logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 23


Obsah:



: Úvod a záver
A. K. : Jak blaho nosne môže účinkovať kňaz
: Spoveď
František V. Sasinek : Kázeň
Vekoslav Bobrovecky. : Dopisy
: Správy
: Rozličnosti.


Úvod a záver




Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 Kr. polročná: 2 zl. 25. Kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora
Dr. Andr. Radlinského farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Godlig. Vychádza 15, a 30, každého mesiaca na búrku.


 CYRIL a METOD.

Časopis cirkevný č 23.
V Skalici, v piatok dňa 15. septembra 1865.
Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov.




Jak blaho nosne môže účinkovať kňaz

A. K.


Jak blaho nosne môže účinkovať kňaz, ktorý Je spolu i horlivý národovec.

Predovšetkým čo že je to „Národoľubstvo ?“Národoľubstvo, ako ho ja tu beriem, je láska k blížnemu, a síce k takému, ktorému sme už skrz to tiež zaviazaní, že sa za synov toho národa pokladáme, ktorý on za svoj uznáva. Jak mnoho dobrého činí táto čnosť, keď sa v prsia šlechetného národovca uhostila? A ja pýtam sa, môže-li Ona skrze ktoréhokoľvek národovca viac ovocia prinášať, ako skrze kňaza? Neodopieram veľké zásluhy vítečníkov našich, ale poznať musím, že keď sa ku svedomitosti kňazskej pridruží horlivé Národoľubstvo a národne účinkovanie, ony divy tvoriť vládzu. Lebo veľké pole jeho činnosti, a jeho vplyv sú dva faktory, ktoré ruka v ruke svoju vznešenú úlohu blaho nosne previesť môžu.
Spomenul som pole kňazskej činnosti, a pritom zastanem, to Vám, drahí v Kristu a Národe Bratia, dľa mojich skromných síl pred oči rozprestriem; lebo aj Vy sa chystáte toto pole nastúpiť, alebo už i stojíte na tom poli, ktoré v sebe zahŕňa: kostol, školu a spoločnosť ľudskú. Láska je, dľa nemeckého príslovia, nalezavá: nálezné ona teda, a nálezné kroz ňu kňaz národovec mnoho, mnoho príležitosti a prostriedkov k blaho nosným skutkom. Lež prikročme bližšie.

Milí Bratia, napospol sme presvedčení o tej smutnej skutočnosti, že kňaz skoro nadarmo steny kostola svojim krikom otriasa, že ho ľud ako z obyčaje počúva, nazdávajúc sa, že aj on len z obyčaje hovorí, a keď z kostola vyjde, nevie, o čom svätá reč držaná bola. Nešlo mu to voľajako k srdcu, nepreniklo to cez hrubú kôru zlých príkladov tohto sveta. Snáď ho voľačo aj bodlo, ale on sa na to nahneval, alebo si to jednoducho z hlavy vyhodil, pomysliac sebe: „Richtár palicou a kňaz peklom,“ a stal sa podobným tomu, ktorý obličaj svoju v zrkadle pozeral, ale v okamžení zabudol, ako vyzerá. Čo tuto robiť? Jak tu cestu k srdcu nájsť? Nie je to ťažké, drahí Bratia, hľa, národovec svoj nástroj na pohotove má; len milovníkovi toho talianskeho „dolce fár niente“ alebo slovenskému ľudu (tento tu do povahy beriem) kázať nie povolanému z ruky vypadol; nástroj tento je reč, reč vzdelaná, reč Ohnivá, rozpálená láskou, láskou k Bohu a národa. Včuľajší svet je taký, že všetky veci len istým hladkým spôsobom sebe podané prijímať chce, čo aj Od kňaza na kazateľnici postaveného žiada, a je to v svojom poriadku. Čítal som síce voľakde, že sa nemá pozorovať na to, kto hovorí a jakov hovorí, ale na to,čo hovorí. Veľmi dobre, keby, len Včuľajší prešibaný svet nasledovať chcel to, čo nikdy nenasledoval. Nenasledoval? Nie.

Lebo ako vzdelanosť svoju cestu po Európe: cez Grécko, Itáliu, Francúzsko Nemecko atd. hore konala, kazatelia. A to aj Svätí, ktorí by síce tohto kunštovného prostriedku za potreby nemali, ho predsa užívali, čo výborné (klasické) jej ich kazateľské diela svedčia. „Ubi de Teligione, de rebns maximis dicitur, Tequimt splendidam et am plam et plane dívinam eloquennam, qua, si careat eccleszastes, parum proficiet. Quis enzm velít audire eum, quz de ipsa ettam Teligíone corruptus est et inomatus,“ sú pravdy plné slová Erasma Roterodámskeho. Nie teda obecná mluva ľudu, na ktorú sa mnohí odvolávajú, je súca na kazateľnicu, ani povrchnia známosť reči, ale dôkladná, a práve božská výmluvnosť! Nehovorte: „sedliakovi dosť je sedliacky hovoriť“ Či len sedliaci sú veriaci duchovného pastiera? len pre sedliaka sú cirkevné vyučovania? Keď ale sú i pre vzdelaných, vtedy reč kňaza dľa potreby času tiež vzdelaná byt musí, aby i na vzdelaných účinkovať mohla. Ba, domnievate sa, že medzi sedliakmi nečiní sa pokrok v čistote a vzdelaní mluvy? a či ten, v ktorý pre sedliaka zrozumiteľne kázať chce, nemá mat dokonalú obratnosť v reči. Ťažšie je zaiste pre učeného znížil sa k sedliakovi a kázať zrozumiteľne jemu, ako kázať k sebe rovnému, učenému.

Ďalej, národovec nie len vzdelanosťou reči ale aj, a to zvláštne, priťahuje pozornosť poslucháčov, a cestu k skutkom kliesni skrze dôkladné vysvetlenie právd božských. Nepestoval-li v semeništi mluvu ľudu, medzi ktorým bude účinkovať; jestli v semeništi všemožné , ovšem nespravodlivé, prekážky sa mu činili vo vzdelaní sa v reči slovenskej; keď sa kazateľské prosby v semeništiach nečinia i v reči slovenskej: vtedy nechutne, ba k zunovaniu a hnusobe len tárať bude, neznajúc sa stručne vysloviť. Či ale terajší svet je spokojný s puhým výkladom pravdy Božej?
Kňaz-národovec nenechá jedine pri tomto; on vysvetlí tiež spojenie náboženstva s väzdejším životom, čo v terajšom svete tak veľmi chybí. Toto bude opravdivá ľudu osveta, o ktorej žiaden povedať nemôže, že je nebezpečná., áno o mnoho skorej tá, ktorá včuľ panuje a je podobná nožu v ruke dieťaťa. Neschopný v reči kňaz bude kázať asi štyri ráz do roka O nebi, toľkoráz o pekle a podobných veciach, a jeho reči, ktoré už bez tak ľud zunoval, sa budú každoročne Opakovať, lebo sa do inších potrieb ľudu pustiť bojí, hrozí sa tiež práce, lebo je len tajomník „et non pertanet ad cum de Ovibus“.
Ach jak mnoho zanedbá tento! Duch podvodu a klamu, všeobecná neúprimnosť, pokrytstvo sebectvo a márnosť opanovali svet, a v ústach kňazových má chýbať slovo prenikajúce ako meč na obe strany ostrý? Pravda a spravedlnost, láska a pobožnosť zmizli zo sveta, a kňaz sa ostýcha hlasu pozdvihnúť, aby ich privolal. O biedny stav vecí! Lež nezúfajme. Vzbudí Boh národovca, ktorý bude kázať, „slcut qui potestatem habet“, ktorý so sv. Jánom vyriecť môže: „Oves meag vocem meam audiunt et sequzmtw me.“ Veď už i Slovák navyknul toho kňaza milovať, ktorý miluje Slováka a jeho reč.

Každodenne pri sv. Omši hovorí kňaz: Dileľi decvorem domu s tuae“, „circumdedi altarc mum“ a keď predsa vidíme kostol nevymetený, steny bez Ozdoby, varhan len k pohoršeniu, šaty a zástavy roztrhané, sochy bez údov a Oltár bez potrebných vecí: či neprídeme nevoľky na tú myšlienku: „No tuná sotva prebýva kňaz, ktorý miluje ľud svoj, a ktorého miluje ľud! Veď keby tamten miloval tento, a mal úmysel u prostred jeho zotrvať, nenechal by chrám v stave takom, aký na ľud dobre účinkovať nemôže; ľud by dal svoj groš, aby opustený chrám nebol na zármutok kňaza milovaného.“

Ale skoro nadobudneme ducha a potešíme sa, keď do kostola národovcom spravovaného vstúpime. On ako k načúvaniu svojho učenia skrze príjemnú a plnú reč pozornosť priťahuje: tak priťahuje tiež k navštevovaniu kostola skrze čistotu a ozdobu jeho. Iste každý sa pomodli radšej v kostole čistom, ako v zapustenom. Konečne čo sa spovedeľnice tyče, ľahko nahliadne každý, že tam len ten| s prospechom účinkovať môže, ktorý nielen sedľač, lež i duše vzdelaná liečiť zná; ktorý čistou mluvou a rodoľubstvom si veriacich získať vie. Ale sprevádzajme kňaza-národovca našou pozornosťou aj do školy.

Kňaz národovec, ktorý láskou k ľudu svojmu zahorel, a nad jeho nedostatkami a biedami nie jeden raz za žalostil, najlepšie oceniť vie školy a úžitok z nich vyplývajúci. Vie on, že sa tam rozum a srdce vzdelávať započína, na ktoré škola sta všetko oživujúce slnce, svietiť a zárodky v nich spočívajúce prebudiť má vie On, že keď voľačo dobrého vyviesť, lebo zlé vykoreniť má, tam kopať, tam sadiť, tam kliesniť, tam stromček naprávať musí. Je škola teda pre národovca hotová štepnica, do ktorej on s radosťou ide, a v nej svoje vytrženie hľadá, ako Ježiš, nebeský Učiteľ, medzi malučkými, ktorých srdce nevinné vosku podobné, všetko do seba Ochotne berie, v krv a mozog premieňa.

O neboj že sa nikto, malučkého učiť, veď až toho nenaučíš, koho, že čo naučíš? „Čo sa Janko nenaučil, to sa Jano nenaučí.“ Jak ten, kto utešenú kvetnú záhradu spravovať má, šikovnosť a skúsenosť v hodnej miere mat musí, tak sa to požaduje aj od kňaza, ktorý svet a teplotu v škole udržať má. Častý, ach prečastý je pád, že je učiteľ potrebnými vlastnosťami nie obdarený, vtedy len od kňaza pokrok školského vyučovania závisí. On musí u menších vzdelávať rozum skrze srdce a cit,u odrostlejších ale cit skrze rozum; On sa musí stať malučkým, aby malučkých získal a nesmie prekročiť mieru slušnosti, aby si väčších neodcudzil.

Národovcovi je škola pravou rukou; čo by bez nej nikdy nepreviedol, to kroz ňu dosiahne. K. pŕ. koľko katolíckych domov je takých, v ktorých sa každodenne modlitby neodbavujú, pokoj domáci nezachováva, alebo niektoré cirkevné prikázania neplnia. Nenatiahne kňaz taký dom do koľaje kroz kázanie; keď ale schopné dieťa doma rozpráva, čo duchovný otec v škole prednášal, až sú len rodičia nie celky planí, dieťa protivnými skutkami nezarmútia, ale ho radšej v dobrom upevnia a výstupkov sa hájiť budú. Takto teda on vykorení hriechy v malučkých zavčasu a napraví spolu aj starších. Takto robí on zo školy opravdivé slnce osvety, pestuje mravy a zachráni mnohých od žalára a večného Ohňa. Pri všetkom ale tomto chová sa on úprimné a veselé. Neľutuje čiastočku svojho imania, alebo trochu času, aby malučkým kroz malé dary, kroz hry a spev, toho to slovenského miláčika radosť spôsobil, a tak čo neschopný katechéta hnevom, bitkou a trápením detinskej pamäti vyviesť nemôže, on takrečeno hračkou prevedie. A deti ho milujú ako otca; keď ho ale tieto zamilujú, je nemožno, aby ho aj jej ich rodičia nemilovali.

To je temný nástin života národovcovho medzi malučkými, aký jedine a výlučne len národovec viest môže; pozrime ešte ako s odrostlými a ostatnými občanmi zachádza. Mnohí z obecného ľudu sa nazdávajú, že keď školu opustia, už všetko vedia, alebo aspoň že sa už viac učiť nemusia. Blud je to, a to jak škodný blud! Škola vždy má, lebo sa až sami vždy učiť musíme, a predsa nikdy dosť múdri nebudeme. Tomuto bludu preskočiť musí kňaz, ale ako? Nie novým dákym spôsobom, len starým, ktorý už totižto na mnohých miestach kvitol, neskorej ale zanedbaný bol. Je to zakladanie nedeľných škôl, v ktorých sa v učení školskom z čiastky pokračuje, z čiastky sa veci prednášané a už snáď zabudnuté opakujú.
Mládež odrostlá, na miesto čo by sa v deň nedeľný všelijakých výstupkov dopustiť mala, počuje užitočné veci o hospodárstve, štepárstve, privyká k čítaniu užitočných kníh. atd. Dľa pravidla ale, že sa pospolitému ľudu nikdy nič vziať nemá bez toho, aby sa mu hneď inšie na to miesto dalo, vynahradí múdry nedeľnej školy správca tance a iné bujné a deň sviatočný rušiace veselosti, vynahradí on spevom, čítaním rozveseľujúcich kusov a inými pod svojim dozorstvom zábavami.

Takto odchovaná mládež potom bude schopná k prijatiu v čul potrebných prevratov v hospodárstve, ktorým sa starí kŕčovito pridŕžajú. Kto že si ale túto prácu dá? Jedine ten, ktorý svoj národ verne miluje. Po takýchto predbežných prípravách kňazovi národovcovi ťažko nepadne, tým sedem, ba stohlavým saňám všelijakých náruživostí na krk stúpiť, ktoré tak veľmi zakorenené sú v samej starobe, hojnými šedinami pokrytej. Týmto saňám keď nepoodtína hlavy on, poodtína sám Pán Boh, a iste byť môže, že im nové nenarastú. Keď sú mnohých neprávostí príčinou predsudky, on ich rozoženie ako raňajšie slnce hmlu.

On je každému prístupný, s každým sa pozhovára, a čo na kazateľnicu nepatrí, skromne vysvetlí. On je medzi svojim stádom v dome, s nim je na poli v práci, s nim je všade, lebo sa zaň nehanbí, ani si nelení,a hovorí sa, že komu sa nelení, tomu sa zelení. Vie on, že čo pracuje národu, to sebe pracuje. On je opravdivým otcom svojich veriacich, a poneváč sa neodvrhuje od ich každodenných potrieb, od ich osohu hmotného, neštítia sa veľmi aj jeho rady o duchovnom prospechu, ktoré vždy s obeťou spojené bývajú, nasledovať. S prospechom zakladá braterstvá striezlivosti, s prospechom napomínal k vstúpeniu do rozličných knihy vydávajúcich spolkov, tiež spolkov pojištujúcich proti ohňu a krupobitiu, a tak odpomáha ich biede a vychováva ľud aj pre nebo aj pre štát a spoločnosť ľudskú spôsobný.
On vychová ľud krotký, mierny so svojim stavom spokojný a obetovaný, ktorý obecné ciele podporovať bude, ako to on sám robí, lebo nechce, aby sa na ňom to trpké porekadlo splnilo: Kňazské statky čerti berú. On vzbudí v ľudu národne povedomie,a národ si bude národovca istotne vážiť a aj po smrti jeho pamiatku žehnať.

Drahí Bratia, ktorí ste láskou k svojmu národu tiež zahoreli, pokračujte smelo na nastúpenej dráhe k vytknutému cieľu! „Fortem facíat vis amoms, quia mlnl dumm, nilil amarum, nikil grave,mhzl let hale computat amor verus,“ hovorí sv. Peter Chryzolog v reči 40. „Všetko skusujme, a čo dobrého je, držme“. Jazyk a reč je od Boba, a Pán dal jazyk, ktorým ho chváliť máme.“ Nasledujme príklad drahého Spasiteľa nášho, ktorý nad biedou a slepotou svojho ľudu plakal príklad Mojžiša, ktorý za národ smrti nie jeden raz do očí pozrel, príklad sv. Pavla, ktorý hovorí: „Semen Abraljae sunt, et ego.“ príklad naše ho veľkého biskupa, Štefana Moysesa, najmilostivejšieho Otca to národa naše ho, ktorý s radosťou bár akým ťarchám za národ sa podrobuje ;príklad veľkodušného Štrosmajera, ktorého obetavosť svet obdivuje, ba ešte aj príklad nášho Hollého, ktorý svoje stádo tak zamiloval, že skromnú faru s „jasnejšou“ zameniť nechcel. Týchto a ostatných našich drahých národovcov, ktorí nevšímajú si práce trpkosti a obety národu prinesené, nasledujme, a pole nám vydelené úhorom ležať nenechajme.
„Pastor bonus am mam suam ponit pro Ovibus suis.“ Konečne k vám milení chovanci po semeništiach, pre národ náš žít i mrieť hotovým tiež pravím: „Nolz tímere pusíllus earl“ Dobrá vôľa a vytrvalosť nemôže zostať bez lepšej budúcnosti!




Spoveď


Neni blahodarnejšieho prostriedku k povzbudeniu kresťanského citu, ku šlechteniu mravov a ku potešeniu srdca ľudského, ako v cirkvi našej katolíckej po všetky časy jestvujúca sviatostná spoveď: preto neni divu, že i sami najvýznamnejší učenci protestantskí o tejto ustanovizni hovoria. Žiaden z protestantov vzdelanosť a hlbokú učenosť neupiera Leibnicovi; ba každý z nich je hrdý na vlohy a pero jeho. Nuž učenec tento píše o spovedi takto: „Že táto ustanovizeň hodná je božskej múdrosti, upierať sa nedá; a jestli čo iného, iste toto v kresťanskom náboženstve vznešené a chvályhodné je, čo i Sinania a Japončania obdivili:lebo povinnosť spovedať sa i mnohých od hrešenia odstrašuje. najviac tých, ktorí ešte zatvrdení nie sú, i padlým veľké potešenie poskytuje, jeho (múdreho a pobožného spovedného otca) rada osoží ku riadeniu vášni, ku spozorovaniu našich hriechov, ku vyhýbaniu príležitostiam k hriechom, k navráteniu vzatého a k napraveniu škody, k odstráneniu pochybnosti, k povýšeniu utrápeného ducha, konečne či k odstráneniu či k umierneniu všelikoho zla duševného.“ Syst. theol. Mog. 1825
O spasonosnosti spovedi sviatostnej vyslovili sa aj iní nepredpojatí protestanti, a menovite jeden protestantský kazateľ, ktorý r. 1845. v 5. č. Siona na str. 46 uverejnil pozoruhodný článok? Offevąes Geständmss eines prot. Predífflrs ler Rheinprovlnz.

Nechcem uvádzať tuná spisovateľov katolíckych, poneváč o presvedčení týchto pochybnosti není; a títo už i preto, že sú katolíci, len pochvalne o sviatostnej spovedi písať môžu. Nemôžem sa teda dosť nadivit tomu, že za časov našich i medzi katolíkmi sa nájdu ľudia, ktorý o sviatostnej spovedi neslušne hovoria do vetra a tak mena katolíckeho nehodnými sa činia, ktorý túto bláhonosnú ustanovizeň nevďačnými nohami šliapu. Či, prosím, títo nevďační a nešlechetní, keď do svojho vlastného hniezda trúsia, môžu tak hovoria dľa svojho presvedčenia? Veru nijak nehovorí z nich duch pravdy lež duch tela;

Duch terajšieho veku naše ho je duch pýchy a hrdosti. Mnohý navzdor svojej prázdnej hlave; za učeného sa drží, a za takého, ktorý nepotrebuje, aby od druhého poučený bol: preto sa domnieva„ že on všetkému rozumie, a len to príma, čo len; sám za dobré uznáva. Tento duch pýchy opovrha kňazstvom, poneváč toto pýchu kára a dokazuje nedostatočnosť rozumu ľudského vo veciach veškerých; ponevač kňazstvo kára neprávosti a sebaľubosť, ktorej sta svojej modle hrdý sa korí: preto zošklivuje si u ponižovať sa v spovedelnici pred kňazom, ktorému by mal vyjaviť nepravosti svoje. Tento duch pýchy nedopúšťa do seba zaľúbenému, aby uznal, že chybil a čo zlé učinil preto: protiví sa jemu, vo sviatostnej spovedi žalovať na seba, že zle učinil.
Okrem ducha pýchy účinkuje v polo učených :z nevedomosti vo veciach náboženských. Neznajúc pomery náboženstva, toto, a nasledovne i ustanovizne náboženské len za ľudské vymysleniny držia, ktoré so slobodou v odpore stoja. Tak sa domnievajú i o zaprovadení slobody. Kto ale s pokojnou, od predsudkov a náruživosti slobodnou mysľou, vážne a mužský myslí, aj ináč o sviatostnej spovedi myslieť bude. Kto chce o sviatostnej spovedi rozvažovať, ten musí mat predovšetkým to nepodvratné presvedčenie, že čo vo sv. Evanjelium predpísané je, to je pravda božia, ktorú Ježiš Kristus nám zjaviť ráčil; že ustanovizne, ktoré vo sv. Evanjelium svoj základ majú, od samého Boha, ktorému človek vzdorovať nesmie, pochodia. A toto i o sviatostnej spovedi platí.

Každému, kto zná Evanjelium od sv. Jána spísané, vedomí je, že Ježiš Kristus po svojom slávnom z mrtvýchvstaní zjavil sa zhromaždeným Apoštolom a dýchnuc na nich, pravil: „Prímíte Ducha svätého.“ Slová, tieto ich museli upozorniť, že Ježiš Kristus im chce zveriť úrad dáky, ku ktorého prevedeniu im posiela Ducha svätého. Jaky bol úrad tento, im odovzdaný byť majúci, vyslovil hneď na to Ježiš Kristus, keď pravil: „Ktorým odpustíte hriechy, budú im odpustené, a ktorým zadržíte, budú zadržané.“
Zmysel slov týchto tak zreteľný je, že i ten jednoduchý rozum nahliadnuť musí že Ježiš Kristus dal Apoštolom moc „odpustiť“ alebo „zadržať“ hriechy. Ovšem veliká je to vec: človekovi zveriť moc „odpúšťať“ hriešnikovi, tak aby mu i pred Bohom bol hriech odpustený, alebo „zadržať“ hriech, tak aby on i pred Bohom bol zadržaný; poneváč len Boh má moc odpúšťať hriechy. Medzitým jestli knieža zemské má to právo, námestníka si ustanoviť, ktorý by v jeho mene či milosti rozdával či trestom káral: toto právo odoprieme Bohu? Či by mohol byt človek tak bezočivý, tak rúhavý, aby Boha na otázku tiahol: prečo on človekovi dal moc v mene božom odpúšťal alebo zadŕžal hriechy?

Z uvedených teda slov nasleduje, že Ježiš Kristus Apoštolov ustanovil sudcami nad hriešnikmi, aby im lebo odpustili hriechy alebo zadržali.
Tážem sa teraz: či Ježiš Kristus tak Apoštolov ustanovil sudcami nad hriešnikmi, aby dľa svojej ľúbosti či aby dľa spravodlivosti jednali? Na otázku túto iste len tá odpoveď patrí: že Boh sťa milovník spravodlivosti chce, aby dľa spravodlivosti jednali, a tak aby tým odpustili, ktorí sú hodní odpustenia, tým ale zadržali hriechy, ktorí lebo nie sú hodní toho odpustenia, alebo v prítomných okolnostiach odpustenie by im na úžitok nebolo.
Jak ale prosím, títo sudcovia nad hriešnikmi poznajú hodných od nehodných? Jak poznajú: ktorým dľa spravodlivosti odpustil a ktorým hriech zadržať majú? Či môže človek pozrieť druhému do srdca, aby vedel, či jeho hriechy také sú, aby boli odpustené, alebo také, aby boli zadržané? Či s mocou odpúšťania a zadržania dal Ježiš Kristus aj vševedúcnost, dľa ktorej by znal aj vnútorné svedomie človeka?

Keď teda Apoštoli a ich nástupcovia, kňazi, aby spravodlivé jednať mohli, musia znať hriechy hriešnika; aby znali: či ich odpustiť, či zadržať majú, ako sa tieto hriechy človeka dovedie? Nuž keď ja chcem, aby druhý znal, čo ja na srdci mám, musím mu to slovami vyjaviť: teda aby kňazi moje hriechy poznať, a nad nimi súd držať mohli, či mi ich odpustiť či zadržať majú, musím ich vyjaviť im!

Jak sudca nemôže súdiť vinníka, jestli žalobník na vinníka nežaluje: tak ani kňaz, tento duchovný sudca, nemôže nado mnou súd držať a výrok vyniesť, jestli nebude, kto na mňa žalobu zloží. Kto ale má na mňa pred kňazom žalovať? Jedine ja sám; ponevač jedine ja sám najlepšie znám vnútorný stav svedomia svojho. Z tohto každý nepredpojatý vidí, že keď človek s pevnou vierou a s úctou pred ustanovizňami božími sviatostnú spoveď rozvažuje, jedine ku katolíckemu presvedčeniu prísť musí. Beda nám, jestli by sme sa to opovážili rúcať, čo Boh vystavil!




Kázeň

František V. Sasinek


Kázeň na slávnosť Sv. Štefana, prvého
kráľa uhorského.

Povedal v milostivom chráme šaštínskom František V. Sasínek,kňaz biskupstva bánsko-bystrického, sú pl. profesor bohoslovia a kazateľ stolného chrámu v B. Bystrici, dňa 20 aug. 1866.
(Dokončenie)

III. Svätý Štefan bol víťazom nad nepriateľmi, proti ktorým bojoval. On s pomocou božou a s pomocou zvláčte hrdinských predkov našich dobyl slávneho víťazstva nad šomodským, pečenským, rumunským, bulharským a sedmohradským kniežaťom! On katolíckych cyrilometodejských kresťanov vo spojení s hlavou
cirkvi utvrdil, v rozkolníctvo vedených vo spojenie s hlavou cirkvi viedol a pohanských maďarských súkmeňovcov svojich Ježišu Kristu získal. On svätú katolícku cirkev v Uhorsku upevnil, novými biskupstvami, chrámami, kláštormi a statkami opatril, aby nove' katolícke kráľovstvo uhorské bolo zrkadlom katolíckeho štátu. Medzitým čo prospejú vnútorné víťazstva, keď kto nad sebou víťaziť nezná? Sv. Štefan nielen nad vnútornými nepriateľmi zvíťaziť znal, lež i nad sebou. Jediný príklad takého víťazstva uvediem z jeho životopisu. Bolo to raz v nočnú hodinu, keď sv. Štefan, vstanúc z lôžka svojho, vybral sa vyhľadávač chudobných.
Pomyslite, títo prepadli ho, a jeho hrade násilie učinili! Hrozný priestupok! Násilie učinili pomazanému, žobráci zneuctili kráľa, na ošklivý spôsob urazili jeho Majestát! Myslíte, že pomstou zahorel nad nimi? Keď
tak si myslíte, klamete sa. On v prsiach svojich udusil hnev, a v osobe žobrákov predstavil sebe miláčikov Ježiša, oprúc útrpný zrak na obraz Rodičky Božej; jedine tejto sa požaloval: „Kráľovná nebies, hľa tak toho zneuctili, ktorý je kráľom .

NN. či aj my takto víťazíme nad nepriateľmi naším a nad sebou? „Bojovanie je život človeka na zemi,“ praví kniha Jóbova: bojovať musíme proti svetu,
ktorý pohoršením a zvodom bojuje proti spaseniu naše mu; boj viest musíme proti diablu, ktorý oheň zlých žiadosti zapaľuje v srdci našom; do boja vystupovať
musíme proti telu, t. j. našim náklonnostiam k zlému. Ohliadnime sa okolo seba, a bez straníctva túžme sa seba samých: či v boji tomto víťazme? Keď nie, zmôžme sa, aby sme neklesali pod nátlakom nepriateľov spasenia naše ho!

IV. Svätý Štefan dosiahnul víťazoslávnu , na zemi a na nebi. Či to nie je pre slávne meno sv. Štefana, prvého kráľa drahej vlasti našej uhorskej Víťazoslava na zemi, keď jeho meno každý obyvateľ uhorský len s úctou vyslovuje? Keď cirkev svätá výročne s veľkou nádherou jeho sviatočnú pamiatku slávi? keď s korunou jeho práva kráľovské spojuje? keď slávna naša krajina uhorskú po ňom zachované klenoty si svoj najvznešenejší poklad pestuje? keď len jeho dedičov na slávny trón uhorský povyšuje?
Ale čože je táto zemská Víťazoslava proti tej večnej, ktorú sv. Štefan v nebesiach požíva? Nenadarmo nazvaný bol grécky Sume; čili po slovensky Veneslav poneváč prozreteľnosť božia už i udelením jemu mena toho to akoby veštiť. bola chcela, že od Boha vyvolený syn Geizy k časnému i večnému vencu čili korune povolaný bol. Tak je, svätí Apoštolovia medzi seba ho počítajú, pre horlivosť jeho v rozširovaní cirkvi katolíckej; o ktorej sám Silvester II. R. P. vyslovil: „Ja som apoštolsky, Štefan ale je pravý Apoštol.“Mučeníci ho k svojmu sboru počítajú, poneváč i on mnoho trpel pre sv. cirkev túto nevestu Ježiša Krista.
Vyznávači ho svojím nazývajú, poneváč i on im podobný svätý život viedol. Ale čo najvýznamnejšie je,to je: Rodička Božia Maria má ho za jedného z najprednejších ctiteľov a najvernejších služobníkov svojich! Veď on Ju nazýval Pannu a Kráľovnou svojou; veď on jej ku cti zakladal veľkolepé chrámy; veď on na smrteľnej posteli pod jej ochranu trón, korunu a kráľovstvo uhorské si zvláštnej Patrónke Uhorska odporučil.

Kto túto veleslávu, ktorú sv. Štefan v nebesiach požíva, si rozvažuje , ten zaiste zatúži s korunovaným prorokom: „Pane, kto prebývať bude v stánku tvojom ?“ Ale priam ten istý svätý pevec na tú otázku odpovedá v tomto žalme svojom: že ten prebývať bude v stánku nebeskom, ktorý má nevinne- ruky a čisté srdce; ktorý neriadil sa dla rady bezbožných a nechodil po cestách nepravých. Jestli teda hlas svedomia naše ho výčitky nám činí z neprávosti, obráťme sa k Pánu a otvorme srdce slovám prorokovým: „Prestaňte zle činiť, a učte sa dobre konať.“ Takto i my si vydobyjeme veniec nebeský. „
Slyšali ste NN. ako sv. Štefan, prvý kráľ drahej našej vlasti uhorskej, opovrhoval márnymi statkami tohto sveta, ale, po statkoch nebeských túžil; ako bojoval proti nepriateľom cirkvi a vlasti; ako víťazil nielen nad nepriateľmi vnútornými, leží nad sebou; akého oslávenia dosiahnuť na zemi i na nebi: čo je teda slušnejšieho, čo prospešnejšieho, ako aby sme my sta verní poddaní išli za kráľom svojim, že by sme nasledujúc stopy čnosti jeho, niekedy účastnými boli i tej slávy, ktorú požíva v nebesiach.

Ovšem toto je predsavzatie naše; ale o jak veľká je slabosť naša! Preto pred milostivým obrazom tvojim sv. Božia Rodička vzdycháme o pomoc a podporu z
neba. Stúp pred trón Kráľa kráľov a pros za krajinu našu, ktorú svätý prvý kráľ náš pod tvoju ochranu postavil, pros za nás, aby sme vo svätom pokoji a sladkej svornosti žijúc na zemi, niekedy do večnej spoločnosti nebešťanov sa dostali. Amen.




Dopisy

Vekoslav Bobrovecky.


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.

V Lipt, SV. Michale, dňa 20 aug. Noc je tu! a každý poberá k spánku. Ja sadám ku stolíku, by som aspoň niekoľko slov o dnešnej slávnosti naznačil; veď je Štefana. A tu sme práve slávili meniny jedného z najoddanejších a najvernejších synov svätej cirkvi našej a drahého národa nášho slovenského. Svätili sme meniny horlivého kňaza a neohrozeného národovca; svätili sme meniny jedného z tých jednotlivcov, ktorí vo veciach cirkevných a národných vyvodia, ktorí potomstvu cestu kliesnila, ktorí sa v bojoch cirkevných a národných už zošediveli a ktorí ešte i v tomto veku, buď Bohu vďaka! Z bojiska tohto ustúpiť ani nechcú, svätili sme meniny dôstojného, vysoko učeného a veľa zaslúžilého p. Štefana Hyroša, tunajšieho farára. Slávnostný bol tento deň zvlášť pre nás Slovákov, lebo Štefanov v našom národe máme chvála Bohu hojný počet.

Už včera prichádzali z rozličných strán nášho milého Slovenska písomné dobro prania nášmu apkovi. Zo všetkých strán okolia hrnuli sa mladí, starí už pešky už vozmo, aby tuná v slávnostnej tejto dobe svoje blahoželania a svoju hlbokú úctu preukázať mohli, medzi inými naši statní Lipčania, majúc v čele svojho milovaného p. mešťanostu. Zvláštnu radosť spôsobil a prekvapil nášho Oslávenca svojim príchodom c. k. komorský prokurátor veľkomožný p. Florián Detrich. Nastala večera a tu zdravica za zdravicou. Zvláštneho spomenutia zasluhuje zdravica veľkomožného p. prokurátora, ktorá duchom krestansko-národním previata nášmu Dôstojnému tým vítanejšia a milšia bola. Odveta bola rozmanitá, krásna a v tomže duchu povedané. Peknú zdravicu vyniesol aj náš drahý p. Bobula.
„Ach nech Ich len Pán Boh mnohé roky pri dobrom zdraví živí p.Veľkomožný,“ bol raňajší pozdrav nášmu Dôstojnému, do chrámu božieho idúcemu, od jednej chudobnej ženičky, „aby ma len, vraj, ešte pochovať mohli.“ No nech Vám Pán Boh dá, aby ste vy mňa pochovali, odvetil On. A tak sme šli k službám božím. Čo že hovoriť o kázni, ktorú sme od Jeho Dôstojnosti počuli? Myslím, že najlepšie bude nič! Veď nášho drahého a milovaného Hýroša každý zná ako výborného rečníka. Hovoril nám v živých barvách, slovami ohňa a lásky, nadovšetko ale horlivosti kresťanskej plnými o viere živej a pevnej a síce:

Jaky city a povedomie viera takáto v nás vzbudí;
Jak ona pôsobila na ducha Štefanovho
Jaky následky má odpadnutie od viery tejto.

No čo som tu počul, otcovia a bratia v cirkvi a národe, to nie k opísaniu. Moje pero je prichatrné, by som to dokonalé vylíčiť mohol. Po slávnostných službách božích sme sa odobrali, u kochaní slovom a duchom kresťanských, do príbytku nášho dôstojného a tu sme zasadli k pohostinnému jeho stolu, aby sme už reku aj telo trochu obživili. No obživovali sme tu aj ducha. Bo sotva sme sa dobre poohliadali, prišli znovu ctitelia z Ružobrehu so všeobecne cteným a milovaným p. mešťanostom. A tu ste mali slyšať tie hromové slová, ktoré sa zvlášť z mädosladkých úst nášho neohrozeného p. Kadaveho sypali, ani keby sme v Martine nášho Chalúpku „Mor ho “ rečniť počuli. Náš Oslávenec poďakoval sa takže ohnivo a pripil krásnu zdravicu všetkým Slávo-Štefanom, a každé blahoželanie, každý prípitok tak trefne odpovedal, akoby vraj, z knižky hovoril, až sme výrečnosť. jeho obdivovali. Zásluhy Hýrošove o cirkev a národ nateraz dokonalé osláviť sa ani nedajú, nemôžu. Pohliadnime len na pole literatúry; či ho nevidíme v rade prvých delníkov na roli Pánovej a národnej?

A keď sa aj toho latinského držíme že:

Litera occidit, spiritus vivificat.

Či nie zase ten istý náš dôstojný Hýroš jeden z prvých aj na poli verejného účinkovania? Či to už berieme pole cirkevné či národne, všetko jedno. Všade Ho vidíme ako nezlomný stĺp pevne a mužne stať, všade ostrým slova svojho mečom preráža a rozháňa šíky nepriateľské; všade vyvodí. Bárs mu aj hrozní nepriatelia činia vždy nátisk, lebo On všetky úšklebky a posmešky bez pomsty, povedomý súc svojej nevinnosti, odstraňuje a oni s hanbou na svoj pád hľadieť musia. Veď pravda predsa len zvíťaziť musí! No Boh nám len živ dnešného nášho
Oslávenca mnohé roky k oslave cirkvi a národa nášho, aby postať svoju ešte i naďalej s tou neohrozenosťou a odhodlanosťou zastavať mohol. Živio! na mnogaja i
blagaja lieta!!!




Správy


b) Správy

Velehrad. Sv. Otec Pius IX Pápež udelil braterstvu „Koruna Solúnska“ plno mocné i neplno mocne odpustky listom nasledujúcim: „Pius PP. IX. Na večnú pamiatku. Poneváč v chráme Velehradskom, zasvätenom ku cti Nanebovzatia nep. Panny, Rodičky Božej, v diecesi olomúckej, ako nám zdeleno bolo zriadilo sa dla cirkevných zákonov braterstvo pravoverných kresťanov oboje ho pohlavia, ktorého názov je „Koruna Solúnska“ a jeho patróni: sv. Cyril a Metod, ktorého žto braterstva údovia, bratia a sestry, premnohí už vykonali skutky nábožnosti a lásky, alebo vykonávať si umiernili, preto i my, aby braterstvo toto zo dla na deň sa väčšmi rozmáhalo, dôverujúc v milosrdenstvo Boha všemohúceho a v zásluhy jeho sv. apoštolov Petra a Pavla, udeľujeme v Pánu milosrdnom odpustky všetkým pravoverným kresťanom oboje ho pohlavia;

I. Plno mocne: a) všetkým, čo budúcne do braterstva toho to vstúpia, v prví deň jej ich pristúpenia, jestliže v pravej skrúšenosti, po vykonanej sv. spovedi prímu najsvätejšiu sviatosť oltárnu; b) všetkým bratom a sestrám, čo do braterstva toho to už zapísaný sú, alebo časom zapísaný budú, tiež plno mocné odpustky každému v hodinke smrti, jestli len s pravou skrúšenosťou po vykonanej sv. spovedi a občerstvení súc sv. prijímaním najsvätejšej sviatosti oltárnej, alebo keby prijímať nemohli, jestli aspoň skrúšene listami svojimi, alebo keď by i toto nemohli, aspoň v srdci svojom nábožne vzívat budú najsvätejšie meno „Ježiš“. c) Všetkým bratom a sestrám, ktorý už teraz v tomto braterstve sú, alebo budúcne v ňom bedlil, tíž plno mocné odpustky každý rok o výročitý deň :slávnosť tohto braterstva (ktorá slávnosť na vždy údmi toho to braterstva má sa zvoliť a vrchným pastierom potvrdiť) alebo v niektorý deň v oktáve tejto slávnosti (ktorý si môže každý brat a sestra, ako to za dobré ujmi sám vyvoliť) a jestliže pravou skrúšenosťou príjmu sviatosť pokánia a občerstvia sa najsvätejšou sviatosťou oltárnou a navštívia v ten deň chrám alebo kaplnku. Alebo modlitebňu toho to braterstva a tam nábožne sa pomodlia za svornosť kniežat kresťanských, za vykorenenie bludu a povýšenie sv. matky Cirkvi.

II. Neplno mocné. Odpustky na sedem rokov a toľko quadragien: a) všetkým bratom a sestrám, ktorý kostol, kaplnku alebo modlitebnicu braterstva v štyri iné dni v roku sviatočne alebo všedné, alebo nedeľné (ktoré dni podobne týmiže brataní tohože braterstva smejú sa zvoliť a vrchným pastierom musia sa potvrdiť) aspoň so skrúšeným srdcom navštívi a týmže spôsobom, ako hore udaní, sa pomodlia: na každý z týchto dní keď to učinia, odpustky na sedem rokov a touto quadragien.
b) Kedykoľvek ale pri omši sv. a pri iných službách božích v takom chráme, kaplnke alebo modlitebnici prítomný by boli, alebo keby sprevádzali najsv. Sviatosť buď na procesii, alebo keď k nemocnému, alebo kdekoľvek inam a kdekoľvek dla potreby času sa nesie, alebo zanepraznení súc, jestliže na dané k tomu zvoncom znamenie, pomodlia .:a raz modlitbu Pána a pozdravenie anjelské, alebo päťkrát Otče náš a Zdravas Maria, za duše zomretých spolubratov a sestier, alebo jestli vykonajú nejaký iný skutok nábožnosti a lásky tehdy na každý vykonaný skutok menovaný zmierňuje sa obyčajným v cirkvi svätej spôsobom 60 dni z trestu nimi zavineného. Ktoré žto odpustky všetky vôbec i zvlášť i všetky zmiernenia trestov kajúcnych, aby na spôsob prímluvy tiež za duše všetkých verných kresťanov zomretých, ktoré zošli zo sveta toho to, milosťou súc s Bohom spojené mohli sa obetovať, tiež dovoľujeme v Pánu. Taktiež z pravo mocnosti Našej apoštolskej povoľujeme listom týmto, aby mimo toho i omše sväté, ktoré za dušu ktoréhokoľvek pravo veriaceho kresťana z toho to braterstva slúžiť sa budú, mohli tej duši, alebo tým dušiam, za ktoré slúžiť sa budú, takou mierou na spôsob prímluvy byt venované, ako keby sa slúžili u oltára privilegovaného. Ustanovenia tieto nech majú trvanie a platnosť na všetky časy.
Sviatky, ktoré ku získaniu odpustkov si zvoliť malo toto braterstvo, a ktoré potvrdil najdôstojnejší knieža arcibiskup, tieto sú: l. Slávnosť Cyrila a Metoda, biskupov a apoštolov moravských, jakožto hlavná slávnosť toho to braterstva pre získanie odpustkov plnomocnych; II. Štyri sviatky menej slávnostné, v ktoré možno získať odpustky čiastočné sedem rokov a toľko quadragien: a) Narodenie bl. Panny Márie b) sv. Jozefa pestúna Ježišovho, c) sv. Jána Nep. d) sv. Václava.“ (BL)

Ľvov. Dňa 8 júna v tunajšom stoličnom chráme zjednotených Grékov, vysviacaný bol za arcibiskupa Nazianského in partibus Sembratovič, profesor štúdii biblických, Nového Zákona na ľvovskej univerzite. Po ukončení tohoročného behu školného odíde do Ríma zaujať miesto predstaveného kolégia sv. Athanasia.

Nemecko. Jaky zmätky a spory panujú v lone protestantizmu, poznať z tých nepočetných protestov protestantského duchovenstva zo všetkých zemi nemeckých, proti spisu Ura Schenkel, radca cirkevného a správca duchovného protestantského semenišťa v Heidelberku „Charakteristík Jesu“, v ktorom spise on ako Renan a Dr. Strauss, upiera Božstvo Spasiteľa naše ho Ježiša Krista. Nadrečené protest. duchovenstvo vyslovujúc sa v protestoch svojich, že taký neznaboh, aký je Dr. Schenkel, nemôže byt ďalej správcom ústavu, v ktorom sa vychovávať ma mladé pokolenie kňazské.

Augsburg. d. 11 júla. Liberalizmus je v nebezpečí, ho redaktor Augsb. Anzeigeblat-tu bol pre mnohé urážlivé články, ktorými katolícka cirkev napadúval, na 1-4 dni uväznený. na čo protikatolicke noviny rozličným spôsobom hromži ty proti tomuto jednaniu zo strany súdnej stolice.

Tiel z d. 1 júla. Kongres katolíckych spolkov nemeckých v Tiery je na 10-11 septembra ustanovený. (Wien. Kirchz.)

Italia. - Vláda italská, ač práve jej vyjednávania s Rímom sa za niektorý čas pretrhli, všemožne sa snaží do poriadku priviesť záležitosti cirkevné dľa žiadosti Apošt. Stolice. Ona totižto vydala k niektorým vo vyhnanstve sa nachádzajúcim biskupom pre volanie, aby sa do svojich dieces navrátili, menovite vydala provolanie k biskupovi Milella z Terama v Neapolitánsku a Morangiu z Cagliari - Mons. Ballerini, ktorého cisár rakúsky, málo pred stratením Itálie bol vymenoval arcibiskupom milánskym, lež terajšia vláda italská ho za takého neuznala, vymenovaný je od Sv. Otca za patriarchu in partibus so sídlom v Ríme.
Mestská rada v Milánu bola písala tamojšej metropolitnej kapitole, aby toho roku upustila od vydržiavania procesie na Božie Telo. V Napoly sú všetky verejné prívody zakázané, ani Telo Pána neslobodno verejne, len po tajomne nosiť k nemocným. Pekná to sloboda v state katolíckom. Z jará t. r. bol poslaný Msgr. Balma, biskup Ptolomajský in partibus od Svätého Otca na ostrov Sardíniu, aby v diecési Bisarcio, ktorá už od viac rokov nemá svojho biskupa, udeľoval sviatosť birmovania, ktorýmto po vystátych mnohých obtižnostiach sa už z tejto Apošt. cesty vrátil. Celú temer túto rozsiahlu diecézu na vrchovom koni precestoval. O birmoval na celom ostrove 19 tisíc osôb; medzi ktorými sa i starci so šedivou hlavou, údovia tretích radov, mníšky a vojaci nachádzali.
V Neapoli pastor jedného sboru, vykladajúc poslucháčom svojim podľa zmyslu svojho sv. evanjelium, vyložil slová Kristove: „Odejdí odo mňa satanáši,“ v ten zmysel: že sa vzťahujú na pápeža. Ľud, ako to rúhanie čul, z búril sa náramne, povstal krik, a sykot, pri ktorom mu nebolo možno reč svoju ukončiť; musel teda zo zhromaždenia preč odísť, aby vyhnul ďalšej pomste ľudu. (HL) V Mi láne vznikla sekta solidárnych na spôsob belgických. V Neapoli na Božie Telo toľko ľudí sa do katedrálneho chrámu natislo, že ich sotva do seba zahrnúť mohol: a preto veliká časť, medzi nimi i mnohé osoby z najvyšších stavov a najprvších kruhov sa do blízkych ulíc utiahli a pokojne čakali na procesiu, ktorá sa z katedrálu po homii mala. V tomto zhromaždení videla tamojšia polícia slávnosti účasť brat. Toto ale zavdalo príčinu, že títo vonku čakajúci pri objavení sa procesie všetci dohromady, akoby z jedného hrdla, zvolali: Nech žije naša svätá viera: Nech žije náboženstvo .“ Následkom toho to výkriku, polícia mnohých zlapala a to síce viac akúsi bourbonickú okázalost, a zakázala mu v tejto aj z vyšších stavov, ako k. pr. knieža z Cajaniello. Tak ďaleko to už v Itálii bohužiaľ prišlo, že vláda žiada, aby sa radnej kričalo: „Dolu, preč s vierou! preč s náboženstvom!“ Keby tamtí takto boli kričali,policia by sa snáď k tomu bola usmievala a nikoho by nebola uväznila. (K. W. Z.) Prefekt Cantelli z Florencia poslal farárom rozkaz, aby prílišnému zvonenia, ktoré menovite niektorým úradom v práci prekáža, koniec učinili. A títo ľudia chystajú sa k útoku na pevnosti, nemohúce zniesť hlasu zvonov! dokladá „Unita eat.“

Rím. Vie hlasný znateľ východných jazykov, menom Drach, bývalý hlavný rabín parížsky, umrel v jan. r. t. v Ríme čo horlivý katolík. Jeho traja synovia šli katolícki misionári v Čine, dve jeho dcéry stali sa mníškami, jeho manželka ale ostala židovkou. V tomto proslulom mužovi bola veliká učenosť spojená s hlbokou nábožnosťou a vzácnou pokorou, ktorá sa objavila zvláčte tým, že navzdor zámožnosti svojej, dal sa doniesť do Špitálu, aby dľa príkladu božského Spasiteľa sta chudobný umrel. Celé imanie svoje s veľmi bohatou a drahocennou knižnicou poručil spoločnosti „de propaganda fide.“ (BL)
Paríž. d. 16. júla. - Francúzske katolícke noviny píšu: jak veľmi sa z máha vplyv a vážnosť Ruska vo sv. zemí, zvlášte ale v Jeruzaleme. Rusko bude
dozaista dedičom všetkého toho čo tam ztratí nesvornosť. západných kniežat revolúciou oslabnuté pápežstvo, upadnutie moci polmesiaca a žiadneho ovocia nenesúci protestantism. Priam aj tu utvrdzuje sa porekadlo: duobus litigantibus tertins gaudet. (W. K. Z.)




Rozličnosti.


Medzi 90 kostolmi , ktoré katolíci na rožka? Ferdinanda III. r. 1647 mali evanjelikov: odstúpiť, sú nasledujúce v rukách katolíkov.
Kapsdorf v Spišskej. V Tekovskej: Veľképole,Marollt. Veľké-Chrástany, Keresťztúr, Kostoľany (Fenyô) Male Kesy, Žemlir. V Nitrianskej: Komjatice, Šoporňa, Kos, Poruba, Handlová, Krásna. Vo Iñąištáku mali odstúpiť katol. špitalský kostol so školou a farou. Streda pri Piešťanoch, Udvarnok, Bujná, Ujlak, Pastuchov. V Trenčianskej: Dolné Hricko, Jesenice,Predmir. V Turčianskej: So. Ondrej. V Prešporskej;Nagy-Magyar s fil. Sůh, Taksony , Nagy Macsed,Tarlos, Nagyszeg, Abrahám, Ivanka. V Liptovskej: Teplá. Jacovsky.

Oznam.4
V Čive, v ostrihomskej stolici je pod učiteľská stanica uprázdnená. Okrem slovenskej reči požaduje sa i známosť organovania. Ročný plat, mimo hospody a stola, je: 90. zl. r. č. Uchádzať sa chcejúci nech sa obráca „na p. Antona Brühla, učiteľa v Čive, per Gran.“