JOZEF BRANECKÝ.
VLASTNÝM NÁKLADOM AUTORA – 1945.
Napísal
Jozef Branecký.
Tlačou kníhtlačiarne »Andreja«, filiálky v Žiline.
Zuborský kláštor je do kameňa vtesaný dokument zbožnosti a usporiadaného života našich predkov už pred tisíc a viac rokmi. Duša každého Slováka musí sa naplniť šľachetnou hrdosťou a vznešenou pýchou, keď počuje: Nitra, Zubor, zuborský kláštor. Tento kus slovenskej zeme má byť každému Slovákovi najdrahším darom Nebies, lebo najprv tu sa hlásalo spásonosné evanjelium Kristovo, lebo je posvätený životom a blahodarným účinkovaním sv. Ondreja a Beňadika, lebo odtiaľto vyvierala národná a kultúrna vyspelosť našich predkov. Kultúrne veľavýznamný je záznam v listine kráľa Kolomana z roku 1111, kde sa dočítame, že medzi štyrmi nitrianskymi kanonikmi Villermus bol gramatikus-učiteľ.
Najstaršie dejiny tejto požehnanej zeme sú slávnymi dejinami i slovenského národa.
Keďže teda Nitra, čiže podľa záznamov z IX.—X. storočia: Nitrava, bola kolískou slovenského kultúrneho ducha, centrom slovenskej svojráznosti a samostatnosti, právom pokladáme Nitru za mať slovenského národa, s ktorou úzko sú späté dejiny zuborského kláštora. Sú bohaté, poučné a slovenský národ predstavujú nám v jeho veľkosti a duševnej bohatosti.
Než by sme prešli na dejiny zuborského kláštora, chceme odôvodniť, prečo menujeme ten vrch Zubárom a nie Zoborom, ako sa všeobecne píše i dnes.
V najstarších listinách prichodí tento vrch ako: Zubor, Zubur. Tak v životopise sv. Zoerarda-Ondreja, ktorý napísal biskup Maurus r. 1074, tiež abbas Zuburiensis, mons. Zubor. Na najstaršej pečati opátstva z XIII. storočia figuruje: Sigillum Capituli Ecclesiae S. Ypoliti de Zuburio. V listine kráľa Bélu IV.: Monasterium de Zubur. Riadime sa s ustálením univ. prof. Dr. Stanislava: »Zobor je maďarský pád a vznikol zo slovenského Zubor.« (Náš národ, nov. 1943.)
Súvislé s týmto pomenovaním musíme protestovať proti potupnému záznamu Anonyma, neznámeho notára kráľa Bélu III. (kráľ zomrel r. 1196). Tento notarius napísal, odtiaľ vraj meno vrchu Zubor, lebo Maďari tam obesili Zubora, ducem nitrensem — slovenské knieža nitrianske.
— A predtým ten vrch nemal mena ? — pýtame sa my.
Prisvojujeme si stanovisko baťka Škultétyho, ktorý zdôrazňuje v Slovenských pohľadoch r. 1925: »Keď Maďari dostali sa do Nitry, našli tam už dávno ustálené, dnešné topografické mená.«
A keďže Ján Melich, univ. profesor v Budapešti, predsa píše: »Povesť Anonyma, hoci pretkaná prvkami bájky, má historické jadro, meno a osud Zubora Anonymus nemohol vybájiť z mena vrchu Zubor«, ako na protiargument odvolávame sa na vážneho maďarského historika Paulera, ktorý zdôrazňuje, že osoba kniežaťa Zubora je úplne vymyslená.
Podobne tak sa osvedčuje Roesler, Hunfalvy a Moór, ktorí jednohlasne zdôrazňujú, že Anonymus z mena vrchu Zubor urobil slovenského panovníka a potom vybájiL tú hanebnú povesť, aby Maďarov vraj predstavil čím udatnejšími.
S pokojnou mysľou môžeme zdôrazniť: Náš mohutný, 587 m vysoký, vrúcnou modlitbou sv. Ondreja a Beňadika posvätený vrch Zubor nikdy nebol poškvrnený potupnou smrťou slovenského kniežaťa !
Kto založil zuborský kláštor a s ním opátstvo, s historickou istotou nevieme povedať.
Kráľ sv. Štefan nie. Opátstvo je omnoho staršie. On ho len obdaril. (Rex Stephanus dotaverat monasterium S. Ypoliti de monte Zubor — čítame v listine kráľa Kolomana z roku 1111.) Veď už pred jeho nastúpením na uhorský trón vedelo sa o tomto kláštore široko-ďaleko, i za hranicami krajiny. Tak prišiel sem de terra Poloniensium — z Poľska pustovník sv. Ondrej, ktorý zomrel na Skalke pri Trenčíne r. 1010, teda na začiatku panovania sv. Štefana.
Zuborský kláštor musí byť omnoho starší.
Teda kto ho založil ?
S veľkou pravdepodobnosťou kráľ Svätopluk, ktorý dal vystavať pri Nitrave na Zubore chrám pre pustovníkov: In latere montis Zuber olim tres Heremitae inter magnam et inaccessibilem hominibus silvam ope et auxilio eius (Zuatopulchi) aedificaverunt ecclesiam — na svahu vrchu Zuber traja pustovníci vo veľkej a neprístupnej hore postavili kostol obeťou a pomocou Svätoplukovou — zaznačil Kosmas, český kronikár.
Ťažko pochybovať, že by im nebol postavil aj kláštor, ako menší objekt.
Zaiste ešte pred sv. Štefanom musel byť na Zubore kláštor, na ktorý sa odvoláva Maurus, pätikostolský biskup v Živote sv. Zoerarda (Monasterium Zuber). Tento kláštor mám vyobrazuje prastará freska v kostole v Horných Krškanoch, objavená r. 1938.
Starší pôvod kláštora, než z doby svätoštefanskej, dosvedčuje i ten historický fakt, že sv. Gerhard, misionár sv. Štefana, odtiaľto pýtal a dostal pomocníkov-misionárov Crata a Tasila, ktorí mu pomáhali hlásať evanjelium medzi pohanskými Maďarmi v čanadskej diecéze s chválitebným výsledkom.
Kráľ Svätopluk usadil tu benediktínov, ktorí čoskoro boli dobre známi nielen v Nitre, ale i na kráľovskom hrade.
Biskup Wiching pôvodne tiež bol benediktín, ktorý členov svojej rehole zaiste radostne vítal ako horlivých spolupracovníkov.
O najstaršej minulosti zuborského kláštora poučuje nas Maurus, pätikostolský biskup v Životopise sv. Ondreja a Beňadika, ktorý napísal okolo roku 1074. Biskupom sa stal r. 1036. Predtým bol rehoľníkom na Panonskom vrohu, v Zadunajsku. Ako študent — čo mohlo byť okolo r. 1015 — počul zaujímavé veci o tomto kláštore, jeho obyvateľoch a najmä o sv. Ondrejovi od Beňadika, ktorý často (saepe) chodieval z Nitry k nim.
Rehoľnícky život na Zubore vtedy už prekvital. Kláštor bol obľúbený pre svoju požehnanú prácu o rozkvet Cirkvi a blaho slovenského ľudu. Opátom bol Filip.
Od sv. Štefana do doby kráľa sv. Ladislava (1077—95) niet dokumentov o zuborskom kláštore.
R. 1083 na zakročenie kráľa sv. Ladislava sv. Ondrej a Beňadik boli kanonizovaní v júli, kým sv. Štefan v auguste, biskup Gerhard v septembri a Imrich, syn Štefanov, v novembri.
Sv. Ladislav kaplnku sv. Ondreja a Beňadika v Trenčíne s horami, okolo nej sa rozprestierajúcimi, daroval opátstvu zuborskému. Vtedy ešte nebolo založené opátstvo na Skalke. Až r. 1220 založil ho Jakub I., nitriansky biskup.
Táto listina je rozsudkom najvyššieho súdu o mýte ako príjme zuborského kláštora. Tiež zaisťuje desiatky ako ďalší príjem opátstva.
Je to najstaršia písomná pamiatka tohto druhu u nás a poskytuje nám obraz, ako sa pokračovalo vtedy v súdnictve. A čo je pre nás najvzácnejšie, je výrečným dokumentom, že Nitru i začiatkom XII. storočia obývali Slováci, charakter ktorých formoval sa najmä na spravodlivosti a statočnosti, čo najpoprednejší občania potvrdili prísahou v kostole, postaviac sa smelo i proti záujmom eráru.
Listina je nesmierne vzácnym kultúrnym dokladom, že Nitra už na začiatku XII. storočia mala školu, lebo spomína sa v nej gramatikus- učiteľ. Kapitola nitrianska vtedy mala štyroch kanonikov. Hradný kostol bol posvätený k úcte sv. Emmerama, Ondreja a Beňadika, kým zuborský kláštor a kostol boly pod ochranou sv. Hypolita. Mnohé vedomosti, najmä zemepisné, čo nám poskytuje táto listina, nemali by sme odkiaľ čerpať.
Listina je písaná na koži v šírke 55.5 cm, vo výške 32.7 cm. Kráľovskú pečať na rozkaz Kolomanov ovesil na ňu záhrebský biskup Mannasses. Listina je dobre zachovaná. Pergament, než by boli naň písali, atramentom tenko počiarkovali, čo je i teraz dobre vidieť.
Listina má 20 a 1/3 riadkov. Je veľmi starostlivo a kaligraficky napísaná. Podľa vtedajšieho kancelárskeho zvyku dlhé spoluhlásky sú vycifrované a začiatočné litery vety sú ešte väčšmi ozdobené.
Originál je v biskupskom archíve v Nitre. Máme z neho aj ohodnovernený opis zo dňa 14. februára r. 1414. Na žiadosť nitrianskeho biskupa a správcu zuborského opátstva Hinku vydal tento opis konvent vo Sv. Beňadiku nad Hronom.
*
Ako sa zrodila táto listina ?
Ako sme už spomenuli, kráľ sv. Štefan bol štedrým podporovateľom opátstva.
Tak daroval kláštoru tretiu čiastku vodného mýta nitrianskeho a trenčianskeho, tvoriacu značný príjem zuborského opátstva.
Časom však kráľovskí úradníci, ako erárni zamestnanci, prichodiaci v tej listine pod menom kalízi, usilovali sa odcudziť toto mýto od opátstva pre erár. Na šťastie opátom kláštora bol Gottfried, rázny a nebojácny muž, ktorý všemožne hájil práva opátstva, takže spor dostal sa pred súd ostrihomského arcibiskupa.
Opát Gottfried proti neprajníkom, na čele ktorých stál kapitán nitrianskeho hradu Porcus a Etheius (Ethey), postavil rad všeobecne ctených a hodnoverných svedkov, ochotných dokázať staré právo opátstva na toto mýto. Bolo ich 12 a pochádzali z Nitry a okolia.
Išlo o dôkaz pravdy, že opátstvo už od čias sv. Štefana užívalo toto mýto. Medzi svedkami boli i vyše 80-roční Nitrančania. Súdiac podľa ich mien, všetci boli Slováci, čo je veľmi potešiteľné a vzácne pre vtedajšie národnostné pomery Nitry, ako centra slovenského života a našskej kultúry. Ich mená sú: Una, Bača, Deda, Kača, Penäť, Sejun, Peträ, Kup, Subissa, Martin, syn Markov, Figa a starosta Peregrín.
Una a Bača cez dlhé roky boli nitrianskymi županmi. Ich predchodca zaiste bol Bukan, ktorého synovia boli spomenutí Deda a Kača, bývajúci v Nitre už vyše 80 rokov. Teda narodili sa za panovania kráľa sv. Štefana, pod ktorým ich otec Bukan bol županom a narodil sa ešte za čias vojvodov.
Keďže svedectvo týchto hodnoverných 12 starcov neuspokojilo kráľa, vyslal svojho poverenca (pristaldusa), Slováka Batonu do Nitry, v prítomnosti ktorého pred ostrihomským arcibiskupom Vavrincom v bazilike sv. Emmerama, Ondreja a Beňadika mali složiť slávnostnú prísahu na svoju výpoveď.
Ale ani toto nestačilo a bolo treba, aby ich svedectvo potvrdilo ďalších 11 predvolaných svedkov. Prvý medzi nimi bol Moyses, nitriansky župan, kanonici Lambertus, Willermus, Daniel a Posko. Lambert bol dekanom biskupského chrámu, kde sa prísaha stala, kým Willermus bol gramatikus-učiteľ. Ďalej kňazi: Vavrinec a Gottfried, Martin, syn Matejov, Mikuláš, syn Pestreja, a Hektor, syn Unfolda. Týchto 11 mužov muselo byť prítomných v kostole pri prísahe korunných svedkov. Boli tam aj Porcus a Ethey ako žalobcovia. Tiež Jaroslav, syn pristalda Batonu.
Medzi všetkými menami len štyri sú nemecké, kým maďarské ani jedno, čo je dôkazom slovenského rázu Nitry a jej okolia začiatkom XII. storočia.
Listina z opatrnosti spomína, že sv. Štefan opátstvu daroval i desiatku od všetkých ľudí, tak slobodných, ako poddaných, bývajúcich a žijúcich na majetkoch zuborského opátstva.
Na konci listiny sú uvedení všetci (9) biskupi, ďalej prepošti a svetskí veľmoži: Ján palatín a 5 županov, tiež sedmohradské knieža (princeps), ktorí všetci potvrdili dokument. Len nitriansky biskup chýba. Prečo, nevieme. Iste ho ešte nebolo. Prvý biskup, ktorý sa čoskoro nato, niečo pred r. 1116 spomína, menuje sa Gerváz.
*
Ako vidno, veľmi vzácna listina v živote nielen Zubora, ale i biskupstva a samej Nitry, ba celého Slovenska, najmä čo sa týka súdneho pokračovania a istoty vlastníctva. Dialo sa to v mene božom a pod dozorom Všemohúceho pred oltárom Najvyššieho.
Kráľ Koloman práve vtedy vydal zákon na ochranu kostolných, kláštorských majetkov a základín, pochádzajúcich od sv. Štefana.
Podľa zákona župné mýta boly rozdelené na tri čiastky: jedna patrila županovi tejže župy, druhá eráru, kým tretiu v danom prípade kráľ sv. Štefan obetoval opátstvu zuborskému.
Zástupcom kráľovým v tomto spore bol ostrihomský arcibiskup, poverený kráľom s predsedníctvom, kým pristaldus Batona mal rozsudok vykonať. Z tohto pristalda vyrástol neskôr dôverník kráľov — homo regius.
Takéto súdy podľa zákona kráľa Kolomana boly dva razy ročite, a to na sv. Juraja a sv. Michala v každom biskupstve. Predmetný spor — ako sme už spomenuli — skončil sa v Nitre v hradnom kostole. O výsledku súdneho pokračovania literárnou latinčinou napísali listinu, na ktorú na rozkaz kráľov Mannasses, záhrebský biskup, povesil kráľovskú pečať.
Listina je obozretným konceptom opáta Gottfrieda.
Táto listina popisuje všetok majetok s chotármi zuborského opátstva. Tiež je opatrená kráľovskou pečaťou Kolomanovou.
Z akých pohnútok bola napísaná ?
Začiatok XII. storočia mnoho nešťastia priniesol na Považie a Nitru. Mnoho slz vynútil z očí statočných Slovákov. Ako by sa bol zrodil v ohni a krvi, ktorá tiekla hojným prúdom v údoliach Váhu a Nitry pod údermi českých ostrých mečov a kopijí.
Svätopluk, české knieža, ako spojenec nemeckého cisára Henrika V., vtrhol na túto požehnanú zem r. 1108, všetko ničiac ohňom a mečom, takže podľa súčasného záznamu od Trenčína až po vtok Váhu do Dunaja »nič neostalo neporušené«.
Pohroma sa opakovala o rok, keď Svätoplukov mladší brat, olomúcky Oto, moravské knieža, dorazil so svojím vojskom až k Nitre, nešetriac ani životy, ani ovocie poctivej a usilovnej práce slovenských rúk. Samú Nitru nemohol dobyť. Obrancovia mesta obetovaním i poslednej kvapky krvi udatné odrážali divé útoky nepriateľa, ktorý svoju zlosť a sršiaci hnev, vystupňovaný neúspechom na zúrivosť, vylial na Predmestí Nitry a na okolitých dedinách, ktoré vypálil, zbožie zničil, úrodnú zem spustošil a konečne s veľkou korisťou »víťazne« sa vrátil domov.
Toto nešťastie najviac postihlo zuborské opátstvo, lebo jeho majetok rozprestieral sa z veľkej časti práve v údoliach Váhu a Nitry.
Opát Gottfried, sotva vytiahol nepriateľ, zaraz sa dal do práce, aby roztratené a čiastočne spustošené majetky opátstva popísal i s chotármi podľa výpovedí starých ľudí a zároveň nazpäť si vyžiadal i svojich poddaných, z ktorých sa mnohí v týchto pobúrených časoch rozutekali a roztratili.
Jeho podujatie schválil tak kráľ, ako aj ostrihomský arcibiskup a nitriansky župan. Zároveň kráľ vyhovel jeho žiadosti a nariadil popis majetku. Za pristalda vymenoval Cevu, nitrianskeho podžupana, a nám už dobre známeho Batonu, ktorí zaraz sa dali do ťažkej popisnej práce. Roky chodili po chotároch opátskeho majetku, hranice ktorého ustaľovali podľa výpovedí hodnoverných ľudí. I tak až r. 1113 zrodila sa listina, ktorá je uschovaná v nitrianskom biskupskom archíve.
Treba spomenúť, že dva razy bola prepísaná: R. 1249 za kráľa Bélu IV. a r. 1410 za kráľa Žigmunda. V obidvoch prípadoch stalo sa to s mnohými chybami a zmenami.
Zuborský opát Favus r. 1249 požiadal kráľa, aby potvrdil prepísané listiny zuborského opátstva, lebo Tatári ich veľmi poškodili. Kráľ poveril nitrianskeho dekana, aby ustálil skutočný stav listín a dal návrh. Dekan biskupského chrámu pod svojou pečaťou poslal kráľovi v opise i poškodenú listinu kráľa Kolomana z roku 1113. Kráľ Béla IV. na základe tohto opisu potvrdil listinu. Opis však má mnoho chýb, čo sa týka pomenovania dedín a tiež rokov. Ale aj kráľ učinil chyby, lebo ľubovoľne menil na listine. Ešte viac chýb je na opise kráľa Žigmunda.
Keďže však originálna listina na mnohých miestach je úplne nečitateľná, na šťastie tieto dva opisy vzájomne vyplnia chýbajúce časti až na dva riadky.
Pôvodná listina je písaná na koži, záhyby ktorej sa však prelámaly a viaceré čiastky odpadly, kým hrdza a voda kde-tu celkom zničila niektoré miesta.
Rozmery listiny sú: 62.5X48.2 cm. Listina má 51 riadkov.
Pečať bola na dolnej čiastke ako obvykle a visela na remienkoch, pretiahnutých cez zárezy v listine, kým volné konce zapadly na prednej čiastke do pečatného vosku.
Čiarkovanie už nie je zbadateľné.
*
Listina táto je veľmi zaujímavá, lebo keď sledujeme mená dedín, potokov, kopcov a iných čiastok chotára, dostaneme nádherný zemepisný obraz ku vtedajšej nitrianskej a trenčianskej župe. A keď rozlúštime tieto mená, s radosťou ustálime, že vo veľkej väčšine sú slovenské. Teda Slováci tu bývali, naši predkovia, nielen za kniežaťa Pribinu, kráľa Svätopluka, ale i neskôr za kráľa sv. Štefana a jeho nástupcov.
Ako vieme, fundacionálna listina sv. Štefana, ktorou obohatil zuborské opátstvo, sa stratila. Môžeme však predpokladať, že do r. 1113, keď boly popísané tieto majetky, veľké zemný asi nenastaly na nich. Pravda, nevieme ustáliť, čo daroval kráľ Svätopluk a čo kráľ sv. Štefan.
Treba poznamenať, že ťažko sledovať cestu, kade nás táto listina vedie. Nemá nijakej metódy a nie je dôsledná. Takmer stále mení smer. Označenie chotára mnoho ráz je veľmi primitívne, lebo používajú sa stromy, vŕšky, potoky, ktoré nie sú dostatočne opísané, takže po 830 rokoch v mnohých prípadoch ťažko ustáliť, ktorá dnešná osada zodpovedá v listine uvedenej.
No, nás ani natoľko nezaujíma samý postup, ako väčšmi odpoveď na otázku, ktoré dediny sú slovenského pôvodu a ktoré maďarského.
V zátvorke podávame meno osady, potoka, majera, menovaného vtedy samotou (solitudo), aby sme sa z porovnania presvedčili na vlastné oči, že sú to takmer samé slovenské pomenovania, alebo málo odlišné, užívané pred 830 rokmi na Slovensku.
Niet pochybnosti, že usadivší sa tu maďarský živel neprajne vplýval na svojráznosť slovenskej dediny a reči, čo zjavne môžeme pozorovať na deformácii niektorých slovenských mien, ale s druhej strany zachoval nám pôvodné mená slovenských osád a dedín. No, vnútorná sila pribinovského a svätoplukovského ducha tomuto vplyvu víťazne odolala až na malé výnimky, kde bol preveľký nápor maďarského elementu a tak ťažko zdolateľný.
Tieto vplyvy maďarského živlu zaraz zistíme, keď porovnáme pôvodné pomenovanie, čo sa nemohlo valne líšiť od dnešného, s menami osád, potokov, samôt a iných nehnuteľností, piichodiacich v listine kráľa Kolomana.
Prikladáme mapku, prvý raz starostlivo sostavenú z týchto slovenských, resp. maďarských dedín, aby sme jasne videli, kde bývali naši predkovia v XI.—XII. storočí. Pravda, ide iba o malú čiastku Slovenska, ktorá tvorila rozsiahly majetok zuborského kláštora a opátstva, čo zisťujeme na základe Kolomanovej kráľovskej listiny z roku 1113.
Pre ľahší prehľad a presnejšie sledovanie poradia, osady sú sostavené podľa zemepisných skupín, kým v kráľovskej listine nachodia sa bez geografickej dôslednosti.
Na pravom brehu Váhu sú tieto dediny: Ostrov (Stro) nad Vŕbovom pri Piešťanoch, Bašovce (Besan), Orvište (Riwis), Krakovany (Craco), Stráže (villa Spectaculi), Madunice (Medenz), Trebatice (Trebeta), Kocurice (Cozuran), samota Voderady (Voederat), Veľké Kostolaní (Custolen), Bohunice (Bagan), Dolná Krupá (Crumba), Malženice (Malga), Verešvár, starým menom Býn (Bin), Brestovany (Bristem) Siladice (Saladize), Jazerný Nárašd (Narias), samota Hetmény (Chetmich), Čierne Nekyje (Nec), Farkašd (Forcas) a Neded (Niget).
Niektoré osady zanikly alebo vari jestvujú pod iným menom čo sa dosiaľ nedalo zistiť. Sú to:
Poscoz, ležiaca niekde pri potoku Šipkov poblíž Šípkového, v okrese piešťanskom, Messan medzi Šípkovom a Ostrovom. Dobret pri riečke Dubová (Dumbo), poblíž samoty Voderady, Lucinci okolo Verešváru v hlohovskom okrese. Sile blízo Hornej Krupej v trnavskom okrese, Sybel tiež niekde tu. Copezan pri Nedede v okrese Šala nad Váhom. Aqua Dumbo — potok Dubová.
Na ľavom brehu Váhu spomínajú sa tieto obce: najďalej na severe uvádza sa Dobrá nad Trenčínom (Dobran), niže Trenčína Nozdrkovce (Nozdrcgouz), Otrokovce (Adradic). Obsolovce (Poscolan), Koplotovce (Locuplot), Hlohovec (Golguz), Bojnicky, maď. Bajmócska (Boenca), Ireg (Ureg) (Erig), Kepežd (Copusde), Králová nad Váhom (Crali), Močanok (Mussenic), Dlhá nad Váhom, starým menom Čumbaj (Zumboe), Veča nad Váhom (Weza), Trnovec (Durmus). Šók, maď Magyarsók, starým menom Kimelan, čiže Chmelany (Kimelan). Zemné, maď. Szimô (Zeme).
Iné známe osady priliehajú k pravému boku Nitry, ktoré tiež sem môžeme priradiť.
Predovšetkým sú to dve osady v Turci, a to: Slovenské Pravno (Prauna) a Vieska (Wesscan).
Nižšie spomínajú sa tu: Bojnice (Baimoz), Kocurany (Cozuran), Račice (Radsciz), Látkovce (Late), Radiša (Radscycz), Borčany (Borscan), Sišov (Sis), Norovce, maď. Onor (Honor), Selčianky (Celsan), Nadlice (Nadlan), Šarlušky (Kajsa), (Sorlo), Čermáň, teraz vinohradnícka osada pri Nitre (Chýrna), Cabaj (Scobol), Cápor (Cipur), Bánovská Kesa, maď. Bán Keszi (Quescu), Malá Kesa, maď. Kis Keszi (alia villa Kescu). Juhozápadne od Komjatíc samota Mezô Keszi (Kezu).
Okrem týchto obcí prichodia tu viaceré dediny, ktoré už nejestvujú, alebo ich nevieme stotožniť. Sú to: Staul, niekde blízo Nitry, asi je totožná so »stabulum equorum« (maštaľ pre kone) pri hore teraz neznámej. Polovica patrila opátstvu a polovica mestu Nitre. Ďalej osada Curtoiz, niekde okolo Nitry, Bollerat, Durada, blízo Močenka, Boza poblíž Kráľovej. Niekde tu ležala aj osada Bus, Tawic, neskôr Revicz v chotári Otrokoviec. Cunoz niekde v okolí Piešťan. Dobokan poblíž Selčianok, Streca niekde pri Dlhej nad Váhom, Kuth, Tavarnyc a druhý Tavarnyc, t. j. Tovarníky. Obidva pri Bánovskej Kese, ale časom zanikly. Iné sú Tovarníky pri Topoľčanoch. Pescan-Piešťany zaniklá osada, ktorá ležala niekde pri Trnovci nad Váhom. Nie je totožná s kúpeľami Piešťanmi.
Priliehajúce k rieke Nitre:
Prievidza (Preuigan), Nováky (Novac), Zemianske Kostolany (Costelan), Lefantovce (Elefant), Gýmeš (Gimes), Gýmešské Kostolany pri riečke Drevenica (Costelan), Salakúzy (Solocuz), Mehanice (Mechina), Zirany, maď. Zsére (Síre), Koleňany, maď. Kolon, staroslovenský Kolín (Colin), Dolné Štitáry, (Scitar), Kláštor Zubor (Zubur 1074), Drážovce (Drasey), Dobrotka, samota pri Drážovciach. Hrnčiarovce pri Nitre (Grincha), Pogranice (Pogran), samota Malánta (Molunta) medzi Nitrou a Pogranicami, Čalád, maď. Család (Scalad), od slovenského slova: čeľaď, Janikovce, maď. Emôke (Emna), Veľký Lapáš (Lapas), Veľký Kýr, maď. Nagy Kér (Ker), Zlaté Moravce (Morawa) Nevidzany v okrese Zlatomoravskom (Newic), Vajka nad Žitavou (Wochoi) pod Vráblami.
I v tejto oblasti boly osady, spomínané v listine kráľa Kolomana, ktoré zanikly, alebo nevieme zistiť ich totožnosť. Sú tor Scala pri Koleňanoch a Sokol, ktoré obidve splynuly v Koleňany. Gron niekde pri Pogranieiaoh, Subiniza asi blízo Gýmešských Kostolian, Kuth a Síleš, maď. Sôllôs (Zoulouz).
Močenok (Mussenic) pôvodne sa menoval Mučeník na pamiatku sv. Klimenta, mučeníka, ktorý tu mal kostol.
Niekde na ľavom brehu Váhu bola slovenská dedina Streca, pochádzajúca zo slovesa: striekať. Je v príbuzenstve so Strečnom.
Kepežd podľa koreňa slova je príbuzný s Kapušanmi.
Pri Trnovci rozprestierala sa hora Kuleša (Cullese) nad Žigardom.
Bajmôčka, dnes Bojnička (Boenca) bola spoločným majetkom s hlohovským panstvom.
Koplotovce (Locuplot) pôvodne Lukoploty, čo znamenalo obec vôkol oplotenú.
Gáň, ktorý sa nachádza na juhovýchod od Bohuníc, bol majetkom troch: nitrianskeho biskupa, hlohovského panstva a zuborského opátstva. Hranicu tvorila maďarská dedina Nyék (Nec).
Dnešný Tardoškedd je složený zo slova Tvrdoš a maďarského kedd (utorok). Z tohto osobného mena pochádza i Tvrdošín.
Okolo Tardoškeddu bola osada Sobol (Scobol), ktorá zanikla, ale jej meno sa zachovalo v staroslovenskom zemianskom mene: Sobolovský.
Pri Brestovanoch tiekol potok Blava.
Bojnice (Baimoz) už r. 1113 boly dobre známe ako liečivé kúpele.
Čo sa týka nedokonalosti označenia hraníc, môžeme spomenúť Prievidzu, majetok ktorej označili troma kopcami a štyrmi dubmi. Robota táto bola vraj veľmi obťažná, ako to v listine spomína sám opát Gottfried.
Slovenské Pravno hraničilo zo severu potokom Polireky, ktorého mena dedina je tam i teraz.
V listine prichodí aj Nitra, ako stredisko. Najstaršie jej pomenovanie pochádza z roku 871 v širšej forme: Nitrava. Ale roku 880 dočítame sa aj: Nitra (Nitrensis). Užívali obidva tvary.
V Pograniciach opátstvo malo vinohrady. Tu mohla byť aj pustatina Gron, kde k opátstvu patrilo 77 jutár ornej pôdy, kúpenej od Deda, syna nitrianskeho župana Bukana.
Starobylé slovenské meno je Hlohovec (Golguc). Je v rodine s hlohyňou. »G« v XII. storočí sa menilo na »H«.
Horné Trebatice boly rozdelené na dve čiastky: polovica patrila opátstvu a polovica mestu Nitre.
V Lefantovciach (Elefant) opátstvo malo hory. Jeho bolo aj Močaristé jazero.
Hraničné osady boly: Curtois a Chýrna. Už nejestvujú. Chýrna vari znamenala Cermáň, meno ktorého sa zachovalo vo viniciach pri Nitre.
V okolí Topoľčian nájdeme dedinu Norovce (Honor), maďarsky Onor.
Od Hlohovca na Nitru ležia Šarlužky (Sarlou). Teraz Šarlužky-Kajsa.
Dlhá n. V. menovala sa aj Cumbaj (Zumboe).
Zaujímavé je, že mnohé mená pochádzajú od osobného mena, od muža, ktorý bol majiteľom tej alebo onej samoty. Napr. Nedašovce pri Bánovciach prichodia v XIII. storočí v krátkej forme: Nedáš. Neskôr: Nedašov, ktoré pomenovanie časom sa rozšírilo na: Nedašovci (vnukovia Nedaša), z čoho sa zrodily Nedašovce.
Pôvodné slovenské meno Bánoviec bolo: Bán až do r. 1918. Pri príchode Maďarov bol to majetok istého Bána. Kosmas už Bánov spomína, čo sa rozšírilo na: Bánovci-Bánovce. Tak to vyžadoval duch slovenskej reči, kým v maďarskej reči nič takého sa nedialo, lebo veď toto slovo (a všetky prevzaté) bolo jej cudzie. Takto sa nám zachovala pôvodná forma: Bán, vari pochádzajúca z IX. storočia. Podobný je tento vývin aj u ostatných slovenských mien.
Zaujímavé je, že mnohé dediny boly pomenované podľa hromadného zamestnania obyvateľov. Citáry, pôvodne: Štitáry, kde vyrábali len štíty pre nitriansky hrad. Podobne: Tesáre, Kovarce, Hrnčiare pri Topoľčanoch. Tovarníky súvisia s tovarom, Psolovci s výchovou poľovných psov pre kniežací dvor.
Dvorany znamenajú sídlo a majetok dvoranov, dvorných popredných zamestnancov.
Ešte väčšmi sú zaujímavé Horné a Dolné Otrokovce, kde vojnoví zajatci bývali a obrábali kniežací majetok. Bolo ich na celé dediny. Najzaujímavejšie pomenovanie je Zbehy, čo znamená osadu zbehov-trestancov, ktorých nezbavili života za ich nevernosť, ale na odstrašujúci príklad odsúdili ich bývať v koncentračnom tábore a pracovať ako otrokov.
Slovo zbeg, zbéh je známe tak v srbštine ako v češtine a značí vojenského zbeha, dezertéra.
Ako to zdôrazňuje Dr. Stanislav (Náš národ, nov. 1943), tiež potvrdzuje Dr. Hodál, nitriansky hrad, ako panovnícke sídlo, musel mať rozličné súdne a trestné inštitúcie. Z týchto sa zrodil i spomenutý systém trestu.
Z maďarských mien osád uvádzame tieto: Ireg, Kér, Szôllôs, Salakúz (Sala-močarina, Kúz-kôz), Farkasd, Nyárasd, Nyék, Keszi, Sók, Tardoskedd v polovici (Tvrdoš) slovenské, v polovici (kedd) maďarské, Emôke, Gýmes, Hetmény, Bán Keszi, Mezô Keszi.
Tovarníky (Towamyc) medzi Bán.-Kesou a Malou Kesou zanikly. V XIII. storočí ešte jestvovaly.
Tovarníky (1173) pri Topoľčanoch sú iné.
Lefantovce, pôvodne: Elefantovce. Je to príklad mylnej dekompozície: V Elefantovciach — Ve Lefantovciach — V Lefantovciach.
Obchod a peňažníctvo mali v rukách takzvaní kalízi, odkiaľ vzniklo meno obce Kaláz-Kalász.
Napriek týmto maďarským osadám na dolnom toku Váhu a Nitry vo veľkej väčšine bývali tu Slováci. Maďari sa tu neskôr usadili, ale miestne názvy dosvedčujú, že prišli medzi cudzí živel — zdôrazňuje Dr. Stanislav.
Nuž, nemusíme sa hanbiť za týchto našich predkov, lebo tvrdo odolali cudziemu vplyvu, ktorý odpor trval až do prevratu.
Ako veľkú stratu na tele slovenského národa musíme spomenúť, že mnohé dediny, osady, samoty od tých čias zanikly. Darmo by sme ich hľadali na mape. Čo bol ich osud ? Asi ich rozvláčily hordy tatárske, turecké, husitské na kopytách svojich koni. Takéto sú:
Pri Močenku bola obec Bože. Krásne pomenovanie.
Dedina Dobret ležala na sever od Veľkých Kostolian, ale časom zanikla. Nevieme, kde boly Tawitz a Ravazd (Raust).
Pri Kyneku mohla ležať osada Curtoiz. Nevieme, čo znamenala.
Nevieme ustáliť, kde ležaly Subinice.
Blízo Nitry bola osada Kuth, ale už nejestvuje.
Nevieme, kde ležala a čo znamenala dedina Wochoi.
Nezvestné osady pri Iregu Bollerat a Durada. Tiež Dobroduc a Staul, kde opátstvu patrila tretina majetku. Dobroduc vari znamená samotku Dobrotku, niekde pri Drážovciach, blízo Nitry.
Pri Zbehoch zanikla osada Kendy. Mal ju Peter, syn Sobe slava de genere Ludan. Bol to starý slovenský rod.
Tiež nevieme, kde zaznačiť na mape Slovenska osadu Pascoz a Messan.
Zanikly Nevidzany.
Nezvestná je samota Ura.
Slováci dokázali už v IX. st. svoje duševné schopnosti, národnú vyspelosť, politickú zrelosť a kultúrny život, ktorý charakter si zachovali i v neprajných okolnostiach, aké zaľahly na našich predkov v X.—XI. storočí, keď cudzí živel, Maďari, prišli sem hľadať si domov a usalašovali sa najmä pri dolnom toku Váhu a Nitry. Slovenský všeobecný ráz týchto, pôvodne čisto slovenských krajov, ostal neporušený i naďalej, lebo Slováci, autotochtoni, prevyšovali ich kultúrou, vyvierajúcou z nevyčerpateľného prameňa Kristovej náuky. Hľa, sv. Štefan, prvý kráľ uhorský, od nás žiadal i dostal dvoch misionárov pre Dolnú zem. Bol to duševný primát zuborského kláštora, ktorý svietil a žiaril ďaleko za hranice Slovenska ako maják svojou duševnou a kultúrnou povýšenosťou. Títo Slováci priniesli strednej Európe to najdrahšie: učenie Kristovo, obrnení vedomosťami v zuborskej škole, ktorá prichystávala ich statočne a verne na nastávajúce ťažké časy a veľavýznamné úlohy.
Na základe týchto historických faktov a živého odporu, ktorým si zachovali svojráz slovenský i v susedstve Maďarov, prípadne za spolužitia (Tardoskedd-Tvrdoš-kedd !) s nimi, kto by sa opovážil popierať slovenskému národu historické i morálne právo na túto zem, aby sme tu mohli žiť i naďalej slobodne, svojrázne, slovenským životom.
Je to večnou zásluhou Zubora a Nitry, že kresťanstvo sa prenieslo do Čiech, na Moravu, do Panónie až po Tisu a v XI. storočí do Uhorska. Základom bola veľká láska našich predkov k Bohu a svojmu rodu, ktorá plápolala v ich srdciach. Prvú složku dokazuje všeobecná zbožnosť našich predkov a ich misionárska práca, druhú pôvodná slovenskosť samôt, dedín a osád Slovenska ešte i na začiatku XII. storočia podľa svedectva dvoch listín kráľa Kolomana, o ktoré, ako o vzácne historické dokumenty nám práve ide.
Horlivosť o zuborský kláštor nezmenšila sa v nasledujúcich desaťročiach a storočiach.
R. 1185 Čanád, syn Stoislava, daruje Zuboru Šárfiu.
R. 1221 pribudne k majetku Čeke.
R. 1226 kláštor kúpi za tri marky roľu pri Dobrodiele.
R. 1231 opát zuborský, poverenec sv. Stolice, zaujme opátstvo na Panonskom vrchu.
R. 1235 Tomáš je opátom.
R. 1247 zuborský kláštor je locus credibilis — hodnoverné miesto s úlohou dnešného verejného notára. Opátom bol Favus-Medový.
Toho roku kráľ Béla IV. daruje kláštoru Račice a Dvorníky.
R. 1258 nastúpil opát Peter.
R. 1258 nitriansky biskup Vincent vo spore s obyvateľmi Bánoviec opátstvu prisúdi Krakovany.
R. 1274 Jakub je opátom, r. 1296 Dominik.
R. 1297 patronátske právo, ktoré dotiaľ patrilo kráľovi, prešlo na bána Ernu, ktorý zamenil svoj majetok s istou čiastkou majetku zuborského kláštora.
R. 1301 pod Matúšom Čákom opátom bol Peter. Za ním nasledoval Rehor a Tomáš (1336—1352), o ktorom sa dočítame, že platil desiatku pápežovi.
Opát Tomáš po usporiadaní majetkových pomerov 25. apríla 1342 na desiatku platil 40 mariek.
Súvislé s výsadou zuborského kláštora, že bol locus credibilis, zachovalo sa mnoho mien vtedajších rehoľníkov.
R. 1332 prichodí Ján, r. 1352 ako viceprior. V rokoch 1338 až 1344 Vavrinec, Jakub a Mikuláš, Štefan (1347—8) Michal a Imrich (1352—3). Michal bol diakonom. Tomáš r. 1342 ide na opátstvo sv. Ondreja pri Vyšehrade, kde bolo kapitulum — rehoľné valné shromaždenie.
R. 1360 vyskytuje sa Peter, aj r. 1371 ako správca opátskych majetkov.
R. 1366 je nové kapitulum. Opátom je Oto.
R. 1377 prichodí v starých spisoch člen kláštora Jakub, r. 1379 Peter, r. 1386 Matej, diakon, r. 1388 Michal, diakon,
1390-2 Ondrej, r. 1390—1404 Mikuláš, r. 1418 Jakub, ktorí všetci boli chovancami opáta Ota.
Keď sa r. 1391 opát Oto poďakoval, pápež vymenoval za opáta 11. marca 1391 Henrika, ktorý r. 1395 usporiadal majetkové pomery opátstva.
Pod týmto Henrikom pápež rezervoval pre seba vymenovanie zuborského opáta. Týmto právom žil 12. mája r. 1400, keď za zuborského opáta vymenoval Štefana, opáta skalského pri Trenčíne.
Za krátky čas nasledoval opát Hinko. Dňa 1. septembra r. 1403 Acciojoli Angelo, pápežský delegát, volal ho na zodpovednosť, lebo poškodil ostrihomské arcibiskupské majetky. Hinko bol verným prívržencom kráľa Žigmunda. Za túto vernosť stal sa nitrianskym biskupom r. 1405 a ostal i správcom opátstva. Na ochranu majetku spísal všetky opátske privilégiá, ktoré kráľ Žigmund obnovil a potvrdil. Ale žaluje sa (1424), že mnohé spisy nenachodí. Jeho zásluhou je, že Opatovce, ktoré boly v zálohe, nazpäť boly pripojené k majetku opátstva zuborského. Veliční zernani mali ich v prenájme za tri marky.
Pod Hinkom kláštor zuborský mal mnoho členov. Môžeme z nich spomenúť Jána, Jaromíra (1404), Juraja, ktorý sa stal kustosom (1405—12), Ondreja, tiež kustosa (1408—1430), Štefana (1408), Erazmusa (1409), Michala (1411), Hadriana (1412), Jána (1414—30), Erharda, kustosa (1415), Václava, diakona (1416), Petra, klerika (1419), Tomáša (1421—30), Vavrinca (1423), Jakuba (1423—4), Petra (1425), Mateja (1429) a Beňadika (1429).
S biskupom Hinkom a správcom kláštora zuborského stretáme sa ešte i r. 1428.
Za ním podobne si podržal aj opátstvo jeho nástupca, biskup Juraj z Berzence.
Z rehoľníkov prichodí Thomas (1431), Mikuláš (1448), Ján (1452—3), Pavol (1453) a Blažej (1454).
Nasledoval opát Mikuláš r. 1467, ktorý bol posledným opátom zuborského opátstva, nakoľko o rok neskoršie, r. 1468 nastal rýchly a nikým nečakaný koniec tohto opátstva.
Bol to čierny deň, dies ater, pre slávny zuborský kláštor a opátstvo.
Príčinou bol odboj ostrihomského arcibiskupa proti kráľovi Matejovi, v ktorom rehoľníci kláštora postavili sa na stranu arcipastierovu a tak museli znášať i ničivé následky kráľovského hnevu.
V bohumilej práci zošediveli benediktíni, pátri i frátri, museli kláštor opustiť a rozísť sa po benediktínskych kláštoroch susedných krajín. Podľa súdobého záznamu dvaja sa utiahli do kláštora v rakúskom Melku.
Čas, dážď, vietor, blesky a treskúca zima pomaly dovŕšily dielo pustošenia, čo človek ušetril. A kde sa predtým na perutiach čistej modlitby vznášal do nebeských výšin spev: Salve Regina, tam onedlho v hustých kríkoch divá zver našla bezpečný úkryt. Strecha sa zborila, okná, dvere povypadávaly a zo slávneho kláštora ostaly čierne ruiny. Kým sa neúnavná, bystrá rúčka večného času otočila o dvesto rokov dopredu, kým sa pokolenia Nitry vymenily sedem ráz, neostalo nič zo starej zuborskej slávy, iba niekoľko ošarpaných múrov.
Večný čas, najväčší nepriateľ ľudskej práce, pri ohlušujúcom hromobití, oslepujúcom blýskaní v hrozných víchriciach odspieval nad kláštorom žalostné a nemilosrdné Circumde-derunt me...
Alebo len dočasne ? ...
Blažej Jaklin, nitriansky biskup (1691—1696) zahorel láskou k zuborskému, v ruinách ležiacemu kláštoru, aby ho vzkriesil k novému požehnanému životu, kde by povolal rehoľníkov kamaldulských. Jeho horiaca láska k slávnej minulosti zuborského kláštora a niekdajšiemu zbožnému životu rehoľníkov roznietila plameň v srdci i jeho bratanca baróna Mikuláša Jaklina, pána Lefantoviec. Za najvyšší cieľ svojho chválitebného podujatia vytýčili si slávu božiu a večnú spásu svojich hriešnych duší. Napísali fundacionálnu listinu, kde sa zaviazali, že na mieste niekdajšieho benediktínskeho kláštora postavia nový pre 12 rehoľníkov i so služobníctvom. Tiež aj kostol. Uvedú doň rehoľníkov kamaldulských z Rakúska, ktorí svojou zbožnosťou a horlivosťou veľmi sa zaslúžili o rozkvet Cirkvi. Za základ fundácie obetujú Horné a Dolné Lefantovce s kaštieľom, so všetkými roľami, horami, lúkami a príjmami, čo k nim patrí. Tento majetok však prejde do vlastníctva nového kláštora až po ich smrti. Do tých čias zaväzujú sa starať o živobytie rehoľníkov zaistením ročitých 600 zlatých, ktorý príjem kláštora zabezpečujú 10.000 zlatými ako základinou.
Dátum v Nitre 28. júna 1691. Blažej Jaklin, nitriansky biskup, barón Mikuláš Jaklin z Lefantoviec.
Po súhlase nitrianskej kapituly a ostrihomského arcibiskupa Juraja Széchényiho aj cisár potvrdil fundáciu 5. septembra 1691, ktorú výdatne zveľadil príjmami pilišského opátstva.
Na to biskup Jaklin i s Mikulášom Jaklinom pristúpili k stavbe nových objektov, čo dokončili r. 1695, keď rehoľníci boli uvedení do kláštora.
Prvým superiorom stal sa P. Ján Felix.
Začal sa nový čulý život, milý Bohu i ľuďom. I Slováci sa hlásili do noviciátu, aby sa kláštor stal slovenským.
Božie požehnanie sprevádzalo chválitebné dielo biskupa Jaklina a jeho bratanca.
Obľúbenosť kamaldulských rehoľníkov, a či ako ich ľud volal: bielych mníchov, i jednotlivci podporovali fundáciami, z ktorých spomenieme: Tadea Bošňáka, nitrianskeho obyvateľa, Mikuláša Bierovského, Michala Ďureka, Štefana Szabóva, nitrianskeho farára, Michala Homolu, Antona Hunyadyho, ktorí takmer všetci založili fundáciu 1000—1000 zlatých na výstavbu malých domčekov pre jednotlivých rehoľníkov, ktoré sa menovaly eremítkami. R. 1754 bolo ich tu pre 16 pátrov a 8 frátrov.
Boly to domčeky modlitby, rozjímania, pôstu a zbožného života. Podobné tam vystavali jednotlivci aj pre seba. Napr. r. 1704 nitriansky kanonik František Vadász nechal kláštoru fundáciu 1000 zl., aby slúžili sv. omše za jeho dušu a opravovali jeho eremítku.
Panovník František Rákóczy II. tiež daroval 1000 zlatých na výstavbu dvoch eremítok.
R. 1738 záhradu s eremítkami oplotili.
Gróf Ladislav Apponyi s povolením predstavenstva kláštora vystaval si kryptu pri kostole, na udržovanie ktorej založil fundáciu 400 zlatých. Nitriansky kanonik Martin Duračka daroval na fundáciu 850 zlatých r. 1720. Terézia Podhradská, vdova po Martinovi Medveckom, r. 1774 venuje 1000 zlatých na fundáciu zádušných omší.
Tak sa zveľaďoval kláštor kamaldulský, vystavaný na ruinách niekdajšieho benediktínskeho kláštora. Kamalduli mali v bývalom Uhorsku tri kláštory, z ktorých najvýznamnejší bol zuborský.
Nadpis nad budovou bol tento:
Absit ab hac porta turbator eremi,
Odit enim turbas turba sacrata Deo.
— Nech je vzdialený od tejto brány rušiteľ samoty, lebo Bohu zasvätený sbor nenávidí rušiteľov pokoja.
Nad vchodom kostola boly tri erby: biskupa Blažeja Jaklina, Mikuláša Jaklina a jeho ženy Judity Gellért.
Pekný obraz ozdobuje chodbu domu misionárov na Zubore, nástupcov kamaldulských rehoľníkov, kde dobre vidieť tento kostol v plnej, i keď jednoduchej kráse.
Ako zvláštnosť treba spomenúť, že rehoľníci neobývali spoločne kláštor, ale každý mal zvlášť malý domček, už spomenutú eremítku, základy ktorých dobre sú znateľné i teraz, takže ich rekonštrukcia podľa obrazu nebola by ťažká.
Z účtov kamaldulských z roku 1074 sa dozvieme, že tieto eremítky stavali talianski murári. K úprave studne kresané kamene dodali kamenári z Banky pri Piešťanoch.
Pri vchode do kláštora boly štyri fresky, ešte pred 60 rokmi vraj dobre viditeľné. Teraz už niet po nich stopy.
Neďaleko od brány bol cintorín, kde je i teraz, aby táto blízkosť upozorňovala obyvateľov kláštora na pominuteľnosť človeka a že posledná stanica života je hrob, za ktorým nás sprevádzajú iba dobré skutky.
Ako sme spomenuli, knieža František Rákóczy II. na stavbu dvoch eremítok obetoval 1000 zl. Jednu určil pre seba, kde sa neraz utiekal, aby meditoval a nazrel do záhybov svojej duše. Tu hľadal osviežujúcu nádej na víťazstvo a našiel tu pokoj, ktorý mu svet nemohol dať, ani bohatstvo, ani pominuteľná zemská sláva.
Keď ním darované eremítky boly hotové, povolali ho na ich posviacku, čo je dôkazom, že pribudnuté eremítky považovali za sviatok kláštora. Keďže nemohol prísť, poslal svojho najvernejšieho vojvodcu gen. grófa Mikuláša Berčéniho, aby ho zastupoval. Berčéni v liste mu referoval o priebehu slávnosti a poznamenal: »Slušne bude zachovaná pamiatka Vášho Veličenstva«.
Kláštor kamaldulských rehoľníkov na Zubore čoskoro stal sa miestom požehnania a nebeskej milosti.
Kto by bol myslel, že dni tohto posvätného miesta sú spočítané, keď nastúpil na trón Rakúsko-uhorskej monarchie cisár Jozef II., ktorý zakázal väčšinu reholí. Tak zrušil i zuborský kamaldulský kláštor.
Po 87-ročnom požehnanom účinkovaní rehoľníci mali sa vysťahovať zo svojho domova a ísť, nevedno kde.
Stalo sa to 9. apríla 1782.
Toho dňa na smutný hlas umieráčka, ktorým predtým sprevádzali zosnulých spolubratov do neďalekého cintorína, shromaždili sa posledný raz v najväčšej miestnosti kláštora, aby v nemej tichosti vypočuli najvyšší rozkaz, skrývajúci ich smrť. So sklonenou hlavou, zarosenými očami, duševne zlomení stáli ako nemé sochy okolo cisárskeho komisára. Srdce im krvácalo, že musia opustiť miesto modlitby, zbožný nitriansky lud, tiché eremítky a tônistý cintorín. Ako sladko boli by tu odpočívali, kde im život plynul v láske k Bohu a slovenskému ľudu.
Ešte nikdy tak žalostne, až do hĺbky uboleného a krvácajúceho srdca neznel žalm: De profundis clamavi ad Te, Domine.. a Miserere mei Deus... ako teraz, čo sa modlili, kým sa shromažďovali.
Smutný chýr, čo sa chystá, už pred tým dňom sa rozniesol po meste a okolí. Bohabojný nitriansky a okolitý ľud zanechal prácu, obliekol sa do sviatočných šiat a pod kostolnými zástavami v bôľnej tichosti sa schádzal okolo kláštora. Prišli, aby sa rozlúčili so svojimi miláčkami — navždy.
Keď sa otvorila brána kláštora, do tej chvíle zavretá a strážená, a pátri vo dvojrade vystupovali na priestranné miesto, zakvílil srdcelomný plač medzi ľuďom, ktorý padol na kolená, aby prijal posledné požehnanie svojich otcov.
Príroda ožívala, teplejší vetrík povieval, škovránok začal spievať nad úrodnými nivami nitrianskymi hymnu jari, keď na Zubore obrátili erb kamaldulských bratov.
Bol to druhý čierny deň, dies ater, zuborského kláštora.
Nasledovalo nových smutných 155 rokov nad Zuborom a opusteným kláštorom. Za ten čas rozpútané prírodné sily dalv sa do zhubnej práce, ako pred 469 rokmi, aby sa opakovala tragédia útulku zbožnosti a moditby. Nezapadlo ani polstoročia do mora večnosti a veľkooké sovy húkaly tam svoju postrašujúcu, jednotvárnu pieseň, kde sa nedávno slovenský ľud shromažďoval na modlitbu a služby božie.
Mnohí veriaci vtedy sa v duši pýtali, či ožije ešte raz tento kláštor lásky a zbožnosti, ale odpovede sa im nedostalo.
Vďaka hlbokému porozumeniu, apoštolskej horlivosti a mecénskej obetavosti J. E. osv. p. arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku. ktorý po zreštaurovaní kostolíka na Skalke pri Trenčíne (1924) roku 1937 oživil zrúcaniny nemého kláštora zuborského, naplniac ho novým životom, novým elánom, novou pružnosťou, ktoré chválitebné vlastnosti charakterizujú jeho každý krok na zveľadenie kráľovstva Kristovho na zemi. Aká odmena prináleží J. E. za túto prácu ? Najkrajšia, aká môže byť údelom Slováka: Šlachetné povedomie, že v tejto práci je priamym nástupcom slávneho, vznešeného Svätopluka.
Keď sme doteraz hovorili o dedičstve Pribinovom a Svätoplukovom, nemysleli sme to konkrétne i na zuborský kláštor. Odteraz máme o jednu príčinu viac, aby sme holdovali jasnej pamiatke našich prvých slávnych panovníkov, ktorí v duši a práci J. E. najdôst. p. arcibiskupa ožili k novému životu na zveľadenie slávy božej a na večné duševné blaho slovenského ľudu.
Naši oltárni bratia PP. misionári precítili túto lásku. Zachytila sa im v srdci, aby rodila skutky milosrdenstva a bohabojnosti. Nie div, že božie požehnanie sprevádza ich prácu, čoho dôkazom je tak rozkvet kláštorského života, ako i rozširovanie sa kláštora.
Bože, daj, aby tretí čierny deň, dies ater, nikdy nesvitol nad zuborským kláštorom !
(1) † Teimpcxribus victooaaiissiíim regis Oolomagimi, quem preeluern mia-Q sanotitatis coruscus mundo prodiiderat, sed et ilBustniis archipscopi Strigoniensis Laurancii, vámi lopuilentiissiiinis phitosophi^ rwiulis gratamter perfusi, facta est dtils.
(2) cussto de danaritis, qutbus savsiimiuts rex Stephanus dotaverat manasteriiuim sancti Ypoliti de moote Zobur; nion ut qug sameti víri sanioii oomisálio rušte dispasuerant, ab idemtátate suia paillerenit, sed quie aranoruim elapsu plurimorum.
(3) et quorunidaim pr^decessorum ignaviia ab facepto tarpefoanrt. Curnque sác et sic iin hac verba Gaufred aibbate saitiis diffáculter ea tem-pestate hás de eaiusis discurremte, hejc in lociis pluniimis, pdo rege amniuemjbe, causa ven.
(4) tolaretuir oaram preiato arehiepáscoipo L., smiittaiio Cdel dÉctanite (íquitate, inventúrni est de tooius Nitri tiheloneiis, magnäs vel parvis, im civiltate seu extra cĹvitatem, et to Daardii illud, quod teba pars vocatur, et per.
(5) totum flutmen, quod Vvaiga raarnáinartuir, et per ammia meroate siimLiter, et im civitate Treinchen áinifcuis vel extra, per tatum et per ammia, uibieumque, in, qučlbuscunque, quandioouinque, qmamodocunque re: per temporum vi'ces augieturr vel.
(6) miiruuitur, samotuim regetm Steptaamuim terciiaím partem dedisse beato Ypďjifo. Instiitores auitem regii fiisci, quos humgarice oaliz vocarut, qui hoc saniotuim aliquainidlo cndisi sunit temerare doinum, scedQ varbiB egio G. aibbas arnimad
(7) verti toseri, urt etatis ventuxe sucoessi intuens per aiutenticos cognasoat illos fare canfutatos vdiros. Nomiinia igátuir eomrn maláginainitium sumt hc Porous, qui tunc temporis cewtaráo erat, et Bthiedius socóus eiutx.
(8) vero lalboralbairot saitagenites tato admteu oampíices earutm, vídlelicet Marcus et Magiug, qui et comites eorundem, sed et monetarii quotquot eramt cunoti. Coíutua quomim audacem temerutatem imsumrexare várd tiimoi.
(9) rati eit optiimates, XII. Nátrienises, qutxruim memori'a per temporuim suocesslones a di'ebus sanctí regils usque ad tempus driscussionŕs supra memoraíte indubitainiter vigebat eontigua. Isti iitaque testimoniium perhibuiere veritati. Quoruim.
(10) primuis, Urna nioarniinie, rnuiltiis aranós oamies eiusdem extitit ciivťltatis ,Nitoi; sed eit ailter, Bacha mamine, simiiiliiter miuiltís comes eiiusdem Nitri; araiis fuit. Tarcius vel quartuis Deda et Cace, quii arnbo filii Buqueri, eiusdem.
(11) civiitatis Niitríie olíim comiiitás fueiruint. Hi dUio;, Dedia, vtdelioeit et Cace, fálil Buquen. cométiiis, octogiinita ainraiis et eo amplrjuis iin civiitate Niitrcí vixeramit iaím, cum hcjc f acta est diiscussiio. Alii ergo testes fuerunit:
(12) Penet, Sečam, Martímis fiMiuis Mairci, Petre, Oup, Sufoilssa, Figa, Peregriin iudex. Cum digiturr horuim varbis taintuim, quaimquaím magná safe vräri foranit, rex cum miiraistris supra Mominatiis credere noluisset. hi ommes.
(13) testes regŕs precepto archiepiseapo L., prástaldium ond'lnainte, Batana mamine, sacramemto confisrmaruinit im eadem clvitaite Niiťris iin ecclesia sanotorum Ermmerairrá Andiree et Bemedictii. Ad hoc literu m carroibc-ramiduim testi.
(14) moniium sunit ad'vocati alii testes XI. Prirmis quioruim fuiilt Moyses eiusdiem olviitatis tempcire iílo cames; Daimibertus eiiusdem Qccles:. uibi rtem prediictam sacramenito saroxerumit, decanuis; Willenmus gramaticus; Laiureniťjus presibiiter; Go.
(15) deíriidus presbiiter; Mairtiinius íiiliiuis Mathei presbiteri; Niaolaus fiílius Pestrei; Hector filiius VIfodi; Daintel et Posco camomiici sanotorum Emerairmmi Andiree eit Bamedicti; Jaresolaiu fidiius eiiuisdiem caaise pristaldí Batonia. Hi XI. fuerunt.
(16) in QccLesia sanotorum prefatorum, quiaindio testes XII. supra wamiimaiti oomfirmaruinit predácta theloniea lege heredljtatrla, Porco et Ethedo cuim sooirs soiďs imsiistenitibus. Dedit erbiiam samctissámus rex Stephawus sancto Ypcubto per unúversam Huru.
(17) gariiam tocius popuili sui, id est papuli samcti Ypoliti, servi ve liiberi, totaím iin ammrjbus decimam ubique looarum. Atvtío M. C. XI. cciv-cuirrente VI., epacta nania, indictiloirue IIII., regniainte Colomainino irege piiBSi.
(18) mo Huingarorum, presidenite Strigoiníiienisi sedí: dioímiino L. metno-potíitano, ocwifiimnartjum est hoc pit'rviiilegľum sancti Ypoliti et siigillaitum per manus domin'l Mamaisós episcopi Zagaróensis, iussu predčicti regis. De aliiis episcopis, qui.
(19) ormatores fueruint: damímuis Paiuil'uis Oalocerasis, domimus Sy-mwi V. Ecclesiarum, dKxrnánius Syman Ujtrasiilvanius, diomiinus Matheus Vespremensiis, diarninius Marcell'us Vvacenjsis, domimus Georgiius Geurlen-sás, dcmlnus Syxtuis Blcharemsis, domimus Vvol.
(20) ferus Agrienisis, diomilinius LaiurenitáuíS Chmadenisás, domliraus Gregorlus Jadertiinius, Febciamus preposótuis Albensis, Roibertuis preposiitus Strigoniensls. De camirtibus: Johannes paiaitimus comes, Saul de Bichar. Queletde de Bache, Thomas Albenisŕs.
(21) Thebaldus Suímuigineosrls, Merouiriius priinceps Ultrasiilrvainíus.
(1)† Temporibus gloriosissimi Calomaoni regis, quem deus insti-mabili temporalis et Qtern$ glória sanctita[tis gracia perfuderat, etl illu-stris vari Lauremcii.
(2) Strigou:ensis archiepiscopi, cum ego Godef ridus Zuíbu]riensiB ccies: a'bbas omnia prediia, homines eiusdem colesiiQ in pace posside-rem, sediitione autem Athe ducis Moravierasium sedaita.
(3) iipsa pred'ia magno labore in unuim ooilefgissem, homimesquie colesi, quii presuimptuose se liberos esse aisserebant, irpsti Qcclesi ?, disifcan-te iusticia, coram prefato rege atque supradicto airchiepisoopo.
(4) L. aLliisque principibus suis reparaissem, terminum eciam predio-rum illoiruim, ut pestilenoia tocius errorls vitaretur, sumjma dillgeotia a senóoribus hománrilbus, qui eciam magnum errorem iruter prediota prediia esse.
(5) niotificaveruinit, perscrurtabair. Cum igitur ego Godefridus aibbas, prourt patui, requisivissem Oolomaininum regem victoriosissimum et Lau-rencium archiiepiscoipuim [regniique] priineipas, Cosmam váidelicet et Moysen, qud. Testi.
(6) moniiuim perMbuere veritati, humilliter adiens, censuirj regalis presenti magnum fore errorem imiter predicta predia manifestami. Tumc vero [rex plenus] gracia, testimonáio predictorum cxxrnitum, vene.
(7) raibiles viiros in priistaldos michi constíituenis, vódeMcet Ceuaím cuirialem comitem oomiiitis Moysi, aliuímque Bathona namine, termiraas cunctorum prediorum [.sancti Ypojlóiti per ipsos signairi precepit. Postea vero, nie.
(8) anoaruim elapsu piurimarum et quorunidlam predecessorum tgnavia penitus torperet, sicut presens testatur pagiina testámonio venerabilium viriorum totíitulairi iiuasflt. In villa Mussendis salíitus Debrei.
(9) terra sancti Ypoliti est. I<n vilHa Erig Islal alter terminus est. Bollerat pirus eius terminus terrQ est. D úrad a, eius säčrva cum villa Bus est terminus terr. Silva vero, qus est iuxta viliam Vveza, tata sancti Ypoliti.
(10) est, et ipsa est terminus terra. In monrte Reza cum villa. Streca ibi alter termiinus terr ? est. Piscina Lac tata sancti YpaLiitii esit. In prato Vra alter termiinus esit cum villa illa Zumboe. In aCtera.
(11) villa Zumboe iibi aliter terminus est. De vfflla CraM est terminus quiidam fans, qui vocaituir furras; alter terminus est, qui vocatur Lapre-chima. Iin villa Boze alter terminus est. In villa Copusde alter tenmdruus.
(12) terre; est. In viilHa Zumboe est terr ?, quantuim potest laborare unum aratrum. In Chetmich a fraxinea arbare, quQ est iuxta vlMam Duirmuz usque ad vňulam Kimelan iin monte, quii vocatur Cosmas.
(13) iibi illius termiinos terr ? est. Piscina, quq vocatur Piscar, cum villa, quQ vocatur Pis.can, ibi alter terminus esit. Siiva quQ vocatur Cullese, YpoMti est; eadem vero sifflva cum villlia Dorz alter terminus est.
(14) Piscina, quQ vocatur Maga, cum villla Dormusc alter terminus est. In villa Forcas in valle eius est termänus viili ? Niget; eic alter terminus est. In vila Copezan est quedam piscina qus vocatuir.
(15) Archi, quQ dividiitur; una pars pertinet ad Coipezan, altera pars ad villam Niget. Est quedam piscina, qus vocatur Kairstiis, in fine illius cum viilia, que vocatur Zeme, alter terminus esit.
(16) In piscima, quo vocatur Mcxrtua, cum villa Narias ibi alter terminus est. De vólla Boencza sivé im silva in terna quantum haJbent caistellarai Golgocienses, tantum habet sanctus Ypolitus. De Locupta
(17) im ea sunt duQ insuls in aqua Vvac, quQ sancti Ypoliiti suirat. In eadem villa média pars terr est sancti Ypočriitá, média pars eist castellensium. De villa Vvederat in villa Dobret est quedam aqua, que vocatur.
(18) Dumbo, quo est terminus terrQ. In vólla Medenz est quedam saldx, quo est terminus terrq. In villa Bán est quedam quercus, que est terminus terre; in eadem villa est quidaim foms, et fagus alter terminus est. In villa Lúčime; est quidam est. In villa Lueinci est quidiam.
(19) rivus, qui alter terminus est. In villa Adradiic cum aqua, qus vooatur Bistric, ibi alter terminus est In viC'la Tawicz est quediam fovea longa, iuxta foveaím iMam feoeruot quos:diaim oallioulos, unde signaverurit terminum.
(20) terra. In villa Bagan est quedtaim quercus, qu est alter terminus, ctím speculatoribus est miagna quercus, quQ est terminus terrq. De villa Gan, iin villa episeopi, ibi est termiinus iilius viillQ. In villa Garn, qu pertinet ad Golguz, ibi alter.
(21) terminus est toter quiasdaim fovea's, quas fecerumt ibi; cuim eadem villa terminus est in quodam morate. Cum eadem villa terminus est tercius in quadam pisoinia, qu vocatur Cipicas. In villa, quQ vocatur Nec, est.
(22) quediam vinea, quQ est alter terminus Rauzt. In villa Saladizc suint du arbores, im quibus signaverumt terminum terr? per duas cruces. In villa Bristem, cum illa aqua Blawa, quQ dividit terram. In villa Custolen,
(23) ilbi signaverunt termimum per quendaim collem. De villa Crumba; aib illa villa, qu vocatur Sile, termiinus est in quodam monte aquilQ. In villa Silbel, ab illa villa tramsit quedam vria, quQ dividit terram comitis.
(24) Cosme, ibi feeeru/nt quendiam collem, ubi terrQ terminus e9t. De villla Mai'.ga signaverunt terminum terr per tres colles. De villa Craoo, in villa Besam im saltu Topol ibi termiinus terrQ est. In villa Spectaculd cum.
(25) quadam aqua Olesca ilbi alter termiinus est. In va Poscoz cum, equa Siipoo in porta est quedam quercus, quQ est altr terminus. In villa Messan est quidam codlis, qui est alter terminus; iuxta collem illum est quedam quercus.
(26) quo est alter terminus. De villa Stro, in villa Riwis est quedam salix, quQ est terminus terr; est ailtera airbor, que est alter terminus. De viilla Trebeta, im villa Pescan est quedam pirus, ubi terminus est terr.
(27) In villa Cozuram est quercus, quQ est alter terminus. In villa Cumwz est alter terminus. In villa Deboikam est termiinus quercus et pirus;. et alter terminus est de Celsam puiteus. De Honor.
(28) IIII-or arbores pirorum. De Sis urna quercus terminus est. De su'burbanis Barscani insula et Lučna aqua Terminus est. De Nadlan sunt arbores quercuum terminus. Villa Trenscimiensis sanoti Ypoliti est terminus querous et selix et populus; ille tres arbores.
(29) sunt etiam termini de Nozdirogouz; et sunt du$ arbores super aquam, qui sunt termini tarr. In villa Radsciz sunt tarmdmi VII. quercus imter terraim samct: Ypoliti et terram váiri nomine Mala; eciam cum iälo sunt termini piscinia et du ? Valles.
(30) item cuim eodem terminus lapiídúbus factus in quodam prata. De vidia Dcforan est terminus Tuima aqua. De vádda Late esit tarminus aqua Tuinnc et maxiima vallis, et in fine vaddis est teirrmnais ager diucis; et iilius agri tercia pars est sanoti Ypouiiti. De Radiscóz est.
(31) terminus quiidaim mons de cement factus, et inferius est sortellus, et eiusdeim vidls termious est populus et Nitrťa aqua; et trans aquaím est ailter terminus ooddis liapiidilfous faotus im prato. In vidia Nouac terminus esit fluvóus Istoberaiae. De Ooizwran est termiinius.
(32) flwvius Opcscen; et suirut arbores, in quibus cruíces pro terfiruimo .sálgnati, et quidam fluivius Gelisca; postea est lapis eit super lapódeim est orux pro termóno. Item iiuxta fluvium Gelisca esit aribor, in qua est lapia Ham iuxta iipsuim fluviuim est adtetr lapiis, in quo est.
(33) ferrum, et est postea arbor, in qua sunt diuio lapides. De sub-mediaím Balimaz est termánus feirvidus fons et postea est terminus lapis. De Preuigan sunt termini III. de terra facti et IIII. quereus. In Tuirc vädla est quedam sanoti Ypoliti, cuius est terminus in vidia.
(34) Wessoan abies et quereus; adter termious est iin quoidiaím..... .....cuius termious est in aqua Tur c. De Prauma est termimius fluvius Poliireca. De Costeian est terminus valiis; de suihuirbanis Costedan est terminus fhivóus nomine Dreueniizíza. De Subi.
(35) niza quereus oircumposita lapidibus. De villila [Monowa est] terminus sílvq saeictii Ypolóti quereus et de stabuio equoruim sidva, qu vacatur Trebiisc; média pars est saneti Ypoliiti et altena civitaitis Nitri. De villa Colin est terminus.
(36) quedam quereus drcumpotsita lapidiibus et vaddäs, De viilia Soala est terminus quereus. De villa Zoeod termious est paiius, et de palude idla média pairs est sancti Ypoiúti, et in quodaimpute Moďor est adtar teirminus. De vidia Gimes est terminus quedam.
(37) váa, quQ ducit ad Elefant. De villa Blefant [est terminus silive] sanoti Ypoditi fornax. In Sire est termious fliuviws Zuitisoa. In Siitair ad IIII. aratra tenr habet sanotius Ypodiitus, In MoCuinita si]militeir ad IIII. aratra habet. In Laipais ad .
(38) araitrum. In Bmna simidiiter. In Newic silmiíliter. In viilla Pogran sanetus Ypodiitus habet oamimmetn tenram et vimeas cum ceteris rustccis. Vidle Pogran est termónius puteus Citoer et locus nomine Scumedi. In prediio Gron est empta terna LXXVII.
(39) iugera de quodaim vrjro- ncumioe Dedia.................. [In vidia] Ker est terminus de suiburbanis Ker lapis, et ailiter termious est in monte de terra [factus. De vidila Zoulicus est] terminus quádam flu-vius Vvsoit; ex ailia.
(40) [parte ffiuvii oomimunem batoemus siivam cum omni proivincia, nomine Prudas, et habe]mus III. insuilas communes, similiter una imsula Trusmer et ailiiia insuila [Syrioc. De vňllla Kutih est super ffiuvräuim Cyrinc] temmious terra factus. Super ripam.
(41) [Niitmie est teirminus fovea; die vúHia Seobol sunt termini de terra facti. De vidia Quescu mons Mumdi est termious. De aCia vÍLila Kescu est terminus fovea. De viíla Tawairnyc, iterumque aCia vidia Tawainnyc et] suiburbana Kezu, cum.
(42—43) [hiis vidliis comiitis est terra saneti Ypoliiti In villa Wooboi quiantum baberut terre Gewrienses, taintum haibent servientes saneti Ypoliti terminum habet usque ad fortem, qui vocatur Naraith, cum ca-strens'ibus; et est wia de fbrute usque ad micintem, qui dŕciitur mons Judeo-rum; in mioote isto duie pairtes sunit saootii YploLirti, tercia ipars paartinet ad vdllam [Cuirtoiz; et sub iisito] monte est quedam [pairva insula et] postea.
(44) [lapis, postea piirus, postea ertiiam lapíš et aqua Niitrla; postea cum všila Chýrna et viilla Sorlo.] De viúla Dra[sey est termious quedam via] de -Chiima, que ducit ad quendam montem, qui [dioiftur mons le]poi is et de monte isto usque ad Nitriam.
(45) [cum villa Dobroduc. De vidia Scalad est terminus usque ad nad/um, qui vocatur aquile]; et cum viilda Chiirna [habemus terminum] usque ad aquam Nitria. Cum vidia Sodocus [habemus terminum] lapidem. et postea habemus duas airbores.
(46) [fagos pro teirmino, et postea halbemus termioum usque ad foveam, que dáoitur Lupis]; et de villa Mechioa habemus [sidvam] terminum, que vocatur Bucouna. De viilla Scitar [et de villa] Grincha habemus termiinum montem.
(47) [Zubor. In vádda Staul unam pairtam haibet san'ctus Ypolitiis, et adteram habet] 001m.es Cosma, teroiam habent cubieulariá et suburbani. Facta est autem hec [cairta] anno M. C. tercio decimo, ooneurrente.
(48) [VII., epacta XI., indietione VI., regnante Coliomanno] rege piissimo Huingafrorum, presidente Strdgooiensi sedi domino Lauirentio metropolitana, confirmatum est hoc piriviilegium sanoti Ypoliti et.
(49) [sigillatum per manus doímioi Manasisis episccpi Zagraibieosis, i'ussu prediicti] regis. [De aliis episeopis oanfiirmatores] erant: domnus Paiudus CojocensiB, domnus Symon Quinqueecolesiiarum, domnus Vvoiferus Agriensis, domnus.
(50) [Symon episoopus Ultrasilvanus, donMius Matheus Vesprimiensis, domnus Marceddus Vacieosis, domnus Georgius Geuiriensis,] domin.us Syxtus Vvaradiensis, domnus Lauirencius Chanaditensis, domnus Gregoräus Jadertinus, Felicianus.
(51) [prepositus Alibensis, Robeirtus Sitrigoniensis. De comiitibus: Johannes palatinus comes, Saul de Byahar, Quelede de Bache, Thomas Albensiis, Teobaldus Sumigieosiis, Mercumius princeps Ultrasidivanus.