logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 6


Obsah:



: Obálka
: Ďalšia úvaha o encyklike.
: Práva a. povinnosti farárov.
Mar. Jalovecký, dek. farár. : Dopisy
J. Pravdomil. : Z Viedne
: Zprávy.
: Rozličnosti
: Katolícka Literatúra.


Obálka



CYRIL a METOD
Časopís cirkevný.

Predplalná cena celoročni: 4 zl. 50 kr. půlročná: 2 zl.. 25. kr. r. č. s poštovou dopravkou. Pledplaca sa u vydavateľa a redaktora
Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holíča (Uhry) via Gődling. Vychádza 5, 15, a 25, každeho mesiaca na harku.



Číslo 6.
V Skalici, v sobotu dňa 25. februára. 1865.
Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskopm Fr. X. Škarnicla synov




Ďalšia úvaha o encyklike.


Pri vyjití encykliky a kriku, jaký sa strhol nato v tábore nepriateľskom, nevdojak napadli ma slová: „Tvrdá je táto reč, kto ju môže slyšať ?“ Veríme. že tvrdá pre časy a ľudí, o ktorých sa povedať dá: „Lebo príde čas, že zdravého učenia nebudú trpieť, ale majúc svrbľavé uši, podľa svojich vlastných žiadostí zhromaždovať sami sebe budú učiteľov; a odvráca uši od pravdy a k bájkam (ich) obráca.“ Lež my stojíme stále pevne na skale, pri námestníkovi Kristovom, bo: „Panel ku komu pôjdeme? slová večného života máš !“ My ale kážeme Krista ukrižovaného, Židom zaiste pohoršenie, Grékom ale bláznovstvo.“ poznamenal sv. Pavel o židoch a pohanoch svojeho času, a naši židia a pohani kresťania-katolíci ktorí nemajú z kresťanstva iba rodný list, by mali spokojno očuť, ako sv. Otec ích domnienky a zásady, zamilované to výtvory zbožňovaného od nich rozumu zavrhuje a zatracuje, kladúc na ích miesto pravdu i pravidlá, z gruntu srdca im nenávideného a otupného kresťanstva alebo radnej katolíctva.
Čože teda urobili? Nuž jako tamtí za časov Pavlových sa horšili a smiali z Krista, tak i oni teraz s pohoršením a so smiechom vítali encykliku, za ktorú sa vraj i sami katolícki kňazi hambia, bo že zatracuje, čo celý vzdelaný svet za svoje uznáva a hlása, čo osvietený náš vek už dávno s opovržením od seba odhodil. Avšak ako viera v Krista, bárs i tupená a posmievaná, vždy väčšmi sa po svete šírila, tak i encyklika nachádza zo dňa na deň vätšieho uznania, a to i medzi nekatolíkami.
Tak teda potupa a posmech neboli v stave odplašiť vyznavačov Krístových anie sú ani teraz v stave odplašiť privržencov encykliky, ako to najskvelejšie dokazuje príklad francúzskeho vyššieho i nižšieho duchovenstva. Tak dobre ako i ľudu, to vo vzdelanosti a osvete všetkým ostatním národom predok vedúceho, ktorí neprestávali osvedčevať svoju oddanosť k sv. Otcovi. Ked nepomáhalo tupenie a posmievanie, malo pomahať násilie a prenasledovanie udusiť kresťanstvo, ale známy výrok: „sanguis martyrum semen christíanorum“ svedčí, že čím viac ho utlačovali, tým viac sa ono dvíhalo. I nepriatelia encykliky, vidiac sa hrozne sklamaných vo svojom očakávaní, jakoby totižto celý vzdelaný a osvietený svet s opovržením odhodiť mal, čo mu oni ako opovrženia hodné predstavovali, totiž encykliku, chceli si pomôct tak, že sa dali radit vládam, aby encykliku potlačili, ohlásiť ju nedovolili; radili to tí istí, čo zvykli slobodu vždy v ústach mať, čo hlásajú slobodu tlače a vyučovania a vravia, že je každému voľno domnienky a náhľady svoje jakékoľvek zrejme a verejne predávať a zastávať!

Jednanie toto tak rečenych slobodomyseľných nám až nazbyť ukazuje, ako ludia tí o slobode zmýšľaju. Tam, kde majú veslo vlády celkom v rukách zväčšia ích spojenci a nepriatelia katolicismu, ako: vo Francii, v Rusku, v Itálii (pod žezlom kráľa Viktora Emanuela) a v Portugalsku, vymohli skutočne, že vláda zakázala ohlásenie encykliky; ale im to viac škodilo ako prospelo, bo práve zákaz ten dal vo Francii biskupom, duchovenstvu a ľudu podnet k skvelému osvedčovaniu oddanosti k sv. Otcovi. S neohroženosťou apoštolskou odpovedajú biskupi jednomyseľne p. ministrovi Barocheovi: Nesluší nám neposlúchať sv. Otca! a k pápežovi jakoby volali : A keby ťa všetci opustili, my ťa neopustíme! Nieto miesta k udanju všetkých tých biskupských listov a činov.

Snad postačí, uvedieme li na ukážku nasledujúce: Msgr. Plantzer, biskup Nimeský, praví v dopise svojom p. ministrovi mimo iného toto:
„Jakokoľvek Vaša Excell. o týchto naukách zmýšla, istá vec je, že list (zákaz) Váši s dôvodami, na nichž spočíva, zavrhnutý je tou listinou, ktorej ohlásenie zakazuje. Štátna rada že má nad encyklikou rozhodnúť? To je veru krásne divadlo, keď majú protestanti, židia, šismatíci, a čo ešte najlepšie rationalisti skúšať: má-li Pius IX. právo prohlásiť jubileum? . . Však pozerame-li sa veci bližej, je patrno, že Vaša Excell. nedošla ani milosti ani povolania porozumieť encyklike a zoznamu (syllabus).

Toto právo prislúcha jedine biskupom“atd. Z písma arcibiskupa Lyonského Bonalda vynímame: „Evanjelickým pastorom a rabinom je dovoleno z kazateľníc svojích encykliku vykladať, posudzovať i zavrhovať, a farárovi katolíckemu je zakázano farníkom encykliku ohlásiť a vyložit a sv. Otca brániť proti nájazdom a útokom pastorov a rabinov.“ Ked sa takym činom ofensivné podniky nepriateľov encykliky nijak nedarili, prinútení boli napokon chytať sa defensivných prosriedkov; prišlo im brániť sa seba samých a ztadiaľto pochodia všakové tie námietky činené proti encyklike.
Najhlavnejšia námietka je tá, že sa vraj encyklika protiví terajšiemu časoduchu a pokroku, a že sa šliape po slobode a civilizácii. To je pravda natoľko, nakoľko ľudia tí, čo slová tieto ustavične na jazyku majú, rozumeju pod nimi nečo takého, s čím sa Rím a cirkev katolícka nikdy nebudú môct spriateliť, ba ani len zmieriť. Ďalej hovoria, že encyklika neni na čase. Lež pýtame sa:
čože by malo z Ríma prisť, čoby v očiach nepriateľov bolo na čase alebo docela chvályhodné? Tuná povstáva otázka: ktože má právo určit, čo je vlastne na čase? Keď jednúc francúzsky vyslanec gr. Sartiges, súc na výsluchu u sv. Otca sa vyslovil, žeby sa predsa malo stať niečo z Ríma, čoby modérnu spoločnosť zmierilo a uspokojilo, opýtal sa ho sv. Otec: „Pane gróf, čože je to tá modérna spoločnosť ?“Á gróf neznal čo povedať; tu pokračoval sv. Otec ale: „Já Vám chcem z rozpakov pomôct. Moderna spoločnosť, ako ju volajú, neni nič iné, iba slobodozedníctvo.“ Sv. Otec zaiste premyslel, ako súdiť bude časopisectvo, slúžiace modérnej spoločnosti, o jeho encyklike, a predsa neváha ju vydať na svetlo, pamätlivý slôv sv. Pavla k Timoteovi (Il. hl. 4. v. 2-4.):

„Káž slovo (Božie), ponúkaj v čas (lebo) nevčas; trestaj, žehri,
napomínaj vo všetkej tichosti a učení. Lebo príde čas, že zdravého učenia nebudú trpieť . . .atd. On ju držal za včasnú, a na tom nám je dosť. Že pápež blúdy tak rečenej verejnej mienky odokrýva a im celky protivné náhľady naproti stavia, je pravda, lež či lekár ten nepravo jedná, ktorý chorého na jeho chyby upozorňuje a mu patričné lieky predpisuje? I učenie Kristovo sa protivilo tehdajšej verejnej mienke židov a pohanov, a predca čo povedal Spasiteľ učeníkom? „Iďte, učte všetky národy . . .
Takéto hľa a podobné námietky robia nepriatelia encykliky; ale nech si hovoria, čo chcú, nech že ničomný a blúdny časoduch búri a zúri proti nej: my a každý pravý a svedomitý katolík milerad a vdačne poslúchame slová najvyššieho pastiera nášho; nám je ona hlasom múdrym a výstražným, ukazujúcim nám cestu k pravému blahoslavenstvu a varujúcim nás pred blúdnymi svetlo nosmi modernej osvety.

Jako súdi konservativna stránka protestanta o encyklike !

V prvom t. r. čísle protestantskćho týždenníka konzervativného „Berliner Revue“ stojí v úvodnom článku nasledujúci úsudok o encyklike: „ . . . kdežto všetko akoby omámené korilo sa nadvláde mocných, chytrých a egoistov, odzbrojený pápež sám a prvší opovážil sa odokryť nemoc, na ktorú terajšia spoločnosť trpí, toto je svetodejinný význam encykliky od 8. dec. Vladárenia Piusa IX. vyplní v dejinách katolíckeho kresťanstva slávy plné miesto. Nemožno tajiť, že katolicismu pod jeho pápežovaním viac vydobylo, nežli mohlo od sto a sto rokov. Smelé to nariadenie, ktorým Pius IX. Anglicko na biskupstvá podelil, a do Westminstru arcibiskupa poslal, ktorý by duše verne zhromaždil a odpadlých duchov opäť zýskal, bolo skutkom výboju. Povýšenie nepoškvrneného Počatia P. Márie na nepochybne dogma Cirkvev stojí za dôkaz, že katolíctvo v záležitostiach krest. viery je ešte vždy vyvinutia schopné. Konečne mučenníctvo Piusa IX. svedčí: že cirkev ním spravovaná je plná života.

Náboženská pochybovačnosť a štátna poroba chodia ruka v ruke spolu.

Duch ľudský, jehož osobovanie si emancipovanej vedy z jednej neistoty do druhej uvaľuje, dá sa napokon spútnať tou vetou, že zhrabávanie a požívanie statkov pozemských je meritkom hodnosti ľudskej: tak vzniká mravná anarchia, kde jednot-livec pod útiskom najsilnejšieho usurpátora zhýňať sa musí. Pred takymto pádom chráni Pius kresťanskú obec liečivou mocou náboženskej autority.Preto sa trasie imperator (Napoleon). Chcel nebesia šturmovať a zabol, že človek veľký je iba vtedy, je-li menší než nebe. Coelum debcllet Imperator, vraví Tertullian, eoelum captivum triumpho suo invehebat. Non potest. Ideo magnus est, quia coelo minor est. Pius IX. podal vysvetlenie k onej výpovedí, keď k Montebellovi riekol: Justitia et judicium praeparatio sedis. Kto sa chce bez spravodlivosti na svojom mieste udržať, toho Spasiteľ odsúdi a zavrhne. Hamba je to ver pre ducha ľudského, ked povážime, jak jalovými a zodranýmí frázami listy imperialistické proti encyklike brojá.
„Pápež chce nás do sredoveku nazpäť sotiť,“ volá Constitutionnel, a Times, ako keby rozumu pozbývala, tlácha za nim. Nie karhavé reči pápežove sú za pokrok, sú liekom proti zakysaniu, v aké nás napoleonské pochybnostkárstvo uvrhnúť hodlalo. A toto zakysanie je niečo ešte pred stredovekého, čím nám imperialismus hrozí. Keby to malo ísť po jeho vôli, museli bysme sa vrátit do mravnej rozorvanosti rímskeho cisárstva, do rozorvanosti, z ktorej prebudiac sa Prudentius piel:

Sunt nempe falsa et frivola Qnae mundiali gloria Cell dormientes egimus.
Od tej rozorvanosti chce pápež ľudstvo ochrániť.




Práva a. povinnosti farárov.


(Pokračovanie.)

7. Aby duchovná správa žadúce ovocie skutočne doniesť mohla, náleží farárovi právo nad nábožnosťou, mravnosťou a kázňou svojich veriacich jak doma tak v škole i na verejných miestach bedliť. Mocou nariadenia uhorskej námestnej rady z r. 1829 č. 21,666. majú byť takí farníci, ktorí by vo veciach duchovnej správy farárovi svojemu poslušenstvo odopreli, sú-li šľachtici, patričnému konsistoriumu, ináč ale miestnej vrchnosti udaní.
8. Právo viesť protokoly krstených, mrtvých a sobášených a vydávať dľa nich vysvedčenia je tiež farárovi vlastné.
Matričné knihy berú svoj pôvod v cirkvi od snemu Tridentského. Bo, ačkoľvek už za starodávna obyčaj bývala, že sa mená tých, ktorí mali byť krstení, spísali a biskupovi ukázali a že sa mená veriacich o cirkev dobre zaslúžilých v tak rečené diptychá vpisovali; predsa užitok ten istý a stáli,v jakom sú teraz knihy tie, pred časom menovaného snemu nikde nenachodíme.

Poneváč snem Tridentský v sed. 24. hl. 1. O reform. matr. výslovne hovori: aby mal farár knihu, kdeby zapísal mená manželov a svedkov a miesto uzavretého manželstva, a poneváč v tom istom sedení v hl. 2. nariadzuje: aby farár pri krste do knihy zaznačil mená krstných rodičov, niet pochybnosti, že je farár oprávnený k vedeniu protokolov matričných. V rakúskom mocnárstve majú vysvedčenia vytiahnuté z matrik, vydané kroz farára, vierohodnosť verejných listín a sú pred zákonom právoplatne. Podávať výtahy matričné z duplikátov, aké zdeľujú farári vrchnosti političnej,neni dovolene, a jedine kroz patričného farára vydané vysvedčenic matričné má platnosť zákonitu.

9. Právom subdelegovaným môže farár veriacim svojim, ktorí sa hlása, jestli majú kanonické príčiny, po čas 40-denného pôstu v čase a pod výminkami, od Ordinariátu ustanovenými, dispensaciu bolo možno, môže ťfarár i v deň nedeľný alebo sviatočný poľné práce odbývať, alebo z dôležitej príčiny dopustiť, žeby si dal pocestný vozár svoj vôz napraviť. Jestli by sa dakto pýtal: či jesto práva, ktoré by farár i mimo územia farnosti svojej vykonávať mohol, teda odpovedáme že v istých pádooh jesto. Z pomedzi iných spomíname tuná zvlášte právo spovedania a rozhrešenia veriacich svojich i mimo diecése biskupa toho od ktorého on aprobaciu má. Bo inač riadnu pravomoc nad veriacimi svojimi, môže ju v tomto ohľade a páde i na cudzom území konať.

Ohľadom dočasnosti má farár tiež svoje práva a sice: 1) Vedie správu kostolného majetku, 2) dôchodkov farských, ktoré mu jakožto farárovi úžítkujú.

Majetok kostolny je hlavne ktomu, aby z neho zapravené boly všakové potreby verejných služieb božích, ktoré ale farár spravuje, a teda i potreby ích najlepšie pozná, a preto jemu náleží i kostolný majetok spravovať, ponechajúc pravda Ordináriusovi právo dozorovania a zákonnitému patronovi ako i obciam tiež aký taký vplyv. Právo to mu priznávajú kanony a v Rakúsku mocou uzavretého medzi sv. Stolicou a Najjasnejším Cisárom a Kráľom našim dňa 18. augusta 1855. konkordátu i zákon občanský. Bo článok 30. pochvalne spomínanej smluvy naridzuje: aby sa správa cirkevných statkov zverila tým, ktorým dla kanonov sv. patrí. Článkom týmto prinavráteno cirkví jej staré právo, a už nechybelo nič, iba nektoré pravidlá v užívaní vysloveného princípu.
Tým cieľom r. 1856. vo Viedni zhromaždení biskupi mocnárstva rakúskeho predložili Jeho Veličestvu návrh opatrovania majetku a statkov jakýchkolvek náležiacich k vlastnosti kostolov, pobožných fundácii a beneficii, a Jeho Veličestvo ráčil na základe najvyšsieho riešenia dňa 3. Oktobra 1858 vydaného pravidlo vysloviť, dľa ktorého by sa návrh ten do života uviesť mal. Následkom čoho vydal arcipastier náš dňa 8. aprila 1859. normu opatrovania majetku cirkevného, ktorú nachodíme umiestenú pod č.XIII. i medzi dodatkami k statutom synody diecesalnej ostrihomskej Od r. 1860.

Dotyčne práva k opatrovaniu farských dôchodkov poznamenávame v krátkosti, že k dôchodkom tým patria: užitok z nemovitćho imania fary, úroky istín beneficijných, patričnosť štolárna, obety a povinné roboty a dávky. Kanonické predpisy to výslovne žiadajú, aby s každou farou spojené bolo i beneficium (dôchodky) k zaopatreniu farára a dat. Keď toho veľká potreba vymáha, že by ináč nebezpečenstva domácnosti hroziacemu vyhnúť nech si žiada snem Pridentský v sed. 24. c. 13. o reform. aby Zaopatrenie to bolo také, „žeby potrebám farárovym slušne vyhovelo.“ A to je tá tak rečená Congrua. Farár má k nej úplné právo; máli aké nemovité imanie, nechže ho zúžitkuje čo najlepšie; avšak zaviazaný je vždy múdro a na spôsob opatrného hospodára jednať.
Od neho visí, chce-li farské grunty sám obrábať, alebo do pronájmu dať
nejakému opatrnému a statočnému človeku na čas, ale zmluva tá nástupca pravidelne neviaže; iba jestli z pronájmu patrne lepšie výhody pre beneficiáta plynú, a Ordinárius pronájem ten z dôležitých príčin na 6 rokov potvrdil, v tom páde jestli sa medzitým beneficiáti premieňajú, nástupca povinný je pristať na výminky dotýčnej zmluvy v zmysle lll. 7. tit. de rebus eccles. alien. vel non.

Z ohľadu práv štolárnych poznamenať slušno, že práva také v prvých časoch cirkvi boli celkom neznáme, bo za svätokrádež sa malo žiadať niečo od likonov cirkevných. (Cap. 8. et 9. de simonia.)Nebolo síce zakázano prijímať, keď niečo dobrovoľne pod menom almužny po odbytom duševnom ustávaní podávali; (Vidz. Rituale Roln. Pauli V.) ale žiadať nečo nebolo dovoleno. Avšak behom časov, keď láska a horlivosť veriacich ochladla, a základiny potrebnej k zaopatrenin farárov z väčšiej čiastky nedostávalo, nastala potreba, (poneváč koľkorazy nebolo ani inšieho prosriedku k slušnému zaopatreniu farára) dobrovoľné oné dávne obety zmeniť v dávky povinné,v nie síce akoby na mzdu za vysluhovanú sviatosť, ale na odmenu za ustávanie a na vyživenie duchovného. A tak povstali platy štolárne, ktorých vyberanie je na mnohých miestach ľudu nemilé a samému farárovi obtížne; preto bolo by veľmi žadúcno, aby prestali, lež to ešte nateraz nemôže byt, preto že na mnohých miestach tie platy značnejšiu čast kongruy činia, a o náležité zaopatrenie farára odvčuľ posavád postarano niet.

Ofery, obety dávno v chlebe víne, oleji, kadidle, klasoch a hroznách dávané alebo v peniazoch z čírej štedrosti veriacich, už a snád všade z
obyčaje vyšli. Na spôsob obetí dávnejších sú štipendia na omše dávané, ktoré pod titulom almužny už dľa omše nemali by sa ku kongrue rátať. Bo veriaci, keď ich robia, majúc predovšetkým pred očima večné svoje spasenie, hľadia nimi i k lepšiemu zaopatreniu kňaza prispieť a koľkoráz v závorke výslovne žiadali, aby fundácia, ktorú robia, nebola nikdy ku kongrue rátaná. Okrem toho často sa stáva,že také fundacionálne kapitále, Obzvlášte je li slúženie omše sv. na isté dni viazané, farárovi ku pr. v nemoci postavenému ani neúžitkujú, poneváč nemocný súc, povinnosť odslúženia tých omší na druhého kňaza preniesť a tak mu i patričné štipendium oddať musí.

Jak veľká má byť kongrua, to určiť nemožno,poneváč to závisí od miestnych i časových okolnosti. Predtým mali peniaze celkom inšiu cenu, podľa ktorej sa spravovali i ostatne k výžive potrebné veci. Kde teda kongrua pozostáva v samých peniazoch, tam načim do ohľadu vziať samý ten kraj, potom časy, cenu peňazí a iných vecí. Kde záleží dotácia v zemích, tam treba uvážit, je-li zem úrodná lebo neúrodná, bo dľa toho bude viac lebo menej výnosná. V horespomenutom konkordáte v artikuloch 4. a 26. je síce reč o tom, žeby sa časom kongrua farárov mala polepšiť, lež niečo určitého, istého nieto ustanoveno. Minimum kongruy obnáša teraz 300 zl. r. č. a narídením vys. c. kr.ministra financíi z roku 1851 odo dňa 25. Okt povoleno je farárom, na ten pád, jestli by ích kongrua behom časov buďto daňou, buďto ináč nižšiej 300 zl. ztenčená bola. rekurs podať za doplnenie schodku, priložiac vierohodné svedectvo otom. Mimo toho prislúcha farárovi bezplatný slušný byt s gruntom prídvorným, a z pasienku aspoň toľko, čo pripadá pomerne na jednu urbariálnu sesiu, mocou čl. 6. §. 3. 183%

Príde nám teraz zodpovedať otázku: aké a ktoré sú povinnosti farárov? Povinnosti tie udáva v krátkosti snem Tridentský v sed. 23. hl. 1 o reform. praviac: „Poneváč príkazom božím poručeno je všetkým, ktorým je správa duší zverená, by ovečky svoje poznali, za ne sv. obeť prinášali, ich hlásaním slova božieho, vysluhovaním sv. sviatostí a príkladom všelikých dobrých skutkov pásli, o chudobných a iných biednych ľudí otcovsky sa starali, a ostatným povinnostiam svojim pastierskym sa oddali, čo všetko konať a plniť nijak nemôžu tí, ktorí nad stádom svojim nebedlia, a pri ňom nie sú alebo jako nájomníci odhiehajú; sv. synoda ich napomína a povzbudzuje, aby pamätliví príkazov božích, i učinení súc podoba stáda svojeho, pásli a riadili ho v spravodlivosti a pravde .“
To sú hľa najdôležitejšie povinnosti farárske.




Dopisy

Mar. Jalovecký, dek. farár.


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.

Hrubé Leváre. Mestečko toto leží v prešporskej stolici v záhorskej ochodzi, kde niekedy pred viac tisíc rokami jazero alebo more muselo byť.
Toto možno poznat z piesku a zo štrku zo zkamenelých škrupin slinlákov vodných, až doteraz na vrškoch a kopcoch sa nachádzajúcich, z kamenného uhlia, pod pieskom a hlinou aj na 20 siah ležiaceho a zo skaly tebenskej, na ktorej Svätoplukov zámok bol vystavený, ktorá to skala pozostáva z kamenelých vodných slimákov a z rýb. Vody tieto museli si behom času pri tebenskej skale cestu prežrať do Dunaja, do ktorého Morava vteká. Od jazera alebo mora tohoto tatránskymi horami vrškami rakúskymi obmedzeného a od Tebna až po Senický chotár pretiahnutého a ďaleko do Moravy sahajúceho a do Dunaja ztečeného snáď aj terajší potok Morava rečený svoje meno dostal a snaď aj krajina Morava lebo od potoka Moravy alebo od mora tohoto meno svoje zdedila. Tak sa teda zdá: že kmeň slovenský už pred viac tisíc rokami okolo tohoto mora prebýval, jestli aj potok Morava často väčšie lode nosiaci, aj krajina Morava od tohoto mora nazvaná bola, čo je pravde veľmi podobnu.

Po ztečených vodách jazera tohoto ukázala sa zem, pieskom pokrytá: len na brehoch Moravy, a iných potôčkov zamieňa. Časom sa chytila tráva a borové stromovie, ktoré pieskový kraj tento pokrylo. S bôrom týmto spojené hory tatranské útočište daly viac násobnej zverine, ktorú majitelia bôrov týchto chodili loviť a tak sa zdá: že od lovenia tohoto povstali Leváre od loviť, na čo aj nemecký názov Cäabütgm pokazuje. V predošlom stoleti dostali Leváre aj maďarský názov Lévárd, čo nijakého významu nemá. Mali sa radšej nazvať Lővárd.

Tak sa teda zdá: že z počiatku na tomto mieste len niektoré domy pre polesných - jagrov - boli; bôr sa pomalý klčoval a obrábatelia zeme sa množili. O osudoch mestečka tohoto pred koncom 16. stoletia nič neznáme. Prvá známa listina pochádza od roku 1595. dľa ktorej baron Lembach povolil Novokrstencom, z Brockého prišlým, v Levároch sa usadiť, ktorým aj viacnásobné výsady poistil. Novokrstenci - Anabaptiste týto založili v Levároch Nový dvôr- Nellhof rečený. Roku 1610 bol už v Levároch zemským pánom Gróf Sigfried Kollom z Kollegradu v Chorvátskej. Tento preto že v Chorvátskej luteránom zostal, dľa zákona chorvátskeho z Chorvátskej vypudený osadil sa v Bačisdorte pri Prešporku; potom ale Račísdort predal a zostal zemským pánom v Levároch po baronovi Lembachovi. Sigfríd Kollonič, horlivý to protestant, začal katolíkov v Levároch utláčať a: evanjelikov uvádzať. Títo založili v Levároch tak rečenú novu ulicu - Neustift -ktoru až podnes najviac obsadenci držia. Odtrhnul jednu farskú lúku a dal ju Novokrstencom. Odtrhnul aj obec levársku, jakožto filiálku od Gajarského
farského kostola a uviedol do Levár duchovníka evanjelického. Poznať to z hodnovernej listiny ktorú tu podávam.

„Extractus protocolli Superintendentialig, quad tempare Visitationis anno MDCXI per se institutae manuj propria conscripsit Isaacus Abrahamides Hrochotius Praepositus Bajmôczensis et Inclytorum Comitatuum Posoniensis, Nittríensis et Barsiensis Superintendens.
Ecclesia Majoris Levar

(Gróf Rusdern) fuit antehac Eclesia fijalis Gajarensis Ecclesiae; sed demum a Magnitico et lllustri Heroe Sigitrido Kolonitsio a papatu segregata.“
„Proventus templi

„Důchodků ku kostelu neni zhola žádnych než toliko co se buďto od sůsedů, buď od jeho Milosti Pána ščedroty učini. Chodívá se take po krajine s krabicy železnu na kostel.Constituta est Collecta menstrua pro templi aedificiis continuandis.

Kalich ku kostelu jest toliko jeden.“ „Proventus Pastoris.

Každý sůsed, ktery orá svym pluhem, od domu celeho dava jednu merici reži, od půl domu pak půl merici. Každý sůsed dáva jeden nýr a kura, máli však dobitek, nemali dobitka, dáva denarů 14.

Roli nemá tu Farar žádnich. Než jednu toliko lúku: slove: mezi lesi. Bivala nejaka voda a reka rudava slove, od meze Levarčanské až do panske rudavi.
Tu vladnu teprova Novokrstencí. Deberet vel restitui, ivel reťusio aliqua fieri per fundi Dominum Ecclesiaeqne Patronum.“
„Dávalo se nekdi od tech, kteri maju dobitčátko, iFarari flir dreva, to i teprova ať se nezanedbáva.“
„Habet adparet Pastorem hujus loci extantillis proi ventibus vivere non posse, nisi succurrat singularis bei neficentia et liberalitas Magistratus, quae hactenus saItis benignam sese declarare praedicatur.“Proventus Rectoris.
Kde se dáva Farari merice, tam se dáva Rektoroví štvrť.“ „Kde se dáva Farari půl merice, tam Rektorovi půl čtvrti.“ „Kdo tuto neore a obili dati nemůže, ten každy dáva Rektorovi 4. den.
Habet praeterea Rector gratuitum quoddam beneficium a Domino Patrono lllustri et Magnifico Donlino Siegfrido Kollonitsio, quod specificari non potest, cum sit plane gratuitum.“Ex ipso originali pro archivo Ecclesiac majoris
Levar fideliter transscripsit et Reverendo Penička submisit Carolus Ludovicus Bobok de Dezsér Eccl. evang.in Lib. Reg. Civitate Szakolcza V. D. Minister Senioratus Nittriensis Notarius piurium societatum erudit.Pmembrum, lncl. Cottus Soliensis Tab. Jlldriae Asessor Szakolczae 21. sept. 1838. Týmto spôsobom katolíci, Levárski od svojeho zemského pána násilne utlačali a od farského kostola gajarského odtrhnuti, svojeho vlastného kostola pozbavení a evanjelickým duchovníkom podrobeni až do roku 1671 náležite klesli a evanjelici sa rozmáhali. Viac to z matrik levárskych od 1646 skrze evanjelických duchovníkov vedených. Matriky tieto pokazujú: že vtedy skoro len piata čiastka obyvateľstva levárskeho bola katolícka; lebo skoro len každý piaty poznamenaním: „pápežského náboženstva,“ krstený alebo pochovaný bol.

Keď ale vnukovia Sigfrida Kolloniča do cirkve katolíckej sa navrátilí; stal sa obrat aj pre katolíkov prospesnejši. Roku 1674. Bol evanjelický farár z Levár vyhostený kostol Levarský katolíkom prinavrátený a roku 1676 a prvý katolícky farár v osobe Jura Szeneglovíča do Levár uvedený. Od toho času zase klesal počet evanjelikov, z ktorých mnohí do cirkve katolíckej sa navrátili. Roku ale 1790 vystavili si títo svoj vlastný kostol a dostali svojeho vlastného duchovného pastiera a navrátenie ích do cirkvi katolíckej teraz sa len zriedka stáva. Starý ale malý kostol levársky už viac nestojí. Tento bol ztrhnutý počatkom18-o stoletia a na miesto jeho vystavený druhý veľký, dvoma vežami opatrený chrám boží roku 1729. dokonaný skrze Sigismunda kard. Koloniča arci biskupa viedenského a zemského pána Levárskeho. Jeho Eminencia p. kard. arcibiskup ostrihomský Ján Scítovszky, vnútornou ozdobou chrámu tohoto prekvapený, v kanonickej visitácii roku 1551-0 nazval ho domom opravdive božím.

Levárski novokrstenci - anabaptiste zotrvávali vo svojom náboženstve okrem niektorých, ktorý katolíkamí zostali raz po časy Márie Terezie kráľovnej. Táto novokrstencom v Levároch, v Sv. Jánoch a v Sobotišti vo väčšom počte osadnutým naložila, aby na vieru katolickú prešli; pritom im potvrdila niektoré výsady privilegia. Okolo roku 1762 a 1763. Aj novokrstencí zostali katolíkami, ale niektore famílie zutekali do Ruska, odkud až do roku 1823 dopísovali svojim priateľom do Levár a vábilí týchto, aby sa do Ruska vysťahovali, sľubujúc im slobodu vo viere a dobrý odbyt remesla. Ale nikto radu ích nenasledoval.
Jeden ale z Ruska menom Valter ešte pred dvomá rokmi písal do Levár a síce z Krímu z kolonie Huttenthal, dotazujúc sa: zdáliž ešte niekto zjeho rodiny Levárskej žije? Lebo že on je už starý, nemá nikoho, a drží 60. desatiniek poľa. Odpoveď dostal: že jeho rodina v Levároch vyše 40. hláv pociťuje. I on na to odpoveď poslal: že chce pamätať na svoju rodinu a po svojej smrtí jej pamiatku zanechať.
Mar. Jalovecký, dek. farár.




Z Viedne

J. Pravdomil.


Z Viedne. - Že najnovšia pápežská Eucyklika zbúrila všetky pichľavé osy moderného zožideného liberalismu, to ste sa iste u doznali nie len zo všetkých novín nasej residencie,ale bezpochyby aj z úst podobných liberálnych susedov, jakých teraz človek všade na krk dostane. Avšak najživejším pozorom obracia sa včul zrak celej katolíckej i nekatolíckej Europy na episkopat francúzky ktorý iste neodškriepiteľnou zmužilosťou háji prava svoje i zastáva najmilšieho otca svojho a celého kresťanstva jeho Sviatosť Pia IX. Pápeža.Sotva niekoľko týždňov minulo,zhrnul sa protest skoro celého zboru katolických biskupov proti vláde.
Ako vám známo bude,zakazalá vláda chýrečnému biskupovi Orleanskému vydať na duchovenstvo svojej biskupie pastierský list.Jeho Osvietenosť pán Dupanlop hneď vydal brožúru ktora sa stala v okamžiku hromovým zjavom celého francuzkého cisárstva.
Už do dnes 15, hovorím pätnásť vydaní sa usporiadal muselo; tunajší kníhkupci nemôžu ani len jeden výtisk z Paríža dostať, že vraj tam sotva tlačiť stačia, a čo sa jedno vydanie ukáže, už je aj rozchytané! To hľa je úchvatná sila katolíckej neohrozenosti, sily, pravdy a apoštolskej horlivosti.

Práve vyšiel aj tu vo Viedni tlačom pastiersky list Jeho Eminenc. Kardinála Rauschera, obsahujúci 50 tlačených strán v 8-o nosí názov „Der Staat ohne Gott“ a opruc sa na pápežskú encycliku vyvracia rad radom neslýchaným ostrovtipom všetky blúdy, ktoré menovite v nemeckých krajinách panujú, nezabudnúc pri tom ani na pána Kanta, pána Fichte ani len na pána Hegla.
Avšak list tento nieje len pre okanlžitú potrebu; jeho obsah je pre dnes aj pre zajtra, a zachová svoju cenu aj do dalšej budúcnosti. Preto nesdeľujem Vam nateraz nič z neho. Neskoršie, keď laskave dovolíte, urobím z neho výťah pre Cyrila; viem že bude veľact.obecenstvo s ním veľmi spokojné.

Tunajšia žurnalistika na svojej mravnej hodnote nevýslovne trpí neštastným vplyvom židovských a zožidelých Škrabakov, ktorí za nosom vodia verejnú mienku a vôbec znamenite zástavku za jakýmkoľvek vetrom vo svoj profit obrátiť vedia. Že takéto časopisy bez charakteru, jedom svojím zožierajú ostatní zbytok citu šľachetného, a všetku lásku i úctu naproti cirkvi katolíckej a jej nástrojom udúsajú, alebo kde sa len koľko toľko darí, prave v zášt a zasadnú nenávisť diabolskou lstivosťou premieňaju: to vieme z poľutovania hodnej skutočnosti, v nejž nachodí sa bezvýminečne čítanie obecenstvo spomenutých žurnalov. Aj na naše strany sa tieto listy rozšírili; ale obozretné duchovenstvo naše bude vedieť, čo mu v ohľade tomto katolícka povinnost káže.




Zprávy.


b) Zprávy.

Z Viedne. Jeho Emin. najdôst. p. kardinál Ranscher, arcibiskup viedenský, vydal obšírny pastiersky list o páp. encyklike. To isté učinil dna 15 jan. biskup Brixenský a biskup Bratislavský. (BL)
Nemecko. - Biskup Spírský, ktorému ministerstvo zamklo seminár, poneváč ho bez povolenia vlády založil, apeloval na kráľa bavorského. Lež ten potvrdil nariadenie ministerské, jakožto vraj úplne shoduje zo zásadami ústavy bavorskej. Proti postupovaniu ministerstva sa ozval takže po dva razy v mene pápeža nuncius apoštolský, a protestovali všetci biskupi bavorský vospolne. (lyg. k.) Jak príklad ožívania citov katolíckych možno uviesť, že mesta Hamburg i Bremen prípravy robia na odbývanie tisicročnej pamiatky smrti sv. Ansgara. prvšieho arcibiskupa v tých mestách a apoštola Danie. Svätý tento pochádzal zpolnočnej Francie, umrel 3. februára 865. Mesto Bremen vystavilo už na jeho česť veľmi krásnu kaplicu. (Tyg. k.)

Z Núrenbergu: S počiatkom januára t. r. bol na rozličných miestach v Čechach a inde po Nemecku strašné burky, ktoré najme na väžiach mnoho škody narobili. Tak píšu medzi iným novinám „Wiener Kirchenzeitung,“ že i v Nürnbergu díla 6. jan. hrozná burka nad mestom sa stiahla, a že hrom do veže chrámu Sv. Laurenca uderil, následkom čoho veža sa chytila, a ponevač najme pre veliký vietor nebolo možná ratovať, kus po kuse sa zrútila až do spodku; dva zvony
sa roztopili. Veža tá bola hrdým pomníkom staviteľským z 13. stoletia.
Z Pruska. Bývalým dôstojníkom, bratom grófom z Schmesing-Kerssenbroku, ktorí sú poslušní cirkve, neprijali vyzvanie na súboj, a preto z vojska boli prepustení, bude daný čestný kord. Jeho Sv. pápež Pius IX. venoval k tomu účelu 500 frankov. (BL)
Z Westfalska: Povstal tu nový spolok so zvláštnym účelom vyrovnávať vzájomné rozopry náboženské medzi katolíkmi a protestantmi a upevňovať sa v smere konzervativnom. Spolok ten nosi názov „zmierených bratov“. Dľa uverejneného pragramu naležia k spolku tomu mužovia evanjelickí a katolícki smeru konzervatívniho. S. 2. praví: že nabožensvto a politika svorne si podať musia ruku. S. 3. Terajšie náboženské a politické postavenie strán je prevrátené. S. 4. Mužovia evanjelicki a katolícki, ktorí do spolku vstúpiť chcú, musia veriť v Boha a v Ježiša Krista a svojemu zákonitemu kráľovi z Božej milosti holdovať jakožto obrazu najvyššej moci na zemi a byť mu oddaní a verní až do smrti. S. 5. Každý nech zotrváva vo svojej viere a pri svojej cirkvi. S. 6. Všetký nepriateľstvá a rozbroje medzi oboma cirkvami majú prestať. S. 7. Bude sa sláviť velika náboženská a politická zmierna slavnosť S. 8. Ti, ktorý v nej mali účasť alebo mať chcú, menujú sa S.9.: „zmierení bratia,“ S. 10. Skutočné a úplné zjednotenie oboch cirkví má sa ponechať času a premyšľovaniu blahovoľných a osvietených mužov. (hlas Br.)

Francia: V lone mašinerie francúzskej nova vzmáha sa agitácia a žiada nové reformy. Jedna časť masonov poslala prosbu k veľmajstrovi, aby z konstitúcii ích
vyčiarané boly články o bytnosti Boha a nesmrteľností duše, články to, ktoré dotých čias činili jadro pozostalej im ešte viery. (Iyg. kat.)
Z Francie. Slavný arcibiskup Dupanlonp vydal brožúrku o pápežskej encyklike, ktorú prohlásiť vlada zakázala. Sedmoro vydaní dotčeného spisu je rozobrano; vyšlo už vydanie osme. Noviny sú v nesnádzi;hlasali, že sa niekoľko ultramontanských biskupov ozvalo proti zákazu, a teraz sa ukázalo, že sa ozvali temer všetci; zvestovali, že pozdejšie protesty sú miernejšie , nežli prvšie, a ono vidieť, že sú ostrejšie; oznamili, že 500 členov „nižšieho duchovenstva“ osvedčilo vláde adresu oddanosti, že v spore tomto k nej sa hlási, s ňou sa zrovnáva, a teraz nemôžu udať ani jediného mena z domnelých 500 podpisov. (BL)
Na žičenia, ktoré v mene francúzskeho vojska general Montebello Jeho Svätostí na nový rok vyslovil,odpovedal sv. Otec nasledovne: Vždy som sa modlil za to vojsko, za správcu osudov Francúzska, za jeho duchovenstvu a za všetkych Francúzov katolíckych a i teraz neprestanem sa modliť a počúvať budem ten národ katolícky, cisára, cisárovnu a rodinu cisársku, aby im Boh poprial svetlosti, jakú potrebujú.“

Z Anglicka. Biblická spoločnosť Londýnska vydala za minulý rok 2 a pol milionov biblii v rozličných nárečiach. Od svojeho zriadenia rozoslala už asi 46 milionov biblii po svete; však s akým prospechom? Škoda, že tých peňazí neužili k misiam v zmysle sv.evanjelia, ktoré rozkazuje: ídúce učte národy!

Z Londýna. Kardinál Wiseman umrel, dňa 15. b. In. febr. o 8. hodine ráno. Jeho smrťou stratila cirkev anglická svoju najväčšiu podporu a celá cirkev katolícka jednu z prvých svojich hviezd.

Španielsko. Episkopat hispanský, kapituly a duchovenstvo celé vysielajú do Ríma komisiu (povereníctvo), zloženú z niekoľkých znamenitejších osôb, ktoré by Sv. Otcovi vyslovila oddanosť jejich hlave a náčelníkovi cirkvi, zaprotestovala proti násiliam vrahov a zaprosila ho do Hispanie na prípad, keby mal byť vyhnaným z ostatneho svojho útočišta. Povereníctvo to má tiež zložiť k nohám Sv. Otca obety peňažité, aké po celej Hispanii preňho zbierajú. (Iyg. k.)




Rozličnosti


.

Prípisom vys. kr. námestnej rady d. 17 dec.nl.r. na J. Em. p. kardinala, arcib. ostr. daným ustanovuje sa súbeh na uprázdnené štipendia Széchenyi-Koloničovské do konca mes. febr. t. r. Na štipendia tieto hlásiť sa mohu len katolíci, z rodu zemánského a zkrajiny uhorskej, vekom zošlí, nemajúci prosriedkov živnosti a k zárobku nespôsobní, obzvlášte takí , ktorí verejné služby konali alebo s vyučovaním a vychovávaním mládeže sa zaoberali. Prosbopisy vys. kr. ná mestnej rade podať majú učitelia prosriedkom úradov diecesénskych, ostatní ale prosriedkom polit. vrchností.

Vo Francúzsku národních škôl je 30,776, medzi nimi 28,015 katol. 677 protest., 2050 miešaných a 31 židovských, okrem 76 tak zvanýeh normalnych škôl.

Gr. Revel vyslovil sa v senate francúzskom, žeje pápežovi svetskú moc úplne primeraná a potrebná, o čom vraj najlepšie súdi môžu biskupi, ktorí však sa
zjavne vyslovilí k prospechu tej moci. (Zg. Dan.)

Žalostný dôkaz, jako nezbední slobodo-zedníci sťa skryté krtice všetko rozrývajúc, všetky veky a stavy pokazili, podali žiaci universit v Turíne, ktorí
zbijúc sa jako osy vjedno, uzavreli a s veľkým krikom hlásali, aby rozpustení a zahnaní boli všetci mnísi a olúpení z majetku všetci kňazi. (Zy. Dan.)




Katolícka Literatúra.


(Hlas Br.) Proslulý štátník a horlivý kresťan (kalvin) Guizot vydal spis „Meditations sur ľ esaence de la religion chretíenne“ (rozjímanie o podstate náboženstva kresťanskébo), ktorý vzbudil všeobecnú pozornosť. Guizot vyjavil sa dôrazne proti Renanovi, a vyznáva slavne vieru svoju v Božstvo J. Krista. Spis menovaný je iba čiastkou (prvým zväskom) obšírneho diela, aké vydať zamýšľa zošedivelý štátnik a jeden z najproslulejších dejopiscov Francie. V podotknutom prvom zväsku jedná Guizot o podstate nauky kresťanskej; v budúcich zväskoch mieni pojednávať o historii kresťanstva, ďalej o jeho terajšom stave a o jeho nepriateľoch, a konečne o jeho budúcnosti. Čujme, ako mudro ten kresťanský odpovedá na otázku: čo je kresťanstvo?
„Božské rozlúštenie prirodzených zásad, ake si stavia neustále duša ľudská a na ktoré rozum nie je v stave podať úplne uspokojivú odpoveď.“ Guizot uznáva štyry hlavné záhady, jakožto potredné v náboženstve: o stvorení, o hriechu prvopočiatočnom, o vtelení Syna Božieho a o vykúpení. Ohľadom hriechu prvotného dosvedčuje spisovateľ, že prijatie hriechu prvopočiatočného
podľa nauky kresťanskej jedine uspokojivé je vysvetlenie zla (de existence du mal); „odvrhnite výklad tento, i musíte potom zlé uznať jako nutné a prirodzené, alebo budete musieť Boha učinit zaň odpovedným.
A v tejto nauke kresťanskej ničoho niet, čoby odpieralo rozumu. Hriech prvopočiatočný podobá sa všetkým ostatním hriechom a iba medzi nimi prvým; je to udalosť, čin ktorý sa prihodí denne pre ty isté príčiny, s tými istými známkami a s tými istými následkámi,jaké naznačuje nauka krestanská“ (str. 58 toho spisu). Všetky náboženstvá to uznali; všetky hľadali prosriedku proti hriechu. Protivníci kresťanstva sú v ohľade tomto v odpore s historiou i s filozofiou. U všetkých národov, pod všetkými spoločenskými formami objavovala sa potreba zmierenia sa po hriechu spáchanom a dosiahnutia odpustenia po úražke učinenej, a k tomu smerovali obety u všetkých národov.
Pismo sv. uznáva Guizot čo zjavne božskú knihu; nič menej liší sa slavný spisovateľ a rúzni od tej protestantskej bohovedy, ktorá prepína inšpiráciu, chcejúe, aby sa každé slovo, každá sylaba tych posvätných spisov považovala čo diktovaná od Boha samého. „Musí sa podotknúť, že sú v spisoch prorockých mnohé nesprávnosti v slohu, ktoré nesmejú sa pričítať Duchu Sv.pravý predmet zjavenia obsazený je v tom, čo sa týka právd náboženských a mravných; ostatne upravená je biblia podľa ideí vekových a mlúvi rečou tedy božskou“(str. 160).

Ohľadom hlavnej otázky terajška, ohľadom Ježiša Krista v evanjeliach, vyznáva Guizot, že oproti posvätnému textu evanjelickému blúdnu všakové čo jak majstrovné a sličné výklady o Kristu: J. Kristus a jeho apoštolovia, J. Kr. a jeho prikázanie, J. Kr. a jeho zázraky, J. Kr., židia a pohania, J. Kr. a ženy, J. Kr. a dietky: ejhľa koľko to rozhľadov rozličných, koľko to predbežných jednotlivých náčrtkov k utvoreniu celistvého obrazu o osobnosti Kristovej! Štetec ľudský čo jak zručný, javí sa malomocným pridať jedinného rysu k obrazu tak žívému, tak lahodnému, tak veľkolepému, jako ho vystavujú knihy sv. Obraz evanjelický o Spasiteľoví je Guizotovi jediným podnetom vierohodnosti, dostatočným pre ducha bádavého. Hovorí o predmete toľko teraz tak omlúvanom dôslovne takto (str. 326-327):
„Historia spočíva na dvoch základoch: na listinách positivných o dejoch a osobách, na mravných k viere podobnostiach (vraisemblances morales), o spojitosti a článkovitosti medzi dejmi a medzi skutkami jednotlivých osôb. Oba tieto základy schádzajú zaroveň k historii o Ježišu Kristu, aká sa vystavuje alebo lepšie samovoľne utvoruje v dňoch našich; historia taká je v zjavnom a úražlivom odpore dielom so svedectvami mužov, ktorí videli J. Krista, alebo ktorí blizko i žili s tým, ktorí ho boli znali, dielom so zákonmi prirodzenými, ktoré vládnu činmi ľudskými a behom udalostí.
To niet historická kritika; to je sústava filosofická a romantické vypravovanie vystavené na miesto dosvedčení materialných a mravných k pravde podobností; to je Ježiš Kristus zfalšovaný a nemožný, utvorený rukou ľudskou, ktorý mieni z trónu zvrhnúť pravého Ježiša Krista a Syna Boha živého. Nutno je voliť medzi sústavou a tajomstvom, medzi románom ľudským a plánom božským (il faut choisir entre le systéme et le mystére, entre le roman des homnles et le plan de Diiu).“ Dôrazne tieto slová obrátene nepriamo proti Renanom, Straussom, Schenklom, ktori podľa obmedzených svojích dôvtipov svevolne utvorili obraz o osobe Spasiteľovej, nezostanú iste bez ohlasu vo Francii i v iných zemiach, kam zavíta dotičný dômyslný spis učeného kalvína, ktorý nepotratil vieru v Božstvo Kristovo, ale i vo vysokom veku, po živote hlučnom, búrlivými udalosťami zmietanom uznáva Krista jakožto jedinú spásu ľudstva teraz i v budúcnosti.