logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 5


Obsah:



: Obálka
: Syllabus compleotens
: Rím nemôže byt sídlom vlády italskej.
: Spôsob vstupovania do stavu manželského v Ríme.
A. Maleničan. : Vestník cirkevny.
: Zprávy.
: Rozličnosti.
Poludničan : Katolícka Literatúra


Obálka





 CYRIL a METHOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoroční: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora
Dr. And. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Gůding. Vychádza 5, 15, a 25, každého mesiaca na hárku.



Číslo 5. V Skalici, v stredu dňa. 15. februára. 1865. Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskopm Fr. X. Škarnicla synov




Syllabus compleotens


Syllabus compleotens praeoipuos noatrae aetatis arrores, qui notantur in allooutionibua oonsiatorialibus in encyoliois aliiaque apostolicis litteria Smetisaimi Domini nostrt PH Papas IX.

§. I.
Pantheismus, N aturalismus, et Rationalismus absolutus

I. Nullum supremum, sapientissimum, providell tissimumque Numen divinum existit ab hae rerum universitate distinctum, et Deus idem et ae rerum natura et iccirco immutationibus Oblloxius, Deusque reapse fit in homine et mundo, atque Omnia Deils sunt et ipsissimam Deihabent substantiam; ae una eademque res est Deus cum mundo, et proinde spiritus cum materia, necessitaa cum libertate, verum
cum falso, bonum cum malo, et justum cum injusto. Alloc. Maxima quidem 9. iunii 1862.
II. Neganda est omnis Dei actio in homines et mundum.
Alloc. Maxima quldem 9. junii 1862.
III. Humana ratio. nullo prorsus Dei respectu habito, unicus est veri et falsi, boni et mali arbiter, sibi ipsi est lex et naturalibus suis viribus
ad hominum ac populorum bonum curandum sufl'icit. Alloc. Maxima quidem 9 junii 1862.
IV. Omnes religiollis veritates ex nativa humanae rationis vi derivant; hine ratio est prineeps norma, qua homo cognitionem omnium eujuscumque
generis verítatum assequi possit ae debeat.Epist. encycl. Qlli pluríbus 9 novembris 1846. Epist. encycl. Singulari quidem 17 martii 1856.
Alloc. Maxima quidem 9 juníi 1862.
V. Divina revelatio est imperfecta et iccirco subjecta continuo et indefmito progressui, qui humanae rationis pro essioni res ondeat.
Eľist. encycl. ui Iuribus novembris 1846. A loc. Maxima qui em 9 juníi 1862.
VI. Christi fides humanae refragatur rationi; divinaque revelatio non solum nihil prodest, verum etiam nocet hominis perfectioni.E ist. eacycl. Qul' Iuribus 9 novembri: 1846. Anne. Maxima qui em 9 juníi 1862.



VII. Prophetiae et miracula in sacris Litteris exposita et narrata sunt poetalum commenta. Et christianae fidei mysteria philosophicarum investi-
gationum summa; et utriusque Testaméuti libris mythica contillentur inventa; ipseque Jesus Christus est mythica fictio. Eľit. encycl. Qui rľlllriĺlus 9 novembris 1846. A loc. Maxima qui em 9 juníi 11562.
§ II-
Rationalísmus moderatus.

VIII. Quum ratio humana ipsi religiolli aeqlliparetur, iccirco theologicae discipliuae perinde aephilosophicae tractandae sunt.
Alloc. Singuhlri quadam perfusi 9decembrisl1854.
IX. Omnia indiscriminatim dogmata religionis christianae sunt Objectum naturalis scientiae sell philosophiae; et humana ratio historice tantum exculta potest ex suis naturalibus viribus et principiis ad veram de omnibus etiam reconditioribus dogmatibus scientiam pervenire, modo haec dog mata ipsi rationi talmquam objectum proposita fuelint. Epist. ad Arcllilp. Frísing. Gravissimas 11 del". 1862. Epist. ad eundem Tuas líbf-nter 21 dec. 1663.
X. Quum aliud sit philosophus, alin philosophia, ille jus et Oflicium habet se submittendi auctoritati, quam vcram ipse probaverit; at philosophia.
neque potest, neque debet ulli sese submittere auetoritati.E ist. ad Archiŕp. Frising. Gravissimas 11 deo. 1862; lgpist. ad eumdem Tuas libenter 21. dec. 1863.
XI. Ecclesia non solum llon debet in philosophiam unquam animadvertere , verum etiam debet ipsius philosophiae tolerare errores, eique relinqueŕre, ut ipsa se eorrigat. Epist. ad Archiep.Frísillg. Gravissimas 11 dec. 1863.
XII. Apostolicae Sedis, romanarumque Congre gationum decreta liberum scientiae progressum impediunt. Epist. ad Archiep. Frisíng. Tllas libenter 21 deo, 1862.
XIII. Methodus et principia, quibus anthui Doetores seholastici Theologiam exeoluerunt, tempoľum nostrorum necessitatibus scientiammqne pro" gressui minime congruunt. .Epist. ad Archiep. Frising. luas libenter 2151180. 1863.
XIV. Philosophia tľactallda est, nulla super natllralis revelationis habita ratione. Epist. ad Archiep. Frising. Tuas libenler 21 dec. 1863.
N. B. Cum rationalismi systemate cohaerent maximam parteln errores Antonii Günthel, qui damnatur ill Epist. ad Card. Archiep. Coloniensem Eximiam tuam 15 junii 1847, et in Epist. ad Epísc. Wratislaviensem Dolore haud mediůcri 30 apr. 1860.
§ III.
Indzflerentismus, Latitudz narismus.

XV. Liberum cuique homini est eam amplecti ae profiteli religionem, quam rationis lumine quis duetus veram putaverit. Litt. A ostv Multiplices inter 10 junii 1851. Alloe. axima quidem 9 iunii 1862.
XVI. Holnines in cujusvis religionis cliltu viam aeternae salutis reperire aeterllamqne salntem assequiEpossnnt. i81. Encycl. Qui lurlbus 9 novembris 1846. Aloc. Ubi primum 7 decembris 1817. E ist. Encycl. Síngularí quidem 17 marlii 1856.
VII. Saltem bene sperandum est de aeterna illorum omnium salute, qui in veľa Christi Ecclesia nequlquam versantur. Alloc. Singularí quadam 9 de_cembrís 1854. Epist. Encycl. Quanto conficiamur 17 aug. 1863.
XVIII. Protestantislnus non aliud est quam diversa verae ejusdem christianae religionis forma, in qua aeqne ae in Ecclesia catholica Deo placere
datum est.Epíst. encycl. Noscitis eĺtš/'Nobiscum 8 deo. 1849.
§ .IV
Socialismus, Commumhmus, Socletates clandestínae, Socictates biblicae, Societates clericolibe rales.
Ejusmodi pestes saepe gravissimisque verborum formulis reprobantur in Epist. encyel. Qui pluribus 9 nov. 1846; in Alloc. Quibus quantisque 20 april. 1849; in Epist. encycl. Noscitis et Nobiscum 8 dee. 1849; in Alloc. Singulari quadam 9 dec. 1854; in Epist. eneycl. Quanto conficiamllr Inoerolfe 10 augusti 1863.



Errmes de Ecclesiaiejusque juríbus.

XIX. Ecclesia non est veľa prefectaqne societas plane libera, nec pollet suis propriis et constantibns juribus sibi a divino suo fundatore collatis, sed civilis potestatis est definire, quae sint Ecclesiae jura ae limites, intra quos eadem jura exereere queat. Alloc. Sinřtularí quldam 9 decembris 1854.
Alloc. Mu is gravibusque 17 decembris 1860. Alloc. Maxima quideln 9 junii 1862.
XX. Ecclesiastica. potestas suam anctoritatem exercere non debet absque civilis gubernii venia et assensu. .Alloc. Meminit unusquisque 30 aept. 1864.

XXI. Ecclesia llon llabet potestatem dogmatice definiendi religionem catllolicae Ecclesiae esse unice veram religionem. Li1t. Apost. Multipliľes inler 10 jllllii 1851.
XXII. Obligatio, qua catholici magistri et scriptores Omnino adstringuntur, coarctatur in iis tantum, quae ab infallibiii Ecclesiae ľjudicio veluti fidei dogmnta ab omnibus credenda proponuntnr. E ist. ali Archiep. Frising. ľuas libenler 21 decembrls 1863.
XXIII. Romani Pontifices et Concilia Oecumenica a limitibus sme potestatis recesserunt, jul a Principnm usul parunt, atque etiam in rebus fidei et morum definielldis errarunt. Litt. Apost. Multiplices inter 10juníi 1851.
XXIV. Ecclesia vis inferendae potestatem non habet, neque potestatem ullam temporalem directamvel indirectam. Lili. Apost. ad apostolicae 22 angusti 1851.
XXV. Praeter potestatem episoopatui inhaerentem, alia est attributa temporalis potestas a. civili imperio vel expresse vel tacite collcessa, revo-
canda propterea, cum libuerit, a civili imperio. Lílt. Ad aposlolicae 22 allgusti 1851.
XXVI. Ecclesia non habet nativum ae legitimnm jus acquirendi ac possidendi. Alloc. Nunquam fore 15 deľcmbris 1856. Epist. encycl. lncredíbili 17 septembris 1863.
XXVII. Sacri Ecclesiae ministri Romannsque Pontifex ab Omni ľerum temporalillm eura ac dominio sullt omnino excludendi. Alloc. Maxima quidlm 9 jllnii 1862.
XXVIII. Episcopis , sine Guberllii venia, fas non est vel ipsas apostolicas litteras promulgare. Alloc. Nunqualn fore 15 llecembris 1856.
XXIX. Gratiae a. Romano Pontifice concessae existimari debent tamquam irritae, nisi per Gilbernium fuerint imploratae. Alloc. Nunqlxam fore 15 decembris 1856.
XXX. Ecclesiae et personarum ecclesiasticarum immunitas a jure civili Ortnm habnit. Litt. Apost. Multiplíces inter 10 junii 1851.
XXXI. Ecclesiasticum forum pro temporalibus clericorum causis sive civiiibľls sive eriminalibus omnino de medio toilendum est, etiam inconsulta
et reclamante Apostolica. Sede. Alloc. Acerbissimum 27 septembris '1852.
Alloc. Nunqnam fore 15 decembris 1856.
XXXII. Absque ulla naturalis juris et aequitatis violatione potest abrogari personalis immunitas, qua cierici ab Onere subeundae exercendaeque
militiae eximuntuľ: hanc vero abrogationem postuiat civilis progressus, maxime in societate ad formam liberioris' regiminis constituta.
E íst. ad E isc. Montisre al. Sin laris Nobis ur.
29 sgpi. 1864.

XXXIII. Non pertinet unice all ecclesiasticam julisdietionis potestatem proprio ac nativo jure dirigere tlleologicarum reľnm doctrinam.
Epist. ad Archiep. Frísihg. Tuas Iibentel 21 decembris 1863.
XXXIV. Doctrina comparantium Romanum Pontificem Plincipi libero et agenti in universa Ecclesia, doctľina est, quae medio aevo praevaluit.
Litt. Apost. Ad apostolicae 22 augusli 1851.
XXXV. Nihil vetat, alicujus Concilii generalis sententia aut universorum populorum facto, sumad alium Episcopum aliamque civitatem transferri.
Litt. Apost. All aposlolicae 22 augusti 1851.
XXXVI. Natiollalis eoneilii definitio nullam alianl admittit disputationem, civilisqIJe administratio rem ad hosee terminos exigere potest.
Litt. Apost. Ad apofilolícae 22 augustí 1851.
XXXVII. Institui possunt nationales Ecclesiae ab alletoritate Romani Pontificis subductae planeque divisae Alloc. Mullis gravibusque 17 decombrią 1860. Alloc. Jamdlldum cernimus 18 martii 1861.
XXXVI II. Divisioni Ecolesiae in orientalem atque occidentalem nimia Romanoer Pontificumarbitria contulerunt. Litl. Apost. Ad apostolicae 22 auguin 185
§ VI.

Errores de societate civilz tum in se, tum in suis ad Ecclesiam relatiombus spectata.

XXXIX. Reipublicae status, utpote omnium jurium origo et fons, jure quodaln pollet nullis circumscripto limitibus.
Alloc. Maxima quidenl 9 jllnii 1862.
XL. Catholicae Ecclesiae doctrina humanae societatis bono et commodis adversatul. Ełlist. enc cl. Qui pluribus 9 novembris 1846. A loc. Qui us quanlisquv' 20 aprilis 1849.
XLI. Civili potestati vel ab iufideli imperante exereitae competit potestas illdilecta negativa in sacra; eidem proinde competit nedam jlls qllod vocant exequatur, sed etiam jus appellationis, quam nuncupant, ab abusu-
Litt. Apost. Ad Apostolicae 22 augustí 1851.
XLII. In conflictu legum utriusque potestatis, jus civile praevalct.
Lilt. Apost. Ad Apostolicae 22. augustí 1851.
XLIII. Laiea. potestas auctoritatem habet reseindendi, declarandi ae faciendi irritas solemnes conventiones (vuigo Concordata) super usu jurium
ad ecclesiasticam immunitatem pertinentium cum Sede Apostolica. initas, eine hujus consensu, imo et ea reelamante. Alloc. in consistoriali 1 novembris 1850.
Alloc. Multis gravibusque 17 decembris 1860.
XLIV. Civilis auctoritas poteet Be immiseere rebus quae ad ľeligionem, mores et regimen spirituale pertinent. Hinc potest de instructionibus judicare, quas Ecclesiae pastores ad conscientiarum normam pro suo munere edunt. quin etiam potest de divinorum sacramentolum administratione et dispogitionibus ad ea euscipienda necessariis decemere. Alloc. In Cunsistoriali 1 novembris 1850.
Alloc. Maxima qllidem 9 junii 1862.
XLV. Totum scholarum publicarum regimen, in qllibus juventus christíanae alicujus Reipublicae z instituitur, episcopalibus dumtaxat seminariis aliqua
mum Pontlficatum ab romano Episcopo atque Uľbe ratione exceptis, potest ac debet attribui auctoritati civili, et ita quidem attribui, ut nullum alii cuicumque auctoritati recognoscatur jus immiscendi se in disciplína Bcholarum, in regimine studiorum, in graduum collatione, in deleetu aut appľobatione magistrorum.
Alloc. In Cousistoriali 1 novembris 1850. Alloc. Quibus luctuosissimis 5 septembris 1851.

XLVI. Immo in ipsis clericorum seminariis methodus studiolum adhibenda civili auctoritati subjicitul. Alloc. Nunqlnlm fore 15 llrcembris 1856.
XLVII. Postulat optíma civilis societatis ratio,ut populares scholae, quae patent omnibus cujulsque e populo classis pueľis, ao publica universim Instituta, quae litteris severioribusque disciplinis traet educationi juventutis curandae sunt destinata, eximantur ab omni Ecclesiae auctoľitate, moderatrice vi et ingerentia, plenoque civilis ac politicae auctoritatis arbitrio subjiciantnr ad impeľantium placita et ad communium aetatis opinionum
amnssim. Episl. ad Archiep. Friburg. Quum non sine 14jun. 1864.
XLVIII. Catholicis viris probari potest ea juventutis instituendae ratio, quae sit a catholica fide et ab Ecclesiae potestate sejuncta, quaeqne rerum
dnmtaxat naturalium scientiam ae terrenae sooialie vitae fines tantummodo ve] saltem primaľium Bpectet. Epist. ad Archiep. Friburg. Quum non sinP 14julií 1864.
XLIX. Civilis auctoritas potest impedire, quominus saororum Antistites et fideles populi cum Romano Pontiñce libere ae mutuo communicent.
Alloc. Maxima quidem 7 junii 1862.
L. Laica auctoritas habet per se jus praesentandi Episcopos et potest ab illis exigere, ut ineant dioeoesium proourationem, antequam ipsi canonicam
a S. Sede institutionem et apostolicas litteras accipiant.
Alloc. Nunquam fore 15 decembris 1856.

LI. Immo laicum gubernium habct jus deponendi ab exercitio pastoralis ministerii Episoopos,neque tenetur obedire Romano Pontifici in iis, quae episcopatllm et Episcoporum respiciunt institutionem. Lit. Apost. Multiplices inter 10 junii 1851.Alloc. Acerbissimum 27 septembris 1852.

LII. Gubernium potest suo jure immutare aetatem ab Ecclesia praescriptam pro religiosa tam mulierum quam virorum profesione, omnibusque reigiosis familiis indicere, ut nemínem sine suo permissn :ul solemnia vota nuncupanda admittant. Ailoc. Nunquxm fore 15 decembris 1856.
LIII. Abrogandae sunt leges, quae ad religiosarum familialum statum tutalldum, earumqůe jura et lotieia pertinent; immo potest civile gubernium
iis omnibus auxilium praestare, qui a suseepto relgiosae vitae instituto deficere ae solemnia. Vota frangere velint; paľiterque potest, religiosas easdem
familias perinde ae collegiatas Ecclesias et benefioia simplicia etiam juris patronatus penitus extingueľe, illorumque bona et reditus civilis potestatis
administratíoni et aľbitrio subjicere et vindieare. Alloc. Acerbissimllm 27 se tŕmbrís 1852.Alloc. Probe memíneritis 2 ianuarii 1855. Alloc. Cum saepe 26 julií 1855.
LIV. Reges et Pñneipes non solum ab Ecclesiae jurisdictione eximuntur, verum etiam in quaestionibus jurisdictiollis dirimendis superiores sunt
Ecclesia.Litt. Apost. Multiplices inter 10 jllnii 1851.
LV. Ecclesia a Statu, Statusqlle ab Ecclesia sejtmgendus est.
Alloc. Aeerbissimum 27 septembris 1852.

§ VII.
Errores de Etln ca naturali et christíana.

LVI. Morum leges divina haud egth sanctione,minimeque opus est, ut llllmanae leges ad naturae jus conformentur aut Obligandi vim aDeo accipiant.
Alloc. Maxima quidem 9 illnií 1862.
LVII. Philosophicarum rerum morumque scientia, itemque civiles leges possunt et debent a divina et eeclesiastiea auctoritate deelinare.
Alloc. Maxima quidenl 9. iunii 18.12.
LVIII. Aliae vires non sunt agnoscendae,nisi illae,quae in materia positae sunt, et Omnis morum disciplína hmlestasque collocari debet in eumulandis et augendis quovis modo divitiis ae in voluptatibus explendis.
Alloc. Maxima quidem 9 junii 1862. Epist. encycl. Quanto conficiamur 10 augusti 1863.
LIX. Jus in materiali facto consistit, et omnia hominum ofiicia sunt nomen inane, et Omnia humana facta. juris vim habent.
Alloc. Maxima quidem 9 junii 1862.
LX. Auetoritas nihil aliud est nisi numeri et materialium virium summa.
Alloc. Maxima quidem 9 junií 1862.
LXI. Fortunata facti injustĺtia nullum juris sanctítati detrimeutllm aflert.Alloc. Jamdudum cernimus 18 martii 1861.
LXII. Proelamandum est et observalldum principium,quod voeant de non interventu.Alloc. Novos et :Into 28 septembris 1860.
LXIII. Legitimis principibus Obedielltiam detrectare, immo et rebellare lieet.E ist. encycl. Qui pluriblls 9 novembris 1846. A lov. Quisque vestrum 4 uctubrís 1847. Epíst. encycl. Noscílis et Nobiscum 8 dec. 1849. Litt. Aposl. Cum calllollea 26 mal-tří 1860.
LXIV. Tum cujusque sanctissimi juramenti violatio, tum quaelibet scelesta flagitiosaque actio sempiternae legi repugnans, non solum haud est improbanda, verum etiam omnino licita. Summisque laudibus efl erenda, quando id pro patriae amore agamr.Alloľ. Quibus quantisque 20 aprilis 1849.

§ VIII.
Errores de matrímom O chrístia no.

LXV. Nulla ratione ferri potest, Ohristum evexisse matrimonium ad dignitatem saeramenti.Lítt. Apost. Ad apostolicae 22 augusti 1851.
LXVI. Matrimonii sacramentum non est nisi quid colltraetui accessorium ab eoque separabile,ipsumque saeramentum in una tantum nuptiali benedictione situm est.Litt. Apost. Ad apostolicfle22 augusti 1851.
LXVII. Jure Ilaturae matrimonii vineulum nou est indissolubile, et in variis casibus divol tium proprie dictum auctoritate eivili sanciri potest.
Lítt. Apost. Ad apostolicae 22 augusti 1851. Alloc. Acerbissimum 27 septembris 1852.
LXVHI. Ecclesia non habet potestatem impedimenta matľimonium dirimentia inducelldi, sed ea.potestas civili auetoritati competit, a qua impedimenta existentia tollenda sunt.
Lilt. Apost. Multiplices inter 10 junii 1851.
LXIX. Eeelesia sequioribus saeculis dirimentia impedimenta inducere coepit, non jure proprio, sedillo jule usa., quod a civili potestate mutuata est.Litt. Apost. Ad apostolieae 22 lugllsti 1851.
LXX. Tridentini canones,quianathematis censurmn illis inferunt, qui faoultatem impedimenta dirimentia inducendi Ecclesiae negare audeant, vel
non sunt dogmatici vel de hae mutuata potestate intelligendi sunt.
Litt. Apost. Ad apostolicae 22 augusti 1851.
LXXI. Tridentini forma sub infiľmitatis poena non obligat, ubi Iex civilis aliam formam praestituat, et velit hao nova forma interveniente matrimonium valere. Litt. Aposl. Ad apostolicae 22 augusti 1851.
LXXII. Bonifacius VIII. votum castitatis in ordinatione emissum nuptias nullas reddere primus asseľuit.
Lítt. Apust. Ad apostolicae 22 augllsti 1851.
LXXIII. Vi contractus mere civilis potest inter christianos eonstare veri nominis matrimonium; falsum que est, aut contractum matrimonii inter christianos semper esse lacramentuln, aut nullum esse contractum, si sacramentum excludatur.
Litt. Apoat. Ad apostolícle 22 angusti 1851. Lettera di S. S. Pl0 lX. al Be di Slrdagnl, 9 septembre 1852.Alloc. Acerbiasimum 27 leptembrís 1852. Alloc. Multis gravibusque 17 decembris 1860.
LXXIV. Causae matrimonialea et spousalia suapte natura ad forum civile pertinent. Litt. Apost. Ad apostolicae 22 lugusti 1851.
Alloc. Acerbissimum 27 septembris 1852.

N. B. Huc facere possunt duo alii errores: de clericorllnl coelibatu abolendo et de statu matrimonii statui virginitatis anteferendo. Confodinntur, prior in epist. encycl. Quí pluribus 9novembrís 1846, posterior in litteris apost. Multiplíces inter 10 junii 1851.

S IX.
Erroree de civili Romam Pontifl cl s prineipatu.

LXXV. De temporalis regni cum spirituali compatibilitate disputant inter se christianae et eatholicae Ecclesiae filii.
Litt. Apost. Ad apostolicae 22. augusti 1851.
LXXVI. Abrogatio civilís inlperií, quo Apostolica Seiles potítur, ad Eeelesiae libertatem felicitatemque vel maxíme conduceret.
Alloc. Quibol quantiaque 20 aplilis 1849.N. B. Praeter hos errores explicite notatos, alii complures implicite reprobantur proposita et asserta doctrina, quam catholiei omnes firmissinle retinele debeant, de civili Romani Pontiticis principatu. Ejusmodi doctrina lncnlenter traditur in Alloc. Quibus quantisque
20 april. 1849; in Alloc. Si Semper antea 20 maii 1850; in Litt. apost. Cum catholica Ecclesia 26 nlart. 1860; in Alloc. Novos 28 sept. 1860; in Alloc. Jam-
dullum 19mar. 1861 in All. Maxima quidem 9junii 1862.
S X.
Errores, qm ad liberaliamum hodiemum referuntur.

LXXVII. Aetate hac nostra non amplius expedit,religionem catholicam haberitamquam unícam status religionem, ceteris quibuscumque cultibus exclusís.
Alloc. Nemo veatrum 26 julii 1855.
LXXVIII. anc laudabilíter in quibusdam catholici nominis regionibus lege cautunl est, ut homínibus illuc immigrantibus liceat publicum proprii cujusque cultus exereitium habere.
Alloc. Acerbiasimum 27 septembrís 1852.
LXXIX. Enimvero falsum est, civilem cuiusquc cultus libertatem, itemque plenam poteatatem omnibns attributam quaslibet opiniones cogitationesque palam publiceque manifestandi, conducere ad populorum mores animosque lfacilius corrumpendos ac indit ferentismi pestem propagandam.
Alloc. Nunqulm fore 15 decembri! 1856.
LXXX. Romanus Pontifex potest ac debet cum progressu, cum liberalismo et cum recenti civilitate sese reconciliare et eomponere.
Alloc. Jamdudnm eernimus 18 martii 1861.




Rím nemôže byt sídlom vlády italskej.


V poslednom čase sa dlho jednalo v Turíne o prenesení sídla vlády do Florencie. Tu bolo rečí bez konca kraja, ovšem všetky zo stanoviska proti katolíckeho, lebo pri tej otázke museli sa ustavične dotýkal Ríma. V celej snemovne jesto vraj iba dva poslanci, ktori majú odvahu, svoje katolícke zásady verejne hájiť a papeža a jeho vlády naproti všetkým ostatním sa ujať.
Je to slávny historik a spisovateľ Cesare Cantú Lombard a poslanec palermitánsky baron d Ondes Reggio. Tento poslední ujal sa tenkrát slova, aby sa aspoň jeden katolícky hlas ozval v tom výru odpornom. Chcel totižto dokázať: že Rím nemôže byt a nebude sídlom vlády italskej,jako toho vymahali rečníci pred nim. I tu uvádzame zajímavejšie miesta jeho reči. „Rím nikdy nebol hlavným mestom Itálie, ani za časov cisárstva,ani za dôb republiky. Rím vládnul nad celým svetom podmaneným, a s ľudom nakladal tak, jako s ostatními provinciami. Keď celá Italia tvorila jednu ríšu, vtedy sýdelným mestom bola Ravenna, a pozorujeme-li dobu ríše longobardskej, tenkrát hlavným mestom bola Pavia.
Rím, ked prestal byt hlavným mestom ríše svetovej, stal sa mestom pápežov. Žiada sa tuná a často opakuje: nech sa vráti pápež k dávnym časom. Já sa pýtam: ku ktorým že dávnym časom chcete, aby sa pápež navrátil! Snaď k tým, ked pápež bol ďaleko od Itálie, v tak zvanom druhom zajatí v Avignone? Však kto z vás nevie, že vpráve doby tie boly pre Itáliu plné biedy a nešťastia. Či k časom Hehora Vll., alebo Inocenta lll. má sa vrátit pápež? To iste žiaden z vas nechce. (Jeden hlas k časom sv. Petra) K časom sv. Petra nemôžem prisvedčiť, bo snad žiaden z vás pánovia, nebude žiadať alebo radiť, aby sa znova opakovalo prenasledovanie oných dob. Teda snád kčasom Behora Veľkého? Dobre! Tu ale pravím, že papežstvo jedine tak môže sa navrátíť k oným dobám, jestli sa celý ostatni svet navráti k tým starým časom.“
„Tu však divno mi pánovia, že nebadate, do akého odporu sami so sebou prichadzate. Kdežto voláte bez prestania, že je pápežstvo anachronismus; žiadate na druhej strane najväčší zo všetkých anachronismov, aby totižto pápežstvo išlo 1400 liet nazpeť, kdežto terajšia spoločnosť sa nachodí v pomeroch, od tehdajších docela rozdielných. Nech sa vráti celý svet k oným dobám, a potom sa k nim navrati i stolica pápežská. Čo sa stane v čase budúcom, to já neviem. Kniha budúcnosti je v rukach božích, a oko ľudské v nej nečíta. Ale jednu vec viem iste, a ta je: že kdekoľvek sídlo svoje má pápež, tam nemôže sídliť nikto nad neho vyšší, ani nikto jemu rovný. To viem, že pápež nebude nikdy dvorným kaplánom niektorého kráľa alebo cisára; to viem, že skôr naopak môžeme vidieť, čo sme už videli, že kráľ a cisár pokorí sa pred pápežom.

Pomyslime si,žeby sa Pius IX. odobral do Francie; jaknáhle by nohu položil na zem francúzsku, celá zem bude sa vrhať na kolená; v triumfe by činil pápež vjazd svoj do Paríža, a Napoleon III. zaiste by mu išiel naproti na
schody a činil by mu úsluhu, keby Pius chcel kráčať do Notr Dame a postaviť na hlavu jeho korunu Karola Velikého. Áno, pánovia, kde sídli pápež, talu nemôže sídlit ani nekto nad neho vyšší, uni nekto jemu rovný.I toto je nutné pre neodvislosť pápežovu. Patriarcha Carihradský, súc vedľa cisára, stal sa biednym poddaným a odtrhol sa od lona Cirkve katolíckej. Katolíctvo nemôže byť bez pápeža; ono sa nedá porovnať so žiadnou inou vecou a ústavou na svete. Pre nás katolíkov je ono ústavou božskou, a i nekatolíci museli úznať, že ono je najmocnejšia veľmoc morálne, ktorú kedy videl svet, a ktora premáha a si podrobuje každú moc hmotnú.
Pokolenie ľudské čim v celku asi 830 miliónov, 220 miliónov je nás katolíkov, ostatní sa rozpadúvajú buďto v nepočetné sekty protestantské, alebo sú židia, moslinmi a modloslužobníci, vtom však spôsobe, že žiadné vyznanie samo pre seba nečíta 220 miliónov, vyznavačov. Vkaždom kúte, po celom okršleku zemskom sú katolíci, sú biskupi lebo legáti apoštolskí, len za vlády Pia IX. pribudlo ích, nových vyše 100. Naše misie každým dňom sa množia, viera sa rozširuje. A rády reholné, tieto bojovné zústupy lásky a vzdelanosti na svete, ktoré vy v Itálii prenasledujete a preč zaháňate, to sú, čo nosia pochodeň (fakľu) osvety po svete; a tí sa zmáhajú i na počet i na silu. (Z mnohých strán rečník je vytrhovaný) Nechcete očuť čistú pravdu? Prehovorím iba o jednom ráde sv. Františka; on číta na 200,000 mníchov a 30,000 reholníc, rozdelení súc na 252 provincie, v 26,000 kláštoroch. Po šiestich a pol sa rokoch svojeho trvania číta silu učených a svätých mužov.
A vy synov sv. Františka prenasledujete, vy ich v posmech a potupu uvrhujete: a Dante Alighieri (najväčší básnik italský) si vyžiadal, aby pri smrti oblečený bol v ích posvätný odev. To sú staré veci, reknete. Nuže tuto máte nové: Theobald Mattevs, pred nim z pokorne sa klonili hrdí Angličania, ktorý vyliečil, čo oni nemohli,biednu neprávosť opilstva, ktorá tisícorými zločínmi naplňuje a przni Angliu, tento veľký muž, nedávno vzatý do lepšieho života, bol mních kapucín.“ Ďalej líči rečník výmluvnými slovami: ako anglikanismus a nemecký protestantismus je v úplnom rozpadnutí, ztrativ sa v práznote rationalistickej alebo pantheistickej, tak že kto tam chce náboženstvo mať, vracia sa do lona cirkvi katolíckej.
Pri tom bol rečník z mnohých strán i od predsedy „k veci“ volaný, na čo odpovedal: „Pánovia, som pri veci, bo chcem vám ukázat, že katolíctvo je veliká mocnosť morálna, táto velmoc že bráni, abyste išli do Ríma. Nuže nie-li som pri veci? A potom já tuná často očúvam reči nielen proti katolícke, ale ešte mieň než proti katolícke, a já ich počúvam s trpezlivosťou a mlčaním; mám teda právo žiadať, aby ste jedenraz vyočúvali i vy mňa.“ Potom pravil, že kdežto inde tak mnohí sa navracujú ku katolíctvu, v Itálii silou mocou má byt ľud zbavený tejto viery. „A akú vieru chcete vy,“ pýta sa, „potom ľudu oni? Chcete snáď vynájsť nové nejaké náboženstvo? či chcete obnoviť ohavnú poctu bohyne ,Rozumu či snáď , sťa noví Julianovia, obnovíte modloslužby Venuše a Chasusa?
Ku koncu nadsenými slovami opisuje, že pápežstvo je najväčšou slávou a chlúbou Itálie, prednosťou pred celým svetom; bo Rím, kráľovna sveta, je v Itálii, a oné slavné požehnanie „urbí et orbi“ mestu a svetu, že z Itálie vychádza do šíreho sveta a to od troch století z úst italianských. „Však nech je pápež vyhnaný z Ríma, chrámy, tieto divy sveta, nech sú opustené, vznešené stavby kláštorov nech sú zbavené svojich obyvateľov, Rím nech onemie a nehlása slovo božie, prosby a modlitby katolíckeho sveta nech nejdú viac k Rímu:
tedy stane sa Rím popolom pokrytým hrobami, tedy bude Rím velikosť zašlá a padlá, ktorú vy nebudete mocť zodvibnúť; vy ste neschopný potom život vdýchnuť v oné hroby. Rím bude potom jedine nekoľko tých biednych jutier zeme obecnej, ktorú Romulus obrázdil pluom svojim. A pre tento kus zeme, ktorá vám ostane, chcete rozšíriť, plamene v celej Itálii, neistote vystaviť všetko; pobúríť celý katolícky svet? Oh odložte, pre lásku k vlasti vás prosím, odložte hrozné toto a zhubné poblúzenie; a keď ste uż neni katolíci, buďte aspoň taliani.“ Tak mluvil, tak skončil tento hlas volajúceho na pustatine snemovny italskej!




Spôsob vstupovania do stavu manželského v Ríme.


Spôsob vstupovania do stavu manželského v Ríme.

V Ríme nie sú v obyčaji sľúby manželské. Ktokoľvek sa chce ženiť, opatrí si napred povolenie kardinála viktira, ktoré snadno dostať. Štátnych prekážok tu
nieto, bo tuná je cirkev v úplnom súhlase so štátom. Po vydanom písemnom povolení kroz kardinál-vikára ohlašuje farár zasnúbencov po tri po sebe nasledujúce nedeľné alebo sviatočné dni pod farnou sv. omšou. O prekážky manželské sa tu farár nič nestará, ale kňaz ktomu zvlášte ustanovený „deputato matrimoniale “zvaný. Jakožto verejný úradník má kňaz tento svoju kancelaríu, kde do týždňa dva razy úraduje. Jemu sa predstaví každý zo ženichov s krstným listom a dvoma svedkami, ktorí oddancov dobre poznajú, a s nimi je i verejný notár. „Deputato matrimoniale„ najväčšmi na to hľadí, aby sa dozvedel: sú-li ženich i nevesta slobodny.
Zkúšku z katechismusu odbývajú snúbenci u farára. Po oddávkach ide ženich s rodičmi nevesty k verejnému notárovi, u ktorého sapokonávajú straniva svojeho imania. Málo kedy sobáši v Ríme farár; obyčajne s ústnym svolenim farárovým bývajú novomanżelia zobášeni v kaplnke nektoreho kardinala alebo preláta, v prítomnosti dvoch svedkov, jakými tam zbusta kňazi bývajú.
Farár tam dostáva pri oddávkach iba veľmi skrovnú štólu, od ohlášok má asi 63 kr. od ženicba a toľko tiež od nevesty, a pri sobáši dostane okrem skrovnej štóly obyčajné stipendium na sv. omšu; bohatí platia dvojnásobne, cbudobni menej alebo i zhola nič. Tam jesto i veľa fundácii pre chudobných mladoženíchov, aby sa mohli ľahšie zobrať. Cbudobni, poriadni, manželia, ktorých Pán Boh viac dietkami obdaril, dostávajú zo štátnej pokladnice jakožto podporu na vyživenie detí každoročne 250 zl. Sotvá kde inde sa podobne stará štát osvojicb chudobných.




Vestník cirkevny.

A. Maleničan.


Vestník cirkevny.
a) Dopisy.

Z Nitry, - Po dlhšom mlčaní dali chovanci tunajšieho semenišťa na deň Božieho narodenia znak svojho jestvovania. Umienili si totiž na štedrý
večer svoje sl. predstavenstvo spevom a hudbou zabaviť. Dozvediac sa otom i vonkajši páni, vyzvali ich,aby verejne vystúpili, t. j. by besedu ustrojili. S povolenim teda vrchnostenstva začali sa k verejnému výstupu chystať. A hľa 25-ho už ozaj lietali po meste dobre usporiadané a úhľadne vytlačené programy. Avšak
domáce rozdelenie hodin nedopúšťalo, aby chovanci mohli verejnú zábavu dať. Preložená teda bola na druhý deň, a začiatok ustanovený na piatu hodinu. Už okolo pol piatej začali sa schádzať hostia, tak že sa v ustanovený čas mohlo k zhromaždeniu zazvoniť. Zo všetkých strán veľkého semeništa pozbierali sa hostia do klerickej jedálne. Pri vstúpení bolo pozorovať na tvarach chovancov zvedavosť a dychtivosť vidieť slavné zhromaždenie, pred ktorým vystúpiť majú, avšak skoro sa premenila v radosť, ked videl pred sebou takmer všetkých vysokodôstojných pánov kanonikov, s malou výnimkou celé duchovenstvu nitrianske a viac prednejších meštanov. To im zaiste ducha dodalo k smelšiemu vystúpenia. Hostia zas s napnutosťou očakávali, jako sebe mladíci tito počinať budú. Prednesené boly nasledujúce kusy:
Latinský predslov F. Rien.
I. Oddiel

1) Puer natus est nobis. Štvorspev od Hulényího.
2) Radospev v štvorhlase barmonium od Dünakeho.
3) lmmaculata M. báseň predniesol A Keleeaebyi.
4) Vianočný spev riadil J. Janony.
5) Traja králi, báseň predniesol A. Bodnar.
6) Pastorella slovenská od Jozayho.

II. Oddiel.
1) E symbol S. Ath. Štvorspev od Seyłera.
2) Haendelov Messiáš. Nem. bás. Predniesol Kardon.
3) Sei willkommen. Pastorela od Dušinského.
4) Chváloreč na narodenie J. Krista od Jánonýho.
5) Pápežská -hymna s harmonium.
6) Symphonic od Romberga.

Kúsky tieto všetky zdarile vypadli, tak že vznešeni hostia všetci s týmito prvotinami uspokojeni sa rozišli, nakoľko sa to nie len z ich veľa ctených obličajov a z častejšiebo privolávania po jednotlivých kusoch poznať dalo, ale jako to aj všestranná pochvala dosvedčila.




Zprávy.


b) Zprávy.

Viedeň - Jeho c. kr. apošt. Veličestvo vydať ráčil odo dňa 24. dec. 1864. dva najvyššie vlastnoručne pripisy: jeden na srbského patriarchu Maširieviča, v
ktorom sa povoluje kongres národní k pojednávania záležitosti cirkevných.I školských a základních, ďalej k prevedeniu usrozumenia v čiastke spoločného majetku,ktorá by mala pripadnúť Rumunom. V druhom pripise na barona biskupa Schagunu povoluje sa zas, aby sa pre gréckovýchodných, ktorý názov je prijatý a potvrdený na miesto doterajšieho grécko nezjednotil, Romanov, v Sedmobradsku a Uhorsku utvorila samostatná metropola, a za prvšiebo metropolitu vymenovaný je milosťou Jeho c. kr. apošt. Veličestva osvietený baron Schaguna.

Rím - D. 29. nov m. r. udelil pápež audienciu O. Smet T. J. misionárovi z Ameriky. Zazrúc prichodiaceho apoštola toho Pius IX. vztiahol ruky svoje oproti nemu a prijal ho do svojeho objatia. Vypočítano, že o. Smet behom jednoho roku okolo 900 neveriacich pokrstil. .je to obyčajná jeho každoročná žatva. Prv než sa vybral do Europy, mal dlhú poradu s presidentom Lincolnom, i obdržal od neho mnohé privilegia v prospech od. Jezuitov a národov, ktoré oni na vieru obracajú. President a vláda zjednotených štátov uznávajú, że misionári ty jedine sú schopni ucivilizovať a v pokoji udržať divých obyvateľov amerických: a preto podporujú misie i zo státnej pokladnice. (Tyg. k.)
Rím! - Policia pápežská zhabala katechismus politický a katekismus náboženský, roztrúsený po Ríme sektami kroz agentov cudzozemcov. Osoby postihnuté na skutku boli najviac Angličania alebo Nemci. Obsahu toho že politického katekismu ľahko možná sa domyslieť..Katekismus náboženský zaviera celu vieru protestantskú, lži kydané na vieru katolícku a vyšiel z oficialnej
spoloćnosti biblickej. (Tyg. k.)
Rím. Gazette de France dostala z Ríma vážnu správu. Boli sa sprisahali oproti životu sv. Otca, bývalého kráľa neapolskeho i kardinála Antonelli, a zločin ten vykonať sa mal 8. dec. Len bedlivosť policie bola v stave predisť hanebnému tomu zámeru. Tú samu zprávu podáva Gazette du Milli, dodávajúc ešte, že pravota, ktorá následkom toho povstane, zaujímavé porobí odkrytia, bo že polícia zhabať mala vážne papiery kompromitujúce vysoké osoby.

Francia: Pred tribunálom korekcijným v Paríži stál redaktor odpovedný denníka Unité catholíque p.Dionis Fraňo Corréard a jeho tlačiar Dionis Carion, obžalovaný pre článok umiestený v ích časopise 4.srpna r., jednajúci o liturgii rímskej. Tribunál uznajúc,že článok rečený je kritikou činu vládneho, ktorým zakázalo uverejňovať breve pápežské, týkajúce sa liturgie v diecesi lugdunskej, odsudzuje redaktora i tlačiara na mesiac vezenia i na zaplatenie 100 fr. pokuty a útrat, a zakazuje dalšie vydávanie denníka.
Z Ruska. „Invalid“ zdeľuje nasledujúci cársky úkaz: Vzhľadom na žalostné skúsenosti najnovších dob povinná je vláda ochraňovať spoločnosť proti prinavráteniu sa udalostí, zapríčinených hlavne kroz účasti na povstaní údov katolíckych kláštorov. Týmto teda vyzdvihujú sa všetký katolícké i mužské i ženské samostany, v ktorých jesto menej nežli 8 údov (jaký počet kanonické právo predpisuje); tak tiež samostany, o ktorých je známo alebo dokázano, že mali účasť na povstaní. Udovia samostanov tých môžu vstúpiť do druhých kláštorov, alebo dostanú podporu od vlády na cestu do cudziny. Služby božie budú sa í ďalej odbavovať v kláštoroch sekularizovaných a školy jejich podriadené budú správnemu povereníctvu národnej osvety.
Všetky kláštory podriada sa generálnej cirkevnej vrchnosti. Spojenie s provínciálmí a generálmi rádov je zakázané. Ustavy dobročinné prichodia do rúk istému povereníctvu vnútornej správy. Konfiškovaný majetok obráti sa jedine na ciele cirkevné, osvety i dobročinné. Následkom tohoto úkazu zrušené je pre
nedostatok kanonického počtu údov 71 klástorov mužských a 4 ženské. Pre účasť na povstaní zatvoreno ích je 39. (Zagr. k. l.)




Rozličnosti.


V listárne chamberyskej súdnej stolice našla sa osnova tej vierolomnej prísahy, ktorá r. 1793 dala 17. fehr. do chrámu bohyne Rozumu solnatým kňazom pod pokutou smrti na gylotine k podpísaniu predložená bola: „Já N. N. presvedčený o blúdoch, ktoré som dlho vyznával, zriekam sa ich tuná pred vrchnosňou na veky; :spolu osvedčujem, že zavrhujem na večné veky sťa blúd, poveru,klam a mam všetko to, čo mi kňazské moje povinností kázali, a prisahám pred ľudom,ktorého všemohúcnosť i zvrchovanosť uznávam, že ony klamy a povery už viac provozovať nebudem; odvrhujem moju kňazskú hodnosť; pristávam k slobode, rovností, pod pokutou nestatočností , vierolomstva a nenávisti ľudu!“ Smutná to pamiatka, 63-ia ju podpísali.

Dňa 6 t. m. mala romanská deputácia z 21 členov romanskej intelígencie pozostáva výsluchu J. Veličestva , pri ktorej príležitosti J. Ex. arcibiskup a metropolita barón Andrej Šaguna držal reč, v ktorej sa poďakoval J. Veličenstvu v mene celého národa romanského za najvyššiu milosť založenia metropole pre ten že národ a za iné tomuto dosiaľ najvýš preukázaní dobrodenia a porúčal i ďalej národ tento najvyšším milostiam J. V. Po výsluchu u J. V. bolo tože vyslanstvo od Jeho c. Vysosti, arcivojvody Rajnera prijatá. Večer toho samého dňa poctil metropolit Šagana spolučlenov vyslanstva spoločnou hostinou.




Katolícka Literatúra

Poludničan


6. Geschichte des Protestantismus in der orientalischen Kirche im 17. Jallrhundert oder: Der Patríarch Cyrillus Lucarts und seine Zeit. Von Dr- Aloyaím Picłller. München, Izeutner. 1862. Dejiny protestantismu vo východnej cirkvi v 17. století alebo patriarcha Cyríl Lucars a jeho vek. IV. a 264 str. v So Cena 27 sgr.

Staré „historické lži,“ jakýmí halili všetky náboženské odštepky katolícka cirkev a nimiž buď následkom nestydatosti vymyslenín nemajúcich žiadneho historického podstavku, buď aspoň dosť smiešnou samochválou ospravedlniť a z mutných žriedel odôvodniť hľadeli zpúru svoju proti materskej cirkvi svojhlavo sledovanie nových, neznámych, neskúsených ciest, tieto 200 ročným podávaním verne pestované, ano i rozmnožované „historické lži“ dnes dávno už všetkými učenými, menovite protestantickými historikmi šmarené sú medzi nehanebné haraburdie vo forme historickej predávaných a za mzdu nepravdy kupovaných fabúl. Že sem patrí menovite, čo kalvíni o predmete tomto písali, známo je všeobecne. Dr. Pichler na svetlo vyniesol nové acta, a použitím jejich i obozretným a svedomitým prieskumom všetkých žriedel kritickým perom vylíčil Cyrila L. a jeho vek. Priateľom cirkevného dejopisu a katolíckej vierouky vítaná bude kniha táto. Spís počína líčením stavu cirkevného na západe i východe koncom 16. a začiatkom 17. stoletia; tu spomína prvé „mistické pokusy“ protestantov s Rékmi, a na to nasleduje v 6. dalších odsekoch historia samého Cyrila,menovite jeho zväzkov so západom. Sem patriace listy a písma zdeľuje vnikavým rozborom. Konečne prísne posudzuje Cyrilovo vierovyznanie ohľadom jeho pomeru z jednej strany k gréckej orthodoxii a z druhej zas ku kalvinismu, pri čom sa uvádzajú i zo strany gréckej vynesené posudky.