logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 14


Obsah:



: Úvod a záver
Dr. Andrej Radlinsky. : Duchovná reč
: Vestník cirkevný.
: Správy.


Úvod a záver





CYRIL a Metod
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 Kr. polročná: 2 zl. 25. Kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Gőding. Vychádza 5, 15, a 25, každého mesiaca na hárku.

Číslo 14. V Skalici, v pondelok dňa. 15. mája. 1865. Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskop Fr. X. Škarnicla synov




Duchovná reč

Dr. Andrej Radlinsky.


Duchovná reč ktorú pri slávnych Druhotinách kňazských Dôstojného a Pre velebného Otca

Alojza Príhody

najhodnejšieho kňaza rádu sv. Františka provincie najsv. Spasiteľa, vyslúžilého lektora, kazateľa, profesora, gvardiana, po druhé definitora provincie, provinciála agregátneho a jubilárneho rehoľníka na tretí rok, dňa 23-ho apríla v bielu nedeľu roku 1865, vo farskom chráme Božom sl. kráľ. mesta Skalice pri nepočetnom množstve pobožne zhromaždeného veriaceho ľudu povedal

Dr. Andrej Radlinský.
(Dokončenie)
II.

Je-li dnešná slávnosť 50-ročného kňazstva slávnosť pravej krest. lásky, teda ona je tiež slávnosť tej najčistejšej radosti a vďačnosti; poneváč krest. láska slovami ja vená a skutkami potvrdená je lak krásna, tak dojímavá, že ona každé citeľné srdce radosťou naplniť a k vďačnosti naproti Bohu povzbudiť musí.
Je to slávnosť tej najčistejšej radosti a vďačnosti jak pre nás všetkých vôbec, tak pre naše ho volebného Jubilanta zvláčte. I akože by sme sa neradovali, keď vidíme tohto vznešeného Jubilanta, ako rehoľníka a kňaza prináležať k tej reholi a za celé pol stole tie v nej neunavene a bohumilé účinkovať, skrze ktorú Boh toľké milosti a dobrodenia svetu a Cirkvi preukázal? k tej reholi, ktorá dala Cirkvi 7 pápežov a 3000 biskupov a medzi 3000 svätými alebo blahoslavenými z lona svojho počíta do 1700 mučeníkov; k tej reholi, ktorá od samého svojho počiatku posielala a doteraz nepretržene posiela misionárov do všetkých končín sveta, i ta, kde ešte svetlo viery Kristovej preniknúť nemohlo, medzi divochov, pohanov a mohamedánov, k tej reholi, ktorá o 40 rokov po smrti svojho Zakladateľa Františka Serafinskeho († 1228) čítala už 1800 kláštorov, a teraz pri všetkých prenasledovaniach a búrkach počíta po celom svete v 252 provinciách 26,000 kláštorov s 200,000 mníchmi a 300,000 mníškami *); k tej reholi, ktorá opatruje a ostrihá svätý hrob v Jeruzaleme; k tej reholi, ktorej ďakovať máme obrátenie na vieru Kristovu nesčíselných pohanov a mohamedánov v Indii, Japonsku, Číne atd. návrát do lona Cirkvi katolíckej mnohých rozkolníkov nevercov a bludovercev, preporodenie a obnovenie u padlého ducha náboženského, vzrast a rozkvet Cirkvi, u šľachtenie mravov, povstanie rozličných náboženských jednôt, spolkov a pobožnosti, pokrok v umeniach a vedomostiach atd. k tej reholi, o ktorej údoch popravde povedať sa môže , čo už sv. Rehor Nazianský písal o mníchoch svojho času: že „sú prvotiny stáda Pánovho, stĺpy a koruny viery a drahocenne perly Cirkvi.“
Ja kože by sme sa neradovali s týmto vznešeným Jubilantom, keď ho vidíme prináležať k tej reholi, ktorej hodný údovia vládnu akousi tajnou mocou, ľudské srdce vzdelal, u šľachtiť, pohnúť a oduševniť za všetko, čo je sväté a dobré, a o ktorých sa tiež povedať môže, čo povedali svätý Otcovia na sneme tridentskom o kňazoch vôbec, že sú „svetlo ktoré svieti, oheň ktorý zohrieva, masť ktorá posilňuje, olej, ktorý lieči, ľúbezná vôňa ktorá občerstvuje. Ničoho neni, čo by druhých viac k pobožnosti a službe Božej povzbudzovalo, ako život a príklad tých, ktorý sa službe Božej posvätili; lebo, poneváč nič nad zemské veci povznesený, na vyššom mieste spatreny bývajú, obrátene sú na nich, ako na zrkadlo, oči všetkých ostatných.“ Jak by sme sa nemáli s týmto vznešeným Jubilantom radovať, vidiac ho za celé pol stole tie v bohumilej činností prináleží k tak spásonosnej reholi, keď už sám Kristus jednúc k sv. Terézii pravil: „Beda svetu, keby žiadnych rehoľníkov nebolo.“ Ja nepochybujem ani najmenej, žeby toto Spasiteľ k sv. Terézii bol ozaj povedal; ho všetky ty krajiny, z ktorých rehoľníkov von vypudili, mravne :pustli a stali sa hrozným divadlom neznabožstva a revolúcii proti duchovnej i svetskej vláde, ako sme to vydelí v Španielskej a teraz vidíme v Talianskej. „Že ešte svet stojí a ešte zo svojich koľaji nevystúpil, to sa len zásluhám reholi ťahal ďakovať má,“ hovorí Rufin.
Zdáliž oni nie sú to, čo deň i noc s Bohom v obcovaní stoja, ktorý zároveň anjelom, ktorých Jakub na rebríku hore vystupovať a dolu zostupovať videl, svojimi modlitbami k nebesiam sa povznášajú a zase s pokladom milosti k zemí sa navracajú. Nechybím, keď so sv. Jarolímom na rehoľníkov potiahnem tieto slová Jóbove: „Oni nosí okrašlek sveta, podporujúc ho silou modlitby, aby sa nezrútil.“ Jak by sme sa nemali s týmto vznešeným Jubilantom radovať a Bohu ďakovať, že ho k tak velebnému stavu pripočítal, a jemu v ňom už vyše 50 rokov žiť poprial, o ktorom sv. Magdaléna Pazziská hovorí: „že povolanie do stavu toho je tá najlepšia milosť, akú Boh dal po krste udeliť môže? A v čom záleží milosť táto, šťastie toto? Sv. Bernard vyjadruje to týmito pár slovami: „Neni-li to stav rehoľnícky, praví, v ktorom človek častejšie žije, zriedkavejšie padá, rýchlejšie vstáva.
Opatrnejšie obcuje, častejšie milosti poranený býva, ešte tu radosť má, neohrozene zomiera, rýchlejšie očistený a štedrejšie obdarený býva, „Stav rehoľnícky, praví sv. Vavrinec Justinian, je bránu k nebu, a rehoľným kňazom je to až veľké umenie vyvolenia medzi blahoslavených v nebi.“ Ó, jak veliké to šťastie v takom vyvolení, v takom ostrihaní, v takom posvätení žiť, a to 50 rokov žil, aké sa v rehoľnom stave nalezá!
Slávny náš Jubilant to dobre vie, že povolanie jeho neni od neho samého, lež od Boha! „Nie vy mňa, lež ja som vás vyvolil““) praví Kristus. A poneváč všetky myšlienky Božie sú večné, teda i toto povolanie jeho, toto oddelenie jeho od ľudí je večné. Ó, jak veľká to milosť, ktorá už sama jediná je v stave, srdce Tvoje, vznešený Starčeku! nevyluvnou radosťou naplniť! Počet nábožných, verných duši oproti množstvu nevercov, bludárov, hriešnikov a svetákov je tak malý, ako paprštek slnečný v nesmiernom priestranstve, ako kvapka vody v bezdnom morí; a ajhľa ešte z tohto malého počtu Pán Teba vyvolil: vyvolil Ťa z pomedzi vyvolených svojich! Ó, aké to šťastie, ktoré už pres 50 rokov v tomto vyvolení požívaš! Srdce Tvoje musí dnes so Žalmistom Pána vzdychnúť a vyvolať:
Poďte a, slyšte, a vypravovať budem vám, ktorý koľ vek sa bojíte Boha, jak velíke veci učinil duši mojej. Ó, Ty šťastlivý ktorý mimo tejto radosti nad vyvolením svojim, máš i radosť nad zachránením seba od sveta. Čo je svet? Je údolie temnosti, cesta plná skalísk a priepasti, miesto plné nepokojov. „Svet je v zlom postavený,“ praví sv. Ján;” sv. Anton videl svet tento smečkami a schlopcami pokrytý. A toto je svet nie menej pre kňazov, ktorí v ňom žijú, ako pre všetkých ostatných ľudí vo svete nebezpečný. „Povetrie sveta, praví sv. Alfonz Liguori, je nákazlivá, pre dušu nebezpečné, tak že kto ho zhltne, upadne sna dno do duševnej nemoci,“ i kňaz vo svete má dosť roboty ochrániť sa od jeho morového dychu.

Právom vtedy objala sv. Magdaléna Pazziská zdi (múry) svojho kláštora a boskavala ich, reknúc: „Ó vy drahé múry! o vy drahé múry! proti koľkým nebezpečenstvám vy mňa ochraňanujete“ „Všetko, čo je na svete, je žiadosť tela, a žiadosť očí, a pýcha života“ tieto otravné studnice bývajú v rehoľnom stave svätými pečaťami troch sľubov zatvorené. Ó veliké šťastie, ktoré si Ty, velebný Starčeku pres 50 rokov požíval v radosti tej, že Ťa nakazenosť sveta viac postihnúť nemôže, v radosti, že posvietenie Tvoje: sdokonalit a bezpečne dokonať môžeš.
Lebo už. ten prvý krok, ktorý si pred 52 rokami bol učinil, skladajúc profesiu, bol onen druhý krst, ktorým dla učenia sv. Tomáša Akvinského, bol si od všetkých hriechov a časných pokút oslobodený a očistený. Ja tu úplne súhlasím so sv. Egýdiom, ktorý praví: „Lepšie je v rehoľnom stave len jeden stupeň milosti mat, nežli vo svete desať; bo vo svete ťažko pribývąjú stupne milosti, sna dno ale zatratene bývajú; v rehole stave ale ľahko rastie tento stupeň milosti, a ťažko sa stratí.“ Ó, aké prostriedky k zdokonaleniu posvätenia svojho majú rehoľnici na porúdzi, nie len samé tie, ktoré aj my máme: modlitbu, rozjímanie, prijímanie sv. sviatostí, skutky pokánia: o jak mnoho snadnejšie a náležitejšie si Ty, vznešený Starčeku! tieto prostriedky pres 50 rokov upotrebovať mohol; ale krom týchto mal si ešte i iné: samotu, zaprenie seba a odrieknutie sa zmyslov, slobody, vôle a náklonnosti. Jaké to šťastie, takýto život viest, na ktorý bude večná sláva nasledoval!

Máš teda, vznešený Starčeku! dostatočné príčiny radovať sa dnes v Pánu ako jubilarny rehoľník; ale máš tiež ešte príčiny i radovať sa ako kňaz.
Boh riekol k Mojžišovi, ktorý vyviedol ľud izraelský z Egypta: „Posvätíš päťdesiaty rok; lebo to je leto milostivé.“ Tento päťdesiaty rok malí oni posvätiť Bohu pochvalnými a ďakovnými obetami za mnohé tie milosti, ktoré im preukázal. A tak sa vec má i s našim vznešeným Jubilantom. Päťdesiat rokov mu dobrotivý Boh poprial v úrade kňazskom, a v čul napomína ho:
„Posvätíš päťdesiaty rok a prinesieš mi pochvalnú a ďakovnú obetu. A on na tento hlas Boží pýta sa seba samého so Žalmistom Pána: „Čím sa odplatím Hospodinovi za všetko, čo mi učinil?“ A na túto svoju otázku odpovedá zase sám sebe s tým istým Žalmistom: „Kalich spasenia vezmem a meno Hospodinovo vzývať budem.“ Áno, pravdu máš, velebný Starčeku! keď sa slovami Žalmisti pýtaš: „Čím sa odplatím Ho spodinu za všetko, čo mi učinil ?“ Pravdu máš, keď pravíš: „Kalich spasenia vezmem a meno Hospodinovo vzývať budem.“

Pravdu máš, keď dnes Bohu po ďakovnú obetu prinášaš, a počas nej z hlbokosti srdca spievať budeš: „Gratias agamus Domino Deo nostro“ (Ďakujme Bohu Pánu naše mu). Pravdu máš, keď ako Ježiš Kristus pri poslednej večeri vzal chlieb a kalich do svojich sv. rúk, pozdvihol oči k nehu a ďakoval svojmu Otcu nebeskému, podobne i vy dnes vezmeš do rúk svojich chlieb a kalich, pozdvihneš oči k nebu a ďakovať budeš Otcu nebeskému. Lebo veľké sú milosti, ktoré Ti Boh behom Tvojho 50-ročného kňazstva vo svojej dobrote a milosrdenstve preukázal. Sedemdesiat tri roky života Ti Pán udelil a 50 rokov si vysokú hodnosť kňazskú nosil. Bol si tak šťastlivý 50 rokov evanjelium Kristovo pri rozličných príležitostiach hlásať,50 rokov, už mládež školskú ako profesor, už rehoľných klerikov v božských umeniach ako lektor vyučovať, už sebe podriadených bratov kláštorských ako gvardián k prísnemu rehoľníckemu životu pritahovat,50 rokov kajúcim hriešnikom so Spasiteľom privolávaš.“ Id, hriechy tvoje sa ti odpúšťajú! 50 rokov Otcu nebeskému najsv. Obetu jeho najsv. Syna za živých i mŕtvych na oltári každodenne prednášať. Ó jak mnohé to milosti, ktoré Ti Boh behom 50 rokov ako kňazovi preukázal! A preto ešte raz hovorím: zaiste hodno a slušné je, keď dnes pravíš: „Kalich spasenia vezmem a meno Hospodinovo vzývať budem.“

Ale nie len milosti títo, velebný Starčeku! sú tie jediné, za ktoré Ty Bohu ďakovať musíš. Tys sebe v horlivosti Tvojej za česť Božiu a za duševné spasenie Tebe zverených veliký poklad zásluh pre nebo nazhromaždil, ku ktorému v čul oči s v ďakom plným srdcom pozdvihnúť môžeš. Jestli že už včuľ Tvoje srdce oplýva radosťou, že tu oltára pri tejto Tvojej duchovnej zlatej svadbe Tvojich bratov kláštorských, ktorých si Ty za dlhé roky ako predstavený láskavo spravoval a o nich sa otcovský staral, spolu s Tebou sa radoval aj Boh za udelené Tebe mnohé milosti spolu ďakoval vidíš: aká radosť teprv vtedy bude naplňovať dušu Tvoju, keď jednúc všetci tí, ktorých si Ty, ako rehoľník predstavený a kňaz Tvojou horlivou príčinlivosťou do neba priviedol, u trónu Najvyššieho Teba orodovať budú.

Keď za času Apoštolov v meste Joppe jedna učennica Pánova menom Thabitha, ktorá, ako písmo sv. praví, mnohými šlechetnými skutkami a almužnami sa vyznačovala, bola zomrela, obstúpili apoštola Petra úbohé vdovy, plačúc a ukazujúc mu sukne a šaty, ktorými ich Thabítha v ich chudobe odievala,“ a prosili ho, aby ju s kriesil, poneváč že im toľko dobrého učinila. Vznešený Starčeku! všetci títo, ktorí tuná akým koľ vek či rodinným a priateľským a duchovným zväzkom s Tebou spojení Boha tu prosia: aby Tí za mnohé tie duchovné i telesné dobrodenia, a za to priateľstvo, ktoré si im preukazoval, ešte mnohé a šťastlivé dni života poprial, všetci títo pravím, spolu so mnou, i všetci tí, ktorých si svojím poučným slovom, napomínaním a vystríhaním, ktorých si modlitbami a prednášaním najsv. obety už do neba doprovodil, alebo ešte doprovadzaš, všetci títo jednúc, keď prejdeš do večnosti, budú sa ešte viac za dušu Tvoju u Boha primlúvat.
Jaká to radosť, keď všetky títo duše Tebe do neba vchádzajúcemu ukážu rúcho večnej slávy a verejne vyznajú: že oni skrze horlivosť Tvoju rúcho toto obdŕžali! Jaká to radosť pre Teba, keď Ti pri vchádzaní do neba, všetci tí, ktorých si v umení božskom vyučoval, k dobrému napomínal a od zlého odtiahoval, prídu v ústrety a privolávať Ti budú: Tys bol naším anjelom strážcom, naším ochrancom; Tys nás od všetkého zlého sťahoval, a ku všetkému dobrému, k čnosti a bohabojnosti priťahoval!
Jaká to radosť pre Teba, keď Tí pri vchádzaní do neba vyjdú v ústrety všetci tí kajúcnici a privolávať Tí budú: Ty si nás vyliečil z nemoce hriechov našich! Jaká to radosť pre Teba, keď všetky títo duše, ktorým si Ty, velebný Starčeku! k večnému blahoslavenstvu dopomohol, už teraz každodenne z vďačnosti za Teba a obzvlášte v hodinu smrti za spasenie duše Tvojej primlúvat sa budú! Jaká to radosť pre Teba, keď Ťa po šťastlivo dokonanom boji z toho to sveta odchádzajúceho sv. František a všetci svätý mnísi a rehoľnici do stánkov nebeských vovedú, do svadobného rúcha oblečú a neuvädli veniec večnej slávy na hlavu Ti položia.

Dôstojný a pre velebný Otče! toto je, prečo Ty dnes s obvzláštnou radosťou a obvzlaštnou vďačnosťou k Bohu oči Tvoje pozdvihnúť môžeš: istá totižto nádej, žes Sebe pri 50-ročnom účinkovaní ako rehoľník a kňaz tak mnohé zásluhy nadobudol, ktoré Ti zaiste jednúc večné blahoslavenstvo prinesú. „Lebo ktorý učený budú, skvieť sa budú ako blesk oblohy: a ktorí spravedlnosti vyučujú mnohých ako hviezdy na večne veky.
A už pozdvihni sa a pristúp, vznešený Starčeku! k oltáru Pána a pokračuj ďalej vo vykonávaní najsvätejšej obety Boha človekom učineného Ježiša Krista omše sv.; obetuj mu dnes radostným a vďačným srdcom všetky starosti a práce, ktoré si behom 60 rokov v jeho svätej službe znášal a konal; a ďakuj mu za všetky ty milosti a dobrodenia, ktoré ti na tak dlhej ceste toho to pozemského putovania Tvoje ho tak láskavé preukázal, vodiac Ťa po tŕňových a skalistých cestách rozličných trápení protivenstve živému skrze anjela svoje ho, abys sebe nohu o kameň neurezal a volaj srdcom pohnutým: Tebe o Pane, buď česť, chvála a poďakovanie; Tys pomáhal kňazovi svoje mu; Tys milosť preukázal kňazovi svojmu; Tebe česť a chvála včuľ i na večné veky!

A keď takto Bohu ďakovať budeš, pamätaj tiež v Tvojich modlitbách na Najsvätejšieho Otca nášho Pia IX.. rímskeho pápeža: aby Ho, tento Kríž z Kríža, boh v jeho krížoch a bojoch Cirkvi svojej svätej v týchto pre ňu smutných časoch zachoval zdravého, a dal mu i ďalej tej hrdinskej vytrvalosti a neohrozenosti ducha, žeby nad všetkými, i korunovanými nepriateľmi Cirkvi a sv. apoštolskej Stolici, ktorí vo svojej divokosti dôverujú, pomocou všemohúcej pravici Božej slávne zvíťazil a všetkých k poznaniu pravdy k jednote viery a k úcte, vážnosti a poslušnosti naproti sv. apoštolskej Stolici priviesť a ľud sv. Boží na ceste spasenia riadiť a spolu s ním život večný dosiahnuť mohol.
Pamätaj v modlitbách Tvojich na naše ho Najjasnejšieho cisára a kráľa Františka Jozefa I., aby mu Boh dal milosť, žeby krajiny a národy z vôle Božej berie svojej podrobené mohol dlho a šťastlivé riadiť, ich časný i večný dobrobyt napomáhať, múdrym a spravodlivým panovaním uspokojil, úplným i skutočným orodoprávnením jedným i druhými zmieriť a vyrovnať a vždycky vpodlžnej naproti Sebe úctivosti, láske, poslušnosti a vernej poddanosti udržovať.
Pamätaj v modlitbách Tvojich na Jeho Eminenciu p. kardinála Antónia Maria Gagiano de Azevendo, prokurat ora, na Najdôstojnejšieho otca Rafaela a Pontículo, ministra generála, a na dôstojného otca Chryzostoma Zachara t. é.
provinciála rádu sv. Františka provincie najsv. Spasiteľa, túto Tvoju jubilárnu slávnosť svojou vzácnou prítomnosťou zvelebujúceho, aby rád, ktorému sú predstavení, rád ten, ktorý Pán vo vinici Cirkvi svojej ako užitočný vinný koreň zasadil, z nehož by všetci veriaci sladké ovocie požívali, a ho ako svetlo na svietnik postavil, žeby všetkým v dome Cirkvi jeho svietil, s prospechom a podľa ducha jeho zakladateľa sv. Františka čím najďalej a opakovane riadiť mohli.
Pamätaj v modlitbách Tvojich na všetkých tu prítomných i neprítomných bratov Tvojich rehoľných, aby im Boh poprial milosti, žeby povolanie svoje do tejto sv. rehole, skrze verne nasledovanie regule sv. Františka a svedomité zachovávanie rehoľných sľubov, na česť a chválu Božiu, pre dobrú povesť rehole svojej a k svojmu i tých, na ktorých vplyv duchovný majú, dušnému spaseniu plniť mohli. Pamätaj v modlitbách Tvojich i na Tvojho ruko vodiča vysoko dôstojného a veľkomožného p. Antona Szabo, prepošta dekana a farára najzaslúžilejšieho mesta tohto, a na cele velebné duchovenstvu Tebe tu u oltára posluhujúce a tiež prítomnosťou svojou tieto Tvoje druhotiny kňazské oslavujúce, obzvlášte ale na týchto dvoch vznešených Spolu starčekov tiež jubilúrnych kňazov, Tebe láskavé od oltára dnes posluhujúcich: dôstojn. p. Jána Ríbeckého, člena ústavu adalbertínskeho a pre veleb. otca Stanislava Tonlakoviča, kňaza rádu sv. Frant. vyslúž. profesora, direktora, gvardiana a poľného kaplána.
Pamätaj na všetkých tu prítomných príbuzných, vnukov, pravnukov a priateľov Tvojich i na celé nábožné zhromaždenie, nie menej i na celé mesto Skalica, jakožto rodisko Tvoje a obyvateľov jeho, Tvojich spolu rodákov, a naposledy i na mňa najnehodnejšieho slohu Pána, avšak jedného ,z najvrúcnejších ctiteľov a priateľov Tvojich, ktorému sa tej cti dostalo túto Tvoju slávnosť prítomnou rečou oslavovať, aby sme všetci za krásnym Tvojim príkladom povinnosti pravých služobníkov náboženstva, ku cti Najvyššieho, k zvelebeniu a rozšíreniu Cirkvi, k zaštepeniu všetkých čností a k naše mu i našich blížnych a našej duchovnej opatere zverených, náležite plniť mohli.
Ale i my všetci: príbuzní, známi a priatelia Tvoji, ktorí na tejto Tvojej jubilúrnej slávnosti radostný podiel berieme, budeme sa modliť za Teba, budeme Pána života i smrti prosiť: aby dni Tvoje rozmnožil a požehnal plnosti požehnania svojho, abys k osláveniu jeho najsv. mena a k duchovnému prospechu bratov a blížnych svojich ešte mnoho dobrého na tomto svete vykonať mohol. Naposledy pamätaj v modlitbách Tvojich na všetkých zomrelých: na toho ruko vodiča, ktorý Ťa dnes 50 rokov po prvé k oltáru Pána viedol, na tých kňazov, ktorí Ti u tohto oltára vtedy prisluhovali, na toho kňaza, ktorý vtedy z tohto, na ktorom ja teraz stojím, sv. miesta kázal, na rodičov, príbuzných, známych a dobrodincov Tvojich, i na všetkých mŕtvych, s ktorými Ťa zväzok kresťanskej lásky spojoval a spojuje: aby im Otec nebeský v neskončenom zľutovaní svojom občerstvenia, blaženého odpočinutia dať a ich do stánkov svetla nebeského prijať ráčil.
Naposledy pozdvihnime všetci nielen ruky, lež i srdcia naše k nebu a prosme Otca nebeského za milosť a požehnanie pre tohto dnešného nášho Oslávenca, dôstojného p. Jubilanta, reknúc: Vykupiteľu Boží Ježišu Kriste! prijmi milostivé prosby naše pre tú lásku a milosť, ktorú si Tvojmu služobníkovi a skrze neho jeho blížnym udelil! Tys ho vyvolil, a on posvätil sa službe Tvojej; o prijmi ho, ako dosavaď, tak impozantným pod Tvoju mocnú ochranu; predĺž dni života jeho, požehnaj každý krok jeho, a keď jednúc dokoná beh života svojho, prijmi ho do Tvojho večného kráľovstva; odplať mu všetky jeho práce a obety korunou nebeskou a požehnaj ho na veky vekov. O to Ťa prosíme, ktorý s Otcom a Duchom Sv. v jednote žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.


*) Popis všetkých misii ctihodných otcov Františkánov reformovaného rádu, ktorý svojho otca ministra generála v tíme majú a síce v kláštore Ara-Coeli, a ktorý sami a zovrubný popis svojich misii po všetkom svete vyhotovili,
je nasledujúci: v Európe. V Anglicku majú Františkáni 13 misionárov a 2 kláštory (v Manchestre a v Sklerdere), v Írsku 72. mís., 15. kláštorov a 26. duchovných správ čili fár; v Holandsku 60. mis., 5 kláštorov a 22. Duchovných správ; vo Vestfalsku a v druhých pruských zemiach 108. mis., 9. kláštorov a 4. dočasné stanice. V Rusku 144. mis., 12. kláštorov a 23. duchovných správ; v Moldave a Valašsku 16. mis., a 3 kláštory. V Srbska a v druhých juhoslovanských krajoch sú otcovia Františkáni skoro jediní duchovní pastieri katolíckych kresťanov.
V Srbsku majú biskupa (miesto teraz prázdne) 11. misii so sedem duchovnými správami (farami). V Bosne majú jedného biskupa (Seb. Frankoviča), 130. mis., 3. kláštory, 57. Duchovných správ a 13. škôl. Katolíkov v Bosne počíta sa na 150,000. V Hercegovine majú jedného biskupa, (miesto teraz prázdne)
42. misií, 19. duchovných správ, i. kláštor a 4. školy. Počíta sa tu 50,000 katolíkov. Albánia má 2. biskupov z rádu Františka. (Dar Bucciarellia a Ľud. Ciurcia) 56. misii, 52. duchovných správ. V Macedónii je 12. misionárov po 11. duchovných správach. V Carihrade a po Archipel aga 12. mis. 9. duchovných správ a 5. škôl. Všetkých misionárov, ktorých rád Františkánsky v Európe má, je
696. a staníc jej ich 277.V Ázii.
Vo Svätej zemi sa Františkáni opatrujúci a strážcovia chrámu Božieho hrobu a iných svätých miest; a majú tu podobne mnoho misionárov svojho rádu, totiž 145. mis. a pomocníkov, 31. kláštorov, 76 duchovných správ, 26. škôl a 45. Domov pre chudobných. V Kitaji je 5. biskupov z rádu sv. Františka, a ti sú: El Chiais, apoštolský vikár v Chen-Si. Gabriel da lareta, apoštolský vikár v ChanSi. apošt. Vikár v Hon-Pá (prácne), Michal Navarra, apošt. vikár v Hon-
Nan; a Ludvik Castelazzo, apoštolský vikár v Chan-Toungu, ktorý ale má svojho pomocníka p. Hannibala Fantoniho. Z
Kytaja neni počet misionárov a duchovných správ podrobne známy. Po celej Ázii má rád 306. misionárov, ktorý na 87. staniciach prebývajú. V Afrike V dolnom Egypte: l. biskupa (Paška la Vuiča), 42. mil. 10. duchovných správ a 6. škôl. V horšom Egypte má 9. mis. a 6. duchovných správ. V strednej Afrike obstarávajú až podnes otcovia Františkáni misie, a majú tam 25. misionárov. V Tripolis vykonávajú s osmy ma misionármi 7. Duchovných správ. V Marokánsku majú dva kláštory, totižto: v Angoru a v Telunnu.
V Amerike. V Kalifornii: 6 mis. A jeden kláštor; v Novom Yorku: 5. mis., t. kláštor; v Torra-noea: jedného biskupa (Mullocka) 2. mis. a jednu stanicu; v dŕžave lllinoiskej: 9. mis. 4. duchovné správy, 2 kláštory; v dŕžave Texaskej: 3. mis. 1 duchovnu správu (faru), v Buffale: 27. mis., 3 kláštory; v Cincinnáte:
17. mis., 3. kláštory; v Mexikánkom cisárstve 7. ústavov; v Chiapase jeden ústav. V Bolívii 102. mis.; v Perugii 30. mis., 3. kláštory a 2. prenocovadlá; v zemi Chilskej: 32. mis., 2. ústavy; v Buenos-Airesu 23. misionárov a jeden ústav.
Všetky misie v južnej a vetšej časti aj v severnej Amerike rozosielajú mníchov do opustených a pustých krajov, aby tam divokým obyvateľom hlásali vieru Pána. Všetkých misionárov františkánskeho rádu v Amerike sa počíta na-3l9. V Oceánii. Aj na odľahlých Filipínskych ostrovoch majú oo. Františkáni svojich
misionárov, a síce 217. ktorý 141 duchovných správ vykonávajú. Počíta sa katolíkov na Filipínskych ostrovoch 751.000 v Austrálii majú jedného biskupa (Gaughagana), v Novom Selandslru 6. mis. a jeden kláštor; na ostrove Van Poaeeru 2. mis. l. kláštor. Po celej Austrálii je teraz 228. misionárov, ktorý na 157. staniciach prebývajú.




Vestník cirkevný.


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.
Skalica. - Deň 23-110 apríla t. r. bude v dejinách cirkevných tohto mesta na vždy pamätným, v ktorý to spadajúci na bielu nedeľu t. r. slávil dôstojný a prvlb. otec Alojz Príhoda, kňaz rádu sv. Františka provincie najsv. Spasiteľa, vyslúžili lektor, kazateľ, profesor, gvardián, po druhé definitor provincie, provinciál agregátny a jubilárny rehoľník na tretí rok. svoje druhotiny kňazské slávnostným spôsobom pri nepočetnom zhromaždení a davu všetkých tried ľudu jak domáceho tak prespolného. K väčšiemu zvelebeniu tejto zriedkavej slávnosti dostavil sa deň predtým aj sám dôstojný a prvlb. O. Chryzostom Zachar, provinciál i s nestorom tohože rádu vlb. o. Stanislavom Tamačkovicom, jubilárnym kňazom na 9-tý rok, z Hlohovca.
Pred menovaný Oslávenec narodil sa d. 5. apr. 1792 z poctivých meštanských rodičov v Skalici, d. 2. okt. r. 1809 bol do rehole sv. Frant. prijatý r. 1813 d. 5. apr. Zložil rehoľnú profesiu a r. 18|5 d. 10 apr. bol za kňaza posvätený, dňa ale 23-ho tohože mesiaca a roku vybavoval svoje prvotiny kňazské v tom samom chráme farskom skalickom pri ruko vodstve tehdajšieho farára pot omne kanonika ostrihomského a svätiaceho biskupa Martina Miškolczyho. Od tej doby postupne rozličné služby a úrady kláštorské chválitebné zastával a blaho činný život svoj Bohu a človečenstvu posväcoval temer vždy v Skalici, v rodisku to svojom s prietrzkou pár rokov, za ktoré v Hlohovci gvardianoval. Len v samej Skalici ešte donedávna gvardianom bol za celých 17 rokov.
Jeho všestranne a spasiteľné účinkovanie zostane na veky v pamäti nielen medzi kláštorskými z dmi (murami), lež i v meste samom; o ňom sa pravdu povedať môže: že je prorokom vo vlasti svojej. Medzi všetkými jeho krásnymi vlastnosťami ducha a srdca, a čnosťami vyniká najviac čnosť poníženosti, a skromnosti, čo koreň a hlava všetkých čností a preto aj pisateľ tejto správy bojac sa Jeho poníženosť a skromnosť uraziť, upúšťa od všetkej chvály, akú v plnej miere on zasluhuje.
Samé druhotiny kňazské odbývaly sa nasledovne: V nadrečenú bielu nedeľu d. 23. apr. po odzvonení tiahol o 9. hod. slávnostný prúvod početného kňazstva rehoľného i svetského v rochétach vedúci menovaného Oslávenca do fešných šiat oblečeného a jubilárnou palicou staroby, na vrchu krížom zeleným vencom ovinutým ozdobenou podopieraného, predchádzaného dvoma jubilárnymi kňazmi, dôst. p. Jána Ribeckym, členom ústavu adalbertinskeho vyslúžilým dekanom a farárom chropovským, a vlb. o. Stanislavom Tamaškovičom, kňazom rádu sv. Frant. vyslúž. profesorom, direktorom gvardíanom a za 36 rokov bývalým poľným kaplánom a majúceho po boku vys. dôst. p. Antona Szaba, prepošta, dekana a farára mesta Skalice, v celom pontifikálnom blesku mu rukovodstvujúceho, a dôst. o. Chryzostoma Zachar, provinciála a síce prôvod ten tiahol z budovy farskej do chrámu farského k tomu oltáru Pána, u ktorého p. Jubilant pred 50 rokami prvú nekrvavú obetu sv. omše Bohu obetoval, pri hučaní zvonov.

Chrám bol až k davu pobožným ľudom preplnený i zvonku dokola až na rynk otočený. Pristúpiac k oltáru zaspieval dôst. Sekundiciant „Te Drum,“ po ktorom za počal slávnostnú sv. omšu. Po odspievaní sv. evanjeliuma, vystúpil na kazateľnicu Dr. Andrej Radlínaky, obdŕžal predne od p. Sekundicianta požehnanie, a povedal kazateľ v predošlom a prítomnom čísle týchto Novín uverejnenú. Po kázni pokračoval, dôst. p. Sekundiciant v slávení sv. omše. Sv. omšu hudbou a spevom veľmi správne a k všeobecnému duchovnému vzdelaniu sprevádzal na chóre novozaložený tunajší akademický, spolok hudobný znamenite obsadený.
Po sv. omši rozdával náš Oslávenec svoje 50-ročno kňazské požehnanie veleb. duchovenstvu a svojej rodine, vnukom totižto pravnukom medzi ktorými vynikal vnuk Ján Príhoda, ktorý pred 50 rukami ako 10 ročný chlapec jemu, ako svojmu Strýčkovi na prvotinách a teraz ako 60-ročý starec na druhotinách kňazských miništroval a pravnuk vlb. p. Pavel Príhodu, kaplán gbelský, horlivý dopisovateľ do „Cyrila“ velebnému pravím duchovenstvu a rodine svojej rozdával požehnanie jednotlivé, ostatným ale a celému pobožnému zhromaždeniu hromadne.

Po tomto 50-ročnom vďakou vzdaní Bohu bral sa jubilárny prôvod z chrámu naspäť do fary tým samým, ako ta, poriadkom. Na to nasledovala hostia v kláštore vv. oo. Františkánov, počas ktorej rozdal medzi hosťov slávnostný kazateľ svoju kázeň, podivnou rýchlosťou a obratnosťou p. Skarniclovej tlačiarne listom na svetlo vydaná, a doručil 170 vyť. dôst. o. provinciálovi k rozposlaním na všetky kláštory Františkánske provincie najsv. Spasiteľa i Mariánskej. Medzi hosťami boli všetky tunajšie úrady svojimi náčelníkmi zastúpené. Z lat. a slov. zdravie na zdravie Sekundiciantovi, ruko vodičovi, provinciálovi, kazateľovi a všetkým prítomným hosťom vzájomne vynesených, uvádzame tuná latinskú dôst. o. Sekundiciantovi kroz vys. dôst. p. Antona Szaba, prepošta vynesenú, ktorá znela
nasledovne:
„Penes similem ac hodiema die cetebramu: raraal et valde pauela llac in víta 60 annorum Precbyteratus conceasam Solennitatem, commuma eat Chríatianorum cometudo, lluiucmodz Felícia vencrandi Senecii meritum non quotídianum magníx celebrare encofmis; ast ego noscendo Tuam A. R. Páter Provineie! Humíll tatem, non ignorando Tuam incomvetam modertaam, ab univeraałi cometudine reccdo, recqtí habendo memora a verba S. Hugoluc líbr. 3. de Clauctro: Dia cite a me, quía mitia rum et haumlis corde, et invemetís requíem animabua vestrís. Ecce mel Ilumilitati: cum dulcedine mametudinis. Sicut emm mel concordat in confectiombuc medicíne cum omni bas díverrltatibua apecierum: aicex humilítatis dulcedine condlmtw amica genera virtułum.“
Huec in T e Vir religiose, cuiua vítam non ahult mcí religioaa operatio et virtue dealgnabat, ad amusaim ucque ad Tuam vencrandam adimpletam senectułem, de qua absque laeaione Tuae summae modestíae cum S. Ambrosio in :ermone lte Paaclla dicere cum summo animi solatlo poasum: Pdaclla hebralce dícitur transitus, aeilieet quia per hoc mysterimn de peioribua ad meliora fit transitus. Bonus transitua eat de peccato transire ad íuatltzam, de eitiis ad virtutem , de smctute ad infanti am: ad infantíam autem dico non aetatia, red:implicitatls et charita tis, cuius charita a, quam in Ie admíramur, imtlum est dilectto Det et proaimi, quia per amorem Deí amor Proxima gignitur et per amorem proxlml autor Dei nutritur;
Tu Vir Vene rande! hoc amore eere christłano, Iua religioso dtgna humilztate, rara mansvetudine quibus nobis adlnstar lampadi: Iucea, omnium lucratua es amorem - adeptua summam veneratíonem: quid ergo nobl: superest ahud, quam aincero e corde eniáeia orare Supremum Numen precibua, quatenua nobís omnibua Tlus sinceris cultoribua pretíosísaimam quam vítam pronoatri summo gaudio et totius ordínís non exíquo decore, ut Iua exempla
christzana admirari et imitári quam diutisaíme possiIms, aervet sanum sospitemque cívaal.“
Po zdraviach, spievala sa štvorhlasom latinská pieseň, k tejto zriedkavej slávnosti zhotovená od štyroch kláštorných údov; pri čom u znalosť a chvála patri obzvlášte vv. oo. Demeterovi Ďurčanský a Rehorovi Terlanday. Večer bola vydržiavaná v miestnostiach nekdajš. Jezuitského kolégia druhá akadémia skalického hudobného spolku, prítomnosťou tiež všetkých v Skalici pozaostavších sekundiciálnych hodovníkov počtom, provozovaná dľa nasledujúceho tlačeného programu: I Oddelenie: 1. Ouvertúra pre. orchester k opere „Idka,“ od Dopplera. 2. Zbor pre mužské hlasy, od Jeleňa. 3. Kavatina pre soprán z opery „Róbert diabol“ od Mayerbeera. 4.„Sobridal.“ Théme hongroís. Varié pour le Piano par il. Willnlers. 5. „Souvenir de la Suisse,“ Caprice pour le Violoncelle par S. Servais. II. Oddelenie: 6. Výjav a trojspev z opery „Troubadour“ pre Soprán, tenor a bariton s pôvodom orchestru. 7. Fantázia na nápevy z opery „Bank-ban,“ od Emericha Székelya. 8. Vineta, mužský sbor, od Abta 9. Ouvertúra pre orchester k opere „Strelec kúzelník,“ od Webera.
Na druhý deň v pondelok bola sekundiciálna hostina u Jeho Vysokodôst. p. Antona Szaba, prepošta, v stredu ale mal česť sekundiciálny kazateľ uhostiť vo svojom príbytku v Kútoch prednejších z nadrečených pp. hosti.

Z príčiny a na pamiatku slávnosti tejto, ako tiež i z u znalosti vymenoval dôst. o. provincia! sekundicialného ruko vodiča a kazateľa za spolubratov (Confratres) rádu provincie svojej. Z Kútov nastúpil dôst. p. provinciál i s menovaným nestorom spiatočnú cestu do Hlohovca. Že ako v pondelok, tak i v stredu v Skalici a Kútoch u pohostinného stolu tiež nechybovali zápalisté zdravice latinské i slovenské okolnostiam primerané, samo sebou sa rozumie. Bože daj, aby všetky v nich vyslovene želania, došli vyplnenie svojho.

Skalica od niektorého času je tak šťastlivá, chovať v lone svojom viac jubilárnych kňazov. Z nich roku min. zomrel tu p. Ignác Bočkay, bývalý deka fár.
šaštínsky; počiatkom tohto roku ale zomreli v jednom týždni Juraj Jedlička, nestor arcidiecéze ostri. Člen ústavu adalbertinskeho, na 17 rok jubil. kňaz národ. r. 1774, a Benignua Kuhn, vysl. vikár a fár. Diecéze královohradeckej. Pokoj ich prachu! Doteraz žijú horespomenuti dôst. pp. Ján Ríbecký a Alojz Príhoda. Na Innogaja lieta!

Pešť. (slávnosť Cyrilo-Metodejská odbavovaná dňa 19 marca na ústrednom semeništi piešťanskom.) Nadobro nám je bez prestania na predok kráčať, bo je to naše od samého Boha nám usúdené, určené a vyznačené povolanie. Len nakoľko sa s primeranými a zhodnými prostriedkami, k takémuto pokroku a stálemu postupovaniu nevyhnute ľne potrebnými oboznámime, nakoľko ich príhodné vieme a mierne chceme používať, natoľko sme povolania naše mu zadosť učinili.
Koľko sa nás k voľajakému blaho nosnému cieľu spojilo, od toho mnoho nezávisí. Bo nie koľ kosť, nie množstvo, lež akosť, a povaha vedie nás k rozkvetu alebo k záhube. Zaiste, čo vôľa pevná, nezlomnú na krídlach čistej pobožnosti z rodoľubstva vykonal je vstave, zjavný dôkaz poskytuje nám dňa 19-ho marca na ústrednom semeništi piešťanskom odbývaná slávnosť CyriloMetodejská.
Tie slová ovenčeného nášho Kollára „Ale meza vlasti nerozborné, jichž sa bojí tknouti potupa, sú jen mravy, reč a mysle svorné,“ plným srdcom milujúc a spásu len v nich hľadajúc troje nás tu mat Sláva spojila deti, troje ctiteľov mali v nás viero-otcovia sv. Cyrila a Metoda. Tretia toto už slávnosť, ktorá mladistvé srdcia údov spolku cir. lit. slovenského v dobe jestvovania svojho, vrelou úctou naproti sv. Apoštolom našim naplnila, ktorej slasti deň čo deň roznecujú plameň horúcej lásky a synovskej povďačnosti naproti sv. otcom, ktorí odhodlanom stálosťou pred jedným tisícročím milovaný národ nás priviedli k poznaniu najsvätejšieho mu od Boha udeleného daru.
Po tretie spatrujeme k vznešenej slávnosti tejto ozdobenú izbu, na
ktorej ciele postavený a skvostne pristrojený obraz sv. Cyrila a Metoda, hneď na prvý pohľad prezradzuje akúsi neobyčajnosť, ktorá tým viacej zvýšená bola, že mimo riadnych členov spolku značný počet chovanstva semeniska na slávnosti tejto podiel bral.
Slávnosť štvorspevom, už v predošlých časoch k cieľu tomuto zhotoveným a stručným predslovom p. predsedu, v ktorom o trpezlivosť prítomných prosí, počiatok vzala, hneď na to vystúpil rečník slovenský p. H., ktorý svojou umne vypracovanou rečou všeobecnú spokojnosť a priazeň získal. Už heslo „Sapientis est mutare consilium, humanum est errare , diabolieum in errore perseverare,“ ktoré si za vzor vyvolil, na jej obzvlaštny obsah ukazuje. Zteč samu od slova do slova, už aj pre jej obšírnosti verejnosti podať nechcem , až na niektoré hlavnejšie myšlienky, ktoré za dostatočné držím k presvedčeniu vľct. obecenstva v tvrdením mojom.
Ako verný syn matky Cirkvi, od Spasiteľa najláskavejšieho založenej, predstavil jak dobré tak aj zlé následky z užívania jazyka pochádzajúce a všetku dôležitosť položiac na prvý znak daru tohto, takto asi medzi iným hovoril: Pekne to znelo kedysi, keď sme počínali lalotať prvé hlásky jemno zvučnej reči našej; s akým úchvatnom telesnej i duševnej radosti brala nás mat drahá do blaženého náručia svojho, slyšiac prvý zvuk a tak prvý znak ľudského života nášho? Kto pocíti jej radosť, jej blaho kto vylieči, nim prekypovalo srdce materinské v tomto okamžení? Kto nečuje ten blesk a tresk hromotažných starostí a obáv, ktoré posiaľ kyslili materinskú radosť z nášho narodenia pošlú, ktoré na prvý zvuk nami vydaný z vrcholov nádeje matkinej sa na veky prepadli?

Drahá mať, kojac nás, dumala nesmelo o svojich rozkošiach, zapríčinených našim narodením; bo trápila ju ešte smutná nevedomosť, či jazyk, či reč, či slovo nám dané bude? či mluva, tento atlas udržujúci pravé nám odovzdané svetle i pred tými najsurovejšími nápady krvožíznivých Nerónov a spochabených prírodopohanov, táto koruna dokonalosti nás povznesie na trón ľudskosti? bo ako oko je svieca tela, bez nehož nič nevidíme , tak reč je svieca mysle, bez tej nič nemyslíme.“ Toto bol smer, prvej čiastky reči výborne prednesenej, ktorej druhý oddiel oboznámil prítomných s úlohou povolania kňazského, ktoré,
hovorí, najčistejšie je vtedy, keď ono čistú a všetkého sebectva prázdnu obetu čo ráz svoj na čele nosí. Po hlučnom „Sláva“ pri dokončení reči nasledoval štvorspev. Po úplne prevedenom štvorspeve vystúpil.

P. G. rečník chorvátsky, ktorý si už skrze to postavil pomník vďačnosti, poneváč ukázal, že nie len slovami, ale aj skutkom, zhotoviac ku cti sv. Cyrila a Metoda (báseň) znelku, ktorá jednohlasne do knižnice spolkovej je položená, aby na mieste, kde ju sám pôvodca v horlivosti svojej pripravil, slávnosť Cyrilo-Metodejskú zvestovavala; sláviť sa má pamäť výrečných dobrodincov národa Slovenského.
Výťah reči chorvátskej pozostáva v naznačení príčin, pre ktoré aj Chorváti túto slávnosť konať majú, totiž: že snahám sv. bratov poďakovať majú písma a liturgiu slovanskú. Prechodí potom na spásonosnú svornosť a jednomyseľnosť Slovanov. Zaujatý presvedčením svojim, nádejami sa kochá budúcnosti skvelej a šťastnej, dôverujúc v mocnú prímluvu sv. bratov u Pána nebies a zeme. Čo však celou rečou sa skveje, je najvrelejšia láska k sv. matke Cirkvi a národu slovanskému.
Zo všetkých strán ozývajúce sa „Živio“ prijalo a sprevádza p. rečníka od mievata posiaľ zaujatého do kruhu veselých poslucháčov. Život blahozvescov predstavil nám p. rečník rusínsky S. ktorý nábožensko-dejopravou svojou besedou všetkých prekvapil; jadrnou pravdou stručne hlásal slávu sv. Apoštolom,jemuž ktorý z nás jediný ešte požíva celý pokrm ducha Cyrilo-Metodejského, najlepšie slušala vetev rečníckeho stromu trojjazykového. Po dokončení reči tejto ostatnej, štvorspev a poďakovanie p. predsedy za účasť na slávnosti vzatú, urobilo koniec tohoročnej slávnosti Cyrilo-Metodejskej.
Prítomné ale poslucháčstvo, dojaté zajímaným týmto vyjadrením detinskej úcty naproti sv. dobrodincom svojim, ešte raz opätujúc slova p. rečníka slovenského : vy však svätí Cyrile a Metóde, Bratia a vierozvestovia naši, pomknite, že my sme Pánom zvolení na začatom Vami diele pokračovať ; kto však nám dá sily, aby sme hodní bolí nástupcovia Vaši? Jedine Boh! - proste preto Pána za nás a ľud Vami obrátený a jemu získaný,“ zanechalo miesto slávnostné.




Správy.


b) Správy.

Z Nemecka. V protestantizme možno od niektorých časov badať akýsi návrat do katolicizmu; tak npr. vyšlo nedávno dielko pod názvom: „mogelisches Ave Mária. Beitrag zúr Lehre von der seelig zu precwnden Jungfrau“ v ktorom pôvodca, protestant usiluje sa pobudiť súvercov svojich ku cteniu i velebeniu Najsvätejšej Panny Márie. Vynovené je to dielko pánu Dietlein, theologovi protestantskému v Halli, ktorý je jedným z najhlavnejších obrancov tak zvanej čistej náuky protestantskej, stojacej ešte na istej aspoň postave pozitívnej. (Iyg. kat.)
V Anklame: v Pomoranoch odbavovali sa na„ meno Ježiš“ od 300 rokov po prvé služby božské katolícke.
Z Londýna. (BL) V júni t. r. mal byt podaný kard. Wisemanovi k 25. ročnej pamiatke jeho nastúpenia na stolicu biskupskú zlatý kalich. Teraz sa jedná o inú pamiatku; zamýšľajú stavať vo Westminsteru chrám katedrály; lebo kostol St. Marys v Moorsfieldu, kde mŕtvola kardinálova pokropená bola, je iba prozatymne chrám katedrálny. V pozostalosti kard. Wisemana sú dôležité spisy, ktoré však iba sv. Otec otvoriť smie.
Amerika. D. 15. apr. zavraždený bol zákerníckou rukou vo Washingtone v divadle na pohovke svojej Abr. Lincoln, prezident spojených štátov amerických, muž to najzaslúženejší o zrušenie otroctva v Amerike: a preto aj jeho zavraždenie ako v Amerike to najväčšie rozhorčenie tak i v celej Európe tú najsrdečnejšiu sústrasť spôsobilo. Všetky vlády posielajú sústrastné adresy na spojené štáty americké. Pohreb mal tak slávny, akého v Amerike ešte nebolo vidno. Vláda vypísala na zlapanie vražedníka Bootha, herca 100,000 dolárov, na spoluvinníkov 25,000 dol. Najnovšie správy donášajú: že vrah, ako ho lapali a on sa bránil, je zastrelený.