logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Katolícke noviny, rok 1865, číslo 52


Obsah:



: Úvod a záver
: V dobe, kde naší národní vodcovia
: Štedrý wečer u istej chudobnej rodiny.
: Desatoro Božích prikázaní.
: Poučné, wýstražné a zábawné kúsky.
: Sokol a Černokňažník.


Úvod a záver




Katolické Nowiny
pre obecný ľud.

Číslo 52.
Ročník II.
W Skalici, w piatok dňa 8. decembra 1865.

Tento Časopis wychádza každých 8 dní.

Predplatná cena s poštou:
celoročná: 4 zl. r. č.
pôlročná: 2 zl. r. č.



Odpowedný redaktor a wydawateľ: Dr. Andrej Radlinský
Spoluredaktor: František Wíť. Sasínek.


Listy a peňažité zasielky uprawujú sa franco k Redaktorowi Dr. Andrejowi Radlinský, farárowi Kútskemu do Holiča (Ungarn) via Göding.
Cena predplatná na štwrťroka od okt. — dec. t. r. je: 1 zl. r. č. — Reklamácie strany nedošlých čísel sú od poštowého platu slobodné, jestli sa podajú w otworenom liste s nápisom: „Zeitungs-Reclamation.“ Reklamačný list, okrem reklamowania Nowín, nič iného nesmie w sebe obsahowať.



W Skalici 1865 Písmom a Tlačou Fr. X. Škarnicla Synow.




V dobe, kde naší národní vodcovia


V dobe, kde naší národní vodcovia kruté boje vedú alebo sa k ním chystajú na volebných bojišťach proti šikom nepriateľským, z bojišťa sveta tohoto zostúpil

náš Otec v národe

JURAJ TVRDÝ,

Opat bl. P. Marie z Jastu, lektor-kanonik hlavn. chrámu nitrianskeho, jubilárny kňaz na 13. rok, zakladateľ nádejného Spolku sv. Vojtecha a Matice Slovenskej, spolučlen dedictva sv. Jána Nep. a sv. Cyrilla a Methoda, potom jako na spôsob pobožného a trpezlivého Joba za dva roky na pravú nohu bol trpel, d. 10 nov. sv. sviatosťami zaopatrený a kroz Jeho Osv. p. biskupa Augustína Roskoványi navštívený, d. 18 nov. posledním pomazaním posilnený, v 85 roku svojeho bohumilého a blahočinného života, d. 23 novembra ráno o 10 hodine pobožne usnul v Kristu Pánu.

Časná ztrata toľkého Muza, toľkého Dobrodinca, toľkého Zastavateľa a Ochranca našeho utlačeného národa je nesmierne veliká, je hrozná porážka jak pre sám tento národ, tak pre Cirkev a človečenstvo.

Trúchli za ním Cirkev, plače osirotený Národ, nariekajú núdzni, vdovy a siroty, žalostia chudobní žiačkovia, smúťa slovenské musy, slzia naše Časopisy „Cyrill a Method“ a „Vojtech“ a nadovšetko oplakáva Ho k svojmu pôrodu ťažko pracujúci Spolok sv. Vojtecha; lebo utratili v Ňom svojho opravdivého Melchisedecha, svojho Otca, svojho Dobrodínca, svoju Podporu, svojho Mecenáša a Obranca.

Ztrata jeho časného života je pre nás ztrata nad všetky ztraty! lež pre Neho je výhra veliká; lebo z tohoto plačlivého údolia, z búrlivého mora sveta tohoto, prešiel do lepšieho života, dostal sa — jako pevne veríme a podľa Jeho svätého života dúfame, — do prístavu večného spasenia.

Pri tejto časnej Jeho ztrate to nás potešuje a obľahčuje bolesť srdca našeho, že nakoľko On zastával náš utlačený Národ slovenský a zaň sa primlúval na tejto zemi, neprestane sa ani na druhom svete zaň primlúvať u Otca nebeského.

Večnaja i blagaja Jemu pamíať !!




Štedrý wečer u istej chudobnej rodiny.


W biednej chalupe w obci H. žila roku 184* nábožná rodina to welikej núdzi. Zima toho roku bola krutá; skrowný zárobok pracowitého otca nestačil k zaopatreniu najpotrebnejších wecí k žiwobytiu, bo usilowná jeho žena už dlhší čas ťažko stonala a nemohla mu pri práci pomáhať a sama tiež zarábäť, áno jej nemoc strowila weľkú časť i tak skrowného wýrobku mužowho. Núdza weľka tlačila chudobnú túto rodinu.
Bolo to priam na štedrý deň. Muž nawráťac sa z roboty so slzou w oku, howoril: že za nekoľkodennú prácu teprw po swiatkoch má si prísť pre peniaze. Jaká to rana pre ubohú rodinu! Smutný posadil sa wedľa nemocnej ženy, ktorá werne wšetkú biedu s ním delila. Toho dňa bola weľmi slabá, nemohúc muža potešiť, jako indy robiewala; ale slzy w jej očiach ukazowaly jej wnútornú bolesť.
Po chwíli trapného mlčania počala nemocná sťažowať sa na zímu, že jej wraj údy krehnú, „Ach,“ odpowedal muž, „werím ti, a preto kým sa celkom nesotmie, zabehnem do lesa pre trochu rážďa, abysme sa aspon w teple wečier modliť mohli, bo dneská budeme wítať nowonarodzeného Spasiteľa.
Otec sbieral w lese ráždie, a doma plakaly dietky pri postelí nemocnej matky; najmenšie pýtalo s plačom chlebíčka; prostrednie nariekalo, že mu je zima, a najstarší chlapec, už rozumnejší, ľutowal si nad ztrápenou mamičkou. Plač dietok wytrhol nemocnú z mdloby, upijúc si trošku wody a tak sa koľko toľko posilniac, prawila: „Deti moje drahé! keby ma tak Pán Boh k sebe powolal, poslúchajte a ctite wašeho dobrého otca, ktorý sa o wás stará a na wás sa trápi. Nezabýwajte nikdy modliť sa k Pánu Bohu, a on wás neopustí. Modliewajte sa aj za mňa, aby mi Boh nebeský milostiwý bol tam wo wečnosti. Bohatstwa wám nezanechám, dobré naučenie, jak ste očúwali odo mňa, to bude wašim dedictwom po mne: budete-li sa tak držať, jako som wám prikazowala, bude wáš Pán Boh požehnáwať, a ľudia, widiac vás dobrých, budú wás radi mať a wám aj pomáhať." — Tak asi mlúwila k dietkam napomínajúc ich.
Už sa bolo celky sotmelo, a otec ešte nechodil z lesa. — Naraz sa ožiarilo w chyži; dietky bežia k oknu, a tu widia jako w kaštieli, ktorý stál naproti na briežku, okná neobyčajným swetlom swieťa, a i z okien blízkeho majera sa to jatosi wiac než indy swieti. „Čo je to?“ pýtali sa deti matky, „w kaštieli plno swetla, ba i w majeri ho toľko nebýwa, jako dnes.“
„Nuž očúwajte, detí moje!“ howorila matka. „Pred 18 století, jako som wám toť nedáwno wypráwala narodil sa w biednej maštálke z Marie Panny Kristus Pán a to w tej najwätšej chudobe, bo nenašla swätá Matička ani len miestečka, kdeby bola mohla prenocowať; i položila narodzeného Ježiška ťa w chatrných plienkach w jasličky pastierske, — Neďaleko maštale na pasienku držali pastieri nočnú stráž nad swojimi stádami. Týmto nábožným pastierom ukázal sa anjel a zwestowal im radostné to posolstwo o narodení zasľúbeného sweta Spasiteľa. Oni pospiechali do maštale, klaňali sa božskému dietaťu, a tu ukázali sa zástupy anjelow spiewajúcich: Sláwa na wysosti Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej wôle. Radostnú túto pamiatku narodenia Pána sláwime dnes w noci. W katolických rodinách, obzwlášte kde dietky po celý rok boly nábožné a poriadne, panuje w mnohých krajoch nábožný obyčaj stawäť jasličky alebo pristrojiť wianočný strom, ktorý predstawuje strom žiwota — totižto kríž — na ňomž spasenie sweta bolo dokonané.
Ponewáč ale kríž bolestnú upomienku sebe chowá, užíwa sa zeleného stromku, ktorý mnohými a rozličnými dary okrášlený býwa, aby zwätšená bola radosť z narodenia Pána a z wykúpenia sweta skrze Spasiteľa Pána Ježiša. Na tomto wianočnom stromku zawesujú sa woskowé swiečky a majú wypodobniť weliké swetlo wiery Ježiša Krista, ktoré sa nám príchodom a narodením Pána ukázalo a tmiu pohanstwa a blúdu zapudilo. Ten je wýznam stromu wianočného a príčina neobyčajného swetla w kaštieli i w majeri. Wy prawda nemáte takého stromu wianočného, jako dietky kniežacie a jako dietky w majeri; ale predca w tejto izbe máte strom a drewo spasenia — pozrite tam hľa na stene wisí drewený kríž, ma ňomž pnie Pán Ježiš, jehožto radosťou jest, byť medzi dobrými dietkami. Chudobní sme nemôžeme wám wystrojiť taký wianočný strom. Lež bez darow nezostanete predca dnešnieho dňa, pokľaknite, já waša matka wám požehnám.“ — Dietky padly na kolená, nemocná sopiala ruky a takto sa nad dietkami modlila: „Tebe, milý Jezu Kriste, ktorý si dnešnieho dňa nám sa narodiť ráčil, porúčam tyto dietky, prijmi ich w swoju ochranu. Ty sám uč ich po cestách Twojich kráčať, a Twoje sw. prikázania zachowáwať; nedopusť, Pane Bože, aby tedy zle činily, sebe a iným ku zkáze boly; a až powoláš ich na wečnosť, o dajž im wšetkým korunu sláwy nebeskej.“ —
Sotwá dokončila žehnajúca matka swoje prosebné slowá nad dietkami, otworily sa dwere a do izby wstúpila kniežacia dcéra s pani kňažňou, a za nimi slúžky nesúce w košoch rozličné dary. Boly ony za dwermi wonku dlho počúwaly, totižto pani kňažna so swojou dcéruškou, rozmluwu chudobnej rodiny. Kto wypíše úžas nemocnej ženy a pri nej kľačiacich dietok! — „Pred týdňom,“ prawila kniežacia dcéra k nemocnej žene, „dowedela som sa o wašej núdzi a bezúhonnom sprawodliwom žiwote, i umienila som si s powolením otcowým i matkyným dnes wečer wám pomocou prispieť. Wezmite na dnešok tyto dary, a po swiatkoch bude núdzi wašej učinený koniec. Jako domluwila mladá kňažna, wniesol sluha do izby wianočný strom, na ňomž množstwo malých woskowých swiečok powešané bolo a za chwiľku bola oswetlená aj biedna chatrč. — Dietky obskakujú wianočný strom, nemocná žena plače od radosti a ďakuje wznešeným dobrodejkyňám, a kňažne sa radujú, že potešily chudobnú rodinu. — Tu wkročil do izby muž, prichádzajúci z lesa. Ach, čo zkúsil on ubohý tohoto wečera w lese a na ceste wzpomínajúc: dnes štedrý wečer a já nemôžem dietkam ani chleba do sýtosti podať! Kto wypowie jeho ustrnutie, keď wstúpäc do dwerí, spatril u prostried izby oswetlený wianočný strom a pri postelí ženinej milostiwé kňažny so slúžkami wybierajúcimi z košow wšelijaké dary! — Chudák nemohol prehoworiť, plakal a ľúbal ruky kňažnám, ukazujúc hore, tam že Spasiteľ Ježiš Kristus bude odplatiľom.
Po swiatkoch prijatý bol chudobný otec od wrchnosti do služby a presadlil so swojou rodinou do panského dworu; nemocná žena bola bedliwo opatrowaná a skoro wyzdrawela; dietky chodily pilne do školy, a tak bolo smutnému stawu chudobnej rodiny odpomoženo. — Za wšetko wzdáwala šťastná teraz rodina wďaky Pánu Bohu slowy anjelskými: „Sláwa na wysosti Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej wôle." —
Milý čitateľu, iď a môžeš-li učiň podobne. Boh bol štedrým k nám, buďmež i my štedrí k chudobným, je štedrý wečer.
(Z Blahověstu.)




Desatoro Božích prikázaní.


(Dokončenie zo štwrtého Božieho prikázania.)

No už skoro z koľaje wýndem. Nech sa ľúbi, dobrý pane miesto u mňa zaujať, lebo práwe teraz má sa započať swiatok. Dajte pozor! tak welel otec, a na welenie jeho sedmoria synowia z ktorých najstarší počítal 17, najmladší ale 9 rokow, stáli jako swiece pred otcom so swojimi drewenými šawlami, puškami a s papierowými kokardami a s tobolkami.
Naprawo! Dajte pozor! prässentirt!? — takto obracal wyslúžený granatírsky feldwebel swojich synkow s obyčajným wojanským ohňom, jako keby mal celý patalion swerený swojej spráwe, a šuhajci jeho tak obratne sa cwičili, jako keby staw wojanský bol jejich denné zanepráznenie.
Na plecia! zbraň k nohám! — —
Teraz zas obrátil pozornosť swojich sedem synow na obraz, to jest podobizeň cisára, zawesenú na stene a okrášlenú čerweným baldachýnom, zástawami a wencom čerstwého lipowého listia.
Tu widíte synowia moji obraz nášho milowaného zemského od Boha nám popriateho otca a cisára, ktorý na preslawnom a wíťazoslawnom trône Austrie, korunu a berlu swojich cti hodných pradedow nosí, za ktorých jednoho aj já wáš otec som krw wyliewal a žiwot poswätiť som wždy hotowým bol, a ktorý prsia wášho otca okrášliť si nesťažowal medajlou udatnosti. Dietky moje, ešte doteraz nosím znak milosti cisárskej na mojich prsiach, ale pritom tiež to isté werné srdce pod týmto obrazom mocnára zaňho a za jeho krajinu. Synowia moji, otec wáš jednúc podľahne strelám a delám dedičnému nepriateľowi ľudstwa — smrti, ktorá aj tých najwätších wíťazow premože, ale to wás prosím, aby na tom mieste, kde som powždy moju medajlu s radosťou zawesowal, aby howorím pod obrazom cisára wykázané bolo jej miesto, wy ale majte ju wždy pred očima, aby, keď aj jednúc wáš otec po dokončení časneho tohoto žiwota tam na hrobitowe zhnije, a keď aj moje telo, ktoré sa za žiwa žiadneho nešťastia nebálo, žiadneho nepriateľa neľakalo, jednúc čerwíci zhubia,keď wám už wiac nebudem môcť wypráwať o priazniwosti a láskawosti cisára, o jeho mnohých starosťach a unowaní a keď už wiac nebudem môcť waše srdcia odušewňowať a podnecowať k poddanskej dôwere, teby nech wás na to rozpamätá tento obraz cisárow, a nech wám toto moje wyznačenie je dôkazom, že wáš otec bol jeden werný wlastenec.
Dietky, milujte a ctite mocnára, aby ho Boh pri dlhom žiwobytí zachránil, lebo na ňom spočíwa naše šťastie; od jeho teda šťastia alebo nešťastia aj naše blaho alebo neblahý staw záwisí. Čo hlawa je na tele našom, to isté je mocnár pre wlasť. Každý jeden musí swoje sily na to wynaložiť, aby blaho wlasti bolo zweľadené, tak podobne aj wy to konať musíte.
Milí moji synowia, prezierajúc wás srdce moje až tak od radosti skáče na spôsob mladého srnca. Boh ma požehnal so sedem synami, o jak weliká to radosť, a já zase ich darúwam cisárowi a wlasti. O Bože! popraj mi tú radosť okúsiť, aby som wás mohol widieť sťa mladých wojákow prisahu wernosti skladajúcich, tedy znowu okreje moje staré wojanské srdce, tedy moje slabé kosti znowu sa sosilia a moja ranená noha zase obratnou zostane tak, jako keby mala úlohu swoju hrať na swadobnom plesi. Synowia moji, wy ste boli doteraz mojou potechou, mojou radosťou: zostaňte tými aj napotom a nespôsobte wášmu starému otcowi hambu ani w tomto žiwobytí, ale ani keď už w studenom hrobe spočíwať budú jeho hostí. Buďte dobrými kresťanmi, wernými wlastencami: Dajte Bohu čo je božie, tak podobne dáte aj cisárowi, čo je cisárowo.
Teraz ale moji synowia zložte dolu čákowý, pozdwihnite ruky a prisľubte tu teraz wášmu otcowi pred obrazom cisárowým, že chcete i tú posledniu kwapku krwe obetowať a wyliať za cisára a wlasť, jak w pokoji tým wiac w čas wojny, predo wšetkým ale žiwú wieru chowajte w útrobách sŕdc wašich.
Sľubujeme otče, tak preriekol najstarší syn, tak jednať, jako nás wy poučujete! Sľubujeme! swolali spolu aj mladší; čo tak dojalo otca spolu aj dworského radcu, že potokami sa im lialy radostné slzy z očú dolu.
Teraz slyšte, synkowia moji, na zajtrajšok wám daný deňný rozkaz. Zajtrá na deň narodzenia cisárowho: punktum o siedmej hodine máte už byť w paráde. Lebo dobre znáte, že máme dobrú hodinu cesty ísť do farského kostola; preto bôty si očistite, šaty wyprašte, wlasy do poriadku priwedzte, každý z wás nech je zaopatrený modliacou knižkou, a pobožnosť nech sa jawí z wás!
Toto je pre mňa deň plný úcty, a robí mi to weľkú radosť keď s wami môžem ísť do kostola w ten deň, w ktorý žiaden z poddaných nesmie chybieť, obzwlášte stary granatírsky feldwebel Fraňo so swojou zlatou medajlou. Áno ešte teraz moji synowia kladiem wám moju žiadosť na srdcia, zaswäťte aj napotom, keď já medzi wami wiac nebudem, deň národenia cisárowho, jako som wás to naučil, swätiť.
Pozorujte! Obráťte sa! Ukážte sa — ? Zbroj na plecia! —
W našom cestowaní pôjdeme na prawo! C. Marš. Kráčali wšetci weselo. Popredku kráčal otec, jako weliteľ, malý bubeník wedľa neho, ostatní synowia, z ktorých prawda len dwa jedno taženie tworili, podľa bitia bubna za nimi do zahrady ku krížu, kde medzitým statočná domowá matka lampu zažala.
Na rozkaz otca stáli teraz synowia w rade pred obrazom Wykupiteľa. —
Tuto takto stojáca werná wlastenecká rodinka počala spiewať národniu hymnu, ku ktorej dokonálejšiemu sprewádzaniu dopomáhali okrem dworského radca aj nektorí súsedi, poučení o každoročnom wybawowaní narodzenia cisarowho z stránky jejich súsedského starého feldwebla; kde po hlasnom wykriknutí „Žiwio“ a na „Sláwu cisára“ nawrátila sa do swojho príbytku malá spoločnosť. Učinkom týmto hlboko dojatý dworský radca M.— takto asi preriekol k otcowi: Mužu, dowoľte mi podať a stisnúť wašu ruku. Oprawdu prežil som u wás jeden z najblaženejších wečerow. Keby Rakúsko malo samých takýchto wlastencow, práwom by sa chlubiť mohlo, bár by aj proti nej celý swet wojnu pozdwihol. Wy ste dľa wašich okolnosti zadosť učinil wašej powinnosti a powolaniu, keďby len každý konal swoje!
Musel by sa haňbiť, takto pokračowal feldwebel, kto by to newykonal a kto by neobľahčil panowanie cisárowi, lebo čo znamená panovať, pane, to zná z nás každý najlepšie.
Pri tomto rozhowore dworskému radcowi nebolo možno už ďalej ukrýwať swoj úsmech.
Pane wy sa usmiewate, keď dakto z nás o panowaní prawi. Áno, áno nech mi weria, že už jeden každý z nás wie, čo znamená panowať. Nech sa ľúbi len poprezierať mojich sedem šuhajcow, z týchto jeden každý má už pre seba rozum; tento chce to, onen zas iné. Tu je zapotreby hodnej múdrosti a odwahy, keď len chceme hlawu a srdce sedem šuhajcow po prawej ceste riadiť a na nej ich zachowať. O nebesia tak si často rozmýšľam, jak mnoho to musí nášho dobrého cisára stáť, ktorý wiacej má krajín jako já chlapcow, a zas w každej krajine wiac ľudí, jako moji sedem šuhajci wlasow na hlawe. Já uzawieram, jako widia, len z malého na weľké a úsudok môj má aj swoj základ: preto ešte jednúc a zase howorím, to je weľký darebák, kto newykonáwa swojú poddanskú powinnosť a kto ešte wiac obťažuje panowanie mocnárowi.
Mužu, odpowedal na to dworský radca, žiw wás Boh aj waše dietky, a nech popraje nášmu dobrotiwému panowníkowi poddaných dľa wašich náhľadow.
Nemajte mi za zlé, keď odoberajúc sa od wás, wás uctiwe požadujem, aby ste tento môj maličky darčok rozdeliť medzi wašu chatu, aby mohla zajtra deň narodzenia panowníka už raz dokonále a radostne zaswätiť.
Ďakujem wám, drahý pane, moja domáca rodinka opatruje sa už sama až po toho malého bubeníka, áno aj ten už skoro bude na swoje sily odkázaný. Keď ho už toľko nutil k príjatiu toho daru, odpowedal šediwobradáč:
Keď mi už nádobno s nútením prijať, tedy nech sa to stane, ale peníze tieto obrátim jedine na zaopatrenie peknejšieho cisárowho obraza, aby tým skwostnejšie býwal zaswätený deň tento.
Nestarajte sa o to, dobrý člowiečku, to je na mojej hlawe; ponewáč tento dnešní wečer, jak pre mňa, tak aj pre wás je nezapomenuteľný.
Chlapíci pozorujte! präsentujte sa! lebo aj tento pán je oprawdiwý tiež wlastenec.
Žiwio náš pán cisár! a s nim aj jeho wšetci werní poddaní! — —
Zdáliž ťa nepoteší tento obraz dedinského žiwota? Milý čitateľu, premen si ho, jak sa ti nepáči, na mestský dľa twojho wkusu. Len wynasnáž sa spolu, dľa síl, nech jeden každý pomáha, u mnohých driemajúce pri mnohých ale už celkom usnuté wlastenectwo zase sa skriesilo a zobudilo, a aby každý našiel radosť jedine w tom wywolať cisárowi: „Nech žije cisár!“


V. Prikázanie Božie.
„Nezabiješ.“

Nektorí, ba áno mnohí sa nazdáwajú, že sa len ten prehrešil proti piatemu prikázaniu, ktorý druhého násilne žiwota pozbawiť, jako sú kmíni a zlodeji. Že wšak aj nenáwisť, nepriateľstwa, zlosť, nemiernosť a iné o žiwot priprawuje, to mnohému ani len nenapadne, bárs aj každodenná skúsenosť učí, že už nejeden o pár rokow prw zošiel zo sweta týmto spôsobom. Koľkí rodičia by boli mohli ešte weľa rokow žiť, keďby ich nezdarilé dietky neboli zniesli zo sweta.
Prawda je síce, že sú si mnohí rodičia sami na príčine, že majú nezdarné dietky, bo ich zanedbáwajú za mladi poriadne wychowáwať, a keď to potom chcú naprawiť, už je neskoro. Deti wypostajú samopašné a hlawate sťa stromky, keď sa za wčasu neuwiažu w kolíky, wšelijako powyrastajú a nedajú sa wiac narownať.
Je síce aj to prawda, že deti býwajú často aj zwedené. 1848. rok môže nejeden príklad z pomedzi študujúcich ukázať, jako aj r. 1853 a 1854. Beda tej wlasti, kde sa mladíkom študujúcim slabej wýchowy dostáwa, a proti rozmahajúcim wýstupkom ostro sa nezakročí, lebo hrozná býwa potom medzi žiakmi bezbožnosť a nemrawnosť.
Nediwme sa potom, keď newera a nemrawnosť wšetko okolo seba požiera, a láska k wlasti a národu celkom hasne. Zo žiakow býwajú kňazi, práwnici, lekári, úradníci, učitelia; ľudia to, ktori sa nad druhých pre swoje wedomosti powyšujú a najwätší wplyw na člowečenstwo spôsobujú. Ale múdre hlawy samy o sebe mnoho neprospejú, jestli že je srdce pokazené. Awšak čože bude z nášho ľudu, až naši studenti dorostú a do úradu sa dostanú? Oj dá sa to po predku widieť, čo tí zlého narobia. Wystupujú do žiwota bez wšetkej wiery a potom má kňaz s jedným úradníkom alebo lekárom wiac roboty, jako s celou obcou.
Ale dosť o tom, bo by sme na špatne wýjawy prišli. Wzdajme chwálu hospodinu, že w našom drahom národe tiež ta ešte žiwá panuje, bo ináč by to smutnejšie wyzieralo.
Rodičom len ešte to zpomeniem, že by mnoho lepšej robili, tedy swojich synkow radšej ma poriadne remeslo dáwali, jako do škôl. |
Koľko je rodičow, čo ešte doteraz newedia, kam sa podeli ich synowia r. 1848. — Ale dosť už.
Powedali sme, že aj to je wražedlník, ktorý omrzlosť spôsobuje a tak zo sweta znáša.
Toho príklad nám poskytuje rod Woľných. Wolný bol z každého ohľadu poriadny člowek. Boh ho obdárowal s 5 dietkami, z ktorých najstarší syn stal sa otcowrahom. Syn tento menoval sa Fraňom a bol weľmi driečny šuhaj, tak že sa ľudia zastawowalí a ho obdiwowali, keď išiel s otcom do kostola alebo na prechádzku, a nejeden ho pohladií alebo mu dačo do ruky strčil. Toto rodičow tak zaslepilo a omámilo, že aj keď sa najwätšej nespôsobnosti dopustil, sa len usmial; jako by sa im to práwe ľúbilo. Neplakal ten nikdy. Ba načo by aj, weď by bola škoda býwala jeho krásnych oči. O prúte a wôbec o pokute nemal ani pochopu. Tak sa stal z Franka Fraňo. Ba ani len učitel sa ho nesmel dotknúť w prwých rokoch. On bol matkiným miláčkom, preňho často zanedbala kuchyňu, ba áno aj kostol, a prišla do mnohých roztržitosti zo súsedmi. — Awšak z toho wšetkého si ona nič nerobila. Jej Fraňkowi muselo byť wždy na wrchu a wywiaznul wždy newinný aj pri tých najwätších roztopašnosťach. Ale aj owoce takého wychowania sa nezadlho ukázalo, a bohužiaľ že už dozrelo. Kwety nezbied sa rodičom ľúbily, ale owoce im nechutilo.
Farár a učiteľ sa ponosowali na jeho rotopašnosti w škole, po ulici, ba aj w kostole. Ale mnohé neprišli do ušú Woľnému, bo to matka wedela ukryť.
S darmi nič nemohla wykonať u statočného učiteľa, a bárs by sa jej to aj bolo pošťastilo, wedel farár, wedela celá obec o rozpustilosti jej chlapca. Farár a učiteľ sa tešili, keď sa ho konečne ztriasli.
Woľný sa nazdáwal, že wšak to lepšie pôjde, keď ho do wätšieho mesta do školy pošle. A bolo by sa to ešte dalo naprawiť, keby sama matka nebola príčinou toho býwala. Posielala mu potajmo peniaze, tak že sa maškrtiť naučil, začal fajčiť, w peniaze hrať, a keď swoj mešec wypráznil, opowážil sa do pánowho čiahať. Keď to chcel udať, tu to zatrela matka; wyplatila, čo ukradol, a dlhy, ktoré narobil; len wedomostí a dobrých mrawow mu nemohla kúpiť.
Učitelia ho poslal pred zkúškou domow. AŽ teraz sa dozwedel Woľný, jako sa jeho synáčekk držal, a jakej hlúposti sa dopustila jeho manželka. Len že prawda wšetko neskoro. Woľný sa dosť nazlobil, a nejedna wada sa strhla medzi ním a jeho manželkou.
„Wšak já s tebou ľohký poriadok urobím," powedal otec k synowi, „weď ti pri wojanskom stawe odoberú twojho ohňa.“ Z počiatko školského roku wybral sa Woľný so swojim synkom do hlawného mesta a prosil, aby s nim čo najprísnejšie zachadzali. Za rok to len jakosi šlo. Ale potom mu zas muchy ožily, tak že aj swojho ináč weľmi opatrného a prísneho predstaweného wedel prewiesť. Ale jaknáhle sa tento dozwedel, písal i hneď jeho otcowi, že jestli sa nechce weľkých omrzlosti dožiť, by si chlapca domow wzal.
Otca tento list tak pohnul, že tažko onemocnel; nariekala, ale wšetko nadarmo, bo už bolo pozde.
Chceli už aj pokuty použiť, awšak ani to wiac neosožilo. Za jakýsi čas sa mu pošťastilo rodičow prewiesť a otec ešte jeden krok chce oprobowať. W Pešti mal werného priateľa, weľkokupca; muža to statočného a wzdelaného. Sám sa mu naskytnul, že on toho chlapca k sebe wezme a sťa otec sa oň stawať chce. Za čas to len zas išlo, awšak konečne zunowal aj tento poctiwý muž; aby mu wšak predca k woľačomu dopomohol, podržal ho u seba, zakiaľ učenstwo nedokonal, potom mu wydal swedoctwo a bol rád, že sa ho konečne zprostil.
Nezameškal wšak otcowi oznámiť jeho držanie, prisľúbäc mu spolu, že sa postará, by sa Fraňo do poriadneho domu dostal, a že sám bude naňho dohliadať, nakoľko možno.
Ale čo na plat, milý Fraňo teraz mal slobodný prístup do ledajakých spoločností, w ktorých o wieru a mrawy prišiel, ba wšetkého pozbawený bol, čo je len čloweka hodné, a prw než by sa bol Woľný nazdal, dohnali mu Fraňa domow, a doniesli mu wiac listow plných dlhow, ktoré tento darebák w Pešti narodil.
Čože ešte bolo zapotreby, aby Woľného o žiwot priwiedol? Onemocnel teda znowu weľmi ťažko. Mohli lekári čokoľwek predpisowať a radiť, mrzutosti jeho zničiť nemohli. A tak hľa zomrel pre mnohé omrzlosti, ktoré mu jeho nezdarný syn spôsobil.
W tak sa teraz práwom pýtam, či nebol tento syn wražedlníkom wlastného otca? Nie zbrojou, ani s jedom, ho: nezniesol zo sweta, ale len pomály mu žitie odobieral.
Teraz upadol Fraňo do zúfalstwa. Len korhelstwom chcel wčuľ hryzenie swedomia udusiť, a w hre si chcel nadobudnúť nowých prostriedkow k pitiu. Ale neišlo to.
Chcel teda na silu wydrieť peniaze od swojej matky. Neborka len dáwala, zatiaľ mohla, awšak mala ešte štworo detí, na ktoré tiež nemohla celkom zabudnúť. A tak teda odoprela nezdarnému synowi wšetkú pomoc. Ale čo sa nestalo?
Opitý prišiel raz tento darebák domow, požadowal od matky peniaze, ale táto len zas odoprela. Tu schytí ožran nôž, a wyhráža sa matke smrťou, jestli mu peňazí nezaopatrí.
Neborka tak sa naľakala, že hneď padla mrtwá k nohám swojho syna. Tak sa teda stal wražedlníkom aj swojej matky.
Ostatnie dietky osirotely. Konečne zakročila wrchnosť sama a dala toho bezbožníka do wäzenia, pre ktorého by šibenica málo bola býwala.
Tu máš, milý čitateľu! obyčajný, w žiwote často sa udáwajúci príklad, a powedz: nebol-li tento syn wražedlníkom swojich rodičow, lúpežníkom ostatnich detí, a či není dosť takých detí, čo rodičom žiwot trpký zapríčiňujú, ba áno aj zkracujú?
Mnohého syna a nejednu dcéru by mohli wywiesť do cintera a im priwolať: Tu hľa pozri na hrob twojich rodičow, Mohli podnes žiť, keď bys ich nebol twojim špatným držaním pred časom do hrobu uwrhnul? Mnohý síce to nahliadne ale až pozde.
Teraz wšak sa pýtam synow a dcier wonkowských, ktorí swojim starým rodičom žiwot trpkým robia, im ostatnie kútiky w dome wykazujú, iní sotwá kúriť dajú, ba áno aj potrebnú žiwnosť uťahujú. Nie sú to wražedlníci swojich starých rodičow, ktorí pre nich robili a sporili.
A nie sú to wražedlníci, čo wyložené deti hladom zahynúť nechajú, alebo sirotám, za ktoré plat berú, patričnú chôwu uťahujú a pritom im ťažkú prácu nakladajú? Keďby pre takýchto wražedlníkow chceli šibenice wystawiť, snáď by celé hory nestačily.


VI. Prikázanie Božie.
„Nezosmilníš.“

Radostný deň nastal pre bohatého bankara Zlatáryho, pädesiaty to rok blaženého manželstwa. Swetlica jeho sa len tak ligotala od nepočetných swiec, porozkladaných na bohatých swietnikoch, tu bolo widieť mnoho hosťow w tých najskwostnejších oblekoch. Ohromné listky pred zrkadlami, wšelijaké olejky, ktorými ženské namazané boly, naplňowaly celú izbu, tak že mnohý musel na čerstwé powetrie wynsť, by záwrat nedostal. Pred domom čakalo mnoho sluhow w rownošate, aby prichádzajúcich hosťow z wozow zosadili, a wyprowodili hore schodami, ktoré s oleandry a pomarančowými stromami wšelijako wystrojené boly.
A w izbe stoly až tak pukaly pod ťarchou najwybieranejších jedál a napojow. Zkrátka, čo len oko a ucho, chuť a sluch a čo len obyčaj boháčow požadowala, wšetkého bolo w hojnosti ba až na zbyt, jako to zriedka widno. Už pred bránou mohol člowek poznať, že to zaiste slawnosť muža, ktorý milionmi wládze.
Wšetci hostia boli weseli, jedni z powinnosti, druhí len zdanliwo a nektorí aj oprawdu weselí dľa toho, w jakom kto pomere stál k Zlatárymu. Wšetci sa teda weselili, len dwom bolo jakosi teskno, len dwajá wzdýchali. A tí dwa boli Amalka, Zlatáryho druhá dcéra, mladá a peknými wlastnosťami ozdobená panna, a Ľudko, Zlatáryho tak zwaná prawica, jeho zástupník, práwe tak driečny a wo wšetkom zbehlý mládenec.
Ľubý čitateľ si ľahko predstawí, čo tieto srdcia tak tlačilo. A preto ani my to tajiť nechceme, že sa milowali obapoľne, len sa obáwali že powolenia nedostanú: lebo Zlatáry nedarmo nosil to meno; on len po zlate túžil, len to malo cenu w jeho očiach a on len dľa peňazí wážil žiwot, ráz a celú hodnosť čloweka.
Ba Ľudko a Amalka sa ešte woľačoho iného obáwali, t. j. že jejich láska tajná na wrch wynde; preto si Ľudko predowzal dnes pri tak slawnej príležitosti sťa poriadny člowek o ruku Amálkinu sa uchádzať.
Už bolo dáwno po pôl noci. Wšetci sa radosti rozplýwali obzwlášte ale Zlatáry sám, na ktorom bolo pozorowať, že jeho srdce mimo peňazí ešte aj w inom radosť hľadá.
Tu si pomyslel Ľudko: Teraz alebo nikdy indy. Wstal pristúpil k Amalinému otcowi a otworil mu dôwerne swoje srdce.
O pôl hodiny sa zhasily wšetky swiece w sále, musila umĺka, tak že sa hostia newedeli dosť nadiwiť, keď sa domow pobierali, prečo sa tá slawnosť tak neobyčajne skončila.
Už sa wšetko pobralo na pokoj a wšetci odpočíwali w tichom spánku. Len štyri pári očú striežily, a nechcely sa spánku podrobiť a síce boly to oči manželow striebornú swadbu slawiacich a oči Ľudkowe a Amalkine, ktorým aj ostatní papršlek nádeje wyhasnul.

2. (Nečo pozdejšie.)

Sotwá uplynulo 14 dní, počuli okoloidúci z Amalkyného okna jakési bojazliwé wzdýchanie a počuli asi tieto s plačom prereknutí slowá: „S Bohom Ľudko môj,“ a jako by ozwena odpowedala: „S Bohom aj ty, drahá Amálka!“
Zas asi po dwoch týdňoch wybehnul zo Zlatáryho dworu koč, w ktorom sedela pani wiac nežli na poly mrtwá, jej uplakaná twár bola čiernym záwojom zakrytá, zalamujúc rukama hľadela pred seba jako omračená. To bola Amalia, a wedľa nej sedela stará služka.
Koč hrtotal w rannej hmle až ku bráne mesta. Tu oprelo wychádzajúce slnko swoje pozlácajúce papršleky na wrcholce hôr. Nastal deň, a len w srdci Amalkinom nechcelo jakosi switať. Po twári jej tiekly weľké slzy, a z ňadier sa jej kradly hlboké wzdychy.
Koč len utekal wždy ďalej a ďalej cez hory a doly, až pri západe slnka dorazily do jakejsi dedinky, ktorej očná krásne oswietené boly od papršlekow slniečných, sťa by dajakému wysokému hosťowi ku sláwe. Pred jedným solníckym domom postal koč, a i hneď wyšla obstarná hospodina so swojim mužom, wysadili pannu z koča, pozdrawili ju srdečne a doprowodili ju do hornieho poschodia do izby pre ňu prichystanej. A za wčas rána koč so starou slúžkou zas odbehnul.
Amália nariekala, a tí dobrí ľudia ju wšemožne tešili. Wo Zlatáryho dome a po celom meste rozniesol sa chýr, že Amalia odcestowala následkom onezdrawenia. Bolo to práwe w mesiaci máji. W rujni niesli hospodári Amálkini dieťa na krst.
Po nekoľko týdňoch prišiel zas ten koč a wzal paničku domow.

3. (Osemnásť rokow neskôr.)

Utešené ráno sa usmiewalo ponad dedinkou Tichou, w ktorej sa mala zlatá swadba sláwiť wšeobecne milowaných obywateľow Martina a jeho manželky Betky. Mladí i starí netrpezliwo čakali, do takej slawnosti ešte táto dedinka nikdy nedožila; Starci len tak mládli, do si čerstwo predstawowali oné blahé časy, keď Martin so swojou Betkou pred oltárom prisahu wernosti skladali; mnohý starček a mnohá starenka s hlbokosti srdca wzdýchali, keď si spomneli na swoje drahé spoločnice žiwota, ktoré snáď už nekoľko rokow w čiernej zemi odpočíwaly. Awšak pritom wšetkom predca sa jak mladí tak i stari weselili. Po wonkowsky oblečení shromaždili sa wšetci w dome Martinowom. Už už bila hodina, o ktorej sa mali do kostola hýbať. A hľa tu sa blíži mnoho mládencow a panien ozdobených krásnymi wencami; na ich čele bol Jindrich, mladý, čerstwý a wyšwihlý junák, z celej dediny najkrajší, tak že sa práwom mohol menowať ozdobou Tichej.
Tí wstúpili do domu medzi hosťow, zaspiewali páru zlatú swadbu slawiacemu pieseň o weselí a ich palice owinuli čerstwými wencami. Tu wstúpil Jindrich pred zlatoženíchow, swojich to odchowateľow, a wyslowil swoje a s nimi i celej osady city w utešenej reči, ktorú si sám shotowil a tak ju wedel predniesť, že nebolo oka, ktoré by nebolo slzy preliewalo.
A tak sa počala slawnosť so slzami radosti a tak sa aj zakončila. A takého dňa w Tichej ešte nik nedožil: Sám farár, ktorý bol s nimi zostárnul, dal kostol čo najpeknejšie ozdobiť, a skoro nemohol ani reč predniesť, tak bolo srdce jeho dojaté. A tento deň zapísal na pamiatku do swojich poznámok.
Zlatých swiecnow tu nebolo, tu nerozwoniawaly oleje a mastičky, ani krásnych kočow tu nebolo widieť, ani nič z darobníc weľkomestských, lež bily tu srdcia, jakých w mestách len poriedku jesto.
Martinowe dietky a wnúčatá, súsedi a pokrwní posnášali, čo len wedeli a mohli. Ani musikanti ešte snáď nikdy tak nefúkali do ich píšťal a neťahali tak na husľách, jako pri tejto zlatej swadbe, ba áno aj organ bol prezretý, by nedáwal zlých tônow.

4.(Na druhý deň.)

Krásny splň oswecowal dedinku a jej okolie, tak že wzbudil wšetky lepšie city w každých prsiach.
Martin sedel so swojou manželkou u prostried deti, blaho sa rozpominajúc na radosti wčerajšieho dňa. Po dwore prechádzal sa Jindrich s Mariškou pod dohliadkou bedliwého otca. Jindrich a Mariška sa milowali a newýslowne radi sa mali, ale si ešte lásku newyznali, newedelí sa odwážať.
Čosi im prekážalo, a sami newedeli čo; otec, ktorý obidwoch rád mal, wedel čo je to woľačo, wyswetliť si tieto útle city, wzdýchnul si, keď na Jindricha a Marišku pozrel, a jeho srdce kriwácalo.

5. (O osem dní.)

W dôwerných rozhoworkách sedel Martin s Betkou a Jindrichom o osem dní po zlatej swadbe, na Martinowom a Betkinom srdci čosi ležalo, čo ináč weselé rozpráwky trochu taliko, a preto Jíndricha strach jakýsi prechádzal. „Dobrý otče a milá matko, prehoworil bojazliwo Jindrich powedzte že: čo wám leží na srdci, nemohol by o tom aj wáš syn wedieť?“ Bo Jindrich ešte wždy oboch za oprawdiwých rodičow držal.
Konečne sa premohol Martin a riekol: Jindriško kde že máš medaillu, ktorú si sťa decko na prsoch nosil?!!
Tu je tá milá mne neznáma ženská twár a na čo že wám je, milý otče?“
„Chcem ťa ho naučiť poznať, a tú hádku si konečne rozlúštiť. Hľa, Jindrichu, tys bol doteraz našou radosťou a jako sa nadejeme aj napotom chceš zostať. A ponewač si nám doteraz žiwot twojou láskou osladil, chceme aj my k twojmu šťastiu nečím prispieť. Pozri teda na ten obrážtek. Tato pani by ťa mohla šťastliwým učiniť, keďby dobre smyšľala, a jestli len kus citu ľudského w jej prsoch ešte tlie, a sa kedy tedy rozpomenie na ohromnú fodpowednosť, ktorú za teba raz pred súdnou stolicou wydať musí.“
„Otče, skríkol Jindrich, ja nerozumiem wašim slowám.“
„Len čuj ďalej a nedur sa; tento obraz predstawuje dcéru boháča, Zlataryho, ktorý w hlawnom meste býwa a milionmí wládze. Choď a pýtaj ja po nej w meste. Dcéra milionárowa má zaiste na dostatok, by chudobnému roľníčkowi udelila, by sy mohol statočok kúpiť, ženičku wyhľadať a tak w pokoji a w šťasti žiwot tráwiť.
Ale čo že ma má pohnúť k takému kroku, který učiniť nemôžem, bez toho že by som sa nemusel stydieť, a jako by sa dala pohnúť tá pani k tomu, by mi taký dar dala, keď ma ona ani nezna?“
„Milý Jindrichu“ tá paní ťa dobre zná a je ti bližšia jak my. Neľakaj sa, lebo weď sa to raz i tak dozwedieť musíš, bár mne to jako ťažko a tebe snáď ešte horskej príde, dozwedieť sa musíš, že dcéra bohatého Zlatáryho je — — twojou matkou.“
S wýkrikom úžasu padol Jindrich omdletý do náručia swojho wychowáwateľa a domnelého otca.

6. (O osem dní neskôr.)

W jednom z najpeknejších domow hlawného mesta práwe obeduje s roztomilými dietkami w najlepších rokoch postawená matka a manželka, sediac pri boku swojho uprimného manžela. Je to Amálka, druhá dcéra Zlatárýho. Skwostný obed sa dokonáwa. Pán Justin, najprednejší to kupec w meste, Amalkin manžel, rozlučuje sa so swojou drahou ženou, dáwajúc znaky najuprimnejšej lásky by w reštaurácii na predmestí w nadhernej zahrade fialku „čiernej káwy“ wypráznil a si trochu karty pohral so swojimi priateľmi.

7. (O pôl hodiny.)

Dolu hradskou zpomedzi hôr kráča mladý pocestný, milého pohľadu, ale wáhawým krokom. Pred samým mestom postoji, očisti čo najlepšej šaty a čižmy, a zwolá w najtuhšom boji citow:
„Tu teda mám moju matku hľadať! Skoro mi srdce pukne od radosti a od žiaľu. Ba či tiež tak smýšľajú títo mesťania, jako my newoľní wonkowania? Či jej môj zjaw radosť spôsobí? Myslím, že áno. Weď je moja matka, a matka len nezapre swoje dieťa. Keď ma tak uwidí mladého, čerweného a — jako powedal otec Martin — dobre wychowaného, tak sa len musí potešiť. Bože — teraz mám uwidieť moju matku — a snáď aj otca! Ale newiem, čo je to; mne je tak jakosi teskno a cliwo okolo srdca, jako by som mal ešte hneď nariekať, sťa dieťa, ktoré rodičow ztratilo. Snáď sa bude za mňa stydieť, keď je ona možná pani a já jednoduchý sedliacky chlapec. Ale wšak je to jej wina, prečo ma newzala prw do mesta, aby som sa woľačomu priučil. Oh Bože sťa by mi centy ležaly na srdci. Ale poručeno Pánu Bohu, už idem a budem ju hľadať. Wšak to není hriech, keď dieťa swoju matku hľadá. A pritom wšak sú ľudia w meste tiež kresťania.“
„Čo to wypráwaš môj chlapíku? pretrhnul ho Justin, ktorý celý ten samohowor načúwal. „Čo chceš počať?“
„Drahý pane,“ odpowie Jindrich, „chcem ísť do mesta hľadať moju matku.“
„A jako sa wolá,“ opytowal sa Justin.
„Ach pane! to já weru newiem. Počul som síce jej meno, ale mi weru z pamäti wypadlo, len toľko wiem, čo mi môj odchowáwateľ howoril, že je dcéra millionára.“
Ťahawým hlasom opakuje Justin: „Milionárowej dcéry syn a w sedliackom obleku? Koľko máš rokow?“
„Na osemnásty rok, pane!“
„Iné nič newieš o twojej materi?“ táže sa napnutou pozornosťou Justin.
„Weru nič! mám síce jej obraz pri sebe, ale já sa tomu weru málo rozumiem, a dozaista teraz o osemnásť rokow ináč wyziera. Možno, že ju poznáte pane, wšak ste z mesta a s paniami sa často schádzate. Buďte tak dobrotiwý pane, prizrite ja mu, snáď wám bude známo, kto je moja matka a kde bydlí.“
S týmito slowami wytiahne Jindrich obrážtek a ukáže ho Justinowi, ktorý sťa by hromom omráčený zwolá: „Bože, Amalka!“
Jindrich sa nesmierne zľaknul. „O pane,“ prehoworil, „nemajte za zlé. Čo wám je, drahý pane?“
To prerazilo srdce Justinowo, ktorý rozpálený skrikne: Chlapče, kde si wzal ten obrázok?“
„Oh pane, čo wás to tak pohlo? Tento obražťok nosím od narodzenia na krku. Dlho som newedel, čo to má znamenať, a kto je tá tak pekne namaľowaná pani, — až mi raz powedia moji wychowatelia — snáď aj poznáte Martina a Betku w Tichej, asi osem míľ odtiaľto, — že to obraz mojej matky, ktorá mi ho sama hneď po krste zawesila. Bar by mi to otec Martin nebol zjawil! Tak som sa šťastliwým citil, dokiaľ som bol preswedčený, že je Betka mojou matkou. Oh! od osmi dni som sirota, bár aj moji oprawdiwí rodičia woľakde žijú. Tento obrážťok mi toľko omrzlosti narodil a aj wás jakosi zarmútil. Znate ju snáď? Nehnewajte sa, prosím wás, na mňa, wšak som já to zle, newyslel.“
„O! znám ju,“ odpowedal Justin, w najhroznejšom boji sám so sebou. „Iď chlapče do hen tej ulice na prawo pod číslom 15 ju nájdeš, len sa dopytuj na domácu paniu.“
Tak zwolal Justin a letel odtiaľ, sťa zbláznený. —

8. (Po pôl hodine.)

Pod číslom 15 hore wo swetlici tešila sa matka a žena Justinowa so swojimi peknými dietkami. Dolu pri bráne zwoní Jindrich, jej syn. W zahrade mestskej behá Justin sem a tam, bo mu srdce zlosťou horelo.
„Čo je?“ okríkla služobná chudáka Jindricha.
„Nemohol by som s pani weľkomožnou howoriť.“
„A čo chceš s ňou?" pýtala sa ho.
„To smiem len pani weľkomožnej powedať, buďte tak laskawá a doweďte ma k nej.“
Služobná len tak plecom pohodiac, dala mu znak, by za ňou išiel.“
„Čože žiadaš, môj drahý?“ oslowila ho nežno Justinowa ctihodná pani.
„Oh pani weľkomožná, newládzem ani howoriť, trasiem sa od radosti a od strachu, keď sa na wás dívam. Wšak ste pekná a wznešená pani weľkomožná, oh a waše dietky, tie sú krajšie jako anjelici na našom oltári. o blahoslawené deti, ktoré takú matku máte!“
„Jako sa woláš," pýtala sa usmiewawo Justinowa manželka, „a odkáď si?“
„Prišiel som z Tichej, otec Martin Wás dá uctiwe pozdrawowať a Betka tiež já sa wolám Jindrich. — “
Amalka obledla jako stena, a jako by krč do jej údow wošiel, chytiac Jindricha za ruku tiahla ho do pobočnej izby. Ale predca sa premáhajúc rekla:
„Čo žiadaš pre Pána Boha?“
„Pani weľkomožná, čože wám je? Weď ste onemocnela, neľakajte sa, weď já wám nechcem ublížiť.“
„Oh howorže, čo žiadaš?“ — prosila ho zajíkajúc sa Amalka.
„Prosím wás, paní weľkomožná, neráčite byť boháča Zlatáryho druhá dcéra?“
„A čo ešte žiadaš, len howor čo skorej.“
„Oh wy ste to, teraz wás poznáwam, weď tak wyzierate, jako ten obrázok, ktorý od narodzenia na krku nosím, a ktorého wýznam som len po tieto dni zwedel, wy ste — tu mu zastal hlas a slze sa mu ronily — wy ste moja matka.“ To prehoworiac padol pred ňou na kolená. Tu sa otworia dwere a Justín celý zbledlý wbehne do ňútra a diwa sa nepohnute na swoju manželku. Amalia ostala bez seba a hodila sa do náručia Justinowi.
(Dok. 6 pr. búd.)




Poučné, wýstražné a zábawné kúsky.


* Aristoletes dozwedew sa, že ktosi hanebne o ňom howorí, prawil: „Keď nie som prítomný, nech trebárs mečom po mne mácha.“ (N. Šk.)

* Keď bol Demokrit múdrc z Abdery, od jakéhosi žwáča tázaný: kde by ho zajtrá opäť nalezol, odpowedel: Tam, kde dúfať môžem že teba nenaleznem. (N. Šk.)




Podobenstwá sw. Otcow.

* Jedlo jestli do úst wzaté a požité nebýwa, člowekowi nič neprospeje: podobne i slowo božie nič neosoží tomu, ktorý ho nepríme do srdca swojho, a ho w ňom nezachowá. — Sw. Ján Zlat.




Sokol a Černokňažník.


Sokol a Černokňažník. P. Wil. Pauliny-Tóth, redaktor Sokola z wiac strán Slowenska požiadaný, aby wzkriesil starého „Černokňažníka,“ chcejúc želaniam týmto zadosť učiniť, nechcejúc ale na obecenstwo slowenské nowé bremeno wydržiawania samostatného časopisu uwaliť, umienil si k Sokolowi wätšiu prílohu pod názwom, „Černokňažník,“ pripojiť, ktorá wýlučne s humorom a satyrou zapodiewať sa bude. Jak často časopis tento r. 1866 a jako wystawený wychodiť bude, to wšetko je záwisieť bude od účasti Obecenstwa. My tiež uznáwajúc welikú potrebu jak „Sokola,“ jakožto belletristického, tak i „Černokňažníka,“ jakožto humoristického a satyrického listu, ktorý by dľa slôw p. Paulinyho zase karhať mohol podlosti neprajníkow, na odiw sweta wystawiť jejich figle, na smiech uwiesť jejich krehkosti, slowom: aby bol zase bičom odrodilcow a jedinou satisfakciou za nesčislné kriwdy národu nášmu činené, odporúčame wrelému účastenstwu wľct. Obecenstwa našeho, tým wiac, že počet našich slowenských časopisow prestatím „Cyrillo-Methoda“ a „Slowesnosti“ s nowým rokom umenšený bude.
— Predplatná cena na oba spojené časopisy „Sokola“ a „Černokňažníka“ na rok 1866 obnáša: na celý rok 5 zl. 50 kr., na pôl roka 2 zl. 80 kr.; na štwrť roka 1 zl. 50 kr.