logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 26


Obsah:



: Úvod a záver
: Katolícke umelstvo.
P. Kazimír kaplán. : Dopis
Tritinov. : Na Trenčánskom Považí
: Správy
: Rozličnosti.
: Katolícka Literatúra.


Úvod a záver





CYRILL a METHOD.
Časopis cirkevný.

Predplatné cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročnú: 2 zl. 25. kr. r. č. a poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Gůdling. Vychádza 5, a 30, každého mesiaca na hárku.

Číslo 26.
V Skalici v utorok dňa 31 októbra 1865
ročník: XV

Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov.




Katolícke umelstvo.


Umelstvo má bezpochyby ten cieľ od Boha ustanovený, aby nielen ozdobilo a osladilo časný náš život, lež aj aby človeka poučilo a zošľachtilo.
Keď toto platí o umelstve vôbec, tým, viac to platí o umelstve na poli cirkvi; poneváč umelstvo všeobecné skrze umelstvo cirkevné len svoju vznešenosť a posvätenie dosahuje. Preto umelci najviac na to hľadeli, aby na poli cirkevnom so svojim umelstvom vynikli, a boly časy, kde umelci len na tomto poli k vavrínu dostať sa mohli.
Ani to ináč byt nemohlo v tých časoch, kde vzdelaný svet len katolícku cirkev znal. Katolícke náboženstvo bolo spoločným majetkom veriacich, a tak kto skrze umelstvo svoje o tože náboženstvo záslužným sa učinil, dosiahnul všeobecné uznanie a slávu pred cirkvou.

Ba ešte i za časov našich umelstvo cirkevné najviac u znalosti a obdivu nachodí. Pri ktorých z rozličných obrazov najviac divákov s patríme? I nie pri cirkevných ? Pri ktorých staviskách najviac oko naše sa baví, keď nie pri chrámoch veľkolepých. Medzi umelstvami, ktoré tuná spomenúť chcem, sú dvojaké: také, ktoré samé v sebe vždycky dobré sú, a také, ktoré aj zlé byt môžu.

I. Medzi tie umelstva, ktoré samé v sebe vždycky dobré sú, patrí:
1. Hudba, a spev t. j. zvučné umelstvo, ktorému opravdu prvé miesto medzi umelstvami udeliť môžeme; ktoré čistým a panenským umelstvom nazvať môžeme, poneváč ono samo v sebe nie je v stave i to najmenšie nebezpečenstvo mravnosti človeka zapríčiniť; ktoré sta prostriedok môže byt zneužité, nie ale sta cieľ. Vezmi i tej najnecudnejšej piesni jej osnovu čili text, a znej jej nápevom tomu, ktorý onú osnovu nikdy neslyšal, alebo ju nerozumie, nie je možno, aby hudbo-a spev ozvuky v ňom necudné a nemravné city vzbudili. Povie snáď niekto: „či tanečná hudba nekazí mravný cit?“ Na to Odpovedám: hudobné zvuky nie sú príčinou mravnej nakazenosti, ktorá s tančením spojená býva, lež príčinou je k zlému naklonené srdce, ktoré hudbou rozveselené a rozcítené ľahko stať sa môže obetou náruživosti; slyš ty len hudbu, v pokojnej spoločnosti sediac, a ona ta rozveselí síce, lež v srdci tvojom nebezpečný oheň nemravu nerozcíti; ba pozoruj v kole pri hudbe sa točiacich čistotných a mravných ľudí: či pri nich čo nemravného spozoruješ?

Zvuko-umelstvo teda sta cieľ, t. j. samo v sebe je v stave len človeka šľachtiť: ono rozveseľuje, smútok a ťažkomyseľnosť odháňa, nadšeným činí a vytŕha k šľachetným činom; ono akoby s čarovnou mocou účinkuje na každého človeka. Ľudia bez súcitu k hudbe ako zriedkaví , tak aj poľutovania. hodní otrokovia melanchólie bývajú; ono je zvláštne nevinný a súci prostriedok k povýšeniu srdca a duše k nebesiam, a preto u všetkých národov i k zvelebovaniu Boha spotrebované bývalo.
2. o zvuko-umelstve povedano, to sa dá povedať i umelstve staviteľstva. I toto je len spôsobné človeka šľachtiť, nie ale príčinou pohoršenia a zvodom k zlému. Ono je sta cieľ t. j. samo v sebe vždycky dobré, a len ako prostriedok k zlému zneužité byt môže, priam tak, ako aj iné i tie najnevinnejšie veci. Tie necudné Obrazy, nemravné sochy, ktoré dáku velikánsku budovu pre mravný cit nebezpečnou činia, nie sú plodinou staviteľského umelstva, lež zneužívaním rezbárskeho, kresbárskeho a maliarskeho umelstva.

Pohliadnime len na velikánske diela staviteľské, a ony nás podivom a úcty citom naplnia; že tak malý človek v stave bol tie tvrdé skaly svoje mu kladivu podrobiť, jednu na druhú dľa pravidla naváľať, skrze sklepe nie nad hlavami ľudskými visiacimi učiniť a tak obrovské diela a nebotyčné ich vrchole vyzdvihnúť. A výtvory toho to umelstva kdeže najvýznamnejšie pomníky majú, keď nie na poli cirkevnom? II. Ináč je to s básnickým, maliarskym a sochárskym umelstvom! I tieto umelstva majú povinnosť človeka šľachtiť, čisté city v ňom zbudzovat človeka k slávnym činom vytŕhať; avšak umelstvá tieto také sú, že sa tak ku zlému, ako k dobrému použiť dajú. Bohužiaľ! čím horší je svet, tým viac k zlému upotrebené bývajú. Keď ale k dobrému použité bývajú, veľmi mnoho dobrého a
slávneho vykonať môžu; a síce:

1. Básnictvo. Keď už sama ľudská reč sama v sebe má sťaby čarovný vliv na srdce človeka,ked už samé jednoduché slová sú spôsobné srdce poraniť a zahojiť, tým mocnejšie to činia, keď v krásnych a mytých slovách vo vznešených a velebných myšlienkach básnika vystupujú. I o básnickom umelstve dá sa povedať: ono obveseľuje, teší, tíši, nadšeným robí, šľachtí cit a vzbudzuje k slávnym činom, keď vo svojej čistote a presností, v službe dobra a krásy, a menovite v duchu náboženstva a svätej bázni Božej účinkuje. Ktože nebýva mocne dojatý, pohnutý a vzbudený keď slyší nábožné poesie a spevy, zvláštne jestli i h sestra toho to umelstva hudba sprevádza? Vek radosti a žalosti srdca spôsobnejšie najavo dá, nežli skrze básnictvo? Či sa nad svet ináč nežli na kriedlach básnictva vyšvihne? To isté, ale ešte vo väčšej miere dá sa povedať i o maliarstva a sochárstve, ktoré čo sú iného nežli básnictvo vo farbách a podobách? Čo môže požehnanejšie na človeka účinkovať nežli toto umelstvo, jestli sa upotrebí sta prostriedok k dobrému?

Známo je nám, aký dojem mávajú obrazy a sochy na srdce človeka, jak sošľachtujú a posväcujú city, jestli šľachetné a posvätné predmety predstierajú! Koľko už skrze pohľad na obraz a sochy k dobrým predsavzatiam a veľkým činom privedení boli! Obrazotvornosť čili fantasia a cit skrze obrazy a sochy ešte mocnejšie za dobre zaujatých a nadšených činí nežli slovné básnictvo; poneváč toto slovami len jedno za druhým kreslí obraz a sochu v mysli našej, maliarstvo a sochárstvo ale naraz celý predmet stáva pred oči tela i duše. O kiežby maliari a sochári na srdce si vzali: koľko dobrého oni umelstvom svojim spôsobiť môžu, keď ich v jej ich umelstve len krása a dobro a menovite zbožnosť sprevádza!

Keď som toto o umelstve vôbec predniesol, tážem sa: či priam katolícka cirkev nebola a nie je najväčšou pestúnkou krásnych umení týchto? Či ich priam katolícka cirkev nezachovávala a zachováva nechce vo svojej presnosti a nepokazenosti? Ona pri bohoslužbe upotrebúva hudbo-a zvukoumelstvo, aby srdcia rozohriala; ona používa šľachetného básnictva, aby duchov oživovala; ona pestuje veľkolepé staviteľstvo, aby veriacim svojim velikánsky nebeský Jeruzalem predstavovala, ona pod ochranu berie maliarstvo a sochárstvo, aby nielen slovami učila, lež aj obrazmi a sochami, zvlášte tých, ktorí k jej ústam nepristupujú, ako aj preto, aby pre svoj dejepis pomníky stavala.

K však tohto ducha cirkvi k umelstvám pripomínam, činím to len preto, aby ch vyslovil, aké povolanie majú tieto umelstvá, keď duchu žiadosti cirkvi svätej sodpovedat chcú, nie ale ako sa ony za časov našich na poli cirkevnom objavujú. Za časov našich iste pozorujeme, že umelstvá tieto často krát duchu, úmyslu, vážnosti a svätosti cirkvi protivné sú. Nebude pre svätú cirkev zbytočné a pre nás neužitočné v ohľade týchto umelství niečo poznamenať, aby sme tým zreteľnejšie i ducha cirkvi i nedostatky týchto umelství na terajšom poli cirkevnom poznali, a kde možno im odpomohli.

I.
Hudba a spev.

Katolícka cirkev upotrebuje umelstva toho to, aby bohoslužbu zvelebila a veriacich povzbudila. Toto sa má docieliť skrze spev, skrze varhany sprevádzaný spev, skrze varhany a hudobné stroje sprevádzaný spev, alebo konečne skrze samé hudobné zvuky. Všetko toto, jestli dobre zastúpené a slušne prevedené býva ku povzbudeniu a k povzneseniu ducha k Bohu slúži.

To sa ale často krát stáva? Mnohý na nejaké vlohy svoje viac, nežli mu to svedčí, si zakladajúci učiteľ a reagens chorí opovažuje sa dať do omší a requiemov Mozarta, Haydna, Beethovena, Voglera, Führera, Lista, Schiedemayera, ku ktorých hodnému prevedeniu dobre zastúpený súbor a mnohé cvičenia sú potrebné; naproti zas mnohí tak rečené krátke a ľahké omše budiž, o nič iného peč nemajúc, len aby lebo trochu šramotili a tropili alebo dáke sedliacke veselie napodobnili.Tážem sa: či musí byt privodzovaná tak rečená omša, keď nie je k tomu dostatočných síl, alebo keď nie je času a vôle viackrát prosby učiniť, aby čo súceho potom vykonať sa dalo? Či nie je lepší spev ľudu varhanom sprevádzaný? Veru chceme-li dáku slávnosť vznešenejšou urobiť, pridajme k spevu ľudu niektoré hudobné stroje, a velebnejšie to vypadne, nežli taká figurálna omša, od ktorej súzvuk čili harmónia bočí. Tou hudbou, ktorou by sa človek pocteným necítil, neslušné sa vďačiť Bohu!
Čo sa zvlášte ešte figurálnej omše tyče, dľa mojich náhľadov, mohli by tuším vystať: a) tie tak rečené intrády, tuše a marše; lebo myslím že sa nesluší a ľud nepovzbudzuje, keď na česť Bohu, lebo na poctenie kňaza v chráme tak sa zahudie, ako v krčme, keď jeden druhému pripíja. Sličné akordy varhanu boli by tuším slušnejšie na svätom mieste, ako to ku pr. býva,ked pri ľubozvučných akordoch varhanu biskup cez kostol kráča.

b) Čiby nemali vy zostať tie tak rečené bravourarie a sóla pri Oflertoriumoch a Gradualoch, ako aj štvorspevy v materskom jazyku? Také bravoury v divadle sú na svojom mieste, nie ale v chráme; poneváč rušia pobožnosť, pestujú márnosť a často srdce svetákov nie k Bohu, lež k obdivu speváka a najme speváčky tiahnu, a miesto nábožnosti svetáckosť v srdci plodia. Štvorspevy v materčine ale nielen že sú proti obradu latinskej cirkvi, lež ani znalcovi spevu, ani pospolitému ľudu duševný prospech neprinášajú; nie znalcovi, ktorý sa naučí len k vôli spevoumelstvu chrám navštevovať, nie ľudu pospolitému, ktorého štvorspev nezaujíma.

c) Mohlo by tuším vy zostať i figurálne latinské „Te Deum“, menovite v chráme, kde ľud pospolitý sa shromažduje; lebo omnoho viac na srdce ľudu pospolitého účinkuje spievanie v materskej mluve vznešenej piesne „Teba Boha chválime“. Táto vďaky pieseň len pri vážnych a slávnostných udalostiach sa spievava, kde každý. človek ku spevu akoby pripravený je a srdce k oslave Boha sa dmie. Pozorujme i na sám ľud, a uvidíme, že ľud pieseň túto akoby s nadšením spieva.
Kiežby duchovenstvo v ohľade tomto mužne zakročilo! o má aj jemu viac na srdci ležať, nežli krása, poriadok a vznešenosť bohoslužby , povzbudenie ľudu a skrze toto všetko docielenie oslavy božej Velebnosti? Snáď mu to nemožno? Veď je on pánom a správcom v kostole a na choré, a bude znať, akým zdarným prostriedkom by sa dalo vo veci tejto účinkovať. O, koľko kňazov záležitosť túto si nevšíma! tým viac koľko je tých farárov a kaplánov, ktorí síce nad svetskosťou alebo neuhladenosťou figurálnej hudby nabedákajú sa, pritom však len so založenými ruka ma na jej nespôsobnosť pozorujú.

Vezmime teraz do povahy pôsobenie organistu v chráme. Máme u nás niektorých organistov, ktorí v umení tomto sú len naturalistovia, ktorí nerozumejú varhanovaniu, ani velebného stroju toho to slušne a vážne použiť neznajú, a tak lebo málo k zveličeniu bohoslužby prispieť môžu , alebo čo smutnejšie je dudli kaním svojim často na pohoršenie bývajú. Sú to ostatky časov minulých a pomníky časov bežiacich, že u nás v Uhorsku na úrad učiteľský, s ktorým aj úrad organistu je žvätša spojený, malý pozor sa obracia, ba i v terajších praparandiach ešte potrebné oko na záležitosť túto sa neobracia. Medzitým aj pri tých organistoch, ktorí sa rozumie do varhanovania, mnohé nedokonalosti do očú bijú. Koľkokrát by mnohý, menovite mladý taký hej sek zaslúžil, aby farár po prstoch ho po tepal, a z chóru odohnal! Jaké niekedy neslušné-kúsky (ku pr. kolá, polky, čardáše atd .) na varhane provodzuje, aké viac nohy do skoku, nežli srdce k pobožnosti núka! Jaké trávnice a svetské piesne do präludií vplietajú, miesto toho, aby skrze nábožnú dumu ľud k nábožnosti pripravovali! Jaké samovoľné variácie medzi nápevy miešajú, tak že často ľud do zmätku privádzajú a od spievania odstraňujú! Konečne čo povedať na to, keď organista nespieva s ľudom obyčajné piesne, lež samovoľné neraz i z luteránskeho kancionálu ľudu neznáme piesne vykrikuje, len preto snáď, aby sa s hlasom svojim sťa ponocný hlásnik chvastal. Tieto neporiadky by farár v chráme svojom trpieť nemal; lebo toto neznamená chváliť Boha na varhanoch, lež zneužívať a znesväcovať varhany.

Jestli ale i sám kňaz pri oltári nedbalé a bez duchovného zápalu, proti cirkevným hudbe znakom a len tak aby bolo a s rozličnými samovoľnými svetskými trilkami spieva, vtedy poľutovania hodná je taká obec; lebo hlavy, ktoré jej na povznesenie a povzbudenie slúžiť majú, sú ej na pohoršenie. O, jak utešená je Präfácia, kde kňaz po máli a dôrazne spieva! Jak srdce dojímavo je, keď kňaz po Praeceptzs salutaríbus momti krátku zastávku urobí, a po nej polahku a vážne Páter noster peje! Jak nadšených nás činí Exultet a iné dľa hudboznakov zostavené latinské spevy, jestli pravidelne sa spievajú. Tí, ktorí v dávnom veku tieto cirkevné nápevy zostavili, pravým duchom cirkvi i vo veci tejto nadchnutí boli, a preto nič sa tuná tak odporúčať nedá cirkevným chovancom, ako aby sa takovémuto cirkevnému spevu už pred štvrtým bohosloveckým rokom priúčali ,vysväteným kňazom ale, aby si svedomite nápevu cirkevného všímali.
Velikú tiež pozornosť zasluhuje i nábožný spev ľudu; ktorý je chrámový a venkovský , nakoľko on z úst ľudu či v chráme či von z chrámu znie. Podotknime napred piesne vonkové, ktoré ľud zvlášte pri cirkevných prôvodoch čili procesiách spieva, a to a) z ohľadu osnovy, b) z ohľadu nápevu, c) z ohľadu hlasu. a) Čo sa tyče osnovy, t. j. obsahu piesni prôvodových, nielen užitočné, no i potrebné by bolo, aby farár nahliadol do tých súkromných spevníkov, ktoré predspeváci upotrebúvajú. Našiel by v nich mnohé texty, ktoré nielen tvárnosť cirkevného básnictva nenesú, no i vierouke katolíckej protivia sa; poneváč mnohí neučení predspeváci, do pluhu a motyky, nie ale do vierouky a cirkevného básnictva sa nerozumejúci, ich zväčša zostavili, a nimi ten plod svojej fantázie, ba nekdy i výbuch, fanatizmu vyjadrili. Piesne takéto nielen že duchovný požitok nábožnému ľudu neposkytujú, no i z ohľadu čistoty viery ľudu nebezpečné sú, ba čo viac nekatolíkom podávajú šípy, aké nepriatelia cirkvi na katolíctvo radi metajú.

b) Čo sa tyče nápevu, mám skúsenosť, že ľud,jestli sa o tom nepoučí, nie tak na osnovu, ako na nápev hľadí, a zaľubuje si v nápeve, ktorý lepšie naležať do úst dievky so srpom a paliolkovi s kosou, nežli do úst nábožného pútnika. Na vlastné moje uši slyšal som letos pútnikov, a to farárom vedených, spievať mariánsku pieseň s nápevom „die Kapritz“. Takéto do tanečných nôh siahajúce nápevy sú „pre obveselenie mládencov a panien“, nie ale k povzbudeniu nábožného ľudu, ktorý za sv. krížom, a posvätnými zástavami putujúci, kajúce a obtížne cesty koná. Nie je potom divu, že zvlášte mládež svetáckym nápevom roznietená. svetáckosť a samopaš na milostivé miesta prináša.
c)Čo sa tyče už samého hlasu i v ohľade tomto mnoho nedokonalosti, ba pohoršenia, spatrujeme. Mnohí vykrikovať znajú, spievať ale nie; domnievajú sa, že spev v hrozne zvučiacom hrdle, nie ale v nábožnom a kajúcom srdci svoju cenu má. No, a či to nie je na pohoršenie, keď dva prôvody zvlášte v chráme sa zídu, a neústupné jeden druhého prekričať chcejúc? Čiby to nebolo spôsobnejšie, keby prôvody tichším a nápevu primeraným hlasom spievali, vtedy ale, keď už do milostivého chrámu vstupujú, keby spievať prestali? Omnoho dojímavejšie a srdce povznášanejšie je, keď v milostivom chráme, vyjmúc bohoslužbu, posvätná tichosť panuje, a nábožný v samote tohože chrámu sa modliaci v pobožnosti svojej búrení nebýva.

To, čo som o vonkovom speve prôvodovom hovoril, z čiastky platí aj o speve chrámovom. Netrpieť v chráme iné piesne, ako tie, ktoré cirkevná vrchnosť odobrila a ku chrámovému užívaniu odporučila; netrpieť iné nápevy, leda tie, ktoré sa zrovnávajú s duchom svätej cirkvi a nábožnej duše; netreba od všeobecne užívaného nápevu odstupovať, poneváč toto nenesie tvárnosť: jednoty cirkevnej; netreba trpieť vyvreskovanie, poneváč spev nerobí , surový krik, lež súhlas a harmónia.
Toto nie z ducha pesimistického, lež z lásky k Bohu, z úcty k sv. cirkvi a z ohľadu na čas som poznamenal. Keď svet chvastá sa s pokrokom vo veciach svetských: či my zpiatočníkami byt máme vo veciach cirkevných? Či máme padať do nedokonalostí, z ktorých nepriatelia cirkvi proti nám výsmešky si tropia? Nemyslite si, že to. čo má byt proste, musí byt aj sprosté. Máme svietiť, lež s voskovicou nie ale so smolovou fakľou, ktorá mnoho špatného dymu a smradľavého puchu dáva! (Pokr. b.)




Dopis

P. Kazimír kaplán.


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.

Z Veľkých Topoľčian: d. 10. sept. Na prekrásnej doline nitrianskej leží mesto Veľké-Topolčany, známe vľct. obecenstvu od mnohých pekných v sebe obsažných základov, medzi ktorými chrám Boží u prosried mesta vykvitá ľúbezne ozdobený majúc na hrubom oltári vyložený milostivý obraz Bolestnej Matky Božej Márie Panny, pre ktorého navštívenie pobožní kresťania zo všetkých okolitých strán putujú, a tu svoje pobožnosti s velikým prospechom duchovným vykonávajú. Od toho mesta pol hodiny na ľavej strane je utešený breh, na ktorom pred niekoľko rokami kroz milodary pobožných obyvateľov veľko topoľčianskych vystavená je kalvária, majúca 14 kaplniek, predstavujúcich prehorké umučenie Spasiteľa sveta Krista Ježiša, na ktorej pobožní pútnici krížovú cestu vykonávajú.
Dve znamenité základy ešte tu chybovali, totižto u prosried kalvárie kaplnka Bolestnej Matky Kristovej, a na samom vrchu kostol Svätého Kríža, ktoré k doplnenia kalvarského základu ovšem prináležia. O prvý základ sa postaral
neúnavný duchovný pastier veľkotopolčianský dôstojný p. Vincent Kubica, nájduc dobrodinca vo farnosti svojej, ktorý ako pri vystavení kalvárie najviac sa zunoval a najvatšie obety prinášal, tak podobne učinili pri stavaní novej kaplice, väčšej nad ostatne u prosried hory kalvárskej nad studienkou Mariánskou, ktorá je založená ku cti a chvále prebl. Rodičky Božej, Panny Márie bolestnej, to tam položený oltár predstavuje, všetkými k slúženiu sv. omše potrebnými vecami skrz tohože zakladateľa hojne zaopatrený, áno aj večitou fundaciou obdarovaný; ktorýto starostlivý zakladateľ nehľadá chválu sveta, lež chce jedine, aby obeta jeho bola skrytá, a len Bohu najvyššiemu známa pre večnú odplatu; zakladateľ ten ale je mnoho vážený p. Ignác Tvarožkay, so svojou manželkou Máriou Pačes rodenou ktoríto nemajúc vlastných potomkov, svojho božského požehnania dedičkou učinili tu na zemi Máriu Pannu, aby skrze ňu po tomto putovaní krátkeho života do večných nebeských stánkov prijatí boli.

Prišiel deň slávny najsladšieho mena Panny Márie toho to roku deň to 10-ho septembra, na ktorý slávne posviacanie kaplice Bolestnej Matky Kristovej na hore kalvárskej u prítomnosti viac tisíc ľudí sa vykonávalo. Už v predchádzajúci' deň sa hrnuli zástupy v prôvodoch, aj od veleb. duchovenstva sprevádzaných, do mesta a chrámu božieho, a tuto sa vykonávali podľa predpisov odpoludňajšie služby božie. Spovedelnice boli kajúcimi kresťanmi všade obstúpene, ktorým duchovní otcovia rozhrešenie až do tmavej noci udeľovali.

Ráno dňa lO-ho sept. hlas zvonov v meste zaznel a na kalvárii streľba z mažiarov sa ozvala, zvestujúc ľudu zhromaždenému: že sa slávny prôvod z kostola farského na Kalváriu vykonával bude. Ľud nábožný sa zhromaždil vo veľkom počte. Poctivé cechy mestečka všetky pod zástavami svojimi krásne ozdobenými von z kostola vystupovali; za nimi kráčalo duchovenstvu väčším počtom ohľadne oblečené, ktoré viedol ako pontifikant dôstojný p. Štefan Pereazlenyi,jeho Svätosti pápeža tajný kaplán, dekan okresu radošinskeho, a farár velkoripňanský, a tento prôvod svätý sprevádzal spev ľudu pobožného s primeranou hudbou.
Poneváč pre veliký zástup ľudu, v prôvode pomalý kráčajúceho, len o 9. hodine na vrch kalvársky sa prišlo, preto len v tú hodinu posviacanie kaplice Mariánskej podľa predpísaných obradov sa započat mohlo.
Toto posviacanie vykonával vyše menovaný dôstojný p. farár a dekan okresu velkotopolčanského s vysokým dovolením Jeho Eminencie p. kardinála primáša a arcibiskupa ostrihomského. Obrad tento posviacania sa slávne vykonával, pri ňom mladšie duchovenstvo sa so svojim prekrásnym spevom veľmi vyznačilo. Po dokonanom posvätený vystúpil na kazateľnicu, pod holým nebom pristrojená ozdobenú, pán pontifikant, ktorého už šedivá hlava a úprimná tvár pozornosť ľudu na seba obrátila, ako kňaza takého, ktorého na široko ďaleko znajú, že je horlivý a znamenitý hlásateľ slova božieho; v čom ani pri tejto slávnosti sklamaný neboli. Dosť tu bolo radosti, ale aj plaču pri srdečnom vykladaní sedem bolesti blahosl. P.Márie. Po kázal nasledovala slávne konaná sv. omša, ktorú pri novo posvätenom oltári v tej novej kaplici slúžil menovaný p. dekan s plnou asistenciou, pod ktorou hudba veľmi utešene hrala, po svätej omší tým stálym poriadkom, v jakom sa na horu kalvársku bolo šlo, navrátil sa prôvod do farského kostola, a tu sa pobožnosť s pesničkou „Teba Bože atd.“ a s požehnaním skončila. Ľud ale všetok velebil Boha za to, že v tak zriedkavej veľkolepej slávnosti účasť hrať mohol.

Spomenutia ešte hodno je: že p. zakladateľ kaplice Mariánskej celé tam prítomné duchovenstvo, áno aj predstavených pánov stoličných a mestských, jakožto spolu richtár mestský, do domu svojho úprimné povolal, a skvostným obedom poctil a pohostil, pri ktorom pán pontifikant keď zdravicu pripíjal a v nej za veliký ten účinok nábožný ďakoval, prosil jak jeho, tak aj jeho manželku Máriu, aby ešte pamätali na kostol sv. Kríža, ktorý na samom vrchu kalvárskom sa ešte musí vystaviť k doplnenia celého diela kalvárskeho, čo oni úprimné a srdečne prijali, a na pamiatku ešte aj k tomu dielu svoju štedrú ruku otvoriť ďalej zasľúbili. Nech im je Boh na prímluvu a orodovanie prebl. P.Márie hojnou odplatou v kráľovstvo nebeskom.




Na Trenčánskom Považí

Tritinov.


Na Trenčánskom Považí:
Dňa 10-ho okt. každodennou skúsenosťou sa dokazuje, že je „ars artium eura animarum:“ avšak dobrý, horlivý pastier duchovný ani najmenej sa výpoveďou touto nemýli. Jeho pravidlo je:„servi inutiles sumus; quod facere debuimus, fecimus.“ Znajúc teda, že čim viacej mu je svereno, tým väčšia zodpovednosť na ňom leží, neprestáva dla síl svojich účinkovať, prosiť, napomínať, poučovať, a jeli treba aj karhať zverencov svojich. Aby sa mu ale prísnosť; nevytýkala, trebárs to i s útratami bolo spojené, s ochotou povoľuje, ba s napnutosťou vyhľadáva vhodnú príležitosť, ktorá by veriaci ľud jeho z každodennosti vytrhla, a neobyčajnosťou svojou nadchnula, duchovne zabavila, a tak v dobrom potvrdila a upevnila. Zápal a starostlivosť takúto o stádo svoje dosvedčil prev. p. Ján Nemček, farár teplanský, keď v podružničnej jeho obci trenčianskych teplíc na pokoji postaveného prev. p. Antona Pirnera k tomu vyzval, aby včas slovnej pamiatky založenia chrámu jeho farského slávnym slávením kňazských druhotin svojich, výročitosť slávnosti povzniesť, a tak farníkov jeho vzdelať ráčil.

Počestné a dôverčivé povolanie toto neminulo sa svojho cieľa, v určenom zaiste 24-ho septembra dni sprevádzali sme medzi sviatočným vyzváňaním, v slávnostnom sprievode, pod rukovodičstvom dôst. p. Jána Dualskýho, kanonika a farára beckovského, úplnou prisluhou otočeného, a ornátom kostolným ozdobeného, pred uvedeného velebného druhotinára do kostola tep lanského, kde v prítomnosti hojného ľudu, a uprostred povzbudzujúcej ozdoby, pokoril sa pred Bohom, a tak silným hlasom poďakujúcu hymnu „Teba Boha chválime“ zanôtil, že všeobecné podivenie a radosť vzbudil. Nie k menšiemu povzbudeniu slúžil ten posvätný obrad, s ktorým ctihodný starček nekrvavú obetu za všetkých tých Bohu predniesol, ktorých s úctou menovaný duchovný pastier miestny do modlitby jeho odporučil, nasledujúcou asi rečou. „Svätiť budeš padesíaty deň; lebo on je radostný. Lev. 25, 10.

Požehnaný Boh a Otec pána naše ho Ježiša Krista, ktorý nám poprial dnešného dňa dožiť, otvára nám príležitosť dvojnásobnú slávnosť slávnostne sláviť. Dvojnásobná slávnosť táto je: založenie chrámu toho to božského k úcte s. Matúša apoštola, evanjelisti a patróna naše ho; a druhotiny, čili pädesíat ročná slávnosť a pamiatka posvätenia na kňazstvo. Vznešené to slávnosti, z ktorých každá zvláštnu chváloreč požaduje. Poneváč však dvojitým požiadavkám týmto v jednom dni vyhovieť nemožno; a poneváč slávnosť druhotným je tak zriedkavá, že sa na nej len veľmi malý počet poslucháčstva moje ho kedy súčastnit mohol: k rozmnoženiu slávy božskej, zaumienil som si v dnešnej reči duchovnej tým ochotnejšie o slávnosti tejto druhotinárske rozjímať, čim mohutnejšie nás k tomu písmo sväté povzbudzuje, povedajúc: svätiť budeš päťdesiaty rok, lebo on je radostný. Svätením takýmto päťdesiateho roku kňazstva, zasvätíme aj pamiatku velikého zástupca naše ho, ktorý, z večných prestolov apoštolských s obľubou sprevádzať bude pobožnosť našu; ba aj jej požehnanie z neba vymôže. Len pozorujte!

Päťdesiat rokov v kňazstve prežiť, je tým zvláštnejšia milosť božská, čím prísnejšie sú dni života nášho spočítané. O krátkosti života naše ho poučuje nás každodenná skúsenosť, z ktorej známe, že polovíc z tých, ktorí sa na svet tento rodia, prv, lež by 15-ti rok dožili, navracali sa do obecnej matky zeme. V behu 33. Rokov pomíňa sa skoro jedno celé pokolenie. V jednom teda úrade, ktorý 24-ym rokom počiatok berie, päťdesiat rokov prevýšiť, a tak 70-80. rokov prežil, je tu na zemi pod slnkom niečo neobyčajného, niečo zriedkavého. Smrť zaiste, ktorej Boh dal moc nad každým životom, povoláva všetko, čo len dych života v sebe má, do domu večnosti. Povoláva mladých i starých, bohatých i chudobných, veľkých i malých, slabých i silných.

Spôsobom týmto každé okamženie, avšak 70-y rok, ktorý človek šťastlivo dožil, hlasitejšie privoláva, že sa už rýchlym krokom ku hrobu približuje. V ctihodnom veku tomto hlava šedivie, zrak a sluch sa tratí, zuby riednu, žalúdok zle troví, pamäť slabne, nohy klesnú, a celé telo do hromady padá. O starčekoch takýchto svet hovorí: že sú už na nič neni súci! Medzitým ľudské reči títo nie sú vždy pravdivé.. Skúsenosť zaiste a história nás učí: že mnohí šedivého veku mužovia rýchlosť tela, ostrosť vtipu, vernosť pamäti a veselosť ducha požívali, a požívajú. Starčekovia takíto mnohé krajiny z nebezpečenstva vytrhli, a mnohé zbúrené národy do poriadku priviedli. Šťastlivé ty krajiny, stolice, mestá, osady a domy, kde bohabojní starého, ctihodného veku mužovia sa nachádzajú: poneváč pri starých a bohabojných radoch obyčajne bývala, a je dobrá rada. Preto aj sám Pán Boh v starom zákone prikázal, velebnú ,starobu ctiť, keď riekol: „pred šedivou hlavou povstaň, cti osobu starého, a boj sa Hospodina Boha tvojho.“ .3. Moj. 19, 32.

Že aj šediví starcovia sú rýchleho tela, ostrého vtipu, dobrej pamäti a veselého ducha, vidíme aj na prítomnom vznešenom starčekovi, prev. p. Antonovi Pirnerovi, ktorý tu práve jubilárna slávnosť kňazstva vybavuje, a o milostivom riadení božskom dôkaz podáva. Oslávenec zaiste náš narodil sa z bohabojných rodičov 16 decembra 1791-0 v susednom kráľovskom meste Trenčíne, kde nábožne odchovaný, nie len národne, ale aj gymnaziálne školy s takým prospechom odbavil: že v Nitre do kleriky prijatý zostal. Vo vyvolenom a obdŕžanom povolaní tomto tak sa choval, a menovité filosofiu, čili lubomudrctvo v Nitre tak skvele vybavil: že k dokonalejšiemu vzdelaniu sa v bohosloveckých vedách, na ústredné semenisko peštanské vyslaným byt zaslúžil.
Prevýšením bohosloveckého behu navrátil sa do Nitry, kde 11-o septembra 1815 kroz velikej pamiatky biskupa Klucha na kňazstvo vysvätený bol. Zatým umreli mu drahí rodičia, prečo s oplakávaním jej ich na vrchu Márie v Nitre pod rukovodičstvom predchodca môjho farára tep lanského, natedy už kanonika, a potomného veľkého prepošta nitrianskeho Františka Hábela, prvotiny svoje vydržať prinútený bol. Po prvotinách týchto vybral sa hneď k zastupovaniu ťažkého povolania svojho, ktoré, ako kaplán na obtížnych staniciach po stý rok zastával. V pred uvedenom roku povolaný bol za farára lisanského, ktorý úrad práve s takou oddanosťou spravoval, ako aj farárstvo klízske, ktoré mu 1851-0 zverené zostalo. Správu však fary tejto druhej dlho neviedol, poneváč vo vysokom veku postavený, utiahnuť sa musel 1856-0 na pokoj, ktorý od niektorých časov tu u prostred nás požíva.

Zo stručného nástinu toho to životopisného vysvitá, jak mnohých oslávenec náš do lona cirkvi katolíckej doprovadil, kajúcich od hriechov rozhrešil, do stavu manželského spojil, slovom božským nakŕmil, obetovaním svätých omší živým práve tak ako aj mŕtvym k blahu a spaseniu dopomohol, áno podla možnosti aj v núdzi a zármutku postaveným chudobným pomohol! O Šťastlivý si ty šedinami pokrytý drahý v Kristu Bratre ktorému Boh dal dožiť tú milosť, že v rýchlom tele, pri dobrej pamäti, a veselým duchom môžeš dnes svätiť pädesiatý rok kňazstva tvoje ho , a rozjímať nad dlhým behom života tvojho. Rozjímanie toto vybaviť môžeš tým šťastlivejšie, že sa nachádzaš v tom veku, v ktorom náruživosti človeka tíchnu, duch do súkromnosti na pokánie sa uťahuje, márnemu svetu odumiera, a do domu šťastnej večnosti sa pripravuje.

Mnohí v hodnostiach a bohatstvách postavení žalostne a ťažko svet tento opúšťali: ty ale tým lahčejšie sa dnes zajtra zo sveta toho to odoberieš, čim čistejšie je svedomie tvoje, a čím obmedzenejšie sú okolnosti tvoje. A práve preto pre velebný Druhotináru! Prv, než by sa to stalo, zasväť päťdesiaty rok. Prines pochvalnú a poďakovaciu obetu Pánovi, ktorý ti poprial prítomný päťdesiaty rok dožil, a k večnosti skloneného velebnými šedinami ta pokryl. Neváhaj tedy, nezpytuj sa, ako sa odplatíš Hospodinovi za všetko, čo ti učinil? Vezmi kalich spasenia, a meno Hospodina vzývaj. Veď aj drahý Spasiteľ náš pri poslednej večeri vzal chlieb a kalich s vínom do rúk svojich, a pozdvihnúc oči k nebu, ďakoval Otcu svojmu nebeskému.

Pristúp teda milý Bratre v Kristu k oltáru Pána, a pokračuj ďalej v prednášaní najsvätejšej obete omše svätej. Obetuj ju na poďakovanie za všetky ty veliké milosti a dobrodenia, ktoré ti behom päťdesiat ročného kňazstva z nekonečnej dobroty a milosrdenstva všemohúci Bob preukázal. Vyznaj tam na stupňoch oltára menovité tú zriedkavú milosť božskú, že dnes v 74. roku života, a 51-om roku kňazstva tvoje ho pešky zo vzdialených Teplíc sem do kostola toho to si priputovat, a ku poklone velebnej Sviatosti oltárnej aj ľud tamojší v peknom sprievode privest mohol. Povďačné slzy tvoje, ktoré si dnes vyronil, budú ako toľkonásobné ozdoby a perly dnešnej slávnosti vo večnosti považované.
S vdakočinením týmto pamätaj na najsvätejšieho Otca naše ho Pia IX-o, ktorý od 14-0 mája sa už tiež v 74-om roku blabočinného a mučeníckeho života nachádza, aby mu Boh skrze moc svätého kríža, všetky kríže toho to sveta šťastlivo premôcť a prevýšiť dopomohol, a aj naďalej zdravého ho zachovať milostivo ráčil. Pamätaj na najjasnejšieho panovníka naše ho Františka Jozefa I. aby jeho panovanie slúžilo ku cti božskej, a k šťastiu všetkých národov berie jeho podrobených.

Pamätaj na Jeho Osvietenosť dobrého biskupa našeho Augustína Roškovanyho, by nás po cestách spasenia aj ďalej vodiť mohol.

Pamätaj na dôst. p. Jána Dualskýbo, kanonika nitrianskeho, ruko vodiča tvoje ho, aby, keď túto tvoju zlatú duchovnú svadbu vysoko ctenou prítomnosťou svojou poctil, a ju spravoval, aj on kedysi druhotiny svoje slávne sláviť, a všemožnou odplatou božskou sprevádzaný byt mohol. Pamätaj ale a modli sa aj za nás tu prítomných tebe slúžiacich, a neprítomných v Kristu bratov, aby sme povoleniu naše mu na česť a chválu božiu, ku spaseniu naše mu, a nám zvereného ľudu s radostnou ochotou a zápalom zadosť učiniť mohli.

Vzťahom čoho, pamätaj na všetok ľud mojej správe zverený, a na cele toto nábožné zhromaždenie, žeby v šlechetnosti a dokonalosti kresťanskej zo dňa na deň viacej prospievalo. Lež rozpomeň sa aj na mňa, kazateľa to dnešného, a biedneho služobníka Pánovho, žeby som mohol stádo toto moje tu šťastlivé, tam ale vo večnosti blahoslavené učiniť. Konečne, že slávnostný úkon tento jubilárny zasvätíš aj pamiatke predobrých rodičov tvojich, a prvotinárskeho ruko vodiča tvojho biskupa a prepošta Františka Habela, ktorí už tam vo večnosti sa nachádzajú, a s dychtivosťou na sídenie sa s tebou čakajú, za to ručí nezlomná úcta a povďačnosť, ktorú k miláčikom týmto tvojím tak pobožne v srdci chováš.

Nie ináč presvedčení sme, že do slávnostnej nekrvavej obete dnešnej zahrnieš všetky potreby, jak živých, tak aj mŕtvych, aby živých milosť božská sprevádzala, mŕtvym ale večné svetlo svietilo. Z ohľadov týchto, aby modlitba a obeta tvoja účinlivejšia bola, na v zajom sa zaväzujeme, žes modlitbou a obetou tvojou spojíme modlitby a obety naše, žeby sa v skutku najsvätejšia vôľa božská vyplnila. A poneváč šťastlivý koniec každé dielo posväcuje,
k ovenčeniu jubilárnej slávnosti tejto ta vzývame, udeľ nám po svätej omši jubilárne kňazské tvoje požehnanie.

Ty medzitým láskavý Otče z výsosti prijmi nekrvavú obetu od dnešného oslávenca tebe prednesu a, prijmi s ňou spojené vzdychy a modlitby naše: žeby sväté meno tvoje oslávené, a božské tvoje požehnanie, nad naším jubilantom, a nad nami rozliate zostalo. Skrze Pána naše ho Ježiša Krista. Amen.“ Po takomto asi rozjímaní srdečnom pristúpil dnešným pomazaním k stolu Baránka božieho, pri ktorom nie len seba, a chvalorečníkom dnešným odporučené potreby, ale aj bývalých milých farníkov, ako i rodákov svojich do nekonečných zásluh najvyššieho rádu Melchizedecha kňaza odporučil.

Pokonaním jubilárnej obety, aby slávnostnej modlitbe svojej výraz dodal, predne ruko vodičovi, potom prisluhujúcemu kňazstvu, konečne prítomným vznešencom a celému ľudu udelil druhotinárske svoje požehnanie. Následkom čoho, znajúc, jak veľká dôležitosť je v tomto požehnaní zahrnutá, blaho darili sme Bohu, a miestnemu duchovnému správcovi, že nám príležitosť zavdal, v druhotinárskom požehnaní prv ši raz sa súčastnit. Avšak na dôkaz úcty a vzájomnej lásky kresťanskej, pri pohostinnom stolovaní farskom, nie len menom prítomných hojným počtom zhromaždených hosťov, ale aj menom rodákov trenčianskych z hlbín srdca zdravkali sme oslávenému jubilantovi: aby ho Boh ešte behom dlhých rokov zdravého a blaženého zachoval. Pamiatka slávnosti tejto zostane v požehnaní!




Správy


b) Správy.

Ráb. Tuná novo vysvätený kňaz p. Anton Koly po čas primícií svojich, po evanjelium, prijímal slávnostné dla predpisu snemu tridentského svoju vlastnú matku luteránku do lona cirkvi sv. katolíckej. Menovaný primiciant je už druhý z jej synov, ktorí sa stal kňazom v Cirkvi katolíckej.
Dalmátsko. D. 25 júla zomrel Dom Bondíni biskup chvarský, najstarší to biskup v ríši rakúskej, narodený r. 1775 a za biskupa posvätený r. 1828.
Štyrsky Hradec. Slovný ríšsky dejepisec Bedrich Hurter zomrel d. 27 aug. mŕtvicou ranený, v 78 roku veku svojho. Pohrebný prôvod d. 30 aug. viedol sám knieža biskup Otakar Maria gróf Attems v čele celej kapitoly. Hurter narodil sa d. 27 marca r. 1787 v Schafhuse v Švajčiarsku. Po skončení štúdii gymnaziálnych študoval theologiu; stal sa pastorom, v jednej dedine r. 1824; rok na to bol zvolený za predstaveného protestantského duchovenstva vo svojom Kantone. Pri príležitosti historických bádaní so znal znamenité a bohaté listy Inocenta III, čo mu bolo prvým podnetom zamestnávať sa hlbšie so slávnym týmto pápežom a spismi jeho. Dlho pracoval na tomto dôležitom diele; konečný výsledok neúnavnej prace jeho bola história pápeža Inocenta III, jedno z najdôkladnejších historických diel veku naše ho. Obhajujúc práva katolíkov menovite niektorých obci vo svojom Kantone, ba i v celom Švajčiarsku, vzbudil proti sebe nenávisť a zášť i prenasledovanie zo strany svojich spolu vyznávačov, čo ho konečne k tomu malo, že zadal žiadosť o prepustenie z dosavadneho úradu svojho. R. 1844 podnikol cestu do Itálie, a dňa 16 júna tohože roku zložil vyznanie viery do rúk J. Em. kard. Ostiního.Rok na to povolal ho cisár rak. Ferdinand I. do Viedne, povýšil ho za dvorského radca a dvorského historiografa. Hurter dočkal sa tej radosti, že i žena jeho s dcérou nevrátil sa do lona cirkvi katol. Návrat svoj k cirkvi kat. objasnil a odôvodnil v` spise „Geburt und Wiedergeburt;“ medzi ostatnými jeho spisy vyniká predovšetkým história o cisárovi Ferdinandovi. (HI. Br.)




Rozličnosti.


Dedictvo sv. Prokopa vzrástlo už na 8OO údov. Práve sa dotlačil výklad evanjelií sv. Marka a Lukáša od d. p. kanonika a prof. Fr. Sušila, a vydá sa údom dedictva sta číslo 2 a 3 pre r. 1864 a 1865. V tomže týždni, čo vdp. kanonik a prof. Fr. Sušil, z príležitosti 500 jubilea viedenskej univerzity, sla slovanský cirkevný básnik a spisovateľ poctený bol od univerzity viedenskej diplomom čestného doktora theologie, dokončil tentyž výrečný učenec komentár čili výklad veškerého sv. Písma N. Z.

Významné časoverse (chronostica) pre bežiaci rok vyňaté zo sv. Písma:

1) pre Mladíkov, ktorí do kňazského stavu vstúpili
FVnes CeCIDerVnt MhI In praeCLarIs Ps. 15, 6.
2) pre primiciantov alebo secundiciantov:
In ConspeCtV ALtIssIMI DepreCabItVr. Eccl. 39, 6.
3) pre týcll, ktorých do snemu vyvolia:
Non seDI CVM ConCILIo VanItatIs. Ps. 25, 4.




Katolícka Literatúra.


„Katolícky Spevník so sprievodom organy usporiadal a vydal Ján Egry, riaditeľ hudobníckeho zboru v katedrálnom a farskom kostole, a učiteľ hudby na kr. praeparandii v Banskej Bystrici. V Brne 1865. Tlačou Bascháka a Irrganga.“
Dielo toto venované vysokod. a veľkom. p. Tomášovi Cerveňovi, opátovi z Novo domu, veľkému prepoštovi a kanonikovi stolného chrámu bansko-bystríckého, prísediacemu slávneho biskupského konsistoria, predsedníkovi súdu manželských záležitostí, spoluzakladateľovi a pokladníkovi „Slovenskej Matice,“ horlivému podporovateľovi literárnych podujatí, vo štvorke počíta 187 a XVI strán 114 piesni a 12 praeludíi.K dostaniu je u vydavateľa. Cena brožurovaného sú 4 zl. Viazaného 5zl.

Jako p. vydavateľ v Predmluve spomína, už dávno bolo podobné dielo potrebné, aby preparandisti mali čoho ku spevu a organovaniu sa pripravoval, organisti chrámov slovenských čoho sa pridržať, žeby i v tejto veci rovnakosť, táto známka katolíctva, panovala: preto nádej mám, že i najdôstojnejší pp. biskupi Spevník tento všeobecne vo slovenských farách svojho biskupstva zaprovodia, i pp. organistovi z lásky k rovno tvárnosti a k vytvoreniu niektorých udomácnených nesúcich piesni s radosťou uvítajú dielo toto.

V diele tomto upotrebený bol 7,krestansko-katolícky Spevník od v. p. Sasinka, zostavený a od svätoštefanského spolku r. 1858 vydaný. Poneváč ale Spevník tento, pri oprave tlače mnohé i zmysel i mluvnické terajšie pravidlá rušiace chyby utrel, a ako túžobne sme očakávali pp. bratia ačkovskí k zostaveniu nápevných a organových známok (not) sa neodhodlali, veľkú vďačnosť po dlžní sme p. Eyrymu, mužovi to v hudobníckom umelstve výtečnému, že túžbe a potrebe našej vyhovieť sa rozhodnul, a nielen potrebné piesne, nápevné a organové známky, lež i sličné pracludia do diela svojho umiestil.
Pri starých piesňach zachované sú nápevy predošlé, a len niektoré zo svätoštefanského Spevníka vzaté nové a vyhnuteľne potrebné piesne opatrené sú novými utešenými nápevmi.

Užívanie Spevníka toho to usnadní i to, že nezadlho vydaný bude aj Spevník bez nápevných a organových známok, aby i ľud mal Spevník tieže piesne v sebe obsahujúci, i aby školská mládež v týchže spevoch cvičiť a k poriadnemu cirkevnému spevu pripraviť sa mohla, žeby tak i cirkevný spev v spevavo ľudu našom sa zveľadil. Jestli by niekto čo o znalcovi veci nemyslím cenu toho to Spevníka snáď za vysokú držal, nech pomyslí, že i v tom páde, keby všetky slovenské fary a slovenskí učitelia čo pri tehdajšej nespravodlivej protislovenskej maďaromanii nenadejem sa menovaný pre užitočný Spevník odohrali, predsa ešte by netvorili toľké odberateľstvo, koľké by bolo treba k množnejšiemu vydaniu, a nasledovne i k uľaveniu ceny; nech pomyslí, že nápevoznámková, organoznámková a písmenná tlač omnoho väčšie náklady požaduje. Keď takto menovaný Spevník velebnému Duchovenstvu a veľactenému Učiteľstvu v úplnú známosť uvádzam, k rozmnoženiu cti a slávy Božej, ku vzneseniu posvätnej bohoslužby a k duchovnému prospechu slovenského veriaceho ľudu ho odporúčam.