logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Katolícke noviny, rok 1865, číslo 43


Obsah:



: Úvod a záver
: Pane odpusť nám naše winy
Andrej Maleničan. : Weľký jedenkráť jeden.
J. V. H : Pekný učinok jednoho wojanského dôstojníka
: Beseda.
: Poučné, wýstražné a zábawné kúsky.
: Oznamenie.
: Kalendár:


Úvod a záver




Katolické Nowiny
pre obecný ľud.

Číslo 43.
Ročník II.
W Skalici, w sredu dňa 27. septembra 1865.

Tento Časopis wychádza každých 8 dni.

Predplatná cena s poštou:
celoročná: 4 zl. r. č.
pôlročná: 2 zl. r. č.


Odpowedný redaktor a wydawateľ: Dr. Andrej Radlinský
Spoluredaktor: František Wíť. Sasínek.

Listy a peňažité zasielky uprawujú sa franco k Redaktorowi Dr. Andrejowi Radlinský, farárowi Kútskemu do Holiča (Ungarn) via Göding.
Cena predplatná na štwrťroka od okt. — dec. t. r. je: 1 zl. r. č. — Reklamácie strany nedošlých čísel sú od poštowého platu slobodné, jestli sa podajú w otworenom liste s napísom: „Zeitungs-Reclamation.“ Reklamačný list, okrem reklamowania Nowín, nič iného nesmie w sebe obsahowať.



W Skalici 1865 Písmom a Tlačou Fr. X. Škarnicla Synow.




Pane odpusť nám naše winy


Pane odpusť nám naše winy jako aj my
odpúšťame naším winníkom.

Komu je neznáma tá ukrutná, nekresťanská obyčaj wraždu s wraždou pomstiť na priestupníkowi, alebo na jeho pokrwných? — U Arabow až do dnešnieho dňa panuje, a pred nekoľko desať rokami prowodzowali ju aj obytvatelia Korsiky.
Túto tak nazwanú swätú wraždopowinnosť plnily na základe onej krwawej obyčaje dwe prednejšie korsické rodiny: Bandello a Paolí. Prwý padol K. Bandello, s ktorým jedowitý A. Paoli pre jakúsi maličkosť roztržitosti wiedol, ktoré sa tým skončili, že zúriwec swojmu nepriateľowí, mienku swoju pewne zastáwajúcemu, nôž do prsú wrazil. Nekresťanská obyčaj teda požadowala, aby G. Bandello, mladý to a nábožný mladík, swojho brata pomstil; a w skutku o krátky čas našli raz ráno mrtwolu A. Paola na skalitom pobreží Korsickom. Mrtwý mal prestrelené prsia a ponewáč jeho puška, s ktorou jako horliwý poľowník hory doly premeral, nabitá podľa neho ležala, nedalo sa pochybowať, že ho woľakto prestrelil.
G. Bandello a nikto iný je ten wražedlník; weď to jeho powinnosť sa pomstiť a zawraždenému bratowi čim skorej zadosť učiniť. Tak aspon mysleli wšetci, ktorým bol známy rozpor medzi Bandellovci a Paolinowci a podozrenie sa zdulo prejsť w istotu, keď w ten istý deň, na ktorom Alberto domou neprišiel Guilielma s puškou na pleci na pobreží morskom blízko onej strašnej udalosti, kde totiž mrtwola Albertowa ležala, rybári wideli.
Keď to rybári Antoňowi P. — jedinému to bratowi Albertowmu wyrozpráwali, zmraštil čelo a zmerawenýma očima hľadel pred seba; ani len slza mu newypadla z oka nad newynahraditeľnou už stratou, ticho a so sklopenou hlawou kráčal za spriewodom swojim, ktorý sa s nim wybral Alberta hľadať, a ktorý teraz mrtwolu nešťastliwého na nosidle z wrby upletenom niesli.
Ani doma nedal Antoň znaku ľútosti, a keď o nekoľko dni w spriewode mnohých pokrwných a známych mrtwolu do hrobu niesli, ani len slza nepokropila jeho líca. Zdalo sa, že ani len podielu neberie na smútku mnohých priateľow a len neobyčajný blesk jeho oka, ktorým na umrlčiu truhlu pozieral, swedčil, obzwlášte wšak keď ju do tmawého hrobu spúšťali, že je jeho srdce pomstychtiwosťou až preplnené. Ľudia, ktorí bolí prítomní na pohrabe, howorili o G... jako to za našich časow o takom howoria, čo má dnes zajtrá pred súdom stáť, a pohľad na Atoňowu zasmužilú twár ich w mienke upewňowal, že totiž o nedlho sa bude pomstiť.
Antoň bol búrliwého a nezlomného rázu; jako ľudu, z ktorého pochádzal, tak aj jemu bola pomsta swätou, a preto sa nesmierne rozlobil, keď počul, že G... zo swojho statku ušiel, bez toho, žeby woľakto bol wedel, kam sa podel. Rozpajedený klial sluhom, bil ich a wyhnal ich z izby a poslal pre rytca.
Keď sa tento dostawil, rozkázal mu na swoju najlepšiu pušku tie slowá wyrezať: „Smrť G... Bandellowi.“ Rytec uposlúchnul, a dľa žiadostí už už sa skwely tie osudné litery na jeho zbroji. Obdarowaný majster sa wrátil domow a Antoň zawolal swojho úradníka, naložiac mu, aby w swojej neprítomnosti dobre hospodáril, a odowzdal mu wšetky swoje statky.
„Asnáď zamýšľate odcestowať, pane?“ pýtal sa úradník ostýchawe.
„Tak je,“ znela krátka odpoweď.
„A jak ďaleko, pane?“
„Zwedawosti nikdy zadosť nerobím.“
„Já nie som zwedawý pane, awšak — — “
„Dotierawý!“ skočil Antoň do reči swedomitého uradníka.
„Ani to nie pane,“ odpowedal, „ale keď by sa woľačo w hospodárstwe,“ pokračowal ponižene, „prihodilo, čo by som wám musel na wedomie dať, musím wedeť, kam mám list poslať.“
„Hodzte ho do mora, asnáď ho wíchor ku mne zažene; alebo wyhodzte ho do powetria, snáď mi ho wietor prinese.“ —
„To sú pre mňa otázky, ktoré já uhádnuť neznam; weci, ktorým já nerozumiem,“ howoril zarazený úradník, hlawou potriasajúc.
„Wiete čítať?“
„Myslím, že sa môj pán o nedostatku toho ešte poteraz nepreswedčil?“
„Tak dobre! čítajte.“ To odpowedajúc podal Antoň zbroj úradníkowi, a ten čítal tie osudné slowá: „Smrť G. Bandellowi“
„No! rozlúštené sú už tie zamotané hadky?“ pýtal sa uradníka.
Úradnik si hlboko wzdýchnul a potom howoril zdlhawo: „Áno! Wy pôjdete hľadať wraha wášho brata; premerate celý kraj na wšetky strany, a ponewáč neznáte, kde a jak dlho sa budete zdržowať, nemôžete mi mesta udať, kde by wás môj list zastihnuť mohol.“
„Tak je,“ usmiewal sa Antoň uspokojený; „prehľadám celý kraj, celý ostrow, budem behať sťa chrt, prenasledujúci stopu porazenej diwočiny. Moje predsawzatie a wytrwalosť nič nezlomí; a celý swet mi nebude weľkým, toho wyhľadať, nad ktorým sa mi pomstiť nádobno. Nezdržia ma ani wlnobitia morské ani horúci piesok pustatiu ani sňah wysokánskych wrechow ani wšetky hrúzy sopieť. Ustawične sťa wečitý žid bude chodiť z mesta do mesta, z dediny do dediny, z pustatiny do pustatiny; premerám hory i doly jako diwoký mysliwec a sťa neohrožený námorník pustím sa i na to najwzdialenejšie more a pri každej lodí sa budem wyzwedať na meno toho, ktorého hľadám.“
Po týchto slowách prepustil Antoň swojho úradníka, naplnil mešec peniazmi, zawesil kapsu na plece, wzal pušku do ruky a zanechal swoj statok, odiešiel bez toho, že by bol powedal kam, a kedy sa nawráti.
Zamyslený a nič nehoworiac precestowal Antoň pomstou horiac celý ostrow; hľadal swoju obeť w mestách, dedinách, pustatinách, w palácoch, jako i v chalupách chudobných rybárow, a w skrytých domoch polowníckych; awšak G... sa ztrastil, ani len stopy po sebe nezanechajúc, a koho sa Antoň pýtal, každý mu odpowedal, že G... ušiel z wlasti, by pomste, ktorá ho newyhnutne očakáwala, ušiel.
Antoň teda tiež zanechal ostrow a wydal sa do širého, newyhasnuteľnou pomstyžiadosťou horiac; precestowal Talianskú, Recko, čiastku Afriky, Španielsko a Francúzsko. Prešly celé roky bez toho, žeby Antoň swoju obeť bol wynašol; awšak ani jeho city sa nepremenily, bo jeho zdroj s nápisom: „Smrť G. B...“ upomínalo ho každodenne na ukrutné predstawzatie.
Ale bárs aj nič nemohlo jeho pomstyžiadosť ukrotiť, začaly predca sily telesné chrádnuť; príroda požadowala swoje práwo a tak sa nawrátil Antoň ustatý a soslabený do Korsiky a konečne až na swoj statok, kde do wiac mesačnej choroby upadol. Odoprel wšetku posluhu a keď konečne k sebe prišol, zanechal swoj dom a ztiahol sa do ukrytého w horách zámku poľowníckeho. Tu žil samotný, nenáwisťou naproti pokoleniu ľudskému horiac, bez modlitby, a oheň wždy rastúcej pomstyžiadosti sožieral neobyčajnú silu jeho mladosti; a tak sa pred časom sostaral.
Bohatý a predtým tak šťastliwý Antoň Paoli bol teraz chudobný; netešily ho wiac raňajšie zore alebo weselý hon po horách po dolách; jeho trúba poľownícka sa wiac neozýwala po údoliach, a zwerina, ktorú predtým tak nemilosrdno prenasledowáwal, mala teraz od neho pokoj, bo urobil sľúb, že nebude potrebovať zbroja, zatiaľ swojho nepriateľa nezničí. Zpew wtáči, ktorý indy s radosťou načúwal, ho wiac netešil, a čerstwá woda zo skaly sa prúďacia, ktorá posilňowala, nemala teraz preňho žiadnej čerstwosti, žiadnej sily. Aj owlažujúce a zotawujúce sny ho opustily, bo on noc lebo celkom bez spánku stráwil, alebo máwal tak strašné sny, že keď slnko jeho izbu oswietilo, celkom soslabený z postele wstal; zkrátka ten nekdajší boháč, ktorému mnohí a mnohí jeho osud zawideli, stal sa teraz chudobnejším, jako jeho poslední sluha. Chudoba tá u neho odtiať pošla, že si otázku pre každého čloweka tak wážnu: prečo som já na tento swet prišiel? nikdy nepredložil.
Weď sa ona každému i tomu najľahkomyseľnejšiemu kedy tedy sama od seba natiska, bo jako čas wôbec tak sa nedá ani beh nášho žiwota zastawiť; telo soslabené sa chýli k hrobu a duša — kam že zaletí? — Zdáliž sa tiež pochowá s telom? či aj ona zhnije a sa w nič obráti? Rozum a wiera to upierajú; obidwe nás uisťujú, že je duša nesmrteľná a k wyššiemu cieľu powolaná, Nežije teda člowek na swete len telu k wôli, bo ono je len jeho obálkou, ale žije jedine pre dušu, ktorú Boh na swoj obraz stworil, a ktorá už pri sw. krste za obywatelkyňu nebies do knihy žiwota zapísaná býwa.
Spasiteľ náš Ježiš Kristus si tak wáži našu dušu, že on jako jednorodzený Syn Boha žiwého so swojou predrahou krwou ju zo tmy wečnej a z moci diabla wykúpil. Člowek je teda na zemi len pútnik a cieľ jeho cesty sú nebesia; len láska oprawdiwá naproti Bohu, láska w skutkoch sa ukazujúca nás k tomuto cieľu wede, a tak keď člowek wečnosť lebo wyhrať lebo ztratiť musí, dobre urobí, keď si častejšie w prosried práce alebo zábawy otázku predloží: Načo som já na swete? — na ktorú mu wiera takto odpowedá: Twoj žiwot na zemi nemá iného cieľa, jako Boha milowať, kresťanské skutky preukazowať a dušu pred wečnou smrťou ochrániť. To je twoja weľawážna úloha, čloweče! úloha, ktorá sa jedine teba týka, bo twoja wlastná duša je to, ktorú lebo ochrániš alebo ztratíš; a ešte raz howorím je to twoja najwážnejšia úloha, bo od nej najwiac záwisí; bo nejedná sa tu o dom lebo o roľu, lež o samú wečnosť; je to twoja najwážnejšia práca, bo tú len raz urobiť môžeš; podarila-li sa ti, tak je twoje šťastie nekonečné; nepodari-li sa ti wšak, budeš na weky nešťastný, bo si mal len jednu dušu, ktorú si utratil.
Keby bol Antoň aspon raz otázku: prečo je na swete? dokonále rozwážil, a keďby mu bola wiera wo wyšeuwedenom smysle odpowedala nebol by zaiste swoju najwážnejšiu úlohu zanedbal a s modlou, náružiwosťou by sa nebol hral o swoju dušu.
„Každy zatratenec zahynul pre swoju náružíwosť, ktorá nad druhými panowala,“ howorí ktorýsi sw. otec; je to síce tuhá awšak prawdiwá wýpoweď, bo rozum býwa náružiwosťou weľmi ľahko zaslepený, tak že o powinnosťach a o čnosťach celkom ináč súdi jako predtým, náchylnosť k zlému osprawedlňuje, a hryzenie swedomia prewrácenými zásadami utišuje. A tak sa stáwa náružiwosť reťazou, ktorá čloweka k zahynutiu wede, a takejto reťazí ťarcha ťahala už i Antoňa, ktorý bol slabým kresťanom, a odpustiť nechcel swojmu nepriateľowi. Neľudská myšlienka, krw krwou pomstiť, zničila wieru w Boha; nepohol ho wiac hlas zwonu wyzýwajúceho k modlitbe, ani hlas organu, keď tedy tedý okolo kostola šiel, bo člowek krwožižniwý uteká pred swetlom wiery jako jedowatý had pred swetlom slnečným, a skrýwa sa najradšej pod záclonu samej čnosti.
Tak sa powažowal aj tento pred časom sostaralý za mučeníka sebe swätej, oprawdiwému wšak kresťanowi ohyzdnej pomstychtiwosti a častejšie objímal swoju zbroj, na ktorej boly wyryté slowá: „Smrť G. B.“ tak wrúcne, jako pozostatky nejakého swätého. Jasné utešené dni, na ktorých slnko swoje paprsky priateľské k zemi wysielalo, boly mu odporné, a najlepšie sa cítil, keď sa burky w powetrí honily a celú prírodu strachom a hruzou naplnily, keď hory a doly hučaly, keď wíchrice prach a piesok w kotúčoch do wýšky wznášaly, keď wlny morské hučaly a plawcom istou smrťou hrozily. Powstanie prírody sa hodilo k jeho citom a preto sa mu wiac ľúbilo, jako utešené ticho, w ktorom sa bych lásky božej wznáša.
Keď Antoň takto od sweta odlúčený w poľowníckom tmawými horami obkľúčenom zámku prebýwal, doniesol mu znenadála jeden z wyzwedačow, ktorí nájmuti za jeho peniaze kraj wyskumáwali, tú zprawu, že G. Bandello mníchom zostal, a že žije sťa chudobný Augustin wo šwajčarskom kantone Unter — — — w biede a mnohom sebazapreti. „Toho waša pomstižiadosť už nemusí stíhať, doložil zpráwca tejto westi, bo on žije w samostane, ktorý je 8000 stôp nad hladinou morskou wywýšený w ľadowej to wrstwe, kde už ani kričok nerastie a ani len tráwička sa neukáže, kde samo slnko sťa zamrznuté swieti, tam teda žije bez radosti a činí pokanie.“
„A widel si ho ty?“ pýtal sa Antoň chlapa.
„Widel som ho,“ odpowedal „je jako swätý medzi pobožnými, a bár je jeho telo ešte dosť silné, predca zbledly jeho lica jako sňah, ktorý sa tam nikdy netopí. Jeho oči sú zapadnuté a zdá sa wždy modliť a ľutowať bez prestania.“
Antoň nepowedal na to ani len slowička; weď on nechcel pokania, ale len pomstu. Bohato obdarowaného wyzwedača prepustil a odteraz sa začala jeho umorená twár trochu wyjasniewať. Nabil pušku, zawesil kapsu na plecia a zanechal zámok a po chwíli aj ostrow. Priewozníci, ktorí ho w lodi na mori stojacej prewážali, wedeli cieľ jeho cesty, pochwálili ho, bo aj u nich bola pomsta powinnosťou.
Antoň sa dostal za nekoľko dni až ku wrchu, na ktorom samostan Sw. Bernardský stojí; bo pomstyžiadosť nedowolila mu dlho sa sdržowať woľakde. Nastala priam krásna noc, keď dorazil do jakejsí dediny w kantone U — —; tu mal prenocowať a na druhý deň G. Bandello zmárniť.
Cestujúci jedni prichádzali, druhí odchádzali. Antoň nedbal mnoho na weselých hosťow; zachmúrený sedel w kúte krčmy, rozmýšľajúc o zajtrajšom dni; myslel porád len na G... Keď tak nepohnuto sedel, podobal sa skorej soche jako čloweku, zrazu ale sa triasol, krčowito sopial paste a zwesiac hlawu na stôl, načúwal zwedawo rozhowor nektorých cestujúcich, ktorí priam boli dosti z wrchu sw. bernhardského a sa začali rozpráwať o G... statočnom to pobožnom a obetowawom Mníchowi.
Krčmár i so swojou ženou showorčiwí to o priateľski ľudia, ktorým statočnosť už z očú wyzierala, z prwu načúwali so zaľúbenosťou rozhowory cestujúcich a potom sa aj oni sami zamiešali. Jednoducho síce, awšak zajímawo opisowali milý a bezúhonný ráz G... jeho nábožný žiwot a jeho neustále milosrdenstwo. „Oh Bože,“ tak začal howoriť krčmár, „koľko razy ten nábožný otec wystawil swoj wlastný žiwot nebezpečenstwu, aby len druhým w nebezpečenstwe postaweným pomohol; on sa nebojí ani búrky ani chumelice ani praštiacej zimy, nič ho neprekazí, by poblúdilým w horách a už už hynúcim na pomoc prispel. Smelo stúpä, wywolený tento muž Boží ponad priepasti, kde ustawičný fujak sňahowý weje, kde často ani oči newydržia ostré powetrie a sa zawrieť musia, a kde krídlo orlowo postačí lawinu zapríčiniť a ju na cestujúceho spustiť. Predošlého roku sa pustila taká lawina na jednu matku s dwoma dietatmi. Matka síce uskočila w tom náramnom ľaku na wedľa stojácu skalu, ale jej obedwe deti schytila lawina so sebou, tak že ani len stopy po nich nebolo wideť. Tu sa pustila matka dolu tým krkolomným chodníkom, ktorý lawina po sebe zanechala, nedbajúc, či i sama zahynie a či dietky nájde lebo nie, letela hnaná zúfalstwom. Hrabala wo sňahu, wykríkala mená oboch detí a ani si len neoddychla, až unawená padla a jej srdce puls byť prestal, súc až do kosti premrznutá. Z rúk jej krw tiekla od tuhého hrabania, wietor si pohráwal s jej wlasami a šatami. Tu sa zjawí G. so swojim snom, sťa strážca žiwota ľudského, až nekoľko hodín chodil po hore, počul buchot lawiny a hneď sa poberal na to miesto, aby sa preswedčil, či sa nejaké nešťastie neprihodilo.
I zpozorowal hneď nešťastnú matku a ponewáč poranené miesta prezradzowaly, že ona zaťiaľ ešte pri rozume bola, woľačo drahého hľadala, pokryl ju sňahom a šiel ďalej hľadať. Nezadlho sa mu pošťastilo s pomocou swojho werného psa wynájsť dietky lawinou schytené. Wyučený pes sa chytro poberal na rozkaz swojho pána hore do samostanu o pomoc, ktorá i o nedlho prišla. Medzitým zostal pri nešťastných deťoch, ktoré keď do samostanu doniesli, ožily, a newoľnej matke tiež bola tá radosť popriata, že keď oči otworila, dietky swoje drahé na žiwote a bez wšetkej úražky spatrila, o ktorých sa nazdáwala, že w prepasti zahynuly. Pri oslobodení týchto nešťastných premrzly nábožnému mníchowi obidwe ruky, a uplynulo wiac mesiacow, zatiaľ celkom wyzdrawel a skutky milosrdenstwa preukazowať mohol. Bár je ešte bledý, predca sa mu nawrátila sila a od toho času, čo wyzdrawel, stal sa osloboditeľom mnohého nešťastného; zkrátka moji páni,“ obráťac sa krčmár k hosťom, dokončil: „w G... je tuším wtelené milosrdenstwo Božie a chodí s ním po našom wrchu.“
„Áno tak je,“ ozwala sa i krčmárka, a my weľmi radi widíme toho nábožného mnícha a milujeme ho sťa miláčka prozreteľnosti. On je oprawdiwý učenník Kristow a koruna swätých bude odměnou jeho obetowawosti. O drahý otče G...! nech ho Boh ochraňuje, keď sa sám nebezpečenstwu wystawuje, a nám ho ešte dlho na žiwobyti zachowá!“
„Nech zhyne!“ zamrmľal Antoň a hodil okom na nápis swojho zbroja.
Chwála nepriateľa obyčajne rozhorčuje srdcia tých ľudí, ktorí slowá Ježiša Krista: „Milujte nepriateľow,“ nepowáža a od wykázanej cesty toho odstúpä, ktorý je odblesk a obraz wšetkých čnosti a ktorý sa za nenáwidiacich sa modlil: „Nepomstil sa na nepriateľoch swojich,“ howorí sw. Augustín, „ale sa obetowal za jejich spasenie; swojim trapiteľom nehrešil, lež sa za nich modlil.“
Tu snáď mnohý nadrazí, že rozkaz: „Milujte nepriateľow swojich“ je weľmi ťažko zachowáwať, a že už to je znak šlechetného rázu, keď woľakto swojemu nepriateľowi neublíži.
Na to wšak odpowedám, že Kristus nepowedal, by sme nenáwideli nepriateľow, aby sme ich neprenasledowali, a im neublížili, lež wýslowne prikázal: „Milujte nepriateľow swojich.“ Keď sa woľakto nazdáwa, že je tento rozkaz pre ľudské sily nemožný, súhlasim natoľko s ním, že člowek sám od seba neni w stawe woľajakú cnosť zachowáwať, ale len s pomocou božou môžeme nepriateľow milowať. Čím ťažšie awšak je wo woľaktorej čnosti žiť, tým wätšiu bude mať zásluhu, a ponewáč zachowáwanie tohoto príkazu prirodzenosti našej tak sa protiwi, preto mu Kristus tak weľkú zásluhu pripísal. „Odpustite“ prawil „a bude wám odpustené!“ Mnohí sa boja súdu božieho a pochybujú, či sa nachádzajú w milosti božej. Keďby takíto ľudia swojich nepriateľow milowali, tak mali by nejaký znak, že sa medzi wywolenými nachádzajú, bo slowo božie sa im za to zaručuje, že každému bude odpustené, kto nepriateľom swojim odpušťa. Nemá-li nás zásluha, ktorá tejto čnosti zasľúbená je, powzbudzowať, by sme sa w nej cwičili alebo aspon nás pokuta odstrašiť od prestúpenia tohoto príkazu? bo zasľúbenie, ktoré je dané zachowáwajúcim príkaz, pre jeho priestupníkow takto znie: Že ste neodpustili nepriateľom waším, nebude ani wám odpusteno. Bar by wšetci, ktorí swojich nepriateľow nenáwidia, obsah tých slôw dokonále powážili, bo bár sa takí ľudia celý deň modlia, tuhé pokanie robia, sa postia a almužnú dáwajú, predca odpustenia nedojdú, ponewáč tu na zemi odpustiť nechceli — a nemilosrdnými zostali.
Nazdáwam sa, bár aj weľká chladnosť do kresťanstwa sa wodrela, odkedy tak slobodno začali ľudia smýšľať, že predca sa ešte mnohí kresťania nachádzajú, ktorí sa prez deň aspon len raz modlia „otčenáš.“ Tak teda aj tí, ktorí swojich nepriateľow nenáwidia, tiež howoria: „odpusť nám naše winy, jako i my odpúšťame našim winníkom;“ wys1owujú sice tieto slowá, awšak nepomyslia, že tým samým každodenne ortieľ zatracenia nad sebou wynášajú, bo táto prosba w ich ústach takto znie: „Pane neodpusť mi moje winy, jako ani ja neodpúšťam mojim winníkom; nesmiluj sa nado mnou, nenáwiď mňa, prenasleduj ma, opusť ma w núdzi, teš sa z mojho nešťastia a odwráť twár odo mňa, bo i já to tak robím s mojími nepriateľmi.
Takýto ortieľ wyniesol nad sebou aj Antoň, keď sa pomodlil otčenáš, prw než by sa bol položil na lôžko; zaslepenec pozdwihnul srdce k Bohu, awšak každá žilka w ňom pomstou preplnená bola, a to mu ani zďaleka nenapadlo, že Boha o to prosí, by s ním tak zachadzal, jako on so swojími nepriateľmi. Preto ho tá modlitba nič neposilnila a jako obyčajne tak aj túto noc stráwil, spánok ďaleko utekal od neho — alebo keď za chwíľku zaspal, trapily ho strašné sny. Čím počínalo switať, hneď sa bral, chytro wzal pušku na plecia mrmľajúc: „Smrť G. Bandellowi“ zanechal hospodu.
Krčmár stál predo dwerami, obzierajúc skúmawo oblohu; ticho prešiel wedľa neho Paoli, awšak wľudný hospodský ho zadržal, wážno ho napomínajúc: „Nezanechajte dnes mojej hospody, bo tmawé oblaky tam nad hoľami zwestujú sňah a wíchricu, zostaňte za nejaký čas pod mojou strechou, weď to nezadlho dobre bude.“
„Pomsta je netrpezliwá, zamrmľal Paoli, a pozdwihujúc oči na krčmára, takto preriekol. S wíchricami a búrkami som já už od dáwna soznámený; jasné dni sa mi ošklíwia sťa nedobre priprawené jedlá a len w pobúrení prírody nachodím blahosť.“
Krčmár si pokrútil hlawou, bo widel, že je twár cudzincowa tak strašná, jako smysel jeho slôw; muž tento wo swojej oprawdiwosti newedel pochopiť tak neobyčajného hosťa, ponewáč ale už mnohý, ktorý jeho rady počúwať nechcel, zahynul, obrátil sa ešte raz k spierajúcemu sa hosťowi, howoriac: Chcete-li naozaj môj dom zanechať, teda prijmite aspon odo mňa istého wodiča, ktorý wás až k samostanu sw. bernhardskému odprowadí.“
„Ja nepotrebujem žiadneho wodiča; mňa wedie moja odhodlaná wôľa najistejšie.“ Zasmužilý a s owesenou hlawou prešiel podľa wystrihajúceho sa hostinského. Nič ho nebolo w stawe zadržať, jeho hnala len nenáwisť. „Dnes ešte môj drahý A...! wycedím twoju oddáwna wyžiadanú krw.“ Touto myšlienkou sa Antonio ustawične zaobieral, keď hore chodníčkom k sw. Bernhardu stúpal.

(Dokončenie budúcne.)




Weľký jedenkráť jeden.

Andrej Maleničan.


(Dokončenie.)

Jedno nebe, jedno peklo.

Jedno nebe! To werí celý swet. Len že si ho každý ináč predstawuje, k tomu teda netreba nič wiac howoriť. O radosťach nebeských sa síce dá mnoho powedať; awšak to je ešte wždy málo; bo Spasiteľ sám powedal: Ani oko newidelo ani ucho neslyšalo ani srdce čloweka nepocitilo, čo Boh priprawil pre tých, ktorí ho milujú a jeho príkazy zachowáwajú. Preto radujme sa radšie, jako bysme mali škrupinkowať.
Nádobno nám wiacej o pekle howoriť, bo už ani wiera na peklo za našich časow jakosi neprestrašuje. Či wieš, kto z toho má najwätšiu radosť? — Že ľudia na peklo neweria, to sa diablowi najlepšie páči; áno on sa teší, keď ľudia neweria že sú diabli; bo on wie, že keď ľudia na peklo neweria, tedy má najmenej práce a najlepšiu žatwu. Bar je aj diabol lhár z prwej triedy, bo on je otcom lže, on ju wlastne wynašiel ešte wtedy, keď prwých rodičow podwiedol, — w tom má predca prawdu, keď mysli, že bude mať najlepši low, keď ho ľudia upierajú. Nachytá sice len hnilých a smradľawých rýb, awšak tie su mu práwe najlepšie.
Odpočiň si teraz trochu, drahý čitateľu, utri swetlo, prestri si oči, a jestli sa ti zunowalo čitať, zawri knižku, poznač si, kde si prestal, a howorme teraz trochu o pekle.
Hľa! medzi nami buď rečeno, ale mne sa to samému trochu podiwným zdá byť. Či je len ozaj peklo, t. j. wečné zatracenie a miesto wečných múk? — Weď to neweria najmúdrejší ľudia našeho weku; oni smejú sa z toho a howoria, že učenie o pekle je wynajduté, wymyslené len pre sprostý ľud, aby sa ľahčie dal na uzde udržať. — Čo že ty myslíš? Já myslím, že sme chwála Bohu ešte len není tak sprostí ani tak zlostní, že by pre nás nowého wynalezku potrebowali, aby nás na uzde udržali. Nie sme ani kone, by pre nás uzdy potrebowali. Preto opýtajme sa tých múdrych pánow, ktorí nás za tak hlúpych držia, kto že to učenie wynašiel? odpowedz! –
Hľa drahý čitateľu teraz osprosteli tí páni, bo neznajú odpowedať na tak jednoduchu otázku. Žiaden člowek newie, kto wynašiel učenie o pekle. Pýtajme sa ich ďalej: Powedzte nám, wy múdri páni, jako, odťiaľ to, že wšetky národy, wšade a wždycky na peklo werili? U Rímanow, Grekow, Babylončanow, Persow, Egyptčanow, ba áno aj u tých najdiwejších národow nalezame túto wieru. — Prosíme za poučenie my sprostí ľudia.

Wšade nemé ticho panuje,
Žiaden múdri sa neukazuje:
By ten hlúpy ľud poučil
A mu tú otázku rozlúštil.

Áno! wšetky národy a wšetci ľúdia, wo wšetkých krajinách, po wšetky weky werili na peklo, čili na wečné zatracenie, len že si ho wšelijako mnohí aj príjemným predstawowali. Ale wieš čo, weď mi musíme s duchom času pokračowať. Náš wek je ináč wzdelaný, jako tie starodáwne časy. Nedajme sa teda ani my hlupákmi wolať. Náš wek wynašiel ďalekopisy, železnice, tak mohol aj wynájsť, že niet pekla. Hej wy múdri páni, my chceme s wami weriť. Kto žeby chcel ustawične sprostým zostať!?
Dobre teda niet pekla; wšetci prídeme do neba. Wražedlníci, kmíni, zlodeji, cudzoložníci, ctiutrhači, záwistníci, áno bohoupierači, zkrátka: keď nieto pekla, prídu i diabli do neba.
Čože myslíš, drahý priateľu, keď takíto ľudia, ba i diabli do neba prídu, čože tam budeme robiť, keď prídeme? Já myslím, najlepšie bude Spasiteľa, ktorý nás predošiel, aby nám stánky priprawil, poprosiť, by nám dal osobitnú izbičku; bo my dwa, jako statoční ľudia sme to už na swete zachowáwali, že si nikdy nesadneme medzi takých ľudí. A tak keď už w každom hostinci sú zwláštne izby pre poriadnejších ľudí: myslím, že i tam hore w dome Otca nebeského woľajaký rozdiel bude.
Wieš čo, my sa pridružíme k sebe rowným.
Len ale dovoľ mi ešte jednu otázku. Já som mal wždy o Bohu taký pochop, že dobré odpláca a zlé tresce. Keď wšak není pekla a wšetci ľudia do neba prijdu, tedy je daromná wiera o sprawodliwosti božej, tedy je to múdrejšie usporiadané už tu na zemi, kde sa zločinci trescú a statoční odmenu dostáwajú alebo aspon wážení býwajú. Či by to tam malo byť horšie? A tak to nemusíme weľmi prísno brať s tou čnosťou.
Ale mne powedal jeden z tých učených pánow: že i na druhom swete jesto pokuta, len že nie wečná.
Tak? teda woľakedy prestane? — Žiwio! sláwa tomu učenému pánowi? Na bok teda so wšetkými strachowaním, nebudeme wiac takí blázni, by sme sa tak wiazali na príkazy božie a na zákony cisárske. Keď raz pokuta prestane, tedy si žime jako sa nám len páči. A wtedy nám ani pokuta tak ťažkou nebude, keď budeme mať nádej, že sa kedysi wyslobodíme.
Počkajže, ešte woľačo mi prišlo na um. Neopýtal si sa toho učeného pána: odtiaľ to wie, že pokuty wečnej niet? Keď Boh sám to zjawil, a cirkew sw. wyučuje, že jesto pokuta wečná, odťiaľ že sa dozwedel ten mudrák, že netrwá na weky.
Ale powážme ešte dwe weci.
a) Hľa učenie Ježiša Krista je wo wšetkých punktoch tak prawdiwé, wznešené, potešiteľné, a powzbudzuje nás k cnosťam a wystriha od hriechow: jako že by sa teda bolo mohlo stať, by sa Spasiteľ bol pomýliť len z ohľadu pekla? On howorí o
wečnej pokute: či teda wedia wiac nektorí ľudia, čo sa za učených wydáwajú? Chcejú ti wiac wedeť jako wšetci ľudia doteraz a jako wšetky národy doteraz werili?
b) Pýtam sa ťa: Či wiac wedia zemskí králi a cisári a či majú byť sprawodliwejšími, jako kráľ nebeský; keď sú ľudia, bár aj koruny nosia, predca len obrazy božie? Hľa! odkiaľ že je to, že sa odsudzuje na smrť alebo na dožiwotné uwäznenie wo wšetkých náležito usporiadaných štátoch? To nič neni inšie jako zemské peklo, ktoré zachwacuje už nepoprawiteľných zločincow už weľkých winníkow poriadku spoločenského.
c) Jako že je to tedy, že wláda zločincow nepolepšiteľných dožiwotne zatwára.
Či sa snáď nazdáwa nekto, že sa naprawia ľudia na druhom swete, ktorí tuto neporiadny žiwot wiedli, a si wo wystupkoch obľubowali? Či má Boh swoje milosti na márno udeľowať alebo diablow na čertow obracať? – Ktorý ľud raz k hriechu priwykol, nerád sa naprawí. Či snáď nemá kresťan takých ľudí, ktorí sa oňho na tomto swete nič nestarali?
Zkrátka, priateľko, my sa nechcejme pačiť diablowi, aby sme peklo upierali, lež spýtajme sa tých mrawokarných oswetiteľow: „Kto je sprostý? my či wy?“ — Najsprostejší je, kto peklo upiera. Najhorší je, kto sa opowažuje twrdiť, je Spasiteľ prawdy nemal, keď o pekle howoril.
Ale ešte nečo. Hľa já si to nebe tak krásnym predstawujem, t. j. plné swätých radostí, pobožnosti, swätosti obzwlášte wšak lásky k Bohu, Panny Marii a wšetkým swätým, žiwot tisíc ba milion ráz lepší jako je tu na zemi medzi dobrými a šlechetnými ľuďmi. Awšak i nad takýmto žiwotom zas len rozšafný kresťan môže radosť pocítiť.
Powedz mi: prečo už nechodia ľudia do poriadnych miest k. p. hostincow, lež radšie do ledajakých krčiem? — Rowný sa ľahko pridruží k rownému. Bude teda člowek môcť pocítiť radosť z nebeských rozkoší, ktorý sa tu na wšelijaké chlipnosti nawykne? Nikdy! Keďby Boh wšetkých do neba wzal, takíto nemrawníci by tam ani newydržali, lež by sebe rowných hľadali, a tých by len w pekle našli.
Hľa milý čitateľu, k tomu sa mnoho nepotrebuje, aby sme to pochopili. Ale tým wäčšia haňba pre tých, čo sa mnoho učia, a predsa to pochopiť newedia, čo my sprostí ľudia. Preto wy mudrlanti len zostaňte múdrymi, my chceme zostať hlúpymi dľa našeho spôsobu a nedáme si odobrať wiery na nebesa na peklo, bár je jakokoľwek strašliwá. Kto chce peklo wyhubiť, ten by musel najprw tento swet zničiť. Odoberte ľudu wieru na peklo, a on sa sám seba wykynoží.
Andrej Maleničan.




Pekný učinok jednoho wojanského dôstojníka

J. V. H


Pekný učinok jednoho wojanského dôstojníka
s istou ponnou, ktorá powolanie
mala do kláštora.

Istá rodina z dobrého a statočného stawu prebýwala w istom meste zeme francúzskej; ale skrze nešťastliwé časy a príhody ztratila mnoho zo swojeho statku, a dosť w úzkych okoličnosťach žila. Otec a matka mali len jedinú jedinkú dcéru, ktorej wšetko dali, čo jej wo swojom položení dať mohli, totižto dobré wychowanie. Táto mladá osoba bola ináč, čo sa o nej s prawdou powedať môže, dokonála diewka, w ktorej krása a prirodzenosť spojila wšetkie dary swoje; rozum, dobré srdce, prijemnosť, powaha, wtip, a čo je nadowšetko, wrúcna a wyše jej weku náležitá pobožnosť pri nej sa nachádzala.
Stálo sa jednúc, že istý pluk wojákow prišol do toho mesta prezimowať, a jeden z dôstojníkow, ktorý už w dozretom weku sa nachádzal, a ktorý bol muž mnohowážny a statočný, dostal sa na hospodu do domu tejže rodiny. Wýborné wlastnosti a čnosti pekne tejto mladej domácej dcéry pohnuly srdce dôstojníka; on dostal náchylnosť k nej, a po nektorom čase pýtal ju od jej rodičow za manželku, ktorí túto jeho žiadosť za weliké swoje a dcéry swojej šťastie pokladali. Oni odpowedali dôjtojníkowi: že im on weľkú počesnosť preukazuje, keď na ich dcéru myslí; ale že krom dobrého srdca, ktoré k nemu majú, weľmi málo s ňou jemu dať môžu. „Já pýtam jedine dcéru wašu,“ powedal im dôstojník, „já mám dosť statku pre ňu a pre seba.“ Tu hneď predložila sa wec táto tej mladej osobe, i hneď dala sa zpozorowať milosť, ktorú Boh skrze túto príhodu na ňu, na jej rodičow, a na dôstojníka zosielal. Ona neodpowedala nič; a zdalo sa jedine, jakoby skrze mlčanie swoje priwoľowala k žiadosti tejto, ponewáč pre chudobný staw rodičow swojich rowno a zretedlne tomuto šťastiu odoprieť nesmela. Držala sa teda oddáwka, a keď čas weselia prišiel, widieť bolo panenku wšetku zarmútenú a opadnutú. Dôstojník wyzwedal sa jej príčinu tohoto zármutku; ale ona lebo nemohla lebo si netrúfala prawdu powedať; wyjawowala sa jedine s plačom a wzdýchanim. „Ale panenko!“ howoril k nej dôstojník, „wy musíte naposledy príčinu truchliwosti wašej oznámiť; a já obzwlášte to od wás žiadam.“ — „Keď je teda tak, pane môj!“ odpowedala wzdýchajúc, „keď mi dowolite, musím wám powedať: že jestli sa já wydám, to sa stane proti môjej wôli. Moja žiadosť a wôľa wždy bola do kláštora ísť, a tam w čistote Bohu sa odowzdať.“
Ale prečo že ste to nepowedala dosawáď?“ pýtal sa dôstojník; „ponewáč rodičowia moji nie sú w stawe potrebné do kláštora meno mi dať,“ odpowedala ona. Ach! jestli je tomu tak, pridal dôstojník, já nie som taký, bych spolu s Bohom žiadal srdce waše, já wám sám potrebné weno do kláštora dám; nasledujte teda tie dobre myšlienky a wnuknutia, ktoré Boh do srdca wašho wliewa.“
Wec táto uwiedla sa do poriadku. Dcéra ostala mníškou w jednom kláštore, kde najlepší poriadok, a najostrejšie kláštorské prawidlá panowaly. Ten istý kňaz, od ktorého je táto powesť, držal pri jej obliekaní kázeň; dôstojník bol tiež tam prítomný; a po dokonanej slawnosti dal jej priateľom a príbuzným weľkú hostinu: kazateľ na ňu podobne powolaný bol, a potrwrdzowal, že hostiny lásky prwých kresťanow nemohly tak prikladné a pobožné byť, jako táto slawná hostina a prí nej držané rozmluwania. Táto mníška bola w kláštore, w ktorom žila, prawidlo a príklad pobožnosti, a po štyroch rokoch zomrela smrťou swätých, jako žiwot swätých a wywolených na zemi tejto wiedla.
Jak mnohých milosti hodným sa učinil dôstojník tento, skrze ten pekný a chwalitebný skutok, ktorý wykonal w príležitosti tejto!
Jeden hrdinský učitok môže byť základ našeho prednaridenia k wečnému spaseniu. Šťastliwé duše, ktoré na tak wznešené čnosti sa oddajú, s jedným jedinkým krokom ďaleko dôjdu na cestu Pána.
J. V. H




Beseda.


Juro: Pochwálen buď Ježiš Kristus!
Vojtech: Na weky. Amen.
J. Oj, drahy Wojtešku, kdeže ste bol, som wás už dáwno newidel?
V. Nuž bol som tam za horami na Powaží, a — dokonawšie tam práce swoje — wčera som ja nawrátil.
J. Jako že sa Wám wodilo tam, a čo ste tam dobrého skusil?
V. Chwála Bohu! medzi dobrými ľudmi dobre sa mi aj wodilo, a kde aj moje srdce duchownú potrawu naišlo.
J. Ach, či Wás rád počujem! Weď to čo dobrého je, aj mne k powzbudeniu a sošľachteniu srdca poslúži.
V. Nuž, Juričku, bol som tam w Nowom meste nad Wáhom, kde na šťastie boly hody a poswätenie chrámu.
J. Jakože by sa Wám bolo teda nedobre wodilo na hodách?
V. Ponewáč po telesných hodách tak netúžim, jako po duchovných, veru som dosť potešenia dušewného nachodil. Jako na deň Narodzenia bl. P. Marie, tak zwláštne na deň Najswätejšieho Mena bl. P.Marie sila ľudu jak domáceho tak aj prespoľného tam bola; je ti to ten náš tamejší ľud slowenský ešte nábožný; wiac nežli w našom okolí, kde jakási chladnosť w našich sa wrýwa. Služby Božie boly weľmi slawné. Weľkomožný pán Prebosť w oba swiatky biskupskú swätú bohoslužbu wykonáwal; kázne ale držal w. p. Sasinek, ktorého wlohy rečnícke ešte z r. 1858, 1859 a 1860 tomuže okoliu w pamäti zostaly. Dwe kázne mal na prwý, a dwe zas na druhý swiatok.
J. Hej, že som tam nebol tiež!
V. Bolo by Wám to tiež na dušewné potešenie slúžilo. — Z Nowého mesta išiel som cez Starú Turú, kde som widel a slyšal krásne weci! Na západnej strane wideť už z ďaleka nowú kalwáriu, so swojimi plechom pokrytými 14 zastáwkami, a s jednou utešenou kaplou.
J. Musí to tam byť horliwý p. farár.
V. Owšem horliwý, aj šťastliwý w ohľade tom, že ho štedrosť weriacich podporuje. Na čele týchto nábožne štedrých weriacich je tamejší pán richtár, urodzený pán Michal Valovics. Je ti to člowek oprawdu milý a dobrotiwý, wekom a statkami od Pána Boha požehnaný. On znajúc, že od Pána Boha wšetko má, najradšie aj obety na oltár Boží klade. On teda na spomenutú kaplu kalwarskú wynaložil sumu welikú. Je ti to aj krásna weliká kapla!
J. Sláwa mu! Nech Pán Boh žiwí takého čloweka, ktorý na Pána Boha nezabudza!
V. Juričku, to je len jeden pomník, ktorý pobožné jeho Meno wďačným potomkom zachowá: pomník s tými slowami Sw. Michala archanj., swojho to patrona: „Kdo je, jako Boh?“ Medzitým sú ešte aj iné pomníky, ktoré jeho požehnanú ruku potomstwu schwaľowať budú! Nespomínam to, čo činí prawica, a o čom lewica newie; nespomínam srieborné ciborium a pluwiale, ktoré tamejšiemu farskému chrámu Božiemu darowal, — lež pripomenem len najnowší jeden dar, ktorý na oltár Boží položil. On darowal na kaplana 5000 zlatých.
J. Utešené wecí! To už znamená oprawdu shromaždowať sebe poklady w nebesiach.
V. Owšem wýborná to peč o dom Boží, ale nemysliet, že len na kostol pamätal, no pamätal i na školu; wediac, že jako kostol člowečenstwu dopomáha k nebesiam, tak zas škola pomáha člowečenstwu k blahobytu časnému. On darowal 1400 zl., aby z jej úrokow za chudobné dietky wyplácaný bol poplatok školský.
J. Kiežby sme aj na iných miestach našeho milého Slowenska mali takých podporowateľow chrámu a školy! Ty by si zaiste weľkých zásluh pred Bohom a swetom wydobili, jako si ich tenže urodzený p. Valovics wydobil.
V. Tak je, Juričku. Jakú odplatu u Boha štedrosť urodzeného pána Valovicsa jemu prinesie, to len wšewedúcnosti Božej známo je: jakú uznalosť ale pred swetom dosiahol už, swedkom je, že nielen každý Turan s hrdosťou o ňom howorí, no že i sám pán primáš wlastnoručným slowenským listom ho wyznačiť ráčil.
J. No blahoslawená obec, ktorá takú hlawu má!
V. Neklameš sa! Obec je to blahoslawená, lebo pod jeho zprawou i na dobro obce, mnoho sa koná. Hľa, slawné mestečko toto lonského roku učinilo si dwojakú základinu pre synkow swojich; jednu pre katolíkow, druhú pre ewangelíkow; jednu w alumneume baňsko-bystrickom, druhú ale w revúckom.
J. Ale Wojtešku, či by ste mi nemohol wyswetliť, jako je to s tým alumneumom?
V. Prečo nie? Alumneum je taký ústaw w Baňskej Bystrici, kde chudobný žiačik už či za darmo, či za lacinú cenu obed dostane. Je to tam jeden čistotný dom, kam tíže alumnisti k obedu chodia. Dostanu chutnej poliewky a priwary koľko chcú, z masa a chleba ale každý swoju určitú časť. — Býwa ich w prwom polroku aj sto, w druhom polroku menej; ponewáč ti, čo padnú do druhej triedy, sťa zlí a nedbali žiaci z alumneum wytwáraní býwajú. — Dľa platu rozdelení býwajú na štworo: jedni neplatia nič, druhí po zlatom, tretí po dwoch zlatých, štwrti po troch zlatých a 20 krajciaroch za mesiac.
J. Je to weru znamenitý ústaw. Keď ale už zdarma už za nepatrnú cenu obed dať môžu, odkiaľ tiahnu dôchodky?
V. Zo zakladín alumnistických a zo zbierok dobrowoľných milodárow, jaké aj tot nedáwno jeden žiačik po našom kraji sbieral. Medzitým tuná bych mal ti to obšírnejšie wyložiť, ale času k tomu nateraz nemám. Časom ti i o tomto, menowite o takých zakladinách, jaké Stará Tura tiež urobila, wyswetlenie dám, keď pri ruke budem mať stanowy alumnea. Nateraz dosť. S Bohom!
J. S Pánom Bohom!




Poučné, wýstražné a zábawné kúsky.


* Známo je každému porekadlo: „ryba, dyňa, swiňa potrebuje pohár wina.“ Na hostine u istého pána sedelo za stolom wiac hosťow. Pri jedení brawčowiny (weprowiny) ponúkal a naliewal domowý pán hosťom swojim wíno do pohárow. Jeden z nich, o ktorom tamten dobre wedel, že rád poťahuje, to jest že je hodný slopák, nechcel si dať naliať pretwarujúc sa byť weľmi striezliwým člowekom. Domowný pán wšak pri wšetkom jeho zdráhaní nalial mu predca, reknúc: „Swiňa potrebuje pohár wína.“

* Raz išiel cigáň „More“ s listom hradskou cestou. I widí z ďaleka oproti sebe wiezť sa na štyroch tátošoch weľkožného pána w koči a zakričí, koľko mu len hrdlo stačilo: „Wyhýbaj, ide pošta.“ ukazujúc list w ruke, do hora pozdwihnutej. Pán zwedawý ma toto cigáňowo šelmowstwo, káže kočišowi wyhnúť i jako sa stretol s cigáňom, káže postáť. Pýta sa tedy cigáňa: „Nuž More, kebych ti nebol wystúpil, čo bys wtedy bol robil?“ „Nuž pán weľkomožný,“ odpowie cigaň „keby ste wy mne nebol wystúpil, wteby by som já wám bol wystúpil.“ A išiel ďalej. -



Podobenstwá sw. Otcow.

* Roľník neseje preto zrno na roľu, aby tí, čo okolo pôjdu, úrodu wideli, lež aby úrodu z role dostal: tak aj člowek nemá dobré skutky konať preto, aby widený a chwálený bol, lež preto, aby za ne odmenu od Boha obsiahol.

* Tí, čo na mori w práznej lodi pláwajú, nemajú sa čo obáwať námorných lúpežníkow, lež tí, ktorých loď hojne pokladmi naložená je: tak aj diabol neprenasleduje tak hriešníka, jako sprawodliwého, ktorý mnohými (duchownými) statkami a pokladmi wládne. Preto treba, aby si tým wätšej bážni žil, čím wätší si a čnostnejší. — Sw. Ján Zlat.



U č i t e ľ o m !!

Mužowia! čo pot lejete
Keď mládež nám pestujete,
Zakládate wy na šťasti
Jej budúci wekom slasti.

* * *

To semeno wzdelanosti,
Ktoré srdca do hlubosti
Kladiete, w nich koreň pustí,
Prinesie háj blaha husty.

* * *

Keď ich mliekom wied kojíte
A sťa stromčok ich šľachtite:
Tým k wzdelaniu Tatier cesty,
Krásna waša snáha klestí.

* * *

Srdcetečná waša snáha
Je tu sláwe Tatier draha:
Wáš pot kwietkam tým zrost dáwa,
Z ktorých wence má mať Sláwa.

* * *

Bár wám wence swet nepletie,
Wás newďakom čiernym hnete:
Buďte w snáhach wašich stali.
Dojdete pred Bohom chwály!!




Oznamenie.


Tým pp. predplatiteľom, ktorých predplatok už koncom septembra wyšiel, adressy pri budúcom čísle červeným krížikom poznačíme; ponewáč každý nepamätá, na koľký čas sa bol predplatil.

Redakcia „Vojtecha.“




Kalendár:


Kalendár:
O k t o b e r.

1 Ned. 17 po Sw. Duchu
2 P. Leodegára 3
4 S. Frant. Ser.
5 Š. Placida
6 P. Bruna
7 S. Justína muč.
8 Ned. 18 po Sw. Duchu
9 P. Dionysia
10 U. Frant. Borom.
11 S. Nitasia
12 Š. Maximiliána bisk.
13 P. Kolomana
14 S. Kalista
15 Ned. 19 po S: Dudu
16 P. Gála
17 U. Hedwigy
18 S. Lukaša ewanj.
19 Š. Ferdinanda
20 P. Wendelína |
21 S. Urssuly
22 Ned. 20 po Sw. Duchu
23 P. Jána Kapistr.
24 U. Rafaela
25 S. Krišpína muč.
26 Š. Demetria
27 P. Sabiny
28 S. Šimona a Judy
29 Ned. 21 po Sw. Duchu
30 P. Klaudia
31 U. Wolfganga +