrel sinkrit Juraj Polata, ,,obetoval“ — ako hovorí — „svoj veľký pôžitok ešte väčšiemu“, a miesto aby pozoroval dostihy, priblížil sa, aby slečne rozprával o Bagdade, čo nedávno nedokončil.

        Logotét Teoktist sa tiež utiahol dozadu, a nájduc tu tichého filozofa Konštantína-Cyrila, začne mu znenazdania hovoriť, teplo a srdečne ako nikdy dosiaľ:

        — Pozorujem ťa, filozof, ako žiješ v čistote a v práci a že čím viac vyhovuješ Bohu, tým drahší si ľuďom. Tvoja krása, múdrosť a sláva ma nútia a pobádajú moje srdce, aby som ťa miloval.

        Mladý Konštantín-Cyril zmätie sa, začervenie a spustí oči. Logotét Teoktist ukáže pohľadom v cisárovninej loži svoje krsniatko a chránenku Miriam:

        — Hľa, mám dcéru duchovnú Miriam, držal som ju pri svätom krste. Je krásna a bohatá a dobrá a vznešeného rodu. Ak chceš, vezmi si ju, ja ti ju dávam. A vieš, že mám na dvore veľkú moc a môžem vykonať, že dostaneš i hodnosť i úrad, aký chceš. Budeš čoskoro, ak chceš, aj stratég, aj knieža.

        — Opravdu, — zachveje sa Konštantín, — logotét, vznešený pane, veľký je to dar a preveľký pre toho, kto ho hľadá a potrebuje. Ale mne je drahší život duchovný nad svetskú hodnosť, bohatstvo a ženu. Ak dovolíš, aby som sa obrátil na tvoju mocnú prímluvu, priznám sa ti: Najradšej by som svoj život strávil medzi knihami v knižnici patriarchu Hagie Sofie.

        Logotét Teoktist chytí filozofa priateľsky za ruku a sľubuje:

        — Prezradil si mi svoje prianie; pôjdem k cisárovnej, aby sa ti stalo, ako si praješ. Ale počuj aj druhé vyznanie: Tuším, že moja Miriam trpí, lebo ťa miluje.

        Ako by sa bolo nebo prelomilo, ozve sa závodišťom lomoz a krik a Konštantín sa strasie.

        Logotét sa rýchle vráti k cisárovi.

        Modrý jazdec na sivkovi prvý dostihol k méte a chytil vavrínový veniec. A všetci modrí bežia k víťaznému druhoví, ovenčujú ho získaným vencom a vedúc ho pred cisára, tancujú okolo neho tance viťazov. Ľud zo všetkých strán hádže vavrínové vetvičky a modrí sa nimi zdobia.

        Ukloniac sa cisárovi pánovi, modrý víťaz dá vavrínovú vetvičku a modrú stuhu z ramena Makedóncovi Bazilovi a príjme ho tak medzi svojich. Dav sa znovu oduševní.

        Cisár a cisárov sprievod zmizne čoskoro bez spevu a hudby, lebo nadšený zástup čaká len chvíľku, aby sa vrhol na vozy, kde je cisársky chlieb, zelenina, ovocie a koláče.

        A Konštantínovi-Cyrilovi sa zdá, ako by všetko to, čo sa okolo neho deje, bol iba neobjasnený čudný sen.

        Ešte toho istého dňa k večeru oznámi Teoktistov sluha filozofovi Konštantínovi-Cyrilovi, ako cisárovná Teodora, hoci je chorá, na posteli rozhodla a splnila jeho prianie a logotétov návrh, takže filozof Konštantín je už knihovníkom patriarchu Hagia Sofie.

        Dobrák Milo sedí na schodoch pred vchodom a rozmýšľa, aké kvety by priniesol mladému pánovi do izby:

        Vavrín kvitne. Ale vavrínom ozdobujú závodníkov a hlavatého Makedónca Bazila. I myrta kvitne i rozmarín. Ale Konštantín si vybral za družku vrstovnicu Hagia Sofiu, Svätú Múdrosť.

        I zaraduje sa Milo:

        — Hľa, preto mu dáva Boh, že odteraz bude žiť s knihami múdrosti pri chráme Hagia Sofia.

        A v tom istom čase Konštantín-Cyril sedí na svojom lôžku v súmraku izby a nepomyslí ani na radosť ani na kvety. Tichý žiaľ padol na neho; tak tichý, že si šepce iba Paladinove verše:

        — Keby ma otec bol naučil pásť striebrorunné ovce, sedel by som teraz pod brestom alebo skalnou stenou, pískal by som na píšťale a miernil by som svoj žiaľ.

        Konštantín hľadí do zeme nehybným pohľadom spusteným stranou. Temä mu tlačia logotétove náhlo vyslovené slová:

        — Miriam trpí, lebo ťa miluje !

        Mladík nikdy nepomyslel, že by ho deva mohla milovať. On ani žiadnu nepoznal a príliš si ctil všetky. On vôbec nevyhľadával známosti, ani sa nepriatelil s nikým. Aj doma, medzi mnohými súrodencami, žil osamelo. Najbližší mu bol brat Metod, ale ten bol o toľko starší, že ho viac poslúchal a miloval ako za spoločníka považoval. V Carihrade žil Konštantín celkom utiahnuto, so svojimi drahými knihami. Tá samota bola krásna a jasná, lebo žijúc sám — Konštantín nebol egoistom. Keď prečítal alebo mu napadlo niečo pekného, zajasal od radosti, túžiac to oznámiť svojim bližným tak, že to napíše alebo verejne povie z rečnišťa všetkým a každému, kto má uši, aby počul, a nie aby to pošepkal iba niektorému svojmu obľúbencovi. Jedinému Milovi hovoril medzi štyrma očima, ale i vtedy videl v ňom všetkých tých dobrých ešte nedotknutých ľudí z ďalekých hôr, odkiaľ prišiel Milo, aby uchránil dušu, kým dom mu poškvrnili cudzinci.

        Do Konštantínovej krásnej samoty prišla teraz znenazdania cudzinka Miriam.

        — Cudzinka Miriam — vyslovuje trpko mladý Konštantín a spomienky mu vracajú ustarostené slová logotétove:

        — Moja Miriam trpí.

        I domyslí sa mladík a veľmi sa zľakne:

        — Miriam trpí, lebo do tej dievčenskej duše vošiel cudzinec a zmiatol ju. A hľa, ja sebecky žialim za svojou drahou samotou, a nemyslím na jej dušu.

        Ešte viac sa zľakne mladik, keď sa mu vynorí obraz a spomienka, ako nedávno na cisárskej hostine poslúchol radu pohanského učiteľa rečníctva a ako iba pre rečnícky úspech povedal svoju reč najpozornejšiemu poslucháčovi: deve Miriam.

        To bolo jediné a všetko, ale to bolo dosť a až príliš, aby jej jemná dievčenská duša sa zmiatla.

        Mladík si spomenie na otcovský perivoj, kde so záhradníkom Milom vídaval, ako často aj najslabší vánok zapráši lupienky bielych ruží.

        Pre lupienky ruži dieťaťu vtedy slzily oči, teraz mladík sa cez slzy modlí:

        Pomôž, Pane, chybil som vo svojej nevedomosti i pred Tebou i pred ňou !

        — Nie je mi dané byť druhom. Ako chlapec som nemal druha, ani ako mladík priateľa. Som citlivý a milujem samotu. Žijúc s myšlienkmi na Boha, zabúdam na svoje okolie. Sústrediac pozornosť, aby som vyhovel Bohu, nedávam pozor na ono svetské, čo človeka viaže k človeku. Moje srdce nie je pre lásku, lebo túži, aby som čestne a trvalé slúžil Pánovi bez prekážok a nerozdelene.

        — A ona deva, vidiac ma raz alebo dvakrát v rečníckom plášti a na ďalekom rečništi a čujúc o mne iba z cudzích vyprávaní, ona deva si v obrazotvornosti utká obraz, ako tkáčky na svojich tkáčskych stavoch skladajú z rôznofarebných nití podoby a tvary, akých vo skutočnosti nikde niet. To svoje tkanie, to svoje snenie miluje deva. Miriam miluje prízrak, a nie mňa, cudzinca.

        — Pomôž, Pane, chybil som vo svojej nevedomosti i pred Tebou i pred ňou !

        — Ukrutné je devu zobudiť zo sna, lebo jej snenie je milé a krásne, avšak nemilou a ošklivou vecou vo väčšej miere by bolo pred ňou tajiť a neukázať, že jej sen je lživý.

        — Ale ako ?

        — Či aby cudzinec prišiel a deve ukázal, o koľko líši sa od jej prízraku ?

        — Alebo aby jej prízrak dal vedieť, ako si už vyvolil družku a vykročil inou cestou života ?

        — Či pre chybu, ktorej som sa dopustil, mám sa pokúsiť zmeniť svoje žitie ?

        — O Pane, či moja chyba je skutočne toľká ?

        — Pomôž, Pane ! Neuveď nás v pokušenie, ale zbav nás zlého !

        Mladý Konštantín-Cyril modlí sa na kolenách, ale do slov modlitby sa pletú logotétove slová:

        — Miriam trpí, lebo ťa miluje !

        Konštantín-Cyril sa modlí za devu Miriam:

        — Vo svojej nevedomosti som chybil pred ňou, Pane, Ty jej pomôž svojou vševedúcnosťou !

        — Ja som chybil, Ty pomôž ! — zopakuje, mladík a cítiac, ako si ho modlitba podmaňuje, modlí sa ďalej:

        — Ukáž mi, Pane, čo mám robiť, aby som si to odpykal a aby som jej pomohol ?

        Vtedy opäť prídu Konštantínovi na jazyk verše z Paladiovej piesne, ale teraz tieto:

Bežme z hlučného mesta !

Bežme a hľadajme si domov iný !

        A potom mu príde na um myšlienka milostného umelca Ovídia:

        V láske jediným liekom je stratiť sa, bežať, a ujsť !

        Mladík sa rozzúri, že mu modlitbu prerušujú verš pohanských básnikov, i zaženie ich ako pokušenie a povie hlasno:

        — Ukáž mi, Pane, čo mám robiť ?

        Vtedy sa, zo zvyku, utečie ku svojmu ochrancovi Gregorovi Nazianskému. Vezme veľkú knihu, ktorú mal rád ešte od útleho detstva. Prežehná sa. Roztvorí knihu a nájde verše svätého Gregora Nazianského:

Čo by som povedal ? Odkiaľ to, aby som ti začal

rozprávať o svojej bolesti ? Osteň ma páli

nuž znovu, a znovu bežím a ponáhľam sa do

hory.

        Konštantín sa ľahko prežehná, zamyslí sa a porozumie:

        — Keď odidem, spamätá sa deva Miriam. Bude sa jej zdať, že to všetko bolo naozaj iba sen. Pochopí. Zabudne na cudzinca, s ktorým nikdy neprehovorila ani slova. Zmizne pomaly prízrak a s pomocou Božou vylieči sa z utrpenia.

        Tu sa mladík zahľadí na svoje mnohé knihy a pretiahne rozhovor sám so sebopof�Vpof�V�v7�V0o7�V�of�V�of�VTU
�of�Vadého urobila knihovníkom najväčšej knižnice sveta. Ale všetko je márnosť. Pre svoju rečnícku márnosť ranil som i dušu dievčiny. Ale miesto, aby som pykal za tento skutok, ja sa ešte vyhováram nevedomosťou a obviňujem miesto seba pohanského učiteľa rečníctva.

        Konštantín-Cyril sa znovu prežehná a zavolá Mila:

        — Vstaň ! Opustíme všetko pre Krista a odídeme z tadiaľto.

        — Pane, — zadiví sa Milo, — veď nemáme nič pripravené !

        A Konštantín odpovie:

        — Boh, ktorý kedysi živil Izraelitov na púšti, dá aj nám, čo potrebujeme.

        I odišli z Cisárskeho mesta; a v Carihrade dlho nevedeli o filozofovi Konštantínovi celkom nič.

Krvavý dážď.

„Tento filozof mladý nemiluje tento život.“ (Z. sv. C. kn. IV.)

        V Carihrade medzi rokom 855 — 857.

        Michal III. Pijan.

        Tak nazvali tohto cisára už v šestnástom roku jeho života, a prezývka Pijan mu právom ostala po celý život, ba spomína sa aj v dejinách.

        I aklamáciou, ktorou modrí a zelení za zvukov dvoch organov pozdravovali cisára, obrátili v posmešnú pieseň, Na nápev: Ty, cisáru, ty Výsosť si pravá ! — spieva sa tajne:

— Ty, cisáru, ty priepasť si pravá !

lebo priepasti všetky zaplní more,

tvoj žalúdok nemôže nič:

Ty slopeš, slopeš a slopeš,

a ešte vždy — ostávaš smädný.

        Najmilšia slávnosť a pravý sviatok cisára Michala bol Deň požehnania vínnych hrozien. Starý je to zvyk a slávil sa oddávna, ale za cisára Pijana — ako hovorievali — „zdokonalil sa“, to jest: premenil sa v pitie, v popíjanie a v opíjanie celého Carihradu.

        Slávnosť sa konala pred letohrádkom Hijereja na ázijskom brehu Bosporu a na priestrannej poľane zvanej Livadion. Tu je postavená besiedka z vínnej révy, v besiedke je mramorový stôl a na stole koš najvyberanejšieho hrozna každého druhu. Ľud prináša hrozno, každý zo svojho vinohradu, a drží ho v košoch na hlave. Hrozno požehnáva sám patriarcha podľa cirkevných obradov, a keď je posvätené, idú si po strapec cisár, cisárovná a za nimi všetci hodnostári. Ľud je zo svojich košov a žehná sa pred a po každom hite. Sbor spevákov spieva ďakovné piesne.

        K tomuto starému a peknému zvyku cisár Michal pridal ešte iné ľudové oslavy.

        Minulého roku usporiadal veselý sprievod mestom, napodobňujúc vo všetkom procesiu. Dvorný blázon Grilo predstavoval patriarchu vínovej slávnosti a spoločnosti samopašných mladíkov zase sbor opitých mníchov. Na nápevy nábožných chválospevov a modlitieb spievalo sa o réve, hrozne a víne. I sám mladý cisár sa na tom zúčastnil jazdou na oslovi.

        Tento škandál rozžialil mnohých, a ctihodný starec patriarcha Ignác musel robiť výčitky cisárovi, tým viac, lebo vínová spoločnosť vyniesla z cisárskej klenotnice pravé kostolné rúcha, svietniky, zástavy a nádoby.

        Tohto roku cisár Pijan potešil zástup veselým „zázrakom“, premeniac vodu na víno.

        Na dvore pred chrámom Hagia Sofia je Svätá Studňa, kde z úst a uší rôznych sôch vyteká voda. Tá voda priteká z cisterny, ktorá je dvesto krokov povyše. Cisár potajomky dal vyčerpať všetkú vodu z tejto cisterny a vliať do nej desať tisíc sudov sladkého červeného vína. A ešte to víno voňavým urobili množstvom klinčekov a škorice, koľko uniesla jedna ťava. Tajné stráže strážily cisternu a studňu, aby nikto o ničom nevedel. Hlavná prívodná rúra bola zatvorená, dokiaľ na deň slávnosti neprišiel mladý cisár Michal, dokiaľ neudrel palicou po Svätej Studni a nenariadil, aby miesto vody tieklo z nej víno. I pravdaže, víno tieklo a kvapkalo celý deň a celú noc.

        Ľud sa veselil z „obdivuhodnej“ duchaplnosti a štedrosti cisárovej a od oduševnenia sa opíjal, že čoskoro okolo chrámu Svätej Múdrosti ležaly kopy opitých a každý, kto o tom nevedel, mohol si myslieť, že Carihrad je postihnutý morom. Bolo to podľa „nariadenia“, lebo cisár so smiechom ľudu vyhlásil:

        — Odsúdim na smrť každého Carihradčana, ktorý sa dnes neopije.

        Opitý dáv výskal a vykrikoval na slávu svojmu dobrému, mladému cisárovi celý deň a celú noc, a Michal načúval z dvora a vysvetľoval svojej vínovej spoločnosti, držiac za ruku obľúbenca komorníka Damiána a koniara hlavatého Makedónca:

        — Hľa, vidíte, mňa miluje národ. Národ miluje mňa, a ja jeho. Kmotrom som bol deväťsto devädesiat deväť ráz. Bol som kmotrom pri krste, pri birmovke a sobáši jednoduchým vojakom, závodníkom, hercom, kočišom. Každému krstniatku dávam tridsať zlatých. Hovorím vám: národ ma miluje. Národ by chcel, aby som ja sám vládol, sám bez kohokoľvek, aby som bol samovládcom ! Ale tí nedajú.

        Michal Pijan zahrozil päsťou v tú stranu, kde bola izba jeho matky, cisárovnej Teodory:

        — Baby mi prekážajú: svätuškárka matka a staré panny sestry ! Nedajú mi logotét, mnísi a starý patriarcha ! Ach, Teoktist, tvrdohlavý Ignác a ryšavý Mikuláš.

        Mladý cisár udrie päsťou a začne ženským hlasom napodobňujúc hlas svojej matky:

—        Mladý si mi ešte, syn Michal ! Počkaj osemnásty rok, počkaj dvadsiaty prvý, počkaj dvadsiaty štvrtý. A mnoho mi piješ, synu, a to ti škodí.

        Michal vykríkne:

        — Som mladý, a nech som mladý. Pijem, a nech pijem, ale opitý nie som nikdy. Povedz, Damián, povedz, Bazil, či ste ma videli niekedy opitého ? Dnes som urobil z vody víno. Víno tečie zo Svätej Studne ako voda. Celý Carihrad je opitý, a ja nie som. Hľa, pozrite na mňa ! Pozrite na svojho cisára Michala III.

        Cisár Pijan vstane od stola, postaví nohu ku nohe a ruky zdvihne hore, aby ukázal, že sa nepotáca.

        Dvorný blázon Grilo prehovorí ako zo suda:

— Ty, cisáru, ty priepasť si pravá !

lebo piješ, piješ a piješ

a vždy nám ostávaš — triezvy.

        Vínová spoločnosť sa zarehoce dvornému bláznovi, ale hneď prestane počúvať, lebo to, čo bude hovoriť cisár, to už každý vedel nazpamäť.

        Cisár svojim miláčkom, komorníkovi Damiánovi a koniarovi Bazilovi Makedóncovi vysvetľoval:

        — Môj ujec Barda je rozumný človek. A Barda je rodný brat mojej matky; a viete, čo mi on hovorí ? Ujec Barda šťuchne do mňa, tak cez stôl, a hovorí: ,,Michal, synovec a cisár môj je čas, aby si bol autokratom, samovládcom, aby si sa striasol poručníctva !“ .. . Preto môjho Bardu poslali z Carihradu na bojište ! Nech si tam získa vojenskú slávu, ak môže a vie; len nech nie je tu pri mne.

        Cisár Pijan ztíši hlas a pokračuje šeptom:

        — A viete, milí moji, Damián a Bazil, čo mi ešte povedal môj ujec Barda ? Lúčime sa, a on muž, vojvodca od pohnutia a starosti o mňa hovorí plačúcim hlasom. ,,Michal, synovec a cisár môj, chráň sa mi ! Tvoja matka je zmija a logotét Teoktist je šťúr. Daj pozor, aby sa šťúr a zmija nestretly. Spomeň si na cisárovnú Irenu ...“ ja som nerozumel prorockým slovám svojho ujca, ale raz som zašiel k Janisovi, čarodejníkovi, a on mi otvoril oči.

        — Pokoj mu večný ! — vzdychne si komorník Damián, aby cisárovi ukázal, ako pozorne načúva. — Janis bol obdivuhodný človek, biskup a patriarcha, hoci i sosadený. On by nám mohol svätiť kňazov a biskupov lebo čoskoro všetci budú stáť na strane mníchov. Ale Janis je mŕtvy.

        — Máme my svojho biskupa syrakúzskeho Azbesta ! — vpadne cisár. — Nie je tak prefíkaný a múdrý ako Janis, ale je učený a ohnivý. Ha ? Ako vtedy v chráme pred nami všetkými, pred kňažstvom a ľudom, hodil patriarchovi Ignácovi sviecu pod nohy a vyšiel von, ked mu starec robil výčitky. Urobí Azbest, urobí navzdor, a mne všetko po vôli !! Vysvätí Azbest aj teba Damián aj môjho blázna Grila. Vysvätí vás dnes za diakonov, zajtra za kňazov, pozajtra za biskupov a za patriarchov. Urobí biskup syrakúzsky Azbest mne po vôli !

        Dvorný blázon Grilo, zrútiac sa pod stôl, zamrmle:

        — Ty, cisáru, ty priepasť si pravá !

        — Rozprával som čosi, a ty, Damián, si ma prerušil a zmiatol — rozhnevá sa znenazdania cisár, ale komorník Damián mu rýchlo pomôže:

        — Veličenstvo ráčilo hovoriť, ako to bolo u čarodejníka Janisa.

        — Áno u Janisa ! — rozpamätá sa cisár a začne komorníkovi Damiánovi a komárovi Makedóncovi vysvetľovať, čo oni už nesčíselne krát čuli. — Janis mi otvoril oči i porozumel som slová svojho ujca Bardu o zmiji a Štúrovi.

        Cisár Pijan vyprázdni pohár s vínom a tak s mokrými ústami a poliatou bradou pokračuje:

        — Stojím pred Janisom, a on sa ma zrazu opýta; „Čím je vám logotét Teoktist ?“ — A ja práve tak náhlo:

        — Radcom. — .Janis na to: „Navrhuje vám alebo rozkazuje ?“ — Ja sa zasmejem: — Navrhuje ! Ako by kto rozkazoval alebo prikazoval niečo cisárovi a cisárovnej ? — A Janis znovu: ,,Či vám niekedy Teoktist niečo navrhoval, a vy ste to zamietli a neposlúchli ho ?“ — Ja sa zamyslím a potom vyjachcem: — Myslím, že sme tak neurobili. — Na to sa Janis ošklivo zasmeje: ,,Ten, ktorého vždy a  vo všetkom poslúchajú, ten nedáva návrhy, ale rozkazy ! Logotét Teoktist nie je vaším radcom, logotét Teoktist je vaším veliteľom !“

        Hlavatý Bazil sa uhne, ale cisár ho hneď chytí za ruku d prinúti ho, aby pozornejšie počúval jeho rozprávanie; potom nadviaže:

        — I znovu sa ma Janis opýta: „Čo urobila cisárovná Irena svojmu vlastnému synovi ?“ — Ja sa domyslím.

        — Hovoria, že ho oslepila. — A Janis mne: „A prečo oslepila syna ?“ — Aby nevidel ! — vybľabocem ja, a Janis doplní: „Aby jej syn nevidel, čo sa okolo neho robí a aby ako mrzák musel mať poručníkov, hoci bol plnoletý. Preto cisárovná matka oslepila vlastného syna ! — Ja sa strasiem, a on ďalej: „Cisárovná matka sa chcela vydať a vládnuť.“

        Michalovi Pijanovi sa trasie brada a sťahuje hrdlo od utrpenia, ale zato rozpráva ďalej:

        — I tretíkrát sa ma opýta Janis:  „Kde si logotét Teoktist stavia zámok, perivoj a kúpele ?“ — Pri našom paláci ! — poviem ja chytro, a Janis: „Múr vedľa múru pri cisárskom paláci, ale pri ktorom krídle dvora ?“ — Ja na to hneď: — Vedľa cisárovniných izieb pri Trikonehe. — Janis zasvieti očima ako zviera: ,,A len jedny dvere treba prebit z cisárovninej spálne: a izby i perivoj i kúpele budú spoločné ! Hľa, to Barda myslel, ked hovoril, že sa zmija a šťúr stretnú. A cisárovná Irenu Barda spomenul preto, aby upozornil, ako treba synovi dávať pozor na svoj zrak. Lebo dokiaľ on hľadí a žije, prekáža svojej matke, ktorá by sa chcela vydať a vládnuť !“

        Michal pri rozprávaní aj teraz, ako vždy, sa triasol na celom tele a žalostne vyznával:

        — Ja som vtedy u Janisa plakal ako malé dieťa. Bál som sa, strašne som sa bál. Nariekal som od smrteľného strachu a triasol som sa od zúfalstva. Kričal som o pomoc: — Oh, ako, ako sa teraz opovážim vrátiť domov a žiť v dome, kde vlastná mať čiha na príležitosť, aby ma oslepila a usmrtila ? — Vtedy sa ma Janis dotkne rukou a uprie pohľad do mojich očí a vypovie slovo za slovom: „Zmija a šťúr číhajú na teba, ale pri tebe sú líška a lev !“ — Ja prosím Janisa, aby mi, preboha, nerozprával v nesrozumiteľných bájkach. On sa zmiluje a vysvetlí mi: „Líška je prefíkaný tvoj komorník Damián, a lev, hlavatý obor, Makedónec Bazil. Urob, aby boli vždy pri tebe.“

        Bazil Makedónec chytí palcom a ukazovákom roh mramorovej stolnej tabule, odlomí ho a zasmeje sa:

        — Oho, trochu silnejšie som chytil !

        Cisár sa cez slzy strachu usmeje a ako maličký prosí:

        — Ešte !

        Bazil Makedónec odlomí aj druhý roh stola, a cisár sa raduje a tlieska rukami:

        — Ešte ! Ešte !

        Vtedy Bazil udrie päsťou doprostred stola a rozbije celú mramorovú tabuľu za ohromného lomozu črepín, ktoré sa sosypaly na zem.

        Všetci sa strhnú; i spiaci pijani sa zobudia a preľaknú.

        A cisár Michal III. chytí Bazila Makedónca za silnú ruku, bozkáva ho od miloty a plače:

        — Daj, Bazil, daj, milý, aby som pobozkal železnú tvoju pravicu, ktorá ma chráni od zla.

        Ten filozof, mladý Konštantín, nemiluje tento život ! — povedal logotét Teoktist cisárovnej Teodore, keď zaň prosil, aby ho menovala knihovníkom patriarchu Hagia Sofie.

        — Kto by miloval život ? — vzdychne si cisárovná, — keď všetko okolo nás je tak nevýslovne ošklivé !

        — Nesmieme pustiť mladého filozofa, — pokračoval logotét, — lebo päť talentov dostal od Pána a naše cisárstvo bude mať z neho velký úžitok. A mohol by si ostrihať vlasy, obliecť čierne rúcho a ujsť od nás medzi pustovníkov do samoty. Preto ho treba zdržať prvou svätou službou a potom nech postupuje z jednej po druhej, podľa svojej zdatnosti a ako to bude vyžadovať všeobecné dobro.

        Hľa, natoľko cenil najlepší radca cisárstva mladého Konštantína-Cyrila — a predsa, keď sa rozchýrilo, že odišiel a že ho niet viac v meste, veľmi málo bolo tých, ktorí za ním žialili, a veľmi mnoho tých, ktorí sa tešili vo svojom srdci, lebo sa zbavili súpera.

        I sinkrit Juraj Polata škodoradostne sa tešil, ako slečne Miriam oznámi, že jeho bagdadský druh odišiel a nevedno kam.

        Ale keď Juraj videl, ako sa Miriam zľakla, bolo mu ľúto dievčaťa; aby jej vyhovel, začne sa vypytovať a pátrať po Konštantínovi-Cyrilovi.

        A, naozaj, on to bol, čo po dlhých šiestich mesiacoch dostal prvú zprávu. Dozvedel sa, že Konštantín žije v osamelom kláštore na Svätej hore, ázijskom Olympe, ktorý z Carihradu vidieť na východnom nebi, ako hovorí básnik:

Keď je vzduch čistý ako oko,

keď na krajnom obzoru rube

rysujú sa hory, vrchy a vrcholce.

        Krátka bola zpráva, ktorú sinkrit Juraj Polata dostal o Konštantínovi-Cyrilovi:

        „Odrieknuc sa všetkého života tohto odišiel filozof na nejaké osamelé miesto pri mori, stráviac deň i noc v modlitbe. A odtaľ odíde na horu Olymp, k svojmu bratovi Metodovi. Lebo Metod, súc kniežaťom v ktorejsi slovanskej provincii, a vidiac ťažkosti a zemskú tmu, utiahne sa od sveta. I žijú bratia v kláštore na hore, modlia sa a učia sa z kníh bez prestania.“

        — Odšiel k otcom čierneho rúcha, bielych duší ! — povedal Juraj Polata deve Miriam.

        A deva sa zaradovala bielej duši Konštantínovej. Zaradovala sa, že zvedela, že tá duša ostala a ostane biela. I jej je tak milo, že zaspieva akatis* ) Preblahoslavenej Panne Márii:

        *) modlitba pravoslávnych.

— Bohorodičko, vojvodkyňa, víťazkyňa,

od zla si nás zachránila, vďaka Ti !

I budúcne nepremožiteľná, mocná,

od každej nás biedy osloboď !

Aby sme Ti spievali radostne:

raduj sa, nevesta nebeská.

        V izbe nemocnej cisárovnej Teodory bol opát Mikuláš, a priviedol so sebou kňaza, ktorého patriarcha Ignác rýchlo vysvätil, priviedol so sebou „olympského ubehlíka“, novokňaza — Konštantína-Cyrila.

        Bol tu i logotét Teoktist a rozprával živo, chcejúc zadržať Konštantína v Carihrade ako dvorného kňaza, keď už nechce ostať v svetskej službe štátu.

        — Práca je veľká, a robotníkov málo ! — hovoril Teoktist. — Je sebecké bežať do samoty a starať sa iba o spásu svojej duše, zatiaľ čo nepriateľ žnie na nive Božej ale duše kresťanov padajú ako snopy. Treba nám pustovníkov, ale treba aj pracovníkov Kristových. Tí, ktorým je dané, aby hovorili a učili, nech nie sú svetlom pod hrncom. Európu bije zo severu, dobre jej cieli do duše a štiepa ju na polovicu nový nepriateľ, ohromný pohanský rod Slovanov. A z východu a z juhu trhá kus po kuse zo živého tela Európy neveriaci Saracén, ktorý si zaumienil, že všade strči Mohamedov al korán a vytisne Kristovo evanjelium. Nezáleží teda len na vojvodcoch, lebo nám treba brániť dobro väčšie od zemského. Žalujem sa s prvým kňazom naším, rímskym pápežom Gregorom Veľkým: „Hľa, všetko v Európe si podmaňujú pohani: rozbúrané sú mestá, zničené pevnosti, spustošené provincie, roľník neobrába zem; ctitelia modiel besnia, aby porazili kresťanov — a zemskí vladári sa hašteria a honosia neprávosťami; kňazi túžia a sháňajú sa po prázdných tituloch, miesto, aby boli soľou zeme; pokrstené národy nie sú vzorom pre pohanov.“

        — Rozbije nás Pán ako hlinenú nádobu ! — zakvíli opát Nikola a Teoktist sa do toho zamieša:

        — Ako hlinenú nádobu nás rozbije, lebo sa neusilujeme byť jedným celkom a jedno. A ako by chceli, aby ani Boh nebol jeden, lebo sa chceme zbaviť jedného Jeho zástupcu na zemi: rímskeho pápeža ! A cisárovi nedávame, čo je cisárovo ! Preto sa západ rozpadá, bratia bojujú proti sebe a nechránia veľké dedictvo Karola Veľkého, a východné rímske cisárstvo rozvŕtajú červy vnútornej bolesti.

        Cisárovná Teodora zaplače naraz hlasno:

        — Syn môj, Michal, malý si mi ty pre veľké časy ! Ó prečo z preveľkého súcitu voči mne, že ma trýznil muž Teofil, prečo sme svojimi modlitbami obťažovali Pána, aby nenechal zatvorené moje útroby ? Lebo nebolo mi to dané; a tak hoci porodila som mužského potomka, nezrodila som pravého muža, a hoci som dala následníka trónu a cisára, nedala som vladára. Preto preklínať budú i teba i mňa, a bez našej viny !

        Novokňaz Konštantín-Cyril, ktorý cez celý čas počúval a mlčal, ohlásil sa a povedal:

        — Vezme sa moc tým, ktorí majú srdcia ako kameň a ako cesta, ktorou všetci chodia, takže zrno, ktoré tam padne, uschne. Ale tí, ktorých ešte voláme neznabohovia, sú možno mäkšej duuše, aby prijali semeno evanjelia, a sú schopnejší a hodnejší, aby pred neveriacim bránili svätý kríž.

        Cisárovná Teodora vstala na chvíľu z chorobného ležania, aby, kľačiac na kľakátku, dočkala sväté prijímanie ktoré jej nosí starec patriarcha Ignác.

        Skloniac hlavu do sopnutých rúk, pobožná cisárovná v myšlienkách a obrazotvornosti predstavuje si chrám Boží, do ktorého nemocná nemôže ísť. Modlí sa. A pomodliac sa žalm k prijímaniu, znovu zdvihne znavenú hlavu a čaká so zatvorenými očami, aby odlúčená na chvíľu od všetkého zemského, smädnými perami zo zlatého kalicha prijala večného Boha a Spasiteľa.

        Ale srdce jej mrzne a celá duša strnie.

        Miesto vína, čo nie je víno, jej jazyk okúsi ocot a korenie.

        — Čo je to, Pane, Bože môj ? — zakvíli cisárovná a otvoriac oči, miesto ctihodnej tvári starca patriarchu zazrie uškľabujúcu sa tvár dvorného blázna Grila, zamaskovaného bradou z kúdele.       

        Pijanská spoločnosť jej syna a jej vlastný syn Michal sa zarehocú a vyškierajú sa od rehotu. Iba cisárov komorník sa vynájde a lišacou zlobou vysvetlí:

        — To je žart !

        — To je svätokrádež ! — rozohní sa cisárovná, vstane s kľakátka a, hoci slabá, vzpriami sa cisárskou dôstojnosťou.

        I sám silný koniar Bazil Makedónec cúvne pred hrdou ženou. Ale komorník Damián sa nezarazí. Pristúpi k cisárovnej Teodore chytí jej šedivé vlasy a odreže ich. Potom domnele úctivo vysvetlí aj to:

        — Jeho Veličenstvo, cisár Michal III., mi nariadil, aby som z Vášho Veličenstva urobil mníšku.

        Na krik cisárovnej matky prihrnú sa dcéry.

        A čo sa dosial nikdy nestalo: Michal Pijan nehanbil sa ani pred matkou a sestrami a hneď prekročí mieru, vykĺkne a rozzúri sa. Všetok chorobný strach a pijanská nenávisť vyrazia naraz, že začne zavýjať dusiac sa slinou, ktorá sa mu sbehla okolo úst ako besnému psovi:

        — V dobrý čas ! V dobrý čas ste prišly aj vy ! I vás treba urobiť mníškami. Damián, Bazil, druhovia ! Pochytajte ich ! Do kláštora s nimi. Za starcom Manuelom. Všetci do kláštora ! Nechcem vás tu. Nechcem, aby ste boli okolo mňa ! Nechcem, nechcem, aby zmije syčaly na mňa z každého kúta, nechcem, aby šťúry boly pod každým kameňom môjho paláca !

        — Dobre hovoríš synovec a cisár môj — povzbudzuje ho Barda, lebo aj on bol v spoločnosti.

        Cisárovná Teodora pozrie na svojho brata Bardu a v jej očiach nebolo ani údivu, ani nenávisti, ani prosby za seba, iba ohromný bôl a starosť.

        V tej chvíli vstúpi do dverí logotét Teoktist s vytaseným mečom.

        I Barda vytsí meč, naduto si stane pred Teoktista a hodí mu do očí:

        — Neskoro, druh, cisársky radca ! Málo je jeden meč. Dvorné stráže a vojsko je pri nás. Tebe ostávajú ženy a mnísi.       

        — Tak nech posledný meč verne bráni moju cisárovnú a môjho cisára !

        — Tvoju Teodoru, možno, — zasmeje sa Barda, — Veličenstvo cisára Michala III. bránim ja !

        — Práve pred tebou, Barda, chcem ho brániť, lebo nevidí a nevie, kto a čo si ty.

        Barda vzplanie a zaženie sa mečom na Teoktista, ale sa vzpamätá a rozkáže:

        — Do žalára s ním ! Nech ho súdia ako zločinca. Nie je hodný, aby zahynul v čestnom súboji.

        Komorník Damián sa už priplazil od chrbta k logotétovi Teoktistovi; podrazil mu nohy a on padol.

        Na svaleného hrdinu sa vrhnú mnohí a sviažu ho.

        Barda nariadil vojenským hlasom:

        — Poctu !

        Všetci ustrnú.

        — Dovoľte teraz, Veličenstvo, — povie Barda, — aby sme my najbližší a najvernejší prví zvolali:

Autokrata, samovládcu-cisára Michala

nech Boh zachová mnohé, mnohé roky !

        Ale ešte prv, ako ostatní mohli zopakovať výkrik, vstúpi starec patriarcha Ignác nesúc v rukách zlatý kalich so svätým prijímaním pre cisárovná.

        Netušiac, čo sa robí, a čujúc z izieb cisárovnej šum shonu, zľakol sa patriarcha, že cisárovná azda umiera, a poponáhľal sa, aby jej ešte rýchlo priniesol sviatosť umierajúcich.

        — Pokľaknite pred presvätým ! — napomenie patriarcha, ale iba cisárovná a jej dcéry si kľaknú; ostatní len trochu ustúpia.

        — Čo je to tu ? — zadiví sa teraz ctihodný starec, a Michal Pijan, autokrat, cisár-samovládca, odpovie smelo:

        — Buď nám vítaný, svätý patriarcha ! Práve treba z mojej matky a sestier urobiť mníšky. Urob to hneď ! Ak potrebuješ rehoľnícke závoje, pošleme po ne; ak ti treba služobníkov alebo niečo iné, bude aj to. Len sa ponáhľaj !

        Starec patriarcha Ignác odpovie mierne:

        — Keď som preberal správu Cirkvi, sľúbil som ústne i na písme Veličenstvu cisárovnej, že neurobím, ani nepodniknem nič proti jej službe alebo cti. Aký teda zločin spáchala jasná cisárovná a aký jasné vojvodkyne, že sa im nanucuje násilie a odníma služba a česť ?

        — Tvrdohlavý starec ! — vpadne mu do reči Barda a ukáže prstom na logotéta Teoktista, sviazaného, na zemi, — zdá sa mi, že sa chceš protiviť, ale odteraz budeš mať so mnou do činenia !

        Barda nenávidel patriarchu Ignáca pekelnou nenávisťou, lebo starec verejne biľagoval jeho necudnosť. Na Tri Krále sa odvážil obísť s kalichom a nedať Bardovi prijímanie, lebo je cudzoložník, ktorý odohnal svoju pravú manželku a od toho času žije hriešne so svojou švagrinou.

        — Neurobím ničoho proti svojmu svedomiu ! — oznámi ctihodný starec držiac kalich v rukách. — Neurobím ničoho proti službe a cti našej cisárovnej, ale budem ju chrániť a jej pomáhať; tak mi Pán Boh pomáhaj !

        — To je ako hrozba ! — obráti sa Barda škodoradostne, aby na patriarchu popudil cisára: — Čo znamená: chrániť niekoho a pomáhať mu proti cisárovi-samovládcovi ? To je zrada ! To je veľká zrada cisára a štátu !

        Ale cisár mlčal a každý z jeho spoločnosti, preto Barda poštve silnejšie:

        — Veličenstvo, cisár ! Ignác, nehodný patriarcha, vyhráža verejne a pred nami všetkými. On bude napomáhať zradu. On sa zaprisaháva na zločin. Ignác je vodcom zločincov sprisahancov !

        — Tak nech aj jeho sviažu a odvedú pred súd ! — vyriekne cisár.

        V skutočnosti sa nikto neodváži priblížiť ku starcovi patriarchovi, ktorý držal v ruke kalich. Preto, komorník Damián pošepne Bardovi a cisárovi:

        Nie je ďaleko biskup syrakúzsky Azbest, nuž zavolajme ho. Nech sa oblečie a vezme kalich z rúk Ignácových, aby ho dal zpäť do svätostánku.

        A cisárovná Teodora, dosiaľ od bôľu nemá, sosbiera všetku silu a zaprosí a napomenie syna:

        — Michal, syn môj, ty nevieš, čo robíš keď putami viažeš ruky, ktoré ťa žehnajú a chránia.

        — Železná pravica Bazila Makedónca je nad mojou hlavou a ochráni ma ! — odmietne náruživý syn. — I Barda, ujec môj je pri mne, a aj jeho chráni železná ruka. Preto čujte vôľu moju a prvé nariadenie autokrata cisára-samovládcu: Chcem, aby odteraz bol Barda môj logotét ? Bazil Makedónec prvý komorník.

        Vtedy cisárovná matka vyriekne proroctvo:

        — Železná ruka Bazila Makedónca, ktorá je nad hlavami brata Bardu a Michala, môjho syna, rozbije im temeno.

        A v ten deň, keď sa Barda stane logotétom a Bazil Makedónec prvým cisárskym komorníkom, — padne s neba na Carihrad krvavý dážď.

Relikvie.

„Počujúc, že svätý Klement ešte v Čiernom mori leží, a pomodliac sa riekol; „Verím v Boha a úfam v svätého Klementa.“ (Z. sv. C. kn. VIII.)

        V rokoch Pána 859. — 861.

        Zjavil sa Pán Mojžišovi uprostred černicového kra.

        Rozprával to raz dávno Konštantín-Cyril Milovi, a Metod mu vtedy aj namaľoval ker, ktorý hori a nezhorí.

        Milo pre svojich pustovníkov hľadal po horách jedlé korienky a rastliny a vždy sa veľmi radoval krásnym, zrelým, veľkým černiciam, keďže vedel, ako si Pán vybral práve černice. Milo oberajúc černice hovoril ako dieťa:

        — Sladké maliny, sýte černice, mnoho je vás, vďaka Bohu, a všade rastiete. Sušené na slnku udržíte sa nám i na zimu. Varené vo vode liečite môjho pána, keď ho bolia prsia. Od vášho nápoja mu prestáva kašeľ, aspoň trochu, aby mohol úbožiak zaspať. Musím vás, sušené černice, niekam ukryť pre svojho slabučkého. Len kam vás položiť, aby vás on nenašiel a nerozdal deťom ? Lebo on všetko náide a rozdelí, keď nám do koliby vojde chudobný alebo dieťa ... Odpusť, Bože, ja hriešny vždy závidím a pochybujem a hľa: keď sme na sviatok nemali ničoho, on pozve ešte päť žobrákov, pomodlí sa k Bohu, a keď prišiel čas obedu, skutočne prišiel muž a priniesie nám nošu všelijakého jedla a dá ešte aj jeden zlatník. Pravdu hovorí môj pán: „Boh, ktorý kedysi živil Izraelitov na púšti, dá aj nám, čo potrebujeme.“

        V kaplnke svätého Onufria je na stene starý freskový obraz pustovníka pred vchodom do jaskyne. Nebo na obraze je žlté, jaskyňa fialovo-sivá a pustovník pred čiernym vchodom zelenkasto bledý. I jeho pleť i vlasy sú celkom tej istej farby. Ruky a bosé nohy sú samé kosti spletené silnými, žilami, líca sú vpadnuté od mnohého bdenia a pôstu a oči, modrými kruhami ešte zväčšené, sú neobyčajne veľké a svetlé. Svätý pustovník hľadí na zem pri svojich nohách. Toto je obraz pravého askétu hesihasta,*) ktorý trávi hodiny a dni v úplnom pokoji, pohrúžený do rozmýšľania o večných pravdách.

        *) tichý, utiahnutý život vediem.

        Konštantín-Cyril sedí na prahu svojej mníšskej koliby a veľmi sa podobá namaľovanému pustovníkovi, iba že jeho myšlienky sú chmúrnejšie a ťažšie.

        Počul a čítal mnoho o ťažkostiach a závisti ľudskej, o veľkej zlobe a tme zemskej, ale niekedy všetko to mimovoľne prenášal kamsi do veľkej vzdialenosti a minulosti, ba niekedy to nevedome považoval aj za bájky. Konštantín-Cyril bol príliš dobrý aby uveril v skutočnosť všetkej tej ľudskej zloby.

        Ale teraz sa stalo, a on to všetko sám videl a prežil. Jeho príbuzného a ochrancu logotéta Teoktista zahrdúsili v žalári bez akéhokoľvek s údu. Pobožná cisárovná Teodora hynie v ktoromsi studenom kláštore, vyhnané nariekajú jej dcéry. A krásny kláštor Studion je spustošený. Mníchov bili a trýznili, mnohých zmrzačili, mnohých poslali k vojsku alebo predali do otroctva, mnohých vyhnali do pustej, divej cudziny. Opát Mikuláš Ryšavý je niekde na severnom pobreží Čierneho mora, kde pustošia hordy surových Maďarov. Ctihodný starec patriarcha Ignác je väznený na ostrove Terebinte, a jeho strážcovia majú stálym mučením a bitím od neho vynútiť písomné priznanie pre pápeža, že sa dobrovoľne zriekol služby a dôstojnosti carihradského patriarchu. A to všetko robia ľudia, ktorých Konštantín-Cyril pozná, lebo ich denne vídaval a počúval a žil medzi nimi. To robí cisár Michal, s ktorým sa Konštantín učil, Barda, komorník Damián, nový komorník a prv koniar Bazil Makedónec a mnohí iní. Syrakúzsky biskup Azbest ešte s dvoma druhými zle upotrebil svoju moc, pretože jednému svetskému človekovi za šesť dní udelil všetky stupne Svätých Rádov. V predvečer Tomáša mu dal tonzúru, budúceho dňa ho urobil lektorom, napozaj tie hypodiakonom, štvrtý deň diakonom, piaty deň kňazom a šiesty deň na samé Vianoce, ho vysvätil za biskupa a urobil ho spôsobilým prijať úrad a hodnosť carihradského patriarchu. Ten svetský človek bol učiteľ Fócius, u ktorého Konštantín-Cyril bol tak usilovným žiakom a ktorého vedomosť a schopnosti vždy obdivoval. Ale Fóciov rozum neovládal srdce, ktoré prahne po poctách a moci. Fócius teraz klamné informuje rímskeho pápeža a podplatí pápežských legátov, a zároveň pripravuje svoje okolie, aby sa odtrhlo od Ríma, ak sa nestane po jeho vôli.

        Pri týchto ťažkých myšlienkach zaľahne na Konštantínovu dušu ešte aj akési čudné hryzenie svedomia:

        Vo svete trpia ľudia pre Krista a Cirkev, a on, kňaz, odišiel od sveta a utiahol sa do samoty, kde niet kriku a nebezpečenstva. A keď apoštol Peter tak utekal z Ríma, kde prenasledovali kresťanov, postretol na ceste Krista. Apoštol pýtal sa v svojom údive Krista: — Kam ideš, Pane ? — a Pán napomenie Petra: „Idem do Ríma, aby ma znovu ukrižovali !“ — A apoštol sa vtedy vrátil do Ríma.

        — Metod, brat milovaný, — vykríkne Konštantín-Cyril, — treba sa nám vrátiť zo samoty do sveta !

        Metod hneď poslúchne svojho mladšieho brata, ako ho poslúchal a obsluhoval vždy, lebo Konštantín bol kňaz, učenec a spravodlivý.

        Po svojom návrate do Carihradu, predstúpi Konštantín-Cyril pred cisára Michala a povie mu:

        — Prišiel som, aby som horlil za svätú vieru !

        Komorník Damián sa nájde pri boku cisárovom a prefíkano mu radí:

        — Práve prišli pošli od Chazarov, hovoriac: „Od prvoti poznáme jediného Boha slnečného a tomu sa klaniame na východ. Teraz nás židia nahovárajú, aby sme prijali ich vieru a zvyky; na druhej strane Saracéni nám so svojím al koránom ponúkajú pokoj a mnohé dary; a kresťania zas hovoria: „Naša viera je pravá a pre všetky národy ! I nastane u nás veľký zmätok.“ — Tak hovoria poslovia Chazarov a prosia nás, aby sme im poslali muža, ktorý by ich poučil, lebo sme cisárstvo veľké a udržujeme mnohé národy. — Hľa, ak teda Konštantínovi záleží na tom, aby horlil za pravú vieru, nech ukáže a presvedčí a nech odíde ku Chazarom.

        Konštantín-Cyril na to odpovie:

        — Rád idem peší a bosý a bez všetkého, čo zakázal Pán svojim učeníkom nosiť.

        Ale cisár sa vzoprie:

        — Keby si tak urobil vo svojom mene, nech ti je po vôli ! Ale ja ti hovorím: ideš vyslaný od cisára a cisárstva, preto musíš ísť s cisárskym sprievodom.

        Tak poslali Konštantína-Cyrila a jeho brata Metoda z cisárstva do ďalekej zeme Chazarov a odstránili ich na dlhý čas.

        Ťažká a trápna obeta bola cesta do ďalekej krajiny a práca v národe Chazarov; preto Pán vzhliadne na bratov Konštantína a Metoda a  na ich obeť, a ukáže, že ich strasti sú Bohu milé a dá im svedectvo.

        Keď Židia a Saracéni a kňazi falošného slnečného božstva videli, ako bratia získavajú viere kresťanskej mnohých ľudí, vzbudí sa v nich závisť; preto spoja sa a pristúpia ako pokušiteľ zlý duch, hovoriac:

        — Pápeža voláte námestníkom Božím na zemi. A jedného pápeža, menom Klementa, vyženie cisár Trajan sem na ostrov Cherzón a rozkáže, aby mu zavesili na krk kotvu a hodili ho do Čierneho mora. A ľudia si vravia, že kedysi dávno stal sa čudný zázrak, že more vynieslo na povrch kosti Klementove . . . Daj, urob, aby Čierne more aj nám ukázalo biele kosti pápežové, aby sme videli a uverili.

        A Kostantín-Cyril poznajúc pokušiteľov, odpovie:

        — Keby ste to aj spozorovali, nebudete chcieť vidieť, lebo ste tvrdého srdca, ale kvôli ľudu, pred ktorým ste vyriekli rúhanie, vyznávam, že verím v Boha a dúfam v mučeníka Klementa, kedysi námestníka Božieho na zemi a teraz svätca v nebi.

        — Lebo Kristus, Syn Boha živého, zavolal prvého z apoštolov a riekol mu: — Pas baránky moje, pas ovce moje ! — a odovzdal kľúče od kráľovstva nebeského Petrovi rybárovi, synovi Jonášovmu. A Peter odovzdá kľúče Línusovi, synovi Herkulanovmu, Línus Anaklétovi Rimanovi, a Anaklét nášmu Klementovi, synovi Faustinovmu, taktiež Rimanovi. Bol teda Klement štvrtý pápež, a po Petrovi prvý tohto mena.

        — Klement ešte ako chlapec prihne k rozumu srdce a pozve k sebe múdrosť, a čujúc v Ríme učenie apoštolov Pavla a Barnabaša, dotknutý pravdou a cítiac bázeň Božiu, opusí pohanstvo a ako smädný jeleň príde k studni živej vody. .A od samého apoštola Pavla príjme svätý krst a stane sa jeho učeníkom. Apoštol píšuc Filipanom, vydáva o ňom svedectvo, že meno Klementovo je zapísané v knihe života. Kniha života však nie je nič iného ako spomienka Božia, kde sa pamätajú tí, ktorí budú vyvýšení, vyvýšení však budú tí, ktorí myslia na Boha a mysliac, milujú Boha, a milujúc ho, usilujú sa, aby boli Božími.

        — Keďže Klement bol taký, tým bol hodný, aby prijal klúče a stal sa pápežom. Ako pápež pošle sedem učeníkov do siedmich častí mesta Ríma, aby zapisovali skutky mučeníkov a miláčkov Božích, by sme, vidiac ich život a spôsob ich života, mali vzor a ich nasledovali. A Pán Boh vo svojej vševedúcnosti dopustí, aby aj Klement bol mučeníkom pre, Krista a vzorom všetkým veriacim.

        — A tak cisár Trajan, ktorý prenasledoval kresťanov, vyhnal i Klementa sem na ostrov Cherson, kde bolo už do dve tisíc kresťanov, aby tu lámali kamene. Kresťania tu ťažko trpeli, lebo okrem celého utrpenia boli ešte aj smädní, nemajúc na ostrove dosť vody. Ale Boh dá Klementovi dar nájsť vodu; a tak Klement napájal smädných vodou a zároveň aj učením Kristovým. Keď to spozoroval pohan, cisárov zástupca, kruto sa rozhneval a nariadil, aby Klementa hodili do Čierneho mora a napojili ho navždy. A tomu rozkáže, aby mu zavesili na krk kotvu a hodili ho do mora tri míle od brehu, aby kresťania nemali ani jeho telo, ani hrob.

        — Rozžialení veriaci stáli celú noc na brehu morskom plačúc a modliac sa. A znovu sa vracali k pobrežiu Čierneho mora, lebo nevedeli o inom hrobe, a ich viera v Krista a v jeho mučeníka Klementa ostane živá.

        — A Boh, ktorý všetko stvoril a všetko môže, dá, že more najväčším odlivom odstúpi tri míle od brehu, a Čierne more ukáže veriacim biele pozostatky Svätca.

        — Pomodlime sa ! — zvolá Konštantín Cyril. — Pomodlime sa, bratia kresťania, za mučeníka Kristovho, svätého Klementa !

        Všetok národ padne na kolená.

        Modliac sa dlho a hlasno, naraz Konštantín vstane a ide na breh; za ním odíde aj jeho brat Metod aj Milo a celý národ.

        Mužovia a mládenci odviažu loďky a člny a spievajúc nábožné piesne vyplávajú na Čierne more. Nevediac, kam by plávali, dali sa viac unášať vetru a chodili tak od úskalia k úskaliu pustého ostrova Chersonu.

        Celý deň takto prejde, a keďže bol mesačný spln, ostali na mori i cez noc.

        Mnohí klesli únavou a zaspali, mnohí sa vracali tajne alebo reptajúc domov, ale ešte vždy ostali mnohí pri loďke Konštantínovej, lebo bola v nich živá viera.

        — Tu je ako by kamenie ľudskou rukou naskladané, — ukáže Milo na vrstvu piesku, ktorá pre odliv trochu vynikla.

        Mnoho takých kôp kamenia už videli a rozkopali, ale veslári predsa pristáli a Milo sám vystúpil, aby prezrel, čo je to.

        Konštantín a Metod šepkali, a ľud odpovedal polohlasne:

        — Pane, vyslyš modlitbu moju; a volanie moje k Tebe nech príde !

        — Ako by soiň cítil vôňu krizmového oleja, — oznámi Milo a odhodí ešte niekoľko kamenných tabúľ. Potom bez slova padne na kolená a začne sa žehnať niekoľko ráz za sebou.

        Pristúpi Konštantín, Metod a ostatní, a všetky loďky a člny sa ešte viac priblížia.

        Mesiac plnou žiarou osvietil hrob, v ktorom sa ukázaly biele kosti a pri nich kotva, kríž a pápežský odznak.

        — Relikvie, relikvie, sväté relikvie ! — vykríkne národ a v prvom okamihu to bola všetka modlitba, kým Konštantín nezaspieval:

        — Teba, Bože, chválime !

        Konštantín-Cyril a jeho brat Metod oslobodili zem Chazarov od velkých náboženských zmätkov a obrátili mnoho ľudí a priviedli ich pod krídlo Cirkvi Kristovej. A vyzdvihnúc na Cherzóne ostatky svätého mučeníka, pápeža Klementa a prinesúc ich do Carihradu, žiara veľkého Svätca ožiarila aj ich čelá.

        Ale v Cisárovom meste nebol čas, aby sa uctievaly sväté relikvie a aby sa tešily ctihodným robotníkom, preto sa bratia uchýlili ku tichému chrámu Dvanástich Apoštolov a čakali svoj čas pre dielo najväčšie.

U Slovanov.

„Rastislav, knieža moravské, Bohom povzbudený, pošle poslov k cisárovi Michalovi, hovoriac: „Daj nám učiteľa !“ (Ž. sv. C. kn. XIV.)

        V rokoch Pána 862. — 867.

        Od končín mora Severného a Baltického k moru Jadranskému a Egejskému, pozdĺž celej Európy bývalo plemeno jedného ohromného rodu slovanského.

        Vyhnaní zo svojej starej domoviny a nosiac so sebou svoje starobylé obyčaje a život, usadili sa Slovania na tomto veľkom priestore, tu bojom, tam bez boja, lebo za sťahovania národov mnohé zeme boly pusté a bez obyvateľov. Vystaviac si kozuby a domy pre svoje rodiny, Slovania prirástli k novej zemi, ktorú obsadili, aby sa na nej — „I žili“ — svedčí grécky dejepisec — „spokojní so svojím a netúžiac po cudzom; neprekračovali ani hranice, ani neviedli vojny so susedmi.“ — Medzitým znovu hovorí spisovateľ: „ V tom čase sa Slovanom nikde nepodarilo založiť nejaký trvalý štát, ktorý by mohol odporovať nepriateľovi, lebo Slovania boli rozštiepani na mnohé plemená a nemali jedného vladára.“ — A tak boli korisťou krvilačných Obrov alebo Avarov, a keď sa od nich oslobodili, dajúc za slobodu svoje životy, zdvihne sa západný ich sused, aby ich znovu ujarmil.

        Ale v tom čase sa Slovanom zrodí knieža Rastislav, aby ich sjednotil, pozdvihol a chránil.

        Medzi prvými zprávami, kde písané dejiny spomínajú Slovanov, je zapísané, ako cisár Mauritius roku 591. viedol vojnu s Avarmi, aby upevnil hranice východného limského cisárstva na Dunaji a Sáve. A hneď na počiatku toho vojnového pochodu jeho predstráže chytia troch ľudí, ktorí nemali žiadnej zbrane iba husle. Keď ich privedú k cisárovi Mauritiovi, on sa ich opýta, z akého sú plemena, z ktorého sú kraja a prečo chodia po týchto zemiach ? Oni mu odpovedia, že sú rodom Slovania a že ich poslal avarský chán, aby bojovali. Ale oni nevedia narábať so zbraňou, lebo v ich zemi niet železa a oni tam žijú v pokoji a bez boja; hrajú na husliach, lebo nevedia trúbiť na vojenských trúbach. — Prokop, najlepší dejepisec svojho času, hovorí o Slovanoch, že sú síce pohani, ale prostoduchí, úprimní a skromní. Múdry Lev zapísal, že radšej žijú jednoducho a v pokoji, než by túžili po drahej strave a bohatstve. A sám cisár Mauritius hovorí a píše o Slovanoch: „Svoj majetok radi delia s druhými: ich dvere nie sú zatvorené ani cudzincovi; k pocestnému sú takí láskaví, že ho živia, odprevádzajú z jedného miesta na druhé, a ak sa stane, že pocestnému niekto uškodí, vtedy povstanú všetci susedia, aby pomstili hosťa. Slovanské ženy sú čisté, a vernosť chránia ako najväčšiu čnosť.“

        Podľa prirodzených čností teda slovanské srdcia boly pripravené prijať kresťanstvo, nakoľko len pohani pripravení byť môžu. Ale vierozvestovia zo severu, západu a juhu neprinášali Krista a slávu Božiu, ale hľadali veľmi často len vlastný zisk. Boli to, ako ich označil svätý Bonifác, „ľudia bez vzdelania a vedomostí, sotva vediaci čítať a písať, mnohí z nich nevysvätení, a predsa konali služby cirkevné a hlásali učenie protiviace sa viere.“

        Ale Pán vidiac srdcia Slovanov plné túžby a hladu po Bohu, vnukne kniežaťu Rastislavovi, a tento pozve slávnych učiteľov Konštantína-Cyrila a jeho brata Metoda, ktorí sa stanú:

        Apoštolmi Slovanov.

Písmo.

„I zjavil sa mu Boh, vyslyšiac jeho modlitby, i hneď složil písmená a začal písať slová evanjelia. Na počiatku bolo Slovo, a Slovo bolo u Boha, a Boh bol Slovo.“ (Z. sv. C. kn. XIV.)

        V Carihrade roku 862.

        Zajtra vás milostivé čakáme, a vy sa pričiňte, aby sme sa vás dočkali ! — Tak oznámili odkaz cisára Michala III. poslom slovanského kniežaťa Rastislava moravského. Bolo to desiateho dňa, čo sa podľa dvorných pred pisov o prijímaní hosťov poslovia sedem ráz okúpali a umyli z prachu a potu z cesty. Tí potom, ktorí vedia predpisy, povedali Slovanom, že Veličenstvo len teraz príjme ich poklony a dary a opýta sa ich na zdravie ich milostivého kniežaťa Rastislava a na zdravie jeho manželky a detí, a či cesta nebola príliš namáhavá, a zakončí:

        — A teraz si ešte niekoľko dní odpočiňte z únavy a posilnite sa z námahy, a ak mi chcete ešte niečo oznámiť, urobíte to v svojom čase.

        A knieža Rastislav, posielajúc ich, povedal:

        — Ponáhľajte sa, synkovia, ponáhľajte sa ! I najšťastnejším z vladárov je dané sotva trikrát po sedem rokov, aby zdarne pracovali. Ponáhľajte sa, synkovia, aby sme nestratili ani jeden deň !

        V Carihrade poslov moravského kniežaťa Rastislava pekne umiestili a poslali im ľudí, ktorí hovoria slovansky; takto medzi poslov prišli aj Konštantín-Cyril a Metod, a v ich sprievode a služobníctve nájde sa aj Milo.

        Milo sa pri Slovanoch tak radoval, že — ako povedal — vo svojej starobe za tých málo dní hovoril viacej, ako dosiaľ za celý svoj život. Milo i teraz pri ohni na dvore poučoval Slovanov, aby sa príliš nedivili cisárskemu trónu, aby sa nemuseli hanbiť pred Carihradčanmi.

        — Dva veľkí leví strážia pred cisárskym trónom; neviem, či sú z dreva alebo zo železa, ale sú pozlátení. Keď sa červená záclona rozhalí a cisár sa ukáže, levi sa zdvihnú, začnú biť chvostami po chrbte, otvoria pysky, vyplazia jazyky a zamumlajú. Všetko je to tak urobené. Keď cisár odíde, levi si opäť sadnú a utíšia sa. A vedľa levov je zlaté drevko a na ňom zlatí vtáci. Ani ti nie sú opravdiví. Ale urobené je to tak, že každý vták zaspieva a zašteboce svojím hlasom, ako by pozdravoval cisára. Ten trón sa volá Šalamúnov alebo Teofilov. Otec terajšieho cisára bol Teofil a on ten zázrak dal spraviť, ale prečo sa volá Šalamúnovým, to neviem.

        Slovanskí poslovia rozprávali o svojich vojnových zážitkoch, lebo všetci rad radom boli vo veľkej vojne, keď pred siedmimi rokmi Ľudvik Nemecký vtrhol na Moravu s ohromným vojskom, aby shodil knieža Rastislava. Ale Rastislav zvíťazil a stal sa najmocnejším vládcom Slovanov na Morave.

        Milo zas rozprával o svojich príhodách, keď so svojím pánom šiel do ďalekej zeme Chazarov:

        — Chazarský vojvodca obliehal s množstvom vojska akési kresťanské mesto. Dozvediac sa o tom, môj ctihodní pán Konštantín, nebol lenivý, ale šiel rovno pred neho. Rozprával sa s ním. A keďže sa už naučil reč Chazarov, preložil pekne slová Kristove a hovoril vojvodcovi, ako by mu hovorila jeho matka. To skrotí chazarského vojvodcu, a on obráti sa a pokrstí a nerobí viac žiadných zlomyseľnosti ľuďom kresťanom.

        A znovu rozprával Milo:

        — Ctihodný môj pán Konšantín šiel cestou vedľa Čierneho mora, a, ako to vždy robieva, modlil sa k Bohu. Tu naraz odkiaľsi sa vyrútia Maďari, zavýjajúci ako diví vlci. Chceli nás nevinných zabiť. Ale pán Konštantín sa ani nezľakne, ani nepreruší modlitbu.         Modlí sa: — Kyrie eleison ! — A hľa, Maďari sa zadivili, zľakli a začali sa kľaňať. Ctihodný Konštantín ich požehnal znakom kríža, a oni odstúpili s celou svojou družinou.

        Vtedy Milo poprosí, aby niektorý zo Slovanov niečo zaspieval, lebo oni najkrajšie hovoria pri husliach.

        — Ale nie tú smutnú, — povie Milo, — ako Slovanov za dávnych čias diví Vlasi vyhnali zo starej, drahej vlasti, že museli blúdiť po strmých Karpatoch, kým neprišli do terajšej domoviny; radšej niečo veselého alebo hrdinského !

        Milo sám podá husle a sláčik jednému mládencovi, ktorého najradšej počúval. Ten chytí husle, stisne ich medzi kolená a koncami prstov ľahko sa dotkne struny. Hľadiac na husle, pretiahne sláčikom a vylúdi mäkký hlas, potom zatvorí oči a zdvihne tvár k nebu a zaspieva o hrdinovi z bojov s Avarmi, Vavrovi.

Tri hlasy prišly chrabrému kniežaťu Vavrovi,

kniežaťu slovanskému.

Prvý hlas príde od chána avarského:

aby šiel k nemu bez meča a bez koňa dobrého.

Druhý hlas príde od chána avarského:

aby mu šiel pokorne národ svoj odovzdať.

Tretí hlas príde od chána avarského:

aby mu šiel ako poddaný mnohé dane platiť.

Chrabré knieža sa rozhnevá! Mocnému chánovi

odkáže, chánovi Bajanovi:

Pod bielym slnkom ešte nikto nevidel:

chrabrého Vavru bez meča. Neuvidí azda ani teraz !

Pod bielym Slnkom ešte nikto nepočul:

žeby vojsko padlo bez boja. Nepadne azda ani teraz !

Nuž pod bielym slnkom nech slyší, kto počuje:

Nebudeme otročiť, kým máme meč a boj a Vavru

chrabrého !

        Spevák ťahal sláčikom a husle samé premenily hrdinskú hudbu na smutnú. Nemôže Slovan, ktorý sotva vydýchol slobodne, nemôže veriť, že sloboda bude trvať. Dvesto dlhých rokov otročili Slovania Avarom a trpeli ťažké muky, lebo nad Avarov nebolo krvilačnejšieho národa. Vojny viedli Avari stále, ale v bitkách ostávali vo svojich táboroch a do boja hnali Slovanov; potom prichádzali iba po korisť. V pokoji zaháľali, lenošili, pili, smilnili, kým Slovania za nich pracovali a ťahali. Avari sa dopúšťali násilia i voči ženám a dcéram slovanským. Chtiac sa voziť nezapriahli ani koňa ani vola, ale ujarmili tri alebo štyri slovanské ženy a tak ich trápili.

        Keď sa Slovanom i čierna smrť stala krajšou od života, postavili sa na odpor, dávajúc za slobodu bratov a potomkov toľko svojej krvi, že, ako hovorí spevák:

Celá zem sa naplnila,

presiakla ľudskou krvou,

pod pluhami oráčom,

tri roky krvácala.

        V tej záhubnej borbe pomáhal Slovanom s trojím svojím vojskom cisár Karol Veľký. I opäť povie huslista:

Vykríkol národ radostne:

Svitá nám zora na západe,

výjde nám slnko na západe !

Zakvílil národ čoskoro:

nesvitá ani zora na západe,

ani nehreje slnko zo západu !

        Porážkou Avarov sa Slovania neoslobodili úplne; uznali svrchovanú moc Karola Veľkého, ale on dovolí, aby si sami vyberali kniežatá, pohlavárov a starších. Ale nie dlho ! Karol sám zabudne na svoj sľub, a jeho nástupcovia nič viac nesľúbili.

        — Čierna je tá tvoja struna na husliach ! — preruší jeden druh speváka a vezme husle, aby sám zaspieval novú pieseň o kniežaťu Rastislavovi a o slobode Slovanov.

        Keď slovanskí poslovia po tretej hlbokej poklone zdvihli oči k cisárovi, trón sa už tak vysoko vzniesol, že cisár Michal Pijan sa ocitnul skoro pod samou povalou dvorany; k tomu bol oblečený do iných šiat ako pred chvíľou. Zamáva ručníkom a naraz zatíchne organ a spev spevákov, čvirikanie zlatých vtákov a mumlanie levov pred trónom. Cisár neprehovoril tento raz ani slova. Nebolo by ani súľadné, aby vykrikoval shora dolu. Hovoril Barda a tlumočníkmi boli Metod a Konštantín-Cyril, ktorí vedeli pekne hovoriť slovansky. Všetko, čo sa povedalo, zapisovali traja pisári. A slovanskí poslovia oznámili:

        — Rastislav, knieža moravské, povzbudený Bohom, poradil sa s kniežatmi svojimi a s Moravanmi a posiela nás hovoriac: — Naši ľudia sa odvrátili od pohanstva a čakajú zákon kresťanský. Ale nemáme učiteľa, ktorý by nám našou rečou vysvetľoval vieru pravú. Pošlite nám teda učiteľa a biskupa, ktorý nám bude ohlasovať Krista v reči slovanskej.

        Barda odpovie na to:

        — Poznajúc vaše prianie už prv, ako ste ho vyslovili, Veličenstvo cisár Michal III. urobil tajnú poradu so svätým patriarchom Fóciom a so svojimi radcami a zistil, že to čo prosíte, nemôže nikto druhý urobiť tak ako Konštantín a jeho brat Metod. Lebo bratia títo sú z mesta Soluna, a všetci Solunčania čisto slovansky hovoria.

        Barda sa obráti ku Konštantínovi-Cyrilovi a Metodovi a zakončí úsečne:

        — Je teda treba, aby ste tam šli vy dvaja ! Konštantín-Cyril a Metod boli tým zaskočení. Fócius, lžipatriarcha, vediac o ich vážnosti v Carihrade a o ich veľkej schopnosti, pokúšal sa získať ich pre seba, ponúkajúc im najvynikajúcejšie miesta a hodnosti. Metodovi, ktorého sa viac bál Konštantína, lebo bol prudký, ponúkal Fócius až arcibiskupskú hodnosť, hoci Metod nebol kňazom. — Ľahká vec ! — povie. Za dva dni ho vysvätím. — Keď bratia odbili všetky ponuky a utiahli sa do kláštora, Fócius sa na chvíľu uspokojil. Ale nie na dlho, lebo keď si mnísi kláštora Poľychrona vyvolili čnostného Metoda za svojho predstaveného, hoci nebol kňazom, začal sa Fócius obávať, že by mu bratia Konštantín-Cyril a Metod prekážali, ako hriešnikovi prekáža živé svedomie. Preto lžipatriarcha navrhne na tajnej cisárskej porade a povie:

        — Trojnásobný úžitok budeme mať z toho, ak do ďalekej zeme Moravanov pošleme Konštantína a jeho brata. Po prvé ! Nikto nie je schopný, ako sú schopní oni, aby sa im vec zdarila; a ak sa zdarí: veľký rod Slovanov sa azda pripúta k Carihradu a k nášmu cisárovi a patriarchovi. Po druhé. Tam budú na nich číhať zo Salzburgu, z Pasova a Akvileje, a ak sa zapletú len trocha v učení, vyhlásia ich za bludárov a snímu ich s krku aj sebe aj nám. Po tretie ! Ak sa nevydarí ich poslanie, budeme môcť vždy a všade povedať, ako sme nemohli odbiť prosby kniežaťa Rastislava a ako sme miesto biskupa, ktorý má moc, poslali Slovanom iba obyčajného chorľavého kňaza Konštantína a jeho brata Metoda, ktorý nie je ani kňazom.

        Tajná cisárska rada sa s veľkou radosťou chytila prefíkaného návrhu a rozhodla, aby ho zakryla pred každým, ako znenazdania pred všetkými zaskočia Konštantína-Cyrila a Metoda a oni nebudú môcť ustúpiť. A hľa, tak sa aj stalo, Barda prekvapil všetkých, keď povedal Konštantínovi a Metodovi do tvári:

        — Je teda treba, aby ste tam šli vy dvaja !

        Konštantín-Cyril zbledne ešte viac ako bol bledý a povie:

        — Som nemocný na tele a unavený ďalekou cestou zo zeme Chazarov, ale rád pôjdem k Slovanom, ak majú písmená pre hlásky svojej reči. Ináč sa bojím, lebo povedaná reč sa podobá prednáške zapísanej na vode a ľahko sa obráti na bludárstvo. Keď však slovanský jazyk nemá písma, ako sa napíšu knihy poučné a bohoslužobné ?

        Slovanskí poslovia zosmutnejú a vyznajú:

        — Náš predošlý knieža Mojmír, a ešte viac terajší Rastislav, hľadali to, ale nenašli. My nemáme písma pre svoju reč.

        I Metodovi príde ľúto, ale dôverujúc v silu ducha svojho brata, vykríkne:

— Konštantín, brat môj milovaný, čuj ! Poznal si a vieš toľké reči. Rozlúštil a prečítal si knihu Samaritánovu, i tú, ktorú ti na Čiernom mori priniesli Rusi*), ba aj tajomný nápis na Šalamúnovom kalichu a v chráme Hagia Sofia. Pre tvoju silnú vieru sme na Cherzóne vyzdvihli ostatky svätého Klementa. Ak budeš chcieť, aj tebe dá Boh to, čo dáva tým, ktorí ho prosia. Ostatky svätého pápeža mučeníka pomôžu. Oteč nebeský, Boh Syn a Duch Svätý ti pošlú Múdrosť. Pros a hľadaj a dá ti Boh: Nájdeš písmo pre slovanskú reč, napíšeš knihy Slovanom !

        *) Menom „Rusi“ neoznačovali sa vtedy Slovania, ale germánsky kmeň. Bol to Vulfilov (gótsky) preklad.

        Podľa svojho doterajšieho zvyku odíde Konštantín-Cyril so svojím bratom do osamelého kláštora na modlitbu, pôst a bdenie.

        A pred zorou, ráno, na poludnie, pred večerom a v noci, bratia rehoľníci pridávali k svojim modlitbám ešte modlitbu za brata Konštantína-Cyrila, za Slovanov a všetky národy zeme:

Pošli Ducha Svätého a obnovíš tvár zeme !

Bože ! Ožiar nás tvárou svojou,

aby sme poznali na zemi cestu Tvoju,

aby prišlo všetkým národom spasenie Tvoje !

Nech Ta oslavujú národy, Bože,

národy nech Ťa oslavujú !

Bože ! Ožiar nás tvárou svojou,

nech sa radujú plemená,

nech sa veselia všetci ľudia !

Nech Ťa oslavujú národy, Bože,

národy nech Ťa oslavujú !

Pošli Ducha Svätého a obnovíš tvár zeme !

        Konštantínoví-Cyrilovi žiarily oči ako dva diamanty a bledá tvár sa mu zarumenila, ako by na snehu kvitly dve červené ruže.

        Zval k sebe často Mila a prosil, aby mu niečo rozprával; potom pozorne sledoval starcove ústa a z jeho pier čítal hlásky a zapisoval ich na tabuľky.

        Milo sa divil čudnej práci svojho pána; Konštantín vidiac jeho zadivený pohľad, pohladil ho po šedivých vlasoch a povedal mu:

        — Ak mi všemohúci a dobrotivý Boh dá Múdrosť, pôjdeme, Milo, k tvojmu rodu, k Slovanom, aby sme im priniesli Krista. Ale najprv strasieme s obuvi prach tohto mesta a trikrát si umyjeme ruky vodou požehnanou.

        A Milo sa radoval.

        — Múdrosť je družkou tvojou, pane ! Pamätam sa veľmi dobre. Bol si sedemročným chlapcom, keď si si vo sne vybral Sofiu, a Sofia značí Múdrosť. Povedal si, že je najkrajšia zo všetkých žiariacej tvári, ozdobená náramkami, zlatom, perlami a všetkou krásou.

        Konštantín sa zasmeje:

        — Dobrý Milo, múdrosť je naozaj najkrajšia, ale nie je ozdobená náramkami, ale rehoľníckym závojom a oblečená je, myslím, ako mníška Miriam.

        A znova si spomína Milo:

        — A keď ti, pane, bolo desať rokov, ja som sa ti vyznal. Povedal som ti všetko ako Bohu o svojom úteku z otcovského domu. Ty si ma vtedy objal malými rúčkami a opýtal si sa: — Milo, chceš, abv |om ti ja bol otcom ? Tebe a všetkým tvojim bratom Slovanom ? Rovno si povedal: — Otcom.

        Milovi sa z očí ticho lialy veľké, svetlé slzy.

        Brat Metod nepočuteľno ba úplne bojazlivo prechádzal okolo Konštantínovej cely a neopovážil sa ani vojsť do nej. Bolo to z veľkej úcty k práci a pre výčitky svedomia, lebo sa previnil voči bratovi, že toto robí. Za to tým viac vyhľadával Mila. A keď počul, že Konštantín-Cyril znovu dočkal rannú zoru a prebdel noc pri práci, zadumal sa:

        — A jeho zdravie je tak krehké !

        — Ako pôjde pán, — vzdychol si raz Milo, — ako pôjde nemocný na tele k našim Slovanom ?

        Metod sa zachvel po dva razy:

        — Ako pôjde ? A či chce ? Lebo či nájde, čo hľadá ? Či mu Boh dá, aby vytvoril, kde niet ešte ničoho ?

        A Milo sa už tešil, nevediac, čo myslí Metod, a dôverujúc vo svojho pána Konštantína-Cyrila:

        — Vracajúc sa od Chazarov, prechádzali sme krajom bezvodným a pustým. Pán bol chorý, vysilený a nemohol viac zniesť smäd. A zdvihnúc sa na nosidlách, povie: — Tu hrabte ! — a ukáže na miesto, kde nikto nezbadal ničoho. A hľa, našli sme vodu pitnú, sladkú a studenú a dali sme mu piť a občerstvili sme sa aj my, chváliac Boha. Dáva Pán môjmu pánovi, čo potrebuje !

        Čoskoro, jednej noci pred zorou to bolo. Mních, ktorého povinnosťou bolo bdieť a obchádzať kláštor so svetlom a v ustanovený čas budiť bratov k modlitbe; ten mních rozduchoval žeravé uhlie pre kadidelnicu a prišiel k semantrónu, aby — prežehnajúc sa najprv — naň zazvonil. Ked z jednej izby očuje spievanie. A čujúc, že to spieva brat Konštantín-Cyril, zaraduje sa veľmi a svolá všetkých bratov, ktorí práve vychádzali zo svojich ciel, aby prišli pred tie dvere a čuli, ako spieva spravodlivý. A Konštantín spieval:

        — Zjavil sa. Boh ! Aleluja ! Zjavil sa Boh, Aleluja ! Aleluja !

        Výjduc potom pred shromaždených bratov, oznámi im veľkú radosť:

        — Zjavil sa Boh ! Vyslyšané sú naše modlitby ! Zjavil sa Boh ! Složil som písmená a začal som slovansky písať slová evanjelia: Na počiatku bolo Slovo, a Slovo bolo u Boha, a Boh bol Slovo.       

        Ako počúvajú Konštantína a vidia jeho nadšenie, bratom rehoľníkom sa zdá, že nad jeho hlavou vidia rozdelený plameň ohňa práve tak, ako vtedy, keď apoštoli prehovorili cudzími slovami.

        A padnúc na kolená a klaňajúc sa, zaspievali jedným hlasom:

        — Zjavil sa Boh ! Aleluja ! Zjavil sa Boh ! Aleluja ! Aleluja !

Učenci.

„I shromaždili učeníkov, aby ich učili.“ (Ž. sv. C. kn. XV.)

        Na Morave, v Panónii a Slovinsku r. 863. — 866.

        V zime, v najkratší deň roku, hovorili starí Slovania, zlý duch tmy, diabol Čiernoboh má najväčšiu moc na zemi, kým drahý malý bôžik, Slniečko, je najslabší lebo ho Zlatá Mať práve rodí. A v ten deň sa Slovania najviac báli tmy, diabla a jeho potomkov Čiernych Vil, podzemných príšer Velhláv a všetkého, čo sa plazí.

        Preto starší z rodu a otcovia s prvorodenými synmi odišli do lesov, aby nasekali dubov, ktoré budú páliť na domácich ohništiach, aby im horely a osvetľovaly noc odháňajúc plameňom všetkých zlých duchov tmy. Ten dub Slovania volali Badnjak.*)

        *) stromček, ktorý Slovania a dnes Srbi na Štedrý večer kladú na oheň.

        A pred súmrakom, keď Badnjaky už boly prinesené najvážnejšia gazdiná rozdala deväť triesok z voňavého borového dreva každý jednej deve v najbelšom rúchu Devy zaspievaly, a zo všetkých domov vyšly gazdiné so svojimi dcérami, aby zapálily svoje triesky od ich ohňa a aby priniesly oheň na svoje kozuby pre svoje Badnjaky.

        Devy spievaly:

Teraz zapadne jasné slnko,

spustia sa mračné tmy;

teraz výjde zpod zeme

Čiernoboh a Čierne Víly.

Zapáľte svätý Badnjak,

nech horí, nech svieti ! Dbajte, aby nevyhasol,

neprestal horieť oheň svätý.

Na ohnište vyhasené,

Čiernoboh tmavý si sadne,

do domu Čierne Víly

razom k nemu prídu.

Dobra vtedy nebude,

ani doma ani v poli.

Nivy nám spustnú,

sýpky sa vyprázdnia,

statok nám pohynie,

drobné deti umrú.

Matky, ženy, národ celý

nariekať bude a plakať.

Zapáľte svätý Badnjak,

nech horí, nech svieti !

Dbajte, aby nevyhasol,

neprestal horieť oheň svätý !

        Triesky zo suchého smolnatého borového dreva horely jasným plameňom, a keďže ich bolo vždy viac a viac, ožiarovaly stále väčši a väčší okruh; zdalo sa, že tmavé tiene sa chvejú silnejšie a silnejšie a vždy viac a viac utekajú.

        Ženy sa radovaly, devy pokrikovaly, lebo im živé iskry praskaly okolo vlasov, a vyskakovaly, keď im žeravý uhlík padol na lono.

        V tej chvíli príde odkiaľsi znenazdania Gotšalk, namyslený vierozvest, ktorého nazývali Akefal alebo Bezhlavý, lebo neuznával nad sebou biskupa za svojho predstaveného, pretože vraj ,,zem Moravanov nie je ešte ničie biskupstvo“; a považujúc slobodu Slovanov za krátko trvajúcu, Rastislav mu nebol pravým svetským vladárom, a Ludvik Nemecký mu bol a bude vládcom, ale teraz — nie je ! Gotšalk šibal konským bičom a kričal rozčúleným hlasom a zlou rečou:

        — Sprostáci ! Pohani ! Badnjak je modla ! Badnjak je idol ! Beda vám, ak sa pokloníte modle ! Dostanete znak na svoje čelo a na svoju ruku, a všetci poznačení sa budú mučiť pred anjelmi a pred Kristom. A muky vaše budú ako uhryznutie šťúra. A kobylky vyjdú veľké ako kone a zlostné ako škorpióny. Tým je daná moc, aby škodily ľuďom, ak sa poklonia modlám.

        Gotšalk šibal ženy a devy konským bičom po rukách. aby vypustily horiace svetlá, ktorými sa zapaľujú Badnjaky, a strašne zúril.

        — Zvodkyne ! Evine dcéry ! Badnjak je idol, a ak mu obetujete, budete piť zo žlče Boha pravého, budete mučené ohňom a sírou pred anjelmi a pred Kristom. A dym vašich múk bude vychádzať na veky vekov. Nebudete mať nikdy pokoja, ani odpočinku ani vo dne ani v noci, ak obetujete idolu.

        Keď Bezhlavý chvíľami zastal, bolo čuť mládeneckú pieseň. To je skupina mladíkov, ktorá svoláva druhov, aby si vyšli na blízky vrch a tam aby dočkali zoru a pozdravili novorodené Mladé Slnko.

        Gotšalk zreve, že každý stíchne a strihá ušima.

        Mládenci spievali z plného hrdla a prichádzali stále bližšie, takže bolo čuť každé slovo piesne:

My ideme na vŕšky,

aby sme čakali jasné Slnko,

aby nám porodila Zlatá Mať,

malé dieťa, mladého Boha.

Daj, Bože ! Daj, Bože !

Sostúp, Bože, k nám na zem,

abys chodil medzi ľudom,

od dediny ku dedine,

od domu ku domu.

Daj, Bože ! Daj, Bože !

        Gotšalk sa triasol od zlosti. Stál s bičom sám proti silnej mládeži a pišťal:

        — Hlúpaci ! Blázni nepoznajúci Krista ! Voláte, aby Boh znovu sostúpil na zem, a neviete, že je písané: —-Keď sa na nebi ukáže znamenie druhého príchodu Kristovho, budú kvíliť všetky plemená na zemi. Syn Boží príde na oblakoch s veľkou mocou ako posledný sudca. Jeho hlava a vlasy budú biele ako vlna. Jeho oči ako ohnivý plameň, Jeho nohy ako med, keď sa roztopí v ohni. Jeho hlas ako šum mnohých vôd. Z úst Kristových výjde meč ostrý na obe strany.

        — Strašný je ten tvoj Kristus, ktorého nám ohlasuješ ! — vzopreli sa Slovania.

        Ale hľa, so slnečnej strany prišli na to dvaja Boží pocestní, Konštantín-Cyril a jeho brat Metod. Tí čujúc toto všetko, začali ľudu hovoriť hlasom milým a čistou rečou:

        — Pokoj s vami, synovia svetla a dcéry, čo čakáte so zapálenými fakľami v ruke, ako deväť múdrych pannien čakalo Snúbenca. Vidíme u vás dobrú vôľu a že prosíte neznámeho Boha, aby sostúpil k vám na zem a aby chodil medzi ľudom od dediny do dediny, od domu ku domu. Po čom teda nevedomky pobožné túžite, to vám my oznámime, že sa stalo. Boli pastieri, ktorí bdeli a držali pri svojich stádach nočnú stráž. A anjel Pána pristúpi k nim a sláva Božia ich ožiari, takže sa veľmi zľakli. Ale anjel povie: —Nebojte sa ! lebo hľa, oznamujem vám veľkú radosť: Panenská matka porodila Syna a to malé dieťa je mladý Boh, Spasiteľ, Kristus Pán náš ! A hľa, znamenie pre vás: Nájdete dieťatko ovinuté, ako leží v jasliach. — I naraz pripojí sa k anjelovi veľké množstvo vojska nebeského, chváliac Boha: — Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle ! — I šli pastieri a našli Matku Máriu a Jozefa a Dieťatko-Krista, ako leží v jasliach. — A keď videli, oznámili, čo im bolo o dieťati povedané a chválili Boha Spasiteľa všetkých národov.

        Čujúc slová učiteľov zaradujú sa Slovania a zvolajú:

Pacholiatko Kristus je drahé dieťa,

malučké, malučké;

Pacholiatko Kristus sa nám usmieva,

veselo, veselo !

        A Konštantín dodá:

Pacholiatko Kristus vás k sebe zve:

Poďte, poďte !

        Keď sa moravské knieža Rastislav dozvie, že Konštantin-Cyril a Metod prišli do jeho zeme a že sa už blížia k jeho sídlu, výjde pred nich ďaleko a privíta ich s veľkými poctami. Vo svojom dome však vynesie pred nich chlieb a soľ a stojac pozdraví ich zdravicou:

        — Vitajte v dome a v zemi našej, mužovia ctihodní a požehnaní. Vítajte, učitelia naši, ktorí budete pravú vieru vysvetľovať rečou slovanskou, aby všetci rozumeli slová spasiteľné. Vítajte, dobrodincovia naši, ktorí nám prinášate dar lepší a čestnejší nad všetko zlato a striebro, drahokamy a pomíjajúce bohatstvo. Vítajte, lebo nám dávate knihy písané písmenami, ktorých sme dosiaľ nemali, písmenami slovanskými a rečou Slovanov, takže odteraz vstúpime do veľkej spoločnosti národov — ďakujeme vám !

        Vtedy knieža Rastislav posbiera z celého národa učeníkov a odovzdá ich učiteľom, aby ich učili. A Konštantín-Cyril vidiac, ako radostne počúvajú nedeľné evanjelium, preloží čoskoro do slovanskej reči všetky cirkevné úkony a naučí učeníkov rannú, hodinky, nešpory, malé nešpory a svätú omšu.

        A v národe sa utvrdí, rozmnoží a zdokonalí viera kresťanská, najprv u tých, ktorí už boli pokrstení; a ktorí neboli, tí zatúžia po krste.

        Bol sviatok Turíc, keď knieža Rastislav privedie množstvo ľudu k rieke, lebo nijaká krstiteľnica by nepojala toľký zástup. I povie Rastislav kňazovi Konštantínovi-Cyrilovi za svoj ľud a ako krstný otec všetkých:

        — Učitelia naši a bratia ! Počúvajúc vaše naučenia a vidiac život váš, porozumeli sme a uverili. — Pripravení pôstom a modlitbou vychádzame pred vás. Bosí, odložiac rúcho vyšívané a ozdobené, odložiac všetky zlaté a strieborné okrasy, prichádzame k vám.

        A národ zaspieva:

Nahí sme prišli do života časného,

chudobne oblečení túžime vojsť do vody krstu,

lebo neoblečení sa vrátime pred bránu večnosti.

        Knieža Rastislav, krstný otec svojho ľudu, pokračuje:

        — Uvažujúc každý z nás, čo myslel, aké slová povedal, aké skutky konal a čo povedal diablovi, kajáme sa. Kajáme sa a vyslovujeme svojimi ústami a srdcom: odriekame sa diabla a všetkých jeho skutkov, jeho pôžitkov a všetkej jeho pýchy a otroctva.

        Národ sa obráti k západu, udrie sa rukou v prsia a trikrát opakuje:

        Kajáme sa a odriekame sa diabla a všetkých skutkov jeho a všetkých pôžitkov jeho a všetkej pýchy jeho a otroctva.

pof�Vpof�V�v7�V0o7�V�of�V�of�V{K
�of�V�s, prosíme, otče duchovný, do rieky, aby sme vošli do vody krstu svojimi nohami. Polej, prosíme, hlavy naše a pokrsti nás. Pokrsti nás, otče duchovný, aby vyšiel z našich duší duch nečistý a urobil miesto Bohu pravému a živému.

        A Slovania zvolajú pred kňazom a pred Bohom: Pokrsti nás, prosíme ! Pokrsti nás !

        A kňaz Boží Konštantín zdvihne hlas a opýta sa:

        Či veríte, Slovania, v jedného Boha, Otca všemohúceho, stvoriteľa neba a zeme, všetkého, čo je viditeľné a neviditeľné ?

        Slovania odpovedia všetci ako z jedného hrdla a z jedného srdca:

        — Veríme !

        — Či veríte, Slovania, v jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý pre nás ľudí a pre naše spasenie sostúpil s neba a stal sa človekom ?

        — Veríme ! Veríme !

        — Či veríte, Slovania, v Ducha svätého, Pána ktorý dáva život a hovorí ústami prorokov ?

        — Veríme ! Veríme !

        — Veríte, Slovania, v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev ?

        — Veríme ! Veríme ! Veríme !

        Hlásateľ Boží, Konštantín, zajasá v duši spolu s anjelmi strážcami krstených a vyzve ľud slovanský:

        — Vyznajte teda, Slovania, jeden krst na odpustenie hriechov a očakávajte vzkriesenie a život večný ! Vstupte  do vody krstu a vstupujúc modlite sa modlitbu Pána !

        A všetok ľud pokročí k rieke so sopnutými rukami a so sklonenou hlavou, modliac sa:

        — Otče náš, ktorý si na nebesách, posväť sa meno Tvoje !

        A kňaz Boží, Konštantín-Cyril, idúc, radom polieval ich vodou krstu a hovoril:

        — Slovania, služobníci Boží, ja vás krstim v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, teraz i po všetky veky vekov.

        Keď všetkých pokrstil, apoštola Slovanov zalejú slzy radosti; i padne na  kolená pred svojím Bohom, zatiaľ čo noví veriaci Kristovi zaspievajú radostný chválospev:

Oblečme biele šaty,

zapáľme sviece voskové,

povedzme: Bohu vďaka !

Druh  druha nech objíme v radosti,  

lebo naše hriechy sú smyté,

spievajme: Bohu vďaka !

To je počiatok blaženosti,

my máme podiel so svätými,

volajme: Bohu vďaka !

        Bratia Konštantín a Metod poučovali národ v kresťanstve čistou slovanskou rečou, učili mládež, písmu a zasväcovali učeníkov do bohoslužieb, i bolo, tak ako hovorí prorok: „Otvorily sa uši hluchým a rozviazaly sa jazyky nemým !“ Božie učenie sa vzmáhalo, Boh sa radoval, a diabol sa zahanbil.

        Ale zlý závistník, diabol, neznesie toho dobra. Čoskoro sa uskutočnilo Gotšalkovo zlomyseľné proroctvo, že úplná sloboda Slovanov nebude dlho trvať. Knieža Rastislav musí znovu uznať svrchovanú moc cisára Ludvika II. a kráľa Ludvika Nemeckého.

        A Gotšalk, ktorého prezývali Akefal alebo Bezhlavý, lebo neuznával nikoho za svojho predstaveného, obíde a pochodí radom všetkých pohlavárov, susedov kniežaťa Rastislava, aby ich poštval na Konštantína-Cyrila a na Metoda.

        Gotšalk vysvetľoval svetským vladárom: — Cisár Michal. Pijan nie je z Božej strany, preto aj jeho vyslanci musia byť diabli. Prišli k nám v rúchu ovčom, ale vnútri sú dravými vlkmi. Pozdravujú nás: „Pokoj s vami !“ — a prichádzajú, aby búrili Slovanov a aby vyzvedali. Zachcelo sa Carihradu našich zemí na Západe, keď je neschopný obrániť pred Saracénmi svoje vlastníctvo na Východe. Dvaja bratia sú zviera s dvoma rohami, ktoré zvádza obyvateľov Rastislavovej zeme, aby zožralo aj Slovanov aj ich zem. Keď sa však zviera zožerie, bude chcieť žrať ešte viac, a vtedy za ním prídu aj druhé zvieratá. Kto má rozum, nech vypočíta ich počet ! Pred duchovnou vrchnosťou Gotšalk zas hovoril: — Lžipatriarcha Fócius, prekliaty od pápeža i od Boha, pošle v naše strany svojich učeníkov, lžiapoštolov. Prišli ako mudrci z Východu a hovoria o svetle z Východu, a tmaví sú a prašiví, lebo Východ je plný tmy, bludov a moru. Na anjelov svetla premenil sa sám diabol a bludy svoje zakrýva v knihách napísaných písmenami a rečou, ktorou nehovorili ani apoštolovia, ani rímsky pápež, ani Gregor bohoslovec, ani Hieronym, ani svätý Augustín. Prišli prefíkaní robotníci, aby nám nakazili a pomiatli jazyky, takže nebudeme viac rozumieť jedni druhých; a z krásnej Cirkvi Kristovej bude veža babylonská. Kto má uši, nech slyší !

        Štyridsať mesiacov Gotšalk takto hovoril o Konštantínovi a Metodovi, kým oni štyridsať mesiacov prežili poučovaním slovanského národa v kresťanstve, učiac mládež slovanskému písmu a zasväcujúc učeníkov do bohoslužieb. A ich radosť bola veľká, keď videli niektorých mladých Slovanov pripravených a hotových, aby prijali posvätenie kňažstva a stali sa prvými kňazmi svojho národa.

        Práve vtedy sa do mesta Pasova shromaždilo viac biskupov, ktorým je daná moc, ktorú nemá jednoduchý kňaz, aby vkladali ruky na pripravených učeníkov a posvätili ich na kňažstvo; preto kňaz Konštantín-Cyril sa tam ponáhľa, aby svojim učeníkom priviedol biskupa, ktorý Slovanom vysvätí prvých novokňazov.

        Knieža Rastislav Konštantína-Cyrila krásne výstroji, dá mu znamenitý sprievod a odovzdá mu mnoho čestných darov pre biskupov. Knieža sám výjde pred mestskú bránu a podrží strmeň, aby kňaz Konštantín vysadol na beloša. Všetci mešťania sa shromaždili na hradbách a Metod a učeníci vyprevadili poslov ďaleko za mesto.

        Cesta bola ťažká a viedla cez mnohé husté a tmavé ihličnaté lesy, ale v Konštantínovej duši bolo jasno a on si spieval:

Pán je mojím pastierom,

nič mi nebude chybovať:

na zelenej pastve ma pasie,

na tichej ma vode napája.

Keby som šiel i údolím smrteľných tieňov,

nebudem sa ničoho báť:

lebo so mnou je palica Pánova,

a palica jeho ma teší.

        Po svojom príchode do mesta Pasova vstúpi pred shromaždených biskupov Konštantín-Cyril a poprosí:

        — Najctihodnejší duchovní otcovia ! Svätá Matka Cirkev katolícka žiada, aby ste učeníkov, ktorých sme pripravili na cestu Pánovu, vysvätili, aby boli učiteľmi, vodcami a kňazmi ľudu slovanskému.

        Biskupi sa podľa zvyku a starodávného predpisu opýtali:.

        — Vieš, že sú toho hodní ? A je niekto, kto by svedčil proti nim ?

        Vtedy vstanú tí, ktorých nahovoril Gotšalk, a vzoprú sa:

        — Nie sú učeníci nad učiteľa, a proti učiteľovi svedčíme, že prišiel z tmavého Východu, kde pustoší mor obrazoborstva a každého bludu, a kde zapierajú prvenstvo rímskeho pápeža.

        Konštanín sa zarazí.

        — Nevidíte na mne čierne rúcho a tí ktorí ho nosia, sú prední bojovníci v obrane svätých obrazov a jednoty Cirkvi ! Či neviete, že nosím ostatky svätého pápeža Klementa, lebo uznávam apoštolského námestníka Kristovho na zemi ?

        Ale tí, ktorých naučil Gotšalk, mu vpadnú do reči:

        — Nerobí ani rúcho bojovníkom, ani ostatky svätca svätým toho, ktorý ich nosí. A my ani nevieme, ani nevidíme, či neobsahujú bludy tie knihy, ktoré sú písané písmom a jazykom, ktorým nehovorili ani apoštolovia, ani rímsky pápež, ani Gregor bohoslovec, ani Hieronym, ani svätý Augustín.

        Konštantín odpovie pokojne:

        — Keď trúba vydá nejasný hlas, kto sa bude pripravovať na vojnu ? Keď poviete jazykom nesrozumiteľné slovo, ako porozumejú národy výzvu ? Ako povie niekto Amen !, keď nevie, čo mu hovoríš ?

        Protivníci sa vzopreli:

        — Keby bol Bohu milý ten jazyk, dal by mu už prv a od počiatku písmená a knihy.

        — Myslíte azda, — opýta sa Konštantín, — že Boh Stvoriteľ prestal stvárať a že nemôže alebo nechce stvárať ?

        Ale oni trvali na svojom;

        — Len trojaké písmo bolo v nápise nad hlavou ukrižovaného Krista; len tri jazyky sú vyvolené a sväté: hebrejsky, grécky a latinsky.

        Slovanský apoštol sa bráni:

        — „Jazykov je mnoho druhov,“ — hovorí svätý Pavol, — „ale ani jeden nie je bez významu !“ Pred Bohom sme všetci rovnakí ! Či dážď nebeský nie je pre každého ? Nesvieti slnko Pánovo na všetkých ? Nedýchame rovnako Boží vzduch ? Nuž ako môžete vyvyšovať len tri jazyky nad všetky ? Ako sa neohrozíte, preboha, ohlušiť a onemiť všetky ostatné národy a plemená sveta ? My poznáme mnoho národov, ktoré majú svoje knihy a oslavujú Boha každý svojím jazykom. Hľa, Arméni, Peršania, Góti, Avari, Chazari, Arabi, Egypťania a mnohé iné národy. Alebo ak nechcete tomu rozumieť, uznajte za sudcu Písmo sväté, keď hovorí: „Spievaj Pánovi celá zem ! Spievajte Pánovi všetky jazyky ! Chváľte Boha všetky národy !“ — A sám Pán Ježiš Kristus povedal: „Iďte po celom svete a kážte evanjelium každému stvoreniu !“ — A zas: „Iďte teda a učte všetky národy krstiac ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého !“

        Konštantín-Cyril hodí pohľadom vôkol a vidí, že všetky tváre sú nehybné ako vykresané zo žltého kameňa. Možno, že ho ešte nikto neodsudzuje, ale mu ani nikto neverí, ani s ním nesúhlasí. Preto zastane a umlkne.

        Ťažké ticho trvá dlho, kým najstarší z biskupov nepovie:

        — Vráť sa, Konštantín, a obzri sa po siedmich vierohodných mužoch, ktorí budú svedčiť o tvojich učeníkoch a o tebe samom.

        Konštantín sa ukloní hlboko ako pred svojím osudom a nepovie viac ani slova. Cítil, že jeho hruď je plná srazenej krvi.

        Pred východom čakal celý slovanský sprievod, ale zazrúc Konštantína, nikto sa neopovážil nič opýtať.

        Milo pochopí a ponáhľa sa po kone, ale ich neosedlá, lež na sivka a svojho pejka uviaže nosidlá pre svojho nemocného pána.

        Konštantín-Cyril si prial, aby sa hneď išlo, ale sa ľakal myšlienky, ako sa vráti k svojim učeníkom a Slovanom.

        Oni ho čakajú vo svojom bielom národnom rúchu, plní krásnej viery a čistého oduševnenia, a on nebude smieť pozrieť do ich drahých modrých očí, lebo ten pohľad je zamazaný čiernou pochybnosťou.

        — Moji milovaní, moji milovaní, moji milovaní ! — opakoval Konštantín a ležiac na nosidlách zakrýval si tvár, lebo sa hanbil.

        Kone šly krokom, a sprievod sa pohyboval pomaly ako pohrabný, ale Konštantínovi-Cyrilovi sa zdalo, že sa veľmi ponáhľa. A každá prekážka na ceste sa mu zdala vítanou: i rozvodnený potok i polámaný most, prietrž mračien i sosypaná cesta i sama jeho nemoc.

        Konštantín sa chvel na celom tele, lebo sa bál:

        — Keď vstúpim pred vás, milovaní moji, — ktorý z vás prvý klesne pochybnosťou ? U koľkých z vás sa otrasie viera ? Či ostane niekto, aby sa neodvrátil od Krista preto, že vám ho ohlasovaly moje poškvrnené ústa ?

        Z jeho očí neprestal tiecť potok slz, a jedinou útechou mu bola tichá modlitba:

        — Pane, Bože môj, pošli na mňa samého aj smrť, chorobu alebo najhoršie muky, ale dovoľ milostive aby sa nezmiatli moji mladí učeníci a ľud slovanský.

        Konštantín-Cyril trpel duševným bôľom, ale mlčal najhlbším mlčaním, takže jeho sprievod myslel, že ho trápi len telesná nemoc.

        Bol trpezlivý ako vždy, nič neprosil, na nič sa nesťažoval, ale svoj smrteľný strach nemohol udusiť. Nespokojne sa trhal na lôžku, svieral ruky, upieral ustrašený pohľad do diaľky, potil sa ľadovým potom. Ale ten smrteľný strach nebol strachom pred smrťou telesnou, ale pred smrťou duševnou. Všetkých tých, ktorí sa pohoršia.

        Milo poznal nemoc svojho pána, ale toľko trpieť ho ešte nikdy nevidel. A Milo čakal smrť svojho pána a nariekal v duši:

Beda mne, beda nám,

náš pocestný !

Náš javor, náš snem,

múdra hlava !

Kam ideš, naša sláva,

svätý obraz ?

Či zatvoríš svoje oči,

svätá relikvia?

Tvoje hrdlo, prečo umrelo,

duchovný otče ?

Naša cirkev, apoštol,

náš anjelu !

        Smutný sprievod sa pohyboval pomaly, ale Konštantínovi-Cyrilovi sa predsa zdalo, že veľmi skoro prišli na poslednú zákrutu, k tomu veľkému drevenému krížu, odkiaľ prvý raz vidieť hrad kniežaťa Rastislava a sídlo panovníka Moravanov.

        Konštantín-Cyril vypľul samú krv, ale sa dvihol, šiel pod kríž a padol na kolená. Modlil sa skrúšeno a vrúcne. Modlil sa a prosil Boha, čo ešte nikdy dosiaľ neprosil:

        Zázrak ! Pane Bože, urob zázrak ! Keď vstúpim pred svojich učeníkov a pred slovanský ľud, urob zázrak, Bože, aby sa nepohoršili a aby pre mňa hriešneho neopustili Teba, Kriste, Bože môj !

        A v sídle Moravanov bola veľká radosť, lebo múdry pápež Mikuláš I., slyšiac o peknej práci Konštantína a Metoda medzi Slovanmi, poslal po nich a pozval, ich, aby so svojimi učeníkmi prišli do večného Ríma.

        Metod sám vyzeral brata z hradnej yeže, a keď ho v diaľke zazrel sa vracať, sám sa ponáhľal k nemu, aby mu prvý oznámil radosť.

        A Konštantín-Cyril vstane s nosidiel a zdvihnúc ruky, zvolá:

— Nech je požehnaný Pán Boh,

Ktorý ťa pošle mne v ústrety !

Nech sú požehnané slová tvoje,

i ty, brat môj, buď požehnaný !

        A dodá ešte chváliac Boha:

—  Pane, Ty si mi svedkom,

ochrancom a útočišťom mojím !

Ty si ma oslobodil z vtáčieho osídla,

Ty si odvrátil od nás nevôľu !

        Cesta do Ríma viedla Konštantína, Metoda a ich učeníkov stále cez slovanské zeme: od Moravanov k panónskym Slovanom a ďalej medzi Slovincov.

        A cesta bola ako svadbovanie.

        Lebo mladí učeníci, pripravení a hotoví prijať posvätenie kňažstva z rúk samého pápeža, námestníka Kristovho, neprestávali sa radovať v Pánovi a veseliť sa v Bohu svojom.

        Mladí Slovania spievali svojej domovine:

— Nebudeš sa viac volať opustenou,

ani tvoja zem sa nebude nazývať púšťou,

lež volať sa budeš: spanilá moja

a zem tvoja: vydatá.

Lebo ako sa mládenec žení s devou,

tak sa synovia tvoji oženia s Cirkvou;

a ako sa raduje ženích neveste,

tak z teba sa bude radovať Pán !

        A ako sa okolo svadobného starostu hromadí vždy viac a viac svadobníkov, tak sa okolo Konštantína-Cyrila shromažďovalo vždy viac a viac mladých Slovanov.

        Keď Konštantín, Metod a družina mladých Moravanov prechádzala zemou Panóniou, dočká ich a prevedie s veľkou poctou Koceľ, panónske knieža, a privedie a odovzdá im štyridsať učeníkov, aby ich odviedli so sebou a učili ich slovanskej knihe. A aby oslávil tú udalosť, knieža Koceľ prepustí a oslobodí deväťsto vojnových zajatcov a otrokov.

        S rovnakou láskou ich príjmu tiež Slovinci; aj oni ich sprevádzali svojimi pohoriami od dediny do dediny a chránili od úrazu, ba mnohí si ich natoľko zamilovali, že opustiac všetko, šli za nimi.

        Domagoj, chorvátsky bán, túžobne čakal slovanských apoštolov, lebo poznal ich prácu a od vyslancov pápeža Mikuláša sa dozvedel, že sú pozvaní do Ríma a že z ďalekej Moravy pôjdu stále slovanskými zemiami až k Jadranskéme moru. A keď Domagoj počul, že idú práve hranicou jeho ríše, ponáhľal sa k nim a odviedol so sebou vyvolených chorvátskej mládeže, z ktorých niektorí už boli pripravení na vysviacku chorvátskym biskupom v Ninu, ale predčasná biskupova smrť to prekazila.

        Na jednom prieseku, pri rozvetvenom dube, ktorý národ nazýval Kmeň, utáborila sa Konštantínova družina mladých Moravanov, panónskych Slovanov a Slovincov, ke chorvátsky bán Domagoj priviedol k nim ešte aj mladých Chorvátov.

        A Domagoj povie:

        — Svätý Otec, pápež rímsky Mikuláš dozvediac sa o tebe, Konštantín, zatúžil ťa vidieť ako anjela Božieho.

        Aj ja, Konštantín, slyšiac o tebe od poslov apoštolských, ktorí prešli mojou zemou, zatúžil som ťa vidieť. A hľa, dožívam sa šťastného dňa a prichádzam pred teba.

        Chorvátsky bán Domagoj sa hlboko ukloní kňazovi a apoštolovi Slovanov Konštantínovi-Cyrilovi a pokračuje:

        — Privádzam so sebou vyvolených chorvátskej mládeže. Urob, prosím, aby aj oni boli účastníkmi šťastnej spoločnosti, nauč aj ich knihe slovanskej. A ktorých uznáš za najpripravenejších a najhodnejších, tých zaveď pred Svätého Otca a popros ho v mene ich, v mene mojom, v mene nášho národa a katolíckej Cirkvi, aby položil na nich ruky, aby nám boli kňazmi.

        Konštantín-Cyril v radosti rozšíri ruky, ako by chcel objať Domagoja a všetku chorvátsku mládež, a potom zdvihne pravicu a požehná ich tri razy:

        — V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

        Bán Domagoj vyhlási:

        — Ako tvoja cesta, Konštantín, vedie z Moravy rovno do Ríma, i keď prechádzaš horami a dolinami, práve tak — hoci sú pozdĺž mojej ríše dalmátske mestá a biskupstvá patriace pod carihradského patriarchu — naše biskupstvo ninské viaže chorvátsky národ rovno so Svätým Otcom, rímskym pápežom. A dal by Boh, aby Chorváti ostali pri námestníkovi Kristovom a Petrovom v budúcnosti a vždy.

        — Amen ! — odpovedia jedným hlasom i Konštantín-Cyril i Metod.

        Na rozvetvený dub, ktorý ľud vola Kmeňom, učeníci Gorazd a Kliment upevnili kríž složený z dvoch bielych brezových vetví.

        Pod dub sa shromaždila slovanská mládež a posadali si na mäkkú jesennú trávu.

        Z trávnika vyrastá šťavnatá otava a z nej smelo vykukujú bielo-fialové kvety jesienok; okraj lúky tvorí lístie kapradín ozdobené modrými zvončekami a vetvičkami, ktoré sú plné bobúľ čiernych, červených a žltých.

        Mladíci sú bratia jedného jazyka, preto sa shovárajú, ako by sa poznali už oddávna; Slovania z juhu sa vypytujú Slovanov zo severu; potom zas Moravania a Panónci počúvajú, a Slovinci a Chorváti rozprávajú:

        — Moria sú plné saracénskych pirátov, preto sa istejšie cestuje po pevnine. Preto prešli Chorvátskom bulharskí vyslanci, ktorých poslal chán Boris-Michal do Ríma k pápežovi a do Regensburgu ku kráľovi Ludvikovi Nemeckému; cez chorvátske zeme prešli i poslovia západného rímskeho cisárstva na Východ, i pápežskí legáti biskupi Pavol a Formózo idúci do Bulharska a do Carihradu.

        — Teda vy, Chorváti, viete, ako je v Bulharsku ? — opýta sa Klement, ktorý túžil poznať bulharský národ.

        — Chorváti sú na svetovej križovatke ! — povie Ján, bývalý pustovník z Čiech.

        — Chorváti sú na ceste i Ludvikovi Nemeckému i cisárovi carihradskému, — nadhodí Naum a potvrdí sám sebe: — Áno !

        — Bulharský chán sa dal pokrstiť pred troma rokmi a s ním bolo pokrstené i mnoho bulharského ľudu. Kmotrom bol sám cisár Michal III., preto sa chán Boris odteraz volá Michal, knieža Bulharov.

        — Vzal si Bulhar za kmotra Michala Pijana, nuž nie div, že sa teraz potáca medzi Východom a Západom ! — zasmeje sa Naum a prisvedčí sám sebe: — Tak veru !

— Novopokrstenému Borisovi-Michalovi poslal lžipatriarcha Fócius veľký list a hneď vyniesol pred neho za priehrštie pochybností a ťažkostí, týkajúcich sa viery. A Fócius stále obviňuje rímskeho pápeža a prosí bulharského chána, aby bol vždy verný Carihradu, ak nechce páchnuť bludárstvom a zájsť konečne do samého pekla.

        — I poľakal Fócius úbohého človeka, — vpadne opäť Naum. — Tak veru ! Ako by ho nepoľakal, keď mu napíše, ako musí kresťanský panovník dôstojne chodiť, ako musí pomaly hovoriť, ako sa musí na pol úst usmievať, a iné darebnosti.

        — V Carihrade bolo všeličo, čo mohlo a muselo mýliť novopokrstené bulharské knieža. A v Carihrade sa málo starali o novú kresťanskú obec. Preto Boris-Michal poslal poslov ku kráľovi Ludvikovi do Regensburgu a k pápežovi do Ríma a poprosil ich, aby mu poslali kňazov a biskupa, ktorí by bulharský národ vyučovali v pravej viere Kristovej.

        — Lebo po Bulharsku sa potuloval akýsi svetár, ktorý sa vydával za kňaza, — doplní Naum, — a učil všeličo a krstil prevrátene. Áno ! A to Bulharov tak rozzúrilo, že tomu ňucháľovi odrezali nos; čo síce nie je chvályhodné, ale dá sa rozumieť.

        Vypravovateľ prikývne Naumovi hlavou a pokračuje:

        — Múdry pápež Mikuláš I. poslal hneď do Bulharska dvoch biskupov: Pavla a Formóza. Idúc tam, prešli aj chorvátskou zemou a mienili ísť z Bulharska i ďalej do Carihradu, lebo im pápež sveril listy pre cisára Michala, Bardu a Ifócia.       

        — Ktorým sa viac nemôžu doručiť nijaké zásielky ! — podotkne Naum.

        Idúc zo severu, nevedeli ešte, čo sa všetko stalo v Carihrade, preto im Chorváti aj to rozprávali:

        — Cisár Michal Pijan nemal detí, a jeho strýc Barda myslel, že on nastúpi na cisársky trón. Vládol už aj tak odvtedy, čo cisárovnú Teodoru zatvorili do kláštora, logotéta Teoktista v žalári zahrdúsili a patriarchu Ignáca vypovedali na ostrov Terebint. Barda bol cézarom a prvým človekom cisárstva; Fócius, patriarcha ho poslúchal vo všetkom; prekážali mu len prefíkaný komorník Damián a tvrdohlavý Bazil Makedónec. Lež „líšky Damiána“ zbavil sa Barda týra, že jednoducho rozkázal, aby ho otrávili; ťažšie a celkom ťažko to bolo s „hlavatým levom“. Bazil Makedónec stal sa totiž „cisárovým príbuzným“. — Bazil vyhnal svoju ženu Máriu a vzal si najprv cisárovu milenku Fiudoxiu Ingerinu, lebo tak to chcel Michal Pijan, aby mohol - alej smilne žiť; a potom ako náhradu za ten čin dostal cisárovu peknú sestru Teklu, ktorú preto znovu vytiahli z kláštora. Lžipatriarcha to všetko pokojne pozoroval a mlčal. A bolo to v čase, keď pápež Mikuláš I. veľmi horlivo bránil nerozlučnosť a svätosť manželstva, pri čom nebál sa ani moci ani násilia kráľa Lotára. — Bazil sa teda stal „cisárovým príbuzným“ a tým ešte horším súperom Bardovým. Bardu malo rado vojsko, ale Bažil vedel vynovieť zakrpatencovi a bojazlivcovi cisárovi Michalovi, preto ten ho vyvyšoval vždy viac a viac v službách i v hodnostiach.

        — Nože rozpovedz im ten čudný Bardov sen ! — pobáda Naum vyprávača.

        — Aký sen ? — opýta sa zvedavo Ján, bývalý pustovník.

        — Snívalo sa Bardovi, že ide s cisárom Michalom v slávnostnej procesii k chrámu Svätej Múdrosti. Keď vstúpili do chrámu, na všetkých oknách stáli anjeli a na cisárskom sedadle vedľa oltára sedí ctihodný starec, hlava apoštolov, svätý Peter.

        — Zapamätajte si, opravdu svätý Peter sa prisnil Bardovi ! — zdôrazní Naum.

        — Apoštolovi po ľavej a pravej strane stáli dvaja, obri, oblečení ako komorníci do krátkych tuník s mečmi.

        — I to je dôležité ! — upozorní Naum. — Obri sú oblečení ako komorník Bazil Makedónec.

        — Pred apoštolom Petrom kľačí Ignác, sosadený patriarcha a roní slzy. Prosí hlavu apoštolov, aby mu pomohol. Svätý Peter je zamračený, ustarostený a mlčanlivý.

        — Naozaj taký bol, ako v skutočnosti pápež Mikuláš I.! — vysvetlí Naum.

        — Zrazu sa svätý Peter opýta Ignáca. „Ukáž kto ti ublížil ? — A ctihodný patriarcha pozrie očami na Bardu, potom na cisára Michala a zas na Bardu. Vtedy pristúpi ten obor z ľavej strany a vyvedie Bardu z chrámu. Apoštol nepovedal ani slova, ale Barda vedel, že ho obor vonku rozseká mečom; a to isté ten zprava urobí s cisárom Michalom.

        — A zastrašil ten strašný sen Bardu? — opýta sa Ján“.

        — Nie ! Naopak ešte ho rozdráždil, aby sa pomstil Ignácovi. A Barda poslal na ostrov Terebint krvilačného Ptaolemena, príbuzného Fóciovho, ktorý odteraz ešte ťažšie mučil úbohého starca, zabraňujúc mu aj prijímať.

        — Či Bardu ani trocha netrápilo svedomie ? — opýtalo sa naraz niekoľko hlasov.

        — Myslim, že áno ! No, on chcel svoje zločiny a svedomie utopiť v novej krvi. A svedomie sa hlásilo k slovu aj vo sne aj vo skutočnosti: Keď odchádzal na ostrov Krétu proti Saracénom, veľmi sa obával, lebo nový plášť mu bol prikrátky a to si vysvetľoval  tak, že aj jeho život bude krátky. Zľakol sa aj toho, že mu sestra na nové rúcho vyšila Petrova, a ten hlúpy vták nevidí smrteľné nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí. Najviac sa však strachom zachvel, keď mu s ramena spadol svrchník, keď pred odchodom vchádzal do chrámu Matky Božej „dobrej cesty“. — Preto trasúc sa od zúfalstva prosil, aby sa Bazil Makedónec a sám cisár Michal zaprisahali najťažšou prísahou, že mu na ceste neurobia nič zlého. Prosil ich, aby sa tá prísaha napísala. A Fócius doniesol kalich s vínom premeneným na Kristovu krv a do nej namočili pero a ňou podpísali prísahu cisár Michal a Bazil Makedónec.

        Mladí poslucháči čujúc o ošklivom zneuctení svätej veci, upreli oči na biely kríž na rozvetvenom dube.

        — Ale ani tá najstrašnejšia prísaha nepomohla Bardovi ! Cestou na ostrov Krétu utáborily sa vojská na Tráckej rovine pri Keposi. Cisár Michal Pijan na radu Bazilovu a na protiveň Bardovi nariadil dlhý oddych, hoci vojsko bolo odpočinuté, netrpezlivé a nespokojné v tomto pustom kraji. Uprostred vojenského tábora, ako to vždy býva, bol rozložený šiator cisára Michala, vedľa neho šiator Bazila. Makedónca, kým Bardov bol trochu povyše, na malom briežku. Vojská maly rady svojho vojvodcu cézara Bardu, preto Bazil vynaložil všetku silu, aby ho urobil nenávideným u dôstojníkov a u cisára. Teraz sa naskytla príležitosť, a Makedóncovi sa podarilo, že opitého cisára prestrašil až k šialenstvu tým, že vzdorovitý Barda rozložil svoj stan povyše cisárovho, aby ukázal, že čoskoro bude nad Veličenstvom Michalom III. — Pre túto urážku a viditeľné sprisahanie proti svojmu cisárovi a pánovi, vynesie Michal Pijan pri nočnom pití. opitý nad svojím ujcom smrteľný výrok. Na druhý deň nezabudol na svoj úžasný strach, ale zachveje sa pred svojím ujcom ešte väčšmi, keď ten príde k nemu do stanu nádherne oblečený a ozdobený všetkými okrasami vysokej hodnosti. A keď Barda drzo žiada, aby cisár odvolal svoj rozkaz a poslal vojsko proti Kréte alebo ho vrátil domov, to Michal chápe ako heslo vzbury a výkrik, na ktorý sa sbehnú pobúrení vojaci a tasenými mečmi napadnú svojho cisára. Zbabelec cisár sa svalí na kolená pred Bazila Makedónca a pobozkajúc jeho mocnú pravicu, úpenlivo ho prosí o pomoc. A Bazil ukáže „vernosť“ cisárovi a pred jeho očima zabije mečom cézara Bardu, svojho zúrivého súpera. Tá vražda sa stala vlani, roku 866 na jar. A tým sa skončil vojnový pochod na nekresťanských Saracénov. Vojská, nepriateľa ani nevidiac, vrátily sa domov.

        — Hanebné ! — pomyslí si a povie mnohý.

        — Nie ! Ba s triumfom ! — opraví Naum. — Vojská sa vrátily do Carihradu, ako by oslavovaly najslávnejšie víťazstvo. Áno ! Ako by vyhnaly Saracénov nielen z ostrova Kréty, ale z celého povrchu zemského do hlbokého Oceánu. Fócius, ináč veľký Bardov priateľ, vyviedol celý Carihrad v slávnostnej procesii k privítaniu. A držal pozdravnú reč, pričom nazýval Michala Pijana: „Vzoro-cisárom, pýchou cisárstva, slávou vlasti a príkladom všetkých kresťanov.“ — A celý Carihrad spieval:

Korunovaného, múdreho, svätého cisára,

nech Boh zachová mnoho, mnoho rokov !

        — Či celý Carihrad volal takto ? rozčúli sa Kliment a Ján.       

        — Len jedna deva sa protivila. Svätá mníška Miriam neznesie toho, ale vynesie výrok: „Hanebnú vojnu si viedol, cisár ! Prelial si krv brata svojej matky; ó beda, beda ti !“ — A mníšku Miriam za tieto slová ukameňovali.

        Mládež spustí zrak a umlkne.

        — O niekoľko dní neskôr, vlani na Ducha včas ráno, pozval cisár Makedónca Bazila k sebe a opýta sa ho: „Miluješ ma ty nado všetko ? Chceš mi byť verným vždy až na veky vekov ? Podrobuješ sa mi, svojmu Cisárovi, vždy a vo všetkom ?“ — Hlavatý Makedónec odpovie bez premýšľania a bez zdráhania sa, a Michal Pijan, abv ho vyskúšal, povie: „Vyzleč sa do naha !“ Bazil poslúchne a cisár vezme kožený bič, pošibe silno Makedóncovi telo a potom hneď ho začne bozkávať.

        — To bola hlúpa skúška vernosti ! — rozhnevá sa Naum.

        — A carihradský ľud sa zadivil, keď vchádzajúc na Ducha do chrámu Svätej Múdrosti, zbadá pri oltári dva cisárske tróny, lebo poznali len jedného cisára. A skutočne do chrámu vojde len jeden cisár Michal a za ním obyčajný sprievod Bazil mal na sebe krátku tógu a meč ako nosia komorníci. Ale keď cisár príde pred oltár, nesníme podľa zvyku korunu z hlavy, ale vystúpi po schodoch a obráti sa tvárou k ľudu. Každý zatíchne, horiac zvedavosťou, čo teraz bude; cisár mávne rukou a jeho tajomník začne čítať: „Nehodný cézar Barda dal podnet k sprisahaniu a podlým klamom vylákal Veličenstvo cisára zo sídelného Carihradu do prekliatej doliny tráckej. A keby verný komorník Bazil nebol odkryl zločin a keby mocnou pravicou nebol ochránil Veličenstvo cisára, Veličenstvo cisár by bolo zbavené života a cisárstvo cisára. Preto toho človeka zastihol zaslúžený trest a Bazila chce cisár Michal III. bohato odmeniť. Hoci Bazil je Veličenstvu ako otec a mohol by mu byť rodičom, predsa Veličenstvo cisár Michal III. vyhlasuje Bazila svojím milovaným synom. A ešte viac ! Nech milovaný adoptovaný syn sa odteraz so mnou delí i o cisárskú dôstojnosť a moc a nech Bazila Makedónca od dnešného dňa každý pozdravuje a ctí ako cisára ! Amen !“ — Michal sníme svoj purpurový olášť a zlatú korunu a ozdobí hlavatého Bazila Makedónca.

        — Toľko vďačnosti ? — zadiví sa Ján, ale Naum sa poponáhľa:

        — A ako odpoveď svrhne čoskoro cisár Bazil cisára Michala a zasadne sám na trón a vládne ako samovládca. A ospravedlňuje svoje skutky, ako by mu tak bolo prisúdené. Tak veru ! V mladosti, hovorí, mal sen, ako ho istý svätec pošle do Carihradu, lebo cisári sú slabí i cisárstvo je slabé, a Makedónec je silný, nuž treba, aby mocný posilnil, čo je slabé !

        — Veriac vo svoje poslanie — pokračuje vyprávač — cisár Bazil Makedónec prvého dňa svojej samovlády zájde do chrámu a verejne oplače svoje hriechy. A položiac cisársku korunu na schody pred oltár zaviaže sa sľubom, že svoju silu a život použije k tomu, aby z cisárstva vyhnal nekresťanských Saracénov. Preto hľa, cisár Bazil Makedónec už uzaviera spojenectvo, s cisárom Ludvikom, aby obidvaja cisári východného a západného rímského cisárstva spoločnými silami vyhnali stúpencov Mohamedových z kresťanskej Európy. Cisár Bazil vyženie Focia a dosadí mučeníka Ignáca za carihradského patriarchu. On prosí pápeža Mikuláša I., aby svolal do Carihradu ôsmy cirkevný snem, aby znovú zavládla pravda a pravovernosť.

        — Nevyspytateľné sú cesty Božie ! — vzdychne si mladý Sava. — Kto vie, či Prozreteľnosť vo svojej vševedúcnosti nevybrala silného krotiteľa koni, aby skrotil, zmiernil a viedol ľudí ?

        Ale proti tomu sa postaví mladý Gregor Dobre, miláčik Domagojov, ktorý dosiaľ úporne mlčal, ale ktorý nežným okom z pod tmavého obočia všetko pozoroval a pozorne sledoval:

        — Nemôže byť požehnané, čo bolo bezprávim dosiahnuté a na nespravodlivosti založené. Lož je od počiatku prekliata a neslobodno čakať dobro od zločinnosti.

        — Keď sa spojí kresťanský cisár Západu s kresťanským cisárom Východu, — opýta sa Sava, — či nebude svetom vládnuť Kristus ?

        — Bojím sa, — odpovie Gregor Dobre, ako by si už dávno pripravil odpoveď na tú otázku, — bojím sa, že srdcia oboch sú prázdne ako priepasť, ktorá zíva na nás Slovanov z Východu i zo Západu.

        Na kraj sa spúšťal súmrak a duše slovanskej mládeže pri týchto slovách sa tiež zamračily.

        Gregor Dobre dokončí započatú myšlienku:

        — Idúc po lávke cez priepasť, neslobodno sa obzerať ani na ľavo ani na pravo. Treba ísť rovno. A rovno pred nami, na juh, je Skala, na ktorej horí Svetlo — Večné Svetlo v Cirkvi. Tú Cirkev na Skale vystavil sám Kristus, Pán náš, lebo Skala sa volá Peter.

        Medzi mládež prišli Domagoj, Konštantín-Cyril a Metod. Čuli posledné slová Gregora Dobre a požehnali ho.

        A dobrák Milo nasbieral mnoho chrastiny z rozvetveného duba Kmeňa a položil na ňu množstvo suchých vetví z voňavých jedlí.

        — Kým som bol chlapcom, — povie Milo svojmu pánovi Konštantínovi, — mladí Slovania sa shromažďovali a pálili slnovratné ohne. Teraz je toľko slovanskej mládeže spolu nuž som si spomenul na náš starý zvyk ak, pravda, nie je hriešnym ?

        Konštantín-Cyril sa nežno usmeje a Milo mu poďakuje pohľadom a zapáli svoju vatru šepkajúc, ako by spieval:

Nech plameň vatry

siaha až k nebesám !

Iskričky, iskry

nech sú Bohu poslami

našej lásky !

        Vatra horí a zrenice všetkých sa hľadením do svetla plameňa rozširujú. I malé jesienky v tráve znovu roztvoria lupienky, ktoré pred súmrakom zatvorily.

        Slovanská mládež, ktorá ešte pred chvíľou viedla ťažké reči, skočí na nohy a začne snášať chrastinu a vetvy, a čím väčší bol ohnivý stĺp vatry, tým viac ich to pudilo, aby ešte viac prikladali.

        Plameň siaha vysoko nad rozvetvený dub Kmeň, roje iskier letia pod samé nebo. Celý kraj je osvetlený, všetky tváre ožiarené a jasné.

        Vtedy Gorazd zvolá:

Hľa, všetci, čo prikladáme na vatru,

sme ako oblečení ohňom

a opásaní iskrami.

O kiežby oheň spálil všetko tŕnie a bodľač,

a očistil naše srdcia,

aby boly ako vypálené zlato !

A láska naša kiežby bola žeravá,

ako žiar najhorúcejšej vatry

plameňa Božieho !

A národ, ktorý chodí vo tme,

kiež vidí svetlo vatry !

A zem kiež sa osvieti !

A kiež nás tma nikdy neobklopí,

ale kiež vždy svieti Svetlo sveta,

Svetlo života — Kristus.

        Stĺp ohňa a dym vatry dvíha sa rovno do výšky ako z obety Ábelovej, ktorá bola Bohu milá.

Vo večnom Ríme.

„Dozvediae sa o takom mužovi pápež Mikuláš, pošle po neho, túžiac ho vidieť ako anjela Božieho.“ (Ž. sv. C. kn. VI.)

        V rokoch Pána 868. a 869.

        Rím už dávno prestal byť sídelným mestom jedného svetového cisárstva, lebo silná rímska ríša sa rozpadla; a obidvaja cisári, ktorí sami seba volali cisármi rímskymi, sídlili ďaleko od Ríma; jeden na Východe, v Carihrade, druhý na Západe, v Achene. Ale Rím predsa ostal hlavným mestom sveta, lebo v ňom je prestol hlavy apoštolov Petra a pápežov, jeho nástupcov. ,,A ten svätý trón“ — volá Teodoret — ,,má moc nad všetkými cirkvami sveta ! On ostane vždy slobodný a čistý vo viere. A nepoškvrní ho ani dych bludov, lebo tých, ktorí na ňom sedia, chráni zvláštna milosť apoštolská, aby učiac hovorili správne.“ Svätý Maxim srovnáva Svätú stolicu so „Slnkom večnej jasnosti“, a svätý Gregor Nazianský, ktorého si Konštantín-Cyril vybral za učiteľa a ochrancu, velebí pápežov, volajúc ich „vladármi pravovernosti božskej symfónie“.

        S hrdinským vodcom mníchov, Teodorom Studitom, i Konštantín-Cyril a jeho brat Metod od mladosti verili a vyznávali, že rímski pápežovia sú praví nástupei veľkého apoštola Petra, ktorému Kristus Pán s klúčami od nebeskej brány odovzdal moc nad Cirkvou. Oni sa ešte v Carihrade rozhodli isť do Ríma k pápežovi, preto niesli so sebou cez slovanské zeme ostatky svätého mučeníka pápeža Klimenta, ktorého vyzdvihli z Čierneho mora pri Cherzóne. Konštatnín-Cyril a jeho brat Metod ponáhľali sa radostne do Ríma, aby im svätý Otec vysvätil učeníkov a dal Slovanom kňazov.

        Slovanskí apoštolovia ochotne šli pred rímskeho pápeža, aby ich súdil a rozsúdil:

        Či ich knihy slovanské učia pravého Krista ?

Pápež.

„I prijme pápež knihy slovanské a posvätí ich a položí na oltár.“ (Ž. sv. C. kn. XVII.) „Nenechajte naše učenie !“ (Ž. sv. M. kn. VII.)

        V Benátkach a v Ríme roku 867. a 868.

        Čím ďalej od slovanského kraja k Benátkam, tým viac sn mení nádherný azúr Jadranu vo farbu zelenkastú, sivú a nánosy bahna kalia jasnosť mora.

        Plachetnica sa pomaly pohybuje, lebo morská hladina je tichá, hoci je už neskorá jeseň, ako by na dosah zimy.

        Učeníci Konštantína-Cyrila túžobne čakajú, aby zazreli suchú zem a mesto, ktoré má šťastie uchovávať sväté ostatky evanjelistu Marka, ktoré sú zachránené pred nekresťanskými Saracénmi a pred tridsiatimi siedmimi rokami prinesené z Alexandrie do Benátok.

        Mladý Sáva sa oduševňuje:

        Keď náš učiteľ Konštantín prinesie a položí sväté ostatky pápeža mučeníka Klementa na oltár evanjelistu Marka, stretne sa svätec so svätcom a radostne sa pozdravia, a my budeme spievať plným hlasom slovanskou rečou v chráme cudzieho mesta: „Pane, dobre je nám tu byť, vystavíme si tu tri stánky !“

        Ale keď slovanská mládež zazrela ostrovy piesku a blata a močaristé lagúny Benátok, ozvaly sa v ich srdciach slová druha Nauma:

        — Cudzie mesto, v tebe vädnú tisíce chorvátskych rukojemcov, ktorí svojím biednym životom ručia, že náš Domagoj a naši Chorváti nebudú dýchať slobodou ! Tak veru !

        A prvá zvesť, ktorou Benátky privítaly Slovanov bola, že múdry pápež, ktorý Konštantína s učeníkmi pozval k sebe do Ríma túžiac ho vidieť ako anjela Božieho, že veľký pápež Mikuláš I. umrel.

        Konštantín-Cyril zakvíli v duši ako kedysi Jób:

        — „Kde je teraz nádej moja ? Kto uvidí moju nádej ?“ — A bratovi a učeníkom povie nahlas:

        — Poďme, milovaní, aby sme sa v chráme svätého Evanjelistu pomodlili za pokoj duše veľkého nebožtíka.

        Z chrámu svätého Marka práve vychádzal benátsky dóža Ursus Patriciacus, človek nízkeho vzrastu, silných svalov, až nemotorne širokých svalov a bokov. Za dóžom kráčali páni radcovia.

        Slovania sa postavia stranou, kým títo vyjdú, ale dóža Ursus spozoruje cudzincov, rozkročí sa pred samými kostolnými dverami, ako by bol pánom nielen Benátok, ale aj chrámu a svätého Evanjelistu:

        — Hej vy tam ! Dovolil som vám, aby ste vystúpili na ľavý breh, ale kto vám dovolil, aby ste sa túlali po meste ?

        Všetci páni radcovia nahrnú sa do dverí a zaplnia ich svojimi hlavami, zvedaví čuť a vidieť, čo sa pred chrámom robí.

        — Som sluha Boží, kňaz, — odpovie Konštantín, — a priviedol som mládež k domu Pánovmu. A pozri, všetci sú bez zbrane, hoci sú junákmi a vyvolenými kniežat slovanských: Rastislava, Kocela a Domagoja.

        Dóža Ursus dupne nohami nemotorne, akým sám bol a hlava sa mu naplní krvou od jedu:

        — Tvoji poslovia oznámili, že ideš z Moravy do Ríma, a zatajili, že cestou shromažďuješ slovanských buričov ! Lebo Rastislav sa búri proti Západu, Koceľ proti Východu, a ten posledný, najhorší vodca slovanský, proti Východu i Západu a proti nám samým. Nechce byť Domagoj so solunským biskupstvom a s nami pri Carihrade, ale mimo nás a proti nám ide rovno do Ríma. A pirátom je a vodcom pirátov !

        Páni Benátčania sypali z besných očí strely na mladých Slovanov, ľutujúc, že ich už svojimi pohľadmi nemôžu zraniť, ako kedysi šípy ranily mladé telo svätého Sebastiána.

        — Sluhom Božím nazývaš sám seba, — kričal dóža, — a si neverným učeníkom Fóciovym a nehodným kňazom znovu dosadeného patriarchu Ignáca, lebo miesto do Carihradu sa ponáhľaš do Ríma. Ale vieme, že sa aj Rímu spreneveríš, ako si zradil svoj materinský jazyk grécky.

        Chorváti si stanú do prvého radu, a Konštantín-Cyril zdvihne pravicu, ako by chcel rukou zadržať dóžove urážky. Ale Ursus Patriciacus neprestane:

        — Povedz, človeče, ako si sa odvážil a kto ti dal právo, aby si napísal a dal knihy sprostákom ?

        Apoštol Slovanov sa pokúsi hovoriť, ale cesta nie je vhodná k dišpute, a srdcia Benátčanov boly tvrdšie od cesty, po ktorej sa chodí.

        — Bludárstvo ! Bludárstvo ! Bludárstvo ! — vyhadzoval mu na oči dóža a benátski páni a nakoniec aj ľud z cesty.

        — Miesto, aby pme oslavovali Boha vyvolenými a svätými jazykmi: hebrejským, gréckym a latinským, bude sa odteraz v chráme erdžať, revať, vrešťať a krochkať tvojím jazykom !

        A keď Konštantín-Cyril videl, že tí by skôr rozvalili chrám svätého Marka, aby jeho kamením ukameňovali Slovanov, než by ich prijali, zavolá svojich učeníkov a povie:

        — Nechajme ich ! Poďme ! Budú nás súdiť tí, ktorým je daná moc, aby sväzovali a rozväzovali.

        — Nevolá sa tento dóža nadarmo Ursus Patriciacus, — poznamená Naum, — „šľachtický medveď“! Tak veru !

        I dobrák Milo musí povedať:

        — Krákali ako vrany na sokola.

        Po Mikulášovi I. nastúpil na Petrov prestol pápež Hadrián II.

        Cnostný starec-mních bol tri razy zvolený; dva razy vo svojej skromnosti voľbu neprijal, ale súc zvolený i po tretí raz, nemohol neprijať tú najväčšiu hodnosť a najväčšiu povinnosť. Pápež Hadrián však vo všetkom natoľko nasledoval svojho veľkého predchodcu, že ho pomenovali „Nikolaicus“.

        Keď sa teda pápež Hadrián II. dopočul, že Konštantín-Cyril s bratom a s učeníkmi prichádza do Ríma a že prináša ostatky svätého mučeníka pápeža Klementa, sám výjde im v ústrety s biskupmi a kňazmi a pobožnými mužmi so zapálenými sviecami v rukách.

        Stretnúc sa, Konštantín-Cyril, jeho brat, učeníci a sprievod kľaknú si, aby na kolenách pozdravili pápeža a v ňom hlavu apoštolov, námestníka Kristovho; a pápež Hadrián a všetci biskupi, kňazi a pobožní Rimania padli na kolena pred svätými ostatkami, ktoré v ebenovej skrinke na svojich ramenách nosili štyria mladí Slovania: Gorazd, Klement, Ján a Gregor Dobre.

        Pápež svojimi rukami zakryje tú skrinku brokátom červeným, ako je mučenícka krv, ozdobenými palmami, krížikmi a hviezdami. Kňazi pristúpia so striebornými kadidelnicami, aby okadili ostatky voňavým tymiánom.

        Ctihodný starec vezme k sebe na pravicu Konštantína, na ľavý bok Metoda. Biskupi a kňazi príjmu do svojho stredu Slovanov, vítaných hostov.

        Biskupské palice v sprievode opravdu označujú dobrých pastierov. Cirkevné zástavy sa trepú od nadšenia a radosti veriacich. Veľký vyslanecký kríž slovanských apoštolov ako by sa vznášal nad hlavami. Sväté ostatky mučeníka pápeža Klementa žehnajú na ľavo a na pravo všetok ľud.

        Procesia vchádza do mesta Ríma s veľkou slávou. Zemské ostatky svätcove vnášajú do chrámu, ktorý je oddávna jeho, lebo ho volajú menom svätého Klementa. Tu pápež Hadrián slúži slávnostnú poďakovaciu omšu a kňazi a ľud spievajú: „Teba, Boha chválime !“ A so všetkými ako by spolu plesaly okrasy na stĺpoch, ambonoch a oltároch. Plamienky všetkých sviec, lámp a večných svetiel veselo poskakujú. Sochy a obrazy svätcov z freska slasťou sa usmievajú.

        A hľa, v neznámom chráme ďalekého mesta Ríma dobrákovi Milovi sa zdá, že z jedného obrazu na stene pozerajú na neho známe oči. Skoro vykríkol od údivu: Veď to sú také oči, aké na milom obraze dýkou kedysi prepichol Janis obrazoborca ! To sú oči Panny zo solunského chrámu Hagia Sofie ! To sú oči Panny Sofie — Svätej Múdrosti...! Len že tu Panna nerozširuje ruky, aby dlaniami ukázala nebo, ale drží na rukách malé Dieťa.

        A ešte viac sa zaraduje Milo:

        — Ako je to dieťa podobné môjmu pánovi Konštantínovi, kým bol malý ! . . . Naozaj, naozaj ! Sedemročný Konštantín si vybral Sofiu za družku, a hľa, v Ríme Panna Svätej Múdrosti drží na rukách jeho.

        Pane, zmiluj sa nad nami ! Kriste, zmiluj sa nad nami ! Pane, zmiluj sa nad nami !

        Slovania v Ríme neokúsili ešte ničoho okrem chleba a vody; tri dni nevzali do úst ničoho, a poslednú noc prebdeli v modlitbe.

        Vrchný sudca, pápež Hadrián II., nariadil, aby biskupi Formózo, Gauderich a Arzénius, a spolu s nimi veľmi učený knihovník Anastázius, preskúmali slovanské knihy láskavo ale pozorne. Skúmanie je dokončené. Prišiel deň rozsudku. V predvečer Zjavenia Pána roku 868. rozsúdi sa konečne a vynesie výrok odsúdenia alebo schválenia Námestník Kristov všetkým biskupom kňazom, veriacim. Cirkvi a svetu oznámi alebo strašné ,,anatema“ alebo radostné ,,nech je požehnaný jazyk slovanský.“

        Pane, zmiluj sa nad nami ! Kriste, zmiluj sa nad nami ! Pane, zmiluj sa nad nami !

        Slovania vôbec nevychádzali z kláštora svätého Andreja, a idúc teraz do Lateránu ulicami mesta Ríma, prechádzali so sklopeným pohľadom okolo všetkých domov, budov a pomníkov. Zdalo sa im neskromným a nemiestnym pozieť na čokoľvek. Báli sa, aby niečím neodvrátili svoju pozornosť z jednej jedinej myšlienky a modlitby. Nádej a pochybnosť, úfanie a pochybovačnosť kolísaly ich duše. Chvíľami sa zatriasli od nepríjemnosti pri myšlienke na nechutné prijatie v Benátkach, potom sa tešili pekným privítaním v Ríme, a zas sa chveli obavou, že Rimania pozdravili len ostatky svätého Klementa, a nie ich — Slovanov.

        — Pane, zmiluj sa nad nami ! Kriste, zmiluj sa nad nami ! Pane, zmiluj sa nad nami !

        Vo veľkej lateránskej dvorane, ktorá mala meno Aula Conzilii, ostali vzadu na poslednom mieste. Zo zlatých mozaik na stenách ich strašily apokalyptické zvieratá. Slovania si spomenuli na Gotšalkove strašné tresty. Šelest vody v porfyrovom vodomete uprostred dvorany sa im zdal ako tichý plač ich matiek a sestier.

        — Pane, zmiluj sa nad nami ! Kriste, zmiluj sa nad nami ! Pane, zmiluj sa nad nami !

        — Incipit examinatio! — ozve sa dvoranou hlas biskupa Formóza, aby oznámil počiatok skúšania a rozhodovania.

        Cirkevný sbor sa pomodlí spievajúc:

        — Duch Svätý, Bože, zmiiuj sa nad nami !

        Stredom dvorany vznikne chodník, lebo každý sa vyhnui naľavo alebo napravo, aby pustil napred Konštantína-Cyrila.

        Slovania zbadajú v apside na sudcovskom stolci pápeža Hadriána II. Šedivý starec bol oblečený celkom bielo, s bielym kamelaukumom na hlave a vyzeral tak vznešeno, že boli pevne presvedčení, že všetko, čo povie a urobí, musí byť dobre a neomylne.

        A pápež Hadrián II. začne:

        — Konštantín, pýtam sa ťa so všetkou láskou: chceš pristúpiť pred stôl náš apoštolský ? Chceš nám ozajstne a pravdivo vyložiť, čo sa ťa budeme pýtať ? Chceš sa ochotne podrobiť nášmu súdu ?

        A Konštantín-Cyril odpovie jasno a srozumitelne:

        — Celým svojím srdcom chcem, lebo vo všetkom sa shodujem s jednou, svätou, katolíckou, Kristovou Cirkvou.

        — Vďaka Bohu, — zašepce pápež a obráti sa k biskupom: — Bratia, urobili ste, čo sme vám sverili ?

        Biskup Formózo odpovie za seba a za Gaudericha, Arzénia a Anastázia:

        — Preskúmali sme učenie a knihy Konštantínove, jeho život a vieru. Hotoví sme svedčiť.

        Sbor spevákov sa modlí:

Od všetkého zlého, vysloboď nás, Pane !

Od každého hriechu, od hnevu svojho,

od úkladov diabolských, vysloboď nás, Pane !

        — Konštantín, — pokračuje pápež, — odpovedz nám, či si pri učení slovanského ľudu učil vždy len to, čo je písané v božských knihách Svätého Písma ?

        — Tak som robil !

        Konštantín, povedz nám, či si vždy pozorne zachovával ústne podanie pravoverných Otcov ? Či si sa vždy držal usnesení Cirkevných Snemov a nariadení Svätej stolice Apoštolskej ?

        — Tak som robil !

        — Konštantín, či vyslovuješ anatéma nad každou hereziou a bludárstvom, ktoré sa dvíha proti tejto svätej Cirkvi katolíckej ?

        — Anatéma !

        — Konštantín, či veríš i to, že jediným pôvodcom starého a nového zákona je Boh, Všemohúci Pán ?

        — Verím !

        Biskup Formózo, Gauderich a Arzénius a spolu s nimi veľmi učený knihovník Anastázius dosvedčia tiež o Konštantínovi-Cyrilovi, že v jeho knihách písaných slovanským jazykom niet ničoho, čo by nebolo vzaté z Písma Svätého a z pravoverných Otcov, a že nenašli ničoho, čo by bolo proti kánonom.

        Starec pápež zvolá s mladickým zápalom:

        — Konštantín, v Kristu vyvolený náš syn, túto vieru nech ti teda zveľadí Pán v pravú a večnú blaženosť !

        — Amen ! — potvrdia biskupi, kňazi a ľud.

        Slovania kľaknú a začnú plakať od radosti.

        Cirkevný sbor zaspieva:

Vyslyš modlitby naše, všemohúci Bože !

Daj, aby sa dokonalosťou Tvojou doplnilo to,

čo by mala vykonať poníženosť naša.

Skrze Pána našého Ježiša Krista,

ktorý žije spolu s Tebou,

a panuje spoločne s Duchom Svätým,

teraz až na večné veky, amen !

        Pápež Hadrián vstane a prevýši všetkých svojou výškou.

        Slovania hľadiac cez slzy nevideli viac na stenách apokalyptické strašidlá, ba zlaté mozaiky sa im zdajú ako mnohé svätožiary okolo hlavy svätého Otca.

        — S trojnásobnou radosťou — prehovorí pápež stojačky — prijímame knihy slovanské. Posväcujeme ich a zanesieme ich do chrámu svätej Márie, kde je kolíska Kristova. I do chrámu hlavy apoštolov Petra ich zanesieme, a odtiaľ do chrámu učiteľa národov Pavla. Nech sa tu číta liturgia nad knihami slovanskými a z nich tri dni a tri noci. Nech jazyk slovanský bude požehnaný od Boha i od nás a od celej Cirkvi katolíckej, apoštolskej, Kristovej !

        — Požehnaj, Bože ! — zaznie veľkou lateránskou dvoranou Aula Consilii.

        „Vďaka Bohu ! Vďaka Bohu ! Vďaka Bohu !“ — búchaly srdcia Slovanov, ale ústami nemohli od veľkého šťastia vysloviť ani slovo.

        — A ak sa niekto opováži, — pohrozí pápež, — ak sa opováži potupiť knihy slovanské, nech je vylúčený z Cirkvi, kým sa nepolepší, lebo je vlkom a nemá miesta v ovčínci.

        — Anatéma !

        — Deti milované ! — obráti sa pápež Hadrián ku Slovanom.

        Ale keďže tí stáli vzadu na poslednom mieste v dvorane, pápež síde s trónu a zájde k nim a stane sa podľa slov evanjelia: „povýši ich, lebo sa ponížili.“

        — A vy deti milované, Slovania, verte, vyznávajte vieru svoju a oslavujte Boha živého jazykom svojím požehnaným. Nech sa splní slovo Písma svätého: „Nech chvália Pána všetky jazyky, a nech rôzne jazyky ohlasujú veľkolepé skutky Božie!“

        Mladí Slovania začnú hlasno vzlykať ako dieťa urážané cudzím človekom, keď sa ocitne v náručí rodiča. Pápež Hadrián láskavo požehná každého z nich zvlášť a prehovorí teplo, ako s deťmi:

        — Slovania, deti milované, ktorí z vás sú pripravení a odhodlaní, na tých položím svoje ruky, aby boli kňazmi svojmu slovanskému rodu.

        A obrátiac sa ku Konštantínovi-Cyrilovi zvolá:

        — A ešte viac ! Pastiera biskupa chcem dať slovanskému ľudu. A viem a verím, že brat náš Konštantín je najhodnejší a najdôstojnejší, aby prijal hodnosť a ťarchu biskupa, nakoľko je človek schopný prijať Ducha Svätého.

Biskupi zaspievajú jedným hlasom:

Pripáš si, junák, ku bedrám svoj meč,

hodnosť svoju a krásu svoju,

lebo národy padnú pod tvoju moc !

        A kňazi a ľud zaspievajú, ako by spieval celý Rím:

Teba, Boha, chválime, Teba Pána vyznávame,

Teba, Večný Otče, celá zem zvelebuje,

Tebe všetci anjeli, Tebe nebesia a všetky mocnosti,

Tebe cherubíni a serafíni neustále prespevujú:

Svätý svätý svätý. Pán Boh zástupov !

Piné sú nebesá a zem velebnosti slávy Tvojej !

        Slovania pozrúc na svojho Konštantína-Cyrila videli, že je nadzemský krásny a že sa zdvíha so zeme.

        Pieseň otvorí strechu nad ich hlavami. Ukáže sa modrá obloha neba. A všetci sa zdvíhajú do výšky.

        Oni sklopia oči.

        V jednom okamihu sa im zdá, že ich duše osvetlené najhorúcejší n a najdokonalejším svetlom viery cítia Boha, že ho vnímajú a vidia z tváre do tváre.

Sľub.

„Nenechajte naše učenie !“ (Ž. sv. M. kn. VII.)

        V Ríme na začiatku roku 869.

        Mnohé trápenia zlomily krehké a nemocné telo Konštantína-Cyrila; upadne do ťažkej choroby a leží už mnoho dní.

        Dlhým nádvorným stĺporadím gréckeho kláštora svätého Andreja v Ríme chodia hore-dolu mladí Slovania a medzi nimi Metod. Mlčia. Ba i klopkanie sandálov a dunenie krokov na kamennej dlažbe sa zdá príliš hlasným.

        Nemocného v jeho skromnej cele navštívil sám pápež Hadrián II.

        Vtedy pápež prišiel do refektára medzi Slovanov a povedal im milo:

        — Mnoho zemi prešiel váš učitel a apoštol, a Boh ho priviedol sem, aby dušu odovzdal nebu a svoje telo nechal vo večnom Ríme.

        Brat Metod sa zachveje:

        — Naša matka, keď sme odchádzali do ďalekého sveta, prosila: ,,Deti, sľúbte mi ! Ten, ktorý z vás bude žiť najdlhšie, nech shromaždí všetky hroby dcér a synov mojich okolo hrobu otcovho a matkinho.“ — A my sme jej povedali, že nech sa jej stane po vôli.

        Starec pápež rýchlo odpovie:

        — Našu Cirkev v Lateráne voláme Matkou všetkých cirkví, a rímsky pápež je Otcom všetkých kresťanov. Hrob ctihodného muža bude naozaj pri Otcovi a Matke ! Hľa, dám mu svoju hrobku v chráme svätého Petra, lebo ho milujem ako svojho syna pre jeho svätosť. Alebo nech odpočíva v chráme svätého pápeža Klementa, ktorého biele ostatky priniesol sem od Čierneho mora, a viem, že ho svätec miluje.

        Mladí Slovania chodia hore-dolu dlhým kláštorným stĺporadím. Mlčia. To, čo dosial každý tajili pred samým sebou, bolo vyrieknuté.

        — Konštantín-Cyril, učiteľ a apoštol Slovanov, umiera.

        Starček Milo očkuje v kláštorskej záhrade štep broskyne do mandle a zvlažuje svoju prácu hojnými slzami. Spomína si na Solun, na perivoj v dome pána drungaria Leva a na detstvo svojho pána:

        — Keď sa narodil, bol slabý, malučký ako strieborná kropenička na svätenú vodu. Na krste mu kňaz dal prvý raz prijímať. Namočil prst do kalicha a priložil ho k ružovým ústočkám dieťaťa a malý sal krv Kristovu a usmial sa ako anjelik. Bolo to rozumné, milé, pobožné dieťa ... Ako ja štepím na divú mandlu broikyňu, aby bola šľachetným ovocím, tak aj on zošľachtoval všetko okolo seba ... Pre neho, kvôli nemu, a jemu som sadil v záhrade kvety, ktoré mal najradšej. Na starobu stávam sa opäť záhradníkom, aby som kvetami zdobil jeho hrob.

        Metod ako chodí so Slovanmi kláštorným stĺporadím, rozmýšľa o svojom bratovi:

        — Hľa, v slabom tele aký silný duch ! Darom silného rozumu a darom veľkej múdrosti ho obdaril Boh Duch Svätý. Jeho duša je osvetlená natoľko, že poznáva i to čo prevyšuje rozsah obyčajných milostí. Kto bude naším učiteľom, keď nás on opustí ?

        V tom sa z nemocničnej izby ozve spev, ako by spieval anjel:

— Videl som Božie zjavenie !

Bolo mi povedané: Pôjdem do domu Pánovho,

a moja duša sa teší a moje srdce raduje.

Obliekam na seba rúcho mníšské a rúcho omšové.

Spievam. Spievam. Spievam ...

Lebo odteraz nepatrím viac zeme ani svetu:

Celý sa odovzdávam svojmu Bohu, Svoriteľovi.

        Otec Cyril — lebo odteraz takto skromne sa nazýval biskup, učiteľ a apoštol Slovanov — otec Cyril žil ešte päťdesiat dní. A keď sa priblížil čas, aby prijal pokoj a presťahoval sa z tohto života do večného, svolá a shromaždí okolo seba svojich najdrahších: brata Metoda, svojich učeníkov mladých Slovanov a dobrého starca Mila.

        — Pomodlime sa ! — vyzve, a nemôžuc zdvihnúť nemocné telo z lôžka, zdvihne ruky a modlí sa k Bohu, hovoriac cez slzy:

        — Pane, Bože môj, ktorý vždy vyslyšíš tých, ktorí konajú Tvoju vôľu a boja sa Teba a zachovávajú Tvoje prikázania, vyslyš moju poslednú modlitbu ...

        — Vyslyš Kriste ! — šepcú Slovania.

        — Chráň, Pane, verné stádo svoje, ktorému si mňa ustanovil za pastiera a vysloboď ho od bezbožnej a pohanskej zloby...

        — Vysloboď nás, Pane !

        — Znič bludárstvo, Pane, a rozšír Cirkev svoju ! ... Lebo Tvojím darom je, že si nás ráčil poslať, aby sme kázali evanjelium Tvojho Krista ľudu slovanskému . .. Rozšír Cirkev svoju, Pane ! spoj jednomyseľne všetkých ľudí ! Vdýchni do ich sŕdc lásku ...

        — Rozšír Cirkev svoju, Pane !

        — Chráň, Pane, národ slovanský. Bráň ho mocnou svojou pravicou, zakryho ochranou svojou ... Národ slovanský, ktorý si mi, Pane, sveril, národ slovanský odovzdávam do Tvojich rúk, Bože môj ...

        A zahľadiac sa na svojho brata, povie:

        — Hľa, brat Metod ! Druhovia sme boli pri spoločnej práci a jednu brázdu sme orali. Ale ja teraz padám do hrobu a končím svoj deň ... A ty, brat, veľmi miluješ kláštor na Svätej Hore ... Ale pre Horu nenechaj našu započatú prácu, nenechaj naše učenie, neopúšťaj našich Slovanov ... tak budeš spasený.

        A Metod vyslovil sľub:

        — Sväté sú tvoje slová, Cyril ! Sväté sú tvoje slová i mne i všetkým tvojim učeníkom.

        — Sväté sú nám tvoje slová ! — potvrdia všetci.

        — Pôjdeme k Slovanom s tvojimi knihami, Cyril, pôjdeme a budeme ohlasovať Krista všetkým Slovanom od Jadranu k moru Severnému aby sme boli spasení !

        — Aby sme boli spasení !

        Cyril sa usmeje:

        — Pristúpte, bratia moji a deti moje, aby som vás všetkých pobozkal svätým bozkom !

Ako krásne je, keď bratia žijú spolu:

ako olej na hlave Áronovej,

ako rosa na Hermone, ktorá padá na hory Sinajské.

Ako krásne je keď bratia žijú spolu !

        Cyril zatvorí oči od blaha a šepce, ako by spieval:

        — Požehnaný Boh ! Požehnaný dobrý Boh, ktorý nás nedá za korisť našim nepriateľom. Požehnaný Boh, ktorý nás vyvedie z pokúšení a ochráni pred zlým. Amen.

        Nastane dlhé ticho, ktoré zväčší Milov hlas:

        — Dokonal Cyril. Odovzal ducha svojho Pánovi. Nežije viac medzi nami Svätec.

Knihy pre robotníkov v Nemecku.

        Azda niet Slováka, ktorý by nemal príbuzných, alebo známych v Nemecku. Veď desiatky tisícov našich slovenských robotníkov pracuje v Nemecku. Šli tam, aby pomohli sebe a svojim rodinám. Pravda, vďačne by ste sa im odvďačili aspoň maličkosťou, ale neviete čo im poslať a ako to urobiť ?

        Spolok sv. Vojtecha Vám vďačne poradí a pomôže. Naši robotníci v Nemecku nepotrebujú peňazí, veď peniaze tam šli zarobiť pre seba i pre Vás. Nepotrebujú ani výživu pre svoje telo, lebo tej majú aspoň toľko ako Vy doma. Potrebujú však a veľmi mnoho duševného pokrmu, lebo väčšina z nich nevie po nemecky a ťažko je byť dlhé mesiace v cudzine bez priateľa-knihy.

Posielajte im slovenské časopisy a slovenské knihy.

        Spolok sv. Vojtecha má mnohotisíc svojich členov-robotníkov v Nemecku. Veľmi mnoho listov nám píšu, pýtajú si časopisy a knihy. Vďačne im posielame a oni by aj vďačne platili za ne, ale vieme dobre ako ťažko je v týchto časoch posielať peniaze za hranice. Mnoho potrebujú, mnoho si aj pýtajú, ale bohužiaľ len málo môžu dostať.

Pomôžte im v tejto potrebe a v týchto ťažkostiach. Urobíte im radosť a zavďačíte sa im, keď im pošlete do daru knihy, alebo časopisy.

Urobte to takto:

        Napíšte nám do Spolku sv. Vojtecha, že chcete poslať časopis, alebo knihu niekomu do Nemecka. Ten časopis, alebo tú knihu, pošle Spolok rovno na adresu Vami poslanú do Nemecka a Vy zaplatíte cenu knihy, alebo časopisu Spolku sv. Vojtecha.

Čo si pýtajú naši robotníci z Nemecka najviac ?

        Časopis „Plameň“. Vychodí dva razy do mesiaca a jeho cena do Nemecka je: Ks 22.

        Časopis „Pútnik“. Vychodí raz za mesiac a jeho cena do Nemecka je: Ks 15.—.

MODLITBOVÉ KNIŽKY:

        Po práci dobre im padne v nedeľu tichý kútik kostola. Už tisícky „Jednotných katolíckych spevníkov“ sme im poslali. Cena jednotného kat. spevníka do Nemecka je: v plátne Ks 14.—, v koži so zlatorezom Ks 36.—.

POUČNÉ KNIHY:

        Praktická príručka jazyka nemeckého. Z tejto knižky už tiež tisícky šly do Nemecka a naši robotníci si v listoch chvália, ako im pomohla pri osvojení si jazyka nemeckého. Cena je: Ks 18.—.

        Spoločenské pravidlá pre mládencov. V cudzom svete slovenský robotník musí sa ukázať v dobrom svetle, preto je dobré, keď si osvojí náuku o slušnosti. Cena tejto knižky je: Ks 18.—,

        Margitka. Výchovné čítanie pre devy. Cena: Ks 13.—

        Na okraji hlbín. Výchovné čítanie pre devy. Cena: Ks 25.—.

        Dievčatá pohovorme si. Cena: Ks 22.—.

        Dievčatá, čo myslíte ? Cena: Ks 17.—.

        Osobnosť Ježiša Krista. Krásne úvahy o živote Pána Ježiša. Cena: Ks 18.—.

        Sociálny katechizmus. Veľmi časová knižočka. Cena: Ks 4.—.

        Hovorme správne po slovensky. Veľmi praktická knižka pre ľudí, ktorým cudzie prostredia kazí reč. Cena: Ks 8.—.

Z ĽAHKÉHO ČÍTANIA:

        Búrka od východu. Protiboľševický román. Cena: Ks 37.—.

        Boli dvaja bratia. Román z baníckeho života. Cena: Ks 19.—.

        Dewajtis. Román lásky ku rodnej hrudi. Cena: Ks 29.—.

        Dúha nad srdcom. Román o predávačke novín. Cena: Ks 7.—.

        Vianočná pieseň. Novely biednych a utláčaných. Cena: Ks 25.—.

        Zlaté dno. Román remeselníka. Cena: Ks 23.—.

        Trenčín-Trnava. Novely zo slovenskej minulosti. Cena: Ks 25.—.

        Z Bratislavy do Chicaga. O Slovákoch v Amerike. Cena: Ks 36.—.

        V tôni polmesiaca. Román z tureckých dôb. Cena: Ks 30 —.

        Narodil sa Pán. Krásny román z dôb Kristových. Cena: Ks 6.—.

        Pod slobodným slnkom dva sväzky, Román z minulosti Slovincov. Cena: Ks 50.—.

        Sv. Peter v Ríme. Známy román z čias prenasledovania kresťanov. Cena: Ks 13.—.

Ceny sa rozumejú pre Nemecko. Započítané je len malé poštové, ktoré je do zahraničia vyššie ako doma. Pri objednávke viacerých kníh na jednu adresu, poštové trovy sú menšie.

Urobte radosť svojim v Nemecku, obráťte sa na nás, vďačne Vám poradíme, pomôžeme a sprostredkujeme takéto spomienkové podarovanie príbuzných v Nemecku. Tieto ceny sú záväzné len do 15. jan. 1942.