logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria

Časopis: Cyrill a Method, rok 1864, číslo 42


Obsah:



: Úvod a záver
Poludničan. : V čom záleží a záležať má
: Reč, ktorú držal vys. dôstojný
: Kázeň na slavnosť
: Kázňové predmety
: VESTNÍK CIRKEVNÝ. a) Dopisy.
: b) Zprávy.
: Rozličnosti.
: Kniževný Oznamovateľ.


Úvod a záver




CYRILL a METHOD.
Časopis cirkevný.

Predplatná cena celoročná: 4 zl. 50 kr. pôlročná: 2 zl. 25. kr. r. č. s poštovou dopravkou. Predpláca sa u vydavateľa a redaktora Dr. Andr. Radlinského, farára kútskeho. Adressuje sa do Holiča. (Uhry) via Göding. Vychádza každých 8 dní na hárku.

Číslo 42.
V Skalici, vo štvrtok, dňa 1. decembra 1864.
Ročník XIV.

Odpovedný redaktor a vydavateľ Dr. Andrej Radlinský, spoluredaktor: Víťazoslav Sasinek.
V Skalici, 1864. Tiskom Fr. X. Škarnicla Synov




V čom záleží a záležať má

Poludničan.


V čom záleží a záležať má pokrok katolicismu ?

I

Čo je k životu, to neprestajným vyvinovaním sa zo zásad svojich a kroz to zapríčineným stálym lámaním odporov prebehnúť musí jednotlivé fázy svojho dejstvujúceho jestvenia. Je to strom, čo zo životorodého jadra vyháňa silný peň v plnosť širokovetvej okrasy zeme, čo vydržiac i víchrice i mrazy v útlosti svojej bujnie jak silou tak milým zovnejškom, a súsredniac objem dokonalostí svojich do semena, rastie v nekonečnom potomstve lesov i hôr. Čo je k životu, na tom neomýlne sa plní slovo Gamalielovo: Si est ex hominibus consilium hoc aut opus, dissolvetur. Si vero ex Deo est, non poteritis dissolvere illud; ne forte et Deo repugnare inveniamini.
Kto sa díval na historický vývin protestantismu, ten i plniť sa videl výrok Gamalielov. Tri stoletia minuly odo dňov Wartburského deformátora a behom jejich protestantismus temer pretekavým silením sa letel za „pokrokom,“ za „rozvinom cirkve,“ za „slobodou ducha“ at.ď., nuž i čo za resultát zjavuje sa dnes zrakom našim ? Jaké faktory – taký resultát. Nešťastná autorita subjektivismu podsekla ostatnie brvná, na ktoré opierala sa takrečená luteránska „cirkev;“ chýrečným, bez prestania i do zunovania roztrubovaným „pokrokom“ – devisou touto všetkých revolúcij – prekročily sa svevoľne medze oprávnenosti individuality v cirkvi: „rozvin cirkve“ až tak ďaleko zabehol, že za dňov týchto už toľko protestantických cirkví počitovať môžeme, koľko duší k tejže „cirkvi“ prislúcha, no a konečne „sloboda ducha“, – ktorý chudák v železných putách katolicismu uväznený stonal, – tá len ešte završila celkovité udusenie viery v zjavenie, stvoriac tisíce podlých a preto i padlých filosofických sústav, ktoré znovu osvietily dávno prekonanou tmou pohanstva človečenstvo, – človečenstvo frázami „humanity,“ „rationalismu“, „filosofismu,“ „vývinu“ a t.ď zvedené. Kde je dnes luteránstvo ? – „dissolutum est !“
Neslýchaný krik, jaký sa zo všetkých luteránskych táborov ozýval proti obskúrnemu, pôverčivému, otrockému, formalitkarskému katolicismu, a zvätša hádam ešte nimbus, ktorým pohyblivá časť ľudu venčila hlavý tých, čo vytlačiac z celej vierouky kresťanstva vnútornú ovlahu vystavili z biedných karát sofismov dajaký nový filosofický domec, áno povedať smieme aj vliv samých luteránskych zásad zvedli mnohých katolíckych učencov a theologov k upotrebeniu toho samého prosriedku, jákým pojednávalo sa v protivnom tábore o cirkevnom dogmate. Nákazlivý subjektivismus a bez toho len ťažko udusiť sa dajúci ozyv individuality v rozbore náboženských právd, počaly jedným časom mátožiť aj v našej cirkvi a bohužiaľ dosiaľ ešte badáme makavé znaky toho v novšej literatúre. Ale historia Hermenianismu a Güntherianismu a nesčíslné menšie pokusy sú hlasným dôvodom, že nemožno opustiť cestu katolíckeho theologizovania a – nezblúdiť od katolíckeho dogmatu.
Mnohým pravda a menovite tým, čo nenazreli ešte buď z lenivosti buď z obmedzenosti do vnútorností katolicismu, podivno znie výrok, žeby katolícky filosof nesmel si zo seba vybrať stanovisko, z nehož by vyvinul pochop božstva a jeho pomerov k človečenstvu a naopak; pochop cirkve a jej pomerov k veriacim i naopak atď. Podivno im znie výrok tento, bo domnelé právo jednotlivej osobnosti zaväzuje jejich oči, aby nepoznali, že v katolicisme podržujú jednotlivosti svoj hlas len natoľko, nakoľko tvoria Kristom urovnoprávnené čiastky celku, avšak i tratia svoj hlas len natoľko, nakoľko celok je absolutne nepodvratné dogma i svrchovaná autorita pre katolícke myslenie.
Zásada táto je a má byť prvým článkom v „credo“ každého statočného filosofa. V Kristu všetko dochodí práva svojho, a zas v ňom ho i pozbýva. Viďme konkrétny príklad. Národy sveta došly v kresťanstve nie len zvláštneho posvätenia, lež i faktične práv svojich či ohľadom na božstvo, či na cirkev, či na samovladárov, či na vzájomné medzinárodnie poťahy. Avšak jako z tejto strany slavne vyslovená je sankcia národností, tak z druhej zničená je úplne jejich samostatnosť predošlá, jejich význam aj sila; národy všetkie splynuly v jedno nerozdielne telo jednej nerozdielnej duše, kresťanstva, i panstvo národnosti kleslo až na dosť nepatrnú accidenciu nove utvorenej podstaty. To hľa je výrečná i presvedčivá analogia processu, ktorým sa pretvorujú všetky interessy ducha i tela v kresťanstve.
V čom že teda záleží a záležať má pokrok katolicismu ? V tom, že spomenutý process pretvárania zájmov ľudských v predmet kresťanského názoru sami prenesieme na pole vedy, na pole filosofie, posvätiac tým z jednej strany výskumy ľudského ducha sankciou svrchovanej autority, zmeniac ich ale z druhej strany v púhu accidenciu, duševnej všeobecnosti v kresťanstve. Týmto činom prestáva nie len rozdrobenosť, roztrhanosť ľudského vedenia i jeho zpúry proti vedeniu kresťanskému, ale roztvára sa spolu brána ku smiereniu celého človečenstva so sebou aj s cirkvou, jako aj vedy s vierou, telesnosti s duševnosťou, zemskosti s nadprirodzenosťou. Jak krásne výhľady pre budúcnosť zo stanoviska cirkevného !
Zakročenie pápežskej stolice vo veci Hermesovej, Güntherovej at.ď. jedno za druhým zničilo temer všetky pokusy katolíckych myslyteľov, spojiť katolicismus s novou vedou. Ačkoľvek každý učený katolík, nehovorím theolog, synovskou úctou klonil sa slovu autority, predca nešťastné fiasko najšlechetnejších a práve len k oslave katolíctva učinených pokusov tak odňalo katolíckym mysliteľom všetku smelosť, že nie len jakejkoľvek spekulácie sa vystríhali, lež i studium filosofie samej zanedbali k nevynahraditeľnej temer škode vedy katolíckej, jakoby asnáď pochop filosofie a priori vytváral katolicismus ! Áno predsudok tento proti filosofii tak hlboko sa zakorenil, že sa drží filosofia pre blúdy ňou a v nej sa udavšie za nič, za nevedu, za poveterný zámok ducha ľudského bez základu a principu. Na to miesto hovorí temer všeobecne verejná mienka duchovenstva, že len theologia je filosofia, že ona sama má platnosť a miesto v cirkvi a v školách, že netreba jej žiadnych iných podpôr ani ohľadne jej samej ani ohľadne iných vied.
Nepravdu náhľadov týchto chcem prítomným pojednaním preukázať hlavne v zájme mladších theologov, ktorým nádobno sa orientovať v terajšom labarinte mienok, i nádobno znať, v jakom smere záleží tendencia dnešnej cirkve a jaký má byť dľa toho pokrok katolicismu. Niet sa tu čo báť filosofie. Bo „jestli-že len tam príčina strachu, kde mizne podlaha pod nohama,“ jako znamenite hovorí Dr. H. E. Plastmann (v 1. sväzku spisu svojho: „Die Schule des h. Thomas v Aguino“ Soest, verlag von Nasse, 1857, str. 110.“ tedy nemá sa čo strachovať len ten, čo stojí na pevnom. Rím stojí na pevnom aj vo filosofii. Útrpne síce, ale s úsmechom hľadia tam na spekulatívne budovy mudráckych nemcov v povetrí. Sťa mydliny tratia sa tieto papierové paláce, jaknáhle sa ích dotkne dych pravdy.
Môžeme tu cele abstrahovať, či nadprirodzenou či prirodzenou pomocou stojí Rím pevne vo filosofii. O tejto hovoríme len jako o vede vyviesť sa majúcej svetlom prirodzeného rozumu. Volajte si ju peripatetickou abo scholastickou filosofiou, filosofiou rímskou alebo vôbec filosofiou. Ona je prirodzená pravda ! Lež pravda ! a pravda nebojí sa nikdy ! Kde bázeň, tam niet pravdy – a kde pravda, tam niet bázne ! Sofismárstva nepravdy môžu byť čo najtenšie snované, čo najučenejšie, najsvodlivejšie ! Pravda sa im smeje ! Ona nazre sa im ostro a smele do tváre, jak je len prítomná, a čo by len na jednu jedinkú výpoveď pevnou nohou stúpiť mohla. "dód moi pón sto - kai kinisotén gén" Veď: veritas veritati contradicere nequit. –
Stanovisko naše je Rím: bez Rímu náš dych – jed, naše slovo – márnosť; naše činy – sny; náš život – ztrata jestvenia; bez Rímu čo naša smrť ? – Kto nemôžeš úplným presvedčením podpísať riadky tieto, – ani nečítaj ďalšie moje pojednanie.
Poludničan.




Reč, ktorú držal vys. dôstojný


Reč, ktorú držal vys. dôstojný p. Frant. Tilles archidiákon a farár prievidzký pri ročnici slavných Narodzenín Jeho Excellencie najdôstojnejšieho pána Štefana Moyses, Jeho c. kr. ap. Velič. tajného Radca, Biskupa b. bystrického (d. 25. okt.)

Excellentissime, Illustrissime ac Reverendissime Domine Episcope, Sacr. Caes. Reg. et Apostolicae Majestatis Actualis Intime Status Consiliarie, Domine et Praelate Benignissime, Gratiosissime !

Diluculum diei hodiernae cum primo lucis suae radio, guem ut festivum Praenuncium instantis laetitiae super horisontem Almae Dioecesis Neosoliensis diffudit, insolitum quempiam ac sanctiorem in praecordiis Spiritualium Excellentiae Vestrae filiorum succendit pietatis ignem. Illuxit enim nobis dies anniversaria Nativitatis Benignissimi Praesulis et Patris Optimi. Dies non solum in vita Excellentiae Vestrae momentosissima; sed etiam pro Dioecesi quam Excellentia Vestra, iam in decimum quartum annum gloriose gubernat, solatiosissima; imo universae Ecelesiae Sanctae ter, quaterve beata !
Excellentia Vestra die hac grata revolvit mente cuncta circa se Consilia Domini, piaque meditatione proseguitur vias, per quas adoranda Providentia Excellentiam Vestram inde a cunis usque ad praesentis diei terminum paterne duxit, neve unquam ad minaces seculi dolosi scopulos, pedem Suum offendat, Eadem Divina Providentia, felici sane omine Excellentiam Vestram mox cum Suo in mundum huae ingressu in tutelam Ducis coelestis, Sancti quippe Archangeli Raphaelis, tradidit.*)
Sed dies haec almae quoque Dioecesi nostrae nova revehit Solatia, gratissimisve reminiscentiis eam mirifice laetificat. Conscia enim sibi talem ac tantum praeesse Pastorem, Antistitem et Patrem, qui sibi eam primo statim: quo gubernacula eiusdem suscepit, momento, ceu praecipuum diurnarum ac nocturnarum solicitudinum Suarum constituit obiectum, grato hodie expendit animo, innumera Beneficia, quibus sub paterno Excellentiae Vestrae Regimine locupletissime ditata et felicitata est; haec hodie amplius convincitur, se inter tam ardua rerum adiuncta, sinistrasque temporum vicissitudines, in quibus Ecclesia et Patria priori Decennio situabatur, nisi sudoriferis conatibus Episcopi sui ad praesentem perduci potuisse florescentie Statum; cernit hunc animarum suarum Episcopum eo apostolico zelo pascere gregem sibi divinitus creditum, ut ex eo efiormet genus electum, gentem sanctam et populum acquisittonis. Heu quanta redundant exhinc in Dioecesim nostram Solatia !
Demum dies praesens renovat quoque gloriam Dei totiusque Ecclesiae Suae Sanctae, quae in Excellentia Vestra, Quam ut filium lacte fidei salvificae nutrivit, et materno sinu suo tenerrime fovit, hodie suscipit verum Apostolum, qui profundissima Sapientia eminenti Scientia, perspicaci Doctrina, sublimi Mentis Cultura, omniumque Virtutum apostolicarum genere illustris, ut Stella primae Magnitudinis eminus coruscat, Regnumque Dei clarissime illustrat.
Tanto igitur Beneficiorum ab Excellentia Vestra in nos et Ecclesiam profectorum pondere onusti, fleximus hodie ante Altare Altissimi genua nostra, Deum, a quo cuncta Bona procedunt, suppliciter exorantes, ut effusa per Excellentiam Vestram omnium benedictionum coelestium Ubertate, Vitam Eidem praestet prosperrimam, hancque pro Salute Animarum et augmento Gloriae Magni Dei necessariam, nobisque pretiosissimamʼ ad remotissimos Naturae humanae terminos prov e here dignetur. –
Haec pia ac sancta Cordium nostrorum Vota, nos praesentes nomine totius Cleri et Populi Dioecesani ceu pignora filialis amoris, profundissimae Venerationis, intemeratae pietatis, gratitudinis et obedientiae ad pedes Excellentiae Vestrae venerabundi deponimus, festive acclamando: Vivat Excellentissimus, Ilustrissimmus, ac Reverendissimus Dominus Praesul noster benignissimus diu felix, prosper et incolumis !!! –
*) Na deň 24. oktobra padá sviatok sv. Rafaela Archanjela.
Redakcia.




Kázeň na slavnosť


Kázeň na slavnosť nepoškvrneného počatia Panny Marie. O nepoškvrnenom počatí P. Marie.

Úvod. Katol. Cirkev má štyri známky. Prvá je jednota a síce v jej hlave, učení a sv. sviatosťach. Pravdu túto potvrdzujú sv. evanjelia, apošt. listy, cirkevné dejiny a cirkevné sbory. Ježis učí: že bude jeden ovčinec a jeden pastier“ (Ján 10, 16.), a sv. Pavel píše: „Jeden Pán, jedná viera, jeden krst“ (Efezs. 4, 5.) – Dvanásť je apoštolov, ale len Petrovi riekol Kristus: „Ty si Peter, skala a na tejto skale ... (Mat. 16, 18-19) Viditedlná hlava Cirkve je vždy rímsky pápež, nástupca sv. Petra. Že je len jedna cirkev, to už prvý nicenský sbor r. 325 určite vyriekol: „Verím jednu svätú, katolícku a apoštolskú cirkev.“ – Čo sv. rímsko-katolícka cirkev učí, musíme veriť, poneváč je stĺp a základ pravdy (I Tim. 3. 15.): a preto sa ani pomýliť nemôže; kto ale nechce cirkvi veriť, je pohan a zjavný hriešnik (Mat. 18, 17.)
Na základe tejto cirkevnej jednoty sv. Otec, terajší rímsky pápež Pius IX na čele 195 kardinálov, arcibiskupov a biskupov d. 8 dec. 1854 túto pravdu vyriekol a ustanovil: „Maria Panna bola bez prvorodzeného hriechu počatá; učenie toto je od Boha zjavené; každý pravoveriaci to musí pevne veriť; kto ináč myslí, odpadol, od viery a letí do zahynntia, jestli ale kto, čo v srdci myslí, slovom, písmom alebo jakýmkoľvek iným spôsobom projavuje, padá pod kľatbu cirkevnú.“ – Ukážem tedy dnes: že učenie o nepoškvrnenom počatí P. Marie je božie zjavenie
1) starého, 2) nového zákona, 3) dosvedčené jej slavnou smrťou, 4) potvrdené od cirkve katolíckej.

Rozloha.

Učenie: že najčistejšia Panna Maria bola v prvom okamžení svojho počatia zo zvláštnej milosti všemohúceho Boha ohľadom na nekonečné zásluhy Ježiša Krista, Vykupiteľa sveta slobodná od všetkej poškvrny prvorodzeného hriechu, je zjavenie božie.
I. Boh je všemohúci; on všetko stvoril z ničoho, nebe i zem, a všetko, čo je na nebi i na zemi. Boh stvoril anjelov vo svojej milosti a s mnohými dokonálosťami. Boh stvoril Adama a Evu v svätosti, spravedlnosti a nevinnosti. Či tedy ten istý Boh nemohol najsvätejšiu Pannu Mariu stvoriť vo svojej milosti a s tými najvätšími prednosťami ? Či Boh prestal byť všemohúcim ? – O nie, už tá sama pravda, že sv. Panna Maria nad Cherubínov a Serafínov, nad všetkých deväť sborov anjelských povýšená, je najbližšia k trônu božiemu, svedčí: že bola od každého hriechu, prirodzeného tak jako skutočného, vždycky slobodná, čistá, nepoškvrnená.
Anjeli svoje tváre pred trónom božím krýdláma zakrývajú, Maria Boha obetuje Bohu. Veliký je Michal archanjel, ktorý s božou pomocou a so zástupom sv. anjelov Lucifera v boji premohol: ešte vätšia je Maria, ktorá sama s podporou všemohúcosti božej diabla nie len prevládala, lež mu i hlavu potrela, ktorý príchod Boh už pri ortieli, nad hádom vynesenom, predpovedal, reknúc: Nepriateľstvo položím medzi tehou a ženou ... (I Mojž, 3, 15.). – Maria bez poškvrny prirodzeného hriechu počatá je ten Noemov koráb, ktorý vysoko na površí mora plával vtedy, keď sa celý svet vo všeobecnej potope prirodzeného hriechu topil; – je ten horiaci ker, ktorý videl Mojžiš horieť a neshorel; – je tá archa (škriňa) pokoja, ktorú Izraelskí po suchu cez potok Jordán nesli, a všetkie vlny dedičného hriechu ju ani len kapečkou vody nenavlažily; – je tá archa úmluvy, ktorú dva zlatí Cherubíni ostríhali na pamiatku: že ju ani prirodzený, ani skutočný hriech neškvrnil; – je tá čistá panna, ktorú kráľ Šalamon v dnešňom liste ospevuje: „Od počiatku mal ma Boh u seba, od večnosti som ustanovená ... (Prísl) 8, 22-36.).
Tu asnáď nadhodí nekto: jako je to možno, aby Maria, dcéra sv. Joachima a sv. Anny, dcéra telesných rodičov, ktorí boli v prvorodzenom hriechu zrodení, bola, bez poškvrny narodená, bez po škvrny počatá ? Jako to možno, abysme dedičili po rodičoch našich hriech prirodzený, keď im tento bol pri krste odpustený ? – Na to já odpovedám: Či si neslyšal, že Boh je všemohúci, že čo chce, stvori a čo povie sa stane ? (Žalm. 32, 9.). Či Maria tiež nepovedala: „Jako je to možné, aby som sa matkou stala, keď já muža nepoznávam ?“ Čože jej na to anjel Gabriel odpovedal ? „U Boha nič neni nemožného“ (Luk. 1, 37.). – A chceš-li, kresťane milý ! ešte lepšie byť presvedčeným o všemohúcosti Boha, povedz mi príčinu: prečo Henoch a Eliáš nezomreli ? či sme tedy smrť s prvorodzeným hriechom nezdedičili ? A keď Boh Henocha a Eliáša od smrti ochránil: prečo by nemohol svoju vyvolenú dcéru, matku Syna svojeho, nevestu Ducha svätého ochrániť od poškvrny hriechu dedičného ? Keď Boh Adama a Evu bez hriechu stvoril, či nemôže od hriechu, ktorého sa oni dopustili, zavarovať koho chce ? Či neučí sv. Ján Krstiteľ: „že Boh môže z kameňa vzbudiť synov.“ (Luk. 3, 8.).
II. Viďme ďalej, čo učí sv. evanjelium o nepoškvrnenom počatí P. Marie. – Anjel Gabriel na rozkaz boží v nebeskej jasnosti zpúšťa sa k Marii a takto ju pozdravuje: „ Zdravas Maria ... Tieto Gabrielove slová: „Zdravas Maria ! milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami,“ dostatočne dokazujú: že Maria bola bez prirodzeného hriechu počatá. I jakože možno ináčej
myslieť ? jako je možno, hovorím, aby Boh Syn v nečistej nádobe, v nádobe prirodzeným hriechom zamazanej ľudské telo vzal na seba ? v nádobe, ktorá bola predtým nádobou hnevu božieho ? – Jestliže sa všetko, čo v písme sv. stojí, naplniť musí; jestliže sa podľa slôv Ježišových ani jedna bodka nepominie zo zákona, až sa všetko stane (Mat, 5, 18,): prečo by sa nenaplnilo to proroctvo božie, že príde panna, ktorá potre hlavu hadovu, ktorá bude bez prirodzeného hriechu počatá ? – Kedy ? pýtam sa ďalej, kedy bola všetka svätosť na zemi, či nie vtedy, keď Ježiš prebýval na svete ? A keď Ján Krstiteľ, predchodca Kristov, menovaný najvätším medzi narodenými zo ženy, bol už v matkynom živote posvätený: prečo by nebola Maria, matka Ježišova už v prvom okamžení bez poškvrny počatá bývala, tá najšťastlivejšia medzi všetkými ženami ? Či nemôže Boh v prvom okamžení počatia posvätiť, jako posvätil Jána v materinskom živote ?
III. Tiež aj slavná smrť preblahosl. P. Maria nám oznamuje: že bola od prvého okamženia svojeho bytia, až do poslednieho okamženia svojeho života od všelikého hriechu čistá, slobodná. – Jako Ježiš tretieho dňa slavne vstal z mrtvých, tak aj Maria bola na tretí deň s dušou i telom s najvätšou slávou do neba vzatá. Priam vtedy boli apoštoli a iní svätí mužovia v Jeruzaleme shromaždení, keď zaslyšali spev ľúbežní. Maria dušu Bohu vydala. Jej sväté telo uložili do truhly a pochovali v Getsemane. Tu slyšia anjelský spev, ktorý na tretí deň prestáva; otvoria truhlu, a ejhľa ! nalezajú tu len plachtu a ručník, telo Marie ale nie. Boh vzal Mariu Pannu s dušou i telom k sebe do neba. – Už keď Boh nepripustil, aby telo Marie, najčistejšej Panny, v tmavom hrobe zakliatej zeme neshnilo; keď Mariu nezastíhol ortieľ boží: „Prach si a na prach sa obrátiš;“ keď, pravým, Boh Mariu vzal k sebe, jako to i Adamovi v nevinnosti jeho bol zasľúbil, jestli nebude jesť z ovocia zapovedeného: či sa z toho rozumne nezaviera, že Mariu nepotkal následok všeobecného odsúdenia ? – že Maria je bez poškvrny dedičného hriechu počatá ? – Čo viac, keď ten domček, v ktorom Maria s Ježišom prebývala, bol z Nazaretu do Lavretu v Talianskej od anjelov prenesený, aby ho ukrutní Turci nepoškvrnili, kacíri a neverci nezhyzdilí: či nebolo Bohu možné, dušu a telo najčistejšej Panny Marie pred najvätším nepriateľom ľudského pokolenia, diablom, pred dedičným hriechom uchrániť ?
IV. Čo ale uči Cirkev o počatí Marie Panny ? – Vždycky to bola pobožná myseľ kat. Cirkve: že preblahosl. Panna bola bez poškvrny prvorodzeného hriechu počata. Vždycky zapovedeno pravde tejto protivné učiť. Všetci cirkevní učitelia píšu o nebeskej sláve Marie, a buďto tvrdia, že Maria je bez hriechu počatá, alebo aspon opätrne v ohľade tom hovoria; kedykoľvek a kdekoľvek na cirkevných snemoch bola reč o prvorodzenom hriechu, všade a vždy sa javila vätšia a vätšia náklonnosť, už raz konečne uzavrieť: „že Maria bola bez poškvrny hriechu prvorodzeného počatá. “Všeobecný snem tridentský, ktorý sa priam pred 300 rokami držal, určite riešil: že Maria neni obsažená pod zákonom hriechu dedičného. Už od pradávna sa k úcte nepoškvrneného počatia Marie Panny rozličné slavnosti zaprovádzať počaly. Modlievali sa a spievali pobožní katolíci lavretánske litanie, v ktorých sa nepoškvrnené počatie zjavne vyhlašuje: Matko najčistejšia, Matko nepoškvrnená, Matko neporušená, Matko predivná, zrkadlo spravedlnosti, nádobo počestná, ruža duchovná, väža zo slonových kostí, dome zlatý, archa úmluvy at.ď.“ –
Potom bola zaprovadená slavnosť počatia P. Marie, ktorá sa každoročne 8. dec. vykonáva. Cirkev len dve slavnosti počatia vybavúva: slavnosť vtelenia Syna Božieho (Zvestov. P. M.) a slavnosť počatia Marie; tri slavnosti narodenia: Syna Božieho, Marie P. a sv. Jána Krstiteľa: sviatky svätých ale sa len v tie dni odbývajú, v ktoré oni toto slzavé údolie zanechali a do neba sa presídlili. Dovoleno bolo v našom mocnárstve už 15 dec. r. 1725, každú sobotu, neni-li nejakým druhým sviatkom prekazená, modliť sa hodinky a slúžiť sv. omšu o nepoškvrnenom počatí Panny Marie. – Pomaličky sa rozvinoval puk duchovnej ruže nepoškvrneného počatia preblahosl. P. Marie, až keď sa 8. dec. 1854 úplne rozvinul, keď sv. Otec, pápež Pius IX. v prítomnosti 195 kardinálov, arcibiskupov a biskupov, v prítomnosti mnohých učiteľov sv. písma a iných kňazov, v prítomnosti nepočetného množstva ľudu všetkých stavov a obojeho pohlavia, v najvätšom chráme katolickeho sveta, v chráme sv. Petra a Pavla v Ríme pod sv. omšou vyhlásil vyriekol a rozhodnul: že Maria, najsvätejšia Panna bola v prvom okamžení bez poškvrny prvorodzeného hriechu počatá; že učenie toto je od Boha zjavené, a že každý katolícky kresťan to musí pevne a stále veriť, chce-li spasenie obsiahnuť.
Záverka. M. Poslucháči ! verme pevne a stále učenie, ktoré sv. Matka Církev katolícka teraz veriť prikazuje, učenie to: že najsvätejšia P. Maria bola v prvom okamžení od všetkej poškvrny prvorodzeného hriechu čistá, slobodná zachovaná; verme, že učenie toto je od Boha zjavené; verme, že sa toto predivné tajomstvo nepoškvr. počatia Marie zo zvláštnej milosti božej ohľadom na nekonečné zásluhy Ježiša stalo; verme, že ináč veriac nemôžeme byť spasení. – O Ježišu, oživuj, roznecuj, rozmnožuj , potvrdzuj svojou milosťou túto našu sv. vieru ! – O Maria, najsv. Panno ! ty si tá biela ľalija; poškvrny prvorodzeného hriechu v tebe nebolo ! –
O Maria, najblahoslavenejšia Matko ! Ty si tá duchovná ruža; ten najkrásnejší a najšľachetnejší kvet tvojich dokonálosti sá dnes rozvinul; o Maria, ty rannia dennica, celá čistá na jasnom nebi celého katol. sveta teraz sa ligoceš; – o Maria, kráľovná nebies i zeme; ty si ten zlatý dom; ani ten najdrobnejší práštek hriechu ťa nezanečistil. – O Maria, Pani naša ! buď našou prostrednicou, nášou orodovnicou, našou pomocnicou; pros za nás, nešťastlivé dietky Adamove, ubohých hriešnikov: aby sme hriech oplakali, hriech zanechali, za hriechy pokanie činili, a bez hriechu v milosti božej s týmto svetom sa rozžehnali. Am.




Kázňové predmety


Kázňové predmety, a rozvrhy na slavnosť nepoškvrneného počatia P. Marie.

1) O nepoškvrnenom počatí P. Marie a jeho požehnaní. 1) Na jakú hodnosť bola Maria skrze svoje nepoškvrnené počatie povýšená; 2) jak nesmierne požehnanie odtuď pre nás vyplýva.
2) O nepoškvrn. počatí P. Marie. 1) Dôvody za nepoškvr. počatie P. M.; 2) užitky, ktoré z neho pre seba tiahnuť máme.
3) Prvé a poslednie okamženie žtvota 1) pri Marii; 2) pri nás ľuďoch.
4) Chceme-li sviatok nepoškvr. počatia P. M. hodne sláviť, musíme 1) zachovať nevinnosť a čistotu, ktorú sme pri krste sv. obdržali; 2) jestli sme ju ale ztratili, musíme hľadieť ju zase nazpät vydobyť.
5) Mariu menujeme Bohorodičkou preto: poneváč 1) bez hriechu počatá bola; 2) bez hriechu žila. 6) Nepoškvr. počatie P. M. 1) pripomína nám tajomstvá sv. viery; 2) učí nás potešlivé pravdy, 3) porúča nám ty najkrásnejšie čnosti kresť. dokonálosti.
7) Milosť Božia je 1) najdrahšie, 2) jediné, 3) najsladšie blaho duše našej.
8) O prednosťach Marie v jej nepoškvr. počatí. 1) Všemohúcosť božská Mariu z pod všeobecného zákona vyňala; 2) Múdrosť božská Mariu od všeobecnej nákazy oddelila; 3) Láska večná Mariu od hnevu božieho z milosrdenstva zachránila.
9) Maria bola prvotinné ovocie napravenia ľudského pokolenia. 1) Jako čiasky roka majú svoje prvotiny: jaro vo svojich kvetoch, leto a jaseň v prvých ovociach; ak tiež 2) napravenie ľudského pokolenia malo svoje prvotiny v nepoškvrnenom počatí budúcej Matky Božej.
10) O milosti Božej. Z milosti plného počatia Maria učíme sa 1) čo sme boli bez milosti Božej; 2) čo sme zostali s milosťou Božou.
11) O dôstojnosti počatia človeka a Marie. 1)Počatie človeka je dôstojné tajomstvo prirodzenosti; 2) počatie Marie je dôstojné tajomstvo milosti.
12) O spojení tajomstva tohoto s narodením Kristovým a naším znovuzrodením. Počatie M. je dôležité tajomstvo, bo ono stojí v najužšom spojení 1) s narodením Kristovým, 2) so znovuzrodením našim.
13) O nevinnosti a poniženosti. 1) Nevinnosť je najkrajšia ozdoba mládeže, 2) poniženosť je základ všetkých čností.
14) Maria bola predo všetkými ľuďmi od Boha najvätšmi požehnaná 1) skrze svoje nepoškvr. počatie; 2) skrze svätosť svojho života.




VESTNÍK CIRKEVNÝ. a) Dopisy.


V Ostrihome na deň sv. Karola Boromejskéko. – Dalo mi to rozmýšľania a stálo mňa to boja, zakiaľ som sa chytil pera, abych dačo napísal do nášho „Cyrila“. Neviem, chystal-li sa každý začiatočník k svojmu vystúpeniu do verejnosti s takou úzkostlivosťou, jako já, naozaj sťa chlapčok dedinský, ktorý vystúpiť má, aby verejne privítal ku skúške prichádzajúceho duchovného otca svojho. – Medzitým už nedbám, nech hovorí kto chce, čo chce, nech posudzuje kto chce, jako chce, já písať musím, na to nedbám, bár aj jaká kritika ma potká, *) nech len uspokojím svedomie svoje a sebe povedomý budem, že som predca robil k blahu cirkve a národu svojho, čo som mohol. –
O čom ale a čo mám písať ? Či voľajaký výborný článok mám sdelil, v ktorého čítaní by asnáď mnohý kochal ducha svojho, alebo krutiac hlavou obdivoval vysoké myšlienky jeho, slámku ale krížom nepreložil ? Nie, bo dačo takého učeň nie v stave vyviesť; pomalý stromčok rastie, zakiaľ sladké a prijemné ovocie rodí. Ani výborné a svätými pravdami a zásadami preplnené články neprispejú nič u toho, komu zchádza vôľa a odhodlanosť za vec samú. **) Máme toho príklad na článkoch Dusarova, v „Cyrille“ t. r. uverejnených, ktoré siahaly až do útrob srdca každého, a kde že je, pýtam sa ovocie jejich ? Zahlušené je ono netečnosťou a ľahostajnosťou našou sťa rostlinka v trní a bodláči. A že je tomu tak, presvedčil som sa v prázninách u samej obetovavej, neunavenej a vytrvalej slav. Redakcie „Cyrilla.“ –
Či napísal článok plný najspravodlivejšieho karhania tých ľahostajných z nás pánov, ktorých články v Cyrille maly by nás (zvlášte nás mladé pokolenie slovenské) potvrdzoval a obživoval v láske k Cirkvi sv. a k národu nášmu; ktorých články maly by nám rukovodičom byť na ceste pokušenia plných časov; v ktorých článkoch máli by sme nachádzať rozlúštenie otázok, jako vykoreniť mnohý ešie bohužiaľ duchovný a telesný neduh u opusteného národa nášho a jako prekaziť a zahatiť západnú neveru materialismom a rationalismom k nám už sa vlečúcu, aby nenakazila nevinný a nábožný ešte, chvála Bohu, ľud náš ? Nie; bo slabý je hnev bez moci. Či mám napísať článok plný Jeremiášových nárekov nad nevšímavosťou a netečnosťou našou naproti katolíckym časopisom, ktoré mnohí z nás by mohli podporovať a rozširovať, a nečinia to; ba tak, chladnokrvi sme naproti vlastnej svojeti, že nedbáme, či tento alebo onen časopis katolícky vychádza alebo nie nerozvážac si tú ztratu veľkú a tú ranu nie tak ľahko vyhojiteľnú, ktorú zavdá katolíckym Slovákom upadnutie ktoréhokoľvek slovenského kat. časopišu ? *) Nie; bo keď vo dne v noci nariekať a žaloby jeden druhému zkladať budeme, ruky ale nepriložíme k práci, ani cirkvi sv. ani národu nespomôžeme.
Tu len prinútený som opakovať slová slav. redakcie „Vojtecha“ nad ľahostajnosťou našou, naproti „Vojtechu“ dokázanou, slová, ktoré pohnúť, áno raniť by maly každého rodoľuba kresťanského, slová, podľa ktorých chrániť by sa malo obzvlášte katolícke kňazstvo slovenské (rozumiem na slovenských farách), aby nevyrylo budúce pokolenie na pomník jejich v dejopise sveta: keď by sa bolo kňazstvo naše o nás lepšie staralo, neboli bysme upadli do náručia nevery západného bohaprázneho rationalismu a materialismu, ktoré sú jediné výrostky proteštantismu. Ubohý veru ľud, ktorý aj jeho vlastné duchovenstvo opúšťa. Nevoľný ľudu sú slová spomenutej redakcie v čisle 38 „Cyrilla“, kto sa bude o tvoje vzdelanie duchovné starať, keď už ani my – –!!“
Ale že o čom písať, povie mi voľakto, veď je dosť veľký výmer Cyrillovho programu v 25 čisle t. r. uverejnený. Zaiste že já o tom dobre viem, aj to viem, že len jedinký neunavený Poludničan a G. C. Z. oznámili sa (čís. 27.) za spolupracovníkov, odhodlajúc sa o istých predmetoch pojednávať. Kde že sú ale ti podľa slôv slavnej Redakcie v Cyrille uverejnení spolupracovníci, ktorí z tak veľkého a dlhého programu by dajaký odsek boli k pretriasaniu prevzali ? Neviem. Leda asnáď zamlčala sl. Redakcia mená jejich. *) – Tu mi zase druhý špľahne do očí: medice, sana te ipsum; ach jak sladké by mi boly slová tieto z úst zaslúžilého rodoľuba slovenského !
Avšak od takého, ktorý len týmito slovami chce ztriasť z pleca celú starosť o blaho a vzdelanie ľudu nášho, to na žiaden spôsob prijať nemôžem. Oh ! kebych mal natoľko sily, nakoľko ma obdaril Boh vôľou a odhodlanosťou , ľúbil bych zahambiť všetkých, schopnosť a rozum majúcich, hrivne ale tyto do zeme zakopávajúcich; kebych mal toľko tiež hmotnej sily, koľko lásky a útrpnosti nad národom svojim, ľúbil bych zahambiť všetkých, ktorí od Boha im udelené príjemky na všetko obracajú, len na vývin blaha a mravnosti národa svojho, nie ! **) Medzitým držím sa aj toho pravidla, že nullus discipulus supra magistrum suum; nechcem, súc učňom ešte, učiť majstra; nechcem, sám príkladu potrebný, druhým za príklad slúžiť alebo taký k nasledovaniu ličiť. –
A preto Vám učenejší, prozreteľnejší, skúsenejší a starší ctihodní rodoľubovia a preveleb. pastieri stáda Kristovho zanechávam alebo aspon na mnohovážne plecia Vaše naložiť bych ľúbil zadosťučinenie toho programu Cyrillovho, zvlášte čo sa týka predmetov vätšiu učenosť a skúsenosť požadujúcich. – Abych ale ani já nezahálal, abych si nezaslúžil meno ľahostajného a netečného, abych sa neprehrešil proti Bohu a národu svojmu, áno abych sa nehambil sám pred sebou, chcem a zaväzujem sa riadnym dopisovateľom byť „Cyrilla“, abych podľa slabých síl svojich tiež dačím k punktu V. programu, pod záhlavím „Vestník cirkevný“ prispel. Najľahčiu čiastku som si síce vyvolil avšak úfam v Bohu všemohúcom, že posilní vôľu moju a dá mi jej sodpovedajúcej sily. Všetko len časom. *)
A tak započínam i hneď konať aj povinnosť svoju dopisom z Ostrihoma, bo nepochybujem ani najmenej, že mnohí z ct. čitateľov „Cyrilla“ často zahoria nevinnou všetečnosťou a radi by vedieť, čo asi sa robi pri rozličných príležitosťach aj v tej metropoli ostrihomského arcibiskupstva, z ktorej tak zriedkavé ba skoro bych povedal, žiadne dopisy *) už od nekoľko rokov neprichádzajú do nášho Cyrilla, jako by tu nebolo žiadnej duše slovenskej, – kdežto predca mnohým srdce až horí od lásky k národu svojmu slovenskému, – alebo jako by sa tu ničoho neudávalo, čo by zaujímalo ct. čiláteľstvo týchto novín, kdežto mnoho razy sa zavdáva príležitosť k dopisom, ačpráve nie tak do národnieho životu sahajúcim, jako cirkevným, a tak do „Cyrilla“ celým právom prislúchajúcim. –
A preto aby zastúpený bol v „Cyrille“ našom aj Ostrihom, zaumienil som si moje dopisy odtiaľto – rozumie sa – zakiaľ tu budem – posielať, tou nádejou kojený, že po mne vzbudí Boh zase dajakú dušu slovenskú, ktorá zaujme miesto moje a nenechá úhorom ležať zprávy odtiaľto do „Cyrilla“ súce. – A tak už k samej veci: (Dokonč. bud.)

*) Najviac jak od tých, ktorí by mohli dopisovať a nedopisujú, Noviny tieto držal a nedržia. – Každý obetovavý a s národom a jeho časopismi šlechetne smyšľajúci muž z tohoto Vašeho vystúpenia sa len tešiť musí. Ono zahambuje mnohých tých, ktorí lásku k všetkému tomuto len v ústach nosia a proti kdejakým krivdám národu čineným len kričia, bez toho žeby na jeho zvelebenie len prstom pohli. Red.

**) To je svätá pravda. Red.
*) Ubohý Vojtechu, ku ktorému som sa tešil, jako matka pozerajúca s radosťou a potechou na prvorodzeného svojho synáčka, sotvá si sa narodil, už ti netečnosť a ľahostajnosť vlastných pokrvných priateľov tvojich hodiny života tvojho určila, a já rmútiť sa zase musím s tou istou matkou, synáčka svojho asnáď po dvoch mesiacoch až k hrobu odprovádzajúcou ! –

*) Bolo takých dosť, ktorí nám vo vydávaní „Cyrila“ duchovnej pomoci svätosväte ponasľubovali, lež poneváč slúb svoj dosiaľ nezistili, nemohli sme uverejniť ích mená, jako spolupracovníkov. Ešte do nedávna jediný zo starších p. Tritinov sa kedy tedy ozval v Novinách naších, a od tých čias, jako i tento poslední umlkol, celá ťarcha zaplňovania Novín týchto leží na samej redakcii, len kedy tedy potešenej jedným druhým dopisom od duchovnej semeništnej mládeže. Za čo Vám vďaka šlechetní mladíci ! Red.
**) Posílniž Vás Pán Boh v tom ! Red.
*) Primite od nás ten najvrelejší vďak za túto Vašu ochotnosť; a neustávajte i ďalej s Vašimi nám spolu drahými súdruhami, keď starší o nás nedbajú, podporovať duchovné časopisy naše, budúli ony od nového roku ďalej vychádzať. Red.
*) Tak jako i z Oravy, Ľuptova, Turca, Nitrianska at.ď. ktoré stolice sú pre Vestník náš cirk. terra incognita. Red.




b) Zprávy.


Belgicko. ( Kongres katolíkov). – V Maline (Mechline) odbýval sa sjazd katolíkov – ktorého Program sme v č. boli uverejnili – v ktorom mnoho výtečných mužov od všelikáď učasť malo. Dňa 29 aug. zahájil sa kongres po slavných službách božích, kroz p. kardinála arcibiskupa malínskeho konaných. Na poludnie zavítal p. kardinál v slavnom sprievode biskupov tournaiského, namourského a gentského, jako i najvyššieho hodnostára university luváňskej a mnohých prelátov do sieni malého semeniska, kde sa schôdzky vydržiavaly. V úvodnej reči, ktorú mal p. kardinál, jakožto čestný predseda shromaždenia, napomínal prítomných, aby zasedanie rokov minulého nepokladali za vzor dokonálosti, lež aby radnej hľadeli, by sa nedopustili podobných omýlek, jaké sa boly v lanské zásedania vlúdily. Ďalej pripomínal, že shromaždenie katolíkov nemalo by sa pripojovať k žiadnej strane, ale že by sa malo vždy spravovať slovami sv. Augustína: „In necessariis unitas, in dubiis libertas, in omnibus charitas.“
Na to vyzýval shromaždených, aby sa varovali všetkých sporných otázok, ktorými vraj žiáducieho cieľa sa nedochádza. „Shromaždenie Vaše,“ pravil p. kardinál, „neni ani svetským ani cirkevným snemom; úlohou jeho neni riešiť otázky politické a sociálne, ktorými tak mnohí výteční duchovia rozdvojení bývajú !“ Na to sa chopil slova predseda, slobodný pán Gerlache. Mluvil on obzvlášte o poľutovania hodnom delení obyvateľov belgických na katolíkov a liberalov. Delenie toto je vraj záhubnejšie, než bývalo predtým delenie ich na katolíckych Belgičanov a na proteštantských Hollandčanov. Delenie také podobá sa vraj válke občanskej, boju medzi bratmi, ktorého koniec by vraj pre vlasť osudným byť mohol. Ku koncu zasedania toho bolo uzavreto, aby sv. Otcovi adresa – ktorú nižej podávame – poslaná bola. K druhému valnému a verejnému zasadnutiu zavítal biskup orleanský, Dupanloup, v sprievode p. kardinála malínškeho a belgických, biskupov; prijatý bol s náramným plesaním, ktorému nebolo konca. Predseda ho slavne uvítal, vyzývajúc ho, aby rečnil k shromaždeným. Dupanloup vystúpil na rečnište, sprevádzaný radostným jasaním prítomných.
Mluvil temer tri hodiny. Výtečná reč jeho vzťahovala sa na vyučovanie ľudu, na kresťanské vychovávanie dietok a na vyššie školy. Nadobyčajnou výmluvnosťou svojou vzbudil všeobecné nadšenie. V pozdejších schôdzkach mlúvil p. Mayer, ktorý líčil stav Cirkve katolíckej v Uhorsku jako utešený, ačkoľvek tam proteštanti a netečníci zle proti cirkvi riaďa; ďalej rečnil kňaz redemtorista Dechamps, kňaz Hermann, predtým žid a slavný pianista teraz v ráde karmelítskom Bohu slúžac vylíčil výmluvne pomery cirkevné v Anglii, jakožto také, ktoré pre budúcnosť utešenú nádej sľubujú. Po ňom rečnili: slovutný spisovateľ Lenormand, kňaz Felix Don Almeida z Portugalska a jeden mladý rečník z Brasilie. Dňa 3. sept ukončený bol kongres rečou predsedy slob. p. z Gerlache a s pobožnosťou v chráme. V celku bolo pritomných 4000 účastníkov, z ktorých 2/3 boli kňazi 1/3 nekňazi. (Dľa Hl. Br. a Bl.). – Adresa, ktorú podal valný tento sjazd sv. Otcovi, znie takto:
„Svätý Otče ! Poslušní viac nadchnutiu srdca, než hlasu povinnosti započinajú katolíci shromaždení v Maline práce svoje, vrhajúc sa pokorne k nohám zástupca Jezu Krista. Spojení so sv. rímskou cirkvou, matkou všetkých cirkví, sväzkom verného poslušenstva a detinskej lásky, prinášame Tebe, Otče sv., ktorý si od Boha ustanovený k opatrovaniu oviec a baránkov, za vládca pastierov i veriacich, pravý výraz citov našich. Uznávame slavne všetkie práva našej najvyššej vlády. Si Otcom v úplnom smysle toho slova, pravým strážcom a neomýlnym vykladateľom právd božských, správcom mystickej lode, na ktorej vedieš človečenstvo, preporodené krvou Jesu Krista do prístavu večného povolania jeho. Zaroveň s vládou Tvojou duchovnou uznávame, Otče sv. i vládu Tvoju časnú, ktorá je prozreteľnou jej ohradou. Čím viac kraľovanie pápežovo napadané býva a zneuznávané, s tým vätším bránime ho zápalom, čím viac kárame svätokrádežné usurpácie, tým četnejšie spojujeme sa so sv. Stolicou, bohatým to a nevyčerpaným zdrojom pravdy a práva, ktorúžto liga bezbožných a neveriacich márne od vekov stroskotať sa usiluje.
Shromaždení súc v Maline, bysme utvrdili jednotu katolíkov, rozvinuli činy katolícke, bysme sa pričinili, nakoľko je to lajkom možná, v obrane cirkve, matky našej, považujeme to za svoju povinnosť, započať druhý náš sjazd týmto slavným vyznaním viery našej, poslušnosti a lásky. O kiežby výraz tento od Tvojej Svätosti láskave prijatý bol a nám získal otcovské požehnanie, ktoré srdcu, dobrej vôli toľko dôvery, sily a pokoja dodáva, a ktoré sa rozlieva od sv. Petra k Piovi IX. jako dobrodejná rosa urbi et orbi na mesto i na celý svet. – Vašej Svátosti poddaní i uprimne oddaní synovia.“

Severná Amerika. – V sjednotených státoch severnej Ameriky založené boly toho roku 2 kostoly poľské: jeden v kraji Wisconsin a druhý v Minesota, Zakladateľom jejich je kňaz Buczynsky. Pri kostoloch tých budú takže i školky poľské, pre deti tamejších Poliakov. Tiež i Češi v Chicago i v
St. Louis obydlení pozakladali si | národnie školy a kostoly. (Gv. Ciesz.)




Rozličnosti.


* Dľa časopisu „Monde“ počíta teraz rád sv. Františka Ser. i s terciármi 200,000 mužských a 300,000 ženských údov. Má on v 252 provinciách 26,000 kláštorov, z ktorých jesto 5 v Palestíne
a 30 v ríši Tureckej. Rád ten dal cirkvi 7 pápežov a 3000 biskupov a medzi 3000 svätými alebo blahoslavenými z lôna svojho počíta do 1700 mučenníkov.




Kniževný Oznamovateľ.


Veľactenému katolíckemu obecenstvu slovenskému v laskavú známosť uvádzame, že sa II-é opravené vydanie C. O. Gofine-ho Kresťansko-katolíckej poučujúcej a vzdelávajúcej knihy práve pod tlačou nachodí. A preto, kto sa na výborné toto dielo dosaváď nepredplatil a také si zaopatriť mieni, nech nás o tomto čím skôr, aspon do 1-ho januára – upovedomiť nezamešká. Prosíme ponižene láskavých Rodákov, aby si nezťažovali v prospech dobrej veci soznámiť s týmto našim ohlasom aj priateľov a známych, ktorým by sa ho snáď ináč do ruky nedostalo.
Predplatná cena knihy je znížená. Jeden výtisk neviaz. 1 zl. 60 kr.; viaz. 2 zl. r. č. Od nového roku nastúpi cena krámska 2 zl. r. č. neviaz., a 2 zl. 40 kr. r. č. viazaný. Na 10 objednaných výtiskov dávame jeden nádavkom. Útraty však poštovné Spolok nenesie.
Prosíme ctené Redakcie o laskavé uverejnenie tohoto ohlasu.

V Pešti na deň Sv. Martina 1864.

Členovia slov. cirk. lit. Spolku na úsredňom semeništi pešťanskom.