logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 16


Obsah:



: Úvod a záver
: Vlastenectvo a kresťanstvo.
Chovanci spišskí. : Ozvena na článok z Ostrihomu.
: Vestník cirkevný.
: Správy


Úvod a záver






CYRIL a METOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročné: 2 'IL 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora
Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje n do Holíča (Uhry) via Gädíng. Vychádza 5, 15, a 25, každého mesiaca na búrku.

Číslo 16. V Skalici, v pondelok dňa 5. júna. 1865. Ročník XV.



Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskop Fr. X. Škarnicla synov




Vlastenectvo a kresťanstvo.


Vlastenectvo a kresťanstvo. *)
Každý vek podľa pružnosti a samostatnosti ducha ľudského, plodí nové idey, nové presvedčenia a náhľady. Rozum ľudský idey a náhľady títo vždy ďalej a dokonalejšie vyvinuje, vždy zreteľnejšie vyslovuje a tak všetko, čo v pochope „človek“ ukryté spočíva, na biely deň vynáša. Cirkev Kristova podľa článku viery svojej: „Boh stvoril človeka k obrazu a podobenstvu svojmu“ a následkom i slov božského Zakladateľa svojho: „buďte dokonalí ako Otec Váš v nebesiach dokonalý jest“ nebráni vývin duchu ľudskému, nezakazuje, neobmedzuje duchovnú myslivú jeho činnosť; ona radnej činnosť túto prebudzuje, napomáha pestuje, zdravé jej plody s vďačnosťou prijíma a posväcuje, a len, kdeby činnosť táto medze pravdy a slušnosti prestupovala, Opravuje, a v koľaj božstvom vykázanú uvádza, slovom: Cirkev výjavy a náhľady časové z ducha ľudského vyplodené, vo svojich nezmeniteľných preto že božských pravdách zakoreňuje a, s týmito jeli len možno vždy zjednocuje, v krásnu harmóniu súzvuk zviesť sa usilujúc.
Prizreme-li sa času, v ktorom žijeme, nájdeme a s patríme v ňom ruch neobyčajný, ktorý doterajšie svetové útvary do novej, duchu času primeranejšej podoby pretvoriť sa namáha. Jeden z najsilnejších rušňov, ktorým sa prekot náhľadov veku pominulého, prevrat zastarených ideí pripravuje, je za dňom našich idea národnosti, to jest: cit za všetko, čo s jedným každým národom v užšom spojení stojí. Náhľad tento času nášho zasluhuje všestranného povšimnutia.
Nech odborníci národnosti lepšie, nech zastáva telia a zbožňovatelia začadených, ako ich radi menujú, historických pergamenov, na ktorých sa krivdy a nespravodlivosti slabších, za feudálne vyhlásených, k obohacovaním mocnejších, za suverénne uznaných národov, krvavými písmenami poznačené zachovávajú ruch tento, ako sa im len ľúbi, hamujú, a kacirujú, nech ho prepiatosti jednotlivcov koľkokoľvek pripisujú, márna a smiešna zostane navždy práca jej ich; lebo v ňom každý rozvažlivejší vidí mohutného ducha času, ktorý všetky prekážky, ako vietor prah, alebo ľahký sniežik rozduje a svetom roznesúc na vymeranej svojej ceste, bez zastavenia sa, ďalej napredovať neprestane. Ktože nevie a nevidí, ako časový tento ruch, pri všemožnom odpore, podelené a potrhané národy v jedno spája, a násilnosťou v minulosti spojené trhá, aby ich v nové zväzky, podľa jednoty a príbuznosti jazykovej spolu zlúčil?
Panujúci tento v čase a veku našom živel, pohybuje i národom našim slovenským. Slovák, úd to velikej slovanskej rodiny , rezko prebúdza sa z tichého sna, do ktorého ho pred storočiami, z čiastky zloba a neprajnosť ľudská, z čiastky vlastná chyba a neteč nosí bola ukolísala, on pretiera oči, naťahuje uši svoje, a začína načúvať hlas času: prichodí z po nenáhla k povedomiu, že úlohou a úkolom jeho nemôže byt, aby na veky len, tak početným, najzdarnejším, ovocia nosným národným svojim kvetom, Ozdoboval a Obohacoval chudobu spolu krajanov svojich. poznáva, že i jemu dobrotivé nebesia iný, vznešenejší cieľ vykázať museli, ktorý aby dosiahnuť, hlási sa k prirodzenému svojmu právu, oznamuje svetu: že i on žije medzi národmi európskymi, že i on prináleží do mozaiky kmeňov mocnárstva rakúskeho, a to síce v odeve svojom vlastnom, samým božstvom mu vykázanom.

Týmto snahám národa slovenského kladú sa velikánske prekážky v cestu. Nepriazeň, zastarala zášť, zvykla nad nami panovitosť, hnusné odrodilstvo vlastných synov, nevedomosť a neznalosť toho, čo naše jest, nedorozumenie, rozličné podozrievania z panslavizmu a komunizmu a sám Boh zná ktorého mena a zrna vášne a náruživosti srocuju sa v silný spolok, aby podkopaty život náš národní, a Slováka slovenského svojho rázu pozbavili. A čo jest najbolestnejšie, záleží v tom, že v ctihodnom stave duchovných správcov, ktorí bez pravého vlastenectva ani spasenie zverených sebe duší dokonalé a zdarne obstarávať nedovedú, nachodia sa premnohí, čo do nepriateľského tábora oproti zverencom svojim prechodia , proti blahu a šťastiu ľudu svojho do poľa tiahnu, alebo snahy jeho k dobrému a schválnemu, tu zo slepej nepriaznivcov našich nasledovať, tam zase aby si márnu pochvalu, milostivý pohľad a priazeň vyšších utŕžili, podrývajú, a tých, ktorým by za príkladom všetkých, či nám bližších, a či vzdialenejších národov, vodcami byt mali, špatne opúšťajú, ba často i nepriateľom samým do rúk vydávajú.

Bohužiaľ! že ani ústavy v ktorých sa mládež na vznešený úrad duchovných pastierov pripravuje, nie sú čisté od mužov, ktorí jalovým svojim doktrinárstvom „že sa kňaz nemá k žiadnej národnosti priznávať, ale nad všetky národnosti povýšený, jedine večné potreby ducha ľudského obstarávať“ budúcich duchovných pastierov ľudu slovenskému odcudzujú. Vďaka Bohu! že sú mudráci títo samí maďarónči, ktorým viac rozkvet maďarstva, než sv. Cirkvi na srdci leží, ktorí by cirkev katolícku za„magyar egyház“ zameniť ani za mak nerozmýšľali, ktoré aby slová svoje v zrejmý so skutkami postavili odpor, už pokútne, už zase zjavne, chovancov za neslovanskú národnosť zaujatých, čoby hneď i vysokú prepiatosť na javo dávali, podporujú a milkujú, a tak márnymi svojimi svetanstva-kosmopolitismu-teoriami, len o duchovnej svojej chudobe svedectvo vydávajú.
Načo že ste Vy doktrinárski pánovia! madaróni, keď sa kňaz nemá k žiadnej národnosti priznávať? rozumieme Vám, vy len nechcete mat, aby duchovný pastier ľudu slovenského, stal sa slovenským národovcom. Nepadá pod smer môj zvláčte vystaviť, ako v nejednom semenisku miešaných, ba i čisto slovenských biskupov, chovanci náklonnosť k rodu slovenskému prezradzujúci prepúšťaní, za tú ale samu náklonnosť k madarstvu, čoby hneď i rodení Slováci, nasledovne opovrhnutia hodní národní renegáti boli, chválení a podporovaní bývajú, ač práve príkladov až nazbyt.

Smutná táto, ale u nás domáca každodenná skúsenosť, zadáva mi príčinu, o tom prehovoriť: Zdáliž i kňaz smie, a má byt vlastencom?
Otázku túto chcem zo všetkých strán uvážiť, osvietiť a pred stolicou rozumu a náboženstva ospravedlniť. viac držím za potrebné o predmete tomto premýšľať a ho uvažovať, čím viac, podľa všeobecných chýrov, blíži sa doba, v ktorej
nám ústavným spôsobom, do verejnosti za sväté naše práva vystupňovať bude, a že som sa obohatil tou smutnou skúsenosťou ako vo verejnom stolice zvolenskej zhromaždení, istý vidiečan, navedený k tomu stoličným autonorným úradníkom,
nášmu starcovi prepoštovi N., keď tento práva národa zastával, privolať sa neostýchal: kňaz patrí na kanceľ,“ ktorá vysoká filozofia(!!) na odpornej strane všeobecnú veselosť spôsobiť, súca bola. Vlastenectvo podlieha v uhorskej našej vlasti velikej metamorfóze. Jedných, ktorí ním označení bývajú, vynášajú spoluobyvatelia naši až do tretieho neba, druhých zas rúcajú až do siedmeho pekla. Jeden a ten istý vznešený, k blahu ľudstva podujatý skutok; jedna a táže seba zapravšia láska k rodu, už sa nazýva šlechetným, ľudomilným skutkom, už zase zradcovstvom a judášstvom, podľa toho, ako blaho národa maďarského, alebo ktoréhosi iného napomáha.
Nech vystúpi vznešený ľudomil a zastane v ktorejkoľvek záležitosti, oproti ktoréhokoľvek mena utlačíteľovi lebo nepriaznivcovi ľud maďarský, nech ľudu tomu preukáže i dosť malú službu, už meno jeho z úst do úst, z časopisu do časopisu lieta, už sa naň všade čo na veľkého vlastenca pokazuje; keď ale to samé, ba o mnoho viac, šlechetný daktorý muž, za blaho ubiedeného ľudu slovenského podnikne, hromžia naň všetky zvýš spomenuté ústa a časopisy, označujúc ho čo nepriateľa a zradcu vlasti, a už môže byť uistený, že ostane v liberálnom Uhorsku na veky zabudnutý, za živa akoby pochovaný.
Je to úkaz takmer nevyspytateľný, tajomstvo a pohádka, prečo a ako sa stáva, že z, čoho sa každý národ teší a raduje, Slovákom sa nepraje, kde to predsa už na veky svätou ostane pravdou, ktorá sa zo života a dejín našich žiadnym činom vymazať nedá, že: dokiaľ kráľovstvo uhorské viac obýva národov, ktoré krajinu túto obecnú, svojou milou menujú matkou, každý na roli svojej dedičnej pracujúci, pracuje na blahu vlasti a, pravým je vlastencom; bo čože je vlasť? od ktorého slova sa vlastenectvo odvodzuje.

Vlasť nie je to miesto, na ktorom sme sa narodili. Koľko že sa ľudí rodí na holiach a poliach, na potokoch a morách, v horách a hájoch , ba i v samých väzeniach? a predsa hole a pole, potoky a moria, hory, háje, väzenia nikto za vlasť svoju netríme. Vlasť nie je ani to miesto, na ktorom bývame. Človek obydlie svoje mení, hneď tu, hneď zas tam bývať môže; musel by toľko vlastí mat, koľko bydlísk. Miesto, osada, v ktorej bývame, môže skazu vziať, s pádom jeho by tak i vlasť hynula. Krásne o tom mlúvi už Tullius svojim Rimanom., a Themistoklea svojim Grékom: nech Rím, nech Atheny ruka“ vecnú, nech sa bašte jej ich rozváľajú tak, že, ani miesto, na ktorom stály, k poznaniu nebudú.
Jestli len meštanstvo-národ nezahynul, ani vlasť nezahynula. Vy Athenčania na mori, vy Rimania na Egypte hľaďte sa zachovať; kde sa vy nachodíte, tam sú Atheny, tam je Rím s vami. Vlasť naša nezáleží z hrby skál.
A skutočne i národy kočujúce bez miest a obcí, bez stálej strechy majú vlasť svoju. Vlasť teda je to miesto, na ktorom sa, v spoločnosti mnohých obecný zväzok ľudí, ako ľudí, ako občanov, priateľov a príbuzných k blahu celého spolku a jednotlivých jeho údov napomáha a uskutočňuje. A tak i vlastencom je len ten, ktorý verne vlasti svojej žije, živý súcit a účasť na všetkom berie, čo
česť a blahobyt vlasti prináša a napomáha. Pravé teda vlastenectvo záleží v láske, k národu tomu, ktorého údom nás sám dobrotivý Boh učiniť ráčil.

Ráz, znak, čili vlastnosti pravého vlastenectva zahrňujeme v týchto dvoch punktoch: Miernosť k sebe, a spravedlnost oproti druhému. Toto sú krásne dva kvietky, ktoré čelo každého vlastenca zdobiť majú; kde nenachodíme tato, tam vlastenectva niet. Pod miernosťou skromnosťou rozumie sa moc a vláda nad sebou samým. Nemierna žiadosť po hodnostiach a panovaní nad inými, prílišná túžba po bohatstve a lakotkárstve sú predmety, nad ktorými miernosť ruku držať, ktoré si ona podmaňovať má.
Vlasť dala človekovi všetko, čím je a, nad čím vládne. Za to ale žiada od neho, aby silným a zachovalým vyvinovaním mohutnosti svojich ako mravných tak i telesných, vždy pohotove stál, život a majetok svoj na oltár vlasti položiť
keď ona toho potrebuje, keď sa v nebezpečenstve nachodí. Statočný syn vlasti nehľadá len seba samého, neujarmuje iných občanov, s ktorými v spoločnosti žije, aby si samovládu nad nimi poistil, nehľadá blahobyt jednej čiastky, hoc by pri tom druhá na mizinu jak duelovú tak hmotnú privedená bola, nerozsieva nespokojnosť, nerobí rúznie, ale i s obetou predpojatých svojich chúťok, so zaprením seba samého, podporuje šťastie a dobrobyt celej vlasti svojej.
V tomto záleží miernosť k sebe.. Podľa dejepisu biblického, trápila Dávida, na čele vojska svojho a pred obličajom nepriateľa veliká žížeň. Traja z najudatnejších bojovníkov jeho prerazili šik nepriateľský, dostali sa k prameňu čerstvej vody, priniesli ju v šišakoch svojich vodcovi a kráľovi. Pravda! zvolal Dávid, môj smäd je veľký a nápoj tento by ma znamenite občerstvil, ale možno-li mne krv a nebezpečenstvo života mužov týchto piť? i vylial vodu na zem, na
obeta Bohu. Toto sú slová, toto je skutok mierneho k sebe vlastenca.
On myslí a cíti: Ja nie som samojediný tu, i druhí majú jednaké právo so mnou len vtedy cíti sa spokojným a šťastným, keď zná, luže je celý spolok, celá vlasť spokojná a šťastná; on sa nepovažuje za slnce, okolo ktorého by sa sto a sto telies krútiť malo.

Druhá známka vlastenectva je: Spravedlnosť, . t. j. skutočné uznanie práva. Spravedlnost je obsah všetkých v obcovaní s inými patrných čností. Už starí hovorievali: ,Justitia regnmumfundamentam.“ A v skutku, ona je základ sociálneho dobrobytu. Odnímte svetu spravedlnost, odňali ste mu právo, s týmto svornosť, s touto jednotu, a s jednotou bezpečnosť a blaho. Kto vo vlasti našej sobeckéj svoje náhľady vždy pred oči ma má, ktorý v službe vlasti len zvelebenie jedného národa a,nie spokojnosť celej vlasti, všetkých ju obývajúcich národov napomáha, nedržia sa toho: „svoje jednému každému“, čo z pochopu spravedlnosti, ako svetlo zo slnca vyteká, nie je spravodlivý, a nemôže sa pravým vlastencom nazývať.
Položte si ruku na srdcia všetci Vy odrodilí synovia národov uhorských, ktorí ste medzi Slovákmi, Rusínmi atd. prvý blesk svetla božieho s patrili, ktorí ste od matiek slovenských, rusínskych atd. prvá kvapku mlieka požili, ktorí ste tu prvý základ výchovy ľudsko-krestanskej prijali, ktorí ste sa tu údmi a občanmi spoločnosti ľudskej, mešťanmi obce uhorskej stali: a teraz vlastné vaše matky zapierate, vlastný váš národ, ktorého ste krv z krvi, kosť z kosti, nenávidíte, zapierate, zapredávate, vyznajte: ste-li vy praví vlastenci, za akých sa vydávate Hoj nie! vy ste len chlebári, nájomníci na cudzích poliach. Tu spočívajú kosti vašich dedov, vašich otcov, tu budú i zemské vaše pozostatky niekedy hniť! a stonásobná hanba pre vás, že vaše srdce, váš duch tu nikdy neprebýval, že ste samí k sebe boli nespravodlivými.
Každý kopec, každá dolinka, každý potôčik, každá lúka a hájik upomína vás na detinské vaše hry, usmieva sa vám, čo svojim a vy si násilnosť. robíte, aby ste ich nepoznali: Neprirodzenosť túto vašu zahanbujú i samé vtáky povetrím božím lietajúce , a po vybavenej zimnej svojej púti, vždy sa s radosťou do rodiska svojho navracajúce, ba i najdivokejšie zvery tiahnu a rady sa pridržujú v rodištných svojich dúpätách, lebo ich, čo sú i nemé tváre, prirodzený pud viaže k vlasti jej ich. Jak hanebné je odrodilstvo, tak krásne je vlastenectvo, lebo ho sám Boh do sŕdc ľudských zaštepil.

Vlastenectvo je svätá túžba po vlasti, láska a ohľúbenost vše ho, čo sa milej otčiny dotýka, čo jej ku zvelebeniu a blaho slúži; oproti tomu zármutok nad všetkým, čo vlasti škodí, čo ju zneuctieva. Je teda vlastenectvo krásna cnosť, a tak svätá záležitosť, že sa jej ani kňaz katolícky vyhýbať nemusí, ani nesmie, ba i kňaz kat. pravým vlastencom byt má, a síce:

Podľa práva prirodzeného.
Cirkev Kristova, jakožto dobrotivá pestúnka ľudského pokolenia k životu večnému, neutláčajúc v človekovi žiaden z tých citov, ktoré múdry Stvoriteľ do sŕdc našich, čo pramene sladkosti a šťastia zemského, hlboko zaštepiť ráčil; ona ich radnej pestuje, šľachtí; ona im pravé vykazuje cesty, ciele a zámery. Postavíme-li sa na stanovisko čisto ľudské bez všetkého ohľadu na zjavenie a kresťanstvo, uzná i najväčší neprajník národností, že je jeden, z najsilnejších citov, Od samého Boha, do sŕdc ľudských vložený cit národní, čili národnosť, vlastenectvo, alebo láska ku kolibke, v ktorej sme svetlo sveta uzreli; láska k reči, v ktorej sme sa najsamprv od matiek modliť učili: láska k milým našim krajanom, t. j. ľudom , s ktorými sme sa v jednom kraji zrodili, s ktorými nás jednaké radosti a žiale, jednaké nádeje a nebezpečenstvá, jedna kosťou reči a obyčajou, v jednu väčšiu rodinu obec, ktorá sa i otčinou, vlasťou menuje, spojili a spolu akoby siali. Nech hovorí kto čo chce zostane to len vždy skutkom neprirodzeným, keď sa človek od vlastnej krvi vzďaľuje, keď ju nemiluje, zapiera, zapredáva, lebo sa za mať svoju – národ ktorá ho pod srdcom nosila a vypestovala, hanbí, ju za prijaté dobrodenia zatracuje, jej všade a vo všetkom škodiť hľadí.

Nech hnusný takýto renegátsky čin, akými koľ vek krásnymi menami nepriatelia národnosti krstia, zostane on len vždy změlcovským judášstvom, ktorý i chválospevci jeho, v dušiach svojich zatracujú, predobre čítac, že je hrdina taký vždy len nepoctivý zliatok, opustivší zástavy, pod ktorými podľa povinnosti a statočnosti stále bojovať mal. Prečo sú každému človekovi tak sladké rozpomienky na otčinu? Prečo sme všetci ako Ulysses, ktorý po cudzích zemiach chodiac, ustavične mysleli na svoju Ithaku? Prečo cítime radosť, keď sa v ďalekých sveta končinách, schodíme s krajanom, čo pred tými neznámym? Toto sú otázky, na ktoré márne budeš odpoveď hľadať, neobrátiš-li sa k zákonu prirodzenému, ktorý sám Boh do sŕdc ľudských nezmazateľnými napísal písmenami. Mlúv, čo chceš, utlačuj v sebe cit tento akým koľ vek spôsobom: človekovi milá zostane vlasť jeho nie menej pod snežnou Tatrou, než na úrodných rovinách dolnozemských: nie menej v ľadovej Sibíri, než v korením páchnucej Indii!
Každý veľký muž, ktorého prozreteľnosť božia vzbudila, aby krásnymi myšlienkami a skutkami svojimi súvekému človečenstvu osožil, bol vznešeným vlastencom, zahorel láskou k národa svojmu, a len, v tomto národe svojom, a prostriedkom jeho pôsobil na ostatne ľudstvo. Pohania, už, u ktorých vážnosť a povahu ľudskú spotvorenú nachodíme, a preto ani národnosť ľudu cudzieho, im, ako Rimanom, barbarského, ctiť a vážiť neznali národnosť vlastnú za pýchu, jedinú cnosť a samostatnosť považovali, a len z tohto citu národnosti, u jednotlivcov jej ich, tie najšľachetnejšie vlastenecké skutky zrodiť sa mohli, len z tohto prirodzeného citu najkrásnejšie hrdinstvá vyviedli, i vlastné životy na oltár vlasti zložili.
Vystúpte vy všeobecne ctení a oslavovaní duchovia časov minulých: Mlúv k pokoleniu terajšiemu ty velikodušný Leonídas, ktorý si s tristo súdruhmi na večitú slávu Grécka hrdinsky padnul; mlúv ty junácky Horácius, ktorý si sa z lásky k vlasti samojediný celému nepriateľskému táboru v priek postavil; vystúpte vy Aristidovia a Themistoklesovia, Epaminondovia a Periklesovia, Regula a Mucii Scevolovía, Kurcii a Scipionovia atd. atd. a povedzte nám: prečo ste ženy a deti, hodnosti a svetské šťastie opovrhli, a. tak hrdinsky za vlasť sa obetovali? všetkých viedla na istú smrť láska k národu; všetko nebezpečie podnikli z vlasteneckého citu, o ktorom rímsky básnik spieval:
Nescio qua natale solum dulcedine captos Tenet, et immemores non sinit ese sui.
O ktorom sa vyjadril i v živote svojom dosť sebecký, najslávnejší rímsky rečník:
Non mihi soli, sed etialn , atque multo potior, natus súm Patriae.
(Pokračovanie nasleduje.)

*) Odporúčam ct. Obec. k prečítaniu pojednanie "Národnosť" od J. M. v Čas. pro kat. Duch. 1848 sv. 4. ktoré som v článku tomto použil. Poz. D.




Ozvena na článok z Ostrihomu.

Chovanci spišskí.


S opravdivým nadšením čítali sme rezký článok drahých bratov našich v Cirkvi národe, v 9 čísle uverejnený, v ktorom opisujúc stav cirk. lit. spolku na semeništi ostrihomskom, tak verne a neohrozené vyjadrili myšlienky svoje, že sme mysleli čítať vlastné, oddávna pestované, lež dosiaľ len závojom mlčania zabalené city. Keď junácke slovo zápalu razom odvalí centové bremeno z pŕs už chladných, mŕtvych a v nový život budí zadriemané stvorenie, akože keď v úprimnosti, dotkne sa srdca drávajúceho za zásadu pravdy, pod heslom „za Cirkev rímskokatolícku a vzdelanosť, zveľatok národa svojho ?“

Už temer zo všetkých ostatných semeníšť ozvali sa hlasy života cirkevné národného, len my chovanci na semeništi spišskom čakali sme na čas taký, kde nám naskrze nemôže byt učinená tá nespravodlivá námietka, že kričíme priveľmi a rozbroje robíme všade popredku. Tešilo by nás síce, keby na zásadu tu spomenutú, v ktorej nič nebezpečného nenachodíme, o nás takto sa hovorilo; keď ale protivná nám stránka vec našu za čiernu a fanatickú považuje, radi sme predsa, že sme mlčali až po tento čas. Za príkladom teda bratov našich a opierajúc sa na pravdu svätú, vystupujeme po prvý raz pred verejnosť, aby sme nalíčili hoc aj nakrátko vernými barvami tunajšie položenie naše.
Dosavádne držanie sa naše vysvetľovali by si mnohí aby s ľahostajnosťou k veci aby - čo Bože uvaruj - s nepovedomim a hlivením bez citu a pochopu všedňajšieho života či v ohľade cirkevnom či v národnom. Avšak rozumie sa samo sebou, že nám, ako budúcim delnikom v škole Kristovej, nemôže byt neznáma víchrica, ktorá v zúfalstve neukrutnom lomcuje vôkol budovy pravdy krestansko-katolickej ; lež práve preto, že s nesvedomitým opovržením všetkého, čo je sväté a spravodlivé, bohaprázdny smer terajšieho veku vždy novou a novou zbrojou sa chystá k vyplieneniu oviec Kristových, práve preto nesmie a nemôže nám byt ľahostajná očakávajúca nás vážna úloha: štítom pravdy svätej zverené sebe stádo zastavať a urážať zúrivo sane luhárstva a podvodu.
Pri dokonalom uvažovaní veci nahliadli sme už dávno a vidíme, ako podivné zhodujú sa náhľady naše s náladami bratov na iných semeništiach, ako všetky túžby naše v jednom prúde sa spájajú, túžby po náležitom osvojení si reči materinskej dľa požiadavok časoducha, ako takmer jedinej, tou medzi ľudom, najme diecéze našej, účinkovať máme. Prahnutie však po vzdelávajúcom cirkevno-literárnom spolku u nás nie je nové; lež odkiaľ prv lebo neskôr povedomie úlohy kňazskej u jednotlivcov zrelejšie sa vyvinulo, nutným spôsobom aj ono pôvod svoj vzalo.

Veď je to vec tak prirodzená, že netreba žiadne problémy k pochopeniu jej rozlišovať, keď náhľad protivný už sám zdravý rozum zatracuje. Keď toto hovoríme, nazdávame sa, ba presvedčení sme, že žiaden nestranne súdiaci človek nebude nás obviňovať zo sebectva, vidiac, že otázka vzdelanosti národnej v obore svojskom zo dňa na deň sa zmáha a že nie len protikresťanskí hlásatelia, ale aj sami verní synovia Cirkvi katolíckej títo rozumie sa v zmysle opravdivom ju vyvinujú. Kto neverí, nech si prečíta nedávno v nemeckom časopise „Vaterland“ uverejnený výrečný článok straniva práv národnosti v Rakúsku. Aby sa ale nik nezastavil nad tým, že spomíname tu záležitosti politické, mohli by sme sa obmedziť na dokázanie potreby reči národnej zo stanoviska čisto cirkevného; ale Vám drahý bratia, je to práve tak známo ako aj nám, že svätá matka naša Cirkev pravú vzdelanosť nikdy nezapiera, a kto sa chce presvedčiť o úlohe kňaza v pomeru k národa, nech si prečíta pozorne utešené články výtečulka nášho p. Dusarova, v listoch týchto kedysi uverejnené.

Čo sa týka uskutočnenia spravodlivej túžby našej, v úprimnej láske a úcte naproti dôst. pp. Predstaveným vyznať musíme, že boli nás, keď ináč pri nevšednom, poriadku túžba naša len túžbou ostáva; bo ačkoľvek milostivý Arcipastier náš roku bežiace bo dve hodiny v týždni pre reč slovenskú láskavo nariadil, predsa tým len natoľko potrebe vyhovieť sa môže, nakoľko reč tá na gymnázium levočskom nebola do cela alebo len povrchne prednášaná. Múdre nariadenie toto má teda svoju cenu pre prvé dva roky v semeništi; avšak ked povážime, že bár aj niektorý náležitú zbehlosť v slohu za čas ten môže si nadobudnúť v priebehu nasledujúcich štyroch bohosloveckých rokov, čo sa naučil, ľahko zas zapomenút môže, potreba vzájomného cvičenia sa za príkladom iných semeništi po vždy súrnou byt naskrze neprestane.
Medzitým máme nádej, že dôst. pp. Predstavení naši bez všetkých predsudkov, v múdrom riadení na požiadavky tieto čo najskôr zreteľ svoj obráca, ked menovite pri nadmiernom poriadku výlučne právo majú, použiť slušných prostriedkov, jestli sa obávajú hádok a vád.
Prichodí nám tu ešte poznamenať, že nás mrzí, keď počujeme, ako roku minulého v ktoromsi českom denníku veľmi nemilé nad semenišťom našim sa zastavili; my potom z toho nemôžeme, ked sa niekomu snáď aj nevinne ublíži. Farby zmizli už raz tie predsudky o nás! Musíme síce doprosta vyznať, že medzi nami nachodia sa ľudia odchodného zmýšľania, ktorí, ako to obyčaj teraz vlastenectvo naše v podozrení majú, a preto ani o náboženstve našom nemusia byť veľmi istí, keď posielajúc nedávno zbierku pre sv. Otca, nám ani znať nedali.

Tieto predsudky našich spolubratov a obviňovanie nás z rusizmu a, Pán Boh vie z čoho ešte, je nič nového. Nevšimnúc sebe slov svätých: „nehľaď na mrvu v oku blížneho, ked vo vlastnom brvno máš,“ len to znamenať môžeme, že je to bez základné obávanie sa. Nulite timere! To bol osud našich predkov; ten osud sme aj my zdedili, ale príkladným životom po vždy to opačné dokázali. Hľa aby sme vyhli rozoprám tvrdíme len to s istotou, že Maďara medzi nami nieto ani jedného a vzývame ich, aby, položiac ruku na srdce rozvážili si dobre, či prvšia je vlasť a či národ, v stred nehož pracovať majú a z ktorého pošli či prvši je dom a či otec, mat, brat a sestra v ňom?
My milujeme drahú vlasť našu uhorskú, ale len ako Slováci, ináč by ešte aj otcovia naši v hrobe sa obrátili preto nemôžeme nemilovať aj inorodcov, dokiaľ medze práv našich prirodzených neprekročia. Napokon osvedčujeme sa, že naskrze nehľadáme boj; lež, svornosť a pokoj je heslo naše a majúc pred oči ma prísny stav terajšieho veku, musíme aj smerovať k jednote braterskej a tvoriť pevnú hradbu lásky, na než útoky nepriateľov zmarené sa odrážajú. Toto na dorozumenie !

Ostatne vyslovujeme Vám drahý bratia, ktorý v hlavnom mesto a stredisku života katolíckeho vlasti našej tak učenlivé a zmužile za vec svoju sa zaujímate, najúprimnejšiu znalosť a radosť s tým poznamenaním: že príklad Váš nasledovať neprestaneme. Zdrastvujte!




Vestník cirkevný.


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.

Banská Bystrica, d. H. mája. K doplneniu predošlej radostnej správy chopil som sa pera. V ten deň (5. mája,) čo som správu o vymenovaní Jeho Vysoko dôstojnosti p. Tomáša Červeňá za veľ prepošta kapituly b. bystrickej poslal do stĺpcov „Cyrila a Metoda,“ Jeho Vysoko dôstojnosť vo Sv. Kríži do rúk Jeho Excelencie zložil tridentské vyznanie viery. Dňa H. mája ale zavítal nám slávnostný deň stolovania. O 9. hodine v stolnom chráme biskupskom zhromaždila sa slávna kapitula, zbor profesorov bohosloveckých a gymnaziálnych, chovanci semenišťa a žiactvo gymnázia b. bystrického, ako aj nemalý počet veriacich zvláčte z vyššieho stavu. Po dokonanej kapitulskej modlitbe, vysoko dôstojný p. kanonik Scherer, jakožto k vykonaniu slávnostného stolovania splnomocnený, držal ku stolovať sa majúcemu latinskú reč, v ktorej krásnymi slovami líčil zásluhy vysokodôst. p. T. Červeňa, ktoré mu nečinili cestu k tej hodnosti, na ktorej je vyvýšený.
Na to dôst. p. M. Chrástek, profesor bohoslovia, ako zápisník sv. stolice čítal listiny, nimi jeho Svätosť Pius IX. R. P. dľa práv z konkordátu vyplývajúcich vysokod. p. T. Červeňa za veľ prepošta menuje, a do všetkých práv veľ prepošta b. bystrického stolného chrámu uvádza. Po prečítaných listinách vysokod. p. Scherer pokračoval v reči svojej, a uviedli ho na stolec veľ prepoštský, v mene slávnej kapituly a duchovenstva poklonu a dobro pranie mu vyslovil. Po tomto nasledovalo slávnostné ,Te Deum a sv. omša, ktorú utešená hudba sprevádzala.
Po našich v chráme pred trón Najvyššieho zložených modlitbách, hromadili sme sa, aby sme novému vysokod. p. veľ prepoštovi naše srdečne dobro pranie do jeho lona vložili. Prvá bola gymnaziálna mládež, ktorá Jeho Vysoko dôstojnosti jakožto zvláštnemu dobrodincovi gymnázia b. bystrického, svoju radosť a dobro pranie tlmočila. Okrem dobro prania, od slávnej kapituly a velebného duchovenstva prednesených, spomenutý buď ešte i ten národílo-slavnostný výjav, že o 11 hod. početní z duchovného a svetského stavu zhromaždili sa národovci k Jeho Vysoko dôstojnosti na poklonu sa dostavili.
Tlmočníkom našich citov bol veľkom. p. M. Slabej, stoličný radca, vylíčil srdečnými slovami našu a celého národa slovenského radosť nad tým, že v Jeho Vysoko dôstojnosti spatrujeme velikého Muža národa nášho skvieť sa v tak vysokej hodnosti, želajúc, aby v tomto blesku hodnosti zažil mnogaja i blagaja lieta. Pod slávnostným a Štedrým obedom, neočakávane prekvapila nás gymnaziálna mládež utešenou hudbou svojou, ktorej ochrancom je dôst. p. M. riaditeľ gymnázia, a ktorú i teraz p. Egry znamenite spravoval. Keď toto do sladkej známosti p. t. Obecenstva prinášam, presvedčený som, že zvláčte tí, čo
cirkev a národ náš, ako sa sluší, verne milujú, z hlbokého srdca tak, ako my po reči veľkom. p. Slabeja,vyvolali srdečne : „Sláva!“

Na trenčianskom Považí, d. 1-ho mája. Poneváč nikto sa nenašiel, čo by aspoň o značnejších, behom roku tohto v biskupi nitrianskej vyskytnuvších sa a do oboru náboženstva a mravopočestnosti patriacich udalostiach naše mu „Cyrilo-Metodovi“ bol správu podal, nám ale doteraz to nepredvídané práce nedopustili, aspoň bežne sa po nich rozhliadnuť nadobro.
Predne povďačnosť mi nakladá deň 12-ho januára vyznačiť. V pamätnom totižto dni tomto všeobecne ctený vysokodôst. p. Ján Kelecsenyi, kantor-kanonik, na prestol velikého prepošta nitrianskeho, ked hodnosti tej nás veľkodušný mecén vysokodôst. p. Juraj Tvrdý, lektor sa zrieknul, ustálený zostal. Ku slávnosti tejto aj my by sme sa boli s úprimným prípisom už aj z toho ohľadu ustanovili, že sme kedysi na semeništi otcovskú správu oslávenca tohto okúsiť mohli, keby sme správu o nej prípozde neboli dostali. Medzitým, ako vtedy, tak aj teraz vysokému hodnostárovi privolávame: „ad multos annosl.“
Zatým pripomenúť dlžný zoznam duchovenstva nitrianskeho, ktorý krom druhý raz vyznačených premien, len tým sa líši od predošlo ročného: že počet duši o 3,396. A mládeže školskej o 213. menší udáva. Nepriaznivé to a povážlivé dáta! Ktorá je príčina tak značného upadnutia školstva a katolíctva tunajšieho?“ Nazdávame sa, že je to chyba tlače. O mnoho výbornejšie pokroky učinil riaditeľ služieb božských. (directorium), ktorý deň ã. februára 26. japonským mučeníkom, a deň 5. júla sv. Michalovi de Sanctis k úcte vykázal, a obšírnejšie poučenie, ako sa výročnosti konsekrácie a posviacky farských kostolov pokonávať majú, priniesol. Spôsobom týmto mnohé pochybnosti sú odstránené.

Najvážnejší však v biskupi nitrianskej príbeh sa udal, keď od 2-ho februára t. r. do obehu sa postavil arcipastiersky list osv. a najd. p. Augustína Roskányi biskupa, ktorý do povahy vzal ty trpké okolnosti, v ktorých Cirkev svätá nepočetnými strasťami sa utiskuje, nezbednou prevrátenosťou napáda, najväčšou bezbožnosťou do podozrenia, bludu poťahuje a zatratitelnými potupami, posmechmi a utŕhaním dráždi a uráža. Sotva sa nachádza spôsob podujatia a nápadov, ktoré by k nezlomnej budovy svätého mesta, keby možné bolo, od základu vyvráteniu, od najpodvodnejších nepriateľov pravdy, neboli použite. Rozširovatelia nevery, a hlásatelia bezbožnosti, ktorý často v rúchu ovčom vystupujú, v skutku ale ako vlci hltaví zúria, Žiadne výlohy a úskoky nešetriac, mestá a dediny napádajú, a jedom svojim náuk ako i nepravým prírodných vedomostí a najnovejších nálezov použitím, k mámivejšiemu podvodu patričných obyvateľov opájajú. Vzhľadom čoho keď pri priaznivom stave cirkvi a štátu od nákazy a pádu duše veriace udržať je priťažko: teraz, ked sami kráľovia zeme povstávajú, a kniežatá schádzajú sa v jedno oproti Pánu, a oproti Kristu jeho, zápal lásky s dvojnásobnený byt musí.

Aby sme ale uprostred trpkostí týchto v duchu nesklesli akoby vlastnými silami ony mali byt prevýšené, pamätať nádob no: že rada a sila naša je Kristus, bez ktorého nič, a s ktorým všetko môžeme. Hľa ! ja som s vami pres všetky dni, až do skonania sveta, povedal Učiteľ nebeský. Toto som vám pravil, aby ste vo mne pokoj mali; na svete utlačovaní budete, ale dôverujte, ja som prevýšil svet! K náhľadom takýmto najdôst. arcipastiera pohla nie len trpká každodenná skúsenosť, ale zvláčte známa celému svetu od 8-ho dec. 1864. apoštolská encyklika, a zoznam významnejších terajších bludov, ako i odsúdenie jejích.
Zo stanoviska listín týchto apoštolských vidno to veliké nebezpečenstvo, ktoré v slobode myslených časoch našich, z nemravných a nevery plných výtvorov kníhtlačiarstva, nehatene kroz rozmanité časopisy, knihy a bežné spisy rozsievaných a rozširovaných, veriacemu ľudu nastáva. Každému zaiste je známa hrozna vyslancov satany družina, ktorá namáhanie svoje neunavene ta napravuje: aby porušením srdca a ducha veriacich, všeobecné stroskotanie vecí zapríčinila, a tak na zrúcaninách sväto a štátom správy svoje víťazstvá slávila. Družina táto z moruplneho prestolu svojho len k telesnostiam napravujúc, na miesto svetla tmu rozlieva, za mad, čili radnej v mede jed podáva, nové evanjelium vytrhlo, čítanie jej ich prekazilo, a napokon najdôst. Oh dínariátu strany rozpísania jej ich v známosť uviedlo.

Z príčiny tejto, Poneváč spoločná modlitba náruživosti krotí a nebesia preráža, rozpísané svätou Stolicou všeobecné na spôsob milostivého leta pobožnosti, riadnou mocou arcipastierskou tak sú Zriadené: že 4-u nedeľu postil so vzývaním pred svätou omšou Ducha Svätého sa utvorili, a v nedeľu prie vodnú s priloženým k nešporom chválospevom Ambrozianským sa zavŕšili. Zatým každý kňaz zaviazaný bol pri omši svätej collectu o Duchu Svätom prijať, a po spievanej svätej omši pred vyloženým ciboriom tri Otčenáše a Zdravasy, i ako i modlitbu o Duchu Svätom rečou materinskou predčitovať, veriaci ale ľud po vinovatý bol tri chrámy po dva razy, alebo jeden šesť krát navštíviť, tam za vykorenenie bludov, pokoj kniežat kresťanských a povýšenie cirkvi svätej, dľa úmyslu Najsvätejšieho Otca, sa pomodliť; svätú spoveď vykonať a velebnú sviatosť oltárnu prijať.
Konečne, poneváč modlitba postom a almužnami zázračne napomožená býva: preto, kto sa chcel v pokladoch týchto milosti božských zúčastniť, dľa apoštolského uzavretia, musel, nakoľko možnosť dopustila, almužny dávať, dobré skutky vykonávať, a trojdňový pôst, v stredu, piatok a sobotu pred prie vodnom nedeľou vybaviť. Toto sú ty blaho nosné ustanovizne, ktoré k duchovnému a telesnému spaseniu veriaceho ľudu nášho výborne poslúžili.
Ako zaiste učeníci Pána neistotou mučený, nepriateľmi stíhaný a rozmanitými osudmi prenasledovaní, ukrývali sa pred strachom židovským, a len potom, keď sa im Pán zjavil a oslovil ich otcovsky: pokoj vám! zaradovali sa radosťou velikou: tak aj u prostred nás nepokoje a bludy burácali, a len na slovo Najsvätejšieho Otca sa utíšili!

V prúde buriek týchto podriadení reptali na predstavených, predstavení ponosy viedli proti podriadeným, manželovia vytýkali zaťatosti, neústupnosť a nezriadenosť razí, a ináč základ kladie, ako ten, ktorý položený je.
Cirkev svätá síce, jakožto učiteľkyňa pravdy nikdy neprenechala veriacich od prevrátených plodov týchto čítania zdržovať, a ich do zoznamu zakázaných kníh nakladať: poneváč však nešťastný plod tento za našich časov sa tak rozmohol, že patričný zbor kardinálsky ho náležite povážiť nemôže; vyvolaný sú arcipastieri celého sveta, aby v biskupoch svojich nad literárnymi pohybmi bedlili, a všetci svätej viere nebezpečné spisy mocou svojou biskupskou zatratili.
Vzhľadom čoho, k bezpečnejšiemu prevedeniu splnomocnenia tohto, duchovenstvo je na svedomí zaviazané: aby na základe kanonických ustanovizní a IX-o článku zmluvy, medzi svätou stolicou a vládou rakúskou uzavretej, knihy a
spisy, ktoré v rukách veriacich sa nachádzajú, zvláštnou pozornosťou sprevádzalo, a jestli daktoré viere a dobrým mravom nebezpečne uzná, také z rúk veriacich manželkám, manželky stonali pod ukrutnosťou a surovosťou manželov, rodičia želeli nad nepodarenosťou dietok, a dietky poukazovali na nelásku rodičov svojich slovom: priateľ priateľovi vyhyboval, a človek pred človekom utekal.

Odboj teda a nepokoj všetko tak opanoval, že mnohé mestá a dediny podobali sa toľkonásobným pohoreniskám, pod ktorými dutnajúci oheň čakal na prvšie
po vanutie vetríka, aby sa rozplamenil, a všetko do záhuby uvrhnúť mohol.
Nebezpečenstvo toto napomáhala tá nešťastná nedôslednosť: dľa ktorej verný syn len dotiaľ rodičovskú lásku okusoval, dokiaľ nepodarenec, ktorý všetky
bludné cesty pochodil, sa nenavrátil do rodičovského domu, a všemožné napravenie svoje na oko nesľuboval. Prevedením sľubov týchto, na odpor evanjelium prijatiu poblúdilého syna, tento úplnú milosť okusoval, tam ten ale k sluhom pričítaný, aj osudy jej ich tým viacej znášať prinútený bol, že sa opovážil na práva verného syna domáhať.

Že tak porážajúce hrôzy nás zachvátili, príčina je: poneváč Kristus uprostred mnohých rodín a obcí umrel, a viac z mŕtvych nevstal! Len tam, kde Kristus uprostred stoji a žije, prebýva ten pravý pokoj, ktorý neni z tohto sveta, a ktorý žiaden smrteľník udeliť nemôže.
Že ale v skutku Kristus aj v kruhu mnohých domov našich umrel, a viac z mŕtvych nevstal, nie len skazonosné príklady, ale aj do chýž našich vtierajúca
sa luhanina Renanova, akokoľvek tejto príbuzné knihy, spisy a noviny sú dôkazom, ktoré náboženstvu a mravopočestnosti smrteľnú ranu zadať sa namáhali.

Pravda mladušká slovesnosť a časopisectvo národne nevolaným hosťom týmto sa protiví, napravujúc ich ta, odkiaľ prišli: avšak silou podporovaným predsudkom so žiadaným prospechom odolať nemôže. Tu by bolo potrebné, aby sa na základe hesla apoštolského panovníka naše ho: „spojenými silami“ vystúpilo. Poneváč ale k tak vznešeným cieľom sily naše, ač práve ony na poli vzdelávateľnom Najvyšším Slovom sú už sriadené, k nemalému zarazeniu celého katolíctva spojiť nevoľno: len jednotlivé hlasy sa povznášajú, aby národnému ćasopisectvu na ruku idúc, pred neverou a úplnou pokazenostou mravnou dobrý národ zachránený zostal. *)
(Dokončenie nasl.)

*) To, čo za týmto nasleduje patri do „Katolíckej Literatúry“, čo už aj beztoho bolo v nej pozdne oznámené: medzitým ak náhle úzky priestor Novín týchto dopusti, uverejníme, teraz nechcejúc ujímať miesta dôležitým správam a článkom, ktoré mu sejú byt v júnových číslach ukončené, nimi máme našu redakciu dokonať. Red.




Správy


b) Správy

Z Viedne. „W Kirch. Zeit.“ sa píše, že 7. lebo 9. júna pôjde z Viedne zvláštny zábavný vlak s výletníkmi do Ríma , ktorí idú ta jednak, aby mysle svoje na cestách vyrazili, jednak, ba hlavne preto, aby potom v Ríme u nôh Pia IX. oddanosť svoju ku stolici svätej vyslovili zároveň s tými katolíkmi z Belgie, Francie, Španielska atd., ktorí z toho istého cieľa chvátajúc do Ríma, pripoja sa k nim v Lyone a Marseille. Výletníci zájdu napred do Neapola a pôjdu potom do Ríma, aby boli prítomní pri veľkolepej slávnosti Božieho Tela dňa 15. a pri holdovanej slávnosti rímskeho obyvateľstva na 16, a 21. júna dni to vyvolenia za pápeža a korunovania Pia IX. ktoré toho roku neobyčajne slávne konať sa majú. Kto si žiada o ceste tej lepšie poučeným byť, nech sa obráti na Comité des „Vergnügenc und Huldz gungazuges zu Pius IX. nach Rom.“ Bureau, Wien Rothenthurmstrasse, Hotel zum „Oesterreichischen Hof.“

Rím. Na 14. mája určené bolo blahorečenie ctihodnej Márie de Angelis, a nezadlho potom nasledovať bude blahorečenie ctihodného Berckmanna, z rádu jezuitského. Svetoznámy hudec, Fr. Liszt, z Uhorska pochodiaci, ktorý kedykoľvek v Ríme vystúpil, všeobecný potlesk dosiahnuc, od niektorého času o samote žil v kláštore dominikánskom, neďaleko Ríma na Monte Mário, a kolovala povesť, že vezme na seba rúcho dominikánske. Medzitým ináč sa stalo. Bez toho žeby sa kto bol o tom popredku dozvedel, arcibiskup Hohenlohe, veľkoalmužník Jeho Svätosti, udelením tonzúry vzal ho do stavu kňazského, ba už i menšie posvätenie obdŕžal. Teraz býva vo Vatikáne, a vydať ho v Ríme chodiť v rúchu svetského kňaza. Dňa 3. mája kardinál de Pietro v Academia della religione držal smutnú reč na kardinála Wiasmana.

Z Francúzska. - (Münch. SOM. BI.) 15. febr. vyšlo zo semeniska parížskeho jedenásť misionárov na misie do Činy, Japonska atd. Traja z nich odohrali sa do Coucí-Tcheai v Číne, kde sa najhojnejšie obrátenia stávajú; predošlý rok obrátilo sa ich 10,000. Vôbec ukazuje sa v Číne podivný akýsi ruch (hnutie). Celé provincie prosiac katolíckych misionárov. V Hon-kiapone išli obyvatelia misionárovi so zástavami a s hudbou naproti; v Pagode boli zaraz modly porúcané a znivočene.
Z Anglicka. Katolíci zamýšľajú zhaslému kardinálovi Wíseman pekný pomník vystaviť; ma to byt spanilá bazilika katedrálna, ktorú chcú vystaviť, na mieste, kde sa teraz vznáša Cambridge-House, rezidencia lorda Palmerstona. Tvrdia, že sa prenájom toho palácu dokončí vo dvoch alebo troch rokoch, a majetník chce celý ten palác milerád k tomu cieľu predať. Miesto to bolo by na to veľmi vhodné; bolo by to i novým víťazstvom katolicizmu v Anglii. Kráľovná by sa dívala cez okna svojho palácu na krásnu katedru katolíckej cirkvi, vznášajúcu sa pred zámkom kráľovským. (Tyng)

Rozličnosť.

Kardinál Wiseman umierajúci povedal k okolo stojacim krásne a sladké slová tieto: „Tak mi je ako dieťaťu, keď má isť domov ku rodičom na sviatky.“