logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 22


Obsah:



: Úvod a záver
: Cirkev Cyrillo-Methodejská bola rozkolnícka?
František V. Sasinek : Kázeň
Janko Pravdomil. : Dopisy
: Správy.


Úvod a záver





 CYRIL a METOD.
Časopis cirkevný.

číslo 22.
V Skalici, v štvrtok dňa 31. augusta 1865.
Ročník XV.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 Kr. polročná: 2 zl. 25. Kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora
Dr. Andr. Radlinského farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Godlig. Vychádza 15, a 30, každého mesiaca na búrku.




Cirkev Cyrillo-Methodejská bola rozkolnícka?


Táto otázka ktorú som na čele článku toho to postavil, nebude sa žiadnemu vidieť zbytočnou, ktorý zná, že i za našich časov náruživostí a zášti proti slovenskej krvi nachodia sa nie do dejepisu, lež do nenávisti sa rozumejúci, ktorým sa v ich náruživosťou zaslepenej hlave sníva, že cirkev Cyrilo-Metodejská bola rozkolnícka. Nad takýmito blúznitelmi dosť by bolo povedať: „Otče Odpusť im, lebo nevedia čo činia!“ Avšak, poneváč tiež sv. Písmo hovorí: „Je čas k mluveniu,“ nuž predo vzal som si vi túto vec vysvetliť, aby rúhavé ústa do cela umĺknuť boli prinútené.

Že sv. Cyril a Metod neboli rozkolníci, ani pôvodcovia rozkolnej terajšej slovanskej cirkvi, to dokazovať by bolo Ovšem zbytočné; poneváč to dokazuje životopis týchto sv. Bratov a dokazuje to i česť, ktorú im vi cirkev latinská preukazovala a preukazuje. Veď jestli iné zamlčím či by sv. Otec, Pius IX. R. P. plápolal toľkou úctou k svätým týmto, akú už tak často na javo dal? Medzitým bar aj slovanská Cyrilo-Metodejská cirkev bola pravo veriaca a s hlavou cirkvi spojená za života sv. Metoda, predsa po jeho smrti prišiel nepriateľ, ktorý kúkoľ rozkolu nasial na rolu, dobrým semenom skrze sv. Bratov posiatu. O tomto hovorí i sám sv. Otec, Pius IX takto:
„Qua Christus Jesus dum iu terris ageret tunica desuper contexta per totum amiciebatur, ea, quam sibi desponsavit Ecclesiam in unitatis symbolum mystice convestivit. Hanc vestem, quam ne milites quidem, qui Christum in cruce confixere, scindere ausi fuerant, superbissimi unitatis hostes foedo prosciderunt schismate. Huiusmodi pestis in orientalibus exorta regionibus, Occideutales quoque plagas pervadeus, populos nounullos, qui evangelicam fldem ab apostolicis viris Cyrillo et Methodio susceperant, miserlime infecit: et quemadmodum unitatis adsertores in orientali Ecclesia coedibus ipsa mulctaverat, ita slavicas gentes efluso iterum martyrum sauguine purpuravit.“

Nedá sa teda upierať, že časom časť slovanskej cyrilometodejskej cirkvi stala sa rozkolníckou, ale práve preto potrebne je rozsúdiť: kedy asi sa stal rozkol tento? Nateraz nechcem sa dávať do tejto tak mhlou dejepisu zahalenej otázky, lež jedine chcem dokázať, že slovenská cirkev po smrti sv. Metoda nebola rozkolníckou. Je pravda. síce, že Viching a nemeckí biskupi po smrti sv. Metoda neľudsky nakladali s učeníkmi sv. Metoda totižto s Gorazdom, Klementom, Naumom, Angelarom a s 200 inými ; avšak nie pre rozkol, lež jedine pre slovanskú bohoslužbu a pre neodvislost cirkvi moravskej od nemeckých biskupov.
Aby ch vec túto vysvetliť mohol musím podotknúť, že mi tuná rozkol (schizma) je Odtrhnutie sa niektorého biskupstva Od hlavy cirkvi, t. j. Od pápeža: ktoré biskupstvo teda je spojené s hlavou cirkvi, to neni rozkolnícke. Dokážem-li teda, že slovenská cirkev i po smrti sv. Metoda bola spojená s hlavou cirkvi, skvele z toho nasledovať musí, že nebola rozkolnícka. Toto znatelovi dejepisu toho času dokázal, je len hračkou.

Predovšetkým je nám potrebné sa rozhliadnuť. Po smrti sv. Metoda na Slovensku vidíme troch činiteľov: a) pápeža, b) Gorazda a učeníkov sv. Metoda, c) Vichinga a. nemeckých biskupov. Jestli by kto v tom rozkolníctvo bludné zakladal, že Gorazd s učeníkmi sv. Metoda stal proti Vichingovi a nemeckým biskupom, vtedy by bolo niečo vo veci; avšak rozkol nezáleží v zastavení slovanskej bohoslužby a neodvislosti cirkvi slovenskej od nemeckých biskupov, lež v odtrhnutí sa od pápeža! . . . Že ale Gorazd a učeníci sv. Metoda, a nasledovne i cirkev nimi po smrti sv. Metoda († 885) spravovaná„navzdor roztržke medzi nimi a biskupmi nemeckými, s hlavou cirkvi spojení boli, dokázať neni ťažkosťou. Tak teda:

1. Súveký životopisec Klementa, učeníka sv. Metoda, ktorý bol spolu aj učeníkom tohože Klementa, vo spise svojom prezradzuje hlbokú úctu naproti Pápežovi, ako to dokazujú výrazy: ...atd. Tieto Výrazy neukazujú na Odtrhnutie sa Od pápeža *) . Keď teda pred smrťou Klementa († 916), arcibiskupa bulharského medzi učeníkmi Metodovými, ba ešte i v prvých rokoch po smrti jeho, vo veku to životopisca (916-934) taká úcta oproti pápežovi bola v Bulharsku; ako by sme ich považovali za odtrhnutých od pápeža, za rozkolníkov? '
2. V najstaršom kalendári, ktorý z rukopisu vatikánskeho vydal Asseman, a ktorý v Moskve opäť na svet vyšiel, stojí:... ... Čítania o týchto Svätých o sv. Cyrilovi a Metodovi, a ich učeníkoch patria ad ofícía propcia Bulgariae. Sv. Cyrila a Metoda, lež aj spomenutých jejich učeníkov ku Svätým cirkvi katolíckej počíta, Martinof . Že ich ale Okrem katolíckej cirkvi i rozkolnícka východná cirkev sta Svätých ctí, to odtiaľ vysvitá, že vôbec Oslávencov pred uskutočnením rozkolu proslulých oboje cirkev ctí.
3. Po smrti sv. Metoda († 885) a po nespravodlivo vypudených jeho učeníkoch Viching a latinskí, z Nemcov a Slovákov záležajúci kňazi, spravovali cyrilometodejskú cirkev, a tak táto nielen že s pápežom spojená zostala, lež aj latinskú bohoslužbu prijať prinútenú bola; poneváč nielen Viching, lež aj sám Svätopluk pre politické zachovanie spojenia s Arnulfom stál na tom. Z tadiaľto teda vysvitá, že cyrilometodejská cirkev pod správou Vichingovou na nijaký spôsob nebola rozkolníckou!

R. 892 vypuklo nepriateľstvo medzi Svätoplukom a Arnultom, a Svätopluk Vichinga vypudil zo Slovenska. Či to učinil preto, že Viching na tom pracoval, aby cirkev cyrilometodejská bola podriadená nemeckým biskupom, či preto, že Viching a nemeckí kňazi i v politických záujmoch Arnulta jednali na Slovensku, nedá sa zreteľným svedectvom dokázať síce; ale ani iné myslieť sa nedá, ako toto. Že po vypudení Vichinga a kňazov nemeckých dávna zášť Slovákov proti Nemcom a nemeckým biskupom vybuchla, ba že Slováci za neodvislosť cirkvi slovenskej a bohoslužbu slovanskú zahoreli, o tom sa nedá. pochybovať. Teraz ale je vážna otázka: či od r. 892, v ustavičnom válčení Svätopluka s Arnulfom a jeho pomocníkmi, Maďarmi a Breclavom , cirkev cyrilometodejska nestala sa rozkolníckou?
Dejopis rozkolu odpovedá, že „nie“; poneváč pričinení Hadriana III. a Štefana V. R R. PP. ako aj Leva, cisára carihradského, a menovite po smrti Photia († 891) cirkev západné, a východná opäť boli vo vospolnom Obcovaní; čo potvrdzujú aj vyše udané dôvody pod 1. a 2. Z čoho nasleduje, že bar aj medzi Nemcami a Slovákmi boli roztržky a boje cirkevné, predsa navzdor týmto roztržkám Slováci v spojení s pápežom stáli, a tak i v tomto veku cirkev cyrilometodejská nebola rozkolníckou.

Zdá sa, že vo válkach hore spomenutých cirkev cyrilometodejská bola(892-898) bez biskupov; avšak ako náhle Mojmír po prevýšení nemecko citného a odbojného brata pokoj svojej zemi ubezpečil, ihneď na to svoju peč obrátil, aby cirkev slovenská., od nemeckých biskupov neodvisla, opäť usporiadaná a vlastnými, len Od pápeža odvislými biskupmi opatrená, bola. Ján IX. (898-900) to milerád učinil, nedbajúc na nemeckých s cisármi nemeckými na ujmu pápežskej moci državšich biskupov, vypravil z Ríma vyslancov do Veľkomoravy: Jána arcibiskupa, Benedikta a Daniela biskupov, ktorí sťa pomocníci pápežskí ustanovili na Velkomorave jedného arcibiskupa (velehradského i) a troch jemu že podriadených biskupov (nitrianskeho, prešporského a spišského ?) Z toho to opäť nasleduje, že i v tomto veku cirkev slovenská nebola rozkolníckou, bar aj nemeckí biskupi svojim hrubianským listom na pápeža doražavší,v na týchže
slovenských biskupov šomrali a ich snáď menovite pre slovanskú bohoslužbu a pre nedávanie desiatkov s veriacim ľudom svojim slovenským málo chybí za pohanov pomstivé vyhlasovali.
Z toho to vysvitá i bezočivá lož maďarských spisovateľov, tárajúcich, že Slováci po smrti sv. Metoda do pohanstva naspäť upadli, i ta pravda, že slovenská cirkev, navzdor roztržkám, s Nemcami vedeným, nebola rozkolnícka. Ba, čítajte tie hrubosti, ktoré nemeckí biskupi Jánovi IX nakydali, a zrovnajte to s krokmi Mojmíra, ktorými pre cirkev cyrilometodejskú obsadenia biskupství vyprosredkoval, a povedzte: kde je väčšia úcta k pápežovi, väčšie spojenie s hlavou církve?

Ledva že takto krásne opäť organizovaná. bola cirkev slovenská, Nemci chopili sa zbrane, aby tú zásadu nemeckých biskupov: „sivé velint, sive nalint, regno nostro subacti erunt,“ násilím uskutočnil: sa snažili; čomu Mojmír chcejúc vyhnúť, r.901 v Ratisbone s Nemcami uzavrel mír, a odtiaľ Richar, biskup pasovský a hrabe Udalrik do Veľkomoravy vyslaní boli, žeby aj Mojmíra a pohlavárov slovenských na tenže mír zaprisahali. I následkom toho to míru cirkev cyrilometodejská by sa bola stala rozkolníckou? Bol by snáď Richar k tomu ju priviedol? Každý vidí že nie!

Bohužiaľ! obsah zmluvy tejto nemáme, táže sa však Ginzel: Či by medzi výminkami tejto zmluvy nebola mala cirkevná odvislost cirkvi cyrilometodejskej svoje miesto? Veľmi pravdepodobne je, že Ona stála na jej čele, a vyslanie biskupa pasovského na Moravu je najzreteľnejším zaručením toho. Som i ja. mienky tejto, a spolu toho presvedčenia, že tento míľ, nimi bezpochyby na potlačenie neodvislosti a slovenskej bohoslužby cirkvi cyrilometodejskej nacielené bolo, len novú zášť Slovákov naproti Nemcom rozohnil, a Mojmíra k tomu primal, že r. 907. s Maďarmi proti Nemcom u Prešporku bojoval. Po smrti hrdinského Mojmíra nastáva pre históriu veľká tma, z ktorej nás sotva čas k jasnému svetlu privedie; poneváč Nemci, na Slovensko prístup nemajúci, vo svojich kronikách sotva čo napísali: teda aj na Otázku: či cirkev cyrilometodejská. s r. 907v stala sa rozkolníckou? veľmi ťažko odpovedať sa dá. Okolnosti tehdajšie zdajú sa na to ukazovať, že ovšem proti rímskym a rozkolným kvasom po r. 907 pre ustavičnú zášť proti Nemcom nakazená bola; poneváč rozkolnícky duch zo susedného, rozkolníckeho Bulharska bezpochyby s prinavrátením slovanských kňazov na Slovensko uvedený bol. Potvrdzujú to inorecte mnohé súveké a blízočasné nepriateľské výstupy proti sv. Metodovi, ktorého chybne držali za pôvodca rozkolníctva; nerozoznajúc, že medzi pšenicu ním zasiatu carihradskí nepriatelia kúkoľ zasiali. Potvrdzujú to výstupy potomných pápežov proti slovanskej bohoslužbe, poneváč nepriatelia rímskej cirkvi túto za prostriedok používali, aby slovanské národy do siete rozkolu dostali. Potvrdzuje to i krst maďarských vodcov Sedmohradská: Bolosudesa a Gyuly, a mnohé iné stopí rozkolníctva, proti ktorému toľká ošklivosť medzi latinkami panovala, že ho pohanstvom cez viac století nazývali.

Cyrilometodejská cirkev na Slovensku po r.907. bola ako dáka lopta medzi Carihradom a Rímom. Zdal sa, že víťazstvo Carihradu nad cirkvou Slovenska klesať počalo, lebo knieža české, Boleslav I, po r. 955 i Považie do obvodu svojho kráľovstva pritiahnuc, ba i Mečislava I. kráľa poľského, k Rímu **) naklonil.
Konečne potrebu toho, aby sa ako politickým vaľkám, tak i cirkevným treniciam medze učinili, uznať museli pápež a nemeckí biskupi, nemecké české, poľské, slovenské a maďarské kniežatá. Miesto, kdeby sa tejto cirkevnej a politickej potrebe vyhovelo, bolo mesto Quidlingburg. Tuná r. 973 kniežatá spomenuté, uzavreli mír, uznali neomylnú potrebu samostatného slovanského biskupstva, a menovite Gejzu primali k prijatiu biskupov nemeckých. Takto hľa, založené bolo menovite biskupstvo pražské, je muž (snáď po vypudených biskupoch slovanských) podriadený bol i Prešporok i Nitra; Panónia ale podriadené bola Piligrinovi, biskupovi pasovskému.
Piligrin nemal dlhé stanie v Panónii, poneváč ako niekedy Viching na Slovensku s Nemcami, teraz i politickú samostatnosť Panónie pohltnút chcejúcimi, po tajomne držal: preto Gejza ako nekdy Mojmír II. Piligrina z Panónie vypudil. Nezadlho potom sv. Štefan, nasledujúc politiku Mojmíra II., uchádzal sa u pápeža o samostatnosť cirkvi panónskej. Silvester II. R.P., muž to svojho veku najvzdelanejší a naj bystro vtipnejší, chceli nemeckú i sv. Stolici nebezpečnú cirkevno-politickú hegemóniu oslabiť, a svojej pápežskej právomoci podporu získať, milerád vyplnil jeho žiadosti. Tak sv. Štefan zriadil v Panónii samostatnú a len Od pápeža odvislo cirkev, a položil základ novej panónskej hierarchie, ktorú potom i na Sedmohradské a Potisie rozšíril.
Čo ale cyrilometodejská cirkev na Slovensku? Od času Boleslava I. kniežatá českého až do r.999 stálo i Slovensko pod berlou českou, a cirkev na Slovensku cirkevnými hodnostármi (prešporským a nitrianskym) spravovaná stála pod právomocou biskupa pražského. R. 999. knieža poľské Boleslav Chrabrý odtrhol Považie Od českej vlády. Či aj cirkev na Slovensku spod nadvlády biskupa pražského vytrhnutá bola, nateraz ešte určite vysloviť neznám, bár je to i veľmi pravdepodobné .

Sv. Štefan použil treníc medzi Čechami a Poliakmi, pod zásterou Ochrany Bezprema čili Ota r. 1026. nielen Považie, lež aj väčšiu čiastku Moravy Poliakom odtrhnul; nečítame však, žeby bol sv. Štefan na Slovensku aké biskupstvo založil, alebo Prešporok a Nitru arcibiskupstvu ostrihomskému podriadil, a tak dá sa vymyslieť, že tieto cirkevné stolce na Slovensku snáď pod právomoc biskupa pražského navrátené boli, jestli r.999 ich Poliaci od Prahy odtrhli. Toto tým viac myslieť sa dá o r. 1028, keď Bretislav s pokoreným sv. Štefanom uzavrel mier, dľa ktorého hranice Uhorska k Morave asi tie zarazené boli, ako sa ony teraz nachodia ; poneváč nič nečítame, žeby boli cirkevné stolce, prešporský a nitriansky dákemu arcibiskupstvu uhorskému podriadené bývali, a sv. Štefan majúc dosť peče o biskupstvá v Panónii a Potisí založené, rád bol, že o Prešporok a Nitru starať sa nemusí.
Za veku sv. Štefana cirkev latinská v Panónii, v Potisí a Považí síce dosť pokroku učinila, avšak sv. Štefan(Venceslav, Václav, Vác, Vaio a nie Vika znal nájsť strednú cestu medzi slovanskou a latinskou cirkvou, a túto strednú cestu i sv. Imrichovi na srdce kládol †); lež Peter výlučne v latinskej cirkvi vychovaný túže strednú cestu prekročil, a tak priateľov slovenskej cirkvi proti sebe popudil. Bolo to tak rečené povstanie Vatovo, o ktorom niečo obšírnejšie podano byť musí. V Uhorsku na východnom brehu Dunaja, od Váhu na dolnú zem udržala sa slovenská rozkolnícka cirkev. Sv. Štefan usiloval sa ju menovite skrze opátstvo svat. Hypolita v Nitre a skrze sv. Gerarda získať pre latinskú cirkev; avšak jeho svätá vôľa nielen nedosiahla žiaduceho výsledku, lež zapríčinila vzdorovanie, ktoré po smrti sv. Štefana r. 1047, v odboj vybuchlo. Vodcom slovenských rozkolníkov bol slovenskí náčelník ktorého ako nekdy Samuela Abom menovali Baču. Títo dvoch bratov: Ondreja a Beleša Levového , jakožto priaznivcov slovanskej bohoslužby a dla krve právo na uhorskí trón majúcich povolali z Ruska, pod tou výnimkou, aby Nemcov a Latinákov, desiatky a latinskú bohoslužbu zrušil, a slovanskú staro-vieru na predošlý svoj prestol navrátil.

Ondrej mlčal a rozkolníci mlčanie toto za privolenie pokladajúc si za slovenskú cirkev ukrutnosti páchať začali proti latinským biskupom, zvlášte proti nitrianskemu Beztertovi, veľ prepoštovi nitrianskemu , Gerardovi, biskupovi čanádskemu, nitrianskemu kláštora atd. Ondrej, aby nepokoj potlačil, zvolal snem, na ktorom obnovený bol zákon sv. Štefana , ubezpečivší rovnoprávnosť cirkvi latinskej a slovanskej, tak ako to sv. Štefan synovi svojmu tak vrele odporúčal.
Slovenská cirkev, názvom staro-viery od latinskej sa delivšia, vždy viac v Uhorsku klesala, lebo latinskú cirkev v Panónii podporoval nemecký vliv a susedstvo latinskej cirkvi, na Považí vliv pražského biskupa, medzi Váhom a Hronom účinkovanie kláštora sv. Hypolita atd. Najviac ale hynula pod mečom tatárskym a zákonmi, ktoré k prospechu latinskej cirkvi začali vydávať králi uhorskí, potom keď už od rozkolníckeho východu ani pomoc očakávať nemohli, ani Carihradu obávať sa čo nemali.

Takto hľa, vylíčil som slávu pravovernej cirkvi cyrilometodejskej, pád jej v rozkolníctvo, a víťazstvo latinskej cirkvi nad ňou v Uhorsku. Viem, že sa to s nadhľadmi mnohých , porušeným dejepisom uhorským pomätených, na prvý pohľad nespriatelí; mne však nejde O klaňaní sa bludným náhľadom, lež o vyčistenie dejepisu porušeného, a hotový som účty dať z náhľadov mojich! . . .

*) Salagi a iní sa domnievajú, že životopisec Klementa, učedlníka Methodovho bol rozkolník (heterodoxus). Neznám prečo? Či preto, že prezradzuje učenie proti "Filioque"? Veď vtedy ešte veriaci východnej cirkve nerozumeli výrazu tomuto. - Či preto, že učenie nemeckých biskupov kakodoxiav nazýva? Veď sa to stalo preto, poneváč dľa kormčaja kniga č. 95. sa domnievali, že Karol veľký priviedol do Ríma kňazov napáchnutých bludami Apollinára, Macedonia, Severa, Dioscora, Origenesa a Eutycheta, a učiacich, že z Otca i Syna pochodí Duch Svätý (jakoby ex duobus principiis); nenávideli ich, výčitky činiac im, že dľa Eunomia, pôvodcu kacírstva anomejského všetko dovoľovali Svätoplukovi, len aby ho pre seba (t.j. nemeckú tehdajšiu politiku) získali.
**) Toto naklonenie Mečislava k západnej latinskej cirkvi opisujú stredovekí kronikári sťa prijatie kresťanstva; poneváč len latinskú cirkev kai exochen za kresťanstvo mali.




Kázeň

František V. Sasinek


Kázeň na slávnosť Sv. Štefana, prvého kráľa uhorského.

Povedal v milostivom chráme šaštínskom František V. Sasinek, kňaz biskupstva bánsko-bystrického, supl. profesor bohoslovia a kazateľ stolného chrámu v B. Bystrici, dňa 20 aug. 1865.

"Vzal Jakub kameň a vyzdvihol ho na znamenia.“ I.k.Moj 31. 42.

Keď vo veľkom priestore veľkolepého chrámu toho to tak náramný počet nábožných pútnikov a ctiteľov mariánskych radostným okom spatrujem, nedivím sa tomu, lebo dve vznešené slávnosti zhromaždili nás na posvätnom mieste tomto. Svätíme my slávnu výročnú pamiatku posvätenia utešeného milostivého chrámu toho to, v ktorom nie jeden pred zázračným obrazom sedembolestnej Rodičky Božej dosiahnuť skrze prímluvu tejže Rodičky Božej vyslyšanie prosieb svojich. Svätíme krajinskú slávnosť nesmrteľného prvého kráľa našej krajiny uhorskej, sv. Štefana, ktorého veľké zásluhy o katolícku cirkev a vlasť Uhorskú dnes celá krajina naša vo sviatočnom rúchu oslavuje. Jestli už celá krajina je nadšená duchovnou radosťou: či by srdce naše nemalo byt tým viac rozplynuté slasťou sladkou?

Hľa, veľkolepý chrám tento je pomník, ktorý na česť a oslavu Kráľovny nebeskej položila štedrosť nesmrteľnej kráľovny Márie Terézie a jej kráľovského manžela Františka Lotrinského, ako aj dobrovoľné milodary nábožných ctiteľov mariánskych. Je to chrám, ktorého práve nedávno umele povýšené veže cestovateľovi v ústrety sa stavajú, sta patrni svedkovia, že ešte i za našich časov nevyhynula do cela hlboká detinská úcta k bl. Rodičke Božej Márii. Je to chrám, ktorý r. 1762, dňa 15. aug. skrze Františka Barkócziho, arcibiskupa ostrihomského a primáša uhorského modlitbami požehnaný a olejom svätým posvätený duchovnému úžitku odovzdaný bol. V chráme tomto, ktorého dnes výročnú slávnosť posvätenia svätíme, už vyše sto rokov ozývajú sa v rozličných jazykoch sladké piesne mariánske: dnes ale zveličená je slávnosť naša, že v milostivom chráme tomto svätíme tiež slávnosť sv. Štefana, prvého kráľa a teraz hlavného v nebi patróna drahej vlasti našej.Ó, jak krásne okolnosti túto dnešnú krajinskú slávnosť našu sprevádzajú! Sv. Štefan náleží k najprednejším ctiteľom Rodičky Božej: nielen že sa on pod jej materský plášť utiekal v potrebách svojich. Lež menovite na deň nanebovzatia Královny nebeskej umierajúci svoj trón, svoju korunu, našich otcov a nás, ich potomkov, pod jej mocnú ochranu postavil.

Čo si ale žiadate, aby ch na česť sv. Štefana, hlavného to oslávenca drahej krajiny našej uhorskej predniesol? Myslím, že som uhádol vaše nábožné prania, i keď som si zaumienil predniesť láskavo Vašim: aký pomník od druhej krajiny našej, a menovite od slovenských Uhrov sv. Štefan, prvý kráľ uhorský, zaslúžil? Ty ale o preslavná Matka Spasiteľa naše ho Ježiša Krista! ráč u Synáčika tvojho vyprosiť nám dar múdrosti božskej, aby sme zásluhy sv. Štefana, tvoje ho vrúcneho ctiteľa, naše ho Oslávenca krajinského, blahodarne rozjímali.

V dejepisoch nachodíme mnohé príklady tej chválitebnej obyčaje, že vzdelané národy na znak vďačnosti svojej zakladali slávne pomníky tým, ktorý o vlasť a ľudí veľké zásluhy si vydobyli. Veď už i patriarcha Jakub vzal kameň a vyzdvihol ho na znamenie. Krásna obyčaj táto s rozšírením kresťanstvá nevyhynula, ha skrze kresťanstvo ešte zveličená, zošľachtená a posvätená bola. Jestli kto, zaiste sv. Štefan, slávny to prvý kráľ milovanej krajiny našej uhorskej, od všetkých, menovite ale od slovenských obyvateľov uhorskej krajiny, slávny pomník zasluhuje, a to s nápisom, ktorý by jeho neoceniteľné zásluhy o cirkev a vlasť Uhorska vďaku budúcnosti zachovával. Akým stručným nápisom asi bych tento slávny pomník opatril? Nenechám Lásky Vaše dlho čakal na odpoveď.

Žil v gréckych Athenach vie hlasný vodca, menom Pomponius. Jeho vďačný synovia, aby jeho zásluhy zvečnili, postavili mu pomník s týmto kratučkým nápisom: Bojovnému, Víťaznému, Víťaz oslávenému. Čo ale slávny otec na to? Plný skromnosti zavrhnul toto hrdé oslávenie velečinov svojich. Vďační synovia však novú hrdinskú čnosť v tomto pozorujúc, nielen od úmyslu svojho neodstúpili, lež k predošlým zápisným slovám pridali slovo Opovrhovavemu. Keď som toto so životopisom sv. Štefana porovnával, ihneď som zbadal, že tento náš prvý svätý kráľ mnohom viac si právo na tak významný nápis vydobyl; aby sme ho nazvali opovrhovateľom pomíňajúcich veci, bojovníkom proti nepriateľovi, víťazom nad vrahmi a vitazoslávou vyznačeného na zemi i na nebi.

I Sv. Štefan bol opovrhovateľom vecí pomíňajúcich; neprikladal on srdce svoje k statkom tohto sveta, lež jeho túžby dychtili po statkoch nebeských. Znal on tie slová Ježiša Krista: Ťažko je bohatému vojsť do kráľovstva nebeského! V jeho duši zneli tie váhy plné slová: „Čo prospeje človekovi, bár i cely svet zvyká, na duši ale svojej škodu trpí?“ Do jeho srdca hlboko vštepené boli tie slová nebeského Majstra naše ho: „Nevyhľadávajte sebe pokladov na zemí, lež vyhľadávate sebe pokladov na nebi.“ Preto aj zverené mu od Boba poklady neobracal on na pohodlnosti svoje, lež na česť Božiu a podporu v biede postavených blížnych svojich. On nielen na území našej uhorskej krajiny budoval a obohacoval veľkolepé chrámy a kláštory, tež štedrosť posvätnej pravice svojej dal pocítiť i za hranicami kráľovstva svojho. On k duchovnému prospechu veriacich západnej cirkvi vystavil chrám a kláštor v Ríme; v Carihrade a Jeruzaleme ale pre veriacich východnej cirkvi podobne chrám a kláštor založil, aby jeho uhorskí poddaní i za hranicami svojich duchovných otcov a potrebných príbytkov nalezli.

On v srdci nosil to sväté napomenutie: „Blahoslavený milosrdný lebo do milosrdenstva dôjdu ma preto každému chudobnému , či domácemu či prespolnému, otvorený držal svoj kráľovský dvor, ba sám i v nočnú hodinu vyhľadával chudobných, aby ich almužnou potešil. Svedkom tohto jeho milosrdenstva je oný peňažný mešec, na ktorom vyšite stály tieto krásne staroslovanské slová: „Budí Hospodin milosť tvoja na ny nynia i vívieky. Bože o ščedrí ny i blagoslovci ny. I prosviti liče na ny i o miluj.“

Keď teda vidíme , ako sv. Štefan, preslávený náš prvý kráľ uhorský, opovrhoval statkami svojimi, a ich len na česť a slávu božiu, na dobro krajiny a na podporu úbohého vynakladal, zastavme sa pri tomto prvom slove pomníka svätoštefanského, a tešme sa: či toto nevšímanie si pomíňajúcich statkov tohto sveta, spaseniu duše tak nebezpečných , i nás okrášľuje? Či nezakladáme si i my na zisku časnom? Či náš groš radi vynakladáme na česť a slávu božiu? Či keď nám možno radi otvárame štedrú pravicu chudobnému? Majú, majú mnohí i za časov našich peňažný mešec, lež mešec lakomého Judáša, a keď by niečo na česť a slávu božiu obetovať mali, ihneď v ústach majú tie slová iškariotského: „Na čože strata táto ?“ Sú za časov našich, bohužiaľ! ktorých srdce vzdychy bedára nezmäkčujú, ani slzy nepohýnajú; sú, ktorý len voľnosť a samopaš, rozkoše a nádheru, vlastný len zisk a prospech hľadajú, so spolubližným ale žiadnej útrpnosti nemajú. O vy, ktorí sa jedine po časných statkoch ženiete, a srdce svoje jedine na poklady tohto sveta naklonené máte, nezabudnite i vy na to, na čo sv. Štefan pamätal: že človek len to so sebou do večnosti vezme, čo na tomto svete dobrého učinil!

II. Sv. Štefan bol udatným bojovníkom proti nepriateľom cirkvi a vlasti, duše i tela. V časoch, i z ohľadu cirkvi i z ohľadu vlasti nebezpečných, prejal sv. Štefan vojvodský prestol po smrti Gejzu, otca svojho, tak že sotva s hrobom otca svojho sa rozlúčil, už zbroje chopiť sa musel za cirkev a trón.
Po osudnom páde Mojmíra a vymretí kráľovskej krvi slovenskej, ríša veľ moravská rozpadla sa na viac kniežatstva, a málo chybí celé jedno stoletie už jednej už druhej kráľovskej berle danila. Konečne Silvester II. B. P. znajúc, že každé kráľovstvo v sebe rozdvojené zahynúť musí, aby proti výbuchu východného rozkolníctva pevný katolícky múr postavil, na prosbu českého Radly, menovaného to biskupa koločského, udelil sv. Štefanovi meno a právo kráľovské, atak na území niekdajšej ríše veľkomoravskej položený bol základ slávneho trónu uhorského.
Čoho pri takých nových prospešných poriadkoch očakával mal sv. Štefan, ako že nepriatelia jeho povstanú proti nemu? Neľakal sa však náš prvý hrdinský kráľ. On znajúc, že Boh dáva víťazstvo, nespoliehal sa na počet vojska, lež na pomoc božiu; skrze vrúcne modlitby, tvrdé pôsty a posvätné sľuby staval sa Kráľovi kráľov pod ochranu. Prekročil Dunaj, zo Slovenska zhrnul okolo seba slávnych katolíckych predkov našich, zaviazal sa svätým sľubom, na brehu Hronu rytierskym mečom opásaný, vyzdvihnul válečné zástavy a tiahnuc proti nepriateľom kráľovského trónu svojho. On tiahnuc poraziť neposlušného župana šomodského, podmaniť pokoriť sa nechcejúce knieža pečenské, bulharské, rumunské a sedmohradské, aby rozličné národnosti spojil v jeden zväzok drahej krajiny našej.

Jak na poli politickom, tak aj na poli cirkevnom veliké boje čakali na sv. Štefana. Po smrti sv. Metoda, ktorý na oboch brehoch Dunaja, Váhu, Hronu a Tisy kresťanstvo založil, nepriateľ človek kúkoľ nasial medzi pšenicu; alebo ako sv. Otec, Pius IX. R. P. v dekréte blahorečenia blahoslaveného Josafata Kuneviča tvrdí, nepriateľ jednoty cirkvi rozkolníctvom hrdého Carihradu poškvrnil slovenské národy, ktorých mužovia apoštolskí Cyril a Metod k jednote viery povolali. Okrem toho maďarský národ, ktorý ako sa domnievame z Ázie s predchodcami sv. Štefana priniesol pohanstvo na územie kresťanstvá cyrilometodejkého, bočiť tiež neprestával od cirkvi katolíckej. Svätý Štefan však, ktorého Boh k prevedeniu velikých vecí povolal, s pomocou božou horlivé bojoval i proti pohanstvu maďarských i proti rozkolníctvu nemaďarských obyvateľov krajiny, aby na území Uhorska dľa slov sv. Pavla jeden Boh, jedna viera, jeden krst panoval, a všetky národy jeden zväzok lásky pod svätou korunou uhorskou spojoval.

Pri tomto čestnom nápise pomníku svätoštefanského zastavení ťažme sa: či i nám prináleží čestné meno bojovníka? Či nám leží na srdci pokoj a blaho krajiny? Či pracujeme na svornosti a bratskom spojení národov pod korunou sv. Štefana? Či zastávame mužne cirkev svätú proti nápadom, ktoré na ňu perom a slovom dorážajú ? Či chováme v srdci svojom tu úctu ku Stolici apoštolskej, ktorej drahá vlasť naša uhorská svoje založenie vďačné pripísať má? Rozmýšľajte nad týmto NN., a jestli zapozorujete, že nestojte na ceste pravej, vráťte sa na cestu, ktorú pravo a zákon, spravodlivosť a prikázania Božie vymerávali!
(Dokončenie)




Dopisy

Janko Pravdomil.


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.
Z Viedne. Jak došla mi predo dvoma roky od vrchnosti mojej premilá zvesť, že arcipastierska milosť a otcovská starosť o výchovu duševných dietok svojich vyslala mňa dokonať vzdelanie svoje v bohosloveckých vedách na univerzitu viedenskú, kochal som sa v srdci krom mnohých iných myšlienok aj tou, že náš „Cyril“ odovšad opustený bude mat dopisovateľa aj v hlavnom meste dŕžavy rakúskej a že tak aspoň Dopisy z hlavného mesta koľko toľko pohnú ku bratskému nasledovaniu aj dopisovateľov z druhých strán, na ktorých kľuje sa život cirkevný a národní slovenského národa.
No nezostal som svojej myšlienke neverným. Dopisy Viedenské myslím sú Iní dobrým svedkom, že ten neslýchane skromný slobodnej vôli ponechaný čas obetoval som službe národa, čo tým viac dovoľuje mi náročiť na slobodnejšie slovo, čim ostrejšia a nad naše domáce semeniská prísnejšiu a zas zo strany chovancov svedomitejšia disciplína zachováva sa v kolegiume Pazmánskom. Odvolávam sa na tých, čo dôkladne oboznámili sa s terajšími pomermi našich semenísk. A poneváč to beztak sám p. Redaktor proti výslovnej vôli mojej vyzradil, *) dodávam k tomu to, že aj články Poludnicanom podpísané pošli z môjho chatrného , ale „dobrou vôľou“ a „vytrvalosťou“ ozbrojeného mladého pera.
Nechcem ani nesmiem si osobovať právo porovnávania dajakého tejto útlej činnosti svojej s činnosťou druhých katolíckych pracovníkov na Slovensku, - bo čokoľvek vykonáme, predsa len načim potiahnutia všetko večne pravdivý výrok Spasiteľov „servi inutiles mmus“ -5 avšak povedať smiem, že žiaľ to hrozný nemat v slovenskom národe počet takých cirkevných spisovateľov a journalistov, čo by aspoň mali „kus dobrej vôle“ a „vytrvalosť.“ Či prosím, ruku na srdce, nenútila táto myšlienka nevyrovnané pero p. Urpínskeho na svetlo? Prečo nie iných?

„Kus dobrej vôle“ a „vytrvalosť“ to sú len dve, slova len veľmi lacné podmienky literárnej činnosti. Či Dusarov na darmo písal ohľadom časopisectva toľké články, v nich každé slovo váži neústupným centom logiky? A čo že bude z nášho národa, keď mlčaním pominúc kŕdeľ iných chýb za každé slovo pokloníme sa vycifrovaným komplimentom tomu ako tomu spisovateľovi, a odložiac jeho článok z hrsti, hlivieme ako hlívievali sme od tisíc rokov? Ba čo len povie literárna-historická kritika nášho potomstva na nevďačnú chladnosť, akou chovala sa naša doba ku neslýchanej činností Dusarova, jemu neskorším časom zapreli samú slušnú šetrnosť, ktorú má právo požadoval; aj podriadenejší spisovateľ? Tisíce, opakujem tisíce spisov Dusamových lietajú po Slovensku z ruky do ruky, výsledok všade veľký, ovocie netušene.

„Kus dobrej vôle“ a„vytrvalosť“ urobili mňa pred našimi kňazmi o pätnásť rokov starším, ačkoľvek býval som až dosiaľ vždy ešte len chlapcom. Nuž čí by ten istý „kus“ dobrej vôle a vytrvalosti nebol urobil z iných pracovníkov, nehovorím domnele, o 15 rokov starších, bo majú dávno svoj zrelý vek, ale v pravom zmysle pre slovenský národ prorokov a apoštolov? Nuž a kdeže ich máte? Tam, kde ten „kus dobrej vôle“ a „vytrvalosť“ nikde!

Keby ch mal svedomitý počet klásť z cirkevno-časopísnej činnosti svojej pred slovenským obecenstvom, nadobro mi vyznať, že navzdor pracovania do nemeckých novín, mohol som ešte viac konať pre nášho „Cyrila“. Lez viete, že kým sa „kus dobrej vôle“ a „vytrvalosť“ stane čnosťou, čim sa stať má, často mladík sa zabudne, si kedy teda povoľká, oddýchne atd. Urobil som aspoň materiálne to, čo chce mat Dusarov. A aspoň tento deravý ako bol môj kus dobrej vôle, či nenájde svojich nosičov? Navrhne mi snáď niekto, že je chvastavá moja reč a že si mnoho osobujem naproti iným národovcom. Dato non concesso, staviam oproti len tieto zásady, ktoré nutne každému načim podpísať, kto nie frázami, lež činom priateľom slovenského života v cirkvi a národe.

I. Jak nič nie v kresťanstve absolútnym a výlučným majetkom jednotlivca bo náručí naň nie len všeobecnosť či cirkvi, či štátu, ľudu aj obce, lež aj chudobnú a núdzna bedač, tak ani vzdelanosť nie absolútnym a výlučným majetkom inteligencie či cirkevnej či svetskej.
II. Jak výchova, vývin a zaopatrenie dietok ľudu, obce i štátu náročnú inteligenciu svetskú, tak výchova táto ohľadom náboženským zákonité náročí na inteligenciu cirkevnú.
III. Inteligenciou cirkevnou ale sú pápež a biskupi, sú ďalej menovite autoritou cirkevnou zákonite ustanovení profesori a doktori bohoslovia a vôbec staršie kňazstvo, ktoré vzorným životom a pokladmi skúsenosti cirkevných či v obore katolíckej vedy a či v duševnej správe (eura animarum) sú svetlom vysoko na svietniku postaveným pre celý kresťanský svet, menovite ale čo sa týka nás, najviac pre mladšie kňazstvo, ktoré má zákonníté nároky na cirkevný osoh z tejto inteligencie, a pre mládež cirkevnú. Hovorím zákonité nároky; Kristus povedal: „iďte a učte.“ . . Ergo .
IV. Povinnosťou teda inteligencie cirkevnej je výchova mladšieho kňazstva a mládeže cirkevnej. Tejto povinnosti robí sa zadosť a) slovom, b) činom, c) príkladom. Do posledných nás nič. Čo sa prvého tyče, mohlo by sa ohromne mnoho pohovoriť. No len poznamenáme, že každá inteligencia účinkuje za veku nášho slovom nie, len ústnym lež aj písaným. Prirodzeným žľabom písaného slova sú knihy a časopisy. Spisovanie, vydávanie a rozširovanie kníh a časopisov je teda prirodzenou úlohou inteligencie cirkevnej. Ergo..To mi dosiaľ každý podpise; neráčte mi ale velební páni teraz zazlit e dôsledne osmeľujem sa prosiť o podpis aj pod túto thesis:
V. Keď cirkevná inteligencia pre slovenský národ ohľadom kníh náboženských a cirkevných novín nesvieti na svietniku, ale tlie pod „šaflíkom ;“ keď nevychovaná, nedorostlá, nedospelú, nezakúsená, neprazreteľna, často sama so sebou a s páni predstavenými nespokojná, v nákladoch vecných obmedzená, so skutočnosťou cirkevnou neoboznámená, vôbec nedozralá cirkevná mládež nútená je, - a síce nemajúc k tomu žiadneho oprávnenia od cirkevnej autority proti prirodzenému a Kristovmu poriadku - stavať sa na svietnik, kam ešte nepatrí; keď klerici, čo sotva stačia viac od svojho „skabelu“ abo „examenu“, čo sotva viac prehry in od mizerných omrvín svojich školských kompendií, čo sotva jednu stranu svätých otcov, scholastiky a menovite sv. Tomáša prečítali, čo sotva znajú jedno buď druhé meno čelnejších autorít modernej theologie len menoval, jedným slovom : keď deti nútene sú hrať si na cirkevných spisovateľov; potom prosím, má aj to právo, čo sám v srdci svojom s bratmi svojimi čili aj verejne vyslovil, a tú čiastku inteligencie, ktorá povinnosť svoju abo nikde abo nie na cirkevnom poli plní, nakoľko mu je slobodno aspoň len upozorniť, že to veru nie je v poriadku.

Keby ch mal „Peštbudinské“ pri rukách, doslovne bych uviedol slová Dusarove. Lež postačí sa rozpomenúť na ten článok, kde ukazoval, jak neslýchane škodlivé pre národ je, keď mladíci ešte nepovolané a pred časom vystupovať musia na spisovateľské pole. To platí závažne o cirkevnom písomníctve. Tu nádob no ťažko horko zbierať potrebný materiál, a kým sa to prevarí, usadne a prekrystalizuje v duchu, prejdú roky a roky práce, trudov, potu a boja. Čože nám po knihách, čo po časopisoch, ktoré pochodia z pier, čo ani len ešte okom neprezreli celý svoj materiál? Jaky tu pokrok? Jestli-že ale nemáme pokročiť, to nechajme knihy a časopisy, bo tie sa nerentujú bez pokroku.

Po dokonanom behu bohosloveckom zanechajúc Viedeň myslel som, že nezaškodí veľ. obecenstvu „Cyrila, takýto spravodlivý „komput“. Konečne nárok každý robotník ma mzdu svoju; nech že sa teda ani mne za vinu nepokladá, že takéto „Conto“ predkladám obecenstvu, pre ktoré som sa ničím, - ale zhola ničím neviazaný usiloval. Pre mňa ešte len teraz nastáva povinnosť začal; 'dosiaľ som to len zo samučičkej hanby na seba vzal, že ti hliveli, ktorých vidíme k tomu povolanými. Jestli teda veľact. obecenstvo bez urazenia prijal ráči moje „Conto,“ bude nám zaiste pre celú budúcnosť spomoženo. Lebo to jedine nám chybí, aby sme uznali, že povinnosťou našou vo svedomí je, úlohu inteligencii cirkevnej od Krista určenú aj písmom plnil vo knihách a časopisoch a že ku skutočnému jej vyplneniu nič iného sa nevyhľadáva, len kus dobrej vôle a vytrvalosť. Na to mám skvelý záloh v Dusarových po jednaniach.

Akože teda? Či ďalej, ako dosiaľ, či v pravo, či v ľavo? No ale na to niet otázky či s Bohom, či s peklom! Len s Bohom, len v Bohu a zas len ku Bohu sa žije. Tu život, tam smrť; tu činnosť, tam hniloba; tu pokrok, tam úpad; tu česť i blaho, tam hanba i skaza; tu jedným slovom nebo, tam čert. Voľby niet. Len rezký obrat nám pomôže. S obratom politiky slávme aj my vyšší obrat činnosti cirkevno-časopisnej To jedinká kotva nádejí našich. Jej sa chytiť od Vás závisí. Volte že už raz teda život, aby sme žili, a pravým kresťanským životom na veky blahé časy žil neprestali. Amen. To moje úprimné želanie, za jeho uskutočnenie nikdy modliť sa neprestávam, a s ktorým sa z môjho doterajšieho stanoviska od veľact. obecenstva odoberám. Daj Boh dobrotivý, aby v náhlosti hodené slová ako pošli z hlbín srdca, našli aj úrodnú zem v slovenských srdciach, z nej vykvitli, by nám celé hory plodných spisovateľských a jour nalistickych pier, aby vyšvihnul sa náš Cyril na ten stupeň, aký katolícko-theologickému časopisu svedčí. Boh uslyš!
*) Neučinili sme to priamo, lež nepriamo s najlepším úmyslom. Red.




Správy.


b) Správy.
Záhreb. J. c. Kr. ap. Veličenstvo ráčil kardinála a arcibiskupa záhrebského Juraja Haulika na jeho žiadosť z jeho už od roku 1838 zastávanej hodnosti Locnmtenens banalis v milosti prepustil a súčasne hodnosťou najstaršieho nad župana Ivana Kukuljeviča Sakčínského za Locumtenensa banalského usque ad beneplacitum vymenoval s tými právami a prednostami, ktoré lokumtenensovi banálnemu, ako námestkovi bánov mu na sneme krajinskom patria. Pod jedným J. Velič. vymenovať ráčil toľkože kardinála Juraja Haulika za svojho Kr. komisára ad actum introductionis novovymenovaného banálneho námestka na sneme.

Švajčiarsko. - Slávnosť k ucteniu ostatkov sv.Kanisia započula sa vo Frejburku d. 25 júna a dokonala sa d. 27 júna večer s veľkolepým osvetlením mesta pri veľkom davu ľudstva. V prvý deň, v nedeľu večer nosili sa v slávnostnom prevode po meste ostatky sv. Kanisia, v ktorom sa zúčastnili, arcibiskup besançonský, kardinál Mathieui senátor francúzskeho cisárstva, biskupi Vibert zo sv. Jeann de Mállrienne, de Preux zo Sionu, Greith, zo sv. Havla, Lachat z Basileje, Raymond z Betléma, opát u sv. Mórica a biskup Mermillod, z Hebronu pomocný biskup a farár zo Ženevy potom Štátna rada celá vysoká rada ale 8-25údami, všetky súdy, rada mestská, prefektúra, žiaci z kolégií a seminaristi (A. A. Z.)