logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1865, číslo 1


Obsah:



: Obálka
Kňažiansky : Najnovšie výjavy v Turinskom parlamente
Poludničan. : Myšlienky slovenského kňaza
: VESTNīK CIRKEVNÝ.
Janko Pravdomil. : Dopisy.
: Zprávy.
: Rozličnoati.
: Kniževný Oznamovateľ.
: Predplatitelia
: Verejná pošta


Obálka






CYRILL a METHOD.

Časopis cirkevný.


Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. polročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora
Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holiča (Uhry) via Góding. Vychádza každých 8 dni na hárku.
Číslo 1.
V Skalici, v piatok dňa 6. januára. 1865.
Ročník XV.


Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici. 1865. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov




Najnovšie výjavy v Turinskom parlamente

Kňažiansky


Je to všeobecne známa pravda, že jedenkaždý svoju pozornosť súsredňuje tam, kde sa jedná o jeho záujmy, ktoré dľa rozličnej mravnej povahy môžu byť rozličné. Tak vidíme, jako už i v predošlom, obzvlášte ale v našom století kráčať ľudí po cestách rozličných sústav, všelijakých ľudských vymyslenín, rozličných sice, lež v jednom cieli sa súsredňujúcich, ktoré zlosťou a vzteklými snahami kresťansko- katolícku ideu do hrobu doprevadiť, až prekypujú! Také sú záujmy oných ľudí, ktorí by sa dozaista nezhrozili dľa príkladu Juliána apostaty magickými kúskami smazať zo seba kresťanský ráz, keby nároky natak zvanú osvetu nerobili.

V čom že ale záležia a majú zaležať naše záujmy ? V hájení sv. Cirkve, zachovaní a napomáhaní mravnosti ľudského spoločenstva a v ničom inom môžu a majú záležať naše záujmy ad extra, jestli chceme nároky robiť na šlechetnosť našeho učinkovania! A poneváč je Sv. Stolica to sredisko, „zkadiaľ pošla jednota kňazstva,“ no pochádza i pravý bezvplyvný výkaz smeru našeho učinkovania v udanom ohľade: preto sme mravne prinutení, našu pozornosť predovšetkými zovnútornými otázkami a príbehmi na položenie a stav sv. Rímskej Stolice, na stav tej, t. j. naších záležitostí a zaujmov obracať! A preto za dobré bude, myslím držať každý syn Cirkve keď sa tenkráť, ba i častejšie budúcne o stave tak zvanej Rímskej otázky —— o stave sv. Stolice, teda: naších záujmov v týchto listoch prehovorí!

Ačkoľvek presvedčený o víťazstve pravdy konečnom, s napnutou predca pozornosťou sprevádza dozaista každý verný syn katolíckej cirkve a ctiteľ ustanovizní božích vývin otázky Rímskej, na koľko mu možno až od pôvodu; lež i s boľasťou srdca čítal a sprevádzal výjavy, ktoré sa v Turinskom parlamente od času jeho povstania až do tohoto roku udávaly, pre jich všeobecnosť, tak že už takmer ani jednoho úda nebolo, ktorý by bol nezaprúc svoje pravé presvedčenie vystúpil proti tým najohavnejším nápadom a výrazom na sv. Otca, proti nesčíslným krivdám, ktoré sa páchaly na práve a ustanovizňach cirkevných! Plameňom posvätnej radosti plápolá srdce, keď vidí , jako sa našli i v Turinskom parlamente mužovia, ktorý vytvoriac všetkie ľudské ohľady, v mene pravdy vystúpiť navzdor všetkému tam panujúcemu terropismu sa neostýchali, mužovia to, počtom síce nie, ovšem ale závažnosťou a odhodlanou mysľou skvejúci!
Čo opravdivý martyr pravdy vystupuje tam už od dávna chýrečný dejopisec Cantu, ktorý pri každej príležitosti, kde sa proti cirkvi vystupuje, mužskou odhodlanosťou stojí proti cirkvi zlosťou a nenávistou blčiacim rečam.
Už 12-ho novembra vystúpil v prosnech sv. Stolice ďOndes Reggio, ktorý v svojej veči pokázal na bezzákladnosť zásady „slobodnej cirkve v slobodnom štáte“ kdežto je isté, že sv. Otec po boku Victora Emanuela v Ríme „salva libertate obstávať nemôže.
Druhého zástupca občiahla sv. vec v bývalom predsedovi ministeriuma, nekdajšom londýnskom vyslencovi, teraz ale senátorovi Massimo-vi ďAzeglio, jehož slová sú: Rím nemôže prestať byť sídlom pápežstva!“ Rečník, narážajúc na slová pred nim rečniacich Italianissimov- nemôže pochopiť, jako by mohol pokrok v osvete napomáhať rozlúštenie Rímskej otázky. Dľa neho by soslabenie náboženskej viery nebolo pokrokom, a oná otázka by len vždy zostala otázkou hmotnej (materiálnej) sily: čo sa ale týka zásady „slobodnej cirkve v slobodonom štáte“ jej uskutočnenie a prevedenie je nemožné, a preto jinú zásadu hľadať nádobno.
V krásnom smere hovoril i exminister a spolu senator Manna: „Itália je najvyš katolícky národ; jeho umelstvá a tradície sú katolicismom preniknuté. Preto osud jeho a osud pápežstva je nerozdeliteľný. Vráti—li sa všetko na svoje miesto, tenkráť vysvitne. jaku závahu má viera: tenkrát náboženské otázky sa rozhodnú ku škode protestantismu! Ročník neupiera síce filosofickým školám dôležitosť vo všeobecnosti, lež je toho presvedčenia, že jejich zničujúce snahy bude nasledovať obrat prospešný katolicismu, a navrátenie sa k viere; s čím je ale samosebou spojené i víťazstvo pápeža!
Odhodlane a rázne vystúpil generál, gróf Revel, súdruh Lamarmory, keď nasledovne oslovil snemovnu: „Já patrím k tým, ktorí za nútnu potrebu pokladajú, „aby pápež bol pánom pozemia k vôli jeho duchovnej neodvislosti. Mlčal som, keď sa na tomto meste hovorily reči, ktoré katolíka musia obraziť: preto požadujem, aby i moja málo síce zastúpená mienka bola uctená! Či bolo na čase v prítomných okolnosťach prenesenie hlavnéhô mesta? To je puhý výsledok sľúbu, že Francúzsko za dva roky vyprázni Rím! Čo sa už tohoto odchodu Francúzov týka, navzdor tu vyslovených náhľadov by som ho prijal, lebo verím, že na základe konvencie ani tu nepôjdeme do Ríma; a to je, čo si žiadam!“ atď. . . .
Toto sú prvotiny božskej prozreteľnosti a pravdy v Turínskom parlamente; toto je, na čo som chcel i vľcť. obecenstvo nášho milého Cyrilla upozorniť, tým viac, že časopisy, ktoré sú v každom páde slobodomyslné, len tam nie, kde sa jedná o dobro Cirkve žiadnej zmienky takéhoto pokroku v pravde neurobily!
Sú to síce, bohužiaľ, len „rari nantes in gurgite vasto,“ lež závdavok lepšej budúcnosti, o nejžto sme už v predešlom článku o nepokojoch v Ríme“ pevnú nádej vyslovili, ktorá sa už i plniť zdá: že totížto príde doba, kde aspon vätšia časť, keď i nie všetci synovia Itálie nahliadnu, že na ceste, na ktorej viera a právo, oddanosť naproti sv. Stolici smer cestovania neukazuje, kráčať, a mohutnú Itáliu vystaviť nemožno! Daj Bože, by dobre do povahy vzali slávny výrok pravdy už skrze grófa Rechberga vyslovený: „Rím je kľúč ku sklepeniu budoviska. S pádom Ríma, padá i každá konservativna vláda!“ A keď sa Itália do náručia revolúcie hodí, čo že potom bude z nej?? —-
Že sa myseľ čistí, dokazujú horeuvedené hlasy! By ale čím viacej takýchto hlasov z Turinského parlamentu počulo slov. vct. Obecenstvo v tomto novonastalom roku, a aby Všemohúci živil ích pôvodcov, z celého srdca praje Kňažiansky.




Myšlienky slovenského kňaza

Poludničan.


Sláva Bohu na. vylosti, a. na zemi pokoj ľudom dobrej vôle!
Myšlienky slovenského kňaza na deň božieho narodenia.

Tma po celom telese zemskom. Nepokoj, žiaľ i bôľ -— nerozlučná to trojica ľudskej zkazy - postavily si na plačlivom údolí samovladársky stan a nemáš po celom svete človiečka, ktorý by nebol pocítil olovenú ťarchu jejich tyranstva. Hľa tu valí sa utrápený, ubitý , vycicaný ľud v chrámy svoje, pred oltáre bohov svojich, a celým prúdom sĺz a vzdychov modlí sa za oslobodenie zpod kamennej berly krvožižnivých despotov, i žaluje na nich pred nebeskou spravedlnosťou i. vyvoláva k pomste nemilosrdnú nemesis. Lež viď, tam klesa dobrotivý panovník — otec národov svojich —— pod krvavým nožom najatých vrahov i pod besnou zbrojou zpúry a buričstva, sta tichá ovečka pod vzteklým zubom tigra, i to vďak národov i to láska dietok, i to povedomie vlastenských povinností! —- Tam v tajnej tichosti tmavých hájov ukrytý pred hlukom každodennosti bytuje vážny starec — syn dávnych Vekov, — jehož sriebornými šedinami ihraly zlé i dobré časy, jehož duch tušil myšlienku prežitých časov, ale darmo, darmo hľadal novidného tvorca myšlienky svetovej , darmo hľadal kľúč k poznaniu jeho! I napína rozum i ostrí myseľ, i ladí srdce, i karhá zpurné telo by voľným vzľetom vyšvihnul sa duch ku pravdam nadzemským, — a celou odmenou za to je mu len horúcí vzdych: Vydajte rosa nebesia!
V poslednej dobe predkristového pohanstva spatrujeme jasným zrakom v zrkadle vekov — v historii-, jak násilne sa namáha duch ľudský prelomiť tvrdé škorupiny hmoty a hmotárstva, v jehož železných putách docítil sa byť utrápeným väzňom, väzňom zroneným z yyšších svetov, z rodiny božej medzi nízku háveď zeme. Oj jak zle je duchu, keď od žriedla svojho vzdialený hnije v náručí vlastného tela svojho! Tak hnusí sa jemu byť pripiutym k takému zveru, jakým je nesriadené a nepodriadené telo ľudské! Prirodzený teda i nutne zapríčinený je ten úkaz historie, že vôbec celý a menovite poslední predkristový vek tušil a očakával príchod pravdy z hora na nespokojnú zem že dôjduc zkúmaním a reflexiou múdrcov svojich k sebapovedomiu došieľ k povedomiu ubitosti svojej kroz telesnosť, k povedomiu nemožnosti, vlastnou silou vyslobodiť sa z jej ošklivých reťazí, k povedomiu, že len z neba zostúpiť môže ten, čo zjaví človečenstvu žiadanú pravdu a vykúpi z biednej poroby ducha zakliateho. Toto a tisíc iných momentov zaviera v sebe plačlivý vzdych: Rorate coeli desuper et nubes pluant iustum, aperiatur terra et germinet Salvatorem!

„V tomto kroz Rimanstvo zapríčinenom položení, *) kde zúfalstvo nad všetkým, čoho sa len myseľ ľudská na tejto zemi držať môže, zachvátilo celé národy. mnohé milióny ľudstva; kde čo viac methodicky rozširovalo sa zúfalstvo to politickým mechanismom, ktorý zahrňoval v sebe celý tehdajší vzdelaný svet; kde sa zdálo, jakoby už na večité veky upevnené bolo panstvo sveta nad duchom; kde vôkol klbka bezbožných smerov a pojmov ovinula sa už celá nerozpletná, národy udusújúca hŕba, —— tu razom zaligotalo sa v tmavej noci hriechov jasné svetlo vyslobodenia. Kristus v mravnej, svetom ani smrťou nezlomenej slobode svojho ducha stal sa rukojemstvom, že všetko tyranstvo tohoto sveta nestačí; okovať v putá najvyšší život človeka, dokiaľ sa drží verne Boha.
V Krista našiel hriešny človek zase pravzor, na ktorý je stvorený a ospravedlnenie ktoré daromne hľadal cestami sveta. Boh za nás učinil hriechom toho, ktorý o žiadnom hriechu nevedel, aby sme sa my stali v ňom spravedlnosťou ktorá pred Bohom platí. V potvrdení novej smluvy, ktorú v nevyskumnej milosti učinil Boh sľuďmi kroz svätú krv Kristovu, zjavily sa prosriedky spasenia aj tá jediná cesta, ktorú má človek k svojmu vy kúpaniu, viera totiž v Krista, jako jednorodeného Syna Božieho. Práve v najhroznejšom stave zemskej zúfalosti, práve v tom národe, ktorý najhlbšie zožierala zúfalosť táto, najmocnejšie zjavila sa nebeská milosť, a Kristus prejdúc smrťou k víťazstvu a navždy zatupiac osteň smrti i zlomiac reťaze sveta a hriechu stal sa Vykupiteľom ľudí, ktorí dovtedy alebo v telesnosti uväznení boli alebo po božích cestách len jako sluhovia kráčali.
Teraz padly tieto putá pred jasnosťou božieho zjavenia, teraz roztopila sa táto slúžebnosť mocou božej lásky. Väzba prišla do väzenia. Čo predtým žiadno oko nevidelo a žiadno ucho neslyšalo a čo do žiadneho človeka srdca nevniklo, to prichystal Boh tým, čo jeho milujú, to zjavil kroz Ducha svojho.
A hodz aj odtedy ešte bojovať načim každému so svojou prirodzenosťou, so svojou stvorenosťou *) so sebe privtelenou slabosťou, ktorá prvotnej božskosti jeho ducha medze kladie, za to predca každý kohokoľvek sa dotklo kresťanské učenie, poznať môže prosriedky vykúpenia, jehož rukojemstvom je mu viera v zjavené cesty spasenia.“ **)
Tak nevýslovná milosť božia smenila plačlivé „Rorate coeli“ v nadšený ples anjelský: „Gloria in excelsis Deo , et in terra par kominibus bonae voluntatis.“ Dnes sa nám narodiť ráčil kráľ nebies,z Panny, aby ztrateného človeka kráľovstvu nebeskému kému navrátil; i raduje sa sbor anjelov, lebo večné blaženstvo zasvitlo pokoleniu ľudskému. Sláva na výsosti Bohu, a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. ***)
Avšak nie bez nekonečne významnej príčiny dodané je, „pokoj ľudom dobrej vôle;“ ved Kráľ pokoja nepriniesol nám tak pokoj hmotný a zovný, jako skôr pokoj a smierenie s Bohom, so svedomím aj s rozpadlým svetom (podmetne), a tento pokoj podmienený je výlučne „dobrou vôľou.“ Komu teda znie spev nebeský: „a na zemi pokoj ľuďom;“ —— jestli obrátime svoj zreteľ na seba samých? Nie tým, čo zaznajúc povolanie svoje pre cirkev a svet, lietajú Boh vie za jakými svetskými vedomosťami, ani tým, čo rozumom síce vzdelaní theologi, srdcom ale ešte vycibrenejší svetári sú, ani tým, čo zavrhnúc takrečené „seminárske théorie“ chovajú sa dľa zásad takrečenej „praxi,“ aní tým čo sa akomodujú módnemu svetu, ani tým, čo pochlebným chýrom popularity svedcní dvíhajú národniu osvetu, národniu slobodu, národní priemysel, a len tento zemský účel a len túto zemskú chválu, hľadajú, —— lež tým jedine ohlasuje pokoj sbor anjelov, ktorí v úpľnom povedomí kňazstva svojho všetko úmyslom katolíckej cirkve a jej rozkazom konajú, každým činom, slovom i písmom jedine kráľovstvo božie na zemi rozširujú, v celom zovnejšku svojom výlučne katolíckeho kňaza a len v takomto kňazstve národovca, vlastenca, vedomca, ľudomila atď. svetu zjavujú. To je tá Opravdivá „dobrá vôľa,“ chcieť to, a len to, čo chce katolícka cirkev. a len za takúto vôľu odmení sa nám Spasiteľ náš sľubeným pokojom.
I modlime-že sa teda za túto svätú, dobrú vôľu. Nastávajú zlé časy na drahú cirkev a beda neho človeka srdca nevniklo, to prichystal Boh nám, jak nás napadnú nepripravených a „dobrou vôľou“ .v jedno mocné teleso nesjednotených! Beda nám, jak pre škriepky o zemský chlieb o zemský odev, o národnosť a ústavu roztrháme svätú jednotu viery, povolania i kňazského bratstva a medzi tým nepriateľ náš uchytí , korisť nebeskú! Zo všetkých strán sveta čihá peklo na zkázu našú, na zkázu cirkve i stáda nášho; i postavme teda do boja zástavu cirkevnej jednoty, spoločného ustrojenia i usrozumenia! Consurge, consurge, induere fortitudine tua Sion, induere vestimentis gloriae tuae Jerusalem civitas sancti! A kto zachráni ovečky ak pobijú sa pastieri? kto spasí ľud jak sa zborí zášťou i svetárstvom svätý Sion? Kam utúli sa národ, jak padnú ohrady Jeruzalema?
Consurge conmrge filia Sion !

*) Zjavuje sa v ňom „resultát rímsko-pohanského pátrania po duševnom uspokojeni po Bohu“ a len tymto smyslom možno porozumieť dobe tejto v historii.
*) Myslím, že dobre vyjadruje slovo toto smysel objem nemeckého výrazu: „das creatürliche.“
**) Dr. H. Leo. Universalgesch. I. 597.
***) Dnešní brev.




VESTNīK CIRKEVNÝ.


VESTNīK CIRKEVNÝ.
-----------------
a) Dopisy.



Kúty. — Jeho Eminencia p. kardinál kňieža prímaš ráčil z ohľadov vätšej pohodlnosti, po vyslyšaní patričných dekanov, fary: Dolniu Palotu, Čab, Hazašnéne a Veľku Čalamiu z dekanátu driheľpalankského vylúčit a prvé trik dekanátu modrokameňskému, Veľku Čalamiu ale k dekanátu vadkertskému privteliť, — podobne tiež faru Veľkoorosskú z dekanátu vadkertského vykrojiť a k driheľpalankskému pripojiť —
K zamedzeniu výstupkov kveštárov, almužny pre kláštor po dedinách sbierajúcich, Jeho Eminencia svojemu kurátnemu duchovenstvu zvláštnym obežnikom predpísal nasledujúce poriadky: 1) aby farár od každého takého kveštára, hneď jako vstúpi do fary sebe dal ukázať knižku, jakou skrze predstaveného kláštoru toho, do ktorého prislúcha, podľa štatutu apoštolskej visitácie opatreným byť musí ; 2) aby takému nedovolil meškať u svetských osôb; aby ho prijal do fary, alebo aspon dal uhospodiť do školy a všetku možnú kresťanskú lásku mu preukázal; 3) aby dohliadal, žeby taký kveštár žiadne výstupky nerobil, výstupnika aby pokáral, a keď by sa sprotivil, jeho predstavenému ho bez odkladu zadal.




Dopisy.

Janko Pravdomil.


Z Viedne — Ctený Váš pán dopisovateľ od Nitry spomína jako karakteriskou nášho veku neľudské heslo: „mať a požívať.“ Bodaj by sme mu do ľuhárov nadať mohli! Ale poľutuj—že Bože! Kamkoľvek
obrátiš svoj zrak, ktorúkoľvek stránku našich pomerov či v cirkvi, či v státe a či aj v nevoľnom národe našom postaviš pred svetlo zdravého, kresťanského rozsudku, či sa dozvedať budeš o tajných zámeroch rozličných predlôh a návrhov po snemoch krajinských, či o spôsobe smýšľania a žitia vo vysokých kruhoch šlachty, úradníctva abursokracie, či pozorovať chceš na chovanie sa obecného ľudu, na jeho mravno-intellektuálnu vzdelanosť, pracovitosť, zábavy a vôbec na jeho spôsob zarabanie živnosti i na jeho spokojnosť so životom: všade nájdeš hnusná nákazu materialismu a to síce tak nízkeho, že sotvá by sme v stave boli postaviť hranice medzi živorením púdom hnaného zverstva a medzi živením-sa jedom spomenutým otráveným otráveného človečenstva —— tak nízkeho, že boj našich najuznanejších učencov vo filosofii, v anatomi, v prírodovedách at.ď. za platnosť zjavenia božieho, viery v Boha a nesmrteľnosť ľudského ducha, považuje sa alebo za zbytok zo starých pôverčivých náhľadov alebo za výmysel choravej fantasie, ktorá rada maluje sny svoje poetyčnými barvami a preto si vraj i takú poetickú nadsve tovú a nadtelesnú bytnosť obyčajne utvorí, aby uzavrieť mohla rad videných a snených obrazov svojim najvyšším a najčistejším ideálom.
Práve hľa čítam nekoľko zdravých myšlienok o materialisme vo „Wien. Kirchenztg-u ;“ asnáď nebude od veci, podať ich aj drahému obecenstva „Cyrilla.“
„Materialismus je zosprostenie; bo jakže je všetko hmota, nieto ducha, no tak am Boha, ani rozumného Stvoriteľa; všetko to je z náhody, bez rozumnej príčiny. Človek nevie zkadiaľ je a prečo je, a načo je. Jestli je len zvieratom, aby sa živil plemenil a mrel, nuž načo že mu rozum a slobodná vôľa, prečo—že mu zchadzajú isto vodiace instinkty a zvieracie pady at.ď.
jakými rozličné plemená zverstva obdarené sú? Tak hľa robi materialismus človeka nerozumným tvorom, ktorý nenie ani anjel ani hovädo , bo má i slobodu aj rozum, a nikdy to nepotrebuje.“

„Materialismus je ale i zprznenie človečenstva. Je to hamba, keď sa zníža v skutkoch rozumní ľudia medzi nerozumné zvierata a ešte pod ne. Lež vätšia hamba keď si bráňa ľudia svoju zozvieratelosť a za účel človečenstva vystavujú; keď vo svojej celej bytnosti nič nepoznávajú, iba hmotu prach a smeť, a ešte tým sa vystatujú. O, jak utešený to pokrok od katolíckeho kreťanstva k materialismu! Katolícke kresťanstvo učí: Človek je na obraz boží stvorený.
Materialismus vidí v človeku len kus hnojiska! hovorí mu: z hnoja si, hnoj si a hnoj budeš. Tak vznešená to vierouka i mravoveda! Tak utešený to pokrok! No a ešte len tie sociálno-politické výhry, čo z toho vykvetujú! Ak—že sú ľudia len zvieracie plemeno, jak—že niet Boha ani nesmrteľnosti, jak je všade len hmota asmeť, to sme hneď hotoví; jako jeden kôň toľko platí čo druhý, tak je potom aj jeden človek jako druhý; žiaden nemá práva nad druhými, krome, násily abo Isti a klamu; silnejší olúpi slabšieho, zavraždí ho, jak sa sprotiví, alebo jak mu je v ceste alebo v oku, a pri tom zcela vo svojom práve tak jako tiger a vlk pri svojej lúpeži. O, jak potešiteľné výhľady otvárajú sa na výšine materialistického pokroku pre pokoj a blaho národov!“
Intelligite et erudimini, qui iudicatis terram!

Slyšali sme: už mnohé hlasy upozorňovať svet a tých, čo nad ním vládzu, na nebezpečnosť panujúcich zásad a menovite na prešibalosť ktorou pod úlísnými frázami a komplimentíkami nižšie a strednie vrstvy systematične nadájaju sa touto nákazou, čo hrozí cirkvi, hrozí korunám, hrozí vrchnosťam, zákonom i celej ľudskej spoločnosti všeobecnou borbou a zničením. Ale darmo jo všetko upozornievanie i vystríhanie! Keď raz počnú tie kvasy v človečenstve, nieto tej moci, čo by zastavila ich prúdy. Veď ľudstvo samo už šialene pádi za všeobecnou revolúciou; a či snáď vie, čo chce? Mnohý sa nazdá, že práve povinnosť je nasledovať „pokrok,“ „osvetu“ atď., myslí, že pritom asnáď je dobrý kresťan, dobrý občan, a dobrý vlastenec; lež v pravde, spoluučinkovanim svojim a chovaním sa dľa nových zásad podkopáva cirkev, jejž menom sa honosí, podkopáva vlast, jejž blaho v srdci nosí, a pomáha lámať korunu, čo cez toľké stoletia zdobila zaslúžené čelá kráľov apoštolských! Dobre hovorí Goethe vo Faustovi:
„Den teufel spuert das voelkehen nie,
Und wenn er sie—beim kragen haette.“
Ale čo nás tam po zlom svete, keby sme povedať mohli, že je Pán Boh s národom našim. Je síce 0n s nami, Jako dobry Otec s celej svojov zemskou čeliadkou: ale či sme my s ním? Čo sa národe deje a čo a čo robia s ním kňazi a učitelia, páni a predstavení jeho, neukazuje že by to šlo všetko s Pánom Bohom a v jeho najsvätejšom mene. Kostoly sa na vidom oči, práz na, kde tu rozpaduvajú, školy zo dňa na deň niej, klesnú, so školmi uciteľstvo— ved hľa ani sa ti len nepostarie o školský Časopis! s uciteľstvom vzdelanosť oddanosti si jakou kňazstvo i ľud k svojemu velekňazovi nosť miesto hore cvála dolu,so vzdelanosťou hynie mravnosť, blahobyt, majetok — a potom choď navod môj o palici! Choď, žobraj po svete, a rozpravaj že ťa zabili tvoji kňazi učitelia že oni ťa umorili kyjom sprostoty ty a surovosti!. rozpravať žobrac moja slovenska po celom katolíckom svete, že dali ti zahynúť, zomrieť od hladu ti horliví žiaci Kristových Apoštolov, nepodajúc smädnej dusi tvojej ovlahu svätej múdrosti, nestarajúc sa o vedomost tvoju, ani o spisy, čoby ťa boli poučili! Choď biedna Slovač, a rozprávaj svetu, že tí, čo toľko kričia o slovenskej osvete, že práve ti, čo sa dajú pri iných výjavoch vidať v prvych-radoch sloveských, že ti ani len katolícke Noviny ani pre seba ani pre teba nedržia! No pýtam sa, či nedonáša to statočnosť so sebou, aby každý kňaz katolícky podporoval „Cyrilla“ i „Vajtecha“? Videant consules“.! Pride aj dola, kde nádobno bude volať „mea culpa!“ Všetko čo sa hýbe v časopisectve aj v živote, všetko sa rúti na kňazstvo: a myslíte že nepride rad na naše? Dozviete sa o tom, len že nemilými dôvodami!

Avšak odpusťte,- nevládzem ďalej písať Musel bych veci odkrývať, na ktoré len mysliet boľno! Nezbýva nám nič iné, než poručiť osud svoj aj obranu katolicismu Pánu Bohu *): asnáď nám vzbudi mužov v národe čo odvráťa od neho večnú-zahubu! Pán Boh nám pomáhaj!


*) Jestli my, ktorí máme byť dľa povolania a poviannosti našej my kňazi, my duchovní paatiori, vôdcami ludu nám od Boha svereného nebudeme sami dbať o obranu katolicismu, o rozšírenie pravej nábočenskej prosvety medzi ľudom, vtedy Boh odoberie kráľovstvo svoje od nás, a daho druhému národu, dobré ovocie prinášajúcemu. Mravnonáboženského úpadku ľudu našcho budeme lom my sami káazi príčina a vydáme z našej nedbalosti nekdy ostrý počeť Bohu! Reď




Zprávy.


b) Zprávy.


Z Brna (Hl. Br.)- Jeho Excel. najd. p. biskup brnenský gr. Arnošt Schaaffgotsche slávil v oktobri m. r. 25—ročná jubileum svojeho biskupovania. Dňa 20. oktobra r. 1839 totižto bol na dôstojnost biskupskú vysvätený a zastával jakožto biskup aureopolitánsky in part. infíd. úrad svätiaceho biskupa v Olomúci múcí. Dňa 15. júlia r. 1841 za biskupa v Brne vymenovaný menovaný stal sa behom toľkých rokov úradovania svojeho jeho tamže pravým otcom svojeho kňazstva a stáda sebe svereného. Bo poznamenať načim, že výjmuc menšiu tretinu, ostatnie kňažstvo posvätným Jeho rúk vkladaním s daním sviatostí v svätenia svojeho účastným sa stalo Arcikňazi ale a džkani a skoro všetci farári v diosecési ním ustanovení, a celá terajšia slavna kapitula biskupského chrámu za jeho vlády je utvorená: mnoho ale vyšším spôsobom a v smysle slova (otec“), najvznešenejšom ňa nejšom získal si on prítulnosť a oddanosť detinskú sverencov rencov svojich dobrotou a zvláštnou láskou srdca svojeho velepastierskeho. Dôkazom. onej najuprimnejšej zovi sa má, bol deň 15. sept na ktorý sa sišli arci kňazi z rozsiahlej dioecése do sídla biskupského aby v mene celého kňazstva v šírej vinici Pána pracujdceho ho vyjadrili najsrdečnejšie city lásky a najhlbšej ucty k arcipastierovi jubilovanému. Spolu mu podali vzácne tovi venované: pluvial preskvostný zlatou ozdobou bohate pretkávaný a znakom veľadôst. Kapituly brnenskej opatrený; velum z tej istej látky, potom mitru drahými kameňami obrubenú a zlatom hojne prešitú a pedum alebo biskupska berla slohu gotického, majúc uprosried ohnutého vrchnieho konca skvúce sa figurky sv Antonina Paduanského jakožto patróna najd. Oslávenca, a kolom figurky sv. apoštolov Petra a Pavla, čo patronov hlavného chrámu brnenského. Nečo nižej sa nachádza vkusný chronostikon „Semijubilato episcopo charo“ a na opačnej strane „Corda grata obtulerunt.“ Tiež kazula čili rúcho mešné nákladom veľad. Prelátov kláštorných v diecesi k ucteniu slavnosti tohoto zriedkavého jubilea je shotovená a čo najvkusnejšie upravená. Takto započatú slavnosť dovršila modlitba a prosba ľudu veriaceho a kňazstva, aby Boh najdobrotivejší dvojnásobne posilňoval najmilovanejšieho arcipastiera jubilovaného.-
Krásne sú slová, ktorými sa potom najdôst. jubilant tento v prípise k svojemu duchovenstvu vydanom za toľké znaky lásky a úcty menovite z ohľadu podaných sebe darov poďakuva: preto slová tie tuná podávame, jako nasleduje: „Máme za to, berlu Nám podanú považovať za znamenie: že sme dosiaľ neboli nešťastní v správe diocése Našej, že duchovenstvo rado pasleduje za vodcovstvom Naším: domnievame sa v darovanej infule spatrovať uznanie: že sme sa aspon pričinili, pre náboženstvo, pre pravdu posvätnú, pre slobodu cirkve, pre spásu veľobce, pre propech duchovenstva Našeho bojovať všelikým úsilím radostne prijali sme nádberne vysívané velum čo dosvedčenie, že jedna a táže láska a úcta k najvelebnejšej sviatosti Nás viaže s duchovenstvom Naším. Preto sľubujeme i tomu ctihodnému duchovenstvu Našemu, že jemu chceme byť povždy pečlivým pastierom, že ho chceme verne všade zastávať, a potreby jeho že chceme tiež prednášať Pánu v najsvätejšej sviatosti. I žiadame duchovenstvo naše a očakávame to tiež podľa darov nám obetovaných s úplnou dôverou, aby neustalo Nás pri prácach na vinici Pána k sláve božej a k spáse duší úsilne podporovať a k tomu smerovať, aby sa stalo všetkým všetko, aby sa oprelo všakovému stranníctvu a nepriateľom pravdy a cirkve, aby žiadneho podnetu k ruhaniam nedávalo . . . “ —-
Dodatkom k tomu podávame ešte tú zprávu, že Jeho Vehčestvo Jeho Excellenciu výše spomínaného najdôst. p. biskupa brnenského na znak uznania jeho zásluh novým odznakom svojej blahosklonnosti vyznamenať ráčil udeliac mu rád železnej koruny prvej triedy.


Svajciarsko. (Tug. kat.) — Chroniqueur de Fribourg opisuje slavne vydobytie z hrobu mŕtvoly velebného P. Kaniziusa.- V piatok po poludní v kostele koleginmu sv. Michala vyňaté z hrobu telo volebného Petra Kaniziusa z tovaryšstva Ježišovho. — Velebný P. Kanizius z Nunégue narodil sa r. 1520. Po zložení štyroch slúbov, 4. sept. 1549. pri prítomnosti sv. Ignáca z Lojoly, v chráme Notre-Dame de Strada v Ríme, zostal prvším provinciálom južného Nemecka i prvším superiorom kolegiumu sv. Michala vo Erýburgu. —
Bez mala polovic duchovenstva kantonu bola prítomná tej ceremonii, ktoŕú viedol Mgr. Marilley Obranca záležitosti beatifikacijnej slavného Jezuity, ktorému Erýburg dakuje zachovanie svojej viery pribyl v predvečer z Ríma s potrebným plnomocenstvom i zvláštnymi inštrukciami z ohľadu spôsobu, na jaký sa tá ceremonia konať mala. Veľa tiez členov tovaryšstva Ježišovho frýburgského bolo prítomných. Velebná kapitola sv. Mikuláša celá „in corpore. — Súc od biskupa pozvaní prišli na miesto direktor vychovávania verejného, jako zastupca kolegiumu a direktor vyznaní, i oni jediní zo svetských, okrem lekárov a robotníkov, mohli ostať v chore podčas ceremonij. Kostol bol zamknutý i prísne dané rozkazy, aby dnu nikoho nepustili. O drubej hodine po prečítaní inštrukcij z Ríma zaintonoval biskup Veni Creator, bral sa do sakrystie, odobrať prísabu od troch lekárov povolaných k vyšetrovaniu a od robotníkov, ktorí mali dvihať kameň hrobový. — Nie bez namáhania podvihnutý bol po dvojhodinovej práci ťažký kameň, ktorý zakrýval hrob pobožného sluhy božieho. Kameň ten, pekný mramor oberlandský, má najmenej osem côlov hrubosti, desať stôp dlhosti a štyri širokosti.
Na ňom čítať možná nápis nasledujúci : Ossa R. P. Petri Canisii Soc. Jesu Theolog. Obiit Friburg. Hele. XXI. Dec. Anno 1597, Aetatis 77. Relig. 54. Huc translata sunt ossa B. P. Petri Canisii, die XXXI. Martii anno 1623. — Keď bol pozdvihnutý kameň odkryto v hrobe, nie hlbšom od šest stôp, truhlu jedlovu priam zcela porúchanú, ktorá pokrývala veľku škryňu dubovú štvorhrannú a opásanú železnými obručamí,zamknutými na tri zámky. Kľúče od tých troch zámkov, každý inakší, odovzdane boly v deň prenesenia mŕtvoly P. Kanisiusa, z kostola sv. Mikuláša do kollegium 31. marca 1625. biskupovi dlecesánskému, predstavenému kolegja sv. Mikuláša a správcovi cirkve v Notre-Dame. Škryňa tá vyňatá bola zhrobu, v ktorom ležala od dvoch i pôľ stoletia a zanesená v procesii do pokoja terajšej kaplice, v ktorom ctihodný Otec peknú svoju dušu Bohu oddal 21. decembra 1597, v 77 roku živola svojeho. Po smrti jeho boli prítomní predstavený Werro, Krištof de Reyff, Montenach a dvajá kapucíni.

Pred smrťou porúčal predstavenému mesto Frýhurg a umrel, ukazujúc rukou na svätého či tiež anjelov pri smrti jeho prítomných. Werro mal reč pohrebnú nad umrlým a položil spanilý ten nápis na náhrobku, nachádzajúcom sa pod obrazom Kanisinsa po strane mreží chóru sv. Mikuláša. Nebolo dojímavejšieho nad tú procesiu triumfalnu sluhy božieho po korytaroch (krytých chodbách) kolegiuma, diela to nepremožiteľnej jeho trpezlivosti. Okolo 150 svetských kňazov v košielkach a s bielymi sviecami v ruke, celá kapitula sv. Mikuláša, representanti všetkých rádov reholuých friburgských, údovia tovaryšstva Ježišovho, šli pred truhlou, v ktorej zložené boly drahocenne ostatky veľkého protektora mesta Frýburgu. —— Šieľ potom biskup dvorom svojim otočený. Do kaplice príduc škryňu postavili na miesto povýšené I(Iešenie) zúmyslne k tomu prihotovené. Možno bolo sa presvedciť zaraz, že skryňa tá dubová zakrývala druhú kovovú, v ktorej boly smrteľné pozostatky Otca Kanisiusa. Nalezli ho celého shodne s protokolom sporiadaným [pred 100 rokaml 1781 r., keď prikrytie hrobu naridila kuria rímska, rozpočínajúc právotu beatifikacijnú. Hlava je dosť dobre zachovaná; rozoznať možno ešte veľmi dobre bradu. Dodať treba, že v tých časoch vätšia časť duchovných bradu nosila; všetkie obrazy Petra Kanisiusa, ktoré sme videli, k ktoré siahajú dozminulého stoletia, predstavujú ho s bradou dosť hustou. Kosti nôh a rúk dosť dobre sa zachovaly. Pozostatky tie ostanú pod pečaťou v kaplici až do ohlásenia výroku blahorečenia.

Itália. — Jak utešené pokroky teraz po odstránem „patentovných zatemnovateľov a zhlupovateľov“? osveta v mladej Itálii robí, dokazuje počeť navštevovateľov všeučilíšť. Nuž teda viďmeže i presvedčme sa, jako s revolúciou ruka v ruke osveta kráča: Na všeučilišti v Caghiari jesto 36 profesorov a 77 poslucháčov; v Sassari 21 profesorov 51 poslucháčov; v Macem 25 profesorom, 68 poslucháčov; v Camerino 30 profesorov, 55 poslucháčov; v Urbino 7 profesorov 8 poslucháčov; v Neapoli 54 profesorov 8 poslucháčov.— Predošle padlo na týchže všeucilištiach na jednoho profesora 100—200 poslucháčov no ale vtedy panovala tma, hlúposť, preto učila sa mládež; teraz keď zakvitla osveta, vzdelanosť (!) načo sa učiť; na miesto učilišť navstivuje mládež teraz inšie miesta. Eritis sicut dii etc. sľuboval zvodný had Eve v raji; podobne sľubuje í revolúcia národom; lež na miesto sľubovaného blahoslavcnstva zakusujú všade, kde ju poslúchajú, hroznú kľaťbu.


Rím — Vyňali sme zo „Zagrebačkeho katolíckého listu“ úryvok z priateľského dopisu, daného v Ríme 15 nov. pre jeho zanimavosť. Po štyroch rokoch som opäť tu hľa v Ríme. Vonkajšiu tvárnosť jeho nenašiel som hrubo premenenú; veď „večné mesto“ sa nepremieňa tak ľahko. Na ňom nepozorovať takmer, že leží v prosried zbúrených vĺn apeninského polostrovu, i že sa poza ním okolo neho i v ňom horia dva protivné princípy. -— Minulého piatku, t. j. 11. t. m. mali sme výsluch u sv. Otca, ktorý vo svojej známej dobrote osvieteného biskupa djakovačkého prijal so zvláštnou priaznivosťou ľúbežnostou ba s vyznačením i shováral sa s nim po celú hodinu. Sv. Otec nezmenil sa ani najmieň, odkedy som mal šťastie ho vidieť poslední raz; on sa mi skorej videl mladším, zdravším i krepkejším. Ten pokoj duše, ktorý sa zrkadlí z vonku; tá radosť, jaká vykuka z každého jeho slova; tá oddanosť vo vyššiu záštitu, ktorou jeho Svätosť žiari — sú isté znamenité zjavy vtak rozbúrených okotnoslach svetových. —
Pýtať sa ma budete:jaký dôjem učinila tuná smluva od 15. sept. t. r. uzavretá medzy cisárom Napoleonom i kraľom Viktorom Emanuelom? Táto otázka spadá pravda k vysokej politike, do ktorej nemôže každý siahnuť, -— ale toľko mohol som rozumieť v dobre uvedomených kruhoch, že rímska stolica súdi o tej smluve dľa princípu „de nobis sine nobis,“ a ju za neučinenú považuje. Jako sa smluva tá vo svojich následkoch rozvinie, na to sa tuná nateraz nemyslí]; bo rozvitok ten závisí od mnohých okolností politických, ktoré toho času nie sú v ničej moci. To mate isté, že rímska stolica nepristane, ani pristať nemože na rečenú smluvu, a že ona na každý článok jej obsahu odpovie s historickým „non possumus.“ Takže som vyrozumel, že náčelník rímskej politiky dodal dotyčnému pánovi: že Francúzi môžu slobodno odisť z Ríma, keď chcú; ale že sv. Otec nemyslí rozmnožiť svoje vojska; ba že mieňa tuna rozpustiť i to malé vojsko, a podržať z neho jedine toľko koľko je potrebne k udržaniu vnútorného poriadku. Bo sa tuná spoliehajú jedine na duševnú zbraň a duševné prosriedky; jak tie nebudú dosť silné a sväté, nech sa na svet na pozore, jaka ho čaká katastrofa. -
Hľa tak tuná pojímajú dnešné položenie. Ostatne všetko je v pokoji; práce napredujú jako vsried najhlbšieho ticha. Sv. Otec podporuje vedy a umenia, jako keby mu peniaze z neba padaly. Kvirinalska palota sa opravuje; učinená je k nej nová ulica, pred ňou ale priestranné trhovisko: v nej jako i vo Vatikáne robia prvší umelci rímski: maliari Consoni i Minardi, z ktorých prvší robí takže obraz sv. Cyrilla a Methoda pre osvieteného biskupa djakovačkého. Tak tiež nákladom sv. Otca stavajú a zakladaiu sa učilištia, ústavy, semeništia a t. ď. tak že malá rímska krajinka činí za vedy aumenia viacej, nežli mnohá veľríša. - Učeného Theinera našiel som na smrť nezdravého; ale sa tieto dni nečo sobral, a je teraz už von z nebezpečenstva. Čim ozdravie, myslí tlačiť druhý diel juhoslavianských pamätníkov, ktoré budú ešte zajimavejší, nežli prvšia kniha. —- Slavný rímsky archeolog Rossi vydal prvú knihu svojeho učeného diela o katakombách ... (F. R.)




Rozličnoati.


Štatistika vyznavačov rozličného náboženstva vo všetkých stránkach sveta: krestanov rímsko—katolíckych je: v Europe 138,250.000, v Asii 575.000, v Afrike 301.000, v Amerike 30,000.000, Űhrnkom: 169,126.000; — réckeho vyznania: v Europe, 65,049.000, v Asii 3,200.000, v Australii 18.000, v Amerike 10.000, úhrnkom: 61,277.000; - evanjelikov: v Europe: 6,522.000, v Asii 425.000, v Afrike 300.000, v Amerike 27,520.000 úhrnkom: 90,767.000;—-Armenov a Koptov: v Europe 595.000 v Asii 2,5(l0.000, v Afrike 2,500.000, úhrnkom: 6,577.390. Všetkých tedy kresťanov je v Europe 266,417.000, v Asii 61 ,700.000, v Afrike 3,101 .000, v Austrálii 1,000.000, v Amerike 57,530.000, úhmkom: 334,748.000 —- Židov: v Europe 3,431.700, v Asii 1,500.000, v Afrike 1,250.000, v Austrálii 5.000, v Amerike 30.000, úhrnkom: 6,216,700. -— Mahomedanov: v Europe 4,688.300, v Asii 76,000000 v Afrike 25,000.000, úhrnkom:175,688.300. —Pohanov: v Europe 163.000, v Asii 741,360.000, v Afrike, 22,519.000, v Austrálii 5,985.000, v Amerike 3,000.000, úhrnkom: 770,017.000.

Je tedy v celom svete všetkých
a) kresťanov . 334,748.000
b) židov . . 6,216.700
c) mohamedánov . . . 175,688.300
d) pohanov . . 770,017.000
–-------------------
Všetkých ľudí dohromady: 1286,670.000




Kniževný Oznamovateľ.


„A 89-iki elvek as keresztónyaóg'“ vagyis a mult századi hitetlen bôlcsészet s francia forradalmi elvekbôl szůletett társadalmi és allami bajok , kimutatva és megfejtve a keresztény hits tôrténelem szempontjúbol. Zásady z roku 1791 a kresťanstvo, čili: neznabožské ľubomudretvo predošlého stoletia a neresti společenské a statné, povstalé z francúzskych revolucionárnych zásad, preukázané a vysvetlené zo stanoviska kresťanskej viery a dejopravy.) Irta Monkey János, kékkô ker. h. esperes, kékkôi plebanus. Súbežne dielo skrze bohosloveckú fakultu na universite peštanskej, z nadanie Jozefa Horvátha odmenené. Prehľad diela: I-á časť.
Dejiny ľubomudrckej školy v pred. století. Zásady a smer ľubomudrckej školy. Rozšírenie a rozvetveníe neznabožskej lubomúdrekej školy. Vplyv a výsledky ľubomúdrekej školy. Francúzska revolúcia r.1789—1797. Znivočenie kresť. štátu. Čo žiadala francúzska revoľúcia vystaviť na miesto doteraz stávajúceho trónu a oltára? Parallella medzi nepravým ľubomúdretvom, medzi revolucionšrnymi zasadami r. 1789 a medzi kresťanstvom. Novejšie francúzske revolúcie. Italská nemecká, viedenská (1848) revolúcia. Ešte nekoľko dátok k poznaniu revolucionárneho ducha veku našeho.— II—há časť. Zásady kresť. viery. Životná úloha, smer, “blízky i ďalší cieľ kresť viery. Kresť. viera podáva najsilnejší liek proti revolúciám a spoločenským nerestam.
Zbrojný pokoj. Božské právo a ľudovláda. Apoštolská stolica jako najmocnejšia zástupiteľkyňa božského práva a najráznejšia ochraniteľkyňa. Ustavnosť a kresť. viera. Zástupnícka vláda a nároky ľudu. Občanska a náboženská sloboda. Občanská a náboženskú rovnosť a rovnoprávnosť. Sltátna všemoc. Cirkevná nezavislosť. Bohoslužbu. Nenávisť proti rádu cirkevnému. Občanska snášanlivosť. Zákonnitosť a dokonané činy. Kráľobojstva. Odpovedná vláda. zalezitosť národnostná Slobodnú tlač. Hlavné školy. Záležitosť národních škôl. Divadla. Krémy. Manželské pomery. Státne hospodárenie. Právo k práci a upravidelnenie práce. Priemysel a obchod. Peňažná zaležitosť. istina a úžera. Chúdežstvo (Pauperismus). Dobročinné ústavy. Statne a cirkevné skutky. Slovo záverečné. —- Cena predplatná 2 zl. r. č. ktorá sa i po obdržaní diela zložiť môže, jestli sa objednanie s pozatimným poštovným prijatím (Post— Nachnahme) stane. Predplatné listy majú ša poslať do kníhkupectva „Hartleben“ v Pešti; odkiaľ sa aj patričnostam pošlú výtisky. Dielo už vyšlo. Str. 416. Sodpovedá očakávaniu. Odporúčame ho.




Predplatitelia


Predplatitelia na „Cyrille-Methoda.“

P. t. pp. Ign. Kapustiak, kapl. v lšasegu; Rud. Leholay, far. v Brezovej; Fr. Komanfalvy. for. v Závodoch; Štef. Lovasy, kapl. v llave; Pet. Tomkuljak, kupl. v Kremnici; Andr. Rojko, far v teme; Joz. Pantoček, kanonik v Prešporku; Ján Palkovič, far. v Sv. Jure; Gahr. Puulík, far. v Slov. Mederi; Jur. Terdy, kanonik v Nitre; Joz. Matavovský prepošt, dek. a far. v Star. Haliči; Pav. Kapínay, vysl. far. v Haliči; Tom. Hromadu, čest. kanon. dek far. v Hronci; Prudentius Holly, kňaz rádu sv. Frant. v Pešti; Ján Šulista, far. v Skýcove, Mich. Chráslek, kons. Radca, professor bohoslovia v B. Bystrici; Tom. Červeň, kanon. v B. Bystrici; Mat. Hrivnák, prof. bohoslovia v B. Bystrici; Fidel Riesner, prefekt semeníšľa b. bystrického; Joz. Markus, prof. bohoslovia; Ján Gsell, kapl. v Tajovej; Joz. Záborský, duch správca semen. v Nitre; Ján Gollscháir opát, školaý radca v Budíne; Ján Danielik, čest. biskup. kr. námestnicky radca v Budine; Klitastor Františkánsky v Skalici; Ant. Szabó, prepošt, dekan a far. v Skalici; Mich. Keller, far. v Bánkesi; Jur. Mikušooský, far. v Petroviciacli; Andr. Tvrdý, far. v Kollaroviciach; Dr. Mikul. Tisó, far. v Krásnom; Joz. Ščasuý, dek. far. v Močonku; lgn. Sásik, far. v Badvanej; Mart. Čulen, spravca gymděsia v B. Bystrici; Joz. Emmanuel, dek. a far. v Košeci;
Štef. Mikis, fat-._v Hradišti; Jan Slecz, far. z Kakačovciach; lldefons Olivecky, kňaz rti— du sv. Františka v Malackách; 'Jan Peller, far. v Gajaroch; Klúč- tor vv. oo. sv. Františka v Trstenej; Jur. Holček, far. v Star. Háji; Ján Juriga, dek. a far. v Búr. av. Jure; Pav. Novák, ta- jomník vikaria'lny v Trnave; Joz. Baringay, prepošt v Novom Meste nad Váhom; Bernard Czáro', kňaz ra'du sv. Frant. duch. správca stoličnej nemocnice v Nitre; Joz. líozáček. kanonik vo V. Všrade; Frant. Tilleš, archidiakon a far. v Prievidzi; Ján Jablonský, far. v Hornej Zubrici; Alexand. Pongrátz, dek. far. v ! Považskej Bystrici; Mart. Szekács, far. v Dubodieli; Va'cslav Pauly, far. v Lo'zdrnom; lmr. Mraz,dek. a far. vPobedíme, Frant.Sook, dek. a fat-. v Pudmericiach; Ján Nedecký, far. vN.Strice; Anan. 'Pelčárskg, kňaz rádu sv. Frant. v Nitre; Joz. Szerholecz, dek. a far. vo Vysokej; Franko Tagányi, poddek. a far. v Turzovke; Fr. Oninger, far. v Mukove; Ján Horecký, kapl. v Turzovke; Ján Baška, far. v Čatce; Fr. Podieínský, far. v Zákopči; Jur. Bežne/ca, far. v Osčadnici; Semenište spišske; Dan. Hollý, far. v anáku; lgn. It'ubiss, far. v Justmbej;
Jakub Jančík, far vo Fel— kej; Joz. Junáss, far. Chrenovci: Joz. Rédekt, far. v Čapore; ; Dr. Matej Šlelĺ'ány. far. v Dražovciach; lgn. Scolárl, far. ' Kos—- ' telci; Gustav Gasparík, far. v Cive; Joa. Beness, far. v Bzin— cinch; Katol. fara v Teplej pri Trenčíne; Štef. Moyses, biskup, b. bystrický; Minh. Hýroš, kons. radca, far. v Sv, Kríži; Jin Mondok, far. vo V. Lovči; Pav. Tergina, far. vo Zvolene; Ján Podseduíček, far. v Nov. Lhote, v Morave; Jur. Ondríss, far. v Klin-Zakamenom; lgn. Stopka, far. v Krnšetnici; lgn. Jarné/ta, ' far. v Labe; Kollcgium Jezuitská v Kaloči; Mich. Učoiay, l'ar. vo \ Val. Belej; Kar. Zlalliáry, far. v Čavoji; Ján Frontier, kapl. vo Val. Belej; Fr. Sujánsky, kapl. v B. Bystrici; Jur. Egry, pens. učiteľ v Krakovianoch; Ján Rozboril, far. v llorv. Grube; Honor - Bohm, kapl. v Čeklísi; Chovanci semenišĺa spišského; Fr. Bulla, far. v Mare. —- Súčtom: 90.




Verejná pošta


Verejná pošta
P. J. Sú. v Moč. Na stranku p. J. R. ste ešte loni 11 a 12 svaz. „Všenauky“ vyplatili; lež otázočný pred- piatok za 13 a 14 sv. sme neobdržali, k nám jako udávate, v lete t. r. po pošte poslaný. Za tamtie dva sväzky teraz podruhý— raz poslaný predplatok prepisujeme tedy na tieto dva poslednej- šie. Zo 15 a 16 sv. na jeho stránku jako tiež i za 14—16 av. na stránku
J. D. Vami poslaný predplstok sme skutočne obdržali. Ostatne všetko je vporiadku. P.J. B. I“. v Čap. D. 16 dee. nad- bytočne Vámi poslané 2 zl. 10 kr. za Všenanku sme Vám na 17 a 18 sväzuk prepísali. — J. H. a 0. Podobného smeru články uverejnil nesmieme. —
P. J. B. na V. Všetkie sväzky kázni na- mi vydaných — vyjmtic I'llobnikn. „Pokladov kaz. 'rečn.“ sú o nás k doštaniu. —- P. B. L. a Ústr. Mennyei' hangok máme v plltne s mramoremm, a vkoii 'so zlatorezom viazané na predaj. —— P. M. U. [. na V. 8. predošlú i novejsiu peňažitú zásilku s novellou sme skutočne prijali. Listovne viac. ——