logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Vyhľadávanie v zozname kňazov



Šujanský, František

Iné mená:

Sujánsky Franciscus

Tituly:

jazykovedec, etnograf, národovec a ľudovýchovný pracovník, mecén

Životopisné dáta:

* 1. apríla 1832, Šuja pri Rajci, okr. Žilina – † 20. mája 1907, Český Téšín, Česko, poch. v Selciach

Životopis:

Pochádzal zo zemianskej rodiny, ale otec bol krajčír. Gymnázium navštevoval v Banskej Bystrici, vo Vacove a v Nitre. Teológiu študoval od r. 1852 v Pešti, kňazské svätenie dostal v r. 1856.
Pôsobil ako kaplán v Horných Hámroch a v Oslanoch (1857). Potom bol administrátorom v Hornej Vsi a v Podkoniciach, kaplánom v Kláštore pod Znievom, od r. 1861 administrátorom v Turčianskom Švätom Martine, slovenským kaplánom v Kremnici, od r. 1864 farárom v Radvani, od r. 1868 náhradným vicediakonom, od r. 1869 aj školským dozorcom Banskobystrického dištriktu, napokon od r. 1881 farárom v Selciach, kde je aj pochovaný.
Bol poprednou osobnosťou slovenského národného, kultúrneho a politického života na prelome 19. a 20. storočia. Vyrastal v národne uvedomelom rodinnom prostredí. Počas gymnaziálnych štúdií ho formoval vplyv slovenských učiteľov, neskôr okruh katolíckych dejateľov, sústredených okolo Štefana Moysesa. Stal sa spojovacím článkom medzi nimi a skupinou, ktorú okolo časopisu Literárne listy a almanachu Tovarišstvo vytvoril F. R. Osvald. Už v r. 1856 ho v peštianskom Ústrednom seminári zvolili za predsedu Slovenského odseku cirkevného literárneho spolku.
Bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, od r. 1871 jej konateľom. V r. 1885 sa stal členom výboru Spolku sv. Vojtecha. Bol zakladajúcim členom a stálym prívržencom Slovenskej národnej strany. V r. 1902 stál pri vzniku Zvolenskej ľudovej banky ako jej spoluzakladateľ a prvý predseda. Prenasledovali ho pre národné presvedčenie.
Hlavnou oblasťou jeho vedeckého záujmu bola jazykoveda. Už ako študent prekladal poéziu z chorvátčiny a zo srbčiny; okrem toho študoval gréčtinu, latinčinu, nemčinu, maďarčinu, češtinu a poľštinu. To ho viedlo k výskumu slovnej zásoby v slovenských nárečiach. Materiál začal zbierať vo svojom pôsobisku už r. 1856. Ako prvý sa pokúsil opísať dialekt jednej obce. Zberateľskú činnosť neskôr rozšíril aj na slovenské ľudové piesne, rozprávky, príslovia a porekadlá. Z toho uverejnil iba zlomok - Povesti a bájky (Martin 1892). V rámci činnosti Matice slovenskej, ako člen jej odboru pre zostavenie slovensko-maďarsko-nemeckého slovníka, spracúval jeho slovensko-maďarskú časť, ale táto práca nevyšla. Zaujali ho aj otázky toponomastiky a antroponymie. Systematickému štúdiu v tomto smere sa venoval až koncom 19. storočia. Dospel k výsledkom, ktoré boli východiskom pre neskorší onomastický výskum na Slovensku. V r. 1896 sa spolu s Alexandrom Lombardinim stal referentom Muzeálnej slovenskej spoločnosti pre miestopis. Vtedy sa zúčastnil na organizovaní tvorby slovenského miestopisného slovníka. Spolu s Pavlom Križkom vypracoval pokyny Úprava, ako treba zbierať a zapisovať miestopisné názvy, ktoré v r. 1898 rozposlali do všetkých obcí Turca (neskôr ich mienili rozposlať po celom Slovensku). Zozbieraný materiál nebol úplný, preto ho ani nespracovali. Ako jediný z celého autorského kolektívu skompletizoval a dokončil svoju časť Nomenklatúra miest stolice Zvolenskej, zostala však v rukopise. Etymologickým výskumom dokazoval slovenský pôvod slov v kontexte širších slovanských a indoeurópskych súvislostí. Vydal prácu Osobné a rodné mená slovenské (Ružomberok 1893). Mienil zostaviť slovenský etymologický slovník. Pre chorobu ho však nedokončil. Aktívny bol aj v kultúrnovýchovnej oblasti. Všemožne podporoval národné, kultúrne, morálne, hospodárske a vzdelanostné povznesenie vidieckeho obyvateľstva na Slovensku. Rozširoval slovenské knihy a časopisy. Uverejňoval ľudovýchovné a protialkoholické články. Podporoval slovenské školy a chudobných slovenských študentov. V r. 1868 sa stal jedným z patrónov slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Dal obnoviť kostoly v Radvani a v Selciach, tam vybudoval aj hydraulický vodovod. Organizoval vlastivedné výlety a vychádzky katolíckych i evanjelických národovcov najmä do Kremnických hôr. Svoje odborné štúdie uverejňoval v periodikách Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Literárne listy, Národnie noviny a Slovenské pohľady; viaceré práce ostali v rukopise. Jeho rukopisná pozostalosť je v súčasnosti v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine.

Pramene:

Bagin, A.: Vybrané kapitoly zo slovenských cirkevných dejín. Portréty kňazov - buditeľov. Bratislava - Trnava 1980, s. 109-110; Ercé: Slovenská krv. Bratislava 1942, s. 487; Tibenský, J.: Dejiny vedy a techniky na Slovensku. Martin 1979, s. 294, 296, 336.

Zobrazenie citátov ku kňazovi

Schematické zobrazenie pôsobenia kňaza:

Farnosť:Od:Do:MenoFunkciaPoznámka
Oslany 1858 sp. - - - - Šujanský, František kaplán
Podkonice 1859 - - 1859 - - Šujanský, František administrátor
Kláštor pod Znievom 1860 sp. - - - - Šujanský, František kaplán
Kremnica 1862 sp. - 1864 sp. - Šujanský, František kaplán
Radvaň 1865 - - 1892 - - Šujanský, František farár
Selce 1881 - - 1907 - - Šujanský, František farár


Stručná bibliografia:

Autor kníh

Por. č.ZodpovednosťNázov Rok
1020268Šujanský, FrantišekPovesti a bájky1892
1020269Šujanský, FrantišekOsobné a rodné mená slovenské1893

Články o ňom

Por. č.ČasopisRok ČísloZodpovednosťNázov
49018Kultúra19331P. Pelic Črty k monografií † Františka Šujánskeho