logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Katolícke noviny, rok 1865, číslo 39


Obsah:



: Úvod a záver
A. K. : Čítanie sw. Písma.
C. Z. : Príroda a jej žiwly.
Preložil: Rudolf Skotnický. : Láska a smierliwosť.
Dľa nemeckého wypracowal: J. E. Podivinský. : Utiereň.
: Poučné, wýstražné a zábawné kúsky.


Úvod a záver




Katolické Nowiny
pre obecný ľud.

Číslo 39.
Ročník II.
W Skalici, w sobotu dňa 26. augusta 1865.

Tento Časopis wychádza každých 8 dni.

Predplatná cena s poštou:
celoročná: 4 zl. r. č.
polročná: 2 zl. r. č.



Odpowedný redaktor a wydawateľ: Dr. Andrej Radlinský
Spoluredaktor: František Wíť. Sasínek.


Listy a peňažité zasielky uprawujú sa franco k Redaktorovi Dr. Andrejowi Radlinský, farárowi Kútskemu do Holiča (Ungarn) via Göding.
Cena predplatná na štwrťroka od jul. — sept. t. r. je: 1 zl. r. č. — Reklamácie strany nedošlých čisel sú od poštowého platu slobodné, jestli sa podajú w otworenom liste s nápisom: „Zeitungs-Reclamation.“ Reklamačný list, okrem reklamowania Nowín, nič iného nesmie w sebe obsahowať.


W Skalici 1865 Písmom a Tlačou Fr. X. Škarnicla Synow.




Čítanie sw. Písma.

A. K.


„Spytujte písma, lebo w nich sa domniewate žiwot wečný mať.“
Sw. Jána w 5 kapitole, werši 39.

„Spytujte písma,“ týmito slowami napomína Pán Ježiš, náš Spasiteľ, farizeow, aby swäté knihy čítali a skúmali. Spytujte písma, čítajte knihy, priwoláwam aj já mnohými nie jako fariezom — o Boh ma chráň! — ale jako ľuďom slabým, ľuďom krehkým, ktorí na swoje powinnosti, ba na swoj wlastný prospech skoro zabúdzajú, a preto ustawičného napomínania, ustawičného powzbudzowania potrebujú. Dwe sú cesty, ktoré k poznaniu swätej prawdy wedú: poslúchanie a čítanie Slowa božieho. Jedno patrí do chrámu, druhé ale w dome našom činiť môžeme; tamto je potrebné, toto ale užitočné. Spytujte teda písma, lebo toto je po 1-wé naša kresť. powinnosť; po 2-hé slúži nám ono k prospechu jak duchownému, tak aj hmotnému.
Keď wečná múdrosť, Ježiš Kristus, po zemi chodil a wynaučowal hrnuli sa ľudia zo wšetkých strán k nemu, aby jeho reči počuli, jeho zázraky wideli. Dwa, tri dni, o hlade a smäde trwali s na ma púšti, a to len z dobrej wôle. Skoro za tým ale ich zawiazal Ježiš k nasledowaniu slowami: Kto za mnou ísť chce, nech zapre seba a nasleduje mňa. A prwí kresťania ho aj nasledowali s mnohým namáhaním, ustáwaním a zaprením seba. Widíte, my sa ďaleko ustáwať nemusíme, aby sme jeho reči slyšali, jeho zázraky wideli. Otworme písma sw. a skoro sa s nim k newyslownej našej radosti sideme. — Jako dobrí synowia posledniu wôľu milowaného otca zachowáwať a wždy pred očima mať za swätú powinnosť sebe powažujú: tak aj my powinnosť máme, jako dobrí synowia Ježiša Krista, wždy jeho wôľu wyhľadáwať a nasledowať. Kde že ju ale ktorej nájdeme, jako w písmach? — Áno w písmach ju my hľadať chceme. O widím, drahí Kresťania, widím už na twárach wašich zápal wyrazený za písma swäté, lež widím aj spolu na mnohých žiaľ snáď preto, že pre chudobu, pre newedomosť w čítaní, pre práce každodenné túto sladkú powinnosť plniť môcť nebudú. Lež nezúfajte, pekným príkladom Was poteším. Sw. Rehor, pápež, wypráwa: že w Ríme istý chudobný člowek bol, menom Serwulus, chudobný síce na statkoch, bohatý ale na čnosťach, ktorý šľakom porazený sa z postele ani hnúť nemohol. Matka jeho a brat jediní boli, ktorí ho obsluhowali, a ktorých rukama rozdáwal almužnú, ktorú sám dostal. Neučil sa on čítať, ale si sw. písmo predca zaopatril, ktoré si wždy od dobrých ľudí čítať dáwal, až sa ho dokonále nazpamäť naučil. (Hom. 15 in Ewang.) Čo že sa my z tohto prikladu učíme? — Učíme sa, že si ešte aj ten najchudobnejší sw. písmo zaopatriť môže, bárs by čitať newedel. Čo tam mohol biedniť, na cudzú podporu odkázaný, prečo by tu nemohol jeden zdrawými údami obdarený? Čo tam mohol chudobný žobrak, prečo by tu nemohol hospodár? — „Hospodár má iné práce okolo poľa, okolo dobytku, a nezbýwa mu na čítanie času!“ — Teda o činí wýminku? — Slyšme, čo howorí sw. Pawel ku Korintským: „Cirkwi božej, ktorá je w Korinte — so wšetkými, ktorí wzýwajú meno Pána našeho Ježiša Krista.“ Hľa wšetkým posiela list sw. Pawel, teda aj k wám, bo snáď aj wy Ježiša Krista wzýwate, alebo snáď ani w nedeľu hodinu, dwe, Bohu obetowať nemôžete?
Čítanie písem swätých je osožné. — Na wýpoweď sw. Pawla, tohoto učiteľa národow, zakladám predo wšetkým moje slowá. Tento nepremažiteľný stĺp priwej cirkwe howorí: „Každé zaiste písmo od Boha wzdýchnuté, užitočné je.“ Hľa, slyšte, sw. Pawel o užitku howorí. „Čokoľwek je napísané, k našemu naučeniu je napísané,“ takto ďalej howorí, a to o písmach starého zákona, čo tým ktorej platí o knihách nowého zákona, ktoré sú studnica wiery, wšelijakej čnosti a blahoslawenstwa wečného jako to wyšeudané slowá swedčia. Lebo w nich sa domniewate žiwot wečný mať. — Ďalej každému domowému otcowi na tom mnoho záležať má, jako nedeľné odpoludnia so swojou čeliadkou zbožne stráwiť môže, dobrý hospodár sa tiež o to postará, aby dlhé zimné wečery príjemným a spolu aj užitočným spôsobom krátil: čo obidwoje čítaním alebo predčítowaním písma sw. dosiahnuť môže. S prospechom použije poklady jednotliwých čiastok, silám ľudu primerane wypracowané, w ktorých sú ťažšie miesta wyswetlené, twdší pokrm nožom sw. Cirkwe rozdrobený, aby maličkým neuškodil. Takúto knihu menujte Peter lellenský dobrým priateľom, ktorý nás swojim wyprawowaním po ľúbezných ľúkach wodí a wzbudzuje, aby sme jako wčelička sbierali a w úle pamäti shromažďowali kwetiny wône najrozkošnejšej, ľaliju čistoty, fialku lásky, ružu trpezliwosti, hrozná kresťanskej dokonálosti. — „Nikdy z rukú swojich a z očú swojich nezpúšťaj knihy,“ howorí sw. Jarolim. Či snáď jako židia? Slyšme, čo ďalej howorí: „Miluj umenie písem, a náružiwosti nebudú wládať tebou“ (ad Rust.) W Kresťanowi teda čítanie sw. písem náružiwosti wykorení, ale aj čnosti nasadí; lebo dľa sw. Rehora ono neumelých poučuje, bojujúcich posilňuje, hriešnika zo spánku swojho k žiwotu prebudzuje.
Dôkaz toho najzajímawejší máme na sw. Ignácowi, z Loyoly. Tento pre wýtečné wlohy ducha a udatnosť od zemského kráľa tak wážený mladík, o lásku kráľa nebeského sa ani jedným zbožným pomyslením neuchádzal. Rana pri dobýwaní hradu zemského mu zasadená, mala ho wiesť k hradu nebeskému čítaním sw. kníh. Po dlhom odporowaní uposlúchol hlas boží mu priwoláwajúci, jako nekdy sw. Augustinowi: Wezmi a čítaj. Wzal, čítal — a už za cirkew bojowal, a nebeské kráľowstwo pre seba a pre mnohých wybojowal. Wčuľ sa pýtam: skrze čo ho Boh tak chytro na prawú cestu priwiedol? Či nie skrze knihu, ktorú čítať nešťastím prinútený bol? —
Milí Bratia nahliadate už z tohoto, čo som wám w krátkosti predniesol, že je waša kresťanská powinnosť knihy čitať, a že to k newyslownému úžitku slúži. Úfam, silne úfam, že staré od praotcow zdedené biblie z prachu poometáte a čítať budete riadac sa dľa dwoch prednesených príkladow a nasledujúc kresťanow prwých století, ktorí radšej smrť podstúpili, jako by sa od milowaných písem sw. boli odlúčili a tak zwaných lektorow t. j. predčítujúcich urídili, aby aj newedomí slowá božie počúwať mohli. Kto „ústa Kristowe“ slyší a nasleduje — nezahyne!
Medzitým, keď wám odporúčam čítanie sw.Písma, teraz nerobim to, jako tí kramári, ktorí — aby hodne utržili — od kacírow porušené sw. Písmo po domoch roznášajú a wšemožne odporúčajú. — Wy musíte i o to mať peč, abyste si neporušené sw. Písmo zaopatrili, jaké wo swojej čistote sw. cirkew zachowala: teba nikdy nenačím bez wedomia p. farára biblie kupowať, lebo len pán farár môže rozsúdiť: či tá biblia je katolicka či kacírska.
Ani na to netreba zabudnúť, že každé čiastky sw. Písma nie sú pre každého, ponewáč si ich každý, známosti umenia kňazského nemajúci, wyswetliť nedá, k. pr. Spewy Šalamonowé, Zjawenie sw. Jána. —
Na, čo ale najwiac pozorowať treba, je to, aby si čitateľ sw. Písma newykladal dľa ľúbosti tože sw. Písmo, nielen preto, je potrebné k tomu wedomosti nemá, lež zwlášte preto, že k tomu práwa nemá; ponewáč sw. cirkew učiaca sama týmto, sebe od Ježiša Krista udeleným, wládne. Najwiac teda pri čítaní sw. Písma treba hladieť na zákony, napomenutia a príklady čností a dobrých mrawow; z ohľadu wiery ale treba sa držať toho wýkladu sw. Písma, jaké nám sw. cirkew podáwa.
K tomu, a tomuto cieľu najspôsobnejšie sú tie wydania sw. Písma, ktoré potrebnými od sw. cirkwe potwrdenými wyswetliwkami opatrené sú.
Toto si pohnútky, ktoré nám čítanie sw. Písma odporúčajú —, zásady, dľa ktorých by nám čítanie sw. Písma na duchowní úžitok slúžilo.
A. K.




Príroda a jej žiwly.

C. Z.


(Dokončenie.)

Wodopády. Najpamätnejšie sú w Amerike a w Azii. Wodopád Niagara z wýstawy skalnatej padá na wyše 100ʼ dolu s takým hukotom a tresko - pleskotom, že ho na 6 miľ ďaleko počuť. To je úžasný a zawratiwý pohľad na ozrutné padanie a penenie wody!
More, tento obraz wečnosti, obraz ľudosweta. ¾ častí našej zemegule zaliate sú morom, ktoré na točnách wečitým ľadom je ztuhnuté. Pamätný je časodobný odtok a prítok mora, jehož príčiny ešte nie sú dostatočne známe. Najskôr každodenný obrat zeme bude príčinou toho. Žeby naša zem prwopočiatočne bola wodou zaliata, to nám, ktorý od mora ďaleko býwame, ťažko uweriť, ale krajiny pri a pomorské nám dáwajú jasné dôkazy. Anglickej sú wysoké wrchy (jako známo Anglická je ostrow zo wšeetkých strán morom otočený), na ktorých sa nachodia mušle a lastury (škrupiny) z morských slimákow a to zkamenelé. No kdeže sa tie tam wzaly, jestli ich woda tam newynesla na hor, a keď opadla tam ich nechala. Wšak w mori i teraz tak sú wrchy welikánske a doliny, tak jako tu na suchej zemi. — Mnohé útwary zeme wrchow, stal doswedčujú, že powstaly pôsobením wody. Tak na pr. solnie bane nič iného nie sú, jako sadlá woda morská, ktorá, jako wieme, je slaná, a z nej sa i warí sôľ.
Hladina morská sa wolá samo powršie mora, od tejto jako od najnižšieho miesta na zemi merajú sa pomocou tlakomeru (barometra) wrchy. Hladina táto sa na mnohých miestach swieti, tak jako by more plamenným ohňom horelo. To pochodí od nesmierneho množstwa swietiwého hmyzu (taký jako naše swätojánske mušky), ktorý sa w noci na poweršie mora rozprestre. —
Či je hlboké to more? More wraj nawypiješ: Boha neprewališ, t. j. nepremôžeš, howorí naše porekadlo. Podľa urobených mnohonásobných zkúšok hlbokosť mora w tichom oceáne (medzi Amerikou a Aziou) 7230 siah alebo 43,380 stôp a tak o 290° alebo 1740ʼ wiac, jako najwyšší wrch na zemi. Wätšia to tedy hlbokosť mora, jako wysokosť wrchow.
Jako sa tworia ostrowy na mori? Že sa ostrowy na mori tworia, to skúsenosť ľudská wyjawila. Stáwa sa to dwojakým spôsobom. Alebo woda opaduje, umenšuje sa a wystúpä najprw končiare, temená wrchow, potom i wiac zeme sa osuší. Alebo koraly (bylinožilci stromom podobné), ktorých je w daktorých morách n. pr. w záliwe perskom nesmierne množstwo, ja dwíhajú a steľú od spodku, mora až wystúpä až na powršie a zakryjú celý kus powršia mora jako dáky mach. Toto sú ešte len pohybliwé a pláwacie ostrowy, dlhým behom času ale woda i wietor nanesie prsti, hlíny, zeme, semena — potom sa osedlači wšeliké nebeské wtáctwo, a konečne keď iné žiwočichy môžu tam býwať a wyžiť — môže i člowek sa obydlieť, keď sa ostrow taký dokonále upewní.
Farba wody morskej, ale len zdánliwá, je biela, čerwená, zelená, čierna; od nej dostali mená swoje daktoré moria.
W Písme Sw. máme mnoho pamätného o wode. Tak potopa za Noacha. — Keď sa wody egyptské na krw premenily. — Keď Pán Kristus wodu na swätbe w Káne na wíno premenil. — Keď on sám w rieke Jordáne krstený bol at.ď.


O zemi a ohni.

„Nebesia sú Hospodinowe, zem ale dal synom ľudským.“
Žalm 115 w 16.

To miesto na zemi, kde sme sa zrodili, kde býwame, wolá sa rodisko, býwalisko: w šíršom smysle tá krajina, zem, na ktorej spolu býwajú ľudia jednoho rodu, jazyka, mrawow a zwykow, menuje sa dedina, dedowina, domowina, otčina, wlasť, dŕžawa, orság alebo rozság, a úd tejto zeme wolá sa zemko, krajan, rodák, wlastenec, úplemenník. Jeden národ nie wždycky býwa w jednej krajine, ale w mnohých, a naopak w jednej krajine býwa často wiac národow. Tak náš Slowenský národ už w najstarších časoch 400 r. pred Kristom Pánom podľa swedectwa slawného dejepisca reckého Herodota, Ptolemea, Prokopa a i. býwal pod menom Wenetow okolo mora Baltického, Adriatického, Čierneho, okolo Dunaja, Tatier a za Tatrami: tedy w tých istých krajinách, kde i teraz Slowania býwajú, wyjmúc mora Baltického, kde ich už niet, lebo tí od nemcow v 9, 10 a nasl. stoletiach wykazení boli. A zaje w našej Uhorskej krajine býwali wždy Slowáci, ale s druhými národami: Hunmi, Awarmi, Bulharmi, a konečne s Maďarmi. — Čiby sme toho nenazwali nedbalcom, kto by neznal swoj národ, jeho reč, wlasť, dejiny? ktoby neznal tej otčiny, kde jeho predkowia žili, pracowali, bojowali a swoje kosti zložili? ktoby neznal kolebku (kolísku) i hrob národa swojho — swoju drahú milú otčinu a domowinu? Iste, že taký nedbal nehodný je úd swojho národa i wlasti swojej, nehodný w nej býwať a jej dobrodenia požíwať! A predca sa takýchto o sláwu swojho národa a wlasti neznalých údom, nájme medzi nami Slowákmi mnoho nachodí, ktorí ani to newedia, že krajina Uhorská bola prw wlasťou Slowákow jako Maďarow, že sme my tu samoprwí, pôwodní, najstarší praobywatelia. — W najšíršom smysle je prawda celá zem wlasť a hospoda naša, lebo člowek môže wšade priwyknúť, býwať, a žiť. Ale najlepšie činí, kto sa swojho národu a wlasti, w ktorej sa zrodil, pridŕža.
My budeme poznáwať našu zem z ohľadu prírodného, nie občanského; lebo to je náš predmet: príroda a jej žiwly. Slowo Zem má mnoho wýznamow. Najprw znamená: zemeguľu, alebo planetu tú, na ktorej býwame; 2) zeme kôru t.j. pewninu, suchú zem; 3) wlasť, krajinu; 4) Zem, roľu, záhon, hradu 5) prší, prach zemský. My teraz budeme wiac powažowať zem našu, nie jako teleso nebeské, jako hwiezdu — ale jej kôru, pewninu. Na wrchu zeme našej je ¾ wody rozliato a tak len ¼ je pewná, suchá, obydlená zem. — W prosriedku zeme našej, je oheň, alebo radšej ohniwá guľa, ktorá je obložená studenou, zemnou kôrou alebo škrupinou, a táto škrupina je bydlo naše, lebo na ohniwej guli by sme neobstáli.
Že zem naša je takouto kôrou alebo hrubou škrupinou obložená, to učení ľudia dokonále wyskúmali a dokázali, a wlastne len ukázali, lebo ona sama za seba swedči. Tie prewraty, ktoré skrze oheň zdnuka a skrze wodu zwonka s touto kôrou sa porobily, to potwrdzujú. Tak sa podobá zem táto welikanskému hrobowisku, kde jeden wek pochowáwa druhý wek; čo bolo slawné kebysi ma zemi, to zapadne do zeme, pochowá sa a nowé znikne — mestá, krajiny, žiwočíchy, rostliny, nerostliny. Wykopáwajú sa zo zeme zkameneliny zwierat, rostlín, jakých už niet na zemi; — kde sa tam hlboko w zemi wzali? Museli najprw na zemi jestwowať. Našly sa kosti obrowských ľudí zkamenelých o čom už w našich národních powesťach je reč); weľazwera Mamuta, jakému teraz rowného niet. Uhlie kamenné, nič neni iného, jako skrze také prewraty na zemi zapadlé a zkamenelé hory. I na našom milom Slowensku takých zkamenelín sa mnoho nachodí. — Máme príklady o zapadlých mestách w Talianskej: Pompeji, Herkulanum, Stabiae, ktoré 75 roku p. Kr. P. z dopuštenia božieho sa pri zemetrasení prepadly, a pred asi 100 rokami sa našly, i wykopáwajú wždy mnohé a wšelijaké pamätnosti. Našli ich tak, keď chceli kopať hlbokú studňu, prišli na múry, domy a iné wecí. Skrze wzduch, wodu, oheň, zemetrasenie, sa porobily takéto prewraty na zemi, a robia sa wždy.
Jako táto kôra zeme na mnohých miestach prewrtaná a popretrhowaná je, to ukazujú tie mnohé, podiwu a pamäti hodné jaskyne, jaké sa temer w každej krajine nachodia, n. pr. w Liptowe Demanowské, w Gemeri Agtelek atď.
Zem má wrchy, doliny, rowiny, pustatiny. Wrchy sú najwätšie zwýšeniny na zemi. Nekde sa spolu držia jako reťaz na mnoho sto míľ. Najwyšší wrch zeme našej je asi 34 tisíc stôp wysoký nad hladinou mora w Asii. Zpýtaš sa, že jako wrchy powstaly, kedy wraj narástly? Wrchy nerástly nikdy, ale powstaly naraz a to dwojakým spôsobom. Alebo wypuknutím ohňa podzemského a tie sa wolajú prwohory, lebo sú staršie; alebo skrze wodu zwonka, keď sa prúdy wody walily, wymýwaly jamy, korytá, doliny, kotliny, a tak muselý powstať i žwýšeniny a wrchy, a takieto sa wolajú druhohory. — Prahory sú najstaršie i najwyššie, poznajú sa po tom, že záležia zo žuly (granitu) sworu, kremeňa, prawápna atď. w nich sa nachodí najwiac kowow, ale nemajú w sebe žiadnych zkamenelín, lebo keď sa ony tworily, ani žiwočíchow, ani rostlin ešte nebolo. — Druhohory sú položené z čiastky na prahorách, obsahujú druhowápno, bridlicu, rudy a i ostatky rostlín a zwierat. — Treťohory powstaly skrze wšakowé prewraty zemskej kôry a sa rozpadly pozostáwajú z pieskowca, wápna, kriedy, kamenného uhlia a množstwa zkamenelých bylín a zwierat. Tworia sa wždy ešte w mori, a pri mori, jako na breh sicílskom kde na miesto wylámaného žernowu iný sa wsadzuje; žaby a korytnačky w ňom zapadlé ešte žiwé sa nachodia. — Štwrtohory alebo naplaweniny záležia z piesku, hliny, hnedouhlia, boru (rašeliny). Nad wšetkým leží prsť alebo ornica.
Ohniwých wrchow muselo predtým mnoho byť na našej zemi, jako to swedčia wyhasnuté sopky, na pr. i w B. Štiawnici. Žiwých, newyhasnutých, ohniwých wrchow sa počituje teraz 200 na našej zemi, které jako dále komíny trčia, a z ktorých sa swojimi časy podzemný oheň, hrúzyplným spôsobom wywrhuje. Koho nenaplní pohľad na tyto welikánske wysočiny, na pr. len na naše nebetyčné Tatry obdiwou a welebou; a jaký wznešený pohľad na zem, keď člowek wystúpi na temäno týchto kostliwcow obrowských zeme! Utešené je čítať opity takýchto wýpraw wrchowých, od zkumateľow učených konaných i wypísaných. Najme welebný je pohľad na také wrchy w horúcich krajinách, kdežto pod nimi ohniwá pálčiwosť, a na nich wečitý ľad, sňah a zima, ktorá tú palčiwosť ochladzuje, áno i riekam, jako Nilu, wody dodáwa. — A kto je w stawe wypočítať bohatstwo tých wrchow; toľké poklady w nich rostlinstwa, žiwočišstwa, nerostow — zlata, sriebra, drahých kameňow! — Jak rozdielny žiwot rostlín, žiwočíchow i ľudí býwajúcich na wrchoch a na rowinách alebo pri mori a na pustinách! —
Z písma sw. známe, že sa na wrchoch staly pre člowečenstwo ty najdôležitejšie prípadnosti. Na wrchu Ararát zachowaný bol koráb Noachow pred potopou. Na wrchu Sinai ukázal na Mojžišowi Hospodin, a dal mu 10 božích prikazání. Na hore Tábor sa Kristus Pán premenil. Na hore oliwetskej učil, modliewal sa a na nebe wstúpil Kristus Pán. — Wrch Golgata, kde ukrižowaný bol — atď. — Wrchy a hory sú hrady pokoja, naproti rowiny a pusty diwadlo bojow; na wrchoch ľud pokojamilowný, na rowinách diwý a pustý. I zwery tie najdiwokejšie, najukrutnejšie, jako: lwi, tygri, hyény, hadi býwajú na welikých pustinách.
Najwätšie rowiny, na tisíc míl weliké, nalezajú sa w Asii a w Amerike, a žiwot rostlinstwa i žiwočišstwa na nich tak bujný a mohutný, že sa s našim ani prirownať nemôže. Pustatiny toľké, jako celá Europa sú w Asii i Afrike. Známe z biblickej historie púšť Arabskú w Asii, cez ktorú putowali židia do zeme zasľúbenej za 40 liet. W Afrike si nesmierne púšte Zahara a Záhel, na nich samý číry piesok zhúci jako horúci popol; nikde ani byliny, ani žiwočíšstwa. Len miesty nachodia sa oazy, jako nejaké ostrowy a mori, t. j. miesta úrodné, na ktorých sa nachodí dobrá woda, zrostlinstwo i žiwočišstwo.
W studených krajoch rostlinstwo pre welikú zimu nemôže rásť. Tam rastie už len mach, plúcnik, borowica atď. a predca i w týchto krajoch žijú mnohé weľmi užitočné žiwočichy, jako: oleň, a soboň, medwede, líšky, soboli, wlci, ranostaje; taktiež ľadomorské zwery: biely medweď, mrož, stuleň, atď. Horúce kraje zase sú wlasť lewow, tigrow, slonow, opíc, figow, hrozna, palmí, datlow, balzamu atď. atď.
Pamätihodný je pohľad na prírodu a jej tri ríše: žiwočišstwo, rostlinstwo a nerostlinstwo. Tak na pr. w tom nowom swete Australii našli stromy mliečne, ktoré dáwajú mlieko tak jako krawy. Pred nekoľko rokami našli tamže stromy, ktoré dáwajú istú žiwicu, gutta percha zwanú, z ktorej už priemysel ľudský obuw a wšakowé iné užitočné weci wyhotúwa. Ďalej, strom chlebowý, maslowý, lojowý, woskowý, ktorý dáwa chlieb, loj, maslo. Strom wodowý, ktorý má listy jako džbánočky s pokrywkou, ktorá sa otwára w čas dažďa i zatwára a drží wodu. Je on w suchých bezwodných krajoch welikým dobrodením, lebo poddáwa čerstwú wodu obywateľom tamejším. Tisíce a tisíce je takých weleslawných skutkow božích w prírode. Ale toto už neprináleží k nášmu prítomnému pojednaniu, aby sme sa do opisu kráľowstwa prírody pustili.
Zawreme slowy písma sw. Zem je prach je obraz smteľnosti a hrobu: nawrátiš sa do zeme z ktorej si wzatý, lebo prach si a w prach sa nawrátiš! — A zase nowé nebe a nowú zem podľa zasľúbenia jeho čakáme, w ktorých sprawodliwosť prebýwa I Petr. 3, 13 — Nebe a zem pominú, ale slowá moje nepomínu! C. Z.




Láska a smierliwosť.

Preložil: Rudolf Skotnický.


W južnom Nemecku práwe tam, kde dwe kniežatstwá hraničia, ležal w utešenom, horami owenčenom údolí malý hostinec, ktorý len zriedka od hosťow bol nawštiwowaný; bo okolie to je chudobné a cesta, po nejž sa cez dolinku chodí, zlá a málo wozami nastúpowaná. Preto ľahko sa dá wyswetliť úžasnutie hostinských, keď w posledních dňoch februára, kde ešte hustý sňah hory boly pokrýwal, nádherný koč, do nehož dwa krásne kone boly zapriahnuté, pred jejich hostincom zastal. Hostinský a hostinská ihneď priskočili ku koču, a weľkou zwedawosťou hľadeli po mužowi prostrednieho weku, — w kožuchu zaobalenom, z koča zoskakujúcom. Muž ten bol bľadej, prísnej twári, a na pozdrawenia hostinských iba wážnym kýwaním hlawy odpowedal. Na otázku hostinského, čoby
„Pán urodzený“ rozkázal, žiadal cudzinec osobitnú izbu. S tým wšak hostinský nemohol hneď slúžiť; mal on síce wo wrchňom poschodí dwe izby: ale jedna už od pradáwných rokow nebola obýwaná a k tomu ani pece nemala; okná iba zpolowice boly sklom zaopatrené, a zo wšetkých strán mal wietor a zlé počasie prístup; w druhej, biednej to komôrke, hostinský seno a slamu pred zlým počasím ukrýwal. Cudzincowi nič iného nepozostáwalo, iba sa uspokojiť s hospodskou izbou, ktorá od hosťow prázna, ale sohriewajúcim teplom dosť naplnená bola. Ta šiel cudzinec; jeho sluha nasledowal ho s dlhou šabľou a s jakousi tajničkou, wyložil nekoľko fláš na stôl, a oddialil sa potom na tiché pokynutie swojho pána.
Dwa razy pýtal sa hostinský, čoby ďalej rozkazal pán; cudzinec zdal sa byť w myšlienkach pohrúžený, otworil zrazu weko z onej kasničky; dwe pištoly zabliskly sa, ktoré na hostinského nie priam príjemný dojem spôsobily. Keď po tretie so swojimi službami sa mu ponúknul, odpowedal cudzinec zkrátka a skoro hnewiwe: „Nuž teda doneste upečeného kohúta!“ Hostinský odišiel, hlawou pokrucujúc; cudzinec ale hneď sem i tam po chyži nespokojne sa prechádzal, hneď sadnul si na dubowú lawicu k stolu a pohrúžil sa do hlbokého rozmyšľania, pohľad jeho bol wždy zadumčiwejší, chwíľkami boľastne wzdýchal, jakoby mal ťažký kameň na srdci. —
Preto nezpozowal, že dwa asi desaťroční chlapci do hospody wošli; a ponewáč ich oziabalo — pri peci sa sohriewali; jeden z nich bol syn hostinského, menom Gašpar, tamten druhý menom Krištof, chudobná sirôtka, ktorú jedna dobrosrdečná sedliacka rodinka z blízkej dediny za swojho chowanca prijala, ačkoľwek i sama biedu trela. Oba práwe zo školy prišli. Krištof na prosby swojich pestúnow od hostinského dostal dowolenie, w zime za každé w hospode sa ohriewať, a tak dlho sa tam bawiť, pokým neprišiel čas po poludní do školy ísť, ktorá w neďalekej farnej dedine držiawaná bola. W hospode potom Krištof obyčajne poludniewal, čo prawda len núdzne, iba s kúskom suchého chlebička a nektorými zemiakmi odbaviť musel, a tieto w trúbe welikej pece piekal. Dnes ale Krištof ešte jedno zwláštne jedlo mal; pán farár totiž obdaril ho za jeho usilownosť a wýborné odpowede, ktoré mu w prednáškach náboženských dal, s troma peknými jablkami; s weselou, pokojnou twárou siahol si do wrecka, wyňal jablká, a položil ich do trúby. Tajnou záwisťou díwal sa naň Gašpar. „Prawda Gašpar, to sú pekné jablká? či zahryzneš do jednoho, keď sa upečú?" pýtal sa dobrosrdečný Krištof. „Schowaj si ich pre seba“ odpowedal nepriateľský Gašpar, „ja nečo lepšieho dostanem, než jablká a chlieb;“ s tým odišiel dosť namrzený. On dnes od farára dostal hodné wyhrešenie, že katechismus tak zle odwráwal, a w škole tak nepokojne sa chowal, keď Krištof pochwálený, jablkami a pekným obrázkom obdarený bol. To mrzelo jeho záwistiwé srdce. „Len sa wysmiewaj z mojich jablk, mne ale predca budú chutnať,“ myslel si Krištof, a wzal knižku do ruky, aby sa na popoľudnajšiu prednášku priprawil, ale pri peci mu skoro bolo prihorko, preto wyhľadal si w kúte izbowom tiché miestečko, a učil sa s chuťou, len chwiľkami hádzal zrakom po trúbe, kde sa jeho zemiaky a jablká piekly, a radowal sa na skwostnú hostinu. —
Keď tak ten cudzí pán pri stole sedel a rozmýšľal, Krištof ale, ani najmenšie prítomnosťou jeho mýlený, w tichučkom kútiku sa učil; prikradol sa Gašpar zas do chyže. So swojim ľahkowážnym pohŕdaním nemyslel on tak na ozaj; jablká boly pekné, a čím dlhšie ich widel w trúbe sa pražiť a ich sladkú wôňu cical, tým wiac bažil po ních. Krištofa ale o jedno prosiť sa haňbil; wšak ich opowrhnutím podhodil, keď mu ich onen priateľsky ponúkal. Gašpar teda ustanowil, že ich potajomne z trúby pojme. A na ozaj on ukradol jedno jablko, a pokradomky wyklznul won, aby ho wonku sjedol. — Krištof to sice widel, ale nepowedal ani slowa, — usmiewajúc sa, myslel si: „Jablká nebudú predca tak zlé, jako ich robí; ale predca by sa bolo patrilo, aby ma bol oň požiadal; iste bych bol dal rád jedno z nich.“ — Gašparowi tak wýborne chutnalo jablko, že po druhom ešte wiac zabažil. Zas sa wkradol k trúbe, a ukradol aj hruhé. Ale s druhým ešte nebol spokojný; on aj tretie ukradol a sjedol.
Teraz wšak Krištofowa trpezliwosť mala koniec; on wšetko widel, aj to, jako mi druhé jablko ukradnul, ale i pritom ešte ostal ticho. Lež pri treťom wyskočil z jeho kútka, kam sa bol utiahol, a uchopil silne Gašparowu ruku, ktorý s ukradnutým jablkom práwe zas wykĺznuť chcel z izby. „Nie Gašpar, ty to so mnou už priukrutne konáš, dwe jablká si mi už wzal a ja som ani len slowa nepowedal; ale tretie jablko to mi už newezmeš, to ti já nedám,“ zwolať newoľne Krištof, „weď je to krádež; haňbi sa Gašpar; nawráť mi ostatnie jablko.“
K tomu ale Gašpar nemal mnoho chuti; chcel sa wytrhnúť a s jabĺkom újsť; ale Krištof ho nepustil, a na silu mu wydriapal z hrsti jablko. Hrewiwe a zlostne chopil záwistliwý Gašpar po otcowej palici, w lúke opretej, ktorá ostrou rúčkou okowaná bola, a uderil ňou Krištofa; na šťastie wyhnul tento udereniu, predca wšak poranil koniec palice jeho lice, tak že toto kriwácať počalo. Gašpar w swojom hnewe chcel uderenie opakowať, ale chytro wyrazil mu Krištof palicu a stisol mu ruky, bo silnejším bol, nežli Gašpar a chcel mu to rowným spôsobom zaplatiť. Zrazu wšak Krištof zpustil ma bitie prichýstanú palicu, blesk jeho modrých oči, ktoré w okamžení hnewu sa iskrily, utichol, a pohnutým hlasom zwolal: „Gašpar, dnes sme sa učili w katechisme o našom Pánu a Spasiteľu Ježiši Kristu, ktorý za swojich nepriateľow trpel a na drewe kríži zomrel. Nezabudol si ešte, čo sme dnes Panu farárowi prisľubili? My sme swiatočne sľúbili, wšetkým našim nepriateľom wždycky z celého srdca odpustiť, a pre Ježiša Ukrižowaného za zlé zawše s dobrým sa odslúžiť. Hľa to sme dnes wšetci Ježiši Kristu prisľúbili, a já to chcem zachowať. Já bych ťa mohol biť, jako tyʼs mňa ubil až do krwe, ale já ti wšetko odpúšťam, že si mi jablká pobral a mňa tak poranil, a na dôkaz toho dám ti aj tretie jabĺko.“
S týmito slowami wypustil Gašpara a podal mu po priateľsky ruku; ale Gašpar bežal plný haňby a zmätku won. Nadarmo wolal Krištof za ním: „Poďže Gašpar, jedz jablko, a učme sa potom spolu.“
Onen cudzí pán bol swedkom tohoto wystúpenia, a očiwidome týmže pohnutý, tázal sa chlapčeka, z poraneného líca krw si utierajúceho: „Krištof! Či si mu zo srdca odpustil? Odpustil si Gašparowi wšetko? — Či ti to twrdo prišlo, Krištof? To ti já uwerím, bo ťa Gašpar oprawdiwe ťažko obrazil; jako sa to ale stalo, že si mi predca odpustil?“ pýtal sa cudzinec ďalej. „Áno, Pane, to sa takto stalo: — W škole práwe dnes howorilo sa, hroznom umučení a horkej smrti Ježiša Krista, a pán farár rozpráwal nám toľko a tak dotkliwe o umučení Ježiša, o jeho láske k ľuďom, ktorí ho hriechom tak ťažko a často obrážame, že sa celkom pohlo srdce naše. Tu wywolal mňa, a já som mu tak dobre odpowedal, že ma pochwálil a s troma jablkami a jedným obrázkom obdaril. Teda, Krištof, powedal pán farár ku mne, ty z lásky k Ježišu Kristu, dľa jeho príkladu wšetkým odpustíš, ktorí ťa obrazili? Já som to prisľúbil, a za mnou sľubili to ostatní pánu farárowi. Tak hľa, Pane, sa to stalo. A na sľúb, ktorý som dnes ráno dal, bych bol mal už napoludnie zabudnúť? Nie, Pane, nech ma Pán Boh chráni od toho! Já som Gašparowi z celého srdca odpustil, to môžete weriť. Keby som len nebol hentam zazrel wašu šabľu!
W mojom hnewe, ktorý nech mi Ježiš odpusti, chcel som si hentú šabľu wziať, a ňou Gašpara tak na hlawu poraziť, jakkoľwek on ma tasnul palicou! Prawda, to bola hrozná myšlienka! Ej ten jed a ten hnew! Já ale sa chcem wšemožne chrániť a modliť, aby mi wiac neprišla taká myšlienka. Nič predca tak krásneho nieto, jako pre Ježiša odpustiť, a swojim nepriateľom za zlé s dobrým sa odslúžiť; já chcem držať s Ježišom. Čo činíme bližnému, činíme Bohu, howorí pán farár; a za wšetko na swete nechcem mať na nikoho ťažké srdce ani len za hodinu.“
Hlboko pohnutý očúwal cudzí pán detinskú reč chlapčeka; ťažký wzdych wypustily strápené jeho prsia, a pristupäc k oknu won wyzeral. — Krištof očistiac jablko, ktoré pri ruwačke na zem zpadlo, wložil ho zase do trúby, jako k smierliwej obete. - Potom zas prikročil k pánowi a ukázal mu onen obrážčok, ktorý dnes od pána farára bol darom dostal. —
„Prawda, pekný obrážčok? započal chlapec, a pohliadol naň, by ho osmelil, obrázok pochwáliť, a na jeho radosti účasť brať. Obrázok w skutku bol weľmi pekný, predstawowal ostatnie okamženie Ukrižowaného, umierajúceho Wykupiteľa. —
Cudzinec pozeral pohnutý na twárne ťahy umierajúceho Bohočloweka, „Pane odpusť im, bo newedia, čo činia,“ čital potichu; lebo takto znel nápis obrázka. Cudzinec stisol rukou swoje bojujúce prsia, pozrel ľútostiwým a boľastným okom k nebu. „Pane odpusť im!“ zwolal polohlasne; „áno, Pane, i já im odpustím, odpustím pre Teba, o môj Ježiši!“
Náramným pohnutím, so slziacima očima pritisol chlapčeka k sebe, ktorý radostne, wykriknul: „Áno, Pane, odpustite wašim obraziteľom, to je ten najlepší skutok, ktorý člowek učiniť môže, — a neoželiete to na weky.“
„Já podám môjmu nepriateľowi so smereným srdcom ruku, powedal ticho cudzinec, a ostatnie, čo mám, moju česť a môj žiwot odowzdám Pánu.“
Tu zarachotaly dwa kočiare kopcom dolu. „Už prichádzajú, zwolal cudzinec naozaj, teraz dopomôž, Ty, o Bože, k ctihodnému smereniu!
Wozy zastaly pred hostincom. Z prwého zoskočil mladý ešte muž, a s príwetiwosťou ponáhľal k cudzincowi, ktorý ho rowným spôsobom prijal, a mu s hlbokým pohnutím w cudzej reči nektoré slowá pošoptal, ktoréžto teto s weľkou radosťou sa zdal očúwať. Z druhého woza zošli dwa starší pánowia, w kožuchoch a kepeňoch pozakrúcaní, a pozdrawili s chladnou a zdworilosťou najprw prišlého. Skoro na to jali sa wšetci do reči, napokon odišli wšetci do wrchnej hospody. S podiwením a nie bezo strachu diwal sa za nimi Krištof; bo dobre zpozorowal, že wo woze ležaly pištole a meče. Po štwrť hodinke sošli sa zase wšetci dolu radostnými, wyjasnenými twárami, držiac jeden druhého za ruku, jakoby boli bratia.
„Hľaďte! zwolal cudzinec, a ukazowal na Krištofa, „tu je náš smeriteľ; tento chlapec obrátil úmysel a srdce moje!“ Teraz opísal im ruwačku medzi Krištofom a Gašparom a o smierliwosti tamtoho.
„Tak sa teda oprawdu poslal nám Boh čo anjela,“ powedal pán, ktorý na ramene cudzinca wisel: „Ľudewíte, nádobno nám predca ho odmeniť; ale ktorá odmena mohla by sa porownať, tejto láske a ..... pre nás tak blahonosnej!
Krištof z toho wšetkého nič newyrozumel, ani z tých chwál ani nepoznal oných pánow, ktorých netušená štedrosť chlapca do najwätšieho zmätku uhodila. Asnáď čitatelia už tušia, že okolie tohoto hostinca mal byť prostorom oných súbojow, ktoré pred Bohom a rozumom rowným spôsobom sú k zapowrhnutiu a k zoškliweniu. Krištofowa trpezliwosť a pokojnosť, pre Ježiša, činila na najprw prišlého súbojowníka taký dojem, že poručil swojmu sekundantowi, aby protiwníkowi podal ruku k smiereniu, ktoré potom skutočne ctihodným a obe stránky uspokojujúcím spôsobom prewedené bolo. — Takto Krištofowa smierliwosť a nasledowanie Ježiša nielen každý zločin, súboj, prekazilo, ale odstránilo asnáď aj wraždu, — dosť hodný dôkaz, že moc pokojného, w Ježiši smierliwého srdca nad hrewiwým, rozhorčeným duchom ľudským často podiwne učinkuje.
Krištof obsiahol ešte inú wätšiu odmenu za swoju lásku. Páni dozwiedali sa pomĺčky o záležitosťach Krištofowých, a keď očuli, že je sirôtka, schopná a mrawná, zaručili sa zaň, dali ho na swoje útraty sweděne po kresťansky wychowať a wyučiť, a starali sa aj o ďalší jeho staw, tak že stať sa mohol statočným, majetným mešťanom wýznamného mesta. — Trpezliwosť, láska a smierliwosť, ktorú w mladosti dokázal, zostaly mu na wždycky a boly mu hojným prameňom šťastia, požehnania a spokojnej staroby.
O Gašparowi toto, bohužiaľ, nelza powedať; jeho nenáwisť, jeho úžernosť a neporiadna žiadosť po cudzom majetku rástla s ním, a wšetkie prosby, napomínania a wýhražky jeho predstawených, rodičow a učiteľow nič neosožily. Keď bol starším, skoro wždy mal zwady so swojimi súsedmi, a neraz bol až do krwe ubitý pre swoju zlostnú, záwistiwú, žiadostiwú nesnesíteľnú obyčaj. Nič ho nemohlo naprawiť. Po smrti swojho otca, prewzal on hospodárstwo; wšak ale jak zdarné ono bolo u jeho otca, tak nepodarené bolo uňho, ponewáč jeho zlosť zwedla ho k falšowaniu nápojow a k iným luhárstwam, a ponewáč už wiac nemohol žiť bez zwady a škriepky. Jeden proces, ktorý priam tak zlostne, jako nesprawodliwe a hlúpe pre istý pozemok s jedným súsedom započal, trwal mnohé roky, a priwiedol ho, ponewáč ustúpiť nechcel, na žobrácku palicu. — Napokon prinútený bol hospodárstwo predať, a sťa žobrák biedny, opowržený žiwot wiesť. To bol následok jeho zlosti a nenáwisti. —
Preložil: Rudolf Skotnický.




Utiereň.

Dľa nemeckého wypracowal: J. E. Podivinský.


Prišiel čas, prišiel deň a s ním i wečer, ktorý prepamätný je celému ľudskému spoločenstwu kresťanskému, bo wtedy sa sláwi pamiatka príchodu najjasnejšieho swetla, ktoré pred 10 stoletím tmu nesmiernu oswietilo, a toto je slawnosť narodzenia Krista Pána. — Takýto wečer zawítal tak w T..... w hlawnom to meste okolia powážskeho; kadekoľwek po ulici ideš, wšade widíš okna nadobyčajne oswetlené; swätá jakási tichosť panuje w prírode, a len tu i tu ozýwa sa spew wianočných pastierow, chodiacich s Betlehemom po domoch, zwlášte ale detinský jásot nad darmi, ktoré im domnelé Jezuliatko donieslo. —
Jako sa takto obywatelia z T..... w kruhoch swojich rodinných radujú, kráča po uliciach sem i tam w myšlienkach pohrúžená a patrne i w zlej wôli postawená jakási mužská postawa. Zdá sa dnešní wečer nemá pre ňu žiadnej radosti, bo nepozoruje na radosti ozýwajúce sa z domow, okolo ktorých kráčal. — A ktože by to dnes mohol byť tak ľahostajným? Je to pán Zelnický, bohatý to kupec z P..... Prišiel práwe dnes do mesta nášho w zaležitostiach swojich kupeckých; už dlho kupectwo prowozdowal, lež súc často oklamaný, zamýšľal sa kupectwa wzdať a poslebnie dni žiwota swojho w pokoji tráwiť s upomienkou na swojich milých t.j. na swoju wrúcne milowanú manželku a jedinného syna swojho, ktorí zawčasu odobrali sa na wečnosť.
Lež budeš sa milý čitateľu pýtať: či pán Zelnický nemal žiadneho citu podielu brať na slawnosti dnešnej, bárs aj w cudzom kraji bol? Oj nie! I w hostinci, kde sa ubytowal, odbýwali tiež štedrý deň, ozýwalo sa tiež detinské jásanie, a práwe toto prinútilo ho jakosi, aby wyšiel do hwiezdami oswetlenej noci bo rozpomienka býwalých rodinných radostí w deň tento rozrýwala bôlne ranu srdca, ešte celkom nezahojenú...
Dosť sa už dlho sem i tam po meste nablúdil; bo ostáwalo w meste tiššie a tiššie, konečne ale pretrhnutý bol w myšlienkach swojich hlasitým rozhoworom. Jedna pani šla pred nim a niesla jedno dieťa na rukách, druhé ale wiedla za ruku, i rekla maľučkým swojim smutným hlasom: „Pozri sa len, Janíčko môj i ty Alžbetka, jako tratí sa wždy wiac a wiac tých swetiel, a zanedlha bude to wšade tak tma jako u nás, kde som wám ani len jedinného swetla zažať nemohla. Wiete dobre, že otca niet doma, a od času toho, čo nám dom shorel, sme chudobní; lež pomôže nám Pán Boh, keď tak cnostní, jako sme doteraz boli, ostaneme, a toto chceme teraz zas prisľúbiť. Preto wediem wás na utiereň, kde pre nás wšetkých Pánu Bohu swäté swiečky horia, tam budeme slawnosť našu sláwiť pred Pánom a
Ho wzýwať, aby otca nášho, ktorý už k nám je na ceste, šťastliwe domow zas doprowodil.“
„A či nám nečo tatinko donesie?“ pýtala sa malá Alžbeta, a matka odwetila hlbokým wzdýchnutím: „Pán Boh daj! Pracowal usilowne a chcel teraz robotu (towar) swoj odpredať, aby mohol swojmu zlému pánowi peniaze dať, bo dlžen mu je otec.“
— „Maminka moja, či čuješ, jako tam w tom dome pekne na husle hrajú! i já by som rád mal takéto,“ wyriekol teraz newinne Janko, a Alžbeta dodala: „Ach maminka drahá, kúp že husličky Jankowi!“
Matka mlčala za chwíľku. Zelnický ale zpozorowal dobre, že tažko dýchajúc bôľ swoj ukrýwala; konečne ale preriekla: „Dietky moje, jestli odwykať budeme zdržowať sa toho, čo si žiadame, a jestli to wykonáme, tak nám týmto Pán Boh mnoho udelí. Wiete dobre, že sláwime teraz deň narodzenia swätého Jezuliatka, ktorého chwála a sláwa ozýwa sa celým swetom, bo wôli swojho nebeského otca bol poddaný, a matke swojej trpiacej poslušný. A preto budem wám nečo rozpráwať o malom Ježiškowi, keď mal šesť rokow.“
„Panna Maria, Matka Spasiteľowa, bola často tiež tak chudobná, jako práwe teraz waša matka. I stalo sa jednúc, že musela na iné miesto s dieťatom ísť, a to práwe w deň jeho narodzenia. Musíte si ale predstawiť, že sa to na wýchode stalo, kde o takomto čase nie je taká zima a kde neležia polia tak pusté jaťo w našom kraji. Chcejúc ale matka, aby si dieťa odpočinulo, postála pri jednom kameni, na ktorý si sadli. Shliadnuc ale swäté dieťa, že matka jeho plače nad chudobou a od bôľu nemôže deň narodzenia swojho synačka sláwiť, zabudlo ono, že je ustaté. A keď jej padaly slzy na zem, tu wstúpil duch boží w chlapčoka tak, že preriekol nasledowne: „Matko, prečo plačeš? Neprišiel som já na swet, aby som prímal, lež aby som dával. Nebeský otec necháwa dokonáwať to najwätšie chudobou, a z jej sĺz tworí wšemohúcnosť rosu, ktorou zem oblažuje, a preto i slzy twoje neprídu na zmar!“ — A keď takto dieťa howorilo, na mieste tom, na ktoré slzy matkyne padly, wyrástla lalia. I utrhol ju chlapček, howoriac: „Pozri, kwet tento bude od času tohoto znak newinnosti, ktorá len w boji a w bolesťach wychádza a sa upewňuje.“ A pozrúc na cestu, po ktorej pútnici okolo tiahli, howoril ďalej: „I já som prišiel jako wzor nowonarodzenej newinnosti; já mám predchádzať w mukách pred nimi, a ľaliu nosiť nad swetom týmto. A keď swety newinnosti často k Pánowi donesieme, obráti sa nám to wšetko na radosť, čokoľwek sme trpeli; on chce nekonečne odplatiť to, čo nám chybowalo; a kto sa tuto najradšej nečoho odrieka, je tiež Wšemohúceho otca najmilšie dieťa. — Preto neplač matko; bo wychowáwaš ma chudobou za najmilšie dieťa otca môjho.“ — Takto rozpráwala tá pani Jankowi a Alžbete, a dodala potom priwetiwe: „I já wám nemôžem dnes nič dať a musím preliewať nad chudobou našou, lež, Pán Boh chce tiež aby ste sa i wy odriekali a týmto stali sa jeho najmilšími dietkami.“ Keď takto matka howorila a pritom plakala, preriekli Janko a Alžbeta spolu: „Maminka, neplač že! Janko už nechce wiac huslí; a i já už nebudem wiac plakať, keď budem hladný!“ I pritisla matka oboch k srdcu swojmu, a Zelnicý wstúpil týmto weľmi dojatý s nimi do jasno oswetleného kostola, ku ktorému prw paní hore chodmi kroky swoje namierila. A keď tu w hlbokej pobožnosti kľačala, majúc po boku swojom dietky, spozoroval na nej Zelnický mladistwé a krásne ťahy, zahalené ale starosťou a nehodou, ktorá tak často srdcom dobrej matky zatriasala.
Už dozniewali skoro ostatnie hlasy (zwuky) utierne, keď otworily sa dwere kostolné a do ňútra wstúpil muž, ktorého na prwý pohľad bolo poznať, že nachádza sa práwe w ceste, i pokľakol pobožne a modlil sa wrúcne jako taký, ktorý práwe cieľ swoj dosiahol. Zelnický pozrel naň ostro; ťahy mu boly známe — „Ondrej!“ zašeptala najednúc tá pani; prichodzý pozdwihol oči, a len s namáhaním utlačili w sebe radosť shliadnutia sa, lež slzy wyronené boly im malým obľahčením. — Deti ale zwolali: „Otče!“ lež neprerušili týmto súzvuk slawnostných spewow.
Zelnický w útrobách srdca weľmi dojatý, odwrátil sa od nich, bo Ondrej prw zámožný kupec bol jeden z jeho dlžnikow, ktorý mu w najbližšom čase smenku wyplatiť mal. Zelnický držal poteraz sťažowanie ubohého nad jeho núdzou a mnohými nešťastnými príhodami len za prázne wýhoworky, lež ponewáč bol často klamaný od iných, preto mu neweril. „Či máš peniaze pre toho twrdého a bohatého čloweka?" šeptala teraz pani a Ondrej odwetil: „Áno, mám, dobrá Mariška! ale tiež nič z toho, čo predtým mojim bolo.“ — Pri odpowedi tejto rozweselila sa manželský twár i riekla: „Weď nám Pán Boh ďalej pomôže!“ a Zelnický doložiť u seba: „Amen!“ — I nemohol sa zdržať rodinu túto, ktorú si zamilowal, nechať pod ťarchou osudu jejich až do rána; ledwá že bolo po omši, pristúpil pod oblyčajom hwiezd k Ondrejowi, pomenowal sa a riekol mu: že poznal už teraz nešťastie jeho, že zachadzal s ním poteraz twrdo, čo nemôže ináč naprawiť, jako že smenku roztrhá a ju do powetria roztrasie.
Takto i učiníl; Ondrej a manželka jeho stáli pri ňom trasúc sa nad pomocou, ktorá im tak nenadále zawítala; Zelnický zobral ich so sebou do bytu swojho, odťiaľ mrzutý wyšiel, kam sa ale blažený nad dobrým skutkom, ktorý učinil, nawrátil.
A bolo mu w kruhu týchto dobrých ľudí tak lahodne, že odowzdal obchodníctwo swoje Ondrejowi, a od nich opatrowaný tráwil ostatnie dni žiwota swojho až do okamženia, w ktorom žehnajúc ich, oči zatworil a z kraja skúšky tam do zeme odplaty ja odobral.

Dľa nemeckého wypracowal: J. E. Podivinský.




Poučné, wýstražné a zábawné kúsky.


* Hosť pýta od dcéry hospodského pohár wody. Diewčatko sa ho pýta: že načo mu je woda? Hosť odpowie, že mu je samé wíno prituhé, a preto že tú wodu chce doňho wmiešať. Diewčatko mu odpowie: „Pane, to není potrebné, aby ste wodu do wína liali, ponewáč môj tatík tej noci do sudu celé wedro wody naliali.“ Deti a blázni howoria prawdu.

* Istý roľník widel na weľkom peknom kostole poslední súd wyobrazený, ktorý obraz chýrečný maliar wymaľowal. So zwláštným obľúbením hľadel na oheň pekelný a na množstwo zatracených. W tom idúc wedľa neho jeden weľký pán, zpozorowal jeho obdiwowanie, i pýtal sa ho: či sa mu to wyobrazenie pekla tak weľmi ľúbi? Roľník odpowedal: „Áno, weľmi sa mi ľúbi, zwlášte ale preto, ponewáč žiadnych roľníkow, lež samých weľkých pánow tam widím.


Pamätníky.

1.
Woda, ktorá dlho stoji
Natiahne smrad oškliwý:
Tak w netečnom tiež pokoji
Smradne člowek leniwý.

2.
Wtáčik píska hlásky hladké
Wtáčka na lep lákajúc:
Swodník prawí slowá sladké
K hriechu teba swádzajúc:

3.
„Knihy? — Kto chce, nech si kúpi;
Ja nemám čas knihy čítať." —
„Máš prawdu, a každý hlúpy
Umenie tak bude wítať!“ —


Kalendár:
September.

1 P. Egydia
2 S. Justína
3 Ned. 13 po Sw. Duchu
4 P. Rozálie
5 U. Laur. Su.
6 S. Magnusa
7 Š. Reginy
8 P. Nar. P. Mar.
9 S. Artemidora
10 Ned. 14 po Sw. Duchu
11 P. Prota
12 U. Valeriána
13 S. Materna
14 Š. Powýšenie Kríža
15 P. Nikodema
16 S. Ľudmily
17 Ned. 15 po Sw. Duchu
18 P. Tomáša z Wil.
19 U. Januária
20 S. Eustách Euch. d. +
21 Š. Matúša ewan.
22 P. Maurícia +
23 S. Thekly +
24 Ned. 16 po Sw. Duchu
25 P. Kleofáša
26 U. Cypriána
27 S. Kozmi a Damiana
28 Š. Wáclawa kr.
29 P. Michala arch.
30 S. Hieronyma