logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 19


Obsah:



: Úvod a záver
: Synovská vďaka
: Katolíctvo a národnosť
: Encyk. od 8-ho dec. 1864 a jej nepriatelia
: Vestník cirkevný.
: Správy
: Rozličnosti.


Úvod a záver




 CYRIL A METOD
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Godling. Vychádza 5, 15, a 25.I každého mesiaca na hárku.

Číslo 19.
V Skalici, v sobotu dňa. 15. julia. 1865.
Ročník XV.

Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskop Fr. X. Škarnicla synov




Synovská vďaka


Synovská vďaka
Jeho Excelencii Najdôstojnejšiemu pánu

Štefanovi Moyzesovi

z milosti Boha a apoštolskej stolice biskupovi b. bystrickému, J. c.. kr. ap. Veličenstva skut. tajn. Radeovi, Predsedovi „Matice Slovenskej,“ sl. umenia ľúbomudrctva doktorovi

Na večitú pamiatku povýšeného a preloženého sviatku sv. Cyrila. a. Metoda. apoštolov slovanských na 5. deň v júli

Prileť anjel z vysokosti
A zapáľ lúč veselosti
V našich srdciach vlasteneckých,
V našich prsiach slovenských!

Zaleť s lúčom ta na Tatry
A zažni tam slávne vatry,
Aby každý pod oblakom
Videl slávnosť jasným zrakom.

Hla, na vďačných brehoch
Znejú bájny zvukot zvonu:
Kiežby zvučal po krajine
Po výšine a rovine!

Už sa brieždi! Hneď za rana
Spiecha ľud do chrámu Pána,
Sladké piesne prospevovat:
Boha v Svätých oslavovať.

Komu tú česť od národa?
Čas Cyrila a Metoda
Zo slovenských úst to plyne,
K Otcom svojim syn sa vine. .

Veľké sú tých Otcov mena,
Veľká v nebi ich odmena:
Preto i na zemi sláva
Väčšia sa im už dnes dáva.

Naši svätí veľkí Bratia!
Hľa nevďaky už sa tretia,
Slováci už vo Vás znali
Otcov, ktorých vo Vás majú.

Nás potomkov i Vy znajte
A Bohu nás obecajte,
Aby viera Vaša žila
V nás,a k Vám nás sprevodila.

Proste, proste o Ježiša,
Aby žehnal nám Mojžiša,
Ktorého dal k potešením
Ľudu svojho a k spasením!

On postavil Vám slávnejší
Pomník, deň za sviatočnejší
Vašich zásluh ovenčenie
Buď jemu na oslávenie!




Katolíctvo a národnosť


Katolíctvo a národnosť

Nedávno v jednom maďarskom časopise cirkevnom čítal som zaujímavý článok, v ktorom Palášthi o „otázke národnosti“ zo stanoviska katolíckeho takto píše: „Národnostné otázka požaduje rozlúštenie. Nie je, kto by v tomto nechcel byť spravodlivým a uznanlivým. Naši slovenskí bratia s luteránmi, Rumuni s nezjednotenými Grékmi horlla. Toto horlenie schvaľuje každý; len prepiatosť horlivosti by to bola čoby proti mluvu z našej strany vzbudzovalo. Títo sú bratia naši vo viere, v cirkvi, a Slováci i v kanonickej kázni: hľa dokiaľ otázka neni rozlúštená, neni nemožno, že v tom istom človekovi silnejší je mešťan, nežli kňaz, že brat nedôveruje, odťahuje sa od nás; kdežto v každých spravodlivých, v každých pravých požiadavkách svojich našli by v nás zastavatela, v maďarskom národe prostredníka.
V národnostnej otázke najkrásnejšie dejstvo katolíckemu kňazovi sa ušlo. Vzdialenosť medzi stranami v tejto národnostnej otázke naša spoločná viera, naše cirkevné bratstvo sta most spojiť môže najpokojnejšie, najvtipnejšie, najzdarilejšie. Škoda, že často iní pracovníci toto podnebie zdajú sa vytvárať z účtov svojich. Maďari v našom vlastenectve, Slováci a Rumuni v našom bratstve vidieť môžu garanciu, čerpať môžu dôveru. I južné troj kráľovstvo práve v tomto poskytuje nadej k túženému spojeniu, Poneváč s nami sú bratia vo viere, v cirkvi. Neni múdrosťou vyhýbať: najmocnejším činiteľom spoločenského života, lož vážiť si práva toho to, ponúkanú od neho pomoc prijať.
My jeden druhého potrebujeme nad nami jedno zákonodarstvo veliť bude, v jednom osude zúčastňovali sme sa cez sto letia, i napotom len z jedného pohára piť budeme; nám bratom neslobodno mať nedôveru jeden naproti druhému, ponevač po národnostnej otázke hneď cirkevno-štátne otázky prídu na koberec. V tomto náhlenie je už obyčajným. Desaťročia svedčia o tomto horlení my v tomto jedného srdca, jednej duše byť musíme, ktorí sme dietkami jednej matky.“
Tieto pozoruhodné slová napísal učený Palásthi, jakožto katolícky kňaz, ktorý nesmie náležať k tomu maďarskému tábora., o ktorom naznačil Montelambert, že mu viac je národnosť, nežli náboženstvo; ktorý odhodiac zášť proti ne madarkým národnostiam, zo stanoviska kresťanskej lásky nezatracuje naše pokroky v národnom vzdelaní: ktorý jakožto bystrozraký cirkevný journalista vidí, že katolícke kňazstvo má a mat musí vliv na rozlúštenie otázky národnostnej, ponevač rozlúštenie otázky tejto väčšmi mi vliv na katolíctvo v Uhorsku, nežli to uznávali tí, ktorí dosiaľ ešte šupiny na očiach majú.

Slovami Paláethiho vzbudený teda predo vzal som si i ja, niektorými myšlienkami sprevodíť jeho náhľady, aby sa dosiaľ ešte zachmúrený obzor medzi nami jasnil. Krásnymi slovami vzbudzuje nás katolíckych Slovákov k dôvere naproti katolíckym Hádam, a dokladá, že v nich mame garanciu. Pozorne on, že nemáme dôvery, avšak nezná naše pomery; ináč by znal, že priam nedostatok garancie príčinou je, že k nim nemáme dôvery. K ospravedlneniu tohto nechcem sa odvolávať na „Idök Tanuja“, ktorý jakožto po „Religio“ druhý reprezentant katolicizmu v Uhorsku medzi Maďarmi, všade nepriateľsky si počína proti národným pokrokom našim; nechcem pripomínať , že zo slovenskej krve pošly cirkevní hodnostári ani len odpoveď nedali „Slovenskej Matici“ za poctenie seba skrze im poslaný Letopisu pripomeniem len už toľko, až na verejné pohoršeniu žobraný spolok „sv. Vojtecha,“ a tážem sa: z akého katolíckeho a spravodlivého stanoviska dá sa ospravedlniť každé za mrštenie našich krokov v tejto veci svätej?
Jak môžeme mať dôveru v tých, ktorí nezaplesali s nami nad tisícročným jubileom cyrilo-metodejským, kdežto len slepá politická zášť nevidí, aké zásluhy vydobyli si sv. Cyril a Metod na tom území, na ktorom s Maďarmi prebývame? Neuctenie sv. Cyrila a Metoda, ktorý apoštolstvo na Slovákov bezprostredne a na Maďarov prostredne účinkovalo, nemohlo iné, leda nedôveru vzbudiť ,v nás naproti tým, ktorých lista len pre opovrženie slovenského živlu neznali piesne jubilárne! Palásthi sám uznáva, že naše pokroky národne v spisovateľstve maďarskom slušné rozpomienky nemajú: nuž môžeme matkinu dôveru, ktorý pre nás ani slova lásky nemá? O tom, k čomu lásku máme aj hovoriť známe.

Nechcem siahať: do politiky, a myslím, že dostačí to múdre Palastltiho upozornenie, že bratské pomery medzi Maďarmi a Slovákmi by dali i juhoslovanskému trojkrálovstvu dôveru naproti Maďarom; Poneváč Juhoslovania nemôžu mať dôvery k tým ktorý ku nám bratom národným bratstva neznali.
Medzitým túto nedôveru no zapríčiňujú v nás tak Maďari, ako madaroni, ktorí, stanúc sa luhovými za priateľmi slovenskej krve svojej, sú nám na ujmu a prekážku, ba Maďarov, ktorí ešte nás za blížneho považujú, huckajú proti nám, aby tlučhubovanim nie dobro cirkvi a vlasti, ale len sebecké účele svoje dosiahli.

Palásthi vyznáva: že katolícke kňazstvo by mohlo sa stať závažným činiteľom (faktorom) v zdarilo rozlúštení otázky národnostnej; Poneváč katolícke kňazstvo stojí v spojení so všetkými národnosťami v Uhorsku. Ovšem katolícke kňazstvo má veliký vliv na riešenie národnostnej otázky; ale práve preto musí sa postaviť na stanovisko, ktoré by tento vliv podržal a provádzat mohlo. Dosial ne stanovisko katolíckeho kňazstva neni to časne primerané stanovisko. V

V Uhorsku rolu politickú hrajú: Maďari, Slovany, Rusíni, Srbi a Rumuni. Tážem sa: v ktorej národnosti z týchto prevahu má katolíctvo? Pravdaže v žiadnej! U Maďarov prevahu má kalvínstvo, u Slovákov luteránstvo; ostatných do povahy neberiem tuná i je nádej ale, že pri doposialnom stanovisku kňazstva katolíckeho pomery tieto sa zmenia? Ani za steblo!

Dajme tomu, žeby sa pošťastilo kalvínom a kalvinophilom luteránov zýskat pre autonómiu, takto pre maďarstvo, ba časom i pre kalvínstvo: aké ovocie to pre katolicizmus prinesie? hlas katolieky nespadne do väčšej slabosti. nežli je teraz ? Naopak, dajme tomu, že patentálskych luteránom pošťastí sa, O čom nepochybujem, antenomickych luteránov získať pre patent a slovenskú národnosť: čo to bude mat za následky pre slovenských katolíkov? Ani kalvíni ani luteráni v časopisoch a knihách nebudú účinkovať v duchu katolíckom Uaveant Consulcs! Bratia na vinici cirkvi katolíckej. Rozmýšľajte, ale otvorenými a predsudkom nezaslepeným oči ma, aby budúcnosť nesvedčila proti nám, že sme neponížili okolnosti k blahu cirkvi.

Tejto nebezpečnej budúcnosti dá sa, odpomôcť len dvojakým spôsobom.
A,)Skrze rovnoprávne rozriešenie otázky národnostnej. Žiadam hegemoniu!žiadnu nadvládu reči a národnosti! Heslo katolíckeho kňaza byť musí: Cugui Sunn! S takýmto heslom v katolíctve, ktoré v lone svojom veľkú časť národnosti chová nájde centrum a tak všetky národnosti ku katolíckym zásadám gravitovať budú.
b.)Druhý prostriedok odpomôcť nebezpečnej pre katolíctvo budúcnosti je ; národne účinkovanie kňaza katolíckeho vtej národnosti v ktorej duchovnej správe vedie. Teda maďarské-národné v maďarskom a slovenské- národné v slovenskom. Toto neodbytne požaduje aby katolícke medzi Slovákmi,uradujúce duchovenstvo, pestovalo slovenské spisovateľstvo,rečnictvo a časopisectvo. Slovak zahynúť nemôže lebo ohromné Slovanstvo zahynúť mu nedá; ale jestli len slovenskí luteráni pestovať budú spisovateľstvo, rečníctvo a časopisectvo , ako to bude časom vypadať s katolíctvom Slovákov, “Boh ,o tom pokojne tí myslia, ktorí z toho Bohu počet skladať majú.

Pre neprajnosť a slepotu nepriaznivom katolícky „Spolok sv. Vojtecha“ nemohol sa narodiť; na tomuto pripravený stolec zasadla „Slovenská Matica“. Je to pole národne tak pre katolíkov, ako pre luteránov slovenských. Nesúčastní-li sa katolícke kňazstvo pristúpením, úradovaním a spisovateľstvo nula spolku tomto; ponechá-li pele toto, samým luteránom: katolícke kňazstvo samo bude si vinným, jestli luteránstvo prevahu dostane, len „kto chce žití až sa kýval“

Neraz som už slyšal: „také katolíkov s luteránmi spolčovanie nesrovnáva sa s povolaní!!! kňaza katolíckeho“ Je to pravda ? Nuž a „Magyar akadémia“ „Olvaső egylet“ a iná andalsko-národne spolky záležia z katolíkov ? Sväto-Štefanský' spolok, výlučne to katolícky spolok, či v Encyklopédii len články katolíckych pier umiestňuje? Nenávidenie „Slovenskej Matice“ nepochodí zo stanoviska katolíckeho, lež z iného žriedla! Divná vec! Sú ľudia, ktorí v pretváranej horlivosti nenávidia „Slovenskú Maticu“; lebo praj a vraj je luteránska: nuž a „Spolok sv. Vojtecha“ preto nenávidia, že by bol katolícky??
Odhoďme Bratia v Krista také tiché predsudky! Duch času je ten, aby sme cirkevno-národne pracovali: takto i náboženstvu a cirkvi poslúžime, i česť a prevahu katolíctva docielime v lone teba národa, ktorého vzdelanie Boh položil do nik našich.




Encyk. od 8-ho dec. 1864 a jej nepriatelia


Encyk. od 8-ho dec. 1864 a jej nepriatelia pri svetle brožúrky Félixa Dupanlopa, biskupa orleánskéko.
(Pokračovanie)

Tiahnime teda udatne proti tým strašidlám, ktoré si uvalili novinári. Napadnime tieto tak báječne prehnané výklady, a dokážme zdravému rozumu obecenstva, že sa dalo omámiť predčasným lomozom, a že sa musí zotaviť z uľaknutia svojho.
Hovoria teda, že pápež vstupuje do verejného boja s civilizáciou, a encyklika že je tým posledným vyzvaním, ktoré predhadzuje zomierajúce pápežstvo módnemu svetu. Toľko teda, nič viac a nič menej. Predovšetkým ale hovoria, že pápež zatracuje filozofiu a ľudsky rozum. Pápež zatracuje filozofiu a ľudský rozum?
Naozaj, toto ste naliezli v Encyklike? Činím vám za to moju poklonu.

Aby ch krátko a vážne hovoril, pripomeniem a predstavím čitateľom mojim pred oči jeden pamätihodný spis Pia IX. Nikdy sa snáď nevyslovil tak zovrubne daktorý pápež o právach, o pôvode a cene rozumu, nikto sa mu nekoril viac, ako práve tento pápež, o ktorom včuľ hovoria, že on rozum zatracuje. O, hádam ste zabudli na tie 4 propozície, ktoré uverejnil Pius IX. roku 1855? Alebo, keď sa aj upamätajú na ne, ako môžu vykladať tak encykliku, ako sa to práve stalo?
Pius IX. vyhlásil:
1). Že rozum súhlasí s vierou, a oba že sú spoločného božského pôvodu: „Preto že oba vyvierajú z toho istého nemeniteľného prameňa, ktorým je Boh.“ Vyhlásil:
2). Istotu rozumu a cenu dôkazov rozumových, k dokázaniu základných právd, jestvovania Boha,a duchovnosti duše ľudskej. slobody: to jest cenu; theodieei, psychológie, morálky. logiky a celej filosofie: „Závierka rozumová môže s istotou dokázať jestvovanie Boha, duchovnosť duše a slobodná vôľa.“
3). Predchádzanie (anterioritu) rozumu pred vierou. Užívanie rozumu predchádza vieru.“
4). Zastával pápež sv. Tomáša, sv. Bonaventúru a vie hlasných školastikov tej istej školy. ktorí všetci vyhlásili rozum za „isté podielu branie na rozume božskom“ a dôkazy rozumové pre to, čo oni" úvodom k viere“ nazývali, t. j. pre všetky vznešené pravdy, z ktorých pozostáva filosofia, za základ k dokázaniu zjaveného náboženstva. To sa vyslovil Pius IX. ,

A vy, vy hovoríte, že ten pápež, ktorý sa takto vyslovil, ktorý sa tak zjavne pridŕža toho vznešeného tilosofického podania, ktoré prišlo k nám skrze sv. Augustína, skrze sv. Tomáša, skrze Bossuet-a a Fenelona, ktorý dla môjho zdania nikdy neodrazili rozum, vy hovoríte, že tento pápež zatracuje zdravý rozum a pravú filosofiu. Ale vy to neveríte. Viete, čo tu činí pápež? On činí, čo Cirkev vždy činila. On zastáva rozum a vieru spolu: Rozum proti sophistom a vieru proti bezbožníkom. Kto to nevie, že boli vždy sophistovia, ktorí prekrucujú logiku a rozum a ktorí za základnú neomylnú sadu vystavujú formulku samého nezmyslu, že totižto totožná je pravda a blud, áno a nie.
Môžete to tajiť? Toto sú ti, ktorých zatracuje pápež. Vždy jestvovali zdanliví filozofii, ktorí zastávali nie len zákonitosť, lež všemohúcnosť, neobmedzenú suverenitu a absolútnu neodvislost rozumu, ktorí nehovorili len: Rozum je niečím, lež rozum je všetko a viera ničím. Aj to zatracuje pápež.

Vy hovoríte, že on nemá k tomu práva. Čo on nemá práva brániť nás proti vašim nápadom, proti vašim zapieraniam? On nemá práva potvrdiť evanjelium. kresťanstvo, Cirkev, rozum a všeobecne zmýšľanie ? Vy sa činíte v skutku s podivnou drzosťou suverénmi myšlienok. A hlava Cirkvi nemala by práva oproti tvrdeniam vašim, postaviť tvrdenie kresťanské a filosoficke všetkých sto letí?
Nie. nie. My vieme robiť rozdiel medzi vami a rozumom. Vy ste len školou, vy nie ste rozumom, a vy ste to dokázali na taký spôsob, ktorý ma oslobodil od ďalšieho dokazovania preto že ste si učinili tak príjemný smiech jak z filosofie tak z theologic, zo všetkých filozofov, a zo všetkého filosofického učenia, vynímajúc positivne, práve tak, ako zo všetkých theologov a zo všetkého teologického učenia spolu aj s jestvovaním Boha.

Tak bráni] Pius IX. proti vám, rozum a vieru spolu, ktoré dľa slov tohto pápeža, na ktorého žalujete, Inač ten istý božský pôvod a sú dvoma pochodňami, na tom istom ohnisku zažatými. Tak zatracuje pápež rozum.
Pozrime v čul ako zatracuje aj pokrok a modernú civilizáciu. '

V.

Pokrok a moderná civilizácia.

„O falošné slovo hry “ vyvolávam s Monhigneom. O prenáhlenosti a povrchnosti ducha francúzskeho! O logika náruživosti!
Aj tu zaklínam zdravý rozum a počestnosť vážnych a úprimných mužov a prosím ich len na jedno okamženie pozorlivými byť, aby mohli pochopiť tie neslýchané nestvorí, ktoré ukážem im vo výkladoch proti cirkevných listov, ktoré ony o spisoch pápežských podali. Vy hovoríte, že Encyklika vyslovuje jasne a zreteľné protivenstvo (antagonizmus) medzi Cirkvou z jednej a medzi pokrokom a modernou civilizáciou z druhej stránky.
Áno; čítal som aj v piemontských novinách, že pápež jedným razom zatracuje všetky vynálezy včuľajšieho priemyslu, železnica, elektrické ďalekopisy (telegrafy) a svetlopisectvo (photographiu) atd. A pravde podobné je, že vo svojich ešte ostatných štátoch potlačí všetky tieto veci „spolu aj s parolodmi a parostrojmi a s plynovým osvetlením.

Tak písali v Turíne. Počestný ľudia, opakujú to v Paríži. A Síecle-ovi predplatitelia v Provincii veria tomu. Ponechajme však tieto pletky, a hovorme k rozumnému obecenstva, ktoré nechce ohlúpnuť, lež ktoré osvieteným byt žiada.
Ktoré zavrhnutie je teda to, z jehož sa domnievali žurnalistickí theologovia francúzski a talianski že môžu odvodzovať z neho vyhlásenie takéhoto antagonistu? Je ono toto nasledujúce: Rímsky pápež môže a má sa zmieriť a vyrovnať s pokrokom, so, slobode myselnosťou (liberalizmom) a s modernou civilizáciou.“

Z tohto takúto závierku tiahli: Pápež vyhlasuje sa teda za nezmieriteľného s pokrokom, liberalizmom a s modernou civilizáciou. Keby ste sa ale boli poradili, skôr, než ste pripísali tak bez všetkého rozmyslu pápežovi takýto hrozný nezmysel, nehovorím s daktorým biskupom, ba ani len s daktorým farárom nie, lež s tým najslabším žiakom filozofie ktorý sedí v stoliciach našich semenísk, tak by vám bol dopomohol k naleznutiu kontradiktorickej protívy v zavrhnutej sade; a vy by ste boli videli, že sa veľká priepasť nachádza medzi touto kontradiktorickou protivou a medzi tým učením, ktoré vy pápežovi podstrkujete. Čo? vy domnievate sa, že on zatracuje to, čo v sebe pokrok dobrého, moderná civilizácia v pravde osožného, čo liberalizmus v pravde liberálneho a kresťanského v sebe obsahuje?

Ale to je bláznivé domnenie. A menovite keď sa tu jedná o Piovi IX.: teda je to tá najväčšia nespravodlivosť, ten najpodlejší nevďak. Hádam ste na to zabudli, čo učiniť chcel Pius IX roku 1847 a od nastúpenia svojho prestola, a čo všetko už aj učinil? Či on nebol ten dôvery najhodnejší, ten najdobrosrdečnejší panovník? Nepozdvihol-li on všetky zákonite nádeje Itálie so sebou na trón? A či ste vy neodplatili všetky jeho dobrodenia zradou? Ale keď ste vy na všetko zabudli, čo Pius IX. učinil, či my môžeme zabudnúť, čo ste vy učinili?

Či ste neobviňovali najsamprv vy, buďto ste politici, alebo ľudia učení, buďto ste dejepisci alebo vedomci, či ste neobviňovali náboženstvo, že je ono všetkému la zemi cudzie a či ste ho nechceli potom úplne zo sveta vyklúdit, a do ríše bájok a podmienok (hypothezi vykázať ? Či ste nenadužívali, vy falošný francúzski, anglickí, nemeckí, belgickí liberalisti a obzvlášte vy talianski buriči, tieto krásne slová, túto vznešenú ozdobu ľudskej reči: Sloboda, pokrok, osveta? Či nie sú ony heslom a válečným znakom odbojných tlúp vašich a večnou ozvenou všetkých, aj tých najurážlivejších myšlienok a najbohaprúžnejších rečí našich? Pozrite na dátum alehucii, z ktorých sv. Otec vaše bludy čerpal, aby ich znovu zatratil,..pri čom ešte tak láskavý bol, že nespomenul ani jedno meno, ani len meno Viktora Emanuela alebo Garibaldiho, a uzreté: že každé slovo jeho, nerobiac žiadne neslýchane nároky, len na skutky vaše naráža, a prekážku vašim podnikom kladie, a dáva odpoveď na vaše opovážlivosti. On nič nevymýšľa, lež cituje; on nenapadá, lež odporuje.; on sa nenatíska, lež bráni sa.

Nie „pápež sa má zmieriť a vyrovnať s pokrokom, s liberalizmom, a s modernou civilizáciou, tak ako vy ju rozumieť ráčite.“ Avšak, táto sa má zbližovať k nemu a súhlasiť so spravodlivosťou. „Cirkev musí byt pre modernú spoločnosť to,“ čo hovoril pravdivo a vznešene knieža Broglie, „čo viera pre rozum; nie nepriateľom, ktorý ju utláča, lež autoritou, ktorá ju spravuje. Konštitutívne zásady modernej spoločnosti musia nachádzať v náboženských pravdách nie odporovanie, ktoré ich zatracuje, lež doplnok, ktorý ich zdokonaľuje a uzdu, ktorá ich v svojich medzách zadržuje.“
Preto hovoril pápež. Tento jednoduchý rozdiel, na ktorý sme poukázali, bolo nám tým ľahšie tuná učiniť preto, že pápež sám ho učinil dosť zjavne v tom pápežskom spise, na ktorý sa Sylabus vzťahuje. Zavrhnutie toto datuje sa od roku 1861. a je vyňaté z alokúcíe: „Jamdudum cemlmlu.“ Gróf Montalembert, ktorý zastával a vysvetľoval vtom istom čase naproti pánu Cavonrovi svoju formulku „slobodná Cirkev v slobodnom štáte.“ ozbrojil sa práve slovami pápežovými, aby vystavil ten rozdiel, pred ktorým všetok krik umĺknuť musí.

„Pápež odpovedal Vám (Cavour-ovi) popredku hovorí Monlalembert, s tou alokáciou, ktorá tak biedne položená nachádza sa v tom istom čísle „Moniteura,“ ktoré Vašu reč ujasňuje: Istým ľudom, ktorí žiadajú od neho, aby sa zmieril s pokrokom, s liberalizmom a s modernou civilizáciou, odpovedá: Jakoto môžu žiadať, aby pápežstvo, táto matka a opatrovníca všetkej pravej civilizácie, podať ruku takej civilizácii, hulusmodi civilitati, ktorú si vytkla za ciel, Cirkev oslabiť, ju naposledy aj zničiť? Pápež upomína potom na tie liberálne ustanovenia, ktoré uviedol liberiorem administrationem. . . . liberiores institutiones a hovorí vo vznešenej reči, akou Vy nikdy nebudete moci hovoríš: Jak by mohol rímsky pápež, ktorý všetku svoju silu zo zásad večnej Spravodlivosti berie, túto zradiť atd. Vznešené to slová, ktoré nás rozpomínajú na slová pána Barthe vo francúzskom senáte , že pápež je najznamenitejším zastupiteľom mravnej sily vo svete. A či viete, kto rozkázal, aby spis Montalembertov do talianskeho preložený bol? Sv. Otec sám!

Ale nie, vy chcete natískať pápežovi a Cirkvi formulky vaše. Pápež vyzýva vás teda, aby ste ich zovrubne vysvetlili. Pokiaľ ony nie sú vysvetlené, má on to právo a tú povinnosť, aby im nedôveroval. A vy nám hovoríte o pokroku, liberalizme a civilizácii, akoby sme boli barbarmi, a akoby sme nevedeli o tom všetkom nič. Ale my sme vás tieto vznešené, slova naučili, ktoré vy spotvorujete. My sme vám podali ich pravý zmysel, ba čo viac, ich úprimnú skutočnosť. Každé toto slovo mi a obsahuje vám na priek, úplne kresťanský zmysel, a podrží ho naveky. A v tom okamžení, v ktorom by pominul zmysel tento, musel by pominúť aj všetok skutočný pokrok, všetka úprimná slobodomyseľnosť, všetka pravá civilizácia.

Vy myslite, že sa my hanbíme za slova tieto preto, že sa zdráhame ich prijať od vás a rozumieť ich v zmysle vašom. Nie, kresťanstvo pokladalo si to pred pohanmi a pred barbarmi za ciest, že sa mohlo nazývať pokrokom. Ono sa nazývalo slobodou, keď zrušilo otroctvo, keď pozdvihlo ženu, dietky, starých ľudí, chudobných a všetky, cez 2000 rokov od tyranstva silných nohami šliapané slabosti ľudské na vyšší stupeň, keď bojoval od toho času proti všemožným druhom despotizmu a zastávalo hneď národy proti tyranstvu panovníkov, hneď zase panovníkov proti tyranstvu národov. Ono sa nazývalo, nazýva sa ešte, a bude sa nazývať až do konca európskou civilizáciou, jestli len Boh Európu neprekľaje.

On je tuná neodvrátiteľnou pravdou? Tože vznešeným zákonom pokroku, slobody a civilizácie je evanjelium. A sám Spasiteľ náš vystavil vo svete najvznešenejší, najčistejší a najviac v sebe zahrňujúci ideál slov týchto v ich úplnom a šľachetnom zmysle, keď učinil slova: „buďte dokonali, ako i Otec váš nebeský je dokonalý“, základom celého svojho učenia.
Než vy človeka v sebe a spoločnosť dla obrazu božieho znovu napravíte, budete mat ešte mnoho roboty. K prací sa teda majte, vy Kristovi delníci. Cirkev nie len že vám v tomto žiadnej prekážky nečiní, lež privoláva vám ešte: Ku predo! Cirkev neprijíma len jednoducho zákon pokroku, ona činí viac; ona ho vystavuje a vyhlasuje jeho pravidla; a my s ňou.

O tých ale nebezpečných formulkách, ktoré všetko vo svete za pekné držia a dovoľujú, ako dobré tak zlé, ako pravda tak blud, ako svetlo tak tmu, ako pokrok tak aj úpad, o tých my nechceme nič vedieť. Z našej stránky nechceme byt nikdy bláznami alebo spoluvinníkmi. A keď chcem konečne zreteľné hovoriť a menej láskavým byt, nežli pápež, a pomenovať tých ľudí, ktorý si medzitým nič z toho nerobia, že vieme meno jej ich, nuž či to potom neni zjavné, ako som to aj v „Napomenutí Otcom,“ dokázal, že ty najhlavnejší spisovatelia „Revue des deus mondes“ a iných listov nazývajú pokrokom, áno, tým najväčším pokroku: zapieranie všetkého nadprirodzeného, zapieranie Boha a vykorenenie viery v Ježiša Krista medzi ľudom. Pod pokrokom rozumia mnohí iný to, keď by katolícka Cirkev zmenila konečne svoje vyznanie viery, keby priniesla obeť svoje dohmatá jedno za druhým, dnes vnuknutie (inspirlttonem) sv. Písma, zajtra učiteľskú autoritu svoju, pozajtra Božstvo svojho Zakladateľa, k vôli tak zvaným moderným ideám, a k vôli vymanenia ľudského rozumu. Lebo Cirkev musí alebo zmeniť dogma ta svoje, alebo zhynie. To je ich pokrok. A vy neoščadáte sa žiadať od nás, aby sme si pokrok ten tiež osvojili?

Pre inú školu vyznamenáva pokrok toľko, čo blahobyt na tomto svete a tak zvaný Altruizmus vytvárajúce egoistickú starosť o večne spasenie, ktorá znižuje len duše. Ba, hovoria oni, len pred nami a nie za nami. A to je ten pokrok, o ktorom sa domnievate, žeby sa s nim pápež a biskupi zmieriť a vyrovnať mali. O nie! Nezmeniteľným uzavretím našim a večnou cťou našou to bude, že sa my so všetkým týmto nezmierime a nevyrovnáme nikdy. A čo sa dotýka tých, ktorý nám hovoria o pokroku, liberalizme a o modernej civilizácii v tom zmysle, v ktorom v skutku dobré, užitočné, prijemné a kresťanské v sebe obsahuje, tu zas nechce pápež, aby ho kto napomínal, že je potrebné aby sa zmieril so všetkým týmto. V tomto zmysle je návrh váš obrazením.

A chcete-li mat toho príklad, ktorému by ste rozumeli, teda nech vyzve zajtra jeden z tých novinárov, z tých udatných proti pápežských hrdinov, cisársku vládu, že sa musí zmieriť so slobodou alebo so spravodlivosťou. Hádam si myslí, že cisárska vláda nezatratí návrh jeho? Doista dostane napomenutia alebo zastavia, áno snáď utlačia noviny jeho. Cenzúra pápežská nemá tak prísne hmotné následky, a preto dovoľujú si tak mnoho proti pápežovi mnohý ľudia, ktorý á pre spravodlivosť svoju nemajú iného merítku, ako svoje záujmy a svoju opovážlivosť. Tak teda mizne, už nech je tomu akokoľvek, táto biedna phantasmagoria, toto detské strašidlo, to vyhlásenie totižto nezmieriteľného antagonizmu, ktoré vraj pápež proti modernej spoločnosti ujasniť.

(Pokračovanie búd.)




Vestník cirkevný.


Vestník cirkevný.
a) Dapisy.

Kúty, d. 12. júla. Svätý otec Pius IX, potom ako brata naše ho Štefana Radlinského, farára lipianského v spišskom biskupstve, sa príčinou pokloneného sebe cestou viedenskej nunciatiry a skvostného výťahu jeho pastierovedy „theologia pastorális, v 3 zväzkoch r. 1859 v Pešti vydanej, ohradovať ráčiť najmilostivejším listom (už v Slovesnosti r. 1868 v č. 22. nami uverejneným) nasledujúceho obsahu:

Dilecto filio Stephano Radlinský parocho Ecclesiae Lipnisenzis in diocesi Scepusiensi scepusium in Hungária
Dilecte fíli! Salutem et apostolikam Benediktionem.

Opus tuum de postarali theotogia elegantissima forma concinnatum, una cum epistula Tea oficilmaima, grato libelltique mllllo aceepülnu. Vołupe :one fuiuet Nobíl tam nobllia, et prleclln argumatl cawtientioltelll lectione proeeqlli: :edgravínímle lołłicitudilln, quibu ldetnngimr, ltactemu impedimmto fuaullt. Confšdimtleftlmlen Te ríte, al: reete mwpto maslere flnetelm eue,
ut mlut in do opere hyatur, qsod pia: eure: offeodąt, et aeatllotiea Doctrana altellllm lil. Lealimitu itaqne eolmhum Illumz wine quod eine muneri: oblaholu Iuam erga Sedem Aradahcam adhaeelonem firmíuimam teltarl voltnne
significutl. Signum demqu Mifíeiae charitali: Noetrne Beaedlctionem, quam
llagttas, :olídae fetieüllłi: omell, Tlbç, Diteete Fití, et fidelíblu, quorum aam gelie, permanent" ivnpatilnlr.

Datum Romae apud S. Petrum die 10. Decembris 1862.
Pontifícatum Notrí Anno XVII.
Pius PP. IX.

potom ako tiež slávna rímska akadémia arkadov menovaného Oslávenca v uznaní jeho zásluh o cirkevnú bohoslovecká literatúru do počtu členov svojich min. r. vradila a zvláštnym diplomom vyznačila, ten že Svätý Otec na základe vysvedčenia, od patričného osv. p. biskupa spišského Ladislava Záboyského vystaveného, vymenovať ho ráčila d. 20 júna „Prolonotárom apoštolským“. Radostná správa o tomto najmilostivejšom pápežskom vymenovaní dostala sa k nám do Kútov hneď na siedmy deň a apoštolské brve, tiež rovno k nám po pošte poslané, dostali sme d. 12, júla, ktorého žto obsah tuná uverejňujeme:

Dilecto Filio Stephano Radlinsky Parocho in Dioecesi Scepusiensis

PIUS PP. IX.

Dilecto Fili salutem et Apostolicam Bcnedictionem. Dominice messís llpcrarios tidei studio egregie praetcr ceteros inflamlnatos llfquo sompitcrna animnrunl salutc maxime sollicitos splendidís llonoruln titulis augemus, quo lautlis pľneconiuln ipsis impertiluln cetclos excitet ad eandem vírtlltis viem capessendam. Jam vero quum ex gravi tul Scepusiensis Antistitis testimonio Nobis eonstiterit, te ecclesiesticis appríme dísciplinis excultum pietate, integritllte, consilio omnibus commendatunl in aeterno fidelíunl bono procursndo sedulllm, solertemque operam navare, splendidse tibi deferre constituimns titlllulla dignitstis, qni tibi sit recte factis praemio, et ad petiora praestanda incitamentn.
Quae qumn itll sims quibnsvis excommnnicstlonis snspenstonls et interdlctl aliisque mlesles tieis sen tentiis, eenstlris et poenis Aqtlołvis lode, velqnuis delenie latis torte tenth rei MIM* et lbsollltłlwťeee WW, teste hisne łåtteris MM. Apliell- titulom., sen seelmdi gndns Anctoritste Nostllúpeste lłel flcir nes, et sesun tlbiqle onlil et singis jurl, pnvilegie, preenogettvu, indllta, quibls llii ho: ipso home-is tito. lo inigniti el Constitntione pnesertil Pi Vll. Pnedecessoris Nostri ,recol- me. utuntlr, free“ vel lti tlui possllnt et poterunt, cleneedimus et ildulgellls.
Porro pnecipimus ut lntequam frui incipiss huins mo cessioms beneficio, penes virnnl il dignitate eectesiasticl conslitutnl Fidei pmfislione. emittas jnxts “tieulss ab hu S. Sede prepneiles, sohtnque te obstringls deb ßee fideťtntls juralnalto. Ion obstanübus Golatitltionibos, et Selctionibns Apostolicis ceteeisçe contrsriis quibllscnmqee. lhtlll llolllae spred S. Petrom sub Amulo Piscatoris die XXVll. Junii Anno NDCCCLXV. Pentiflcltls Kosti-i Vigesimo (L S.) N. Ctlrd Pafaeeíaní (_Ûlurełlz) m. p.

Toto najvyššie pápežské vyznačenie je skvelým dôkazom lásky a blahosklonnosti Svätého Otca Pia IX. národu našemu slovenskemu,ked jedného z jeho čelnejších vodcov na takú hodnosť povýšiť ráčil, ako tiež dôkazom toho, že vodcovia tohože: národa, katolícky kňazi vôbec, pri všetkej svojej zaujatosti a horlivosti za národnosť, sú spolu verní synovia Cirkvi katolíckej
a neohrozený prívrženci a o branci sv. rímskej apoštolskej stolice. Čo zahanbiť môže všetkých pravá našich národovcov zúriacich protivníkov, ktorí vo svojej nenávisti kňazov naše ho národa osočujú a potvárajú zo zrady naproti Cirkvi katolíckej s z nebezpečných zámerov proti nej.
Táto blahosklonnosť Svätého Otca nech poteší každého ktorého zásluhy na poli cirkevnom sa od patričných zlostne zaznávajú, a nech je spolu príkladom a pobudkou pre tých, ktorí by mali dľa povinnosti svojej, ako opravdiví otcovia, duchovných synov svojich, bez rozdielu na ich národnosť a oddanosť k národu, ohľadom na ich zásluhy, k povzbudeniu tiež druhých, nad iných menej zaslúžených ďalší prospech Cirkvi vyznačovať a povyšovať.
D. 29. mája pri príležitosti dištriksualnej kongregácie dekanátu šaštinskeho, v Gbeloch vydržiavanej, bol pvlb. p. Jozef Matejka, farár tamojší na vlastnú žiadosť, kroz Dr. Andreja Radlinského, farára kútskeho, slávne inštalovaný za v nove vymenovaného člena rímskej akadémie arkadov. A síce prečítal najprv hlasite dekrét menovací, potom čítali sa mená predstavených akadémie Arkádskej, a zákony arkádov. Po prečítaní 8-ho zákone takto znejúceho: „in coetll et rebls Arcadicis, pastoritius mos pro perpetua ndhibetor,“
odovzdal ínštalant tomuže v nove vymenovanému Arkádoví Rímskemu významy arkadské, ako: pištoľ pastiersku, na zlatej reťazi, akú i sama akadémia arkadská von svojich dopisoch a diplomoch na pečati potrebuje, píšťalu to k zvolávaniu oviec, i pastiersku palicu k podporovaniu prilezení po vruboch a holiach, drevenú ľavicu k pitiu žinčice atd. potom ako stručným slovenským príslovím, k novo vyvolenému a prítomným hosťom namiereným; bol vysvetlil dejepisne pôvod, cieľ a význam sl. rímskej akadémie arkádov a na krátko nastienil zásluhy inštalovaného o cirkevnú literatúru, a správu duchovnú, proti lichým podkladaniam a ztenčovanim zámeru a vážnosti tohto slávneho vedeckého ústavu.
V nove inštalovaný ale odvetil v latinskej reči, nasledovne:

Admodum Reverende, ac Clarissíme Domine installaas, et Arcas Romano!
Prout hucdum semper aJuventute mea, pro possemeo, omnes Leges Divinu, et humaaas observare conabar, ita etiam in mea senecta, ale id factnrum spondeo, probe sciens quod jall non diu, colles et montes hujas muntli scandam, et meum intimum desideriunl est, post brevem hanc vitam, scandere montem illum altissimum, quam vocamus Coelum; id autem aliter obtineri non potest , quam per strictissimam observautiam Legunl divinarum et humanarum, et ista residuae vitae meae strictissima Regula imposterum esto. Sic me Deus adjuvet! et Vos pl. tit. Domini Fratres Condiatrictuales orate pro me, ut huic meo otlicio exacte satl sfacere possim et prout nunc in uno Venerabili Districtu Sasvariensi sumus, ita trans Tumululn, in uno Districtu Coelesti, omnes esse mereamur. Amen. Fiat!Fiat!

V nove inštalovaný pvlb. p. Jozef Matejka, ako muž štedrosťou svojou, obzvlášte tam, kde sa o na položenie bohumilých cieľov a menovite o podporovanie Cirkevná slovenskej literatúry jedna, vynikajúci, z vďačnosti naproti chrámu božiemu kútskemu ktorému on ako farár býval za úplných 12 rokov ,predstaveným sľúbil k jeho vnútornej obnove a ozdobe prispieť peňažitou podporou na celkovité obnovenie a ozdobenie kazateľnice. Za ktorú zriedkavú štedrosť my Jemu v mene farníkov našich, u ktorých jeho pamiatka zotrváva v požehnaní, tuná vrelé vďaky vyslovujeme, a na „slávu“ vyvolávame.




Správy


- b) Správy

Z Ostrihomu. Jeho Eminencia knieža primáš a arcibiskup Ján Scitovsky daroval na základinu k vydržiavaniu vyššieho gymnasiuma v Trnave 200 000.
Z Varšavy: píšu, že arcibiskup Felinský obdŕžal amnestiu a navráti sa na svoje miesto. (Wdr.)
Z Paríža - Medzi milosrdnými sestrami v Paríži ešte viacej Rusiek, medzi nimi i mladá kňažná Narikynova. Ako služobnice tieto milosrdenstva začuli: koľkí nevôľu robí v Petrohrade sybirský mor zvláčte u nižšieho občianstva, prosili za dovolenie, aby mohli ta isť a pomocných takých opatrovať. Žiadosť jejích bola skutočne vyplnená, odobrali sa a za počali službu svoju. (Z. K. L.)
Z Londýna. - Sv. Otec vymenoval dňa 30. Apríla Msgr. Manninga, prepošta kapitoly Westminsterskej, ktorý mal nad hrobom klrd, Wisemana reč, za nástupca na prestole arcibiskupskom Wesminsterskom smrťou rečeného kardinála uprázdnenom. Manning, narodil sa z rodičov anglikánskych a bol pred obrátením svojim duchovní kom tohože vyznania a priateľom Puseyovým. Verejné listy nazývajú ho ozdobou katol. cirkvi v Anglicku. (BL)
Z Turecka dochádzajú vždy nové správy o ukrutnostiach páchaných na kresťanoch. Z Bosny prechádzajú mnohí do Slavónie, ho najme od pristehovania sa Čerkesov a osadenia ich medzi kresťanmi stáva sa stav týchto vždy viac a viac nesnesitelným. (Z. K. L.)




Rozličnosti.


Vyhnaní z Itálie rehoľnici pracujú teraz s chuťou usilovnou vo vinici Pána na misiách zámorských a rozsievajú semeno kresťanstva na šírom pustom poli pohanstva v Indii a Austrálii, kde jesto 490 jezuitov, 442 kapucínov, 368 observantov a 215 františkánov v službe misii. Takto hla vyhnanstvo jej ich prospieva ku slobode národom poznávajúcim Krista, opravdivého to osloboditeľa. (Můnch. S. BI.)
Srbi slávili o sviatkoch svätodušných v Topčideru 50 ročnú pamiatku oslobodenia svoje ho od jarma tureckého, ktoré oslobodenie stalo sa pod kňazom Milošom Obrenovičom roku 1815. Dla udania istej štatistiky vmestí sa do chrámu sv. Petra v Ríme až 4,000 ľudí; do dómu v Miláne 37,000; do chrámu sv. Pavla v Londýne 25,000; do chrámu sv. Žofie, teraz mošea, v Carihrade 23,000 a do chrámu Notre-Dame v Paríži 21,000.
V Lozorne v l-vú nedeľu po veľkej noci, tak rečenú bielu, prisluhoval sa slávnostné krst jednému 22-ročnému židovi a vykonávala sa zlata svadba troch 50-ročno-manželských párov, pri velikom počte domáceho a prespolného ľudu.