logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 13


Obsah:



: Úvod a záver
Dr. Andrej Radlinsky. : Duchovná reč
: Vestník cirkevný.
: Zprávy


Úvod a záver






CYRIL a METOD.
Časopis cirkevný

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polroční: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca la u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Ubry) via Geding. Vychádza 5, 15, a 25, každého mesiaca na hárku.
Číslo 13
V Skalici dňa 5. Mája 1865
Ročník XV


Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskop Fr. X. Škarnicla synov




Duchovná reč

Dr. Andrej Radlinsky.


Duchovná reč,
ktorú pri slávnych Druhotinách kňazských
Dôstojného a Pre velebného Otca
Alojza Príhody,
najhodnejšieho kňaza radu sv. Františka provincie najsv. Spasiteľa, vyslúžilého lektora, kazateľa, profesora, gvardiána," po druhé definitora provincie, provinciála agregátneho a jubilárneho rehoľníka na tretí rok, dňa 23-ho apríla v bielu nedeľu roku 1865, vo farskom chráme Božom sl. kráľ. mesta Skalice pri nepočetnom množstve pobožne zhromaždeného veriaceho ľudu
povedal Dr. Andrej Radlinsky.

„Čím sa odplatím Hospodinu za všetko, čo mi učinil? Kalich vezmem a meno Hospodárovo vzývať budem.“ Žalm 115, 3. 4.

Pohľad na toto tak početné nábožné zhromaždenie a blesk toho to starobylého chrámu oznamuje nám dnes slávnosť neobyčajnú. A zaiste my tu dnes neobyčajný, zriedkavú slávnosť slávime. Slávnosť tato dotýka sa najbliž uctenia volebnej staroby. ktorú ctiť už sám Boh v starom zákone prikázal, keď riekol: „Pred šedivou hlavou povstaň, a cti osobu starého: a boj sa Hospodina, Boha svojho.“ „Život človeka“, dľa slov sv. Jakuba, je para, ktorú len na pár okamženi vidno, a potom zase zmizne? Áno rýchlo uteká deň za dňom, rok za rokom, a keď sa ani nenazdáme, zavíta rok posledný. Zriedka kedy prevýši ich počet sedemdesiat; kto ale vyše toho taký vek dosiahne, to zvláštnej milosti Božej ďakovať musí.
Otec nebeský sľúbil dlhý život na odmenu tým, ktorý otca i matku ctia) a sľúb tento dnešného dňa vidíme slávne vyplnený v obzvláštnej udalosti.

Jeden velebný starček, ktorý už od pól sto letia svoje vrúcne modlitby v tichej samotnosti, v svätyne Pánovej vykonáva, vstupuje dnes verejne pred oltár Pána, aby ďakoval Všemohúcemu, že mu tak vysoký vek dožil poprial; že mu udelil milosť za 50 rokov, ako úd rehole, na svojom a blížnych svojich dušnom spasení neunavene pracovať a v čul na sklonku svojho života pozostávajúci sebe ešte čas milosti, Pánu a službe jeho posvätil, aby sa tak so Spasiteľom svojím v obnovení svojich sv. sľubov opäť na veky spojil. On ako pred päťdesiat rokami, tak i dnes pred oltár Pána vstupuje, aby ako vtedy zdravia a sily plnú mladosť svoju, tak i včuľ svoju na skúsenosť bohatú starobu zas späť priniesol Pánovi; aby obnovil pamiatku tej nekrvavej obety, ktorú po prvé pri oltári pred päťdesiat rokmi obetoval, a ďakoval Bohu, že učinil s nim milosrdenstvo, a naliezol milosť v očiach jeho, že mu poprial sily a vlády v kláštornej samote a tichosti na svojom a blížnych svojich spasení pracovať, námestníkom Božím
a služobníkom náboženstva Kristovho byt.
Ovšem medzi zriedkavosti patri slávnosť dnešná; lebo namáhania a požehnania plne účinkovanie človeka veľmi zriedka trvá za celé polstoletie, tým menej ale jedného kňaza, jedného rehoľníka pri ťažkom jeho povolaní, ktorého povinnosti a práce kvet mladosti jeho znivočujú a životné sily zožierajú. Skúmame-li príčinu tejto zriedkavej slávnosti, nájdeme ju v nekonečnej dobrote Božskej; bo neni človeka, čoby si život len o jednu hodinu predĺžil mohol, tým menej dlhý vek a pädesiatročna neunavená činnosť závisieť môže od vôle človeka:
lež to je obzvlaštný dar lásky Božej.
Pravda, že starým byt a mnohé roky počítač ešte nie žiadna zásluha pred Bohom; lež v poctivosti starým zostal a požehnaním svoje leta vyznamenal, to má cenu u Boha. Dlho žiť a neskoro pútnickú palicu zložiť, to ešte človeka nevyvyšuje, lež dlho účinkovať, a to účinkovať spasiteľné k svojmu a svojím zverených duševnému spaseniu a prospech človečenstva, to vyvyšuje človeka pred Bohom. Mnohé udalosti prežiť a mnohé zkúšenosti sebe nadobudnúť, to ešte nemá žiadnej tak významnej ceny; lež v skúsňavach a udalostiach tých naleznút školu viery, viery, ktorá myseľ i osvecuje, srdce zapaľuje a celý život v život Bohu milý preceňuje, to činí deň, v ktorom taký velebný starček pamiatku svojho päťdesiat ročného účinkovania slávi, dôstojným a radostným.

A tento velebný starček, ktorý priam včuľ k oltáru Pána pristupuje, aby na ňom priniesol Otcu nebeskému ďakovnú obetu za ty mnohé milosti, ktoré mu za 50 rokov jeho kňazského stavu vo svojom nekonečnom milosrdenstve preukázal, je syn mesta tohto, pre rok vo vlasti svojej, dôstojný pre velebný Otec Alojz Príhoda, vyslúžili lektor, kazateľ, profesor, gvardian, po druhé definitor provincie, provinciál agregátny a rehoľník jubilárny, najhodnejší to syn sv. Františka a najzaslúženejší kňaz jeho velebného radu, ktorý roku 1792-ho 5-ho apríla a poctivých meštanských rodičov v tomto sl. kráľovskom meste narodený, v tomto chráme krstený, birmovaný, dňa 2-ho októbra r. 1809 do radu sv. Františka prijatý, r. 1813 d. 5-ho apr., teda pred 52 rokmi, rehoľnícku profesiu zložil a, roku 1815. d. 10-ho apríla za kňaza posvätený, d. 23-ho tohože mesiaca a roku, teda priam dnešného dňa a v tomto chráme Božom pred 50 rokmi prvú nekrvavú obetu sv. omše Otcu nebeskému prednášal.

V jednom a tom istom meste sa narodiť, dni detinstva, mladosti, mužského veku a staroby, a takmer beh celého svoje ho života, za 73 roky bárs i s prietržami niektorých rokov v bohabojnosti a bohumilom spasiteľnom účinkovaní tráviť; v jednom a tom istom chráme krsteným, birmovaným, mliekom slova Božieho napájaným a pokrmom nebeským nasycovaným byt, u jedného a toho istého oltára prvú nekrvavú obetu sv. omše Otec nebeskému prednášať a o 50 rokov v jeden a ten istý deň ju slávne obnovovať: ó jak veliké to šťastie, o jak zriedkavá a šťastná to príhoda! jak podivné to cesty radenia Božieho!
Nenadarmo teda, ako niekedy sv. Bonaventura (čo znamená po slovensky Dobrohosť) toto svoje významné meno dostal od sv. Františka, v duchu prorockom zvolavšieho: o Bonaventura, keď na prímluvu toho to sv. Otca v detinstve svojom od ťažkej nemoci oslobodený, k vyplneniu učineného skrze svoju matku sľubu vstupoval do rehole nenadarmo, pravím, zdedil náš dôstojný a pre velebný o. Sekundiciant po blah pamäti predkoch svojich to meno Plihotla. O šťastlivé meno, ktoré si zaslúžilo noseným byt od jedného z najhodnejších synov sv. Františka!

O, ako ti musí byt okolo srdca! aké city radosti a žalosti sa miešam v útrobách Tvojich v túto posvätnú chvíľu, vznešený Starčeku! keď sa v tomto chráme, v tomto dôstojnom, starobylom pomníku bohabojnosti a pobožnosti predkov našich dokola ohliadneš! Slzy radosti a vďačnosti Ťa zalievajú, keď po patríš hen na tú krstiteľnicu, u ktorej si bol pred 73 rokami pokrstený; keď pozrieš na ten oltár, u ktorého si pred 50 rokami Najvyššiemu po prvýkrát prednáša! nekrvavú obetu sv. omše: keď pohľadneš na túto kazateľnicu, z ktorej pred 50 rokami kazateľ oslavoval Tvoje kňazské prvotiny, a keď povážiš, jak mnohé, jak veľké dobrodenia ti Boh láskavý a milosrdný od tejto doby až po dnes behom 50 rokov preukázal: tak Ti je zaiste okolo srdca, vznešený Starčeku!
Ako tomu mužovi v evanjelium, ktorý potom ako mu Ježíš veliké dobrodenie bol preukázal, silným hlasom chválil Boha a, padnúc na tvár k nohám Ježišovým, ďakoval mu. Ač práve teda máš tak mnohú príčinu, vznešený Starčeku! ďakovať Bohu a radovať sa v Pánu, nemôžeš sa predsa ubrániť toho bolestného citu, tej žalostnej myšlienky, aby s v horkosti srdca Tvojho nezvolal: Vidím ja tu síce ten istý oltár, tú istú kazateľnicu, tie isté stolice, ktoré som videl pred 50 rokami, keď som tu prvú nekrvavú obetu omše sv. Otcu nebeskému prednášal lež nevidím tu viac toho ruko vodiča, ktorý mňa k tomuto oltáru a vtedy viedol: on už dávno beh časného života ako biskup blahoslavene dokonal; - nevidím tu žiadneho z tých kňazov, ktorí mňa vtedy k tomuto oltáru láskavé sprevádzali a mne pri prvej sv. omši posluhovali: prešli oni už všetci do lepšieho života.
Nevidím tu toho kazateľa, ktorý vtedy anjelským hlasom hovoril ku mne, hovoril k celému zástupu slova lásky, potechy a náuky z toho to svätého miesta: i jeho už niet viac medzi živými; nevidím tu mojich drahých rodičov, ktorí mi tento časný život dali, ktorí ma tak láskavo opatrovali, o mňa sa starali, mňa do toho to Bohu zasväteného stavu priviedli a radosťou vtedy tuná plesali, keď tuná v tomto stánku Pánovom po prvýkrát sv. omšu slúžiť videli, a odo mňa, syna svojho, kňazské požehnanie obdŕžali:
Dávno im už moja vďačná synovská pravica zatlačila oči k videnia z tvári v tvar toho vo vecnej sláve, ku ktorého službe ma boli vychovali nevidím tu nikoho z tých pokrvných, príbuzných a priateľov mojich, ktorý vtedy na mojej duchovnej svadbe srdečný podiel brali a so mnou sa v Pánu radovali: vymreli oni už všetci, len jeden jedinký miláčik srdca môjho, drahý vnuk, Ján Príhoda ktorý mne vtedy ako 10-ročný chlapček miništroval, teraz podobne ako miništrant, 60-ročný starec, radostne otáča Šediny moje; nevidím tu tých kláštorných bratov, ktorí ma vtedy v slávnostnom sprievode sem ká sprevádzali a na mojej duchovnej svadbe sa veselili: všetci ti už dávno spočívajú v Kristu Pánu; nevidím tu tie nevinné družičky, ktoré vtedy tento oltár nevinného Baránka s voňavými kvietkami a vencami otáčali: oni už tiež dávno prešli z tohto sveta svojmu Ženíchovi Ježišu Kristu do náručia; nevidím tu tých radných pánov, tie vznešene panie, tých velebných starcov, ten kvet mladosti, ktorí a ktoré vtedy tu boli prítomní: všetkých už pokrýva hrob tmavý.

Druhý zaujímajú miesto jej ich! Nad ich hrobmi dorástlo nové pokolenie. Deti vtedy len ešte desať-ročné, teraz už ako starci počítajú 60 rokov! Celé takmer pokolenie už hnije pod zemou ; všetci, ktorí vtedy počítali 50 rokov, spočívajú v hroboch; a len jediného seba vidím po 50 rokoch dnes v chráme tomto, pocteného však a potešeného prítomnosťou dôst. otca nášho provinciála najzaslúženejšieho a obsluhou dvoch dôstojných Jubilantov. Ó nekonečné milosrdenstvo Božie! „Čím sa odplatím Hospodinu za všetko, čo mi učinil ?“ Že mňa z pomedzi toľkých, tak dlho na žive zadržať, toľkými milosťami a dobrodeniami behom celého života môjho tak štedro nadelil ráčil? „Kalich spasenia vezmem a meno Hospodinovo vzývať budem“.

Takéto zaiste, nemýlim sa, myšlienky, takéto city prebehujú myseľ, prebehujú srdce tohto velebného Starčeka v tomto posvätnom okamžení!
Slzy vďačnosti perlili sa v očiach jeho, keď mi oznámil svoje predsavzatie: že v dnešný deň chce sa za to odplatiť Hospodinu, chce kalich spasenia vziať, chce Bohu pochvalnú a podakovnú obetu priniesť, a požiadal ma spolu, aby ch pri tejto slávnosti niekoľko slov z toho to svätého miesta k vám, keď prehovoril, nie k jeho chvále, lebo poníženosť a skromnosť netrpí žiadnej chvály lež o význame prítomnej slávnosti.
Ja teda, ktorý skrze toto jeho k mojej chatrnej osobe dôvery plné pozvanie obzvlášte pocteným a vyznačeným sa byt cítim, vďačné privoľujem k tejto jeho žiadosti a, šetriac jeho veľkú skromnosť a poníženosť, v mojej slávnostnej reči odpoviem len tú otázku: čo znamená dnešná slávnosť? I odpovedám: dnešná slávnosť 50-ročného kňazstva je
1) slávnosť pravej kresťanskej lásky;
2) slávnosť najčistejšej radosti.

Slová moje, ó Bože na výsosti! sú slova bez pomazania, jestli ty, ktorý si prameň všetkej pravdy, srdce moje nezohreješ, ducha môjho neosvietiš: vzhliadni teda dolu na služobníka tvojho, ktorý, nie žeby ľudskú chválu ohlasoval, alebo takovú sebe získať hľadal, ruky svoje v pokore a poníženosti k tebe spína, teba o ducha osvietenia prosí a hlas svoj pozdvihuje, lež aby meno tvoje chválil, milosť tvoju oslavoval a teba v služobníkovi tvojom zveleboval. A preto spravuj reči moje, aby ony slúžili k rozšíreniu cti mena tvojho!
Sv. Františku! zakladateľa rehole tej, ktorej je hodným údom synom tvojim dnešní Oslávenec, velebný náš Jubilant, primlúvaj sa za mňa, aby ch mlúvil k duchovnému vzdelaniu všetkých tu prítomných, žeby poznali poklad tých milosti, ktoré Boh v tom hodnom Synovi tvojom a vôbec v tvojej sv. reholi svetu preukázal. Pod tvojou ochranou, sv. Františku! Pokračujem ďalej v najsv. mene Ježiš a Mária.



Dnešná slávnosť 50-ročného kňazstva je slávnosť pravej kresťanskej lásky.
Velebný náš Jubilant cítiac už od malička v sebe osteň k pravej krest. láske a túžbu vždy po väčšej a väčšej dokonalosti a znajúc, že táto krest. dokonalosť záleží v nasledovaní Krista, Krista ale že nasledoval možno len skrze dobrovoľnú chudobu, čistotu a poslušnosť, to jest: skrze tri evanjelické rady, ktoré ale tak, ako to Kristus a jeho sväté evanjelium žiada, v tomto pokazenom, márnom, nešlechetnom a búrlivom, a tak pre nadrečene tri evanjelické čnosti a rady nebezpečnom svete, plniť je nie len veľmi ťažko, lež temer nemožno, duchom Božím vedený, vstúpil už ako 17-ročný mladík do rehole sv. Františka, aby sa tu v kláštorskej samote a tichosti slobodne v krest. dokonalosti cvičil, a tak Krista Pána v jeho chudobe, čistote a poslušnosti nasledovať mohol.
Nato po štvoro ročnom sa pripravovaní a prísnom srdca i ducha svojho skúšaní slávne zložil v 2-hom roku veku svojho rehoľnú profesiu, učinil sľuby večitej chudoby, čistoty a poslušnosti a činom tým zaviazal sa k vykonávaniu dokonalej lásky k Bohu, ktorá žto nič iné neni, ako obsah a cieľ oných rehoľných sľubov, sľubov, ktoré sú peň stromu života rehoľníckeho, jehož korene tvorí viera, z ktorého pňa vyrastajú, ako ratolesti, všetky pekné čnosti kresť. dokonalosti, ozdobené zeleným lístím skromnosti a peniženosti a prinášajúce
krásne kvety a sladké ovocia dobrých, bohumilých skutkov.

a) V čom záleží dokonalá láska, to už sám Kristus Pán oznámil, keď k onomu mládencovi v evanjelium pravil: „Chceš-li dokonalým byť, zanechaj všetko a nasleduj mňa“, a to, čo tomuto pravil, príkladom vlastným potvrdil, keď i on sám bol chudobný, on, ktorý je „Pánom všetkých, on, ktorý povedať môže: Moje je nebo, moja je zem, poklady zeme sú moje, vzdal sa všetkého majetku, narodil sa v chudobe, žil v chudobe, a bol tak chudobný, že zvery v horách a vtáci v povetrí viac mali, ako on, tak že sám o sebe povedal: „Lístky majú svoje skrýše a vtáci nebeský svoje hniezda: ale Syn človeka nemá, kdeby hlavu sklonil, čo aj sv. Pavel potvrdzuje, keď píše: „On pre nás učinený je chudobným, ač práve bol bohatý“.
A tento jeho príklad nasledovali aj apoštoli a prví kresťania: „Hľa my sme opustili všetko“, pravil Peter k Ježišovi „a nasledovali sme teba“. O prvých kresťanoch ale čítame v skutkoch apošt. : „Množstvo ale veriacich bolo jedno srdce a jedna duša: ani nikto niečo z toho, čo mal, svojim nazýval, lež všetky veci im boli spoločné. . . . Každý, kto mal pole alebo dom, predal, priniesol utŕžené peniaze a položil ich k nohám apoštolov“" na dôkaz: že bohatstvo sa má nohami šliapať a zapovrhovať. A tak činili po všetky časy nesčíselný kresťania, ktorý „všetko držali za blato, len aby Krista získali“.
Chudobný bol sv. František Xaverský, ktorého celý majetok na jeho misionárskych cestách v Indii a Japonsku bola jeho pútnická misionárska palica a breviár; chudobní boli a sú jeho duchovní synovia; chudobní boli všetci pustovníci a kdejakí rehoľnici, živiaci sa z almužien; dobrovoľnú chudobu sebe zvolili a nasledovali i sami cisári a králi, mocnári a kniežatá, ktorí zložiac z hlavy koruny a zostúpiac z trónov svojich a rozlúčiac sa so svetom, vzali na seba rúcho rehoľnícke, a utiahli sa do kláštorskej samoty, a nachádzajú ešte i teraz nasledovníkov z dvorov kráľovských a rodín kniežacích a šľachtických oboje ho pohlavia, a to všetko z pravej, dokonalej lásky ku Kristu, aby odtrhnutý od sveta v tichej samotnosti,slobodný od všetkého imania, slobodný od všetkej náklonnosti k márnostiam svetským, Krista nasledovali v jeho chudobe a poníženosti.
A tak i náš velebný Jubilant dokonalou láskou ku Kristu zapálený, za príkladom svojho sv. Otca Františka Serafinskeho zvolil sebe dobrovoľnú chudobu, zanechal svet, zanechal všetko, čo mal, a čo mu dľa prirodzenosti milé a drahé bolo, zanechal rodičov, sestry i celú ostatnú rodinu, áno opustil i seba samého, aby seba opravdivo získal.

b) Pravá dokonalá láska ku Kristu túži po spojení s Bohom, po spatreni jeho slávy; a poneváč Ježiš Kristus sám riekol: Blahoslavená čistého srdca, bo oni Boha uvidia teda velebný náš Jubilant, majúc pred oči ma Ježiša Krista, ktorý narodený z Panny a súc ženíchom všetkých panien, je vzorom všelikej čnosti a dokonalosti; majúc pred oči ma blahoslavenú P. Máriu, ktorá od večnosti zvolená, bez poškvrny počatá, bez straty panenstva Matkou Syna Božieho učinená, panenskú čistotu srdca vždy verne zachovala a je Kráľovnou panien; majúc pred oči ma Eliáša proroka a Elizeusa, Jána Krstiteľa, sv. Apoštolov, mnohých prvých kresťanov, pustovníkov, rehoľníkov atd. ktorý, žijúc v panictve a panenstve, nevinnosti a čistotu srdca verne zachovali a radnej všetko i život, ako túto, stratiť hotový boli, a pamätajúc na tieto slová Cyrila Jeruzalemského: „Zaznačená je všetka tvoja modlitba a chvála Božia, zaznačene sú všetky tvoje almužny, všetky tvoje pôsty . . ., zaznačená tvoja zdržanlivosť, ktorú pre Boha zachovávaš.
Mimoriadna ale korunu dosahuje v písme svätom panenstvo a čistotu, pre ktorú budeš sa ako anjel svietiť majúc všetko toto pred oči ma velebný náš Jubilant, keď pred 52 rokmi skladal profesiu, učinil sľub večitej čistoty: sľúbil totižto nevinnosť a čistotu srdca verne a nepoškvrnene zachovať, svoje srdce a dušu svoju Bohu samému posvätil a obetovať a len za tým túžil, čo sa jemu, Pánu, ľúbi, a týmto činom odumrel on svetu, pochoval sa takrečeno živý a pripočítal sa k mŕtvym, aby nemal viac druhého života, iba život ten, ktorý je s
Kristom v Bohu skrytý; on riekol s Apoštolmi: „Ak zanechali sme všetko, a nasledovali sme Teba dobre on porozumel slovám sv. Apoštola:
To je vôľa Božia - posvätenie vaše, i zabezpečil si dosiahnutie cieľa tohto, za ktorým cieľom síce sa my všetci domáhať musíme, lež dosiahnutie jeho v tomto toľkými vábivosťami, pokušeniami, pohoršeniami a nebezpečenstvami osnovanom svete je i pre toho najhorlivejšieho veľmi ťažké, nie-li celkom nemožné; zabezpečil si on dosiahnutie tohto cieľa v kláštorskej skrytosti a samotnosti pod ochranou rádu sv. Františka.

c) Pravá dokonala láska ku Kristu požaduje dokonalú poslušnosť naproti predstaveným. Sám Kristus, ktorý je náš Pán, zákona vydavateľ a učiteľ, „ktorého vetry i more poslúchajú, „ktorý vetrom a moru nečistým duchom mocne prikazuje, a poslúchajú ho, na ktorého slovo a rozkaz nemocných z nemoce a mŕtvych z mŕtvych vstávajú, sám ten Kristus „ponížil seba samého, súc učinený poslušným Otcom až k smrti, a to k smrti krížom), vzdal sa vlastnej svojej vôle a podrobil sa celkom vôli Otca nebeského, keď v záhrade gethsemanskej, modliac sa a potiac krvou, volal v smrteľnej úzkosti:
Otče, jestli možno, nech odíde odo mňa kalich tento; avšak nie moja, lež tvoja vôľa nech sa stane; čo aj sám Boh potvrdzuje: „Poslušnosť mi je milšia, nežli obeta, a sv. Pavel napomína: „aby každá duša bola poslušná duchovnej svetskej vrchností pre Boha. Blahoslavená P. Maria, ktorá bola za hodnú nalezená počať z Ducha sv. Syna Božieho v živote svojom, v poníženosti a poslušnosti zvolala: Eihľa dievka Pána nech sa mi stane podľa slova tvojho.
Tiež i apoštolovia opustili všetko a s ochotnostou poslúchali Pána a Majstra svojho; a od tých čias tisíce a tisíce žízniví po spasení svojom utiahli sa do kláštorskej samoty: aby tam skrze dokonalú poslušnosť ku kresťanskej dokonalosti a sláve nebeskej došli; s radosťou oni svoju vlastnú vôľu obetovali a v sv. poslušnosti stali sa podivu hodnými vzormi a príkladmi, hotoví vždycky k rozkazu predstavených svojich jak koľ vek ťažké a podlé práce konať, a kamkoľvek i do tých najdalšich krajín medzi pohanov a divochov s nebezpečenstvom života evanjelium isť hlásať, dobre znajúc: že poslušnosť je tá jediná čnosť, ktorú ostatne do srdca vštepuje a vštepene ochraňuje; „že ona je pokánie rozumu: a preto že obeta túto je Bohu milšia, ako všetky ostatne; že Boh viac miluje ten najnižší stupeň poslušností, nešli všetky služby, ktoré by
sa mu inde preukázať mohli.
Že jediná kvapka dokonalej poslušnosti milión krát viac stojí, nežli tá najsvätejšia nádoba navznešenejšiej modlitby; že poslušnosť je obsah dokonalosti a celého života kresťanského; že je loď, na ktorej sa do neba pláva; kľúč, ktorým sa nebo otvára.
Na miesto mnohých spomeniem tu jediného Františka Xaverského, ktorý vo svojej poníženosti a poslušnosti pravil: že bárs by ho aj Boh mal upotrebovať k obracaniu pohanov, jeden jedinký list svojho predstaveného sv. Ignáca by ho k tomu pohnúť mohol, aby sa hneď vrátil do Talianskej, áno, čo by aj preto misii zanechať musel, ktorú priam za počal a od ktorej najviac ovocia očakával. Túto velikú cenu poslušnosti poznajúc náš veleb. Jubilant, s radosťou a ochotnosťou učinil pred 52 rokmi pri zkladani profesie sľub bezvýminečnej poslušnosti naproti svojim predstaveným, aby sa tak na jej krídlach istejšie a snadnejšie dostal na samý vrchol krest. dokonalosti a prostriedkom tejto do slávy toho, ktorého Boh pre jeho poníženosť a poslušnosť „povýšil a dal mu meno, ktoré je nad všeliké meno, aby v mene Ježiša každé koleno kľakalo nebeských, zemských a pekelných.

Aby sa ale nikdy od Boha neodlúčil, aby skrze obcovanie so svetom nebol duchom sveta, ktorý od Boha odvracuje, nakazený, náš velebný Jubilant vstúpiť do rehole, obmedzí] svoje obcovanie a účinkovanie na úzky priestor zátvoru kláštorského.
Avšak keď sa náš veleb. Jubilant takto od sveta utiahol, učinil to, nie aby svetu celkom odumrel, lež tých viac, aby svetu užitočným sa stal; lebo on chcel nie len pobožnou modlitbou a sv. rozjímaním Bohu slúžiť, lež i neúnavným účinkovaním vôľu Božiu plniť. O nerozlúčil sa on vtedy so svetom do cela!
Vystúpil on síce z tohto bezbožného sveta, ako Lot z horiacej Sodomy; zatvoril on síce oči svoje pred jeho vábivosťami, svodlivými obrazmi a skvostami; zatvoril on srdce svoje pred jeho klamlivými nádejami a roztopašnými rozkošami; zatvoril on ducha svojho pred závratom jeho nezmyselných vrtochov a zahubených likladov: avšak nezanechal on preto svet; lež, ako baník (haviar) i zanecháva i nezanecháva svet, keď zostupuje a pohlcuje sa do vnútornosti zeme, do tej pokladnice prírody, aby odtiaľ nevidený v mozoľnej práci tie najdrahšie kovy: zlato, striebro, diamanty na svetlo Božie vyťahoval a nimi svet obohacoval: tak i on svet zanechal i nezanechal, keď zostúpil do hlbín svätého stavu rehoľníckeho, plných nadprirodzeného požehnania, do dolov vrchu Sionského, aby pre svet poklady na svetlo vynášal, na ktoré je svet tento chudobný a nikdy nie dosť bohatý.
Áno hodní synovia sv. Františka pracujú i mimo kláštorských zdí (múrov) už ako misionári alebo pomocníci vo vinici Kristovej a správe duchovnej, už ako učitelia a vychovávatelia školskej mládeže: a tak tento velebný rád stojí porád v blaho nosnom spojení so svetom, trebárs i nevďačné zaznávaný a prenasledovaný od sveta.
Nie div! bo už sám Kristus pri poslednej večeri takto sa modlil: „Otče!
neprosím, aby si ich vzal zo sveta, lež aby: ich zachránil od zlého, čo a ako on to myslel, ukázal na svojich apoštoloch. „Hľa, ja posielam vás, pravil, ako
ovce medzi vlkov; iďte do sveta, nič neberte na cestu, ani taniere, ani chleba, ani palice, ani peňazí, čo vám dajú, vezmite s poďakovaním; čo vám zlého učinia, znášajte a trpezlivosťou pre meno moje; lebo učeníkom nad majstra svoje mu.
Tak hľa šli apoštoli do sveta a tiahli mestami a krajinami v svojej
chudobe, poslušnosti a trpezlivosti! I náš velebný Jubilant stojí u prosried sveta: lež nie je zo sveta; on tiež sľúbil lásku k chudobe: a vládne-li čím, teda vládne, ako by nevládol ničím; je-li chudobným, teda teší sa, že je hoden byt podobným chudobnému Ježišu.
On tiež zná len jednu poslušnosť, a tá je: všetko činiť v mene Ježiša. On tiež účinkuje a znáša v trpezlivostí, lebo každé trápenie mu je milé, poneváč je presvedčený, že kto s Kristom trpí, bude í jeho slávy účastným. On má tú istotu, že keď on chce, s pomocou milosti Božej, tu prosried zlého sveta, neporušeným od tohto sa zachovať môže. Bo takto pravil jednúc sv. František, keď učeníkov svojich do cudzieho, zlé.ho sveta poslať musel: „Iďte v mene Pána! Buďte ponížení a poctivý na vašich cestách po svete, tak ako byste bolí v kláštorskej komôrke alebo na púšti. Lebo ideme kamkoľvek, všade máme u seba našu kláštornú komôrku ; a síce telo naše je nám komôrkou a duša naša je pustovníkom, ktorý v nej prebýva, aby o Bohu rozjímal a modlil sa. Neprebyva-ti ale Bohu :tužiaca duša v komôrke svojho života pokojne, vtedy jej aj murovaná komôrka málo pomôže. Vzdelávajte u prostredná veta každého, ktorý vás vidí a slyší, vašou pobožnosťou, aby pre vás velebil Otca nebeského. Odporúčajte všetkým pokoj vnútorný i zovnutorny privádzajte svet skrze vašu tichosť a svornosť k láske.
Toto napomenutie sv. Františka platí tiež o Vás, ostatní drahí bratia rehoľnici ktorí na tejto duchovnej zlatej svadbe Vášho duchovného tatíčka radostnú účasť beriete; týka sa ono i nás svetských kňazov a všetkých kresťanov bez rozdielu.
Toto hľa m. Kr.! je obsah i cieľ tých sľubov rehoľných, ktoré náš velebný Jubilant pred 59 rokmi učinil, a ktoré on dnes slávne obnoviť chce. Život podľa sľubov týchto nie žiadne obcovanie sveta, ale ani žiaden účinok nejakej odplaty, nie ovocie nejakého tekaného, okamžitého citu; o nie! život ten je obcovanie v Bohu, je účinok a ovocie viery, ktorá je v láske činná a živá. Zaiste, jestli kde v živote, jestli kde vo svete, teda tuná ukazuje sa pravá kresťanská láska v zmýšľaní a skutku. A tak naša dnešná slávnosť, v ktorú tieto pres 50 rokov verne plnené sľuby obnovovať vidíme, je slávnosť pravej kresť. lásky.
(Dokončenie nasleduje.)




Vestník cirkevný.


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.
Z Nitry. 24-ho apríla 1865. Všeobecne vysoko ctená Blahorodá Pani Alžbeta Dorčík, po nebohom Jánovi Dorčík dakedajšom cis. kr. tricátkovom Perceptorovi pozostalá príslušnou penziou opatrená vdova, rodená Tvrdá, Kladný Člen Matice Slovenskej, Vys. dôst. Pána Juraja Tvrdý Opáta, a Lektor-Kanonika nitrianskeho, osláveného to Otca národa nášho Slovenského vlastná sestra, pri Jeho boku od 1807-ho roku, v ktorom úrad farársky vo Visolajach bol nastúpil, s vylúčením 11. ročného jej manželstva až do práve minulého veľkého piatku povinnosti pečlivej Marty s nedostižnou spôsobnosťou a povďačnosťou ochotnostou nepretržite zastupovala, neni viac medzi nami živými!
Nebožká ako celý svoj život v príkladnej pobožnosti trávila, tak aj sväto zomrela. Na sklonku 40. dňového pôstu, ktorý za príkladom svojho milovaného brata Juraja vždycky i vo vysokej svojej starobe prísne zachovávala, plno mocných sv. odpustkov jubilejných účastnou byt žiadostivá, v predvečer zeleného štvrtku vykonala spolu i so svojim vznešeným Bratom sv. spoveď v kostole VV. 00. Františkánov, a v zelený štvrtok tamže v spoločnosti nášho Oslávenca Juraja najsv. Sviatosť Oltárnu verejne prijala.
Večerou Pána občerstvená, skromný obed doma chutno požívala. K ranu veľkého piatku zmocnila sa jej žalúdková zimnica a z postele vstať nedovolila; zimničné nápady síce lekárskou pomocou zapudené boli, ale nastúpivšia nepožívateľnosť, a stupňovavšía starobná slabosť, činí stav nemoce porád povážlivejším; dňa 18-ho t. m. dala si kroz prev. Otca Ananiáša Pelčársky pri slúžiť sviatosť posledného pomazania, ktorú 02. h. po poludní s najpríkladnejšou pobožnosťou prijala, vrúcne požiadajúc prev. otca, aby na druhý deň sv. omšu za ňu odslúžiť nezameškal; po 6. dňovej s kresťanskou trpezlivosťou znášanej nemocí, v dôvery plnom odovzdaní seba do vôle Otca nebeského dňa 20-ho apríla o 5, h. ráno pokojne v Krista, s nim nábožne spojená žila, usnula v 80-tom roku svojho opravdivé kresťanského Bohu milého života.
Smrteľné oplákavanej Alžbety ostatky, radnými pánmi a čelnými mešťanmi nesené, najslávnostnejším spôsobom pri priaznivom počasí pochovávané boli dňa 21-ho t. m. o 5. h. po poludní do krypty VV. 00. Františkánov kroz Vys. dôst. p. Dra Jána Krajčik, opáta a Kanior-Kanonika nitr. pri prítomnosti celej sl. Kapituly, miestneho vyššieho i nižšieho duchovenstva, reholníctva, stoličného i finančného úradníctva, zemianstva, mäsiarstva; gymnaziálnej a hlavných Škôl mládeže, milosrdných sestier s jej ich početnými chovanicami v bielom rúchu, bielo-zeleným venčekom na hlave a modrou stužkou krížom cez prse ozdobenými, konečne pri neprehliadnem množstve každej vrstvy oboje ho pohlavia ľudu. Na druhý deň tenže cirkevný hodnostár vykonával v kostole VV. 00. Františkánov slávnostné zádušnice, sprevádzané vrúcnymi modlitbami nepočetne zhromaždených ctiteľov Nebožky, keď sa medzitým miestne kňazstvo pri bočných oltároch čítaním sv. omši striedalo.
Neobyčajne veliký zástup obyvateľov mesta Nitry, s bolestným žiaľom v srdci Alžbetina mŕtvolu k dočasnému odpočinku sprevádzavší , posledne ale slávnostné osvedčil Jej nesmrteľnému duchu zaslúžene vzdávanú hlbokú úctu, duchu to v pravde kresťanskému, časo-číli zloducha moderného nepozdavšiemu! Poniżenost, skromnosť, prívetivosť, pravdomluvnosť, vrúcna pobožnosť, horlivá nábožnosť, láskavosť , milosrdnosť a dobročinnosť kresťanská, všeobecnej úcty a vysokej vážnosti záslužnou činili Alžbety Deľčikovu. Jak horlivá národovkyňa, národnostné záujmy s ochotnosťou hmotne napomáhavšia, čestné miesto zastupovala v rade rodoľúbych Dcér národa už ako podporovateľka kat. b. bystrického Alumneum už ako Riadny Cien Matičky našej Slovenskej a nádejného Spolku „na Vojtecha“ Čo veľmi Dcéru Cirkví Kristovej poznalo ju po skutkoch lásky kresťanskej trpiace človečenstvo v Nitre, kde k založeniu mestského špitála najnovšie 100 zl. r. č. venovala, poznajú ju mnohé chrámy biskupské nitrianskej, zvláštne Višňovský a žilinský, ktorých poslednému mimo iných už dávno udelených milodarov, začiatkom tohto roku darovala infulu, pastorál, a všetko iné k slávnostnej pontifikálnej omši patriace posvätné rúcho a náradie, áno jej dobročinnosť znajú aj zámorské afrikanské sv. misie. V závete svojom na pobožné základiny značnejší súčet peňazí vykázala. - Pamiatka Alžbety Derčikovej ostane v požehnaní i Blahý pokoj, prachu Jej!!
Neukojiteľným žiaľom skormútený Oslávenec národa Slovenského, Juraj Tvrdý, tým bolestnejšie nesie nevynahraditelnu stratu milovanej sestry Alžbety, že mu pre porád ešte chorľavú pravú nohu nebolo možno osobne vziať účasť v pohrebnom sprievode, ale len na stoličke dolu na dvor znesený trúchliť mohol pri cirkevnom požehnávaní oplákavanej mŕtvoly a že mu včuľ po toľkých bezstarostných rokoch osamotenému, vo vysokom svojom veku, v chorľavom už vyše 18. mesiacov trvajúcom položení svojom, nútno trápnu starost niesť o celý dom svoj. Bratia drahí v Kristu! modlime sa k Pánu milosrdenstva: aby nám Otca nášho Juraja zotaviť, a v stálom čerstvom zdraví ešte na mnohé roky zachovať ráčil. Amen !!




Zprávy


b) Zprávy

Karol Gutzkov, náčelník stránky známej pod názvom "Maladých Nemiec" chcel si život odobrať podrezaním krku, ramien i brucha. Jajkanie ozývajúce sa z jeho izby v hostinci privolalo hostinskú, ktorá otvoriac s násilenstvom dvere, našla nešťastlivého váľať sa vo svojej krvi. Odvezený zaraz do nemocnice vyznal, nakoľko zo zmätených jeho rečí poznať bolo, že hlavná príčina samovraždy bolo upadnutie do nemilosti u vysokého protektora t. j. veľkého kniežaťa Sasko - Waimarkého. Gutzkov jako náčelník masonov nanajvýš radikálnych, napísal veľa povesti, v ktorých znevažuje cirkev katolícka. V jednej zo svojich knižiek vyry hnul tie naozaj pekelne slová: kedykoľvek čujem dakoho spomínať to slovo „Boh,“ ostane mi ťažko do vyplnenia. (Iyg. k.) .

Z Poznanská (BL) - Dňa 12. marca zosnul v Pána najdôst. arcibiskup hnezdensko-poznanský Leo Przyluaki v 76. roku veka svojho.
Belgicko. - V Lováni spáchali dvaja odpoly spitý sektári hroznú svätokrádež proti cti Naj veleb. Sviatosti oltárnej. Svätokrádežníci boli od katolíkov súdu patričnému udaní, lež sektári dokázali to, že ich súd bez
trestu uvoľnil, bo vraj pri svätokrádeži nieto žiadnej príčiny k právnemu potrestaniu. Strašná to zaiste očakáva katolíkov v Belgicku budúcnosť, kde beztrestne svätokrádeže páchať voľno. Denník Bruggský „Le Patrie“ pripomína násilenstvá oproti vyznaniu katolíkov; ohľadom našim zo 16 veku i vojny domáce, ktoré odtiaľ povstali. Taký bol tiež počiatok Bartolomejskej noci i torunských ohavností. Ináč v tom ohľade súdili protestantské súdy v Amerike. Tam boli v Nev-Orleans dva vojaci vykradli pušku s kommunikantami vysypali hostie tie na zem. Súd ich odsúdil na celý život táčky voziť a dal im na nohy olovené gule prikovať. Sudca odôvodňoval surovosť výroku ohavnosťou svätokrádežného narušenia sviatosti náboženskej. Tak sudcovia jak zločinec boli protestanti. (Tyg. k.)
Z Ríma. (A. A. Z.) - Dňa 23 febr. dal pápež
uverejniť vo Vatikáne dva dekréty, ktoré stvrdzujú zázraky a kanonizáciu blah. Germaine Cousingz Tulusy, dosvedčujúce nad to, že sa s úplnou istotou predsa-
vziať môže slávnostná kanonizácia blah. Petra Artuesa zo Saragosy, r. 1485 umučeného a pápežom Alexandrom VI. za blahoslaveného vyhláseného. Po prečítaní
týchto dekrétov držal sv. Otec reč k farárom rímskym o prednejších duchovných povinnostiach vo veku našom. Kongregácia sv. obradov ukončila vyšetrovanie dôvodov ohľadom navrhnutého vyhlásenia za blahoslaveného Jána Berchmansa (-j- 1621) školastika z tovarišstva Ježišovho z diecéze Malínskej; pápež. potvrdil díla 22 febr. dekrét, čili nález jej, že sa ku beatifikácii môže prikročiť. Zprávodavčím v schôdzkach, ktoré sa v záležitosti tejto od bývali, bol J. E. kardinál Reísach. (H B.)
z Ríma. (BL) - Dňa 23. febr. boli u sv. Otca kňazi, ktorí toho roku v Ríme mali pôstne kázne. Držal k nim reč o dôležitosti toho úradu a udelil im požehnanie. V posledných dňoch mäso pustu veselil sa svet, ale sv. Otec navštevoval chrámy, v nichž najsv. sviatosť bola vyložená k verejnému ucteniu; všade potešil chudobných hojnými almužnami. Veľký bol nával ľudu zo všetkých stavov k chrámom, o nichž sa domnievali, že tam sv. Otec zavíta. Z Paríža požiadalo od prehlásenia encykliky od zdejšieho fotografa Alexandria
10,000 podobizeň sv. Otca. Odoslal ich a už zase objednaná u neho 20,000 fotografií.
Rím. Kráľ Neapolitánsky pomimo všetkých pletiek novinárskych ostáva v Ríme v paláci Farnezov i nemá ani v úmysle opustiť Rím. Vedie život veľmi samotný, chodí pilne do kostolov na pobožnosti, slúžiac prítomným naozaj k povzbudeniu.
Rím. - „Annuario pontitlcio,“ napísaný po vlašsky, na rok 1865 vyšiel nedávno z tlače. Zaviera 526 str. in 8-0; na predka ozdobený podobizňou sv. Otca. Napred vypočítaní sú v poriadku chronologičnom všetci pápeži, počnúc od sv. Petra, v počte 256; potom pomenované sú tituly a hodnosti, priviazané k sv. Stolici; ďalej naznačený je rok narodenia (1792) a rok vystúpenia na stolicu (1846) sv. Otca Pia IX. sú na koniec podané sú niektoré zaujímavé vedomosti statistične.
Kolégium sv. skladá sa zo 70 kardinálov (6 kardinálov biskupov, 50 kardinálov presbyterov a 16 kardinálov diakonov.) Prítomne 9 hodnosti kardinálskych je uprázneno. Pomedzi členmi sv. Kolégium 18 vyvolených je za časov Rehora XVI. A l3 za Pia IX.; 5 má viac, než 80 rokov; iba jeden nemá ešte 50 rokov. Kardinál dekan (Mário Mattei) nosí purpuru už 33 rokov. Najstarší z kardinálov (Antonio Tosti) má 89 rokov, najmladší zas (Guiseppe Milesi-Pironi Ferretti) skončil 48. rok. V roku 1864 umreli 4 kardináli. Obraz hierarchie predstavuje 12 stolíc patriarchálnych, 154 stolíc arcibiskupských, 689 stolíc biskupských.
Pridajme k tým 855 stoliciam (teraz je iba 728 obsadených) stolice in partilms infídelium, z ktorých 34 sú arcibiskupstvá a 201 biskupstvá, to obdržíme hromadný súčet všetkých stolíc biskupských obsadených 963. Patriarchovia obradu východného sú traja: Antiochenský pre Melchitov, Maronitov a Sýrčanov, Babylonský pre Chaldejských i Cilicíjský pre Arménov; v obrade latinskom je 7 patriarchov: v Konštantínopole, Aleksandrií, Antiochii, Jeruzaleme, Benátkach, vo Východnej Indii a v Lisabone; arcibiskupov obradu východného je 24, a obradu latinského 130; biskupstvá obradu východného je 44, latinského zas 644.
Okrem toho je 101 vikariátov apoštolských (z ktorých 7 vakuje,) 5 delegácií i 21 prefektúr apoštolských (z ktorých 6 je uprázneno).Papež Pius IX. usporiadal 4 nové arcibiskupstvá, a 94 biskupstvá; povýšil 12 stolíc na hodnosť metropolitu, utvoril 15 vikariátov, jednu delegáciu a 6 prefektúr. Ročník menuje potom nomenklatúru článkov. Kongregácii Rímskych (Inkvizície, Konsistora, Propagandy dľa obr. východ. i latinského,Indeksu, Rítu etc.) Tribunálov Rímskych (Penitenciarie, Datarie,Roty, Vikariátu, Signatúry, tribunálov civilných, obchodníckych a kriminálnych) Sekretariátov Rímskych (Sekretariát štátu, Brav Apoštolských, Brav ku kniežaťom, Listov latinských atd.) článkov diplomatičného tela, radcov i ministerstvo. (Tyg. k.)

Rozličnosť.

V Chicagu (v severnej Amerike), meste majúcom 170,000 obyvateľov, jesto 15 katolíckych kostolov, medzi nimi 5 pre Nemcov.