logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 27


Obsah:



: Úvod a záver
: Katolícke umelstvo.
: Kresťanstvo, a ľubomudrci.
Bohdan Lachman. : Dopis
: Z Banskej Bystrice
: Správy.


Úvod a záver




CYRIL a METOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Gőding. Vychádza 15, a 30, každého mesiaca na hárku.

čísla 27.
V Skalici, v stredu dňa 15. novembra 1865.
Ročník XV.

Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov.




Katolícke umelstvo.


Katolícke umelstvo.
II
Staviteľstvo.

Druhé umelstvo, ktoré na poli cirkevnom velebné diela tvorí, je staviteľstvo; ba toto je, ktoré na poli cirkevnom opravdu veľké a najvznešenejšie diela na základoch zeme vyzdvihlo. Nie je, čoby nás toľkým obdivom a velebou naplnilo , jak pohľad na velikánske a veľkolepé chrámy, ktoré ste dáke pomníky i štedrosť náklady nesúcich, i umenie staviteľov, i vkus veku svojho ohlasujú. Ja myslím, že nebude bez úžitku, bár len povrchne, obznat sa so staviteľským umelstvom na poli cirkevnom, prv než dáke poznámky učiním na terajšie položenie. Staviteľské umelstvo na poli cirkevnom najviac vyniká na chrámoch. Tieto v rozličných dobách rozlične sa stavali, a táto rozličnosť stavby a dôb zaviera do seba to rozličné pomenovanie staviteľského slohu chrámov. V opise rozličného slohu za dobré držím podať myšlienky Dr. Bíleho, ktorý takto opisuje.

I. Sloh renesančný.

Kolibkou toho to slohu je Itália, jeho roditeľkou je láska ku slohu staro klasickému a jeho otcovia sú pred inými Florentčania: Filipps Brunnelleschi (1375 - 1444)a Leo Battista Alberti (1404-1472) Jako Florencia svojou akadémiou v ostatných odvetviach vedy a umenia novú prekliesnila dráhu a hrdo pyšne pohliadla pres všetko podanie drevných století: tak chceli títo 2 umelcovia v staviteľstve so „slohom barbarským“ pokiaľ možno na dobro sa rozkmotriť, za to však staro klasický spôsob staviteľstva Grékov a Rimanov zase v jeho právo uviesť a s kresťanskými stavbo-formami slúčit.Brunneleschi odohral sa do Ríma, tam študoval,meril a kreslil staré ostatky rímskeho staviteľstva, keď zatiaľ Alberti k tomu pohliadol, aby novému spôsobu staviteľstva teoretického, vedeckého odôvodnenia pristrojil. Skoro uvádzali oba výsledky svojej snahy vo skutok, B. vystavil nad gothickym domom vo Florencii svoju kupolu, a pristavil ku gotickému chrámu sv. Františka v Rimini prúčelie dľa vzoru rímskeho vítazo-oblúku (1450). Skoro sa tento nový spôsob cirk. stavieb ľúbil a po celej Itálii rozširoval; pod Františkom I vzniknul i do Francúz, v XVI století dostal sa do Španiel v tú istú dobu i do Nemiec a najskôr sa rozšíril v našich slovanských krajoch zvlášte v Čechách, kde stavby cirkevné od Husitov veľkým počtom zborené a z pustošené dovolávali sa nového vystavenia alebo aspoň obnovy; najneskôr, totižto teprv ku koncu XVI stoletia naleznul sloh tento cestu do Nizozemia (Belgie) a do Anglicka.

2. Čo sa už povahy a zvláštnosti toho to slohu tyče záleží bez mála v tom, čo nasleduje:
a) Predovšetkým ukazuje sa vliv renesancie v pôdorysu a nárysu chrámu. Onen sa domáha zase typu baziliky, a tu preskakuje organický vývoj toľko století; k tomu ukazuje sa tá istá veľká ľubovôľa, a nezriedka úplná bezohľadnosť na potreby bohoslužby. Tento (nárys) vracia sa zase k čiare vodorovnej.
b) Vo vnútri chrámu je útvar chóru a jeho zakončenie tiež ľubovoľne usporiadaný ; klenby celej stavby kostolnej stavajú sa zase neruchomé a tiažacie klenby valené, nebo slabé, nepekné klenby s plochým oblúkom; tam kde križujú sa ramená a na. iných miestach klenby umiesťujú sa kupole; piliere sú podivne zložené, okna nižšie, často neúhľadné. Z vonku miznú operácie, piliere a papršky, steny zase vypadajú jednoduché a prázdne. Čo však zvonku najviac uráža, je prúčelie „náramná dekorácia bez súvislosti s vnútrom samostatne rozčlánkovaná, na kostolné teleso len podoprená a preto pre význam stavby z cela ľahostajná. Veža a ostatne stavby zovňajšie majú do seba ráz stejný so stavbou kostola samého.

3) Bár sa tento popis hodí na všetky stavby slohu renesančného: nič menej pozorovať načim na isté zvláštnosti v rozličných dobách jeho sa vyvíjania. Taký prvom občasí jeho, t. r. a) starší sloh renesanční ešte porád chová ja kúsi úctu k potrebám, ktoré Cirkev pri stavbe vymáha, ukazuje vkusnú jednoduchosť a nie zriedka veľkotvárnost a malebný dojem, isté vlastnosti, ktoré nedostatok vnútorného života nemôžu vynahradiť; a však od začiatku XVI st. až do konca XVIII. v občas t. r. Rokoko alebo copárského slohu padajú posledne ohrady skromnosti, a. vedľa toho, že jednotlivé čiastky nesúvisia nijako vospolne, uprostraňuje sa v týchto dobách v kostoloch bezduchá preplnenost ozdôb (dekorácií) krikľavosti a okázalosti, na ktoré už nie nič dobrého a chvalného, lež na najvyš zručnosť technicko-Ornamentálna, ktorá nie je k pohŕdaniu a za zmienku stojí. Teprv ku koncu XVIII stoletia a v novejšom čase uznaná za potrebu obrátiť sa zase ponekud k prísnejšiemu slohu klasickému.

4) Často krát sa stáva tiež reč o t. r. slohu jesovitskom a skutočne prislúcha tomuto rádu aj v staviteľstve tá zásluha, že ducha cirkevného v tých dobách ešte najblbšie pojal a sa ho pridržal. Aspoň pri chrámoch od toho radu stavaných ukazuje sa naskrz mohutná reakcia proti zavladlemu opovrhovaniu s tým, čo bolo v Cirkvi tradicionálneho, ako aj proti ohyzdnému vkusu coparskému. Jasné pojmu tie a rázna myseľ pre formy nedá. sa nikdy uprieť stavbám jesovitským, bár inak v slohu časovom stavaných. Poneváč sa činnosť rádu toho rozprestierala až do XVIII stoletia, nie nepravdivé tvrdiť, že v oboru umy pre cirkev toho významu onen rád dosiahol, ktorý si na poli vedy a života cirkevného vymohol.
5) Jak tento sloh jesovitský veľmi jednostranne bol posudzovaný: tak sa viedlo prvej a najväčšej stavbe slohu renesančného, chrámu sv. Petra v Ríme. Bar aj v porovnaní k. pr. s dómom kolínskym všetky tie nedostatky preukazuje, ktoré pravé slohu renesančnému vlastné byt musia; nič menej podaniu cirkevnému pri ňom v ničom nie ublížené; áno musí to za zvláštnu prozreteľnosť byt považované pri celom stavení, že v základnom pláne čelného chrámu sveta katolíckeho tie tri najdôležitejšie stavebné formy cirkevného podania v jediný celok boli tuná spojené. Stavba už za Mikuláša V. od Rosseliniho začatá (1457) a síce ešte v pôdoryse baziliky; r. 1506 vo stavbe pokračovano od Bramanteho, a to vo spôsobe gréckeho kríža; Giuliano de San Gallo, Giacomo de Verona, Rafael a zvlašte Michael Angelo pokračovali v tejže stavbe, každý dla svojho vlastného plánu; konečne Carlo Maderno predĺžil západný kríž, a tak sa objavil kríž latinský. Dokončenie stavby, opäť so značnými odchýlkami, padá do XVII. stoletia; teraz však ukazuje základný obrys baziliky, gréckej dostredivej ako aj rímskej stavby. ktoré. sa zdvíha na kríži latinskom; tuná na znamenie, že je pápežský, trojím ramenom na prieč Opatrenom. Takto však nezastávame tých, ktorí chrám sv. Petra vyhlasujú za vzor non plus ultra pre všetky chrámy ostatne; on má svoj význam len pre Rím a jeho dôležitosť, a keby nebol v Ríme, lež prenesený na iné miesto, v ničom inom by nebol rozdielny od iných chrámov toho slohu, lež ohromnosťou svojich konštrukcií.

Charakteristika teda chrámov tohto slohu je: 1. viac lebo menej vynikajúce opustenie tradície cirkevnej, ako aj toho vnútorného pomeru k životu, ktorým stavby stredoveké sa vyznamenávajú;2. Jediné zo vnútorné pojatie staviteľských foriem z gréckej a rímskej architektúry prevzatých a jejich významu. 3. Nedostatok vnútornej jednoty, Organického prevedenia celku a jednotlivostí, a síce v mnohom väčšej miere, nežli to pri samej bazilike pozorujeme. 4. Navracanie sa k masívnemu a neduchovému; prevládajúca technika zednícka, lapanie po veľkotvárnosti a krikľavosti, konečne puhá ničotná zo vnútornosť.
(Pokračovanie bud.)




Kresťanstvo, a ľubomudrci.


Boh,-Atheismus,-Materializmus,-Deimus,-Theismus.
I.

Pred časom, prv než povstala myšlienka na veci od večnosti bola jedna bytnosť bez počiatku a konca bytnosť, ktorá svoj pôvod má sama od seba ktorá svoju veľmoc v čase a v dielach jedinkého slova svojho svetu ukázala.

Toto musí byt našim prvým článkom viery; lebo všetko stvorenie oznamuje duchu naše mu veľkolepú bytosť Boha, a jestli stvorenie veci sveta nie sú samy od seba, tak musí byt akási prvá príčina a túto voláme Boh, Stvoriteľ všehomíra a udržovateľ tohto zázračného celku. Bože ktorý si svetlo zapálil, slnko na nebesiach zažal, a človeka v tak ďalekej od tvojej Velebnosti diaľke položil, povedz sám:„kto si? Ja som, kto som“ a chcel liby obmedzený človek ďalej skúmať, slabý je k tomu rozum jeho; blúdi, kláti sa a pokračuje-li ešte v ďalšom bádaní, jeho úsudok sa zatmieva, zaťahuje, a on konečne bláznom sa stáva. Toto priam priviedlo J.J. Rosseaua k tomu vyznaniu: „že nevyskumatelnú, všadeprítomnú bytnosť, ktorá rídi svet, a celú reťaz podstaty vyobrazuje, oči ma nevidíme, rukami nemakáme, zmyslami nepochopujeme. Dielo stojí, pred nami, ale Staviteľ zmizol. Je to jedna z dôležitých veci, aby sme konečne nahliadli a uzavreli: že je Boh. A jestli naposledy tak ďaleko prichádzame, a pýtame sa samých seba: „čo že je on? kdeže ja on? vtedy blúdi duch náš; tratia sa myšlienky. Boh mizne pred nami, a zmysly moje ho nepochopujú; a čím viac nad tým rozjímam, tým väčšmi zatmievajú sa zmysly moje.“

Nátura božská je nepochopiteľná; lebo medzi Bohom a nami leží nekonečnosť; podľa povahy našej Boha sa nenaučíme ináč poznávať, len skrze posvätný vnútri v srdci zaštepení zákon boží, ktorý dobré predpisuje a všetko zlé zakazuje len skrze náuku, ktorú my v prvej knihe božskej na bývame, čerpáme, v knihe prírody sa dočítame ktorej velebné listy a obrazy sú nám všade otvorené, a obrazy, tieto, jedine ruka božia dolu zmazať vládze; naposledy Boha poznať môžeme zo stvorenia sveta, ktorého dokonalý poriadok a beh, zázračno-krasny vo všetkom súhlas í večité pohybovanie nebeských telies a celej prírody na nekonečne múdru, všemohúcu bytnosť pokazujú.

Pomocou matematických vied hvezdári náležite poznávajú príčinu pohybovania telies nebeských a nestáva sa na nebi žiadneho pohybovania, ktorého príčinu a cieľ neboli by v stave podať. Lež tým samým dokonáva sa ich celá. vedomosť, a my sme snimi prinútení uznať vyššiu Múdrosť najvyššieho Zákonodarca, ktorý ich riadi, im zákony vydáva; lebo kedyže bol vydaný zákon a nebolo toho, kto ho vydal? Silozpyt učí nás poznávať silu prírody, ktoré pôsobenie a výsledky na zemských telesách budí to v pokoji buďto v hýbaní postavených vidíme, spolu aj zákony podáva, podľa ktorých sila prírody sa riadi skratka Silozpyt opisuje prirodzených živlov usporiadanosť, a bystrosti ich účinky, a rozličných likazov a zjavov príčiny odokrýva, a cestou týchto prednášok prichádzame k tej pravde: že človek najznamenitejší to tvor v prírode z dvoch čiastok pozostáva, a že jestli sa jeho jedna čiastka presekne, neumiera ešte celý človek.

„Non omnis moriar, multaque pars mei Vituabit Libitinam“ Horac.

Žiadajme len od neznabohov dôkazy na to: „že neni Boha“ a oni umĺknu zahanbení. Oni sa síce budú všemožne usilovať pochybovanie a neistotu v duši našej z lodit; avšak oni sami učinia tú závierku: „že keď oni neveria v Boha, to len priam preto robia, lebo sa im zdá, že neni žiadneho.“ Lež dobrý človek nedá sa s viest týmito zdanlivými dôvodmi; že neni Boha, to ho nezajíma; veď od prirodzenosti človek sa kloní k viere v Boha. Ľubomudrctvo učí nás , že svet tento musela usporiadať jedna nepochopiteľná, večná, sama od seba pošla bytnosť; a táto bytnosť čím neni, to vieme, lež čím ona je, nechápeme. Všetky národy vo svojich jazykoch volajú Bože! Artemidou za to má: „že akokoľvek národ neobstojí bez hlavy, tak žiaden nemôže byt, ktorý by v Boha neveril.“

A preto neni ohavnejšej a darebnejšej sústavy ako je sústava materialistov, ktorí tvrdia: „že všetko čokoľvek je na svete, len puhou náhodou povstalo a hmotou sa pohybuje. Čo sa človek sám seba stvoriť mohol? či náhoda, alebo atómy (prvky nesčíselný to drobný prášok, ktorý sa spatruje v slnečných papršlekoch) môžu sa pociťovať za hlavnú príčinu stvorených vecí? Zaiste nie! Každá vec má a musí mat svoju pravú príčinu, každé dielo svojho pôvodca: náhoda je len nezmyslené slovo, je nič, a. z toho, čo je nič nemôže nič byt ; atómy sú mŕtve, bezdušné tiež, ani nech nikto nehovorí, že ony v prostore zvislé sa povznášajú lietajú my vyznávame každej hmoty životný princíp v každej veci; tento ale sa vyvinuje jedine trením a dotýkaním sa s druhými telesami, a rozlúčením sa od týchto, kazí, rozpadáva sa. Všade je život lebo pôvodca prírody rozkázal, a všetko sa do behu položilo, všetko sa do práce a činnosti pustilo. Zrejmým je to dôkazom! že Boh je prvo-prvá príčina toho to všehomíra, je Stvoriteľ a riaditeľ sveta, a my s Dávidom svolat môžeme: „testimonia tua credibilia facta sunt nimi s“ a ľutujeme tých ľubomudrcov, ktorí navzdor takým svedectvám predsa sa držia neznabožských zásadám.

Zo starších uvádzame Demokrata ktorý sa ustavične vysmieval z mravov svojho stoletia. Tento písal jedno pojednávanie o svete, z ktorého vysvitá: že na zemi nie iného neni len púhá hmota, atómy jednostajne sa pohybujúce, z ktorých spojenia všetky telesá povstávajú; že hmota bola Bohom a Boh bol hmotou. Cotta, Epilcur, Protagoras, Eufemenes, Teodor curenqislcý Strata, Plinius, skúmateľ prírody Hippon , Petronius , a iní tak ďaleko zablúdili, že tvrdili: že človek myslí sám od seba, že všetko samo od seba povstalo. Z novejších filozofov: Covard, Hobbes a Machiavel v tomto ohľade nič nového nepriniesli; oni sú tiež neznabohovia starí, len že do nového rúcha zakuklení. Sám Spinoza len učenie svojich predchodcov opakoval, totižto: „je vraj v prírode jedna substancia, ktorej sme my meno božstva privesili, a čo vidíme, je čiastka božstva. Od tých dôb málo filozofov sa priznáva a kloní k týmto rúhavým neznabožským zásadám.

Človek sa teda Boha odoznat nemôže; vedomosť tá je mu prirodzená. On má pojem, ktorý ho nikdy neopustí, a ktorý ho ustavične 3: Boha rozpamätúva. Veškeré človečenstvo to slovo Boh vyslovuje; Pseudofilozofi vyslovujú ho bezmála tak často, ako kresťanskí filozofi: tamtí, aby ho potupovali; títo ale aby sa mu klaňali.

Materializmus není odchodný od neznabožstva. Každý materialist je spolu Atheist a naopak. Obom je svet tento hmota. Oba za to majú: „že Boha nieto; že duša je len výmysel; nebo a peklo len klam a prešibaný podvod pre sprostákov; že čnosť, povinnosti a hriechy sú len nákres socialistickej sústavy, ktorejto národne zákony sú tolikeré jarma pre ľudí. Tento je asi obsah zásad oboch.
Podobne škodlivý je i Deizmus ktorý žiadneho zvláštneho kultu nepripúšťa; zjavenie božie zapudzuje, neuznáva Boha za pôvodcu stvorených vecí; zapiera prozreteľnosť božskú, a správu sveta všeobecným zákonom prírody ponecháva, Deizmus teda vytvára naskrze každé náboženstvo; lebo trhá každé spojenie s nebom; odopiera zjavenie božie, všetku metafisiku a vyššiu osvetu. Slovom: Deista je bláznom, lebo nemá náboženstva žiadneho.

Naposledy spomíname i Theismus čo blud, do ktorého niektorí z filozofov upadli. Podľa týchto len to, čo je rozumu primerané, čo sa s rozumom zrovnáva, za pravdu držať sa má. Títo Eklektici veria v jedného Boha, nie ale Boba vo troch osobách; dopúšťajú síce a) nesmrteľnosť duše, lež zapierajú nebo a peklo, ktoré miesta pravá viera vykazuje dušiam podľa toho, ako si zaslúžili čnosť prikazuje, zlosť, hriech zakazuje, ale prvú neodpláca, a hriech nekarhá tak, že dobrých a zlých jednaký osud očakáva na druhom svete; b) prozreteľnosť božiu v prírode požaduje, lež medzi náboženstvom žiadneho rozdielu nerobí.
Zdravá filozofia naša je táto: „Jestli akýkoľvek dom na zemi, alebo ľud, ktorá vôkol našej zeme pláva, bezpochyby svojho pôvodcu, majstra má: tak podobne to isté platí i o svete tomto. Chceme-li sa teda o pravde tej, že je Boh presvedčiť, nazrime do knihy prírody; otvorme oči: a poznáme Boha zo stvorených vecí. „My obdivujeme novoty nalezené od Lorda Overiho stroje (mašiny). Sú ony umelecké diela našich obratných umelcov. Jestli mi je voľno v podobenstve hovoriť: čože sú mašiny tieto oproti mašine sveta toho to, ktorého večný majster, čo do vtipu a obratnosti ďaleko prevyšuje tamtých umelcov pozemských?

„Ty sa teda musíš predovšetkým presvedčiť v všemohúcnosti Boha, ktorý čnosť miluje a odpláca, a hriech nenávidí a tresce. Ti si sa učil hvezdárstvu, aby si sa presvedčil O jestvovaní nesčíselných svetov rukou všemohúceho po prostore posiatych; ty si zbehlý vo vede anatomickej, aby si obdivoval nepochopiteľné hýbadlo života tvojho; ty môžeš nahliadnuť, že Boh stvoril svety, ktoré ty vidíš tak ako, pradedo tvoj vystavil palác, v ktorom bývaš. A preto nech krty pod zeleným trávnikom tvojim pohrabané, jestli sa opovážia jestli to môžu učiniť odoprú bytosť slnka.“ “ Voltaire.
„Kto nebo, zem, tvory, byliny, rastliny a všetko z ničoho vyviedol, ten zaiste musí byt výborným umelcom; jeho nekonečná múdrosť prevyšuje našu konečnú inteligenciu, lebo on učinil veci, ktoré my nechápeme, a táto inteligencia, tato moc je Boh: či som dobre alebo zle rozslidil, neznám; lež za to mám, že rozumný človek nič iného nemôže byt, iba výborné dielo najmúdrejšieho Majstra Boha teda musí byt múdrosť, ktorá tento svet riadi, ktorúto inteligenciu i sám Spinoza uznáva.“ Voltaire.

Obloha nebeská, nesčislnými hviezdami posiata, je najznamenitejšou hľasateľkyňou Velebností Boha všemohúceho a Boh plamenistými písmenami nad hlavou našou napísal knihu túto, aby sa nemohol žiaden z ľudí vyhovárať.““Rollin.
„Jestli človek neni učinený pre Boha, prečože on neni inak šťastný len v Bohu, a skrze Boha? a jestli je človek stvorený pre Boha, prečože sa on protiví Bohu ?“ Pascal.
„Jakonáhle ľudia k životu spoločenskému sú schopní a prichádzajú do rozumu, poznávajú jedného večného, a nekonečne múdreho Boha: a k tejto pravde môže sna dno i ten najhlúpejší prísť.“D. Alambert.
„Nikto mi neodoberie, neodníme presvedčenie to: že hodinky hodinára, a svet tento Boha predpokladá.“ Voltaíre.
„Posledne príčiny hýbania a života prírody nezpočívali v hmote; táto dostáva život odinut,a sdeľuje ho iným telesám: hmotou sa teda nehýbe nežije všetko. Moja hlavná zásada je: ja verím, Že jedna vôľa pohybuje celok tento a obživuje prírodu:jakože ale vôľa vyviesť môže fisíčný,telesný čin, to nechápem, lež že vyvádza to skusujem, sám na sebe. Ja chcem robiť, a robím; chcem hýbať telom, a hýbem sa ; aby sa ale mŕtve telo samo od seba pohybovalo, to nemôžem pochopiť. Vôľu poznávam po jej skutkoch, a nie dla jej povahy . . . Bytnosť ktorá chce, a môže a celý svet tento pohybuje a spravuje, menujem Bohom. Ja som istý, že Boh je sám od seba, a bytosť moja od neho závisí. Boha vidím V jeho, dielach; Jeho bytosť cítim v sebe, poznávam a spatrujem ho všade; lež kade náhle počnem o ňom hlbšie rozmýšľať, mizne predo mnou.“ Rousseau

„Najvyššiu bytnosť zapierať, znamená: tajiť bytosť prírody; lebo prirodzené zákony sú najvyššou múdrosťou. Čo že je vyššia bytnosť, nežli velika pravda, v sebe ostatne pravdy obsahujúca a večný poriadok prírody, nezmenliva spravedlivost a čistá láska? či sa nenájde priateľstvo? či spokojnosť srdca, úprimnú prostosrdečnost, materinská útlostka detinská láska sú-li tolikere obludy, chiméry? Či neni spravodlivosti na zemi? alebo pre utrápených neni útechy a nádeje k lepšej budúcnosti? A predsa všetky títo veci dohromady vzaté sú najvyššou bytnosťou, spolu obsahom všetkých blaho nosných myšlienok, všetkých náhľadov, ktoré kvetinky metajú po cestách života.“ Camol.

„Jestli sa pokutujú tí, ktorí urazili človeka, tým väčšmi musia sa trestať tí, ktorí proti celému človečenstvu hrešia tým, že Boha a jeho prozreteľnosť zapierajú, že sa proti službám božským stavajú, Bohu sa rúhali, a prísahu lámu.“ D Alembert. „Rád bych raz videl poriadneho a striezlivého muža, ktorý by zapieral že neni Boha, alebo nesmrteľnosti duše, nikto zaiste to tak nevysloví, iba nerozvažlivý pošetilec.“ Labrusere.
„Neznabožstvo je bláznovstvo, a blud ktorý jedine z dier trestníc vykukať môže - Blud tento stojí na odpor mravom a dobrobytu ľudstva; lebo, jestli zapierame Boha, čože prekazí a na uzde udrží zločiny? V neznabohovi prebýva to najšpatnejšie a k všetkým nepravostiam najschopnejšie srdce.“ Voltaire.
„Kto žeby si žiadal čo len nad 600 ľuďmi neznabožstvu oddanými panovať? Kto žeby radšej neobcoval s Markom Aurelom alebo s Epiktetom, nežli s učenikami Spinozovými?“ “ Voltaire.
„Doista je človek, ktorý k Adamovmu náboženstvu prislúcha; on pokým počuje hovoriť o Adamovi pred jeho pádom, zatiaľ s nami vo všetkom súhlasí. Teda mu povedzme: „ty učiniť máš len jeden krok, uznaj pád človeka; veď hriechu prvotného znaky na sebe nosíš; ver v prostredníka medzi Bohom a ľuďmi a v obnoviteľa našej nakazenej prirodzenosti. Odtiaľto prejdi k náboženstvu Noemovmu, k predpisom, ktoré Abrahám obdŕžal, potom prejdi k zákonom Mojžišovým a Mesiášovým a budeš mat návod a pravidlo, áno ruko vodiča, ktorý ta od stvorenia sveta až po rok 1752 veliky labyrint (blúdište) povedie. Jestli nám odpovie, že on zná týchto velikých mužov a predsa prednosť dáva náboženstvu Cicerona, veriaceho v hádačov; vtedy ho musíme ľutovať, a Boha prosil, aby ho osvietil; nesmieme ho ale uraziť. Učme, a čo je lepšie, skutkami dokazujme čistejšiu mravouku, nežli majú Deisti, a tým samým ty, ktorí sa klaňajú jednému Bohu, s nami sú v tej velikej zásade v porozumení. A keď takto vystúpime, a za vec kresťanstva sa zaujmeme vtedy nepriateľskú zbraň sama od seba dolu zpadne.“ Voltaire.

(Pokračovanie bud.)




Dopis

Bohdan Lachman.


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.

V Ostrihome na Všech Svätých. (Posviacajúce nového semenišťa, v uvádzanie Mníšek do kláštora, posviacanie osvieť. p. Jozefa Durguth za biskupa.) Skorej než náš „Cyril“ neviem však s akou úfnosťou a nádejou nového vzkriesenia ročník XV. svojho behu dokončí, zaumienil som si ešte jedným dopiskom poctiť jeho veľact. Obecenstvo, bych takto spolu aj zadosť učinil sľúbil svojmu v 21 čísle učineniu.
Jak ct. Obecenstvu známo je, 8. Október ustanovený bol k posviacaniu a otvoreniu nového v celej Austrie páru nemajúceho semenišťa ostrihomského. A v skutku sotva odbila piatu raňajšia hodina, už rozliehal sa hlas najväčšieho zvonu baziliky za štvrť hodiny po okolí ostrihomskom, predzvestujúc nastavajúcu zriedkavú slávnosť. Po skončenej ale o 9. hodine v bazilike spievanej omši, pod ktorou celý aluminát prijímať, pozbieral sa slávnostný zástup, pozostávajúci z bezpočetného návalu ľudu, chovancov, sl. kapituly ostrihomskej a iných cirkevných a svetských hodnostárov, sprevádzaný hlukom zvonov basilických, k bráne nového semenišťa, kde po privítaní Jeho Eminencie naše ho Najmil. Arcipastiera a vysokých hosťov, ako boli: Jeho Excelencia p. Nuncius Apoštolský Marino Falcínelz, arcibiskup karthaginenský J. Exc. p. Ludvik Haynald, biskup satmársky Michal Haas a vacovský Anton Peiller, vys. dôst. p. Ján Ev. Zátka, kanonik ostr. a správca spomenutého semenišťa, voviedol celý zástup do nového semenišťa osloviac Jeho Eminenciu nasledujúcimi zápalu plnými slovami:
„Salve Eminentissime Páter, in limine domus cuius fundamente per unum piorunl Praadecessorum jacta, ab interitn Zvindicasti, quieve Te jubente ad fastigium educta alumnos duorum Seminariorum felici copula conjunctorum suscipere gestit.lntcr istos parietes jllventus saeratior bonitatem Et disciplínam et scientiam discet. Ut domus hlec ad scopum apta sít, ad perfectionem ejus vix aliud desiderari vide tur, quam ut benedictio Dei super illam imploretur. lngredere itaque, Eminentissime Páter, átria haac pieta ti et scientiis erecta, exalta dexteram; ora; ascendat oratio tua ad Dominum et descendat super domum istam septitormis gratia Spiritus S. Ut incolae habitaeuli hujus in fundamente humilitatis radicati cresclnt in viros perfectos et dígnos altaris ministros, in veros discipulos magistri uniei J. Christi, cui glória in sacula.“

Na to vzala Jeho Eminencia s Jeho Excelenciou Nunciosom na seba cirkevné rúcho a tiahol celý zástup medzi spevom „Filii Sion“ chovancami spievaným k seminarskej kaplnke, kde po vyspievaní „Adesto Deus“ za počalo sa posviacanie najprv kaplnky a potom semenišťa, pri čom dvaja títo najvyšší cirk. hodnotárí sebe vzájomne na pomoci boli. Po skončených týchto cirkevných obradoch, slúžil Jeho Excelencia Nuncius v novej semenárskej kaplnke malú omšu., po ktorej zhromaždilo sa čestnejšie obecenstvo do veľkej dvorany semenárskej pre 500 osôb, kde po privítaní s hlučným „vivat“ a „éljenek“ vysokých hostov,držala Jeho Eminencia v latinskej reči dejepismi dissertaciu o semeništi ostrihomskom, ktorú Vám tu p. Redaktor pripojujem.
Sotva Jeho Eminencia posledne slová „Sint hazc omnia ad majorom Dei glóriám“ z úst vypustila a dokončiť sa nechajúce „vivat“ a „etjen“ umĺklo, prišiel zase náš milený správca k slovu a držal chrysologovou výrečnosťou nasledujúce aklamácie: „ Eminentissime atd. “

„Qood ante tria swcula unus inclytorum praedecessorum Em. Vestra: videre cupivit, et univerza Archidioecesis nostra anhelis exoptavit votis, bodierna
die in efectum deductum est. Seminarium S. Stephani, comite Seminario B. M. V. consedit in latere montis, in quo adoraverunt Patres nostre. Amodo iam juvenes,
qui Deo Trino vilam totam et mortem, omnemque suam consecrarunt sortám, coram oculís Priesulis sui et Metropoliiani Capituli educabuntur et istltuentur, et in domo tlac templo vicina ceu qumdam milítia templi prseparabuntur ad prselianda justa pro Deo certamina. Milites Templi mitítabant sub vexillo, cui in scriptum erat:„Non nobis Domine, non nobis, sed nomíni Tuo da glóriám“ sic etiam juvenes hi nibil querent nisi glóriám Dei.

In instituto hodie aperto et inaugurato bona E. Vestrae venia, ego exignus ejusdem Rector hisce occipio jám meum munus, aperiendo labia mea ad celebrandam Omnipotentis Dei Majestatem.
Regi smculorum immortali et invisibili soli Deo honor sít et glória. Hodierna: solennitatis et lletitia: ratio exigere videtur, ut dúm Emin. Vestrae pro paternis curis et fatigiis cernui hisce gratias agilnus, animabus vero piorum Fundatorum et Benefactorum requíem sempiternanl in luce Sanctorum precamur, corum etiam memores simus, quos in republika sacra et civili
summi habemus.
Quapropter vos adstantes fratres charissimi una mecum qumso Dei Omnipotentis misericordiam invocate, ut Beatissimum Patrem Pium IX. Pontificem Summum, Verum Christi in terris Vicaríuln, quem pie laudant populi per orbám; qui inter minaces pro cellas luctantes ventos tempestatesque sonoras svavi seprimit imperio; qui frustra ringentibus terra marique adversariis,
cadentibus licet a latere ejus mille et dccem millibus a dextris ejus contidens in firmitate Petraz, petra autem est Christus in medio tempestatis triumphator
procedit, et in protectione Dei coeli totus commoratur optimum hunc Patrem pro glória s.sui nominis, emolumento Ecclesile, pro pace et concordia totius Europle, solatio bonorum, pro confusione et emendatione malorum in columem conservct et sospitem quam diutissime, ut super serpenles illos et basiliscos ambulet et conculcet capila ieonum et draconum. Vivat!

Augustissimo lmperatori, Regi Apostolico Francisco Josepho l. Domino Nostro Clementissimo, pio kath. Ecclesiaa primogenito, qui patriam nostrám nutantem erexit, fere eoltapsam inslauravit, pene mortuam resuscitare per git, terrae Principi venerando regnum securum, domum tutam, veoatum ñdelem, exercitus fortes, amorem populorum, coronam immarcescibilem, glóriám immortalem!
Excellentissimo ac Rssmo Archi-Eppo et Nuncia I Apostolico, qui in amplissimo lmperio Austriaco partes Sapctissimi Patris sustinet; in quo bonitas Sua, Sanctitatis invia svavitate resplendet, qui diligit gentem nostram, et sui in nos boni aflectus slepe jám luculenta dedit testimonia; qui ante ondecim menses Strigonii moratus urbem nostram priesentia, corda Sui desiderio implevit omnigeuam benedictionem et prosperitatem!
Sacerrimis Antistítíbus hic prazsentibus fidei cath. zelosis propagaloribus, disciplínae s. strenuis custodibus, animarum prwtioso sanquine Ch. redemptarum Pastoribus vigílantissimis auxilillm a Domino et coelistium donorum abundantiam. Ad multos annos!

Inclytis virís, qui in republice civili conspicuis tulgent honoribus, quive sua praesentia solennitatem hodiernam mírum quantum auxerunt spiritum consilii et fortitudínis ac amplam protatigiis in rébus patria exantlatís retributionem! Venerabili Capitulo Stríg. Curatori ac Tútori Selninarii nostre, Capitulorum Deputatis Sacrís Curionibus ceterisque Inclytis hospitibus magnas gratias, multos anuosvt“

Že po každej aklamácie nechybovalo na „vivatov“ samo sebou sa rozumie, medzi ktorými aj dvoranu túto okolo Pol druhej, hod. po poludní sme opustili. Po obede ale o 6. Hodine za počala sa beseda v tejže dvorane, kde chovanci podareným rečnením a milo zvučným spevom týchže vysokých hosťov, ktorí pri posviacaní prítomní boli, nad všetko očakávanie skoro do 8 hodiny večer zabavovali.
Pripomenutia hodné je tiež i to, že k slávnej príležitosti tejto vyšli aj tri tlačené ódy, latinská, maďarská a slovenská, ktoré traja s chovancov s básnili a síce poslednú jeden z lidov „cirk. lit. školy slovenskej,“ ktoréto ódy tuná tiež pripojujem, s tým želaním keď by ste p. Redaktor slovenskú na pamiatku do
„Slovesnosti“ prevzali Daj Bože! aby semenište toto „na väčšiu Tvoju chválu“ ako Jeho Eminencia sa vyslovila „vystavené“ stalo sa skutočne semenišťom kňazov, akých v našom veku sv. Cirkev katolícka potrebuje a si žiada, a na akých aj slávne Arcibiskupstvo naše potrebu má, aby aj nivy slovenské tiež dobrým a neporušeným semenom semenišťa tohto posiate časom sa tiež rozzelenali a ovocie mnohonásobne. pre Cirkev sv. katolícku, národ a vlasť prinášali.

Sotva ale pominul týždeň za ktorý Jeho Excelencia Nuncius pápežský odcestoval cez Vacov, Pešt-Budín do Kaloče, už nám nastala dňa 15. Októbra iná tiež nie každodenná slávnosť. Jeho Eminencia, nechcejúc totižto miesto múz cirkevných, staré semenište, dať za korisť svetskej márnosti, učinil ho zase miestom krestansko-mravného vychovávania dievčat, ktoré mníškam sv. Vincenta a sv. Paula odovzdal, akých spomenutý dnes jedenásť zo satmárského do ostrihomského kláštora vovedených bolo.
Vovedenie toto stalo sa o 10 raňajšej hodine po vyspievanom „Vene sancte“ slávnostným sprievodom z kostola sv. Ignáca, Jeho Eminenciou, pri prítomnosti Jeho Excelencie Nunciusa pápežského, biskupov satmarského a vacovského, Gr. Štefana Károly, baróna Apora a iných vznešených jak cirk. tak svetských osobností vedeným do kostola mníšok, pri ktorého dverách biskup satmársky odporúčal a odovzdával krátkou rečou všade u znalosti došlé mníšky, jakožto jejích bývalý biskup pod ochranu a do milosti Jeho Eminencie, načo vošiel celý zástup do kostola, majúc každá z mnišek pri boku jednu vznešenejších meštániek ostrihomských, sama ale správcova kláštora satmarského pani grófku Károlyčku (paniu Gr. Štefana Károly) Potom držala Jeho Eminencia maďarská reč o vznešenosti krestansko- mravného vychovania mládeže, potažne dievčat, po ktorej reči bola spievaná sv. omša Jeho Excelenciou Nunciusom držanú, po ktorej po prečítaní základnej listiny, dokončila sa s „Te Deum“ aj táto slávnosť.

Dňa ale 1. Novembra, na sviatok to Všech Svätých a na narodeniny Jeho Eminencie nášho Najmilostivejšieho Arcipastiera ku ktorým iste nie bez príčiny dostavili sa aj Jej ich Excelencie uhorský kancelár p. Juraj Mailath a hlavný taverník bár. Pavel Sennyei, konalo sa Jeho Eminenciou posviacanie Najsviet. a Najdôstoj. p. Jozefa Durguth za biskupa sionského, a síce o 9 hodine ráno, pod službami bolo pri prítomnosti biskupov rabského a vacovského.

Konečne zavieram dopis svoj tým želaním: by Všemohúci, Jeho Eminencii naše mu najmilostivejšiemu Arcipastierovi a Otcovi, ktorý dnes 81. rok veku svojho započína, ako aj novo vysvätenému osvietenému a najdôstojnejšiu p. Biskupovi sionskému, udeliť ráčil v stálom zdraví dlhé panovanie pre dobro a blaho sv. Cirkvi katolíckej a celej, celej pravím našej milej vlasti uhorskej.




Z Banskej Bystrice


Z Banskej Bystrice, 15. okt. U nás a v našom okolí stali sa niektoré premeny i na cirkevnom i na politickom poli, a nielen tam tie, lež i tieto nie sú bez svojho vlivu na život cirkevný.

Čo sa semenišťa tyče, vysokod. p. kanonik, Fr.Berlica od viacročného a zásluh plného riadenia tunajšieho semenišťa , vysokod. p. Juraj Simunyl, nedávno na hodnosť kanonika povýšený podobne od mnohoročného a zásluh plného pod riaditeľstva tohože semenišťa oslobodení sú. Následkom toho tamten úrad vysokod. p. Fr. Fillečovi, nedávno menovanému kanonikovi , tento ale v p. lg. Sásikovi, zverený je, a následkom zas tohto, v. p. Fr. Šujanský, obdŕžal faru radvanskú po v. p. lg. Sásikovi uprázdnenú. Na miesto v. p. Jos. Markus, teraz farára ľubietovského, provisorie profesorom ustanovený bol vysokou. v. p. Dr. Fid. Rieener; poneváč ale bohužiaľ! Slabunké zdravie ukázalo sa mu byt prekážkou vo vedení úradu toho to, supl. profesorom menovaný je vysokouč. v. p. Mat. Novosad, doterajší slovenský kaplán v B. Bystrici. Vysokouč. v. p. Fr. Vít. Sasinek,supl. Profesor a kazateľ kapit. ustanovený je exhortatorom na nižšom kr. r. kat. gymnasiume b. bystrickom.

Keď takto Jeho Excelencia, Štefan Moyses, náš najd. p. biskup novými osobami zaplňuje rady, napadá aj istej madaronskej stránke, ktorá sa i tuná per faa et nefas inteligenciou výlučne rada nazýva, nespravodlivé manévri povzbudzovať naproti tunajším pp. profesorom gymnaziálnym. Mam k tomu pravo a príčinu?

Aby ch na otázku tuto odpovedal, musím upozorniť na podozrenie, že žriedlo týchto manévrov zdá sa mi byt v autonomickom luteranisme, ktoré s povýšením p. Radvanského na stolec velžupanský rohy zdvíha, a svoje autonomické chlitky rado by i na pole katolícke preniesla. Tato madaronská autonomicko-lutheranská stránka zamýšľa všetky civilné rady ako slyšať sverit madaronským autonomickým lutheranom, ktorí sa klaňajú modle r. 1848 a 1861, a tak snáď sa domnieva, že za terajších smutných politických prevratoví na kath. gymnasium pravo má; domnieva sa snáď, že i na profesorskej katedre len profesori ducha roku 1848 a 1861 sedet majú. Táže madaronská autonomicko-lutheranská stránka so svojim gymnasiumom dla svojej ľúbosti nakladá, natoľko, že v nej kupci, pekári, ševci atd. sú kompetentní (?) sudcovia vo správe gymnasialnej, a tak si myslia, že tuto zásadu načim zaštepiť i do duše katolíka, aby i tento z knihy poriadku vymazal to porekadlo: 7,.vutor ne ultra. . .“

Môže byt, že s nimi i niektorí katolíci do jedného vreca dujú, ale to sú katolíci, ktorých len toto meno od tamtých delí a ktorí, aby či neztratili či obsiahli dáky chlebíček, poneváč vo slabej nateraz stránke katolíckej malo podpory svojich materiálnych nádeji vidia, tam tejže stránke sa koria, a dali by sa jej bar ku čomu upotrebiť. Títo teda šli sta medvedí v komédii, ktorú s tunajším kath. gymnasiumom Maďarovi započat ráčili.

No čože je za príčin, že so svojimi denunciaciaciami začali v Hale, Hímôku, ba i v Sůryănyu nasledoval Figúru, ktorá tak luhave a podlé vo fävárovi lapok figurovala? Snáď sa prehrešil učiteľský sbor a gymnasíálna mládež tým, že ten neišiel k nedávno tuná sa ocitnuvšiemu p. superintend. Szčkacsovi na poklonu, a mládež s hromovými eljenamí nešla mu v ústrety? Čože je katolíckemu ústavu do luteránskeho-superintendenta? Snáď sa ti denuncianti domnievajú, že pp. Profesori a žiaci kath. gymnasia nevýdu v ústrety o. p. Radvanskému, až ho rozjasaní madaróni povedú s hosannou? No však ich ešte k tomu ani oportunita ani rozkaz nenúti! Snáď dobro gymnasia a vlasti požaduje dáku premenu gymnasia toho to? Oj nie, ako to v „P. b. Vedomostiach,“ biele dne dokázané; z čoho aj vysvitá, že i dobro vlasti i právo národa slovenského to požaduje, aby aspoň tože gymnasium také zostalo, aké je!!

Nechcem o tejto záležitosti zo spravodlivého politického stanoviska rovnoprávnosti jednať, chcem len podotknúť, že cirkev katolícka, aby ľud slovenský nebol demoralizovaný a proti tej tože dôverný, slovenská reč aspoň ako sa to deje na b. bystrickom gymnaziume pestovaná byt musí i na gymnáziách trnavskom, prešporskom, nitrianskom a iných, z ktorých mladíci do kleriky sa berú, a z ktorých nekdy pastierovia duchovní ľudu slovenského byt majú. Cirkev nepestuje ústavy školské, aby v nich vzdelaní boli mladíci jedine pre svetské úrady, lež zvláštne pre službu cirkevnú. Jestli toto predstavení cirkvi nemajú na zreteli, vtedy i proti vôli svojej napomáhajú slobodomurárov zásadu: školu od cirkvi odtrhnúť.

Vyhoďte slovenskú reč zo škôl, a čo s tým docielite? pohanenie a tupenie reči slovenskej, a s týmto do srdca vštepíte i ošklivosť ,a nenávisť proti tomu ľudu, ktorého mluvou slovenská reč je! Nevzdelávajte slovenskú reč, nech zostane nevzdelanou mluvou či s mluvou nevzdelanou ale vzdeláte ľud? Buďte hotový, že vám svet povie, že cirkev katolícka zanedbáva vzdelanie ľudu katolíckeho, že ľud v obskurantisme drží! Nechte slovenskú reč nevzdelanú, a očakávajte, že dla vašich chútok stranných vzdelaní ošklivosť budú mat i pred nevzdelanou slovenskou mluvou, i pred slovom božím v nevzdelanej reči hlásanom! Reč slovenska s časom pokročila, a ľud slovenský navyknul už reči pokročilej: nechajte teda mladíka bez vzdelávania a cvičenia sa v reči slovenskej vo škole a v semeništi, vysväťte ho, pošlite na faru, postavte ho na kazateľnicu, do zpovedelnice a ku posteli nedravého a vidíte jaka zázraky na česť cirkvi a k blahu ľudu slovenského stvárať bude. Myslíte, že sa obíde s tou rečou, ktorú sa naučil ešte kedysi pri domácom ohništi? Či k vyvinovaniu velebnejších a vyšších pojmov kresťanskej vierouky dostačuje táto mluva domáca? A čo jestli mladík i tuto zabudne a zo žlčových úst niektorých profesorov si mluvil slovenskú zoškliviť? . . .

Hej veru smutná by to bola vec, keby kňaz ani tak nemal vedieť už slovensky, ako to i slovenský kočiš zná! Čo viac, keď nebude sa vedieť vysloviť pastier duchovný lepšie, určitejšie, učenejšie a úhľadnejšie, nežli pastier obecný! Tvrdé sú toto myšlienky! 0všem tvrdé, ale ešte tvrdšie sú srdca k národu slovenskému a jeho mluve. Keď sa Maďari pri toľkom vzdelávaní reči maďarskej sťažujú ešte na nedostatok výrečných kazateľov, čože má povedať katolícky Slovák, ,ktorého mluvu od Boha danú nesvedomite vytvárate a šliapete? Dixi.




Správy.


b) Správy.
V Alžírsku Napoleon III. za čas pobytu svojho tuná navštívil medzi iným aj kláštor Trapistov vo Staoneli. Ku svojmu nemalému udiveniu naleznul medzi údmi tejže rehole aj niekoľko vojakov iba najmenej 12 mužov z cisárskej gardy. Generál Fleury predstavil cisárovi jedného zo svojich starých vojakov, ktorého poznal v jednom mníchovi trapistskom. Cisár medzi iným tázal sa ho: zdali je s rádom svojim spokojný? „Veľmi som spokojný“ odvetil mních, a keď sa ho ráno tázal jeho bývalý súdruh: „Akože ste prišiel na tú myšlienku vstúpil do kláštora trapístkeho? Ne: bol bych si myslel, žeby z vodca vojska mohol sa stať mních! Ja ovšem nebol som podnetom (pohnútkou), že ste si zvolil také povolanie ." „Odpustíte , pane generál, odvetil vy práve ale mi vdychnul povolanie toto.“ „Ja? akože?“ „Vy ste mňa tak výborne vycvičil v poslušnosti , že sa mi nezdalo, žeby pre kázeň rehoľnú nedostačovali sily moje.“

Katolícka Literatúra.

Alexandra Manzomh Zamúbencz. Z maliarskeho preložil a vydal Michal Lauko, administrátor fary Čabradskej.“
Poneváč už i medzi naším ľudom slovenským nielen poverečné a neužitočné, no i zlo zásadové spisky sa rozširujú, veľkú zásluhu si vydobývajú oni naši mužovia, ktorí dobrými lacnými spisy kúkoľ utláčajú a pšenicu kresťanských zásad a mravov rozsievajú. Do radu týchto mužov postavil sa i p. prekladateľ a vydavateľ spisu spomenutého, ktorý vyšiel v Budíne, 1865. tlačou Martina Bagó, a za 1. zl. je k dostaniu na sklade matičného kníhkupca, Eugena Krčmeryho v B. Bystrici, a v malej osmorke počíta 196. strán. Dielko toto odporúča uži to, že jeho italská pôvodina už i nemecký, maďarský a iné preklady dožila. Zaiste každý so zaľúbením duchovným spis tento čítať bude.