logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 3


Obsah:



: Obálka
: Práva a povinnosti farárov.
: Žalostný stav vdov vo Východnej Indii sa napravuje.
: Vestník Cirkevný
: Správy
: Predplatitelia na „Cyrila a Metoda
: Verejná pošta.


Obálka




CYRIL a METHOD.
Časopis cirkevný.

Číslo 3. V Skalici, vo stredu dňa 25. januára. 1865. Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskopm Fr. X. Škarnicla synov




Práva a povinnosti farárov.


I.
Práva a povinnosti farárov.
(Zo Zagrebačke ku katoličeslo Listu dľa pôvodiny latinskej.)

Vo zmysle teraz vôbec prijatom jest farár: kňaz, ktorý, majúc vyslanie od svoje ho biskupa i jemu súc podriadený, v istej sebe odkázanej cirkevnej Obci s istými hranicami i vlastným chrámom, zaopatrený potrebnou výživou, duchovnú správu veriacich, nakoľko ona biskupovi výlučne nenáleží, mocou úradu svojho stále vedie. Úradu farárov v tomto zmysle v prvých časoch cirkvi nestavalo.
Apoštoli ustanovili síce po jednotlivých cirkvách kňazov (Sk. ap.), ale žeby títo mali boli tú právomoc, akú majú teraz farári, to neznať.

I biskupi, čo za apoštolmi bezprostredne nasledovali, zverili kňazom svojim tiež iba niektoré záležitosti a výkony správy duchovnej, ktorú kňazi ani nie stále ani nie pod vlastným menom konali, tak ako nemali tiež osobitných od biskupských dôchodkov od dielnych príjmov. Je pravda, že v cirkvi rímskej, pravdepodobné preto, že tam prenasledovania väčšmi nežli kde inde zúrili a tak sídlenie sa ľudu veriaceho okolo biskupa svojho keď aj nie nemožným, aspoň veľmi ťažkým činili, dobre prv nežli v ostatných cirkvách, kňazom isté hranicami obmedzené cirkevné obce poverená boli; lež ustanovenia tohto nevšímalo hneď vôbec a všade: tak že vyjme cirkev rímsku v celej Itálii až po 5-te stole tie, jak listy Inocenta I. svedčia, nebolo iných krome biskupských cirkví.

V cirkvi alexandrijskej boli síce už v štvrtom sto letí okrem biskupských i iné kostoly po (dedinách) osadách, čo nachodíme neskôr i inde v Egypte; avšak až do XI. sto letia nestávalo po mestách, kde bol chrám biskupský, farských od prespolného chrámu rozdielnych kostolov. (Tomassini Vetus et nová Ecclesiae disciplína I.)

Dľa terajších poriadkov v cirkvi pochop farára to predovšetkým i nevyhnutne žiada, by mal isté určité územie s vlastným chrámom i krstiteľnicou. Kde biskupstvo ešte nie je podelené na tary ohraničené, tam ani kňazi duchovnú správu majúc nevolajú sa farármi, ale misionármi. Farská cirkev, matkou veriacich zvaná, natoľko potrebná je k pochopu fary, že bez nej fara ani sa založiť, ani založená obstáť nemôže; vezme-li kostol zkázu, teda dla zmyslu sv. zboru tridentského sed. 21 hl. 4. o refor. povinný je ľud alebo dotyčný patrón nový chrám vystaviť, ináč v pádu nemožnosti vystavenia nového nádobno faru inej susednej fare pripojiť.

Potom dla bežného teraz práva jest právomoc farárova, akú akoby mocou svojho úradu koná, riadna a od delegovanej (prenesenej , Odkázanej) rozdielna. Právomoc farárova je síce výplyvkom moci biskupovej, ktorému vôbec náleží správa veriacich; ale ju biskup, ako Benedikt XIV. de Synode dioec. libľ. 5. učí, nemôže ľubovoľne zúžiť. Odňať alebo mýliť; slová pápežove sú: „Ačkoľvek právomoc farárov od biskupa závisí i jemu podlieha, niet predsa delegovaná, lež riadna.“
Napokon vymáha sa k pochopu farára ustálenosť jeho v istej Farnej obci (farnosti) v protiveň s inými kňazmi, ktorí dľa zdania Ordinariusa z jednej stanice na druhú preložení byt môžu. Ostatne netreba ustálenosť tú miešať s neodstrániteľnosťou; bo nariadenie kanónov znie iba v ten zmysel, že farára bez príčiny a ľubovoľne neslobodno odstrániť. Dotyčné zákony nielen že neutvrdzujú neodstrániteľnosť bezvýminečnú, lež radnej nakladajú Ordinariusovi právo i povinnosť v istých pádoch pri zachovaní predpísanej formality farárov Odstrániť. Tak jesto výslovné ustanovenie snemu Trid., ktoré nakladá biskupom porúčať, aby farárov, špatný a pohoršlivý život vedúcich po predbežnom napomínaní pokarhali a potrestali, a jestliby vo svojej zlosti nenapraviteľní zotrvávali takých dla stanov posvätných kanónov, ktoré v tom páde a práva exemptie a odvolania čili appellacie neznajú úradu pozbaviť. Sed. 21. hl. 6 o reformy.

Poneváč farár i povahy samej veci i z ustanovenia pozitívneho zákonov kňazom byt musí, ďakuje úrad jeho ohľadne tohto charakteru pôvod svoj ustanoveniu božiemu i patrí dľa učenia sl. snemu Trid. k sväto vláde, božím narídením ustanovenej. Sed. 23. kan. 6.

Na predložená otázku: ktoré sú práva farárov? odpovedáme: Farár má právo na všetko toho alebo bezprostredne plyne z pochopu správy duší, alebo čo ukazuje sa byt prostriedkom k cieľu pri konaní tejže zpravy. Vykonávanie práv farárskych z väčšej čiastky viazané je k územiu samej fary. Jestli niekedy farár i von z hraníc svojej fary aké právo koná, činí to jedine ohľadom tých osôb, ktoré ohľadne svojho bydliska. alebo mu asi bydliska k fare jeho patria.

V území fary rozprestiera sa právomoc farárova, ktorú v podriadenosti k svojmu biskupovi koná, na všetkých veriacich v teritoriume tom obydlených, dľa výroku: „quidquid est in parochia, etiam est de parochia.“ Vynímajú sa však menšie obce cirkevné (religiosae communitates) majúce osobitného kuráta, kláštory, ktoré majú dľa stanov svojho rádu vlastného duchovného správca, preláti oprávnení vybrať si i vymenovať pre seba zvláštneho duchovníka (Cap. ult. tit. de poenit.). Kanonici povinní sú prijať sviatosti umierajúcich z rúk farára (patričného) dotyčného svojho bydliska. (Ferraris Prompta biblioth. „Parochus“ art. VII. n. 13. et „Canonicatus“ art. VII. n. 1.) Ačkoľvek dľa práva obecného ktokoľvek úmyslom stáleho bydlenia niekde osadí sa, tým samým už od toho okamženia farníkom ostáva; nech predsa farár najme v záležitostiach manželstva dobre vyzvedá sa, ktorí skutočne bydliskom k jeho fare patria? i nech má vždy pred oči má stávajúce zákony, ktoré sa manželstva zvlášte týču. A nech tiež nezabúda farár, že vojáci,výjmuc tých, ktorí náležia k stálemu vojsku, nepatria k obydleným (domiciliatos). Ale ani osoby zo stáleho vojska, trebárs i obydlené, nech nesobáši bez výslovného svolenia vojenskej vrchnosti.

Farár, ako sme už povedali, vykonáva svoje práva v podriadenosti k svojmu biskupovi, od ktorého má vyslanie, ktorého jakožto prvšieho pastiera miesto zastáva, a ktorý jeho právomoc i zúžiť môže v medzách vyznačených kanónmi i hlavnou onou zásadou: „Glória Dei et salus animarum suprema lex esto.“

Nepochybné práva farárove sú:

1. Právo prisluhovania sv. sviatosti, vyjmúc sviatosti birmovania a posvätenia kňazstva. O práve tomto snem Tridentský výslovnú zmienku činí, keď v sed. 24. hl. 13 o refor. biskupom porúča:„aby podeliac ľud na isté osobitné farnosti, jednej každej opatrili vlastného i zvláštneho farára, z ktorého rúk by jedine slobodno veriaci sviatosti prijímali.“Odkiaľ zavierame, že bez privolenia farárovho kňazi druhí v jeho fare sviatosti prisluhovať nesmejú, vyjmúc v páde potreby, alebo jestli sú k tomu oprávnení mocou úradu svojho a zvláštneho splnomocnenia.

Ohľadne prisluhovania sv. sviatostí s ohľadom na cirkevné právo podotýkame, a síce a ohľadne krstu. Sviatosť krstu pôvodne kroz Apoštolov a ich nástupcov biskupov udeľovaná bývala, keď potom počali sa hranice farnosti určitejšie ťahať a okres úradu farského vždy väčšmi stálosti na býval, prešlo právo to na farárov, ktorí sú teraz dla Rituala Rímskeho zákonitými prisluhovateľmi krstu. Preto i dľa ustanovenia kanónov neslobodno, vyjmúc pre stolný, v inšom chráme iba vo farskom krstiteľnicu postaviť, a jestliby taká niekde inde, čo hneď v chráme s nejakým kláštorom spojenom vystavená bola, nutné ju dľa naridzenia týchže kanónov odstrániť. (Causae 18. quaest. 2. canone 7.)
b) Ohľadne sviatosti pokánia a velebnej sviatosti oltárnej bolo na obecnom sneme Lateránskom r. 1216. za časov Inocenta III. držanom narídeno: „aby veriaci oboje ho pohlavia, jak náhle k užívaniu rozumu prišli, zo všetkých svojich hriechov aspoň jeden raz v roku svoje mu narídzenému kňazovi sa spovedali . . . aspoň okolo velikonočného času velebnú sviatosť oltárnu úctivé prijímali . . . ináč (jednajúci) nemá mat za živa prístupu do chrámu a po smrti kresťanského (cirkevného) pohrebu.
Jestli by niekto z dôležitej príčiny chcel sa spovedať cudzému kňazovi, nech si pýta a obdrží od svojho kňaza povolenie, iná čej ho ten rozhrešiť nemôže.“ Odkiaľ vidno, že jednúc i sviatosť oltárnu a pokánia jedine sami farári riadne prisluhovali svojim veriacim, tak že týmto bez privolenia farárovho nebolo sloboda sviatosti tie inde prijať. Medzitým starý tento poriadok utrpel značnú zmenu vieropodobne od tých čias, ako obdŕžali mnísi právo verejné kostoly stavať, a mohli sviatosť posvätenia kňazstva skoro bez rozdielu obsiahnuť, a protivná všeobecná obyčaj derogovala výš udanému zákonu natoľko, že teraz sviatosť pokánia a vel. sviatosť oltárnu voľno prijímať i z rúk iného cudzého kňaza, nech je len aprobovaný. Medzitým povinnosť výš udaným zákonom veriacim naložená trvá ešte, nakoľko povinní sú okolo veľkonočného času k spovedi a k sv. prijímaním pristúpiť, podliehajúce ináč trestu, zákonom u stavenému. Preto má farár právo prísne bedliť nad tým, aby veriaci ktoréhokoľvek stavu zákon tento nijak neobchádzali. Odtiaľ pochodí tá obyčaj, že rozdávajú sa spovedné ceduľky, ktoré potom farár vybiera, aby sa tak presvedčil, kto vykonal spoveď veľkonočnú a kto nie.

c) Prisluhovanie sviatosti posledného pomazania patrí výlučne k právam farárovým, z ohľadu čoho v rímskom katekizme a síce č. II. § 21. slovne stojí: „že ustanovením cirkvi sv. nie ktorémukoľvek kňazovi, lež jedine vlastnému pastierovi duchovnému slobodno je sviatosť poslednieho pomazania prisluhovať.“ Áno kňazi rehoľní, ktorí by sa opovážili bez privolenia farárovho sviatost poslednieho pomazania prisluhovať, upádajú v kliatbu apoštolskej stolice zadržanú, ako čítame v Klem.hl. 1. o provou. - Ostatne v páde náhlej potreby,
keby už nebolo možná farára privolať, môže druhý kňaz slobodno túže sviatost udeliť.

d) O sviatosti stavil manželského snem Trid.v sed. 24. hl. 1.O reforme. lnanž. ustanovuje: „Ktorí by ináč, neželi v prítomnosti farára, alebo iného kňaza s privolením farára lebo Ordinariusa, a dvoch alebo troch svedkov opovážili sa sňatok manželský uzavierať, takých sv. synoda k uzavieraniu tomu do cela neschopných činí a sňatok taký za neplatný i ničomný považovaný mat chce.“ Mocou tohto ustanovenia teda prítomnosť farárova k platnosti sňatku manželského natoľko je potrebná, že by manželstvo bez nej alebo bez privolenia farárovho, lebo ordinariusovho uzavierané bolo neplatné.

2. K právam farárskym náleží slávne a verejné vydržiavanie služieb božích. Jednúc bolo právo požadovania, by farníci pri službách božích farských vždy prítomní boli, tak prísne zachovávané, že bolo kňazom naložené, vo dny nedelenie a sviatočné, prv nežli za počali služby božské, pýtať sa veriaceho ľudu svojho: zdáliž nieto niekto z inej farnosti v kostole, ktorý by Opovrhnúc vlastného kňaza, tuná omšu slyšať chcel? a jak ktorého takého našli, teda mu povedali, aby sa odstránil. (V ide cap. 2. tit. de parochiis et caus. 9quaest. 2 c. 4.)

K vybavovaniu slávnych služieb božích ustanovené sú obyčajné kostoly farské, a po iných cirkvách (rehoľníkov) musia byt služby božie tak sporiadané, by kroz ne neboli milené služby božie farské. Verejné a slávne služby božie, akým zvlášte zasvätená sú dny nedeľné a sviatočné, ktoré veriaci, zdržujúc sa od prác slnžebných, povinnovatí sú svätiť, konajú sa pri schôdzke ľudu farského, odtiaľ volá sa omša tá po latinsky missa conventualis. - Cone. Trid. Sess. 22. decreto de observand. et evit. in celehratione missae naridzuje, aby sa ľud napomínal, žeby častejšie aspoň v nedeľu a vo sviatok farský svoj chrám navštevoval.

Vo vykonávaní práva vydržiavania slávnych a verejných služieb božích podporovaní sú farári i výslovnými najvyššími nariadeniami. Intimátom uhorskej námestnej rady dto. 14. Martin 1848. N. 11555 naridzuje sa, aby priestupníci svätenia dňov nedeľných a sviatočných udaní boli Občianskej právomoci s tým doložením: aby, jestli by táto k pokarhaniu takých pomocnej ruky podať sa zdráhala, jednotlivé také pády, cieľom odpomoženia tejže samej námestnej rade prednesené boli.
Najvyšším nariadením z roku 1852. nakladá sa verejným c. kr.úradom, aby boly prítomní pri farských službách božích to na mieste v kostole čo najväčšmi javnom. Ministerialným nariadením dto. 2. Februári 1851. N. 1641. a 20. Decemb. toho istého roku. N. 167I6. zakazuje sa po čas šesť väčších sviatkov a síce na deň narodenia Pána, na Veľkú noc, na Ducha, na Božie telo, potom na deň zvestovania a narodenia Bl. P. Márie predaj tabaku a štempľov dopoludnia úplne, po inšie nedeľné a sviatočné dny od deviatej do poludnia; ráno do deviatej a Odpoludnia do štyroch slobodno predávať, ale len pri Odchýlených dverách, Od štyr potom možno predávať artikuly tie bez všetkého Obmedzovania.
Je sú v mocnárstve rakúskom ešte i iné zákony vynesené tým cieľom, aby odstránené boly všakové či mravné či fizičné prekážky, ktoré by od bývaniu slávnych služieb božích v ceste stály, ako zákon zabraňujúci židom v dny nedeľné a sviatočné verejne kupčiť alebo predávať, drevo rúbať alebo voziť, a akékoľvek iné práce s buchotom spojené, ktoré by služby božie rušiť mohli, vykonávať; potom zákon, ktorý zabraňuje židom kresťanské dojky a krest. učňov držať, bezpochyby tým cieľom vynesený, aby kresťania slúžiaci u židov neboli zdŕžaní od riadneho navštevovania služieb božích. Lež poslieď spomínaný zákon vyšiel Ministerialným nariadením dto. 20. Decemb. 1859.N. 11,896 z úžitku.

3. Farár má právo vykonávať predpísané požehnávania okrem tých, ktoré sú ordinariusovi podržané. Rímsky Rituál spomína medzi. takými požehnávaniami, ktoré sú výlučne právom farárovým nasledujúce: požehnanie (úvod) ženskej po sňatku a po pôrode; požehnanie vody ku krstu a ocenia na deň sv. Marka. Z ohľadu požehnávania Šestinedielek ustanovila congregacia vykladateľov snemu Tridentského r. 1166.2: aby sa konalo kroz vlastného farára vo farskom chráme; to isté utvrdili i jednotlivé čiastočné snemy. Požehnávanie to na ten spôsob nemá sa diať kroz rehoľníkov, ani nie kroz farára nevlastného, lež tiež nie v domov šestinedielky, a na prípad nemoce má sa oddialiť. Na
zprávodanie cirkvi Vratislavskej odpísala congregacia obradov 18 júna 1859:

„Na požehnanie po pôrode právo majú jedine ty ženské, ktoré zo zákonitého manželstva porodili. (V idz. Archív fürkatholisches Kirehenrecht. Mainz 1862.)
Iné požehnávania, ako: sviece na Hromnice, popolu, palmy a jedál, konajú sa i v kostoloch rehoľníkov. Posvätenie cmiteru patrí tiež medzi práva biskupovi podržané. ale obyčajne býva na dekanov prenesené. V rituáloch dioecesanských, zostavených dľa rímskeho, nachodí sa i požehnávanie domov na bielu sobotu. U nás kde jesto ešte taký obyčaj, stáva sa to počiatkom roku pod menom koledy. Mnohí neznajú náležite oceniť prospech ten, aký z koledy vyplýva, kdežto nemožno tajiť, jak dôležitá vec jest to pre farára, že pri príležitosti tej môže sa bližšie uznať s jednotlivými rodinami i s jej ich domácimi pomermi, zvedieť: ako ktorí rodičia o vychovanie dietok ,dbajú, nepanuje-li v niektorom dome nejaká neprávosť, hriech; pri tej príležitosti vydarí sa mu nie raz narušený pokoj domáci prinavrátiť , a vďačnosť i lásku farníkov si získať: pre tú príčinu žiaduco by bolo, aby spomínané požehnania domov nevyšlo celky z obyčaje.
Nech len farár o to dbá, aby sa konalo v duchu a vo zmysle cirkvi sv. s po dlžnou úctou, a nech ukáže, že je ďaleký Od všakovej ziskuchtivosti, že mu nejde o časný osoh; tak potom nebude veriacim obtížne a preto nenávidené to, čo môže poslúžiť jednak k ich duševnému potešeniu, jednak k usnadneníu plnenia pastierskeho úradu.

Poneváč je tuná reč o požehnávaní, mohol by sa niekto spýtať: aké že právo má farár ohľadne zažehnávania mŕtvych? Načo my juxta c. t. tit. De sepult. odpovedáme, že slobodno je jednému každému dať sa pochovať, kde chce, ale kanonicky predpísaná čiastka musí byt daná kostola, v ktorom sýtený býval, kým žil, pokrmom duševným. A 5-a hlava uvedeného titulu praví: „Tí ktorí pochovávajú cudzieho farníka, ktorého pochovávať im netreba, musia prinavrátiť telo a čo ohľadne neho obdŕžali.“ Z kadiaľ nasleduje, že jedine farár má právo farníkov svojich pochovávať.
4. Z pochopu úradu pastierskeho, ako i zo zjavných slov snemu Tridentského ustanovujúceho v sed. 24. hl. 9. o reformy.: „jeden každý povinný jest byt prítomným farským službám božím, by slovo božie slyšal“ , vyviera právo vyučovania v kázňach, homíliách a verejných katechézach.
5. Dľa rituálu má farár vlastné a výlučné právo viest pôvody na Božie telo a na krížové dny. Tak tiež i pôvod na vzkriesenie.
6. Farár má právo oznamovať predpísané cirkevné pobožnosti, pôsty a odpustky, pripadajúce sviatky, sňatky a modlitby verejné, ktoré z rozkazu alebo s vedomím Ordinariusa po čas nejakého súženia k odvráteniu hnevu božieho konané bývajú. Takéto oznámenia sú najkratšia a najistejšia cesta k uvedomenia veriacich o tom, čo do oboru duševného života siaha. Obyčaj táto oznamovania je v cirkvi prastará a zakladá sa na rozličných zákonoch cirkevných: (Vide c. 17. tit. de Judaeis, cap. V. de poenis in VI. Cone. Trid. Sess.23. c. 5. de ref. item Sess. 24. decr. de ref.)

Kazateľnica určená je pre kázanie slova božieho: nech teda vystane všetko, čo sem nepatrí. Od oznamovania politických predmetov jest duchovenstvo mocou najvyššieho nariadenia vydaného v Uhrách od námestnej rady r. 1852. pod č. 1235. uvoľnené. Jestli by ale úžitok alebo potreba toho žiadala, žeby sa niečo podobného z kazateľnice oznámiť malo, načim počkať na úpravu zo stránky Ordinariatu.(Pokračovanie búd.)




Žalostný stav vdov vo Východnej Indii sa napravuje.


Najnovšie letopisy o rozširovaní viery donášajú nasledujúce zvesti z Indie: Barbarský obyčaj, vedľa ktorého tuná vdovy živé s mŕtvymi jej ich mužmi zaraz pálili, trval ešte pred niekoľko rokmi pomedzi indijskými národmi. Na česť slúži anglickej vláde, že jej úsilným nastoja ním ukrutný obyčaj ten prestal; ale položenie tých úbohých žien sa tým sotva čo polepšilo. V Indii zasnubujú sa dievčence už v 5. alebo 6. roku. a často bez všetkého ohľadu na to, majú-li nejakú náchylnosť lebo nie; vydávajú ich za muža, ktorý je i päťkrát starší od nich. Stúpi vše v tak neprimeraný zväzok, musia chúďatá plniť všetky povinnosti, aké má indická žena. A aké že sú tie povinnosti? By sme ich nejak pochopili, dosť je nám vedieť, že tuná pohanská žena nieto iné, ako otrokyňa muža svojho. No osud jej je ešte horší keď ovdovie.
Teraz, pravda, nemusí viac umierať na hranici (rošty), lež všetky ostatne dny života svojho musí provodiť v žiale a nevoli, zapovrhnutá od všetkého ostatného sveta. Im je po pohrebe mužovom, zaraz pristúpi rodina nebožtíkova k pohrebu ženinmu. Zákon prehlasuje ženu za mŕtvu zajedno s mužom; druhý vydaj jej je z cela zapovedaný; šperky zlaté, ktorými sa honosila ako žena, sa jej snímu a hlava do kože ostrihá. Jakonáhle ju zastihne mrzký los vdovstva, opúšťajú nešťastnú ženu na vždy by vší jej rodní priatelia, a nesmie sa ukázať na žiadnej verejnej slávnosti alebo zábave; všakové drahšie rúcho alebo lepšie jedlo zabraňuje jej ostro tamejší príkry obyčaj.
Ešte žalostnejšie je postavenie vdov, ktoré nemajú detí; jednako vyháňajú ju od seba i rodina zomrelého muža, ktorému nedala dediča, i jej vlastní rodičia, pokladajúc ju za daromné bremeno; všetci jej nadávajú do munda(jalovica). - Hľadiac žalostným srdcom na toľkú nevoľu tých nešťastných i nevinných obetí pohanskej povery, prišli sme na tú myšlienku , že im pripravíme útočište. Veliký počet vdov, ktoré ich ťažký los priviedol na čuvstvá oddanosti i trpezlivosti, prosia, aby sa smeli do nich utúliť a do spolku vstúpiť.
Európske mníšky z družstva Maria Reparatrice oddali sa ťažkej tej úlohe, aby úbohé tieto vdovy zdvihli z opovrženého ich položenia spoločenského, a učiniť z nich mocný nástroj na rozširovanie civilizácie a kresťanskej viery vo svojej domovine. Už sa podarilo navyknúť za nich viacej na nábožný život vo zvláštnom spolku; a druhé majú už európske už indické sestry k tomu, aby privykali na poriadok na všetky povinnosti stavu svojho, a tak si so svojim bohabojným učenlivým životom vyzískajú všeobecnú úctu, a tým pomaly zničia
predsudky, ktoré zaslepujú ľud. Mníšky domorodé vyučujú pod správou sestier Európaniek deti, a sú okolo sirôt i nemocných po kresťanských (závodoch) ústavoch. (Zagr. k. l.)




Vestník Cirkevný


a) Dopisy.

V Očovej dňa i. Ján. - Veľactenému čitateľstvu týchto Novín bude a snáď známo, že v predošlom roku na miesto zaslúžilého dekana, okresného dozorca škôl
a farára nášho očovského dôstojného p. Jozefa Troszta, do fary detvianskej predošlého, našim farárom sa stal dôstojný p. Jozef Munkay, konsistoriálny radca a profesor bohoslovia v B. Bystrici. Muž tento Očovanom bol tým vítanejší, že už viackrát predtým ako profesor Očovú navštívil a u ľudu očovského zvláštnu dôveru požíval, inštalácia jeho na faru túto dňa 4 sept. na sviatok svätých anjelov strážcov padajúca slávnostné sa vykonávala, bola to veľká radosť duchovná pre nás i preto, že sme pri tejto príležitosti mali šťastie uhliadat dôstojného p. Jána Munkay, okresu modro-kamenského dekana a farára mestečka tohože mena. Vlastného to brata predmenovanébo našeho pána farára, ktorý úrad inštalátora konajúc, v reči svojej pomazania duchovného plnej, vysvetľoval: ako Boh všemohúci nič len neviditeľných anjelov strážcov spasenia našeho jednému každému človeku udeľuje, lež vo svojej nesmiernej láske aj viditeľných ustanovil, vo sv. písme takže anjelmi poznačených, totižto pastierov duchovných, ktorí nás vedú po zemskom putovaní k blahu časnému a večnému; predstavil takého v osobe svojho milovaného brata, a povinnosti ako farníkov oproti nemu, tak i jeho oproti dušiam sebe daným líčil , v pravde bolo poznať: že slová jeho najhlbších zbožnou múdrosťou preplneného rozumu a srdca priečinkov plynuli; na čo dôstojný náš pán farár oslovil ľud, sebe milostivým vymenovaním Jeho kniežatskej Svetlosti p. Pavla Eszterházy a láskavým potvrdením Jeho Excelencie pána Štefana Moyzes, biskupa, Bohom zverený; vysvetlil radosť svoju nad tým, že život svoj vo farnosti tejto k službe Božej a k spaseniu farníkov svojich viest môže, napomínajúc ich nadovšetko k poslušnosti naproti sebe, jakožto základu všetkého zdaru budúceho svojho účinkovania pastierskeho.

Pri službách Božích nielen veľký počet farníkov, ale aj okresný služnovský úrad, predstavenstvo panstva Eszterházy Vígľašského , áno aj mnoho evanjelikov tu obydlených, prítomno bolo. Dôstojný náš p. farár tou myšlienkou vedený, že sa národ náš len bránou školy lepším časom chystať môže že papršlek svetla Božieho zo škôl do domu sa dostať má, že z domu do obce sa zakorení, a jasnosťou svojou ľud rozličného povolania osvecovať môže, nielen škole miestnej daroval obrázky, názorne predstavujúce Otče náš, Zdravas Maria, Verím Boha atd. na obrazy
názorného vyučovania zbierku ustrojil, ktoré obrazy po tieto dni v škole vyvesené budú, lež mládež i ľud dospelý s piesňami duchovnými, od p. Floriána Oto rechtora detvanského vydanými, obdaril, čím sa spev cirkevný pod správou miestneho učiteľa p. Ignáca Martinkoviča u ľudu znamenite ujala, a kto nezná čarovnú moc spevu? Medzitým skrovnost dôstojného pána našeho farára nedopúšťa, aby ch ďalej o účinkoval jeho písal; len to podotknem, že snahou jeho založená je u nás nedeľná škola, v ktorej náboženstvo a hospodárstvo prednáša tenže pán farár, ostatne predmety miestny učiteľ p. Ignác Martinkovič. N.

V Pešti, dňa 31 decembra. 1864 Zapotrebi by bolo ukázať zbraň, ktorou na zápasnom poli bojovať odmýšľam, pomenovať zástavu, ku ktorej sa priznávam,
naznačiť zásady a náhľady, ktoré mi za ruko vodiča silica; ale nechcem vľct. Osvietenstvo s tým istým nudit,očom už mnoho razy v časopise tomto pojednávané bolo a tiež všeobecne známe je. Kto ale chceš mat úvod k môjmu prvému do verejnosti pustenému pokusu, prečítaj ešte raz začiatok dopisu z „Ostrihomu“ od p. B. L. pochádzajúceho, a máš ho. Bárs by si slová p. dopisovateľa každý osvojil, aby nezostali puhýmí výrazmi citu, lež priniesli ovocie, ktoré nimi p. pôvodca dosiahnuť zamýšľal. Len pravda, že u nás je mnoho schopnosti k vysloveniu svojej spokojnosti s tým lebo oným, lež málo k činu; mnoho tužieb a želania ale málo spolu účinkovania k uskutočneniu jej ich. Bárs by len pa-desiata čiastka takého žičenia obrátená bola v usilovnosť a snahu toto uživotvorit: zaiste by mizla ostýchavosť a skrehlost u mnohých a uľavené by bolo tým,ktorí za rozkvet poľa církevno-národnieho nie len prácu a obety, ale mnoho razy aj zdravie žertvujú. S radosťou musí každý obdivovať činnosť, ktorú chovanci na semeništi Viedenskom a Ostrihomskom (avšak i. nitrianskom, spišskom a b. bystrickom. Red.) vyvinujú; škoda, že výrok tento v každom semeništi neplatí, hoc by sa odovšad, kde sa slovenskí chovanci nachádzajú, rovnaký úspech očakával dal. Preto nezdráhajme sa my mladí na semeništiach ruky podať p. dopisovateľovi z „Ostrihomu,“ lež oduševnení tým istým zápalom, nenechajme žiadnej udalosti vzťahujúcej sa na život cirkevno-národní, ale hľadiac všetko upotrebiť k rozšíreniu slávy Božej a chosnu človečenstva, usilujme sa aj skrze
častejšie dopisovanie utužil čnosti a cit pobožnosti v rode milenom!

Týmto duchom vedený, prichytil som sa aj ja podať z právu o výročitej slávnosti, ktorou údovia sl. c.l.spolku na tunajšom semeništi 8. decemb. deň to Ochraniteľky svojej nepoškvrnenej Panny Márie svätil. Desiaty už plynie rok, čo predkovia naši spolok sl. c. l.na tunajšom semenisku pod ochranu Pre blahoslavenej Panny Márie nepoškvrnene počatej odporučili. Oduševnení zápalom svätým, zjednali obraz, Bohorodičku bez poškvrny počatú predstavujúci, ktorý mnohými zaiste obetami zaopatrený skveje sa na stene izby, pre zasadnutia spolkové určenej, krásu tejto dodávajúc.
Pred obrazom týmto zišli sa na vyššej spomenutý deň o i hodine po poludní, jak údovia slov. spolku, tak aj mnohí z chovancov semenišťa, aby úctu vzdali Tej, ktorej sláva nebesia a zem naplňuje. - Dnu vchádzajúceho p. predsedu pozdravili výkriky radosti, vyjavene od poslucháčstva zhromaždeného a radosťou nadšeného. P. predseda zaujal svoje miesto pri stolku,zeleným súknom pokrytom, s pozdravom; „Pochválen buď Pán Ježiš Kristus,“ za počal svoju úvodnú reč asi takto:

„Drahí Bratia! - Maria vitá, dulcedo et spes nostra salve! Bez pochyby známa je Vám všetkým príčina, prečo sme sa dnes tak slávnostným spôsobom v tomto pokojíku dojedná zišli. Dnes a v nasledujúcich osem dňoch odbavuje Cirkev sv. katolícka s obzvláštnou slávnosťou Nepoškvrnene Počatie Prebl. Panny Márie, ktorá bola od večnosti za Dcéru Otca nebeskébo,za Matku Vykupiteľa božského, za Nevestu Ducha Sv. a tým za kráľovnú anjelov a ľudí vyvolená. Zaiste nikto neobsiahol tak plnú mieru čistoty a všetkých jak prirodzených, tak nadprirodzených darov,jako ona, a zázraky božskej dobroty nie sú na žiadnom stvorení tak zjavené,jake na Nej.

„V pravde poľutovania hodný sú ty, čo mimo tmavých tajomnosti nič ínšieho v Kráľovnej anjelskej nenachádzajúc (tak píše Chateaubriant). Domnievam sa že krehký jazyk ľudský neni v stave dokonale vychváliť tuto smrteľnú ženu ktorá sa stala matkou nesmrteľného Boha, Spasiteľa; túto Máriu Pannu a Matku spolu; teda vo dvoch najvznesenejších stavoch Ženy sa vyskytujúcu; túto mladú dcéru starozákonného Jakuba, ktorá pomoc prináša všelijakým trápeniam ľudským; túto laliju nazaretskú, ktorá Syna svojho ku spáse pokolenia otcov. svojich obetuje. Piesne cirkevné spievajúc Prebl.P. Márii, čo sediacej na tróne, sta sňah sa blyštiacom „.

Ona sa skvie na ňom, ako ruža tajnostná, ale ako hviezda raňajšia, slnce milosti predchádzajúca; najkrásnejší anjeli ju obsluhujú, lutne a spevy nebeské sa okolo nej ustavične ozývajú. Kto by nepoznal v tejto dcére ľudskej útočište hriešnikov, potešenie zarmútených?“ Videl som z prednejších pútnických miest na Slovensku mladé matky, prinášajúce nemluvniatka svoje k obrazu Panny Márie; a srdce týchto nevinných anjeličkov, ktoré ešte nie sú v stave pochopiť Stvoriteľa nebies, porozumie už tejto božskej Matke, na lone Ježiška svojho držiacej. A čo myslíte drahí bratia, zdali nevynahradzuje Pre blahoslavená Panna túto dôveru kresťanského srdca? Od vekov neni slychano, že by bol kto od tejto Matky milosrdenstva bez vyslyšania odišiel, ktorý však k nej s úplnou dôverou utekal. A preto aj ctená a blahoslavená bola Svätá Panna po všetky kresťanské stoletia, od pokolenia do pokolenia, a dokiaľ koľ vek v prsiach ľudských kresťanské srdce tĺcť bude na jeho strunách jeden z najsladších a najľúbeznejších zvukov bude meno Najsvätejšej Márie Panny.
Takéto a podobné rozjímanie doviedlo najosvietenejších Otcov a Učiteľov cirkevných na tú pobožnú vieru, že sa hriech prvorodený Prebl. Panny Márie nedotkol, že nepoškvrnene počatá bola. A práve Cirkev katolícka nevystavila o tomto žiaden článok viery, však predsa Sixtus IV. pápež roku 1479 plno mocné odpustky udelil tým, ktorí na hodinkách a sv. omši nepoškvrneného počatia prítomný budú, a cirk. snem tridentský zreteľné vyslovuje, že sa uzavretie o hriechu prvorodenom Prebl. Panny Márie netýka. AŽ pred 10. rokmi t. j. 1854, 8 Decembra slávne panujúci Námestník Kristov Pius XI vyslovil vo svojej bule „lneft abills Deus“ neomylné učenie Cirkvi katolíckej, že totižto Panna Mária je bez prvorodeného hriechu počatá. Teda 10 rokov je to- mu, čo nebesia a zem , anjeli a ľudia zjednotenými hlasmi blahoslavia Rodičku Kráľa a Spasiteľa svojho a tešia sa z Jej nepoškvrneného Počatia. Keď tak, tým väčšmi sluší sa na nás, ktorý túto Prebl. P. M. nepoškvrnene Počatú už 14 rok jestvovania spolku nášho, čo svoju Patrónku ctíme, aby sme k náležitému sláveniu tejto vznešenej slávnosti i my s celými svojimi silami pristúpili.
Zaujmi že už teda dôverou našou ovenčený brat miesto rečníka tebe vykázané. Hlásaj nám radosť aká sa stala vyslovením Nepoškvrneného Počatia Prebl. Panny Márie celému svetu; rozpáľ srdcia k láske k tejto Najsv. Matke a Patrónke našej, by sme vždy pamätali, že sa na ctiteľov Mariánskych svedčí, aby čnostne a čestne žili.“(Dokončenie nasleduje.)




Správy


b) Správy
Viedeň. - Tribunál viedenský prvej inštancie odsúdil Dr. Wittelshoefen redaktora časopisu Medicinesche Wochemchrift, žiada k jednomesačnému väzeniu i k peňažitej pokute za to, že v časopise svojom nenávisť šíril naproti Sestrám Dobrého Pastiera (Schwestern vom Guten Hirt), ktorým vláda poverila domy popravy pre ženské. Nie malá nepríjemnosť potkala obžalovaného pri slýchaní svedkov dôvodových, ktorí všetci v oných domoch popravných čas nejaký sedeli. Na miesto toho, žeby boli potvrdili klamlivé povedačky, aké Dr. Wittelshoefen do sveta púšťal o správe sestier v spomenutých ústavoch, jedni svedkovia zaznávali úplne protivné, chváliac s nadšením sestry, druhí zas doznávali s celou naivnosťou, že dostávali peniaze za veľké sľuby už od obžalovaného, už kroz jeho prosrednika, akúsi Terezu Klein, aby len vraj zveličili proti sestrám.
Tribunál presvedčil sa okrem toho, že najhlavnejší svedok dôvodový Tereza Klein, ktorá už predtým koľko raz za klamstvá káraná bola, nie len falošnú zložila pred súdom obžalobu, lež tiež i iných svedkov na klamstvo navádzala, píšuc im alebo pripomínajúc im žaloby, aké proti sestrám skladal; mali. Následkom toho rozkázal súd spomínanú Klein zaraz uväzniť. Odokrytia tieto učinené kroz po vyšší proces sú veľmi poučné; rozmotávajú tú sieť intríg, odokrývajú záclonu prebehlosti, klamstva, podvodov, akých stránka liberálna oproti cirkvi katolíckej používa. (Iyg.k.)
Nemecko. - V nedeľu 2. októbra vyráčené bolo vo Frýburgu Bryzgavskom z kazateľnice vyobcovanie na Dr. Jozefa Bock, tajného radcu, keď ako kňaz katolícky vstúpil do stavu manželského. Človek ten má už 61. rokov. kat.)

Nemecko. Nedávno je tomu, čo ohlásili časopisy nemecké protestantské článok istého pastora berlínskeho, v ktorom potrebu kostolov v Berlíne živými barvami dolícoval. Žaluje sa tam na to, že jesto iba jeden pastor na 5 do 6000 protestantov a že 36 kostolov farských protestantských ledva pre tretiu časť ľudnosti vystačuje. Aby tomu nedostatku odpomožené bolo, utvorila sa v Berlíne jednota, ktorá sa má zaujímať budovaním kostolov; i teraz už z milosti kráľa a kniežat na ten cieľ 8095 toliarov zozbierala. D. 3. novembra, jakožto v ročnicu reformácie, ktorá pri tej príležitosti čo rok katolíkov s potupnými rečami napadal neprestáva, zhromaždili sa údovia jednoty tej na valné zasednu-tie.
Jeden z rečníkov podal veľmi zaujímavé vedomosti štatistické. V jednej z protestantských fár čítajúcej 25,000 duší prípadne na 250 manželstvá 70-80 vir-gznea defloratae. Na 600 deti novonarodených je 150 do 180 nemanželských;200 detí dala polícia v náhlosti krstil. Pomedzi 150 do 160 manželstvami rozvedenými alebo hotovými do rozvodu podarí sa pastorovi po úsilnom namáhaní ledva tri zmieriť. 30 do 40,000 osôb odtrhujúc sa každoročne od štátnej cirkvi
a prechádza buďto k iným sektám, buďto ku katolicizmu, alebo naposledy aj k židovstvu. Medzi 60 konfirmandami len dva znajú nájsť v novom zákone k. pr.
list k Rimanom. Napokon výslovne dokazuje sa potreba rozšírenia biblií medzi ľudom berlínskym; o to sa stará Heusiache Hauptbibelgeaelaolwft s 133 podriadenými spolkami. Spolok ten slávil d. 4. novembra 50 ročnicu svojho jestvovania. Podľa správ udaných roznieslo tovarišstvo to od 1814.-1863. roku 2,459.439
bibliu a 913.984 kníh nového zákona (Tyg. k.)
Nemecko. - Vážny spor povstal medzi ministerstvom bavorským a biskupom zo Spíry, ktorý chcel na vlastnú ruku utvoriť semenisko, považujúc sa byt k tomu splnomocneným článkom 5. konkordátu. Minister zo svojej stránky nepriznávajúc biskupovi práva zriadenia škôl a náuk, menovania profesorov. chce u trímať v celej platnosti zákon ústavný, dokladajúci: že školy otvoriť a zriadiť bez splnomocnenia od vlády nikomu neslobodno. Biskup nedbajúc nič na odpor ministra, kázal otvoriť semenisko d. 1. nov. rozpečať beh bohoslovecký. Rozkazom ministra komisár policajný so Spíru zamknul 3. novembra ústav a zakázal ďalej vynaučoval pod zahrozením peňažitej pokuty a vyhnania učencov. Ďalší vývin toho sporu ešte neni vedomý; ale to istá vec., že ono v tom ohľade príde do náramných rozpráv. (Tyg. k.)

Rím. (Tyg.k.) - Voľnosť akej teraz užíva tisk po všetkých krajoch, je príčinou, že sa každým dňom vzmáha nával knižiek a diel protivných viere, mravnosti, zásadám náboženským a spoločenským, na škodu i záhubu duší ľudských. Biskupi, strážnici to Cirkvi sv. starajú sa zbierať tie všetky plody pera a vysielať ich do Ríma, kongregácii Indexu, aby tam posúdené i odsúdené boli. Nemožno jednak, aby kongregácia zbadal mohla všetky diela, úletné spisky, brožúry, denníky ktoré teraz deň každý plodí.
Chcejúc nehode tej od pomoci, vydal kardinál prefekt kongregácie Indexu na rozkaz sv. Otca list ku všetkým biskupom., aby im pripomenul o dekréte pápeža Leva XII. z 26. marca 1826. ktorý nakladá biskupom zakazovať veriacim čítanie knižiek pohoršlivých, tlačených alebo rozširovaných v ich diecézach.
Kardinál prefekt kongregácie týmito slovami píše dekrét:

„Jeho Svätosť - mne naložila priviesť na pamäť všetkým patriarchom, arcibiskupom a biskupom i všetkým iným správam cirkví, predpisy a regule Index, vydané na rozkaz sv. snemu tridentského dekreta pápežov: Klementa VIII., Alexandra VII. a Benedikta XIV., týkajúce sa odsúdenia zlých kníh, t. j. od časov, jak nemožno zaviešať na Indexe všetky zhubné knižky neustále vydávané, povinní sú biskupi užívať svojej moci a vlády, aby ich vydreli z rúk veriacich a oznamoval im, kde nájsť môžu pokrm spasiteľný, a kde zase naleznú zhubný a smrteľný, aby neboli vystavení bludom a prevrátenosti.“
Kardinál prefekt porúča biskupom držal sa toho dekrétu, a aby nik nesmel pohŕdať ich zakázať, oznamuje im: že sv. Otec im dáva právo v tom páde podstupovať ako delegovaným Apoštolskej Stolice. Pred tribunál zas kongregácie Indexu len tie diela predkladať majú, ktoré vymáhať prísnejšieho posúdenia a rozhodnutia najvyššej moci.

Anglicko. Kanonik Ján Morris, redaktor schematizmu katolícko-anglickej Catholic-Directory prosí všetkých kňazov na kontinente, ktorý znajú po anglicky, aby mu poslali ich mená a adresy. Chce ich totižto pripojiť k spisu spovedelnikov anglických v cudzine k výhode cestujúcich Angličanov katolíkov. Jeho adresa je: M. te chanoine liIorris, Spania chfPlace, 6 Manchester Square Londres. (Tyg. k.)
Anglicko : Časopis anglický Tablet otisknul vo svojich stĺpcoch list kardinála Patrizzi, prefekta sv. kongregácie inkvizície k biskupom anglickým, karhajúci niektorých katolíkov, že sa kroz protestantov zvábiť dali do tovarišstva protest antického, ktoré chce napomáhať jednotu v kresťanstve, a ktorého organom je časopis Union Reviev. Kardinál vychodí z tej zásady: že tovarišstvo také, ktoré chce jednotu zaviesť medzi Grékmi, Anglikánmi, Katolíkmi, stoji na zásade navracaniu sa do viery katolíckej. (lyg. k.)

Amerika. Katolicism v Amerike severnej veľkej do tých čias učinil pokroky i neustále čim dial tým viac sa šíri. Na dôvod podávame tu zlomok z listu pastierskeho biskupa z Buffalo, vydaného pri posvätení nového chrámu biskupského.

„V r. 1700 pod vládou hr. Bellamont gubernátora tohto štátu (New York) bol vydaný zákon, odsudzujúci do väzenia doživotného všetkých kňazov papistov lebo Jezuitov, ktorý sa nachádzali v krajine, a v prípade úteku na smrť. Zákon ten odsudzoval takže na pokutu 200 funtov Šter. každého katolíka alebo protestanta, ktorý by kňazovi nejakému pritulok dal. Zákon ten ukrutný bol zrušený teprv r. 1784. Vr. 1703 kráľovná Anna ohlásila slobodu vyznania, všetkým náboženstvám v štáte Nového Yorku, len nie katolíkom. „Keď som prišiel do tejto diecézy, je tomu 16 rokov, našiel som 20,000 katolíkov. Nemali oni žiadneho ústavu milosrdného, okrem jednej malej opatrovny pre siroty v Bochester. Ledva niekoľko škôl katolíckych, 16 kostolov vôbec núdznych i biednych mala diecéza naša. Dneska máme 7 opatrovien pre siroty, niekoľko utešených špitálov 18 kláštorov, početné školy, ktoré navštevuje pravidelne 17,845 dietok katolíckych. Okolo 140 kostolov, z väčšej časti pekne zbudovaných povstalo od času, čo som správu diecézy prijal. Katolíkov zas v diecézy prebývajúcich počíta sa do 200,000“ (Tyg. kat.)




Predplatitelia na „Cyrila a Metoda


P. t. pp. Ján Remiš, farár v H. Sučí; Jozef Kvetan,far. v Uhorskej vsi; Rimsko-katol. fara Zelenická; Pav.Bassilsta, far. v spíš. Starej vsi; Matej Gyblúk, far. v Matiašovciach; Ján Czeperík, far. v chvine; Štef. Pereslellgi,
dek. a far. vo Veľkých Ripňanoch; Joz. Neureutter, mlynár v Prahe; Joz. Kúdeľka, far. v Balogu; Norbert Karásek, poľní kaplán v Trevise; Rúd. Cisár, far. v Prašiciach; Michal Sitár, klerik vo Vacove; Plv. Stryšovský, kaplán v Huahava; Česká knihovna v kat. a bohosloví. seminári v Olomúci; Ján Majer, far. v Modre; Ľud. Ssauter, far. V Beluši; Jur. Oberrnager, dek. a far. v Chtelnici,
Joe. Tomarul, far. v Predmieri; Joz. Tersltyánszlrg, msr. v Mal. Topoľčanoch, Joz. Tomčík, far. vo V. Chrastenoch; Murt. Hrmo, far. v Kostoľanoch; Front. Aschenbríer, far. v Pojniku; Joz. Halocsay, dek. a far. v Bytči; Lad. Lusk. v Pečeniciach; Cyril Zdoalský, administrátor fary v Silaši, Juz. Bmu, far. v Žabokrekoch; Ján Laum,dek. a far. v Nov. Meste; Kláštor vv. oo. sv. Františka v
Žiline; Andrej Martinský, far. v D. Hričove; Igu. rudy.kapl. v D. Hričove; Ján Klempa, kapl. v Suchej; Joe.Prídaeka, cest. kanonik a far. v Chynoranoch; Andrej Gemzek,far. v Or. Podzámku ; Vojt. Sásik, far. v Tŕni; Ján Palárik, far. v Majtechove; Joz. Gurkay, far. v Lipjanoch; Štef. Čulen, far. v Perneku; Ján Galbavý. far. z Jablonova; . Anton Páky, rar. v Bikaň. Cuba; Kláštor vv.
oo. sv. Františka v Hlohovci; Joz. Blásg, čestný kanonik. dek. a far. v Hlohovci; Anton Fritsch, dek. a far. v Lukačovciach; Ján Munkag, dek. far. v Modrom Kameni; Slov. odsek c. l. spolku na ústr. semeništi piešťanskom; Tadej Orčík, kupi. v Liskovej; ign. Vomáček, far. v Krásnom; gróf Rudolf Nyárg, kanonik ostrihomský; Ľud. Čmjak, far. v Lúčnej; Ján Bela, učiteľ v Lipt. Sv. Mikuláši; Alexander Tulács, čestný kanonik far. v Brezovici; Ferd. Bittera,
far. vo Vihňach; Ján Országh, archidialton a far. v Turč. Sv. Jure; Jol. Talčlík, far. v Marietále; Basil Polakovics, hrater milosrdný v Jágri; Nedeľná škola v Mestečku, e Beregszegu, a Vorösoare; Kar. Landelr, far. v Domaniži; Pav. Martysovics, far. v Polhore; Alexander Androvich, prísednik stol. súdu v Trenčíne; And. Lemess, prepošt a far. Žiline; Joz. Komora, baník v Hodruši; Fr. Tóth, far. v Rybanoch; Fr. Hreaslik, administrátor fary vo V. Chlievanoch; Ján Ružička, far. v Zaj-Ubrovciach; ign. Szabínovszky, dek. far. v Bánovciach; Joz. Hutgra, slov. vikár v Spiš. Novej vsi: Joz. Rasiriák, klpl. v Levoči; Jakub Boe der, far. vo Výš. Repašoch; Ladisl. Zábogszlry, biskup spišský; Joz. Koštialik, kupec v Bobrove; Ján Machy, vysl. dekan a far. v Podhradí; Štef. Vilcsek, kapl. v Podradí; Ján Prekop, dek. a far. v Púchove; Štef. Zácodmik, dek. a far. v Pružine; Ján Marcsekényí, dek. a far. v Lúkach; Andr. Hrabovec, far.v Lisej; Fr. Strakoelec, far. v Lednici; Víťazoslav Híld,klpl. v Lednici; Ján Kluch, kapl. v lilrikovej; Joz. Bislek, kapl. v Púchove; lieh. Olauser, dek. a far. v Hrnčiarovciach. Joz. Soós, kanonik vacovsky a rektor semenišťa;
Front. Lopušny, kanonik velkovarudsky. Súčtom s predošlými : 233.




Verejná pošta.


P. J. Ondr. v Tr. Na stráýnku p. J.K. je vyplateno 11 zväzkov "Všenauky" a 1. Sviat. Káz. - Fr. R. Vl. v M.K. Jestli nám kedy pošlete nejaké zprávy školské, také prosíme sebe poslať za horúca a nie po troch mesiacoch, jako tú z novohradu, ktorú už ako zastaralú uverejniť nemôžeme. P. Str. v Harch, Za "Cyr." a "Slov" m. r. dlžní ste 6. zl. 75 kr.-