S
OPISOM MIEST, ICH ŽIVOTOM POSVÄTENÝCH.
Dľa
rozličných prameňov.
podáva:
Dr.
JOZEF V. BUDAY,
kanonik,
poslanec.
S
povolením najd. ordinariátu
nitrianského.
(ODTISK
TRETÍ.)
1924
Nákladom
Spolku sv.Vojtecha,Trnava
Číslo
podielových kníh 135.
Cena:
3 Kčs.
S
OPISOM MIEST, ICH ŽIVOTOM POSVÄTENÝCH.
Dľa
rozličných prameňov podáva:
Dr.
Jozef V. Buday.
kanovník,
poslanec.
S
povolením najd. ordinariátu
Nitrianského.
(Odtisk tretí.)
Číslo
podielových kníh 135. Nákladom Spolku sv. Vojtecha.
1924
Tlačou
Kníhtlačiarne Spolku sv. Vojtecha v Trnave.
Staré, často dokázané prísloví hovorí, že príklady tiahnu,
totiž, že dobrý príklad človeka akoby núti, aby aj on dobre činil. A skutočne i
nebeský náš Spasiteľ Ježiš Kristus učil nielen božským svojím slovom, ale i
vznešeným svojím svätým životom. A v tomto nasledovali ho i Jeho vždy verní
učeníci, apoštolovia a svätí vyvolení Boží. Známo je, že apoštol národov, sv. Pavel,
povedal o sebe: Budí e nasledovníkmi mojimi, jako som
ja nasledovníkom Kristovým. Zaiste i Pán Boh z tejto príčiny každej krajine,
každému kraju, každému národu a v každom čase vzbudil a vzbudzuje svätých a
Cirkev sv. katolícka ich úctu rozširuje, aby ľudia ich svätý život, pekné ctnosti nasledovali. To je opravdivá úcta svätých.
I slovenskému národu dal Pán Boh takých svätých, čo
vznešený príklad k nasledovaniu. A títo svätí sú Andrej Svorad a Benedik, s ktorých
životom oboznámiť láskavých čitateľov je úlohou prítomných riadkov.
Život našich svätých vo veľkej čiastke je zahalený rúškom
tajnosti. Mnoho z ich života je neznáme, zaiste hlavne preto, že viedli nie
vynikajúci dáky život, ale skromný, ponížený život mníšsky a pustovnícky. Hoci
však málo vieme o ich živote, predsa dosť, aby sme obdivovať mohli veľkú ich
svätosť a povzbudení boli k nasledovaniu z ich života svätého toho, čo v okoličnostiach nášho života nasledovať sa dá.
Už meno jedného nášho svätého, Svorada totižto, rozlične
predchádza v starých spisoch. Starí spisovatelia menujú ho Zoerardom,
Zorardom, Swyradom, Suirardom a Svoradom. Druhé meno svoje, Andrej, obdržal čo
kláštorné meno, keď vstúpil do rehole. Podobne rozlične sa menujú jako svätí. Jedni starí spisovatelia menujú ich svätými
mníchmi, druhí svätými pustovníkmi, zase iní sv. Andreja Svorada vyznavačom, sv. Benedika ale
mučeníkom, hoci on nie mučeníckou, ale prirodzenou smrťou sošiel
so sveta tohoto. Hneď však udáva i príčinu, že vraj možno preto, lebo učeník a
súdruh jeho podstúpil smrť mučenícku, ale i sám Andrej Svorad — jako dolu nižšie uvidíme — takou prísnosťou trýznil telo
svoje, že celý jeho život bol neprestajným mučeníctvom. My sme z tých mnohých
pomenovaní ponechali názov pustovníkov z tej príčiny, že tento názov je u nás
všeobecne prijatý.
Úcta našich svätých krajanov už v nastarších
dobách, nezadlho po ich smrti sa rozšírila a síce u nás na Slovensku a v
Poľsku. To dosvedčujú starodávne spisy minulých časov a ešte dôraznejšie tie
pamiatky, ktoré nábožní ctitelia vystavili na tých miestach, ktoré naši svätí
životom i smrťou posvätili. Tak v Uhorsku najstarší a zároveň až dosiaľ
najdokonalejší ich životopis napísal Maurus, biskup pätikostolský, ktorý ako školský chlapec našich svätých
videl a s nimi sa shováral. Úctu našich svätých u nás
dokazuje i tá okoličnosť, že oni od pradávna sú
patrónmi biskupstva nitrianskeho. na ktorého území žili, zomreli a od Privinú,
slovenského vojvodu, už v 9. storočí postavenom [1] a od blahoslavenej Gizelly, manželky sv. Štefana, prvého kráľa uhorského,
opravenom a okrášlenom sídelnom chráme telesné ich ostatky pochované sú, prečo
i sídelný tento chrám niekedy menovaný bol bazilikou sv. Andreja Svorada a Benedika.[2]
Úcta ich však rozšírená bola už za starodávna nielen na
Slovensku, ale i v Poľsku. Ba ďaleko, asíce asi na 8
míľ cesty od Krakova stála niekedy i kaplnka, udajne
na tom mieste, kde sv. Svorad pustovnícky život viedol, prv, než sa presťahoval
do Uhorska. O tomto aspoň svedčí zázračná udalosť, opísaná v živote sv. Bogumila nasledovne: „Roku Pána 1569. dňa 16. júla, keď sa
svätí sviatok svätého (totiž Andreja Svorada, o ktorom predbežne v spise je
reč), za časov Žigmonda, kráľa poľského, shromaždené bolo veľké množstvo ľudu, aby prítomní boli na
službách Božích a seba odporúčali pod mocnú prímluvu
svätého muža (Andreja Svorada) v kostole, ktorý bol vystavený na mieste, kde
svätý muž prv než odišiel do Uhorska, niekoľko rokov sa zdržoval. Tu modliaci
sa katolícky ľud rušitelia verejnej bezpečnosti a slobody Cirkve
svätej opovážlivou surovosťou napadli a z kostola vyhnať sa usilovali. Ľud
medzitým vrúcne vzýval o pomoc svätého muža: Svätý Andreju
Svorade, služobníku Boží,
ochráň Cirkev pre bezbožnými luteránmi, nepriateľmi viery katolíckej. A hľa,
vzývaný svätý sa zjavil s ohnivým mečom a kacírov vyhnal; mnohých z nich oheň
strávil, mnohí oslepli a niektorý týmto zázračným trestom nazpäť
privedení boli do lona Cirkve sv. katolíckej.
Pamiatku tejto udalosti hlása až po dnešný deň kameň pri vchode kostola, na
ktorom stopy nôh sv. Andreja viditeľné sú."[3]
Keď takto úcta našich svätých hneď od počiatku i u nás na
Slovensku i v Poľsku rozšírená bola, nenie sa čo
diviť, že mienky i starších i novších spisovateľov ohľadom miesta ich narodenia
sa rozchádzajú. V tejto veci isté sa zdá byť, že sv. Andrej Svorad rodom
pochádzal z Poľska. Až na jednoho starodávneho
spisovateľa, Antónia Bonfiniusa ,totiž, ktorý hovorí,
že sv. Andrej Svorad prišiel do Uhorska „z tej čiastky Dalmacie,
ktorá je nazvaná Policnou", všetci ostatní
svedčia a výslovne hovoria, že pochádzal z Poľska, čo potvrdzuje aj to, — ako
sme videli — že úcta jeho tam valne bola a je rozšírená, o veľa väčšmi, než
úcta sv. Benedika. Ale pokým všetci spisovatelia o sv.
Andrejovi Svoradovi jednomyseľne tvrdia, že pochádzal z Poľska, potiaľ osobitne
o sv. Benedikovi výslovne to žiadon
netvrdí, ani najstarší a najdokonalejší životopisec ich, spomenutý už Maurus, biskup, ba naopak jedno staré Martyrologium
(kniha, obsahujúca soznam mučeníkov) zreteľne nazýva
ho „Považanom" („S. Benediktus Vageus, eremita in Hungaria"
[4]Z týchto príčin d ľa našej
skromnej mienky nám sa jedine správnym zdá ohľadom pôvodu našich svätých
stanovisko „Nábožných Výlevov", ktoré o sv. Svoradovi hovoria, že „sa
narodil v stranách k Poľsku patriacim", ale o sv. Benedikovi,
že „splodený bol na stranách trenčianskych". Potvrdzovať túto domnienku
zdá sa aj tá okolnosť, že na Pováži väčšmi je rozšírená úcta sv. Benedika než Andreja-Svorada. Že to už i v starých časoch
tak bolo, dokazuje list P. Ladislava Vida, rektora niekedy jezuitského kláštora
v Trenčíne, v ktorom píše, že na okolí Trenčína a Skalky uctievaný a spomínaný
býva len sv. Benedik („Populos
Trenschinii in Skalka solius
Benedicti nomen circumfert").[5] Tohoto príčiny môžu byť
síce aj iné, ale zaiste aspoň pravdepodobné je, že ľud na Považí preto uctieva
väčšmi sv. Benedika, lebo ho považuje i dľa pôvodu za krajana svojho.
A jako ohľadom miest ich
narodenia, tak rozchádzajú sa mienky spisovateľov i ohľadom toho, ktorej rehole
členovia boli naši svätí. Až tri rehole závodia o to, aby dokázaly,
že k nim patrili naši svätí, a síce: Benediktíni, Pavlíni a rehoľa Kamaldulenských. Nám sa zdá, že boli Benediktínmi.
Dejepisne je totiž isté, že za časov našich svätých mali Benediktíni na
Slovensku už viac kláštorov, čo sa však o Pavlínoch a Kamuldulen-ských
dokázať nedá. Krem toho r. 1224. Jakub I., biskup
nitriansky, na Skalke založil kláštor pre Benediktínov, vzdor tomu, že v tom
čase už i druhé dve rehole u nás rozšírené boly, čo
zaiste učinil preto tak, lebo i on považoval svätých za príslušníkov k tejto
rehole.
Keď sme už takto, — nakoľko sa dá a naše slabé schopnosti
to doviedly, — rozlúštili, čo je v živote našich
svätých záhadného, pristúpme k tomu, čo istého vieme zo života jej ich.
Za časov sv. Štefana, prvého kráľa uhorského, sv. Andrej Svorad
vstúpil do kláštora sv. Hypolita na vrchu nitrianskom
Zobore a od opáta Filipa prijmúc i rehoľné rúcho i
kláštorské meno Andrej, horlivé napomáhal bohumilé snahy sv. Štefana v
rozširovaní kresťanstva. Uprostred tejto horlivosti o rozširovanie kresťanstva umienil si sv. muž tam na Zobore
sám seba premáhať, nebezpečenstvám hriechu vyhýbať a službám Boha sa posvätiť.
Lež neskôr, obľúbiac si samotu a život pustovnícky, ktorý
si nad všetok hluk sveta vážil, rozžehnal sa so starým Zoborom a pospiechal na trenčiansku Skalku, kde v tichej samote s
takým trýznením tela na prácach, modlitbách a pôstoch sotrvával,
že v štyridsaťdennom pôste so 40 orechami bol spokojný.
Jak krásny a výstražný príklad dal on týmto všetkým rušiteľom pôstov a
nemiernosti! I my postami a miernosťou máme premáhať zlé náchylnosti a
krehkosti tela i pokušenia k hriechu. K pôstom a k miernosti máme však dodať i
zbožnú modlitbu a pracovitosť. I tento príklad zanechal nám sv. Andrej-Svorad.
On po vybavených skrušených modlitbách hladom zmorený berie sekeru do ruky a pospiecha do hôr, aby pracovitosťou medzi sebou a hriechom
nepremožiteľné hate vystavil.
Raz, keď tiež týmto cieľom v hore pri rúbaní dreva soslabnutý zamdlel, pristúpil k nemu anjelskej krásy
mládenec a preniesol ho do jaskyne jeho. Tu z blaženého vytrženia prebratý
prísahou zaviazal svojho učeníka, Benedika, aby
neprezradil videnie, kým služobník boží svet tento neopustí.
„Márnosť nad márnosti a všetko márnosť", hovorí
múdry Šalamon. Komu je Boh čiastkou, ten jedine Boha
hľadá. Pokým mnohí ľudia drahý čas nenavrátiteľných dní, ba i celé noci v
zábavách, v hodovaní, v kartách, v krčmách pri nemiernom pití márnia, vtedy pravý
služobník Boží v nábožnosti pohrúžený celé noci na modlitbách sotrváva a len maľučký a to taký
odpočinok dopraje svojmu telu, že sa to viac podobá trýzneniu. — Po ťažkých
prácach denných totižto ukladal sa sv. Andrej Svorad na odpočinok do jedlého
dubového, vydlabanéha a do kola tŕnim
ohradeného kláta, nad ktorým visela obruč, so štyroch strán veľkými kameňmi
obťažená, aby takými prístrojmi v spánku hlavu nakloniac urazený sa prebudil,
hore vstal, spravedlivosť nebeskú vyhľadal a duchovno-telesný
dobrobyt svojich rodákov modlitbou a prácami napomáhal. (Tak ho predstavuje
starobylý obraz na chodbe nitrianskeho semenišťa.)
Kedyže povstaneme zo sna hriechov i my?! My často
nedbajúc vznešený príklad nášho svätého patróna, tak sa mu vďačíme, že v bahne
hriechov sotrvávame.
Pozrime, jak pekná je smrť spravodlivého?! On krátko pred
smrťou svojou utiahol sa zase do kláštora zoborského. Pri sklonku svojho života
hladí do tej šerej budúcnosti a vidí blažené odpočinutie, ktoré ho po toľkých
trápeniach očakáva. Ozbrojac teda ešte raz ducha svojho nezlomnou vierou,
výstrahu dajúc okolostojacim a napomenúc ich, aby bez prítomnosti Filipa opáta
nebol vyzlečený, najkrásnejšou smrťou spravodlivých zomrel r. 1009.
A tu teprv sa ukázalo to jeho
mučeníctvo, ktorým on svoje náruživosti krotil. Na vyzlečenom totižto svätom
tele našli železnú, hlboko do mäsa vraštenú retiazku, ktorej polovičku
kresťanský vodca Gejza sebe vyprosil a v najväčšej úctivosti zachovával. Hľa,
také neobyčajné bolo sebazaprenie, hrdinská bola vytrvanlivosť
sv. Andreja Svorada. Hľa, tak vznešený príklad zanechal on nám, zvláštne
kresťanským mládencom a pannám, aby trýzniac a zapierajúc svoje hriešne telo,
nepodľahli pokušeniam, svádzajúcim ich k smyselným telesným rozkošiam, ale nepoškvrnení zachovali
svoj vznešený veniec panenskej čistoty. Na svete tomto, i tak nevidíme len
dychtenie a túžbu po chatrných veciach, po márnosti a rozkošiach telesných. Sv.
Andreja Svorada však vidíme vše opovrhovať a práve preto do nebies vystupoval.
So slzami v očiach hľadí za ním do nebies vystupujúcim jeho milujúci učeník sv.
Benedik, oplakáva v ňom svojho majstra a učiteľa. Ale
čo sa stalo? Život a nábožná smrť sv. Andreja Svorada tak dojímavo na sv. Benedika pôsobila, že zanechal pohodlnejší život v kláštore
zoborskom a utiahol sa na Skalku do jaskyne, životom učiteľa jeho posvätenej,
kde po trojročnom bohabojnom živote korunu mučeníctva si vydobyl.
Sv. Benedik bol od svojich rodičov nábožne a po kresťansky
vychovaný, hneď v svojej mladosti takou túžbou zahorel po kresťanskej
dokonalosti, že zanechal rodičov a príbuzných a pospiechal
ta, kde ho neukojiteľná túžba po rehoľníckom živote tiahla, do kláštora zoborského.
Mnohé blažené dni strávil tam ako rehoľník; najblaženejšie dni jeho života ale boly tie, v ktorých sv.. Andreja Svorada poznávať, s ním
obcovať a jeho učenie poslúchať mohol. Ale tieto blažené dni dlho netrvaly. Sv. Andrej Svorad zanechal Zobor, rozlúčil sa so
sv. Benedikom, svojím učeníkom a utiahol sa na
Skalku, aby započal od rehoľníckeho prísnejší život pustovnícky. Učeník však
nemohol zabudnúť svojho majstra, lež napriek ťažkej a dlhej ceste často putoval
na Skalku, aby sa so svojím učiteľom potešil. Všetko sa míňa; pominuly sa i tieto šťastlivé dni. Sv. Andrej Svorad zomrel
a zanechal na tomto svete svojho učeníka v jeho žiali. Aby teda sv. Benedik aspoň z čiastky uľavil svojej boľasti,
presťahoval sa zo zoborského kláštora do jaskyne skalskej,
kde ho všetko upamätovalo na jeho učiteľa. Tu on nasledoval vznešený vzor
svojho majstra, tu pokračoval v jeho diele, napomáhajúc modlitbou, pôstom,
prácou a dobrým príkladom duchovný dobrobyt svojich rodákov. Ale lakomí ľudia
za toto jeho veľké dobrodenie hrozným zločinom sa mu odplatili. V nádeji
nejakej koristi r. 1012. napadli ho pohanskí lúpežníci, zavraždili a života
pozbavené telo z vysokej skaly do rozvlneného Váhu hodili.
Ale všemohúci Boh svojho verného služobníka neopustil, ba
práve po jeho smrti ho najväčšmi oslávil. Oslávil ho nielen že jeho sv. dušu
mučenícku prijal do lona osláveného učiteľa, ale i jeho telesné pozostatky za
jeden úplný rok vo vode neporušene zachoval. Po jednom roku nábožní ľudia mŕtve
telo sv. Benedika vyzdvihli z vodného hrobu, nad
ktorým každodenne poletoval veľký orol, s veľkou slávnosťou do Nitry preniesli
a k telu sv. Andreja Svorada pochovali v sídelnom chráme sv. Emeráma, aby tí, ktorých pravá nábožnosť tu na zemi svätými
sväzkami spojovala, spojení boli i v hrobe, ba i v
nebeských stánkoch. Mŕtve telá ich tam boly pochované
v drahocennej striebornej schránke až do časov Matúša Cáka.
ináč i Trenčianskym nazvaného, ktorý nitriansky sídelný chrám o jeho
drahocennosti olúpil a mŕtve telá našich svätých rozptýlil. Teraz už len
niektoré pozostatky ich sa nachádzajú v nitrianskom sídelnom a v skalskom farskom chráme, kde na výročitý deň ich sviatku k
verejnej úcte vystavené a pútnikom bozkávať dávané bývajú.
Krom spomenutých už, po smrti našich svätých stály sa aj
iné zázraky. Hodnoverne dokázané je, že istý zbojník od súdruhov svojich ubitý
a zomrelý, v jaskyni skalskej bol vzkriesený. Podobne
sa dokázalo, že v Nitre na smrť odsúdený a na šibenici odpravený zločinec
zázračnou rukou sv. Andreja Svorada z väziek smrti
bol vymotaný. Starí spisovatelia spomínajú ešte aj iné zázraky, ktoré ale, poneváč ich hodnovernosť dokázaná nie je, mlčaním
pominieme.
Svätý život, zázraky, ktorými ich P. Boh oslávil, a tie
dobrodenia, ktoré nám preukázali, nech nás pohnú k vrelej úcte našich svätých.
Uctievajme ich hlavne nasledovaním ich šľachetných ctností:
modlitby, pôstov, miernosti, čistoty, práce a opovrhovania svetských rozkoší a
radostí. Však keď uctievame našich svätých krajanov, vtedy nasledujeme len
pekný príklad našich nábožných predkov. 2e úcta našich svätých už od starodávna
v celom Hor. Uhorsku rozšírená bola, dokazuje to, že obrazy a sochy jejich nachádzajú sa nielen v Nitre a na Skalke, ale aj na
východných stranách nášho Slovenska, ako v pútnickom kostolíku na vŕšku sv.
Rozálie pri Košiciach. Tam pod obrazom sv. Andreja Svorada je tento nápis: „Sv.
Zorard na vrchu Zobor pri Nitre pod svätým Štefanom,
kráľom Uhorska, viedol život pustovnícky." Pod obrazom sv. Benedika však: „Sv. Benedik,
učeník sv. Ondreja Zorarda, skrz pohanských zlodejov
ťažko ranený, zo Skalky nad Trenčínom do Váhu shodený,
zomrel smrťou mučeníckou."
Obrazmi našich svätých je ozdobený aj diplom členov
Spolku sv. Vojtecha. Z novších časov ich obrazy sa nachádzajú ako nástenné
maľby v chráme trenčianskom a bošáckom.
Nábožní predkovia naši však uctili a pomníkmi ozdobili aj
miesta, kde naši svätí žili a zomreli.
Tak na počesť týchto dvoch svätých vystavil Szelepcsényi, biskup nitriansky, na vrchu Zobore, kde ako reholníci žili,
napred chrám a potom roku 1691. Jaklin, podobne
biskup nitriansky, kláštor pre mníchov Kamaldulenských,
ktorý však už zaniknul a väčšinou v rumoch leží.
Takto neostala bez náboženských pomníkov ani Skalka,
miesto, ktoré oni pustovníckym životom posvätili. Už roku 1224. dal vystavať
biskup nitriansky, Jakub I., pri jaskyni, v ktorej sv. Benedik
bol zavraždený, kláštor, a na skale, s ktorej jeho mrtvé
telo do Váhu hodené bolo, kostol. Kláštor i kostol oddaný bol mníchom
Benediktínom, ktorí ním vládli až po osudnú porážku uhorského vojska pri Moháči.
V búrlivých časoch totiž kláštor i majetky jeho sobraly
válčiace vojská, pokým zase roku 1644. Ján Pušky,
biskup nitriansky, na naliehanie Juraja Lippayho,
arcibiskupa ostrihomského, a usrozumený s kráľom
Ferdinandom, neodovzdal ho správe otcov Jezuitov. Jezuiti vládli kláštorom až
po zrušenie spoločnosti svojej, kedy kláštor — ako aj ostatné ich majetky — prešly do vlastnosti študijnej základiny (fundus studiorum), ktorej rákladiny vlastnosťou sú až po dnes. Po zrušení spoločnosti
Ježišovej zostal kláštor i kostol opustený, až oba upadly
v rumy. Roku 1853., hlavne pričinením Ľudevíta Stáreka, opáta-farára trenčianskeho, z rumov zachované a
obnovené bolo, čo sa ešte zachovať dalo. Obnovený kostolík 17. júla r. 1853.,
na sviatok to našich svätých, posvätil spomenutý už opát-farár trenčiansky, ku
ktorej slávnosti sišlo sa veľké množstvo pútnikov,
ktorým kázal Ondresík, kurát od sv. Anny, podobne z
Trenčína. V našich časoch zachované je a ku službám Božím slúži len: veža s
malým, od Jána Krajčíka, kanonika nitrianskeho
darovaným zvonom, klenutinou a kupolou ozdobený a k
úcte sv. Benedika zasvätený kostolík v rumoch starého
kláštora ležiaci v zemi pod týmže. Do kostolíka tohoto vchádza sa zo dvoru
kláštorného dvermi do vytesanej skaly vmurovanými dlhou jaskyňovou chodbou. Nad
oltárom vidieť obraz, zhotovený pred osemnástimi rokmi akademickým maliarom
Jozefom Hanulom, ktorý nám živo predstavuje sv. Benedika
od lúpežníkov v jaskyni napadnutého. Nad týmto obrazom umiestený je druhý
menší, ktorý Andreja Svorada v prázdnom dube so sopiatyma
rukama modliaceho sa vyobrazuje. Povšimnutia hodní sú
dvaja, s oboch .strán oltára umiestení, rezbársky umele zhotovení anjeli
ľudskej veľkosti. Kostolík má i chórus i malú
sakristiu, v ktorej je vyložená kniha na podpisy mien navštevovateľov tohoto
posvätného miesta. Z kostolíka vedú dolu schody do kaplnky blahosl.
Panny Márie a do hrobu Krista Pána. Pri hrobe vo výklenku medzi dvoma lampami
stojí do zeme zasadený kríž s nasledujúcim nápisom pod obrazom Ukrižovaného:
K
tebe som volal v chudobe Tijs obživil mna
Teba
som vžíval v potrebe Tijs vislišal
mna
K
tebe som volal v nemoci Tijs uzdravil mna
K
tebe som sa utikal v prenasledovaní Tijs ohajil mna
Tebe
som žaloval tesnosti Tijs potešil mna
V
burlivich hroziacich časoch Tijs
zachoval mna
O
prijmi v milosti presčedri Otče a ochranca môj
citi me
vďačnosti
Ktere Tij venuje
nehodni Služebnik Tvoj
A
buď i dale Otec a ochranca môj.
Podobne z horného kostolíka ide sa do úzkej, dlhej a
tmavej jaskyne, na ktorej konci umiestená je kamenná socha sv. Benedika v rúchu pustovníckom, ako so složenýma
rukama svätý ruženec odriekáva.
Výročitá púť býva tu v nedeľu pod oktávou 17. júla,
sviatku to Andreja Svoráda a Benedika.
Pútnické prôvody, alebo ojedinelí pútnici prichádzajú
sem v ten deň: z Opatovej, Orechová, Hornej a Dolnej Súce, Nemšovej, Trenčína,
Turnej, Teplej, Pruského atď., ba i zo súsednej
Moravy, slovom, z celého okolia.
O zveladenie tohoto pútnického
miesta namáhali sa všetci miestni farári posledných časov, ╬ Pavel U h r
i n zadovážil oltárny obraz sv. Benedika a opísal
toto pútnické miesto i složil piesne k naším svätým. Dôst. p. Ján Hevera zakročil u vlády maďarskej, aby zo
študijného fondu renovovaný bol nad Váhom v rumoch stojaci veľký dvojvežový
kostol sv. Benedika a bývalý kláštor. Ohľadom prvej
žiadosti, žiaľ, nedošiel cieľa, ale druhá sa splnila aspoň natoľko, že rumy
kláštora sa opravily, aby medzi nimi chodiť nebolo
nebezpečné. Veľké zásluhy má o opravu kaplnôk v
rumoch kláštora sa nachádzajúcich potom p. Jozef Púchovský, farár na Skalke.
No medzi všetkými najväčšie zásluhy má o toto sväté
miesto najdôst. pán biskup nitriansky, Dr. Karol Kmeťko,
ktorý hneď po svojom vysvätení za biskupa podujal sa za Bohu a národu milú vec,
z rumov znovu postavil chrám sv. Benedika, ležiaci na
tej strane skaly, s ktorej voľakedy bezbožní zbojníci telo nášho svätca do Váhu
shodili.
Hneď po svojom vysvätení vydal výzvu k slovenskému
národu, aby mu svojimi príspevkami bol na pomoci v uskutočnení tohoto
šľachetného cieľa, a národ keď videl jeho veľkú obetavosť, poslúchol jeho arcipastierske slovo; tak naši rodáci v Amerike, ako i Slováci
tunajší poskladali svoje korunky a haliere [6] a uskutočnil sa veľký,
všetkými starými r odo lubmi tak túžobne očakávaný cieľ, vystavil sa chrám sv. Benedika, nášho slovenského patróna, na Skalke.
Dňa 12. júla 1924. bola jeho posviacka. Zo širokých- ďalekých
krajov Slovenska sišli sa tam Bohu- a roduvení Slováci, mohlo ich tam byť do 25—30-tisíc, aby pri
posviacke tejto našej národnej svätyne boli prítomní. Chrám posvätil pán biskup
nitriansky, po čom prehovoril tak on ako iní rečníci zástupu o význame dňa a
našich svätých patrónov Andreja a Benedika.
A stojí už chrám, krásne vystavený a z vnútra v
staroslovenskom štýle upravený, aby hlásal slávu našich národných svätých,
našich slovenských patrónov.
Ročite putuje ta viackrát do
roka, ale hlavne v nedeľu po 17. júli (deň sv. Andreja a Benedika)
roduverné katolícke slovenské obecenstvo, aby tam pri
tom chráme a pri starobylej jaskyne našich svätých, dalo im svoju úctu a
pomodlilo sa za náš milý, ešte vždy v útrapách postavený národ, by Boh
všemohúci chránil ho od všetkého zlého, poprial mu dobrobytu tu na zemi a
kedysi každému z nás večného spasenia tam hore v nebi.
Bože! ktorý nám narodeniny svätých mučeníkov Svojich,
Andreja a Benedika sláviť dovoľuješ: daj, aby sme sa
vo večnom blahoslavenstve z ich spoločnosti radovali. Skrze Pána nášho atď.
Amen.
I.
Spievajme
o krajanoch,
Našich
v nebi patronoch,
O
svätom Ondrejovi
A
o Benedikovi.
Márnosti
sa vzdialili
A
púšť sebe zvolili;
Najprv
horu zoborskú
A
potom skrýš podskalskú.
A
tu žili v zbožnosti
A
cvičili sa v ctnosti,
V
rozjímaní, modlení,
V
ustavičnom bedlení.
Pôst
konali v prísnosti
A
v najväčšej ostrosti;
Žiňou telá své
kryli
A
tak seba trýznili.
Ondrej
Zorard zoborský,
Prísny
to mních kláštorský,
Na
štyridsať denný pôst
Toľko
orechov mal dosť.
Prázdny
dub si vyhľadal,
S
klincami povykladal;
Doňho
obruč zavesil,
Na
ňu skaly povesil.
V
noci, keď sa modlieval,
V
dube tom vždy sedával
Modliac
sa bez prestania
Bohu
slúžil bez spania.
Jednúc hladom zmorený,
Ťažkou
prácou zomdlený,
Zamdlel,
keď rúbal drevo,
Skloniac
hlavu na ľavo.
Anjel
k nemu pristúpil,
Jeho
telo uchopil.
Preniesol
do jaskyne,
Tešiac
ho, že nezhynie.
A
železná retiazka,
Hlboko
sa zaryla,
Dosť
veľká a priťažká,
Do
jeho. tela skryla.
Jeho
život zradila,
Jasne
všem vyjavila,
Že
telo svoje mučil,
Jak
žiť máme nás učil.
Tam
na Skalke v jaskyne
Vždycky
sláva pokyne
Svätému
Zorardovi,
Tak
i Benedikovi.
Tak
aj svätý Benedik,
Skalky
našej pustevník,
Modlil,
postil, mučil sa,
Vyprosil
si nebesá.
Tu
v trpkej samotnosti,
V
zriedkavej pobožnosti
Nábožne
tri roky žil,
Hroznej
smrti sa dožil.
Zločinci
ho chytili,
Ohavné
zavraždili,
Do
Váhu ho hodili,
Do
vody zanorili.
Avšak
Boh ho oslávil,
Telo
jeho objavil
Orlom,
ktorý tam prez rok
Lietaval
vždy sťa prorok.
Telesné
pozostatky,
Drahšie
nad všetky statky,
Čerstvé,
neporušené
Z
vĺn boly vynesené.
Biskupstva
nitrianskeho,
V
krajine najstaršieho,
Oboch
patrónov kosti,
V
Nitre ležia v skrytosti.
O,
svätí pustovníci!
Zbožnosti
milovníci!
Vy
Krista služobníci!
Verní
nasledovníci!
K
vám my vždycky vzdycháme,
O
pomoc vás voláme;
Za
nás sa primlúvajte!
Pomoc
nám vyžiadajte!
Včuľ už slávy účastní,
Proste
za nás, vy šťastní!
By
sme zlého sa vzdali,
Bohu
celkom oddali.
Vždy
v dobrom bez ustania,
Trvajúc
do skonania,
Do
neba sa dostali
A
s vami tam plesali.
Ján
Hollý.
II.
Kresťane na Skalku putuj;
Cesty
a času neľutuj!
Obdivuj
mučedelníkov!
Našich
svätých pustovníkov:
Benedika pustovníka,
Ondreja
rehoľníka;
Mužov
týchto vždy zvelebuj,
Život
jejich nasleduj!
Ondrej
Zorard z Poľska prišiel;
Z
tadiaľto do Nitry išiel,
By
v zoborskom kláštore žil,
Seba
mrtviac Bohu slúžil.
Šiel
do jaskyne zoborskej
Zo
samoty kláštorskej;
Pridružil
sa mu Benedik,
Z
kraju nášho pustovník.
O
náš svätý Benediku,
Skalky
našej pustovníku!
Ty
s' zrkadlo bol svätosti
A
milovník nevinnosti.
Preto
nebies radosti
Máš
už tam vo večnosti.
Ty
nám môžeš včuľ pomáhať,
Slávu
večnú vymáhať.
Na
Skalku aj my putujme,
Cesty,
času neľutujme!
Boha
v svätých oslavujme,
Patrónov
svých zvelebujme.
Prosme,
by sa primlúvali,
U
Boha zastávali
Nás,
hriešnych svojich ctiteľov
A
zvelebovateľov.
Pavel
Uhrín.
III.
Hľa,
pod Skalkou, pri Trenčíne,
utíchne
Váh v rýchlom behu;
pltník
v práci odpočinie,
zazrie
div na pravom brehu. –
Hľaď,
zo skaly sráznej
staré
rumy zmizly!
Na
mieste ich velebný chrám
vypína
sa hor' k nebesám. —
Podiv
vzkrsne v mysli.
Miesto
rumov rozváľaných
veže
dve sa pnú tam hore;
kríž,
znak spásy skvie sa na nich,
na
nich z rána, večer-zore.
Pokrov
rudý chrámu
peje pieseň lásky;
čelo
chrámu zrie k Trenčínu,
volá
k žitiu, volá k činu
celý
kraj považský.
„Kde
sa Vzala náhla zmena?" —
riekne
pltník udivený.
„Zeleň,
zdoba, — čo znamená,
čo
ten prápor vytýčený? —
Sväzok tu pribijem;
zajtra
je deň Pána;
v
nedeľu chrám nevynechám,
zájdem
si tiež k tým potechám,
na
Skalku hneď z rána". —
Pltník
sladko odpočíva
už
po vesla ťažkej práci;
blankyt,
— taje hviezd čo skrýva
pne
sa jako strážnik bdiaci.
Pod
sväzkom tok Váhu
šepce
zvesti sladké:
O
Slovákoch vždy spevavých,
o
zmladnutých rumoch starých,
o
chráme na Skalke.
Zdá
sa mu, že z jaskú Skalky
vychádza
ktosi ožiarený;
žehná,
krížom dáva znaky,
obličaj
má skrvavený. —
V
pustovníckom rúchu
na
vode krok dáva;
prisadne
si k pltníkovi,
ukazuje
na chrám nový,
o
ňom mu vypráva.--
„Sedemsto
je rokov tomu,
Jakub
čo biskup nitriansky,
Základ
dal Božiemu domu,
zbudoval
tiež kláštor skalský. —
Kde
žertvy pohanské
horievaly stále,
Andreja
a Benedikta
chrám
s kláštorom postavil ta,
pri
trenčianskej skale.
V
chráme tom nebeské slasti
mal
duch môj pri stánku Pána;
telo
moje — tam v oblasti
Nitry,
v chráme Emeráma, —
s
mojím učiteľom,
Andrejom,
spočíva,
z
vĺn Váhu ta prenesené,
v
hrobke chrámu uložené,
duch
pri Skalke býva. —
Dobre
viem, čo ľud povráva
o
mojom tu v Skalke jaskú:
že
ma skryla skala tmavá,
by
hatila zbojskú chásku —
na
život mi siahnuť,
a
že strážny orol--
od
zranených mojich údov,
v
hĺbke Váhu nezrušených,
za
rok sa nepohol.
Povesť
túto ja si vážim,
dar
to ľudu slovenského;
za
to bedlím nad Považím,
nad
Nitrou času ťažkého. —
Na
Skalku som došiel,
jak
váš verný rodák,
bo
tu v súsedstve Trenčína —
kríž,
mrav zdobil Slávy syna,
bratom
je mi Slovák.
Aj
ty vždycky, brat môj milý,
lásku
chovaj k Slavianovi,
keď
je v mravoch ušľachtilý,
úctu
k Bohu dá Kristovi!"
Pltník
v spánku vzdychne,
dmúť
sa hruď počína;
pústovník zvesť ďalej dáva, —
jako skvela s' Skalky sláva
v
sňsedstve Trenčína.
„Benedikta rehoľníci,
čo na Skalke stánok mali,
—
v školách, poliach
robotníci,
utvorily
raj — zo skaly. —
Bujarí
junáci
Slávy
–- zvykli práci. —
Pod
sekerou rehoľníka
húšť
padla i jalov kríka, —
ožili
Slováci! —
na
ľud sletel bôľov nával,
rozkolníctva
vzniklý vredy. —
Keď
na to spomínam,
žiaľ
mi srdce morí!---
Každý
národ seba slabí,
deliac
s, tvoriac zášti žlaby, —
a
kríž, chrámy borí!" —
Vtedy
v sväzku praskne čosi;
zošúverilo
sa veslo. —
Chlap
precitne, — už niet noci;
tu
svit! — šero zjavu prešlo! —
Pltník
šiel na Skalku,
slyšal,
videl všetko:
znel
hlas o vyslobodení;
Ale
prišly časy ťažké; —
Tatár
lietal Nitry poľom;
zvädly i kraje považské,
Skalka
tiež ľahla popolom. —
V
les skryl sa, kto vládal,
nebolo
čuť slova;
spevy
na Skalke prestaly,
zmĺkly varhanov
píšťaly,
húkala
len — sova. —
Skalka
padla, opäť vstala;
ožila
a zasa mrela;
života
jej Nitra dala,
keď
ju stihla smrti strela. —
Keď
s kalichom prápor
zavial
od Moravy,
tu
na svahoch Skalky krásnych
naplnil
sa tiež úžasných
bôľov
kalich žravý. —
Nemec
novú vieru dával,
Turek,
Maďar nasial biedy;
rodoláskou chrám zrodený —
svätil
biskup Kmeťko.--
Na
Skalke stál ľudu nával
vôči trenčianskemu hradu;
biskup
ľudu svojmu kázal,
Slovákom
dal túto radu: „
Čuj,
ľudu môj milý!
Sleduj
boží zákon! —
Skalka
kým u Váhu stojí,
ty
buď verným v žitia boji —
kresťanom
— Slovákom!"---
Jozef
Gálik.
Acta Sanctorum.
Júlii Tomus IV., Episcopatus
Nitriensis ejusque praesulum memoria, Tovaryšstvo I. str. 123—130., Legenda čili čítanie o
svätých a vyvolených Božích, deň 17. júla,
Nábožné Výlevy str. 791—793, Zsihalovics
Ferencz: Szentek élete.
Kto by o týchto našich svätých obšírnejšie
chcel čítať, nech sa prihlási za objednateľa
chystajúceho sa veľkého diela o nich Dr. Juraja Hodála,
ktoré vyjde na jar r. 1925 a obsahovať bude ich úplný životopis, taktiež úplný
opis ich zázrakov, kultu, pamätností, relikvií, sbierok
na reštaurácie ich chrámov, všetky piesne a básne o nich atď. Dielo bude mať
mnoho krásnych obrázkov, bude nádherne vystavené a pri tom predsa veľmi lacné,
aby si ho každý Bohu a rodu verný Slovák mohol kúpiť a aby sa poznanie a úcta
našich milých svätých čím viac rozšírila na našom milom Slovensku.
Prihlášky za objednateľov už
teraz prijíma.
Spolok
v sv. Vojtecha Trnave.
najpeknejší darčok
k Vianociam, meninám atď. je doba z ktorej sa vaše dieťa nevinne zabaví a
poučí. Také sú: PRE MENŠIE DIETKY:
K. Bielek: Víazanička
veršíkov pre malých žiačikov s obr
S. Zachej: Starý zámok.........
Rozprávky pre deti, sv. I. s obrázkami Rozprávky pre
deti, sv. II. s obrázkami Hoffmann-Briška: Orechodruzg a myšací kráľ, s obrázkami –
Suchoradský: Ťažké časy, s
obrázkami –
Hések: Odmena ctnosti, s obrázkami –
Urban: Obchodník s vtákmi s obrázkami –
Adamčík: Vernosť a podlosť, s
obrázkami
Klačko: Zlatokopi, s obrázkami
....
PRE
VÄČŠIE DIETKY:
Urbánek: Štvrté prikázanie
Božie.......
Štolz-Žiška: Život sv. Alžbety.
(Ukrižované milosrdenstvo), viaz.
P, Žiška: Životopis sv. Františka Assiského .
K. Dúbravský: Život sv. Cyrilla
a Methoda
A. Rajecký: Ján Hus vo svetle pravdy ...
Perugia: Leukotea, Povesť z
doby prvých kresťanov
Nábor-Briška: Mystérium Crucis, román z doby Nerona sára,
s obrázkami, sv. I. sv. II. sv. III.
Sedmohradský: Mokandah,
náčelník indiánsky, s obrázkami
Wiseman-Kollár: Fabiola. Román
z časov prvých kresťanov, s obrázkami, viazané Urbánek: Obrázky z hôr..........
Dostať tieto knižky v každom kníhkupectve, hlavne ale a
za Tavnú cenu u nás, ako nakladaterov.
Spolok
sv. Vojtecha v Trnave.
[1]
Zsihalovics
Ferencz: Szentek élete str. 310.
[2]
Acta
Sanctorum. Júlii Tomus VI. str. 326.
[3]
Stephanus
Damalevič In vita s. Bogumili.
[4]
Acta
Sanctorum. Júlii Tomus IV. str. 329.
[5]
Acta
Sanctorum. Júlii Tom. IV. str. 327.
[6]
Celá
sbierka uverejnená bude v chystajúcom sa veľkom diele Dr. Jur. Hodála o našich
svätých. Viď poznámku ku konci tohoto dielka.