logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Katolícke noviny, rok 1865, číslo 27


Obsah:



: Úvod a záver
: Májowý kwet.
: Obeta chudobnej wdowy
Dľa nemeckého J. Kriváňsky. : Beseda.
: Poučné, wýstražné a zábawné kúsky.
: Májowá.
: Sbierka pre núdznych Orawcow.


Úvod a záver




Katolické Nowiny
pre obecný ľud.

Číslo 27.
Ročník II.
W Skalici, w pondelok dňa 22. mája 1865.

Tento Časopis wychádza každých 8 dni.

Predplatná cena s poštou:
celoročná: 4 zl. r. č.
polročná: 2 zl. r. č.


Odpowedný a redaktor wydawateľ: Dr. Andrej Radlinský
Spoluredaktor: František Wíť. Sasínek.


Listy a peňažité zasielky uprawujú sa franco k Redaktorovi Dr. Andrejowi Radlinský, farárowi Kútskemu do Holiča (Ungarn) via Göding.
Cena predplatná na štwrťroka od okt. — dec. t. r. je: 1 zl. r. č. — Reklamácie strany nedošlých čisel sú od poštowého platu slobodné, jestli sa podajú w otworenom liste s nápisom: „Zeitungs-Reclamation.“ Reklamačný list, okrem reklamowania Nowín, nič iného nesmie w sebe obsahowať.



W Skalici 1865 Písmom a Tlačou Fr. X. Škarnicla Synow.




Májowý kwet.


W jednom na brehu mora ležiacom mestečku žil jeden usilowný a bohabojný rybár menom Peter; jeho manželka ale bola Helena. Jestli bol kedy statočný a dobrý muž, naproti ktorému jeho žena nikdy nič nemá, bol to Peter zaiste taký. Bohatí síce neboli ľudkowia títo, ale čo potrebowali, to mali: domček a pri ňom zahradku, krawičku a mimo nej aj kozu w maštali, každý deň potrebný chlieb a w nedeľu aj kus slaniny do chutnej príwary. Ale, ale — jedno chybelo k šťastiu rodiny... dieťa. „Keby sme len dieťa mali!“ wzdýchala často Helena — „já bých bola najšťastnejšou ženou na swete.“ —
„Ženo,“ riekol jednoho dňa Peter, „budúcu nedeľu budeme w kostole wrúcne Pána Boha prosiť, aby nám dieťa darowať ráčil.“
Nedeľa prišla a Peter s Helenou swiatočne oblečení kráčali spolu k dedine do kostola. Po poludní sa s potešeným srdcom nawrátili domow. Bola májowá nedeľa, tak jasný a čistý deň, jaký ešte málo kedy widela. Ale k wečeru počaly sa hroziace oblaky sťahowať a more sa wždy wiac a wiac snepokojowalo. Peter wyšiel predo dwere a pozrúc hore k nebu, riekol k Helene: „Dnes ešte trochu odleje, wietor duje od západu, budeme mať špatnú noc,“ — Peter mal prawdu, lebo netrwalo to ani nekoľko hodín, a už strhla sa strašná búrka; nebe bolo podobné ohniwému moru, a more hádzalo bliskawé swoje wlny až skoro po oblaky, ktoré sa na nich odpočíwať zdaly. Zrazu zaznela temná delowá rana. — Jako strela schytil Peter swoje každodenné šaty, a jako aj druhá rána zadunela, stál už hotowý na brehu: „Ježiš Maria!“ zwolal — „loď uderí sa už o skalinu a je ztratená! Ty pripraw postele a teplé wino, já ale sa pokúsim o wšetko, čo je možné.“ — Peter s náhlením odišiel na breh, odwiazal čln swoj a udatne weslowal ta pres hučiace wlny. Búrka medzitým popúšťala a Helena mohla zreteľne w búdke swojej počuť hlasy nešťastníkow o pomoc wolajúcich. Hodila sa teda na kolená a prosila Boha o smilowanie a spásu. Ale len na krátko trwal pokoj, lebo búrka znowu začala ešte wiac nežli prwej búriť, a Helenino, bez toho už k hluku takému zwyknuté ucho nič nemohlo wiac rozoznať, mimo silných úderov k brehu sa domáhajúceho wesla. Strachom naplnená priskočila k wode, wolajúc silným hlasom: „Tysʼ to,
Peter?“ Rybár (on to bol skutočne) wyskočil na breh, premoknutý od hlawy až po päty, a držiac čosi w rukách. „Tu máš Helena! riekol, tlačiac jej do náručia korisť swojú — já som hneď tiež tu, — len ešte čln na retiazku pripewním.“ —
Keď Peter do izby wýtúpil, našiel už manželku swoju pred weselým ohníkom sedieť, čosi na kolenách držiacu — bolo to spiace dieťa — „Widíš“ — riekol príwetiwe — „Boh dobrotiwý wyslyšal prosbu našu; on darowal nám dieťa toto.“ Toto powediac, aj on nahnul sa k nemu.
„Zaiste!“ odpowedala Helena „to je naše dieťa, lebo weď si mu ty žiwot zachránil. Je to roztomilé diewčatko, budeme ho wolať Matiou, ku cti Kráľownej nebies.“
„Tak je“ — odpowedel Peter, medzitým čo mokré šaty swoje so suchými zamieňal. — „Keď som sa k člnu, do ktorého sa wšetko z weľkej lode utieklo, zbližowal, prišla zrazu ohromná wlna, a prehltla čln aj s ľuďmi; málo chybelo, že aj mňa to sebou do prepasti nestrhla. Tu widím pri člnku mojom wynoriť sa ženskú postawu, ktorá oboma rukami dieťa wyzdwihowala: „Wysloboďte moje dieťa,“ kričala a zmizla zase w hučiacich wlnách, sotwá že som nebožiatko toto uchytil. Wiac som nemohol nič wyslobodiť: obrátil som sa teda nazpäť, mysliac: že je predca lepšie, jeden žiwot z istej smrti wytrhnúť, nežli dwa nebezpečenstwu wydáwal. Či nemyslíš aj ty tak?“
„Dobre si učinil Peter,“ odrekla Helena, položiac dieťa na posteľ; „diwaj sa len, jaké to milé dieťa!“
„Weru naozaj! - zwolal radostne Peter, keď dieťa trochu bližšie poobzieral, — oprawdiwá ružová twár, krásny to májowý kwet!“
Dieťa ešte wždy spalo, a dýchalo weľmi pokojne a ticho; bolo zdrawé a neutrpelo ani najmenšieho úrazu. Rybár s manželkou swojom kľačiac, wrúcne wďaky wzdáwali Bohu za nowý milý dar a za wlastné wyslobodenie z nebezpečenstwa. Už bola skoro polnoc, keď sa odobrali, uspokojení nad stawom dieťaťa na odpočinok, aby aspon nekoľko hodín posilňujúceho spánu zažili. Ale Helena nespala dlho: sotwá že switalo, už bola hore a prwý jej pohľad padol na malú Mariu, ktorá wždy ešte pokojne driemala; len keď už slnko stálo, zobudila sa, hľadela udíwená okolo seba, počala plakať a za matkou wolať. Helena hľadela ju s najútlejšou starosťou uspokojiť a pohár mlieka s chlebom nezadlho wylúdil maličkej priateľský úsmech. Diewča to mohlo mať asi dwa roky a bolo w prawde rostomilé dieťa. Ponewáč Helena k jeho uspokojeniu wšetko možné wynaložila, weľmi chytro nawyklo sa na nowú matku.
Helena bola jednoduchá žena, „morská lastowička,“ jako ju Peter často žartowne woláwal. Wzdelanosť swoju čerpala z katechismusu a z kázni pána farára; celá jej práca súsredňowala sa w malej jej domácnosti. Dobre ona wedela, že z Marie nič inšieho nemôže wychowať, než čo je ona sama: jednoduchú, usilownú, statočnú a bohabojnú hospodiňu. — Wychowawala ju teda dľa tých zásad, dľa ktorých ona sama bola wyrástla, poučowaním a príkladom. Medzitým bolo jej to ľahkou prácou, lebo Maria súc už od prírody dobrým rázom, jasným rozumom a detinskou mysľou obdarená w každom ohľade sodpowedala očakáwaniam nowých rodičow swojich. — Prawda, že sa aj w nej počala nekedy k zlému náchylná príroda ľudská hýbať; awšak Helena múdre znala ju ukrocowať. Ešte jako malé dieťa wywiedla raz jeden sprostý kúsok, ktorý ju k prwému hriechu swiedol. Peter wystrúhal jej z drewa malú lodičku a opatril ju tiež aj plachtami a zástawkou. Často zabáwala sa Maria so swojou lodičkou na potoku alebo w studňowom koryte pri dome; jednoho dňa ale bolo tak špatné počasie, že jej nebolo možno izbu opustiť; matka bola zamestnaná a Maria bola sama w izbe so swojou najmilšou hračkou, lodičkou totižto. Ale čože je loď bez wody? Konečne zhliadla weliký hrniec; a mysliac istotne, že je w ňom woda, wypráznila ho na zem. Ale beda, bol to mliečník. Maria sa zľakla a hned rozmýšľala o nejakej wýhoworke. Tu zrazu wstúpi matka a pýta sa prísnym hlasom:
„Kto to urobil?“ Maria citila, že sa rozhodný okamih priblížil, rúčky zwesiac a pohľadom k zemi opretým rekla wšak odhodlane: „Mamko, to mačka učinila;“ bola to jej prwá lož. „Tak?“ — riekla Helena — „mačka to urobila: dočkaj len, tú mršinu za to zamárnime, hodíme ju do wody.“ A Helena siahala po mačke jakoby ju odniesť chcela. Ale ďalej nesiahala už urputnosť dieťaťa: „mamko, mamko!“ zwolala plačuc, „nehoďže mačku do wody, už to wiac nikdy neučiním!“ — Pokoj bol zase nezadlho uwedený a Maria sa nikdy wiac nedala w luhaní dochytiť.
Jak chytro ubieha čas mladosti! Jak náhlo letí, sťaby na krídlach chytrého orla, tento najkrajší a najšťastnejší čas žitia nášho. Maria wyrástla z detinských rokow; stalo sa pekným a dobrým diewčaťom; pomáhala otcowi siete pliesť a ryby domow odnášať, matke zase šiť, wariť a priasť. Wšetci ľudia mali radosť na nej: „Nemá sebe rownej,“ howoriewali často, a newolali ju ináč, iba „májowý kwet.“ Maria nerownala sa ale ruži len dľa podoby a čerstwosti, lebo mala aj tejže wôňu, a wôňa táto bola jej dobrosrdečnosť. Preto ju aj každý rád mal. Ale kdeže na zemi zostáwa šťastie stálym?! Maria bola w tom weku, kde rozum zralosti w ústrety ide, a srdce samo do seba wchádza; wo weku, kde žiwot miesto „bytnosti“ zaujíma a myseľ k sebepowedomiu prichodí.
Na welikú noc bola po prwý raz pri swätom prijímaní a od toho času nad mnohými wecami premyšľala, ktoré ju doteraz nepozorowané prechádzaly. Tu poskytla sa ešte iná príhoda, ktorá hlboký dojem učinila na jej útlu myjeľ. Bolo to r. 1859; hroziace oblaky zatiahly celú oblohu a z diaľky bolo počuť temné dunenie hromu zkazonosného; križujúce blesky neoswecowaly weškerú temnotu, ale činily ju ešte strašnejšou. — Oblaky ale newyseli na oblohe nebeskej, lež w srdciach ľudských, blesky wychádzaly z duše mocného na zemi, a dunenie hromow znelo jako treskot diel a oheň kartáčow. Celá hroziaca búrka, ktorá jako nejaké pohorie nad národami zawisla — bola zkazy plná wálka, najhoršie to zlé zo wšetkých iných. Peter bol jako rybar k loďstwu odwedený a, ačkoľwek nemusel ísť do krwawého boja a w ústrety hľadieť hroznej smrti, predca horko mu to padlo ďaleko a odlúčene od swojich milých žiť. Helena sa pomáli nawykla s dcérou swojou na odlúčenie toto, awšak w pomere jejich obapolnom stala sa nezadlho značná premena, a jestli sa to aj nedalo hneď zownútorne znať, predca nebolo by to ušlo oku bedliwého skúmateľa, že táto zmena, tento zármutok zo strany diewčaťa aj iný základ mať musí, mimo neprítomnosti rybárowej.
Jaseň prešla a za ňou aj krutá zima; biely trň zase wykwitol woňawým kwetom a sláwiť weselo kolisal sa na zelených ratolesťach, očúwajúc ohlas krásnych piesni swojich. Jednoho wečera, keď Maria krčah swoj na pramienku naplňowala, šweholil ešte sebe sláwiť, a ona so zwláštnym zaľúbením počúwala skoro žalostné hlasy jeho. „Wieš, čo tento wtáčik spiewal?“ ozwal sa zrazu za ňou známy hlas. Maria sa obrátila a uzrela Kordulu, chudobné to diewča, ktorého dušewné wlohy neboly úplne wywinuté, tak že ju ľudia za polopomätenú držali. „Nie,“ odpovedala s úsmechom Maria, „asnáď ty to wieš Kordula?“ — „Powiem ti to — len ma počúwaj: spew ten je odo mňa už o weľa starší; on spiewa:
Máj prichodí
a zas sa odobiera:
Šťastné diewča,
ktoré w ňom umiera;
Lebo kwetom utešeným
býwa jeho hrob krášleným.
Pieseň táto jakosi podiwne sa dotkla Marie; nemohúc sa wšak dial bawiť, rekla: „Dobrú noc, Kordula! dnes je trochu zima a matka ma už čaká, musím ísť.“ A Maria prišla domow, smutnejšia, než inokedy.
Čas ubiehal, deň za dňom, ale Peter sa newracal. Každý deň wychádzala matka s dcérou na breh. Nekedy, keď bol pekný wečer, sadly si na brehu na prewrátený čln rybárow, showáraly sa o minulosti a budúcnosti, a jeden „Otče náš“ za wzdialeného otca zakončil wždy podobnú zábawu jejich.
Jednoho wečera, keď si zase k modlitbe kľakly, obráťac Maria swoj bledý oblyčaj k matke, rekla trasúcim hlasom: „Matko drahá, já by som ti chcela čosi powedať.“
„Čo dieťa moje milé? Iste si nezdrawá, lebo som ťa ešte nikdy tak bledou newidela; howor a powedz mi wšetko!“
„Powiem — — ale jestli ti s tým ublížim?“
„Ty? mne ublížiť? to neni možné; ty ma nemôžeš zarmútiť, dieťa moje.“
„Ach!“ wzdýchla Maria a pokračowala potom temným hlasom: „Od istého času prichádzajú mi také zwláštne myšlienky a upomienky — — z dáwneho — dáwneho času. Tak sa mi zdá — jako keby si ty nebola wždy mojou matkou býwala, — jako kebych, pred tebou ešte inú matku bola mala.“ —
Helena bola jakoby hromom omračená; najostrejší meč nebol by ju býwal w stawe hlbšie raniť. Dňa sa tak zcela a celkom oddala diewčaťu tomuto, že už ani sama nemyslela na to, že jeho je neprawou matkou. A hľa — ono zrazu zwláštným tušením, ačkoľwek mimo nej od nikoho nebolo wychowáwané a tak matersky milowané, samo prichádza k preswedčeniu tomu, že je nie jej wlastnou dcérou a že poswätný swäzok chybuje jej materskej náklonnosti. Maria pritisla obličaj swoj na srdce wychowáwateľky swojej, a obidwe sedely tak dlho nemo a pohrúžené w neprezračné more myšlienok rozličných....
Medzitým wykradol sa zpoza hustých oblakow bledý mesiačok a sriebornou swojou žiarou oswietil loď, ktorá priam teraz neďaleko od matky a dcéry prikotwená bola. Helena sa pozdwihla a pableskom nádeje wzbudená wolala wo zwláštnom tušení: „Peter!“ Maria tiež zdwihla sa s Helenou, šoptajúc k nej polohlasne: „Matko milá, odpusť, že som Ťa obrazila.“
„Dieťa milé,“ — odwetila so slzami w očiach Helena, — „ale ktože ti to len wnuknul myšlienku túto?“
„Oj, už od dáwneho času trápi ma ona; ale nikdy neodwážila som sa, tebe sa s ňou sweriť. Často sa mi zdá, že čujem z mora slabý hlas ku mne wolať, a už wiacráz widela som w noci bielo-oblečenú paňú pri mojej posteli stáť, ktorá sa mi usmiewala a ruku mi podáwajúc, takto howorila: „Na shliadanie, drahé dieťa.“
„To sú len sny, Marinka moja!“
„To je sice prawda, mamko drahá — že sú to len sny; ale — — — „
Helena bola sice hlboko dojatá, a predca nemala toľko smelosti Marii powedať: „Já som nie twoja matka.“
Loď, ktorú Helena widela, w prawde doniesla dáwno očakáwaného rybára. Radosť shliadania sa zotrela predošlý žalostný wýjaw, a až dlho do noci sedeli spolu traja títo šťastní w dôwernom rozhowore. Len na druhý deň zbadal Peter zadumenú twár dcéry swojej a celý jej premenený pohľad. Nebol to wiac čerstwý okúzľujúci májowý kwet, nebola to už tá milostná čerwenosť líc, lež bol to kwietok z jasennej noci, ktorému už aj mesiac nečo zo swojho bledého swetla pridal. — Helena rozpowedala manželowi swojmu, čo sa bolo prihodilo a Peter sa nad tým tiež hlboko zarmútil; aj on nerád by bol ztratil dieťa, ktoré tak wrúcne milowal: a preto ani on nechcel Marii wyjawiť, že ju len čo opustenú sirotu do swojho domu prijal.
Medzitým ľudia naši potrebowali wo weci tejto čloweka, ktorému by sa mohli celkom sdôweriť a od nehož by aj dobrú radu w záležitosti tak dôležitej obsiahnuť mohli: obrátili sa teda na welebného pána duchowného swojej farnosti, ktorý už aj prwej wždy jejich radcom a pomocníkom býwal. Awšak neoznámili mu nič nowého, lebo mu Maria sama už dáwno srdce swoje otworila, a tak teda zarmútení rodičowia dali powolenie swoje k tomu, aby diewčaťu celú prawdu dôkladne wyjawil. Od toho dňa, čo sa toto skutočne stalo, Maria už ani zemi nezdala sa náležať. Oči jej wzaly na seba zwláštny wýraz, líca staly sa wždy bledšími, a wôbec wo wšetkých jej twári ťahoch panowala nadobyčajná wážnosť a pokojnosť. Inokedy nazýwali ju lodnici len „májowým kwetom“ —, teraz wšak hľadiac na jej smúťacie srdce, wzdychali si často: „Máj pomíňa, a s ním wädnú aj kwety.“
Máj chýlil sa už ku koncu; wetrík si len lahodne powiewal a ľúbežné wône rozmanitých kwetin často miešaly sa s wýparmi mora. Maria sedela pred domom podľa Heleny, ktorá dcéru swoju často nepokojným pohľadom merajúc, priadla. Maria sa modlila; obličaj jej nezdal sa byť už obličajom smrteľníka; nepokojným okom hodila tu i tu na cestu, ktorá k dedine wiedla, jakoby nekoho túžobne očakáwala.
„Mamko, on už nepríde!“ riekla.
„Príde, dieťa moje!“ odpowedala na to Helena; „lebo sľúbil mi istotne. Ale wieš, že je zajtrá nedeľa.“
„Nedeľa! Ostatnia májowá nedeľa; družky moje zajtrá swätia ostatniu májowú pobožnosť, — a já už wiac nemôžem s nimi ísť. Oj, mamko, já som weľmi slabá a unawená!“
„Nepôjdeš si ľahnúť, dieťa moje?" A Helena chcela nemocnú do domku zaniesť.
„Ešte nie; už ide pán farár.“
W skutku bližil sa duchowný, sdwojnásobňujúc swoje kroky, jakoby tušil, čo sa prihodiť má. „Už dáwno som wás čakala,“ rekla nemocná slabým hlasom.
„Dieťa moje, modlil som sa s priateľkyňami twojimi za teba; prosili sme blahoslawenú Pannu Máriu, aby za teba orodowala u Boha, žeby Ťa nám ešte udržať ráčil. Keď je to snáď len predchádzajúca slabosť...
„O drahý duchowný otče, nehoworte tak; dajte mi zomrieť; nechajte ma wojsť k matke mojej do wečných stánkow Otca nebeského — počujem jej hlas čo ma wolá — — s Bohom.
A wďaky, tisícráz wďaky, moji milí a dobrí rodičia,“ — pokračowala potom k Petrowi a k Helene sa obráťac, ktorí pri nej stáli a žalostne plakali. „Neplačte,“ howorila ďalej, „já sa budem za wás modliť. — Požehnajte ma - weď som já waše dieťa! — A wy duchowný otče, dajte mi tiež waše požehnanie. — Ježiš, Maria! príjmite ma — —.“ Jej oči sa ešte raz zableskly, a potom sa zawrely na wečnosť! ....
O dwa dni neskôr niesly družky Marinine, bielo oblečené, kwietim okrášlenú rakew (truhlu) won do hrobitowa; w malej diaľke nasledowala ich Kordula, mrmľajúc:
Máj prichodí
a zas sa odbiera;
Šťastné diewča,
ktoré w ňom umiera;
Lebo kwetom utešeným
býwa jeho hrob krášleným.
J. G. k. š. s. K. B. v B. B.




Obeta chudobnej wdowy


Obeta chudobnej wdowy
na
wyslobodenie duše z očistca.

„Žiadnej nádeje, mamička, žiadnej na celom swete pre nás! Nikto nechce mať dačo s chasníkom, ktorý nebol ešte w práci. Celú moju nádej skladal som w p. Wážnickom, „bo zdá sa byť dobrým člowekom; keď mi ale predložil nekoľko otázok a dozwedel sa, že som katolik, bolo po wšetkom. Twár jeho sa celkom premenila; on je inowerec a najstarší w cirkwi: mysli teda w náramnej slepote swojej, že katolika ani za bližného mať nesmie. To má byť potom dľa swätého ewanjelia, s ktorým sa chwastá! Takú nelásku ani statočný katolik k luteránowi, ani statočný luterán ku katolíkowi weru nemá. No nech ho Pán Boh oswieti!“
„Tak teda nech sa smiluje Pán Boh nad nami, milé ubohé dieťa!“ odpowedela matka p. Milcowá: „bo mimo neho nemáme žiadnej nádeje.“
Pani Milcowá bola wdowa a ostala katolíčkou; Ján bolo jej jediné dieťa. Zostanúc katoličkou, obrazila tým jak jej mužowých, tak swojich pokrwných, a to malé imanie, čo jej muž zanechal, upotrebila na to, aby dieťaťu swojmu jednoduché a dobré wychowanie zaopatrila, ktoré jej, jako myslela, napotom osožným byť môže. I nešetrila rúk swojich, aby príjmy swoje malé rozmnožila, teraz ale zlomila ťažká nemoc jej sily, pozbawila ju pomoci tejto a prinútila ju Jána proti wôli swojej wlastnej wo weku trinástročnom zo školy wziať. Učiteľ jeho dal mu to najlepšie swedectwo, odporúča ho wšemožne, a týmto zaopatrený hľadal si nejakú primeranú robotu; lež posawáď, jako sme wideli, bolo jeho namáhanie bez wšetkého zdaru.
Matka i syn mlčali za chwiľku. Konečne riekol chlapec: „Pomodlím sa dnes ruženec, milá matko, a blahoslawená Panna pomôže nám.“
„Urob to, dieťa moje,“ odpowedela pani Milcowá. „Ponewáč ale si istotne wyhladowaný, nuž najsámprw uži, čo som pre teba na stole nechala. Já musím ešte ísť do kostola, ktorý je ešte otworený; mám sa ešte s welebným p. kaplánom
Tomášom nečo rozpráwať; nečakaj teda na mňa, dieťa moje; keď sa pomodlíš, ulož sa a spi; nebožiatko moje, musíš byť naozaj ustatý, bo si sa dnes dosť nachodil.“
„Dobrý wečer, ľúba matičko!“ riekol Janko objímajúc ju; „ale nie dobrú noc. Prisľúb mi, že zas prídeš, že mi donesieš swätenej wody a že ma požehnáš; neboj sa ma zobudiť; weď já potom zas hneď zaspím.“
„Urobím ti to, dieťa moje,“ odpowedala matka: lež nezabudniže sa pomodliť i za dušičky.“
Príduc pani Milcowá do kostola, widí, že pán kaplán Tomáš priam ide k nemocnému, a nik newedel istotne udať, kedy sa nawráti. Chudobná pani wzala si pred seba swoje zlé položenie swojmu duchownému otcowi wyjawiť, a prosiť ho, aby sa za jej syna ujal a mu nejakú robotu zaopatril: neprítomnosť teda jeho rmútila ju weľmi. Druhého pána kaplána, ktorý bol doma, nechcela oslowiť, bo ho neznala osobne, a preto namierila kroky swoje ku kostolu s tým predsawzatím: wšetkie swoje žiale a bolesti na stupne oltárowé položiť, swoju nádej nie na ľudí, lež na Boha samého skladajúc, ktorý je sirotám otcom a wdowám podporou. Dlho kľačala pani Milcowá pred oltárom. Tu prišlo jej čosi na myseľ. Chytro powstala, wrátila sa do domu farského nazpať, a žiadala si s pánom farárom howoriť. —
„Odpusťte, prewelebný pane, že wás obťažujem; prosím wás, keby ste tak dobrý bol a swätú omšu odslúžil. Je ale toto wšetko, čo wám dať môžem,“ a howoriac takto, položila na stôl 18 krajciarow. „Viem dobre, že to nedostačuje; lež nemám wiac.“
„Nestarajte sa, dobrá pani! waša omša bude odslúžená. A na jakú mienku, a kedy?
„Ach, pane! keby len zajtrá odslúžená byť mohla a síce na wečné spasenie jakejkoľwek dušičky, ktorá priam len túto omšu potrebuje, aby bola od múk swojich oslobodená; úfam, že príduc do wečnej sláwy, bude na mňa i na mojich pamätať.“
„Stane sa, dobrá pani, dobrú noc teda, s Pánom Bohom!“
Pani Milcowá šla uradowaným a nádejeplným srdcom domow. Pristúpila k posteli syna swojho, požehnala ho, pomodlili sa spolu litánie lauretánske a za dušičky. Neboj sa, dieťa moje,“ howorila k nemu, boskáwajúc ho a prajúc mu dobrú noc; „preswedčená som, že wšetko bude dobre. Naši priatelia sú mocnejší, jako tí pozemskí!“
Na druhý deň wstala hore pani Milcowá w tej mienke Janka zobudiť, aby ju k omší swätej sprewádzal; lež zpozorowala, že twár jeho je nadobyčajne rozhorúčená a že ťažko dýcha; pritom pomyslela si na jeho wčerajšie weľké unawenie i nechala ho spať. Šla tedy sama do kostola a modlila sa wrúcne pod sw. omšou za dušičku, ktorá do sláwy priduc, aby w nebi na tých pamätala, ktorí jej k tomuto dopomohli.
Nawráťac sa domow, našla úbohá matka Janka swojho nezdrawého; prinútila ho, by raňajok w posteli požil. I zostal celý deň w posteli; na druhý deň mu matka práwe zas do postele raňajšok podáwala, keď bolo na dwere zaklopano. Otworila a dwa páni wstúpili do izby. Jednoho poznala hneď, že je to pán farár, druhý jej bol ale celkom neznámy.
„Je tomu tak, jako som si myslel,“ howoril pán farár k cudzému; „toto je tá chudobná wdowa, ktorá ma predwčerom požiadala, by som sw. omšu za usnulých w Pánu odslúžil.“
„Tak teda“ riekol ten cudzý pán, chytiac ruku pani Milcowej, „tak som wám weľmi powďačným, a musíte mi dowoliť, by som powďačnosť moju i skutočne preukázal. Zdôwerte sa mi s waším terajším položením, by som wedel: jako sa wám mám najlepšej odslúžiť.“
Medzitým nechajme ich; nech pani Milcowá wypráwa smutné položenie swoje, ktoré nám už itak známe je. My stopujme: čo asi toho neznámeho pána ta priwiedlo?
Pán Rajowský, ten cudzý, ktorý pána farára sprewádzal, bol jeden bohatý katolicky kupec z hlavného mesta P.... Jako wšetci weľkokupci, tak i on mal obchod swoj na wšetky strany rozšírený. Následkom toho mal w mestečku našom, kde pani Milcowá býwala, jakési pokonanie kupecké. Zprwu chcel to on písobne wykonať, lež wnútorným jakýmsi púdom hnaný, ktorý si nemohol žiadnym spôsobom wyswetliť, prišiel sám w predošlý wečer do mesta nášho. W noci sa mu sníwalo, že sa mu otec jeho, ktorý nedáwno jako dobrý katolik zomrel, wo sne zjawil. — „Milý synu, — howoril — wraj — k nemu —, já som teraz blahoslawený; lež powinný som ďakowať za moje spasenie jednej chudobnej wdowe, ktorá swoj ostatní groš na omšu sw. obetowala, ktorej mi k wyslobodeniu môjmu z očistca zapotreby bolo. Vyhľadaj ju a preukaž naproti nej swoju wdačnosť dobrodením!“ -—
Pán Rajowský snom týmto udiwený a dojatý, šiel ráno na sw. omšu, a po službách božích namieril kroky swoje do fary, aby sa s pánom farárom, ktorého dobre znal, poshowáral, Medzi rozhoworom wypráwal kupec, čo sa mu sníwalo, a doložil: „Nekladiem já síce wáhu na také sny, awšak ony často môžu mať ďaleko sahajúci wýznam, a čloweka — bár by aj skutočným zjawením neboly — k dobrému aspon napomenúť môžu.“ Pán farár rozpamätal sa na udalosť, ktorá sa pred dwoma dňami bola prihodila, wyrozpráwal ju swojmu priateľowi a poradil mu, aby išli a sa preswedčili, či osoba tá, je tá istá, ktorá uňho dala sw. omšu slúžiť. Stalo sa to, jako sme hore wideli. —
Pán Rajowský sľubil Jankowi, že ho wezme k sebe do kupectwa, k tomu i bohatú dľa zásluhy odplatu a ponuknul matke, aby sa w súsedstwe syna swojho usadlila. Netreba ani podotknúť, že liečenie Jankowo pri dobrej pomoci, ktorú mu pán farár zaopatril a pri wýhľade na šťastliwú budúcnosť, chytro sa dialo.
Janko si wydobyl dobrým swojim držaním priazeň swojho ochranca, bol matke swojej k požehnaniu a k radosti, odplacowal jej wšetko, čo zaň činila i trpela, swojou synowskou láskou a oddanosťou. Mnoho rokow neskôr, keď bol ženatý a jak četnou rodinou tak statkami pozemskými požehnaný, rozpráwal synom i dcéram swojim udalosť túto jejich starej matky a jejich otca, ukončiac ju slowami zo sw.písma, „Swätá a spasiteľná myšlienka je za mrtwých sa modliť, aby od hriechow swojich a časných pokút oslobodení boli.“
Preložil: J. P. k. š. s. K. B. v B. B.




Beseda.

Dľa nemeckého J. Kriváňsky.


Vojtech: (wstúpujúc dnu do domu.) Pochwálen Ježiš Kristus!
Juraj: Už na weky. Amen.
V. Ale súsedi, čo že je to za krik u Wás; až won som počul wás dohowárať sa, čo že sa hádate?
J. Nuž ale Wojteško, weď tuná už neni wiac ani k wydržaniu. Tu hľa sme dostali zase písmo z úradu a to len platiť a platiť! weď keby kamene boly peniazmi, ani to by nestačilo. Wšetko len obec a obec.
V. Nuž ukážte, čo je to?
J. Nuž čo? že by sme stawäli školu, a učiteľowi powýšili plat!
V. A wy čo že mienite urobiť?
J. Nech sa o to stará krajina, a nie poriad wšetko len my a my!
V. To Wy máte prawdu, to je wec týkajúca sa krajiny. Já hlasujem tiež s Wami; to je wec krajiny, a tá nech dá stawäť školu.
J. No ľa! widíte susedi, náš Wojtech je ozaj hodný člowek: on tiež howorí: že o školy a učiteľow starať sa má krajina. Já nedám ani jednej babky na to!
V. Prawdu máte nedajte ani babky.
Všetci okolo: Tak Wojteško, Wy ste hodný člowek!
V. Ďakujem za Wašu pochwalu. Já tiež myslím, že som bol wždy Wašim priateľom. Poznáme sa už od roka, jako chodím k wám wyswetliť a objasniť wšelijaké weci. A preto pridržiawajte sa wždy tých, ktorí dobre mieňa s Wami, a newerte každému hneď, keď sa Wám dobrým byť ukazuje. My sa ale známe; tedy počujte. Wy máte prawdu, keď howoríte: krajina nech platí učiteľow a stawia školy. Teraz ale predowšetkým powedzte mi: čo Wy rozumiete pod krajinou? bo my musíme prísť na čisté w tejto weci; to nejde len tak, aby ste zajtrá odpísali na wyšší úrad: Obec oswedčuje sa, že neurobí nič pre školu, bo myslí, že je to wec krajiny a wlády a že sa táto má starať o školu a učiteľow. — Jako howorím, to nejde tak ľahko; to treba rozwážiť, bo dobre wiete, že s múdrymí páni neni čo sačkowať. Powedzte mi tedy: čo wyrozumiete pod krajinou?
J. Já myslím, že je to celá zem.
Kubo: Ach nie celá zem! z Wiedne a Budína to má byť narídené wšetko.
V. Tak? a kto že to robí wo Wiedni a Budíne?
J. Nuž wláda.
K. Rada kráľowská, uhorská kancelaria, cisár a kráľ.
V. Tak? To by Jeho Weličenstwo cisár a kraľ alebo rada kráľowská a kancelária uhorská museli mať millióny, keby chceli stawäť wšade školy. Wy mi prichodíte weľmi smiešni.
K. Nuž Wojteško, a čo že je tedy krajina?
V. Krajina? Aj Wy tworíte čiastku krajiny, i Wy patríte ku krajine uhorskej; bo pod krajinou rozumie sa predowšetkým weľký počet ľudí, národ, jako sa howorí, ktorý stojí spoločne pod istou wrchnosťou; ľudia, ktorí obýwajú istú ohraničenú
zem, a zawiazaní sú jeden druhého a wšetci spoločne učinkowať za wšeobecné a swoje dobro, a podporowať sa wzájomne wo wšetkých potrebách. Wšetci obywatelia istej krajiny, tworia teleso, ktorého wrchnosťou čili pohľawárom je cisár a kráľ. Tedy, ponewáč i Wy ste w hraniciach uhorskej krajiny myslím, že porozumiete, keď powiem: že Wy tworite čiastku tejto krajiny, a patríte k nej.
— Keď Wy tedy howoríte: nech sa krajina stará o školy a učiteľow, máte celkom prawdu, len to musíte powážiť: že ste i Wy čiastočka tejto krajiny, a Wy potrebujete pre Wašu čiastočku školu a učiteľa.
Maco: Oho, Wojteško! powedať sa tu dá mnoho. Pýtam sa ponajprw: načo platíme daň? hm?
V. Jak dáwno Wy máte už Waše gazdowstwo?
M. Asi šestnásť rokow.
V. No widíte, toľko rokow ste už platili daň, a newiete: na čo a za čo; to je ozaj do smiechu!
M. Ej, já nie som taký sprostý, že bych newedel: na čo a ža čo platíme daň; já wiem: že cisár a kráľ pán potrebuje wojákow a úradníkow, a tí sú žiť, a stojá aj peniaze!
V. Cisár a kraľ potrebuje wojákow, a uradníkow? Tu widno, kam Wy myslíte. Cisár a kráľ pre samého seba nepotrebuje ani jednoho bubeníka, alebo pisára, nie to by potrebowal celé pluky wojska a toľko úradníkow; ani žiadnej dane nepotrebuje cisár a kráľ sám pre seba o má toľko, z čoho by wyžiť, a aj chudobným udeliť mohol z toho.“
K. To som tiež ešte nikdy nepočul! Pre toho že tedy potrebuje cisár a kráľ pán wojákow, úradníkow a daň?!
V. Potrebuje ich pre nás a wýlučne len pre nás, aby ochraňowať mohol náš žiwot, naše imanie, jak od wnútorných rozbrojow a nepokojow, tak aj od zahraničných nepriateľow. Pre nás potrebuje úradníkow k ochrane našich práw, k udržaniu sprawodliwosti a poriadku, jak w celej krajine, tak i w jednotliwých obcach pre nás potrebuje daň, aby urídiť mohol wšetko, čo patrí k wšeobecnému dobru, aby mohol udržať wojsko, úradníkow at.ď. a wiete ešte toho?
K. Koho?
V. Učiteľow a školy! — Počujte! Naprw, wydržiawa cisár a kráľ alebo wašimi slowami powedané krajina tak rečené uniwersity čili wšeučištia, wysoké školy, kde študujú žiaci, ktorí sa stanú kňazmi, lekármi alebo úradníkami, — tie stojá nemálo peňazí. Potom sú strednie tak rečené hlawné školy, kde sa priprawujú žiaci do tých wyšších škôl, potom sú technické školy, kde sa mladí ľudia učia také weci, na ktoré by ste sa zadiwili; tak ku pr. wšelijaké stroje (mašiny), železnice a rozličné budúnky wywádzať. Widite, tieto školy a učiteľow w nich platí krajina; bo tieto školy patria k wšeobecnému dobru, a krom toho wydržiawa mnohé školy.
M. Nuž teda, prečo by krajina nemohla aj nám wystawiť školu a wydržiawať učiteľa?
V. Ale powedzte mi súsedku! prečo ste Wy nedáwno robili cestu pres Wašu dedinu? Prečo ste tiež nežiadali, aby ju stawäla celá krajina?
M. Newiem prečo? Cesta patrí len nám, a je k našemu osohu: a preto od cudzých berieme mýto.
V. Nuž tak! A prečo ste lonského roku stawäli sami hať pri Wašom potoku?
M. Bo tá hať je obecná, a keď jej prw nebolo, wyliewala sa woda na naše polia.
V. Nuž tak! A prečo že ste minulý týdeň w noci šli na stráž, a predowčerom tiež k dedine?
M. Ano, to bola celá poľowačka! Tí naničhodníci! Weď sme ich aj skutočne lapili. Päť holomkow, ktorí bolí, už od dáwna našej dedine nebezpeční.
V. Nuž tak! — Tedy Wy ste to robilí wšetko preto, aby ste odstránili škodu od Wašeho majetku, a urobili ste to k Wašemu osohu. Či so školou je ináč? Nemáte Wy a Waše dietky osoh z nej? Neni-li to Wáš osoh, keď sa Waše dietky wychowajú po kresťansky a nábožne, a keď sa naučia nečomu wo škole, aby budúce mohli byť ku cti nie len obci lež k dobrému celej krajiny? Nebola-li by to len Waše wlastná škoda, keby Waše dietky len takí darebáci a sprosti ľudia ostali? — Keď sa Wy staráte o Waše pole, role, lúky, majetok, obrábäte ich a nepadá Wám to ťažko tedy nemá Wám byť ani to obtížnym, čo sa týka dobrobytu Wašich dietok.
J. Nuž áno, wšetko to je pekne — lež stojí to neslýchaný počet peňazí.
V. Keby ste mali skupowať dajaký majetok pre waše dietky, nehoworili by ste tak.
K. Ja myslím, že keby krajina dala stawäť wšetky školy, neprišlo by nám to tak wysoko.
V. Myslíte? — Wy ste znamenitý účtowník. Porátajte len tie wšetky školy a ten weliký počet učiteľow. Keby to mala zaopatrowať wšetko krajina, to by šlo na millióny a millióny. A k zaopatreniu celej weci potrebný by bol w každej stolici osobitný úrad. Nuž a keby i krajina dala stawäť wšetky školy, čo by bolo potom? Wy by ste zaniesli pekne rúče peniaze do wyššieho úradu a tento by dal stawäť školu. — Krajina stawia ten weľký počet wyššich škôl, ktoré sú k wšeobecnému osohu, a stojá neslýchanú sumu peňazí. Takí ľudia jako kňazí, lekári, úradníci at.ď. ktorí i tu býwajú po dedinách, wyučili sa w takýchto školách. Naše dietky by tiež nič neplatili na školu a na učiteľow, keby sme ich dali ta do tých wyššich škôl. Krajina nám a našim dietkam dáwa príležitosť skrze školy, aby naše dietky, keď ich necháme učiť sa, šťastliwé boly. Koľko je biskupow, a iných wysokopostawených osôb, ktorí sú zrození w nejakej biednej dedine! Powážime-li, čo by to stálo, keby poriadni rodičia, za jakých držím Wás tu wšetkých, posielali dietky swoje do školy do mesta? Jaký choseň je to tedy, keď je w dedine škola, kde sa učia dietky, čo potrebujú w každodennom žiwote, jako: náboženstwo, čítanie, písanie, rátanie, a pre tých rodičow ktorí dajú swoje dietky do wyšších škôl je to zwláštne dobrodenie, že môžu ich dať príprawiť k tomu doma. A já myslím, že je predca múdrejšie, keď, člowek dačo wie, ako, keď rastie jako strom w hore.
Jano: Ej čo! já som tiež do žiadnej školy nechodil, aj ostaral sa bez nej: a preto konám moje weci, jako sa patrí. Čo tam po tých školách a ich učiteľoch!
V. Widíte Jano, s Wami je to priam tak, jako so mnou. Já mám doma jednoho osla; já som toho tiež neposielal do školy keď bol malý, a ten ťahá, až je to len radosť!
J. Tak dobre, Wojteško! tá odpoweď bola trefná Súsed Jano tak dlho mlčal, a naostatok wyblúznil predca takú sprostosť.
J. Nuž a kto mi môže, čo zlého powedať?
V. Ach weď o tom neni ani reči; lež každý člowek wie, že keď príde na wec, newiete sa ani podpísať, ba ledwá namaľuje tie tri krížiky. Cifry ste sa naučili písať toť z hodín Jurajowých, a wyše XII newiete nič. A modliacu knižku či dole či hore nohami wezmete do ruky wšetko Wám je jedno. A či si Wy Jano ozaj myslíte, že žijete na swete len preto, aby ste orali, siali, jedli a pili? Neni- li to dosť smutná wec keď sa newiete ani len pomodliť z knižky, a keď w úrade dakde zachádzať musejú s Wami, jako s malým chlapcom? Wáš syn, ktorý je pri wojsku, mohol už dáwno prísť na dačo, keby čo to wedel. A jako to bolo wtedy, keď som Wám musel písať ten list; weď Wy wiete ktorý, — jak ťažko Wám to bolo, že ste mi wyjawiť museli tajomstwo? Keby som já nebol býwal wtedy, boli by ste prinútení býwali, wyjawiť to celkom cudzému čloweku. — No čo powiete ma to?
J. Prawdu máte, ale —
V. No, wiem čo chcete powedať. Tak jako já wiem že Wy ste jeden poriadný člowek, tak wiete i Wy, že mienim wšetko dobre. — Tedy čo myslíte o škole?
J. My Wás držíme za slowo, Wojteško, Wy ste powedali, aby sme nedaly ani babky na to.
V. Áno to howorím aj wčuľ. Weď by to bola aj hamba, keby ste len babku dali k stawäniu školy, bo treba Wám dať po zlatých, po wiac zlatých; a kto nemôže dať peniaze, ten nech zase odrábä.
J. Či tak?! No prawda, že sa s babkou newykoná mnoho.
V. Oj, wukoná ja aj s babkou. Babka k babce budú kapce, howorí slowenské porekadlo. Priložte Wášmu učiteľowi od každého dieťaťa do týdňa jeden krajciar, nuž pomýšite mu hneď plat. Jednotliwec nepocíti tak ten krajciar, učiteľowi ale
bude dobrodenie, pomoc.
K. My sa newybránime Wojtechowi. Wšade nás wie drapnúť.
V. Čo já howorím, je len k Wašmu a Wašich dietok dobrému. To je istotne len Waša weľká radosť, keď widíte, že sa waše dietky naučili nečomu, a že wyrástajú w bohabojnom žiwote, jako oprawdiwí kresťania a katolíci. Newidíte-li w nich Wašu potechu a podporu na staré dni? Jak sladko je to, keď w starobe podporujú dietky swojich rodičow, potešújúc ich, a odplácajúc im, čo sú dlžní. Jaká to radosť mať synow, alebo dcéry, u ktorých nachodiewame sladke prístrešie? Či sa sedliak nemôže wzdelať tiež jako mešťan? či je on len k tomu stworený, aby mozolowal, robil, jedol a pil? Jak biedni sú to ľudia, ktorí idú do sweta a newedia ani len čítať lebo písať. Mali by ste widieť po mestách towaryšské spolky! tricaťroční šuhaji začínajú sa učiť abecedu. A jakú radosť oni majú, keď w jednom roku môžu písať wlastnoručne list k swojim! — Weru tak, w terajšej dobe je potrebné, aby sa člowek učil dačomu, bo ináč zakrpatie. — Jako sa Wám odpláca už i to máličko, čo ste wynaložili na Waše dietky; keď k. pr. sedíte spoločne pres dlhé zimné wečery a skoro by ste spali od dlhej chwíle; jak krásne je to, keď chlapec alebo diewča wezme dobrú knižku a číta Wám z nej. Jak pekne je to, keď si wychowáte poslušné dietky, jak čestne je to pre celú obec, keď ich pochwáľa werejne at.ď.
Mohol bych Wám tu weľmi mnoho rozpráwať ale myslím, že je už toho dosť. Len jedno ešte. Widíte, bohatým a wýznamným ľuďom stawäjú pomníky z kameňow na hroby. Wy rodičia postawiť si môžete najkrajší pomník tým, keď Waše dietky dobre wychowáte a dáte ich učiť w škole. Najkrajší pomník na hrobe rodičow sú blahodarné dietky, najwydatšie požehnanie ich wrúce modlitbe, a najkrajšie ozdoby, ich wrelé slzy. — Konečne drahí priatelia, musím Wám ešte nečo rozpráwať, abych Wám ukázal čo sa stane pre školu. Na Dolnej zemi w našom Uhorsku prišiel raz jeden sedliak do mestkého úradu, kam bol powolaný úradne. Medzi inými otázkami pýtali sa ho tam: jaké číslo má jeho dom; na to wytiahol on tabuľku z kapsy, howoriac: „Tu je; já sám newiem, čo a jaké je, bo som sa já nikdy neučil čítať ani písať: preto som wzal tabuľku z domu a keď prídem domow, zase ju ta pribijem.“ Smili sa w úrade wšetci na tomto. Druhý raz tiež tak prišiel, ale nedoniesol už tabuľku, lež málú karetku, na ktorej napísané bolo číslo jeho domu. Pýtali sa ho: kto mu to napísal? a on odpowedal chytro: „môj syn.“ „No widíte — howoril mu úradský — tak ste šomrali nedáwno na tie školy a už máte osoh sami z nich.“ — „Áno, odpowedal oslowený — sláwa Bohu že sú, a já sam sa tomu teším. — Bodaj wšetci nasledowali tento príklad. — A teraz priatelia, majte sa dobre do widenia! S Bohom!
Dľa nemeckého J. Kriváňsky.




Poučné, wýstražné a zábawné kúsky.


* Jakýsi protestantský misionár podáwal pohanowi bibliu s tým doložením: že wraj z nej i sám dozwie wšetko, čo mu k spaseniu potreba. Diwoch wzal bibliu, dal ju k uchu, počúwal dlho, a potom wrawel: „Tá kniha mi nič neriekla; ničoho som sa nedozwedel.“ Diwoch tento newedomky powedal wysokú prawdu. Biblia nerečie nič sama w sebe; ona sa sama newyklada, lež potrebuje nekoho, kto by ju wykladal, a tento wykladač je Duch Swätý, zasľúbený a tiež daný cirkewnému učiteľskému úradu, jako to sám Wykupiteľ k apoštolom prawil: „Duch prawdy naučí wás wšelikej prawde“ (Ján 16, 13.) Bez cirkwe zostáwa biblia nezrozumiteľnou knihou, ktorú jeden tak, druhý inak wykladá, a preto sa práwom howorí: „Toto je kniha, w ktorej každý swoju wieru hľadá, a ju tiež nachádza, jako ju totižto sám do nej wniesol — jakú si sám shotowil.

* Pani Dudewant zlopowestná jako pisateľkyna pohoršliwých románow pod menom Sand George, išla po štyroch rokoch nawštíwiť swoju dcéru; nájdúc ju w nepoctiwých i nemrawných pomeroch, ohriakla sa na ňu: ktože ťa učil taký žiwot wiesť? Dcéra jej odpowedá: to som sa naučila z románow i z príkladu mojej matky.

* Frater Antonin. Jako známo je, sw. Antonin paduanský býwa wyobrazený s oslom a sw. Antonin pustowník so swiňou. Dwa posmiewači náboženstwa stretli sa jednoho dňa s fráter Antonínom, ktorý pre teselosť ducha a weľký wtip u každého požíwal wšeobecnej obľuby. „Počujte-že, fráter Antonin, už sme sa wás dáwno chceli pýtať: jaký wlastne ste wy Antonin: ten s tým oslom, a či ten s tou swiňou.“ — „No hľaďte že, odwetil fráter, to je takto. Keď s wami howorím,“ powedal k prwému, „tak som Antonin s oslom, keď ale s wami,“ obrátil sa k druhému, „tedy som Antonin so swiňou.“ — To bola ozaj najlepšia odpoweď pre takých ľudí.


Jako mám žiť?

Miernosť je wo wšetkom dobrá! — Nemiernosť je studnica wšetkej trpkosti.
Nešpať a nekaz dary prírody (hlawne jedlá). Najlepšie je wšetko, jako nám ho príroda podáwa.
Kto sa naproti prírode stawia, má weľkého nepriateľa proti sebe.
Také zábawy hľadaj, ktoré neoželieš.
Zdržuj sa opojných nápojow a neslušných zábaw.
Dlho do noci nebuď hore, a zawčasu stáwaj ku práci swojej.
Z cudzej škody sa neteš, ani wenasláčaj.
Mnoho slyš, málo howor.


Slowenské príslowia a porekadlá.

Kto hada w ňádri máwa, žihadlom platený býwa.
Kde oheň je, je plameň istý, neni čnosť bez záwisti.
Kto sa najmenšieho mračna bojí, na cestu sa nikdy newystrojí.
Nie sú ruže bez trnia, a bez chyby ľudia.
Na dokonané roboty chutnajú sladké driemoty.
Keď sa robota skončiewa, sladko sa po nej odpočíwa.
Komu hamba zbýwa, tomu čnosť wyhýbä.
Kde je skúposť, panuje smutnosť.
Po prwom uderení nebýwa strom zwalený.
Čas a skúsenosť spôsobujú múdrosť.
Mnoho dymu z kuchyne, málo mäsa w komíne.
Rýchle a dobré konanie, má zriedka dobré srownanie.
Príroda, čas a trpezliwosť, prewyšujú lekársku múdrosť.
Dobré studne w suchote wodu dáwajú, dobrí priatelia w núdzi sa uznáwajú.
Pomali rozjímaj, ale rýchle konaj.
Polowic sa pozná člowek z widenia, ale celý z howorenia.
Drkotné matky, hneď sebe robia swiatky.
Sprawodliwý sudec, nie len čúwa, ale aj skúma každú wec.
Dobrý bača swoju owcu nederie, ale len časom s nej wlnu berie.




Májowá.


V.
Májowá.

Do poľa! Do poľa žiaci!
W poli zelená sa háj.
Do spewu bystrí školáci!
Už nám w háji kwitne máj.
Keď sa díwa naše oko
Na omladlú tráwičku
Srdce nám skáče wysoko
Na woňawom wetríčku.
---
Máj powešal útle kwety
Na háje, lesy, lúky;
Tieto čarokrásne kwety
Stworily božie ruky:
Aby sme sa radowali
W uprimnej newinnosti;
Chwálu Bohu zaspiewali
Pánowi na wysosti.
---
Wtačky w háji sa radujú;
Títo mali spewáci
Stworiteľa oslawujú:
Aj my drahí školáci
Po práci w zelenom háji
Jarnie kwety sbierajme;
A newinní jako w raji
Weselo si spiewajme.




Sbierka pre núdznych Orawcow.


K oznámeným w 25 čísle . . . . . . . . . . . . . . . 98 zl. 65 ½ kr.
Poslala redakcii Obec Hornia Súča . . . . . . . . . 4 zl. -
____________________

Dohromady : 102 zl. 65 ½ kr.