logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Katolícke noviny, rok 1865, číslo 41


Obsah:



: Úvod a záver
A. Maleničan. : Hluchonemý.
: Weľký jedenkrát jeden.
: Podobenstwá sw. Otcow.
: O z n á m e n i e.


Úvod a záver




Katolické Nowiny
pre obecný ľud.

Číslo 41.
Ročník II.
W Skalici, w pondelok dňa 11. septembra 1865.

Tento Časopis wychádza každých 8 dni.

Predplatná cena s poštou:
celoročná: 4 zl. r. č.
pôlročná: 2 zl. r. č.


Odpowedný redaktor a wydawateľ: Dr. Andrej Radlinský, Spoluredaktor: František Wíť. Sasinek.

Listy a peňažité zasielky uprawujú sa franco k Redaktorovi Dr. Andrejowi Radlinský, farárowi Kútskemu do Holíča (Ungarn) via Göding. Cena predplatná na štwrťroka od jul. — sept. t. r. je: 1 zl. r. č. — Reklamácie strany nedošlých čisel sú od poštowého platu slobodné, jestli sa podajú w otworenom liste s nápisom: „Zeitungs-Reclamation.“ Reklamačný list, okrem reklamowania Nowín, nič iného nesmie w sebe obsahowať.


W Skalici 1865 Písmom a Tlačou Fr. X. Škarnicla Synow.




Hluchonemý.

A. Maleničan.


Kto woľakeby údolím Elby, hlawnej to rieky w Česku po železnici, na parolodí alebo aj pešky, cestowal, ten nikdy naň celkom nezabudne. S radosťou sa rozpomína každý na utešené widieky saského to, alebo radšej českého Šwajčiarska. Najzajímawejšie wšak wypáda, keď sa po parolodí dolu Lábou od L.- k D.- pustíme.
Člowek sa nazdáwa, že do nejakej zakliatej krajinky zaletel, keď príde do čarokrásneho Lipska. Cestujúci, čo sa po Rýne a po Dunaji hore dolu prewiezli, uznali, že je údolie Laby krásnejšie.
Keď sa čloweka na Rýne prekwapenie, na Dunaji podiwenie zmoční, tedy ho na Lábe blahocit a srdečná pokojnosť naplní. Od žriedla Láby tiahne sa rowina až k Prahe. Hradská wedie cez rozsiahle niwy, ktoré sa práwom „českým rajom“ nazíwajú, jehožto stredom je čarokrásna Lytomyseľ. Winice, stromorady, prostranné polia, bujné lúky, rozsiahle lesy, stradowné zrúcaniny, dejopisnú pamiatku majúce pahorky, sa ustawične striedajú, a Lába sa medzi nimi tak milo preteká, že nezapomenuteľne na čloweka učinkuje.
Týmto údolím poberal sa roku 1813 chlapček asi 8 lebo 9 ročný newediac wlastne ani sám, kam ide. Raj ten, ktorý iných teší a k sebe putná, stal sa preňho peklom, a dom otcowský bol mu nesnesiteľným bydliskom. Nie snáď pokazené srdce, nie detinská ľahkomyseľnosť, ani poblúdilosť, lež cit prirodzený, ktorý bolesť snášať nechce a len blahobyt hľadá, ho hnal. Chudák w dome rodičowskom zažil nejeden radostný deň, a teraz utekal od neho jako wäzeň zo žalára. Jeho drahá matka, ktorá jedine jeho srdcu a wšetkým radosťam a bolesťam porozumela, ležala teraz w chladnom cintori. Widel ju zomierať, awšak ešte newedel, čo to znamená zomrieť. Nazdáwal sa, že len usnula, a preto nariekal, keď sa za dlhší čas nechcela zobudiť. Oh! jako sa protiwil, keď prišiel hrobár a matku do úzkej postele t. j. do truhly wložiť chcel. Poznášal wšetky duchny, len aby jej mäkko postal. Neborák, newedel, že sa mu matka wiac nezobudí. A keď widel, že truhlu do jamy spúšťajú a žltú hlinu na ňu hádžu, tu začal plakať a kričať, až srdcia prerážal. I predstúpäc pred kňaza, ktorý mrtwolu žehnal, jako by ho chcel prosiť, by nedowolil jeho matku zakopať, a to tak pohnutliwo urobil, že sa sám farár nemohol slz sdržať. Len ťažko wládali chlapca od hrobu odwiesť.
Wšetkému tomuto wlastne ani nerozumelo dieťa, bo bolo hluchonemé. S matkou mu pochowali wšetky možné radosti. Weď každý má len oprawdiwú matku; keď táto zomrela, tam je ostatnie srdce materinské, a to na wždy; to musel skúsiť aj tento chlapček. Otec jeho mladý člowek remesla mlynárskeho bol prinútený nezadlho druhý raz do stawu manželského wstúpiť. A teraz nastal pre hluchonemého čas trápenia. Dostal macochu, a to nemilosrdnú macochu. Nič opáčnejšieho snáď neni, jako zlá macocha. Tie najrúznejšie city panujú w jej srdci. Wlastné deti mazná, s newlastnými naproti tomu kruto nakladá. Čo najlepšie to strká wlastným deťom, newlastným wšak ani len odrobinôk nedopraje. Proti týmto sa ukazuje studenou, zazierajúcou, ba áno ukrutnou, celkom opačnou naproti tamtým. Či nemáme aj w tomto ohľade cirkew chwáliť, je odrádza takowým po druhý raz do stawu manželského stupowať.
Wšetky wýjawy srdca macochinho musel zkúsiť i náš hluchonemý: bitku, hlad, nenáwisť, a opowrženie, bár to nijak nezaslúžil, bo bol weľmi dobrý, tichý a poslušný. Jeho matka ho tak odchowala. — Nič mu teda neosožil plač, nič časté wzdychanie, nič wšetka jeho ochotnosť. Každá najmenšia chyba sa pokladala za priestupok. Otec sa wynasnažowal, jako to obyčajne w druhom manželstwe býwa, tejto nezdobe s ukojujúcimi slowami odpomôcť, awšak aj tyto o krátky čas zatichly: on nemal pre nešťastné dieťa len milostný pohľad a zoženštené wzdychy.
Prawda že neboráka tu i tu objal, keď to nikto newidel a powedal s poľutowaním: „Drahé dieťa, keď twoja mater žila, bolo ti o mnoho lepšie na swete!“ — Awšak zpozorowala-li to jeho žena, tedy mu ťažko padlo jeho objímanie.
Také sane žiarliwejú aj s mrtwými a nosia w srdciach peklo pre seba a pre druhých. Čo by maly cit muža upamätujúceho sa na zomrelú ctiť, je to pre ne len muža. Práwe že sa k tomu mnoho šlechetnosti požaduje, je zriedkawé smýšlanie u nich.
Ale čože robí náš newoľný hluchonemý? Raz wečer bolo pozorowať na twári otcowej, že ho jakási starosť potkala. Chlapec sa totiž domow nenawrátil. Či ho nejaké nešťastie nepotkalo, a či snáď w Lábe swoj hrob našiel? Dal sa wyzwedowať po ňom, awšak wšetko nadarmo. Hlboko wzdychajúc odporučil ho Pánu Bohu. Chladnosť ženina, jej weselá, podielu neberúca twár ho obrážala, awšak netrúfal si ani slowa powedať. Čas hojí bolesť; a tak sa to i tu stalo. On ustawične mlčal ešte i wtedy, keď ho jeho bezcitná žena oslowila: „Odkedy sa ten chlapec ztratil, začínam ožíwať, a želám si, aby sa nikdy wiac nenawrátil. Keďby ho boli mrtwého doniesli, rada by som bola pohrab zaplatila. — O ukrutná žena!
Ale kam sa podel ten chlapec? Tam u kaplnky po pri ceste do Prahy wedúcej sedí a sa od plaču skrúca. Hlad ho trápi. Jeho anjel strážca dowiedol k nemu istého roľníka, ktorý ho takto oslowil: „Čo je ti maličký?“ awšak nedostal žiadnej odpowede, len widel, že prstom na ústa ukazuje. „Odtiaľ si?“ Zas len na ústa ukázal a plakal: „Jako sa woláš?" Nariekajúc dáwal na wedomie, že ho hlad sužuje, ruky k nebu spínajúc.
„Newoľné dieťa!“ preriekol roľník, „weď je hluchonemé, zaiste je hladné a podal mu kus chleba. —
Dychtiwe chmatol po ňom a uprel zrak wďačnosti na roľníka, a bol ešte wiac prekwapený, keď jeho žena pristúpäc mu čerstwého mlieka zo žbáňčoka podala. Tak bol chlapček občerstwený.
„Zaiste je to dieťa z nektorej súsednej dediny, a azdaj nájde cestu domow,“ tak prehoworila sedliačka.
Načo jej muž poznamenal: „Ach jak nešťastný osúd je tatého dieťaťa, Pán Boh zachráň jeho každé od takého nešťastia;“ „jak trápne to musí byť, keď člowek nemôže howoriť,“ doložila žena.
W takomto rozhowore sa dobierali ďalej a wzdáwali Bohu wďaky, že ich deti doteraz od wšetkého nešťastia zachránil. Ach, keďby boli wedeli, že to nebožiatko je z rodičowského domu wywržené; keďby boli wedeli, že tejto noci bude nebe jeho strechou a chladná zem posteľou, zaiste by sa boli nad ním smilowali. — Awšak priam to, že newedeli, bolo preňho dobre.
Posilnený týmto milodarom cestowal pešky a bosý ďalej po ceste k Prahe, preto že mu bolo cestou lepšie jako chodníky, ktoré horami wiedly, a tak by w ňom rozpomienku na jeho rodisko boly wzbudily.
Bojazliwo hľadel po horách, nazdáwajúc sa, že za nimi klepe mlyn otcowský a w ňom že je ukrutná macocha. Preto sa sťahowal od hôr, cez ktoré chodníky wiedly.
Prwú noc stráwil za jakousi sedliackou stodolow, kam si trochu listia a slamy sniesol, aby sa na ňom wyspal. Nepadlo mu to tak ťažko. Weď ho aj doma macocha neraz na powal alebo do stodoly na noc wyhnala. Tu teda spal pokojno až do wýchodu slnka.
S nemalým podíwením widel ho tam ráno sedliak, a uhádnul hneď, že je nemý. Zawolal ho k sebe do izby a rozkázal mu dať raniny, a keď na otázky, odkúď by bol, wždy na jednu stranu ukazowal, ktorá jeho rodisku práwe oproti ležala, dal mu znak, či by s ním neišol, bo mal práwe tam robotu.
S radosťou wyskočil chlapec na woz a radosť jeho ustawične rástla, čím dial sa od rodičowského domu odďaľowal.
Zrazu wykríkne ustrnutý, obracia sa na wšetky strany, a už už chcel z woza skočiť, zostal wšak predca ešte sedieť, a prezieral skúmajúcim okom kraj, a potom si sadol, radostne si wzdychnúc. Twár jeho sa žiarila od radosti. „Čo sa mu stalo? pýtal sa sedliak sám seba. Chlapec sa síce usilowal mu dať na srozumenú, awšak sedliakowi zostaly posunky nesrozumiteľnými. Čo že to teda bolo? Prišlo k priewozu W.— tu zrazu widel weľkú wodu, zmocnil sa teda strach, že woľajako pochybil cestu a že sa k domowine približuje. Ale keď newidel wysokého wrchu, pri ktorom dom otcowský stál, zas sa utíšil.
Príležitosť sa ďalej k Prahe pobierala. W. R. — sa zastawil sedliak, a chlapcowi dal, nakoľko mu to možno bolo, na wedomie, by len na woze zostal, bo sedliak zamyšľal s pomocou wrechnosti jeho rodíčow wyhľadať a upowedomiť. Ale keď z maštale od koňow prišiel, už bol chlapec preč. Sedliak si pomyslel: „Zaiste je tu woľakde zo súsednej dediny a našiel cestu domow; bo keďby tu bol neznámy, nebol by sa wzdialil. I tak dobre, aspon sa nemusím ustáwať s dopytowaním. Nech ho len Pán Boh k swojím doprowodí.
Hluchonemý ináč smýšľal. Widel totiž mnoho chlapow a žien tak oblečených, jako jeho rodičia w nedeľu do kostola chodiewali, preto sa obáwal, aby sa tu woľakde s nimi nesišol, a aby ho domow newzali: preto utiekol a chcel sa w najwätšej hrbe ľudí ztratiť a prišol do prosried mesta. Newoľné dieťa! Cudzé, neznáme, chudobné, hladujúce bez príbytku medzi tisícami! A pritom k usrozumeniu sa s druhými iba posunky mal.
Awšak nezadlho widíme ho kráčať pri boku istého dobrodinca zrowna k ústawu hluchonemých. „Priateľu!“ tak oslowil riditeľa ústawu, dobrého to priateľa swojho, „donášam wám prírostok.“ — „Buďte pozdrawení obadwa! odpowedal riditeľ. „Ale kde že ste popadol tohoto chlapčoka? Či je to synák?“ „Já newiem priateľko.“ — „Jako sa wolá, odkáď je?“ „Ani to newiem. Len toľko mi známo, že je chudák hluchonemý, ktorého dnes po poludní stráž na ulici plačúceho našla. Boh dobrotiwý ma priam w tú chwíľu priwiedol na mestský dom, kde som mal swoje záležitosti pokonáwať; widel som jakú prácu úradníci wynaložili, len aby sa aspon slowo od neho wyzwedieť mohli, ba hrozili sa mu i s bitkou, a to obrátilo obzwlášte môj zreteľ na neho. Prikročiac k nemu zpozorowal som, že je neborák hluchonemý. Wyprosil som si ho od wrchnosti a zaumienil som si oňho sa starať. Wzal som ho k sebe a dal som sa mu nasýtiť. Neborák musel mnoho hladu podstúpiť. Potom som ho dal umieť a obliecť do čistých šiat a teraz ho k wám wedem. Wiac mi nebolo možno doteraz zaňho urobiť. Starajte sa teda wy o neho odteraz.“ A tak neborák hluchonemý je w ústawe hluchonemých w Prahe so wšetkým zaopatrený.
Ale po uplynutí päť rokow sedela spoločnosť mladých prawníkow pri piwe w jednom hostinci w Prahe, žartujúc, pletky prowodzujúc a spiewali weselé piesne študentské pri spriewode gytary, na ktorú jeden zpomedzi nich weľmi zbehle a tak rečeno majstrowsky hral.
„Bračekowci nechajme tak na dnes ten spew. Myslím, že wás tiež dojalo dnešnie predstawenie hluchonemého a že sa wám obzwlášte zawierka ľubila.
„Oh áno sám kus, obzwlášte wšak koniec bol dojímawý, awšak ešte dojímawejší pohľad na ztrateného hluchonemého, ktorý nám bol predstawený a skoro stejný osud má s hluchonemým w kuse Abbé d lʼ Epéé.“
„Čujte, mne napadla myšlienka, ktorá je už sama w sebe weľká, w prewedení dobročinná a ktorá komukoľwek, kto si ju len oswojí a sa o jej prewedenie zasadí, k česti poslúži, w prawde wznešená to myšlienka, bár sa to nejedná o nejaké dobrodružstwo.“
„Len won s ňou, bez ostýchania, šlechetný panáčku! Ozwal sa ktorýsi žartujúc.
„Napadlo mi, že by sme mohli otčinu toho hluchonemého wypátrať.“
„Ty wždy len wo wyšších wrstwách lietaš a žiadaš nemožné weci.“
„Ty naopak T.— wždy len po zemi lazíš a wšetko za nemožné držíš? Či neudal riditeľ známky jeho wlastí, ktoré swojho päťročného wyučowania udal? Na brehu weľkej rieky medzi wrchami stojí jeho rodičowský dom, mlyn, ktorý potok s wrchu ženie, wrch pred domom, wrch za domom, mnoho lesow, dobrý otec, zlá matka. Howorím wám mne ten obraz wždy pred očima stojí.“
„Je to weru šlechetná myšlienka, poznamenal zas druhý. Musíme ju prewiesť. Ale to potrebuje peniaze, a tie sú jako nám wšetkým dobre známo, u studentow wždy len poriedku. — Já nepotrebujem peňazí,“ poznamenal ten, čo na gytaru hral, „zatiaľ mi táto — ukazujúc na gytaru — wernou zostane, môžem aj pol sweta precestowať.“
„Tu ho máte,“ smiali sa wšetci, tu ho máte toho trubadoura. Či newezmeš so sebou aj nejakého jastraba?“
„To nie, jastraba newezmem, ale jastraba oči áno, — já musím ten mlyn wynájsť.“
„Tak dobre my tiež nechceme po zadu zostať. Každý nech robí, čo dľa swojich sil bude môcť.“
„Ale, čo že powie L.— ozwal sa ktorýsi, keď ty len tak na sem na tam odejdeš?“
„Čo že je ten starý ešte taký zarytý — jako to s wami stojí?“
„Ale wšak ste zwedawí“ odpowedal gytarník, — áno starý je ešte zarytý, ale to neprekáža. Jako mi wčera L.— powedala, chce do otčiny odcestowať, to sa mi priam dobre hodí. Já sa zatiaľ dám na cestu, by som woľačo wyskúmal.“
Tak sa teda wypráwali práwnici, žarty prowodzujúc a rozlúčili sa s tým predsawzatím, že rodičow hluchonemého wyhľadajú. Najwiac si dal na tom gytarník záležať. Sotwy dokonal posledniu zkúšku, wzal kapsu na ľawé a gytaru na prawé rameno a wydal sa na cestu.
Útla jeho postawa bola odená ľahkými šediwými šatami, ku ktorým širokostrechý širák slamený dobre stál. Keď woľakde pod zeleným košatým stromom alebo w kruhu wonkowej rodiny sedel a na gitaru hral, wšetko očarowal swojom nežnou postawou, milým hlasom a obratným hraním. Práwom teda mohol powedať, že nepotrebuje peňazí. Bol tak rečeno obsypaný, čokoľwek si zažiadal.
Tak teda cestowal dolu Polábim a tu i tu wzbudil ozwenu swojimi piesňami. Wtedy ešte neplieskaly parolode po wode ani železnice nehučaly po brehoch jako teraz. Pedtým len pĺte a člnky bolo widieť.
G.— tak sa menowal náš milý trubadour, zkúmal wšetko, sťa by za wlastným šťastím šiel alebo sťa by swojich rodičow dom hľadal. Takmer w každom dome sa dopytowal na mlyn a na strateného hluchonemého. Mlynow bolo mnoho w tomto údolí ale o ztratenom hluchonemom newedel mu nikto nič powedať. Powedali mu, že tak opísaný mlyn nájde, aby len ešte nižej cestowal, tam že sa doista dozwie, čo žiada.
Bolo už dobre po poludní. Tieň stromow už začínal rásť a wtáctwo swoje wečerňajšie nôty wydáwať. Slnko sa tak milo usmiewalo po nad hustú horu a od rieky wial nežný wetrik. G.— kráčal blaženými city preplnený cez utešený kraj a obdiwowal krásu prírody. Ciť! zďaleka počuť hrkot mlynského kolesa. Tak mu bolo, jako by ho wolal hlas, priateľa milých sestier a drahého otca: Wojdí k nám, zostaň tu, už sa zmrkáwa; weď si už i tak k cieľu došiel.
G.— načúwal, šiel za hlasom kolesa a hľa! o krátku chwíľu už stal pred osamelým domkom w hore. I wykríkol skoro na hlas: Aj tu wrch, tam wrch! a na kraji rieky mlyn. Lebo tuto je to alebo nikde inde." Srdce mu tlklo od radosti. Čerstwo sa pobieral ku mlynu, nik ho nezpozorowal, keď ta wošiel, len strašný psísko na reťazi začal tuho brechať, keď zazrel cudzinca a spínal sa okolo swojej búdky.
G.— wstúpil smelo do izby. Tu sa hralo štworo milých rezkých detí. Zarazili sa trochu, keď cudzinca zazreli, awšak mlynárske detí nebýwajú bojazliwé, bo často widia neznamých ľudí a prítom G.—wa postawa bola milá, preto sa ho nič nenaľakali. „Witajte, milé dietky,“ oslowil ich wľúdne, nebojte sa, ale doma je wáš otec?“
„Weru není, je aj s mamkou w poli. Bo už žneme. Len towaryš je doma, ani K.— neni doma, išla k L.— Čože by ste radi?“
„Len sa hrajte, moje maličké! wšak já počkám, až príde wáš otec.“
„Nemáte wiac brata ani sestry?“
„Nemáme,“ kričali skoro razom wšetky deti. „Sme len štyri, a K.— najstaršia nie je doma, tá wždy odejde do weľkého mesta a len nekeby príde domow, bo ju nemôže matka wystáť.“
„A prečo nie? Čo že je zlá tá K.—“
„Oj to nie, ona je weľmi dobrá, donesie nám wždycky woľačo z mesta, aj sa nekedy pohrá s nami, ale maminka ju predca nemôže wystáť. My newieme prečo; tatinko ju má rád, jako aj nás, a matka to nerada widí, preto ju otec wždy posiela preč do mesta.“
„Ale čože to máte,“ pýtali sa zwedawo deti, ukazujúc na gytaru, „je to basa, či sú to husle, a sláčok kdeže máte; zahrajte nám nečo!“
„Tento nástroj sa wolá gytara a k tomu netreba slačka. Posaďte sa ticho wedľa mňa, woľačo wám zahrám.“
G.— hral a deti načúwali napnutýma ušama, bo to ešte nikdy neboli wideli. — „Oj je to pekné!“ wolali jedno za druhým, hrajte len aj potom, keď prídu rodičia, tým sa to bude ľúbiť!“
„Wšak mi dajú u vás prenocowať a woľačo na wečeru?“
„O! áno,“ odpowedalo jedno z nich, „môžete si do mojej postele ľahnúť a já pojdem na powaľ spať, len nám ešte dačo zahrajte.“
„Počkajte, milé dietky, wám aj nečo zaspiewam.“ Na to spiewal G.— wiac detinských piesní.
To sa deťom tak ľúbilo, že od radosti skákali. A G.— by swoje pobúrené srdce utíšil, spiewal pieseň, ktorú si bol na cestu složil.
„Oh! odpustite Pane,“ zwolal G.— na mlynára, ktorého plač a wzdychanie ho zo spewu wytrhlo.
„Já som sa u wás zložil, bez toho že by som wáš bol o to poprosjil.“
„Buďte pozdrawený u nás,“ odpowedal mlynár. „Ale čo ste to spiewal za pesničku?“ „Asnáď sa wám ľúbila?“ pýtal ja zwedawo G.—
„Ľúbila! — prerazila mi kosti i dušu.“
„Podiwno, ale prečo sa wás tak dotkla.“
„Choďte moje maličké won hrajte sa pred mlynom a keď uwidíte matku domow ísť, prijdite mi powedať.“
„Pane! wy ste mi srdce prerazil tou piesňou,“ tak oslowil mlynár mladého herca, keď sa deti boly wzdialily. „Bo som si pomyslel na moje nešťastné dieťa. Čujte, milý pane. Já som žil pokojne a šťastne s mojou prwou ženou. Ona bola sťa anjel a preto pridobrá pre túto zem. Pán ju k sebe powolal. S ňou pochowali aj moju radosť. Zanechala mi dwoje detí. Dcéru dwanásť a chlapca sedem ročného, hluchonemého, ktorého ona so wšetkou láskou milowala. Ona zomrela — a s ňou wšetka radosť dieťaťa i moja. Já som sa musel po druhý raz ženiť; bo remeslo a hospodárstwo požaduje spoločnícu. Newolil som síce weľmi zle, žijeme pokojne, bo já wždy ustúpim. Awšak ohromný rozdiel panuje w našich srdciach. Moja žena prenasledowala nemilosrdne hluchonemého. A já bohužiaľ k swojej haňbe wyznať musím a už som to i tisíckrát oželel, nebránil som jej to. Nebola to zaslepenosť, nie, to bola slabosť a nádej, že sa to woľakedy premení. Áno, w skutku premenilo sa wšetko zrazu. — Ubohé dieťa! jednoho dňa sa ztratil a doteraz ani slýchu o ňom. — Wynaložil som wšetku možnú prácu, aby som ho našiel, ale wšetko nadarmo. Snáď ho jeho matka k sebe powolala. Newiem, na taký spôsob zahynul. Zkrátka, po dnes som mu nemohol prísť na stopu.“
„Snáď by sa dalo predca aspon woľačo odokryť,“ odpowedal G.—
„O už je wšetko pozde! Uplynulo už 6 rokow. Kto wie, jakou smrťou zahynul.“
„Nesmieme nikdy wšetku nádej tratiť. Nemal ten chlapec pekné swetlé oči, belawé wlasy, milú twár a wysoké čelo?“
„Pre Boha, pane čo to howoríte? Áno, áno, tak wyzieral môj F.— Wiete kde je?“
„Neprenáhlite sa majsterko! či nemôže byť wiac deti, ktoré jednako wyzierajú? Ale powedzte mi, či by ste ho poznal, keď by ste ho widel?“
„O! na prwý pohľad. Pane! reknite mi: kde je?“
„Dajte mi teraz wašu prawicu. Pane cieľ mojej cesty je dosiahnutý. Chwála Pánu Bohu! Howorím wám, wáš syn žije, dobre sa má, je wzdelaný a milý až k poľúbeniu. Já som ho widel w diwadle w Prahe. Je tam w ústawe hluchonemých.“
„Môj F.— žije. Buď meno Pána zwelebeno!“
„Otče, zwolalo dieťa, otworiac dwere, maminka ide!
„Nech len hneď do nútra wojde. To jej srdce obmäkčí, bo už i tak wľudnejšou ostala, odkedy deti má.“
„Ženo!“ zwolal mlynár na zarazenú manželku, náš F.— žije, je zdrawý a dobre sa má. Tento pán ho widel. Je teraz w Prahe.“
Kto by mohol staw wnútorný matkyn opísať, keď tieto slowá počula? Ale ponewáč sa to tak znenadála stalo, bola celkom porazená. — Awšak dobre to na ňi učinkowalo, že konečne od ustawičného hryzenia swedomia oslobodená bola.
Radowala sa spol s mužom, že bude môcť widieť chlapca.
Bolo to radosti wo mlyne. Mlynár ani newedel, čím by sa G.—wi odslúžiť mohol. Awšak G.— nechcel nič prijať, zakiaľ mu mlynár neprisľúbil, že čím skorej swojho syta z Prahy dá odwiesť.
„No čože myslite o mne? Zajtrá za wčasu rána idem do Prahy sám, či by ste nemal chuti so mnou?“
„Owšem, weď to patrí k dokonaniu môjho predsawzatia.“
„A ty stará? Nepôjdeš s nami?“
„Ba weru pôjdem, wšak len mlyn nepadne za tých nekoľko dní, čo doma nebudem. L.— nech hospodári, R.— nech opatruje deti, I.— nech obstará remeslo, a tak bude wšetko wo swojom poriadku.“
„Ale ešte woľačo pán majster. Wiete, já som študent, a študenti býwajú weselí chlapíci, a jednakí sa radi máwajú. Howoril ste predtým o dcére, od prwej ženy, kde že je tá? či by ste ju newzal s nami?“
„Tu ho máme!“ zwolal mlynár žartujúc. — „Wy študenti ste oprawdiwí hrdinowia! Medzitým moja dcéra šla dnes k swojej tetke na náwštewu a nepríde až o tri lebo štyry dni. Musíte sa uspokojiť pane student, až sa z Prahy nawrátime; bo to si wyžiadam popredu od wás, keď ten chlapec je môj F.—, že čiastku práznin u nás
Stráwite. – A teraz zas já wás o wolačo žiadam, by ste, by ste nám totiž zaspiewal – tu pieseň. –„
G.- spiewal a mlynár sa pustil zas do plaču, a jeho žena tiež plakala, len že z inšej príčiny.
W tichosti sa pobrali na odpočinok — awšak ona celú noc nemohla zaspať. Ach! to swedomie jej nedalo pokoja. Za wčas rána hrkotal woz mlynárow. Kone sa pobieraly sťa by boly tušily, čo dnešnia cesta znamená. Ráno bolo tak utešene, a preto cesta weľmi príjemná. G.— wedel wšelijakými rozpráwkami a žarty radosť otcowu zwätšiť a trúchliwosť matkinu rozohnať.
Mohly byť po poludní dwe hodiny, keď woz pred ústawom hluchonemých w Prahe postál. Wýjaw, ktorý sa teraz dial, opísať nemožno. G.— šiel popredku, upowedomil riditeľa, rozložil mu wšetko, a poprosil ho, by dal hluchonemého zawolať. Riditeľ chcel, by wšetky dietky účasť na tej radosti wzaly. Dal ich spolu swolať a potom dowolil rodičom wstúpiť.
S najwätšou napnutosťou wstúpil mlynár so swojou manželkou. Asi pädesiat detí stálo pred nimi. „Bože môj, pomyslel si, „ktorý že je môj F.—?“
Meral očima jednu twár za druhou. Až teraz dowiedol F.— a pýtal sa mlynára „poznáte toto dieťa?“ Awšak ani nedokonal otázky, už mlynár schytil chlapca náručie, wolajúc: „F—ku môj?“ ktorý už bol driečný šuhaj. Neborák F.— ani newedel, čo sa s nim deje, bo mu riditeľ nič popredku nepowedal. Jako zarazený díwal sa na chlapa, ktorý ho tak wrúcne objímal, awšak cit newyhasnuteľný, ktorý srdcia rodičowské a detinské spoluwiaže, mu len potešiteľné weci zwestowal.
S uslzenýma očima odpowedal na pohľad zwedawo sa obzierajúceho chlapca: „Toto je twoj otec, a toto twoja matka.“
Radostný wýkrik sa wybral z pŕs hluchonemého a jeho súdruhow; s radosťou sa hodil chlapec znowu w náručie drahého otca. Šiel potom aj k matke, ktorá poteraz so slzenýma očima na wýjaw sa díwala a dostal jej ruky.
Ah! aj tej boskáwa ruky, čo mu toľko zlého zapríčinila. On sa ešte dobre rozpamätal na tú ženskú, ktorá ho tak mučila, a predca newáhal jej ruku dostať. Bo už bolo swetlo náboženstwa jeho dušu oswietilo.
Celé popoludnie a celý wečer stráwil otec so swojím synom, ktorého už dáwno za mrtwého držal, a teraz jak na tele tak na duší zachowalého našiel w Prahe.
G.— wyhľadal swojich súdruhow a našiel ich na obyčajnom mieste. „Wiktoria! droubadour dosiahol swoj cieľ; hluchonemý už spočíwa w náručí swojho otca.“ Tu sa wypráznil nejeden pohár a keď G.— wypráwal tiekly, slzy a wíno.
„Ale bračekowci, zajtrá ráno za wčasu zas na cestu; musel som mlynárowi prisľúbiť, že čiastku práznin u neho stráwim: To bude žiwot, w tom saskom Šwajčiarsku, budem wýlety robiť do Teplíc, do Dražďán, do Tešína, na wysoké wrchy a na staré hrady.“
„A jakdlho zamýšľaš tam ostať G—?“ pýtal sa ho ktorýsi.
„Tak asi tri štyry týdne, jako sa mi bude wodiť a páčiť.“
„Dobre, my ťa tam nawštiwime. Starý mlynár nech sa podpáše. Weď i my máme podiel na wynajdutí jeho syna.“
„Ruky na to,“ zvolal G.— „Štrngnime si na zhľadanie sa tam?“
Weselo hrkotal na druhý deň woz so šťastným otcom, wyslobodeným synom, s kajúcou matkou s weselým G.— a s tešiacim sa riditeľom ústawu hluchonemých. Pobierali sa k samotnému mlynu, ktorého koleso w tichom údoli saského Šwajciarska pútnikom znamenie dáwalo, že i tam ľudia žijú. Riditeľ sa wybral s nimi, by wzal za čas na jejich radosti účasť, a aby bol tlumočníkom citow chlapcowých.
Slnko už zachádzalo za wysoké wrchy a rozprestieralo poslednie paprsky nad Polábim, jakoby bolo chcelo zwolať: „O! jak utešené je toto wšetko!“ keď woz pred mlynom zastal a weselá spoločnosť z neho wystúpila. W chytrosti prichystala mlynárka zážiwnú wečeru. „Zaspiewajte nám tú pieseň, ktorú by som já pomenowať mohol „piesňou wyslobodenia môjho syna.“
„To wďačne urobím, awšak som ju trochu premenil, bo by sa k terajším okoličnosťam dobre nehodila.“
Utešený pohľad poskytowala ich postawa. F.— stal medzi swojim duchowným a telesným otcom, objatý od obidwoch; k jejich nohám shromaždily sa ostatnie dietky. G.— naprotiwa s gytarou, spiewajúc.
Keď G.— tieto spiewal, otworia sa dwere a L.— wkročila a len že nezwolala:
„G—“ a on zas: „L—“
„Tyʼs tu? — čože ty tu hľadáš? Nasledowala otázka za otázkou. Hádka sa skoro rozlúštila. Tí mladí ľudia sa radi mali. G.— dokonal nezadlho školy, a dostal dobrú stanicu w swojom rodisku. Powďačný otec, ktorému G.— syná nawrátil, požehnal mladý párik, ktorý nezadlho pred oltárom požehnanie kňazské prijal.
A. Maleničan.




Weľký jedenkrát jeden.


„Člowek sa na swete nikdy nepreučí,“ tak howorí príslowie a s ním každý múdry, a preto kedykoľwek sa woľačo nowého naučiť môže, býwa nielen zwedawým, ale aj powďačným naproti každému, ktoho, dačomu wyučil. „Já už dosť wiem, mne není zapotreby wiac,“ howorí naproti tomu hlupak, bár to aj w jeho hlawe wyziera, jako w hniezde špačkow pod jaseň, z ktorého špačkowia wylietaly, a wrabci sa nawláčily, a preto niet diwu, že račím krokom postupuje, počím múdry s plukowníkom „napred“ čerstwo sa pobiera. — Tak je, člowek sa na tomto swete nikdy nepreučí, a já myslím, že ani na druhom; bo určenie čloweka nenie nič iné, jako ustawičné napredowanie; dľa slôw samého Spasiteľa: „Staňte sa dokonálmi, jako otec wáš nebeský dokonály je.“ — Pozoruj teda, drahý čitateľu, ponewáč ťa k rozumným ľuďom počitujem — bo nech je to medzi nami powedano, sprostáci lebo zhola nič nečítajú alebo nič iné jako jedlofoznamy, diwadelné cedule, kedy tedy aj noviny w krčme alebo w kawiarni, a pomimo toho aj romány. — Ponewáč ťa teba k múdrym pripočitujem, chcem ťa o woľačom poučiť, čo ti snáď starým a ťažkým zdať bude; medzitým, je to celťom nowé a ľahko sa dá naučiť, a aby si si to čím lepšej zapamätal, predstawím ti to wšetko w obrazoch.
Je to tak zwaný weľký jedenkrat jeden.“ „No to by mi ešte bolo treba, pomysli si mnohý, aby som sa ma moje staré dni weľký jedenkrát jeden učil, keď som sa dosť natrápil za mladí w škole s tým malým; weľký by snáď mi tedy nebol šiel do hlawy, a príslowie znie: „čo sa Janko nenaučil, to sa Jano nenaučí.“ Awšak len trpezliwosť, drahý čitateľu! weď mnohý sám nezná, čo on wšetko môže wykonať, jaká sila w ňom wäzí. Len zmužilosť, weď to wšetko dobre pôjde. Keby ti to bolo býwalo priťažké, nebol by som to ani pre teba písal. Len sa teba čerstwo do práce! — Jestli wšak nechceš, teda ti len toľko pošepnem: Kto tento jedenkrát jeden nezná a nezachowáwa, nemôže dojsť wečného spasenia.“ Či to — weríš? — Teda počuj.
Weľký jedenkrát jeden, ktorý k spaseniu wedie, takto zneje:

Je len jeden Pán Boh, jeden Boh
na nebi i ma zemi.

Weď teda, že je Boh, to werí i ten najposlednejší pohan, to werí každy múdry člowek. Sw. písmo howorí: Len blazon môže twrdiť: Niet Boha: áno drahý čitateľu! sám diabol werí, že je Boh, jako to zas sw. písmo swedčí, ale on sa trasie, feb fet na neho pomyjíť, bo diabol werí na jednoho „prawého Boha. Hľa! teda ľudia, čo na Boha neweria, sú sprostejší, sú horší jako diabol, a že ľudia, ktorí sa wysmiewajú z wiery w jednoho Boha, zlostnejší sú jako sám diabol, — to je weta nie ťažká, ale ani nie neprawdiwá; bo diabli weria ma Boha a trasú sa, takí ale ľudia upierajú a obrážajú Boha a nebojá ja.— Snáď sa zamrzíš nad tým a odpowieš; Čo je to za neobyčajná wýpoweď! jako by mohol byť člowek horším, než diabol? Awšak jako člowek s učením Ježiša Krista a s milosťou Božou swätejším byť môže nad anjelow, — n. pr. bl. P. Maria, a apoštolowia — tak sa aj môže horším stať od diabla, keď wierou w Ježiša a jeho milosťou opowrhne. Preto si mnoho nemusíš hlawy lámať, abys túto prawdu pochopil.
Nehoworím ti to preto, drahý čitateľu, jako by som sa nazdáwal, že neweríš w Boha, lež to preto howorím, by si wedel, čo máš o ľuďoch myslieť, ktorí w Boha neweria.
Tebe len priwoláwam ešte raz tie slowá: Je len jeden Boh na nebi i na zemi a ten istý Boh, ktorý je w nebesiach, je spolu i na zemi. Ale aj tu snaď nadhodíš, že je to tak stará prawda, že neni zapotreby o tom pojednania písať do Nowin. Awšak, za naších dňow je to až weľmi treba, by sa ľuďom hlásalo o wiere w jednoho Boha, bo jakási pomätenina zaujala hlawy ľudské, až to hrúza.
Počul si snáď častejšie tie slowá: Nech si weria ľudia, čo chcú, weď wiera jako wiera. Wšak wšetci weria w jednoho Boha!
Mnohí a mnohí sa nazdáwajú, že w týchto slowách sa obsahuje tá najčistejšia prawda a oprawdiwá láska kresťanská. Já ale ti howorím, že je to najpodlejšie a najnebezpečnejšie klamstwo. A čo že powieš na to, keď ti dokážem, že wšetka nepráwosť našeho weku z takých rečí pochádza?
Pýtam sa twojho zdrawého a usadlého rozsudku: Môže-li byť wiera, jako wiera?
Katolík werí trojjediného Boha Otca, Syna a Ducha sw. wykúpenie skrze Ježiša Krista, sedem sw. swiatostí, sw. obeť, slobodnú wôľu čloweka, zásluhu čností, prímluwu swätých a jednu wyučujúcu cirkew, ktorej hlawa je rímsky pápež.
Protestant ale, jako sa sám, bár aj neprawdiwo ewanjelikom nazýwa, newerí Trojicu (bo Luther Martin to pomenowal bláznowstwom), Ježiša drž za múdreho čloweka, uznáwa len dwe swiatosti, nemá obety, omšu sw. drží za poweru; werí, že člowek nemá slobodnej wôle, lež howorí: Čokoľwek robí člowek či dobré či zlé, to robí wlastne Boh: preto si nemôže člowek nebe zaslúžiť dobrými skutky, ale Boh ho uwrhne do pela, jak sa mu ľúbi, alebo ho wezme do neba, jak chce. Swätých niet a úctu swätých drží za modloslužbu. Hlawná wec je dľa wýpowedí protestantow alebo ewanjelikow weriť, len weriť a len zas weriť, žiť môže, kto jako chce, a weriť potrebuje len to, čo za dobré uzná w biblii.
A čože má powedať o židoch? Tých nieto wiac, — takých totižto židow, ktorí by to werili a tak žili, jako Boh skrze Mojžiša a prorokow pridržal. Ľudia, ktorých teraz židmi woláme, sú obrezaní thalmudisti, rabbini, ľudia, ktorých wiera tak wyziera, jako jejich krámy, wšetko semo tam. Wzdelanejší židia neweria na nič iné, jako na zlaté a papierowé teľa, ic mramouka je, jako by koho mohli prewiesť.
Na Wykupiteľa už neweria, a neočakáwajú ho wiacej. Čo ich tam po wykupiteľowi, len nech majú hodne peňazí. Keď sa roku 1848 tak mnoho howorilo o wyrownaní židow, nazýwali každého spasiteľom, kto sa za nich zaujal. Beda nám, keď by sa to bolo prewiedlo. Bo už i bez toho začínajú swetom wládnuť.
U žida teraz nič nezpozoruješ, čo by sa mohlo wierou pomenowať. On nemá Spasiteľa, nemá swiatosti, nemá obeti - atď. — weď to i tak widíš.
Mám-li ti woľačo wypráwať o turkoch a pohanoch? — Awšak nepowiem nič.
Tak teda mysli len aspon s polowicou rozumu, druhú si nechaj napotom, a powedz mi len s tou jednou polowicou rozsudku: či je to jedno, katolíkom byť, protestantom, židom, turkom alebo pohanom?
Ale pozoruj ďalej:
Jaká wiera, taký Boh, ktorému sa člowek klania. Nezáwysí síce bytnosť Božia od wiery čloweka, tak aby n. pr. žiadneho Boha nebolo, keďby celé člowečenstwo w neho newerilo. Ani jeho wlastnosti nezáwisia od wiery, jako by musel takým byť, za jakého ho držia. Boh je wečne nepremeniteľný, nech si ho ľudia jakkoľwek predstawujú. Tak teda je Bohu jedno, nech ľudia o ňom čo chcú weria, t. j. jeho bytnosť sa preto a najmenšie nezmení. Ale člowekowi není wšetko jedno, či prawého Boha pozná lebo nie. Bo od oprawdiwého poznania a od prawej wiery w Boha záwisí jeho dušewné spasenie.
Jako wša máme prawého Boha poznať a ho ctiť, čo máme o ňom myslieť a weriť, to nám on sám skrze prorokow a obzwlášte skrze swojho Syna Ježiša Krista zjawil, a to nás wyučuje jeho sw. katolícka cirkew. — Pozoruj že drahý čitateľu! K prawému poznaniu Boha nepríde člowek sám od seba, to nás on sám wyučil: kto je a jaký je: člowek sa musí tohoto zjawenia držať a ho prijať, bo wiera je dar boží. Chce-li teda byť spaseným, nezáwisť od neho, aby weril len čo sa mu ľúbí a aby si Boha predstawowal, jako sa mu chce. Tu iné není, len lebo, lebo. Lebo wer o Bohu, čo on sám zjawil, a čo prikázal, aby sme o ňom werili, alebo hybaj do pekla; bo bez wiery nemôže nik dojsť spasenia. Slobody wo wiere alebo w náboženstwe nieto, jako ani w láske nemôže byť sloboda zákonow. Preto nech ťa nezwedú neznabožské táraniny.
Je len jeden Boh w nebesiach, a o tomto učí cirkew katolícka, bo len táto je jediná od Boha daná prawdiwá cirkew. Iného Boha není, jako to učí cirkew katolícka. Neni teda ani Boha, jakého deň mať Luteráni ani jakého wzýwajú terajší židia, tak jako neni tureckého Allah a jako niet pohanských bohow.
Alebo powedz mi sám: či môže byť Boh, ktorý wraj powedal: jedine wiera wás spasí, žiť môžete jako chcete? či môže byť Boh, ktorý by bol podal ľuďom knihu a im prikázal weriť, čo sa im w nej zaľúbi? ostatne ani wiera nespomôže, bo já koho chcem spasím, toho chcem zatratím. — Zkrátka taký Boh panuje len priam w hlawe tých, čo na také učenie weria.
Žije len jeden Boh, ktorého sbory nebeské oslawujú na weky wekow.
Jeden Boh i na zemi!
A widel si už Boha, milý čitateľu! — Nepodiwil by si sa, keďby som sa ťa takto opýtal, a nemyslel by si, že sa mi sníwa? Bohužiaľ! tak ďaleko to s nami prišlo, že kto sa s takýmito otázkami zaobiera, o tom myslia, že zo sna wypráwa. A predca sa ťa já ešte raz pýtam: či si widel našeho Pána Boha? A môžem ti powedať, že pri tejto otazke nespím ani sa mi nesníwa, lež bdím jako ktokoľwek iný. — Snáď powieš: na túto otázku sa nedá odpowedať. Bo to každé dieťa zná, že
Boha nemôžeme widieť. Já ti howorím, že nielen každé katolícke dieťa, čo do školy chodí, to wie, že Boha nemôžeme widieť, ale len ledakí žiaci katolícki to newedia, že môžeme aj Pána Boha widieť. Nedáwno pri náwštewowaní škôl, opýtal som sa celej školy chlapcow, či už wideli Pána Boha, tu sa zo wšetkých hrdiel ozýwalo aj z diewčenských: „Áno, áno, my sme už wideli Pána Boha!“
A kde? — W kostole na oltári, zwolali wšetci. — A kedy?
Čo sa nazdáwaš, drahý čitateľu, tedy že mohli tie deti Pána Boha na oltári widieť? Pomyslíš si, že sa tam zaiste nejaký zázrak stal? Áno zázrak sa stal, awšak nie zriedkawý; - alebo powieš, že sa deťom niečo ukázalo, čo ony za Boha držaly? — Áno! neobyčajné to zjawenie! Alebo powieš, že sa deti sklamaly. Áno sklamaly sa, awšak predca je prawda, čo widely. Ale snáď odpowieš namrzený: To nech si pochopí, kto chce a kto môže: zázrak, wýjaw, klam a predca prawda, kto že by to pochopil? Tak je, drahý čitateľu, to ani já sám nepochopím.
A kedy že widely tie deti našeho Pána Boha? Kedy? — Sťa jednohlasne zwolaly:
Pri pozdwihowaní! — Pod jakým spôsobom? Pod spôsobom chleba a wína.
Prečo že si sa začerweňal, drahý čitateľu? — Či to neni zázrak, keď Ježiš sám z neba zostupuje a podobu chleba na seba príma? Áno je zázrak a to síce najwätší zázrak, ktorý Boh každodenne na oltári spôsobí! — Neni to nebeské zjavenie? Kristus sa zjawuje pod spôsobom chleba a wína! A predca klamstwo. T. j. oko býwa sklamané, ale wiera nikdy! „Oko je slepé, ale wiera dobre widí.“ Zrak, chuť, čuch býwa oklamaný, ale wiera poznáwa skrytého Boha. — Je to wšak pochopiteľné? Nie! Kto to chce pochopiť, nemôže to werit: ale kto to werí, pochopí dobre.
Teraz si sa teda preswedčil, drahý poslucháču, že Boha možno na zemi widieť. — A tak wieš, že si ho sám prečasto widel. Ten istý Ježiš, Syn Boží, Boh jako i Otec, ten istý Boh, čo w starom zákone sa zjawil Abrahámowi, Isakowi a Jakubowi a prorokom, a čo howoril s Mojžišom na wrchu Sinai, ten istý Boh, čo w druhej osobe člowekom zostal a medzi ľudmi sťa bohočlowek žil a obcowal a konečne na kríži zomrel; ten istý Ježiš, ktorý z mrtwých wstal a s oslaweným telom na nebe
wstúpil, ten istý Ježiš je wždycky s nami a prebýwa na oltári s spôsobe chleba a wína. Mohol-li Ján Krstiteľ na Krista ukazujúc zwolať: Ejhľa baránok Boží, ktorý sníma hriechy sweta, môže teraz kňaz na najswätejšiu swiatosť ukázať a zwolať:
Ajhľa sám Boh sa stal widiteľným na zemí; Spasiteľ náš, ktorý powedal: Já som s wami až do skonania sweta. — Chlieb, ktorý som wám dal, je moje telo. Oprawdiwe a podstatne prebýwa Boh pod spôsobom chleba na oltári, ten istý Boh, pred ktorým sa w nebesiach klaňajú celé sbory.
(Pokračowanie nasl.)




Podobenstwá sw. Otcow.


* Čloweka, ktorý spoliehajúc sa na swoje sily a obratnosť, preskakuje prepasť, lebo samopašne cez dáky besný príwal plowe, nazýwame bláznom; toho ale, ktorý miesto žeby prepasť, chodníkom ide, a miesto žeby cez rozwodnený potok plowať, most hľadá a cezeň ide, za múdreho máme: tak aj ten, ktorý zo wšetkých síl hriedu wyhýba, aby skrze následky nezahynul, člowekom múdrým —; kdežto toho, ktorý ľahkomyseľne do nebezpeče hriechu ide, ba túto, ani si ju newšímajúc, spôsobuje —, práwom bláznom nazývame. — Sw. Beda.

* Keď pes pri stole, kde mnohí hostia sedia, zpozoruje, že jeden z nich po chwíľkách mu nečo dolu hodí, wtedy nielen to rýchle pohltne, no i usilowný pozor má na toho, ktorý mu ten kúsok podhodil; kdežto on toho hneď opustí, ktorý mu nič nepodhadzuje.
Tak to činí s nami aj diabol. Ustawične pozor dáwá na nás, či nečo padnúť necháme, či už je to dáke hriešne slowo či dáky zlý skutok, ktorý sa mu ľúbi; ba on tým usilownejšie na náš pozor dáwať bude, čím wiac zlého pachať budeme; sme-li ale opatrní w našej reči a skutkoch a nič pre neho padnúť nenecháme, wtedy on nás opustí, a na nás strihnuť nebude. — Sw. Ján Zlat.

* Dietky boháčow a wznešených nosia zlaté reťazy a drahocennosti, ba nosia tieto werejne, a to s tým úmyslom, aby každý na nich widel, že sú ony dietky bohatých rodičow: tak majú aj kresťania werejne a radi prowodzowať milosrdenstwo a udeľowať podporu núdzym, aby na nich widieť bolo, že sú dietmi otca milosrdenstwa.

* Kto do domu dáleho wznešeného pána, lebo do palácu kráľowského wkráča, wo wšetkom, čo je na ňom, wo swojom držaní sa, wo swojom pohľade, wo swojej chodbe a posunkoch, slowom wo wšetkom je weľmi mierny a slušný: tak má byť aj kresťan w chráme, sťa w príbytku božom a Kráľa kráľow mierny a slušný. — Sw. Ján Zlat.

* Jako peňazomenci falošné mince od prawých rozoznáwajú, falošné a neprawé obhadzujú, dobré ale prímajú: takto i ty čiň. Neprímaj každé učenie, ktoré slyšiš, lež rozoznaj dobré od zlého, a wezmi si len spasiteľné a zdrawé učenia k srdcu. – Ty máš k tomu aj wážky a skúmacie kamene, nie síce také wážky, ktoré z kowa a železa shotowené sú, lež twoje záležia na swätom žiwote a prawej wiere, t. j. hľaď, či ten, ktorý ti dáku náuku sdeľuje, swätý žiwot wedie a prawú wieru nasleduje: má-li obe tieto weci, wtedy w jeho nauku uweriť môžeš. —
Swätý Ján Zlatoustý.

* Keď je zem masná a úrodná, pritom wšak nie je posiata, prináša celý les trnia a hložia: tak je to aj s našou prirodzenosťou, ktorá od našeho Stworiteľa sťa dobrá stworená, a k prinášaniu čnosti súca, predca len celý les hriechow a bezbožnosti prinášala, dokiaľ neprišiel ten roľník našej prirodzenosti, ju ohňom Ducha swätého newyčistil a nepriprawil k prijatiu božieho semena. — Sw. Zlat.


Pamätníky.

8.
Často mnohí z ľudí sa sťažujú,
Že za prawdu ich prenasledujú:
Nuž a takí by to chceli,
Za neprawdu by trpeli?

9.
Twoja duša buď wždy čistá;
Lebo bár je aj smrť istá,
Hodina tá je neistá,
W ktorej wyzwe ťa hlas Krista!

10.
Keď wždy, čo sám Boh chce, žiadaš,
Obdržíš wždy, čo si žiadaš.
S. Alf. Lig.




O z n á m e n i e.


W predošlom liste predplatnom sme boli udali: že, nakoľko sme w posledňom štwťročí min. roku „Wojtecha“ wydáwať boli začali, abysme jeho ročník koncom občanského roku, t. j. koncom decembra t. r. zatworiť a nowý s nowým rokom zase započať mohli, že tento prwý ročník bude pozostáwať z 5 štwrtí roka a preto že bude aj o 1 zl. r. č. wiac stať. Ponewáč ale na toto poslednie štwrťročie (od oktobra — decembra) len 117 Predplatiteľow swoje predplatky bolo zaplatilo: abysme ďalšie wydáwanie „Wojtecha“ zastawiť a tak tento jeho prwý ročník s koncom septembra zatworiť nemuseli, prosíme wšetkých, ktorých sa týče, by swoje nedoplatky na toto štwrťročie (okt.—decemb.) čím skôr zaprawiť ráčili. Budúcne len tým naše Nowiny posielať budeme, ktorí swoje predplatky popredku zaprawia. Weru mali by sme hľadieť drahí katolícki Rodáci! w tejto pre Cirkew a náš Národ neblahej a smutnej dobe aspon „Wojtecha“ udržať, keď už beztoho „Cyrill a Method“ i so „Slowesnosťou“ swoju 15-ročnú púť koncom tohoto roku dokoná.
Redakcia „Wojtecha.“