logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 28


Obsah:



: Úvod a záver
: Proroctvo Danielovo.
: Kresťanstvo, a Ľubomudrci.
: Vestník cirkevný.
: Správy.
: Rozličnosti.


Úvod a záver



CYRIL a, METOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Gődang. Vychádza 15, a 30, každého mesiaca na hárku.

číslo 28.
V Skalici, vo štvrtok dňa 30. novembra 1865.
Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov.




Proroctvo Danielovo.


Proroctvo Danielovo. IX. 24-27.

Žiadne proroctvo tak určite nehovorí o príchode Mesiáša, ako proroctvo Daniela, ku ktorému Gabriel od Boha poslaný pravil: „Sedemdesiat týždňov ukrátené (vymerané) je, aby koniec vzal hriech, a zhladená bola nepravosť, a privedená bola spravedlnosť, a aby sa splnilo videnie z proroctvo, a pomazaný bol Svätý Svätých. O vyjita rečí, aby zase zbudovaný bol Jeruzalem, až do Krista vodca týždňov sedem a týždňov šesťdesiat a dva budú. A po týždňoch (sedem a) šedesiat a dvoch zabitý bude Kristus. Utvrdí ale zmluvu jedným (t. j. sedemdesiatym) týždňom, a v polovici (toho to sedemdesiateho) týždňa prestane obeť a obetovanie (dľa starého zákona).“
Tuná predpovedá. Daniel dovolenie k návratu a k budovaniu mesta; príchod, účinkovanie, smrť Krista, prestátie obety starého zákona a ustanovenie zmluvy nového zákona. Každý teda vidí, že všetko toto nemohlo sa stať behom obyčajných týždňov, lež behom týždňom rokových; aké i židia i Rimania počítali.
Predpovedanie.

1. Hovorí Daniel, že do príchodu, t. j. verejného účinkovania Mesiašoveho uplynie 62 a 7 týždňov, čili (7+62) súčet ne 69 týždňov. Násobíme-li toto číslom dní jedného týždňa (7 ×69) obdržíme 483 týždne. Po týchto rokoch zavraždený bude Kristus, a síce v polovici sedemdesiateho týždňa. Aby vyplniť sa mohli sedemdesiat týždne, tato smrť Krista nemôže padať do prvej, lež do druhej polovice sedemdesiateho týždňa, teda (483 + 3 1/2) za rok 486 1/2. Pridámeli k tomuto i druhú polovicu, sedemdesiateho týždňa, ktorý mal zmluvu potvrdiť, tu polovicu, v ktorej Kristus mal učil, novú obetu založiť a umrieť, vtedy (486 1/2 + 3 1/2) obdržíme úplných 490 rokov, t. j. Danielových sedemdesiat týždňov.
Z toho to poznať, jak slepí sú židia, keď ani z tak zreteľného predpovedania a vyplnenia svojho.

Vezmeme-li teda 70 týždňov Danielových za týždne rokov, musíme tieže týždne toľkokrát vziať, koľko je dní v týždni; teda sedemkrat, a tak z toho to násobenia (7X 70) obdržíme 490 rokov. Skúmajme teda: či všetko to, čo Daniel predpovedal cez 490 rokov uskutočnilo sa? Ponevač štirikrat spomína sa vo sv. Písme dovolenie židom dané, dla ktorého oprávnení boli navrátiť sa do Otčiny a chrám i mesto stavať, predavšom určený byt musí rok, od ktorého tie Danielove týždne počítať sa majú. Ja držím s tými, ktorí za tuto lehotu berú tretie dovolenie, ktoré dostali židia od Artaxerxesa, v siedmom roku svojho panovania: ako otom píše Esdras v k. 7.
Artaxerxes začal po smrti Xerxesa 464 pred Kr. panovať, a tak siedmy rok je 457 pred Kristom; ku ktorému počtu keď pridáme 33 rokov života Ježiša Krista (457 i 33) obdržíme 490 rokov čili 70 týždňov Danielových.
Chceme-li však ešte podrobnejšie porovnanie a vysvetlenie tohože proroctva, nuž účelné to v nasledujúcich tabulách:

Vyplnenie.

2. Xerxes umrel r. 464 pred Kristom, a po ňom v tomže ešte roku začal panovať Artaxerxes, teda r. 462 1/2 V roku siedmom panovania svojho dal ono spomenuté tretie dovolenie, teda r. 6 1/2 Odrátajme tieto roky od tamtých (463 1/2 + 61/2) obdržíme 457 rokov pred Kristom. Keď Kristus svoje verejné účinkovanie nastúpil, započal tridsiaty rok, teda mal 29 1/2. Pridajme ich k tam tým rokom (457+29 1/2) obdržíme 486 1/2. Pridáme-li k tomuto roky verejného účinkovania Kristovho, t. j. 3 1/2 obdržíme (486 1/2 + 3 1/2) úplných 490 rokov, t. j. oných Danielových sedemdesiat týždňov.




Kresťanstvo, a Ľubomudrci.


Kresťanstvo, a Ľubomudrci.
II.
a ich zmýšľanie o Prezretelnosti Božskej.
(Dokončenie)

Veliký by to bol nezmysel, jestli by sme verili v jedného Boha, a pritom by sme tvrdili, že On nebedlí nad stvorením svojím. Prozreteľnosť božskú prijali a uznali i sami pohaní. Z Grékov uvádzame; Homéra, Aeschylusa, Agamemnóna, Hesioda, Oppiazmsa, Pythagorasa, Laerta, Platóna, Theodereta atd. v Latinákov za prozretedlnost božskú bojovali: Cicero, Virgil, Novius, Stobeus, Maximus z Tým, Apuleus, Titus, Lívius. Ba i Indiáni, Kelti, Egypťania, Etiopi, Chaldeji, vôbec všetky národy verili a veria vždy v prozretedlnost božskú; len niektorí zo starých ľubomudrcov, akí sú: Epilcur, Demokmt, Heraklit, Strata, Lucián, zdá sa, že ju zapierali. Novejších filozofov náhľady o prozretedlnosti božskej sú, jak nasledujú: „Jestli nedopustíme akúsi neviditeľnú moc, ktorá ľudské záležitosti riadi a spravuje, v neni možno inak, aby obstála nejaká společnost. A to je hľa, čo jak pohaní tak kresťania uznali. D' Alembert.

„Článok viery o prozretedlnosti božskej k spaseniu človečenstva je nevyhnutne potrebný tak, že žiaden statočný človek nemôže pochybovať o pravde tejto, ktorá človekovi i tak v žiadnom pomere neškodí ale vždy užitočná je; článok tento nedržíme za systém lež za vec, ktorá každému rozumnému človekovi jasná a dokázaná je. Voltaire.
Jestli by nám Boh bol daroval jedine život, vtedy by nám von bol udelil a preukázal dobrodenie, za aké vďačné by sme sa dobrote jeho poďakovali. My i navzdor tomu, že naša moc a sila je obmedzená, konečná, predsa sme povinní naše mu blížnemu všetko možné dobré proukazovat, My teda bez toho, žeby sme sa dajakej neslušnosti dopustili, môžeme Boha tak rečeno nútiť k tomu, aby On všetkým svojim tvorom všetko dobré prokazoval preto, že on je všemohúci a nekonečný“ Baybe.

„Ktorí zapierajú prozretedlnost božskú, bezpochyby majú k tomu svoje dôkazy; týchto súdiť, je vec božská; lež aby poriadny človek na podobnú myšlienku a toto želanie prísť mohol, to je naskrze nemožno. Dobrý človek cíti potrebu prozretedlnosti božej. Nikto neni tak opatrné múdry a dobrý, žeby niekedy nebol k zlému vábený a žeby od neho kedy tedy čnosť ťažké obety nepožiadala. V takýchto pádoch čože nás upevniť a posilniť môže? Žiaden neni tak šťastný, žeby akým takým nebol vystavený nebezpečenstvám, a nemusel by dakedy i trpký osud zakúsiť. Často potupuje svet čnosť našu. Priatelia nás opúšťajú nepriatelia sa pomstia, a spravodlivý muž sebe samému zanechaný bol by prislabý odolať tolikerým nehodám. Čože ho posilní? Pojem o Bohu, ktorý nás vidí a hotový je čnosť odmeniť, nespravedlivost pokutovať, priateľstvo božie, ktoré stojí pri nás pri boku našom jeho poteší, a on uspokojený neprestrašitelný a pod mocnou ochranou Boha nepremožiteľný áno silný čo skala stried búrlivého mora sa vypínajúca. Len nepriatelia ľudskej spoločnosti spierajú sa oproti božskej prozretedlnosti, lebo oni čnosť, jedinkú to obce berú lámu, nádeje a posily sa zbavujú.“ Fenelon.

„Kto sa osmeľuje prozretedlnost božskú tajiť, ten sa nazdáva, že dom bez dozorstva a správy domáceho hospodára obstáť môže a verí: že lodička po mori plávať môže bez múdreho a obratného riaditeľa veslára; a predsa jak náhle vidí,
že Iod svoju plavbu po mori náležite koná, že rodina v dome v dobrom poriadku a krajina v úplnom pokoji sa nachádza za to má, že to sa nemohlo stať bez múdrej správy, bez opatrnej vrchnosti; lež potažne na celý svet inak zmýšľa,
inak súdi, a hovorí: že tento nesmierny celok v tak zázračnom poriadku a krásnom súhlase v jakom ho spatrujeme, ,bez prozretedlnosti a múdrosti Inteligencie pred nami stojí, a sa udržuje jedine vplyvom slepej náhody. i to neznamená proti vlastnému svedomiu a rozumu jednať a vyvystupovat. P Bourdalou.
„Prozretedlnost božská dopúšťa na nás protivenstvá a nehody preto, aby dobrí skusovaní takto stálejší setrvávali v čnostiach a dokonalostiach, zlí
ale a nespravodliví pokutovaní nimi skrotili v sebe zlé žiadosti a neprávosti, chyby svoje napraviť sa polepšili. A v tomto dvojsmyseľnom poťahu protivenstvá sú spásonosným spôsobom mravnej výchovy.“ De Generando.

„Tiger und Löven-neu zu beleben
Sorgt die Nátur.
Verläst nicht die Fliegen, die summend sich wiegen
Im Feld“ auf der Flur.

Ani vlas nám nepadne z hlavy bez dopustenia božieho: pred Prozreteľnosťou, ktorá všetko koná, musíme padnúť na kolená v šťastí i v nešťastí, v hojnosti i v nedostatku, v radovánkach i v zármutkoch, v živote tak dobre ako i na kraji hrobu naše ho. Takto zmýšľajú mudrci, a beda požiadala. V takýchto pádoch čože nás upevnil tým, ktorí sa tak výborným pravdám protivia!

Oko k videniu, ucho k slyšaniu, noha k chodeniu sú stvorené, všetko čo má svoje bytie, potvrdzuje prozretedlnost božskú. Spinoza nemohol pochybovať o bytosti dajakej inteligencie a hmoty: prečože on neskúmal, zdáliž to všetko neučinila prozreteľnosť božská? prečože sa nepýtal: zdáliž stvorené veci nepredpokladajú najvyššieho umelca? Velikým zaiste vo fyzike nevedomcom, ignorantom, alebo hlúpou vysokomyselnostou nafúkaným Sofistom musel by byt ten, ktorý by pri každom srdca klopaní a dýchaní neuznal bytosť prozretedlnosti božskej; lebo je to práca srdca naše ho a pľúc v jednom umelecky usporiadanom stroji, ktorého žto nutné pôsobenie od príčin k jednému cieľu spolupracujúcich, avšak nepochopiteľných a prapodivných závisí. Náboženstvo a s nim spojená čnosť vlohy človeka a schopnosť jeho k poznaniu pravdy a k obľúbeniu čnosti sú dar prozretedlnosti božskej. „Tieto dva drahé dary božské zakladajú spoločnosť občanskú, život náš osladzujú obľahčujú“ Voltaire.

„Chráň ma Bože od tej myšlienky, žeby ch uraziť chcel z mojich vrstovníkov a súdruhov toho, ktorého ostrý vtip si vážim nadovšetko a jeho spisy obzvlášte si Obľubujem. Lež ťažko mi to v čul prichodí, že keď som sa nazdával, že potechu pre myseľ a ducha môjho z ich spisov za dlhší čas čerpám, skusovať musím to, že ma ony všetkej úľavy zbavili a márne klamlivé nádeje položili, ktoré nevynahradia budúcnosť moju Nie. Ja som v tomto živote O mnoho viac pretrpel, nežlibych nemal očakávať život druhý, lebo metafyzika so všetkou jej schytralostou neni v stave ma k tomu s viest, abych čo len v jednom okamžení pochyboval o nesmrteľnosti duše a o prozretedlnosti božskej. Ja som o tejto pravde presvedčený; ja verím, dúfam v nej a až do poslednej chvíle môjho života ju zastavať budem. Ona vo všetkých mne ešte nastávajúcich bojoch bude jedinkým predmetom, pri čom na moje dobré nezabudnem“ Rouseau a listy na Voltaire

Kresťanstvo a ľubomudrci a ích náhľady.
III.
O nesmrteľnosti duše.

Človek z tela i duše pozostáva. „Zomreli telo duša jeho nezahynie, neumiera. Ten je hlas všetkých národov. My chcejúc nesmrteľnosť duše dokázať, odvoláme sa jediné na. Svedectvá tých proslulých mužov, ktorí svojimi spisy nesmrteľnými sa stali, a síce: človek od nerozumného tvora delí sa tým, že má nesmrteľnú dušu. Duša jeho na obraz boží stvorená nemohla vzatá byt z hmoty ba oni i to neveríme, ako sa to niektorým filozofom sníva, žeby duša naša bola čiastka samej nátury božej. Boh neni celok, ktorý by sa deliť mohol, lebo ked by Boh čiastky mal, vtedy by tieto neboli stvorené. Stvoriteľ nemôže v jedno zložený byt zo stvorených vecí. Zvírata prirodzeným púdom pohybujú sa, cita-avšak človek hlavu svoju, zrak svoj k nebesiam opiera, dvíha. Je to útvarnost, ktorá mu výlučne prináleží, a poukazuje mi na jeho pôvod a na zámer jeho snáh“ Bouvet.
„Človek len polovicu života žije, lebo život duše počína sa teprv so smrťou tela. Smrť na žiaden spôsob neni koniec života, ale len počiatkom onoho druhého života, ktorý nikdy neprestane a na veky trvať bude.“ Rozwseau.
„Keby sme na zemi tejto na veky žili, vtedy by sme boli to najbiednejšie stvorenie. Zomrieť je ťažko, zato však sladká je nádej tá, že nám po smrti nastane lepší budúci život, ktorý koniec urobí všetkým trampotám života vozdajšieho. Pred Bohom náš život je ničota aj pred nami má byt on malicherným. Jestli my telo naše opustiť musíme , vtedy len jedno obtížne rúcho dolu zvliekame.“ Rouseau.
„Nebo je vlasťou, zem ale vyhnanstvom naším.“ L von Lívry.

„Zo zrejmých a silných dôvodov za nesmrteľnosť duše bojujúcich je najhlavnejším, a podľa zdania môjho najdôležitejším ten: že duša naša ustavične a usilovne sa namáha a zháňa po dokonalosti, ktorú by neobsiahla bez namáhania.“ Addison.
Duša je ako hotový stroj, nám ku správe našej od Boha daný a zverený, o ktorom nám ale Boh nepovedal, z akých švihlých a pružných hýbadiel tenže pozostáva.“ Voltaire.
„Zavrhneme-li článok o nesmrteľnosti duše, tým samým zlomíme hlavný sochor kresťanstva.“ Bayle.
Za nesmrteľnosť duše bojuje aj to, že my na zemi opravdivé šťastie, po ktorom túžime, dosiahnuť nemôžeme. My máme ovšem pochop, o šťastí, ktoré jestli nám krutý a nepriaznivý osud tuná zakúsiť nedopraje, zaiste to musí byt druhému životu ponechalo a vykázalo. Nádej na druhý svet je útecha v našich protivenstvách, a najsladšia rozkoš a predchúška jednej čiastky toho to šťastia.“ Marquis d Argens.
Čobych nemal iného za nesmrteľnosť duše dôvodu len to, že tu na zemi často i hriech zvíťazí a čnosť nohami šlapaná býva; už by mi priam len toto dostatočné bolo, abych o nej nepochyboval.“ Rouseau.

„Dva sú svety: v jednom sa bavíme za krátky čas, a musíme ho opúšťať, aby sme doňho viac nikdy nevkročili; do druhého stúpime nezadlho, aby sme ho nikdy viac neztratili, neopustili. Moc, vláda, vážnosť, hodnosť, priatelia, sláva, poklady - všetko toto slúži prvému svetu; všetko toto miluje a vysoko sebe váži prvý svet: lež naopak druhý svet všetky títo veci opovrhuje a nenávidí. Každý môže si voliť. La Brugere
Človek túži po šťastí po blahoslavenstve, tu na zemi ho ale neobdrži: nasledovne po tomto živote je blahoslavenstvo; lebo čoho neni to si nežiadame, za tým netúžime. „Chateaubriand“
Jeli nesmrteľnosť duše blud, vtedy mi je ľúto, že musím zložiť vieru o duši, lebo ja vyznávam, že nedržím s neznabohom; ja sa za šťastného pokladám v tej myšlienke, že ako Boh, som Nesmrteľný „Montesquiew“

Kresťanstvo a ľubomudrci, a ich zmýšľanie
IV.
O starom a novom zákone čili biblie.

„Spisovatelia 17-0 stoletia , ktorí hebrejské knihy tupili - len povrchne považovali a slabo posudzovali starožitnosti. Oni so žiadnym národom tak zle nenakladali, čo sa týka veľducha, povahy a náboženských ustanovizni ako s národom židovským. K tomu aby sa mohli s Voltaire-om na útraty Ezechiela a Mojžiša počastovať a rozveseliť, dve veci sú potrebné: hlboká. totižto nevedomosť a poľutovania hodná náruživá prepiatosť. „Benjamín."
Knihy starého a nového zákona podľa ich obsahu sú jasným a dôležitým dôkazom bojujúcim za božskosť kresťanstva. Aj tá najostrejšia kritika ich dobrotu, cenu a pravdivosť uznať musí, aj vysoko myseľný rozum musí si všímať, vážiť pravdivé príbehy v nich obsažené, a zdravá filozofia stojaca na nohách tejto dobroty a pravdivosti, zavierať musí: že z vnuknutia božieho sú ony písané. D' Alembert.

Ja písmo sv. a tradíciu prijímam za pravidlo viery.“ Rouseau.
Veliký nesmrteľný muž Newton prirodzené náboženstvo nevyznával; on bol presvedčený o zjavení božom a medzi všetkými, aké sa len menovať môžu, knihami, žiadnu tak pilne nečítal, ako bibliu.“ Fontanelle.

Ja verím všetky príbehy a pravdy viery, ktoré nám viera predpáša; ja som o písme sv., z vnuknutia božieho písanom úplne presvedčený; ono je našej úctivosti hodne, a aby sme sa mu podrobili, zasluhuje: a preto nie sú ani sa nájsť nemôžu, ktorí by písma svätého autoritu i len v jednom slove alebo v najmenšej sylabe zaprieť mohli. „Schaftesbury.“
V žalmoch nachádza sa dokonalý ideál, vidina vše ho poriadku; čo je veľkolepého, úprimného, žiaľneho a svätého, javí sa tu v úplnej miere. „Lebatteux.“
Jestli by sa nám Mojžišove, Dávidove, Izaiášove a iných prorokov básne len ako ľudské diela, boli do rúk dostali, vtedy by ony predsa ešte pre ich pôvod, vkusný vzor a pre starovekosť boli povšimnutia naše ho hodné, a každý, ktorý má ešte cit krasy, obdivoval by ich pre ich úhľadnú krásu. „Básne tieto našli a malý vždy sebe oddaných prívržencov a aj ti najhlavnejší nepriatelia hľadeli oných prorokov jestli nie čo takých aspoň čo básnikov ctiť, a vysoko si vážiť. . . Diderot v knihovni svojej poprial a vykázal biblii sv. miesto vedľa Homéra, „La Harpe.“
Žalmy sú všetkej chvály hodné; v nich všetko nalezá duša, čokoľvek k životu pokojnému je potrebné; tu sa predstavujú povinnosti naproti Bohu, blížnemu a sebe samému a ukazujú všetky prostriedky, ktorými sa odstraňujú nehody a protivenstvá života. Tu popri vyhrážkach a pokutách zároveň kráča nádej, útecha a milosť. Le Eanc de Pompigmm.
V žalmoch je výtečnost, výbornosť spojená s prosto srdečnosťou. Prorok k Hospodinovi volá:„hrozný si ty, ktože sa sprotiví hnevu tvojmu?“ a čo ústa hovoria, to i srdce tak cíti.“ Bossuet.

Žalmy sú zbierkou najstarších spevov, hymnov. Prvotní židia spievali ich v domoch a v slávnych schôdzkach svojich, aby chválili a velebili pravdu a svätosť ich zákonov, a povýšili dobrodenia božie, ako i skutky predkovcov svojich. Odkiaľ v Žalmoch nachádzame tie najsilnejšie dôvody k potvrdeniu viery našej; ony obsahujú proroctvá o zasľúbenom Mesiášovi, a všetko čo predchádza v starom veku, o Abrahámovi, Mojžišovi, to sa stalo len preto, aby sa ľudia o Ježišovi, ktorý v pred oznámenom čase mal prísť a aj prišiel poučili. Len potažne na Mesiáša a na jeho večné kráľovstvo Dávidovi zasľúbil Boh, že jeho trón na večné veky trvať bude, a priam aj tajomstvo o Mesiášovi, za času Dávida zreteľnejšie a jasnejšie, nežli inokedy v proroctvách sa odokrylo. Ježiša musíme vyhľadávať v žalmoch; tam sa s nim stretáme na každej strane. Starý testament je skryté evanjelium, a zase evanjelium nič iného neni, iba dokonaný starý testament“ Bossuet.

Myšlienky o novom zákone.

„Sv. Evanjelium nič sa nemôže prirovnať, vznešená jeho jednoduchosť neni každému hneď prístupná. Túto sv. knihu, čo pravidlo a návod Majstra, musíme držať a ochraňovať." Rouseau.
Kresťanstvo je dokonalé, ľudia ale naprotivá sú nedokonalí. Niečo dokonalého nemôže povstať z nedokonalého: teda kresťanstvo nemôže pochádzať od ľudí; jestli tak: teda ono pošlo od Boha a keď od Boha pošlo: teda ho ľudia obdŕžali zo zjavenia božieho. A preto kresťanstvo je zjavené náboženstvo.“ Chateaubriand.
V novom zákone hovorí ľúbezne láska božia. Tu zaiste Slovo telom je učinené; Hľa aké to pomazanie! aká to jednoduchosť.“ Cateaubriand.
V tomto veľkom diele (v novom zákone) spočíva tajomstvo všetkých tajemství. Šťastní tí, ktorým nebesia popriali túto sv. knihu čítať, ju rozumieť, a tým cestu si k pravde kliesniť; lež ktorí ju zo všetečnosti, z posmechom a pochybovania čítajú, lepšie by bolo, aby, sa neboli narodili.“ Byron.
Evanjelium všetkým ľudom podáva ústavu v jednom jedinkom článku tom: Miluj blížneho svojho ako seba samého. Ono nás oslobodilo od ukrutného otroctva a jarma, a my ho chceme vykántriť. Jedna strana z Evanjelium pripraví, k dobrej smrti a vyučí nás lepšie, nežli všetky knihy lubomudrcov dohromady vzatí. Fíeldlng.
Evanjelium vždy som mal v úctivosti. Mravouka evanjelium je znamenitý a ten najdrahší dar, ktorý Boh človekovi udelil.“ Montesquzena posledne slova,
Pre človeka a skrze neho Boh človekom zostal a ľudia pre seba samých opavažuju sa seba samých za bohov držať. Zdanlivá filozofia nikdy nevliala balzam útechy do rán srdca rozorvaného. Veuvenargues.

Kresťanstvo: Od zdanlivej filozofie je odchylné. Tamto hovorí k človeku: buď trpezlivý a úfaj táto zase naopak kričí: „povstaň, protiv sa ;kresťanstvo káže lásku k blížnemu, zdanlivá filozofia učí len samo lásku. S tamtým a v ňom človek dvíha zrak svoj k nebesám s touto na zem hľadí k pokladom. S kresťanstvom pokojné sú a zmáhajú sa krajiny, so zdanlivou ale filozofiou slabnú, dolu klesajú utrápené biedne; pretriasajte tieto sady, vety sebe tak protivné a vyvoľte si. Bolíngbrocke.
Jestli by náboženská, mravná a politická sústava v evanjelium obsažná, oduševnila a prenikla všetkých Mocnárov, vtedy by šťastné boli všetky národy.“ A Maleneon.
Najmenšia krajina obydlená kresťanmi činí najvätši štát De Mentange.

Vládam a mocnostiam kresťanstvo dobylo vážnosť, autoritu, vyjednalo pokoj a prevraty odboje umenšilo. Kresťanskí Mocnári nedychtia po toľkom krve vylievaní ako mocnári starobylých národov. Zrovnajme ich jeden k druhému a úplne sa nám predstaví pravda táto. Kresťanstvom odstúpila prepiatosť a všelikerá nepravosť, mravy nakazené sa zlepšili. Tento obrat veci neni práca vied a umenia, lebo kde trebárs vedy kvitli, tam sa preto ešte ľudia svätými nestali. To dokazujú ukrutnosti Athenov, Egypťanov, Rimanov a Kytajcov. Naprotivá ale, koľko skutkov milosrdenstva, čo ovocie Evanjelium nám prinieslo a podalo? akú odplatu a náhradu sľubuje ono katolíkom? pri pristupovaní k večere Pána, koľký počet sa smerí, koľkých almužien sa vydá a cudzia vec sa navráti ? Kresťanstvom zastavilo sa baženie po cudzích statkoch. Rouseau.

Kresťanstvo a Ľubo mudrci a ich náhľady
V.
O sv. Otcoch a Učiteľoch Cirkvi.

Učitelia Cirkvi, sv. Otcovia aké to meno v ich písmach aká to pustota, holota a temnota, hovoria tí, ktorí ich nečítali; kto však hlbšie do nich nazrie, zbadá v ich spisoch a obdivovať musí väčšiu obratnosť, praktičnost, slobodu a osvetu ducha, väčšiu lahodnosť a bohatstvo, vo výrokoch a výrazoch usadlejší rozsudok, živejší opis a nákres vecí a prirodzenú pokoru, tak že by to darmo hľadal v mnohých knihách naše ho veku, v ktorých sa kocháme, obľubujeme a ktoré len márnu ich spisovateľom priniesť pochvalu a slávu. Hľa, jak milo to zabáva dušu, keď v nich vidíme týchto šľachetných duchov velikú lásku a horlivosť k náboženstvu! Oni (učitelia cirkvi) pevno a stále sa pridržujú viery sv.. ju zvelebujú a vykladajú, bránia, zastávajú. Veliká bola týchto duchov a hlboká učenosť a všestranná skúsenosť, tak že keď len sv. Augustína vezmeme, a porovnáme s Cicerom a Platónom, tamten ďaleko prevyšuje týchto posledných v nadhľadoch svojich, tak, že s nim nemá, nemôže mal; porovnanie žiadneho miesta. La Brugere.
Učitelia Cirkvi sú sta prechody (canales) ústneho podania. Oni nás učia poznávať spôsob, ktorým Cirkev vykladala sväté písmo po všetky časy. Fenelon.
Výmluvnost sv. Otcov na sebe nosí ráz a príznak veľkolepý, silný, bych slovo povedal kráľovský, ktorý každého uchvacuje a podmaňuje, a my cítime v sebe to, že ich posolstvo z hora pošle. Oni učili na výslovný rozkaz všemohúceho, a predsa si ich génius, dôvtip, veľduch zachoval pokoj a velebu stred všetkej nadšenosti vyššej. Chateaubmand.


Kresťanstvo, ľubomudrci a ich náhľady
VI.
o viere.

Všetko, čo je výborné a velikánske, zakladá sa vo viere a i v rozume, Boh je všade prítomný, je od večnosti bez počiatku a konca; jeho večnosť, nekonečnosť ktorýže rozum bez viery pochopil jeho svätosť je rozumu ľudskému neprístupná; jeho ostatne vlastnosti a dokonalosti pre rozum náš sú puhé hádanky. Všade sama protimluva a odpor; všade len potreba nevyhnú teľná viery sa nám predstavuje. Sv. Ján Zlatoústy.

Rozumkár (rationalist) verí to, čo biednym slabým duchom pochopil. My však vyznávame, že len vo viere výbornosť a šlechetnost sa nachádza. Prečo? lebo veriaci v myšlienkach, v duchu a v srdci dotýka sa nebies, veď viera ho položila stried. anjelov a ďaleko vysoko povýšila ho nad neveriaceho. On mysli na všetky dokonalosti božské a v jeho viere ligocú sa tieto čo múdrosť, moc a dobrota večná . . . ;Vojakov sila, keď je presvedčená o obratnosti svojich generálov, je v stave zázraky činiť . .35 tisíc gréckych vojakov poslúchalo Alexandra Velikého dobylo víťazstva. Lacedemon preto Že dôveruje v Lykurgovi, slávnym sa stalo mestom, známeho v ten čas sveta Babylončania uverili, že sú k veľkej sláve zrodení a preto rozšírila sa ich sláva a moc ďaleko široko sa rozprestrela. I Rimania verili v svoje bo zistia, za to svetom vládli, divy činili. Kolumbus jedinký a prvý uveril v nový svet, a už vykuknul tento z popod vĺn morských. Priateľstvo, vlastenectvo, láska, všetky hrdinské skutky sú tolikeré spôsoby viery. Kodrus, Pylades, Begulus, Avius robili zázraky, lebo verili. A preto len srdcia a duše, ktoré nič neveria, považujú nadšenosť za mámenie, Klam a podvod, a šlechetné činy držia za márnu hlúpotu. Ony dačo velikánskeho slávneho nikdy neutvoria, nevykonajú, lebo sú bez citu, mŕtve ako hmota a studené ako ľadová smrť. Chateaubríand.

Kresťanská viera nežiada ľahkovernosť, lež vieru rozumnú. Kto rozum nad potrebu viery kladie, blúdi a mýli sa. Voltaíre.
Zdravý rozum a zjavenie božie ako panovnica a služobníka jedna druhú vzájomne napomáhajú. Tí ktorí zjavené pravdy podmaniť chceli rozumu, neuvažujú a nenahliadajú, že priam to vedie k vyvráteniu všetkých tajemství sv. evanjelia.“ Bayle.
Dve veci sú, ktoré posilňujú našu vieru: Zázraky a proroctvá. Kto tak veliké videl zázraky, aké Kristus zjavne činil, nemôže zaiste pochybovať o pravdivosti proroctva, tak málo ako, ten, ktorý počul proroctvá, a ich splnenie videl, nemôže pochybovať; o pravdivosti zázrakov. A preto naša viera je z dvoch strán upevnená, hovorí sv. Augustín, (decivit- Dei). Ani apoštoli, ani my nemôžeme, nesmieme v nej pochybovať. Apoštolovia boli očitými svedkami toho, čo Kristus konal a predpovedal a my splnenie oných proroctve sami vidíme. Bossuet.
Viera je balzam útechy pre biednych a utisnutých, lež hrúzou pre svetákov. Vauvenarguet.

My bez viery podobáme sa deťom, ktoré bez vodidla sa pustia chodiť. My kráčame a padáme, a viera je, ktorá nás dvíha zase . . Kto pochybuje o pravdách večných, ten už v 24 roku smutných časov sa dožije. . . Cicero pochyboval, jeho pravnukovia a pravnučky počul: mohli pravdu od Galilejských do Ríma prišlých, lež od tých dôb každý všade kamkoľvek ešte hlas apoštolov nezasiahol, neprerazil, pýtať sa musel duše svojej! čo si? odkiaľ si? a kam ideš? človek bez pomoci božskej sám od seba nikdy na tuto otázku neodpovie, nikdy ju nerozuzlí. Vollaíre.
Strata viery porád spolu i stratu rozumu za sebou tiahne? padne-li viera naša, len jeden krok ďalej a padne s ňou i rozum náš. Národ tým hlúpejšia slabší je od iného, čim menšou vierou sa vykázať môže. Doktor Esquírol.




Vestník cirkevný.


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.

Od Nových Zámkov. Dve zriedkavé slávnosti sa vykonávali v okolí našom, ktorí preto v. c. obecenstvu sdelit pospiechame. V nedeľu XX po sv. Omši boli sme očití svedkovia pri posviacaní finálneho chrámu Žitva a Födilneš, k farnosti Ezdyh prislúchajúceho, ktorý Jeho Excel. gróf Alojz Károlynvyslanee c. kr. pri dvore pruskom, vynaložiac naň vyše 3000 zl. r. č. veľkodušné obnoviť dal, obdivu to hodná zaiste prípadnost v náboženstvu ochládzajúcich časov včuľajších. Úrad posvetitela konal dôstojný p. dekan z Vánky, Ján Družbovič; pri asistencii kňazstva susedného. Reč maďarskú držal pán prevelebny farár citinský R. h Baláazy, líčiac zásluhy Jeho Excelencie slovenská reč ale držal pre veleb. p. Gabriel Pauhk, farár tótlnadarský povestný, výmlvnosťou svojou kárajúc chladnosť ľudu vo vystavovaní a obnovovaní chrámov starovekých, poukazujúc výborne na horlivosť predkov našich, líčiac pekne chladnosť a netečnost veku terajšieho, a k prianiu by bolo, by buďto v Cyrilo-Metóde alebo i osobitne kázeň tá vydaná bola, ktorá by rozobrala nie jedno srdce chladné. ;Pri posvätných obradoch prítomná bola Jeho Excelencia vo svojej vzácnej osobe, obkľúčená dôstojnikami rozsiahleho panstvo svojho, po službách božích, keď 50 zl. r. č. Jeho Excelencia medzi chudobných rozdať nariadila, odprovodená banderiumom odišla do krásneho svojho kaštieľa tótmederskeho, kde duchovenstvo z prednejšími svetskými hosťami nádherne poctené bolo; pri ktorej nádhere družila sa aj krásne poníženosť, bo Jeho Excelencia predbežne si vyžiadala, aby čestnými zdravicami oslavovaná nebola, a preto len jeden prípitok kroz pána Rehora Baláazy výborne povedaný skončil obed veľkosrdečného tohto velikáša vlasti našej.

Toto sa dialo v nedeľu 22 októbra, ale v deň nasledujúci 23-ho októbra v Tótmederi vykonávala sa druhá slávnosť: predošlej súdržná, totižto posviacka a odovzdavka školy novo vystavenej na Maďari. Školu túto veľkolepú, krásnu, kaštieľu podobnú, ktorej sotva ktorá škola vesnická v celej vlasti našej sa primerať môže 1863-ho založil Jeho Excel. gróf Ludvik Kúroly, tajný radca J. c. kr. Jasnosť a hlavný župan nitriansky, zbožnej pamäti otec vyše spomenutého Jeho Excelencie grófa Alojza Károlyho, Veľko-vyslanca pruského, ktorý ako niekedy sv. Štefan dokonal za počaté dielo na vrchu Pannonskom otca svojho Geyzy,tak tento dokončil ochotne chrám osvety, školu maďarskú, ktorá teraz posviacaná a odovzdávaná bola. Slávnosť diala sa týmto veľkolepým spôsobom: Chrám a škola mnohými krajinskými zástavami ozdobené boly, ľud deň pamätný tento zasvätil. Úkol posviacky vykonával dôstojný p. dekan z Taroškedu Karol Bútner pri asistencií duchovenstva, napred bolo držané „Vení Sancte“ pri utešenom spevu sprevádzanom novým organom, od naše ho proslulého Sašku vystaveným potom bola zástava Školská posvätená.
Po slávnostnej omši ozval sa najprv zvonom školský ako by ostatne zvony k súhlaseniu bol pobudil, a tak medzi hlučným zvonením a rachotaním mažiarov išlo sa v sprievode k Školskému (bo právom sa tak môže menovať) palácu; tu pred vystaveným šátrom pre Jeho Excelenciu, bolo rečníšte vystavené, na ktoré po odbavených ceremóniách posvätných vo všetkých triedach budovy, najprv rečnil maďarský dôst. p. Jozef Rendek, dekan novozámsky, ďakujúc výbornými slovami Jeho Excelencii, v ktorej sa žiari veľkodušnosť nebožtíka jeho pána otca, za jeho nevýslovnú obetovavost a štedrosť, dokázanú včera na Fedémeši, a dnes na Mederi, keď 17,000 zl. r. č. na vystavenie tejto krásnej školskej budovy, pre svojich bývalých niekedy poddaných, milostivé vykázať ráčil.

Druhý vystúpil a rečnil slovenský k obecenstvu pre velebný otec rádu sv. Františka, vyslúžili misionár jeruzalemský, páter Methodíus Gazdík, preukazujúc dovčul dokázanú netečnost stranila škôl ľudu obecnému, napomínajúc k lepšej budúcnosti. Naposledy vystúpil na rečnište pre velebný p. Juraj Holcek, farár Ohajský, a vysvetliac ľudu slová Jeho Excelencie, ktoré pri odevzdávani Školy k miestnemu pánu farárovi a školy dozorcovi premlúvít ráčila po maďarský a keď dôrazne preukázal, že škola táto je o mnohé významnejší pomník nežli mŕtve mohyly egyptské. Cyrcus Caesara Augusta a Moles Hadriana Cisára v Ríme? povzbudiac ľud mederský k vdačnosti naproti veľkodušnému svojmu mecénovi, opustiac rečnište skončil srdcia prenikajúcu slávnosť.

Po slávnosti, keď u Jeho Excelencie duchovenstvo a význačnejší hostia poctení boli štedrým obedom, občerstvoval sa i ľud obecný pri desiatke hore vystaveného k pustení vína štedrosťou pána grófa vykázaného, pri hluku hudobnom, tancovaní sa až do tmy; večer ale celá budova školská osvetlená plápolala v trojbarevnom plameni, aj obyvatelia osvetlili domy svoje, plápolali teda plamene ale plapolaly aj srdcia naše, nad nevídanou radosťou.




Správy.


b) Správy.

Pešt: Dľa obyčaje za počal sa školský rok na zdejším všeučilisti so slávnou sv. omšou a „Veni Sancte.“ Reč akademická mal v. dôst. radca a profesor. Th.Pauler terajší dekan fakulty právnickej. Reč jeho z cela primeraná bola katolíckej univerzity i vážnemu predmetu. Povedal čo učenec o vedomostiach univerzitných a povolaní mládeže na vše učilište, pokračoval čo radca a dobrý otec napomínajúc mládež k prvej svojej povinností k pobožnosti. Odporúčal úctu a lásku k cirkvi, mravnosť a horlivé navštevovanie učebných hodín, úctu k učiteľom a všetkým ostatným, vážne a tiché chovanie v čas prednášok. Zvlášte ale im na srdce kládol smelé vyznávanie viery kresťanskej, osobitne v našej dobe, kde mnohí sebe myslia, že útoky činiť na vieru a jej sa posmievať je učenosť, ju ale vyznávať hanba. Nadobro teda vyznať, že reč tá dôstojná bola mena Paulerovho.

Veľký Várad: Jeho Excel. p. Fraňo Szaniazló, biskup lat. obradu veľkováradský, za času biskupovania svojho (od r. 1850) nasledujúce dobrodenia porobil: k prospechu chudobných kňazov a učiteľov diecéze svojej daroval 90.530 zl., k rozličným cieľom cirkevným 391.126 zl., na stavby a opravy chrámov 70.970 zl., k prospechu rozličných ústavov vyučovacích 60.285 zl., špitálu milosrdných a stoličnému 61.160 zl., k zbierkam na ústavy dobročinné prispel “9.120 zl. Všetkého teda súčtom činí do 900.000 zl., nepočítajúc v to tie milodary, o ktorých sa svet nedozvedel.

Brno: (Mor. Or.) D. 24 okt. obdŕžal tunajší veľadôst. p. arcikňaz Augustín Vúlmla dekrét za biskupa litomerického, dnes (24 okt.) už prijíma blahoprianie od c. úradníkov a obecnej rady. Rodili je z Paličova u nového Jičína (na Morave). Obyvateľstvo tunajšieho nerado stratil, preto že mnoho činí pre ľud chudobný la kňazstvo túto stratu ťažko nesie. Pre okres, v ktorom veľadôst. arcikňaz účinkuje, venoval l6,000 zl. pred troma rokami na fundácíu, z ktorej kapláni úroky užívajú. Okrem toho darúva chudobným farárom po l00 zl. ročne. Pred niekoľko rukami daroval zdejším chudobným za jednu zimu 100 siah dreva. A takých prípadov je mnoho.
Praha. - V prvé dny septembra od bývali sa tu prvé učiteľské cvičenia v kráľovstve Českom. Zo všetkých strán arcidiecéze pražskej ubierali sa s chvátaním sv. katolíckej viere verne oddaní učitelia škôl národných počtom 402 do toho to mesta, aby tu v slávnych budovách kniež. arcib. semeniska, pozbavení hluku svetského, v posvätnej samote mohli sa pokojne zamestnávať s Bohom, uvažovať dôležitosť povolania učiteľského a soznamovat sa bližšej s pravou metódou kresi. pedagogiky. Slávne chorály velebných spevov staročeských rozliehali sa po celý čas sv. exercécíi takmer celý deň v svätyne Pána. Vrúcne modlitby ráno, na poludnie a večer, pred jedeným a po jedení, ruženec a krížová cesta, ako tiež i iné bohumilé pobožnosti konali sa spoločne. Exercicia tieto skončili sa veľmi dojímavým spôsobom. A síce den vždy pred spoločným prijímaním najsv. Tela Pána v poslednom rozjímaní upozornil učiteľov správca exercii, kňaz Fr. Srdinko, na vážnu dobu ich skonania. Potom vyvolal všetkých, aby sa spoločne pomodlili za toho, ktorý z nich prvý zomrie, aby mal šťastnú hodinu smrti. Modlitba začala, ale vo velikom plači, sprevádzaná dojemnou piesňou: „Blahoslavenú Pannu Matku milosti.“

Slzy ronia sa po lícach modliacich a spievajúcich učiteľov; modlili sa jeden za druhého, ale každý modlil sa tiež sám za seba; jeden druhému spieval, tak rečeno „pohrebnú pieseň,“ ale každý ju spieval tiež sám sebe. Bol to veľkolepý pohreb duchovní pri prítomnosti tak početného zástupu plačúcich bratov učiteľov (BL)
Z Ríma. Sv. Otec Pius IX na novo zatracuje spolok slobodných murárov (Freimaurcr) aloklaciou, ktorú držal v tajnom konsistoriume díla 25 sekt. čím zadal príznivcom a členom tohože spolku príčinu k rozličným proti reči svojej žehnám. Allokliciu tú podáme aspoň vo výťahu.

Rím: Sv. Otec opäť vykonal veľkodušný skutok tým, že rozkázal, aby sv. Petrovské groše v Španielsku zozbierané boli rozdané medzi nemocných na choleru a ich rodiny, lebo nemoc táto hrozne zúri v Španielsku.

Francúzko: V meste Nantes sa slávnostné vykonávali zádušnice za zosnulého v Pánu generála Lamociera. Katedr. chrám bol vnútri čiernym súknom obtiahnutý; u prostred neho stál bohato ozdobený a osvetlený katafalk, ktorý nosil na sebe štít s heslom zvečneného hrdinu: „Spes mea Deus,“ okolo stali čo čestná stráž pápežská zjaví; nábožným ľudom boly preplnené všetky prostoty svätiny; medzi vzácnymi hosťami nachádzala sa rodina zvečneného, vdova a dve dcérušky; v presbytérium bolo asi 1000 kňazov prišlých z Bretaňska, Anjou anendce, aby ukázali, ako cti Cirkev obrancov svojich. Zádušnú sv. omšu slúžil biskup Collet; po omši vystúpil na kazateľnicu slávny arcibiskup Mons. Dupanloup a na pnul pozornosť všetkých tak, že stáli ako prikovaní. Za textu obral si slová písma sv. „Some suctum inexpugnabile aquitatem,“ ktoréto slová obrátil na zvečneného. „Trasiem sa,“ pravil, „majúc sláviť toho, ktorý sa nikdy nebál;i chváli! Lamoriciera ako vojaka, občana a katolíka, pre služby, ktoré preukázal vojsku, vlasti a Cirkvi; pravil, že väčší bol v nešťastí nežli ako víťaz. „Neboli by sme poznali velikost generála Lamoriciéra, keby nebol býval tiež nešťastlivým. (Blah.)




Rozličnosti.


Jak nešlechetné prostriedky upotrebujú neprátelia proti Cirkvi katol. a jej ústavom, patrno je z nasledujúcej novinárskej lži, ktorá niektoré listy augšpurské, viedenské a pražské rozniesli po svete: „Porotný súd vo Versailles (vo Francúzku) praj odsúdil jezovitu kňaza Pavla, rektora „krest. Školy“ v Dourdonu na galeje na celý život preto, že praj viac ako 80 dietok hriešne bol zneužil. Generálny vikár angšpurský, Dr. Gratz poslal úradný dotaz o tej veci provinciálovi tovarišstva Ježišovho v Maria-Laachu v pruskom Porýnsku; na čo odpovedal provinciál: „V celom Francúzku nenachodí sa žiaden rektor, ani jezuita vôbec“ ktorého prímeno by bolo „Pavel“; v Dourdane, áno v celej diecési versalskej neni ani jedného ústavu alebo domu jezuitského; konečne Jezuiti nemajú ani vo Francúzku, ani kde inde ústavu, ktorý by sa nazýval „kresh školou.“
Podobná lež o prezradení tajomstva spovedného uverejnili niektoré noviny. Že praj kdesi akási milenka vysúdila od svojho milenca, vojaka, vyznanie, že asi pred troma roky zastrelil v Dalmátsku majora. Nevesta jeho aj hrýzlo svedomie, až že sa konečne v spovedi vy a zo všetkého. Kňaz že to hneď oznámil patričnému sudu , vinník že bol zatknutý a po úplnom vyznaní zastrelený, kde a kedy, to noviny tie luhárske nedokladajú. To je hnusná lež! Lebo čo aj pomlčia o tom, čo už každému školskému dieťaťu o svätosti tajomstva spovedného je známo; čo aj pomlčíme o hroznej prísnosti cirk. Pokút naproti z rušiteľom tajomstva spovedného, toľko predsa mali by vedieť redakcie podobných novín, že podľa štátnych zákonov žiaden trestný súd vypytovať sa nesmie spovedelníká na to, čo mu v spovedi zjavené ba ani na to, čo mu mimo spovedi zverené bolo jakožto duchovnému pastierovi (BL)