logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 20


Obsah:



: Úvod a záver
: Encyklika od 8-ho dec. 1864 a jej nepriatelia
Biskup Keteler, preklad Poludničan : O vyučovaní náboženstva
Juraj Holček : Čo môže Učiteľ pre školu vydobudnúť?
: Vestník cirkevný.
: Správy.


Úvod a záver






 CYRIL a METHOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 Kr. polročná: 2 zl. 25. Kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora
Dr. Andr. Radlinského farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Godlig. Vychádza 15, a 30, každého mesiaca na búrku.

Číslo 20. V Skalici, v pondelok dňa 31. júla. 1865. Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskop Fr. X. Škarnicla synov




Encyklika od 8-ho dec. 1864 a jej nepriatelia


Encyklika od 8-ho dec. 1864 a jej nepriatelia pri svetle brožúrky Félixa Dupanloupa, biskupa orleánskeho.
(Pokračovanie)
VI
Sloboda náboženstva (Kultus-Freihet.)

No nech, hovoríte ďalej, to nám ale iste neodoprete, že encyklika zatracuje slobodu svedomia a slobodu náboženstva. Aj tu musíte sa najprv vysloviť, ako to rozumiete, bo vo Francúzsku a vo svete býva na čudné spôsoby slobodám týmto srozumené. Máme to už tísíckrát opakovať? Cirkev a pápež zavrhujú náboženský indifferentismus alebo inými slovami ľahostajnosť v náboženstve, toto absurdum, ktoré je sa ešte viac nechutným ako bezbožným, a ktoré zo všetkých strán vo všetkých možných spôsoboch očúvat musíme, že totižto, náboženstvo, Boh, duša, pravda, čnosť, evanjelium alebo alkorán, Budha alebo Ježiš Kristus, pravda
alebo faloš, dobré a zlé, jedno a to isté sú. A aby takovéto bludy ospravedlnili, vyslovili sa, že: Od človeka závin pravdivosť toho, čo verí, a svätosť toho, čomu sa klania.

A toto chcú, aby odobril pápež, a žiadajú od neho a od nás, aby sme sa zmierili s bezbožnosťami týmito. Avšak nie! na veky nie! Boha, dušu, čnosť, pravdu, budúci život, rozdiel medzi dobrým a zlým Ježiša Krista a Evanjelium, nebudeme nikdy považovať za veci ľahostajné. Hádam toto ale znamená potláčať snášanlivost osôb a občanskú slobodu rôznych náboženstva, keď zavrhuje sa tento streštený indifferentismus a keď zavrhujú sa následky absolútnej bezuzdnosti; ktoré z neho pochádzajú? To neriekli sme nikdy a všetci theologi tvrdia protivné. A v skutku pápežovia nepomysleli ani na to nikdy, aby zatratili tie vlády, ktoré dla potreby okolností časových znášanlivosť a slobodu túto do ústavností svojich prijať za dobré uznali.

Ba čo hovorím; sám pápež zachováva to isté v Ríme. „Blud je niečo zlého, a nie ten zákon, ktorý z dobrého úmyslu blud trpí.“ Toto čítam v istej knihe, ktorá nedávno v Ríme pred očami kongregácie indieis vyšla. A sám Pius IX. hovoril mi dobrotivé v ostatnej zime „židia a protestanti žijú slobodne a pokojne u mňa. Židia majú svoju synagógu v Ghetto a protestanti svoju modlitebnicu pri bráne „Porta del popolo“ zvanej. Pravdivo mohol riecť pán Sauzet: „Rím bol po vždy útočišťom židovským, a oni sami nazývali ho v stredoveku svojim rajom, keď prenasledovalo ich v nevedomosti pohrúžené barbarstvo v celej Európe.“ *)

Musím vás na to upomenúť. že Pius IX. daroval mramor pre sochu Washingtonovú, že zaplaveným protestantom nizozemským a zemetrasením korintským na vnivoč uvedeným rozkolníkom v tom istom čase almužny posielal, tak ako katolíckym Irčanom? „Vieme,“ hovorí pri tejto príležitosti pán Sauzet, „že srdce Pia IX. stará sa práve tak otcovsky o svoje poblúdila, ako O svoje veriace dietky. Pravdivé môžeme riecť, že On pomáha všade, kde vidí biedu, že obdivuje všade, kde veľkosť a vznešenosť nachádza.“ Toto ale všetko je pápežským povolaním. Či neprijal Pius IX osobitne prísahu Napoleonovu pri korunovaní jeho; a či neobsahovala prísaha táto v sebe formálny záväzok, že chce si slobodu náboženstva vážiš, a jej vážnosť vyzískať? Čo stalo sa ten krát je pamätihodné a súce k objasneniu punktu toho to mužom úprimným. Slová prísahy tejto znepokojovali sprvu čnostného pápeža; bo pozdávalo sa, že obsahujú v sebe indifferentismus a zapieranie autority cirkevnej, ako aj nezrušiteľných práv pravdy.

S právom žiadal pápež, vedieť istotu. Kardinál Consalvi žiadal objasnenie. Kardinál Fesch odpovedal: Slová tieto neobsahujú na žiaden pád tú zlú zásadu v sebe, ktorej obáva sa pápež, „lež len jednoduchú snášanlivost o obranu osobností.“ Pius VII. Vyslovil sa, že je s tým spokojný; Napoleon zložil prísahu túto pred pápežom a bol korunovaný. Pravda je to teda, že so zatracovaním rovnoprávnosti náboženstva sa týkajúcej, na žiaden pád nezatracuje sa politická sloboda rôznych náboženství; a že so zatracovaním učenia, nie je spojené zatracovanie osôb z toho nasleduje, že Cirkev musí vyhlásiť mravnú nezodpovednosť bludu? Nie. A keby to aj učinila, tak by reklamovala proti tomu filozofia, reklamoval by proti tomu prostý a obecný rozum.

Rozdiel medzi pravdivým a falošným a mravná povinnovatost pravdu hľadať, pravdy sa pridržať a falošnému vyhybovat, je práve tak podstatne ducha filozofického a povinnosťou filozofie„ jak podstatou ducha náboženského a povinnosťou náboženskou. V tomto zmysle je pravé náboženstvo exlusívne a absolútne, a musí byt, bo by ináč nebolo pravdivé. Theologovia ale poisťujúc pravde jej práva a jej prvé miesto, kladúc a povyšujúc ju nad blud a ohlasujúc tú nesklamú povinnosť, že ju každý človek hľadal: a keď ju našiel, jej podrobiť sa musí, opakujú, presvedčení súc, že občanská sloboda rôzneho náboženstva nezahŕňa v sebe privolenie k trpenej viere, a že kresťanskému dogmu neodporuje, opakujú pravím slová vie hlasného Fenelona., Jakubovi II. hovorené: „Povoľte snášanlivost, nie akoby schvaľovali ste všetko ľahostajné, lež trpezlivé znášajúc, čo sám Boh znáša, a usilujúc sa láskavým presvedčovaním ľudí nazpät prieviest.“

Však ale jesto ľudí ktorí ďaleko tieto zásady presahujú a ktorí neobmedzenú slobodu náboženstva za absolútny a viažuci vzor (obligatorisches Ideál) každého storočia a každej národnosti podvihujú, a bezprávie duchov a rozmnožovanie sekt všetkým, áno aj pápežovi a Cirkvi ako najlepší stav spoločnosti ľudskej, ako pravý náboženský a sociálny Optimizmus natískajú.
Avšak nie! Pápež neverí, žeby takovýto vzor tým najlepším bol. On a cirkev majú iný vzor, a my nemáme nikda Od nich žiadať , aby premenili, potažné nutnosti v absolútne pravdy, aby povýšili poľutovania hodné udalosti, neblahé, ale trpené rozdvojenia na dogmatické zásady.

Nie, vzorom pápežovým a Cirkvi nie bezprávie, lež súhlas duchov; nie rozdvojovanie, lež jednota duší. Vzorom Cirkvi a pápeža sú podivuhodné slová Ježiša Krista: „Aby boli jedno Unum sínť. „Jeden ovčinec a jeden pastier Unum ovile, unus pastor“ jednota duchov v pravde a jednota sŕdc v láske, to je vzorom pápežovým a Cirkvi. A ja opovažujem sa dodať a to ku cti mnohým so súvekých mojich, že aj u našich od nás odlúčených bratov tí najšlechetnejší duchovia a tie najväčšie a najlepšie duše s týmito snahami Cirkvi uzrozumené sú. Oni zunovali už rozdvojenie toto, bo vidia pochádzať z neho neplodnosť a vojnu; oni zunovali už toto bezprávie, ktoré je tým najučenlivejším rozluštovacím živlom každej viery, každého náboženského vyznania a príčinou našej slabosti a Mdloby v privádzaní ešte tak mnohých pohanských národov k pravde, čnosti a kresťanskej osvete.

Ach, keby vyhlásili sme tento náboženský indifferentismus za zásadu, ten krát vyhasla by každá iskra kresťanskej lásky k blížnemu a horlivosť duši v srdciach ľudských, potom nemali by sme žiadneho misionára, žiadneho apoštola na zemi. Či toto necítite? Ale jak veľká by bola naša moc, keby sme boli všetci zjednotení v hlásaní právd evanjelických tým, ktoré ich ešte neznajú. Polovica ľudského pokolenia zostáva vo tmách, preto že prinášame im napádané, rozdvojené, na kusy roztrhané evanjelium. O keby Anglicko, Francúzsko, Rusko zjednotené boli v pravde a nasledovne v láske a horlivosti apoštolskej, vtedy východ a celý svet vyzeral by ináč. Vy hovoríte že náboženská jednota prináleží minulosti; a ja Odpovedám vám zo všetkej sily duše mojej, že prináleží budúcnosti, poneváč je spásou a cťou sveta.
To je moja pevná viera, moja nepremožiteľná nádej; a ja sa zaiste nedivím, že nepodvratiteľný zástupca tejto jednoty v minulosti a tejto jednoty v budúcnosti u prostred búri včuľajšieho sveta neprestáva žiadať a prosiť Boha, aby bola len jedna viera, jeden ovčinec, jeden pastier: „Una fides, u num ovile, unus pastor.“

Často povedal som od nás oddeleným bratom našim isté slovo, na ktoré neodpovedali mi nikdy: Prišiel Ježiš Kristus preto, aby založil rozdvojenie?
Nie. Rozdvojenie nepochádza ,teda od neho. A dnes dodávam k tomu: Pápež, ako námestník jeho, nemôže teda rozdvojenie za to najlepšie uznať; a preto nemôže ani to, čo nie, tým najlepším, na zásadu povýšiť. To najlepšie by bolo to, keby židia a neveriaci krestani a protestanti katolíkmi zostali.. To žiada on; a keby to nežiadal, nemuseli by ste mat s právom žiadnej úcty pred ním.
A jestli biskup vysloviť smie želanie svoje ,dla želania pápežovho, tak by ch riekol, že my všetci máme pre vás tú žiadosť, ktorú mál nekdy sv. Pavel, keď riekol: „Žiadam, aby vy všetci boli ste skrze vieru v Ježiša Krista takovými, akým ja som. Opto vostales esse, qualis ego súm.“ Či ale je s tým povedené, že my vám našu vieru silou mocou natískame a vás k viere nútime?
Dokonca nie!

Ja Odpovedám predne, že to nemožné je. „Môže násilie ľudí presvedčiť? môže ono učiniť, aby chceli, čo nechcú?“ „Nie, hovorí Feuelon, žiadna moc ľudská nevydobyje nepremožiteľné násypy srdca ľudského.“ (Reč pri vysviacaní kúrfirsta kolínskeho.) A toto nebolo ani učením učiteľov našich v kresťanstve, tých, ktorí požívajú tú nesmrteľnú slávu, že založili a rozšírili viem vo svete. Mohamedanizmus mohol natískať sa mečom, kresťanstvo založenie je slovom.
V mojej knihe O pápežskej suverenite, ktorú Pius IX. tak pochváliť ráčil, že sa to pre mňa nehodí, aby ch to tuná opakoval, tam pripomnel som katolícke tejto veci týkajúce sa podanie a uviedol som slová najväčších cirkevných učiteľov, slová najväčších pápežov.
. . . . „Nie s mečmi alebo so šípmi, hovorí sv. Athanasius, nie rukou vojakov, býva pravda hlásaná, lež presvedčovaním a radou; náboženstvo nenúti lež presvedčuje.“ Non enim gladiis aut telis, non militum manu, veritas praedieatur, sed suasione et consilio; religionis proprium est non cogere, sed persvadele. (S. Ath. ad solitarios.) A Tertulian, tento tvrdošijný duch píše: „Náboženstvo nemá obyčaj náboženstvo vynútiť, ktoré dobrovoľne prijaté byt musí a nie násilím, poneváč aj Obety len od povoľného srdca žiadané bývajú.“ Non religionis est cogere religionem, quae sponte suscipi debet, non vi, cum et hostiae ab anime volenti expostulentul. (Tert. uvied. od Duvoisina, Essai sur la tolérance.)

Sv. Augustín, tento veľký obrátenec, píše ku kacírom svojho času: „Tí nech zúria proti vám, ktorí nevedia, s akým namáhaním pravda nalezená býva . . Ja ale, ktorý dlho a mnoho sem-tam zmietaný súc, než som ju konečne zhľadnuť mohol, nemôžem vonkoncom proti vám zúriť.“ Illi in vos saeviant, qui nesciunt cum quo labore verum inveniatur. . . . . Ego autem, qui diu multumque jaetatus tandem respieere potui, saevire in vos Omni no non possum. Sv. Hilarius postierský písal v svojom a v mene svojich biskupských spolubratov: „Keby k pravej viere takovéto násilie upotrebované bolo, muselo by sa biskupské učenie oproti tomu postaviť a riecť: Boh nežiada vynútené vyznanie. Prostotou máme ho hľadať, statočnou vôľou zadržať.“Si ad fidem veram istius modi vis adhiberetur, episcopalis doctrina obviam pergeret, diceretque: Deus non requirit eoactam confessionem. Simplicitate quae? reudus est, voluntatis probitate retinendus. (S. Hil.ad Const. lib. T. c. VII.)
Je s týmto povedané, že cirkev, ktorej odopierajú včuľ všetko, nemá tak ako každá ,iná spoločnosť vlastného Obraňujúceho správca vlastnú kanonickú kázeň, vlastnú karhajúcu moc? Že cirkev tuná tak chovať sa musí, ako by sa len s anjelmi zaoberala? Že cirkev absolútne bez moci a vlády zostať musí, aby seba a svoje dietky proti nápadom bezbožnosti obránila? Je s týmto povedené, že duchovná autorita nemá ani len práva otcovskej autority, bárs má aj jej povinnosti: a že beztrestne musí nechat zkazit duše a srdcia, vieru a mravnosť svojich dietok?
Že nemá ani to, čo podstatne má aj ten najmenší rodič, totižto to právo, tú povinnosť a tie prostriedky tých, ktorých miluje proti nepriateľom rodiny a proti sebe samým ochraňovať a im prekážky činiť, aby netropili hlúposti, aby nekráčali po cestách bludných a aby nepriviedli sa na vnivoč? Je s týmto povedené, že cirkev a štát jednali bez všetkého práva tam, kde behom storočí, alebo ešte aj včuľ v daktorých krajinách sveta, následkom jednoty vo viere a súhlasnej vôle občanov prešiel zákon cirkevný v zákon občanský a kde štát učinil sa zovnejším biskupom a ochrancom sv. kánonov? Bo toto je ten celý zmysel 77. propozície: „Aetate hac nostra non amplius expedit etc.“ ktorú vy na tak čudný spôsob prekladáte.

Či neboli v tomto stave cez mnohé storočia veľké a slávne krajiny evropské, ktorým sa nie s istotou rovnať smieme? i je ovocie rozdvojenia až tak sladké? Či nie je jednota v náboženstve v daktorej zemi takovým pokladom, že s právom sa namáhať smieme, aby sme ju zachovali? Ten sociálny stav v ktorom zákon, náboženský vsiáknul do občianskeho, bol za dlhý čas stavom všeobecným a normálnym v Európe. On nachádza sa ponekud ešte aj včuľ v tých najväčších a najslobodomyseľnejších krajinách. Či nemá Anglicko svoj zákon o zasvätení nedele určenými pokutami zaopatrený, ktoré teprv nedávno parlamentárnym výnosom obnovené boli .
Či nemá svoje verejné dni kajúcnosti a prosieb? Či nenachádzame v sjednotenýeh štátoch to isté? Či nenaridzoval prezident Lincoln v tej vojne, ktorá Ameriku pustoší, ustavične modlitby? Či, nevideli sme, ako pred dakoľko rokami vydal v Austrálii parlament v súhlase s vládou zákony, proti do stehovaniu sa Číňanov, ktorých to povera a nešeredné mravy nakazili krajinu? Či jasná priznávajú sa francúzske zákony k tomu náboženskému indifferentismu, ktorý pápežovi natisknút chcete. Vy hovoríte: zákon váš je bez Boha. To neni pravda. My sme lepší, ako vy hovoríte. A zákon nechce nič videt O vašom neznabožstve. Si-li prísažným, už musíš, či sa ti to páči alebo nie, prisahať na Boha, len aj na Krista alebo musíš 500 frankov pokuty platiť. Ty hovoríš, že nemáš kresťanskej viery; to nerobí nič a navzdor tvojej reči svätia nedeľu aj súdy, a ty nemôžeš na tento deň žiadnu zmenku, protestovať. A celá Európa bude aj na podal zmluvy svoje v mene najsvätejšej Trojice uzavierať.

Nie! nie! my nepotrebujeme prestať byt kresťanmi, aby boli sme dobrými občanmi. My nemáme v minulosti nič, čoby sme zapierať, v budúcnosti nič čoho by sme sa obávať mali. My sme dietkami nášho času, ale my na zapierame tie veľké kresťanské storočia. Čo, vy chcete, aby pápež zaprel kresťanstvo, tento podivuhodný rad dôrazných osvedčení s múdrosťou spojenej energie ,s miernosťou spojenej srdnatosti, ktoré spolu účinkovaním pápežov a biskupov, kráľov a národov postavím ten najkrajší sociálny pamätník (monument), kresťanskú totižto Európu? Čo? Vy chcete, aby pápež, jestli žiadala by ho budúcne daktorá asi atická monarchia alebo amerikánska republika, aby uviedol kresťanstvo do jejich zákonodarstva a do jejich mravov, odsúdil sa sám k tej odpovedi: „veľmi je mi ľúto, ale abych uspokojil istý počet Talianov a Francúzov, prijal som včera takové záväzky, ktoré mi to nedovoľujú. Ja vydal som, alebo rozkázal som v mojom mene vydať takové zásady ktoré mi zakazujú pripojiť sa k dielu vašemu. Áno ja som vyslovil, že potrebné je, aby kresťanstvo nemalo viac miesta v ústavnosti daktorej kresťanskej krajiny. Analyzujte, opravujte mravy národov vašich, ukrestante ich ako len môžete, mňa po tom už nič viac neni.“

Či ale je stým povedené, že katolíci, keď zmenia sa Okolnosti, a verejné právo s nimi, spreneverujú sa povinnosti svojej naprotivá Bohu a Cirkvi svojej, keď prijímajú úprimne a bez lstí ústavu svojej krajiny a potvrdenú kroz ňu slobodu vyznávania v nej panujúcich náboženstvu? Alebo že, dokiaľ sme slabí hovorievame o slobode, aby sme ju iným odoprieť mohli, keď zosilnime?
Doznávam, že toto obviňovanie zo všetkých tých, ktoré proti nám metané bývajú, zdá sa mi vždy tým najviac ,nesnesitelným byt preto že napáda našu statočnosť a našu česť. Aj čo? hádam, nemal by kto dôverovať naším slovám, našim sľubom, kdekto my zastávame nezrušiteľnosť prísah? A z pomedzi tých zavrhnutí, ktoré encyklike pridané sú, berie to 64. svätosť prísahy pod ochranu svoju, proti vymysleným zábarkam verejného blaha: a zavrhnutie toto dodáva, keby toho treba bolo, novú silu danému slovu katolíckemu. A bárs boli by sme stokrát silnejší , zostaneme sľubom našim predsa verní a zachováme po vždy prísahu našu. **)

*) "Ľud tento má v samon Ríme jednu štvrť (mesta) v ktorej domovných pánov prinútiť môže, aby ho prijali, a predca je mu aj voľno z neho vynsť a v druhých dieloch mesta prebývať." (M. Sauzet "Rím pred Európou")

**) A aby konečne prestali protivníci naši, vrhať, strániva veci tejto, urážlivé pochybnosti na katolíkov, prosím ich, aby prečítali nasledovné, pred oči ma samého pápeža v rímskom prehľade (Revue) časopisu „Civilta cattolica“ vytlačené slová. V jednom článku pod záhlavím „Slobodomyseľný katekizmus“ podáva Gívilta nasledovnú sebe od istého neverca nadhodenú námietku:„Keď vy prijímate zákony tolerancie naprotivu zlému z púhej rezignácie, budete ihneď aj so stránkou vašou hotoví, zrušiť ich zase, jak náhle zmocnili sa katolíci, a preto broja proti vám “liberlini“.
A rímske noviny tieto odpovedajú:
„Ľutujem vás, bo vy nepoznáte statočnosť katolíkov. Keby ste vedeli, jak veľmi cítia sa títo vymluvámi týmito viazanými, teda by ste s rozumeli, že katolíci nikdy ako prví nezlomia zmluvu túto, keď totižto tolerancia zmluvne povolená bude . .Dokiaľ spoluobčania jejich nezrušia skôr zmluvu túto, dotiaľ budú ju aj katolíci statočne plniť, už i z tej príčiny že nesloboda činiť zlé, aby pošlo z neho dačo dobrého.“
Protivník odpovedá:
„Keď je to tak, teda nemajú zaiste rôzne náboženstva žiadnej príčiny, aby podozrievali katolíkov, a aby do nedôvery privádzali statočnosť jejich.“ A Civilta dodáva k tomu: „Dobre tak, tým ale menej príčiny majú, vziať toto za pohnútku k prenasledovaniu katolíkov v dňoch víťazných, predstierajúci že katolíci v dňoch odplaty to isté učinia.“ (Civilta cattolica, anno X, série IV, vol. IV, p. 434, 435.) '
(Pokračovanie búd.)




O vyučovaní náboženstva

Biskup Keteler, preklad Poludničan


Biskup Keteler,
o vyučovaní náboženstva v národných školách.
III.

Čo že je diecezánsky katechizmus a v akom pomere stojí ku vierouke?
Všetko, čo som dosiaľ povedal o dôležitosti vyučovania v náboženstve, nevzťahuje sa na akékoľvek vyučovanie, ktoré jedná o Bohu, ale jedine na ono, jeho predmetom sú pravdy z neba pošle a Kristom cirkvi odovzdané. O nasýtení päť tisíc mužov na púšti rozprava sv. Ján: „Aecepit ergo Jeme panee, et cum grácia: egisset, diłtfíbmt diaeumbentibue; sv. Matúš ale hovorí :aeceptis quinque panibus dedit diceípulta panes, discipułí autem turbieß. Súhlasia právom oba evanjelistovia. Ačkoľvek totiž vlastne učeníci podali chlieb ľudu, to sa predsa len rozkazom Ježišovým stalo.
Ježiš rozmnožil v ich rukách päť chlebov, Ježiš ho teda vlastne ľudu dal, dal mu ho rukou svojich učeníkov. Tým samým spôsobom Syn Boží podnes rozdáva ľudom nebeský chlieb svojho učenia aj milosti. Ale ako zemský chlieb na púšti nerozdal bezprostredne vlastnýma ruka ma , ale kroz učeníkov, tak tiež aj nadzemský nebeský chlieb svojho učenia a svojich sviatostí odovzdal apoštolom a rozkázal, podať ho ľudu. Preto Pavel apoštolov menuje rozdávačov tajomstiev božích: „Sie noe eristimet homo ut ministroa Chríati, et dispenealores mysteriorum Deí. Kristus je darca tajomstiev božích, apoštoli jeho nástroje, jeho sluhovia, ním splnomocnený a poslaní rozdávatelia právd a milosti, ktoré uložil do ich rúk. Ako ale tieto tajomstvá božské, tento nebeský pokrm nachodí sa ešte v cirkvi, ako ešte vždy sú, aj budú ľudia, čo spasiť sa majú pôžitkom tohto pokrmu, tak trvá ešte aj tento apoštolský úrad rozdavactva v cirkvi v nástupcoch apoštolských, v pápežovi a v biskupoch katolíckej cirkvi. Oni ako nasledovníci apoštolov obdŕžali rozkaz, až do konca sveta ohlasovať učenie Kristovo, udeľovať jeho sviatosti; oni sú rozdávači tajomstiev božských.

Z toho božského úradu vyučovania plynú sa od seba nasledujúce zásady, z ktorých spolu aj vysvital význam katechizmu.

Nesmie teda v žiadnom biskupstve nikto zastávať úrad vyučovania v náboženstve, jestli neprijal plno mocenstvo od svojho biskupa, ktorý je v diecesi od Krista ustanovený rozdávatel tajomstiev. Všetci ostatní, čo vyučujú v náboženstve, sú pomocníci biskupovi, ako zas biskup je sluha Kristov. Preto je on aj za všetkých, ktorých povolal ku spolupracovníctvu, zodpovedný vydať počet Pánu a najvyššiemu rozdavateľovi darov božských.

Druhé, čo z biskupského úradu vyučovania a udeľovania vytekú, záleží v tom, že jeden každý biskupom povolaný učiteľ náboženstva je zaviazaný, poddať sa všeobecným nariadeniam svojho biskupa ohľadne na vierouku a užívať predpísaný katechizmus v tom rozsahu, ako je uložené. Preto biskup mocou od Boha zvereného úradu vo svedomí zaväzuje všetkých, čo berú v jeho biskupi i účasť vo vyučovaní náboženstva, aby jak vo verejnom tak v súkromnom vyučovaní, na sredních, aj na nižších školách svedomite ten katechizmus potrebovali, ktorý to predpísal. 0d tejto záväzky svedomia oslobodzujú len také výminky, ktoré po zavedení katechizmu povolil lebo sám biskup, lebo ako ordinariat. Kto sa protiví tomuto naloženiu, o tom znie slovo Kristovo: „Quz non intrat per ostium in ovtle ovium, red areendit aliunde, ille fur eat et latro."

Podívajme že sa na úlohu, ktorú na zreteli mat načim pri vyučovaní dietok. Ako mame katechizmus potrebovať? Čo načim požadovať od dietok? Kedy môžu si vydať svedectvo o vyplnení svojej povinnosti všetci tí, ktorí sú povolaní vyučovať v náboženstve? Úloha vierouky uzaviera v sebe hlavne tri duševné mohutnosti dieťaťa, ktoré nadobro dobrým vyučovaním v rovnej miere vyvinúť.
1.) Dieťa musí najprv katechizmus tak do pamäti vtlačiť, aby celý podstatný obsah dôsledne nazpamät vedelo a ľahko na otázku i vyjadrilo.
2.) Potom musí dieťa rozumieť obsah, zmysel jednotlivých otázok a vnútornú súvislosť celého katechizmu.
3.) Konečne musí byt týmto vedené k láske Boha a k plneniu božskej vôle.

Tieto tri čiastky vierouky z cela zodpovedajú prirodzenosti človeka. Aj sú tri pokračujúce stupne v jeho náboženskom a duševnom vývine a síce tak vysokého významu, že nemôže sa ani jeden vynechať bez akéhosi spotvorenia duševného života v dieťati. To všetko načim bližšie poobzerať. Je nekonečne dôležité pre vzdelanie detí, aby sme sa tomu dobre rozumeli. Ani to nielen len pre kňazov a učiteľov, tak hlboko vniknúť do poznania duše dietok, ale aj pre drahých rodičov. Jestli že treba znať roľu, aby sme ju dobre použili, no tým viac treba znať dušu dieťaťa, čo je roľou, na než sa dochováva ovocie pre nebesia.
Dieťa pozostáva z tela i z duše; duša ale zas z mohutnosti poznávať a milovať. Telo je slabý zmyselný obraz, do zeme učinený otlak duše, jej byt a nosič, krehké nádoba, ktorú uschováva veľký poklad. Rozum je vznešená mohutnosť; pravdu poznať; srdce naproti tomu ešte vyššia mohutnosť, pravdu milovať, milovaním s ňou sa spojiť a v spojení tomto šťastným byť. Duša so svojimi mohutnosťami rozvinuje sa každým vyučovaním, menovite vyučovaním v náboženstve, predavším myšlienkami. Tieto sú prostriedkom, ktorým sa spája pravda s človekom, a preto i zodpovedajú celkom práve udanej prirodzenosti človeka. Z príčiny úzkeho spojenia duše s telom potrebuje aj myšlienka zmyselný výraz, ktorý je obsahu myšlienky tým samým, čím duši telo; bytom, nosičom, nádobou.

Ako v drevenej skrini drahý kameň, tak väzí pravda vo výraze. Myšlienka má potom ďalej učiniť pravdu vnútorným majetkom, vnútorným názorom duše. Kroz to zjavuje sa pravda duši, ktorú takto akoby vkročila do ríše pravdy. Konečne za tretie má myšlienka, stanúc takto poznaním pravdy, rozpáliť dušu k milovaniu pravdy, povzbudiť k nenávisti naproti jej opaku, naproti lži a hriechu. Tým sa ešte len stáva sama duša dobrou, s pravdou skutočne v svätej láske spojenou a tak blaženou. Na tento spôsob prenikne teda pravda konečne celého človeka, uchvátiac sa vo vlastnom srdci a povznesúc ho k sebe v najvrelšom spojení. Tu teda máme v prirodzenosti dieťaťa oné tri čiastky, ktoré nutné nasleduje každé vyučovanie, menovite vyučovanie v náboženstve.

*) V článku tomto, jako aj v nasledujúcich nezachoval som poriadok rozdelenia, jako je v pôvodine nemeckej z tej príčiny, poneváč kde tu som bol nútený vynechať, čo nemá pre velebné Obecenstvo naše dôležitosti, a spolu mi nutno celé pojednanie, ktoré vo forme pastierskeho listu vyšlo, neskôr ale tlačou sa uverejnilo, roztriediť na viac článkov pre "Cyrilla", to sa rozumie ale že len dľa vnútorného rozloženia celého predmetu. Poludničan.




Čo môže Učiteľ pre školu vydobudnúť?

Juraj Holček


Odpovedáme, že môže skole svojej skrze svoju usilovnosť získať patrónov a mecenášov, a odpoveď túto potvrdzujeme nasledujúcou správou. Rozpamätajú sa mnohí z veľactených pánov čitateľov našich, ktorí r. 1847 na kongrese spolkov striezlivosti, trímanom vo Veselom 12. augusta boli prítomní, ako tam už toho času škola Veselská prekvitala, tak že všetci prítomní páni spolkov miernosti zakladatelia nad ňou úplnú spokojnosť vyslovili: zaslúžilý učiteľ Školy Veselskej toho času bol pán Jozef Stanek, ktorý včuľ ako učiteľ v Bolerázy tak blahodarne účinkuje, že vys.dôstojný p. opát hlavný škôl dozorca Jozef Barton usilovnosť jeho spozoroval, následkom ktorého predloženia pán Jozef Stanek za vzorného učiteľa bol vymenovaným, ako Šematismus diecesénsky dosvedčuje. Tento zaslúžilý a dlho zaznávaný, trpkú aj skúšku podstúpivší učiteľ, poneváč neklesal so svojej horlivosti (čo všetkým pánom učiteľom k poteche slúžiť môže;) predsa raz dochádza k zaslúžilej uznanlivostí dľa toho našeho príslovia: že čo sa aj vlače predsa neutečie.

Dobrá povesť školy Bolerázskej doniesla sa aj do ušú osvieteného pána grófa Jána Pálfy, majiteľa obce Boleráz, ktorý krásnym spevom v Štvorspeve zloženom keď bol od Školskej mládeže pekne uvítaný, a o prospechu dietok sa očividmo presvedčil, tak hneď učiteľovi pánu Stanekovi plno mocenstvo udelil, aby z Budína potrebné pre celú Školu knižky na jeho účty zaopatril a hneď za pár dní potom z Viedne Jeho Osvietenosť dve Školské tabuly do Školy Bolerázskej poslať ráčil, aby sa mládež napozatým v speve cvičiť mohla, ten istý osvietený pán gróf krásnu philharmoniku v cene 140 zl. nových, minulého mesiaca do školy Bolerazskej milostiví zaslať ráčil. Sláva teda veľkodušnému tomuto veľmožovi, ktorý vzdelanosť ľudu tak veľkodušne napomáhať ráči.
Spolu ale aj na slávu privolávame dôstojnému pánu Jozefovi Bartonovi, hlavnému škôl dozorcovi okresu prešporského, ktorý priazeň svoju naproti škole Bolerázskej nie len puhými slovami, ale aj skutkom dosvedčuje. Zaslané kroz neho nedávno Škole Bolerázskej abecedne tabuľky, papier, perá, a tlačené krasopisne vzorky, sú dôkazy a svedkovia zaujatosti Jeho vys.dôstojnosti o školu túto. Na slávu posledne tiež privolávam aj pánu učiteľovi Bolerázskemu, ktorý príkladnou usilovnosťou získal dobrodincov týchto škole svojej, nech ako učiteľ vzorný dlho žije, a nech slúži za vzor usilovnosti a vytrvalostí zaznaným mnohým učiteľom.
Juraj Holček,
farár ohajský.




Vestník cirkevný.


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.

Banská Bystrica, 10. júl. Známe je veľactenému čitateľstvu, že Jeho Excelencia p. Štefan Moyses, náš najmilostivejší biskup, chcejúc žiadosti duchovenstva a veriaceho ľudu sebe od Boha zvereného zadosť učiniť, u sv. Otca, Pia IX. R. P. vyprosredkovať ráčil, aby sviatok sv. Cyrila a Metoda, vierozvestov slovanských i pre biskupstvo bansko-bystrické povýšený a zo smutného času pôstneho na 5. júl. prenesený bol; žeby i Slováci, zároveň ostatným Slovanom, pamiatku týchto svojich nebeských Dobrodincov slávnostné a radostne zasvätiť mohli. Sv. Otec vyslyšal túto vrúcnu prosbu posvätnej vďačnosti a spravodlivosti, a tak letos prvýkrát sviatok sv. Cyrila a Metoda ako plným právom sa domnievam po celom bansko-bystrickom biskupstve či 5. či 9. júla slávnostné sa vybavoval.
U nás slávnosť táto vybavovala sa včera 9. júla, v stolnom chráme, a to čo najslávnejšie; poneváč Jeho Excelencia nakloniť sa ráčila k prosbe slávnej kapituly, aby sa slávnosť tá konala v stolnom chráme, jakožto hlavnom celého biskupstva bansko-bystrického; aby sa vybavovala v nedeľu, žeby aj pracovný ľud na slávnosti tejto väčší podiel brať mohol.
O 9. hod. zišla sa v tomže stolnom chráme slávna kapitula, pp. profesori bohosloveckí, gymnaziálni a praeparandický, chovanci semenišťa a Školská mládež gymnaziálna a praeparandický, ako aj národovci a početný pobožný ľud. Slávnostnú pontifikálnu sv. obeť Najvyššiemu priniesol vysokod. a veľkom. p. veľ prepošt, Tomáš Červeň, pokladník „Matice Slovenskej“ a Miláčik národa slovenského, pri úplnej asistencii. Tuto slávnostnú sv. omšu sprevádzal veľký spevácky zbor, zaležajúci z gymnaziálnej mládeže. Súbor tento, p.A Egrym, riaditeľom stolného hudob. a spevosboru, spravovaný svojimi Štvoro spevmi výborne zodpovedal posvätnej úlohe svojej. Po slávnostnej sv. omši zaspievala Školská mládež pieseň a po nej vystúpil na kazateľnicu veleb. a vysokouč. p. J. Markus, profesor bohoslovia, a novo menovaný farár sl. kr. bansk. mesta Lubjetovej, a ohlasoval nám po slovensky *), a to výborne zásluhy sv. Cyrila a Metoda z ohľadu viery od nich hlásanej, bez ohľadu základu písomníctva kresťansko-slovanského skrze nich položeného.
Najdojímavejšia časť slávnostnej kázne bola, keď na záver kázne slovami zápalu povzbudzoval duchovenstvu a chovancov, aby svojim účinkovaním zachovávali čistú vieru a nábožnosť v ľudu slovenskom; spisovateľov, aby spismi, knihami a časopismi viedli ľud v pravej kresťanskej osvete a vzdelanosti, zachovali vždy to o svätenie, ktoré sv. Cyril a Metod skrze preklad sv. Písma a bohoslužobných kníh našej literatúre udelili. Boh živ rečníka, a milostivo udeľ, aby jeho slová žiaducim výsledkom korunované boli!

Po slávnosti chrámovej vysokod. a veľkom p. veľ prepošt štedrým obedom významnejších nárorodovcov zo stavu kňazského častovať ráčil. Takto hľa, slávne a radostne zasvätili sme nesmrteľnú pamiatku sv. Cyrila a Metoda, a právom sa domnievame, že i po všetkých farách biskupstva bansko-bystrického, kde len nábožný cit a spravodlivá vďačnosť domu je, dľa možnosti to učinili. 0 podobnom veľkolepom dňa 5. júla slávení sviatku sv. Cyrila a Metoda vo sv. Kríži, a dňa 9. júla v Radvani radostnú zvesť sme dostali, a bezpochyby i slávni Redakcia z patričných miest dostane.

Od B. Bystrice. 1. júl. Ponevač znám, že v B. Bystrici dopisovatelia prv na tisíc strán poobzerať sa musia, než niečo verejnosti na známosť uvedú, nechcejúc maďaronským nepriaznivcom na jazyk položiť meno svoje, nuž chopil som sa pera, aby ich naznačil čo mi očití svedkovia z B. Bystrice priniesli. Je vám to veľmi ad aedificationem?
Už popredku vás upozorňujem, že vám nič radostného nepoviem, bál' aj znám, žeby vám také čo najlepšie chutilo. Ani sa tomu nedivte, že len smutnú vec vám prinášam, lebo píšem z toho kraja našej uhorskej krajiny, o ktorý sa táto naša macocha len zriedka starú; - píšem z diecéze, ktorá keď na konci predošlého stoletia z náramného ostrihomského arcibiskupstva vykrojená bola - s chudobným a z neuznávaným slovenským národom tak nadelená bola, ako Agar s lsmaelom; píšem z toho okolia, kde ústavom Školským bohaté školské štipendia ani zaňuchať nedajú: sme teda na brehoch Hronu ako židia, ktorí lamentovali: „Quomodo cantabimus in terra aliena ?

„No čo tam z B. Bystrice ste slyšali?“ tážete sa snáď netrpezlivo. Nu slyšal som o veľkolepom prijatí autonomického superintendenta, alebo ako osvietení b. bystrickí luteráni hovorili, luteránskeho biskupa Székáca, na ktorého príchod tamojšie obecenstvo upozornené bolo i skrze „ohlásenie“ predaja podobizne tohože p. Szekácsa, na uhly ulíc prilepené. Na tomto novomodlom „ohlásení“ istý špekulant pridal i vznešený názov „Seine Excellenz“. Od ktorej doby i je Excelenz, to mi je do cela in obscuris.
Nehovorte: „čože nás do veľkolepého prijatia p. Székácsa ?“ Tento luteránsky a spolu i maďaronský triumphus tyče sa katolíckej záležitosti, a ten trimphusa rozmrzel svojim spôsobom ešte i tých katolíkov v B. Bystrici, ktorí už temer od luteránov neboli k rozoznaniu. Ja nemám nič proti tomu, že luteráni svojho p. superintendenta veľkolepé prijali, že mu z mažiarov strieľali, že dva dni na jeho zdravie jedli a pili, ale habeo alíquld adľermn te, že na našich katolíckych zvonoch zvonili.
Navzdor ústnemu ponosu *) zo strany farského úradu slávna mestskú rada uzavrela zvonenie. Nemyslite si, že cela vtedy zhromaždená slávna rada záležala z luteránskych cirkevníkov; oj nie; záležala ona ako mi hovorili zo 4 katolíkov a 3 luteránov, a prvý za zvonenie mal hlasovať katolík. „Sú ti mi to katolíci, mein, fein! poviete. Hej, u nás die Gebíldeten sú bár načo súci. I A potom ohľad na službičku, sógorsag, komaság nyomnak valamít a latban!

Že žiadali luteráni, aby sa zvonilo, stalo sa to takto. Pred mnoho rokmi mesto, ako patrón, ktorý vraj altariu sv. Alžbety a iné statky farské olim zhabal, dla povinnosti patronátskej dal preliať ten b. bystrický velikánsky zvon. Od tej doby do života prišiel ten abum, že prímy od zvonenia po hrabového inkasuje mesto, a že pre rozšírenie prímov i luteránovu, ako toto zneužívanie a profanovanie katolíckych zvonov aj inde sa deje, pri pohrebnom sprievode sa vyzváňa. Väčší usus žiadnou proskripciou dokázať nemôžu, ba na znak toho, že právo na zvony nemajú, za pohrebné zvonenie dvojnásobne platiť musia. Žeby boli kedy luteráni žiadali zvoniť okrem pohrebu, neni stopy či v starom či v novom zákone. Dostal som per idearum associationth i tú správu, že jeden zvonár pri rozkaze, aby sa zvonilo, povedal: „p. veľkomožný, mne sa to zdá byt na kríž (na opak.“) Za toto predstavený mesta mu zahrozil zhodením zo služby. Či tento diokleciansky zločin sa stane vederemo.

A tento p. predstavený mesta je katolík! Či katolíkom v B. Bystrici nemáme závidieť, že väčšina rady mestskej záleží z takýchto novomódnych katolíkov? No kto zaplatí, zazvoní sa mu na posvätených zvonoch! húzd ra! No vyrukovali v ústrety p. Szekásovi ; snáď len luteráni a všeteční katolíci? Oj nielen to! P. Administrátor Havas naraz zamestnaný bol úradným výletom . . . do Brezna. Škoda, bol by tuná videl maďarské kokardy a zástavy, ako keby mala košutska revolúcia vybuchnúť! Tak teda len slávny magistrát, najviac z katolíkov záležajúci, v paráde vyšiel v ústrety p. Székásovi. Učinil to v mene mesta? Jak to mohol učiniť, jestli prijatie Székácsa nebolo politické? Učinil to v mene katolíkov? Ktože ho k tomu oprávnil, aby pred luteránskym superintendentom tých b.bystrických katolíkov reprezentoval? -- Že - vraj - aj jeden stoličný pán T. tiež katolík s katolíckymi sebe podriadenými pod úradníkmi išiel na Handkusz. Či to činil v mene stolice? Dostal k tomu od katolíkov návod a či od, veľkom. p. Havassa? Je to prevrátený svet!!
Konečne pp. katolíci v Banskej Bystrici, ešte spíte ? a Custos quid de nocte?

*) Bola to teda prvá slovenská kázeň v túto hodinu, poneváč okrem jednej slovenskej, na deň sv. františka Xav. o hod. 7. výročne vydržiavanej, v stolnom chráme len nemecké kázne bývajú.**) Dop.
**) Teda opäť pokrok k lepšiemu! red.
***) To je až málo vo veci, kde platí: "jura vigilantibus scripta sunt." Red.




Správy.


b) Správy.

Z Djakova píšu „Nar. Novinám,“ že Jeho Excelencia p. biskup Strossmajer s porozumením svojej kapitoly zaumienil si vystaviť v Djakove pre stolný chrám biskupský. Práca má sa hneď za počať. (Z. K. L.)
Z Ríma. (W. K. Z.) - Od biskupov portugalských prišla praj na sv. Otca adresa úcty a oddanosti, ktorá sa vyrovná tým najkrásnejším toho spôsobu adresám, aké len od biskupov iných zemí došli. Týmto takrečeno ospravedlnili sa biskupi portugalskí pred svetom katolíckym, ktorý ich preto, že už predtým pri svätorečení japonských mučeníkov žiaden z nich do Ríma sa nedostavil, a doteraz z príčiny vydania encykliky a zakázania jej kroz vládu portugalskú, nik sa nebol ohlásil, z akéhosi separatizmu podozrievať počal. Ale praj vláda, zo slobodných zedníkov zostavená, robila taký nátlak že nuncia túre Lisabonskej nebolo možno ani jeden výtisk čí pozvania ku spomenutej slávnosti čí encykliky na biskupov poslať.

Z Drinopolia. (Adrianopolu) píšu „Zgodnej Danici“ Katolícka viera Šíri sa vždy viac a viac po Bulharsku. Opäť pristúpili tri dediny pri čiernom mori k únii, blízo mesta Kirglezij 160 rodín, í zo dňa na deň sa množia obrátenia. Podivným spôsobom prichádzajú už i sami k poznaniu, pýtajúc sa jeden druhého: „Čo že boli naši predkovia, naši otcovia? Oni boli katolíci prečože sme sa odtrhli od rímskej Cirkvi, čo bola príčina . . . Tak počali uznávať že boli stratení od svojej matere katolíckej Cirkvi, i navracajú sa zpäť v jej náručie. Druhá príčina je tiež grécky (rozkolnícky) patríarch, ktorý u vlády veľké dlhy narobil, tri milióny i 200,000 zl.; teraz ale chcú Bulharov prinútiť, aby oni dlh ten splácali. Bulhari ale sú nespokojní, bo i tak gréckych duchovníkov trpieť a vystáť nemôžu; lež súc pod mocou gréckeho patrí archy, nieto pre nich inej polnoci, ako keď ostanú katolíkmi.

Väčší diel ich je, ktorí nechcú ani patriarchu gréckeho ani pápeža, ale žiadajú mat vlastného patriarchu, i tak novú sektu rozkolnícku utvoriť zamýšľajú. Boli i u sultána, lež ten im odpovedal: „Ostaňte alebo gréckemu patriarchovi poddaní, alebo poddajte sa rímskemu pápežovi.“ Zdá sa, že Boh milostivé vzhliadol na Bulharov: jedným dal svetlo poznania, druhí ale budú takrečeno prisilení k poznaniu prísť. Máme teda nádej na bohatú žatvu, jak nás Boh uchráni od nešťastia.

Z Mexika.(Hl. Br.) Francúzske noviny, v Mexiku vychádzajúce, „Eslatette,“ podávajú túto petíciu, ktorú panie meksikanské odoslali k cisárovi Maximiliánovi: „Najjasnejší pane! Niže podpísané Vaše mu Cis. Veličenstvu poddané, avšak predovšetkým verne dcéry cirkvi osvedčujú s úctou: že im došlo na vedomie, akoby sa strojilo Vaše Veličenstvo vydať osudný dekrét o tolerancii vyznaní čili siekt, ktoré cirkvi zjavne odporujú. Znepokojené teda, ako katolíčky, ako priatelkyne cisárstva, ako ženy a matky obávame sa o cirkev sv., obávame sa o Vaše Cis. Veličenstvo, obávame sa o svoje deti a o svojich manželov. inoverci vždy nenávideli a prenasledovali cirkev. Usilujú sa neustále podvrátiť pokoj, ktorý je prameňom všelíkej spásy spoločenskej. Preto my, jakožto verné dcéry cirkvi, pozdvihujeme sa k ochrane slobody cirkvi a pokoja.
Naklonené sme Vaše mu Cis. Veličenstvu, ktoréhože sme uvítali s nadšením. Boli sme presvedčené, že Vaše Veličenstvo je kniežaťom číro katolíckym, dôstojným potomkom Karola V. Avšak teraz obávame sa o Vašu vznešenú osobu, Ponevač osudný ten dekrét, o jeho potvrdenie žiadajú najväčší nepriatelia cisárstva, odvracuje od Vašej Cis. Milosti, vieme to iste, pravé srdcia meksikánske, ktoré nechcú inej viery, jedine vieru rímsko-katolícku. Konečne obávame sa ako matky a manželky, poneváč blud, zhora potvrdzovaný, môže pokaziť srdcia i mysle našich detí, našich manželov, skormútiť pokoj našich rodín, privádzajúc okrem toho do nebezpečenstva večné spasenie duší.“ Ku koncu je ešte prosba, aby sa naspäť vzal dekrét potvrdzujúci zhabanie statkov cirkevných; pod petíciou sú početné podpisy.


Rozličnosť.
Škótsky kapitán Mičel (Mitchel,) ktorý bol z protestantizmu do katolíckej cirkvi prestúpil a nedávno umrel, poručil v prospech katolíckej viery v Škótsku 1.080,000 zl. (Zg. Dán.)