logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 8


Obsah:



: Obálka
Dr. Andrej Radlinský : Nová premena v našom Časopisectve cirkevnom.
Dusarov : Cirkevné časopisectvo.
Poludničan : Názor
: VESTNIK CIRKEVNY.
: Knižný Oznamovateľ.


Obálka




CYRIL a METOD.
Časopis cirkevný,

Predplatná cenu celoročná: 4 zlo. 50 kra. polročná: 2 zlo 25 kra. r. š. poštovou dopravou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. And. Radlinského, farára kútskeho. Adresuje sa do Holiča (Uhry) via Gôding. Vychádza každých 8 dní na hárku

Číslo 8. V Skalici, v piatok dňa 4. marca 1864. Ročník XIV

V Skalici.. 1864. Tiskom Fr. X. Škarniela Synov.




Nová premena v našom Časopisectve cirkevnom.

Dr. Andrej Radlinský


Zo všetkých temer strán Slovenska od niektorého času ozývajú sa hlasy, čo aj my sami uznávame! že „Cyril a Metod“ v terajšom svojom spôsobe nezodpovedá do cela potrebám ani duchovenstva ani obecného ľudu, a že je treba jaka pre tamto tak i pre tento celkom osobitné, od seba oddelené Noviny vydávať.

My, ktorí na obrábaní našej role dedičnej a pri bezzištnom posväcovaní a obetovaní sa Národu, navždy sme si verejného hlasu šetrili, navždy podľa vlastného najlepšieho presvedčenia kráčali, my ktorí pri bezprávnom a nespravodlivom vytískaní našej materskej reči z našich národných a vyšších škôl a násilím vtískaní cudzích jazykov do nich, jaka tiež i pri zmáhajúcich sa toho času poradách učiteľských Časopis náš „Cyril a Metod“, nami r. 1849 založený a od samého počiatku Cirkvi, Škole a Literatúre, a tak výlučne len samému veleb. Duchovenstvu a Učiteľstvu zasvätený, potom ale r. 1856 s „Katolíckymi Novinami“, spolkom sväto- štefanským pre ľud vydávanými, v jedno spojený a tak i duchovenským prostonárodným za jedno učinený, totižto nie len už samej Cirkvi, Škole Literatúre, lež aj Domu t. j. potrebám pospolitého ľudu venovaný – behom času roztrieďovať sme začali, vylúčivší z neho najsamprv r 1859 Školu a utvorivšie pre túto osobitný Časopis „Priateľ Školy a Literatúry, potom pri zakladaní „Slovenskej Matice“ vylúčivšie z neho.

Po druhé r. 1863 “Literatúru“ a založivšie pre túto Oddelený samostatný List „Slovesnosť“, my, pravím, ktorí, majúc vždycky na ohľade ducha času a potreby Národa sme v roztrieďovaní „Cyrila a Metoda porád sistematične postupovali, i ďalej v tom, na koľko sa totižto ešte na „Cirkev a Dom“ roztriediť alebo to rozdeliť dá, postupovať chceme, t. j. chceme ho rozdeliť na duchovenský čili cirkevný,
a na prostonárodní čili pre Obecný ľud. Lebo za takéto rozdelenie nie len verejné vážne hlasy úprimných Posvätencov Národa. sa porád ozývajú, lež i dosavadné samým Cyrilo-Metodom nevyhovie vanie potrebám obecného ľudu je ten koník, na ktorom naši protivníci ustavične jazdia, osočujúc nás, že sa my praj len o vzdelanie.

Povýšenie našej reči, na ujmu maďarčiny, staráme, o ľud ale náš, o jeho nábožensko-mravnú vzdelanosť, o opravdivú jeho kresťanskú osvetu nič nedbáme: že praj obecný ľud novomódnej, len od niektorých panslávov vymyslenej reči Cyrila a Metoda nerozumie, a že, chceme-li pre obecný ľud s prospechom písať, musí sa písať v jeho národnej reči: a preto že dokud v tohto jazyku písať nebudeme, darobný je praj i „Spolok sv. Vojtecha“, a tak títo páni spôsob písania so samou rečou zlomyslne mútia, konfundujú, nepamätajúc: že, bar sa rečou ľudu niečo vo vyššom slohu pre učenejších a vzdelanejších píše, tomu predsa ľud nerozumie nie tak reč, ktorá je jemu vlastná, lež pre samú vec, ktorá je jemu nepochopiteľná.

Nepamätajúc na to: že ani maďarský obecný ľud časopis „Religio“ tak nerozumie, jaka rozumie „Katolikus Néplap,“ nie preto, akoby tieto dva časopisy, každý iným maďarským nárečím písané boli. Odtud i tie ťažkosti a prekážky, ktoré sa vstúpeniu do života Spolku sv. Vojtecha v cestu kladú; odtud tie ustavičné niektorých našu, mladistvú, krásne vzkvetajúcu literatúru zo závisti trhať chcejúcich snahy, pod
správou spolku sv. štefanského vydávať katolícke Noviny pre Slovákov, a ich vydávaním tamten Odkázať s odoprením im vlastného Spolku chcejúc ich potom takto nakrátko odbaviť.

Aby sme teda tohto koníka, na ktorom naši dobrí priatelia poriadne jazdia, im podrazili, aby sme i verejným, vážnym hlasom našich národných Posvätencov výsluchu dali i hnutie nášho vlastného presvedčenia nasledovali, uzavreli sme, jaka nám to už pred rokom nás všestranne činný Dusarov zvláštnym článkom: „Cirkevná časopisectvo“ bol narádzal, a ďalšími článkami svoje hlboké náhľady o tom rozvinovať chcel; lež my vtedy, držia uskutočnenie jeho národ za privčasné, po odložili sme článku toho uverejnenie, a tak i on od vypracovania ďalších
článkov upustil; po opakovanom ale jeho súkromnom vyzývaní a prisľubovaní nám svojej výdatnej spolupráce a po zaručení nám i od druhých spolu pracovníckej pomoci uzavreli sme nášho „Cyrila a Metoda“ rozdeliť na dvojmo: na časopis duchovenský a prostonárodní tamten pre vzdelanejších, tento pre ľud obecný, tamten pod dosavadním menom: „Cyril a Metod“ s dodatkom: „Časopis cirkevný,“ tento z príčiny snáh a bojov za Spolok sv. vojtešský pod názvom: „Vojtech“ s dodatkom: Katolícke Noviny pre ľud Obecný s heslom: „Všetko pre Boha, Cirkev a Národ“ obidva oddelene a samostatne. V tamtom budeme podávať básne, články pojednávania, úvahy, rozbory atd. z oboru všetkých bohosloveckých vedomostí, kázania atd. novosti z celého katolíckeho sveta, všade a vo všetkom berúc zreteľ na potreby kňazské.

Potom dľa rady p. Poludničana ktorý s väčšou ešte jaka dosiaľ usilovnosťou do našich troch Listov dopisovať prisľúbil - nakoľko štúdium a známosť literatúry katolíckej u nás Slovákov je veľmi zanedbaná, budeme v každom temer čísle podávať úvahy a oznamy jak našich tak í nových znamenitejších druhokmenových a inonárodných spisov dľa českého: „Časopis katolíckeho Duchovenstva“ a nemeckého: Literatur Zeitumg,“ „Handveiser in der kath. Literatar.“ atd., aby sa takto naše veleb. Duchovenstvo i s inokmenovými a inonárodnými znamenitejšími knihami oboznamovalo a dľa potreby sebe takové, kde a začo? zaopatriť vedelo.

V tomto ale „Vojtecha“ budeme podávať samé zábavné a poučné veci, a síce len mravno-náboženské, jaka: pesničky, novely, rozprávky, poviedky, príklady, podobenstvá, výklady kra. katol. učenia, vysvetľovania cirk. obradov, krátke cirkevné správy atď. atď. vôbec všetko, čo obecný ľud zaujímať, k väčšej nábožnosti a bohabojnosti viesť môže, - a to jazykom jeho vlastným, národným, ktorý je už c. kra vládou do školských kníh a Jeho Eminenciou p. kardinálom kniežaťom primášom do katechizmov, spolkom sv. štefanským vydávaných, zaprovadený, v ktorom sa u nás Slovákov píšu a vydávajú všetky náboženské knihy a časopisy, teda i „Cyril a Metod“, avšak pochopu obecného ľudu celkom primerane, prosto rozumne.

Ponevač ale k samostatnému vydávaniu „Vojtecha“ potrebujeme zvláštne povolenie od c. kra. Vlády: teda, pokud sa tohto nedomôžeme, budeme ho vydávať jaka „Prílohu k Cyrilo- Metodovi“ na pol hárkoch švabachskými (slovensko-nemeckými) literami, a s Cyrilo-Meth. súčasne rozposielať, bez všetkého doplatku, zdarma, úfajúc: že sa nám táto obeta rozmnožením Predplatiteľov na Cyrilo-Metoda vynahradí. Osobitne na „Vojtecha“, jaka Prílohu predplatiť sa nemôže.- Keď ale obdržíme koncesiu, budeme ho vydávať po hárkoch i s obrázkami a čím najlevnejšiu určíme jeho predplatnú cenu Dosud ale prosíme tým horlivejšie Cyrilo-Metoda podporovať a ľud k „Vojtecha“ pripravovať. Aby sa nám ale viac nevytýkalo, že my len na mluvu jedného kraja ľudu v časopisoch našich ohľad berieme, vyzývame slávne všetkých u ktorých kresťanské srdce láskou k nášmu ľudu bije, Bratov našich v Liptove, Orave, Nitriansku, Turci, Trenčíne, Zvolene v Šariši atd. slovom: všetkých na šírom Slovensku, aby si rukávy povykášali, do práce sa dali a práce svoje už do „Cyrilo-Metoda“ už do „Vojtecha“ usilovne posielali; o čo tým snažnejšie prosíme, poneváč jednotlivé sily naše k zaplňovaniu troch časopisov potrebnými prácami nestačia. Do práce teda, drahí Bratia, a Rodáci! Pre Boha, Cirkev a Národ!
V Kútoch dňa 29 febr. Dr. Andrej Radlinský




Cirkevné časopisectvo.

Dusarov


Aby ale veľct. Obecenstvo videlo, jaka už pred rokom horlil náš všestranne činný Dusarov za obnovu a premenu v našom Časopisectve cirkevnom ujasňujeme tu jeho, vtedy z povyše udanej príčiny neuverejnený, k tomu sa vzťahujúci článok, jaka tu nasleduje:

Cirkevné časopisectvo.

Slovenské kňazstvo považované v celku bolo dosiaľ vždy priateľom svojho národa; národné povinnosti ochotne plnilo; a dalo by sa riecť, že ono až dosiaľ hlavnou jeho podporou bolo. Medzitým keď vec tak vážnu vyslovujem, nechcem ani za mak uberať zásluhy iným. Bo kto O náš národní život skutočné zásluhy ma, ten si ich krvopotne vydobývať musel; nebolo by teda slušné, aby sme mu ich teraz sami čo i v najmenšom skracovali. Ale bez takého zavinenia dá sa predsa povedať, že slovenské kňazstvo dosiaľ bolo hlavnou podporou nášho národného života. Bo, ačkoľvek mu okolnosti, z jeho cirkevného postavenia pošle dakedy vadili, že na národnom pohybe
nečelne sa zúčastniť nemohlo: nikdy by mu nebol v tom vadil nedostatok chtivej vôle. Pri všetkých i jemu dostupných národných podujatiach zúčastnilo sa hromadne, obetavé a vytrvale.

Pomedzi nim vznikli prví a to veľa zaslúžilí spisovatelia; v ňom našla naša mladá z ničoty sa zmáhajúca slovesnosť prvých veľkodušných nakladateľov a záštitníkov, a medzi predplatiteľmi na všetky dosiaľ vychodila časopisy a knihy, medzi ochotnými podporovateľmi Matice je kňazstvo čestne a výdatne zastúpené. A keď naše národne snahy po roku 1850 zmeravené klesali, kňazstvo čo poslední na zjavnom bojišti pozostalý bojovník pokojný zápas podstúpilo. V takých okolnostiach nebolo síce preň víťazstva: ale ono i ten krát a to po mnoho rokov náš jediný celky neodvisli časopis „per tot discrimina rerum“ vytrvalou horlivosťou udržalo a zveľadilo, je ovšem pravda, že tento časopis všetkým naším potrebám nezodpovedal, čo dľa mena, a účelu svojho ani nemohol: ale predsa bol patrným svedectvom, že Slováci i v najkrutejších okolnostiach boli vstave dačo i na svoju vlastnú ruku podniknúť a udržať.

Zrejme, že v slovenskom kňazstve národní cit a horlivosť za národnú slávu i v rozsiahlej miere i vo vytrvalej pružností žije. Ono síce v skutkom týmto nečiní, iba svoju národnú povinnosť: ale túto povinnosť tak mužne zastávať pri národe toľko
opustenom, aký sme my boli, je vec neodškriepenej pochvaly hodná.

Lež keď tieto jeho chválitebné čnosti radostne spomínam: nesmiem ani nad jeho slabou stránkou oči do cela zachmúriť? To by bola veľká a zhubná chyba, bolo by to zvodné a klamlivé priateľstvo. Prirodzená ľudská nedokonalosť prináša to sama sebou, že i najšlechetnejšie snahy a i najvýbojnejší mužovia svoju slabú stránku majú. Chcieť ju teda doprosta tajiť, bolo by sebaklamom, tak jaka by z druhej strany (preto že z prirodzenej obmedzenosti pochodí) bolo pochabosťou, chcieť ju komu pohŕdavé vytýkať. Naša povinnosť je, tieto slabosti bez Obalu uznať, a nakoľko sa dá, napraviť. Vieme, že úprimná snaha po dokonalosti práve v tom leží, aby sme sa neľakali našim slabým stránkam mužne v oči pozrieť, a nedajú-li sa odstrániť zaraz, kus po kuse ich premáhať V tom sa zakladá každé ľudské povolanie; z toho sa hodí najkrásnejšia zásluha. Preto i slovenské kňazstvo k svojim predošlým zásluhám novú pridá, jestli na svoju slabú stránku zreteľ náležite Obráti a pousiluje sa, čím skôr a čím väčšmi ju opraviť.

Za takúto slabú stránku považujem nedostatočnosť cirkevného časopisectva, ktoré do cela v jeho rukách leží. Dovoľte sa mi spýtať: či je kto medzi nami, kto by s naším terajším cirkevným časopisectvom bol spokojný? Viem, že nikto neprisvedčí.
A preto, bratia, vyznajme si otvorene a po priateľský; jaka sa svedčí na rozsudných mužov,- vyznajme si z cela a bez Obalu, jaka sluší mužom, ktorí i o lepšom pochop majú... že nám ešte veľa, veľmi veľa schádza, nevravím k úplnej, ale i len k toho času možnej dokonalosti pri cirkevnom časopisectve!
Keď to povieme, nepovieme nič nového: veď je to bez toho vôbec známe. Jestli sa v čom rozchádzame, sú to len mienky v príčinách tohto nedostatku, ale nespokojnosť s hlavňou vecou je rovnaká u všetkých.

Nedostatky tieto pripísať redakcii za vinu bolo by nepochybne najľahšie: ale čo je ľahkým, nie je vždy i spravodlivým. Znajúcemu okolnosti nášho cirkevného časopisectva od prvopočiatku, zdá sa mi, že redakcia jak len divy tropiť nezná viac konať nemohla. Veď redakcia týchto časopisov dosiaľ už v rozličných rukách bola, bez toho žeby ktorékoľvek dajakú patrnejšiu zmenil na nich boli previedli. To je veľmi výrečným dôvodom. Bo i keď sa neodvolám na známu národnú lásku
všetkých dosavádnich P. redaktorov, myslím, že už z prirodzenej slušnej ctižiadosti bol by každý nový redaktor snažil sa ich zdokonaliť, keby to bolo dosiaľ možné bývalo.

Jestli sa daktoré chyby tu i tam stály: tie ponajprv neboli väčšie, neželi aké sa i pri iných redakciách a nado všetko pri mladších časopisoch stávajú, a po druhé (na čo pamätať prosím) pochodili práve tieto chyby z vlastných našiel: pomerne. ktoré žiaden jednotlivec zanechaný sám na seba, a čo by si bol ktokoľvek, prevládať a premenil v stave nebude. A však i keď všetky tieto dôvody úplne uznáme: tým k oprave nášho cirkevného časopisectva nebude ešte pranie získané. Nimi by sa dosavádna nespokojnosť dala pridusiť, ale nie vyliečiť. Tuná inej pomoci treba. Pridusená nespokojnosť je otrava, ktorá zvoľna a však iste morí.

Ona už i doteraz pridlho trvá, neželiby sme ju naďalej zniesť mohli. Nechceme-li teda isť skorej záhube v ústrety: načim nám Odhodiť všetku ostýchavosť, a nedostatky nášho cirkevného časopisectva zjavne a mužne si vyznať. To nebude nikomu na škodu: naopak bude to prvým krokom k žiaducej a zdarilej oprave.

Každý mi zaiste prisvedčí, že by nám najväčším prospechom bolo to, keby nespokojnosť, z dosavádnich nedostatkov cirkevného časopisectva pošla, čím skôr pominula. Túto však nadarmo v súkromných chyžkách mlčanlivo utiahneme. nadarmo
ju s tichou trpkosťou v srdci dusíme: takto sa jej neodpomôže. nikdy. Ju prevládať a vyliečiť nie je možná ináč, iba zjavným Otvoreným slovom. Tak jaka dvaja priatelia, jeden s druhým nespokojní, sotva kedy sa pomeria, jestli si mužne a bez obalu povedať nechcú. čo koho tlačí: tak je s každou nespokojnosťou. A to tým viac platí, kde sa ona na verejne záležitosti vzťahuje, keď z národných oprávnených túžob pochodí. pri ktorej sa sto rozličných pochopov a pomerov križuje a stýka. Tuná sú veľké chyby možne, ktorá v nemom úkryte bujnejúc, nie len že život strpčujú. ale ho i podrývajú a hubia.

Bo nespokojnosť rodí sa vždy na rozhraní medzi obrazotvornosťou a úsudkom, t. j. tam, kde sa túha. a nádej s nedokonalou skutočnosťou stýka... ona je vlastne nerozhodný. ale i neústupný zápas nadšenej túžby s ťarbavou skutočnosťou. A poneváč pri túžbu prevláda obrazotvornosť, ktorá žiadnej záhady nezná, lež jedným dúškom až ku konečnému cieľu letí; skutočnosť naopak storakými prekážkami hatená, tieto horko ťažko a rozsudne jednu po druhej premáhať je prinútená: preto hybká túžba z vysokého svojho letu na malomocnú skutočnosť ľútostivé a často i pohŕdavo zazerá ...a to hľa je nespokojnosť. Z toho potom pochodí, že dokiaľ takáto nespokojnosť len v súkromných myšlienkach a citoch (bez všetkého protizorstva) obrazotvorným letom (bez medze a hrádze) sa premáva: čím dial tým viac rozpadáva sa s celým svetom, napokon i sama so sebou.

Ona zaneviera na celú skutočnosť preto, že jej táto zdĺhavé zaostáva; zaneviera na malo potných nosičov tejto skutočnosti. preto že jej títo len drobným krokom postupujú: zaneviera napokon na svoj vlastný úsudok, jestli jej vytýka, že nad mieru prudko letí. A tak to všetkým, čo je skutočného a rozvažitého, nevrlé rozpadnutá, na čo že sa oprie? a kde si oddýchne? Bez podpory a oddychu vlastnou ťarchou, ktorú znechutením menujeme, napokon omdlieva a klesá a malátnejšie. Tuná potom je koniec všetkej pružnosti k životu. Touto cestou nikdy sa k cieľu nedôjde. Súkromná nemá nespokojnosť je červ život v jadre zožierajúci. Ale jestli sa zjavne a zreteľne vysloví z to vede k oprave, k pokroku a životu. Slovo totiž nikdy netrpí toľkú neurčitosť, toľká taková myšlienka a bezodný cit trpí. Preto i nespokojnosť, aby sa slovom vyjadriť mohla, prinútená bude k istej spasiteľnej určitosti. A to hľa je prvá a nevyhnutná podmienka, aby sa jej odpomôcť mohlo. My musíme najsamprv znať, o čo sa jedná? aby sme na pomoc len pomyslieť mohli.

Ľudia často hovorievajú, že svojim myšlienkam a citom neznajú dať výrazu. ale na to zriedka kto pomyslí, že čomu výrazu dať nezná, je vždy nerozváženým a prehnaným. Bo čo sa do rozumu sprace, tomu rozum vždy i výrazu nájde; a čomu výrazu dať nezná. to je preň nezáživným, nestráviteľným, preto ani nikdy uskutočniť sa nedá. Neurčite myšlienky a city nikdy k dobrému nevedú: neurčitá však nespokojnosť zrovná k zlému vede! Lež my ako úfam, chceme dôjsť k cieľu, k dobrému, určitému cieľu. Preto nám najsamprv načim nespokojnosť našu jej pôvod a základ, joj veľkosť a mieru. jej spôsob a tvárnosť zreteľne a určite vysloviť. Dokiaľ sa to nestane: dotiaľ na skorú a. výdatnú pomoc pomyslenia nieto.

Ale keď sa stane bude cesta k potrebnej oprave prekliesnená. Bo pri zjavnej reči
1. bude musel všetka. prehnaná, rozumným spôsobom ospravedlniť sa nedajúca nespokojnosť odpadnúť: a tým samým bude tej. ktorá po zostane, ľahšie odpomôcť. A
2. keď uvidíme, v čom je vec: tým samým ukážu sa i prostriedky. ktorými by bolo možné jej odpomôcť, samy od seba. Potom bude pomoc i možná i ľahká. jestli len trochu dobrej vôle na ňu vynaložíme.

Znajúc úprimnú horlivosť slovenského kňazstva, ktorou sa o podporu a zvelebenie všetkých národných podniknutí zasadzuje nedá sa mi pochybovať, že i o zveľatok cirkevného časopisectva vďačne sa zaujme. Veď i cirkev je národne dobro, a preto i cirkevne časopisectvo je národná záležitosť. Ono je nad to čestnou otázkou pre kňazstvo, ktoré v tomto ohľade vždy mužnú dôstojnosť dokázalo. V krutých ťažkých časoch činilo vždy čo holo možná ono i teraz, keď je viac možná, viac činiť bude. Ináč v mysli bolo by preň zjavnom a nijako nezaslúženou urážkou. A že v terajších okolnostiach skutočne viac činiť načim, to každý i sám od seba nahliadne. Že terajšia vyvinutosť nášho cirkevného časopisectva ani potrebám ani našej spokojnosti nezodpovedá, to je isté. Isté je teda, že ono tak ako teraz ostať nemôže a nesmie.

Dosiaľ ešte vždy a vo všetkom znali sme si rady, znali sme pomoci: myslím teda že i v tejto veci nájdeme spôsob. Ale dosiaľ ešte vždy museli sme si pomáhať sami, a nedá sa očakávať, žeby i v tomto bez našej vlastnej snahy a práce dačo sa zlepšilo. Čo teda robiť? Premýšľať ale zaraz! Ako by sa dalo pomôcť? Potom písať o návrhoch pre „et contra“. Napokon keď sa na dačom ustálime, bez odkladu, pracovito a vytrvalo pomáhať za slávu Božiu, za vlastnú česť a meno. Dusarov




Názor

Poludničan


A p. Poludničan na konci minulého roku nám toto písal: Akože myslite, dôstojný pane, od nového roku s Cyrilom? či udrží celkom svoju dosavadnu vnútornú podobu.
Jak bych smel svoju mienku ohľadom tohto vysvetliť, myslím žeby bolo lepšie Cyrila prekrútiť na teologický časopis, hlavne preto, poneváč som počul u mnohých kňazov tú zádrapku proti Cyrilovi, že nemôžu ho potrebovať pre seba, poneváč praj nemá nič vedeckého. Pravda. že by to najkrajšie bolo onej zádrapke vystaviť môžeme, predsa nebude to na škodu, keď Cyril mimo miestnych dopisov len vážne po jednania donášať bude jaka to zväčša už tento poslední rok učinil.“
Od uverejnenia iných podobných vyzývacích dopisov nás i toho roku podochodivších, upúšťame.
Dr. Andrej Radlinský.




VESTNIK CIRKEVNY.


V Modrom Kameni. d. 10. febr.
Je to všeobecná obyčaj u ľudí, že v ostatne dni fašiangové – všakové zábavy vyhľadávajú, pri ktorých hľadia rozkoše svetskej do sýtosti požívať, čo aj niekedy mnohí odstupujú. Aj u nás v Modrom Kameni bola v ostatne dni fašiangové prijemná zábava vydržiavaná, pri ktorej sme nielen telesne ale aj duševne zabavení boli. Naši žiaci v tieto dni prednášali čili hrali v školskej k tomu pripravenej izbe „Cyrilo Metdiádu podľa lanského Cyrila a Metoda č. 15.16.a17 čo tak vkusne a úplnej spokojnosti prítomných hosťov predniesli. Po dokončenej hre spievali žiaci slovenské a maďarské piesne. Po všetkom išli do fary kde zo štedroty prev. p. farára večerou počastovaný boli. Po večeri sa navrátili do školského príbytku kde si trošku zaskočili na pár pesničiek.

Prítomná zábava mala mimo nášho obveselenia a poučenia aj iný vznešenejší cieľ. Škola modrokameňská imponuje nielen zvonku zo svojou stavbou, tak že jej takmer v celom okolí páru niet, ale i v nutrí v obidvoch izbách je potrebnými vyučovacími prostriedky dobre zaopatrená: čo sa všetko stalo pričinením horlivého, neúnavného pastiera, milovaného miestneho duchovného prev. p. farára Janka Munkaja a spolu škôl dozorca miestneho. Predsa ale pri všetkom ešte tu chýbali knihy, bez ktorých chudobnejší žiaci len chatrný pokrok mohli učiniť. Aby sa teda tomuto nedostatku odpomohlo, venovali a určili sme čistý výnos nábožensko-mravnej tejto zábavy na budúcu školskú pre žiakov modrokameňskú knižnicu. Fra. R. Vlastimil.
Budín.
Deň 18. febr. Priniesol „Súrgöny" nasledujúcu správu: „Debrcezeni Közlöny“ a „független“ na konci roku 1863. uverejnili ten pád, že dlhovesský (hosszúfaluši) rumunský popa jedného človeka, ktorý u neho 200 zlo. zložil, chcejúc zavraždiť, v noci miesto neho vlastného svojho kočiša, ktorý spolu i jeho príbuzný bol, zabil. Tento domnievaní zločin poneváč i do tohoročného kalendára „Lidérez“, ako nejaká skutočnosť, bol vzatý: za svoju povinnosť držíme, našu z bezpečných prameňov čerpanú vedomosť uverejniť, že cela doznievaná vražedná udalosť je vymysleninou, a ju dlhovesský rumunský duchovník ktorý úrad svoj i teraz zastáva - nikdy nespáchal.“ Smutná to vec, že časopisy, ktoré vážnosť kňazstva podporovať majú, ju takými opovrhnutia hodnými vymysleniami podkopávajú. a to snáď z politických zámerov proti národnostných!!
Sedmohradsko.
Biskup Huynald, jaka už v týchto Novinách zdeleno, zriekol sa svojho biskupského
úradu. Ríme praj neradi privolili k jeho odstúpeniu, obávajúc sa, aby z toho nevzišla škoda Cirkvi katolíckej, ktorá v Sedmohradsku neveľmi je rozšírená. Koložvárske maďarské noviny „Fő rárosi Lapok“ toto píšu: Katolíckí údovia šľachty sedmohradskej uzniesli sa podať žiadosť pápežovi, aby od milovaného pastiera duchovného neprijímal žiadosť o prepustenie, lež k prospechu katolíkov sedmohradských udržal ho na stolíc biskupskej. Tohto mesiaca (febr.) odoberie sa schválna deputácia so žiadosťou do Ríma.
Viedeň.
Dňa 2. febr. dvaja Františkáni zo saskej provincie odišli odtiaľto do Terstu, odkiaľ cez Alexandriu do Chartúmu sa odoberú, k apoštolskému účinkovaniu v stredoafrikánskej misii. Tejto misii jeden svetský kňaz, loní zomrelý barón Rieger poručil 1000 zlo. 0d tohto poručenstva – dľa „Volksfr.“ na taxy a rozličné poplatky vydaná 114 zlo.
Viedeň.
Dľa „Oester Ztgu“ budú čo najskôr menovaní korunní kardináli; podobne že budú tiež v Rakúsku zriadené dve nové biskupstvá. Korunných kardinálov menuje cisár (avšak ich potvrdiť musí pápež. Red.) a títo majú v celku tie samé práva, Ktoré iní kardináli. Dosiaľ je jediným korunným kardinálom arcibiskup záhrebský Jur. Hanlik. Pred nim nebol za mnobé roky žiaden korunný kardinál menovaný.

Viedeň.
D. 3- febr. v sedení komory
poslancov bolo schválené ustanovenie snemovni panskej, aby rektor nemeckej národnej cirkvi v Ríme obržal ročne služné od vlády rakúskej, a aby biskupovi churskému bola povolená dotácia.
Viedeň.
Dňa 21. janu. pod predsedníctvom J. Em. p. kard. Rauschera odbývano bolo prvé sedenie v záležitosti bláho-a svätorečenia služobníka božieho Jána Klementa Márie Hoffbauer, kňaza cirkevnej spoločnosti najsv. Vykupiteľa a niekdajšieho generálneho vikára tejže spoločnosti za Alpami. Narodil sa 26. dec. 1751 v Tasvitru u Znojma za Moravou, zomrel 15. Mar. 1820 vo Viedni.
Čechy.
Barón Kempen, bývalý minister za príčinou smrti svojej poručil medzi iným tiež i dobročinným ústavom jihlavským čo fundáciu 1100 zlo. V metalikách, z ktorých má pripadnúť opatrovane malých detí 500 zlo. fondu chudobných a vyslúžilcov 300 zlo. Medzi inými zväčša dobročinnými fundaciami pre iné obce, zvláčte pre Schrvarzov, kde za poslednej doby meškal, poručil tiež 4000 zlo. k zhotoveniu pevnej železnej väzby na miesto dosavadnej, drevenej na kaplnke, ním samým v borovom lese n Schwarzova vystavenej, kde budú budúceho jará jeho telesné pozostatky uložené.
Mariánske Lázne.
Tu sa až donedávna zdržoval jeden kúpeľný hosť. Je to veľký bojar rumunský rytier Joannides, ktorý sa vyznamenáva krom obyčajnou štedrotov v prospech kostolov, chudobných a škôl. V deň narodenín jeho veličenstva daroval 100 zlo. Chudobným, 50.zlo. na všeobecnú nemocnici, 50. zlo. Na židovskú nemocnicu; v deň cisárových menín daroval tunajšiemu chrámu farskému strieborný kalich a neskôr mešne rúch zlatom vyšívane v cene 500 zlo. Potom poslal mešne rúcha v cene 100 zlo. Dekanským kostolom v Plzni, Karlových Varov, v Chebe a Uševiciach, a do menovaných troch miest poslal po 50-100 zlo. Chudobným a 30-50 zlo. na nemocnice. Chudobným tuná rozdal už asi 400 zlo. a okolitý chudobný majú k nemu prístup každý deň v tu istú hodinu a obdržia po 1-10 zlo.
Podunajské kniežactva
Dľa Sch. P. knieža Cousa uzavrel uviesť kalendár Rehorský.


Rím
Dľa „ Monde“ nedávno jeden otec v Milánskej fare S. Nicolao a Mária vzal hrozný koniec. Mal on dcéru ktorá dokiaľ žila veľmi trýznil až onemocnela a zomrela. Sotva sa toto stalo otca pojala taká nenávisť voči Bohu, Božej Rodičke a Svätým, že jeho dcéru nechali zomrieť. Tie najhroznejšie rúhania kydal a sväte obrazy zo stien trhal. Toto pohoršenie však netropil dlho lebo za pár hodín pocítil veľké bolesti vo svojich vnútornostiach a po chvíli že by bol prijal sv. sviatosť vykydnul v zúfalosti i dušu svoju.
Rím
Ženevská deputácia zaležajúca z opáta Dávida Gasso šľachtici: Manfreda de Passano, a Paríza Salváno, dňa 16. Janu., okrem prípisu oddanosti odovzdala sv. Otcovi 10 876 frankov; ktorú sumu nazbieral časopis „Stendardo Catolico“-Dľa gion di Roma nový turínsky časopis „l Unita Catolica“ dňa 20. Januára sa strojil k zásielke 81 125 frankov jakožto milodaru katolíkov pre sv. Otca. Dodáva tiež, že od 13. Augusta v ktorý deň posledný zoznam svätopetrových grošov bol uverejnený, sa zišlo 3 225 780 frankov a tak súčet všetkých dosiaľ k podpore sv. Otca zobraných milodarov robí 38 483 580 frankov.
Rím
Dľa zoznamu od 27.dec. „Linita Cattolica“ za dva mesiace svojho jestvovania zobrala 50,000 lír svätopetrových grošov, ktoré k podpore. sv. Otca zo severnej Itálie sa zišli. Druhý list „Union“ dňa 24 dec. priniesol správu, že mu od jedného šľachtica z Milána poslano 50.000 lír jako vianočný dar pre sv. Otca. I v samom Ríme skoro každý týždeň prichodia z rozličných končín deputácie, aby svoje dary k nohám sv. Otca položili: ako niekedy prví kresťania svoje statky kládli k nohám Apoštolov. Jak veľavážená správa číta sa vo „Volksfr.“, že p. Thciner v Ríme chystá druhé vydanie Baroniusa, ako aj jeho pokračovanie od Raynalda a Laderchi-bo. Spôsob písania zostane nepremenený, lež dokument, kde toho bude treba, lepšími sadbami budú vyrazené, a nové dokumenty priložené. Okrem toho na konci každého zväzku budú stáť poznamenania, okrem tam stojacich poznamenaní od Pagiho a Mansiho. Dielo vyjde v Barle-Duc a s pokračovaním až po dnes vymerané je na 45 zväzkov, vo štvorke dvojstlpcovej. Každý zväzok, nemajúci prevýšiť 12. Mesačne vychodiť počne ako náhle bude rozposlaný oznam skrze kníhtlačiara Guarina. Kiežby aj naše krajiny pravdivejšie boli zastúpený v tom diele ako v starom.

Rim.
V konzistorium, ktoré sa má v máji odbavovať, sv. Otec, dľa „Schns. P.“ Mgr. Dupanloupa, biskupa z Orleans vymenuje kardinálom, a tak tento výrečný hodnostár by bol ten, ktorého sv. Otec v poslednom konsistoriume in petto sebe zadržal.
Rím.
Dľa „ Schn. P. jeden rímsky umelec mal zverené, aby nos jednej na velikosť prostrednej sochy „Venus“, ktorú ruské vyslanectvo z jedného skladu zakúpilo, opravil. Pán Kisseleff dal umelca zavolať a tázal sa po cene tejže práce. Sochár pýtal 50 toliarov, bár aj práca ani polovicu nestála „50 toliarov?" hovoril Kisseleff s rozhorčenosťou. „Vaša Excelencia! jestli moja požiadavka je prehnaná, aj s menej budem spokojný.“ „Vy ste na omylnej ceste, a ruša skromnosť. rás zaslepuje. Tu hľa je 100 toliarov v zlate, ktoré vám v mene môjho vznešeného pána, horlivého zástanca krásneho umenia odovzdávam.


Londýn
Časopis „Standart“ hneď za telegramami, teda ako nejakú vážnu vec priniesol nasledujúcu správu! „El Commercio“ časopis Cadivský uverejnil list Martina Escalante, onoho Španiela, ktorého utrpenia(!) v zájmoch protestantizmu v Anglicku tak veľký súcit vzbudili. Znie on takto: „Redaktorovi „El Commercio“. Pane! Prosím Vás čo najúprimnejšie, aby ste vo vašom váženom liste tú skutočnosť uverejnil, že ja po 11 rokoch tmi a smrti moje oči svetlu katolíckej pravdy som opäť otvoril, a teraz duchovné cvičenia konám v dome sv. Filipa Neri, abych sa pripravil k verejnému a slávnemu odrieknutiu sa učenia protestantského pred obličajom sv. katolíckej, apoštolskej cirkvi, ktorú jedine ja za pravú a božskú uznávam; prosím zvrchovane za odpustenie milosrdného Boha, proti dobrote ktorého nevďačným som bol; blah. Nepoškvrnene počatú Pannu Máriu ktorú som hanebne urazil.

Sv. cirkev katolícku, ktorú som vo svojej slepote tak ohnivo prenasledoval; moje šľachetné Španielsko, dejisko mojich kacirskích pohoršení; všetkých katolíkov Giblartaru mojej milej otčiny; moju dobrú ženu a moje milé deti, ktorým som tak zlý príklad dal; všetkých veriacich a konečne celý svet stou prosbou: aby sa všetci ráčili modliť za toho nešťastného aby sa on šťastne a blažene od tohto dňa cez celý život službe Boha a svojej katolíckej cirkvi zasvätiť mohol, odvážny, žiť a umrieť ako pravý kresťan.

Dajte verejne na vedomie všetkým moju ľútosť a úplne moje odvolanie, prv než ho v chráme učiním, kde Boh ma chce učiniť dobrého, účasť vziať na sv. tajomstvách v spoločnosti s mojimi najmilšími dietkami, ktoré so mnou do lona kat. Cirkvi vrátiť sa chcú. Nemôžem skončiť, bez toho žebych najvrelejšie vďaky vzdal duchovnému predstavenému a ctihodnej spoločnosti sv. Filipa Nera atd. K tomu je ešte pripojená správa španielskeho časopisu “Epoca“: Don Nikolas Marselan, jeden zo španielskych protestantov, po viac mesačnom meškaní v Anglicku vrátil sa do lona kat. Cirkvi a zrieknuc sa svojich bludov vložil do rúk arcibiskupa z Grenady. K týmto správam dokladá „Standart“ že mnoho času uplynie dotiaľ, lord John Russel v podobných záležitostiach pokračovať bude.
Santiago (v Južn. Amerike)
V tomto hlavnom meste republikánskeho štátu Chýli počítajúcom 85 000 obyvateľov, ktoré je aj sídlom biskupa a prezidenta, prihodilo sa 8. decem. minulého roku na slávnosť nepoškvrneného počatia P. Márie hrozné nešťastie. Ráčeného dňa bolo zhromaždené v jezuitskom chráme značné množstvo obyvateľstva v ktorom sa zvlášť 3000 paní z tried vážnejších a niekoľko sto mužských nachádzalo. Sotva sa začali božie služby chytili sa od sviečok horiacich povešané ozdoby a hneď sa zapálili všetky ovesky chrámu a zmätok bol hotový. Mužským bolo ľahko utiecť; lež horšie bolo ženským. Zo stropu chrámu padal pravý ohnivý dážď na ľahké šaty paničiek, ktoré hneď plameňom horeli. Za Štvrť hodiny stratilo 2000 z paní tých život. Mŕtvol z ruinu vytiahnutých bolo na 200 vozoch odvezené. Jeden očitý svedok (dľa P. b. Ved.) píš o tejto hroznej udalosti nasledovne: „Viac ako 20OO ľudí zhromaždilo sa do spomenutého chrámu, aby zasvätili deň nepoškvrneného počatia P. Márie. Kostol bol naplnený drobnými kvetinami a inými ľahko horiacimi látkami; pritom horelo 20,000 plynových svetiel. Vtedy, o 8 hod. večer, pristúpil kostolník k obrazu bl. P. Márie, chtiac ho osvietiť. Otvorí rúrku plynovú a priloží k nej zápalku; náhodou práve vtedy vyrúti sa celou silou plyn, plameň vzbĺkne až po povalu oltára, a v jednom okamžení chytí sa oltár, stena i povala chrámu. Hrúza zachváti celé zhromaždenie, všetko jedným razom tisne sa u dverám, i povstane hrozný zmätok a tlačenica. Sotva sa dostali niektorí von, už sa tak zatarasili všetky dvere, že viacej nikto nevyšiel. Práve vo dverách totižto popadali niektorí bez seba na zem, na týchto sa potkli druhí, a v okamžení stáli vo dverách celé barikády z ľudí.

Zbehlo sa obyvateľstvo: všetko namáhalo sa ratovať; ale nebolo možno! Sto rúk prichytilo sa, aby vytrhli dakoho z osudných dvier; lež skorej potrhali telo na kusy, nežli by ho boli z tej hroznej hromady vytrhli. Medzitým rozšíril sa plameň po celom kostole; chytili sa sviatočné šaty žien a dievčat; chytili a už aj ich dlhé povestné vlasy. Hrozné divadlo! Celý kostol je plný ohňa; nie je už ani kostol, ale živé peklo, kde ľudia horiac sem tam behajú, trhajúc si z tela horiace šaty a vlasy, až konečne s hrozným posledným výkrikom ku zemi padajúc. A na to museli sa zvonku dívať ich priatelia a pokrvní, bez toho, žeby im pomôcť mohli. Poľ hodiny treba, kým len jedného, týchto nešťastníkov von vytiahnu, a aj ten je už na polo spálený. Konečne zrúti sa praštiac povala chrámu; chytia sa dvere, a nepočuť už žiadneho výkriku viacej! 0 10 hod ja už po všetkom. Ale nie ešte! Povyťahujú mŕtvoly z chrámu, odnášajú ich do susedných domov a do nemocníc.

Po meste behajú bedujúc a rukami zalamujúc matky, čo hľadajú svoje deti, dcéry čo hľadajú svoje matky, bratia, čo hľadajú svoje sestry; veď nieto domu, niet rodiny, kde by neoplakávali dakoho. A to je najhroznejšie, že nevedieť ešte, či je stratený mŕtvy a či ešte dakde neleží v smrteľných mukách. Keď po vykopávali všetky mŕtvoly z chrámu, našlo sa ich všetkých 1800. Dľa príkazu prezidenta budú steny chrámu zrúcane, a na ich mieste bude spravený spoločný hrobitov. Tuná budú mať všetci títo nešťastní spoločný hrob, a postaví sa im aj spoločný pomník, Viem, že žiaden človek nepozrie naň bez slz v oku! V hroznom tom ohni dľa Breslauer Zeitung prezident
manželku, komandný generál 4. dietky. Zahynulo 30 kňazov, a len kazateľ Ugarte sa vyslobodil síce, ale tak je poranený, že sotva sa zotaví. Arcibiskup neďaleko požiaru vrhol sa na zem a zvolal k nebu: „Bože, daj mi umrieť uprostred stáda môjho. lebo ich je kráľovstvo nebeské!“ A bol by sa vrnul do mora plameňov, keby ho neboli zdržali. Toto kladieme preto, že niektoré listy k. p. „Presb. Ztg.“ protikatolickym a do žlče namočeným perom o tom nešťastí nestydatú správu podali.




Knižný Oznamovateľ.


„Ježiš Kristus je Boh“ Od Msgra Parisisa, biskupa araského. V Prahe Nákladom A. G. Steinhausera 1864. Menovaný biskup vystupuje v dielku tomto ako obranca pravdy kresťanskej proti rúhavému spisu neznaboha Renana. Prednáša v ňom najprv proroctvá st. Zákona, ktoré sa pri Spasiteľovi vyplnili; uvádza slova skutky, Ktorými sa Ježiš Kristus Synom Božím byť osvedčil; poukazuje na zázraky, ktoré
činil Ježiš, a ktoré neskôr jeho mocou a v jeho mene činili apoštoli a naposledy odvoláva sa na tradíciu všetkých vekov kresťanských, oslavujúcich Ježiša Krista, čo Syna Božieho; atď Škoda, že preklad je planý.

Apologelische Ergänzungen zur Fundamental-Theologie“ von Dr. Joh. Nep. Ehrlich, o. ô. Prof. der Teológie. Prag 1863. str. 123. Spisok tento obsahuc tri pojedaniu: Prvá čiastka obsahuje Dôvody jestvovania Boha a ich spojitosť; druhá jedná o význame obetí, v dobe pred Kristom konaných; tretia rozkladá pôvod rozdielneho náboženstva zo stanoviska kresťanského, zjavenia naproti domnienkam Hegelovskej filosofie. „Enctíridion Theotogiac Moralis“. Autor Dr. Carolo Werner, Canonico Theologo Eccl. Cath. ad S. Hippolitum, Theologiac Moralis in episcopali Seminario ibidem professore. Vindobonac 1863. 8. XVl str. 351 cena - Dielo toto je jadro celej mravouky, a dobre sa hodí pre prednášky bohoslovecké.
Berührungspunkte zwischen Wissenschaft und Kunst.“ Ein Vortrag von Sr. Eminenz Nic. Cardinal Wiseman, Erzbiscbof von Westmünster. Uibersetzt von Dr. F. ll. Reusch. Köln 1863. Bucheim, 12. str. 96. cena 1/, dol. Dielko toto rozvrhnuté je na 3 predmety: A.) Maliarstvo; B. Rezbárstvo; C.) Staviteľstvo.
„Die Einheit des Lukas-Evangeliums.“ Ein Beitrag zur Evangelium-Harmoníe und biblischen Einleitung. Von Josef Grimm, Dr. und Professor der Theologie am k. Lyceum zu Regensburg. Regensburg Josef Manz. 1863. str. VI a 204. cena: 1 zl. 53. kr. r.
V diele tomto nachádza sa mnoho nových myšlienok, ktoré sa čitateľovi ako iskry všade a zo všetkých strán naskytujú s prítomným číslom rozposiela sa 1. číslo Prílohy „Wojtech“ Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spolu redaktor: Viťazoslav Sasinek.