logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 45


Obsah:



: Úvod a záver
: Radostný ples
Poludničan. : V čom záleží a záležať má pokrok katolicismu ?
: Homilia na nový rok.
: Kázňové predmety a rozvrhy
: VESTNÍK CIRKEVNÝ. a) Dopisy.
: b) Zprávy.
: Rozličnosti.
: Verejná pošta.
: Výzva


Úvod a záver




CYRILL a METHOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. pôlročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holiča. (Uhry) via Göding. Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 45.
V Skalici, v nedeľu, dňa 25. decembra 1864.

Ročník XIV.

Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1864. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov




Radostný ples


Radostný ples k slavným meninám Jeho Excellencie Najdôstojnejšieho pána
pána ŠTEFANA MOYSES,
Biskupa b. bystrického
Jeho c. kr. Veličestva skutočného tajného radca, Doktora filosofie,
Predsedy „Slovenskej Matice.“
ku dňu 26. decembra.

Sláva, matka utešená
Z dávnych Tatier vrcholu
Na dieťatká zre dolu
Radosťou rozčervenená:

Vidí ruch a život nový
Tam, kde duša umdlená
A okovmi sovrená
Mozolila len sokovi.

„Hej, jaké to deti krásne
Na nivach požehnaných
Z járma vekov vyrvaných
Ožaruje slnko jasné !

Ale čo to ? Tej čilosti
Vždy nevídam jako dnes !
Čože to za sladký ples
Hreje srdcia vnútornosti ?

Hen sa hrnie kvet národa
Posvätnou pod zástavou,
Lesknúcou sa s oslavou
Mien „Cyrilla a Methoda“ !

Hen ľud, naša potecha,
Kráča s veľkou obetou
Za kresťanskou osvetou
Pod zástavou toť „Vojtecha !“

Hen svedkovia minulosti,
Ktorá jármo neznala
A v láske práv merala,
Pod praporom „Slovesnosti“ !

Hen pod štítom udatnosti
Za právo boj vedúce
Vidím cvalom idúce
„Pešťbudinské Vedomosti“ !

Ešte sotvá vidno zoru,
Už sa hýbe hospodár:
Kam ho šťastie zve a zdar
Pod praporom hen „Obzoru“ ?

Čo zas vidím ? Širým poľom
Ľud sviatočne odený
Peje spev utešený
ldúc dráhou za „Sokolom“ !

Tak pravila Mať Slovana –
Na to zvolá: „Ňo už znám !
Prišla sladká slavnosť nám
V deň martyra Štefana

Svätý Kríž nám vykúpenie
Dal a nebe otvoril:
Za národ sa tiež boril
„Svätý Kríž“ a dal blaženie.

„Mojžiš“ mocným prútom práva
Jármo vekov rozrazil
A bezpravie porazil;
Za to jemu zaznej „sláva !“

On je Veniec 1) nadkvetúci
Tatry synov srdečných;
O, nemiň ho tiež večných
Stánkov veniec nevädnúci !!“

Ták pravila matka Sláva.
Na to sťa by hrmelo
Pod Tatrami zaznelo:
„Vo tri vrchy buď Mu sláva !!"
_______________
1) Stefanos(gr. veniec)




V čom záleží a záležať má pokrok katolicismu ?

Poludničan.


III.

Spomenutá doba jednoty kresťanského povedomia – je zaznaná i literárnym proletárstvom ošklivo posmievaná doba stredoveku. Viem zo zkusenosti aj z našich lecikedy náražky činiacich časopisov, že i medzi samými vct. čítateľmi nášho „Cyrilla“ a menovite v mladšom bohoslovectve, jemuž tieto riadky venujem, nejeden zachvátený predsudkami aj verejne podávanými lžami zvedený, predstavoval si spomenutý vek za najtmavší, najzatupenejší, najotrockejší, najubitejší a najzakliatejší moment v historii ľudstva, a dľa toho posudzoval alebo skôr očerňoval všetky zjavy toho veku. *) No nejdem teraz odstieňovať zohyzdený stredovek; kto len koľko toľko má citu pre náboženské idey, pre umenie kresťanské, pre povedomie cirkevné a t. ď. a s rozvahou i nestranne prejde dejiny stredoveku – útrpne zasmeje sa nad bedármi, čo z prachu ošklivej svojej nízkosti nevládzu ani len tušiť žiadnou inou dobou nedosiahnutú krásu stredoveku. Všetci čo stredovek zatracujú, istotne nečítali – rozumiem svedomite historiu jeho; kto nechceš veriť môjmu slovu – iď, otvor, čítaj a súď. –
So stredovekom odsudzuje sa neslýchanou opovážlivosťou i zaslepenosťou aj jeho veda – skolastika. Jak mnohý katolík, jak mnohý theolog, čo sa dá držať za učeného, pyšne hľadí z vysokého stanoviska novej vedy na opovrženú skolastiku, – a chudák by nejednomu skolastikovi nebol býval súci ani len za pisára, jako sa ktorýsi protestanticky učenec výborne vyslovil ! Jak mnohý predstavuje si skolastiku jako dobu prázneho slovičkárstva, no najmenej aspon jako dobu, vo ktorej sa ihral duch ľudský filosofickou prešibalosťou v tenkej ale práznej abstrakcii pochop. Avšak hluk, čo sa ozýva proti stredovekej skolastike, je veľmi podozrivý. Či nás nenúti utrhačstyo rímožrútov a ích posmešky na skolastiku bez prestania a pri každej príležitosti činené k tej myšlienke, že asnáď práve v skolastike trčia ostré ihly, na ktorých sa až do krve pobodali nepriatelia cirkve, viery u pravej vedy, t. j. protestantismus celou armádou zápätiacich systémov a systemčat rationalismu, idealismu, skepticismu, materialismu, pantheismu ... atď ?
A skutočne, čokoľvek systémy tieto sťa dajaké noviny z ríše myšlienok svetu podaly, to všetko dávno školastika popretriasala a odbavila. Stojác na nezbornom podstavku cirkevnej auktority a ríďac kroky rozumovania svojho stupňami pevnej logiky ta hore až na najvyšší vrchol jednoty, dôsledne zrážala krok za krokom námitky individuálneho názoru tak že dokončiac reťaz svojho dôvodenia odhalila duchu ľudskému jednotu, ňouž sa spája Boh a svet, príroda mŕtva i upovedomená, telo i duch v nerozlučnú harmoniu. A či nájsť harmoniu tuto nenie vyslovený náš problém ?
Skolastika našla jednotu. My navzdor pokroku ani v jednom jej nemáme. Vek náš je samý kvas protivných princípov samý boj nenávidiacich sa živlov, samý nepokoj. Obzri sa po domácich pomeroch, po zájmoch občanských, zájdi medzi obchodný svet, naslúchaj po školách prednáškam professorov, čítaj knihy theologov, filosofov, a t. ď. prejdi z jednoho oboru vedy do druhého, – kde nájdeš pokoja ? kde jednoty ? kde súhlasu ? Miesto všetkého hrnú sa len k nebesiam vzdychy naše, či skoro už padne z neba božia rosa, aby dozrelo v nás semeno pravdy v plnosť povedomia kresťanskej jednoty ! Kde sme my – a kde skolastika !
Každá veda je výraz upovedomenej skutočnosti. V skutočnosti istého veku vidíme obsah aj spln tých zvláštnych pomerov a zásad, ktoré boly majetkom toho veku. Jestli si je vek svojej skutočnosti povedomý, a povedomie toto zvláštnym výrazom na javo dáva: tvorí vedu. Dľa toho teda je veda za prvé zrkadlo, v ktorom sa zrie jej vek, za druhé je zas prirodzený výraz tohoto svojho veku. –Skolastika je výlučne majetkom a vedou stredoveku. V nej teda, jako vo výraze upovedomenej skutočnosti stredovekej, nachodíme karakterističnú známku celej tejto doby a tou je všeobecná jednota kresťanského povedomia. Skutočnosť stredoveku zjavuje sa nám v slievaní sa dvoch svetov, starého, prežitého s novým, sviežim, a v prelievaní sa oboch v jednu kresťanskú všeobecnosť a síce tak že i starý i nový svet v tomto novom ústave tratí práve to, čo ho zvláštnym svetom robí, a z oboch v kresťanstve povstáva svet tretí, zvláštny, novy, specifične kresťanský a cirkevný. Jako stredoveká skutočnosť je resultátom troch rozličných živlov – starého, nového a kresťanského, tak je tým samým aj jej výraz: t. j. veda skolastická.
Grécko-rimanská veda, názory nového pokolenia germansko-slovanského a učenie Kristovo to sú tie tri faktory, jejichž usjednoteným, ustáleným a nerozdvojným resultátom je skolastika. *) Jako výraz stredoveku, je ona výraz všeobecnej jednoty kresťanského povedomia, a spája v sebe všetky protivy svojich faktorov v jeden utešený súhlas, v jednu hlbokú vedu, vedu kat exochen kresťanskú. Ona je filosofia i theologia spolu a nerozlučne, jako človek je nerozdvojne telo i duch, a jako si z jednej strany tieto dve sestry svorne pomáhajú, jedna druhú doplňujúc, tak z druhej strany vyplývajúca z nich veda kloní sa auktorite kresťanského povedomia, avšak nie z otroctva, ale z presvedčenia a lásky.
Porovnajúc vek náš so stredovekom nemilo sa nás dotkne temer nekonečná vzdialenosť naša od svrchovaného cieľa vedy aj života. V jednotlivých odsekoch sme pravda vysoko nad stredovekom; ale všeobecný stav vedy našej je veľmi pozadu. Len kde je jednota, len kde možno všetky, predmety videnia i vedenia postaviť pod jednu svrchovanú ! zásadu, – len tam môžeš nájsť pravdu. Čo na to naša veda ?
Celý náš pokrok nie len objektivne, lež i podmetne má dľa toho záležať v návrate ku starej vede kresťanstva, aspon k jej záhlavným principom, aby konečne aj odtrhnuté a cirkevnej auktorite zo stanoviska predstieranej samostatnosti svojej vzdorujúce čiastky najvyšším zásadám podriadené a so skutočnosťou aj s pravdou v milú harmoniu uvedené boly. Veda naša má preukázať, že ona je objemom aj centrom všetkého ostatnieho vedenia, ktoré sa k nej má jako doplnok a čiastka k celku, jako vetev k stromu alebo úd k telu. A to nemôže prv byť, kým náboženská spekulácia do svojho oboru neprevezme všetky predmety ľudského vedenia tým cieľom, aby ich pretvorila v predmety kresťanského názoru, v predmety cirkevných zájmov, jako to učinila stredoveká skolastika.
Čím bližšie kto dochodí účeľu svojho, tým vätší učínil pokrok. Účel náš je nájsť i preukázať jednotu vedenia, zjavenia a všetkej skutočnosti, Skolastická veda pre svoj vek úplne tomuto sodpovedala. Čím bližšie teda ku skolastike zájdeme tým vätší pokrok pre katolicismus učiníme. Nehovorím, aby sme skolastiku celým činom medzi naše pomery presadili, ale aby sme dľa jej analogie a spolu i jej pomocou – to sa rozumie pominúc vekové a pre nás len historicky významné accidencie – pokrok moderným vekom v jednotlivých odvetviach učinený zýskali v osoh cirkve, vezmúc ho za predmet theologicko filosofickej spekulácie a tým ho dľa stáleho obyčaja cirkve z jednej strany posvätiac na hodnosť súvisiaceho článku v reťazi pravdy, z druhej ale pozbaviac ho absolutnej samostatnosti. –
Vek náš dávno počal tušiť potrebu sjednotenia a smierenia s vierou aj s cirkvou, a preto sa aj celou úsilou oddal ťažkej, ale odplatnej práci, preniknúť a pojať ducha skolastiky, Cirkev aprobuje snahy tieto, lebo bude jej treba jejich ovocia za zbraň v zovnejších bojoch. Čiastky, čo sa od jednoty poodtrhovaly, musia sa vo vzdorne priosobnenej si neodvislosti od dogmatu vyvinúť až na ostatní vrcholec svojej vlastnej jednotlivosti, aby potom kloniac pyšnú hlavu pod vyšší zákon, tým do ligotavejšieho blesku položily vítazstvo pravdy. Jako by daromné bolo chcieť odštepené tieto čiastky spojiť v hľadanú jednotu, kým neprejdú všetky fázy svojho vývinu, tak by naproti tomu hriešno bolo, spomenutou analogiou a pomocou školastiky nehľadať prosriedky a zásady konečného sjednotenia. Bo keď oné partikulárne odryvky dôjdu na koniec svojho individuálneho chodníka, musia už byť brány k slavnemu smiereniu roztvorené, aby uznajúc sa bez jednoty byť ničím, v ničote svojej nezanikly a tým pre cirkev sa neztratily, ale s hlasitým „mea culpa“ v náručí laskavej matky k povedomiu oprávnenosti a obmedzenosti svojej precitly a podiel vzaly vo všeobecnej harmonii. –
Kto chceš – brat môj, – obrázok tento objektivného pokroku katolicismu v sebe previesť i objektivný vlastným spoluučinkovaním napomôcť, – neľakaj sa skolastiky. Cirkev ju dávno vyhlásila za svoju vedu a Rím podnes jej sa drží a nikdy neupustí od nej. Bratsky si v nej podávajú ruky Sv. Tomáš Aguinatsky – repraesentant kresťanstva – asi Aristoteles , neprevyšená hlava pohanskej t.j. čisto ľudskej vedy. Bo ona vychodiac z dogmatu uzaviera v sebe všetky zjavy pravdy, ktoré si odporovať nemôžu. Avšak skolastike neporozumieť, bez filosofie, ktorá v nej je nerozlučne s theologiou spojená. A to hľa je jediný dôvod ktorý uvádzam za potrebu pilnejšieho zaoberania sa s filosofiou menovite v semeniskách naších. Jezuiti sa aj v tomto praktickejší, bo za podmienku theologického studium kladú filosofickú vzdelanosť – a preto sa my s ích žiakmi sotvá merať môžeme. *)
Nevezmite my teda za zle, vy mladší bratia moji, že upozorňujem Vás na túto potrebu filosofie; bo bez nej nevnikneme do tajností skolastiky a bez tejto nenájdeme výhľadu pre žiadaný pokrok vedy kresťanskej a katolicismu, ktorý celou dušou voždy a všade napomáhať má byť najmilšou, najsvätejšou, a preto i bezvýminečne najprvšou radosťou a starosťou našou, ktorej podriadiť načim všetky ostatnie myšlienky a činy naše v živote, a pre život.
Poludničan.

*) Aby že Lutherovu pseudoreformáciu predca dajakými dôvodami ospravedlniť mohli, treba najprv hodne smradu narobiť o všeobecnej nákaze hierarchie stredovekej, o podlosti rímskych pápežov, o spekúláciách odpustkových, o tajných zločinoch a nepravosťach kroz reholníkov spáchaných a t. ď. Takýto krik aj mňa v mladej dobe sviedol držať Luterka za „chlapa“ a jeho deformáciu za nutný resultát za jedno vnútorného vývinu a za druhé zovnieho alebo disciplinárneho, cirkevného života. Medzitým s vekom a so studiami dozrievajú náhľady a zásady a teraz len ľutujem, že i já som raz verejne pred slov. obecenstvom hodil kamenčekom po stredoveku ! Pozn. Pôvodca.
*) „Die wissenschaft ist... die zum bewusstsein gekommene und so ausgesprochene wirklichkeit ... Was ist nun das im mittelalter wirklichseiende ? ... es ist das werden einer neuen welt oder eine werdende welt. Die elemente, die sich zu einer neuen welt bilden, sind 1) vor allem der christliche geist, der die alte welt, judenthum und heidenthum, zur auflösung gebracht und zertrümmert hat;
2) die germanischen und slavischen völker, welche sich, zum theil von ferne herbeigekommen, an die stelle der verdrägten alten völker gesetzt hatten; 3) die überreste dieser letzteren, die mehr oder weniger noch zu verwendenden trümmer Griechenlands und Roms. Dor bildungsprocess, der durch das zusammenwirken dieser elemente entsteht, bildet den inhalt des mittelalters s .... „Denken wir uns nun die so heschaffene wirklichkeit zum bewusstsein gebracht, sozusagen als selbstbewusste wirklichkeit, so haben wir vor uns die scholastik ... “ Kirchen lexikon, oder Encyklopaedie der kath. Theologie von Dr. H. J. Wetzer und Dr. B. Welte. Novô vydanie, Freiburg im Breisgau, IX sväz. str. 702. Kto máš pri rukách spomenuté dielo, alebo si ho zaopatriť môžeš, prečítaj-že celý ten utešený článok o skolastike a sdeľ ho mnohým čitateľom. Viem, že nejednemu znamenite otvorí oči !
Pozn. pôvodca.
%) Daj to raz Pán Boh nebeský, aby naše theologické ústavy správe tovaryšstva Ježišovho odovzdané boly. Naši biskupi by sa sotvá lepšie ozbrojiť mohli proti nastávajúcim bojom, čo sa zo všetkých strán hrnúť započínajú, na cirkev, na nich, na kňazstvo i na všetku pravdu, jako sverením výchovy mladého kňazstva do rúk Jezuitov ! Pravda, že teraz je to pium desiderium, ktoré splniť nemožno; ale žadúce by bolo a prospešné, aby každá biskupia súcich mladíkov na studia filosofické a bohoslovecké do Jezuitských kollegij posielala, jako to už Jeho Osvietenosť Najdôst. p. Ladislav Zábojský k nevyslovnej radosti všetkých priateľov katolíckeho pokroku od nekoľko rokov činiť započal ! Boh dá, že sa dožijeme z toho znamenitého ovocia ! Pozn. pôvodca.




Homilia na nový rok.


„Aby pripravil sebe ľud milý“ k Tit. 2, 14.

Celý život Ježiša Krista ta jedine cielil: aby človek v kresťanskej pobožnosti a vrúcnosti vždy viac a viac rástol. Sem cielilo jeho pred siedmi dňami predivné z Marie Panny narodzenie, aby človek, ktorý do hriechu upadol, k novému duchovnému životu sa narodil. – Sem cielilo jeho rýchle z Nazaretu do Egyptu utekanie, aby človek, ktorý príležitosť starodávnych hriechov vyhľadával, od príležitosti týchto napozatým utekal, sa ích chránil a pilne varoval. – Sem cielilo jeho sväté za tricat tri roky s ľuďmi obcovanie, aby človek, ktorý bližnému svojemu bol na pohoršenie, napozatým jemu bol príkladom kresťanskej lásky a snášanlivosti. – Sem cielila jeho prehorká smrť a jeho zmrtvýchvstanie, aby človek, ktorý príkazy božské prestupoval, hriechu odomrel, z hriechu povstal, a v nový bohumilý život sa obliekol. –
Aj časy, doby roka Boh všemohúci tak usporiadal a podelil, aby človek podľa nich v pobožnosti pokroky činil. Tak: predstavuje sa nám svätý pôst k svätému a spasitedlnému pokaniu. Predstavuje sa nám veliká noc k pobožnému prijímaniu nevinného Baránka. Predstavujú sa nám svätodušné sviatky k obdržaniu hojnej milosti Ducha Svätého. Predstavuje sa nám vianočná slávnosť, aby sa počala ujala a zaštepila v srdciach našich vďačnosť a vrúcna pobožnosť naproti novonarodenému Kristu; aby sme ho hodne vítali, bez ktorého sme spasenia úfať nemohli. Predstavuje sa nám nový rok, aby sme s novým rokom nové rúcho nevinnosti obliekly.
O dal by tedy Boh všemohúci, m. Kr. ! aby sme v tento nový rok predošlý starý, asnáď v mnohých hriechoch strávený v bolesti srdca našeho rozjímali – rozjímajúc staré a starodávne hriechy a hriešne obyčaje nenávideli a v ošklivosti mali, – nenávidiac a v ošklivosti majúc hriechy staré, ich príležitosti sa pilne varovali, – varujúc sa predošlých príležitostí, novú bedlivosť, novú striedmosť, novú vrúcnosť, novú pobožnosť, novú horlivosť, slovom: nový a Bohu milý život na seba obliekli !
Já keď toto od všetkých pod moju duchovnú opateru sverených duší žiadam, krátke moje napomínanie zavieram týmito slovami svätého otca Bernarda: „Ejhľa, bratia moji čas je veľmi krátky; uteká jako tieň, ani sa nenavracia nazpäť.“ – Kde sú tie roky, ktoré sme doterajška žili ?
Hľa pominuly sa a utekly jako rýchle plavajúca loď na mori ! O jestli sme ich v ustavičnej bázni božej, jestli sme ich v spravodlivosti a čnosti kresťanskej strávili, veliké potešenie k smrti sme si prichystali ! jako zase naprotiva, jestli sme ich v neprávosti premarhali, smrť naša bude iste plná žalosti a bolesti.
Tak tedy v tomto novom roku pracujte vy mládenci a panny ? aby ste nemuseli v ďalšom veku oplakávať tažké hriechy rozpustilého života – Tak v tomto novom roku pracujte vy manželia a manželky ! aby ste zaslúžily skrze bohabojný život od Boha obsiahnuť k vašemu potešeniu, vďačné, pobožné, bohabojné a mravné dietky; aby ste zaslúžili staré a dlhé roky. – Tak v tomto novom roku pracujte alebo radnej trpte vy ubohé vdovy a sirôtky ! aby vám všemohúci Boh za trpezlivú stálosť a stálu trpezlivosť odplatil trojnásobne. – Tak v tomto roku pracujte, vy v starom a v posledňom veku, aby vás veľké bohatstvo, veliký poklad dobrých skutkov sprevádzal až do hrobu. Čo vám včuľ zo srdca želám, za čo aj najvyššieho Boha pri oltári prosiť budem. Amen.




Kázňové predmety a rozvrhy


Kázňové predmety a rozvrhy na nový rok.

I. 1.) Čo všetko blahoželá duchovný pastier svojim ovečkám k novému roku ? On vinšuje 1) mladým dobré ráno; 2) dospelým dobrý deň; 3) starým dobrý večer; 4) nemocným a umierajúcim dobrú noc.
II. 2) Boh veľmi múdre a z obzvláštnej lásky k nám zástrel pred nami budúcnosť našu, preto: poneváč 1) šťastie naše nemalo by takej ceny a príjemnosti pre nás, keď bysme už popredku znali, že nám ono prísť musí; 2) nešťastie naše by nám o mnoho ťažšie a bolestnejšie trápenia spôsobilo, keďby nám ono známe bolo, a isté tak, že mu nebudeme môcť nijak vyhnúť.
III. 1) Všetko je márne, čo nám tento pominutedlný svet ponúka. 2) Len jedno je potrebné: Bohu tak slúžiť, abysme spasení boli.
IV. Dôležitosť času. 1) Čas je drahý: tedy si ho máme vážiť; 2) čas je krátky: tedy ho máme náležite užívať; 3) čas je neistý: tedy sa ho máme obávať.
V. 1) S jakými myšlienkami a predsavzatiami máme vstupovať do nového roku ? 2) čo máme činiť, aby nám šťastlive a blahoslavene tento nový rok prešiel ?
VI. 1) Jako sme dosaváď čas trávili: 2) jako ho napozatým tráviť máme.
VII. 1) Krátky je život náš; 2) mnoho závisi od jeho dobrého alebo zlého vynaloženia.
VIII. O vďačnosti naproti Bohu. 1) Čo nás zaväzuje k vďačnosti naproti Bohu ? 2) Jako máme našu vďačnosť naproti Bohu preukazovať ?
IX. O obrezaní Krista Pána. Kristus P. sa dal obrezať; 1) aby svetu ukázal, že jako človek opravdivé telo ľudské vzal na seba; 2) aby židom ukázal svoj pôchod od Abraháma, z jehož semena mal pochádzať Mesiáš; 3) aby svojim učedlníkom a vyznavačom dal príklad poslušnosti naproti zákonu a jeho cirkvi; 4) aby božské síce, avšak len na čas trvajúce ustanovenie obrezky v osobe svojej dokonal a zrušil.
X. V čom záleží naše obrezanie ? V tom: 1) aby sme naše zlé žiadosti obrezali; 2) aby sme sa od sveta odťahovali.
XI. Meno Ježiš je meno nad všetkie mená. Ono je 1) sväté, 2) sladké.




VESTNÍK CIRKEVNÝ. a) Dopisy.


Z Pružiny *) – Šlechetný ľudsko-kresťanský ohlas alumnea gymnásia katolíckeho baňsko-bystrického od 15 aprila t. r. na obce naše a úrady farské po stolici trenčianskej skrze sl. riaditeľstvo škôl kat. b. bystrických porozposielaný, a spolu aj skrze vysokoctený kat. list tento „Cyrilla Method“ ochotne rozšírený, všelijakú prajnú i neprajnú podstúpil u nás kritiku, trebárs aj v tých troch krajinských rečach bol písaný, v ktorých sa mládež v gymnásium b. bystrickom pre celú krajinu uhorskú k úradovaniu pripravuje, uspôsobňuje a vyučuje z tak jedni farizej a zákonníci kričali: Nedávajte na to nič, jestli ste verní patrioti; – já sa vraj baňsko bystrického gymnásia viacej bojím, jako „Matice Slovenskej,“ volal druhý; – tretí sa vyhrážali: Budeme vidieť, ktorá obec bez našeho privolenia taku 60 zl. účastinu na seba príjme, a do verejných účtov položí atď. Čo už tu bolo robiť ?! Má tá milá mládež celkom zo škôl vyšších vytvorená byť v týchto časoch všeobecnej biedy, kde jednotlivci nie sú už v stave synkov svojich dal vycvičiť a vychovať pre vyššie povolanie, pre úrady svetské i duchovné, keď sa takto aj celým korporáciam prekážky kladú ? – či už naozaj židovstvu do rúk má prepadnúť aj verejné v budúcnosti úradovanie, keď títo sberatelia mamonny, skoro jediní sú ktorí na svoj groš synov svojich už aj v právach a vyšších ústavoch vyučovať dávajú ?
Ej ! nie tak bratia kresťania ! nie tak drahí Slováci ! nedajme sa odstrašiť takýmito podvednými slovami a kuvičími hlasami, lebo takýto nepriateľský, ošemetný, nehanebný a bezočivý, neľudský škrek nás pripraviť chce o šťastnejšiu budúcnosť, o hodnosť ľudskú, česť, náboženskú podporu, a vyššie postavenie, chcejúc nás kresťansko-katolíckych Slovákov urobiť podnožím celého sveta, aby sme tak v temnosti a sprostote udržaní večne bedáriť museli, a jako to prekrásne povedala večná Pravda: Aby slepí slepého vedúc, obadva do jamy večnej potupy, hamby, opovrženia a zahynutia padli.
Slovu tomuto čisto ľudskému porozumejúc farníci pružinskí , spojení s chudobnými učiteľmi okolia pružinského dňa 25-ho septembra t. r. sebe jednu účastinu 60 zl. do alumnea b. bystrického katolíckeho gymnásia a preparandie; napriek všetkému zlomyseľnému odhováraniu s radosťou založili, a hneď aj vo verejnej skúške v škole pružinskej u prítomnosti nižepodpísaného najspôsobnejšieho žiačka pružinského v osobe Štefana Briestenský do škôl b. bystrických vyvolili, a do B. Bystrice poslali: – To pripomenúť tu musím: že pri voľbe tajnej, koľko kto zlatými ročne prispeje k celej tej účastine 60 zl., toľko má aj hlasov. – Už chvála P. Bohu sa sbiera aj na druhú podobnú účastinu, na ktorú si s pomocou božou vyšleme žiačika zas na rok, a tak mám dobrú nadej, že sa tento spôsob, sbierať takéto blahodarné účastiny zaľúbi časom aj okolitým dekanátom, mestám, mestečkám a obcam, v jednu faru spojeným. Zdar Boh ! Ktože z nás tu nesvolá so Sirachom (51, 31.): „Pripojte sa ku mne, lebo viem, že ste žižniví po lepších časoch všetci !“
*) Zprávu, ktorá tu nasleduje sme už síce ve. Vojtechu v Besede č. 3. podali; pre jej ale velikú dôležitosť podávame ju i v Cyrillo-Methode. Red.

Z Pružiny. – Jestli kedy, teda 22. nov. t. r. som sa dokonále presvedčil o pravdivosti toho známeho latinského pravidla života: Verba movent exempla trahunt; t. j. slová človeka pohýňajú príklady ale priťahujú jak k dobrénu tak aj k zlemu. Po dokonanej totižto voľbe učiteľa v mestečku Belusi, kde sebe obecenstvo na zpiatok žiadalo dostať predošlého svojeho znamenitého učiteľa Jozefa Straku, popraviac na dobre túto stanicu zo 170 zl. na 300 zl. v hotovizni, s úctou bol prečítaný lásky, srdečnosti a horlivosti pastierskej plný list prevelebného p. Jozefa Záborský, pred viac rokami bývalého kaplána belušského, nateraz ale duchovníka v nitrianskom semenisku, – v ktorom veľkodušne pristupuje k spolku učastinárskemu v pružinskom dekanáte, dňa 1. sept. t. r. na podporu chudobných žiačkov alumnea baňsko-bystrického založenému, a síce so 60 zl. r. č. s tou zvláštnou žiadosťou: aby sa pri volbe žiačka bral ohľad na faru a školu belušskú. Za čo buď p. Dobrodincovi tomuto večná česť a sláva !
Príklad tento krásny a vznešený nie len celé mestečko k voľbe učiteľa shromaždené, lež aj jednotlivých starostlivých o vychovanie a budúcnosť svojich dietok pečlivých rodičov, menovite p. rychtára Ciho, prisažného Jurek a t. ď. tak rozohnil a povzbudil: že sa oni kremo mestskej, všetkým spoločnej účastiny aj osobitne podvoľujú značné príspevky platiť, len aby sa toho šťastia ich synkom dostalo prijatými byť do gymnásia a alumnea baňsko-bystrického. Pán Boh dobrotivý požehnaj takéto mestá, a podobných poctivých mešťanov na Slovensku !
Štefan Závodník,
dekan škôldozorca a farár v Pružine.

B. Bystrica, d. 10. dec. – Jako som sľúbil, že neskôr podám zovrubnejšiu zprávu o prenesení a povýšení sviatku našich slovanských Apoštolov Cyrilla a Methoda, tak aj splňujem sľúb môj. Skutočne Directorium z naloženia Jeho Excellencie, najdôstejnejšieho našeho p. biskupa Štefana Moysesa na r. MDCCCLXV vydaného na str. 61. na piaty deň júlia stojí dôslovne toto: „Fer. 4. SS. Cyrilli et Methodii EE. CC. ac Slavicae Gentis Apostolorum (Festum in Dioec. Neosol. E speciali Concess. Pii IX. Pont. Max. Decreto S. R. C. d-dto 2-ae Junii 1864. hac die deinceps sub ritu dupl. 1. Cl. sine Oct. in Offic. et Miss. celebrand.) dupl. 1. Cl. (sine Oct.) Offic. sumit. e Com. Conf. Pont sine ulla mutat. ratione numeri plur. LL. 1. Noct. Laudemus viros 8-va Ben. die. Quorum Fest. rel. in Offic. ut in pr. (ad fin. Brev. sub 14 Martii) not. In Miss. pr. in cuj. defectu dic. Miss. Sacerdotes de Comm. E. P. cum Or. pr.) GI. Ur. Praef. de Apost.“ – Toto milostivé narídenie Jeho Excellencie nielen každeho Slováka, lež každého nepredpojatého katolíckeho kresťana potešiť musí, že sa už raz činí česť podlžná tým duchovným Otcom našim, ktorí praotcov našich skrze svaté Evanjelium porodili. Roma locuta est !!




b) Zprávy.


Z Lvova. (Tyg. k.) – Obe haličské kapituly obradu ruského, to jest: Lvovská i Przemystská, jestvovaly dosiaľ de facto, ale nie de jure: bo ustanovizeň taková cudzou bola cirkvi východnej, v ktorej biskupami len mnísi zostávali, a zostavše nimi užívali rady spolubratov svojich mníchov v správe dioecesij. – Teprv včuľ ustanoveným zostalo od sv. Otca kanonické vystavenie tých dvoch kapitúl. V sviatok Ochrany Najsv. Panny Marie odbyla sa dotyčná slavnosť v prestolnom tunajšom chráme sv. Juraja, a prišli na ňu biskup Przemyslský Polansky so svojimi kanonikami, a dekanmi z provincij.
Poriadok tej slavnosti bol nasledujúci: Najsámprv metropolita, vzav na seba pontifikalia, zasadnul na prestole i povedal primeranú reč v ruskom jazyku. Potom odčítal kancliar konsistoriálny Stupnicky dotyčné Breve sv. Otca po latinsky, a iný kňaz to samé v jazyku ruskom. Potom premlúvil metropolita ku svojej kapitule, a doručil jej Breve. Po zvyklom homagium zakončila sa ale slavnosť tá odspievaním „Te Deum“ i „Mnogaja Lieta.“ – Kapitula novovystavená skladá sa z piatich hodnostárov čili prelátov a piatich kanonikov. Hodnosti sú: Archipresbyter seu Praepositus, Archidiaconus seu Decanus, Scevophylax seu Custos, Scholiarcha sive Scholasticus, i Chartophylax sive Cancellarius. Dve z nich sú nateraz prázne, to jest: Archidiaconus a Chartophylax.

Z Heska. – Prorocké slová božského Spasiteľa, ktoré učenníkom svojim opätne mluvieval, predpovedajúc im, že ich zo synagóg vyháňal a z jednoho miesta do druhého preháňať budú, na nikom sa natoľko neplnia, nakoľko na vlb. tovaryšstve Ježišovom, ktoré, prijmúc meno Spasiteľovo, zdá sa že dľa toho i hodnejším sa stalo trpieť a stihaným byť pre Krista viac, než ktorýkoľvek iný rád. Bo zaiste žiaden rád nebýva tak od svetla nenávidený a sem i tam honený, jako tovaryšstvo to. Nový príklad toho podávame tuná za „Zagrebačkého katolického listu.“ –
Mestská rada v Mohuči bola pozdvihla proti tamejším Jezuitom žalobu, jakoby v meste tom proti zákonu prebývali, a z toho predniesla vláde návrh ten, aby sa z mesta vyhnali. Poneváč ale vláda žalobu tú neuznala za slušnú, to sa mestská rada obrátila na druhú stavovskú komoru, i potom pri všetkom tom, kladne dokázal: že Jezuiti právom prebývajú v Mohuči, a to vo farskom príbytku u sv. Krištofa, dal sa vyslanec Finger svojou rozpravou, dielom to, na ktorého sostavení viac týdňov pracoval, protivné dokazovať. I na to bol biskup hotový odpovedať, pridajúc ku svojej reči právne priznanie francúzskych právnikov, potom i priznanie viehlasného právnika, hlavného statného zástupca Seitza. Že ani tieto očividné a nepobitné dôvody nič nevykonajú, to bolo už popredku poznáť dľa smýšľania vätšiny komory. Výsledok hlasovania bolo uzavretie: aby sa Jesuiti preč zahnali. Tomu netreba sa nám diviť.
Medzitým, žeby sa tak javno a to v komore poslaneckej smelo obrážať čie právo; žeby sa tak bez všetkého ohľadu tupila cirkev a tak zjavne ubližovalo katolíkom, to by sme predtým neboli verili. Hofman sudca z Friedbergu, teda človek od zákona, vyjavil sa, že Jesuiti po zákone smejú meškať v Hesku porinskom, ale pri všetkom tom nebál sa vládu žiadať, aby Jesuitov vyhnala ... Vernher z Niersteina tvrdil, že Jesuiti v Španielsku meškali jako rýpali potajomky; že oni celú Belgiu rozryli: hlavný ich úkol je vraj náboženský pokoj rušiť, a za tým idú poctivou i nepoctivou cestou, za to bojujú zbrojou nebezpečnou i neškodnou, nejedovatou alebo kde potreba i jedovatou. Metz podporuje návrh a žiada, aby vláda vyhnala všetkých Jezuitov, bo vraj hája zásady, mrávopočestnosť nanajvyš urážajúce ! Nie, takých rečí, takých klebiet na cirkev i jej rády nebolo dosaváď čuť ešte v žiadnej stavovskej komore, kde by ona predca pozostávať mala z hláv vzdelaných a práva znalých. Niet tuná urazené samo právo, lež obrazená je a to ťažko i cirkev.
Bo jestli sa potvára onen rád vo verejnom zasadnuti, na oči celému národu, z tých najhrubších zločinov, jako sú: ubojstvo vladárov, nemravnosť, pletky snované kolo závetov at.ď. potváranie to padá na celú Cirkev, ktorá ten rád ešte voždy odobruje, i na biskupov, ktorí ho vo svojom biskupstve trpia. Ačkoľvek nepriateľstvo proti samej cirkvi bolo očité, predca v celej komore našli sa iba dva mužovia, ktorí povstali na obranu práva i pravdy: jeden katolík a jeden protestant a to jako obranca cirkevných práv slavno známy Seitz, a Löv. Tento poslední, ač protestant, je odhodlaný zastavateľ pravdy. Ostatne pravil on: kto katolícku cirkev uznáva, musí jej priznať všetko to, čo k jej podstate náleží. Platí-li čo ozaj mešťanská sloboda, to vraj nezná, kto by mu mohol zabrániť naživať spolu so štyrma priateľmi dľa jeho vôle. „Čo já sám pre seba vyhľadávám – tak zakončil reč – to musím dopustiť každému inému; to musím já jako protestant dopustiť i Jezuitom.“

Z Itálie. – Jak zbúrené sú vášne v ľudu taliánskom naproti kňazom, toho nasledujúci príbeh najlepší dá dôvod. Raz v nedeľu ráno, keď sa v kostole turínskom u bož. Spasiteľa odbývaly služby božie a chrám ľudom pobožným bol zaplnený, vpadli dvaja sapéri silou mocou na faru, oborili sa na kňaza, úplne im neznámeho, i boli by, ho zavraždili palošami, keby nebol v úteku ochrany hľadal. Na šťastie prechádzali sa dvajá čelnici (žandarmi) okolo kostola i zlapali toho nebezpečnejšieho zločinca. Keď sa ho pýtali o pričinu besného jeho počínania, odpovedal: že nemienil iné, iba že chcel v živote svojom aspoň jednoho kňaza zabiť. (Tyg. k.)

Rim. (Petroleum v kostoloch) – Veľa odvšelikad dochodilo na sv. kongregáciu obradov otázok: či voľno užívať v kostoloch a zvlášte do lámp horiacich pred najsvätejšou Sviatosťou oltárňou oleja kamenného, nazývaného obyčajne petroleum. Prvší, ktorý tú otázku učinil, bol arcibiskup z Rennes 11. marca t.r. – O mesiac potom biskup z Beauvais s viacej inými biskupmi francúzskymi tú samú otázku predložil kongregácii. Písano už dávnejšie po rozličných časopisoch, že kongrerácia zakázala absolutné užívania petroleum, v čase keď rečená kongregácia ešte celky tou otázkou nebola zaujatá. Obdržavši zdanie učeného professora v kolegium rímskom p. Provenzali ohľadne petroleum, vydala sv. kongregácia obradov v zasadnutí 9. júlia t. r. dekrét, v ktorom dovoľuje v nedostatku iného oleja i v skutočnej potrebe užitie petroleum, jednako iba s povolením ordinária. „Generatim utendum esse oleo olivarum; ubi vero haberi nequeat, remittendum prudentiae Episcoporum, ut lampades nutriantur ex aliis oleis, quantum fieri possit vegetabilibus.“
Tak znie ten dekrét. Vo vývode zas toho dekrétu kongregácia praví s dôrazom: že vše sa starala, aby obyčaj pálenia vo dne i v noci pred najsv. Sviatosťou oltárňou oleja olivarum, od počiatku cirkve zaprovadená pre svoje značenie mystičné, kde len možno, bola udržaná. Tak vážne zás príčiny, jaké doviedli biskupi francúzski, t. j. chudoba cirkví, veľké útraty na olej olivarum nakloňujú k výminke v dotých časovom pravidle. – Akta cirkve milánskej obsahujú nekoľko narídení sv. Karola Boronejského, v ktorých dovoľuje užívať iného oleja v nedostatku olivy: „Lumen lampadum oleo olivae nutriatur nec oleum alterius generis adh beatur, nisi quibus locis archiepiscopus ob eam causam conceperit, quia nullum ejus generis haberi potest.“ –
V aktách 11. synody milanskej nasledujúci punkt sa nachádza: „Usus olei olivarnm commendatur ad lumen lampadarum in ecclesiis; ubi fieri potest retineatur, et ad consuetudinem inducatur in omni ecclesia.“ Baruffaldi vo svojom komentáre k Rituálu rímskemu i Cavalieri v komentáre k dekrétom sv. kongregácie obradov to isté stvrdzujú. Tak teda povyše uvedeny dekrét kongregácie žiadnej novoty nevprovádza, lež shoduje sa s dávnou praxou cirkve. (Tyg. k.)

Francúzsko. (A. A. Z.) Časopis „Monde“ podáva úryvky z reči, ktorú mal kardinál de Bonnechose, arcibiskup Rouenský na deň všech Svätých vo svojom biskupskom chráme, podávajúc v nej spolu i zprávu o svojom nedávnom pobytu v Ríme, Z ohľadu terajšieho položenia pápežovho vyslovil sa msgr. de Bonnechose nasledovne: „Sv. Otec je pokojný, plný útechy, naplnený dôverou v Boha, ktoréhožto práva zastáva; avšak nezaviera oči svoje pred nebezpečami, ktoré ho zovšad obklopily. Čuje on hrozby nepriateľov cirkve, vidí ích figle, cíti, že sieť snáh svojich vždy viac a viac kolo neho sťahujú; ničmenej zostáva pevným, neohroženým a silným pri svojom úmysle, nech by sa stalo, čokoľvek, nepopustiť v ničom, čoby sa nesrovnávalo s dôstojnosťou sv. Stolice a s nevyhnuteľnou slobodou námestníka Kristovho.“ (Hl.) –
Slovutný arcibiskup Rouenský, o ktorom sme sa povyše zmienili, je teprv nedávno medzi kniežatá cirkevné (kardinálov povýšený a prijal zaraz s patriarchom-arcibiskupom benátskym Trevisanato dňa 22. sept. vo verejnom konšistoriume z rúk sv. Otca klobúk kardinálsky. Trevisanato obdržal názov presbytera sv. Nerea a Achilla, Msgr. de Bonnechose titul presbytera sv. Klementa i odbavoval dňa 29. sept. obradný úvod do kostola sv. Klementa. Prijatý pri dverách kostola kroz generála Dominikánov O. Saendel i Dominikánov irlandských, ktorí ten kostol majú, obliekol sa v kapu, poboskal krucifix, pokropil vodou svätenou prítomných. Vošiel potom v procesii do kostola, a keď ta vchádzal, chôr spieval antifonu „Ecce sacerdos magnus“ i oddal poklonu pred najvelb. sviatosťou. Po modlitbách prepísaných zahrala hudba antifonu o sv. Klemente, po čom Jeho Eminencia zasadol na trône a jeden z kňazov odčítal bullu pápežskú, ktorá kardinálovi titul priznávala. – Kardinál mal potom vedľa obyčaje premluvu, v ktorej predstavil deje toho kostola, mlúvil o veľkých činoch sv. Klementa a na konci o trvalosti Cirkve sv. vsried úpadku krajín a záhuby národov. (Tyg. k.)

Z Jeruzalema. – Kupula chrámu sv. hrobu sa rúca. Cisári ruský a francúzsky vzali pred 2. rokami s veľkou ochotou jej vpravu a obnovu na seba. Lež až posaváď nik sa nemá k dielu; kupula neopravená chýli sa vždy vätšmi k svojemu úpadku, a hrozí nebezpečenstvom pútnikom, chrám ten navštivujúcim. Zprávy vo veci tej poverených staviteľov jak ruského tak francúzskeho lezia už dávno na patričných miestach a predca nechodí odnikaľ žiaden rozkaz, čoby aspon nejaký dočasný krov nad kupulou spraviť, žeby ju jak tak ochraniť.
Cisári tí nemôžu sa nijak v plánoch obnovenia shodnúť. Ruský cár totižto chce, aby galerie v kupuli ostaly tak, jako sú teraz výlučným právom Rékov, bo z réckeho samostanu vedú do nich dvere: teda sú pod réckym kľúčom; francúzsky ale žiada, aby kupula bola pre všetkých, by sa teda spravily do nej na galerie tri vchody: pre katolíkov, Rékov, a Armenov. A táto neshoda je hlavne príčinou, že sa tá vec tak dlho siahne. Kupula berie viac a viac zkazu, a ostane-li ešte jednu zimu bez krovu, bude sa válať po kusoch na Zem, na zrejmé nebezpečenstvo pre pútnikov. Tak hľa svätina tá na hambu sveta kresťanského sa rozpadúva v rozváliny; mravná povinnosť mala by patričné vlády, ktoré záležitosť tú na seba vzaly, k tomu nútiť, aby sa daly bez odkladu do práce, a posiaľ niet k tamo žiadneho výhľadu. (Zagr. k. l.)




Rozličnosti.


* Podľa najnovších výkazov počíta rád milosrdných 1159 členov, a síce je medzi nimi 65 kňazov, 71 lekárov i ranhojičov a 78 lekárnikov; v 99 špitáloch v Ríme, Lombardii, Benátkach, v Neapolitánsku, Sicilii, Francii, v Rakúsoch, Čechách, Uhrách, v Bavorsku, Prusku, Poľsku a Španielsku mali pod opaterou r. 1863 dohromady 62,727 nemocných.




Verejná pošta.


P. P.T. vo Zvol. máte za Cyr. a Slov. len na l-é pôlročie t. r. zaplatené. – P. A. R. v Lome otázočné peniaze sme obdržali.
F. V. S: M: 11 zl. 58 kr. v to rátajúc už: príslušnosť za 13-16 so Všen. Š: 2 zl. 25 kr. za II pôlr. Cyr. t. r. M. Hr. Za Vojt. za toto štvrť ročie 1 zl. –




Výzva


Tých p. t. pp. ktorým sme „Cyrilla“ a “Slovesnosť“ tohoto roku i bez predbežne zloženého predplatku posielali, prosíme: by nám svoju podlžnosť čím skorej poslali. Red. „Cyr. Meth“.