logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 25


Obsah:



: Úvod a záver
Dr. Matej Steffány. : Katolícky kňaz a politické časopisy.
Kardinál Rawcher. : Štát bez Boha.
: Vestník cirkevný.
: Správy
: Rozličnosti.


Úvod a záver




CYRIL a METOD.
Časopis cirkevný.

Predplatné cena celoročné: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa l redaktora
Dr. Andr. Radlinského farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Gődiag. Vychádza 15, l 30, každého mesiaca na hárku.

Číslo 25.
V Skalici, v sobotu dňa 15. oktobra 1885.
Ročník XV.

Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov.




Katolícky kňaz a politické časopisy.

Dr. Matej Steffány.


Aby kňazi, - ktorí jakožto služobníci boží povinní sú, blúdy podvracovať, pochybnosti rozlúšťať, pravdy božie zretedlne prednášat, a bezpečnú cestu spasenia večného ukazovať a vyučovať - v tom sv. umení a cvičení, ktoré od Boha pochádza a ktoré ľudí k Bohu, jakožto jedinému zdroju múdrosti, privádza, vždy pokroky robili, je neomýlne potrebné , - hotoví súc zadosť učiniť každému požadujúcemu počet z tej nádeje, ktorá je v nás. A jestli ktorý, požaduje to doista mohutne náš vek, aby kňazi boli v stave napomínať s učením zdravým, a karhať, ktorí sa tomu protivia, - aby boli schopní ochotne a prísne zastať vec božiu naproti ľutým nepriateľom, nezdarným to synom Cirkve sv.; bo vstiahol nepriateľ ruky svoje na všetky žiaducnosti naše a stáda upádajú mu v korist a ovce bývajú oblúpené.
Medzitým ale,poneváč kňazi sú aj údami státu, a jako takí majú tiež politický vplyv na disciplínu státu: preto musia znať aj ty veci, ktoré sa týkajú státu a ktoré sa konajú v svete, a to síce nielen z ohľadu samých, lež i z ohľadu sebe svereného ľudu, ktorému v potrebe s múdrou radou prispiet sú povinní. Poneváč ale príčiny jako aj pohnútky vývinu a obratu vecí státu sa týkajúcich, jako tiež i najvyššie a vysoké ustanovenia a narídenia, týkajúc sa prisluhovania spravedlnosti a civilnej policie vätším dielom vo verejných listoch sa uverejňujú a pretriasajú: slušná zaiste vec je, aby sa kňazi - nakoľko im to doplúšťa čas, ktorý na mravné a duchovné zdokonalenie seba samých a na duchovnú správu sebe sverených duší vynaložiť musia - zaobierali čítaním takých politických novín, ktoré zastávajú zásady,s katolíckym duchom a právami Cirkve sv. sa srovnávajúcimi.
A poneváč múdrosř sveta za našich dňov ta smeruje, aby ľudské srdce fígľami a klamstvami bolo spravované; aby vlastný smysel bol do krásnych slôv zavinutý; aby čo je nepravé sa ukazovalo jako pravé, a zase čo je pravé, aby sa videlo jako nepravé, a pravdivé jako luhavé; a poneváč táto prevrátena mudrost sveta, prívrženeom svojim najvyššie hodnosti, radosti a časnú márnu slávu zaopatruje a prikazuje všetko zlé podvodne na druhých kydať, a na seba od druhých kydnuté mnohonásobne oplatiť, aj tie najsvätejšie práva prevrátiť, a čokoľvek sa zlostou previesť nedá, to lstivou podlostou predstierať, a poneváč diabol porad obchádza, hľadajúc koho by pohltol, a zvlášte za našich dňov diabolské dýchtenie po prevratoch sa po všetkých zemiach lstivým spôsobom rozširuje, a ľudí každého veku a stavu obojeho pohlavia, zvlášte duše bezbranné a neobozretné so sebou strhuje a ich tak do pekelného zajatia tiahne a uvrhuje - a poneváč pod skvelou rúškou požiadavôk ducha veku a vznešeného liberalismu tie najzkazonosnejšie zásady ľudskej prevrátenosti, najviaccj kroz jedovaté periodieké listy všade rozširované a jako zlý vzduch rozšírené bývajú; - musia kňazi - ktorí povolaní sú, aby pravú a od vznešenej vedomosti Ježiša Krista nadobudnutú múdrosť zo živého a nevyčerpatelného prameňa čerpanú vodu, do života večného, opatere svojej sverenému stadu podávali - príležitostne a súkromne aj do takých politických novín nazrieť, ktoré práva a ustanovizne Cirkve sv. a apoštolskej Stolice napádajú, a to síce nie preto: aby sa s tým zabávali, alebo svoj súcit k nim na javo dali, lež preto: aby - čítajúc, jako napádajú zloduchovia svojim jedovatým núkaním, nepriležitým presvedčovaním, úlisnými a utrhačnými rečami a tisíc inými spôsobami Cirkev sv. - spoznali neukrotiteľnú žiadosť nevercov, chcieť uškodiť, a ich vo tmách skryté osídla; aby videli tú záhubnú porážku, ktorú odrodilí synovia Cirkvi, sv. apoštolskej Stolici, besne všetkie zásady pomätúc zlomyseľnými figľami,zavdat sa snažia; aby, spoznajúc diabolskú zbraň demagogov, pokrytí súc novým plášťom horlivosti, horliac za obranu domu božieho a oduševnení súc Bohom a mohutnostou moci jeho, vzali na seba rúcho spravodlivej pomsty, obliekli sa v zbraň Božiu, naproti úkladom diabolským; opásali bedrá svoje opaskom pravdy, opevnili prsia brňou spravodlivosti, obuli nohy pripravovaním evanielija pokoja,vezmuc ku všetkému štít viery, šišak spásy a meč ducha, ktorým je slovo božie aby pomocou jeho ohnivé šípy diabla zahasili a nepriateľov Cirkvi Kristovej pomoci milosti Božej na cestu spásy napravili alebo aspoň premožených k mlčaniu priviedli.
Kňazstvo katolícke musí tiež neustále vo dne v noci bedliť, aby bedlivo hájilo a pestovalo ducha spoločnosti ľudskéj,že by neprestal byť kresťanským, bo tento súc vo včulajšom veku mravnej pokazenosti v nebezpečenstve, opustil čistý prameň, pravdy večnej z ktorej sa voda z prameňa pryští,hľada suché a prázdne cisterny, ktoré nevládzu zahasiť smäd duše nesmrtelnéj,prudko po pravde žízniacej, ba ktoré vydávajú zo seba na miesto obživujúcej vody, tekutinu jedovatú. Neúnavné teda pracovať musia kňazi, aby opatere jej ich zverení veriaci spoznali a zo srdca nenávideli ducha proti katolíckeho a zlomyseľné zámery denných listov naproti sv. apoštolskej Stolici.
A poneváč dobrý matku svoju opravdivé milujúci syn, nemôže dôverne obcovať so zlými sebe známymi ľuďmi, ktorí, kdekoľvek len môžu, milovanú matku svoju do tvári bijú: preto aj kňazi, držiac sa zásady: „Svedomitému katolíckemu kresťanovi nesloboda pred lácat, nasledovne vlastnými peniazmi vydržiava a napomáhať Cirkvi sv. neprajné noviny“ musia pozorovať a usilovať sa, aby lebo oni sami, alebo veriaci nedržali alebo u seba nemali listy, ktorých čítaním by oslabnúť mohla snaha dobre činiť, kázeň mravov, bázeň a láska božia, a ktorých sporiadatelia a vydavatelia kráľovstvo božie a Kristovo k zjavnému boju vyzvali; musia bedlivé strážiť, aby veriaci škodlivými mystifikáciami demagógov zaujatí neboli, ktoré pomalý síce, ale vždy rastúcim pokrokom, vytrhujú zo sŕdc katolíkov synovskú lásku a dôveru naproti všeobecnej Matke, Cirkvi Božej, a to tým viac, poneváč za nášho veku preveľmi veľká časť ľudu noviny za jediný prostriedok k obsiahnutiu vedy a vzdelanosti považuje, a aj ako taký upotrebuje.

Vojsku Kristovmu pripočítaní, a sv. zväzkom vospolok spojení a upevnení kňazi, povinní sú postaviť sa ako hradný múr domu božieho, ktorý nedá sa vybojovať; povinní sú ale zvláštne spojenými silami hrdinsky bojovať na poli denného časopisectva proti najzkazonosnejšiemu nepriateľovi Katolicizmu povinní sú z tej vznešenej podlžnosti povolania svojho, ktorým povolaní sú, aby jedovatý prúd tento, ktorý veľkou skazou hrozí, nie len slovom, ale i perom pristavovali, aby dané sebe od Boha vlohy ducha a od každodenného starostlivého riadenia ľudu sebe pozostávajúci čas k učenému vypracovaniu úvah, duchu katolíckemu zodpovedajúcich, k obrane práv a ustanovizní Cirkvi, pilne vynakladali, a s týmito, uverejňujúc ich príležitostne v novinách, zlosť a podlosť nepriateľov Cirkvi odkrývali, ich uštipačné a utŕhačné reči a čierne obviňovania zrážali, kroz falošné sľuby politických demagógov svedených ľudí nazpät privádzali, diabolskou lžou prevedené duše, svetlom pravdy osvecovali, a to tým viac, poneváč aj Jeho Svätosť pápež Pius IX. vo svojom pros love dôrazne všetko kňazstvo vyvoláva, aby zlomyseľnosť a bezbožnosť denného časopisectva utláčalo; ktorého strašnú silu a moc neprozreteľní kňazi často aj proti sebe samým, vlastnými bohužiaľ peniazmi, ktoré aj na lepší účel venované byť: mohli, za často i duchovným spolu pracovaním, z mnohého ohľadu povzniesli.

Utlačovania, utŕhačné a uštipačné reči, potupy, a týmto podobné šípy, ktoré od nepriateľov na kňazstvo metané bývajú, nesmie nás odstrašiť od za počatia boja za česť božiu, ani nesmie v ostrom vedení jeho učiniť nás vrtkavými a nestálymi; žiadne trápenie alebo prenasledovanie neodlučuj nás od lásky choti Kristovej; držme sa za hodných, trpieť potupu za obranu Matky milovanej; malomyseľní súc, posilňujme sa v Pánu, nebojme sa potupy a nadávania ľudského, ani nemajme bázeň pred množstvom a návalom ručiacich, dobrý je Boh, ktorý povolal nás do večnej slávy svojej v Kristu Ježišu,(ktorí aj) málo utrápených sám zdokonalí, upevní a posilní“ a dobre bojujúcim víťazstvo popraje;
keď silní v láske, ozbrojení strážiť budeme dvor Cirkvi sv.; bude v pokoji a poriadku všetko, čokoľvek má.
Lenivosť nezná napravil; zlých, a preto opovažujú sa aj nás utŕhačnými rečami a nadávaním zneucťovať a práva a ustanovizne naše pretriasať, poneváč vidia, že nemáme ráznosti a oduševnenia. Cirkev nás vyvoláva, nepriatelia nás nútia nemôžeme teda uši naše zapchať proti hlasu smútiacej Matky, nemôžeme beztrestne nechať, aby nepriatelia na hrozný spôsob zúrili v útrobách Matky našej; nemôžeme to, hovorím, učiniť bez prehrešenia sa naproti Cirkvi a naproti povolaniu nášmu. Kňazi, ktorí znajúc prevrátenosť denného časopisectva, Cirkev svätú opovážlivé tupiaceho a verejnú mienku svojim zloduchom kaziaceho, neusilujú sa mocným proti dejom prevrátenosť túto napravovať, robia sa účastných toho zlého, ktoré odtiaľ pochádza bo neprekážajú hriech a ho zamlčujú; ktorí dostanú tú hroznú vyhrážku, ktorá sa stala za podiel predním z Izraelu, že ako nemí psi nevedeli štekať, keď sa usilovali lúpežníci olúpil: Cirkev Božiu.




Štát bez Boha.

Kardinál Rawcher.


Z pastierskeho listu Jeho Em. p. Kardinála Rawchera.

Cirkevný život dal v dobe našej celému svetu milé i nemilé znaky nezvädlej i božskej rezkosti svojej. Nikdy tak nepráskali vlny zbúreného mora nenávisti, podlosti, zrady a neznabožstva o skalu Petrovu, nikdy toľko hrúz nevysoptilo z večnej priepasti svojej peklo na verejných a neohrozených nosičov katolicizmu, menovite jeho hierarchie, bo ani nikdy tak necúdil satan bratov i druhov rímskeho Petra, ako vo veku modernom, ktorý prieči sa božím aj prirodzeným zákonom vo všetkých atómoch intelektuálneho, mravného, rodinného, občianskeho aj štátneho života svojho, nabratý súc jedom oných nešťastných doktrín, ktoré ohlušujú po svete v novinách, v dakoľko listových traktátoch, v mnohozväzkových románoch, novelách vo vedeckých i populárnych spisoch atd. nájomníci liberalizmu, komunistu, radikalizmu, slobodného murárstva atd.

Encyklika Jeho Svätosti pápeža Pia IX sťa hromový blesk prerazila tie čierňavy mravno-sociálnych mrakov; svet sa zľakol, až neskoršie z pamätal sa i v sileným chechotom zasmial sa sám nad sebou: že to vraj poslední zúfalý výkrik umierajúceho pápežstva, ktorému dávno odkuvikovali aj odzvonili osvietenci naši umieračikom svetla, pokroku, slobody, emancipácie, rovnosti, bratstva, posmešným umieračikom oného deravého výroku, že vraj vše božstvo už dochodí v človečenstve zavŕšenia svojho seba upovedomenia, a že vraj partikulárnych cirkvi, náboženských systémov a sekt už vraj niet, len jedno nerozdielne vše božstvo so zemou na zemi a v človečenstve.
Encyklika zapríčinila nesčíselné množstvo článkov a spisov pro et contra. A veď to aj tak načim; ktože by mohol kráľ či nekráľ, vláda či poddanstvo, kňaz či nekňaz, jedným slovom: kto by mohol v celom svete ľahostajne sa chovať proti výroku Jeho Svätosti rímskeho pápeža? Takú veľmoc nemožno ignorovať, bo ona ač bezbranná hromom večnej pravdy poráža blúda vrhá pred sebou v prach zeme všetku pýchu a nádheru sveta.
Prečo že dávno nevyhnali už z Ríma toho slabého starčeka, jemu na tisíc a tisíc ráz predpovedala židovsko-murárska žurnalistika blízku smrť? No Pius IX., kríž z kríža, skala nezborná v moci, on Svätý Otec kresťanstva je božím predivným zázrakom! on najsvätejším vzorom, jak mužským „non possumus“ nadobro sa ozbrojiť proti všetkým návalom pekla! on je nám najbezpečnejším dôkazom pravdy našej a milosti Božej! Preto hľa Svätý Otec akoby ani necítil šprihaní na sebe bes celého sveta, ignoruje všetku nasilu a obracajúc zreteľ apoštolskej horlivosti svojej na všetky strany zemského okresu, nepohnute stojí na božom základe božskou rukou podporovaný.

Medzi mnohými Encyklikou zapríčinenými spismi z katolíckej stránky najvšeobecnejšiu pozornosť zbudila Dupanloupova brošura, ktorá podnes už vo Francúzku 30 vydaní dožila. Mnou spomenutý pastiersky list Jeho Em. kardinála Ransehera podobne došiel zaslúženého ocenenia a preložil sa už aj do iných rečí. „Ivait Handweiser“ hovorí o ňom, že „smie sa menovať po jednaním plným kresťanskej a štátnickej múdrosti, v ňom vysvetľujú sa najvyššie etické a sociálne otázky človečenstva hlboko, jasne a ostrovtipné.“Aby ch aspoň s niektorými myšlienkami jeho oboznámil naše kat. slovenské Obecenstvo, vynímam z neho časť, ktorá jedná o štáte bez Boha.
Právny štát tak praví kardinál Rauscher je obľúbeným heslom pokroku. Každý priateľ Boha a človečenstva praje si štát, čo letí a háji právo; lebo právny poriadok zabezpečuje človeku zemský majetok a má aj vysoký význam pre jeho mravný vývin. Ale čo že je právo? Nezáleží na práve každá požiadavka, ktorá môže sa násilím previesť. To je patrné, a nikým netajené. Buď si akokoľvek v moci zbojníkovej, olúpiť o kapsu a vačok, ba áno ešte aj o šaty pocestného, od neho požaduje peniaze, na práve nezakladá sa jeho požiadavka. Keď naproti tomu pocestný požaduje od zbojníka, aby nechal ho ísť v pokoji, odpovie sa na túto požiadavku síce posmechom: avšak ona neodškriepené stojí na práve. Odkiaľ tento rozdiel? Preto, bo pocestný neni povinný dať zbojníkovi peniaze; zbojník ale je povinný, nechať cestovateľa ísť pokojom. Jak sa nachodí právo dačo požadovať, tým samým zmyslom jesto aj povinnosť splniť požiadavku, a toto je to, čo dodáva právu onej zvláštnosti; toto je, čo dáva predpokladanému právu silu nad ľuďmi. Poneváč teda nemôže sa menom práva od nikoho nič požadovať, k čomu nie je povinnovatý, preto každý, čo vie abo myslí mat právo, odvoláva sa na povinnosť druhého, to lebo iné dať lebo privoliť. Odtiaľto aj vysvitá, že každý, kto naznačuje človeku jeho práva, tým samým dáva výrok o povinnostiach človeka.

Že jesto práva, to uznáva sa teraz viac než inokedy; nuž veď od osemdesiat rokov trasie občianskou spoločnosťou Ohlasovanie práv človeka, národa, kmeňov, reči. Že zodpovedá každému právu povinnosť, ktorá je jeho podmienkou, to neodškriepi nik, kto vie, čo hovorí. V príkaze povinnosti ozýva sa zákon, ktorý stojí nad ľudským chcením a mienením; zákon, jeho povedomím zjavuje sa nám večný zákonodarca. Kto tají Boha a duševný svet, ten alebo uspokojiť sa musí úplne nezmyslenými slovami, čo znamená vzdať sa všetkého myslenia, alebo mu načim seba prehovoriť, že mimo priestranného nieto nič. Ale akokoľvek ochotne lapá sa stránka materializmu, preto predsa ešte nik neprestal cenil ľudské mysle a čin mieridlom dobrého a zlého, niet, kde slepá nutnosť panuje, nasledovne človek vyznaním materializmu stýka sa sám so sebou v každodennom a škrekľavom odpore. Ktorí pri tom najviac útrpnosti zasluhujú, tým sa tak vedie, ako tomu Indiánovi, čo nevedel spočítať sebe zverené kone, zabudnúc na toho, na ňom sám sedel. Keď teda Svätý Otec nes myseľnými nazýva oné zásady, ktorými požaduje sa štát bez Boha, to veru naozaj primoc nepovedal.

Cirkev cez sto letia všakové štátne ústavy prežila. Avšak ona všetkým národom, nehľadiac na ich ústavy, vštepila povinnosti kresťana i človeka, a čím hlbšie vnikalo jej slovo do sŕdc, tým učenlivejšie krotila ľubovôľu neohraničenej vlády a nad užitie politickej slobody. Nech teda nový vek akokoľvek rozhodne o podielu braní na štátnom vladárení, jedine kroz to nič nedonesie, čo by už nebola videla cirkev, nič, čoby sa nutne protivilo zákonu kresťanského života. Ale nech že moc, usporiadať štát dla vlastného zdania, leží v rukách jedného, daktorých abo mnohých, no nikto nemá práva, v tomto vyhlásiť sa za neodvislého od Boha a od prirodzenosti ducha, ani mu nesloboda popremieňať mierou svojej ľúbosti najvyšší zákon slobodného činenia. Toto nádobno cirkvi rovnako zastavať proti kráľom a prezidentom, proti komorám a národným zjazdom: bo k tomu je poslaná.

Keď sa bližšie prizrieme na právny základ, na ňom sa má postaví právny štát, nájdeme výrok ten! čo chce človek, to smie; veď vôľa ľudu je najväčší zákon a z nej odvodzuje sa všetka právna moc. Pomocou tejto teoretickej zásady mali sa zámery stránky, čo blúzni o právnom štáte, uviesť v súhlas s povedomím, ktoré je o vlastnej prirodzenosti práva každému človeku vrodené. Bo nedalo sa to tak celkom odškriepiť, že ku právu patrí povinnosť. Hambili sa povedať „ako ja chcem, “k budeš robiť“; preto povedali: „poneváč všetci chod učinil to ;“ tak to znelo moc lepšie a zdalo sa vyplýval z toho neodňateľného presvedčenia, že mu podriadiť sa má vyššiemu poriadku. *)

K tomu načim pridať rozličnosť zmyslu, ktorý vyjadriť môže slovo: ľud. Značí súhrn občianstva, vyjadruje aj nižšie stavy v protiv ku vyšším. Keď vystavujú sa všeobecné zásady, to ho berú v prvom význame, keď ide o výkon, to dľa potreby prestrkujú poslední význam. Ako v Paríži dvesto do tristo chlapov bez nohavíc a opité rybárky žiadali smrť kňazov a aristokratov, alebo aby zrušilo sa veto, tiež povedalo sa, že ľud hovoril. Pravda, že to nedokazuje veľký ostrovtip, boje hriech proti logike; ale či ona stránka mohla by zabudnutá na tak súci a prospešný kúsok? Avšak naozaj dať pred post nižším stavom, o to sa v pravde nejedná; veď k panovaniu vykalkulovaný ľud pozostáva z oných, čo dajú sa použiť za ohybné nástroje k založeniu štátu bez Boha i bez kráľa. Všetci ostatní, vysokí či nízki, chudobní a či bohatí vylúčení sú od vladáriaceho ľudu z príčiny blaha človečenstva. To je neodškriepiteľné: bo ukázalo sa pričasto, pri zrejme. Nuž nač to opakovať? Preto, to tiež tak neodškriepiteľná zkúsenost učí, že nezodrali sa ešte staré fígle.

Povážte teraz, že všetky zákony aj práva zaviesť majú od vôle ľudu a že patróni rozumu bez Boha súdenými zástupcami ľudu sú, jeho pravdivé blaho vedia len oni ocenil, tak ľahko pochopíme, že v takom vzornom štáte, aký chcú vybudovať každé náboženstva sa týkajúce právo pozbylo by svojho rukojemstva a len vtedy by sa bezpečne šetrilo, jestli že by sa uchosnit dalo proti katolíckej cirkvi. Bo to nie pravda, žeby posvätenom pokroku bolo náboženstvo vecou pre štát ľahostajnou. Za takého nik nevydrží , kto v stave je myslieť o štátnom živote. Veď štát bez Boha vzdal by sa sám seba, ak žeby za dač ľahostajného mal také náboženstvo, čo ohlasuje lásku k Bohu ako najvyšší zákon slobodného činenia; bo štát bez Boha nutne a nesmierlive prieči sa kresťanstvu a všetky požiadavky, ktorým na pomoc volá rozum a vzdelanosť, sporia dané a porátané sú k vysileniu kresťanského presvedčenia. Preto nenávidia priatelia tohto štátu všetok rezký ruch viery vo Slovo, čo učinené je telom, nech sa im on naproti stavia buď dnu v katolíckej cirkvi abo von z nej.
Čo sa už samého plánu jej ich bojovania tyče, ujistujú, že vraj dostačuje im zákon bez Boha a tomu zodpovedajúca škola; tým ale nedohovorili ešte všetko. Kroz tieto pomôcky nadejú sa natoľko zoslabiť Katolícku cirkev abo skôr kresťanstvo, že deťom svetla nebude treba mat žiadneho ďalšieho ohľadu. Potom bude na čase, za počaté verejnou silou ukončiť.

Štát bez Boha teda hne celou svojou mocou, aby kresťanstvo odstránil z panovania nad srdcami a kým sa mu toto až k istému stupňu nepodarí, nemôže sa ani len celkom rozvinúť. Zakročenie svoje riadiť bude časom aj okolnosťami, avšak iste nezľakne sa poriadkov, ktoré dajú sa mu previesť a poslúžia jeho zámerom. V tomto dáva sa im veľké naučenie. Majú síce u nás svojich kazateľov a veriacich, bludy, ktoré snažia sa štátom bez Boha panovať nad spoločnosťou; ale skromný je počet, v jejichž srdci väzia hlbokým koreňom. Nuž a ako že sa im predsa zdarilo zaujať také postavenie plné nárokov? Nerobí to ich vlastná sila ten zdar; ale z čiastky nezkúsenost, zväčša však ešte bojazlivosť tých, ktorých napadajú svojimi opovážlivými a krikľavými frázami.

Dobre pojatá sloboda je najvyššie právo, najkrajší poklad človeka. Poneváč rozhodnúť sa vládzeme za Boha a nič nás nemôže od Boha odlúčil, ako vlastná naša voľba vynikáme" von nad všetky priestory svetov, cez ktoré naša myšlienka chytrej letí, ako žiara slnka, a tam na trónu Pána je nám miesto pridelené. Mocou tejto slobody sme povolaní, vo veľkom i v malom štát tomu presvedčenia, ktorým dávame česť Bohu aj rozumu. Vernosť presvedčenia vedie nás hor k nebesiam; ona je ale aj soľou zeme: bo bez nej hnije spoločnosť. Bludy, ktorých výrazom je požadovanie štátu bez Boha, sú nakazené, sú ale aj mizerné: ich pečaťou je nezmysel, bo opierajú sa na výroky, ktoré alebo obsahujú púhe slová bez zmyslu, alebo im odporujú vlastnými skutkami ti, čo ich sta múdrosť oslavujú. Buďte teda zmužilý! Veď každý opovrhuje bojovníkom , čo uteká, keď nepriateľská streľba sipí smrť a skazu. Nuž čiby hrkot bežných fráz, ktoré v nič sa rozpadnú, jak im bližšie na dno kukneš, odstrašiť vládal muža, Rakúšana, kresťana, aby nezjavil otvorene svoje presvedčenia a nepotvrdil aj skutkom? Čo protiví sa samo sebe, hnilé je v najvnútornejšom vlastnom svojom jadre. A nech ono aj neberie zdanlivej sily kroz náruživosť a žiadosť; avšak keď vystúpi proti nemu zmužilosť presvedčenia, uťahuje sa ako svetlonos, ktorý uteká alebo prenasleduje dľa toho, ako ideš k predu alebo naopak.
Poludničan.


*) Každý totiž jakejkoľvek viere aj školám odcudzený človek cíti odvislosť svoju od jakéhosi vyššieho zákona, vyššieho poriadku, ktorý aj keď ho fyzične neodolateľne nenúti, predsa morálne tak viaže, že na každé sprotivenie nasleduje vnútorný nepokoj, trest svedomia. Nepriatelia cirkvi taja jestovanie vyššieho zákona, bez toho žeby mohli udusiť v človeku povedomie odvislosti od oného vyššieho poriadku. Preto substituju na miesto jeho poriadok občianskej všeobecnosti l. j. predstieranú vôľu ľudu, aby tak na dačo vyššieho než na púhu svevolu odvolal mohli právne abo lepšie bezprávne svoje požiadavky. Pozn. prekladateľa.




Vestník cirkevný.


Vestník cirkevný.
a) Dopis.

Ráb d. 24. aug. - Poneváč zriedka posielajú do stĺpcov „Cyrila a Metoda“ dopisy ti, ktorí by mali byt tlumočami pohybov a pokrokov cirkevných, nuž ja som sa osmelil podať Vám správu o zriedkavej slávnosti, ktorá sa udala na tomto našom niekdajšom panónskom, území, kde Slovák v ohľade narodí lom sotva hýbať sa smie. .

Je tuná starobylý stolný chrám, v rímskom slohu prevedený, ktorý počiatku biskupstva arabského súčasným menujú. Na konci predošlého sto letia bol poslední krúť skrze biskupa Zichyho obnovený, pravda dla vkusu tohože veku: mramorové oltáre boli založené, steny z čiastky mramorom obložené, z čiastky ale maľbou ozdobené. Od toho času nič značnejšieho sa nekonalo. Pred pár rukami do obnovy chrámu tohto dal sa najd. p. biskup Simor, začiatok urobil s kaplou sv. Ladislava, ktorá neskôr v gotickom slohu k menovanému chrámu pristavená bola, v ktorej krásne, lebku sv. Ladislava v sebe majúce a od Lipperta obnovené reliquiarium sa nachodí. Okná kaply tejto sú ozdobené sklenou maľbou, prvým to pokusom sklenomalby v Uhorsku. Obnova táto vynútila p. biskupovi 13,000 zl.

V samom chráme oprava za počala s hlavným oltárom, obrazom Nanebovzatia bl. P. Márie, od Dobiašovského vyhotoveným, ozdobeným. Mramorový tabernakul v Itálií vyhotovili. Okrem inej ozdobnej opravy spomenutie zaslúži ešte spoločný pomník kamenný, ktorý p. biskup svojim predchodcom , počnúc od Zichyhoaž po Karnera, skrze Gassera vystavil. Pomník tento predstavuje podobu „Náboženstva“, a nosí na sebe všetky mená jej ich. Takto opravený kostol mal byt teda díla 15. aug. otvorený. K slávnosti tejto povolaný bol Jeho Excel. p. apoštolský nuncius z Viedne, odkiaľ díla 14. aug. Z Viedne na parolodi do Gönyö priplavil, kde ho v ozdobenej stanici gr. Waldstein rečou italskou pozdravil, a slávne kňazské svetské vyslanstvo, na jeho čele stál Síg. Deáky, velprepošt a biskup i. p. privítalo, odtiaľ do Rábu sprevodilo. Na to dňa 15. aug. sám p. biskup držal kázeň, pontifikálnu sv. omšu ale Jeho Excel. páp. nuncius Falcinelli.
Nasledujúceho dňa navštívili nový skrze tohože naše ho p. biskupa Simora, na Sihotskom predmestí vystavený kláštor milosrdných sestier, ktorému pripojená je škola, nemocnica a opatrovna dietok, medzi ktorými aj nateraz 70 židovských dietok sa nachodí. Na sám ústav tento p. biskup vynaložil 48,000 zl.




Správy


b) Správy

Rakúsy. - 700 Učiteľov horno rakúskych škôl národných podalo zemskému výboru žiadosť: aby S.11. zákona o školnom patronáte, obciam pridelenom bol zrušený, a aby všetky učiteľské stanice boli obsadzované skrze c. k. miestodržiteľstvo v usrozumen s biskupskou konsistoriou a výborom zemským.
Viedeň. - Tunajšie židovské noviny „Morgenpost“ urobili nedávno ten návrh, aby sa ulice iba v nedeľné a sviatočné dni dláždili, aby tak majitelia krom škody neutrpeli. Snáď zase niektoré noviny vystúpia s tým návrhom, aby sa v sobotu nepredávalo , lež celý svet aby slávil, by židia v obchode svojom neboli skrátení. (BL)

Viedeň. D. 25. sept. zomrel tu Imrich Meszároš kanonik ostrihomský, rektor pazmanea v 54 roku veku svojho.
Praha. Na exereicie kňazské sošlo sa 65 kňazov; všetkých bolo i s J. Em. p. kardin. Arcibiskupom pražským 70, medzi nimi po jednom alebo dvoch tiež z ostatných diecéz českých a z hrabstva Kladského; bola teda zastúpená celá cirkevnú provincia Česka. K učiteľským exereiciam českým sošlo sa účastníkov: v oddelení prvom 244, druhom 160 a v tretom asi 50 (od 11-15 aug.)

Praha Jak „Blahovesť“ píše, K. Bellmann, kníhtlačiar pražský, poslal v máji sv. Otcovi do Ríma, vo skvostnej väzbe, svojim nákladom a s povolením najd. konsístoria „Bibliu českú čili Písmo sväté st. ino v. zákona, prácou † Inn. A, Frencla a J. Ncp. Iiesoldyho vydanú, s tou prosbou, aby ona v knižnici pápežskej miesta došla. Tieto dni dostal pochvalnú latinskú odpoveď a zlatý pamätný peniaz, ako aj apoštolské požehnanie.
Kráľovi Hradec. Tuná sa bude dňa. nov. Konať 200-ročuá pamiatka založenia biskupstva kráľohradeckého; ku ktorej slávnosti sv. Otec Pius IX. Povolil plno mocné odpustky. Na opravu bisk. chrámu králohradeckého sošlo sa už 19,000 zlo., v čom je už zahrnutý znamenitý dar J. Excel. p. biskupa 9000 zla.; avšak všetky výlohy naň sa cenia na 45,000 zla.

Trýr (v Nemecku). Na valnom sjezde katol. jednôt tuná od 10-14 sept. vydržiavanom sa jednalo obzvlášte o vystehovalcoch do Ameriky, o tom menovite, že miestnosti lode, v ktorých sa vystehovalci prevážajú nebývajú dla pohlavia oddelené; že mladí i starí, mužské i ženské bývajú a spávajú pohromade, skrze čo sa narušuje všetok stud ušlechtilý; následkom čoho mnohí katol. vystehovalci nie len o mravopočestnosť, lež i o vieru by vše pripravení, do Ameriky ako neverci a neznabohovia dochádzajú. Tým radostnejšia ale bola správa, že belgickí katolíci v Antverpách založili zvláštnu spoločnosť paroplaveckú, ktorá všemožne bedlí o udržanie mravopočestnosti medzi vystehovalcami. Bojovalo sa tiež proti núteniu v školách, že je to prísna povinnosť jedného každého katolíka všetkými prostriedkami bojovať za slobodu vo vyučovaní a za slobodu cirkvi a že sa tým veľmi uráža pravo katolíckych občanov, keď sa katol. fondy a fondy dane katolíckeho ľudu obracajú k plateniu nekatol. učiteľov a k rozširovaniu nekat. náuk.
V tomto valnom zhromaždení zúčastnilo sa 4000 ľudí, medzi nimi mnohý prednostovia tovarišských spolkov a vyslanci spolkov katol. Študentov. Z Uhorska boli Kubínský z Kaloče, Frankt, z Ostrihomu a Zákoesky z Jágru, potom Dr. Jozef Danko profesor bohosl. na universíte viedenskej.
V Clevelande na 0híu dla „Katlh Volkszeit.“ Istý protestant, bohatý kupec menom Gordon, odkázal katolíckemu biskupovi Rappeovi 20,000 dolárov v striebre a 180 akrov, pozemkov v prospech chorobnice, ktorú biskup v rečenom meste bol založil. (BL)

Itália. (Salzb. K.) Okolo 15 aug. našli na ceste neďaleko mesta Loretta pocestného, cholerou zachváteného, ktorý veľmi prosil aby mu priviedli kňaza. Kňaz povolaný prišiel, malomocný prijal sviatostí umierajúcich a umrel pokojne. Po smrti jeho našli na každej nohe mŕtvom znamenie kríža. Tento chudák bol sa dal privteliť k sekte podobnej tej slobodomyslníkov v Belgii. Udovia tejto satanskej sekty odriekajú sa viery svojej prisahali večitú nenávisť Kristu a chcejúc v každom okamžení obnovovať svoj diabolský sľúb, dávajú si vytlačiť kríž na šľapaje nôh svojich, aby znamenie ľudského vykúpenia ustavične nohami šliapať mohli. Tak hrozné veci sa bohužiaľ za našich časov páchajú!
V auguste zomrel kajúcne Manna, bývalý súdruh Minghettiho a Pisanelliho, jeden z bývalých ministrov kráľovstva italského. Pred smrťou odvolal všetky svoje predošlé kroky v prospech revolúcie učinené v Neapoli, v prítomnosti Oratorianov a biskupa Mons. de Avanzo a dal kroz kňažnú Campo-Realskú, manželku Minghettiovu, ktorú ho bola na smrteľnej postelí navštíviť, oznámiť priateľom dnešnej Itálie: že človek na smrteľnej postelí pozerá do cela inými očima na títo veci časné; že sa on narodil ako katolík a že chce tiež umrieť v rimsko-katolíckom apoštolskom náboženstve.

Itália. V Jakýne veľmi zúrila t. r. cholera, na ktorú tam od 12 júla do 7 sept. onemocnelo 2360 osôb z nich zomrelo 1330. Mimo Jakýna zúrila cholera najviac v mestách San Severo a San Nicandro. Ľud v núdzi hľadal Boha. Konali sa súkromné i verejné pobožnosti, prosebné prôvody. Najslávnejšia taká procesia bola k velikému pohoršeniu niekoľko nedobre zmýšľajúcich v Sinigagli, rodisku to naše ho sv. Otca. Prednosta mesta s úradmi a všetok ľud kráčali modliac sa a horiace sviece v rukách nesúc. Však ale nie všetci hľadali pomoc u Boha. Mnohý sa dali na útek; lež na úteku nenašli všetci spásu. Tak utekali mnohí z Jakýna po železnici; však ale blízko Farma strhnutý bol lejakom most; do hľadač na drahé železnej dával síce výstražné znamenia, lež pre búrku nebol ani videný ani slyšaní, a rozohnaný vlak zrútil sa z hrádze do mora, a tak premnohý, ktorí pred cholerou utekali, našli vo vlnách smrť a hrob. Kardinál arcibiskup jakýnsky daroval k uľaveniu biedy 70,000 frankov. Ty však, ktorí z osud svojich sú vypovedaní hlása sa k ovečkám svojim. Pre tú príčinu poslali neapolsky biskupi v Ríme vo vyhnanstve žijúci kráľovi Viktorovi Emanuelovi znovu prosbu, aby sa do diecéz svojich navrátiť smeli.

V čele podpisov nachádza sa meno kardinála Riaría Storzy, arcibiskupa neapolského. Tiež i nižšie duchovenstvo, koná svoju povinnosť. Tak v B. zrušili kláštor kapucínov i nastal v čas cholery nedostatok duchovenstva. Marcheze Pepoli žiadal gvardiana vyhnaných mníchov, aspoň o jedného kňaza pre špitál najsv. Trojice „dei pelľegrini;“ kňaz gvardián došiel sám k riaditeľovi, a ponúkol nie jedného, nie desať, lež seba i všetkých ostatných bratov svojich k službe nemocných. Za týchto trápnych dôb zanáša sa sv. Otec myšlienkou o zvolanie všeobecného snemu cirkevného. Rakúsky vyslanec u tunajšieho dvoru, barón Bach vzdal sa úradu svojho; nástupcom jeho stal sa barón Hůlmer. (blah.)

Rím. 21 júna konala sa výročná slávnosť korunovania terajšieho sv. Otca, k tomu cieľu zhromaždili sa kardináli a ostatní cirkevní hodnostári v sixtínskej kaplnke ku slávnostným podakovajúcím službám božím, pri ktorých slávnu sv. omšu slúžil kard. di Pietro. Po tejto blahoprial sv. Otcovi v mene sv. kolégia dekan jeho, na čo sv. Otec asi tohto obsiahlu reč mal: „Cesta pápežská je zaiste príkra i nesnadno je varovať sa stálych nebezpečenstiev, ktorými je posiata. Prispenie zo strany sv. kolégia prelátov a všetkých dobrých katolíkov pomáha mi, že ku predu kráčame. Ovšem sú slabé a málomyslné duše, ktoré označuje Ježíš Kristus svojím učeníkom v podobenstve o delníkoch, ktorí výzvam boli k práci, z ktorých ale jedni odopreli, druhí ale prisľúbili, a predsa však neprišli. Ach nedá sa odoprieť, že je mnoho málomyslných, ľudí to, ktorých srdce a myseľ inde sú obrátené. Z klamaní podvodom jednoty a slávy odmietajú veľkokňaza Samuela pre kráľa Saula, nepozorujúc, že práve tým počínajú rozbroj, starosti a biedu, o ktorých svedčia knihy starého zákona.

Vy však, bratia moji, zjednoťte sa k obhájeniu posvätných práv tejto apoštolskej Stolice slovom, i činnom, a nemôžeteli ináč, aspoň modlitbou,
svojím príkladom a kresťanskými cnosťami. Skúsenie myslím jest ťažké, avšak Hospodin udelí služobníkom svojím silu, a ovenči ich po krátkom živote tunajšom
nesmrteľnou slávou !“ Mimo toho prijímal v ten deň sv. Otec blahoprianie kráľa Neapolitánskeho a kráľovských princov, diplomatického sboru, svojich ministrov, generála Montebella . Udelil tiež amnestiu vtej miere, že všetkým civilným odsúdeným (vynímajúc sprostých zločincov) prehliadnuť sa má z ich trestu 6mesiacov, politickým väzňom 10 rokov väzenia, a ty ktorí len na 5 rokov odsúdený boli majú sa prepustiť na slobodu. V reči, ku rímskemu magistrátu vyjadril sa pri tej príležitosti sv. Otec o vyjednávaniach s Itáliou v ten spôsob, ktorý zdá sa oprávňovať na ten výrok, že vyjednávania tieto sú viacej odložené, nežli porušené. Pápež chválil dobré úmysle kráľove, dosvedčiac, že listy od kráľa odoslané sú istým rukojemstvom, jak veľmi Viktor Emanuel v sebe uchováva náboženské pocity, akými od dávna vyznamenával sa panujúci dom Savojský. S veľkým uznaním vyjadril sa tiež sv. Otec o p. Vegezzimu, bolesť javiac nad tým že italské ministerium nebolo vstave dotyčné vyjednávania k šťastnému koncu doviesť. Ku koncu doložil, že treba učenejšie očakávať
časy, aby sme s patrili dokončenie toho, čo za počalo sa v najlepších úmysloch. (HL)

Rím. - Sv. Otec vrátil sa d. 13. sept. sem z Castel Gandolfo po dvomesačnom sa tam zdržoval. Na tejto svojej spiatočnej ceste bol ustavičným holdovaním vítaný až do Vatikánu, kde ho v plnom ornáte očakávali palatinski kardináli, ministri, senátor s magistrátom a iné vznešené osoby. Odkud ešte sv. Otec v Castelgandolfe meškal, audienciu u neho mal Boggio, sestrenec Cavourov, ktoráto audiencia trvala dve dlhé hodiny a neni bez politického významu; môže zaiste jeho rozmluva s pápežom mat priaznivý vplyv na ďalšie jednania a na obapolné pomery.

Francúzsko. - Francúzski biskupi medzi sebou ustanovili vystaviť pomník tým 1500 kňazom, ktorí boli za časov prvej revolúcie z vlasti svojej vyobcovaní,
a síce postaviť velikánsku, až zďaleka viditeľnú sochu na brehu morskom pri meste lza Rochelle, odkiaľ nadrečeni kňazi boli na lodiach preč do vyhnanstva odvezení. Pápež za dobré uznal toto jej ich podniknutie.

Paríž. Francúzsky generál, ktorý pred nakoľko rokami expedícia sýrsku spravoval, dopustil sa jedného činu, ktorý mu navždy pred svetom slúžiť bude. Jedna skala pri Bejrútu svojim riedkavým nápisom stala sa v dejepise pamätnou. Jeden z týchto nápisov pochodí od Ramzesa II., ktorý po prevýšených Filištínskych na ceste k severu slávu svoju v prosried jedného Štvorhrania hieroglyfmi naznačil. Druhý nápis pochodí od Sennacherieba čili Salmanesara, kráľa assyrského, a je kyjopísmom zhotovený. Jeden rimanský a za ním jeden arabský vodca pridali vedľa svoje nápisy ; avšak vždycky jeden víťaz poznačenie slávy druhého nezrušil. Teraz prišiel k tomu Francúz a dopustil sa jedného so vzdelanosťou srovnat sa nemohúceho vandalizmu: porúchal on spomenutý nápis Ramzesa II,ktorý potvrdzoval onú správu Herodota a sv. Písma, že Izraeliti za veku sudcov ešte nedostali sa k brehom medzizemskébo mora; nápis, ktorý podobne í války Samsona proti Filištínskym objasňoval, že totižto Filištínsky predtým už od Egypťanov porazený boli. O tomto obšírnu správu podali: „Reader“ a „Ausland“ francúzske listy ale, bezpochyby zo studu, o tomto ani necekli.

Z Írska. Koncom mesiaca marca o pätne otvorený bol službám božím stolný chrám sv. Patrícia v Dubline. Chrám tento roku 1190. postavený behom vekov veľa utrpel. Náklady na opravenie na 150,000 lib. šterl. (1,483,500 zl. r. č.) vynášajúce dal jedinký človek, srdečný katolík, bohatý kupec menom Guiaes. Pri slávnostnom otvorení jeho medzi tisícami v radosť sa rozplývajúcich pobožní kov kľačal tam tak, ako by nič neobyčajného nebol doviedol, celky pokorný a tichý. (Z. K. L.)

O Rumunsku vypravuje Tyg. k. podivné vecí. Odo dvoch liet zavedené boli tuná svetské manželstva avšak ustanovizeň toho to občanského manželstva nevošla dosiaľ do života, a riada sa všetci dla starodávnych zvykov. Tu hľa r. b. v marci vydaný bol zákon, že nikto do manželstva vstúpiť nemôže, dokiaľ by prednosta súdu alebo starosta obce neudelí svoje povolenia. Po tomto prilepujú ohlášku na dom ženícha, druhú na dom nevesty a tretiu na dom prednosty lebo starostu. Ohláška táto musí zostať prilepenou cez 21. dní, a teprv potom prednosta dáva povolenie kňazovi ku požehnaniu tohože sňatku. Podobne dla najnovšieho narodenia neni voľno bez povolenia prednosty krstiť a pochovávať, ba na rozkaz jeho musí kňaz i žida pochovať na hrobitove. Nedávno kňaz arménsky z Botušan musel sobášiť mašinistu Strausa, žida, v arménskom chráme s Arménkou.

V Carihrade založili Jezuiti kat. gymnasium. Dosiaľ boly zavedené tri triedy, k nimž budúceho pod zimu pridaná bude Štvrtá. Navštevujú ho mimo Francúzov i Rékovia a Armenovia. Vyučujú tuná Jezuiti, zo Sicílie vyobcovaní, a tak teda Turci nakladajú s nimi omnoho ľudskejšie nežli-liberálni (?) Italiani! Aj miesto kráľ egyptský praj praje sebe, mat v Kahyre také Školy, vedené od Jezuitov, a mal sa v záležitosti tejto obrátiť k vv. oo. Jezuiti do Francúzska.
Carihrad. Tunajšie gymnázium od Rékov, Arménov a Turkov navštevované čim pekné pokroky pod správou jezovitov zo Sicílie vyhnaných toho to roku otvorí sa na ňom už štvrtá trieda. Miestokrál Egyptský vyslovil svoju žiadosť, aby francúzski Jezoviti v meste Kahýre školy zriadili.




Rozličnosti.


Pamäti hodné je mesto v Amerike Čikago, kde sa veliké množstvo Čechov nachádza za slovanský pokrok veľmi oduševnených, majúcich tam svoj kostol, svoje divadlo, čitarnu a hostinec. Mesto toto je náramné veliké, ktoré rýchlejšie rastie nežli Nový York. Má 19 katol. kostolov zväčša v novo vybudovaných, 31 škôl misionárskych 9 kat. konventov, 1 velikú školu. 17 verejných škôl, 2 bohoslovecké semeništia, dve všemičelištia, 3 lekárske a 2 obchodne školy; okrem toho má 31 súkromných akadémii a škôl ku kostolom patriacich. Toho roku chodilo do školy 19,549 deti. Katol. školy navštevovalo 6000, súkromné akadémie a školy 3000, nemecké školy 2000; neverejné Školy 11,000; dohromady teda všetkých detí chodilo do školy v Cikagu 27-28,000. Tuná vychádza 44 časopisov, Obyvateľov mesto toto počíta 204,066, lekárov 283, 92 dobročinných ústavov, 6 nemocníc , 5 sirotárov, jeden vojenský dom a ústavy na polepšenie korheľov. (Z. D.)

Kňazov svetských vo všetkých zemiach katolíckych číta sa 320,000; a síce v Európe viac než 260,000, z ktorých na ltáliu pripadá 115,000. Duchovných radov a spoločností cirkevných je 8000 s 120,000 reholníkamí. Ženské rady čítajú 190,000 členov, z nich je v Európe 162,000, v Amerike 20,000 v Asii 4000. v Afrike a Austrálii 1000: teda rehoľné rady čítajú súčet ne 310,000 členov oboje ho pohlavia. „Nár. šk.“



Katolícka Literatúra.

„Pobožnosť k úctivému nejsvetejšieho života Pána nášho Ježíše Krista v poutním slavnem chrámu Pána Kŕtínském v Markrabství Moravským.“

Pod týmto názvom vyšla v Brne tlačou Viléma Foustky knižočka v 12. počítajúca 230 strán. Spísal a vydal ju Sebastián Kubínek, známy to nielen v Čechách a na Morave, no i na Slovensku vzdelaný roľník, ktorý až na podiv veľký počet údov dedíctvu svätojánskemu a cyrilometodejskému získal. Obsah knižočky túto, zvláste nábožným pútnikom krtinským veľmi odporúča. Jediné, čo by sme si boli pri tejto knižočke priali, že to: kiežby ona od biskupského Ordinariátu bola bývala prehliadnutá a odobrená! Týmto spôsobom by sa bolo vyhlo nektorym menej dokonalým výrazom dogmatickým aké oko laika nie tak ľahko zpozorovat môže. Ku pr. na str. 7. stoji: „Což nám skrze nekonečne zásluhy Pána Ježiša račí dáta Otec, Syn a Duch svätý.“ Na str. S. stojí: odsouzena mala bytí k smrtí večné.“ Na str. stojí: velebila Boha, ktery na ponížení dívky své pohled! a Spasitele Pána naše ho skrze na svet seslal.“ Nadejeme sa, že keď knižočka táto druhého vydania dožije, i tomuto odpomoženo bude, aby sa tým užitočnejším stať mohla.

Milodary na chrám Boží Kútsky.

Jej Veličenstvo cisárovná vdova Karolína Augusta ráčila k obnoveniu chrámu kútskeho najmilostivejšie darovať 500 zl. r. č. Nech Boh všemohúci túto opravdivú Matku chudoby a Napomahateľkyňu každého šlechetného a spasiteľného podniknutia živí na mnohé ešte roky pre blaho človečenstva, na česť a chválu Božiu a na oslavu Cirkvi sv. katolíckej !

,/