logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 7


Obsah:



: Obálka
Štefan Moyzes : Velebnému duchovenstvu
: Bratr Ignacius o protestantizme.
: Práva a povinnosti farárov.
: Vestnik cirkevny
Janko Stefanosko : Z Viedne
: Zprávy.
: Rozličnosti.
: Katolícka Literatúra.


Obálka





CYRIL a METOD.
Časopís cirkevný.


Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. pólročná: 2 zl 25. kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farara kútského. Adresa je sa do Holíča (Uhry) via Gůding. Vychádza 5, 15, a 25, každého mesiaca na hárku.

Číslo 7. V Skalici, v nedelu dňa 5. marca. 1865. Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskopm Fr. X. Škarnicla synov




Velebnému duchovenstvu

Štefan Moyzes


Štefan Moyzes,
z Božej a Apoštolskej Stolice
biskup bansko-bystrický.
Velebnému duchovenstvu biskupstva naše pozdravenie a otcovské požehnanie!

Plesáme, dávajúc Vám Bratia a Synovia najmilejší dvojakú radostnú zvesť na vedomie. Prvé je, že potom keď sme nielen dľa žiadosti duchovenstva a ľudu diecesenského, Nam opätovne už živým slovom už listovne vyjavenej, ako aj z najčilejšej náklonnosti srdca Našeho Najsvätejšiemu Pánu našemu, viditeľnej hlave cirkve Kristovej, Piovi IX. vnajhlbšiu prosbu predložili: žeby výročnú slavnosť svätých Bratov Cyrila a Metoda dňa 5. julia. sväti i bansko-bystrickému biskupstvu dovoleno bolo; tenže najvyšší cirkvi kňaz k našej synovskej prozbe naklonený, ako to svedčí vynesenie sv. spoločnosti obradov od 2. júnia, r. priam minulého v Ríme vydané, milostive nariadiť račil, aby napozatým sviatok menovaných svätých Cyrila a Metoda i v tomto našom biskupstve dňa 5. jula, a to ritu duplici primae Classia, bez Oktavy len v ofícium a mši slávený bol.

Znáte Bratia a Synovia najmilejší, že svätí Cyril a Metod, horiaci apoštolskou horlivosťou, síce i po iných mestach ako najjasnejšie svetlá cirkvi svietili, lež po krajoch, državy rakúskej a pohraníči k nej náležajúcom či blízkom, áno i medzi hranicami vznešeného kráľovstva uherského, a to zvlášte ľudu slovenskému evanjelium Ježiša Krista ohlasovali, spásonosnú viem priniesli, ba že aj najobozretnejší pôvodcovia pisemníctva boli, a skrze to tiež vätšieho vzdelania zakladateľmi sa stali, a nasledovne o celú cirkev Krista, ktorú apoštolskými prácami svojimi podivno rozmnožili a ozdobyli, znamenité zásluhy si vydobyli. Preto i samé hlavné mesto sveta katolíckého na pokynutie Najsvätejšieho Otca Najvyššieho Pastiera behom slavnosti konalo.

Pravé teda a spravodlivé je, abysme túto vznešenú všetkých cirkví Matku a Učiteľku i v tomto ohľade nasledovali, a to s tým vrúcnejšou horlivosťou, čím bližšie nám naležia dobrodenia, z apoštolských prác týchže Svätých Bratov vyplývajúce. Svätí Bratia Cyril a Metod dajúc sa na cestu do ďalekých krajín, opovrhnuvší nesnadky a nebezpečie toľkých ciest, ohľasujúc sväté evanjelium Ježiša Krista slovom, budujúc nepoškvrnenú Nevestu Kristovu svätosťou života, synovskú oddanosť chovajúc naproti Kristovým namestkom na zemi, o rozkvet všestrannej pravej vzdelanosti medzi národmi, ktoré do ovčinca Kristovho priviedli, prepečliví sú zaiste prevznešené vzory dobrých duchovných pastierov; tak teda nie menej povaha našeho pastierskćho úradu, naše a celého veriacebo ľudu našeho duchovné dobro, ako tiež úcta Svätým Božím náležajúca požaduje, aby sme s vrúcim zápalom nasledovali Tých, ktorí boli tak verní nasledovníci Kristoví.

Druha radostná zvesť vyplýva z apoštolského listu najsvätejšej viditeľnej hlavy cirkvi Kristovej,Pia IX, vo sviatok nepoškvrneného počatia B. P. Márie roku priam minulého na všetkých biskupov cirkve katolíckej daného, ktorým zo svojej apoštolskej pečlivosti o všetku cirkev ten že najsvätejší Otec nielen kára obavy blúdov, cirkvi Kristovej z vlašte za tohoto času nepriateľských, lež aj bludy pravej viere a čistote mravov protivné rozličnými svojimi obežníkami, alokuciami už od začiatku svojeho pápežstva poukázané a zavržené , skrze štátného tajomníka, Jeho Em. C. R. Kardinala Antonalli v zvláštny zoznam zostaviť, a podobne všetkým biskupom cirkve katolíckej zdeliť rozkázal.
Preto teda v najnovejšom čase apoštoli bezbožnosti bezrozumne zaškrípali nad týmto zoznamom, osemdesiat blúdov v sebe obsahujúcom, akoby nad vecou nikdy neslýchanou a docela neočekavanou; kdežto celý jeho obsah čas po čase už skoro o dvatcať rokov Mestu a Svetu známym učinený bol a zakladá sa na súčasnom učení cirkvi Kristovej.

Napomína teda najsvätejší Otec týmže Obežným listom, aby sme sa ako vždycky, tak obzvlášte teraz v toľkých cirkvi a svetskej spoločnosti trápeniach, v toľkom spiknutí nepriateľov proti záležitostiam katolíckym a apoštolskej Stolici, a v toľkom nahromadení bludov, utekali s dôverou k trónu milosti, že bysme dosiahli milosrdenstva a našli milosť v pomoci prihodnej. Poneváč ale ako podotknul sám najsvätejší Otec - bez pochyby milšie sú Bohu prosby ľudí, keď s čistým srdcom k Nemu utiekajú, preto otvoriac nebeské poklady cirkve, jeho udeľovaniu zverené, mocou apoštolskou všetkým a jednotlivým Obojeho pohlavia veriacim katolíckeho sveta plnomocné odpustky na spôsob jubilea, medzi jedným toliko mesiacom, skrze miestnyech biskupov behom bežiaceho roku 1865 určiť
sa majúcom, udeliť ráčil.

Už na prvý pohľad nahliadate bezpochyby Bratia a Synovia najmilejší, jak príhodne, pri nastávajúcom totižto svätom čase pôstnom, na spasiteľne skutky kajucnosti zláštne obrátiť sa majúcom, tento nebeský poklad milosti sa otvára nám; takže sa nám preto zdá byť najvhodnejším, i tentokrat držiac sa ináč z ohľadu zachovávania pôstu a zákona zdržovania sa pravidiel v predošlých rokoch vydaných v Pánu ustanoviť, čo v podobnej radostnej príležitosti pod týmto priam dňom roku 1858 sme nariadili:

Aby totižto medzi časom štiroch týždňov, v nedeľu druhú pôstnu započať v nedeľu kvetnú ale zakončiť sa majúcom, všetci pani duchovní správcovia, majúc potrebný. Ohľad na Okolnosti veriaceho ľudu, ako aj na súsedné fary, vyvolili si trojdnie,v ktorom by s veriacimi svojimi zlaštne skutkom pobožnosti sa oddali, ich k hodnámu prijatiu Sviatostí pokania a prímania skrze príslušné príležitostne i skôr započat sa mohúce – poučenie pripravili, o zásluhach odpustkov, ako aj o spôsobe a výminkach dosiahnutia ich, dla učenia cirkvi katolíckej náležite vyučili. Aby ale veriaci ľud tym dôkladnejšie k týmto cvičeniam pobožným pripravený bol, ich hodnejšie konal, a tým hlbšie do pamäti si vštiepil, a tak hojnejší úžitok duchovný z nich čerpal, spolu nariaďujeme, aby tože sväté trojodnie z večerními predchádzajúceho dňa započalo - tretí deň ale podobne z večernimi zakončilo sa: aby pod prvšimi pieseň o vzývani Ducha svatého, pod poslednejšími ale ehválospev „Teba Boha chválime“ slávnostne spievaný bol; aby konečne ako spomenuté večernia, tak aj sv. mše cez celé to svaté trojodnie pred vyloženým Najsvatejším držané boli.

„Prosme teda ctihodní Bratia a Synovia najmilejší ako tenže najsvätejši Otec so sv. Cyprianom napomína z vnútornosti srdca a z celej mysle milosrdenstvo Božie ponevač i On sám dodal hovoriac: Milosrdenstvo ale moje nie odvrátim od nich. Prosme a obdržíme, a jestli v obsiahnutí pomeškavosť a zdlhavosť bude, ponevač sme tažko urazili , vklopajme; lebo i klopajúcemu otvoreno bude, keď len na bránu, klopať budú prosby, lkania a kvilenia naše, v ktorých byť a zotrvat nádobro, a je-li jednosvorná modlitba. Nech každý prosí Boha nielen za seba, lež i za všetkých bratov, ako nás Pán modliť učil. Milosť Pána Našeho Ježiša Krista so všetkými vámi. Amen.“
Dano na hrade našom biskupskom sv. Kríža, na sviatok očisťovania B. P. Márie, roku Pána tisíceho osmistého šedesiateho piateho.
Štefan v. -r. biskup.




Bratr Ignacius o protestantizme.


Týždenník „Katolisehe Volkszeitung,“ vychádzajúci v Baltimore v spojených štátoch severnej Ameriky, prináša vo svojich správach z Anglicka nasledujúcu zajímavú novinku: Cirkev anglikánska je na celom území protestantskom vo svojom ústrojí a obradoch najvernejšie odnožie materského náboženstva katolíckeho, a poskytuje v lone svojom pri všetkom tom jazlivom nepriatelstve aké chová ku katolicismu, veľmi úrodnú pôdu nových vyznavačov sv. viery našej. Výmluvnými toho svedkami sú učeníci nedôsledného dra. Puseya, ktorí boli skutočne k vyznaniu rímske-katolíckemu pristúpili, ačkoľvek majster jejich za dobré uznal, po dráhe, ktorú bol raziť počal, nekráčať až k cieľu. Iné hnutie vzniklo v dobe najnovejšej, vytknuvšie sebe za úkol zaviesť opäť život reholný, avšak v medzách vyznania anglikánského. Vodcom tohoto snaženia je mladý duchovník anglikánsky Rev. Mr. Lyne, či ako sebe menom kláštorným riekať dáva, „brater Ignacius“!
Podarilo sa mu, získať si privrženeov, s ktorými v Norvichu prozatimný kláštor zriadil, sám ale putuje po svete, aby novotám svojim naklonil srdcia veriacich. V mnohých vätších mestách mal veľmi četné poslucháčstvo. V prednáškach svojich prečasto sa potýkal so svojimi protivníkami a mnohého duchovného súdruha doviedol k mlčaniu prúdom svojej výmluvnosti viac než podstatnými dôvodami. Mluvieva o kresťanských prednostiach života reholného o sviatosti bez ženstva a vzdaľovania sa sveta, ako tiež i o tom; že Boh zaľubenie má v sľuboch duchovných.

Zastávajúc stanovisko svoje v cirkvi anglikánskej, zatracuje rád, kedykoľvek sa mu príležitosť nachodí, Lutera čo kacíra (preto že zavrhol epištolu sv. Jakuba), ktorého žto osudu s Luterom i Melanchtonovi a Zvinglimu sa dostáva. Zovne reholný život svoj stavia na odiv nosením rúcha duchovného, sandali áno i tonsury. A ako majster, tak si vedú i jeho učňovia. Rádu svojemu dal meno sv. Benedikta. Avšak „bratr Ignacius“ neni viac samojediný zakladateľ rádu: nalezol soka v londýnskom duchovníku , ktorý sa čo „brater Pavel“ v Nevcastle zrídzovaním nového kláštora pod menom „anglikánsky rád milosrdenstva“ zanáša.
Úkol rádu tohoto má sa javil: skutkami, menovite má byť vychovávanie dietok, Navštevovanie chudobných a nemocných a rozširovanie učenia anglikánského jeho úlohou. Oblek „bratov reholníkov“ záleží v čiernom talári z hrubej látky, pásu širokom nízkom klobúku. Noviciát trvá šesť mesiacov, potom sa skladajú sľúby chudoby, čistoty a bezvýnimenečnej poslušnosti. Po tejto stručnej zpráve o anglikánskom mníchovi „bratrovi Ignaciovi,“ čujme jeho mienku o protestantizme, ako ju bol v jednej kázni a v prednáške v Manchestre (v Anglii) vyjavil. Nemalé podivenie spôsobil náveštím: že bude konať „nešpory Benediktínske“ a potom že bude kázať „O súde.“ Poneváč do budovy „KornExehange“ každý vojsť smel, dostavilo sa poslucháčtvo dosti četné, ale miešané, neokrúchané; áno,mnohí prišli len preto, aby pokoj rušili.
Jak náhle bol s bratrom Brannockom a so štyrmi spevákmi na javište vystúpil, bol privítaný sykotom, načo „bratr Ignacius“ rozhorčene odpovedal: „Pravím vám, neprestanete-li, opustím vás tuná čo zhromaždenie pohanov. Prišiel som, abych mlúvil o ukrižovanom Vykupiteľovi (pri tom ukázal na krucifix stojáci na stole). (Pochvala). Nežiadam vašej pochvaly; prišiel som, abych sa klaňal Bohu, nie ale abych získal pochvaly hriešnych ľudí; a nebude-li sa každý tak chovať ako sa kresťan u prítomnosti Božej chovať má, pred jehož stolicu sa všetci dostanovíte, abyste od neho súdení boli, tak odídem; nechcem pričiniť k rozmnoženiu vašeho zatracenia a vašich vín. Každý nech sníme klobúk, ináč opustím túto sieň.“ Stalo sa ako žiadal, a nasledovala pochvala. „Žiadam, aby nik netleskal. Nestojím tuná, abych mal prednášku, lež abych k vám prehovoril o Kristu“ (opät sykot).„Priznávam sa, že som toho neočakával. Zhromaždili sme sa, abysme sa klaňali Bohu všemohúcemu, a vy sa chováte, ako pohania.“ Keď sa zástup utíšil, spievali sa nešpory, načo sa dal „bratr Ignacius“ kázal. Medzi kázaním zvolal ktosi z poslucháčov hlasite: „O Panne Márii nechceme očuť nič!“ „Brater Ignacius,“ uderil päsťou na stôl,a zvolal: „Nebudete-li mlčal, opustím túto svetlicu.

Nechcem, aby ma rušili neveriaci, keď hovorím o Kristu a jeho blahoslavenej Matke. Ešte slovo, a opustím s opovržením túto sieň.“ To pomohlo a kazateľ mluvil až do konca za hlbokého ticha. Ku koncu pravil Ignácius, že mysli v Manchestre založiť kláštor; pre tých ale, ktorí vo svete žijú, že zriadený bude tretí rád sv. Benedikta, k nemužto vraj už premnohí boli pristúpili. Nasledujúceho dňa mluvil na tomže mieste k ľudom inej vrstvy. Záležalo totižto poslucháčstvo z najznamenitejších rodín, ku ktorým sa boli mnohí katolícki kňazi a duchovníci cirkve anglikánskej primiešali; títo ale ukazovali patrne, že sa im ľúbilo ked rečník protestantizmus odsudzoval. Vstúpiv na sieň, bol uvítaný hlučnou pochvalou, a pomodlil sa, zdelil, že mieni prehovoril o protestantizme.

„Včerajší poslucháči, pravil, lepšie o tom prednášali, než bych já bol vedel. Oni napred vysyčali kríž Kristov, a potom sa i k blahoslavenej Matke jeho podobne chovali. Ano, ľudia títo majú v uctivosti prápor britanský, nie ale kríž Kristov; na kríž tento štekali jako tlupa Japoncov. Ako nahle som bol menoval Matku Ježišovu, štekali zas. Čoby ste riekli keby sa nekto k vašej matke podobne choval? A myslíte, že sa Kristus zmiluje nad ľudmi, ktorí mali Matku Jeho v opovržení: Tú, ktorá ho napájala; tú ktorá ho čo dieťa v Nazarete opatrovala; tú, ktorej On bol poslušným; tú ktorej srdce preklal meč bolestí, keď stála pod krížom Ježiša, Syna svojho! Domnievate sa, že sa Syn taký zmiluje v deň súdu nad tými, ktorí opovrhovali blahoslavenou Jeho Matkou? (Dlho trvajúca pochvalu.)
Sv. Pavel praví: Radujte sa v kríži Kristovom, avšak títo muži Manehesterskí milujú viac libry šterlinkov a šillinky (peniaze), než meno Márie, viac než svojeho Vykupiteľa, viac než Matku Pána Boha svojeho !“ Po tejto korenistej kritike protestantov Manchesterskych hájil rečník za búrlivého potlesku rímsko-katolícku úctu Márie Panny,dokladajúc, že to neni spôsob tej úcty, ktorá sa vzdáva Všemocnému. I on bol protestantom, nemal žiadnej idey. Protestovať proti veci bolo toľko čo vec zapierať, a akože sa mohla pri toľkom zapieraní udržať viera? Každý protestant išiel svojou cestou, a ačkoľvek sa všetci k jednej biblii priznávali, rozškubali ju ničmenej na toľko dielov, aby boli jednomu každému po chuti. (Pochvala) Vyzývam protestantov, aby dokázali vieru svoju v biblii. Viera jejich záleží vo vlastnom blúdnom domneni. (Dlho trvajúca pochvalu.) Pozorujte v cirkvi anglikánskej biskupa Colenso. Pozorujte tisíce iných sekt. Tu sa dal vypočitávať za hojného smiechu množstvo sekt nesčíslné, z nichžto niektorých viem pre obveselenie tuto uvádzame. Švedenborgani na pr. veria v nebo, kde prvou prácou každého je aby sa oženil. Švárni mladíci a panny prichádzajú tam vraj každému naproti, a ponúkajú sa
mu. Iná sekta túžacia po živote čistotnom núti staré ženy v krátkych sukňách a vyšívaných šnorovačkách, aby si ešte s obručami hrali a na povraze sa húpali, a starých chlapov v krátkych nohaviciach a úzkych kazajkách, aby sa hrali na lobdu.
V Amerike boli „Baptiste malých detí,“ čili „Alleluja-baptiste,“ ktorí len v žalmoch, hymnách a duchovných piesňach vospolok hovorili. Tak prišiel na pr. ktosi hladný a žiadal o jedlo týmito slovami:

„Id Maria, dones mäsa,
k tomu tiež i krmy inej.
Alleluja! alleluja!

Jakási pani Cattel Putrey založila sektu, prohlásivšia sama seba za Boha. A všetky tyto sekty sa hášterili vospolok, jako kočky, ako sa ktoré miesto v biblii vykladať má.) Keď anglikánsky tento mních ešte potvrdil, že je vysoká cirkev anglikánska katolíckou a duchovnou, ktora mu odopierala, dokázal, že tá vysoká cirkev i ušnú spoveď vyžaduje a verí, že Ježiš Kristus v najsvätejšej sviatosti oltárnej je skutočne prítomný, skončil prednášku modlitbou a duchovník vysokej cirkve, ktorý prv „bratra Ignáca“ pomiasť chcel, udelil požehnanie, poneváč Ignácius je iba jaheň. Takým spôsobom sami anglikánski protestanti hája učenie viery katolíckej, poskytujúc nám najkrásnejšiu nádej, že sa Anglia dosť skoro k jednomu ovčíncu navráti; tomu nasvedčuje láska jejich k Márii Panne a úcta, ktorú chovajú k znameniu svojeho spasenia. (BL)




Práva a povinnosti farárov.


(Pokračovanie)

V samých v predošlých číslach vyložených právach farárskych obsažené sú a z nich odvodiť sa dajú i povinnosti farárske. Bo všetky tie práva nie sú samé tak rečené permisivne, lež sú obligativné. Tak z práva prisluhovania sv. sviatostí vyteká predovšetkým zas povinosť, prisluhovať ich nie ináč než-v duchu cirkve sv. s vnútornou zbožnosťou duše i zovnútornou úctou a vážnosťou, verne, horlivo a jak načim, nevynechávajúc, ani nepridávajúc, nepremieňajúc nič, dľa rubrík rituálu diecesálneho, pamätliv slov kanona Tridentského:
„Kto by tvrdil, že prijaté i odobrené cirkve katollíckej obrady, pri slávnostnom prisluhovaní sv. sviatostí užívané, zapovrhovať, bez všetkého hriechu dľa ľúbosti vynechávať, alebo v iné nové kroz ktoréhokoľvek cirkevného pastiera zameniť voľno; taký nech je vyobcovany.“ Sad. 7, can. 13.
Čokoľvek pri prisluhování alebo zachovávaní sv. sviatostí a posvätných vecí slúži, nech to farár čo najčistejšie drží. Výkony tie sväté, ktoré dľa stávajúcich predpisov do protokolu vniesť načim, nech zaznačí do matrik , ktoré, poneváč od nich veľa závisí má držat pod zámkou, by ich nik nemohol sfalšovať alebo ukrasť , a nech sa drží vo vedení ích prísne predpísaných rubrík.
Povinnosť farárov do protokolov vnášať isté výkony sv. a protokoly tie opatrovať, zakladá sa na zakone snemu Tridentského sed. 24. hl. 1. a 2. o reform.Ustanovenie toto cirkevné je veľmi dôležité jak pre cirkev, tak štát i jednotlivé rodiny. Na ten spôsob má cirkev sv. vždy pred očima tých, ktorí obmytí súc vodou znovuzrodenia do lona veriacich prijatí sú; Odtiaľ vypátra prekážky pokrvného alebo duchovného priateľstva, stupne švagorstva; odtiaľ poznáva zdáliž všetci, ktorí prijatia sv. sviatostí schopní sú, sviatosťami umierajúcich zaopatriť sa dávajú, a tak bedlí nad spasením veriacich a nad vyplnením jednej z najdôležitejších povinností pastierskych. Civilná zas vrchnosť nabýva z matrík vedomosti o stave počtu narodených, zomrelých a sobášených, teda o pribývaní alebo ubývaní ľudnosti a manželství, čo vedieť je v správe verejnej dôležito a užitočno. Jednotlivým rodinám slúžia matriky za prameň čistý, z ktorého čerpajú rodo-slovné odvodenia, ktoré v otázkach nápadníctva v dedictve pred súdom nepochybnú platnosť a vieru majú, tak tiež jeli fundácia nejaká obmedzená na členov niektorej rodiny, dokazujú patriční odtiaľ svoje právo na účasť v dobrodení tejže fundácie.

Poneváč, ako už ztadiaľ vidno, užitok matrík je veľmi dôležitý, nech teda farár pri vedení matrík na to dbá, aby bolo písmo čitateľné bez všakových zkrátenín a škrábanín. Pritom nech je farár v tom veľmi prozreteľný, aby nezapísal dieťa nemanželské za zákonnité, lež má-li nejaku pochybnosť, teda nech si pýta sobášne svedoctvo alebo iné vierohodné svedoctvo, žeby sa o zákonnitosti presvedčil. Dľa zákonníku občanského §. 164. farár pri dieťati
nemanželskom iba vtedy meno otcovo dľa udania matky do matriky zapíše, jestli k tomu otec privolí a privolenie svoje pred farárom a krstným otcom potvrdí. A toto treba potom do protokolu zaznačiť, ináč by dľa tohože udaného §. zápis otca nič žiadnej dosviedčujúcej moci nemal.
Je-li matka sobášená síce, ale nie ešte 7. Mesiacov, musi sa otec k dieťaťu jakožto k svojemu priznať, ináč by sa dieťa nemohlo za zákonnité zapisať. Je-li však dokázano, že manželstvo pred 7. mesiacmi uzavreté bolo, na základe §. 138. občanského zákonníka,zapíše sa dieťa za nepochybne zákonnité, bárs by i ešte nebolo 9 mesiacov od sobášu. Toto plati i vtedy keď by porodila matka medzitým ovdovelá, alebo keď by dokázala, že odo dňa smrti manželovej neuplinulo viac ako 10 mesiacov, nech len voľačo inšie tomu neodporuje.

Poneváč dľa S. 73. zákonníka občanského vo veciach manželských, manžel zbadajúci, že manželka jeho je od iného tehotnou, právo má žiadať rozvod od lože, a stola, jestli hneď po odokryti tej okolnosti obcovania manželského sa zdržoval, a za mesiac potom rekurs svoj cieľom rozvedenia od stolu a lože podal, a proti S. 12t zak. obč. sa neprovinil, farár v tom prípáde je povinný osvedčenie manželovo, že on neni otcom dieťaťa, zaznačiť a po ukončení pravoty dľa vynesenia súdu pokračovat.

Podľa S. 28. zákon. občans. manžels. musí farár vlastnoručne zaznačiť do protokolu sobášneho všetky okolnosti potrebné lebo užitočné k dokázaniu uzavre-tého sňatku manželského: teda krstné meno, priezvysko, vierovyznanie, vek bývanie a stav alebo zamestnanie manželov; okrem toho musi tiež zaznačiť: bol-li už predtým niektorý z nich sobášený, potom meno, primeno, náboženstvo a stav rodičov a svedkov, deň uzavretého sňatku, ako i meno kňaza, ktorý ich sobášil. Tak tiež načim v protokole sa zmieniť o listinách užívaných a snáď k odstraneniu nejakých nahodilych prekážok. S.5.29 a30. tohože zákonníka obč. manž. má nasledovne: „Deleguje-li farár nejakého kňaza k sobášenin ženíchov na takom mieste, kde žiaden z nich bývania nemá, povinný je tú vec do knihy sobášnej svojej fary zaznačiť, a menovite udať delegovaného kňaza ako i miesto sobášu. Farár zas toho miesta, kde je sobáš má na spôsob hore spomenutý výkon ten uzavretého sväzku do knihy sobášnej fary svojej vlastnoručne zaznačiť a zaraz udať, od ktorého farára delegecia prišla, a jemu v osmych dňoch o statom sobáši vedomosť dať.“Keď zomrie nejaký prespolný nech sa vyzvedá farár po jeho mene, stave a iných okolnostiach; bol-li by taký docela opustený a neznámy nalezeny mrtvy, nech zhotový farár bedlivý a prísny opis jeho osobnosti,šiat a iných znakov rozoznávajúcich, nech ho podá vrchnosti a i do svojeho protokolu vpíše. Mená osôb vojenských k vojsku nestálemu (ad militiam vagam) prisluchajúcich treba nielen do protokolu farského vniesť, ale i vojenskému poľnému superiorovi oznámiť.
Smrť vojáka invalida tabajúceho z eráru pensiu načim i Ordinariátu oznámiť, ktorý pripad ten zas dalej patričnému úradu oznámi, a mená zomretých vojenskýcb vdov a sirôt dostávajúcich pensiu lebo podporu (Gratiale) udať politickej vrchnosti, ktorá o tom vojenskej vrchnosti zprávu podá. V zmysle nariadenia uhorskej námestnej rady odo dňa 13 dec. 1814. č. 31,794 neni dovoleno v matrikách ľubovoľne pridávať k menám nazvy zemanské, alebo premieňať mená, čo i len pridaním nariadenia do oboru jeho úradu spadajúce, ako i knihy, do ktorej by značiť, keď čo pamätihodného v jeho úrade a farnosti sa prihodilo.

Z práva prisluhovania sv. sviatosti odvodzuju sa ešte mnohé iné farárske povinnosti; medzi iným nech má pred očima zákon dľa ktorého neslobodno a to pod ztratou beneficie bez privolenia rodičov alebo poručnikov pred zákonnou vrchnosťou vysloveného krstiť žida, kým k uživaniu rozumu neprišiel. (Intim. dto. 17. Sept. 1799. N. 21,793.)

Obeť mše sv. za veriacich svojich Bohu prinášať povinný je farár dľa snemu Tridentského sed 23. hl. 1. o reform. nie sice každý deň, ale v nedeľu, vo sviatky zasvätenia a i vo sviatky zrušené v dotyčnom ustanovení pápeža Urbana VIII. obsažené, v direktorinme arcidiecese ostrihomskej pod závorkou (Fest. abolitnm)známe. Ako to jasne vysvitá z bully Benedikta XIV. „Cum semper“ dňa 19. aug. 1749. v otázke tej vydanej. Avšak ten istý pápež povoľuje v tej samej bule dispensáciu pre chudobných farárov v ten zmysel: Keby smeli voľno a slobodno i vo dni sviatočné almužnu, jestli im kto podáva, prijať, i za neho, žiada-li, omšu slúžiť, nech ju len slúžia vo farskom kostole a v čas pre ľud prihodný. S tým avšak doložením: aby v týždni toľko omší za ľud odbavili, koľko odslúžili vo sviatky na zvláštny úmysel zbožněho dobrodinca.“
Okrem vianočných hodov indy neslobodno cez deň iba jednu omšu slúžiť. Jeden jediný pád stáva,hovoriBenedik XIV. kde je kňazovi slobodno cez deň dve omše mať; keby totižto jeden a ten istý farár viedol správu dvoch farnosti od seba dosť ďaleko vzdialených, tak že by veriaci oboch fár len veľmi tažko jeden chrám navštevovať mohli, na ten pád povinovatý je v nedostatku druhého kňaza farár po odslúženi omše v jednej farnosti isť na druhú sám a tam tiež omšu slúžiť. aby ľud tamojší vo sviatok, bez omše nebol. V páde tom mocou
splnomocnenia od sv. stolice pripúšťa Ordinarius dvoje slúženie sv. mše, čo i teraz mocou tohože splnomocnenia v inakšich pádoch potreby povoľuje.
Keď by nepredvidano a náhlo ochorel kňaz ustanovený k odbývaniu samých služieb božích a pre vzdialenosť nemožno by bolo buďto k Ordináriusovi sa utiekať buďto druhého kňaza, čo by ešte nebol slúžil, dostať, jedine v tejto najvyššej potrebe , aby ináč ľud v deň nedeľný alebo sviatočný nebol sv. mše zbavený, môže patričný kňaz i po druhé slúžit, Lež pád ten načim potom biskupovi
oznámiť.(Dokončenie)




Vestnik cirkevny


Vestnik cirkevny
a) Dopisy.
B. Bystrica. 11.febr. Včera sme dostali pastiersky list jeho Excelencie, najmilostivejšieho pána biskupa Štefana Moysesa, ktorý zverene sebe duchovenstvu dvojakou radostnou zprávou poteší. Oznamuje totižto preloženie a opravdu záslužné povýšenie sviatku sv. Apoštolov slovanských Cyrila a Metoda, a jubileum od Jeho Svãtosti Pia IX. R. P. nariadene. Prípojujem tuná preklad qiłi) tohože listu pastierskeho: može-byť že nektore neslušne studené srdce sa pri ňom rozohreje!




Z Viedne

Janko Stefanosko


Viedeň, d. 18. Jan. Obežník pápežský od 8-ho decemb. 1864, ktorý sa v niektorom ohľade môže prirovnať s Renanom, mnoho hluku narobil, tak že ešte aj včuľ sa prelriasajú mienky v časopisoch o ňom. Jak hovorím v niektorom ohľade sa môže prirovnať s Renanom, len pravda je hrozný rozdiel, a sice: obežník pá-pežský všetku pozornosť na seba obrátil, jak vlani Renan; s Renanom napadlo peklo nebesia, v obežniku ale pápežskom sa odbijajú nápady tieto; Renan bol zastupiteľ povstalcov, Pius je zástupca všetkých kat. veriacich; Renan je pohoršenie celého sveta katolíckeho, obežník ale pápežský je potešenie katolíckeho sveta.
Svätá stolica a svätý Otec mal vždy nepriateľov, ale tuším tak nenapadli nikdy sv. stolicu, jako včul bárs aký časopis vezme človek do ruky vyjmúc výlučne kat. všade sa uráža sv. Otec. ako ho menujú: chorého starca, ktorý sa už pred smrťou bráni, ktorému rozumiac tu aj sv. stolicu už skoro bude zvoniť; ba nektoré časopisy už aj posmešne oplakávali pád rímskeho Otca a sv. stolice. A kto oplakával tak skoro sv. Osvietení ľudia, ktorí v tom sa zdajú byť osvietenými, že sa vysmievajú sv. Otcovi, cirkvi, a všetkým jej prikázaniam. Žriedlo všetkých týchto nápadov je nevedomosť so zlou vôlou,a preto, chcú všetko zošklivit, čo je katolícke. Vždy prorokovali pád pápežov, ale on nepadol, ba je vždy mocnejší, jeho autorita zo dňa na deň sa zdá byť väčšou.
Piusa VI-ho držali proroci títo za posledného pápeža, Berthier,veliteľ rímskeho vojska dostal rozkaz, aby prekazil volbu papeža vždy sa opakujú tieto proroctvá; koľko razy sa mračí nad stolicou sv. Petra, toľko razy sa hovorí : toto je poslední pápež, ale . . desiderium peccatorum peribit. Skorej zmizne slnko z neba, ako sa ztratí na zemi katolícka cirkev; cirkev kat. ale, bez papeža nemôže byť. Tieto dni mi prišiel do ruky nenadále jeden boha prázny časopis, v ktorom sv. Otca celkom zneuctil jeden článok „listy z ľudu.“
Nechcem list tento celý ct. obecenstvu pred oči položiť, bo nie je hoden aby sa o ňom dajaká mienka robila. Sv. Otca menuje pisateľ: domovníkom (Hausmeister), ktorý síce môže byť trochu surový ale nie tak veľmi no od tohto sa musí každý katolícky kresťan odvrátiť; potom že keď trpí milostivý pán pápež núdzu, nech mu dajú katolíci dajakú peňažitú prilohu, aby mohol ako je na učený dobre jesť a piť. No tu vidieť ako som spomenul, vedľa nevedomosti zlú vôľu. Ferd. J. Hummelti dokazuje, čo stojí stôl, kraľovnej Anglicka, a čo stojí stôl rímskeho Otca. Pod Rehorom XVl-tým každý deň tri škudy; stôl ale Piusov stoji iba len každý deň jeden škudo. Bo ako on sám sa bol raz vyslovil, jeho väčšia hodnosť ho nenúti ani lepšie ani viac jesť. Ostatne som ani nepozrel, bo to ani neni hodno. Tak hľa sa klame ľud v tomto záleží pokrok . . . bez viery. Odporúčam vct. Obecenstvu prvé .číslo Cyr. a Met. dobre si prečítať, bo tam je čo robia veľmoži na pokrok a čo rímsky Otec. Dajže Bože bych budúce dačo radostnejšieho zdelil ct. Obecenstvu.




Zprávy.


b) Zprávy.

Z Turína. Návrh zákona o zrušení všetkých náboženských rádov, spolkov, tovaryštiev, ktorý vláda italská parlamentu predložila znie nasledovne: Všetky
náboženské jak kňazské tak mníżské rady a spolky sa odteraz zrušujú, ích domy a statky prisvojuje si štát;zato nabývajú členovia rozpusteuých rádov všetky občianské i politické práva. Členovia duchovných rádov a síce kňazi a opátky dostávať budú po 500 frankoch na rok, a druhí nekňazi 260 frankov tak dlho kým statky jejich toľký dôchodok dávať budú, ináč by sa plat ten meniť musel.
Vláda zadrži ešte nekolko kláštorov, v ktorých budú môcť ostávať bratia a sestry dotyčných radov ale nie menej od 6. Mimo toho prestáva veľa iných všakových náboženských ústavov, ktoré tvorili samy o sebe telesá morálne, a hlavne všetky tie základy, ktoré sú iba s duchovenskými povinnosťami, ako je služenie omši, spojené. Majetok jejich prisvojí si štát výjmuc stavänia, ktoré obce potrebujú na školy, nemocnice atd. Všetky statky arcibiskupské, biskupské, kanonické, kapitulské, seminárske atd. osvoji si Država. Biskupské stavänia so zahradami ostanú biskupom k užívaniu.
Farské statky a nadania, z ktorých teraz farári žijú, ostanú im iba do smrti potom prisvojí si i tieto država. Od dňa prohlásenia zákona tohoto nesmejú tie morálne telesa žiadnych statkov ani kupovať ani prijimať, jestli by im závetom poručené boli; jak im niekto nečo nechá, prirazi sa to k ich dôchodkom. Tam, kde sú upráznené miesta arcibiskupov a biskupov , redukuje sa celá ich dotácia u prvších na 15,000 frankov a u posledních na 10,000 frankov.

Belgie. Naproti bezbožnému spolku „solidárnych,“ ktorí sa odriekli menovite krestanského pohrebu,povstalo braterstvo „sv. Barbory“ cieľom podporiť snáh duchovenstva, smerujúcich k tomu, aby sa pomáhalo v nemociach chudobnejším triedam a zomrelým aby sa spravil kresťanský pohreb. Tomuto bratstvu udelil kráľ belgický dar 1000 fraukov; ku ktorému daru priložený bol list intendanta výdavkov na dvôr kráľovský (Civiliste), vykomta de Comvay, ktorý vyjadruje zaľubenie kráľovo nad zámermi rečeného spolku. „V tomto smeru, stojí v liste, „oživiť evanjelickú lásku, je dôstojnou odpoveďou zblúznilcom tým, ktorí by pod zámienkou civilizacie a pokroku radi vyvrátiť spoločnosť ľudskú z koľají kresťanských, a prekotiť ju zase do pohanského barbárstva.“ (Hlas Br.)
Jak rozumejú slobodní zedníci v Belgii slobode a nadovšetko slobode vyučovania, toho jasný dôkaz podali zas v uznesení svojom straniva školského vychovania detí, z ktorého, jakožto najhlavnejšie, vynímame nasledovných pätoro článkov: 1 Otec lebo matka vdova povinní sú i násilne dietky svoje do školy doviesť. 2. Každé náboženské vychovanie prestane. 3. Mená rodičov , ktorý by zákon tento prestúpili, vyvesia sa pred radnicou. 4. Najväčšia pokuta pre takých rodičov ustanovuje sa na 100 zl., jestliby však nemohli zaplatiť, budú musieť 30 dni obecné práce darmo konať, alebo budú na 5 dní zatvorení. 5. Poslední prosriedok, ktorý sa oproti neposlušným rodičom použije, bude ten, že sa im odoberie poručníctvo nad dietkami. (Z. K. l.)

Barcelona. Počiatkom adventu konala sa tuná po tri dni pobožnosť, aby odprosili Pána Boha za to pohanenie, ktoré sa dostalo Ježišu Kristu kroz bezbožmi Renánovu knihu. (11.11. Z.)
Carihrad. - Tuná sa udalo nedávno na prímluvu blahoslaveného sluhy Božieho Leonarda Portomaurického zázračne uzdravenie, ktoré sa i cirkevne vyšetrovalo; spisy vyšetrovacie zaslané sú zboru sv. obradov v Ríme, ktorý ich dňa 9.júna odobril a potvrdil. Tento obzvlašť pre krásne dľa neho složené rozjímania
krížových ciest známy služobník boží bol 45. rokov po svojej smrti, t.j. r. 1796 od Pia VI. za blahoslaveného vyhlásený a niekoľko rokov neskôr jednalo sa o to,
aby bol za svätého uznaný. (HI. B.)




Rozličnosti.


Jeho Emin. p. kard. knieža primas dľa zpráv všetkých viedeňských novín obdržal od Jeho kr. Veličestva po čas posledného svojho výsluchu dovolenia nazpäť uviesť uhorský rad Paulinov, tym však spôsobom, že nebude mať práva nazpäť požadovať nekdajšie svoje statky pod cisárom Josefom II. zhabané a náboženskému fondu pripadlé. Prví teda Paulini maju byť z Czenstochova do Piliš St. Kríža prvého to nekdy sídla Paulínov zaprovadení.

Viedenská „Presse“ píše: „V niektorých krajinách nieto inej voľby iba medzi katol. vierou alebo neverou,prvšie predca viac hodná, nežli poslednejšia.“
To je naozaj už veľa, že spisovatelia „Presse“ čo i len toľko dopúšťaju prednosti katolicismu! Snáď žiadne mesto v Talianskej neni tak hojne na duchovenstvu, jako Palermo. Mesto toto je hlavné ostrova Sicílskeho; počíta okolo 200,000 obyvateľov; je sídlo arcibiskupstva biskupa zjednotených Rékov, ktorý tuná a v niektorých iných mestách obydlia, potomci to vysťahovalcov, ktorí pri dobytí Carihradu od Turkov semká utiekli; podržali oni i reč i obrad svoj. Je tu univerzita, dve semeniska (latinské arécké), súkromých i verejných škôl sila, klášterov mužských í ženských, také množstvo ako sa nie tak ľahko kde inde nájde, mnoho braterstiev a spolkov majúcich svoje osobitné kostoly: a preto neni sa čo diviť, že jesto tuná 247 chrámov, v níchžto sa posiaľ služby božské konaju, neratajúc kostoly k účelom svetským obrátené. Mesto je rozdelené na 18 fár, z nichž jedna je obradu réckého;vedľa kapituly metropolitnej sú ešte tri kolegialne. Z toho dá sa súdiť na veliký počet duchovenstva.
Potom tu každý chlapec, ktorý sa odhodlal k stavu kňazskému, už od prvej školy, súc obyčajne v dome otcovskom , nosí odev klerikálny (reverendu pláštik a klobúk kňazský), čo by zaslúžilo zaiste obmedzenia a odstránenia: a potom niet divu, že tu na ulici takmer každý desiaty človek je kňaz lebo mních alebo klerik. A čo teprv keby i mníškam voľno bolo von výjsť! Sú tuná v meste 24 ženské kláštory, v ktorých Bohu život svoj obetuju premnohé panny a to mnohé z rodín bohatých, vznešených; v niektorých klaštoroch je ích i vyše 100 áno až do 200. Klaštory tieto sú veľmi bohaté. (Blahověst.)

Kardinál Antonelli hovoril pri istej príležitosti rakúskemu poslancovi: „Svätá stolica nebojí sa ničoho! Pápeži boli už tricať i štyrycať ráz z Ríma odišli, a vždy sa zas vrátili.“ (Zg. Dan.) .
Sv. Otec ačkoľvek sám takmer z almužnej žije poslal do Florencie a do Ferary, kde povodeň veľa škody narobila, 10,000 frankov na pomoc o škodovaným; a do Madridu poslal tiež na podobné účele rozdať 40,000 realov. (HL Br.)




Katolícka Literatúra.


Bula infallibilis vo všetkých rečiach. (HI. Br.) Jedna z najvznešenejších událostí, akými vyniká slavný pontificat Pia 1X., je zaiste prohlásenie vierouky o nepoškvrnenom počati P. Márie v Ríme v r. 1854. Javí sa v nej nad to hlboko citná prítulnosť sv. Otca ku kráľovnej nebies, ktorú prímluvou svojou bdie neustále nad lodičkou Petrovou, zvlášte kedykoľvek táto metaná býva ľutými búrkami. Katol. noviny „le Monde“ prinášajú v č. 341. zprávu, ktorá opäť poskytuje dôkaz o veľkoleposti katolicismu.
Výtečný kňaz D. Sire,riaditeľ semeniska sv. Sulpicia, prišiel už r. 1860 na myšlienku, dať preložíť vo všetkých jazykoch najdôležitejšiu listinu, aká sa vzťahuje k dotčenému článku viery, bulu totižto „infallibilis,“ v nejžto Pius IX. učinil ohlásenie, že nepoškvrnené počatie P. Márie je pre katolíka článkom viery; učinené preklady majú byť obetované najvyššiemu kňazovi, ktorý tajomstvo to zvestoval katol. svetu. P. Lavigerie, auditor roty pre Francúzko v Ríme, zložil u sv. Otca vo vatikáne prosbu, aby Jeho Svätosť oprávnil ráčila kňaza Sirea k dotčenému dielu, k čemuž pápež blahosklonne privolíl.
Zá umysel zbožného kňaza zdá sa ovšem pri prvom pohľade byť odvážným; bo dielo naznačené nemá obsahovať len samé preklady už shotovené, ale má to byť zbierka prekladov precetných, ktoré sa mali teprv vyhotoviť; každá zem na rozsiahlom oboru katolíckom, každý národ musel sa vyzvať vyhotoviť preklad nadrečenej buly a odoslať ho na dôkaz vdačnosti Piu IX., aby sa zbierka tá čo drahocenný pamätník uschovala pre budúce časy v archive vatikanskom. A preklady tieto nemôžu byť aké koľvek, lež musia byť zhotovené od mužov, v dotyčných rečiach zbehlých, a od najvyšších autorít každej jednotlivej zeme za schopných k tomu uznaných. Napriek všelikým a všakovým ťažkostiam prikročil abbé Sire k vehlasnému svojemu dielu. Ohlásíl novinami zvláštny o tom program, v ňomž požaduje, že preklad musi odoslaný byť čo rukopis, veľmi pečlivo upravený v písmenách dotyčnej zeme, na dobrom bielom alebo barevnom papieri, 28 centimetrov zvýše a 22. šírky s práznym krajom najmenej 4-5 centimetrov. Kraj tento nech je, možná-li, opatrený ozdobami podľa vkusu jednotlivých zemi. A hľa už má abbé Sire v rukách peknú zbierku rukopisov, ktoré ohľadom krásoty a slušnosti písma pripomínajú na najsličnejšie rukopisy stredoveku. Text latinský upravený je na velíne pecou vel. oo. jesuitov v kolegiu nepoškvrneného počatia v Vaugirardu so skvelostou zaiste úžasnou; úprava tá vykonaná je od otca Lesorta podľa udania otcov k tomu zvolených s vybraným vkusom.
Osnova francúzska s ozdobami gotickými opísaná je horlivosťou paní od nanebevzatia v Auteuilu. Preklady tie činiť maju 20 zveskov každý asi o 500 strán. Prvy zväzok bude obsahovať jazyky grecko-latinsky, totižto: grecký, albanský, rumunský v Moldave a vo Valachii, italský, kastilský, portugalský, maltaiský romanský v Grisonsku, francúzsky. Druhy zväzok venovaný bude rôznym jazykom italským; každé podrečie tejto lužnej zeme bude tu zastúpené; benátske, tyrolské, lombardské,sardinské, janovské, rímské, neapolitanské, sicilské atd.
V treťom zväzku budú všetky reči španielske: kastilská, baská, katalonská, andaluská atd.
Kráľovna ponúkla sa sama upraviť titul k tomuto zväzku, nádherne ozdobený jej pečlivosťou. V iných zemiach nasledovali kniežata príklad tento vznešený. V štvrtom sv. budú hlavné reči Francúzska vo Flamandsku, Elsasku, Bretoňsku, Languedoku, v Provensalsku atd. piaty zväz.venovaný bude iným ešte podrečiam vo Francii obvyklým: podrečiu pikardskému, lorrainskémn, bourgaignonskému lyonskému atd. Šíesty zväz. obsahovať bude reči Veľko brilanska: jazyk anglický, gallský, írský, škotský. V siedmom zväzku zastúpené budú rečí germanske: nemecká, flélnska, holandská škandinavská v Dánsku, vo Švédsku a Norsku. Osmy a deviaty zväz.
Obetovaný bude jazykom velikéko národa slovanského: rusinskému, ruskému, poľskému, litevskémn, českému, srbskému, chorvatskému, bosenskému, bulharskému. Rukopis poľsky vyniká neobyčajnon lepotou; je dielom ušľachtilej hrabienky Marie Przezdrieckej. V ôsmom zväzkn budú mimo toho i reči fínske, jazyk laponský, finský, maďarský. Desiatym zväzkom započnú preklady v jazykoch asiatských. V desiatom obsažené budú jazyky semítske : hebrejský, chaldejský, syrský, arabský; v jedenástom, reči západnej Asie nesemitské: armenská, turecká, perská atd. v dvanástom a trinástom četné jazyky indické; vo dvanástom jazyky strednej a východnej Asie v Anamskom, v Kočinčine Tíbetanskom, Číne,Japonsku.
Pod pätnástym započnú preklady v rečach
afrikanských: v arabskej, koptickej, kabylskej abysinskej, v rečiach Negrov Gallaských, Bogoskýcll atd.,ktoréžto posledne reči Negrov obsažené budú vo zväzku šestnástom. Sedemnásty sv. obsahovať bude rečí ostrovov afrikanských, osemnásty reči v severnej Amerike, devätnásty reči Ameriky strednej a južnej a dvaciaty reči v Australii bežné. A tak všetký národy sa zhromaždia pred stolcom Bohorodičky, ktorá panenskýma svojima rtama zvestovala prorocké slová: blahoslaviť mňa budú všetký národy (Izuk. 1,48.)

Avšak pýtať sa budu čitatelia: jak možno upraviť jednotlivcovi dielo tak ohromných rozmerov? Zbožný kňaz obrátil sa s dôverou, aká nebýva nikdy sklamaná, k veľ pastierom jednotlivých zemí; nad to k prevedenia diela tak rozsiahleho prispievajú nad mieru otcovia jesuiti po všetkých zemach katolíckeho sveta rozšírení; i reholníci sv. Františka a Dominika nechceli pozadku zostať pri podujatí tak ušlechtilom; otcovia kongregácie sv. Lazara rozšírení najviac na východu, obstarávajú preklady z tých zemí; tak tiež pôsobia četní misionári, apoštolský vikári zvlášte v krajinách asiatských.
Podujatie toto zaiste úžas vzbudzujúce nadchnúť mohol len katolicizmus. Keď sa bol biskup Puysky odohral do Ríma k slávnosti, ňou žto za svätých vyhlásení boli mučeníci japonskí, bol vtedy tak šťastlivý, že mohol sv. Otcovi zprávu podať o výsledkoch započatého tohoto diela. Pius IX., ktorého jemná a nezmenná oddanosť k Matke Bożej je zvláštnym príkladom a útechou pre celú cirkev bol hlboko dojatý zprávami biskupovými a ráčil prijať dedikaciju mnoho jazyčného tohoto prekladu. V prosriedku júla t. r. (1864) písal Emin. kard. Barnabó, prefekt propagandy, obom predsedom odborov rozširovania viery obzvláštny list, v ňomž im vyjavil prianie sv. Otca a svoje vlastné, aby ku koncu dovedená bola ohromná táto zbierka, aby sa o podujatí tom upovedomili predstavení misii, ku ktorým a snaď zvesť o diele tom posiaľ nedošla,aby kňaza Sirea pri jeho diele všemožne napomáhali a podporovali.