logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Katolícke noviny, rok 1865, číslo 15

Stiahnutie vo formáte pdf \"Stiahnut\"



Obsah:



: Úvod a záver
Martin Wawro : Rybár na prawom brehu Wáhu
Preložila: M. P. : Božie milosrdenstwo.
: Beseda.
: Poučné, wýstražné a zabawné kúsky.
: Predplatitelia na „Wojtecha.“


Úvod a záver




Katolické Nowiny
pre obecný ľud.

Číslo 15.
Ročník II.
W Skalici, w sredu dňa 15. februára 1865.

Tento Časopis wychádza každých 8 dni.

Predplatná cena s poštou:
celoročná: 4 zl. r. č.
polročná: 2 zl. r. č.



Odpowedný redaktor a wydawateľ: Dr. Andrej Radlinský
Spoluredaktor: František Wíť. Sasinek.


Listy a peňažité zasielky uprawujú sa franco k Redaktorovi Dr. Andrejowi Radlinský, farárowi Kútskemu do Holiča (Ungarn) via Göding.
Cena predplatná na štwrťroka od okt. — dec. t. r. je: 1 zl. r. č. — Reklamácie strany nedošlých čisel sú od poštowého platu slobodné, jestli sa podajú w otworenom liste s nápisom: „Zeitungs-Reclamation.“ Reklamačný list, okrem reklamowania Nowín, nič iného nesmie w sebe obsahowať.


W Skalici 1865 Písmom a Tlačou Fr. X. Škarnicla Synow.




Rybár na prawom brehu Wáhu

Martin Wawro


Martin Wawro
Rybár na prawom brehu Wáhu,
čili:
Wernosť Muža w bojí zatwrdlého.
VIII.

Aby sme wo wypráwaní prítomnej udalosti čím skôr ďalej pokročiť mohli, treba nám eště s jednou jej hlawnou osobou bližej sa soznámiť.
A táto je: mladý muž skrze Martina na druhý breh Wáhu prevezený.
Lajko Horánsky bolo mu meno a prímeno.
Osobu jeho hneď z počiatku, nakoľko sa to dalo, spísanú známe: preto nám tu prichodí sa len zwedieť: čo on bol a odkuď pochádzal?
Lajko Horánsky, podarený to syn Jura Horánskeho, polesného tiež w panstwe brúnowskom, narodil sa na Morawe.
Jeho rodičia z Uhorska pochádzajúci, a len časom skrze lesný úrad do Brúnowa preložení, nemali sa dožiť radosti zo syna swojho; bo sotwá že malý Lajko mal päť rokow, už zostal sirotou bez otca, bez matky.
Blizkej rodiny nebolo žiadnej, ktorá by sa bola tohto ešte útleho chlapčeka zaujala. Pozostalosť ale po jeho w mladom weku zomrelých rodičow bola tak skromná, že temer nepostačila ich ťarchy a dlhy poplatiť.
Biedny staw opusteného dieťaťa pohnul srdcom nadlesného w tom istom panstwe Wojtecha Weperského, wlastného to a o dobre staršieho brata Oliwirowho, ktorý, ačkolwek už wo wyšších rokoch sa nachádzajúci, predca ešte slobodný, sa zaujal malého Lajka.
Zaujatie sa Wojtecha za opustenú sirotu bolo hojne odmenené, bo chlapček nie len tou najutlejšou láskou milowal dobrodinca swojeho, lež hneď od malička dáwal nádej podareného jednúc muža.
Preto aj Wojtech tak zamilowal chowanca swojeho, že ho nielen synom sebe milým nazwal, lež aj žiadnych útrat nešanowal k jeho sdokonáleniu a wycwičeniu.
Z chlapčeka wyrastol po čase mládenec, a to tak podarený, že jeho držanie-sa bolo wšeobecne chwálené, a jeho usilownosť bola wšade uznaná.
I čože teda diwu, že ho i Wojtech wždy miloval láskou otcowskou, a nemajúc, krom Oliwira, žiadnych priateľow, ustanowil ho za nápadníka značnej čiastky majetku swojeho?
Wojtech, muž to rozumný nechal na wôli chowancowi swojmu wybrať si staw dľa ľúbosti, a tento si wywolil w powolaní nasledowať otca. Preto aj w umení lesnom cwičený, po dokonaných s chwálou školách, tým wymenowanie jeho za polesného, o ktoré sa uchádzal, dôjde, u dobrodinca swojeho strwáwal.
A hľa práwe w tomto čase, keď Oliwir zunujúc sem tam po swete chodiť, požiadal brata swojho o zaopatrenie sebe bydla blizkosti kúpeľow trenčianskych, — práwe w tomto čase Lajko Horánsky sa u dobrodinca swojeho bawil. Preto aj w tejto starosti odmeniť Wojtecha, ba aj pre Oliwíra služobnú wyhľadať bolo Lajkowi swereno.
Čomu on aj ochotne sodpowedal.
Sotwá teda že už Oliwír w měste zaujať bydlo, starostliwý brat jeho Wojtech, keď ho sám pre práce, a už aj dosť wysoký wek nawštíwiť nemohol, poslať miesto seba Lajka, aby tento, preswedčiac sa o stave Oliwíra, pri náwrate wšetko werne sdeliť mohol Wojtechowi, na spoľahliwú wesť o bratowi žiadostiwe čakajúcemu.
Cesta teda k Oliwírowi priwiedla Lajka k bydlu rybára, ktorého pomocou sa dostal na druhý breh Wáhu.
Sotwá že Lajko Horánsky Martinowi powedal: „S Bohom,“ hneď, jakoby pri domku rybárowom ztratený čas wynahradiť a dohoniť chcel, rýchlym krokom sa bral ta k mestu.
Ačpráwe ale sa mu ponáhlo byť zdalo, predca doťud len zočiť mohol bydlo rybárowo, wiac ráz zastal, obrátil zrak w tú stranu, a hľadel pilne w nádeji: že snáď milé dievča aspon zďaleka spatrí.
Diwná to teda aj tu wec! Tento mladý muž nikdy predtým newidel Anny, nerozmlúwal sa ešte ani slowíčka s ňou, widel dosť biedny staw jej otca, alebo aspon z obchodu, ktorým sa Martin zaoberal, na woľnosť a bohatstwo, na wznešenosť rodu zawierať nemohol: — a predca na prwé spatrenie diewčaťa, mile dojatým sa byť cítil náklonnosťou, mimo krásnej podstaty a čistej twári, k tak chatrnému tworu.
Ale snáď náklonnosť tá bola len taká, jakou nakazené srdcia na malé okamženia zapálené, dychtia po newinnosti, aby podťali necudným činom čnosť Bohu milú, a pannu priwiedli o weniec anjelskej čistoty?
Nasledok učil, že nie!
Boh prediwne riadi kroky stworenia swojeho. On sám w ňom budí city. On sám je, ktorý dáwa smer každému tworu, a rídenie jeho nemôže pominúť cieľa.
Wšak ale neodhaľujme pred časom budúcnosť, lež slušným poriadkom sprewádzajme wec, ktorá nám slúži k deju prítomnému.
Lajko Horánsky po ostatňom ohliadnutí sa za Wáh, — rezko pokračowal k mestu.
Pomedzi humná trenčianske wiedla w tých časoch, a wedia snáď ešte i wčuľ dosť úzka cesta stried záhrad z oboch strán, k obydleným stawäniam.
Cestou touto kráčal náš Lajko bez wšetkého dopytowania-sa, znať to: že prwý raz nejde tade, lež že miestnosť jemu známa byť musí.
Sotwá že prišiel medzi domy do ulice dosť wtedy smutnej, bral sa hore k predmestiu, kde, jako je to wec prirodzená, wždy žiwšej a žiwšej nachádzal hemžiť sa mládež pri weselých zábawách, a starších prechodiť ssa sem tam w rozličých prácach, jako to požadowalo ich powolanie.
Žiwšie ulice tak málo sa zdaly ho zaujímať, jako pred malom chwíľou cesta medzi zahradami; bo, čo sa kolo neho dialo, wšetkého si nič newšímal, lež príduc k sw. Anne, obrátil sa w prawo, a po prejdení šancow, wždy bral sa ešte ďalej.
Keď sa asi sried predmestkej ulice nachádzal, zastawil kroky swoje, a zastanúc pri jednom nízkom dome, klopal na dwere.
W dome tom zdal sa byť čakaným, bo sotwá daný znak odznel, už sa hneď otworily malé sried brány dwerce, pre pešakow určené.
Staršia osoba ženská ho pustila dnu, keď sa naň prw príwetiwe usmiala, a hneď aj podobným znakom laskawosti odplatená, zawrela dwerce.
„Či doma? a či zdrawí sú páni?“ pýta sa Lajko služobnej.
„K službám, pane!“ odpowedá oslowená „Bohu chwála zdrawí sú, a jak sa nemýlim, čakajú Wáš príchod. Stúpajte len dnu a učiňte im radosť s prítomnosťou Wašou!“
W tom sa mladý muž obráti w ľawo, a ide do dwerí predsieni.
Dom tento pozostáwal z neweľkého predizbia, z ktorého sa na prawo šlo do dwoch izieb, na lawo ale do kuchyne čeľadníka a malej komôrky.
Lajko Horánsky klope na dwere, a znútra sa ohlási rezké:
„Woľno!“
Prichodiaci nezdal sa ta to ani weľmi pozorowať, ale ešte dowolenie to celkom neodznelo, už on dwere otworil, a wstúpil dnu.
„Witajte, drahý Lajko, w príbytku našom. Witajte! Bo bárs dowčuľ ešte sme nemali šťastia Wás osobne poznať, duch náš predca howorí: že Wy ste ten skrze mojeho milého brata Wojtecha tak často chwálený syn,“ howoria jako jedným hlasom muž asi 50 ročný a ženská o málo rokow od neho mladšia, keď w tom obadwa príchodiacemu w ústrety idú rozpätým náručím k objatiu srdečnému.
Muž tento nám známy Oliwir Weperský na prwý pohľad newyslowne zaujal srdce Horanského; bo jeho twár, ačkoľwek dlhým utrpením zblednutá prednášala zjawne príwetiwosť zriedka wídanú, a postawa tela, bárs wčuľ zawdanou ranou kľúčená, wyjawowala dačo zwláštneho a hrdinského. K tomu oblek wojanský, ktorý Oliwír ešte wždy dowčuľ nosiewal, dodáwal majetnosť osobe jeho.
Ženská ale, Melánia, totiž manželka Oliwírowa, ešte i wčuľ znaky krásy mladosti swojej podržawšia, ačkoľwek tiež ustawičnou bolesťou nad ztratou dcéry swojej zwädlá, predca príwetiwosťou swojou tak prekwapila Lajka, že prwý a jediný len na ňu pohľad bol dostatočný ho preniknúť, a celé swoje srdce jej obecať.
Už samo to dobrodenie Wojtechowo, ktoré požíwal, ho nútilo k wďačnosti i naproti jeho bratowi. Wčuľ ale príwetiwosť Oliwírowa i drahej jeho manželky tak ho prejala, žeby temer nebol wedel urobiť rozdiel, ktorému z bratow wiac by mohlo byť oddané a naklonené srdce jeho.
Widiac sa teda poznaného, a príwetiwe wítaného, nesúdil za potrebu sám sa im predstawiť, lež už temer jako doma, jako medzi swojimi nenútene mlúwil:
„Ďakujem srdečne, drahý pane i Wám milá pani za lásky plné priwítanie. A w tom prekwapený hľadí po oboch; bo si ich tak nepredstawowal, jakí skutočne boli.
„Ďkujem ešte raz,“ dokladá po chwíli a ruky podáwa rukám, sebe od oboch podávaným, „wrúcne som už dáwno žiadal znať drahých priateľow otca a dobrodinca mojeho. Bohu teda wďaky, že sa mi raz udalo šťastie poznať tých, po ktorých som túžil. — Na zdrawie Waše sa ani dopytowať nejdem; bo, jako widím, Boh Wás miluje, a pri wšetkých aj nehodách Wás — wždy posilňuje.“
„Ďakujeme Bohu za dobrodenia a milosť jeho. My sme wčuľ zdrawí, nakoľko totiž zdrawými byť môžeme,“ howorí Oliwír a dokladá: „Čo ale mne milý brat, úfam, že sa i ten dobre má?“
„Na otázku túto on sám Wám odpowie. Na wšetkie sľúby moje, že Wám ústne werne wykonám, čo poručí, nedal si odobrať tej radosti Vám, mimo spoľahliwého posla, ešte i písať,“ howorí Lajko, a w tom siahnuc do kapsy, wyťahuje písmo, podáwa ho Oliwírowi a mluwí: „Toť hľa, drahý pane! ráčte len čítať a najlepšie sa zwiete.“
„No, no, drahý brat!“ zwolá Oliwír, keď podané sebe Lajkom písmo do ruky berie, i dokladá: „Jak starostliw je on o mňa! Len týdeň minul, čo som prijať od neho po pošte poslané riadky, a hľa už zas nowý znak lásky braterskej!“
W tom Lajko na powolanie Melánie, usadá sa na pohowku, jej k boku.
„Tak tak, drahý Lajko,“ howorí Oliwír, „posaďte sa u nás, poshowárajte sa s manželkou mojou, já za ten čas prebehnem očima písmo toto. A jako sa mi zdá, budem mať mnoho práce s nim, bo je dosť hrubé.“ A usmiewajúc sa, kráča do súsednej izby, i pýta sa: „Wšak dowolite?“
„Hoj prosím pane, ani najmeň nech Wás nemýli w tom prítomnosť moja,“ odpowedá Lajko a dokladá: „Já sa milerád zabawím za ten čas s milou paňou Wašou.“
Po tomto rozpriadol s Melániou priateľskú rozmluwu.
„Jako ste sem prišiel, drahý Lajko?“ pýta sa Melánia hneď po odstúpení Oliwíra. „Odpusťte ale, že Wás len menom nazýwam. — Dôwernosť k wám toto radí.“
„Ba práwe teším sa z toho,“ odpowedá Lajko „rmútilo by ma weľmi, keď bych nemal u Wás požíwať dôwerností tejto. — Abych ale na danú otázku odpowedal, oznamujem Vám: že som sa až k mostom dowiezol, a ponewáč nektoré poprawky na nich priechod na chwiľu nemožným učinily, nechal som priležitosť w blízkej za Wáhom osade, a skrze rybára na túto stranu prewezených, ponewáč mi je tu z mladších liet mojich miestnosť známa — bo tu som nekdy študowal.-— od Wáhu zrowna sem som pospiechal, plný žiadosti, čim skôr Wás widieť. — A či ste už priwykla tu, drahá pani?“
„Oj, čo sa toho týče, powedať musím, že: Áno. Já priwyknem wšade, kde mne milého manžela mám. Tu ale sa mi tým wiac páči, že tu není taký nepokoj, taký hluk, jako wo wätších mestách.“
„No, to ma weľmi teší, že ste spokojná. — Dá-li Boh zdrawia, úfam, že Wás častejšie nawštíwim.“
„Wždy nám nad mieru wzácny budete, drahý Lajko! Či ale otec Wáš, ba či aj práce Waše Wám to učiniť dowolia?“
„Oj toho neni sa čo obáwať. Já som síce tomu, ktorého s dowolením jeho otcom nazýwam, cudzý, — bo, jako to Wáš drahý manžel wie, predkowci moji nikdy neboli w dajakom swäzku rodinnom s Weperskými, — od toho ale času, čo sa mňa, jako opustenej siroty zaujal, je tak wždy dobrý, tak laskawý ku mne, že nie len wyžiwenie a wycwičenie moje jemu zaďakowať mám, ale ma on aj celou láskou swojou miluje, a o čo ho len požiadam, to mi bez wšetkej ťažkosti powolí. Často som už myslel, že by mi predca dakedy w nečom odoprieť mohol. Ale toho sa nemôžem dočkať.“
„Dobra to duša!“ howorí na to Melánia.
„Čo sa ale týče času," pokračuje zas Lajko „ten wčuľ najwiac prázny dľa wôle mojej užiť môžem, bo dowčuľ ešte mi neprišlo wymenowanie za polesného, o ktoré som sa uchádzal.
Úfam ale, že o nedlho k cieľu dôjdem.“
Jako sa w tomto smere ešte ďalej rozmluwali Lajkow s Melaniou rozhowor, ktorý jednoho wiac než druhého zaujímal, pretrhol Oliwír, keď, pospiechajúc z druhej izby, wolal:
Dobrá to duša, dobrý to brat! — Toť, drahá Melánia! čítaj písmo od neho poslané a predowšetkým odober swäzočok tento, ktorým sa ti wďači, a tak sa preswedčiš o jeho k nám laskawosti.
Melánia berie podáwané sebe písmo a číta.

„Panstwo Brúnow 15. jun. 1813.


„Drahý bratre!“

„Silne úfam, že jako si to w posledňom liste oznámil, ste už nawčuľ w Trenčíne aj s milou, mne ešte wždy osobne neznámou manželkou twojou. — Preto, keď už pre wek wyšší, už pre mnohé práce Wás sám nawštíwiť nemôžem, posielam hneď w prwých dňoch Wašeho w Trenčíne bydlenia milého Lajka, aby on, jako očitý swedok Wašej buď spokojnosti, buď nedostatku w dačom, preswedčený, mňa po náwrate swojom od Wás uspokojiť mohol, tlumočením toho, w jakom stawe Wás našiel.“
„Po tak mnohých rokoch, ktoré ubehli od twojeho lúčenia sa so mnou, horím žiadosťou teba a twoju milú Melániu uzrieť, alebo aspon od spoľahliwého swedka dačo o Wás čuť.
„Melániu, dľa listow twojich wyobrazujem si jako anjela, wšetkej dokonálosti plného. - Pozdrawujem ju srdečne, a prosím, aby tu pripojený dar na znak, že na ňu pamätám, prijala wďačne. Je to maličkosť, ktorú som jej, jako mladej ešte neweste, obecal. — Oj jak mnohé už roky prešly od času toho, a jak mnohé neblahé príhody potkaly Wás w nich! — Či už w dačom zacelel žial Wáš? — Úfam, že áno, ba úfam silne, že Boh Waše predošlé trápenie premení na dobré, a Wy že sa ešte mnoho radosti dožijete.“
„Ja, Bohu chwála som zdrawý, ale ma wláda zo dňa na deň wiac opúšťa. Medzitým nádej mám, že pre Waše dobré Boh mi ešte za daktoré roky žiwota popraje.“
„Ty drahý bratre, bárs w utrpeniach starší, wo weku predca odo mňa značne mladší, môžeš ešte žiť i s milou manželkou twojou mnohé blahé letá.“
Čo aby sa stalo, zo srdca praje Twoj“
„Werný brat
Vojtech Veperský, w. r.“

Melánia odložila na stranu prečítané písmo, poutierala si slzy, dolu twárou jako perly sa waliace, a obráťac sa k Lajkowi, rekla:
„Dobrá duša ten môj šwagor! Pane, powedzte mu odomňa wrúcne wďaky, jak za poslaný dar, ktorý wďačne prímam, tak aj za jeho o nás starostliwosť a potechu, ktorú nám udeľowať nezameškáwa.
Wďačne wyplním žiadosť Wašu,“ howorí Lajko.
„Neni na tom dosť,“ skočí mu do reči Oliwír, „lež písať mu musím radosť našu nad jeho zdrawím, a poďakowanie za jeho, braterskú starostliwosť. — Preto drahá Melánia, počastuj len dačím Lajka, já sa dotuď posadím, a pár riadkow napíšem.
- - - - - A wšak dnes nejdete, Lajko?
„Musím, drahý pane - - - -„
„Ale čo wás tam po tom slowe: „pane“ skočí mu do reči Oliwir; „Menujte ma priateľom Wašim; to mi bude wďačnejšie.“
„Keď mi dowolite, milerád použijem dôwernosť túto, i tak nemám mmoho takých, ktorých by priateľmi nazýwať mohol. — Aby sme teda nezabudli, čo sme mlúwiť chceli, musím sa, drahý priateľu dnes pobrať zpiatky. Otec, ktorého wôľu bych
nerád zlomil, tak mi naložil. Možno, že si praje čím skôr dačo o Wás čuť. — Potom mi aj príležitosť moja za Wáhom starosť robí. Nemôžem sa teba wyše hodiny u Wás ešte pobawiť.“
„Škoda, wečitá škoda, že nám Wašu prítomnosť nedoprajete na dlhšie. — Tak teda pobawte sa tu ešte za tú hodinu, a já idem do práce,“ howorí Oliwir, a k Melánii obrátený, dokladá: „Drahá moja počastuj priateľa dačím.“
Asi po jednej hodine howorí Oliwir k Melánii:
„Jak podarený to mladik! prewyšuje on očakáwanie moje.“
„Podarený owšem,“ odpowedá Melánia, wzdýchne z hlboka a dokladá: „Ach, bol by to milý pár býwal s Ottiliou našou!“
„Hm!“ pridá k tomu Oliwir, a na iný predmet reč obracia.
Keď týchto pár slowíček preriekli manželia werni, už Lajko Horánsky, odprowadený priateľmi, kráčal na zpiatočnej ceste.
Sotwá že wyšiel won z domu a bydla Oliwirowho, hneď mu padla na mu dcéra rybárowa, na ktorú chwiľami sried rozmluwy s Oliwirom a manželkou jeho myslieť nepremeškal.
Preto newšímajúc sebe ničoho, čo sa kde tu po uliciach dialo, rýchlym krokom pospiechal k Wáhu tou cestou, ktorou prišel odtuď.
Zďaleka už dwerce rybárowe na protiwnom brehu zatworené zbadal; ale toto ho nemýlilo ani w najmenšom. Že Martin dľa sľúbu na neho čaká, to za isté držal. — Znak to, že Martina neznal.
Čím wiac sa blížil k prudko tekúcemu Wáhu, a tak čím wiac sa blížil k cieľu, tým wätšia powstáwala w ňom túžba uzrieť dcéru rybárowu.
Ale naraz jakási pochybnosť sa ohlásila w ňom.
Čo, jak, Martin lowením rýb inde zanepráznený na čas nepríde? Ale hľa! lodička priwiazaná na swojom mieste swedčila o daromnosti obawania sa tohoto.
Čo ale jak preč odwolaný, dlhšie sa zabawiť musí?
Ale ani to nie, weď s prwou odplatou bol spokojný; rád bude chcieť si zarobiť ešte, a to zarobiť za málo času.
Medzitým čím wiac sa blížil k Wáhu, tým wätšie pochybowania o šťastliwom wýpade podujatia jeho weštily zatworené wždycky ešte dwerce.
Pri wšetkom wšak pochybowaní chwátal rýchlym krokom k Wáhu, majúc wždy opretý zrak na malý domček a silne úfajúc, že pod chwíľou Martin, alebo — čo by mu ešte milšie bolo, dcéra jeho sa ukáže wonku.
Ale nič sa nedalo znať, čím by sa bola mohla splniť nádej táto.
Až konečne dorazil na samý breh Wáhu, a kolo bydla rybárowho wždy ešte ticho bolo wšetko. — Široko ďaleko žiwej duše nebolo widno, a slnko sa už klonilo za wysoké wršky.
Umlúwené znamenie, — s písknutím až uší prerážajúcim wydal, a po ňom na málo čakal na následok prajný.
Ale hlas wydaný sa zatopil wo wlnách Wáhu, a po malej chwíli utíchlo wšetko.
Snáď usnul Martin — pomyslel si Lajko — a preto znak umluwený opakowať treba, kým sa prebudí.
Stalo sa — opakowal znak, jeden, dwa, ba aj wiac razy. Ale následok bol wždycky ten istý.
Lajko widel, že je sklamaný, a toto ho weľmi znepokojowalo.
Čo wčuľ počať? kam sa obrátiť? Či na mosty sa brať, a či do mesta nazpiatok sa wrátiť?
Do mesta sa wrátiť nebolo by ho k cieľu dowiedlo; teda čo iné mal robiť, jako k mostom sa pobrať?
Pozrel teda ešte raz ta na bydlo rybárowo, a sebe samému šepnul:
„Muž ten ma chcel oklamať: ale nie, nebude tak. Čo sa dnes nechcelo, to sa indy podariť môže.“
W tom sa ale hneď bral k mostom.
Asi po pôl hodinky konanej ceste po ľawom brehu Wáhu našiel sa pri mostoch, a tu k nemalej radosti zbadal, že priechod po nich je už možný, od ľudí užíwaný.
Pres mosty teda prejsť Lajkowi bola malá len hračka.
Po nedlhej chwili widno bolo za Wáhom bežať rezkú zápraž po ceste s otworeným wozíkom, na ktorom Lajko Horánsky pohodlne sedel.
Osada Zl.*** neleží ďaleko od mostow, teba aj k nej dobehnúť nebolo treba času weľkého.
W tej chwili, keď bolo osady tejto, od cesty, dačo ta pod pekné wršky wdialenej predchádzal Lajko, Boh wie či náhodou, či wnútorným tušením, a či obyčajou po osadách sa obzerať wedený, — obrátil zrak ta, kde už kúrawy dymu wystupowaly k oblakom, a bárs už po západe slnka swetlo bolo pochybné, prebca sa mu zdalo, že sa tam w záhumní w powetrí čosi bieleho sem tam hádže, práwe tak, jakoby dakto šatkou na neho kýwal.
Hľadel pilnejšie.
Tichý wietor od západu fúkal ta k Wáhu, nasledowne i kúrawy prachu kopytami rezkej zápraže zbudené, odháňal ta na bok, a čistý i slobodný učinil wýhľad k západu.
Následok toho bol ten, že Lajko mimo bielej w powetrí wlajúcej šatky, spatril i mladú Ženskú osobu.
"Duch mu powedal:
„To je dcéra rybárowa.“
Nemajúc teda iného ma porúdzi, s rýchlosťou si strhol Lajko klobúk z hlawy a na odmenu hádzal ním sem tom w powetri.
O nedlho zasadla po nad zem tma, odňala wšetek do ďaleka wýhľad, a len hrkot wozíka po skalnatej ceste za dobrú chwíľu sa rozliehal po powažskej doline.
Keď i ostatnie tohoto zwuky odznely, zmizla i w záhumní Zl.*** krom dowčuľ widená kráska.
(Pokrač. nasl.)




Božie milosrdenstwo.

Preložila: M. P.


Istý pustowník, ktorý bohabojný a čnostný žiwot wiedol, wyzýwal si skrze swoje wrúce modlitby tú milosť od Boha, že každodenne mal obchod so swojim anjelom strázcom, ktorý pri šiel wždy k nemu, a keď dosť dlhý čas pobudol u neho, odobral sa zase preč.
Jeden raz wystal wzácny tento hosť; pustownik sa ho na druhý deň opýta: „Kde že si ty wčera bol môj nebeský priateľ?“ Nato mu anjel strázca odpowie: „Nemal som času prísť k tebe, bo sme sláwili príchod jednoho zločinca.“ Pustovník sa nemálo zadiwil nad týmto slowom a nechtiac weriť powedaným slovám, opytuje sa zadiweno „Jeden zločinec? mal slobodný wchod do wečnej sláwy?“ Áno, howorí anjel, aj takí býwali hriešnici, keď len aj w poslednom okamžení oľutujú swoje hriechy, majú slobodný wchod do wečnej sláwy. Lež čuj, chcem ti celú wec wyswetliť nakrátko:
W istom okolí wášho zemského býwania žil jeden mladý člowek, ktorý odstúpäc od swojej dobrej wýchowy, ktorú bol wo swojej mladosti obdržal, skrze obcowanie w bezbožných spoločnosťach swedený, nastúpil cestu bohaprázného žiwota a dostanúc sa medzi zbojnikow, stal sa ich wodcom. Celé okolie naplnil hrúzou skrze swoje hrozné činy so swojimi spolutowaryšmi. Ó! jak wrúcne prosil jeho anjel strážca — môj brat — Boha, za milosrdenstwo a za milosť obrátenia; ach! ale dlho na darmo!
Pred wčerom ležal samotný w jednej hore, pohrúžený w myšlienkach; naraz wytrhol ho z týchze myšlienok hlas cengania zwončeka, a spatril kňaza, nesúceho sw. swiatosť oltárňu a pospiechajúceho s ňou ku chorému; tu wzbudila sa w jeho duši upomienka na pobožnú mladosť jeho, na dobrých rodičow a na učenie Kristowo, ktoré on tak mnoho razy počul od swojich rodičow. W tomto okamžení widel pred sebou hroznú prepasť, ktorú si sám priprawil so swojimi zločinami, soškliwilo sa mu jeho žitie a oľutowal swoju odpadlosť od Boha: wstal hore, a šiel kňazowi tadiaľ idúcemu w ústrety; kňaz zľaknúc sa tohto ozbrojeného čloweka, w tej domnienke, že by sa mohol opowážiť swojima zločinnýma rukama znewážiť nesené božie Telo, dal sa do úteku. Zločinec ale hlasite kričal za kňazom a prosil ho, aby zostal stáť a wypočúwať ho, že sa chce spowedať a nastúpiť bohabojný žiwot. Kňaz wšetky jeho reči držal len za luharstwo, a preto ešte zdwojnásobnil swoje kroky, — zwlášť keď widel, že ho zbojnik doháňať začína; ktorý wždy wiac a wiac prosiac utekal za nim; a takto bežali obidwaja.
My anjeli, ktorým Boh darowal jasnejší zrak, aby nahliadly do ľudských sŕdc, wydeli sme toto, a prosili Boha o milosť nad týmto hriešníkom, w ktorom weľká ľútosť a bolesť srdca s každým krokom rástla. Naraz klesnul na zem a zomrel.
Bolo mu — jako wy ľudia howoríte — od ľútosti, túžby a trápenia puklo srdce. Tento člowek, ktorý swoj upadlý žiwot oľutowal, chtiac sa spowedať zo swojich hriechow, pewne predseba wzal bohabojný žiwot wiesť, našiel milosť u Boha, a my
anjeli, ktorí tešíme sa nad jedným hriešnikom, pokanie činiacim, wiac nežli nad 99 sprawodliwými, ktorý nepotrebujú, pokania, — spiewali sme milostiwému Bohu sláwospewy. Tej duši ale, ktorá sa obrátila k Bohu a milowala ho zase wrúcne, pristrojili sme, Bohu k sláwe, nám k radosti a jej k potešeniu, slawný príchod, pre ktorý som Ťa nemohol wčera nawštíwiť.
Pustowník toto wšetko s radosťou a napnutosťou počúwal; keď anjel reč swoju dokončil, pýta sa ho pustowník: „Drahý nebeský priateľu môj! keď wy takejto duši takú česť preukažete, čo že mne urobite za česť, keď já raz zomrem?“
Anjel zasmial sa milo a odwetil mu láskawo: „Nič inšie len to, že ty priateľ môj pôjdeš so mnou do wečnej sláwy.
Pustowník, ktorý si wždy myslel, že len on bude mať prednosť nad takými dušami, jako aj toho býwalého zločinca bola, odpowedal celkom namrzený: „Jak bych já pred takými dušami žiadnej prednosti nemal mať, tedy si ani to nežiadam, čo mi ty sľubuješ.“ — Jako tieto slowá wypowedal, anjel zmizol, a nikdy wiac sa nenawrátil. —
Tento pád učí nás:
Že milosť Boha je bez hranic, a odpustí aj tomu, ktorý oľutuje swoje hriechy, čo aj len w posledňom okamžení žiwota swojho, a obrati sa k Bohu;
Že dobrá wýchowa ukáže swoju moc aj wtedy, keď sa zdá zniwočeným byť jej owocie a že je prosriedok, poblúdených priwiesť na prawú cestú;
Že wšetky čnosti žiadnej ceny nemajú, a neplatia nič pred Bohom, keď nebýwa medzi nimi poníženosť; ponewáč nad poníženým sa smiluje Boh; kde naproti tomu protiwí sa pyšným.
Preložila: M. P.




Beseda.


Juraj: Pochwálen Pán Ježiš Krijtus.
Wojtech: Na weky. Amen. — Witaj u nás Juričku ach čože dobrého ťa k nám prinieslo? weď si už dobre wyše pôl roka u nás nebol, sadni si a porozpráwaj, čo tam w Súči nowého?
Jur. Powiem Ti síce, súsedko drahý! nowinu; wšak ale pre nás — farnosť to našu — smutnú — — —
Wojt. Ale pre wečného Boha, Juričku, jakú?
Jur. Jakú? nuž teda ešte nič newieš, čo sa u nás stane? kto nás zanechá? a nasledowne kto pre našu obec zomre?
Wojt. Očuli sme woľačo: nuž ale čo máš bedákať, čo máš smútiť, weď zase dostaneš druhého.
Jur. Tak je susedko drahý! to my dobre wieme, že dostaneme druhého, wšak ale jakého? to je ta weliká a ťažka k rozuzleniu otázka. Jaký bol pre nás prewelebný p. farár, Ján Nemčák, ktorý nás už isto zanechá, — lebo sa už aj w prwú po sw. troch Kráľoch nedeľu werejne z kazateľnice odobieral, to my najlepšie oceniť môžeme, a powedať musím, že bol — oprawdiwý náš pastier a nie nájomník, oprawdiwý wšetkých nás otec a nie otčim, oprawdiwý ochranca wdôw a sirôt, oprawdiwá podpora núdzných a chudobných, oprawdiwá potecha zarmutených. Či ale ten budúci — keď sa wo wčuľajšom čase málo takých ľudí rodí — jemu podobným bude?
Wojt. To ti Juríčku môj powedať nemôžem, lebo po najprw do budúcnosti nahliadnuť nám není dano, a za druhé newieme, ktorého dostanete. Teda sa už aj odobieral ten skrze wás tak milowaný prewelebný pán farár?
Jur. Weru už, drahý súsedko!
Wojt. Ale, prosím, ťa Juričku! powedzže mi: jako?
Jur. Drahý súsedko, čo by ste mi draho, a to draho platili, nemohol by som ti ani já, ale hádam ani iný o tej — jako sa to howorí scene — t. j. odbierke dačo powedať, lebo keď sme začuli slowá: „dneská poslední raz wám jako wáš farár slowo božie hlásam,“ a preto tak sme smeraweli, — že sme temer newedeli, kde sme — tak jednoho každého oči slzy zalialy, jakoby každé studňa bolo — tak každého fnukanie nadhadzowať počalo, jakoby — Bože uchowaj — zlou nemocou nawštíwený bol. A w skutku museli sme od žiaľu a bolesti ostať smerawení, bo preswedčený som, že aj ty — bár by si srdce jako kameň twrdé mal — to by si okusil, keď by ťa nám podobný osúd potkal. Weď len počuj — ale pilno, prosím ťa, počúwaj — aby si mi za prawdu dal, abysi sa preswedčil, že máme za kým žialiť a plakať. O tom sa najlepšie preswedčíš, keď kostol, školu faru a obec prezreme. On wšemožne a o to staral, aby kostol, — dom to Boží, a wšetko w ňom — taký bol, aby chwálu a sláwu Božiu u ľudí upewňowal a roširowal. K cieľu tomu dal ho skwostne wonkoncom wymaľowať, dwomá utešenými lustrami, až wo Wiedni zaopatrenými, podobne dwomá úhľadnými — sw. Cyrilla a Methoda — Wojtecha — Štefana I. kráľa uhorského — a bl. Pannu Mariu predstawujúcími — koruhwami (zástawami) tiež tam zakúpenými, — dwomá peknými baldachýnmi, wätším a menším ozdobiť, — zwučným 12 registrowým organom, a tamten rok skwostným welikým, Betlehem predstawujúcim obrazom okrášliť — krásnym Krista Pána hrobom wystrojiť. Mimo toho utešený ku cti bl. Panny Marie ornát, z Marie Cellu — a pluwiál na wýročité swiatky z Prahy, kde púty sw. konal, zaopatril. Školu, predtým ošarpanú, do toho najlepšieho spôsobu a poriadku priwiedol, ju na dwe triedy rozdelil, deti či w zime či w lete bo školy chodiť, mládež odrostlejšiu školu w nedele a swiatky nawštiwowať naučil. Ústaw pre siroti a žobrákow, ktorý sa od swojeho pôwodca slušne jeho menom honosiť bude, založil. Pred kostolom kopcowitá, nepríjemná, obtížna cesta jeho učinkowaním w prijemnú, rownejšiu z oboch strán stromami wysadenú je premenená.
Cesta nekdy pre blato zbytočné nepriechodná w celom Súčanskom chotári, jeho wyslyšanými prosbami, kameňom wyložená, hradskou sa stala. A čo ešte powiem o tej tak rečeno swetoznámej bande našej, ktorá našu obec široko ďaleko známou učinila? I tá jeho mocným učinkowaním, jeho štedrým podporoním powstala. Slowom: čo dobreho, čo pekného, čo súceho, čo užitočného máme, jemu poďakowať musíme. Ešte ti čosi podotknem: nebolo toho zarmúteného, ktorého by on nebol swojimi milými rečami rozobral; — nebolo toho chudobného, ktorému by, on nebol primeranú almužnú udelil; — nebolo tej opustenej siroty, o ktorú by sa nebol postaral, ktorú by, keď inde nemohol, k sebe nebol wzal, a ju w dome swojom priwinul; — nebolo toho od iných utrápeného, za ktorého by sa nebol zaujal; — nebolo toho nemocného, či bohatého či chudobného, ktorého by on nebol wiac razy i nemoci nawštiwil, a každodenne posielaným pokrmom občerstwil: už či by si aj ty za takým duchowným otcom, ktorý sa nie len o wečné, ale aj o časné dobre farníkow swojich stará, nesmutil a nenariekal?
Wojt. No wčuľ už uznáwam, Juríčku! že máš príčinu, a to dostatočnú príčinu rmútiť sa a plakať.
Jur. A to súsedko môj, čo som ti wyš podotknul, je len zwätša podotknuté; bo, abych ti wšetko zowrubne powypráwal, čo on u nás urobil a prewiedol, tak by ma tu pozdný wečer našiel, a to len dobre wieš, že dobre wýše hodiny musím nohama prepletať, aby domow prísť mohol: preto aj od wyprawania podrobnejších wecí upúšťam. Ale teraz ty, Wojtechu mne nečo nowého a poučného wypráwaj!
Wojt. W katol. Nowinách, pod menom „Blahowesť“ w Prahe wychádzajúcich toto som nedáwno čítal: Predstawenstwo spojených obci „Sluhy a Mratin“ (w Čehách) wydalo k powýšeniu mrawopočestnosti a k udržaniu kázne (kde neni kázne, tam neni bázne) list k hostinským (krčmárom), w ktorom medzi inými takto stojí napísané: „Podľa usnesenia obecného wýboru w nastáwajúcom roku smie sa tanečná hudba (muzika) po hostincoch iba štyry razy držať, pri ktorej nesmiete trpieť w hospode mládež jak zo wšednej tak z nedeľnej školy, ani nesmiete nikomu dowoľowať, hrať sa na karty hry zakázané. Pod službami Božími w nedeľu a wo swiatok nesmie nikto, krome pocestných, w krčme pri piwe sa zdržowať, tým menej ktokoľwek na karty lebo na koľky sa hrať a iné jakékoľwek wýtržnosti robiť. Konečne kladie obecné predstawenstwo hostinským na srdce, aby najme mladý ľud od hrania sa na karty čo najwiac možna zdržowali, a kroz uwedenie poučných a zábawných časopisow (nowín) do swojich hostincow hosťom lepšiu a užitočnejšiu zábawku priprawili, pri ktorom šlechetnom podujatí ich obecné predstawenstwo tiež wšemožne podporowať chce.“ — Toľko zo spomenutých nowín k nasledowaniu pre obecné úrady na Slowensku; lež počuj aj, čo píšu „Blahowestu“ w ohľade tom ďalej k powšimnutiu pre týchže úradow a wšetkých statočných rodičow, pánow a hospodárow. — Že tanečné zábawky — tak píšu „Blahowěstu“ — najme na wonkowe — po dedinách, osadách a mestečkách nie tak k obweseleniu, jako radnej k zkaze ľudu sú, priswedčí každý, kto žiwot na wonkowe koľko toľko pozná. Často čítanie w nowinách o zwadách, bitkách a wraždách (mordárstwach) spáchaných w krčme, práwe pri muzike! A koľké nebezpečenstwo hrozí tam čnosti a newinnosti, po ktorých sa podwodník jako drawec (drawý wták) po koristi pasie, neprestajné úklady strojác! O, kiežby tých muzik ani nebolo! Školnej mládeži je už dáwno zákonom zemským zakázano k muzikám chodiť.
Ale čože pomohly wšetkym zákazy úradné, keď obce samy neporiadok tento odstrániť nehľadely? Ani sa nik neopowážil wyháňať z krčmy dieťa, keď ho otec alebo matka sama k muzike priwiedla, a tam wedľa seba na lawicu posadila. Pán učiteľ alebo školný otec zle by bol pri tom pochodil, a tak niet diwu, že aby wšakowým takým nepríjemnosťam wyhnul, ani jeden ani druhý tohoto neporiadku si newšímal, čili lepšie reknúc, wšímať si nechcel! Ale ináč to bude, budú-li úrady obecné samy o to dbať, aby školná mládež k muzikám nechodila. Lepšie bude, budú-li pokutowaní nie len nerozumní rodičia, ale i krčmári, ktorí sa potom iste chrániť budú wšetkého priestupktu w tomto ohľade. Bohužiaľ pri terajšej ocháblosti a ľahostajnosti náboženskej často sa stáwa, že otcowia, hospodári a majstrowia w nedeľu a wo swiatok na miesto toho, žeby šli do kostola na nešpor (požehnanie), radnej do krčmy) idú, a tam kartami a ináč nehodne ten swätý čas premŕhajú. — Widiac takýto zlý, príklad dietky, učnia a čeladíni, i oni sa kostolu wyhýbajú, a netrúfajúc si do krčmy, potajomky po kadejakých kútoch sa sliezajú, w karbane sa cwičia a iné prostopašnosti a nezbednosti páchajú. A preto weľmi chwalitebné je wyše spomenuté wyzwanie obecného predstawenstwa, aby krčmári najme mladých ľudí od kariet zdržali a do swojich hostincow časopisy uwiedli, ktorými by sa hostia hodnejšie než karbanom, kartami zabawili. Inšie nowiny „Posel z Prahy“ dokladajú: že otcowia naši neznali kariet, neobľubowali ihier odwažliwých, ale chcejúc sa rozweseliť, sprawili to bez wšetkých útrat, shromaždili sa totižto buďto pod sad, buďto w zahrade alebo na inom príhodnom mieste, a posadiac sa, bawiewali sa rozmanitým showorom a srdečnými rozmluwami. —
Lež naši pobožní predkowia znali ešte dôstojnejšie wyrazenia (zábawy), obwzlašte w deň Pána, w deň swiatočný. Jako prišla čeliadka a dietky z kostola, nezasadli prw k stolu, kým hospodárowi a domácim, ktorí museli dom warowať, nepowedali, o čom bola kázeň, a kým neprečítali ewanjelik na tú nedeľu pripadajúcu. Po obede prišla na stôl „Postilla,“ (wýklad epištôl a ewanjelii) alebo iná kniha nábožná, z ktorej otec lebo hospodár sám predčíta a tak domácich wýborne bawil. Na odpoludňajšie služby Božie sa nezabudlo, a po nešpore pokračowalo sa w domácej zábawe, od nejž sa newzdialil nikto. O, kiežby otcowia a hospodári našeho weku tento swätý patriarchálný žiwot do swojich rodín zase zawiedli, a tak zdržujúc sa sami wiac doma, i čeliadku k tomu mali, aby sa netúlala, ale nawykala k tichému, pobožnému domácemu žiwotu!
Jur. To by tak malo byť aj u nás na Slowensku. Lež, keď sám obecný úrad ustawične w krčme sedí a slope na obecné útraty, jako to bohužiaľ o mnohých dedinách ešte dosiať skusujeme, tam weru ani mládež nemôže byť dobrá, tam nemôže byť ani bázne ani kázne, a taká obec musí i hmotne i mrawne upádať. Lež i to musím powedať, že kde je bedliwý a horliwý farár, ktorém i časné i wečné blaho swojich farníkow a dobrobyt celej swojej obce farskej na srdci leží a wo wolení rychtára a prísažných činný a rozhodný podiel berie, tak že len tí, ktorých on wrchnosti swetskej jako najstatočnejších a najswedomitejších mužow do úradow narádza a odporúča, wywolení býwajú, tam weru wšetko ide w najlepšom poriadku; tam newidno úradu obecného wyjednáwať a slopať w krčme; tam neslyšať o žiadnych rozpustilosťach a wýstupkoch; tam rychtár a úradskí sú wo wážnosti: a preto aj ich slowo, ich rozkazy majú u občanow platnosť. Tak by malo byť wšade!
Wojt. Prawdu máš, Jurko! weru nikde by sa nemal woliť úrad obecný, bez wplywu a dorozumenia sa farára so swetskou wrchnosťou. Lež smutná to wec, keď od wrchnosti poslaný wolbu rychtára sprawujúci s celkowitým obejitím patričného farára wolbu tú len podľa swojej alebo druhých wôle a ľubowoľnosti wykonáwa, nehľadiac na potreby a prospechy obce. Wšade by sa mal p. farár pri wolení úradu za obec zaujať, tak jako sa zaujal p. farár w R... ktorý ráznym wystúpením swojim prerazil wywolenie takých mužow do úradu, jakých teraz obec pre zlé hospodárenie z roka na rok hmotne upadujúca, newyhnutne potrebuje, mužow swedomitých, rozumných, striezliwých, sprawodliwých a bohabojných. Hádaj že, kto sa tam stal rychtárom? Ty ho dobre znáš k jeho syna, klerika w Pešti.
Jur. Muž to bude snaď Jašek?
Wojt. Weru si uhádol, jako bys bol weštec. No ale som sa už pridlho s tebou zabawil. Musím už ďalej ísť. Do skorého zhliadania!
Jur. S Bohom!




Poučné, wýstražné a zabawné kúsky.


* Katecheta: Keď ideme k sw. prijímaniu, tedy nečo prijímame; čo tu dostáwame Mariška? Mariška neodpowedá.
Katecheta: No powedz: čo ty dostaneš pri prijímaní?
Mariška: Já dostanem nowé šaty a krinolínu.

* Istý roľník, ktorý od druhého swojho spolu občana bol obrazeným, prišiel k farárowi swojmu na žalobu, a wyrozpráwal mu, jako bol obrazeným a pridal k tomu, že sa chce pomstiť. — Farár ho napomenul, aby pomstu nechal na Pána Boha. Ale on odpowedal: „Já nepopustím, dokiaľ sa newypomstím. Jemu tedy odwetil duchowný otec takto: „Keď si si teba umienil sa už raz wypomstiť, pomodlíme sa najprw spolu!“ — Farár si kľakol s nim a začal sa takto modliť: „O Bože! Ty si nám už nie wiac za potrebný; neni už viac za potreby, aby si sa o nás staral; lebo my chceme a môžeme sa už sami pomstiť, jako tento roľník howorí;“ Keď tento to očul, hodil sa farárowi k nohám, prosil za odpuštenie a sľúbil, že sa nikdy wiac nebude dohadowať s tým, na ktorého by sa hnewal. —

* W sedmoročnej wálke wyslali raz jednoho dôstojníka hľadať potrebný obrok pre wojenské kone. I pustil sa predpisanou stranou na čele swojho eskadronu do osamelej doliny, kde nebolo widať len samú krominu. Medzitým zhliadol biednu chalupu; na jeho klopanie wystúpil zo dwier staručky, zcela šediwý roľník. „Otče!“ — tak ho oslowil dôstojník — „ukážte mi pole, zkadiaľ by moji ľudia obroku nabrať mohli.“ „Ihneď,“ – odpowedel starec, a ponúknuc sa im za wodiča, wiedol jazdcow dolu dolinou. Sotwá minulo štwrť hodiny, došli ku krásnemu owsu. „Tu je, čo sme hľadali!“ zwolal dôstojník. „Len chwíločku ešte poshowejte,“ prosil starček, „a potom Wás istotne uspokojím.“ Maširowali teda ďalej a, prejdúc asi štwrť mile, postawili sa zas prí druhom poli. Jazdci zkočili z koňow, zkosili pole, priwiazali obrok na kone, wysadli a pobrali sa zase preč. Konečne ďakowal dôstojník starcowi a riekol: „Dobrí Otče! darmo ste nám dali ďalej maširowať; weď to prwé pole bolo lepšie, jako toto! „Hja pane, môž byť,“ odwetil poctiwý starček, „ale to prwé mne nepatrilo!“


Šalámonowo múdroslowie.

Pýcha predchádza záhubu, a wysokomyseľnosť úpad.
Koruna úcty je staroba; celkom sprawedlnosti nalezneme ju, (t. j. sprawodliwí a čnostní starci býwajú ctení).
Jako skusujeme striebro w ohni a zlato w topiarne (w peci): tak skusuje Pán srdcia.
Kto je priateľ, miluje wždycky, a brata wyskúsime w čas núdze.
Kto sa smiluje nad chudobným, ten požičal Pánu Bohu na wysoké úroky; on mu to zase odplatí.
Falošník neujde pokute, a kto lže howorí, ten newyhne.
Milosrdenstwo a dobročinnosť ľúbi sa Pánu wiac nežli obeta.



Krásne wýpowede Swätých.

(Zaswätenie nedeľe). W nedeľu nech newystane nikto zo swätej omše, a weď nikto (w službe božej) nezaháľa doma, kým sú ostatní w kostole.
(Sw. Augustín).
Keď nám je aj zakázano wo swiatok služobné práce konať; tak nám je predca prikazano, skutky milosrdenstwa bližnému w týchto dňoch preukazowať.
(Sw. Iren.)
(Kostol.) Keď ideš do kostola, howor: ostaňte pri dwerách), wy časné starosti a swetské myšlienky; ty ale, duša moja, wojdi do radosti Pánowej.
(Sw. Bernard.)
(Deti podĺžné sú rodičow milowať, ctiť, a ich poslúchať). Deti nech sa učia rodičom rowným platiť — lásku za lasku, lebo sa ľúbi to Bohu. (Sw. Pawel. I. Tim. 5, 4.) — Cti swojich rodičow, lebo aj Syn Boží swojich ctil; iste si čítal o ňom: „a on im bol poddaný.“ — Keď Boh cti swojich nízkych služobníkow, čo si wtedy ty podlžen swojim rodičom? Keď teda Kristus ctil Mariu a Jozefa nie z prirodzenej podlžnosti, ale z powinnosti detinskej lásky, wáž si aj ty swojich rodičow. (Sw. Ambrož.) — Deti, poslúchajte swojich rodičow pre Boha, lebo tak sa swedčí. (Sw. Pawel. Efez. 6, 1.)


Miesta zo sw. Otcow.

(Láska k Bohu.) Ten miluje Boha málo, ktorý mimo Boha miluje ešte woľačo inšie, bárs by ho milowal z lásky k Bohu. (Sw. František saleský.)
(Jako má kresťan milowať sám seba). Čo že by osožilo čloweku, keď by wyhral celý swet, na duši ale bol by ukriwdený? Alebo čím wymení člowek swoju dušu? (Mat. 16, 26.) — Uč sa milowať najprw Boha, potom seba; na to miluj bližného jako seba samého. (Sw. Aug.)


Slowenské príslowia a porekadla.

Zlosti kto stroji, swetla sa bojí.
Zlatý orol (peniaze) wšade doletí.
Zlý wták, ktorý do wlastného hniezda nečistí.
Ten sa statočnému hnusí, kto do swojho hniezda trúsi.
Kto sa za swoj národ stydí, hoden je potupy ľudí.
Sľúby — huby.
Kto mnoho sľubuje, málo dáwa.
Zahálka je poduška satana.
Čert nepokúša čloweka pilného.
Rád kocúr ryby jedá, ale nerád pre ne do wody behá.
Kto chce jadro, musí orech rozhryznúť.




Predplatitelia na „Wojtecha.“


P. t. pp. Jozef Šrom, laborant chemický na c. kr. uniwersite w Pešti; — Obec Lom; — Súčtam s predošlými: 420.


Predplatitelia na Nábožné Wýlewy.

P. t. pp. Pawel Richnawsky wo Wyšnom Ružbachu na 1 wýt. zapl 2 zl.; — Antoň Fritsch, dek. a far. w Luhačowiciach, krom už predtým predplatených ešte na 3 wýt.; — Jakub Keiser, far. w Menharde, na 1 wýt. zapl. 2 zl. 70 kr.; — Andr. Kuruc, far. w L. Hrádku k predošle už predplateným predplatil ešte na 3 wýt. pre seba, pre J. Samuely, far. w Hybcich, a Kuchár, far. v Čorbe. — Súčtom s predošlými: 927.

Werejná pošta. P. J. N. Bob. w Pešti. Obidwe Waše a sl. M. P. práce sme s radosťou prijali. Na ich uwerejnenie príde o nezadlho poriadok; len prekladajte ďalej. Wýtisk „Wojt.“ posielame knižnice Dowalowskej na Wašu žiadosť zdarma. — A. T. w L. J. za „Cy-,“ i za „Slow.“ do konca junia t. r. máte wyplateno a krom toho, jako sme už predošle podotkli na „Slow.“ 25 kr. wiac zaplatili.