logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 24


Obsah:



: Úvod a záver
A. K. : Či sa má kňaz s roľníctvom zapodievať?
Biskup Ketteler : O vyučovaní náboženstva
: Vestník cirkevný.Dopisy
: Správy.
: Katolícka Literatúra.
Dr. Andrej Radlinský. : Milodary na chrám Boží Kútsky.


Úvod a záver




 CYRIL a METOD.
Časopis cirkevný.

Predplatné cena celoročné: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa l redaktora
Dr. Andr. Radlinského farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Gődiag. Vychádza 15, l 30, každého mesiaca na hárku.

Číslo 24.
V Skalici, v sobotu dňa 30. septembra 1885.
Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov.




Či sa má kňaz s roľníctvom zapodievať?

A. K.


Roľníctvo je prvé a najstaršie zamestnanie ľudí, bo už Adam v raji zem obrábať musel. Roľníctvo je základ štátu, základ dobrobytu; bez neho človečenstvo ani rok stať nemôže. Roľníctvo je stav poctivý, ba čestný, bo často proroci, vodcovia, a králi od pluhu bezprostredne povolaní boli. Len neskorší vek ho vždy viac a viac znižoval, potlačoval, mu na cti utŕhal, až sa nenadále v porobe ocitnul. Od niekoľko rokov znovu začína svoje pravá a ceny na dobývať, a s tým sa navráti aj jeho patriarchálnosť. Kňazi, hlavne mnísi, sebe voľakedy veľké zásluhy o roľníctvo vydobudli: sluši sa, aby aj včul na jeho vzkriesení ochotne pracovali.

Jak že to ale možné? Či majú snáď priložením svojej ruky ku poľnej práci len výživu si hľadať? To nie! Nájdu sa síce pravoslávni kňazi, ktorí svoje pole sami obrábajú, ale v tomto zmysle je roľníctvo nie kňaza dôstojné; v tomto zmysle nehodí sa ono pre kňaza. Kto by sa vedel u nás len s tou myšlienkou spriateliť, aby kňaz za včas rána svoje voly napásol, a potom svätú omšu slúžiť išol? Takto teda duchovenstvo roľnícky stav nepozdvihne, ani k takému pozdvihnutiu povolania nemá. Inší spôsob vynajšol k tomu včulajší duch času.

Väčšia čiastka fár na Slovensku je poľom opatrená, čo kňaza hneď hospodárom robí. V niektorom biskupstve je farár tak na pole odkázaný, že, až si to neopatrí, nevyžije. V takýchto okolnostiach teda kňaz z poľa žijúci nevyhnutne starať sa musí nielen o duchovnú správu fary svojej, lež aj o pole svoje, aby si ho opatril, áno aby si ho dobre opatril, a. tak z neho výdavky stav kňazský tlačiace zapraviť mohol. Hľa, v tomto zmysle hodí sa stav roľnícky pre kňaza, a hodiť sa musí, lebo mu živnosť, ktorú zinakade, nedostane, podáva.

Týmto činom má kňaz ale aj nástroj v ruke k pozdvihnutiu roľníctva. On si obstaráva pole, ako najlepšie môže a veriaci to vidiac, ho nasledujú, a tak roľníctvo dvíhať a dobrobyt ľudu zmáhať sa bude. Toto zvlášte požaduje od kňaza položenie ľudu nášho slovenského. Náš ľud je ubiedený, a bieda, nikomu na nohy nepomôže: každé podujatie u nás bieda najviac hamuje. Kňazom teda slovenským na tom veľmi záležať musí, roľníctvo pozdvihnúť, a dobrobyt ľudu napomôcť. Kto toto koná, ani nevie, koľko dobrého činí. On napomáha bezprostredne ľud; keď sa ľud dobre má., má sa dobre obec. A kto nevie, že obec o mnoho viac vykonať môže, ako jednotlivec, bo jednotlivec viac podlieha vplyvu aj nepatrných okolnosti, ktoré ho potlačiť môžu; nie tak obec, ktorá ako morálna osobnosť pevnejšie stojí.
Majetok jednotlivca sa po jeho smrti rozdrobí a jeho činnosť zanikne: obec ale ostane vždy celá, a môže vždy účinkovať. Ďalej, keď sa obce dobre majú, má sa dobre celá krajina; už zase čo takýto komplex obcí vyvedie, každý sa ľahko domyslí. Veľká bieda vedie k veľkým zločinom: tak dobrobyt k dobrote musí viest. Stojí-li ale toto posledne, vtedy kvitnú čnosti, a z čností len tešiť sa môže jak cirkev tak štát; nasledovne, kto dobrobyt ľudu napomáha, podporuje prostredne štát, a rozširuje činy cirkvi víťaziacej a víťaznej. Včuľ zase Cirkev a štát požaduje vzdelanosť a osvetu, a síce osvetu opravdivú. Tá to nadobudnúť sa môže len skrze školy a knihy, knihy ale skrze spoločnosti, k čomu všetkému peňazí treba, ktoré len ľud dobre sa majúci podať môže. Hľa, ako to koluje, a centrum všetkého je napomáhanie hmotného dobrobytu ľudu skrze roľníctvo.

Akú radosť toto pôsobiť musí národovcovi! Už príroda sama potešuje každého, a keď ju takto vie vykoristiť, tým väčšej pôvabnosti nadobudne. Ďaleko za druhými národmi kulhá národ náš v tomto ohľade, nemajúc ešte ani jednej hospodárskej spoločnosti, ktoré práve tak sú nám potrebné, ako náš hospodársky list „Obzor“ tieto dve veci nemajú budúcnosti bez dobrobytu národu. Naše kňazstvo musí teda Včuľ mimo duchovného pastierovania tieto spoločnosti hospodárske svojim účinkovaním akoby vynahradzovať, a ľud prozatimne vzdelávať a k čítaniu hospodárskych spisov priúčať, aby, keď sa voľačo na obzore Slovanstva zjaví, pre netečnost zase nezaniklo. Úprimnosť a srdečná láska k národu všetko prekoná.

Pre vzdelaného človeka nie je žiadna vec pri malicherná, lebo na všetkom nájde sa voľačo povšimnutia hodného. Preto, keď by kňazovi bolo neprístojné do hospodárstva sa starať, nie mu je neprístojné starať sa o dobrobyt a blaho ľudu sebe zvereného. Jak zajímaný môže byt kňazovi každá prechádzka po poli, keď ľud medzi spevom a nevinnými žarty pracuje! Tu on môže chyby a nedostatky odstraňovať, v čom ho ľud iste uposlúchne, lebo uvidí, že je v pravde dobrý pastier, Ktorý aj mimo kostola o veriacich sa stará, a všade hoj nit sa bude za jeho krokmi hojnosť a požehnanie božie. Tu kňaz potom doista nebude chodiť bez citu po úrodných poliach a zelených nivách, ale mu prídu na rozum tie, jak milosť tak hnev boží značiace podobenstvá Kristove, vzaté z poľa a poľnej práce. Kto by potom povedal, že je roľníctvo nie dôstojne kňaza, keď sám Ježiš Kristus najradšej skrze tože roľníctvo vyučoval. O, milé je prebývanie a účinkovanie kňaza podobného.
Farníci na mnohých miestach obrábajú kňazovo pole. Jak príhodná to škola k vyučovaniu ľudu! Jak si on rozkáže, tak musia robiť; keď si ale on dá dobre robiť, priučí sa pomaly aj ľud k poriadku a lepšiemu opatrovaniu poľa. K získaniu si náklonnosti obzvlášte mladšieho, pri tom ale už do školy nenáležiaceho pokolenia, je toto najlepšia príležitosť. Keď tento mladý ľud jemu pracoval a novým pravidlám hospodárskym sa priučil, tieto i on nasledovať bude, a tak kňaz položí základ i k hmotnému blahobytu ľudu svojho, ktorého všestranné dobro napomáhať má.




O vyučovaní náboženstva

Biskup Ketteler


Biskup Ketteler,
o vyučovaní náboženstva v národných školách.
IV.
A. Najnižším stupňom vyučovania v náboženstve je, učiť sa naspamäť katechizmus v tom rozsahu, aký som v č. 20 poznačil. Tomuto zodpovedá zas povinnosť, aby kňazi a učitelia rovne nazpamät sa ho naučili. Poznajme že významnosť tejto najprázdnejšej stránky vo vyučovaní. Katolícke vyučovanie v náboženstvo nie pokusom, nové, neznáme pravdy odokryť, nie nasýtením kroz pokrm, čo načim ešte len nájsť, ale je vyučovaním v božských pravdách, ktoré Syn Boží zjavil ľudom; je podaním chleba, ktorý obsiahli sme z božej ruky s tým naložením, aby rozdali sme ho dietkam. Na všetky tieto božské pravdy, ktoré máme, bezpochyby jesto viac pravých výrazov, a mohlo by sa z ohľadu tohto ponechať učiteľom, hľadať pri vyučovaní najlepší výraz pre prednesenú pravdu, a tiež tak dietkam, stvoriť si výraz pre svoje myšlienky. To ale má veľké vady.
Len málo ich je v stave nájsť kedykoľvek, bez rozmýšľania, dľa potrieb vyučovania vždy pravý výraz na pojednávaný predmet. Nepravým ale môže byt výraz vo vierouke hlavne preto, že 1) prestupuje zákony myslenia vôbec, alebo že 2) neobsahuje zjavenú pravdu v jej čistote a neporušenosti alebo že je konečne 3) nejasný, dvojsmyslný a pomiešaný s nepotrebnými vecami, ktoré len obťažujú rozume nie. A také vyučovanie, v ňom nachodia sa mnohé z cela abo z polovice nepravé a ľubovoľné pojmy a výrazy, čo sa potom učiteľskou autoritou vnucujú dieťaťu, pácha nekonečnú škodu. Už samo sebou zamedzuje rozvin prirodzených vlôh dieťaťa, balamutí ho aj učí privykať akokoľvek nesmyselným sofismom. Krom toho zamedzuje pravde cestu, ňou by celá a čistá došla k duši dieťaťa.

Jak čistá žiar slnka žiaden predmet osvecovať nemôže, ak že ju púšťaš nečistým sklom, tak ani čistý blesk božského svetla, ktoré nachodí sa v každom zjavenom článku viery, nemôže ožiariť a ohriať dušu detskú, na ktorú padá cez hyzdiace sklo falošných ľubovoľných polo pravých, nejasných výrazov. Nemožno vysloviť, a ukáže sa len u trónu božieho, koľko škody natropí takéto vyučovanie. Tým sa dieťaťu tak často vierouka zhnusí, tým sa vierouka tak často pozbaví účinlivosti svojej a vplyvu, lebo podal sa deťom nie čistý chlieb božský, aký zachováva cirkev vo svojom poklade, ale nakazený, nevedomosťou, lenivosťou, chladnosťou, hriešnosťou tých, čo vyučujú, nakazený chlieb; len tým konečne sa stalo, že odpadlo neskôr toľko detí k nevere.

Iná vada z cela neviazaného vyučovania leží v nedostatočnosti a plochosti dôvodov, ktorými sa v ňom často jednotlivé pravdy dokazujú, a ktoré vedú neskôr potom deti k domnienke, že ani iných dôvodov nieto za božie pravdy svojej svätej viery. Už opakovane mi pri skúške z náboženstva v duchu vyznať bolo, že na isté pravdy celkom nepripravene a nerozvážne prednesené dôkazy skôr pomôžu nevere než viere. Tomu je ale nanajvýš tak, keď sám učiteľ nemá živej viery a potom nebožiatkam náboženské pravdy dľa vlastného sklepania prednáša, ačkoľvek on ich za nič nedrží. Tu potom premieňa sa hodina vierouky činom a skutkom v hodinu nevery. Treba sa len obzrieť, aby sme zbadali stopy takéhoto vyučovania. *) Konečne ale ustavičná premena pojmov a výrazov odnímal pamäti najlepšiu pomôcku, povevač nič nie je súcejšie, udržať v detskom duchu celý rad súvislých myšlienok a právd, ako pravý, rozsiahly, nazpamät naučený pojem.

Všetky tieto vady má odstrániť učenie katechizmu nazpamät. Dobrý katechizmus je jednoduchý, pravý výraz božského zjavenia, učenia Ježiša
Krista; je detskému duchu prístupná nádoba, ktorá zaviera v sebe poklad božskej pravdy cele a neporušene. V tom zakladá sa celá cena dobrého diecesánskeho katechizmu, a na túto vlastnosť vzťahuje sa i výskum a výrok biskupov, keď podáva svojej biskupi i katechizmus ako návod k vyučovaniu. Veď na obsah katechizmu, na jednotlivé náboženské pravdy, nemá biskup žiadne rozhodne právo; bo ten je daný Od Boha a je nepremeniteľný. On len rozhoduje ako Bohom ustanovený strážca božských právd nad formou a výrazom: či totiž kniha dobre vyslovuje učenie Kristovo.**)
Učenie sa katechizmu nazpamät má teda náuke zadovážiť všetky výhody, ktoré spojené sú vo vyučovaní s dobrým podareným výrazom, a naproti tomu odstrániť vady, aké chybný výraz sebou donáša. Akokoľvek ale dôležité a po vinovaté je, učiť sa katechizmus nazpamät, tak zas z druhej strany isté, že pod rukami nezbehlých a lenivých vyučovateľov náboženstva najplanšie zneužiť sa môže. Učenie z pamäti je len najspodnejší stupeň vyučovania, je len prostriedok ku cieľu. Jak pluh je len prostriedkom roľu zorať a nemá vonkoncom žiadnej ceny, ak-že roľník leňoch ho nepotrebuje, tak ani učiť sa nazpamät výraz pravdy nemá žiadnej ceny,ak-že .je učiteľ pri lenivý, naučiť dieťa, aby ho aj rozumelo. Jestli vyučovanie zostane štát na tomto najspodnejšom stupni, a nemá radšej bez prestania na zreteli cieľ, vzdelanie totiž rozumu a srdca, vtedy stáva sa ozajstným mučením pre dietky a bez zmyselným baláchaním. Z tadiaľ pochádzajú potom aj nerozumné nápady na učenie sa katechizmu nazpamät zo strany oných ľudí, ktorým niet ani vlohy ani vôle, aby rozoznali hnusná zneužitie dajakej veci od dobrého upotrebenia. Oboje je bezpochyby pravdivé: učiť sa dobrý katechizmus z pamäti je celkom výtečný prostriedok k dôkladnému, zdarnému, ducha i srdce vzdelávajúcemu vyučovaniu v náboženstve; môže sa avšak s tým aj tak hlúpo a mechanicky nakladať, že zabije ducha i srdce dietok, naplní ich ľahostajnosťou oproti náboženstvu tak, že také učenie podobá sa skôr posmechu z náboženstva.

Ide teda o to, aby odstránilo sa toto zneužitie memorizovania a zaviedlo dobré upotrebenie. Preto čo najhoršie načim haniť tých, čo vyučujú v náboženstve, nenaučiac sa sami katechizmus, ani mu nerozumejúc a v nedostatku vlastnej svojej prípravy dajú dietkam rapotať jedno za druhým otázky a odpovede, bez všetkého výrazu, s nepočetnými chybami a tak z potvorené, že z toho už ani len zdravej myšlienky nevyzerá, a takto potom celý katechizmus prebedáka, tak že rozum a srdce dietok ani len z ďaleká nedotuší sa božskej pravdy a nedocíti oného božského ohňa lásky, čo ukrýva sa pod touto zohyzdenou formou. Takéto vyučovanie je zločin na. božom slove. Nech učiteľ náboženstva na tom stojí, aby pri memorisovaní recitovalo sa dôkladne, pomalí, výrazne, a nech usiluje sa hneď prvým dňom vyučovania pri každej zavdalosti viest deti k náhľadu, že pod výrazom, ktorý sa ťažko učia, uschovaný je z cela nebeský, božský obsah. Jakonáhle deti začnú toto poznávať, stane sa im aj memorisovanie ozajstnou radosťou, tak ako to i roľník s chuťou pracuje, keď spolieha sa na bohatú úrodu. To dokazuje každá dobrá škola.

*) „Kňazi, čo spali, keď nepriateľ kúkoľ sial, a neveriaci učitelia, ako stavitelia viery v srdciach detských, zhusta ako učitelia náboženstva vychovali neveriacu mládež,“ hovorí osv. p. pôvodca; ale hádam len ešte nie o nás? Poz. Prekl.
**) Jeho Osv. p. pôvodca zaviedol v biskupi i svojej po dlhom a všestrannom skúmam katechizmus od ctihodn. otca Deharbe, S. J. ktorý zo dňa na deň väčšmi sa rozširuje. O tomto hovorí p. pôvodca, že ohľadom hore povedaného vyznačuje sa neobyčajným spôsobom. Že bočí vo svojich otázkach a odpovediach od všetkej ľubovôle; podáva učenie Kristovo čisté a jadrne; a že konečne v celosti a v jednotlivostiach je tak vhodne rozložený, že dieťa ľahko k tomu viest možno, aby prezrelo celý plán a pojalo každú náuku v jej vznešenej súvislosti.




Vestník cirkevný.Dopisy


a) Dopisy.

Vo sv. Jánoch dňa 13. aug. Jestli Boh o každé kvietky poľné takú starosť vedie, že ono lepšie odiate je, než alamon pri všetkej sláve svojej: čím väčšmi stará sa On o nás ľudí o všetky národy, aby každý z nich dospel, sta muž, ku kresťanskej vzdelanosti. Ku ktorému to stupňu ľudskej dokonalosti, ktorá je základňou šťastia, blaha a spasenia národov, jak tu tak aj za hrobom, aby každý národ spešnejším krokom kráčal, povoláva On synov z lona samých národov, aby poneváč krv nie je voda tým väčšou vôľou, odhodlanosťou a spojenými silami pracovali k vytknutému cieľu tomuto.
Jestli ale najopovážlivejšie a najhriešnejšie rúhanie by bolo naproti Bohu, tvrdil, že národ slovenský stvorený je na to, aby len vždy na druhé národy robil, k ich sláve a blahu mozoloval, na veky len otročil,a jak duševne tak hmotne chudobnel, až by ako človek na suchotiny trpiaci, zhynul: preto musíme byt istí, že On i o národ náš otcovskú starosť má, že chce, aby aj národ náš žil a tiež prispieval k tomu cieľu, ktorý on Všeslavianstvu od vekov vytknul. A že to neni puhé rozumkovanie mysle ľudskej, lež opravdivá skutočnosť, dôkaz toho máme, že Boh zo dňa na deň vo vždy väčšom počte povoláva synov slovenských ku práci na pole jak cirkevné tak aj národne, aby národ náš, tento ženích slovenský s nevestou svojou sv. cirkvou katolíckou.
Ktorá jedinká a nie iná mu od Boha kroz sv. Cyrila a Metoda daná je za nevestu, jedným krokom kráčal ku vykázanej pre celé človečenstvo kresťanskej dokonalosti. Takýchto nie len rodom ktorých počet zaiste by bol väčší ale aj srdcom a duchom synov slovenských povoláva On každoročne aj zo semenišťa ostrihomského akých aj tento rok šestoro do vinice svojej povolal aby ako kňazi a spolu aj národovci, účinkovali a pracovali ku blahu jak cirkvi sv. tak aj národa svojho.
Medzi týchto patrí aj pre velebný p. Michal Faragula, ktorý dnešného dňa v slávnom chráme Svätojánskom, v ktorom aj pokrstený bol, po prvý ráz nekrvavú obetu Otcu nebeskému obetoval. Samé nebesia tešili sa zo slávnosti tejto, lebo navzdor každodenným pŕškam, ktoré Okolie naše v mesiaci auguste tento rok navštevujú, utiahli sa mračná na pokoj a slnko v plnej svojej velebnosti s úspechom hľadelo pres celý deň na pobožný ľud slovenský, ktorým preplnené Sväté-Jány podobali sa Saštínu na deň 8. septembra m. r. Už v samých uliciach sotva nám, pre veľký nával ľudu, dopriato bolo voľného priestoru, keď sme p. Primicianta z rodičovského domu medzi ľubozvukom hudby sväto-jánskej, v slávnom prevode sprevádzali do chrámu, kde na skvostne ozdobenom oltári, po skončenom „Veni Sancte“ za počal najsv. obetu omše svätej s úplnou asistenciou, majúc za ruko vodiča prevel p. Jána Vlasek farára a za kazateľa vel. p. Vojtecha Lukácsy, kaplána miestneho, ktorý slávnosti dnešnej zodpovedajúcu kázeň, o povinnostiach totižto kňazových, predniesol.

Po sv. omši pristúpil, po udelenom nám požehnaní, k oltáru starší brat primiciantov aj s budúcou svojou družkou života, aby od vlastného brata sobášený a požehnaný vstúpil do stavu manželského. Nevýslovnou radosťou plesali srdcia naše, vidiac vysokým vekom už zašlých rodičov tešiť sa a slzy radosti vylievať nad požehnanými synmi svojimi a vidiac ako plesá všetka rodina Faragulových a s ňou celé Sväté-Jány aj s okolím. Konečne preplnení duchovnými radosťami, pozbierali sme sa z čiastky do farského z čiastky do rodičovského domu primiciantovho, aby sme aj telo už tak zoslabnuté a spotené posilnili. Že sa na obidvoch miestach p. hosťom dobre vodilo, samo sebou sa rozumie, bo všade mimo pohostinského obedu, ozývali sa aj hudby, až len tak zem pod nami dunela. Nechybovalo ani na zdraviciach, ktoré jestli bych mal všetky spomenúť, aké kto predniesol, stal bych sa až veľmi zdĺhavým, a preto pominúc iné, len jednu pripomeniem, a síce vysoko uč. pána Dr. Andreja Radlinského, ktorý medzi inším v slovenčine našej napomínal p. primicianta, aby akokoľvek aj dostane kaplnku alebo niekedy faru, nech ona bude buďto slovenská buďto maďarská alebo nemecká, vždy otcovsky staral sa o ovečky sebe zverené, aby nezabudol, že je synom národa slovenského, spolu ale aj vždy pred oči ma mal, že je kňazom Cirkvi katolíckej atd. Po hlučnom „Sláva“ a „Živio“ nasledovali ešte iné slovenské zdravice, ktorým nechcelo byt ani konca ani kraja, až konečne hymnou pápežskou a inými slovenskými piesňami položili sme korunu slávnemu obedu vo fare, po ktorom jak tu tak aj v rodičovskom dome p. primicianta nastala nevinná zábava.

Ostatne som silne presvedčený, že pán primiciant, ktorý nie len na jazyku, ale aj v srdci nosí jak Cirkev sv. tak a' národ svoj slovenský, zadosť vždy učiní povinnosť svojim aj ako kňaz tak aj ako národovec, že kaplnku alebo faru sebe niekedy udelenú, nebude považovať za nástroj živenia sa, ale za príležitosť a nástroj svojho blaho nosného účinkovania na poli jak cirkevnom tak aj národnom, a že ako opravdivý syn cirkvi katolíckej a národa slovenského, lásku svoju synovskú aj skutkami preukazovať bude a že odkiaľ bude brat, tam aj zase z druhej strany dávať neprestane. Zakliaty to nevďačník, ktorý prehrešuje sa naproti dobrodincom svojím! Našim ale, ktorí úradujeme na Slovensku, dobrodincom je: národ Slovenský! Jeden z prítomných.


Od Bielej Hory d. 24. aug. Myslím, že správa o letnom valnom zhromaždení „Slovenskej Matice“ veľacteným čitateľom vítaná bude, bár ona ihneď za tepla nestojí v stĺpcoch milovaného „Cyrila a Metoda“; veď dobrá vec vždy je dobrou.*) Katolíci naši rozličné pojmy tvoria si o takom valnom zhromaždení : jedni zo zaslepenosti odrodilskej ho zatracujú, ako prostriedok, ktorý zaspatý slovenský národ prebúdza, aby už nebol na hanbu svojho slávneho mena pred svetom vzdelaným; druhí majú proti nemu, ako aj proti „Slovenskej Matici“, predsudok sťaby pred dákym ústavom luteránskym, nepovšimnúc si, že sa tuná len o národnú osvetu jedna, a každý pri svojom náboženskom presvedčení nedotknutý sa ponecháva.
No „Matica Slovenská“ podáva nám plody, ktoré katolíka robia vzdelaným katolíkom, práve tak, ako luterána vzdelaným luteránom. Nie od prostriedku, lež od užívateľa spoločného takého prostriedku závisí charakter tohože prostriedku národného!

I ja sám som sa domnieval, že tieto spoločné národné dejstva si na ujmu razu katolíckeho, lež skúsenosť ma o inom poučila. Spomeniem len jeden príklad. Mal som česť s inými katolíckymi spolu kňazmi obedovať u p. t. p. Kuzmanyiho, podpredsedu a superintendenta. Pred obedom a po obede odbavili sme sa dľa katolíckeho obyčaji našu modlitbu, a snami obedovať majúci a obedovavši luteráni nielen že ani ten najmenší posunok a úsmev neukázali, no ako sa domnievam v hrobovej tichosti toho okamženia, bar sa sv. krížom nepoznamenali, bezpochyby tiež sa modlili. Je to maličkosť snáď, avšak či mi mnoho pospomínate slávnostných obedov katolíckych, kdeby katolík pred tak ráčenou inteligenciou mohol sa modliť bez utrpenia posunkov a výsmeškov.
Čo sa tyče už samého valného zhromaždenia duch môj katolícky v udalosti tejto oduševnený bol. Či to neni na povýšenie ducha katolíckeho, keď sme videli, že Jeho Excelencia príkladom svojim dokázať ráčila, že cirkev katolícka bez stranne miluje a vzdeláva každý národ? Či to neni na oslavu cirkvi katolíckej, keď sme videli, ako Jeho Excelenciu zvukom zvonov, hrmením mažiarov, ľúbo znením spevov a na slávu volaním pozdravujli? že ho pod cirkevnými katolíckymi zástavami, pri horiacich fakliach cez víťazné braný vedú? Ten, kto bol vo Sv. Martine, presvedčil sa, že my sme sa ukázali tam nielen ako národovci, lež aj ako katolíci, ktorým napred náboženstvo, potom ale len národnosť na srdci leží.
Už dňa 8. aug. ráno pred výberovým zasadnutím nemalý počet katolíckych národovcov zhromaždil sa v chráme sv. Martina, kde Jeho Excelencia najsv. Obetu Bohu všemohúcemu prednášal; dňa 9. aug. však bohoslužba v tomže chráme tým slávnejšou bola. Chceli sme my naše valné zhromaždenie s Bohom započat.
Ráno o 8. hod. už bol chrám plný. Jeho Excelencia oblečeným kňazstvom a uniformovanými hajdukmi slávne sprevádzaná z fary do kostola prišla, kde pri úplnej asistencii slávnostnú bohoslužbu konať, a po sv. omši nám biskupské požehnanie udeliť ráčila. Pod sv. obetou srdcia naše k Bohu zdvíhali utešene, varhanmi sprevádzané duet ty. Že v reči, menovite v tej, ktorú Jeho Excelencia k valnému zhromaždeniu držať ráčila, ba i v samých „Obžinkách“ duch katolícky povieval. Len my so spoločným narodním účinkovaním spojme z našej strany ducha katolíckeho, nebudeme sa my musieť obávať luterančenia zo strany Matice Slovenskej“!

*) Jestli už dopisovatelia svoje dopisy z tepla neposielali, čo môže redakcie sa to, že také dopisy neskoro na svetlo vychádzajú? veď pre skúpe predplacovanie mali je počet čísel, s tak i dopisy zas potom za tepla umiestiť sa nedajú. No a bude lepšie pre cirkevné pohyby na Slovensku, keď i tieto zriedkavé čísla prestanú? Nerozumejte nás zle. Red.




Správy.


b) Správy.

Diakov. - Jeho Excel. najdôst. p. Juraj Strossmajer, biskup diakovský , uzavrel spolu so svojou kapitulou vystaviť v Diakove nový stoličný chrám podľa nákresu a pod správou staviteľa Roesnera. Chrám ten sa má vystaviť na spôsob latinského kríža a v slohu románskom. Dlžost stavby má obnášat 42 a širokosť 28 siah. V priečelí budú dve veže a nad krížovým štvorhranom kopula osmihranna a pod ňou hlavný oltár.
Viedeň. - Jeho c. kr. apošt. Veličenstvo povolil utvoriť nové nesjednoteno-récke románske biskupstvo v Karanšebeši a rozšíriť arabské s rěcko-pravoslavnými románskymi obcami, ktoré v severnom baňaté dosial k temešvárskemu biskupstvu patrili. Lehota k zriadeniu menovaných dvoch biskupstvu bola na 15 júla t. r. ustanovená.

Viedeň. Jak „Volkafreund“ píše, pod názvom „Caritaa“ utvoril sa katolícky bratský spolok, ktorý síce s akademickými mešťanmi nie je v žiadnom spojení, predsa najviac z poslucháčov univerzity záleží a predstavený spolku je jeden imatrikulovaný poslucháč jednej zo štýr fakúlt. Dľa stanov, ktoré dňa 11. jan. arcibiskupské potvrdenie dostali, spolok tento ma ciel: údy vospolným zväzkom bratskej lásky spojovať a k bezúhonnému živobytiu vzbudzovať. Skromnosť a miernosť majú byt odznaky spolku; nábožné a vedecké rozhovory, hudba, spev a dovolené hry majú byt predmetom schôdzok. Údy majú vyhýbať čineniu dlhov, s radosťou si každú službu vospol preukazovať, učenie v noci zanechať, mámeniu času a peňazí sa chrániť. Nemá v spolku platiť dáky rozdiel stavu; údovia majú navštevovať cirkevné pobožnosti a zdržovať sa od hlučných verejných zábav, navštevovať nemocných bratov spolku a ich mŕtvole do hrobu odprevádzať.
Praha. Časopis „ Školník“ priniesol pastiersky list arcibiskupa pražského od 26. júl., v ktorom Jeho predstavenstvo národných škôl k duchovným cvičeniam, ktoré v pražskom semeništi, a to v dvoch oddeleniach a síce: od 28 aug. do 1 sept. v rečí českej; potom od 11 do 12 sept. v reči nemeckej odbavovať sa budú. K listu tomuto na zaslanú otázku: „čo by účastník exercicií so sebou priniest mal?“ odpovedel „Blahovest“ v mene riaditeľa semináru: Mimo potrebného na 3 dni priadla nič, lež modliacu knižku a _ dobrú vôľu.

Nemecko. (Tyg. kat.) - V Hamburgu je založené knihkupectvo, ktorého úlohou bude, rozsirovat spisy obsahu náboženského v severnom Nemecku. Známe je, že biblická spoločnosť menovite z Hamburka rozširuje svoje spisy misionárske po celom Nemecku, tak ze apoštoli biblickí najviac tuná tlačia poletných listov, ktorými sa očerňuje a tupí cirkev a viera katolícka. Katol. kníhkupectvo bude môct veľmi užitočný vliv mat v tomže meste, ktoré v severnom Nemecku prislúcha k najhlavnejším strediskám ruchu obchodného. Okrem toho založil kňaz Wolters spolok tovaryšov remeselníckych, ktorého nutná potreba sa už dávno cítila a ukazovala, najme pri onom nesmiernom nakazení mravov, jake tu panuje.

V Mníchove. - 6. aug. jeden rodený Činan Tomáš Tschan, v neapolskom missionárskom semeništi pre Čínu vychovaný vo dvorskom chráme sv. Kajetana slúžil sv. omšu, a bol velmi radostne prekvapený, že ho Richter, predstavený kláštora u sv. Kajetana, známy to jazykoznalec, v čínskom materskom jazyku oslovil. -- „BK“

0d Rýnu priniesla „A. Pstng“ od 8 aug. zprávu o spolku paní k podpore založenia katolíckej university pre Nemecko, ktorú sv. Katarinu panu mučedlnicu za patronku si vyvolila. Prihlas, ktorý kcieľu tomuto vydaný je, podpísaly: kňahyna z Branganzu, kňahyna z Isenburg-Birsteinu, kňahyna z Lövenstein-Wertheimu a kňahyna zo Saska.

Oberstaufen _ Dňa 30. jul. dľa „Sonntagsbl. posviacal biskup augspurgský nový chrám v 0berstaufenu, na ktorý tamejšia obec zo svojeho vlastného vynaložila 75,000 zl. Zriedkavý to priklad katolíckej obetavosti!

Rezna. _ Rád chudobných Školských sestier v biskupstve reznanskom, ktorý pred pár rokami len tuna založený bol od Joba, cisárskeho spovedelníka a Wittmana biskupa; počíta uz 37 filiálok, z ktorýeh značnejšie sú v Neunburgu, Rezne, Uhamu, Tirschenreuthu a predovšetkým v Ambergu, ktorá 30 sestier počíta. -- „Sont. B.“

O Eislebenu, rodisku to Martina Luthera, píše: „Bonifaciusblatt“, že ked r. 1858 v Solnohrade založený bol spolok sv. Bonifácia k prospechu kat. cirkve v Nemecku, kňaz od predstavenstva spolku do Eislebenu poslaný nenašiel tam ani chrámu, ani farskeho ani školského domu, ani rúcha kostolného. Predbežne pronajal si mastaľ, a ju v prozatymný kostol obrátil; nezadlho však budova tato nestačila kat. veriacich občiahnut. R. 1863 zo sbierok solnohradského spolku zakúpený bol dom so zahradou, a dňa 12. jul. položený bol základný kameň pre kostol, ktorého nakladky vypočítaná boly na 7000 toliarov. Polovica je z dobrovoľných milodarov spolku a eislebenských katolíkov už zapravená. 0d doby tej počet katolíkov rástol, a menovite od podzimku minulého osadily sa tuna nektoré haviarské rodiny z hornieho Slíezka a Poľska, ktoré zvlašte tieto polské vynikajú i navstevovaním kostola i nábožnosłou. 0d r. 1859-1864 bolo 141 dietok krsteno, 42 páry sobášene a 47. dietok k prvému sv. prímaniu vedeno. V eislebenskom missionárskom okrese nachodí sa 66 ku škole povinovatých dietok, z ktorých 46 eislebenskú škotu navštevujú. V poslednom čase 16 vrátilo sa do lona cirkve katolíckej.

Alzej. d. 7. júlia (W. K. Z.) _ Ked iné spoločnosti aspon pätadvacat rokov čakajú, aby svoje jubileum slavily, tedy nemecko-katolícka obec v Alzej _ asnáď v tom povedomí, Že pät rokov nebude viac žit? už slávila výročný deň svojho dvacaťročného jestvovania. 0 tom hesenské noviny nasledujúcu zprávu podavajú: „Včera slávila nemecko-katolícka obec tuna slavnost svojho dvacaťročného založenia. Zblízka i zdaleka nahrnulo sa sem mnoho rovnosmýšľajúcich, a pred počatím bohoslužby boli skrze predsedu nemecku-katolíckej obce, p. notára Theyera shromaždeným predstavení zástupcovia z Mannheimu, Mobučc, Offenbachu, Oberingelheimu, Guntersblumu, Wörstadtu, Kreuznachu atd. Vo svojom proslove predseda s obzvlaštnym výrazom to podotknul, že obec za svojeho dvacaťročného jestvovania, mnohé ztraty skrze smrť, jako tiež iskrze vysťahovanie utrpela, že ale navder tomu, že jej len asi 100 duší náležalo, činí vždy vätšie a vätšie pokroky, aby hlavnú myšlienku členov svojích slobodu rovnost a braterstvo (veľmi krásne povedano; však to bolo heslom tiež aj Robespierrovým), čím dial Šírila. Pán kazateľ Kerbler, ktorý pri zakladaní pred dvaciatima rokami podobne slavnostnú reč držal, vyplnil aj včera opäť, jako to pri tomto znamenitom rečníkovi (!) obyčajne býva, svoju úlohu s mnohou obratnosťou a miernosťou. Zvolil sebe za text tieto slová sv. Pavla: Pán je duch, a kde je duch, tam je sloboda,“ a svojou prenikavou výmluvnosťou dojal všetkých poslucháčov (!) Po bohoslužbe shromaždili sa všetci spoluúčastníci slávnosti k hostine v„Bavarike“a striedaly sa pri dobrom rozmare, reči a hudba až do samej noci. Žiaden z prítomných neodišiel odtud neuspokojený a s naozajstným zápalom a zriedkavou uzzrozumenosťou boly prednášky pp. Theyera, Kerbleľa atd. prijaté. Takéto slavnosti vykonávajú na všetky strany blahočinný (!) vliv, pozdvihujú povedomie slobodnej obce a ukazujú ostatniemu svetu čisté snahy pionierov viery, mravnou silou a duchovnou pravdou vjednospojených !“

Itália. - - Zasľúbené povolenie k návratu italských vyhnaných biskupov deje sa dľa porekadla našeho „sľúby huby.“ Ani staručký a chorľavý arcibiskup Cagliarsky nedostal toto dovolenie, bár ho i sám Vegzzi navštívil.
V Italii zo dňa na deň rozmnožujú sa katolícke spolky. Okrem spolku sv. Vincenta z Pauly, na mužský a ženský podeleného, a po celej Italií temer rozľahlého, má sa zaraziť nový ešte jeden zo svetských výlučne zúležajúci spolok politický k obrane katolíckych záujmov. Spolok tento najme Cãsar Cantu, výtečný to dejepisec podporuje. Návrh časopisu „Unita cattolica“: žeby katolíci ltálie vdako-a oddanosť ho pripíš sv. Otcovi zaslali, našiel všeobecnú ozvenu. Bar aj takéto prípisy nie sú proti zákonu, predsa vláda turínska všemožné prekážky tomuto v cestu kladie; ponevač nedá sa zapierať, že náboženskými prípisamí týmito aj proti italskej politike vietor zavieva. Navzdor všetkým prekážkam menovaný časopis každodenne dostáva k uverejneniu podobné prípisy a milodary pre sv. Otca.
Medzi týmito poslednými sú aj značnejšie sumy. Tak ku pr. stojí tam 1500 frankov „od jedného o pravdového katolíka a pravého Italiana.“ Tieto prípisy hovorí „Bolt Beob.“ - len ta vedú, aby katolícky cit tlačených katolíkov zmužnel, zobral sa a spojenými silami účinkovať začal.
Rím. - Dľa „Civilta caltolica“, v provinciách, ktoré ešte v moci pápežskej jestvujú, nachodí sa 692,412 duší. Obyvateľstvo Rímu počíta, 203,896 duší, z ktorých 4/,u sú ženatí. Z čoho uzavierali na dobrobyt, poriadok a mravy svätého mesta, ponevač v iných hlavných mestách asi len "5%" v riadnom manželstve, mnohí ale v neporiadnom súložstve sa nachodia. Kňazov je tu 4,585. Z almužny a vo verejných dobročinných ústavoch žije 2,012, dľa čoho jeden podporovaný pripadala 102 obyvateľov; kdežto v Paríži jeden žobrák na 19, v Londýne na 15, v ostatnom Anglicku na 17 pripadá. Uznaná je, že Rím najlepšie ústavy pre chudobných má, a že menovite od jedného roku žobranie po uliciach veľmi sa zmenšilo. V hospitáloch rímskych je 4,500 postelí pre nemocných , a tak Paríž pomerne musel by mat 38,000, Londýn 63,000; kdežto tamten má len 8000, tento ale 6000. Teda ta pápežská vláda predsa len je nad francúzskou a anglickou!

Rím. - Dňa 29. jún. r. 1866 vyprší 1800 rokov od toho okamženia, čo sv. Apoštoli Peter a Pavel mučenícku smrť podstúpili. Sv. Otec už slávnosť túto aj pripomenul, a nadej je, že jubilárna slávnosť táto od mnoho biskupov, kňazov a veriacich navštívená bude.

Rím. d. 17 júl. - (Posviacanie telegrafu). Svätý Otec povolil dňa 6 apríla jeden dekrét Congregacie obradov, ktorý opisuje obrad, ako sa telegraf ma posviacať. Dľa uverejneného textu, ide kňazstvo z najbližšieho kostola alebo iného ustanoveného miesta až k telegrafickej stanici, spievajúc alebo modliac sa: Benedictus Dominns Deus Israel. Potom biskup alebo iný cirkevný hodnostár začne spievať: Benedictus es Domine, qui ponis nubem ascensum tuum, qui ambulas super pennas ventorum, qui facís Angelos tuos spiritus et ministros tuos ignem urentum. A potom: žalm 103:
Benedic. anima mea Domino (ut in Sabbato ad matutinum). Po opakovaných antímonach začne sa posviacať na tento spôsob: V. Adiutorium nostrum in nomine Dominy. R. Qui tecit coelum et terram. V. Dominus Vobiseum. R. Et cum spiríth tuo. Oremus. Coneede nos famulos tuos, quaesnmus, Domine Deus, perpetua mentis et corporis sanitate gaudere et gloríosa Beatae Mariae seulper Virginis intercessione a praesentí líberarí tristitia et aeterna perfrui laetitia. Per Chr. Dnum nostrum. R. Amen. Oremus. Deus, qui ambulas super pennas ventorunl et facis mirabilia solus; concede, ut cum per vim huic metallo inditam fulmineo ictn celerius huc absentia, et hinc alio praesentia transmittis,íta nos inventis novís edocti, tua gratia opitulante, promptius et facilius ad te venire valeamus. Per Chr. Dnum nostrom. R. Amen. Napokon pokropí sa telegraf svätenou vodou.

Švédsko. - Tunajšie listy prinesly správu o strašlivej udalosti. Protestantský pastor Lindböck v Sílbolu 62 roky starý, bol odsúdený na smrť, že otravoval víno v kalichu a chleby, ktoré dával pri prijímaní. Súd ho na otázku bral pre tri posledne spáchané pády ; bol však ale v podozrení, že sa ich dopustil vo väčšom počte. Nikomu nemožno dozvedieť sa pravých úmyslov ktoré doviedli Lindbôcka k takýmto zločinom. Tri osoby, ktoré v poslednej dobe skrze neho boli otrávené, sú: chorý starec a dve ženské žijúce z darov obce. Ohľadom starca dosvedčoval Lindbôck, že chcel takto zmierniť trápenie jeho; čo sa ale žien týka, že chcel sprostit obec od bremena, ich ďalej vydržiavať, pri tom dodávajúc, že sa cíti v svojom svedomí úplne čistým od každého výčitku.
Jedni majú za to, že po hnul rozumom, iný ho považujú za pokrytca, ktorý by pravé úmysly svoje neobjavil. „Salzburger Kirchenblalt“ prinášajúc túto správu o strašlivej a neslýchanej udalosti, že ju preto zdeľuje ctenému obecenstvu svojmu, poneváč listy viedenské, prijmúc správu tú medzi stĺpce svoje, užívajú výraz: „der Pfarrer“ (farár), čím by u mnohých proti katolíckej cirkvi zaujatých zniknút mohlo to doznenie, že to farár katolícky, ačkoľvek z druhej strany je známu, jak ukrutne sa katolícka viera v slobodnom Švédsku prenasleduje.




Katolícka Literatúra.


1. Tetka Trápelka. Výborný to obraz zlého jazyka a jeho hrozných následkov; ktorý by zvlášte v mestečkách, kde sa jeden o druhého viacej stará a zapiera, ako vo veľkých mestách, do slušného povšimnutia vzatý byt mal. Mňa nešťastná tetka sa tak zaujala, že som ju na dúšok prečítať musel: poneváč som v nej stelesnené naleznul mnohé tetušky, ktorých úlisnosť aj mnohý z nás okúsiť musel. Kto teda nechce do osídel Trapelky upadnúť, nech si ju kúpi, prečíta, balí tých na diabla toho upozorní!

2. Švadlena a neverec. - Rozprávky tyto vzaté sú zo života veľkých miest, ktoré ale i dedinský ľud s prospechom čitať môže. Vyvinutie zaiste povesti týchto je tak podarené, že aj v najvätšej núdzi postavení, a celkovitou neverou porazení neštastlivci sa potešia, uspokojá a o divotvornej moci svätého náboženstva presvedćení, v ňom npevnia. Skoda teda, že knižočka táto nedostáva sa k rukám tým, ktoré by ju najviac potrebovaly!

3. Užerník a opilec. _ S názorom i jednoho i zvlášte druhého predstavenia tohoto smutného potkávame sa bohužiaľ! často na drahom Slovensku našom. A prave preto k želaniu je, aby hojným čítaním spisku tohoto mládež súc pred ohavnými zvyky podobnými sa vystríhala; starší ale, zvlášte nákazou tou zotročení bedári, na prepasť, do ktorej pospiechajú, upozornení, a tak z tlamy duchovno- telesnej smrti vyrvaní bolí. Vieme z príkladu Velikého Loyoly, že často, ked život odznieva, vtedy dobre spisaná kniha účinkuje. Kto teda spisok tento náležite použiť zanedbá, ten dokaže, že neľudské zvyky a obyčaje v národe sú mu milé!

4. Hladová smrt a kajúcnica. Kto sa zná rozpamătat na 1847-ý rok, ten pochopí dôležitosť preduvedenej udalosti. Neni zaiste hroznejšieho, ale aj častejšieho pre ľud náš moru, jako z neúrody a nemiernosli pošlá, Tatrami nie zriedka pustošiaca hladová smrť. Poneváč ale v moci našej neleží, aby sme zhubkyňu túto z kola národa na večné časy odpratali, aspon núbožensko-mravným príkladom, z jednej strany k sporivosti, miernosti a vytrvalosti, z druhej strany ale k útrpnosti a krestanskej dobročinnosti povzbudzovaní byť musíme. Z ohľadov týchto veľmi dobre hodí sa v otázke postavená povesť, trebárs ona nad Dunajom vznik svoj vzala. - Nie menej výstražná je „Kajúcnica“ pre neštastlivé osoby ty, ktoré doma výživnosti nenachadzajúc, prinútené sú vo veľkých mestách službu vyhľadavať. Vyhľadávanie toto často býva s toľkýmíi obťížnosťami spojené, že ked aj dobrovoľne od boku drahej matky do peleše lotrovskej dcérušky neutekajú, núdzou predsa do zlopovestných domov tých privábené bývajú tým viacej: že v každom meste nieto spolku kresťanského, jako vo Viedni, o ktorom tiež malo kto zná, ktorý by radou a polnocou osamotené a opustené osoby takéto podporoval. Jestli hladová, zaiste duchovná, smrť je o mnoho povážlivejšia. Svedomie teda nás zaväzuje, aby sme pred dvojitou smrťou touto národ vystríhali.

5. Svetluša Stražovie. _ Ked porovnám to jednoduché prvšie prijímanie, v ktorom sme sa my kedysi súčastnili s tým prijimaním, ktoré teraz dľa návodu arcipastierského v nedeľu prievodnú neviniatkom našim sa poskytuje: vtedy z jednej strany želiem nad nevyznačeným najslavnejším momentom živola svojho; z druhej strany ale oslavujem to podarené riešenie, dľa ktorého prvšie prijímanie dietok nateraz s najvätšou velebou sa koná. K velebe tejto nie malo prispíeť môže v otázke postavená povesť, ktorá tajomné ućinky milosti božej vyvinujúc, poukazuje na tú útlosť, s ktorou nevinnosť k prvšiemu prijímaniu vedená a pripravovaná má byť. Z ohľadu čoho k očakávaniu a žiadaniu je, aby tí, ktorým prvšie prijímanie dietok na srdci leží, neopomenuli utešenou poviedkou touto ich obradovať.
Pravda, neni ten, čo by sa páčil všem! Nachádzajú sa, so žiaľom vyznávam, daktorí krátkozrakí katolíci, ktorým spisy preduvedené veľmi sa vidia katolisovat! Nuž a toto by mala byt vina jejích? Takíto, dľa mena katolíci, sami seba odsudzujú. Inšie je, keď s tou výpoveďou prijíma evanjelik nadrečené sväzočky. Avšak aj vtedy, nie bez príčiny, domáham sa na dôvody. A dôvody tie obyčajne vystávajú: poneváč spoved a prijímanie evanjelikom práve, tak jako katolíkom je najvelebnejším úkonom. Já sa aspon nazdávam, ze knižočky otázočné, trebárs z pod správy katolíckeho muža vyšly, ktokoľvek s prospechom čítač môže. Avšak nekatolíkom my ich na silu nevtierame; my len zo strany atolíctva očakávať môžeme, že spisy tie budúcne už nie núkané, ale hľadané budú!




Milodary na chrám Boží Kútsky.

Dr. Andrej Radlinský.


Potom jako behom minulého leta slavné cisárske panstvo, zastupujúce patronát najjasnejšej cisárskej rodiny patronatny chrám boží kútský znútra i zvonku obličit (vymazat) a dlážku opraviť dalo, Jeho cis. kraľ. apošt. Veličentvo František Jozef najvys. rozhodnutím od 12 sept. ráčil, na obnovenie a zaopatrenie vnútorného náradia tohože chrámu najmilostivejšie darovať 200 zl. r. č. Farníci kútskí poskladali 227 zl., Obec kútská obetovala 81 zl. pvlb. p. Jozef Matejka, farár gbelský, predtým kútsky, obetoval na obnovenie a ozdobenie kazateľnice 125 zl. p. František Prochácka, rychtár kútsky, na obnovenie bočného oltára l20 zl., p. Martin Húšek, hospodský v Kútoch 50 zl. a Braterstvo sv. ruženca kútske 66 zl. 52 kr. na obnovenie druheho bočného oltára; bývalý spolok hajčiarsky 48 zl. 5 kr.; Alžbeta Palkovič, vdova 50 zl.; Jozef Šimek, rolník v spoločnosti druhých 20 zl. r. č. Dohromady: 987 zl. 57. kr. Z ktorej sumy ale dosavád sa len ešte 605 zl. prijalo. Príde-li aj odinuť pomoc, bude možno celý chrám boží v jeho vnútornom náradí náležite obnovíť a ozdobiť, ktorýžto sa už aj nepretržene obnovuje. Dalšie príspevky budú podobne v týchto novinách uverejnené.