logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 8


Obsah:



: Obálka
Kňažiansky. : Prevrátenosť našho veku a jej liek.
: O vytvorení akatolíkov z hodnosti dekanov
: Práva. a. povinnosti farárov.
Štefan Závodník, farár a dekan. : Vestník cirkevný
: Správy.
: Rozličnosti.
: Katolícka Literatúra.


Obálka





CYRIL a METOD.
Časopis cirkevný.


Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. pólročnli: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predptiť sa u vydavateľa redaktora
Dr. Audr. Radlinského, farára kútskeho. Adresa je do Holíča (Uhry) vil Gőding. Vychádza 5, 15, l 25, každého mesiaca na hárku.

Číslo 8.
V Skalici, v sredu dňa 15. marea. 1865.
Ročník XV.

Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskopm Fr. X. Škarnicla synov




Prevrátenosť našho veku a jej liek.

Kňažiansky.


„Kto s nástupcom sv. Petra nezbiera ten rozsýpa,“ ozvalo sa z úst jednoho z najslávnejších biskupov Francúzska a už predtým z úst sv. Hieronyma. Tak rozsýpajú v naších časoch ti, ktorí zapovrhnúc božiu autoritu Cirkve a apoštol-skej Stolice na základe svojej vlastnej autority, na „absolutnej autorite rozumu ľudského“ budujú, ba čo viac i to sa nezhrozujú vysloviť, že zjavenie božie nie len že nič neprospeje ľudskému pokoleniu, lež že sa musí i podrobiť pokroku zhodujúcemu sa s pokrokom ľudského rozumu.
Tu máte, vct. p. čitatelia, ten tak zvaný progressismus - humanismus (Fortschritt). Tak rozsýpajú, ktorí, blúznia, že sa Boh vo stvorení, zvlášte vo človeku vyviňuje a k povedomiu prichádza, a aj následovne všetko za čiastku Božstva, ano za Boha uznávajú. Tak rozsýpajú i tí, ktorí krem hmoty nič neveria osobného (personalného) Boha zapierajú so všetkým tým, čo z toho sa dá následovať. Tak rozsýpajú i iné sústavy , ktoré z predošlých vyplývajú ako socialismus a radicalismus.

Všetky tieto príbuzné, z čiastky zo zlého života, z čiastky z nadutosti povstalé sústavy sa spojili, aby tým viacej sa odstraniac od viery sv. Petra na záhube ľudského spoločenstva s výsledkom učinkovať a sv. Cirkev, ktorá je jediná udržovateľkyňa pravého poriadku, zabezpečovateľkyňa vzájomných povinností skrze takéto „pokroky ducha“ zničiť boli v stave.
A v pravde vidíme že ako sa vo všeobecnosti nielen súkromne, lež i verejne vplatnosť uvádzajú, i následky: úpadok človečenstva, jeho právnych, spoločenských a mravných pomerov, nevystali. Vidíme, že ačkoľvek si tisíce a tisíce tých zásad niesu zrovna povedomí, predsa všetkým tým zahubným novou rozumkárskou generaciou z ních ťahaným výsledkom a naukám sú podrobený a tým telesnú i duševnú zkazu na seba uvaľujú.

A čo že i môžeme očakávať od zásady Kanta a nástupcov: „Autonomia vôle je jediný princip všetkých mravozákonov, a týmto zodpovedajúcich povinností čo od zásady Fichte ho et consortum, ktorý o prirodzenom zákone hovorí: „Nemáme sa dať zviesť, aby sme povedomie, že máme povinnosti, ďalej vysvetľovali, a z príčin von z neho ležiacich odvodzovali, lebo to absolutnosti a dôstojnosti zákona štrbinu zavdáva,“ ďalej od ethických jeho zásad: „Vynasnažuj sa o absolutnú neodvislosť,“ „miluj seba samého nadovšetko,“ „tak jednaj, ako keby si bol sám jediný“! To sú výrostky jeho mudrovania! Základnia zásada celej philosophie je:„jedno a všetko-ja.“ Kdo-že už kedy vyslovil trefnejšie princíp negatívnej etiky a zásadu všemožného bezpravia?
Z tohoto autotheismu (samobožstva) Kantovho a Fichteho ako samosebou vyplýva Pantheismus ( všebožstvo) Spinozy, Schellinga a Hegela zo všetkými svojimi zkazonosnými následkami, čoho svedok je jeden ich uprimný nástupca ktorý ná-sledovne hovorí: „Protestantska mravoveda tvori celé človečenstvo v opravdivý výraz mravných idei v jej Krista; všetko, čo je skutočné, je spolu i rozumné, všetka protimluva so zákonom je len zdanlivá, nič je nie inšie, než čo musí byť.“

Keď je ale každý človek „Boh,“ či nemá právo každý tak ,lahodno žiť, ako sa na Boha svedčí? A tak vidíme, že ačkoľvek zo samostatnej hypotesi hmoty, predca už i z pantheizmu pochodí materialismus, ktorý zemskú blaženosť za najvyššie dobré pokladá.
Tak sme šlastliví, že ačkolvek treskúca zima panuje, predca si i pár kvietkov z tejto v našom veku nesmierne plodnej zeliny k ovoňaniu môžeme odtrhnúľ. Tak hovorí Helvetius : „Celá mravoveda je podrobená zákonu vlastných záujmov ...tým samým spôsobom, jako fysika zákonu pohybu.“ Vogt: „všetky tak
rečené hriechy a zločiny sú len následky chybného zostavenia (organisatie) modngV“ a Büchner vystavil princip materialistickej etiky. „Nedaj sa chytiť.“ A čo že už máme povedať o socializme, ktorý z materialismu svôj pôvod berie? Nič viac, než charakteristiku, ktorú mu vtlačil jeho nedávno zomrelý, až do smrti verný syn Proudhon: „majeok za krádež“ vyhlašujúc.

A takíto rozumkári môžu ešte nájsť i obdivovateľov! Takíto pseudophilosophi, ktorí zárodok všetkej prevrátenosti tisícov a tisícov zadali a z čiastky osobne, z čiastky skrze svojich verných moderných učňov o jej rozširovanie sa postarali!Takéto zásady, z ktorých všetka zlosť nášho veku pochádza, majú potom blahobyt človečenstva napomáhať! A odkiaľ že pochádza nevera terajšej doby, znevažovanie sv. Cirkvi, nežli zo zásad racionalistických? Na akom-že základe spočíva uznanie krádeže sardinskej skrze niektoré mocnosti, ak nie na základe consequencií panteističnej doktríny, že všetko či zlé či dobré je len výjav (manifestácia) božskej velebnosti, na koľko sa táto vždy viac v stvoreniach vyviňuje“ „že všetko čo je v skutku (factum) je i pravé (jus facti)“ že mravná dobrosť veci sa označuje verejnou mienkou“ nakoľko sa totižto dľa ich sústavy z každého človeka čiastka, a z moralnej osobnosti celý Boh osvedčuje.
I odtiaľ nepochádza i ten tak často prežúvaný výraz: „vox populi, vox Dei“? a zásada „non interventie“?? Nikto to nebude tajiť! Získaj a zabezpeč si verejnú mienku po redku a potom rob čo chceš, kradni, zbíjaj alebo to je Fortschritt,“ s ktorým sa má sv. Otec dľa ich žiadosti spojit! No veru by ste mu len dali.
Pritom všetkom sme ešte nikdy nepočuli, že by takými „zásadami vysadený“ fortsçbrittler bol uznal „jus facti“ alebo „fortschritt“ keď mu obratne vytiahnuté boli z vrecka hodinky: to len v tedy platí, keď sa jedná o uškodenie a podvrátenie katolicismu - a svojich nepriateľov! aká krásna dôslednosť!!!

V takýchto časoch „nie krásami“ ale „v skutočnosti“ žijeme! Na hroznej chorobe trpí veľká čiastka človečenstva ba i zdravú sa usiluje nakaziť! Veľká je ale i božia prozreteľnosť, ktorá sa postarala o lekára v pribodnom čase liek podávajúceho. Že to nikto iný, nežli preslavne panujúci sv. Otec Veľký Pius IX., ktorý najlepšie pochopil svojú úlohu, svoje najsvätejšie povolanie. Ostrým nožom lekárskym večnej encykliky svojej decembrovej zarezal do hniliny rany veľkej časti ľudskej spoločnosti a tu nasledoval škrek chorých dávnou chorobou už neprístupných.
Stupil na hlavu hadovi s istotou vediac, že sa zvijať môže ale večnú pravdu pekelným svojim jedom vyníčiť nemôže. Neohrožene pozdvyhol svoj vážny hlas onen apoštolský Starec, ktorému už od dávna studený predpovedali hrob a veštili smrť, aby uviedol znovu do pamäti pobludilých cestu onú života, ktorú Syn Boží svojou smrťou zapečatil: On ako hajiteľ a Strážca svedomia zatriasol človečenstvom, zatriasol trónami mocnárov na trón sa vyzdvihnuvších cestou zásad, ktoré sa zatracujú, nás Synov naplnil radosťou, pobludilých ale zaviazal vo svedomí: „aby každý, kto s nástupcom sv. Petra nezbiera, a následovne rozsýpa bol pred večným sudcom zodpovedný sám dľa: „Anima quae peccaverit, sola punietur “




O vytvorení akatolíkov z hodnosti dekanov


O vytvorení akatolíkov z hodnosti dekanov
a rektorov na univerzitách katolíckych.

Nedávno prinesla nám „Presse“ i„Pester-Lloyd“ z Viedne novinu, že následkom hlasovania nad otázkou o pripustení katolíkov k akademickým hodnostiam rektorátu a dekanátu na univerzite viedeňskej, vätšina konsistoriuma uzavrela v ten zmysel, že aby jako posaváď napozatým hodnosť rektora alebo dekána udeľovaná bola iba katolíkom.
Nad týmto uzavretím konsistoriuma nazlobila sa židovská „N. fr. Presse“ natoľko, že až žlč svoju v nasledujúcich slovách vyliala: „Teda neslušnosť a krivda tá, z jednej strany nakládať niekomu povinnosti, a z druhej strany odopierať mu práva z plnenia povinností vyplývajúce, má i naďalej trvať, a na novo dosvedčovať, ako v Rakúsku s ústavne pojistenou rovnoprávnosťou vyznaní zmýšľajú. V takom zmysle, vraj, vypadnú inšie ďaľšie uzavretia a adresa profesorov smutnou súc ver illustráciou nezvratný podá dôkaz, že kým tento prevažne zo zpiatočnickych živlov zložený, s požiadavkami modérnej osvety i s náhľadmi vätšiny profesorov v nepriateľskom odpore stojáci úrad v skutočnosti a platnosti ostane, znovu ustrojenie Viedeňskej všechnice na zdravých, prospešnych a trvácich základoch čili zásadách je nemožným.“

Kto to číta a nezná, v čom je vec, bude si myslieť, že katolíci v Rakúsku ozaj Boh zná aké krivdy majú. Keby sa len katolíci v zemiach katolíckych tak mali, ako sa majú katolíci v katolíckom Rakúsku bolo by s nimi dobre. „N. fr. Pr.“ tak hovorí, ako keby katolíci na založenie a vydržanie viedeňskej univerzity neviem ako boli prispeli alebo prispievali, žeby tak dľa známeho výroku „rovné ťarchy, rovné práva“ skutočné práva na ňu mali. Ale noviny, jako je „N. fr. PL,“ ľúbili by rovnoprávnosť vykladať tak, aby katolíci svoje vlastné právo svoje fundácie atd. s nekatolíkmi podelili a to rovno podelili, bo na tom im nevedomosť, keď ich katolíci buďto z dobrého hnutia, buďto z hriešnej nevšímavosti vlastných záujmov nečím nadchnu, k niečomu pripustia, na čo podľa skutočnej pravdy žiadneho práva nemajú.
Takú rovnoprávnosť ľubili by židovské noviny i na všeučilišti viedenskom, a že sa ím to nedarí, nuž kričia, že sa im krivda robí! Čo keby katolíci u nekatolíkov takú rovnoprávnosť žiadali, čiby sa im títo nevysmiali a to
dobre? A predsa nekatolíci neprestávajú sa vtierať do katolíckych ústavov, ako aj tot nedávno akýsi Vámbéry (Viener Kirch. Zeitnng povedá, že pán ten bol predtým tuším Weinberger žid) uchádzal sa vraj u Jeho Veličestva o profesora východných rečí na pešťanskej univerzite. V tunajšej nemocnici u sv. Rocha katolíckom to ústave sú 4 katolíci vrchní lekári, 3 katolíci: potom 7 katolíkov a 6 nekatolíkov podlekárov.
Čo sa týče tých nárekov, aké „N. fr. Presse“ na terajšie vraj zpiatoč-nícke konsistorium vedie, a jej zúfania nad znovuustrojením viedeňskej univerzity vyznať načim, že si žiaden katolík nepraje, aby konsistorium katolíckej university zložené bolo z mudrcov a liberálov, jakých by „N. fr. Presse“ rada vidieť, ani si nežiada nikto z katolíkov pravých toho znovu ustrojenia o akom sa jej sníva. Nech si len podržia nekatolíci svojich vedomcov a svoju osvetu, my katolíci máme svojich; ani nepotrebujeme, aby nám druhý svietili, bo katolícismus osvecoval a osvecuje ešte i posiaľ všetko, a čo iní z pravej osvety majú, načim im podakovať sa za to tiež iba katolicismu.




Práva. a. povinnosti farárov.


(Dokončenie)

Z práva prisluhovania sviatosti stavu manželského povstávajú pre farára mnohé a to dôležité povinnosti. Ponechajúc stranou to, čo do nauky pastorálky patrí, spomíname tuná toľko, že zvlášť na povinnosť farára je, aby sa prísne držal toho,čo zákon obč. manželský odo dňa 8. okt. r. 1856. predpisuje, nakoľko do oboru jeho činnosti spadá. Hlavne povinný je držát sa §. §. 5. 6. 10. 11. 12. 13. 14. 15. 16. 21. 22. 28. 29. 30. 38. 39. 40. 53.a 76. zákonu manželského. Obsah poslednieho §.je: „Bolo-li manželstvo za neplatué vyhlásené alebo umretím manžela rozviazané, vdova, je-li samo-druhá, pred pôrodom, v páde pochybnosti o jej samodruhom stave, pred uplynutím 6 mesiacov do nového stavu manželského vstúpiť, nech sa neopováži.
Keď ale okolnosti alebo svedoctvo v tej veci skúsených za to svedčia, že neni tehotná, vtedy môže po troch mesiacoch dispensovaná byť, a síce v páde tom, keď bolo manželstvo za neplatné uznané od najvyššieho politického krajinského dikasteria, alebo kde by toho nebolo, od okresného politického úradu; bolo-li však manželstvo smrťou manžela rozviazané jedine od najvyššej krajinskej politickej vrchnosti (dikasteria).“ I úpravy pre cirkevne súdy mocnárstva rakúskeho v záležitostach manželských nakoľko sa jeho úradu týče, nech sa jej prísne a bedlivo drží. Spomenieme tuná obzvlášte §. 211. ktorý takto znie: „Manžel lebo manželka žiadajúc o rozvod (od lože a stola) nech ide napred k farárovi. Tento povolajúc obe stránky, vynaloží vo všetkej vážnosti a spolu láskavosti všetky možné dôvody, aké má zákon boží a vážnosť: stavu manželského na ruku podáva, na to, aby bol zväzok stavu manželského neporušene zachovaný.
Nepodarilo-li sa mu mysle nepriateľské po prvý raz zmeriť, nech sa o to po druhý, po tretí raz pokúsi, nechajúc po každom raze aspon 8 dní uplynúť.
Avšak tretiu prosbu môže vynechať keď vidí, že rozhorčenosť myslí žiadnej nádeje nejakého prospechu nesľubuje, alebo keď je na jave, žeby žalujúca stránka v spoločnom nažívaní ďalej zotrvávať nemohla bez toho, žeby večný alebo časny blahobyt svoj hroznému nebezpečenstvu nevystavila.“ §. 213. zas hovorí „Namáhali sa farár darmo, nech tú vec predsedníctvu súdu manželského oznámi, a jestli manželov iba po dvaraz povolať dal nech udá spolu príčinu, pre ktorú tretiu prôbu nechal.
Takže má podať svoju mienku straniva toho, nakoľko totižto sa mu zdajú podané stížnosti byť dôkladnými. Majúc právo vydržiavať slavné a verejné služby božie povinný je farár odbavovať ich dľa spôsobu predpísaného, dľa potrieb ľudu, k duševnému jeho vzdelaniu, so všetkou úctou a pobožnosťou, a poneváč kázanie slova božieho časť služieb božích farských tvorí, a viera, bez ktorej nemožno sa ľúbiť Bohu, (Žid. 11. 7.) zo slyšania, slyšania zo slova Kristovho pochodí, zaviazaný je farár kázať, čo snem Tridenský výslovne predpisuje, hovoriac! „aby
farári a ktokoľvek jakýmkoľvek spôsobom farské kostoly držia, buďto sami, alebo, jestli im to nejaká platná príčina nedovoľuje, skrzeva druhých schopných, aspoň v nedeľu a vo sviatok ľud sebe zverený vedľa svojej a jeho scho nosti krmili slovami spasenia, učiac ho, čo vedieť jednomu každému k spaseniu potrebne, oznamujúc mu v rečach krátkych a snadných neprávosti, ktorých sa varovať, a čnosti, ktoré konať má, by pokute večnej vyhnúť a slávu nebeskú dosiahnuť mohol.“ (Sed. 5; hl. 2. o reform.)

Útlu mládež obzvlášte vyučovať porúča snem Tridentský sed. 24. hl. 4. o reform.stanoviac: „aby biskupi dietky jednotlivých fár aspoň v dni nedeľné a sviatočné v počiatočných známostiach viery v poslušnosti naproti Bohu i rodičom pilne cvičiť dali kroz tých, na ktorých to bude záležať.“
Lež niet na tom dosť keď farár iba v kostole o mládež dbá, ale načim, aby sa staral i o školu. Bo k dobrému vychovaniu mládeže a k preporodeniu fary, ktorá sa bola odrodila, nič tak prospešne nenapomáha, ako škola. Cirkev hneď od počiatku považovala školu jakožto vychovávaci ústav pre kresťanské rodiny. Preto vidíme už od davna nie len pri katedráloch, lež i pri jednotlivých farách školy, v ktorých mládež, vyučovaná súc predne a hlavne v náboženstve a dobrých mravoch sa cvičila, zaraz i vo vecach a známostiach siahajúcich do života každodenného.
Ba dľa c. 3. tit. de vitá et hone state cleric, bolo farárom za povinnosť uložené, aby buďto sami kroz druhého súceho kňaza potrebné vyučovanie dávali; odkiaľ berú pôvod školy farské. Dozorstvo nad takýmito školami farskými, ináč triviálnymi a elementárnymi nazvané, náleží bezprostredne farárovi. Farár je mocou úradu svojho z ohľadu školy učiteľom náboženstva, pravidlom mravov a riaditeľom školy. Jak katechéta povinný je aspoň dvakrat do týždňa dietky vo škole v kresťanskej náuke cvičiť, ktoré cvičenie nesmie byť púhe opakovanie toho, čo je v katekizme,ale má byt zrozumiteľné dietkam a ich pochopu primerané vykladanie náuk katekizmu sa. Aby povinnosť tú svedomite plniť mohol, musí sa náležite pripravovať, maličkých v láske a trpezlivosti kolem seba zhromažďovať a im živú vieru do sŕdc vštepovať.
Okrem toho má sa farár ako riaditeľ školy starať o to, by celá školská náuka a výchova duchu nábožensko-katolickému prísne zodpovedala, a žeby sa nevyučovalo nečemu, čo by sa ustanovizňami cirkvi lebo štátu protivilo. Dietky od 6. Do 12. roku načim mať k riadnemu navštevovaniu školy triviálnej, a aby vystúpiac z tej školy, čomu sa naučila mládež, hnedky zas nezabudla to, zaprovodené sú tak zvané nedeľné školy v nedeľu a vo sviatky, vyjmúc sviatkov hlavných, do ktorých chodiť povinní sú aspoň cez dva roky tí, ktorí už zo školy triviálnej vystúpili. I tejto škole má farár svoju pozornosť a pečlivost venovať.

Právo administrovania cirkevných statkov, fundácii atd. prináša so sebou rozličné povinnosti pre farárov ktoré sú obsadené v norme administrovania majetku cirkevného vydanej pre arcidiecézu ostrihomskú jej arcipastierom dňa 8. apríla 1859, umiestenej pod č. XIII. pomedzi dodatky k štatútom synody diec. ostrih. od r. 1860. Poznamenať slušné tuná, že z ohľadu odcudzenia alebo zadlženia cirkevného majetku jestvuje Breve apoštolské odo dňa 3. apríla 1860. poťahom ktorého vyšlo potom i najvyššie riešenie v tej istej záležitosti od
Jeho Veličenstva dňa 9. júna 1860.
Snem Tridentský nakladá tiež farárom za povinnosť, starať sa o chudobu a o siroty; preto, kde jesto nejaký špitál, sirotinec alebo akýkoľvek iný ústav pre chudobných, nech sa farár o jeho rozkvet čo najlepšie a všemožne stará. Ohľadom ústavu pre chudobných nakladá i sama svetská vrchnosť farárom isté povinnosti výslovne udané v zákone, v záležitosti tej prozatymne vydanom.

Nech hľadí farár vyhovieť prianiu politickej vrchnosti straniva štepenia Osýpok (vaccinacie), nech ustanovenie to užitočné všemožne napomáha, a nech sa postará i o to, aby jedna každá obec vystavila tak ráčené komory pre mŕtvych. Jestli býva farár volaný k viac nemocným na tú istú nemoc trpiacim tak že možno na nejakú epidémiu uzavierať, nech to zaraz vrchnosti politickej oznámi; tak tiež jestli pri viacej hoviad znaky tej istej choroby pozorovať, načim i to vrchnosti podať. Pri odvode k vojsku má byt farár vrchnosti k ruke a inde podávajúc jej, jestli žiada, potrebné štatistické dátky a tabely.

O povinnosti farárov ovečky svoje pást príkladom dobrých skutkov spomenuli sme už hore udávajúc dotyčné slová snemu Tridentského. Aby však farár všetky tie nami uvedené povinnosti plniť mohol, požaduje sa, aby osobne vo farnosti svojej bedlil. Snem Tridentský stanoví: „že príkazom božím poručeno je všetkým, ktorým správa duši zverená je, aby sa pastierskym svojim povinnostiam oddali, ktoré plniť nemôžu tí, ktorí nie sú pri stáde svojom, ale sta nájomníci odbiehajú od neho“(sed. 23. hl. 1. o ref.) Ale ten istý snem povoľuje niečo v tej povinnosti by dlenia totižto osobného, a pripúšťa v páde potrebnom i neprítomnosť, hovoriac: „Ktorí za malý krátky čas neprítomní sú, tí dľa zmyslu dávnych kanónov nezdajú sa byt neprítomnými, poneváč sa hneď zas navrátia.“ Na pochybnosti vo veci tejto ohľadné času povstal a sv. kongregácii vykladačov snemu Tridentského predložene odpovedala táže kongregácia: „Farár, jak nemá povolenia, čo ihneď na svoje miesto druhého schopného kňaza do stanoví, nesmie za týždeň preč byt.“
Povinnosť bydlenia je tak prísna, že od nej oslobodeným byt nemôže farár ani po čas morovej rany, keď i jeho život je v nebezpečenstve. Sv. kongregácia vykladačov snemu Tridentského v tej veci otázaná súc, vyslovila, že farári po čas moru povinní sú vo svojej farnosti bydlit, a že ich v zmysle c. 1. Ses. 23. de resid. et parochiae incolis, prinútiť načim, aby veriacim morom napadnutým buďto sami lebo skrze druhých tomu schopných sviatosť krstu a pokánia na každý pád vysluhovali. Lež Benedikt XIV. uznáva so sv. Augustínom sa dovolený útek správca duší v tom páde, keď by jedine samému jemu o život išli, keď je iba on v nebezpečenstve; ináč, je-li nebezpečie spoločné í pastierovi i ovečkám, vtedy mu neslobodno zutekať.
Povinnosť revidovania to so sebou donáša, aby bol farár vo svojom úrade pilný, horlivý, bedlivý, činný a na všetko pozorný, aby ho sám osobne, nie ale kroz druhého na svoje miesto zastával. (c. 30. de praeb. Et dign.) Begula juris: Po test quis per alium, quod po test facere per se ipsum“ má iba tam miesto, kde sa lebeni do povaly osobné vlastnosti. Pripomenieme tuná tiež ako povinnosť farárovu aby aspoň vo dva mesiace odo dňa obdŕžaného beneficia verejné vyznanie viery pravovernej zložil, a poslušnosť cirkvi rímskej sľúbil i prísahou potvrdil; poneváč to snem Tridentský sed. 24. hl. 12 o ref. od beletiatov žiada, keď praví „ináč nech úžitok neberú, ani im obdŕžanie (benefíciá) neni platné.“Tak teda poslušný sic zákonu tak prísne stvrdeniu po obdŕžanej kanonickej inštitúcii čili investitúre učiní farár výš spomenutej povinnosti zadosť, dá sa v reálne držanie beneficia spôsobom predpísaným uviesť, a na základe Buly Pia V. dto. 18. marc. 1576. „De conferendis“ vo dvoch mesiacoch farskému ľudu presentovat.

Nemôžeme po jednanie toto ukončiť bez toho, aby sme neučinili zmienku o istej hlavnej povinnosti, ktorá síce všetkých ľudí viaže, nadovšetko ale kňazov, obzvlášte však farárov; rozumiem povinnosť modlenia sa, ktorá hlavne farárovi náleží, nielen preto aby tak ľud veriaci príkladom predchádzal, ale aby za jeho nebeské i zemské požehnanie Boha prosil, a sebe k šťastlivému prevedeniu svojich predsavzatí a prác potrebnej božej pomoci vyžiadal. Zvlášte spomenul; služné, že povinnosť modlenia sa odriekaním hodiniek kňazských zakladá sa na starej a všeobecnej cirkevnej obyčaji, majúcej moc zákona, na praxi a uzrozumení celej cirkvi, a na rozličných jej zákonoch. Spomíname tuná predpis, zákon snemu Basilejskeho z r. 1435. Ktorý až po 25. sedenie u všetkých katolíkov za všeobecný platí, potom ustanovenia pápežské Pia V. Klementa VIII. a Urbana VIII. ako tiež i encykliky Pia IX. vydané v tej veci k biskupom sveta katolíckeho r. 1846; a napokon dotklivé napomínanie, ktoré v tej veci biskupi pri svätení na kňazstvo novo posvätencom dávajú.




Vestník cirkevný

Štefan Závodník, farár a dekan.


a) Dopisy.

Z Pružiny. - Drahí Bratia v Kristu a Národe! Dožili sme sa biednych a žalostných časov, v ktorých miesto pravdy panovať počína lož, klam a podvod, miesto božského slova Ježišovho sa ľudu našemu podstrkujú falošné mámenia, podvodné sny a vynálezy ľudské; - pomedzi stavmi svetskými sa šíri a rozvodňuje akási chladnosť k službám božím, opovrhovanie so zvitými postami , zanedbávanie sv. sviatostí, v posmech uvádzanie panenstva, a manželskej vernosti, a do módy prichádza rozumkárstvo a pochybovanie o pravdivosti článkov náboženských, potrebe hlavy Cirkvi kresťansko-katolickej, ba čo najhoršie dľa svojich nových apoštolov Strausa, a Renána opovážlivé upieranie toho; že Ježiš zakladateľ samo spasiteľnej cirkvi našej kresťansko-katolickej bol Boh.

Časová nákaza táto sa bohužiaľ! zjavovať počína už aj v samom ľudu našom slovenskom, z ktorých mnohí vyhľadávajúc chlieb svoj vezdejší, šírym svetom, mámivým učením týmto svedene, sa navracajúc do kola poctivej, mravnej, bohabojnej a kresťanskej rodinky svojej, túto jedom tým ľudskému tovarišstvu nebezpečným a škodlivým, aj tie doma sa zdržujúce pri gazdovstve nábožné duše otravujú natoľko, že od ktoréhosi času sa už aj po tichých dedinkách našich rozmáhať začína zanedbávanie spasiteľovho slova božieho, nespravedlnost, nátisk a bezprávie, nečistota, vysokomyselnosť, neúcta a neposlušnosť k starším. reptanie a vyhrážanie sa vrchnosti, a pánom vôbec obzvlášte v častom opilstve a ožranstve, nespokojnosti so svojim stavom a lósom, závisí, lenivosť, neobyčajne hrešenie, necudne reči a spevy pred mládežou atd.

Milí a drahý v Kristu a Národe Bratia! Láska k Bohu, k Ježišu, k Márie Matke Božej a k Cirkvi, našej samospasiteľnej krest. katolíckej, ako aj oddanosť k milému národu môjmu slovenskému v ktorom dávnu jeho nábožnosť a čistotu mravov udržať, striezlivosť zakoreniť, vzdelanosť rozšíriť chcejúc - mňa jedného z najmenších pomedzi vami, ponúkla k tomu: aby ch niektoré knižočky v skromnosti ducha i srdca môjho bez okrás a hlbokej múdrosti spísané -oproti tej novomódnej duševnej, mravnej a svetovej nákaze čeliace na svetlo vydal s tou úfnosťou že nezapovrhnete toto slovo lásky mojej kresťanskej a kňazskej aspoň Vy mladší kazatelia, hlásatelia slova Božieho, spoludelnici vo vinici Pána, a verný priatelia ľudu nášho slovenského, pamätajte na to: že náš povolal Boh, aby sme bedlili nad dušami ľudskými, prebúdzali ich zo sna hriechu, a nikdy nemlčali, podľa tých slov I saj. 62. v 6.:
„Na múroch tvojich Jeruzaleme postavím strážnych mojich, ktorí pres celý deň, a pres celú noc mlčať nebudú nikdy, pravý Boh všemohúci,“ A preto trebárs sa našemu svätému zápalu, našim snahám rozšírili chcieť kráľovstvo božie aj oproti postaví márny duch sveta, my sa však pridŕžajme silného slova božieho, ktoré je v stave premôcť všetky úklady diabolské lebo sme vyslaní s tými slovami Ježišovými: „Iďte, učte všetky Národy, učiac ich držať všetko, čokoľvek som ja prikázal Vám“ (Mat. 28, 20.) Áno milí Bratia! čas je najsvrchovanejší, aby sme pristavili tú povodeň svetskej nákazy, ktorá sa blíži vrchu Sion, a podkopať a zaplaviť chce dobrého ľudu nášho mravy; čas je tu, aby sme plným vyučovaním zahasili ten plameň neprávosti, a to žeravé uhlie zlosti , a boha prázdnosti, ktoré nevera sype už aj na samého Zakladateľa viery našej Ježiša, opravdivého to Syna Božieho; čas je tu, aby sme sa mužne oproti postavili tým rozumkárom a bohoruhavcom tohto sveta, ktorý ošemetne znevažujú aj to presladké meny Bohorodičky Márie Panny; - Bratia moji drahý! Čas je tu, aby sme s novou duševnou silou a horlivosťou neúnavnou vzkriesili v milom Národe našom spolky striezlivosti, jakožto základný kameň blahobytu, cti ľudskej, mravnosti a pokroku v každom ohľade; čas je tu, aby sme lepšiu budúcnosť pripravovali pokoleniu našemu skrze zakladanie škôl dedinských, a rozširovanie pravej osvety v mládeži našej slovenskej, ktorá sa najlepšie s tým docieliť dá, keď sa v
každej kresťanskej škole zavedie a priam pestovať bude „Braterstvo čnosti a nevinnosti“ - K tomuto všetkému nájdete slabý nástin v štyroch knižočkách mojich, drahý Bratia v Kristu, a Národe! ktoré s pomocou božou a verných priateľov človečenstva, kresťanstva, vlasti a ľudu nášho slovenského na svetlo vydať som si sväto zaumienil; a k tomuto cieľu tu aj pripojujem so všetkou dôverou a láskou braterskou.
„Úctivé pozvanie k predplateniu;“ na dielka tieto očakávajúc vyplnenie v nebezpečných týchto dňoch života nášho tých slov Amosa (3, 6.): „Keď sa trúbi trúbou v meste - a na poplach bije zvonom - že oheň lebo iné nebezpečenstvo vzniká: zdali sa nezbieha ľud k ratovaniu? Quipotest capere capiat. - K čomu nám dobre poslúžiť môže aj novo oznámené sv. Jubileum. Qui habet aures audiendi, andiat! V Pružine (posledná pošta Ilava) na deň Očisťovania P. Márie 1865.




Správy.


b) Správy.
Z Viedne. Generálny komisariát sv. zeme oznamuje i na tento rok púť do Jeruzalemu. Kto chce ísť, má sa hlásiť u spomenutého komisariátu vo Viedni (Stade, Franciskanerplatz Nro. 4.) do 1 marca. Prijímajú sa iba mužský katolíci, kňazi í nekňazi. Loď s pútnikmi odrazí z Terstu 20 marca. Každý účastník zloží do 1. marca 500 zl. r. Č. v striebre. Z toho sa bude vyplácať za každého: a.plavba po mori ta i odtiaľ; na lodi l. miesto, strava a posteľ; b) kone a velblúdy potrebné na cestách po zemi; e) vodcovia, strážcovia a nosičovia; d) nocľah, prístrešie a strava na miestach vo svätej zemi. Každý pútnik má byť zaopatrený poriadnym pasom, a kňazi okrem toho povolením k slúženiu sv. omše a sprievodným listom od ordinadiálu. (BL)

Zo Splitu. píšu „Zagr k. listu,“ že tamojší osvietený pán biskup Pini v noci od l. na 12. jan. zomrel.
Z Nemecka. - Dňa 29. dec. m. r. vyvolený bol za Trevirského biskupa vysoko učený a dôstojný p. Dr. Leopold Pelldram, domový prelát Jeho Sviatosti pápeža, poľný prepošt Kr. pruských katol. vojsk v Berlíne, čestný kapitulník vratislavský, doktor bohoslovia, víťaz červeného orla 3. radu (Kat. Zagr. list.) Nemecké katolícke listy vynášajú pochvalu novozvolenému biskupovi, ktorého výborné vlastnosti vraj nutné získajú mu lásku jak duchovenstva tak ľudu, ktorú jednúc, až by sa mal s nimi lúčiť, iba so smútkom ho od seba pustia.

Z Berlína. Berlínsky „Kirellenverein,“ spolok (to) napomáhajúci stavania potrebných nových kostolov protestantských v Berlíne, hovorí v poslednom svojom príhovore k obecenstvu: Veľká väčšina kostolov býva v nedeľu prázdna; z pomedzi 600,000 duší chodí sotva 10,000 v nedeľu do kostola, a to z väčšia iba mešťania z prosrednického stavu a niektorý z vysokých stavov! Celé triedy berlínskeho obyvateľstva, kupci, lekári, učenci, továrnici a veľkí priemyselníci robotníkov už ani len nerátajúc - sú takmer do cela slovu božiemu odsúdené zo všakových zábav spoločenských vytvorenú sú rozhovory kresťanské akoby zásadne: tak že by počítané to za hriech proti mrav. Spoločenským jestli by niekto výjavy života občianskeho, mravopočestnosti, pokroku sociálneho, vedy a literatúry v kruhoch tých posudzovať chcel dľa zásad kresťanských alebo slova božieho.

Vyše 16,000 jesto pod policajným dozorom verejných hriešnic (nevestiek); nemenej ich bude utajených, ktoré podobný život vedú; ovšem hrozný to pohľad do priepasti všeobecného zopsutia, o jakom sa pred časy nikomu ani len nezdalo: Renanov spis v tisícoch a tisícich výliskoch po knižniciach , v rukách paničiek, áno i robotníkom milé čítanie, jak hlasité to svedectvo úpadku náboženského! Zaiste nezná Spasiteľa svojho, vymiznul obraz jeho z pamätí človeku, ktorý sa neodvráti s opovržením od drzým a hnusných rúhaní Renanových! Možno-li pri takýchto obstoja-teľstvách predpokladal ešte aký taký kresťanský život u ľudu? Není-li tuná zem pod nohami temer podkopaná?

Z Berlína. (HI. Br.) - Podľa správ kazateľa Lisco zadelených v schôdzke spolku tak zvaného unionského pochovano bolo od protestantov 15,955 mŕtvol, z ktorých iba 266 duchovný do hrobu odprevádzal, tak že zo 16 mŕtvol 15 pochovano bolo bez odprevádzania cirkevného. (Hr. Z.)
Z Kolína. - Vláda nechce potvrdil žiadneho z predložených jej od sídelnej kapituly za nad biskupa; ho sú to vraj všetko personae ingratae. Dľa „A.A.Z.“
predložení sú: Baudri svätiaci biskup kolínsky prof. Dicrínger z Bonny, potom biskupi Melichera Martin a Kettler z Osnabrücka, Padcrborna a Mohuča; a vláda
že chce knieža Gustáva Hohenlohe-Sehillíngsfůrsta, nad biskupa edesenského in part. a veľkého almužníka pápežského (rod. 1823. (Z. K. L.)
Z Badenska. Ako známo, je tu novým školským zákonom napriek všetkému odporu nad biskupa a duchovenstva cirkev do cela zo školy vytvorená. Istý kňaz
napomínajúc z tej príčiny rodičov aby dbali o kresťanské vychovanie svojich dietok k závere svojej kázne povedal: „Kresťanskí rodičia! Bdiete a modlíte sa! bo protivník vás diabol obchádza sťa lev ručiaci, hľadajúc koho by zožral. Bdiete a modlite sa vy otcovia i matky viera je v nebezpečenstve; myslím nový školský zákon. To je bezbožný zákon! Druhý raz viac.“ Následkom týchto reči bol kňaz ten zapravotený, a po dlhom pravotení vyčítaný mu výrok: na päť týždňové uväznenie v pevnosti a vyplatenie súdobých útrat.

Z Itálie. (Zg. D.) - Viktor Emanuel s prídavkom „poctivý muž“ chválil sa už neraz, ako vraj jednuc víťazoslávne do Ríma vojde. O predivná spravodlivosť Božia! S akou hanbou chcel on pápeža z Ríma odpraviť, s takou teraz sám išiel zo svojho sídla Turína. Ku koncu januára javili sa všade po Turíne nepokoje. 27. januára rozryli robotníci a žiaci dlažbu pred radnicou a dali sa hádzať kameňmi po národnej stráži, chcejúcej poriadky zaprovadiť. Ten istý večer roznášali a prilepovali plagáty, ktoré sa vyhrážali mužským dýkami a ženským blatom, jestli by chceli ísť na ples (bál), ktorý dával kráľ na pondelok 30. jan. Prišiel pondelok 30. jan. tu zhrčili sa neobyčajne tlupy uličníc, vítajúce s pískaním a vrieskaním každý voz, ktorý išiel ta na kráľovský ples. Viac kočov muselo sa
vrátiť naspäť, druhé sa len s ťažkou núdzou dostali do kráľovského hradu, inšie sa zas prikradli iba skrz bočné uličky k zadným vrátam.
Viacej osôb prinútené boli medzi skorými urážkami z voza dolu zísť. Jednému pod admirálovi vypriahli kone nabili kočiša. Demonštrácie tieto trvali dlho a sú veľmi urážlivé pre kráľovský dom. Vo svojom hlavnom meste bol Viktor Emanuel vyhvyzdaný a potupený, ako žiaden kráľ posavád. Abbasso íl re! Preč s kráľom! kričali neprestajne. Cesty a ulice ku dvoru boli slávnostne osvetlené a pred nim hnietlo sa 2000 do 3000 ľudí, ktorí kričali, revali, pískali a hvízdali až strach. Tri alebo štyri vozy prekotili, druhým okná kameňmi povybíjali. Medzi tlupy tiež zamiešaný boli aj mešťania a to kupci prednejší. Na plesu bolo clivo a smutno. Nebolo tam ani meštanosty ani žiadneho zo zástupcov mestských. Kráľ začul zvonku vyhrážajúce sa mu hlasy a odišiel už o l. hodine z dvorany. Po takých udalostiach opustil 3. febr. Turín a pobral sa do Florencie. Pápežovi jamu kope, a sám do nej padá!

Z Ríma. - „Unila katt.“ tvrdí, že pôvodcom encykliky je sám sv. Otec a nikto druhý. V starostlivosti svojej hľadajúc prostriedok proti obludným náukám, aké rozširuje revolúcia, napísal vlastnoručne nástin encykliky, ktorý potom Msgr. Pacifici vypracoval a sv. Otec preskúmal a opravil. Potom sa modlil k Bohu aby ho poučiť ráčil, kedy by ju najpríhodnejšie uverejnil. Keď o slávnosti Nepoškvrneného Počatia omšu sv. odslúžil ako z vyššieho vnuknutia prehlásil sa,že čas tu, í vzal encykliku podpísal a odovzdal ju kard. Antonelimu, by ju poslal do celého sveta katolíckym biskupom. (BL)
Z Ríma. píšu „Armoni“, že diplomatické písma v Paríži a Turíne vždy lepšie odokrývajú nezmysly Napoleonove, ohľadne pápežstva: totižto držal ho len natoľko, leda by živorilo aby tak pomalý samo od seba zahynulo, totižto svetská jeho-moc. Len že sa to ľudom nedarí vždy, ako by si žiadali; mnoho ráz im Boh niť nasnovanú prestrihne, keď chce by napokon predsa pravda zvíťazila. Napoleon chce pápeža akoby hladom umoriť; ale nesmie zabýval, že pápeži už i horšie veci pretrpeli; treba mu znať, že Pius IX. radnej ako žobrák ruku vystrie, a z milosti svojich veriacich živiť sa bude, než aby zapredal svoje svedomie a právo cirkvi. Smutná vec je to pre katolíkov dívať sa na ten zúrivý a hrozný boj, ktorý podvihla proti pápežstvu takmer celá Európa pohrúžená v ľahostajnosť, alebo v neveru; lež Boh cirkev svoju neopustil. Keď príde pravá hodina, zdrúzga on ako slabé trstiny mocnosti tie, ktoré teraz hospodára a nevinnosť potláčajú. Pápežova vec je vec vážna pre všetkých katolíkov, a bola by to hrozná nedbalosť od vlád, jestli by ju zradne zanechali koristi rýpalov! Čože by bolo z nich, a čo s budúcnosťou občianskej spoločnosti? Pápež bráni všetko to, bez čoho ľudská spoločnosť ani obstáť nemôže: bráni poriadok, bráni mravnosť, bráni najsvätejšiu pravdu, ktorá je podstavcom pre každú dŕžavu.
Ďalej vypráva ten istý dopisovateľ „Armoni“, že „liberálni“ Poliaci v
Londýne vo svojom poľskom časopise protestujú proti tomu predpokladaniu, žeby Poliaci vstupovali v pápežské vojsko, ktoré vraj jezuiti ustrojujú.“ Protest ten je zbytočný, hovorí dopis, bo sv. Otec nemyslel nikdy ustrojovať poľské légie, dobre zaujác, ako sú nespokojní Poliaci doma i vonku. Pápež zdvíha hlas, svoj na obranu katolíckej viery v Poľsku, varuje sa ale podporovať politické ich zámysly. Sv. Otec nemieni ustrojovať vojská, o ktorých zmienku činí francúzsko-italská zmluva, ktoré by mu zase zničila zrada, ako pri Kasteltfídardi: on porúča vec svoju Prozreteľnosti, ktorá Cirkev ešte nikdy neopustila. (Zg. Danica.)




Rozličnosti.


Nie raz dali sa čuť italskí vyslanci v snemovne Turínskej, že do Ríma niet prístupu iba cez bránu revolúcie. Známa zmluva zakazuje revolúciu zvonku, a vnútri v Ríme niet nádeje, žeby sa Rimania z búrili; odtiaľ to šírenie besných revolucionárov proti zmluve z ktorých jeden menom Petrucelli della Gattina nasledovne sa vyslovil: „A snáď comítato nationale v Ríme revolúciu zrobí, čo nás už 16 rokov svojimi sľubmi za bláznov má? Ono nám má brány Ríma otvoriť, čo neznalo za celých 16 rokov inačieho urobiť, leda ukradnúť právne listiny, jednému druhému tlačiarovi litery rozhádzať, psíkom na chvostíky trojbarevné stužky viazať; jak comitato povie: napred! Rimania! Odpovedia mu: čo s vami?
Lepšie urobíte, keď sa domov pozberáte.“ Parížsky dopisovateľ „Armoni“ vyprávajúc ako úrady ruské v tmavú noc mníchov z Varšavy hnali, dodáva: Ja myslím, že skutok tento kozákov chvály hodný, prirovnali sa k skutkom italských ministrov ktorý pri bielom dni bez všetkej hanby radia to, by boli zrušené všetky samo stany! Tá nočná tma je znamenie: že sa predsa hanbia kozáci Miljutin a Cerkeskoj, ktorí ani nezrušili všetky samo stany v Poľskej ako to chcú vaši italskí buriči.“ (Zg. Dan.)
Medzi poľskými vysťahovalcami, ktorí po celej takmer Európe sú roztrúsení nastali veľké raznice; každá strana mysli o sebe že ona je opravdivou stranou národnou. Jedni hovoria, že nieto viac žiadnej vlády národnej druhí zas dokazujú, že jesto, ale že nemá moci tej, akú mala predtým, poneváč ju vraj nik
poslúchať nechce. (Up. Bes.)




Katolícka Literatúra.


O. Tietner znamenitý pracovník na poli histórie vydáva v Paríži u Ludvika Guérin „Ručníky Cirkevné,“ Dielo to nosí titul: „Caesario S. B. E. Card. Baromi 0. Raínaldi et J. Laderchii Congregationís Oratórií Presbyterorum Annales Ecclesiitstici denuo ezcussi et ad nostra usque tempora perducti ab Auguatino Thelner, eíusdem Congregationis Presbyteri lsanetíorum tabulariomm Vaticani Praefecto etc.
Vedomé, že niekoľko theologov luteránskych s Matejom Flaciusom na čele, známych pod názvom Magdeburgskych Centuríatorov, predsavzalo si napísať históriu kresťanstva, aby náuky Luterove v akýsi zväzok s podaniami prvších vekov spojil. Sv. Filip Nereus, zakladateľ kongregácie Oratorianov naložil jednému z údov tej kongregácie odpovedať na to predsavzatie dielom velikánskym, na žriedlach opretým tak podeleným na letá jak Centurie. Ročníky Baroniusove nabili veľkej dôležitosti i boli vítané pre svoje žriedla i dôvodiny. Preskúmal on s neúnavnou horlivosťou aktá cirk. snemov, najvážnejšie diela historičné, pre obracal všetkých cirkevných Otcov latinských i gréckych, prezrel všetky bibliotéky rímske, a zvlášte Vatikánsku i zbierajúc od všade vedomosti, posudzujúc, podávajúc dokumentu napísal históriu 12 vekov až do 1198 r.v. 12 veľkých tomoch.

Prvšie vydanie zjavilo sa v Ríme 1588-1607. V dielo tom pokračoval ďalej iný Oratorian Oderik Raynald i doprovadil históriu do r. 1566. umiestil históriu 4 století v 9 zväzkoch. Jakob Laderchius, tiež Oratorian dodal ešte 3 zväzky, objímajúce toľko deje 7 rokov od 1566-1571. Františkán francúzsky Antoni Pagi i jeho krvný priateľ František Pagi napísali učenú kritiku tých Ročníkov. Arcibiskup z Lucca Mansi vydal od 1730. do 1738. úplné vydanie tých že ročníkov, dodajúc kritiku Pagi. Mansí nechal za Laderchiusom pokračovať.
Jediný človek, ktorý to dielo ďalej viest bol schopný, je bezpochyby Augustín Theíner, Oratorian jak jeho poprednici slávni, prefekt tajných archívov Vatikánu, konsultor kongregácie Indexu, známy z veľa vážnych publikácii. K nemu udal sa kníhkupec Ludvik Guérin s prosbou o pomoc a o dokončenie toho diela. Po dlhom rozvažovaní Theiner zapýtal sa o radu sv. Otca, ktorý ho úsilne mal k práci tak užitočnej pre cirkev svätú.

Učený Oratorian zmýšľal zmeniť ročníky dľa pokroku, aký história v ostatných časoch zrobila, dodať nové dokumenty. Úmysel ten neskôr zmenil, pre nesmierne veľkú prácu. Jednako však má Theiner veľa zmien, opraviek i dodatkov; niektorých dokumentov text bude správnejší, iné budú dokumenty novo tlačené najme týkajúce sa svetskej vlády pápežskej, o čom písať zanedbali jeho popredníci. Čo sa tyče ďalšieho pokračovania ročníkov od 1571. r. do našich časov, časť tej práce už bola odtisnutá v Ríme 1856 r. vo troch zväzkoch zavierajúca históriu sveta kresťanského za pontifikátu Rehora XIII- Theiner sa osvedčil, že rukopis jeho je už hotový až do dejov Piusa VII. Celé dielo výnde v 45 do 50 zväzkoch in 4-to. Zväzok každý stáť bude 13 frankov. k.