logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 9


Obsah:



: Obálka
: Cirkevno-literárna škola na semeništi ostrihomskom.
a nemeckého preložil P. Slučaj. : Encyklika od 8-ho 1884 a jej nepriatelia
Jozef Lancuska,farár Zelenický. : Vestník cirkevný.


Obálka







CYRIL a METOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Gudling. Vychádza 5, l5, a 25. každého mesiaca na hárku.

Číslo 9. V Skalici sobotu dňa 25. marca. 1865. Ročník XV.



Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskopm Fr. X. Škarnicla synov




Cirkevno-literárna škola na semeništi ostrihomskom.


Či môže byt dačo potešiteľnejšieho a radostnejšieho pre jedného starostlivého otca, ako keď vidí, že jeho starosť a snaha, ktorú prez všetky dni života svojho obetoval k dobrému svojich detí, nevychádza na skazu, lež býva korunovaná žiaducim výsledkom; ako keď vidí, že láska otcovská, ktorá ho nie jeden raz nútila, aby sa nie len nevzdal starosti a práce za blaho rodiny svojej, lež aj obetoval svoj vlastný život, nachádza súcitu v mladistvých srdciach vlastnej krvi nemá sa čoho obávať, že jeho príkladný život, zostane snáď len puhým príkladom bez nasledovania? Čo môže usilovnému záhradníkovi viac potechy priniesť, v ťažkých prácach ho posilňovať, alebo rozličné trpkosti tohto sveta mu osladzovať, ako keď vidí, že usilovnosť a prácu, ktorá mu nie jednu kvapku potu z hriešneho tela vytisla, vždy sprevádza božské požehnanie; keď vidí ako sa pod jeho rukou daria mladé stromy a štepy, ktoré sotva že zasadil alebo zaštepil, už sa rozvíjajú púšťajú ratoliestky a skôr než by sa nazdával prinášajú mu sladké ovocie, kochác a naplňujúc ho spolu tou silnou nádejou: že miesto, vyhynutých starých stromov zaujmú vždy mladé, silné a úrodné štepy?
A tak zaiste nič neni potešiteľnejšieho a radostnejšieho ani pre svedomitých a starostlivých otcov veľkej rodiny slovenskej, ako keď vidia: že ich snahy a starosť o cirkev sv. a svoj národ nie sú daromné; ako kaď vidia: že ich láska k cirkvi sv. spojená s láskou k národu, nachádza súhlas a súcit aj v mladých nástupníkoch jej ich a núti ich ako aj svojich otcov , aby račšiej smrť podstúpili, než vieru svoju kresťanskú katolícku zapreli, aby sa račšiej odriekli všetkej časnej slávy a výhľadov než by zapreli svoj i tak dosť zapretý a zaznaný národ.
Nič neprináša viacej potechy a radosti ani záhradníkom utešenej a ľúbeznej záhrady okolia slovenského, ako keď skusujú, že požehnanie záhradníka nebeského sprevádza krvopotné práce, namáhania a starosť jej ich; ako keď vidia: že štepy samo spasiteľnej viery Kristovej a lásky k národu svojmu, ktoré pres celý čas živobytia svojho do sŕdc mladého pokolenia slovenského vštepovali a zaštepovať neprestávajú, vždy sa viac a viac ujímali, rozrastajú , áno sladké ovocie pre Cirkev sv. a národ prinášajú.
Bo jedine táto potecha a radosť, tá úfnosť a nádej sladká, že nie sa čo obávať nového upadnutia svojho slovenského národa, do predošlej nevedomosti, nevzdelanosti, zaslepenosti, opustilosti a opovrženosti nie tak od cudzích, ako od vlastných synov, táto pravím potecha, radosť a úfnosť, to sú tie časná odmeny ich krvopotných prác, mzda ich usilovnosť jej ich obetovavosti a lásky bezúhonnej; tie uľahčujú ich namáhania, osladzujú ich prečasto trpký život, a naplňujú očakávaním blaženejších časov srdcia jej ich.

Toto teda všetko pred oči ma majúc, nepochybujem ani najmenej, že by snáď netešilo viac. Obecenstvo slovenské aj to pre každého opravdivého kresťanského rodoľuba potešiteľné náveštie, keď totižto v našom „Cyrilovi“ oznámim, ako sa aj na samom poludňajšom chotári „Okolia Slovenského“ na uhorskom to Sione, ujal štep najšľachetnejšieho ovocia, štep citov nábožensko-národní ch; ktorý je: cirkevno-literárna Škola slovenská na semeništi Ostrihomskom. Pýtate sa, kto štep tento zaštepil? Krátka by mohla byt odpoveď. A však než na túto otázku odpoviem, podotknem napred: kto ho nezaštepil. A síce: nezaštepila ho zášť snáď naproti Maďarom, ktorí sa už od niekoľko rokov schádzavali a schádzajú v jedno, tvoriac cirk. lit. školu maďarskú, ku vzdelaniu seba a k zveľadeniu aj slovesnosti maďarskej; nezaštepila ho nenávisť snáď naproti reči maďarskej ,nie! bo Slovák, áno každý Slovan na svedomie by si vzal, jestli by druhou rečou alebo národom pohŕdal.
On len svoje žiada o cudzie nestojí, čo aj z toho vysvitá, že nenájdeš ani jedného slovenského bohoslovca u nás, ktorý by všetky tri hlavné krajinské reči neznal nezaštepil ho konečne ani ten tak ráčený fanatizmus, ktorý nám ľuďom na oči vyhadzovať tí, ktorí by v našom oku aj tú najmenšiu tresku radi zbadať vo svojom ale ani len brvno nevidia, u ktorých najväčšia chluba a pýcha je láska k svojmu národu, u nás ale tú istú fanatizmom prezývajú, ju zatracujú a ňou zahorených nenávidia, osočujú; nezaštepila ho napokon len sama najspravodlivejšia túžba po národnej rovnoprávnosti: lež zaštepila ho zvlášte potreba , a to najsúrnejšia reči slovenskej ktorú pocítil každý novo vysvätený kňaz, jestli semeno slova božieho mal rozsievať na poliach slovenských a nenašiel slov sladkých, ktorými by zaštepoval do útlych sŕdc veriacich zákony učenia božského a mravov kresťanských, a ktorú cíti aj v čul každý a zaiste aj pocíti, jestli, zakiaľ má príležitosť sa v nej zdokonaliť sa nevynasnaž uje, lež ňou ešte pohŕda a od nej sa odťahuje. i to už neni potom nevďačnosť, ba bezbožnosť zapovrhovať reč tú, ktorej snáď budem musieť zaďakovať moju výživu, a zapovrhovat s ňou spolu aj jej národ, z ktorého žít zamýšľam?!

Smutná skúsenosť nás síce učí: že aj tým najsúrnejším potrebám Slovákov nebýva zadosť učinené: kto by sa však nebál Boha a opovážil tvrdiť, že v biskupstvách celkom, alebo z väčšej čiastky slovenských neni potrebná dokonalá vzdelanosť reči slovenskej, ku ktorej naučeniu sa nám mladým skoro dovčulka príležitosť chýbala, ten by musel za zbytočnú uznať aj vedomosť u kňaza reči tej, v ktorej má hlásať evanjelium, nech by ona bola ktorúkoľvek.
Jestli potrebné, alebo bar nie tak potrebné, ale aspoň prospešné je a to z rozličného ohľadu, vzdelávať sa aj ďalej na semeništiach v reči maďarskej, ktorú si za čas behu gymasiálneho osvojiť dostatočne mohol ktorý koľ vek bohoslovec: čim viac prospešné, áno potrebné musí byt pre nás Slovákov vzdelávanie sa v našej reči, v ktorej nielen že vzdelať, ale ktorú ani poznať, o ktorej kráse a milo zvučnosti ani sa presvedčiť, tým menej ju zamilovať nikdy sme nemali príležitosti? Bo ako zamilovať dačo, o čom sa ti ani nesníva? V cudzote súc vychovaní, cudzotou vzdelávaní, cudzotou napájaní, či div že toľko zaslepených a od narodených synov Slávy?

Potreba táto reči slovenskej, aj v našom arcibiskupstve ostrihomskom, bola zástavou, pod ktorou priam pred troma rokmi stúpili chvály hodní a po chlebárstva neznajúci mladí zakladatelia školy spomenutej; ona bola ich zbraňou, ktorou odrazili všetky námietky a ťažkosti, bo Slovák si musí všetko vydobyť ktoré sa im v cestu kládli.
„Potreba máme slovenčiny“ to bolo ich heslo a nie iné, ktoré najspravodlivejšie namáhanie nenechal. Boh bez svojho požehnania bo ovocie jeho je: jestvovanie „Cirkev. lit. školy slovenskej.“ Aká je úloha a cieľ školy tejto, vysvitá. Tak rečeno z dosavádných slov, áno zo samých už týchto troch: cirkevná, literárna a slovenská, najlepšie to ale ešte pred oči kladie reč p. Andreja Kmeťa, ktorú pri otvorení štvrtého roku jej jestvovania držal a ktorú aj k lepšiemu objasneniu cieľu a úlohy tejže školy v Cyrila uverejniť sme uzavreli.
Čo keď v čul činíme, prosím v mene školy sl. redakciu, by jej miestočko v stĺpcoch Cyrilových dopriať ráčila. - Po prečítaní reči tej bude bez pochyby vtĺcť. Obecenstvo všetečné, koľko asi ľudí počíta predsa škola naša? Ach jak bych som sa tešil a so mnou všetci opravdiví rodoľubovia, keď bych tú radostnú a spravodlivú novinu zvestovať mohol, že v takom pomere stojí slov. škola k tunajšej maďarskej , ako ostrihomského arcibiskupstva slovenská časť k maďarskej! Lež, bohužiaľ, nie tomu tak, ako to prirodzenosť samej veci žiada! Bo zo všetkých tuná Slovákov, ktorý by si to mali za svätú povinnosť pokladať, že by navštevovali cirk. lit. školu slov.; len piata. čiastka podiel berie na zasadnutiach, ktoré sa každý týždeň raz a to síce po nedeliach od l/a2 - l/az3 popoludní vydržiavajú, a v ktorých mimo rečňovaniek, ktorými lásku a vernosť jak naproti Cirkvi svätej tak naproti národu nášmu v sebe vzbudzujeme a nimi až celí okrievame a rozličných prekladov, v ktorých sa tiež cvičíme, čítajú sa obzvlášte a to po každý raz aj pôvodné práce, na ktoré najväčšiu usilovnosť vynakladáme, aby čo sme vo školách nevoľne zanedbali, tu to doplnili, t. j. aby sme si nadobudli schopnosti dačo poriadneho a poriadne na papier položiť.
A preto neprešla, čoho svedkom je aj zápisnica za všetky tri roky ani jedna hodina ktorú by udovia až do poslednej minútky neboli vyplnili a v ktorej by neboli ducha svojho, ktorý nič zriedka bol rozličnými mrzkosťami až na nič uvedený, posilnili, láskou a vernosťou naproti Cirkvi sv. a národu väčšmi vždy zahoreli a okriali; predsavzatie že budú pracovať dla síl a možnosti k blahu dvojakého tohto dedictva, obnovili a potvrdili, myseľ často skormútenú obveselili, a medzi želaním všetkého dobrého jak pre cirkev, tak pre
národ, zasadnutie dokončili.

Nuž ale sa nazdáva vľct. Obecenstvo, že a snáď preto nie sú všetci Slováci alebo aspoň väčšia ich čiastka lidami slov. školy, bo sa v gymnázium, kde sotva mluvnicu reči slovenskej videli, v reči tejto zdokonalili? Alebo a snáď na čo im slovenčina, keď ich v arcibiskupstve ostrihomskom, ktorého väčšia časť je slovenská, maďarské fary a kaplnky čakajú? Alebo že sú dostatočne, čo len pre Slováka, v nej zbehlí, z ohľadu ktorej zbehlosti sotva by sa postaviť mohli u boku slovenského sedliaka? Alebo. bar aj nie sú celkom v nej zbehlí, no veď a snáď chovám natoľko lásky knej, že sa aj súkromne v nej vzdelávať môžu? Horký že chovajú! veď by slovenský národ, jestli by len na ich lásku mal čakať, zas musel upadnúť do tej jak duchovnej tak telesnej poroby, v ktorej cez toľké sto letia až do nedávnych časov väznil, a smutná by bola skutočne tvár katolicizmu medzi Slovákmi, jestli by na pokrm mali čakať, čo im týchto láska podá.
Bo kto nehorí láskou k reči u toho nie veľmi teplá. je aj láska k jej národu, a kde niet lásky, tam nehľadaj účinkov. Alebo sa snáď dosť doma naučili pre seba od matiek a dedinských detí? Môže byt že dosť pre seba pre svoj stav ale, pre ľud a vek náš, sotva; no, a keby aspoň len to vedeli?! Alebo snáď navzdor tomu, že sa Maďar a Nemec atd. vo svojej reči vzdelávali, aby si čo najväčšiu schopnosť a obratnosť nadobudli, ako aj sloh si zušľachtili a privlastnili, im je to zbytočné, veď by ich snáď ten sprostý (?) slovenský ľud vani nerozumel (?) a v krásnom slohu písať, snáď pre tých sklenárov, drotárov, kočišov, miškárov a bírešov?
Alebo snáď nenávidia svoju materčinu, ktorú si Maďar, Nemec atd. za najväčší poklad, aspoň časný drží, bo vie, že zakiaľ reč svoju miluje, zatiaľ ešte neuhasla ani láska k svojmu národu? Ani to o všetkých o všetkých pravím povedať a tvrdiť nemôžem, nie; bo mnohí čítajú vám slov. knihy aj noviny často prezerajú, lež údmi sa stať školy slovenskej, nedaj Bože, od tohto kroku, ktorý každý spravodlivý človek musí len pochváliť a za potrebný uznať odťahujú ich nezákladné ozaj príčiny, oni nie sú vám ani teplí ani študent, a jaky choseň z takýchto ľudí, ktorých už písmo sv. zatracuje? Sú vám akísi neodhodlaní ani sem ani tam, nezmužilí, ba bojazliví. Bo skúsenosť učí: že pri boku vodcovom aj vojak je smelý a odvažlivý, a už to musia byt ozaj smelí a za vec zahorení vojíni, keď aj vtedy, keď im vodca padne, udatne bojujú a domáhajú sa venca víťazstva.
A takíto hľa sme aj my lidovia školy slov. príklad nasledujúc jej zakladateľov. Nám síce vodca nespadol, ani nám ho neodviedli, nie! lebo nemal aký spadnúť, nemali akého odviesť; máme ale za to lásku, ktorou toto hehe nosíme v hlbinách srdca nášho vyryté: všetko za cirkev rímsko-katolícku a za národ náš ubiedený! Medzitým nechajme ich: príde čas, že sami skúsia a uznajú svoju zaslepenosť a nemúdrosť.

Spomenul som, že sú tomu priam 3 roky, čo i škola táto je založená - bo svoje zasadnutie držala dňa 19. januára 1862. - a vľct. obecenstvu prišla bezpochyby na um tá otázka: aké si ovocie priniesla za ten čas, keď nebolo slyšať, žeby bola vydala dajakú knihu, ako to robia spolubratia Peštanskí a B. Bystrickí? Zarmucuje sa síce duša moja, pri tejto otázke, že nemôžem aspoň na jednu knižku ukázať: hľa to ovocie je školy našej lež spadne mi kameň od srdca, ako nespravodlivo obžalovanému, keď nevinnosť jeho vyjde na vrch - keď si pomyslím, že príčina nášho kroz dajaké dielko do verejnosti nevystúpenia, neleží vo vôli našej, lež v nedostatku nervi rerum gerenarum.
Medzitým, ač práve škola naša z jednej strany neobohatila dovčulka aspoň, dajakým dielkom mladistvú literatúru slovenskú - čo dá Boh, že sa nezadlho stane, - usilovala sa zato z druhej strany sily svoje vynaložiť, aby aspoň malinkými kvietkami prispela k tomu literárnemu vencu, ktorý zdobiť má hlavu Matky Slávy aj na Slovensku.
Hovorím malinkými kvietkami: kto že by aj žiadal ruže od školy našej, ktorá sotva vychová údov, ktorí by boli v stave aj ruže vpliesť do venca toho, ktorí už vychádzajú do vinice Pánovej, akých za tie 3 roky, 12 odchovala aj Slučaja malý pravda počet ale stály ako múry hradné, miesto ich zaujímajú - a daj že Bože aby aspoň zaujímali zase len takí ktorí len malinke kvetinky sú v stave dopestovať, akých viac už škola naša za čas svojho jestvovania do rozličných, ba do všetkých slov. novín, presadila.
Ako: do XIII. roč. Cyrilovho: Pôstne rozjímanie v roku Cyrilometodejskom; Rok Cyrilo-Metodejsky. Bohoslovecká Slávnosť: na Velehrade. Ovocie výchovy. Do XIV. roč, tohože: O pôvode sviatku Božieho tela.“ Skúšaná nevinnosť, mimo básničiek buďto do Slovesnosti alebo do Sokola poslaných, ako aj mimo dopisov v každých slov. novinách uverejnených, pomimo „Sokola“ ktorý neviem z akej príčiny, neprijal vlani pod krídelká svoje dopis z Ostrihomu: o poviem ale o našom pospolitom „Vojtechovi“ o ktorého živote sme tak pochybovali? Tento zaiste nebude sa sťažovať na našu školu, jakožto zaviazanú svoju spolupracovníčku, bo aj v tomto nájdeme jej kvetinky, lahodiace najviac ľudu našemu, ako sú mimo prekladov a niektorých besied, pôvodné vypracované poviedky, z čiastky i ešte nie z čiastky ale už uverejnené, ako: „Príklad diabolskej zlosti v mladom veku.“ „Kto poklady kope, nechže sám seba nezakope.“ „Štedrý večer“ a iné ešte neuverejnené prácičky.

Avšak na čo táto vlastná chvála, ktorá podľa porekadla smrdí ? No, nechcem ani neni môj úmysel vychváliť cirk. lit. školu slov. ktorá od toho času, ako sa doniesol zákon, aby na každú hodinu pripravený bol jeden ľud s rečňovankou, druhý s pôvodinou a tretí s prekladom, pri čom čítavajú sa aj kritiky prác daktorému z údov ku posúdeniu daných sily svoje napína obzvlášte ku svojmu vzdelaniu; lež chcem tým len ju ospravedlniť pred vľct. Obecenstvom, aby ju neobviňoval voľakto z nečinnosti a hlivenia, bo by sa ináč muselo o nej povedať aby bola, ako ten strom, ktorý nenesie ovocia, vyťatá a do ohňa vhodená. Chcem spolu povzbudiť aj iných milených spolubratov na semenišťách, aby aj títo, vidiac, ako sa zo dňa na deň uťahujú skúsené a v boji už zatvrdlivé sily do kútikov, vysúkali rukávy a dali sa do práce, a obrábali tiež rolu literatúry katolíckej. Bo bár by aj tam tí starí a všetkej úcty najhodnejší bojovníci čo ešte niet na čase, lebo podľa slov sv. Pavla (11 Kor. 12, 14.) nemajú synovia rodičom poklady zhromažďovať ale rodičia synom, ani načim syn iného dačo, len čo vidí, že otec robí (Ján 5, 19.) neuťahovali sa z literárneho poľa, vztiahne predsa skôr lebo neskôr smrť ich zaslúžilé kosti do hrobu a potom kto zastane miesto ich, jestli nie my mladí? A či budeme potom k tomu
súci, keď včuľ, zakiaľ máme čas, aby sme sa vzdelali pri boku starých síl, to zameškáme a pero naše neostríme? Máme, buď Bohu chvála, kam posielať práce a pokusy naše. Máme „Vojtecha“ do ktorého aj slabšie sily sú v stave dačo súceho napísať.
Máme „Cyrila“ a „Slovesnosť“ od ktorých obzvlášť vzdelanejšie a skúsenejšie kňazstvo by sa nemalo tak veľmi hovorím tak veľmi odťahovať.
Napokon ani „Vedomosti“ ani „Sokol“ nezavrhnú práce naše, a však tu majme vždy pred oči ma Cirkev sv. ktorej synmi a služobníkmi sme. Lebo veru smutne je zastúpený katolicizmus v našich politických novinách slovenských, na ktorý sa tieto dívajú len akoby cez zásteru; a preto beda nám jestli my synovia kamením budeme hádzať po matke našej a nebudeme ju môcť brániť.Sapienti sat. Ťažký boj ide a chystá sa proti Cirkvi našej, a či sa pripravujeme k nemu? Neviem.
Poneváč sa ale spojenými silami viac vykoná, nežli jednotlivými, chcem spolu povzbudiť aj spolubratov na tých semeništiach, kde ešte takáto cirk. lit. škola nejestvuje, ako máme k. pr. Nitrianske, Spišské atd. bár tamto chová chovancov pre čiro-čisté, toto aspoň z väčšej čiastky , slovenské biskupstvo aby ku založeniu jej všetky svoje sily vynaložili. Bo jestli Ona a to s najväčším úžitkom, môže byt na vše učilišti Pešťanskom, na semeništiach ostrihomskom a B. Bystrickom, prečo nie aj v Nitre a inde? A preto do práce, Bratia milení, sústreďte sily vaše v jednu cirk. lit. školu slovenskú, ku vzdelaniu jak Vaše mu jak aj k úžitku cirkvi kat. a národa nášho. K čomu nech Vám Najvyšší, udelí zdaru a svojho požehnania.

Napokon, v mene cirk. lit. školy slovenskej, verejné poďakovanie činím, všetkým pp. Dobrodincom, ktorí dovčulka buďto jej knižnicu užitočnými knihami obohatiť, buďto pokladnicu svojou štedro tou rozmnožiť, alebo oboje štedro podporovať ráčili. Akí hlavní sú: slov. redakcie, „Cyrila“ „Slovesnosti“ „Vojtecha“ „SO/cela“ a „Obzor,“ ktoré slov. škole svoje časopisy zdarma zasielajú. Dôst. pp. dekani: Juraj Ober majer a Stef. Pereszlényi. Prev. pp. farári: Ant. Beluš, Jur. Holček, Andr. Kabzina, Lad. Lukáč, Joz. Matejka, Štefan Mráz, AndrejRisák, Ign. Scolari, Michal Chrástek, prof. bohoslovia v B. Bystrici. Dr. Ján Malý, prefekt v Pažmaneume. Vel. pp. kapláni: Mich. Chovanec, a Ján Novák. Vel. pp. kapláni a bývalí údovia: Ján Bunček, Ign. Pachmann, Pavel Príhoda, Flor. Vagáč, Franko Vaňa. Cirk. lit. škola slov. na vše učilišti Pešťanskom. Alojz Bóc právnik v Kološváre, Ján Stašek, občan Búr Sv. Jurský atd. ktorým všetkým ako aj nemenovaným pp. Dobrodincom prajem a žiadam, aby im Všemohúci mnohonásobne vynahradil lásku škole našej preukázal, v ktorej mene im, srdečné a úprimné zaplať Pán Bob, zasielam.
Daj Bože, aby ich príklad aj iní nasledovali, a nás mladé sily Cirkvi a národa, v dobrej našej vôli podporovať nezabúdali. Ostatne všetkým, jak starým tak zvlášte nám mladým, ktorí sme nádej cirkvi sv. a národa, želám a prajem, aby z nás boli a. zostali, ani jedného nevynímajúc, dobrí ba horliví národovci, ešte lepší ale a horlivejší katolíci; k čomu nech nám udelí Boh svojej milosti a požehnania!




Encyklika od 8-ho 1884 a jej nepriatelia

a nemeckého preložil P. Slučaj.


Encyklika od 8-ho 1884 a jej nepriatelia pri svetle brožúrky
Félixa Dupanloupa biskupa Orleánskeho.
(a nemeckého preložil P. Slučaj.)

V prvom diele brožúrky svojej hovorí Dupanloup o Conventii od 15-ho sept. l864 a dokazuje, že opustenie Rímu neslúžilo by ani k šťastiu Itálie ani ku cti Francúzska. Prechádzajúcom diele druhom na Encykliku hovorí nasledovne:
„Keď dokázal som, že opustenie Rímu neslúžilo by ani k Šťastiu Itálie ani ku cti Francúzska, nebolo by mi ťažko podvrátiť dôkazy tých, ktorý z jasaním domnievajú sa, že Encyklika od 8-ho decembra opustenie toto ospravedlňuje a uľahčuje.

Jestli kto, mali doista pápežovi nepriatelia minút sa bez všetkej zábavky, ktorý ale predsa s toľkým krikom po zábavke tejto siahajú? Každý úfam je s tým nezrozumený. A potom keď cieli, ktoré sa dosiahnuť ma, sú zlé, načo sa tam radovať, že sú obľahčené. Či smieme radovať sa, že zlé ľahšie spáchať môžeme?

Ale nie. Rozumiem taktike protivníkov našich. Jak som už hovoril, heslom jej ich je, napozatým čo najmenej hovoriť o Conventii a uschovávať ju pod plášťom, aby ju v ostatnom okamženi ako zbraň k rozhodnému zaťatiu upotrebiť mohli, zatiaľ ale tým viac kriku robiť o Encyklike, ju prepĺňať, spotvorovať, a pápeža skôr než ho porazia, osočovať, robiť väčšie nároky ako pápež sám, byť viac ultramontánsky ako Ultramontáni, privolávať všetkým katolíkom: „Niet času k rozvahe, niet času k vysvetleniu! Klaňajte sa:“ a to preto, aby ich ľahšie porazili.

Ja sa nedám mámiť, a preto hovorím, ho jak praví písmo sv. jesto čas k hovoreniu, a čas k mlčaniu. Ja teda hovorím. Bo práve v tom okamžení, v ktorom pápeža čo najpotupnejšie napádajú cítim sa byt blaženým, že mu novy dôkaz mojej úcty, mojej oddanosti, mojej poddanosti a mojej detskej vernosti vzdať môžem.
Spisovatelia, ktorý mali mlčať, hovorili najsamprv. Spravodlivé je teda aby ti, ktorý najsamprv hovoriť mali, mlčať prestali.
Cítim to, že prišlo už to okamženie, v ktorom všetkým pár užitočných slov povedať môžem. Jesto ľudia, ktorí hovoria, že slova pápežove sú nevhodné (unjmedmafiig) neprimerané. Doista mýlia sa v reči, bo chceli riecť že sú nepohodlne. Áno ja to dobre viem, že napomenutia Cirkvi sú nepohodlné.
Počnúc od sv. Petra a Pavla má Cirkev uložené, aby pôsobila svetu nepohodlnosti a aby robila mu výčitky. Ľudia podobajú sa často dietkam. Napomenutia sú im omrzlo, preto že činia im prekážky. Práve ale toto je slávou kresťanstva. Od tej doby čo zasvitlo na svete, zlosť nie je sice premožená, ale nemá viac pokoja a nemôže viac pokojne panovať.

Uznávam teda, slová pápežove sú nepohodlné, bo búra vás, bo znepokojujú vás, bo privádzajú vás do rozbroju. Na ktorej ale strane je právo, pravda rozum?
To musíme skúmať. Predovšetkým musím podotknúť, že pri tej slepej prehnanosti s ktorou encyklika napadnutá bola mali sme počudovania hodný príklad tej horúcej horlivosti, ktorá k nášmu rázu patri, a ktorú taliani fúria francese (vztekom francúzskym) nazvali. Táto horlivosť je v skutku dobrá, kde sa jedná o to vydobyť bitky solferinské; nehodí sa ale k vykladaniu encykliky, čo malo stať sa, stalo sa.
Minister zevnejšich záležitosti ponosoval sa v jednej zo svojich ostatných diplomatických viet, že čítajú sa z pomedzi riadkov jeho depeši veci , ktoré tam nestoja. Presvedčený som že uzná, že to iste nebezpečenstvo hrozilo aj dokumentu teologickému keď ponechaný bol nerozumným a náruživým výkladom obecenstva.
Encyklika nie je vyložená, lež je spotvorená. A vláda ju, čo dosť cudné je, tiež zle rozumela.

Nezmysly a nedorozumenia.

Predovšetkým musím podotknúť, že otázočné rímske dokumenty, neboli upravené na žurnalistov (novinárov) a ani na jednoduchých veriacich, lež na biskupov
Stalo sa ale práve, že ich biskupom odňali a novinárom predhodili.
Pri tomto tu, bych veľmi nerád mal, keby ma niekto zle rozumel: Na žiaden spôsob nezamýšľam opovržlivo písať o novinách. Bo jestli kto, doista uznávam aj ja ich prednosti, ktoré poskytujú nám navzdor jejich nebezpečenstva, na vzdor jejich neodolateľnej a neuvarovateľnej (unnmneibltdj) moci. Menovite nemá snáď žiaden úprimnejšieho súcitu naprotivá toľkým veľkodušným spisovateľom, ktorí navzdor všetkým prekážkami nebezpečenstvom srdnaté venujú sa v náboženských listoch službám spoločenstva a náboženstva.

Čo ale učinil najsamprv väčší počet novinárov? Pri prekladaniu Encykliky a Syllabusa prevýšili jeden druhého v nezmysloch a nedorozumeniach, a to sice na ten najsmiešnejší a najviac prekvapujúci spôsob, aj pri tých najdôležitejších punktoch. A to nie len „Síecle“ ale aj „Journal des bebats“ ktorý obyčajne lepšie vie gramatiku ako Siécle. V preklade Encykliky a Syllabusa , ktorý podal Journal des Débats načítal som viac ako 70 nezmyslov.
Keď už Journal des Débats tak pochodil, ako teprv Siécle. Uvediem len dakoľko príkladov. Pápež zavrhuje (dla prekladu) nezmeniteľnosť božiu, bo latinský výraz immutatiombus obnoxiue preložili na „immuable“ (nezmeniteľný) čo práve protivné vyznamenáva. Prop 1.

Tak podobne vyhlasuje, dľa nich za blud zrejmú a základnú pravdu, že Boh vo všetkých stvoreniach prítomný je, bo preklad znie: „Dieu est dans homme et dans le monde“ Boh je v človekovi a vo svete -kdežto pápež označujúc a karhajúc onen ohromný panteistický blud, to jednostajne stávanie :a (bea bcftänolge ĺßerbm) pána Renána a iných, len tých zatracuje, ktorý hovoriac: Deus fit in ho míne et in mundo – Boh povstáva v človekovi a vo svete. - (Prop. 2)
Bludy o spoločnosti občianskej „Errores de societate civili, preložili „erreurs De Ia societe civile bludy spoločnosti občianskej. (Titul ad s 6.)
V propositii 39 berú slovo republicae (štát) la république (republiku) jak by pápež republiku zatracoval, o čom sa mu doista nesnívalo.
Nasledujúci nezmysel držím len za chybu tlače, bo: Episcopis fas non est vel ipsas lítteras apostolitas promnlgare: preložené je: Les cvequos nont pas le droit de promulguer leurs lettres apostoliques; Biskupovia nesmia svoje apoštolské listy zjavovať.

V propositii ale ktorú vzťahuje sa na vymenovanie biskupov, preložili slova per se ako keby tam stalo pro se na pour soi, čo do cela iný zmysel dáva. V týchto prekladoch pozdáva sa Pápež odopierať vládam právo, ktoré im konkordáty dopustili, že totižto biskupov vymenovať môžu; kdežto pápež jedine to hovorí, že
toto pravo od seba samých (par eux même) nemajú. V tej istej propositii slovo procurationem (administratia, zastávanie) znamená iln prise de possesion
(zaujatie majetku.) ßcíigergreifung. Ďalej čítam: „Le gouvernement peut dans .rondrolt changer une époque fixée par ľ Eglise. pour ľaccomplissement de: devolrs religieua: des deus sex es, vláda môže vo svojom práve od Cirkvi k vyplňovaniu náboženských povinností pre oboje pohlavie ustanovený
čas, zmeniť. Čo to je?

Pozriem do textu a vidím že to má byt takto preložené: Le gouvernement peut, de sa propre autorité, changer l lige llxé par Eglise, pour la profession religieuse dans les nlonastéres, soit de femmes, sol dhomlnes. Vláda môže vlastným právom, jak pri mužoch tak pri ženách zmeniť od Cirkvi ustanovený vek k skladaniu sľubov. Tu teda dopustil sa prekladateľ novín miesto jedného, dvoje ho nezmyslu, bo astatem prekladá na čas a profesionem religiosam na vyplňovanie náboženských povinností ako keby jednalo sa tu o veľkonočnú spoveď, o príkaze postu alebo o povinnosť každú nedeľu sv. omšu slyšať. (Prop. 52.)

Podivuhodnejší je nasledujúci nezmysel: Kto by to bol kedy myslel, že hlava Cirkvi zavrhne takovú proposítiu akou je nasledovná: „Le gouvernement civil . . . pcut favoricer les établisscments religíeux . . . . “ Vláda svetská, môže podporovať kláštory. A predsa zatracuje., dla prekladateľa, pápež sadu túto. Slovo, ktoré ho pomátalo znie penitus extinguere on ho preložil s favoriser (podporovať) na miesto „úplne potlačiť.“ (Prop. 53.)

A čo riekneme k nasledujúcej balamute: „lny apas d autres torces reconnues que celles qui rćsidcat dans la matiěre, et qui, contre toute disciplíne, toute honnetetě de moeurs, se résument dans laccumulatiol des richesses, et dans la satisfaction des tous les plaisirs.“ „Nieto iných uznaných noci ako, ktoré spočívajú v hmote a ktoré na vzdor všetkej kázni, na vzdor všetkej počestnosti mravov, prejavujú sa v nakopeniu bohatstve a v uspokojení všetkých rozkoši.“

Tak je preložená zavrhnutá propositia, ktorej ale pravý preklad takto znie: „ll ne ľaut reconnaitre dautres forces que celles qui résident dans la maliere, et toute la moralc, toute l honnéteté doit se réduire a accumuler et a augmenter ses richesses par tours des moyens possibles, et a se procurer toutes sortes de jouissunces.“ Iné moci nemajú byť uznané ako tie, ktoré spočívajú v hmote,a všetka kázeň a počestnosť mravov má pozostávať v nakopení a v na bárs aký spôsob rozmnožovaní bohatstva a v zaopatrovaní si rozkoší. (Pl-op. 58.)
Cirkev nesmie nikdy proti filozofii zakročiť. Prekladateľ rozumel tu: „Lieglíse ne doit iamais occuper de philosophie.“ Cirkev nesmie nikdy s filozofiou zaoberať sa. On myslel že animadvertere znamená toľko, ako „regarder a . . . ľaire attention a . . . “(Prop. U)

Inducere impedimenta dirimelltia prekladajú poraď s „prononcer súr les empéchements dirimants“. Nad rozdvojujúcimi prekážkami stavu manželského súdiť miesto: ich uviesť. Tak tiež, „causae matrimoninles et spousalia“ ú malo by byt preložené les causes nlatrimoniales et les fiançailles. Ponevač ale prekladateľ nechápal, čo sú to rponaalia preložil to „Les causes malrimoniales ou nuptiales. V záležitosti stavu manželského alebo svadby sa týkajúce.“ A preklade s alebo spomalia so svadby sa týkajúcimi záležitostmi, akoby to jedno bolo(Prop. 74.)
(Prop. 77.) Non expedit - znamená dľa novín ilnest plus necessaire - neni viac potrebné. Prekladateľ nerozumel ten dôležitý rozdiel, ktorý je medzi „neni viac užitočné a „neni viac potrebné ludomitam cupiditatem - neukrotitelnú žiadosť preložil na „indomptable assiduité - neukrotiteľnú pilnost. (Encykl.)

„Vel ipsa Germána justitiae notio“ znie „la notion étroitement liée de la justice“ - úzko príbuzný pojem spravedlnosti, miesto pravý pojem spravedlnosti.
(Encycl.) Slovo germana, ktoré často pokrevnost znamená pomátalo prekladateľa.
Jeden každý vie, že nepanovala (nejestvovala) bohužiaľ vždy svornosť medzi kňazstvom a štátom, pápež ale vyslovuje dľa prekladu pravé to protivné. On hovorí: „Svornosť medzi kňazstvom a štátom bola vždy osožná a spásonosná: Fausta semper extitit et salutaris. Nešťastné ale slovíčko emtítít vyrazilo prekladateľa z brku a on nezpozoroval že eltitit tu v dobrej latinčine znamená toľko ako fuat - bola (Encycl.) Nachádzam ďalej v preklade Encykliky: „Kňazstvo :vetake a reholí, o ktorom prichádzajú nám ľak na viery to dá spôsob najistejšie dejopísne dokumenty „miesto: ako tie najistejšie dejepisné dokumentu a dokazujú.

Uerogatorická clausula „non obstant toutes dispositious á ce contrairrs , mame celles auxquelles íl nepeut etre dérogé que par une mention et une dérogation speciale et individuelle“ - aniž by sa tomu niečo protivného priečiť mohlo, bárs by to aj zvláštneho a nerozdielneho (indivídua) spomenutia a odvolania (derogatíone)hodné bolo - preložená je na tento čudný spôsob: „Nous en avons ainsi décidé, nonobstant tout ce qui pourrait, être fait de conlraire par une mention speciale et individuelle et qui serait digne ďuue dérogation,“ - Tak sme uzavreli, aby na vzdor tomu všetkému, čoby naprotivá tomu , skrz zvláštne a špeciálne spomenutie, ktoré by derogatie hodne bolo učinené byť mohlo. Tu nerozumel prekladateľ ani francúzsky, tým menej latinsky. .
A čo mam rieknuť na tu viery nepodobnú sadu: Les priéres, les gémissements et les larmes, al moyen desquels il faut insister et reater (rester ou ?) trapant á la porte“ - „Modlitby, vzdychy a slzy, skrze ktoré spočívať a zostať (kde zostať?) musíme tlčú na bránu.“

Arcibiskup freisingský, menuje sa dla prekladu, vraj „ľarchevéque Frising“ arcibiskup Frising. Biskupa mondovského pomenoval: biskup Montisregal, a už to sú len predsa veľmi známe mesta: prekladateľ ale myslel že sú to mena mužov. Snáď ale povedia redaktori „Siecle“ a mladí profesori Journala des Debata
Proč hovorí Rím v takej reči, ktorej sa viac nerozumie?
Že oni nerozumie, to možná; ale oni neprehrešili sa len proti zmyslu teologickému ale aj proti zmyslu liternému a gramatikalnemu, proti slovníku a mluvnici. Brat mena nes za mena ľudí, slovesa za statné mena, áno za nie atd. atd. to už je trochu mnoho ml. ľudí, ktorí svoje školy vychodili a ktorým slovníky Quicherata a Bouilleta k službám stoja. Boli by to oni v 6. klase svojim žiakom prehliadli?
A keď by aj len v teologickom zmysle boli sa pomýlili, načo že prekladajú niečo takového čo nerozumia? A načo stým tak náhlili? Nemohli sa o to s niekým poradiť, bárs by to aj daktorý starší z jej ich kruhu bol býval, ktorý lepšie teologickej reči navykol ako oni. Či nemá každá vedomosť svoju vlastnú reč?
Či by to nebolo odo mňa opovážlivé a smiešne, keď bych chcel prekladať pre cisársku akadémiu medicíny Apophthegmata Hippokratesové, alebo pre akadémia umení la sady Eudidové, alebo pre akadémia mravných vedomosti Pandecty, bez toho že bych sa staral o to, čo hovorím a píšem?

Myslia si, Že by dobre prijali vo svete opovážlivosť moju? Doista nie doista ukázali by mi cestu, a vyhlásili by ma za nehodného hovoriť slovo o všetkom tom a nasledovne aj o všetkom inom. Ohromnej tejto opovážlivosti dopustili sa teda aj novinári a poznamenať mi načim že potkli sa tu mnohí, ktorí ináč aj ten najlepší úmysel mali. Mam teda v čul doista právo riecť týmto proticirkevným novinárom: ako mohli pri týchto nezmysloch a nedorozumeniach víťazstvá sláviť?
Tak stály veci: nedorozumenia vyrastali vždy viac a viac; tam kde Encyklika hovorila áno, tam riekli oni že hovorí: nie! a naopak; pominutý mesiac (január) môže v dej opise s právom menovať sa mesiacom bláznivým. Prečo nepochybovali títo páni v tom okamžení, v ktorom ozvali sa tak lopotne proti nepochybnosti Cirkvi, trochu viac na nepochybnosti Agencie Havas alebo mnohej inej Agencie? Aj ten najhorší žiak bol by ich od bludu (mystifikácie) ochránil, ktorý by smiešnym bol, keby nebol tak hrozných záhub v dušiach učinil.
Je síce pravda, že môžu noviny. omluviť sa; len že toto omlúvenie pochádza odtiaľ, odkiaľ nikdy prísť nemalo.

A tu siahajú moje žaloby alebo moje námietky jestli ich s právom činiť smiem, trochu vyššie. Nechcem rozoberať ten zákon, mocou ktorého minister spravedlnosti biskupom encykliku ujasniť a vyložiť zakázal; ja hovorím len to, že následkom toho povstala pre rozumnú, spravodlivú a statočnú krajinu, akou je Francúzsko, tá odpustenia nehodná a nepríjemná nepravidelnosť (anomália) skrze ktorú jedine ti, ktorí úplne neschopní boli pápežský spis rozumieť, prekladať a vysvetľovať, to učiniť dovolené mali, a tí ktorí k tomu jedine schopné boli, ktorí k tomu úplne právo mali a to učiniť povinní boli, to učiniť nesmeli.

Ba čo viac, moje počudovanie tu nezná konca kraja: lebo dali novinárom také práva, ktoré im obyčajne nedávajú, právo, smieť slobodne ujasniť so všemožným rozširovaním a obťažovaním taký spis, ktorý pán cultus minister vyhlasuje, za nápad constitucie cisárstva. Často bývajú noviny, obzvláštne náboženské, pre mnohom nepatrnejšie príčiny napomínané, suspendované, potlačené alebo na hraniciach zadržané. A keď chcú biskupove podvihnúť hlasu svojho, keď chcú, neberúc novinárom jej ich právo, ktoré mali, konečne aj oni hovoriť, nedorozumenia vysvetliť, na nezmysly poukázať, ohromný prúd bludov, lží a opovržlivosti, ktorý rúti sa proti Cirkvi zadržať, musia sami jediní mlčať. Oni nesmia sa vyjadriť, nesmia svoju mienku vynicet; oni nesmia učiniť to , čo každému pravotárovi učiniť voľno je nad záhadným zákonom alebo právom. Oni, ktorí sú zrodení strážni a vykladači viery, musia s naklonenou
hlavou poslúchať všetko, musia znášať všetko, musia mlčky prehltnúť všetko.

A to v zemi katolíckej, vo mene slobôd a slobodolistov (äreíbriefc) gallikanskej Cirkvi. Ale nebolo by už raz na čase, aby sme našu tak jasnú a úprimnú reč od tak hrozných nezmyslov uvarovali? Ja vyslovujem sa šetrne. Keď toto sú ty slobody a slobodolisty, z ktorých váš Liberalizmus pozostáva, teda musím úprimne vyznať, že sme práve tak málo náchylní zmieriť a znášať sa s nimi, ako pápež. Ani duch náš neni k tomu sprostý, ale ani náš (charakter) ráz dosť služobný. To ale ešte neni všetko. Opovržlivé a navymýšľané deklamatie bezbožných novín, ktoré Encykliku ako dajakú korisť napadli prerazili do domov, kolovali po všetkých dedinách, a všade rozliehala sa ozvena ich.
Nehorázny zmätok znepokojuje duše; odo všetkých strán obracajú sa rozhodní katolíci na svojich biskupov, a pýtajú sa ich všeličo. A biskupi by nesmeli odpovedať . . . . .Jestli tak ma rozumieť sa sloboda svedomia, teda nie sme práve tak náchylní , zmieriť sa s tou slobodou, ako pápež.




Vestník cirkevný.

Jozef Lancuska,farár Zelenický.


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.

Zo Zelenic. Bárs jak neprajným úmyslom sú mnohý proti sv. Cirkvi r. katolíckej, a takých srdce závistlivé o všetko by chcelo priviesť túto sveta dobrodejku najväčšiu; však predsa, buď Bohu chvála! mnoho ona pociťuje i priateľov a podporovateľov, a ľud náš akokoľvek biedny milo rád obetuje na náboženské potreby nech len patrične dobré jeho srdce mocou slova Božieho pohnúť a nadovšetko svetlým príkladom svojím k podobným obetiam rozpáliť hľadia. Trvanlivý život, ba ustavičný rozkvet Cirkvi sv. a to i vtych najodpornejších okolnostiach dokazuje jej pôvod Božský, svedčí o pomoci vyššej pomoci ktorú má od nebeského zakladateľa svojho zasľúbenú slovami: „ja s vami som . . . , až do skonania sveta“ a istú lebo „nebo a zem sa pominú, ale slová moje sa nepominú. Táto pomoc vyššia zjavila sa i farskému našiemu chrámu horno zelenickému v podobe dobrodincov ktorých mu pán Boh zbudiť ráčil. Chrám tento zaiste patri medzi tie najchudobnejšie, najnudnejšie, lebo okrem zeme na ktorej stojí nemá ani žiadneho majetku nehnuteľného, ale ani nijakej peňažitej základiny, čomu sa čudovať nemusíme, keď 3/,l obyvateľov Horných-Zelenic od vyše 300 rokov do jeho lona nenáležia. Siladice obec filiálna ale má svoj vlastný lepšie nadaný chrám Boží. Jeho Eminencia náš najmilostivejší Arcibiskup a Otec v Kristu najdrahší, prezerajúc úcty chrámu Božieho zelenického takto nám odpísať ráčil: ale to tam veľká chudoba, ku pomoci teda, a jakožto večitú základinu posielam vám 200 zl. r. č. v štátnych úpisoch, a na zvon nový 25 zl. r. č. Farárovi ale skrz úpad lichvy o škodovanému 100 zl. r. c. a 20 zl. r. c. na rozoranie pasienku 18 honov, ktoré mu pri scelkovani pozemkov k predošlým len 8. ornát a mísale stým doložením:
„Modli sa za mňa keď prvýkrát v ňom slúžiť budeš ;“ ba i za hrubý oltár a za novo prestavenú faru tiež len Jeho Eminencie ďakovať musíme. Toľkými hla dobrodeniami ráčil nás za malý krátky čas obsypať! Kde taký Otec takým prikladom svieti, čo div, že aj iný v jeho svetle kráčajú, milosťou Božou k nasledovaniu pohybovaní?! Slávna kapitula Ostrihomská 20 zl. r. (3.; Osvietený p. biskup a vikár Trnavský Henrik Szajbély 10. r. či; Sl. kapitula Prešporská 10 zl. r. č. obetovali veľkodušne na nový zvon našiemu chrámu. Mníšky bývalé v Leopoldove darovali: dva krásne ornáty, bieli vo kostolné, pekný Betlehem a j. Lež aj medzi svetskými sme našli dobrodincov.
Osvietená grófka Brunswick, majiteľka panstva dolnozelenického, dala štyri komže z červeného súkna i košele pre miništrantov, krásne vyšívané prestieradlo na oltár i podušky z atlasu, a na schody oltára pekný koberec. Farníci neprestávajú nové a nove obete, zaiste Bohu milé a sebe spasiteľné, skladať. Ledva že vystavili dve zo základu nové školy, jednu v Zelenicách druhú v Siladicách, zložili sa na nový hrob Kristov, na kamennú krstiteľnicu, potom skladali zas na zástavy, na obraz Bl. P. Márie ružínskej v zlatom ráme, na kamenný kríž pri dedine, drevený v cintoríne a naposledy oslovení skrze niže podpísaného duchovného svojho pastiera dali sa s radosťou i na potrebné už nové zvony zbierať, a s pomocou Božou, ktorý jednúc farníkom mojim to, čo oni tu na zemi na jeho česť a slávu konajú, tam v nebesiach slávou večnou odplatil, pravím s pomocou Božou a pomocou dobrodincov nadrečených, ktorých nám poslať ráčil, máme už i tie nové tak vrúcne žiadané zvony, dva.
Dňa 4. Marca r. b. vyvesil nám zvony tie na vežu známy náš krajan rodák p. Jozef Pozdech, umelec-strojník chýrečný a slávny skrze svoj vynález nového ustrojovania zvonov. A skutočne i my obdivujeme jeho vtip, ktorým podarilo sa mu tak zdokonaliť ústroj zvonov a oddialiť tie škody ba i nebezpečenstvá, aké s doterajším ustrojovaním zvonov spojené boli, kde veža náramným otriasaním trpí, čo tu ako aj nebezpečenstvo pre zvonárov ťahajúcich zvony prestáva, a porúčal ne ho každému s dobrým svedomím, kto mieni dať zvony upravovať. Byt jeho je v Pešti pod číslom 7. fabričnej ulice.

Toto všetko nie pre chválu svetskú na známosť uviesť, som si držal za povinnosť, lebo dobrodinci naši takú ani nehľadajú, ani by sa to s nábožnosťou nesrovnávalo; ale jedine svätým citom povďačnosti nútený, ba aj ku povzbudeniu aj iných k podpore, a obetám veci našieho sv. náboženstva, k povzbudeniu láskavých čitateľov týchto novín katolíckych: preto i zavieram tieto riadky, moje s tým vrúcnym vzdychnutím: Bože a Pane náš! ráč udeliť všetkým nám dobre činiacim, pre Tvoje meno, život večný!