C. CREVOLA Ježiš Kristus. naozaj vstal z mŕtvych.
Vydáva Posol Božského Srdca Ježišovho v Trnave 1944.
KATOLÍCKE
SPISY — ČÍSLO 27.
C. Crevola:
Vydal
Posol Božského Srdca Ježišovho.
Pôvodný titul tohto dielca: II facto
storico della risurrezione di Christo. Napísal Constanzo Crevola, S. J.
Preložil Ján Popluhár, S. J. — Rehoľná vrchnosť povolenie udelila v
Bratislave dňa 6. apríla 1944, pod číslom
44/1944. Cirkevná vrchnosť v Trnave schválenie udelila dňa 17. mája
1944, pod číslom 3035/1944.
Kníhtlačiareň Urbánek a spol. v
Trnave.
Svätý
Pavol apoštol v prvom liste Korinťanom (hlava pätnásta, verš 17.) smelo a s
mužskou otvorenosťou vyhlásil: ak Kristus nevstal z mŕtvych, márna je vaša
viera. O niekoľko riadkov vyššie (vo verši 14.) povedal: ak Kristus nevstal z
mŕtvych, márne je naše kázanie. A hneď (vo verši 19.) dodáva aj toto: ak iba v
tomto (zemskom) živote máme nádej v Kristu, biednejší sme od všetkých ľudí.
A
to je veru tak !
Ak
Kristus naozaj vstal z mŕtvych, ako to predpovedal, opravdu je Syn Boží
v tom smysle,
v akom to tvrdieval. Ale aj naopak, ak nevstal z mŕtvych, hoci to veľa ráz
predpovedal, bol obetou sebaklamu alebo rovno klamárom. Ak Kristus bol obetou
sebaklamu alebo klamárom, nadarmo sme pokrstení v jeho mene, nadarmo sme
uverili jeho učeniu, nadarmo sme dôverovali jeho slovu, nadarmo sme nosili a
nosíme jarmo kresťanského života, ktorý vyžaduje od nás toľko obiet, zriekaní a
— veru aj hrdinskosti. Ak Kristus nevstal z mŕtvych, sme naozaj najbiednejší a
najnešťastlivejší ľudia na svete.
Kristovo
vzkriesenie všetky časy pokladaly za hlavný dôkaz
nášho náboženstva. V kresťanstve sa vždy všetko točilo okolo Kristovho
zmŕtvychvstania. Keď apoštoli chceli jasne a nakrátko povedať, čo sú, povedali
prosto: Sme svedkovia vzkriesenia Ježiša Krista ! (V Apoštolských skutkoch I,
22.)
Význam
Kristovho vzkriesenia pochopili aj neverci a bezbožníci všetkých časov a preto
vždy zúrivo napádali tento fakt, ktorý — ako to sami uznávajú — ak je dejinnou
skutočnosťou, znamenal by triumfálne víťazstvo kresťanstva nad neverou.
Cieľom
tohto sošitu je ukázať, že Kristovo vzkriesenie je
naozaj jasne a neodškriepiteľne dokázaná dejinná pravda. — Chceme dokázať
bezvýhradnú pravdivosť slov dejepisca Gfrôrera, ktorý
sa obrátil z racionalizmu práve vedeckým skúmaním otázky Kristovho vzkriesenia:
»Ak by som neprijal tieto fakty (skutočnosť Kristovho zmŕtvychvstania), nemám
práva nijaký iný fakt starých dejín pokladať za dostatočne dokázaný; lebo niet
inej historickej udalosti, ktorej dôkazy by sa mohly čo len
porovnať s nepodvratnými dôkazmi Kristovho vzkriesenia.« ( Stimmen
aus Maria-Laach, XXI, 123—125.)
Po
tomto sa nečudujeme, že neverci sa silou-mocou namáhali Kristovo vzkriesenie
vyhlásiť za rozprávku. Mnohí racionalisti v nedávnej minulosti hodili sa na srovnávajúce skúmanie starých náboženstiev, aby mohli
dokázať, že viera vo vzkriesenie zakladateľa kresťanstva, Ježiša Krista,
vyvinula sa zo starých povestí, mýtov východných náboženstiev, najmä z
takzvaných tajomných kultov, mystérií. Ale tento pokus modernej kritiky nemôže
sa ani tým chváliť, že by bol novým. Už v druhom storočí po Kristu žil neverec Celsus. (Dozvedáme
sa o ňom zo spisov cirkevného spisovateľa Origenesa, lebo jeho
spisy sa nám zachovalý.) A tento Celsus tvrdil, že aj grécke povesti a bájky opisujú
udalosti podobné Kristovmu vzkrieseniu. Tým chcel dokázať, že ani tomuto
nesmieme veriť viac ako vymysleným gréckym bájkam. ( Migne
PG.
XI, 884.)
Našli
sa aj takí moderní racionalisti, čo vznik viery v Kristovo zmŕtvychvstanie
hľadali v starých povestiach asýrskych, sýrskych, egyptských, helenistických a
podobných...
Zapamätajme
si, že tieto násilné vymysleniny padajú samy od seba,
lebo je jasne dokázané, že pramene, z ktorých poznáme fakt Kristovho
vzkriesenia, sú naozaj pôvodné a absolútne (bezvýhradne) hodnoverné.
Okrem
toho nedokázané tvrdenia racionalistov nemajú ceny aj pre tieto príčiny:
1.
Kristovi apoštolovia boli prostí rybári, roľníci a robotníci židovskí. Odkiaľ
by boli poznali staré pohanské báje ďalekých národov ?
2.
Židia (a spolu s nimi aj prví kresťania) hrozili sa a mali v ošklivosti nielen
tajné obrady pohanské, ktoré pokladali za diabolské výčiny, ale do radu všetko, čo bolo pohanské. Stránili sa
všetkých národov, čo nepoznaly
pravého Boha. Teda pohanské bájky ich nelákaly.
Prví
kresťania opovrhovali pohanské tajné obrady. Už Tertulián napísal:
»Kresťania vás opovrhujú !«
3.
Mnohé dôkazy, ktorými sa racionalisti usilujú dokázať, že kresťanstvo vzniklo z
pohanstva, sú také slabé, že sa im iba smiať môžeme (aj keby sme uverili, že sú
úprimné). Tak napríklad Jacillot meno Kristus odvádza od indického slova Krishma. Ale
všetkým jazykospytcom je známe. že Krishma je slovo
sanskritského pôvodu a znamená čierny, kým meno Kristus je grécky preklad
hebrejského slova Meshiah,
ktoré znamená pomazaný. Výraz Meshiah poznali Židia
dávno pred Kristovým narodením a označovali ním čakaného vykupiteľa. Odtiaľto
pochodí aj naše slovo Mesiáš a má ten istý význam.
4.
Ak by kresťanstvo naozaj bolo iba pozliepané
z iných náboženstiev ( cudzím slovom sa to povie: ak by kresťanstvo bolo
synkretizmom ), nedala by sa vysvetliť absolútna jednota jeho učenia, ktoré je
i dnes také isté, ako bolo na začiatku. Nevysvetliteľné by boly aj
prenasledovania. Prečo pohania prenasledovali kresťanov, keď kresťanská viera
bola iba pokračovaním a zdokonalením pohanských náboženstiev ?!
5. Čo
aké známe boly pohanské bájky, ktoré opisovaly skutky zďaleka podobné Kristovmu vzkrieseniu,
pohanom sa nič nezdalo také hlúpe, ako vážne tvrdiť, že ktosi vstal z mŕtvych v
takom smysle,
ako kresťanstvo hovorí o svojom Zakladateľovi. V knihe Skutkoch apoštolských (v
hl. 26.) čítame, že rimanský prokurátor (správca) v
Judei, Festus
spolu s kráľom Agrippom
rád počúval slová svätého Pavla. Ale keď
Apoštol začal rozprávať o tom, že Kristus vstal z mŕtvych, Festus ho prerušil a
zvolal: »Blázniš !« (verš 14.). Tie isté Skutky apoštolské v 17. hlave
rozprávajú o tom, ako v gréckom meste Atény filozofi pozvali svätého Pavla, aby
im rozprával o novej viere. Počúvali ho; ale sotva vyriekol slovo vzkriesenie,
vysmialo ho celé zhromaždenie. Potom ho
už nechceli počúvať (verš 31. ).
Sám
spomínaný Celsus,
ktorý tvrdil, že Kristovo vzkriesenie je to isté ako to, čo opisujú grécke
povesti, takto zakončil svoje slová: »Je nemožné, aby dakto vyšiel z hrobu so
svojim telom, ak bol naozaj mŕtvy !«
6. Mysterické
náboženstvo ( takto menujú cudzím slovom náboženstvá, ktoré ku svojim tajným
obradom pripúšťaly len zasvätených) všetky uznávajú
veľa božstiev. Ba ich mnohobožstvo ( ako to dokazuje napríklad Tromp v knihe »De revelatione christiana« na
strane 252 a na nasledujúcich) rástlo tým viac, čím viac sa rozrastala sekta.
Bôžikovia
pohanských mysterických
náboženstiev sú postavy ako v bájkach, nemožno určili, kde a kedy žili. Kým
osobnosť Pána Ježiša Krista je osobnosť dejinná. Vieme, kde a kedy sa narodil:
v Betleheme Judskom, za panovania rímského cisára Tibéria Augusta.
Vieme, že žil veľa rokov v Nazarete, že zomrel pod Pontským Pilátom a že o tri dni vstal z
mŕtvych. Dejiny Kristove sú pevné od začiatku až do konca. Pohanské bájky sú
neurčité a premenlivé.
To,
že Kristus je osoba naozaj dejinná, okrem Evanjelií dosvedčujú aj Tacitus (v knihe Annales XV, 44), Svetonius, Jozef Flavius (v diele Antiquitates XX,
9—1; XVIII, 3. 3. Ale o uvedenom mieste Flaviusa mnohí pochybujú, preto kresťanská veda nestavia na
ne.)
Ba
historické jestvovanie Kristovo dokazujú aj najväčší nepriatelia kresťanstva v
starom veke ( Celsus, Julián Odpadlík); dokazujú, že Kristus, o
ktorom hovoria Evanjeliá, naozaj žil a je osoba zaručene dejinná.
7.
Neskrotená zmyselnosť pohanských
mystérií je v zjavnej protive s kresťanskou mravnosťou, ktorá je veľmi čistá.
Toto sú také nezmieriteľné protivy, že aj keby
niektoré kresťanské obrady boly navonok v dačom
podobné pohanským obradom, to nemôže zavážiť.
Túto
námietku prinášame nie preto, že by mala dajaký rozumný podklad, ale preto, že
ju naši nepriatelia často opakujú.
Ani
tú námietku nemožno podoprieť rozumnými dôvodmi, ktorá tvrdí, že povesť o
zmŕtvychvstaní Kristovom vznikla síce v lone samého kresťanstva, ale až v
neskorších dobách. Táto mienka je neprípustná, lebo Evanjeliá, listy svätého
Petra Apoštola a Skutky apoštolské, ktoré veda uznáva za odzrkadlenie
apoštolských kázní a náuk, jasne ukazujú, že kresťanstvo vzkriesenie Kristovo
od samého začiatku pokladalo za základ svojej viery. Svätý Pavol to povedal aj
výslovne (viď 1. stranu).
HISTORICKÉ (DEJINNÉ)
PRAMENE O KRISTOVOM VZKRIESENÍ A ICH HODNOTA.
Pramene,
ktorými kresťanská viera dokazuje, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych, sú štvoro
Evanjelií, Skutky apoštolské a niektoré listy apoštolov, najmä sv. Pavla.
Rozumie
sa samo od seba, že na prvom mieste stoja Evanjeliá. My sa tu budeme odvolávať
skoro výlučne len na ne. Teda hodnota odpovedi o tom,
či Kristus vstal z mŕtvych, závisí od toho, akú dejinnú hodnotu majú Evanjeliá.
Preto sa pýtame ponajprv: Či sú Evanjeliá naozaj hodnoverným prameňom pre
dejiny ?
Odpoveď na túto otázku má
dve časti. Každú z nich treba osobitne
dokázať.
1.
Evanjeliá, tak ako ich dnes máme, sú autentické, čiže po slovensky: naozaj ich
napísali tí, ktorých voláme evanjelistami, niekoľko rokov po Kristovej smrti, a
to Evanjeliá svätého Matúša, Marka a Lukáša medzi rokmi 40 do 70 po Kristu,
Evanjelium podľa svätého Jána koncom prvého storočia.
2.
Evanjelisti sú hodnoverní.
Evanjeliá
sú autentické — pôvodné.
Odpoveď
na prvú časť je veľmi ľahká. Zistiť pôvodcu nejakej knižky je práca dejepisecká, preto nám treba pri nej
pokračovať tak ako v dejepise. Keď hľadáme pôvodcov Evanjelií podľa dejepisných
zásad, pôvodnosť Evanjelií (čiže to, že ich napísali tí, ktorým ich prisudzuje
kresťanské podanie) je zjavná nad každú pochybnosť.1)
Cirkevní
spisovatelia prvých storočí:
Irenej
( pôvodom z Ázie, bol biskupom v terajšom južnom Francúzsku v druhom storočí),
žiak svätého Polykarpa
(ktorý zas bol žiakom svätého Jána
Evanjelistu);
Origenes z Egyptskej Alexandrie (žil od roku 185 do
254);
Tertulián (žil v strede III. storočia v Afrike) a mnohí
iní svedčia, že Evenjeliá
sa rozšírily a
boly prijaté v
cirkvách Malej Ázie, Galie, Itálie, Rimanskej Afriky a Egypta
už vtedy, keď ešte žila prvá generácia kresťanov, to jest vtedy, keď ešte
nemohlo byť pochybnosti o tom, kto napísal Evanjeliá.
1) Pre dôkladné štúdium
tejto otázky prečítajte si dielo: Ježiš
a dejiny, vydal Posol Božského Srdca
Ježišovho v Trnave; tam sa dozviete aj o iných dielach z tohto oboru.
2.
V spisoch prvých cirkevných Otcov nachodíme opisy vecí, ktoré sú predmetom
Evanjelia. Týchto opisov je v ich kázňach toľko, že by sme z nich mohli sostaviť skoro
úplné štyri Evanjeliá. O týchto kázňach vieme, že vznikly niekoľko rokov
po Evanjeliách. Teda aj tieto opisy evanjelivových udalostí sú mocným dôkazom pôvodnosti
Evanjelií.
3.Učenci
v najnovších časoch našli niektoré papyrusy, pochodiace celkom istotne spred roku 150 (najvýznamnejší takýto papyrus
nazvali Jánova Perla). Na týchto papyrusoch sa nám zachovalo mnoho miest najmä
z Evanjeliá svätého Jána. Toto už samo o sebe by postačovalo na dôkaz
autentickosti (pôvodnosti) štvrtého Evanjelia.
4.Zaručene
vieme, že cirkevní Otcovia od samého začiatku kresťanstva čítavali a vysvetľovali
verejne na zhromaždeniach Evanjeliá a že prostí veriaci dôkladne poznali
sväté Písma. Preto mýlka alebo klamstvo v tejto veci boly predom vylúčené.
5.Predstavenstvo
Cirkvi sa úzkostlivo staralo, aby sa zachovaly
pôvodné osnovy Evanjelií. Toto nám vysvetľuje, prečo biskupi prvých storočí tak
neúprosne ničili podvrhnuté spisy, takzvané apokryfické čiže pôvodné Evanjeliá.
Takýchto apokryfov, rozširovaných pod menom niektorého apoštola, bolo niekoľko
už v prvom storočí. Istota, ktorá sa javí v počínaní cirkevného predstavenstva
proti falošným spisom, ukazuje, ako jasne a bezpečne vedeli pôvodinu rozlíšiť
od napodobneniny.
6.V
prvých storočiach pôvodnosť Evanjelií uznávali aj sami nepriatelia kresťanstva.
Príkladom je spomínaný Celsus, ktorý chcel
bojovať proti kresťanom dôkazmi z ich kníh. Celsus naše Evanjeliá rozoznáva od apokryfov, ktoré
vyhlasuje za falšované.
8.Vnútorný
ráz Evanjelií pri odbornom skúmaní tiež ukazuje, že Evanjeliá sú pôvodné. Ich
reč je taká bohatá na hebrejské prvky a vplyvy, že z gréckeho textu by sme
ľahko mohli zostaviť hebrejský. Štýl
Evanjelií je semitský.
Pokladáme
za zbytočné ďalej sa zapodievať touto otázkou. Veď pre náš cieľ je dostatočne
dokázané, že Evanjeliá sú autentické, čiže naozaj pôvodné.
Ako
sa má zachovať osnova Evanjelií ?
Videli
sme, že pôvodnosť Evanjelií možno dokázať nad všetku pochybnosť. Skôr, ako by
sme prešli na druhú časť — čiže na to, aby sme dokázali hodnovernosť Evanjelií
— najprv sa opýtame, či sa nám text (pôvodná osnova) zachoval neporušený. Za
odpoveď na túto otázku nám môže slúžiť napríklad to, čo o tom píše učený Páter Vaccari v Náučnom slovníku Treccani
pod heslom Biblia:
»Text
Nového zákona je v lepšom stave ako osnova Starého zákona; ba v takom dobrom
stave, že nijaká iná kniha staroveku nemôže sa mu ani z ďaleka prirovnať. Skoro
všetky spisy klasických svetských spisovateľov zachovalý sa nám len vo veľmi
málo rukopisoch a aj z tých mnohé sú neskorého veku: najviac ak z IX. storočia.
Kým Nový zákon sa zachoval v 17. kódexoch (rukopisoch) zo IV. stor., v 24 z V.
storočia, v 37 zo VI. storočia a tak ďalej. Máme preklady Nového zákona z II.
alebo III. storočia. Niektorí cirkevní spisovatelia doslova uvádzajú niektoré
miesta Evanjelia už v II. storočí. Takto môžeme sledovať Evanjeliá až na sto
rokov od ich vzniku. Čosi podobného darmo by sme hľadali u klasických
spisovateľov (Encyklopédia Treccani, zväzok VI., stĺpec 888.)
K
papyrusovým rukopisom, ktoré sú uvedené v citovanom článku, pristupujú
papierové rukopisy nazvané Beatty, z ktorých
niektoré pochodia z konca II. storočia, ostatné zo začiatku III.; potom aj Jánova Perla, o ktorej sme už raz
spomenuli, že je zpred
roku 150.
Otázku
o tom, ako sa nám zachovala pôvodná osnova Evanjelia, zakončime slovami Renana, o ktorom každý vie, že je naším nepriateľom: » Úprimnosť
Cirkvi v ničom nie je taká zjavná ako v
tom, že mala úctu k osnove Evanjelia a že sa nepokúsila zliať ich dovedna alebo zavrhnúť z nich tri. aby sa
oslobodila od očividných rozporov jednotlivých Evanjelií !«
Evanjeliá
sú hodnoverné.
Už
sme dokázali pôvodnosť Evanjelií čiže to, že sa nám zachovalý podstatne tak,
ako boly napísané. Teraz nám treba preskúmať, či
hovoria pravdu. Niet pochybnosti o tom, že evanjelisti dobre poznali príhody
Ježišovho života. Dvaja z nich, ako apoštoli, boli z čiastky aj účastníkmi tých príhod. Druhí
dvaja boli učeníkmi apoštolov, žili s nimi dlhé roky: teda aj sto ráz mohli od
nich počuť všetko, čo sa stalo s Prorokom z Nazaretu.
Ale
z druhej strany aj to vidíme, že evanjelisti pri opisovaní udalostí po Ježišovej
smrti nestali sa obetami klamú, že neboli ľahkoverní, ba že všetko ťažko a
veľmi opatrne prijímali.
Boli
evanjelisti aj úprimní ? — Na túto otázku je veľmi ľahko odpovedať. Ich
rozprava je najlepším dôkazom, ako úzkostlivo sa pridŕžajú pravdy. Úprimne
vyznávajú aj svoje chyby a poklesky, akí boli nesvorní, ako sa hádali, ako
opustili svojho Majstra, ako hanebne utiekli od neho, keď nastalo
nebezpečenstvo. Nezabúdajme, že apoštoli sa k týmto slabostiam priznávajú v
čase, keď sú už hlavami početných cirkví, keď používajú všeobecnú úctu. Napríklad
Evanjelium, ktoré pod očami svätého Petra napísal svätý Marek, podrobne
opisuje, ako Peter tri razy zaprel Krista, ako prisahal, že ho nepozná. A Marek
bol oddaným žiakom svätého Petra, ktorý bol všeobecne ctený a uznávaný za hlavu
Cirkvi.
Evanjelisti
pri opisovaní utrpenia a smrti Kristovej nezamlčujú nijaké uponíženie, ktoré sa
mu dostalo. Jeho muky opisujú tak vecne, ako by s ním necítili.
Evanjelisti
jasne hovoria, že židovský národ, ku ktorému patrili aj oni, prestal byť
národom vyvoleným. V ich slove cítiť spokojnosť pravdy, ktorá sa nebojí, že ju
podvrátia, a preto nemá, čo skrývať alebo
opekňovať. A túto pravdu vyznali i vtedy, keď pri tom
museli ponížiť seba, svoj národ a (zdanlivo) aj svojho Majstra. Vyznali pravdu,
lebo to pokladali za svoju svätú a nevyhnutnú povinnosť.
Farizeji
a zákonníci, ktorí prenasledovali apoštolov až na
smrť, ktorí ich chceli olúpiť o česť a dôveru u ľudu, nikdy ich neobvinili, že
klamú.
Nemôžeme
predpokladať, že by nás boli chceli oklamať tí, čo pre svoje učenie opustili
rodinu, vlasť, zvyky a obyčaje, ktoré im boly také vzácne; tí, čo pre ohlasovanie evanjelia
museli trpieť núdzu, prenasledovanie, ba aj život museli zaň položiť. Ako by
mohli klamať tí, ktorí pre svoje učenie nemohli čakať nijakej svetskej výhody,
lež iba prenasledovanie a smrť.
Kristus
často karhal svojich apoštolov, že sú ťarbaví a že pomaly chápu jeho náuky.
Preto neboli schopní sami od seba vynájsť učenie, ktoré sa veľmi protivilo
tomu, v čom boli vychovaní, ktoré bolo tak ďaleko od zásad tohto sveta a ktoré
sa tak veľmi protivilo zemským túžbam ich národa.
Zhrňme
nakrátko, čo sme doteraz povedali:
Evanjelisti
sú svedkovia hodní našej dôvery, lebo:
1.Úprimne
a prosto rozprávajú aj o svojich chybách a nedokonalostiach, aj o poníženiach a
bolestiach, ktoré postihly
ich Majstra:
2.Nijaký
záujem ich nenavádzal na klamstvo;
3.Farizeji
a zákonníci by neboli mlčali, keby im boli mohli
dokázať, že klamú;
4.Pravdivosť
svojich slov dokázali aj tým, že pre Kristovu náuku podstúpili smrť;
5.Ani
keby boli chceli, sami od seba by si neboli vedeli vymyslieť velebnú osobnosť
Bohočloveka a jeho čistú, vznešenú náuku.
Tu
by niekto ešte mohol namietať: Nie je možné, že by sa okolo takej významnej
osobnosti, ako bol Kristus, neboly utvorily mnohé
povesti a legendy.
Odpovedám:
Okolo Krista sa naozaj vytvorily rozličné povesti,
často aj čudné a nechutné. To sú takzvané apokryfné, podvrhnuté Evanjeliá.
Tieto vznikly preto, lebo ľudskej slabosti a zemskému zmýšľaniu
nepostačovaly striedme zprávy pravých Evanjelií.
Čo
svedčí Evanjelium o Kristovom vzkriesení
KRISTOVA
SMRŤ.
Keď
sme si dokázali, že Evanjeliá sú pôvodné a naozaj hodnoverné, skúmajme, ako
dokazujú Kristovu smrť a vzkriesenie. Najprv si pozrime jeho smrť, lebo najprv
tá musí byť istá, aby sme potom mohli hovoriť o ozajstnom zmŕtvychvstaní.
Kristovo
utrpenie.
Mnohí
lekári skúmali príčinu Kristovej smrti. My sa tu budeme opierať najmä o
dôkladné štúdiá Dr. Hynka
a Dr. Barbeta.
Kristus
Pán musel nezmerne veľa vytrpieť už pred ukrižovaním. Príčinou krvavého potu v
Olivovej záhrade bola nevýslovná úzkosť. Lekári hovoria, že veda pozná niekoľko
málo prípadov, keď veľká úzkosť telesná alebo duševná vyvolala krvavý pot. Po
tejto úzkosti, ako sa vyjadruje Evanjelium. Božská Obeta nemala ani chvíľku
pokoja od štvrtku večera až asi po pätnástu hodinu, v ktorej nastala jej smrť.
Krista Pána preháňali od jednej súdnej stolice k druhej, posmievali sa mu, bili
ho, bičovali, tŕním korunovali a ukrižovali ho.
Bičovanie.
Profesor
Miklik na 299. strane svojej krásnej knihy »Umučenie
Kristovo« uvádza starých pohanských spisovateľov, ktorí vo svojich dielach
opisujú ukrutnosť bičovania. Bičovanie bralo úbohej obeti nielen česť a
zdravie, lež často aj život, lebo sa stávalo, že od úderov sa otvorily aj vnútornosti. Mnohí bičovaní umierali na
dereši, veľmi mnohí ostali žobrákmi na celý život.
»Keď
pozeráme na nespočetné rany, ktorými je doslova posypané celé telo Božského
Spasiteľa, treba sa nám čudovať, že nezomrel už za týchto múk. Chápeme, že mal
od čoho tri razy padnúť na krížovej ceste. A veríme Evanjeliu, ktoré nám
hovorí, že bolo treba prinútiť Šimona Cyrenejského, aby
pomáhal Spasiteľovi vyniesť kríž na Kalváriu. (Marek XV, 2.) Katani sa báli, že
im Kristus Pán umrie na ceste.«
Ukrižovanie.
Trest
smrti ukrižovaním bol veľmi rozšírený u Rimanov. Marcus Licinus Crassus dal
ukrižovať na tisíce otrokov, keď sa vzbúrili na popud Spartacusa. Za obležania
Jeruzalema a po páde mesta
dobyvateľ Titus
dal toľko Židov ukrižovať, že na šírom okolí nebolo dosť stromov. Dnes, keď už
toľké storočia netrescú týmto trestom, ťažko si vieme predstaviť, aká strašná
bola smrť na kríži. Hľa, čo hovorí o tejto veci Dr. Hynek: »Koľkú závideniahodnú vedomosť praktickej
anatómie (telovedy) museli mať tí rímski
kati, čo priam za časov Kristových vykonávali svoje strašné remeslo ! Pribíjali
ruky práve v tých miestach, kde nielen veľmi silné zápästné väzy, predné i
zadné, všetky tieto kôstky zlievajú temer v jednoliatu masu, ale i tam, kde pod
dlaňou je utvorený nadmieru silný väz ( ligamentum carpi transversum volare ), ktorý udrží ľahúčko i bremeno
celého tela. A pod spodný okraj tohto väzu vbitý klinec drží skalopevne a
znemožňuje zároveň prípadné vytrhnutie klinca z rany, čo nikde inde nemožno
zaručiť.« (Dr. Hynek: Golgota a veda, str. 48,
Bratislava 1936.)
Odsúdenec
visel na svaloch a umieral — ako končí Dr. Hynek —
>-od tetanických kŕčov a od zadusenia.«
Bratislavský
univerzitný profesor Dr. Ladziansky objavil, že dlho trvajúce vypätie ramien, ako
to býva pri ukrižovaní, veľmi obťažuje dýchanie, lebo napína bránicu tak, že už
toto samo zapríčiňuje udusenie a otravu, cyanozu. Okrem toho, keďže telo viselo pribité na drevo
na zápästí, váha tela zapríčiňovala strašné kŕče na celom tele, pochodiace od
úplnej tetanizácie presilených svalov. »Sval, keď je
veľmi unavený a podráždený, reaguje (odpovedá) na toto ohromné vysilenie
bolestnými kŕčmi od tetanického
zranenia. »Kŕče u ukrižovaných začínaly sa vo svaloch predlaktia, ktoré sa nadarmo pokúšaly udržať neúmernú váhu zaveseného tela; potom nasledovaly kŕče v ranených svaloch a po tých na hrudníku,
na chrbte trupu, na bruchu a konečne na dolných končatinách. Prirodzene, že
obeh krvný tým viazol. A aj dýchanie bolo značne zaťažené. Tým pridružil sa
nový zdroj kŕčov: vnútorná asfixia, t. j. nedostatočné okysličovanie predovšetkým
tkaniva svalového. A toto všetko sa dialo pri úplnom vedomí odsúdenca, ktorý
nemal ani chvíľočku oddychu. Od neprestajných kŕčov prichádzala aj horúčka,
zapríčinená veľkým vyčerpaním svalovej energie. V prípadoch smrti od tetanického zranenia
zistili, že teplota môže vystúpiť až na 44 stupňov Celzia.
Z
tohto môžeme usudzovať, v akých strašných bolestiach umieral Kristus Pán;
pri úplnom vedomí trpel ukrutné kŕče, ktoré sa rozšírily aj na
bránicu a na všetky sťahujúce a rozpínajúce svaly hrudného koša: a práve
striedavé sťahovanie týchto svalov umožňuje dýchanie. — PRÍČINOU SMRTI BOLO
UŠTRNUTIE A ZASTAVENIE SRDCOVÝCH FUNKCIÍ. Udusenie, zapríčinené nedostatkom
vzduchu a miestnou nákazou pľúc ukazovalo sa aj navonok bledosťou, ktorá sa po
smrti mení v sinalosť. V tomto zjave nachodíme aj
potvrdenie Izaiášových slov (LIII, 5): »Jeho sinkami sme uzdravení«, a výrok
svätého Petra (1. list, II, 2): »Ktorého sinkami ste uzdravení...«
Keďže
sme zistili, že príčinou smrti na kríži je práve zavesenie, ako možno
vysvetliť, že mnohí ukrižovaní žili na kríži až dva, tri dni, ba niektorí ešte
dlhšie ?
Isté
je, že kati mali spôsoby, ako skrátiť alebo predĺžiť muky ukrižovaného.
Napríklad nohy ukrižovaného priklincovali (vedľa seba, nie jednu na druhú)
takže ukrižovaný nevisel celkom, lež sa opieral. V takomto prípade odsúdenec
umieral od vysilenia a od smädu.
Iný
spôsob na oddialenie smrti, ale už nie taký účinný, bolo upevniť kus dreva
kolmo na rameno kríža tak, že ukrižovaný sedel na ňom ako by na koni. Rimania
hovorili tomu: equitare in cruce. Takto boly svaly oveľa menej zaťažené a aj smrť prichádzala
neskôr. V iných prípadoch, keď išlo o to, aby sa poprava čím skôr skončila, boly ukrižovaným
dolámané hnáty drevenými alebo železnými drúkmi. Takto sa účinky zavesenia na
kríži veľmi skoro dostavily.
Z
Evanjelia jasne vysvitá, že kati polámali hnáty lotrov, ktorí boli ukrižovaní
spolu s Kristom Pánom.
Spasiteľ
pred pribitím na kríž podstúpil ukrutné bičovanie, ktoré, samo mohlo byť
dostatočnou príčinou smrti, preto bol už taký vysilený, že umrel už po troch
hodinách na kríži... Keďže sa blížil Sabbat, deň
sviatočný, a podľa židovského zákona odsúdenec nesmel v ten deň ostať na kríži,
kati polámaním hnátov urýchlili smrť dvoch lotrov, ktorí prežili Pána Ježiša.
Ježiš
naozaj zomrel.
Videli
sme, ako Pán Ježiš po krvavom pote a po ukrutnom bičovaní zomrel na kríži. Keď
už bol mŕtvy, jeden z vojakov, ktorí prišli urýchliť smrť ukrižovaných, vzal
kopiju a prebodnul ňou jeho srdce. Od tohto bodnutia by bol Pán
Ježiš istotne zomrel, aj keby dotiaľ
nebol býval už mŕtvy. Rana kopiou otvorená bola
toľká, že Tomáš mohol do nej vložiť svoju ruku. (Sv. Ján XX. 24—29.)
Svätý
Ján poznamenáva, že z rany Ježišovej vyšla krv a voda. Táto okolnosť, ktorá pre
lekárov dlho bola nevysvetliteľná, je teraz už objasnená vedeckými výskumami
Dr. Barbeta. Z jeho výskumov vieme, že voda, ktorú
spomína svätý Ján, nebolo inšie, ako vypot,
zapríčinený prudkým zánetom
srdečníka. Z toho vysvitá, že kopija prenikla až k srdcu.
Zákonníci
a farizeji boli o smrti Ježišovej takí presvedčení, že ho dovolili zložiť s kríža a pochovať. Uspokojili sa tým,
že k jeho hrobu postavili stráž. Urobili to preto, aby apoštoli nemohli
ukradnúť telo Kristovo a potom rozchýriť, že vstal z hrobu. Nenávisť zákonníkov
a farizejov a ich starostlivosť prekaziť každú možnosť vzkriesenia, sú
najistejšou zárukou, že Spasiteľ, keď ho sňali s kríža, bol absolútne mŕtvy.
O
smrti Ježišovej boli presvedčení aj jeho priatelia a Matka. Neboli by dovolili
pochovať ho, keby boli mali aspoň iskierku nádeje, že ešte žije.
Pochovanie
tiež bolo také, že aj keby Ježišova smrť bola bývala len zdanlivá (zamretia),
bola by zapríčinila smrť. Lebo Židia svojich mŕtvych najprv do istej miery
balzamovali: namazali ich voňavými olejmi a balzamami: potom ich zamotali do
veľkej plachty, zviažuc ich na rukách, nohách a na krku. Toto je istotne viac
súce usmrtiť živého, ako na to, aby vzkriesilo mŕtveho.
Dôkazy
Ježišovej smrti môžeme nakrátko takto zhrnúť:
a)
Fyzické príčiny.
1.Krvavý
pot v Olivovej záhrade, bičovanie a ukrižovanie boly viac ako dostatočná príčina smrti.
2.Kopija,
ktorá prerazila až k srdcu, bola by ho vo chvíli usmrtila, keby dotiaľ bol ešte
žil.
b)
Svedectvá svedkov.
3.Nepriatelia,
ktorých nenávisť urobila opatrnými, boh istí o jeho smrti.
4.Stotník
bol Pilátovi zodpovedný za vykonanie popravy. On je úradným svedkom Ježišovej
smrti.
5.Matka
a priatelia by neboli dovolil, pochovať Ježiša, keby neboli celkom istí, že je
mŕtvy.
Zdanlivá
smrť ? — Márna domnienka.
No
čo by nasledovalo, keby sme pripustili — hoci je to vonkoncom nemožné — že Pán
Ježiš zomrel len zdanlivo ?
Nič
!
Vojaci, ktorí mali
strážiť Ježišov hrob. aby ho neukradli, neboli by mu dovolili ujsť, keby sa bol
prebral zo zdanlivej smrti. A potom Pán Ježiš by bol musel odvaliť ohromný
kameň, ktorým bol hrob privalený. A keby už aj po hroznom mučení bol mal sily
na to, kameň by bol urobil taký hrmot, že by sa vojaci boli museli zobudiť, aj
keby boli naozaj spali. A konečne, čo by bol osožilo Pánu Ježišovi, keby bol
prišiel k apoštolom taký zúbožený ?
Títo
apoštoli boli takí bojazliví, že opustili svojho Majstra len čo zbadali
vojakov. Potom sa zavreli do večeradla »zo strachu pred Židmi. Či by pri pohľade na jeho dokaličené a
umučené telo zrazu boli dostali smelosť postaviť sa verejne proti hnevu
kňazských kniežat... Odkiaľ by boli nabrali radosť, keď sa k nemu verejne
priznávali, hoci ich zato väznili a bičovali ? ... »Išli, radujúc sa, že
boli hodní pohanenie utrpieť pre meno Ježišovo.« (Skutky apoštolské V, 41.) Ako
by boli mohli pred súdom svedčiť o jeho vzkriesení: »Nemôžeme nehovoriť, čo sme
videli a počuli ?« (Skutky IV. 20.) Ako by boli mohli konečne aj život
položiť, aby dosvedčili pravdivosť jeho zmŕtvychvstania ?
DÔKAZY
JEŽIŠOVHO VZKRIESENIA.
Prázdny
hrob.
Svätý
Matúš v 28. hlave svojho Evanjelia hovorí, že ráno prvého dňa v týždni anjel
odvalil kameň, ktorý bol na Ježišovom hrobe. Zjav tohto anjela bol ako blesk a
jeho rúcho bolo biele ako sneh. Stráž sa naľakala a ušla. Bežala oznámiť
kňazom, čo sa stalo. Kňazi sa poradili dať vojakom veľa peňazí a prikázať im,
aby hovorili, že zaspali na stráži. »Povedzte, že kým ste vy spali, prišli
učeníci a odniesli ho. Keď sa táto reč dostane do ušú vladárovi, prihovoríme sa
za vás.« Strážcovia vzali peniaze a robili, ako im kázali. Evanjelista o tom
poznamenáva: Táto bájka sa rozširuje medzi Židmi až do dnešného dňa. Svätý
Justín (koncom prvého storočia) v spise ...Rozhovor s Trifonom...
zaznamenal, že Židia po celej Rímskej
ríši posielali ľudí, aby touto šepkanou propagandou očiernili kresťanov. Svätý
Augustín výmysel farizejov nazýva nešťastlivým klamstvom a poznamenáva: »Keď
spali, ako môžu byť svedkami krádeže ? — Keď nespali, prečo neprekazili krádež ?«
O tejto veci Bonelli toto poznamenáva v desiatej konferenčnej reči
svojho diela »Ježiš Kristus — Boh -Človek «: »Vojaci, ktorí dostali rozkaz
strážiť, spia ! Všetci spia ? A apoštoli vedia, že vojaci spia ? Ako, že
vojakov nezobudili kradnúci apoštoli ? A kameň, ktorým bol hrob privretý,
nezahrmotal ? A potom, kto to povedal, že vojaci spali ? Oni sami ? A sú aj
spiaci svedkovia ?... Koľko otázok, toľko hlúpostí, ktoré treba pripustiť tomu,
kto chce byť — racionalistom !«
Preto
medzi modernými racionalistami bolo málo takých, čo obnovili obviňovanie
apoštolov z krádeže ( Reimarus ).
Ale
zato sa pýtajme, aká príčina by bola mohla pohnúť apoštolov, aby ukradli mŕtve
telo svojho Majstra ? Azda preto, že ho milovali ? Nuž ale, keď Ježiš nevstal z
mŕtvych, oklamal ich a hanebne zradil ? Opustili pre neho svoje rodiny a
všetko, čo mali. Vystavili sa prenasledovaniu farizejov. Ježiš im také nádherné
veci sľuboval: dostanete sto ráz toľko a život večný. A teraz jeho smrťou je
všetkému koniec. Ba len teraz malo nastať pre nich najväčšie prenasledovanie so
strany farizejov, nenávisť ľudu, ktorý ich pokladal za spoločníkov pomäteného
alebo klamára. V týchto okolnostiach tí istí, čo utiekli od neho, keď ešte žil:
ten Peter, ktorý ho tri razy zaprel a ktorý aj falošnou prísahou potvrdil, že
ho nepozná... či by sa títo istí ľudia, teraz, keď je ich Majster už mŕtvy,
teraz, keď sú najväčšmi zronení a ubití, práve teraz opovážili postaviť proti
vojakom ? Či by sa opovážili vystaviť trestom, ktoré hrozia tým, čo polárnu
úradnú pečať ? A čo mohli očakávať od
svojho podvodu ? Väzenia a smrť — nič iného. Kto by bol uveril týmto úbohým a
opovrhovaným rybárom ?
A
či farizeji aj nechtiac nedokazujú, že neveria svojmu klamstvu ? Prečo nedali
chytiť údajných zločincov ? Prečo ich nežalovali
pre porušenie úradnej pečate ? Veď tak ľahko by im to bolo bývalo ! Miesto
toho, keď sa dozvedeli, že všade s veľkým zdarom ohlasujú Ježišovo zmŕtvychvstanie, uspokojili sa tým, že sa im pohrozili veľkými
trestami, aby mlčali. A neopovažujú sa opakovať výmysel o vykradnutom hrobe.
Úbohí apoštoli ! V čase, keď podľa farizejov mali vylúpiť hrob svojho Majstra,
sú dobre schovaní — ako výslovne poznamenávajú evanjelisti: zamknutí vo
večeradle, lebo sa boja farizejov. Niet u nich ani vôle, ani možnosti, ani
záujmu vykonať taký nerozumný zločin.
»Ale
keby sme ustúpili ešte väčšmi, keby sme pripustili, že apoštolom a učeníkom sa
podarilo, všetko jedno ako, odstrániť Ježišovo telo, takže pri ohlasovaní jeho
zmŕtvychvstania nemusia sa obávať, že ho dakto nájde a odhalí ich podvod — bolo
by to veľkorysé sprisahanie niekoľkých chlapov a žien. Či to môžeme o nich
predpokladať, keď poznáme, akí slabí boli doteraz ? Ťažko ! Aby sme uverili, že
sú schopní chcieť oklamať celý svet, museli by sme o nich predpokladať, že sú
všetci, chlapi i ženy, zločinci bez svedomia a hanby. Ale ako si to môžeme
myslieť o týchto nevzdelaných, ale poctivých
Galilejčanoch ? Kto má ešte aspoň štipku zdravého rozumu, nemôže sa
pustiť do takéhoto nebezpečného a podlého skutku, z ktorého nekynie nijaký osoh
ani keď sa podarí. Apoštoli a ženy, hoci boli nevzdelaní, museli predvídať, že
je nemožné oklamať celý svet židovský i pohanský, a že aj ich stihne ten istý
osud ako ich Majstra, ak nie horší. O tom nemohlo byť pochybnosti. Ako by sa
teda predsa boli dali na tento bláznivý čin ? A či od prvých Turíc až po smrť
ostatného apoštola, ostatného svedka a účastníka tohto sprisahania — nik sa
nepreriekol ? Nikoho z nich nehryzlo svedomie ? Nik sa nedal zlákať odmenou ?
Nik z nich nebol indiskrétny ? Nik z nich nevyzradil toto hanebné sprisahanie ?
Či po tom nezostaly
aspoň dajaké stopy ? Všetci zomreli,
zväčša v ukrutných mukách, lebo ohlasovali, že Kristus vstal z mŕtvych. Či by
boli mali silu umrieť, keby boli vedeli, že nemajú pravdu ? Boli by vedeli
obetovať pokoj, česť, svedomie, život, slovom všetko pre Krista, ktorý ich
oklamal ?
Našli
sa aj takí, čo tvrdili, že prišlo zemetrasenie, kôra zemská sa pukla a v
trhline zmizlo Kristovo telo. Nuž a potom prečo nezmizla aj plachta, do ktorej
bola zavinutá Kristova mŕtvola ? Prečo ju našli pekne poskladanú ?
Potom
boli aj takí, čo hovorili, že Ježišovo telo odniesol Jozef Arimatejský. Ale čo bol Jozef: priateľ Ježišov (ako hovoria
Evanjeliá) — alebo nepriateľ ? Ak bol jeho priateľ — máme ten istý prípad, ako
u sv. Apoštolov. Ak mu bol nepriateľom — prečo sa neozval a nepovedal, čo je
pravda, keď sa rozchýrilo, že Ježiš vstal z mŕtvych ? Prečo neurobil
koniec tejto komédii ? Tak, či onak: ani on by nebol mohol vziať Ježišovo telo lebo
hrob strážili vojaci.
Tertulián
hovorí, že za jeho časov kolovala aj táto verzia: »Ježišovo telo vzal
záhradník, aby mu tí, čo prídu pozrieť hrob, nepošliapali šalát, ktorý bol na
blízku. Ponechávame cteným čitateľom posúdiť túto geniálnu myšlienku.
VZKRIESENÝ
PÁN JEŽIŠ SA ZJAVUJE.
Poznámky
k rozprave Evanjelií.
Všetci
štyria evanjelisti nám naširoko opisujú umučenie Pána Ježiša Krista. Ale ani
jeden z nich neopísal všetky podrobnosti. Každý z nich opísal čosi, čo
nespomínajú iní, a vynechal, čo poznamenali ostatní.
Takto
sú opísané aj iné príhody zo života Pána Ježiša. To je konečne celkom
prirodzené, keď ide o svedkov, nezávisiacich od seba. Dajte si od niekoľkých
vierohodných osôb opísať dajakú významnú, ale komplikovanú udalosť s mnohými
podrobnosťami. Každá osoba vám okrem podstatných vecí. ktoré všetky podajú
rovnako, povie aj niekoľké podrobnosti, ktoré ju zaujaly
a na ktoré sa v tej chvíli rozpamätá. Jedna osoba vám povie podrobnosti, ktoré
ostatné nezbadaly, a zamlčí to, čo všetky ostatné pokladaly za potrebné spomenúť. Takto dostanete viac menej
úplnú zprávu, ktorá však v niektorých bodoch
(predpokladáme, že každá osoba povedala pravdu) bude sa zdať, že si protirečí.
Ale to sa bude zdať len nám, ktorí nie srne očitými svedkami príhody. Ale trpezlivým
a opatrným skúmaním zistíme, že svedkovia si neprotirečia, lež sa doplňujú.
Tak
isto sú opísané aj zjavenia vzkrieseného Pána Ježiša Krista. Z jednotlivých zpráv ľahko si zostavíme
hlavné rysy tejto udalosti. Hľa, ako sa to prihodilo.
Apoštoli
boli smutní, nastrašení, vôbec nemysleli na možnosť, že by ich Majster vstal z
mŕtvych. V nedeľu ráno prišla k nim Magdaléna a potom niektoré ženy z ich
sprievodu a tvrdily, že Ježišovo telo už nie je v
hrobe; že im anjeli zvestovali jeho vzkriesenie; ba že aj sám Vzkriesený sa im
ukázal a potešoval ich.
Apoštoli
ženám vôbec neuverili. Ich slová pokladali za ženské rozprávky a blúznenie. To,
že apoštoli nechceli veriť správe o zmŕtvychvstaní Ježišovom, je výslovne
poznamenané vo svätom Písme u sv. Lukáša (24, 11): »A videly sa im tie
slová ako blúznenie a neverili im«, a u svätého Marka (1G, 11): »A tí, keď
počuli, že žije a že ona ho videla, neverili.«
Len
Peter a Ján išli sa presvedčiť, čo je pravdy v slovách žien o prázdnom hrobe.
Peter sa vrátil zadivený, ale nie presvedčený.
Hlavné
zjavenia.
Večer
toho istého dňa sa Ježiš zjavil učeníkom, idúcim do neďalekej osady menom Emaus. Títo učeníci
cestou sa žalovali, že Ježišova smrť zmarila ich nádeje (Marek, XVI, 12—13;
Lukáš, XXIV, 13—35).
Opis
tohto zjavenia je veľmi krásny. Ale, aby sme nezväčšovali tento zošit,
odporúčame ctenému čitateľovi, aby si ho
na udanom mieste prečítal z Evanjelia.
Medzitým
sa Spasiteľ zjavil aj Petrovi. Toto zjavenie je naznačené iba u svätého Lukáša,
ktorý hovorí, že apoštoli na slová vrátivších
sa emauských učeníkov odpovedajú: »Pán naozaj vstal a
ukázal sa Šimonovi« (XXIV, 34).
Toho
istého večera sa Spasiteľ ukázal aj apoštolom, zhromaždeným vo večeradle
(Marek, XVI, 14; Luk., XXIV, 36— 43; Ján, XIX, 23). Aby zdolal ich nedôveru,
ukázal im svoje rany a dovolil, aby ho ohmatali. Keď ani tomu neverili, pýtal
si od nich jesť a rozdal im zvyšky.
Ale
Tomáš, jeden z dvanástich, nazvaný Dydimus, nebol prítomný, keď sa zjavil Ježiš. Keď prišiel,
všetci mu radostne zvestovali: Videli srne Pána. Ale on im odpovedal:
...Ak
len neuvidím na jeho rukách jazvy po klincoch a nepoložím svoju ruku do rany
jeho boku, neuverím !«
O
osem dní aj Tomáš bol prítomný, keď sa Ježiš ukázal apoštolom; až teraz uveril.
Evanjelium
nám zaznačilo aj iné zjavenia. Jedno sa odohralo na brehu Tiberiadského
jazera, keď Peter, Jakub, Tomáš, Natanael a iní lovili ryby. Spasiteľ aj tento raz jedol. A
tu udelil Petrovi sľúbené prvenstvo medzi apoštolmi. — Potom sa zjavil na
jednom Galilejskom
vrchu. — Ostatný raz sa Pán Ježiš ukázal svojim v Jeruzaleme. Správa o tom sa nachodí u svätého Marka,
svätého Lukáša a v Skutkoch apoštolských.
Okrem
týchto zjavení sa Pán Ježiš ukázal viac ráz a rozličným ľuďom, ako poznamenávajú
Skutky apoštolské (hl. 1): Dosvedčoval sa im živým po svojom umučení mnohými
dôvodmi, keď po štyridsať dní zjavoval sa im a hovoril o kráľovstve Božom.« Pod
vetou »rozprával im o kráľovstve Božom« a »Vtedy osvietil im mysle, aby
porozumeli Písma (ktorú čítame u sv. Lukáša, 24, 45), treba rozumieť všetky
ostatné náuky, čo nie sú napísané vo svätom Písme, ale sa nám zachovalý v
ústnom podaní.
Na
štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní Pán Ježiš vstúpil na nebesá. Ježišovo nanebovstúpenie nám opisuje prvá hlava Apoštolských skutkov.
Stali
sa apoštoli obetami halucinácie ?
Mnohí
moderní nepriatelia kresťanstva tvrdia, že pomocou halucinácie možno vysvetliť
vieru v zmŕtvychvstanie Ježišovo, účinkovanie apoštolov, ba aj celé
kresťanstvo.
Halucinácia
je výplod chorobnej fantázie, obrazotvornosti, ktorá najprv po dačom túži,
najprv úfa dačo, potom si to predstavuje a na koniec verí, že to má alebo vidí.
Apoštoli
nič neúfali, nič nečakali. Zvesti o vzkriesení Ježišovom sa vysmiali. Keď sa im
Vzkriesený ukázal, mysleli si, že vidia mátohu. Neuverili mu, dokiaľ sa hmatom
nepresvedčili, že je to naozaj on, dokiaľ nejedol pred nimi. Ježiš ich musel
dôkladne presvedčovať, že vstal z mŕtvych: najmenej tri razy jedol s nimi,
podal im zbytky svojho jedla, aby
verili, že ho vidia. Apoštolom sa nepodarilo presvedčiť Tomáša. Tomáš uveril
len keď mu Pán Ježiš splnil podmienku: keď mohol nahmatať jeho jazvy a keď
mohol položiť ruku do rany jeho srdca. Ba ani ženy neboly ľahkoverné. Keď Magdaléna zbadala, že hrob je
prázdny, myslela, že Ježišovu mŕtvolu dakto odniesol. Keď sa jej Ježiš ukázal,
povedala mu: »Pane, keď si ho ty odniesol, povedz mi, a ja si ho vezmem. Len
keď ju Ježiš oslovil, spoznala , s kým hovorí.
Neveru
apoštolov si ľahko vysvetlíme, keď vieme, že aj oni práve tak čakali zemského,
bojovného mesiáša, ktorý obnoví zemské kráľovstvo, ako aj ostatní Židia. Úfali,
že Mesiáš ich oslobodí spod rimanského jarma.
Úfali, že sa stanú prvými ministrami v jeho novom kráľovstve. Umučenie a
žalostná smrť ich Majstra zmarila im všetky nádeje. Je síce pravda, že im Pán
Ježiš pred svojou smrťou predpovedal svoje umučenie, smrť i svoje vzkriesenie,
lež tie slová sa im zdaly
také čudné, nepochopiteľné, že si ich
vysvetľovali len ako dajaké podobenstvo. Evanjelisti poznamenávajú, že apoštoli
Ježišovu predpoveď nechceli brať doslova.
Preto
nijakého základu a oprávnenia nemá tvrdenie racionalistov, podľa ktorých
Ježišovi učeníci z proroctiev Starého zákona vedeli, že Mesiáš musí zomrieť a vstať
z mŕtvych, potom ich. vraj, táto myšlienka natoľko opanovala až si namysleli,
že videli živého toho, čo v skutočnosti bol navždy mŕtvy.
Monsabré
o týchto racionalistoch poznamenáva: »Dosť povrchne čítali Evanjelium. lebo pri
trocha pozornosti boli by sa mohli dočítať, že apoštoli sa priam preto tak
tvrdošijne protivili uveriť, lebo sa báli halucinácie, preludu ! Na zvesť
svätých žien rozhodne odpovedajú: marí sa im ! »A videli sa im tie slová ako
blúznenie a neverili im !« (Luk., XXIV., 11).
»Nech mi nik nehovorí — píše Bonomelli v diele,
ktoré sme už niekoľko ráz uviedli — že dejiny poznajú viac podobných
halucinácií. Ak ide o prípady historicky zaručené a nie dajaké básnické vymysleniny, každému treba súhlasiť, že zjavenia
vzkrieseného Krista sú celkom iného druhu, ako spomínané halucinácie !«
Halucinácie
sú chorobné zjavy, ktoré mávajú osoby s veľmi živou fantáziou a tie, čo bývajú
skoro stále vzrušené. To, chválabohu, nemožno povedať
o apoštoloch. Boli to ťažko pracujúci ľudia, čo žijú na slobodnom povetrí, majú
sa dobre, a keď bude treba odhodlane prebehnú obrovské vzdialenosti, a zanesú
dobrú zvesť evanjelia až do posledných končín sveta. Okrem toho halucinácia je
čisto subjektívny, osobitný zjav u jednotlivca, mení sa podľa nátury,
rozumových schopností a podľa ostatných vlastností toho, čo na ne trpí. Nuž a svedkovia vzkriesenia, hoci ich je veľmi
mnoho (až do 500) a hoci sú rozličnej povahy, jednako vždy vidia, toho istého
Krista; ich svedectvo je predsa rovnaké.
Konečne,
ani najživšia halucinácia nepostačuje na to, aby stráženú mŕtvolu vedela
ukradnúť z hrobu.
»Keby
vysvetľovanie Kristových zjavení pomocou halucinácie malo aspoň aký-taký základ
— čítame znova u Bonomelliho
— museli by sme sa zrieknuť každej dejepisnej istoty, každého vysluhovania
spravodlivosti, ktoré sa opiera o dokumenty a výpovede svedkov.
Proti
svedectvu apoštolov a prvých učeníkov, svedčiacich o Kristovom zmŕtvychvstaní,
ešte azda to možno namietať, že si
nezasluhujú dôveru, lebo sú neučení.
Nuž,
tu nejde o nijaké neviem aké neprístupné vedecké jemnosti, v ktorých mienka
neškolených ľudí nemá ceny. Tu ide o to, že istý človek, ktorý bol usmrtený a
pochovaný, ožil. Toto možno očami vidieť. Presvedčiť sa o tomto — na to
postačuje päť zdravých zmyslov, a tie mali apoštoli také, ako učení doktori, ak
nie oveľa lepšie a zdravšie. Keď pri súdoch ide o fakta,
o krádeže alebo vraždy, výpovede nevzdelaných si práve tak cenia ako svedectvá
učených. Konečne, nie všetci Kristovi učeníci boli nevzdelaní. Svätý Matúš bol
predstavený daňových úradníkov, svätý Lukáš bol lekár, Nikodém bol členom Synedria, židovskej najvyššej rady, Jozef Arimatejský bol predný šľachtic. Listy svätého Pavla
prezrádzajú bystrú myseľ a veľkú učenosť. (Tu poznamenávame, že zjavenie sa
vzkrieseného Krista Pána svätému Pavlovi len preto neuvádzame, lebo sme si
vybrali dôkazy iba z Evanjelií. Zmŕtvychvstanie Kristovo je hlavným bodom
Pavlovho učenia !)
Ani
nadprirodzená povaha vzkriesenia Ježišovho nemôže ospravedlniť tých, čo váhajú
prijať svedectvo apoštolov: vzkriesenie je nadprirodzené len v príčine, a nie
vo výsledku. Telo vzkrieseného Krista Pána bolo viditeľné a hmatateľné.
Ani
samo účinkovanie apoštolov nemôže byť výsledkom sebaklamu.
Boli
to ľudia prostí, nevzdelaní, zastrašení, bojazliví, sebeckí, a zrazu sa stali smelí,
výreční, hrdinskí. Celému svetu ohlasovali Kristovu náuku; smelo odpovedali
pred súdnymi stolicami; smelo, vedome a radostne podstupovali smrť pre
najvznešenejšiu vec. Pre sebaklam sa tak ľahko neboli dali odsúdiť !
Apoštoli
sa dokonale presvedčili, nadobudli si istotu, že nemajú do činenia s mátohou,
ale s ozajstným a živým človekom. A túto istotu položili za základ svojho účinkovania
! Svätý Peter to jasne vyslovil vo svojich kázňach (ktoré spomínajú Skutky
apoštolské) a svätý Pavol vo svojich listoch.
A
ostatné námietky ?
Malé rozmery tohto zošitu
nám nedovoľujú odpovedať na všetky racionalistické námietky proti
zmŕtvychvstaniu Pána Ježiša. Mnohé z nich sú také smiešne a úbohé, že si
nezasluhujú odpovede; ani jedna námietka nepostačuje vyvrátiť dôkazy
vzkriesenia, ktoré sme priniesli. Preto si dovoľujeme radiť ctenému čitateľovi,
ako si má počínať, keď počuje dajakú novú námietku proti zmŕtvychvstaniu Pána Ježiša.
Toto si vy voľte za zásadu: Dokiaľ dôkazy zmŕtvychvstania nie sú podvrátené (a
tie sa nikdy a nikomu nepodarí podvrátiť), dotiaľ daktorá menejvýznamná
okolnosť alebo podrobnosť môže sa načas zdať pochybnou, ale samo jadro a
podstata veci ostáva nad všetku pochybnosť istá.
Kresťansko-katolícka viera opiera sa o
nevyvrátiteľný dejinný fakt, ktorým Boh overil poslanie Bohočloveka Ježiša
Krista a oznámil nám, že si praje, aby sme si ho uctievali tak, ako nás učil
ten istý Ježiš Kristus. Toto je jediný prostriedok páčiť sa Bohu a dosiahnuť
posledný cieľ. Preto kresťansko-katolícke náboženstvo nespočíva na cite, ale
dôkazoch, ktoré sú pravdivé dnes ako včera a vždy. Cieľ kresťanstva je
privádzať ľudí k nadprirodzenému životu, ktorého plnosť dosiahneme v budúcom
živote. Niet inej cesty k tomuto cieľu ako tá, ktorú nám ukázal Ježiš Kristus,
a to je jeho jediná a pravá katolícka Cirkev.
Preto
katolícka Cirkev je potrebná všetkým ľuďom všetkých časov a miest. Lebo všetkým
ľuďom dal Boh ten istý cieľ: dosiahnuť večný život, a to po tej istej a jedinej
ceste: po ceste Kristových príkazov.
OBSAH:
Ak Kristus nevstal z
mŕtvych, mánia je naša viera !
3
Historické (dejinné)
pramene o Kristovom vzkriesení a ich hodnota .
11
Evanjeliá sú autentické —
pôvodné
12
Ako sa nám zachovala
osnova Evanjelií ?
15
Evanjeliá sú hodnoverné.
. 17
Čo svedči Evanjelium o
Kristovom vzkriesení ?
21
Kristova smrť
. 23
Kristovo utrpenie.
23
Bičovanie.
24
Ukrižovanie
24
Ježiš naozaj zomrel. 28
Zdanlivá smrť ? — Márna
domnienka
31
Dôkazy Ježišovho
vzkriesenia.
33
Prázdny hrob 33
Vzkriesený Pán Ježiš sa
zjavuje
39
Poznámky k rozprave
Evanjelií
39
Hlavné zjavenie
.41
A ostatné námietky ?
48
Záver 51
č 1. Riadenie božie.
č. 2. Zlatý kľúč do neba.
č. 3. Večné pravdy.
č. 4. Opatera božia a modlitba.
č. 5. Štvrté prikázanie.
č. 6. Prevrátený svet.
č. 7. Odhodená perla.
č. 8. Pobožnosť k B. Srdca Ježišovmu.
č. 9. Ako sa krešú svätí.
č. 10. Opravdivý ctiteľ P. Márie nezahynie.
č. 11. Cesta do neba.
č. 12. Margitka apoštolka.
č. 13. Krásna doba mladej lásky.
č. 14. Nebeská rosička.
č. 15. Voda sv. Ignáca.
č. 16. Pravá cesta k blaženému manželstvu.
č. 17. Svätý Judáš Tadeáš.
č. 18. V ďalekom svete.
č. 19. Príručka pravej pobožnosti k P. Márii.
č. 20. Malé tajomstvo.
č. 21. Cena posväcujúcej milosti.
č. 22. Svätá hodina na česť smrteľného zápasu Krista Pána.
č. 23. Poisť si večné spasenie,
č. 24. Dajme Boha deťom,
č. 25. Nerob to !
č. 26. Poistný ventil.
č. 27. Ježiš Kristus naozaj vstal z mŕtvych.