J. E. COPUS - STANISLAV KIANIČKA.

Lazar.

priateľ Krista Pána.

Historická poviedka.

Číslo podielových kníh 167.

Vydal Spolok Svätého Vojtecha v Trnave 1935.

Printed in Czeho-Slovakia.

LAZAR.

PRIATEĽ KRISTA PÁNA.

HISTORICKÁ POVIEDKA.

NAPÍSAL:

J. E. COPUS.

PRELOŽIL:

STANISLAV KIANIČKA.

Číslo podielových kníh 167

VYDAL SPOLOK SV. VOJTECHA TRNAVA 1935.

Nihil obstať.

Dr. Josephus Janda, praelatus, canonicus, ceusor dioec.

Imprimatur.

No. 2618/1935

Tyrnaviae, 22. Martii 1935.

Carolus Nečesálek, vicarius generalis.

Tlačou kníhtlačiarne Spolku Svätého Vojtecha v Trnave.

I Židovský obchodník.

            Svieži chládok, panujúci v „divane"[1] ) Sirovho krámu, ktorého vzduch bol presýtený aj vôňou ružovej masti, bol milou protivou sparna a horúčosti, ktoré panovaly na ulici. Židovskí kupci, väčšinou starí, dávni priatelia majiteľa toho obchodu, veľmi často chodievali do tohoto pobočného pokojíka alebo prístenku za kupeckým krámom.

            Obchod bol v jednej z krivých uličiek jeruzalemských, v takzvanom „Údolí sýrarov.' (tyropojskom) medzi horou Ofelskou so strany južnej a od severu bola hora Moria, na temäni ktorej vypínala sa nádherná stavba chrámu. Bazar (obchod) bol asi na tri minúty od mestskej brány, vedúcej k Betfage a Betánii. Táto dedina, známa ako miesto paliem, bola asi tri míle odľahlá od východných mestských hradieb.

            Siro bol zámožný obchodník, ktorý po svojom otcovi zdedil veľké bohatstvo a veľa pozemkov. Patriarchálne biele vlasy a dlhá brada dodávaly mu ctihodnosti. Tvár nemal bledú, ako obyčajne býva u židov. Skôr červená, naružovelá pleť pod jeho šedinami nasvedčovala, že je zdravý a že žije pravým spôsobom života. I keď bol už 65 ročný, jednako bol čulý a silný. Tešil sa svojmu železnému zdraviu, ale ešte viac ho tešilo povedomie, že v obchodníckych kruhoch požíval povesť bezúhonného poctivca. To bolo zriedkavé v Jeruzaleme u obchodníkov alexandrijských, antióchskych a rímskych, ktorí boli zväčša jeho krajania.

            Obchodoval hodvábnymi látkami, tkanými čalúnmi a chýrnymi kobercami perzskými. No, i jemný vlnený tovar, tyrský šarlát a indické mušlieny mal na sklade. Ale aj veľa iných vzácností schovávaly jeho priečinky. Mal aj cizelované dýky z damascénskej ocele, ktoré sa daly do kotúča svinúť, skríňky zo slonoviny s umeleckými rezbami, lakované práce, vykladané zlatom, perlami a drahokammi, — slovom všetko, čo vtedajšie umenie vedelo stvoriť, mohlo sa dostať v Sirovom bazáre.

            Len sôch tam nebolo nijakých; majiteľ krámu bol svedomitým židom, ktorý ani v najmenšom neprestupoval židovský zákon, ktorý prísne zakazoval dovážanie akýchkoľvek obrazov do svätého mesta.

            Keď ktorýsi z rímskych vladárov, presťahujúc sa z Cezareje do Jeruzalema, opovážil sa na svojom paláci, severne od chrámu, vystaviť poprsie rímskeho cisára, Siro bol medzi prvými zo židov, ktorí žiadali, aby poprsie bolo odstránené, a keď im bolo pohrozené smrťou, ak neustanú obťažovať, náš obchodník s hodvábom a iným orientálnym tovarom vyhlásil, že je ochotný radšie život obetovať, ako hľadieť na výsmech Mojžišovho zákona a Boha izraelského. Vladár, obávajúc sa vážnej vzbury, obrazy a zástavy s podobizňami cisára Augusta odoslal nazad do Cezareje a do Ríma.

            No, obchod v Jeruzaleme, ako sme už boli spomenuli, nebol jediným jeho bohatstvom. Bol oveľa majetnejším. Jeho otec za služby, ktoré preukázal cisárovi Oktaviovi Augustoví, odmenený bol vzácnymi darmi v Jeruzaleme. Dostal aj veľký dom, zámok s mnohými pozemkami okolo Betanie a okrem toho krásny majetok na severnom brehu jazera Genezaretského.

            Náš obchodník narodil ea v Júdsku; tam uzrela svetlo sveta aj jeho manželka Eucharia. Oba pochádzali z kráľovského rodu, a to z rodu kráľa Benadada, ktorý kedysi panoval v Damasku, ako to stojí vo štvrtej Knihe kráľov (hlava 7.).

            Jemnú vôňu, ktorá napĺňala obchod, šíril vzácny tovar, ktorým Siro kupčil, ale aj iné: Za krámom bol akýsi druh „divanu" alebo súkromnej izby, záclonami oddeleného od obchodu a bohato ozdobeného poduškami. Tu bývali vzácni kupujúci z Damasku alebo Alexandrie, z Adanu alebo ďalekého Východu, aby si odpočinuli a podľa orientálskeho spôsobu pohodlne uzavreli obchod.

            Tento kútik bol vábne chladný. Svetlo doň vchádzalo skleneným, zamrežovaným oknom. Uprostred izby stál nízky mramorový stolík, a na ňom strieborný podstavec s alabastrovou nádobkou: vázou, s ružovou masťou pre potechu a osvieženie obchodníkových hostí.

            Voňavkárstvo u židov netešilo sa veľkej vážnosti. Vyrábateľov voňaviek stavali židia do triedy vlásenkárov a strihačov viníc. Ale Siro či už pre svoje bohatstvo a či už preto, že obchodoval mnohými inými vecmi, oveľa užitočnejšími ako voňavky, neztratil svoju dobrú povesť u súsedov, ktorí často prichádzali do tej bočnej izby, aby tam porokovali so Sirom o udalostiach dňa. Vníduc ta, hosť otvoril vrchnáčik vázy, omočil koniec prstu do drahocennej masti a roztrel na dlani. Potom priložiac si ich k nosu, dýchal do seba so záľubou vôňu Arábie alebo povestných ruží šaronských, kým ľúba vôňa rozlievala sa po zastretej miestnosti, odkiaľ vnikala do krámu, sadajúc na rozličné koberce a čalúny.

            Židia boli striedmy a šetrný národ; len zriedka siahali po dráždidlách, ale nikdy nie v čase, venovanom obchodu, predaju svojich tovarov. Siro nádobku ružovej masti postavil pre osvieženie a zotavenie svojich priateľov, ktorí si ju vysoko vážili. Bol to magnet, ktorý mnohého vtiahol do jeho krámu. A keďže každý niečo vedel, náš obchodník výborne bol upovedomený o všetkom, čo sa v meste udalo, ba aj okrem mesta, bez toho, že by sa bol býval musel po novotách vonku sháňať.

            Toho rána, kedy naša poviedka začína, veľmi pražilo syrské slnko. Bolo to v polovici mesiaca Tamuzu, čiže nášho júla. Drevená okenica okna na čelnej strane obchodu bola vytiahnutá tak vysoko, ako to len ozdobné závesy pripúšfaly. Ba i pozlátené mrežky boly odstránené. Záclony v izbe za krámom boly odhrnuté a všetky dvere dokorán boly poroztvárané.

            Vzduch voňavkami presýtený nebol občerstvujúci. Siro sedel na nízkej lavičke v tôni schodov, vedúcich do, krámu. Ale len chvíľku tešil sa tam z chládku, lebo vystupujúce slnko onedlho ho o tôňu pripravilo. Jeho obchodný dom stál v jednej z ulíc, ktoré sa oblúkovité vinú okolo východného úpätia hory Sionskej, hory ..Palácovej". Ulica bola úzka, nemala výhľadu na nijakú stranu práve pre svoj odbočivý smer.

            Toho rána táto ulica dlho bola pustá. Boli tam len traja mládenci, ktorí sa ihrali so svojimi trpezlivými oslíkmi. Večne hladní psi, tí „zametači" jeruzalemských ulíc, prehŕňali sa v smetiach, ktoré obyvatelia domov na prostred ulice vysypali. Siro so záujmom pozoroval tieto hladné zvieratá, ktoré na seba navzájom vrčaly a zuby cerily.

            Mišna [2] ) má pravdu, — povedal obchodník nahlas sám k sebe, — keď tvrdí, že pokrm tri dni ostane psovi v žalúdku, lebo Boh vedel, že sa mu ho dostane skrovne.

            Tak sa zahľadel na medzi sebou sa rvúcich psov, že ani nezbadal, ako sa blíži starý známy, až celkom k nemu prišiel.

—        Požehnanie Pána Boha Abrahamovho nech je s tebou! Na môj veru, starneš, Siro, veľmi starneš, keď už sám so sebou sa rozprávaš na pobavenie.

            Ten, čo ho takto oslovil, bol Izrael Ben Addai z údolia „sýrarov", ktorý sa poznal eo Sirom od chlapčenských rokov. Vedľa neho stál mladík, vysoký a rovný ako ceder, ktorého oči, hľadiace zpod husto načrtnutého obočia, boly jasné a prenikavé, na prvý pohľad všetko spozorujúce. Tvár mal krásne oválnu, a pleti bol temne olivovej ako Hebrej (žid). Nos mal orlici, rty však trošku prihrubé. Na lícach bolo vidieť prekvitajúce ružičky, svedčiace o výbornom zdraví. Siro pozoroval ho s obdivom, ale nie bez povzdychu nad svojou zašlou mladosťou.

—        Predvádzam ti, Siro, hosťa, — povedal Izrael Ben Addai, — aby sa za tohoto sparného rána osviežil tvojimi vzácnymi voňavkami, ktorých vôňa rovná sa vôni kadidla v chráme v čase večerných obetí.

            Trojica vnišla do bazaru. Siro hlboko sa uklonil na pozdrav cudzincov: — Pokoj domu tomuto! — a potom poďakoval:

—        Kiežby sa, syn môj, ten pokoj tisícnásobne zväčšený vrátil do srdca tvojho a kiežby život tvoj šťastne sa raz skončil!

            Slabučký mráčik, čosi ako tôňa bolesti, azda predtucha budúceho nešťastia, preletel tvárou mladíkovou.

—        Vstúpte, prosím vás, do môjho „divanu", tam sa osviežite mojou ružovou masťou. Mnohí moji priatelia tvrdia, že je lepšia, ako červené víno damascenské alebo hrozná sorecké. Sám budeš môcť posúdiť.

            Zakiaľ sa brali do prístenku za skladom, Izrael Ben Addai, používajúc voľnosti starého priateľstva, predbehol ich. Už i spustil záclony bočnej izbičky, a v tom, čo Siro s mladým cudzincom ta vkročil, otvoril vrchnák na nádobke s voňavou masťou.

—        Počkaj, dobrý Izrael, — povedal Siro. — Na počesť hostí donesiem nové á lepšie voňavé masti. Vieš, že nám sväté knihy kážu, aby sme neboli váhavými v pohostení cudzincov.

            Izrael Ben Addai privrel vrchnáčik s viditeľným uspokojením. Zakiaľ Siro zvoľna schodmi stúpal, aby vzácnejšej masti doniesol, Izrael Ben Addai zašepkal cudzincovi: — Veľká je to pre teba česť. Len zriedka vytasí sa s drahocenným tovarom, so svojimi najvzácnejšími pokladmi. Veru, veľká je to pre teba česť! Nikto nemá vzácnejších alebo drahších mastí ani drahocennejších korenín na balzamovanie mŕtvol. Táto masť — ukazujúc na alabastrovú nádobu na stole — je vzácna, ale ešte vzácnejšie má hore vo svojom sklade.

            Pridržujúc jednou rukou kaftan, aby sa azda nepotkol, schádzal Siro pomaly dolu schodmi. Keď sa ocitol v „divane", držal v pravici zlatú nádobku s veľmi bohato tepaným vrchnáčkom.

—        Tu, drahí priatelia, je voňavka oveľa jemnejšia ako ružová masť. Či by ste ju nechceli zkúsiť?

            Otvoril vrchnák. Nech to bola masť akákoľvek, je isté, že jej vôňa bola tak milo jemná, že človek od rozkoše priamo dych tajil. Izrael Ben Addai a cudzinec, ba i sám Siro, ktorý ei len zriedka takého pôžitku dožičil,ponorili zľahka koniec svojich ukazováčkov do masti, načo ju, ako obyčajne, na dlani roztreli a jej vôňu e viditeľnou záľubou začali vdychovať do seba.

—        Nech je pochválený Boh našich otcov, — zvolal Izrael Ben Addai s povzdychom vďačnosti, — že dal zemi a ľudskej múdrosti daru tak vzácneho, aký je tu uložený! — ukazujúc pritom na zlatú nádobku, ktorú hostiteľ v ruke držal.

—        Amen! — dodal cudzinec rovnako nadšený. — Veru, plný štedrosti je Pán k svojmu vyvolenému národu! Táto masť súca by bola na pomazanie brady Áronovej. Ba je drahšia od tej, o ktorej hovorí Žalmista Pánov, že sostupovala na bradu Áronovu.

—        Od kohože máš tú voňavku? — vyzvedal sa Izrael Ben Addai, hladiac si napustenými dlaňami bradu.

—        To je naše rodinné tajomstvo, — odpovedal obchodník. — Uspokojte sa, priatelia, s rozkošou, akej vám dala a ďalej sa nespytujte. — Vstal, aby nádobku zasa odniesol hore.

—        Prosím, sadnite si! Dnes je veľmi teplo; ani vodomet na dvore nedáva dnes nijakého ochladenia, — povedal Siro, berúc sa už po tesných, točitých schodoch do vyššieho poschodia.

            Ben Addai a jeho priateľ ochotne sa uvelebili v mäkkých poduškách. Mladíkove oči skúmavo behaly po kráme, do ktorého bolo možno vidieť otvorom medzi záclonami. S akousi závisťou pozoroval drahocenný tovar na stoloch nakopený, hádajúc v duchu, koľké bohatstvo asi je tam uložené v truhle, železom obitej, ktorá v kúte „divanu" stála. Tá truhla zvláštnym kúzlom naň pôsobila. Kým v duchu odhadoval pevnosť jej troch visiacich zámok, povedal: — Či nie pravda, že majiteľ tohoto krámu je jedným z najbohatších obchodníkov jeruzalemských?

—        Iste je, — povedal na to Izrael Ben Addai. — Kupujú u neho všetci kňazi chrámu. Dodáva im všetky látky na bohoslužobné rúcha, ako i kment na „efódy".[3] ) Kňazi tie rúcha dlho nenosia, lebo akonáhle sa trošku zamažú, robia z nich knôty do chrámových lámp. I Annáš a Kajfáš kupujú u neho svoje potreby, a sú mu pre jeho osvedčenú poctivosť veľmi naklonení.

—        A to je všetko? Iný ug nekupuje u neho?

—        Čo myslíš?! Je tu dalej domácnosť Herodesova, potom rodiny asmonejských kniežat, ktoré sídlia v juhozápadnej čiastke Jeruzalema. Čo je vzácne a drahé, všetko výhradne od Sira odoberajú. Lebo musíš vedieť, priateľ môj, že náš kupec s obchodom otcovým zdedil aj jeho dobrú povesť. Niet pochybnosti, že svojou vlastnou usilovnosťou a múdrosťou každým rokom o hodnú sumu rozmnožil svoje bohatstvo.

—        Tak by tam v tej truhle bolo na vyzbrojenie celej armády dosť zlata! — poznamenal cudzinec vážne.

—        Pst! — okríkol ho Ben Addai. — Bud opatrný! I steny majú uši. Ak máš nejaký úmysel, tak ho neprezrádzaj, ani sa nesveruj nikomu so svojimi tajnými plánmi! Najmä pred Sirom o tom ani nemukni, lebo nikto z celého svätého mesta nesmieril sa, ako sa zdá, s terajším stavom nášho národa ochotnejšie, ako náš priateľ tam hore.

            Mladý muž netrpezlivé pohodil ramenami. Izraelovi Ben Addai zdal sa byť ten posunok veľmi významným. Zdalo sa mu, ako by z jeho počínania možné bolo vyčítať, že sa zaoberá akýmsi veľkým úmyslom. Chcel sa vyzvedať, ale počujúc, že Siro sostupuje po vŕzgajúcich schodoch, zasekol jazyk za zuby.

—        Izrael Ben Addai, — povedal obchodník, keď vstúpil do „divanu", — priateľ môj, prehrešil si sa proti zdvorilosti naproti mne a môjmu hosťovi.

            Sýrar sa zapálil a začal sa zajakať, mysliac si, že Siro ich rozhovor počul. Ale nemal kedy sa ospravedlniť, lebo kupec, nespozorujúc jeho zmätok, pokračoval:

—        Dovolil si mi pohostinský prijať jedného zo svojich priateľov, a ako si myslím, návštevníka nášho svätého mesta Dávidovho, ale jeho meno si mi nepovedal.

—        Ach, prosím za odpustenie! Pre našu starú priateľskú dôvernosť som na to pozabudol. Dovoľ, aby som napravil svoju zábudlivosť. Tu máš, dobrý Siro, Hezira, syna jerichovského Abbasa; kiežby mu Pán dožičil pokoja a dlhého života! Otec tohoto mladíka dal mi raz pohostinstvo a bezpečný úkryt, keď Herodes vydal ukrutný rozkaz, aby boli povraždení všetci chlapci do dvoch rokov v Betleheme a jeho okolí, kde som vtedy bol. Ten bezbožník mal strach nad zprávou, že sa narodil akýsi kráľ, ktorý mal jeho moc uchvátiť. Keď ten rozkaz bol vydaný, je tomu teraz, ako sa zaiste rozpamätáš, asi desať rokov, utiekol som z Betlehema do Jericha so svojimi deťmi, a Hezirov otec prijal ma vtedy pohostinský a dal útulok mojim deťom. Azda si len, Siro, na tú bohaprázdnu vraždu nezabudol?

            Táto otázka, i keď sa zdala byť celkom nevinnou, veľmi rozčúlila obchodníka.

—        Zabudnúť na ňu!? — zvolal hlboko rozrušený. — Ach, kým len žiť budem, nezabudnem na to! Nikdy mi neprestane v ušiach znieť kvílenie a plač tých detí, keď ich tak ukrutne vraždili! Podnes, za nočnej tichosti, počujem zúfalý nárek ich úbohých matiek! Herodesov rozkaz vojaci previedli s bezohľadnou surovosťou! Všetkých chlapcov do dvoch rokov zavraždili. Aj nejedného otca a matku vtedy školili, keď sa opovážili brániť svoje deti! Ach, bolo to strašné.

            Siro hovoril prudko a hlasne. Až tvár mu pri tom očervenela. Jeho posunky prezrádzaly veľkú rozčulenosť. Zmienka o tejto udalosti z dejín svojho národa vždy vyvolala v ňom hnev, ktorý sa utíšil len po dlhšom čase. Tak to býva väčšinou u miernych ľudí: keď sa raz za dlhý čas rozhnevajú, ťažko sa utíšia.

—        Odpusť, Hezír Bar Abbas — povedal Siro po I krátkej prestávke, za ktorej jeho tvár pomaly nadobúdala obvyklej farby, — odpusť láskavé, ak som sa dal priveľmi hnevom strhnúť, ale byť svedkom toho, čoho som bol vtedy ja, keď som si bol prezrieť olivový sad, ktorý mám v Betleheme, keď ten ukrutný rozkaz vojaci plnili, vidieť, čo vtedy moje oči videly, ach, to by som nesmel mať vo svojom tele ľudského srdca, aby som nezahorelí hnevom proti takej ukrutnosti. Nech uschne moja pravica, ak ja — ja —

            Jeho hlas znovu burácal hnevom. Až ho zadúšalo, keď svoju pravicu akoby ku kliatbe pozdvihol.

—        Otec!

            Bol to jasný a ľúbozvučný hlas, patriaci driečnemu, asi šestnásťročnému mladíkovi. Mladík odhrnul ťažké záclony, stal si k rozochvenému otcovi a jemne dotkol ea jeho pozdvihnutého ramena.

—        Prosím vás, dobrí pánovia — povedal mladík — hovorte o niečom inom. Tento predmet veľmi rozčuľuje môjho otca, a preto mu radšie vyhýbame.

            Cudzinec a Ben Addai videli pred sebou mladíka v prvom puku mužnosti. Bol veľmi driečny. Stál tam narovnaný ako svieca, vo vznešenom postoji, ale bez akejkoľvek pýchy. Hezir Bar Abbasa hneď upútalo čosi v jeho chovaní: jeho spokojná dôstojnosť a vznešenosť, ktorá prekvapí každého. Chvíľkové vzrušenie vykúzlilo na jeho lícach nádych rumenca, ktorý bol veľmi badateľný na jeho bledej tvári. Čelo mal vysoké a skôr úzke, ale veľmi biele, nos trošku dlhý, ale grécky, rovný. Veľké blyštiace sa oči, nápadná to vlastnosť jeho plemena, dodávaly jeho tvári zvláštny ráz a výborne svedčily k jeho silnému, čiernemu obočiu a vlnitým kučerám. Obličaj mal skôr podlhovatý, ako okrúhly. Rad hustých, bielych zubov belel sa za pekne vykrojenými rtami farby ružovejšej, ako u mladíkov jeho veku. Ozdoba predčasnej mužnosti na hornej jeho perne ešte zvyšovala dojem krásy. Ale Sirov syn bol aj vyhlásený za jedného z najkrajších mladíkov v Jeruzaleme, ba i medzi chrámovými žiakmi, ktorí boli vyberaní zo všetkých vtedy známych končín sveta!

—        Dobre, dobre, — povedal Siro, — už sa nebudem rozčuľovať, už budem spokojný. Nič sa o mňa neobávaj! Vráť sa len, syn môj, za obchodný stôl. Ako vidíte, priatelia, — obrátil sa obchodník ku svojim hosťom, — môj syn vždy trnie strachom, aby som si azda neublížil, keď sa o tej vražde rozhovorím, a aby som sa vám úprimne priznal, naozaj krv mi stúpa do hlavy, keď si na tú bezbožnosť spomeniem. Hneď je koniec môjmu pokoju. Ináčej svoje dni trávim vo svätom pokoji, vzdávajúc vďaky Pánovi, Bohu našich otcov, za milosti, ktorými ma obdaril.

            Mladík vidiac, že otcovo rozčúlenie skutočne pominulo, vrátil sa do obchodu. Hezir Bar Abbas, ktorého Siro nepozoroval, celému tomu výjavu cynicky sa usmieval, ale cítiac, že predpisy slušnosti vyžadujú niečo povedať, poznamenal:

—        Je mi, pane, úprimne ľúto, že ti moja návšteva zavinila toľké znepokojenie. No, môj sluha už pred domom s koňmi stojí, a preto nebudem ďalej meškať.

            A ukloniac sa hostiteľovi, zamieril k východu, skúmavo sa okolo rozhliadajúc.

            — Boh Abrahámov ťa sprevádzaj — povedal Siro — nech sa rozmnožuje tvoj majetok a nech je mnoho dní tu na zemi tvojho putovania! Poberaj sa v mene spojenia Svätého a Požehnaného a „šechiny"[4] ) jeho skrytej a taj-nostnej. Požehnaný nech je Pán na veky!

            Hezir sa pri tom starcovom žehnaní hlboko poklonil. Tým sa mu podarilo nechať prejsť oboch starcov vedľa seba k dverám, vedúcim na ulicu. Bystrejšiemu pozorovateľovi nebolo by ušlo, že jeho oči, kým cez krám pomaly išiel, nepokojne blúdily od jedného predmetu k druhému. Okrem Sirovho syna boli v tej chvíli v obchode zamestnaní ešte traja pomocníci. Hezir Bar Abbas nevšímal si veľmi obchodníkovho syna, za to však tým usilovnejšie sliedil po istom, už vopred dohovorenom znaku od jedného z pomocníkov.

            Jedným z pomocníkov bol židovský mládenec, o niečo starší ako Sirov syn. Druhým bol čistokrvný Arab, vysoký a snivý chlapík. Tento oblečený bol do bielej beduínskej sukne. Hezir bol prekvapený, keď videl tohoto syna neskrotiteľného kmeňa púšte spokojne pracovať medzi štyrmi stenami. Tretím konečne bol krásny Egypťan medenej pleti z Kaira. Jeho rty boly tenké; nozdry sa mu citlivo chvely ako chriapa ušľachtilej paripy, kým v pohľade jeho očí zračil sa akýsi strach. Pán volal ho Pathirom. Bar Abbas zahľadel sa naň, akoby čakal od neho, či ho pozná.

            Veru, veľmi bystrý zrak by to bol musel byť, ktorý by bol postriehol, že Pathira a Hezir Bar Abbas sa dorozumievajú. A veru bolo to tak. Rýchlo na seba žmurkli. Potom spokojný úsmev preletel tvárou Hezirovou. Nato Hezir znovu pozrel na Pathiru, akoby nejaké vysvetlenie čakal od nebo. Pathira porozumel tomuto pohľadu. Opatrne a rozvážne, že nemohol tým ani synovo ani otcovo podozrenie vzbudiť, odhrnul vtedy, keď Bar Abbas práve prechádzal, ťažké záclony s priechodu za sebou a dvoma prstami dotkol sa okovaného kufra. Akonáhle zbadal, že Hezir Bar Abbas všimol si kufor, zasa spustil záclonu a vzdal odchádzajúcim hosťom obvyklý „salaam", pozdravnú poklonu, s ostatnými pomocníkmi.

            Siro a jeho syn medzitým s Izraelom Ben Addai a Hezirom prišli k dverám, vedúcim do ulice, kde si znovu všetko dobré želali.

—        Poď sem, Pathira — povedal Siro — a pomôž hosťovi vysadnúť na koňa, a ty, Zamlech, podrž koňa za ohlávku !

            Otec so synom a sýrarom stáli v dverách „bazárových". Pathira držal Bar Abbasovi strmene. Za tú chvíľku prehovorili šepkom spolu toto:

—        Čo je v tom kufre?

—        Skvosty, vzácny pán!

—        A v dubovej truhle?

—        Zlato.

—        Ako sa menuje syn?

—        Lazar. Všetko raz zdedí.

—        Dobre.

—        A vy teraz prepustíte moju Nigritu?

—        Možno.

            Nato Hezir Bar Abbas nedbale vyšvihol sa do sedla.

            Pathira si zhlboka vzdychol. Potom sa na znak podrobenia temer až k zemi poklonil. Ale v jeho očiach zlovestne sa zablesklo, čoho si Bar Abbas dobre všimol, keď, dávajúc posledné s Bohom Sirovi, zabočil okom na čiernu tvár Egypťanovu.

            Cudzinec, nasledovaný svojím sluhom, cvalom hnal k severnej bráne; okolo jeho rtov pohrával mu spokojný úsmev. Za mimovoľnej pomoci Izraela Ben Addai, ktorý sa cítil byť veľkou vďakou zaviazaným Hezirovmu otcovi, dozvedel sa tento, že v Sírovom obchode je nesmierni bohatstvo.

            Nech bol Bar Abbas v tom čase akýmkoľvek podlým a nech neskoršie upadol ešte väčšmi, jednako pôvodne konal z vlasteneckých pohnútok. Vo svojej mladosti svíjal sa pod jarmom, ktoré jeho národ tlačilo. Nespravodlivé utiskovanie ľudu izraelského júdskymi vladármi roznietilo jeho hnev. Nevedieť, či v prvých časoch väčšmi bol roztrpčený na úradníkov, ktorí predstavovali rímsku vládu v Jeruzaleme, alebo na nečinnosť a mnohých svojich vlivných krajanov, ktorí sa dali podplácať a ktorí usadili sa v Ríme. Nebolo mu tajnosťou, že veľa by boli vykonali u cisára Augusta, keby boli svojej moci využili v prospech svojho utiskovaného národa.

            Pred rokmi skúmal pomery rozsiahlej ríše rímskej a presvedčil sa o poctivých úsiliach cisárových. Bol presvedčený, že ten veľký panovník chcel vládnuť múdro a spravodlivo. Nebolo mu ďalej tajnosťou, že bohatstvo, ktorým vládli jeho krajania v cisárskom sídle, zabezpečovalo im veľký vliv, ktorého keby boli dobre využili, mohli učiniť nielen z Judska a Galileje, ale z celej provincie sýrskej jednu z najspokojnejších krajín rímskych.

            V tých časoch, už dávno zašlých, Hezir Bar Abbas mal krásne sny. Vo svojich mladistvých videniach videli ľud izraelský oslobodený. Izraela si predstavoval, že je zasa pánom národov; znovu videl oživenú slávu a nádheru Šalamúnovu a Dávidov trón. Prečo skláňali jeho bratia svoje šije pod jarmo cudzích podmaniteľov tak ochotne? Či nemal prísť v tom čase Mesiáš, ak boly" pravdivé proroctvá svätých kníh? A či on, Zasľúbený, mal vidieť ľud svoj čo otroka pohanskej moci? Ó, aká to hanba!

            Týmito a podobnými myšlienkami toľko sa zaoberal a za nočných snov ďalej ich rozpriadal, že vo svojom mladistvom nadšení začal si napokon namýšľať, že ho Všemožúci vyvolil, aby vydobyl slobodu jeho vyvolenému národu, aby takto pripravil príchod Mesiášov.

            Na city mnohých pôsobil tak, že kedysi, hodne predtým, ako sa naša poviedka začína, mal veľmi značný počet nasledovníkov, ochotných na jeho pokyn sosnovať, ba aj previesť vzburu. No, bol tu osudný háčik — úplný nedostatok peňazí. Dobre, vedel, že bez peňazí nedokáže nič, nanajvýš že môže vyvolať chvíľkové vzkypenie národných citov. S hrôzou sa presvedčil, že nevie zaopatriť na vojnu potrebné peniaze — a vytriezvel.

            S bolesťou vzdal sa nádeje na vyvolanie vzbury. Na troskách jeho vlasteneckých úsilí a túžieb vyrástla potom burina sebeckých zámerov. Stal sa z neho lakomec. Nechcel sa zrieknuť vlivu, ktorého nadobudol u mnohých nadšencov; tento vliv potom po roky zneužíval, majúc tých ľudí za nástroje k svojmu vlastnému povzneseniu. Svojich prívržencov mámil sľubmi budúcich slávnych činov a konečného úspechu. V mnohých prípadoch vo volení prostriedkov počínal si celkom nesvedomite.

            Také bolo napríklad aj jeho zaobchádzanie s Pathirom, synom hierofanta, egyptského veľkňaza pri chráme bubastskom v Kaire. Bar Abbas poslal ľudí, jemu slepo oddaných, ako tajných sliedičov do Egypta. Títo potom na jeho rozkaz uniesli Pathirovu ženu a držali ju v zajatí, z ktorého mala byť prepustená len pod tou podmienkou, že sa Pathira v Jeruzaleme usadí, do služieb Sírových sa vlúdi, ba, ak bude možné, i jeho dôveru si získa, aby sa tak dozvedel o jeho majetku, ako aj o tom, kde má svoje poklady uložené. Bar Abbasovi mal podať zprávu, ako by bolo možné zmocniť sa pokladov.

            Hezir Bar Abbas mladého Egypťana, obetu to svojho smelého plánu, uzrel najprv za návštevy Sirovho „bazáru , o ktorej sme teraz rozprávali. Tí, ktorí Pathirovi ženu uniesli, vylákali ho raz do Jericha, kde Egypťanovi priamo poverčivej hrôzy nahnali pred „mocným pánom", Bar Abbaeom. Dovolili mu aspoň len ukradomky podívať sa naň, ako by už to bolo veľkým vyznačením preň, hoci išlo im pritom o vlastné hrdlá!

            Pathira už od svojho detinstva, ako vôbec všetci jeho rodáci, mal poverčivý strach pred židmi. Dal sa oklamať a z lásky k svojej žene pracovať pre Bar Abbasa, aby jej pomohol na slobodu a zasa e ňou šťastný dnes alebo zajtra vrátil sa do krajiny faraonov.

II. Záhadná osnova.

            Obchodníkova biela mulica trpezlive čakala pred dvermi krámu. Bosý, ošúchaný chlapec, majúc okolo bedier a cez ľavé rameno prehodený kus nahnedlej plátenej látky, držal zviera za úzdu. Bolo to neskoro večer toho dňa, keď Hezir Bar Abbas poctil svojou návštevou nášho bohatého obchodníka.

            Siro v ten deň neobyčajne dlho ostal vo svojom „bazare". Odpoludnia bol poslal svojho syna a Zamlecha do paláca asmonejských kniežat s celou kopou drahocenných látok, ktoré jedna z princezien žiadala predložiť, aby si mohla niečo vybrať.

            Siro za predošlých rokov dal naložiť tovar na ťavu a sám išiel e pohoničom za obchodom. Ale v poslednom čase pre svoj pokročilý vek a slabosť svojho syna posielal, keď bolo treba uzavrieť dôležitejší obchod, predtým však dobre ho poučil o cenách, o spôsobe výmeny a predaju.

            Toho dňa Lazara neobyčajne dlho zadržali v paláci. Chúťkam a požiadavkám princezien v ten deň nebolo konca. Zamlech dvarazy naložil tovar na chrbát ťavy a zasa ho musel doniesť do atria, do predsiene paláca. Preto do „bazara" vrátil sa v neobvyklý čas, až o dvanástej hodine. [5] )

            Rodina Sirova nebývala v Jeruzaleme. Ohromný majetok umožňoval mu bývať na zámočku v mestečku Betanii, tri míle na východ od Jeruzalema, ležiacom na ceste do Jerichova. Do tohoto domáceho útulku uchyľoval sa otec so synom každého večera po zatvorení krámu. Vzdialenosť hravo prekonávali. Lazar chodieval obyčajne peši popri svojom otcovi, držiac za dlhý povraz mulicu, ktorú skoro vôbec nebolo treba viesť, lebo tú cestu už veľa rázy vykonala.

            Toho dňa Siro nezastavoval sa proti svojmu zvyku ani v ceste, ba nevnišiel ani do jednej zo 480 synagóg alebo modlitební c, ktoré vtedy v Jeruzaleme boly, ale kázal synovi zahnúť s mulicou do chrámu na hore Moria.

            Kráčajúc pozdĺž západných hraníc chrámu, prišiel najprv k „Sanhedrimu", k poradnému domu židovskej veľrady. Keď zahol za roh, sišiel s mulice, ktorú nechal v opatere synovej, a prešiel stíporadím obrovskej budovy. Kňazi už odtrúbili striebornými poľnicami hodinu večernej obety. Jasný a slávny zvuk týchto poľníc niesol sa mestskými ulicami, vnikajúc do každého príbytku. Ich hlahol odrážal sa od strání a priepastí okolo Jeruzalema. Na toto vyzvanie k večernej modlitbe odpovedalo sa z údolia s jasotom.

            Siro vystúpil po schodoch do nádvoria pre pohanov, prešiel „krásnou bránou" z tepaného bronzu a vstúpil do tej čiastky chrámu, ktorá bola vyhradená mužom. Večerná obeta bola už začatá, čo dokazoval aj stĺp dymu, vystupujúci so zápalného oltára. Pobožnosť obchodníkova netrvala teda dlho; o krátky čas bol už zasa so synom na ceste.

            Oba boli dobre známi pri „rybnej" bráne rímskej stráži, ktorá ju zatvárala na noc na znak rímskej posád ky v hrade Antónii.

—        Dnes si sa akosi oneskoril, Siro, — povedal rímsky dôstojník.

—        A veru som sa ponáhľal. Dobre som sa pozrel na „vodné" hodiny chrámové, lebo boly už len štyri minúty do zatvorenia brány, a keby som nebol za ten čas sem dobehol, bol by som musel vo svojom obchode prenocovať.

            Raz sa už bol oneskoril a vtedy musel dať Lazár hodné prepitné dôstojníkovi, aby mu otvoril bránu. Kecľ sa potom Siro pre obchod niekedy omeškal, radšie ostával cez noc v meste, akoby peši mal prekonať cestu do Betanie, ktorá mu bola dosť obťažnou, lebo bol tučný. Bola to preň ťažšia cesta, ako čo dovoľuje zákon prekonať v sobotu.

—        Mne sa neľúbi pohľad nášho ranného hosťa — povedal Siro, kým mulica ťažkým krokom vykračovala po ceste do Betanie.

—        A prečo, otče? Zdal sa byť veľmi zdvorilým a milým. Ešte sme nemali hosťa, ktorý by bol tak príjem ne dojatý, ako on, keď si mu ponúkol jednu zo svojich najvzácnejších voňavých mastí.

—        To je pravda, syn môj, ale jeho pohľad sa mi pritom všetkom neľúbi. Priveľký nepokoj zračil z jeho očí. Či vieš azda niečo o ňom, Lazar?

—        Zdá sa mi, že Egypťan, ktorého si nedávno do svojej služby prijal, ho pozná. Som presvedčený, že sa nž niekde videli. Súdim tak z rozhovoru, ktorý spolu mali, kým Bar Abbas sadal na koňa. Ľudia, ktorí sú si cudzí, nerozprávali by sa spolu tak rýchle a šepkom.

—        Či vieš, čo hovorili?

—        Neviem, otec; ale Pathira zdal sa byť neobyčajne rozrušeným. Celé odpoludnie dnes len vzdychal a vzdychal. Bol veľmi roztržitý. Myslím, že zajtra nebude môcť nájsť ani jediný kus z tovaru, ktorý dnes inými vecmi založil.

—        To je zvláštne! — hundral si Siro. — Pathira doniesol si z Kaira odporúčanie od Elbona, váženého obchodníka, s ktorým som už dlhé roky v obchodnom spojení. Jeho slová platia u mňa temer toľko, čo slová Mišny.

—        Pathira zdá sa byť veľmi smutným — poznamenal mladík.

—        Nuž, to by nebolo nič zvláštneho — odpovedal Siro — každý človek zo ženy narodený naplnený býva mnohými strasťami. Každé srdce má svoju trpkosť. Čo hovorí Gemara? „Vzdychy rozodierajú srdce ľudské." Každý z nás musí niesť svoje bremeno. Keď som sa za svojej mladosti učil Mišnu a Gemaru, naučil som sa aj túto výpoveď: „Kto za 40 dní za sebou idúcich nepoznal nijakej žalosti, ten si hojnú odmenu vzal na celý svoj život."

            Starec po tých slovách zamíkol. Synovská úcta nedovoľovala Lazarovi pretrhnúť niť otcových myšlienok. Pri spomienke na ľudské strasti Sirov duch zabehol do minulosti. Spomínal si na svoju Euchariu, milovanú ženu, ktorú pred šiestimi rokmi uložil do rodinnej hrobky. Od toho času stále smútil za matkou svojich detí. Nikdy sa z tej rany celkom nevyliečil.

            Keď sa jedného večera práve touto cestou domov vracal, stretol sa s jedným zo svojich sluhov, ktorý mu zvestoval, že jeho pani náhle ochorela a že ho prosí, aby sa ponáhľal k jej lôžku. Zasiahol ju slnečný úpal. Došiel k nej krátko pred tým, čo svoju dušu vydýchla. No, nenadobudla vedomia, aby sa mohla rozlúčiť so svojím manželom a deťmi.

            Okrem toho domáceho bôľu ešte aj iná veľká bolesť zožierala srdce starcovo. Jeho súsedia, ba aj tí, ktorí ho dobre poznali, boli presvedčení, veď to Izrael Ben Adda toho dňa Heziru Bar Abbasovi bol aj povedal, že bohatý obchodník s kobercami a čalúnmi je celkom spokojný so smutným položením svojho národa.

            Keby ho súsedia boli lepšie poznali, boli by videli, ako veľmi sa mýlia. Vtedy boli by videli, že aj Sira bolí povedomie a ztrpčuje mu život myšlienka, že mesto pýchy a lásky, mesto Dávidovo, svätý Sion prorokov, kde Pán Boh viditeľne prebýval v „šechine" uprostred svojho vyvoleného ľudu, že to slávne mesto jeho lásky, okolo ktorého sa sústredila zbožnosť celých vekov, že to mesto stalo sa hrobom nadvlády národa, ktorý pravého Boha nepoznal, ba i svoju ohavnosť pohanskú do jeho hradieb vniesol, že hrdé plemä Abrahámovo muselo skláňať svoju šiju pred hrdým výbojcom a mlčky znášať rozličné útrapy a útisky od surových ľudí, ktorí nevedeli porozumieť židovskej duši.

            Proti rozličným daniam a poplatkom nešomral. Veď bohaté sa mohol odškodniť za toto vydieranie pri predaji rozličného tovaru rodinám rímskych úradníkov a pri dodávkach rozličných vecí do Ríma. Bol dosť zámožným, aby bez ťažkosti vyrovnal všetko, čo žiadali od neho, — ale byť Rimanom poddaným, prosiť sa týmto cudzincom, či smie vstúpiť do mesta svojich otcov, alebo ho dľa ľubovôle opustiť, nesmieť sa v isté nočné hodiny na ulici ukázať, to ho azda okrem smrti jeho drahej Eucharie najviacej trápilo. Teraz uvažoval o všetkom tom viacej ako inokedy. Naostatok bolestne ei vzdychol: — Pane, Bože Abrahamov, Izákov a Jakubov, ako dlho bude bezbožný sláviť víťazstvo nad ľudom tvojím? Povstaň v moci a sile svojej, Svätý izraelský! Rozožeň mocným ramenom svojím nepriateľa a očisť sväté mesto od tejto potupy!

            Mladý Lazar úctivé počúval otcove vzdychy. Predtým za cesty k domovu neraz ho počul takto k nebu nariekať.

            Hoci Lazar pre svoj mladý vek vôbec nevedel porozumieť náboženskú vrúcnosť a vlastenecké city otcove, jednako aj on trpko znášal porobu svojich bratov, aj on si želal slobodu pre svoj národ, i keď nie tak vrele ako otec, ale jednako len dľa svojho spôsobu a svojej miery.

            Siro, ako vôbec všetci starší židia toho času, videl v Pánu Bohu i jediného predstaviteľa svetskej nadvlády u vyvoleného národa. Uňho vlastenectvo bolo s náboženským presvedčením tak úzko spojené, že v praktickom živote bolo to vlastne jedno a to isté. No, po jeho boku kráčajúci syn mal v tom ohľade už širší obzor. Študoval práve Mišnu a Gemaru a počúval ju vykladať od Gamaliela, ktorý bol jedným z najslobodnejšie smýšľajúcich učiteľov chrámových. Mladíkova túžba po vláde svetom rozohnaných židov v sídelnom meste Dávidovom, i keď pochádzala z dôvodov nezištnejších, jednako líšila sa od otcových túžieb azda len stupňom prudkosti.

            — Či myslíš, otče — spýtal sa — že sa už onedlho skončí poroba nášho národa pod jarmom rímskym?

            Keď sa Siro zo svojho vzrušenia vzpamätal, odvetil: — Kedy bude tomu koniec, nevedieť, ale ten čas nie je už ďaleko. Podľa našich svätých kníh, najmä podľa proroctva Dánielovho, 70 ročných týždňov alebo 490 rokov už minulo. Preto teraz v celom našom národe to vrie, každý túžobne hľadí v ústrety príchodu Mesiášovmu. Čo o tom súdia chrámoví kňaz, syn môj?

            Lazar vedel na to odpovedať. Pilne navštevoval každé ráno chrámovú školu, kde sa učil výroky Písma svätého a talmud. Každý vzdelanec toho času študoval obe tie knihy a ovládal čiastočne i mágiu (kúzolníctvo). Získať si znalosť mágie pokladané bolo vtedy za také dôležité, že nebolo nikomu dovolené zasadnúť si do ,.sanhedrimu", kto ea nemohol vykázať majstrovstvom v tomto umení.

            V poslednom čase židovskí učitelia veľa hovorili o príchode Mesiášovom a o vyplnení proroctví. Mládež s dychtivou pozornosťou počúvala tieto, výklady a doma potom rozprávala o slávnych udalostiach, o ktorých v kňazských školách počula, o udalostiach, ktoré budily v Inde oprávnené nádeje na neďaleké vyslobodenie z otroctva, ktorému sa Izraeliti celkom nikdy nepodrobili.

—        Keď som sa dnes ráno zo školy vrátil — povedal Lazar — chcel som sa ťa, otec, opýtať, čo znamena jú isté tajnostné výroky učiteľov, ale príchod Bar Abbasov a Izraela Ben Addai mi to prekazil.

—        Čo ti robí ťažkostí, syn môj? Azda budem môcť veci vysvetliť.

—        Poviem ti, otec! Kňaz Abiathar, na ktorom bol posledne rad pri chráme posluhovať, má teraz v chrámovej škole prednášky, kým sa vráti k svojej rodine v Magdale. Dnes ráno ohnivé rozhovoril sa o budúcom Vykupiteľovi nášho národa, ktorý sa má onedlho zjaviť. Čítal nám z posvätného pergamenu, na ktorom sú proroctvá Danielove, tieto slová: „A videl som v nočnom videní, a hľa, s oblakov nebeských prichádzal ako syn človeka, a prišiel až k starému vekom a pred jeho tvár predstavili ho. A dal mu moc. česť i kráľovstvo a všetcia ľudia, pokolenia a jazyky slúžiť mu budú. Moc jeho je moc večná, ktorá nebude odňatá; a kráľovstvo jeho, ktoré nebude zrušené." (Hl. 7, 13—14.)

—        Ach, to sú krásne slová! — prerušil ho Siro. Hovoria o mocnom z nášho národa, ktorý príde a obnoví slávu Dávidovu a Šalamúnovu. Vďaky Bohu našich otcov, že čas ten už prišiel a že i ja vo svojej starobe môžem úfať, že uzriem mocného osloboditeľa a obnoviteľa Izraela! To je predsa celkom jasné, syn môj! Čo tu nerozumieš?

            Otec môj, otázne miesto Svätého Písma nerobí mi ťažkosti, — odpovedal Lazar. — Ale po Abiatharovi Hillel nám čítal z iného závitku proroctvo, a to akoby odporovalo proroctvu, ktoré nám prečítal Abiathar.

            Nie, syn môj, tomu slávnemu proroctvu nič nemôže odporovať! Nech vám kňazi z posvätných kníh čokoľvek prečítali, ich slová nemohly utajiť to veľké prisľúbenie. Musí prísť židovský vykupiteľ!

            Sirova tvár horela nadšením. Jeho oči, starobou sa už kaliace, zažiarily pri myšlienke na šťastné dni slobody. Akoby sa bol napil dobrého vína, tak sa rozjaril.

—        Čo vám vlastne Hillel čítal? Čo by mohlo to prisľúbenie podvrátiť?

—        Dnes ráno, — ujal sa slova Lazar, — čítal nám z pamätného závitku Danielovho také divné slová, že som sa až zhrozil, lebo vzbudily vo mne mienenie, že i keď príde Mesiáš, a keď aj vykoná veľké veci, jednako rýchle sa pominie.

—        Akože to, syn môj?

—        Nuž, tak to tvrdia slová, ktoré nám dnes ráno učiteľ prečítal. Takto znejú: ,.A po šesídesiatichdvoch týždňoch zabitý bude Kristus; a nebude ľud jeho, ktorý ho zaprie. A mesto i svätyňu rozmetie ľud s vojvodom, ktorý príde, a koniec jeho bude zkazenie, a po konci vojny uložené spustošenie. Ale potvrdí smluvu mnohým za jeden týždeň, a v polovici týždňa prestane krvavá i nekrvavá obet; a v chráme bude ohavnost spustošenia, a až do skončenia a do konca trvaf bude spustošenie." (Daniel, hl. 9, 26—27.)

—        Dobre sa učíš, — povedal otec, keď syn dokončil dlhý citát. — Je mi potechou v starobe, že netráviš čas v školách nadarmo.

            Na túto chválu otcovu bledá tvár Lazarova zaliala sa lahučkým rumencom radosti.

—        Ďakujem ti, otec, za nezaslúženú pochvalu. Usilujem sa, ako si mi kázal, svedomité využíťčasu. Hoc mám všeliaké chyby, chvíle, strávené s učiteľmi zákona sú mi veľmi cenné. Ale čo mieniš, otec môj, o tom podivnom rozpore?

—        A nevysvetlil vám to ani Hillel ani Gamaliel?

            — Nie. Gamaliel neprišiel dnes do školy. A na tvári Hillelovej zjavne zračil sa taký hlboký bôľ, keď tie hrozné slová čítal, že si nikto z nás netrúľal spýtať sa ho; a ja priveľkú úctu mám pred ctihodnými učiteľmi, nuž tiež som sa neodvážil spýtaf sa, aký smýsel má to proroctvo.

—        To si dobre urobil, syn môj! Také niečo nepatrí sa mladíkovi.

—        Aký však môže byť smysel tých strašných slov, otec môj? Veď zdajú sa byť celkom jasnými. Najprv príde Pomazaný Pánov s veľkou mocou, ale potom príde pohroma. I chrám Najvyššieho má byť zbúraný. Obety, ktoré od časov babylonského zajatia nikdy neboly prerušené, majú prestať!

—        Nemôžem ti to vysvetliť, — povedal smutne Siro. — Boh v tajomstvách hovorí k svojmu vyvolenému ľudu ústami prorokov. Nie je každému dané vniknúť do smyslu Bohom osvietených veštcov. Ani ja neviem vysvetliť pravý význam toho proroctva. Kňazi a učitelia ti musia dať vysvetlenie, veď oni sú vykladačmi slova Božieho.

            Zatíchli. Starcove myšlienky zaoberaly sa rozporom medzi dvoma výrokmi. Prestal o veci rozmýšľať až vtedy, keď mulica sama od seba zastala pri prameni betfageskom, asi v dvoch tretinách cesty do Betanie. Táto roztrúsená dedina mala názov po krásnych ľigových stromoch, ktoré sa tam neobyčajne darily. Studňa, pri ktorej zviera zastalo, bola v tôni týchto stromov.

—        Mne sa ten Hezir Bar Abbas neľúbi, — povedal Siro, spomenúc si na návštevu tohoto, keď sa zasa na cestu dali.

            Myslím, otec, že Ben Addai je dostatočnou zárukou za jeho statočnosť. Tvoj dávny priateľ by ti len nepriviedol do domu nečestného človeka.

—        Máš pravdu. Vedome zaiste nie; ale nezabúdaj, že Ben Addai až do toho dňa nepoznal Bar Abbasa. Izrael Ben Addai musel prijať hosťa, ktorého otec jemu a jeho rodine za Herodesovho prenasledovania dal bezpečný útulok.

—        Prečože vlastne nedôveruješ tomu Bar Abbasovi? — spýtal sa syn, ktorý musel dobre vykročiť, lebo mulica, blížiac sa k maštali, trošku pobehla.

—        Sám neviem prečo, ale mám akési tušenie, že ten človek mojej rodine alebo niektorému jej členovi veľmi ublíži.

—        Ich starci sny mať budú a ich mládenci zjavenia vídať budú, — zamrmlal Lazar polohlasne. Otec síce začul jeho mrmľanie, ale nerozumel, čo povedal.

—        Čo si to, Lazar, vravel? — spýtal sa ho.

—        Otec, — začal syn trošku zajakavo, — odpusť, ak sa ti budem zdať neuctivým. Keď si spomenul neblahú predtuchu, mimovoľne prišly mi na um slová jedného z našich prorokov a tieto slová potichu som citoval. Hovoril som: „Ich starci sny mať budú a ich mládenci zjavenia vídať budú." Či nemyslíš, otec, že tvoja predtucha budúceho nešťastia so strany Hezir Bar Abasa je len snom?

            A vidiac otca vrtieť hlavou, pokračoval:

—        Nie azda vo smysle proroctva, ale tvoja obava je jednako len snom. Veď prečože by nečakaná návšteva cudzincova mala porušiť pokoj tvojej duše'alebo zakaliť tichosť tvojich dní? Možno, že toho človeka viacej už ani neuvidíš!

            Keby to tak bolo! Ale akýsi vnútorný hlas mi hovorí, že ja a môj dom ľutovať bude hodinu, kedy ten cudzinec vkročil pod moju strechu.

—        Ľutujem ťa, otec. Netráp sa už tým a zabudni na toho cudzinca.

—        Už som to chcel zrobiť a ešte to zkúsim, ale celé dnešné odpoludnie a časom i cestou domov opanoval ma strach pred akýmsi nešťastím. Neviem, ale akoby čosi strašného vznášalo sa nad mojou hlavou. Cítim sa práve tak, ako keď tvoja matka, Eucharia, pred šiestimi rokmi náhle skonala. V ten deň, dobre sa na to pamätám, stále ma prenasledovalo akési nedobré tušenie. No, ani vo sne mi nenapadlo, žeby ma taká rana stihla! Od toho dňa cítil som sa v srdci ako vrabec na streche smutne sediaci.

            Znovu zatíchol. Akej útechy mu mohol mladík Lazarovho veku dať? Nemal zkúsenosti, ktorá by mu bola pomohla radu dať človekovi oveľa staršiemu, ako bol sám. A preto Lazar či už pre toto povedomie a či z vrodenej synovskej úctivosti mlčal. Iíško kráčal, až rozumné hoviadko zastalo pri Schodku pred betanským dvorcom.

—        Zavolaj sluhov, Lazar, a podaj mi ruku! Dnes akosi neobyčajne cítim ťarchu staroby.

            Sluhovia pribehli, aby pánovi poslúžili. Jeden mu pomáhal vyzliecť dlhý 'biely cestovný plášť, druhý ponúkal mu palicu oprieť sa, kým tretí odvádzal do stajne bielu mulicu, ktorá tak často nosievala starého obchodníka do Jeruzalema a odtiaľ do Betanie.

—        Otec, — povedal Lazar, — zaiste zabudneš na chmúrne myšlienky, kým ti sluhovia umyjú nohy a kým sa osvieži š večerou.

            Striebrovlasý kmeť, celou ťarchou opierajúc sa o synovo rameno a beznádejne vrtiac hlavou, vnišiel do stavania.

III Učiteľ zákona.

            Večer toho dňa, kedy ea sbehly udalosti dosiaľ opísané, Zadiel Ben Izrael, učiteľ zákona, odpočíval na streche svojho domu v Jeruzaleme.

            Slnko zapadalo šarlátovou žiarou. Lesknúce sa strieborné lúče rozliehaly sa po blankytnej nebeskej hladine. Jemný západný vánok pohrával sa s bradou Zadiel Ben izraelovou. Ruky majúc na kolenách somknuté, sedel nehybne, zahĺbený súc do myšlienok.

            Šarlátový kaftan v ladných riasach splýval po jeho postave. V domácom ústraní složil s hlavy malebnú turbánovú čiapku, rabínsky odznak; jasne bolo vidieť vysoké jeho čelo a peknú hlavu. Jasné, prenikavé oči a ostré rysy okolo úst prezrádzaly ducha, ktorý pochopí aj ťažšie veci. Bola to múdra tvár, ale pri bystrejšom pozorovaní viditeľné boly rysy neukojenej duše, túžiacej po čomsi dosial nedosiahnutom.

            Zadiel Ben Izrael neobyčajne dobre poznal židovský zákon a sväté knihy. Len málo rabínov zpomedzi tých, ktorí navštevovali chrám, odhliadnuc od veľkých učiteľov, mohlo sa s ním merať vo vedomosti a múdrosti.

            Pri jeho nohách ležalo niekoľko pergamenových závitkov. Jedon z nich bol rozvinutý a ležal na stolíku po jeho pravici. Bol to odpis proroctví Izaiášových.

            Zadiel dnes dlhšie ako inokedy myslel na divné veci, ktoré sa v ten deň v chráme odohraly. Aj on, ako všetci zbožní židia toho času, rozrušený bol myšlienkou na Mesiáša, ktorého vtedy každý deň očakávali, že sa objaví a že dopomôže kráľovstvu Dávidovmu k jeho bývalej sláve a kráse. Dlho uvažoval nad obsahom proroctiev. Jeho oči chvíľkami, keď čítal alebo keď mysľou prebehla mu spomienka na niektoré slávne zasľúbenia, vzťahujúce sa na Mesiášovu veľkosť, víťazne zahorely. Ale túto radosť čochvíľa zamenil nevýslovný smútok, ktorý rozlial sa po jeho tvári, keď v myšlienkach postál u niektorého zo smutných a tajomných výrokov mesiášskych proroctiev.

            Okrem obvyklého skúmania Písma Svätého zaoberal ea aj inými rozrušujúcimi myšlienkami. V ten deň totižto objavil sa v sieni chrámovej chlapec, ktorý vynikál neobyčajnou múdrosťou a znalosťou prorockých kníh. Zadiel a ostatní učitelia zákona, ktorí sa ta schádzavali k dennému rokovaniu, boli ním okúzlení a nadšení, až napokon začala ich obchádzať akási hrôza z jeho prítomnosti. Neznáma moc bola na jeho rtoch. Duch múdrosti riadil jeho slová. Ešte nikdy ani jedon z jeruzalemských mudrcov nepojednával o predložených mu otázkach tak jasne, s takou istotou a pravdou, ako ten neznámy chlapec.

            Starý učiteľ zákona spomínal si teraz, že chlapec skôr počúval ako hovoril, akoby uznával svoju mladosť, že chlapec viac sa spytoval ako odpovedal, proroctvá skôr citoval, ako vykladal.

            Vtedy ctihodnému učiteľovi zákona mimovoľne zdalo sa, že ten chlapec je nadľudským zjavom; a teraz za slávneho ticha východného večera, keď si na to spomínal, cítil úctu pred tým chlapcom. Od chvíle, čo ho uzrel, stále naň myslel, ba aj večer naň spomínal.

            — Isté je, — povedal polohlasne, — že proroctva prítomný čae označujú za čas Mesiášovho príchodu. Keď presne počítame, vlastne už prešlo dvanásť rokov. Keby len ten spanilý chlapček, ktorý je obdarený takou obdivuhodnou múdrosťou, bol tým Mesiášom! Keby on bol Spasiteľom Izraela! Čo asi mienil starý,.Šimeon, keď to dieťa pred dvanástimi rokmi priniesli do chrámu, lebo; niektorí z učených v chrámovej predsieni tvrdili, že ho° poznávajú a že dobre poznajú jeho rodinu, — ach, čo len myslel starý Šimeon vtedy slovami: Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji, lebo videly oči moje spasenie tvoje?" Spasenie tvoje! Ó, keď si pomyslím... a Zadiel Ben Izrael zasa hlboko sa zamyslel. Jeho oči horely radosťou, kým si v duchu už po stotý raz maľoval budúcu moc a veľkosť vtedy ujarmeného Izraela.

            Jemný, vôňou presýtený večerný vetríček hladkal jeho hustú bradu a ihral sa s jeho ctihodnými šedinami. So svojho miesta na plochej streche svojho domu videl mnoho iných striech, obsadených rodinami, ktoré po celý deň skrývaly sa vo svojich príbytkoch pred slnečným úpalom, ale teraz, ako on, tešily sa z nočného chládku. V mnohých oknách horely svetlá. Tu a tam zastieraly výhľad vysoké hradby, obsadené rímskym vojskom.

            Ale ponad všetko vypínala sa nádherná stavba mohutného chrámu, ktorá svojimi veľkými rozmermi i za noci vynikala ponad všetko. Blažený pokoj zavládol nad mestom. Po západe slnka stíchol všetok ruch a pracovný lomoz. Okrem vzdialeného bľačania oviec alebo tiesnivého ručania dobytka, určeného k dennej obeti, nebolo počuť nič.

            V tom na streche objavila sa Zadielova dcéruška s tacňou, na ktorej bol strieborný pohár a miska so „šerbetorm' s príchuťou ovocných šťáv a schladenými kúskami ľadu. To býval učencov večerný nápoj, ktorý mu vždy jeho dcéra prinášala. Keď občerstvujúceho nápoja do° pohára naliala a otcovi úctivo podala, pritiahla vankúš k jeho nohám a napolo kľačiac, napolo o podušku sa opierajúc, s láskou zahľadela sa do otcovej stareckej tvarí. Zadiel nežne ju hladil po jej hustých gaštanových vlasoch.

            Čo si sa dnes, dcéra moja, učila? — spýtal sa jej prívetive.

—        Dnes odpoludnia, otec môj, vštepila som si do Pamäti mnoho veršov zo žalmov nášho svätého Dávida. A s akýmsi nádychom prirodzenej pýchy a detinskej záľuby hneď začala citovať niekoľko veršov zo žalmu stodeviateho:

—        Riekol Pán môjmu Pánovi: Posad sa na pravicu moju, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku, tvojim nohám. Prút tvojej moci vypustí Pán zo Sionu; panuj uprostred svojich nepriateľov.

            A keď sa jej dostalo želanej pochvaly, spýtala sa:

—        A či Kristus, Mesiáš, ktorý má prísť, bude veľkým kniežatom, či bude spravovať náš národ?

            Otec ju ubezpečil, že národ židovský pevne verí, že sa ňou citovaný žalm do slova vyplní.

—        Ó, ako túžobne čakám, aby už ten čas prišiel! — zvolalo dievča so zápalom svojho plemena. — Ale, otec, uver, zdá sa mi, že dnes som videla Mesiáša Izraela?

            To otec neočakával. Nie div, že ho dcérkine slová ochromily. Či nebolo dosť nových a podivných dojmov toho rána?

—        Čo to táraš, dieťa moje? Videla si zaiste nejakého podvodníka, ktorými sa za našich dňov naša krajina hemží. Vyhoď si také hlúposti z hlavy!

—        Drahý otecko, nehovorím hlúposti, ako si myslíš, a nemôžem zahnať ten dojem. Keď som sa dnes odpoludnia domov ubierala zo školy so svojou bývalou vychovavateľkou Ruthou, prišla mi naproti matka a vzala ma na chvíľku do chrámu, krátko pred večernou obetou. Potom sme zašlý, vyjdúc východnou bránou, na prechádzku do olivového sadu za cedronským potokom. Keď sme sa s prechádzky vracaly, práve zavierali na noc chrámové dvere. Vykročily sme rýchlejšie a zahalily sme si tváre závojmi, lebo pre sviatky je tu mnoho cudzincov. A tu som videla ...

            Zrazu zatíchla, akoby jej myšlienky celkom bola zaujala spomienka na neobyčajnú udalosť. Zadívala »sa do diaľky, akoby tam videla nejaký zvláštny zjav. Rty mala otvorené a pohľad snivý, plný udivenia.

            Ďalej len, ďalej, dieťa moje! — povzbudzoval ju Zadiel Ben Izrael, prekvapený jej náhlym zatíchnutím.

            Keď sme šly popri Zádokovom dome,— pokračovala dcéruška, — videly sme mladíka ozaj kráľovského vzhľadu. Taký vznešený zjav nevieš si ani vo sne predstaviť. Práve vo chvíli, čo sme okolo šly, otvorily sa dvere domu a chlapec poprosil pána domu, ktorý sa v nich objavil, o nejaký darčok z lásky k Pánu Bohu. Ale ten ho drze odbyl a surovo zahnal. Na chlapcovej miernej, krásnej tvári nad týmto neľudským počínaním majiteľa domu objavil sa zármutok, ktorý akoby dýkou ranil moje srdce; až slzy mi vyhŕkly z očú. Opanovala ma taká ľútosť, akej som ešte nikdy predtým nepocítila. I matka bola hlboko dojatá. Zastala, akoby podťatá, a slzy prúdom jej tiekly po tvári. Nemohla som od neho odvrátiť oči, keď pomaly a smutne poberal sa ulicou.

—        A ako vyzeral ten chlapec, čo vás obe tak veľmi dojal?

            Túto otázku Zadiel dal dcérke skôr preto, aby sa jej zavďačil, ako zo zvedavosti, ktorú vzbudilo v ňom jej vyprávanie. Myslel si, že rozprávala o nejakom chudobnom židovskom chlapcovi, ktorý prišiel do Jeruzalema na veľkonočnú slávnosť a nemal dosť jedla.

—        Ach, otec, nemôžem ti ho presne opísať, — pokračovala dcérka. — Zdal sa byť v mojom veku. Jeho čelo bolo vysoké, vznešené a neobyčajne čisté. Vlasy trosku dlhé a vlnisté, a keď slnečné lúče na ne padlý, boly ako zlaté. Oči mal hlboké, mierne a veľké. Nad nimi bohaté obočie, a ich pohľad prenikal človekovi až do duše, akoby čítal v jej najtajnejších záhyboch. Ústa mal tiež krásne, rty výrazné, ale pritom plné nežnej lásky. Keď sme.naň hľadely, videly sme na nich znaky žiaľu a horkosti . Hlava krásne spočívala na pleciach. Jeho chôdza bola, ako sa od nás vzďaľoval, velebná. Nevýslovný pokoj mu žiaril z tvári, ktorá bola veľmi jemná, mramorové biela, skoro priesvitná, pritom však celkom zdravej farby. Na čele a na sluchách modraly sa jemné žilky.

—        Ten istý! — zahundral Zadiel Ben Izrael v sebe. Dcérkino vyprávanie čím ďalej tým väčšmi ho zajímalo.

—        Ten istý podivný chlapčok! Dobre vieš opisovať, dcéra moja! Dopovedz len, čo ešte vieš, dieťa moje!

            Zadielova dcéra, súc opojená nadšením, nepovšimla si stupňujúceho sa vzrušenia otcovho. Pokračovala:

—        Ruky, otec môj, mal dlhé a štihlé, prsty kúželovitého tvaru. Obuté mal sodraté sandále, z čoho som usudzovala, že prišiel zďaleka. Oblečený bol do bielej tuniky, ktorá okolo krku a dolu bola široká, žlto vrúbkovaná. Veru, otec môj, ten chlapec vyzeral ako kráľovský princ. Keby si ho len bol videl!

—        Videl som ho, dcéra moja! Videl som ho dnes ráno v chráme.

—        Ty si ho videl?! — zvolalo dievča vzrušene. — No, povedz, či nie je to kráľovský princ? Či nevyzerá ako kráľ? Či ten chlapec nevyzerá tak, akoby bol stvorený stať na Mesiášom Izraela, Spasiteľom nášho národa?

            Obaja vstali, celí rozochvení. Tmavoolivová pleť dievčata horela rumencom nadšenia a učiteľ zákona znovu pocítil tajomnú hrôzu, ktorá ho ráno v chráme tak zvláštne prenikla. Myslel na „šechinu" vo veľsvätyni, na horiaci ker, ktorý Mojžiš videl, na stĺp, ktorý cez deň bol oblakový a v noci ohnivý, na všetky zázračné zjavenia Božie, učinené vyvolenému ľudu, ale z týchto spomienok ani jedna ho tak nerozrušila, ako dcérkino rozprávanie a spomienka na to, čo sám zkúsil.

—        Otec, — zvolalo dievča s tou istou vážnosťou s ktorou zvyklo prednášať posvätné žalmové verše, — myslím, že ten chlapčok je Boh izraelský a že naše spasenie už nastáva!

            Starý učiteľ zákona bol veľmi dojatý. Jeho dcéra vo svojom mladistvom zápale vyslovila to, čo si on ani v myšlienkach netrúfal predstaviť.

—        Odíď si odpočinúť, Miriam — povedal rozochvený otec. Chcel byť sám so svojimi myšlienkami, ktoré sa mu v hlave rojily. Dievča hneď pokľaklo a prijalo od otca večerné požehnanie.

            Miriam po požehnaní bez meškania odišla do svojej izby. Zadiel Ben Izrael dlho sa prechádzal po streche svojho domu, uvažujúc v duši o všetkom, čo videl a počul. Dcérkino úchvatné nadšenie zrobilo naň hlboký dojem. Celý jeho život bol zasvätený skúmaniu svätých kníh, a príchod očakávaného Pomazaného Pánovho, predpovedaný asi na ten čas, viedol všetky jeho myšlienky ako červená niť už od jeho detstva. Ctnostný, ba prísny život už vopred ho naladil k ochotnému prijatiu toho chlapca, ak by videl na ňom známky splnenia proroctiev.

—        Kto len je ten podivný chlapec, ktorý taký veľký dojem zrobil na moju ženu a dcéru, i na mňa samého - spýtal sa sám seba znovu a znovu. V chráme nikto nehovoril tak múdro, ako on. Kto vie, aký koniec bude mať toto všetko?

            Ben Izrael, sberajúc sa na odpočinok, zaumienil si, sa postará o to, ak chlapec na druhý deň ráno príde do chrámu, aby netrpel biedu, aby nehladoval a aby mal noclah. Privedie ho do svojho domu a ponúkne mu pohostinstvo. A kto vie, — hovoril si, — či sa tým nedostane môjmu domu cti nad všetky domy jeruzalemské?

            Starý učiteľ zákona bol celý rozradostený pri myšlienke. že vo svojom dome uhostí toho pozoruhodného chlapčoka.

            A hľa, stalo sa, ako si želal! Obdivuhodný chlape na druhý deň znovu prišiel do chrámu a skromne si sadol medzi učiteľov. Zadiel s tajným uspokojením pozoroval, že učení mužovia nemohli ubrániť sa neobvyklému dojmu, ktorý vyvolala v nich chlapcova prítomnosť Chlapčok tak milo si počínal, že mudrci mimovoľne ho obstúpili v malebných skupinách.

            Ťažké, špirálovité stĺpy predsiene chrámu mohutné tône vrhaly na dlažbu. V pozadí, uprostred najmúdrejších mužov, ktorými sa známy vtedy svet mohol honosiť stál nízky stolík a na ňom niekoľko pergamenových závitkov, odpisov svätých proroctiev, a niekoľko kníh v pergamene viazaných a sopnutých zlatými sponami.

            Zadiel sedel na nízkej orientálskej stoličke. Na kolenách mal rozostretý odpis Danielových proroctví. Medzi ním a stolíkom spokojne a s nadprirodzenou dôstojnosťou stál chlapčok. Povšimli si, že nikdy nezačal rozhovor on a keď odpovedal, robil to skromne a úctivé.

            Za ním stál striebrovlasý patriarcha, ktorý celý vzrušený vstal, aby mu ani slovo neušlo z podivuhodných odpovedí mládenčeka. Po ľavom boku chlapca stál mladší muž, krátkych, čiernych vlasov a riedkej brady. Zdalo sa že aj tento dychtivé čaká na chlapcovu odpoveď na otázku, ktorú mu dal Zadiel Ben Izrael. Trošku ďalej, tiež na ľavo od chlapca, stál iný učený muž, ktorý mal prot židovskej obyčaji oholenú tvár a krátko pristrihnuté vlasy. Podobal sa skôr rímskemu senátorovi, ako izraelské mu učiteľovi zákona. Ale ako ostatní, tak aj tento, mal na sebe pestré rúcho, v ktorých všetci Hebreovia mali veľkú záľubu. Čisto biela chlapcova tunika-nápadne sa odrážala od pestrosti farieb rúch ostatných.

            Rozhovor, alebo správnejšie povedané kladenie otázok, pretiahlo sa hodne dlhšie, ako obyčajne, až napokon Zadiel Ben Izrael upozornil, že schôdzka už pridlho trvá. Učenci hneď na to rozišli sa. V predsieni ostal len Zadiel s chlapcom.

—        Syn môj, — povedal starý učiteľ zákona vľúdne, —.ak nemáš na dnešok prístrešia, budem sa veľmi tešiť, keď prijmeš pohostinstvo v mojom dome.

            Chlapčok pôvabne sa uklonil na znak, že ponúknutie prijíma. Slabučký úsmev spokojnosti zahral mu okolo rtov.

—        Počúvam, že pochádzaš z Nazaretu? — nadhodil starý učiteľ zákona.

—        Pochádzam z rodu Dávida, kráľovského proroka,

—        znela odpoveď. Zadiel na tieto slová ustrnul.

—        Knieža z rodu Dávidovho! Bude to požehnaním pre mňa i pre moju rodinu, keď ma navštíviš a ostaneš v mojom dome, kým len neodídeš z mesta.

            Chlapček znovu sa poklonil a povedal: — Teraz bývam v Nazarete a moji príbuzní práve teraz sa ta vracajú po najväčšom sviatku.

            Pri týchto slovách chlapcovu tvár polial tieň smútku, v ktorom sa zrkadlilo celé pohnutie jeho duše. Bol smutný, lebo vedel, že práve vtedy úzkostlivé ho hľadá jeho matka medzi navracajúcimi sa pútnikmi nazaretskými.

            Zadiel Ben Izrael, ktorý dobre poznal ľudí a vedel citať v ich srdci, bol prekvapený, vidiac taký smútok na tvári chlapcovej. Ale ako by sa bol zadivil druhého dňa, keď sa chlapčok stretol so svojou matkou a keď jej dal Podivuhodnú jeho odpoveď na jej starostlivé slová.

            Keď vstúpili do Zadielovho domu. uvítala ich Miriam a Lia, jej matka. Tieto rýchle priniesly nádoby s čerstvou vodou na umytie nôh tak hostiteľa ako aj mladučkého hosťa. Potom odišli do jedálne, kde už bola prestretá večera.

            Rodina postála pri pohovkách, aby sa pred jedením, ako obyčajne, spoločne pomodlili a aby hlava rodiny pokrmy požehnala. Ani Lia ani Miriam sa nedivily, keď Zadiel Ben Izrael vyzval krásneho chlapčoka, aby on požehnal jedlá. A chlapčok vyhovel tejto žiadosti: pozdvihnúc oči a ruky k nebn, požehnal pokrmy, kým oatatní s nemým úžasom hľadeli naň.

            Po večeri vyšli na strechu. Učiteľ zákona vyňal pergamenový sväzok, bohatstvo to a klenot Izraelovho domu, a rozhovor, v chráme pretrhnutý, znovu prúdil. Ctihodný učiteľ čochvíľa znovu sa zahĺbil do tajností proroctví Izaiášových. Mladučký hosť s istotou a čulo odpovedal na všetky otázky, akoby sa starému učencovi za pohostinstvo odslúžiť chcel čo najväčším a najjasnejším výkladom tajomného riadenia Božieho.

—        Ale, ako je to, synčok môj, — zvolal napokon ctihodný kmeť, — že ty svojimi vedomosťami tak vysoko vynikáš nado mňa, hoci som tri razy dvanásť rokov strávil štúdiumom svätých kníh vo službách svojho národa?

—        Ctihodný pane, — odpovedal chlapčok neobyčajne skromne a vľúdne, — buďme spokojní s tým, čo nám Boh dal. Svätý život je lepší, ako najväčšia múdrosť, a plnenie zákona Božieho lepšie, ako poznanie všetkých prorockých výrokov!

            Keď potom Lia a Miriam tiež prišly hore, všetci sa zúčastnili rozhovoru o tom istom predmete. Vtedy židovské ženy a devy neemýšľaly svetácky. Duch náboženského nadšenia, stupňovaného toho večera prítomnosťou mládenčoka. múdreho to hosťa, rovnakou mierou opanoval všetkých členov našej malej spoločnosti. Matka rozhovorila sa o príchode očakávaného Mesiáša a Miriam pozorne ja počúvala. Predmet, ktorý vtedy hýbal mysľami všetkých židovských rodín, príjemný bol aj hosťovi. A čím viacej vykladal mesiášske proroctvá a predpovedal ich splnenie, tým viacej si podmaňoval ducha Miriaminho. Zadiel hľadel na chlapca ako na Bohom nadšeného proroka. Obrátiac sa k chlapcovi, spýtal sa ho s nádychom vrelej túžby: — Či uvidíme, i ja, hoci som starý, Pomazaného Pánovho?

            Veru, povedám ti, uvidíš ho iste, lebo královstvo Božie už prišlo k vám! — znela slávnostná odpoveď. A obrátiac sa k Miriame, ktorá povedia stála so sopätými rukami a s pozdvihnutou tvárou, dychtivo sledujúc jeho slová, povedal jej: — A ty, dcéra Zadielova, nielenže uvidíš jeho tvár, ale nerozlúčiš sa s ňou, kým len žiť budeš!

            Nadprirodzeným zjavom zdal sa byť všetkým, ako tam, osvetlený milým svetlom polmesiaca, stál pod nesmiernym baldachýnom východného neba, posiateho milionami hviezd. Ale zo všetkých deva bola najväčšmi uchvátená jeho velebnosťou. Jeho mierna tvár, jasné oči, jemný rys rtov a jeho nadprirodzená krása priamo božsky pôsobily na Miriam.

            Či nie ty si tým Mesiášom? — spýtala sa tíško a celá rozrušená.

—        Dozvieš sa to a uvidíš to kedysi; práve v tejto ulici dostaneš o tom dôkaz, — odpovedal jej tajomne.

            Hovoriac to, ukázal cez nástrešné zábradlie dolu do ulice, ktorá viedla jednou mestskou bránou na horu za hradbami, kde nad zločincami vykonávali ortiel smrti.

            Dievča nevedelo sa už vo svojom nadšení opanovať: Padnúc na kolená, vrúcne zvolalo: — Verím, že ty si Kristus, Pomazaný Pánov, ktorý vykúpi náš národ!

            A úctivo mu pobozkala ruky. Lia a jej manžel videli ento prejav dcérinej vrúcnosti, ale nepokarhali ju za Podivuhodným duchom svojho hosťa natoľko boli okúzlení, že ich ani neprekvapilo dcérkino vyznanie viery v jeho božstvo a vôbec nenachádzali príčiny, prečo . by ju pokarhali. Ba skôr aj oni pocítili túhu vzdať tú istú poctu mládenčokovi.

IV Mesto paliem.

            Betanské mestečko, v ktorom Siro žil, bolo plné krásnych paliem, na rovných kmeňoch ktorých rozprestieraly sa košaté koruny veľkých listov, medzi ktorými kolísalý sa strapce datlí. Stále zelené listy prekrásnych korún boly aj 6—8 stôp dlhé.

            Dnes vo Svätej zemi je už málo paliem, vtedy však bolo ich hodne. Okolo Betanie rástlo ich toľko, že mestečl ko nazvali mestom paliem. Niektoré z týchto stromov dosahovaly výšky sto stôp. O význame paliem v Judsku svedčí i to, že Vespazian svoje víťazstvo zvečnil razením peňazí, na ktorých vyobrazená bola zúfalá žena pod palmou sediaca s nápisom okolo: „Judea capta - Judsko zaujaté."

            Aj okolie Sirovho majetku zdobily tieto ušľachtilá stromy. Ako bola Betfage povestná svojimi tônistými fígovníkmi, tak zasa Betania chýrna bola krásou svojich paliem.

            Ale táto krása zovšednela Sirovi, preto ani neupútala jeho pozornosť, kým sa poberal, opierajúc sa i o palicu i o rameno synovo klenbeným vchodom svojho domu Zabočiac na pravo, vnišiel do menšej miestnosti, kde prijímal cudzincov a niekedy i súrne obchodné veci tu vybavoval. Sluhovia pribehli s vodou a uterákmi, aby umyli nohy otcovi a synovi, ktorí odpočívali na nízkych pohovkách.

            Domy bohatších židov boly všetky rovnako stavané, až na malé odchyľky. Tieto domy boly štvorcového tvaru, hore duté, na prostriedku s otvorenou miestnosťou alebo dvorom. Všetky okná hľadely do dvora, okrem malého otvoru nad vchodom, ktorý bol akýmsi vrátnym okienkom, ktorým vrátnik, otrok, cez drevené mreže dobre mohol vidieť toho, kto pri vchode o niečo prosil.

            Dvorčok obyčajne, a tak to bolo aj v Sirovom dome, vydláždený bol hladkými kameňmi domáceho pôvodu. Niekde v takejto dlažbe boly rozličné ozdoby. Sirov dvor pýšil sa vodometom, ktorý bol v ustavičnej činnosti. Vodomet vyluďoval ľúbozvučné žblnkanie, ktoré bolo počuť vo všetkých miestnostiach. Vystrekujúca voda chladila celý dvor, ktorý sa takto stával obľúbeným miestom besiedok.

            Pozdĺž obytných múrov tiahlo stĺporadie s balkonom hore a s chodbou dolu. Tak s balkónu ako i s chodby bolo možné vnísť do izieb. V židovských domoch nebolo iných chodieb a nebolo možno z izby do izby prechádzať. Mrežky, veľmi vkusne upravené, medzi stípami balkónu, slúžily trojakému cieľu: osobnej bezpečnosti, okrase balkónu a napokon, chránily obyvateľov pred zvedavými zrakmi.

            Bohatší, ktorí napodobovali Rimanov, a to nielen v slohu svojich domov, ale i v ich výzdobe, svoje dvory krášlili nízkymi palmami, oleandrami a inými ozdobnými krami, ktoré pestovali v bednách. Boly tam, podľa ročného obdobia, kvetúce ruže, pestré tulipány, krásne ľalie, hyacinty a voňavé fialky.

            Cez celý dvor vytiahnuté boly ozdobné šnôry, cez ktoré pretiahli šarlátovú alebo ružovú záclonu, pod ktorú sa rodina uchýlila pred horúcimi slnečnými lúčami.

            Otvorený dvor za letných mesiacov bol temer jediným útulkom členom rodiny. Boly tam rozprestreté koberce s množstvom podušiek na nich. Tam obyčajne i jedávali. Stály pobyt na vzduchu židov utužil a dlhý život im zabezpečil. Na dvore prijímali priateľské návštevy, konali porady. I tých najdôvernejších rodinných priateľov do vnútorných miestností za teplých mesiacov len zriedka kedy uvádzali. Vo väčších domoch boly dva, ba i viac takýchto dvorov, z ktorých jeden býval vyhradený len členom rodiny, kým drahý bol pre otrokov a čeľaď.

            Každý židovský dom mal plochú strechu, kde sa obyvatelia po západe slnka najradšie uchyľovali, lebo za nocí obyčajne povieval príjemný vánok od Stredozemného mora. Na streche bola miestnosť pre cudzincov alebo hostí. Dvor, strecha a práve spomenutá vrchná miestnosť potrebné boly k slušnému pohostinstvu.

            Keď sa Siro a jeho syn po umytí nôh preobliekli, šli do dvorca, kde na nich ostatní členovia rodiny už čakali. Všetko bolo pripravené k pánovmu príchodu. Otroci v kuchyni čakali len na znamenie, aby doniesli večeru na stôl. Zlatá nádoba s dlhým hrdlom, naplnená drahými damaškovým vínom, a štyri kalichy s umeleckými ozdobami stály už na hladkom stole z ebenového dreva. Stôl bol bohato posypaný ružovými listami. Ovocie: ako hrušky, jablká, čierne a biele hrozno, do výšky bolo naukladané na striebornej mise, kým na druhej lákaly prítomných citróny a tenké muškátové melóny.

            Dvor bol presýtený ružovou vôňou. Kamenná dlažba: pokrytá bola ťažkými kobercami. Nízke pohovky alebo, stoličky rozostavené boly dookola medzi domovým múrom a oboma stolíkmi. Toto usporiadanie bolo preto, aby sluhovia mohli pohodlne sem a ta prechádzať bez toho, žeby nevyrušovali pri večeri svojich pánov, ktorí zasa mohli sa i za jedenia tešiť z pohľadu na chladivý vodomet a na kvitnúce krovie vo dvore. Dom osvetľovaly strieborné lampy, zavesené medzi balkonovými piliermi na dlhých šnôrach. Okrem toho na každom stole stál sedemramenný svietnik s pravými voskovicami.

            Keďže Siro s Lazarom bol po celý deň, okrem sobôt a väčších slávností, preč. večera v Betanii bývala hlavným jedením. Večeru jedli pomaly a živo pri nej hovorili, ba mladší členovia rodiny niekedy i žartovali. Starý obchodník veľmi sa tomu tešil, ale preto stále pozoroval svoje deti, aby šikovne obrátil reč na iné, vidiac, že reč mladých zabočuje do osobností alebo do hádok a svád.

            Od smrti matky Eucharie syn a obe dcéry ešte nežnejšie lnuly k otcovi, ustavične ho zahŕňajúc láskyplnou starostlivosťou.

            Maria bola mladšia ako Lazar a o niekoľko rokov mladšia od Marty; bola krajšia od Marty tak krásou, ako i povahou.

            Marta bola vysokej, statnej postavy a jej pohyby vyznačovaly sa velebnosťou kráľovnej. Vlasy, čierne ako perie havrana, nosila zapletené a do vysoká svinuté na temeni hlavy, čo ju činilo vyššou, ako vskutku bola. Cez hlavu mala prehodený čipkový šál, ktorý jej v pôvabných záhyboch cez ramená splýval. Vlasy mala prepletané šnôrkou perál. Pleť mala temer bezfarebnú, rty nemalý obvyklej červene. Ale nádych olivového zafarbenia na jej ináčej bledých lícach vylučoval domnienku, žeby bola chorou. Z jej veľkých a prenikavých očú hľadela pevná vôľa. Nos mala dlhý a rovný, ústa široké.

            Bledosť tvári, velebná vážnosť pohybov, temne gaštanové šaty, nemajúce temer nijakej ozdoby, poukazovaly na zádumčivú povahu. Bola to rozumná deva, ale hlavnou vlastnosťou jej ducha bola veľká dobrota, ktorá ju činila vždy ochotnou niečo iným na radosť alebo na potechu a úľavu vykonať. Celá rodina od dávna hľadela na nu ako na domácu paniu, ako na gazdinú. A bola to veru veľká úloha, lebo Sirova domácnosť pozostávala ? Početného služobníctva a z ešte väčšieho počtu otrokov. Hoci Siro sám dohliadal na hospodárstvo a sám dával robotníkom rozkazy, ako majú pole obrábať, čo majú olivových sadoch a vinohradoch robiť, ako majú mandlovníky ošetrovať, Marte jednako dosť roboty ostávalo v riadení domácnosti.

            Prekrásny úbor židovských žien toho času len v skrovnej miere zvyšoval Máriinu krásu a pôvaby.

            Pod sýrskym slnkom včas sa vyvinula v dokonalú-krásku a bolo vidieť, že časom bude ešte krajšia. Jej pohyby boly živšie a voľnejšie ako sestrine. Niekedy boly až priživé. Jej prirodzená a pôvabná chôdza bola temer opakom skoro kráľovského vystupovania Martinho.

            Štihlá postava a kypiacie zdravie dodávaly jej tvári zvláštneho kúzla. Čelo mala rovné a široké. Farba líc východne prihnedých, podobala sa farbe zrelých breskýň. Široké, husté obočie a dlhé mihalnice veľmi zvyšovaly lesk jej podivuhodných očú a stupňovaly celú jej krásu, zastieňujúcu chladnejšiu vznešenosť sestrinu. Nos mala kratší ako Marta. Bol rovný, skôr grécky ako židovský Plné pery priamo horely červeňou a v ústach belely sa drobné zúbky sťa čerstvo napadnutý sniežik. Maria mala dlhé, bujné vlasy, ako noc čierne.

            Toho večera mala ich zapletené do bohatých vrkočov, ovinutých nad čelom a stiahnuté zlatom tkanými stuhami so vzácnymi perlami. Bohaté tieto vlasy pospolu držal zlatý hrebeň, a niekoľko ihlíc, do nich zabodnutých, držalo na hlave závoj z veľmi jemnej tkaniny hodvábnej, ktorý mala nazad prehodený a ktorý jej až k pásu siahal.

            Oblek, ktorý Maria mala na sebe, bol pečlive vybraný z osemnástich oblekov, potrebných k výbave bohatej židovky. Bol z červeného hodvábu a v polovici sopnutý širokým pásom šarlátovým, posiatym vypuklým „slnkami", ozdobami v obrube zo žltého hodvábu. Pás uviazaný bol do ladnej slučky na ľavom boku a končil rojtami, siahajúcimi skoro až k zemi.

            Maria práve bola odložila obvyklé domáce sandále pozostávajúce z kúska kože, remienkami k nohám uviazanej; namiesto nich obula si papučky z tej istej látky, čo pás. Papučky boly bohato vyšívané, drahými kameňmi posádzané a voňavé. Rukávce šiat boly široké, ale v predu siahaly jej len po lokte, kým od lokťov siahaly až po kolená. Spodná časť rukávcov bola z bieleho hodvábu. Na obnažených ramenách mala niekoľko náramkov s drahými kameňmi. Zvláštnu okrasu mala v nadloktí pravého ramena: široký zlatý náramok, slonovinou vykladaný a niekoľkými veľkými diamantmi posiaty.

            Hoci Maria zvyčajný turban židovských žien nenosila, na čele jednako nosila obvyklé ozdoby. Hneď pod vlasmi nad čelom mala celé rady zlatých plieškov alebo peniažkov na zlatej obrúčke. Zlatý krúžok v nose, ako to vtedy bolo zvykom u židovských žien, nenosila. Zato v laločkoch uší mala ťažké, zlaté náušnice s maličkými zvončekmi, ktoré pri každom jej pohybe ľubozvučné zvonily. Túto parádu, ktorej všetky východianky veľmi holdujú. doplňovaly ešte dva náhrdelníky, j eden mala okolo krku a pozostával z jemnučkých zlatých plieškov, v ktorých sa kde-tu pestril rubín, smaragd alebo diamant. Druhým náhrdelníkom bola jemne vypracovaná zlatá reťaz, niekoľko rázy okolo šije voľne okrútená a v predu za pás vsunutá.

            Ozdoba mužov bola oveľa jednoduchšia. Na ruke mavali zlatý prsteň pečatný a retiazku okolo krku. Len niektorý z bohatších vrstiev nosievali pri zvláštnych príležitostiach zlatý zápästníček na pravej ruke. Ale ani ktorý si tej ozdoby mohol dožičiť, ani Lazar nikdy nenosili takéto pletky. Otcov oblek, keď bol doma, pozostával z voľného kaľtanu z červeného hodvábu, stiahnutého žltým hodvábnym pásom. Bohato vyšívané papuče mal zo svetlo-modrého hodvábu. Vybiehaly do zahnutých špicov a nemalý podpätkov.

            Buď pozdravený, otec môj! — zvolala Maria,zbadajúc Sira.

            Dnes si sa akosi oneskoril. Bojím sa veru, že jedlá Uz nebudú dobré.

            A rozbehnúc sa po dlažbe, pokrytej kobercami, prudko objala otca okolo krku a začala ho bozkávať. Siro opakoval jej vrúcne objatie. Bola jeho miláčkom, maznáčkom, a preto bola trošku aj rozpustená.

—        Vďaky Bohu našich otcov, nestalo sa nám nijaké nešťastie!

—        A tak prečože si sa tak oneskoril, otec môj? spýtalo sa krásne dievča. Siro uštipol ju na líci a odpovedal:

—        Pre obchodné veci museli sme v Jeruzaleme ostal dlhšie, ďalej než obyčajne. Či vieš, miláčok môj, že som dnes o hodnú sumičku zvýšil tvoj podiel? Či mi teda odpustíš, že som sa oneskoril? A či sa za mňa u Marty prihovoríš? — spýtal sa huncútsky, chcejúc takto pobaví svojho miláčka.

—        Ja by som radšie mala teba, ako akýkoľvek veľký podiel, — povedala Maria mrzuto. — Či nemáme dosť! Či by si nemohol teraz prepustiť obchod Lazarovi a s nam stále doma byť? Starneš, otec môj!

            Otec musel uznať, že dcéra má pravdu. Veru starnú Ľahko si povzdychol:

—        Ešte nie, dieťa moje, ešte nie; až o niekoľko rokov Lazar je ešte primladý. Nermúť sa! O niekoľko rokov nechám obchodovanie a budem stále s tebou a s Martou A ešte niečo.

—        Čo, otec?

—        Tento dom mienim poručiť Marte, domy v Jeruzaleme a obchod budú Lazarovým podielom, a tebe má pripadnúť kaštielik v Magdale, ktorý cisár našej rodine daroval. Leží pri jazere Genezaretskom.

—        Magdala bude mojou? Ó, ó, otec môj! — plesalo dievča. — Kedy, otec môj, kedy sa budem môcť ...?

—        Keď sa odoberiem k svojim otcom.

            Tu dievča sa zarazilo a na jeho tvári objavil sa chnúrny obláčok.

            — To nebude nikdy! — zvolala prudko.

            Čo chceš tým povedať, dcéra moja? — spýtal sa Siro trošku prekvapene. Jej vrtkavosť ho vždy prekvapovala, ba často i naľakala.

            Radšie nech nikdy nemám ten kaštieľ, len ty aby si nikdy neumrel! Naši predkovia v zajatí kráľov Nabuchodonozorovi želali: Ži, kráľ, na veky! Tak volám i ja tebe: Buď živý na veky! Ja nechcem, aby si umrel! Nesmieš umrieť!

            A prudká Maria znovu ho objala, akoby ho svojím objatím ukryť chcela pred tým ukrutným hosťom. Marta zatiaľ usmievajúc sa čakala, až dôjde i na ňu rad privítať otca.

V. Klenoty.

            Bolo po veľkých sviatkoch veľkonočných. Na námestiach a na kopcoch okolo Jeruzalema už sa nebelely stány mnohých pútnikov, ktorí do svätého mesta každoročne prichádzali. Zato vracajúci sa pútnici hemžili sa po všetkých cestách.

            Pútnikom bolo treba soskupovať sa do veľkých karavan, lebo hlavné cesty v židovskej krajine boly málo chránené. A v tých časoch boly ešte menej bezpečné ako mokedy. Lúpežnícke sberby boly vtedy veľmi smelé, lebo vojsko ich dlhší čas neprenasledovalo.

            Legionári obsadenej provincie v tom čase mali dosť roboty inde. V Ríme panovala vtedy doba, ktorú by sme nes pomenovali „peňažnou tiesňou". Tyranský a ukrutný Oktavius, kým bol jedným z triumvirov, keď sa bol Porátal so slabým Lepidom a konečne pevne si sadol na prestol cisára rímskeho sveta, prijal meno Cezara Augusta a s menom aj úlohu. Stal sa panovníkom múdrym,mierným a spravodlivým. Hneď po upevnení svojej vlády začal podporovať literatúru a umenie, povolal k sebe učencov toho času a múdrych radcov. Bol to zlatý vek tak rímskeho písomníctva ako aj rímskej moci.

            V tom čase bol skoro na celom svete pokoj. Augustus bol dobrým znalcom ľudí; vedel, že ak chce svoju moc upevniť, musí želaniu ľudu vyhovovať. V provinciách Rím panoval alebo silou svojich vojsk, alebo ustavičnou bdelosťou a neúprosným stíhaním každého pokusu o vzburu.

            V cisárskom dvore bolo treba iného spôsobu. Tam luzu, jednoduchý ľud, v dobrej nálade bolo treba udržiavať, ba priamo jeho chúťkam hovieť a slúžiť. Preto bývalý usporiadané zábavy obrovských rozmerov a dávané večne hladnému obyvateľstvu hostiny na útraty cisárskej pokladnice. Veľa peňazí pohltia i stavba verejných budov, ktorými cisár Rím a iné jemu milé mestá na začiatku svojho panovania ozdobil. Také veľké výdavky neraz celkom vyprázdnily štátnu pokladnicu.

            Aby úbytok bol uahradený, aby sa štátne pokladnice zasa naplnily, všetkým provinciám a krajom, rímskej ríši podrobeným, vyrubovaly sa zvláštne poplatky. Ba i mnohé krajiny, ktoré najvyššiu moc Ríma len uznávaly, musely platiť poplatky.

            Hoci syrská provincia bola dobytá, palestínski tetrarchovia jednako nikdy neboli celkom podmanení a podrobení Rímu. Vládnuť nad obyvateľstvom Judska a Galileje bolo tvrdým orieškom. Najmä Galilea, bohatá na rozličné kovy, vzpierala sa proti zvýšeniu poplatkov. Jeruzalemskí rabíni o tejto severnej provincii mali toto porekadlo: „Ak chce niekto zbohatnúť, pošlite ho na sever, ak sa chce niekto múdrym stať, nech príde na juh". „Ruka Aehurova (Galilea) ponorila svoje nohy do oleja", — tak básnicky sa vyslovuje Písmo Sväté o úrodnosti tamojšej.pôdy. Galilejské vína boly silné a živobytie bolo tam päťkrát lacnejšie, ako v Jeruzaleme.

            Kráľovské dôchodky za vlády Herodianov pozostávaly z príjmov od korunných majetkov, z vlastníckej dávky a z takzvanej „middah", dôchodkovej dane. Dovoz a vývoz tovaru podliehal clu. Okrem toho vyberaná bývala daň z „halechu", to je z každej kúpenej a predanej veci. V Jeruzaleme mali nad to i domovú daň.

            Okrem toho každé mesto vyberalo svoje poplatky, alebo, ako by sme to dnes povedali, „prirážky" k tým daniam, pre synagógu, na školy, na verejné kúpele, na chudobných, na udržiavanie mestských hradieb, brán a iné potreby. Tieto poplatky boly spravedlivo predpisované. Okrem všetkých tu už vypočítaných daní a dávok každý žid povinný bol dávať ešte istý poplatok do chrámovej pokladnice.

            Židovské dane neboly vyššie, ako potreba vyžadovala, a ich vymáhanie bolo mierne i šetrné. Rímske berne a spôsob, ktorým dane vymáhaly, boly tým ukrutnejšie a tvrdšie. Preto ľahko si môžeme predstaviť, ako sa ľud hneval a búril proti tomu, keď nejaká zvláštna daň bola uložená podrobeným krajom, aby uhradený bol schodok v štátnej pokladnici rímskej. Rím teda na vyberanie týchto daní posielal vojakov. Kde-tu dal sa na to aj žid naiať, ale židovskí „mochesi", čiže berní prenajímatelia alebo „gabbaiovia", čiže vymáhatelia daní boli vzácnym zjavom.

            Legionári teda zaujatí boli vymáhaním daní od ľudu Pre Cezara Augusta a tak nemali kedy stíhať lúpežníkov, Títo, necítiac nad sebou mocných ramien rímskych, stávali sa smelšími a odvážlivejšími. Cestovanie jednotlive teda bolo veľmi nebezpečné. Len väčšie karavány si nedúfali napádať.

            Asi mesiac po návšteve Hezir Bar Abbasovej u Sira, k mestu, cestou od severu, blížil sa osamelý pocestný. Bol celý zaprášený a zarňazaný. Zdalo sa, akoby mal strach žeby ho mohli obťažovať alebo tí, ktorí ho doháňali, alebo tí, ktorých on predbiehal. K mestskej bráne blížil sa cestou, ktorá neskôr stala sa známou celému svetu pod menom „Cesty bolestnej". Najmä pod Akraským kopcom v ľavo bolo badať na ňom hrozný strach. Nie div, lebo na úbočiach tohoto kopca číhali rozliční lotri. Trošku severnejšie vypínal sa kopec „Skopus", hora, zvaná Bezeta Ani tá nemala oveľa lepšiu povesť.

            Keď sa pútnik blížil k mestu, zdalo sa mu, že je tichšie, ako obyčajne, akoby oddychovalo po predchádzajúcej stiesnenosti a tlačenici cez sviatky, kedy každý voľný kútik preplnený bol pútnikmi, prišlými k slávnosti „Priechodu". Židia so všetkých končín sveta zasa sa na rok rozišli a v Jeruzaleme usadení znovu sa vrátili k svojmu pravidelnému zamestnaniu.

            Pútnik opatrne sa rozhliadnuc cez hradby po oboch stranách cesty, sadol si, a to tak, že otvorenou bránou mohol pozorovať rušný život medzi hradbami. Zaiste chce vyhnúť zástupom, ta sa tisnúcim, a preto váhal aj do mesta vstúpiť.

            Široké tônisté klenby nad mestskými bránami boly kedysi vítaným a súcim miestom na uzavieranie obchodov. Teraz obsadené boly rímskymi vojakmi a trhovište bolo posunuté ďalej do mesta. Tam ponúkali dedinčania plody záhrad, vinohradov a mliečne výrobky. Tam stavali i chudobnejší kupci svoje krámy, v ktorých predávali najnovší tovar z Ríma, Alexandrie alebo z Athén. Drobnejší zlatníci predávali výrobky jeruzalemských umelcov. Ovocie, mlieko a chlieb všade boly ponúkané.

            Pútnik, pozorujúci ruch medzi hradbami, odložil zaprášený kaftan a prehodil ho cez múr, pri ktorom odpočíval. Bol v hnedom vrchnom, z jemnej látky zhotovenom odeve o niečo kratšom, ako bola obvyklá židovská kutňa. Vyzeral ako zámožný mešťan jeruzalemský.

            Vníduc bránou, opatrne sa tlačil cez zástupy, Ťavou rukou pridržiavajúc voľné rúcho na prsiach, akoby tam mal ukrytý nejaký poklad. Napokon zastal pred krámom, ktorý sa zdal byť bohatším ako ostatné okolo neho.

            Bol to zlatnícky krám. Boly tu vystavené vázy, skriňky a voňavé drevo, vykladané vzácnymi kovmi, peniažkami a rozličnými fantastickými ozdobami okrášlené. V jednom kúte ležal kufrík s niekoľkými drahokammi.

            Zlatník, vidiac, že sa cudzinec zaujíma o jeho tovar, vyšiel pred krám a po obvyklom pozdravení vyzval ho, aby vstúpil.

            Som cudzincom vo vašom meste, — povedal neznámy, vstupujúc do krámu.

—        Si vítaný, ak si synom Abrahámovým, — odpovedal obchodník.

—        Nech je požehnaný Pán, Boh otcov našich! — pozdravil cudzinec, akoby si tým pozdravom zlatníkovu dôveru chcel získať.

—        Čím ti môže poslúžiť môj skromný bazár? Som len začiatočníkom, ako vidíš. Ale dúfam, že budem ti môcť ukázať viacej a vzácnejšieho tovaru, keď prídeš Po druhý raz. Alebo, máš azda niečo, čo by som ja mohol kúpiť od teba?

            Cudzinec namiesto odpovedi prisvedčil hlavou a významne žmurkol na komôrku krámu.

—        Poď za mnou, — povedal zlatník, keď porozumel Jeho pohľadu, — podívam sa na tvoj tovar. Azda odkúpim, čo máš.

            Zamierili dom komôrky  Hlavami skoro dotýkali sa povaly , lebo oba boli vysokí a miestnosť bola nízka.

—        Nuž, priateľu, čo máš na predaj?

            Cudzinec za stáleho obzerania sa z vnútorného vrecka odevu opatrne vytiahol úzučké, kožené vrecúško, asi na päť palcov dlhé. Opatrne rozviazal remienky, ktorými vrecúško bolo stiahnuté, a vyňal z neho čosi do kamzičiej kože zakrúteného. Keď vrchný obal odstránil, objavilo sa balenie nové z bieleho, ale starobou už ožlknutého hodvábu a v ňom chĺpky čisté vypratej vlny. V tejto, akoby v obláčku, spočíval jemne vypracovaný nákrčník s dvanástimi diamantmi a s niekoľkými drobným rubínmi.

            Keď zlatník zazrel drahokamy, od rozčúlenia začaly sa mu ruky triasť a oči svietiť. Mimovoľným naťahovaním a sťahovaním prstov okaté prezrádzal, ako rád by klenot mal.

—        Priateľu, mieniš tento klenot predať? — povedal zlatník. — Tie kamene zaiste budú falošné! — dodal hneď obchodnícky.

—        Áno, dobrý pán, mienim klenot predať, a chcem; zaň len toľko, čo skutočne stojí, — odpovedal opatrný predavač.

            Vráskovitou tvárou zlatníkovou prebehla akási mrzutosť. Predávajúci to spozoroval a pripisoval to svojej poznámke. Ale nebolo tomu tak. Kupec popri svojej túžbe po klenote uvedomil si, že klenot nemôže byť jeho nemal toľko peňazí, aby si ho mohol kúpiť.

—        Bohužiaľ, — zastonal — ja som len obchodníčik; dosiaľ neuštedril mi Pán zo svojej hojnosti. Nemám toľko peňazí, aby som mohol tie krásne kamene kúpiť. — A s povzdychom dodal: — Také krásne sú, žeby mohly zdobiť hruď veľkňazovu!

—        Dúfal som, že nájdem v tebe kupca, — povedal.cudzinec, nevediac potlačiť sklamanie nad žalostným hlasom zlatníkovým.

—        Ver, že to viacej ľutujem, ako ty. Mnoho rokov svojho života by som dal za to, keby som mohol byť majiteľom tohoto klenotu.

—        Nuž tak mi aspoň poraď bohatšieho kupca.

            Poradím. Ukážem ti väčší obchod, ako je môj. Odkiaľ však prichádzaš? — spýtal sa ho, akoby škrelo v ňom podozrenie.

            Z okolia Jericha, — povedal cudzinec vyhýbavé.

—        A jako je to, že si do mesta prišiel práve z opačnej strany?

—        Nešiel som priamo z Jericha. Vraciam sa práve z Cezareje a som na ceste do svojho domova.

            Zlatník pozrel na cudzinca dlhým, skúmajúcim pohľadom. Natoľko túžil po diamantoch, že chcel si ísť vypožičať potrebnú sumu, ale strach pred „sanhedrimom" a rímskym zákonníkom veľmi schladoval jeho túžbu. Ak cudzinec klenot ukradol, zlatník by bol mal s oboma mrzuté opletačky. Ved všetci susední obchodníci videli, keď cudzinec k nemu vstúpil.

            Zlatník túto svoju obavu, i keď zabalene, ale jednako len prejavil pred cudzincom. Tento však bol na to pripravený.

—        Pri „šechine", — povedal — ubezpečujem ťa, že som tie kamene poctivé nadobudol. Nepatria mne. Poverili ma len, aby som ich predal.

            Kramárovo podozrenie týmto vyhlásením zmizlo.

            — Teda povedz mi svoje meno. aby som ho vedel, ak by sa súdni sluhovia prišli vyzvedať.

—        Menujem sa Eliziel.

—        Si z Jericha, ako hovoríš?

—        Na vzdialenosť sobotnej cesty severne od Jericha bývam. Som roľníkom. Obchodovanie klenotmi je mi niečím novým a neznámym. Ja by som radšie kráčal za Pluhom a za svojimi volkami. Oral by som teraz, keby som nebol sľúbil svojmu súsedovi na smrtnom lôžku, že Predám jeho poklad a že za peniaze, čo zaň dostanem, vykúpim jeho dvoch synov, pre dlhy do otroctva predaných. Mohol by si mi po tomto poradiť obchodníka, bohatšieho ako si ty?

            I keď zlatníka toto vysvetlenie celkom neuspokojovalo, jednako privolil, aby sa striasol cudzinca. — Zdá sa, že pravdu hovoríš, povedal. — Zavediem ťa k bohatšiemu obchodníkovi, ako som ja. Ale ak...

            Zatíchol. Znovu začal pochybovať. Tvár sa mu náhle zmenila. Pohodil hlavou a vlasy akoby sa mu boly ježily. Nos sa mu uhnul ako zobák, ktorým akoby zobnúť chcel do koristi, keď sa do predu nakláňal. Prsty sa mu rozčulene pošklbávaly, podobaly sa pazúrom. Z jeho očú sálala túha po pomste.

            Odkiaľ táto náhla zmena? Spomenul si na svoju Deboru a jej dietky doma. Čo, keby tak návšteva tohoto cudzinca uvalila naň nebezpečenstvo a škodu na jeho drahých? Preto pokračoval: — Ak pre moju radu príde nešťastie na mňa alebo na mojich, ak moja žena alebo olivové výhonky okolo môjho stola okúsia trpkosť pre teba alebo pre tvoju dnešnú návštevu u mňa, veď, že moja pomsta bude ťa prenasledovať a dostihne ťa, i keby si sa do zeme prepadol, ba i potom, keby si sa už ku svojim otcom odobral!

            Pútnik zbledol pri tejto kliatbe, ale hneď sa spamätal a povedal: — Tak nech sa mi stane, ak som ťa oklamal. Poď a zaveď ma k tomu kupcovi. Ako sa menuje.

            — Siro, bohatý obchodník s hodvábnymi látkami. On je kráľom medzi našimi obchodnými kniežatmi. On ti ten klenot, alebo ako ho menuješ, odkúpi. Poď!

            Spoločne opustili hlučné trhovisko pri bráne. Onedlho zahli na pravo od ulice, vedúcej k vladárovmu palácu, severne od chrámu. Berúc sa ďalej južným smerom, kráčali špinavou a nízko ležiacou štvrťou v Tyropejskom údolí. Keď prešli čiastku hory „Ofelskej", zlatník zazrel v diaľke Sirov dom. Ukázal naň svojím dlhým kostnatým prstom a povedal: — Vidíš hen' ten obchod na tôn istej, strane tejto zabočiacej ulice? Tam býva kupec, ktorý klenot možno kúpi.

—        Nech ťa sprevádza požehnanie Pána, Boha Abrahámovho, — povedal cudzinec na rozlúčku.

            Náš zlatník nijako sa nevedel ubrániť akémusi nepokoju. Stále sa bál, že búde mať pre tento krok nejaké opletačky s úradmi.

            Eliziel si oddýchol, keď do Sirovho obchodu vstúpil. Videl, že tu kúpa alebo predaj niekoľkých drahokamov je všednou vecou.

—        Nech je pokoj tvojmu domu! — pozdravil.

—        Nech sa požehnanie pokoja vráti do tvojho srdca, —.poďakoval Lazar, s ktorým sa najprv v obchode stretol.

            Keď Eliziel ukázal kožené vrecko a predniesol svoju vec, Lazar ho vyzval, aby vstúpil do prístenku za obchodom.

            Ako predošlý zlatník, tak aj Siro veľmi sa prekvapil veľkosťou a krásou diamantov. Ako šikovný obchodník, hneď si vypočítal, čo môže na nich zarobiť, ak sa mu Podarí predať ich niektorému z asmonejských kniežat alebo niektorému z vysokých hodnostárov chrámových. Vyhliadka na zisk roznietila v ňom túžbu po ich kúpe.

—        Nosíš celý majetok vo svojom koženom vrecúšku,poznamenal Siro.

—        Kiežby bol mojím, dobrý pane, — odpovedal Eliziej- — Ja len plním poslednú žiadosť svojho blízkeho Priateľa a súseda, keď ti ponúkam kúpiť tento klenot.

—        Akože?

—        Aby som vykúpil z otroctva dvoch synov zomrelo °otca. Sľub umierajúcemu daný je svätý.

            — Hovoríš múdro. Ale nezabúdaj, milý priateľu, že nepoznám. Pri uzavieraní takého veľkého obchodu je zyykom povedať meno nejakého staršieho v Izraeli, ktorý by ručil za spoľahlivosť tvojich tvrdení.

—        Predvídal som to, — povedal Eliziel. — Môžeš sa prezvedieť u jerichovského Abbasa, otca Hezirovho, ktorého asi poznáš.

—        Dosť, — povedal Siro. Hezirovho otca dávno poznám, a jeho syna poznal som pred niekoľkými dňami.

—        Prezvieš sa teda v Jerichu u Abbasa ohľadom mňa.

—        Nie, to mi stačí. Od svojho priateľa Izraela Ben Addaiho viem, že je to ctihodný muž. Nech Pán požehná majetok jeho a dožičí mu dlhého života!

            Siro vyňal jemné vážky. Šikovne povyberal kamene z ich obrúb, odvážil ich a preskúmal. Potom ponúkol za ne istú sumu zlatých peňazí. Bola oveľa väčšia, ako Eliziel očakával. Príjemne prekvapený poskočil, to však I Siro pokladal za ohradzovanie sa proti ponúknutej cene.

—        Nemôžem, priateľu dobrý, viacej za ne dať. Ani v Ríme ani v Alexandrii nedostal by som za ne ani o drachmu [6]) viacej.

—        Ja mám len radosť z toho, že'budem môcť šťastnej vykúpiť deti svojho priateľa, — vyhováral sa Eliziel.

—        Či si teda spokojný s tým, čo ti ponúkam?

—        Si veľkodušný. Som celkom spokojný.

            Siro vyplatil Elizielovi peknú sumičku zlatých peňazí.

—        A či sa nebojíš s toľkou sumou sám vydať sa za našich neistých časov na cestu do Jericha? — spýtal sa Siro.

—        Nebojím sa, pán môj! Kecľ mi predáš nejaké obnosené šaty, nikto nebude tušiť, že mám toľkú sumu.

            Siro ochotne vyhovel. Keď Eliziel bol zasa na ulici, zdalo sa, že dobre pozná mesto. Bez blúdenia pustil saj do tyropejského údolia, kde v jednej z odľahlých uličiek vkročil do neúhľadného domku. Kto by ho bol až ta sledoval, s úžasom by bol videl, že aj tento domok pozná, lebo ako srna vybehol po dvoch radoch schodov.

            Na zaklopanie na nízke dvere a na dané, skôr dohovorené znamenie, vpustil ho sluha, ktorého tvár sa za mriežkou objavila, do tmavej chodby, alebo správnejšie povedané, predsiene. Prejdúc ňou, vstúpil do izbičky, v ktorej sedel Hezir Bar Abbas.

—        Ako si pochodil? Či ti prialo šťastie? — spýtal sa Bar Abbas.

—        Nad očakávanie, pán kapitán! Hľa, tu sú za diamanty pravé zlatiaky!

—        A kto ich kúpil, Eliziel?

—        Tvoj známy od nedávna. Ten, ktorého majetok, uložený v dobre napchatých truhlách, má raz našej veci pomôcť.

—        Či si nazrel do dubovej truhly?

—        Veľmi dobre, je až do vrchu plná. Táto sumička, ktorá veľmi bude osožiť našim plánom, do hromady v tej truhle spravila len toľkú dierku, ako keď z merice 3—4 zrnká prosa odoberieš, — povedal Eliziel, potriasajúc koženým vreckom, do ktorého mu Siro peniaze vložil.

—        To je dobre. Dobrý kúsok si dnes previedol, Eliziel! Naša vec sa darí. Mohol by si mi povedať, ako by sme sa mohli zmocniť pokladu toho bohatého obchodníka?

Eliziel vyzliekol sa zo šiat. Keď sa umyl, obliekol si žltú hodvábnu kutňu, prepásanú širokou šarlátovou stuhou. Na hlavu položil si svetlomodrý turban, ktorý dobre vyzdvihoval jeho čierne vlasy a bradu a ktorý mu dal vzhľad žida, patriaceho do lepších vrstiev spoločenských.

            Dlho neodpovedal na Hezirovu otázku, tak že sa tento stával už netrpezlivým.

            Nuž. máš nejaký plán?

—        Nateraz nemám, pán kapitán. Talmud učí: „Dokiaľ človek nemá 40 rokov, lepšie mu slúži jesť ako piť Potom však opak toho platí." Nuž a ja nemám ešte 40 rokov, milý Hezir, a okrem toho som dnes mnoho behal a som hladný. Najprv teda jedzme, a keď sa občerstvíme,; môžeme rokovať o tom, ako by bolo možné dostať Sirove poklady. Ak sa nám to podarí, len jedného mi bude ľúto.

—        A čoho? — spýtal sa Hezir chvatne a s podozrievavým náterom.

—        Lazara.

            Hezir Bar Abbas sa posmešne zachychotal: — A Sira nie? Trepeš ako bezzubá baba! Nech len i Lazar má účasť na našom diele!

VI. Pred veľradou.

            Hezzir Bar Abbas omotal si Eliziela natoľko, že mu tento ponúkol svoje služby, mysliac si, že tým slúži dobrej národnej veci. Tento jeho nasledovník bral všetko celkom vážne. Súc majiteľom veľkých polí na okolí Cezareje a niekoľkých domov v tom rozkošníckom a nemravnom meste, letnom to sídle cisárových zástupcov, neraz škrípal zubmi v bezmocnom hneve, keď musel platiť daň, aby sa zasa naplnily cisárske pokladnice, alebo aby bolo pomôžené niektorému na mizinu vyšlému Rimanovi. Rím totižto často napomáhal synov svojich patriciov.

            Eliziel bol presvedčený, že Hezir Bar Abbas je predurčený byť vodcom veľkej národnej vzbury. Túžba po° pomste, ako i národná hrdosť pobádaly ho zachytiť každú príležitosť, ktorá napomáhala svrhnúť jarmo, pod ktorým celý národ stonal. Nie teda div, že sa ochotne a celým zápalom svojho srdca pridružil k mužovi ktorý naoko toľko sľuboval, ako Bar Abbas.

            Oddal sa mu s vernosťou, ktorá by si bola zaslúžila lepšieho osudu a na Hezira hľadel ako na povolaného spasiteľa Izraela. Jeho oddanosť neobmedzovala sa na prázdne citlivostkárstvo. Dôkazom toho je aj to, že neváhal vymyslieť si historku o chudobnom roľníkovi a jeho synoch, len aby vyplnil rozkaz svojho veliteľa a aby klenot zpeňažil. Vydajúc sa s klenotom na cestu, vystavil nebezpečenstvu svoj život, lebo kto sa vtedy samotný poberal palestínskymi cestami, túto odvážlivosť mohol zaplatiť svojím životom. V každej chvíli mohli ho lotri pristaviť a ozbíjať, usmrtiť alebo polomŕtveho na ceste nechať.

            Večera, ktorú spoločne zjedli, občerstvila síce telo, ale na Elizielovho ducha nepôsobila, lebo nevedel si nejaký šikovný plán vymyslieť na vyplienenie Sirovej pokladnice. Možno aj telesná únava podlamovala jeho duševnú čulosť.

            Eliziel, od prírody poctivec, bol presvedčený, že násilné zmocnenie sa Sirovho bohatstva možno ospravedlniť tým, že nevyhnutne potrebujú peniaze, aby mohli previesť prievrat; tak to aspoň stále tvrdil Hezir Bar Abbas. Bar Abbas dobre vedel, že len hŕstka je tých, ktorí by neváhali slepo za ním ísť, kým jeho druh myslel, že ich Je na tisíce. Vo svojom bojovnom zápale znovu a znovu dorážal na Bar Abbasa, aby svolal svojich ľudí a podnikol rozhodný krok. A k tomuto svojmu zamilovanému Predmetu vrátil sa, keď hlad ukojil.

—        Prečo nesvoláš bojovníkov Izraela? — spýtal sa s plamenným zrakom. Veď neraz si mi hovoril, že v Judsku a Galileje čaká na tisíce silných ramien a odhodlaných sŕdc na daný znak pustiť sa do boja za vec Izraela!

—        Milý Eliziel, dnešný čas nie je ešte zrelý k rozhodnej rane, — povedal na to Hezir s pretváračným žiaľom. I keď teraz rímski legionári vyberajú po našich krajoch novú daň, či myslíš, žeby na prvý poplašný signál nezanechali hneď svoje nevojenské zamestnanie?

—        Ale, — naliehal Eliziel, — teraz práve roztratení sú po celom Judsku, Samarii a Galilei, nech všetci v hlbokej priepasti „Hinonu" pokapú! Keby sme ga teraz osmelili na rozhodný čin, ľahko by sme sa mohli zmocniť nielen Jeruzalema, ale aj okolitých miest. A opanovanie svätého mesta by naše zbrane veľmi preslávilo!

            Hezir Bar Abbas sa len usmieval na nadšení svojho spoločníka.

—        Ale, milý priateľ, peniazmi, ktorými dosiaľ vládneme, ani za týždeň nevyživíme vojsko, — namietal. — Bez nejakej veľkej sbierky nemožno pomýšľať ani na povolanie prívržencov do zbrane.

            Eliziel sa trošku zamyslel.

—        Keďže som presvedčený o správnosti a spravedlivosti našej veci, — povedal o chvíľu, — zájdem k mužovi, v ktorom mám veľkú dôveru. Zasvätím ho do nášho plánu. Ak sa mi podarí získať ho, potom zadovážime, si aj potrebné peniaze.

            A nadšený súc touto novou myšlienkou, Eliziel vstal, opásal sa mečom a cez rameno prehodil si starý, vojenskému podobný plášť, aby meč nebolo vidieť.

—        Kde sa tak ponáhľaš a koho vlastne mieniš do nášho tajomstva zasvätiť? — spýtal sa Bar Abbas.

            Ale Eliziel už aj vybehol z izby a len z tmavej chodby zavolal: — K Zádokovi, kňazovi. Je veľmi bohatý. Navštívim ho po večernej obeti. Ale ty ma čakaj okolo druhej nočnej hliadky.

            Hezir Bar Abbas sa na to len posmešne uškľabil..Bol presvedčený, že Eliziel nič nedocieli. Veď Zádok bol jedným z najskúpejších kňazov židovských. Eliziel márne ide k nemu. Nanajvýš to docieli, že ho kedysi, keď už nebude Eliziela potrebovať, tento spolu so Zádokom.poleženie pred „sanhedrima bude naň žalovať, že zamýšľal v Izraeli vzburu vyvolať.

            Roztiahol sa na pohovku a znovu sa rozosmial. Ale o chvíľu vstal a pristúpil k stolíku, na ktorom akousi handrou prikryté bolo bohatstvo, ktoré Eliziel doniesol. Vrecko bolo také ťažké, že neobyčajne silných svalov bolo treba, aby ho i mocný chlap s vystretou rukou vo vzduchu udržal.

—        Ešte niekoľko takých vrecák, — zahundral Hezir, — a potom s Bohom, prekliata a zotročená vlasť moja! S poltuctom podobných vrecák sa to bude pansky žiť v Athenách! Ej,, keby som tak dostal Sirove poklady! Hej, Pathira!

            Prehodiac handru cez vrecko, zatlieskal dlaňmi. Na to objavil sa hnedý otrok.

—        Či prišiel Egypťan Pathira?

—        Áno, pán môj! Už vyše hodiny čaká dolu na zavolanie.

—        Pošli ho sem!

            Čochvíľa znovu sa otvorily dvere. Pathira, celý sa trasúc, zastal pred Hezir Bar Abbasom, v ktorom vo svojom poverečnom strachu videl najmocnejšiu bytosť, akú len mohol uzrieť. Hlboko sa mu uklonil a čakal s rukami na prsiach skríženými. Bar Abbas videl, že sa ho bojí. No, vedel aj to, že nie je to vrodená zbabelosť, ale Poverčivosť. Bar Abbas zvolil si ho za hlavný nástroj, Pomocou ktorého chcel sa zmocniť Sirovho zlata, ako aj za ochranu svojej osobnej bezpečnosti v prípade nezdaru.

—        Či Sirova pokladnica klenotmi stojí ešte na tom istom mieste?

            Egypťan sa triasol tak, že za istý čas nemohol ani slovíčka prehovoriť.

—        Pán môj, zmizla! Keď som dnes za záclonu pozrel, videl som, že ju môj pán kdesi inde odniesol.

—        Kde?

—        Neviem.

—        Ak chceš Nigritu este živú vidieť, vypátraj, kde ju odniesol a potom príď mi to oznámiť.

—        Pán môj, to ja nemôžem učiniť! Prosím ťa, prepusť moju ženu, úbohú Nigritu, ktorá nikomu neublížila, a dovoľ nám vrátiť sa do našej vlasti. Či nemáš ani troška citu? Či si nebol nikdy otcom? Spomeň si na moje dietky, ktoré plačú v Kaire nad ztratou matky. Ty, ktorého náš boh Path poslal, aby si mi život ztrpčil, prepusť ma a dovoľ, aby som sa smel do svojej vlasti vrátiť!

—        Egyptský pes! Čo mňa do tvojich detvákov?! Osud vydal ťa do mojich rúk. Vypátraj, kde je ukrytá bedna s klenotmi a zajtra uzrieš svoju Nigritu. Opatri mi kľúče od dubovej truhly a postaraj sa o to, aby som sa mohol do obchodu dostať. Keď to vykonáš, ešte tej istej noci budeš sa môcť ty a tvoja žena vrátiť k nilským brehom.

—        Ó, pán môj, čo mi ukladáš, je preukrutné! Siro je dobrý človek a ja som si ho obľúbil. Keby som mal previesť niečo takého bezbožného, zrobil by som to len sebe. Ale prečo by som blížil tomu, ktorý je ku mne taký vľúdny? A potom Lazar, — ó, ja nešťastný! — ako by som mohol tomu ublížiť, uškodiť? Zaobchádza so mnou ako e bratom. Začal ma už aj z posvätných kníh učiť. Ty veríš, čo Lazar. Ty si žid. Či môže tvoj Boh dopustiť, aby si ma nútil k takému zločinu? Ja som ti nikdy neublížil. Akýsi divný osud ma vohnal do tvojej mocilf Usmierni osud a dovoľ, aby som sa so svojou Nigritou mohol vrátiť obrábať svoju ugorkovú záhradku pri Níle. Nikdy ťa neprezradím. Pusť ma, prosím ťa, a nechaj ma na pokoji. Sužujem ea pre svoju ženu. Moje srdce je pusté.

—        Prezradiť? — skríkol Bar Abbas, či už naoko alebo skutočne dopálený, a jeho oči vbodávaly sa do úbc žiaka pred ním etojáceho. — Na to by ei pomýšľal? Keby som vedel, že na niečo takého by si čo i len pomyslel, vrazil by som ti túto dýku do srdca skôr, než by si mohol túto izbu opustiť. Ty mňa nesmieš zradiť! Tebe je súdené mne slúžiť. Iď! Čiň, ako ti kážem, a hlaď, aby si mi dobrú zprávu priniesol zajtra v noci, ináčej bude s tebou zle!

            Pathira na kolená padol pred naoko rozhnevaným židom. Posiaľ sa triasol, ale jeho zúfalé položenie, ako sa zdalo, dodávalo mu akejsi odvahy.

—        Pane, — zvolal — urob koniec tomuto mučeniu a biede, ktorú rozhnevaný osud na mňa soslal! Vezmi si hneď môj život! I keď sa môjmu telu tu v cudzine nikdy nedostane zabalzamovania, aby moja duša mohla nájsť pokoja, jednako lepšie bude, keď bude moja duša večne v podsvetí blúdiť, ako aby som tu mal ešte ďalej tieto muky znášať. Zabi ma na mieste!

            No, vyhovieť tejto podivnej žiadosti Hezir Bar Ab-basovi ani nenapadlo. Pre zavraždenie Egypťana mohol by mať nemilé opletačky.

—        Iď, — povedal — ja nikoho nezabíjam. Dones mi žiadanú zprávu a kľúče, a bude všetko zasa dobre.

            Zúfalý a nad mieru vybičovaný Pathira siahol na rukoväť dýky. Zdalo sa, že sa stroji k leopardiemu skoku na svojho trýzniteľa. Svaly na rukách a na prsiach sa mu naply. Zpod hnedej kože na čele mocne vystupovaly žily. Oči zlovestne mu svietily.

            Hezir Bar Abbas videl, že mu hrozí nebezpečenstvo. Muž pred ním kľačiaci bol svalnatý a silnejší ako on. Ale jednako nesiahol po meči, hoci damašská oceľ ležala na stole, hneď po ruke. Úbohého otroka ovládal pohľadom svojich horiacich, ako uhlie čiernych očí. Tak vraj pôsobí Pohľad hada na niektorých vtákov. Chvíľku hľadel tak do °očú pred ním kľačiaceho Egypťana. A hľa, napnuté svalstvo čoskoro ochablo. Ruky mu klesly, celé jeho telo ostalo bezvládne. Záchvat pominul. Účinok magnetického pohľadu sa ukázal.

            Pathira vstal. Za chvíľku stáli oproti sebe tvárou v tvár nepohnuto, ba temer bez dychu. Keď sa Bar Abbas presvedčil, že jeho pohľad mal želajúci účinok, vystrel ruku a ukážuc na dvere, povedal: — Teraz iď I keď ťa zlé myšlienky opustia, príď a pros odpustenie, ktorého si nezaslúžiš!

            Oslovený chrbtom ustupoval, nemôžuc sa vyslobodil z čarovnej moci bodajúcich ho očú. Ako vo sne, vrážajúc do jednotlivých kusov nábytku, dostal sa konečne k dverám, ktorými zmizol zpred Hezirových očú.

            Keď už bol von, Hezir zavrel za ním dvere na kľúč. Potom klesol do podušiek s pocitom úľavy po šťastne prestátom nebezpečenstve.

— Tak, tak! — zahundral. — S tým hnedým synom mohol by som ešte niečo vyparatiť. Musím byť opatrný. Priveľmi napnutý luk praskne. Keď ma dnes nenapadol, poslúchne ma ešte tento raz, aby som mu odpustil. Zajtra sa dozviem, aké mám výhľady na Sirovu pokladnicu.

            Ale zajtrajšok minul, ba prešly dva dni, a Pathira sa neukázal v Bar Abbasovom byte. V Sírovom „bazare medzitým odohraly sa veľmi nepríjemné veci.

            Také veľké nešťastie nepostihlo dosiaľ tohoto čestného obchodníka. Na druhý deň po kúpení drahých kameňov od Eliziela Sira a jeho pomocníkov prekvapila návšteva úradných sluhov vysokej rady. Menom tohoto najvyššieho židovského civilného dvora súdneho sluhovia „sanhedrimu" žiadali o domovú prehliadku, lebo vraj Siro je v podozrení, že prijal ukradené veci.

            Ctihodný obchodník márne uisťoval úradníka, že nic takého neprijal. Presvedčený súc o svojej nevine  a že nenajdú u neho nič takého, čo by jeho dobrú povesť pohanilo, ochotne dovolil poverencom veľrady, aby celý obchod prekutali. Súdnych sluhov Lazar sprevádzal rozsiahlym skladom otcovým. Každý kút, každú policu a priečinok pečlive pozreli.

—        Povedz mi, vzácny pane, — povedal Lazar, — ktorý si vyslaný veľradou, ktorú neuposlúchnuť bolo by hriechom, povedz mi, čo sa vlastne ztratilo a čo u nás hľadáte? Či nevidíš, že môj otec je preto celý zronený? Ba, pozri len, padol do mdlôb!

            Lazar vbehol do prístenku, kde jeho otec od mdlôb padol do podušiek. Jeho tvár sa celá zmenila. Akoby sa dusil. Od rozčúlenia a zlosti nad nevítanou návštevou súdnych sluhov vrazila mu krv do hlavy a zavinila závrat.

—        Pošli, pane, prosím ťa, jedného z tvojich ľudí, — povedal Lazar, chytiac mosadznú konvu — pošli niektorého z nich ku studni pre vodu. Prekutaj si ostatok bazaru dľa ľubovôle. Ja budem ošetrovať otca.

            Siro onedlho prebral sa. Lazarovi sa veľmi uľavilo, lebo sa bol zľakol, že otec umiera.

—        Ručím ti svojím poctivým menom, — povedal obchodník, akonáhle zasa mohol hovoriť, — že v celom mojom obchode niet ani jedinkej veci, ktorú by som nebol poctivé nadobudol. „V žihadle komára, hovorí talmud. väzí šesťdesiat železných dolov, ale olúpeným byť o dobré meno bolí viacej, ako pichnutie tisíc komárov." Ty si mi dosiaľ ani nepovedal, aká odcudzená vec vlastne má sa.u mňa nachádzať, — dodal trošku podráždene.

—        Ukáž mi truhlicu s drahými kameňmi, lebo som Počul, že i týmito obchoduješ, — povedal na to úradník, ktorý sa nemohol celkom obrániť pred súcitom s nešťastím obchodníkom.

—        Ha! — vyhŕklo Sirovi z úst, lebo hneď mal podozrenie ohľadom diamantov. Čo, ak boly ukradnuté a zlodej, spoliehajúc sa na jeho dôverovanie v počestnosť Bar Abbasovho otca, zneužil to, aby odvrátil od seba podozrenie krádeže diamantov. Úradník po výkriku skúmavo Pozrel na obchodníka.

—        Ako vidím, klenoty nám nechceš tak ochotne ukázať, ako balíky rozličných hodvábov, plátna a kobercom No, starý, kdeže máš tú truhlicu?

            Siro, v ktorom podozrenie čím ďalej tým viacej rástlo, vstal a trasúcou sa rukou odtisol výplňok v prístenkovom múri.

—        Tu—tu sú klenoty! Všetky patria mne. Ani cisár nemá práva vziať mi ich.

            Úradník sa zasmial.

—        Možno, ale veľkňaz a veľrada to právo azda len majú?

            Siro odomkol truhlicu. A hľa, na vrchu tam uložených klenotov na chĺpkoch snehobielej vlny zažiarily nedávno ním kúpené diamanty.

—        Tu sú, — zvolal vyslanec veľrady. Vybielená ovčia vlna a drahokamy súhlasily s danými mu pokynmi — Celkom tak, ako nám bolo oznámené. Musím ťa i s týmito drahokammi predviesť pred sudcu „sanhedrimu." Ponechám tu jedného zo svojich ľudí, aby dotiaľ strážil tvoj obchod. Poď!

            Netrpezlivý úradník sotva dovolil Sirovi zamknú! truhličku a znovu ju do tajného výklenku uložiť. Obchodník kráčal akoby vo sne známymi ulicami v sprievode sluhu veľrady. Rana tak neočakávane padla naň, a v prvej chvíli ani si nevedel uvedomiť rozsah nešťastia ktoré hrozilo poškvrnením jeho dobrému menu, menu, na ktoré bol hrdý, lebo malo veľkú vážnosť v obchodných kruhoch rímskych, efezských, antióchskych a alexandrínskych.

            Siro, keďže mu šťastie žičilo, mal veľa závistníkov v iných mestách. Obával sa teda, že tí radi uveria nepravdivým zvestiam, ba že ich čo najďalej rozšíria. S boľavým srdcom pozoroval, ako ťažko bude mu treba bojovať proti nepravdám, ktoré sa teraz ako oheň o ňom rozšíria. Duch horúčkovité pracuje pod prvým dojmom nešťastia. Súc až priúzkostlivý na svoju povesť, s chorobnou obavou hľadel v ústrety svojej starobe.

            Neobával sa, že sa mu nepodarí ľahko očistiť sa zo všetkého pred občianskym súdom veľrady. Známe bolo o ňom, že vie dobre a smele hovoriť, ale dosiaľ nikto neopovážil sa ani nádychom podozrenia dotknúť sa jeho poctivosti.

            Členovia vysokej rady židovskej dávali a spravovali náboženské zákony a predpisy. Okrem toho však mali plnú moc i v občianskych veciach. Rím uznával politickú samosprávu dobytých provincií a povoľoval im ich zákonodarstvo, len rozhodnutie nad životom a smrťou si vyhraďoval. Túto moc, ako aj veci, týkajúce sa celistvosti ríše, zo svojich rúk nevypustil. Každé násilie proti tejto moci Ríma namierené trestané bolo rímskymi súdmi, ale občianske priestupky zákona spadaly pod právomoc „sanhedrimu". Siro bol presvedčený, že hneď ho prepustia, akonáhle vyloží sudcom, ako prišiel k drahokamom, aký bol opatrný a aké záruky žiadal.

            Ale veľmi sa mýlil. Nevedel, že mnohí sudcovia sú bezohľadní. Keď za vyšetrovania videl, že Elizielovo odvolanie sa na Bar Abbasa nijako mu nepomáha, veľmi sa Prekvapil. A ešte väčšmi ustrnul, keď počul, že starý Abbas a jeho syn Hezir sú už dávno podozrelí nielen veľkňazovi a vysokej rade, ale i rimskému prokurátorovi.

            Dozvedel sa tam aj to, že ten klenot, i keď nie násilní, ale neprávom si nadobudol. Klenot patril istému Omrimu z Antiochie. Tento mladý muž, nemôžuc zniesť obmedzovanie svojej slobody doma, vyžiadal si svoj podiel a odišiel z otcovského domu. Rozhadzoval peniaze, ako nejaký rímsky senátor. Onedlho premárnil celý svoj otcovský podiel, okrem toho klenotu. I ten mu ktosi ukradol pred niekoľkými dňami, kým v Jeruzaleme dočasne býval. Keď krádež oznámil, veľkňaz rozkázal pátrať po drahokamoch, a výsledkom toho pátrania bolo Sirovo predvolanie.

            Sudcovia radi by boli zistili zlodeja. Eliziel bol im neznámy. Nikto o ňom nevedel. Siru vyzvali, aby Omrimu klenot vrátil. Mladý muž nepodal žalobu proti obchodníkovi, o poctivosti ktorého bol presvedčený. Kecf dostal svoj klenot, zmizol ešte tej istej noci z Jeruzalema. No, sudcovia, mysliac si, že Omri azda ráno príde so svedkami, aby proti Sirovi svedčil, odložili ďalšie vyšetrovanie na druhý deň. Siro zostal omráčený, keď mu oznámili, že musí aspoň cez noc ostať v komôrke tmavého a smradľavého žalára.

            Pathira išiel do Betanie upovedomiť Martu a Máriu, čo sa stalo. Egypťan pre oddanosť Sirovi a jeho rodine celkom zabudol na to, čo mu Hezir Bar Abbas naložil. Lazar za nič na svete nechcel svojho otca opustiť. Peniazmi podarilo sa mu nakloniť si strážnika, že mu dovolil cez noc pri otcovi ostať.

            Keď sa Eliziel vracal zo svojej návštevy u Zádoka, bol vo veľmi zlej nálade. Nebol v Jeruzaleme veľmi známy, ale ktorí toho krásneho nadšenca poznali, radi ho mali a spolucítili s ním. Jeden z takýchto stretol sa e ním na ulici, keď odchádzal z domu Zádokovho. Oslovil ho a chytil za rukáv:

—        Prečože sa tak zlostíš, Eliziel?

—        Preto, že naši pohlavári sú falošní. Ani zbla odhodlanosti nemajú v sebe tí, ktorí majú byť našimi vodcami. I naši kňazi sú nepoctivci.

—        Pst, nie tak hlasne! — napomínal ho priateľ. — Za každými dvermi môže niekto počúvať. Dovoľ, aby som ťa v tvojom vlastnom záujme upozornil, že si podozrivý tak vladárovi, ako i veľkňazovi. Ak ťa chytia, hľaď sa dostať radšie do rúk vladárových. ako do rúk kňazov, ak nechceš, aby ťa ako vranu ošklbali. Nech je vladár akýkoľvek ukrutný, jednako má aspoň trošku emyelu pre spravedlivosť, ale tamtí.

            Položiac si prst na ústa, zatíchol. Potom Elizielovi priateľsky kývol a zahnúc do bočnej uličky, zmizol v zástupoch tam sa tmoliacich.

            O niekoľko minút potom Eliziel hodil svoj meč na stôl v Hezirovej izbičke, ktorá vlastne obom slúžila za úkryt.

—        No, ako si pochodil u Zádoka? — spýtal sa Hezir Bar Abbas.

—        Všetko som mu vyložil. Počúval so záujmom, ale keď som ho požiadal o mravnú podporu, aby totižto predniesol našu vec chrámovým kňazom, ktorí by nám mohli peniazmi pomôcť, tu-tu ...

            Eliziel sa od zlosti zajakával.

—        Nuž čo?

—        Pokrčil ramenami, pohodil rukami a odoprel.

            Hezir Bar Abbas sa diabolsky zasmial a povedal:

—        To si mohol očakávať!

VII. Ružami ovenčený.

            Eliziela veľmi znepokojovala tajomná výstraha, ktorú mu na ulici priateľ dal. Tej noci dlho uvažoval o svojom postavení. I rozhodol sa, že keď má jeho vznešené a nezištné vlastenectvo budiť podozrenie u jeho vlastného ľudu, že opustí Jeruzalem, že si vyhľadá nejaký bezpečný kútik, kde by v ústraní sledoval udalosti, aby v pravej chvíli mužne vystúpil. Aj zmizol. Ani Hezir Bar Abbasovi nepovedal, kde by sa s ním mohol sísť, keby ho Potreboval.

            Sira na druhý deň prepustili. Keďže Omri neprišiel a súd, dobrá povesť obchodníkova, ktorá bola známa väčšine 71 členov „sanhedrimu", zbavila ho ďaľších nepríjemností a mrzutostí. Tá istá vysoká rada zvolila ho bola predtým do 23 členovej menšej alebo miestnej vysokej rady betanskej. Každý ho ubezpečoval, že na jeho dobrom mene neostane poškvrny a že jeho dobrá j povesť ani za mak neutrpela, ale Siro napriek tomu pociťoval veľké pohanenie pre uväznenie. Z tej rany sa už nikdy nevyliečil. Jediným jeho želaním na sklonku života bolo vypátrať Eliziela a pohnať ho pred súd. I naďalej dochádzal z Betanie do mesta a z Jeruzalema zasa do Betánie. Asi po troch rokoch odvtedy, čo ho uväznili, začal chorľavieť a chradnúť. Keď mal Lazar 16 rokov, Siro natoľko soslabol, že len zriedka išiel do Jeruzalema a vedenie obchodu celkom odovzdal synovi.

            Keď jedného letného dňa Lazar dohliadal v „bazare z Magdaly prišiel od Sirovho šafára posol s listom, že v jeho vinohradoch a ružových sadoch stalo sa mnoho krádeží a spustošenia.

            Siro vyslal Lazara, aby škodu odhadol a vinníkov potrestal. Lazar vybral sa ta s veľkým počtom sluhov a otrokov, ktorí mali bdieť nad jeho bezpečnosťou, ako aj na pomoci mu byť pri potrestaní tých, ktorí sa dopustili krádeže na Sírovom majetku, ak by po svedomitom vyšetrení zistil, že sa veci tak majú, ako ich šafár podal.

            Na tej ceste Lazar zažil niečo, čo malo trvalý vliv na jeho ďaľší život. Stalo sa to, keď šiel cez Nazaret. BoM podvečer. Zapadajúce slnko krásne padalo do Stredozemného mora za pohorím karmelským, pozláťujúce jeho biele štíty. Úbočie tohoto pohoria prorokov, ako i hora Tábor, boly už zaplavené naružovelými tôňami, keď sa Lazar so fivojou družinou zastavil pred jediným „khanom"[7] ) v Na' zarete. V odľahlých krajoch, roztrúsených po údoliach toho kopcovitého kraja, sa už stmievalo, ale s hornej planiny. na ktorej Nazaret stojí, jeho pokojní, jednoduchí obyvatelia údolím Jezreelským mohli v diaľke vidieť hladinu veľkého jazera, žiariacu vo večernej nádhere. Miriady lesklého hmyzu zvonivé rozochvievaly letný vzduch pohybom svojich neúmorných krýdeliek.

            Lazarovi a jeho družine biele nazaretské domky od večerného slnka javily sa do ružová zafarbenými. Červeno kvitnúce marhuľové stromky v záhradách boly ešte krajšie, keď na nich niektorý zo slnečných lúčov uviazol. Krásu týchto stromkov a ich družiek, ruží, zvyšovalo tmavé pozadie z olív a paliem, bujnejúcich v údoliach a zčiastky na úpätí okolitých kopcov.

            Okrem bzučania hmyzu, tlmeného vzdialeným zvonca oviec alebo občasného veselého smiechu z hrdla niektorého šťastného chlapca, hrajúceho sa na ulici, nič iného nebolo počuť.

            Nazaretskí roľníci odpočívali po dennej námahe. väčšinou sedeli pred domami, tešiac sa zo sviežieho vánku, ktorí vial od mora. Štihlé, šikovné devy s džbánmi vody na hlave, ktorý zvyk hodne prispieval k štíhlosti 'ch postavy a ku kráse ich chôdze, tíško sa pohybovaly k obecnej studni a od nej ku svojim príbytkom. Ináčej nebolo na ulici iného ruchu a života.

            No, vo dvoch domoch toho pokojného mestečka jednako bol neobyčajný ruch, príčinou ktorého bola pohostinosť. Akokoľvek jednoduchými a nevzdelanými, ba opovrhovanými boli obyvatelia nazaretskí, jednako po celej Galileje povestní boli svojou srdečnosťou, s akou svojich hostí vítali, a ochotou, s akou vychádzali v ústrety  cudzincom, ktorí k nim náhodou zablúdili. ,

            A táto srdečnosť nie v menšej miere bola aj v domku ktorý stál trošku ďalej od domov, vlastné mesto tvoriacích. Bol to neveľký domok, s niekoľkými miestnosťa-Rozhádzané triesky a odrezky pred ním dávaly na javo, že jeho majiteľ je tesárom. Domok patril Jozefovi., tesárovi.

            V ten deň temer všetka práca bola odložená. Jozef a Maria museli sa starať o pohodlie a o poctu dvoch hosti, ktorí k nim zavítali. Jozefa svojou návštevou poctil je-i cien z chrámových kňazov. Ctihodný Zachariáš so svojou manželkou prišiel Jozefa a Máriu navštíviť. Hoci oba sa už veľmi ostarali, jednako podnikli ďalekú púť, bezmála 70 míľ, cez hory judské, samarské a galilejské. aby ešte raz, pred smrťou, uzreli to podivuhodné dieťa, ktoré Alžbeta dávno poznala a ktoré Zachariáš pred troma rokmi f počul odpovedať s takou múdrosťou na otázky učiteľov izraelských v chrámovej predsieni. Spomienka na ten výjav nevychádzala Zachariášovi z pamäti. Stále ho zamestnávala tak vo dne, ako i v noci. Vrúcne túžil po tom, aby skôr, ako složí bremeno života, ešte raz uvidel to zázračné dieťa, aby sa viacej o ňom dozvedel, lebo s radosťou by ho uznal za Mesiáša, od prorokov predpovedaného.

            Jozef podľa východného zvyku priniesol vody na umytie nôh staručkého kňaza a sám mu umyl nohy, akokoľvek sa hosť proti tomu bránil. Oba mužovia sedeli j pred domkom, zabraní do vážneho, tichého rozhovoru.1 Maria bola s Alžbetou v izbe.

            V druhom domku, vzdialenom od Jozefovho len na hodenie kameňom, bolo podobné uvítanie. Toho odpoludnia Zebedeus priviedol z rybárskeho mestečka Betsaidy svoju ženu Salome so svojimi dvoma synmi, Jakubom a Jánom, na návštevu ku Geddielovi Sodimu, ktorý bol pribuzným Zebedeovej manželky. Hostiteľ bol zámožný hospodár, ktorý mal viacej dobytka a pastierov, ako kto-koľvek iný na okolí Nazareta.

            Sodiho rodina pozostávala z Miriamy, jeho ženy, troch synkov: Subaela, Abnera a Ezriho, a početnej čeľade, j mužov i žien. Títo hostia mali oveľa bohatšiu hostinu, ako mali Zachariáš a Alžbeta. Sodi pripravil baránka, červené a biele hrozná, jablká i hrušky zdobily tu stôl. Hospodár prestal byť prísnym Nazarénom a preto na svoj stôl postavil víno v ľade ochladené. V pivnici mal niekoľko nádob vína. Zebedeusa a Salome bolo treba núkať, ale Jakub a Ján mali radosť z chutných pokrmov, ako chlapci, ktorí sú navyknutí na ináčej chudšiu kuchyňu.

            Jakub mal na šestnásty rok; bol o dva roky starší od Jána. Oba učili sa otcovo remeslo, ktorý bol rybárom pri jazere Tiberiadskom. Ich ohorené tváre a mozoľovité ruky svedčily, že vedú pracovitý život pod šírym nebom. Vlasy voľne im splývaly v dlhých kučerách na ramená. Synovia Geddiela Sodiho mali po rímskom spôsobe vlasy na krátko pristrihnuté. Toto a požívanie vína bolestne sa dotýkalo nášho jednoduchého Nazarejca. Zebedeus ľutoval, že sa Sodi odchýlil od zvykov svojich otcov a že prebal byť prívržencom ich sekty.

            Po jedle našich päť chlapcov išlo na otvorenú rovinu, na ktorej sa väčšina mestských chlapcov v podvečer schádzavala. Veselú spoločnosť pozoroval tu Lazar z vrát „khanu". do ktorého sa na noc uchýlil. Jasot detí bolo pocuf v ústraní, kde sa Zachariáš s Jozefom shováral.

            Oba mužovia dosť dlho bavili sa rozprávaním, keď ta zrazu Zachariáš strhol sa pre krásny zjav, ktorý sa Pred ním objavil.

            V priechode objavil sa, ožiarený miernym jasom zapadajúceho dňa, chlapčok neobyčajne spanilý, asi pätnásť ročný. Vracal sa práve s cesty, na ktorú ho Jozef Poslal krátko pred nepredvídaným príchodom hostí.

            Jeho zlato-gaštanové vlasy boly v polovici rozčesané a spadaly mu v dlhých mäkkých vlnách na ramená. Vysoké, biele jeho čelo v podvečernom osvetlení svietilo sťa vyadený mramor. Veľké, dobrosrdečné, ale prenikavé oči °boly okrášlené hustým obočím, ktoré zvyšovalo jas jeho zraku, z ktorého hľadela poníženosť, oddanosť a láska. Jeho rty maly neobyčajne pôvabný tvar a sfarbené boly zdravým rumencom. Brada vyznačovala sa pôvabom predčasnej mužnosti, zčiastky nezakrytá šija zvyšovala ušľachtilé držanie hlavy.

            Chlapčok mal na sebe vrchný šat našedivelej hnedej farby, aký sa v tom kraji nosil. Bol to šat jednotný, nesošívaný a siahal mu až po členky. V páse bol sopnutý remeňom.

            Keď Zachariáš zbadal mladíka, akýsi zvláštny jas objavil sa na jeho tvári. Posledné stopy sĺz, no nie slz bolesti, ale zbožnosti, triasly sa v mihalniciach jeho podivuhodných očú.

            Mládenčok predstúpil a ticho zastal s rukami na prsiach skríženými v postoji najhlbšej úcty k obom mužom. Staručký kňaz triasol sa na celom tele. Chvejúc sa ako prút, vstal a chcel sa vrhnúť k nohám spanilého mladíka a zľúbať jeho nohy. Bol jedným z niekoľkých na celom svete, ktorý vedel, kto pred ním stojí.

            Ale mládenčok, zadržiac ho, nepripustil, aby na kolená padol. V tomto napolo etojácom, napolo kľačiacom postoji, ale plnom najhlbšej úcty, poľúbil božskému Dieťaťu ruku, volajúc nadšene: — Pán môj a Boh môj!

            Na to mládenčok zaviedol ho na predošlé jeho miesto a obdivuhodnou vážnosťou povedal: — Blahoslavení, ktorí vedia, čo ty vieš!

            Keď tú službu hosťovi preukázal, zasa zaujal skromné postavenie. Pestún, ktorý bol vstal spolu so Zachariášom, znovu si sadol. Raz už bol svedkom podobného prejavu spokojnej vznešenosti svojho sverenca, a to pred troma rokmi v chráme, keď mládenčok svojej matke na jej slová „Synu, čo si nám to učinil? Ja a tvoj otec s bolesťou sme ťa hľadali!" odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že ja musím byť v dome Otca môjho?"

            Jozef, súc si vedomý, že ako hlava rodiny je spolu aj predstaviteľom všetkej moci, zavolal mladíka a povedal mu: — Synovia Zebedeja betsaidského sú na ihrisku. Aby sme sa neprehrešili proti pohostinstvu, iď ich privítať.

            A mladík, ukloniac sa, ponáhľal sa vyhovieť rozkazu Jozefovmu. Zachariáš hľadel za ním a volal vo vytržení: — Ó, Izrael! Ó, Nazaret! Keby si vedel, kto medzi tebou býva! Ó, keby si to vedel!

—        Dobrý učiteľ! — povedal Jozef, — neprišiel ešte jeho čas. A akosi žalostne dodal v prorockom záchvate: — A nebude ani tebe ani mne dopriate byť svedkami zázrakov, ktoré vykoná, lebo zavolajú nás k otcom skôr, ako on započne svoje dielo.

            Chlapci na ihrisku sídení hrali sa na akúsi vojenskú hru. To bývalo zamilovanou zábavou vtedajšej židovskej mládeže a spolu najlepším výrazom smeru, akým sa vtedy poberaly myšlienky a túžby národa izraelského. Jedna strana predstavovala židov, druhá Rimanov. Každá taká hra končila sa pravidelne strašnou porážkou Rimanov, víťazoslávnym vyhlásením židovskej neodvislosti a napokon voľbou kráľa, ktorý za všeobecného potlesku korunovaný bol myrtovým alebo ružovým vencom.

—        Koho budeme korunovať za kráľa? — spýtal sa Micha, syn Oziela, Jozefovho súseda, po skončení napodobneného boja.

—        Kráľa, kráľa! — kričali niektorí. Ich krik a smiech vylákal Lazara od vrát „khanu" bližšie k polane. Chcel vidieť zakončenie hry.

—        Nechceme kráľa! — odporoval Subael, najstarší syn Sodiho, ktorý toho večera bol vodcom Rimanov. Nechceme kráľa! Naším kráľom je rímsky cisár!

—        Že sa nehanbíš i v hre stavať sa proti nášmu oslobodeniu! — karhal ho Micha. Ó, keby už len prišiel skutočný náš osloboditeľ! Môj otec povedal, že je už tu čas, kedy vyetúpi mocný vojvodca, ktorý vyslobodí ľud svoj.

            Abner stál pri bratovi. Už sa zdalo, že tento raz hra nebude mať obvyklý koniec, ale Micha neustúpil. Vola stále: — Kráľa, kráľa! Chceme kráľa!

            V tom na okraji ihriska objavil sa Ježiš. Keď Micha spozoroval, že k nim mieri, zvolal: — Hľa, hľa! Tam prichádza syn Máriin. On bude naším kráľom!

            Chlapci zadívali sa na tú stranu. Hoci sa Lazar nepridružil až k samému hlúčku mladíkov, jednako bol tak blízko, že mohol všetko vidieť a počuť. Spokojná veleba, s ktorou sa Ježiš blížil, spôsobila, že pokrikujúca mládež na chvíľu ztíchla. Vážne poberal sa k nim. Dôjdúc k Ja-kubovi a Jánovi a pohliadnuc na nich, povedal vážne, ale prívetive sa usmievajúc: — Vítam vás v Nazarete!

            Jakub, mocne dojatý, mimovoľne sa pred ním uklonil, ako pred nejakým kniežaťom. Tak sa uklonil veľkňazovi, keď ho raz videl v Jeruzaleme na veľkonočné sviatky, na ktoré s otcom prišiel.

            Iné bolo s Jánom. Ten ustrnul ako socha. Stál tam nehybne ako primrazený. Jeho oči vpily sa do jasnej ívári Ježišovej. Zdalo sa, akoby sa nemohol a nevedel tej krásy presýtiť. Hneď zrudol, hneď zasa obledol. Akoby bol akýsi nový život do jeho žíl vnišiel. Unesený rozbeho sa k Ježišovi a nie súc si ani jasne vedomý, čo robí, pado mu okolo hrdla a Našepkal tichým, sotva slyšateľným hlasom, že ho iný nepočul: — Ty si skutočne kráľ nás a moje srdce zmiera láskou k tebe!

            Ján temer omdlieval od lásky k Ježišovi. Hruď div že sa mu neroztrhla od prudkého tlkotu srdca, a žily na sluchách divo mu bily. Celou silou svojej ohnivej povahy zahorel k tomu neobyčajnému mladíkovi, ktorého vo svojom živote po prvý raz uzrel, že by bol hneď zaň hod stokrát život svoj dal. Jánova hlava síce len na chvíľku odpočinula na rameni Ježišovom, no, to stačilo, aby mu ten podivný mladík tým istým tichým hlasom mohol zašepkať: — Poznáš ma lepšie a ešte viacej si ma zamiluješ!

            Ako pôsobil zjav Ježišov na Lazara, dozvieme sa z listu, ktorý poslal svojej sestre Marte.

            Nazaretskí mladíci boli už akosi privyknutí na zvláštne kúzlo, ktorým Máriin syn na svojich druhov pôsobil. Preto sa z neho skôr prebrali, ako Jakub a Ján. Micha neupúšťal od primeraného zakončenia hry, a preto znovu žiadal, aby si zvolili kráľa. Mládež zo zdvorilosti k betsaidským hosťom ponechala im rozhodnutie v tejto veci.

            A tu Ján, ktorý stále bol ešte celý očarovaný svojím novým priateľom, ustúpil na krok od neobyčajného mladíka a ukazujúc naň, náruživé zvolal: — Jeho korunujte! Jeho korunujte! Lebo vskutku hodný je byť kráľom židovským, ba celého sveta kráľom!

            Slabušký rumenec, rozliavší sa po tvári krásneho mladíka, svedčil o radosti, akú mu tie slová spôsobilý. Jánov návrh všetci prijali. Mládež hneď ožila. Jedni rozbehli sa pre ruže, popresádzané ta z údolia Šaronského. druhí lámali myrtové prútky, kým tretí z prinesených kvetín začali veniec pliesť. Dvaja alebo traja priniesli stoličku, ktorá mala byť trónom novému kráľovi. Za jasotu a veselého smiechu prinútili tesárovho syna, aby si sadol na trón a potom z chlapčenskej rozjarenosti všetci si pred ním kľakali. Na to previedli veľký obrad, ktorým večerná zábava bola dokončená.

            V tých jednoduchých časoch otcovia a matky zúčastňovali sa zábav a hier svojich detí. V Nazarete za letných večerov i starí prichádzali na ihrisko, aby videli, ako sa deti koria v ten deň zvolenému kráľovi. Jozef a Mária vyzvali v ten večer staručkého Zachariáša a jeho manželku, aby išli s nimi na ihrisko. Aj Geddiel Sodi viedol ta svojich hostí z Betsaidy. Všetci so záujmom ladeli na nevinnú hru mládeže.

            Vo chvíli korunovania, kým veselá mládež volala: — Zdravý buď, kráľ židovský! Nech žije náš král! — skláňajúc kolená svoje pred svojím vyvolencom, na úpätí hornej roviny objavila sa tlupa rímskych žoldnierov, šli z Tiberiady, pri jazere Genezaretskom ležiacej, a na svojom pochode do pevnosti Naimskej, ležiacej na úpätí hory Tábor, šli cez Nazaret.

            Flavius, náčelník tejto jazdeckej roty, spozorujúc shlúknutie sa ľudu a vediac zo zkúsenosti, ako sa židia radi sbiehajú, zamieril spolu s ostatnými k zhromaždenému zástupu. Detské „Zdrav buď!" jasne znelo a zvučalo tichým letným vzduchom. Objavenie sa vojakov pôsobilo na dospelých ako objavenie sa krahulcov.

            Náčelník od zlosti zrudol, keď počul výkriky mládeže. Chvatne soskočil s koňa. Poľakané deti a občania sbehli sa po jednej strane trónu, kým s druhej strany stáli vojaci, nehybní, necitní, ako zosobnenie neúprosnej moci. Maria sa triasla. Bála sa, aby azda suroví vojaci neobsypali jej syna nádavkami a pohanou. A jej obava nebola bezpodstatná.

—        Král! Aký kráľ? Teda vy učíte svoje deti už i pri hrách zrade? — spýtal sa dôstojník, premeriavajúc hnevlivým zrakom starých.

—        Nie, pane, — spokojne odpovedal jedon z obyvateľov, — nehnevaj sa! Je to len detská hra. My tu v Nazarete nepomýšľame na nijakú vzbúru.

—        To je dobre, ináčej by ste pocítili ostrosť našich mečov.

            Kvietím korunovaný kráľ nesišiel so svojho trónu. Vojak, presvedčený súc o nevinnosti tejto detskej zábavy, soskočiac s koňa s takou vážnou tvárou, nechcel sa znovu vyšvihnúť do sedla bez toho, aby svojim podriadeným nedal nejakého dôkazu svojej moci. Rozhliadol sa skúmavo po hlúčku chlapcov. Nastrašené tváre, ako sa zdalo, pôsobily mu radosť. Ale keď sa podíval na mladíka sediaceho na tróne , narýchlo zhotovenom , nevidel na jeho tvári nijakého strachu. Ružový veniec zdobil ešte jeho čelo. To dopálilo surového vojaka.

—        Ty, ktorý chceš byť kráľom židovským, poď sem a prines mi svoju korunu!

            Mladík sa ani nepohol a ani slova nehovoril.

—        Pozrime ho, pozrime toho žida! Či si nepočul môj rozkaz?

            Tichý mladík ostal spokojne sedieť, ale na tvárach okolo stojácej mládeže začaly sa javiť zlovestné znaky hnevu.

—        Vykonaj hneď, čo ti kážem! — rozkríkol sa dôstojník a dupol nohou, až mu pancier na prsiach zarynčal.

—        Nerobíme nič zlého. Naša hra je nevinná a neškodná, — znela odpoveď Ježišova, povedaná pekným, ale zvučným hlasom.

            Dôstojník začal zúriť. Mládež okolo svojho zvoleného kráľa začala sa búriť. Niektorí z chlapcov začali tajne chytať kamene. Z ich posunkov, ako i počínania bolo Jasné, že zachvátení pocitmi rytierskej vernosti ku svojmu kráľovi, sú odhodlaní brániť toho, ktorého tou hodnosťou poctili. Boli primladí, aby si uvedomili nebezpečenstvo a šialenosť, na odpor sa stavať mečom rímskych žoldnierov. No, dôstojník nebol by odišiel z Nazaretu bez nejakých opuchlín, keby Máriin syn nebol utíšil dvíhajúcu sa búrku v prsiach svojich druhov jediným slovom: - Pokoj!

            Na zvuk jeho hlasu chlapci hneď zanechali svoje nepriateľské postoje. Stopy hnevu zmizly s ich tvárí. Dôstojník s nemým údivom pozoroval tú zmenu. Nevedel pochopiť vliv, aký ten chlapec-kráľ mal na svojich druhov. Flavius bol počul, že pred dávnymi vekmi čarodejnice bývalý v Endore, mestečku južne od Nazareta ležiacom; vo svojej nevedomosti pokladal to za nejaký pozostatok z ich kúzolníctva.

—        Čo značí tá neobyčajná moc u toho chlapca? -spýtal sa dôstojník Lazara, ktorý vedľa neho stál.

—        Neviem, pane! Veru je to niečo nepochopiteľného. Prekvapuje ma to práve tak, ako teba.

            Hoci dôstojník bol prekvapený, zlosť jeho jednak-neprestala. Pristúpel prudko k trónu, strhol Ježišovi ružový venčok s hlavy, hodil ho na zem a pošliapal hol Potom vyskočil na koňa, a dal rozkaz k odchodu. Vojaci čochvíľa zmizli v hustnúcej tme.

            Bohaté gaštanové vlasy krásneho mladíka boly rozcuchané. Padaly mu do tvári, teraz bledej, od potupy trnij učinenej.

            Maria ho objala so slovami: — Dieťa moje! Syn môj syn môj!

            Jeho hlava odpočinula na chvíľku na jej prsiach ako by sa to tam bola uhniezdila hrdlička, a tu videla Maria na jeho jasnom, čistom čele krvavé stopy, ktoré tam zanechalo tŕnie ružovej koruny.

VIII. Tabuľka a papyrusový závitok [8] )

            Lazar Marte, dcére betanského Sira. pozdravenie.

            Kiežby shliadol na teba Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov a nech svetlo jeho tváre svieti tebe a vedie po všetkých chodníkoch jeho. dokiaľ sa k tebe nevrátim! Amen.

            Keďže verný Zamlech chystá sa do Betánie, ponáhľam sa opísať ti všetko, čo som zažil cestou do Magdaly.

            Pobozkaj odo mňa úctivé môjmu otcovi ruku a povedz mu, že vyplienenie našich vinohradov a ružových sadov nie je tak veľké, ako sa zdalo z listu, ktorý mu poslal náš správca. Väčšinu jeho poplašných zpráv treba pripísať na vrub jeho vernosti a úzkostlivej starostlivosti, s akou spravuje otcov majetok. Najviacej škody spôsobené je v ružových poliach, ktorých je tu veľmi mnoho. Ty si mi. sestra moja, často rozprávala o tých ružových poliach, ale je to teraz ponajprv, čo mi je dopriaté tešiť sa takému krásnemu divadlu. Kry sú nízke a polia podobajú sa bohatým kobercom, horiacim nádherou farieb. Vôňa z nich vychádzajúca človeka priamo omamuje.

            Za oberačky býva mnoho ľudí zamestnané sbieraním ružových lístkov. Amarias, verný správca, myslel si, že ukradli niekoľko vriec tých ružových lístkov, a keďže nechcel bez dostatočného dôvodu nikoho obviniť, napísal ten list nášmu otcovi.

            Čo sa týka škody vo viniciach, zistil som, že mnoho mladých rév poškodily líšky, ktorých je tu na okolí veľké množstvo. Keďže som rozkázal našim sluhom vyhubiť tú háveď, kojím sa nádejou, že nebudeme mať už prečo znepokojovať. Musíš škodu znížiť na pravú mieru, lebo nie je taká veľká, ako to náš správca písal. Otcovi tým značne uľaví. Povedz môjmu ctihodnému otcovi, že som hrdý na že takú dôležitú úlohu mi sveril, hoci som ešte tak mladý. Správca zaobchádza so mnou s tou istou úctivou, ktorú by preukazoval môjmu otcovi, keby tu bol. Akonáhle sa lepšie oboznámim s naším majetkom, majerom a pozemkami, k nemu patriacim, napíšem otcovi ďaľší list.

            A teraz, drahá sestra, musím ti podať zprávu o podivuhodnom príbehu, ktorého som bol svedkom cestou sem. Keď som putoval na sever, treba mi bolo prejsť i opovrhovaným Nazaretom. Vieš, že Jeruzalemčania opovrhujú obyvateľmi toho mestečka. Keď som večer ta prišiel, vnišiel som do jediného tamojšieho „khanu" a zabezpečil som sebe a svojim sprievodcom pohodlný nocľah.

            Večer, keď sme sa postarali o svoje kone a navečerali sa, vyšiel som pred „khan", keď ma tu upútal veselý detský smiech. Niekoľko driečnych a šikovných chlapcov shromaždilo sa na ihrisku okolo jedinkej studne v celom mestečku. Dôjduc k nim bližšie, videl som, že ea hrajú a že sa tej hre všetci veľmi tešia.

            Podľa napred ustáleného plánu hra bola ukončená a jedna strana vyhlásená bola za víťaznú. Teraz šlo o zvolenie kráľa.

            Vyvinula sa o to veľká hádka. Už som myslel, že sa všetko ukončí bitkou. A nepochybne by k tomu bolo došlo, keby sa v tej chvíli nebol objavil veľmi podivný mladík, ktorý svojou krásou prevýšil všetku moju predstavu o kráse.

            Stál som blízko, keď sa k húfiku chlapcov blížil. Také krásne niečo som ešte nevidel. Mohol mať asi 15—16 rokov, ale hoci bol ešte tak mladý, jeho počínanie bol° ozaj kráľovské. Veď i jednoduchí obyvatelia toho mestečka tvrdia, že je priamym potomkom nášho slávneho kráľa Dávida. Rozpráva sa, že Dávid bol ryšavý a krasnej tvári vo svojej mladosti, ale som istý, že nemohol byť taký krásny, ako to spanilé chlapča, najkrajšie zo vsetkých smrteľníkov. Som presvedčený, že Dávid v mladosti svojej nikdy si velebnejšie nepočínal. Naša „šechina sláva prítomnosti Božej v ľude vyvolenom, ako by ho bola ožiarovala.

            Všetci sa pred jeho vôľou skláňali. Jedinkým slovom utíšil hnevlivú búrku chlapcov, keď čata vojakov nenazdajky pribehla a chcela prekaziť ich hru. Dôstojníkove počínanie bolo drzé. Dozvedel som sa, že sa menuje Flavius, — a až sa do Jeruzalema vrátim, oznámim ho prokurátorovi. Tak si vojak nesmie počínať. Rímsky zákon je tvrdý, ale dosiaľ nebolo počuť, žeby rímski vojaci deti znepokojovali.

            No, aby som sa vrátil k tomu zvláštnemu chlapcovi: Zdalo sa mi, sestra moja, že náruživosti, srdcami ľudí zmietajúce, tíchly a mäkly, ako si to on želal. Podíval sa i na mňa svojím jasným, vážnym okom. A ja som sa celý striasol! Akoby sa mi bol až do duše podíval a najtajnejšie jej hnutie bol vyčítal. A v tom vzňal ea vo mne pocit úcty a lásky k nemu, vrúcnejší, akým lnem k svojmu vlastnému otcovi, ba ešte nežnejší, aký mám k našej drahej matke Eucharii. A táto vo mne novšie vznietená láska sprevádzaná bola hlbšou úctou, akú som mali k posvätnej osobe nášho veľkňaza. Nevysloviteľná veleba javila sa v každom jeho hnutí, akási kráľovská blahosklonnosť, ktorá mňa, proti jasnému vedomiu, nútila, aby som mu vzdal čo najúprimnejšiu poklonu svojho srdca.

            Drahá sestra, čo to asi všetko značí? Najpodivnejšou vecou je tá láska, ktorá, keď do môjho srdca nahliadol, celú moju bytosť zaliala, jej radosti a spokojnosti bodala, akej som dosiaľ nepoznal. Usiloval som sa, ako je známe, za príkladom nášho drahého otca, žiť vždy ako verný syn Abrahámov, ale pritom všetkom môjmu úsiliu zachovávanie všetkých predpisov nášho svätého zákona a rabínskeho učenia v talmude obsaženého nedávalo moje srdce akosi prázdnym, pripadalo mi čímsi vonkajším. No, teraz táto prázdnota vyplnená je láskou. Teraz len viem, že žijem. Mnoho som odvtedy napremýšľal o tom neobyčajnom mladíkovi. No, čím viacej uvažujem o tom stretnutí, tým viac som presvedčený, Je to neobyčajná osoba, ktorú si Boh našich otcov vyvolil za nástroj k vykonaniu zázračných vecí.

            Či by bolo, sestra moja, možné, že by v tom odľahlom mestečku galilejskom narodil sa zasľúbený Mesiáš a žeby tam žil v skrytosti, čakajúc určitý čas, aby okolo seba shromaždil bojovný ľud židovský a vyhnal Rimanov z našej krajiny  Ale musím vyznať, že nemá na sebe ( nič vojenského, ale skôr vábi k sebe iných sladkými zvukmi lásky. Ako som už podotkol, hýbe srdcami ľudskými, ako chce. Som presvedčený, že o niekoľko rokov, až v muža dospeje, ak bude chcieť, bude môcť okolo seba shromaždiť nepočetnú armádu a viesť ju k víťazstvu.

            No, jedna vec stavia sa tu do cesty mojim nádejám,

—        lebo úprimne povedané, skladám v ňom veľké nádeje, —.a to ta, že pódia našich svätých kníh — pamätáš sa predsa na proroctvá, ktoré naši učitelia zákona našli, keď pred rokmi tí perskí králi do Jeruzalema prišli, — Mesiáš má sa narodiť v Betleheme a nie v v Nazarete. Požiadam (Gamaliela alebo Hillela, keď sa domov vrátim, aby mi to vysvetlil.

            Iní boh práve tak, ako ja, ak nie ešte viac, ním okúzlení. Medzi chlapcami, ktorí sa spomenutou hrou bavdi, boli dvaja synovia rybároví. Hoci boli drsno ošatení a od slnka opálení a od vetra ošľahaní, predsa jeden z n.ch, tuším Jánom ho menovali, tak bol premôžený vlivom, ktorým naň ten neobyčajný mladík pôsobil, že som viac razy myslel, že omdlie. Jeho silnejší brat, Jakub, naoko odolával jeho vlivu, ale videl som ho chvieť sa kedykoľvek sa mu ten spanilý chlapčok priblížil alebo naň pohliadol. Sú to vraj chlapci drsného, otuženého rybára betsadského, o ktorých by nikto nepovedal, že sa dajú tak ovládať chlapcom v ich veku.

            Všetko to je zvláštne. Čo sa mňa týka, viem, že som celkom iným odvtedy, čo som sa mu do tvári podíval. Môj duch sa obohacuje. Chcel by som svojou láskou všetkých ľudí objať. Milerád by som mu zasvätil cely svoj život a pokladal by som si to za česť, keby som v jeho blízkosti smel byť. Odtedy, čo som bo poznal, a veru, drahá Marta, videl som ho len niekoiko minút a k tomu ešte za večerného súmraku, odvtedy, čo ho poznám, zdá sa mi svet byť celkom iným. Všetci ľudia sú bratia; láska je všetko, Túžim hlásať toto nové učenie a všetkým dobre činiť.

            Rad by som bol pobudol v Nazarete ďalší čas, ale povinnosť a záujmy otcove bezodkladne ma volaly do Magdaly. Keď vec, pre ktorú ma otec seni poslal, bude priaznivo vyriešená, mienim sa opäť zastaviť v tom horskom mestečku, aby som sa mohol zasa podívať do tvári tomu neobyčajnému mladíkovi. Sladkosť pôvabu, aký pre mim má, je mojej duši ľahodnejší, ako sladkosť medu pre moje ústa.

            Jeden z chrámových kňazov navštívil rodičov toho chlapca. Môj otec bude isto poznať starého Zachariáša. Ak si želá niečo viacej vedieť o tom, ktorého ja nepokladám za nikoho iného, ako za prisľúbeného Mesiáša, môže sa spýtať u spomenutého Zachariáša, až zavíta do svätého mesta ku konaniu svojich kňazských povinností.

            Bol by som skoro zabudol, milá Marta, povedať ti niečo o matke toho podivuhodného mládenčoka. Ó, akú krásnu tvár má! Žiaľ len, že sa na nej zračia znaky nevyhladiteľnej bolesti! To mi je veľkým tajomstvom. Ale Pritom všetkom hľadí z jej tvári mierna, nadšená radosť, ktorej žriedlom, ako každému je zjavné, je jej materstvo a vedomie, že to neobyčajné dieťa je jej. Radosť a žiaľ neustále zápolia u nej o nadvládu, hoci i každé iné anutie jej mysle jasne sa na jej tvári zrkadlí.

            Nikdy som nevidel tak pospolu takú vzácnu panenskú skromnosť a materinskú starostlivosť, ako keď jej synovi Flavius drzo strhol s hlavy ružový venčok. Keď sovrela svojho syna do náručia, na jej tvár do smrti nezabudnem. Moje oči zalievaly sa slzami, keď na jej žiaľ hľadely. Kým hlavu synáčka ku svojim prsiam vinula a ho okolo hrdla objímala, zdalo sa mi, akoby mu ochranu proti celému svetu ponúkala. Jej pekná tvár bola k nebu obrátená. Zjavne vysielala zo svojich útrob vrúcnu modlitbu k Bohu otcov našich. Na mňa to tak účinkovalo, akoby podávala náhradu Bohu za potupu, učinenú jej synovi. To mi napadlo, ale prečo a ako, to nemôžem ti, milá sestra, vyložiť. Bolo zjavne akési hľadenie na Boha.

            Či verí, že jej syn je Mesiášom? Podľa mojej mienky žiadna židovská matka nie je hoduejšia cti byť matkou nášho osloboditeľa. Či je jej syn Zasľúbeným Izraela? Či bude Mesiáš osobou božskou alebo len veľkým a viťažným vojvodcom? Ó, keby sa mi len na tieto otázky dostalo uspokojivej odpovedi! Keby len bola sňatá záclona s ducha môjho! V tejto chvíli Nazaret chová vo svojich múroch dve najpodivuhodnejšie osoby, aké kedy nás národ mal.

            Čo ty k tomu všetkému povieš? Ach, sestra moja, keby si bola videla, čo som ja videl, iste by si aj ty bola celá preniknutá! Nie je možné vidieť to podivuhodné, ba božské chlapčiatko a nebyť preniknutým. Vidíš, nazval som ho božským, a vo svojej duši som presvedčený, že je ním, ale nemienil som to vyhlásiť, dokiaľ by som sa o ňom viacej nedozvedel; no, viem, že hriechom by bolo toto tvrdenie odvolať.

            Amarias bol v Nazarete. I on je mocne dojatý Často shovárame sa spolu o tom podivuhodnom dieťati a o jeho podivuhodnej matke. Ó, ako by som si želal, aby môj drahý a ctený otec tu bol a sám ho videl! Je natoľko zkúsený v Písme Svätom, žeby zaiste vedel poukázať na nejedno proroctvo, vzťahujúce sa na toho chlapca. Ja vo svojej nevedomosti to neviem. Či by si nechcela, drahá Marta, pohnúť ho, aby navštívil svoj majetok v Magdale? Cestou sem mohol by sa v Nazarete zastaviť. Či ho neprehovoríš, aby sem prišiel? To by zahnalo z jeho ducha žiaľ a mrzutosť pri spomienke na neblahé uväznenie pred troma rokmi.

            Ubezpeč ho, že tu v Magdale jeho meno teší sa tej istej cti, ako vždy. A som presvedčený, že je to tak všade, kde bo poznajú. Tu si ho vážia najmä pre jeho kniežatskú dobročinnosť, s ktorej stopami sa každodenne stretávam.

            Preukáž Márii moju bratskú lásku! Bozkaj v mojom mene otcovi ruku!

            Pán Boh izraelský nech je s tebou!

            Uplynulo niekoľko týždňov, kým Lazar dostal odpoveď z Betánie. Už-už chcel jedného zo svojich sluhov poslať s novým listom k Marte, aby sa jej spýtal, prečo tak dlho neodpovedá, ale keď jedného rána už tabuľky hľadal, počul, ako po ceste k zámočku vedúcej rýchle dupotajú konské podkovy.

            O niekoľko minút potom objavil sa pred ním verný Zamlech. Podal svojmu mladému pánovi hodvábny závitok starostlivé sviazaný a zapečatený. Bol to list od Marty, nie na voskových tabuľkách, ako sa vtedy vôbec písavalo, ale na papyruse napísaný. A toto čítal v ňom:

            Marta Lazarovi, Sirovmu synovi, v Magdale: pozdravenie!

            Vďaky nech sú vzdané Bohu izraelskému, že si zdravý! Náš otec bol celý potešený, keď sa dozvedel, že škoda, spôsobená na jeho majetku v Magdale, nie je taká hrozná, ako sa to zdalo z listu šafárovho. I prosí ťa, aby si vyslovil pochvalu správcovi za vernosť a starostlivosť, s akou vecí našich sa ujíma. Súhlasí úplne s tebou ohľadom vyhnania líšiek a vyhubenia ich zo súsedstva viníc. Žiada ťa ďalej, aby si pozorne prezrel Amariasove účty a aby si na to dbal, žeby sa každému za jeho prácu dostalo zaslúženej mzdy. Za tvojho zdržovania sa v Magdale nech Amarias nikoho ani z práce neprepúšťa ani nenajíma bez tvojho privolenia. Otec nepochybuje o múdrosti správcovej, ale žiada to pre úctu, povinnú jeho vážnosti, ktorej predstaviteľom tam ty si.

            A teraz, Lazar, ponáhľam sa ti podať vysvetlenie, prečo som tak dlho na tvoj list neodpovedala, Kedže Zamlech za cesty nedbal dosť na to, aby vlhké súkno nepretržite na voskových tabuľkách ležalo, kedže si ty rydla len zľahka používal, stalo sa, že tvoje písmo čiastočne sotreté bolo a čiastočne ťažko sa dalo čítať. Či by si nabudúce nepísal radšie na papyruse? Posielam ti od nášho posla niekoľko listov a černidlo.

            Druha príčina, prečo som ti nepísala, bola, že som ti chcela posiať trošku veselšiu novinu o uašom otcovi. Nešťastne uväznenie až velmi trápi jeho srdce. Nemôžeme mu nijako nahovoriť, že nebol zneuctený. Nikodém, ktorého dobre poznáš, znovu a znovu ho ubezpečoval, že ani najmenšia škvrna neostala pre ten obchod na jeho mene. Odkedy si z domu preč, tento dlhoročný priateľ otcov navštevuje nás často; často býva u nás i cez noc.

            Tak to ide, že sa bojím, aby nám, skôr ako sa nazdáme, nenastúpil na cestu každého tela a aby predčasne nebol ku svojim otcom pripočítaný. Nikodém je sama prívetivosť. Všemožne sa usiluje ducha nášho otca rozveseliť.

            Myšlienky nášho otca teraz často zalietajú do budúcnosti. Veľmi ho zaujímaly tieto slová Nikodémove: „Sedinoro vecí učinil Boh neprístupnými rozumu ľudskému, a to: hodinu jeho smrti, deň vzkriesenia, tajomstvo svojho súdu, aký trest a akú odmenu preňho chystá, čo si spolublížni jeho myslia, v čom vlastne záležať bude sláva znovu upevneného kráľovstva Dávidovho a kedy perzská ríša padne."

            Tak usiluje sa ten prívetivý, hoci nesmelý člen „sanhedrimu" nášho otca v jeho malomyseľnosti tešiť m rozveseľovať. Nechcem ťa zbytočne ľakať, ale treba sa na všetko pripraviť. Keby otcovi malo broziť vážnejšie nebezpečenstvo, bez meškania ťa o tom zvláštnym rýchlym poslom upovedomím.

            Počíname našej sestry Márie robí mi veľké starosti. Vieš, že veľmi včas ztratila matku. Odkedy jej otec vyjavil, že po jeho smrti dostane majetok v Magdale, akýsi mne celkom nepochopiteľný nepokoj ju opanoval. S ničím nie je spokojná, často býva hnevlivou a podráždenou, vadí sa, ba i bije svoje služobné. No, keď jej to prejde, ľútosťou sa celá rozplýva, služobné, ba i otrokyne svoje vzácnymi darmi zasýpa, akoby tým odčiniť chcela, čím im v uavale mrzutosti ublížila. Inokedy cez celý deň sedí v ložnici mrzutá a zamračená, nič nehovorí a na otázky len jednoslabičnými slovmi odpovedá. Ba neraz ani otcova skľúčenosť celkom nič sa jej nedotýka.

            Vieš predsa, akou telesnou krásou a dokonalosťou ju Boh obdaril, a nie je ani zlého srdca, no, časom celkom nič nedbá na svoj zovňajšok: šatí sa čo najnevkusnejšie a najjednoduchejšie a nejaví o nič záujem, akoby bola jednou z najtupejších otrokýň. V takých chvíľach vôbec nedbá o svoje bujné vlasy, ale nosí ich neupravené, voľne rozpustené.

            Inokedy zas veľa márni na svoju parádu. Ako ti je známo, má celú kopu vzácnych šiat, lebo otec náš nikdy Jej nič neodoprel, i keď to bolo drahé. Olovom si čierni svoje obočie a mihalnice a tvár maľuje, čo, ako zaiste aj sám uznáš, nemôže nič pridať jej veľkej kráse. Vtedy byva veselá, ba až rozpustená, smeje sa, tancuje a spieva. Ináčej sa mi to u nej ľúbi, ale teraz, keď stav nášho tak vážne obavy budí, zdá sa mi to byť nešetrnosťou. Nič sa neohliadajúc na to, či je zdravý alebo chorý hrá na harfe alebo na citare, ba í na tamburíne a bubne. Práve čo ti toto píšem, rozlieha sa jej plný hlas všetkými priestormi, hoci náš drahý, chorľavý otec leží, márne sa namáhajúc oko zažmúriť.

            Túži za tým, aby smela ísť za tebou do Magdaly. Nemá doma pomeškania a spokojnosti. No, otec nechce jej dovoliť za tebou ísť. Hovorí, že máš plno práce s dohliadaním na správu majetku a žeby si nemal kedy sa jej venovať a jej žeby tam chýbala primeraná spoločnosť. Ale ona je s tým nie uspokojená. Jej nálada vrhá sa z vážnosti do veselosti tak náhle, ako sa menia tône, ktoré vrhajú mráčky popred slnko, plávajúce na zrejúce obilie. No, nemysli si, Lazar, brat môj, žeby nebolo v nej mnoho dobrého. Všetci ju úprimne milujeme, ale tie jej vrtochy pôsobia mi starosti.

            Bojím sa, ak umrie náš otec, — a ako vidím, nie je mu už mnoho rokov života súdené, ba pri tej jeho skľúčenosti ducha ani mnoho mesiacov, bojím sa, že odhodí od seba všetky ohľady k tebe, ako k budúcej hlave rodiny, a že nám spôsobí srdcervúci zármutok. Ale, Lazar, netrápme sa preto predčasne! Keď nás postihne ten úder, bude nám i tak ťažký.

            V Jeruzaleme kolujú podivné zprávy o Hezir Bar Abbasovi. Jedni hovoria o ňom, že je nezištným vlastencom, ktorý by rád vystrojil vojsko na oslobodenie našej krajiny; no, iní hovoria, že žije roztopašné a nikto nevie, odkiaľ na to berie. Jeho povesť stáva sa so dňa na deň pochybnejšou. Egypťan Pathira javí sa byť čím ďalej tým oddanejším nášmu otcovi. No, niekedy sa mi zdá, akoby som v jeho pohľade badala akúsi zádumčivosť, zamyslenosť, ktorú si neviem vysvetliť. Nepochybujem, že ea z neho onedlho stane nasledovník našej viery. Je neobyčajne svedomitý v plnení svojich povinností v bazare". Nikodém, nech mu to Boh odplatí, že za tvojej neprítomnosti často do obchodu dochádza, veľmi chváli nášmu otcovi tohoto potomka Chámovho. Náš milovaný otec všemožne usiluje sa prísť na stopu tomu Elizielovi. od ktorého Omriho drahokamy odkúpil, ale dosiaľ o ňom nič nepočul. Ten človek, keby chcel prehovoriť, mohol by oslobodiť nášho otca od podozrenia, ktorým, ako on myslí, tôňa bola vrhnutá na jeho dobrú povesť.

            Veľmi ma zaujímalo, čo si mi písal o tom podivuhodnom mladíkovi z Nazaretu. Podľa tvojho opisu je to iste zázračné dieťa. Zdá sa, že nie je v Jeruzaleme celkom neznámym. Nikodém nám rozprával, že pred troma rokmi objavil sa v chrámovej predsieni o slávnosti Veľkej noci a že vtedy svojimi vedomosťami údivom naplnil všetkých učiteľov zákona. Ten istý „sanhedrista" povedal nám, že Zadiel Ben Izrael, ktorý je bratrancom našej oplakávanej matky Eucharie, dal mu vtedy vo svojom dome pohostinstvo. Na dojem, ktorý učinil na členov jeho rodiny, posiaľ nezabudli. Podnes často o ňom rozprávajú. Kto vie, Lazar, či proroctvo našich kníh na ňom sa nevyplní? Opisuješ ho úchvatne. Tešilo by ma, keby som ho mohla vidieť, ale teraz nesmiem ani pomyslieť na to, aby som otca opustila. Keby ma to nezdržiavalo, išla by som s Máriou za tebou do Magdaly a potom spoločne by sme zašli do Nazareta.

            Z toho, čo si mi písal o matke dieťaťa, viem si predstaviť, aký hlboký asi dojem na teba urobila, keď sa rozpomeniem na tvoju nežnú lásku k našej matke, Eucharii. Či sa pamätáš ešte, ako dlho si sa pre spasenie jej duše postil a ako dlho si za ňou smútil? Tvoje srdce, Plné lásky, iste nemohlo zniesť bez hlbokého otrasenia Pohľad na cudzí žiaľ! Pridobre poznám tvoje nežné srdce. Poznám dobre tvoju lásku. Tá krásna žena nazaret ako si to myslíš, skutočne podávala Bohu náhradu. Začo? Kto to môže povedať? Obklopení sme tajomstvami Vyvolený národ Boží dostal mnoho znakov s neba.Kto vie, Lazar, či nie je ona druhou Deborou alebo Esterou, alebo ešte väčšou? Ten mladík, ktorý natoľko opanoval dušu tvoju, je azda náš Mesiáš a tá krásna matka azda.

            Tu bolo písmo náhlo prerušené. V Betánii sa muselo stať niečo poplašného. Keď sa písateľka k listu vrátila, pripísala len chvatne:

            Lazar, vráť sa rýchle domov. Ponáhľaj sa, otec ti umiera. Volá ťa. Prišlo to naň nenazdajky. Príď čo najskôr, ak chceš ho nájsť ešte živého. Ponáhľaj sa!

IX.Sirova smrť.

            Slnko práve zapadalo, keď Lazar prečítal posledné riadky Martinho listu. Prečítal ich dvakrát, až ich smysel celkom pochopil. Na jeho srdcervúci výkrik pribehol Amarias. Vo chvíli bol celý zámok na nohách. Správcovi bolo nariadené, aby bezodkladne osedlal najrýchlejšieho koňa. Lazar, ktorý mienil celú noc ísť a hneď odísť, rýchle si niečo zajedol. Kojil sa nádejou, že, ak nebude ztrácai čas, zastihne otca ešte na žive. Zamlech chcel ho odprevádzať, ale o tom Lazar nechcel ani počuť, keďže tento beduin bol dlhou jazdou celý unavený. Lazar bol na tom aby sa v Magdale aspoň vyspal. Ak bude chcieť, môze sa ráno, keď si odpočinie, za ním pustiť.

            O niekoľko minút potom Lazar čakal pred bránou netrpezlivo na svojho koňa. Amarias po chvíli priviedol dva osedlané a na cestu vystrojené kone.

—        Prečo si, dobrý Amarias, priviedol dva kone? " spýtal sa Lazar.

—        Preto, lebo pán môj nesmie samotný tú cestu" vykonať.

—        Nič sa o mňa, dobrý priateľ, neboj! — povedal na to Lazar. Máme mesačnú noc a ja sa vyhnem miestam, o ktorých je známe, že lúpežníci činia ich neistý Si starý, a ja nechcem toľké bremeno, na teba klásť.

            Ale Amarias nepopustil: .— Nebol by som verným sluhom svojho pána, tvojho otca, keby som dovolil, aby jeho jediný syn tak ďalekú cestu vykonal sám za našich neistých časov. Pane, neodháňaj ma! Čas je drahý. Trvalo by to niekoľko hodín, kým by sa vystrojili tí, ktorí e tebou sem prišli. Namiesto nich pôjdem ja s tebou. Ak ťa v ceste stihne nebezpečenstvo, ja sa budem oň s tebou deliť.

            Táto oddanosť hlboko dojala zarmúteného Lazara. Už neodporoval. Myslel si, že skôr opatrí cestou čerstvé kone, ako by sa to jemu podarilo. Amarias poznal všetky „khany" na ceste medzi Magdalou a Jeruzalemom a známy bol s mnohými ľuďmi. To bude veľkou výhodou, keby ich postihla nejaká nehoda. Okrem toho bol omnoho lepším jazdcom, ako jeho mladý pán, ktorý pre dovtedajší spôsob života nemal kedy v tomto sa cvičiť.

            Oba šli vedľa seba cvalom, celkom mlčiac. Lazar Preto, že strachom o otca mrel, správca z úcty k jeho zármutku. Po mnoho míľ nebolo počuť nič, okrem rytmického klopania koňských kopýt po ceste na juh vedúcej, ryncania reťazí konského riadu, občasného húkania sovy cez cestu im preletivšej alebo odporného hlasu hyeny, ukryvšej sa medzi skaliská vedľa cesty pred uháňajúcimi jazdcami.

            Na šťastie našich jazdcov cestou nič nezdržalo, tak že došli do Betánie práve vtedy, keď prvé ranné červánky začaly zfarbovať východný obzor. Pri jazd oboch, lebo , túžobne služobníctvom vyzeraný, bol už v diaľke zbadaný. Mužovia čakali, aby kone odviedli, akonáhle došli. Všetky okná betanského zámku boly osvetlené.

            Či je ešte na žive môj otec? — spýtal sa Lazar "úzkostlivo, keď soskočil s koňa.

            Sluha odpovedal: — Pán žije. V noci dával znak, že túži po tvojej prítomnosti.

—        Nech je pochválený Pán, Boh izraelský! — zvolal Sirov syn, vstupujúc chvatne do domu. Nečakal na obvyklé umytie nôh, ale rovno bežal do izby otcovej, kde ho dúfal najsť. Ale nebol tam. Po neočakávanom jeho záchvate odniesli ho do pohostinného pokojíka na streche, kde bolo chladnejšie a príjemnejšie. Cestou ta stretol sa so svojou sestrou Martou. Jej tvár bola bledá a bôľom strhaná. Mala modré kruhy pod očami a na mihalniciach visely jej slzy.

—        Som, brat môj, rada, povedala objímajúc ho, že si včas prišiel. Otec často sa na teba pýtal. Bojím sa, že bude len niekoľko hodín ešte žiť. Poď!

            I viedla ho na strechu. Izba bola slabo osvetlená malou striebornou visiacou lampou, ktorá mdlú žiaru vrhala na šediny a na hlavu Sirovu. Maria stála vedľa nízkeho lôžka, trpezlivo ovievajúc svojho otca zeleným listom palmovým. Keď Lazar do izby vstúpil, starý obchodník práve bol slabo zdriemol. Ale pri krokoch Lazárových precitol. Otvoril oči a poznal svojho syna.

            Siro pohol slabo rukou, ktorú Lazar chytil a slzami a bozkami pokryl. Tu si umierajúci sadol a ked kľačiaceho mládenca po vlasoch jemne pohladil, nechal ruky na chvíľu na jeho hlave spočívať na znak požehnania. Hovoril slabým hlasom a veľmi namáhavo. Lazar z° všetkého rozumel len tieto slová:

—        Zachovávaj zákon — sestry — Eliziel — Mesiáš!

            Potom bolo po výslovnosti. Rty jeho sa síce pohybovaly, ale jednoho zvuku z nich nevychádzalo. O niekol'ko minút potom hlbokým vzdychom a zdvihnutím sa hrudi skonal.

            Žiaľ Lazarov miernila radosť nad tým, že ešte včas došiel, ako i vedomie, že prijal z ruky otcovej posledne požehnanie.

            Keď sa presvedčil, že otec umrel, potlačil v sebe bôľ aby zadosť učinil výsade, prislúchajúcej najbližšiemu príbuznému zosnulého. Verný obyčaju u židov panujúcemu od tých čias, „čo Jozef padol na tvár otcovu plačúc a bozkávajúc ho", vstal, pobozkal otcovo čelo a úctivé mu oči zatlačil a ústa privrel.

            Po tomto prejave prirodzenej úcty Lazar oddal sa na niekoľko chvíľok zdrcujúcemu žiaľu, nariekajúc s Martou a Máriou. Náruživá mladšia sestra, ktorej dlhé a bujné vlasy sťa závoj okolo jej postavy sa vlnily, lomila rukami nad hlavou, vydávajúc zo seba srdcervúci krik. Martin prvý prejav bôľu a zármutku nebol taký veľký, ale preto nie menej živým. Po chvíli i domácu čeliadku vpustili do úmrtnej izbice, i čelaď pripojila sa k náreku dietok zomrevšieho.

            Prípravy k pohrebu padlý celkom Lazarovi na starosť. Pre horúčosť v Judsku panujúcu bývalý mŕtvoly pravidelne toho istého dňa pochovávané. Len niekedy, z ohľadu na príbuzenstvo, bývalý pohrebné obrady odložené na druhý deň. Levíti z najbližšej synagógy odprevádzali mŕtvolu ku hrobu.

            Siro bol v Jeruzaleme dobre známy. Zpráva o jeho skonaní onedlho sa ta dostala. A preto už včas ráno do Betánie prichádzaly celé zástupy smútočníkov. Boly to hlavne ženy, predchodkyne našich plačúcich žien, ktoré tak okázalé vedia na obdiv stavať horkosť a žiaľ svoj, "Oci ich srdce o tom nevie.

            Žalostné kvílenie týchto najatých plačúcich žien bolo sprevádzané tiahlymi zvukmi píšťaľ a flaút. Po celý čas, kým mŕtvola ležala v dome, nariekaly a bedákaly, až v ušiach zaliehalo.

            No, bolo i mnoho pravých smútiacich v radoch priateľov Lazara a jeho sestier. Napriek výslovnému zákazu ' ,°Mojziša, veľkého zákonodarcu židovského: „Nebudete vlasov strhať ani lysín na hlave si robiť!" mnohí chudobní, ktorým Siro neraz pomohol, trhali si vlasy na " hlave. Iní zasa až do krvi sa na tvári škriabali. Upotrebúvali k tomu nechta na lavom palci, ktorý mnohí si neobstríhavali, aby bol dosť dlhým pre také prípady.

            Ak choroba trvala dlhší čas a smrť hneď nenastala, bývalo zvykom desať svedkov povolať do izby, aby bol prítomní pri poslednej chvíli. To sa v našom prípade nestalo, lebo Siro skonal tak náhlo, že Lazar, i keby bo! chcel tak urobiť, nemal kedy jeho priateľov povolať, i Keď mužskí priatelia do zámku prišli, sadli si na bok a ticho smútili. Po celý ten deň a v noci na to plačúce ženy nariekaly a kvílily. Mŕtvolu do pohrebu ani na chvíľu nenechali o samote.

            Lazarovou povinnosťou bolo otcovu mŕtvolu umyť Potom pomazal ju voňavými masťami. Levíti z betanskej synagógy pomohli mu ju zavinúť do navoskovaných plátien. Každý úd bol zvlášť týmto plátnom ovinutý. Ruky a nohy boly sviazané. Hlava bola ovinutá jemnou kmentovou šatkou.

            Po tejto úprave mŕtvoly nebožtíka obliekli do najdrahšieho rúcha, aké v jeho šatni bolo. Niektorí držali sa zvyku mŕtvolu do bieleho obliekať, iní zasa kupovali na pohrebné šaty svojim nebožtíkom látky čím najdrahšie. Nie zriedka bolo upotrebenej i purpúrovej sukne a turbánu. Časom zvrhol sa tento obyčaj až vo výstrednosť.

            Rabbi Gamaliel krátko pred započatím nášho rozprávania zaviedol reformu ohľadom nákladných rúch pohrebných..Nariadil, aby iným dobrý príklad dal, aby bol pochovaný v jednoduchom pútnickom odeve, „tachrichinom" zvanom. Za to jemu na úctu pri pohrebnej hostine vypili vždy hrnčok vína.

            Lazar, súc dosť bohatý, aby čím väčšiu poctu som mŕtvemu, obliekol mŕtvolu otcovu do drahocenného hodvábnehocho rúcha šedej farby a do turbana z tej istej látky.

            Druhý deň na poludnie mŕtvolu položili na otvorené máry. Divé kriky žiaľu a náreku ohlasovaly chvíľu, pohrebný sprievod sa už pohne. Najaté plačúce ženy zúfale lomily rukami nad hlavami. Mužovia plnými hrsťami sypali si popol na hlavy.

            Hrobná jaskyňa, v ktorej odpočívala mŕtvola Eucharie, Sírovej ženy, stála v odľahlej čiastke betanskej záhrady. Ak bolo od domu smútku ku hrobu ďaleko, nosiči cestou často sa zastavovali. A pri tých zastaveniach dôverní priatelia nebožtíkovi mávali krátke reči, v ktorých jeho ctnosti velebili a o ťažkostiach, ktoré ho za živobytia stíhaly, dojemne vykladali.

            Keďže Siru pochovávali na vlastnom pozemku a k hrobke nebolo ďaleko, bolo len jedno zastavenie. Na tomto zastavení ujal sa slova člen „sanhedrimu" Nikodém, ako najbližší priateľ nebožtíkov a poukázal trúchliacim na mnohé jeho krásne vlastnosti. Jeho reč bola krátka, lebo najaté ženy onedlho zasa začaly kričať. V Judsku trúchliaci mŕtvolu predchádzali, v Galileje bolo to naopak.

            Sirova hrobka bola v skale vytesaná komora asi 8 stôp hlboká, 18—20 stôp široká a 10 stôp vysoká. Spodná časť zadnej steny tvorila schodík, na ktorý mŕtvolu položili. Akonáhle s mŕtvolou vstúpili do skalného otvoru, priatelia začali na ňu sypať rozličné drahocenné korenie a na prášok rozomletú voňavú miazgu. Keď teda mŕtvolu složili, v pravom slova smysle odpočívala na lôžku z korenia a voňavého kvietia.

            Keďže Lazar chcel, aby presne boly dodržané všetky pohrebné zvyky, preto sa pohrabný sprievod od domu k hrobke ponáhľal, ba bežal. Židia vtedy totižto verili, že nesčíselní „šedim", to je zlí duchovia obletujú mŕtvolu a chcú uchvátiť dušu, nad ktorou mali moc, kým jej telesná schránka nebola pochovaná. A spoločné pohrebné miesto mať nakladala zasa viera, hlásajúca, že jednota a Pospolitosť rodiny i po smrti trvá. Preto mŕtvoly tých, ktorí sa po smrti chceli síjsť so svojimi príbuznými v.šeole", podsvetí, pochovávali do spoločnej hrobky.

            Lazar, Marta a Maria, ako hlavní trúchliaci, stáli najbližšie pri otvore jaskyne, oblečení do drsných šiat, ktoré zákon kázal za 50 dní nosiť. Príbuzní a priatelia tento odznak smútku nosili len za týždeň. Drsné rúcho pozostávalo z jednoduchej sukne z hrubého plátna, bez záhybov a rukávov, v polovici povrazom sopnutej. Ostatní trúchliaci zakrývali si len dolnú časť tvári šatkou, ktorá udúšala ich hlas a ich kvílenie žalostnejším činila.

            Keď mŕtvolu na spomenutý schodík položili, mnohí na znak najväčšieho bôľu padli na svoje tváre a kvílenie a nariekanie dosiahlo vrcholu. Obvyklé výkriky plačúcich žien: „Ulalen! ulalen!", podobné náreku Turkov v Palestíne za našich dní: „Lu! lu! lu!", vyslovované smutnou jednotvárnosťou na pohrebe Sirovom, boly pravým opakom úprimného žiaľu pozostalých a ich priateľov.

            Po složení mŕtvoly Lazar a jeho sestry s najbližšími priateľmi padli na kolená k modlitbe. Čisté táto modlitba spolu s odriekaním 103. žalmu za návratu pohrebného sprievodu mala z celého pohrebu jedine ráz náboženského obradu.

            Po tejto modlitbe niektorí, vezmúc do hrsti zeme, prehodili ju ponad seba, povediac: — „Pamätaj, človeče, že prach si a na prach sa obrátiš!"

            Iní zas povedali pri tom: — „Vykvitnem zasa z hrobu ako kvietia poľné", — naznačujúc tým svoju vieru, že mŕtve telo zas vstane k novému životu.

            Keď náhrobný kameň mal už byť ku vchodu privalený, niektorí z blízkych priateľov nebožtíkových pristúpili k levítom, podávajúc im „slzové urny", aby ich postavili k Sírovej mŕtvole. Tieto slzové urny boly fľaše z jemnej červenej majoliky, so štihlými hrdlami, asi na nášho pol litra veľké. Boly naplnené slzami trúchliacicb a boly vo veľkej vážnosti.

            Nový nárek a kvílenie sprevádzal vracajúcich sa od hrobu. Po návrate do domu pozostalí a príbuzní umyli si ruky a sadli ku „smútočnému chlebu", to je: k jedlu, pozostávajúcemu z chleba, varených vajec a šošovice, podávanému na hlinených miskách. Za 30 dní, tak kázal dobrý mrav, riezažíhal sa oheň a nič sa v dome smútku nevarilo. Trúchliacim súsedia dávali potrebné jedlá. Po jedení pokračovali v kvílení až do západu slnka, ale mužovia a ženy rozišli sa po dome.

            Maria a Marta sadly si na koberec, na podlahu, uprostred žien, ktoré zpočiatku vo veľkom obluku stály popri múroch. V určitých prestávkach povstávaly, postúpily na krok alebo dva k trúchliacim sestrám, načo si znovu sadly a ticho boly. To sa opakovalo toľko rázy, až sestry tesným kruhom somkly, a tu, na daný znak, naraz všetky začaly nariekať.

            V inej časti paláca sedeli mužovia, z ktorých niektorí Lazara tešili, iní plakali, iní zas o smrti rozjímali. Obrad povstávania a obkolesovania, tak ako ženy, zachovali aj mužovia okolo Lazara, s tým rozdielom, že z mužov ani jedon neotvoril ústa skôr, kým mladý dedič tak neučinil. Tu bolo viac jemného citu a sústrasti eo zármutkom Lazarovým, ako u žien. Za niekoľko dní po pohrebe prichádzali priatelia s rodinou zasnulého oplakávať.

            Medzi iným dľa panujúceho zvyku Sirov syn nesmel sa holiť a vlasy si dať strihať. Práve tak i kúpať sa alebo telo mastiť bolo pozostalým za sedem dní zakázané. Za iento čas nesmeli si šaty oprať, ani obuv nosiť, ani obchodovať alebo študovať v knihách zákona, ba ani hlavu obnažiť alebo niekoho pozdraviť nesmeli. Po celý týždeň Pri modlení nemali ani remienkov, zvaných „filakteriami." Do mesiaca nesmel ani Lazar ani jeho sestry zúčastní sa svadobného veselia, ba ani s miesta na miesto sa presťahovať.

            V synagóge po celý rok mali udržiavať horiace svetlo a dľa možnosti zdržovať sa všetkých prejavov radosti a veselých slávností. Boly aj iné smútočné predpisy, ale všetky spomenúť bolo by veľmi zdĺhavé.

            Posledná vôľa Sírová otvorená bola po mesačnom smútku. Podľa nej Marta dedila betanský palác, zámočok so všetkými k nemu patriacimi poľami. Lazarov podiel pozostával z obchodu a zo všetkých pokladov v ňom, a okrem toho z niekoľkých domov v Jeruzaleme. Maria dostala majetok v Magdale s ružovými poliami a vinicami.

            Prvou Lazarovou starosťou, akonáhle mohol vyjsť, bolo dať postaviť otcovi pri hrobke pamätný stĺp. Dal obieliť aj vonkajšie steny príbytku mŕtveho, hoci bol len mesiac Ab, čiže august. Toto bielenie hrobov dialo sa každoročne pre výpovede talmudu. ktoré malo platnosť zákona: „Prečo bielia hroby v mesiaci Adare (marci) ľ Preto, že ako prašivý volá: Nečistý, nečistý!, tak i biela farba hrobov kričí: Neblíž sa k nám, aby si sa nepoškvrnil!"

X. Pathira.

            Keď Lazar po uplynutí mesačného smútku mohol opustiť dom bez urážky citlivosti svojich priateľov a súsedov, prechádzal sa jedného večera v záhrade, v ktorej bola hrobka jeho otca. Bolo to v mesiaci Ellulu, čize v septembri. Počasie bolo ešte teplé. Podvečerný, od západu tiahnúci vánok osviežoval. Sadnúc si pod strom, rozkošou počúval šveholenie slávika, ohlasujúceho sa z neďalekého húštia.

            Po toľkých dňoch dnes po prvý raz mohol složiť žial s a smútok, ktorý ho objímal a väznil. Ľúbe zvuky, vychádzajúce z hrdielka nočného speváka, sladko pôsobily na jeho citlivého a jemného ducha.

            Nečakané zakončenie otcovej požehnanej životnej práce, zármutok nad jeho smrťou, vedomie zodpovednosti, tak neočakávane a predčasne naň uvalenej, najmä čo sa týkalo vedenia a riadenia svojej mladšej a troška gvojhlavej sestry, budilo v ňom vážne starosti ohľadom budúcnosti. Po prvý raz zatúžil vo svojom srdci po priateľovi rovesníkovi, ktorému by sa mohol sveriť so svojimi obavami a pochybnosťami, aby touto výmenou myšlienok s rozumejúcim mu priateľom nadobudol dôvery v samého seba.

            Lazar v tom čase nemal nijakého pravého priateľa. Dobrého priateľa získal si až neekorš'e. Len po niekoľkých rokoch dostal za priateľa bytosť, akej svet nikdy predtým nepoznal.

            Jediným druhom bol mu otec, ktorý, čím Lazar viacej dorastal a mužom ea stával, tým vernejším mu bol. Nemálo priepievaly k tomu ich čaeté cesty z Jeruzalema. Teraz, čo mu otec umrel, Lazar s akousi hrôzou pociťoval svoju opustenosť, osamelosť. Poznal síce mnoho mladíkov, ale známosť a priateľstvo, to je veľký rozdiel.

            Nikodém, ktorý bol temer otcovým rovesníkom, nemohol sa stať Lazarovým priateľom. Tento vlivný člen vysokej rady bol skôr múdrym radcom rodiny. Boly neoceniteľné jeho zásluhy, ktoré si získal dozeraním na obchodné veci za Lazarovho smútku, za všetko mu bol Lazar veľmi povďačný, ale pritom-všetkom cítil, že nemôže byť priateľom, aspoň nie takým dôverným, po akom tužil, y duchu predstavil si všetkých svojich známych, a videl, že niet medzi nimi ani jedného, ktorému by mohol úprimne svoje srdce odhaliť

            Lazar vo svojom snení znovu prežíval posledné chvíľe otcove. Akým napomenutím bola mu tá smrť! Aby plnil zákon. Áno, bude vždy verným židom. V tom ohľade chce dobrým príkladom predchádzať svojim domácim. Bude svedomite zachovávať všetky predpisy obradné a dbať, aby ich aj ostatní verne plnili.

            Jeho otec, umierajúc, myslel na Máriu a Martu. Cieľom jeho života bude starostlivosť o ne. Bude sa usilovať, nakoľko len bude môcť, aby im bol otcom a matkou. Pričiní sa, aby uľavil Marte, ktorá sa vo svojej dobrosrdečnosti toľko trápila vedením domácnosti.

            Ale Maria! Svojhlavá a prudká Maria! Veru šikovnej ruky treba k vedeniu toho spanilého dievčaťa! Bude pevným, ale aj jemným v zachádzaní s ňou. Nesmie podlomiť jej dušu, prekypujúcu láskou, ale nesmie dopustiť to, aby mu nad hlavu vyrástla. Aby túto úlohu šťastne splnil, pomodlil sa z hlbín svojho srdca k Bohu izraelskému.

            Čo však chcel jeho otec povedať spomenutím mena Elizielovho? Či chcel tým označiť, aby mu odpustil, čím sa proti jeho otcovi previnil? To sa Lazarovi nevidelo byť otcovým úmyslom. Bol odchovancom vo smysle zákona odplaty. Za starých časov všeobecne bol rozšírený náhľad, že vina má byť vždy a za všetkých okolností potrestaná. Otcovi nešlo tak o ztratu niekoľkých zlatákov, tých peňazí, ale po mnohé roky trápila ho myšlienka, že jeho poctivosť, jeho dobrá povesť bola poškvrnená. To ztrpčovalo posledné dni jeho života a bezpochyby to ich aj zkrátilo. A z toho usudzoval, že mu tým otec na srdce kládol, aby sa všemožne postaral o očistenie jeh° mena. Pod dojmom tejto myšlienky Lazar pozdvihol svoje ruky k nebu a zavzdychol: — Nech zabudne na mňa a na mojich Pán Boh, ktorého meno po všetky veky nech je požehnané, ak sa nepousilujem všemožne očistiť meno otcovo! Keby pohol Pán srdce vinníka k ľútosti, lebo jedna muka srdca ľudského vyváži sto rán jeho telu zasadených.

            Zaoberajúc sa týmito myšlienkami, strhol sa zrazu na šelesť lístia a na jemné zašuchotanie neďalekej kroviny. Napnul uši a tu počul praskot suchých konárov pod čousi nohou.

            Mesiac už bol vyšiel a svojím jemným leskom zaplavil celú záhradu. V jeho svetle mohol síce Lazar všetko jasne rozoznať na voľnom priestore záhrady, ale aby videl, čo sa medzi stromami hýbalo, na to nebolo dosť svetla. Keďže, ako sme to už neraz podotkli, v tom čase v židovskej krajine panovaly pomery priamo hrozné, napadlo mu, že do záhrady vnikli azda ľudia, ktorí chcú vykradnúť otcov hrob. Židia totižto do hrobiek svojich zomrelých ukladali cenné klenoty a iný majetok.

            Sirov syn síce nič cenného do hrobu otcovho nedal, ale jednako mu napadla myšlienka preto, že povesť o jeho zámožnosti ľahko mohla sviesť ľudí k domnienke, že kto vie aké bohatstvo je v jeho otcovej hrobke uložené. Hnaný týmto podozrením, vystúpil z tône stromu na otvorený priestor. Nemal síce žiadnej zbrane pri sebe, ale jednako siahol rukou k pásu, akoby odtiaľ chcel vytiahnuť meč.

—        Pane môj!

—        Kto si? Vystúp na mesačné svetlo!

—        Nesmiem, pane, nesmiem, aby ma nespozorovali.

—        Kto si? Čo chceš? Poctiví ľudia sa neskrývajú!

—        Maj so mnou útrpnosť, dobrý pane! Uchýľ sa znovu do tône stromu, ja ta prídem, a poviem ti, čo ti Povedať mám.

—        Ako môžem vedieť, že nič zlého nezamýšľaš? — spýtal sa Lazar.

—        Nebol by som sa opovážil sem prísť, keby som s tebou dobre nesmýšľal a nechcel som ti poslúžiť. Veď môžeš ľahko sluhov privolať na pomoc!

            — Kto si, aby som vedel, či ti môžem dôverovať a či nie?

— Som Pathira. Ó, dobrý pane, neprezraď ma! Nedopusť, aby ma tu niekto uvidel!

            Lazar vrátil sa na svoje predošlé miesto a čakal. Pathira plaziac sa od kríka ku kríku po mnohých okľukách tônistými miestami prišiel konečne k miestu, kde Lazar naň čakal.

—        Čo ťa sem privádza, a takýmto spôsobom?

            Hoci Lazar chcel byť veľmi prívetivý, jednako jeho hlas znel hodne drsno.

—        Ó, pane, nehnevaj sa! Prichádzam zo dvoch príčin: po prvé preto, aby som ti poslúžil z lásky k tvojmu otcovi Sirovi, ktorý bol ku mne vždy láskavý; po druhé preto, aby som fa, ktorý si sa na svojho otca podal, poprosil o pomoc pre mňa a pre moju Nigritu.

—        A ako ti, Pathira, môžem pomôcť?

—        Takto, pán môj! Ako sa pamätáš, pred rokmi prišiel Hezir Bar Abbas, mocný pán, ako mi bolo u vás povedané, s priateľom tvojho otca, Izraelom Ben Addaiom z údolia „sýrarov" do obchodu v Jeruzaleme. Pamätáš sa ešte, ako sa tvoj otec rozčúlil, keď bola reč o vražde dietok v jednom z vašich miest?

—        Pamätám, dobre sa na to pamätám. Ale pokračuj!

—        Tento Hezir Bar Abbas, ktorého sa veľmi bojím, shromaždil okolo seba značný počet nasledovníkov v Idumey, kde sa teraz zdržuje, prepadávajúc karavany, z Alexandrie tiahnúce. Je náčelníkom lúpežnej roty.

—        Ďalej!

—        On ukradol drahé kamene, ktoré tvoj otec od Eliziela kúpil.

—        Čože? Len ďalej, prosím ťa, povedal Lazar nedočkavo a celý rozčúlený.

—        Je isté, pán môj, že Eliziel celkom odoprel všetku účasť na lúpežníctve. Jeho vedie vznešenejšia myšlienka, ako lúpež pri túžbe po nadobudnutí bohatstva. Rád by bol sohnal vojsko proti Rimanom. Aj Bar Abbas sa kedysi zapodieval tou myšlienkou, ale teraz sa stal jednoduchým lúpežníkom. Eliziel bol jeho prostredníkom pri predaji diamantov, a ja myslím, že urob'l to s najlepším úmyslom. No, nech je to už tak alebo inak, Eliziel bol ]en nástrojom v rukách Bar Abbasových, ktorý shrabal všetky peniaze za diamanty.

—        Ale ako môžeš o tomto všetkom vedieť, ak by si nebol...

—        Odpoveď na túto otázku dá podnet, pre ktorý som sa dnes sem osmelil prísť. Či si, pane, ochotný ma vypočuť?

            Lazar ho posmelil.

—        Hezir Bar Abbas, keď som sa ja do jeho moci dostal, — pokračoval Pathira, — mal mnoho ľudí vo svojich službách. Niektorí z nich prišli až k Nilu a odvedúc moju ženu, kdesi ju skryli, a mne povedali, že ak prídem do Jeruzalema a poslúžim Bar Abbasovi v istých veciach, že mi ju vrátia a že budem môcf s ňou odísť do svojho domku so záhradkou na brehoch našej rieky.

—        A akú službu žiadali od teba? — spýtal sa Sirov syn, súc presvedčený dľa vážneho hlasu rozprávajúceho o pravdivosti toho, čo mu vykladal.

            Pathira zamíkol, nemôžuc ďalej pokračovať pre rozčúlenie. Napriek tmy pod stromom, pod ktorým stáli, Lazar videl, ako sa trasie. Pathira naraz padol na kolená. Vztiahnuc prosebne ruky, povedal: — Pane, ako ti to mám Povedať? Ty a tvoj otec ste boli ku mne takí láskaví! Ako ti to mám povedať? Spomni si, prosím ťa, na moju z objatia môjho vyrvanú, a Boh vie kde unesenú! odpusť mi, odpusť, pane!

—        Čo zlé si zrobil, Pathira? — spvtal sa Lazar vľúdne Jeho prívetivosť trasúcemu sa Egypťanovi dodala odvahy.

            Všetko ti poviem, a potom urob so mnou, ako sa ti ľúbi Hezir Bar Abbas hlboko ranil moje srdce, keď mi odňal moju Nigritu. Moje srdce krváca! Všetko by som zrobil aby som ju nazad dostal! To vedel ten muž. Obdarený je vraj, ako som bol počul, obdivuhodnou kúzolnoa mocou, proti ktorej márne by som sa bol vzpieral. Musel som teda konať, čo káže, ináčej vraj svoju ženu nikdy neuvidím. Uváž, pane, a nehnevaj sa: na jednej vážke bolo vrátenie mojej ženy a na druhej nevernosť k tebe a k tvojmu otcovi! Netajím, že som mu raz, pri jeho prvej návšteve v „bazare" označil miesto, kde je ekriňa s klenotmi, ale nič zlého sa z toho nestalo. Rozkázal mi dalej. aby som vypátral, kde sa potom tá skriňa podela, a aby som mu zaopatril kľúče od truhly e peniazmi.

—        A ty teraz prichádzaš ku mne povedať mi, že si to urobil, že ei ma zradil?

—        Nie, nie, pane môj, nie tak! Hezir Bar Abbas držal ma v akomsi očarovaní, ktorého som sa nijako nemohol striasť, ale, počuj, pane môj, sprevedením rozkazu odkladal som so dňa na deň, hoci mi pohrozil smrťou A ďakujem svojim bohom, Apieovi a Pathovi, že som sa nepoddal. Až posiaľ bál som sa ti prezradiť to zo strachu pred jeho sliedivým zrakom. No teraz, keď z Jeruzalema odišiel a kdesi v horách na juhu hniezdi, akosi sa mi uľavilo. Viem, že jeho špehúni ohrožujú môj život; ba som presvedčený, že ma vidia i teraz s tebou sa rozprávať, že do rána budem mŕtvolou. No, nezradil som ťa!

            Strach, poverčivý strach Egypťanov vzbudil útrpnosť v Lazarovi, ktorý, vidiac, že sa Egypťan až posiaľ poctivé zachoval, povedal: — Si dobrým a verným sluhom. Ďakujem ti za tvoju vernosť!

—        Ty sa, pane, na mňa nehneváš? Ó, ja zasa žijem!

—        A prečo si sa mi so všetkým tým prv nesveril!

—        Preto, že som žil v ustavičnom strachu. Bál som sa o svoju Nigritu. Zprvu zachoval som sa k tebe podlo, ale strachoval som sa o ňu; no, nevykonal som to, čo mňa Abbas žiadal. Nikdy som mu nepodal pomocnej ruky, hoci sa bojím, že sa dnes alebo zajtra pokúsi o vlúpaní nie do „bazaru."

            O to nemaj strach! Moji ľudia sú mi celkom oddani. Či si mal nejaké dietky, keď ti Bar Abbasovi sliediči odviedli ženu ?

—        Mal som, dobrý pane, dvoch chlapcov, dvoch drahých chlapcov, ktorí denne za mnou a za svojou matkou vzdychali.

—        A kde sú teraz, Pathira?

—        Dobrí priatelia v Kaire dlho sa o nich starali. Keď som sohnal dosť peňazí, aby mi ich mohli sem poslať, urobili tak. A teraz sa o nich starám sám, keď nie som zamestnaný v „bazare."

—        Doveď ich zajtra do Betánie. Od zajtrajška môj domov bude aj ich domovom. Ty sám budeš jedným z mojej domácej čeľadi. Budeš ma denne sprevádzať na pustej ceste do Jeruzalema. Hneď zajtra ti určím miesto medzi svojimi ľuďmi.

            Pathira vo svojej vďačnosti neprišiel k slovu. Schytiac spodok rúcha svojho pána, pritisol ho ku svojim rtom.

—        A či nemáš tušenia, kde je tvoja ...

—        Nigrita? — skočil mu do reči Pathira. — Nie, pane, nie. Ani najmenšieho tušenia, bohužiaľ. Moje srdce tuži po nej. Život by som za to dal, keby som ju mohol ešte raz objať!

—        Netráp sa, Pathira, budeme ju hľadať!

            Egypťan pokrútil hlavou a povedal: — Bojím sa, že všetko pátranie po nej bude bezvýsledné. Už po celé mesiace pátram po nej, aj iní, vynakladajúc na to všetky Peniaze, ktoré ušetrím. Bojím sa, že ju už nikdy, nikdy neuvidím. Moje srdce celkom zvädlo! , —     Dúfaj, — potešoval ho Lazar. — Hneď zajtra pôjdem k vladárovi. Je spravedlivý. Ako môj sluha môžeš hladať ochranu zákona. Úfajme čo najlepšie!

            Syn krajiny faraonov vstal. Bol to krásny typ muž sily. Nádej a radosť žiarily mu z očú. Cbytiac ruku pánovu, pokryl ju bozkami a zmáčal slzami vďačnosti.

— Dobre si urobil, že si ku mne prišiel, hoci si mal už dávno tak urobiť. Odpúšťam ti túto nedbalosť preto,. čo si mi dnes oznámil, a potom i pre tvoj zármutok.

            Pathira s ľahším a nádeje plnším srdcom prehodí si cez hlavu šedý cestovný plášť a zahalil sa doň. Tai zakuklený odplazil sa zo záhrady a zmizol v nočnej tme.

XI. Pozvanie.

            Lazar nemohol si hneď vymôcť výsluch u vladára Bezprostredne pred Pathirovou nehodou udalo sa mnohí zmien v judsku. Gessius Florus, Caponius, Marcus Ambivius a Annus Rufus rýchle sa vystriedali za sebou v hodnosti judských prokurátorov. Jedni pre svoju neschopnosť, druhí pre svoju nesvedomitosť boli so svojho úradu shodení.

            .Naposledy ujal sa vladárstva menom cisárovým Valerius Gratus. Bol bezprostredným predchodcom Pontskeho Piláta, a spravoval Judsko za 10 rokov. Zdá sa, že mu do istej miery podarilo koniec urobiť bezzákonném stavu na území, ktoré spravoval, lebo obyvatelia boli spokojnejší pod jeho žezlom ako prv.

            Lazar v tom čase bol 20 ročný. Nepochyboval najmenej, že Valerius Gratus dopomôže ku spravediivosti komukoľvek z obyvateľov pod jeho správu patriacim Ale Gratus sa dosiaľ nenavrátil z Cezareje, kde trávieva teplé letné mesiace, keď sa Lazar dozvedel o krivde Pathirovi učinenej. A preto Lazar musel niekoľko týždňov vyčkať, kým mohol v tej veci niečo podniknúť. Medzitým však na svoju päsť pátral po Nigrite. Toto pátranie však zťažovala okolnosť, že zjav Egypťaniek nebol ani veku ani v Samarii ničím neobyčajným. Tieto hnedé ženy v početných rodinách židovských zapĺňaly miesta nižších služobných a otrokýň. Zdalo sa, že Pathirovu ženu predali za otrokyňa do nejakého odľahlého mestečka alebo azda i uväznili ju na rozkaz Bar Abbasa, ktorý by teraz, keď sa mu plán vyrabovania obchodu Sirovho zahatil, nerád videl vyzradenia svojho tajomstva, alebo nerád by dopustil, aby sa mu prišlo na stopu prezradením miesta, kde žena Pathirova bola.

            Nikodém často prichádzal do „bazaru"' odvtedy, čo sa Lazar vedenia obchodu ujal. Jeho pokyny a rady boly veľmi užitočné mladému Lazarovi, ktorý, hoci sa od svojho otca naučil zvyčajnému vedeniu obchodu, jednako v podrobnostiach potreboval zkúsenú radu. Lazar i Nikodéma zasvätil do veci, týkajúcej sa Pathiru a jeho ženy. Keď sa starý člen „sanhedrimu" o tomto dozvedel, veľmi sa rozhneval. Bol natoľko rozhorčený, žé hneď chcel ísť k vysokej rade a jej celý prípad na vyšetrenie predložiť, keby sa nebolo Lazarovi podarilo presvedčiť ho, že ten krok bol by nielen márny, ale priamo škodlivý preto, lebo takto celý prípad stal by sa známym, čo by bolo len znamením pre lotrov, aby sa mali na pozoré.

            Ostatne celá vec nespadala ani pod obvyklú občiansku správu toho vysokého senátu, ani sa netýkala náboženských predpisov židovských, ale patrila pod zákonitú moc rímskych úradov.

            Ale i Nikodém, akokoľvek sa bol rozhneval na Hezir Bar Abbasa, o chvíľu viacej sa začal starať o bezpečnosť pokladnice svojho mladého priateľa ako o Egypťanovu ženu.

            — Ja by som ti radil, aby si dal svoj obchod poctivé strážiť, a to tak vo dne, ako i v noci. Radil by som ti, aby si tu nocoval, keby talmud nehovoril: „Nie je radné samojedinému spať v dome, lebo Lilith môže sa ho zmocniť."

            Mladý muž, ktorý študoval Gemaru a Mišnu, porozumel tejto narážke. Lilith, duch noci, nočná tuláčka,bola podľa učiteľov talmudu prvou ženou Adamovou, ale pre svoju tvrdohlavosť a zlosť bola vraj premenená na zlého ducha a mala moc škodiť, ba i usmrcovať deti a iné osoby, ktoré neboly chránené zvláštnym amuletom alebo protikúzlom. Sirov syn sa usmieval, čo často robieval, keď bola reč o rozličných ústnych podaniach, talmudistami sobraných.

—        Nie som už dieťaťom, — odpovedal ľahostajne — a potom neverím vo všetkých ústnych podaniach. Lilith nemohla by mi ublížiť preto, že obchod nebýva nikdy cez noc opustený. Temer tucet mladíkov v obchode zamestnaných spáva na hornom poschodí.

—        Či myslíš, že Pathira mlčal pred nimi o svojej veci? — spýtal sa Izrael Ben Addai, ktorý bol často tretím v „divane". — Keď je užitočné mlčať múdrym, o čo užitočnejšie musí to byť hlúpym.

            Všetci veľmi sa zaujímali o ťažkosti Pathirove. Ich trpezlivosť bola podrobená trpkej zkúške stálym odkladaním Valeriovho návratu, za ktorý čas Pathirova vec musela zostať nevyriešená. Ale ku cti prokurátorovej nech je povedané, že sa celej veci, akonáhle mu ju Lazar so svojimi priateľmi predniesol, rázne ujal. Rozkázal dvom vojakom pátrať po všetkých mestách a dedinách. A ich úsilie bolo konečne korunované nájdením Nigrity.Vypátrali ju v Askalone. Vojaci doviedli ju do Jeruzalema, nemôžúc pochopiť, prečo sa vladár toľko zaujíma' o takú nepatrnú a bezvýznamnú osobu.

            Ó, aké šťastné bolo stretnutie sa Pathiru s Nigritou!Oba vstúpili do služieb Marty a Márie v Betánii, kde sa mohli aj o svoje deti starať. Nigrita s celou vďačnostou svojho srdca priľnula k svojim dobrodincom.

            Lazarov obchod akoby na odmenu za túto láskavosť mimoriadne pekne sa vzmáhal. Musel stále nových a vých pomocníkov priberať. Nikodém ostal mu vernyfl priateľom a spoľahlivým radcom. Martine múdre pokyny tiež hodne príspíevaly k jeko úspechu. Múdre a opatrne sa starajúc o hospodárstvo betauské, prichádzala časom za bratom do „bazaru", kde mu rozličné cenné rady dávala. Mariina prítomnosť v obchode bývala mu niekedy na osoh, ale inokedy zasa len na škodu. Keď niekedy prišla s bratom do Jeruzalema, dohliadala na usporiadanie vecí v kráme. Ale Lazar hovorieval vtedy, smejúc sa, Marte, že mu tá sestrina pomoc náramne draho príde, lebo po takej návšteve obyčajne žiadala od neho celé hromady drahých látok na šaty, rozličné voňavky alebo nejaký zlatý klenot, a vôbec, čo sa jej práve zažiadalo. No, bratská láska mladého obchodníka každej jej žiadosti vyhovela. Lazarovi nikdy, ani vo sne nenapadlo, žeby tým odmeňoval nejakú jej službu. Drahocenného tovaru bolo v kráme sila; keď si niečo z neho žiadala, nuž Lazar jej to dal.

            Uplynula celá desiatka pokojných rokov. Za ten čas Lazar neraz si spomenul na svoj krátky pobyt v nazaretskom „khane" a na neobyčajného chlapčoka, ktorého tam videl. Je pravda, že väčšia zodpovednosť, po smrti otcovej na ňom spočívajúca, ako i starosti o stále sa vzmáhajúci obchod, nedopúšťaly, aby sa tou spomienkou pridlho zaoberal. No, jeho myšlienky jednako dosť často zalietaly k tej udalosti v jeho živote, ktorá taký hlboký dojem naň urobila. Spomínal si na ňu najmä za sobotňajšieho pokoja doma v Betánii, po obeti v chráme alebo odpoludňajšej pobožnosti v miestnej modlitebnici.

            Za tých desať rokov neraz sa pýtal seba samého, či mohol by ten mladý Nazaretčan byť zasľúbeným Mesiášom židovským. Ó, keby ho mohol aspoň raz ešte vidieť! ste raz sa pozrieť do tých hlbokých a zvláštnych očú!

            Za tých desať rokov ani raz nebol v Nazarete. Nedošlo nikdy k zamýšľanej návšteve toho mestečka so sestrami. Maria po smrti otcovej sa trošku uspokojila; nebila už tak dychtivo po zmene bydliska. Len pred troma rokmi chcela vidieť svoj majetok v Magdale. I vybral sa ta s ňou Lazar, ale nezastavili sa vtedy v Nazarete, lebo išli kratšou cestou na východ.

            No, po dvojdennom pobyte Magdala zovšednela Marii. Tamojšie izby boly síce najväčšou nádherou zariadené, ale vanul tam z tých múrov akýsi pach neobydlenosti. A tak znovu zatúžila po Betánii, kde sa tretieho dňa po svojej návšteve na severe vrátila. Ale po tej návšteve nový nepokoj opanoval Máriu.

            Keďže Zamlech a Fathira s roka na rok lepšie sa zapracovávali do vedenia obchodu, mohol si Lazar trošku viacej oddychu dožičiť. Prepisoval doma Mišnu alebo robil si výpisky z Gemary. Tá práca ho veľmi tešila, ale azda ešte väčšiu radosť mal z toho, že mohol chudobnejšie synagógy obdariť krásnymi a správnymi odpismi. Keďže patril k pokoleniu Leviho, Lazar mal právo predstaviť sa v chráme ako kandidát kňazskej dôstojnosti. Nikto nepochyboval, kto ho poznal, že by bol, keby naozaj bol o vysvätenie za kňaza požiadal, svedomité zodpovedal všetkým požiadavkám, ba že by bol z neho znamenitý učiteľ zákona.

            Keď mal Lazar 33 roky, musel ísť do Damasku, kde jeden z jeho sprostredkovateľov nevynikal práve veľkou poctivosťou. Vediac, že „pánovo oko mnoho zmôže", rozhodol sa, že ta pôjde a sám všetko vyšetrí, prenechajúc starosť o „bazar" v Jeruzaleme Zamlechovi, a svoje sestry sveriac do ochrany v Betánii Pathirovi.

            Tak deň či dva predtým, čo sa chystal na cestu vybrať, prišiel do Jeruzalema posol od vzdialeného Príbuzného Lazarovho. Hesron a Ruth z mestečka Kány v Galileje písali obchodníkovi s hodvábom, volajúc a jeho sestry Martu a Máriu na svadbu svojej dcéry Lie s Melchielom, synom Heberovým z toho istého miesta.

            Obe sestry neprijaly pozvanie pre dlhú cestu v horúčostí. Ale naliehaly na brata, aby pozvanie prijal a svoju cestu do Damasku tak zariadil, aby mohol v Káné niekoľko dní pobudnúť. A na zpiatočnej ceste aby sa zastavil v Magdale.

            Ašbael, rodom z Damasku, doručiteľ listu, bol pozvaný, aby si v Betánii deň alebo dva odpočinul, kým sa Lazar na cestu celkom vypraví. Od tohoto hosťa dozvedely sa sestry po prvý raz o neobyčajnom vlive do hrubých šiat oblečeného učiteľa na tých, ktorí ho počujú. Zpráva o veľkej jeho moci však len nepatrný dojem zrobila na Martu a Máriu. Myslely si, že Ašbael, aby sa im za pohostinstvo odslúžil, usiluje sa im zavďačiť sa rozprávaním o osobnosti čisté miestnej slávy.

            V tom čase bolo mnoho hlásateľov podivných naúk. Nejednému z nich bol zakázal veľkňaz učiť alebo ľudu kázať. Nejeden z nich, nedbajúc na tento zákaz, upadol do rúk vysokej rady. Preto sestry nevážily si veľmi Ašbaelovho opisovania.

            No, ináčej to bolo s Lazarom. Ten každé jeho slovo priamo chytal. Dopytoval sa, ako ten veľký kazateľ vyzerá. A keď mu Ašbael ohnivými slovami opísal toho, ktorého na púšti videl, Lazar spýtal sa seba samého, či hy to azda nebol ten istý ponížený mladík nazaretský, ktorého pred rokmi videl a ktorý teraz mohol by práve y mužnej sile byť. Či by už bol svoje poslanie začal? Či by to bol Mesiáš, ktorého v tom čase celý národ očakával?

—        Nie, nie, láskavý môj hostiteľ, to nemôže byť, — Povedal na to Ašbael, — lebo ten podivuhodný kazateľ vyhlasuje o sebe, že nie je Očakávaným, ale len predchodcom toho, ktorý prísť má.

—        Či sa teda nevyhlasuje za Zasľúbeného?

—        Odmieta od seba čím najrozhodnejšie všetky také mená, — povedal Ašbael. — Ja a mnoho iných so mnou, ktorí sme ho počuli, boli sme zpočiatku, napriek jeho "vyhláseniu, že nie je Mesiášom, tej mienky, že on je tým, ktorého nám prisľúbil. jeho ohnivé slová nám to akoby dosvedčovaly. Mužovia bijú sa v prsia a hlasne plačú. Číta v srdci každého. Káže pokánie na odpustení, hriechov. Jeho slová o neprávosti sú také ochromujúce, že videl som silných mužov triasť sa ako list na osike a vrhať sa s tlčúcim srdcom do vody so žiadosťou, aby icli pokrstil na znak ich hriešnosti a túžby po lepšom živote.

            Na svojej ceste, — zvolal Lazar, — budeme hľadieť toho proroka počuť. Lebo i keď nie je Zasľúbeným Izraela, iste je veľkým poslom od Boha otcov našich!

XII. Melchielova svadba.

            V Hesronovom dome na Lazara čakalo srdečné uvítanie. Toho dňa, keď prišiel, bolo strašne sparno. Syrsk, slnko podobalo sa medenej rozžeravenej guli. Jeho lúče spálily temer všetku trávu, narobiac zo zelených pastvisk púšte. Rozpálené ovzdušie vlnilo sa nad rovinou pred Hesronovým domom, dávajúc vzdialeným predmetom rozličné a podivné tvary.

            I keď bolo veľmi dusno, jednako bolo vidieť veselý húfik mladých a starých zabávať sa v chládku olív blízko° domu. Niektorí uvažovali o novinách, ktoré priniesli hostia z Tiberiady, Damašku alebo Jeruzalema, lebo obyvatelia zo všetkých tých miest prišli na veselie Melchiela, syna Heberovho s Liou, dcérou Hesrona a Ruthy z Kány Poniektorí bavili sa kratochvíľnymi rozprávkami, iní zas predkladali rozličné hádanky hádať, a zas inde bavili sa akousi gúľacou hrou, ktorá pozostávala z toho, že hrač mal gúľaním istý počet nezrelých jabĺk do istej vzdialenosti od seba rozostaviť po trávniku.

            Z domu počul Lazar znieť smiech a zvuky veselých piesní. Židovské dievčatá či z prirodzenej skromnosti a zo všeobecného zvyku okrem tanca nestýkaly sa veľa a mužskými. V ten deň, keďže medzi pozvanými bolo mnoho prespolných, ostaly celkom stranou v tej čiastke domu, ktorá im bola vyhradená. O zábavu, primeranú ich veku a pohlaviu, nebolo starosti. Dcéry izraelské, od dávna chýrne krásou svojich tvarov a vzrastu, povestné boly v tých časoch i svojou spevavosťou. Ako sa priatelia ženíchovi bavili pred domom svojím spôsobom, tak zasa možno bolo počuť nevestine drúžky vnútri spievať rozličné úryvky svadobnej piesne, ktorú boly spievaly pred oddávkami:

            „Vyjdite, dcéry jeruzalemské, a pozrite na kráľa Šalamúna s korunou, ktorou ho jeho matka korunovala v deň jeho oddávok a v deň veselosti jeho srdca." (Pies. Šal. 3, 11.)

            Akonáhle začaly spievať, mladíci nechali hru. Uchýliac sa do chládku stromov, počúvali, ako plynuly otvorenými oknami melodické tóny krásnej piesne. Kým spev s radosťou počúvali, vyšiel pred dom Hesron, nevestin otec. s Gedeonom, ktorý podľa židovského zvyku zastával urad družbu alebo správcu svadobnej hostiny, ako priateľ a druh Melchielov. Dozerali na prípravy k hostine budúceho dňa, lebo svadobné veselie malo trvať celý týždeň.

            Keď sa Hesron objavil, baviaci sa hlúčok stíchol i z Ucty k nemu i z očakávania, lebo mladší mužovia vedeli z° zkúsenosti, že jeho reč bývala plná múdrosti.

            — Naše mladé dievčatá sú plné veselosti vo svojich prašných pesničkách, — povedal, hladiac si svoju sivú radu, — lenže, bohužiaľ, to, o čom spievajú, dnes už nemá platnosti. Od veľkého zajatia nebýva ženích v deň svojho zasľúbenia korunovaný. Kedy sa nám zasa vrátia staré obyčaje? Kedy sa navráti sláva Izraela? Kedy sláva Davidova a Šalamúnova?

—        Je tomu teraz 400 rokov, čo sa Malachiáš, posledný prorok objavil medzi vyvoleným národom Božím, -poznamenal Heber, ženíchov otec, — a od toho času akoby Pán zabudol na svoj ľud.

—        Pravda, — hundral starý Hesron viacej pre seba, ako k ehromaždeným, — pravda, zdá sa, akoby Pán na nás zabudol, ale od návratu zo zajatia v jeruzalemskom chráme bohoslužba ani raz nebola prerušená. Či je to nie. priatelia moji, znakom, že Boh neodvrátil celkom tvár svoju od nás? Či nemáme už nádeje? Či nie je teraz čas, kedy 70 týždňov Danielových je skončené? Boh je verný. Mesiáš onedlho príde a navštívi svoj ľud.

—        Áno, — povedal Elam, rabín z Kány, pre svoju učenosť veľmi ctený, — čas proroctví je dovŕšený. Hľadíme teraz v ústrety vykúpenia vyvoleného ľudu.

—        Kiežby dal Pán Boh Abrahámov, Izákov a Ja-kubov, aby uzrely tieto staré oči budúce spasenie! — zvolal vrúcne Hesron.

—        Ale, ctihodný pane, — povedal Melchiel, ženích.

—        hoci Boh otcov našich neposlal nám už po mnoho vekov žiadneho proroka, či nevzbudil medzi nami takého práve za našich dní?

—        Ah! Ty myslíš Ježiša Nazaretského, o ktorom sa teraz toľko podivných vecí rozpráva? — povedal Hesron.

—        Opovrhnutý Nazaret dal našim otcom Samsona, a možno, že tento Ježiš bude väčším prorokom, ako ktorýkoľvek z dávnych časov.

            Lazar sa pri zmienke o Ježišovi strhol. Rozhovor začal ho neobyčajne zaujímať. V poslednom čase počul rozprávať o niekoľkých učiteľoch ľudu. Jedon z nich ako mu to Ašbael oznámil, kázal za Jordánom pokánie na odpustenie hriechov. Tu zasa iný hýbal myšľami ľudí. Ten čas bol veru bohatý na veľké udalosti. Za cesty na sever mnoho počul o tomto novom učiteľovi. No, len teraz sa dozvedel, ako sa menuje. Či by to bol ten istý Ježiš ktorého videl ružami korunovať? Hesron povedal, že je z Nazaretu, mestečka, ktoré bolo u každého judského žida opovrhované. Ale v tom napadla mu výpoveď Gemary: Len jedného vodcu môže mať niektoré pokolenie, nikdy me dvoch." No, a teraz judskí za vodcu vyhlasujú Gamaliela. Ale podivný kazateľ zajordánsky bol tiež vodcom, keď, ak chýry o ňom boly pravdivé, tisíce ľudí k nemu zo všetkých strán prichádzalo. A tu v Galileje bol tretí, ktorý shromažďoval zástupy okolo seba a o ktorom chýr po celej krajine išiel. Bol nemálo zvedavý na ďaľšie zprávy.

—        Ale, hovorí sa, — pokračoval Melchiel. — že ea ten nový prorok, ktorý hlása učenie lásky v Galileje a Samarii, nenarodil v Nazarete, ale v Betleheme, južne od Jeruzalema, v kráľovskom meste Dávidovom.

—        Tak je, — dosvedčil Hesron. — Je tomu 50 rokov, čo Jozeľ s Máriou sostúpil do Betlehema, aby zapísaný hol do rímskeho „censu" (sčítania) s ostatnými, ktorí boli z tej istej rodiny a pokolenia, ako on. A oba pochádzali z kráľovekého rodu Dávidovho. A tak ea tam Ježiš narodil.

—        U nás v Damašku, — povedal Ašbael, ktorý sa v Káne zastavil, aby po svadobnom veselí Lazara sprevádzal ďalej na sever, — hovorí sa, že sa zázračné veci udaly v tej noci, keď sa Ježiš narodil. Naša rodina verí, že tie znaky veštily narodenie veľkého proroka. Či vieš azda, dobrý pane, niečo o tých veciach?

            Hesron chvíľku mlčal, akoby vo svojich spomienkach hľadal udalosti dávno minulé. Kým ostatní úctivo čakali, oživovala jeho tvár čím ďalej tým viacej, až naraz poddal: — Dobre sa pamätám na tú noc, syn môj! V tých onoeh, lebo Boh ešte nerozmnožil majetok môj, bol som Pastierom a pásaval som stáda oviec pána svojho v údoliach blízko Betlehema. Vlkov bolo vtedy veľmi mnoho, ak že bolo treba strážiť stádo vo dne a v noci. Jednej krásnej, hviezdnatej noci mesiaca Kislera, keď nebeské svetlá zdaly sa priamo nad zemou visieť, ukázala sa zrazu nad susedným kopcom veľká žiara, jasne jšia ako jasnosť zo „šechiny" vychádzajúca, a jej svetlo zaplavilo všetky naše pastviny. Bol som vtedy priveľmi ďaleko so svojím stádom, aby som sa bol mohol rozbehnúť a podívať sa, čo sa vlastne stalo. Nemohol som svoje stádo opustiť, ale o chvíľu počul som ľúbeznú hudbu vo vzduchu nad sebou. Bola oveľa krajšia, ako spevy v jeruzalemskom chráme pri najväčších elávnostiach prednášané. Mnohí z pastierov, keď nebeský spev prestal, rýchle sa rozbehli k Betlehemu I rozprávali mi potom, že uvideli novorodeniatko a matku v starom, neupotrebúvanom jaskynnom chlieve na úbočí hory. Navrátivší sa pastieri boli veľmi rozveselení a nadšení a tak svojimi vlastnými myšlienkami zaujatí, že som sa od nich tej noci nemohol viacej dozvedieť. — Na druhý deň. — pokračoval starý muž, — išiel som sám do tej jaskyne. I našiel som tam dieťa a jeho matku. Nikdy nezabudnem na posvätnú blaženosť. ktorá z jej tvári žiarila, hoci ona a muž jej, Jozef, s nemluvniatkom boli veľmi chudobní a celkom zabudnutí obyvateľmi betlehemskými alebo azda im celkom neznámi. My chudobní pastieri sohnali sme potom niečo náradia a náčinia a iných potrebných vecí a zaniesli sme to do jaskyne, lebo boli v nej vyše mesiaca.

            To bolo mojím prvým soznámením sa s Jozefom-ktorý mi rozprával, že hľadal nocľah pre Máriu v hostinci a inde. ale že ho všade odbyli. Hostinským sa vtedy dobre viedlo; no, a to viete, že na koho sa šťastie usmeje,ten nemáva mnoho smyslu pre biedu iných. Keď som sa sem do Kány presťahoval a dozvedel, že Jozef a Mária posiaľ v Nazarete žijú. často som ich navštevoval.Neraz som putoval s nimi na vvročité slávnosti do chramu. Tichý a prostosrdcčný Jozef odobral sa už ku svojim otcom, bude tomu asi tri roky.

—        A či hovorila Maria niekedy s tebou o tých udalostiach? — spýtal sa dychtivé Lazar.

—        Hoci často chodievam do Nazaretu, — povedal na to Hesron, — ktorý, ako azda vieš, je len na sedem míľ od Kány, a hoci sme sa medzitým dozvedeli, že Ruth, moja žena, je ďalekou príbuznou Máriinou, jednako všetky naše pokusy pohnúť ju k reči o tej betlehemskej noci a o divoch s ňou spojených posial ostaly bezvýslednými. Maria nehovorí o tom, prechovávajúc tie veci vo svojom srdci po všetky tie roky. Moja žena neraz o tom pred ňou začala rozprávať. Pri takejto spomienke zakaždým veľká radosť sa objavila na jej tvári, ale nikdy sa nerozhovorila o tom, po čom sme tak veľmi túžili. A naliehať na ňu si netrúfame, lebo si ju všetci veľmi ctíme. Jej jasný pokoj činí ju najpodivuhodnejšou zo všetkých matiek izraelských. Ruth pozvala ju na svadbu mojej dcéry, i pomáha tu ochotne mojej žene, ktorá je trošku chromá, pri úprave jedálne k odpoludňajšej hostine.

—        A či bol pozvaný i prorok, aby našu svadobnú hostinu poctil? — spýtal sa Melchiel. — Bolo by to veľké vyznačenie pre mňa, keby ten veľký učiteľ prišiel. Pamätám sa, pane môj, ako som ho práve v tomto dome ponajprv uzrel, keď mal len 12 rokov. Jeho rodina a naša vracaly sa práve so slávnosti Veľkej noci. Ty pozval si nás, aby sme si odpočinuli. Kým si ty jeho rodičom občerstvenie podával, vzal som ja so stola pohár s vínom a Podal som ho chlapcovi. Poďakoval sa a sľúbil mi, že raz v mojom živote aj on mi podá vína. Nespomnul som si na to, iba teraz. A som zvedavý, ak príde, čo sa stane.

            — Ba, synu môj, — odpovedal Hesron, — veľká milosť by to bola pre moju dcéru a pre teba. keby svätý Prorok poctil svojou prítomnosťou náš stôl. Dúfam, že pri Kožom požehnaní vystačíme s pokrmami a vínom na celý týždeň.

—        A čo súdiš, ctený pane, o tom druhom veľkom prorokovi, ktorý teraz káže na púšti za Jordánom?

            Tú otázku nadhodil Ašbael, ktorý sa viacej zaujímal o Jána, ako o Ježiša. Tohoto nevidel, kdežto Jána viac razy počul kázať. I pokračoval: — Mnohí ľudia hovoria teraz o Jánovi, ktorý káže krst pokánia. Poniektorí majú ho za Jonáša, vyzývajúceho Izraelitov, ako kedysi ten vyzýval obyvateľov Ninive, aby pokánie činili.

—        Nech je pochválený najvýš Svätý, — povedal zbožne Hesron, — za to, že teraz, keď celý svet Mesiáša čaká, dal nám znak, lebo tento Ján ustavične vyhlasuje, že je len predchodcom toho, ktorý po ňom príde a ktorý je väčší ako on.

—        No, ja som ešte nevidel toho mocnejšieho, o ktorom Ján hovorí, — povedal Ašbael, — ale ak príde a vykoná nejaký zázrak, stanem sa jeho nasledovníkom.

—        Hovorí sa, že svojím učením už veľké divy vykonal v živote ľudí, — poznamenal Melchiel.

            Rozhovor, ktorý všetci pozorne sledovali, prerušený bol príchodom posla, ktorého domáci pán vyslal na výzvedy, či neprichádza už veľký prorok.

—        Pane, — zvestoval posol, — Ježiš Nazaretský sa blíži. Sprevádza ho veľký zástup ľudí. Šesť mužov to obklopuje, aby ho od tlačenice ochránili. Dvaja a či traja tebe z Betsaidy známi idú s ním. Môže teraz byť asi na hodinu cesty.

            Hesron zadíval sa údolím ku kopcom južne od Kány sa dvíhajúcim. I zazrel tam sostupovať s horského úbočia veľký húf ľudu, berúceho sa s nadšením za Ježišom.

            Starý muž nespokojne začal poťahovať svoju bradu. Či aj zástupy prídu do jeho domu? Spomenul si na obmedzené množstvo vína ku svadobnému veseliu kúpeneho. Keby len niektorých z nich chcel počastovať, iste by bol s vínom skôr u konca, ako by sa za tri dni veselia? minulo.

            Keď zástupy došlý asi na míľu alebo pol druhej k Hesronovmu domu, nevestin otec videl Ježiša zastaviť sa a k zástupom sa obrátiť. Nepočul síce, čo im hovoril, ale videl v jasnom ovzduší, aké nadšenie zachvátilo zástupy, ktoré však hneď na to začaly protirečiť. A tu Hesron videl, ako prorok pozdvihol svoju pravicu a na chvíľku zaujal veliteľský postoj.

            Davy, alebo prevládané súc silou jeho vôle, alebo uspokojené daným im výkladom, odstúpíly, strojac sa na zpiatočnú cestu, neustávajúc však ohliadať sa za veľkým Nazaretčanom, ktorý sa pomaly uberal k Hesronovmu príbytku.

            Kým Ježiš s niekoľkými spoločníkmi z diaľky prichádzal, pozornosť Hesronova a mladíkov okolo neho upútal zjav na druhej strane. Tam hnal sa k nim stále viac a viac rastúci mrak prachu.

—        Hľa, hľa! — zvolal Melchiel úzkostlivé. — Tam sa ženie rota rímskych jazdcov. Odskočím do stavania povedať Lii a jej družkám, aby sa uchýlily clo svojich izieb.

            Sotvaže Melchiel zmizol vo dverách, čata 60 vojakov zastavila sa pred domom.

—        Hola, hola! Jupiter nám dnes žičí! — povedal Balbinus, náčelník roty k poddôstojníkovi. Hľa, tu sa chytajú k nejakému veseliu! Sijdite s koni a viďme, čo nám Mastená prinesie.

            Dobrý pane, — obrátil sa dôstojník k Hesronovi, ideme jedným cvalom z Tyrusu a cesty sú pálčivé a Plno prachu. Prosím ťa o vodu pre naše kone a niečo ePšieho pre nás samých.

            Nevestin otec poznal z vlastnej zkúsenosti, že nie je adné odpierať rímskym vojakom, o čo prosia. A preto Potlačil v sebe mrzutosť nad ich neočakávaným príjazdom a ako len mohol, čo najprívetivejšie odpovedal: — Vzácny kapitán, nech tvoji mužovia zavedú kone ku studni.tam v poli, a potom nech sem prídu, aby eom im pošlú, žil pohárom vína.

            Balbinus vydal príslušný rozkaz. Sám s poddôstojníkom uchýlil sa do chládku olív. Heeron poelal evojicli ľudí pre poháre a pre nádobu s vínom. Za ten čas Balbinus rozprával svojmu hostiteľovi, že sa vracal z Ríma e dôležitými listinami pre Piláta, nedávno vymenovaného vladára v Judsku, ale že nepriaznivé vetry zahnaly jeho loď ďaleko na more až k Tyrusu, kdežto vlastne mienil pristáť v Joppe. V Tyruse že si zaopatril jazdecký sprievod a že sa hneď vydal na cestu. Keď to rozpovedal, spýtal sa: — A teraz mi, láskavý hostiteľ, povedz, kadiaľ by som sa mal ďalej pustiť?

—        Iď cestou, ktorú tvoji krajania vystavali. — povedal na to Hesron. — Iď cez Nazáret, Sichem, Siloh a Béthel. Toto posledné mesto leží aei na desať míľ od Jeruzalema. Odtiaľto až ta bude do 75 míľ.

—        Ako sa zdá, veľmi dobre poznáš cestu ta, — poznamenal náčelník.

—        Nediv sa, pane! My židia každoročne chodíme do Jeruzalema prinášať obety, a ja ta mnoho karaván posielam.

—        Aha. tu je víno, — zvolal Balbinus, — keď služobníci prišli s nádobou a pohármi. — Načni víno, naplň pohár celkom a ja prinesiem mokrú obetu Bacchovi, bohovi vína.

—        Boh uchovaj, dobrý pane! — zvolal Hesron vážne. — Prijmi moje pohostinstvo a buď mi vítaný srdečne, ale žiadnych obetí tu svojim bohom neprinášaj!

—        Ale, starec, prečo sa tak rozhorľuješ? Či jeden boh nie je ako druhý? Či nezaslúži Jupiter alebo veselí Bacchus práve tak úcty ako boh židovský?

—        Nie, nie, náš je jedine pravý Boh, stvoriteľ všet' kých vecí! Tvoji bohovia sú falošní bohovia.

            Balbínus, ktorý bol dobrého srdca a nechcel pušťať sa do hádky, ba ako vojak ani nevedel o náboženstve dišputovať, a keďže nechcel uraziť svojho štedrého hostiteľa, nuž, bez obvyklej mokrej obety vypil podaný mu pohár vína. Neušlo mu, že sa tým zbožnému židovi veľmi uľavilo.

            Keď služobní aj ostatných vojakov hojne napojili, posadali títo na kone, a keď náčelník za pohostenie hostiteľovi sa poďakoval, dali sa na pochod.

            V tom však, čo sa dávali do behu, stretol sa kapitán a jeho ľudia tvárou v tvár s veľkým prorokom a jeho šiestimi učeníkmi. Velebnosť prorokova hlboký dojem zrobila na Balbina. Hlučne zavelil svojmu mužstvu, aby mu vzdalo česť, a sám vedľa neho idúc hlboko sa mu uklonil.

—        Kto to len môže byť? — spýtal sa poddôstojník. — Nikdy ani u tých najväčších velikášov rímskych nevidel som kráľovskejšieho vystupovania.

—        Asi nejaký mudrc alebo prorok židovský, — povedal na to náčelník. Hoci sú našimi poddanými, nevidím, prečo by ich veľkým mužom nemala byť vzdaná úcta. Ale hľa! Čo znamená tam na tom kopci to shromaždenie ľudu? Azda nejaká vzbura. Bežme!

            Veľkého proroka privítali v dome Hesronovom s úctivou dôvernosťou, prameniacou sa zčiastky zo súsedskej známosti, zčiastky z veľkej úcty, akú celá krajina začala Preukazovať tomu veľkému učiteľovi.

            Najmä náš betanský hosť živo sa zaujímal o prorokov zjav. Keď sa Ježiš približoval, očú s neho nespúšťal, všímajúc si bedlivo každú podrobnosť v jeho zovňajšku, úfajúc, že sa mu podarí zistiť, či nie je tu ten mladík, ktorého videl pred 15 rokmi ružami korunovať.

            Povšimol si, že prorok bol vysokej a krásne urastlej Postavy. Čosi vznešeného a okúzľujúceho bolo v jeho zjave, budiaceho úctu a podpaľujúceho žiar lásky v duši vážne založeného syna Šírovho. Jeho vlasy boly slabo belavé, dlhé, a spadaly mu v bohatých strapcoch na ramená. Mal ich po spôsobe nazarenov v polovici na temeni rozčesané. Čelo mal biele, široké a vysoké, dodávajúce mu nevysloviteľnej vznešenosti.

            Keď bližšie prišiel, Lazar videl, že jeho pleť je neobyčajne čistá, že sa podobá najčistejšiemu alabastru alebo parskému mramoru. Líca mal jemne do ružová zfarbené, rty vyznačovaly sa zdravou červeňou. Brada o poznanie belšia ako vlasy, nebola dlhá, ale hustá a vidlicovito rozdvojená.

            Ale Lazara najviac zaujímaly jeho oči. Boly jasné, šedé a prenikavé. Chvíľami zdaly sa byť temer sivými, ich farba sa menila podľa rozličného hnutia jeho duše. Vľúdnosť a vážnosť dražila sa uňho s lahodnou blahosklonnosťou. Prorokova tvár mala v sebe čosi takého milého, že Lazar cítil, ako ho neodolateľne k nemu čosi tiahne, hoci pritom preniknutý bol takou úctou, akej posiaľ k nikomu, ani k veľkňazovi nepocítil.

            — Skutočne, — zvolal Ašbael, lebo i on bol mocne vzrušený, — tento je zasľúbeným Mesiášom nášho národa! On je určený rozkazovať nielen Izraelu, ale celému svetu!

            Lazar počul túto poznámku a čiastočne s ňou súhlasil, avšak nie bez istej ľútosti. Nepodarilo sa mu v prorokovi poznať ružami korunovaného chlapca kráľa, ktorému bol svoju lásku daroval a ktorý bol ideálom jeho mladosti a mužného veku.

            Akokoľvek podivuhodným zdal sa byť ten prorok, jednako Lazar ochotný bol uznať ho len za veľkého učiteľa od Pána Boha poslaného, ale nie za Mesiáša. Nepodarilo sa mu zistiť v ňom mladíka nazaretského, jeho ideál všetkého, čo bolo krásne, vznešené a sväté, a nedovoľovalo mu priľnúť k nemu plným srdcom. Zdalo sa mu, žeby tým neverným ostal dojmom zo svojich mladých rokov, keby len tak ľahko prijal tohoto za Mesiáša. Ó, keby si bol mohol povedať, že ružami korunovaný kráľ nazaretský je nikto iný, ako tento prorok, o ktorom celá krajina rozprávala! Dúfal to, a keď sa jeho nádeje nesplnily, bol smutný. Vznešené duše nemôžu deliť lásku a vernosť.

XIII. Zázračné udalosti.

            Lazar napriek svojmu žialu nemohol odvrátiť oči od tvári a postavy Ježišovej, ktorý neobyčajným vlivom pôsobil na všetkých prítomných. Každý mu venoval nápadnú pozornosť, odhliadajúc od jeho osobného vlivu všetko ovládajúceho. A hoci na svadobnom veselí bolo mnoho vzácnych hostí, jednako prorok bol pokladaný za najprednejšieho hosťa.

            Hostina bola už pripravená. Všetci odobrali sa do veľkej jedálne, ktorá bola uprostred domu. Boly v nej dva rady pilierov, medzi ktorými boly rozostavané stoly. Do súkromných izieb vchádzalo sa z troch strán predsiene. Klenbová chodba viedla do čeľadníka, z ktorého prinášali pokrmy na stôl.

            Dlhé výhonky révy so strapcami červených, dosial nedotknutých hrozien, olivové a palmové konáre a vence s cedrových ratolestí zdobily steny, ovíjaly sa okolo stĺpov a visely s povale jedálne, ktorá bola zaplavená jemným svetlom, lebo na miestach, kde vence boly upevnené, kolísaly sa lampy. Nebolo ich treba na začiatku hostiny, ale len neskoršie.

            Stoly rozostavané boly v tejto podobe. Ležiatka, na ktorých niektorí hostia odpočívali, ako i stoličky, ktorým zasa iní dávali prednosť, umiestené boly s vonkajšej strany stolov.

            Gedeon, mládenec a priateľ ženichov, zastávajuc úlohu družbu, mal plné ruky práce s uvádzaním hostí na ich miesta a s dozeraním na služobných, ktorí pozvaným nohy umývali.

            Kým všetkých pozvaných uviedli, Lazar mal príležitosť byť svedkom stretnutia sa proroka s jeho matkou. Nevideli sa už dlhší čas preto, že začal svoj úrad učiteľský. I povšimol si náš betanský hosť, že toto stretnutie sa nemalo okázalú vrúcnosť a srdečnosť. Keď Ježiš do jedálne vstúpil, Lazar videl, ako na Máriinej tvári zažiarila nadšená radosť, ktorá na chvíľu zdala sa ju premáhať. Stála tam s roztvoreným náručím, kým k nej Ježiš vážne a dôstojne kráčal a ju pozdravil bozkom na obe líca.

—        Syn môj! — to bolo všetko, čo Lazar počul prehovoriť.

—        Matka moja! — znela odpoveď prízvukom, pri ktorom sa náš mladý muž celý zatriasol, ako vtedy v Nazarete pri slove „pokoj!"

            Hoci pozdravenie nebolo okázalé, natoľko, že si ho hostia ani nepovšimli, Lazar jednako zbadal záblesk veľmi nežnej lásky, panujúcej medzi tými dvoma osobami Potom prorok odobral sa na svoje miesto na konci stola na pravo, na čestné, jemu vyhradené miesto. Lazar bol povďačný správcovi svadby, keď videl, že mu určil miesto neďaleko veľkého učiteľa. Bol celkom v moci prorokovej prítomnosti, a bol rád, že bude mať príležitosť všetko, čo povie, počuť. Gedeon zaujal svoje miesto uprostred stola, aby mohol vidieť, čo ktorému hosťovi treba. Maria prevzala namiesto Ruthy vedenie kuchyne a na pokyn Gedeonov vyzvala služobných, aby nosili jedlá na stôl.

            Hesron v tom čase bol zámožným obchodníkom kára vánnym.

            Hostina bola bohatá, ale nie prehnaná. Podávané boly ryby z mora Stredozemského a Galilejského, hovädzie mäso, pečienka teľacia a barania, med, ovocie a koláče. Nebola núdza ani o chutný, biely pšeničný chlieb, ani o víno. Hesron kúpil na veselie niekoľko mechov výtečného vína helbonského, ktoré sa v Damašku lisovalo a v Tyruse predávalo. Okrem toho mal i dosť vína palmového a červeného lorekského.

            Zábava pri stole bola jará a veselá, ale nijako nie hlučná a rozpustilá. Vďaka bdelosti Gedeonovej pri stole a Máriinmu dohliadaniu na služobných, nikto nebol zanedbaný a zabudnutý. Ale pritom-všetkom jedno čelo sa zachmúrilo, jedna tvár bola ustarostená. Bol to Hesron, domáci pán, ktorý teraz ľutoval dobré červené víno lorekské, ktoré skoro všetko vypili smädní vojaci rímski.

            Neľutoval, že ich poctil, vediac, že priateľstvo rímskeho vojska vždy je vzácne, ale najmä teraz, keď sa krajina hemžila lúpežníckymi hordami a vzbúrencami, návšteva jazdeckej roty priamo pred veselím znamenala preň istú pohromu. Čo, ak sa minie víno? Či sa nepreviní nedostatkom pohostinstva proti pozvaným? No, dúfal že azda pre dnešok s vínom vystačí, a ráno pošle Pre nové do Damašku alebo do Tyrusu. Ale čím ďalej, tým nevoľnejšie mu bolo; nemohol sa obavy zbaviť a pozdne sa rozveseliť, ako by sa mu bolo patrilo.

            Lazar a Ašbael nespúšťali očú s proroka. Neušlo Lazarovi že tak učeníci jeho, ako aj on sám, sú celkom a vlivom svojho majstra. Lazar nepátral po príčine , ba ani netúžil to vedieť. Ochotne sa poddával hnutiam svojho srdca, najmä vrúcnej láske a hlbokej úcte k veľkému prorokovi. Zabudol na svoje sklamanie. S akou. radosťou badal, že sa v ňom prebúdzajú tie isté unášajúce city, ako pred rokmi v Nazarete. Vznešené, hrdinské'' myšlienky, čisté túžby preháňaly sa jeho dušou. Zdalo sa mu, že cíti a že si je vedomý toho, že moc z tohoto o proroka vychádzajúca roznecuje v ňom túžbu po väčších a jasnejších veciach a že budí niečo, ako závisí dôverného priateľstva, ktorému sa učeníci Ježišovi tešili.

            Kým sa Martin a Máriin brat tešil z pôvabov veľkého učiteľa, zazrel Máriu, ktorá chvíľu vážne o čomsi s Ruthou rozprávala, potom však pristúpila k synovi a nieto mu pošepla. Lazar nepočul čo, ale z pohľadu a výrazu matkinho vytušil, že ho o niečo dôverne prosila. Zo synovej odpovedi počul len tieto slová:

            — Čo je mňa a teba do toho, žena?

            Lazar bol presvedčený, že tento rozhovor týkal sa zaopatrenia vína, lebo videl, ako ukazovala Maria na prázdne poháre pred niektorými hosťami na stole. Potom Maria spokojne šla k služobníkom, ktorí nosili ťažšie misy na stôl, a Ezrovi, najstaršiemu z nich povedala: Čokoľvek vám povie, spravte!

            Verný starý sluha sa uklonil. Mal veľkú úctu k matke prorokovej. Maria s Ježišom viacej nehovorila. Ani Lazar ani Ašbael, ktorý ju pilne pozorovali, nemohli si vysvetliť výraz úplnej dôvery, ktorý z jej tvári žiaril. Bol to výraz istoty, že syn jej prosbu nezamietne.

            V jednej časti jedálne, za stípami, neďaleko oblúkového vchodu do čeľadníka, stálo na nízkej lavici šesť veľkých nádob kamenných. Hoci teraz boly prázdne, bývalí naplnené vodou k predpísanému očisťovaniu a umývaniu židovskému. Každá nádoba bola bezmála na náš hektoliter alebo na 21 gallonov. V každej nádobe boly tri lieviky, ktorými bolo možno potrebné množstvo vody do nich naliať. Tieto nádoby vždy stály na lavičke a skladali ich len vtedy, keď ich bolo treba opláchnuť alebo vyčistiť.

            Ježiš ukázal na tieto nádoby a povedal Ezrovi: Naplňte nádoby vodou!

            Keďže hostia živo hovorili, tento rozkaz okrem oslaveného počuli len najbližšie sediaci,

            Tlumený šum zábavy, preryvaný časom veselým smiechom, svedčil, že dobrá vôľa a veselosť postavila tu svoj stánok. Vtedy stála Maria trošku stranou, blízko stola, s rukami na prsiach skríženými v očakávaní. Výraz vznešenej dôvery osvecoval jej krásnu, spokojnú tvár. Učeníci, ktorí počuli Majstrov rozkaz, aby sluhovia naplnili nádoby vodou, tiež čakali, čo ea stane. Lazara to tiež zaujímalo, hoci nevedel príčinu, prečo vlastne bol daný ten rozkaz. Ezra pristúpil k Ježišovi a povedal mu ticho, úctivo:

—        Majster dobrý, nádoby sú už po vrch naplnené. Či mám povedať sluhom, aby hosťom znovu nohy umyli?

            Ježiš, vztiahnuc pravicu k nádobám, povedal: — Teraz načierajte a zaneste správcovi svadby!

            Sluhovia stáli ešte pri nádobách s vedrami a mechmi, ked Ezra vzal so stola väčší džbán, postavil ho na zem a vytiahol jeden z lievikov.

—        Pozrite, povedal jeden zo služobníkov, teraz naplnil nádoby vodou, a už z nich do džbánu nalieva!

—        Či azda ten starec zamýšľa pánovým hosťom namiesto vína vodu predkladať? — vtipkoval druhý za všeobecného smiechu ostatných.

—        A či, starec, nevidíš, povedal tretí, že si prorok z teba posmech robí pre obveselenie svadobných hostí?

—        Tak je to, tak; nechaj ten džbán! Gedeon ťa isto vybije, keď spozoruje, že si z neho žarty robíš. A tvoj chrbet je už veľmi starý na bitie.

            Ezra nevšímal si týchto poznámok. Ovládaný súc silnejšou vôľou, ako bola jeho, naplnil džbán, ako mu bolo rozkázané. Potom doniesol ho Gedeonovi, ktorý, ako to Zbadal jeho úrad družbovský, najprv z neho okúsil, kým hosťom z neho naliali. Starý sluha potom napĺňal prázdne poháre hostí.

            Keď správca svadby okúsil to, čo mu Ezra podal, hol celkom potešený, ale potom mrzutosť ea rozliala po jeho tvári. Chvatne vstaí a šiel ku Hesronoví a Melcielovi. Obrátený k nim povedal: — Každý človek predkladá najprv dobré víno, a potom, keď sa podnapijú, to, čo je planšie; ale ty si nechával dobré víno až dosavád!

            Gedeon bol veľmi rozčúlený.

—        Čo to hovoríš, Gedeon  — spýtal sa ženích, ktorý si náhle spomenul na sľub, Ježišom pred rokmi mu daný.

—        Dobré víno! — zvolal Hesron. Aké dobré víno? Bohužiaľ, bojím sa, že so svojou zásobou nevystačím. Aké to dobré víno myslíš? Hovor, Gedeon!

            Správca svadby povedal, že mu teraz, ako správcovi svadby, služobníci doniesli na ochutenie nové víno.

—        Pozri! — dodal. — Sluhova napĺňajú teraz nový džbán a nalievajú do prázdnych pohárov. Toto víno je oveľa lepšie, aké som len dosiaľ pil. To si mal najprv dať na stôl.

—        Nerozumiem, čo hovoríš, — povedal na to Hesron skoro mrzuto, a nepochopujem, kde sa táto vzácna náhrada vína vzala.

            Hesron zavolal vrchného služobníka a spýtal sa ho: — Odkiaľ je to výborné víno?

—        Pane môj, neviem. Prorok mi rozkázal naplniť nádoby vodou. I učinil som tak. Potom mi kázal načierať a nosiť Gedeonovi, čo som tiež urobil.

—        A jaké je víno, ktoré si okúsil? — povedal Hesron, obracajúc sa ku Gedeonovi.

—        Je lepšie, ako z najvzácnejších viníc v Helbone.

            Hesron bol celý pomätený. Azda starý Ezra, muž, ako starý človek, vo svojej zábudlivosti myslí, že vína načerpal z nádob s vodou, kdežto v skutočnosti v komore prišiel na inú zásobu vína a berie z nej.

—        Poď sem, Ezra, — povedal Melchiel, — a povedz svojmu hospodárovi a mne, čo o tom zvláštnom víne vies.

            Starec složil s ramena ťažký džbán, stal si do priehlbiny medzi stolmi a začal vykladať. Mnohí z hostí opustili svoje miesta a soskupili sa okolo neho. Ježiš a jeho učeníci sa nehýbali. Maria stála stranou od vzrušenej skupiny vedľa svojho syna, na ktorého hľadela s nevysloviteľnou vďačnosťou. Jej víťazoslávna radosť zvláštne účinkovala na Lazara.

—        Čo o tom, ctení páni, viem, — povedal starý sluha, — je jednoducho to, čo som už svojmu pánovi povedal. Na rozkaz prorokov naplnil som nádoby vodou, a čo som z nich nabral, je víno.

—        Azda si všetky okrem jednej naplnil vodou, a do tej jednej niekto nalial vína, — mienil ktorýsi hosť.

—        Nie tak, mladý pán, — odpovedal Ezra. — Pred mojimi očami boly všetky nádoby vodou naplnené.

—        To nemožno uveriť! — zvolal Hesron. — Ale možné je, že v ostatných nádobách je len voda.

—        Poďme sa presvedčiť, — navrhoval Melchiel. Vzal väčší pohár a naplnil ho z druhej nádoby. Ostatní hostia čerpali z ostatných nádob. Ale všetci mali vo svojich pohároch vzácne víno.

—        Zázrak! zázrak! — zvolal každý z prítomných. Na niekoľko chvíľok zavládlo najväčšie vzrušenie. Potom veľká hrôza opanovala prítomných.

—        Nech je požehnaný Pán Boh otcov našich, ktorý preukázal nám svoje milosrdenstvo a poslal nám svojho Proroka! — zvolal Hesron všetok nadšený, obracajúc sa k Ježišovi.

            Veľký Nazaretčan vstal a išiel do stredu spoločnosti. Nadšené vzrušenie, spojené s posvätnou hrôzou, dostúpilo svojho vrcholu. Vážne, ale láskavé vystúpenie prorokovo hlboko sa dotklo každého. Všetci boli si vedomí, Že jeho prítomnosť pozdvihla ráz svadobnej slávnosti. Melchiel, nemôžuc potlačiť v sebe nával citov, zaspieval tento žalm Dávidov: „Poďte, veselo chváľme Pána; plesajme Bohu. nášmu spasiteľovi.

            Tým dotkol sa pravej struny ľudského erdca. Hneď aj ostatní spievali ním: „Predstúpme pred jeho tvár s chválou, a spievajúci mu plesajme. Zaiste Boh je veľký pán a veľký kráľ nad všetkých bohov. Lebo sú v jeho ruke všetky kraje zeme, a jeho sú temená hôr."

            Kým spoločnosť posvätnou básňou dávala výraz svojmu nadšeniu, Maria, nikým nepozorovaná, stála stranou. Slzy radosti tiekly jej po tvári. Lazar, súc týmto výjavom a vzrušením celkom premôžený, pristúpil k prorokovi, povediac: — Majeter dobrý, či si ty ten, ktorého som pred rokmi videl pri detekej hre korunovaného ružami?

            Ježiš pozrel na Sirovho syna dlhým a láekyplným pohľadom a odpovedal: — Ja som to!

—        Ale ako... začal sa Lazar zmätene jachtať.

—        Nech je pokoj tvojim trápnym pochybnostiam! — znela odpoveď na nevyslovenú otázku. To isté slovo, ako pred rokmi, a tou istou mocou prednesené! Lazar cítil jeho účinok. Hneď všetka pochybnosť odstúpila od neho. Radosť opanovala celú jeho bytosť. Namiesto pochybnosti láska zaujala jeho dušu.

—        Majster, chcem ťa nasledovať!

            Ježiš pohliadol na mladého muža eo zaľúbením, kým podivné jeho oči v hlbine duše mu čítaly; a spytujúci sa pohľad prorokov vyčítal z nej krásnu jednoduchosť povahy Lazarovej a zvolil si ho za. priateľa.

            Lazar, nevládajúc v sebe potlačiť pohnutie, padol na kolená a zvolal: — Verím, že si ty Mesiáš od Boha poslaný vykúpiť Izraela!

—        Či to pevne veríš? — spýtal sa Ježiš tichým, ľubozvučným hlasom.

—        Verím, Pane, a rád by som ťa stále nasledoval.

—        Blahoslavený si pre svoju vieru, ale nasledovať ma nemôžeš. Budeš mojím priateľom a ja v dome tvojoum budem hľadať odpočitmtie a potechu. Tvoje sestry potrebujú tvoju ochranu.

            Lazar bol prekvapený tým, že Ježiš poznal jeho domáce pomery. Nikdy predtým spolu nehovorili. Z toho poznal, že vedomosti prorokove sú väčšie ako ľudské, a preto zvolal: — Ty si viacej ako prorok. Verím, že si Syn Boží!

— Blahoslavený si, syn Sirov! Od dneška budete mi ty a tvoje sestry priateľmi. Vráť sa do Betánie, lebo tvoja sestra Maria potrebuje tvoju pomoc. Prídem a ostanem u teba.

            A viera Lazarova, ktorého si Ježiš zamiloval a svojím priateľom nazval, nebola ani vo dňoch zkúšky nikdy otrasená.

XIV. Maria.

            Šťastie, ktorého sa Lazarovi dostalo na svadbe v Káne galilejskej, celkom zmenilo spôsob jeho života. Odvtedy celkom ináč pozeral na život a náboženstvo, na svojich domácich a príbuzných. Od toho času jeho duša prekypovala radosťou, ktorá prenikala celú jeho bytosť. V povedomí, že je priateľom veľkého proroka, o ktorom pevne bol presvedčený, že je Synom Božím, pokladal bohatstvo, lásku evojich sestier, slávnu poveeť za nič proti tej cti.

            Lazar vždy bol zbožným židom. Zbožnosť hneď v Radosti bola význačnou známkou jeho povahy. Pilné skúmanie Svätého Písma za chlapecských rokov a neskoršie bádanie v zákone spolu s čistým a zbožným životom aký stále viedol, i keď ho nepripravilo k tomu pozoruhodnému vyznaniu viery v božstvo Kristovo, isté je, že aspoň odstránilo z jeho srdca to, čo by tomuto vyznániu bolo prekážalo. Nebol síce tam z tej spoločnosti v Káne jediným, ktorý veril v božskú prirodzenosť veľkého proroka, ale bol prvým zo všetkých učeníkov Ježišov kktorý túto svoju vieru verejne vyznal. A okolnosť, žc ho Pán po tomto vyznaní za svojho priateľa zvolil, zaisťuje mu ojedinelé postavenie v dejinách kresťanstva.

            Na zpiatočnej ceste z Damašku, kde sa hneď po svadbe v Káne odobral, zastihla ho noc v Arimatii, mestečku niekoľko míľ na sever od Jeruzalema. I navštív, tam istého Jozefa, starého a vzácneho známeho svojho otca, a požiadal ho o priateľské pohostinstvo cez noc V dome tohoto Jozefa dozvedel sa zprávy, ktoré vyvolaly v ňom veľký nepokoj.

—        Či si počul, čo o tvojej sestre Márii hovoria? -spýtal sa ho Jozef z Arimatie.

—        Bude tomu onedlho mesiac, čo som o svojich sestrách nič nepočul, — povedal na to Lazar. — Tvoj otázka skľučuje moje srdce. Či sa jej stalo niečo?

            Upozornenie veľkého učiteľa, že Maria potrebuje jeho pomoci, prebehlo mu hlavou, a zmocnil sa ho veľkí strach.

—        Dosiaľ sa jej nič nestalo, — odpovedal Jozef, ktorý o tom začal hovoriť za večeri, ale mnohí z tvojíc priateľov, a bohužiaľ, mnohí už nie sú tvojimi priateľmi" strašne ju ohovárajú.

—        A prečo, dobrý Jozef? — spýtal sa Lazar, kým ho jeho srdce pobolievalo v predtuche, že sa jeho krasná, svojhlavá a vrtkavá sestra nejakej neprístojnosti dopustila.

—        Hovorí sa, že neobyčajná krása Mariina upútala srdce Decia, veliteľa vojenských čiat Pilátových v Jeruzaleme. Ľud hovorí, že je šialene do nej zamilovaný a na svojich bohov prisahal, že si ju vezme za ženu.

            Lazar sa zasmial

—        Ak je to základom tvojich obáv, Jozef, tak sa nepokoj; ináčej srdečne ti ďakujem za tvoju starostlivosť. Maria je dcérou izraelskou. Nedá ani srdce svoje ani ruku svoju tomu, ktorý nie je tej istej viery a toho istého plemena, ako ona. Keby niečo podobného bolo možné, musel y by sa kosti jej otca v hrobe obrátiť! Nemaj o ňu strachu, dobrý Jozef!

—        Keby len nebolo príčiny strachovať sa, — poznamenal Jozef, akosi nemilo. — Povesť, a vieš, ako povesť rastie, hovorí, že tvojej sestre nijako nie sú proti mysli pozornosti, ktoré jej venuje ten krásny Riman, lebo je pravda, že je krásny ako grécka socha. Jeho spôsoby sú milé, a bojím sa. že sa jeho úlisnej vľúdnosti onedlho podarí zvíťaziť nad takou nezkúsenou povahou, ako je tvoja sestra. Ak sú pravdivé reči z Ríma. o ňom kolujúce, Decius nie je nováčkom v milostných pletkách. Tu viacej počujem, ako by si sa ty v Betánii dozvedel. Ako tvoj priateľ a starý priateľ tvojho otca, napomínam ťa, aby si sa ponáhľal do Betánie a prekazil zlo, ktoré by zarmútilo srdce mnohých.

            Lazar veľmi zvážnel. Jozefova povaha bola úprimná, a tak Lazar nemohol pochybovať v úprimnosti jeho slov. Žeby Maria mohla prestúpiť zákon svojho ľudu a podať ruku neveriacemu v pravého Boha, keď zákon Mojžišov v tej veci bol taký jasný, to Lazar nemohol uveriť, hoci tu zasa bol starý a úprimný priateľ jeho rodiny, ktorý sa netajil s vážnymi obavami v tej veci.

—        Či veríš v tie zprávy, dobrý Jozef?

—        Aby som sa neprehrešil proti poctivosti k tebe, Lazar, musím ti povedať, že mám vážnu príčinu veriť, že chýry o zaslepenosti tvojej sestry kolujúce, nie sú hezpodstatné. Vo svätom meste hovorí sa vraj o tom už ako o hotovom pohoršení. Jej meno je dnes na rtoch tisícov, kým tvoji priatelia musia mlčať, nemôžuc vyvrátiť, ba ani poprieť tie reči.

—        Hneď sa vyberiem do Betánie, — povedal Lazar, rýchle vstávajúc od nedokončenej večere.

—        Nie, nie! Nerob haňbu môjmu pohostinstvu. Ostaň aspoň cez noc pod mojou strechou, ktorú tvoj otec tolko rázy svojou návštevou poctil. Celý deň si cestoval a si unavený. Ostaň u mňa, prosím ťa!

            Ale Lazar nedal sa prehovoriť. Nebolo ešte tak neskoro. Slnko len nedávno bolo zapadlo. Do polnoci bude v Betánii. A preto, napriek všetkému prehováraniu, vydal sa na cestu.

            Včas z rána toho dňa, keď Lazar tie nemilé zprávy počul, v Jeruzaleme odohral sa iný výjav, následky ktorého maly životnú dôležitosť preň a pre jeho sestru.

            Pilát, vladár judský, práve v tom čase náruživé hrával v kocky. V jeho nádhernom paláci, blízko chrámu, celá dvorana bola pretvorená na herňu.

            V tom čase všetky stupne hodnosti rímskych legionárov holdovaly náruživosti hre na kocky. Ani v samom Ríme sa tak náruživo nehralo ako v Jeruzaleme za vladárstva Pontského Piláta.

            Decius a prokurátor v spomenutý deň už niekoľko hodín hrali so striedavým šťastím. Pilát, ktorý už bol značnú sumu peňazí vyhral, všimol si, že jeho priateľ je roztržitý, že nevie venovať náležitú pozornosť hre, ktorú tak veľmi miloval.

—        Aby hrom udrel do kociek! — skríkol napokon Decius. — Dnes už nehrám. Chlapče, dones trošku vína!

            Vzal zlatý pohár a napil sa. Potom obrátil sa k Pilátovi a povedal: — Rád by som sa ťa, vznešený Pilát, poradil vo veľmi dôležitej veci.

            Prokurátor bol v dobrej vôli, ako človek, ktorý vyhral hodnú sumičku sestercov, [9] ) a preto dobrácky odpovedal: — Ako si želáš, syn Marsov. [10] ) Odoberme sa 3o príetenku, kde nás nikto nebude vyrušovať.

            Po odhrnutí ťažkej záclony ocitli sa v jase denného svetla, keď Pilát oponu spustil, aby k nim nedoliehalo hrčanie kociek ani pokrikovanie rozčúlených hráčov, ukázal na hromadu podušiek a sám si vedľa svojho vojenského priateľa sadol.

—        Nuž, drahý Decius, — povedal vladár, — nech ťa bohovia zbavia starosti, lebo vidím, že akási starosť ťa súži, a mne nech uštedria trošku Minervinej [11] ) múdrosti, aby som ti mohol dobre poradiť. Čosi ti na srdci leží, to vidím na tvojej tvári, ktorá nemá obyčajnej veselosti. Zabudol si azda, ty zbožný, na mokrú obetu bohom povinnú?

Decius mrzuto mlčal, kým Pilát ďalej žartoval: — Či potrebuješ azda rozvodného listu od svojej ženy Lellie, ktorá si v Ríme nechal?

Vojak sebou trhol; rumenec zlosti zahorel mu pod hnedou pleťou tváre: — Vieš dobre čítať v ľudských srdciach! Myslím, žeby si mi toho neodoprel, keď ...

—        Keď? — prerušil ho Pilát, dotierajúc naň, ako človek, majúci moc.

—        Keď si ty bez zákonitého rozvodu. Tak sa o tebe v Ríme hovorí. Svoju ženu si tam nechal a tu máš druhú, ktorá sa nazdáva, že si slobodný.

            Pilát sa nazlostil. Počul o tom v poslednom čase hovoriť. Nech už tie chýry boly pravdivé alebo falošné, on sám nikdy, ani pred najdôvernejšími svojimi priateľmi, ani slovíčkom sa o tom nezmienil. Decius si všimol svraštenie na jeho čele, ale nestaral sa o to. Veľa si na tom zakladal, že, ako vojak, vždy mal na jazyku to, čo na srdci.

—        Nežiadam od teba, Pilát, rozvodný list, lebo bohovia zachovali sa ku mne priaznivé. Posol práve mi priniesol zprávu o smrti Lelliinej.

—        Akože? Spanilá Lellia je mŕtva?! — zvolal Pilát Kiežby jej Charon [12] ) dožičil rýchleho prievozu cez rieku!

—        Bol by som ťa, vznešený vladár, požiadal o láskavosť rozvodu, keby ma ten list toho nebol sprostil.

—        Aha, ide o krásnu tvár!

—        Tak je, o tvár takú krásnu, že ani Juno [13] ) krajšej nemala.

—        A kto je tá, ktorá v poslednom čase dobyla srdca Adonisa" [14] ) našej posádky? — spýtal sa Pilát.

—        Židovské dievča.

            Pilát nato dlho zahvízdol, či z údivu nad jeho voľbou. alebo že pochyboval o tom, žeby si Decius vedel získať lásku židovského dievčaťa, alebo napokon azda preto, že nemohol pochopiť jeho odvahu v takom nebezpečnom mieste, akým bol Jeruzalem, to Decius nemohol uhádnuť.

—        Nikdy ju nedostaneš! Židia sú nepoddajný národ. Či nevieš, žeby radšie smrť podstúpili, ako by prestúpili zákon svojho Mojžiša?

—        Prísahám na božské „dvojčatá", že ju dostanem-— povedal vojak náruživo.

—        Ak sa ti to podarí, si oveľa šikovnejší, ako to o be predpokladám.

—        Ozaj? Nuž, uvidíme ! No, čo iní teraz rozum múti, je otázka, — povedal Decius iným prízvukom, — aké manželstvo by som jej mal ponúknuť.

—        Čo, keby si ju nahovoril k uzavretiu sňatku podľa židovského obradu? — mienil Pilát.

—        Nepoznám ten obrad, — povedal na to Decius, — a pokladám to za nemožné, lebo veľkňaz k tomu neprivolí.

—        Máš pravdu. Či chceš poznať spôsob ich oddávok? Nuž, počúvaj! Židovské oddávky podstatne záležia v zasnúbení, po ktorom sa žena nasťahuje do domu mužovho. To, priateľu, by bolo hračkou pre teba. Ale zasnúbenie koná sa verejne alebo v chráme alebo v synagóge. V jednom i druhom prípade bolo by zaujímavým divadlom, keby sa Riman, patriciov syn, takému obradu podrobil. všetko obyvateľstvo bolo by na nohách a zúrilo by od hnevu. Naši predkovia mali šťastie pri únose sabinských žien; no, tebe by neprialo šťastie pri únose židovky. Bolo by ti treba podstúpiť boj s rodičmi, bratmi a všetkými jej mužskými príbuznými.

—        A aké sú vlastne obrady rímskeho sňatku? — spýtal ea Decius. — Nepoznám veľmi naše obyčaje v tej veci. Ja som si svoju ženu Lelliu vzal takzvaným „matrimoniom confarreatis", ktorým som si ju vlastne kúpil, pojednal som „flamena" (starorímskeho obetného kňaza), ktorý všetko ostatné obstaral. Ja som sa mnoho nestaral o to, čo „auguri" (vtákoveštci) čítali z letu vtákov alebo iní veštci v útrobách prasacích, ani som nedaroval Junone žlč toho zvieraťa. Zaplatil som dobre svojmu „flameriovi", no, a to sa rozumie, že všetky veštenia znely Priaznivé. Ale azda sa u nás sňatky ešte aj ináčej uzavierajú? Moja krásavica, o tom som presvedčený, neprivolila by k nijakému obradu s prasaťom.

—        Zaiste. Ale podľa našich zákonov možno uzavrieť manželstvo i obapolnou kúpou, pri ktorej jedna stránka druhú si kupuje, a to navždy.

—        Navždy? Ďakujem pekne! O to práve mi nejde.

—        Ale, — pokračoval Pilát, — väčšia suma sestercov, prípadne i obulusov stačí k rozviazaniu zákonitého sväzku.

—        Ej, ej! — smial sa vojak uštipačne, — teda takéto sú tie naše sväté zákony?

—        Ak sa ti nepáči tento spôsob, máme tu ešte takzvané „matrimonium consuetudinis", ktoré sa zakladá na obapolnej shode. Ak sa stránky znášajú, platia pred zákonom za manželov, ak nie, sú slobodní.

—        To by sa ...

—        Ti najviac páčilo? To si myslím. Nemieniš azda v Palestíne zkysnúť, a takým zaslepeným azda nebudeš, žeby si tú židovku vzal do Ríma a tam ju uviedol do patricijskej spoločnosti.

            Pilát bol zlým radcom.

—        Neviem, — povedal vážne Decius. — Na každý spôsob musím ju presvedčiť, že to má byť opravdivé manželstvo, ináčej by som ju nezískal. Je krásna ako Helena,[15] ) hoci iného typu, ale veru hodná druhej Troje Takej kráľovskej ženy som ešte nevidel.

—        A jako vyzerá? — vyzvedal sa Pilát.

—        Je trochu vyššej postavy. Čelo má široké, riadne ozdobené radom zlatých peniažkov. Jej tvár je oválua a krásneho židovského typu. Čierne vlasy a obočie robia zaujímavú protivu najčistejšej a najjasnejšej pleti, a som u ženy videl. Dlhé, hodvábne mihalnice zatieňuju jej veľké oči, činiac ich hviezdami pod závojom skryt)'" mi. Jej nos je rovný a nie pridlhý. Jej rty sú pôvabne vikrojéné, a belosť jej zubov ich krásu ešte zväčšuje. Držanie jej hlavy, celé jej nosenie, — eh, Juno by nebola pôvabnejšia!

—        To je hotová chválohymna zamilovaného! — zasmial sa Pilát. — Keby Horác, náš slávny básnik, bol toto tvoje opieovanie počul, bol by ti naň složil ódu. Ale ako sa menuje tá židoveká Helena, ktorá ťa tak okúzlila? Či žije v Jeruzaleme?

—        Nie. No, to ma, vznešený prokurátor, upamätalo, poprosiť ťa, aby si ma dnes pustil z hradu Antónie. Ak sa dobre skončí moje nahováranie, budem ťa prosiť o dvojmesačnú dovolenku. Dnes v noci mám sa s ňou stretnúť v jej dome.

            Pilátovo čelo sa zamračilo; bolo vidieť, že mu je to nie milé. Dbal prísne o to, aby vojenský poriadok nebol porušený, najmä čo sa týkalo posádkových hliadok, od ktorých závisela jeho osobná bezpečnosť, ako i rímskych úradníkov.

—        A kde býva? — spýtal sa.

—        Dnes v noci by som išiel do Betánie navštíviť tú krásavicu, — povedal na to Deciue. — Stálo ma to veľa námahy, kým som ju nahovoril k dnešnému stretnutiu sa. Rád by som obsiahol jej privolenia skôr, ako sa jej brat so severa vráti; len ty mi, dobrý Pilát, — pokračoval prosebne, — daj dovolenie, o ktoré ťa prosím v mene nášho starého priateľstva.

—        Dávam ti, Deciue, dovolenie, na ako dlho len chceš. No, posiaľ si mi nepovedal, ako sa menuje tá, ktorá tvoje srdce upútala.

—        Ďakujem, šľachetný vladár! Je to Maria, sestra betanského Lazara.

—        Čože?! — zvolal Pilát. — Dcéra nebohého Sira, najbohatšieho obchodníka s hodvábnymi látkami tu?! Na veľkého hromovládcu (Jupitera)!, ak ju dostaneš, budeš môcť celý svoj život hrať, bez toho, aby si sa musel obávať, že sa tvoj mešec vyčerpá. A či vieš, že je ona jednou z najbohatších dedičiek v celej sýrskej provincii?

— Ak ju nedostanem, — povedal na to Decius, kým sa vracali do herne, — to iste nebude vinou nedostatočného úsilia s mojej strany!...

            Lazar, náhle opustiac pohostinný krov Jozefov, nepostupoval tak rýchle, ako si to želal. Arimatia leží na západnej strane reťaze kopcov, rozbiehajúcich sa na sever a juh, asi uprostred cesty medzi Jordánom a Stredozemným morom. Do Betánie nebolo, vzdušnou čiarou, len 15 míľ, ale obchôdzkami, ktoré vyžadovala kopcovitá pôda, bolo ta dobrých 23 míľ. A k tomu ešte i kôň mu ochromel preto, že ho bezohľadne i do kopca hnal.

            Všetek pobúrený nad tým, čo sa dozvedel, bol by rád čím najrýchlejšie do Betánie dobehol, aby radou a ochranou svojej sestre pomohol, a ak by bolo treba i prísne proti nej zakročil. Za nekonečne trvajúcej jazdy dodával si nádeje, že ona dobre pozná zákon a že mu je verne oddaná, a tak žeby neprivolila k sňatku s neveriacim. Najmä jeden z mnohých zákazov Mojžišovho zákona znovu a znovu mu v ušiach znel, kým povzbudzoval koňa k rýchlejšiemu behu:

            „Ani sa nespájaj s nimi manželstvom. Dcéry svojej nedaj jeho synovi a jeho dcéry neber svojmu synovi, lebo svedie tvojho syna, aby nenasledoval mňa a aby radšie slúžil bohom cudzím. Vtedy rozhnevá sa prchlivosť Pánova a vyhubí ťa chytro." (5. Mojž. 7, 3—4.)

            Spomnul si na žalosť, ktorú žena filištýnska, Delilah, spôsobila Samsonovi; spomnul si na Šalamúna, ktorého pohanské ženy sviedly k modloslužobníctvu, a na mnoho iných príkladov, odstrašujúcich od sňatku vyvoleného národa s modlármi. Či bude Mariina viera dosť silná, aby čelila svodom a úlisnosti uhladeného Rimana, ktorý ju azda poctivé a vážne miluje? Lebo z toho, čo počul, nepochyboval, že Maria je šialene zamilovaná do toho dôstojníka. Nuž, ľudia často stavajú svoju zaslepenosť vyššie ako osoh, povinnosť, ba i nad samého Boha. Ale dúfal, že jeho sestra, pre pamiatku na svojich rodičov, ostane verná náboženstvu svojho národa. Dúfal, že Maria nedopustí, aby slepá náruživosť srdca sviedla ju ku kroku, ktorý bezpochybne po celý život bol by jej na potupu. Modlil sa, aby, ak by malo dôjsť k najhoršiemu, zlé vzťahovalo sa len na prestúpenie zákona Mojžišovho a nie i na ztratu viery v pravého Boha.

            Týmito a podobnými myšlienkami trápený prešiel Betlehemom, alebo správnejšie povedané, keďže mestské brány boly zavreté, obišiel jeho hradby a zabočil na cestu, priamo k Jeruzalemu vedúcu, keď z istej vzdialenosti pred ním doľahlo k jeho ušiam zvonenie konských podkov o tvrdú ako kameň cestu. V nočnej tme zbadal lesk kópií. Húfik rímskych jazdcov šiel proti nemu.

            Keďže nerád by bol, aby ho pristavila alebo obťažovala cisárska hliadka, ktorá viacej-menej pravidelne chodila okolo svätého mesta v noci, zabočil s cesty do tône košatých ovocných stromov, v blízkom sade stojácich. Nebol od cesty ani na sto stôp, tak, že sám súc ukrytý, dobre mohol vidieť, čo sa na nej deje.

            Keď sa vojaci priblížili, napočítal, že ich bolo tridsať. Šli drobným krokom, lebo uprostred nich kolísaly sa akési nosítka, ktorých nosné žrde upevnené boly k výstroju jedného koňa zpredu a druhého zo zadu. V tomto kočiari bez kolies iste sedel niekto, lebo Lazar zo svojho úkrytu videl, ako pristúpil dôstojník k dvierkam, nahnul sa « koňa a osoby, dnu sediacej, čosi sa spýtal.

            — Čo je to za nočný výlet? — hovoril si Lazar, keď čata prešla. — Azda nejaká vznešená rímska dáma chce pestovať radšie za nočného chladna ako za denného tepla? Ale i to je možné, že niekoho násilne vlečú preč.

            Hovorilo sa totižto, že ani Pilát ani jeho úradníci nie sú celkom bez viny, že niektorý člen zámožnej rodiny alebo z politických príčin alebo z nádeje na bohaté týkupné alebo ešte z podlejších úmyslov bol odvlečený.

            Ak išlo o únos, tak iste to bol únos, ktorý unášaná osoba sama chcela, lebo Lazar videl ako dáma vystrčila z okna svoju drahými klenotmi ozdobenú ruku a ňou prívetive kývla dôstojníkovi, ktorý sa znovu uklonil, aby potom zaujal svoje veliteľské miesto za čatou.

            Tá udalosť nezanechala hlbší dojem v Lazarovi preto, lebo bol veľmi zaujatý svojimi starosťami a túžbou po sestre. Ostatne, čo bol práve videl, nebolo ničím neobyčajným ani medzi jeho krajanmi a súvercami. Odvtedy, čo vedel pozorovať svoje okolie, videl, ako rímska nadvláda pomaly menila smýšľanie a obyčaje židov, ba do istej miery aj mravy. Bývalá úcta k rodičom a k náboženským úkonom mizla alebo hodne tratila na svojej vrúcnosti. Mladí židia, ktorí pred niekoľkými rokmi ešte spolu s ním chodili do chrámovej školy, teraz sa slobodne stýkali s rímskym živlom jeruzalemským. To platí najmä o synkoch bohatých rodín. Zámožnosť, ten kúzolny kľúč. ktorý otvára dvere, vedúce j do najuzavrenejšícb krúžkov na celom svete a v každom čase, vykonala im prístup do spoločnosti dôstojníkov rímskej posádky a do herne v Pilátovom paláci. Na tých miestach učili sa mladí židia všetkému, čomu sa učiť nemali, a ľahko zabúdali, čomu sa vo svojej mladosti boli učili.

            Lazar vydal sa na cestu celý zamyslený, lenže sa teraz jeho duch často vracal k veľkému prorokovi. Spytoval sa samého seba, či ten, ktorého pred niekoľkými dňami za Boha bol uznal, všetko to zmení, keď svoju moc a božstvo pred celými svetom vyhlási. Lazar nebol inši-ako ostatní, ktorí v Ježiša verili. V tom čase mal veľmli nedokonalé a nejasné poňatie o duchovnom kráľovstve, ktoré Kristus začal budovať; dúfal, ako iní, že Ježiš obnoví svetskú nadvládu národa izraelského.

            Keď napokon prišiel do Betánie oveľa neskoršie ako dúfal, bol prekvapený, že všetky miestnosti zámočku boly osvetlené. Akýsi neobvyklý shon v ňom panoval. Bolo vidieť, ako sa pochodne z izby do izby prenášajú. Za mrežkami mihaly sa tiene postáv. Hľadali kohosi alebo čoei. Pokrikovanie a volanie ozývalo sa najmä z miestností čeliadke vyhradených. Mužovia behali pred domom sem a ta, akoby nevedeli, čo robiť.

            Lazar chvatne soskočil a odovzdal koňa jednému zo sluhov, ktorého ťažko k sebe dovolal. Vrazil do impluvia, [16]) kde dúfal, že za toho zmätku najskôr nájde svoje sestry, Martu a Máriu. Zarazil sa, keď Martu shliadol ležať na hromade podušiek s tvárou do nich zaborenou, s vlasmi rozcuchanými, ako obetu nesmiernej žalosti. Chvíľami vyrážala zo seba bolestný krik, potom zasa trhala na sebe odev.

            — Upokoj sa. pani moja; nepoddávaj sa natoľko svojmu žiaľu! Ovládaj sa aspoň k vôli svojmu bratovi! : — počul Lazar vernú Nigritu jej dohovárať.

            Malá slúžka, kľačiac vedľa svojej panej, láskavo ju hladila po ruke, nevediac ju slovami potešovať. Martin žiaľ presahoval jej rozumčok.

            Lazar za chvíľu nepozorovane stál nad skupinou, potom sa jemne dotkol ramena služobnej. Nigrita, akonáhle ho zbadala, začala volať: — Ó, pani moja! veliteľka moja, poteš sa! Pán sa vrátil. Usuš svoje oči! Lazar je tu. Či nevstaneš a neprivítaš ho?

            Na tie slová slúžkine, ináč spokojná a rozumná Marta. pozrela hore. Rýchle vstala a vrhla sa bratovi do náručia.

—        Ach, brat môj! Lazar môj! Nech je pochválení Svätý, že si prišiel. Ako ti mám všetko povedať?... Je to smutná noc pre teba a pre mňa!.. . Keby náš otec...

            Pohnutie ju dusilo a bolesťou sa zachádzala, že nemohla ďalej pokračovať.

—        Hovor, sestra moja! Povedz mi všetko, čo sa stalo, — povzbudzoval ju Lazar, túliac láskavo hlavu Martinu ku svojej hrudi. No, kým ju obodroval, sám div že neklesol pod ťarchou hroznej predtuchy.

—        Odišla, utiekla! Vojaci... Pathira ich počul... ale prišli sme neskoro, — ona bola už preč! Ztratili sme ju! Je navždy ztratená, — ztratená!

—        Upokoj sa, Marta! Kto odišiel?

—        Maria! Povedala mi dnes, že — ach! myslela som, že si z nás v tvojej neprítomnosti bláznov robí, —- ze jej veliteľ rímskej posádky manželstvo ponúkol. Ach, sestra moja! sestra moja!

            — Kto je to?

            —        Decius!

XV. Prach a popol.

            Veľký bol zármutok Martin a Lazarov v nasledujúcich dňoch. Tešili, ako len mohli, jeden druhého, ale ona ani on nemohli v Máriinom úteku nič iného vidieť ako hrozné nešťastie.

             Pravda, manželstvo, ktoré zamýšľala uzavrieť, takým, aby ju o úctu celkom pripravilo. Decius. nakoľko bolo známo, počítaný bol do najvážnejších tried spoločenských v Ríme. Hovorilo sa v Jeruzaleme, že je jediným synom a že jeho otec má skvelú vilu (letohrádok) neďaleko takzvanej svätej cesty a že jeho rodina patrí k menším patricijským rodinám v.o svetovom meste.

            No, náš mladý obchodník pozeral na to s iného, vyššieho stanoviska. Uňho padaly na vážky oveľa závažnejšie okolnosti ako mienenie alebo úsudky sveta. To, že dcéra izraelská, ktorá bola vychovaná v prísnom plnení zákona, ktorá zaujímala závideniahodné postavenie v spoločnosti, ktorej otec a neskôr brat povoľoval, čo len chcela, ba čo si len zažiadala, že dievča, tešiace sa všetkým takýmto výhodám, jednako zabudlo na židovské podanie a na výslovný zákon Mojžiša, Lazara veľmi zarmútilo. Tento zármutok bol by mu neznesiteľným býval, keby práve v tom čase iné myšlienky neboly jeho ducha značne zamestnávaly a keby neboly odvracaly jeho pozornosť aj inde. Nemohol zabudnúť na divotvorcu z. Kány, hoci predtucha veľkého nešťastia, ktoré Máriu postihnúc. veľmi ho prenasledovala.

            Poznal nestálosť Rimanov, ako aj opovrhnutie, v akom mali jeho národ. Nemal ani záruku, či Decius, ktorý bol dosť podlým za jeho neprítomnosti odviesť mu sestru, nezamýšľal vstúpiť s ňou do takzvaného „manželstva zo zvyknutia", podľa ktorého mohol ju opustiť, akonáhle sa jej pôvabov nasýtil? A keby uzavrel s ňou sňatok podľa zákona rímskeho i najvážnejšie, či ten zákon nepripúšťal rozvod za trošku peňazí úradníkom?

            No, jednako úfal, i proti svojmu presvedčeniu, že to nešťastie Máriu nestihne. A ak by ju stihlo, aký to bude mať účinok na ňu? Berúc do povahy jej zvláštnu povahu a nestálosť, jej nespokojného ducha, túžiaceho stále po čomsi, čo sa dosiahnuť nedá, nespokojného s prítomným stavom a povinnosťami už nastalými, bál sa o jej budúcnosť, ak by ten vojak len falošnú hra s ňou hral. Vedel, že Máriino srdce má v sebe veľa dobrého, nebol spolu presvedčený, že to srdce mohlo by ju usviesť k páchaniu vecí najhorších, najmrzutejších, keby jej boji krivdené alebo keby bola bývala sklamaná. A jeho obi' vy sa, bohužiaľ, splnily!

            Keď čas, ktorý Pilát svojmu miláčkovi povolil, vypršal, Decius znovu sa objavil v Jeruzaleme.

—        A čo robí tvoja židovská Hébé? — spýtal sa hr Pilát, keď sa prvý raz sišli.

—        Strávili sme svoje medové týždne v Tiberiade. Stálo ma to dosť námahy, kým som ju presvedčil, že naše svadobné obrady, aspoň tie, aké som jej ja zaopatril, totižto húf speváčiek a pochodňový sprievod, úplne by vyhovely tak cisárovi ako i jej bratovi. No, onedlho začal ten „blázon" uplatňovať svoju povahu, a ja ...

—        Blázon? — prerušil ho Pilát prekvapene. — Ale, čo sa vlastne divím? Ako si sa za krátky čas zmenil, ty nestály?

—        Vznešený prokurátor! — povedal Decius, — hruška niekedy zdá sa vábnejšou a chutnejšou, keď visí zrelá na stopke, ako v ústach. Keď som jej pred týždňom oznámil, že sa musím, keďže čas mojej dovolenky uplynul, do Jeruzalema vrátiť, aby som prevzal velenie, bola celá bez seba od radosti nad tým. Začala uvažovať, v ktorom z domov jej bohatého brata sa ubytujeme a ako si byt zariadime. Keby sa jej plány boly-uskutočnily, isto by sa jej brat stal oveľa chudobnejším, ako je dnes. Mala ti skutočne kniežacie chúťky!

—        No, ďalej! Čo bolo ďalej? — spýtal sa Pilát, keď Decius zamĺkol.

—        Ale, keď som ju upozornil, že mi nebude možne mimo posádky bývať, a keď som jej povedal, že bude pre ňu výhodnejšie, keď ostane v Tiberiade, na Jupitera, čo tá robila!

            Pilát sa rozosmial.

            Vedel som, že tie krásne ako trnky čierne židovkine oči sú náruživej povahy, ale keby si to bol videl! Bola skutočne krásna vo svojej zúrivosti, ako rozbesnená lvica! Myslel som, že ma zabije svojou drahocennou dýkou, ktorú mala za pásom. Celá rozzúrená začala sa pripravovať na cestu do svojho zámočku v Magdale. Odobral som sa za ňou, ale ani ma len k sebe nepripustila. Teraz je tam. Hovorí sa, že vedie tam kráľovský dom.

            Decius chvíľu mlčky o čomsi uvažoval, pohládzajúc si svoje starostlivé opatrované fúzy. Pilát ho pozoroval s usmievavou tvárou. Mal preň rozkaz od cisára, ale nevedel, ako sa mu ním teraz zavďačí. Bolo jasné, že Decius myslí na Máriu, lebo trhanými výrazmi nahlas začal vyslovovať svoje myšlienky: — Krásna! — Pravá Medea [17] ) vo svojom hneve! — Veru tragicky krásna! — Je mi skutočne ľúto, že som ju ztratil, ach, skutočne ľúto! — Môžem dať jej bratovi zadosťučinenie alebo ho s cesty odpratať, keby ma priveľmi obťažoval! — Krajších očí som, na Jupitera, nevidel! — Ale to vieš, že ju sem do posádky nemôžem priviesť ...

            Nie je treba, aby si sa, milý Decius, k vôli jej bratovi alebo nej trápil, lebo prišiel cisársky rozkaz, ktorý všetko urovná. Si povolaný do Ríma, aby si prevzal velenie jednej legie. [18] )

            Pilát podal mu zapečatený závitok, ktorého obsah mu bol známy z listu jemu poslaného. Decius, keď zaprel cisársku pečať, vzdal jej česť. Prečítajúc list, složil "ho a schoval za pás.

            Máš pravdu, priateľu, — povedal potom, — to mi cestu urovnáva. Nemôžem tú židovku so sebou do Ríma vziať, nech je akákoľvek bohatá a krásna. Ale vo svojej zlosti bola jednako veľká!

            A čo Maria? Bola sklamaná a vo svojom srdci roztrpčená, hanbila sa do Betánie vrátiť. Túžila po smierení s bratom a sestrou, ale necítila v sebe dostatočnej sily o to sa pokúsiť. Nebála sa, ale skôr vzdorovité opovrhovala zlostnými pohľadmi, ktorými by ju všetci, čo jej historku poznajú, stíhali. To dobre vedela, a preto chcejúc-nechcejúc musela v prvých chvíľach svojej opustenosti a svojho nešťastia uznať, že sa nemôže hneď vrátiť do domu, v ktorom svoje detinstvo prežila.

            Spomenula si na svoj majetok v Magdale a presťahovala sa ta. Ale namiesto toho, aby tam žila v ústraní a pripravovala sa na získanie si odpustenia bratovho, dosiahla pravého opaku. Ak nemala prv pokoja, teraz sa tento nepokoj zdvojnásobil. Dokoran otvorila dvere svojho domu každému, kto len chcel za jej stôl zasadnúť. Priamo márnivé hostiny dávala kadejakým ľuďom z mesta, povestného hýrivosťou a roztopašnosťou jeho obyvateľov.

            Silné povahy nezostávajú na polceste. Maria vyhľadávala všemožné rozčúlenie. Nasýtiac sa nočných hostín so všetkou ich márnosťou, začala vyhľadávať zábavy a vybúrenie mimo domu. Tiberias ležala len niekoľko míľ na juh od Magdaly, kým na severe boly mesta Betsaida v Kafarnaum a Korozaim. Do tých miest teraz často chodievala, ba raz či dva razy i do Jeruzalema sa opovážila prísť.

            Jedného dňa Maria prišla z Magdaly do Betsaidy svojím obvyklým sprievodom. Jej príchod do toho mesta, na severnom pobreží jazera Tiberiadského ležiacom podobal sa temer kráľovskému sprievodu, a vyvolal neobvyklý rozruch i medzi nemravným obyvateľstvom toho mesta. Tam sa dozvedela, že veľký prorok, o ktorom v tom čase všade hovorili, káže na brehu jazera medzi Betsaídou a Kafarnaumom. Oslavovanie jej stálych spoločníkov začalo ju už unúvať. Zatúžila po novom vzrušení. Zaumienila si, že zájde k trávnatým brehom toho jazera a vypočuje toho proroka. Pobaví sa trošku, a kecľ nie, nuž aspoň bude sa môcť pochváliť tam shromažde-ným zástupom svojou nádherou.

            Rozkázala, aby jej nosítka pripravili. Aby azda slnečné lúče alebo vietor neublížil jej tvári, mala ju zamaľovanú. Obočie a mihalnice mala olovom začiernené, líca na červeno zafarbené. Namiesto koni, ktoré jej nosítka nosievali, kázala dvom numidským trpaslíkom, s hlavami, ramenami a plecami obrov chytiť nosítka.

            Keď Maria došla ku lúčinke, kde prorok k zástupom hovoril, bolo po tretej hodine odpoludnia. Mnoho sto Galilejčanov bolo shromaždené na brehu jazera. Veľký prorok stál na vyvýšenom mieste, ovládajúc svojím zrakom všetky tváre naň hľadiace. Pri ňom boli jeho učeníci. Traja alebo štyria stáli za ním, kým ostatní, ako väčšina poslucháčov, sedeli pred ním v tráve. Na okraji zástupu bolo vidieť vozy s ľuďmi a početných jazdcov. Maria, aby vzbudila pozornosť, kázala, aby ju až do prostriedku vniesli. Azda je zbytočné dokladať, že tým vzbudila v radoch poslucháčov, ktorí sa hnevlivo na ňu ohliadali, veľkú výtržnosť. Iní zasa, okúzlení jej krásou a nádherou výstroja, prestali počúvať proroka.

            Galilejský učiteľ rozprával ďalej, akoby ani nosítka, ktoré asi na 30 krokov pred ním na zem položili, ani dámu v nich nevidel. Máriu jeho slová zprvu veľmi nezaujímaly. Kdeže by! No, zrazu dychtivé začala pozor dávať na jeho slová, a čím ďalej, tým viacej ju zaujímala novota jeho myšlienok.

            V tom však prorok na chvíľku zamíkol. Maria pozrela hore, aby zvedeia, prečo prestal hovoriť. A tu stretol sa jej pohľad s Ježišovým. Z jeho oču hľadela na ňu jasná výčitka, ale spolu i nepochopiteľná láskavosť. Celá sa zatriasla ... V duši sa jej rozbrieždilo. Zaliala ju veľká vlna ľútosti. Znovu pozrela veľkému prorokovi do tvári. Obávala sa, že z nej vyčíta svoje odsúdenie. Ale nie; všetko z nej hlásalo lásku, súcit a pozvanie k pokániu. No, vo svetle jedinkého jeho pohľadu s hrôzou spozorovala, hoci prorok ani slova k nej neprehovoril, po akej šikmej ceste kráčala. Jediný ten pohľad útrpnej lásky ju celkom premenil.

— Nazad, nazad! Do Betsaidy! — zvolala k nosičom. — Rýchle! Nech niekto beží napred kone pripraviť. Hneď odídem do Magdaly.

            A keď záclonky stiahla, hneď začala so seba stŕhať všetku parádu. Po nastavšom pokoji, jej odchodom prerušenom, Ježiš znovu sa ujal slova a kázal až do večera.

XVI. Návrat.

            Zima pominula; prišiel mesiac Nisan so smiechom potôčkov a čvrlikaním milujúcich sa vtákov. Mandlovníky akoby polial červenou záplavou voňavých plátkov, kým na jabloniach v záhradách belely sa kvety sťa snehové chĺpky. Polia a priekopy pri cestách jarabely sa kvietim a dýchaly ľúbeznou vôňou. Slivky boly zaplavené bielymi kvetmi. Zem bola pokrytá kobercom šťavnatej zelene. Vzduchom niesol sa lahodný vánok jara, lákajúci ľudí von z domu.

            Bolo sobotné odpoludnie. Lazar s Martou odobrali sa na služby Božie do betanskej modlitebnice. Od svojho stretnutia sa s veľkým prorokom Sirov syn bol ešte horlivejším v službe Božej. Akýsi vnútorný hlas mu oznamoval, že to bude príjemné prorokovi.

            Zaopatril si nové Mesusah, čiže pošvu filakternú. Skladala sa z úzkeho, podlhovatého prúžku pergamenového s osnovami Písiem Svätých, ktoré sám vlastnoručne prepísal zo 6. a 11. hlavy piatej knihy Mojžišovej. Ten prúžok uzavretý bol v skrinke z drahého kovu, ktorá zavesená bola na dverách domu. Domáci a príbuzní vchádzajúc a vychádzajúc dotýkali sa úctivo „Mesusy", vyslovujúc pritom žehnanie. Bola to akási pamiatka na zachránenie pred smrtiacim mečom anjela v Egypte. Tejto filakternej pošve preukazovali najväčšiu úctivosť. Kabala, tajomné učenie židovských podaní hovorí, že ak len na lakeť je od „Mesusy" prach alebo špina, 365 diablov sa do domu priženie.

            Pri návšteve služieb Božích y modlitebnici Lazar nosil obyčajne tefillim alebo filakterie na ľavom rameni pri srdci a na čele upevnené. Boly to kožené kapsičky s pergamenom, obsahujúce výňatky z 13. hlavy druhej a zo 6. a 11. hlavy piatej knihy Mojžišovej. Na čele bývalo štvoro takých lístkov. A tefillim uväzovalo sa štyrmi remienkami, ktoré okolo ramena boly sedem rázy okrútené.

            Hoci Lazar veril v nazaretského proroka, jednako nemal v tom čase ani najmenšieho tušenia, že tento Ježiš o niekoľko rokov zruší židovskú bohoslužbu. Preto si myslel, že ctí toho, v ktorého ako Boha veril, bedlivým konaním všetkých obradov židovských. S touto jeho zbožnosťou sdružená bola nádej, že Boh vnukne jeho sestre myšlienku, aby sa vrátila. Za to sa často a vrúcne modlieval. Preto i pravidelne prítomný býval pri skutočne krásnych bohoslužbách v betanskej modlitebnici.

            A kým sa Lazar s Martou pomaly domov vracali s modlitebnice, opakovali si slová dobrorečenia: — „Osvecuj oči naše v zákone tvojom; sdruž srdcia naše, aby sme ta milovali a báli sa svätého mena tvojho, a nebudeme zahanbení na veky."

—        Kiežby sa naša sestra bola riadila duchom našej modlitby! — povzdychol si smutne Lazar.

—        Nermúť sa priveľmi, — povedala Marta, — ty vieš, že nás Maria posiaľ miluje. Veď sa ona zasa vráti k nám.

—        Či to naozaj myslíš, ty tešiteľka?

—        Iste, a veľký prorok, ktorý k nám onedlho zavíta, ako nám jeho posol oznámil, odpustí jej, ak je Bohom, ako ty hovoríš.

—        Bolo by mi haňbou mať ju u seba, keď Svätý príde, — povedal na to Lazar.

—        Nie, mýliš sa, — odpovedala Marta. — Ak je Bohom skutočne, povedz, či nebude mať s ňou sľutovania? Ó, keby už tu bola! Tvoj posledný posol k nej vypravený...

—        Bol prijatý už vľúdnejšie, ako jeho predchodca. Posledne bol v Magdale Zamlech. Uisťoval ma, že na tvári Máriinej vditeľné sú teraz znaky zármutku. Nenašiel tam už nijakých hostí, a Amar už píše, že prestalo nesmyselné rozhadzovanie a nočné hostiny.

—        Keby ju Boh našich otcov a ten veľký prorok, v ktorého ja už tiež akosi verím, domov priviedol! — povedala Marta.

—        Ó, sestra, akú radosť pôsobíš môjmu srdcu! Keď ho uvidíš, isto uveríš v neho. O teba sa, moja drahá Marta, nebojím. Tebe treba len raz uzrieť jeho kráľovskú postavu a podívať sa do jeho podivných očú.

—        Dúfam, že to tak bude, — povedala na to Marta vážne, lebo i ona cítila akúsi prázdnotu vo svojom srdci.

            Bol jeden z tých snivých východných letných večerov, ktoré ľudí pod šíre nebo priamo vyháňajú. Ani Lazar so sestrou nemohli jeho kúzlu odolať. Uchýlili sa do „impluvia", kde dýchali svieži vzduch, presýtený vôňou ranných ruží, v nádobách okolo vodometu rozostavených.

            Rozkázali, aby im večeru prestreli na dvore, s ktorého bolo vidieť do záhrady a na kopce, za ňou sa vypínajúce. Posedeli si; dosť dlho pri večeri. Mesiac rozlieval vôkol svoj striebristý jas, činiac viditeľnými vzdialené predmety. Najmä bil do očú obielený hrob Sirov.

            Lazar, nemysliac na nič určitého, hľadel k hrobke, keď naraz uzrel mihnúť sa popred obielenú stenu akúsi postavu. Myslel si, že to tam niekto z domácich ľudí sbiera zeleninu k zajtrajšiemu obedu, alebo že niekto z betanských chudobných, ktorým vždy ostávaly zadné dvierka otvorené, v záhrade vypomáha, a tak Lazar nevenoval veľkej pozornosti tomu zjavu.

            I Marta zazrela postavu. Čakala, že sa brat o tom zmieni. Ale keď Lazar nič nehovoril, ozvala sa ona: — Či si nevidel nikoho v záhrade?

—        Bude to nejaká chudobná osoba z mestečka. Neobťažuj ju, Marta! Nech sa nasýti z našej hojnosti.

            Za ten čas, čo tak hovorili, prišla tá postava až do „impluvia". Kto to bol, nemohli poznať. Dlhé pocestné rúcho zakrývalo jej tvár, z ktorej bolo vidieť len oči a kúsok čela, na ktorom sa blyšťaly obvyklé zlaté pliešky.

            Lazar vstal. Zlostil sa trošku. Bolo to niečo neobvyklého, že cudzia osoba, hoci to nebolo spojené s nijakou ťažkosťou, opovážila sa vniknúť až do domáceho ústrania. Zakuklená osoba sa blížila. Ktokoľvek to bol, Lazar videl, ako sa celá trasie rozčúlením.

—        Bol by to..., začal Sirov syn, ale s odpornou hrôzou sklamania započatej vety nedokončil.

—        Lazar, brat môj! Či smiem úfať, že ma prijmeš?

—        Maria, Maria! Ó, moja drahá! — skríkla Marta a rozbehnúc ea objala svoju sestru, pokrývajúc bozkami Jej ruky a čelo, plačúc a smejúc sa spolu.

            Lazar od pohnutia nemohol slova prehovoriť.

XVII. Schôdzka.

            Šťastie zavládlo teraz v Betánii. Maria vedela, že jej brat a sestra odpustili. Lazar vo svojej známej láskavosti nič sa nevyzvedal, nechcejúc rozjatrovať rany v srdci Máriinom. Dosť sa dozvedel od Jozefa z Arimatie a od Nikodéma, čo jeho sestra v poslednom čase vyvádzala.

            Pred svojím odchodom Maria nič nepočula od Lazara o obdivuhodnom prorokov", lebo vracal sa so svojej pamätnej cesty na severe práve tej noci, ktorej ona z Betánie utekala. Často síce počula brata rozprávať o chlapcovi z Nazaretu, ktorého korunovania ružami za kráľa bol svedkom, a často sa za lepších dní pripojovala k jeho mienke, že azda ten chlapec je zasľúbeným Mesiášom. Len teraz, po svojom návrate, dozvedela sa od brata, ktorý znovu a znovu hovoril o svojich zkúsenostiach v Káne, o premenení vody na víno, že ten Divotvorca je totožný s nazaretským chlapcom, -ale ona sama ani slovom nespomenula ani bratovi ani sestre o tom láskyplnom pohľade, ktorým na ňu pozrel ten istý prorok pri Genezaretskom jazere.

            Zkúsenosť bratova a jej vlastná prenikala ju hrôzou. Ó. ak je ten prorok skutočne vyvoleným Božím, či ju bude môcť vytrhnúť z kalu a smútku, do ktorého padla? Dúfala a túžila, sama nevediac po čom. Čiaša rozkoše premenila sa jej v kalich trpkosti. Či nebude môcť ten, ktorý až do najtajnejších záhybov duše jej nahliadol, dať jej útechu? Boh. toho si bola dobre vedomá, pozerá na ňu s neúprosnou prísnosťou. Netrúfala si k nemu pozdvihnúť svoj zrak a prosiť ho o odpustenie a sľutovanie. Či nebol Jehovah Boh hnevlivý, rýchly v trestaní a zničení hriešnika? Ale, ak Ježiš, v ktorého božstve brat tak pevne verí, príde a dokáže, že je Bohom, či nebude môcť dúfať od neho Odpustenia a pokoja? Či už pre ňu mnoho neučinil? Jediný sľutovný, láskyplný pohľad jeho očú zastavil ju na šialenej ceste. Teraz bolo jej nešťastné srdce prázdne. Cítila, žeby veľmi vedela milovať toho, kto by vedel vyhovieť jej duši a stíšiť nepokoj jej srdca. Celá jej prirodzenosť hlasne volala po niekom, koho by mohla milovať, na koho by mohla preniesť všetku svoju lásku.

            Kto vie, — opakovala si znovu a znovu. — či nebude môcť ten veľký prorok ukojiť túžby môjho srdca? Či neozýva sa teraz celé Judsko a Samarsko chválou jeho činov? Či som ja sama nevidela jeho moc, či som ju sama nepocítila? Skutočne musí byť Bohom, kto takú moc má! Či nehovoria zprávv, že všetky zázraky, ktoré koná, činí preto, aby zmiernil nešťastia a biedy a zahnal bôľ a smútok zo sŕdc ľudských?

            Spomenula si. že pred dvoma dňami šli cez Betániu dvaja slepí, potulní žobráci, ktorých za svojho pobytu v Magdale živila, spievajúc a chváliac Boha a toho veľkého proroka za to, že im vrátil zrak. Poberali sa tadiaľto do Jeruzalema, aby v chráme priniesli obetu vďaky. Či ten, ktorého srdce pohnuté bolo všeliakou biedou ľudskou, nebude mať sľutovania s jej biedou a neoddiali od nej zármutok, ktorý kalí jej život? Keď má toľkú útrpnosť s bôľom duševným? Ach. čo by mohol učiniť, keby sa mohla s ním ešte raz stretnúť!

            Úprimná bola teda jej radosť, hoci ju nevyjavila, keď sa od Lazara dozvedela, že veľký Divotvorca smeruje k Jeruzalemu a že o niekoľko dní zavíta so svojimi Učeníkmi do Betánie. Zvláštny posol upovedomil Lazara, že Ježiš, ako mu sľúbil, k nemu príde a v jeho dome za čas ostane.

            Od tej chvíľky, čo Lazarovi to oznámili, až do príchodu vzácneho hosťa, Lazar po tri dni s radosťou ho očakával. Na tú návštevu myslel vo dne, ňou zaoberal sa v noci. Vo dne počítal hodiny, koľko ich ešte uplynie do tej chvíle. I záhrada a háje, i rieka a more mueely mať svoj podiel a prispieť k zásobeniu stola. Celý dom bol vyriadený a čerstvým chvojím vyzdobený. Stĺpy preddomia stály v záplave vencov. Mnoho zvláštnych lámp bolo na dvore zavesené a nádoby s kvetúcimi krami ružovými vyetriedaly sa s kvetináčmi menšími, objímajúc impluvium.

            Lazar na počesť proroka pozval viacej hostí. Jozef z Arimatie sľúbil, že isto príde. Shovorčivý a pochybovačný Nikodém tiež sa prisľúbil. Povedal, že má mnoho otázok pripravených pre proroka, ale že pochybuje, či bude vedieť na ne odpovedať. Marta, ktorej pripadla starosť o pohostenie, pribrala si na pomoc Miriamu, dcéru Zadiela Ben Izraela. Brat zanedbával svoj obchod. A či nešlo o dôležitejšiu udalosť, ako o zarábanie peňazí? Zamlech, syn arabského šejka, poverený bol vedením obchodu v Jeruzaleme. Pathira úpenlive prosil, aby mu dovolili zostať v Betánii, keď veľký prorok ta zavíta, že mu to Lazar nemohol odoprieť.

            Keď sa dom začal hosťami napĺňať, Maria musela zniesť nejedon opovržlivý úškľabok, ľadový pohľad. Keď pri nakupovaní rozličných potrieb k pohosteniu velikého proroka v Jeruzaleme stretla sa so svojimi bývalými družkami, nechcely sa tieto k nej priznať, ba mnohí z nich priamo sa jej vyhly. Jedinú výnimku v tomto činila Miriam. Maria a dcéra Zadielova poznaly sa o" detinstva.

            No, nemyslime si, že tí naoko počestní obyvatelia jeruzalemskí najväčšiu vinu Máriinu videli v prestúpení mravného zákona, — lebo v tomto ohľade ľudia hotoví sú nie jedno, ale hneď obe oči zažmúriť, — ale v tom, " urazila verejnú slušnosť. To svet nikdy neodpustí. Máriino postavenie bolo teda trápne, a keby nebolo bývalo láskavosti citlivej Miriamy a lásky sestrinej, bolo by priamo neznesiteľným bývalo, lebo čím viacej sa blížila hodina návštevy, tým viacej rástlo nepriateľské smýšľanie proti nej.

            Konečne tretieho dňa slnko skláňalo sa k západu. Ježiša očakávali v tento deň pred západom slnka. Hospodár dal rozostaviť hliadky pozdĺž cesty do Jericha vedúcej, aby ho bez meškania upovedomily o príchode prorokovom. Rodina a hostia spokojne čakali v izbách na znak, ohlasujúci príchod veľkého proroka. Naraz Lazar začul prvý výkrik z diaľky na ceste. A ten výkrik letel od úst k ústam rozostavených hliadok, až hostia začuli pred zámočkom volanie: — „Veľký prorok sa blíži!"

            Lazar a Marta, Miriam a Maria, ktorá sa celá triasla od rozčúlenia a neurčitej nádeje, Jozef a Nikodém vyšli k hlavnej bráne zámočku, aby vzdali návštevníkovi patričné privítanie. Stali si na kamenný schod asi na krok či dva nad chodníkom, s cesty vedúcom. S Ježišom prichádzalo 12 alebo 20 osôb. Súc ešte od zámočku na kúsok cesty, obrátil sa Ježiš k sprevádzajúcim ho a väčšinu z nich poslal do Jeruzalema, ponechajúc pri sebe len troch, ktorí zdali sa byť mu bližšími a ktorí mu boli zvlášť oddaní. Boli to Jakub a Ján, oba z Betsaidy, a trošku mrzuto vypadajúci muž vážnej tvári a prudkej Povahy. To bol Peter, ktorý vedľa Majstra zaujímal vo sbore jeho učeníkov prvé miesto.

            Ježiš, oniečo v predu pred troma svojimi sprievodcami. zamieril pomaly s cesty k domu; tí, ktorí na schode stáli, nespúšťali s neho očú. Príchod veľkého Divotvorcu. ktorého chýrom plná bola celá krajina, rozlične Pôsobil na čakajúcich. Jozef z Arimatie bol rozčúlený, ako bolo vidieť z pohybovania jeho rtov a trasenia Jeho dlhej brady. Nikodém zas ztratil výrečnosť; zrazu °Pustila ho pamäť, tak že si nijako nemohol spomenúť na priliehavý citát z Mišny. Mimovoľne mihanie jeho očú svedčilo, že jeho myseľ je veľmi vzrušená.

            Lazarova tvár horela od radostného rozčúlenia a oddanej úcty. Marta, nie menej dojatá, pozorovala bokom svojho brata. Konečne, nemôžuc ovládať svoje pohnutie, povedala, kým jej slzy po tvári tiekly: — Ó. isto je on Boh! Verim! Verím! — Na tie slová záblesk radosti vyšľahol z očú Lazarových.

            Miriam horlivo pozorovala blížiaceho sa veľkého učiteľa. I ona mala svoje nádeje Čo očakávala? Naraz zasvieti ly sa radostne i jej oči. Poznala tušením lásky v Ježišovi hosťa svojho otca, ktorý pred rokmi tak múdre rozprával sa s učenými mužmi v chráme a ktorý jej dal ten pozoruhodný sľub. Lazar v Káne nepoznal hneď v prorokovi chlapca z Nazaretu. No. Miriam svojou ženskou bvstrosťou hneď spoznala hosťa svojho otca. Srdce jej prudko bilo. a aby jeho tlkot trošku zmiernila, pritisla si ruky na prsia.

            Jedna osoba sa nazad utiahla. Maria musela sa oprieť o dvere. Sopnuté ruky mala spustené akoby ku poníženej, dojemnej prosbe. Jej krásne vlasy, vypadnuvšie zpod turbanu, bujne sa rozlievaly po jej ramenách. Teraz nebolo na jej tvári farbičky, ani na oboci a mihalniciach olovenej farby, ani zlatých plieškov na čele, ale nikdy nebola krajšia ako teraz vo svojej jednoduchosti a vo svojom žiali. Stopy jej duševných bojov boly nezmazateľne vryté do jej ťahov, ale veľkosť duševného bôľu nezničila jej krásu a pôvabnosť.

            Kým sa hosť pomaly blížil, čakajúci videli, že je vyššej postavy, ako väčšina mužov. Hoci teraz dlhou cestou bol unavený a preto kráčal trošku nahnutý, jednako jeho celý zjav dýchal podivuhodnou dôstojnosťou, spojenou s nikdy neochvejnou spokojnosťou. Vrchné jeho rúcho bolo vlnené, ľahko tkané, hnedej farby. Bolo cele zaprášené. Sandály na jeho nohách boly staré a silne obnosené. Priviazané ich mal k nohám remienkami. Jeho nohy boly opuchnuté a zapálené od mnohého putovania.

            Hoci jeho šat ničím nelíšil sa od šiat chudobného rudu galilejského, jednako z jeho postavy vyžiarovala velebnosť, spojená s milou blahovoľnosťou. Hlavu nemal pokrytú. Bujné gaštanové vlasy, na polovici hlavy rozčesané, vlnily sa mu po ramenách. Vidlicovite rozdelená brada bola jasnejšej farby ako vlasy; prechádzala skoro do ryšava. Čelo, hoci bolo neustále vystavené slnečnému úpalu a vetru, bolo ako alabaster biele.

            Vtedy jeho oči, ako po namáhavej pešej chôdzi, boly unavené, ale zato vyznačovaly sa neobyčajnou prenikavosťou, a keď na niekoho pozrely, veľká láska a dobrota z nich žiarila. Duša pod ich pohľadom mäkla a ochotne sa poddávala. Dobrota a pevnosť trónily mu na tvári. Pohľad jeho očú, plný nevinnosti a milostivosti, sprevádzaný bol výrazom dôstojnosti a hlbokej múdrosti. V jeho očiach zračil sa chvíľami taký smútok, že do nich hľadiacim bolo do plaču, ale smútok spolu taký, že budil predstavu nevyčerpateľnej lásky. Maria sa do nich podívala, a s radosťou videla v nich tiež odpustenie.

            Ľúbezný, milý úsmev rozlial sa po tvári Ježišovej, keď prišiel k čakajúcim ho pri vchode. Povedal: — Pokoj domu tomuto!

            Lazar, nanajvýš pohnutý, kľakol vo dverách, aby hosťa privítal. Úctivé chytil Ježišovu pravicu a keď ju k svojim rtom pritisol, povedal: — Pán môj a Boh môj! "majstre, vítam ťa pod svojou strechou!

            Ježiš ho láskavé zdvihol a potom sa na ostatných Privetive usmial. Lazar všetkých štyroch hostí uviedol do atriumu. Doniesli vodu. Pathira si vyžiadal, aby mohol sam nohy umyť veľkému učiteľovi. Keď nohy hosťov umyli a voňavou masťou namazali, hostiteľ odviedol ich hneď za stôl.

            Prítomnosť Ježišova mocne pôsobila na všetkých i na pochybovačného farizeja Nikodéma. Všetci boli uchvátení veľkou láskou k Ježišovi, tak že tá večera bola pravými hodami lásky. Srdcia v nich horely pri jeho slovách. Keď hovoril, všetci lpely na jeho rtoch a úctivé čakali odpovede na svoje mnohé a rozličné otázky ohľadom jeho úradu a zázrakov.

            Za jedenia hovorilo sa nenútene a srdečne. Raz a či dva razy dostal sa Arimatejský s Petrom do ostrejšej hádky ohľadom rázu pravého poslania veľkého učiteľa. Peter bol veľmi prudký. Vidno to bolo z jeho rečí, akonáhle začal rozprávať. Jakub a Ján viac razy sa museli usmiať jemnému pokáraniu. ktorého sa Petrovi za prihorí i vé alebo výstredné tvrdenie od Majstra dostalo. Títo dôverní priatelia Kristovi často bývali svedkami podobných výjavov, a hoci podľa želania Majstrovho preukazovali Petrovi veľkú úctu, jednako len na jeho úkor nevinne zavtipkovali, keď sa mu pokárania dostalo. Z celého Petrovho vystupovania bolo vidieť, že celé jeho srdce, všetka jeho láska patrí veľkému Divotvorcovi.

            Po večeri hostia uchýlili sa na strechu. Lazar rád by bol vedel, ako bude Ježiš na Máriu hľadieť. Napnuté pozoroval svoju sestru za jedenia. Vidiac jej úzkostlivosť, zaumienil si, že rozpovie Ježišovi jej smutnú historku. ale prišlo mu na um, že prorok, ako Boh, i tak musí všetko vedieť, a že preto bolo by zbytočné o tom mu hovoriť.

            Raz zbadal, že Ježiš sa zvlášť pozrel na Máriu. Lazár videl, že Maria, ktorá neďaleko sedela, Ježišov pohľad zachytila, silne sa začerveňala a oči na tanier pred sebou uprela. Neušlo Lazarovi, ako sa celá pri tom pohľade zatriasla.

            Maria, v očiach židov svoju vinu nenapravila, neodkajala. Preto i bratovi hostia boli k nej chladní, nevšímaví. jediná dobrosrdečná Miriam sa rozprávala s ňou pri večeri. Ináčej sedela za stolom ticho a nepozorovaná.

            Keď hostia od stola vstali, aby na strechu išli, Maria ostala v pozadí. Brat, ako hostiteľ, ukazoval spoločnosti cestu a ostatné ponechal na starosť Marte. Lazar vzal so sebou troch učeníkov Majstrových, a vyzval známejších, aby ho nasledovali; Marta mala mať na starosti Ježiša. No, Marta úmyslu bratovmu azda neporozumela a išla za ním s Jozefom a Nikodémom, a tak na dvore ostal Ježiš samotný s Máriou.

            Početné lampy na stoloch a okolo nich ešte jasne horely. Maria, preberúc sa zo svojich myšlienok, videla, že s Ježišom osamela. Nesmele, prosebne pohliadla naň.

            Oslovil ju: — Maria!

            Pri zvuku toho prenikavého, ale ľúbozvučného hlasu rýchlejšie sa rozprúdila krv v jej žilách. Z jeho hlasu zvučala sila, milota, sľutovanie a láska. Akoby vo vytržení, ani jasne nevediac, čo činí alebo čo mieni, ale pobádaná akousi neodolateľnou mocou, vstala od stola, túžobne pohliadla na Ježišvu tvár, jej oči prosily o smilovanie a odpustenie, plakaly, ako len ľudské oči plakať môžu, aby ju neodsudzoval, aby ju neopúšťal, aby ju neodvŕhal od seba, aby ju nevrhal znovu na nebezpečnú Plavbu po mori tohoto života. V tej chvíli precítila celú hrôzu svojho hriechu. Ježiš neprehovoril, keď bližšie k nemu prišla. Len pohliadol na ňu pohľadom láskavej útrpnosti a sľutovania. Maria videla ten pohľad, ale pritom všetkom vedela, že perný jeho sa otvorily, aby jej udelily milostivé odpustenie.

            Jej zranené srdce bilo láskou a ľútosťou. Verila v toho jediného pred sebou. V hĺbke svojej duše bola presvedčená, že je Boh. I vrhla sa pred ním na kolená, slova nehovoriac. Veď on pozná celé jej dejiny a porozumie jej.

            I plakala tam, kľačiac, roniac slzy ľútosti, kým sa vzlykotom celá zatriasala. A kým jej prúdy sĺz po tvári tiekly, jej srdce akoby bolo vymenené. Ľúbezný a sladký pokoj usaďoval sa v ňom. Vedela, že ju Ježiš nezavrhol, v povedomí tomto sťa nalomená trstina nebola celkom zničená. Ježiš vedel, kým bola, a jednako jej odpustil! To jej postačilo. Od tejto chvíle jej život bude ustavičnou obetou. Jej skrúšenoeť smaže jej minulosť. Ležiac na zemi, čakala na slovo, ktoré navždy donesie pokoj jej uštvanej duši. Konečne našla v Ježišovi toho, na ktorého mohla vyliať všetko bohatstvo, všetku náplň svojej milujúcej duše, duše teraz očistenej skrúšenosťou a posilnenej hrdinským predsavzatím.

—        Maria! — povedal Kristus po druhý raz.

—        Hovor, Pane a Majstre môj!

—        Odpúšťajú sa ti hriechy, lebo miluješ mnoho.

            Cítila účinok tých božských slov. Akoby velikánske,ťažké bremeno, ktoré ju tak dlho ťažilo, s nej bolo sňaté a odstránené. Čistá a nevysloviteľná radosť naplnila jej dušu. Roniac slzy radosti vstala a chytiac Pána za ruku, skropila ju dôkazmi vďačnej lásky. Všetky jej pochybnosti a obavy zmizly. Svätý a tichý mier rozhostil ea v jej duši. Účinok toho zračil sa na jej teraz žiariacej tvári, hoci sa dosiaľ triasly slzy na jej mihalniciach.

            Vo chvíli vrúcnej radosti Máriinej, kým ešte držala ruku toho, ktorý jej odpustil, vrátil sa jej brat na dvor. Spozoroval, že hlavného hosťa na streche niet, i obával, že sa dopustil nezdvorilosti. Na prvý pohľad zbada zmenu, ktorá sa s jeho sestrou stala. Udivením a vďačnosťou onemelý stál tam s roztvoreným náručím. Konečne príduc k slovu, povedal: — Pane, či ty vieš všetko?

—        Áno, a jej láska získala odpustenia.

            Ježiš a Lazar zamierili k schodom, Lazar o niečo napred, ukazujúc Majstrovi cestu. Keď so dva schody prešli, Ježiš sa obrátil, ukázal na Máriu, a povedal Lazarovi— Buď k nej láskavý a dobrý, lebo ma veľmi miluje!

            Maria stála ako vo vytržení. Vlna lásky a svetla zaplavila jej dušu. Jej tvár bola trošku pozdvihnutá. Ruky mala složené a držala ich pod bradou. Mesačné svetlo padalo plným jasom na jej krásne líca, jeho lúče menily na diamanty ostatky slz na jej mihalniciach a ihraiy sa s jej rozpustenými vlasmi. Kým jej srdce div nepuklo novými dojmami, stála tam táto veľká kajúcnica lásky pre všetky budúce veky, na prahu dráhy, ktorá bola zázrakom pre pokolenie ľudské.

            Betanskí obyvatelia boli plní lásky k veľkému prorokovi. I Šimon Malomocný, sused Lazarov, pozval Ježiša, aby s ním stoloval. Lazar a traja učeníci išli ta spolu a Pánom. Okrem brata nevedel nikto o tom, že Ježiš Márii odpustil, a preto ostatní hostia v dome Lazarovom i naďalej chladní boli k nej a vyhýbali sa jej. No, ona si teraz nebrala k srdcu chladných pohľadov a úškľabkov iných. Myslela len na to, ako by poctila veľkého proroka, ktorý sa tak láskavé k nej zachoval.

            Kým Ježiš sedel za stolom v dome Šimonovom, Maria spokojne vstúpila do hodovnej siene a zastala za ľahátkom, na ktorom Kristus odpočíval. Jej duša naplnená bola mocným pohnutím. Slzy ako hrachy tiekly jej z očú na nohy toho, ktorý večer pred tým shliadol na nu s toľkou láskou. Posiaľ mali ju za verejnú hriešnicu a nebolo jej tajné, že jej prítomnosť vysvetľovať si budú za opovážlivé votrenie sa do domu Šimonovho. No, vďačnosť k prorokovi učinila ju smelou. Bola ochotná zniesť Poníženie od Šimona, ktorý zaiste, akonáhle ju uzrie, vyčíta jej, ako sa opovážila k nemu vnísť.

            Vzácna vôňa masti, ktorou pomazala hlavu Kristovu, rozíduc sa po celej miestnosti, upozornila na ňu hostí. Vzdychla si spokojne, keď spozorovala, že jej čin bol veľkému prorokovi milý. Sotva počula šomranie mnohých, ako i slávnu výpoveď Ježišovu: — „Veru, povedám vám, kdekoľvek kázať sa bude toto evanjelium po celom svete, povie sa na jej pamiatku i to, čo ona spravila." — Celá jej bytosť, život, všetko myslenie a dychtenie, všetka jej nepomíňajúca sa láska patrily tomu Veľkému tu pred ňou. Znovu padla k nohám veľkého Odpúšťajúceho, kým ju on verejne rozhrešoval: — „Odpúšťajú sa ti hriechy!" — A keď vstala ospravodlivená a očistená pred svojimi príbuznými a súsedmi, srdce jej prekypovalo takou vďačnosťou a láskou, že div sa jej nerozskočilo. Pokojne posbierala črepy alabastrovej nádoby a ukryjúc ich do svojho závoja, odišla, nevšímajúc si hnevlivých pohľadov a šomrania mrziacich sa hostí. Láska učinila ju smelou. Táto láska mala byť bolestne ranená v nasledujúcich dňoch.

XVIII. Lazar.

            Kristus ostal niekoľko dní v dome toho, ktorého nazval svojím priateľom. Za ten šťastný čas rodina Lazarova veľa počula o kráľovstve, ktoré Mesiáš mal založiť.

            Za tichých večerov na streche alebo besedovania okolo vodometu na dvore Ježiš svojmu priateľovi vykladal, že kráľovstvo toto nebude povahy a rázu svetského panstva, ale vlády nad ľudskými dušami. Nové učenie lásky že má byť svetu zvestované.

            Maria denne pila veľkými dúškami z tej lásky. Nikdy dobrovoľne nechýbala vo spoločnosti Ježišovej, ale dychtivé počúvala slová, ktoré z jeho úst vychádzaly. .Akýsi druh svätej dôvernosti zavládol medzi členmi rodiny a ich božským hosťom.

            Kristus čítal v srdciach všetkých. V Lazarovej videl krásnu jednoduchosť a priamosť mužnej povahy a veľmi ho miloval. Lazar, ktorému bol v týchto dňoch zjavený nový svet, tú lásku vrúcno opakoval. Osvojil si trošku toho ducha lásky a sebaobetavosti, ktorého veľký učiteľ svojim nasledovníkom vlieval. Neraz vyslovil za tej návštevy žiadosť, ktorú najprv v Káne predniesol, aby mu bolo dovolené Krista nasledovať na jeho cestách. No, zasa odoprel mu to Ježiš slovami, ktoré mu boly tajomstvom: — Nemôžeš teraz, Lazar, so mnou ísť, ale skrze teba veľmi oslávený bude Boh.

            Lazar sa podvolil a už viacej o to nežiadal. vnasledujúcich mesiacoch neraz uvažoval o tejto tajomnej výpovedi Pánovej, nemajúc ani tušenia o zvláštnom a ojedinelom poznaní, ktorého sa mu malo raz dostať.

            Poslušný vôli toho, v ktorého ako Boha veril, ostal teda spokojne doma, bedliac na domáce hospodárstvo a obchod. Mnohí z jeho známych v Jeruzaleme vedeli, že mal vo svojom betanskom dome Ježiša za hosťa. Často sa spytovali na podrobnosti tej návštevy a či sa za uej nejaký zázrak udal. No, on len zriedka odpovedal na také otázky.

            Sirov syn videl v obrátení Máriinom veľký zázrak, ale nezmienil sa o tom pred svojimi priateľmi, lak sa stalo, že verejnosť nič nevedela o zmene jej srdca. A ona si nežiadala, aby sa ľudia o tom dozvedeli, jej stačila radosť, že je jej odpustené. O to, čo ľudia o nej hovoria, teraz nestarala.

            Náš mladý obchodník pilne sbieral zprávy, ktoré sa mohol dozvedieť od kupcov, ktorí k nemu do krámu prichádzali. Sotva kedy panovalo v Jeruzaleme toľké vzrušenie, ako keď ta prišla zpráva o vzkriesení mládenca naimského. Vzkriesenie dcéry Jairovej tiež vyvolalo veľké podivenie. Meno Ježišovo bolo na rtoch všetkých. Niektorí pochybovali o pravdivosti týchto zpráv, lebo boly neuveriteľné. Mnohí z kňazov pripisovali to kúzlom a čaráni. V celom Judsku, ale najmä v Jeruzaleme, mienky ea rozchádzaly. Maria, Marta a ich brat sa radovali.

            Asi v polovici druhého roku verejného pôsobenia Ježišovho Lazar s hrôzou pozoroval vzmáhajúce sa nepriateľstvo proti Ježišovi, ktoré na javo dávali vlivní židia, ale najmä farizeji a mnohí z chrámových kňazov. Čistá duša Lazarova nemohla pochopiť, prečo sa tí ľudia stavajú na odpor tomu, ktorý, kadiaľ len chodil, všade dobre činil. Nech už boly pohnútky akékoľvek, toľko bolo isté, že prorokovi hrozí nebezpečenstvo. Tou mierou, akou ho miloval a ctil, rástly jeho obavy oň.

            Súc temer stále v Betánii v tých dňoch a ponechávajúc vedenie obchodu spoľahlivým rukám, Lazar venoval sa svojmu zamilovanému zamestnaniu: s najväčšou svedomítosťou prepisoval pre chudobnejších modlitbový zákon. Bola to práca unavujúca a vysilujúca.

            Na slávnosť posvätenia chrámu, v decembri druhého roku verejného pôsobenia Kristovho, sprevádzal Krista Lazar do svätyne. Kým tam boli, nemálo pomiatlo Mirovho syna a neobyčajne ho rozčúlilo, keď počul proroka hovoriť o svojej smrti. Povedal tým, ktorí sa okolo neho shromaždili, že chce, ako dobrý pastier, položiť život svoj za ovce svoje. A aby si azda jeho slová inak nevysvetľovali, povedal celkom určite: — „Nikto mi život nevezme, ale ja ho položím sám od eeba, a mám moc položiť ho, a mám moc zasa ho prijať."

            Medzi tými, ktorí tieto slová počuli, nastala roztržka; jeden z rabínov pristúpil k nemu a povedal: — (,Dokedy nám budeš rozčuľovať dušu? Ak si ty Kristus, Povedz nám to otvorene."

            Ako Lazarovi tak i apoštolom sa zdalo, že teraz nadišla rozhodná chvíľa. Lazar myslel, že Divotvorca teraz celkom určite vyhlási, prečo a od koho je poslaný, a že mocou, ktorou také zázraky spôsobil, pohne všetky srdcia a mysle, aby ho ako Mesiáša uznaly, a že hneď zaujme nad nimi ako časnú tak i večnú, alebo pozemskú a duševnú vládu. Lazar celý vzrušený čakal na Kristovu odpoveď.

            Za podivuhodnej reči, v ktorej vyhlasoval Ježiš svoje božstvo, hluk, zprvu len nesúhlasu sa podobajúci, čím ďalej tým viacej sa vzmáhal. Lazar preto z tej reči mnoho nepočul. Počul len tvrdiť: — „A ja im, ovciam svojim totižto, dám život večný."

            Ďalšie slová Kristove Lazar zas nepočul pre hluk, až, pretisnúc sa k nemu bližšie, počul: — „Ja a Otec sme jedno!"

            Na toto vyhlásenie zlosť židov celkom sa rozputnala. Oborili sa naň, aby ho na kúsky roztrhali. Iní chytali kamene, aby ho nimi dobili; len obava, aby azda svojich priateľov nezranili, zadržala ich od hádzania.

            — Uteč, Majstre, uteč! — zvolal Lazar nanajvýš vzrušený. — Viď, ten bezhlavý ľud chce ťa pripraviť o život! Ja a tvoji verní zadržíme ho, kým im unikneš.

            Rozzúrení židia obkolesili hlúčok veriacich, aby sa zmocnili predmetu svojej zášti. Zmätok trval niekoľko minút. Keď sa trošku utíšil, Ježiša nebolo nikde vidieť.

            Keď sa Lazar toho večera sám do Betánie vracal, bol veľmi smutný a zmätený. Chcel Krista, dokiaľ nebezpečenstvo mu hrozilo, s obetovaním svojho života brániť. Ale teraz Kristus zmizol a nikto nevedel, kde sa podel. Či to malo byť ukončením všetkých tých jeho vznešených náuk? Či nezdar a konečné zmiznutie jeho maly byť výsledkom celého radu veľkých zázrakov?

            No, pritom-všetkom neztratil vieru. V hlave rojilo sa mu množstvo myšlienok, na ktoré si nevedel dať odpovede. Všetko bolo hlbokým, tmavým tajomstvom. Nemohol v prítomnom neúspechu vidieť nádej na budúce víťazstvo, ale vierolomným sa nestal. Počkal trpezlive na vysvetlenie všetkého toho, lebo Kristus isto mal svoj cieľ, keď to pripustil.

            Veľmi sa zaradoval, keď mu, ako sa k domovu blížil, naproti pribehla Maria so zprávou, že videla veľkého proroka ísť na púšť perejskú. K tomu dozvedela sa od jedného z jeho apoštolov, že púšť bude za čas miestom jeho pobytu.

            Včas ráno Lazar rozkázal, aby na dve mulice naložili potravín a vína a teplých pokrovcov, lebo bol mesiac december a noci chladné, a to všetko od dvoch verných služobníkov poslal prorokovi s odkazom, že mu pošle ešte viac, ak mieni v ústraní ostať. Bol by sám so služobníkmi k nemu išiel, keby nebol chorľavel. Strach o bezpečnosť priateľovu hrozne naň účinkoval. Sestry s hrôzou pozorovaly, že čím ďalej tým viacej slabne. Musel si ľahnúť. Ako on, tak i jeho sestry myslely, že zima je príčinou jeho choroby, a že zasa ozdravie, len čo jarné mesiace Šebath a Adar prídu. No, minul Thebeth, šebath, ba i polovica Adaru, čiže marca, ale zlepšenie neprišlo, tak že Marta začala sa ľakať. Najlepší lekári ako židovskí tak i rímski prišli k jeho lôžku. Asi v polovici mesiaca Adaru prišla prudká horúčka.

            Žiaľ Martin a Máriin bol nevysloviteľný. Jedného večera, keď pri jeho lôžku smutné a bezmocné sedely-napadlo Márii vyslať posla k ich veľkému priateľovi, ktorý sa posiaľ v Perey zdržoval.

—        Iste príde, — povedala Maria plná dobrej nádeje, — lebo veľmi miluje nášho brata.

—        Áno, sestra moja, — poznamenala na to Marta, — ten, ktorý svojím slovom toľkých uzdravil, ba i mŕtvych vzkriesil, nebude váhať prísť, keď sa dozvie, že náš brat leží na úmor chorý.

            A ešte tej noci poslali Pathiru ku Kristovi Pánovi s týmto jednoduchým odkazom: — Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý!

            Najvyššia dôvera a viera v Ježiša nedovoľovala sestrám, aby mu viacej odkazovaly okrem uvedených slov. súc presvedčené, že hneď privedú nebeského Lekára k lôžku toho, ktorého milovaly.

            Pathira sa vrátil druhého dňa ráno. Spýtaly sa ho, ako prijal Kristus ich odkaz. Možno si predstaviť ich úžas. keď sa od Egypťana dozvedely, že veľký prorok nezdal sa veľmi dojatým byť a že neponáhľa sa ich želaniu vyhovieť. Ich sklamanie bolo veľké, a stalo sa ešte trpkejším, keď videly, že brat očividome slabne. Tušily, že ak nepríde pomoc v niekoľkých hodinách, potom bude neskoro.

            A keď hodiny lenivo sa míňaly a Ježiš neprichádzal, ani posol od neho, tu ich srdcia upadaly. Bola to veľká zkúška ich viery a vernosti. Ó, keby len prišiel! A keď druhého dňa na úsvite ich brat dušu vypustil, oddaly sa veľkému žiaľu. Po celý deň až do večera, keď jeho mŕtvola bola povedľa Sira a Eucharie uložená, obe sestry boly obetami nesmierneho žiaľu.

            — Ó. keby bol Pán prišiel! Keby bol prišiel! — takto neustále lkaly a plakaly. — Ale teraz je už neskoro! Ztratily sme brata navždy!

            Znovu a znovu sa spytovaly Pathiru, ako vlastne bol Prijatý, či to maly pokladať za odrieknutie? Či mu posol predniesol jasne ich odkaz? Či si jeho mlčanie maly skladať ako sľub, že ich želaniu vyhovie? No, málo útechy čerpaly z Pathirových opakovaných odpovedí.

            Minulý tri dni a sestry nedostaly žiadnej zprávy od svojho priateľa. Početným priateľom nebolo treba tento raz robiť umelú smútočnú náladu. Žiaľ všetkých bol dosť uprimný. Najmä smútok Máriin bol veľký. Pri každej spomienke na nejaké láskavé slovo alebo čin bratov vychádzaly jej z očú prúdy slz. Marta sa ešte ako-tak potešovala. No, Maria ostávala nepotešiteľnou.

            Včas ráno piateho dňa pribehol jeden zo sluhov k Marte so zprávou, že Ježiš prichádza. Ako sa to Marta dozvedela, hneď mu vyšla naproti. Bola všetka, až žiaľné je to povedať, smútkom zohyzdená. Jej oči boly zapálené a opuchnuté od mnohého plaču. Šaty roztrhané, a hlavu mala posypanú popolom. Smútok premenil tú spokojnú a starostlivú gazdinku v zosobnenú bolesť.

            Ježiš pozrel útrpne na ňu, a čakal, či sa bude ponosovať, že tak dlho neprichádzal. Ponosa jej bola plná lásky, úprimná a prirodzená: — Pane, keby si bol tu býval, môj brat nebol by umrel!

            Tu prehovorilo úctivé a dôverné priateľstvo. No. hneď potom dodala: — Ale viem, že i teraz, o čokoľvek Boha požiadaš, Boh ti dá.

            Výraz spokojnosti objavil sa na tvári Kristovej. Po niekoľkých potešujúcich slovách položil jej Pán otázku, ktorá napriek nesmiernej bolesti a trpkému sklamaniu pohla ju k tomuto prekrásnemu vyznaniu viery: — Áno, Pane, ja eom uverila, že si ty Kristus, Syn Boha živého, ktorý si prišiel na tento svet!

            Marta odišla a pošepkala niečo Márii, ktorá doma plakala. Jej sa nemusel Pán spýtať na jej vieru. Keď prišla k nemu, padla mu k nohám a povedala mu tiež: — Pane, keby si bol tu býval, brat môj nebol by umrel.

            Jej žiaľ nad bratom bol veľký. Slzy po tvári sa jej lialy a i mnohí z jej priateľov, ktorí boli s ňou, z útrpnosti spolu s ňou plakali.

            Zo všetkých, s ktorými Kristus prišiel do styku za svojho verejného pôsobenia, nikoho nemiloval väčšmi, ako túto rodinu. Jeho ľudská útrpnosť nad ich ztratou pohla sa tak, že spolu s nimi plakal, a nikto z okolostojácich nevidel v tom nič nápadného.

            O niekoľko minút potom zmenilo sa javište žiaľu to výjav najväčšej bázne. Keď Ježiš rozkázal odvaliť kameň odo dverí hrobových, vzal na seba velebnosť, akej nikdy najbližší jeho priatelia na ňom nespozorovali. Jeho postava zdala sa rásť všemožúcnosťou v ňom sídliacou. ktorú sa chystal na javo dať. Posvätné ticho zavládlo medzi všetkými, ktorí naň hľadeli. Nikto nevedel, čo sa stane, ale mnohí očakávali čosi zázračného. Videli, ako pozdvihol oči k nebu. Jeho tvár skvela sa takou nevysloviteľnou vládou, akú na nej traja apoštolovia kedysi na hore Tábore videli. Počuli ho modliť sa k Otcovi. Nedávali veľmi pozor na slová, ktoré pri tom hovoril, lebo všetky ich smysly na seba upútala velebnosť Pánova nad životom a smrťou.

            Hlasom veľkým a veliteľským, akoby určeným preniknúť až do zásvetia, privolal Ježiš dušu do Lazarovho tela: — Lazar, poď von!

            A Ježišov priateľ hneď vyšiel z hrobu živý a zdravý, sviazaný súc obväzkami na rukách a nohách a jeho tvár obviazaná bola šatkou. Bol v záhrobí a vrátil sa odtiaľ. V jeho očiach horela jasnosť, ktorá svedčila o poznaní toho, čo leží za týmto životom. Ach, o akých divoch bol by mohol teraz Lazar rozprávať, keby bol chcel!

            Marta bola temer bez seba od rozčúlenia. Za chvíľu stála spolu s Máriou ako omráčená hrôzou nad výjavom pred nimi sa udavším. Prvá sa spamätala Maria. S výkrikom radosti rozbehla sa k bratovi a strhla mu obväzy s hlavy a s úst. Chvíľu po tom, akoby si spomenula na nejakú neodkladnú povinnosť, obrátila sa náhle, aby Ježiša zahrnula najsrdečnejšími vďakmi svojho srdca. Ale Ježiša už tam nebolo! Hneď po zázraku odišiel. Keď zadívali sa do diaľky, videli ho znovu kráčať cestou, vedúcou do púšte perejskej. Učinil ten zázrak von z mestečka, v záhrade Lazarovej.

            Lazar bol veľmi dobre známy v Jeruzaleme a zázrak videlo toľko ľudí, že ho nepriatelia Kristovi nemohli zatajiť. Ten zázrak kňazom a ostatným nepriateľom veľkého učiteľa dal bezprostrednú príležitosť k vymysleniu plánu, ako by sa Mesiáša zmocnili a ho zabili.

            Po tomto veľkom zázraku udalosti jedna druhú priamo naháňaly. O niekoľko dní potom Ježiš zasa zavítal ako hosť do Betánie, privedúc so sebou teraz všetkých svojich vyvolených apoštolov. Sestry urobily čo len mohly, aby svojho veľkého dobrodincu čo najlepšie uctily.

            Na poslednej hostine v Betánii panovala zvláštna citová nálada. Každý z prítomných vedel, že veľrada za predsedníctva Kajfášovho usniesla sa usmrtiť Krista. On sám to predpovedal. Všetci prítomní cítili, že im ho onedlho odoberú. Maria činila, čo len mohla, aby tú večeru, o ktorej tušila, že bude posledná, ktorú s nimi veľký učiteľ stroví, navždy pamätnou urobila. Spomenula si na všeličo, čím by sa svojmu vzácnemu hosťovi a jeho učeníkom mohla zavďačiť, a jednako, keď všetko vykonala, jej veľká láska zdala sa byť neuspokojená. Mimovoľne cítila, že sedieť pri jeho nohách a počúvať jeho slová bude mu najmilším.

            Kristus ostal u nich niekoľko dní. Posledného dňa jeho pobytu musel vypočuť malú žalobu, a to z úst ináčej nikdy na nič sa neponosujúcej Marty. I ona túžila viacej ako kedykoľvek predtým počúvať jeho slová, ale povinnosti pohostinstva stále ju odvolávaly od veľkého učiteľa. Keď posledné jedlo malo byť nastolené, a ona bola ukrátená o mnoho z toho, čo Kristus povedal, zamrzela sa na chvíľu, ztratila trpezlivosť. Obrátiac sa k Ježišovi, povedala: — Pane, nedbáš na to, že moja sestra nechala ma samú posluhovať? Povedzže jej, aby mi pomáhala!

            Maria náhle zbadala, že azda bola príliš sebeckou. Zapýriac sa, chcela vstať, aby Marte vypomohla. Ale Kristus ju zadržal a obrátiac sa k jej sestre, povedal jemne, vyčítave: — Marta, Marta, starostlivá si a trudíš sa pre mnoho vecí, ale jedno je potrebné. Maria najlepšiu čiastku si vyvolila, ktorá jej nebude odňatá. — A Márii povedal: — Len zaujmi svoje miesto, dcéra, a poslúchaj slová života!

            Obe sestry sa zapýrily: Marta pre jemné pokarhanie, ktorého sa jej dostalo, a Maria radosťou, že smie ešte nejaký čas sedieť pri nohách toho, ktorého tak vrúcne milovala. Láska dodávala jej viac pochopenia. Maria cítila úplnejšie, že Ježiš je božský hosť. Pokladala za omnoho dôležitejšie byť blízko neho a učiť sa znať jeho ducha, než preukazovať mu okázalé služby pohostinstva. Cítila, že Ježišovi sú milšími duše, smädné po vodách života, než tie, ktoré by ho rady zahrnuly dôkazmi pohostinstva.

XIX. Pred vladárom.

—        Uisťujem ťa, Claudia, že úrad vladára judského v týchto búrlivých časoch nie je žiadnym pohodlným úradom, — povedal Pontský Pilát svojej žene niekoľko dní po udalostiach v predošlej hlave opísaných.

            Claudia Procula nič na to neodpovedala, a preto Pilát ďalej pokračoval: — Títo židia sú divný národ. Pred nekoľkými dňami celé mesto volalo na slávu ich prorokovi. Jeho príchod do Jeruzalema bol oveľa slávnejší, ako oslava ktoréhokoľvek nášho vojvodcu.

—        Áno, bolo zaujímavé dívať sa na poctu, akú ľud tomu prorokovi preukazoval, — povedala na to Claudia. — Dívala som sa na to so strechy hradu. Ľud bol od radosti a nadšenia celý bez seba.

—        Ale je to nestály ľud, — povedal Pilát. — Dnes tí istí židia sú jeho najzaprisahanejšími nepriateľmi. Melius mi práve oznámil, že kňazi minulej noci hrozné veci previedli. Za mestskými hradbami zajali toho proroka a v noci predviedli ho pred svojho veľkňaza. Tak sa mi zdá, že mňa dnes čaká veľmi nepríjemná úloha.

            Pilátovo čelo zamračilo sa pri pomyslení na protivné povinnosti vladárske.

—        Drahý Pontius, — povedala Claudia, — prečo sa nezriekneš tohoto vladárskeho úradu? Či by naše dni neboly šťastnejšie a či by náš život neplynul spokojnejšie, keby sme sa vrátili do našej tichej vily na Appijskej ceste? Čo nám môže toto mesto dať, keď ho srovnáme s Rímom?

—        Ale dôchodky!

—        Bolo by ich nadostač, — prerušila ho Claudia, — keby si nemárnil sesterce na hracích stolkoch. Veru, našich 500 otrokov stačí na obrábanie našich polí.

            Pobyt v Jeruzaleme bol jediným sporným bodom medzi Pilátom a jeho ženou. Ona túžila nazad do Ríma, preč z úpalu syrského slnka a od toho ľudu, z ktorého ich mohlo nejaké nešťastie zájsť. Ustavične sa strachovala, že dnes alebo zajtra utískaní židia napadnú vladársky palác a vo svojej zlosti jeho obyvateľov povraždia.

            A tie obavy neboly celkom bezpodstatné. Pilát už 6 rokov zastával úrad judského prokurátora pod Vitelliom, syrským prezidentom. Túžiac po priazni cisára Tiberia, dopúšťal sa vecí, ktoré ľahko mohly vyvolať vzburu židovského ľudu.

            Na začiatku svojej vlády dopustil sa tej istej chyby, čo jeho predchodca: dovolil totižto vojakom, ktorých so sebou priviedol, vniesť do svätého mesta na vojenských zástavách (vlastne žrdiach) obraz cisárov. Židia žiadali o odstránenie týchto obrazov, no, vojaci na Pilátov pokyn obstúpili žiadateľov a hrozili im smrťou, ak neprestanú vladára obťažovať. Ale keď židia vyhlásili že radšie umrú, ako by dovolili nosiť modlárske obrazy v Jeruzaleme, Pilát povolil a poslal obrazy do Cezareje.

            Inokedy zasa podráždil obyvateľstvo tým, že po múroch svojho paláca vyvesil štíty, na ktorých boly napísané mená rímskych bohov. Tieto jeho kúsky, ale najmä zhabanie chrámových príjmov, ktorých sa upotrebúvalo na vykúpenie zajatých, celkom roztrpčily židov, a časté vraždenia, hlavne na výročité slávnosti, činily obavy Claudiine veľmi opodstatnenými.

            Pilát prechádzal sa hore-dolu „peristylom" (stĺporadím), uvažujúc o ženiných slovách. Claudia ležala polovystretá na podlhovatej lavici vystlatej hojne poduškami. Bola slabá, ako šestinedieľka. Bledosť jej tvári ešte zvyšoval klasicky jednoduchý biely úbor gréckeho strihu. Táto móda bola veľmi obľúbená u vtedajších Rimaniek. Za ňou stálo hnedé dievča etiopské, ktorej tmavé lokte a tvár tvorily veľkú protivu bieleho úboru a tvári panej.

            Kovové náramky a zápästníky sa ligotaly, keď sa ovievala obrovským vejárom z pávových pier. Ako bolo vidieť, lahodilo jej to ovievanie, ktoré presýtené bolo vôňou z ruží v „impluviume" kvitnúcich. K bezprostrednej obsluhe Claudiinej čakalo tam ešte hnedé, čiernooké dievča z Galacie, ktoré Pilát kúpil svojej žene, keď začal spravovať Judsko.

            Pilát bol veľmi poverčivý a mnoho času strávil pozorovaním rozličných čarov a kúzlov, znakov a predzvestí. Mal i silne vyvinutý smysel pre krásu, hoci toho dňa nevenoval veľmi pozornosť nádhernému zariadeniu paláca, ani mramorovým pilierom „peristylu", od ktorých sa ostro odrážala tmavá zeleň vavrínových a oleandrových krov. Nezaujímala ho ani veštba.

            Krátko predtým vzniklo v meste vzbúrenie a vojaci len ťažko potlačili výtržnosť v chráme. Pri tej príležitosti prišlo mnoho ľudí o život. Keďže už včas ráno bolo pozorovať sbiehanie sa ľudu v uliciach jeruzalemských, obával sa podobných udalostí i dnes.

            Ďalšie dohadovanie sa Piláta so ženou prerušil príchod Melia, syna slobodníka Velína, ktorý vtedy prišiel z atria do stĺporadia (peristylu) so zprávami o ranných udalostiach.

            Melius bol driečny mladík, asi 17 ročný a miláček tak Piláta ako i Claudiin. Vo vladárovej domácnosti zaujímal postavenie medzi hodnosťou pážata a tajomníka. Claudia pozerala naň skôr ako na prijatého (adoptovaného) syna, ako na sluhu. Preto smel z domu vychádzať, doň prichádzať a vkročiť k pánom dľa ľúbosti. V ten deň už včas ráno bol vyšiel do ulíc jeruzalemských.

—        Čo je von nového, Melius? -— spýtal sa vladár.

—        Pán môj, ešte nikdy som nevidel takého shonu na mestských uliciach. V meste to vrie. Domy akoby boly vymreté, obchody sú pozatvárané a tisíce podráždených židov oblieha dom Kajfáša, židovského veľkňaza. Hovorí sa, že chytili veľkého zločinca. Kňazi štvú ľud, aby žiadal od teba jeho smrť.

—        To je, Melius, ich veľký prorok.

—        Nie je možné, pane! Veď pred piatimi dňami, ako sa pamätáš, oblámali všetky stromy na okolí, aby ich ratolesťmi cestu vystlali na jeho poctu. To nemôže byť! Bude to asi nejaký veľký zločinec, ale nie ich prorok.

—        A veru je to ten prorok, — povedal Pilát. — Židia nesmú nikoho popraviť. Dovedú ho teda ku mne. Toto je už druhé znepokojenie v tomto mesiaci. Myslel som si. že som uspokojil ten búrlivý ľud, keď som odsúdil Bar Abbasa, ktorý bol nedávno zajatý a teraz čaká na popravú.

            Hlboká vráska rozryla Pilátovo čelo pri spomienke na zprávu, ktorú bude musieť poslať cisárovi Tiberiovi o príčine častých nepokojov. Jeho perný chvely sa už teraz v predtuche nemilej úlohy, ktorá ho toho dňa čakala.

            V tom doletel k jeho ušiam strašný hukot. Zprvu sa to podobalo vzdialenému duneniu, ale čím dalej, tým jasnejšie bolo počuť rev ľudí. Claudia sa naľakala. Oba mužovia zbledli. Bol to rev, ktorý nezvestoval nič dobrého. To blížil sa dav rozľúteného ľudu. Ponad duté a príšerné dunenie mnohých krokov rozrývaly vzduch tisíce chrapľavých hlasov. Naša trojica v „peristyle" čakala s utajeným dychom, či sa zastaví tá sberba pri bráne paláca.

            Pilát mal neraz príležitosť počúvať v rímskom cirkuse hromový rev z tisícich hrdiel ľudských, ale to bol krik ľudu, prizerajúceho sa smrtnému zápasu gladiátorov; boly to hlasy ľudí, opojených náruživosťou hry, no, nebolo to nič hrozného. Lenže tento krik znel celkom ináč. To bolo vytie a rozúzdené skučanie rozbesnenej sberby, slepej vo svojej náruživej nenávisti a neskrotiteľnej vo svojom bese.

—        K Pilátovi! K Pilátovi! Do súdnej siene! Ukameňujte ho! Nech ho Pilát dá ukrižovať! Na smrť e ním! Na smrť! Tieto a podobné výkriky bolo počuť. Teraz už Pilát bol presvedčený, že židia vlečú k nemu kohosi, nad ktorým bude musieť vyniesť výrok smrti.

—        Poď, Melius, pôjdeme do pretoria v hrade Antoniinom. Zanecháme tu Claudiu v bezpečnosti. Počuj! Rozkatená luza tiahne dalej ulicou, rev slabne.

—        Nie, pane! Ja tu ostanem chrániť paniu, — vyhlásil odhodlane Melius.

—        Si dobrý chlapec a smelý! — poznamenal Pilát, Príjemne dotknutý, a keď pohladil mladíka po jeho dlhých kučeravých vlasoch, povedal:—Urob, ako hovoríš!

            Pilát opustil „perystil" so zjavnou neochotou a išiel záhradou do súdnej siene, ktorá bola asi na 500 krokov diaľky.

            Melius, aby Claudiu zabavil, vzal citaru a zahral na nej akýsi nápev. Ale keď spozoroval, že to paniu nebaví, priniesol niekoľko pergamenových závitkov, na ktorých boly napísané niektoré z Horácových ód. Prečítal so štyri jasným hlasom a hudobným tónom, ale Claudia čoskoro prestala pozorovať.

—        Či si videl, Melius, toho proroka? — spýtala sa.

—        Nie. pani, nevidel som ho. Bol na dvore Annášovom, keď som tadiaľ išiel, ale v bráne tislo sa toľko ľudstva, že som sa cezeň nemohol pretisnúť. Pochybujem, žeby mi vtedy moja toga, [19] ) že som rímskym občanom a mužom už, odporučením bola bývala.

—        Zdá sa mi, akoby sa nad nami vznášal akýsi krutý osud. Nedávno som videla niekoľko znakov, ktoré mi nič dobrého neveštia.

—        Nie pani! Tvoj strach je len výplodom tvojej slabosti. Nieto tu nič, z čoho by ti nebezpečenstvo hrozilo. Či Pilát nie je vrchným správcom Judska a či mu je nie cisár Tiberius priateľsky naklonený? Kto by sa teda osmelil proti tebe prst pozdvihnúť?

—        Ale ja mám jednako strach! Ach, nové chýry! Čo je nového s tým prorokom? — spýtala sa dychtivo, uzrúc Piláta vracať sa do „perystilu". Jeho rozhovor s obžalovaným netrval dlho.

            Tvár judského vladára nebola už taká zachmúrená, ako pred polhodinou, keď svoju ženu opustil. Zdalo sa. akoby ťažké bremeno spadlo s jeho pliec.

—        Myslím, — povedal temer veselo, — že prorokova vec je vybavená, aspoň pokiaľ sa mňa týka. Ten židovský mudrc je ozaj podivuhodný muž; jeho počínanie je čo najvznešenejšie a najdôstojnejšie. Zdalo sa. Že skôr on súdi mňa, ako ja jeho. Som presvedčený, že niet na ňom viny, z ktorej ho žalujú.

—        A preto si ho zpod obžaloby oslobodil a prepustil? Tomu sa teším, — povedala Claudia Procula vážne.

—        Nie, — to som neurobil, — odpovedal nato vladár jachtavo.

—        Nie? A jednako hovoríš, že si presvedčený o jeho nevinnosti. Pontius, a ty si rímskym sudcom? — zvolala jeho žena.

—        Dosť! Ženy sa týmto veciam nerozumejú.

—        Ale, musím sa všetko dozvedieť! Veštice...

—        Ale, Claudia, — prerušil ju Pilát, — len čo sa zbytočne rozčuľuješ. Vieš, že múdri lekári židovskí a rímski zakázali ti všetko rozčuľovanie. Či ti nekázali úplný pokoj?

—        Viem to, viem; ale povedz mi, čo si s ním urobil. Povedz!

—        Nuž, keď ťa to tak zaujíma, poviem ti to. — A Pilát podmehúdsky sa usmial, že sa mu podarilo z blata vyviaznuť. — Hoci si svedkovia vo svojich výpovediach odporovali, jednako som sa náhodou dozvedel, že ten muž pochádza z Galileje, že podlieha moci Herodesovej. a preto som ho poslal k tetrarchovi galilejskému, ktorý, ako vieš, práve je v Jeruzaleme. Či to nebolo múdro spravené?

—        Tak je ztratený! — temer vykríkla Claudia. — Či Herodiada nebude žiadať jeho hlavu, ako pred rokom Pripravila o život iného proroka? A či jej opitý muž neprivoľuje ku každej jej žiadosti?

—        A keby aj, či nenahliadaš, že ja budem pred Tiberiom čistý a že bude menej o klebetu, ktorá by mi mohla u cisára uškodiť?

            Po týchto slovách Pilát viacej nehovoril o veci.

—        Poď sem, Melius, a prines svoje pergameny. Či si urobil, čo ti bolo na dnešok uložené?

            Melius priniesol svoje úlohy, s ktorými bol Pilát veľmi spokojný.

—        Na „božské dvojčatá", chlapče, až vyrastieš v muža, bude mať z teba Rím druhého Horáca!

            Mladíkova krásna tvár zaliala sa rumencom od tejto pochvaly.

—        Nie, pane môj, — odpovedal, — ja by som bol radšie Cicerom.

—        Ty že by si chcel byť rečníkom?

—        Zaiste, pane, želal by som si vládnuť, podľa svojej mysli, mysľami iných. To je najväčšia sláva, akú si možno predstaviť.

—        Teda tak, to je tvoja žiadosť? Dobre, iď teda pre víno, a budeme ťa počúvať prednášať nejakú reč Cicerovu alebo Demosthenovu.

            Treba poznamenať, že vtedajší Rimania gréčinu užívali tak často ako sami Gréci a že ovládali ten jazyk veľmi plynné, hoci nie tak čisto.

            No, k rečníckemu prednesú nedošlo, lebo keď sa Melius do ,,peristylu" vrátil, vzduch znovu sa otriasal revom vracajúcej sa luzy. Pilát znovu išiel záhradou do pretoria. Dlažba tohoto otvoreného nádvoria bola oveľa vyššie postavená ako priestor pred ním. Toto miesto menovalo sa Lithostrotos (dlažba), hebrejsky Gabbatha. Tam konávaly sa schôdzky hlavne politického rázu. Z tej dlažby viedlo 14 širokých schodov do súdnej siene.

            Keď Pilát do súdnej siene súkromným vchodom vstúpil, uzrel pred sebou zástupy ľudu, skladajúce sa väčšinou z tej najhoršej mestskej sberby. Ich tváre boly náruživosťou rozpálené. Mnohí z nich besne trhali svoje brady. A medzi tou sberbou behali kňazi, dráždiac uz beztak rozkatenú luzu ešte viacej.

            Pilát opovržlivé hľadel na luzu, ktorá si svoju zlosť vylievala na nevinnom a proti nej sa nebrániacom.S úškľabkom premeral od hlavy až do päty vodcov sberby. No, ani tí neukazovali mnoho úcty pred vladárom. Keďže slová ženine prebudily v ňom jeho rímsky smysel pre spravedlivosť, bol odhodlaný stoj čo stoj zajatého oslobodiť. Ale tí chrámoví kňazi! Aký mocný bol ich vliv v Ríme! Aké je to mrzuté! A akým neistým bolo aj jeho vladárenie pre nich! Pravda, ak by o ňom do Ríma nepriaznivú zprávu chceli podať, bude ich môcť podplatiť. Ale či sa ich krajania v Ríme nepousilujú, aby ho preplatili? A čo neurobí žid za peniaze? Či jeden z vlastných učeníkov prorokových nepredal ho jeho nepriateľom za biednych 30 strieborných, za ktorých si sotva mohol kúpiť slušnú vrchnú sukňu?

            Za niekoľkoročného svojho pobytu v Jeruzaleme Pilát naučil sa ohľad brať na náboženské zvyky a predsudky ľudu. Vedel, že zajtra nastáva im slávnosť Veľkej noci, a že by preto žid za nijakú cenu nevkročil do rímskej súdnej siene ani toho dňa ani predtým dňom. Využijúc tejto okolnosti, podrobil obžalovaného novému výsluchu v pretoriume. Ale čím viacej sa to vyšetrovanie preťahovalo, tým väčší lomoz robila luza pred súdnou sieňou, pokrikujúci — Odsúd ho! Odsúd ho! Hodný je smrti! Ak ho prepustíš, nie si priateľ cisárov!

            Žalobníci, behajúc sem a ta, nemeškali upovedomiť ľud na Gabbate sa tisnúci o patrnom úmysle Pilátovom obžalovaného oslobodiť. A keď sa to sberba dozvedela, začala ešte viac revať, žiadajúc od Piláta odsúdiť na smrť obžalovaného.

            Kým sa to všetko dialo v súdnej sieni a pred ňou, Claudia hovela si na poduškách v najodľahlejšej čiastke Paláca. Čierna otrokyňa neustále ju ovievala. Rev na ulici prestal ju už ľakať. Ukoliebaná žblnkotajúcou hudbou vodometu a zmorená vôňou presýteným ovzduším impluvia, upadla do ľahkých driemot.

            Melius odišiel na koncoch prstov do oddelenia otrokov upozorniť ich, aby sa chránili vyrušovať svoju paniu v jej spánku. Claudia spala asi polhodinky. Ale naraz sa prebudila a zvolala: — Pontius! Pontius! Melius! sem poďte! Ó, mala som strašný sen!

            Mladík vtedy bol v ktorejsi odľahlej čiastke paláca.

—        Bež, leť, Cassa, — povedala naľakanému galatskému dievčaťu, a hneď mi priveď Meliusa.

            Melius Velinus hneď pribehol.

—        Ó, ten strašný sen! Bolo to hrozné! Strašné! — povedala, keď Melius pricválal. Zažmúrila oči, akoby z nich chcela vyhnať to hrozné videnie.

—        Upokoj sa, drahá pani! Povedz mi, čo sa ti snívalo. Vieš, že múdry nekladie žiadnej váhy na to, čo sa človekovi vo snách zdá. Azda sa prízrak rozplynie za rozprávania.

            Claudia Procula, celá sa trasúc, vstala s podušiek. Vlasy, ktoré mala sviazané po grécky do uzľa, sa jej rozviazaly a rozvlnily po ramenách. Rozpomínala vtedy Melia svojím zjavom na Sibylu. Akoby sa jej ešte snívalo, začala s roztiahnutými rukami rozprávať. Zpočiatku jej reč bola nesúvislá. Jej hlas kdesi zanikal, ale potom zosilnel.

—        Vysoko na skalnej stráni videla som svojho manžela samotného stáť. Na úpätí toho čierneho skaliska strašne hučaly kalné vody. A nad ním preháňaly sa mračná. čierne ako noc. Časom vyšľahol z nich hadovité rozkálaný blesk a tie ohnivé jazyky hádzaly sebou okolo neho nad priepasťou, akoby ho do nej strhnúť chcely. Na jeho tvári zračil sa strach, ako strach uštvaného a na smrť odsúdeného; z očú hľadelo mu zúfalstvo. Potom počula som hlas, ktorý celý svet naplnil: „Ty si dal usmrtiť Spravedlivého zo strachu pred židmi. Zatratenec!" a všetky hory tisícerou ozvenou opakovaly tie hrozné slová. Môj muž sa na ten hlas zakolísal a pritúlil sa všetkou silou ku skalnej stene, a ja som s hrôzou zakryla svoju tvár, lebo som videla, čo sa dialo v jeho duši. Ale potom akási moc nútila ma otvoriť oči. I pozrúc k temeňu hory ,uzrela som tam vo veľkej jasnosti postavu, odenú hroznou velebnosťou. Podívala som sa na Piláta, a pochopila som. že i on zazrel ten hrozný zjav. Nemohol, nesmel očú svojich pozdvihnúť k tej postave na temeni hory. Videla som, ako so zúfalým výkrikom, ktorý mi navždy v ušiach bude znieť, vrhol sa do čiernych, syčiacich vôd pod ním. Id, iď, Melius, — povedala náruživé, — iď do pretoria a povedz Pilátovi, aby nič nemal e tým Spravedlivým! Povedz mu, že eom mnoho preň vo enách trpela Iď, upozorni ho!

            Mladý Riman sa bál opustiť Claudiu v jej rozčúlení. No, uznávajúc dôležitosť odkazu, privolal k panej viac otrokýň a bežal k Pilátovi.

            Ale sotvaže ubehol niekoľko krokov záhradou, stretol rímskeho strážcu, ktorého Pilát poslal pre vodu. Vediac, že všetko služobníctvo bude pri panej alebo aspoň priveľmi rozčúlené, aby žiadosti žoldnierovej hneď vyhovelo, odbehol do svojej izby a doniesol odtiaľ medeuú nádobu e konvou, ktorá mohla pojať asi dva gallony vody. Shodil eo seba togu, naplnil konvu vodou a niesol ju do súdnej siene.

XX. Melius, slobodníkov syn.

            Keď Melius, syn slobodníka Velina, [20] ) došiel na miesto, kde obyčajne súdna stolica stávala, bol prekvapený, keď videl, že jej v súdnej sieni nieto. Súdna stolica, aby vyhovené bolo náboženským ohľadom židov, bola vynesená predo dvere pretoria. V tom, čo Melius ta dochádzal, počul Piláta sa pýtať: — Či mám vášho kráľa dať ukrižovať?

            A hneď nato počul zlostnú, prudkú, proti tomu ohradzujúcu sa odpoveď: — Nemáme kráľa, iba cisára: A hneď nato nasledovala vyhrážka, ktorej sa Pilát toľkr bál: — Ak tohoto prepustíš, nie si priateľ cisárov!

            Na tie slová, ktorými, ako si myslel, hrozili mu pozbavením moci, ktorá mu bola drahšia ako spravedlivosť. zosinaly Pilátove rty. Kvapky potu vystúpily mu na čelo. Triasol sa, svierajúc kŕčovite operadlá svojho súdneho kresla. Neušlo žalobníkom, akú mocnú zbraň majú v rukách proti vladárovi v spomienke o cisárovi. A tu začali kričať: — Preč s ním! Preč s ním! Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!

—        A čo zlého tento učinil? — zastával sa Pilát slabo Ježiša. No, hluk sa vzmáhal. Všetok ľud, ktorý žiadal smrť Kristovu, čím ďalej tým viacej besnel.

            Pilát, shliadnuc Melia s medenicou, pokynul mu, aby bližšie pristúpil. Keď mladík ostal po boku vladárovom. povedal, že mu Claudia Procula odkazuje: — Nemaj nič s tým spravedlivým, lebo mnoho som vystála pre neho dnes vo snách.

            Na tento odkaz Pilát ostal ešte nerozhodnejším, ako bol dosiaľ.

—        Veľmi neskoro! Veľmi neskoro! — zahundral pre seba. — Tá sberba je mocnejšia ako ja. Nič, iba obeta tohoto nevinného muža ju môže uspokojiť.

            Obrátil sa k mladíkovi a povedal: — Ale prečo si ty tu, Melius, prečo konáš službu obyčajného otroka?

—        Odpusť, pane, — povedal na to Melius, — celý palác je na nohách. Všetko služobnictvo zamestnané Je okolo panej, ktorá je svojím snom neobyčajne prestrašená. Vojak nebol by nikdy našiel vodu alebo nádobu, v ktorej by ju doniesol.

            Melius podíval sa so svojho vyvýšeného miesta na" schodami. vedúcimi do pretoria na neobyčajné divadlo dolu. Množstvo kričalo v šialenej zúrivosti. Mužovia, ináčej usadlí a vážni, počínali si teraz ako smyslov pozbavení Na tisíce rúk sa dvíhalo, žiadajúc odsúdenie nenávideného, päste sa vyhrážajúc zatínaly, že vladár tak dlho odkladá vyhovieť ich krvilačnosti.

            V tom zástupe boli židia so všetkých strán sveta. Pestrosť, strih a sostavenie úborov tých sebou divo metajúcich davov boly by za iných okolností velmi bavily a zaujímaly mladíkovu pozornosť, ale teraz budily hrôzu. Bohatí židia, odení do šiat vzácnych farieb a drahocenných látok, s patriarchálnymi bradami, ktorí by ináčej neboli pohliadli na žobráka pri domových dverách; hrdí farizeji, ktorí v styku s luzou videli najväčšie poškvrnenie seba samých; chrámoví kňazi v nádherných rúchach, ktorých posvätné úkony vyžadovaly zvláštneho ohľadu k ich osobám, teraz sa bez rozdielu miešali s najjednoduchejšou sberbou uličnou a na nič iného nemysleli, len akoby svoj zaslepený cieľ dosiahli, totižto odsúdenia veľkého proroka z Nazaretu, ktorý ponížene a ticho stál pred rímskym sudcom ako obeta zlosti a zášti tých, ktorým tri roky len dobre činil.

            Teraz po prvý raz uzrel Melius, syn Velinov, Krista. Stojac po pravici Pilátovej s medenicou v rukách, videl oproti sebe zosobnenú mužnú dôstojnosť a pokojnú velebnosť. Biele rúcho, do ktorého Herodes dal obliecť Krista, nepripadalo mu nijako, ako židom, posmešným, lebo v Ríme nosievali tí, ktorí uchádzali sa o nejaký vyšší úrad, biele rúcho. V jeho očiach skôr ešte zvyšovalo dôstojný zjav osoby pred sudcom stojácej.

            Melius hľadel dlho a vážne Kristovi do tvári, pozorne skúmajúc každý jej ťah. Videl, že bohaté gaštanové vlasy zajatého boly rozcuchané a že mu v akomsi nesúlade padaly na čelo, ktoré bolo bledé, akoby bez krvi. Videl, ako mu žily na sluchách prudko bily. Tvár sputnaného bola bez farby a strhaná, rty zmodrené.

            Mladík sa divil nad tým, lebo nevedel, že zajatec minulej noci bol na pospas vydaný surovosti a že veľa ho vláčili od sudcu k sudcovi od bieleho rána toho dňa.

            Jasne plavá brada bola upľuvaná a plná uličného prachu. Výraz jeho tvári prezrádzal hrozné muky telesné a nie menší bôľ duševný. No, Melius pritom-všetkom videl, že cez všetko to prebleskuje nevysloviteľný pokoj, ktorý jasne hlásal, že sputnaný vie nielen trpieť, ale že vie prekonať i to najväčšie utrpenie, ktoré mu jeho nepriatelia pripravujú.

            Všetko to budilo nielen pozornosť mladého Rimana, ale priamo jeho obdiv. Čosi ako úzkosť a hrôza prenikala ho z tej neobyčajnej bytosti. Čosi vznešeného, nepochopiteľného, božského bolo v tom tichom zajatom. Videl lotra Bar Abbasa, ktorý nedávno na smrť bol odsúdený, zubami škrípať a o zachovanie života žobroniť. Kdežto tento stál tu rovno, nehybne, bez strachu, nemý, pokojne hľadiac do očú i najhroznejším veciam.

            Náš mladík nemohol si vysvetliť tento pokoj. Lebo spokojne, ani svalom nehnúc, hľadel Kristus na Piláta, umývajúceho si ruky pred židmi, keď sa slabo ospravedlivoval zo svojej nespravedlivosti: — Ja som nevinný v krvi tohoto spravedlivého. Vy uvidíte!

            A keď rozdráždení židia prevzali hroznú zodpovednosť na seba, kričiac: — Jeho krv na nás a na našich synov! Melius videl, že taký smútok polial Kristovu nadľudský spokojnú tvár, že bol presvedčený, žeby zúrivosť tých zaslepencov bola ponechala, keby ho boli videli, a že by ich krvilačný krik bol sa premenil na útrpné lkanie a plač.

            Melius o 37 rokov neskoršie mal sa dozvedieť, aký trest židov zastihne. Potom počul, ako po páde Jeruzalema boli židia za otrokov predávaní v kŕdľoch, po tridsiatich za jednu šestinu strieborného peniaza za kŕdeľ; ako rímski vojaci chytali utekajúcich židov, k stromom ich priväzovali a bruchá im rozparovali, hľadajúc v ich útrobách zlato; ako denne na 500 židov bolo ukrižované, až konečne nebolo dreva na kríže; ako Titue na 2000 z predákov židovských dal obliecť do šiat bláznovských a ako ich kázal, ľudom pre zábavu, predhodiť v rímskom amfiteatre dravým šelmám.

            Melius nespúšťal očú s tvári Kristovej, ktorý sám k zemi hľadel. Pri slovách: — Vy uvidíte! Ježiš pozdvihol pomaly vĺčka a zahľadel sa Pilátovi rovno do očí.

            Ten pohľad mal divný účinok na sudcu. Počal sai triasť na celom tele. Nevedel ovládať chvenie sa svojich rtov a trasenie brady. Jeho prsty znovu ea kŕčovite primkly k operadlám kresla. V tej chvíli zdal sa byť skôr odsúdeným ako odsudzujúcim. Pilát veľmi dobre porozumel tomu pohľadu. Vedel, že je to posledné klopanie na jeho lepšie presvedčenie. Kristus nepohliadol na Piláta preto, aby azda pre seba sľutovanie žiadal, ale preto, aby Piláta zachránil od viny strašnej nespravedlivosti.

            Sudca bol presvedčený o nevinnosti zajatého. Divý zápas rozpútal sa v jeho nútri. Nie súc celkom zkazený, rád by bol súdil spravedlive, ale vôľa jeho bola veľmi slabá. Osobný osoh ho pobádal, aby tohoto Nevinného obetoval k vôli upevneniu svojho svetského postavenia, aby si totižto zabezpečil svoj vladársky stolec, preto vyhovel žiadosti vlivných nepriateľov prorokových. V ušiach stále mu hučalo ich vyhrážanie: — Nie si priateľ cisárov! Ten cisársky úradník nemal toľko mravnej sily, aby odvolal svoje slová, ktoré po všetky veky spojily sa s jeho menom ako odznak spreneverilého úradníka.

            Pohľad Kristov pominul sa u Piláta bez účinku. Potom Kristova svätá tvár obrátila sa k Meliovi. Ale aký iný bol jej výraz. U vladára bolo to volanie, aby k vôli sebe samémú bol spravedlivý, u mladíka bol to pohľad súcitnej, nežnej lásky.

            Oči, ako ich Melius videl, zdaly sa byť temno modrými, hlbokými prameňmi lásky. Kým sa mladík do tých divných okien duše díval, zdalo sa mu, že napriek všetkým mukám a poníženiu i pohaneniu, napriek hroznému jeho položeniu, napriek všetkému kriku bezbožného a zaslepeného ľudu, napriek zdanlivej porážky svojho diela, tie oči majú moc, aby ukojily všetky túžby ľudského srdca, aby mu priniesly pokoj, akého tento svet ani dať ani zkaliť ani vziať nemôže.

            Nikdy nebol Melius tak divne dojatý. Srdce mu prudko bilo. Veľké myšlienky a veľké túžby, jemu až dosiaľ neznáme, preháňaly sa jeho duchom. Túžby, dosiaľ pravda nejasné, po lepších veciach, po vyššom živote, po väčších a šľachetnejších činoch naplňovaly srdce jeho. Mladík nikdy na ten pohľad nezabudol. Tá podivná tvár bola mu na mysli po všetky roky jeho života.

            Pod dojmom tohoto pohľadu obrátil sa Melius k Pilátovi, ktorého slabosťu a nerozhodnosťou vo svojom srdci opovrhoval, a zvolal náruživé: — Ó, pane môj, prepusť tohoto muža! Či nevidíš, že je nevinný?

            Judský vladár sa na túto žiadosť zachvel. A akoby nie, keď mu ukazovala a potvrďovala jeho zbabelosť, ktorú by bol tak rád odtajil. A zabolelo ho to tým viacej, že to prichádzalo od mladíka úprimne mu oddaného. Rýchle pokynul strážnikom, aby odviedli Krista k stĺpu bičovaciemu k trestu, ktorý musel podstúpiť každý, kto bol k smrti odsúdený podľa rímskeho práva. Potom sa obrátil k mladíkovi: — Odíď, Melius, nestaraj sa do mojich vladárskych vecí! Iď k panej. Povedz jej, že hneď prídem.

            Melius vracal sa do paláca záhradou. Kráčal pomaly, lebo uvažoval o všetkom, čo videl a počul. Striasol sa, keď cez vysoký múr, ktorý ho delil od ulice, počul jasot a krik luzy nad bičovaním svojej obety. Podľa židovského zvyku smel kat, ktorý odsúdeného bičoval, len jednou rukou, ale zo všetkej sily biť. No, Melius videl, že v tomto prípade katanský úrad prevádzali silní žoldnieri rímski.

            Kým do myšlienok pohrúžený kráčal, dohonil ho, sotva došiel k palácu, Pilát, ktorý bol rozpálený a rozčúlený.

—        Či si videl Claudiu?

—        Len teraz som došiel k palácu, — znela skľúčená odpoveď.

—        Blázon! Poslal som ťa spýtať sa jej, ako sa má, — povedal nato Pilát a odstrčiac zlostne mladíka, ponáhľal sa do stĺporadia.

—        Ach, ty si proroka oslobodil! — zvolala Claudia celá rozčúlená, sotvaže manžela svojho uzrela. — Môj strašný sen ochránil ťa od veľkého zločinu! Raduj sa so mnou, Pontius!

            Prokurátor sa zarazil a mrzuté sa mračiac, zastal pred svojou ženou. Prečo sa len, — hovoril si, — ženy do takých vecí, ako je táto, pletú? To nemal rád.

—        Vedela som, že rímska spravedlivosť zvíťazí, — pokračovala Claudia. — To je chľúbou našej veľkej ríše, že ešte nikdy ani jedon väzeň nebol nespravedlivo odsúdený.

            Claudia Procula nemala ani tušenia, že každé jej slovo bolo dýkou do srdca jej manžela.

—        Ó, žena, žena! Prestaň s tou rečou! — zvolal Pilát, nemôžuc to ďalej zniesť. A so zúfalstvom, ktoré začal cítiť, dodal: — Bude ukrižovaný!

            Čo potom nasledovalo, nato veru nebol pripravený. Claudia Procula vstala so svojho ležiatka a stala si tvárou do tvári svojho manžela. So všetkým dôrazom, so všetkou opovržlivosťou a kráľovskou dôstojnosťou, akú aj inokedy na javo dávala, predniesla len jedinké, ponižujúce slovo: — Zbabelec!

            No, jej zbabelý muž nestriasol sa nad touto nádavkou, ktorej oprávnenosť musel vo svojom srdci uznať. A Claudia Procula znovu živo prežívala svoj hrozný sen trhala si svoje dlhé, rozpustené vlasy a zabudnúc na prítomnosť manželovu, zalamovala rukami nad hlavou, kričiac zúfale: — Ztratený! Ztratený! Nechal ho bleskami zasiahnuť a vodám dopustil pohltiť ho. Na veky ztratený! Ach, ach! Všetko je ztratené!

            V rozčúlení začala plakať. Pilát bol celý pobúrený týmto jej, ako si myslel, hysterickým záchvatom.

—        Zachráň ho! — skríkla, privinúc sa k mužovi. — Zachráň ho, ináčej si ztratený! Ukáž tým surovcom jeho zranené telo. Iď rýchle! Iste sa obmäkčia pri pohľade na zbičovaného a nebudú naliehať, aby bol usmrtený.

            Zčiastky z vlastnej túžby, zčiastky pod dojmom ženinho záchvatu odbehol Pilát ešte raz do hradu Antoniinho s úmyslom pokúsiť sa naposledy o obmäkčenie ľudu tým, že mu dá predviesť zbičovaného Ježiša. Ale ten pokus sa nepodaril, ba židov ešte viacej rozzúril.

            Sotvaže vladár opustil miesto, s ktorého ľudu Krista ukázal, a znovu do pretoria vstúpil, počul zvadu, akoby sa ktosi násilím predpustenia domáhal, ale stráž mu to bránila.

—        Vojak, prosím ťa, vpusť ma! Musím sa rozprávať s prokurátorom, kým nebude neskoro! — počul Pilát ženský hlas. Hneď nato počul dohovárať ženskej mužským hlasom: — Uisťujem ťa, že to bude márne. Pilát je práve taký ukrutný, ako naši krajania. Poď domov!

—        Nepôjdem, nie! Kde je Pilát? Musím sa s nim rozprávať! Musím sa o to aspoň pokúsiť!

            V tom strážnik zazrel vladára. Predstúpil pred neho a spýtal sa, čo má robiť.

—        Predpusť ich! — povedal nato vladár mrzuté. Už mu bolo jedno, keď i niečo nepríjemného príde. Zlostil sa na svoju vlastnú bezmocnosť, že nemohol posledným svojím pokusom pohnúť židov k povoľnosti. Predpustená žena padla Pilátovi k nohám a vo svojej prudkosti vychrlila celý príval slov:

—        Ó, pane môj! Zachráň tú obetu! Je celkom bez viny. Prečo dopúšťaš, aby násilne bol vlečený na bolestnú smrť kríža? Ty sám si vyhlásil, že nijakej viny na ňom nenachádzaš. Za posledné tri roky uzdravoval chorých, vracal slepým zrak, hluchým sluch, ba i mŕtvych kriesil. Preto ho chceš dať usmrtiť? Hovorím ti, predstaviteľ rímskej moci, ak dovolíš, aby ten veľký prorok zomrel, to bude smrť, zavinená tvojou nadvládou. My vieme, kto je on. My veríme v neho, a ja ti, veľký Pilát, hovorím, ak ho dáš ukrižovať, že uvalíš na seba strašnú vinu bohovraždy. On je Boh!

            Zastala, aby nabrala dychu. Ale potom rýchle pokračovala: — Či ťa presvedčí azda zlato? Vezmi si všetko moje zlato a klenoty, moje pozemky a môj zámok. Zachráň ho a priveď ho k nám, a nesmierne bohatstvo bude tvoje.

            Pilát hľadel s akousi útrpnosťou na kľačiacu postavu pred sebou, v ktorej videl ženu najčistejšieho a najdokonalejšieho typu židovského, ktorej krásu veľké rozčúlenie ešte zvyšovalo.

—        Pani, ja som v tej veci bezmocný! Nemôžem teraz nič preň učiniť. Tvoji zúriví a pomstliví krajania slávia nado mnou víťazstvo. Je veľmi neskoro myslieť už na jeho zachránenie!

—        To som i ja povedal svojej sestre, — ujal sa slova muž vedľa nej stojáci. — Ale ak by bolo možné pomôcť mu k úteku, milerád pridám k sestrinmu majetku všetko, čo mám. Obetou tvojou, Pilát, je Boh, ktorý z pohnútok tajomných podvoľuje sa tvojej moci. Z akých, to ja dnes nepochopujem. Či môžeš ho zachrániť? Ak to učiníš, nesmierne bohatstvo bude tvoje.

            Pontaký Pilát na chvíľu sa zamyslel, opierajúc si bradu o dlaň svojej ruky. Rád, veľmi rád by bol tie peniaze prijal, ale nahliadal, že je celkom nemožno vyhovieť ich žiadosti.

—        Ja som Lazar, ktorého z mŕtvych vzkriesil ten, ktorého si ty na smrť odsúdil, a táto je

—        Tvoja sestra, Maria, bohatá dedička? — spýtal sa Pilát skutočne prekvapený. Rád by sa jej bol podíval do tvári, ale mala hlavu k zemi svesenú. Ticho plakala, vidiac, že márne je všetko. Potom podíval sa Pilát na Lazara, ale hneď aj odstúpil od neho v poverečnom strachu.

—        Či si bol skutočne mŕtvy a či len v bezvedomí? — spýtal sa.

—        Viem, že som bol mŕtvy a že moja duša odlúčila sa od tela. No, veľký prorok, ktorého si ty na smrť odsúdil, voviedol svojou všemožúcnosťou dušu moju nazad do jej telesnej schránky.

            Zatiaľ udivenie a pocit strachu u vladára pominuly. Jeho necitnosť sa zasa vrátila.

—        Ty tomu všetkému nepochybne veríš. Ale ak je tvoj prorok Bohom alebo Bohu rovným, prečo sa podrobuje všetkému, čo sa dnes s ním stalo?

—        To je veľké tajomstvo, ktorému my, jeho žiaci, teraz nerozumieme. Raz však nám to všetko jasným bude. Viem, keby chcel, mohol by ťa hneď premeniť na hŕstku popola.

            Pilátovi bolo akosi nedobre. Bál sa, ale aby to zakryl, povedal: — Priateľu, môj čas sotva ešte vypršal, moja popolnica nie je ešte hotová. — No, potom zvážnel a dodal: — Nemôžem nič urobiť. Je odsúdený. Výrok musí byť prevedený. Som teraz bezmocný.

            A zvrtnúc sa, vyšiel zo súdnej siene, kým z hrdla Máriinho vydral sa srdcerevúci výkrik. Z nesmiernej lásky k tomu, ktorý jej odpustil, zrobila bezvýsledný pokus na jeho zachránenie. Lazar išiel g ňou, len aby ju chránil, lebo vedel, že nič nedocieli. Preto ani nebol nijako prekvapený výsledkom výsluchu, kdežto Maria, ktorú viedla skôr láska ako rozvaha, bola trpko vo svojej nádeji sklamaná.

            — Poďme, Lazar, — povedala, akonáhle Pilát zmizol, — ponáhľajme sa aspoň na popravné miesto. Keď mu nemôžeme pomôcť, môžeme mu aspoň ukázať, že sme naň nezabudli. On vie, že by sme mu pomohli, keby sme mohli.

            No, Pilát neudržal si dlho vládu. Od toho času akoby ho bolo šťastie opustilo. Vzbury a výtržnosti v Jeruzaleme boly potom skoro na dennom poriadku. O niekoľko rokov potom ochorel cisár Tiberius. Dozvedel sa veľa o zázračnom prorokovi galilejskom a vyslal poslov do Palestíny, aby ho do Ríma priviedli, aby ho uzdravil. Cisárskym poslom bolo oznámené, že bol ukrižovaný. Nato cisár, aby zvedel, prečo bol ten prorok života zbavený, pohnal Piláta k zodpovednosti.

            Keď judský vladár do Ríma prišiel, bol Tiberius už nebožtíkom. Namiesto neho panoval Cajus Caligula, ktorý sa tej veci ujal. A výsledkom bolo: Odsúdenie Pilátovo, zhabanie jeho majetkov a vyhnanie jeho a jeho rodiny z Ríma.

            No, Melius nezabudol ani za tých zmien na Kristovu tvár. Divné oči Ježišove hľadely naň za jasu poludňajšieho slnka a v súmraku večernom. Pilát ostal až do svojho pádu priaznivcom mladíkovým. Keď však tušil, aké nešťastie ho postihne, že azda na žobrotu vyjde, postaral sa o Melia tak, že mu daroval jeden zo svojich majerov a 50 otrokov. A rímski sudcovia schválili toto darovanie, keď došlo ku shabaniu Pilátových majetkov.

XX Vyplnený sľub.

            Dcéra Zadiela Ben Izraela, ktorá bola prítomná pri svojej návšteve Kristovej v Betánii a ktorá v ňom vtedy hneď poznala mladučkého hosťa svojho otca v jeho dvanástom roku, verila pevne v jeho božstvo.

            Raz a či dva razy za roky, ktoré minulý od jej detinstva až do tej návštevy, videla veľkého učiteľa, ale pri tých príležitostiach ho nepoznala.

            Keď raz, meškajúc návštevou na severe, bola svedkyňou zázračného nasýtenia nesmierneho zástupu ľudí niekoľkými chlebmi a rybičkami, bola celá nad tým divom vzrušená. Vtedy myslela, že ho ľud násilne za svojho kráľa bude korunovať. Na to si spomenula, keď sa s ním sišla potom, pod strechou Lazarovou. Odvtedy verila v jeho božstvo. Teraz, keď utrpel takú zjavnú porážku a keď bol na smrť odsúdený, čakala s napnutím, ako sa všetko skončí, ale bez otrasenia svojej viery.

            Rozčúlenie obyvateľstva bolo nesmierne. Vedela, že veľká väčšina je proti nemu, ale vedela i to, že značný je počet tých, ktorí ho uznávali za Boha a ktorí v ňom videli Zasľúbeného ľudu izraelskému.

            Spomenula si, — na taký pamätný výjav sa tak hneď nezabudne! — ako pred piatimi dňami celé mesto bolo uchvátené neobyčajným nadšením pri slávnom vchádzaní Ježišovom do Jeruzalema. Obdiv ľudu stŕhal všetky hrádze a ohľady. Vo svojom nadšení vyzliekali svoje vrchné rúcha a prestierali ich na cestu, lámali z paliem konáre a hádzali ich pred nehô alebo v rukách ich držiac kývali nimi za jasavého volania mu na slávu. Nikdy nezabudne na to divadlo. Pamätala, že i kňazi, o ktorých bolo známo, že patria k najprudkejším protivníkom učiteľovým, chovali sa trpne ku všeobecnému potlesku a že mlčali, netrúfajúc si na odpor sa stavať tak nezvyklému osvedčeniu sa za Krista.

            V deň pred slávnosťou Veľkej noci dopočula sa Miriam divné veci o svojom priateľovi. Jej srdce strachom zmieralo, keď sa dozvedela o zmene verejného smýšľa-nia. Včas ráno s hrôzou počula, že na krivé obžaloby niektorých kňazov bol Kristus zajatý, spútaný a pred vysokú radu postavený. Celé ráno bolo mesto vzbúrené. Poslovia behali ulicami so zprávami, čo sa sťalo s Ježišom u Annáša, Kajfáša, Herodesa a Piláta. Miriam vo svojom ústraní nevedela, že kňazi ľud podráždili a až k šialenosti pobúrili. Preto nemohla si vysvetliť zmenu v smýšľaní ľudu.

            V tom čase práve bežal popred jej dom rozčúlený posol, od ktorého sa dozvedela, že jej priateľ a hoeť z dávnych čias bol od Piláta na smrť kríža odsúdený a že sa práve poberá s krížom uprostred veľkého zástupu nepriateľov, hŕstky priateľov a oddelenia rímskych žoldnierov na Golgotu, kde má byť popravený.

            Miriam hlboko sa zarmútila nad tou bezbožnosťou, hoci jej viera ostala neotrasená. V srdci svojom cítila a uznávala, že je Kristus Syn Boží, ale prečo by to mal trpieť, to nemohla pochopiť, hoci o tom veľa uvažovala. Nepochybovala, že Kristus Pán splní, čo jej pred dávnymi rokmi sľúbil, že jej totižto podá prejav svojho božského poslania, ale rada by bola vedela, ako to splní.

            — A ty, dcéra Zadielova, nielen jeho tvár uzrieš, ale i kým žiť budeš, s ňou sa nerozlúčiš!

            Tieto tajomné slová po všetky tie roky ako vzácny klenot vo svojom srdci prechovávala. Celá sa zachvejúc, spomenula si, že uskutoční sa to práve v ulici, v ktorej bývala. V podivnej nálade umienila si vyjsť na ulicu a tam čakať, čo sa stane. Odchádzajúc z domu, zastrčila si za pás z nepochopiteľného popudu jemnú plátenú šatku na utieranie potu.

            Sotvaže Miriam dvere svojho príbytku za sebou zavrela, uzrela zpoza rohu krivolakej ulice vyrojiť sa dav ľudí. Jej príbytok bol neďaleko Lazarovho obchodu. I Tidela, ako Lazar s Máriou, ktorá ľútostne plakala, kecľ ten dav k ich krámu došiel, z neho vyšiel a pripojil aa k spoločnosti plačúcich žien, Krietovi celkom oddaných.

            Miriam videla v diaľke blížiť ea troch odeúdencov, obklopených jazdcami, ktorí mali dosť roboty, aby udržali vo vzdialenosti od odeúdencov davy rozzúrených a poinetivých židov. Temer všetky spoločenské triedy boly zastúpené v tom rozľútenom zástupe ľudu. Vedľa obnosených a vybledlých šiat chudobných pestrily ea nádherné rúcha kňazov. A nádherne vystrojení obchodníci tlačili ea vedľa jeruzalemskej sberby.

            Keď sprievod bližšie k nej dochádzal, e veľkou bolesťou poznávala Miriam v radoch tých, ktorí s krikom žiadali smrť prorokovu, veľmi mnohých, ktorých nedávno videla vyvolávať mu: „Hosanna" a kývať palmovými ratolesťmi. Keď sprievod došiel k miestu, kde stála celá ea traeúc rozčúlením a nevôľou Miriam, uzrela zasa hoeťa zo svojich mladých rokov. Ježiš niesol na ramenách ťažký kríž a ledva kráčal, tackajúc ea pri každom kroku. Maria Magdalská kráčala hneď za ním, bolesťou nad utrpením svojho Miláčka omdlievajúc.

            Jemnocitná dcéra Ben Izraelova ea zhrozila, keď Ježiš dôjduc k miestu, kde práve stála, neďaleko svojich dvier, slabosťou padol pod ťarchou kríža na zem, za zdvojnásobneného revania a preklínania sberby. Tí, ktorí pri ňom najbližšie boli, medzi nimi Maria, mysleli, ze zomrie ekôr, ako na popravné mieeto dôjde.

            Prachom, krvou a potom bola tvár Trpiteľova tak zohyzdená, že ju Miriam ťažko poznávala. Smrtná bledosť rozliata bola po tvári Pánovej. A ešte viacej sa zhrozila, keď bližšie k nemu sa pretisnúc, na jeho hlave uzrela tŕňovú koninu.

            Nepočula nikdy, žeby si kati e takou ukrutnosťou počínali. Nevediac nič o hroznom bičovaní Kristovom, ani o posmešnom nato nasledujúcom jeho korunovaní, nemohla si vysvetliť, odkiaľ sa tá tŕňová koruna na jeho hlave vzala. Vo svojej jednoduchosti a nevinnosti si myslela, že človek človekovi nemôže ublížiť, i povedala: — Vojak, sním mu s hlavy tú korunu! Či nevidíš, že mu pôsobí hrozné bolesti?

            Najbližší žoldnier, sprostý, hrubý chlap, ktorý nevedel oceniť nežnosť, z ktorej tá žiadosť vychádzala, zachychotal sa a kázal Miriame, aby odišla. Vtedy bol práve Kristus padol.

            Kým sa okolo obzerala v nádeji, že mu niekto na pomoc priskočí, podivila sa, že nevidela ani jedného z jeho učeníkov blízko. Keď Odsúdenec vstal, zdržal sa ďaľší postup dvíhaním kríža a kladením ho na zranené ramená Kristove.

            Za tejto prestávky Miriam pretisla sa, nedbajúc na rozkaz žoldnierov, k Pánu Ježišovi. Zpoza pása vyňala plátenú šatku, pritlačila ju na tvár Kristovu, aby s nej prach a krv sotrela. Složiac šatku, odmenená bola nevýslovné vďačným pohľadom z oka Trpiteľovho. Keďže vojaci už boli vydali povel, sprievod znovu sa pohol. Luza Miriamu surovo odstrčila a valila sa ďalej. Onedlho zmizla, zanechajúc ulicu zasa prázdnu.

            Keď sa Miriam domov vrátila, rozprestrela ručník na stole, a tu nanajvýš prekvapená videla, že je na ňom verný odtlačok tvári Kristovej. Zdvihla šatku, mysliac si, že Trpiteľova tvár na nej nie je ničím iným, iba preludom jej podráždenej obrazotvornosti. Myslela, že šatka ostane takou, akou bola, i s tými istými záhybmi, čo Predtým. Ale nie! Šatka ostala napnutá a tvrdá, akoby bola naškrobená. Každý ťah Pánov, i krvavé stopy boly na nej! Verná podoba tvári Kristovej ostala na šatke.

            Miriamina viera bola posilnená. Padnúc na kolená, klaňala sa ako svojmu Pánovi a Bohu tomu, ktorý práve teraz tadiaľ sa poberal v takej potupe, so všetkými znakmi porážky svojho diela. Nemohla pochopiť, ako mohla Kristova božská osoba prísť do takého žalostného položenia, alebo prečo dopustil, aby ho zajali a na smrť odsúdili, ale jej viera pritom všetkom ostala neohrožená. Dôverovala, že ako teraz tento zázrak naplnil jej dušu radosťou, že tak časom všetko, čo je jej teraz nejasným a nevysvetliteľným, pochopiteľným a jasným bude.

            Keď slnko dosiahlo svojho najvyššieho bodu na nebi, smutný sprievod prišiel na miesto, kde sa veľká svetová trúchlohra odohrala. Nepriehľadné zástupy išly sa podívať, ako budú traja odsúdenci umierať. Maria Magdaléna sa za tej žalostnej cesty ledva vedela na nohách udržať. V stisku odtrhli ju od Lazara a potom uzrela ho znovu len na temäni hory lebkovej.

            Keď nevinný Baránok došiel na vysočinu, na ktorej podľa povesti pochovaný bol Adam, nastala prestávka, akoby celá príroda naberala dych pred konečným výjavom hrôzy. Žoldnieri nepripustili nikoho blízko k odsúdencom. Zástupy nepriateľov a priateľov ako i zvedavcov zahnali na úbočie.

            Lazar úzkostlivé hľadal zrakom sestru, ale nemohol ju nikde nájsť.

            Neďaleko Sirovho syna stál starší už muž. Lazarovi sa zdalo, akoby ho už bol kdesi videl, ale nemohol sa rozpamätať, kde. Cudzinec zdal sa byť hlboko skľúčeným, bil sa často v prsia a zakrývajúc si rukami tvár. hlasne plakal a vzlykal. Lazar si pre jeho nápadný žiaľ myslel, že je to azda niektorý z veriacich Kristových, alebo niektorý z učeníkov. Preto ho oslovil:

—        Priateľu, či aj ty patríš azda k veriacim tohoto Krista?

—        Nie, ja neverím, ako mnohí, že by bol Bohom.

—        Prečo si teda taký smutný?

—        Z celkom inej príčiny, ako si myslíš, — odpovedal neznámy. — Vidíš tam toho mladého muža, ktorého práve na kríž pribíjajú?

—        Či mieni š Išmeraja, edomského lotra, alebo Omri-ho? — spýtal ea Lazar, lebo oboch naraz pribíjali.

—        Omriho alebo ináčej Dismasa, — povedal nato neznámy.

—        Je to tvoj príbuzný, ktorý sišiel.s pravej cesty a teraz podstupuje trest za svoje zlé skutky? — spýtal sa súcitne Lazar.

—        Nie je mojím príbuzným, ale svedomie podnes mi robí preň trpké výčitky. Azda sa pamätáš, že ho nedávno spolu s lotrom Bar Abbasom odsúdili. Ten nesvedomitý náčelník veľkej bandy je zvláštnou náhodou zasa na slobode. Mnohí si myslia, že je veľkým čarodejníkom. Jeho dnešné prepustenie, za ktoré má ďakovať nesmyselnej nenávisti omámeného a podráždeného ľudu proti tomu takzvanému Kristovi, ešte viacej posilní tú domnienku. Prečo nežiadal ľud prepustenie Omriho namiesto Bar Abbasa?

—        Podľa zpráv zdá sa, že skôr si zaslúžil smrť vodca, ako tam ten, — poznamenal Lazar.

—        A tie zprávy neluhajú. I robím si trpké výčitky preto, že zčiastky i ja som zavinil tento jeho pád.

—        Rozpovedz mi, priateľu, svoju históriu, — povedal Lazar. — Vieš, že podelený zármutok je polovičatý zármutok.

—        Pred rokmi, — ujal sa slova neznámy, — keď lotor, ktorého dnes tak neočakávane na slobodu prepustili, ešte žil v Jeruzaleme, pokladali ho za nadšeného vlastenca. Mnohí' si mysleli, že sa z neho stane časom veľký vodca ľudu izraelského; ale jeho vznešené ideály sa zvrhlý. Začal vyhľadávať svoje povýšeu:e, vyberajúc si k tomu často i násilné a mrzké prostriedky. V tých rokoch naša krajina zaplavená bola lúpežníkmi a Bar Abbas stal sa jedným z najodvážnejších.

—        Pamätám sa na jeho zlý chýr, — povedal Lazar.

—        Keď celkom odhodil pláštik vlasteneckých alebo náboženských pohnútok, stal si na čelo dobre sriadenej bandy lúpežníkov, ktorí po roky boli postrachom všetkých putujúcich medzi Jeruzalemom a Alexandriou.

—        A spomínaný Omri bol jedným z jeho lúpežníckej roty, pravda?

—        Len za krátky čas. Pochádza] z dobrej rodiny antiochenskej. Bar Abbas za svojho pobytu v Jeruzaleme olúpil tohoto mladíka o veľmi vzácne klenoty.

—        Ah! — zvolal rozčúlene Lazar, lebo si bol spomenul na všetky útrapy svojho otca. — Pokračuj, pokračuj, priateľu! Som veru zvedavý na tvoje rozprávanie.

—        Od toho času, hoci ten mladík svoje klenoty zasa dostal, išlo to s ním rýchlo s kopca, až sa konečne pripojil k lúpežníckej bande.

—        Áno, áno, ale ako to bolo s tými klenotmi?

—        Ja som bol vtedy sprostredkovateľom a nástrojom Bar Abbasovým, a priniesol som ich do krámu zámožného obchodníka s hodvábnymi látkami, ktorý mi ich odkúpil za peknú sumu zlata.

—        A či vieš, ako sa menoval? — spýtal sa Lazar.

—        Bol to Siro, jeden z najbohatších obchodníkov. Bol úplne čistý od všetkej viny, keď ich kupoval.

—        Nech je pochválený Boh Abrahámov! — zvolal vrúcne Lazar.

Cudzinec sa prekvapene naň podíval.

—        Teba, ako vidím, moje rozprávanie veľmi zaujíma. Človek by povedal, že máš na tom osobný záujem.

—        Podívaj sa na mňa, — povedal Lazar, — a povedz úprimne, či si ma nikdy predtým nevidel,

Neznámy zadíval sa Lazarovi do tvári, ale jeho oči neprezrádzaly, žeby ho boly poznaly.

—        Nevidel som nikdy tvojej tvári, — odpovedal.

—        Či sa nepamätáš na Sirovho syna, ktorý ťa prvý oslovil, ked si vnišiel do „bazaru"?

—        Ach, pamätám sa! Áno, ale roky ťa veľmi premenily. Prečo sa to pýtaš?

—        Preto, že želaním celého môjho života bolo nájsť teba. Veď, že môj otec, keď ho na Omriho udanie pre kúpu jeho klenotov pohnali pred „sanhedrim", bral svoj život za zneuctený a zakalený. Hovorím ti, priateľu, že to bola preň ukrutná rana! Nikdy sa z nej nezotavil. Umrel niekoľko rokov po tom, až do poslednej chvíle trápiac sa preto, že jeho dobrý chýr bol zakalený.

            Lazar bol hlboko pohnutý pri spomienke nato všetko.

—        Tvoje meno... ujal sa znovu slova.

—        Je Eliziel, — odpovedal cudzinec, mysliac, že sa to pýta.

—        Viem, — povedal Lazar. — Tvoje meno chvelo sa môjmu otcovi na rtoch, keď posledný raz vydýchol. ]eho jediným želaním bolo, aby som ťa vyhľadal a prinútil, aby si o jeho dobrom mene pred veľradou svedectvo vydal.

—        Milerád to učiním. Akonáhle bude po slávnosti, hneď pôjdem, keď si to želáš, pred vysokú radu, — povedal Eliziel. — Nech bol môj život akýmkoľvek hriešnym, hoci musím Boha prosiť za odpustenie mnohých vín, jednako prisahám na Pána Boha Abrahámovho, ba, ak chceš, i na tam toho veľkého proroka, ktorébo teraz naši krajania vraždia, že tvoj otec, Siro, bol čistý od škvrny, od akejkoľvek škvrny spoluviny. Žiadna nepoctivosť nevisí a ani nemôže visieť na jeho mene.

—        Nech je pochválený Boh! — zvolal Lazar. — Spravedlivosť vrátili jeho pamiatke. Vyhlás to verejne po slávnosti. Splnil som žiadosť umierajúceho.

            Ďaľší ich rozhovor prerušil ohlušujúci rev, od ktorého stydla krv priateľom Ježišovým v žilách. Nadišla veľká chvíľa. Státieíce zrakov upieralo sa na vrchol Golgoty. Vojaci vydvihli kríž s Kristom Pánom. Žalostné lkanie hŕstky verných priateľov jeho zanikalo v strašnom reve z hrdiel dosiaľ nevybúrenej sberby. Kristus, priateľ židovského národa, o ktorom sa usilovali nahovoriť si, že je jeho nepriateľom, dokonával pred zrakmi divákov.

            Skôr, ako nastalo záhadné zatmenie, Maria Magdaléna, hoci ju suroví žoldnieri neraz zahnali, pretisla sa až na okraj vnútorného kruhu divákov. Lazarovi, ktorý sa usiloval čím najbližšie ku krížu dostať, rímske kopije nedovoľovaly priblížiť sa. No, Márii podarilo sa zčiast-ky silou lásky, zčiastky pomocou zlata predrať sa ohradou. Kedže nehrozilo nebezpečenstvo, žeby niektorý z odsúdencov, lebo i kríže s lotrami boly už vyzdvihnuté, mohol ešte ujsť, prepustili ju vojaci, mysliac si, že je príbuznou niektorého z troch ukrižovaných.

            Bôľom a žiaľom temer zaslepená bežala, potkýnajúc sa, voľným priestorom. Dobehnúc ku krížu, vrhla sa na kolená pred ním a v návale bôľu objala ho svojimi ramenami. Plačúc, až srdce prenikalo, kropila zem svojimi slzami.

            Ešte dve osoby stály pri kríži Kristovom: Maria, matka jeho, a svätý Ján, apoštol. Bolestná matka, vidiac preveľkú bolesť pri kríži kľačiacej, jemne a láskavé položila ruku na rameno Magdalenino a s nežným súcitom povedala: — Maria, i ja som zarmútená! Budeš mi priateľkou.

            Betanská Maria pozrela hore a so slzami v očiach po prvý raz videla matku Božiu.

Po sobotnom pokoji.

            Trúchlohra bola skončená. Večer odpočívalo mesto ako mŕtve. Temer hrobové ticho vládlo v ňom; ležalo ako vysilené celodenným zmietaním sa v náruživosti. Mužovia s hrôzou si šepkali o neobyčajných veciach, ktoré ea cez deň udaly. K zlovestnejším z nich patrilo roztrhnutie opony chrámovej. Ten záhadný prípad etal ea všeobecne známym, hoci kňazi usilovali sa ho zatajiť, lebo sa právom obávali, že ľud bude v tom vidieť predzvesť hroznej pohromy.

            Aj iná zpráva išla z úst do úst. Krátko pred započatím sobotného pokoja prišlo niekoľko obchodníkov do Kajfášovho paláca. Vyhlásili pred ním, že boli svedkami hrozných zjavov. Veľkňaz počínal si ako šialenec, či už zo strachu a či pre výčitky svedomia. Od chvíle, čo bol Kristus po prvý raz pred neho predvedený, až na krátky čas, keď sa vmiešal medzi zástupy, obliehajúce Gabbatu, neustále sedel odený do nádherného rúcha v bohaté vyzdobenej dvorane na svojom tróne. Zdalo sa, že svetlo jeho rozumu vyhaslo. Tiekly mu sliny, neustále čoei pre eeba hundral, čaeom divo eebou metal a strašne sa rúhal. Každému sa zdal byť šialencom. Obchodníci aepoň boli o tom pevne presvedčení. Keď ho záchvat pominul, mával dlhé reči ku svojmu pozdvihnutému ukazováčku, akoby sa pred ním z čohosi ospravedlivoval. Hoci ho nebolo dobre rozumieť, obchodníci z toho jednako toľko vyrozumeli, že si teraz trpké výčitky robil za to, že ľud povzbudzoval, aby žiadal odsúdenie Kristovo. Jedným dúškom opakoval kliatbu: — Jeho krv na nás, na mňa, na mňa! — a potom sa vždy diabolsky zachychotal. Jeho sluhovia mali čo robiť, aby ho zdržali, aby si hlavu neroztrieekal o porfyrové stĺpy.

            Za smutného sobotného pokoja Maria Magdaléna, Maria Salome a iné zbožné ženy dozvedely sa smutné zprávy o Kajfášovom duševnom stave.

            Netrpezlive čakaly na predpísaná hodinu, v ktorej pominie zákaz všetkej ručnej práce. Za súmraku v sobotu ženy začaly sa schádzať v Lazarovom obchode, aby pripravily masti na pomazanie tela Kristovho. Jozef z Arimatie, Nikodém a Lazar s pomocou služobných uložili mŕtvolu do hrobu, v skale vytesaného, mieniac ju zabalzamovať podľa východného zvyku až po sobote. Lazar ochotne prepustil svoju včľkú zásobu voňavých mastí a korenia ženám, ktoré sa hneď daly do príprav.

            Hoci Magdaléna bola unavená a celá zmorená nesmiernym bôľom, jednako prevzala na seba riadenie všetkého. Aj Marta tam bola, a hoci mala väčšiu zkú-senosť v balzamovaní ako jej sestra, lebo viedla dozor nad pomazaním Eucharie a Sira, a nedávno aj bratovej mŕtvoly, jednako sa Márii do práce nemiešala, lebo videla, že jej oddaná láska nachádza v tom útechu.

            Neskoro večer prišla do „bazaru" i Maria, matka Pánova. Každý jej preukazoval úctu. Nezúčastnila sa síce z pripravených prác, ale všetky sa k nej obracaly. kedykoľvek boly v pochybnostiach, ako by to maly čím najlepšie spraviť. Zbožné ženy pracovaly celú noc na pripravení mastí a plátna.

            Keď prípravy boly ukončené, prehovorili Máriu, matku Ježišovu, aby si na chvíľu zdriemla. Lazar tušil, koľko bolestí pretrpela. Pohľadom na mŕtve telo jej Synáčka znovu by sa rozjatrily všetky jej rany. Len nerada sa podrobila ich prosbám. Nato ju Lazar s Nikodémom odviedli do bytu, ktorý jej bol Ján zaopatril. Nechajúc ju v rukách toho, ktorého Ježiš s kríža jej synom bol nazval, vrátili sa do „bazaru" a potom vyprevadili ženy k hrobu.

            Hŕstka Ježišových priateľov s boleetným srdcom vydala sa na cestu, aby poslednú priateľskú službu preukázali tomu, ktorého tak vrúcne milovali. Za cesty mnoho nehovorili. Každý zaoberal sa svojimi trúchlivými myšlienkami. Bola to smutnoslávnostná cesta popolnočná!

            Odpoludnia, keď Krista ukrižovali, bolo silné zemetrasenie. Mnohé hroby a smútočné pomníky po oboch stranách cesty, na Kalváriu vedúcej, boly porúchané alebo zničené. Pri bledom svetle mesačnom bolo možné tu a tam vidieť otvorený skalný hrob, od ktorého pri zemetrasení hrobový kameň bol alebo odvalený alebo v polovici zlomený. Otvorené hroby poskytovaly strašné divadlo. Chodci kde-tu museli prekračovať hlboké jamy a trhliny, zemetrasením v zemi spôsobené. Treba bolo silných nervov a statočných sŕdc na vykonanie takej cesty za nočnej tmy. Ale čo nedokáže láska?

            Naľakaní učeníci Ježišovi dozvedeli sa, že nábožné ženy prinesú, akonáhle bude po sobote, ku hrobu masti a korenie na pomazanie tela Pána Ježiša.

            Maria Magdaléna nebála sa ani tmy ani nočných duchov a vydala sa na cestu k hrobke s Máriou, matkou synov Zebedejových. Všetky jej myšlienky boly sústredené na mŕtve telo jej Pána a na to, ako by mu mohla najlepšie svoju lásku a úctu preukázať. V duchu sa spytovala, kto im odvalí ťažký kameň od hrobových dverí. Kedysi ukázal jej ten skalný hrob Jozef z Arimatie, ktorý jej pri tej príležitosti povedal, že ho dal pre seba vytesať. Súc zámožným, nešetril peňazí na jeho úpravu, V sobotu sa dopočula, že Pilát kázal hrob za niekoľko dní strážiť. Prečo, to nevedela. No, zaplatí dobre vojakom, ak jej pomôžu kameň odvaliť a potom zae k dverám privaliť. Vedela zo zkúsenoeti, čo všetko možno peniazmi u rímskych žoldnierov docieliť.

            Nádoby s voňavými masťami položili na zem, keď už boli neďaleko hrobu. Maria sverila sa so svojím plánom bratovi, ktorý sa odobral vojakov vyhľadať. Okrem vŕzgania jeho sandálov po chodníku, pieskom posypanom, a vzdialeného húkania nočnej sovy hlboké ticho panovalo v záhrade. Mesiac už nesvietil. Bola tma, ako pred svitaním. Naraz Maria začula Lazara volať: — Maria! Maria! Poď! Rýchle! Strážnikov tu niet, ale otvorili hrob.

            Maria sa ponáhľala.

—        To je divné! — hovorila si. — Ich srdcia boly dotknuté milosťou Božou. Utiahli sa niekde inde do záhrady, aby nás neobťažovali pri našom smutnom úkone.

            Prvé zlaté lúče raňajšej hviezdy začaly sa v tom ukazovať na východnom obzore.

—        Všetko je tu nápadné, — povedal Lazar. — Pozri, kameň bol skrútený, akoby bol v sťažajoch visel! Hľaď, teraz je opretý kolmo o skalnú stenu!

—        Vníďme do hrobu! — povedala Maria a neohrožene vstúpila do hrobu. Ale o chvíľu vyšla ako smrť bledá, oči majúc naširoko vytreštené, nemôžuc povedať slova. Lazar hľadel na ňu s údivom, ktorý ešte viac vzrástol, keď sa sestra na zem vrhla a žalostne začala plakať. Keď ju nechal za chvíľu vyplakať sa, spýtal sa jej nežne:

—        Prečo plačeš? Povedz mi, sestra moja!

—        Ach, vzali Pána môjho, a neviem, kde ho položili!

—        To nie je možné! — povedal nato jej brat. — Niečo takého nikto by neurobil.

            Teraz sa už celkom vyjasnilo. Všetci sa sbehli udivene okolo Márie, žiaľom zlomenej. Nikomu nenapadlo presvedčiť sa, či sú jej slová pravdivé. Ale ako rýchle sa na zem vrhla, tak rýchle i vstala a po záhrade začala chodiť. Kde-tu sa o niečo potkla, lebo pre slzy nevidela cestu. Keď záhradu obišla, zas sa k hrobu vrátila a zastala pred ním, plačúc. Nazrúc znovu do tmavého hrobu, uzrela tam dvoch anjelov sedieť v rúchu bielom, hoci nevedela, že eú to anjeíi, súc úplne zaujatá myšlienkou na svoju ztratu.

—        Žena, prečo plačeš? — spýtali sa jej.

—        Preto, že vzali Pána môjho, a neviem kde ho položili.

            To bola jej bolesť. Vo evojej nesmiernej láske nevidela nič iné. Vzali ho. Kto bol ten jej Pán? Celý svet musel ho poznať. Kto to bol, to predsa musel celý svet vedieť. Taká vrúcna bola jej láeka.

—        Povedzte mi, kde ete ho položili, a ja si ho vezmem!

            Nemohla ho odniesť, nato nebola dosť silná, ale láska nemyelí na nemožnosti. Vo svojej veľkej láske len na jednu vec myslela, totižto: nájsť mŕtvolu svojho učiteľa, priateľa, Pána, Boha, svoje všetko! Jej láska privlastnila si ho sebe. A teraz ho ztratila!

—        Povedzte mi, — volá, — kde ste ho položili, a ja si ho vezmem!

            A znovu, prúdom sĺz oslepená behá po záhrade. V tom zbadá kohosi tam chodiť. Bude to isto opatrovník pozemku, ktorý prišiel včas do práce. Pre slzy dobre nevidí.

—        Koho hľadáš? — spýta sa jej.

            A Maria znovu opakuje srdcervúcim hlasom: — Vzali Pána môjho, a neviem, kde ho položili!

—        Maria! — ozval sa jej ten.

            Ó, ten hlas, ten prízvuk! Tá láska v ňom! Tá nežnosť! Tá sústrasť! Jedinké slovo, ale aké to vyjavenie!

            Bol to ten istý hlas, ktorý ju vytrhol z hriechu a poníženia, ktorý svojou všemožúcnosťou premenil ju v bytosť, ktorá teraz žila v milovaní Boha a nenávidení hriechu. Na ten hlas vzniká svetlo v jej duchu. Spomína si, že jej Ježiš povedal, že zaea vetane. Len teraz rozumie mnohým jeho slovám, ktoré malý dojem na ňu urobily, keď ich po prvý raz počula. Ježiš neraz vyhlásil, že zasa svojou vlastnou mocou vstane. Ten, ktorý mohol jej brata vzkriesiť, musel mať moc i svoju dušu zasa s telom spojiť. A kým záplava svetla osvecuje jej rozum, jej duša uapĺňa sa radosťou, jej lásku ešte viac rozplameňujúcou. Vrhne sa na kolená a vo vytržení skríkne: — Rabboni! (Učiteľ!)

            Vo svojom opojení objíme nohy Majstrove, kropí ich znovu svojimi slzami, teraz slzami radosti a klaňania, ale sotva už väčšej lásky, lebo už všetku jej mieru vyčerpala.

            Z mŕtvych povstavší Pán položil jej na hlavu svoju ruku, akoby chcel mierniť jej radostné rozčúlenie. Maria neustávala objímať jeho nohy, a v tej mere, v akej poznávala, čo vzkresenie Pána pre ňu a pre celý svet znamená, vinula sa k nemu. Už ho nepustí! V návale svojej lásky a radosti znovu a znovu objíma jeho nohy.

            Konečne zmŕtvych vstalý Pán láskavé povedal: — Pusť ma, veď ešte nejdem do neba, ešte ma uvidíš. Teraz bež a zvestuj tó apoštolom! Povedz im, že som vstal z mŕtvych.

            Zdvihla svoje radosťou opojené oči a pozrela Pánovi do tvári. Za svojho svetárskeho a hriešneho života pozrela sa raz do tých očú a uzrela v nich lásku, ktorá vie ukojiť všetky túžby srdca ľudského. Ten istý pohľad lásky bol i teraz v nich, lenže lásky, ak možno tak povedať, ešte väčšmi sa javiacej. Od tej chvíle nebol jej život ničím iným, iba jediným činom vrúcnej, seba stravujúcej lásky ku Kristovi.

XXIII. Na druhom svete.

            Na úbočí sabínskych kopcov, neďaleko Ríma, stál v 45. roku kresťanského letopočtu pohodlný kamenný dom. Jeho múry, ba i čiastka jeho strechy, pokryté boly bujnou révou, ktorá rodila strapce lákajúcich červených hrozien. Aj mnoho jutár úrodnej zeme okolo vysadené bolo révou. Podzimné slnko skláňalo sa už k západu, pozlacujúc lístie révy a odievajúc do šarlátu vzdialené kopce. Na tú tichú krajinku, vzdialenú od mestskéhcr ruchu a šumu, snášal sa večerný pokoj unavenej prírody. Nebolo počuť nič, len bzučanie hmyzu alebo vzdialený štekot verného ovčiarskeho psa, bdiaceho nad stádom, po horskom úbočí sa pasúcom.

            V predsieni, zarastenej révou, sedel Melius, syn Velinov, odpočívajúc po dennej práci a tešiac sa zo svie-žieho vánku, od mora tiahnúceho. Hľadel dolu na vinohrady, na verejnú cestu. Čakal návrat jedného zo svojich najvernejších otrokov, ktorého toho dňa bol poslal do Ríma. aby sa tam dopýtal na jedného z učeníkov toho veľkého proroka židovského, o ktorého nedávnom príchode do svetového mesta sa bol dopočul. Začalo sa už tmiť, keď počul blížiace sa kroky. Jeho posol sa vrátil.

—        Veľký muž, ktorého vyhľadať si mňa poslal, — oznamoval otrok, — prijal ma veľmi vľúdne, a žiadal ma, aby som naň až do večera počkal, že potom so mnou pôjde. Hľa, tu je!

            Melius vstal a návštevníka srdečne pozdravil.

—        Pokoj domu tomuto! — povedal hosť, pred ktorým Melius pokľakol a ruku mu úctivé bozkal.

—        Či patríš k rodine veriacich? — spýtal sa cudzinec, súc zjavne mile dojatý úctou, ktorú mu mladý muž na javo dával.

—        Či nevidíš, ctihodný učiteľ, že ešte teraz nosím biele krstné rúcho? — povedal nato Melius.

—        Ach, zrak sa mi od mnohých vyliatych sĺz kalí. Nevidím dobre v podvečer. Od tvojho posla som sa dozvedel, že mnohí z tvojich domácich a ty sám sú veriacimi.

—        Učiteľ, verím v toho, — povedal Melius, — ktorého som videl v pretoriume, keď Pilát v Jeruzaleme vladáril, v toho, ktorý nazrel do mojej duše, ako žiadny človek nevládze. Nikdy nesišly mi s mysli jeho podivné oči a jeho milá tvár. Verím, že Kristus je pravý Boh a jednorodený Syn živého Boha. Za túto vieru ochotný som položiť svoj život.

            A Peter odpovedal: — Aj položíš, syn môj, za ňu svoj život, ale zasa ho nájdeš. Meliue, ty si si skutočne najlepšiu etránku vyvolil!

            Peter ostal ako vzácny hosť niekoľko dní v dome Meliovom, vyučujúc a krstiac všetkých, ktorí k nemu prichádzali.

—        Či vieš, syn môj, — povedal jedného dňa prvý z apoštolov, — že zlomyseľní židia vyhnali Lazara a jeho sestry z Betánie?

            Melius o tom nepočul. Keď prijal vieru Kristovu, zaujímal sa veľmi o všetkých priateľov veľkého učiteľa.

—        Prosím ťa, rozprávaj mi o tom, — povedal.

—        Horlivosť a láska spolu s anjelským životom Lazara a jeho sestier po vzkriesení Pánovom boly chľúbou cirkvi. Ich príklad pohol mnohých, že sa stali veriacimi. Matka Ježišova žila nejaký čas s nimi v Betánii, až sa celkom k učeníkovi Jánovi odsťahovala. Maria popredala svoje veľké majetky, peniazmi za ne utŕženými podporovala chudobných alebo ich prinášala k mojim nohám k dobru veriacich. Konečne posadili ju spolu s jej služobnou Marcelou a Lazarom a Martou židia zo zlosti nad vzmáhajúcim sa počtom vyznávačov Kristových v Joppe na loď. No, tá loď nemala ani plachát ani vesiel. Nepriatelia mysleli, že takto iste zahynú. Ale Pán poslal im svojho anjela. Bez pohromy pristáli šťastne v Galii v Marseile, v tom pokojnom prístave, kde sa vlny nikdy nenadúvajú a o ktorom sa hovorí, že more tam mlčí.

—        To som rád, že bezpečne pristáli! — zvolal Melius.

—        Lazar, — pokračoval Peter,— je teraz biskupom v tom meste, kdežto prvší sluha Boží Maximín je teraz vrchným pastierom stáda aixského.

—        Nech je pochválený Boh! Ó, keby som i ja, — povedal vrúcne Melius, — bol hodný raz konať sväté tajomstvá a učiť ľud náuke Kristovej!

            Peter dlho hľadel na mladého muža, akoby skúmal jeho schopnosti. Konečne povedal: — Možno, že sa ti, Melius, z vôle Božej tohoto veľkého šťastia ešte dostane. Spýtam sa na to Pána v modlitbách a najprv tvoju vernosť zkúške podrobím.

—        Len mňa, majster, vyzkúšaj! Ulož mi niečo ťažkého vykonať.

—        Či by si bol ochotný vykonať cestu, ktorá bude azda k dobru cirkvi?

—        Zaiste! Hoci až na kraj sveta.

—        Uspokoj sa. Bude to krátka cesta, nech ju už po suchu alebo po mori vykonáš, — odpovedal Peter. — Či poznáš Lazara, či si počul jeho históriu, ako kedysi bol mŕtvy a ako ho Pán zasa k životu povolal?

—        Ach, pamätám sa na tú udalosť, — zvolal Melius, — i na úžas, aký v Jeruzaleme spôsobila. Bolo to krátko pred smrťou Kristovou.

—        Tak je, syn môj! A práve vzkriesenie Lazara priviedlo zaslepených židov k tomu, aby usmrtili toho, ktorý je pánom nad životom a nad smrťou.

—        Lazar nezapríčinil smrť Majstrovi, — povedal Melius, — lebo eom videl, ako prišiel k Pilátovi a ponúkal mu celý evoj majetok, ak prepustí Pána.

—        Nemyslím to tak, žeby on bol smrť Pána zapríčinil. Chcem len povedať, že jeho vzkriesenie bolo podnetom rozhodnutia, ktoré židia urobili.

—        Majster dobrý, ty si teda želáš, aby eom ho navštívil?

—        Tak je, a rád by som bol, keby ti čo najviac povedal o tajomstvách záhrobných.

            Melius sa veľmi potešil, že ho Peter takým poslaním poveril. O desať dní potom v Ostii sadol na loď a po plavbe celkom pokojnej pristál v prístave marseilskom.

            Keďže do mesta prišiel už o západe slnka, hľadal si nocľah v hostinci. Tdho istého večera prezvedal sa na Lazara u niektorých kresťanov, ktorých na trhovisku poznal. Mladý muž jemného zovňajšku prišiel k nemu a palicou kreslil na zemi akýsi obrázok.

—        Či si veriaci? — spýtal sa usadlik marseilský.

—        Tak je. Verím v Krista a všetko, čo tento znak jeho vyznávačom značí a hovorí, — povedal, ukazujúc na obrázok na zemi nakreslený. Prešiel som kúpeľom znovuzrodenia. A kto si ty?

—        Ja som jáhen svätého biskupa Lazara. Či by si ho chcel vidieť?

—        Zaiste, veď práve preto som prišiel. No, dnes je už neskoro. Ale zajtra ráno budem prítomný na svätej omši, ak ma dovedieš na príslušné miesto, a až potom požiadam Lazara o výsluch.

            Ráno zaviedol ho jáhen do príbytku, v ktorom sa slávila tajomná obeta novozákonná. Po občerstvení, majiteľom domu mu poskytnutom, voviedli ho k Lazarovi.

            Melius ťažko poznal v starcovi pred sebou Lazara, ako sa naň bol pamätal zo svojho pobytu v Jeruzaleme. Vlasy svätého biskupa boly teraz biele ako sneh a splývaly mu v dlhých kučerách na ramená. Jeho brada bola veľmi dlhá a akoby zo strieborných nitiek. Celý jeho zjav bol ctihodný. Okolo úst a očú boly brázdy, ktoré vyoraly starosti a pokročilý vek. Melius videl, že pohľad jeho očú má výraz veľmi snivý, akoby jeho oči až dosiaľ hľadely na veci druhého sveta.

            Veriaci marseilskí, milujúc ho a lnúc k nemu a najväčšou úctou pre jeho svätý život, cítili, ako ich v jeho prítomnosti obchádza hrôza, lebo vedeli, že prešiel bránou smrti.

            Keď rímsky obrátenec do izby vstúpil, biskup bol do hlbokého rozjímania pohrúžený. Bol oblečený do dlhého, až po členky mu siahajúceho rúcha. Pás z uzľovitých povrázkov zdôrazňoval vychudlosť jeho tela. Jeho tvár bola temer bez farby a na jeho rukách ostro vystupovaly zauzleniny modrých žíl.

            Pri vstúpení Meliovom vstal a vážne ho objal. Bozkal ho so slovami: „Pokoj s tebou!"' — a potom ukázal na lavicu, aby si sadol. Melius bol hlboko dojatý jeho slávnostným, ale pritom prívetivým zjavom. Lazar čakal spokojne, kým mu Melius vyloží ciel svojej návštevy.

—        Najdôstojnejší pane, prichádzam, ako ti je už asi známo, z Ríma.

—        Si vítaný tunajším veriacim a ich pastierovi, — odpovedal Lazar. — Videl som ťa pred chvíľou pri omši svätej. Či smiem zvedieť cieľ tvojej cesty?

—        Rád by som, .najvelebnejší otče, počul, čo si zkúsil na druhom svete, za hrobom.

—        Nepátraj, syn môj, po veciach, ktoré poznať nie je dané ľuďom. Uspokoj sa s poznaním pravej viery a svedomite používaj milostí, ktoré ti poskytuje. To stačí, lebo tým dosiahneš cieľa, pre ktorý si stvorený. Neodhŕňaj závoj s budúcnosti.

            V tých slovách, hoci vážne prednesených, nebolo výčitky.

—        Ja by som sa, najvelebnejší otče, — povedal Melius, — neopovážil na to spýtať, keby som nebol poslaný spýtať sa na to.

—        Nechaj to, syn môj! Prečo túžiš po nazretí do hrozných tajomství druhého sveta? Ostaň pri zaoberaní sa učením Kristovým, ktoré má zmeniť tvárnosť sveta a nechci nazerať za závoj, čo sa tají za ním, a čo Boh vo svojej nevyspytateľnej múdrosti ukryl ľudskému poznaniu.

—        Najdôstojnejší otče, ver, že som nevykonal túto cestu k tebe len zo zvedavosti. Poslali ma veriaci v Ríme k tebe vyzvedieť, čo by si za hodné uznal im vyložiť.

—        Povedz tamojším bratom, aby sa uspokojili s učením Evanjelia, a s tým, čo teraz apoštolovia Pánovi po celom svete hlásajú.

            Melius bol sklamaný. Už vstával, aby sa do Ríma vrátil a povedal Petrovi zprávu o nezdare svojho poslania. Ale tu sa ho Lazar spýtal: — A kto ťa vlastne z rímskych veriacich, syn môj, ku mne poslal?

—        Sám Peter. Prišiel len nedávno do Ríma; i poctil ma svojou zvláštnou návštevou. On ma k tebe poslal.

—        Peter?! — zvolal Lazar. — Blahoslavený syn Jonášov, hlava apoštolov! Peter, viditeľná hlava cirkvi! Čokoľvek odo mňa žiada, pousilujem sa vykonať. Príd, syn môj, dnes večer, keď slnko zapadne, ku mne; tu s tebou o tom prehovorím.

            Večer Melius prišiel do Lazarovho bytu. Zastihol biskupa sedieť v stĺpovej sieni, hľadiacej na modré vlny Stredozemného mora. Melius neopovažoval sa dlho vytrhnúť z dúm svätého biskupa, ktorý zjavne spriadal v duši pásmo toho, čo mu mienil sdeliť.

—        Pravda, — začal, — moje postavenie v cirkvi je ojedinelé. Preto len z poslušnosti k Petrovi sa o tom zmieňujem. Ja eom jediný dospelý muž, ktorého kedy Kristus privolal na tento svet z ríše duchov. Ako syn naimskej vdovy tak i dcéra Jairova boli deťmi. Nikdy som ich nevidel, a tak neviem, čo oni tam videli. No. čo som ja tam poznal, to ma naučilo správne pohliadať na život.

—        Akonáhle sa moja duša od tela oddelila, zastal som pred Bohom, Či som Boha videl, spýtaš sa asi v duchu. Môj rozum, zbavený pút telesných, pracoval ľahúčko, a bol som si vedomý, že stojím pred Tvorcom všehomíra. Naraz, náhle som videl jasne rozdiel medzi dobrým a zlým. Videl som, že duša moja, ako duše všetkého ľudstva, stvorená bola k väčšej cti a sláve Božej. Hned som to nahliadol, ako i to, že jedinou prekážkou, ktorá sa v cestu postavila a posiaľ stavia cieľu, pre ktorý Boh vesmír stvoril, je hriech, a preň že jedine trestané bude tvorstvo.

            Poznal som, že všetci ľudia v jednom človekovi zhrešili a že všetci potomci Adamovi odsúdení boli k zaslúženému trestu, ak nebude primeraná náhrada daná za odňatie božskej slávy hriechmi. Hoci som zachytil len nepatrný zákmit božstva, po ľudsky povedané, jednako moja duša zachvátená bola veľkým bôľom a žiaľom, ked som videl smutný zjav pokolenia ľudského a nemožnosť jeho dôjsť večnej slávy.

            No, potom osvietená bola moja duša a svojím osvieteným rozumom nazrel som do božského plánu vykúpenia ľudstva. Videl som, ako druhá osoba najsvätejšej Trojice zvolila vziať na seba prirodzenosť ľudskú a tak priniesť božské zadosťučinenie urazenej velebnosti božskej. I zaradoval som ea, že ľudstvo jednako len bude spasené, hoci mu dosiaľ nebo bolo zatvorené.

            Tým vliatym poznaním uzrel som, ako v ríši duchov mnohí spravedliví čakajú na svoje vyslobodenie a vpustenie do neba, ale ktoré sa nemohlo stať, dokiaľ dielo vykúpenia nebolo dokončené. Ich kajúcnosť a ospravedlivenie bolo dovŕšené, v očistci smytá bola s nich všetka škvrna ohľadom na zásluhy toho budúceho vykúpenia.

            Anjel zaniesol ma do lona arciotcov, kde tí svätí, väzni lásky, čakali a vzdychali. Tam obstúpili ma Adam, praotec pokolenia ľudského, Abrahám, praotec nášho národa, náš svätý Dávid a všetci tí veľkí svätí, o ktorých nám rozprávajú naše sväté knihy. Kto opíše ich túžbu?

            Ten, ktorý mňa ráčil svojím priateľom nazvať, zasvätil ma, prv ako som umrel, do plánu vykúpenia, i radoval som sa, že som mohol tým svätým patriarchom oznámiť ich blízke vyslobodenie z toho žalára. Hoci som nevedel iste povedať, akým spôsobom bude pokolenie ľudské vykúpené, jednako na základe toho, čo som od Krista počul, mohol som ich ubezpečiť, že víťazoslávne vystúpia do neba.

            Anjel, ktorého som mal k službe, uviedol moju dušu do vytrženia, a tu videl som podivné veci. Zdalo sa mi, akoby som sa bol ocitol sám na šírej púšti tohoto sveta, na púšti, ktorou ľudská duša nikdy nechodila. A tam v tej púšti uzrel som naraz postavu akoby ľudskú. Tisíce jasných duchov vznášalo sa okolo nej, hlboko sa jej klaňajúc. Zjav ten obklopený bol toľkou božskou velebnosťou, že moja duša túžila rozplynúť sa v samom klaňaní sa tej velebe.

—        A kto bol ten zjav, najdôstojnejší pane? — spýtal sa Melius, celý sa trasúc rozčúlením od počutých vecí.

—        Na to isté spýtal som sa anjela po svojom boku. i odpovedal, že tá božská postava v podobe ľudskej je Boh Syn, druhá osoba úctyhodnej Trojice. Vyzval ma, aby som znovu na ňu pozrel. Urobil som tak a padol som do vytrženia. Poznal som v tej božskej tvári ťahy Ježiša Nazaretského, ktorý sa vtedy, ako mi bolo vedomé, nachádzal na púšti perejskej. Hoci som, Melius, v neho ako v Boha veril už pred svojou smrťou, predsa len teraz dopriate mi bolo uzrieť niečo z jeho božskej slávy. Len teraz som pochopil, akou veľkou, svetovou udalosťou bolo vtelenie Syna Božieho. Nahliadol som, že to bola tá veľká udalosť, ku ktorej všetko stvorenie, všetky obety, všetky modlitby a chvály smerovaly a v nej sa sústreďovaly. Áno, na túto svetovú udalosť poukazovaly všetky obety a z nej čerpaly všetku svoju záslužnosť a cenu. On, a jedine on, je obetou najvzácnejšou a najdrahšou všetkých budúcich vekov.

            — Vo svojom osvietenom stave poznal som i to, že ku jakej vysokej dôstojnosti mali byt" povznesení vyvolení apoštolovia. Peter mal byť až do konca sveta svetu majákom. Tí, ktorí by sa od Petrovej skaly odtrhli, mali o všetko prísť. A tu veľký smútok zaplavil moju dušu, keď som vo svojom videní uzrel národy a bezpočetných ľudí budúcich vekov, ktorí sa dali zčiastky svojimi vlastnými hriechmi a neprávosťmi, zčiastky bezbožnosťou svojich vladárov sviesť, aby sa odvrátili od svetla Petrovho a zašli do tmy a bludov. A zármutok môj sa zdesaťnásobil, keď som pozoroval, že si tie národy a čeľade ani vedomé neboly, čo ztratily, a že toho ani neželely.

            Potom som videl, v čom vlastne záleží poslanie Kristovo na zemi. Pred mojimi očami odhalil sa závoj budúcnosti. Videl som jeho celé utrpenie a ukrižovanie. Tu som len videl, že to všetko musí podstúpiť, lebo celý plán spasenia jasným stal sa môjmu rozumu, a duša moja naplnila sa nevysloviteľnou radosťou, keď som videl, akej nesmiernej slávy dostane sa Kristovi Pánovi pre jeho utrpenie a vykúpenie padnutého pokolenia ľudského.

            Naraz, uprostred všetkých tých zjavení počul som hlas, jasno zvučiaci ríšou duchov. Bol to všemožúci hlas Syna Božieho, volajúci dušu moju nazad do jej tela.

            Anjel viedol ma k bráne smrti. Ja by som bol rád ďalej ostal medzi tými veľkými tajomstvami, ale vôľa odo mňa silnejšia hnala ma nazpäť do hrobu.

            Odvtedy zem nemá pre mňa pôvabu, vyjmúc lásku mojich sestier. Videl som zázračné veci v tom veľkom svete. Môj rozum bol natoľko osvietený, že som skutočne poznal toho, ktorý ma ráčil svojím priateľom nazvať a že som si ho celou svojou dušou zamiloval.

            Keď som ho videl s hory olivovej vstupovať na nebesia, odkiaľ prišiel, duša moja zmierala túžbou, aby eom ho smel sprevádzať, ale on mi dal vedieť, aké dielo ešte odo mňa na zemi žiada. Podnee hrozí sa duša moja vedomím, že ei mňa vyvolil za nástroj, aby som v tejto krajine zakladal a šíril známosť jeho kráľovstva. No, spokojný som s jeho vôľou, trpezlive čakajúc hodinu, kedy ma k eebe povolá. Modlím sa denne, aby to dlho netrvalo. Onedlho už odoberiem sa navždy k Pánu Bohu svojmu.

—        Ale keď si vedel, — povedal Melius, keď biskup zamíkol, — že Kristus musí zomrieť, prečo si ponúkal s Máriou Pilátovi svoje ohromné bohatstvo za jeho prepustenie?

—        Prišiel som ta ako sprievodca a ochranca sestrin. Pamätáš sa na zúrenie sberby toho dňa. Maria nemala tých vedomostí, ktoré som mal ja. A ja, vidiac jej lásku a vrúcnu oddanosť, pripojil som sa k jej žiadoeti. Rozprávalo ekôr moje srdce ako rozum. I dúfal som, žeby sa azda peniazmi dalo docieliť menej ukrutného ukrižovania.

—        A prečo volil Krietus podstúpiť také nesmierne a hrozné muky? — spýtal sa ďalej posol. Či by nebol stačil k vykúpeniu sveta jeho najmenší smierny skutok?

Na túto otázku Meliovu, ktorú od toho času už tisíci učinili a ešte učinia, Lazar odpovedal: — To je tajomstvo lásky. Z neemiernej láeky volil ei cestu bolestí, hanby a potupy. A odvtedy láska vládne evetom a láeka vie trpieť.

Obsah.

I. Židovský obchodník                                                                                                              5

II. Záhadná osnova                                                                                                                   20

III. Učiteľ zákona                                                                                                                     31

IV. Miesto paliem                                                                                                                     42

V. Klenoty                                                                                                                                 49

VI. Pred veľradou                                                                                                                      60

VII. Ružami ovenčený                                                                                                              71

VIII. Tabuľka a papyrusový závitok                                                                                         82

IX. Sirova smrť                                                                                                                         94

X. Pathira                                                                                                                                102

XI. Pozvanie                                                                                                                           110

XII. Melchielova svadba                                                                                                        116

XIII.Zázračné udalosti                                                                                                           127

XIV.Maria                                                                                                                              135

XV. Prach a popol                                                                                                                  148

XVI. Návrat                                                                                                                            154

XVII.Schôdzka                                                                                                                       158

XVIII.Lazar                                                                                                                            168

XIX. Pred vladárom                                                                                                               177

XX. Melius, slobodníkov syn                                                                                                 187

XXI. Vyplnený sľub                                                                                                                198

XXII.Po sobotnom pokoji                                                                                                       207

XXIII.Na druhom svete                                                                                                           212

Najlepším priateľom je dobrá kniha. Odporúčame Vám:

J. Branecký:

FRÁTER JOHANNES.

Historický román, má 288 strán form. 14 krát 21 cm. Cena broš. Kč. 25.—, viaz. Kč. 35.—. Keller — Vnuk:

TRI PRSTENE.

Pútavé novely. Má 204 strán form. 14 krát 20 cm. Cena broš. Kč.

20.—, viaz. Kč 30—

Ľ Ermite — Kalinay:

AKO SOM ZABILA SVOJE DIEŤA.

Poučný román, má 268 strán, form. 14 krát 20 cm. Cena broš. Kč.

18.—, viaz. Kč. 25.—.

M. Rodziewiczovna — Kabzáňová:

DEWAJTIS.

Román, má 305 strán form. 14 krát 20 cm. Cena broš. Kč. 25.—, viaz. Kč 32.—. Nábor — Briška:

MYSTÉRIUM CRUCIS I. II. III. sv.

Román z doby prenasledovania kresťanov. Má 632 strán, form. 12 krát 20 cm. Cena troch sväzkov broš. Kč. 43.—, viaz. Kč. 61.— Benson — G essayová:

PÁN SVETA.

Svetový román, má 346 strán form. 14 krát 20 cm. Cena broš. Kč.

40.—, viaz. Kč. 50.—.

Bulwar — Ruppeldtová;

POSLEDNÉ DNI POMPEJÍ I. II. sv.

Román, má 598 strán form. 13 krát 20 cm. Cena dvoch sväzkov broš. Kč. 40.—, viaz. Kč. 50.—. Sienkiewicz — Pavčo:

SVÄTÝ PETER V RÍME.

Román, má 234 strán form. 14 krát 19 cm. Cena broš. Kč. 10.—, viaz. Kč. 15.—. Ľ Ermite — Kalinay:

ŽENA SO ZATVORENÝMI OČAMI.

Román hrdinskej dievky, má 210 strán form. 14 krát 20 cm. Cena broš. Kč. 20.—, viaz. Kč. 30.—.

Objednávky adresujte na: Spolok Sv. Vojtecha, Trnava.

Tlačou kníhtlačiarne Spolku Svätého Vojtecha v Trnave.


[1] V nasledujúcich riadkoch je vysvetlené, čo treba rozumieť pod arabským slovom „dívan", jednako však ešte zvlášť podotýkam, že sa tým v prenesenom význame slova rozumie miestnosť pohovkami opatrená, ako u nás prijímacia izba, alebo poradná sieň.

 

[2] Mišna (hebr.) je veľká sbierka zákonných rozhodnutí náboženských a občianskych od starých rabínov, základ to židovského ústneho zákonodarstva. Mišna stala sa neskoršie základom Gemáry, s ktorou spoločne splynula do talmudu.

 

[3] Efód bolo rúcho židovských kňazov, ktoré pozostávalo z dvoch čiastok, prednej a zadnej, na spôsob škapuliara, ktoré na ramenách spojené boly zvláštnymi sponkami, do ktorých zasadené boly berylo|vá (onyxové) drahokamy s vyrytými menami dvanásť pokolení izraelských.

 

[4] Šechina (hebr.) značí oblak nad archou úmluvy sa vznášajúci uprostred dvoch cherubínov, v ktorom oblaku tajnostným spôsobom bol prítomný Boh so svojím ľudom a z ktorého k nemu skrze veľkňaza hovorieval

[5] Židia zvlášť počítali deň a zvlášť noc, deliac ich na 12 hodín, tak, že naša 6. hodina raňajšia bola začiatkom; teda 6 hodina rovnala sa našej 12., poludniu, a 12. hodina rovnala sa našej 6. hodine večernej.

 

[6] Drachma bol strieborný peniaz, v tojn čase toľko,! čo naša 1 koruna.

 

[7] Hostincom.

 

[8] Za starodávna písavalo sa na tabuľkách (doštičkách' potiahnutých vrstvou vosku, zvláštnym rydlom, potom na zvláštnej látke písacej, vyrábanej z rastliny trstinnej, hlavľ' na brehoch Nílu rastúcej, hoci aj inde pestovanej, papyrusom zvanej.

 

[9] Sesterc bol najbežnejšou striebornou mincou rímskou, a rovnal sa asi našim 30 halierom

[10] Mars bol bohom vojny.

 

[11] Minerva bola bohyňou múdrosti.

 

[12] Charon bol prievozníkom v podsvetí pohanskom, Prevážajúci za „obulus" duše umrevších cez tamojšie rieky znamenal teda toľko, čo smrť.

 

[13] Juno, bohyňa, bola ženou Jupitera, najvyššieho bo" rímskeho a gréckeho.

 

[14] Adonis bol krásny chlapec, do ktorého zamilujúc sa Afrodita, bohyňa lásky, dala ho vychovať nymfám-týmto ukradla ho Proserpina a potom ho už z podsvetia pustiť nechcela.

 

[15] Helena, žena Sparťanského kráľa Manelausa, preslavená svojou krásou. Uniesol ju trójsky kráľovič Paris (v Malej Ázii), čo bolo príčinou trójskej vojny.

 

[16] Impluvium značí vlastne nádržku na dáždivú vodu atriume; takto sa nazývala jedna zo troch hlavných čiastok °mu rímskeho. Átrium mávalo podobu štvorca, v povale bol štvorhranný otvor, ktorým vnikalo svetlo a dážď do atria a.proti nemu v podlahe podobná priehlbina, najviac 3 stopy hlboké, kde sa voda dážďová sbierala (impluvium). Tu sa k rozumie impluviom vlastne celá miestnosť, kde impluvium bolo.

 

[17] Medea, vybájená osobnosť, chýrna znalosťou kúzlov a svojou pomstlivosťou.

 

[18] Légia značí väčší oddiel v rímskom vojsku, toľko, ako u nás pluk.

 

[19] Toga virilis bola mužská sukňa, ktorú si mladíci obliekali na znak dospelosti a spolu na znak, že sú rímski občania.

 

[20] Slobodník je na slobodu prepustený otrok.