logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 29


Obsah:



: Úvod a záver
: Nekrolog
: Katolícke umelstvo
Viktor Held, kaplán Lednicky. : Dopis
: Z Banskej Bystrice
: Správy
: Oznam.


Úvod a záver





 CYRILL a METOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Gőding. Vychádza 15, a 30, každého mesiaca na hárku.

číslo 29.
V Skalici, v piatok dňa 15. decembra 1885.
Ročník XV.

Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov.




Nekrolog


V dobe, kde naši národný vodcovia kruté boje vedú alebo sa k nim chystajú na volebných bojištiach proti šíkom nepriateľským, z bojiska sveta toho to zostúpil náš Otec v národe

JURAJ TVRDÝ,

Opát z bl. P. Márie z Jaslu, lektor-kanoník, hlava chrámu nitrianskeho jubilárny kňaz na 13 rok zakladateľ nádejného spolku sv. Vojtecha a Matice Slovenskej, spolu člen dedictva sv. Jana Nep. a sv. Cyrila a Metoda, potom ako na spôsob. pobožného a trpezlivého Jóba za dva roky na pravú nohu bol trpel, d. 10 nov. sv. sviatosťami zaopatrený a krom Jeho Osv. p. biskupa Augustína Roskovány i navštívený, d. 18 nov. posledným pomazaním posilnený, v 85 roku a svojho bohumilého a blahočínného života, d. 23 novembra ráno o 10 hodine pobožne usnul v Kristu Pánu.
Časná strata toľkého Muža, toľkého Dobrodinca, toľkého Zastavatela a Ochranca naše ho utlačeného národa je nesmierne veliká; je hrozná porážka jak pre sám tento národ, tak pre Cirkev a človečenstvo.
Trúchli za nim Cirkev, plače osirotený Národ, nariekali núdzni, vdovy a siroty, žalostia chudobný žiačikovia, smútia slovenské masy, slzia naše Časopisy „Cyril a Metod“ a „Vojtech“ a nadovšetko oplakáva ho k svojmu pôrodu ťažko pracujúci Spolok sv. Vojtecha; lebo stratili v ňom svojho opravdivého Melchisedecha, svojho Otca, svojho Dobrodinca, a svoju Podporu, svojho Mecenáša a Obranca.
Strata jeho časného života je pre nás strata nad všetky straty lei pre Neho je výhra veliká; lebo s toho to plačlivého údolie, z búrlivého mora sveta toho to, prešiel do lepšieho života, dostal sa ako pevne veríme a podľa Jeho svätého života dúfame, do prístavu večného spasenia.
Pri tejto tesnej Jeho strate to nás potešuje a obľahčuje bolesť srdca naše ho, že nakoľko On zastával na! Utlačený Národ slovenský a zaň sa primlúval na tejto zemi, neprestane sa ani na druhom svete naň primlúvať u Otca nebeského.
Večnaja i blagája Jemu pamiať!!!




Katolícke umelstvo


Pokračovanie
Ctihodná bazilika Sv. Jána v Lateráne bola v IV století od Konštantína v jeho vlastnom paláci vystavená a skvostnosťou cisára rímskeho dôstojnou ozdobená, takže meno zlatej baziliky dosiahla. Ona môže ako baziliky Sv. Petra a Pavla slúžiť za vzor stavby chrámovej onoho veku na západe. Rok 897 zemetrasením bola sa zosula a v nasledujúcom století s održaním drevných foriem Katolícke umelstvo bola zase obnovená. Štvoro poradí antických stĺpov, pokračujúcim dielom z pohanských skvelo stavieb vzaté. Rozdeľuje ju na pätoro lodí. Dĺžka celého obnáša 318.
Počínajúc uvnítr a síce u východu stavby, nachádzame v bazilike predo všetkým časť chrámu od ľudu oddelenú, chór, zase na. dve časti oddelený: horní a dolní chór. Horní chór obsahoval vo svojej východnej prehlubine apsidu t. j. výklenok polo okrúhly a na hore s klenutý. Tuná v tejto apside stála vyvýšená katedra (stolec biskupský), a okolo neho v kruhu nižšie sedadlá kňazov. To bolo vlastne presbytérium. Na hlavnej apside bolo spraveno sem a tam menších vedľajších apsíd, a síce v pravo t. r. (Credenz) v ľavo(sakristie). Pred katedrou, temer u prostred hôrneho chóru, niekoľko stupňov povýšený
stál oltár, zhusta nad malou kryptou; prostora hneď pred oltárom menovala sa tribunál Horní chór od dojnejšieho oddelený bol mriežkou, šramkami, ktorá bola opatrená dvierkami. Dolní chór, ponekud nižšej položený, vlastne priečna loď, alebo kde takej nebolo, v priestranstve strednej lode zahradený, obsahoval sídla pre spevákov a nižšie duchovenstvo, a dva vyvýšené pulty (elnpory, am bony); ten na južnej strane slúžil k čítaniu epištoly, ten na severnej k čítaniu evanjelia. Dojnejší chór v tú stranu k lodi prehradzujú tiež šramky, nekdy i poriadny múr. Nad tým sa pnel do výšky oblúk víťazný (areus triumphalis); patrne sa myslelo pri tom pomenovaní na víťazstvo Kristovo, ako on totižto svojou smrťou na zemi vošiel do svätiny nebies (I. Kor. 15, 55.). Preto i býval ozdobený obrazom Krista a klaňajúcich sa mu starcov atd.

Nižšie klenby oblúkové vodili z pobočných lodí podobným spôsobom do krídel lodi priečnej, v ktorej sa nachádzali miesta pre vzácnejšie osoby obce kresťanskej (senatorium na južnej, a matroneum na severnej strane. Tak nazvaná loď chrámu delila sa v strednú loď a 2 alebo 4 menej a však nie vždy rovnako široké lodi pobočné.
Tuná pozrime na stĺpy; súce najviac podoby korintskej a oblúkom preklenuté, alebo dla najstaršieho spôsobu plochým hrovom (architrav) pokryté niesli tiež vysoké steny strednú loď, oddeľujúc ju od pobočných. Nekdy zvlášte v pobočných lodiach užívané i pilierov (zväzkov stĺpových). Pri niektorých znamenitejších stavbách brávali sa tieto stĺpy zo starších pohanských pamiatok staviteľských, ako trofeje vždy ďalej sa rozširujúceho víťazstva viery kresťanskej. Zpomínano ale pri tých stĺpoch na oných 12 základných pilierov stien Jeruzalemu nebeského s menami apoštolov baránkových (Apoc. 21, 14), alebo na Svätých v Cirkvi, ktoríto sú vlastne základnými jej piliermi: „Qui vicerit, faeiam eum columnam in templo Dei mei (A poc. 3, 12.). Steny strednej lodi, ako chór ozdobené maľbami alebo mozaikou, vynikali nad steny pobočných lodí, nad pobočnými lodmi otvárali sa nekdy v tú stranu do kostola k strednej lodi galérie. Okná zodpovedajúce medzi stenám stĺpov, boly s klenuté do okrúhla oblúku, z počiatku väčšie, kobercami alebo priezračnými mramoroplochami zavesené, neskôr sklom, a menšie, užšie.

Stropom v prvých dobách prekukával ozdobný krov pod strechou neskôr teprv ploché vzpažovanie (Getäfel) nie menej krásne ozdobené. Na klenuté lodi kostolné v prvom tisíc letí nedá sa pomyslieť. Podlaha dolná bola nezriedka obložená umelou mozaikou, predstavujúcou postavy, kvetiny, hrozná, ryby, holubice, jelene atd., nie ale kríže a obrazy posvätné.*) Z lodí kostolných v tú stranu k západu viedli dvere, jedny prostredne a dvoje pobočných. Ony uvádzali na pamäť Kristom (zjavenú náuku o Božej Trojici. Alma domus triplici pntet ingredientíbus areu, testaturque piam janua trina fidem. (S. Paulin ep. 32. od Mign. p. 337.) Dvere boly viac úzke nežli široké, najviac na dve krídla (na starú a novú zmluvu pripomínajúce) rozdelené, avdo okrúhla zavreté. K západnej strane s lodmi chrámovými súvisela predsieň, v ktorej sa nachádzali jedno lebo dvoje držadiel vôd (kropeničky,(cantharum.)

K tejto prvej predsieni pripojovala sa najviac druhá už pokrytá, už bez pokrova, obstavená stlpením či chodbami. Predsiene títo nekdy boly opatrené bohatou, dômyselnou ozdobou obrazov, z ktorou sa upamätovať bolo na účel v nich umiestených ľudí, ako k. p. obrazy starozákonné (prví rodičia, odtiaľ meno paradýs Jób,Tobiáš, Ester, Judith, atd. alebo z nového zákona, či z dejín mučeníkov.

Z cela v odpore k chrámom pohanov, ktorí vnútrajšok nápadne zanedbávali, býval zovnejšok chrámov kresťanských temer bez všelikej okrasy staviteľskej; neskôr stavali po stenách zdĺž stavení buďto okrúhle oblúky, alebo ich len na stene vypodobňovali; k východu vystupovala apsis s jej okrúhlenou, a povstávajúce stade rožné prostory upotrebovali sa na sacrystie. Kde takých prostor nebolo, zvláštne miesto sa stavalo k severu chrámu, a tuná sa prechovávali nie len predmety, k službám Božím potrebné, lež i knihy liturgické a iné pamätnosti. Strecha prebudzovala myšlienku na loď tým, že sa do vršku pozdvihovala; pobočné lodi malý strechy, ktoré šikmo priliehali na strednú, ako pulty. Z počiatku bola látka k zakrytiu striech z kovu, ku pŕ. z bronzu, olova i mede, a bývala i pozlátená. Váže na zvony v prvých 6 a 7 stoletiach ešte nikde nenachádzame, a i napotom v prvom tisícletí sú to buďto jednoduchej výšky so strechou, alebo stoja o sebe bez organického spojenia so stavbou chrámovou. Dôležitejšie medzi exedrami (t. j. stavbami vedľajšími )boli haptisteria. Poneváč teprv krst svätý úplné právo udeľoval k vstúpeniu do cirkvi: ted pre tento svätý úkon stavilo sa baptistérium to do okrúhla, alebo do osmihranu, buďto prkeným vzpažením, alebo baňa zakrytá. Uprostred stála krstiteľnica (nádoba, kúpeľ krstný), sem tam i dvoje krstiteľníc. Oltár u baptistérií zriadený, obyčajne bol venovaný sv. Janu krstiteľovi.

Význačný charakter bazilík, ako ony v najstaršej dobe kresťanskej vypadali, je teda dľa toho popisu, ako nasleduje: a) Verné zachovávanie a svedomité vyvíjanie podaného základného plánu chrámu kresťanského; b) vnútri bohatstvo, znútra nedostatok, zanedbanie ozdôb; c) prevládajúci smer rovnobežný (horizontálny), d) slobodné niekedy bez potrebné upotrebenie zdedených v grécko-rímskych častí a foriem staviteľských; e)nedostatok jednoty v prevedení základného obrysu, a jednotlivých častí a. foriem stavby.

Tento sloh bazilikový vo vlastnom zmysle nachádza sa až do X stoletia skoro všade, kam sa bolo z Ríma rozšírilo náboženstvo kresťanské. Najprv sa pripomína bazilika v meste Tyru medzi r. 313 - 322 biskupom Paulinom vystavená.
Za času Konštantína Veľk. a sv. Heleny povznášali sa zvlášte v Ríme a v Carihrade prekrásne baziliky. V Ríme drevený chrám sv. Petra nad hrobom kniežaťa apoštolského založeným bol asi r. 330. Na Lateráne vypínal sa chrám lateránsky najsv. Spasiteľa (SS. Salvatoris), pre jeho pozlátený krov a ostatnú skvostnou nazvaný „zlatým,“ trebárs zo vnútorne bol bez nápadnej ozdoby. R. 900 bazilika tá bola obnovená.
V Carihrade vynikal chrám sv. Žofie (starší), chrám sv. Apoštolov, a viac než 12 iných; v Jeruzaleme bazilika Božieho hrobu, v Betleheme bazilika najsv. Spasiteľa a iných viac na rozličných miestach.
Krásne vzory staršieho slohu bazilikového sú v Ríme ok. 386 na silnici via Ostia vzbudzovaná bazilika Sancti Pauli extra muros. R. 1823 požiarom ľahla, napotom bola opäť vystavená a r. 1854 veľmi slávne posvätená pri tej príležitosti, kde biskupi z celého sveta prítomní boli slávnemu prehláseniu vieronauky o neporušenom Počatí Bl. P. M. Bazilika sv. Klementa od 87 2, v ktorej teraz sa vyhľadávajú relikvie apoštola Slovanov sv. Cyrila

K Justianovi (527 - 565) kladú počiatky architektúry byzantinskej, ktorejto najpamätnejším pomníkom je nová stavba chrámu sv. Žofie v Carihrade. Vypodobňuje ona podlhovastý štvorhran, s predsieňami aj pobočnými loďami obkľúčený, a jedine prostredia prostora má krom obyčajne za základ grécky rovnoramenný kríž, nad ktorým sa vypína 189“ vysoká a 108 v objeme široká baňa.
Cirkev východná, v ktorejto sa od jej pyšnými samovládcami byzantskými z cela zotročených patriarchov už od V. stoletia pripravovala roztržka (schizma), prezradzuje i v cirkevnom staviteľstvo akési baženie po zvláštnostiach a onen východofantastický ráz, ktorý skoro i inde prerážal.

Kdekto predtým i na Východe rímska bazilika bývala vzorom, a latinský Kríž základným obrysom býval: vymysleli sebe Byzantínski zvláštni t. r. grécky kríž, nad nim stavali dostredivé stavby so všetkou jej ich nemotornosťou, nepohodlnosťou pre cirkevnú bohoslužbu a vystavovali na ne nádherné bane (kopule). Nebolo ani pomyslenia, aby sa taký spôsob stavby stal vzorom, a nasledovníkov za sebou potia hnul. Veľmi sú v omyle tí, čo sa domnievajú, že sloh byzantinský (ako sv. Žofie) mal vliv na vyvíjanie sa slohu kostolného na západe. Na západe len niekoľko chrámov nalezáme, v ktorých ten sloh bol nasledovaný, a tie snadno spočítame, predne: chrám sv. Vitálisa v Rovenne, veľkotvárny osmohran, a potom časť domov v Čechách, ktorá od Karola Veľ. pochádza; konečne chrám sv. Marka v Benátkach. Karol Veliký, s nímžto sa delí starokresťanský svet rozhodne od stredovekého, bol to, ktorý pobýdnntý stavbami italskými „majstrov a delníkov toho druhu povolal zo všetkých krajín za morom (ex omnibus regionibus cismarinis, ako píše mních sv. Havelský), t. j. vtedy zvlášte z Itálie: na Grécko a Carihrad ako to Schnaase výborne dokázal, není ani pomyslenia: a v Cachách (Aachen), vo vlasti jeho chrám stavať dal,dľa vlastného plánu velebnejší, nežli staré diela Rimanov. Sochy a mramor pre toto dielo, ako Einhrad vypravuje, z „Ríma a Ravenny“ sa brali.

Karol nezávodil so Šalamúnom, ako Justinian v stavbách svojich (sv. Žofie), lež ako veľký kráľ Gothov Theodorich stavil sv. Vitálisa s „večným Rímom,“ ako väčší génius nad tieto oba s výsledkami skvelejšími. Justinián zaviera starý svet, Theodorich klope na bránu nového; Karol Veľ. ju otvára, v štáte a vede, v poesii a v umení. Každý krok po ňom je krok odchýlny od antických tradícii, krok ku predu novú akru umeleckú! Tento nový vek reprezentuje v architektúre sloh románsky.
Podavšie v krátkosti známosť slohu staviteľského, rozvažujeme tie myšlienky, ktoré v nás sa budia, keď cirkevné umelecké staviteľstvo pred oči ma máme. Kto nebýva podivom naplnený, keď vidí tie, z minulosti pozostalé alebo v novejších časoch vyzdvihnúc veľkolepé chrámy, k. p. košický ,prešporský, ostrihomský šáštinský, skalický? atd. .

Vidí nielen umelosť rúk staviteľských, no i horlivosť a štedrosť synov cirkvi. Ovšem velikánske a veľkolepé chrámy, ktoré potomkovia ani v dobrom stave udržať ani oceniť ani nasledovať neznajú. Z príčiny tejto ohľadom na náš vek povedať musím:
1. kiežby sme tie velebné pomníky minulosti, ktoré sta dáke dedictvo na nás prešli, od záhuby aspoň zachovali! Deje sa Ovšem mnoho na zachovaní starožitností týchto, ale
2. malo by sa diať najme v Uhorsku ešte viac! Nespomínam tie staviteľské starožitnosti„ ktoré už v prach klesli a z ktorých už sotva dáke ostatky spatrujeme, pripomínam len tie, na ktoré vek náš oko svoje obrátil; či aby ich opravil, či nové vystavil. V oboch týchto pádoch mnoho nedokonalosti, áno výčitku plodnosti nachodíme. Ktorého znalca nemá pohoršiť ten vandalizmus, ktorého na staro-žitných umeleckých dielach staviteľských dopustili sa najme posledne stoletia? Skúposť a nevedomosť položím ruky svoje na diela, ktorých vznešenosť oceniť neznali! Pri opravovaní a obnovení starožitných chrámov netreba hľadieť ani na výdavky ani na bežiaci staviteľský sloh, lež do práce treba sa uviazať len vtedy, keď potrebné peniaze sú už po hromade; treba opravovať dľa slohu, v ktorom chrám prvotne vystavený bol. Každého znalca uraziť musí, keď vidí k. p. chrám mariedolský, skalický, prešporský, košický, bansko-bystrický atd. vidiac ako na sloh gotický prilepili fagady negotické; na starobylých maľbách pustošila štetka neznalca!

Z ohľadu stavby nových chrámov podobne treba hľadieť na sloh staviteľský, aby budovisko hodné bolo cirkvi a mena umeleckého. Rozhodnúť treba v jakom slohu stavať sa má, a pri jednom slohu zostať načim. Jestli krojom len to šatstvo nazývať hodno, kde každá časť šatstva dľa tohože kroja pristrihnutá je ; jestli len to šatstvo pravidelné je, ktoré sa kroja pridŕža: tak aj len tú stavbu chrámovým slohom nazvať hodno, a len tú stavbu pravidelnou nazvať možno, ktorá istému určenému slohu zodpovedá. Je síce pravda že pri stavbe mnohých chrámov viac na náklady nežli na staviteľský sloh hľadieť treba, avšak na toto i pri mnohých bohaté nadaných chrámoch za naše ho veku pozor nedávajú. Na stavbu mnohých chrámov vynakladajú nekdy tisíce a tisíce, a predsa staviteľský umelec na diele toľkých nákladov nevidí nič iného, nežli fušerstvo.

Medzitým v chrámoch, či sú ony veľkolepé a slohu zodpovedajúce či nie, vôbec teda
3. požaduje sa aspoň vnútorná čistota. Už sám zdravý rozum to so sebou nesie, aby v chráme toľká aspoň čistota bola, akú v inom statočnom dome nachodíme. Jestli chrám je nám opravdu domom, a to domom Božím, či už je niečo prirodzenejšieho, ako dom Boží čistý zachovať? Nech sa toto však bár jak prirodzeným zdá byt, predsa bohužiaľ! nachodíme chrámy, v ktorých múry od prachu sa černejú, dlážka je vydriapaná a prachom, nekdy i blatom nanosená, múry sú od zpodu od driemajúcich a na múr :sa opierajúcich leňochov zašpinené, pavučinami zabalené, na oltároch anjeli bez krídel a Svätí bez prstov atd. Akože prosím môže sa farár na toto dívať, a nechať Ježiša Krista v oltárnej Sviatosti prebývať v takej budove, ktorá neni podobná domu Božiemu a domu modlitby, lež búde pre staré haraburdie? Ba obávať sa má duchovný pastier, aby o ňom nevošlo porekadlá: aký kňaz a jeho viera, taký kostol
a oltár jeho!

Pravda je, že niektorá pokladnica kostolná je sta kuchyňa na veľký piatok; avšak keď kňaz z oltára žije, slušné je, aby zas aj oltár z kňaza žil.
Či by to nebola hamba pre kňaza, keby bohatiersky žil, ba istiny na istiny shromaždoval, pri tom však keby mal chrám ošarpaný, ste. tá chalupa žobráka? Ba dajme tomu, že je farár chudobný, predsa pochybujem, žeby svojim múdrym horlením o dom Boží neznal vystopovať dobré srdcia a štedré ruky, ktoré by mu boli nápomocné k oprave a ozdobe chrámu. Nuž a k tomu, aby bol chrám ometený a vymetený, snáď netreba tisícov! Konečne nemôžem pozornosť neobrátiť aspoň ešte na dva predmety v chráme. Je to spovedelnica a krstiteľnica.
Stolica, kde Boh hriešnikovi skrze námestka svojho kňaza milosrdenstvo a milosť preukazuje, je spovedelnica. Kto má úctu k neoceniteľnej sviatosti pokánia, bude mat aj úctu k tej stolici, kde sa táto sviatosť udeľuje. Nuž a kdeže je spovedelnica v mnohých chrámoch? V úzkej prostote sakristie alebo v dákom kúte chrámu; je polámaná, ošarpaná, zaprášená a nenosí ani podobu stolice, v ktorej tak vážna a svätá vec sa koná. i potom div že človek vzdelaný pred takou potrieskanou armádou ošklivosť má, a i z ohľadu tohto spovedi bočí?
My sme ľudia, a na srdce naše i vnútorné veci veľký vliv majú!!

Druhé miesto, kde tá najväčšia milosť sa preukazuje nám, je krstiteľnica. Kdeže tieto v mnohých chrámoch stoja? Akože vyzierajú? Kamže sa diala ich čistota? To sú otázky, ktorým stav krstiteľnice zodpovedať musí, jestli chceme i vnútorne preukázať, ako nám sviatosť krstu na srdci leží. V prvších vekoch cirkvi pre krstelnice zvláštne kaple stavané boli, a k. p. v Prešporku, Banskej Bystrici atd. utešené starožitné krstelnice svedčia, za jak posvätný predmet krstelnice držané boli.
Toto buď dosť povedano o chrámoch. Pre toho, ktorý miluje krásu domu Božieho, tieto poznamenania dostačujúci, a prejdeme na rozjímanie cirkevného umelstva maliarskeho a sochárskeho.

*) Neslušno zaiste šliapať po symboloch posvätných. V tej veci projavovali kresťania prvotného veku útlejší cit, než vek náš, ktorý na mosaikových trotoároch kríže skladať dopúšťa.




Dopis

Viktor Held, kaplán Lednicky.


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.

V Lednici dňa 6 decembra. Deň 5 novembra. zostane pre Obec Dohňanskú áno pre celú biskupiu Nitriansku prepamätaným, bo v deň ten posvätený je prvý kostol v biskupii Nitr. ku cti sv. Cyrila a Metoda apoštolov slovanských. Dohňany asi hodinu vzdialená dedinka od Púchova je filialka fary Púchovskej. Už pri konci predošlého stoletia (r. 1788) stál tu kostol drevený v ktorom kurát-kaplán služby božské vykonával. Kuracia táto neskorej celkom zanikla a obec Dohňanská zostala bez kostola. Neskorej bl. pamäti veliký prepošt a kanonik Nitr. Jozef Nejedlý položil fundáciu na 8 tisíc zl. s tou vemienkom, aby suma táto dotúd na kapitáli zostala,pokud by sa z nej kostol a fara vystaviť mohla.
Konečne pred troma rokmi na ustavične prosby a dôkazy dôstojného p. dekana a farára Púchovského Jána Prekop, že totižto v Dohňanoch fara je potrebná, ,Jeho Osvietenosť najd. pán biskup Nitranský Augustín Roskoványi rozkázal, aby sa plán na faru a kostol vypracoval a jemu poslal, čo keď by bol pán Michal Urbanek staviteľ učinil a pán biskup plán ten schválil, pristúpilo sa k stavaniu chrámu a fary, ktorý toho to roku celkom zhotovený je. Stavba jeho ako i fary je utešená ktorá už sama srdcia k pobožnosti povzbudzuje; obzvlášte ale krásny je obraz na hlavnom oltári sv. Cyrila a Metoda, ktorý vysoko učený pán Jozef Klement prof. b. bystrický maľoval. Šaty kostolné sú tak skvostne žeby v jakom kolvek kostole upotrebené byt mohli.

5. teda nov. v 22 to nedeľu po sv. Duchu bol chrám tento slávne požehnaný. Keď totižto dôst. p. dekan Púchovský od Jeho Osvietenosti p. biskupa povolenie k požehnaniu dostal, ustanovil výš menovaný deň k tejto slávnosti. Nastal teda tento od okolitého ľudu túžobne očakávaný deň, ktorý neobyčajne príjemný a teplý bol. Z fár: Púchovskej, Luckej, Liskej, Lazovskej, Zubáckej a Lednickej prišli veliké procesie so svojimi duchovnými pastiermi do Dohňan, zvlášte okolo novo vystavenej fary a kostola vysadenými mnohopočetnými májmi a zástavami krajinsko-uhorskou a narodilo-slovenskou slávnostne ozdobenej. Asi o 10 začal dôst. p. dekan s asistenciou okolitých pp. farárov a kaplánov samý úkon posviacky; po ktorom vystúpil na kazateľnicu dôst. p. Štefan Závodník, dekan a farár pružinský a prevlb. p. Franko Strakovič farár lednícký.

Prvý kázal v kostole nábožným ľudom preplnenom. V úvode reči svojej vysvetlil, ako povstal chrám tento, potom rozdeliac reč svoju na dve stránky v prvej preukazoval, jak šťastlivá je obec Dohňanská, že má kostol; v druhej, jak šťastlivá je osada Dohňan, že má kostol ku cti sv. Cyrila a Metoda požehnaný; v závierke modlitbu vysielal k svätým týmto, žeby u Všemohúceho orodovali, aby národ Slovenský vždy pravú vieru zachoval, a aby aj jemu už raz spravodlivosť pri slúžená bola. Vonku vyše kostola kázal veľkému zástupu pre velebný pán F. Strakovič. Po dokonaných tak výrečnými kazateľmi s pomazania plnou horlivosťou k nezapomenuteľnému ľudu zhromaždeného poučenia prednesených kázňach prvú nekrvavú obetu v chráme tomto Otcu nebeskému priniesol dôst. pán dekan Púchovský, pod ktorou muzikanti púchovský figurálnu omšu hrali, vonku ale mažiare durkali. Slávnosť: tuto svojmu prítomnosťou poctili: p.t. pp. Ján Víetoris prvý podžupan stolice trenčianskej; slávny popisujúci výbor volebný pozostávajúci z členov: osvieť. p. baróna Filipa Škrbenskýho a pp. Sipékyho a Szilvayho; potom p. t. pán Ján Uhlárik inšpektor panstva lednického, p. slúžny Tomáš Trštansky , a im početný páni a panie. Po dokonaných službách božských pozbierali sa páni hostia do fary Púchovskej, kde si o druhej hodine popoludní zasadli ku skvostnému obedu. Pri tomto vyniesol veľactený p. Ján Vietorís prvú slávnosť tejto primeranú zdravicu domovému pánovi, síce v plynnej reči slovenskej. Na to povstal dosť. p. dekan s pripomenúc neoceniteľné zásluhy Jeho Osvietenosti p. biskupa nitranského Augustína Roskoványi, aké si o výsvetenie kostola dohňanského a zavedenie duchovnej správy v obci protestantmi preplnenej získal, zaskakoval verejne Jej Exc. pani barónke Skrbensky, rodenej grófke Erdédy, jak žto patrónke fary púchovskej, za poďakovanie tundusu pod faru, potom velk. p. Vietorisovi a všetkým prítomným hosťom pripíjal. Dôst. p. Štef. Závodník čítal báseň slávnosti primeranú. Dost. p. Alex. Pungrác ale v reči svojej všetkých prítomných k cteniu sv. Cyrila a Metoda vyzýval.
Po tomto na všeobecná prosbu povstal Vlkný, p. J. Uhlárik a z pamäti prednášal báseň slov. venovaná prvému. p. Jurajovi Slota - ktorý pri slávnosti tejto kázať mal ale prísť nemohol - tak podarenú, tak nenútenými veršami preplnený, že ho všetci pp. hostia s najväčšou napiatosťou počúvali, s konečne jakžto rodenému prosto-národne mu básnikovi na „Sláva“ vyvolali.

Pri konci obedu pripíjalo sa aj tu prítomným dvom vyslaneckým kandidátom vlkným p.p. Vietorisovi a Androvičovi. Pamäti hodno, že všetky zdravice výlučne po slovensky prednášané boli. Tak sa dokonal deň tento pamätný pre obec Dolílanskú, pre celú biskupiu, áno pre celý Národ slovenský; deň to, v ktorý bol na Slovensko požehnaný prvý na česť sv. Cyrila a Metoda novo vystavený chrám Pána.

Sláva teda Jeho Osvieť. najdôst. pánu Augustínovi z Roškován Biskupovi Nitrianskemu, že do povahy vezmúc potreby ľudu sebe zvereného vystavil skvostný chrám Dohňanský, v ktorom sa rozsievať bude slovo božie Sláva ale aj, dôst. p.Jánovi Prokop dekanovi a farárovi Púchovskému, ktorý dotud prosil, dotúd dopisoval, dotud sa uisťoval, kým nevidel celkom dokonané dielo, čím si doista nesmrteľný pomník vystavil jak v srdciach ľudu Dohňanského poneváč tento už má chrám boží jemu potrebný tak celého národa Slovenského, ponevač tento vidí že sa rozmnožuje česť a sláva sv. Patrónov jeho sv. Cyrila a Metoda.




Z Banskej Bystrice


Z Banskej Bystrice 7. nov. -
Semenište naše sv. Karola Borromejského ctí sťa patróna svojho u Boha preto aj jeho sviatok predošlá sobotu slávne sme zasvätili. Ráno o siedmej hodine veľkomožný a vysoko-dôstojný p. prepošt a prodirektor, Tomáš Cherven, obstúpený úplnou asistenciou, v domácej semeništskej kaple slávnostným spôsobom priniesol najsvätejšiu obetu Najvyššiemu, u prítomnosti vysokouč. a prev. pp. predstavených semenišťa a profesorov bohoslovia. Najsv. obetu klerici pri fisharmonike a husliach utešeným spevom sprevádzali. Po sv. omši v. p. J. Skalečka, duchovník semenišťa držal slovenskú duchovnú reč, v ktorej nastieníl život sv. Karola Borromejského, predstavil, že ako sv. Karol a) ochotne, b) náležite a o) hodne, plnil povolanie kňaza a biskupa, tak aj každý kňaz ochotne, náležite a hodne plniť ma povolanie svoje.
Poneváč ale chovanci tunajšieho semenišťa spojení sú i vo spolok sv. Karola Borromejského, ktorého účel je: v hodinách prázdnych cvičiť sa v materských rečiach biskupstva bansko-bistrického, tenže v. p. duchovník po kázni podobne po slovensky prečítal stanovy toho spolku, pred niekoľko rokami od Jeho Excelencie, naše ho najdôstojnejšieho p. biskupa, Štefana Moysesa, potvrdené.
Včera, t. j. 6. nov. tento na konci spomenutý spolok, od v. p. lg. Sásika, podriaditela semenišťa, u prítomnosti v. p. duchovnika a vysokouč. v. p. F. Bieanera, prefekta štúdii slávnostné otvorený bol, o 1, po poludní, s nasledujúcou rečou.

Velebný Panovía, drahí Bratia !

Zhromaždili sme sa v tomto učilišti, aby sme si dla včera ohlásených stanov spolok sv. Karola Borronejakého zriadili; spolok cirkvi a človečenstvu užitočný, ba naše mu biskupstvu na najvyš potrebný. Presvedčený som síce, že tí, ktorí sú srdca nezkazeného, svedomia nepokaleného a rozumu dospelého, o užitočnosti a potrebe tohto spolku nikdy nepochybovali, medzitým aby horlivosť Vaša nielen neklesala, lež tým viac ešte sa zotavovala, za príhodné držal pár slov o tomto spolku k Vám prehovoril. Nádej mám, že ako ja z priateľského a otvoreného srdca k Vám hovorím, tak aj Vy bez nepriaznivého ohľadu moje dobre mienené slova k srdcu si vezmete.

Pod strechou posvätného toho to domu vzdeláva sa kvet cirkvi, ktorý ste Vy drahí Bratia! v semenisku tomto; vzdelávate sa Vy milí mladíci, aby ste nekdy sta apoštolovia sväté pravdy ohlasovali, a sťa duchovní pastieri ovce pastiera nebeského chutnou a spasiteľnou pastvou kŕmili. K obsiahnutiu toho to cieľa teda, dvojakým spôsobom pripravení byt máte, aby táto pastva nie len spasiteľskou, no i chutnou bola, lebo i v duchovnom zmysle platí význam toho obecného porekadla: quod sapit, nutrit.
Aby Vaša duchovná pastva spasiteľnou bola, k tomu Vás pripravujú tie vznešené bohoslovecké vedy, ktoré z úst neunavených pp. profesorov Vašich požívate. Tieto však vedy jedine Vás vzdelali, ony samy Vás ešte spôsobnými nečinia, aby ste i na ľud zdarne účinkovať, aby ste to nadobudnuté bohoslovecká umenie i druhým, ktorých nekdy Boh vaše mu apoštolovaniu zverí, blahodarne sdelovat mohli, potrebný Vám je k tomu súci prostriedok. Tento súci prostriedok záleží v tom, aby ste dobre vzdelaní boli i v tej mluve, v ktorej na ľud účinkovať a sväté pravdy jemu podávať budete.

Toto vzdelanie sa v patričnej mluve ľudu je to, čo duchovnú pastvu chutnou činí. Požaduje to i vznešenosť úradu kňazského, i vznešenosť svätého učenia krestansko-katolíckeho, i pokrok času. Jak vážnosť môže mat kňaz, jestli z jeho mluvy vzdelanosť nevysvetliť? akú vtižnost vzbudí ku vznešeným pravdám svätým, keď sa o nich určite a vzdelane vysloviť nezná? čo povedia vzdelanci svetskí, keď katolícky kňaz vzdelanosť ľudu nenapomáha? a akože aj napomáhať bude, jestliže sám na tejže vzdelanosti nedostatok trpí? cirkev sa vždycky i pred Bohom i pred svetom platila čo pestovateľkyňa umenia a pravej vzdelanosti; ona dodávala umenia a vzdelanosti pravého ducha a posvätenie; či má cirkev dnes čo rozširovavateľkiňa ty a nepriateľkyňa kresťanskej vzdelanosti považovaná byt? proti cirkví zvlášte za našich časov búra sa bohužiaľ brány pekelne a svetský vzdelanci vzdelaným, ale spolu jedovatým slovom i perom doràžaju na cirkev, či proti týmto dá sa užívať i na bral, nežli opäť vzdelané slovo a vzdelané pero, ale v škole Kristovej vycvičené?

Z toho to nepochybujem ani najmenej, že Vy drahí Bratia už dobre chápete, jak potrebné, ba nevyhnutne potrebné je Vám vzdelanie sa v mluve, v ktorej apoštolovať a účinkovať jednúc budete. Jestli by niekto i Vás čo nemyslím o tomto pochyboval, ten nech dobre pozoruje na srdce svoje, či mi to duch klerikálny, duch lásky kresťanskej radí, alebo či to zo zášti a nenávisti nepochodí? Jestli toto vôbec platí, platí to bez pochyby i v ohľade na naše biskupstvo, ba zvlášte pre naše biskupstva i bohoslovecky i národné vzdelaní kňazi sú potrební; poneváč vidíme, že Ľud biskupstva nášho veľmi pozadu za inými národmi stoji. Medzitým hlas po vzdelanosti svetskej všeobecný je, presiaka i do ľudu obecného, dajme teda pozor, aby nás svetáci nepredišli, aby nám mravne ešte nezkazený ľud biskupstva nášho, ovocím pokazenej a bez náboženskej vzdelanosti netrávili. ľahšie je predísť preservatývnymi prostriedky, nežli potom liečiť mravnú nemoc svetskej vzdelanosti bez Boha, do ktorej svetáci ľud náš za sebou tiahnu.

V našom biskupstve je ľud slovenského a nemeckého jazyka; v 93 farnostiach bývajú Slováci, a len v 18 Nemci. V týchto teda mluvili vzdelávať sa je tak svedomite povolanie Vaše, jak svedomite je vzdelávanie Vaše vo veciach bohosloveckých, lebo oboje toto vzdelávanie je prostriedok k jednému cieľu. Potrebné je vzdelávanie sa v jazyku nemeckom, to každý uzná, ale ešte potrebnejšie je vzdelávanie sa v jazyku slovenskom. Toto zapierať môže jedine zášť; o tomto pochybovať môže jedine ten, ktorý naše biskupstvo a jeho potreby nezná. Naša mladá literatúra má len málo ešte katolíckeho ducha spisov, na Vaše mladé sily ona čaká, že ju napomôžete, že jej po zlosti dodáte. `

Od Vás teda drahí Bratia očakáva cirkev, biskupstvo a slovenský ľud, aby ste nenechali jedine nekatolíkov pracovať na dedičnej roli, lež aby ste sa
sami dali do práce k docieleniu vzdelania ľudu v duchu pravdy, v duchu katolíckom. Snáď nemám pravdu? Sám náš najdôstojnejší biskup a najmilejší otec ráčil sa múdro vysloviť: že ľud nevzdelaný nie je schopný k pravému pochopeniu vznešených právd kresťanských. Nože, tážem sa Vás: či ste Vy Semovia a Jafetovia, a či Chamovia najmilostivejšieho otca Vaše ho? či lepšie máte potreby biskupstva toho to, nežli jeho biskup? Či ľud slovenský je od iného Boha stvorený, od iného Spasiteľa vykúpený od vinného Ducha s. posvätený, k inej cirkvi náležajúci, pre iné nebo povolaný, nežli ľud jazyka iného? Pred trónom Baránka videl s. Ján zástupy ex omni linqua 86 natione, a nezpozoroval v
tom kráľovstvo spravedlnosti a nebeskej rovnoprávnosti, žiadneho rozdielu. Tento obraz znajme pred oči ma i na tomto svete. Buďme spravodliví ku každému, merajme všetkým rovnou mierou, buďte na tom, aby skleslý spolok z hlivenia svojho pozdvihnul sa, aby ste i pre slovenský i pre nemecký ľud biskupstva naše ho vzdelaní, lásku k ľudu v sebe vzbudili, a nekdy prostriedkom vzdelanej mluvy na ľud účinkovali a pravú vzdelanosť rozširovali, žeby ste zaslúžili slyšať tú pochválu: Vos estis lux mundi.
Buďte pritom ale aj pokojný, snašanlivi a jednomyslní, však od jedného a toho istého Otca ste prijatí a sem poslaní, pre ten jeden a ten istý okršlek,totižto B. Bystrická Biskupstvo sa vzdelávate a pripravujete; jednou vôľou, jednou chuťou chyťte sa ku vzdelávaniu seba, na o život vorme spolku sväto-karolinského, pre spokojnosť a radosť našu, pre česť, chválu a šťastie Vaše, pre blaho matky našej cirkvi s. S. Karola Borromejský! Tebe porúčam spolok tento, pod Tvoju záštitu porúčam prítomných údov. Ty si bol svetlom cirkvi s., osvecuj ich; ty si horel za blaho cirkvi, zapáľ aj týchto pravou horlivosťou za dom boží, aby jedine po tom túžili, čo k prospechu cirkvi slúžiť bude.

Po tomto klerici tajným hlasovaním vyvolili si predsedu, zápisníka a pokladníka a knihovníka spolku. Daj Boh, aby tento spolok nového oživenia a pôsobenia dosiahnuť, žeby klerici naši i vo vedách bohosloveckých i v mluvách díecese dokonalé vzdelaní, tým zdarnejšie potom vo vinici Pána dla potrieb času účinkovať chceli a mohli.


Z B. Bystrice. Voľby na krajinský snem narobili aj u nás toľko hluku a zmätku, ako aj inde, menovite kde so slovenským programom vystupovať sa opovažuje katolícky kňaz. Jaky agitácie proti takému sa konajú, sotva kedy vídala krajina. Medzitým nech sipí zlý svet zlosťou svojou; veď na to privykla už dávno katolícka cirkev, privykli všetci jej verní sluhovia. Avšak to nás bolí, to nevýslovným žiaľom naplňuje, že na mnohých stranách nehanbí sa pred ľudom svojim samé katolícke kňazstvo proti svojmu kolegovi verejne povstať, a s najzaťatejšími nepriateľmi všetkej i akejkoľvek viery osočovať, znevažovať a prenasledovať svojich spolubratov, ktorí za práva cirkvi - uhorským snemom porušené, - a za rovnoprávnosť národov, cirkvou po vždy uznaná a hlásanú,madarónskym fanatizmom ale šliapanú, chcú sa zasadiť na budúcom uhorskom sneme.

Mohol bych Vám udať množstvo dôkazov. Avšak nechcem przniť časopis Váš menami, ktorým zlorečiť bude spravodlivosť Božia. A či by Vás to len tešiť mohlo, zvedieť sa o národnom fanatizme, ktorý šliape bezbožnou nohou všetky aj najsvätejšie povinnosti, rúhavým činom zapiera slušný synovský vdak a trhá najprirodzenejšie zväzky cirkevnej poslušnosti, bratskej lásky, áno aj žiackej úcty naproti svojmu dobrému učiteľovi, len aby previedol chúťky politické, a ešte privčas stidiet sa nemusel za uznanie zavineleho svojho bludu ?
Potomstvo nebude nám závidieť tie časy, ktoré žijeme. Vek náš sa zpohančil a navzdor vykrikovanému pokrokáreniu činíme v mnohom ohľade račie pokroky. Tak je to u nás s pokrokom mravnosti a náboženskosti v živote. Veď prosím Vás, nech nevidia Bystričania kanonikov a klerikov, ani nezbadajú, či žije ešte. katolicizmus. Fara je centrum všetkého náboženského života. Z nej vychodiť majú všetky tie jarky, jejichž milostným tokom ovlažuje ľud týždennou prácou mdlého ducha, i máva škvrny pokleskov mravných, a tak v čistote a krase dospieva k dokonalosti vnútorného aj občianskeho života. Kde niet znakov takéhoto blahodarného pôsobenia, tam vinou toho je nedbalosť o duchovné blaho zvereného stáda , nedbalosť o zo vnútornú oslavu cirkvi a Krista, nedbalosť o všetko to, čo jedine dáva hodnotu človeku, občan, kňazovi.

U nás katolicizmus živorí. Kto je toho príčinou? Ani bezbožnosť veku, ani zvody osvietenkárov, ani vykríkania vžitosť cirkvi, ani neprístupnosť sŕdc ľudských, ani zatupelost svedomito kto žije a pracuje za katolicizmus, nemôže bez požehnávajúcej milosti božej účinkovať, nemôže mariť nadarmo sily a ustávanie, nemôže byt bez opravdivého, skvelého pokroku a víťazstva - ale príčinou je ostudelosť, ľahostajnosť a nedbalosť pastierov. No akéže tam blaho požívať môže stádo, kde zradiť neváhal pastier pastiera, a púšťa vlkov na nastraženú korisť? Ale beda ľudu, čo trpieť musí takého zlo správca duší, lež tisíc a tisícnásobne beda, prebeda! takému kňazovi, čo podrýva autoritu kňazskú pred ľudom, lúpi znej ostatne zbytky posvätnej úcty, a zamedzujúc jej takto všetku možnosť, prospešne a pred celou krajinou zaslať práva katolíckej cirkvi, do opovrženia uvaľuje jej božské nároky.

Z teba pomsta i skaza tvoja Izrael! Každú kvapka božej milosti zmení sa na more krvavých trestov božích, a už sú predo dvermi tie dni hrôzy a božej pomsty. „Proplleta namque et Sacerdo: pollutí nmt:et in demo Mea invem malum eorum, alt Do mínus. Idcirco via eorum erít quasi lubricum in tenebrís: impellentur Em, et corruent in ea: alferam enim supereo: mala, annum visitatíoni: eorum, aat Domimls.“




Správy


b) Správy

Solnohradu : Veliku tu pozornosť vzbudil príchod troch mladých černochov rodom z ústrednej Afriky rehole serafínskej, ktorí sem prišli v sprievode P. Ludvika Casoria z Neapola a odchádzal pres Viedeň a Terst do Kahyry a odtiaľ do strednej Afriky. Z nich je jeden menom P. Bonaventura Habaši kňaz od 8 okt. t. r., ktorého Dr. Mitterutzner, r. 1856 priviedol do Európy kde posledné 4 roky strávil v Neapolu, prvých 5. rokov v ústave zvečneného Mazy vo Verone, kde aj dokonal svoje štúdia, a ide teraz ako rodácky misionár ku svojim nešťastným rodákom. Ostatní dva sú bratia laici tohože radu a budú pri misii ako katechéti, a remeselníci.
Miláno. Tuná je do 50 ulíc, ktoré nosia mená svätých. Rozkazom vlády mena tieto sa majú zameniť menami najvýtečnejších osôb z Lombardska a z ostatnej Itálie. Tak meno sv. Karola Borom. snáď menom Mauziniho, Garibaldiho atd. Nedávno rozkazom ministra vojenstva boli dva mladí kňazi, ktorí dokonavšie svoje Štúdia v Ríme, domov sa bolí navrátili, k vojsku odvedení, aby v posádke Turínskej ako sprostí vojaci službu konali.
Rím. - Terajší stav tovarišstva Ježišovho nasledujúci: V pápežských štátoch žije teraz 475 jezuitov; z nich žije v Ríme 385; pri vedení časopisu 7,civilta cattolica je ich 15 zamestnané. Koncom min. r. celý rád jezuitsky počítal 7728 údov, teda o 199 viac ako r. 1863. Celý rúd je rozdelený na 21 provincii; z nich 4 sú vo Francúzsku, 5 v Nemecku, v Belgicku a v Holandsku, 2 v Španielsko, 5 v Anglicku, v Írsku a v spojených štátoch amerikánskych. Počet jezuitov ako misionárov v rozličných čiastkach sveta, sa šacuje na 1532 o 243 viac ako r. 1862. Z nich je 25 v Európe, 296 v Asii, 213 v Afrike, 276 v severnej a 199 v južnej Amerike, 55 v Austrálii a 15 v rozličných iných zemiach. R. 1811 počítal rúd jezuitský len 3563 údov, behom teda 23 rokov sa viac ako zdvojnásobnil. (HI. Br.)




Oznam.


Časopis „Zukunft“ ako denník. Od nového roku bude vo Viedni denne vo veľkom formáte vychádzal, bude-li dostatočný počet predplatiteľov známy a nám Slovanom rakúskym dla smeru jeho prepotrebný týdennik „Zuklmfą“ ktorý lnuine a dôkladne bráni práva nemaďarských národov, a slovenské to menovite. Odporúčame teda tím najvrelejšie veľactené Obecenstvu, by sa čo v najhojnejšom počte, naj dal do nového roku za jeho odberateľov hlásilo. Predplatnú cena na štvrt-roka obnáša: 4 zl r. č. (Alta Vieden, Hauplstrasse, Nro. 59).

„Sokol a Černokňažník.“ P. Viliam Pluliny-Toth, redaktor Sokola, z viac strán Slovenska požiadaný, aby vskríesil starého „Černokňažníka“, chcejúc sielaniam týmto zadosť učinil, nechcejúc ale na obecenstvo slovenské nové bremeno vydržiavania samostatného časopisu uvalil, umieníl si k„ Sokolovi“ kratšiu prílohu pod názvom 1.,Černokňažník“ pripojil, ktorá výlučné humorom satirou zapodievať sa bude. Jak často časopis tento r. 1866 s ako vystavený vychodiť bude, to všetko je závisieť bude od účasti Obecenstva. My tiež uznávajúc velikú potrebu jak „Sokola“, akoto beletristického tak i „Černokňažníka,“ jakožto humoristického a satyríckeho listu, ktorý by dla slov p. Paulíny ho karhal mohol podlosti neprajníkov, na obdiv sveta vystavil jej ich fígle, na smiech uviesť jej ich krehkosti, slovom: aby bol zasa bičom odrodilcov s jedinou satisfakciou sa nesčíselne krivdy národu nášmu činené, odporúčame vrelému účastenstvu vict. Obecenstva naše ho, tým viac, je počet našich slovenských časopisov presiatim „Cyrílo-Metoda“ a ,Slovesnosti“ s novým rokom umenšený bude. Predplatné cena na oba spojené časopisy „Sokola“ a „Černokňažníka“ na rok 1866 obnáša: na celý rok 5 sl. 50 kr., na pol roka 2 zl. 80 kr.; na štvrť roku 1 zl. 50 kr.