logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 11


Obsah:



: Úvod a záver
A. K. : Začiatky štvrtého a posledného roku
(Z. K. L.) : Najnovšie osvedčenie sa katolíkov v Ríme.
Quiscunque. : Komentár k Schematizmu ostrihomskému.
Štefan Závodník : Z Pružiny.
: Správy.
: Predplatitelia na „Cyrilo-Metoda“


Úvod a záver





Cyril a Metod
Časopis cirkevný.


Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl.. 25. kr. r. č. s poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora
Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holíča (Uhry) via Godling. Vychádza 5, 15, a 25, každého mesiaca na búrku.

Číslo 11. V Skalici, v sobotu dňa 15. apríla. 1865. Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydávateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1865, Tiskop Fr. X. Škarnicla synov




Začiatky štvrtého a posledného roku

A. K.


Začiatky štvrtého a posledného roku prvej generácie cirk. liter. školy na semeništi ostrihomskom.

V Mene Najsv. Trojice nerozdielnej, pod záštitou Najčistejšej Panny a Matky Božej, Márie, pod ochranou sv. Cyrila a Metoda, Apoštolov slovanských a sv. Vojtecha, Biskupa, Mučeníka a Patróna naše ho, započíname štvrtý a poslední rok prvej generácie cirk. lit. školy našej slovenskej.

Vrelo milovaní Súdruhovia a Bratia v Kristu a Národe!

Teda zase sme tu, zase sme po hromade, Bratia milení. Zlietli orly tatranskí do rovín podunajských, aby okrejúc v jeho chládku, nadobudli sily k vyšším novým letom. „Z osamelých havranov stal sa kŕdeľ sokolov.“ A ten kŕdeľ, čo je inšie, ako naša škola? Po štvrtý raz oživla ona v kole vašom a po štvrtý raz doprial jej Boh, pozdraviť svoje dietky vo svojom lone. Vítam Vás teda srdečne, Br. M. v mene školy našej slovenskej.
Devätnáste stole tie ktosi nazval spolkovitým, a právom, bo kamkoľvek obrátime zreteľ, vidíme hromadiť a družiť sa jednotlivcov, a z osôb fizičných povstávajú osoby mravné, ktoré prevyšujú tamtie, ako útlu zelinku silný košatý strom. Zdá sa ono mať svoju príčinu v ľudskej malo mocnosti, ktorú pocíti, jak náhle dačo väčšieho chce dosiahnuť? Silní a bohatí odťahujú sa od veľkých činov, ačpráve všeobecná kniha opanovala ľudstvo po skutkoch, ktoré by obdivoval svet. Čo prv vykonávala obetovavosť jednotlivcov, to včuľ konajú sily spojené! „Viribus unitis,“ je tiež heslo naše ho Najjasnejšieho Mocnára.

Pohliadnime na Francúzsko, to je už preplnené spolkami blaho činnými; Nemecko mužne kráča za Prvorodencom kresťanstva; my kulháme: lež čo sa vlečie, neutečie. Kto by nad našim utisnutým Národom slovenským zúfa val, musel by byt z dávno vyživšej sa ale, šťastné prežitej periódy tých horlivcov, ktorí by chceli rúcať vrchy svojim plecom.
Áno, závislý boli tisícročné chmáry nad obzorom našim, ako boli niekedy pred príchodom svätých Blahozvescov našich; závislý ony po znovu nad nami: ale obnovenie pamiatky príchodu týchže Blahozvescov, či neodráža znovu blesky hromu a nerozháňa chmáry? Nech sa niekedy pozdá, že stroj nášho národného života zastal: neľakajte sa Br.Mil. on len na to zastal, aby nasledujúci krok tým väčší urobil. Hlbokomyseľný muž často vo svojej chôdzi postoji, prst k čelu priloží a keď si dobre premyslel, kráča ďalej. Keď niekedy hmotné rozvinovanie naše s prekážkami sa stretá: nenasleduje z toho, že aj duchovný vývin ujmu trpí.
A kto dá duchovný vývin za hmotný? Duchovný zabezpečí seba a vydobyje hmotný; tento ale bez tamtoho nejaké náhodou nadobudnutý ani sebe bezpečnosti nepoistí, ani za dosiahnutie tamtoho neručí. A tak prídeme zase na tú zlatú pravdu našim nevyrovnateľným Dusarovom vystavenú: Toľko máme, koľko mravne duchovne si zastať vládzeme. Duch je sila! Kto duchom bojuje, svet sa mu korí.

Br. M. my sme slabí, my máličko vyviesť vládzeme, keď sme osamotený : a preto spojili sme sa v toto družstvo pod menom c. l. školy slov. Má slov. Národ spolky väčšie, a domáha sa nových; má spolky menšie, a tie množia sa tiež z božskej pomoci! - Keď hmotný vývin žiaden z nich z očú nezpustí: o duchovný stará sa zvláčte, a takýto je aj náš spolok. Nech sa nikto nediví, že ja tejto na oko tak malichernej veci pripisujem význam, a to význam pre národ. On je spolok cirk. literárny slovenský , a. tieto pochopy dojedná spojené podajú nám význam školy našej, ktorej údmi sme.
Škola naša, v ktorej sa my duchovne a mravne vzdelávame, je predo všetkým cirkevná. Toto prímeno zahaľuje ju do nejakého svätého nimbu, a berie pôvod v stave našom, ku ktorému sa z božej milosti, pripravujeme, a svedomite sa aj pripraviť chceme. Daromný je nimbus, jestli je pozbavený tela skutočnosti; daromné je slovo, jestli je u nás bez tela, ako je daromný hromozvod na dome našom, jestli nie je spojený so zemou.
My sme na pravej ceste k stavu kňazskému; my chceme byt kňazmi našej svätej samospasiteľnej Cirkvi rímsko-katolíckej; my sa chceme vzdelať za svedomitých, dobrých, opravdivých a spôsobných pastierov ľudu veriaceho. My dostávame v tomto ústave duchovný pokrm pre ľud veriaci v hojnej miere, ale prostriedku, ktorým by sme drahý poklad viery Kristovej ľudu, zvlášte slovenskému, sdelit mohli, sa nám nedostáva. On sa v nás predpokladá, ale my ho v sebe nenalezáme, a tu práve v tejto škole zaopatriť si chceme.
Či to nedodáva významu našej škole, ktorá pracuje v záujmoch spôsobnosti našej kňazskej, v záujmoch Cirkvi samospasiteľnej! „Quomodo credent, nisz audíam; quomodo audíent, nisz praedicetur els,“ hovorí sv. Pavel Apoštol. A akože budú kázať kňazi, jedine keď jazyk ich bude obratný v reči ľudu? Sacerdos
saaecularis debet non tantum ardere, sed et accendere. On musí byt múdry pre seba, ale aj pre druhých, a to pre tých, za ktorých prísnemu Sudcovi bude odpovedať. Instare debemus in verbo. A známe sú nám slová: „cams matus.“

Ale čo na plat, že sa my vzdelávame v slovenčine: veď nám vytýkajú, že sa vzdelávame v reči, ktorú nikto nerozumie, to by bola pre nás až priveľká chvála že je naša reč akási panslavistická, a že je v nej vzdelávať sa zbytočné.
Kto by toto posledne chcel tvrdiť: ten by musel dopustiť, že aj drahého Spasiteľa zázrak bol zbytočný, ktorý On predsa učinil, aby Apoštoli zbehlosť v rečiach mali. Takých bezbožných rúhavcov snáď málo Obsahuje naša drahá vlasť. A to bol zázrak, ktorý položil základ cirkvi katolíckej.Taky by tiež musel dopustiť že Congregácio propaganda fide v Ríme je tiež zbytočné, ktorá všetku možnú starostlivosť nato vynáklada,aby misionári znali dobre mluvu národov, ku ktorým majú ísť oznamovať Evanjelium. Ospravedlňuje ju v tomto i výš spomenutý zázrak a spôsob ako sa stal. Zarazený zástup hovoril: Nonne ecce omnes isti Galilei sunt? Et guomodo nos audiviamus unusguis gue linguam nostramgua natisumus.

Nehovoril snaď:Títo sú Židia a my zrazu tiež rozumieme židovsky, z čoho nasleduje zázrak bol patrný na apoštoloch, a nie na ľudu, že sa ma kňaz učiť reč ľudu,a nie ľud reči kňaza,ponevač Boh prestal takéto zázraky činiť. Ale my vraj privysoko píšeme a hovoríme a preto nás ľud nepočuje.Teď a nám zvereného ľudu mali by platiť slova Spasiteľova: Et audientes audiunt et non inteligunt?Ale ja poviem na toto: Kto vyššie písať alebo vo vyššom vzdelanejšom slohu vie hovoriť, že ten bude vedieť písať a hovoriť aj v nižšom slohu. Ten má reč v ruke a môže sa znížiť a prispôsobiť kde ako uzná, podľa schopnosti poslucháča. Čo neplatí o ňom ktorý v reči ľudu není zbehlý.
Orol, ktorý bystrým letom k slncu sa vznáša, môže pohodlne i blízko po nad zem poletovať: nejapná prepelica ale, alebo chriašteľ veru nemôže sa vyšvihnúť k nebu, ba ani na zemi nejde mu to bárs obratne. A tak ono osočenie, ako by nás ľud nerozumel, padá na tých, ktorí sú v reči necvičení, bo hojnosť výrazov vo svojej holote nenachádzajúc, ani nemôžu, ba ani sa nevynasnažujú pravdy božské jak malým tak veľkým, jak sprostým tak vzdelaným pochopiteľnými urobiť. Alebo slovenská duša neni hodna takých obetí, ako druhá, aby bola získaná pre nebo? Hoj, nebude sa Boh pýtať uhorského kňaza, či si bol súci pre Ameriku, keď neni súci pre Uhorska! Z tohto myslím už je vám Dr. Br. jasné, že je vzdelávanie sa v materčine našej nie zbytočné. tým menej hriešne, a preto názov panslavistická mlčaním pominiem; bo to slovo už len za strašiaka do maku proti vrabcom sa hodí. Prechádzam k druhým dvom názvom: literárna a slovenská.

Veľkej ceny dodáva to našej škole, že je slovenská a tak vlastne blaho slovenského ľudu na zreteli majúca. Silné vzdelané národy si takéto maličkosti ani nevšimnú, ale náš ubiedený, od všetkých opustený národ, tomu je každá iskrička vatrou, každá omrvinka perlou. A práve biednemu pomáhať je čnosť. I drahý Spasiteľ biednych kázal povolať k stolu, nie ale boháčov. Samaritán mal veľkú zásluhu, že ubiedenému, opustenému pomohol nie ale kňaz a jáheň, ktorí snáď išli svojim priateľom alebo priaznivcom poklonu preukázať.
Ďalej, aká je táto pomoc, ktorú my hodláme nášmu národu priniesť? Mimo tej najvznešenejšej, nebeskej, pochádzajúcej z viery Kristovej je oná pomoc duchovná, lebo literatúra zaoberá sa so vzdelávaním ducha. Už ale udeľovanie duchovného pokrmu, to jest vyučovanie a osvecovanie, neni nikdy nikomu zakázané, čo už i to dokazuje, že sa zatracuje vedomosť tých, „qui sciunt, ut sciant, alebo ut sciantur,“ a schvaľujú sa tí, „qui discunt, ut doceant.“ Všetky národy obrovskými krokmi postupujú k sláve na poli literárnom: len Slovákom by toto malo byt zločinom ? Br. Milí i tieto predsudky miznú každým dňom viac a viac z obzoru nášho; rozháňa ich ale najviac naša nezlomná vytrvalosť a naša bezpríkladná obetovavosť. Nedajme sa odstrašiť; tým väčšia je
sláva, čim menšie sú výhľady na odmenu tohto sveta! Nedajme sa odstrašiť od práce, kým máme čas a príležitosť. Priložme predovšetkým ruku k vlastnému svojmu vzdelaniu, ako nás k tomu vedie naša Škola, v ktorej len byt, je víťazstvo a sláva.
My sme mladíci, číra, útla mládež, ale v mládeži majú korene nádeje naše ho Národa; v nej zabezpečuje sa ich splnenie. A to ešte mládež duchovná, ktorá ponesie sebou Opravdivú osvetu; v ktorá neprístupnejšia je chúťkam sebeckým (keď raz za rod zahorí); ktorá ťažšie od pravdy poblúdi, vedená jasnou hviezdou náboženstva katolíckeho. Bo vedieť máte, Bratia Milení, že len tá osveta je pravá, ktorá berie svoje svetlo od svetla učenia Kristovho. Keď pomenujeme osvetu okom národov, dobre platia o nej slová. Kristove: „Si oculus tuus
fuerit simplea: (osveta nezkalená kunštovnými systémami svetárov, . . . hmotárov a neznabohov alebo bludárov, lež jednoducho dľa učenia Kristovho zriadená, čistá) totum corpus tuum lucidum est;si autem oculus tuus fuerit nequam, totum corpus tu um tenebrosum erit: si oculus ergo, qui lux deberet esse, tenebrae sunt, ipsae tenebrae quantae erunt?“
A hľa takáto osveta tmavá, nepravá vtiera sa nám zo všetkých strán. Môžeme ju pomenovať priostrou, bo ako svetlo len vtedy je svetlom, keď oko nenapína, neobráža a nezaslepuje; ako slnce len vtedy nám dobre svieti, keď podľa neho dolu k zemi hladíme, nie ale proti nemu a do neho: tak aj osveta je pravá, keď v kresťanskej poníženosti Boha za svojho pôvodca uznáva a v medzách jeho učenia zotrváva. Neni dobre, ani nikto to rád nerobí, že by do svetla hľadel, ale nádob no ho nad sebou alebo pred sebou si myslieť. Však predsa do svetla osvety katolíckej (Boha) mnohí tak bezočivo a nehanebné bľuskajú, akoby ho nebolo, alebo aspoň snažia sa ho zatieniť; a podarí sa im to, keď ho do zábudlivosti donesú,a všetkého vplyvu na spoločenský život pozbavia A to vieme, že to budú potom tenebrae magnae, ktoré závislý už nad veľkou čiastkou Nemecka.

Jak zahatíme cestu tejto bohaprázdnej osvete k nám? Ona sa vlieva žľabom národnosti a živých rečí. My teda musíme sa ozbrojiť predne štítom Samo spasiteľnej viery katolíckej a mečom živej reči ľudu, a získať národnosť na našu stránku. Prvú zbraň nadobúdame si tu rovnobežne s druhými Spolubratmi, druhú Obchodne, a akoby naproti zvykom domu tohto. Náboženstvo vo svojom nebeskom blesku musí predchádzať, áno akoby ani ohľad neberúc na národnosť, ísť svojou cestou: Národ bude ho nasledovať, ako krotká ovečka (bo kresťanstvo neodnárodňuje národy - omnia omnibus factus súm,) a tak vykvitne pravá osveta, porážajúca sama bleskom svojim pekelné nápady.
Pre Cirkev kat. hrnie sa boj zo všetkých strán. A tu platí: aká zbroj, taká zbraň. Dal by Dobrotivý Boh, aby naša panenská reč nebola nikdy použitá za takúto zbroj. Keď ale bude použitá za zbroj, kto ju pochytí za zbraň? Kto iní, ako ktorí si ju prispôsobili? Nebudú vytisknuté zo Slovenska slovenské protestantské knihy skrz spisy maďarské; ani neprijmú slovenskí odporníci katolicizmu boj naproti Maďarom; ani nevšimnú si bojovníkov slovenských v reči asllád nezbehlých a nevzdelaných. Alebo podľahnú nevycvičení bojovníci dobrej Viere bojovníkom odporným. Alebo v najhoršom páde nechajú pole slobodné. A na takéto výhľady nechali by sme my pravdu katolícka? Koho budú Obviňovať, keď podľahneme? Ktorí sa včuľ uťahujú, tí utiahnu sa aj potom, ako by sa ich nič netýkalo.
Nevieme vraj spisovnú reč. A či to dostatočná príčina? A či my už preto máme potom niesť celú ťarchu boja. že sme sa zavčasu dobrovoľne v reči cvičili? Hľa škola cirkevno-literárna! Potom budú na nás utisnutí: a včuľ? Hana a posmech je naša odmena, naše povzbudzovanie! Pre svätú vec aj to vďačné príjmame. To je pre nás mladíkov! starí nepochopujú - ale aj preto nádej Národa v mládeži. To sláva naša! My chápeme svoje postavenie, a prevažná sila nevládze mladíkov zlomiť. Čo sa dá čakať od takej chasy?
Daromné je to čvirikanie, že kňazovi netreba dbať na národnosť; keby sa jasnejšie vyslovili, znelo by to: na národnosť slovenskú, bo sami nič drahšieho nemajú nad svoju národnosť. Znajú oni výhodu zásady: opposite . . . Jej ich blesk musí sa zaiste žiariť pri našej tme, ako hviezdy v tmavej noci. Potreby národov sú jednaké, a keď dlhší čas zaobíde sa daktorý bez toho, čo druhý už dávno má: to je len znakom, že je nezrelší; ale príde iste čas, že sa uchopí aj on toho istého. Ani nezáleží to na opičom napodobňovaní, ako nezáleží na ňom požívanie pokrmu. Keď kto nenasleduje všeobecný príklad ľudí v požívaní pokrmu, potom hovoríme, že je chorý, a neklameme sa; keď ale po prelomení nemoce prvý raz zacíti hlad a zapýta jedlo: tešíme sa, a ochotne mu nie len dávame, ale aj núkame. A kto by pýtajúcemu nedal, až len nemá srdce kamenné? Ale srdce milované radšej sebe od úst odtrhne a pýtajúcemu dá. Lámme teda, Bratia Milení, a dávajme. bo že aj Národ náš zacítil svoju potrebu, a zapýtal pokrm duchovný, to len slepý nevidí. Dávajme; až nedáme my, dajú mu druhí. Ktorí? Už znáte tí nepovolaní, tým menej vyvolení. Až nebude mat kto dávať, vezme si sám a potom nemôžeme povedať, že sme povinnosť vyplnili, že sme Národ od skazy odvrátili, že sme duše spasili, že sme česť božiu zachránili, alebo rozšírili. Bo čím vzdelanejší je človek, tým lepšie pozná božie pravdy, a Boha, a tým čistejšia je aj láska jeho k Bohu.

Keď prinavrátime klesnutého človeka slovenského naopak k jeho prvotnej dokonalosti; keď bohorúhavé hany na neho kydané a jemu život strpčujúce, jej ich sily pozbavíme a jemu spokojnosť s jeho osudom a pôvodom zaopatríme: či nerozširujeme slávu božiu? Úlohou kresťanského náboženstva je, prinavracať
všade spokojnosť: len nášho človeka mala by ona raniť? Ku všetkým národom je matkou, len naproti naše mu mala by byt macochou? Aby Turka získala, vezme turban na hlavu; aby Číňana získala zamaľuje si tvár, a prijme zvyky jeho: len naše mu Národu, tak dobrému a krotkému nechcela by ani tú obetu priniesť, aby s nim čisto slovensky hovorila ?

O Drahí Bratia, nechajme druhých plávať cez more a oblažovať biedne národy. Nábožnosť nášho ľudu požaduje tiež byt postavenou na pevnejšie nohy. My máme bedára v dome. Vyliečme ho! Že sa nám to podarí, svedčí nám sv. Písmo, hovoriac: Numquid qui dormit, non adjiciet, ut surgat? (Žalm.70. 9.) Áno „non est mortua (natio), sed dormit.“
O Drahí Bratia, jak krásnu úlohu vytknul nám Boh, mladým síce, ale plným pevnej vôle. Na akej ceste zatiahol mladík, od nej neodstúpi v starobe. Toto svedčí sv. Písmo. K šťastnému prevedeniu tejto vznešenej úlohy prajem Vám slovami sv. Pavla: „quaecunque sant vera, quaecunque pudica, quaecunque justa, quaecunque sancta, quaecunqne amabilia, quaecumque bonae famae, si qua virtus, si qua laus disciplínae: haec cogitate.„ (Filip. 4. 8.) Mladík slovenský musí byt zrkadlom všetkých čnosti. Lež aj to dovoľuje konať sv. Pavel, čo je bonae famae. Dobré meno je dobre mat; tým lepšie je mať aj nejaký chýr, čím človek často viac vy oná, ako dlhočizným mudrovaním. Lebo snáď odporní k neopováži sa zo samého rešpektu alebo básne vo vašej prítomnosti dačo protivného predniesť.
Homo Dei musí mat testimonium ab extraneis, t. j. na verejnom poli. Takéto testimoniurn zväčša chybovalo naše mu kňazstvu dovčuľka. A jak veľmi škodí náboženstvu kňazova neogabanosť! Preto prajem našej slov. škole, aby čím viac takých mužov Národu dochovávala, alebo aspoň pripravovala, ktorí pozdvihnú česť slovenského kňazstva, a ostáva. Národ! Ó Drahí Bratia, len zmužilosť, smelosť a vytrvalosť Vám prajem od Boha Všemohúceho, ktorý mocný je vzbudiť z kameňov svojich bojovníkov. V ňom dúfajte; On svoju vec nedá zahanbiť, a vy premôžete svet. Nastúpili ste dobrú cestu; kráčajte po nej aj ďalej, až na koniec, kde je koruna vytrvalým prichystaná.
Príde čas aj u znalosti to bude Vašou odmenou, bo neverím, žeby odporníci tak urputne navždy oči svoje zatvárali pred vecou spravodlivou. Nemôžu oni opravdivo zatratiť, čo sami robia, a preto zdá sa ono byt len próbou
pre nás. „Salutem ex inimieis nostris.“ Hlboko klesol Národ, a veľkých obetí a namáhaní potrebuje, aby bol vyslobodený z priepasti a vykúpený; vykúpený potom a mozoľmi mládeže slovenskej, ktorú nedarmo tak často, tak vrelo naši básnici ospevujú; ktorú nedarmo naši výtečníci milujú a ctia, bo v nej nachádzajú opravdivú podstát svojich nádejí. Bez mládeže niet nádeje pre nás!
No však mnoho požaduje sa od nás, Bratia Milení? Vznešenosť cieľa nedaj nám ochabnúť! A keď by voľaktorý malátnel: tu má družinu, spolok, v ktorom sily nadobudne. Hoj len spoločnosť vyškrabe sa na nebotyčný Kriváň. Spoločnosť je prúd, ktorý schytí aj ťarbavého. A keď Vás neresti smútkom naplnia, hľadajte potešenie v hojnom donášaní prác, lebo „ecce in pace amaritudo mea amarissima.“ (Is. 38. 6.) Predo všetkým nedajte nič na „pericula ex genere (II. Cor. 11, 26.) degenerato,Vy genus generosum. Boh je s nami, kto proti nám?
Noli timere pusillus grex.
A. K. čl. c. l. slov. školy.




Najnovšie osvedčenie sa katolíkov v Ríme.

(Z. K. L.)


Dňa 25-ho februára prijal sv. Otec pápež v konsistoriálnej dvorane vo Vatikáne deputáciu, skladajúcu sa zo samých cudzozemcov, v ktorej bolo okolo 150 osôb, medzi nimi i najznamenitejšie osoby z Anglicka, Francúzska, Belgie, Itálie Nemecka atd. Jak sa ukázal sv. Otec, pokľakali všetci, a keď sa posadil na prestol, predstavil Lord Stafford deputáciu s niekoľko slovami a prečítal potom vo francúzskej reči nasledujúcu adresu: V tie časy, keď sa zdá, že ľudské náruživosti viac než kedy inde rozuzlené broja proti cirkvi sv. a jej viditeľnej hlave, držia katolíci, ktorí sa schádzajú v Ríme zo všetkých strán sveta. Tým viac za svoju povinnosť, aby sa zhromaždili okolo vysokého prestola Vašej Svätosti, aby k nohám Vašim zložili osvedčenie svojej viery i detinskej lásky. My vidíme vo vysokej osobe Vašej dvojaké veličenstvo pápeža i kráľa; my ctíme svetskú tú vládu, ktorá je posvätená Božou prozreteľnosťou a ktorá je vo svojej starobe i zdanlivej slabosti vyvýšená nad všetky iné bleskom i mocou obkľúčené vlády na zemi. Deň čo deň potvrdzuje sa vždy patrnejšie, že je vláda tá, aká bola od povstania svojho, potrebná za obstanie cirkevnej slobody, za neodvislost duchovnej moci, i tým za rovnovažie ľudskej spoločnosti.
Obrátiac zreteľ svoj na duchovná vládu, ako ju Vaša Svätosť už blízo
20 rokov tak slávne koná, ďakujeme božskému skladateľovi cirkvi, že vo svätej tejto stolici založil prameň učenia i zväzok jednoty, zvlášte teraz, keď sa ešte rozlieha na veky vážna encyklika, ktorou Vaša Svätosť zatratila haldy terajšieho času v ich celku a spolku, oceniť zajedno i rozmer tohto zla i užitočnosti protivného ľudstva. Vo svojej veľ pastierskej starostlivosti ponáhľala sa Vaša Svätosť podeliť balzamu, ktorý i blaží i lieči, prosiac z neba potrebnú milosť i osvietenie duší i sŕdc.
Vaša Svätosť otvorila cirkevný poklad, rozpíšuc jubileum, ktorého úloha je, zjednotenie duši v modlitbách o božské milosrdenstvo. Svätému Vášmu slovu korí sa všetok katolícky svet s nábožnou poučlivosťou, ponevač dobre zná, že v autorite otca všetkých veriacich i v poslušnosti jeho deti nachodí sa najlepšie rukojemstvo za slobodu v dobrom i za pokrok v poriadku, k čomu cirkev vždy podávala iniciatívu. Všetko nás overuje, že rozopre, ktorých je teraz javiskom zem, iba k tomu slúži aby sa tým lepšie ukázala divná jednota veľkej katolíckej rodiny, ktorá je svorná vo vrúcom citu (vďačnosti) naproti nebu, ktoré vždy väčšmi vyvyšuje slávu Vaše ho pontifikátu.
V stred bojov, aké besnia okolo stolice Petrovej, zjednocujeme sa my úprimné v modlitbách, lež bez strachu, bo silno úfame, že skôr neskôr na rozkaz toho, ktorého ste Vy nástupníkom, opäť nastane veľké ticho. Jasno ta, ktorá Vám žiari z posvätnej tvári, rozmnožuje našu chrabrosť i vytrvalosť, ktorá nám je natoľko potrebná, aby sme vytrvali v skúseniach, aké nám ešte Prozreteľnosť naloží. V tejto mysli kľakáme v poníženosti k nohám Vašej Svätosti i prosíme za otcovské požehnanie pre naše rodiny i zemi"

Sv. Otec odpovedal nasledovne: Nikdy nebolo tak treba, ako teraz opätovať modlitbu, ktorú božský Spasiteľ Otcu svojmu nebeskému predniesol: „aby boli jedno, ako ja s Tebou jedno sme.“Moci tej modlitby ďakovať načim, že ste vy, zástupci všetkých na zemi, zhromaždených tuná; modlitbe tej ďakovať načim, že sú biskupi katolíckeho sveta spojení s touto stolicou; so stolicou touto, potrebným to strediskom a ťažiskom, k nemu gravitujú všetky stupne katolíckej hierarchie zo všetkých končín zeme. Nechže nás teda na veky spájajú zväzky viery a lásky! -
Viera je schránkou všelikoho ľudského znenia i učenia, ktoré nám zjavil Ježiš Kristus.
Za ňu tiekla krv mučeníkov i panien; za ňu žiarila sa čnosť i chrabrosť vyznávačov; viera nedovoľuje žiadneho kompromisu, žiadneho pojednávania, (ani) žiadneho vyjednávania; ona je dľa svojej podstaty exlusivná. Láska ale naproti je expansivná: ona sa vstahuje na všetkých. Ja nehovorím o ľudskom priateľstve, nie to svetskej i romantickej filantropii; naša láska nepozostáva z onoho ducha koncesií, ktorý mieri na to, aby sprostredkoval jednak osi nepravdy i pravdy; Lež naša láska je oná kresťanská čnosť, ktorá činí, že blížneho naše ho milujeme preto, že je to vôľa božia.
Budený touto láskou myslel som, že je za potreby, abych svetu rozjasnil zásady pravdy i spravedlnosti; budený láskou touto vydal som encykliku. No by mohol hovoril slobodne, ako sa svedčí na zástupca Ježiša Krista, musí on, ako ste povedali, mať slobodný nejaký kútik, miesto, kde by bol slobodný, neodvisli od mocnosti tohto sveta.
Jesto Bohu žiaľ veľa, ktorý odnímajú zástupcovi Ježiša Krista také územie, jesto veľa, ktorý, aby mu ho odňali, slovom i písmom ho všakovak potvárajú, nešetriac žiadneho utŕhačstva aby ho očiernili. On však vracia tým, ktorý ho preklínajú, hnutý božskou láskou, iba požehnanie svoje. Prosil som Boha, aby všetkým tým, ktorý ho zapierajú i nepoznávajú, ukázal pravdu, a aby ich navrátil v jednotu. Proste so mnou v modlitbách vašich, aby sme boli tu na zemi všetci zjednotený vo viere a láske, aby sme mohli jednak v jednote so Synom sláviť Otca vo večnom blahoslavenstve. Nech Boh požehná vás, vašu rodinu i domovinu, ako vás požehnávam ja: „Benedicat vos Omnipotens etc. (Z. K. L.)




Komentár k Schematizmu ostrihomskému.

Quiscunque.


Nedávno „Idök Tanuja“ priniesol dopis z Ostrihomu, v ktorom na konci stoja tieto slová: „Keby to urodz. p. redaktor neznal, nuž i to pošepcem: že prev. p. Salgo, vymenovaný, ba vovedený nový Demänovský farár, poneváč časť jeho stať sa našich veriacich je slovenská, on ale mluvou tejto nevládze, priniesol sa za obetu, zrieknuc sa krásneho úradu toho, vrátil sa na svoje predošlé stanovisko, a na jeho miesto Bela Rudolf, levický kaplán, je vymenovaný.“
Že p. dopisovateľ také zrieknutie sa úradu farského nazýva prinesením sa vôbec, to je veľmi jalová znalosť povolania farárskeho a práv cirkevných. Otázočné a podobné zrieknutie sa úradu nie je obetou, lež prísnou povinnosťou; poneváč vedenie úradu duchovného pastiera bez znalosti mluvy oviec je pre sväté náboženstvo, už i tak dosť skleslé, nesmierne skazonosné, a okrem toho podobné obsadenie fary „nullitls tobotis“ je dľa buly Klementa XIV. R. P.) *)
Medzitým nechceme týmto umenšiť uznania hodný, krok prev. p Salgó, ktorý svojim zrieknutím sa úradu, ku ktorému pre neznalosť mluvy ľudu od Boha povolaný nebol, len krásny príklad svedomitosti na javo dal; Menovaný svedomitý kňaz k uchádzaniu sa o túže faru bezpochyby držal sa arcibiskupského Schematizmu **) kde na str. 80. je čierne na bielom: Lingua Hungarica.“
Keby sme boli dľa Korabinského miestopisu kedy naznačili: „Demend, Demanova, ein schlov. Dorf im Honter Kom.“ boli by nám dľa Schematizmu arcibiskupského výčitky urobili, že faru ktorej jedine „Lingua Hungaríca“ tamže sa pripisuje, za slovenskú vyhlasujeme; teraz ale svedomitosť prev. p. Salgó a hlas v tábore, neslovenskom sám kričí, aby národnosť vo farách v Schematizme upravená bola; žeby pri obsadzovaní benefícií a pri rozposielaní kaplánov patričné vrchnosti do omylu, náboženstvo nesmierne škodného, vedené neboli, aby sa udanie národnosti fár neriadilo dľa chúťok politických, poneváč ;takýmto spôsobom ateistom sa dáva do rúk zbroj: žeby náboženstvo bola politika vymyslela, k privodzovaniu úmyslov ľudí panoval chcejúcich!
Prešli už snáď tie, náboženstvu velikú skazu za pričinivšie, časy, v ktorých úrad farský nie za apoštolský, lež za politický od podrývačov náboženstva býval považovaný; časy prevrátenej mysle, v ktorých farár na kazateľnici a v skole mal byt nie apoštolom, lež maďarizatorom. ***) Nie je toto hlas zlomyseľne a nesvedomite zaznelo panslavizmu, lež hlas nepredpojatého svedomia kilazského, ktorý cirkev a evanjelium nad všetky politické chúťky chce mat postavené!

*) Viď "Cyrill a Method" r. 1864. č. 44.
**) na Morave sme už pred jedným mesiacom Schematismus ostrihomský na tento rok videli, a my v dekanáte šaštínskom k arcibiskupstvu ostrihomskému patriaci o ňom ešte ani cgýru ani slýchu nemáme.
***) Vid: Slovesnosť r. 1865; č. 10 str. 156. Výťah uzavretia župy ostrihomskej o rozširovaní mluvy, maďarskej r. 1832, kde pod č. 5. a 6 toto doslovne stoji: 5. „Ponevač je neupiera teľné že rozširovanie vlasteneckej (?) mluvy obzvlašte všeobecná v iných jazykoch vydržiavaná bohoslužba prekáža, s ohľadu tohto buď vys. cirkevnú vrchnosť požiadaná, aby sa budúcne kázne, spevy a iné pobožnosti jedine maďarsky držali; medzi tým keby o niektorej osade slovenskú lebo nemecká mluvu naraz do cela vytvoril nebolo možno, tam sa bohoslužba nech síce drží slovensky lebo nemecky, lež striedavo s maďarskou.
V ktorých osadách kňazi maďarsky nemajú nech sú povinní držať maďarských kaplánov. Budúcne nech sa do ostrihomského semenišťa medzi chovancov: žiaden neprijal, ktorý koľko toľko maďarsky nezná; a z neho nech nie je vypustený, dokiaľ dobre a plynne hovoriť sa tam nenaučil. 6. Poneváč čisto slovenské a nemecké osady so zdarným výsledkom jedine skrze školské vyučovanie pomaďarčiť možno, teda budúcne dietky v dedinských školách čítať, písať, počítať a modliť sa, s vytvorením každej inej mluvy, jedine po maďarsky nech sa učia, a nech budúcne žiaden nesmie byť učiteľom a pod učiteľom, keď není dokonalým Maďarom.“ atd.
Smutná to vec, že sa tehdejšia uhorská hierarchie k prevedeniu tohto mongolsko-tatarsko ateistického, neľudského a prirodzene i božskému zákonu protiviaceho sa nariadenia za nástroj upotrebiť dala: a preto neni divu, že ešte mnohí šialenci a tejto maďaromanskej horúčky nevyzdraveli. Nech sa len teraz kto opováži nám Slovákom vytýkať, mi sme naproti druhým národnostiam tolerantní, keď nás druhí takto vymárniť a vykántriť chceli!




Z Pružiny.

Štefan Závodník


Vestník cirkevný.
a) Dopisy.

Z Pružiny.
Bratia zle je! Žili sme dovčul vtom presvedčení, že ľud náš slovenský, pri dobrej opatere správcov duchovných od cesty pravého náboženstva a vôbec kresťanstva odstúpiť neni v stave, a predsa bohužiaľ! ukazujú sa znaky smutné, trúchlivé a žalostné. Neznabožstva v ľudu našom, ktoré až k neuvereniu ďaleko siahajú. Ej hľa! kto by to bol myslel, že nepriatelia Národa nášho tak hlboko k podvodu jeho rozprestrú klamné siete svoje, a že mu zlostnými spismi, rečami, a bezbožným svojim príkladom vytrhnú zo srdca vieru v Ježiša, ako Boha?! A predsa je tomu tak. Pred niekoľko dňami mešťan v P. B. J. S. v boha prázdnosti svojej strhnúc obraz zo steny Ježiša Krista, a s rúhavými slovami o zem hodiac, nohami ho šliapať vo vsteklosti svojej sa opovážil.
Za ktorý bohorúhavý účinok, skrze vlastnú manželku obžalovaný, na ostré zakročenie horlivého pastiera duchovného A. P. do žalára vhodený je síce, ale - predsa horúcimi slzami zaplakať nám nadobro nad zlostnou bezpríkladnou predtým nákazou touto, ktorú šíria tí, ktorí rozširovať sa opovážili aj pomedzi dobry nábožný ľud náš slovenský bohaprázdnu knihu Renána: „Život Ježišov.“
Pre večného Boha Vás prosím drahý Bratia v Kristu a Národe, tam viacej že sa potvrdenia spolku sv. Vojtecha nijak dovolať nemôžeme, a že aj prosba tých 4. trenčianskych dekanátov lanského roku J. Eminencii predložená slyšaná zostáva oprime sa zo všetkou silou duševnou pri chrámovom a školskom vyučovaní, aby sme prekazili rozširovanie a vplyv podobného zloducha v ľudu našom, lebo jestli sa pošťasti Nepriateľom Národa Slovenského mu zo srdca ešte aj vieru v Kristu vyznať, vtedy už bezpečne zaplakať môžeme nad nim jakožto celkom duševne i telesne zatrateným; buďme teda ustavične na stráži, kde nás postavil Boh sám, lebo časy sú zlé, hľa! na vykorenenie Kresťanstva len sám Voltaire v 60 vydaniach 4.698,000 zväzkov rozšíril; včuľajši neznaboh Renan v jednom roku 120,000 sv. len vo francúzskej pôvodine, zo svojho bezbožného spisu odpredal. Hrúza je to len pomyslieť! A preto ešte raz volám: Vigilate, quia adversarius vester diabolus sicut leo rugiens circuit, quaerens, quem devoret.

Môžete si už včuľ v týchto smutných okolnostiach ľahko pomyslieť drahý Bratia v Kristu a Národe! Ako blahodarne na zarmútené srdce moje účinkovalo to: keď som dňa 27 marca t. r. pri polročnej skúške v mestečku Púchove obývanej prítomný našiel pod predsedníctvom horlivého tamojšieho dôst. p. dekana a farára Jána Prekopa, Velk. p. Služného J. Nemáta, pp predstavených mestečka, ba aj starostlivých Otcov a Matky ku velikej pochvale v. p. katechety a kaplána Jozefa Bielek v pravdách náboženských pre výborne vycvičenú a vyučenú, ako aj v iných predmetoch dokonale vychovávanú mládež školskú. Pri ktorej príležitosti za krásne rečňovanky, a spevy národno-mravné žiactvo hojne odmeny jak od p. dekana, kaplána, tak aj od pp. Služného a rodičov; ktorí pod rukou p. katechétovi pre svoje deti odmeny poposielali obdŕžalo.
Sláva takýmto predstaveným, katechétom, učiteľom, i rodičom! Pri tejto príležitosti za svätú povinnosť si pokladám tých verných ctiteľov Boha, rozširovateľov nábožnosti; mravnosti a kresťanstva, a pravých obrancov
božstva Ježiša Krista, ktorým základ šťastia Vlasti a Národa je viera kresťansko-katolícka pred tisíc rokmi slovenským predkom Našim skrze sv. Apoštolov našich Cyrila a Metoda oznamovaná, rozšírená a zakorenená tú potechy plnú Zvesť priniesť, že som mal šťastie v oktáve Slávnosti Cyrilo-Metodejskej dňa 21 marca t. r. v chráme Božom Rajeckom ctiť a zvelebovať môcť zriedkavo k naleznutiu sväte pozostatky (relikvie) Sv. Apoštolov našich Cyrila a Metoda, ktoré zbožná myseľ výrečného muža a misionára z radu sv. Františka P. Metoda Gazdíka, v Ríme na večnú pamiatku pre chrám Boží Rajecký, v ktorom on niekedy bol krstený, spolu aj s mnohými inými pamätnými pozostatkami vydobudnúl sa usiloval. Ako to tu pripojené hodnoverné opisy dosvedčujú. Sláva mu! zaiste so mnou vyvolá jeden každý verný kresťan, a Slovan, ktorému na svätej viere, a tých našich Apoštoloch a Vierozvestoch Cyrilovi Metodovi mnoho záleží.
Štefan Závodník
farár a dekan v Pružine.

Listiny tie znejú nasledovne:

Admodum Reverende Domine Vadiaco ne!

Dúm anno 1847-o redux ex Misione Constantinopolitana, Romane trimestrales agerem moras, cum aliis, mngna cum diflicultat obtinui etiam insignes reliquias unieae thecae imposilas, videlicet S. Spineae Coronae, Hasta Lanceae, Titulo Smae Crncis, S. Sindone, Skobe clavorum l). N. J. Xtí, ex Velo Beatissimae V. Malriae SS. Cyrilli Et Methodií. Nec videntur mirum, quod loco S. SinJonis ponatllr in Patentalibus ex culcitra S. Veronicae; nam anno suprnfato, utpote primo Pontificatus Pii lX-i circiter tempore Paschali 50 Extraneorum millia Romae numerabantnr, ateoque Reliquiarum Custodes , ut postulantium votis satistaciant, non paucos errores in adornandis Patentalíbus commiserunt, et ego non Veronicae Culcitram, sed Sacram Sindonem petii; Reliquiasque tllecae impositas esse intactas, ettales, prout emanibus Couservatoris Reliquiarum prodierunt, hisce conscientiose attirmo, Deique auctoritate roboro.
Ad contestandam meam qna erga Ecclesiam Rajeczenseln, in qua Sacris ablutus fueram undis, ľeror gratitudinem, glorificandamque SS. Cyrilli et Methodii nationis Slavicae Apostolorum millcnariam nemoriam, insignes hal Reliqulas, haud indecoro ostensorio impositas, et speciosae arcae clausas, Eidem Eeclesiae Rajeczensi do et dano, iis adnexis humillimis precibus, ut Reliquiae istae ad recolendam Christi bomini Passionem respectivis diebus publicae Fidelium Venerationi exponantur, et velut proprietas Ecclesiae improtocolentur. Cum item constet exstare in foro Rajeczensi Statuam S. Joannis Nepomuceni, ad quamper ejus Octnvam Litaniae canuntur, accludo hic alianthecam complectentem reliquias S. Joannis Nep. S. Annae S. Agnetis et S. Philippi Nerii eo fine, ut tali oceasione in Ostensorio fidelíbus ad osculandum porrigantur. Caetelum amplissimis jam dudum compertis gratiis et favoribus devotus, jugi cum profundae Venerationis cnltu perenno.

Admodum Hndae ae Eximiae Dvrae
Tót-Megyer 2-a Sept. 1862.
humillimus cllltor et servlls
P. Methodin Gazdgyík, m. p.
0rd.,S. Francisci Presbyter, Mís-
sionaríus Apostolicus emeritus.

Constantinus Tituli 8.
S. B. H. Prosbyter
88. Patrtarchalis Basilicae
SSIni Domini Nostri Papae
Romaeque Ouriae ejusque


S. Silvestri in Capite
Card. Patrizi
Liberianae Archipresbyter
Vicarius Generalis
Districtus Judex Ordinarius etc.

Universis, et singulis prnesentes literas inspecturis fidem facimus et :lttestamur, quod Nos ad majorem Omnípotentis Dei glorinm, suorumque Sanctorum vencrationem recognovimus sacras particulas ex Spinea Coronae, Hasta Lanceae, Titulo SSmae Crucis, et Scobe
Clavorum l). N. J. Christi, ex Velo Bmae Virgínie Mariae, Cyrilli et Methodii Epm et C. nec non ex Culcitra S. Veronicae de Julianis V. quas ex authenticis locis extractas, reverenter collocavimus in theca deargen tata ovalis figurae unico erystallo munita, bene clausa,et funiculo serico coloris rubri colligata, ac sigillo nostro signata, easque consignavimłus cum facultate apud
se retinendi, aliis donandi, extra Urbem transmittendí, et in quacunque Ecclesia, Oratorio aut Capella publicae Fidelium venerationi exponenti. ln quorunl fidem has literas testimoniales manu nostra subscriptas, nostroque
sigillo tlrmatas per infrascriptum Sacrarum Reliquiaruln

Custodem expediri mandavimus.

Romae ex Aedibus nostris
Die Xlĺ. Mensis Martií Anni MDCCCXLVII.

Jos. Patrizi Generalis Vicarius
Félix Custos Clementis Ecclae.
Grátis




Správy.


b) Správy.

Z Ríma. (W. K. Z.) 7 Jeho Svätosť pápež poslal Dupanloupovi list vlastnoručný, v ktorom mu medzi iným píše: „Non sine voluptate vidimns te recensuisse meritoque damnasse calumnias et errores ephelneridum, a quibus foedissime perverslls fuerat propositae a aobis doctrinae intellectus.“ Ďalej žaluje, že časopisom voľno vykladať učenie jeho a nevoľno vykladačom k tomu oprávneným a povolaným. (Potestatem vulgandi exponendique litteras nostras adímere libuít legitimis tantum earum interpretibus, quibus unís datae fuerant.)

Zároveň teší sa pápež tomu že sa podarilo Dupanloupovi píšucemu chytrý v brožúrke svojej významnej zlopovestnej zmluve septembrovej do cela odhaliť i odokryť nehanbu Piemontska. I odtiaľto vidieť, jak naozaj významná ba rozhodná je chýrečná Dupanloupova brožúrka o najvážnejších otázkach terajška, rozdielna natoľko, že i sám kardinál Antonelli za zbytočné má teraz už vo zvláštnom spise, ako zamýšľal, v encyklike pojednávať. Preto mienime sa zavďačiť výťahom z tejže brožúrky.
Z Ríma. Sv. Otec je pri najlepšom zdraví. Najbližší konsistor odpraví sa v Marci na ktorom prekonizovaný bude vyvolený za biskupa Trevirského bývalý vojenský prepošt v Berlíne kň. Peldrama ktorého vyvolenie, ako čuť sv. Otec „summopere“ pochválil i potvrdil. Dňa 3, 4, 5. febr. odbilo sa leme slávne tríduum v kostole Najsv. Panny Márie della Pace na uctenie bl. Margity Márie Alacoque. Svätina tá bola slávnosti primerane ozdobená. Stried tisícich svetiel obracal na seba pozornosť transparent, v ktorom citát bolo slová:

Mecum adeste, et supplices Amorom Ejus quaerite!
Una sit ista charitas Pacem datura popu lis!

Kardináli, arcibiskupi, biskupi, kňazi svetskí i rehoľní slúžili tam omše po čas toho tridum. Dňa 4. prišiel na pobožnosť večernú i sám sv. Otec, išiel potom do pri ležiaceho kláštora, vítaný spevom učňov lýceu filozofičného, ku nimž láskavo prehovoriac a otcovské napomenutie i apoštolské požehnanie im udeliac, vrátil sa radostným krikom ľudu sprevádzaný do Vatikánu. (Tyg- 1)

Z Ríma. - Nad hlavami nepriateľov cirkvi sa nebo kalí. Napoleona vraj mŕtvica znovu upomína (a to vždy hrozivejším spôsobom, zo dňa nadeň väčšmi chradne), Viktor Emanuel odišiel skoro ako vyhnanec potupou z Turína; slobodní zedníci sa krčia a zvíjajú pod ranami streliek encykliky a ňou vyvolaných pastierskych listov: sv. Otec Pius IX. v Ríme ale vo svojom vysokom veku slávi veselý a pri dobrom zdraví sviatky, navštevuje chrámy a vedie starosť o celý svet. Tak zase na zhromaždení zboru sv. obradov vydržiavanom dňa 10. jan. pod jeho predsedníctvom ustanoviť ráčil: že sa má bez odkladu pristúpiť k svätorečeniu blahoslaveného Josafata, arcibiskupa polocského a mučeníka pre horlivosť svoju v obracaní rozkolníkov a krivovercov dňa 12. okt. 1625 od rozkvačených krivovercov hrozne ubitého a do vody hodeného.

Z Francie. Pápežský nuncius, Mons. Chigi (Kidži) poslal najd. biskupovi orleánskelnu p. Dupanloupovi zvláštny list, v ňom tomuto oslávenému hodnostárovi gratuluje k výrečnej jeho brožúrke o konvencii a encyklike (z ktorej sa teraz pripravuje už 26. vydanie k tiskú v Paríži; 200,000 výliskov sa posial už vytlačilo; hotujú sa jej preklady: 3 nemecké, 3 Španielske, 3 anglické, 2 holandská, 2 flámske a daktoré talianske, medzi ktorými 1 v Ríme); taktiež pochválil tenže nuncius v osobitnom liste i biskupa Poatirského za statočne bránenie práv sv. Stolice v poslednom jeho pastierskom liste. Pochvala menovaným biskupom od nuncius a písaná prišla akosi novinárom do rúk a tak na javo. Akoby už strecha nad Napoleonom horela, dal sa „Moniteur“ kričať, že listami tými urazené sú práva diplomatické , bo vraj nimi nuncius biskupov nadriadených poddaných to cisárových akoby chváli za odpor činení vláde cisárskej. Čul i to, žeby vláda Napoleonova žiadala odvolanie Mons. Chigi z Paríža.
V Londýne zasadá prítomne zhromaždenie anglikánskej cirkvi, ktoré žiada, aby sa utvorili tri nové biskupstvá, aby zrušený bol zákon o dovolenom teraz rozsobašovaní, i aby dovolené bolo pastorom pri sprievode mŕtvych tých mŕtvol buďto zažehnať, ako v istých pádoch zažehnávanie im odoprieť. Žiadostí tieto mienila zasadajúcemu teraz parlamentu oddať; lež súdiac dľa toho, že tieto obecenstva málo súhlasu nachodia, možno predvídať, že i v parlamente prepadnú. (P. b. Ved.)
Z Afriky. - Alžírsky biskup svätil nový chrám. Pri tej príležitosti oznámil, že príduc ta, našiel 55 kňazov; Za niekoľko rokov veľa mu ich buďto pomrelo buďto do Európy odišlo , a predsa jesto teraz do 300 kňazov v Alžírsku. Chválil kňazstvo pre jeho horlivosť, poníženosť i inšie kňazské čnosti, ktoré ho zdobí, napokon preto, že sa nijak nemiešalo v poslední alžírsky prevrat. (Z. K. L.)




Predplatitelia na „Cyrilo-Metoda“


Pl. t. pp. Karol Deutsch, dekan a far. vo V. Revúci. Al. Riad, far. v Turč. sv. Petre; Ant. Motám, far. v Tisovci; - C. k. expedície Novu v Prešporku; Štef. Učnay,far. v Srní; Móric Alster, far. v Ručišdorfe; Stanisl. Brezdnsky, far. v Závade; Gervns Pekárik, kapl. v Detve; JBL Plošic, far. vo Vieske; Frant. Žaškovský, správca hudobného zboru n metrop. kapit. v Jigre a proles. v preparandii; Leop. Hrachvský, far. v Koválove.“ Súčtom s predošlými 244.