P. VINCENT BERNADOT O.P

MATKA BOŽIA V MOJOM ŽIVOTE

Z francúzštiny preložil J. HUDÝ

NÁKLADOM KA V BISKUPSTVE SPIŠSKOM

1948

Knihu P. Vincenta Bernadota OP, MATKA BOŽIA V MOJOM ŽIVOTE, v preklade Jána Hudého nákladom Edície KA v biskupstve spišskom vydal a vytlačil Lev v Ružomberku p. n. s. Cirkevné povolenie udelil Biskupský úrad v Sp. Kapituli pod č. 2311/31. októbra 1947.

Na sklade má R.k. farský úrad v Ružomberku (KA).

DEO GRATIAS!

ÚVODOM.

Dr. R. W. Hynek v úvode dvojsväzkovej knihy „Muž bolesti" spomína, že hoci o Pánu Ježišovi vyšlo hodne krásnych kníh, nemožno „nikdy toho dosť povedať o božskom našom Spasiteľovi", numquam de Christo satis. Preto usiluje sa, aby „konečne obraz Ukrižovaného bol dokreslený" (str. 12).

Bernadot, ctiteľ Máriin, pritom všetkom, že v katolíckej literatúre svetovej bolo napísané o Matke Božej veľa krásnych a hodnotných diel, — čoho svedkami sme na Slovensku aj my sami — pousiloval sa zasa novým spôsobom a po inej stránke nakresliť osobnosť, život a účinkovanie Matky Božej v našom živote, ako je to v doterajšej literatúre. Teda, prvotný cieľ spisovateľov, osobnosť Matky, spája sa s ďalším: ako máme dokresliť v sebe — pod ochranou P. Márie — synovstvo Božie. Tieto pohnútky spisovateľove sú nám vzácnou pomôckou pri príprave svetských apoštolov.

Veď ku svetskému apoštolátu je nevyhnutné pestovanie duchovného života, života v milosti, v obete, v pestovaní čností.

Panna Mária ako Matka Ježišova je ponajprv vzorom svetskému apoštolovi, a to: vo svätosti, v oduševnenosti za kráľovstvo Božie, v nezištnej práci, v múdrom počínaní a obdive ku všetkému, čo nám zanechal Ježiš.

Ako Kráľovná neba svojou mocou, vplyvom — pri dobrej vôli svetského apoštola — ustavične bude pracovať na dokreslení, vytvorení synovstva Božieho v jeho duši. Preto čím viac sa zdokonalí ctiteľ Máriin, čím lepšie uskutoční v sebe vzor apoštolskej duše Máriinej, tým lepšie bude pripravený na apoštolát. Stane sa nielen dokonalým, ale aj dobrým, nezištným, oduševneným apoštolom kráľovstva Kristovho.

V ďalšej príprave na apoštolát, pôjde mu všetko ľahšie. Bez námahy osvojí si vedomosti z učenia viery a mravov, oboznámi sa rád s vôľou Božích zákonov, s ich krásou, aby aj iných o nej poučil. Ľahšie pochopí sociálne učenie a predpisy Cirkvi a konečne ľahšie sa vžije do metódy, spôsobu apoštolovania, do organizácie Katolíckej akcie a tiež a i do jej požehnaného účinkovania.

Duchovný fond, milosť Božia a ochrana Matky Božej budú mu pomáhať aj v ďalších zdokonaľovaniach, v prvých krokoch samotného apoštolátu.

Svetský apoštolát je priamou nutnosťou terajších čias a tiež i vôľou veľkých pápežov. Vyviera z vôle Božej. Preto musíme sa dať na cestu do vnútra duše a z vnútra do života a sveta.

Aká radosť pre nás, že na tejto ceste budeme mať pri sebe vždy Matku Božiu, Matku Ježišovu, Kráľovnú neba a Matku našu!

Ruskinovce, na sviatok Narodenia Panny Márie, 1947.

JÁN HUDÝ.

MIESTO MATKY BOŽEJ V NAŠOM DUCHOVNOM ŽIVOTE.

Matka Božia dáva nám Ježiša.

I. Skrze Matku Božiu sa rodíme pre milosť.

II. Matka Božia a náš duchovný vzrast.

III. Matka Božia pomáha nám vzmáhať sa skrze sviatosti.

IV. Matka Božia pomáha nám vzmáhať sa skrze zásluhu.

V. Matka Božia pomáha nám rozvíjať sa skrze modlitbu.

VI. Matka Božia ochraňuje náš duchovný život.

VII. Matka Božia vedie nás ku dokonalosti. Oddanosť k Matke Božej.

MATKA BOŽIA DÁVA NÁM JEŽIŠA.

Mária je pri prameňoch milosti. Ježiš Kristus, prameň nášho života, dar Boha ľudstvu, je aj darom Márie. Evanjelium dáva nám poznať niekoľko ráz skrze účinky tento zákon duchovného života, ktorý je plný lásky: Ježiš — dávajúci sa skrze Máriu. Len čo Ho počala, ponáhľa sa zaniesť Ho Alžbete a Jánovi Krstiteľovi. Ukazuje Ho svätým Trom kráľom, upozorňuje na Neho v Káne Galilejskej. Všade ukazuje Ježiša. Najpevnejším zo zákonov milosti je: „Našli Dieťa so svojou Matkou."[1]

Cirkev to hneď pochopila. Svätý Bonaventúra, keď píše: „Krista nachádzame len s Máriou a skrze Máriu", zhrňuje iba kresťanskú tradíciu. A pripojuje: „Ten, kto hľadá Krista mimo Márie, hľadá Ho márne." [2]

Poslaním Márie je: sprevádzať Ježiša. Je vždy s Ním. „Plodom úcty k Márii je Ježiš Kristus", hovorí svätý z Montfortu. Je isté, že Ježiš Kristus tak pre každého človeka, ktorý Ho vlastní osobité, ako aj pre celý svet vo všeobecnosti, je pravým plodom Máriinho diela. Teda ak veriaci vlastní Ježiša, môže s vrúcnosťou povedať: ,,Veľká vďaka ti, o Mária! Ten, ktorého mám, je tvojím dielom, tvojím plodom a bez teba by som Ho nemal."[3]

V tejto malej knižočke chcem skromne poukázať, že Máriinou pomocou rodí sa a žije v nás Ježiš; že ona je tá, ktorá nám dáva Kristovho ducha; skrze ňu Ho poznáme v jeho tajomstvách, v jeho obeti a nutká nás, aby sme Ho nasledovali. Skrze ňu uskutočňujeme naše kresťanské povolanie: stávame sa omilostenými dietkami Božími skrze Ježiša Krista.

I.SKRZE MATKU BOŽIU SA RODÍME PRE MILOSŤ.

I. Matka Božia a naše predurčenie.

II. Matka Božia zaslúžila nám milosť.

Zvestovanie.

Obetovanie.

Kalvária.

III. Matka Božia je našou matkou.

IV. Matka Božia je matkou Cirkvi.

V. V lone Matky.

I. Matka Božia a naše predurčenie.

„Nech je požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista! ..." V ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred ním svätí a bez úhony. Z lásky .. .[4]

Teda od večnosti Boh myslel na nás. Miloval nás, hľadal nás a povolal nás.

Ale k čomu nás povolal? Za svoje dietky. „Z lásky, podľa milostivého rozhodnutia svojej vôle, predurčil nás, aby sme mu boli synmi v Kristu Ježišovi, aby sme zvelebovali slávu jeho milosti."[5]

Vtelené Slovo bolo nám dané ako vzor k rozjímaniu a nasledovaniu: „Lebo, ktorých on predpoznal, tých aj predurčil, aby sa stali podobnými obrazu jeho Syna." Naším nadprirodzeným poslaním je teda: podobnými sa stať Ježišovi.

Avšak v pláne Božom, Ježiš a Mária sú neoddeliteľní. Nemožno sa podobať jednému bez pripodobnenia sa druhému. Ten istý večný čin, ktorý predurčil Ježiša za nášho Vykupiteľa a vzor, predurčuje Máriu k dôvernému spojeniu vo všetkých tajomstvách vykúpenia. V dôsledku toho je s Ním i naším životným vzorom. Keď Pán Boh určuje svoje podujatia, nevzťahuje ich iba ku Vtelenému Slovu, ale tiež k tej, ktorá si zasluhuje byť menovaná „zrkadlo spravodlivosti". Pre žiaru jej svätosti, máme sa pripodobniť tiež jej obrazu.

Ona sama — konečne — snaží sa vtlačiť tento obraz do našej duše. Je pri tom „prvotinou nášho Vykúpenia", hovorí Juraj de Venise; „a tak ako kráľovský hodnostár zapisuje služby do kráľovského zoznamu a pečaťou potvrdzuje vyhlásenia z jeho moci, Mária značí do knihy života všetkých predurčených večnej Lásky a potvrdzuje ich pečaťou Božou". „Ba viac — uisťuje blahoslavený Hugues de Saint-Cher — ona sama je tou knihou, do ktorej Boh vtlačil meno vyvolených, v ktorej Duch Svätý vytvoril Krista a jeho údy."

II. Matka Božia zaslúžila nám milosť.

Naše predurčenie sa začína uskutočňovať krstom, ktorý nám poskytuje milosť a uspôsobuje nás, aby sme sa mohli zúčastniť na dôvernom obcovaní s Bohom. Krstom sa rodíme pre boží život.

Teda túto milosť získala nám Mária.

Je potrebné priznať, že život prúdi k nám z Ježiša Krista, jediného Vykupiteľa. Obeta kríža je jediná a úplná, potrebná i dostačujúca príčina nášho spasenia. Ani najsvätejšia zo stvorení nemohla nás vykúpiť, zatiaľ čo jediná kvapka krvi Ježišovej postačila k úplnému zmiereniu našich vín. Podobne, ak by Prozreteľnosť bola ustanovila, aby Vtelené Slovo prinieslo svoju obetu bez spoluúčasti akéhokoľvek stvorenia: istotne boli by sme aj tak dostatočne ospravedlnení a posvätení. Milosť znovuprijatia za dietky Božie bola by s tou istou hojnosťou zostúpila do našich duší a preštedre by sa bol roztekal prameň života.

Zaľúbilo sa však Bohu pripojiť k Vykupiteľovi Spoluvykupiteľku. „Ako všetci zomierajú v Adamovi, tak všetci ožijú v Kristovi",[6] hovorí sv. Pavol. Podľa jeho mienky, Eva spolupracovala s prvým človekom na našej záhube: s Kristom spolupracovala Mária svojím súhlasom. Podivuhodná jednotnosť plánu Božieho! Hľa, kedysi prispela žena k nášmu pádu, tu znovu žena prispieva k nášmu pozdvihnutiu.

Dobre vieme, že spoluúčinkovanie novej Evy nepridáva nič k nesmiernej cene obete nového Adama. Predsa však, v kresťanskej tradícii radi sa odvolávame, že Vykupiteľ je prvoradou príčinou nášho vykúpenia, Matka Božia má v ňom podiel druhotný; že Matka nám zaslúžila súhlasom a priateľstvom to, čo Syn presne titulom spravodlivosti. Jeho zásluha je odlišnej povahy, zatiaľ čo Máriina je celkom závislá od Ježišovej. Jedna i druhá sú všeobecné, neohraničené tak u Spoluvykupiteľky ako u Vykupiteľa.

Bez úmyslu urážať Ťa, Spasiteľu, táto náuka velebí bohatstvo Tvojho Vykúpenia, pretože jedine z neho zásluha Tvojej Matky čerpá všetku svoju silu. Veríme v Tvoju obeť tak dokonalú, tak bohatú na milosti, že mohla nielen nás spasiť, ale získala na Tvoju stranu aj Spoluvykupiteľku, ktorá zaslúžila s Tebou, pre všetkých ľudí, všetky milosti. Či nie je to najkrajšie ovocie Tvojej Krvi?

Zvestovanie.

Boh slobodným rozhodnutím svojej múdrosti od večnosti ustanovil, že Kristove tajomstvo sa uskutoční so súhlasom tej, ktorá má byť „podporou nového Adama". Mária vyrieknuc tento slobodný súhlas, pristúpila k tajomstvu ako spoločníčka a tak zaslúžila nám skutočne milosť. Odpoveď, ktorú dáva božiemu poslovi: „Hľa, dievka Pánova, staň sa mi podľa slova tvojho!",[7] je iste rečou poslušnosti, ba viac, rečou rozhodnosti a vážnosti. Dokiaľ by nesúhlasila, ostávalo by všetko nerozhodnuté. Večné rozhodnutia sa uskutočňujú len s jej áno, čo mohla vysloviť, alebo odoprieť. Vyrieknutím súhlasu začína nový, nadprirodzený poriadok. Pokorné „staň sa mi", fiat, pritom účinné a nesmierne, možno prirovnať ku fiat, „staň sa" pri stvorení asi takto: prvé stvorilo ľudí, týmto druhým stávame sa údmi vteleného Slova, synmi Božími.

Máriine „fiat" je vrcholným dielom, ktoré vytvorila. Ním Matka Božia vstupuje ku dovŕšeniu božích tajomstiev. Od tej chvíle tajomstvo Vtelenia nebolo by sa mohlo vyvíjať bez nej. Ňou vyplňuje Boh svoje veľké tajomstvo, „ktorým rozšíril slávu milosti";[8] tajomstvo Krista, t. j. Krista v nás. Keď Boh sa chce dať stvoreniam, robí to skrze Máriu ako prostredníčku nadprirodzeného života. Máriou prechádzajú od Boha diela spojenia, činy lásky, prúd milosti.

Mária o tom vie. Prorocké svetlo jej odhalilo celé tajomstvo Syna. Odovzdala sa mu bez výhrad. „Vie, cíti, vidí kam ju Boh tiahne, volá, povznáša. Vstupuje do kráľovstva božieho, plného milosti, svetla i túžby slúžiť Bohu v tomto vysokom úrade."[9]

Iste nepoznala — od toho okamihu — podrobné udalosti, vedľajšie okolnosti zo života svojho Syna, no jasne videla podstatu: počiatok a koniec. Zo zvestovania vedela nielen, že je „Synom Najvyššieho" a teda, že bude mať česť byť Matkou Božou, ale, že Ho nazve menom „Ježiš",[10] to znamená Vykupiteľ. Konečne, že Ho musí obetovať za spásu ľudí. Zjavil sa jej najvznešenejší zámer Boží: rozdeľovanie božieho života skrze svojho Syna.

Je možné o tom pochybovať? Potvrdzuje to celá tradícia. Matka Božia horlivé čítala sväté Písmo, v ktorom jej Duch Svätý ukázal hĺbky. Nemohla nevedieť o najväčšom pláne, ktorý tak často bol ohlasovaný prorokmi: tajomné zásnuby, ktoré chcel Pán uzavrieť s prirodzenosťou ľudskou: „Miloval som ťa večnou láskou" — hovorí skrze Jeremiáša — „rozšíril som pre teba milosrdenstvo".[11] A skrze Ozeáša „Zasnúbim si ťa naveky, v pravde a súde, v milosrdenstve a zľutovaní, a zasnúbim si ťa vo vernosti."[12]

Z týchto a z iných mnohých miest sv. Písma, pochopila Matka Božia hlboký zmysel a porozumela, že Mesiáš, jej Syn, bude snúbencom tajomných zásnub, ktoré sú ospevované v Piesni. A tak jej srdce milovalo už rovnakou láskou Syna ako aj tých, ktorých túžil spojiť tak dôverne. Ak už svätý Pavol — trocha neskoršie potom — prenikol s toľkou jasnosťou do tajomstva spojenia Krista s údami, s akou jasnosťou toto tajomstvo sa javilo Matke Božej, ktorá v ňom mala rozhodujúce postavenie! Zaiste videla vo svetle neporovnateľne dokonalejšom, že jej Syn bude hlavou nesmierneho Tela. Videla, že tajomstvo Vtelenia neskončí sa v lone za jeden okamih, ale, že sa bude uskutočňovať až do konca sveta, utváraním údov Kristových.

Pochopila, že byť Matkou Vteleného Slova znamená prijať Ho v Jeho úplnosti — ako to povedal sv. Augustín, hlavu a údy. Pochopila, že jej materstvo dosiahne plnú dokonalosť iba v porodení úplného Krista.

Archanjel Gabriel — na rozkaz Boží — žiadal o súhlas pre úplné tajomstvo a Matka Božia súhlasila s úplným tajomstvom Vtelenia. V tom istom čase, keď sa stala matkou Ježišovou, súhlasila s materstvom údov Ježišových: od toho dňa, stáva sa našou matkou. „Môj najsladší Ježiš nie je jednorodený (unigenitus) syn — povedala Mária svätej Gertrude, ale skôr prvorodený (primogenitus), keďže som ho najprv počala v lone. Po Ňom, alebo lepšie skrze Neho, počala som vás všetkých — adoptujúc v živote materinskej lásky, takže ste sa stali súčasne bratmi a mojimi dietkami."[13]

„Ježiš Kristus vzal si zo života najčistejšej Matky nielen ľudské telo, ale tiež duchovné, utvorené zo všetkých tých, ktorí uveria v Neho. Môže sa teda povedať, že Mária — nosiac vo svojom lone Spasiteľa, nosila tiež všetkých tých, ktorých život bol uzavretý v živote Vykupiteľa. My všetci teda, nakoľko sme privtelení Ježišovi Kristovi, natoľko sme zrodení z lona Márie, vzhľadom na spojenie údov s hlavou ... V duchovnom a mystickom smysle, ale v pravdivom, sme nazvaní: dietky Máriine. Ona je matkou nás všetkých."[14]

Obetovanie.

Nebeský Otec dal Ježiša Márii. „Každé dieťa patrí matke. Ale ani jedno natoľko nie, ako On patril svojej. Pretože jedine ona sama, bez akéhokoľvek ľudského zásahu, počala, tvorila a porodila svojho Syna."[15] Ježiš je jej pokladom. Má na Neho všetky materinské práva.

Lenže Pán vnútorným svetlom jej pripomenul, že sa musí zriecť svojho pokladu. Ježiš, plod života, a najvyššia dobrota jej života, musí sa stať Dobrotou všetkým, ako spoločné a prisľúbené Dobro pre spásu sveta.

Toto zrieknutie uskutočnila Matka Božia, keď obetovala svojho Syna v chráme. Čí nemala sa ponížiť, podriadiac sa zákonu, obetovať sama seba cez celý svoj život? On žiadal však od nej oveľa viac: obetovanie Syna. Preto tu bol Simeon, aby jej pripomenul veľké tajomstvo Vykúpenia: jej Syn bol Spasiteľ a Vykupiteľ, musel zomrieť za bratov. Matka Božia musí Ho venovať ako obetu, na smrť. Koná bez váhania, bez výhrad, bez odvolania. Zrieka sa Syna kvôli zvrchovaným právam Božej spravodlivosti, pre spasenie ľudstva. Dáva Ho za obeť. Aj sama sa obetuje, aby Ho mohla nasledovať všade, kam sa mu zapáči ju zavolať.

„Prichádza k oltáru, hovorí svätý Tomáš de Villeneuve, Panna Mária a kľaká. Je ožiarená väčšou vznešenosťou než serafíni v nebi. V náručí drží dieťa, obetujúc ho Bohu ako hostiu najpríjemnejšej vône.[16] Modlí sa takto:

— Všemohúci Bože, ráč prijať obetu, ktorú Ti predkladám, ja, Tvoja dievka, za celý svet. Prijmi Syna, ktorý je nám spoločný: môj v čase a Tvoj od večnosti. Nesmierne vďaky Ti vzdávam za to, že si ma vyznačil za matku tohto, ktorého si Ty, Otcom. Prijmi z rúk Tvojej dievky, túto najsvätejšiu obeť. To je obeta ranná, ktorá sa stane neskoršie, medzi ramenami kríža, obetou večernou. Dobrotivý Otče, pohliadni milostivé na obetu a pamätaj na tých, za ktorých ju prinášam."

Maria vzala Syna do Nazaretu. Žila v blaženom rodinnom živote s Ním. Ale nepochybujeme, že spomienka na proroctvo Simeonovo ju neopustila. Žila v myšlienka obetovania Ježiša, vo výhľade Kalvárie. Svätý starec postavil pred ňu kríž a ona neprestala ho upevňovať. Láskyplná Matka, zaoberala sa s božím Dieťaťom, mládencom, ale tak ako to robieva kňaz, pripravujúc obetný dar ku obetovaniu. Ako Abrahám vystupoval na horu, kde mal obetovať svojho syna, tak Mária každý deň urobila krok ku Kalvárii.

Ona teda — v deň Obetovania — obnovuje svoj súhlas s veľkým tajomstvom, súhlasiac s obetovaním Syna za naše spasenie. Trpela iba pre nás.

Kalvária.

Prorockým svetlom osvietený Ján Krstiteľ, spoznal v Ježišovi Vykupiteľa, ktorý zomrie za hriechy ľudí: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!"[17] O koľko viac sa ligotala táto pravda pred očami Matky Božej! Dôkladné poznanie Písma jej postačilo, aby sa jej zjavilo hrozné utrpenie, ku ktorému kráčal jej Syn. Nečítala azda v Izaiášovi toto jasné proroctvo:

„Mnohí ustrnuli nad tebou, tak zohavená je jeho tvár medzi ľuďmi, a jeho podoba medzi synmi ľudskými... a videli sme ho .. . pohŕdaného a naj ostatnejšieho z mužov, muža bolesti, ktorý poznal utrpenie, ako zakrytá bola jeho tvár a potupená."[18]

Tie a iné proroctvá Mária čítala, rozjímala o nich a vedela, že sa vyplnia na jej Synovi. Zaiste sám Ježiš rozprával s ňou často o tom, ako o veľkom spoločnom diele, ktoré sa uskutoční. Ako by bol mohol mlčať o tom pred svojou matkou, ktorá mala veľký podiel, keď mnoho ráz zjavil svojim apoštolom umučenie a smrť v Jeruzaleme? Hovorieval jej o utrpení, aby žila s Ním v myšlienke obety, aby mohla povedať ako On: „Krstom mám byť pokrstený .. ,"[19]

Predstavme si len, čo znamenala pre Matku Božiu myšlienka na hrozné utrpenie a predtucha kríža. Pomyslíme si na bôľ Matky, ktorá tuší vopred, aké umučenie stihne jej dieťa: vycítite vnútorné mučeníctvo Máriino, čítajúc v Písme nasledujúce riadky:

,,.. . ale on bol ranený pre naše neprávosti, ubitý pre naše bezbožnosti.. . obetoval sa, lebo sám chcel a neotvoril svojich úst, ako baránok vedený k zabitiu... A páčilo sa Pánovi utrápiť ho utrpením ... so zločincami bol počítaný .. ."[20]

Blahoslavená Angela z Foligna povedala o Ježišovi: ,,Po celý svoj život mal vo svojej spoločnosti najväčšiu bolesť ..."[21] To by sa mohlo veľmi dobre povedať o Matke Božej, ktorá cítila každý rok, každý deň príchod tej strašnej hodiny, v ktorej Syn bude vydaný ako korisť najhoršej ľudskej zlobe.

Vskutku, pre nás prijala to tajomstvo vopred. To isté proroctvo, ktoré jej odhalilo hĺbku utrpenia svojho Syna, prezradilo jej súčasne Jeho smysel, spásu ľudstva:

,,Naozaj, neduhy naše on vzal na seba, bolesti naše on niesol, na ňom leží trest pre náš pokoj, uzdravení sme boli jeho ranami... Pretože svoju dušu obetoval v smiernu obeť, uvidí dlhoveké potomstvo."[22]

Matka Božia vstúpila do plánov Božích a prijala vopred tú obetu, ktorá by otvorila pramene života. Hoci jej srdce bolo prebodnuté, zvelebovala, ako Ježiš, tú hodinu, v ktorej mohla vrátiť Bohu stratené dietky, získajúc pre Syna a seba „potomstvo".

Keď nadišla tá strašná hodina, Mária stala sa kňazom. Vidíme ju stáť pri Synovi: „A pri kríži Ježišovom stály jeho Matka .. ."[23]

„Stála", ako obetovateľ, prinášala obetu, slobodne a dobrovoľne. Nijaké stvorenie nemôže si utvoriť obraz o bolesti v tých hrozných hodinách. O bolesti, vystupňovanej nevýslovnou láskou svojho srdca. Ba ani o samej dokonalej jemnosti vzťahu — svojimi postrehmi — najmä preto, že ona je matkou a spojená je výnimočnou výsadou dokonalosti a svätosti. Preto, nepredstavujeme si ju zlomenú, zomdlenú, opierajúcu sa o sväté ženy. Nie, stabat, stála, ako kňaz pri oltári, súc úplnou paňou svojich myšlienok, citov a vôle. Činí viac, než aby sa zmierovala iba s požiadavkami spravodlivosti Božej. Bez výhrady vstupuje do plánov večného Otca, obetujúc svojho jednorodeného Syna pre spásu sveta.[24] Dokončila súhlas, daný pri Zvestovaní, posilnený pri Obetovaní, obnovovaný cez celý jej život: venuje nám Syna. Myšlienka na naše spasenie ovládala jej dušu. „Keď materinským pohľadom utkvela na ranách Syna, — vraví svätý Ambróz — upútala ju nie smrť milovaného Syna, ale spása sveta."[25] Mohla by Ho sňať s kríža a zachrániť Ho pred utrpením, ale nechcela to urobiť práve tak, ako sám Ježiš nechcel ujsť svojim katom. Ona tiež povedala vo svojom srdci: „Vari by som nemala vypiť kalich, ktorý mi dal Otec?"[26] Keď v celom svojom živote bola tak úzko spojená so Synom, že Jeho vôľa bola jej vôľou, v hodine, v ktorej Kristus dokončil svoje poslanie, sa toto spojenie dovŕšilo. „Vôľa Ježišova a Máriina stvárnila sa v jednu, ich obe obete sa spojily v jednu. Ježiš a Mária podobným spôsobom prinášali obetu Bohu: Ježiš krv svojho tela, Mária krv svojho srdca."[27]

Preto Matka Božia stála pod krížom, v kňazskom postoji, obetujúc Syna, aby sme my mohli žiť.

V tom istom čase obetovala sa sama s prebodnutým srdcom, zarmútenou dušou, s bolesťou „nesmiernou ako more".

III. Matka Božia je moja matka.

U Márie bol teda dvojaký pôrod. Prvý v Betleheme — v nevysloviteľnej sladkosti z najväčšej radosti, vtelené Slovo zostúpilo na svet. Druhý na Kalvárii — nevypovedateľnou úzkosťou, všetok ľud prichádza k božiemu životu. Ona je matkou, z ktorej máme život: zrodený som pre milosť skrze Matku Božiu. Je teda naozaj mojou Matkou. Nesmiem rozumieť toto pomenovanie v obraznom zmysle. Je veľmi vlastné a skutočné. Prirodzená matka mi dala telesný život, Mária duchovný, ktorý spája dušu s Bohom. Milovala ma a trpela za mňa. Otvorila mi svoje srdce, ktoré vyžaruje život, srdce ženy, srdce Matky. Dokonalá matka: Duchovný život, ktorým musím žiť, vlastní v plnosti, môže mi ho sprostredkovať. Jej materstvo je učinené na obraz otcovstva Božieho. Dala mi všetko. A s akou odovzdanosťou a dojemnosťou! Keďže ju Boh poveril, aby rozdeľovala všetky dary, poveril ju tiež, aby tak činila aj s láskou. To je jej poslanie. Nečiní to pre poučenie, ani aby súdila. Miluje, je matkou.

Je natoľko matkou, že všade, kde ju vidím uplatňovať božské materstvo, vzhľadom na Ježiša, vidím ju zarovno uplatňovať materstvo milosti vzhľadom na nás. V jasliach opatrovala Ježiša a ukázala ho pastierom a Mudrcom. V chráme Ho obetovala, ale pre nás. Na Kalvárii prisluhuje Synovi a obetuje Ho pre naše spasenie. Tým, že vyplnila poslednú svoju úlohu voči Ježišovi, stáva sa matkou duší.

IV. Matka Božia matka Cirkvi.

Materská moc Matky Božej sa rozprestiera na celú Cirkev. Jej poslanie iba začínalo, keď dala Kristovi svoje telo. Teraz mu dáva duchovné telo. Z krvi a mlieka vytvorila osobné telo Krista: zo srdca, z pôsobivej náklonnosti vytvára mystické Telo. Ježiš je iba prvým z jej synov. Je — ako Eva — „matkou žijúcich".[28] Hľadá pred videných, aby ich privtelila ku Kristovi. Všetci pred videní k milosti sú zarovno predurčení, aby sa stali jej dietkami.

Usiluje sa o jednotu duší v mystickom Tele. Je to dielo materstva: matka utvára údy vo svojom lone a sceľuje ich v jedno telo. Konečne Matka Božia vytvorí každý mystický úd Ježiša a spojí ich organicky s hlavou.

Kvôli Cirkvi ostáva na zemi po Nanebovstúpení. Dokončuje to, čo mala v nej dokončiť pre Ježiša: stráži nad kolískou. Sväté Písmo nám zachovalo prvý obraz Cirkvi: v tom istom duchu, v modlitbe, bratia Ježišovi sa zhromaždili okolo svojej Matky. Potrebovali ju, aby chránila ducha Ježišovho a aby neoslabli v rodivšom sa prenasledovaní. Nebezpečenstvá, ktoré ohrožovaly novonarodeného v Betleheme, sbiehaly sa teraz okolo mystického Tela. Matka, ktorá si zachránila Ježiša, dieťa, buď ochrankyňou zrodenej Cirkvi! Nie je to dojímavé, že tajomstvo Krista, ktoré by nemohlo začať pri Vtelení, bez Márie, vstupuje do plnosti — v turíčnom dni — zasa prostredníctvom Márie?

Každý deň ju voláme, oslovujúc ju ,,Archa zmluvy". Archa zmluvy Starého Zákona strážila v tichosti velsvätyne[29] všetok poklad veriaceho ľudu, bola jeho ochranou a nádejou. Matka Božia, vždy ukrytá v účinkovaní, je prameňom života Cirkvi. Ako matka, ukrýva sa v rodinnom kozube; ale udeľuje život. Archa zmluvy Cirkvi je jej skrytou silou a srdcom svätosti.

V. „V lone Márie."

Koľko ráz svätý Pavol vysvetľoval prvým kresťanom, že žijeme v Kristu: in Christo Jesu. Sme privtelení ku Kristovi, ponorení v Kristovi, odetí Kristom. Kristus je ako by druh ovzdušia, ktoré dýchajú, v ktorom žijú údy mystického Tela,

Nuž, môžeme povedať, že žijeme v lone Márie. Materinská moc Matky Božej nie je určitý druh ovzdušia, v ktorom žije kresťanstvo? Všetci vyvolení sú utvorení v jej lone. Na počiatku život milostí nie je plným životom. Má svoj vzrast, svoje detstvo. Je to život, ktorý sa vyvíja. Potrebuje matku pre tento čas slabosti. A toto obdobie detstva trvá cez celý náš zemský život. Nakoľko sme v živote milosti, natoľko sme v období detstva, vývinu. Či nie je milosť zárodkom slávy? Aj svätí sú pred ňou deti. Nuž pozrite sa na dôvernosť, ktorá nás zbližuje s Matkou Božou, keďže sme utvorení v jej lone. Tak ako dieťa dlhý čas žije v lone matky; môže sa hýbať iba s ňou, všetko čo má k živobytiu, pochádza od nej. Dovtedy, kým sa nenarodíme pre nadprirodzený život, Matka Božia nás nosí vo vrúcnej náklonnosti. Živí nás milosťou, ktorú má prehojne. Z Ježišovej krvi tvorila v sebe mlieko milosti, ktoré prispôsobovala nášmu mladému veku.

Ktorý kresťan by nechcel mať pocit, že môže žiť a vzmáhať sa v ovzduší materinskej lásky? „Kráľovná milosti a milosrdenstva sa nakláňala — nad týchto synov a dcéry — rozpráva blahoslavená Angela z Foligna — a veľmi milostivým spôsobom ich žehnala a všetkých ľúbala na hruď. Nie však všetkých rovnako vrúcne. Niektorých z nich ešte aj ramenami objímala, a to s toľkou láskou, že ako sa i ona sama celá zdala svetlom, tak aj ich ako by do akéhosi nekonečného svetla vo svojej hrudi pohružovala. Zdalo sa mi však, že nevidím telesné ramená, ale akési obdivuhodné svetlo, a do toho ich vhružovala, uzavierajúc ich do svojej hrudi s preveľkou a prevrúcou láskou."[30]

II. MATKA BOŽIA A NÁS DUCHOVNÝ VZRAST.

I. Náš život musí rasť.

II. Matka Božia prvý prostredník milosti.

III. Ako?

1.Matka Božia oroduje za nás: prosba osvietená,

prosba materinská, prosba všemocná.

2. Matka Božia koná za nás.

IV. Prítomnosť Matky Božej v našom živote.

I. Náš život musí rásť.

Všetok život smeruje k vzrastu a k rozvitiu: dieťa má stanovené dospieť v človeka. Tak isto v živote nadprirodzenom: musí sa rozvíjať. Zrejme, Boh mohol by určiť — ako u anjelov —, aby sme si zaistili večnosť jediným činom vôle. Chcel však, aby sme rástli. Dal nám preto čas a prostriedky. Milosť, ktorú dostávame pri krste, je východiskom. „Chodník spravodlivých — hovorí sväté Písmo — je ako svetlo jasné, ktoré vychodí a rastie až do dokonalého dňa."[31] Svätý Pavol často sa vracia ku tejto pravde a hovorí jasne ako môžeme rásť v milosti a „dospieť k dospelému veku Krista".[32]

Matka Božia pomáha nám, aby sme rástli v Kristovi. Je matka. Matka neuspokojí sa iba tým, že dala život dieťaťu: bedlí nad jeho vzrastom a chce ho priviesť k svojej dokonalosti. Nadprirodzený vzrast vyžaduje v každom okamihu nové sily, milosti vždy účinnej, bez ktorých by sme sa zaraz prestali vzmáhať. Matka Božia sprostredkuje nám všetky milosti, ktoré potrebujeme a to: pre všetky prípady nášho života, pre všetky ťažkosti, pre všetky možné pokroky.

Turíce sú obrazom toho, čo sa bude diať do konca sveta. V tento deň Duch Svätý zostúpil na veriacich skrze prosbu Máriinu: takto sa bude diať vždy. „Matka Božia — hovorí svätý Bernard Sienský — dostala druh právomoci — ak tak možno povedať — zvrchovanosť vo všetkých sprostredkovaniach Ducha Svätého."[33]

Bezpochyby, rozdeľovanie milosti, vlastným právom prináleží jedinému prostredníkovi, Kristovi. Jedine Boh môže skutočne zasiať milosť do duše. Jedine božská moc môže posväcovať — hovorí svätý Tomáš. Boh však chcel, vzhľadom na ich úzky vzťah vo vykúpení, aby Kristus a jeho Matka boli tiež spojení pri tomto rozdeľovaní milosti. Boh môže milosť rozdeľovať sám: zaľúbilo sa mu však rozdeľovať ju skrze Máriu.

II. Matka Božia prvý prostredník milosti

Všetko to, čo umučenie Kristovo získalo nám presne podlá spravodlivosti,[34] spoluutrpenie Márie nám to zaslúžilo na základe priateľstva. Matka Božia nám dnes rozdeľuje tieto milosti, zaslúžené v tak veľkej bolesti. „Poskytnúc svoju službu vykupiteľskému dielu ľudstva, rovnako vykonáva tú istú službu v sprostredkovaní milosti, ktorá ustavične tečie s kríža. K tomuto cieľu je poverená mocou, ktorá je takmer bez hraníc."[35]

Kristus dôverne pridružuje Matku Božiu ku každému tajomstvu. K uskutočneniu Vtelenia, je potrebný jej dobrovoľný súhlas „natoľko bol potrebný ľuďom, že Mária túžila, aby sa spasili".[36] Na Kalvárii trpela so Synom pre našu spásu. Bolo by spravodlivé teraz, aby nemohla rozdeľovať ovocie tajomstiev, posväcujúcu milosť? „Boh, chtiac nám dať Ježiša Krista skrze Pannu Máriu, nezmení viac tento poriadok. Boh neoželie dary, ktoré dal. (Rom. XI. 19.) Je a bude vždy pravdivý v tom, že keď raz prijal skrze ňu všeobecný základ milosti, my obdržíme na jej prímluvu rozličné milosti, v najrozličnejších stavoch, ktoré sa nachádzajú v kresťanskom živote. Materinská láska, tak veľmi prispievajúca k nášmu spaseniu, v tajomstve Vtelenia, večne bude prispievať vo všetkých ostatných činnostiach, ktoré sú iba odvislosti toho."[37]

Teraz, v nebi, Kristus rozdeľuje nám zásluhy svojich utrpení. Je naším obhajcom a ustavične za nás sa prihovára — hovorí sv. Pavol. Takisto Mária: na zemi, spolu vykupiteľka nás spasila; v nebi je našou obhajkyňou. Neprestajne oroduje za nás. Všetky milosti, ktoré zaslúžil Syn a ona, prosí, aby sa udelily nám. Celé miesto, ktoré zaujala v tajomstve Vtelenia a Vykúpenia, venuje posväteniu.

Svätý Pavol píše o Kristovi: „Ostáva vždy na žive a oroduje za nás. A takého Veľkňaza sme naozaj potrebovali... Máme takého veľkňaza, čo sedí na nebeskom prestole velebného Boha po jeho pravici, on však teraz dostal kňazskú službu o to dôstojnejšiu, o čo je lepšia zmluva, potvrdená lepšími prisľúbeniami."[38] S potrebnou obozretnosťou pri vysvetľovaní, vzťahuje tieto veľké slová na Matku Božiu. Sedí na pravici Božej, aby orodovala za nás, aby vykonávala službu prostredníka, ktorá je skutočne kňazská. Je vysluhovateľkou milosti.[39] Božským materstvom obsiahla kňazstvo oveľa vyššie než sviatostné kňazstvo. Vykonáva ho s kňazstvom svojho Syna, ktorého je doplnkom: kňazská Panna, pomocnica večného Kňaza, prostrednica všetkých, bude rozdeľovať nadprirodzený život vykúpeným, Božím, cez celú večnosť.

Bez toho, mohla by byť matkou? Naozaj, Mária je matka, celá matka! Stala sa ňou za cenu nesmiernej bolesti. Nie preto, aby nás opustila. Chce vyplniť všetky materské úlohy: opatrovať, zveľaďovať, rozmnožovať život svojich dietok, učiniac ich údmi Ježiša. Všetka spása prichádza skrze ňu. „Keď Ježiš na kríži, povedal Jánovi a v jeho osobe celej Cirkvi: hľa, matka tvoja, poveril Máriu za správkyňu celej Cirkvi. Ako by bol povedal: ako nik nemôže byť spasený, iba skrze zásluhu môjho kríža a mojej smrti, tak nik nemôže byť účastný mojej krvi, iba na prímluvu mojej matky. Iba ten bude synom mojich bolestí, kto bude mať Máriu za matku. Moje rany sú večné pramene milostí, ustavične otvorené. No, prúdiť budú iba skrze Máriu. Nadarmo vzýva Otca, kto nemiluje Máriu ako matku."[40]

III. Ako?

1. Matka Božia oroduje za nás.

Naša synovská láska pociťuje naozaj zákonité zadosťučinenie, že môže vypočítať spôsoby, ktorými naša matka rozdeľuje nadprirodzený život: Mária oroduje za nás, koná za nás.

Prosba osvietená.

V nebi, vyvolení vedia, vo videní Slova, všetko, čo ich môže zaujímať na zemi, vzhľadom na poslanie, ktoré tam plnili. V tom im pomáha dokonalosť ich blaženosti. Otec, matka, vedia o povolaní, poznajú nebezpečenstvá a potreby svojich dietok. Môžu im prispieť na pomoc. Je to činné vedomie, ktorého dokonalosť závisí od stupňa blaženosti.

Matka Božia má dokonalé vedomie o svojich vykúpených dietkach. Mohla by vykonávať skutočné materstvo bez podrobného poznania našich potrieb a našich prosieb?

Treba, aby bola každému a všetkým, všetko. Preniká nás prorockou intuíciou materstva. Vidí nás v Božom Slove. Pozná nás ako nás Boh pozná. Rozlišuje nás všetkých, osobitne, ako dobrý Pastier pozná každú ovcu po mene. Ináč by neznelo: jej poznanie je pri hranici večnosti. Vie o mojom osobnom povolaní, myšlienke, ktorú má o mne Boh, o dokonalosti, ktorú mám dosiahnuť, o sláve, ktorú musím obdržať.

Pozná tiež moje dejiny: moje pády, prítomné nebezpečenstvá; ďalej milosti, ktoré potrebujem v tom okamihu ku vytrvalosti. Spojená s dielom posvätenia, Boh jej odhaľuje poznanie o všetkých tých, ktorí boli vykúpení. Ich spása jej leží na srdci, ako matke: sú jej synovia z bolesti. Veľa by jej chybovalo ku blaženosti, keby nemohla bdieť nad nadprirodzeným životom svojich dietok. Dokonalé spojenie s Bohom, skytá jej dôkladné poznanie našej lásky, našich túžob, našich slabostí, ba aj našich potrieb, ktoré sú nám samým neznáme. Či sa zemské matky nechvejú o svoje dietky? Tajomstvo môjho osobného povolania, ktoré mi je nie známe, ona pozná dokonale, aby mi ho pomohla uskutočniť.

Ako sladko pomyslieť, že Matka Božia často oroduje, aby nám pomohla v potrebách, o ktorých nemáme ani tušenia! To je nešťastie, že sme voči sebe slepí. Ale oči matkine prenikajú všetko. Mária vidí všetko v božom videní. Nie zriedka, bez vyzvania oroduje za nás, súc pohnutá našou, nám neznámou biedou.

,,K tebe, Matka milosrdenstva, Matka úbožiakov, volajú vyhnaní synovia Evy. Naše biedy volajú k Tebe. Naša úbohosť má svoje volanie. To údolie sveta zaznieva slzami natoľko, že i keby ľudia nevolali, naša bieda sama by volala k Tebe. Nie je možné pred Tebou mlčať, a Ty, aby si to nepočula? Veď si Matkou milosrdenstva.[41]

Prosba materinská.

Najmä však nás miluje. Boh je láska.

Kristus nás spasil skrze lásku: „nás miloval a seba samého vydal za nás...,"[42] Mária tiež. Unášaná prúdením nekonečnej lásky a nežnosťou materstva, bola pohnutá obetovať Syna za nás.

Je to potrebné zdôrazniť. Ak je nejaká skutočnosť, na ktorú budú vždy nadväzovať veriaci vytrvale, tak je to iste neomylná nežnosť Márie k ľuďom. Miluje nás ako matka, ktorá mnoho trpela: sme jej dietky, ktoré ju stoja nevýslovné mučeníctvo.

Miluje nás skutočnou láskou: chce nás oslobodiť od našich chýb, našich bied; vyvádza nás z ponížení, pozdvihuje nás ako to robieva matka. Privádza nás k Bohu, naplňuje nás životom. Ak je niekto nepatrný medzi svojimi, nuž je aj ona, lebo jej milosrdenstvo má sústrasť a jej láska je veľmi účinná.

Konečne miluje v nás Ježiša. Sme údmi jej Syna. Matka Božia miluje spravodlivých, ktorí sú spojení s Ježišom. Miluje hriešnikov, aby sa spojili s Ježišom. Vždy jej ide o počatie a utváranie mystického Tela. Lásku, ktorú preukazovala Ježišovi, pestuje k rozdeľovaniu údom Kristovým: Kto videl niekedy toľkú lásku, podobnú materskosť?

Jej nebeská blaženosť, ktorá nikdy nedovolí ochladnúť láske, ju ešte viac oduševňuje. Koľká túžba zachrániť tých, za ktorých zomrel Ježiš, vidieť ako sa rozvíja a rastie vo svätosti rodina Božia! Jej láska zapaľuje prosbu. „Modlitba za blížneho — hovorí svätý Tomáš — pochádza z lásky." V nebi svätí, ktorí majú dokonalú lásku, viac orodujú za tých, ktorí sú na zemi a pomáhajú im svojimi modlitbami. Sú lepšie spojení s Bohom a preto sú účinnejšie aj ich modlitby. Podľa ustanovenia Božieho, vznešenosť vyššie postavených, prechádza aj na podriadených. Preto povedal svätý Pavol o Kristovi: „Teraz je naším Obrancom pred tvárou Božou."[43] Matka Božia je blízko Neho, spojená s Ním ako kedysi pri jasliach a pri kríži, vykonávajúc s láskou materské poslanie."

Prosba všemocná.

Uhádneme moc tejto prímluvy. Už od dávna kresťanská tradícia nazvala Matku Božiu: omnipotentia supplex, pokorne prosiaca všemohúcnosť. Všetko, čo Boh môže vôľou, Mária to môže svojou prosbou. Hodnosť Matky a Prostrednice skytá jej pred Bohom nesmiernu moc. „Tvoja prímluva nikdy nie je odmietnutá u Boha — hovorí svätý Ján Damascenský — On neodoprie žiadnu z tvojich žiadostí, natoľko si sa priblížila najjednoduchšej a najsvätejšej Trojici."[44]

Svätý Tomáš nám hovorí, aká je prosba Pána Ježiša u Otca: ,,Oroduje za nás, predstaviac svojmu Otcovi prirodzenosť ľudskú, ktorú vzal za nás. A prednesie aj želanie svojej najsvätejšej duše pre naše spasenie."[45] Taká je aj Matky Božej: Matka Božia, spojená s Vykupiteľom, pripomína svoje utrpenie a svoju lásku, ktoré sú pretkané utrpením a láskou Syna.

Všemocnosť tejto prosby je určená zásluhou a svätosťou Matky Božej. Nesmierne prevyšuje orodovanie ostatných svätých. ,,To, čo všetci môžu s tebou — hovorí svätý Anzelm — ty to môžeš sama, bez nich. Ak ty zamĺkneš, žiaden nebude orodovať za nás, žiaden mi nepomôže. Ale oroduj, i ostatní budú orodovať a pomôžu mi."[46]

Svätej Gertrúde bolo dožičené v nádhernom videní nahliadnuť, aká mocná je Máriina prosba. ,,Počas spevu verša: Ora pro populo, Kráľovná panien, kráčala pred trón Boží. Kľakla s úctou a predstavila sa ako prostrednica medzi Bohom a spoločnosťou, zbožne prosiac za každého. Ale Kráľ kráľov, jej Syn, ju zdvihol s veľkou úctivosťou a posadil ju na svoju stranu trónu, dajúc jej neohraničenú moc, aby nariaďovala ako sa jej páči."[47]

Týmto orodovaním obdržíme všetko, čo je nám potrebné pre nadprirodzený život. Aby sme sa doň mohli dostať, obdržíme milosť posväcujúcu, aby sme v ňom vydržali a postupovali, milostí účinné. Vliate čnosti, dary Ducha Svätého, zvláštne prispenia, aby sme mohli odporovať pokušeniam, ďalej všetky dobrodenia božie, určené k našej spáse, konečne všetko, všetko prichádza skrz Máriu. Bez jej prímluvy nemôžeme urobiť ani krok. Každý náš nadprirodzený pokrok závisí od nej. Veď iba skrze milosť napredujeme. A tú rozdeľuje ona. Ona je v čele utvárania a vývinu mystického Krista, utvárania Cirkvi a svätých. Ježiš je predsa horčičným zrnom, ktoré rastie v Cirkvi; a Mária, ktorá bdie nad jeho vzrastom, ako bdela nad vzrastom fyzického tela Ježiša v Betleheme a v Nazarete.

Či už uvažujeme o tom, alebo nie, sme ustavične pod vplyvom Máriiným. Prostredníctvo Spasiteľa — právom — je celkom nutné. Keďže však páčilo sa Prozreteľnosti pripojiť prostredníctvo Máriine tak dôverne ku prostredníctvu Syna, a určiť, že sa milosť iba skrz ňu udelí, jej prostredníctvo pre nás sa stalo — účinkom — nutné. „Všetkým rozdeľuje všetky dobrá" — hovorí Albert Veľký. „Hľa, určenie milostí, ktoré prúdia na pokolenie ľudské — hovorí svätý Bernard Sienský: Boh je ich všeobecným prameňom; Kristus, všeobecný prostredník; Mária všeobecná vysluhovateľka. Panna Mária je mystickým krkom božej hlavy. A práve týmto údom sa sprostredkujú nebeské dary ostatnému telu."[48]

„Duch Svätý sprístupnil Márii, svojej vernej neveste, nevýslovné svoje dary a vybral ju za udeľovateľku všetkého, čím vládne; takže, ona rozdeľuje komu chce a koľko chce, ako chce a tak, že chce všetky tieto dary a všetky milosti. A neudelí sa žiaden nebeský dar, ktorý by neprešiel jej panenskými rukami. Taká je teda vôľa Božia, ktorá chce, aby sme všetko mali skrz Máriu."[49] Táto ustavičná závislosť na Matke Božej a na jej materinskej láske, je pohnútkou veľkej dôvery a radosti. „Celkom náhle — ani som na nič takého nemyslela — bola moja duša pozdvihnutá. I videla som blahoslavenú Pannu v sláve — rozpráva blahoslavená Angela z Foligna. — A keď som hľadela na tú ženu v toľkej sláve, dôstojnosti a vznešenosti, cítila som obdivuhodnú slasť ... A Panna Mária prosila za ľudské pokolenie. A videla som ju tak vhodne ľudsky a tak účinne, že sa to vyrozprávať nedá. Preto i moje potešenie bolo nevýslovné."[50]

„Ja som pomocníčka večnej Lásky — povedala Matka Božia svätej Veronike. — Som strážkyňou a paňou tvojej duše: skrze mňa naučíš sa milovať."[51]

2. Matka Božia koná za nás.

Čo máme ešte povedať, keď sme naznačili, že všetky milosti dostávajú sa k nám skrze Máriu? Azda to, že milosť ako vzácny dar, prechádza cez jej ruky od Boha k nám: nepredstavujeme si milosť hmotným spôsobom, ako vodu, napríklad, ktorá tečie z božieho oceánu do našej duše cez vodovod — Máriu. Milosť je akosť: vytvára sa v duši. A Mária obsiahla od Boha moc, aby pôsobila silou Ducha Svätého pri zrodení sa milosti v nás.

V skutočnosti ide zase o prímluvu Márie. Táto prímluva je bezhraničnou mocou, ktorú jej Boh dal nad nami. Je to činný výkon jej materinskej ochrany. „O Kráľovná — povedal Dante — kto môže to, čo ty chceš?" Boh chcel, aby orodovanie Máriino sa stalo pravidlom. Pred najsvätejšou Trojicou je toto orodovanie pokornou prosbou, ktorá ukazuje závislosť a jednotu svojej vôle od vôle božej. Pre nás orodovanie je znamením materskej moci a účinnou známkou milosti. Keď oroduje Matka Božia, spôsobuje v nás milosť. Jej prosba je tvorivou činnosťou života. Keď prosí, tvorí svätých.

Tento vplyv Matky Božej má svoj osobitný charakter. Je to prosba, ale prosba pôsobivá, svrchovaná. Prosba, ktorá sa stáva silou, aby sa rozvinula pre rozšírenie kráľovstva Božieho. Kňazská prosba — v celku — vždy sa viaže na vôľu Božiu. Mária je pomocníčka Krista: ako On i ona s Ním, pôsobí ustavične na svätých.

Účinným prispením Márie utvorila sa v nej ľudská prirodzenosť Ježišova: v nej a s jej činnou spoluprácou. Duch Svätý tvorí údy tejto ľudskej prirodzenosti. „Boh Duch Svätý, súc neplodný v Bohu — to jest, neplodiaci inú božskú osobu — stal sa plodný skrze Máriu, nevestu. S ňou a v nej i z nej vytvoril svoje veľdielo: Boh sa stal človekom; a každý deň až do konca sveta vytvára predurčených a údy tela tejto úctyhodnej hlavy. Preto skôr sa zišiel s Máriou, svojou drahou a nerozlučnou manželkou, v duši ďalej stáva sa činný a mocný, aby splodil Ježiša Krista v tejto duši, a túto dušu v Ježišovi Kristovi."[52]

V čom pozostáva činnosť Matky Božej? Uvažujme o tom, čo vykonala pre Ježiša počas zemského života: počala Ho, bdela pri Jeho zrodení, obetovala Ho Bohu a dala Ho ľuďom; prisluhovala mu pri obetovaní sa. To isté činí zase pre mystické Telo. Všetky tajomstvá sa obnovujú k nášmu dobru. Vtelenie, návšteva u Alžbety, obetovanie, utrpenie, pokračujú každý deň, aby sa utvárali Kristove údy.

Aby sme vedeli, ako hlboká a rozsiahla je jej činnosť, spomnime si, že je matka: počala nás a porodila pre boží život. Ale čo je dieťa v lone matky? Či nepochádza celý jeho život od matky? Všetko má z nej, žije z nej. Znamienkom tejto činnosti je: znamienko — materské. Je dôverná, vykonáva sa vo vnútri duše. Povzbudzuje myslieť na vplyv Eucharistie v Cirkvi. Na Hostiu, ktorá zdanlivé nie je nič a predsa je životom kresťanstva. Ako jej Syn, tak aj Matka Božia, zahaľuje sa do mlčania, ale neprestajne koná celkom pod vnútorným vplyvom. To je zákon duchovného života: čím vznešenejší a hlbší je vplyv, tým je dôvernejší. Tichý vplyv Márie je kvasom, ktorý nás dvíha dohora z našej špiny, nácestou, ktorá rozprúdi našu činnosť.

IV. Prítomnosť Matky Božej v našom živote.

Matka Božia je neprestajne prítomná v Cirkvi. Účinkuje v živote mystického Tela. Liturgia vzťahuje na ňu slová Prísloví: „Ihrajúc sa na okruhu zemskom, v prítomnosti Božej, nachádzaš rozkoš v prebývaní so synmi ľudskými."[53] Aká čiastka jej patrí v Prozreteľnosti Božej? Spravuje ľudí, riadi kresťanstvo a bdie nad rozličnými jeho údobiami, niekedy veľmi búrlivými; stará sa o jeho potreby a odpovedá na jeho volania; všetko vedie k dobrému cieľu, ktorý je: utváraním mystického Tela. To je „hrou" pre ňu, ako potvrdzuje Duch Svätý. Tá všeobecná činnosť nad stvorením — ktorej myšlienka spôsobuje v nás závrat — nepredstavuje jedinú moc Matky Božej. Jej nesmierna moc sa prejavuje v každej hodine dokonalými činmi, nekonečne rozdielnými a mnohonásobnými. Činmi, ktoré sú trváce a láskyplné; aby zachytily každú dušu a celého Krista, ktorých zahrňuje láskou. Jej podmanivá činnosť, tak sladká a nežná, neustále vniká do stvorenia. Zo skutočností, ktoré Cirkev najživšie pociťuje je, že je vedená neviditeľnou činnosťou a preniknutá materským vplyvom Matky Božej.

Je prítomná v každej duši, duchovnou prítomnosťou, čo je ozaj sladkou skutočnosťou. Mária je s nami, pretože nás vidí, miluje nás, zaoberá sa s nami. Je blízko nás, bližšie ako náš anjel strážca, v istom smysle bližšie než my sami. Vie dokonale o každom z dietok, ktorých volanie pozná tak ako i ich najskrytejšie tajomstvá. Tú čiastku nás, ktorú skrývame pred ostatnými a ktorá mnoho ráz je aj nám neznáma, Mária ju preniká. Má všetky prostriedky vpojiť sa do nášho každodenného života a ho riadiť. Ako ľahko je nám k nej pristúpiť! Medzi ňou a nami jestvuje opravdivá výmena myšlienok a lásky.

Niektorí — napríklad — budú myslieť na odstup, ktorý nás delí od jej osláveného tela. Ale čo záleží na spôsobe? Všeobecná prítomnosť Božia zahrňuje každý odstup. Jeho moc prekleňuje vzdialenosť. Je známe, že dve telesné bytosti môžu súvisieť navzájom a pritom byť vzdialené. Prítomnosť počína poznaním. Dôvernosť sa utvára rozumom a srdcom. Či nie sme ustavične spojení s Máriou skrz myšlienku a lásku? My jej hovoríme, ona nás počúva. Prosíme o pomoc, ona odpovedá milosťou. Je v trvalom spojení so svojimi dietkami. Vidí všetko, postará sa o všetko. Je pri nás, ako matka pri dieťati, ktoré počala a ktoré nosí v sebe.

Niektorí z jej ctiteľov hovoria tiež o zvláštnej prítomnosti Matky Božej v duši. Svätý z Montfortu hovorí o tom v Tajomstve Máriinom: „Daj dobrý pozor, aby ťa netrápilo, ak sa tak skoro netešíš sladkej prítomnosti Panny Márie v tvojom vnútri. Táto milosť nie je daná všetkým a keď Boh vyznačil ňou dušu, ako veľkým milosrdenstvom, ľahko ju môže zrušiť, ak duša nie je verná častým sosbieraním mysle." Mimo toho svätý Grignion nazýva túto prítomnosť veľmi jasným slovom: „bývanie v krásnom vnútri Máriinom". Svätý Filip Nerejský, svätý Ignác, M. Olier a iní, často sa radujú z tejto prítomnosti.

Kiežby si duša zvykla žiť s Máriou, konať podľa jej smerníc, s láskou kráčať k Bohu skrze Máriu. Kiežby sama bola prítomná v Márii skrze vieru. Istotne, táto prítomnosť Márie, ktorá je drahocennou milosťou — bez ktorej, javí sa ako mimoriadny prípad kresťanského života, — táto prítomnosť v celku zvýraznená vplyvom a láskou, stane sa sladkou skutočnosťou vo vašom živote a východiskom duchovných vzostupov.

Táto duchovná prítomnosť Márie v dušiach a v mystickom Tele je z najväčších a milostivých skutočností života Cirkvi.

III. MATKA BOŽIA NÁM POMÁHA VZMÁHAŤ SA SKRZE SVIATOSTI.

I. Matka Božia pri prameni sviatosti.

II. Matka Božia nás pripravuje ku sviatostiam. Poníženosť, duch chudoby.

Láska.

Túžba po Bohu.

III. Priblížiť sa k oltáru s Matkou Božou.

Matka Božia nám pomáha vzmáhať sa skrze sviatosti.

Samotné sviatosti povznášajú náš život. Sviatosti sú podivuhodným prostriedkom posvätenia. Súčasne sú zvyčajným prostriedkom, ktorým Boh vedie ľudí k svätosti. Hlavné pramene života, ktoré predpovedal Izaiáš: „Načierať budete vody v radosti, z prameňov Spasiteľových."[54], sú: pramene Kalvárie, rany Kristove. Všetok život vyviera z Jeho krvi.

Ľudská prirodzenosť Kristova nás posväcuje sviatosťami. „Nevyčerpateľné bohatstvá Krista",[55] ako hovorí Pavol, plynú nám z nich. „Lebo vychádzala z neho sila, čo všetkých uzdravovala"[56] — hovorí Evanjelium. A tá je v ňom aj dnes, keď sa k nemu približujeme s dôverou: ako tá žena z Evanjelia, aj my pociťujeme ten istý účinok spásy: „Dotkol sa ma ktosi. Veď som zbadal, že sila vyšla zo mňa."[57]

Kresťanský život je život sviatostný. Zo sviatosti sa rodíme, sviatosťou sme živení, sviatosťou sme uzdravovaní. Náš život je upevňovaný sviatosťou. Niektoré nás označujú pečaťou Kristovou. Že sme spojení s Kristom, je to len ich účinok. Jediný ciel všetkých je: spojiť nás s Kristom a posilniť putá tohto spojenia.

Tento rozvoj sviatostného života sa nezisťuje bez hrôzy: je vzrastom Krista v dušiach. „Ten, ktorý rozkázal svetlu ožiariť temnoty, zažiaril aj vo vašich srdciach."[58] Duša sa rozvíja, stvárňuje sa podľa Ježiša a končí „dospením ku dospelému veku Krista".

I.Matka Božia pri prameni sviatostí.

Teda tento vzrast je nám udelený sviatosťami, ale tiež i prostredníctvom Márie. Zaiste, že sviatosti prinášajú samotné, tomu kto ich hodne prijíma, hojný úžitok. Nie je potrebné rozmýšľať o prostredníctve medzi sviatostným znakom a spôsobným účinkom. Nie v tom je smysel nášho spoliehania sa na prostredníctvo Márie.

Odkiaľže pochádzajú sviatosti a život z nich, ktorý sa utvára v dušiach? Z nevyčerpateľného prameňa, ktorý necháva vypúšťať s Máriou, s Kalvárie. Sviatosti sú znakom umučenia Kristovho, prinášajú nám milosť Kalvárie. I Mária trpela, aby nám zaslúžila túto milosť.

Odkiaľže pochádza pripravenosť duše hodne ich prijímať? Z Máriinej prímluvy. Celkové usporiadanie milosti obsahuje sviatostnú milosť. Mária spolupracovala pri uskutočnení toho usporiadania: teraz spolupracuje pri rozdeľovaní.

Je matkou, matkou údov Kristových, matkou Cirkvi. Poslaním matky je zveľaďovať život. Lež jej materstvo neprejavuje sa vo vonkajších znakoch. Nevidíme Máriu pri udeľovaní sviatostí, ani pri žiadnom z prostriedkov, ktorých užíva povereník Cirkvi. Mária nemá kňazskú moc; ale, kňaz ustanovený a udržiavaný Ježišom, opiera svoj úrad o jej materstvo.

Aj Cirkev je matkou, ktorá rozširuje život sviatosťami. Lenže materstvo Máriine je oveľa vznešenejšie. Cirkev je spojená s Bohom, pre synovstvo božie vyvolených a svätý Pavol nám hovorí (Ef. ), že je to veľké tajomstvo. Avšak, viac ako Cirkev, Mária je vyvolená k tomuto spojeniu s Bohom pre splodenie dietok Božích. Jej materstvo nemá hraníc. Je primerané otcovstvu Boha. Boh učinil si pomoc, podobnú otcovstvu, ktoré vyplňuje jeho vôľu pri tvorení synov Božích, bratov Ježišových. Vyvolil si materstvo, ktoré neumenší činnosť jeho otcovstva.

Konečne, na čo sú sviatosti? Aby vlievaly život do údov mystického Tela. Krstom sme privtelení ku Kristovi. Eucharistia nám poskytuje život a spôsobuje spojenie s mystickým Kristom. Ale či pri tom nespolupracuje Matka Božia? Úlohou materstva je vytvoriť život a sjednotiť údy, ktoré budú telom. Mária je stvárňovateľkou pri spájaní údov Kristových. V jej lone sa spojilo božstvo a ľudstvo v osobe Ježišovej. Pod jej vplyvom dospieva k zjednoteniu aj mystický Kristus. Ak ide o životné tvorenie, deje sa to skrz Máriu. V nej sa odohráva tajomné dianie materstva.

Svätý Lev, hovoriac o krste a o sviatostiach, medzi iným tvrdí, že zasahovanie Ducha Svätého, ktoré spôsobuje činnosť sviatosti, je rozšírenie jeho pôsobenia v živote Panny Márie. ,,Tá istá moc Najvyššieho, to isté pôsobenie Ducha Svätého, ktoré splodilo v Márii nášho Spasiteľa, splodilo veriaceho vo vode znovuzrodenia."[59] Lebo je pravdou, že všetko začalo v lone Márie, s jej pričinením.

Čímže iným sú sviatosti, ak nie ľudskou prirodzenosťou Krista, ktorá sa zapodieva našim posväcovaním? Ona je veľkou sviatosťou Boha, „rieka života", o ktorej hovorí Zjavenie svätého Jána. A táto ľudská prirodzenosť bola nám daná skrze Máriu. „Prvý prameň krvi Ježišovej — hovorí Bossuet — vzniká tak, že sa začína rozlievať krásny prúd milostí, ktorý preteká našimi žilami skrze sviatosti a prináša dych života do každého údu Cirkvi. Mária je pri prameni sviatosti. Tieto nám venujú moc Krvi, ktorú Ježiš má od nej.

Teraz niečo, čo je zvlášť pravdivé o Eucharistii. Telo, ktoré sa utajuje vo sviatosti je telom zrodeným z Márie Panny — ako to neprestáva opakovať liturgia. Eucharistia je veľkým darom Matky Božej. „Tu teda, milovaní bratia, uvážte, zaprisahám vás, koľko sme podlžní Blahoslavenej Matke Božej, a koľkými vďakočineniami sme jej zaviazaní po Bohu, len za toto jedno dobrodenie. Telo Kristovo, ktoré ona počala a nosila vo svojom živote, ktoré povila do plienok, ktoré sýtila mliekom svojich pŕs s toľkou láskou materinskou, je tým istým telom, ktoré my prijímame na oltári; krv toho tela pijeme pri sviatosti nášho vykúpenia .. . Nie, nieto ľudského slova, ktoré by bolo schopné dôstojne chváliť tú, z ktorej prostredník medzi Bohom a ľuďmi, prijal svoje telo. Každá úcta, ktorú jej môžeme vzdať, nevyrovná sa jej zásluhám, lebo ona pripravila zo svojho čistého života nepoškvrnené telo, ktoré nás živí."[60] Mária dáva ochotne tento pokrm. Matka živí svoje deti. V uskutočňovaní tohto tajomstva, jej vôľa je úzko spojená s vôľou Otca a Syna tak, ako bola s nimi spojená v tajomstve Vtelenia a Vykúpenia. Eucharistia je doplnkom božieho darovania: „divinae donationis complementum" — hovorí svätý

Tomáš. Keď toto darovanie vzniklo, keď Boh tak miloval svet, že svojho jediného Syna mu daroval a Syn sám chcel sa obetovať, Mária — z lásky — obetovala nám svojho Syna v Betleheme, v chráme, na Kalvárii, ako svoj dar. Teraz, keď je dovŕšené toto veľké darovanie a Syn sa nám dáva ako pokrm, nebolo by spravodlivé, aby bola prítomná účinnou úlohou a aby aj ona nám podávala: doplnok božieho darovania, eucharistický pokrm?

Mnohí svätci písali o tom, že na Máriinu prosbu, Ježiš ustanovil sviatosť Oltárnu. Mysleli, že v deň Vtelenia, pripojac sa ku návrhom božím, Mária prijala tiež všetky dôsledky Vtelenia. Určite však vedela o Eucharistii počas verejného účinkovania, lebo Ježiš učinil o nej slávnostné prisľúbenie. Pridružiac sa tak dôverne ku tajomstvu kríža, Mária sa pričinila aj o jeho večné predĺženie, o obetu svätej omše, pri ktorej jej deti sú účastné ovocia Krvi. Mária teda žiadala si našu účasť na Chlebe života.

Obrátenie P. Hermanna je známe. Zjavila sa mu Matka Božia a medzi iným povedala: „Poď požívať chlieb, ktorý som pripravila s panenským mliekom mojej panenskej krvi. Poď piť víno, ktoré som vytlačila z mojej najčistejšej krvi. Ak chceš poznať matku, ktorú máš zvlášť nasledovať, dávaj pozor na ovocie, na pokrm, ktorý ti dáva: pozri na plod môjho života." A ukážuc mu monštranciu: ,,Hľa, môj plod, vo mne, Eucharistia."

II.Matka Božia nás pripravuje ku sviatostiam.

Ku sviatostiam potrebné je približovať sa s vhodným rozpoložením duše. Milosť prináša svoje ovocia iba ak nenarazí na prekážky. A prináša ich tým hojnejšie, čím sme dokonalejšie pripravení. Každý prijíma Krista celého pri svätom prijímaní: jedni majú nepatrný úspech, zatiaľ čo iní, lepšie uspôsobení, sú akoby ponorení do nadprirodzeného života.

Práve tu prímluva Matky Božej má zvrchovaný účinok. Všetky rozpoloženia duše, potrebné ku prijatiu sviatosti, sú vymožené na prosbu Márie a udeľované ňou, ako konečne všetky milosti.

Ozdobuje nás týmito pripravenosťami a čnosťami, ktoré Boh rád vidí v nás: matky majú vo zvyku prispôsobovať svoje dietky, aby sa páčili. V Zjaveniach svätej Gertrúdy nachodíme milý opis o tom, čo podniká Matka Božia, aby pripravila svoje dietky ku sviatostiam.

,Počas svätej omše, pod ktorou má Gertrúda prijímať, vidí matku Pána Ježiša, v plnej nádhere a vznešenosti všetkých čností a vrhnúc sa jej ponížene k nohám, prosí, aby jej ráčila dopomôcť, aby mohla prijať sviatostné telo jej Syna. Tu jej dala Matka Božia nádherný náhrdelník, ktorý ako by bol zo siedmich retiazok. Na každom bol pripevnený drahokam. A tieto drahokamy známenaly všetky význačné čnosti, ktoré sa sniesly od Pána Ježiša na Pannu Máriu... Potom sa sv. Gertrúda ukázala pred Bohom s týmto náhrdelníkom. Spasiteľ bol uchvátený skvelosťou týchto čností natoľko, že súc dojatý jej láskou, sklonil sa k nej, pritiahol ju božsky k sebe a uväzniac ju vo svojom náručí, odmenil ju za jej panensky čisté milovanie."[61]

Poníženosť, duch chudoby.

Svätá Gertrúda, vymenúvajúc čnosti, ktoré jej vymohla Matka Božia, hovorí najprv o poníženosti.

Treba sa ustavične vracať ku Vteleniu. Je východiskom Kristovho tajomstva, ktoré v našom duchovnom živote zaujíma význačné miesto. „Vtelenie, hovorí Bérulle, je tajomstvom, ktoré spája Boha s ľuďmi a ľudí s Bohom a je potrebné, aby sme sa primkli ku tomu tajomstvu ... Je pôsobivé a účinné, nuž prinášajme skrze neho plody a vykonávajme úlohy." Teda „milosť, ktorá prináleží Vteleniu, je milosťou uponíženia a trápenia, milosťou zničenia a pokorenia sa."[62]

Touto milosťou bola Mária preniknutá. Jej živá viera poučila ju o vznešenosti božej a odrazom o vlastnej nepatrnosti. „Či vieš, čo si ty a čo som ja?" Povedal Pán Ježiš Kataríne Siénskej. „Ja som Ten, ktorý je, ty si tá, ktorá nie je." Nikto lepšie nepochopil, nikto viac nemiloval túto pravdu ako Matka Božia. Boh bol všetko: ona ničím. Tak Mária ju nielen videla, ale aj milovala. Videla jasne, že mala byť iba takou, akou ju Boh chce mať. Milovala tú neohraničenú závislosť. V tomto svetle všetko vykoná, len aby sa zapáčila Bohu; sama však nemá nič spoločného s duchovným osobovaním. Tak ako ju chráni jej udivujúca čistota od každej zmyselnej radosti, tak podobne poníženosť ju chráni od duchovných potiech. V sebe je úbohou ženou, ktorá sa vzdala seba, vyvlastnila seba. Celá pre Boha, celkom priklonená Bohu, čakala Boha. Preto tieň Najvyššieho ju zatieni a počne Slovo. „Virginitate placuit, humilitate concepit, — hovorí svätý Bernard: panenstvom sa zapáčila Bohu, poníženosťou Ho počala."

P. de Condern, hovoriac o omši, povedal: ,,Pri svätej omši musíme sa celkom stratiť, aby sme boli v nej čisté údy Ježiša Krista." Duch zbavenia, odlúčenia sa od seba, je duch Vtelenia. Sviatosti, sväté prijímanie nás oblečie do rúcha Kristovho, ako hovorí svätý Pavol, za predpokladu, že zvlečieme so seba starého človeka. Očakávate Boha, chcete sa mu pripodobniť? Odlúčte sa sami od seba. Idete k obnaženému Ježišovi. V hostii je Ježiš prítomný vo svojej božskej chudobe. Nielen jeho božstvo, ale aj človečenstvo je zahalené. Slovo je v nej mlčanlivé. Hľa, vrcholné uponíženie sa Krista. A sledujme Matku Božiu v jej uskromnení, v poníženosti. Poníženosť je predpokladom nášho styku s Bohom, vráti vám vaše miesto pred Bohom: locus gratiae, hovoria svätí, miesto, kde Boh rozdeľuje milosť. Ako by mohly účinkovať sviatosti v duši, ktorá sa zaoberá len sebou a nie je presvedčená o svojej úbohosti? Skoro nič. ,.Pretože poníženosť — hovorí svätý Tomáš — je pripravenosť duše, ktorá uľahčuje slobodný prístup duši k duchovným a božím dobrám."[63] Kto sa spája s Bohom vo sviatostiach? Úbohí, ponížení. Len oni jediní. Miera božích darov je poníženosť.

Dajme sa uniesť Matkou Božou v odlúčení sa od seba v tej pravej poníženosti, ktorá je podmanivá, ktorá spríjemňuje našu závislosť a núti nás, aby sme slúžili Bohu, jeho milovali, jeho velebili a, ktorý — napokon — jestvuje iba v láske.

Láska.

Eucharistia, vrchol všetkých sviatostí, je sviatosťou jednoty a lásky. Svätý Pavol písal Korinťanom: (I. Kor. 10, 17.) „Keďže je jeden chlieb, aj my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe." — „Rozumejte a tešte sa — pripojuje svätý Augustín. — Jednota, zbožnosť, láska." Jeden „chlieb". A čože je ten jediný chlieb? Jediné telo učinené z veľa. Pamätajme, že sa chlieb nepripravuje z jediného zrna, ale z mnohých. Počas exorcizmu boli ste v istom zmysle pod mlynským kameňom. Pri krste ste boli ako by nasiaknutí vodou, Duch Svätý zostúpil na vás ako ten oheň, čo pečie cesto. Nech ste to, čo vidíte a prijmite to, čo ste ... Čo sa týka kalicha, veľa hrozien visí na strapci, lenže mušt, ktorý tečie zo všetkých, slieva sa v jednotu."[64]

Vidíme, že láska je podstatou mystického Tela Kristovho. Pamätajme na to, keď sa približujeme k oltáru. Účasť na obete má byť bratská. Bolo by nesprávne myslieť si, že prijímanie patrí iba nám a je len výsledkom osobnej zbožnosti. Neodlučujme sa sami s Ježišom. Myslíme na jeho údy. Nech je prijímanie najprv skutkom mystického Tela. Byť v duševnom spojení s hlavou mystického Tela, znamená spájať sa aj s údmi, pretože sú jeden celok. „Ten kto chce žiť, — hovorí svätý Augustín, — vie kde sa bude tešiť zo života a kde čerpať z neho. Nech sa priblíži, nech verí, nech splynie s Bohom a nájde v ňom život. Nech však nikdy neodoprie spojiť sa s ostatnými údmi."[65]

Vidíme nevyhnutnú potrebu jednoty a bratskej lásky. Neodvážme sa pristúpiť ku sviatostiam, ak nemáme bratskú lásku. „Keď teda prinášaš svoj dar na oltár a tam ti príde na um, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom, odíď sa najprv zmieriť so svojím bratom a potom sa vráť a obetuj svoj dar."[66] Ak však máte „city milosrdenstva" — ako hovorí Apoštol,[67] ak vaše srdce je plné odpustenia a lásky, pristúpte a otvorte svoju dušu: Boh ju naplní životom. I očujete Ježiša, opakujúceho vznešené slová: „Ako ty, Otče, si vo mne a ja som v tebe, aby aj oni v nás jedno boli, aby svet uveril že si ma ty poslal."[68]

Túžba po Bohu.

U Boha je podstatné, že sa dáva. Či blaženosť Otca a Syna nepozostáva z tej podstatnej lásky, ktorá pochádza z ich vzájomného milovania, z Daru, ktorý si vytvorili jeden v druhom? Strhujúce tajomstvo, Boh sa dáva tiež stvoreniam. Otec nám venuje Syna. Obaja zase posielajú Ducha Svätého, ktorý je — ako spomína liturgia — Dar Najvyššieho pre svet.

Aj život je dávaním. Dávaním v Bohu: Otec od večnosti sa dáva Synovi, ktorý prijíma v spojení úplnú prirodzenosť Božiu. Otec a Syn spoločne vydychujú Dych nekonečnej lásky.

Život je spojenie v tajomstve Vtelenia. Od prvého okamihu jestvovania v lone Máriinom, prirodzenosti ľudskej sa zmocnila osoba Slova. Božstvo sa jej chopilo a ona sa mu dáva v plnom vzlete. Večné spojenie začalo medzi božstvom a človečenstvom.

Mohlo by sa povedať, že tu začína spojenie Matky Božej. Keď ju moc Božia zatienila, prijíma Ježiša v jeho božstve a človečenstve. A s akým oduševnením poskytuje všetko, čo je potrebné k uvítaniu Boha! .

Boh konečne sa chce dávať. Lenže v pláne božieho Vtelenia nenájdeme Boha, nebudeme účastní na jeho živote, iba skrze Matku Božiu. Skrz ňu pastieri a mudrci sú pripustení k jasličkám Božieho Dieťaťa a môžu telesnými očami o ňom rozjímať. To isté platí aj vtedy, keď chceme rozjímať duchovným zrakom a s ním sa spojiť. Boh sa dáva skrz Máriu. Dar Boží ľuďom, Ježiš Kristus, prameň nášho života, je tiež darom Márie. Apoštolské vyznanie nám hovorí, že Ježiš počal sa z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny. To, čo bolo pravdivé od počiatku, ostane až do konca: že všade, kde sa zrodil Ježiš skrze milosť, zrodil sa z Ducha Svätého a z Matky Božej. Vtelením obsiahla moc dávať Krista. Kedykoľvek sa približuje k duši, usiluje sa sprostredkovať svojho Syna.

Tejto Ježišovej vôli dať svoj život tým, ktorí sa stali jeho údmi, musí zodpovedať v nás túžba prijať Ho. Vieme, že táto milosť, aby sme pocítili túžbu po Bohu, pochádza od tej, ktorá, rozhodnúc sa počať Ježiša, vydala sa v náhlosti na cestu, aby Ho doniesla Jánovi Krstiteľovi.[69] Zapálila v našich srdciach hlad po Bohu a najmä hlad po Eucharistii, ktorá nám dáva Syna. Nie je to citová túžba, akú pociťovali niektorí svätí; je to duchovná túžba, oduševnenie za duchovný pokrm, ktorý utuží našu jednotu s Bohom, ktorý obnoví naše sily, utíši naše vášne.

Nič nie je natoľko blahodarné ako táto túžba po Bohu. Je to najväčšia, ale i najvhodnejšia príprava ku sviatostiam. Boh sa dáva všetkým, ktorí Ho vzývajú: ,,Ak niekoho smädí, nech príde ku mne — povedal Ježiš — a nech sa napije!"[70] Svätej Matilde povedal: „Včelky neletia za kvetmi, ktoré sú plné sladkého nektáru s toľkou lačnosťou, s akou ja bežím k tvojej duši, keď túži ma prijať."[71]

V prijímaní sviatostí milosť sa dáva podľa toho, aké silné sú túžby. Čím viac sa čaká, tým viac sa dostane. Pretože túžba, ktorá sa zrodila z poníženosti, odstraňuje prekážky. Otvára bránu duše, na ktorej sa uskutočňujú úchvatné slová Zjavenia svätého Jána: „Hľa, stojím predo dvermi a klopem! Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu, budem večerať s ním a on so mnou."[72]

Žijeme v stave túžob, v stave želania. Svätý Gregor Nisénsky povedal: „Boh má smäd po našom smäde."[73]

III.Priblížiť sa k oltáru s Matkou Božou.

;Je to každodenná rada Cirkvi v omšovom kánone: communicantes et memoriam vene-rantes in primis Beatae Mariae Virginis — v svätom spoločenstve si ctíme pamiatku ponajprv preslávnej vždy Panny Márie.

Kohože ideme hľadať na oltári?

Emanuela, ktorý ráčil sa stať „Boh je s nami",[74] ktorého skutočná prítomnosť je posilou nášho života, „prameňom živých vôd" — ako hovorí sväté Písmo.[75] Ale od koho vieme o tejto skutočnej prítomnosti Emanuela, ak nie od Márie, matky, ktorej poníženosť a čistota nám ho získaly? Kto nám uvoľní prístup k Nemu, ak nie tá, ktorej poslaním je predstavovať Krista svetu? Ona ho dala Jánovi Krstiteľovi, pastierom, mudrcom i Simeonovi. Ona dáva Ježiša.

Pristupujeme k oltáru skôr preto, aby sme boli účastní obete. „Podľa jeho vôle sme teda posvätení tým, že Ježiš Kristus raz navždy obetoval svoje telo."[76] Každá milosť, každá svätosť pochádza z kríža a teda z omše, ktorá zvečňuje kríž. Oltár je Kalváriou: tu je tá istá obeta, ktorá bola tam obetovaná, tá istá žertva, ktorú prinášal k tejto obeti, kto nám poskytne Krista v úplnosti jeho tajomstiev?

Matka Božia: z nej pochádza kňaz i žertva.

V lone Márie človečenstvo Kristovo prijalo pomazanie Ducha Svätého. Toto kňazské pomazanie rozlialo sa na Ježiša „ako olej ľúbeznej vône" a učinilo z Neho „veľkňaza na veky". Duch Svätý zostúpi na teba — povedal Anjel Matke Božej — a moc Najvyššieho ťa zatieni, a preto aj to sväté, čo sa s teba narodí, Synom Božím sa bude volať. Aby sa toto uskutočnilo, odpovedala Mária: Fiat — staň sa mi,[77] dajúc znamenie k pomazaniu a vysväteniu večného kňaza.

Mária dáva žertvu. Spasiteľa chcela dať svetu, ktorý by nás oslobodil od hriechov. Táto žertva počala sa obetovaním v lone. Svätý Pavol nás uisťuje, že hneď pri vtelení povedal prvé slová:

„Obety a dary si nechcel, ale si mi dal telo.

V obetách zápalných a za hriechy

nemal si zaľúbenie,

preto som povedal: Hľa, tu som.[78]

Ecce venio!" „Consummatum est",[79] dokonané je, — s kríža — je iba dovŕšením toho Ecce venio — hľa tu som, v lone Márie. Matka Božia vedela, že je matkou obeti.

Túto obetu prinášala cez celý život. Najmä však na Kalvárii. Tam zastupovala Cirkev. Keďže omša je opakovaním Kalvárie, aj v nej je neodlučiteľne spojená s božskou obetou. Pokračuje v podávaní Veľkňaza a Obety. Keď prijímame telo, ktoré sa obetuje na oltári, krv, ktorá nás vykúpila, ako by sme nemali myslieť na Máriu? To telo bolo utvorené v nej, tú krv ona dala svojmu Synovi. Skrz ňu Slovo sa stalo naším pokrmom.

Svätý Augustín to vysvetľoval svojim veriacim. Slovo, myšlienka Boha, život i svetlo, je pokrmom dietok Božích. V nebi je pre anjelov a vyvolených. Chce ním byť tiež na zemi. Ale je trocha prisilným chlebom pre nás: veď my sme deti. Kto učiní pokrm vyvolených, jedlom malých? Matka Božia. Veď je to najvlastnejšia úloha matky. Bolo treba, aby tento pokrm Slova stal sa primeraný prijímaniu malých detí a aby to jedlo stalo sa mliekom pre dietky, akými sme my. Všetko to učinila matka. Slovo zostúpilo do nej; matka požila živý chlieb, premenila ho v mlieko a ono stalo sa pokrmom dietok. Dáva nám ho v eucharistickej sviatosti, ako spieva liturgia „Anjelský chlieb, pokrm ľudí!" Preto vzťahuje Cirkev na Matku Božiu tie slová Múdrosti: „Poďte, jedzte môj chlieb, pite moje víno, ktoré som vám smiešala."[80]

Svätý Ján Damascenský nazval Máriu „pannou kňazskou". Chápeme prečo. Nie preto, ako by bola obdržala kňazský charakter sviatosti. Ale materstvo ju označilo odtlačkom posvätnosti. Mala ducha svojho Syna-Vykupiteľa, ktorý je prvoradým duchom kňažstva. Nemôže vysloviť nad chlebom sviatostné slová. Ale mohla vyrieknuť vo vlastnom mene to „Fiat — staň sa" nesmierneho významu, ktoré dalo Ježiša svetu. Ona — z rozkazu božieho — rozdeľuje nadprirodzený život. Prostrednica je viac ako kňaz: je matkou Najvyššieho kňaza a Obety.

Omša svätá je veľkým činom v Cirkvi. Je podstatným úkonom Kristovho Tela. Matka Božia je tu, aby sa spájala s Cirkvou a rozdeľovala plody Kristovej krvi.

IV.MATKA BOŽIA POMÁHA NÁM VZMÁHAŤ SA SKRZE ZÁSLUHU.

I. Zásluhou sa zveľaďujeme.

II. Matka Božia uskutočňuje kresťanský život.

III. Plnosť milosti.

IV. Matka Božia rozdeľuje ten život.

V. Matka Božia pomáha nám uskutočniť naše kresťanské povolanie.

VI. Matka Božia učí nás pracovať.

VII. Matka Božia učí nás milovať blížneho a jemu slúžiť.

VIII. Spojenie s Matkou Božou v každodennom živote duchom poslušnosti.

I. Zásluhou sa zveľaďujeme.

Náš život môže sa zásluhami rýchle zveľaďovať. Milosť Božia v nás je základom vzrastu. Ako sa Ježiš vzmáhal v osobnej ľudskosti, keď žil na zemi, tak chce sa zveľaďovať v nás, svojich údoch a prísť ku dokonalému veku. „Budeme vyznávať pravdu a láskou budeme všemožne rásť v tomr ktorý je hlavou (Cirkvi), v Kristovi."[81]

Láskou rastieme. Láska premeňuje všetko, aj najobyčajnejšie činy. Kresťanovi postačír aby sa spojil s Kristom a konal Jeho vôľu a Jeho život nadobudne vrcholného významu i skutky budú mať nevýslovnú hodnotu. Či už sú obyčajné tieto činy, či ľahké, alebo pokorné, učinené z lásky, stavajú sa nadprirodzenými skutkami: vzdávajú chválu Bohu a získavajú jeho prítomnosť. Dostatočne sa neuvažuje o ľahkosti, s akou môže kresťan zveľadiť svoju milosť a získať Najsvätejšiu Trojicu pre svoju dušu.

Milosť vzrastá záslužnými skutkami. Ak vie láska vytvoriť skutok, ktorý predstihuje silou sám stav, zásluha sa zväčšila, zmnožila a prevyšuje všetky predchádzajúce zásluhy. Najsvätejšia Trojica opäť rozleje v nás nadprirodzený život. Stačí teda niekedy pokorný skutok, inokedy jednoduché oduševnenie duše, ale nech je preniknuté láskou.

Možno uvažovať iba s chvením o dokonalosti, ktorú by každý z nás mal dosiahnuť. Milosť je veľmi veľkou vecou, natoľko mocnou! Dôvera v milosť rozhybuje — aby sa tak povedalo — vznešenosť Božiu: dôverujte takej milosti. Táto privedie ďalšiu, mocnejšiu, účinnejšiu. Znovu sa Boh udomácni vo vás. Láska vás uchytí.

II. Matka Božia uskutočňuje kresťanské povolanie.

Pohliadnime na Matku Božiu: Prežila taký život, ako je náš a zaslúžila si nesmierne milosti počas svojho života. Milosti, ktoré má v opatere, aby nám ich sprostredkovala.

Všetky cesty, po ktorých musíme prejsť, aj ona prešla. Mala všetky radosti a všetky utrpenia. Prežila všetky stavy Ježiša. Prežila každé Jeho tajomstvo a pri Ňom spolupracovala: plnosť ich ovocia pochádza od nej. Možno povedať, že všetky milosti Ježišovho života — ktoré nám treba rozmnožovať — sú z nej a pretekajú cez ňu, aby došlý k nám a voviedly naše duše do života Kristovho.

Matka Božia bola stvorená na obraz Ježiša. Nijaké stvorenie nepredstavuje toľko dokonalostí. Všetky milosti, dary, čnosti Matky Božej, sú od Neho. Ba čo viac, podala vo svojom živote spôsoby žitia a konania Ježišovho.

Túto podobnosť s Ježišom — ktorú musíme nadobudnúť — ona uskutočnila dokonale.

Ak chcete vedieť ako sa klaňal a modlil Ježiš, ako sa správal voči bližnému a voči hriešnikom, Jeho dobrotu a zhovievavosť, milosrdenstvo, dôvernosť s priateľmi, vznešenosť svojej lásky: pohliadnite na Máriu! Toto všetko je v nej: ona to prezrádza, ona to predvádza, pripájajúc k tomu svoju materinskú nežnosť.

III. Plnosť milosti.

„Milosti plná"[82] — povedal anjel Vtelenia. Svätosť Matky Božej bola už prv nesmierna. Od prvých chvíľ života, bola plná Boha: dostala všetko, všetky dary nadprirodzeného života. Bola plná v schopnosti celého bytia. Táto schopnosť však prevyšovala to, čo si môžeme predstaviť, pretože Boh mal v pláne sústrediť vo svojej matke všetko to, čo by urobil vo svojich údoch. Mal v úmysle urobiť z nej srdce Cirkvi. Preto mala už vtedy nezmerateľnú milosť.

Táto milosť mala sa iba zveľaďovať.

Ach! My to vieme pridobre, že aj svätí sa zastavili, padli. Poplietli osobné zámery s božím účinkovaním. Ba, Boh nečiní všetko vo svätých.

Mária sa však poddala milosti úplne. Nijaká chyba, nijaká nedokonalosť, nemohly nikdy sputnať jej rozmach. Jej vôľa, spojená s vôľou Božou, kráčala s neodolateľnou mocou. Od svojho počatia smerovala k Bohu s dobrovoľnou láskou. Všetky skutky jej života boly riadené preveľkou láskou, ktorá rozrastala sa v každej milosti. Neprestala vystupovať vo svätosti, pretože ustavične vystupovala v láske. Ľudská predstava je prislabá, aby mohla sledovať tieto pokroky. Každou hodinou nespočetne vzrastaly. Nič nestratila z božieho povzbudenia. Milosť rozprestierala sa v nej tak ako v nebi. V každom okamihu, vernosť v láske priťahovala Najsvätejšiu Trojicu, ktorá sa rozlievala v novom prúdení. Neprestajné pritekanie nadprirodzeného života.

Tieto nové zásluhy získala Mária postupne, keď sa odohraly Ježišove tajomstvá.

Napríklad — pozrime — čo sa odohralo v Márii počas prebývania Ježiša v jej lone. Jedinečná výmena lásky. Spojenie začína už v tele a potrvá navždy. Mária poskytla Ježišovi svoje najčistejšie telo, k utvoreniu Jeho tela. Dala mu krv, ktorá má spasiť svet. Utvárala to srdce a to človečenstvo, z ktorých prúdia toľké milosti. Toto vyznačenie konala s nevýslovnou nežnosťou, láskou, plnou Ježišovho svetla, ktoré ožarovalo cieľ toho tajomstva. Na to odpovedal Ježiš tak, ako to môže učiniť iba Boh. To, čo sa odohralo v živote Márie, pripomína to, čo učia teológovia o vnútornom živote Najsvätejšej Trojice. Totiž o večnej výmene svetla a lásky medzi troma božskými Osobami, o ich vzájomnom prenikaní sa, ktoré spôsobuje blaženosť v Bohu. Tak aj medzi Ježišom a Máriou odohrala sa výmena zázračnej lásky, ktorú jedine Boh môže pochopiť. Aké prúdenie milosti vzišlo Márii z tak dôverného a ustavičného spojenia s pôvodcom milosti! Spojenie tak jedinečné a tak plné! Sama prítomnosť Slova bola príčinou, udržiavajúcou milosť; a dokonalé schopnosti Máriine prispievaly k šíreniu tohto bohatého a trvalého prúdenia.

Dôverný spoj s človečenstvom Ježišovým vyžaduje zasa iné, duchovné, veľmi dôverné spojenie, skrz milosť. „Pán Ježiš — náročky spája sa iba tak svojím telom, že sa súčasne veľmi tesne spája duchom.. . Ak je teda tak, ó božia Panna, rozumiem trocha tak veľkému spojeniu v tebe, čo však nemôžem vypovedať, nakoľko môj duch ešte ustavične sa usiluje, aby si to sám vysvetlil. Keďže také je tvoje spojenie s telom Ježišovým, nakoľko si ho počala vo svojom živote, nemožno si ho ani dôvernejšie predstaviť. Ak by tomu spojeniu s telom neodpovedalo spojenie ducha, láska Ježišova bola by oklamaná v tom, čo si zaumienil, trpel by násilie. Bolo potrebné preto — k Jeho uspokojeniu — aby si sa s ním duchovne spojila natoľko, že by si ho cítila putami prírody a krvi. A keďže to spojenie sa odohráva skrze milosť, čo možno ešte viac myslieť a povedať? Kde sa musia zastaviť naše predstavy, aby neučinily újmu tejto veľkosti? A kedyže sa nám podarí nazhromaždiť všetko, čo sa vzťahuje na dary stvoreniam? Všetko to nakopené spolu, bude sa môcť vyrovnať tvojej plnosti?"[83] ,,Ježiš — hovorí Bérulle — ju vzal za svoju, uchvátil ju v sebe. A tieto dve srdcia, Ježiša a Márie, tak blízke a spojené skrz prírodu, sú zároveň oveľa viac zjednotené a dôverné skrz milosť a žijú jedno v druhom."[84]

Teda, po celý svoj život Matka Božia sa zúčastnila na tajomstvách svojho Syna. Týmito tajomstvami Boh pomaly rozvinoval svoje tajné zámery vo svete. Matka Božia bola pri tom dôverníčkou. Ba viac, v týchto tajomstvách zastávala miesto spolupracovníčky Spasiteľovej. V nich spolupôsobila. Boh ju pre túto spoluprácu osvecoval. A všetko to zväčšovalo jej zásluhu. Konala vo svetle a v láske. Pomyslite si — napríklad — na jej zásluhu pri kríži. Jej spoluutrpenie bolo dielom lásky: lásky k Bohu, lásky k ľuďom. Veď z lásky dala nám Syna. Koľká nesmiernosť zásluh! Čí nemala dostať toľké milosti v tej hodine, keď sa stala — skutočne — skrz materstvo utrpenia, matkou všetkých dietok Božích?

Pripojme k tomu vzrast, ktorý pochádza zo zveľaďovania každodenného života. Žiadna škvrna, nijaký pád, nijaké zastavenie v rozvoji tejto nesmiernej milosti. Nepretržitý pokrok. Každá činnosť Matky Božej bola vzrastom. Boh, pomáhajúc láskou, ožiaril ju svetlami; pritom neboly iné ohraničenia, iba ustavične rastúca schopnosť Matky Božej. „Rozsievač vyšiel siať"[85] a hádzal každú chvíľu semeno. Ona ho zbierala s učenlivosťou, s láskou: zachovala všetko. Pre žatvu stonásobne. „Roky ubiehaly — vraví Bérulle — milosti sa zväčšovaly. A v tom poriadku milosti, ktorý iba jej prináležal, vchádzala zo dňa na deň do obdivuhodného ovzdušia. A vstúpila tam skrze zvláštne vliatu milosť a skrz dokonalé spoluúčinkovanie. To je posvätný súzvuk, ktorý zaznieva z ducha Božieho a z ducha Márie. Boh rozlieval každým okamihom novú milosť do tejto duše a ona ju prijímala bezprestania a zo všetkej svojej sily. Táto súhra a dokonalá zhoda ju dvíhala k vrcholu milosti. Milosti však, aj akokoľvek veľké v tej duši, ktorá ustavične napreduje po božích cestách, sú iba stupňami, ktoré ju vedú k novým milostiam. Duša tak zriedkavá, vynikajúca a božia, žijúca síce na zemi, no uchvacujúca nebesia, uchvátila by zem, keby jej temnoty neodtrhly svoj pohľad od tak zriedkavého zjavu."[86]

Láska vytvorila krásu jej života. Do svojich skutkov Matka Božia vložila toľko svetla a lásky, že prevyšovaly najzápalistejšie diela najväčších svätcov. „Spev nacvičených slávikov — hovorí svätý František Saleský •— je o veľa súladnejší, než spev najlepšie naučených čížikov."[87] V každej minúte horúca láska prijímala milosť, vydávala sa jej bez zamiešania sa, splňovala ju dokonale a spôsobila znásobenie bez konca. „Dni sa pripájaly jeden k druhému, roky nasledovaly za rokmi a ako pohádkový stroj, vytrvalej sily a neviditeľnej rýchlosti, činnosť zhody s milosťou a posvätenia sa dostihovaly, zmnožiac sa časom vo výtvor, ktorý by mohol vyplniť všetky číslice ľudí."[88]

„Keďže božia láska vládla v jej srdci, bez akejkoľvek prekážky, Mária kráčala zo dňa na deň, ustavične vo zveľaďovaní sa skrz cvičenie a vzrast v sebe. Takže, došla nakoniec — vždy sa vzmáhajúc — k takej dokonalosti, že ďalej nebola schopná zem ju pojať. To je teda iná príčina smrti Márie popri živosti jej lásky ..."

„Ako láska udržovala Máriu pri živote, tak pre lásku umiera,"[89]

IV. Matka Božia rozdeľuje ten život.

Mária je Matka. Matkinou slávou je plodnosť. Ak ju teda Boh učinil tak veľkou a schopnou obsiahnuť všetky poklady života, to preto, aby ich rozdeľovala. Je nádržou milostí božích, aby z nej mohly odtekať. Požehnania, ktoré obsiahla, musia zostúpiť na duchovné stvorenie. Boh je v nej ako prameň života pre Kristove údy. Toľko z neho prijala iba preto, aby to rozdelila.

Okrem toho núti ju k tomu láska. Zákon lásky, najmä materinskej je: rozdávať sa. Mária je plná života a blaženosti a my sme v núdzi. Viete si predstaviť matku, skutočnú, ktorá by, súc šťastná, netúžila, aby aj jej dietky boly šťastné? Skutočne, život, ktorý skrz ňu preteká, udeľuje ho nám. Pre nás, Matka Božia je iba láskou, láskou, ktorá sa dáva.

V. Matka Božia nám pomáha uskutočniť naše kresťanské povolanie.

Naše šťastie obsiahneme iba uskutočnením nášho nadprirodzeného povolania. „Nech je požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista! — hovorí svätý Pavol — On nás v Kristovi požehnal všetkým duchovným požehnaním v nebeských veciach. V ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred ním svätí a bez úhony. Z lásky .. ."[90] Boh myslel na nás od večnosti a vo svojej láske určil nám, aby sme dosiahli dokonalosť; chce, aby sme stali podobní Synovi. „Lebo, ktorých on predpoznal, tých aj predurčil, aby sa stali podobnými obrazu jeho Syna."[91] Také je kresťanské povolanie: aby sme sa stali podobnými Kristovi, aby sme sa stali „obrazom Krista", aby sme žili ako Kristus.

V akej miere každý z nás musí vypracovať v sebe podobnosť s Ježišom? Je to božie tajomstvo. Matka Božia však poznala najskrytejšie tajomstvo nášho večného predurčenia. Vie o každom osobnom povolaní, vie akým mám byť. Materinská láska Márie pohýňa ju, aby sa starala o moju duchovnú budúcnosť. V uskutočnení tohoto povolania, ona je ozajstnou vodkyňou, pomocnicou a posilou. Duchovný život uskutočňuje sa každým dňom. Má svoj rast a tiež prekvapenia, skúšky, svoje neistoty a slabosti. Matka božej milosti je vodkyňou tohoto vzrastu: vkladá doň sladkosť, nežné prispenia, jemnú starostlivosť, celú svoju súcitnosť.

Predovšetkým usiluje sa. aby nám dodala oduševnenia za Boha, aby nám vnukla túžbu po nadprirodzenom živote. Túžba je základom každého vzrastu. Spomína si na Syna Ježiša pri bráne chrámovej; „stal a volal: Ak niekoho smädí, nech príde ku mne a nech sa napije!"[92] Kresťan, ktorý by hľadal Boha, nebude omeškávať s jeho stretnutím. Ježiš Angele z Foligna povedal: „Keby ma chcel niekto cítiť vo svojej mysli, neodňal by som mu seba. A ktokoľvek by ma chcel vidieť, s veľkým potešením by som sa mu dal vidieť, A ktokoľvek by sa chcel so mnou rozprávať, bolo by mi veľkou slasťou s ním sa naozaj rozprávať."[93]

Skúsenosť nech za nás hovorí, že tí, ktorí žijú s Matkou Božou, sú oživovaní najväčšou nádejou v uskutočnenie ich kresťanského povolania. Svätý Pavol si želal, aby sme „v láske zakorenení a založení, mohli so všetkými svätými porozumieť tú šírku a dĺžku, výšku a hĺbku, poznať totiž lásku Kristovu, ktorá prevyšuje všetko poznanie a aby vás naplnila všetka plnosť Božia".[94] Teda najprv si želať, aby sme mali túžbu po „plnosti Božej", aby sme túžili po tomto hlbokom spojení s Ježišom.

Túto „plnosť", Matka milostí, vlastní pre nás a môže uspôsobiť našu dušu, aby ju prijala. Veď je to materinským poslaním, aby z nás utvárala údy Kristove. Preto „bude ukazovať Ježiša" v celom vašom živote, naučí vás Ho hľadať v úlohách stavu, vo vašich prácach, utrpeniach a v ostatných údoch mystického Krista.

VI. Matka Božia nás učí pracovať.

„Syn človeka neprišiel — hovorí Ježiš — na to, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil iným."[95] Tak isto myslela aj matka. Jej" život plynul v práci.

Čo robila? To, čo konečne aj ostatné ženy v Nazarete. Je potrebné, aby sme ich videli v jednoduchých domoch, v prízemných izbietkach, vydlabaných do skaly, na úbočí pahorku. Podobne vyzeral — napríklad — aj domec Jozefov: v ňom sa stará o prípravu veľmi chudobného jedla, chystá pokrmy, melie zbožie, miesi múku, pečie chlieb, poberá sa k jedinému prameňu v Nazarete. Z neho načierajú aj ostatné — a podľa galilejského spôsobu — nesú krčah na hlave. To isté teda robí každý deň aj tá, ktorá je požehnaná medzi ženami. Materinské ruky Máriine, ktoré nosily Dieťa-Ježiša, horlivé sa zamestnávajú s každodennou prácou a jednotvárnou domácnosťou. Tomu venovala celé svoje srdce, lebo taká bola vôľa Božia. Jej práca sa stala skutkom poklony, poníženej služby ku oslave najsvätejšieho Pána. Vyrovnala sa s tým s pokorou plnou lásky. Práca do únavy znamenala pre ňu plnenie spravodlivosti. Bol to vynikajúci druh poníženosti nielen podľa vôle Božej, ktorá chcela, aby človek v potu tvári vyhľadával svoj chlieb, ale aj podľa bytia Božieho, ktoré človeka obdarilo tak vznešene.

A konečne, nebola azda matkou Vykupiteľovou? Ako jej Syn aj ona sa zasvätila pokániu práce, práce namáhavej, roboty chudobných ľudí.

Matka Božia nás zve k tejto práci: takáto práca sa stáva náboženským dielom, pokorným uznaním zvrchovaných božích práv. Súčasne je službou blížnemu. Je spravodlivé, aby my — hriešnici — sme sa strávili v jednote s Kristom, v službe Toho, ktorý nás toľko miloval. Je spravodlivé, aby údy Kristove sa obetovaly jeden pre druhého: kresťanská práca je výmena služieb.

Práca je boľavým tajomstvom pokolenia ľudského. Pre hriech dedičný prišiel trest. Trest trpký. Ale je tiež tajomstvom radosti. „Môj Otec pracuje ešte aj teraz, aj ja — hovorí Ježiš — teda pracujem."[96] V našej ťažkej robote, pomyslíme na Božie konanie. Tak čiastočne skrz prácu budeme spolupracovať na posvätiteľskom diele božom na svete. Keď Boh stvoril človeka na zemi, stvorenie bolo ukončené: ostáva nám však, aby sme ho usporiadali, aby smerovalo k Bohu, aby ospevovalo slávu Božiu. Naozaj, stvorenie nie je natoľko divadlom, aby sa naň dívalo, ako skôr dielom božím, ktoré sa má dotvarovať. ,,A všetko stvorenie — hovorí nám svätý Pavol — s dychtivou túžbou očakáva toto zjavenie sa synov Božích ... všetko stvorenie spoločne vzdychá a spoločne sa zvíja v bolestiach až dosiaľ."[97] Ale ako pracovať? Spomnime si na Nazaret. Keď Ježiš a Mária pracovali, nešlo to na úkor duchovného života. Práca ,,Ja som vo svojom Otcovi",[98] mohol povedať Ježiš vždy, či to už pri hobľovacom stole Jozefovom, alebo na chodníkoch Galiley. Matka Božia neprestajne zotrvávala v rozjímaní a v láske k Bohu: bol to jej trvalý prameň duchovného života, o ktorý sa opieraly všetky vonkajšie činnosti a v ktorom prekvitaly všetky tajomstvá. To je to, čo žiada aj svätý Pavol: ,,A čokoľvek činíte slovom, alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša, dobrorečiac skrze neho Bohu Otcu!" [99] Práca duší, ktoré sú spojené s Bohom, je prospešnejšia ku sláve Božej a ku spáse ľudí ako práca obyčajných kresťanov. Práve pre lásku, ktorá ich podnecuje. Ich činnosť prestáva byť nebezpečná pre ich duchovný život. Ich práca vyrastá z lásky. Ba ani namáhavé zamestnania — ak sú konané s Bohom - neumenšia spojenie týchto duší s Pánom Ježišom. „Keď sa jeho duch vhĺbi do vášho — povedala blahoslavená Mária zo spoločnosti Božieho Vtelenia — a keď sa zmocní vášho základu, aby vás dôverne a činne zapojil do Božej Velebnosti svojej, pohľadom lásky, žiadne vaše zamestnanie nebude môcť vás vyrušiť v tomto božom obcovaní." A dodala: „Vravím: v základe, keďže nie je možné v tomto svete konať časné záležitosti bez toho, aby sme nevynaložili vhodnú pozornosť úsudku a rozumu. V tom stave spojenia a obcovania s Bohom v najšľachetnejších záhyboch duše, vôbec sa nestratí Jeho svätá prítomnosť."[100]

Často sa prihodí v týchto vysiľujúcich prácach,, že láska nebude zmyslová, a že bude viesť iba zámer vôle. Preto však služobníci Boží neustanú vôbec v cvičení lásky; veď „kto zachováva jeho prikázania, zostáva v Bohu a Boh v ňom".[101]

VII. Matka Božia nás učí milovať blížneho a jemu slúžiť.

Láska k blížnemu je nadprirodzenou a božskou čnosťou, to jest z tých najväčších čností, ktoré sa priamo vzťahujú na Boha. „Láska, ktorou milujeme blížneho — hovorí svätý Tomáš — je toho istého druhu ako láska, ktorou milujeme Boha." Preto, nie sme v tom slobodní, či máme, alebo nemáme milovať svojho blížneho. Pán Ježiš týmto príkazom ustanovil bezvýhradnú povinnosť. „Moje prikázanie je, aby ste sa navzájom milovali, ako som vás ja miloval."[102] Vlastnou známkou kresťana je bratská láska. „Po tom poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať."

Večný Otec povedal svätej Kataríne Siénskej: „Len čo ma duša miluje, miluje aj blížneho, ináč jeho láska nebola by pravdivá, keďže moja láska a láska k blížnemu sú jedno. Čím viac mňa miluje duša, tým viac miluje blížneho." Táto jednota lásky k Bohu a k blížnemu je tak úzko spojená, že svätý Pavol odvažuje sa povedať: „Kto totiž miluje blížneho, splnil (všetok) zákon."[103] A svätý Ján: „My vieme, že sme prišli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto však nemiluje, zostáva v (moci) smrti."[104]

Služba blížnemu je bezprostredným ovocím božieho spojenia. Známkou dobra je, aby sa rozdávalo. Od večnosti jestvujúce nekonečné Dobro, rozdáva sa v osobe Syna a Ducha Svätého a končí tým, že preteká navonok, do stvorenia. Taktiež, len čo stvorenie je účastné tohto Božieho dobra, hneď pociťuje túžbu, rozdávať sa ostatným. Čím viac ho vlastní, tým viac ho chce dať. Čím viac je Boh vo stvorení, tým viac je ono pohýňané, aby Ho rozdávalo. Taký je zákon, ktorý riadi vzájomné osvietenia anjelov: keďže anjeli prehojne vlastnia Boha, vyššie stupne sborov sa ponáhľajú rozdať svoje osvietenie nižšie postaveným anjelom. Konečne je to aj u svätých: nakoľko poznajú a milujú Boha, natoľko sú nútení rozdať svojim bratom svoje poznanie a lásku. Tak, že oprávnene a zákonne možno súdiť o vnútornom stave duše z horlivosti, ktorú preukazuje v službe blížnemu. ,,Ó naše Vzkriesenie, všemohúca a večná Trojica, rozpáľ moju dušu! Ó Vykupiteľu! Naše Vzkriesenie! Trojica večná, Oheň, ktorý vždy plápolá, ktorý nikdy neuhasínaš, ktorý nemôžeš sa umenšiť práve tak ako neprestávaš sa rozdávať celej zemi... zaprisahám ťa, aby si rozblčal mojou dušou a zapálil ju za spasenie sveta."[105]

Matka Božia mala k bližnému zápalistú a nesmiernu lásku. Jej láska k bližnému bola ako by plynutím lásky k Bohu. „Prosím teda za nich — povedal Ježiš svojmu Otcovi — ... lebo sú tvoji."[106] Keď rozjímala o nevysloviteľnej láske božej k dušiam: Otec stvoril ich čírou dobrotou a obdaril tak veľkolepé, pozval ich ku večnej blaženosti; Syn stal sa človekom pre ne, odišiel, aby ich namáhavé hľadal a trpel, aby boly šťastné; Duch Svätý, Duch lásky a pravdy, ustavične pracuje, aby sa stály čisté, sväté, oslávené; keď Matka Božia rozjímala o „tejto priveľkej láske" (a stávalo sa to každú chvíľu), cítila sama, že je uchvátená láskou bez hraníc, k všetkým dušiam, dcéram Otca, údom Syna, chrámom Ducha Svätého, a čo viac, k svojim dietkam. V srdci si hovorievala — ako Ježiš —: ,,A ja život dám za svoje ovce."[107] Žila pre nás. Celý život prosila za nás. Je pravda, že jej modlitba bola ponajprv poklonou Bohu, vďakočinenie. Lenže hneď po tom, bola orodovaním za nás. Dobre vedela, že preukázala Bohu touto modlitbou radosť: poskytla príležitosť svojmu milostiplnému životu, aby pretekal, keďže Boh očakával modlitbu, aby mohol rozliať svoje dobrá. Pridružila sa k nemu svojím milosrdenstvom.

Matka Božia povedala anjelovi, že je dievka Pána. Mohla by bola pripojiť, že je dievkou ľudí. Veď iba pre nás žila. Vo veľkých tajomstvách jej života, služba mala význačné miesto. Kto by nevedel, že odpoveď pri Vtelení bola prejavom Máriinej lásky k ľudom, ktorých prijala za dietky? Láska ju nadchla k velebeniu u Alžbety. A láska ju nútila, aby sa prihovorila k Synovi v Káne Galilejskej, aby predišiel svoje zjavenie sa a urobil prvý zázrak. Pre lásku prijala utrpenie na Kalvárii.

Od čoho sa vznietila tak veľká horlivosť? Aby sme pochopili pravé korene lásky k dušiam, apoštolskej horlivosti, treba začať pri tom, čo sa odohralo v lone Máriinom, v okamihu Vtelenia. Svätý Pavol to vyložil v Liste ku Židom: „Preto povedal (Ježiš), keď prichádzal na tento svet: Obety a dary si nechcel, ale si mi dal telo. V obetách zápalných a za hriechy nemal si zaľúbenia, preto som povedal: Hľa, tu som ... Ja mám plniť, Bože, tvoju vôľu! ... Podľa jeho vôle sme teda posvätení tým, že Ježiš Kristus raz navždy obetoval svoje telo."[108] Hodne neskoršie, Matka Božia počula Syna, keď povedal apoštolom tieto prekvapujúce slová, ako ozvenu toho Ecce venio — Hľa, tu som, ktoré bolo vyslovené v jej lone: „Preto ma miluje Otec, že kladiem život."[109]

Boh chcel spasiť ľudí smrťou Syna. A Syn prijal túto vôľu, pretože ho Otec miloval. Apoštolát, služba blížnemu, pozostáva teda najprv v obeti, ktorá sprostredkuje nadprirodzený život. Slovo sa stalo telom pre túto obetu, ktorá oslavuje Boha: „Ale nie, lebo práve na to som prišiel, pre tú hodinu. — Otče, osláv svoje meno!"[110]

Uvažujte teraz o spojení Ježiša a Márie a pochopíte silu jej horlivosti. Ona tiež povedala svoje Ecce venio, ktoré pozostávalo v tom, že obetovala Syna za nás. Celá nesmierna milosť matky mystického Tela, priviedla ju k obeti a teda ku apoštolátu. Chcela rozliať nadprirodzený život, osláviť Boha tým, že utvárala údy Krista.

Takto možno pochopiť, že služba bližnému nepozostáva v chvate, ale nadovšetko v modlitbe a obeti. Duch obetavosti, je duchom ozajstných apoštolov: nimi sú ti, ktorí sa dávajú v láske Kristovej. Preto je Matka Božia Královnou apoštolov.

VIII. Spojenie s Matkou Božou v každodennom živote duchom poslušnosti.

Jediné slovo Ježišovo zahrňuje celý jeho život. Je to slovo, ktoré vyslovil, keď prichádzal na svet: „Ecce venio — Hľa tu som" môj Bože, aby som splnil Tvoju vôľu. Jediné slovo Máriine zahrňuje podobne celý jej život: je to slovo, ktoré povedala archanjelovi: „Hľa, dievka Pánova."[111] Obaja žili podľa toho slova, ktoré bolo vyslovené na začiatku ich poslania, ktoré silne znelo pokorou a vyjadrovalo dôkladne stav ich duše. Boli poslušní a sväté Písmo nám hovorí ,,až po smrť, a to po smrť na kríži."[112] Všetka ich detinská láska, vzhľadom na Otca, sa vyjadrovala a utvárala v ľúbeznej a bezhraničnej poslušnosti. ,,Mojím pokrmom je činiť vôľu toho, ktorý ma poslal", „lebo robím vždy to, čo je jemu milé".[113]

Matka Božia vyzýva k tomu duchu poslušnosti. Tento duch je svedectvom, najvyšším svedectvom lásky. „Kto pozná moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto mňa miluje, toho bude milovať aj môj Otec, aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého."[114] Všetci sme povinní láskou, ale kto môže tvrdiť, že miluje? Niektorí, ktorí sú blízki smyslovosti, mohli by sa domnievať, že napredujú v duchovných výškach, keďže majú blízko k slzám a radi sľubujú. Slová Pána Ježiša nás vystríhajú pred nespoľahlivosťou našich citov: láska pozostáva v poslušnosti.

Túto poslušnosť uvádza do spojenia s Bohom: „Toho bude milovať aj môj Otec". Závislosťou na Bohu sa pestuje prilnutie k Bohu. Láska ustálená, osvedčená a vieryhodná, spôsobuje vzájomnú dôveru, vnútorné príslušenstvo. Kresťan, ktorý poslúcha, opiera sa o vôľu Božiu, vzdáva sa svojich práv, je s Bohom — ako hovorí svätý Pavol „jeden a ten istý duch". Živí sa z Boha: „Boh je ustavičným prijímaním pre dušu, ktorá koná jeho vôľu"[115] — povedal svätý Vincent z Pauly.

Ježiš vyslovil otriasajúce slovo o poslušnosti. A hlavne čo sa týka Matky Božej: „Kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, ten mi je bratom, sestrou a matkou."[116] Hla, moja matka: „Ten — duchovne — počal slovo skrze vieru — hovorí svätý Béda — porodil ho, živil ho konaním dobrých skutkov, vo svojom srdci a v srdci bližného." To je veľká úloha kresťana: zrodenie z Boha.

Uhádneme, aká je zásluha duše, ktorá žije v tomto duchu poslušnosti. Jej priemerné skutky sú sväté. Prestáva u nej obyčajný a bezvýznamný život: skrz poslušnosť všetko konanie je milé Bohu. Práve poslušnosťou, ponížený život Matky Božej stal sa tak slávny pred Bohom. Kresťan nie je viac samotný, keď nasleduje vôľu Božiu. Môže povedať s Pánom Ježišom: „Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou!"[117]

Život Matky Božej bol dokonalé a trvalé „áno", podľa vôle Božej. „Áno" úplné, ktorým sa primkla k Bohu. Tak mohol Otec nebeský splniť svoje veľké tajomstvo. Skrz poslušnosť, Matka Božia tiež nás vedie ku uskutočňovaniu nášho povolania. Či nepovedal svätý Pavol: „Boh chce vaše posvätenie?"[118]

Najsvätejšia Trojica pracuje bez odpočinku na uskutočnení tejto vôle. Uvažujm^ o tom, čo by sa prihodilo, keby Boh — skrz našu ochotu a pripravenosť — sa stal pánom, aby priviedol svoju túžbu k cieľu! Koľkú hojnosť milostí by sme obsiahli v deň, keď naša poslušnosť by bola odvetou na Jeho lásku! A koľká radosť by to bola pre Matku Božiu, keďže by sa vyplňovaiy najväčšie určenia Božie: dovŕšenie Krista vo svätých?

V.MATKA BOŽIA POMÁHA NÁM VZRASTAŤ SKRZE MODLITBU.

I. Matka Božia pripravuje nás k modlitbe.

Nábožnosť Kristova a jeho matky.

Vnútorná čistota; ticho, sebazaprenie.

II. Matka Božia učí nás modliť sa s radosťou.

Radosti Máriine. Naše radosti.

Matka Božia učí nás prijímať naše radosti.

Matka Božia spája nás s radosťou Ježišovou a svojou.

III. Matka Božia učí nás modliť sa s vierou.

Ježiš odchádza. Modlitba z viery.

Nasledovanie Matky Božej.

Modlitba v noci.

I. Matka Božia pripravuje nás k modlitbe.

1. Nábožnosť Krista a jeho matky.

,,No blíži sa hodina, ba je už tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v duchu a pravde" — povedal Ježiš Samaritánke. ,,A sám Otec chce mať takýchto ctiteľov."[119] Ježiš prišiel na svet, aby vytvoril a pribral na pomoc ctiteľov v duchu a pravde, ktorí vzdajú Bohu dokonalú úctu, ktorú nebeský Otec očakával už od stvorenia sveta. Prvým stvorením, ktoré dokonale splnilo jeho túžbu, bola matka: Matka Božia, pripojac sa ku poklone svojho Syna, vo svojom živote, v obeti, venujúc sa s ním vybudovaniu kráľovstva Božieho na zemi, bola dokonalá ctiteľka.

Čo znamená klaňať sa Bohu v duchu a pravde? Znamená venovať nekonečným právam Božím plné znenie rozumu a ľudskej vôle. To jest ctiť Boha, ako sa zjavil. To znamená pokorné sklonenie sa pred Jeho dokonalosťou, obdivovanie a chválenie Pána. Konečne znamená to, že sa tešíme z Jeho blaženosti a radostne sa púšťame do plnenia Jeho vôle. To je plná pocta podrobenosti a lásky.

Taká bola poklona Ježiša. Jeho vnútorný život bol ustavičnou poklonou. Všemocné hnutie viedlo ho k uponíženiu sa pred Otcom, na spôsob vnútorného zničenia. Ježiš — ako človek — vlastnil svoju dokonalosť zo štedrosti Boha; bol stvorením, teda nič. Plný obdivu k toľkým prijatým dobrodeniam skrz ľudskú prirodzenosť, pociťoval ustavične potrebu znovupoznávať túto plnosť zvrchovanosti Božej. Bol šťastlivý, že môže chváliť, oslavovať nekonečné dokonalosti Boha, ba, že má v nich zaľúbenie a odpočinok. Ježiš znášal všetko v tejto ustavičnej poklone, ktorá nebola iba milovaným uznaním nekonečných práv a pálčivou nutnosťou závislosti na sláve Božej. Nijaké stvorenie sa viac nesnížilo pred velebnosťou Božou; nijaké nepociťovalo toľkú úctu pred dokonalosťou Božou. A konečne, nijaké necítilo takú veľkú túžbu, aby sa obetovalo k osláveniu Boha.

Preto už v lone matky povedal; „Hľa, tu som, aby som plnil Tvoju vôľu!"[120] Preto bol taký pokorný aj pred ľuďmi. Vyžadovala to práve tak spravodlivosť ako aj Jeho láska. Chodil, nie ako ten, ktorému sa slúži, ale ako ten, ktorý slúži. ,,Pýcha, puč sa nad tým divadlom! Ježiš, syn tesárov, tesár sám, známy pre toto cvičenie bez toho, aby sa hovorilo o inom úrade, alebo o inej činnosti."[121]

Matka Božia sa dôverne spojila s náboženstvom svojho Syna. Nasledovala ho v tajomstvách, keďže bola matka a keďže bola s ním spojená stavom — v diele vykúpenia. "Ba, v každom z týchto tajomstiev, jej prvé spoločné dielo je hľadanie slávy Božej, poslušnosť a poklona. Tou istou potrebou klaňania a pokory sa znižovali pred Bohom.

Matka Božia sa ponížila, aby vďaky činila: „Keďže Pán shliadol na poníženosť svojej dievky"[122] — povedala príbuznej Alžbete. Videla Pána skloneného k prirodzenej slabosti, aby učinil z nej majstrovské dielo, matku svojho Syna. Naplnil ju milosťou a čistotou. Ale bolo to všetko nezaslúženým darom lásky. Ako Ježiš povedal v jej lone: „Ecce venio — hľa, tu som", ona opakuje za ním: „Hľa, dievka Pánova som", vyjadriac trvalé rozpoloženie duše.

Bola ponorená — ako Ježiš — do vôle Božej. Obetovala sa s Ním, trpela s Ním, modlila sa ako On. Pohrúžila sa tiež do priepasti pokory, skoro k zničeniu seba, pred Tým, ktorý ju ozdobil milosťami a ostal predsa Pánom.

Preto vyhľadávala poslušnosť, najmä poslušnosť ponižujúcu, aby vzdala — svojím pokorením — trvalý hold velebnosti Božej. Chcela sa pripojiť k nábožnosti svojho Syna. Bolo to nutnosťou materinskej lásky. Vedela, že jej Syn je hostiou, ktorá sa obetuje k oslave Otca. Nasledovala Ho v poníženosti. Ježiš prišiel na svet nie ako oslávený Syn Boží, ale ako žertva, za hriechy ľudské. Mária sa pripojila ku tomuto stupňu pokorenia a „súhlasí, že sa stane poníženou matkou poníženého syna."[123]

Matka aj nás spája s nábožnosťou Syna. Duši, ktorá sa poddá jej vplyvu, vnuká podporu, z ktorej prúdi opravdivá poklona a láska. Čím by bola zbožnosť, bez tejto základnej pokory, ak nie prelud? Boh nás nekonečne miluje a usiluje sa o to, aby nám pri každej príležitosti preukázal lásku. Ale je Bohom, Nekonečným, pred ktorým každé stvorenie je ničím: k prvej spravodlivosti prináleží, aby sme sa mu klaňali. Preto, ak kresťan má čo len trocha opravdivého poznania o Bohu, pocíti naliehavú potrebu, aby sa klaňal, aby si kľakol a povedal s Ježišom: „Otče Svätý!"[124] Táto ponížená a obľúbená poklona je vrcholom kresťanského kultu. Víťazí v nebi, kde svätí sa klaňajú a kladú koruny pred trónom Božím. Táto poklona je chvením lásky pred Nekonečným. Je ovocím božieho svetla: „Láska má ... svoj vznik a pôvod v tomto svetle poníženosti: Keď totiž duša vidí, že je ona vlastne ničím a že sa Boh predsa pre také podlé nič znížil a sám sa stal takou naničhodnosťou, ba že si on tak vrúcne zamiloval túto ľudskú ničotnosť, tu sa aj duša rozpáli láskou a rozpálená láskou pretvoruje sa v Bohu."[125]

2. Vnútorná čistota.

Ticho.

„Preto je tak málo ľudí, ktorí majú rozjímavého ducha — hovorí Nasledovanie Krista — lebo len málokto sa vie celkom odpútať od pominuteľných tvorov... I to je často na prekážku, že mnohý ostáva len pri znameniach a vonkajších, zmyselných veciach, ale o dokonalé sebamŕtvenie sa málo stará."[126]

Ticho je nám potrebné. Život Matky Božej bol tichý. V Nazarete sa veľa nehovorilo. Ak niekto chce žiť kresťanským životom, je nutné, aby sa vyhýbal svetským obveseleniam, prázdnym čítaniam, záhaľčivým a pridlhým rozhovorom, ktoré neospravedlňujú lásku a slušnosť. „Rozprávať s blížnym viac ako je naozaj potrebné a ako to žiada dôvod" — hovorí svätý Ján z Kríža — „nerobí to nikomu dobre, hoci by bol aj svätý."

Vonkajšie ticho však nestačí. Oveľa potrebnejšie je vnútorné zozbieranie. Načo by sme mlčali, keby vnútorné hlasy boly hlučné? Boh sa ustavične rozdáva, Duch Svätý neprestáva rozdeľovať nadprirodzené vnuknutia, .vytvárať ako by čiastočné zjavenia, ktoré osvecujú každý deň naše povolanie. Udeľuje svetlá pre náš rozum a sily pre našu vôľu. Rozjímavá duša zachytáva tieto vnuknutia. Nie je ďaleko ku svätosti, keď z rozjímania čerpá dostatok bystrosti, aby pochopila a dostatočnú dôslednosť, aby mohla nasledovať tieto vnuknutia.

V dôsledku vnútornej rozptýlenosti, niektoré duše nedôjdu samy k poznaniu a ešte menej k uskutočňovaniu ich osobitných úloh. „Moja duša je vždy v mojich rukách — povedal Žalmista — aby som nezabudol na tvoj zákon."

Matka Božia bola tichá navonok, zozbieraná vo vnútri. Jej život bol dlhým tichom. Dívala sa na Syna s pozornosťou a obdivom. Počúvala Ho, rozjímala o tajomstvách, ktorých bola svedkom. Svätý Lukáš nám rozpráva „A jeho matka si zachovávala v srdci všetky tieto veci."[127] Rozprávala sa s Bohom o tajomstvách svojho Syna: v týchto rozhovoroch rozjímania odhaľovala vždy viac a viac poslanie svojho Syna a vlastné poslanie, myšlienky a vôľu Božiu za spásu sveta.

Sebazaprenie.

Aby nás pripravila k modlitbe, Matka Božia vzbudzuje v nás chuť k vnútornej čistote, ktorá nás približuje milosťou k dokonalej čistote. Pravda, sebazaprenie ju v nás pripravuje. „Kto chce za mnou ísť, nech zaprie sám seba" — povedal Ježiš.[128] Čím viac sa snažíme prísť k Bohu, tým viac pochopíme nesmiernosť, ktorá je obsiahnutá v tejto reči Pána Ježiša. Treba, aby sme sa zanechali — alebo jednoducho povedané —, aby sme na seba zabudli a hľadali iba Boha. Aby sme mohli povedať raz tak ako svätý Pavol: „A nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus!"[129]

Čo máme činiť, aby sme k tomu došli?

Slovom, zjednodušovať sa. V duchu: vidieť udalosti a bližného iba vo svetle Božom. Vo vôli: mať len jeden cieľ, pracovať na plnení vôle Božej. V srdci: prechovávať v sebe „tie isté city, aké mal Ježiš". Vo vnútorných záľubách: zaprieť sa v zbytočných snahách predstavivosti, ktoré rozptyľujú vnútorné sily, zbaviť sa nepokoja o budúcnosť, spomienok z minulého života. V každodennom živote: zapierať sa v chúťkach, v obľube pohodlia, premáhať nechuť, umŕtvovať sa v pokrmoch, šatách, nikdy nevyhľadávať osobné zadosťučinenie, pretože „tí totiž, čo patria Kristovi, ukrižovali svoje telo".[130] Konečne aj vo vonkajšom spravovaní: kráčať podľa pokynov milosti, bez výhovorky, bez zápletok, kde úloha stavu a lásky to vyžaduje. Svoju povinnosť konať s oduševnením a konečne sa odovzdať do Prozreteľnosti Božej.

Taká duša potom smeruje ku uskutočneniu Kristových slov: „Hľadajte teda najprv kráľovstvo (Božie) a jeho spravodlivosť."[131] Najhlbším jej úmyslom je, aby sa podrobila hnutiam božím a aby si ochránila spojenie s Bohom. Rada by povedať so sv. Pavlom: „. .. Pre neho som všetko stratil a všetko pokladám za neužitočné smeti, len aby som získal Krista a mohol žiť v ňom."[132]

Boh — vskutku — nemešká, aby sa dal duši, ktorá podľa príkladu Matky Božej sa zapiera. „Mysli na mňa — povedal Ježiš Kataríne Siénskej — ja budem myslieť na teba." Nech duša zabudne na seba, nech sa len jednoducho oddá: Ostatné vykoná Boh, spôsobí očistnú činnosť a nadprirodzený život sa v nej rozprúdi.

II. Matka Božia učí nás modliť sa s radosťou.

1. Radosti Máriine.

Tajomstvá Ježišovho detinstva — hoci v ňom bolesť mala veľké miesto — vyznačujú sa živými radosťami. Nepodarí sa nám načrtnúť nikdy dojem Matky Božej — v betlehemskej jaskyni — keď po prvý raz videla Ježiša. Len čo Ho začala nosiť v živote, už sa mu v tichosti klaňala. Teraz Ho videla. Svoje Dieťa a svojho Boha! Koľkou láskou a koľkou poklonou bol sprevádzaný prvý pohľad Márie na Syna! Celé jej bytie vlialo sa do toho pohľadu, tak pokorného, nežného a žiarivého, lebo vedela, že v Synovi pozoruje ľudskú tvár Boha.

V akom stave Ho videla! Bezmocného, ako sú všetky dietky. V chudobe väčšej ako ostatné deti. Žehnala však tejto bezmocnosti a chudobe, ktorá ju bude posilňovať ustavične v živote, v orodovaní a v preukazovaní lásky každým spôsobom, ako to činia matky pre svojich najmenších. Jej blaženosť pozostávala z ochoty k povinnostiam matky. Vzala Ho do náručia, ovinula do plienok, usmievala sa naň, preukazovala mu nežnosti s plnou úctou dokonalosti. Koľká radosť pre Pannu Máriu v tejto pokornej, nežnej a žiarivej láske, ktorá ju úplne naplňovala. Bol to jej Boh: ona sa mu klaňala. Bol to jej Syn: milovala Ho.

Na to odpovedal Ježiš s božskou vznešenosťou. Medzi nimi nastalo láskyplné prúdenie, prúdenie lásky a života, trvalý vzájomný dar. Všetko, čo sa ľúbilo Ježišovi darovať matke, Mária bola schopná to prijať a za to sa odvďačiť. Mária bola „číra schopnosť k prijatiu Ježiša, plná Ježiša." Bola celou matkou: vinula sa k nemu, učinená bola, aby mu prináležala, aby mu vyslúžila. „Jedno srdce žije a bije iba pre druhé." Obidve srdcia tak blízke a tak božské, žijú navzájom tak vznešene, že sú ako jedno a že konajú ako jedno ... Je to tajomstvo sŕdc — dodáva Bérulle — a jazyk nemôže vysloviť tieto sladkosti a nežnosti."[133]

Táto dôvernosť bola pre Máriu prameňom nesmiernych radostí. Mária bola šťastná, že mohla byť Ježišovi tým, čím bola: že mu mohla úplne prináležať, že mohla obdržať toľké milosti, ktoré by umožnily Ježišovi, aby ju obetoval Otcovi ako obdivuhodný dar, za ktorý vyleje svoju krv. Bola šťastná, že sa mohla pridružiť tak dôverne k dielu, oslavovať Boha v spoločnom živote a spoločnej obeti.

Bolo tomu tak počas dlhej služby — vzhľadom na Ježiša. Neprestala obklopovať láskou a starostlivosťou človečenstvo Syna. Neprestala ho obetovať Bohu Otcu. Bol to prvý čin — po narodení v Betleheme — ktorý obnovovala tak často, čiastočne bolestne v chráme, v deň Obetovania. V Nazarete žili spolu, modlili sa spolu, pracovali bok po boku. Ak časom museli sa rozísť — pre apoštolské účinkovanie — odlúčenie je jedine navonok. Mária pri tom ostáva úplne spojená v srdci so Synom, nasleduje Ho v poslaní, obdivujúc prejavy jeho božstva. Každý čin Synov bol prameňom lásky pre materinské srdce.

Nuž, a či nebola spolupracovníčka v diele vykúpenia? V tajomstvách bola so Synom zúčastnená napoly. Materstvom mala všetko s ním spoločné.

2. Naše radosti.

Táto čiastka života Matky Božej je plodná pre náš duchovný život. Pravidelne sa stáva, že Ježiš dopĺňa radosť začiatočníkov duchovného života. Je to azda odmena za ich obrátenie? Alebo azda príprava na ďalšie úlohy? Bezpochyby obidvoje. „Som presvedčená, že tieto milosti sú určené na posilnenie našej slabosti a aby sme sa stali schopní' znášať — podľa príkladu Ježišovho — veľké utrpenia", hovorí svätá Terézia.[134] Vždy je to priazeň dobrotivosti Božej, ktorá — ak je vhodne prijímaná — prináša vzácne ovocie.

Pravidelne odvracia nás od hmotných vecí, dáva nám odvahu k službe Božej, ku ktorej nás priťahuje ako ku prameňu pravého šťastia. Niekedy sú to citové sladkosti, ktoré sa zmocnia srdca na stupňoch oltára, po prečítaní stránky z Evanjelia, po modlitbe. Alebo — hovorí svätý Tomáš — sú to „určité duchovné potešenia, ktoré sprevádzajú dokonalé skutky z čností", po akte odovzdania, po premoženom pokušení. Inokedy, živý pocit lásky k Bohu, hlboký pokoj, vyrovnanosť duše, ktorá je vybudovaná na priateľstve Božom. Najrozličnejšie citové radosti sú potechou srdca; účinne pomáhajú, aby sme sa pridali úplne ku Kristovi. Sú zdrojom svetla: koľko ráz medzi nami sa počína chápať — v týchto požehnaných okamihoch — čo znamená veľkosť Božia, dobrota, čo je zloba hriechu a potom sa dá do ľútostivého plaču nad svojou úbohou minulosťou. Naša vôľa získava z toho novú silu. Kresťan sa teší sladkosti Božej a Božiemu milosrdenstvu, V túžbe po večných dobrodeniach rastie a rozvíja sa. Svätý Bruno, sám tichý a nežný, časom prechádzajúc hory chartreské, volal: „O, dobrota! O, dobrota!"

3. Matka Božia učí nás prijímať tieto radosti.

Je dôležité, aby sme túto priazeň dobrotivosti Božej prijali s dobrovoľnou pripravenosťou. „Ak si niekto predstavuje —- hovorí svätá Terézia — že Božie určenia sú jedine na to, aby človek okúsil ich láskavosť, nuž by bol na veľkom omyle."[135] Matka Božia nám ukazuje ako máme prijať dobrodenia Božie: s vďakovčinením a pokorou. „A zaplesal môj duch v Bohu, mojom Spasiteľovi, keďže shliadol na poníženosť svojej dievky."[136]

Nič nie je tak zhubné ako pyšná myšlienka. Kiežby nám tieto radosti neprekážaly vidieť naše chyby. Boh je k nám dobrý: skláňa sa tiež k biede. Keď je človek šťastlivý, lepšie sa darí jeho viere. Duša obsiahla svetlo o božstve: ach! je náklonná veriť, že sa stáva — vskutku — veľmi príjemná Bohu, teda, že nemá inšie robiť iba prijať almužnu. Nie živosť pocitov ukazuje hodnotu duše, ale rozhodná vôľa slúžiť Bohu stoj čo stoj. Častejšie dáva nám Boh z týchto potešení, keďže vidí našu slabosť a zachádza s nami ako s deťmi. Na začiatku duchovného života, berie nás akí sme, blízkych zemi, s nedokonalými náklonnosťami. Usiluje sa však nás získať, zjavujúc nám blaženosť duchovného života a uspôsobiac nás, aby sme k ostatným radostiam pociťovali nechuť. „Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi!"[137] — povedal svätý Pavol. Zduchovnite svoju zbožnosť, nechcite v modlitbách len vzdychať, ale želajte si činy vôle, vnútorné skutky.

Konečne buďte vždy mlčanliví o týchto božích priazniach. Koľká nešetrnosť o nich rozprávať! Pozrite ako Mária chránila tajomstvo Božie. Gabriel jej zjavil, že bude matkou Mesiášovou: nič o tom nepovedala, ba ani Jozefovi. Očakávala, že mu Boh zjaví túto neslýchanú priazeň. „Je dobre chrániť tajomstvo Kráľa." Panna Mária milovala túto mlčanlivosť, ktorú iba Boh prenikal, „zachovajúc si však tieto zvesti a premýšľala o nich vo svojom srdci."[138]

4. Matka Božia spája nás s radosťou Ježišovou a svojou.

Radosť z poklony.

Boh stvoril svoje dietky pre radosť.

Ježiš chce, aby sme žili v radosti. Prosil o to Otca v predvečer smrti: „Otče Svätý, prosím, aby aj oni mali v sebe plnosť mojej radosti."[139]

Radosťou Ježišovou, radosťou zvrchovanou, ktorá ovládala všetko, bolo rozjímanie o Otcovi, pohľad do Jeho dokonalosti. Jestvuje Boh, podstatné Bytie, Dobro, Láska, Dobrota, svrchovaná Čistota! A duša Ježišova rozjímala o tom v jeho podstate, bez zastretia. Radosť z toho rozjímania bola vrcholom jeho vnútorného života. Bola „plnosť radosti", radosť, ktorú nič nemohlo narušiť, ani strašné umučenie, radosť nezničiteľná.

Bola to aj Máriina radosť. Musí byť aj naša radosť. Cirkev nás k nej ustavične vyzýva. Žiada nás, aby sme pri omši chválili Pána, aby sme sa mu klaňali, ho oslavovali a vďaky mu činili. Prečo? „Pre veľkú jeho slávu", keďže je nekonečne šťastný vo svojom Synovi.

Chváľme nekonečnú dokonalosť Božiu, chváľme jeho šťastie. Chváľme Ho pre lásku, lásku, ktorou sa miluje, chváľme Ho v Duchu a v tom, čo udelil stvoreniam.

Radosť z oslávenia.

Radosť k nám prúdi — ako pre Matku Božiu — z rozjímania o Ježišovi. Kiežby naša chvála sa rozšírila z vďačnosti na vtelenie Slova, ktoré sa stalo našim bratom. A to s výrazom bázne voči takejto veľkosti božej, ktorá zostúpila dolu. „Zničil sa ... miloval ma a obetoval sa za mňa."[140]

Predovšetkým buďme šťastní, lebo Vtelené Slovo vzdalo Otcovi svrchované oslávenie. Ježiš je dokonalý klaňateľ Otca, ktorý vzdáva túto poklonu v duchu a pravde. Je naprávateľom, kajúcnikom, ktorý sa vrhá do priepasti opovrhnutia, aby venoval svoje stvorenie Bohu. Svojím utrpením slávnostne začína kráľovstvo Božie na zemi.

Koľká to radosť pre Máriu, že žila po boku Syna s vedomím, že najnepatrnejšie pohyby Ježiša vzdávajú Bohu nesmiernu slávu! S akým srdcom sa pripájala k tomuto osláveniu.

Spojme sa aj my s ich myšlienkami. Nič natoľko nepozdvihuje dušu, ako táto nábožnosť. Patrí k najmilším a k najdobrotivejším prejavom lásky. Toto porozumenie pre slávu Božiu ukazuje, že skutočne prináležíme ku rodine Boha. „Ježiš je šťastný: nič mi nechýba" — vravel P. de Foucault na púšti.

Radosť z poznania.

Radujme sa, že sme s Bohom, že sme s ním spojení milosťou. Matka Božia aj v najstrašnejších bolestiach strážila neporušenú radosť, pretože bola s Bohom, nikdy nepoznala hriech a bola v nej len láska. A kde je láska, tam je aj radosť. „Ó, večný Bože, Ty si tiché more, kde žijú a živia sa duše. V ňom nachádzajú odpočinok v spojení lásky."[141]

Ktorá radosť by nevedela v nás vyvolať myšlienku prítomnosti Božej. Každé zveľadenie milosti znamená obcovanie s Bohom, nový dotyk Boha. V podstate, aj myšlienka utrpenia by sa k tomu prihovárala trocha.

Keď srdce Máriino prebodol jeden zo siedmich mečov, myšlienka o nesmiernych milostiach, ktoré z toho vzišly pre ňu a myšlienka o sláve, ktorú z toho Boh dostane, spôsobila, že bolesť vytvorila v jej duši radosť a zväčšila lásku.

Kristus mal nesmiernu radosť z myšlienky umučenia a slávy, ktorú vzdá Bohu svojimi strašnými mukami. „Ale krstom mám byť pokrstený, a ako ma (úzkosť) sviera, kým sa to nevykoná."[142] Jeho umučenie bolo triumfom lásky, poznania. Ľudská prirodzenosť Ježišova obsiahla všetko od Otca: nekonečnú slávu hypostatického spojenia. Čo mohla viac obsiahnuť? Preto chcel podstúpiť umučenie a znáša ho ,,až do konca". Pre lásku k Otcovi: ,,. . . svet má poznať, že milujem Otca ... poďme!"[143] Utrpenie ho posilňovalo niekoľkorakým spôsobom. V tom istom okamihu, v ktorom umožňovalo láske splatiť dlh, splácal ho aj za ľudí.

Božie útechy zaiste spôsobujú toto rozpoloženie duše. Krista podnecovala láska k obeti. Kresťana má pohýňať tiež láska. „Trpieť a byť pohŕdaný" — vravel svätý Ján z Kríža.

Niekedy bude ľahké splniť tieto skutky chvály, vďakovčinenia, obdivu. Inokedy však nie. Modlitba oslavovania neuberá sa vždy citovými vzruchmi. Sú chvíle, keď city, ktoré sú v srdci, nevládzu vystúpiť na pery. Pripomeňme si teda, že vernosť je pravou skúškou lásky. Miesto obetovania prázdnych pocitov, obetujme svoje práce a utrpenia.

Najmä však obetujte Ježiša, ako to činila Matka Božia. V chráme ho obetovala s láskou a neslýchanou nezištnosťou. Sama sa obetovala so Synom, činiac sa obeťou s Ním. Skrz Máriu obetujte Otcovi Ježišove oslávenie, poklonu, práce, utrpenia, jeho jedinečnú lásku. Obetujte Jeho krv. Spojte sa s účinnými citmi Krista v nebi, kde riadi zvrchovanú liturgiu pred božím trónom. „Kristovým prostredníctvom vždy prinášajme Bohu obeť chvály."[144] My sme ničím, naše práce nestoja nič. Ježiš však nám dovoľuje, aby sme slúžili s Ním: Jeho krv má nekonečnú cenu; a vylial ju ku sláve Božej.

Hľa, tu Syn Tvoj, môj Bože, ktorý je Tvoja nekonečná blaženosť. Obetujem Ti Ho, aby som Ti vzdal poklonu, chválu a naše vďakovčinenie. „Skrze Neho, s Ním a v Ňom patrí Tebe, Bohu Otcovi všemohúcemu i s Duchom Svätým všetka úcta a sláva."[145]

Ťažko vypočítať dobrodenia tejto modlitby, v ktorej chválime a obdivujeme Boha. Samá radosť, ktorá z nej plynie, rozmnožuje už lásku v duši. A láska žičenia, rýchlo sa pretvára na lásku zhody. „Môj Bože, nauč ma tomu, čo chceš, aby som Ti povedala" — zvolala svätá Margita-Mária. „Nič" — odpovedal Ježiš — „iba to: môj Bože, môj jediný a moje všetko. Ty si pre mňa všetkým a ja som celá Tvoja."

Je to skutočne veľká milosť chcieť vidieť v modlitbe iba Boha. Najmä svätí sa tak modlili. My však veľmi často myslíme na seba. Svätí začínali sa modliť s poklonou, obdivom a oslavovaním. Preto ich modlitba bola spevom, vzletom srdca k velebnosti Božej. Pociťovali potrebu velebiť Boha.

Táto modlitba chvály nás uspôsobuje žiť v láske. „Prebývať v láske." Čiňte mnoho skutkov lásky! Povedzte Bohu, že Ho milujete! Povedzte mu pri každej príležitosti, vzhľadom na obdŕžané milosti, na podstúpené skúšky, alebo, ktoré ešte len prídu; vzhľadom na radosti i bolesti! Milujte Ho pre vás, milujte Ho pre všetko! Milujte Boha, chváliac Ho, klaňajúc sa Mu, poslúchajúc Ho! Podrobte sa Jeho vôli!

III. Matka Božia nás učí modliť sa s vierou.

1. Ježiš odchádza.

Radostné tajomstvo zaplňuje iba jednu čiastku Ježišovho a Máriinho života. Duchovný život je tvrdým zápasom v údolí slz. Musíme očakávať utrpenie. Po radostnej modlitbe, v ktorej Boh dáva sa vidieť, prichádza namáhavé obdobie, v ktorom sa zdá ako by Boh odchádzal: Ježiš sa umlčuje a odchádza. Obdobie plné utrpenia.

Život Matky Božej je príkladom toho obdobia. Poznala dni opravdivej úzkosti, ked Ježiš ostal v Jeruzaleme a nevrátil sa. Ježiš odišiel! Odišiel v tichosti! A nič nepovedal. Opustil ju. Zdalo sa jej, že nebude viac vlastniť Ježiša. Bolo to hrozné utrpenie, vnútorné trápenie. Prečo ju len opustil Syn? Či azda Otec by Ho chcel opäť vziať, alebo bol by to Simeonov predpovedaný meč?

Keď Ho našla, odpoveď Ježišova bola tvrdá: „Prečo ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že mám byť vo veciach svojho Otca?"[146] Áno, vedela to dobre. Ale verila, že bez nej nebude pracovať jej Syn na sláve Božej. Nepovedala nič, nevedela to pochopiť. Pocítila hroznú úzkosť a spoznala tajomnú skúšku. Bola azda zavrhnutá od Boha-Syna?

Podobné skúšky sú nám potrebné. Skrze vieru napredujeme k Bohu. Nedomnievajme sa, že musíme pokračovať v cítení Ježiša, keď si konáme naše zbožné úkony. Alebo, že Ho pocítime v prijímaní a že milosť sa zväčší — aby sme vydržali — skoro viditeľným spôsobom. Istého dňa aj od nás Ježiš odíde. A všetko sa zmení v našom živote. Dôvernosť s Bohom zmizne. Modlitba nás unaví. Zdá sa nám, že sväté prijímanie nám už nedá nič. Bohostánok je prázdny. Spoveď sa znechutí. Kedysi bol som unášaný k božím veciam: dnes necítim viac radosť z Boha. Všetko ma ťahá dolu. V minulých dňoch koľký zápal na ceste — s vrúcim srdcom — k Bohu: dnes sa iba vlečiem, so studeným srdcom. Ani jedinký skutok lásky nevyvre z môjho bezcitného srdca.

Tieto okamihy sú v duchovnom živote rozhodujúce. Duša je vo vážnom víre. Podstatné je, aby sme sa srdcom spojili s Pannou Máriou.

V živote Máriinom pozorujeme však, že keď sa Ježiš od nej vzdialil, Duch Svätý viedol jej posvätenie, a že tieto tri dni úzkosti spôsobilý v nej nesmierne povznesenie. Niekedy je tomu tak aj v našom živote. Nezabudnime, že to, čo sa volá duchovná šuchotá, môže byť napríklad trestom milosrdenstva Božieho. Z vlastnej viny možno stratiť Ježiša. Spravodliví ho však niekedy stratia preto, aby sa zdokonalili. Hriešnici ho strácajú, lebo ho vyháňajú. Iní zasa preto, že ich láska — neumŕtvená — ochabne a sa ochladí. Potrebné je najprv sa ponížiť: Neodišiel azda Ježiš pre vašu pýchu? Alebo azda pre vašu zbabelosť, samoľúbosť v pokání, rozptýlenosť, pre vaše vyhľadávanie potešení ľudských a zmyselné priateľstvá, odmietnutie milostí? Ťažko posúdiť odkiaľ pochádza neprítomnosť Ježišova: skoro vždy však pre našu chybu. Boh chce celkom neporušené srdce. Tresty, ktoré milosrdenstvo Božie na nás dopúšťa pre našu vlažnosť, sú znamením veľmi veľkej lásky Boha k našej duši a znamením povolania ku svätosti.

,,Od Márie sa naučte hľadať Ježiša", hovorí Origenes. V tomto stave neslobodno nečinne zotrvávať, ani uspokojiť sa s neprítomnosťou Boha. Matka Božia mala vrúcnu túžbu nájsť Ježiša: hľadala Ho až kým Ho nenašla.

Ale treba Ho hľadať. Koľký žiaľ, ak v týchto okamihoch dopúšťame sa nešetrnosti, hľadajúc potešenia v stvoreniach. A je iba jedno potešenie: že Ho opäť nájdeme. Hľadajme Ho tam, kde je: v pokání, v skutkoch lásky, v evanjeliu, v modlitbe, v Eucharistii. Nikdy ho však nenájdete v radostiach, hoci aj nevinných, zriedka medzi priateľmi.

Buďte pripravení na dlhé hľadanie — ak On to uzná za dobré — a počítajte s tým, že keď Ho nájdete, nepocítite potešenia, ktoré vám dal na počiatku vášho duchovného života. Veď potešenia — hoci aj božské — nie sú Bohom. Želajte si predovšetkým nadprirodzený život!

2. Modlitba z viery.

Stáva sa, že šuchotá v duši býva skúškou. Boh sa naoko vzdiali z duše, aby ju uspôsobil ku odlúčeniu, ku opravdivej pokore a dôvere. Chce ju odtrhnúť od všetkého, čo je zmyselné a od všetkého čo sa zalieča samoláske. Ba aj priazne, ktoré nám Boh dáva na začiatku nášho duchovného života, vyžadujú očistenia, keďže sa primieša často príroda. A tak, čo Boh dáva nám sväté, my to prijímame s väčšou alebo menšou nečistotou.[147]

Je to nevyhnutná skúška. Horlivé duše sa plne podrobujú tomuto očisteniu, keďže je potrebné, aby sme v našich vzťahoch k Bohu nahradili prirodzenú činnosť činnosťou nadprirodzenou. Čiže je na nás, aby sme zveľadili úlohu božských čnosti.

V týchto okamihoch — akejsi slepoty — navykneme si vidieť Ježiša skrz vieru: nič nepočuť, nič necítiť, bez nádeje na odpoveď. Horlivé však vykonávajme modlitby z viery, ktorá nás učí, že Boh, ten mlčanlivý Boh je predsa tu, láskyplný a milovaniahodný.

Svätá Terezka Ježiškova dlhý čas pociťovala túto skúšku. Myslievala na Máriu: „Nikdy som neporozumela tak dobre — vraví — krutú muku Panny Márie a svätého Jozefa, ktorí hľadali po uliciach Jeruzalema božie dieťa Ježiša. Nachádzala som sa v hroznej púšti.[148]

Modlitba za týchto okolností je bolestná. Duch je bezmocný, ako by postihnutý ochromením. Pred modlitbou bol som sústredený, duchovné čítania ma dojaly, privádzaly ma k Bohu. Hľa, okamih k modleniu — myslíme si. Skúsime sa modliť a všetko zmizne. Celé ovocie predchádzajúceho čítania sa rozplynie. Ako veľmi je pravdou, že rozjímanie nepochádza z bystrosti rozumu, ale z čistoty, zo zbavenia sa zmyslov, z lásky.

Občas je skúška horšia. Tie radosti, o ktorých sme s toľkým potešením rozjímali, odrazu viac nemôžeme pochopiť. Zdá sa, ako by zmizla viera. „Nuž" — hovorí svätá Terezka — „viera je oslabená a ako by ponorená do spánku práve tak ako ostatné čnosti. Nie je mŕtva, pretože neprestáva •veriť, čo učí Cirkev. Ale vraví sa, že iba ústa sa modlia. Ďalej je zmietaná veľkým žiaľom, podivnou zmeravenosťou. V tomto stave všetko, čo stráži duša z poznania Boha, podobá sa neurčitému zvuku, ktorý preniká z diaľok. Keďže zamýšľa hovoriť s Bohom, pripúšťa to, čomu sa hovorí sťa záležitosť, ktorú prijala, pretože to učí Cirkev, ale nemá nijakú spomienku na to, čo pociťovala v sebe."

Srdce nemá čo povedať. „Vstúpil som do Tvojej svätyne, Pane, aby som obdivoval Tvoju všemohúcnosť a Tvoju slávu; a našiel som sa ako na púšti: bez cesty a bez vody." Plameň srdca zhasol. Modlitba je únavná a nudná. Predsa taká duša sa núti do modlitby. Jej modlitba je suchá, krúti sa okolo niektorých nápovedí: Pane, Ty si svätý, klaniam sa Ti.. . Pane, Ty si nekonečná láska, chcel by som Ta milovať, pomôž mi, aby som Ta miloval.. . Pane, verím v Tvoju všadeprítomnosť, chcel by som Ti slúžiť, zvelebovať Ta, ale nevládzem tak urobiť. Prijmi ma do svojich služieb, očisť ma od hriechov, učiň so mnou čo chceš.

Naozaj, vôľa tejto duše je s Bohom. Nepociťuje síce nežnosť — ako inokedy, ale — čo je bezpochyby — tichú lásku, ktorá je schopná všetko priniesť pre Boha.

3. Nasledovanie Matky Božej.

Je tu potrebné napodobniť duševné rozpoloženie Matky Božej, zvlášť odovzdanie. Stávalo sa často, že Ježiš sa odlúčil od nej. Nemyslím pritom na trojdňové odlúčenie v chráme. Opustil ju, aby rozvinul apoštolský život. A tak istého dňa prišla Ho pozrieť: ,,Hľa, tvoja matka" — povedali mu. — „Kto je moja matka? ... Lebo kto plní vôľu môjho Otca, je matkou."[149] Slová zjavne tvrdé pre materinské srdce. Kedykoľvek Ježiš hovoril verejne o svojej matke, tak veľmi milovanej, vždy hovoril iba preto, aby potrápil jej ľudské srdce, aby ho — v istom zmysle — skrušil. Takisto aj citovú nežnosť, hoci bola taká čistá, a aby ju usmernil na cestu lásky čisto duchovnej. Spoluvykupiteľka musí sa podobať Vykupiteľovi: jej láska má byť tiež oddelená.

Konečne je potrebné si zvykať na citovú neprítomnosť Ježiša, a na Jeho zdanlivé nevšímavosti a žiť z viery. „Ďakujem Ježišovi" — vravela svätá Terezka z Lisieux — „že dopúšťa, aby som kráčala v tmách. Som v hlbokom pokoji. Rada súhlasím, cez celý môj duchovný život kráčať v tomto temnom podzemí, do ktorého ma voviedol. Želám si jedine, aby moje temnoty obsiahly svetlo pre hriešnikov." Keď takto dlhé roky kráčala, v hodinu smrti zvolala: „Neľutujem, že som sa odovzdala z lásky."

Chráňme si pokoj. Nie je dobrou známkou duše, že sa púšťa do bedákania pre túto suchotu. Viera je v týchto okamihoch jediným a konečne najosožnejším útočišťom. „Nijaké videnie nadprirodzených vecí nemohlo by nám toľko pomôcť, aby sme sa vzmáhali v láske božej, ako najnepatrnejší skutok živej viery a nádeje, ktorý dozrel v plnom nedostatku akéhokoľvek svetla."[150]

Takýto skutok vytrvale pestujme vo viere a v túžbe. Ak duch je ubitý akýmsi ochromením, srdce zmeravelosťou, ostáva vám hlboká nádej z viery, ktorá je úplne zameraná k Bohu; ostáva vám zármutok, že nemilujete, ako by ste chceli milovať toho, ktorý je nekonečne milovaniahodný. Ustavične si môžete želať, že mu chcete slúžiť a ho milovať: to želanie je už službou a láskou.

4. Modlitba v noci.

Ale aj táto modlitba z viery potrebuje očistenia.

Nasledujme zasa Matku Božiu. Nebola azda matkou biedneho dieťaťa, ktoré bolo zaznávané, vyhnaté, hanobené a odsúdené? Zármutok na Kalvárii! Vystúpila až sem, obkľúčená zástupom, ktorý nenávistne reval. Jej Syn nevysloviteľne trpel: a prečo? Zdá sa, že títo ľudia nechcú byť spasení. Škoda všetkého. Aj apoštolovia utiekli. Moc božia sa podrobila azda zatmeniu? Matka načúvala najtajomnejšiu reč Syna z hlbín duše: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?"[151]

Matka Božia vovádza dušu, ktorá ju chce nasledovať, do priepasti vlastnej bezútešnosti, do opustenosti Kristovej.

Tá duša upadá do divného stavu. Podstupuje vnútorné otrasy, ktoré ju znepokojujú, upadá do úzkostlivosti,[152] je v úzkosti. Ba aj v modlitbe, diabol útočí hroznými pokušenstvami a duša je presvedčená, že je ďaleko od Boha, že je na zlej ceste a že bude zatratená.

Predtým znášala veľké bolesti, ktoré prichádzali zvonku: svet ju hanil, prenasledoval; choroba ju hlboko zasiahla. Všetko ju sklamalo. Ale obracala sa k Bohu. Vravievala mu: „Môj Bože, to pre Teba!" a bola z toho potešená.

Dnes zasa vracia sa k Bohu. Ale ako by Ho tu nebolo. Boh čistoty nemá v nej zaľúbenia? Veď sama k sebe pociťuje znechutenie. Pripomína to úzkosť Ježišovu: Ježiš vzal na seba naše viny a bezohľadne prenasledoval hriech vo svojej ľudskosti. Mária ho nasledovala, v dôsledku duchovnej materinskosti a nechcela sa už viac šetriť. Ona, celá čistá, vzala tiež hriech svojich dietok a odpykala zaň. A hľa, aby nekonečná Čistota sa usídlila — aby sme tak povedali — v tejto duši, je unášaná Máriou. Ona ju preskúma do najhlbších záhybov. Je svetlom, ktoré odkrýva najskrytejšie tajnosti a odhaľuje najneznámejšie tajomstvá. Duša verila, že je čistá! Verila, že miluje Boha! A tu nekonečná Čistota odkryje jej vlastnú nečistotu. Ako sa odteraz opováži obrátiť k Bohu? Veď iba Jeho milosrdenstvo ju môže očistiť! Pokúša sa modliť, prosí o milosrdenstvo a lásku; uisťuje, že by chcela milovať. Kdeže je Boh, ten Boh, pre ktorého predsa sa zbíja? Neodpovie viac. Azda má dosť tej duše? Veď iba pre Neho znáša toľké utrpenie. Iba Jeho si želá. Ale potecha, ktorá prichádzala z bolesti, vyprchá. Ten, ktorý sa javil dobrý, božský v bolesti — zmizol. Musí trpieť bez oduševnenia, bez chuti, celkom sama. A prečo trpieť? Pýta sa sama seba, či aj sama bolesť neurazí Boha. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?"

Nemôže sa vypovedať bolesť duše v tejto bezútešnosti. „Najväčšie trápenie duše" — vraví svätý Ján z Kríža — „je domnievať sa, že ju Boh nenávidí, opustil a preto ju uvrhol do temnôt."[153] — „Počúvaj, aké bude tvoje mučeníctvo" — povedala Matka Božia svätej Veronike. „Budeš milovať a predsa budeš presvedčená, že nepoznáš lásku. Budeš milovať až k mukám, cítiť budeš však, že si zradila lásku. Bude ti hovoriť o láske a tebe sa zdá, že počuješ cudzí jazyk. A tvoja muka bude v tom, že nebudeš môcť pochopiť a vysloviť svoje utrpenie."[154]

Aký je cieľ Matky Božej? Očistiť Kristov úd, priviesť ho k úplnému oslobodeniu, zbaviac ho všetkého, čo utešuje a občerstvuje. Viac milovať kríž a chcieť, aby svet bol spasený Kristom: ale je to ozajstný prevrat, aby som si obľúbil takúto myšlienku. Je koniec bolesti, ak je zničená týmto hlodavým červíkom. Je správne, aby kresťan pociťoval ničotu vo všetkom, ako hovorí svätý Ján z Kríža, a aby mal nechuť k sebe. Príde poníženosť, pravá poníženosť, tá, ktorá pripúšťa, aby sa milosť plne rozvinula. „Duša je natoľko pokorená a oblomená ťažkosťami, pokušeniami, útrapami všetkého druhu, ktorými ju Boh cvičí, čiže sa stavá sladšia a prístupnejšia vo vzťahoch k Nemu, k sebe samej a k bližnému."[155]

V skutočnosti Duch Svätý účinkuje v duši, ako účinkoval v Matke Božej v dňoch utrpenia, ktoré boly príležitosťou hroznej bolesti a nesmierneho posvätenia. Medzi Ježišom a dušou tej, ktorá vstúpila do tajomstva Umučenia, utvorilo sa veľké spojenie.

Blahoslavená Angela z Foligna prežila bolestné hodiny: „A tak som nemohla ani Boha chváliť, ani sa modliť. Predsa sa mi však videlo, že ešte čosi z Boha ostalo vo mne, že by som sa nebola chcela hriechom odlúčiť od Boha ... Predsa sa však Boh konečne nado mnou zmiloval a povedal mi:

„Dcéra moja, milovaná Bohom všemohúcim a všetkými svätými v raji, láska Boha na tebe spočinula."

Duša moja odpovedala volajúc: „Ako to môžem veriť, keď som plná súženia a keď sa mi zdá, ako by som bola od Boha skoro celkom opustená?"

Odpovedal: „Keď sa ti zdá, že si opustenejšia, vtedy si ešte viac odo mňa milovaná a Bohu bližšia .. . Boh všemohúci je ti v súžení bližší, aj ty Bohu."[156]

VI.MATKA BOŽIA OCHRAŇUJE NÁS DUCHOVNÝ ŽIVOT.

I. Pred diablom.

II. Pred stvoreniami.

III. Pred nami samými.

IV. Matka milosrdenstva.

I. Pred diablom.

Pokušenie je všeobecným zjavom. Nik z nás nemôže sa domnievať, že unikne tomu tajomnému zákonu. Isté je, že duše povolané k dokonalosti, sú pokúšané s väčšou útočnosťou: Milované viac Bohom, vyvolávajú najtvrdšiu závisť u nepriateľa pokolenia ľudského. Keďže sú veľmi silne vystrojené milosťami stavu, odvažujú sa uchvátiť diablovi hodne jeho prívržencov. A konečne ide mu o pád duší tak vybratých, ktoré by znamenaly stratu pre kráľovstvo Božie. To všetko by mohlo vysvetliť početnosť a silu pokušenství, ktoré na dušu dorážajú.

Matka Božia chráni svoje dietky.

Či azda Nepoškvrnená nebola veľkou protivníčkou diabla? Dostala príkaz, aby mu rozmliaždila hlavu. Jej úplná čistota vzbudzovala v nej nevysloviteľnú hrôzu pred všetkým, čo viedlo ku hriechu.

Matka Ježišova chce nás od neho ochrániť. Keď diabol útočí na náš nadprirodzený život, koniec-koncov útočí na samého Ježiša. Veď chce v nás zhasiť život Kristov. Porozumiete, že matka Ježišova je pohnutá až do najvnútornejších záhybov a že je nútená hájiť česť svojho Syna? Veď ide o česť Boha v nás. Sme dietkami Božími, spoludedičmi Krista, chrámom Ducha Svätého. Táto živá skutočnosť vyvoláva krutú nenávisť diabla. Usiluje sa prenasledovať Krista v nás. Chcel by Ho znovu ukrižovať. „Ak vás svet — ktorým hýbe diabol — nenávidí" — hovorí Ježiš — „vedzte, že mňa nenávidel skôr ako vás."[157]

Hla, tiež prameň našej sily. Vstúpili sme do osobného boja Kristovho, nuž všetko, čo je Kristove, prichádza, aby nás obraňovalo. Ponajprv Panna Mária, ktorá dbá ako o Syna, tak aj o Jeho údy.

Tajomstvo Vtelenia je ustavičnou pohnútkou zápasu medzi diablom a ľuďmi. Preto Matka Božia je priamo zasvätená do tohto strašného boja.

Nebola by nás splodila v tej strašnej bolesti, ak by nás mala teraz ponechať nepriateľovi Boha. Poskytuje nám milosť, ako znak odporovania, znak účinný a nevyčerpateľný, ktorý prispôsobuje našim pokušeniam a slabostiam. Dobre vieme, že nijaká moc nie je schopná odtrhnúť od Boha takú dušu, ktorá je v milosti, ktorá raz ochraňuje inokedy posilňuje. „Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie, úzkosť, alebo prenasledovanie? Hlad, alebo nahota?... Ale v tomto všetkom víťazíme skrze toho, ktorý si nás zamiloval. A som presvedčený, že ani smrť ani život ani anjeli ani kniežatstvá ani mocnosti ani prítomnosť ani budúcnosť ani sily ani výška ani hĺbka ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, Pánovi našom."[158]

Či nemá Matka Božia vo svojej službe anjelov? „Máme viac sveta s nami, ako s nimi" — povedal Elizeus poľakanému sluhovi, lebo ich prenasledoval zástup. „Pohliadni" — povedal Prorok a hora Karmel bola pokrytá nebeským vojskom.[159] Taktisto aj Matka Božia posiela nebesá do našej služby. Je Kráľovnou anjelov: nie je to prázdny titul. Riadenie svojich dietok často vykonáva prostredníctvom anjelov, najmä keď ide o boj s diablami.

Ako milosť je prameňom radosti, takisto Matka Božia nám umožňuje radosťou premáhať pokušenia. Duch radosti je veľmi účinnou silou proti pokušeniu. Veď konečne radosť pramení z lásky, z rozvíjania sa duše vo vlastníctve Božom. „Pán, ktorý ťa chráni" — povedal Dávid — „je plný radosti." Takže najjednoduchší prostriedok, aby sme zvíťazili nad pokušením, nepozostáva v tom, aby sme sa znepokojovali, rozprávali o zručnosti pokušiteľa, ale aby sme sa pritúlili z celej vôle k Tomu, ktorý žije v nás, a ktorý viac ako my sami, snaží sa, aby zachránil život, ktorý nám sprostredkúva. „Keďže ste prijali Krista Ježiša, Pána, v ňom aj žite, v ňom buďte zakorenení a na ňom spočívajte, pevní v tej viere .. ."[160]

Pokušenie samo sa stane prameňom radosti. Je to boj vedený a vyhratý pre kráľovstvo Božie. A vy máte radosti z víťazstva. Preto svätý Jakub apoštol povedal: „Bratia moji, veľmi sa radujte, že prichádzajú na vás rozličné skúšky."[161]

II. Pred stvoreniami.

Často aj stvorenia sú prekážkou v našom kresťanskom živote. Často sa stáva, že sa protivia vyplneniu vôle Božej: často nie dobrovoľne, občas s plným vedomím.

Matka Božia od stvorení vytrpela veľa. Jej život je plný protivenstiev, ktoré jej spôsobilý stvorenia: Nevšímavosť Betlehemčanov ju prinútila uchýliť sa k pôrodu do jaskyne; nenávisť Herodesova ju ženie na útek v strachu; krajania z Nazaretu chceli zhodiť Ježiša do priepasti; farizeji, zákonníci a koľkí iní bojovali proti Synovi až na smrť, a pripravili Mu hrozné hodiny.

Matka Božia vie, čo znamená protivenstvo stvorenia v diele Božom. Spomnime si na uvítanie, ktoré je vyhradené Synovi, na muky srdca, ked videla Stvoriteľa, ktorý sa stal človekom z lásky, keď videla, že nielen Ho nechce ľud poznať, ale že Ho nenávidí a prenasleduje nesmieriteľnou zlobou.

Odpoveď Matky Božej? Vždy tá istá: odpoveď materinskej lásky: Miluje aj tých ľudí, ktorí pohŕdli Ježišom. Chcela pretrpieť všetky muky, aby odčinila túto nenávisť, aby ich mohla ukázať Ježišovi. A je to veru dobre, že obetovala Syna na Kalvárii. Chcela ich spasiť.

To je úloha lásky. Matka Božia učí nás ťažkú vec: vedieť trpieť pre blížneho. Ak utrpenie priamo prichádza od Boha, je dosť pravdepodobné, že ho prijmeme: Cirkev tak často nám opakuje, že musíme niesť kríž s Kristom, že ho máme vziať s trpezlivosťou. Oveľa väčšia ťažkosť vznikne vtedy, keď kríž sa nám udelí skrz blížneho. Neradi sme, aby blížny bol medzi Bohom a nami. Božie údery znášame, ale nie údery Božie skrz ľudí. Zriedka sa nájdu kresťania, ktorí majú dosť viery a najmä pokory, aby spoznali v ruke blížneho ruku Božiu. V nešťastiach, ktoré pochádzajú priamo od ľudí, často aj najzbožnejších, vidia neraz iba prejav zlého charakteru, nízkej neprajnosti, nespravodlivého upodozrievania, nevďačnosti, ba aj zlovôle. Podľa toho možno rozpoznať pravú poníženosť služobníkov Božích, či majú odpor k utrpeniu skrz blížneho. Utrpenie prijímajú len pokorní. Veď, aby niekto pochopil, že blížny je na mieste Božom v našom posvätení, je k tomu potrebné, aby bol skoro svätý.

Niekedy je skúška ešte horšia. Nielen nepriatelia Boží vám prekážajú v ceste, ale aj dobrí ľudia sa stavajú proti vám: veľmi drsné oddelenia, nepochopenia, prísne vysvetľovanie činov, verejné pohanenie, horlivosť označená za škodlivú, vaše priebojné snahy hodnotené ako nebezpečné. ,,Z najväčších utrpení tohto vyhnanstva" — povedal svätý Peter z Alcantary svätej Terézii — ,,je protivenstvo dobrých ľudí." Nevideli ste azda tých piatich teológov, ktorí boli poverení, aby preskúmali rukopisy svätej Terézie? Všetci piati vyhlásili, že to, čo napísala, pochádza od diabla a uvrhli ju do strašnej úzkosti. Koľkými biskupmi bol hatený veľký apoštol Márie, svätý Grignion z Montfortu? Sám svätý Alfonz Ligurský bol prenasledovaný kongregáciou, ktorú založil. Nemyslite, že takéto skúšky sú zriedkavé. Koľkí veriaci a kňazi, ktorí organizovali dielo, a s akým oduševnením, boli odstavení, sťa by chceli porušiť ducha toho diela? Konečne koľko je apoštolov, ktorých snahy sú denne hanobené.

Jediný pohľad na Matku Božiu ich upevní. Ona tiež kráčala po tejto ceste. Nebola azda matkou človeka, ktorým pohŕdali, ktorého hanobili a prenasledovali múdri toho času a hlavní kňazi? Ba čo viac, či ju neopustil sám milovaný Syn, keď mal dvanásť rokov, či nezaobchádzal s ňou, keď mal tridsať rokov, so zrejmou ľahostajnosťou: „Kto je moja matka? Kto plní vôľu môjho Otca."

Ježiš mal v úmysle priviesť matku k vrcholu zrieknutia sa chudobou ducha. Pre ňu bol celkom chudobný. Hmotná bieda Ježišova bola veľká, no väčšia bola chudoba ducha. Žil v ústraní všetkého, umrel opustený od svojich učeníkov, bol zavrhnutý od ľudí, zneuctený verejným odsúdením; bol bez moci, ktorá ho opustila, ba aj bez ľudskej podoby, ktorá sa rozplynula v mukách.

Konečne chce žiť v mystickom Tele. Potrebné je preto, aby tieto údy žily z blaženosti, z lásky k chudobe, z láskavosti, milosrdenstva, z prenasledovania, z opustenosti Prozreteľnosťou, zo zriekania sa všetkého, i samého života. „Vzdali sa všetkého" — hovorí svätý Pavol — „ale majú všetky veci." Títo nezištní, chudobní duchom už majú „kráľovstvo nebeské".[162]

Boh dopúšťa na duše protivenstvá od stvorení, aby očistil ich horlivosť a lásku. Máme mať pevnú snahu, aby sme pripojili osobné starostlivosti k túžbe osláviť Boha. Protivenstvá so strany stvorení pomáhajú nám v posväcovaní.

Stvorenia spôsobujú služobníkovi božiemu ešte väčšie utrpenia. Či môžu byť ešte hroznejšie, aké zažila Matka Božia? Začalo to utrpením pri Obetovaní. Obetovala Syna za spasenie sveta. Zaiste ľudia pôjdu za svojím Spasiteľom! Simeon však predpovedá: „Hľa, tento je ustanovený na pád .... mnohých."[163] Ježiš, dobrota a láska, príležitosť pádu! Prišiel, aby nás spasil, ale neprijali Ho: „... a jeho vlastní ho neprijali."[164] Aké bolestné zasiahnutie materinského srdca! Toto utrpenie trvá celý život. Kňazi nechcú nič počuť o tomto Kristovi, dav Ho zrádza, ba aj nekajúci lotor — za ktorého sa Mária modlila — umiera s rúhaním. Umrieť vedľa kríža spasenia, po boku Boha Spasiteľa a predsa byť zatratený! Netrpel Ježiš nadarmo?

Kto nám vyrozpráva utrpenie apoštolov, ktoré zapríčinila zátvrdlivosť ľudí? Služobníci boží hrdinsky vytrvali na apoštolských cestách, poháňaní smädom po dušiach, hlásajú lásku Spasiteľovu. Pri tom ničia svoj život, v rozjímaniach orodujú, v kajúcnosti sa obetujú. Prídu však hodiny, keď vidia iba nesčíselný zástup neveriacich a pokrstených, ktorých priťahuje priepasť pekla. Apoštolát, modlitba boly by daromné?

A predsa, neľutujú ničoho, práve tak ako Matka Božia pod krížom neľutuje úzkosť, ani trápenie, ani kvapky krvi. Videla v tom slávu Božiu a duše.

O čo ide Matke Božej? Aby sme sa odovzdali do vôle Božej. Záleží jej, aby sme Boha vedeli poznať vo všetkom, aby sme Ho milovali nadovšetko, osobitne v blížnom, zachovajúc božiu zvrchovanú vôľu. ,,Boh vás chce posvätiť" — hovorí svätý Pavol. Pracuje iba na tom. Veď všetky Jeho zámery sa vzťahujú na veľké tajomstvo Krista, na utváranie mystického Krista, ktorého matkou je Mária. Keďže je spolupracovníčka Boha pri utváraní svätých, presviedča ma, že vôľa Božia, ktorá ma chce ponížiť protivenstvom skrz blížneho, je vnuknutou vôľou otcovskej lásky božej.

III. Pred nami samými.

Žiaľbohu, diabol a stvorenia nie sú najnebezpečnejším protivníkom nášho kresťanského života ;my sami sme ním, keďže sme hriešnici a počatí v hriechu. Preto je isté, že v tomto bode Matka Božia dáva nám pociťovať najsilnejšie svoju dobrotu.

Boh má nevýslovnú nenávisť voči hriechu. Spomnime si len na Ježišovu úzkosť. Matka Božia mala neobyčajne hlboké a nadprirodzené poznanie o hriechu. Tak vznešená viera Márie zjavila jej hrôzu hriechu. Svätosť i nepoškvrnené počatie Panny zásadne sa protivily hriechu. V deň Umučenia jej duchovné materstvo zasiahlo ju nesmiernym bôľom.

Čo videla? Na jednej strane Syna, ktorého láska k Otcovi a láska k ľuďom pohla, aby sa podobral na utrpenie, aby zničil hriech, aby nás voviedol do kráľovstva lásky, aby vrátil Otcovi očistenú Cirkev od každej poškvrny, svätú ako snúbenku.

Na druhej strane videla nás, bratov Krista, vlastné dietky, ktoré — ako predpovedal Simeon — ukázaly pravú tvár a odoprely prijať Kristovu krv. Ježiš umrel, aby nás spasil: a predsa, Matka Božia previdela — medzi dietkami — dietky milované, ale aj zatratené. Hriešnik je natoľko zaťatý, že sa stavia proti krížu a usiluje sa o to, aby Vykupiteľ trpel nadarmo.

Neverím, žeby bolo možné pochopiť vnútornú bolesť Matky Božej na Kalvárii. Pri pohľade na nekonečnú lásku, bola rozžialená príšerným davom, nesmiernym množstvom hriechov celého sveta, ktoré sa vzpínaly proti Bohu, aby Ho potupily a ako by Ho chcely dobiť. Lebo Boh — naozaj -— v tento deň prišiel, aby ponížil Syna a prenikol Ho hroznou úzkosťou, takže umieral s tajomným volaním: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?"[165]

Predsa však jej láska nebola skľúčená. Bola matka. Sotrvala až do konca umučenia, sostúpiac so Synom až do hlbín priepasti. Došla až na koniec bolesti a lásky. Matka Božia musela sa pokúsiť skoro o nemožnosť — hoci strácala nekonečnú lásku — len aby zachránila dietky, ktoré splodila v tento deň.

Pod krížom sa stala našou milosrdnou matkou a tam obsiahla obávanú moc proti hriechu. Mohli by sme vyskúšať túto moc! Dôkladné zošklivenie si hriechu patrí k prvým milostiam, ku ktorým Matka Božia dopomôže tým, ktorí sa podrobujú jej materinskému vplyvu. ,,Ak Boh nám naložil, aby sme hľadali jeden z týchto tak veľkých a natoľko mimoriadnych darov, ktoré dožičil svojim svätým, lepšieho nemôžeme nič urobiť ako prosiť o túto živú a účinnú nenávisť k hriechu, ktorú pociťuje nie jeden z nich. Je to dar, ktorý je základom všetkej dokonalosti a ktorý tvorí nadprirodzenú silu všetkej vytrvalosti v dobrom. Po viere je najistejšou a najúčinnejšou zo všetkých osobitných milostí. Teda, úcta k bolestiam Panny Márie je našou veľkou pomocou ako ku získaniu stavu ošklivosti k hriechu, tak aj ku zaslúženiu nenávisti —- ako milosti. Zármutok spôsobený hriechom — v srdci nepoškvrnenej matky ... napĺňa nás hrôzou, úctou, nevôľou, a výčitkami svedomia."[166] Matka Božia, aby nám dopomohla k tomu cíteniu, ukazuje nám Syna. To je jej poslaním. Ukazuje Baránka Božieho, trpiaceho Syna a poníženom živote, v práci, v pohŕdaní, ktorý vyhľadáva potupu „potupením nasýteného", „muža bolesti."[167]

Pre moje hriechy: ,,Bol zranený pre naše neprávosti a strýznený pre naše zlosti."

Blahoslavená Angela z Foligna rozpráva, ako prosila Matku Božiu, aby jej povedala, čo by bolo najpríjemnejšie pre Pána Ježiša. Matka Božia ju vyslyšala. „Odvtedy som vedela účinnejšie žialiť nad umučením Kristovým a nad bolesťami Jeho Matky. A čokoľvek som vtedy robila" — pokračuje ďalej — „nech to bolo akokoľvek veľké, zdalo sa mi to málo. Preto som chcela konať ešte väčšie pokánie. Vtedy som zatvorila svoje srdce do umučenia Krstovho a obsiahla som nádej, že v jeho umučení je moje vyslobodenie."[168] Spasiteľ sa jej zjavil na kríži, ukazujúc rany, bičovanie, strašné bolesti. Povedal: „Toto všetko som trpel za teba. Vtedy mi prišly na um všetky jednotlivé moje hriechy a pochopila som, že som nimi zranila Ježiša Krista a že by som mala za ne nesmierne ľutovať .. . Podobne mi ukázal aj svoje utrpenie a hovoril mi: Čím sa mi môžeš primerane odvďačiť? A vtedy som plakala plačom preveľkým a ronila som také horúce slzy, že mi až tvár pálily, a musela som si oči chladiť studenou vodou."[169]

Spomienka na naše hriechy a milosrdenstvo, ktorým sú nám odpustené, musia v nás udržovať trvalú bolesť. Keďže Ježiš prenikol do podstaty hriechu, preto žil v zahanbení pred Otcom. Aj život Márie, matky pokoreného Ježiša sa uberal v pokání a bolesti. Svätí tiež živo prežívali túto bolesť. Svätý Vincent Ferarský pred vstupom do mesta, ktorému hlásal evanjelium uprostred veľkých zázrakov, kľakol si na ceste do prachu a odprosoval Boha so slzami, aby netrestal mesto pre hriešnika, ktorý doň vstupuje.

Nič nie je natoľko významné pre náš duchovný život ako stálosť v bolesti nad hriechami. Celý náš duchovný pokrok od toho závisí.

To neznamená, že musíme ustavične myslieť na každý hriech z minulosti: múdrosť vyžaduje, aby sme na ne zabudli. Treba si však pripomínať, že sme hriešnikmi. Vedomie, že sme zhrešili, i čo len raz, musí nás udržiavať v zahanbení. Musí v nás byť duch z Getsemanskej záhrady: „Amplius lava me", povedal Dávid: „Dokonale obmy ma." Pamätajme na údel, ktorý nieslo vtelené Slovo v čistej prirodzenosti ľudskej len preto, lebo bolo poznačené hriechami sveta a obetovalo sa na kríži. „Nieto služby" — napísal Ernest Psichari — „v ktorej by som nevylieval hojné slzy pred Majstrom, ktorého som tak dlho križoval."

Mária nám udeľuje milosť tohto svätého zahanbenia pred Bohom. „Som matkou lásky a bázne" — povedala. „Pokánie, pokánie" — povedala v Lurdoch. V La Salette zjavila sa plačúca. Nariekala nad našou biedou. Ona nás vedie ku poníženosti, ku pravej zbožnosti. Matka Božia utvorí v našej duši trvalú potrebu, aby sme sa polepšili, aby sme milovali a velebili Boha.

IV. Matka milosrdenstva.

Kresťania všetkých časov dávali to meno Matke Božej, aby naznačili jednu z podstatných vlastností materinskej lásky. Milosrdenstvo je sústrasťou s biedou bližného. „Preto sa vo všetkom musel stať podobným svojim bratom, aby mohol byť (ich) milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a (ho) uzmieril za hriechy ľudu. Môže pomáhať tým, čo sú pokúšaní, lebo aj sám trpel a bol pokúšaný."[170] Podobne môžeme povedať o matke Veľkňaza, ktorá trpela s ním „muky a skúšky" a ktorej srdce venovalo sa uľahčeniu našich úbohostí.

Milosrdenstvo je najvýraznejším prejavom moci a dobroty Božej. Moc — ak je dobrá — dáva sa najvznešenejšie a najdôvernejšie. To stačí, aby vysvetlilo, prečo je Matka Božia tak milosrdná: konečne — zároveň — zmilovala sa nad nami a velebí Boha. Svätý Augustín nám hovorí, že je slávnejšie pre Boha obrátiť hriešnika, aby sa stal spravodlivý, než stvoriť nebo a zem: „dobro milosti stojí viac ako celý vesmír". K prvotným úlohám materstva Matky Božej patrí obrátenie hriešnikov.

Je matkou milosrdenstva preto, že nám dala Spasiteľa, že vytvorila Jeho človečenstvo pre naše vykúpenie. Vykupiteľ je veľkým darom Márie. „Uprostred hrozieb, — ktoré ma prenasledovaly" — hovorí svätý Anzelm — „v bázni, ktorá ho mrazila, Ó, najmilostivejšia Pani, ktorúže prostrednicu mám volať s väčšou túžbou, ako teba, ktorá si v živote nosila usmierenie sveta? Čieže orodovanie dostane najľahšie milosť pre zločinca akým som ja, ak nie prosba tvoja, ktorá si kojila mliekom spoločného Odplatiteľa všetkých zločincov a milosrdného Pôvodcu odpustenia?"

Matka Božia bola stvorená pre hriešnikov. „Stala sa Matkou Božou pre jeden cieľ: pre milosrdenstvo."[171] Nevyčerpateľné bohatstvo prúdi na hriešnikov. Všetci kresťania to veľmi cítia dobre. Pri nej — aj najúbohejší — len čo trocha zatúži výjsť zo špiny, cíti, že vanie k nemu dôvera, istota, ako pri nohách matky. Kristus nám ju dal pre odpustenie. V dňoch najsmutnejších našich pokleskov, môžeme pokračovať v modlitbe: „oroduj za nás biednych hriešnikov". Nech už padneme do akéhokoľvek močiara, spomienka na Pannu ostáva ako záchranný pás, ktorého sa chytajú úbožiaci.

Cirkev ju nazýva: zrkadlo spravodlivosti, svätosti božej, ale tiež: útočišťom hriešnikov. Materinská láska skláňa sa k nim. Vidí na nich Krv Syna. Chcela by ich privteliť Ježišovi. Milosrdenstvo Máriino zakrýva všetky údy Krista: spravodlivých, pretože sú s Ním spojení, hriešnikov, aby sa s Ním spojili.

Stačí len spomenúť si na Kalváriu, aby sme mali pochop o jej jedinečnom milosrdenstve. Aké hrozné muky! Láska ju priblížila ku Ježišovi, ale tiež ku katom. Bola matkou jedného i druhých. Všetci, ktorí prenasledovali Ježiša, zástup, ktorý žiadal preň smrť, ktorý kričal a ktorý ho ukrižoval, boly jej dietky! Počala ich pri Vtelení a porodila vo svojom mučeníctve. Pre ne pestovala lásku matky, matky, ktorá vždy miluje. „V jej duši viac ako ukrižovanej, nebolo možné odhaliť čo len najnepatrnejšiu stopu nevôle, najmenší tieň podráždenosti. Neodvoláva sa na spravodlivosť Božiu a netúži po pomste. Ak sa dovoláva spravodlivosti, nuž iba pre seba. Vidí všetko, ale hľadí iba na jednu vec: aby pochopila, že Ježiš, jej láska, dobrovoľne sa oddáva požehnanej spravodlivosti, že sa oddáva s nežnosťou baránka. A ona sa obetuje celá s Ním a tak ako On. Čo sa týka želania voľajakého trestu pre pôvodcov akokoľvek zločinných, ktorí zapríčinili túto veľkú obetu, alebo aspoň dali príležitosť a podnet k nej, neprechovávala ho ani v cite, ani v myšlienke, ani v pokušení. To nepatrilo ani k jej povahe, ani k jej úlohe. Vždy, ale najmä na Kalvárii, je „ženou", matkou, milostivou Pannou, obhajcom hriešnikov, matkou milosrdenstva."[172]

V nebi má Matka Božia toto veľké milosrdenstvo v najväčšej dokonalosti. Ona vnuká ustavičnú modlitbu: „Kto by mohol" — vraví svätý Bernard — „merať dĺžku, šírku, výšku a hĺbku tvojho milosrdenstva, požehnaná Panna? Dĺžkou milosrdenstva bude prítomná až do posledného dňa pri všetkých, ktorí budú žiť dovtedy. Šírkou milosrdenstva naplní svet. Jeho výška vystúpi až k nebeskému mestu, aby preň zachránila priestupníkov. Hĺbka milosrdenstva zostúpi až do priepasti, aby oslobodila tých, ktorí sú v temnotách a v tôni smrti, lebo skrz teba sa nebo naplnilo, peklo vyprázdnilo, zrúcaniny nebeského Jeruzalema znovupovstaly, kresťanský život vlastnia úbožiaci, v ktorých bol hriech znivočený."[173]

„Som kráľovná neba a matka milosrdenstva" — povedala Matka Božia svätej Brigite.

— „Som radosť spravodlivých a brána, ktorá umožňuje hriešnikom prístup k Bohu. Nieto nikoho — i keby bol zatratený — komu by chýbalo milosrdenstvo, dokiaľ žije na tejto zemi."[174]

Svätá Brigita rozpráva ako žije matka Boha a ako prosí Syna milostí o zľutovanie nad zbojníkom, ktorý sa ešte trocha obáva súdu Božieho: „Buď požehnaná, najmilovanejšia matka" — odvetil na jej prosbu Pán Ježiš. — „Tvoje slová sú pre mňa sladšie ako najpríjemnejšie víno. Sú mi naozaj najpríjemnejšie zo všetkého, čo si len možno predstaviť ... Nech sú požehnané tvoje ústa, tvoje pery, z ktorých prúdi všetko milosrdenstvo voči nešťastným hriešnikom. Je spravodlivé, že ťa volajú matkou milosrdenstva. Skutočne si ňou: lebo si nepohrdla žiadnou biedou a naklonila si moje srdce k zmilovaniu. Žiadaj si čo chceš. Áno, tvoja láska, ani prosby nebudú márne."[175]

„Verím" — hovorí Hugues de Saint-Vietor, —„že Mária ustavične vykonáva v nebi úrad milosrdenstva, k dobru pokolenia ľudského, pred tvárou Boha Otca, Syna i Ducha Svätého."

VII.MATKA BOŽIA VEDIE NÁS KU DOKONALOSTI.

I. Boh volá nás ku svätosti.

II. Výzva k materstvu.

III. Matka Božia spája nás s tajomstvami Krista.

IV. Matka Božia spája nás s obetou Krista.

1. Spojenie Matky Božej s obetou Krista.

2. Naše spojenie liturgiou.

3. Naše spojenie s obetou v každodennom živote.

V. Na slávu Najsvätejšej Trojici.

1. Matka Božia spája nás s Otcom.

2. Matka Božia spája nás so Slovom.

3. Matka Božia spája nás s Duchom Svätým.

I.Boh volá nás ku svätosti.

„V Kristovi si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred ním svätí a bez úhony. Z lásky, podľa milostivého rozhodnutia svojej vôle, predurčil nás, aby sme mu boli synmi v Kristu Ježišovi, aby sme zvelebovali slávu Jeho milosti .. ."[176]

Hľa: naše povolanie! Boh nás pozýva, aby sme boli účastní Jeho svätosti synovstvom v Kristovi. Svätý Pavol to volá „veľkým tajomstvom", „usporiadaním tajomstva, ktoré je skryté v Bohu od večnosti", tajomstvo veľkého Krista.

Skrze vieru vieme o tajomstve vnútorného života v Bohu: Otec má Syna, rovného Otcovi, obaja sú spojení objatím nekonečnej lásky, z ktorej pochádza Duch Svätý ... Blaženosť Otca väzí v tom, že má Syna, „žiaru slávy", hovorí svätý Pavol.

Tu hľa Boh rozprestiera svoje otcovstvo: rozdeľuje svoju blaženosť medzi stvorenia,

vyťahuje ich z ničoty, Jeho čistá dobrota dvíha ich až k Nemu: robí ich svojimi dietkami. ,,On vás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna...."[177] To je neslýchaná milosť synovstva; prijal nás za synov v najmilšom Synovi. Otec od večnosti videl s nekonečným zaľúbením ľudskú prirodzenosť, spojenú so Slovom, ktorá rozkvitne svätosťou a láskou, nielen v Kristovi-Vykupiteľovi, ale aj vo všetkých tých, ktorí sa s Vykupiteľom spoja: vtelené Slovo povedie život poklony a lásky v sebe a v adoptovaných dietkach. Aká otriasajúca láska! „Viďte, akú veľkú lásku mal k nám Otec" — povedal svätý Ján, — „že sa dietkami Božími menujeme, a nimi aj sme!"[178]

Svätosť je vlastne to, že sa staneme dietkami Božími v Kristovi: ,,. . . ktorých on pred-poznal, tých aj predurčil, aby sa stali podobnými obrazu jeho Syna."[179] Slovo sa stalo Telom: „aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a mohli sme dostať právo synovstva."[180] Sprostredkuje nám život Otca a pomáha nám vstúpiť do rodiny božej. Pred nami vedie život syna; máme ho v tom nasledovať. Celé naše úsilie musí sa spojiť s Ježišom, aby sme skrz neho boli účastní na jeho synovskom živote. Niet iného prostriedku na ceste k Bohu: „Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa."[181]

Staňme sa Synmi Božími v Ježišovi.

II. Výzva k materstvu.

Nakoľko ide o uskutočnenie synovstva Božieho v nás, obráťme sa k Márii, matke prvorodeného. Vrcholná úloha Máriina je materstvo. Dcéra Otca, Matka Slova, Nevesta Ducha Svätého nemala by všetko, čo je potrebné, aby nás voviedla do rodiny božej? Je Kráľovnou kráľovstva milosti.

Prosíme ju, aby rozšírila materstvo aj na nás: ako utvorila mystického Krista, nech tak ráči utvárať aj údy. Slávnostne započatým Vtelením v jej lone, ponecháva — ako očakáva Boh — rozšíriť sa materstvu. Kiežby bdela nad zrodením údov Kristových, ako bedlila pri zrodení Spasiteľa; kiežby pokračovala ako matka Kristova aj v nás. Ide jej teraz o to, aby tie dietky, ktoré počala pri Vtelení a splodila na Kalvárii, priviedla ku dokonalosti života, a ako to povedal svätý Pavol: „v muža dospelého, k miere plného vzrastu Kristovho."[182] Všetko, čo Boh chce, by sme vykonali, Matka Božia môže to uskutočniť. Jej materstvo zodpovie otcovstvu Božiemu. Všetky naše nádeje na svätosť sa opierajú o materstvo Matky Božej. Vlastní — aby nám dala — tú „plnosť Božiu", o ktorej hovorí svätý Pavol.[183] Môžete dúfať — ako ona, že vstúpite do velebnosti Otca, do pôsobnosti Ducha Svätého, a narodí sa z vás Svätý, ktorý sa bude volať Synom Božím.[184]

III. Matka Božia spája nás s tajomstvami Krista.

Historické trvanie tajomstiev pominulo: ich cena však trvá. „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes i naveky!"[185] Prečo „miloval Cirkev a obetoval sa za ňu?" Aby ju posvätil. Počas svojho zemského života činil to tajomstvami svojho človečenstva: dnes to činí tými istými tajomstvami, skutočnosťami vždy pôsobivými, posvätiteľskými. Tajomstvá sú večnou skutočnosťou. „Ich účinnosť" — hovorí Bérulle — „nikdy nepominie. Ani láska nepominie nikdy, s ktorou boly vykonávané. Duch, stav, čnosť, zásluha tajomstva sú vždy prítomné. Duch Boží — vzhľadom na vykonané tajomstvo, vnútorný stav vonkajšieho tajomstva, ďalej účinnosť i sila, ktorými tajomstvo sa javí a účinkuje v nás, konečne stav a mravná príprava, zásluha, ktorú nám získal od Boha, zaslúžené nebo, život a On sám, sú vždy živé, činné a prítomné. Ba aj činná snaha, živé rozpoloženie, skrz ktoré Ježiš konal toto tajomstvo, je vždy v Ježišovi. A to natoľko, že ak by to bolo príjemné Bohu Otcovi, bol by prichystaný trpieť a vykonať opäť to dielo, tú prácu, to tajomstvo. Sme povinní zachádzať s vecami a tajomstvami Ježišovými, nie ako s vecami minulými a zaniknutými, ale ako s vecami živými a prítomnými, ba večnými, z ktorých získavame vzácne a večné ovocie."[186]

Nemôže sa nadostač zdôrazniť, ako je užitočné pre dušu, aby sa vedome pridŕžala spojenia s týmito tajomstvami Ježiša, cievami, cez ktoré dostáva sa milosť k oživeniu sveta. Táto milosť je milosťou svätého ruženca. Ruženec je prostriedkom, ktorým Matka Božia spája nás s tajomstvami Syna, ktoré sú vždy prítomné, a s Jeho oživujúcou činnosťou.

Ľahko nás môže voviesť do požehnaného sveta tajomstiev Kristových. Vyplňaly sa v Máriinej prítomnosti. Ba čo viac, s jej spoluúčinkovaním. Činne sa na nich zúčastňovala. V tom istom čase sú činmi jej osobného bytia ako aj materského poslania. Pochopila v nich podivuhodné riadenie a vzťah každého tajomstva s posvätením svojich dietok. Tak rozumela plodnosti, ktorou mala byť vyznačená. Ako sa vyníma myšlienka jednoty Márie a Ježiša v týchto tajomstvách? Boh v nej účinkoval nevýslovne, čo pripomínalo tajomstvo vnútorného života Najsvätejšej Trojice. „Ježiš" — hovorí Bérulle — „zdvíhal ju v jednote so sebou, vysoko nad ňu a nad jej vnútorné úkony, aby žila v ňom a prechovávala svoje sväté želania na spôsob sladkého dojmu, ktorý pozdvihuje, silnie a uchvacuje matku k Synovi, Pannu k Ježišovi." Celý život rozjímala o Vtelenom Slove. „Príznačné je pre Máriu, že je pozorná k vnútornému a duchovnému životu svojho Syna, a že má čistú schopnosť k Ježišovi, naplniť sa Ježišom."[187]

Uspôsobuje nás k vstupu do sveta tajomstiev skrze vieru. Životný spoj s Ježišom zakladá sa na viere, ktorá je úvodom rozumu do bohatstiev, ktoré sú ukryté v Kristovi. Dokončieva sa v láske. Keďže apoštolovia uverili v Ježiša, Otec ich miloval: „Otec vás miluje, keďže vy ste milovali mňa a uverili ste, že som od Boha vyšiel." Táto viera pritiahne milosť a urobí, že „potečú rieky živej vody."[188] Skrze vieru pristupujeme k synovstvu božiemu.

Hla, Matka Božia je Cirkvou pomenovaná: Virgo fidelis, Panna verná. Viera na slovo anjela, ktorý jej oznámil naozaj neslýchané tajomstvo, voviedla ju do tajomstva Kristovho, ktoré — ako hovorí svätý Pavol — Boh držal skryté od vekov. Tie tajomstvá, tak nové, ako o Trojici, o Vtelení, o mystickom Tele, odkiaľže by bola dostala, ak nie zo slov božieho posla? „Blahoslavená, ktorá uverila" — povedala jej príbuzná. Ponížiac sa skrz vieru, vstúpila do najväčších plánov Božích. Začalo v nej žiť Slovo, lebo mala vieru. Celú svoju lásku k Synovi vložila do tejto neochvejnej viery, ktorú Boh napriek tomu umocňúval ťažkými skúškami. Jej čistá viera, jednoduchá, urobila z Márie dievku Pána.

„Aby Kristus vierou prebýval vo vašich srdciach, aby ste vy, v láske zakorenení a založení.... mohli porozumieť."[189] Tá viera a láska nás spojuje s Kristom a robí, že tie tajomstvá, ktoré On prežil za nás, dovršujú sa tak, že sa stávajú našimi. Ako hovorí svätý Pavol: „Lenže Boh, bohatý na zmilovanie, vo svojej veľkej láske, ktorou si nás zamiloval, oživil nás s Kristom, lebo sme boli mŕtvi svojimi priestupkami. Jeho milosťou ste teda spasení! V Kristu Ježišovi, s ním nás vzkriesil a udelil nám sídlo v nebesiach, aby sa v budúcich vekoch ukázalo nesmierne bohatstvo jeho milosti a jeho dobrotivosti k nám, v Kristu Ježišovi."[190] Prežívame s Ježišom každé tajomstvo. „Pribití s ním na kríž, s ním pochovaní, spoluvzkriesení s ním." Prežívajúc tajomstvá s Ježišom stávame sa „podobnými obrazu jeho Syna."

„O, Ježišu, ktorý si žil v Márii, príď a prebývaj vo svojich služobníkoch, duchom Tvojej svätosti, plnosťou sily, dokonalosťou Tvojich ciest, pravdou Tvojich čností, sprostredkovaním tajomstiev, ktoré premáhajú každú protiviacu sa silu, Tvojím Duchom, ku sláve Otca."[191]

IV. Matka Božia spája nás s obetou Krista.

1. Spojenie Matky Božej s obetou Krista.

Ježiš mal pred očami kríž. Vždy kráčal na Kalváriu. Spasiteľ sveta nezbavil sa myšlienky obety ani na chvílu. Ak chceme pochopiť Jeho život, musíme rozjímať o Ňom vo svetle smrti. Len čo zostúpil na svet, povedal Bohu: „Obety a dary si nechcel, ale si mi dal telo . . . hla, tu som." Táto obeta sa obetuje najprv v lone Márie, koná sa počas tridsiatich rokov, až dovtedy, kým Ježiš nepovedal: „Dokonané je."

A Matka Božia? Ako Ježiš, aj ona je oddaná krížu. Vyžadovala to milosť božieho materstva a jedinečná láska. Keďže je Matkou Boha, dostala výnimočnú milosť, ktorá prevýšila — o mnoho — všetky prijaté dary, ktoré patrily ostatným adoptovaným dietkam: milosť príbuzenstva, ktorá jej umožnila „prístup" — ako vraví Kajetan — „ku hraniciam božstva." Tu našla Matka Božia svoj kríž.

Pripodobnila sa čo možno najvynikajúcejšie Vykupiteľovi. Milosťou prvej adoptovanej dcéry, je vzorom Ježiša a najmä v náklonnosti ku krížu. Je prvá pri kríži, lebo je prvá v milosti.

A tiež, lebo je prvá v láske. „Keď láska je bez medzí" — hovorí svätý Albert Veľký — „vtedy aj bolesť je bez medzí."[192] „Nemožno prirovnať inú lásku k láske Máriinej a tiež žiadna bolesť nevyrovná sa jej bolesti."[193] Mučeníctvo Matky Božej pramení z nadmiery lásky.

Ježiš ju zasvätil do svojho hrozného tajomstva. Nebolo možné, aby Ježiš žil v ukrutnom predvídaní Kalvárie a pritom ponechal Máriu na boku, v pokojnom žití. Láska, ktorá ich spájala, vyžadovala aj v tom jednotnosť. Pre lásku Ježiš pridružil Máriu ku svojmu bolestnému údelu. Obeta, Umučenie, boly vrcholom jeho života: láska chcela, aby sa k tomu pripojila aj Matka Božia. Bola Jeho matkou: veď keby bola oddelená od bolesti, bola by inším ako nástrojom?

Okrem toho, ak by Ježiš bol sám pomýšľal sa obetovať, bez Máriinho účastenstva na jeho obeti, Mária by Ho bola žiadala takouto pokornou a vrúcnou túžbou, že by jeho láska jej to dovolila. Ak si želala nasledovať Ježiša vo všetkom, nuž najmä tu musela by trpieť. Chcela piť — ako povedal Ježiš — ten istý kalich. Najväčším darom Ježiša pre Máriu bolo jej vlastné spoluutrpenie. To spoluutrpenie, ktoré jej dovoľovalo, aby trpela s Ním, aby sa obetovala s Ním, aby chválila Boha a aby vykonávala materský úrad pre ľudí. Či nebol to konečne začiatok Umučenia — ako to uvádza svätý Augustín — keď dala Synovi tú prirodzenosť, ktorá jediná by bola vhodná k Jeho utrpeniu?

Ak chceme pochopiť život Matky Božej, musíme sa naň dívať — ako pri živote Ježiša —vo svetle kríža. Mária osvietená od Vtelenia, hlbokým zmyslom proroctiev, a neskoršie upozornená starým Simeonom, žila v myšlienke na budúcu veľkú obetu. Po rozhovore so svätým starcom pochopila, že má žiť pre obetu, pripraviť sa na obetu. Odteraz videla vždy Umučenie. Všetko smerovalo k tomu, aby jej pripomínalo to tušenie. Sama povedala svätej Brigite: „Vždy, keď som videla Syna, každý raz keď som ho povíjala do plienok, vždy keď som pozorovala Jeho rúčky a nôžky, toľko ráz moja duša bola prebodnutá ako by novým mečom: zdalo sa mi, že Ho vidím už ukrižovaného."[194] Pán Ježiš zjavil to svätej Terezke: „Keď vidíš moju matku, ako ma drží v náručí, namysli, že tieto radosti boly vyňaté z krutého trápenia. Odvtedy, čo počula slová Simeonove, môj Otec, živým svetlom ju poučil o tom, čo pretrpím."[195] — „Aké dlhé mučeníctvo si musela podstúpiť" — hovorí Rupert — „vždy si mala pred očami, ako umrie tvoj syn."[196] Ďalej vkladá Márii: „Usilujte sa, aby váš súcit s mojím utrpením nezačínal až od tej hodiny, keď som videla umierať svojho Syna. Meč Simeonov mučil ma celý život: keď som mala Syna na rukách, keď som ho kojila, už som vídavala Jeho smrť."[197] — „Skutočne, moja saldká Pani" — hovorí svätý Anzelm — „neverím, že by si bola mohla žiť i čo len okamih v sovretí toľkej bolesti, ak by Duch života nebol ťa posilňoval."[198]

Keď sa priblížil deň najväčšej obety, Matka Božia prišla do svätého mesta. Tiež by mohla povedať: „Krstom mám byť pokrstená, a ako ma (úzkosť) zviera, kým sa to nevykoná!" Vedela, že obeta Syna má obnoviť kráľovstvo Božie, že Jeho krvou sa zrodia synovia Boží. Vedela, že Jej syn je „pšeničným zrnom, čo padlo do zeme jej života a ak neumrie, ostane samo, ale ak umrie, prinesie veľkú úrodu."[199] Videla všetkých predurčených, ktorí sa zrodia z kalvárskej obety, zástupy dietok, ktorých bolesť porodila pre Boha. Láska ju pohýňa. Nadišiel deň, Mária je na Kalvárii.

Tiahla ju nesmierna láska. Stojí pod krížom; stojí pri bolesti, lebo Mária ju premohla. Duchom a srdcom zúčastňuje sa na všetkých utrpeniach Syna. Je s Ním celkom spojená, ako by stotožnená, nakoľko chcela s Ním tú istú vôľu Božiu a nakoľko ju nasledovala s úplnou oddanosťou. Obetuje Syna pre nás. Predovšetkým dáva Ježiša. Ako Boh Otec, tak aj ona nás miluje, že dáva svojho jediného Syna.

2. Naše spojenie s obetou skrz liturgiu.

Veľmi je potrebné, aby sme sa spojili s obetou Krista. Tá obeta „príčina našej večnej spásy", nebola by plne účinná, iba ak sa na nej zúčastníme činne myšlienkou, srdcom, našimi skutkami. V tomto spojení s Umučením, môžeme uskutočniť naše kresťanské povolanie, lebo všetky milosti prúdia z kríža.

Ježiš umrel, aby sme sa stali svätými. „Kristus zamiloval si Cirkev, že seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil a očistil slovom (života) v kúpeli vody! Pripravil si Cirkev slávnu, bez poškvrny, bez vrásky, a bez akejkoľvek inej (chyby), ale svätú a bez úhony."[200]

Tak možno pochopiť, prečo Matka Božia nás vedie ku krížu: z neho vyteká prameň svätosti. Tí, ktorí sa sjednotia s obetou Krista, sú posvätení: „Lebo jedinou obeťou natrvalo urobil dokonalými tých, čo sa dajú posvätiť."[201]

Máme dva hlavné prostriedky, aby sme sa spojili s Umučením Krista: 1. liturgiu a 2. prijímanie utrpení v našom každodennom živote.

Oltár zvečňuje Kalváriu. Keďže milosti Kristovej smrti sa rozdeľujú všetkým ľuďom, všetkých vekov, Ježiš obnovuje ustavične svoju obetu. Pokračuje v nej tak, že je Kňazom i obetou.

Pri prijímaní, prichádza ako kňaz. Kňaz je na to, aby sa klaňal, naprával viny. Miesto nás činí dokonalú poklonu, úplné vďakovčinenie a privoláva odpustenie a milosť Božiu. Za nás sa klania, ďakuje, napráva a prosí. Všetky tieto činy večného Veľkňaza, ktoré sa odohrávajú v nás, stávajú sa — ak to chceme — naše. Privteľujeme si každú poklonu, zadosťučinenie a poníženú prosbu Krista. Vnútorné prúdenie, ktoré dvíha Ježiša k Otcovi, môže sa stať vnútorným pohybom nášho života. Môžeme vzdať takto Bohu najdokonalejšiu poctu — ako to spomína liturgia: „Skrze Neho, s Ním, a v Ňom, patrí Tebe, Bohu Otcu všemohúcemu, v jednote Ducha Svätého všetka česť a sláva."

Ježiš prichádza tiež ako žertva v stave obetovania. Prichádza ako hostia, so svätosťou — ak možno povedať — Kristus-Hostia. Obetná hostia je oddelená od každého znesväcujúceho spojenia, a určená i posvätená je Bohu. Známky prežívanej svätosti — hovorí svätý Tomáš, sú tieto: účinné zbavenie sa zemských vecí čistotou a silné primknutie sa k Bohu. K tejto dojímavej svätosti Krista na kríži, kde všetko bolo láskou k Otcovi, kde „vydal samého seba za nás Bohu ako dar a obetu ľúbeznej vône!"[202] liturgia nás priberá, aby sme mali na nej účasť.

Koľký prameň milosti pre veriaceho, ktorý sa vie opravdivé zúčastniť na svätej omši. Vzdáva Bohu najdokonalejšiu poctu synovskej poklony, načiera priamo z prameňa všetkých milostí, posilňuje svoj duchovný život spojením so smrťou Krista, pomaly sa stáva živou hostiou, obetovanou každý deň s hostiou kalvárskou. Kresťanské povolanie sa uskutočňuje.

Ale ako by sme sa mohli zúčastniť na obete bez pomyslenia a obrátenia sa na Matku Veľkňaza a Obeti? Matka Božia bola veľmi dôverne účastná na kňažstve svojho Syna počas zemského života, takže nemôže nebyť spojená navždy s vykonávaním tohto kňažstva. Ako bola prítomná na Kalvárii, tak je prítomná pri svätej omši, ktorá je predĺžením Kalvárie. Pri kríži posluhovala Synovi, obe-tujúc sa Otcovi, pri oltári posluhuje Cirkvi, ktorá sa sama obetuje so svojím Zakladateľom, ktorého obetu obnovuje. Obetujme Ježiša skrz Matku Božiu.

Ježiš však nechce byť obetovaný sám. Obeta Kristova, svätá omša, je tiež obetou údov Kristových, obetou Cirkvi. Spolu prináša obetu údov Kristových, ktorí sa obetujú s Ním v tej istej obete, za podobných pocitov opustenosti a úplnej odovzdanosti. Keď kňaz obetuje hostiu Bohu, nech obetuje tiež našu dušu, naše telo, celý náš život, ako to žiada svätý Pavol: ,,... aby ste svoje telá dávali v živú, svätú a Bohu ľúbeznú obeť."[203]

Kiež by sa táto obeta konala skrz Matku Božiu.

Prosme Matku Božiu, aby sa zastala služobníkov, preniknutých liturgickým duchom, ktorí sa pousilujú načierať, pre slávu Božiu, z nesmiernych prameňov liturgie a najmä svätej omše. Hodnota svätej omše je — sama v sebe — nesmierna, ale žiada sa, aby služobníci Boží ju slúžili Bohu s Máriou. V prvých časoch Cirkvi, keď ešte žila Matka Božia, obety slúžené apoštolmi obsiahly skrz ňu účinnosť, ktorá sa prejavila v oduševnení Cirkvi, v tých požehnaných časoch. Svätí výmluvne svedčia na našich oltároch o krvi Kristovej pred Otcom.

3. Naše spojenie s obetou v každodennom živote.

Táto jednota myslenia, srdca a modlitieb s obetou Krista skrz liturgiu, musí sa doplniť pripojením skutkov nášho každodenného života. Svätý Pavol písal Rimanom: ,,Ci neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Krista Ježiša, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme boli totiž spolu s ním pochovaní vo smrť (jeho)."[204] „Staré sa pominulo ...."[205] Galaťanom napísal: „S Kristom som ukrižovaný. "[206]

Tieto slová sú výnimočnej vážnosti. Musia riadiť náš život. Milosť krstu nás pripodobnila Vykupiteľovi a učinila nás účastnými Jeho smrti. Milosť nie je osamotená, ale je ako semeno, ktoré musí vyklíčiť a priniesť ovocie. Každý kresťan musí napodobniť Umučenie a — ako svätý Pavol — byť pribitý na kríž. „Lebo umrel, ale umrel raz navždy hriechu; a žije, ale žije Bohu. Tak isto aj vy súďte o sebe, že ste mŕtvi hriechu, lenže živí Bohu, v Kristu Ježišovi, (Pánovi našom)."[207]

Sám Kristus nás upozorňuje: „Kto chce za mnou ísť, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma."[208]

Milujme teda kríž v týchto rozličných podobách: skúšky, práca, choroba, poníženie, čo ešte? Všetko, čo Prozreteľnosť nám zošle, aby sme urýchlili podobnosť s Kristom. Bude treba pripojiť každú dobrovoľnú prácu, umŕtvovanie a pokánie, záväzok krstu, ktorý nepripustí ospravedlnenia.

Keď nadíde pre nás hodina spojenia s obetou Krista, nič nie je tak blahodarné ako, že si pomyslíme na tú, ktorá toľko vytrpela za nás. Trpela celý život. Obklopoval ju zákon obety. Aj sama bolesť sa rozrastala, pretože bolesť a láska u predurčených sú jedno. Trpela v tele, ale najmä v srdci a v duši. Jej mučeníctvo bolo predovšetkým vnútorné.

Prídu dni, v ktorých telesné utrpenie nás tvrdo zasiahne. Bude to okamihom, aby sme si spomli, že sme údmi Krista, a že patrí k nášmu povolaniu, aby sme pokračovali v jeho Umučení. Pred nami Matka Božia prešla túto kráľovskú cestu kríža. Spomnime si na jej vyhnanstvo, na jej chudobu, opustenosť. Nech je náš stav akýkoľvek, nech je krajný a bez lieku, pozrime pred seba: uvidíme vždy Pána Ježiša a Matku Božiu, ako nesú ten istý kríž, a okrem toho oveľa ťažší.

Bolesť srdca je ešte hroznejšia, ale tiež blahodarnejšia. Do akej hĺbky nesostúpia odlúčenia, hanobenia a zármutky až po smrteľnú úzkosť. Nuž najmä tu treba sa prizrieť na Máriu. V srdci pretrpela oveľa viac ako v tele. Hĺbka spojenia so Synom zväčšovala jej bolesť neslýchaným spôsobom. Bola by menej trpela, keby bola menej milovala. Trpela sama. Ten, ktorý by ju bol mohol potešiť, ktorý jedine chápal jej bolesť, Ježiš, bol práve hlavnou príčinou úzkosti. Musela trpieť bez súcitu. A to bolo hrozné.

Učí nás trpieť pre Ježiša. ,,S Kristom som ukrižovaný" — povedal svätý Pavol. O koľko pravdivejšie bolo to u Márie! Pripojená k dielu vykúpenia, hodnosť matky umožnila jej, že mohla vstúpiť do vykúpenia prv, než všetci. Netreba inšie povedať, iba ak uistiť, že precítila súcitne bolesti Syna: vstúpila do tejto bolesti, prisvojila si ju, stotožnila sa s ňou. Možno povedať, že Umučenie sa naraz odohralo pre Syna i Matku. Matka Božia spomla o tom Brigite: „Pri Umučení, bola Jeho bolesť mojou bolesťou, keďže Jeho srdce bolo mojím srdcom."[209] Ako pri Vtelení dala svoje telo Bohu, aby Slovo prijalo z jej života našu prirodzenosť, na Kalvárii venovala bezmedzne svoje telo, svoje srdce, svoju dušu, aby so Synom podstúpila mučeníctvo, ktorým sme vykúpení. Trpela, aby sa vybudovalo kráľovstvo Božie na zemi. Myslela na nás. Trpela ako matka: matka Ježišova, ale tiež matka bratov Ježišových, matka milosrdenstva, útočište hriešnikov. Pri tom nemožno zbadať nejaké rozhorčenie. Jej Syn sa obetuje za spravodlivosť Božiu, ale privoláva odpustenie pre tých, ktorí ho križujú. To isté činí Jeho matka: mučitelia Syna sú tiež jej dietky. Chápete v tom ukrutnú bolesť? Dieťa jej panenského tela, Ježiš, vydaný na smrť za tých, ktorých v nevýslovnej nežnosti zrodila vo svojom srdci!

„Nezabúdajte na náreky vašej matky" — hovorí nám sväté Písmo. Matka Božia chce nás sjednotiť s Umučením svojho Syna. Mali sme podiel na tomto Umučení. V obetovaní Krista neboli sme iba divákmi, ale hercami a — pravdu povedané — mučiteľmi. Pre naše hriechy Kristus umrel a Mária znášala to ukrutné mučeníctvo.

Matka Božia chce dnes, aby sme sa zasa zúčastnili na Umučení, ale teraz už s láskou a ako hovorí svätý Pavol „na vlastnom tele doplňujem, čo Kristovmu umučeniu ešte chýba."[210] Aj my musíme mať útrpnosť s bolesťami Vykupiteľa, útrpnosť spojením viery a lásky, skutkami pokánia a bolesti. Je to podmienka našej spásy: „Sme aj dedičmi, a to dedičmi Božími a spoludedičmi Kristovými. Ak s ním trpíme, s ním budeme aj oslávení."[211]

Máme pokračovať vo vykupiteľskom diele Krista. Cirkev žije z obety. Táto obeta sa koná každý deň na oltári, ale pokračuje aj v údoch Ježiša, ktoré trpia. Utrpenie kresťana je nutné pre spásu sveta: je prameňom života. Ono zadosťčiní, vykupuje a posväcuje.

Keď nás Boh vyznačuje, že dopúšťa na nás utrpenie, tešme sa. Ježiš sa obetoval za nás v každom tajomstve, ale ani v jednom natoľko, ako v tajomstve kríža. Jestvujú výmeny lásky, ktoré sa uskutočňujú iba v bolesti: iba na Kalvárii Ježiš dal svoju matku Jánovi. „Vám sa dostalo milosti zásluhou Kristovou, že ste nielen uverili v neho, ale i trpeli pre neho."[212]

Matka Božia nás učí trpieť v tichosti a v skrytosti. Ticho je ovzduším bolesti. Na Kalvárii sa mlčalo. Stráca sa, čo je najposväcujúcejšie v bolesti, keď sa žalujeme, keď vravíme o svojich žiaľoch, keď hľadáme potešenie. Nerozhadzujme túto vzácnu milosť.

Porozumeli ste spojeniu takejto duše s Bohom? Kto žije v duchu obeti, činí toľko, ako je nasledovanie Krista. Preniká srdcom do Jeho tajomstva. Môže povedať so svätým Pavlom: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus!"[213]Ježiš povedal blahoslavenej Angele z Foligna: „Tí, čo ma nasledujú v chudobe, v bolesti a v uponížení, (čo som ja všetko vždy mal), to sú moji zákonití a vyvolení synovia. Tí, ktorých myseľ je stále upätá na moje utrpenie a smrť, na tie jediné pramene skutočnej spásy a oživotvorenia všetkých, to sú moji synovia zákonití. Iní mojimi synmi nie sú."[214]

S liturgiou prosme Matku Božiu, aby nám dala ducha obety, aby sme sa obetovali s jej Synom: „Svätá Matka, oné rany — nimiž on bol obsypaný — hlboko mi v srdce vtlač."[215]

V. Na slávu Najsvätejšej Trojice.

Podstatou vnútorného života je úcta k Najsvätejšej Trojici. K prejavu zbožnosti najpotrebnejšie je, aby sme pestovali zvláštne city ku každej z Troch božských Osôb: synovskú lásku k Otcovi, ktorý nám dal jediného Syna; neobmedzenú dôveru k Slovu, nášmu Vykupiteľovi a všeobecnému prostredníkovi. Odovzdanie k Duchu Svätému, hosťovi našej duše, nášmu vodcovi, učiteľovi, darcovi duchovného života.

Svätosť je nevysloviteľné spojenie Boha samého v troch osobách. Toto nekonečné priľnutie Otca a Syna v jednote Ducha Svätého, ten pohyb lásky, ktorý vykonáva ich jednotu, dovršujúc ich blaženosť, pohyb, ktorý spôsobuje, že Boh nachádza v sebe všetku blaženosť ako aj vo svojej prirodzenosti a v spojení troch božských osôb: to je svätosť božia. Boh je svätý, pretože dokonalosť Jeho prirodzenosti Ho nekonečne oddeľuje od toho, čo nie je ním a ďalej, že je nekonečne blažený v živom objatí, v ktorom sa navzájom dávajú tri božské osoby.

Podobne aj Matka Božia je svätá. Jej neprenášateľné meno je Svätá Panna. Je svätá, lebo je panna. Panenstvo je neporušiteľnosť, nemožnosť delenia. Konečne je svätá, pretože — od svojho stvorenia opretá o Boha — nikdy nehľadala nejaké primknutie mimo Boha, žila v Bohu, celkom smerovala k Bohu.

Pre nás svätosť nemôže inšie znamenať — ako napodobenie svätosti božej: priľnutie k Bohu rozumom, vôľou a vonkajšími skutkami, ako by sme už neboli my, ako hovorí svätý Pavol: ,,v jednom a tom istom duchu". Všetko uviesť v jednotu, po ničom inšom netúžiť, iba po Bohu.

Kto nám dopomôže k tomuto vrcholu nášho života? Zasa len Matka Božia.

Skrz svoje panenstvo, je neobyčajne milovanou dcérou Otca: ona nás vovedie do božieho vlastníctva, skrz ňu staneme sa synmi.

Skrz svoje božie materstvo, je matkou jediného Syna Božieho: učiní z nás bratov svojho jednorodeného.

Skrz ľudské materstvo, je snúbenkou Ducha Svätého: skrz ňu vstúpime do mystického Tela. Milosti Vykúpenia budú pretekať od nej k nám.

1. Matka Božia spája nás s Otcom.

Matka Božia je zvrchovane privilegovanou dcérou Otca. Všetkou dobrotou, ktorú Boh mohol zhromaždiť vo stvorení, obdaril Máriu. Chcel, aby plnosť prírody a milosti sa zhustila vo stvorení, ktoré bolo, pravda, len stvorením, ale ohlasovalo prvotnú myšlienku Božiu v stvorení: v matke svojho Syna. Dostala viac darov ako všetci anjeli a ľudia spolu. Všetko, čo prichystal zo vznešenosti k stvoreniu anjelov, všetko, čo vložil do života a čností pri stvorení ľudí, všetko to zhromaždil a prevýšil pri stvorení matky svojho Syna.

Ona je jedine „milosti plná". To hovorí všetko. Z nej môžete vyčítať — viac ako zo všetkých stvorení — moc a lásku Božiu. Je zrkadlom Neviditeľného natoľko, nakoľko len ním môže byť stvorenie.

Liturgia nám hovorí, že cieľom Vtelenia bolo, aby sme sa dostali k láske neviditeľného Otca, poznaním Syna, ktorý sa stal viditeľný telom. Boh nemôže ostať v neprístupnom svetle: Ten, ktorý je náš život, naše svetlo, musí byť na dosah ľudí. Zjavil sa teda najprv vo vtelenom Slove, a potom v Márii. V Ježišovi, ako Boh uprostred nás, v Márii, ako ušľachtilý zjav stvorenia spojeného s Bohom. Nuž, môžeme pochopiť v Ježišovi, čo je pre nás Boh; v Márii zasa, čo Boh žiada, aby sme boli preň.

Stvorenie Panny v sláve panenstva a milosti, vyzdvihlo Máriu na jedinečný stupeň obľúbenosti Otca. Ich dôvernosť sa prehĺbila do neslýchanej miery, keďže Matka Božia splodila Slovo. Tu sú slová bezmocné. „K vytvoreniu" — vraví Bossuet — „večnej spoločnosti s tebou, chcel, aby si sa stala Matkou jediného Syna a Otec, aby bol tvoj. O div! ó priepasť lásky! Ktorý duch by nestroskotal pri uvážení tých nepochopiteľných láskavostí, ktoré prechovával k tebe, len čo si sa ho dotkla tak blízko, skrz spoločného Syna, pri uvážení neviditeľného puta tvojej svätej smluvy a výmeny vzájomných náklonností, ktoré ste si zaľúbeno prejavovali." — „Náš spoločný syn!" Boh Otec a Mária stretli sa v strede spoločnej lásky, v Ježišovi, jedinom synovi. V nevýslovnej jednote hovoria: „Čo je od mňa, je aj od teba." „Tieto dve sväté osoby, Otec, ktorý je na nebesiach a matka, ktorá je zo zeme, sú teraz spojené, a v svätej ich jednote majú tiež k spojeniu božskú Osobu, toho istého Syna, jediného, ktorý pochádza z nich a ktorý je medzi nimi nerozlučiteľným putom, ktorým sú spojené naveky."[216]

Toto spojenie sa ešte ďalej prejavuje: Materstvo Matky Božej siaha tak ďaleko ako otcovstvo Božie; matka Syna, prirodzenosťou sa stáva matkou prisvojených synov. Boh má dietky, lenže skrz ňu: ak milosťou sa nimi stavajú, či nedáva ich ona Bohu? K utváraniu mystického Tela Kristovho bolo potrebné najprv Vtelenie a to „fiat — staň sa" Márie.

Uhádneme dôsledok: iba skrz Matku Božiu, našu matku v milosti, naučíme sa konať ako synovia Boží.

Celý náš nadprirodzený život sa zakladá na večnom synovstve Slova. Naše adoptovanie — uvádza svätý Tomáš — je spodobnenie synovstva večného Slova a priberá nás k účasti na jednote Slova s Otcom. To je základ nášho nadprirodzeného žitia. Preto je potrebné, aby všetky naše činy vytekaly z toho základu: žiť, modliť sa, pracovať, trpieť ako dieťa Božie. „Nasledujte príklad (Boží) ako (jeho) milované dietky." „Zite teda ako dietky svetla!"[217] „Keď sa modlíte, vravte: Otče ..."[218]

Otec uzaviera do tej istej lásky jediného Syna i adoptovaných synov. „Kto mňa miluje, toho bude milovať aj môj Otec ... Lebo sám Otec vás miluje, keďže vy ste milovali mňa a uverili ste, že som od Boha vyšiel." O tom, že večná láska Otca k Synovi sa prejavuje v tom istom čase aj voči prisvojeným dietkam, nás uisťuje Pán Ježiš: ,,Otče .... slávu, ktorú si ty dal mne, dal som aj im, aby boli jedno, ako sme my jedno. Ja som v nich a ty si vo mne, aby boli dokonale (zlúčení) v jedno, aby svet poznal, že si ma ty poslal, a že si aj ich tak miloval, ako si mňa miloval."[219]

Podstatná úloha kresťana pozostáva v tom, aby sa vo všetkom stal synom Božím. Obráťme sa na materstvo Márie. Veď k vrcholnému jej poslaniu patrí, aby sme sa stali dietkami Božími. Najväčšie želanie, ktoré jej môžeme prejaviť je to, že jej prisľúbime, že sa zrodíme v milosti. Kiež by nám dala synovský cit, aby sme mohli milovať Otca a k nemu sa prihovárať ako dietky.

2. Matka Božia spája nás so Slovom.

Kto niekedy vyrozpráva spojenie Márie s Ježišom? Jedine Boh ho môže pochopiť. V chvíli Vtelenia, Mária poskytla najčistejšiu krv k utvoreniu tela Slovu. Koľká láska nasledovala za týmto darom! Syn Boží naň odpovedal najväčšou láskou: dal jej nesmiernu milosť, božský život: pochádzal z nej. S výnimočnou záľubou Najsvätejšia Trojica utvorila srdce Panny, aby sa stala matkou vteleného Slova, aby mohla milovať Bohočloveka, ako sa patrí. Toto spojenie rástlo ešte počas zemského života Ježiša: primyslíme si spojenie, vytvorené životom v Nazarete, spoločnú prácu, chudobu spoločne znášanú, rovnakú nesmiernu túžbu po spasení ľudstva.

Boly to nevýslovné výmeny: Ježiš dal Márii milosti svetla, ako neprestajné zjavenie tajomstiev božích? Mária venuje Ježišovi dokonalú prispôsobivosť k týmto milostiam, obdivuhodnú účenlivosť pre všetky vnuknutia, plné rozvinutie lásky. Spomnime si ich spojenie na Kalvárii, keďže tá istá vôľa ich pohýňala, aby prijali otriasajúcu obetu. Boli naozaj jedno.

„Keď hovoríme o tebe, Mária, hovoríme o Ježišovi. Keď hovoríme o tvojich duševných rozpoloženiach, hovoríme o tých, v ktorých sa musel On počať. Ty si s Ním, ty si skrz Neho, ty si pre Neho. A ako božské osoby vytvárajú osobnosť iba v ich vzájomných vzťahoch, ty tiež, ó svätá Panna, ó božia a ľudská osoba zároveň, božia z milosti a ľudská od prírody, ty máš osobnosť v bytí milosti iba vzťahom k Ježišovi: žiješ iba skrz milosť prv ako On žije v tebe skrz prirodzenosť. Dýchaš Jeho duchom a Jeho milosti i vznešenosti sú tvoje."[220]

Rozumie sa, že toto nevýslovné spojenie dovoľuje Matke Božej, aby nás spojila s Ježišom. Toto spojenie s Ježišom Kristom je cieľ, ktorý ustavične svätý Pavol prízvukuje pre náš duchovný život: „Kristus je môj život..."

Kto nám dá Krista? Otec. Ale dáva Ho skrz Máriu.

Matka Božia zjavila nám Ježiša. Naučila nás, aby sme o Ňom rozjímali. Či nevenovala celý svoj život tomu rozjímaniu? Nemožno myslieť — bez akéhosi vnútorného oslnenia — na tento vnútorný život Matky Božej, ktorá sa dívala na Ježiša s materinskou láskou a nesmiernou vierou. Prejavy Ježišove, Jeho reči, všetko bolo pre Máriu akoby novým zjavením. Každý pohyb Ježišov spôsoboval v Márii dôverné a hlboké chvenie, z ktorého sa rodily činy dokonalej lásky.

Liturgia nás dosť často pobáda, aby sme prosili Matku Božiu, aby nám zjavila Syna: ,,A Ježiša, požehnané života svojho ovocie, nám pri konci putovania ukáž." Poznanie Ježiša je — vskutku — východiskom lásky.

Láska Kristova sa teda nám zjavila, tá láska, ktorá učinila z Neho nášho brata. „Láska Kristova nás podnecuje" — ako hovorí Apoštol.[221] Podnecuje nás, aby sme žili ako Ježiš, trpeli ako Ježiš, aby sme udržiavali Jeho dielo v Cirkvi. Celý život kresťana čože je, ak nie pokračovaním života Ježišovho, prevádzaním tých istých čností Ježiša? Kristus rozširuje svoj život na mňa cestou milosti. To je môj, ale aj Jeho život: „Áno, nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus." Sláva Božia je dosiahnutá: „Všetko je vaše, vy však ste Kristovi, a Kristus Boží!"[222]

3. Matka Božia spája nás s Duchom Svätým.

„Duch Svätý zostúpi na teba"[223] — povedal anjel Matke Božej. Bol už pri prvom posvätení, v okamihu stvorenia Márie, nepoškvrnene počatej. „Zdravas", milosti plná" — povedal tiež anjel. Všetku milosť, ktorú len stvorenie môže prijať, Mária ju obsiahla plnou schopnosťou svojho bytia. Nijaký z darov sa jej neodoprel. Najsvätejšia Trojica stvorila dušu, ktorá by bola schopná prijať všetky dary. V nich našla jedinečnú radosť a veľké vyjadrenie slávy. Už pri stvorení Márie, Duch Svätý — aby sme tak povedali — bol dojatý a zahrnul ju božím životom, aby si ju tak pripravil ku prijatiu Slova. Z Ducha Svätého počala. On utvoril v nej telo Slovu: „Duch Svätý sostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni, a preto aj to sväté, čo sa (z teba) narodí, Synom Božím sa bude volať."

Odvtedy je tomu vždy tak. Duch Svätý pokračuje v utváraní mystického Tela Kristovho: koná tak skrz Máriu. Utváranie svätých je ich spoločným dielom.

Toto nám napovedá spojenie Matky Božej s Duchom Svätým. Duch Svätý jej zjavuje povolanie každého z údov Kristových. Ďalej jej zjavuje stupeň slávy, ktorý majú dosiahnuť; bezprostredné nebezpečenstvá, a milosti, ktoré potrebujú. Celý plán predurčenia pozná: ona ho uskutočňuje. Nakoľko nijaká milosť nie je udelená duši bez prostredníctva Márie, je to znakom, že Duch Svätý zjavil jej stav mystického Tela a poveril ju, aby prispela k jeho zveľadeniu. Koľká jednota v tejto ustavičnej spolupráci Ducha Svätého a Matky Božej, pri utváraní Krista! Utvárajú ho v Cirkvi. Tvoria ho vo mne. Všade, kde sa rodí Ježiš, je tomu tak ako po prvý raz: rodí sa z Ducha Svätého a z Márie.

Matka Božia nakloňuje nám Ducha Svätého: „Keď Duch Svätý nájde v duši Máriu" — vraví svätý z Montfortu — „ponáhľa sa do nej, vstupuje do nej plne. Hojne sa natoľko udeľuje takejto duši, že urobila miesto pre jeho nevestu. A jedným z najväčších dôvodov, pre ktoré Duch Svätý nekoná teraz mimoriadne divy v dušiach je to, že nenachodí v nich dostatočne veľké spojenie so svojou vernou a nerozlučnou nevestou."

Touto činnou prítomnosťou Ducha Svätého dovršujeme vstup do rodiny božej. Zjaví sa nám Ježiš, ako to vyhlásil. Dáva nám cit synovstva: „Prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: Abba! Otče!"[224] To je Duch Ježišov: „Keďže ste synovia Boží, zoslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna.[225] Tento Duch koná v nás, on riadi našu činnosť, ako riadil ľudskú činnosť Ježiša a ako riadi Cirkev. „Pretože všetci, ktorých vedie Duch Boží, sú synmi Božími."[226] Vieme sa preto modliť ako dietky: „Sám Duch prichádza na pomoc nám slabým. My totiž nevieme ani len to, za čo sa máme náležíte modliť. Ale Duch sa za nás prihovára nevysloviteľným vzdychaním."[227]

DOSLOV.

Oddanosť k Matke Božej.

Z týchto úvah uzatvárame, že treba sa oddať Márii. Poznáme jej lásku k nám. Vieme o jej moci. Má svetlo, aby nás viedla, dobrotu, milosť. Dôverujme jej, dúfajme v ňu, konajme skrz jej materinskú lásku.

Odovzdať sa znamená — ponajprv — dať sa; ale je to ešte viac: seba zanechať, zabudnúť na seba, odovzdať sa bez výhrad. Je pravda, že Bohu sa máme úplne odovzdať, keďže jedine jeho otcovská vôľa riadi svet, a najmä svet duchovný. Ale, dokonalosť odovzdania sa Bohu dosahujeme skrz oddanosť k Matke Božej. Či nie je jasne pridružená ku spravovaniu duchovného sveta? Jej materinské kráľovstvo je kráľovstvom skutočným a činným. Ono utvára svätých, Boh počal myšlienku môjho duchovného života, môjho života v Kristovi. Jeho uskutočnenie však zveril Matke Božej. Ona ovláda každú niť rozličných dejov, ktoré Prozreteľnosť používa, aby zo mňa utvorila úd Kristov, vyvolenca. Mám teda iba „veriť v lásku" — ako hovorí svätý Ján-dúfať a dovoliť na seba vplývať.

Odovzdajme Márii všetko, čo je v nás, naše telo, našu dušu, našu citovosť, obrazotvornosť, rozum, vôľu, zásluhy. Nech všetko to má v moci. Nech riadi naše myšlienky, naše chcenie, našu činnosť. Buďme skutočne jej, aby sme sa stali úplne Božími.

Spisovatelia duchovného života majú vo zvyku hovoriť, že k dosiahnutiu toho odovzdania sa Matke Božej treba, aby sme žili s ňou, skrze ňu a v nej.

Žiť s Máriou je ľahké, keď ju milujeme. Vnuknutiami viery vstupujeme do obcovania s našou matkou a vzorom. Modliť sa, pracovať, trpieť s ňou, to znamená zmeniť život. Je to spoločenstvo s celou Čistotou, je to ustavičné spolupracovanie. Tú dokonalosť, ktorú nám treba dosiahnuť, Mária dosiahla pred nami. Alebo, keď kráčame a život bude akokoľvek príkry a budeme musieť pretrpieť rozličné kríže, pozrime pred seba: uvidíme pred sebou Matku Božiu.

Vy, ktorí máte šťastie slúžiť Bohu už dlhší čas, pozrite na ňu: ona je naozaj vznešenosťou Boha, zjavením dobroty Božej. Tá vznešenosť, ktorú Pán Boh túži vidieť aj v údoch Krista, tá poníženosť, čistota, viera i láska, všetko to sa nachádza v Panne tak pokornej a tak veíkej, tak nežnej a natoľko silnej.

A vy, hriešnici, slabí vo viere, nečistí a pyšní, vy tiež žite s ňou. Ona je tak ľudsky trpiaca, tak citlivá k bolesti. Nič za to, že ste niektorí úbožiaci. Práve preto, že ste úbožiaci, pozrite na našu matku.

Mária je ustavične s nami skrz lásku, ktorou nás obklopuje. Je s nami skrz milosť, ktorú nám udeľuje; s nami skrz modlitbu, ktorá je naša sila. S nami je konečne skrz príklady, ktorými nás povzbudzuje. Ba aj vtedy je s nami, keď my na ňu nemyslíme, pretože ona myslí na nás ustavične, ako matka na dietky. Myslí na nás v radosti i smútku, „teraz i v hodine smrti našej" — ako to prosíme každý deň. Spoločenstvo vplyvu a lásky. Môžeme povedať so svätou Alžbetou: „O, odkiaľ mám to (šťastie), že matka môjho Pána prišla ku mne?"

Žiť skrz Matku Božiu: je našou Prostrednicou. Janua Coeli, brána nebeská, brána milosti. Skrz ňu prišiel Kristus k nám, a zase skrz Máriu ideme ku Kristovi. Pomáha mojim modlitbám. Toho, ktorý — s výsosti — by ma potrel, Mária uprosuje. „Zrkadlo spravodlivosti" a svätosti božej, sprístupňuje nám božiu dokonalosť. Nádej svätosti a neba — skrz ňu — je mi bližšia. Dopĺňa zásluhami Syna a zásluhami svojimi to, čo chýba našim skutkom, našim poklonám. Dovoľme, aby prechádzaly skrz ňu naše modlitby a naša práca. Zdá sa, že nám vraví — ako jej Syn: ,,A ja budem prosiť Otca ...." Naša úbohá modlitba, ktorá vychádza z primálo oduševneného srdca — na šťastie — sa stretne s modlitbou Márie, ktorá ju zachytí, obklopí láskou a činí svojou: a tak stane sa modlitbou matky a dietok. Potom sa vznáša k božiemu trónu.

Žiť skrz Máriu znamená zabudnúť na seba. Odpútať sa od seba. Z najväčších prekážok duchovného života je, že sa zamestnávame sebou; tak sa zabúda na zámery Božie a prekáža nám, aby sme videli jasne plány Prozreteľnosti. Aby sme sa mohli zúčastniť na vyplňovaní plánov božích, musíme sa zriecť tohoto ducha sebectva a prispôsobiť sa zámerom Matky Božej. Ďalej je potrebné vnútorné ticho, ktoré nás výstroji bedlivosťou, a pokoru ducha, ktorou sa stávame učenliví k vedeniam Božím. Nemožno prezradiť ako rýchle postupujú tie duše, ktoré, zabudnúc na seba, stávajú sa učenlivé k vnuknutiam Matky Božej, a akému vnútornému pokoju sa tešia. Oddanie sa Matke Božej oslobodí ich, aby nemusely súdiť ako pokračujú v živote a sú oslobodení od mámenia zmyselnosti a pýchy. Teraz Matka Božia nežne a mocne riadi ich snaženia, ich prosby, myšlienky. Je skutočne „Kráľovnou", ktorá vládne s materskou, ale mocnou vznešenosťou. Duša takto hlboko vstupuje do dôvernosti s Bohom.

Žiť v Márii za jej trvalého vplyvu, v jej závislosti a ako by v priľnutí k nej, majúc „to isté srdce a ducha". Žiť v Márii, znamená učiniť naše snaženie jej snažením, modliť sa ako ona, v tom istom duchu pokory a poklony; spojiť sa s jej vzťahom k Bohu, s jej láskou. Stať sa — ako hovorí svätý Grignion z Montfortu — „živými vzormi Márie' . Je to veľký dar milosti dôjsť k takejto dôvernosti s Matkou Božou. Týmto máme najpriamejší prostriedok, aby sme žili v Kristovi. V Matke Božej nachádzame život Kristov, ktorý sa nám sprostredkuje. „Zaprisahám vás", — povedal Olier — „aby ste sa často utiahli do božieho vnútra Márie, ktorú Boh ustanovil za prostrednicu posvätného daru medzi Synom a jeho Cirkvou. V tej svätyni nájdete tisíc ráz vznešenejšie poklony, chvály a prejavy lásky k Bohu, než mu vzdalo niekedy niektoré stvorenie ... Preto vás prosím, aby ste vždy vstupovali do tejto svätyne, pretože — v jednote s Pannou Máriou — budete viac postupovať i pre Boha i pre Cirkev i pre seba, než skrz všetky ostatné spôsoby, ktorými by ste mohli slúžiť."

„Ó, svätá Panna, Matka Boha, Kráľovná ľudí i anjelov, div neba a zeme, ctím ťa ako len môžem, po Bohu, pre tvoju veľkosť a túžim, aby jediný Syn, Ježiš Kristus, náš Pán si žiadal, aby si bola uctená na zemi a na nebi.

Obetujem ti moju dušu a môj život; chcem ti navždy prináležať a preukázať ti niekoľko drobných pôct i závislosť v čase a večnosti. Matka milosti a milosrdenstva vyvolil som si ťa za matku mojej duše, na česť toho, ktorý má zaľúbenie, že po Bohu som si ťa vyhľadal za Matku. Kráľovná ľudí a anjelov, prijímam ťa a uznávam za svoju Vládkyňu, ktorú Syn Boží, môj Spasiteľ a môj Boh, chcel z teba mať ako z matky; je mi cťou, že som závislý na tebe a v tomto hodnotení chcem ti dať nad mojou dušou a životom všetku moc, ktorá ti po Bohu prináleží. Ó, svätá Panna, pohliadni na mňa, ako na svoje vlastníctvo, a skrz svoju dobrotu zachádzaj so mnou, ako s poddaným tvojej moci a ako s predmetom tvojho milosrdenstva.

Ó, Prameň života a milosti, útočište hriešnikov! Utiekam sa k tebe, aby som sa oslobodil od hriechu, aby som sa zachránil od večnej smrti: prijmi ma pod svoju ochranu, nech mám účasť na tvojich výsadách. Kiežby som obsiahol skrz tieto veľkosti a výsady a právom tvojho príslušenstva to, čo nemôžem si zaslúžiť pre moje previnenia. A v poslednú hodinu môjho života, ktorá bude rozhodujúca pre moju večnosť, nech som v tvojich rukách, na počesť tej šťastnej chvíle Vtelenia, v ktorej Boh sa stal človekom a ty Matkou Boha.

Ó, Panna a Matka zároveň! Svätý chrám Boží! Div neba a zeme! Matka môjho Boha! Som tvojím, všeobecným právom tvojich veľkostí, ale chcem tiež byť tvojím, na základe zvláštneho práva vyvolenosti a mojej úprimnej vôle. Oddávam sa teda tebe a tvojmu jedinému Synovi, Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi. Chcem, aby neminul žiaden deň bez toho, aby som jemu a tebe nepreukázal čo len nepatrnú úctu a ubezpečenie o mojej náklonnosti a službe. V nej túžim umrieť i žiť naveky."

(Modlitba Bérulle-a.)

OBSAH:

I.SKRZE MATKU BOŽIU SA RODÍME PRE MILOSŤ. 2

I. Matka Božia a naše predurčenie. 3

II. Matka Božia zaslúžila nám milosť. 3

Zvestovanie. 4

Obetovanie. 5

Kalvária. 6

III. Matka Božia je moja matka. 7

IV. Matka Božia matka Cirkvi. 8

V. „V lone Márie."- 8

II. MATKA BOŽIA A NÁS DUCHOVNÝ VZRAST. 9

I. Náš život musí rásť. 9

II. Matka Božia prvý prostredník milosti 10

III. Ako?- 11

1. Matka Božia oroduje za nás. 11

Prosba osvietená. 11

Prosba materinská. 11

Prosba všemocná. 12

2. Matka Božia koná za nás. 13

IV. Prítomnosť Matky Božej v našom živote. 14

III. MATKA BOŽIA NÁM POMÁHA VZMÁHAŤ SA SKRZE SVIATOSTI. 15

Matka Božia nám pomáha vzmáhať sa skrze sviatosti. 15

I.Matka Božia pri prameni sviatostí. 16

II.Matka Božia nás pripravuje ku sviatostiam. 17

Poníženosť, duch chudoby. 18

Láska. 19

Túžba po Bohu. 19

III.Priblížiť sa k oltáru s Matkou Božou. 20

IV.MATKA BOŽIA POMÁHA NÁM VZMÁHAŤ SA SKRZE ZÁSLUHU. 22

I.Zásluhou sa zveľaďujeme. 22

II. Matka Božia uskutočňuje kresťanské povolanie. 22

III.Plnosť milosti. 23

IV.Matka Božia rozdeľuje ten život. 25

V. Matka Božia nám pomáha uskutočniť naše kresťanské povolanie. 25

VI.Matka Božia nás učí pracovať. 26

VII. Matka Božia nás učí milovať blížneho a jemu slúžiť. 27

VIII. Spojenie s Matkou Božou v každodennom živote duchom poslušnosti. 29

V.MATKA BOŽIA POMÁHA NÁM VZRASTAŤ SKRZE MODLITBU. 30

I. Matka Božia pripravuje nás k modlitbe. 30

1. Nábožnosť Krista a jeho matky. 30

2. Vnútorná čistota. 32

Ticho. 32

Sebazaprenie. 32

II.Matka Božia učí nás modliť sa s radosťou. 33

1. Radosti Máriine. 33

2. Naše radosti. 34

3. Matka Božia učí nás prijímať tieto radosti. 34

4. Matka Božia spája nás s radosťou Ježišovou a svojou. 35

Radosť z poklony. 35

Radosť z oslávenia. 35

Radosť z poznania. 36

III. Matka Božia nás učí modliť sa s vierou. 37

1. Ježiš odchádza. 37

2. Modlitba z viery. 38

3. Nasledovanie Matky Božej. 39

4. Modlitba v noci. 39

Ale aj táto modlitba z viery potrebuje očistenia. 39

VI.MATKA BOŽIA OCHRAŇUJE NÁS DUCHOVNÝ ŽIVOT. 41

I. Pred diablom. 41

II. Pred stvoreniami. 42

III. Pred nami samými. 44

IV. Matka milosrdenstva. 45

VII.MATKA BOŽIA VEDIE NÁS KU DOKONALOSTI. 47

I.Boh volá nás ku svätosti. 47

II.Výzva k materstvu. 48

III. Matka Božia spája nás s tajomstvami Krista. 49

IV. Matka Božia spája nás s obetou Krista. 50

1. Spojenie Matky Božej s obetou Krista. 50

2. Naše spojenie s obetou skrz liturgiu. 51

3. Naše spojenie s obetou v každodennom živote. 53

V. Na slávu Najsvätejšej Trojice. 55

1. Matka Božia spája nás s Otcom. 55

2. Matka Božia spája nás so Slovom. 56

DOSLOV. 58

Oddanosť k Matke Božej. 58

---

[1] Mat. 2, 11

[2] Svätý Bonaventura, Spect. mor. kniha VI.

[3] Pravá zbožnosť.

[4] Ef. 1,1 - 4.

[5] Ef. 1,4 - 5.

[6] 1 Kor. 15, 21.

[7] Luk. 1, 38.

[8] Porov. Gal. 4, 1-7.

[9] Bérulle, Život Ježišov, str. 15.

[10] Luk. 1, 32.

[11] Jer. 31, 3.

[12] Oseáš 2, 19.

[13] Svätá Gertruda, Hlásateľ božej lásky, kn. 4, soš. 3. 24

[14] Pius X. Ad diem illum. 2. II. 1904.

[15] Msgr. Gay, Kázne 35.

[16] Svätý Tomáš de Villeneuve, Reč na Očisťovanie Preblahoslavenej Panny Márie.

[17] Ján 1, 29.

[18] Iz. 52, 14; 53, 3.

[19] Porov. Luk. 12, 50.

[20] Iz. 53.

[21] Porov. O svetle neprístupnom a láske bez medzí BI. Angela z Foligna. Hl. 16. M

[22] Iz. 53.

[23] Ján 19, 25.

[24] Bolo treba, aby sa pripojila ku večnému Otcovi, a aby venovali spoločného Syna, spoločným súhlasom, ku obetovaniu. Preto práve Prozreteľnosť ju spomína pri kríži. (Bossuet, Reč 1 na Umučenie.)

[25] Svätý Ambróz, In Luc. 1. X. č. 152; P. L. 15, 183.

[26] Ján 18, 11.

[27] Arnold Bonaeval.

[28] 1 kn. Moj. 3, 20.

[29] Dr. R. W. Hynek, Muž bolesti kn. 1, str. 123. [21]

[30] Porov. O svetle neprístupnom a láske bez medzí od bl. Angely z Foligna, v slov. preklade Dr. M. Ch. H. — Francúzske vydanie: Videnia a zjavenia, s. 48. Hello.

[31] Kn. Prísloví 4, 18.

[32] Porov. Ef. 4, 13. Kým všetci nedospejeme k jednote vo viere v poznaní Syna Božieho, v muža dospelého k miere plného vzrastu Kristovho.

[33] Svätý Tomáš. Summa teol., 11a, Ilae, o 112.

[34] Jedine Ježiš Kristus ako Boh a človek mohol dať Otcu nebeskému dostačujúce zadosťučinenie za prvý hriech ako aj za hriechy sveta. Preto aj zásluha Vykupiteľa bola primerane nekonečná a ako si to žiada spravodlivosť, a nie dohoda.

[35] Lev XIII. Adjutricem populi, 5. sept. 1893.

[36] Bossuet.

[37] Bossuet, 13 reč na sviatok Nepoškvrneného počatia P. M. 1. bod.

[38] Žid. 7, 25, 26; 8, 1, 6.

[39] Pius X. Princeps gratiarum largiendarum ministra.

[40] Contenson, Theol. mentis et cordis, Sv. III. str. 210. Vyd. Vivés.

[41] Richard de Saint-Vietor, In Cant., P. L. CXVI, 475.

[42] Ef. 5, 1.

[43] Žid. 9, 24.

[44] Svätý Ján Damascenský, Homília na Zvestovanie Prebl. P. M. P. G. 96, sb. 647.

[45] Comm. ad Rom. s. VIII, ú. 4.

[46] Svätý Anzelm, Modlitba ku Prebi. P. Márii; P. L. 158. sb. 9.

[47] Hlásateľ božej lásky, kn. 4, s. 9.

[48] Svätý Bernard Sienský, Reč X. v pôste.

[49] Svätý Grignon, Rozprava o pravej zbožnosti, I. časí, s. 1.

[50] Blahoslavená Angela z Foligna. Slovenský preklad: O svetle neprístupnom a o láske bez medzí, hl. 8, str. 59. Vo francúzskom preklade: Le livre des visions, sošit 44, Hello, lepšie vyniká moc Máriinej prosby: V chvíli, keď som najmenej myslela, bola som uchvátená v duchu a videla som Pannu v sláve. Zena teda mohla byt postavená na takomto tróne a v takej sláve! To vedomie zaplavilo ma nevýslovnou radosťou . .. Stála, prosiac za pokolenie ľudské: vhodnosť, ktorá pochádzala z dobrotivosti a moci, dodávala jej orodovaniu nevypovedateľnú silu. Bola som prenesená z blaženosti ku videniu tejto prosby.

[51] Désiré des Planches, Le journal de sainte Véronique Giuliani, str. 258 (Denník sv. Veroniky J.).

[52] Svätý Grignion, Opravdivá zbožnosť, čl. 2, č. 20.

[53] Kn. Prísloví 8, 31.

[54] Iz. 12. 3.

[55] Kolos. 1, 19. Porov.

[56] Luk. 6, 19.

[57] Luk. 8, 47.

[58] Porov. 2. Kor. 9, 8.

[59] Svätý Lev, In Nativ. Dom. S.; P. L. 54, sb. 211.

[60] Svätý Peter Damiánsky, Reč 45; P. L. 144, sb. 743.

[61] Život a zjavenie sv. Gertrúdy, sv. 2, str. 96. Gabalda.

[62] Bérulle, Vyd. Migne, str. 914, 922.

[63] Sum. theol. 2a 2ae, q. 161, a. 5. ad 4.

[64] Sermo 172.

[65] In Joann. 26, 13.

[66] Mat. 5, 23—24.

[67] Kol. 3, 12.

[68] Ján 17, 21—22.

[69] Pravda, ktorý bol tiež ešte v živote svätej Alžbety.

[70] Ján. 7, 37.

[71] Svätá Matilda, Zjavenia, str. 3, s. 3, Oudin, 1877.

[72] Zjav. sv. Jána apoštola 3, 20.

[73] Boh má veľkú túžbu, aby sme my túžili po Ňom.

[74] Mat. 1, 23. Porov. Iz. 7, 14.

[75] Jerem. 2, 13.

[76] Žid. 10, 10.

[77] Luk. 1, 35, 38.

[78] Žid. 10, 5—7; Žalm 39, 7—9.

[79] Ján. 19, 31.

[80] Kn. Múdr. 9, 5.

[81] Ef. 4, 15.

[82] Luk. 1. 28.

[83] Bossuet, Prvá reč na Narodenie Prebi. P. M., 2. bod.

[84] Bérulle, Migne, Diela, str. 494.

[85] Mk. 4, 3; Luk. 8, 5.

[86] Bérulle, Život Ježišov, s. 5.

[87] Svätý František Salézsky, Črty Božej lásky, 1. 11., s. 5.

[88] Faber, Pri kríži, s. 8.

[89] Bossuet, Beč na Nanebevzatie, 1. 4, p. 412, 424, Leburcq.

[90] Ef. 1, 1—4.

[91] Rím. 8, 29.

[92] 2 Ján 7, 37.

[93] O svetle neprístupnom a o láske bez medzí, hl. 6,str. 51.

[94] Ef. 3, 17—19.

[95] Mat. 20, 28.

[96] Ján 5, 17.

[97] Rím. 8, 19-22.

[98] Ján 14, 21.

[99] Kolos. 3, 17.

[100] List. 99.

[101] Ján 3, 24.

[102] Ján 15, 12; 13, 34—35.

[103] Rím. 13, 9—9.

[104] 1. Ján 3. 13—14.

[105] Svätá Katarína Siénska.

[106] Ján 17, 9—10.

[107] Ján 10, 16.

[108] Žid. 10, 5—10.

[109] Ján 10, 17—18.

[110] Ján 12, 27—28.

[111] Luk. 1, 38.

[112] Filip. 2, 8.

[113] Ján 4. 34; 8, 29.

[114] Ján 15, 10—11.

[115] Ján 14, 21.

[116] Mat. 12, 50.

[117] Ján 16, 33.

[118] 1. Solun. 4, 3.

[119] Ján 4, 23—24.

[120] Žid. 10, 10.

[121] Bossuet.

[122] Luk. 1, 48.

[123] Bérulle, Život Ježišov, str. 502, Migne.

[124] Ján 17, 11.

[125] O svetle neprístupnom a o láske bez medzí, od blahoslavenej Angely z Foligna, slov. preklad str. 105— 106, hl. 18.

[126] Nasled. Krista. Kn. III. hl. 31, v. 7, 15.

[127] Luk. 2, 51.

[128] Mat. 16, 24.

[129] Gal. 5, 24.

[130] Gal. 2, 20.

[131] Mat. 6, 33.

[132] Filip. 3, 8—9.

[133] Bérulle, Migne.

[134] Vnútorný hrad.

[135] Tamtiež.

[136] Luk. 1, 47—48.

[137] Kol. 3, 3.

[138] Luk. 2, 19—20.

[139] Ján 17, 14.

[140] Porov. Fil. 2, 7.

[141] Katarína Siénska.

[142] Luk. 12, 50.

[143] Ján 14, 31.

[144] Žid. 13, 15.

[145] Liturgická modlitba kánonu a ostatných čiastok svätej Omše hlboko vyjadrujú chválu, vďakovčinenie a prosbu.

[146] Luk. 2, 49.

[147] P. Olier.

[148] Dejiny duše, s. 5.

[149] Mat. 12, 47—50.

[150] Svätý Ján z Kríža, Duchovné rady.

[151] Škrupulózne svedomie je nezdravým úkazom, lebo duša sa obáva, že spáchala hriech aj v takom prípade, kde nie je reč ani o hriechu všednom.

[152] Mat. 27, 47.

[153] Svätý Ján z Kríža, Temná noc, kn. 2, str. 6.

[154] Désiré des Planches, denník svätej Veroniky J., str. 75, Paríž, 1931.

[155] Svätý .Ján z Kríža, Temná noc, kn. 1, hl. 13.

[156] O svetle neprístupnom a o láske bez medzí, hl. 10, str. 65—66., od bl. Angely z Foligna. Francúzske dielo: Videnia a zjavenie, s. 1, Hello.

[157] Ján 15, 18.

[158] Rím. 8, 35—39; Žalm 43, 22.

[159] 4. Kn. Kr. hl. 6, v. 16.

[160] Kol. 2, 6 7.

[161] Jak. 1, 2.

[162] Mat. 5, 3.

[163] Luk. 2, 34.

[164] Ján 1, 11.

[165] Mat. 27, 47.

[166] Faber, Pri kríži, str. 77. Téqui.

[167] Iz. 53, 3.

[168] O svetle neprístupnom a o láske bez medzí, hl. 1, str. 22.

[169] Tamtiež, hl. 1, str. 19—20.

[170] Žid. 2, 17—18.

[171] Richard de Saint-Victor, In Cant., k. 39.

[172] Msgr. Gay. Reč ku kresť. matkám, 4lá.

[173] Svätý Bernard, De Assumpt., reč 4.

[174] Zjavenia, kn. 6, hl. 4.

[175] Tamtiež, kn. 6, hl. 23.

[176] Ef. 1, 4—6.

[177] Kolos. 1, 13.

[178] 1. Ján 3, 1.

[179] Rím. 8, 20.

[180] Gal. 4, 5.

[181] Ján 14, 6.

[182] Ef. 4, 13.

[183] Ef. 3, 19.

[184] Porov. Luk. 1, 35—36.

[185] Žid. 13, 8.

[186] Bérulle, Diela, Migne, str. 1052.

[187] Tamtiež, str. 497, 501.

[188] Ján 16, 27—28: 7, 38.

[189] Ef. 3, 17—19.

[190] Ef. 2, 4- 8.

[191] Olier.

[192] Svätý Albert Veľký, Super missus, ot. 78.

[193] Richard de Saint-Laurent, In Cant.

[194] Zjavenia, kn. 6, s. 57.

[195] Vydanie Karmelitiek, Paríž, sv. 2, str. 247.

[196] Rupert, In Cant. kn. 3.

[197] Tamtiež.

[198] Svätý Anzelm. De excellent. Vir. s. 5.

[199] Ján 12, 24.

[200] Ef. 5, 25—28.

[201] Žid. 10, 14.

[202] Ef. 5, 2.

[203] Rím. 12, 1

[204] Rím. 6, 3.

[205] 2. Kor. 5, 17.

[206] Gal. 2, 20.

[207] Rím. 6, 10—11.

[208] Mat. 16, 24—25.

[209] Zjavenia, kn. 7, s. 35.

[210] Kolos. 1, 24.

[211] Rim. 8, 17.

[212] Fil. 1, 29.

[213] Gal. 2, 20.

[214] O svetle neprístupnom a o láske bez medzí, hl. 6, str. 50.

[215] Stabat.

[216] Bérulle.

[217] Ef. 5, 1—9.

[218] Luk. 11, 2.

[219] Ján 17, 22—23.

[220] Bérulle.

[221] 2. Kor. 5, 14.

[222] 1. Kor. 3, 23.

[223] Luk. 1, 35.

[224] Rím. 8, 15.

[225] Gal. 4, 6.

[226] Rím. 8, 14.

[227] Rím. 8, 26.