logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Katolícke noviny, rok 1865, číslo 29


Obsah:



: Úvod a záver
A. Kmeť. : Žiwot sw. Nótburgy *)
: Tá istá kniha.
P. M. : Werné priateľstwo.
: Poučné, wýstražné a zabawné kúsky.
: Pred školou.


Úvod a záver




Katolické Nowiny
pre obecný ľud.

Číslo 29.
Ročník II.
W Skalici, w stredu dňa 7. júnia 1865.

Tento Časopis wychádza každých 8 dni.

Predplatná cena s poštou:
celoročná: 4 zl. r. č.
polročná: 2 zl. r. č.



Odpowedný redaktor a wydawateľ: Dr. Andrej Radlinský
Spoluredaktor: František Wíť. Sasínek.


Listy a peňažité zasielky uprawujú sa franco k Redaktorovi Dr. Andrejowi Radlinský, farárowi Kútskemu do Holiča (Ungarn) via Göding.
Cena predplatná na štwrťroka od apr. — jun. t. r. je: 1 zl. r. č. — Reklamácie strany nedošlých čisel sú od poštowého platu slobodné, jestli sa podajú w otworenom liste s nápisom: „Zeitungs-Reclamation.“ Reklamačný list, okrem reklamowania Nowín, nič iného nesmie w sebe obsahowať.


W Skalici 1865 Písmom a Tlačou Fr. X. Škarnicla Synow.




Žiwot sw. Nótburgy *)

A. Kmeť.


Ledwá uplynuly dwa roky od toho času, jako Najswätejší Otec, Rímsky Pápež, do počtu Swätých wpísal sw. Nótburgu, slúžku a patrónku hospodárow proti pádu dobytka. Stalo sa toto dňa 27ho marca r. 1862; teda w našom weku, a preto práwom môžeme túto Swäticu swojou menowať. Ktorí ctili ju predtým bez potwrdenia najwyššej hlawy sw. Cirkwe, môžu to wčuľ tým ochotnejšie konať, ponewáč sw. Cirkwe swoje schwálenie udelila. Táto okolnosť tiež zaslúži, áno požaduje, aby sme sa my kresťania oboznámili s nowou touto jasnou hwiezdou nebeskou, s nowou orodownicou swojou. Howorí sw. František Salesky, že si člowek tú wec zamiluje, s ktorou obcuje. Zamilujme že si aj my, drahí Čitatelia! z tohoto žiwotopisu swätej slúžky službu božiu, aby boli z nás wšetkých dobrí, ochotní, swe domití služobníci boží. Prijmite aj wy, ktorí služobný chlieb jete, prijmite sw. Nótburgu za swoju patrónku, príklad a zrkadlo, do ktorého sa každodenne nazerajte, a podľa neho riaďte swoj žiwot. Dal by dobrotiwý Boh, aby čo najwiac nasledowníkow nalezla sw. Nótburga medzi služobnou čeľaďou! Není to ľahostajná wec, či máme dobrých služobníkow, či zlých. Pán Boh mnohé weľké skutky nechal wykonať kroz sluhow. Keď mal Saul kráľom zostať, a oslice swojho otca hľadal, riekol k nemu služobník jeho: „Poďme k prorokowi,“ a tento pomazal ho olejom. Skrze Abrahámowho sluhu nechal Pán Boh wyhľadať požehnanú matku celého izraelského pokolenia. Sám nebeský Spasiteľ weľkú úctu preukázal služobníckemu stawu, súc hotowý ísť uzdrawiť sluhu stotníkowho. Nediwme sa teda, ale welebme dobrotiwosť božiu, že poniženú službu celej sw. Cirkwi za príklad predložiť ráčil.
Sw. Nótburga (Nothburg) narodila sa r. 1265 w mestečku Rattenberg, ktoré wtedy patrilo k dolniemu Baworsku, wčuľ ale náleží k Tyrolsku. Jej otec bol klobučník. Jej mladý wek, ani bližšie okolnosti jej rodičow neznáme; domyslieť sa ale môžeme, že museli byť statoční a pobožní, ponewáč wychowali tak bohabojnú dcéru, že boli ale aj chudobní, to wyzerá už z toho, že swoje dieťa do služby dali. Jaťo osemnásťročné diewča opustila sw. Nótburga rodičowský dom, a stala sa kucharkou na rytierskom zámku. Mnoho požaduje sa wčuľ od kucharky, ačpráwe skoro wšetko fabriky chystajú; tým wiac zbehlosti musela mať wtedy jedna kuchárka, keď wšetko len cez jej ľudské ruky ísť muselo. A to na rytierskom zámku, ktoré za tých časow sotwá o čom inšom wedeli, jako o hostinách! Zťadiaľ nadobudla si ona také známosti? Jako čistotu srdca, tak wzdelanosť rozumu zdedičila ona doista len po matke.
Notburgin pán bol hrabä Henrik, syn Otta Wznešeného, a jeho manželka bola Gutta; obidwajá weľmi dobrého a bohabojného žiwota. Takýchto pánow, takýchto gazdow má si hľadať každý služobník. — Poznáš ich ale podľa prwých sluhow, podľa detí. Nechoď, kde sa čeľaď mnoho mení; nechoď kde sa hriechy páchajú, bárs ti wätši plat sľubujú, lebo „čo ti osoží, keď celý swet získaš, dušu swoju ale zabiješ.“ Roboty sa neboj! Sotwá jej wiac budeš mať, jako sw. Nótburga, a predca, hľa, ona swätá ostala! Kedy že sa modlila? Weď ty howoríš, že pre robotu nemáš času na modlitbu. Konaj len swedomite swoje práce, a pozdwihni kedy tedy pri práci swoju myseľ k Bohu; obetuj jemu každý swoj krok: to bude najkrajšia modlitba, najlepšia služba božia. Dobrý pán dá ti doista času, že môžeš ísť do kostola; len prijmi aj jeho napomenutie. Pamätaj, že je člowek ku práci stworený; sluha ale je k tomu dwojnásobne zawiazaný: raz jako člowek, druhýraz, ponewáč swoju prácu predal. Z toho powstáwa aj dwojaká čnosť: poslušnosť a sprawodliwosť. Ruka pri robote, myseľ u Boha!
Dcéry chudobných slowenských rodičow jaknáhle prídu do Pešte, alebo u nejakých mešťanských pánow službu dostanú: za ten swet nechcú počuť, že sú ony Horniačky alebo Slowenky. Drahé sestry, to je pýcha! Prwá je pýcha: za ňou dopustite sa potom aj ostatních šesť hlawných hriechow. Sw. Nótburga mohla tiež spyšnieť, keď ona jako osemnasťročné diewča rozkazowala celému kŕdlu sluhow a služiek. Bolo jej tak dobre, že jej predošlá chudoba ani na um nemusela prísť. Mnohá chránila by sa, aby ani nepozrela na to, čo by ju mohlo upamätať na woľakedajšiu chudobu a biedu. Naša swätá inak jednala. Nahoworila swojich dobrých pánow, aby mohla ostatky jedla žobrákom rozdať, čo jej bolo dowolené. Od toho času ona bola almužničkou pre mnohých a mnohých žobrákom. Jak weľa služobníkow je, ktorí silou odbíjajú núdznych; táto ale, ačpráwe zo swojho nedáwala, ani dáwať nemohla, naklonila takých, ktorí môžu. Jak krásna je to čnosť! Ona ani nemohla powedať, že má pri tom nejaké zásluhy, áno že len pracuje pre iných: wšak predca jako starostliwá matka krmila chudobných. Udeľovala ale aj pokrm duchowný, to jest, nábožné napomenutia, lebo wtedy sa nám srdce chudobného otworí, keď my otworíme najprw štedrú ruku.
Sedem rokow trwal Nótburgin raj w zámku; zmizol ale, jaknáhle z neho ukrutná smrť dobrých pánow wyhnala. Po otcowi panowal syn, tiež menom Henrik so swojou manželkou, Ottiliou, pyšnou, nemilosrdnom a skúpou. Táto predowšetkým odpudila žobrákow, aby sa — wraj — medzi nimi kmíň do zámku nedostal. Pozostatky jedla ale rozkázala swiniam do krmníka liewať. Ubohá Nótburga wčuľ už len to mohla rozdáwať, čo si sama od úst utrhla. Raz takto niesla w prípäží swoj kúsok mäsa a pohár wína nejakému chudobnému, i stretol ju Henrik, a pýtal sa: čo nesie? Ona powedala prawdu; ten ale chcejúc sa preswedčiť, pozre, a hľa, miesto jedla widí hoblowance a úwery; koštuje wíno, a — to bol lúh. Rozpajedený wypráwal to žene, jako ho — wraj — slúžka na posmech obrátila. To bola woda na mlyn Ottilie, ktorej Nótburga už dáwno bola trňom w oku, hlawne ale od toho času, jako sa maly jedlá ošipaným dáwať. Na to nechcela totiž Nótburga swoje ruky dať; nie z pýchy alebo neposlušnosti, ale že jej rozkaz boží milší bol. Tak sluhowia Saulowí neposlúchli, keď im kázal kňazow mordowať; podlý, Doeg ale to wykonal. Tak sa našly aj v zámku také duše, ktoré bezbožný rozkaz hrabenky wyplnily, za čo ona po swojej smrti w chliewe dotiaľ krochkala, kým ju kňaz neoslobodil. — Múdry sluha od mnoho zlého zachráni swojho gazdu. Zlé rozkazy nikdy neplňme!
Sw. Nótburga predchádza čeladí aj w tom príkládom, že sa ona nebrala hneď zo služby, jaknáhle jej prestalo dobre byť. Hákliwý sluha, ktorý wždy swoje miesto mení, je jako stromčok mnoho presádzawý. To je česť pre sluhu, keď wiacej rokow na jednom mieste wydrží. Boh dopustil zázrak, aby Nótburga zpomedzi bezbožných ľudí wystúpiť musela. Keď zbadáš, že sa w dome nepráwosti páchajú, ktoré by twojej duši wečné zatracenie priprawiť mohly: hneď zanechaj takú službu, bárs by dôchodky dobré boly. Že našej Swätej neišlo o plat, wyswitá z toho, že keď jej bola služba w zámku wypowedaná, ona stala do chudobného sedliackého domu za krawskú slúžku. Koľká poniženosť! Kde to počujeme wčuľ o jednej weľkopanskej kuchárke? Kto zamení rád hojnosť s nedostatkom? — Weru, tu widíme rídenie božie.
Z hluku preložiť On swoju služobkyňu do tichosti, medzi chudobu; dal patrónku howiad swojim weriacim, bo s jej príchodom do onoho sedliackeho domu, prišlo aj požehnanie božie, jako s Jakubom k Lábanowi. Chcel on konečne dať aj dobrú učiteľkyňu ubohým ľuďom, medzi ktorými zase stráwila celé tri roky. Bola by ona tam aj dlhšie ostala, áno by rada tam celý žiwot stráwila, keby ju nebol jej prwý pán nazpať powolal. A ona wrátila sa pod tou wýminkou: že jej telo po smrti dá položiť na woz, a ta zawiesť, kam same woly budú chcieť. Dwaciatimi rokami pred smrťou wyjawil jej Boh, že tam bude ležať, kde wčuľ slúžila. Z tadiaľto aj pochádza znak, s ktorým w prawej ruke býwa wyobrazowaná. W prawej ruke totížto drží kosák, w ľawej ale chlieb a krčah wína.
Čo že ale bolo príčinou Nótburginho náwratu do zámku? — Pyšná Ottilia naklonila swojho muža k weľkým nesprawodliwosťám naproti jeho bratowi, z čoho powstala ukrutná wojna medzi bratmi. Wčuľ wypowedala službu Nótburge, a s ňou odišlo božie požehnanie zo zámku. Ešte táto nebola swoje šaty odniesla, už ochorela hrabenka, a bola by w nekajúčnosti zomrela, lebo podlizační sluhowia báli sa powedať jej, aby sa k smrti chystala. Nótburga prišla poslední raz ešte do zámku, a našla hrabenka na smrtedlnej posteli. Mohol každý poznať, že je to boží trest, a mnohý bol by sa z pomsty nasláčal. Naša swätá ale pomstila sa, jako sa na kresťana swedčí: priprawila totiž hrabenku k pobožnej smrti a k spowedi. — Wčuľ bol pán wo wojne, a pani w hrobe, a w krátkom čase wyšlo celé panstwo na mizinu. — Čo mal wčuľ Henrik počať? Kto mu priwedie wšetko do poriadku? On sa modlil a prosil Boha o radu. A po skrúšenej modlitbe wybral sa k sw. Nótburge a prosil ju, aby sa do zámku nawrátila. Dowolil jej chudobných opatrowať, jako predtým. Sľúbil jej, že sa s bratom pomeri, a že si inakšiu ženu wezme, jako bola nebohá Ottilia. Keby toto wšetko nebol prisľubil, Nótburga by nebola sedliacku službu opustila. Tak weľkú moc má swätá duša. Slúžka rozkazuje hrabäťu! To sú krásne wýminky! Nepýta sa ona, koľko zlatých dostane? Ani nechcela wkročiť do zámku, kým neswary a rúznice medzi najbližšou rodinou z neho nepominú. Jak mnoho dobrého prinesie do domu dobrý sluha! Takých si hľadajme! Ona priwedla aj gazdowstwo do poriadku, ačpráwe hojné almužné udeľowala. Jako sa howorí, že jeden nesprawodliwý groš desať sprawodliwých wyženie: tak môže sa powedať, že jeden groš na almužnú daný kto tisic groší doženie.
Margareta, druhá manžela Henrikowa, wážila si sw. Nótburgu jako swoju matku; nič jej nezabraňowala, áno swoje deti do jej opatery, pestúnstwa a wýchowy swerila, na ktorých sa aj ukázal dobrý príklad sw. pestúnky. Čo rodičia a synowia robili, wo wšetkom prewiewa duch Nótburgin. Henrik urobil w kláštore sw. Jura fundáciu, z ktorej sa má každodenne sw. omša slúžiť za celú familiu, a na wýročitý deň majú päť sto chudobných jedlo dostať. Podobné fundácie na kláštory, kostoly a špitály pozakladali aj synowia. — Tatýto krásny a požehnaný bol jej žiwot; nemohla inakšia byť aj jej smrť, lebo: „wzácna pred obličajom božím je smrť jeho Swätých.“ Ona umrela r. 1313 w šyriciatom ôsmom roku swojho weku. Pred smrťou ešte upozornila hrábä Henrika na swoj pohrab. „Swätý žiwot howorí sw. Ambrosius, „je cesta k swätej smrti; a swätá smrť je cesta k oprawdiwému žiwotu, k wečnému a wečne blaženému žiwotu.“ Tak dokonala swätá slúžka swoju službu, a priwoláwa nám: „Blahoslawení sú mrtwí, ktorí w Pánu umierajú: oni si odpočínú zo swojej práce, a jejich skutky nasledujú ich!“ Jakí žiwot, taká smrť. Sw. Nótburgin žiwot bol plný skutkow lásky; on bol jako zwon, ktorý sa na obidwa boky k nebu wyšwihuje, a swojim zwukom ľudí potešuje.
Počiatok náhleho rozšírenia weľkej úcty sw. Nótburgy dal jej pohrab, ktorý bol weľmi neobyčajný a spolu zázračný. Swäté telo w truhle položili na woz, a zapriahli dwá woly. Tieto bez pohoniča wyšli zo dwora, zišly na hradskú, potom zamierily ku rieke Ine, cez ktorú žiaden most wtedy newiedol; jaknáhle wkročily z brehu, woda sa rozdelila a stála w múroch, kým neprešly woly. Za wozom išiel hrábä Henrik s nepočetným zástupom ľudstwa; ale títo neopowážili sa pomedzi wodu za wozom, ale sa dali na loďach prewiesť. Woly ich nečakaly, a postály až ďalej k oddychu na mieste, kde posawáď stojí kaplnka, ktorej základy položil sám Henrik. Kde po druhýraz oddychowaly, tam stala wyše dwe sto rokow krásna lipa. Dojdúc ku kostolu sw. Ruprechta, tam kde sa naša Swätá jako krawská slúžka modliewala, zas postály woly, a ľudia chcel truhlu zložiť: w tom sa woly schytnú, wtrhnú do kostolíka a w okamžení wyšly s práznym wozom. To ostane wečným tajomstwom, kto truhlu pekne zložil, a jako sa woly w úzunkom kostoliku obrátily. — Teda w kostole chcel Boh uložiť ostatky swojej služobkyne, kde aj boly r. 1718 30 aug. slawnostne wyzdwihnuté, a na rozličné strany rozposlané, lebo jej úcta rástla očiwidome. Pútnici hrnuly sa zo wšetkých strán k swätej Patrónke, tak že z obetowaných peňazí powstal z malého kostolíka welebný chrám boží, ozdobený od Najsw. Otca mnohými úplnými a neúplnými odpustkami. Táto úcta rozšírila sa weľmi skoro aj do súsedných krajín; wšade stawäli jej kostoly, kaplnky, sochy a nebolo domu, w ktorom by nebolo obraza jej, a aj malé deti wedely rozpráwať žiwot a skutky sw. Nótburgy. Aj izbička, w ktorej na zámku býwala sw. Panna, bola hneď po jej smrti zmenená na kaplnku. Zámok dwarazy wyhorel; táto kaplička ale, a kuchyňa s čeľadníkom ostaly, ačpráwe len drewom pokryté boly. Najlepšia ochrana domu je žiwot pobožný!
Dobrotiwý Boh, ktorý je sám jediný koruna swojich Swätých, swätšil úctu sw. Nótburgy mnohými zázrakami na jej prímluwu. Prášok z jej hrobu alebo kameňčok do wody wložený, uzdrawowať nemoce ľudí a howiad. W okolí jej hrobu neukázal sa nikdy dúl, ačprawe inde mnoho škody narobil. Z Krajinska ustúpil dúl, keď sa k tejto sw. Panne utíkali a púty k jej obrazu konali. Máme ale aj jednotliwé zázraky naznačené a úradne potwrdené, a to z predošlého stoletia; od toho času máme ledwá woľačo wyše sto rokow. — Juraj Goriub, Jakub Gregorič, Michal Waupečik, obywatelia dedinky Damšal, odstranili dúl zo swojich dworow skrze prímluwu k sw. Patrónke howiad, tak že jejich ešte wečer choré kusy do rána wyzdrawely, a ktoré už žrať nechcely, do rána, jasle wypráznily. — Katarína Egger nemohla už štwrť roka rukou hýbať; urobila sľúb sw. Nótburge, a wydrawela. Juraj Huber zo Solnohradu mal choré a kriwé dieťa, ktoré prášok z hrobu wo wode dáwaný uzdrawil. Jozefe Felderin rástlo diwé mäso na nohe, ktoré žiadna pomoc lekárska nemohla odohnať, ale keď woda, w ktorej bol zamočený kameňčok z hrobu sw. Nótburgy. Ján Kosow, pekár, už skonáwal, jaknáhle ho ale jeho žena našej Swätej obetowala, ozdrawel. Andrej Kolada z Podgaríc mal dcérušku, ktorá nemohla na nohy stať. Žiadne lieky neprospely. Potom dali strápení rodičia ma sw. omšu ku cti sw. Nótburgy; ale kňaz nemohol až na štwrtý deň slúžiť. Ledwá bolo po omši, stalo dieťa samo od seba na nohy.
Uspokoj sa, drahý Čitateľu! s týmito príkladami, ačpráwe by som ti mohol aj wiac ešte rozpráwať. Otwor swoje srdce a uwer, že sw. Panna, Nótburga pomocnicou je ubiedených a utisknutých. Wiem, že aj ty máš swoj kríž, lebo howorí sa, že „každý má swojho moriaka,“ obráť sa teda plný dôwery k sw. Panne: keď toľkým pomohla, pomôže aj tebe. Utíkajte sa ale k nej hlawne wy roľníci a služobná čeľaď, a poručte jej wšetky swoje biedy. Wezmite si ju ale aj za príklad w žiwote, lebo len tak ju budete slušne a oprawdiwe ctiť, a len tak Boh wysliší waše prosby.
A. Kmeť.
_________________

*) Dľa nemeckého „Leben der h. dienstmagd Nothburga. Brixen @ Linz. 1862.
Pôw.




Tá istá kniha.


Trojaké knihy máme, z ktorých môžeme Pána Boha poznať. Na prwé miesto kladiem knihy písané a tlačené, jakožto najobyčajnejšie; za týmito nasleduje weľká kniha prírody, ktorú aj w našom milom Wojtechu otwárame, kus po kuse podáwame, wyswetľujeme, čítať a rozumieť učíme. Tretia ale a najwzácnejšia kniha, z ktorej Boh jakoby hlasom howorí, je kniha príkladowá žiwota swätého. Takáto kniha je nám každý Swätý a Swätica božia. Táto kniha prewyšuje welikánsku knihu prírody, ktorá plná je tajomstwí, bo táto preplnená je zázrakmi. Z tejto knihy naučíme sa prawú cestu do neba; z tejto knihy naučíme sa, čo máme činiť aj w tých najzamotanejších okolnosťach. Takéto nečo prečítame si ešte z knihy žiwota sw. Nótburgy. Stojí teda pred nami, otworená ešte tá istá kniha.
Wideli sme už, pod jakými wýminkami nawratila sa táto swätá Panna do zámku, a obdiwowali sme. Lež newideli a neobdiwowali sme ešte, pod jakými wýminkami wstúpila Ona do služby sedliackej. Toto potrebné nám je wedieť, bo z tohoto musíme sa naučiť dwoje.
Za prwých časow rozšírenia a zakorenenia sa Cirkwe swätej medzi národami, boli wšetky príkazy tejže čo najswedomitejšie zachowáwané a plnené. Sem patrí hlawne zachowáwanie pôstu a swätenie dní swiatočných. W pôstne dni nejedli ničoho až do západu slnca, alebo po tak zwané nešpore. Tieto wydržiawaly sa obyčajne won z kostola na nejakom blizkom kopci, a ponewáč nemal každý kostol swojho kňaza, obdarowaly sa hneď tu, hneď tam. Ľud sa potom z celého okolia sišiel na určené miesto, doniesol sebou jedlá, a hostili sa wospolok. Toto boly swätwečery (vigiliae), s ktorými už w predchádzajúci deň započínalo sa swätenie wätších swiatkow. S nešporami alebo so swätwečerom prestáwala wšetka robota, a započínala sa modlitba, aby sa hodne priprawili k slušnému zaswäteniu swiatku na druhý deň. Takto priprawowali sa prwí kresťania, a podobne aj naši otcowia, u ktorých hneď z prwu panowalo prísne prawosláwie (starowerectwo), k slušnému zaswäteniu dňa nedeľného, jakožto dňa božieho. Z tejto príčiny už weľmi dáwno powstal sobotný pôst; a ponewáč už tu už tam na wrškoch wydržiawaly sa sobotné nešpore, nachádza sa po Slowensku wiac wrškow, známych pod menom „Sobotište.“
Z takýchto wrškow prešly neskorej mená na dediny, ktoré majú mená od Soboty, a nachádzajú sa po celom šírokom Slowansku; ktoré ale aj trwajú len jako nemé pomníky dáwnej oprawdiwej nábožnosti, a sotwá aj nawráťa sa keby. Samé meno „swätwečer“ utisknuté je na samojedinký „štedrý wečer“ (vigilia nativitatis), ktorý mohol sa menowať wtedy wýznamne (per excelientiam) swätowečerom, pres toľké stoletia ale zabudli sme úplne oprawdiwý cirkewný wýznam slowa swätwečer*) — U Nemcow zachowaly sa aspon sobotné swätwečery o mnoho dlhšie, áno buď Bohu chwála, na mnohých miestach až po naše časy. Keď sa w sobotu na nešpore zazwoní, wypustí rataj pluh z ruky, zawesí kosec kosu ma klin, wyhasí kowáč oheň, necháwa každý swoje remeslo, a berie sa do kostola. Weď beztak päť dní sa trápil, čo by ten šiesty trošku skorej nedokonal; päť celých dní hlušil pre swet, čo by z toho šiesteho maličkú čiastočku Bohu neobetowal? Takto myslia dobrí kresťania, a obetujú Bohu radnej wiac jako menej; nie len ten jeden prikázaný deň nedeľný, ale už aj čiastku soboty, aby sa tak k nedeli priprawili a Bohu jeho deň slušne zaswätili. Práwom môžeme nazpať žiadať túto starodáwnu obyčaj, hlawme medzi naších mestských remeselníkow, ktorí tak bohaprázne deň nedeľný a swiatočný rušia a swoju dušu zatracujú. —
A hľa, wčuľ už môžem wyslowiť jedno, čo sa máme naučiť z knihy žiwota sw. Nótburgy; a to je pre gazdow a pánow, že totižto majú swätiť zaswätené. Za jej časow boly sobotné wečery ešte dosť dobre zachowáwané. Málo ktorému hospodarowi znamenalo inšie, keď zazwonili na nešpore, jako: „Nechaj robotu, maj sa k Bohu? Bár by tieto slowá wyznamenáwalo u nás aspon nedeľajšie sozwáňanie. S istotou môžem twrdiť, žeby nedeľa nebola tak často swätokrádežne rušená služobnou prácou, keby sobotné swätwečery w obyčaji boly. Jak ťažkú a hroznú sodpowednosť budú mať zato wšetci pánowia a gazdowia. Hrozné slowá božie zahrmia na nás pred súdom wečným: „Wydaj, čloweče, počty zo šafárenia swojho, bo rozmárnil si imanie moje.“ Áno nedeľa je imanie, bo tak howorí Boh: „Siedmy deň je sabat Pánow; nebudeš w ňom robiť — ani ty, ani sluha twoj, ani slúžka twoja.“ (II. Mojž. 20. 10.) A predca, bohužiaľ, ťoľko je tých, ktorí w nedeľu služobné práce nielen sami konajú, ale aj skrze sluhow swojich konať dajú, kroz tých sluhow, nad ktorými túto moc nedeľu a wo swiatok nemajú, bo im ju sám Boh wzal.
Koľká zlosť wyswitá z toho, keď nie len sami zákony božie ľahkomyseľne rušíme, ale ešte aj swojich podriadených k takému hriechu nútime. A koľká zabudliwosť a newedomosť zákonow božích a koľká newšímawosť práw swojich wyswitá tu zas zo strany služobnej čeľade, ktorá slepo plní dohaprázne rozkazy zlých pánow swojich, a bojí sa wiac týchto nežli Boha. A toto je už pre sluhow. Weru smutná zábudliwosť; kdežto každý sluha mohol by na zachowáwanie dní zaswätených pamätať, a aspon wtedy swoju osobnú slobodu zabezpečiť. Bo weď nedeľný oddych neni od Boha ustanowený pre boháčow, a tých, ktorí nemusia w potu twáre swoj chlieb wyhľadáwať, ale pre ľud pracowitý a pre služobnú čeľaď. Aspon w nedeľu má zabudnúť ten sluha, že je z raja wyhnaný a k robote odsúdený; aspon wo swiatok má myseľ swoju slobodnejšie k nebu pozdwihnúť, a o chwíľu swoju sa starať. Túto slobodu mu wziať, nemá práwo žiaden pán, lebo každý sluha dostal ju so swojim člowečenstwom od Boha. Ponewač ale stáwa sa to za našich časow, môžu sluhowia, áno majú powinnosť, zabezpečiť si tú slobodu, a položiť ju na prwé miesto medzi wýminkami, pod ktorými stáwa do jakejkoľwek služby. Nie len o chôwu, šaty a plat treba sa starať, ale aj o to: „Či já budem môcť w tejto službe Bohu slúžiť?“ Na to sme na zemi, aby sme si nebe zaslúžili: preto má byť na myslí wždy najprw služba božia. Tu poslúži nám zas najlepšie príkladom sw. Nótburga, a potwrdí moje slowá.
Ona keď stala do sedliackeho domu za slúžku, usrozumela sa hneď so swojim budúcim gazdom, že len tak ostane u neho, keď bude môcť sobotné swätwečery, nedele a swiatky zachowáwať, a do kostola chodiť; čo jej aj bolo prisľúbené. Lež raz w žatwe boli popoludní w sobotu ešte na poli a wiazali. Keď zazwonili na nešpore, brala sa sw. Panna do kostola; gazda ale howoril, je dnes poslední snop oznámil swätwečer, snáď bolo zbožie prezraté, alebo bál sa dažďa, alebo len chcel žatwu zawršiť. Sw. Panna upozornila ho na smluwu, na sľúb; keď ale nič nedbal, zdwihla swoj kosák (srp) wo zwýš čo len mohla a riekla: „Nech nás Boh rozsúdi,“ a pustila kosák, ktorý — ó zázrak! — ostal w powetrí stáť, jako čoby bol býwal zawesený; a tak wisel, až kým ho ona do ruky newzala.
Rozjímajme wčuľ nad týmto zázrakom. Z neho učíme sa už aj to druhé, jak swäté totižto majú byť medzi ľuďmi wšetky smluwy, sľúby a swäzky, ponewáč Boh práwe zázrakom bráni ich od úrazu. Predowšetkým swedomite musíme wyplniť, čo Bohu sľúbime, lebo Pán Boh nedá sa posmiewať. — Učíme sa ale aj, jak prísno a swedomite máme dni swiatočné zachowáwať. Maličkosťou zdá sa nám byť snáď sobotný swätwečer, a predca hľa, Boh preň zázrak učinil: tým wiac záleží mu teda na tom, a má záležať aj nám, aby sme dni swiatočné swätili. Dobrý pán, dobrý gazda zachowáwa sám dni swiatočné, a dowolí, áno powzbudzuje swoju čeliadku k slušnému straweniu ich: naproti neswedomitým gazdom ale, ktorí nebojá sa Boha, a nie len sami že neplnia jeho príkazy, ale ešte aj druhých k tomu majú, môžu sa ubezpečiť wšetci sluhowia tak, že pod tou wýminkou len stanú do služby, keď im bude dowolené chodiť do kostola a na ostatnie werejné služby božie. Naprotiwa dobrý gazda má žiadať od swojho sluhy, aby oprawdiwý krešťanský žiwot wiedol.
Potom, oj potom jaká premena nastala by w našom mrawnom žiwote. Dobrý gazda dohliadal by na sluhu; dobrý sluha držal by na uzde zlého pána. Ani nesmelo by sa pre maličkosti od tohoto poriadku ustúpiť. Žiadosť Nótburginho gazdy zdala sa byť dosť slušná, a predca sw. Panna nedala sa zraziť, bo služba božia nenie nikdy maličkosť. Zaiste wčuľajší swet je taký, že keď nám príde woliť medzi časnosťou a wečnosťou, medzi službou božou a službou swetskou: my obyčajne wolíme to, čo je telu príjemné; Boh a duša môžu prázni odísť. Nech je kostol trošku od ruky; nech sa trošku nedobre cítime; nech je trošku dážď a blato; nech je robota trošku súrna, aby sme jeden dwa groše wiac zarobili: toto wšetko a podobné mizerné príčiny sú nám dostatočné, aby sme služby božie zameškali, swiatky zrušili. Nech súdi wčuľ každý, ktorého srdce stojí na swojom mieste, jak weľmi znewažuje toto kresťana, ktorý Bohu s Kainom len najpodlejšie zbožie obetuje; jak weľmi odberá ono česť Bohu, keď on wždy len na druhé miesto kladený býwa, naša márnosť ale a ziskuchtiwosť na prwé! Toto poslednie je hlawne, čo wywrátilo dáwno swätwečery, ruší wčuľ swiatky, a tiská wždy wiac a wiac celý swet do bariny hriechow a nepráwosti. Chráňme sa teda pred ňou, drahí Čitatelia; aby sme ale od prawej cesty nezablúdili, držme wždy pred našimi očíma otworenú tú istú knihu čistého žiwota sw. Nótburgy. Účte ja z nej, wy sluhowia a slúžky, čo je pre wás prospešné; učte sa z nej wy pánowia a gazdowia, ona je waša Patrónka, bo len tak rozmnoží sa waše imanie, keď dáte Bohu, čo je božie.


Ešte jeden list.

Ešte jeden list z tej knihy musím Wám wyswetliť, drahí Čitatelia. Nemôžem wystáť weci len započaté a nezawŕšené; musíte mi to dobrotiwe prehliadnuť.
Cirkew swätá katolicka prikazuje nám prísne spytowanie swedomia wždy pred spoweďou; radí nám ale aj to isté wykonať na konci každého dňa, aby sme wedeli, nakoľko sme w dobrom prospeli, alebo zaostali; konečne aj pri každej značnejšej premene w našom žiwote. Takáto premena w žiwote každého sluhy je bezpochyby každý odchod z nejakej služby. Slušno je teda, aby si tedy ma tieto otázky odpowedal: Jako som stráwil tento čas? Jaký som bol wtedy a jaký som wčuľ? Či som wyplnil swedomite wšetky powinnosti swoje jako kresťan a sluha? Či som werne slúžil? Newyhadzuje mi nič moje swedomie ma oči? Jako som sa chowal naproti mojim predstaweným; jako naproti tým, ktorí so mnou slúžili? Čo odnášam sebou w swojom batošku? nenie w ňom ani nitky cudzej? — Toto urobilo sw. Nótburgu swätou, a toto je nanajwýš potrebné aj našej wčuľajšej čeľadí; len tak pominú tie wšeobecné žaloby o nezwedenosti a wýstupnosti jej. Keď žiaden hriešnik nenaprawí swoj žiwot bez prísneho spytowania swojho swedomia: iste nepolepší sa bez neho ani naša služobná čeľaď. Lež musia tu aj sami gazdowia pomocou prispieť, bo weď oni najwiac ciťa nedostatok dobrej čeľade. Keď teda wieme, kde boli, a známe liek: nešanujme práce, aby choroba pominula, a nawrátil sa radostný žiwot w našich rodinách, jako to bolo woľakedy, keď domowný pán bol spolu otcom čeľade, a sluhowia boli powažowaní jako synowia a newylúčiteľní členowia rodiny.
Lež na čom že trpí najwiac naša služobná čeľaď? Wšeobecná choroba našeho služobníctwa je márnosť spojená s pýchou. Wčuľ kto len wládze, čo najwiac wonakladá na šaty. Jedna móda druhú naháňa natoľko, že už mnohé majetnejšie domy wyšly na mizinu pre nešťastnú módu. Služobná čeľaď ale jako opica ženie sa za druhými. Wojdi wčuľ do ktorého-koľwek mesta, nerozoznáš sluhu od pána, towaryša od fiškála, remeselníka od služného. Zafúľané ruky strčí do wačkow, alebo práwe do rukawíc, a ty weľmi ponižene strhneš klobúk pred ním. No či môžeme powedať, že w našom weku máme nejaký rozdiel medzi stawy? Kto sa wčuľ môže sťažowať, že panujú kasty? Najwätšia rownosť! Ha! Ale o nej môžeme powedať: „pýcha na ulici, chudoba w truhlici.“ A to isté, a ešte s wätšou prawdiwosťou platí o bielom pohlawí.
Nuž ale, či majú otrhaní chodiť? Nie! Ešte jako chlapec učil som sa: „Drahé šaty nemôže každý nosiť: w čistotných ale každý môže chodiť.“ A, wšak pre sluhu je to weľká chwála, keď si naslúži mnoho šiat; keď sa slušno nosí: len nech každý ostane pri swojom, a nech nepreháňa wyššie jako wládze. Sw. Ľudowít, kráľ francúzsky, zanechal nám takúto regulu o nosiwe: Tak sa stať, aby sa starší na tebe nepohoršili, a aby ťa mladší newysmiali. Už ale na nosiwe wčuľajšej čeľade musia sa aj starrší pohoršiť, aj mladší zasmiať, bo widia takých, ktorí, jako sw. Pismo howorí, započali stawäť, a nemohli dokonať. Weľmi dobre pristane sem bájka o wolowi a žabe, ktorá sa konečne rozsadila a predca nebola wolom.
Ale mne ide hlawne o tú márnosť a pýchu, ktorá w tých rozličných módach paradiruje, pýcha ale pred úpadom dýcha. Aby swojej márnosti zadosť učinila služobná čeľaď; a ponewáč jej plat na to nedostačuje: dopúšťa sa často krádeže a iných nesprawodliwosti. Pýcha wlečie za sebou celý rad špatných hriechow, a ztadiaľ pochádza tá zkazenosť, tie weľké žaloby na služobníctwo. Keby tento koreň wšetkého zlého wyschol, nemuseli by sme zakúsiť tak mnoho owocia horkého.
Tam panuje ešte raj dobroty a mrawnosti, kde prekliata móda nepustila swoje korene. Na miesto zpytowania swedomia stúpilo zpytowanie módy. Načúwajme len rozhowory slúžiek: dlho, dlho wyratuje jedna druhej celú historiu swojho lenenia a prelieňania, meneniasa premieňania sa, až naposledy wynde z nej popanštená pani. Na toto zpytuje sa ona pri odchode z jednej, služby do druhej, neslyší ale, čo jej na to swedomie howorí. Jak sa liší dom od domu, tak liší sa jej nosiwo. Jakým spôsobom ale prišla k tomu ručníku, zkadiaľ doložila, čo jej chybowalo: na to ona nerada odpowedá! A ostatnie otázky si ani nepredloží, lebo by sa zľakla nad jejich odpoweďou. Podwodný had sa lení, ale predca wezme wždy ešte aspon to isté rúcho na seba. —
„Kde je poniženosť, tam je múdrosť,“ howorí múdry Šalamon; nasledowne, kde je pýcha, tam musí byť hlúposť. Už ale sluhowi weľmi mnoho poniženej múdrej poniženosti treba, aby aj on so sebou, aj páni jeho s nim boli spokojní. Bez takejto múdrosti zanechá každý službu so zlou pamiatkou; ani sa nebude chcieť na ňu rozpomenúť. Pyšný sluha keď pozrie do swojho srdca, widí ho preplnené zlosťou, poškwrnené hriechami, zaplawené náružiwosťami; keď sa obzrie na dm, z ktorého odchádza, musí si wyznať, že ho swojimi wýstupkami zanečistil, že w ňom pochowal swoju newinnosť. Keď pozre na celý stráwený rok, najde w ňom nedbanliwosť, záhalku, newernosť, neposlušnosť, prieky naproti swojim predstaweným, a skriwodliwé ohowáranie jejich. Keď si pomyslí na domášných, na deti: koľkorázy ich pohoršil a nechal w srdci jejich koreň zlosti; koľkorazy pomáhal druhým sluhom k hriechom; žil s nimi w záwisti, nenáwisti a zwade. Keď pozre ma to, čo odnáša: weľa je tam nesprawodliwého, a ešte aj to len k márnosti slúži. Jak weľmi liší sa taký sluha alebo slúžka od sw. Nótburgy. Ó, keby každý sluha odchádzal s takým powedomím, jako ona! Lež po prísnom spytowaní swedomia môžeme wšetko naprawiť. Len tak, a nie inak, zomreme takou smrťou jako ona. Bez swedomitosti ale jak trapné bude naše skonáwanie. Pros teda, a oroduj, Sw. Panno za nás hriešných, a za wšetkých, ktorí do Twojej opatery prináležia.
A. Kmeť.
__________________
*) Jak pekne mohla by sa ešte aj wčuľ pod „swätowečerom“ rozumieť „vigilia;“ pod „štedrým wečerom“ ale „vigilia nativ.“ ačpráwe u našich predkow bol každý swätwečer „štedrým“, bo wospolok hodowali.
Pôw.




Werné priateľstwo.

P. M.


Tisícim a tisícim pohromám wystawený je člowek na tomto swete. A ktože je ten, ktorý člowekowi na strmom chodníku ľudského putowania kráčajúcemu pomocnú ruku podá a zastawí prúd naň sa waliacích nerestí? Zaiste nikto iný, jako werný priateľ. „Werný priateľ je pewná obrana: kto jeho našiel; ten poklad našiel,“ howorí sw. písmo. A w skutku, keď od celého sweta opustenými byť sa cítime, nie sme opustení, jestli werného máme priateľa. On nám dľa možnosti pomôže, bo on je našou potechou: city nášho srdca preliewajú sa do srdca jeho, aby zložiac tam polowicu swojej ťarchy, obľahčené boly. Ale jako nájsť takého priateľa medzi krehkými, náružiwostí plnými a len za swojim ziskom sa ženúcimi ľuďmi? „Ktorý sa Boha bojá, nájdu ho,“ howori sw. písmo. Teda boj sa Boha, buď čnostný a nájdeš ho. Boh ti ho wywolí medzi stými, tisícimi, ba desaťtisícimi jednoho. — Nechže nám slúži nasledujúca rozpráwočka za príklad werného priateľstwa.
Dwajá mladí wyučenci — jeden z nich krajčík a druhý kowáč — sišli sa na swojej tak rečenej wandrowke. Junácka túžba swet skúsiť hnala ich ďaleko od rodinných krajow. Za wiac týdňow spolu cestowali a porozpráwali si, čo ktorý skúsil, w jakom stawe swojich doma zanechal at.ď. a tak ich túžby a city súhlasily, že podájúc si prawice na znak werného priateľstwa, jeden druhému bol wo wšetkom na pomoci, bratersky sa zo wšetkým delili, bo wšetko bolo im spoločné. Stalo sa, že kowáč na ceste w jednej chudobnej dedinke w Polsku ťažko ochorel. Kto sa tu mal w cudzom swete medzi neznámymi ľudmi chudáka ozrieť? Nebolo tu čloweka, ktorý by bol rozumel jeho ľubozwučnú materinskú reč; a jaký to balzam na srdce cudzinca, keď sa mu kto prihoworí w jeho sladky materinskej reči! On widí wtakom milowanú matku, ľubého brata a detinskou dôwerou winie sa k nemu. Hej wer hrozné by bolo býwalo býwalo položenie našeho mladého kowáča, keby tu nebol mal pri boku swojho priateľa. Ale tento ukázal skutkom, že ho werne miluje, bo nie len že ho nezanechal w cudzom tomto meste, lež keď sa tých nekoľko grošow, čo mali, minulo a už ani zo šiat kowáčowých nebolo čo dopredať, swoje šaty, kus po kuse, odpredal na wýchowu swojho priateľa, bo si tak myslel: „tu w cudzom kraji som mu já najbližší.“ A wer aj to bol. Nič neostalo dobročinnému krajčírowi, iba čo mal na sebe; wšak ale nebanowal on za tým, weď sa dožil zato tej radosti, že s opatrowaním swojim wytrhnul z nemoce milowaného swojho priateľa; a potom čože je tažkého pre werne milujúceho? Mladý kowáč za krátky čas celkom sa zotawil, a citom powďačnosti hnaný nie raz obejmúc swojho priateľa okolo krku, wzdýchal, že neni w stawe sa mu odmeniť za jeho wernosť a mu wynahradiť utrpenú škodu. Wšak ale statočný krajčík nečakal odmenu, iba od Boha; on preswedčowal swojho priateľa, tešiac ho, že on tým len ľudskému citu a powinnosťam werného priateľstwa zadosť učinil. —
Nastúpili cestu ďalej a spolu cestowali, až prišli do Waršawy, kde kowáč robotu dostal, krajčir ale nie. Tu sa im bolo treba lúčiť. Kowáč odprowadil swojho priateľa asi na hodinu cesty a medzi hodným wyliewaním sĺz, jako čo by wlastní bratia boli býwali, rozlúčili sa s ostatním: „s Bohom.“ Krajčír cestowal cez Česko a Nemecko z jednoho mesta do druhého, bez toho, žeby bol mohol woľakde stále miesto nájsť. Tu wypukla w Nemecku wojna a mladý náš krajčir dostal sa medzi werbowníkow, a chtiac nechtiac stal sa wojákom. Wšak ale ani tu sa mu lepšie newodilo, bo i tak súc útleho tela, podľahnul tým mnohým nesnádzam, jaké w čas wojny býwajú, a po niekoľko mesiacoch wypustili ho nezdrawistého w roztrhaných šatách won do sweta. Wčuľ nastaly pre chudáka smutné časy, bo trebárs on bol dobrý remeselník, nikto ho do roboty prijať nechcel, každý dľa ľudského súdenia z wonkajšieho biedneho obleku zawieral na wnútorňajšok, na zlé snáď mrawy, a tak bol prinútený žobrať.
Jednoho wečera, idúc okolo wýhne dedinského kowáča wošiel dnu a prosil o almužnu. Majstrowi, ktorý ho swojimi štýrmi towaryšmi wo wýhni pracoval, nazdal sa byť hlas žobrákow známym, wezme lampu, prizre sa žobrákowi do očú, a zrazu „to si ty bratku, či nie?“ oba dwa vykrikli. A w skutku objímajú sa dwajá priatelia, ktorí kedysi pri Waršawe boli si ostatnie s Bohom powedali. Kowáč totižto stal do roboty w tejto dedine u jednej kowáčskej wdowy, ktorú si aj neskôr wzal za manželku a bol šťastliwým. Statočná táto chlapina nehambil sa za swojho priateľa, trebárs on bol w potrhaných žobráckych šatách, lež skoro bez seba od radosti wiac ho niesol, jako wiedol do izby, kde ho na pohowku posadil a jako chlapec od radosti skákal. „Betka — kričal na swoju drúžka — bež pre čistú košeľu a swiatočné moje šaty, aby sa mal môj priateľ do čoho prezliecť.“ Krajčír počal tomu odporowať, wšak ale kowáč udrel na neho: ani slowa! bo zaslúžil si, aby som sa s tebou s tým, čo mám, — delil. A tak milý krajčir musel sa pristrojiť, a naložené mal tak sa chowať, jako keby bol wo wlastnom swojom dome. Po robote powolal majster swojich ľudí do izby a predstawil im cudzého hosťa. Wšetci sa tešili, že poznať môžu priateľa majstrowho, o ktorom im on bol už nie raz wypráwal. Obzwlášte ale Betka sa tešila nad jeho príchodom a preswedčowala ho, že weru neraz Boha prosila, aby mu odplatiť ráčil to dobrodenie, ktoré on kedysí jej milému mužowi preukázal. — Ešte ten deň dal kowáč dwe husy zarezať a powolal wšetku swoju rodinu z dediny na zajtrajší deň k obedu. „Hoj! bude to za hostina“ naradowaný kowáč wykrikowal:
Na druhý deň, bolo to w nedeľu, sišla sa, jakoby na krstenie, u kowáčského majstra celá rodina, šwagrowia a kmotrowia so swojima ženičkami. Po hostine musel krajčír wypráwať o swojej ceste a jeho žiwotopis tak učinkowal na prítomných že si ho wšetci obľúbili a k tomu ho mali, aby sa usádlil medzi nimi. Krajčír priwolil a o krátky čas napomáhaný peňazmi swojho priateľa a robotou od ostatních známych nashromaždiť si toľko, že nie len seba, ale aj družku swojho žiwota wychowať mohol.
Tak hľa pôsobí Prozretedlnosť Božia wo werných, čnostných swojich synoch. Oba sa báli Boha, a preto našli jeden w druhom na wernosť z tisícow jednoho nad zlato a sriebro drahocennejšieho.
P. M. člen cir. lit. šk. slow. w Ostr.




Poučné, wýstražné a zabawné kúsky.


* Karol II. kráľ anglický, pýtal sa raz jednoho biskupa, ktorý pre swoju weľkú pamäť bol wychýrený: „Pane biskupe prečo wy wždy čitawáte waše kázne?“ — „Weličenstwo,“ odwetil muž Boží, „Waša prítomnosť tak žiwo na mňa učintuje, že sa nemôžem opowážiť na moju pamäť spoľahnúť.“ Kráľ sa usmial lahodne a biskup pokračowal dial: Weličestwo, smiem-li sa pýtať: prečo Wy wašu prestolnú reč čítawate? Wy musíte mať doista iné príčiny? Owšem, pane biskupe, čítawam moju reč, lebo sa hambím mojim poslucháčom do očú hľadieť, keď tak často a tak mnoho od nich peňazí požadujem.“ Táto uprimná odpoweď priniesla obidwoch do najlepšieho rozmaru.

* Keď raz istý muž Westrisowi, tomu najchýrečnejšiemu tanečníkowi, howoril, že jeho syn ho ešte jednúc prewýši, dostal nasledujúcu odpoweď: to uwerim, lebo já som nemal nikdy za učiteľa jednoho Westrisa, jako on.

* Chýrečný kazateľ štrasburský Juraj M. počul, jako istého ináč statočného a poctiwého muža pre istú maličkú chybu ohawne pomlúwali. „To wás nesmie mýliť,“ zahriakol kazateľ pomlúwačow, „lebo blchy wždy lepšie widno na bielom, jako na čiernom súkne.“ —

* Istý učiteľ prednášal mládeži školskej o potrebe prawého pokania a polepšenia, a medzi inými dôwodami aj tento predniesol: že mnohý sa wečer čerstwý a zdrawý uloží, ráno ale že už mrtwý stane. —

* Istý kňaž bol ku chorej, lež sprostej žene wolaný. Farár widiac, že žena táto je nebezpečne chorá, priprawowal ju k smrti, a powedal medzi iným, že už dlho trwať nebude, kým ju anjelíci do lôna Abrahámowho nezanesú. Táto sprostá, ale pri tom dobrá sedliačka, brala smysel slôw týchto dôslowne a rekla: „Jaj, weru by to dobre, pán farár: lebo ísť už bez toho na nohách ta nemôžem.“



Krásne wýpowede nektorých spisowateľow.

(Prijatie dobrej rady.) Dobrá rada twojou bude, jaknáhle ju budeš nasledowať, a tebe k takej, áno k wätšej cti bude slúžiť, jako tomu, ktorý ti ju dal. (Homér.)

(Čo nám slúži.) W tedy widíme, čo nám slúži, keď to ztratime, čo sme mali. (Plantus.)

(Nesprawodliwosť.) Od sprawodliwých ľudí neslúši sa nesprawodliwé wecí žiadať. Od nesprawodliwých ale žiadať sprawodliwé weci, bola by hlúposť, lebo oni práwo ani neznajú, ani nezachowáwajú. (Plantus.)

(Múdrosť.) Práwe wtedy, keď sa woľakomu najlepšie wodí, musí sa najwiac chystať, jako pretrpí nešťastie. Keď sa z cesty domow wracia nech wždy myslí, že ho doma nešťastie čaká, aby ho pripraweného našlo a nepripraweného nezranilo. Keď ho takto mimo nazdania nejaké šťastie čaká, môže ho powažowať za čistý zisk a wýhru. (Ferenc.)

(Hnew.) Zwätšej čiastky aj najwätší hnew má za príčinu len najmenšie obrazenie. Lebo často sa stáwa, že z hnewiwého čloweka ostáwa najwätší nepriateľ za takú wec, za ktorú by sa druhý ani nenahnewal. — Medzi deťmi sú wždy huky fuky aj pre najmenšie weci! Ale prečo? Preto lebo majú weľmi slabý rozum. (Ferenc.)

* (Násilie a srdečnosť.) Mýli sa, kto myslí, že násilím nadobudnutá moc je silnejšia a stálejšia nežli tá, ktorú sme si srdečnosťou nadobudli. Ktorý len z prínútenia plní swoju powinnosť, dbá na ňu, kým sa bojí, že mu zwedia; keď ale môže tajne utiahnuť, nasleduje wlastné túžby a žiadosti. Koho dobrotou získaš, ten rád wšetko wykoná, snaží sa dobre dobrým odmeniť, do očú ti je taký, jako za chrbtom. Toto sa slušít na otca, aby k tomu priúčal deti swoje, že sami od seba dobré wykonaly, nie ale z bojazliwosti pred druhými! Z toho toto newystane, musí wyznať, že newie rozkazowať. (Ferenc).
A. Kmeť.



Slowenské príslowia a porekadlá.


Kto mieni swoju majetnosť pred smrťou darowať, nech sa prichysta w budúcnosti hladowať.

Žiwot je pracowitosť, smrť ale leniwosť.

Daj napredok plat, keď chceš zlú prácu mať.

Nie sú ruže bez tŕňa a stromy bez stieňa.

Radosť, spokojnosť spôsobujú žiwota dlhosť.

Za sprostého a hlúpeho sa každý číta, kto odpowedá, keď sa ho nik nepýta.

Ktorý mnoho seba samého miluje, že sa dobre nezná swetu ukazuje.

Chceš-li dobrého priateľa mať, ty štyri weci musíš zachowať: w prítomnosti jeho daj mu wždycky česť, w neprítomosti hlaď ho do chwály priwiesť, w šťasti mu dobre praj, a w nešťastí pomáhaj.

Kto swoj jazyk w štyroch rečach potrebuje, za štyroch sa stáť powažuje.

Dobrý je síce dobrý, ale ten najlepší zwíťazí.

Sto krokow častokrát robiť musí, keď sa mu jeden za času činiť hnusí.

Mnohý má w ústach mäd, ale w srdci ľad.

Čakať a sa nedočakať, ležať a nemôcť spať, slúžiť a nemať cenu, sú tri weci k umreniu.

Láska a peniaz, sa menia jako mesiac.



Jako mám žiť?

Čo nechceš, aby iní newykričali, newykrič to predo wšetkým ani ty.

Nedrž sa na to, čo ti do očú ľudia howoria, ale čo ti howoria za chrbtom.

Nedrž mnoho o priateľstwe tých, s ktorými si sa oboznámil, keď ti dobre bolo.
Na hostine je mnoho bratow; pri poháre wšetci.

Zawčasu sej, keď chceš zawčasu žať. Skoro zmudrej, keď chceš šťastliwe žiť.

Wyhľadaj užitočné známosti, lebo ani deň sa bez nich nezájdeš.

Dobré môžeme aj od dieťaťa prijať a naučiť sa.

Nadu dieťaťa hneď nenasleduj, ale ju ani hneď nezawrhuj.

Čo newieš, opýtať sa nehambi.

Lepšie je radiť sa, jako z wlastnej škody učiť sa.

Zlým za zlé nikdy neplať.

Tak howor o druhých kde ťa nepočujú, jako keď by ťa počúwali.

Na šťastie sa nespoliehaj. Ani šťastie nestáwa sa bez pričiny. Kto príčinu nedá, darmo bude čakať na šťastie.

Wždy buď hotowý na nenadále nešťastie.

A. Kmeť.




Pred školou.


VI.

Pred školou.

Duchu Swätý! wlej do srdca našeho
Twej mocnej lásky ohňa nebeského:
Aby sme krásne čnosti milowali
A dobré uprimnou wôľou konali.

Twá prawda jasný obzor w mysľach budí;
Len neprawda po tmawých cestách blúdi;
Oswieť swetlom božím naše učenie,
Otwor rozum pre wieru a umenie.



VII.

Po škole.

Bože! Otče! na wysosti
Chwálime ťa z powďačnosti
Za twoje dobrodenie,
Duchowné naučenie.

Daj: aby dnešnie cwičenie
Urodilo nám spasenie,
Twojemu menu sláwu,
Škole našej česť prawú.



V.

Pred zkúškou.

Hore! hore! obratní školáci,
Už prišla hodina
Ukázať: jako silní wojáci
Kto je z nás hrdina?
Dnes pilný bude žať,
Pochwalu slawnú brať?
Leniwec bude ľutowať:
Že nechcel w škole pracovať.

Ty wečné swetlo umenia
Bože! Duchu Swätý!
Požehnaj naše učenia!
Nech wiera poswätí,
Čo sa tu zasialo
A w srdci ujalo:
Daj z toho blahú úrodu
Jak nám, tak našemu rodu.