logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 15


Obsah:



: Úvod a záver
: Revolúcia
Mar. Jablonecký, : Vestník cirkevný.
: Dopisy. Banská Bystrica
: Správy.
: Rozličnosti.


Úvod a záver





 CYRIL A METOD
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Godling. Vychádza 5, 15, a 25.I každého mesiaca na hárku.

Číslo 15.
V Skalici, v štvrtok dňa. 25. mája.. 1865.
Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskop Fr. X. Škarnicla synov




Revolúcia


Revolúcia
a
Pápežská. Encyklika
Od 8. dec. 1864.

Jeden z najzvláštnejších úkazov, ako ich súčasné dejiny k poučeniu potomstva a ku sláve Cirkvi katolíckej zo dňa na deň podávajú, je dozaista výsledok, s akým sa terajšia revolúcia, súbor to všelikerých stránok snahami svojimi proti každej zákonitosti a predovším pri náboženstve a Cirkvi čeliacich, vždy proti svojim zámyslom v bez rozumnej svojej borbe oproti vláde Rímskeho Pápeža stretá. Svätokrádežné strely, ktoré táto predchodkyňa antikristova zdarne metá proti skale vatikánskej, všetky sa jej lámu a odrážajú do vlastných pŕs, drúzgajúc jej ich s hroznou jej hanbou. Od viacej rokov poskytuje sa nám takto príležitosť k pozorovaniu, ako ona vždy tým väčšmi rozmnožuje závažnosť a mohutnosť Pápežstva, a tým väčšej skvelosti dodáva velebe jeho, čím zúrivejšia je zaťatosť, s ktorou namáha sa zničiť jeho silu a zraniť jeho velikosť nad človečenskú.
Celý čas podivuhodného pápežovania Pia IX. skvelým je dôkazom tejto potupy, ku ktorej Boh revolúciu Odsúdil: obzvlášte však prejasným toho
svedectvom je posledných šesť rokov, v ktorých táto dcéra satanášova so zlobou vždy krutejšou zúrila a súrila na skazu Stolice Petrovej. Ona s vojskom proti krížu a trojkorune bojujúcim, stavala Európu čím hore tým dolu, aby ku zničenia Pápeža vyvolala všeobecné povstanie národov; a miesto toho dopomohla Svätému Otcovi k tak velikej a tak všeobecnej obľúbenosti a popularite, akej ešte žiaden Pápež nepožíval: tak že možno bez obavy o prehnanosť riecť, že Rímsky Otec, bezbranný a prenasledovaný od všetkých nájomníkov neprávosti, je teraz podporovaný a bránený, nie tak blahovoľnosťou mocnárov, ako želaniami a láskou národov, ktorá mocnárov núti chovať vážnosť a úctu naproti nemu.
Revolúcia podala ruku každému spôsobu úskočnosti lupu, plenu a ošemetnosti, aby ho priviedla na mizinu a prisilila, ako sa jej zvestovania vystatovali, ku vzdaniu sa následkom hladu a nedostatku; a miesto toho prilákala mu k nohám tak četné bohatstvá, obetované mu od katolíkov zo všetkých strán sveta, že snáď ani jeden z predchodcov jeho pod úbehom celého panovania nenadostával toľko peňazstva od dietok svojich, koľko Pius IX. za krátky čas jedného roku.
Revolúcia strovila celé vrchy papieru, vy čarbala celé jazerá černidla, vypotrebovala tlače, ukonala ďalekopisy, priviedla závrat na svojich mudrákov a diplomatov s tým cieľom , aby len zo všeobecnila a utvrdila ako presvedčenie vetu, že svetská vláda pápežov k jej ich neodvislosti je nepotrebná, duchovnej ich vláde škodná, náukám evanjelia odporná; a miesto toho spôsobila, že potreba, výhodnosť a súhlas s evanjeliom tejto svetskej vlády došla k takej jas note a zrejmosti a k tak jednohlasnej obrane zo strany biskupov, kňazov a veriacich svetských, že tomu niet rovne a príkladu v ročníkoch cirkevných; bo niet rovne a príkladu pomníku záležiacemu z pätnásti hrubých zväzkov, určených ku zvečneniu pamiatky na úkaz tento u pokolení budúcich. *)

Sú to skutky a udalosti stavšie sa včera, no ktoré i dnes ešte trvajú v čerstvej a živej pamäti a pred oči ma jedného každého, a ktoré sú tak všeobecne známe, že mali bys ich neznať, načim by ti bolo nežiť na našej zemi alebo neprináležať k našim časom. A preto revolúcia, neznajúc si dať rady proti tomu, že sa vidí všemohúcim ramenom božím k vozu sv. Petra byt pripútanou a prinútenou ťahať ho, sebe samej napriek v jeho vítazosláve; zamyslela neni tomu dávno -krutú pre to pomstu, sústreďujúc tým cieľom všetku svoju zbraň a zbroj proti samej Osobe toho Syna Božieho, ktorého, Pápež je námestníkom: a hľa „Život Ježišov“ od nového Ária uzrel svetlo božie. Lež nástojte! I tento pekelný útok zvrátil sa k jej vlastnej potupe a porážke. Zaiste, jestli by miesto rozširovať ohavnú knižku Ernesta Renána, revolúcia bola dala vyhlásil: všeobecné milostivé leto po kresťanskom svete, nebola by vyvolala skvelejšiu úctu a vznešenejšiu oslavu klaňania hodnej Osoby Ježiša Krista, a nevzbudila nadchnutejšie prejavovania nezlomnej viery v jeho božstvo, nežli v skutku vyvolala a vzbudila kroz hanebné knižisko oplateného svojho ruhača. Tak hľa i toto podujatie poslúžilo k nezabudnuteľnému zahanbeniu zaprisahanej nepriateľkine Slova večného, ktorá napokon sama uvidela, že ho proti svojej vôli o mnoho väčšmi oslávila, nežli si bola zaumienila uraziť a potupiť ho smradom ošklivých tláchanín svojich.

Odkiaľ je zrejme, že revolúcia našich dní pod rukou všemohúceho Boha, ktorý ludit in orbe term rum , stala sa preúčinlivým nástrojom víťazstva pre Cirkev, a podivnou prostredníčkou slávy pre Rímskeho Pápeža. Pravda výroku tohto, odvodeného z každodennej skúsenosti vecí, ktoré vidíme a hmatáme, tak je patrná, že by zaiste nepotrebovala iného dôkazu. Pomysliac však na najnovšiu Encykliku, nemôžeme sa zdŕžať od bližšieho poukázania na to sviatočné potvrdenie, aké tento náš úsudok krošňu získal, a na to podivuhodné riadenie Prozreteľnosti božej, ktorá používa synov tmy, aby rozliať po svete svet pravdy večnej.

II.

My netajíme, že akt pápežský Od 8. dec. 1864,sprevádzaný zoznamom Osemdesiati bludov terajšieho času, jednak pre vnútornú svoju dôležitosť, jednak i pre zvláštnosť okolností zo vnútorných, musel prirodzeným spôsobom zapríčiniť ruch neobyčajný a stretnúť sa s podivnými proti vami. Akt tento, uverejnený po tej rozchýrenej zmluve od 15. sept. 1864. a po vysvetlivkách a objasneniach na ňu nasledovavších, nedá sa pochybovať, že zdal sa mat významnosť väčšiu od tej obyčajnej, akej vždy u každého na býva vznešené slovo námestníka Kristovho. Krom toho i zvláštnosť predmetu, o ktorom akt tento s rozhodnou autoritou pojednáva, bludné náuky ktoré Odsudzuje, zhubné klamstvá ktoré podlamuje, museli zdvojnásobniť významnosť túto a učiniť nemalý dojem na mysle, bludnými zásadami, ktoré sa tam zatracujú, viac menej pokalené a porušené. No pri všetkom tom ktože by sa bol nazdával a pomýšľal sám od seba na to, že by výsledky Encykliky natoľko mohli prevýši očakávania, a že by proti vy natoľko mohli vykoristiť jej vliv, ako to vidíme teraz skutkom dosvedčené a ešte vždy dosvedčované?
Encyklika táto naplnila ozvenou svojou západ i východ. Pri jej zjavení sa, utiahla sa do úzadia každá otázka, ktorá vtedy svet politický zamestnávala alebo zvedavosti ľudí nečinných a táraninám novinárov pokrm podávala. Za viac nežli dva mesiace verejné listy nepísali, nerozumovali, nebúchali a neblúznili hlavne o ničom inom, ako o Encyklike a o pripojenom k nej Sylabu. Stali sa listiny tieto hlavným predmetom rozhovorov po všetkých kruhoch, dvoranách, divadlách, námestiach, učiliskách, dielňach a kaviarňach; a v tejto pomerne krátkej dobe natlačilo sa na tisíce a tisíce strán k jej ich objasneniu alebo očerneniu, medzitým čo zas iné perá neúmerne pracovali na nových tisícich a tisícich stranách pre nové k týmže objasnenia alebo očernenia.
A nevystali ani vlády: pozhromažďovali ony rady ministerské, rady tajomné, rady štátne, ako čo by nejaká šiesta veľmoc bola vyšinula hlavu, aby si so zbraňou v ruke vydobyla prináležiace sebe miesto medzi piatimi v Európe. A na to, písali sa hrozebné obežníky, vypravovali zapovedajúce rozkazy, nakladali vyšetrovacie úpravy, zhotovovali diplomatické depeše a dalo sa vojenské znamenie šíkom polície viditeľnej i neviditeľnej. Jedným slovom, aby natrafiť na udalosť, ktorá vyrovnala by sa tejto všeobecnosťou kriku vzbudzovaného v národoch, prísnosťou nariadení došlých od jednotlivých vlád a rozjarenosťou vzbudenou v mysliach, treba si nazad o mnoho rokov.
Pýtame sa teraz, odkud povstal výsledok tento tak neobyčajný? Jak sa mohlo stať, že jedna encyklika od Sv. Otca, obsahujúca púhe učenie a udelenie milostivého leta, zapríčinila tak zriedkavý ruch, že ešte do nedávna po viac ako dvoch mesiacoch od jej uverejnenia, robili s ňou taký krik a lom, ako čo by bola bývala uverejnená len včera? i netrúbilo sa predtým kroz všetkých majstrov a učňov toho nevereckého liberalizmu, že Pápež nemá viacej hlasu v „modernej spoločnosti,“ že náuky Sv. Stolice sú pre „modernú Osvetu“ vecou ľahostajnou, a že na miesto autority výrokov vatikánskych nastúpilo vo svete kúzlo „moderného pokroku“ ? Čože sa teda na náučný takýto akt Pápežov, na výrok vyšli z Vatikánu roku 1864, zatriasla tak v najhlbších útrobách celá táto spoločnosť, vzdelavatelkyňa zmienenej „osvety“ a zvelebovateľkyňa nadrečeného „pokroku“?
Príčina toho leží jednoducho v tom, že Prozreteľnosť božská ráčila tak naložiť, aby táto „spoločnosť“ čili revolúcia prevzala tú trojakú úlohu: vyhlásiť Encykliku na každom mieste a v každom kúte sveta; zapríčinil: pokojné uvažovanie o nej u každého druhu osôb; a napokon oduševniť všetkých zákonitých nosičov a hlásateľov náuk pápežských k nezdolnému jej bráneniu a utvrdeniu.

III.
Istíme predne, že revolúcia vzala na seba úkol vyhlásiť Encykliku kroz seba samu: rozumie sa, že tu nehovoríme o jej vyhlásení kanonickom, ktoré nemohlo sa previesť ešte v každej zemi a kroz každého biskupa, lež o vyhlásení cestou skutku. Že však je ta naozaj tak vyhlásila, to je každému známo. Z tých prepočetných novín a časopisov, ktoré žijúc z jej platu, od jej kynutia závisia, nemáš ani jedného, nech by si bol aj akokoľvek chatrný, v ktorý by bol zameškal uverejniť Encykliku hneď za horúca, s prednejšími písmenami svojej tlače a v preklade temer vo skrz z nejakého katolíckeho časopisu prevzatom, a poslať ju tak v sprievode Sylabu všetkým a jednému každému zo svojich čitateľov.
Takto prišiel teda jeden každý z čitateľov listov tých do spôsobu prečítať a zase znovu prečítať si tie dve listiny pápežské, a to precitať ich (opätujeme) v preklade zväčša z katolíckeho pera poslom, poneváč pisatelia listov tých mali v tomto prípade tú zriedkavú skromnosť, že nedôverovali svojej vlastnej zbehlosti v latine, lež aspoň tento raz dôverovali zväčša listom klerikálnym. **) Revolúcia teda učinila všetko možné zo svojej strany pre čím úplnejšie, vernejšie a rýchlejšie uverejnenie a vyhlásenie osnovy pápežskej Encykliky.
A poneváč jej časopisy dochádzajú všade ta, kam listom katolíckym zabránený je voľný prístup, do najnepreniklejších skrýš „moderného“ sveta; tak sa stalo, že plným účinkovaním revolúcie všetci prívrženci „moderných“ a starých ideí, kdekoľvek sa nachádzajú, k akému koľ vek náležia náboženstva a akého koľvek sú zamestnávania mali pred oči ma dokonalú osnovu spasiteľnej Encykliky Pia IX-ho.
Trebárs by sa všestranné toto uverejnenie mohlo považovať za vec prirodzenú, z časopiseckej povinnosti, nasledujúcej nič menej nemožno revolúcii, jež listami je to prepočetné množstvo časopisov, odoprieť tú chválu, že, bár len krom kanonickým spôsobom, vyhlásila Encykliku nie len všade tam, kde sa i ináč mohla vyhlásiť, lež i všade tam, kde sa vyhlásiť nemohla iba kroz ňu, a že teda táto, jej učenlivosťou, došla tak toho najväčšieho rozšírenia a vyhlásenia, aké je len možné v tomto párovom veku.
I blaho daríme za to my katolíci Prozreteľnosti Božej, že nám k iným druhým pridať ráčila i tu duševnú radosť, vidieť, ako revolúcia, táto až na smrť zaprisahaná nepriateľkyňa Pápežova, stala sa naraz jeho otrokyňou, roznášajúcou na svojich ramenách po svete ťažké náklady hodnoverných otiskov jeho Encykliky a to s ochotou nevyrovnateľnou.
IV.

Je pravda, že revolúcia túto svoju prácu konala s tým najšpatnejším zámerom, totiž: aby rozhlásiac Encykliku našla potom príležitosť osapit sa na ňu, zpotvorit ju a spotvorenú, pravého zmyslu pozbavenú vystavil: tej najdiabolskejšej potupe, na akú myseľ ľudí tamtej zapredaných len pomyslieť môže. Avšak tieto úklady revolúcie nie len že veci nič neuškodili, lež ešte poslúžili jej ku znamenitému prospechu: zapríčiniac totiž všeobecné oboznamovanie sa s Encyklikou a vážne rozmýšľanie o nej. A toto je druhá zásluha revolúcie o záujmy pápežské.
A v pravde, keby v službe revolúcie stojace časopisy, uzrúc ten náboj hromov a bleskov, ktorým sú pre nich tie dve listiny pápežské , boli mali rozum a oželiac v potají dané obom ubique terramm rozšírenie, boli zaviedli medzi sebou nejaké z tých „zprísahaní na mlčanie,“ v ktorých vždy bývali vyprobovanými majstri: nuž by si len boli čosi pomohli; bo za niekoľko dní Encyklika a Sylabus boli by u nich a u jej ich obecenstva zišli ako do zapomenutia, a vôbec významnosť aktov tých nikdy by sa nebola tak vysoko povzniesla. A ten krát či by neboli a snáď zmienené časopisy, jedno dva alebo tri týždne po tom začali nám odrazu trúbiť slávnostné do uší, že slovo Sv. Otca bolo slovo mŕtve, blesk bez hromu a strely, výkrik bez ozveny, vzdych bez výsledku, iba aes sonans a cymbalum tinmens podľa výrazu sv. Pavla, ktorý títo luhárski novinári naspamäť znajú?
Lež ďaleko od toho! Zášť, jed a zlosť proti tým dvom listinám, ktoré tak nemilosrdne porážajú šerednosti slobodomurárske, natoľko zaslepili týchže novinárov, že Odhodiac na stranu všetky iné záležitosti, dali sa iba do týchto listín, kúskujúc, drobiac a trhajúc ich a s takou zlobou a spústou, ktorá i najľahostajnejších jej ich čitateľov zdesila. A odtiaľto hľa dá sa vysvetliť, prečo sa teraz všetko hnalo po oboznámení sa s tou Encyklikou a s tým Sylabom, ktoré tých citlivých novinárov, tak veľmi rozdráždili. Jak o závod čítali teraz osnovu jej ich tí, čo ju ešte neboli čítali, a čítali ju odznova tí, čo ju už boli prečítali, a všade uvažovali ju s akousi menšou nežli obyčajne ľahostajnosťou, ba zpoznenáhla s takou napnutosťou, ktoré napokon rozhovory a rozpravy o nej predmetom módy zrobila.
Takýmto činom vzbudila sa chuť do čítania pápežskej o kružnice i u tých, ktorí v urputnosti svojej boli by sa ináč obávali, že čítajúc dačo takého, ako je Encyklika Pápežova, uškodia si na očiach. Zo všeobecnelé však takto čítanie pápežských tých listín nemohlo sa minút blahodarného ovocia. Keď totiž ľudia, ktorí síce v obmedzenosti a netečnosti svojej dávajú sa zavadzať nes myseľným tláchaninám kadejakých novinárov, len preto že to stojí vytlačené čierne na bielom, predsa po zdravom rozume a úsudku, aký u nich nie je do cela vymretý, takmer nutne museli prichádzať na tú myšlienku, že vo veciach viery a mravov o mnoho povolanejším učiteľom je Pápež, nežli zúrivá zber čarbákov slobodomurárskych bez viery a bez mravov: či nemuselo u nich, aspoň z hodne veľkej časti, prirodzeným spôsobom skrsnúť to tušenie, že by to len s tou Encyklikou sotva malo byt tak zle, ako to s tak neobyčajnou rozjatrenosťou na
poplach vytrubovalo a vyzváňalo.

V to množstvo rozličné barevných ateistických, rationalistickych, materialistických a Boh zná čo ešte za -ických škrabákov? A následkom takého rozumného tušenia u koľkých nemusela sa vzbudiť žiadosť, nahliadnuť
trochu bližšej a hlbšej do zmyslu pretriasaných listín, a porovnať výroky Sv. Otca s nehanebnými zpozdilosťami, aké im podávali deň po deň tamtí, zvetreláci, plní iba pýchy, svetársva a lži? A tu hľa museli sa potom otvoriť oči všetkým nepredpojatým ľudom. Bo veď všetky tie nepriaznivé a nepriateľské úsudky o Encyklike nie na dôkazoch, nie na dôvodoch, no spočívali iba na nestydatosti,na posmechoch, na urážkach, na potupovaní, na hanebnom a ohyzdnom osočovaní; a všetky vychádzali iba na to: že sa Pápež Pius IX. odhodil od „modernej“ osvety, od „modernej“ slobody, od „moderného“ pokroku, od „modernej“ spoločnosti, preto lebo v listinách svojich zavrhnul „modernú“ spoločnosť, „moderný“ pokrok, modernú“ slobodu a „modernú“ osvetu.
Tento vyše dvoch mesiacov ustavične krútený a naťahovaný circulus vitiosus je všetko, čo v sprievode nesčíselných blúzni časopisectvo revolucionárne proti Encyklike do boja pustilo: žiadneho dôkazu, žiadneho dôvodu nehľadaj tam viac Sv. Otec ale zavrhnul vo svojej O kružnici atheismus, pantheismus, ratíonalismus, indiflerentismus, socialismus, communismus, krivorenej krivdy atd. atd.: či by sa teda malo povedať, že tieto ohavy, ktoré v odpore stoja s každým článkom viery, s každým zákonom prírody, s každým poriadkom ľudskej a občianskej spoločnosti, sú podstatou a vrcholom tej „modernej“ osvety, „moderného“ pokroku, „modernej“ slobody, „modernej“ spoločnosti?
A či Pápež preto, že ich ako najvyššia Hlava Cirkvi katolíckej zavrhnul, zasluhuje byt predmetom každého posmechu, každej potupy zo strany revolúcie a jej časopisectva? Ba čože je ozaj táto revolúcia, ktorá sa vydáva za obrankyňu toľkej nákazy bludov a nezmyslov? Takto hľa rozumovali mnohí a mnohí, a rozumovanie toto s praktickými jeho odvodeniami to je to podarené ovocie, ktorým revolúcia pre dobro katolicizmom zarodila.

No počínanie si revolúcie v záležitosti Encykliky prinieslo krom toho ešte o veľa významnejšie ovocie. Od samého totiž kriku, zúrenia a búrenia proti tomuto pápežskému aktu, revolúcia sťaby zabudnúc na seba strhla si uličnicu, ktorou dosiaľ krátkozrakých ľudí mámila, z tváre a vystavila tak opravdivý svoj obličaj, svoje pravidlá, zásady, učenia a zámery voľnému zraku jedného každého. Miesto svätosti, blahodejnosti a vznešenosti, ktoré zmýšľaniu a učeniu svoje mu svätokrádežne pripisovala, odhalila teraz jej ich šerednosť, záhubnosí a podlosť. Zavrhnúc totiž a odsúdiac ústami svojich pisárov a farizejov celú Encykliku a celý Sylabus Pia IX., zavrhla a odsúdila všetky podstatné pravdy viery a rozumu, všetky neporušiteľné práva božské i ľudské, všetok poriadok prirodzeného i nadprirodzeného žitia, a ukázala sa tak čo je v skutku, nepriatelkyňou všetkej pravdy a všetkého dobra, pochádzajúceho z večnej pravdy a z dobra večného.
Takto zmizla z nej tá jej „modernosť“ a nezostala jej iba „starodávnosť“: tá „starodávnosť“, ktorú zdedila od Lucifera otca svojho, qui fuít homzczda ab imtio; tá „starodávnosť“ ktorá od hada v raji prešla na Kaina a od tohto, poriadkom prvorodených v rode satanášovom, na Judáša Iškariotského, a od tohto ďalej zákonitým stúpenstvom až na epikurov, sansimoniánov, voltériánov, atheov, materialistov, racionalistov, solidárcov, gnostikov a jak sa len koľvek menujú všetci tí rúznobarevní prívrženci terajšieho slobodomurárstva. Nie, nikdy revolúcia neobjavila sa tak ako teraz, tak ošklivou, opravdivou to necudnicou v Apokalypsy, zvelebovateľky ňou veľkej ohavy pekelnej.
Zrejme už z tohto, jak velikú milosť Prozreteľnosť božská objavením týmto revolúcie v jej opravdivej tvárnosti terajšiemu i neskoršiemu pod prísahu, právo z dokonaného skutku, právo preukázala. Teraz niet už viacej stredocestia.

Váhanie. a kolo tanie medzi Kristom a Belialom, medzi Cirkvou a „modernou“ spoločnosťou, medzi Pápežom a revolúciou. Alebo pridať sa k Encyklike a k Sylabu Pia IX., alebo ich odmietnuť. Pridáš-li sa k nim? to sis Kristom, s Pápežom a s Cirkvou. Odmietneš-li ich? to si s Beliálom, s „modernou“ spoločnosťou, s revolúciou. Buď Jeruzalem, buď Babylon!
V.
Úloha, ktorú Prozreteľnosť božská revolúcii ku prospechu Encykliky vykázala, nebola ešte dovŕšená tým, že ju táto všade vyhlásila a ľudí k čítaniu, uvažovaniu a usrdečneniu spasiteľných jej slov povzbudila. Bolo ešte treba, aby zákonitých a prirodzených zastávateľov týchto pápežských slov k horlivosti nadobyčajnej obrany oduševnila. A toto ona učinila, dielom svojim blúznením a dielom svojou politikou.

Prirodzenými a zákonitými zastávateľmi pápežského učenia sú biskupi a, s nimi a pod jej ich správou, podriadení pastieri duši. Ani tamtí ani títo nepotrebovali, vďaka Bohu, žiadneho povzbudenia k úprimnému prijatiu a k neohrozenému podporovaniu najnovších listín pápežových. I jedni i druhí boli by ich s obyčajnou svojou starostlivosťou vyhlásili a vysvetlili a na jej ich v platnosti udržovanie nástojili.

Medzitým však, ledva že prvá známosť o pápežskej O kružnici do verejnosti prišla„revolúcia, nečakajúc na hlasy biskupov, postavila sa ihneď na nohy, do zbroja, prizvala si právo vysvetľovať túže O kružnicu podľa svojej hrubej nevedomosti a s diabolským prekrucovaním, v nadutosti svojej začala sa hnať útokom po nej, očerňovat každé jej slovo, prevracať zmysel každej vety, každého výroku a vystavovať ju za nezmysel v terajších časoch, a to s upotrebovaním nesnesiteľných lží , sofismov, urážok a rúhaní. Zároveň dala sa do radenia a nakladania vládam, aby pod bliktravými zámienkami biskupom kanonické vyhlásenie Encykliky zakázali, a aby len novinárom nechali slobodu písať, ako sa im ľúbi o tých listinách, ktoré od Sv. Otca boli upravené len na samých biskupov, a ktoré len biskupi mali povinnosť a právo vyhlásiť a vysvetľovať.

Jak sa nejedna vláda týmto radám a rozkazom revolúcie podvolila, je všeobecne známe. My sa obmedzíme iba na dve, tie ktoré svojim zakročením najviac hluku zapríčinili. A to sú vlády francúzska a turínska. Známe sú napospol obežníky ministra Barochea na biskupov francúzskych, a ministra Vacca na biskupov italianských, zakazujúce kanonické vyhlásenie aktov Pápežových. Oba tieto obežníky skrsli z jednej (jedinej) myšlienky, povstali v jednej myslí. Baroche trhá poslednou stranu Encykliky obsahujúca oznámenie milostivého leta a z velikej milosti svojej „dovoľuje“ ju biskupom oznámiť, ale len jedine túto stranu, nič viacej. Vacca jakožto zapriahnutý vo voze „liberálnejšej“ vlády, neopovažuje sa „dovoliť“ ani len toľko; lež uvedomuje biskupov italianských, aby sa napred uponížili prosiť „právo“ od neho láskavé emequatur, na čo on „Vacca“ zadržuje si právo určiť, pod akými výnimkami a obmedzeniami možno vyhlásiť a výkonu oddať Encykliku a spojený s ňou Sylabus, a ktoré miesta nesmejú byt ohlásené.“ Baroche, k ospravedlneniu svojho Zakázania, odvoláva sa na článok ľubovoľného zákona:
Vacca spôsobom liberálnejším, opiera sa na článok tyranského „regolamentm“ Vyjmúc rozdiel v reči a v čase(Vacca totiž dľa slušnosti dal Barocheovi prednosť), sú oba tieto obežníky ako dvoje očí a zdá sa že pošli nie len z jednej a tej istej pisárne, lež i z jedných a týchže úst. Lež čo to všetko na plat? Všetky tieto úskoky a kroky nie len že neosožili zámerom revolúcie, lež nadto vydobyli Rímskemu Pápežovi a celej Cirkvi katolíckej takú česť a slávu, o ktorej sa tamtej ani len nesnilo.
Všade totiž biskupi temer ako jeden muž s nadšenosťou a neobroženostou zriedkavou povstali k obrane Encykliky, ozývajúc sa rozhodne proti urážkam a bezbožníctvam časopisov a proti nad užívaniu moci zo strany vlád. Svornosť, odhodlanosť, výrečnícnítvo, s akým opravdu apoštolskí mužovia títo slávne hlásali, že viac náleží poslúchať Boha nežli ľudí, natoľko zarazili protivníkov jej ich, že títo darebnosť za počatých snáh svojich buď slovom alebo skutkom pred celým svetom vyznávať začínali.
Áno časopisy, ako ateistická „Presse“ vo Francúzsku, neostýchali sa kolegov svojich tými slovy napomínať: „Zem zostali zemou, a nechce byť nebom! Štát, zostaň štátom, a nechaj viere čo patrí viere , nemiešajúc sa do toho, čo nespadá do teba!“ A zase iné časopisy, ktoré predtým nevedeli dosť vynachváliť ministra Barochea pre jeho obežník, po tomto vystúpení biskupov pekne rúče písali, že „obežníkmi nisteriálny minul sa do cela účelu a cieľa svojho, a že iba dal biskupom príležitosť a možnosť, obranné svoje položenie zameniť s výhodami protestovania, ktoré im i mravnú silu i česť slávneho boja získalo.
“ A ako vo Francúzsku, tak prichádzali patriční ľudia i v Itálii a kdekoľvek sa podobným spôsobom proti biskupom bolo zakročilo, k tomu pevnému presvedčenia, že katolícke duchovenstvu nezvyklo lámať prísahy svoje, zapredávať svedomie svoje, opúšťať vec spravedlnosti pre záujmy sebectva, ako je to každodenným chlebom liberálov.
No ale veru aj mali z čoho vytriezvet! Bo kdežto oni vo všemohúcnosti svojej s istotou očakávali na vítazoslávu, akej sa im poslušným klaňanim-sa biskupov pred rozkazmi a zákazmi jej ich malo za podiel dostať, dopúšťajúc nanajvýš mierne protesty od nejakej malej hŕstky z nich; ľahko sa dá pomyslieť, aké oči museli otvárať, vidiac, ako nie hŕstka, nie desiati, nie dvadsiati, nie tridsiati, lež napokon možno temer riecť, všetci biskupi vo verejných listoch buď svoje odpovede na ministerské obežníky, buď svoje obežníky na zverené sebe duchovenstvu alebo pastierske listy na svojich veriacich uverejnili, a ako v týchto odpovediach, obežníkoch a pastierskych listoch svojich dôstojnosť Sv. Stolice s podivuhodným zápalom hájili, oddanosť a poslušnosť svoju na proti autorite Námestníka Kristovho s celou úprimnosťou a otvorenosťou vyznávali a k týmže čnostiam duchovenstvám veriacich svojich s opravdu otcovskou starostlivosťou povzbudzovali.

Takto teda revolúcia svojimi úskoky proti Encyklike a proti biskupom zákonitým tejže zastávateľom, iba to vyriadila, čo od jej zámerov a cieľov ako nebo od zeme vzdialené bolo: Encyklika je teraz nie len priaznivé všade prijatá, no oslávená, ako poklad tej božskej múdrosti, ktorá Sv. Stolicu v spravovaní celej Cirkvi vodí a podporuje. A celá tá zbroj, ktorú revolúcia k porážke Rímskeho Pápeža proti listinám od S. decembra 1864. nakopila a vystavila, neporazila v skutku iba ju samu, tak že zožieraná hanbou musí proti svojej vôli uznať, že je Prozreteľnosťou božou k tomu určená, aby ničiac sama seba, končila vždy s pod rúhaním svojím pod nohami toho nepremoženého Námestníka Syna Božieho„o ktorom stojí napísané: Super aspidem et baeíliscum ambulabls, et conculcabis leonem et dmconem.
Z časopisu „Civil ta Cattolica“ podáva S.

*) Rozumej tuná dielo "Principatus temporalis Romanorum pontificum in sua integritate propugnatus totius orbis catholici suffragio" v Ríme 1860-64.
**) Jako sa povodilo tým daktorým slobodno-murárskym novinárom, ktorí vzdor svojej lichej známosti dali sa sami do prekladania Okružnice, vidno z výtečnej brošury Dupanloup-ovej, ktorý novinám "Les Debats" vyše 70 chýb z časti smysel z časti mluvničné zákony rušiacich vytýka.




Vestník cirkevný.

Mar. Jablonecký,


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.

Hrubé Leváre: dňa 7-ho apríla 1865. Vyšiel pod názvom „Itfiusági dalfizér“ v Báji veniec spevov školáckych a rozposlaný je ako badám , na všetky Škôl dozorstvá aj národných škôl, odporúčaný pre školy a školákov. Cieľ, ktorý sebe pôvodcovia a vydavatelia venca tohto vytkli, je zaiste pochvaly hodný; aby sa mládež školská učila ctiť tých, „ktorí na duchovnom a telesnom prospechu mládeže pracujú, ako: biskupi, škôl dozorcovia, miestni pp. farári jakožto škôl správcovia a učitelia, k tomu pridané sú aj niektoré veselé školácke spievanky a spev pred školou, po škole, pred skúškou po skúške a lúčenie od školy.
Kto moc a vplyv spevu na srdce mládeže dobre poznáva, tomu nepotrebuje odporúčať: aby sa usiloval spev do školy uviesť; lebo spev je jeden z najznamenitejších prostriedkov, srdce človeka zvlášte mladého zušľachtiť; keď osnova spevu je nábožensko-mravným, počestným a krásou umeleckým duchom prejatá. Z tohto ohľadu aj „Itfiusági dalfüzér“ vyšiel na svetlo vo štvorhlase. Osnova jeho pre národne školy sa veľmi nehodí, lebo predpokladá viac cvičenosti a umelostí od žiakov, aká sa len v gymnaziálnych a vyšších školách nachádza. Nápev ale, to jest melódia je pekná, veselá a deťom prístupná, ako mne to znatelia muziky dosvedčovali; ale vo štvorhlase spievať, predpokladá spevákov veľmi zbehlých, akí sa v našich národných školách ľahko nenájdu.
Medzitým kde štvorhlasov niet, dostatočný bude aj dvoj hlas alebo jedno hlas. Ale škoda! Že „Itflusági ťüzer“ vyšiel len v maďarskej reči, a preto v slovenských školách národných nesrozumitelným zostal. Ja som teda pesničky jeho na slovenský jazyk, ale slobodno, preložil a viac náboženským duchom podperil: aby aj slovenské školy podobný veniec pesničiek sebe zaopatriť a slovenským jazykom spievať mohli. Udávam ich podľa „ltfiusági dalfüzér“ a tak: že sa dľa jeho nápevu spievať môžu.
Mar. Jablonecký, s. dekan, škôl dozorca, a farár.




Dopisy. Banská Bystrica


Banská Bystrica, d. 5. mája. Dnes sme svätili sviatok sv. Pia, pápeža, ktorého orodovaniu odporúčali sme i terajšieho sv. Otca, Pia IX. R. P., ktorý nielen v hodnosti, no i v mene stal sa nástupcom onoho Oslávenca. Jestli ktorý národ, my Slováci zaiste veľkú vďačnosť sme podlžni slávne cirkvi Ježiša Krista riadiacemu Piovi IX.; lebo on potvrdil spolok sv. Cyrila a Metoda, aby sme sa modlili za spojenie východných našich súkmeňovcov viditeľnou hlavou cirkvi; on otvoril a v Ríme slávnostne zasvätil tisíc ročné jubileum cyrilo-metodejské; on i v Uhorsku otvoril nespravodlivé onemené ústa k slávnostnejšiemu oslavovaniu sv. Cyrila a Metoda, keď loni na hlbokú prosbu Jeho Excelencie p. Štefana Moyzesa, biskupa bansko-bystrického, povolil preloženie a zaslúžene povýšenie sviatku sv. Cyrila a Metoda. Okrem týchto zjavov svojej k nám náklonnosti očakávali sme, že i v Nitre uvidíme vyznačenie velikého našeho muža, Juraja Tvrdého; tento však milený starček náš pre klesli a vysoký vek svoj, z poníženosti a skromnosti svojej vzdal sa vysokej hodnosti veľkého prepošta, no neho i pre zásluhy í pre poriadok pripadajúcej!

Medzitým sv. Otec podobnej radosti účastných nás učinil na inom veľkom mužovi národa našeho, ktorý dla zásluh o cirkev a národ pri boku tamtoho starčeka stojí, a na stupeň hodnosti nie k opovrženiu lež k osláveniu slovenskej krve vystupuje. Je to vysoko dôstojný a veľkomožný pán Tomáš Červeň, pokladník „Matice Slovenskej“, ktorý diela 29 apr. obdŕžal z Ríma listiny, nímiž ho sv. Otec Pius IX na stolec veľkého prepošta stolného biskupského chrámu bansko-bystrického povýšiť ráčil, ktorý stolec od 22 marca m. r. po smrti Juraja Budatínského uprázdnený bol. Keď túto radostnú novinu prinášam, presvedčený som, že každý pravý národovec a milovník cirkvi svätej vyvolá tomuto naše mu Miláčikovi národa vo tri vrchy: „Sláva“




Správy.


b) Správy.
Z Nemecka. „Katolísehes Kirehenblat“ dáva na vedomie, že na spôsob belgických solidárnych chce vo Vajmare Dr. Loevenhaupt založiť pre Nemecko sektu kogitantov (mysliteľov). K tomu cieľu vydal ohlas, vyzývajúc na prvé zhromaždenie tej sekty vo Vajmare na mesiac máj všetkých, ktorí svojim presvedčením nenáležia k žiadnemu náboženstvo, t.j. všetkých nevercov. Má mať tá sekta osobný kult osobné chrámy, predstavených, civilné manželstva i civilné pohreby. Tým spôsobom neverectvo má sa u konsolidovať v osobnej sekte. Nezmysel toho zámyslu neni žiadnou novosťou: už Julián apostata namáhal sa utvoriť osobný kult neverectva, prispôsobený knovo-platonizmu. :Vilil novi mb aule! (Tyg. k.)

Z Italie. - Všetky prefektúry kráľovstva pracujú úsilne na tom, aby zobrať štatistiku mníchov a Mníšek. Parlament zase Turínsky obdŕžal množstvo petic, protestujúcich proti zrušeniu všetkých rehoľ a kláštorov. Už 13. januára došli petície z Milánu, Novary, Pisy,Montalta, Nikotery, z Florencie, Ferrary, Krémy, Bergamu atd. Spodievat sa náleží , že i iné mestá sú tým samým duchom prejaté. Nepomohli teda všetky tie kriky i vresky stránky revolučnej po mítingoch i zhromaždeniach; nie veľa urobili i emisári vládni! Ľud taliansky je skrz na skrz katolíckym, úprimné súc oddaný viere, ktorú vysal z pŕs materinských. „Correspondance de Rome“ píše, že v Palermo z príčiny odhytého tamže mítingu na zrušenie kláštorov udali sa hrozne demonštrácie zo stránky obyvateľov proti tomuže mítingu.
Nie lepšie povolilo sa i mítingu v Ankone, v tomže cieli odbývanému, ačkoľvek oslávený Gennarelli vystúpil s rečou, v ktorej dôvodil, že dobrú cirkev sú totožne s krádežou i lúpežou, preto vraj povinnosťou je každého. ich znovu cirkvi vydrieť! (Tyg. k.)

Z Ríma. - Nával ľudu z blízka a cudzozemcov z daleka-široka na veľký týždeň v Ríme bol toho roku neobyčajne veľký. Tak hla! čim špatnejšie škúlia nepriatelia i zlostní synovia na sv. 0tca, tým dôvernejšie sa túlia k nemu katolíci, vďační synovia jeho; a on ako knieža pokoja blahoslaví z pavlanu chrámu sv. Petra, knieža-apoštola, zvonným svojim hlasom akoby hlasom nebesiana „Urbi et orbi“ (mestu a svetu) t.j. im vo večnom meste Ríme zhromaždeným a všetkým po šírom svete rozptýleným krestanom-katolikom , i celému ľudskému pokoleniu, jakožto námestník toho, ktorý prišiel, aby celý svet, všetkých ludí,spasil. Gróf Persigny osvedčil sa slávne vraj v mene Napoleonovom pred Antonellim pri hostine u Sartigesa, že to nijak nedopustí, aby Piemont ako ktokoľvek iný terajšie územie pápežovo vzal, ktoréto posvätné územie Napoleon pre pápežstvo vôbec zachovať chce, a čo by sa mali aj nové vojská ta posielať, alebo keby bolo treba Rím i stokrát obsadiť. Pri všetkom tom praví dopisovateľ z Ríma vo „Volksireundu“, že sv. Otec Persignyho jedine pod tou výnimkou v audiencii prijal, jestli nebude reč o politike. (Zg. D.)
Francie. - Časopis „Propagateur“ podáva nasledujúcu vedomosť: V meste Lille povstalo tovaryšenie, ktoré položila sebe za cieľ, mladé chudobné dievčatá chrániť od nebezpečenstva, a zachovať ich na ceste čnosti a poctivosti. Ústav ten stojí pod správou osôb v náležitostiach do tovarišstva sv. Vincenta a Paula. Hlavným účelom jeho je: chuti dodať mladým dievčencom k sporivosti. K tomu cieľu môžu ony i najdrobnejšie skládky vnášať do vospolnej pokladnice, a tým spôsobom zabezpečiť sebe budúcnosť buďto v nábožnom manželstve, buďto v slobodnom stave poctivom i skromnom. Suma tým spôsobom zobraná má stanoviť veno pre chudobnú takú slúžku. Kasa (vospolnú) obecná stojí pod opaterou členov tovarišstva sv. Vincenta, ktorí ju podporujú takže dobrovoľnými skládkami.
Aby im tým vyššej chuti dodať, dostáva každá dievčina zaraz pri vstúpení istú sumu, ako prirážku k svojmu skládku, alebo tiež neskôr čas po čase nejakú pomoc. V meste Liille je v takej obecnej kase tohože s tovaryšenia 12,116 frankov, zobraných od 33 služobných. Tak teda tieto biedne dievčence majú už aké také veno , ktoré by sa ináč na všelijaké daromnice bolo roztratilo, keby nebolo statočnej ruky, sobierajúcej tie usporené peniažky a schovávajúcej ich na neistú budúcnosť. (Tyg. k.)
Z Ameriky došli na najdôst. p. biskupa budějovického tri listy s prosbou: aby niektorého horlivého kňaza Čecha zo svojho biskupstva vypravil do St. Louis v severnej Amerike (štát Missouri.) V meste tom a v okolí totižto miesto asi 5000 Čechov, ktorí by radi zotrvať vo viere otcov svojich, a ktorí, jak dodáva jeden z listov, i s dietkami za obeť padnú nevere, nepríde-li im rýchla pomoc duchovná. Najdôst. p. biskup Valerián vyvoláva kňazov svojich, aby sa niektorý z nich pohnutý láskou ku Kristu a k svojim opusteným krajanom vybral ta na tú ďalekú cestu. (Hlas Br.) Ktorýsi český časopis pýta sa: ako sa vraj zrovnáva starostlivosť táto amerických biskupov o českých katolíkov v Amerike s tou bez starostlivosťou, s akou sa potýkavajú česko-slovanský katolíci vo Viedni, jichž počet blízo 100,000 duši dosahuje u patričnej duchovnej vrchnosti, ktorá žto vrchnosť, bárs už aj viackrát i od samých biskupov českých, ovečky svoje po Viedni rozptýlené starostlivých, snažne poprosená, by náležitému vyhoveniu duchovným potrebám týchže ovečiek o založenie osobnej fary česka-slovenskej sa postarala, až posaváď vo veci tej ničoho nevykonala.

Jak i v Uhorsku v mnohých mestách a na mnohých miestach ale postarané o duchovne potreby katol. Slovákov, spomínalo a dokazovalo sa už neraz v časopise tomto: teraz uvádzame iba jeden, ale zrejmý i nepobitý dôkaz toho, a síce len: že dochádzajú na pútnické miesta Slováci, ktorý formu spovedania po maďarsky síce bez zmyslu odriekali, ale z hriechov svojich po slovensky sa vyzvali. A čo kde chudáci Slováci, buďto že ich kňaz slovensky než li, alebo a otrieštenej nenávisti ku slovenčine i bežného horlenia za maďarčinu slovensky ani len očut nechce, kde pravým chudáci Slováci po maďarský s hriechov sa vyznávať sú takmer nútení, čo, pýtame sa: zdáliž sa nemôže prihodiť, je nanajvýš sa vyjadriť, jeden druhý hriech zamlčia a nasledovne - ale dosť! Sapienti palica! Red.

Z Jednotných štátov severnej Ameriky. (Tyg. k.) V New-Yorku vyšiel tiskom Ročník katolícky štátov zjednotených čili Almanach. O južných provinciách má Ročník z príčin vojny veľmi nedôkladné vedomosti; tým istejšie sú správy z provincií severných. Poukazujú ony nesmierny vzrast cirkvi katolíckej na tých stranách. Veľa vybudovalo nových kostolov, a i duchovenstvo značne sa rozmnožilo. Príčina toho sú početné konverzie z protestantizmu i z iných vyznaní, ako i veľký nával katolíckej ľudnosti z Európy, menovite z Islandu i z Nemecka. Obecný počet ľudnosti v štátoch zjednotených vynosí pres 32 miliónov. Katolíkov je okolo 5 miliónov, asi 7-ma časť celého obyvateľstva.
Počet kňazov katolíckych obnáša okolo 2500. Celé štáty zjednotené podelené sú na 7 provincií cirkevných s 43 biskupstvami i 4 vikariátmi apoštolskými. Provincie sú: Baltimore, Cincínnati, Nový 0rleán, New-York, Oregon, Saint Louis, San Francisco. Pri každom chráme katolíckom v štátoch zjednotených je škola, postavená pod správou miestneho duchovníka. Školy tie usilujú sa predovšetkým zodpovedať miestnym potrebám, prečo rodičia, bárs často veľmi blízko majú školy vládne, volia radšej na niekoľko míľ zeme posielať svoje dietky do školy katolíckej, trebárs pri tom veľa viac majú výdavkov. Ani vyššie ústavy náukové nechýbajú, ktoré sú pod správou 00. Jezuitov, Františkánov, Dominikánov i Lazaristov. Počet žiakov vždy sa vzmáha; ba i protestanti posielajú svoje dietky do tých katolíckych ústavov.
Z Mexika. (Zg. D.) Cisár Maksimilian vydal dekrét, nim ohlásenie pápežských listín vo svojej zemi závislým činí od svojho po zvolenia (exequatur). Proti nariadeniu tomuto zaprotestovali vo vašej úctivosti biskupi meksikánski, prosiac cisára, aby sa veci tie odložili, a vospolným dorozumením medzi duchovnou i svetskou vládou riešili. Na to im Maximilián s akousi hrdosťou i nie bez výčitkou odpovedal, že však on vie, čo robí; že je on, ako známo, dobrý katolík, ale že pri svojom nariadení zotrvá.




Rozličnosti.


Následky vojny domácej, už tri roky s hrúzou posiaľ nevídanou a neslýchanou v zjednotených štátoch amerikánskych medzi tak ráčenými spojenci a odštiepenci pustošiacej sú najme pre rodiny smutné a žalostné; v štáte llinoa je už 40,000 a v štáte Iowa 35,000 sirôt, ktoré vo vojne tej stratili svojich otcov. (Auróra). Jak sa v Amerike mestá zmáhali, dokazuje n. pr. mesto San-Francesko, ktoré malo r. 1848 len 450 obyvateľov, a teraz ich má 120,000, (Najviac sa ich prisťahovalstva z Írska a z Nemiec.) V Amerike zbierajú vo dni nedeľne alebo sviatočne po kostoloch milodary pre spomenuté siroty, a dary tie bývajú ozaj hojné; niektoré kostoly zoberú do 2000 dolárov, pod 400 dolárov máloktoré.
V Januári t. r. prišli do Ameriky dva poľskí kňazi pp. Bučinsky (františkán) a Parchum, a zhromažďujú roztratených rodákov svojich v obce a to síce v milvokijskej krajine. V amerikánskom Kairi požehnával tamojší biskup 18 dec. r. m. krásny trojposchodový dom pre tak zvané laretánske sestry, ktoré sa zapodievajú s nižším i vyšším vychovávaním dievčeniec. Na Vianoce slúžil tenže biskup v kláštornej kaplnke a prijal rehoľné sľuby od troch nových sestier. 28 dec. bol požehnávaný nový cintorín, ktorý je 13 míľ od mesta Kairi ďaleko. Mŕtvi odvážajú sa po železnici na cintorín. (Zg. Danica.)

Viedeň má ozaj srdnatých junákov. Nie len že Boha dosť razy napádajú, už i diablu vypovedali vojnu. „Wanderer “v č.60. Boha akoby nič, do krajiny bájok vohnal, a s ním tiež i evanjelium, sv. písmo starého i nového zákona, učenie sv. otcov a všetko zjavenie! „Wanderer“ pomiešal bez všetkej úctivosti sväté s nesvätým, sväté písmo, učenie sv. Cirkvi a potom ledajaké romance, fabule a žarty o diabloch hodil do jedného hrnca a uvaril z toho „Ein Kapitel vom Teufel,“ ktorý mu ale nerobí dobrého apetítu.“ Súd rozkázal číslo to Wandereru zhabať a stíha redaktora. Najviac ale čudovať sa načim tomu, že človek, ktorý možno málo viacej theologie zná, nežli čo je čierneho pod nechtom, opováži sa tak na ľahko posudzovať a odsudzovať to, čo učí sv. písmo, celé kresťanstvo, a čo potvrdzujú výroky vše ch národov. (Zg. Danica.)
Moskovský „Deň“ uznáva, že encyklika jesto najvážnejšou udalosťou našich časov a to nie len ohľadne viery, ale i ohľadne vývinu mravností, ľudskosti i politiky. Vyznáva, že čoby pápežstvo nič inšie ho nebolo učinilo, ako to, že už tým znamenite poslúžilo zblúdilému svetu. Rozkolník ten poznáva, že Pius IX. je bez všetkej pochybnosti dobrý a dokonalý kresťan, ponížený, pokorný a nie búrlivý a spurný človek, že teda nemožno encykliku pápežovej osobnosti pripisovať, lež žriedlo jej načim hľadať v zásadách katolíctva. Po takom význame zaviera „Deň“: Slabý starček prenasledovaný zo všetkých strán od najmocnejších európskych dŕžav, ktoré priahnu, uchytiť mu čím skôr, čo ešte málo má z krajiniek, prenasledovaný od rozkvačenej (proti nemu) osvety, všem týmto duchovným i telesným mociam jedine svoj „non possumus“ naproti stavia, a pokojnou rečou karhá a zavracia národy, v bludoch sputná. Je-li čo krásneho, krásne jesto zaiste toto (počínajúc Pápežovo.)“ (Zg. Danica.)