O SVETLE NEPRÍSTUPNOM

A LÁSKE BEZ MEDZÍ.

Život, mystické zážitky a duchovné naučenia

Blahoslavenej Angely z Foligna.

Svätci neradi opisovali osobné zážitky z obcovania s Bohom; neradi odkrývali nadprirodzený svet, v ktorom žili. Prekážala im v tom ponajprv pokora: Stačilo im, keď Boh vedel o všetkom, netúžili po ľudskej chvále. Tiež sa považovali za nesúcich poučovať bližného o osobných duchovných zážitkoch a napokon — a to je vari hlavná príčina— nenachádzali slov, ktorými by boli primerane a dôstojne vyjadrili to, čo videli alebo zakúsili. Preto každá autobiografia božích služobníkov je zvláštnym božím darom. Zvyčajne Boh sám ich pohýna na to, aby opísali osobné zážitky na poučenie druhých. Takýmto darom je aj životopis blah. Angely z Foligna. Patrí k najkrajším kvetom katolíckej mystiky. Nášmu pokoleniu je vari blízky aj preto, že Angela zažila aj také radosti, ktoré núka svet a telo, preto mohla ich posúdiť z osobnej skúsenosti. Prešla tvrdou a prísnou školou skúšok, pokušení, telesných aj duševných súžení, kým si vybojovala vládu nad sebou ako základ na prijatie mnohých milosti, ktorými bola zahrnovaná až do smrti. Skúsenosti, o ktorých rozpráva, čitateľa prakticky presvedčia o tom, že slová Krista Pána: Buďte dokonalí..., vzťahujú sa na nás všetkých. V slovenskej asketickej spisbe tento životopis je klasickou novinkou.

Digitalizácia: Dominikánsky knižný klub, 2012

Sken a úprava: Ľubo Hricišin, sociálne centrum Štart, Žilina

V knihe je ponechaná pôvodná gramatika, ako aj citácie Sv. Písma.

O SVETLE NEPRÍSTUPNOM

A O LÁSKE BEZ MEDZÍ.

Život, mystické zážitky a duchovné naučenia

Blahoslavenej Angely z Foligna.

Z latinského originálu preložil, úvodnou štúdiou a poznámkami opatril

Dr. MAX. CHLADNÝ HANOŠ.

Dominikánska edícia VERITAS, Košice, 1945.

Soznámenie.

Teda len neprávom považujeme Angelu za neznámu.

Sú ešle aj iné dôvody, prečo sme si z vrcholcov katolíckej mystiky vybrali práve Angelu.

Ďalšia otázka by bola: Kto vlastne je Angela z Foligna?

Pomerne veľmi málo vieme o jej vonkajšom životnom rámci. Oveľa menej ako o bohatstve vnútorných udalostí. O všetkom sa čitateľ dozvie v knihe samej, lebo je to vlastne aj autobiografia, vlastný životopis Angelin. Narodila sa okolo roku 1249. Žila v umbrijskom mestečku Foligno, niekoľko kilometrov južne od Assisi. Žila v manželstve a mala viacero detí. Ak možno verif jej vlastnému sebaobvineniu (Pourrat), oddávala sa životu hodne svelárskemu. Čoskoro jej však umrel manžel, potom aj deti a Angela, skrúšená bolesťou, poslúchla konečne volanie božie. Rozdala všetok svoj majetok, stala sa členkou tretej rehole sv. Františka a žila v úplnej chudobe v spoločnej izbičke s istou nábožnou svojou priateľkou. Boh ju obdaril veľkými mystickými darmi, ako sa láskavý čitateľ v knihe sám podrobne dočíta. Nábožný kňaz brat Arnold, františkán z assiského kláštora, bol jej spovedníkom a potom aj pisárom jej zážitkov. Diktovanie a písanie bolo v podstate skončené už r. 1297. Angela si sama dala znovu predčitovaf napísané, schválila to a obaja dali knihu preskúmať aj viacerým učeným spolubratom.

Angela po dlhšej chorobe zomrela v Pánu vo Foligne r. 1309, 4. januára. Vtedy sa slávi aj jej sviatok. Je po chovaná v kostole svätého Františka. V Cirkvi katolíckej sa jej vzdáva česť ako Blahoslavenej.

Z čoho vlastne pozostáva literárna pozostalosť Angelina?

Podľa citovaného Doncoeura máme od Angely predovšetkým opis jej mystických zážitkov a naučenia pre jej duchovných synov. Zvláštneho nadpisu dielo nemá. On ho chce označiť ako     „Memoriál", kniha — upamätúvanka na jej bohatý duchovný život a na jej naučenia. Okrem toho sa nám zachovalo ešte tridsaťpäť menších záznamov: listov, rozhovorov a menších diktovaných rozprávaní.

Druhá celkom osobná črta Angelinej mystiky sa dá vyjadriť vetou: Mimoriadne jasne podčiarkuje pravdu o „multiformis gratia Dei“.u Jej mystické zážitky sa vyznačovaly nesmiernym bohatstvom, rôznosťou. Každý zážitok bol niečo nového i čo do predmetu videnia či počutia i čo do novoty citov, s ním spojených. Boh je naozaj do nekonečna napodobovateľný navonok (infinite imitabilis ad extra).

Pri slovenskom tlmočení prekladateľ, prirodzene, musel sa vyrovnať s týmito novými rečovými požiadavkami. Priznávam sa, že sa v tomto nijako zvlášť nedal obmedzovať bežnými názormi. Reč musí byť živá g musí slúžiť na vyjadrenie myšlienky. To je vrcholný zákon pre všetky pravidlá slohu a pravopisu. Nebál som sa leda nijako voľne užívať pasív, kde to lepšie „sedelo“, užívať prípustných tvarov vedľa tvarov lepších (žiaden a nijaký a pod.), užiť tvaru „nútny“ miesto „nevyhnutný“, keď to myšienka vyžadovala, opakovať podľa pôvodiny zámená „tento, táto, toto“ alebo, spojky „že, že"“, lebo to veľmi dobre vyjadruje neučený, akoby od úžasu a nemoženosti dokonalého vyslovenia sa jachtavý spôsob hovorenia Angely. Ani novotvarom som nevyhol, keď súvis vylučoval akékoľvek nedorozumenia („milosť“ a ,blahodar' stotožňujem; ,,humanatio“ prekladám „sčlovečenie“; „memoriale“ „upamätúvanka“ a pod.)

Nech teda láskavý čitateľ s dôverou vezme do ruky tento prvý do slovenského rúcha od.aty plod z kráľovských záhrad zdravej katolíckej mystiky a nech sa ním nadchne za mužné skoncovanie s ľudskou zlomyseľnosťou. Keď človek zničí v sebe všetko zlo a uzná aj vnútorne, že i dobro, čo má, nie je jeho, ale božie, čiže ked sa človek vráti do „svojho väzenia“ (Angela), do tej ničoty, z ktorej bol všemohúcim gestom božím vyvolaný k bytiu a uzná, že naozaj to je jeho vlastná pravá podstata, vtedy sa sláva dokonale prázdnym a Boh ho už môže naplniť kráľovským bohatstvom svojich blahodarov. No človek, tak sa zdá, stratil všetko, lebo pozrel na saiský obraz svojej ničoty — ale vtedy vlastne získal všetko, lebo získal plnosť darov božích, ba vlastne Boha samého. Nada — todo, nič — všetko! (Sv. Ján Kríža).

Čítaj tedy pomaly a rozväzuj, brat v Kristu alebo už ktorýkoľvek brat — človek a uvidíš, že sa ti názor osvieti, staneš sa lepším a tak i šťastnejším.

V Nitre na sviatok Božského Srdca Ježišovho R. P. 1944.

Dr. Maximilián Chladný Hanoš.

Úvod brata Arnolda.

Aby nadutosť svetskej múdrosti (ináč ju môžeme nazvať aj tuzemskou a diabolskou nadutosťou nafúkaného ducha tých, ktorí síce hovoria o veľkých veciach, ale konajú len menšie), aby teda tá nezostala nezahanbenou od večnej múdrosti božej, tu vzbudil Boh ženu zo stavu svetského, zaviazahú povinnosťami k svetu, k mužovi, k deťom, sputnanú bohatstvom, nevzdelanú a slabú. Ale silou, ktorú dostala od Boha, krížom Bohočloveka Ježiša Krista rozlámala putá sveta, dostúpila na vrchol dokonalosti, predstavovanej Evanjeliom, znovu dokázala, že dokonalá a najmúdrejšia hlúposť kríža Kristovho je múdrosťou ľudí dokonalých a že zabudnutú cestu dobrého Pána Ježiša (cesta, o ktorej vysokí obri slovom i skutkom tvrdili, že ju nemožno zachovať) nielen možno zachovať, ale že je až ľahká a donáša najvyššie slasti. Ó, nebeská múdrosť dokonalosti evanjeliovej, ako si — pomocou Boha večného — hlúpou urobila múdrosť tohto sveta, a ty, večný Bože, ako si to previedol v tejto svojej služobnici! Postavil si totiž víťazne proti mužom ženu, proti namyslencom poníženú, proti vypočítavom osobu prostú, proti vzdelancom osobu neučenú, proti svätuškárskemu pokrytectvu opovrhovanie vlastným stavom, proti mnohorečným lenivcom a proti rukám nečinným činnosť úžasne horlivú a mlčanlivosť velikú a proti múdrosti tela si víťazne postavil múdrosť ducha, to jest: umenie kríža Kristovho. A tak sa na silnej žene zjavne ukázalo to, čo bolo — nesprávnym telesným výkladom — u mužov rozumujúcich, ale slepých pochované.

Nech sa tedy ani trochu nehanbia za takú svätú matku jej synovia. Ba skôr, naučte sa od Angely cestu veľkej rady pre bohatých, to je múdrosť kríža Kristovho: chudobu, bolesť, opovrženie a skutočnú poslušnosť oproti Bohu, oproti Bohočloveku Ježišu Kristovi a jeho premilej matke. A rečou účinných skutkov naučte túto cestu mužov i ženy i každé stvorenie. A aby ste sa mohli chlúbiť, že ste povolaní do takej školy, vedzte, najdrahší, že Angela je učiteľkou spôsobu života podľa božej vôle a že konala skutky z Boha. Rozpamätajte sa, najdrahší, že apoštoli, ktorí najprv smrteľný život Kristov ohlasovali, od ženy sa naučili, že on po smrti znovu vstal: tak, najdrahší synovia svätej matky Angely, uvedomte si spolu so mnou, že pravidlá rehoľného života, neúčinné u ľudí telesných, najprv praktizované aj hlásané od našich prvých otcov blahoslaveného Františka a jeho druhov, stály sa teraz nesmrteľnými skrze ich príkladné zachovávanie touto svätou matkou. Pravda, je to proti riadnemu behu Prozreteľnosti božej, na zahanbenie telesných mužov učiteľkou urobiť ženu — ktorej sláva nemá na svete páru. Ale veď už i blahoslavený Hieronym hovorí o        prorokyni Olde, ku ktorej sa sbiera ľud, že totiž na zahanbenie mužov a učiteľov zákona, ktorí prikázania prestupovali, bol úrad prorocký prenesený na pokolenie ženské.

Druhý predhovor.

V mene najblaženejšej Trojice i Pána nášho Boha a človeka Ježiša Krista, Spasiteľa i úcty najhodnejšej jeho Matky-Panny. Toto je opísanie darov Najvyššieho, ktorými bola obdarovaná myseľ matky Angely z Foligna. Stalo sa to verne podľa toho, ako Spasiteľ hovorí v evanjeliu: „Ak ma niekto miluje, zachová moju reč a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a príbytok si u neho urobíme“ a „Kto ma miluje, tomu sa ja zjavím“. A túto skúsenosť a nové poučenie zo skúsenosti sám Pán veľmi zjavne potvrdzuje. Ukázalo sa to do istej miery i nedávno v mimoriadnej zbožnosti niektorých veriacich, ale najmä v pôsobení na myseľ tejto svätej matky Angely. Zjavenia a videnia, ktorých jej Boh doprial, som ja, brat Arnold z rehole Menších, len horko-ťažko, na veľké prosby (lebo Angela mala veľmi silné dôvody proti rozprávaniu o nich) mohol konečne vypočuť, hoci som bol s ňou spojený veľkým priateľstvom a láskou Kristovou. Uzatvárala sa totiž všestranne, ked išlo o dary božie (preto mi neraz povedala: „Tajomstvo moje je pre mňa, tajomstvo moje je pre mňa!“), a to, nakoľko som vybadal, nebol by som sa k veci dostal, keby som nebol dal najavo veľkú neľúbost nad tým, že pre jej poníženosť sme my ochudobnení o toľké dobrodenia. Len súcitom som ju teda pohol k rozprávaniu a poukazovaním na zjavnú osožnosť veci pre bližného. Najviac však sa rozhodla k rozprávaniu preto, lebo v tom spoznala vôľu a príkaz, ba priamo nútiaci rozkaz boží.

I preto sa dávala ťažko nahovoriť k rozprávaniu, lebo — ako mi sama mnohokrát povedala — vždy, keď mi niečo zjavovala, sa jej zdalo, akoby nič nehovorila. Ba zdalo sa jej až, že sa rúha, keď tak úboho hovorí o takých vysokých zjaveniach. Ľudskými slovami možno totiž vyjadriť len to, čo sa okolo nás stalo, a to alebo v skutočných hmotných veciach alebo v obrazoch. No božské veci a to, čo sa v mysli ľudskej deje pod vplyvom pôsobenia božieho, to je pre nás úplne nevysloviteľné. Ked mi totiž táto svätá žena začala rozprávať o tajomstvách božích, hovorila mi podivuhodné veci o svete a užívala iných, nezvyklých slov, veľkých a účinných a plných svetla a často sa nemohla vyjadriť, hoci už z toho, čo hovorila, som predsa niečo pochopil. A vzrušovalo ju to a smútkom naplňovalo, že mi nemohla zjaviť to, čo bola poznala. Preto som niekedy vskutku i ja tak málo mohol pochopiť z toho, čo mi diktovala, že som si pripadal ako riečica alebo sito, ktoré prepúšťa, čo je vzácnejšie a necháva si len plevy. Dá sa to osvetliť trochu, že som totiž z tých božích slov chápal len hrubšie: lebo sa stávalo niekedy, že keď som jej znovu predčítaval — pre prípadnú opravu — to, čo som sa usiloval verne podľa jej slov napísať, ona niekedy, diviac sa, povedala, že to vôbec nepoznáva. A inokedy mi zas povedala, že v mojom hovorení niet ani trochu chuti. A divila sa tomu. A inokedy zas povedala: ,,Tieto slová mi pripamätúvajú to, čo som povedala. Ale je to nejasné písanie, lebo to, čo mi čítaš, nepodáva to, čo som ja spoznala.“ A ešte inokedy povedala: „To, čo je horšie a čo nič nie je, to si napísal; ale z toho drahocenného, čo duša cíti, si nič nenapísal“.

A bol som tomu bezpochyby niekedy na vine aj ja sám, nie že by som zo svojho niečo pridával, .ale preto, lebo som pre svoju nedostatočnosť naozaj nemohol pochopiť, čo hovorila a ani som nevedel rýchlo písať a ani okolnosti neboly vhodné, ani času som niekedy nemal a — pre mnoho prekážok — sme ani vhodné miesto pre rozhovory nemohli nájsť. Občas som išiel písať i s nepokojom vo svedomí a tak sa rozprávanie i písanie pretrhávalo, takže som nič nemohol riadne podľa poriadku napísať. Usiloval som sa preto pred písaním aj sa vyspovedať, aby som s milosťou božou riadne mohol postupovať.

Teda pre tieto spomenuté príčiny som nezqchoval poriadok pri písaní. Ba považujem to za div boží, ak som niečo podľa poriadku napísal. Halil som však v duši a trápil som sa veľmi, lebo som pre tie rôzne príčiny musel vynechať mnoho takého, čo som považoval za hodné napísania. Ja som však pri písaní pre jej zásluhy i sám v sebe často zakúsil duchovnú milosť, a to novú, akú som ešte nikdy nebol zakúsil. Písal som preto s veľkou úctou a so strachom velikým, takže som nič zo svojho nepridával ani len jedno — jediné slovko, ale písal som výlučne len to, čo som mohol zachytiť z jej vlastných úst ako rozprávala. A často som si dal od nej i viac ráz opakovať slovo, ktoré som mal napísať. A usiloval som sa zachovať priamo jej vlastné nárečové výrazy, len aby som sa nevzdialil od jej úmyslu, keď by som premeňoval jej výraz na riadne latinské slová.

Niekedy mi povedala: ,,Robila by som si výčitky z toho, že toto všetko rozprávam, keby mi nebolo bývalo povedané jedno slovo: Bolo mi totiž povedané, že čím viac zo svojich zážitkov porozprávam, tým viac mi zostane“. A často mi povedala, že jej bolo zjavené a opätovne povedané, aby kázala napísal na konci celého tohoto opisu: „Za všetko, čo tu bolo povedané, nech sa vzdávajú vďaky Bohu“.

Angela sa vedela veľmi dobre a veľmi vrúcne modliť a spovedala sa veľmi podrobne. Raz, keď sa mi ako obyčajne spovedala, a ja som videl tú dokonalosť poznania hriechov a toľkú ľútosť a slzy od začiatku spovede až do konca a toľkú poníženosť, tu som ja sám slzil v srdci svojom a bol som skalopevne presvedčený, že ak sa i celý svet klame, Boh by predsa nedopustil, aby sa mohla klamať ona, osoba takej priamej vôle a taká úprimná k sebe samej.

V noci nato však ťažko ochorela, takže skoro už dokonávala. Ráno sa však horko-ťažko posbierala a prišla do kostola Bratov. Ja som vedy odslúžil svätú omšu a podal som jej sväté prijímanie. A viem, že kedykoľvek prijímala, Boh jej vždy učinil nejakú veľkú a akoby vždy novú milosť. A taká bola účinnosť osvietení a útech, ktoré do duše dostávala, že veľmi často sa jasne prejavila i na tele. Niekedy i keď bola so mnou, sa jej duša začala povznášať, takže nemohla nič pochopiť z toho, čo som jej čítal. Radosť z rozhovorov s Bohom, zbožná oddanosť a slasť útech ju tak menily v tvári i v celom tele, že jej oči niekedy svietily ako sviečka a tvár bola ako ruža. A stávala sa niekedy plnou a tučnou, žiarivou, anjelskou a vôbec obdivohodne krásnou v celej tvári, nad všetky ľudské možnosti a zabúdala na jedlo a pitie, akoby jej duch nežil v smrteľnom tele.

Jej priateľka, veľmi nábožná panna, rozprávala, že keď raz išly spolu celou, ona a celá rozžiarila, radosť jej bolo vidieť na tvári, červeň ju zalialo a oči sa jej zväčšily a začala žiariť, takže s a zdalo, že to vôbec nie je ona. Preto aj jej priateľka, ked to videla, zosmutnela a bála sa, že ich niekto stretne a uvidí ju v lakom stave. Zakrývala jej tedy sama tvár a hovoriac: „Prečo si nezakryješ tvár? Veď tvoje oči žiaria ako sviečky!“ A keďže to bola osoba bojazlivá a veľmi prostého ducha a nepoznala ešte dary milostí, začala nariekať a bič sa v prsia hovoriac: „Povedz mi, prečo sa ti toto stalo? No, musíš sa veru strániť ľudí, lebo odteraz sa už naozaj ani ukázal nemôžeme medzi svetom. Ach, čo len urobíme?“ Ona ju však posmeľovala: „No len sa neboj, veď keď stretneme ľudí, Boh nám už pomôže.“ A dodala priateľka, že sa toto stalo Angele toľko razy, že nevie ani počet udať.

Tiež rozprávala tá priateľka o svätej matke Angele, že keď raz ležala vo vytržení vedľa nej, tu že ona videla prekrásnu hviezdu, úžasne trblietavú a žiariacu nespočetnými farbami. A z tela Angelinho vychádzaly lúče, prenikavé a jemné a mimoriadne krásne. A keď boly vyšly z jej tela, znovu sa svinuly v jej boku. A potom vystupovaly hore k nebu. A toto sa stalo za bdenia, okolo tretej hodiny. A hviezda bola, ako hovorila, nie veľmi veľká.

Niekedy tiež — pre duševné muky a prudké skúšky a sužovania a telesné choroby a pre spaľujúcu túžbu lásky za svojím milým — celkom strácala sily, schla a bledla, takže bolo múkou ju vidieť. A skoro vždy bola telesne slabá a chorá.

A ja, brat pisateľ, ked som už bol všetko napísal, čo je v tejto knihe, žiadal som a prosil vernú služobnicu Kristovu, aby ona sama prosila Boha a žiadala od neho, aby jej on sám pre svoje milosrdenstvo zjavil, ak som niečo nesprávneho alebo zbytočného napísal, aby sme tak od samého Boha vedeli pravdu o veci. A ona mi odpovedala hovoriac: „Prv než si ma ty o to požiadal, ja som už mnohoráz prosila Boha, aby mi sám nejako oznámil, či je v tom, čo som ja povedala a čo si ty napísal, nejaká lož alebo nejaká zbytočnosť. A mnohokrát som bola uistená a bolo mi povedané, že všetko, čo som ja povedala a čo si ty napísal, že to všetko je pravda a že tam nie je nič falošného ani zbytočného, hoci tým spôsobom neboly veci tak dokonalé vyjadrené, ako by to malo byť.“        ,

A znovu jej bolo povedané od Boha toto: „Všetko čo je napísané v tejto knižočke, je podľa mojej vôle ai odo mňa to pochádza a ja to opatrím svojou pečaťou". A keď ona nerozumela tomu slovu „Ja to opatrím svojou pečaťou", tu jej bolo znovu povedané: „Ja to potvrdím".

Ale ja, pisateľ, som k jej slovám nič nepridal. Mnoho však z tých dobrých vecí, ktoré ona hovorila, som vynechal, lebo som všetko nevedel pochopiť. Prozreteľnosťou božou sa stalo, že toto všetko bolo preskúmané od dvoch vierohodných Menších bratov. Svedomité preskúšali vec v jej prítomnosti, na všetko sa ju povypytovali, aby sa i sami o všetkom osobne presvedčili, a počuli všetko, čo som ja bol podľa jej rozprávania napísal. Preskúmal toto všetko aj šľachetný pán Jakub de Columna a ôsmi veľmi dobre známi Menši bratia, z ktorých niektorí boli lektormi na univerzitách, iní inkvizítormi, iní guardiánmi, všetko mužovia hodnoverní, skromní a z milosti božej veľmi duchovní. Nikto z nich nenašiel v týchto opisoch nič falošného, ale naopak, všetci sa o veci vyslovujú s poníženou úctou a veľmi si ju cenia.

Nech sa nikto, kto bude čítať túto knižočku, nediví nad tým, že Angele boly hodne často hovorené slová sladké a plné lásky. Veď taký spôsob hovorenia máme i vo svätom Písme, zvlášť v Piesni piesní. A potom, ako sa čitateľ sám presvedčí, milosť božia zachránila Angelu od akejkoľvek namyslenosti, ba, také lichotivé slová ju učinily ešte pokornejšou.

Keď Angela hovorí, že bola niekedy povznášaná a pretvorovaná do akéhosi stavu osvietenia, radosti alebo slasti, do stavu, o ktorom bola presvedčená, že ho už nestratí naveky, ja rozumiem tým a podobným slovám takto: Tá požehnaná duša, osvietením božím dostáva sa znovu do akéhosi neustáleho stavu pretvorovania sa v úžasne nekonečné svetlo božie a naplní ju cit, dosiaľ nezakúsený. Ale hoci je tento stav neustály ako trvalé imanie, a nie prerušovaný akoby stále nové a nové zásady, jednako tak si myslím, ten stav prijíma vzrast na novej horlivosti, na nových radostiach, sladkostiach a chutiach. Zostáva však jedno a to isté osvietenie a ten istý cit, akoby jediný predlžovaný zásah boží. A práve pre tieto nové spôsoby, pre novú silu vrúcnosti, sladkostí a osvietení a pre nové oživenie obrazivosti možno o tom stave povedať, že sa obnovuje.

Hlava prvá.

Osemnásť duchovných krokov,

ktoré priviedly Angelu k poznaniu seba.

Keď som sa dala na cestu pokánia, hovorí Angela z Foligno, urobila som osemnásť duchovných krokov, prv než som poznala celú nedokonalosť svojho života.

Prvý krok:

Začala som uvažovať nad svojimi hriechami a uvedomila som si svoj hrozný stav. Veľmi som sa bála, že budem zatratená, a horko som plakala.

Druhý krok:

Druhý krok bol, že som sa začala hanbiť za svoje hriechy, a to tak veľmi, že som nemala sily dokonale sa z nich vyspovedať. A tak som aj často bez spovede, v hriechoch prijímala telo Pánovo.

Svedomie mi preto nedalo pokoja vo dne v noci.

Obrátila som sa teda o pomoc ku svätému Františkovi a prosila som ho, aby mi doprial nájsť dobrého spovedníka, ktorý by pochopil úbohý duševný stav, u ktorého by som sa teda mohla dobre vyspovedať.

Hneď na to v noci zjavil sa mi vo sne akýsi starec a povedal mi: »Sestra, keby si ma bola prv prosila, by som ti bol učinil to, o čo si ma prosila. Ale to nič neškodí! Hľa, už sa ti stalo, čo si žiadala.«

A naozaj, keď som ráno išla ku svätému Františkovi, stretla som sa s istým bratom, kazateľom u svätého Feliciána. Bol kaplánom a mal dovolenie spovedať. Hneď, ako som počula jeho kázeň, rozhodla som sa vyspovedať sa u neho.

Vyspovedala som sa teda úplne zo všetkých svojich hriechov a dostala som rozhrešenie. Ale pri tejto spovedi nepocítila som útechu, iba trpkosť, hanbu a bolesť.

Tretí krok:

Konala som uložené pokánie a ustavične som bola plná bolesti a necítila som nijakú útechu.

Štvrtý krok:

Začala som uvažovať o milosrdenstve božom a poznala som ho v tom, že sa mi dostalo milosti obrátenia a že som bola vytrhnutá z pekla.

A tu začalo vnikať svetlo do mojej duše. A v jase toho svetla som ešte viacej musela sama nad sebou plakať a žialiť, a túžila som ešte po ostrejšom pokání.

Piaty krok:

Keď som bola tak osvietená s hora, videla som v sebe iba chyby, a tak som seba samu odsudzovala. Vedela som totiž a isto-iste som poznávala, že som si zaslúžila peklo. A tu ma znovu zachvacoval horký plač.

Musím poznamenať, že medzi jednotlivými krokmi bol vždy určitý časový odstup. Stav duše — ktorá sa len tak ťažko môže hýbať a len bolestne a akoby s veľkou ťarchou môže kráčať k Bohu a i to len maličkými krôčkami, — ma veľmi rozľútostil a rozbolestil.

A viem o sebe, že som sa na každom kroku mnoho zdržovala a plakala som, že mi nebolo dopriate urobiť viac krokov naraz. No bola to pre mňa predsa akási útecha, že som mohla plakať na každom kroku: Isteže, trpká útecha.

Šiesty krok:

Keď som tak kráčala tou cestou, dostala som jasnejšie svetlo milosti, ktoré mi ešte viacej dalo poznať veľkú hĺbku mojich hriechov.

Videla som, že urážajúc svojho Stvoriteľa, urážala som aj všetky stvorenia, postavené do sveta na môj duševný osoh.

A znovu mi prichádzaly na um moje hriechy v celej svojej temnej hĺbke, a ako som sa z nich Bohu svojmu vyznávala, preciťovala som celú ich hrôzu.

Vzývala som teda všetkých svätých a Blahoslavenú Pannu, aby orodovali za mňa a prosili milosrdného Boha o milosrdenstvo pre tú, ktorej bol toľko dobrého vykonal. A keďže som vedela, že som už svojim hriechom umrela, prosila som ich aj o to, aby mi od Pána vyprosili milosť nového života.

A prosila som stvorenia, ktoré som urazila, urážajúc ich Stvoriteľa, aby nežalovaly na mňa pred Bohom.

A zdalo sa mi, že všetky stvorenia aj všetci svätí mali so mnou sústrasť.

A vtedy mi konečne bolo dopriate, že som sa mohla viac než obyčajne modliť k Bohu s veľkým ohňom lásky.

Siedmy krok:

Dostávala som s času na čas zvláštnu milosť, a to, že som s porozumením mohla hľadieť na kríž a telesnými aj duševnými očami vidieť na ňom Krista Pána, ako umrel za nás. Ale toto hľadenie a nazeranie bolo ešte bez chuti; len veľkú bolesť som pri ňom cítila.

Ôsmy krok:

Pri pohľade na kríž bolo mi dožičené hlbšie poznať, ako sa to vlastne stalo, že Kristus Pán zomrel za naše hriechy. A vtedy som znova veľmi bolestne poznala všetky svoje hriechy a cítila som, že som ho vlastne ja ukrižovala. Nevedela som však ešte, akým veľkým dobrodením je pre nás utrpenie Kristovo. Až neskôr som ozaj hlboko porozumela, ako ma vlastne Kristus Pán odviedol od hriešneho života, priviedol k pokániu a umrel za mňa.

Ale toto poznanie kríža mi zapálilo v duši taký oheň lásky a ľútosti, že som u nôh kríža urobila pevné predsavzatie vzdať sa všetkého svetského, a obetovala som sa celá Ježišovi. A čo aj so strachom, jednako som mu hneď vtedy urobila sľub večnej čistoty aj sľub, že ho už neurazím ani jedným údom svojho tela. Na minulé hriechy každej jednotlivej čiastky svojho tela som horko žalovala.

A prosila som Spasiteľa, aby on sám dal sily zachovať to, čo som sľúbila, to jest, čistotu a ostražité bedlenie nad všetkými svojimi smyslami, lebo jednak som sa bála složiť tie sľuby, jednak oheň lásky ma nútil, takže som nemohla ináč konať.

Deviaty krok:

Potom mi bola vložená do duše túžba poznať, kde je vlastne cesta kríža. Chcela som ju nájsť a rada potom bývať pri nohách kríža, kde je útočište všetkých hriešnikov.

A dostalo sa mi osvietenia a poučenia. Cestu ku krížu som našla takto: Dostala som vnuknutie, že musím odpustiť všetkým, čo mi ublížili a zbaviť sa všetkého pozemského, pretrhnúť styky so všetkými ľuďmi, mužmi a ženami, so všetkými priateľmi a príbuznými, zanechať aj svoj majetok, aj seba samu, a že srdce svoje musím oddať Kristu, ktorý mi toľko dobrého vykonal, a musím ísť po tŕnistej ceste, po ceste utrpenia.

Od tej chvíle som sa teda začala skromnejšie šatiť, prestala som sa ozdobovať, aj skromnejšie som už jedávala. Ale veľmi som sa ešte hanbila a bolo mi to nepríjemné, lebo som ešte necítila mnoho lásky k Bohu a žila som ešte s manželom. Horkosťou ma naplňovalo, keď mi nadávali alebo aj skutkami krivdili. Znášala som však všetko trpezlivo, ako som len mohla.

Stalo sa vtedy podľa vôle božej, že mi zomrela matka, ktorá ma veľmi hatila na ceste božej, a v krátkom čase mi zomrel aj manžel i všetky deti. No keďže som sa dala na cestu božiu a prosila som Boha, aby ma ich zbavil, ich smrť ma veľmi potešila, hoci som pocítila i trochu bolesti.

Vtedy som si jasne uvedomila, že od chvíle, čo mi Pán vypočul prosbu, bude srdce moje navždy v Srdci božom a vo vôli božej a vôľa božia a srdce jeho budú v srdci mojom.

Desiaty krok:

Keď som pýtala Boha, čo mám robiť, aby som sa mu zapáčila, on vo svojej veľkej dobrote zjavil sa mi viac ráz v spánku aj v bedlení, pribitý na kríž a vyzval ma, aby som sa pozrela na jeho rany; a podivne mi ukazoval, ako všetko za mňa trpel. To sa stalo viac ráz. A keď mi všetky muky, za mňa vytrpené, po jednej poukazoval, hovoril mi: »Aké hodné zadosťučinenie mi teda môžeš ty dat za toto všetko?«

Podobne sa mi zjavil často aj v bedlivom stave, ale predsa nie tak hrozne, ako v spánku.

Kedykoľvek sa mi však zjavil, vždy bol veľmi smutný a strašne trpel. Ukazoval mi rany na hlave, poranené obrvy a roztrhané fúzy a bradu, vypočítaval a na svojom tele mi ukazoval všetky jednotlivé šľahy bičov a hovoril mi: »Toto všetko som trpel za teba.«

Vtedy mi prišly na um všetky jednotlivé moje hriechy a pochopila som, že som nimi zranila Ježiša Krista a že by som mala za ne nesmierne ľutovať.

A naozaj, vtedy som pocítila takú veľkú bolesť nad svojimi hriechmi, ako nikdy pred tým.

Podobne mi ukázal aj svoje utrpenie a hovoril mi: »Čím sa mi môžeš primerane odvďačiť?«

A vtedy som plakala plačom preveľkým a ronila som také horúce slzy, že mi až tvár pálily, a musela som si oči chladiť zimnou vodou.

Jedenásty krok:

Dala som sa na ostrejšie pokánie za svoje hriechy a vymýšľala som si všelijaké sebamŕtvenia a usilovala som sa ich konať. No, keďže sa mi zdalo, že sa vo svetskom okolí nemôžem dostatočne oddať pokániu, rozhodla som sa nechať celkom všetko, aby som sa tak mohla dostať ku krížu, ako mi to Boh vnukol.

Toto rozhodnutie mi bolo dané z božej milosti týmto podivným spôsobom: Bola som vo veľkej neistote. Na jednej strane som si veľmi túžobne želala stať sa chudobnou a veľmi dychtivo som si žiadala, aby som nezomrela prv, než budem chudobná. Na druhej strane trápilo ma mnoho pokušení, ako napríklad: Že žobrať sa mne, mladej ešte, nepatrí, ba bolo by mi to aj nebezpečné; potom bála som sa, že budem musieť zomrieť od hladu a zimy; a vôbec všetci ma od toho odhovárali.

Ale Boh sa konečne nado mnou zmiloval a dal mi do srdca akési veľké svetlo a s ním mi prišla do duše aj ohromná sila a spolu presvedčenie, ktoré mám až dosiaľ, že totižto tú silu už nikdy nestratím. Umienila som si a pevne som sa rozhodla, že keby som mala i zomrieť od hladu a zimy alebo od hanby, ak sa to Bohu páči, alebo aspoň ak sa mu to môže páčiť, že sa svojho predsavzatia nevzdám, čo by som aj naisto vedela, že taký koniec ma naozaj čaká; lebo vo všetkej tej biede by som rada zomrela pre Boha.

Vtedy som sa už naozaj navždy skalopevne rozhodla.

Dvanásty krok:

Potom som prosila blahoslavenú Matku Krista Pána a svätého Jána evanjelistu, pre bolesti, ktoré sami vytrpeli, aby mi vyprosili nejaké znamenie, ktoré by ma neustále upamätovalo na Pánovo umučenie.

Trinásty krok:

V tom čase, keď som tak túžobne prosila Pannu Máriu a svätého Jána, mala som sen. Videla som srdce Kristovo a počula som slová: »V tom srdci niet lží; čo je v ňom, všetko je pravda.« A zdalo sa mi, že sa mi dostalo toho videnia preto, že som akosi pohŕdavá bola hovorila o istom kazateľovi.

Štrnásty krok:

Nato, keď som sa raz modlila, v bedlení dal sa mi Kristus Pán jasnejšie vidieť a hlbšie poznať.

A zavolal ma a povedal mi, aby som priložila ústa k rane v jeho boku. A zdalo sa mi, že som tak učinila a pila jeho krv, prúdiacu z jeho boku. A pochopila som z milosti božej, že ma Pán touto krvou očisťuje.

A tu začal pre mňa čas veľkej útechy, hoci som aj pritom bola vždy smutná, lebo som mala stále pred očami Pánovo umučenie.

A prosila som Pána, .aby mi dožičil vyliať z lásky k sebe všetku svoju krv, ako to on urobil za mňa. A priala som si z lásky k nemu, aby všetky moje údy boly strestané a zničené mrzkejšou a ukrutnejšou smrťou, než akou on zomrel. A dychtivo som túžila, aby som našla niekoho, čo by ma zabil pre vieru v Ježiša Krista, alebo pre lásku k nemu. Rozhodla som sa sama ho poprosiť, aby mi urobil, o čo ho požiadam: keďže on sám bol pribitý na kríž dreva, mňa nech ukrižuje na skalisko alebo už na čokoľvek a kdekoľvek, len čím potupnejšie.

Zomrieť takou slávnou smrťou, akou umreli svätí mučeníci, som nebola hodná a ani som sa za hodnú nepokladala, ale som si žiadala nejakú potupnejšiu a ukrutnejšiu smrť. Nemohla som si však ani vymyslieť takú potupnú smrť, akú by som sama bola chcela a ktorá by sa vôbec nebola podobala smrti svätých.

Pätnásty krok:

Nato som sa obrátila k blahoslavenej Panne, Matke Božej a k svätému Jánovi. Premýšľala som o nich ustavične a prosila som ich pre bolesti, ktoré vytrpeli pri umučení Pánovom, aby mi vyprosili milosť, cítiť bez prestania muky Kristove alebo aspoň bolesti ich samých. A naozaj, vyprosili mi tú milosť. Raz na orodovanie svätého Jána pocítila som takú bolesť, že som sotva kedy v živote mala väčšiu.

A bola som osvietená o tom, že svätý Ján pre Kristove muky a smrť Kristovu a pre bolesť Pánovej Matky pretrpel taký bôľ, že som ho pokladala a ešte aj pokladám za viac ako mučeníka.

Vtedy mi bola daná nesmierna túžba naozaj už raz zanechať všetko, čo mi patrí. A hoci mi diabol veľmi prekážal a často ma pokúšal, aby som to predsa len nevykonala, a aj Menší bratia a všetci ma od toho odrádzali, predsa pre nijaké nešťastie alebo výhody v budúcnosti som sa nemohla vzdať svojho rozhodnutia: rozdať všetko chudobným alebo, ak by to nebolo možné, aspoň úplne všetkého sa zriecť. A videlo sa mi, že by som si nemohla ani len najmenší kúsok zo svojho ponechať a neuraziť pri tom toho, ktorý ma tak osvietil.

No prežívala som ešte stále veľkú trpkosť za svoje hriechy a nevedela som, či sa moje skutky páčia Bohu. Horko som plakala a volala: »Pane, ak som aj zatratená, daj mi predsa aspoň milosť robiť pokánie. Zanechávam všetko a budem ti slúžiť.«

Kým som tak horko žialila nad svojimi hriechami a nemala som v duši nijakej potechy od Pána, môj stav bol takto premenený.

Šestnásty krok:

Vkročila som raz do kostola a prosila som Boha, aby mi udelil nejakú milosť. A keď som sa modlila a práve vyslovovala slová Otčenáša, tak jasne vložil Boh tie slová do môjho srdca a tak som pri tom pochopila dobrotu božiu a svoju nehodnosť, že to nemôžem ani vypovedať. Jednotlivé slová mi boly v duši vykladané a vyslovovala som ich veľmi dlho a veľmi skrúšene a s veľkou ľútosťou. Plakala som nad svojimi hriechami a nad svojou jasne už poznanou nehodnosťou; mala som však i veľkú útechu a začala som okusovať trochu sladkosť božiu, lebo som pri vyslovovaní slov Otčenáša dobrotu Pánovu lepšie poznávala a i dosiaľ poznávam, než pri čomkoľvek inom. Keďže mi však pri slovách Otčenáša boly ukázané moje hriechy a moja nehodnosť, začala som sa tak hanbiť, že som sa neopovažovala pozdvihnúť oči ani k nebu, ani ku krížu, ani k iným svätým obrazom. Odporúčala som sa v modlitbách k blahoslavenej Panne, aby mi ona vyprosila milosť a odpustenie hriechov. Horký žiaľ nad hriechami som mala ešte stále v duši.

Ó ako nemotorne postupuje duša na ceste pokánia! Tak pevne má poviazané nohy a pomocníkov takých nepodarených! Ba nie sú to ani pomocníci, ale naopak: hatiči, a to svet, telo a diabol. — A znovu opakujem, že som sa na každom zo spomenutých krokov veľmi dlho zdržovala a až po tom som postúpila ďalej. No jednotlivé obdobia netrvaly rovnako dlho.

Sedemnásty krok:

Potom mi bolo zjavené, že mi blahoslavená Panna vyprosila milosť väčšej viery, než je obyčajná viera ľudská. Viera, ktorú som mala dovtedy, zdala sa mi akoby mŕtva v porovnaní s novou vierou a slzy, ktoré som mala predtým, sa mi videly ako by násilím vytlačené v porovnaní s tými, ktoré som potom ronila.

Odvtedy som vedela účinnejšie žialiť nad umučením Kristovým a nad bolesťami jeho Matky.

A čokoľvek som vtedy robila, nech to bolo akokoľvek veľké, zdalo sa mi to málo. Preto som chcela konať ešte väčšie pokánie.

Vtedy som zatvorila svoje srdce do umučenia Kristovho a obsiahla som nádej, že v jeho umučení je moje vyslobodenie.

A tu som mávala skoro neprestajne útechy vo snách i v bedlení, pociťovala som veľké sladkosti a potešenia z Boha v srdci aj v tele. A sny, ktoré som mala, boly ozaj veľmi krásne, utešené.

Keďže som však ešte necítila istotu, bola v tom primiešaná stále ešte i horkosť, a srdce moje nemalo pokoja. Žiadala som od Boha ešte viacej.

Z mnohých snov a videní vyrozprávam jeden: Keď som sa raz vo veľkom pôste uväznila do svojej izby, rozjímala som o istej vete z evanjelia. Boly to slová o veľkej blahovôli božej a o veľkej láske. Mala som pri sebe aj omšovú knihu a dychtivo som túžila vidieť tú vetu napísanú. Premôcť sa však a utíšiť túžbu pomohla mi až myšlienka, žeby to bola pýcha odo mňa, pre utíšenie veľkého smädu a lásky otvoriť vlastnými rukami tú knihu.

Tu prišiel na mňa spánok. A hneď vo videní ktosi ma viedol a počula som hlas, že smysel Písma je taký utešený, že keby ho niekto dobre pochopil, zabudol by na všetko svetské. A ten, čo ma viedol, riekol mi: »Chceš to skúsiť?« A keď som súhlasila a dychtivo si to žiadala, zaviedol ma k božskej knihe a hneď mi dal pocítiť pravdivosť svojich slov. Čítala som a pochopila som prehlboký smysel vety a tak jasne som poznala nesmiernu dobrotivosť božiu, že som hneď zabudla na všetko svetské.

A ďalej mi sprievodca povedal, že porozumieť evanjeliu je ešte radostnejšie a že kto dostane to osvietenie, zabudne celkom nielen na všetko svetské, ale aj na seba samého. A znovu sa ma pýtal, či po tom túžim a hneď mojej túžbe aj vyhovel. V jasnom osvietení som tak hlboko pochopila dobrotivosť božiu, že som prosila svojho vodcu, aby som z toho stavu už nikdy nemusela vyjsť. A povedal mi, že nato, čo si žiadam, neprišiel ešte čas, A hneď ma zaviedol nazad. A otvorila som oči a mala som preveľkú radosť z toho čo som videla. Ale veľmi mi bolo ľúto, že je už po tom. Až dosial ma spomienky na to naplňujú rozkošou.

Odvtedy sa mi rozhostila v duši veľká istota a veľký jas a spolu rozhorel sa vo mne taký plameň lásky k Bohu, že som bola sväto-sväte presvedčená, že sa o láske k Bohu na kazateľniciach vôbec nekáže, a tí, čo kážu, nemôžu vlastne o nej kázať a nerozumejú vlastným slovám. Tak mi to povedal i ten, čo ma viedol vo videní.

Osemnásty krok:

Nato som začala cítiť blízkosť božiu a modlitba ma plnila takou slasťou, že som nemyslela ani na jedenie a priala som si, aby som nemusela ani jesť, ale len stále sa oddávať modlitbe. No primiešalo sa do toho hneď aj pokušenie, a to, aby som alebo vôbec nejedia, alebo ak už predsa jesť, tak len veľmi málo. Poznala som však, že je to klam zlého ducha.

A oheň lásky v srdci mojom bol taký, že ma ani dlhé kľačanie, ani nijaké iné pokánie neunavovalo.

Často som sa pred hocikým dala do kriku, keď som počula hovoriť o Bohu. A keď mi niekto hovoril, že nemám v hlave všetko v poriadku, nebránila som sa, ale som tiež hovorila, že som chorá a že nemám v hlave všetko v poriadku. A nemohla som si inak počínať. A tých, ktorých môj krik veľmi hneval, takže mi v zlosti nadávali, som uspokojovala len tým, že som sa za svoje správanie veľmi hanbila.

A pohľad na umučenie Krista Pána som ani zniesť nemohla, lebo ma hneď chytila horúčka a choroba. Preto mi družka úzkostlivo schovávala z pred očú všetky obrazy umučenia.

Hlava druhá.

Rôzne skúšky.

Aby ma však veľkosť a množstvo zjavení a videní neučinilo namyslenou a aby ma slasť z nich nepovzniesla príliš vysoko, daný mi bol mnohonásobný skúšateľ a daná mu bola moc, aby ma mnohonásobnými skúškami a trápeniami sužoval. Trpím na tele i na duši.

Na tele trpím muky nespočetné od mnohých duchov zlomyseľných. Myslím, že by sa sotva daly spísať všetky utrpenia a choroby môjho tela, lebo nemám na tele ani jedného údu, ktorý by hrozne netrpel. Nie som totiž nikdy bez bolesti, bez choroby, stále som slabá a biedna a plná bolesti, takže musím neustále ležať. Nemám na sebe úda, ktorý by nebol bitý, sužovaný a trápený od duchov zlostných. Som stále chorá a vždy opuchnutá a plná bolesti vo všetkých údoch, takže sa len s veľkou námahou môžem hýbať, hoci ležanie ma už tiež zunovalo. A ani najesť sa nemôžem dostatočne.

>A ja, pisateľ som to sám počul a sám som sa presvedčil, že keď istý Menší brat — a som presvedčený o jeho hodnovernosti — sa veľmi divil nad veľkým utrpením služobnice Kristovej, ako mu to sama rozprávala, a cítil s ňou veľkú sústrasť, že dostal vtedy zjavenie od Pána Boha, že to — všetko je číra pravda, ba že ona ešte i viac trpí. Preto mal potom ten brat s Angelou mimoriadne veľkú a účinnú sústrasť a veľmi si ju ctil. A slová, ktoré som ja, brat pisateľ, narýchlo a nakrátko mohol napísať, boly tieto: Rozprávala takto: »Vidím totiž, že zlí duchovia moju dušu tak vešajú, že sa jej zdá, akoby už pre ňu nijakej záchrany nebolo — podobne ako obesený nemá pod sebou nijakej opory. A všetky ctnosti mojej duše zlí duchovia povaľujú na zem. a to pred očami a za vedomia mojej duše. A keď duša moja vidí, že padajú všetky jej ctnosti a miznú a že sa nemôže sama proti sebe vzoprieť, pôsobí jej to takú bolesť, že veľkou väčšinou ani plakať nemôžem pre zúfalú bolesť a hnev. Niekedy však predsa neukojiteľne plačem. A niekedy zas schytí ma taký hnev, že sa len horko-ťažko zdržím, aby som sa celú neroztrhala. Niekedy sa však už neviem ovládať a tak dochádza k hroznému sebatrýzneniu, takže mi niekedy od bitia opuchla hlava a iné údy. A keď duša vidí, že navnivoč vychádzajú a miznú jej ctnosti, tu sa začína plač duše mojej a volám vtedy skoro bez ustania k Bohu: »Bože môj, Bože môj, neopusť ma!«

Mám aj iné súženie, a to, že všetky neresti vo mne znovu ožily a niekedy zas znovu ožívajú. Nie, že by si nastálo podmaňovaly môj rozum, ale predsa ma veľmi trápia. Ba aj neresti, ktoré v mojom tele nikdy neboly, prichádzajú do mňa a rozpaľujú sa a veľmi ma trápia. Neprichádzajú však natrvalo a pôsobí mi to veľkú radosť, keď ich vidím znovu umierať. Vidím totiž, že som to len napospas vydaná mnohým zlým duchom a že to tí vo mne oživujú tie neresti, čo ich ja nenávidím a čo som ich už bola v sebe zabila — a pridávajú ešte i také, ktoré vo mne nikdy neboly. Ja sa však rozpamätúvam na to, že Boh bol tu na zemi trápený a opovrhovaný a chudobný, a preto by som chcela, keby to bolo treba, aby sa moje všetky trápenia ešte zdvojnásobily.

A niekedy som v nesmierne hroznej temnosti zlých duchov, v temnosti, kde sa zdá stratená všetka nádej na dobro. Je to temnota naozaj hrozná. A znovu dvíhajú sa v tele neresti, o ktorých viem, že sú vnútri, v duši mojej, už mŕtve. Ale zlí duchovia ich vzbudzujú mimo duše mojej.

A znovu sa objavujú i tie neresti, ktoré som ja nikdy nemala. Na tele trpím vtedy aspoň na troch miestach, lebo na miestach stydlivých cítim taký oheň, že som si zvykla prikladať hmotný oheň, aby som zahasila ten iný oheň žiadostivosti. Ale spovedník mi to zakázal. Keď som v tej temnosti, som presvedčená, že by som si skôr vyvolila, aby ma piekli, len aby som tie bolesti nemusela trpieť. Ba vtedy až kričím a privolávam si smrť, aby mi ju Pán Boh akýmkoľvek spôsobom doprial. A vtedy hovorím Bohu: »Pane, ak ma máš hodiť do pekla, neodkladaj s tým, ale hneď to vykonaj. Opustil si ma už, dokonaj teda svoje dielo a potop ma do hlbiny!« A vtedy už chápem, že všetko toto je dielo diabolské a že tie neresti nežijú v duši, lebo duša s nimi nikdy nesúhlasí, ale len telo znáša násilie. Je to však taká bolesť a taký hnus, že keby to dlhšie trvalo, telo by to neznieslo. Ale aj duša vidí, že je jej odňatá všetka sila, čo aj nesúhlasí s neresťami. No nemá sily odporovať nerestiam úplne a vidí sa vo vzdore oproti Bohu. A tak padá a sužuje sa v nerestiach.

A prichádza do mňa, z dopustenia božieho, istá neresť, ktorú som ja nikdy nemala. A poznávam celkom zreteľne, že jej prítomnosť vo mne je z dopustenia božieho. A tá neresť je tak veľká, že prevyšuje všetky iné neresti. Zjavuje sa však aj istá ctnosť, a to ako istý a zjavný dar od Boha proti tej neresti, aby ma Boh ctnosťou oslobodil od zla. A keby som aj nemala istú vieru v Boha, už tento jediný zásah Boha by mi vlial istú a bezpečnú nádej, v ktorej by som pochybovať nemohla. A tá ctnosť vždycky víťazí a neresť ustupuje. A ctnosť ma udržuje a nepripustí, aby som upadla do neresti. A tá ctnosť má takú silu, že nielen ma udržuje, ale dáva mi až takú silu ctnosti, že v tomto zásahu naozaj poznávam Boha a dostávam také osvietenie a takú posilu, že ani všetci ľudia na svete, ani všetci duchovia z pekla, ani nič iného by ma nemohlo zviesť ani k najmenšiemu hriechu. Táto ctnosť mi udržuje vieru v Boha. Tá neresť je však taká veľká, že sa ju hanbím i pomenovať. Je tak mocná, že keď ctnosť, o ktorej som hovorila, sa mi ukryje a akoby ma opustila, tu nieto na svete hanby, ani trestu ani vôbec nijakej inej veci, ktorá by ma vtedy vedela zachrániť od okamžitého upadnutia do hriechu. Tu sa však znovu objavuje ctnosť a oslobodzuje mi ducha tak, že by som nezhrešila ani za celý svet a ani keby mi hrozily tie najväčšie tresty sveta.

»A ja, brat pisateľ, som videl, že verná služobnica Kristova trpela na šiestom kroku, z tých opisovaných, oveľa krutejšie než by sa to dalo opísať. Šiesty krok však trval len krátky čas, totiž asi dva roky, a plynul spolu so siedmym krokom, ktorý sa však začal o niečo prv než šiesty, ale ho pretrval a bol podivuhodnejší než všetky ostatné. A vedel som, že šiesty krok ustupoval — ustupoval, až po pomerne krátkom čase celkom zmizol. Zvlášť sa jeho ústup dal pozorovať na telesných chorobách, ktorými bola ona ináč stále zavalená. A videl som, že vernej služobnici Kristovej darilo sa na siedmom kroku viac, ako sa i len vypovedať dá. Stále rástla v Bohu. A hoci bola stále veľmi chorá a mohla len málo čo zjesť, bola predsa veľmi tučná a červená. Bola to však len opuchlina. Všetky údy a všetky čiastky tela ju bolely, takže sa len veľmi ťažko mohla pohnúť, či už si chcela pochodiť, či sa čo i len sadnúť. Zato však ona všetky telesné utrpenia považovala za maličkosť.

Po všetkom tom, čo som napísal, keď bola Angela na siedmom kroku a už skoro celkom bola zanechala šiesty krok, povedala mi o šiestom kroku toto:

»V mojej duši zvykly zápasiť akási poníženosť a akási veľmi hnusná pýcha. Je to poníženosť, lebo vtedy vidím, že som odpadla od všetkého dobrého a že som mimo každej ctnosti a mimo každej milosti a vidím na sebe také množstvo hriechov a chýb, že si nemôžem ani pomyslieť, že by sa Boh nado mnou ešte chcel zmilovať. A vidím vtedy, že som domom diablovým, že verím diablom a konám ich skutky, vidím, že som ich dcérou, vidím, že som mimo akejkoľvek pravdepodobnosti a že som hodná najnižšej a poslednej hlbiny pekelnej. A poníženosť, o ktorej teraz hovorím, nie je tá poníženosť, ktorá uspokojuje moju dušu a privádza jej myšlienky na dobrotivosť božiu. Táto druhá poníženosť mi donáša len nesmierne trápenie. Vnútri v duši sa mi zdá, že som celkom obkľúčená démonmi a vidím si chyby na duši i na tele a Boh mi je uzavretý a každý prístup k nemu a k milosti mi je skrytý, takže si nijako nemôžem obrátiť myseľ na Boha, nemám ho na pamäti, lebo mi to ani on sám nedovoľuje. A hoci vidím, že som zatratená, nestarám sa vôbec o moje zatratenie, lebo väčšie starosti a väčší žiaľ mi pôsobí, že som obrazila svojho Stvoriteľa, ktorého by som nikdy nebola chcela, ani teraz by som nechcela uraziť, ani za všetko mysliteľné dobro alebo zlo. Preto keď vidím svoje nespočítateľné urážky Boha, bojujem proti všetkým svojim údom i proti démonom, len aby som mohla zvíťaziť, premôcť tie neresti a urážky. Nemôžem však vôbec nijako zvíťaziť. A nenachádzam ani nijaký brod, ani nijaké okienko, ani vôbec nijaký iný prostriedok, ktorý by mi pomohol a ma zachránil. A rozmýšľam o tom, ako som ja hlboko upadla.

Tá poníženosť ma často vrhne akoby do hlbokej priepasti a ukazuje mi moje hriechy a pretekajúcu mieru mojich zlostí a nepravostí, takže sa mi zdá, že ich vôbec nemôžem dostatočne zjaviť, priznať sa k nim verejne, k tomu velikému množstvu svojich pretvárok a nepravostí a hriechov. Chcela by som preto do hanby obnažená putovať po mestách a uliciach, s mäsom a rybami, zavesenými na krku, a volať by som chcela: »Toto je tá naničhodná žena, plná zla a pretvárky, rozsievateľka všetkých nerestí a nepravostí.« Konala som totiž dobro pre ľudskú chválu. Kázala som oznámiť každému, kto nás pozýval: »Ja nejem ani ryby ani mäso!« Zatiaľ som ja však hojne jedávala a opíjala sa, ale navonok som ukazovala, že jem a pijem práve toľko, koľko mi treba.

I chudobnou som sa usilovala ukázať navonok, lôžko som si však veľmi teplo opatrila; len ráno som dávala prikrývky odniesť, aby sa o tom nikto cudzí nedozvedel. Viďte, akým diablom je duša moja a aké zlé je srdce moje! Čujte ako sa ja pretváram, akou dcérou pýchy som ja, ako klamem ľudí a ako som Bohu odporná! Ukazovala som sa, akoby som bola dcérou modlitby, a bola som dcérou hnevu a pýchy a dcérou diablovou. Ukazovala som navonok, že mám Boha v duši a v cele svojej, že mám božské útechy — ja som však v duši i v tele mala diabla. A vedzte, že po celý svoj život usilovala som sa získať povesť svätosti a i to vedzte, že som zlomyseľnosťou a pretvárkami, skrytými v srdci, naozaj mnoho národa sklamala a že som zavraždila mnoho duší aj svoju vlastnú.«

A potom, v tejto priepasti poníženosti, obracala som sa k týmto svojim bratom, ktorí sa volajú mojimi bratmi, a hovorievala som im: »Už mi vôbec neverte! Či nevidíte, že som diablom posadlá? Vy, ktorí sa voláte mojimi synmi, proste spravodlivosť božiu, aby vyšli zlí duchovia z duše mojej, a aby zjavili svetu moje skutky veľmi nešlachetné, aby už Boh pre mňa nebol potupovaný. Či nevidíte, že všetko, čo som vám povedala, je falošné? Či nevidíte, že keby na svete nebolo ani trochu zla, ja by som sama svojou zlobou naplnila celý svet. Už mi neverte! Neklaňajte sa už tejto modle, lebo je v nej skrytý diabol, a všetko, čo som vám hovorila, boly slová falošné a pokrytecké a diabolské. Proste spravodlivosť božiu, aby padla táto modla a rozlámala sa a aby vyšly najavo jej diabolské skutky a luhaniny a slová vyzdobené a pozlátené, ktoré som hovorila, lebo naozaj som sa pozlacovala slovami božími, aby som bola ctená ako Boh a aby sa mi klaňali ako Bohu. Proste, aby diabli vyšli z tejto modly, aby už svet nebol klamaný touto ženou.« Preto prosím Syna Božieho, ktorého meno sa neopovažujem vysloviť, aby sama som prejavila svoju zlobu svetu, keď ma Boží Syn sám nechcel prezradiť: nech sa tedy zem otvorí a prehltne ma, aby som sa stala výstražným znamením a ľudia aby mohli povedať: »Ó, ako bola vyzdobená a pozlátená — ale vnútri i vonku samé pokrytectvo!« A chcela by som si dať prikuť na hrdlo puto alebo nejaký kruh a tak sa dať vláčiť od chlapcov po mestách a uliciach a chlapci aby oznamovali: »To je tá najnaničhodnejšia žena, ktorá sa pretvarovala po celý svoj život.« A mužovia i ženy by hovorili: »Ó, aký zázrak urobil Boh! Priviedol ju k tomu, že ona sama prejavila a porozprávala ľuďom všetky svoje zlosti a nepravosti a hriechy, ktoré skrývala po celý svoj život!«

Ale ani keď som toto všetko povedala, ešte sa mojej duši veľmi neuľavilo. A vedzte, že som bola zavalená takým zúfalstvom, aké ma ešte nikdy nestrhlo, lebo som úplne stratila všetku dôveru v Boha a v jeho dobrá a roztrhla som všetok pomer medzi sebou a ním.

A preto som si istá, že nieto na svete inej osoby okrem mňa, ktorá by bola tak plná všetkej nešľachetnosti a tak odsúdenia hodná ako ja, lebo aj čokoľvek mi Boh doprial a dal, dovolil to len preto, aby moje zúfalstvo bolo väčšie a odsúdenie istejšie. Preto vás všetkých prosím, aby ste prosili spravodlivosť božiu, aby už neodkladala a oslobodila naozaj túto modlu od diabla a aby vyšly najavo jej veľké nešľachetnosti, lebo hlava sa mi ide puknúť, telo chradne, oči sa mi zatemňujú pre množstvo slz a rozpadávajú sa mi všetky údy, pretože sa nemôžem vyznať pred svetom z nešľachetnosti a luhanín duše svojej. Ale sa už i teším, lebo už čosi začalo vychádzať najavo.

A videla som, že toto všetko je číra pravda, bez pretváračného pokorovania sa. A ty, ktorý si písal vedz, že si málo napísal v porovnaní so všetkou zlobou, s nepravosťou a zlomyseľnosťou mojou. Lebo už ako malá som začala konať zlo.

Tieto a podobné veci som nútená hovoriť vtedy, keď som ponorená a stlačená do priepasti tej pokory.

Potom sa začína pýcha. Akoby som sa celá premenila na hnev, na pýchu, ale zároveň na smútok, na horkosť i nadutosť.

A ešte iná veľmi veľká horkosť ma prichádza sužovať, a to, že rozpomienka na dobrodenia, čo som od Boha dostala, ma nijako neteší, ale ma trápi ako urážka a bolestné prekvapenie: že sa totiž vo mne nikdy nemohla uchýliť nijaká ctnosť, a pochybujem o tom, či vôbec bola vo mne nejaká ctnost. A horšie je, že vôbec nevidím dôvodu, prečo Boh toto na mňa dopustil.

A v tejto skúške schovaný a zavretý mi je akýkoľvek prístup k dobru, lebo sa natoľko celá mením na hnev, na pýchu, na smútok, horkosť i nadutosť, na trápenie i na bolesť, že to ani vypovedať neviem. Lebo keby ma aj všetci múdri ľudia tohto sveta a všetci svätí s neba tešili všetkými útechami, a keby mi sľubovali všetko, čo sa len dá vysloviť, ba keby mi to priamo i sám Pán Boh dal, ale vnútorne by ma nepremenil a nezmenil by svoje pôsobenie v mojej duši, nijakú útechu by mi to všetko neprinieslo, ani by mi to nijako nepomohla, ba ani by som im vtedy neverila. Ba, to všetko by ešte len zväčšovalo moju bolesť a biedu, i hnev môj, i bolestný úžas i smútok a utrpenia by sa ešte len vystupňovaly, takže by som to už ani vypovedať nemohla.

Na zámenu za tie súženia a skúšky a aby ich Boh odo mňa odňal, ja by som rada chcela a vyvolila si všetky biedy a všetky nemoce a všetky bolesti, ktoré trpia všetky ľudské telá. A myslím, že by to všetko bolo ľahšie a menšie, ako tie trápenia, o ktorých som hovorila. Preto neraz som povedala, že miesto tých múk by som radšej pretrpela všetky druhy mučeníctva.

Hlava tretia.

Päť útech, pri ktorých Angela cítila v sebe Boha ako súhrn všetkého

dobra. Videla aj krásu, moc, múdrosť a spravodlivosť božiu.

Nech je požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý nás potešuje v každom našom súžení. Aj mňa, hriešnicu, ráčil v každom súžení potešiť.

Totiž, po tom čase kričania, ktoré som spomínala pri osemnástom kroku svojho obrátenia, a po tom obdivuhodnom osvietení, ktoré som dostala pri modlení sa Otčenáša, cítila som nasledovným spôsobom veľkú útechu zo sladkosti božej. Bolo mi totiž vnuknuté, ba bola som priamo pritiahnutá k uvažovaniu o požehnanom spojení božstva a človečenstva v Kristovi a o božstve a človečenstve v Kristovi vôbec. Pri tom rozjímaní som pocítila slasť i útechu prevelikú, väčšiu ako som vôbec kedy bola zakúsila, takže som väčšiu časť toho dňa prestála vo vytržení vo svojej cele, zavretá a samotná. A srdce moje bolo tak schvátené tou slasťou, že som si potom musela ľahnúť a stratila som reč. A prišla ku mne moja priateľka a myslela si už naisto, že zomieram. A netešila som sa nijako jej prítomnosti, lebo mi bola na prekážku v rozjímaní.

Raz, keď som ešte pokračovala v týchto rozjímaniach, ale ešte som nebola všetko chudobným rozdala (ale len máličko mi už zostávalo), ako som sa večer modlila, nemohla som akosi nič o Bohu pocítiť. Žalovala som sa Bohu preto a prosila som ho, hovoriac: »Pane, to, čo robím, robím len preto, aby som ťa našla. Nájdem ťa teda, keď to dokončím?« A tak podobne som sa dlho modlila. A dostala som odpoveď: »Čo chceš?« A ja som odpovedala: »Nechcem zlato, ani striebro, ba ani keby si mi dal celý svet, ani ten nechcem. Chcem len teba.« Vtedy som počula odpoveď: »Usiluj sa a ponáhľaj sa, lebo hneď, ako dokonáš to, čo robíš, príde do teba celá Trojica.« Aj mnoho iných vecí mi bolo vtedy sľúbené.

A oslobodil ma Pán vskutku od každého súženia a prepustil ma s veľkou sladkosťou božou v duši. I čakala som, že sa stane tak, ako mi bolo povedané. Prišla na mňa akási pochybnosť, lebo mi vo videní boly povedané a prisľúbené príliš veľké veci, a preto som sa so všetkým aj zdôverila svojej spoludružke, ale z toho videnia som bola vyšla predsa s veľkou božou sladkosťou v duši.

Potom som išla k svätému Františkovi pri Asisi, a vtedy, na ceste, splnil Pán svoj sľub, hoci som ešte úplne všetko nebola rozdala chudobným. Máličko ešte zostávalo, lebo svätý muž, ktorý to mal rozdať, medzitým zomrel a nemohol teda svoju úlohu previesť. Bol to človek, ktorý sa z božej milosti na moje napomenutie obrátil, a ako išiel, že sa vzdá všetkého svojho majetku a rozdá ho chudobným, tu cestou zomrel. Boh však učinil skrze neho mnoho zázrakov a jeho hrob je v úcte.

Ako som teda išla k svätému Františkovi pri Assisi, cestou som sa modlila a medziiným som prosila blahoslaveného Františka, aby mi sám vyprosil od Boha milosť, aby som dobre zachovávala jeho rehoľné pravidlá, ku ktorým som sa len nedávno bola zaviazala, i aby mi vyprosil milosť môcť cítiť niečo o Kristu, ale najviac, aby ma učinil chudobnou, a to až do poslednej mojej hodinky. Veď preto, aby som si nadobudla slobody chudoby, som už bola putovala do Ríma k blahoslavenému Petrovi, aby mi on sám vyprostredkoval milosť skutočnej chudoby. A skutočne, ako som to aj cítila, dostala som pre zásluhy blahoslaveného Petra a blahoslaveného Františka, z milosti božej dar pravej chudoby.

Ako som teda cestou o tieto veci prosila, keď som prišla k jaskyni, na úzku cestu, ktorá vedie hore smerom na Assisi, a vedľa jaskyne som už bola prešla, tu na tom mieste bolo mi povedané: »Ty si prosila sluhu môjho Františka, mne sa však zapáčilo poslať ti iného posla. Ja som Duch Svätý. Prišiel som k tebe, aby som ťa obdaroval útechou, akú si ešte nikdy necítila. A pôjdem s tebou, vnútri, až k svätému Františkovi a málo si toho všimnú ti niekoľkí, ktorí sú s tebou. A chcem k tebe hovoriť po celej tejto ceste a neprestanem hovoriť a ani ty nebudeš môcť na nič iného dávať pozor, len na mňa: lebo ja som ťa poviazal a odídem od teba, až keď druhý ráz prídeš k svätému Františkovi. A vtedy odídem od teba, pokiaľ ide o cítenie tejto útechy. Ale ináč neodídem od teba, ak ma miluješ.«

A začína hovoriť slová, ktoré tu nasledujú, aby vzbudil vo mne lásku k sebe:

»Sladká dcéra moja, dcéra moja, chrám môj, dcéra moja — potešenie moje, miluj ma, lebo ja ťa veľmi milujem, oveľa viac, ako ma ty miluješ!« A veľmi často opakoval: »Sladká dcéra a snúbenica moja.« A potom dodal: »Ja ťa milujem viac, ako ktorúkoľvek v údolí spoletskom. Keď som sa však ja usadil do teba a zdržal som sa v tebe, ty sa raz tiež usaď vo mne a odpočívaj vo mne. Ja som bol s apoštolmi a videli ma na vlastné telesné oči, ale necítili ma tak, ako ma ty cítiš. A keď sa vrátiš domov, budeš cítiť inú sladkosť, ktorú si tiež ešte nikdy nezakúsila. Ale už nebudem k tebe hovoriť — to bolo len teraz! Ale cítiť ma budeš. Ty si prosila sluhu môjho Františka s nádejou, že s ním a skrze neho dosiahneš, o čo prosíš. Sluha môj František ma mnoho miloval, preto som mu i ja mnoho učinil. Ale keby sa ešte i dnes našla nejaká osoba, ktorá by ma ešte viac milovala, ešte viac by som jej učinil.«

Hovoril mi ďalej, že je teraz málo dobrých ľudí a že viera je slabá. I žaloval sa, hovoriac: »Ja tak milujem dušu, ktorá ma miluje úprimne, že keby sa našla taká, ktorá by ma dokonale milovala, urobil by som jej hneď ešte väčšiu milosť, než som kedykoľvek urobil svätým. A o svätých sa rozpráva toľko veľkých vecí, ktorými ich vyznačil Boh! A nieto človeka, ktorý by sa mohol ospravedlniť od povinnosti tej lásky, lebo každá osoba môže milovať Boha. A on nič iného nevyžaduje, len aby duša jeho hľadala a jeho milovala, lebo on ju naozaj miluje a on je láskou duše.« A tieto slová sú slová hlboké.

A že Boh je naozaj láskou duše, dokazoval mi to živými dôvodmi, poukazujúc na príchod Syna Božieho a na kríž, ktorý za nás pretrpel, hoci on sám je nesmierny a oslávený. A rozvinoval predo mnou jeho utrpenia a všetko, čo za nás vykonal. A dodával: »No, tak povedz, či je vo mne niečo iné, než láska!«

A duša moja vtedy už celkom jasne chápala, že on je len a len láska. Sťažoval sa však, že za týchto čias nachádza len tak málo osôb, ktoré môže obdarovať svojou milosťou. A hovoril, že by dušiam, ktoré by ho teraz milovaly, hneď udelil väčšiu milosť, než bol urobil ktorémukoľvek svätému doteraz. A hovoril mi znovu: »Sladká dcéra moja, miluj ma, lebo ja ťa oveľa viac milujem, ako ty mňa. Milá moja, miluj ma.« A znovu volal: »Nesmierna je láska, ktorú ja nesiem v ústrety duši, čo ma miluje úprimne.« A zdalo sa mi, že je jeho vôľa, aby duša, podľa svojej schopnosti a sily, mala niečo z tej lásky, ktorou on dušu miluje; a keby si duša len toto žiadala, sám by jej slabosť doplnil.

Znovu mi hovoril: »Milá moja, snúbenica moja, miluj ma! Keď ma miluješ, vtedy sa mi na tebe všetko páči, celý tvoj život, tvoje jedenie i tvoje pitie, spánok tvoj i celé tvoje žitie.« A povedal mi zas: »Ja učiním tebe veci veľké pred tvárou národov a u teba budem poznávaný, oslavovaný a zvelebovaný a v tebe chválené bude moje meno od mnohých národov.« Toto a mnoho podobného mi povedal.

Keď som ja však počula tieto slová, rozpamätovala som sa na svoje hriechy, hľadela som na svoje chyby a uznávala som, že nie som hodná takej veľkej lásky. I začala som v týchto slovách veľmi pochybovať. I riekla duša moja tomu, ktorý ku mne hovoril: »Keby si ty bol Duch Svätý, nehovoril by si mi takéto reči, lebo to všetko mne nijako nepatrí ani nesluší. A ja som krehká osoba a môžem preto zmárnomyseľnieť.« I odpovedal mi: »No len skús a uvažuj, či z tých rečí zmárnomyseľnieš a či nie! Skús len, ak môžeš, zbaviť svoju myseľ týchto rečí , a myslieť na niečo iného!« A pokúsila som sa zmárnomyseľnieť z týchto slov, aby som zistila, či je to pravda, čo mi hovoril a či je to vskutku Duch Svätý. Začala som sa aj po viniciach obzerať, aby som vyšla z kruhu tých rečí, ale kdekoľvek som sa pozerala, vždy mi hovoril: »No, len hľaď a pozeraj sa! Aj toto je moje stvorenie.« A cítila som sladkosť nevýslovnú. A medzitým mi prichádzaly na pamäť všetky moje hriechy a zo svojej strany videla som v sebe len hriechy a chyby. A cítila som v sebe hlbšiu pokoru, ako kedykoľvek predtým.

A ešte mi povedal, že som tak milovaná, že Syn Boha a Márie Panny sa sklonil ku mne a prišiel do mňa, aby hovoril ku mne. A Kristus mi hovoril:  »Keby teraz aj celý svet išiel s tebou, nemohla by si sa predsa s nikým rozprávať: keď totiž ja idem s tebou, ide s tebou celý svet.« A aby ma zbavil pochybnosti, hovoril mi: »Ja som ten, ktorý som bol za teba ukrižovaný a hlad som trpel a smäd za teba a tak som ťa miloval, že som za teba i krv svoju vylial.« A rozprával mi o celom svojom utrpení. A povedal: »Žiadaj si nejakú milosť pre seba a pre svoje spoludružky a pre kohokoľvek iného ešte a priprav sa na jej prijatie, lebo ja som oveľa ochotnejší na dávanie, ako ty si pripravená na prijatie.«

Duša moja však volala: »Nechcem prosiť, lebo nie som hodná.« A prichádzaly mi na pamäť všetky moje hriechy. A duša moja znovu hovorila: »Keby si ty, ktorý si na začiatku vo mne hovoril, bol Duch Svätý, nehovoril by si mi také veľké veci. A keby si to ty bol vo mne, musela by som cítiť takú radosť, že by som to živá ani nezniesla.« I odpovedal mi: »Či môže niečo byť alebo stať sa ináč, než to ja chcem? Preto ti nedávam inú radosť ani väčšiu, len práve tú, ktorú máš. A ja som dal komusi inému ešte i menšiu, než je táto — a ten človek padol, nič nevidiac ani nič necítiac. A znovu ti dávam to isté znamenie, že som to ja: Pokús sa teraz rozprávať so svojimi spoludružkami a usiluj sa myslieť na čokoľvek iné, či dobré či zlé — a uvidíš, že nebudeš môcť na nič iné myslieť, len na Boha. Len ja jediný totiž môžem sviazať myseľ. Toto všetko ti však robím nie pre tvoje zásluhy, ale pre moju dobrotu.« A medzitým mi znovu prichádzaly na myseľ všetky moje nepravosti a videla som hriechy svoje, i to, že som si za ne zaslúžila peklo. A videla som to celkom jasne, jasnejšie, ako kedykoľvek inokedy.

I to mi povedal, že keby som bola išla s inými, a nie s takými, akí boli tí, čo som s nimi išla, že všetko toto by sa mi nebolo stalo a ani tie slová by som nebola počula. Oni si totiž akosi všimli môjho zoslabnutia a mojej túžby lásky, lebo som pri každom slove dostávala veľkú sladkosť, takže by sa mi nebolo chcelo prísť k cieľu a bola by som bývala rada, keby sa tá cesta nebola skončila ani za celý čas sveta.

Akú však som to radosť a sladkosť božiu cítila, to nemôžem nijako opísať, najmä radosť pri slove: »Ja som Duch Svätý, tu v tvojom vnútri.« A podobne pri všetkých ostatných slovách som dostávala veľkú sladkosť.

Prišiel teda so mnou až k svätému Františkovi, ako mi bol povedal a neodišiel odo mňa, ale zotrval so mnou až do poobedia, keď som druhý krát išla k svätému Františkovi. Keď som teda druhý krát prišla ku kostolu svätého Františka, hneď ako som si kľakla pri vchode do kostola a uzrela som svätého Františka namaľovaného v náručí Kristovom a Kristus mi povedal: »Tak ťa budem držať privinutú, ba ešte tuhšie, ako možno telesnými očami pozorovať. Teraz však je už hodina, kedy ťa ja naplním a prepustím, ty dcéra moja sladká, chrám môj a potešenie moje. Ako som ti už bol povedal: Opúšťam ťa, pokiaľ ide o cítenie tejto útechy. Úplne ťa však neopustím, ak ma miluješ.« A hoci to bolo horké slovo, predsa som vtedy v tom slove zacítila toľkú sladkosť, že sa mi premenilo na slovo najslastnejšie. A vtedy som vzhliadla, aby som ho uzrela očami tela i mysle a vskutku som ho videla! Ak sa pýtaš, čo som videla, tu odpovedám: Videla som čosi skutočného, plné majestátu, nesmierne, ale vypovedať to neviem. A povedal mi ešte mnoho sladkých slov. A odchádzal veľmi ticho a príjemne, pomaly, veľmi pomaly a nie naraz a mne v duši nechával nesmiernu sladkosť. A medzitým povedal mi ešte i toto: »Dcéra moja, ty, čo oveľa väčšiu sladkosť mi pôsobíš, ako ja tebe, ty milovaný chrám môj, ty máš prsteň mojej lásky, i zálohu som už dal za teba, takže už odo mňa nikdy neodídeš. Ty a tvoja spoludružka vy máte na sebe požehnanie Otca i Syna i Ducha Svätého.« Tu duša moja hneď zvolala: »Ó, keď ty už odo mňa neodídeš, to ja už nikdy smrteľne nezhreším?« I odpovedal mi: »To ti nehovorím.« A keď som ja pri jeho vystupovaní prosila milosť pre moju spoludružku, povedal mi: » Tvojej spoludružke dám inú milosť.«

Tak teda ustúpim. A nechcel, aby som ležala pri jeho vystupovaní, ale aby som riadne stála na nohách. Keď však už úplne odišiel, tu som to už nevydržala: musela som si sadnúť a začala som volať a kričať hlasom veľkým. A kričala som bez všetkej hanby a volala a opakovala som stále to isté slovo: »Ó láska, ešte som ťa ani nespoznala! Prečo ma takto opúšťaš?« A ani som nemohla nič iného povedať, hoci som sa usilovala tvoriť slová v ústach a hovoriť. A kričanie moje a volanie bolo také, že z toho ľudia naokolo ani slova nerozumeli. Toto kričanie a volanie prišlo na mňa pri vchode do kostola svätého Františka, kde som po odchode Boha sedela celá zničená, kričiac a volajúc, za prítomnosti všetkého národa, takže tí, čo so mnou boli prišli, stáli len obďaleč, lebo sa hanbili za mňa, mysliac si, že príčina môjho chovanie je iná.

Odišiel tedy odo mňa, ale zanechal mi istotu, nezoslabenú nijakou pochybnosťou, že ten, čo so mnou rozprával, bol Boh sám. Ja som však od sladkosti jeho prítomnosti a od bolesti nad jeho odchodom kričala a chcela som zomrieť. A bolo mi to veľkou bolesťou, že som nemohla zomrieť a že som zostávala tu bez neho. A celé telo akoby sa mi vtedy trhalo od bolesti.

Potom som sa už vrátila z Assisi. Cestou s veľkou sladkosťou v duši som rozprávala o Bohu a mlčať bolo vtedy preveľkým utrpením. Usilovala som sa však predsa nehovoriť, pre spoločnosť.

A Kristus mi povedal na ceste, keď som sa vracala z Assisi: »Dám ti znamenie, že som to ja, Kristus, ktorý s tebou hovorí, a som hovoril, a to: Vložím do tvojho vnútra kríž a lásku k Bohu. A toto znamenie bude s tebou naveky.« A keď som skutočne i pocítila vnútri vo svojej duši ten kríž a lásku k Bohu a plnosť toho pocitu prelievala sa i na telo, takže som cítila ten kríž i telesne a v tom pocite rozplývala sa moja duša láskou k Bohu.

Keď som sa už vrátila a doma som bývala, cítila som sladkosť, tichú, pokojnú, ale takú veľkú, že to ani vypovedať nemôžem. I túžila som po smrti. A život mi bol vtedy takým utrpením — pre tú tichú, pokojnú, ale tak slastnú sladkosť, že to ani vypovedať neviem,— že som si žiadala zomrieť a odísť zo sveta, lebo som bažila po tej sladkosti tam hore, z ktorej som už čosi cítila a bála som sa, že stratím i tú, ktorú mám. Život mi bol vtedy bolesťou nad všetky bolesti; nad bolesť zo smrti mojej matky aj mojich detí a nad všetky bolesti, ktoré by som si azda mohla vymyslieť. Ochorela som od toho všetkého a ležala som doma osem dní a volala som: »Pane, zmiluj sa nado mnou a nedovoľ, aby som ešte i ďalej zostala na tomto svete!«

Potom som často cítila nevysloviteľné vône.

A týchto a iných zážitkov bolo toľko, že ich všetky nemôžem ani porozprávať. Niekoľko málo slov z toho ti môžem povedať, ale rozkoš a sladkosť, ktorú som cítila, nemôžem opísať.

A často mi bolo dopriane tešiť sa z takých rozhovorov, ale netrvalo to už nikdy tak dlho, ani neboly rozhovory tak slastné, ani také hlboké.

Raz, keď som sa už bola vrátila z Assisi a musela som ležať, ako som už bola povedala, počula moja spoludružka — osoba mimoriadne prostá a úprimná, čistá a panenská, — ako akýsi hlas k nej hovoril: »Vnútri v cele je Duch Svätý.« Prišla vtedy ku mne a začala sa ma vypytovať, hovoriac:  »Povedz mi. čo je to s tebou, lebo mi bolo povedané, aby som išla k tebe.« A ja som odpovedala, že sa mi to páči, že jej bolo tak povedané. A odvtedy som oznamovala svojej spoludružke mnoho týchto tajností.

Raz, ako som sa modlila a dostala som sa do vytrženia, rozprával mi Boh slová veľmi milé a plné lásky. A keď som vzhliadla, uzrela som Boha, hovoriaceho ku mne. Ak sa však pýtaš, čo som videla, tu môžem len toľko povedať: videla som ho; ale nič iného neviem povedať, len že som videla akúsi plnosť, akúsi .jasnosť, ktorou som sa cítila taká naplnená, že to nemôžem ani vypovedať a ani to neviem k ničomu pripodobniť. A nevidela som nič hmotného, ale bolo to, ako je to v nebi, totiž taká veľká krása, že neviem o tom nič iného povedať, ib'a ak ešte to, že som videla najvyššiu krásu, ktorá však zároveň obsahovala v sebe súhrn všetkého dobra. A všetci svätí stáli pred tým prekrásnym majestátom a spievali chvály. Zdá sa mi však, že toto videnie dlho netrvalo.

A Boh mi povedal: »Najmilšia sladká dcéra moja, všetci svätí z raja nebeského majú zvláštnu lásku k tebe, aj moja Matka; a ja ťa k nim pripojím.« Ale toto všetko, čo mi bolo povedané o láske jeho Matky a svätých, sa mi zdalo len vecou veľmi bezvýznamnou. Len z neho samého som mala slasť a sladkosť, a to takú, že mi vôbec nezáležalo na tom, pozerať sa na anjelov alebo na svätých. Videla som totiž, že všetko to dobro a všetka krása svätých a anjelov bola od neho a v ňom, on však sám bol súhrn a vrchol všetkého dobra i krásy a takú rozkoš mi pôsobila jeho krása, že mi vôbec nezáležalo na tom, hľadieť na nejaké stvorenie.

Hovoril mi ďalej: »Mám k tebe nesmiernu lásku, ale ti ju neukazujem, ba ti ju až skrývam.« Duša moja mu však povedala: »Prečo máš toľkú lásku ku mne a prečo ti pôsobím takú rozkoš? Veď predsa ja som veľmi nepekná a po celý život som ta urážala.« On mi však odpovedal: »Taká je láska moja, ktorú mám k tebe, že na tvoje chyby skoro ani nepamätám, hoci ich moje oči vidia. Poklad svoj prebohatý mám v tebe uložený.«

A vtedy duša moja cítila, že je to naozaj pravda, takže o tom nijako nepochybovala. A vskutku tak cítila duša moja a videla, že oči božie hladia na ňu. A do tých očí duša moja hľadela a cítila z toho takú rozkoš, že by to nielen nijaký človek, ale ani nijaký zo svätých v nebi nevedel vypovedať.

A keď mi hovoril, že mnoho zo svojej lásky mi skrýva, lebo by som to nemohla zniesť, tu mu duša odpovedala: »Ak si ty všemohúci Boh, môžeš urobiť, aby som to vedela zniesť.« On vtedy odpovedal: »Keby som ti to urobil, mala by si už tu na zemi všetko, čokoľvek by si si zapriala, a nemala by si hlad po mne. Preto ti to nechcem urobiť. Chcem, aby si na svete mala hlad po mne a túžbu, ba aby si až akoby horela túžbou po mne.«

Raz hovoril Boh ku mne takto: »Ja, čo k tebe hovorím, som moc božia, a donášam ti zvláštnu milosť božiu. Chcem totiž, aby si bola na osoh všetkým ľuďom, ktorí ťa budú vidieť, a nielen tým, ale aby si pomohla a osožila aj tým, ktorí budú na teba čo i len myslieť alebo sa rozpamätajú na teba alebo začujú tvoje meno. A čím viac bude kto mať so mňa, tým viac mu i ty prospeješ.« Duša však moja, hoci cítila veľkú radosť, na to odpovedala: »Nechcem túto milosť, lebo sa bojím, že mi uškodí a zmárnomyseľniem. Hneď mi však odpovedal hovoriac: »Ty si preto nič nemôžeš namýšľať, lebo to nie je tvoje. Ty si len strážkyňou. Opatruj to dobre a vráť, komu patrí.« I videla vtedy duša moja, že takýmto spôsobom jej to škodiť nemôže. A ešte mi povedal: »Páči sa mi to, že máš také obavy.«

Potom, keď som bola v kostole, hovoril ku mne Pán znovu, spôsobom veľmi vlastným, takže celá moja myseľ bola hneď ako znovu užitá. Povedal mi: »Sladká dcéra moja!« Ba ešte oveľa lepšie to povedal. A pokračoval: »Len ja jediný ťa môžem skutočne potešiť, nijaké stvorenie. Chcem ti niečo ukázať zo svojej moci.« A hneď boly otvorené oči duše mojej a videla som akúsi plnosť Boha, v ktorej bol celý svet, t. j. kraje zámorské i pred morom i more i priepasť i vôbec všetko. Vo všetkom som však videla len moc božiu, ale spôsobom celkom nevysloviteľným. A duša moja vo veľkom úžase zvolala: »Veď svet je plný Boha!« A celý svet mi pripadal ako nejaká maličkosť. A videla som, že moc božia prevyšuje všetko a naplňuje všetko. A povedal mi: »Ukázal som ti niečo zo svojej moci.« A ja som to porozumela tak, že som potom mohla i iné veci lepšie chápať.

I povedal mi zas: »Videla si niečo z mojej moci. Teraz sa však pozri na moju poníženosť.« I videla som také sníženie Boha k ľuďom a takú poníženosť, že duša, chápajúc nevysloviteľnú moc božiu a vidiac zároveň takú hlbokú poníženosť, sa čudovala a seba nepovažovala vôbec za nič

a v sebe videla len samú pýchu. I začala som v sebe uvažovať a prišla som na to, že som úplne nehodná svätého prijímania, takže som naozaj ani nechcela prijímať. A keď mi bol ukázal svoju moc, i svoju poníženosť, povedal mr. »Dcéra moja, len zvlášť mimoriadna milosť božia môže povzniesť stvorenie až k tomuto bodu videnia, ku ktorému si ty prišla.« A keď som bola v kostole a omša svätá bola už pri pozdvihovaní tela Kristovho, tu rni povedal: »Hľa, teraz je moc na oltári. Ale som aj v tvojom vnútri, a ak ma ty prijmeš, prijmeš vlastne toho, koho si už prijala. Choď tedy len k prijímaniu v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Ja, ktorý som hodný, učiním ťa hodnou. A vtedy zostala vo mne sladkosť nevyspytateľná a radosť veliká a myslím, že bude so mnou až do smrti.

Keď som raz, na požiadanie kohosi, mala prosiť Boha o akési tajnosti, váhala som, či to mám urobiť, lebo sa mi zdalo pýchou a hlúposťou, prosiť Boha o niečo takého, ako som tedy bola v týchto myšlienkách, tu náhle bola moje myseľ povznesená a v prvom povznesení videla akýsi stôl bez začiatku a bez konca. Ale nebola povznesená pre to, aby videla sám ten stôl, ale to, čo bolo na stole. A videla som akúsi nevysloviteľnú plnosť Boha, o ktorej však môžem rozprávať len toľko, že som videla plnosť múdrosti božej a súhrn všetkého dobra. A keď som videla tú plnosť múdrosti božej, spoznala som, že nie je dovolené skúmať alebo vôbec chcieť vedieť, čo chce urobiť božia múdrosť, lebo to znamená ísť pred ňou a zneuctievať ju. Preto, keď vidím také zvedavé osoby, zdá sa mi vtedy a naozaj poznávam, že konajú chybne. A odvtedy, pretože som videla to, čo bolo na tom stole, totiž múdrosť božiu, môžem správne pochopiť a posudzovať všetky osoby, oddávajúce sa duchovnému životu ako i iné veci z duchovného sveta, keď o nich počujem hovoriť alebo mi ich rozprávajú. Ale nesúdim už tým súdom, pri ktorom som sa mýlievala a i hrešievala, ale iným, správnym súdom, ktorým už veciam dobre rozumiem, takže viem, alebo aspoň môžem vedieť, či pri svojom súdení hreším.

Raz, po týchto udalostiach, ja, brat, bol som sa vrátil z Lombardie a predložil som vernej služobnici Kristovej otázku, o ktorej sme sa spolu s druhom cestou nazad rozprávali. A bol som už pri rozhovore sľúbil druhovi, že sa na vec spýtam Angely. A ona mi nasledovne odpovedala: »Raz, keď som sa modlila, pýtala som sa Boha — nie preto, že by som o niečom pochybovala, ale preto, že som chcela viac vedieť o Bohu: Prečo si Pane stvoril človeka, a keď si ho už stvoril, dovolil si, aby sme zhrešili? A prečo si dopustil na seba toľké utrpenie, utrpenie Syna tvojho za naše hriechy? Veď by si ty predsa veľmi ľahko mohol učiniť, aby sme ti boli mi milí a páčili sa ti a mali toľko ctností, ako máme, aj bez toľkého utrpenia Syna tvojho!« A duša moja jasne vedela, bez všetkej pochyby, že to, čo som mohol učiniť takými ctnosťami a spasiť nás, že je to naozaj pravda. A zdalo sa mi, že som nútená a priamo privádzaná k takýmto myšlienkam a otázkam, lebo veď som bola v modlitbe a chcela som v nej zotrvať a neustupovať k iným myšlienkam. Boh ma priamo k tomu privádzal, taký mám dojem. A tieto otázky som opakovala po mnoho dní, ale ako hovorím, o ničom som nepochybovala. I dané mi bolo porozumenie, že to Boh preto urobil a dovolil, lebo nám sa tak lepšie prejavila jeho dobrota a pre nás sa to lepšie hodilo. Toto mi však k úplnému pochopeniu nestačilo. To som zato isto — iste pchopila a vedela, že Boh to určite ináč mohol urobiť, keby nás bol chcel spasiť.

Hoci som jasne chápala, že by nás Boh bol mohol aj inak spasiť, keby bol chcel, predsa som nemohla pochopiť, že by sa nám mohlo lepšie stať, poznajúc jeho moc a dobrotu, ako ani to, že by som to mohla lepšie vypovedať. A odvtedy som taká spokojná a bezpečná, že keby som aj istotne vedela, že mám byť zatratená, nijako by som preto nemohla cítiť bolesť a ani by som preto nespustila zo svojej silnej snahy ctiť. si Boha a modliť sa k nemu. Natoľko som porozumela spravodlivosti božej a správnosti jeho súdov. A, zanechal v duši mojej taký pokoj, taký pevný kľud, že ako sa pamätám, som niečo podobného nemala. A ten pokoj mi zotrváva teraz v duši stále.

Potom, ako som už bola videla moc božiu, vôľu jeho i spravodlivosť, bola som v mysli povznesená ešte vyššie, ale vtedy som ani moc, ani vôľu božiu už nevidela takým spôsobom, ako predtým. Ale som videla čosi stáleho, ale pre mňa tak nevysloviteľného, čo o tom môžem povedať práve toľko, že to bol súhrn všetkého dobra. A duša moja bola v radosti naskrze nevyrozprávateľnej. A nevidela som tam lásku, ale len to naskrze niečo nevyrozprávateľného. A z toho predošlého stavu som už bola vyšla a bola som prenesená do tohto najvyššieho, nevyrozprávateľného stavu. A ani neviem, či som bola v tele, či mimo tela. A zdalo sa mi, že nič z toho, čo som bola predtým prežila, nebolo niečo tak vysokého. A umŕtvil vo mne neresti a zabezpečil ma v ctnostiach, takže milujem dobro

Zanechal ma tedy Pán vo veľkom pokoji a vo veľkej úcte oproti súdom božím, takže keď ráno alebo večer hovorím vo svojej modlitbe Bohu: Pre súdy svoje, vysloboď ma, Pane! alebo: Pre súd svoj, vysloboď ma, Pane! — mám z toho také isté potešenie a hovorím to s takou istou dôverou, ako keď hovorím: Pre príchod svoj, vysloboď ma, Pane; pre narodenie svoje, vysloboď ma, Pane; pre svoje utrpenie vysloboď ma, Pane.