logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 12


Obsah:



: Úvod a záver
: Encyklika
: Index
Joz. Horňáček : Dopisy. Z Kremnice.
: Z Pešti.
: Správy
: Rozličnosti
: Katolícka Literatúra


Úvod a záver





 CYRIL a METOD
Časopis cirkevný.

Predplatiteľná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predplatiť sa u vydavateľa a redaktora
Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Guding. Vychádza 5, 15, a 25, každého mesiaca na hárku.

Číslo 12.
V Skalici, v utorok dňa 25. apríla. 1865.
Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskop Fr. X. Škarnicla synov




Encyklika


Encyklika 8-ho dec. 1864 a jej nepriatelia pri svetle brožúrky
Félixa Dupanloupa biskupa Orleánskeho.(a nemeckého preložil P. Slučej.)
(Pokračovanie

Druhé práve tak základné pravidlo interpretácie je, že sa pozorovať musí, jestli zavrhnutá proposicia je všeobecná a absolútna; preto že sa často stáva, že taková proposicia len pre svoju všeobecnosť a svoj absolútny zmysel zavrhnutá býva. K. pr. Tak zvaná zásada nezakročenia čili nezamiešania sa (Daß Nichtinterventionprincip) má sa vyhlásiť a zachovávať. (Prop. 62.)
Zavrhnúc proposiciu túto hádam chcel s týmto pápež riecť, že vždy je treba zakročiť bárs na spôsob nespravodlivý, v nečas a bez všetkého rozdielu? A vy, vy tvrdíte, že nikdy netreba zakročiť? Slovom, chcel povýšiť pápež nezakročenie na absolútne a všeobecné pravidlo? Toto tvrdiť, bolo by smiešnym nezmyslom.
A predsa neoščádajú sa títo páni písať na všemožný spôsob, ako som to sám čítal: Pápež vyhlasuje zásadu nezakročenia za kacírstvo.
Ani zakročenie ani nezakročenie nemôže byt absolútnym pravidlom. Pápež chce len to, aby sa nezakročenie nestalo všeobecnou zásadou, ktorá ako axióma medzinárodného práva vždy vyhlásená a zachovaná byť musí. A to požaduje zdravý rozum ľudský. Také právo bolo by na každý pád niečo nového! A či bolo ono v módnych časoch týchto, za zásadu považované? Nezakročenie tak ako zakročenie je dľa prípadu a dľa okolností dobré alebo zlé, spravodlivé alebo nespravodlivé, múdre alebo nemúdre zachádzanie. Žiaden pravý politik nebude to nikdy držať
za zásadu.
Žiadna vláda neprevezme zástoj Don Quixota. Či by to ale nebolo za často práve tak nepolitickým ako ukrutným barbarstvom, prinútiť všetky národy sveta, aby sa dívali so založenýma rukami na to, ako tečie potokmi krv v hrozných válkach občianskych? A či by to bol tak veľký hriech, keby zakročilo zajtra Francúzsko alebo Anglicko v Amerike, aby učinilo koniec tomu hroznému zabíjaniu
a koľko ľudí zahynulo? A čo učinili sme v Mexiku, čo v iné, v Kríme, v Itálii? Čo by sa bolo mohlo učiniť v Poľsku?
Nie, nie. Osočujte, hanobte pápeža, koľko len chcete. Dejepis zapíše to v listinách svojich ako nové právo pápežstva na povďačnosť Evropy a celého ľudského pokolenia, že sa usilovalo koľko len mohlo činiť prekážky, aby sa nestalo toto barbarské dopúšťanie, pri ktorom už mnoho miliónov ľudí zahynulo
a vy nezakročením nazývate v 19. století zásadou verejného práva.
Iné pravidlo interpretácie a zdravého rozumu je, že musíme pozorne všetky výrazy zavrhnutej propozície preskúmať a premyslieť, aby sme videli, na čo sa zavrhnutie opiera a na čo nie. V čul ale, práve toto tak jednoduché a zrejmé pravidlo je to, na ktoré povrchnosť novín a obecenstva nedbalo.
Mohol bych k tomu 20 príkladov uviesť.

Pápež zavrhuje proposiciu: Rímsky pápež môže a má sa zmieriť a vyrovnať s novomódnou civilísáciou. Pápež teda vyhlasuje sa za nesmieritelného nepriateľa novomódnej civilizácie. Všetko, čo je novomodnou civilizáciou, je dľa
proticirkevných novín od pápeža zatratené. Tento výklad je na prosto len nezmyslom. Slová, na ktoré sa tu váha položiť má, sú: zmieriť a vyrovnať sa.
V tom, čo označujú nepriatelia naši s tým neurčitým všeobecným menom „novomódna cívilisácia“, nachádza sa: dobré, ľahostajné a aj zlé. S tým , čo v novomódnej civilizácii dobrého alebo ľahostajného je, nepotrebuje sa pápež smerovať. A toto riecť je drzosťou a urazením akoby sme riekli statočnému mužovi: „Smer sa stou spravodlivosťou.
S tým, čo je zlé, nemôže a nesmie sa zmieriť a vyrovnať ani pápež.
Toto je ten jednoduchý zmysel proti 80. propozícii vysloveného zavrhnutia.
Práve tak má sa vec v tejže 80 propozícii s tými inými neurčitými a všeobecnými slovami: „pokrok a slobodomyseľnosť (liberalizmus). Čo v týchto slovách a veciach je dobré, to nezavrhuje pápež. Čo je ľahostajne, po tom ho nič neni; čo je zlé, to zavrhuje. To je jeho právo a povinnosť. A ostatne bol tomu už čas a síce zvrchovaný čas, aby upozornený bol svet, jak hrozne klamú a do bludov uvádzajú seba istí ľudia s pekne znejúcimi a zle opísanými (definirten) slovami, pod ktorými vedľa dobrého, ukrýva sa tak mnoho skazonosných, ducha, náboženstva mravov, politiky a spoločnosti týkajúcich sa bludov.

Ďalšie pravidlá: Pri výklade zavrhnutej propozície musíme pozorovať na všetky výrazy, na všetky, aj tie najslabšie nástiny (leisesnen Nuansen, Schattírungen) preto, že chyba propozície za často v nich leží, v nejakom nástine, v nejakom slove, v ktorom jedine dakedy blud sa nachádza. Musíme robiť rozdiel medzi absolútnymi a relatívnymi proposiciami, bo, čo by ako podmienka (hypothesa) obstáť mohlo, býva často ako thesis falošné. Nesú ďalej aj dvojsmyseľné nebezpečné propozície, ktoré môžu byt zavrhnuté len pre svoju dvojsmyseľnosť a pre svoj zlý zmysel, v ktorom ich pojať môžeme, ač práve aj iný dobrý zmysel mat môžu.
Konečne sú aj propozície - a sylabus obsahuje viac takých - ktoré sa zavrhujú len vo zmysle svojich pôvodcov; a nie vo zmysle zo súvisu vytrhnutých slov atd. atd. Prosím čitateľov mojich, aby mi odpustili teologické rozberanie toto; v takom ale čase, kde tisíce mužov a aj ženských vo Francúzsku od viac týždňov od rána až do večera, o theologii hovoria, bez toho žeby ani tomu najmenšiemu z nej rozumeli, musím tieto zásady na pamäť uviesť.

Daktorí svetskí povedia a snáď, že theologia je veľmi subtílna a že rozoznáva mnoho rozdielov. Áno, theologia tak ako philosophia a aj právo veda rozoznáva mnoho rozdielov, preto; že v skutku v otázkach učenia tak ako v otázkach práva mnoho rozoznávať musíme, jestli mnoho pobalamutiť nechceme. Pravda má nekonečne mnoho stupňov, a tieto stupne musíme vedieť rozoznať, alebo sa s nimi do konca nezaoberať. Sami v sebe sú všetky tieto rozdiely len prozreteľnými prostriedkami, ktoré používa theologia k tomu, aby ľudí zatracovať nemusela; aby duše naše od nebezpečenstve varovala, aby nezavrhla to, čo zavrhnutým byt nesmie. Rozdiely tieto sú namáhania ochranca pre svojich klientov; a klienti títo ste vy a ja páni moji; Nebuďte tedy nevďační.
Dovolené buď mi ešte uviesť dakoľko príkladov takých propozícii, ktorých zavrhnutie na čudný spôsob zrozumené bolo, preto že všetkými pravidlami interpretácie opovrhli alebo ich zabudli; alebo aj preto že teologické, v krátkych a učených výrazoch školských spísané formulky nepochopiteľné povrchne čítali, práve tak ako noviny alebo romány čítavané bývajú.
Aby ch len pri tých najhlavnejších pozaostal, pripomeniem jednu v Encyklike sa nachádzajúcu a na slobodu v náboženstva sa vzťahujúcu propozíciu.
Túto proposícíu vyložili na taký spôsob,v že pol Francúzska v tomto okamžení myslí, že pápež zatracuje vskutku všetko slobodné vyznávanie rôznych náboženstiev a konštitúcii skoro všetkých európskych štátov, ktoré slobodné vyznávanie dovoľujú; a že nasledovne nesmieme viac na konštitúciu krajiny našej prisahať. Propozícia táto, ktorej absolútny a prehnaný ráz do očú padá, znie nasledovne:

„Najlepšia úprava štátu a občiansky pokrok žiada vonkoncom: aby ľudská spoločnosť ustrojená a spravovaná bola bez všetkého ohľadu na náboženstvo, tak akoby žiadneho nebolo, alebo aspoň bez činenia rozdielu medzi pravým a falošným náboženstvom.“
Mohli by to od nás naozaj žiadať aby sme podpísali tak prehnané učenie? A keď ho pápež zavrhuje, akou musíme potom nazvať tú logiku, v ktorej mene zo zavrhnutia tohto zavierajú, že zatracuje konštitúciu, ktorá dovoľuje, aby rôzne náboženstvá trpené boli a občianskej slobody požívali. Prídem ešte raz naspäť na predmet tento, bo je až priveľmi dôležitý, ako aby ch straniva jeho úplnú mienku moju nevyslovil. Sloboda tiskú, je druhou stažobou, ktorá zúrivé hlasy proti encyklike povzbudzuje. Aj tu panuje nedorozumenie, preto že alebo práve nie, alebo zle čítali.

Text zavrhnutej proposicie znie nasledovne: „Jas civibus inesse ad omnimodam libertatem, lnulla vel ecclesiastica vel civili auctoritate coarctandam quo suos conceptus quoscumque sive voce, sive typis, sive alia ratione palam publiceque manifest are ac declarare valeant.“ „Občania majú právo na všemožnú žiadnou ani cirkevnou ani svetskou autoritou obmedziť sa nedajúcu, sloboda, skrze ktorú všetky svoje myšlienky či slovom, či tiskom, či na dajaký iný spôsob zjavne a verejne prejaviť a vyjadriť môžu.“ Pápež nazýva toto bludom, a odvodzujúc svoj silný výraz od Rehora XVI menuje to streštením
(deliramentum.)
A mi to hovoríme, a hovorili by sme to všetci, keď by to aj pápež nebol riekol; a každý rozumný človek, bárs akého náboženského alebo politického vyznania povie to tiež tak dôrazne s nami. A bárs by sa aj stal ten nemožný pád, že by propozíciu takúto v navrhovaný zákon premenili, tak pýtal bych sa. jestli verí niekto, žeby sa našiel v Európe alebo v dajakej inej stránke sveta nejaký minister, ktorý by sa opovážil tak formulírovaný zákon preniesť, jestli by sa našiel takový parlament, ktorý by ho uzavrel, takový mocnár, ktorý by mu svoju sankciu dodal. Učte sa už raz čítať. Hovoria ďalej, že pápež chce zasahovať na pole svetské. Prečo? akože?

Pápež zatracuje, už často zavrhnuté učenia, ktoré zaznávajú pravé pomery Cirkvi, nebeskej to dcéry, ktorá ale na zemi žije, a ktoré, zapomínajúc, že duchovné a svetské veci prichádzajú tak často spolkom do styknutia odopierajú cirkevnej moci všetku legislatívnu a administratívnu autoritu, keď sa jedná o veci, ktoré sa v niečom na veci časné vzťahujú, áno ktoré jej aj to právo odoprieť chcú, aby k prevedenia rozkazov svojich kanonické pokuty (censury) ustanoviť mohla. A odkedy že by bola stratila Cirkev, táto veľká učiteľka mravov a viery, to právo, predpisovať svedomiu“ dietok svojich pravidlá chovania sa v užívaní veci časných?

A či to nie je zrejmé pre každého pozorlivého a rozvažlivého ducha, že Cirkev aj z časného ohľadu skrze neutajiteľnú moc učenia, rozhodovania a mravného riadenia, ktorou je zaopatrená mohutný a úplne zákonitý vplyv mala na poriadok a pokrok ľudských záležitostí. A keď za našich dni nebýva vplyv tento prijatý, keď vznešená a božská autorita táto často prečasto býva zaznaná, tak poučí nás, a bych sa o prítomnosti nezmienil, budúcnosť, jestli slúži to k lepšiemu blahu človečenstva. To sú teda tie niektoré príklady tých falošných výkladov. Prenechávam ešte aj lepšie z nich, bo sa neočakáva odo mňa, že spíšem celý zväzok. (Pokračovanie budúce.)




Index


I n d e x
Baptisatorum, Copulatorum, Mortuorum.

Duchovným pastierom dobre je známe zo smutnej skúsenosti, koľko času utratia, keď alebo počas nováčenia pri tak ráčených reklamáciách, alebo pri inej príležitosti matrikulárny výťah majú vyhotoviť, pre takých jednotlivcov, ktorí neznajú udať deň a rok svojho narodenia, sobášu, alebo smrti volačijej. Ba nie len premárni sa takto drahý čas, ale často pri rovnakosti jedného mena viacorakých osôb, ľahko sa stane. že neprichodí ten do výťahu, ktorý by skutočne vpísaným byt mal, keby patriční všetky okolnosti vhodne vedeli udať.
K odstráneniu mnohej mrzutosti a k usporeniu drahého času pre budúce časy, velemúdre ustanovene je v arcib. ostrihomskom obežným nariadením Jeho Vyvýšenosti, aby každý farár schystal obsah alebo u kazateľa matrík od 1830-ho roku abecedovým poriadkom. K tomuto cieľu nadobudne si farár z kost. pokladnice prázdnu knihu dostatočného objemu a rozdelí si ju na prvú väčšiu čiastku krstených, na druhú menšiu sobášených a na tretiu zas väčšiu pomretých farníkov. Každú z týchto troch čiastok podelí si zas na menšie odseky podľa abecedy, nechajúc pre každú písmenu istú zásobu listov prázdnych v tom pomere, v akom asi
sú zastúpené počiatočné písmena medzi rodinnými menami jeho farnosti. K. M. P. S. bývajú obyčajne najviac zastúpené.
Tak potom od 1830-ho roku počnúc časovým poriadkom vpisujú sa farníci z
matrík do zmienených Indexov, každý pod patričnú písmenu podľa počiatku svojho priezviska, s dňom a rokom narodenia, sobášu, alebo smrti, alebo s číslom strany tej matriky, v ktorej je dotazný farník pres všetky rubriky zapísaný. Očividná
je odplata tejto práce zriadenia ukazatela, keď farár pozrúc doňho, za chvíľku ba skoro v okamžiku vynájde toho v úplnej matrike, koho by ináč za
viac hodín bol hľadal bez Indexu.

Keď som ja takto na jednej fare len zo svojho vlastného hnutia a presvedčenia, na druhej ale už aj následkom arcipastierskeho rozkazu chystal
ukazateľa krstených a prišiel som ku posvätným bránam nezapomenuteľného Cyrilometodejského roku 1863-ho, zastavil ma on a sviatočný akýsi cit nedal mi pokračovať ďalej len tak na sucho v zapisovaní narodených toho jubilárneho roku. Zamyslel som sa, premýšľal, aj u zmyslel som: pri každej písmene rovnakou písmenu označenými a na Cyrilo-metodejské časy alebo ich jubilárne tisícročie sa vzťahujúcimi sentenciami, aj v Indexu ten rok zveličiť, ktorý sama sv. Cirkev zveličiť a osláviť za dobré uznala, nielen na pomedziach slovanských, ale aj v Ríme. Sentencie sú tieto, pri každej písmene inšie a inšie:
Adoremus Antiquz ssímum Adonai Apostolico Anno! Avete Adferentes Archam Avíticam: Aleluja!
Bim Beneventantur Byzantio, Bajulantes, Bona, Baptisatzs Bulharis,Beati Benedicunt Bratislaviam.
Cyrillum Coelestem Coelebrat Circus Coelorum ;Coetusque Civesque Coenantes Concínunt Celsztudzní.
Devína Dedit Deus Dona Divina, Dabitque, Donec Divinae Durabunt Deliciae.
Ecclesinxcelm Exultantibus Extollltur Encoeniis. Evangelii Enim Excellentia Elevabzt Faropam.
Fideles Fratres Fecerunt Fausta Fundamenta, Fulgore Fidei, Fewtorumque Fregerwnt Fana.
Gens Gigantea Glorzcsis Gubernatur Gratils. Glomamm Glória: Gratízs Gratitudínem Gerere.
Haemusque, Hostynque Heroícos Hymnos Harmonisate:Heríque Hodieque Herum Haeredztabit Homo!
Characterzbus Uhamtatis Christi Chrysographete Chronologí, Chartae Chalybeae: Chylion Charíssímí Christianimž. Illustre Jubilaeum Istricolas Illustrantzs Jubilz. Irmsore Jehovae, Irrzdebitíme Iras Inferm?
Cuncta Cacumina Carpati Collaudant Cantico Conservantes, Collocantesque Conentati Clementis Corpus.
Legem Limpidisszmam Lingua Líterisque Ligarunt. Língvam Literasque Ligarunt Limpídisszma Lege.
Methodius Mellifluus, Millionum Magister Magnus, Multís Magnificatur, Moysiumql, Millionumque Munembus.
Nunczcs quminís lVatí Nitre a Nanczscztur, Nomina Nestorea Natiom Nunciare Nolles
Omnipotentem Orant Omnes Orientls Orae, szllmt Omnem Orbem Ortkodome Orare.
Pius IX Pacem Porilgít Populís Poenitentialem, Praesulibus, Parochís,Patribus Princeps Paradigma.
Ritu Refutavit Roma Rcmsum Renegatorum, Respuentíum Romanocatkolicum Remedium Rastislav Regis.
Samsone Solidiores, Seneca Sapíentiorcs Sodales Sempíternis Sanarunt Slavos Salutis Sacramentls.
Thesalonicenses Tulerunt Tatricolis Thesaurum Thesaurorum. Tartare Tumide Tatriam Turbare Timeto!
Urbs Ulms Universos Unit Ulullantes. Lmo Umgenzti Undulablt Usque Ukrainas!
Velehrad Vocat Viros Vivificare Vastitatem, Viditque Vemre Vulgus Venustisslmo Vultu.
Zelo Zachariae Zelarunt Zepĺnrei Zenonides. Zizigías Zizamaque Zíon Zotheca Zonabunt.

Pred týmito sentenciami som pri každej patričnej písmene všakovými variacimi poznačil rok Cyrilo-metodejský 1863; a po takej sentencii som teprv zapisoval dietky 1863 roku krstené, dľa abecedy. I Kto nie len v kostole a v srdciach farníkov, ale aj v knihách farských poznačenú chce mat pamiatku jubilárneho tisícročia, môže podobne učiniť.




Dopisy. Z Kremnice.

Joz. Horňáček


Vestník cirkevny.
a) Dopisy.

V Kremnici, d. 31 marca, Dni masopústne čili fašiangové u nás viac v tichosti, ako vo veselých zábavách prešli; za to ale nastúpil pre duše pobožné čas radostnejší a vážnejší, totižto čas rozjímania bolestného umučenia a prehorkej smrti Spasiteľa nášho Ježiša Krista. Počiatok času tohto učinila, ako všade, popelečná streda, na ktorú sa veľký počet pobožných katolíkov mesta nášho v chrámoch Pána zhromaždil, aby svätým obradom cirkevným prítomný hlavu pred Bohom všemohúcim v hlbokej pokornosti skloniť, skrúšeným srdcom tohto milosrdného Pána a Otca všetkých stvorení za odpustenie hriechov prosiť, a pri posýpaní hlavy popolom posväteným sebe pripomenúť, že každému smrteľnému príde kosti svoje zložiť, a sa na prach a popol obrátiť.
Od tohto dňa kostoly naše každodenne, nadovšetko ale v piatky pri krížovej ceste a v nedele pri pôstnych kázňach hojne navštevované bývajú, obzvlášte teraz pri Ohlásení milostivého leta čili jubilea, z ohľadu encykliky skrze Jeho Svätosť pápežskú vydanej a zatratenia 80 bludov veku nášho.
Spomenuté milostivé leto sa u nás za počalo v pondelok po nedeli tretej pôstnej, a trvá až do nedele kvetnej; lež hlavná určitosť sa slávila ako v nemeckom, tak v slovenskom kostole 24 25 26 a 27 marca nasledujúcim spôsobom: Dva dni pred tým odbavila školná mládež svätú spoveď a prijímanie: 24 marca bolo o 3. hod. v nemeckom a o 4 v slovenskom kostole pri vystavení sviatosti oltárnej vzývanie Ducha Sv. a nešporí; na deň zvestovania Panny Márie bola v nemeckom kostole ráno o 7 hod. veľká svätá. omša s vystavením pre velebnej sviatosti pre bratstvo mariánske, a po mši prvá kázeň nemecká; na to O 9 hod. v kostole
slovenskom pre národ Slovenský a o 10 hod. v kostole hlavnom pre národ nemecký, s druhou kázňou nemeckou.
Týmto spôsobom sa pobožnosť predpoludňajšia aj v nedeľu odbavovala, len že v nedeľu po poludní o 2 hod. veľká procesia, vedená vlb. p. kaplánom slovenským, pri zvonení všetkých zvonov tieto tri kostoly navštívila: Slovenský, františkánsky a hlavný nemecký, v ktorom to ostatnom pôstnemu kázaniu prítomná bola. V pondelok zas bola pobožnosť ráno o 8. hodine v slovenskom a o 9. v nemeckom kostole, po poludní ale o 3. hod. v nemeckom a o 4. v slovenskom boli litánie s Te Deum a požehnaním. Pre velebná Sviatosť bola vždy pri službách Božích raňajších a odpoludňajších vystavená. Po každej veľkej omši boli kázne o jubileu, vzťahujúce sa na prenasledovanie Cirkvi katolíckej, v ktorých naši v.v. pp. kazatelia s neohrozenou horlivosťou proti bludom nášho pohanskou osvetou a falošnou liberálnosťou sa chlubiaceho veku, niemenej proti zlým katolíkom, cirkev svätú a jej najvyššiu viditeľnú hlavu prenasledujúcim vystupovali.
Školy boli celej pobožnosti od samého jej počiatku až do zakončenia v nemeckom kostole s okrášlenými zástavami prítomné, a duše pobožné pristupovali k svätej spovedi a k stolu Pána. Pri spomenutí encykliky podotknúť treba, že táto aj na našich stranách cirkev a jej viditeľnú hlavu prenasledujúcich katolíkov tak sekla, ako pamätné Sväto-Martinské Memorandum slovenských odrodilcov. To je vec k podiveniu, že katolíci proti Cirkvi katolíckej, tejto milej a vernej matke našej, s takou surovosťou vystupujú a broja, ako odrodilí Slováci proti slovenskému národu; vec to, ktorú každý statočný žid alebo Turek zhaniť a potupiť musí.
Máme na našich stranách dosť evanjelikov; ale ešte som nepočul, aby niektorý bol proti katolíckej Cirkvi tak brojil, ako tí naši pseudo-katolíci; ešte som neslyšal, aby luterán Cirkev našu znevažoval a tupil, ako to mnohí katolíci činia, ako nás to terajších časov skúsenosť učí.
Zarmútiť sa musí naše katolícke srdce, keď v novinách čítame, že
katolíci biskupa katolíckeho, vieru a cirkev svoju brániaceho, pred súd civilný ostro povolať žiadajú, kdekto porotca milerad všetky časopisy, katolícku Cirkev a jej viditeľnú hlavu urážajúce, skrze podobné prečiny od čís. kr. súdov spravodlivé odsúdené, pod svoju ochranu a obranu berú, a proti tomu spravodlivému odsúdeniu zo všetkých síl protestujú, ako teraz príklad máme na tej nie veľmi - katolíckej cirkvi priaznivej paní tetke,„Vorstadt Zeitung“.

Tak teda zlí katolíci sa usilujú katolícku cirkev rovne ako odrodilí Slováci slovenský národ vykoreniť, alebo z falošných a márnych ohľadov cudzím bohom podmaniť. O tempora. O móres! No to už ani žid ani Turek neurobil; ovšem by si ono za najväčší hriech, za najväčšiu potupu pokladal. Ale už dosť o tejto smutnej veci a radšej zas o niečom inom, nie priam veselom.
Keď dopis tento končím, volajú trúchlivé zvonov hlasy na žalostný pohreb dvoch ženských dospelých osôb, ktoré v utorok z Bystrice sa navracajúce tohoročná nesnesiteľná zima v obeť požiadala. Tento smutný prípad tým viac nás skormútil, keď to jedna z nich, už vdova, štyri nezaopatrené siroty v najsmutnejšom čase u nás je už štvrtý prípad. Na ich rukách a na tvárach bolo poznať: s akým zúfalstvom sa ony proti hroznej smrti bránili. Budú mnoho sa na pohreb schodí; plač a nariekanie je veľké.
Prvý prípad sa udal v ostatne dni fašiangové na Konešovskom poli. Dva manželské páry vracali sa z Handlovej, kde na veselí boli, do Kunešova, a už neďaleko od domu na svojej roli zmrzli. Boli to dva bratranci oženení s dvoma sestrenicami, a zanechali po sebe desať maloletých detí. Muži mali krstné meno Ján, a ženy Johana. 20.Marca zmrzla na tom samom polí jedna cigánka z Kunešova, a potom zas jedna žena z Handlovej, a tak v krátkom čase u nás osem osôb ukrutná zima do večnosti preniesla. Naše súkromné gymnázium bolo hneď na počiatku
bežiaceho školného roku vysokým nariadením rozpustené a zatvorené.
Joz. Horňáček.




Z Pešti.


Pešť. (Náhodou opozdene) Dňa 19 febr. v nedeľu o 10 hod. predpoludním stalo sa slávnostné posviacanie hodín v tunajšom chráme Pána vv. oo. Františkánov pre vežu tohože chrámu určených, ktoré zdejší hodinár Fraňo Seíler zhotovil. Hodiny tieto čo sa ich ústroja tyče, sú snáď prvé toho to spôsobu a právom sa očakáva ich pravidelný chod. Nejdem tu ich zostavenie po kúsku opisovať, lebo to len hodinár najlepších zná, ale len to na krátko spomeniem, že kolečká sú z mosadze, pohypovadlá, chod, vzúbnik, zátočka a zátka sú z liatej oceli, a sklad, na ktorom celý stroj spočíva, je z mede; a k tomu sú tak hodiny tieto pripravené, že veľmi ľahko aj plynom osvetlené byt môžu, tak že človek aj nočného času vidieť môže, koľko je hodín. Výdavky hodín týchto z väčšej stránky prevzali na seba chválitební a vysoko ctení dobrodincova, jakožto: peštanský magistrát, i sporitelnica, „Nemzeti Kőr,“ grófovia: Ladislav Gyôry, Ján Cziráky; statkári: Jankovits, Baizátll, Vigyázó, Jesenský; pani Maria Majthényi a mnohí iní, ktorým všetkým nech Boh všemohúci to stonásobne vynahradí! Pr. Hollý.




Správy


b) Správy.

Bádensko. Jak ten zlopovestný zákon školský do života vstúpil, a keď adresy proti nemu podané, ako aj nesúčastnenie sa katolíkov pri voľbách tak zvaných miestnych Školných radcov nič neosožili, vybrali sa z mnohých obcí vyslanstvá k veľkovojvodovi, aby mu sťažnosti svoje ohľadom prevedenia tohože nešťastného zákona ústne vyslovili. Veľkovojvoda vraj vyslanstvá tieto nerád vidí u seba a rád by sa ich striasť; náčelníci katolíkov zbadajúc to, vydali od 20. febr. darované vyzvanie na katolíkov v Badensku, aby viac žiadneho takého vyslanstva k veľkovojvodovi neposielali. (Můnch. S. BI.) '

Holandia. „Independance“ píše a za ňou všetky sektárske časopisy že hrabä Duschatel, posol Holandský v Ríme protestoval proti kanonizácii blahoslavených mučeníkov Gorkumských, v záležitosti ktorých dekrét apoštolský už ohlásený bol, a to vraj preto, že vláda holandská mala sa cítiť obraznou kanonizáciou
ľudí, ktorí boli vojakmi vo vojsku kniežaťa z Alby i zahynuli vo válke proti kniežaťu oranskému, vysloboditeľovi Hollandie z pod jarma hispánskeho. Lež mučeníci Gorkumskí neboli žiadnymi vojakmi, ale boli všetko duchovne osoby, a to mnohí už starí, 60, 70 roční, ba jeden mal už 90 rokov len bez jedného dňa, na boj ani nepomysleli, iba že ostávali v Gorkume počas obleženia toho mesta skrze knieža Viléma. Keď sa mesto poddalo pod výminkou bezpečenstva života pre všetkých vôbec a pre duchovné osoby zvláčte, rozpajedené vojsko vpadlo do ich príbytkov i polapalo starcov v kostole pred najvelb. sviatosťou oltárnou a to v mene voľnosti svedomia, v mene tolerancie a katolíckej, v mene osvety i slobôd novovekých.
Zašili ich do vreca v jedno z hladnými potkanmi, morili ich hladom vo väzení, nútili rúhať sa najsv. sviatosti oltárnej a odrieknuť sa stolice apoštolskej, a konečne povešali všetkých na Šibenicu. Klement X. už ich beatifikoval, ako píše holandský časopis „Hyd.“ V celej Hollandií požívajú oni u
katolíkov náboženskú úctu. Pius IX. vidiac toľko krvi kresťanskej v našich časoch vylievanej v obrane viery v Kočinčine, Japonii, Taliansku i kdekade inde, aby utvrdil veriacich v oddanosti ku svätej stolici, rozkázal ukončiť proces kanonizačný mučeníkov Gorkumských, Japonských. Bl. Josafata Koneviča i iných.
(Tyg. k.)

Z Lovana. V „Salzb. K. BI.“ píše istý dopisovateľ: „V susednom Holandsku, ako vyprávajú, stal sa jednúc pri nehodnom prijímaní veľ. sv. Oltárnej zázrak, hostia totižto premenila sa na kúsok mäsa. Jedna čiastočka z tej hostie chová sa v Lovani v chráme sv. Jakuba až po dnešní deň. Na konci minulého roku zišla sa bola istá spoločnosť, záležajúca zo šiestich ľudí; v reči svojej prišli i na spomenutý zázrak. Dvaja z ráčenej spoločnosti dokazovali, že to nemožno veriť, a po dlhom dohadovaní spravili tú bezbožnú stávku, že sa budú neplatne spovedať a potom pôjdu nehodne prijímať; nestane-li sa im vraj nič neobyčajného, že bude stávka vybraná a spolu aj neprítomnosť Kristova vo veľ. sviatosti dokázaná. Jak pravili, tak aj spravili.
Obťažiac si dušu ešte väčšími hriechmi išli ku spovedi, len tak na oko, ako sami vyznali, pristúpili k prijímaniu božieho tela, ale vezmúc hostiu z úst, odniesli ju do krčmy. Bohu sa nevidelo , aby k vôli takej zlosti zázrak činil. Pekelná stávka je vybraná; lež ako sa o tom hlas po meste rozniesol, zhrozilo i pohoršilo sa všetko. Zaraz naradené boli pobožnosti k zmazaniu svätokrádežného tohto skutku; najslávnejšia bola vo veľkom chráme sv. Petra. Chrám krásny ozdobený bol zástavami, kvetín a sviecami; a po tri dny vyložená bola veľ. sviatosť oltárna.
Pobožnosť trojdenná za počala sa s pontifikálnou sv. omšou, ktorú odslúžil rektor katol. všeučilišta pri prítomnosti vše ch profesorov,
kňazov i svetských. Tým javili prekrásne katolícku svoju vieru. Chrám ten je veľký, ale po ty dny bol primalý, toľko ľudu hrnulo sa od všelikiaľ klaniať sa prevelb. sviatosti. Vôbec možno povedať, že napriek všelikomu naňláhaniu slobodozedníkov, väčšina ľudu pevne drží pri svojej viere. Že však voľby do snemu vypadajú vždy podľa vôle slobodozedníkov, tomu príčina je z jednej strany nepravý zákon volebný, a z druhej zas veľký nátlak vládny. Volebný rád je taký, že voľba najviac pripadá na tú vrstvu obyvateľstva , ktorá nemá žiadnej viery; čo sa ale tyče vlády, žiaden úradník nesmie ináč hlasovať, iba po vôli slobodných zedníkov. Ohľadné úspechu zmienenej pobožnosti očúvam, že dvaja
z tých šiestich už pokánie za svoj hriech činia. (Z. K. L.)

Z Itálie. - Mondovsky biskup Mat. Guilardi odsúdený je na temnicu na pol piata mesiaca za to, že prehlásil zabránenú čiastku encykliky. (Z. K. lz.)
Z Itálie. (Hl.Br.)Štyria arcibiskupi, 14 biskupov a 8 kapitulných vikárov učinili spoločný protest proti vládnemu zákazu, zabraňujúcemu oznamovať po
kostoloch encykliku. Medzi iným hovoria: „Dovolené verejne upierať Božstvo Kristovo, a vláda myslí mať právo zakazovať katolíckej cirkvi oznamovanie výrokov jej najvyššej hlavy. Nešťastný to národ, kde je sloboda iba pre svätokrádežné upieranie a pre rúhavé spisy, a zákaz i potlačovanie pre učiteľov pravdy a spravedlnosti.“ Episkopát v Bomaníi (3 arcibiskupi, 4 biskupi a 4 kapitulní vikári) vyslovili sa tiež proti takému zákazu. „Budú-li nám v tom prekážky činiť, nemáme inej odpovedi iba apoštolskej: Non possumus ea, quac audivimus non loqui.“
Z Ríma. anileum za počalo sa vo večnom meste 5. marca a trvalo do 9. apríla.
Z Ríma. V odpovedi svojej na adresu, ktorú prijal od malínskeho katolíckeho sjezdu, píše sv. Otec, že mu adresa tá veľkú radosť a potechu spôsobila, poneváč je svedectvom vernosti, oddanosti a úctivosti naproti svätej stolici; dôkazom bránenia svetskej vlády, ktorou prozreteľnosť Božská pápežskú stolicu nadala. Sv. Otec silno úfa, že zhromaždení (v Maline) katolíci v smutnom tomto čase všemožne usilovať sa budú pod vodcovstvom svojich biskupov o to, aby náboženstvo sväté horlivo zastavaná a rozširované, fígle ale a pikle nepriateľské odokryté a bludy škodlivé podvrátené i vykorenené boli.(W Kirch.Z.)

Z Ríma. (P. b. Ved.) Pápež má zbierku listov Napoleona III. od návratu z Gaety až po dnešní deň; všetky tieto listy sú vlastnoručne cisára. Tieto listy
obsahujú (medzitým i vo vyzvaniach vypovedané) najslávnostnejšie svedectvá, najvrúcnejšie sľuby brániť svetskú moc pápežovu, nikdy nedopustiť, aby čo len piaď z územia cirkevného štátu odtrhnutá bola atd. V týchto listoch osvedčuje sa Napoleon aj proti italskej jednote, proti pyšnému Piemontu, ktorý v listoch pred
1859. vždy čo spoločný nepriateľ traktovaný prichádza. Tajomník pápežov Monsignori Pacifici dostal naloženie prepísal všetky tieto listy, a jestliže Napoleon III. oddá pápeža revolúcii, teda táto zaujímavá zbierka listov uverejnená bude.
Z Ríma. Dňa 4. marca predložil francúzsky poslanec, Mons. Sartiges, kardinálovi Antonellimu nótu toho obsahu, že sa francúzske vojská po veľkej noci
počnú sťahovať zo štátu cirkevného, tak že dľa zmluvy od 15. sept. za dva roky úplne odtiaľ vytiahnuť majú; zároveň žiada táže nóta pápežskú vládu o osvedčenie: ako sa v páde tomto držal a aké prostriedky použiť mieni. Pápežská vláda uzavrela vraj nótu túto ako predtým zmienenú zmluvu, ignorovať. (W. K. Z.)

Z Ríma: píšu Ľvovskemu „Slovu,“ že sv. Otec chce niekoho z vážnejších Rusínov do Ríma pozval a ustáliť ho tam na stolec biskupa grécko-zjednoteného. S hodnosťou tou spojená je i vrchná správa záležitostí grécko-zjednoteného vychovávacieho ústavu v Ríme s platom 909 škudov. Tak by teda na miesto Gréka teraz Rusín túto biskupskú stolicu obdŕžal, taktiež sa do terajška bohoslužba v grécko-zjednotenom chráme v Ríme slavíanskym jazykom odbavovať. V Ríme silno hovoria, žeby sa pozvanie to dostať malo najskôr dr. Joacfovi Sembratovičoví, profesorovi biblických náuk na lvovskom vše učilišti, (ktorý podľa najnovších správ je už aj ta povolaný.) (Z. K. L.)

Z Francie. (BL) - Spor medzi vládou a biskupmi trvá porád. Jediný, ktorý sa jak tak vo zmysle vlády vyjadril, je arcibiskup parížsky Dar boy. V pastierskom liste svojom vyzýva sv. Otca, aby sa postavil v čelo pokroku, čož novinárstvo vykladalo hneď o pokroku proti kresťanom. Väčšiu radosť im spôsobil kanonik orleánsky, Viktor Pelletier, ktorý sa v novinách ozval proti pastierskemu listu biskupa svojho Dupanloupa, že vraj vydaný bol bez vedomia kapitoly. Pelletier bol za to po novinách zvelebovaný. Ale k veľkému
zármutku liberálov osvedčilo kapitula orleánska v denníku „Union“, že kňaz Pelletier, dajúc sa spísať a uverejniť list svoj, tiež niekoľko z nich sa neporadil, a keby to bol i urobil, nebol by žiadneho súhlasu, tým menej
schválenia našiel. Noviny už s radosťou oznamovali, že sa zdvihla opozícia proti brožúrke Dupanloupovej a hľa ukáže sa, že je to iba jediný kanonik Pelletier.
Z Paríža. Roztržky medzi vládou a nunciusom, pochválivším biskupov poítierského a orleánskeho za jej ich mužné bránenie práv pápežových oproti ministrovi, vyrovnané sú tým, že na sťažnosť vlády francúzskej
Antonelli poľutovanie svoje nad tým vyslovil, že dotyčné listy bez viny i pričinenia zo stránky nunciusovej zjavené boli.
Z Paríža. Cisárovná Eugénia poslala všetkým panujúcim kňažkám kresťanským bez rozdielu vyznania okružný list, v ňom ich vyzýva k vybudovaniu nového chrámu sv. hrobu v Jeruzaleme v takom rozmeru, aby v ňom malý miesto všetky kresťanské vyznania, a síce patrili by bočné lode s kaplnkami jedna latinskom, druhá gréckom, a hlavná loď s prístupom ku sv. hrobu nech by bola všetkým otvorená. Kňažná to vraj bola, ktorá chrám ten založila, kňažkám teda sluší, aby ho od úpadku chránili. (W. K. Z.)

Z Londýna. (BL) Dňa 23. jan. pochovaný bol nezapomenuteľný kardinál, arcibiskup Mikuláš Wisemmot. Pohreb bol veľkolepý. Podobného sprievodu nevidelo
Anglicko od smrti kardinála Polea r. 1568. Zádušná sv. omša bola o hod. 11. V kostole Moorfieldskom, preplnenom katolíkmi a protestanti. Medzi prítomnými bol
tiež zástupca kráľovnej Márie Amálie, vyslancovia temer všetkých katolíckych mocností v Európe atd. Kňazov zišlo sa asi 200 zo všetkých krajov krajiny. Po
sv. omši, ktorú slúžil biskup Morris, mal dr. Manning pohrebnú reč, hovoril skoro pol druhej hodiny. Medzi tým robili katol. kňazi Londýnski prípravy k sprievodu.
V 50 čierno zastretých vozoch boli kňazi a biskupi; za nimi šiel šesťspražný voz umrlčí, za nim vozy s príbuznými a priateľmi zvečneného, kočáry vyslancov, biskupov a i. v neprehľadnom rade. Za dve hodiny dorazili prvé vozy ku katol. cintorínu v Kensal-green. Po celej tej ceste bolo divákov bez počtu, v oknách i na strechách, všade plno ľudu. Sklady a krámy, kade tiahol sprievod, boli z väčšej stránky pozatvárané. Poriadok nebol nikde rušený, všade sa javila veľká sústrasť. Ačkoľvek bol mrcha čas, naplnilo predsa ľudstvo celý cintorín. Už sa zotmievalo , keď kládli do hrobu telo, v ňom a s nim zašla jasná hviezda na obzore Cirkvi v Anglicku.

Z Rumunie. (Tyg.k.) Trebárs sa po novinách už dosť písalo o tom, akoby sa bolo založilo v Jassach katolícke seminaríum, predsa s istotou povedať
možno, že jesto do toho ešte ďaleko. Doposiaľ je misia apoštolská pod ochranou vlád francúzskej a rakúskej; rumunská vláda, ktorej to niet po vôli a chuti,
rada by túto nepriležitosť pre seba odstránil, navrhovala teda založenie kostol. seminariuma v Sokole pod Jasami, kde sú chovanci gréckovýchodneho vyznania, a sľubovala i na profesorov prispieval a penziu im splácať, ale za to ľúbila by dávky tie, ktoré od veriacich na vydržovanie duchovných pastierov svojich skladané bývajú, pod svojou opaterou mal opatera to tuná veľmi premenlivá a aprílovému počasiu podobná, závisiaca od chiméry ministra, často ledva niekoľko dňov úradujúceho.
Dodajme, žeby dávky tie prešli do rúk vlády, ako nedávno všetky statky, majetky kláštorné mníchov moldavských, ako konečne v tieto dni pozemky krajové farské dostali sa v rozpriadanie jej, z čoho že by sa vydržiaval potom duchovnik katolícky? načože by potom bolo i založenie katolíckeho seminára? iba aby sa
rozmnožil počet žobrákov. Skutočne mnísi, ktorý predtým po kláštoroch svojich dľa pravidiel rehoľných bez rozdielu náboženstva každého po tri dni uhostili, tunajší sa teraz vyhnali z kláštorov ako žobráci po krajine, prosiac o almužnu; a katolíckym kňazom pod vládnou ochranou postaveným neviedlo by sa ani za mak lepšie.
Z Mexika dochádzajúce správy sú smutné. Cisár Maximilián potvrdil zákony predošlej vlády o zrušení a zhabaní statkov cirkevných. Sv. Otec poslal vraj mladému cisárovi vlastnoručný list, upomínajúc ho na sľuby tie, ktoré učinil v Ríme, vyprosiac si od pápeža apoštolské požehnanie. Nepokoj trvá ešte vždy po krajine, k tomu sa zmáha i drahota. (BL)




Rozličnosti


S radosťou slyšíme, že sa na Hruštíne v Orave horlivosťou prevlb. p. Valentína Hutyra, farára spolok krest. striezlivosti znamenite čo deň viac a viac zmáha, tak že už doteraz počíta 700 údov, ktorí sa užívania všetkých opojných nápojov navždycky zriekli.
K básnickým výtvorom počíta p. Miloslavin (v „Sokolovi“, v l. čísle) i rubopisy, čili tak ráčené anagrammy, t. j. vety alebo slová, ktoré naopak (naruby) čítané alebo následkom poprekladaných písmen nejaký, často krát veľmi významný zmysel majú. Niektoré také rubopisy p. Miloslavina tiež tuná uvádzame:

l. V stredoveku, zo slova Logika, urobili rubopis: „caligo.“
2. Zavržitelia proticirkevných zásad Jaseniusa z názvu Jamenísta urobili rubopis: „eat imania.“
3. Zo slov Sacramentum Eueharistíae urobili rubopis: „Saera cres in Jesum mu tata.
4. Z Pilátovej otázky: „Quld est veritas?“ utvorili rubopis: ,Est vír, qui adestl“ Veď sám Ježiš Kristus hovoril o sebe: „Ja som cesta, pravda a život.“
5. Meno Voltaire, rubopisom zmenené dá sadu: o alle vir. (Tomuto bezbožníkovi by kresťan dať mohol račšie tieto z jeho mena utvorené rubopisy: „Vi lotre
a “ (Pozn. Red.) K tomuto pridávame, že na rubopis naráža cirkev
katolícka, keď o bl. P. Márii spieva:

„Sumens illud „Ave“ Gabrielin ore
Funda nos in pace,
Mutans „Evae“ nomen,“
poneváč Ave nazpak dá rubopis Eva.
Dľa „W. Kírehen Zeitung-u“ obnáša suma od počiatku až do i. januára 1865. poslaných do Ríma sv. Otcovi peňažitých darkov (petrogrošov) 14,192,000
zlatých.

(Napoleon l. a Ave Maria.) Napoleon I. stál na vrcholci všelikej slávy a moci prejdúc a dostanúc sa cez rozličné stesky a chodníčky ľudského s pechu a
behu. Lež priam vtedy cítil to živo, čo praví pevec, že človek tým menší je, čím väčším byt sa zdá. Aby naplnil prázdnotu srdca, vracal sa v mysli k menej slávnym dobám svojho žitia. On sám svedčil, že bol v takých myšlienkach častejšie, nežli by kto bol myslel, zahrúžený. Ozaj skutočná pravda je, čo dosvedčuje večná pravda: „Blahoslavení chudobného ducha . . . “
Na sv. Helénskych bralách vzdychal si Napoleon: „Zvony mi tuná schádzajú, nemôžem nijak k tomu (nedostatku) privyknúť. Nikdy nezahučal mi v ušiach hlas
zvonov bez toho, aby som sa nebol ten krát vracal k citom svojej mladosti. Večerný zvon ukoliebaval ma vždy v sladkých myšlienkach. Medzi hustou prácou za-
čul som prvší hlas večerného zvonu, súc v stennom lesíku moje ho dvora v st. Klaudii, a peklo by bol myslel, že priam akýsi nový plán k novým výbojom kujem,
alebo že nejaký nový zákon pre cisárstvo snujem; a ja odpočívajúc sladko zapodieval som sa s prvšími city svojej mladosti. Skutočne viera je pánom duši a
spásnou kotvou v nešťastí.“ (Zg. Dan.)




Katolícka Literatúra


.
Die Papatfabeln des Míttelalters. Ein Beitrag zúr Kirchengeschichte von Joh. Joe. Ign. v. Bollinger. Stredoveké bájky o pápežoch. Príspevok k dejepisu
cirkvi. veľk. 8-0 IV, 159. München (Mníchov) lit. art. Anstalt. 1863. broš. 22 sgr.
Tiež jedna matéria, po ktorej nedajbože len jazdia a jazdia nevzdelanci nekatolíci, aby za jedno znevážili a posmechom zbavili božského vlivu autoritu rímskeho pápeža, hlavne ale aby dokázali neplatnosť katolíckeho učenia o nutnosti celého ústavu pápežstva. Jak vždy, tak aj v tomto bývalo vodiacou hviezdou to známo „calumniare;“ veď zriedka len bojovať načim proti námietkam opravdivej vedy, ktorá sa ľahko znáša s katolíckymi náhľady. Bollinger je pri známa autorita, než že bych asnád dielo jeho mal odporúčať ale posudzovať.
Postačí upozorniť naň veľact. duchovenstvo naše, ktorému častejšie podobné nápady na pápežstvo podvracať treba, ako inde, kde predsa vzdelanosť a vedy vyššie stoja. lnde výrok kritiky razom trhne historické beľmo z očí; kým ale to k nám dôjde, to dlho trvá, a za ten čas sa u nás vždy len omieľajú staré, nehanebné tabule Poludníčan.