logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 2


Obsah:



: Obálka
: Pomer Cirkve k slobode vyznaní.
: Slavnosť jazykov v propagande v Ríme.
: Dopisy. (1)
: Dopisy. (2)
: Zprávy.
: Rozličnosti.
: Katolícka Literatúra
: Predplatitelia na „Cyrillo-Methoda“.


Obálka







CYRILL a METHOD.

Časopis cirkevný.


Predplatnú cena celoročnú: 4 zl. 50 kr. pôlročná: 2 zl. 25. kr. r. č. 3 poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holíča (Uhry) via Göding. Vychádza 5, 15, 25, každeho
mesiace na hárku.

Číslo 2. V Skalici, v sobotu dňa 14. januára 1865. Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský,
spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.

V Skalici, 1865. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov




Pomer Cirkve k slobode vyznaní.


V dôležitej otázke o pomeru církve k slobode vyznaní Civilta cattolica veľmi jadrne rozvinula zásadu katolícku, podajúc ju v podobe proposícij,(predlôh) ktoré ohľadom na vážnost predmetu dľa Le Mondéa nižej podáme. Zaiste plnosť slobody svedomia nezáleží výlučne na možnosti okazovania svojej oddanosti tomu, čo sa uznáva za pravé a dobré, bo svedomie neraz môže nakladať povinnosť dávať zovnútorné dôvody svojej viery, ale táže sloboda zahrňuje v sebe zaraz i právo nezakusovať žiadnych prekážok vo vykonávaní týchže povinností. Možno predca tú druhú (výminku) podmienku slobody svedomia pod osobytným názvom slobody vyznania pojímať i ten ustanoviť rozdiel medzi slobodou svedomia a slobodou vyznania, že prvšia je čímsi konečne individuálnym, druhá zas kult verejný čili náboženstvo ustálené predpokladá. Sloboda svedomia vlastne kroz cirkev do sveta vprovadená v jednaký spôsob kroz katolíkov je rozumená, ale dotýčne slobody vyznania ukázaly sa v posledních časoch značné rúznice v jej pojímaní, a to z tej príčiny poneváč zanedbávano neodbytne potrebných (konečných) rozdielov. Lebo jedni uvažujú slobodu vyznaní samú v sebe, pojednávajú o nej na spôsob teoretičný s úplným pominutim pomerov, mohúcich jú ospravedlniť v po jediných prípadnosťach; iní zase výlučne zo stanoviska praktíčného i relatívneho na ňu patriac vlastne tie jednotlivé toliko prípadnosti, ktoré prvší pomíňajú, berú pod rozvahu. Na ten spôsob z rúznych vychodiac proposícij k rúznym dochodia výsledkom. Celá rozopra iba skrze prísne oddelenie podstaty veci od jej náhodilosti môže byť rozriešená. Tak si počína Civilta nasledujúcimi slovami, dôvodiac: „Dajme tomu, že bráňac záležitosť slobody vyznaní, výslovne sa osvedčujeme, že ju neuvažujeme samu v sebe, za neodbytne potrebnú(konečnú) podmienku stavu normálneho človečenstva, že nie v charaktere theologov ani theoretikov ale po prostu jako politici a historici zbadať chceme, čo v nej z ohľadu praktičného je žadúcim súdiac o cene prosriedkov užívanych podľa okolností pojedinnych a následkov, ktoré historia i skusenosť vykazujú, na ten spôsob postupujúc, zdá sa nám, že sa od zásad cirkevných neoddialime. Bo nauka cirkve má na oku otázku samu v sebe zásadne zákon podávajúc, jakýby v pomeroch normálnych človečenstva viazať musel“. . .
„Rozvažovanie podstaty veci ukazuje nám to, čo je dokonálym a shodnym so súdmi božími, jedným slovem ideál, na ktorý patriac máme pred očimá cieľ po ktorom túžiť sme povinní. Jestli zas skutočnosť prekážky nám stavia nepremožiteľné v dosiahnutí ho; stávame sa, pozostávajúc nižej ideálu, podobní tomu, ktorý volí menšie zlé alebo poťažne dobré. Nemajúc avšak žiadneho na ideál ohľadu, padáme v nebezpečenstvo uváženia za dobré samo v sebe to, čo ledvá následkom okolností istých meno dobrého zasluhuje a to pomíňajúc blúd, ktory vše je zlým intellektuálnym, i to ešte v sebe má zlé, že tratíme z oka pravdivú dokonálosť,- a tým samým cieľ, ktorého dosahnutie túžením byť má bytnosti rozumnej. Nedelíme ani najmenej zdanie tých, dľa ktorých ten poriadok vecí dokonály a absolutny zúplna je zničený, a jeho prinavrátenie nemožným. Trebárs by naposledy tak bolo, to by ani joty, nezmenilo v jeho pravdivosti; a túžba vyhladenia to z pamäti súčasníkov a odjatia mu ich úcty, bola by nie len obrazením zásad, ale napokon i ukrivdením predkov naších, a skoro bý sme ta prišli, žeby sme si žičili chorobu, aby sme zakúsili príjemnosť užívania lekárstva; počítame to k neriadom spoločenským, ktoré nás prinutily odstúpiť jestli nie od nauky otcov, to najmenej od drahy pokroku ktorou kedysi kráčano. “

Prvšia predloha.

„Sloboda vyznaní uvažovaná sama v sebe i bez ohľadu na pomery jednotlivé miest a časov označených, je nerozumná skrze to, čo predpokladá i antisociálnou skrze svoje následky. Nemôže preto nikdy byť považovaná za dobro dokonále, a tým menej voľno z toho titulu po nej túžiť.“Jedna z najhlavnejších povinností vlády civílnej je zabezpečenie kroz skutočnú ochranu všetkým obyvateľom slobodného vykonávania ích práv. Z pomedzi tých práv najprvšie miesto zaujíma právo vykonávania obradu predpísaného kroz náboženstvo ktoré údovia spoločenstva političného dobrovoľne prijali. Jestli vláda je povinná, dbať o moju bezpečnosť, keď sa chcem prechádzať, predávať alebo kupovať, to niemenej tiež činiť je povinná, keď sa mi zachce sa shromaždiť s mojimi spoluvyznavačmi, menej lebo viacej početnými, na modlitbu, na kázeň alebo napokon k odbývaniu verejnej procesie.“ Jestli vláda o to nedbá, ja z mojej strany veľmi dbám i mám istotné právo, ktorému zo strany vlády odpovedá povinnosť netrpieř v tom ohľade žiadnej prekážky.
V státoch sjednotených Ameriky, kde sa vláda nemieša docela nič do otázky náboženskej ochrana náboženstva, aspon právne je uvážaná jako čiastka poriadku verejného. Dajme tomu, že nejaké spoločenstvo vyznáva jedine náboženstvo katolícke, v takom páde sloboda nie vyznaní lež vyznania, bude právom nepohnutným (nezvratným), ktoré odopierať neslobodno bez spáchania zločinu. Čo viac uznanie iného nejakého vyznania alebo všetkých vyznaní bude v tom páde znevážením verejným, samej spoločnosti učineným. Z dvoch jedno stojí: alebo vláda považuje všetkie naboženstvá za pravé, čo priam toľko značí, jakobys povedal, že v žiadno neverí, a vten čas hrubý ten nerozum nemôže sa stať zásadou poriadku verejného a spravedlivosti v pomeroch poddaných medzi sebou; alebo vláda veriac, že jedno je pravdivé, a iné všetky sú blúdne, pritom predca myslí, že všetkým rovné ohľady prináležia, a to nie menší je nerozum k tomu i s nespravedlivosťou spojený. Cit verejný tak veľmi je tomu protivný, že i tam, kde sloboda vyznaní,_niesúc výlučne ohraničená na samé vyznania kresťanské prešla v právo všeobecné, nepristali by na verejné hlásanie mahomedanismu lebo modloslužebníctva. I tak Paríž nikdy nevidel u seba ani mečetu ani padody.“ ——

Druhá predloha.

Poneváč sloboda vyznaní, zohľadu na obzvláštne pomery, v jakých sa ten lebo onen národ nachádza, môže byť uvážená za dobro relativné, vláda teda katolícka ma právo ju udeliť a zapezpečiť.
„Slobodu tú vyznaní považujeme jako prostriedok, mohúci byť dobry i slušne primeraný pomerom nektorej ríše, nikdy predca jako právo udelené, alebo vôbec dajúce uznanie blúdu v ten spôsob, bo tá sloboda sama vlastne je iba toleranciou, ktorý ohľadom blúďacích užívař za slušné sa považuje. To predca povážíť nádobno, že oni (blúďací) buďto mocou inštitúcij buďto tiež (convencij) úmluv výslovných, ktoré kroz praeskripciu lebo obyčaj moci práva nabyly, môžu v tom ohľade isté právo nadobudnúť. V tom páde niet pochybnosti, že katolíci vôbec vrchnosti i všetka moc duchovná a svetská majú povinnosť šetriť to právo nadobudnuté (kroz inovercov) pod tým predca rukojemstvom dotyčne udržania každého práva platným, že vo vykonávaní jeho sa neprekráčajú hranice i že ztadiaľ žiadna velká a očividná škoda pre spoločenstvo nevyrastá. Utŕhačstvom nazývame i bezzákladným podozrievaním onú vesť, ktorú rozhlašuje zlosť, jakoby katolíci tam toľko,kde sú v malom počte, spokojní boli so slobodou vyznaní a žeby ju teda zrušili, jaknáhle by sa pánami zeme stali. Iste nám nik vyvrhovať nebude a nemôže, že tajíme naše mienky.
My zase len to zavierame že sloboda vyznaní prostoduchá, čili sama v sebe uvážená zlým je, tým viac že podmienkou jej konečnou sú blúdy dogmatické, vyznávané od mnohých, a že smeruje k rozdeleniu národa v tom vlasne punkte, punkte, ktorý by sa mal predovšetkým k utrímaniu jednoty pričiniť; a z tej príčiny uvážame za zradu vprovádzanie jej násilné u národov,u ktorých katolicism vôbec panuje, kde tiež rácie bytu nemá, iba smiešny nonsens slobody pre všetkých, maximu, ktorú nemožno dopustiť leda vtedy, keď by sa už nedala rozoznať pravda od blúdu, dobré od zlého. Keď ale sloboda vyznania má pravdivú i slušnú príčinu bytu, taku k. p. jako právo k tolerancii, ktorého inoverci právne nabyli, vtedy katolíci netajác ani najmenej, žeby sa tešili, keby zanikly príčiny, ktoré uprávnily takú slobodu, pokiaľ trvajú tie príčiny, pokiaľ právo jestvuje, šetria ho a pokladajú si za povinnosť ho šetriť. Je teda, najmieň povedano, detinstvom obávať sa nadužívania vlády a nespravodlivosti zo strany ľudí, ktorí mocou svojích zásad náboženských výslovne všetko nadužívanie vlády zatracujú. ——




Slavnosť jazykov v propagande v Ríme.


(Dľa: Rím v jeho troch podobách od G. Gaume.)

1. Pútnik meškajúci v Ríme na šťastie priam cez sviatok zjavenia Pána, môže na vlastné oči vidieť zázrak veliký kresťanstva — rozličnosť všelikých národov v jednote viery. Spatrí sa tam v sried ohniska, od nehož sa ohrievajú nestydnúcim teplom lásky kresťanskej i najďalšie končiny zeme,i ožaruje sa nehasnúcim svetlom pravdy Kristovej celý vesmír. Podívanie to zaiste velebné, unášajúce! Kto chce oči svoje na ňom pásť, nech ide do propagandy, tam nájde v kaplnke panoramu katolicismu. V kaplnke tejto z ktorej vychodia neprestajne vierovesti všelikých národov, slúža totižto omše sv. na ten deň dľa dávnej obyčaje kňazi rozličných obradov východu a západu. —— Toť hľa ide zo sakrystie récky kňaz; jako za starodávna nosí rúcho mešné siroké, okruhle: nevídať mu iba hlavu, celé ostatnie telo zakrýva mu to rucho hodbabné, zlatom a červcom všelijak krásne vyšívané. Kedykoľvek má nečo rukama robiť sodvihne si na predku kazulu, hodí si ju cez ramená, tak žeby mu nezavadzala. Modlitba jeho znie jako reč spevavá alebo na spôsob recitativu; obrady sú veľmi rozmanité, a omša trvá najmenej ¾ hodiny. V podstate však jesto vždy ona veliká, nerozdielna katolícka jednota: tá istá podstata obety, ten istý predmet, tie samé slová sviatostné.
—— Pri blízkom oltári bol kňaz melchitský. Bohatosť a ozdobnosť jeho rúcha, lahodnosť jazyka, rozmanitosť sv. obradov i pôvabnosť s jakou ich konal: všetko toto vospolok tvorilo celok súzvučný, ladiaci srdce k tým najsladším pocitom zbožnosti.
—— Teraz opät vidno Arména vážneho, prisného. Na hlave má jakúsi tiaru, na nejž je kríž; kazula jeho podobá sa našej rochétke, a má všakové listové, i kvietkové ozdoby zlatom povyšívané. Velebná prostota obradov sprovádzajúčich obetu vznešenú, krásna jeho tvár s parsumom východným, dlhá čierna brada dodávali mu vznešenosti i vážnosti jaká jednomu každému úctu vnúkala. Jako som ho tak pri oltári videl, predstavoval som si svätého Vasila Veľkého, pontifikujúceho pri prítomnosti cisára krivoverca, jehož vznešeným svojim držaním k traseniu sa pred ním pohnul. ——
K týmto obradom východným pridal zas nový jeden maronitský biskup. V ruke mal krížik, jako nosia naši biskupi; držal ho v ruke až po pozdvihovanie, dávajúc ním častejšie obracajúc sa k ľudu, požehnanie. Svoju mitru alebo radnej cidaris mal na hlave až do pozdvihovania. Jaheň a podjaheň mali na sebe dlhé a široké zelené tuniky, obrúbené fialkovým, zlatom prešívaným aksamietom. Na pleciach lesklo sa im jakési pallium z modrého báršoňu, po ňomž sú samé zlaté pruhy. Levíti všetci odetí boli v tuniky dlhé, ružové, červené alebo zelené, so zlatými krížmi na pleciach, ramenách a prsiach. Jako vôbec spev národov dlhému otroctvu prepadlých smutný a jednohlasný býva, taký jesto i spev východný. —— Všakové tieto reči, obrady a formy trebárs i rozmanité, avšak v tej samej jednote splývajúce značia cirkev
katolícku nadovšetko výborne. Áno, v ten deň videl som skvieť sa v ozdobe prorockej nesmrteľnú nevestu Bohočloveka Ježiša Krista, ženíchom svojim zlatými šatami a rúchom pestrým obdarovanú. “Astitit Regina a dextris tuis in vestitu deaurato circumdata varietate!“ —— Ked bolo po officiume, volal veľmi uctivo jeden z direktorov mojich súdruhov a mňa k snídaniu. Darmo sme sa vyhovárali, museli sme sa podrobiť obyčaji. Okolo jednoho veličižného stola sedelo nás množstvo kňazov zo všetkých strán sveta, lámajúc z toho istého chleba a poskytujúc pohľad veľkého braterstva, jaké iba kresťanstvo tuná na zemi oživotvoriť môže. Obyvatelia východu a západu, Réci, Arméni, Koptí, Maroniti, ktorí sa nikdy nevideli a najskôr ani jakživ neuvidia, jedli z toho istého chleba, mlúvili tú istú reč, naplnení boli tými samými pocitmi. Žijúc uprosried spoločenstva sožieraného rakom samoláský, sobectva, uviedli otcovia naši v prvších stoletiach za znak jednoty lásky jakou kresťania vospolok spojení sú, spoločné bratrské hostiny (agape), ktorých základ a záloh nachádzali v tele a krvi Bohočloveka ponúkajúceho sa všetkým veriacim rovnako za pokrm; preto chce i Rim: by v deň sviatočný „zjavenia Pána“ všetci kňazi, ktorí „propagande“ omšu sv. slúžili aj za tým istým stolom sedeli. —— Hľaďte—že jako cirkev katolícka vo svojom duchu a yieroučení vždy tá samá nepremenná ostáva; viďte, jako Rím tie najšlechetnejšie pamiatky voždy verne prechováva! ——
2 Aby sa podívanie sa na živú jednotu katolicismu stalo dokonálym, nasleduje po „agape“ spoločnej kresťansko-braterskej hostine slávnosť jazykov. — Slávnosť táto odbavovala sa v nedeľu po zjavení Pána. — Nemáš pod nebom nečo malebnejšieho a ctihodnejšieho nad túto slávnosť. Nakonci veličižnej bohato ozdobenej dvorany stálo lešenie, v prosried nehož na podstavci, karmažínobarevným báršoňom pokrytom, postavené bolo poprsie sv. Otca, vznešeného to sredu jednoty. Na lešení jako i po celej dvorane boly porozstavované sedadlá; tam pre biskupov propagandy, tuná pre divákov. Jako si posadali kardináli na svoje miesta, počala sa slávnosť. —— Jeden mladý Amerikan z Philadelphie, ktorý zastával pri slávnosti tej úrad predsedníka, zahájil zasednutie dlhou latinskou rečou, ktorú dokonále podarene prednášal. Pamiatku na večnepamätný deň ten, v ktorý slnce spravedlnosti nad svetom vyšlo, jednota viery ktorú mudrci od východu pri jasľách opäť nalezli, rozprostraňovanie sa blahočinného svetla katolicismu až do tmavých pralesov nového sveta a iné vznešené myšlienky zaujímaly hodným spôsobom mladého rečníka. Jeho mluva bola iba predmluva a jakoby thema, ktoré malo byť po mály od dietok zo všetkých národov rozvinuté: stalo sa to deväť a tricať: razy v deväť a tricáť rozličných jazykoch. Očuli sme striedavo —- hebrajsky, syrsky, samaritainky, cháldejsky, arabsky, turecky, armensky, persky, sabajsky, rěcky, peguansky, tamulsky, kurdsky, georgsky, írsky, šotsky, illyrsky, bulgarsky, poľsky, nemecky, anglicky, holandsky, indicky, španielsky, portugalsky, francúzsky, albansky, kophticky, etiopsky a čínsky rúzne hovoriť. Každá čiastka oboru zemského zastúpená bola tuná svojim orgánom (zástupcom) z ktorých každý vo svojej reči velikú katolícku jednotu vo viere hlásal. Bolo to ozaj jako vo svätodušný deň v Jeruzaleme, kdežto ľudia zo všetkých národov, ktoré sú pod nebom, vo svojom jazyku velebnosť Božskú oslavujúc prítomnými boli.
Divadlo to jesto zvlášte neobyčajné, dojímavé, jaké iba Rím poskytnuť je v stave. —— Lež nič nieto zvláštnejšieho, podivnejšieho, jako slyšať tie rozličné zvuky, vidieť, rozmanité tie parsúmy. Arab hovorí jakoby do taktu; Peršan vydáva dechom svoje sylaby; Peguan pleti medennobarevnej spieva viac jako hovorí; čiernovlasý Turek napína jakosi hrtan pri hovorení; reč čierneho Aetiopčana znie lahodne a pritom dôrazne; popri ňom vidieť útleho malého ružolíceho Šota, ktorého drsnaté nárečie tak znie jako by kova]: všetky tieto zjavy upútaly poslucháčov tichom slávnostným. Keď sa ale objavili Číňania z Chan—si a Huquan, vtedy pozoroval každý s napnutou pozornosťou. Prednášali eklogu, ktorá bola prijatá živým potlaskom. Keď však tria rečníci títo dali sa spievať v chóre, ozýval sa ešte vätší potlask od všetkých tam prítomných. Nie menej páčil sa i rečník po nich nasledujúci viac ešte dieťa, bol to mlaďunký Číňan z Cantonu. Jako flauta ľahunko pískajúca, jako fujara lahodno sa ozývajúca, jako mandolína alebo jakýkoľvek nástroj ľubezným tichom hrajúci, tak znie reč činská z Cantonu v ústach dieťaťa. Ku konci vyslovili tria chovanci, jeden Ind, druhý Turek a tretí Albanes, shromaždeniu srdečné poďakovanie a to v dobrej taliančine. —— Jedenkaždý, kto je pri tejto naozaj katolíckej slávnosti pritomným, okúsi tam radosť primeranú jeho rečovým vedomosťam. Lež nechby si stál z ohľadu jazykových vedomostí na jakomkoľvek stupni vzdelanosti, nieto diváka rozmyslného v ktorom by „slavnosť jazykov“ nespôsobila živé dôjmy i neostavila hlboké upomienky. Jak dobre a dokonále predstavuje ona sviatok zjavenia Pána z hľadišťa cirkevného! V najsvätejšej obeti na tom istom oltári od kňazov všelikých národov prinášanej, jako i v nasledujúcej na to vospolnej braterskej hostine javí sa kroz evanjelium vnove uvedená jednota lásky; tuná zase ukazuje sa v nie menšom lesku jednota viery pri rozličnosti jazykov; dvojnásobná to slávnosť dokazujúca, jako katolicismus pád prvého človeka napraviť, všetko v jednotu časov uviesť, a tak k jednote večnosti pripraviť a priviesť hľadí. —— A čože, možno—li sa dívať na týchto mladých chovancov propagandy bez pohnutia?
Možno-li na nich jakživ zabudnúť? Sú to samé duše dobré mladé, zo všetkých strán sveta nektoré 5 do 6 tisíc míl od svojej kolísky, vzdialení prišli semka pripravovať sa k apoštolstvu alebo i k mučenníctvu. Áno, tah som si pomyslel, medzi týmito dobrými, výbornými, milými mladíkami jesto viacej, ba snáď mnoho, ktorí o nekoľko rokov vprosried najhroznejších múk život svoj pre Krista a jeho cirkev položia; i vpísal som si mená jejich pilne v pamäť a popozieral som sa im dobre do tváre — v tom očakávaní, že bych jednúc čítajúc „ročníky propagandy viery“ pridať mohol: „Missionára tohto ktorý evanjelium krvou svojou zapečatil, videl som v Ríme, i očul som ho zvelebovať slávu svätého katolíckeho náboženstva!“ —— A neni—li to šťastie, česť, zisk, aspon jednúc za živobytia potkať sa so Svätým s Mučenníkom! ——




Dopisy. (1)


VESTNIK CIRKEVNÝ.
a) Dopisy.

Z Malohosti. —— Chrám boží v Malohostiach má nad hlavním oltárom obraz sv. Martina biskupa. Toho biskupa, ktorého sv. cirkev kresťansko-katolícka hlavne jako vyznavača a neohroženého zastupiteľa božej viery ctí, ale predca z radu mučedlnikov nevytvára, spievajúc o ňom antifonu: „Ach je to za blahoslavený biskup, ktorý miloval kráľa Krista celým srdcom a neľakal sa panovníckej moci. Ach najsvätejšie duša ktorú bár ju nevyhladil meč prenasledovníkov, predca neztratila palmu mučedlnictva.“ Preto, - pobočne buď rečeno—túto chválu cirkvou našou Martinovi vzdávanú musel mať; pred očami aj ten neunavený badateľ starožitností cirkevnoslovenských, ktorý tohoto tuším roku, v Slovesnosti o počiatkoch kresťanstva v Pannonii jednajúc, a tak i sv. Martina patróna opátstva panošského podotknúc, opätovane ho mučedlníkom menuje. Z Pannonie tejto rozšírila sa úcta sv. Martina ďaleko široko po celom Uhorsku a zvlášť hlboké korene pustila v Slovenskom našom Okolí. Tak na príklad otvoriac Schematismus ostrihomský a prezieraiúc, na ktorých Svätých pamiatku sú farské chrámy Bohu obetované, vypočítame si, že z pomedzi 473 farských kostolov je 31 takých, ktoré sú posvätené Bohu trojjedinému na rozpomienku sv. Martina; a tak asi každá pätnásta farská cirkev ho ctí za svojho patróna v Ostrih. arcibiskupstve *)
Medzi týchto početných ctiteľov sv. Martina patrí aj fara v Malohostiach, ináč Kisvendégh, ktorá tohoto roku na pamiatku svojho patróna zvláštnej radosti duchovnej bola účastná. Medzi samých katolíckych obyvateľov tamejších pristehoval sa jeden luteránskeho náboženstva vyznavač, Juraj Pavlík, vyslúžilý vojak, vyučený v čižmárskom remesle zo Zemänského Lieskova. Za krátky čas jeho tu bývania učinkovala naňho milosť Ducha Svätého ktorou osvietený žiadal vstúpil do katolíckej samospasiteľnej Cirkve. Keď sa vyučil v patričných článkoch viery, vyplnila sa jeho vrúcna žiadosť na slavnosť sv. Martina. K tomuto cieľu miestny duchovný otec povolal dôst. pána Vincenta Kubica, farára Veľkotopolčanskěho spolu okresného dekana k oltáru, súsedného farára zo Lišova (Šišova? Pozn. digit) na kazateľnicu, on ale sám od organu spravoval precvičený spev svojho veriaceho ľudu. Po kázni o pravej viere a dobrých skutkoch sv. Martina prednesenej a zvlášť k spaseniu nového učenníka namierenej, vyložil p. dekan najvelebnejšiu Oltárnu Sviatosť na slavne pripravený oltár a konal nekrvavú obetu; medzi ktorou predpísaným sposobom Juraja Pavlík po hlasitom vyznávaní kr. katol. viery do našej sv. samospasiteľnej Cirkve prijal dajúc jemu
i všetkým veriacim potrebnú výstrahu a naučenie. Na čo sme si vrúcne všetci vzdýchli a prosili Boha, aby jako i nového spoluúda našej Cirkve, tak i nás všetkých posilňovať a zachovávať ráčil vo svojom učení a prikázaní.
Možno, že sme týmto spôsobom mimovoľne aj_jubilárnu šesťstoročnú slavnosť konania katolíckej bohoslužby v Hostiach zasvätili. Dejopis totižto šišovskej fary, asi pred 40 rokami sostavený, na krátko spomína, že v Malohostiach prvá r.katolícka svätina vystavená bola roku 1264, neudáva ale žiadneho žriedla usilovný ináč pisateľ, zkade tú zpravu čerpal? Poneváč teda bližších svedoctví niet, a preto jubilárna výročitosť s potrebnou k tomu istotou slávená byť nemohla: zavdal nám dobrý Pán Boh príčinu aj príležitosť vyšopísaným viery vyznaním, v tomto pre cirkev Malohostiansku asnáď jubilárnom čase, nad iné roky slavnejšie zvelebovať Jeho. ——
y-
*) Z tých 473 farských kostolov je 88 s hlavním obrazom prebl. Panny Marie, 33 sv. Michala, 31 sv. Martina, 18 sv. Petra a Pavla, tiež toľko sv. Štefana kráľa, 19 sv. Mikuláša, 13 sv. Jána Nepom. 11 sv. Ladislava, 9 sv. Imricha a tiež toľko sv. Alžbety, jeden jedinký av. Dimitria atď. Teda každý piaty farský kostol je k Panne Marii, každý asi pätnásty k sv. Míchalu a Martinu, dvaciatypiaty k Mikulášu, dvaciaty šiesty k Petru a Pavlu, a k Štefanovi atď. atď. Dop.




Dopisy. (2)


z Viedne, začiat. nov. 1864. (Hyrtlova reč a tábor hmotársky. —— Odlúčeníe školy od Cirkve. —— Katol. spolkovníctvo tunajšie. —— Kresť. slúžky u židov a arcibiskup Ivovský. —— F. S. Bezděka,†. ) —— Posledne mnou sdelená reč Dr. Hyrtla mnoho žlče nahnala, ba ešte i teraz neprestáva naháňať do pera tunajšim v čele hmotárskeho táboru stojácim novinárom a časopiskárom, z veľkej časti židom. Len ich to veru týchto pánkov, čo to už od toľkých rokov s dosť patrným zdarom vedli boj za to svoje preutešené kráľovstvo hmotárstva, len ich to veru paromsky zaškrelo, keď im tak ten veliký majster, o ktorom sa tvrdopevne nazdávali, že im pri tej slavnej príležitosti obrovským dechom svojim už dodúcha do toho ích duchomorného mecha (mysliac totiž, že on s nimi do jednoho mecha duje), keď im reku tak nespodievane, tak nemilosrdne doň pichol. Takýto závdavok - ej ten im ver nebol po srsti; nuž čo tedy divu, keď sa aj oni zpiatkom dali do pichania, len že pravda nie tak veci jako samej osoby? Čo ich tam do oslavujúcich výrokov včerajška — keď im do nerozluky zamilovaný blúd dnes ináč káže! V očiach týchto prevratoľubých mudrlantov, europejská preslulosť a vychýrenosť, ktorú sami predtým uznávali a hlásali, za jednu noc vedela sa zmeniť v ledaučenosť, ba práve — v obskurantismus!
Hľa takéto byvajú úsudky slepého fanatismu: keď ťa nemôžu čo do pravdy prevýšit, nuž sa aspoň neošemetným potváraním a utrhačstvom na tebe vyvýša, vyvŕša. Ale náš Hyrtl ukázal sa i tuná byč chlapom a mužom na svojom mieste ; jestli o kom, o ňom doista platia slová Chauteaubriand—ove: il n’y a peut-étre qu'une réponse noble pour un auteur attaqué, le silence; c’est le plus súr moyen de s' honorer daus ľ opinion publique (nieto snáď iba jeden státny odvet pre napadnutého autora, mlčanie; to je najistejší prosriedok uctiť sa vo verejnej mienke). ——
V posledňom čase začínajú sa zas hustejšie ozývať v tunajších časopisoch hlasy za reorganizáciu školstva. „Trennung der Schule von der Kirche“ (odlúčenie školy od Cirkve) — to je im to hrozne obľúbené théma, na ktoré dajedny každotýdenné dajedny každodenné variácie píšu. Múdri to ľudia! Vidiac, že bohaprázna ich „humanita“ a hmotarsky „pokrok“ želaného nedochádzajú zdaru a uspechu, že so záhubným ích novotárstvom v tuhom odpore stojáca Cirkev napriek toľkým na ňu doteraz čineným nápadom podrývaniam a návaIom nezdolnou snáhou zastáva Bohom sebe vykázanú postať nie len v náboženskom no vo spojení s tým i v občianskom a vôbec spoločenskom živote: všemožno snažia sa dobyť teraz ku samému žriedlu zemského vlivu a učinkovania Cirkve na človečenstvo, do školstva, by tak odejmúc tejto posledniu —— jako sa v múdrosti svojej nazdávajú zbraň, bez prekážky vraj pracovať mohli na uvoľnení a pravej vzdelanosti ľudstva. O sloboda, pokrok, osveta — vy v čistom svetle kresťanstva sväté pojmy a poklady ducha ľudského, jak zradne, jak hanebne sa zachádza teraz s vami! Svätina vaša znesvätená stojí svätokrádežou nevďačného sveta! Lež či sa zľakneme týchto novosvetských Juliánov? —— Fremuerunt gentes et populi meditati sunt inania! ——
Naproti smutným týmto výjavom s potešením prichodí mi spomnieť počínanie—si tunajších početných katolíckych spolkov a tovaryšství svetských behom tejto jasene. Keď totiž doteraz tieto veľavýznamným účeľom a úlohám zasvätené spolky a tovaryšstva jeden bez druhého, osamoteno a práve preto aj bez želaného prospechu a výsledku zvätša len živorili, nastal pred nedávnom živý, čerstvý ruch pomedzi nimi, následkom ktorého vyplnila sa konečne dávno citená túžba tunajšieho i kromtunajšieho katolictva kroz mnohosľubné sosúsredenie zprávy a učinkovania všetkých týchto spolkov. Útesným okom hľadí sa tu teraz v ústrety blahotvornému dejstvovaniu ústavov týchto, predovšim vyhoveniu četným potrebám čo do vydávania kníh, zhubný smer novovekých spisov paralysovať majúcich, a usporiadania časopisných pomerov. Ach kedyže už i nám Slovákom nastane doba vykúpenia z doterajšej holoty v ohľade tomto?! ——
Vľct. duchovenstvu slovenskému budú myslím z mnohoročnej a každodennej temer skúsenosti známe tie smutné ba žiaľne pomery, v jakých kresťanské služobníctvo k židovským rodinám v mnohom, zvlášte ale v cirkevno-mravnom ohľade stojí. I neprekvapí ho teda ten dľa môjho presvedčenia i u nás nie zbytočný príklad zo strany J. Vyvýš. p. arcibiskupa ľvovského, ktorý rozoslaným po tento čas na duchovenstvo svoje obežnikom tomuto v súhlase so vševekou cirkevnou disciplínou zakazuje davať rozrešenie osobám, zvlášte ženským, ktoré celý rok strávily v službe židovskej.
Napokon ešte slušno zmieniť sa, že dňa 2. t. m. zomrel v Prahe František Bezděka, skriptor c. kr. bibliotéky universitnej v Prahe, kňaz bisk. pražského, jehož prave v tie dni dotlačená „Bible česká“ aj na Slovensku s novejšou vlastnou bibliou bohužiaľ! honosiť sa nemohúcom četnej účasti našla. Sokolov.




Zprávy.


b) Zprávy.

Zprávy o misiách zámorských podľa
„Hl. Br.“ a Tyg. Kat.“

Z Kočinciny a z Ceylonu. —— Dľa zprávy predstavenej sestár od sv. Pavla z Chartresu, ktore v Saigonu, meste to v Kočinčine dielu braterstva sv. detinstva sa zasvätily, maly sestry tyto 22. febr 1863 pod ochranou svojou 150 pohanských dietok. Prijímaly však porád ešte iné, ktorých bolo veľa, bo mnohí rodinní otcovia, zahynuli v krutej vojne občanskej zanechali dietky v tej najvätšej biede a opustenosti, a dietky také stávajú sa z vätšej časti dcdictvom braterstva sv. detinstva. Na deň sv. troch Kráľov 1863 bolo 13. dospelých dievok pokrsteno. — Do Jafny, mesta to na ostrove Ceylonu ležiaceho, prišlo dňa 1. nov. 1862 na pozvanie tamejšieho biskupa 6 sestár kongregácie Oblátok Panny Marie. Majú tam prevziať vychovávanie 34 osiralých dievok, prijatých od braterstva sv. detinstva, školu pre viac než 50 domácich dietok a vychovávací ústav pre dietky pôvodu europejského, ktorých sa vyše 20 načíta. Nektoré zhore spomenutých osiralých dievok mohly už byt pokrstené, o ostatních tvrdia sestry, že túža vraj po okamženi tom v ktorom budú môcť účastnými byť toho istého štastia.
Z Japonska. —— Poslední sošit „letopisu rozširovania viery“ prináša listy katolíckych misionárov, dľa ktorých katolíckemu náboženstvu v Japonsku kvitne krásna buducnosť. Po dve sto rokoch koná sa obeť nového zákona opät verejno v Nangasaky, meste to krvou tak mnohých kresťanov zvlaženom. Na istom od vlady japonskej postúpenom mieste bude dosť skoro chrám vystavený. Miesto toto nachádza sa naproti pahrbku tomu, na ktorom r. 1597. 23. mučenníkov z rádu sv. Františka ukrižovano bolo; sú to tí mučennici, čo roku 1862 boli za svätých vyhlásení. Zatiaľ konajú misionári služby božie v prozatymnej kaplnke. V tejto sa schádzavajú každú nedeľu katolíci mesta Nangasaki, ktorých je pravda posiaľ ešte málo. Lež je nádej, že sa počet katolíkov v krátkom čase rozmnoží, a prápor sv. kríža od misionárov katolíckych po všetkých krajoch ríše Japonskej vztýčený bude.
Z Afriky. Misionár a apoštolský vikár obidvoch Guineí v Afrike píše v liste, danom 24 nov. 1862. medzi iným toto: „K velikej radosti mojej bolo mi odovzdané vedenie dietok, ktoré sú za dňov našich najvätšou nádejou našou. Máme čo ďakovať štedrosti spolku sv. detinstva, že sa počet dietok týchto zo dňa na deň zmáha; a bude sa zmáhať ešte vätšmi, až budú pre ne nové byty vzbudované; bo posiaľ sú nebožiatka ubytované v chatrných bambusových chyžiach, kde ani nieto miesta pre viacej. Nežli sa nám dostalo podpory od jednoty sv. detinstva, mohli sme sotvá 50 dietok prijať; teraz ích máme vyše 200, predtým sme ich kupovali za dosť drahé peniaze: teraz nám ich donášajú rodičia sami a mnohé nám posiela podivuhodným spôsobom Prozretelnosť Božia.“
Zo srednej Afriky. Následkom toho , že viac údov misie pre centrálnu Afriku vplyvom tamejšieho, zdraviu Europčanov škodlivého ponebia uhynulo, iní zase prinútení sú tiež zo zdravotných príčin do vlasti svojej sa navrátiť, jako i z iných príčin utrpela misia v horejšich krajoch, ktorých stanice tým činom upráznené ostaly, takže na teraz Chartum je a ostane pevným jej stanoviskom. Na čele misie stojí tam ct. otec Fabian Pfeifer z rádu Serafínskeho; na ceste tamo je o. Menrad Strauss z kláštora Dorstenského vo Vestfalsku. C. kr. rakusky konsulárny jednatel Fr. Binder navráti sa do Europy a jeho námestníkom bude p. Martin Hansol, ktorý už predtým služby misie konal. V Chartume je teraz obec katolícka z osídlených tuná Europčanov, z Koptov ktorí sa do lôna církve kat. navrátili, z nektorých katolíckych manželských deti černochov, ktorých sa z roka na rok viac krstí, a tiež z odrostlých čerňochov ktorí po dlhšom vyučovaní a zkúšaní krstení bývajú. Dá Pán Boh, že nech len z pokrstených už tamejšich černochov vychovaní budú mladíci a mužovia k dielu misionárskemu medzi svojími rodákmi schopní, i tam, predne z milosti božej, a pod záštitou najjasnejšieho domu panovníckého rakúskeho, ktorého najvznešenejší údovia, jako zo zprávy komitétu spolku misíj v strednej Afrike vidno k cieľom jeho najmilostivejšie prispievajú, v krátkom čase viera Kristova sa lepšie ujímať zkvetať a národy tie nešťastné blažiť bude pokojom, jaký im svet dať nemôže.
Z Ameriky. Noviny cirkevné z Ameriky sú viac potešujúce, jako politické alebo vojanské. Mgr. Spaulding, prenesený zo stolice Louisvilde (Kentucky) na stolicu prímašsku v Baltimore bol installovaný, dňa 31 júlia. Stolica Baltimorská pres celý rok bola osiroterá. Podobne tiež s radosťou vítal ľud nového biskupa. — Mgr. Mac-Closkey rozžehnal sa so svojou cirkvou v Albany, v ktorej bol prvším biskupom; 21. aug. zaujal novú stolicu v New—Yorku od 18 mesiacov upráznenú od smrti oplakávaněho biskupa Hugues. —— Mgr. Mac-Closkey dobre sa zaslúžil v Albany pres 17 let svojeho úradovania; zmenil práve zúplna podobu toho kraja. Povstalo veľa kostolov, počet duchovenstva svetského značne sa zvätšil, postavilo sa 5 kláštorov nových, ktoré dopomáhaly činne svetskému duchovenstvu, školy katolícke, kláštory, opatrovny a veľa iných pobožných diel preslávily jeho pamiatku v episkopáte tom. —- Veľa nových chrámov ustavične povstáva v Amerike. Tak Mgr. Dugarr posvätil uholný kameň veľkého kostola, ktorý stavajú v Chicago. V Lafayette odbylo sa tiež dňa 17. júlia slavné posvätenie kameňa uholného na kostol. Mgr. Timon biskup v Bufallo kládol kameň uholný na kostoly v Bufallo a Rochester. Mimo toho buduje ta veľa iných kostolov veľkých a v peknom slohu. ——
Z Mexika. Biskupi mexikánski vydali pri príležitosti príchodu cisára Maximiliana I. ku veriacim svojím pastiersky list. V liste tomto hovoria, že krvavé revolúcie, ktoré behom 40 rokov z Mexika mrtvolu učinily, sú trestom božím; napomínajú tiež veriacich svojich, jako by bolo možno zaviesť opäť lepší a trvanlivý poriadok. lde tuná o to, aby sa opät vystavilo, čo bolo zborené, aby náruživosti skrotene, nepriateľstvám koniec urobený, a staré sväzky v nove upevnené boly. Je to praj práca obtížna, treba tuná stúpať po ceste tŕním posiatej; lež kresťanská láska poskytne všetkým trpezlivosti, a trpezlivosť činí človeka nepremožiteľným. Národy mexikánske napomínajú sa v liste tom dôraznými slovami k vernosti, poslušnosti a k svornosti. Pastiersky list tento usnadní znamenite novému cisárovi prácu, jaká naň čaká; bo ľud mexický sa drží pevne viery katolíckej; on je milovníkom pokoja a poriadku, pracovitý a cíti sa šťastným pod vládou monarchickou, pod jakou žil ešte z počiatku terajšieho stoletia ; panstvo republické priviedlo ho na zkazu. Domáci ľud, ktorého sa počíta na 6,700,000 pôvodu indického lebo smíešaněho, nenávidí revolúciu a nemal ani účasť vo vojne v posledních časoch vedenej; nová vláda cisárska môže v tento mírumilovný a zbožne smýšlajúci ľud dôverovať, a oprúc sa na živel indický, ktorý počtom prevláda, nájde na ňom silnú podporu v nesnádzach. Mimo domácich, ktorí jako sme hore povedali, su pôvodu buďto indianského buďto miešaného, jesto v Mexiku tiež i 1,500,000 Europčanov (Španielcov) a 80,000 cudzých a čerňochov. Mnohí z nespokojných poddali sa už cisárskej vláde jednak z túžby po pokoji už dávno strádanom a jednak k vôli vlastnemu zysku a z ctižiadosti. Málo počíta už teraz Juarez verných sebe a oddaných. Preto aj netrúfajúc si viacej jaký taký výdatný odpor môcť postaviť oproti novej vláde, utiahol sa, jako novejšie zprávy tvrdia i s celou svojou rodinou do spojených obcí severoamerikánských. Mudrym vladárenim podarí sa iste pri pomoci církve novému cisárovi i tých máličko nespokojencov novému poriadku a pokoju zýskať.




Rozličnosti.


* Francúzské noviny (Siécle) prinášajú hroznú zprávu o statistických dátkach, ktoré označujú každoročné consumo páleného a to síce nie len vo Francúzsku, ale aj lecikde inde. Dľa dátok týchto vidno že pitie páleného rozmáha sa v strašných rozmeroch každoročne. Iste mesto na rieke Seine ležiace, v ktorom jesto 9000 obyvateľov, potrebuje každoročne 200,000 Litres-ov *) páleného. Medzi 170 pomätencami v blázinci v Charenton jesto ich 60, ktorí svoj rozum prepili, Počet verejne známych ožralcov v Sjednotených Štátoch severnej Ameriky dosahuje výšku 375000z ktorých ich 37,000 na následkoch ohavnosti svojej zomiera. Na ostrovoch Antillo zvaných zomierajú 3.čiastky Čerňochov jedine skrz ožralstvo. V Švedsku dorábä sa každoročne 200 millionov Litres-ov páleného, ktoré sa všetky tam spotrebujú, tak že na každú hlavu nevynímajúc ani ženy a dietky skoro 100 Litres—ov pripadá. Vo Švajciarsku poskočilo tiež značne spotrebovarie nápojov týchto, tak k. pr. v Ženeve od 20 rokov 0 2 tretiny, v kantone bernskom od 50 rokov o 25 %. V Londýne spotrebuje sa každoročne za 75 millionov frankov páleného. V tom istom meste bolo za jeden jediný rok 17,452 mužov a 17,225 žien, jakožto úplne ožralých z ulíc odneseno.
V Rusku že sa rozmáha v mestách a na vonkove pijanstvo tak hrozne a že robí také pustošenia, jako keďby zúrila tam cholera alebo čierny mor. Počet krčiem že vzrástol od par rokov 200 procentov. Z gubernie Vladimirskej píšu: že sa nedá ani pomyslieť, jakého stupňa pijanstvo dosiahlo, tak že ho pr. obyvateľstvo veľkej a krásnej dediny Wosnesenki, prišlo nie len na žobrácku palicu, ale že aj všetci každého veku a pohlavia tak rozum svoj prepili, že lekár, ktorý tam na vyšetrovanie poslaný bol, tak sa vo svojej správe vyslovil, že „celá obec táto je blázninec, v ktorom upadol všetek poriadok a všetko riadenie.“ Jedny ruské úradné noviny prinášajú podobný pád a hovoria: „Skrze pijanstvo zničuje sa včuľajšie , jako o polovicu, a preto nech stavia vláda školy, aby oratovala aspon pokolenia budúce.“ Z Poľska píšu, že tam niet ničoho, čoby viac osohu prinášalo, jako stavänie krčiem na pálené. Že tak na nízkom stupni vzdelanosti obecní poliaci stojá, je na príčine nedostatok školského vzdelania. Statistické dátky udávajú, že medzi 4,972,193 obyvateľmi 3,973,896 ani čítať ani písať nevedia. (Slb.K.Blt.)
(A čo naši Slováci?)
*) Liter je francúzska miera na tekutiny a suché veci. Tu sa berie miera na tekutiny, ktorá sodpovedá 23/32 viedeňskej mázy čili pinty.

* V Hamburgu v dvoranách súdnych nachádzajú sa pušky k príspevkom na základinu pre siroty. Úradníci otvárajú tie škriňky v istých časoch i posielajú nájdenú sumu peňazí preture hamburgskej. Nedávno úradník nič nenašiel v puške. Vezme blanket litografovaný i napíše na miesto zostavené pre vymenenie sumy dve nuly. Dokument ten vraj tak vyhliadal: Že sa v puške pre úbohých sirôtkov vystavenej v dvorane 2. slavnej pretury našlo pri otvorení 0 zl. 0 atď., dosvedčuje sa prítomným s vďačnosťou i žičením bohatej náhrady od P.Boha. („Gviazd. Ciesz.)

* Italské slobodomurárstvo takýto ohlas vydalo: „Veľký východ italský veľkému
východu maďarskému! V doline turínskej dňa 27, mesiaca 1, číslo 5863. V ? L ? V známosť prijavšie zprávu Buscalioni, podveľmajstra; vidiac, že italské a maďarské slobodomurárstvo spojené sväzok utvrdzuje; úfajúc, že maďarské slobodomurárstvo krátkom čase bude môcť rozšíriť let svoj a zaspievať pieseň bratov svojich: italský východ raduje sa, že pod svoj slobodný prapor prijať môže novonarodené maďarské slobodomurárstvo, pozdravuje Tűrra a Kossutha v čestnom veľmajstrovstve. Cordova, veľmajster. Govean, prvý spojník. Buscaloni, druhý spojník.Piazzi, listinár. Gallo, tajomník.“ „Rel. Č.47.“




Katolícka Literatúra


Nejobšírnejší sbírka písní pro verejnou a domácí pobožnost ku prospěchu mládeže školní. Dle Frenclova VII vydání s opraveným textem a notami dle kancionálu Svatojanského. Vyňato z modlitební knihy. Anděl strážný. V Praze 1865. Tisk a sklad B. Stýbla.




Predplatitelia na „Cyrillo-Methoda“.


Fara Gbely na 2výt.; - Fary Šaštín, Dojč. Štepanov, Unin, Petrová ves, Radošovce, Brocko, Holíč, Smolinsko, Kopčany, Búr Sv. Mikuláš; - Joz. Bartha, staviteľ v Hodoníne; Joz. Kohút, far. V D. kubíne; - Maximil. Jalovecký, dek. a far. v Hrubých Levároch; - Mart. Kiška, dek. a far. v Mijave; Mart. Veselovský, far. V Šišove; - Šimon Klempa, prépošt. a far. V Pešti; - Štef. Hyroš, far. v Sv. Michale; - Frant. Csillik, far. v Jalne; Bonifác Ďurikovič, majster novákov; - Štef. Schvandtner, far. v Slaske; - Frant. Billy, far.v Gáboltove; - Ján Myslinský, čest. Kanonik a far. v Šomoši; - Frant. Szabinovszky, dek. a far. v Sv. Alžbete; - Ján Szurmay, far. v Sv. Kríži; - Andrej Riššák, far. v Radošne; Ján Gútha, far. v Brezanoch; - Mart. Dzurilla, far. v Malatinej; - Ján Bednarovič, c. k. garnis. špitálny kaplán vo Verone; - Joz. Juraj Strossmayer, biskup diakovský; Matej Doboss, far. v Kolačkove; - Vilem Szecsányi, far. v Prašiciach; - Anton Gály, dek. a far. v Šoporne; - Frant. Nagel, dek. a far. v Necpale; - Peter Kellner, hlavný služný v Rim. Sobote; Joz. Szitkey, vyslúž. dekan a far. v Starom Tekove; - Aleš Dvorský, far. v Sv. Jáne; - Rímsko-katol. Škola v Sv. Jáne v Liptove; Andrej Bednar, Ján Potůček, Ján Pelcman, a Andrej Jurašik, klerici v Nitre; - Semenište nitrianske; - Ján Nemčák, far. v D. Súči; - Ján Ondrisík, kurát u Sv. Anny v Trenčíne; Ján Skrovánek, dek. a far. v Nemšovej; - Antoň Urbánek, far. v Selci; - Anton Kolobucký, dek. a far. v Turne; - Pav. Šumichrast, far. v Orechove; - Imr. Rakovský, far. v Soblahove; - Dr. Ign. Učňay, far. v Skale; - Juraj Zermegh, far. v Opatovej; - Juraj Žilinčík, far. v Mišene; - Jos. Munkay, kons. Radca v Očovej; - Antoň Beluš, far. v Prochoti. -
Súčtom s predošlými : 147

Pre nedostatok predplatiteľov na čo sme už pri pozvaní naše vľct. Obecenstvo boli upozornili „Cyrill a Method“ bude vychádzať 3 razy v mesiaci, a síce dňa 5,15 a 25 každého mesiaca, „Slovesnosť“ ale 2 razy za mesiac, totižto 15 a ostatnieho dňa každeho mesiaca. Budúce číslo „Cyrilla“ tedy vynde dňa 25 a „Slovesnsti“ ostatnieho januára.
Redakcia „Cyrillo-Methoda“ a „Slovesnosti.“