logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 18


Obsah:



: Úvod a záver
Urpínsky. : Vlastenectvo a kresťanstvo.
Biskup Ketteler : O vyučovaní náboženstva
: Vestník cirkevný.
Joz. Horňáček. : Z Kremnice
: Správy


Úvod a záver






CYRIL a METOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa l redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) vil Gäúdling. Vychádza 5, 15, l 25, každého mesiaca na búrku.

Číslo 18. V Skalici, v nedeľu dňa. 25. júna.. 1865.
Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskop Fr. X. Škarnicla synov




Vlastenectvo a kresťanstvo.

Urpínsky.


(Dokončenie)
Z dôvodu náboženského.

Namieta sa oproti vlastenectvu a citu národnému, čo skutočne nejeden nepriateľ národnosti už i vystavil, aby strach na nábožné duše vylial: že
sa rozličnosť: národnosti a reči, ako vôbec každá rozdrobenosť človečenstva má považovať za odpadnutie od prvotnej jednoty a celku, ktorý bol účelom Stvoriteľa sveta, a neraz už dokázali kresťanský myslitelia z Písma, ako je rozličnosť reči a národnosti smutným ovocím, ba zrovná trestom ľudskej pýchy, pri veži babylonskej dokázanej. Odtiaľto dôvodujú ďalej: je-li rozličnosť národnosti a reči plodom a trestom hriechu; ako bude možno kresťanovi snahy národne snahy sa arabistické - celku národy odsudzujúce napomáha , podporovať zdáliž by radnej nemala snaha jedného každého nábožného muža, najme kňaza k tomu smerovať, aby tieto národne a jazykové rozdiely a raznice čo najmožnejšie sa umenšovali, a vždy viac a viac v jednotu dotiaľ stekali, až by sa pôvodná jednota, ktorá je smerom kresťanstva a ideálom cirkvi, navrátila?

Na prvý, povrchný pohľad zdalo by sa, že dôvod tento akúsi váhu má; nič menej náhľady naše sú do cela iné, s ktorými sa hornejšia závierka doprosta spriateliť nezná. Aby som ani nepripomenul, že účel Stvoriteľa vyvolenej nádobe božej sv. Pavlovi dobre známy bol, a predsa veliký tento Apoštol v liste svojom k Rím. 14. 11, napísať sa neostýchal: „Živý som ja, praví Pán, že predo mnou bude kľakať všelijaké koleno, a každý jazyk bude vyznávať Boha.“ A v I kn. Kor. 14. 39, „Bratia, snažte sa o to, aby ste prorokovali: ale jazykmi mlúvit nezabraňujte preukážem jasno, že čo sa vinou ľudskou stalo vo svete zlým, práve to samé, v rukách dobrotivej múdrosti božej, musí byť najskvelejším, najvhodnejším prostriedkom k oslave božej a k duchovnému pokroku človečenstva; bo Boh zná i zo zlého dobré vyviesť a učiniť.
Ja práve v tom zákone: že sa strom človečenstva, podľa rozmanitých národnosti rozrastať a rozvíjať má, vidím zaručenú neustálu nevyvažiteľnú silu ducha ľudského. Len podľa tohto zákona môžu sa národy šlechetnou revnivostou a emuláciou vzájomne, v najvyšších pravdách a záujmoch pozemských dostihovať, len touto cestou je im možno k obe cnosti lásky kresťanskej dozrievať, náhľady a snahy svoje ušľachťovať, verejnú mravnosť silný ten života spoločenského stĺp, strážnym okom chrániť a zdokonaľovať, slovom: revnenim rozličných národov, pohybujúcich sa na zvláštnych sebe vykázaných poliach k cieľu jednému, zaručený je pokrok ľudstva, dozretie totižto lásky, vývin mravnosti, k magme pod slncom dokonalosti, ideál to ľudstva. O teraz v jednotlivých výjavoch dokázať mi nutné.

1. Je to síce pravda, že podľa sv. Písma, rozdrobenie ľudstva na reči a národnosti je následok hriechu. Ale známe i iné následky hriechu, k. p. zatemnenie rozumu, slabosť vôle, telesné neduhy a choroby i samu smrť, oproti ktorým tak nehorlime, neodsudzujeme ich, znajúc že ony k večnému poriadku prislúchajú, a človečenstvo k blahoslavenému osláveniu v Kristu vedú. Na smutné tieto následky hriechu vzťahuje sa prekrásne slovo Cirkvi: „ut unde mors oriebatur, inde víta resurgeret.“
Kto by k. p. zapieral, že jest sama v sebe považovaná časná smrť niečo nedobrého ? kto jest, ktorý by nemoce a choroby nedržal za zlé? z hriechu pošla a preto nie sú všeobecne za dobré uznané. Avšak celkom inými očami hľadí na veci tieto človek Kristom obnovený, znovuzrodený. Spýtajte sa spravodlivého, čim sa mu nemoce a choroby ? on vám odpovie: že dôkazmi lásky, ktorými za často človek telesný, zduchovnený býva. Zoptajte sa ho: čim jest mu smrť a uslyšíte, že anjelom uvádzajúcim ho k pôvodcovi života.
Podobne sa vec má i s ostatnými následky hriešnosti ľudskej, práve tak i s rozličnosťou reči a národov. Láska božia stvorila človeka, a tá istá láska božia u padlého pozdvihla, že skade podľa obecného ľudského zmýšľania mala povstať záhuba, stade práve podľa dobroty a múdrosti božej sešlo spasenie, a čo podľa povrchného spytovania zdá sa byt príčinou rúznic a odďaľovania sa od pôvodu, stáva sa prameňom lásky a spolčovania spoločenského.

Nedá sa ovšem tajiť, že cit národní nie ešte čistou láskou kresťanskou. Pri tom, predsa osožnejšie jest milovať národ jeden, ako zhola nikoho.
Národnosťou doista rozvoľňuje sa obor lásky, až dozrie k láske kresťanskej. Prozreteľne a postupné vedie a vyvinuje milosť božia človeka, cvičiac ho najprv v úlohách menších, aby ho uschopnila k úlohám väčším. K sebectvu egoistickému činí Boh údom rodiny; k rozširovaniu lásky rodinnej obkľučuje človeka občanmi, krajanmi, vlastencami, vzbudzujúc v ňom lásku k národu svojmu, aby ho touto a kroz túto viedol k láske všeobecnej kresťanskej.
Kto jest, a budeme ho zvelebovať! ktorý by bez pokrytectva mohol sa chváliť, že jeho srdce horí jednakou láskou k celému človečenstvu? Koľko že je medzi nami, ktorí by na takej výšave pomerov spoločenských stáli, z ktorej by na celé človečenstvo, alebo aspoň na väčšiu jeho čiastku účinkovať mohli? asi tak ako slnce svetlom a teplom svojím pol zemskej kule ožarujúce a zohrievajúce.
Málo zaiste poznáme takých miláčikov nebies, ktorí by svojimi darmi a umením celému svetu pomôcť mohli, najväčšia čiastka musí sa uspokojovať, keď jednotlivých ľudí, rodiny, väčší alebo menší počet svojich občanov, svojich vlastencov, krajanov, pôsobením svojim oblažovať a napomáhať môže.

Jak že sa staneš, slabý človiečku! dobrodincom celého ľudstva, jestli sa skôr neuspokojíš vplyv svoj venovať malej jeho čiastke, ktorá ta otáča u národu ? Verím, že vv srdci svojom celý objímaš svet. Srdce ľudské dosť jest voľné túhou svojou celú zemeguľu objať; avšak komu že tým spomôžeš? kto sa uspokojí tvojou túžbou, tvojim želaním, tvojimi najsrdečnejšími vzdychy, bez činu a skutku ? skutky ale tak ako ruka tvoja, obmedzené sú na malý okres, v ktorom dľa povolania a úradu svojho pracovať máš. Ktorý že je teraz už užší ten okres účinkovaniu tvojmu vyznačený? Azda za hranicou rodiska tvojho, v cudzine, v nevlastnej zemi? Sotva okresom účinkovania tvojho má byt ľud a národ, v ktorom si sa zrodil, v ktorom si sa myslieť a mluvit naučil; bo len k tohto ľudu citu a srdcu, opravdivý kľuč materinský totižto jazyk v moci svojej spôsobom prirodzeným zachovávaš. Nasledovne: národ svoj vzdelávať, osvecovať a šľachtiť je svätá každého človeka povinnosť, k čomu ho ďalej i sama vďačnosť pitá a slušnosť viaže.
Národ ta vychoval a osvietil; vychovávaním a osvecovaním údov jeho odmeň sa mu, a to, čosi z bohatej národa pokladnice akoby na úroky prijal, statočne i s úrokmi prinavracaj. Tážem sa vás, či ste už kňazi a či laici, ktorí svetáctvo tak radí na trhu sveta vystavujete, a netvorom týmto nezakúsených mámite, čoby bolo z vás, keby sa nebol národ v detinstve vašom o vás staral, keby nebol krásne vaše ducha vlohy prebudil? málo by ste o celom kosmopolite znali, a predsa tomuto k vôli hotoví ste obetoval: národ, udávajúc, že to náboženstvo požaduje. Skúmajte len dobre ducha náboženstva kresťanského: ono Vás poučí, že niet svetáctva mimo vlastného národu, a kto chce byt platným kozmopolitom, ten musí byt najprv činným vlastencom.

Pozorujte, a presvedčíte sa, že všetci, ktorí pod zástavou svetáctva bojujú, nie sú nič iného ako podlí odrodilci, nedovoľuje im vlastné svedomie, odpadlíkom! rázne, ako by sa na mužov svedčilo, oproti národnosti svojej vlastnej vystupovať; preto sa ukrývajú pod zodraný tento plášť, aby hnusotu svoju nim zastreli, a neopatrných, nerozmyslivých do tábora svojho prilákali, a národom, najme nášmu slovenskému mládež, a duchovných vodcov odcudzili, nepomysliac, že sa v záležitosti tejto, berúc ju i zo stanoviska náboženského, so zlým poradili, nepreukazujúc cirkvi žiadnu dobrú službu. Náboženstvo a národnosť sú dve vlastné sestry. Zrada spáchaná na jednej, ťahá za sebou i zradu na druhej. Štepte len do mladých sŕdc odrodilstvo, dnes sa vám podarí odcudziť syna matke jeho telesnej, národu; a kto vám môže a bude lúčiť za to, že sa zajtra neodcudzí matke svojej duchovnej, cirkvi?

Apoštolovia učenia: že sa rozličnosť národov a reči prieči vyšším náboženstva cieľom, nie sú ľudia bez národnosti, majú oni, horlia za národnosť, avšak medzi nami Slováci nie za svoju, ale za cudziu. Učenci, vychovávatelia, vodcovia národov iných a menovite i národa maďarského neznajú chymeru túto, vlastenectvo si všade, i v samých semeniskách váha, zakladajúc ku vzdelávaniu reči národnej spolky a katedry, podporujúc a hodnosťami obsýpajúc mužov, ktorí sa pri svedomitom plnení povinnosti svojich na dedičnej národnej roli vyznačujú. No ale beda tebe hriešna duša slovenská, bola-li si dostýžená, že sa národa svojho zaujímaš! Ač práve prešiel už deň sv. Mateja, lámu sa i tu ľady.
Medzitým, vlastenectvo stáva sa len vtedy šlechetným a bohumilým, keď nie národnou, všetko ostatne požierajúcou pýchou, ako to bývalo v pohanstve; pokiaľ zostáva praktickým kresťanstvom, t. j. pokiaľ si váži a cti všetko dobré, i cudzie, svoje nadovšetko milujúc; bo i sám Spasiteľ sveta ba zákon lásky, na základe lásky k sebe vystavil, keď nám blížnych ako seba samých milovať poručil.
Nevoľno teda opovrhovať: sebou samým, aby s povýšil iného. Len ten jest pravým vlastencom, kto rázne, vytrvale, obetavo, v rodine a obci, v škole a chráme, v úrade a každom povolaní svojom, živým slovom a perom , príkladom a skutkom skrátka: všemožným spôsobom, všade a pri každej príležitosti, pravdu a čnosť rozširuje, lebo len ten meno praktického kresťana zasluhuje. Je teda vlastenectvo o mnoho užitočnejšie a blaho činnejšie človečenstvu, i samej cirkvi, než sa nepriatelia jeho domnievajú. Slušnom ďalej, z iných dôležitých príčin dokázať, ako rozličnosť reči a národnosti pokrok človečenstva zabezpečuje.
2. Rozličnosť národov smeruje k tomu, aby sa ľudstvo k sebe zbližovalo, zväzkom jednoty spolčilo, a spoločným vlastností, spôsobností, umelosti atd. udeľovaním si docieľovalo, zdokonaľovalo.

Každý národ chová v lone svojom zvláštnom ktorúsi, od Boha mu danú, a svojou polohou vyvinutá spôsobnosť, čili: vlastnosť, ktorú národ iný buďto celkom nemá, alebo aspoň v menšej miere. Tak k. p. vyznačuje sa Angličan priemyslom, obchodom a kupeckou vycvičenostou nad všetky iné národy. Nemcovi zverená jest veda, Vlachovi umenie plastické, Francúzovi smelosť a čin, Slovanovi, všetko do času trpiace dobráctvo a pracovitosť. Práve rozličným týmto nadelením božím povstáva potreba, ako medzi jednotlivcami tak i medzi národmi vzájomne dávať a brat, vospol sa užívať a doceľovat. Jakou teda mierou zvláštnosť jedného národa vteká do druhého, tou samou sa národy tieto doplňujú, a zlatou páskou vzdelanosti, osvety, svornosti a vzájomnosti, šetrnosti utužujú. Zdáliž nie je rozmanitosť národnosti v rukách božích pre výborným prostriedkom vedúcim k prvotnej jednote a stratenej dokonalosti?
Z druhej zase stránky, rozličné jazyky a národnosti na svete tomto prekážali, aby národ jeden nebol tak sna dno porušený nákazou národa druhého. Rozličnosť reči, povahy, cítenia a zmýšľania zvláštnosti to národne sú ako čínsky múr, kroz ktorý sa jedine s väčším namáhaním mravná nákaza jedného národa predrapuje k druhému. K. p. kľatba, zlorečenstvo , najme ale najsurovšie jazykové rúhanie sa Bohu, presiaklo neomylné už v časoch pohanských celú povahu národa maďarského. Súdim o tom podľa najstarších zákonov kráľovstva nášho Slovák vyše 800 rokov prebýva s maďarom a chvála Bohu, s malými vy mienkami uchránený zostal až po dnešok, od nekresťanskej obyčaje tejto.

Pravda, navrhuje sa tu: rozdielnosť reči a národnosti, ako z jednej strany chráni pred nákazou v mravnom; tak oproti z druhej, prekáša rozširovanie a chytrý rozkvet dobra. To sa tajiť nedá, len že výhoda vysoko prevyšuje stratu. Známe ostatne ako si všetko krásne, spanilé a užitočné kliesni cestu do všetkých národov, navzdor všelijakým rečovým rozdielom, majúc za seba sdelovateľné komunikačné prostriedky, nešlechetnosti povoľne k službe nestojace.
Pisateľ riadkov týchto, predložiac za vlastenectvo znejúce vážne dôvody, porovnajúc ich ako s požiadavkami prirodzenosti ľudskej, tak i s duchom kresťanstva, sám slobodymilovný, ponecháva úplnú slobodu každému čitateľovi, vyniesť konečnú závierku: zdáliž i katolícky kňaz smie, môže, alebo snáď i má byt vlastencom.
K závierke kladiem ešte otázku: Zdáliž zvláčte a menovite reč, a národ slovenský zasluhuje, aby sa velebné Duchovenstvo jeho zaň zaujímalo? A na otázku túto odpovedám zreteľné a určite: že to od duchovného pastiera ako srdce tak i rozum zdravý prísne požaduje.

Je to akosi vrodené do každého šlechetného srdca, že ono ku každému, nie svojou vinou, svojou samopašou a svojim hriechom; ale bez vinne, nezaslúžene nešťastnému, nie len útrpnosť cíti, nežli v nešťastí pomáha, ochotnú ruku podávajúc, aby ho zachránil a vyslobodil. Rodina slovanská vôbec, a slovenský náš národ zvláštne nevyspytateľným tajomstvom prozreteľnosti božej nemôže sa dosiaľ medzi národy šťastné pociťovať. Kdekoľvek pod šírym nebom Slovanovi miesto k prebývaniu vyznačené spatrujeme, presvedčujeme sa: že on: už pod hrozným absolutistom, človečenstvo považujúcim: len za nástroj pýchy, a ľudskej márnosti, za prostriedok všemožnej pohodlnosti, akoby k tyranizovaniu millionov bratov svojich stvorených, vysoko zrodených jednotlivcov, biedne stoná: už zase s nepriateľmi, ktorých počet sa nad piesok morský rozmnožil, ustavične sa horí a bez prestania bojuje, aby len národní svoj život zachovať, a do zajtrajšku ubezpečiť mohol.

História nám nikde nepripomína veliké tie hriechy a neprávosti Slovanstva, pre ktoré by trestajúci prst boží, tak ťažko na ňom spočívať mal, bo snáď jeho nesvornosť hroznú takú kľatbu vyvolať nemohla; ba práve naopak, magistra tá vitae národ slovenský od pamäti ľudskej vždy za dobrý, krotký, boha a pokoja milovaný, pracovitý a nábožný, nad národy iné , lúpežou a vraždou, neznabožstvom a všelijakou podlosťou označené, stavia a schválne spomína. Nezbýva nám teda v nič iného, ako v kresťanskej dôvere v spravedlnost božím domýšľať sa, že Boh novozákonného slovanského Jóba jedine preto tak dlhotrvajúcim a bolestným podľa dobroty a múdrosti božej sešlo spasenie, a čo podľa povrchového spytovania zdá sa byt príčinou rúznic a odďaľovania sa od pôvodu, stáva sa prameňom lásky a spolčovania spoločenského.

Nedá sa ovšem tajiť, že cit národní nie ešte čistou láskou kresťanskou. Pri tom, predsa osožnejšie jest milovať národ jeden, ako zhola nikoho. Národnosťou doista rozvoľňuje sa obor lásky, až dozrie k láske kresťanskej. Prozreteľne a postupné vedie a vyvinuje milosť božia človeka, cvičiac ho najprv v úlohách menších, aby ho uschopnila k úlohám vätšim. K sebectvu, egoizmu náchylného, činí Boh údom rodiny; k rozširovaniu lásky rodinnej obkľučuje človeka občanmi, krajanmi, vlastencami, vzbudzujú v ňom lásku k národu svojmu, aby ho touto a kroz túto viedol k láske všeobecnej kresťanskej.

Kto jest, a budeme ho zvelebovať! ktorý by bez pokrytectva mohol sa chváliť, že jeho srdce horí jednakou láskou k celému človečenstvu? Koľko že je medzi nami, ktorí by na takej výšave pomerov spoločenských stáli, z ktorej by na celé človečenstvo, alebo aspoň na väčšiu jeho čiastku účinkovať mohli? asi tak ako slnce svetlom a teplom svojím pol zemskej kule ožarujúce a zohrievajúce.
Málo zaiste poznáme takých miláčikov nebies, ktorí by svojimi darmi a umením celému svetu pomôcť mohli, najväčšia čiastka musí sa uspokojovať, keď jednotlivých ľudí, rodiny, vatší alebo menší počet svojich občanov, svojich vlastencov, krajanov, pôsobením svojim oblažovať a napomáhať môže.

Ako že sa staneš, slabý človiečku! dobrodincom celého ľudstva, jestli sa skôr neuspokojíš vplyv svoj venovať malej jeho čiastke, ktorá ta otáča narodil? Verím, že v srdci svojom celý Objímaš svet. Srdce ľudské dosť jest voľné túhou svojou celú zemeguľu objať; avšak komu že tým pomôžeš? kto sa uspokojí tvojou túžbou, tvojim želaním, tvojimi najsrdečnejšími vzdychy, bez činu a skutku? skutky ale tak ako ruka tvoja, obmedzené sú na malý okres, v ktorom dla povolania a úradu svojho pracovať máš. Ktorý že je teraz už užší ten okres účinkovaniu tvojmu vyznačený? Azda za hranicou rodiska tvojho, v cudzine, v nevlasteneckej zemi? sotva! okresom účinkovania tvojho má byt ľud a národ, v ktorom si sa zrodil, v ktorom si sa myslieť a mluvit naučil; bo len k toho to ľudu citu a srdcu, opravdivý kľúč materinský totižto jazyk v moci svojej spôsobom prirodzeným zachovávaš. Nasledovne: národ svoj vzdelávať, Osvecovať a šľachtiť je svätá každého človeka povinnosť, k čomu ho ďalej i sama vďačnosť pitá a slušnosť viaže.
Národ ta vychoval a osvietil; vychovávaním a Osvecovaním údov jeho odmeň sa mu, a to, čosi z bohatej národa pokladnice akoby na úroky prijal, statočne i s úrokmi prinavracaj. Tážem sa vás, či ste už kňazi a či laici, ktorí svetacstvo tak radí na trhu sveta vystavujete, a netvorom týmto nezakúsených mámite, čoby bolo z vás, keby sa nebol národ v detinstve vašom o vás staral, keby nebol krásne vaše ducha vlohy prebudil? málo by ste o celom kosmopolitisme znali.
a predsa tomuto k vôli hotoví ste obetovať národ udávajúc, že to náboženstvo požaduje. Skúmajte len dobre ducha náboženstva kresťanského: ono Vás poučí, že niet svetacstva mimo vlastného národu, a kto chce byt platným kozmopolitom, ten musí byt najprv činným vlastencom.

Pozorujte, a presvedčíte sa, že všetci, ktorí pod zástavou svetacstva bojujú, nie sú nič iného ako podlý odrodilci, nedovoľuje im vlastné svedomie, odpadlíkom! rázne, ako by sa na mužov svedčilo, oproti národnosti svojej vlastnej vystupovať; preto sa ukrývajú pod zodraný tento plášť, aby hnusotu svoju ním zastreli, a neopatrných, nerozmyslivých do táboru svojho prilákali, a národom, najme nášmu slovenskému mládež, a duchovných vodcov odcudzili, nepomysliac, že sa v záležitosti tejto, berúc ju i zo stanoviska náboženského, so zlým poradili, nepreukazujúc cirkvi žiadnu dobrú službu. Náboženstvo a národnosť sú dve vlastne sestry. Zrada spáchaná na jednej, ťahá za sebou zradu na druhej. Štepte len do mladých sŕdc odrodilstvo, dnes sa vám podarí odcudziť syna matke jeho telesnej, národu; a kto vám môže a bude ručiť: za to, že sa zajtra neodcudzí matke svojej duchovnej, cirkvi?
Apoštolovia učenia: že sa rozličnosť národov a reči prieči vyšším náboženstva cieľom, nie sú ľudia bez národnosti, majú oni, horlia za národnou. avšak medzi nami Slováci nie za svoju, ale za cudziu. Učenci, vychovávatelia, vodcovia národov iných a menovite i národa maďarského neznajú hymnu túto, vlastenectvo si všade, i v samých semeniskách váža, zakladajúc ku vzdelávaniu reči národnej spolky a katedry, podporujúc a hodnosťami obsýpali mužov, ktorí sa pri svedomitom plnení povinností svojich na dedičnej národnej roli vyznačujú.

Mi ale beda tebe hriešna duša slovenská, bola-li si dostižená, že sa národa svojho nevnímaš. Ač práve prešiel už deň sv. Mateja, pohli sa tu ľady. Medzitým, vlastenci len vtedy šľachetným a bohumilnym sa stali národnými Všetko ostatne požierajúc ako to bývalo v pohanstve...kresťanstvom t. j. pokiaľ svoje nad...spasiteľ svojím veciam náboženským spôsobnosť, tak podarene preložene boli, že sa preklady rečí iných z toho času, so slovenským ani porovnať nemôžu: že reč túto Pán Bob na zemi tak rozšíril ráčil, že nad ľudom ňou mluviacim slnce nikdy nezapadá, a od východu na západ v nej veliké divy božie sa zvelebujú, smelo vyslovujeme: že reč naša slovenská i z podstaty čisto náboženskej, neberúc do povahy ani jej krásno zvučnosť, bohatosť, a iné prednosti, ktorými nad reči druhé vyniká, zasluhuje aby ju i Duchovenstvo pestovalo, vzdelávalo a milovalo.

Nehovorte: že je pokolenie generácia terajšie skazené, že s ním nič nevyvedieme, a žeby murína umýval, kto by ho k dačomu lepšiemu priviesť chcel; preto že len od budúceho pokolenia blaženejšie časy datovať sa počnú. Milosť božia jest nesmierna, a túto udeľuje dobrotivý Boh rodu nášmu. Čože jest, než zvláštna milosť božia, že dosiaľ medzi toľkými búrkami, medzi toľkým nepriateľstvom v lone a von z lona, o život národní nám hrajúcim, nie len trváme na zemi, ale sa i šírime a naplňujeme obor jej? Vykašme len rukávy:
Vietor kde chce veje a zvuk jeho slyšíš, ale nevieš odkuť prichodí. Ján. 3. 8, Dosiaľ sa ešte veľmi málo na ľudu našom nezištne, srdečne a vy trvanlivo pracovalo a „Boh jest mocný z kamenia toho to vzbudí synov Abrahámových. Mat. 3, 9. Hlivenia a netečnosti ľudu nášho, by sme azda pravú príčinu, nie v ňom samom, ale v zovňajších jeho okolnostiach, v jeho od prirodzených vodcov svojich opustenosti hľadať mohli. „Synu za strážneho dal som ta domu izraelskému, krv jeho z ruky tvojej vyhľadávač budem. Ezechiel 3, 17. 18.

Pravda, že delníkom na slovenskom národnom poli pracujúcim, nekvitnú žiadne ruže, nejasá sa žiadna mnohosľubná budúcnosť; ba za šlechetnú jeho prácu najtrpkejšie ovocie prenasledovania, podozrievania z buričstva, áno i nevďačnosť samého zlosynmi vedeného ľudu mu dozrieva, ale pravý vlastenec nehľadá seba, nie pohodlie svoje, nežije sebe, ale ľudu a povinnosti svojej. Židia ukrižovali Krista a predsa ich neopustil, i po zmrtvých vstaní na nich pôsobil, jej ich spásu vyhľadával. I my máme dosť príčin národ náš milovať, oň sa staral, jeho časné i večné blaho napomáhať. Komu by sa pri všetkom tomto národ náš ešte nepáčil, kto by ho za nehodný držal s nim sa zapodievať, tomu v pamäť uvádzam ducha plné slova Klopfstokove: Was in der Dinge Lauf jetzt missklingt, Tônet in ewigen Harmonien.




O vyučovaní náboženstva

Biskup Ketteler


O vyučovaní náboženstva v národných školách.
II.
(Pokračovanie)
Z tohoto rozdielu medzi vieroukou a všetkými ostatnými predmetmi vyučovania visvíta i dôležitosť vieronáuky ktorú včuľ zvlášť považovať načim.
Vidiac Spasiteľ po zázračnom rozmnožení chleba k sebe prichodiť Židov, plných zemskými žiadosťami riekol im: Operamini non cibum qui perit,set qui pernamet in vitam aeternam quem Filius hominis dabit vobis. Pri druhej príležitosti hovoril žene u studni Jakubovej:Omnis qui bibit ex aqua hac,sitiet iterum qui autem biberit ex aqua quam ego dabo et,non sitiet in aeternum;set aqua quamego dado et fíet in eo fone aquae salientis in vítam ademam.“
Tak hovorí k stvoreniam svojím ten, ktorého Peter Apoštol menuje auctor vitae, pôvodom života, 3) ktorý sám všetok život udeľuje a určuje zákony, dla nichž dáva nám život; tak sám udáva cenu svojich milosti a darov.
Ľudská duša za dvojím túži: za poznaním pravdy a za požívaním šťastia. Táto túžba z cela zodpovedá hladu telesnému. Jak hľaď tým povstáva, že telo nemá v sebe to čo mu k žitiu potrebné, tak aj túžba nášho ducha odtiaľ pochodí, že nemá v sebe to, čo mu treba k žitiu, totiž pravdu a dobro, ktoré ho činia blaženým a ktoré si zvonka zaopatriť musí.
Avšak Boh sám je ten zázračný pokrm, večná pravda, najvyššie dobro, čo jedine uspokojiť môže hlad duše.

I čokoľvek svet človeku podáva k nasýteniu ducha, je pokrm, ako sa vyjadruje Spasiteľ „quí perit“. To hľa je ten hrozný súd nad človekom, čo hľadá len zemské veci a nimi ukojiť chce hlad nesmrteľnej duše. Všetko po čom túži „perít,“ a nič mu neostane; len on zostane, so svojim hladom, so žižňou. Bláznivosť veľká je teda myslieť, že človek smyslnými požitkami: jedením, pitím a oplzlosťou zaplniť môže výšku a hĺbku srdca, jemuž určené je objať Boha. Podobná zblúdilosi je hľadať: v iných stvorených veciach to, čo by utíšiť malo hlad ľudskej duše. Nič nie od seba pravé a dobré, len Boh sám. Všetko ostatne, mimo Boha, je dobré len kroz spojenie s Bohom. Ale už je najzaslepenejšia pýcha, keď človek sám seba, svojho vlastného ducha učiniť chce studnicou pravdy a dobra a z nej tíšit zamýšľa ži žeň po pravde. Tu podobá sa kvetu čo kvitnúť chce, bez slnečnej žiare, bez nebeskej rosy, podobá sa telu, čo žít chce, nepožívajúc chleba, nepijúc zo zdroja, ktorý mu Boh za pokrm pripravil, a len sám sebe chce byt pokrmom i nápojom.

Jedine Syn Boží podáva nám z neba onen ozajstný pokrm, ktorý vie v pravde a úplne ukojiť hlad nesmrteľnej duše. „Ego rum pania vitae“, hovoril k židom. „Patres eeetri manducaverunt manna in deaerto, et mortut :unt Hic est pani: de coelo deaeendens, ut, si quís eáv ipso manducaeerit, non moriatar.“ 4) Slová tieto vzťahujú sa síce zrovná na samo telo Pána, prostredne ale i na jeho učenie. Dvojnásobnému hladu duše podáva dvojnásobný chlieb nesmrteľnosti, alebo radšej jeden a ten istý chlieb vo dvoch rozdielnych spôsoboch. Hladu ducha po pravde podáva chlieb svojho učenia, ktoré je odblesk jeho bytnosti, odblesk večnej pravdy. Hladu srdca po dosiahnutí a požívaním jemu určeného najvyššieho blaha, podáva sám seba, nie už v obraze, ale vlastnú svoju bytnosť, zloženú z ľudskej a božskej prirodzeností, vo sviatosti oltárnej.
Ponevač ale Kristus nachodí sa v oboch, v učení totiž a v svätom chlebe, tam v odblesku, v obrazu, tu vo svojej podstate, a ponevač zas človek tak podivne stvorený je od Boha, že dvojakou mohutnosťou s Bohom spojiť sa môže, poznaním a láskou, tak teda nemožno trvanlivo rozlúčiť od seba ani v Kristu chlieb pravdy od chleba jeho podstaty, ani v človeku dosiahnutie pravdy od dosiahnutia samého Boha. Bez pravdy neni možné žiadne spojenie s Bohom v láske, žiadne dosiahnutie Boha, a naopak pravda je cestou k láske, k dosiahnutiu Boha.
Z príčiny toho to vzájomného poťahu medzi poznaním pravdy s najužším spojením s Bohom, hovorí aj Spasiteľ v onej podivnej rozmluve so židmi, kde ohlasuje udelenie toho nebeského pokrmu, čo nás požívaním drahého tela i krve Ježiša Krista pripravovať má na večné požívanie božstva, bezprostredne a zrovná len o tomto chlebe anjelov, o svojom tele a krvi, pobočne ale i o chlebe svojho učenia, ponevač požívanie toho to chleba kroz vieru je nutnou podmienkou, aby sme sa stali hodnými tamtoho chleba najvrúcnejšieho, totiž spojenia našej duše s Bohom. Viera je tá svitilna, ktorou nechodíme k najsvätejšiemu, tu na zemi ku comunii jeho tela i krvi pod zásterou chleba i vina, tam v nebi ale ku comunii jeho božskej bytnosti v svetle jeho božskej slávy. O obom chlebe ale platí slovo Pánovo: „aiqma manducaverlt eo: wc pane, vívet in aetemum, l) poneváč i jeden i druhý je chlieb, Kristus totiž vo svojom obraze v učení, a Kristus vo svojej podstate.

A v tomto je vyslovený vznešený význam a veliký dostoj vierouky. O ňom znie aj to slovo Pánovo: „Martina Martha, sollicita es, et turbaris erga plurl
ma. Porro mm est necessarium. Len vyučovanie náboženstva je samojedine potrebnou náukou. Je ono lámaním a rozdávaním chleba, ktorý z neba zostúpil medzi naše deti, ut, si quis ea ipso manducaverit, non moriatur. Sväté zamestnanie je, ked otec trápne pracuje, aby mal chlieb pre dietky, a ked matka ho pripravuje a im podáva, aby sa dietkam zachoval zemský život. Jak svätá teda je potom ona práca, ono vyučovanie, ktorom pripravuje sa i podáva dietkam ten nebeský chlieb, čo udeľuje život večný! Otec kŕmi dieťa chlebom čo narástol na zemi, učiteľ náboženstva však chlebom, čo pochodí z lona Božieho. Sv. Ján Krstiteľ bol povolaný pripraviť cesty prichodiacemu Spasiteľovi; preto volal bez prestania: „Párate vim Dominy“ Tú istú úlohu má učiteľ náboženstva. Jak Pán vstúpil na svet, tak vstúpiť chce do srdca každého človeka, každého dieťaťa, aby v ňom večne býval; a ako sv. Ján pripravoval svet vôbec na príchod Pánov, tak ma učiteľ náboženstva svetlom pravdy pomalí vypudil všetky tmy z duši dietok i pripraviť ich na príchod Toho, ktorý sám je svetlo. Ó, keby ste Vy všetci, čo povolaní ste s deliť dietkam učenie Ježišovho, z cela boli preniknutí vznešenosťou a dôležitosťou náboženského vyučovania; kiežby každé vy naučenie Vaše svetlo a pravdou duše dietok pripravilo prijať do seba svetlo večné a pravdu večnú!
(Dokončenie nasleduje.)




Vestník cirkevný.


a) Dopisy.

Sv. Jur. (pri Prešporku) Dňa 17 apríla, to jest: v pondelok veľkonočný v tunajšom kostole farskom skladali o 9 hod. pod slávnostnou sv. omšou pri početnej asistencii duchovenstva slúženou, Zuzana Cilbek, luteránka, rodom nemkyňa, 48 rokov stará, vdova po Kristiánovi Wagner, krajčírskom majstrovi, katolíkovi a Adam Rajnik, podobne luterán, rodom z Liptova z Vrbice 42 rokov starý, slobodný, u tunajších vv. oo. Piaristov v službe zostávajúci, slávnostné vyznanie katolíckej viery, potom ako tamtá pres svätý čas pôstny vo fare tento ale kroz zdejšieho profesora bohoslovia a spolu slovenského kazateľa veleb. o. Jana Lopušana v katolíckom náboženstve náležite vyučení a s Bohom sv. sviatosťami zmierení boli. Príležitostnú, tomuto radostnému príbehu primeranú reč v jazyku slovenskom držal k početnému nábožnému zhromaždeniu o samospasiteľnej Cirkvi vyše menovaný veleb. p. profesor; v jazyku nemeckom ale pvlb. p. Ján Palkovič, tunajší farár. Daj Bože, aby títo novo obrátenci nie len menom, lež i skutkom a celým životom svojim boli dobrí katolíci na česť a chválu cirkvi katolíckej do ktorej lona sa z milosti Božej navrátili a k svojmu dušnému spaseniu k duchovnému tiež vzdelaniu druhých a k povzbudeniu ich bývalých spoluvercov, aby tento ich spasiteľný príklad nasledovali.




Z Kremnice

Joz. Horňáček.


V Kremnici, dňa 5. Júna. Nevýslovná radosť naplnila srdcia naše, ked nás vo veľkonočnom týždni zo Sv. Kríža vedomosť došla, že na deň zoslania Ducha Sv. Jeho Excelencia náš milovaný Najdôstojnejší pán arcipastier svojou vysokou návštevou mesto naše poctil: a v hlavnom kostole Sviatosť birmovania udeľovať ráči. Novina táto pre radostná sa hneď po celom meste a okolí rozniesla, a od všetkých obyvateľov, nadovšetko ale od nebirmovanej mládeže jak najradostnejšie prijatá a s plesnim vítaná bola. Od tejto chvíle boli srdcia naše len k Svätému Krížu obrátené, a nič sme tak túžobne neočakávali, ako tú šťastlivú hodinu, v ktorú nám nebesia popriať majú Jeho Excelenciu jak najradostnejšie a najskvelejšie u prostred nás privítal. Čím viac sa doba tá šťastlivá zbližovala, tým viac túžba naša rástla, ani sa neuspokojila, až sme Toho tak túžobne očakávane ho miláčika nášho medzi nami uvideli.

Nie menej sme sebe pres celý čas očakávania žičili, aby na deň zoslania Ducha Sv. nebesia nám jasnú a príjemnú poveternosť popriali, aby sme tohto vysokého Hosťa všemožnou Jeho vysokej hodnosti primeranom verejnou úročitosťou a slávnosťou privítať mohli, a hľa! Otec nebeský vyplniť ráčil žičenie naše, o čom sme dňa predošlého už pochybovali, ktorého žto dňa mračna daždivé oblohu nebeskú zatiahli, a požehnaným dažďom; za ktorý sme dlhý čas Pána Boha prosili, áno aj procesie odbavovali, zem našu vysušenú v hojnej miere ovlažili lež v deň svätodušný slnce jasné na čistom nebi sa po kázalo a papršleky svoje ohni sté rozsievalo, akoby nám zvestovať chcelo, že deň milosti Božej už zasvietil, ktorého Duch Svätý za pozdvihnutím rúk apoštolských na mladých a nových bojovníkov viery Spasiteľa našeho Ježiša Krista stúpiť, a ich srdcia svojou milosťou, alebo svojimi siedmi darmi naplniť má.

O nedlho na to po odzvonení na pozdravenie anjelské velebná streľba z vysokej kalvárie úročitost dňa toho to oznamovala; tu je hneď po celom meste živo; zo stromcov sa po mieste špaliere robia: okná sa kvietím okrášľujú; mládež v sviatočnom rúchu, stužkami, vencami a kvietim okrášlená sa schádza; celé mesto je na nohách. O pol ôsmej ozývajú sa zvony slovenského kostola, bo vychodí krásna slovenská procesia, vedená velebným p. kaplánom slovenským so spevom pobožným prekrásnym. Prichodia tiež iné veľké procesie z Lúčok, Blaufusa, Bergu a Kunešova, vedené svojimi duchovnými pastiermi so zástavami okrášlenými mládežou oboje ho pohlavia vencami a kvietim ozdobenou. Spevy pobožné po uliciach sa rozliehajú a k nebesiam vznášajú. Každú procesiu vítajú zvony a jednotlivú streľba. Tu zas vychodia všetky naše slávne cechy so svojimi veľkými zástavami, ako tiež i braterstvo Mariánske so svojou veľkou a krásnou zástavou, rovne aj školy svoje okrášlené zástavy poslali. Všetko sa rozostavuje od fary až k hlavnému kostolu v špaliere. Schádzajú sa tiež všetky cis. kr. a mestské úrady, cis. kr. četnictvo, slávna obec, veľ. oo. Františkáni, učiteľstvo, cis. kr. komora a lesníctvo čili horárstvo. Hajdúsi komorský a mestskí boli v najplnšej paráde. Všetko stoji v najpeknejšom poriadku; všetky okná sú plné; všetko očakáva vysokého Hosťa. O pol deviatej hrmia mažiare na vrchu kalvárie, zvony všetkých šesť veží hlasy svoje silné vydávať začínajú; tu sa hneď všetkých oči na tú stranu obracajú, z ktorej Jeho Excelencia prísť má; všetko sa raduje a veselí.
Nezadlho na to slyšíme bandu hudobnú haviarsku hrať pieseň národnú. „Bože zachovaj cisára.“ a naraz vidíme štyroch sivkov vedúcich Jeho tak túžobne očakávaného Hosťa; radosť a veselosť k neopísaniu. Ked koč už stať zostal, pristúpili všetky tieto úrady s velebným duchovenstvom, na čele majúc vys. dost. p. opáta, Konštantína Hartmann na čele k Jeho Excelencii Pán opát privítal Jeho Excelencii v reči latinskej; Jeho Excelencia ráčila tiež v reči latinskej odpovedal. Po tomto privítaní sme Jeho Excelencii odprovodili do fary. Tu v mene slávnej obce a všetkých úradov privítal Jeho Excelenciu náš pán mešťanosta, A. Campione v reči nemeckej; Jeho Excelencia odpovedala tiež v reči nemeckej. Tu podotknúť musím: ako sme sa veľmi utešili z príchodu Jeho Excelencie, tok sa srdcia naše zasmútili ked sme spozorovali, že Jeho Excelencii zdravie nie najlepšie byť musí ; máme jednak nádej, že dobrotivý Pán Boh nezadlho Jeho Excelenciu uzdraví, o čo ho každodenne v modlitbách našich prosiť budeme.

O 9. hodine udala sa Jeho Excelencia v slávnom sprievode pri streľbe, zvonení všetkých zvonov a zvukoch hudobnej bandy haviarskej k vykonávaniu pontifikálnej omše a udelovam sviatosti birmovania, do kostola bohato osvetleného, trónom pre Jeho Excelenciu , ako tiež vencami a kvietim ozdobeného. Po evanjelium veľkej a skvelej pontifikálnej omše vystúpil pre velebný p. Ján Nep. Špánik, farár bergčanský, na kazateľnicu k našej radosti, a svojou výbornou rečou, vzťahujúcou sa na úročitost dňa dnešného, na sviatosť birmovania a na neveru času našeho, celé obyvateľstvo, obzvlášte ale vzdelané a vyšších tried na najvyš uspokojil. Jeho reč bola tak výborne vypracovaná a krásne prednesená, že sami nekatolíci svoju najvyššiu spokojnosť vyslovujú a mu zaslúženú pochvalu oddávajú.

Po omši svätej Jeho Excelencia ani len najmenšie tela posilnenie neprijala, lež hneď k udeľovaniu sviatosti birmovania pristúpila. Bolo birmovancov vyše 3,000. Po ukončení birmovania navrátila sa Jeho Excelencia v tom samom spôsobe ako do kostola do fary, a tu teprv o 3. hod. bol obed. Vynesené zdravice oslavovala streľba na kalvárii. 0 7. hod. rozlúčila sa s nami Jeho Excelencia, sprevádzaná znovu velebnou streľbou a zvonením všetkých zvonov, nadovšetko ale našou vrúcnou modlitbou, v ktorej pána Boha prosiac, aby Jeho Excelenciu k blahu sebe zverených ovečiek, obzvlášte ale k blahu utrápeného a prenasledovaného národa slovenského ešte v jak najpozdejšie letá pri najlepšom zdraví zachovať, Jeho nám predrahý a prepotrebný život od každého nešťastia, od všetkých nepríjemných príchod ochrániť, ako tiež všetky Jeho kroky a ustávania žehnať a najskvelejším výsledkom korunovať ráčil.
Ku koncu ešte za potrebné uznávam s deliť, že naši horliví vv. pp. kapiániapán katechéta školy hlavnej pres celý ten čas neúnavné mládež o sviatosti birmovania vyučovali, a že v nedeľu šiestu po veľkej noci pri veľkej omši po evanjelium jedna vydala luteránka pred vys. dostoj. p. opátom v prítomnosti množstva ľudu slávnym spôsobom vyznanie viery katolíckej zlozila, a tiež potom sviatosť birmovania prijala.




Správy


b) Správy

Z Prahy. Jeho Eminencia p. kardinál arcibiskup knieža Schwarzenberg, vydal list pastiersky na učiteľov škôl národných, v ktorom im milé a prívetivé na srdce kladie snahy posledných snemov provinciálneho a diecesálného z ohľadu Škôl a učiteľov národných; vyslovujúc svoju srdečnú radosť nad pokrokom v školstve a pripisujúc ho hlavne snaženiu samého učiteľstva; upomína ich, aby vždy ruku v ruke s cirkvou na dráhe tej pokračovali. (BL)

Zo Štýrska. Koncom apríla vypukol v mestečku Admont hrozný oheň, ktorý zožral i tamojší pamätný benediktínsky samo stan, ktorého lidovia majú duchovný správu v Marieeelli. Celý kláštor i kostol ľahol popolom ale divom ja kýmsi ochránená je svetochýrna knižnica kláštorská a jedinký oltár Bohorodičky Bl. P. Márie na ktorej obraze napriek nesmiernemu horkú ešte i závoj celkom neporušený zostal. Skazu vzali í vzácne organy, v Nemecku po Solnohradských druhé, a zliali sa zvony; škoda odnáša okolo milióna zlatých.
(W. K. z.)

Z Turecka. (Tyg. k.) Patriarcha sehismatický v Carihrade vydal tiež encykliku. Či snáď, pýta sa dopisovateľ do denníka „Le Monde,“ povznáša hodnostár ten hlas svoj, aby volal na vladárov a mocnárov: „et nunc reges intelhgíte; erudiminí, qui judicatís terram ?“ Alebo snáď povstáva k obrane právd za poznaných i vzhrdzených? O tom je najmenej! Ide mu tuná o cirkevnú pokladnicu! Čujme teda dotyčný ten list pastiersky: „Velební bratia i ctihodní pánkovia moji! Od môjho zvolenia, t.j. od 2. rokov rozmýšľal som vše nad spôsobom: akoby odvrátil možná kritické položenie naše veľkej Cirkvi. Ale ani moja rada, ani synod miešaný nedávno ustanovený, neprišli po dlhých náhradách i diskusiách do skutočného i praktičného rezultátu. Výdavky moje ho patriarchátu vynášali so všetkým na mesiac prinajmenej 16,000 frankov; prijmi ale i príspevky dobrovoľné najviac 4000 frankov. Tak sem bol prinútený požičal od vlády sumu 345,000 frankov, a teraz z bývalo mi na smelosti, znovu sa udať do spanilo mylnosti vlády. Naša vysoká škola bohoslovecká, svietnik to celého kresťanstva v ríši, prestala pre nedostatok fondov, a budovy jej od staroby rozpadajúce sa nevyplatí sa viac obnoviť. V jak smutnom stave nachodia sa naše špitáli, opatrovane atd.

S ťažkou núdzou dostal som štvrtú čiastku poplatkov mojich od prelátov, odvislých od moje ho trónu ekumemeneho, i to ešte s akým šomraním! Svedčí o tom pres 50 listov, ktoré som od nich dostal. Lež nemožná ich za to zatracovať. Dľa nových nariadení synodálnych povinní sú k častým cestám i k drahému pobytu tuná v sídelnom meste, a počas ich neprítomnosti veľmi ťažko zbierať kolekty medzi ich ovečkami. Na ten spôsob, mnohý z nich tak, ako ja, vydržuje sa iba požičanými peniazmi. Lež toho roku obzvlášte, jak horký mi načim vypiť kalich, ked v odpovedi na listy , povolávajúce na synod, predstavili mi nedostatok fondov i odvolávali sa na výplatu záseliek, ktoré im boli v regulami ne prisľúbené! Po diecézach je ledva polovíc cirkevných poplatkov vyplatené, a v Bulharsku skoro všade nechceli platiť. Tak, Bohužiaľ! patriarchát carihradský otrasený vo svojom základe po 5. vekoch jestvovania svojho, hrozí úpadkom zaraz i s inými ustanovizňami našimi!
Aby urobiť koniec biede tej, utkal som sa k vláde Vysokej Porty i naliezol som ministrov priaznivo nám naklonených, chcejúc nás vyviesť z tých ťažkosti. Ked boli žiadané odo mňa predlohy, predstavil som, že nám ročne 10 miliónov piastrov (okolo 2. mil. frankov) treba k napraveniu všakových potrieb cirkvi pravoslávnej. Vláda pristala na tú predlohu. S bolesťou však vidím, že niektorí posudzujú i odsudzujú také postupovanie, ktorí pri tom všetkom neznám nám podať spôsobu, aby nás odvrátili od zhubnej priepasti.“ Taký asi je obsah encykliky patriarchovej, ktorá je jasným svedectvom smutného stavu toho, v jakom položená je východná cirkev rozkolnícka, odorvaná z lona matky cirkvi rímskej, a preto rozorvaná sama v sebe.

Z Ameriky. (Zg. D.) Magistrát v Novom-Yorku povolil Jezuitom z mestskej pokladnice každoročne 25,000 frank. prispievať, uvoľnil ich od všetkých výdavkov, ako aj povinnosti vojenskej. Prečo? Poneváč z ústavu ich vychodil najväčší počet duchovní kov, ktorí sebe vo vojne spolkovej zaopatrovaním katolíckych vojakov nesmierne zásluhy vydobyli. Či, vraj, nejaký európsky „liberalec“ od samej hrúzy z kože nevyskočí i? - dokladá „Zgodnia Danica